Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/52/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1120205731
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1120205731.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek

senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej, v právnej veci žalobkyne : T.. R. R.,
rod. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX, Q., zastúpená Mgr. Martin Čabák, advokát, Jesenského 2,
Bratislava, proti žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne námestie 1,
Bratislava, IČO: 00 603 481, o zdržanie sa neoprávneného zásahu do vlastníckeho práva a o vydanie
bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV sp.
zn. B1-3C/15/2020-203 zo dňa 23. júla 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach (výrok I., II. IV.) potvrdzuje.

Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie rozhodol tak, že : I. Žalovaný je do stodvadsiatich
dní od právoplatnosti rozsudku povinný zdržať sa vypúšťania a odvádzania vody a iných látok
odvádzaných z pozemku žalovaného parcela registra „C“, parcelné číslo XXX/XX, o výmere 808 m2,
druh pozemku: Zastavaná plocha a nádvorie, zapísaného na LV č. XXXX vedeného Okresným úradom
Bratislava, katastrálnym odborom, pre okres Bratislava IV, obec Bratislava-R., katastrálne územie R.,
prostredníctvom uličných vpustí nachádzajúcich sa na tomto pozemku a pokračujúcich betónovými
rúrami vyúsťujúcimi na pozemok žalobkyne parcela registra „C“, parcelné číslo XXX, o výmere 273 m2,

druh pozemku: Záhrada, zapísaný na LV č. XXXX, vedený Okresným úradom Bratislava, katastrálnym
odborom pre okres Bratislava IV, obec Q.-R., katastrálne územie R.. II. Žalovaný je do troch dní od
právoplatnosti rozsudku povinný zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 12.400,- € s úrokom z omeškania vo
výške 5,00% ročne zo sumy 6.200,- € od 07.08.2020 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške
5,00% ročne zo sumy 6.200,- € od 14.05.2022 do zaplatenia. III. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.
IV. Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
1.1. Vo svojim rozhodnutí uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobkyňa je

vlastníčkou pozemku parc. č. XXX a žalovaný vlastníkom susedného pozemku parc. č. XXX/XX, na
ktorom sa nachádza miestna komunikácia. Z pozemku žalovaného je vo veľkom rozsahu odvádzaná
prostredníctvom betónových rúr na pozemok žalobkyne dažďová a pozemná voda. Táto skutočnosť
nebola medzi stranami sporná, a okrem iného ju súd mal za preukázanú z fotografií doložených do
konaniažalobkyňouzrôznychčasovýchobdobí,resp.zozáznamuOkresnéhoúraduBratislavazvýkonu
štátneho stavebného dozoru zo dňa 13.06.2019. Z tohto dôvodu je pozemok žalobkyne v podstate
nevyužiteľný, a to tak na účely záhrady alebo na stavebnú činnosť, nakoľko cez neho dlhodobo preteká

vytekajúca voda, v dôsledku čoho je zaplavený alebo podmáčaný. Súd mal taktiež z komunikácie
medzi žalobkyňou a žalovaným, resp. žalobkyňou a Okresným úradom Bratislava za preukázané, že
žalobkyňa sa dlhodobo pokúšala so žalovaným problém riešiť a žalovaný si bol problému vedomý.
Problém žalovaný nevyriešil preto, že sa mu nepodarilo podnet žalobkyne zaradiť do plánu investičnýchakcií žalovaného (napr. listy žalovaného zo dňa 15.02.2018 (č.l. 40) alebo 28.08.2018 (č.l. 38), resp. z
inýchdôvodovnastranežalovaného.Povýkoneštátnehostavebnéhodohľadudňa13.06.2019žalovaný
listom žalobkyni oznámil, že na riešenie je potrebné spracovanie projektu (č.l. 65). V konaní nebolo

preukázané, kto je vlastníkom predmetných betónových rúr.
1.2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 126 ods. 1, §
127 ods., § 451 ods. 1,2 , § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď v konaní bolo nesporné, že
vytekaním dažďovej z betónových rúr umiestnených na miestnej komunikácii, t.j. pozemku patriaceho
žalovanému, dlhodobo a počas celej doby konania dochádza k zmáčaniu a znečisťovaniu pozemku

žalobkyne, a to v rozsahu, ktorý znemožňuje akékoľvek využitie tohto pozemku. Súd prvej inštancie
dospel k záveru, že za túto skutočnosť zodpovedá žalovaný, nakoľko na jeho pozemku sa nachádzajú
šachty a betónové rúry, pričom v konaní nebolo sporné, že z týchto vyteká na pozemok dažďová voda
z miestnej komunikácie, ktorej vlastníkom aj správcom je žalovaný. Žalovaný tak ako vlastník pozemku
porušuje povinnosť ustanovenú v § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko sa dlhodobo nezdržal
všetkého,čímbynadmieruprimeranúpomeromohrozovalvýkonvlastníckychprávžalobkyne.Žalovaný

ako vlastník pozemku dlhodobo umožňuje, aby na pozemok žalobkyne vytekala dažďová voda, pričom
napriek tomu, že si je tejto situácie dlhodobo vedomý, žiadnym spôsobom túto situáciu neriešil. Keďže
žalobkyňa sa žalobou domáhala ochrany svojho vlastníckeho práva v zmysle § 126 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, a v konaní uniesla dôkazné bremeno, súd vo vzťahu k určeniu povinnosti žalovaného zdržať
sa zasahovania do vlastníckeho práva žalobkyne žalobe vyhovel a prvým výrokom tohto rozsudku uložil

žalovanému povinnosť zdržať sa vypúšťania a odvádzania vody a iných látok odvádzaných z pozemku
žalovaného na pozemok žalobkyne.
1.2.1. Prvoinštančný súd sa nestotožnil s procesnou obranou žalovaného, ktorý tvrdil, že za vytekanie
dažďovej vody nie je zodpovedný, nakoľko šachty a betónové rúry na jeho pozemku nie sú v
jeho vlastníctve, boli vybudované treťou osobou v minulosti a neboli žalovanému odovzdané. Tieto

skutočnosti pokladal súd za irelevantné. Z hľadiska porušovania vlastníckych práv žalobkyne nie je
podstatné, či je žalovaný vlastníkom betónových rúr; podstatné je, že tieto rúry sa nachádzajú na
pozemku žalovaného a dochádza nimi k odvodu dažďovej vody z pozemku žalovaného na pozemok
žalobkyne. Za túto situáciu zodpovedá žalovaný ako vlastník pozemku. V prípade, ak sa na jeho
pozemku nachádzajú cudzie telesá, ktoré spôsobujú škodu tretej osobe, je vlastník pozemku povinný

túto situáciu riešiť, v opačnom prípade zodpovedá za následky svojej nečinnosti. Súd taktiež nezohľadnil
spôsob a okolnosti, za ktorých sa žalobkyňa stala vlastníčkou pozemku. Skutočnosť, že žalobkyňa
vedela, v akom stave pozemok kupuje, súd nepokladal za relevantnú, nakoľko táto okolnosť nemení
kvalitu jej vlastníckeho práva a neznižuje jej možnosť jeho ochrany. Z vykonaného dokazovania navyše
súd pokladal za preukázané, že žalobkyňa nekúpila pozemok špekulatívne s cieľom sa obohatiť, ale

štandardnou cestou sa snažila domôcť sa ochrany svojho vlastníckeho práva a bol to žalovaný, ktorý
toto právo nerešpektoval.
1.2.2.. Preúplnosťsúdprvejinštancieuviedol,ževkonaníneprihliadolnaskutkovétvrdeniežalovaného,
že nie je v konaní pasívne legitimovaný, nakoľko nie je preukázané, že voda z oboch betónových rúr
pochádza z miestnej komunikácie, resp. že môže ísť o odvádzanú podzemnú a dažďovú vodu z okolitých

domov. Toto tvrdenie žalovaný predložil až na pojednávaní konanom dňa 18.06.2024, pričom ide o
skutkové tvrdenie, ktoré mohol a mal uplatniť už vo vyjadrení k žalobe v zmysle § 167 ods. 2 C.s.p., resp.
v duplike podľa § 167 ods. 4 C.s.p. (ktorú žalovaný do konania nedoručil). Skutkové tvrdenie tak
žalovaný predložil v rozpore so svojou povinnosťou prekladať prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany včas v zmysle § 153 ods. 1 C.s.p., a súd tak postupom podľa § 153 ods. 2 C.s.p. na toto skutkové

tvrdenie neprihliadol. Z tohto dôvodu súd ani nevykonal dokazovanie miestnou obhliadkou. Súd dodal,
že toto skutkové tvrdenie bolo v priamom rozpore s predchádzajúcimi tvrdeniami žalovaného v konaní.
Vo vyjadrení zo dňa 02.10.2020 žalovaný uviedol, že odvod dažďovej vody z povrchu Brigádnickej ulice
je riešený uličným vpustom, ktorý je situovaný na pravej strane vozovky pri cestnom obrubníku cca
10 metrov od pozemku žalobkyne a prípojkou je zvedený na pozemok žalobkyne. Okrem toho sa na

rovnakej ulici nachádza šachta, do ktorej sa odvádzajú podzemné vody z časti R.na, a táto je taktiež
prepojená na uličný vpust v komunikácii a prípojkou je odvedená do zeleného pásu do šachty a vyúsťuje
na pozemok žalobkyne. Žalovaný ďalej uviedol, že pozemok predala Mestská časť Q. - R. až po dlhšej
dobe, pričom problémom bola práve skutočnosť, že pozemok primárne slúži na odvod podzemných a
dažďových vôd z povrchu miestnej komunikácie. Samotný žalovaný tak v konaní jednoznačne potvrdil,

že voda vytekajúca na pozemok žalobkyne je odvádzaná z miestnej komunikácie patriacej žalovanému.
1.2.3. Súd sa taktiež nestotožnil so žalovaným, že žalobný návrh je neurčitý a nevykonateľný. Žalovaný
odkazujúc na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14Co/203/2018 tvrdil, že rozsudkom
nie je možné nahradiť prejav vôle žalovaného v stavebnom konaní. Taktiež tvrdil, že zo žalobnéhonávrhu nie je zrejmé, akým spôsobom má byť vykonaný. Súd sa s touto argumentáciou žalovaného
nestotožnil. Žalobkyňa sa prvým žalobným návrhom nedomáhala nahradenia prejavu vôle žalovaného,
ale určenia povinnosti žalovaného zdržať sa zásahov do jej vlastníckeho práva. Zároveň platí, že

forma zdržania sa zásahu závisí na žalovanom, pričom súd nemá pochybnosti, že je technicky možné
zabezpečiť, aby nedochádzalo k vytekaniu dažďových vôd na pozemok žalobkyne. Ak je na realizáciu
tejtopovinnostižalovanéhopotrebnévykonaťstavebnéúpravy,bolodlhodoboupovinnosťoužalovaného
takéto stavebné úpravy vykonať. Žalobný návrh súd pokladá za dostatočne určitý a vykonateľný,
keďže tento zaväzuje žalovaného na dostatočne určitú a realizovateľnú povinnosť zdržať sa zásahu do

vlastníckych práv žalobkyne.
1.2.4. Žalobnému návrhu súd prvej inštancie nevyhovel úplne pokiaľ ide o paričnú lehotu, resp.
vykonateľnosť určovacieho výroku žaloby. Žalobkyňa v žalobnom návrhu pokiaľ ide o prvý výrok
neuviedla lehotu na splnenie povinnosti žalovaného; žalovaný by tak bol povinný uloženú povinnosť
splniť v zmysle § 232 ods. 2 a 3 C.s.p. po uplynutí troch dní od právoplatnosti rozsudku, čo súd pokladal
objektívne za nerealizovateľné. Túto skutočnosť súd stranám oznámil na pojednávaní dňa 18.06.2024 a

následne pojednávanie odročil výlučne z toho dôvodu, aby žalovanému umožnil vyjadriť sa k časovým
okolnostiammožnéhosplneniaurčovaciehovýroku.Vpodanídoručenomsúdudňa02.07.2024žalovaný
oznámil, že inicioval rokovanie so zástupcami Bratislavskej vodárenskej spoločnosti, a.s., ktorého
záverombolo,žezapredpokladuposkytnutiasľúbenejsúčinnostizostranytejtospoločnostiviežalovaný
zabezpečiť naplnenie určovacieho výroku v lehote 120 dní. Na pojednávaní dňa 23.07.2024 vyjadrila

s takouto lehotou žalobkyňa súhlas. Súd tak uložil žalovanému povinnosť zdržať sa vypúšťania a
odvádzania vody a iných látok odvádzaných z pozemku žalovaného na pozemok žalobkyne v lehote
120 dní. Súd zároveň upravil znenie výrokovej časti rozsudku, keď návrh žalobkyne po formálnej stránke
upravil bez zmeny zmyslu žalobného návrhu; súd postupoval v súlade s § 216 C.s.p., podľa ktorého je
súd žalobným návrhom viazaný, nie je však viazaný jeho doslovným znením.

1.3. Prvoinštančný súd sa ďalej zaoberal finančným nárokom žalobkyne na vydanie bezdôvodného
obohatenia a dospel k záveru, že aj tento je dôvodný. Z vykonaného dokazovania, resp. zo skutočností,
ktoré medzi stranami neboli sporné, mal súd za preukázané, že žalovaný dlhodobým vypúšťaním
dažďových vôd na pozemok žalobkyne vo veľkom rozsahu fakticky užíval a užíva pozemok žalobkyne
namiesto žalobkyne. Nie je pritom podstatné, že pozemok pri tom inak nevyužíva, resp. že na ňom

nevykonáva sám žiadnu aktivitu; tým, že ho používa na odvádzanie dažďových vôd ho fakticky v plnom
rozsahu užíva, a takéto užívanie znemožňuje žalobkyni. V zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka
tak získava majetkový prospech bez právneho dôvodu, ktorý je v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho
zákonníka povinný vydať. Súd sa nestotožnil s právnou argumentáciou žalovaného, že v danom prípade
by mohlo ísť o nárok na náhradu škody v zmysle § 420a Občianskeho zákonníka, čo by vylučovalo

aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení. Súd sa stotožnil s právnym
názorom žalobkyne, že v danom prípade nejde o vznik škody na strane žalobkyne, ale o bezdôvodné
obohatenie žalovaného, nakoľko nepretržitým odvádzaním dažďových vôd z pozemku žalovaného na
pozemok žalobkyne dochádza fakticky k výlučnému užívaniu pozemku žalobkyne zo strany žalovaného,
ktorý sa tak na úkor žalobkyne bezdôvodne obohacuje. Zároveň ale platí, že ani prípadná zmena

právnej kvalifikácie z bezdôvodného obohatenia na náhradu škody by závery súdu neovplyvnila,
nakoľko aj keby súd posudzoval zodpovednosť žalovaného podľa ustanovení o zodpovednosti za škodu
spôsobenú žalobkyni prevádzkovou činnosťou (alebo o akejkoľvek inej zodpovednosti za škodu), bol
by vznikol nárok žalobkyne na náhradu škody v peniazoch, pričom výška tohto nároku by zodpovedala
nájomnému za užívanie pozemku. Z uvedeného dôvodu súd neprihliadol na námietku premlčania zo

strany žalovaného, ktorý túto námietku vzniesol pre prípad posúdenia zodpovednosti žalovaného ako
zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle § 420a Občianskeho zákonníka. Zároveň ale súd opäť pre
úplnosť uvádza, že ani pri zmene právnej kvalifikácie by námietka premlčania nebola dôvodná, nakoľko
v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka je subjektívna premlčacia doba dvojročná a žalobkyňa
si nároky aj v podanej žalobe, aj pri podaní návrhu na zmenu žaloby, uplatnila iba za posledné dva roky

pred podaním návrhu.
1.3.1. V prípade, ak nie je možné vydať, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením, má subjekt,
ktorý sa bezdôvodne obohatil, povinnosť poskytnúť v zmysle § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka
peňažnú náhradu. Súd prvej inštancie sa v danom prípade stotožnil s názorom žalobkyne, že výška
bezdôvodného obohatenia pri využívaní pozemku bez právneho titulu má zodpovedať obvyklému

nájomnému, ktoré by obohacujúci sa subjekt platil, ak by vec užíval na základe platnej nájomnej zmluvy,
pričom obvyklé nájomné je nájomným trhovým (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo/8/2009 zo dňa 13.11.2009). Žalobkyňa v konaní na preukázanie výšky bezdôvodného obohatenia
za pôvodne žalované obdobie od 04.03.2018 do 04.03.2020 predložila do konania znalecký posudokč. X/XXXX Ing. Miroslavy Brogyányiovej zo dňa 02.03.2020, v
ktorom znalkyňa vyčíslila všeobecnú hodnotu nájmu za obdobie od 01.03.2018 do 29.02.2020 na 6.200,-
€. Keďže toto obdobie sa až na rozdiel niekoľkých dní zhodovalo so žalovaným obdobím, žalobkyňa

týmto znaleckým posudkom uniesla dôkazné bremeno pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia za
pôvodne žalované obdobie, a súd jej tak druhým výrokom tohto rozsudku pokiaľ ide o žalovanú istinu
6.200,- € vyhovel. Žalovaný znalecký posudok spochybnil iba neurčitým skutkovým tvrdením, podľa
ktorého nebola zohľadnená závada viaznuca na nehnuteľnosti, pričom obmedzenie je síce uvedené
v časti 2.1 písm. c) znaleckého posudku, avšak vzhľadom na priradenie najvyšších koeficientov má

žalovaný za to, že k zohľadneniu nedošlo. Súd pokladal toto skutkové tvrdenie za neurčité. Žalovaný
ho nijakým spôsobom nešpecifikoval, nekonkretizoval akým spôsobom a z akých dôvodov mala byť
závada zohľadnená a nepredložil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd tak aj s ohľadom na to, že
žalobkyňoupredloženýdôkazbolznaleckýmposudkom,pokladaldôkaznébremenozostranyžalobkyne
pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia za unesené.
1.3.2. Vo vzťahu k druhému žalovanému obdobiu od 05.03.2020 do 04.03.2022 žalobkyňa pri

preukazovaní výšky bezdôvodného obohatenia odkázala na vyššie uvedený znalecký posudok.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaným obdobím boli opätovne dva roky, a súd nemal dôvod
predpokladať, že ceny nájmov za toto obdobie klesli, resp. aj vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný
takto preukázanú výšku nároku vo vzťahu k druhému žalovanému obdobiu nijako (nad rámec neurčitého
skutkového tvrdenia uvedeného vyššie) nespochybnil, pokladal súd preukázanie výšky bezdôvodného

obohatenia znaleckým posudkom za predchádzajúce obdobie aj v tejto časti nároku za dostatočné. Súd
tak vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti druhým výrokom tohto rozsudku priznal žalobkyni nárok
na zaplatenie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 04.03.2018 do 04.03.2022 v celkovej výške
12.400,- €.
1.4. Keďže sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, žalobkyňa mala v zmysle

§ 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka nárok domáhať sa proti žalovanému zaplatenia úrokov z
omeškania. V zmysle § 563 Občianskeho zákonníka ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený
právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo
ho veriteľ o plnenie požiadal. Žalobkyňa požadovala úroky z omeškania odo dňa doručenia žaloby a
zmeny žaloby žalovanému. Žaloba bola doručená žalovanému dňa 05.08.2020 a zmena (rozšírenie)

žaloby dňa 12.05.2022. V súlade s § 563 Občianskeho zákonníka vznikla povinnosť žalovaného plniť
vždy na nasledujúci deň, a nárok na úroky z omeškania vznikol od ďalšieho dňa. Súd tak žalobkyni
priznal úroky z omeškania z pôvodne žalovanej sumy 6.200,- € odo dňa 07.08.2020 a z časti pripustenej
uznesením B1-3C/15/2020-180 zo dňa 07.05.2024 vo výške 6.200,- € odo dňa
14.05.2022. Výška úrokov z omeškania je v súlade s § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č.

87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, o päť percentuálnych
bodov vyššia ako základná sadzba Európskej centrálnej banky pre refinančné obchody platná k prvému
dňu omeškania. Keďže táto sadzba bola ku dňu 07.08.2020 aj 14.05.2022 vo výške 0%, súd stanovil
výšku úrokov z omeškania v súlade s návrhom žalobkyne v oboch prípadoch na 5%. Keďže súd časť
úrokov z omeškania za obdobia od 05.08.2020 do 06.08.2020 a od 12.05.2022 do 13.05.2022 žalobkyni

nepriznal, tretím výrokom tohto rozsudku žalobu v tejto časti zamietol.
1.5. Pri rozhodovaní o trovách konania súd postupoval podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262
ods. 1 C.s.p. a stranám priznal náhradu trov konania podľa pomeru ich úspechu vo veci. Žalobkyňa
bola v konaní úspešná na 100%, a to tak pokiaľ ide o určovací výrok, ako aj výrok o povinnosti
žalovaného zaplatiť bezdôvodné obohatenie. Súd tak štvrtým výrokom tohto rozsudku rozhodol, že

žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne
po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením vyšší súdny úradník.
2. Proti tomuto rozsudku a to proti výrokom I., II. a IV. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaný z dôvodov podľ § 365 ods. 1 písm. b), e), f) h) C.s.p. a žiadal aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie zmenil a rozhodol tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100%. V prípade, ak takto odvolací súd nerozhodne, žalovaný žiadal, aby rozsudok
zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
2.1. Uviedol, že v konaní namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu, keď už vo vyjadrení k žalobe zo
dňa 02.10.2020 uviedol, že nie je vlastníkom zariadenia na odvádzanie podzemných vôd (šachty) a
predmetné zariadenia vo svojom majetku neeviduje. Zároveň žalovaný, aj s poukazom na predmetné

vyjadrenie, na pojednávaní konanom dňa 18.06.2024 opätovne namietal svoju pasívnu legitimáciu,
nakoľko nemal za preukázané, že voda z oboch betónových rúr pochádza výlučne z miestnej
komunikácie. Žalovaný taktiež navrhol doplniť dokazovanie obhliadkou miesta. Súd napriek uvedenému
mal za to, že žalovaný predložil predmetné skutkové tvrdenie v rozpore so svojou povinnosťouvyplývajúcou mu z § 153 ods. 1 C.s.p., a preto postupom podľa § 153 ods. 2 C.s.p. na toto skutkové
tvrdenie neprihliadol. Z rovnakého dôvodu súd nevykonal ani dokazovanie miestnou obhliadkou.
Vzhľadom na uvedené má za to, že nebol daný dôvod na postup podľa § 153 ods. 2 C.s.p., keď súd

neprihliadol na tvrdenia žalovaného a nevykonal navrhnuté dokazovanie, a zároveň, že v tomto smere
je odôvodnenie rozsudku vnútorne rozporné, keď na jednej strane súd poukazuje na skutočnosť, že na
pozemok žalobkyne sú odvádzané podzemné vody z časti R. (t.j. nie výlučne z miestnej komunikácie)
a na druhej strane mal za preukázané, že na pozemok žalobkyne je prostredníctvom betónových
rúr odvádzaná iba dažďová a pozemná voda. Takýmto nesprávnym postupom súdu spočívajúcom v

nevykonaní žalovaným navrhnutého dokazovania miestnou obhliadkou bez existencie relevantných
dôvodov pre postup podľa § 153 ods. 2 C.s.p., ako aj v nedostatočnom a
nepresvedčivom odôvodnení tohto postupu, súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil žalovanému uplatňovať jeho procesné práva, a to právo navrhovať dôkazy, právo na
vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní pred súdom a právo na riadne
odôvodnenie rozsudku.

2.2. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že súd mal za preukázané, že z pozemku žalovaného je vo
veľkom rozsahu odvádzaná voda na pozemok žalobkyne. Uvedenú skutočnosť mal za preukázanú z
fotografií doložených do konania žalobkyňou z rôznych časových období, resp. zo záznamu Okresného
úradu Bratislava z vykonaného štátneho stavebného dozoru zo dňa 13.06.2019, z uvedeného mal tiež
za preukázané, že pozemok žalobkyne je z tohto dôvodu v podstate nevyužiteľný. Žalovaný v tejto

súvislosti poukazuje na skutočnosť, že rozsah odvádzania vôd na pozemok žalobkyne nebol predmetom
dokazovania, a zároveň má za to, že predmetná skutočnosť nevyplýva ani z dôkazov označených
súdom. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam.
2.3. Ďalej namietal rozpornosť rozhodnutia súdu týkajúcu sa otázky vlastníctva betónových rúr, kedy

na jednej strane súd konštatuje, že v konaní nebolo preukázané, kto je ich vlastníkom a zároveň
poukazujenaust.§127ods.1Občianskehozákonníkaa§126ods.1Občianskehozákonníka,zktorých
vyplýva, že „vlastník veci sa musí zdržať všetkého....“ a „vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto
do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje“. Napriek uvedenému, súd konštatuje, že žalovaný
ako nevlastník je zodpovedný za vzniknutú situáciu iba z titulu vlastníctva pozemku, na ktorých sa tieto

betónovérúrynachádzajú.Uvedenýzáversúdujeprávneneudržateľný,nakoľkomubezďalšiehoukladá
povinnosť vykonať zmeny na cudzej veci bez súhlasu jej vlastníka. Zároveň súd žiadnym spôsobom
neodôvodnil prečo vlastníckemu právu žalobkyne poskytol ochranu na úkor vlastníckeho práva tretej
osoby.
2.4. Žalovaný sa nestotožňuje ani s právnym posúdením nároku žalobkyne z bezdôvodného obohatenia,

keďže pozemok žalobkyne žiadnym spôsobom fakticky neužíva, nemá k nemu prístup, a teda
nie je naplnená žiadna zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia predpokladaná v § 451
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný má za to, že takáto kvalifikácia je vylúčená, keďže ide o
prípad, kedy sú právne následky majetkovej nerovnováhy už pokryté inou právnou úpravou v podobe
reparačných ustanovení Občianskeho zákonníka, a to § 420a Občianskeho zákonníka. Posúdenie

nároku z bezdôvodného obohatenia v priamom rozpore s konštatovaním súdu o spôsobení škody
odvádzaním vôd z betónových rúr. Rovnako tak sa žalovaný nestotožňuje ani so záverom súdu
o nepretržitom odvádzaní vôd z pozemku žalovaného na pozemok žalobkyne, nakoľko uvedené z
vykonaného dokazovania žiadnym spôsobom nevyplynulo, a preto nemožno prijať záver súdu o užívaní
pozemku žalovaným bez právneho dôvodu, ktoré by fakticky vylučovalo z jeho užívania samotnú

žalobkyňu. Správne mal podľa názoru žalovaného súd aplikovať právnu normu zo zodpovednosti za
škodu, pričom sa však nemožno stotožniť ani so záverom súdu o tom, že výška nároku na náhradu škody
by zodpovedala nájomnému za užívanie pozemku, nakoľko výška škody by musela byť predmetom
dokazovania, ktoré však v konaní vykonané nebolo.
2.5. Súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal aj s jeho námietkou voči znaleckému

posudku, kedy žalovaný predmetný znalecký posudok spochybnil poukázaním na skutočnosť, že
znalec nezohľadnil závadu viaznucu na nehnuteľnosti, pričom túto uviedol v časti 2.1 písm. c)
znaleckého posudku, avšak napriek tomu pri výpočte nájomného použil najvyššie koeficienty. Súd
pokladal predmetné skutkové tvrdenie žalovaného za neurčité, nakoľko žalovaný nekonkretizoval akým
spôsobom a z akých dôvodov mala byť závada zohľadnená. Žalovaný má za to, že z jeho tvrdenia

jednoznačne vyplýva, že takto stanovený nájom znalcom nezodpovedá reálnej výške nájomného a
znalecký posudok tak trpí vadou, ktorú bolo potrebné v konaní odstrániť.
2.6. Záverom zotrval na tom, že výrok rozhodnutia (I.) za neurčitý a nevykonateľný. Opätovne poukázal
na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 14Co/203/2018, s ktorým sa súd len povrchnevysporiadal, keď konštatoval, že súd nemá pochybnosti, že je technicky možné zabezpečiť, aby
nedochádzalo k vytekaniu vôd na pozemok žalobkyne, pričom ak je na realizáciu tejto povinnosti
potrebné vykonať stavebné úpravy, bolo dlhodobou povinnosťou žalovaného tieto vykonať, vôbec sa

však nevysporiadal so skutočnosťou vyplývajúcou z vyjadrenia žalovaného zo dňa 02.07.2024, že na
realizáciu prác bude potrebné zabezpečiť projektovú dokumentáciu a následne aj stavebné povolenie
vo veci vodnej stavby v správnom konaní, čo môže odhadom trvať 2-3 roky.
3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá mala zato, že odvolanie žalovaného je
nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v celom rozsahu za zákonný a spravodlivý.

Žiadala aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu
potvrdil a priznal jej voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
3.1. Za nedôvodnú považovala námietku žalovaného, že súd prvej inštancie neprihliadol na jeho
skutkové tvrdenie týkajúce sa absencie jeho pasívnej vecnej legitimácie, ktoré malo byť uvedené v jeho
vyjadrení zo dňa 02.10.2020 a ktoré údajne zopakoval aj na pojednávaní konanom dňa 18.06.2024.
Žalovaný na pojednávaní konanom dňa 18.06.2024 uviedol nové skutkové tvrdenia a vo vzťahu k nim

následne (na pojednávaní konanom dňa 23.07.2024) navrhoval aj vykonanie nových dôkazov, ktoré
z jeho strany neboli uvedené a navrhnuté v rámci jeho písomného vyjadrenia zo dňa 02.10.2020.
Na pojednávaní konanom dňa 18.06.2024 totiž žalovaný začal v rozpore so svojimi predchádzajúcimi
skutkovými tvrdeniami uvádzať, že „nie je preukázané, že voda z oboch betónových rúr pochádza z
miestnejkomunikácie“,resp.že„napozemkusanachádzašachta,doktorejsúpodľanázoružalovaného

odvádzaná podzemná a dažďová voda z okolitých rodinných domov“. Tieto skutkové tvrdenia ale
žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 02.10.2020 neuvádzal, predovšetkým nikdy pred pojednávaním
konaným dňa 18.06.2024 netvrdil, že by sa na jeho pozemku nachádzala šachta, do ktorej by bola
odvádzaná podzemná a/alebo dažďová voda z okolitých rodinných domov. Žiadne takéto skutkové
tvrdenie, tzn. že by pozemok žalobkyne slúžil na odvádzanie podzemnej a dažďovej vody z okolitých

rodinných domov, žalovaný v rámci svojho vyjadrenia zo dňa 02.10.2020 neuviedol. Toto nové skutkové
tvrdenie, uplatnené na pojednávaní konanom dňa 18.06.2024, bolo navyše v rozpore aj s ostatnými jeho
predchádzajúcimi tvrdeniami uvedenými v jeho vyjadrení zo dňa 02.10.2020. Súd prvej inštancie preto
postupoval procesne správne a v súlade so zákonom, keď na prostriedky procesnej obrany žalovaného
(nové skutkové tvrdenie, resp. návrh na vykonanie dokazovania miestnou obhliadkou) uplatnené z jeho

strany až na pojednávaní konanom dňa 18.06.2024 neprihliadol, nakoľko neboli z jeho strany uplatnené
včas a žalovanému týmto postupom nebolo znemožnené uplatňovať žiadne jeho procesné práva.
3.2. Žalovaný vo svojom odvolaní ďalej namieta aj údajné nesprávne skutkové zistenia súdu prvej
inštancie ohľadne rozsahu odvádzania vôd na pozemok žalobkyne. Uvedená námietka je nedôvodná,
nakoľko rozsah odvádzania vôd na pozemok žalobkyne je pre posúdenie dôvodnosti žaloby bez

akejkoľvek relevancie. Pre dôvodnosť žaloby bola podstatná a rozhodujúca jediná skutočnosť, a to, či
žalovaný bez právneho dôvodu užíva pozemok žalobkyne tým, že odvod vôd z miestnej komunikácie
v správe žalovaného a postavenej na jeho pozemku je vedený (riešený) cez pozemok žalobkyne. Táto
skutočnosť pritom bola v konaní pred súdom prvej inštancie nesporná, tzn. konkrétny rozsah (objem)
vody vypúšťanej na a cez pozemok žalobkyne nebol relevantný a nebol tak ani predmetom dokazovania.

3.3. Za nesprávnu a nedôvodnú považoval námietky žalovaného údajnej rozpornosti napadnutého
rozsudku vo vzťahu k otázke vlastníctva šachty a rúr nachádzajúcich sa na pozemku žalovaného,
prostredníctvom ktorých dochádza k odvodu dažďovej vody z pozemku žalovaného na a cez pozemok
žalobkyne. Z hľadiska porušovania jej vlastníckych práv totiž nie je v skutočnosti podstatné to, kto je
vlastníkom betónových rúr, príp. šachty nachádzajúcich sa pod miestnou komunikáciou vo vlastníctve a

správežalovaného. Krovnakémuzáverupritomdospelajsúdprvejinštancie,vodseku 18.odôvodnenia
rozsudku). V tejto súvislosti žalovaný v skutočnosti nevystupuje v rozpore s ust. § 126 ods. 1 a § 127
ods. 1 Občianskeho zákonníka ako domnelý nevlastník. To, či za týmto účelom žalovaný využíva aj
veci vo vlastníctve iných osôb (napr. betónové rúry, šachtu a pod.) je pre posúdenie dôvodnosti žaloby
žalobkyne irelevantné. Súd prvej inštancie tak v skutočnosti žalovanému žiadne povinnosti vykonať

zmeny na cudzej veci bez súhlasu vlastníka neuložil, rovnako ako ani neposkytol vlastníckemu právu
žalobkyne ochranu na úkor vlastníckeho práva tretej osoby.
3.4.Žalobkyňamalazato,žesúdprvejinštanciesprávneprávneposúdiljejnároknazaplateniežalovanej
sumy , ktorý si uplatnila titulom vydania bezdôvodného obohatenia ( nie náhrady škody), a to z
dôvodu, že ako bolo v konaní vykonaným dokazovaním preukázané, žalovaný užíva môj pozemok bez

akéhokoľvek právneho dôvodu. V tejto súvislosti žalovaný vo svojom odvolaní pokračuje v účelovom
zavádzaní, keď tvrdí, že z jeho strany nedochádza k užívaniu pozemku žalobkyne, pričom v tejto
súvislosti jednostranne a nesprávne zužuje užívanie pozemku na prípady „faktického“ užívania. Faktické
užívanie pozemku žalobkyne je dané tým, že tento pozemok žalovaný užíva na to, aby prostredníctvomneho odvádzal vodu z jeho vlastného pozemku, resp. z ním spravovanej miestnej komunikácie. V
prípade, keby toto odvádzanie vody nebolo „riešené“ prostredníctvom a cez pozemok žalobkyne, musel
by žalovaný tento odvod vody riešiť inak, či už iným technologickým spôsobom alebo cez iný pozemok

(napr. aj cez svoj vlastný, ktorý je umiestnený cca 20 m od pozemku žalobkyne). Užívanie cudzieho
pozemku bez právneho dôvodu, t.j. bez nájomnej či nej zmluvy alebo iného titulu, je v zmysle ustálenej
súdnej praxe najvyšších súdnych autorít považované za plnenie bez právneho dôvodu. Keďže príjemca
takéhoto plnenia (v tomto prípade žalovaný) nie je vzhľadom na povahu plnenia schopný vrátiť ho,
je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej náhrady (§ 458 ods. 1 Občianskeho

zákonníka). Výška nároku žalobkyne, zodpovedajúca výške obvyklého nájomného za jej pozemok, bola
v skutočnosti v konaní preukázaná, a to predloženým znaleckým posudkom č. X/XXXX. ) Na vyššie
uvedenom nič nemení ani to, že súd prvej inštancie v odseku 18. odôvodnenia svojho rozsudku použil
slovo „škoda“. Použitie tohto slova v rámci danej vety a v danom súvise neznamená, že odôvodnenie
rozsudku bolo vnútorne rozporné. Súd prvej inštancie správne a v súlade s preukázaným skutkovým
stavom konštatoval, že užívanie môjho pozemku žalovaným formou odvádzania vôd je nepretržité. Je

pritom irelevantné, že voda na pozemok žalobkyne nevyteká nepretržite, 24 hodín denne. Podstatnou
je len tá skutočnosť, že k tomuto užívaniu môjho pozemku zo strany žalovaného dochádza dlhodobo
a nepretržite už minimálne 10 a viac rokov, pričom toto užívanie a jeho následky vylučujú žalobkyňu z
riadneho užívania (napr. vo forme záhrady alebo stavebných úprav). Toto skutkové tvrdenie žalobkyne
pritom bolo navyše v konaní nesporné, nakoľko žalovaný ho nikdy účinne nepoprel (151 ods. 1 C.s.p.).

3.5. Súd prvej inštancie sa správne a v súlade so zákonom vysporiadal aj s námietkou žalovaného
o údajnej nesprávnosti znaleckého posudku č. X/XXXX z dôvodu nezohľadnenia závady viaznucej na
pozemkužalobkyne.Tátonámietkažalovanéhojeúčelováanesprávna.Akototižvyplývazobsahutohto
znaleckého posudku, znalec pri výpočte všeobecnej hodnoty nájmu dotknutého pozemku vzal do úvahy
aj jeho „závady“, konkrétne to, že využitie tohto pozemku je obmedzené vyústením cestnej kanalizácie

priamo na terén tohto pozemku (viď bod 2.1 znaleckého posudku, str. 6). Táto skutočnosť bola znalcom
vzatá do úvahy aj pri výpočte všeobecnej hodnoty pozemku, a to v rámci koeficientu redukujúcich
faktorov - ekologické zaťaženie pozemku (viď str. 8 znaleckého posudku). O tom, že uvedené „závady“
sa do výšky znalcom určenej hodnoty nájmu nepochybne premietli, svedčia v konečnom dôsledku aj
prílohy tohto znaleckého posudku, konkrétne fotografie dotknutej miestnej komunikácie, kanalizačných

vpustov a ich vyústení na pozemok žalobkyne.) Žalovaného námietky voči obsahu znaleckého posudku
a výške jednotlivých koeficientov boli v konaní pred súdom prvej inštancie formulované len všeobecne
a bez toho, aby ich žalovaný konkretizoval, príp. preukázal.
3.6. Žalobkyňa zastala názor, že prvý (I.) výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je určitý a
vykonateľný, keď žalovaný ani v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ani vo svojom odvolaní

neuviedolabsolútnežiadneargumentyaleboskutočnosti,ktorébyspochybňovalialebovyvracaliurčitosť
a vykonateľnosť predmetného výroku.) Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14Co/203/2018
sa týkal diametrálne odlišnej právnej veci - nahradenia prejavu vôle žalovaného v stavebnom konaní. V
tomto konaní som sa však žalobkyňa nedomáhala vydania rozsudku v zmysle ust. § 229 C.s.p., ktorý
by nahrádzal akýkoľvek prejav vôle žalovaného. Z uvedeného dôvodu postupoval súd prvej inštancie

správne, keď na tento rozsudok sp. zn. 14Co/203/2018 - odhliadnuc od toho, že nebol pre súd prvej
inštancie v tejto právnej veci vôbec záväzný a ani nepredstavoval ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších
súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 C.s.p.) - pri vydávaní napadnutého rozsudku vôbec neprihliadal. Záverom
uviedla, že ani 120-dňovú lehotu na splnenie uloženej povinnosti súd prvej inštancie neurčil svojvoľne,
ale ju určil na základe písomného vyjadrenia žalovaného zo dňa 02.07.2024, v ktorom samotný žalovaný

súdu uviedol, že inicioval rokovanie so zástupcami Bratislavskej vodárenskej spoločnosti, a.s., ktorého
záverombolo,žezapredpokladuposkytnutiasľúbenejsúčinnostizostranytejtospoločnostiviežalovaný
zabezpečiť naplnenie určovacieho výroku v lehote 120 dní. Jeho súčasné spochybňovanie tejto lehoty
preto považujem za účelové.
4. K vyjadreniu žalobkyne podal žalovaný repliku, v ktorej uviedol, že v plnom rozsahu zotrváva na

svojich tvrdeniach uvedených v odvolaní ako aj na svojom odvolacom petite. Poukázal na podanú
žalobu v ktorej žalobkyňa okrem iného uviedla, že žalobkyni ako vlastníčke znemožnené riadne
užívanie nehnuteľnosti a spôsobovaná škoda, pričom súčasne dochádza k dlhodobému znečisťovaniu
životného prostredia. So žalobkyňou opísaného skutkového stavu totiž vyplýva, že údajne na základe
jeho protiprávneho konania (v rozpore so zákonom) dochádza k trvalému podmáčaniu, znečisťovaniu

a zosuvom pôdy na vodou, čím je žalobkyni spôsobovaná škoda. Vzhľadom na uvedené žalovaný
mal zato, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil nárok žalobkyne ako nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Právna úprava bezdôvodného obohatenia je subsidiárna vo vzťahu k iným
inštitútom súkromného práva v tom zmysle, že sa uplatní výlučne vtedy, ak právne následky majetkovejnerovnováhy nie sú pokryté inou právnou úpravou predstavujúcou právny dôvod vzniku záväzku, a teda
i príslušných reparačných ustanovení. Ak je právnym dôvodom vzniku majetkovej povinnosti reparovať
vzniknutú majetkovú nerovnováhu iná právna skutočnosť kontraktného či deliktného charakteru, právna

úpravabezdôvodnéhoobohateniasaneuplatní.Acontrariosaprávnaúpravabezdôvodnéhoobohatenia
uplatní výlučne vtedy, ak nerovnováha v majetkovej sfére subjektov súkromnoprávnych vzťahov vznikla
v dôsledku absencie relevantného právneho dôvodu. Uvedené platí mutatis mutandis i o súbehu
bezdôvodného obohatenia so zodpovednosťou za škodu. Ak je právnym dôvodom vzniku majetkového
prospechu protiprávne konanie škodcu (či škodná udalosť), povinnosť majetkovej reparácie tejto

nerovnováhysaodvíjaodtitulunáhradyškody,nieodbezdôvodnéhoobohatenia.Vzhľadomnauvedené
bol súd prvej inštancie povinný aplikovať právnu úpravu týkajúcu sa zodpovednosti za škodu na takto
zistený skutkový stav.
4.1. Súd prvej inštancie v odseku 24. odôvodnenia rozsudku stroho uviedol, že sa nestotožnil s
argumentáciou žalovaného, podľa ktorej ide v posudzovanom prípade o nárok na náhradu škody
podľa ust. § 420a Občianskeho zákonníka, čo by vylučovalo aplikáciu ustanovení o bezdôvodnom

obohatení. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že ani prípadná zmena právnej kvalifikácie z bezdôvodného
obohatenia na náhradu škody by závery súdu prvej inštancie neovplyvnila. Žalovaný považuje uvedený
názor súdu prvej inštancie za arbitrárny. Súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neriešil konkurenciu
náhrady škody a bezdôvodného obohatenia. S uvedenými skutočnosťami sa súd prvej inštancie v
odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal. Ak žalobkyňa tvrdí, že protiprávnym konaním

žalovanéhovzniklaškodanapozemku,malapovinnosťpreukázaťokreminéhoajvýškutejtoškody.Túto
škodu nemožno porovnávať s obvyklou hladinou nájomného. Škoda mohla byť preukázaná napríklad
preukázaním nákladov, ktoré žalobkyňa vynaložila na odstránenie neželaného stavu a pod. Súd prvej
inštancie nemôže svojvoľne uviesť, že závery súdu prvej inštancie by boli rovnaké, či už ide o náhradu
škody alebo bezdôvodné obohatenie. Tento názor by spochybnil akékoľvek opodstatnenie rozdeľovania

týchto inštitútov, keďže náhrada škody a bezdôvodné obohatenie sú odlišné inštitúty, ktoré si vyžadujú
naplnenie rôznych zákonných predpokladov. Súd prvej inštancie tak podľa názoru žalovaného dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd prvej inštancie v dôsledku
uvedeného zároveň vec nesprávne právne posúdil ako bezdôvodné obohatenie, čo malo za následok,
že súd prvej inštancie neaplikoval príslušnú právnu normu (t. j. úplne opomenul aplikovať príslušnú

právnu normu). Žalovaný na podporu svojej argumentácie poukázať na právne závery formulované
najvyššími súdnymi autoritami v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 443/2021,
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/155/2011 ako aj v rozsudkoch Krajského súdu
Banská Bystrica sp. zn. 14Co/532/2015, 16Co/43/2012.
5. Žalobkyňa v duplike uviedla, že tvrdenia žalovaného v replike vyjadrujú - tak ako samotné odvolanie

- len jeho subjektívnu nespokojnosť s výsledkom sporu a rozhodnutím súdu prvej inštancie. Celé
vyjadrenie žalovaného smeruje voči údajne nesprávnemu právnemu posúdeniu nároku žalobkyne
zo strany súdu prvej inštancie, ktorý tento nárok posúdil ako bezdôvodné obohatenie, hoci podľa
názoru žalovaného malo ísť o nárok na náhradu škody. Zdôraznila, že sa voči žalovanému nikdy
žiadneho nároku na náhradu škody nedomáhala a to napriek tomu, že jej jeho konaním škoda

nepochybne vzniká. Ide o dva samostatné a na sebe nezávislé nároky, ktoré som žalobkyňa oprávnená
voči žalovanému uplatniť či už súčasne alebo každý z nich samostatne. V tomto prípade tak v
skutočnosti nejde o žiadnu konkurenciu nárokov - nároku na náhradu škody a nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ako to nesprávne a účelovo tvrdí žalovaný, ale o dva samostatné nároky
uplatniteľné nezávisle od seba .Uvedená skutočnosť, tzn. vznik dvoch samostatných nárokov na vydanie

bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody, nie je pritom ex lege vylúčená žiadnym platným
a účinným všeobecne záväzným právnym predpisom. Na takýto prípad sa žalovaným citované súdne
rozhodnutia nevzťahujú. Je úplne zrejmé, že takýto výklad nezodpovedá zneniu zákona, rovnako ako
ani spravodlivému usporiadaniu vecí.
5.1. Právnym dôvodom vzniku ňou uplatneného nároku - a súčasne nároku, ktorý bol predmetom

tohto konania - tak v tomto prípade nebolo protiprávne konanie žalovaného, či škodná udalosť, ale
faktické užívanie cudzej nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, ktoré užívanie predstavuje v zmysle
ustálenej súdnej praxe Najvyššieho súdu SR bezdôvodného obohatenie. Keďže si voči žalovanému
v rámci tohto konania nárok na náhradu škody nikdy neuplatnila, hoci tak potenciálne mohla urobiť,
nemožno rozhodnutie súdu prvej inštancie považovať za arbitrárne. Naopak, súd prvej inštancie nárok

na zaplatenie žalovanej sumy správne právne posúdil. Čo sa týka žalovaným citovaných súdnych
rozhodnutí, tieto nie je možné na tento prípad vôbec aplikovať. Vo všetkých prípadoch išlo totiž o
absolútne odlišný skutkový stav, pričom v prípade žalovaným citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR a rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici dokonca aj o iný právny stav, kedy predmetom sporubol nárok žalobcu na náhradu škody vzniknutej titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci (podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánuštátualebojehonesprávnymúradnýmpostupom,resp.zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci).
6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379 a
§ 380 ods. 1 C.s.p. v napadnutom rozsahu (výroky I., II. IV.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania
( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.)
a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

7. V predmetnom konaní sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala vlastníckou žalobou v zmysle § 126
v spojení § 127 ods. 1 Občianskeho uloženia povinnosti tak ako je uvedené v odseku 1. bod I. a
zaplatenie sumy 12.400,-€ s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia.

8. Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho

vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju
neprávom zadržuje.

8.1. Podľa § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník veci sa musí zdržať všetkého, čím by nad
mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne ohrozoval výkon jeho práv. Preto najmä

nesmie ohroziť susedovu stavbu alebo pozemok úpravami pozemku alebo úpravami stavby na ňom
zriadenej bez toho, aby urobil dostatočné opatrenie na upevnenie stavby alebo pozemku, nesmie nad
mieru primeranú pomerom obťažovať susedov hlukom, prachom, popolčekom, dymom, plynmi, parami,
pachmi, pevnými a tekutými odpadmi, svetlom, tienením a vibráciami, nesmie nechať chované zvieratá
vnikať na susediaci pozemok a nešetrne, prípadne v nevhodnej ročnej dobe odstraňovať zo svojej pôdy

korene stromu alebo odstraňovať vetvy stromu presahujúce na jeho pozemok.

8.2. Podľa § 451 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako

aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

8.3. Podľa § 458 Občianskeho zákonníka musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným
obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa
poskytnúť peňažná náhrada.

8.4. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva odvolaciemu súdu možnosť, v
prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia obmedziť sa
len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne, doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že súd prvej inštancie riadne
zistil skutkový stav veci v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p. V preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej
inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220
C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky

vykonaného dokazovania riadne zhodnotil, keď dôsledne rozviedol ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých jednotlivých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil. Súd prvej inštancie citoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie s ohľadom na vykonané
dokazovanie odôvodnil prečo považoval nárok žalobkyne za dôvodný okrem zamietnutia žaloby v
nepatrnej časti žalovaných úrokov z omeškania. Čo sa týka výroku I. podrobne a detailne uviedol
( pozri odsek 17. až 20. odôvodnenia napadnutého rozsudku) ako dospel k záveru, že žalobkyňa sa
úspešne domáha ochrany svojho vlastníckeho práva v zmysle § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka,

keď žalovaný ako vlastník pozemku porušuje povinnosť ustanovenú v § 127 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a umožňuje, aby na pozemok žalobkyne vytekala dažďová voda, pričom napriek tomu,
že si je tejto situácie dlhodobo vedomý, žiadnym spôsobom túto situáciu neriešil. Rovnako primerane
vysvetlil čo sa týka výroku II. ( pozri odsek 23. až 25. odôvodnenia napadnutého rozsudku) ako dospel kzáveru, že žalovaný dlhodobým vypúšťaním dažďových vôd na pozemok žalobkyne vo veľkom rozsahu
fakticky užíval a užíva pozemok žalobkyne namiesto žalobkyne, ktorým užívaním v zmysle § 451
ods. 2 Občianskeho zákonníka získava majetkový prospech bez právneho dôvodu, ktorý je v zmysle §

451 ods. 1 Občianskeho zákonníka povinný jej vydať vo forme peňažnej náhrady. Súd prvej inštancie
objasnil ( pozri odsek 25. až 27. odôvodnenia napadnutého rozsudku) ako určil výšku bezdôvodného
obohatenia, ktorá výška má zodpovedať obvyklému nájomnému, ktoré by obohacujúci sa subjekt platil,
ak by vec užíval na základe platnej nájomnej zmluvy, pričom obvyklé nájomné je nájomným trhovým,
keď vychádzal zo znaleckého posudku č. X/XXXX Ing. Miroslavy Brogyányiovej zo dňa 02.03.2020.

Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani
taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie teda svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil
( § 220 ods. 2,3 C.s.p. ) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom
na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. v celom rozsahu stotožňuje a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozsudku a k podstatným dôvodom odvolania žalovaného považuje potrebné
uviesť nasledovné fakty.

10. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vlastnícke právo možno chrániť nielen žalobou
podľa § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale aj (predovšetkým) vlastníckou žalobou podľa § 126 ods.

1 Občianskeho zákonníka. Žaloba z imisií predstavuje osobitný prípad negatórnej (zapieracej) žaloby,
pričom ustanovenie § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať za osobitnú úpravu v pomere
k ustanoveniu § 126 Občianskeho zákonníka. Nepriamou imisiou sú také vlastnícke úkony, ktorých
bezprostredné účinky sa prejavujú na vlastnej nehnuteľnosti a jedine z iných príčin mimo vôle vlastníka
a bez jeho prispenia pôsobia aj na nehnuteľnosť suseda. O priamu imisiu ide vtedy, ak vlastnícke úkony

majú vzápätí bezprostredné účinky nielen na vlastnú nehnuteľnosť, ale aj na nehnuteľnosť suseda, resp.
len na túto nehnuteľnosť.

10.1. V ustanovení § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka sú upravené imisie spočívajúce v tom,
že vlastník veci pri výkone vlastníckeho práva obťažuje iného, príp. ohrozuje výkon jeho práv;

ide o nepriame zásahy, ktoré musí každý znášať, pokiaľ nepresahujú (nedosahujú) určitú intenzitu
rušenia: pri obťažovaní mieru primeranú pomerom a pri výkone práv imisiou dotknutého vlastníka
susednej nehnuteľnosti stav vážneho ohrozenia (takýto zásah teda súd posúdi podľa uvedených
zákonných kritérií). Pokiaľ jestvuje len nízka intenzita takéhoto rušenia - ide o nepodstatné zásahy, t.j.
o bežné správanie, ktoré sú susedia povinní navzájom si trpieť, lebo je spojené s obvyklým užívaním

nehnuteľných vecí; v takomto prípade nebolo by možno úspešne sa dovolať súdnej ochrany. Imisie,
kde ide o priame zásahy do vlastníckeho práva, ku ktorým treba zaradiť aj vypúšťanie a odvádzanie
vody a iných látok odvádzaných z pozemku žalovaného prostredníctvom uličných vpustí nachádzajúcich
sa na tomto pozemku a pokračujúcich betónovými rúrami vyúsťujúcimi na pozemok žalobkyne sú však
zásadne (bez ďalšieho) neprípustné a žalovaný je povinný zdržať sa takýchto neoprávnených zásahov

a obmedzovať tým vlastníka veci v jeho riadnom užívaní. Ochranu proti takémuto druhu zásahu do
vlastníckeho práva neposkytuje negatórna žaloba podľa § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka (lebo
nejde o nepriamy zásah), ale podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka ("... vlastník má právo na
ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje ..."). Nie je preto dôvod takúto
imisiu determinovať (premeriavať) mierou primeranosti pomerom (či vážnosťou ohrozovania výkonu

práv imisiou dotknutého vlastníka susednej nehnuteľnosti).

10.2. Vzhľadom na uvedené sú preto v tomto smere nedôvodné námietky žalovaného, že rozsah
odvádzania vôd na pozemok žalobkyne nebol predmetom dokazovania a že, súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (pozri odsek 2.2.). Z vykonaného dokazovania

fotografiami pozemku (č.l. 33. až 36. spisu) boli jednoznačne preukázané skutočnosti potrebné a
rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci a to, že dochádza k vypúšťanie a odvádzanie vody a iných
látok odvádzaných z pozemku žalovaného prostredníctvom uličných vpustí nachádzajúcich sa na tomto
pozemku a pokračujúcich betónovými rúrami vyúsťujúcimi na pozemok žalobkyne. Vlastník pozemku,
z ktorého pramení rušivá činnosť, sa má i v takom prípade zdržať toho, aby voda vnikala na pozemok

iného vlastníka (suseda) a podstatne obmedzovala obvyklé užívanie susedného pozemku. Skutočnosť
týkajúca sa rozsahu odvádzaných vôd je pre posúdenie dôvodnosti vlastníckej žaloby žalobkyne bez
právne relevancie.10.3. Z právne irelevantné bez vplyvu na správnosť záverov súdu prvej inštancie sú aj námietky
žalovaného, že súd prvej inštancie bez tohto aby mal preukázané vlastnícke právo betónových rúr mal
zato, že on ako nevlastník je zodpovedný za vzniknutú situáciu iba z titulu vlastníctva pozemku, na

ktorých sa tieto betónové rúry nachádzajú a uložil mu povinnosť vykonať zmeny na cudzej veci bez
súhlasu jej vlastníka ( pozri odsek 2.1., 2.3.). Rozhodujúce pre dôvodnosť vlastníckej žaloby totiž je len
to, že vlastníctvo žalobkyne k jej pozemku je narušované a obmedzované žalovaným ako vlastníkom
susediaceho pozemku, z ktorého sú vody a iné látky odvádzané bez právneho dôvodu žalovaným na
pozemok žalobkyne čo podľa názoru odvolacieho súdu v konaní preukázané bolo. Odvolací súd sa

stotožňuje s argumentáciou žalobkyne, ktorú si osvojil aj súd prvej inštancie, že to, či za týmto účelom
( odvádzanie vody a iných látok) žalovaný využíva aj veci vo vlastníctve iných osôb (napr. betónové
rúry, šachtu a pod.) je pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobkyne voči žalovanému ako vlastníkovi
susediaceho pozemku irelevantné.

11. Žalovaný v odvolaní vo vzťahu k výroku I. rozsudku namietal, že nebol daný dôvod na postup podľa

§ 153 ods. 2 C.s.p., keď súd neprihliadol na jeho tvrdenia na pojednávaní konanom dňa 18.06.2024
z ktorého dôvodu nevykonal navrhnuté dokazovanie a týmto nesprávnym procesným postupom mu
znemožnil uplatňovať jeho procesné práva ( pozri odsek 2.1.)

11.1. Odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 153 C.s.p. a vo vzťahu k sudcovskej koncentrácii

konania považuje za potrebné uviesť, že „podľa článku 8 Základných princípov C.s.p. sú strany sporu
povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi,
a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Z článku 10 ods. 1 Základných princípov
C.s.p. vyplýva stranám povinnosť postupovať v konaní v súlade so zákonom a podľa pokynov súdu. Súd
môže určiť stranám záväzné procesné lehoty na niektoré procesné úkony (článok 10 ods. 3 Základných

princípov C.s.p.). S týmito zásadami je spojená aj povinnosť strán sporu uplatniť prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a procesnej obrany nie sú
uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania (§ 153 ods. 1 C.s.p.). Predloženie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov
procesnej obrany, ktoré nie je včasné, je definované v § 153 ods. 1, druhá veta. Procesný úkon nie je

vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo
(subjektívne hľadisko). Toto pravidlo je lex generalis. Účelom sudcovskej koncentrácie konania bolo
zabezpečiť rýchlosť a hospodárnosť súdneho konania a zamedziť tak špekulatívnemu postupu strán
(napr. v podobe oneskorene predkladaných vyjadrení obsahujúcich nové skutkové tvrdenia alebo nové
návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré bolo možné predložiť v skoršom štádiu konania) smerujúcemu

k zbytočnému predlžovaniu konania (a k vzniku prieťahov v konaní), a zabezpečiť tak, aby poskytnutie
súdnej ochrany bolo rýchle a účinné. Táto skutočnosť je o to výraznejšia, ak je strana sporu zastúpená
advokátom, ktorý by mal chápať význam a dôsledky sudcovskej koncentrácie konania, a ktorý by mal
mať dostatočné vedomosti na to, aby posúdil, že nerešpektovanie výzvy súdu spojenej so sudcovskou
koncentráciou môže mať za následok stratu sporu na strane svojho klienta“ (pozri napr. uznesenie NS

SR sp. zn. 3Obdo/43/2018,). Rovnako aj ÚS SR v rozhodnutí sp. zn. II ÚS 530/2018 okrem iného
uviedol, že „sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje príslušný sudca podľa vlastnej úvahy spadá do
jeho kompetencie rozhodnúť, či na prostriedok procesného útoku, či obrany, ktorý strana mohla predložiť
už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, bude prihliadať“ a
v rozhodnutí sp. zn. ÚS 33/2021, uviedol, že ,,Účelom a zmyslom koncentrácie v civilnom sporovom

konaní (§ 153 a § 154 Civilného sporového poriadku) je najmä prispieť k naplneniu princípu procesnej
ekonómie, vrátane rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu,
aby procesné úkony vykonávali včas. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla
vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Je plne v diskrečnej
právomoci súdu, či omeškaný procesný úkon strany ospravedlnení alebo nie.“ Citované judikatórne

závery sú podľa názoru odvolacieho súdu plne aplikovateľné aj v rozhodovanom spore.

11.2. Pokiaľ prvoinštančný súd neprihliadol na skutkové tvrdenia žalovaného že „nie nie je preukázané,
že voda z oboch betónových rúr pochádza z miestnej komunikácie“, resp. že „na pozemku sa nachádza
šachta, do ktorej sú podľa názoru žalovaného odvádzaná podzemná a dažďová voda z okolitých

rodinných domov“ odvolací súd poukazuje nato, že s poukazom na platnú a účinnú právnu úpravu
je právom strany v rámci procesnej obrany uviesť skutkové tvrdenia, avšak tomuto právu zodpovedá
povinnosť strany uplatniť ich včas s prihliadnutím na zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania
sledujúc tak cieľ, aby bola vec, čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Uvedené znamená, že pokiaľvec prejednávajúci sudca na súde prvej inštancie využije sudcovskú koncentráciu, ktorej využitie ako
možnosť pripúšťa právna úprava a strana v rámci procesnej obrany neuvedie skutkové tvrdenia ihneď,
ako je to možné, vystavuje sa riziku, že v prípade neskôr uplatneného skutkových tvrdení (t. j. v

neskoršom štádiu konania) nemusí súd na skutkové tvrdenia prihliadnuť. V prejednávanej veci súd
prvej inštancie uznesením sp. zn. 3C/15/2020-112 zo dňa 3.8.2020 žalovaného poučil okrem iného
aj o sudcovskej koncentrácii konania a jej následkoch. Žalovaný až na pojednávaní konanom dňa
18.06.2024 začal v rozpore so svojimi predchádzajúcimi skutkovými tvrdeniami uvádzať, že „nie je
preukázané, že voda z oboch betónových rúr pochádza z miestnej komunikácie“, resp. že „na pozemku

sa nachádza šachta, do ktorej sú podľa názoru žalovaného odvádzaná podzemná a dažďová voda z
okolitých rodinných domov“, ktoré vo vyjadrení k žalobe zo dňa 02.10.2020 neuvádzal, pričom ide o
skutkové tvrdenie, ktoré mohol a mal uplatniť už vo vyjadrení k žalobe v zmysle § 167 ods. 2 C.s.p.,
resp. v duplike podľa § 167 ods. 4 C.s.p. (ktorú žalovaný do konania nedoručil). S poukazom na uvedené
má odvolací súd za to, že žalovaný skutkové tvrdenia neuplatnil s prihliadnutím na hospodárnosť a
rýchlosť konania včas, ako to predpokladá ustanovenie § 153 ods. 1 C.s.p.. Zároveň súd prvej inštancie

tento svoj postup v odôvodnení rozsudku (odsek 19. odôvodnenie napadnutého rozsudku) vysvetlil, ako
to predkladá odsek 3 ustanovenia § 153 C.s.p.. V prejednávanej veci tak boli splnené všetky zákonné
podmienky pre aplikáciu sudcovskej koncentrácie konania súdom prvej inštancie nových skutkových
tvrdení a nemôže obstáť tvrdenie žalovaného , že súd mu týmto nesprávnym procesným postupom mu
znemožnil uplatňovať jeho procesné práva.

12. Vo vzťahu k výroku II. žalovaný uviedol, že nestotožňuje s právnym posúdením nároku žalobkyne
z bezdôvodného obohatenia, keďže pozemok žalobkyne žiadnym spôsobom fakticky neužíva, nemá
k nemu prístup, a teda nie je naplnená žiadna zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia
predpokladaná v § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Mal zato, že takáto kvalifikácia je vylúčená,

keďže ide o prípad, kedy sú právne následky majetkovej nerovnováhy už pokryté inou právnou úpravou v
podobe reparačných ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu ( pozri odsek 2.4.).

12.1. Odvolací súd nepovažuje uvedené námietky za dôvodné a má zato, že súd prvej inštancie
dospel k správnemu záveru, keď posúdil žalobkyňou uplatnený nárok ako bezdôvodné obohatenie,

ktoré žalovaný získal plnením bez právneho dôvodu. Za plnenie bez právneho dôvodu je totiž potrebné
považovať aj užívanie cudzej nehnuteľnosti bez zmluvy či iného titulu oprávňujúceho užívať cudziu vec.
Bezdôvodné obohatenie ako prospech vzniká tomu, kto realizuje užívateľské oprávnenia, bez toho, aby
za to platil úhradu a bez toho, aby sa jeho majetkový stav zmenšil o prostriedky vynaložené s právnym
vzťahom, ktorý zakladá právo vec užívať. V prejednávanej veci bezdôvodné obohatenie spočíva aj v

tom, že žalovaný znemožňuje žalobkyni ako oprávnenej osobe užívanie pozemku, a to bez ohľadu na to,
či pozemok sama využíva. Žalovaný sa obohacuje tým, že fakticky odvádza vodu zo svojho pozemku
na cudzí pozemok žalobkyne a žalovaný tak ušetri náklady na vlastné odvodnenie, lebo keby toto
odvádzanie vody nebolo „riešené“ prostredníctvom a cez pozemok žalobkyne, musel by žalovaný tento
odvod vody riešiť inak, či už iným technologickým spôsobom alebo cez iný pozemok napr. aj jeho vlastný

pozemok. Žalovaný prirodzene nemôže spotrebované plnenie v podobe výkonu práva užívania cudzej
veci vrátiť (vydať), preto je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie peňažnou formou. Výška peňažnej
náhrady musí vychádzať z finančného ocenenia prospechu, ktorý účastníkovi užívaním veci vznikol.
Majetkovým vyjadrením tohto prospechu je peňažná suma, ktorá zodpovedá čiastkam vynakladaným
obvykle v danom mieste a čase na užívanie veci i s prihliadnutím na druh právneho dôvodu (zmluvného

typu či vecného práva k cudzej veci), ktorým sa spravidla právo užívania veci vzhľadom na jeho rozsah
a spôsob užívania zakladá.

12.2. Odvolací súd nespochybňuje argumentáciu žalovaného, že vo vzájomnom vzťahu bezdôvodného
obohatenia a náhrady škody má - aplikujúc princíp subsidiarity - prednosť náhrada škody a že pri

riešení tzv. súbehu nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia a na náhradu škody treba vychádzať
zo zásady, že vzhľadom na subsidiárnu povahu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, má
prednosť uspokojenie nároku z titulu náhrady škody, a len v prípade, ak nie sú splnené podmienky
voči škodcovi pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu náhrady škody, možno uplatniť voči
takej osobe nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Nakoľko žalobkyňa podanou žalobou

voči žalovanému uplatňovala nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného žalovaným bez
právnehodôvodu,keďnetvrdila,že uplatňovanýnárokmápredstavovaťnároknáhraduškodyavkonaní
neboli preukázané predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu na strane žalovaného a to vznik škody
na strane žalobkyne a priama príčinná súvislosť ( túto osobitne namietal aj žalovaný už v samotnomvyjadrení k žalobe) odvolací súd dospel k záveru, že správne uplatnila svoj nárok titulom bezdôvodného
obohatenia, keďže v danom prípade nie sú splnené podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia
z titulu náhrady škody. Odvolací súd vyhodnotil uvedený argument žalovaného čo sa týka nesprávneho

právneho posúdenia veci ako nedôvodný.

13. Ako nedôvodnú vyhodnotil rovnako odvolací súd aj námietku žalovaného, že súd prvej inštancie
sa nedostatočne vysporiadal s jeho námietkou voči znaleckému posudku ako aj námietku, že takto
stanovený nájom znalcom nezodpovedá reálnej výške nájomného a znalecký posudok tak trpí vadou,

ktorú bolo potrebné v konaní odstrániť. ( pozri odsek 2.5.).
13.1. Z námietkami k znaleckému posudku, ktoré žalovaný vzniesol vo vyjadrení k žalobe ( č.l. 125
spisu) sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal ( pozri odsek 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku)
a odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že z obsahu námietok žalovaného nebolo
možné zistiť, prečo považuje znalcom priradené koeficienty za nesprávne, resp. aká mala byť podľa
neho správna výška a prečo. Odvolací súd v tejto súvislosti podotýka, že strana sporu musí uviesť

skutkové tvrdenia jasne, úplne a zrozumiteľne (povinnosť tvrdenia). Povinnosť tvrdenia je úzko spojená
s dôkazným bremenom. Jej nesplnenie má spravidla významné dôsledky pre rozhodnutie vo veci samej.
Neunesenie dôkazného bremena totiž znamená neúspešnosť strany v spore. Samotná skutočnosť, či
strana sporu, resp. účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv
na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia.

Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi sporovými stranami v spore závisí na tom,
ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti sporových strán. Obvykle platí, že žalobca je v zásade
povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho ohrozené alebo porušené právo, resp.
právom chránený záujem. Žalovaný je povinný (za predpokladu, že chce byť úspešný v spore) tvrdiť a
preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje

aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k
jehoprerozdeľovaniu.Priposudzovanídôkaznéhobremenatej-ktorejstranysporutrebarešpektovaťtzv.
negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia(niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne
nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej
právnej skutočnosti (negatívnu skutočnosť - niečo, čo sa nestalo, čo neexistuje, napr. tvrdenie, že

žalovaný nezaplatil, atď.), v dôsledku čoho dochádza k preneseniu dôkazného bremena na žalovaného
aj napriek tomu, že ide o tvrdenie žalobcu. Táto teória sa uplatní vtedy, keď nie je možné neexistenciu
určitej skutočnosti dokázať prostredníctvom tvrdenia iných pozitívnych skutočností, ktoré v konečnom
dôsledku vedú k záveru o tom, že určitá negatívna skutočnosť je daná (uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 2Cdo/27/2017).

13.2. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd uzatvára, že aj keď je pravdou, že žalovaného
nezaťažovalo dôkazné bremeno ohľadne preukázania výšky bezdôvodného obohatenia, pokiaľ túto
žalobkyňa preukázala ( znaleckým posudkom) zaťažilo žalovaného dôkazné bremeno ohľadne tvrdení,
ktorými chcel dôkazmi podopretý modifikovaný nárok žalobkyne z hľadiska jeho výšky spochybniť či
vyvrátiť. Žalovaný však v tomto smere nebol dostatočne aktívny a jeho námietky ostali iba v rovine

tvrdení, resp. dôkazov, ktoré v dostatočnej miere nepreukázali dôvodnosť jeho námietok.
14. Záverom k argumentom žalovaného uvedených v odvolaní, že výrok rozhodnutia (I.) za neurčitý
a nevykonateľný a to aj s poukazom na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 14Co/203/2018
( pozri odsek 2.6.). Odvolací súd má zato, že výrok I. je materiálne vykonateľný, keď povinnosť, ktorej
sa má žalovaný zdržať je presne a jednoznačne formulovaná a rovnako je stanovená aj paričná 120-

dňová lehota, ktorá bola stanovená aj na základe samotného vyjadrenia žalovaného ( č.l. 193 spisu).
Čo sa týka konania pod sp. zn. 14Co/203/2018 toto konanie sa týkalo inej právnej veci a v tomto
konaní súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť "poskytnúť žalobcovi súčinnosť spočívajúcu
v zabezpečení stavebného povolenia na stavbu - "Rekonštrukcia a prestavba stavby - Amfiteáter -
Slovanské nábrežie" nachádzajúcu sa v katastrálnom území R. stojacu na KN p.č. XXX/X, XXX/X

a XXX/X podľa projektovej dokumentácie tvoriacej súčasť spisového materiálu Mestského múzea v
Bratislave ako podkladu pre výberové konanie vo veci stavby, ktorého víťazom sa stal žalobca a v
úprave projektovej dokumentácie na stav platnej právnej úpravy pre danú stavebnú činnosť, v lehote
90 dní od právoplatnosti rozsudku.". Takto uloženú povinnosť považoval odvolací súd za materiálne
nevykonateľnú, nakoľko o vydaní stavebného povolenia môže rozhodnúť len príslušný stavebný úrad

(v danom prípade mestská časť Devín), a to v stavebnom konaní podľa zákona č. 50/1976 Zb. a
preto takúto povinnosť nebolo možné žalovanému uložiť (resp. jej splnenie nebolo možné dosiahnuť
len konaním žalovaného). Žalovanému mohlo byť nanajvýš uložené, aby v určitej lehote iba požiadal
príslušný stavebný úrad o vydanie stavebného povolenia (samotné rozhodnutie o takejto žiadosti užžalovaný ovplyvniť nemohol, nakoľko rozhodnutie o nej - či už kladné alebo záporné - patrilo výlučne
do právomoci tohto stavebného úradu). Navyše žalovanému bolo uložené splnenie tejto povinnosti v
lehote 90 dní, čo rovnako nebolo možné od žalovaného požadovať, keďže stavebný úrad je pri svojom

rozhodovaní viazaný lehotami uvedenými v stavebnom zákone, ktoré môže i zákonným spôsobom
predlžovať.
14.1. Z uvedeného dôvodu postupoval súd prvej inštancie správne, keď na závery v tomto rozsudku sp.
zn. 14Co/203/2018 neprihliadol keďže sa nejadnalo o obdobnú vec a preto tu nemožno potom hovoriť o
rozhodnutí súdu v obdobnej veci odlišným alebo protichodným spôsobom. Naviac uvedené rozhodnutie

t.j. iné rozhodnutie odvolacieho súdu nie je možné považovať ani za ustálenú rozhodovaciu prax
najvyšších súdnych autorít v zmysle čl. 2 ods. 2 C.s.p. na ktoré by mal súd prihliadať.
15. Ďalšími námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní sa odvolací súd opätovne nezoberal keď
v odvolaní len zotrval na všetkých argumentoch ako v konaní pred súdom prvej inštancie. Tieto ale nie
sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah bez podloženia relevantných
dôkazov a nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska

odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne
pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie (napr. IV.
ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Ani v odvolacom konaní neboli
zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového
stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje

rozhodnutie. V konaní nevyplynuli najavo ani také vady konania, ktoré by mali za následok vecnú
nesprávnosť rozhodnutia. Samotná skutočnosť, že žalovaný sa nestotožňuje s právnymi závermi súdu
prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie
odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že
nezodpovedajúpredstavámžalovaného otom,akomásúdvovecirozhodnúť,keďsúdprvejinštanciesa

neodchýlilpríslušnýchustanoveníCivilnéhosporovéhoporiadku,Občianskehozákonníkaaaninepoprel
ich účel a význam, keď dospel k záveru že žaloba žalobkyne je dôvodná z dôvodov uvedených vyššie.

15.1. Z rovnakých dôvodov sa odvolací súd nezaoberal ani námietkami žalovaného uvedenými v replike
(pozri odsek 4. až 4.1.) keďže sa v prevažnej miere jedná o totožné námietky ako v odvolaní a v prípade

nových námietok na tieto odvolací súd nemá prečo prihliadať a to s poukazom na ustanovenie § 373 ods.
4 C.s.p. podľa ktorého prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 najneskôr v
lehote na vyjadrenie k odvolaniu.

16. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach ( výrok
I., II.) v zmysle § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil vrátane výroku o náhrade trov konania
( výrok IV.) o ktorých súd prvej inštancie správne rozhodol vzhľadom na celkový úspech žalobkyne v
konaní v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p..

17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalovaného nevyhovel a napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mala žalobkyňa v odvolacom konaní plný úspech a vznikol jej
voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov
konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).