Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 18, 2026

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/70/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4121204368
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2026:4121204368.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členov senátu

JUDr. Evy Šiškovej a Mgr. Mareka Janigloša, v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, C. D. XXX/XX,
A., zastúpeného advokátom: Mgr. Peter Kupka, Hlavná 23, Trnava, IČO: 42 402 417, proti žalovanej:
E. F., nar. XX. XX. XXXX, G. D. XXX/XX, A., zastúpenej: Advokátska kancelária Borgulová & Péteriová
s.r.o.,Farská4,Nitra,IČO:46104020,ourčenievlastníckehoprávaknehnuteľnosti,vkonaníoodvolaní
žalobcu zo dňa 27. 06. 2025 proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 18C/13/2021-176 zo dňa 12.
06. 2025, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej aj súd prvej inštancie alebo súd) vyššie označeným rozsudkom žalobu
zamietol (I. výrok) a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100 % s
tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Uviedol, že žalobca sa prostredníctvom právneho zástupcu písomne podanou žalobou zo dňa 07. 04.

2021 domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území A.,
obec A., zapísanej na LV č. XXXX ako parc. registra „C“ č. XXX/X - orná pôda o výmere 1340 m2 (ďalej
aj predmetná nehnuteľnosť alebo nehnuteľnosť). Svoju žalobu odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom
tejto nehnuteľnosti a v katastri nehnuteľností sú ako podieloví spoluvlastníci evidované žalované. Svoje
vlastnícke právo k nehnuteľnosti odvodzoval od dohody o zmluve zo dňa 15. 09. 1995 uzatvorenej
medzi žalobcom ako kupujúcim a žalovanými ako predávajúcimi s predmetom kúpy - nehnuteľnosťou.
Na základe dohody o zmluve zaplatil žalobca ako kupujúci žalovaným ako predávajúcim aj kúpnu cenu

100.000,- Sk, z toho 40.000,- Sk dňa 15. 09. 1995 a 60.000,- Sk dňa 15. 06.1996.

3. V priebehu konania žalovaná v 2. rade zomrela. Na Okresnom súde Nitra prebiehalo dedičské konanie
pod sp. zn. 12D/18/2022 po nebohej (žalovanej v 2. rade) H. I., J. K., nar. XX. XX. XXXX, zomrelej dňa
07. 02. 2022. Z uznesenia č. k. 12D/18/2022-83 zo dňa 09. 01. 2025, právoplatného dňa 09. 01. 2025
je zrejmé, že nehnuteľnosti, hnuteľné veci a práva nadobudla ako jediná dedička E. F., J. K., nar. XX.
XX. XXXX, a preto v danom spore pokračoval v konaní s právnou nástupkyňou žalovanej v 2. rade, t.

j. žalovanou v l. rade E. F..

4. Žalovaná so žalobou nesúhlasila, uviedla, že žalobca vzhľadom na okolnosti predmetnej veci nemohol
byť dobromyseľný a poukázala na výsledky dokazovania v konaní vedenom pod sp. zn. 19C/35/2014.5. Súd prvej inštancie na prejedanie veci nariadil pojednávanie, na ktorom vykonal vo veci dokazovanie
a zistil nasledovný skutkový stav:

5.1 Dňa 15. 09. 1995 bola uzatvorená „dohoda o zmluve“ medzi kupujúcim - A. B. a predávajúcimi -
H. I. a E. F., za prítomnosti svedkyne L. F. s tým, že A. B. dal ako zálohu 40.000,- Sk do vlastných rúk
predávajúcim a zároveň sa zaviazal ostatnú čiastku 60.000,- Sk zaplatiť najneskôr do prvej polovice
roku 1996, čím vznikne kúpnopredajná zmluva k pozemku a tento sa prevedie na meno kupujúceho.

Doplatok v hodnote 60.000,- Sk bol vyplatený dňa 15. 06. 1996.

5.2 Z výpisu LV č. XXXX zo dňa 05. 04. 2021 vyplývalo, že podielovými spoluvlastníkmi predmetnej
nehnuteľnosti označenej v 2. bode tohto rozsudku bola E. F., J. K. v rozsahu 1 a H. I., J. K. v rozsahu 1,
pričom ako titul nadobudnutia je uvedené rozhodnutie D 1700/91, Z 6195/10-255/10.

5.3 Na Okresnom súde Nitra prebiehalo konanie o vypratanie nehnuteľnosti pod sp. zn. 19C/35/2014
a súd rozsudkom č. k. 19C/35/2014-161 zo dňa 29. 07. 2015 rozhodol tak, že žalobca bol povinný
vypratať predmetnú nehnuteľnosť a túto odovzdať do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň
súd rozhodol o trovách konania. Z odôvodnenia vyššie označeného rozsudku vyplýva, že súd si ako
predbežnú otázku riešil predovšetkým platnosť samotnej „dohody o zmluve“. Konštatoval, že z obsahu

samotnej zmluvy nebolo možné zistiť, či účastníci mienili uzavrieť kúpnu zmluvu alebo zmluvu o budúcej
zmluve. Právny úkon, ktorí urobili účastníci konania je neurčitý a nezrozumiteľný, pretože z jeho obsahu
nie je možné vyvodiť, aká bola vôľa oboch zmluvných strán, nie je špecifikovaná parcela, ktorá mala byť
predmetom právneho úkonu, a to ani číslom, ani výmerou. Súd dospel k záveru, že odporca (v tomto
spore žalobca) v žiadnom prípade nebol dobromyseľný v tom, že vec (pozemok), ktorú mal v dlhodobo v

držbe mu patrí a je jej vlastníkom. Vedel o existencii „dohody o zmluve“, preto mal vedomosť, komu pôda
patrí(ktojumávovlastníctve)aktojupredtýmnerušeneužívalamalvdržbe.Protiuvedenémurozsudku
bolo podané odvolanie a odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 23. 01. 2017. Z odôvodnenia rozsudku ďalej vyplýva, že žalobca vedel, že nie je
ako vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností, pričom v zmysle ust. § 28 ods. 1 zákona č. 165/1995 Z.

z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)
v znení neskorších predpisov, sa práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv uvedené v § 1 ods. 1 (o vlastníckom
práve a iné) zapisujú do katastra vkladom, ak tento zákon neustanovuje inak. Svoje vlastnícke právo
žalobca odvodzoval od dohody - zmluvy uzatvorenej dňa 15. 09. 1995, teda vychádzal z „kúpnej zmluvy“
avedel,ženadobudnutievlastníckehoprávanazákladetakéhototitulujemožnélenvkladomdokatastra

nehnuteľností. Súd dospel k záveru, že žalobkyne (v tomto konaní žalovaná a neb. H. I.,) sú vlastníčkami
spornej nehnuteľnosti. Proti rozsudku Krajského súdu v Nitre bolo podané dovolanie, pričom dovolací
súd rozhodol uznesením č. k. 1Cdo/99/2017-214 zo dňa 22. 08. 2018 tak, že dovolanie odmietol.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 03. 10. 2018.

6. Po právnej stránke súd prvej inštancie svoj rozsudok odôvodnil citáciou ust. § 115, § 116 ods. 1, §
145 ods. 1, 2 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník, ust. § 50a ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods.
1, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov.

7. V ďalšej časti svojho rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že na požadovanom určení

vlastníckeho práva má žalobca naliehavý právny záujem. Následne sa zaoberal predmetom vydržania,
vydržacou dobou, predpokladmi a následkami vydržania v zmysle zákona č. 141/1950 Zb. účinného od
01. 01. 1950 do 31. 03. 1964 s tým, že jednou z podmienok vydržania bola i dobromyseľnosť držiteľa
v tom, že mu vec alebo právo patrí. Ďalej sa zaoberal oprávnenou držbou v zmysle ust. § 130 ods. 1
Občianskehozákonníka,dobrouvierouoprávnenéhodržiteľa,ktorámusíbyťposudzovanáajzhľadiska,

čidržiteľprizachovanínáležitejopatrnosti,ktorúmožnosprihliadnutímnaokolnostikonkrétnehoprípadu
od každého subjektu práva vyžadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti o existencii svojho práva. Aj
keď je držiteľ subjektívne presvedčený o svojom práve, nebude so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej
viere, pokiaľ mu sú alebo musia byť známe skutočnosti, z ktorých by pri zachovaní obvyklej opatrnosti
musel spoznať, že nie je subjektom práva, o ktorého vydržanie ide. Dobrá viera držiteľa sa posudzuje

objektívne, t. j. so zreteľom na konkrétne okolnosti a z hľadiska osobného presvedčenia držiteľa. Ak
je pochybné, či je držba oprávnená alebo nie, treba mať za to, že je oprávnená (ust. § 130 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Ak je predmetom dobromyseľnej držby nehnuteľnosť, je vydržacia doba 10
rokov. Vydržacia doba začína plynúť od momentu dobromyseľného uchopenia držby veci.8. V predmetnej veci súd prvej inštancie pri posudzovaní splnenia podmienok vydržania dospel k
záveru, že žalobca podmienky pre vydržanie nesplnil. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že dohoda

o zmluve zo dňa 15. 09. 1995 bola podľa žalobcu domnelým titulom, od ktorého odvodzoval svoj nárok,
pričom poukazoval na skutočnosť, že zaplatil aj kúpnu cenu za nehnuteľnosť. Súd prvej inštancie bol
však toho názoru, že uvedená dohoda nie je nadobúdacím titulom, na základe ktorého by žalobca
mal splniť podmienku pre vydržanie, nakoľko z tejto dohody nevyplýva, akých nehnuteľností sa týka,
či daným úkonom malo byť uzatvorenie kúpnej zmluvy, resp. iného právneho úkonu. Aj keď právna

zástupkyňa žalovanej potvrdila, že podpisom dohody o zmluve zo dňa 15. 09. 1995 mali žalované ako
budúce predávajúce vôľu previesť v budúcnosti istý, bližšie nešpecifikovaný, pozemok na žalobcu ako
kupujúceho, súd mal za to, že dohoda o zmluve nespĺňala podstatné náležitosti kúpnej zmluvy v zmysle
ust. § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka. Kúpna zmluva, predmetom ktorej je prevod nehnuteľnosti, je
prísne formálna zmluva, ktorá musí obsahovať aspoň zákonom ustanovené podstatné náležitosti a musí
byť vždy uzavretá v písomnej forme. Na to, aby bola zmluva platná, musí spĺňať nasledovné podstatné

náležitosti: označenie zmluvných strán, t. j. predávajúceho a kupujúceho; označenie predmetu kúpy -
nehnuteľnosť je potrebné špecifikovať dostatočne určito, a to podľa údajov dostupných na príslušnom
liste vlastníctva; uvedenie kúpnej ceny; záväzok predávajúceho odovzdať kupujúcemu predmet kúpy,
záväzok kupujúceho prevziať od predávajúceho predmet kúpy a zaplatiť zaň dohodnutú cenu. Stačí, ak
v zmluve chýba ktorákoľvek z vyššie uvedených náležitostí a zmluva v takomto prípade nie je platná

od samého začiatku.

8.1 Žalobca nesplnil podmienku potrebnú pre vydržanie, a to dobromyseľnosť. Mal vedomosť, že nebol
zapísaný ako vlastník v katastri nehnuteľností, teda, že vlastnícke právo k nehnuteľnosti nemá právne
vyriešené, nakoľko chcel nehnuteľnosť „prepísať“. Uvedené vyplýva z výpovede svedkov v spore pod sp.

zn.19C/35/2014,keďsvedkyňaL.F.,sestražalobcupotvrdila,žežalobcamalzáujemprepísaťpozemok.
Svedkyňa M. (pracovala ako matrikárka na OÚ) uviedla, že žalobca chcel overiť na matrike listiny, ktoré
súviseli s prevodom pozemku. Svedkyňa N. N., ktorá bola prednostkou, vypovedala, že žalobca tvrdil,
že kúpil pozemok a že ho nemá na seba prepísaný. Je preto vylúčené, aby žalobca na základe danej
listiny mal za to, že uzatvoril kúpnu zmluvu. Samotné užívanie nehnuteľnosti nezakladá dobromyseľnosť

v tom, že by žalobcovi sporná nehnuteľnosť patrila. Žalobca nepreukázal titul, od ktorého by mohol byť
v dobrej viere, že mu patrí vlastnícke právo a na základe ktorého by sa mohol cítiť ako výlučný vlastník
spornejnehnuteľnosti.Nepreukázal existenciuokolnosti-kúpnejzmluvyakonadobúdaciehotitulu,ktorá
mala svedčiť o jeho dobromyseľnosti, teda oprávnenosti držby predmetnej nehnuteľnosti. Uvedené je
jednou z podmienok potrebných pre vydržanie, a preto žalobca neuniesol vo veci dôkazné bremeno.

Pri normálnej obvyklej opatrnosti, ktorú možno od každého vyžadovať, žalobca nemohol nadobudnúť
vnútorné psychické presvedčenie, vzhľadom ku všetkým okolnostiam, že mu patrí právo. Pokiaľ by aj
takéto vnútorné presvedčenie o nadobudnutí sporného práva vyvodil z predloženého listinného dôkazu,
uvedenénezakladalopotrebnúdobromyseľnosť.Vnútornépsychicképresvedčenieonadobudnutípráva
pri vstupe do držby bolo bez právneho významu, t. j. nemohlo spôsobiť dobromyseľnosť o tom, že mu

toto právo patrí, pretože všetky okolnosti prípadu svedčili o tom, že k vzniku tohto práva nemohlo dôjsť.
Vzhľadom k okolnostiam danej veci, na uvedený záver nemá vplyv ani to, že žalobca žalovanej, resp.
právnej predchodkyni žalovanej zaplatil kúpnu cenu, ktorá síce mala byť uhradená, ale z predmetnej
dohody vôbec nie je zrejmé, za ktoré nehnuteľnosti. Súd preto dospel k záveru, že žalobca podmienky
pre vydržanie nesplnil a žalobu zamietol.

9. Súd nevykonal dokazovanie opätovným výsluchom svedkov, ktorí boli vypočutí v spore pod sp.
zn. 19C/35/2014, pretože takéto dokazovanie by bolo nadbytočné a nehospodárne. Úlohou žalobcu
bolo preukázať titul nadobudnutia vlastníckeho práva a pokiaľ tento titul preukázaný nebol, rovnako
ani dobromyseľnosť, je nadbytočné vykonávať ďalšie dokazovanie. Za hospodárne súd prvej inštancie

považoval doslovné prečítanie zápisnice s výpoveďami svedkov, ktorí vypovedali v spore pod sp. zn.
19C/35/2014 a tieto zohľadnil pri rozhodovaní. Nakoľko mal preukázanú neopodstatnenosť nároku
žalobcu, ďalšie dokazovanie, aj s prihliadnutím na hospodárnosť konania, už nevykonal a návrhy na
jeho vykonanie zamietol, nakoľko ani doplnením dokazovania by nedošlo k výraznej zmene skutkového
stavu veci a teda ani k jej inému právnemu posúdeniu.

10.Ďalejsasúdprvejinštanciezaoberalvýkladomust.§230CSP,nakoľkoprávnazástupkyňažalovanej
namietla oprávnenosť podanej žaloby z dôvodu, že o veci - určení vlastníckeho práva k predmetnej
nehnuteľnosti bolo rozhodnuté ako o prejudiciálnej otázke už v konaní vedenom pred Okresným súdomNitra pod sp. zn. 19C/35/2014. Tvrdila, že skutkový základ obidvoch konaní je totožný, nakoľko v
obidvoch konaniach sa žalobca snaží preukázať vydržanie sporného pozemku a v obidvoch konaniach
ide o totožné strany sporu. V prejednávanom spore ide teda o taký nedostatok procesnej podmienky

(prekážku právoplatne rozsúdenej veci), ktorý nie je možné odstrániť, a preto je potrebné konanie
zastaviť. Podporne poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3Cdo/100/01 z 28. 05.
2002. Právny zástupca žalobcu tvrdil, že o prekážku právoplatne rozhodnutej veci nejde v prípade,
ak súd určitú otázku v konaní posúdi prejudiciálne. Prejudiciálna otázka a jej posúdenie nesmie byť
nikdy poňaté do výroku súdneho rozhodnutia. Výrok súdneho rozhodnutia je jedinou časťou rozsudku,

ktorá nadobúda právoplatnosť. Prejudiciálne posúdená otázka, ktorá sa prejavuje iba v odôvodnení
rozsudku, nemôže tvoriť prekážku právoplatne rozhodnutej veci (rozsudok Najvyššieho súdu SR pod
sp. zn. 2MCdo/2/2014 z 30. 10. 2014).

10.1 Súd prvej inštancie podal vysvetlenie k tomu, kedy sa jedná o prekážku rozsúdenej veci (res
iudicata), ktorá nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy,

keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa
týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Pritom nie je významné, či rovnaké osoby majú v
novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom,
je žalobcom aj v novom konaní, alebo má postavenie žalovaného a naopak). Ten istý predmet konania je
daný, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení,

z ktorých bol uplatnený (t. j. vyplýva z rovnakého skutku). Konanie sa týka tých istých osôb v prípade,
ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov (či už z dôvodu univerzálnej
alebo singulárnej sukcesie). Vo veci vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 19C/35/2014 bolo
predmetom konania vypratanie nehnuteľnosti, a preto bola ako prejudiciálna riešená otázka, či žalobca
nadobudol vlastnícke právo vydržaním. Pri posudzovaní tejto prejudiciálnej otázky by bol súd viazaný

len súdnym rozhodnutím vydaným v konaní, v ktorom iný súd túto otázku právoplatne vyriešil vo výroku
svojho rozhodnutia. Rovnaký záver vyplýva aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 4Obdo
6/2020 a sp. zn. 1Cdo/44/2010, ako aj z rozhodnutí pod sp. zn. 2MCdo/2/2014 a sp. zn. 3Cdo/115/2016,
na ktoré poukazoval žalobca. Výrok právoplatného rozhodnutia je (okrem strán sporu) záväzný pre
súdy, keď ako predbežnú otázku posudzujú právny vzťah strán sporu. Teda o prekážku právoplatne

rozhodnutej veci nejde v prípadoch, ak súd určitú otázku v konaní posúdil prejudiciálne. Keďže výrok
súdnehorozhodnutiajejedinoučasťourozsudku,ktoránadobúdaprávoplatnosť,prejudiciálneposúdená
otázka, ktorá sa prejavuje iba v odôvodnení rozsudku, nemôže tvoriť prekážku právoplatne rozhodnutej
veci a pre súd je záväzný iba výrok právoplatného rozhodnutia, nie právne názory vyslovené v jeho
odôvodnení.Spoukazomnauvedenésúdmalzato,ženebolisplnenépodmienkynazastaveniekonania

s poukazom na ust. § 230 CSP.

11. O trovách súdneho konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2
CSP tak, že žalovanej, ktorá mala v konaní úspech, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %. Neboli dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa (ust. § 257 CSP), ktoré by odôvodňovali

výnimočne žalovanej náhradu trov konania nepriznať, ani ich strany netvrdili. O výške trov konania bude
rozhodnuté v zákonom určenej lehote samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu
odvolanie zo dňa 27. 06. 2025 v celom rozsahu, aj čo do konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo. Ako

odvolacie dôvody uplatnil ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP, teda, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Uviedol, že sa pridržiava obsahu všetkých svojich podaní a prednesov na súdnych pojednávaniach

a že argumentácia, ktorú súd prvej inštancie považoval za ťažiskovú pre svoj rozsudok, nemôže obstáť.

12.1 Ďalej poukázal na ust. § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka a na to, že aj
v prípade, ak dohoda o zmluve zo dňa 15. 09. 1995 (ďalej len „dohoda o zmluve“) nespĺňa podstatné
náležitosti kúpnej zmluvy v zmysle ust. § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, toto neznamená, že

žalobca nebol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu predmetná nehnuteľnosť
patrí, a teda neznamená ani to, že žalobca nesplnil všetky podmienky na vydržanie v zmysle ust. § 134
Občianskeho zákonníka. Uvedené zdôraznil už v žalobe. Rozhodujúcou skutočnosťou je, že žalobca
mohol byť objektívne presvedčený o tom, že predmetnú nehnuteľnosť poctivým spôsobom nadobudola toto presvedčenie založil nielen na tom, že podpísal dohodu o zmluve, ale aj na tom, že na základe
tejto dohody o zmluve zaplatil ako kupujúci aj kúpnu cenu spolu vo výške 100.000,- Sk. Predmetná
nehnuteľnosť mu bola odovzdaná do užívania, následne ju dlhodobo a nerušene užíval, staral sa o

ňu a skultúrňoval ju. V tomto presvedčení žalobcu utvrdzoval aj názor ľudí z obce A., že predmetná
nehnuteľnosť je v jeho vlastníctve. Všetky tieto skutočnosti teda svedčia o dobromyseľnosti žalobcu, že
predmetnú nehnuteľnosť nadobudol poctivým spôsobom, v súlade s dobrými mravmi. V tejto súvislosti
žalobca poukázal na judikatúru, s ktorou sa súd v rozsudku vôbec nevysporiadal (nález Ústavného súdu
SR v konaní pod sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo dňa 14. 11. 2018, uznesenie Najvyššieho súdu SR pod sp.

zn. 3 Cdo/17/2016 zo dňa 24. 04. 2017, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky pod sp. zn. 22
Cdo/1848/98 zo dňa 09. 03. 2000). Z týchto rozhodnutí jednoznačne vyplýva, že v prípade vydržania je
právne irelevantné posudzovať, či dohoda, o ktorú opiera svoje právo vydržiteľ, obsahovala podstatné
náležitostí kúpnej zmluvy v zmysle ust. § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, a teda či bola platná,
pretože aj v prípade, ak by bola z akéhokoľvek zákonného dôvodu neplatná, neznamená to, že vydržiteľ
nesplnil zákonné podmienky na vydržanie. Z rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 19C/35/2014-161 zo

dňa 29. 07. 2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 8Co/256/2016-198 zo dňa 10.
11. 2016, konkrétne z výsluchu strán a svedkov je nepochybné, že dohoda o zmluve, ako aj záväzky z
nej zmluvným stranám plynúce, boli pre účastníkov tejto dohody určité a zrozumiteľné. Zmluvné strany
teda vedeli, ktorá nehnuteľnosť je predmetom kúpy. Navyše to vyplývalo aj z ďalších vyššie uvedených
skutočností, ako je odovzdanie tejto nehnuteľnosti žalobcovi, dlhodobé užívanie tejto nehnuteľnosti

žalobcom, ako aj presvedčenie obyvateľov obce A., že žalobca kúpil práve túto nehnuteľnosť, ako aj z
celkového správania zmluvných strán po podpise dohody o zmluve.

12.2 Súd v odôvodnení svojho rozsudku (23. bod) uviedol, že žalobca mal vedomosť o tom, že nie je
ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti zapísaný v katastri nehnuteľností, pretože „chcel nehnuteľnosť

„prepísať““, čo má vyplývať z výpovedí troch svedkov v spore pod sp. zn. 19C/35/2014. Z uvedenej
časti odôvodnenia však vôbec nie je zrejmé, kedy mal mať žalobca záujem o „prepísanie“ predmetnej
nehnuteľnosti, a teda nevyplýva z nej, že to bolo ešte pred uplynutím 10-ročnej doby na vydržanie v
zmysle ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na základe týchto súdom uvádzaných skutočností
preto nemožno vyvodiť záver, že žalobca nebol dobromyseľný, a teda, že nesplnil podmienky na

vydržanie predmetnej nehnuteľnosti. Ani v prípade, že by žalobca mal záujem predmetnú nehnuteľnosť
„prepísať“, teda vykonať právny úkon smerujúci k tomu, aby bol ako vlastník zapísaný v katastri
nehnuteľností, neznamená to, že nebol dobromyseľný v tom, že mu predmetná nehnuteľnosť patrí.
Žalobca bol totiž po celú dobu držby predmetnej nehnuteľnosti (potrebnú na vydržanie) z objektívnych
dôvodov presvedčený o tom, že mu predmetná nehnuteľnosť patrí na základe dohody o zmluve,

vyplatenia kúpnej ceny a ďalších v žalobe uvádzaných skutočností. Všeobecne totiž platí, že vedomosť
vydržiteľa nehnuteľnosti o tom, že v katastri nehnuteľností nefiguruje ako jej vlastník, nevylučuje
skutočnosť, že sa omylom, na základe iných skutočností domnieva, že je aj napriek tomu jej vlastníkom,
pričom samotný vklad do katastra nehnuteľností nesprávne považuje len za administratívny evidenčný
úkon,ktorýnezakladávznikjehovlastníckehopráva.Súdnevykonalviaceréžalobcomnavrhnutédôkazy

(výsluchy svedkov, obyvateľov obce A.), ktoré mohli taktiež preukázať vyššie uvedené skutočnosti,
najmä pokiaľ ide o dobromyseľnosť žalobcu a dostatočnú určitosť dohody o zmluve. Pokiaľ súd tvrdí,
že opätovný výsluch svedkov, ktorí boli vypočutí v spore pod sp. zn. 19C/35/2014, by bol nadbytočný
a nehospodárny, že doplnením dokazovania by nedošlo k výraznej zmene skutkového stavu veci, a
tým ani k jej inému právnemu posúdeniu, tento svoj záver dostatočne jasne a výstižne nevysvetlil.

Žalobca má za to, že v predmetnom konaní mohli vypovedať svedkovia inak, ako v konaní pod sp. zn.
19C/35/2014 - zrozumiteľnejšie, no najmä rozsiahlejšie, pričom mohli uviesť aj viaceré nové skutočnosti,
ktoré predtým neuviedli.

13. Rozsudok súdu prvej inštancie je vo viacerých častiach v rozpore s ust. § 220 ods. 2 CSP a vo

vzťahu k ťažiskovej argumentácie súdu neobsahuje jasné a výstižné vysvetlenie, ako posúdil všetky
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty žalobcu, čo spôsobuje jeho nepresvedčivosť. Súd
dospel k nepresvedčivému formalistickému záveru bez dostatočného vysvetlenia jeho úvah. Rozsudok
je preto formalistický a nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok presvedčivých dôvodov,
čo spôsobilo porušenie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Výsledkom postupu súdu je

nepreskúmateľný rozsudok a porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR, ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Žalobca poukázal i na uznesenie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 5 Cdo 106/2010 zo dňa15. 07. 2010. Súd v danom prípade správne neaplikoval ust. § 130 a § 134 Občianskeho zákonníka, v
dôsledku čoho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je vecne nesprávny.

14. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 18C/13/2021-176
zo dňa 12. 06. 2025 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

15. Žalovaná podala k odvolaniu žalobcu vyjadrenie zo dňa 18. 07. 2025. Naďalej namietala
oprávnenosť podanej žaloby z dôvodu, že o veci - určení vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti,

nachádzajúcej sa v katastrálnom území A. zapísanej na LV č. XXXX ako parcela registra C-KN č. XXX/
X - orná pôda o výmere 1340 m2, už bolo rozhodnuté ako o prejudiciálnej otázke v konaní vedenom
pred Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 19C/35/2014.

15.1 K namietanému nesprávnemu procesnému postupu žalovaná uviedla, že v konaní preukázala, že
žalobca nebol od počiatku dobromyseľný, že mu vec patrí, a preto nemohol vydržať vlastnícke právo

k spornej nehnuteľnosti. Týmto sa zaoberali aj súdy vyššieho stupňa, a to v konaní vedenom pred
Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 19C/35/2014, keď vydržanie riešili ako predbežnú otázku. Súd svoje
rozhodnutie odôvodnil dostatočne a presvedčivo.

15.2 K nesprávnym skutkovým zisteniam žalovaná uviedla, že súd v konaní mal jasne preukázané, že

žalobca nebol dobromyseľný v tom, že mu vlastnícke právo k spornému pozemku patrí. Tieto tvrdenia
žalovaná opiera (a súd to považoval za preukázané) najmä o výpoveď svedkov v konaní vedenom pred
Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 19C/35/2014, z ktorých jasne vyplynulo, že žalobca si bol od počiatku
vedomý, že vlastnícke právo k spornému pozemku usporiadané nie je. Uvedené vo svojom rozhodnutí
skonštatoval aj Okresný súd Nitra v rozsudku zo dňa 29. 07. 2015 a následne aj Krajský súd v Nitre

v rozsudku v konaní pod sp. zn. 8Co/256/2016 zo dňa 10. 11. 2016. Opätovné vykonanie dôkazov
(výsluch svedkov: L. F., M. M., H. O., N. P. N., B. J.) by bolo v tomto konaní nadbytočné a nedôvodné,
nakoľko títo už k veci vypovedali. Od sporného údajného prevodu uplynulo 30 rokov a vzhľadom na
vek svedkov a odstup času nie je pravdepodobné, že by si k veci pamätali niečo viac. V konaní nebolo
preukázané, že sporná nehnuteľnosť bola žalobcovi riadne odovzdaná a ani nebolo preukázané, že

samotný žalobca bol v dobrej viere, že mu vec patrí, hoci to vyhlasovať v obci mohol, avšak aj tu vždy
dodal, že to nemá prevedené, o čom mal vedomosť od počiatku a vedel, že vlastníctvo veci nadobudne
až vkladom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, k čomu nedošlo a o čom bol uzrozumený.
Titul, od ktorého odvodzuje žalobca svoje právo je nejasný, nezrozumiteľný, a teda neplatný právny
úkon. Žalovaná poukázala na výpoveď žalobcu v konaní vedenom pred Okresným súdom Nitra pod sp.

zn. 19C/35/2014 na pojednávaní dňa 12. 11. 2014, ktorá je jasným dôkazom, že žalobca nebol nikdy
dobromyseľný, a teda určite nie počas doby 10 rokov, keď k údajnej dohode malo dôjsť v roku 1995.

15.3 K nesprávnemu právnemu posúdeniu žalovaná uviedla, že nakoľko neboli splnené zákonné
podmienky pre vydržanie, a teda dobromyseľnosť žalobcu, súd správne vec právne posúdil, keď žalobu

v celom rozsahu zamietol.

16. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra v konaní pod sp. zn.
18C/13/2021 zo dňa 12. 06. 2025 v celom rozsahu potvrdil. Uplatnila si i náhradu trov odvolacieho
konania.

17. Žalobca v replike zo dňa 08. 08. 2025 uviedol, že sa pridržiava svojej právnej argumentácie a
skutkových tvrdení, ktoré uviedol už vo svojom odvolaní proti rozsudku zo dňa 12. 06. 2025, ako aj
v ďalších podaniach v predmetnom konaní. Zdôraznil, že o určení vlastníckeho práva k predmetnej
nehnuteľnosti nebolo rozhodnuté ako o prejudiciálnej otázke v konaní vedenom pred Okresným súdom

Nitra pod sp. zn. 19C/35/2014, ako to nesprávne a opakovane tvrdí žalovaná. Predmetom konania
pod sp. zn. 19C/35/2014 bolo výlučne len vypratanie predmetnej nehnuteľnosti. Poukázal opätovne
na judikáty, ktoré už uviedol aj v samotnej žalobe a v ďalších podaniach (rozsudok Krajského súdu
v Žiline pod sp. zn. 6Co/549/2015 zo dňa 16. 03. 2016 a rozsudok Najvyššieho súdu SR pod sp.
zn. 3Cdo/115/2016 zo dňa 28. 06. 2017). Nesprávne je aj tvrdenie žalovanej, že v konaní vedenom

pred Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 19C/35/2014 bolo vydržanie predmetnej nehnuteľnosti riešené
ako predbežná otázka. V skutočnosti bola ako prejudiciálna otázka v tomto konaní riešená len otázka
platnosti dohody o zmluve zo dňa 15. 09. 1995, a to v rámci odôvodnenia rozsudku. Otázka platnosti
alebo neplatnosti tejto dohody nie je rozhodujúca pre určenie, či žalobca splnil zákonné podmienky navydržanie. Žalobca popiera skutkové tvrdenie žalovanej, že si bol „od počiatku vedomý, že vlastnícke
právo k spornému pozemku usporiadané nie je“. Naopak, od začiatku bol oprávnene presvedčený o
tom, že je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, a teda bol dobromyseľný v tom, že mu predmetná

nehnuteľnosť patrí. Pokiaľ ide o výpoveď žalobcu v konaní vedenom pred Okresným súdom Nitra pod
sp. zn. 19C/35/2014 dňa 12. 11. 2014, z tejto nijako nevyplýva, že žalobca nebol dobromyseľný v
tom, že je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Skutočnosť, že žalobca mal ísť podľa svojich slov v
roku 1997 alebo 1998 s kamarátmi za žalovanou s cieľom, „aby to usporiadali“, nedokazuje, že pod
„usporiadaním“ žalobca chápal nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, a teda, že

si bol vedomý toho, že nie je ich vlastníkom. V rozpore s dobromyseľnosťou žalobcu nie sú ani ďalšie
jeho slová citované žalovanou, z ktorých vyplýva výlučne to, že žalobca mal vedomosť o tom, že Q.
F. od neho požaduje vrátenie predmetného pozemku alebo vyplatenie viac peňazí. Žalobca bol však
naďalej presvedčený o tom, že predmetný pozemok, ktorý „má vrátiť“, je jeho vlastníctvom. Navyše
to bolo v čase (v roku 2010), keď už uplynula zákonná 10-ročná doba na vydržanie (uplynula ešte v
roku 2005). Žalobca tiež naďalej trvá na výsluchu všetkých ním navrhnutých svedkov. Ich výsluch nie

je nedôvodný, ani nadbytočný, ako tvrdí žalovaná, pričom dôvody, pre ktoré je potrebné týchto svedkov
vypočuť, žalobca už podrobne uviedol v odvolaní.

18. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (ust. § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov – ďalej aj CSP) zistil, že odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie

je prípustné, bolo podané oprávnenou stranou (žalobcom, v neprospech ktorého bolo týmto rozsudkom
rozhodnuté), v zákonom stanovenej lehote (ust. § 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP) a konštatoval, že
odvolanie má zákonom stanovené náležitosti a obsahuje zákonom stanovené odvolacie dôvody (ust. §
127, § 363, § 365 ods. 1 CSP). Následne odvolací súd, viazaný rozsahom podaného odvolania žalobcu,
odvolacími dôvodmi ako i súdom prvej inštancie zisteným skutkovým stavom (ust. § 379, § 380 ods. 1,

2, § 383 CSP) prejednal podané odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods.
1 CSP a contrario), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie
nie je dôvodné a vo veci rozhodol rozsudkom (ust. § 392 CSP) tak, že rozsudok súdu prvej inštancie
podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

18.1 Odvolací súd svoj rozsudok verejne vyhlásil dňa 18. februára 2026, keď v zmysle ust. § 219 ods. 3
CSP za použitia ust. § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej
tabuli súdu, na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

19. Podľa § 129 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov

(ďalej aj Občiansky zákonník), držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva
právo pre seba.
Držať možno veci, ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon.

19.1 Podľa § 130 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti

dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená.
Ak zákon neustanovuje inak, má oprávnený držiteľ rovnaké práva ako vlastník, najmä má tiež právo na
plody a úžitky z veci po dobu oprávnenej držby.
19.2 Podľa § 132 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou,

darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných
skutočností ustanovených zákonom.
Ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom
určeným, a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia.

19.3 Podľa § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy,
nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný
zákon neustanovuje inak.

19.4 Podľa § 134 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci,

ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide
o nehnuteľnosť.
Takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k
veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125).Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.
Pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.

20. Podľa § 137 písm. c/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj CSP), žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o
c/ určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie
je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

21. Odvolací súd pri aplikovaní ust. § 380 ods. 2 CSP posudzoval z úradnej povinnosti, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadami, ktoré sa týkajú procesných podmienok. Preskúmaním
predloženého súdneho spisu a pri posudzovaní procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré
predchádzalo rozhodnutiu v predmetnej veci, odvolací súd nezistil procesné vady, ktoré by zakladali
dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP. Vychádzajúc z obsahu súdneho
spisu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce

jeho procesný postup pri vykonávaní dokazovania, vrátane práva žalobcu ako strany sporu na riadne
odôvodnenie rozhodnutia. Rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje náležitosti podľa ust. § 220 ods. 2
CSP (nerešpektovanie ktorého namietal žalobca v podanom odvolaní), vrátane posúdenia skutkových
tvrdení žalobcu, žalovanej, ich vyhodnotenie, vrátane vyhodnotenia dôkaznej situácie (22. a 23. bod
odôvodnenia rozsudku), ako i právneho posúdenia veci. Postupom súdu prvej inštancie nedošlo k

takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil žalobcovi uskutočňovať jemu patriace
procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie
vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, tieto
dôkazy hodnotil v súlade so zásadami podľa ust. § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil
správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia Občianskeho zákonníka žalobu

žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

22. Odvolací súd poukazuje najmä na 22. a 23. bod odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, v
ktorých súd prvej inštancie vysvetlil dôvody, pre ktoré nemohol žalobe žalobcu vyhovieť, ale musel ju
zamietnuť. V ďalšom bode odôvodnenia svojho rozsudku (24. bod) súd prvej inštancie zdôvodnil, prečo

nevykonal žalobcom navrhované opätovné výsluchy svedkov, pričom takýto postup považuje odvolací
súd za správny a súladný so zákonom.

23. Po právnej stránke žalobca v podanom odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 písm. b/,
f/, h/ CSP. Odvolací súd po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku zistil, že tieto dôvody neboli

naplnené.

23.1 Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré

tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie

spravodlivosti).

23.2 Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie

do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne
prihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov strán sporu. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

23.3 K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. j.
vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenieveci, odvolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom
vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový
stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce

bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil
podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval
vlastné pravidlo stanovené dispozíciou právnej normy).

24. Po oboznámení sa s obsahom predloženého súdneho spisu (súčasťou ktorého je i pripojený spis

Okresného súdu Nitra pod sp. zn. 19C/35/2014), odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie ako
i s obsahom odvolania žalobcu odvolací súd dospel k záveru, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody
neboli naplnené a k námietkam žalobcu vzneseným v podanom odvolaní uvádza nasledovné.

24.1 Vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam je vymedzené ako jeho nadobudnutie v dôsledku
kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť

nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom
táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. V
predmetnej veci sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva na základe vydržania k nehnuteľnosti
v obci A., v katastrálnom území A. zapísanej na LV č. XXXX ako parc. č. XXX/X vo výmere 1340
m2, a preto súd prvej inštancie správne skúmal splnenie zákonom stanovených podmienok vydržania,

ktorými sú okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania aj oprávnená držba
a vydržacia doba. Všetky tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. Podmienka spôsobilého
predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania bola v danej veci splnená, nakoľko ide o
nehnuteľnú vec ako predmet vydržania a fyzickú osobu, ktorá je spôsobilá nadobúdať vlastnícke právo
ako subjekt vydržania.

24.2 Ďalšia podmienka vydržania, ktorou je oprávnená držba, však nebola v konaní preukázaná a
ani osvedčená. Oprávnená, a teda chránená držba je výlučne takým faktickým stavom, pri ktorom sú
súčasne splnené oba pojmové znaky, a to:
a/ dobromyseľnosť držiteľa, že mu vec patrí, ktorá vychádza z presvedčenia držiteľa o tom, že mu vec

patrí a z toho, že toto presvedčenie má oporu v skutkových okolnostiach, ktoré nasvedčujú tomu, že vec
by mohla držiteľovi vlastnícky patriť,
b/ držiteľ vykonáva oprávnenia v rovnakom rozsahu ako vlastník, teda nakladá s vecou ako so svojou,
pri súčasnej existencii úkonu, ktorým mu bola vec fakticky odovzdaná do užívania.

24.3 Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie vychádzal z ust.
§ 134 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka a (predovšetkým) správne skúmal osvedčenie dobromyseľnosti
žalobcu, ktorá je nevyhnutnou podmienkou pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním podľa
ust. § 134 ods. 1 tohto zákona. Odvolací súd, tak ako aj súd prvej inštancie konštatuje, že žalobca
nepreukázal existenciu právneho titulu, od ktorého odvodzuje svoju dobromyseľnosť. Súd prvej

inštancie po preskúmaní a posúdení žaloby žalobcu správne dospel k záveru, že žalobca neosvedčil
dobromyseľnú držbu vyššie označenej nehnuteľnosti v katastrálnom území A.. Žalobca tvrdil, že
predmetnú nehnuteľnosť nadobudol na základe listiny označenej ako „dohoda o zmluve“ zo dňa 15. 09.
1995 (nachádzajúcej sa na č. l. 14 v súdnom spise) uzavretej medzi ním ako kupujúcim a žalovanými
v tomto konaní (pôvodne H. I. a E. F.) ako predávajúcimi a na základe toho, že predávajúcim vyplatil

dňa 15. 09. 1995 sumu 40.000,- Sk a dňa 15. 06. 1996 vyplatil sumu 60.000,- Sk. Túto listinu ani
podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať za kúpnu zmluvu, predmetom ktorej by mala
byť nehnuteľnosť (nebolo označené katastrálne územie, nehnuteľnosť, výmera), ale ani za iný právne
relevantný úkon, na základe ktorého by žalobca mohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti, čo
konštatoval už súd prvej inštancie. V predmetnej listine je uvedené, že žalobca dňa 15. 09. 1995 zaplatil

predávajúcim ako zálohu sumu 40.000,- Sk a zároveň sa zaviazal ostatnú dohodnutú sumu 60.000,-
Sk zaplatiť najneskôr do prvej polovice roku 1996, čím vznikne kúpno predajná zmluva a pozemok
sa prevedie na meno kupujúceho. K formálnemu uzavretiu kúpnej zmluvy nedošlo napriek tomu, že
žalobca sa prevodu, resp. „prepisu“ nehnuteľnosti domáhal, čo bolo preukázané (jeho výpoveďou ako
i výpoveďou vypočutých svedkov) v konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 19C/35/2014,

v ktorom sa E. F. a H. I. ako žalobkyne na základe žaloby proti A. B. ako žalovanému domáhali
vypratania predmetnej nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 19C/35/2014-161 zo dňa 29.
07. 2015 uložil žalovanému (žalobcovi v tomto konaní) povinnosť vypratať nehnuteľnosť nachádzajúcu
sa v obci A., v katastrálnom území A. zapísanú na LV č. XXXX ako parc. č. XXX/X - orná pôdavo výmere 1340 m2 a túto nehnuteľnosť v určenej lehote odovzdať žalobkyniam (pôvodne obom
žalovaným v uvedenom konaní). V uvedenom konaní si súd prvej inštancie ako predbežnú právnu
otázku vyriešil, či žalovaný mohol nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním,

pričom konštatoval, že žalovaný nesplnil základné podmienky vydržania nehnuteľnosti a túto užíval
bez právneho dôvodu. Takýto záver (s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd, t. j. Krajský súd v Nitre
v rozsudku č. k. 8Co/256/2016-184 zo dňa 10. 11. 2016, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie
č. k. 19C/35/2014-161 zo dňa 29. 07. 2015) súd prvej inštancie vyvodil z vykonaného dokazovania
(výsluchu žalovaného a svedkov), z ktorého mal preukázané, že žalovaný nebol dobromyseľný, nakoľko

vedel, že mu predmetná nehnuteľnosť nepatrí, domáhal sa od žalobkýň jej prevodu, resp. „prepisu“,
a teda nemohol sa cítiť ako vlastník tejto nehnuteľnosti a nebol zapísaný ani v katastri nehnuteľností.

25. V súdenej veci, v ktorej sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
nachádzajúcej sa v obci A., v katastrálnom území A. zapísanej na LV č. XXXX ako parc. č. XXX/X -
orná pôda vo výmere 1340 m2 (napriek tomu, že v inom konaní mu súd ako žalovanému právoplatným

rozsudkom č. k. 19C/35/2014-161 zo dňa 29. 07. 2015 uložil povinnosť vypratať túto nehnuteľnosť
v určenej lehote a odovzdať ju žalobkyniam), súd prvej inštancie správne vychádzal aj z dokazovania
vykonaného vo veci vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 19C/35/2014 a výsledky tohto
dokazovania prevzal. V uvedenej veci bol dňa 12. 11. 2014 vykonaný výsluch žalovaného (žalobca
v tomto konaní), ktorý uviedol, že v roku 1995 ho žalobkyňa v 2. rade (H. I.) naviedla, aby kúpil pozemok,

pričom „zmluvu o dohode“ spísala žalobkyňa v 1. rade (pôvodne žalovaná v 1. rade v súdenej veci), za
ktorou bol v roku 1997, aby išli na MNV vysporiadať veci. Potom bol za ňou opätovne v roku 1997 alebo
1998, aby to usporiadali. Ďalej boli vo veci vedenej pod sp. zn. 19C/35/2014 na pojednávaní konanom
dňa 07. 01. 2015 vypočutí svedkovia (zápisnica na č. l. 60 – 64 z pojednávania v pripojenom spise sp.
zn. 19C/35/2014), ktorých výpovede súd prečítal na pojednávaní konanom v súdenej veci dňa 15. 05.

2025. Z výpovedí týchto svedkov zo dňa 07. 01. 2015 vyplynulo, že žalobca sa v 90-tych rokoch, resp.
asi pred 15 rokmi snažil vysporiadať predmetný pozemok, za ktorý zaplatil, ale nemal ho prepísaný na
seba a v tejto súvislosti chodil za žalovanými, chcel overiť podpisy a listiny. Na základe vykonaného
dokazovania potom súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nemohol byť dobromyseľný v tom,
že mu predmetná nehnuteľnosť patrí, že je jej vlastníkom, nakoľko sa opakovane domáhal jej prevodu,

resp. „prepisu“ nehnuteľnosti na seba a s touto požiadavkou chodil za žalovanými, aby to usporiadali,
teda mal vedomosť o tom, že vlastnícke právo k nehnuteľnosti nenadobudol.

26. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,

že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť
držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j., či držiteľ pri zachovaní náležitej
opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte
požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosť, ktorej vlastníctvo nenadobudol.
Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí, ak tu bol i domnelý

právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí. Pri posudzovaní dobromyseľnosti držiteľa a oprávnenosti
držby treba vychádzať zo zásady, že predpokladom oprávnenosti držby je presvedčenie nadobúdateľa,
že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Postačí existencia takéhoto nadobúdacieho titulu (aj
putatívneho), ktorý vnútorné presvedčenie držiteľa, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje.

Ide teda o psychický stav držiteľa, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z
ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi okolnosti, ktoré budú svedčiť
o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol – či mu svedčí nejaký nadobúdací titul
(konkrétny alebo domnelý). Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie,
ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby. Pri zisťovaní

dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú
vec nadobudol. Dobromyseľnosť držby spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, pričom
nestačí presvedčenie držiteľa, že nikoho nepoškodzuje, resp., že nikomu nezasahuje do jeho práv a
musí byť posudzovaná objektívne, nie len zo subjektívneho hľadiska držiteľa. Vo vzťahu k vydržaniu
je nevyhnutné, aby takáto dobromyseľnosť bola daná po celý čas plynutia vydržacej doby, ktorá je

desaťročná. V predmetnej veci však žalobca nemohol byť dobromyseľný, že mu patrí nehnuteľnosť, za
ktorú zaplatil, nakoľko sa opakovane domáhal od žalovaných vysporiadania predmetnej nehnuteľnosti,
resp. jej prevodu a chcel prepísať nehnuteľnosť na seba, teda bol si vedomý, že vlastnícke právo
nenadobudol napriek tomu, že zaplatil kúpnu cenu. V polovici 90-tych rokov sa žalobca nemoholdomnievať, že vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti nadobudol na základe „dohody o zmluve“
zo dňa 15. 09. 1995, resp. na základe toho, že za nehnuteľnosť žalovaným zaplatil. Odvolací súd
(rovnako ako súd prvej inštancie) je toho názoru, že žalobca sa ani nedomnieval, že by sa stal vlastníkom

nehnuteľnosti,nakoľkosaodžalovanýchdomáhaljejprevodu,resp.„prepisu“naseba,tedavedel,žemu
vlastnícke právo nepatrí, že sa nestal vlastníkom nehnuteľnosti, čo potvrdili výsluchy svedkov v konaní
pod sp. zn. 19C/35/2014, na ktoré poukázal i súd prvej inštancie a ktoré oboznámil ich prečítaním.
Skutočnosť, že žalobca dlhodobo užíval predmetnú nehnuteľnosť, ale nepochybne mu bolo zrejmé, že
sa nestal jej vlastníkom na základe zaplatenia kúpnej ceny, nezakladá jeho dobromyseľnosť, a teda ani

oprávnenú držbu nehnuteľnosti.

27. Oprávnená držba vyžaduje súčasné spojenie dvoch podmienok, a to dobromyseľnosti držiteľa o tom,
žemuvecaleboprávopatríadanosťtejtodobromyseľnosti„sozreteľomnavšetkyokolnosti“.Privýklade
dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú
vec nadobudol do svojho vlastníctva. V danej veci žalobca takéto presvedčenie nemal, napriek tomu,

že za nehnuteľnosť zaplatil, čoho dôkazom je skutočnosť, že sa opakovane domáhal vysporiadania
nehnuteľnosti, jej prevodu, resp. prepisu na seba. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že nie je zrejmé,
kedy mal mať záujem o „prepísanie“ predmetnej nehnuteľnosti, tak z výsluchu žalobcu zo dňa 12. 11.
2014 v konaní pod sp. zn. 19C/35/2014 (kde bol vypočutý ako žalovaný) ako i z výsluchov svedkov
uskutočnených v uvedenom konaní dňa 07. 01. 2015 nepochybne vyplýva, že žalobca mal záujem

o prevod nehnuteľnosti, o jej „prepísanie“ na seba a o overenie podpisov v druhej polovici 90-tych rokov,
resp.„asi15rokovdozadu“(čouviedlasvedkyňaM.M.vosvojejvýpovedizodňa07.01.2015).Uvedené
znamená, že žalobca už v tom čase, teda v čase plynutia vydržacej doby, nemohol byť a ani nebol
dobromyseľný v tom, že mu nehnuteľnosť patrí.

28. V prípade preukazovania vydržania dôkazné bremeno viazne na tom, kto tvrdí, že nadobudol
vlastníctvo vydržaním. Inak povedané, toho, kto tvrdí, že nadobudol vlastníctvo veci vydržaním, zaťažuje
na začiatku dokazovania procesná povinnosť nielen tvrdiť, ale aj preukazovať skutočnosti, z ktorých
vyvodzuje dobromyseľnosť svojej držby. Dobromyseľnosť držby je objektívna kategória. Nestačí teda
subjektívne presvedčenie držiteľa, že je vlastníkom veci, musia existovať objektívne skutočnosti, o ktoré

môže držiteľ toto presvedčenie o dobromyseľnosti držby oprieť. V predmetnej veci, však odvolací súd,
rovnako ako súd prvej inštancie, dospel k záveru, že s poukazom na výsluch žalobcu v konaní pod sp.
zn. 19C/35/2014 (v pozícii žalovaného) ako i s poukazom na výsluchy svedkov nemožno konštatovať
dobromyseľnosť žalobcu v tom, že nadobudol vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti na základe
„dohody o zmluve“ zo dňa 15. 09. 1995, resp. na základe toho, že za nehnuteľnosť zaplatil. Žalobca

si bol vedomý toho, že vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti nenadobudol, čoho nespochybniteľným
dôkazom je skutočnosť, že sám sa aktívne domáhal vysporiadania nehnuteľnosti, jej prevodu, „prepisu“
na neho, resp. overenia podpisov, a to ešte v priebehu plynutia desaťročnej vydržacej doby. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, t. j. Krajského súdu
v Nitre č. k. 8Co/256/2016-184 zo dňa 10. 11. 2016 (najmä na 12. bod tohto rozsudku), v ktorom

je jednoznačne uvedené, že žalovaný (v súdenej veci žalobca) užíval predmetnú nehnuteľnosť, ale
po celý čas si bol vedomý, že nie je usporiadané vlastnícke právo k nej a že nesplnil podmienku
oprávnenej držby, nakoľko nebol dobromyseľný v tom, že mu nehnuteľnosť patrí. Tento právny názor
odvolací súd zaujal pri posudzovaní dôvodnosti žaloby žalobkýň v konaní pod sp. zn. 19C/35/2014,
ktorou sa domáhali vypratania predmetnej nehnuteľnosti a žalovaný sa bránil tvrdením, že nie je daný

dôvod na vypratanie nehnuteľnosti, nakoľko vlastnícke právo k jej nadobudol vydržaním. V súdenej
veci (t. j. v tejto veci) odvolací súd nezistil dôvod, aby sa odchýlil od vyššie uvedeného právneho
názoru, ktorý považuje za správny, nakoľko žalobca nepredložil, ani neoznačil žiadny dôkaz o svojej
dobromyseľnosti v súvislosti s užívaním nehnuteľnosti vlastnícky patriacej pôvodne žalovaným v 1.
a 2. rade (v súčasnosti len žalovanej), ktoré ju nadobudli na základe dedičského rozhodnutia po

svojej matke. Žalobca nepreukázal existenciu takých okolností, na základe ktorých sa mohol objektívne
domnievať, že je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Dobromyseľnosť držby žalobcu teda nebola
zistená a žalobca sa ani podľa názoru odvolacieho súdu nemohol dobromyseľne domnievať, že
vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudol vydržaním.

29. So zreteľom na všetky okolnosti, ktoré v priebehu konania na súde prvej inštancie vyšli najavo
je dôvodné konštatovať, že žalobca nemohol byť dobromyseľný v tom, že mu patrí vlastnícke právo
k nehnuteľnosti v katastrálnom území A. zapísanej na LV č. XXXX ako parc. č. XXX/X, a preto nemohol
byť ani oprávneným držiteľom. Z presvedčenia obyvateľov obce A. žalobca nemohol vyvodzovať svojudobromyseľnosť v tom, že predmetnú nehnuteľnosť od žalovanej (pôvodne od žalovaných v 1. a 2.
rade) riadne a zákonným spôsobom nadobudol. Odvolací súd je toho názoru, že pokiaľ by bol žalobca
presvedčený, že predmetnú nehnuteľnosť nadobudol na základe „dohody o zmluve“, resp. že mu

nehnuteľnosť patrí, nemal by dôvod domáhať sa od žalovaných jej prevodu, resp. „prepisu“ na seba.
Pokiaľžalobcapreneznalosťzákonanevedel,žezmluvaoprevodenehnuteľnostimusíbyťregistrovaná,
ide o ospravedlniteľný právny omyl. Nie je však možné, aby žalobca (ktorý mal nadobudnúť vlastnícke
právo k nehnuteľnosti v roku 1995, resp. 1996) pri bežnej opatrnosti nevedel, resp. nemal vedomosť
o tom, že na prevod nehnuteľnosti nestačí zaplatenie kúpnej ceny, ale je potrebné uzatvoriť riadnu

písomnú kúpnu zmluvu so špecifikáciou nehnuteľnosti, ktorá má byť predmetom prevodu. Žalobca sa
(ani omylom) nedomnieval, že je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, pričom táto skutočnosť bola
dostatočne preukázaná výpoveďou samotného žalobcu (v konaní pod sp. zn. 19C/35/2014 v pozícii
žalovaného), ktorý sa domáhal prevodu nehnuteľnosti, resp. jej „prepisu“ na seba ako i výpoveďami
svedkov.

30. S námietkou žalobcu, že nebolo vykonané navrhované dokazovanie výsluchmi svedkov sa
vysporiadal už súd prvej inštancie, keď konštatoval, že svedkovia boli vypočutí v konaní vedenom
pod sp. zn. 19C/35/2014, ich výpovede boli prečítané na pojednávaní v súdenej veci a ich opätovný
výsluch by bol nehospodárny. Napriek tomu žalobca v odvolaní tvrdil, že títo svedkovia mohli v prípade
ich opätovného vypočutia vypovedať inak, ako v konaní pod sp. zn. 19C/35/2014 – zrozumiteľnejšie

a rozsiahlejšie, pričom mohli uviesť aj nové skutočnosti, ktoré predtým neuviedli. V súvislosti s touto
námietkou odvolací súd uvádza, že žalobca už v podanej žalobe navrhol výsluch svedkov L. F.,
M. M., H. O., N. P. N., J. B. a B. J.. Taktiež navrhol, aby sa súd oboznámil so spisom pod sp.
zn. 19C/35/2014, vrátane zápisníc v priebehu uvedeného konania. Súd prvej inštancie si pripojil
vyššie označený spis, pričom z neho zistil, že svedkyne B. J., L. F., H. O., M. M. a N. P. N. boli

vypočuté na pojednávaní vo veci vedenej pod sp. zn. 19C/35/2014 dňa 07. 01. 2015 a svedok J.
B. bol vypočutý v uvedenej veci na pojednávaní konanom dňa 11. 03. 2015. Súd prvej inštancie
na pojednávaní v súdenej veci konanom dňa 15. 05. 2025 konštatoval, že vykoná dôkaz prečítaním
výpovede svedkov z konania pod sp. zn. 19C/35/2014 a ich opätovný výsluch nepripustil, čo na
pojednávaní odôvodnil tým, že to nepovažuje za hospodárne. V odôvodnení odvolaním napadnutého

rozsudku doplnil, že nebola preukázaná opodstatnenosť nároku žalobcu na určenie vlastníckeho
práva a za danej situácie s prihliadnutím na hospodárnosť konania nevykonal dôkaz výsluchom
navrhovaných svedkov. V súvislosti s námietkou žalobcu o nevykonaní navrhovaného výsluchu svedkov
odvolací súd uvádza, že títo boli vypočutí už v konaní pod sp. zn. 19C/35/2014 (konanie o vypratanie
nehnuteľnosti) v roku 2015 a ich opätovný výsluch po uplynutí cca 30 rokov od doby, keď mal žalobca

v roku 1995 a 1996 zaplatiť za predmetnú nehnuteľnosť, resp. po uplynutí viac ako 25 rokov od
doby, keď sa žalobca preukázateľne aj podľa svojho tvrdenia v rokoch 1997 a 1998 domáhal od
žalovaných vysporiadania nehnuteľnosti, jej prevodu a „prepisu“ na seba, resp. cca 10 rokov od ich
prvého výsluchu, nemožno považovať pre účely tohto konania za potrebný a dôvodný. Civilné súdne
konanie nie je vyšetrovaním a nie je dôvodné vykonávať opätovné výsluchy tých istých svedkov

(ktorí už vypočutí boli, aj keď v inom konaní, ale k totožným skutočnostiam) dovtedy, kým nepotvrdia
okolnosti svedčiace v prospech alebo v neprospech sporovej strany. Postup súdu prvej inštancie,
ktorý nepripustil žalobcom navrhovaný opätovný výsluch svedkov, považoval odvolací súd za správny
a zákonu zodpovedajúci a odvolaciu námietku žalobcu o nevykonaní opätovného výsluchu svedkov
za nedôvodnú. Z ust. § 185 ods. 1 CSP jednoznačne vyplýva, že je na rozhodnutí konajúceho súdu,

ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, avšak zároveň je jeho povinnosťou nevykonanie navrhnutého
dôkazu zdôvodniť v rozhodnutí vo veci samej. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že
súd prvej inštancie nevykonanie žalobcom navrhovaného výsluchu svedkov zdôvodnil tým, že bolo
povinnosťou žalobcu preukázať, na základe čoho nadobudol tvrdené vlastnícke právo k predmetnému
pozemku, jeho dobromyseľnosť pri nadobudnutí vlastníckeho práva, a pokiaľ toto nepreukázal, bolo

nehospodárne vykonávanie ďalšieho dokazovania opätovným výsluchom svedkov, ktorí už boli vypočutí
v inom konaní súvisiacom s touto vecou a ku konaniu žalobcu v súvislosti s predmetným pozemkom
sa už vyjadrovali. Vtedajší právny zástupca žalovaného (žalobcu v súdenej veci) mal možnosť klásť
svedkom otázky, pričom túto možnosť aj využil. Nie je žiadny dôvod očakávať, že by sa títo svedkovia
(najmä s odstupom času, ktorý uplynul) vyjadrovali zrozumiteľnejšie a rozsiahlejšie, resp. by uviedli

nové skutočnosti, ako to tvrdil v odvolaní žalobca. V nadväznosti na vyššie uvedené sa odvolací súd
stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nehospodárnosti, neúčelnosti a nedôvodnosti žalobcom
navrhovaného dôkazu výsluchom svedkov.31. Odvolací súd, s poukazom na námietku žalobcu o nedostatočnom odôvodnení rozsudku súdu
prvej inštancie a jeho nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a nedostatok presvedčivých dôvodov,
záverom zdôrazňuje, že podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami (uznesenie Ústavného súdu SR pod sp. zn. IV. ÚS 358/09 zo dňa 15. 10. 2009).
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (nález pod sp. zn. II. ÚS 410/06 zo dňa 02. 08. 2007). Odôvodnenie rozhodnutia

tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku nastolenú stranou sporu, ale je
potrebné, aby bolo reagované len na podstatné a relevantné argumenty strán sporu. I Ústavný súd SR
v tomto smere konštatoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo
sporovej strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované základné právo sporovej strany na spravodlivý proces (uznesenie pod sp. zn. IV. ÚS
115/03 zo dňa 03. 07. 2003). Odvolací súd v danej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie dostatočne odôvodnil, vysporiadal sa s podstatnými argumentami žalobcu v konaní a jeho
nárok po právnej stránke správne posúdil. Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa

ďalšími irelevantnými okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

32. Pokiaľ žalobca poukazoval na nález Ústavného súdu SR v konaní pod sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo
dňa 14. 11. 2018, odvolací súd je toho názoru, že v súdenej veci nemožno tento nález aplikovať, nakoľko

žalobca nemal postavenie oprávneného držiteľa (resp. takéto postavenie nepreukázal), ktorý by bol
po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve, čoho dôkazom je,
že sa opakovane po roku 1995 domáhal od žalovaných vysporiadania nehnuteľnosti, prevodu, resp.
„prepisu“ nehnuteľnosti na seba, teda bol si vedomý toho, že mu predmetná nehnuteľnosť vlastnícky
nepatrí. Vyššie označený nález sa na predmetnú vec potom z hľadiska skutkového stavu ani nevzťahuje,

pretože v tomto rozhodnutí ústavného súdu sa riešila problematika nadobudnutia vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti vydržaním na základe ústnej kúpnej zmluvy a darovacej zmluvy, pričom o takúto situáciu
sa v súdenej veci nejednalo, nakoľko existenciu takejto zmluvy žalobca ani netvrdil.

33. Ani v podanom odvolaní žalobca neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by

boli spôsobilé privodiť zmenu odvolaním napadnutého rozsudku a neboli zistené ani žiadne nedostatky
v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti.
Odvolací súd nezistil ani žiadne dôvody na iné posúdenie skutkových a právnych záverov súdu prvej
inštancie, ktoré vychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú dostatočný podklad výroku jeho rozsudku
vo veci samej. Odvolacie námietky žalobcu posúdil odvolací súd ako nedôvodné. Rozsudok súdu prvej

inštancie je v napadnutom výroku vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu
a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu. Námietky žalobcu,
uvedené v odvolaní, ktoré boli v zásade totožné s námietkami uplatnenými pred súdom prvej inštancie,
nemohli privodiť zmenu, či zrušenie napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie správne rozhodol i o
trovách konania podľa úspechu strán v konaní. Na základe popísaných dôvodov odvolací súd odvolanie

žalobcunepovažovalzadôvodnéarozsudoksúduprvejinštanciepodľaust.§387ods.1,2CSPpotvrdil.

34. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP a žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške trov prvoinštančného ako i odvolacieho konania

rozhodne súd prvej inštancie postupom podľa ust. § 262 ods. 2 CSP.

35. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (ust. § 393 ods. 2 veta druhá
CSP v spojení s ust. § 3 ods. 10 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej
mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 1, 2 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 1, 2 CSP)Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)