Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, March 13, 2026

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 14SaZ/7/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0725101886
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Juraj Marko

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2026:0725101886.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave, sudcom: Mgr. Jurajom Markom, v právnej veci žalobcu: A. B., narodeného

XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Čínska ľudová republika, cestovný doklad číslo: C., toho času
pobytom: Pobytový tábor Rohovce, Slovenská republika, zastúpeného mimovládnou organizáciou
poskytujúcou právnu pomoc cudzincom: Liga za ľudské práva, občianske združenie, so sídlom
Michalská 372/9, 811 01 Bratislava, IČO: 318 079 68, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia č. ČAS: MU-PO-100-25/2025-Ž zo dňa 10.11.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta.

II. Správny súd v Bratislave žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-100-25/2025-Ž zo dňa 10.11.2025 (ďalej ako „napadnuté rozhodnutie“)
žalovaný žalobcovi neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o azyle“) a neposkytol
doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle a § 20 ods. 4, neudelil azyl

na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 a neposkytol doplnkovú ochranu na
účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle.

2. Svoje rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že na základe komplexného posúdenia žiadosti žalobcu
a všetkých relevantných informácií dospel k záveru, že neboli splnené podmienky na udelenie azylu
ustanovené v § 8 zákona o azyle, nakoľko nebolo objektívne preukázané, že by žalobca bol, alebo v
prípade návratu do krajiny pôvodu, by mohol byť prenasledovaný z rasových, národnostných, alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd. Rovnako žalovaný dospel k názoru,
že v prípade nedobrovoľného návratu žalobcu do krajiny pôvodu by nečelil žiadnej forme vážneho
bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle, a preto nebol dôvod ani na poskytnutie doplnkovej
ochrany.

II.
Správna žaloba3. Žalobca podal proti napadnutému rozhodnutiu správnu žalobu podľa § 191 ods. 1 písm. c) zákona č.
162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“) z dôvodu, že
napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu

orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý vzal orgán
verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi
spismi alebo v nich nemá oporu.

4. Nesprávne právne posúdenie veci vidí žalobca v tom, že žalovaný má v napadnutom rozhodnutí

implicitne vychádzať z predpokladu, že žalobcovi v prípade návratu do krajiny pôvodu nehrozí
prenasledovanie, keďže by sa mohol zdržať ďalších politických prejavov a aktivít, ktoré považuje za
citlivé. Takáto argumentácia má byť podľa žalobcu v rozpore so základnými zásadami medzinárodného
utečeneckého práva, ako sú vykladané Úradom vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) a
Agentúrou Európskej únie pre azyl (EUAA), a preto predstavuje nesprávne právne posúdenie veci.

5. Argumentácia žalovaného má byť v tomto smere založená na neprípustnom tzv. „teste primeranej
znášanlivosti“, po anglicky „reasonable tolerability test“, teda na očakávaní, že žalobca si má zvoliť život
v sebaobmedzení a autocenzúre, aby sa vyhol zásahu štátu. Takýto prístup je podľa žalobcu v azylovom
práve neprípustný, keďže by podľa neho viedol k popretiu samotného účelu medzinárodnej ochrany.
Azyl nemá byť určený len pre osoby, ktoré už boli prenasledované, ale aj pre tie, ktoré majú dôvodnú

obavu z prenasledovania, ak by uplatňovali svoje základné práva v krajine pôvodu.

6. Argumentácia žalobcu má byť plne podporená aj judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie,
s odkazom na rozhodnutie Bundesrepublik Deutschland v. Y a Z (spojené veci C-71/11 a C- 99/11),
v ktorom Súdny dvor konštatoval, že členské štáty nemôžu od osoby vyžadovať, aby sa vzdala

prejavov svojho presvedčenia, ktoré sú pre ňu zásadné, s cieľom vyhnúť sa prenasledovaniu. Žalobca
uviedol, že uvedená vec sa síce týkala náboženského presvedčenia, Súdny dvor mal však podľa neho
jednoznačne zdôrazniť, že ochrana sa vzťahuje na samotnú slobodu prejavu presvedčenia ako takého,
a že rozhodujúce nie je, či by osoba mohla svoje presvedčenie praktizovať „súkromne“ alebo „diskrétne“,
ale či by bola v prípade jeho verejného alebo autentického prejavu vystavená zásahom zo strany štátu.

7.ŽalobcomuvedenézásadymajúbyťpotvrdenéajjudikatúrouNajvyššiehosúduSpojenéhokráľovstva.
V rozsudku H.J. (Irán) a H.T. (Cameroon) proti Secretary of State for the Home Department mal súd
odmietnuť tzv. „reasonable tolerability test“ a konštatovať, že nemožno požadovať, aby osoba potláčala
prejavy svojej identity alebo presvedčenia, aby sa vyhla prenasledovaniu. Hoci sa uvedená vec mala

týkať sexuálnej orientácie, súd mal jasne formulovať všeobecný princíp, ktorý sa uplatňuje na všetky
dôvody prenasledovania podľa Ženevského dohovoru, vrátane prejavovania politického názoru. Tento
prístup mal byť podľa žalobcu následne potvrdený aj v rozsudku Veľkej komory ESĽP vo veci F.G.
proti Švédsku (43611/11), v ktorom mal súd zdôrazniť, že riziko porušenia článku 3 Dohovoru sa musí
posudzovať pri predpoklade plného prejavu presvedčenia, nie pri hypotéze jeho potlačenia.

8. Žalobca tiež dal do popredia právny názor Krajského súdu v Bratislave, uvedený v rozsudku sp.zn.
8SaZ/3/2017, v ktorom sa mal súd vyjadriť k tzv. prospektívnemu posudzovaniu hrozby prenasledovania
v krajine pôvodu: „Posudzovanie odôvodnenosti strachu z prenasledovania je úzko prepojené s ďalšími
kritériami, pretože prieskum udelenia azylu je prospektívnym konaním, postaveným na potencionalite

prenasledovania v budúcnosti, po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu. K samotnému
pojmu strach treba uviesť, že ust § 8 písm. a) zákona o azyle pracuje s prvkom subjektívnych
pocitov žiadateľa, pri odôvodnenosti strachu z prenasledovania ako objektívneho prvku, pričom neurčuje
podmienku faktického prenasledovania v minulosti ale vyvstáva potreba skúmania možnosti budúceho
prenasledovania, za využívania štandardu primeranej pravdepodobnosti.“

9. Nesprávne právne posúdenie veci vidí žalobca tiež v tom, že podľa správ Amnesty International
citovaných v rámci informácií o krajine pôvodu žalobcu (ďalej ako „COI“) majú čínske orgány
systematicky zasahovať proti osobám, ktoré sa podieľajú na pripomínaní udalostí zo 4. júna 1989, a to
aj v prípadoch individuálnych a symbolických prejavov, pričom žalovaný mal napriek týmto zisteniam

skonštatovať, že sa nejedná o prenasledovanie.

10. Argumentácia žalovaného v časti týkajúcej sa posúdenia vážneho bezprávia, má byť podľa žalobcu
rovnakozaloženánanesprávnomprávnomposúdeníveci,keďmalžalovanývyvodiťzáveroneexistenciihrozbyvážnehobezpráviapredovšetkýmzoskutočnosti,žežalobcanebolčlenomHongkonskejaliancie,
ani sa nezúčastňoval na organizovaných hromadných podujatiach. Takto zúžené posúdenie rizika podľa
žalobcu nemá oporu v informáciách o krajine pôvodu, ktoré boli v konaní k dispozícii, a nereflektuje

skutočný spôsob fungovania represívnych mechanizmov v Čínskej ľudovej republike.

11. Skutkový stav, ktorý žalovaný vzal za základ napadnutého rozhodnutia, má byť v rozpore s
administratívnymspisom,keďžeskutkovézáveryžalovanéhonemajúmaťoporuvinformáciáchokrajine
pôvodu, ktoré si žalovaný sám zadovážil, a na ktoré sa v napadnutom rozhodnutí selektívne odvoláva.

Zo spôsobu, akým žalovaný s COI naložil, má byť zrejmé, že ich obsah síce formálne reprodukoval,
avšak nemal z nich vyvodiť skutkové a právne dôsledky, ktoré z nich objektívne vyplývajú. Žalovaný mal
v napadnutom rozhodnutí na jednej strane výslovne uviesť, že osoby v obdobnej situácii ako žalobca sú
v Čínskej ľudovej republike zatýkané, neformálne odvádzané, predvolávané na výsluchy a vystavované
zásahom bezpečnostných zložiek, avšak na druhej strane z týchto zistení mal vyvodiť skutkový záver,
že žalobcovi nehrozí prenasledovanie ani vážne bezprávie. Takýto skutkový záver je podľa žalobcu v

priamom rozpore s obsahom COI založených v administratívnom spise, ktoré tieto praktiky opisujú ako
systematické, cielené a represívne opatrenia štátu voči osobám uplatňujúcim politické práva a slobody.

12. Žalovaný v konaní pred vydaním napadnutého rozhodnutia nemal podľa žalobcu zistiť skutkový stav
v rozsahu potrebnom na riadne posúdenie veci, keď sa nemal zaoberať zdravotným stavom žalobcu,

hoci táto skutočnosť bola v konaní výslovne uvedená a mala mu byť známa. Zo správneho spisu podľa
žalobcu vyplýva, že počas osobného pohovoru pred Migračným úradom uviedol, že užíva antidepresíva,
čo malo byť následne potvrdené aj táborovým všeobecným lekárom. Napriek tomu nemal žalovaný
považovať túto skutočnosť za relevantnú a nevyvodil z nej žiadne skutkové ani právne závery. Tým, že
mal žalovaný opomenúť preskúmať zdravotný stav žalobcu a nezistil relevantné informácie o situácii

osôb s duševnými poruchami v krajine pôvodu, žalovaný podľa žalobcu nezistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom na riadne posúdenie veci.

13. Žalovaný nemal zistiť skutkový stav veci v rozsahu potrebnom na riadne posúdenie žiadosti žalobcu
o medzinárodnú ochranu aj z dôvodu údajne závažných procesných pochybení pri vykonaní osobného

pohovoru v Záchytnom tábore Humenné. Zo zápisnice z pohovoru je podľa žalobcu zrejmé, že
komunikácia medzi žalobcom a správnym orgánom bola v priebehu konania opakovaným a podstatným
spôsobom narušená nedostatočným tlmočením, čo malo mať priamy dopad na úplnosť a presnosť
zisteného skutkového stavu. Závažnosť tohto pochybenia má byť zvýraznená tým, že žalobca mal v
priebehu pohovoru výslovne uviesť, že niektorým otázkam úplne nerozumel, a že v niektorých prípadoch

mohol odpovedať nepresne, čo má byť tiež zachytené v zápisnici. Tlmočník mal pritom otvorene priznať,
že nie všetky odpovede žalobcu boli tlmočené s istotou. Takáto situácia má podľa žalobcu objektívne
spochybňovať správnosť a úplnosť skutkových zistení, z ktorých žalovaný následne vychádzal pri
hodnotení dôveryhodnosti výpovede žalobcu a pri právnom posúdení jeho prípadu. Takýto postup má
byť v rozpore so zásadou materiálnej pravdy a s povinnosťou správneho orgánu zisťovať skutkový

stav veci úplne, presne a bez dôvodných pochybností. K zásade materiálnej pravdy v azylovom konaní
poukázal žalobca na rozsudok Najvyššieho súdu, sp. zn. lSak/2/2021, zo dňa 13. 10. 2021: „Základnou
zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych
orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady
vyplýva, že správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležíte objasnené všetky

rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia) a správny orgán musí zabezpečiť,
aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti
(presnosť zistenia).“

14. Na základe uvedených skutočností žalobca požiadal správny súd aby napadnuté rozhodnutie

žalovaného v časti o neudelení azylu a o neposkytnutí doplnkovej ochrany zrušil a vec vrátil žalovanému
na ďalšie konanie.

III.

Konanie pred správnym súdom15. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 08.01.2026, ktoré predložil v súlade s § 214 SSP na základe
výzvy správneho súdu, zhrnul priebeh administratívneho konania, a vyjadril svoj nesúhlas s námietkami
žalobcu.

16. Voči tomu, že žalovaný mal v napadnutom rozhodnutí implicitne vychádzať z predpokladu, že
žalobcovi v prípade návratu do krajiny pôvodu nehrozí prenasledovanie, keďže by sa mohol zdržať
ďalších politických prejavov a aktivít, žalovaný uviedol, že v napadnutom rozhodnutí vyhodnotil a
dôsledne odôvodnil, že riziko prenasledovania žalobcu v prípade návratu do krajiny pôvodu z dôvodu

imputovaného politického názoru je takmer nulové. Žalobca sa v krajine pôvodu nemal stretnúť so
žiadnymi problémami, ktoré by mali intenzitu prenasledovania podľa § 2 písm. d) zákona o azyle, s
príbuznými je v pravidelnom kontakte, nie je členom žiadnej politickej strany, hnutia ani inej organizácie,
nikdy nebol trestne stíhaný ani väznení a nepatrí ani do profilu osôb (organizátori, aktivisti a pod.), ktoré
by podľa správ o krajine pôvodu založených v administratívnom spise mohli byť v prípade aktivizmu
prenasledované. Žalovaný tiež podotkol, že žalobca počas konania neuvádzal, že by v súčasnosti

zverejňoval nejaké príspevky v súvislosti s masakrom na Námestí nebeského pokoja v Pekingu, čo má
potvrdzovať aj jeho vyjadrenie, že nepoužíva žiadne sociálne siete, nikdy ich nepoužíval a nemá ani na
žiadnej sieti vytvorené konto.

17. K námietke žalobcu, že žalovaný nesprávne vyvodil záver o neexistencii možnosti prenasledovania

žalobcu, žalovaný uviedol, že správy o krajine pôvodu v súvislosti so spomienkovou akciou na potlačenie
protestov na Námestí nebeského pokoja v Pekingu hovoria o zatýkaní a stíhaní predovšetkým aktivistov,
organizátorov, lídrov a členov Hong Kong Aliancie alebo skupiny Tiananmen Mothers. V prípade žalobcu
však počas azylového konania nemalo byť nijakým spôsobom preukázané, že by bol akýmkoľvek
spôsobom spojený s niektorým z uvedených profilov, na základe čoho mal žalovaný dospieť k záveru,

že riziko, že by bol práve žalobca prenasledovaný z politických dôvodov je málo pravdepodobné, až
minimálne.

18. K námietke, že argumentácia žalovaného ohľadom posúdenia vážneho bezprávia je založená na
nesprávnom právnom posúdení veci, žalovaný zopakoval, že žalobca nevyvíjal žiadnu činnosť, za ktorú

by mu mala uvedená forma vážneho bezprávia hroziť.

19. K tvrdeniu žalobcu, že skutkové závery žalovaného sú v priamom rozpore s obsahom informácií
o krajine pôvodu založenými v administratívnom spise považuje žalovaný za zavádzajúce, nakoľko
žalovaný v súvislosti so zatýkaním, neformálnym odvádzaním osôb, predvolávaním na výsluchy v

napadnutom rozhodnutí hovoril o organizátoroch a aktivistoch, čo je aj obsahom správ o krajine pôvodu
založených v administratívnom spise, pričom zopakoval, že žalobca nie je členom žiadnej politickej
strany, hnutia ani inej organizácie, nikdy nebol trestne stíhaný ani väznení a nepatrí ani do profilu osôb
(organizátori, aktivisti a pod.), ktoré by podľa správ o krajine pôvodu založených v administratívnom
spise mohli byť v prípade aktivizmu prenasledované.

20. Námietku žalobcu, že žalovaný nevykonal v súvislosti s jeho zdravotným stavom žiadne
doplňujúce dokazovanie, neobstaral si odborné podklady a nezaoberal sa ani otázkou povahy a
závažnosti jeho zdravotných ťažkostí, potrebou kontinuálnej liečby, či dostupnosti primeranej zdravotnej
starostlivosti v krajine pôvodu, považuje žalovaný s odkazom na správu ošetrujúceho lekára rovnako za

neopodstatnenú, keďže v prípade žalobcu nemá byť jeho zdravotný stav dlhodobý a je stabilizovaný.

21. Žalovaný vyjadril svoj nesúhlas aj s tvrdením žalobcu, že zo zápisnice z pohovoru je zrejmé, že
komunikácia medzi ním a žalovaným bola v priebehu konania opakovaným a podstatným spôsobom
narušenánedostatočnýmtlmočením,čopodľanehomalopriamydopadnaúplnosťapresnosťzisteného

skutkového stavu. Žalovaný poukázal na samotné vyjadrenia žalobcu počas pohovoru, kde sa mal jasne
vyjadriť, že tlmočníkovi rozumie a pochybnosť o porozumení sa nemala týkať nedostatočnej znalosti
tlmočníka, ako to namieta žalobca, ale nedostatok porozumenia mal prameniť skôr zo štýlu vyjadrovania
žalobcu. Žalovaný tiež uviedol, že žalobca síce mal počas pohovoru požiadať o ďalší pohovor, na ktorý
by si pripravil všetko, čo chce doplniť, avšak v stanovisku pred vydaním rozhodnutia nemal uviesť žiadne

nové skutočnosti. Námietku žalobcu považuje žalovaný za neopodstatnenú a nelogickú aj preto, že na
jednej strane žalobca namieta, že skutkový stav nebol zistení v rozsahu potrebnom na riadne posúdenie
veci a na druhej strane nežiada o nariadenie pojednávania v jeho veci.22. Na základe uvedeného žalovaný považuje napadnuté rozhodnutie za vecne správne a zákonné, a
preto navrhuje, aby súd žalobu zamietol.

23. K uvedenému vyjadreniu žalovaného zo dňa 08.01.2026 sa na základe výzvy súdu vyjadril
žalobca, ktorý uviedol, že hodnotenie žalovaného o takmer nulovom riziku prenasledovania žalobcu
v krajine pôvodu nemá reflektovať povahu represívnych mechanizmov v Čínskej ľudovej republike,
ktoré - ako to podľa žalobcu vyplýva z informácií o krajine pôvodu - prebiehajú prevažne
mimo formálnych trestnoprávnych rámcov, prostredníctvom neformálnych zadržaní, výsluchov a

zastrašovania. Skutočnosť, že osoba žalobcu nebola trestne stíhaná alebo že jej bol umožnený výjazd z
krajiny, preto sama osebe podľa žalobcu nevylučuje existenciu rizika zásahov zo strany bezpečnostných
orgánov. Argumentácia žalovaného má byť v tejto časti založená na formalistických kritériách, ktoré
však z hľadiska azylového práva nemajú byť rozhodujúce. Relevantná má byť podľa žalobcu reálna prax
štátnych orgánov, nie existencia formálneho „záznamu“ alebo členstva v organizácii.

24. Žalobca ďalej uviedol, že zúžené vymedzenie rizikovej skupiny v krajine pôvodu žalobcu má byť
v rozpore so samotnými informáciami o krajine pôvodu založenými v administratívnom spise, ako aj
s tými, ktoré žalobca predložil. Z nich podľa neho jednoznačne vyplýva, že zásahy čínskych orgánov
sa neobmedzujú len na formálnych členov organizácií, ale dotýkajú sa aj jednotlivcov konajúcich
individuálne alebo symbolicky. Žalovaný sa nemal s touto podstatnou skutočnosťou vo svojom vyjadrení

vysporiadať, a preto zotrváva na nesprávnom predpoklade, že bez členstva v organizácii riziko
neexistuje.

25. Záver žalovaného o stabilizovanom zdravotnom stave žalobcu nemá byť výsledkom riadneho
dokazovania, ale len domnienkou žalovaného. Zo spisu podľa žalobcu vyplýva len to, že žalobca

užíva antidepresíva; žalovaný si však nezistil žiadne informácie o dostupnosti a kontinuitne] dostupnosti
psychiatrickej starostlivosti v krajine pôvodu, ani neposúdil dôsledky jej prerušenia. Povinnosť zisťovať
skutkový stav má pritom zahŕňať podľa žalobcu aj preverenie objektívnych podmienok v krajine návratu.
To, že žalobca dočasne nevyužil psychologickú pomoc v zariadení na území Slovenskej republiky, nijako
podľa neho nevylučuje jeho zraniteľnosť ani nezbavuje správny orgán povinnosti preskúmať situáciu v

krajine pôvodu.

26. Zo zápisnice z pohovoru má podľa žalobcu tiež vyplývať, že tlmočník opakovane uvádzal, že
žalobcovinerozumie.Samotnépriznanietlmočníkaonedostatočnomporozumeníobjektívnepodľaneho
spochybňuje spoľahlivosť výpovede, bez ohľadu na to, či žalobca na začiatku formálne uviedol, že

tlmočníkovi rozumie. Takéto úvodné vyhlásenie nemôže legitimizovať následné zjavné komunikačné
problémy. Žalobca mal zároveň výslovne požiadať o doplňujúci pohovor, ktorý nebol uskutočnený.
Tým mu mala byť odňatá možnosť odstrániť vzniknuté nejasnosti. Takýto postup má byť v rozpore so
zásadou materiálnej pravdy aj s medzinárodnými štandardmi UNHCR a EUAA, podľa ktorých je pri
komunikačných pochybnostiach potrebné pohovor doplniť alebo zopakovať.

27. K judikatúre, podľa ktorej sa vady vytýkané žalobcom navzájom vylučujú, žalobca uviedol, že v tejto
veci ide o viacero samostatných pochybení, ktoré sa týkajú rozdielnych častí rozhodnutia. V niektorých
otázkach žalovaný vychádzal z neúplne zisteného skutkového stavu (zdravotný stav, tlmočenie), zatiaľ
čo v iných prípadoch skutkové zistenia síce vykonal, avšak vyvodil z nich nesprávne právne závery

(očakávanie sebaobmedzovania, význam členstva v organizácii, interpretácia COI). Má ísť preto o
kumulatívne, nie vzájomne sa vylučujúce vady.

28. Vyjadrenie žalovaného nemá podľa žalobcu vyvracať žiadnu zo zásadných žalobných námietok,
a preto zotrváva na svojej podanej správnej žalobe.

29. Na základe výzvy súdu zo dňa 06.02.2026 žalovaný vo svojej duplike zo dňa 16.02.2026 uviedol,
že žalobca síce zdôrazňuje, že v Číne prebiehajú represívne mechanizmy, ktoré sa uskutočňujú „mimo
formálnych trestnoprávnych rámcov“. Žalobca však neuvádza, na základe akej príčinnej súvislosti sa
domnieva, že práve voči nemu bude vyvodzovaný tento tzv. represívny mechanizmus, pričom opätovne

upriamuje pozornosť na dôvody, ktoré uviedol na podporu svojej žiadosti o udelenie azylu. Žiadne
problémy so štátnymi orgánmi však žalobca nemal ani predtým, ani potom a bez problémov si vybavil
legálny odchod z krajiny pôvodu. Žalovaný je teda presvedčený, že ako dôsledok žalobcovej aktivity z
racionálneho hľadiska nemôžu byť žalobcove obavy z prenasledovania opodstatnené.30. K zdravotnému stavu žalobcu žalovaný uviedol, že tento vo všeobecnosti nezakladá dôvod na
udelenie azylu. Právny poriadok nerozoznáva „azyl zo zdravotných dôvodov“ a na humanitný azyl podľa

§ 9 zákona o azyle nie je v zmysle ustálenej judikatúry právny nárok (napríklad rozsudky 1Sak/3/2024,
1Sža/11/2009). Žalobca mal navyše prísť na územie SR ako psychiatrický pacient s už nasadenou
liečbou a odbornú pomoc zo strany SR odmietol, z čoho má byť zrejmé, že zdravotná starostlivosť mu
v krajine pôvodu poskytovaná bola.

31. K neuskutočneniu doplňujúceho pohovoru žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca nemá
záujem vypovedať na pojednávaní. Pokiaľ by žalobca mal skutočnú potrebu doplniť či vysvetliť svoje
predchádzajúce tvrdenia pred správnym orgánom, mohol to podľa žalovaného uskutočniť kedykoľvek
počas administratívneho konania, a to písomne. Podobne aj v rámci súdneho prieskumu môže
predkladať písomné stanoviská a domáhať sa ústnej výpovede. Nevyužitie iných foriem výpovede, ktoré
má žalobca k dispozícií evokuje podľa žalovaného naopak dojem, že ide len o demonštratívne vznesenie

tejto námietky a dožaduje sa niečoho, o čo nemá v skutočnosti záujem, pričom povinnosťou správneho
orgánu nie je vykonať každý z navrhovaných dôkazov.

32. Na základe vyššie uvedeného žalovaný považuje napadnuté rozhodnutie aj naďalej za správne
a zákonné.

IV.
Relevantné právne predpisy
33. Podľa ustanovenia § 206 ods. 3 zák. č. SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a

nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

34. Podľa ustanovenia § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia
alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.

35. Podľa ustanovenia § 206 ods. 6 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie
o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o
všeobecnej správnej žalobe.

36. Podľa § 207 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo

opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu.

37. Podľa § 8 zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi,
ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej

sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto do tohto štátu,
alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

38. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky
uvedené v § 8 alebo § 10.

39. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne
dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho
bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

40. Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak
nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

V.
Skutkové a právne závery správneho súdu

41. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný (§ 10, § 13 ods. 3, § 17
písm. a) SSP) v konaní o správnej žalobe vo veci azylu podľa § 207 ods. 1 SSP, posudzujúc správnu
žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) na základe skutkového stavu
v čase vyhlásenia jeho rozhodnutia (§ 206 ods. 4 SSP), preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovanéhoo zrušení doplnkovej ochrany žalobcovi, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho
spisu žalovaného a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. Správny súd rozhodol vo veci
bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok podľa ustanovenia § 137 ods. 4 SSP.

42. Predmetom prieskumu zo strany správneho súdu je napadnuté rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-
PO-100-25/2025-Ž zo dňa 10.11.2025, ktorým rozhodol, že žalobcovi neudeľuje azyl podľa ustanovenia
§ 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, a zároveň mu neposkytuje doplnkovú ochranu podľa ustanovenia §
13c ods. 2 písm. b) a písm. e) a § 20 ods. 4 citovaného zákona. Žalovaný tiež žalobcovi neudelil azyl na
účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 a neposkytol doplnkovú ochranu na účel

zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle.
43. Žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné z dôvodu, že má vychádzať z nesprávneho
právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy malo byť nedostačujúce
na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého
rozhodnutia alebo opatrenia, má byť v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá mať oporu.
44. Správny súd pristúpil k súdnemu prieskumu napadnutého rozhodnutia a posúdenia dôvodnosti

podanej správnej žaloby na základe nasledovných kritérií vyplývajúcich s konštantnej judikatúry.
45. Posudzovanie každej žiadosti o medzinárodnú ochranu v rámci Spoločného európskeho azylového
systému (na ktorého budovaní sa podieľa aj Slovenská republika) prebieha v dvoch na seba
nadväzujúcich etapách, ktorých vykonanie musí byť náležite odzrkadlené v odôvodnení rozhodnutia
o žiadosti. Každé rozhodnutie, by preto malo sledovať určitú logickú a chronologickú postupnosť.

46. Prvou etapou je zisťovanie skutkového stavu, pri ktorom by mal migračný úrad úzko spolupracovať
so žiadateľom o azyl. Zisťovanie skutkového stavu v tomto kroku je v zásade skúmanie dôveryhodnosti
azylového príbehu žiadateľa, a to ako celku, ako aj s prihliadnutím na jeho detaily. Na tento účel by mal
preto žalovaný jednoznačne uviesť, ktorým tvrdeniam verí a bude na ich základe hodnotiť aj žiadosť
o udelenie azylu, a naopak, ktorým neverí (a prečo) a nebude ich zohľadňovať. Iba s dôveryhodným

príbehom totiž možno ďalej pracovať a právne ho posudzovať, či žiadateľovi hrozí prenasledovanie pre
niektorý z azylovo relevantných dôvodov podľa ustanovenia § 8 zákona o azyle.
47. Keďže je právna úprava obsiahnutá v zákone o azyle výsledkom transpozície smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov
tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom

postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany
(ďalej ako „smernica č. 2011/95/EÚ“), pri aplikácii dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy bude potrebné
zohľadňovať nepriamy účinok uvedenej smernice a teda aplikovať resp. vykladať ju eurokonformným
spôsobom a v jej kontexte.
48. Pri posudzovaní dôveryhodnosti azylového príbehu by preto mal migračný úrad vychádzať z čl. 4

ods. 5 smernice č. 2011/95/EÚ, podľa ktorého v prípade, že členské štáty uplatňujú zásadu, podľa ktorej
je povinnosťou žiadateľa zdôvodniť žiadosť o medzinárodnú ochranu (čo je aj prípad právnej úpravy
obsiahnutej v zákone o azyle, konkrétne § 4 ods. 1), a v prípade, že aspekty vyhlásení žiadateľa nie
sú podložené listinným alebo iným dôkazom, tieto aspekty si nevyžadujú potvrdenie, ak sú splnené
tieto podmienky: a) žiadateľ skutočne vynaložil snahu zdôvodniť svoju žiadosť; b) boli predložené

príslušné náležitosti, ktoré sú k dispozícii žiadateľovi, a bolo poskytnuté uspokojivé vysvetlenie týkajúce
sa akéhokoľvek nedostatku iných príslušných náležitostí; c) vyhlásenia žiadateľa sú uznané za logické
a prijateľné a nie sú v rozpore s dostupnými osobitnými a všeobecnými informáciami týkajúcimi sa
prípadu žiadateľa; d) žiadateľ požiadal o medzinárodnú ochranu v najskoršom možnom čase alebo
žiadateľpreukázalprimeranýdôvod,prečotakneurobil,ae)bolapreukázanávšeobecnádôveryhodnosť

žiadateľa.
49. Citované ustanovenie teda pamätá na prípady, kedy žiadateľ nepodložil svoje tvrdenia dostatočnými
dôkazmi, avšak za dodržania vyššie uvedených kritérií je migračný úrad povinný uplatniť zásadu
v pochybnostiach v prospech žiadateľa.
50. Pre konanie o udelení medzinárodnej ochrany je charakteristické, že je v ňom správny orgán

nezriedka nútený rozhodovať za situácie dôkaznej núdze, pretože spravidla ani nie je v možnostiach
žiadateľa doložiť, že mu v krajine pôvodu hrozí skutočné nebezpečenstvo prenasledovania či vážnej
ujmy iným spôsobom, než svojou hodnovernou výpoveďou. Nemožno pritom prehliadnuť, že nesprávne
rozhodnutie vo veci a prípadné vrátenie žiadateľa do krajiny pôvodu pre neho môže mať nedozerné
následky. Z tohto dôvodu sa konanie o medzinárodnej ochrane vyznačuje aj špecifickým pohľadom

na štandard dôkazného bremena (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Sža/48/2014 zo dňa 13.01.2015).
51. V rozsudku z 27. marca 2008, č. j. 4 Azs 103/2007-63, Najvyšší správny súd Českej republiky
ozrejmil, že „Zásada tzv. materiální pravdy má v řízení o udělení azylu svá specifika spočívajícív pravidelné nedostatečnosti důkazů prokazujících věrohodnost žadatelových tvrzení. Je však na
správním orgánu, aby prokázal i vyvrátil pravdivost žadatelových tvrzení, a to buď zcela nevyvratitelně
zjištěním přesných okolností vážících se na stěžovatelova tvrzení, anebo alespoň s takovou mírou

pravděpodobnosti, která nevyvolává zásadní pochybnosti o správnosti úsudku správního orgánu.“
52. Je nesporné, že bremeno tvrdenia stíha v konaní o medzinárodnej ochrane samotného žiadateľa,
ktorého úspech vo veci je podmienený okrem iného tým, či jeho tvrdenia nasvedčujú možnému zásahu
do jeho ľudských práv. Pokiaľ však ide o dôkazné bremeno, to je už výraznejšie rozložené medzi
žiadateľa o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne

žiadateľ,avšaksprávnyorgánjepovinnýzabezpečiťkžiadostiomedzinárodnúochranuvšetkydostupné
dôkazy a nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Ak nastane situácia, za ktorej
nemožnotvrdeniežiadateľanazákladezískanýchpodkladovpotvrdiť(aleanivyvrátiť),neznamenáto,že
by táto skutočnosť žiadateľa z možnosti udelenia medzinárodnej ochrany automaticky diskvalifikovala.
53. Tejto problematike už bola v minulosti venovaná v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nemalá pozornosť a existuje k nej preto bohatá a ustálená judikatúra. Najvyšší

súd Slovenskej republiky už v rozsudku NS SR sp. zn. 1Sža/53/2014 zo dňa 10.2.2015 akcentoval,
že: „ak žiadateľ o udelenie azylu uvedie v priebehu správneho konania skutočnosti, ktoré by mohli
nasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorý z dôvodov uvedených v § 8 ZoA, je
povinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené
nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu.“

54. V rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 9.4.2013 ďalej
rozviedol, že: „nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými
dôkaznými prostriedkami ako vlastnou vierohodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho
orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré vierohodnosť výpovedí
žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú“. Ak sa teda žiadateľ o medzinárodnú ochranu po celú

dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie a jeho výpovede možno aj napriek
drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentné a za súladné s dostupnými informáciami o krajine
pôvodu, je potrebné z jeho výpovede vychádzať.
55. Špecifikom azylového konania je tiež zásada, že v prípade pochybností sa postupuje v prospech
žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať,

že na porušenie základných ľudských práv a slobôd žiadateľa o azyl došlo, alebo mohlo by s
ohľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie
dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že tomu tak nebolo alebo nemohlo by v
budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v
prospech žiadateľa o azyl (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.6.2016 sp. zn.

10Sža/12/2016).
56. V neposlednom rade je potrebné zdôrazniť, že na posúdenie dôveryhodnosti jednotlivých
čiastkových tvrdení žiadateľa o azyl, správny orgán rozhodujúci v konaní o udelení medzinárodnej
ochrany teda zo svojho posudzovania nemôže sťažovateľom tvrdenej skutočnosti vylúčiť len preto, že
existuje alternatívne vysvetlenie, ktoré je rovnako pravdepodobné ako to, ktoré predkladá sťažovateľ.

57. Druhou etapou posudzovania azylovej žiadosti je, ako už správny súd naznačil, vlastné právne
posúdenie ustáleného azylového príbehu, pričom v tejto etape ide už o výlučnú činnosť migračného
úradu. Správny súd však opakuje, že pokiaľ nedôjde k riadnemu vyhodnoteniu celého azylového príbehu
žalobcu, resp. jeho smerodajných častí, a k ustáleniu východiskového skutkového základu, nie je dôvod
aby vôbec migračný úrad začal neúplne vyhodnotený azylový príbeh právne posudzovať.

58. S ohľadom na vyššie uvedené a za prihliadnutia na ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu
dospel správny súd k záveru, že žalovaný načrtnutým spôsobom postupoval, keď sa riadne vysporiadal
so všetkými časťami žalobcovho azylového príbehu, ktorý predostrel a podložil ho jemu dostupnými
dôkazmi, a následne ho správne právne posúdil.
59. Správny súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej mal žalovaný v napadnutom

rozhodnutítútovecnesprávneprávneposúdiť,keďmalimplicitnevychádzaťzpredpokladu,žežalobcovi
v prípade návratu do krajiny pôvodu nehrozí prenasledovanie, keďže by sa mohol zdržať ďalších
politických prejavov a aktivít, ktoré považuje za citlivé.
60.Žalobcasvojuargumentáciuopieraozáveryžalovanéhouvedenénastr.4napadnutéhorozhodnutia,
kde žalovaný uviedol tvrdenia žalobcu, podľa ktorých krajinu pôvodu opustil preto, že sa v nej v súvislosti

so svojimi aktivitami necítil bezpečne, no zároveň uviedol, že v prípade návratu do Číny má v úmysle
v týchto aktivitách pokračovať, pričom sa obáva, že by mu z tohto dôvodu mohli vzniknúť závažné
problémy. Žalovaný tieto tvrdenia žalobcu vyhodnotil ako vnútorne rozporné a logicky nepresvedčivé,
keďže osoba, ktorá z krajiny pôvodu odišla z dôvodu obavy pred prenasledovaním, by sa prirodzenemala podľa neho snažiť vyhnúť konaniu, ktoré by mohlo viesť k opätovnému vystaveniu takémuto riziku,
nie ho vedome znova podstúpiť. Tento rozpor podľa názoru žalovaného spochybňuje intenzitu tvrdeného
strachu z prenasledovania a znižuje celkovú vierohodnosť výpovede žiadateľa.

61. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí teda celkom zrejme netvrdí, že žalobcovi nehrozí
prenasledovanie, pretože by sa mohol zdržať politických aktivít, tak ako to namieta žalobca. Podľa
názoru správneho súdu, a podľa doslovného textu napadnutého rozhodnutia, žalovaný akurát
poukázal na rozpor vo vyjadreniach žalobcu, ktorý spochybňuje intenzitu tvrdeného strachu z
prenasledovania a znižuje celkovú vierohodnosť výpovede žiadateľa. Navyše sa nejedná o rozhodujúci

argument žalovaného, na základe ktorého by žalovaný ustálil, že žalobcovi v krajine pôvodu nehrozí
prenasledovanie. Ako už bolo uvedené, zo strany žalovaného išlo o podporný argument týkajúci
sa celkovej vierohodnosti tvrdení žalobcu. Takýto záver vyplýva aj z celkového kontextu uvedenej
argumentácie žalovaného v napadnutom rozhodnutí, ktorá pokračuje poukázaním na časový sled
žalobcom opísaných udalostí, podľa ktorého žalobca dňa 01.06.2025 na sociálnej sieti vyjadril podporu
hongkonskému hnutiu, 04.06.2025 si na verejnom priestranstve sám pripomenul potlačenia protestov z

roku 1989, a napriek tomu sa mu nič nestalo. Štátne orgány o neho neprejavili záujem ani v minulosti,
avšak už 06.06.2025, z dôvodu údajných obáv o svoju bezpečnosť, žalobca krajinu opustil. Takéto
odôvodnenie obáv o bezpečnosť zo strany žalobcu pôsobí podľa názoru žalovaného, s ktorým sa
správny súd v tejto veci stotožňuje, nevierohodne.
62. Na základe uvedeného teda správny súd považuje vyššie uvedené závery žalovaného za logické,

pričom sa nejedná o argumentáciu založenú na neprípustnom teste primeranej znášanlivosti, ktorú
namieta žalobca, keďže ide iba o podporný argument na spochybnenie dôvodných obáv žalobcu o svoju
bezpečnosť a nejde o argument na základe ktorého by žalovaný s konečnou platnosťou ustálil, že
žalobcovi v krajine pôvodu nehrozí prenasledovanie.
63. Správny súd sa rovnako nestotožnil s námietkou žalobcu, že žalovaný nevyvodil správny záver o

existencii prenasledovania žalobcu, nakoľko mal v napadnutom rozhodnutí uviesť, že osoby v obdobnej
situácii ako žalobca sú v Čínskej ľudovej republike zatýkané, predvolávané na výsluchy a v niektorých
prípadoch neformálne odvádzané bezpečnostnými zložkami.
64. Tak ako na to poukázal žalovaný vo svojom vyjadrení, v napadnutom rozhodnutí, ktoré vychádza
zo správ o krajine pôvodu, sa jasne hovorí o aktivistoch a organizátoroch hromadných spomienkových

osláv. V prípade žalobcu nie je možné hovoriť o aktivizme, nakoľko plagát, ktorý si mal odfotografovať v
parku bola jeho individuálna akcia, pričom žalobca žiadnym spôsobom v konaní nepreukázal, že by jeho
príspevky na WeChat boli virálne. Tak ako to uviedol aj žalovaný, žalobca do konania predložil jeden
príspevok, z ktorého nie je možné identifikovať, komu bol adresovaný, ani názov platformy, na ktorej
mal byť zverejnený.

65. Správy o krajine pôvodu v súvislosti so spomienkovou akciou na potlačenie protestov na Námestí
nebeského pokoja v Pekingu hovoria o zatýkaní a stíhaní predovšetkým aktivistov, organizátorov, lídrov
a členov Hong Kong Aliancie alebo skupiny Tiananmen Mothers. V prípade žalobcu však v súlade
so závermi žalovaného nebolo počas azylového konania nijakým spôsobom preukázané, že by bol
akýmkoľvek spôsobom spojený s niektorým z uvedených profilov. Na základe uvedeného sa teda

správny súd stotožnil so závermi žalovaného, že je rozumné predpokladať, že riziko, že by bol práve
žalobca prenasledovaný z politických dôvodov je málo pravdepodobné, až minimálne. Tak ako na to
správne poukázal žalovaný, podmienka týkajúca sa existencie opodstatnenej obavy z prenasledovania
stanovená v § 8 zákona o azyle musí mať predovšetkým objektívny charakter, to znamená, že musí
existovať v skutočnosti, a nielen vo vnímaní žiadateľa o udelenie azylu.

66. Na uvedenom závere nič nemení ani žalobcom namietaný údajný nedostatok odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, ktoré nemá obsahovať argumentáciu týkajúcu sa neformálneho zatýkania aj
jednotlivcov konajúcich individuálne alebo symbolicky bez formálneho členstva vo vyššie uvedených
prenasledovaných organizáciách. Podľa názoru správneho súdu sa žalovaný aj s touto skutočnosťou
vyplývajúcou zo správ o krajine pôvodu dostatočne vysporiadal, keď v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že žalobca sa nikdy hromadných spomienkových
stretnutí (ktorých sa zatýkanie týkalo) nezúčastnil, ani na nich nijako neparticipoval, a už vôbec nebol
organizátorom týchto akcií. Ako z pohovoru s ním vyplynulo, o politiku sa nezaujímal, jeho jediné
prejavenie názoru na násilné potlačenie protestov z roku 1989 malo spočívať v tom, že si dňa
04.06.2025 na verejnom priestranstve v parku v meste Guangzhou chcel pripomenúť danú udalosť

tak, že sa vyfotografuje s vlastnoručne vyrobeným plagátom. V ďalšom sa žalovaný vysporiadal aj
so sťahovaním materiálov týkajúcich sa Hnutia za hongkonskú demokraciu žalobcom, keď uviedol,
že podľa vlastných vyjadrení žalobcu predmetné materiály žalobca ďalej nešíril, uchovával si ich
len vo svojom mobilnom telefóne a neuviedol, že by mal v krajine pôvodu akékoľvek problémy vdôsledkuzhromažďovaniatakýchtoinformácií.Nazákladeuvedenéhožalovanýdostatočnýmspôsobom
odôvodnil, že Čínske štátne orgány nedisponujú informáciami o tom, že by menovaný sympatizoval
s niektorým prenasledovaným hnutím, a preto mu zo strany štátnych predstaviteľov nehrozia postihy,

ktoré by bolo možné považovať za prenasledovanie v zmysle zákona o azyle.
67. Správny súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, že žalovaný mal vykonať v súvislosti s jeho
zdravotnýmstavomdoplňujúcedokazovanie,malsizaobstaraťodbornépodkladyazaoberaťsaotázkou
povahy a závažnosti jeho zdravotných ťažkostí. Tak ako to uviedol žalovaný vo svojom vyjadrení,
z vlastného opisu žalobcom a následných vyšetrení jeho zdravotného stavu jednoznačne vyplýva, že

žalobcamáúzkostnéstavyaposttraumatickýsyndrómpotom,čoukazovalplagátyvparku,pričomtento
stav má už liečený na základe liekov, ktoré si priniesol z krajiny pôvodu. Nejedná sa teda o psychiatrickú
diagnózu, na ktorú by sa mohla vzťahovať správa vypracovaná organizáciou Asylos, ktorá pojednáva o
osobách s duševnými poruchami v Čínskej ľudovej republike.
68. Čo sa týka údajného procesného pochybenia, že komunikácia medzi žalobcom a žalovaným
bola v priebehu konania opakovaným a podstatným spôsobom narušená nedostatočným tlmočením,

čo podľa neho malo priamy dopad na úplnosť a presnosť zisteného skutkového stavu, pričom
žalovaný nemal vykonať doplňujúci pohovor ktorého sa žalobca domáhal správny súd uvádza, že
žalobca v administratívnom konaní ani v podanej správnej žalobe neuviedol, čo konkrétne má byť
v jeho vlastných tvrdeniach neúplné alebo skreslené, v dôsledku uvedených nedostatkov. Na základe
uvedeného sa správny súd ani s touto námietkou žalobcu nestotožnil. Tak ako to uviedol žalovaný vo

svojom vyjadrení, žalobca na otázku, či rozumie tlmočníkovi odpovedal „Áno, tlmočníkovi rozumiem
dobre.“. Taktiež na konci pohovoru na otázku, či dobre rozumel tlmočníkovi a všetkým otázkam, ktoré
mu boli kladené odpovedal „Áno, tlmočníkovi som rozumel dobre. V niektorých situáciách som mal pocit,
že tlmočník nie celkom pochopil, čo som chcel povedať.“ V stanovisku pred vydaním rozhodnutia, ani
v podanej správnej žalobe však žalobca žiadne nové skutočnosti neuviedol. Uvedenú námietku žalobcu

preto aj správny považuje za neopodstatnenú, nakoľko účelom preskúmavania zákonnosti rozhodnutí
v správnom súdnictve a ich prípadným zrušením, nemá byť iba formálne zopakovanie procesu, pre
odstránenie formálnych chýb bez toho, aby bolo preukázané, že takéto pochybenie mohlo mať za
následok porušenie subjektívnych práv žalobcu.
69. Na záver správny súd uvádza, že žalobcom uvádzané námietky voči zákonnosti napadnutého

rozhodnutia neboli spôsobilé spochybniť jeho vecnú správnosť, správny súd žiadne iné pochybenia
napadnutého rozhodnutia nevzhliadol, a preto je napadnuté rozhodnutie potrebné považovať za
zákonné.
70. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd podľa § 219 SSP správnu žalobu pre jej
nedôvodnosť zamietol.

71. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa ustanovenia § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi,
ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne
vynaložených trov konania. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd
samostatným uznesením.

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).
Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho súdu (§ 438 ods. 1 SSP).
Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho
súdu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie
vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná

na kasačnom súde (§ 444 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu
je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

sa podáva (ďalej ako „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.
1 SSP).
Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemalspôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny

súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa

vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 SSP).
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, a) ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, b) ak sa opiera
o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, c) ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439

ods. 3 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ si môže v konaní o kasačnej sťažnosti zvoliť na zastupovanie
advokáta alebo sa obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 26 ods. 2 v spojení s § 449 SSP).