Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, October 11, 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B1-21C/43/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118212667
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Rovňánková

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:1118212667.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV pred sudkyňou JUDr. Silviou Rovňánkovou v právnej veci žalobkyne: Z. H., J..

XX.XX.XXXX, G. N. XXX/XX, K., zastúpená advokátom JUDr. Pavlom Piovarčím ml., so sídlom Štúrova
20,Košice,protižalovanému:Slovenskárepublika-MinisterstvospravodlivostiSR,sosídlomRačianska
71, Bratislava, o zaplatenie 3.166,66 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu v celom rozsahu z a m i e t a .
II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 24.07.2018 proti žalovanému domáha zaplatenia sumy
vo výške 3.166,66 eur. Svoj nárok odôvodnila tým, že je jednou z troch potomkov jej nebohého otca S.
N., J.. XX.XX.XXXX, L.. XX.XX.XXXX, ktorý sa stal dňa 27.06.2015 obeťou násilného trestného činu,

ktorého sa voči nemu dopustil jeho syn a brat žalobkyne S. N.. Brat žalobkyne bol za uvedený skutok
uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu vraždy a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica zo
dňa 12.02.2016, sp. zn. 3Tk/2/2015, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
28.04.2016,sp.zn.2To/29/2016,muboluloženýtrestodňatiaslobodyvovýmere18rokov,sozaradením
na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Žalobkyňa ďalej uviedla, že práva
poškodeného v zmysle § 47 Trestného poriadku mohla vykonávať iba ona a jej sestra a teda podľa
jej názoru si zároveň iba ony dve ako pozostalé deti mohli uplatniť nárok na poskytnutie odškodnenia

od štátu v zmysle zákona č. 215/2006 Z. z.. Tento nárok si žalobkyňa voči Ministerstvu spravodlivosti
SR ako príslušnému orgánu uplatnila písomným podaním dňa 04.08.2016. Rozhodnutím Ministerstva
spravodlivosti SR o odškodnení č. 34323/2017/143, 45960/2016-1437/76/Šk zo dňa 23.02.2017, bolo
žalobkyni priznané odškodnenie vo výške 6.333,33 eur. Uvedená suma predstavuje jednu tretinu z
celkovej dlžnej sumy odškodnenia, ktorá mala byť žalobkyni a jej sestre priznaná v zmysle citovaného
zákona. Žalobkyňa označila rozhodnutie ministerstva za nesprávne a nezákonné. Je toho názoru, že
jedinými oprávnenými osobami na poskytnutie odškodnenia môže byť iba ona a jej sestra, keďže iba ony

dve spĺňajú zákonom predpokladané kritéria, t. j. sú pozostalé deti po nebohom otcovi a zároveň nie sú
stíhané ako obvinené v trestnej veci jeho vraždy. Podľa názoru žalobkyne žalovaný nesprávne označil
za poškodeného aj brata žalobkyne, keďže on oprávnenou osobou nemôže byť, nakoľko práve jeho
úmyselným protiprávnym konaním bola spôsobená smrť ich otca. Žalovaný mal tak správne celkovú
sumu odškodnenia vyplatiť vo výške jednej polovice z celku každej zo sestier. Žalovaný na základe
svojvoľného a účelného výkladu zákona č. 215/2006 Z. z. umelo a nesprávne navodil situáciu, kedy
sumu odškodnenia rozdelil na tretiny a jednu tretinu si ponechal, čím žalobkyňu v konečnom dôsledku

ukrátil na jej zákonom a legitímnom nároku. Žalovaný svojím rozhodnutím navodil stav, kedy umožnil
štátu ponechať si jednu tretinu z celkovej sumy odškodnenia, hoci štát nemá postavenie poškodeného,
teda nie je ani subjektom konania o poskytnutie odškodnenia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sižalobkyňa touto žalobou nárokuje doplatenie rozdielu medzi skutočne vyplatených odškodnením a
výškou odškodnenia, ktorá by jej prináležala pri správnom postupe žalovaného.
2. Žalovaný v úvode svojho vyjadrenia k žalobe zo dňa 23.10.2018 vzniesol námietku premlčania,

nakoľko žaloba bola v tomto prípade podaná po lehote stanovenej v § 9 ods. 5 zákona č. 215/2006 Z.
z.. Rozhodnutie žalovaného bolo žalobkyni doručené dňa 01.03.2017, kedy začala plynúť jednoročná
premlčacia lehota na uplatnenie nároku na súde, ktorá žalobkyni uplynula dňa 01.03.2018. Žaloba bola
súdu doručená dňa 24.07.2018, teda celkom zjavne po uplynutí premlčacej lehoty. Z uvedeného dôvodu
žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.

3. Pre prípad, že by súd nárok žalobkyne nepovažoval za premlčaný, vyjadril sa žalovaný aj k samotnej
veci. Uviedol, s poukazom na zákonné ustanovenia zákona č. 215/2006 Z. z., že v rámci posudzovania
žiadosti žalobkyne za poškodené osoby na účely citovaného zákona bolo nutné považovať brata
žalobkyne, S. N., sestru žalobkyne, H. E. a žalobkyňu. Za daného právneho stavu, celková suma
odškodnenia vo výške 19.000,- eur bola rozdelená na tri časti, keďže aj pozostalý syn, S. N. (páchateľ
trestného činu a zároveň brat žalobkyne) je nepochybne v zmysle ustanovenia § 2 písm. a) z. č.

215/2006 Z. z. jednou z osôb, ktoré sú v zmysle zákona považované za poškodeného. Avšak tým, že
pozostalý syn nemôže vykonávať oprávnenie poškodeného v zmysle § 47 ods. 1 Trestného poriadku,
ak by si uplatnil nárok na odškodnenie, nebol by mu v súlade s ustanovením § 3 ods. 2 písm. c)
zákona č. 215/2006 Z. z. poskytnutý na neho pripadajúci diel odškodnenia. Táto skutočnosť nemení nič
na tom, že ďalšej poškodenej osobe, t. j. žalobkyni vznikol nárok na odškodnenie, avšak len v sume

podielu, ktorý jej patrí v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 215/2006 Z. z., teda vo výške 1/3 z celkovej
sumy odškodnenia. Žalovaný sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že zákonodarca mal pri prijímaní
zákona č. 215/2006 Z. z. na mysli, že odškodniť možno len takú osobu, ktorej zákon priznáva postavenie
poškodeného, avšak na druhej strane ju z odškodnenia nevylučuje, a teda na základe tejto úvahy majú
byť žalobkyňa a jej sestra jedinými oprávnenými osobami na priznanie plnej sumy odškodnenia a osoba

jej brata mala byť pri priznávaní odškodnenia automaticky opomenutá. Žalovaný opakovane upriamil
pozornosť na ustanovenie § 2 písm. a) zákona č. 215/2006 Z. z., v ktorom je explicitne vyjadrené, kto
sa na účely tohto zákona rozumie poškodeným. Nie je možné právny predpis vykladať spôsobom, pri
ktorom parciálne neakceptujeme nejakú jeho časť a nahradíme ju svojou vlastnou úvahou. Ustanovenie
predposlednej vety § 5 ods. 1 zákona č. 215/2006 Z. z. potom hovorí, že sa suma odškodnenia rozdelí

medzi poškodených rovnakým dielom, v tomto prípade medzi žalobkyňu a jej dvoch súrodencov (teda
medzi tri deti zomretého). Ustanovenie § 3 ods. 2 písm. c) zákona č. 215/2006 Z. z. potom hovorí, že
aj keby si brat žalobkyne ako páchateľ trestného činu o tento nárok požiadal, takémuto žiadateľovi by
nemohol byť priznaný. Citovaný zákon je teda postavený tak, že v prípade pozostalých osôb je každá
z týchto osôb osobou poškodenou, každá si tento nárok uplatňuje osobitne a o nároku každej z nich

je osobitne rozhodnuté. Podľa názoru žalovaného nemožno žiadnym logickým úsudkom dospieť k
záveru, že brat žalobkyne, ako dieťa po zomretom, nie je poškodenou osobou v zmysle citovaného
zákona, pretože táto skutočnosť expressis verbis vyplýva priamo zo zákona. Z ustanovenia § 3 ods.
1 citovaného zákona vyplýva, že o odškodnenie môže požiadať poškodený, ktorý spĺňa tri zákonom
vymedzené podmienky. Ide o štátneho občana Slovenskej republiky, má trvalý pobyt na jej území a k

ujmenazdravídošlonaúzemíSlovenskejrepubliky.Súčasnevšakzcitovanéhozákonnéhoustanovenia
nevyplýva zákaz uplatniť si odškodnenie osobou, ktorá bola v trestnom konaní stíhaná či už v postavení
obvineného alebo spoluobvineného. Takej osobe sa len odškodnenie neposkytne z dôvodu podľa § 3
ods. 2 písm. c) zákona č. 215/2006 Z. z.. Žalovaný pripustil, že ak by zákonná úprava v § 5 ods. 1
zákona č. 215/2006 Z. z. bola formulovaná tak, že odškodnenie sa poskytne rovnakým dielom nie medzi

poškodených, ale medzi osoby, ktoré môžu vykonávať oprávnenie poškodeného, v takom prípade by
žalobkynipatriloodškodnenievjednejpolovicianievovýškejednejtretinyzcelkovejsumyodškodnenia.
V takom prípade by takto postupovalo i Ministerstvo spravodlivosti SR a v prípadoch obdobných tomuto
by poškodeným priznávalo odškodnenie bez zohľadnenia dielov pripadajúcich na tých poškodených,
ktorý nemôžu žiadať o odškodnenie v zmysle § 3 ods. 2 písm. c) zákona č. 215/2006 Z. z.

4. Žalovaný mal za to, že samotný zákonodarca v zákone nastavil mechanizmus na zabránenie
vyplatenia odškodnenia osobe, ktorá síce je poškodenou, avšak existuje reálny dôvod, pre ktorý je
vyplatenie odškodnenia tejto osobe nežiaduce. Jedným z takýchto dôvodov je skutočnosť, že sama
poškodená osoba sa o vznik škody „pričinila resp. ju zavinila“ a tento je ošetrený v § 3 ods. 2 písm. c)
ako aj písm. b). Z pohľadu žalovaného je nepochybné, že zákonodarca dôsledne zvážil odôvodnenosť

odškodnenia pre poškodenú osobu v rôznych situáciách a vložil do zákona mechanizmy brániace
poskytnutiu odškodnenia v konkrétnych prípadoch, zároveň však treba zdôrazniť, že na žiadnom mieste
nenegoval postavenie takejto osoby ako poškodenej.5. S poukazom na ustanovenie § 7 zákona č. 215/2006 Z. z. žalovaný uviedol, že zavinenie brata
žalobkyne spôsobenej ujmy na zdraví bolo v plnom rozsahu preukázané právoplatným rozsudkom,
ktorým bol uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy. Za daného skutkového

stavu, pri výpočte odškodnenia bolo potrebné prihliadnuť na uvedenú skutočnosť a diel odškodnenia,
prislúchajúci bratovi žalobkyne, ako poškodenej osobe podľa § 2 písm. a) zákona č. 215/2006 Z.
z. neposkytnúť. Súčasne však zo žiadneho zákonného ustanovenia citovaného odškodňovacieho
predpisu nevyplývala povinnosť rozhodovacieho orgánu zvýšiť diel odškodnenia žalobkyni v prípade,
keď postavenie jej brata ako poškodenej osoby vyplýva explicitne priamo zo zákona (§ 2 písm. a)

zákona č. 215/2006 Z. z.). Ministerstvo spravodlivosti SR nemohlo pri rozhodovaní o odškodňovaní
ignorovať znenie ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 215/2006 Z. z. a neprihliadať pri rozdelení nároku
na odškodnenie na jednu z poškodených osôb, špecifickosť konkrétnej situácie (že poškodená osoba
zavinila existenciu škody) bolo možné zohľadniť len zákonom predpokladaným spôsobom neposkytnutia
odškodnenia (§ 3 ods. 2 zákona č. 215/2006 Z. z. ) alebo primeraného zníženia (§ 7 zákona č. 215/2006
Z. z.). Aplikácia ustanovenia § 3 ods. 2 či § 7 zákona č. 215/2006 Z. z. však má presne vymedzený

rámec, ktorý musí rozhodovací orgán rešpektovať a neoprávňuje ho k ignorovaniu ostatných ustanovení
právneho predpisu.
6. Žalovaný sa zároveň dôrazne ohradil voči tvrdeniu žalobkyne, ktorým sa snaží navodiť dojem, že
žalobkyňa bola o akúkoľvek sumu zo strany štátu ochudobnená tým, že si štát túto sumu ponechal,
keď Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán, ktorý v zmysle § 8 ods. 1 zákona č. 215/2006 Z. z.

rozhoduje o žiadostiach osôb poškodených násilnými trestnými činmi, takéto nároky bežne priznáva.
Pri tejto činnosti je ale Ministerstvo spravodlivosti SR povinné dôsledne skúmať podmienky stanovené
zákonom a odškodnenie priznať len vtedy, ak sú tieto podmienky splnené a len vo výške ustanovenej
zákonom.
7. Na argumentáciu žalovaného reagovala žalobkyňa písomným podaním zo dňa 27.12.2018, v ktorom

uviedla, že sa so skutočnosťami tvrdenými žalovaným nestotožňuje, jeho právny názor a na to
nadväzujúcu argumentáciu považuje za nesprávnu, účelovú a odporujúcu platnej právnej úprave. V
celosti zotrvala na svojej doterajšej právnej argumentácii, ktorú uviedla v rámci žaloby.
8. K námietke premlčania, ktorú vzniesol žalovaný vo svojom podaní, žalobkyňa poukázala na
skutočnosť, že počnúc dňom 01.01.2018 vstúpil do účinnosti nový právny predpis upravujúci

problematiku odškodnenia obetí trestných činov, a to zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných
činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Počnúc dňom 01.01.2018 sa všetky právne vzťahy
týkajúce sa problematiky odškodnenia obetí trestných činov posudzujú v zmysle citovaného zákona a
nie podľa zákona č. 215/2006 Z. z.. Jediná výnimka je obsiahnutá v § 35 zákona č. 274/2017 Z. z.
upravujúceho prechodné ustanovenia, v zmysle ktorého „konania vo veciach podľa tretej časti začaté

pred 1. januárom 2018 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31.decembra 2017.“ Vychádzajúc z
obsahu zákona č. 274/2017 Z. z., jeho tretia časť upravuje odškodňovanie obetí násilných trestných
činov, a to v §§ 10-23 zákona. Konanie o poskytnutí odškodnenia sa začína na základe písomnej
žiadosti obete násilného trestného činu, pričom o žiadosti rozhoduje a odškodnenie vypláca ministerstvo
spravodlivosti (§ 15 zákona č. 274/2017 Z. z.). Následne z ustanovenia § 16 ods. 5 zákona č. 274/2017

Z. z. vyplýva, že ministerstvo spravodlivosti má povinnosť rozhodnúť o podanej žiadosti v lehote 6
mesiacov odo dňa doručenia úplnej žiadosti. Podľa názoru žalobkyne je teda zrejmé, že predmetné
konanie o poskytnutí odškodnenia sa končí vydaním rozhodnutia o odškodnení, ktoré sa následne
doručuje žiadateľovi - obeti násilného trestného činu, resp. jeho zástupcovi. V tomto konkrétnom
prípade sa konanie o poskytnutie odškodnenia začalo na základe písomnej žiadosti o poskytnutie

odškodnenia zo dňa 04.08.2016, ktorá bola žalovanému doručená dňa 05.08.2016 a skončilo sa dňa
23.02.2017, kedy žalovaný vydal rozhodnutie o odškodnení č. 34323/2017/143, 45960/2016-1437/76/
Šk, ktoré bolo právnemu zástupcovi žalobkyne doručené dňa 28.02.2017. Uvedeným dátumom sa
konanie o poskytnutí odškodnenia skončilo. Z vyššie uvedeného tak podľa názoru žalobkyne vyplýva,
že prechodné ustanovenie zákona č. 274/2017 Z. z. formulované v jeho § 35 nemožno aplikovať na

jej prípad. Mala za to, že uvedené prechodné ustanovenie možno aplikovať na situáciu, kedy žiadateľ
podal žiadosť o poskytnutie odškodnenia, a teda konanie o poskytnutí odškodnenia sa začalo ešte za
účinnosti zákona č. 215/2006 Z. z., avšak k vydaniu rozhodnutia zo strany ministerstva spravodlivosti
došlo síce v rámci zákonnej 6-mesačnej lehoty, no už za účinnosti zákona č. 274/2017 Z. z. V takom
prípade je zrejmé, že na vydané rozhodnutie sa aplikuje ešte zákon č. 215/2006 Z. z., hoci v čase

jeho vydania už uvedený zákon nebol účinný. Z dôvodu, že na prípad žalobkyne nemožno aplikovať
prechodné ustanovenie upravené v § 35 zákona č. 274/2017 Z. z., je potrebné skúmať, či samotný
zákon č. 274/2017 Z. z. obsahuje akékoľvek ustanovenie, ktoré by vymedzovalo lehotu, v ktorej sa
môže žiadateľ - poškodený žalobou domáhať odškodnenia na súde. Zo žiadneho ustanovenia zákona č.274/2017 Z. z. však nevyplýva akákoľvek lehota, ktorá by žiadateľa - poškodeného, v prípade nesúhlasu
s rozhodnutím ministerstva spravodlivosti o jeho žiadosti o poskytnutie odškodnenia, časovo limitovala
v podaní žaloby na všeobecný súd. Z uvedeného sa teda javí, že pokiaľ zákon č. 274/2017 Z. z. ako lex

specialis neobsahuje právnu úpravu inštitútu premlčania, je v tejto otázke potrebné aplikovať príslušné
ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník ako lex generalis. To znamená, že otázku, či
uplatnený nárok je alebo nie je premlčaný, je potrebné posudzovať v intenciách všeobecnej, trojročnej
premlčacej doby tak ako vyplýva z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti mala žalobkyňa za to, že jej nárok v žiadnom prípade nie je premlčaný a vznesená námietka

premlčania zo strany žalovaného neobstojí, práve s ohľadom na vyššie uvedenú argumentáciu.
9. Vo vzťahu k meritu veci žalobkyňa poukázala na všeobecnú úpravu inštitútu poškodeného
obsiahnutom v prvej vete ustanovenia § 46 ods. 1 Trestného poriadku, ako aj následne na ustanovenie
§ 2 zákona č. 215/2006 Z. z.. Podľa jej názoru spoločným menovateľom všetkých týchto osôb bola
základná podmienka, a to, že týmto osobám vznikla škoda. Zdôraznila, že nie je právne možné, aby
páchateľovi násilného trestného činu vznikla jeho vlastným úmyselným protiprávnym konaním škoda,

na základe čoho následne nadobudne napr. status poškodenej osoby na účely poskytnutia odškodnenia
podľa zákona č. 215/2006 Z. z.. Mala za to, že pokiaľ by žalovaný správne a zákonne vykladal
ustanovenie § 2 písm. a) citovaného zákona, nikdy nemohol o odsúdenom S. N. uvažovať ako o jednej
z poškodených osôb len z dôvodu, že bol zároveň pozostalým dieťaťom po nebohom S. N., ktorý
prišiel o život v dôsledku ním spáchaného násilného trestného činu. Následne sú potom úplne bez

právneho významu argumenty žalovaného o tom, že odsúdenému S. N. nebolo možné poskytnúť jemu
prislúchajúci diel odškodnenia, s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 2 písm. c) zákona č. 215/2006 Z.
z., keďže bol osobou, ktorá nemohla vykonávať oprávnenie poškodeného podľa § 47 ods. 1 Trestného
poriadku. Jediným zákonným a korektným spôsobom ako mal žalovaný ustáliť okruh osôb, ktoré možno
na účely odškodnenia považovať za poškodené osoby, teda osoby majúce právo na uplatnenie nároku

na poskytnutie odškodnenia, bolo primárne skúmať, ktorým z osôb prichádzajúcich do úvahy, vznikla v
dôsledku násilného trestného činu voči S. N. a jej smrťou škoda. V takom prípade by žalovaný správne
dospel k záveru, že jedinými poškodenými osobami v zmysle ustanovenia § 2 písm. a) bola žalobkyňa a
jej sestra H. E.. Následne mal žalovaný rozhodnúť tak, že prislúchajúcu sumu odškodnenia rozdelí na
polovicu. O nesprávnom prístupe žalovaného k posudzovaniu spornej otázky okruhu oprávnených osôb

za účinnosti v súčasnosti už zrušeného zákona č. 215/2006 Z. z. svedčí aj skutočnosť, že formulácia
rozhodných ustanovení zákona č. 274/2017 Z. z., ktorý zrušil zákon č. 215/2006 Z. z.. Bolo pristúpené k
negatívnej definícii obete pre prípad, ak by osoby, inak považované za obete, boli páchateľmi trestného
činu, ktorým bola spôsobená smrť. Je zrejmé, že zákonodarca pristúpil k uvedenému z dôvodu, aby
nedochádzalo ku situáciám, kedy by páchateľ trestného činu mohol byť považovaný za obeť len z titulu,

že je v rodinnom vzťahu k osobe, ktorej spôsobil smrť svojím úmyselným protiprávnym konaním.
10. Žalovaný doručil súdu dňa 11.02.2019 svoje vyjadrenie, v ktorom k námietke premlčania uviedol, že
sa nemôže s právnou argumentáciou žalobkyne stotožniť, a to z nasledovných dôvodov. V prvom rade,
rozhodnutie o odškodnení č. 34323/2017/143 45960/2016-1437/Šk zo dňa 23.02.2017, ktorým bolo
žalobkyni priznané odškodnenie v sume 6.333,33 eur bolo vydané ešte za účinnosti zákona č. 215/2006

Z. z. (ktorý bol v zmysle § 35 zákona č. 274/2017 Z. z. účinný do dňa 31.12.2017). Je teda nepochybné,
že konanie vo veci odškodnenia žalobkyni, začaté dňom 05.08.2016 a skončené dňom 23.02.2017 sa
má posudzovať podľa v tom čase účinného zákona, t. j. zákona č. 215/2006 Z. z.. Teda v prípade, ak
ministerstvo žiadosti nevyhovelo alebo vyhovelo len sčasti, je nevyhnutné aplikovať ustanovenie § 9
ods. 5 zákona č. 215/2006 Z. z., vrátane stanovenia lehoty, v ktorej sa poškodený môže domáhať nároku

žalobou na súde v civilnom sporovom konaní.
11. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie dňa 11.10.2024, na ktorom sa zúčastnili právny
zástupca žalobkyne a žalovaný. Sporové strany zopakovali svoju podstatnú argumentáciu uvádzanú v
písomných podaniach. Žiadne návrhy na doplnenie dokazovania nemali.
12. Súd vykonal dokazovanie z písomných a ústnych vyjadrení sporových strán, ako aj z predložených

listinných dôkazov: rodný list žalobkyne, rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 12.02.2016,
sp. zn. 3Tk/2/2015, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28.04.2016, sp. zn. 2To/29/2016,
list adresovaný PZ žalobkyne žalovanému zo dňa 04.08.2016, príloha žiadosti oprávnených osôb
o odškodnenie zo dňa 04.08.2016 s doručenkou, rozhodnutie žalovaného zo dňa 23.02.2017 s
doručenkami, na základe čoho ustálil nasledovný skutkový a právny stav:

13. Z rodného listu vydaného Mestským národným výborom v Hnúšti - Likier, okres Rimavská Sobota,
vo zväzku VIII, roč. 1962 na strane 162 pod por. č. 324, mal súd za preukázané, že žalobkyňa bola
dcérou S. N., J.. XX.XX.XXXX M. S. N., V.. H., J.. XX.XX.XXXX.XX. Z rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 12.02.2016, sp. zn. 3Tk/2/2015, vyplýva, Ž. S.
N., J.. XX.XX.XXXX, bol uznaný vinným za obzvlášť závažný zločin vraždy, pretože dňa 27.06.2015, pod
vplyvom alkoholu, v návale zlosti, kvôli pretrvávajúcim nezhodám fyzicky napadol svojho otca, ktorého

úmyselne usmrtil, za čo mu bol uložený trest vo výmere 20 rokov. O odvolaní obžalovaného rozhodol
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa 28.04.2016, sp. zn. 2To/29/2016 tak, že obžalovaného
odsúdil na trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov v ústave na výkon trestu s maximálnym stupňom
stráženia.
15. Listom zo dňa 04.08.2016 požiadala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu

Ministerstvo spravodlivosti SR o odškodnenie v zmysle zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb
poškodených násilnými trestnými činmi.
16. Ministerstvo spravodlivosti SR rozhodnutím zo dňa 23.02.2017, č. 34323/2017/143,
45960/2016-1437/76/Šk, priznalo žalobkyni odškodnenie v sume 6.333,33 eur. Rozhodnutie bolo
doručené k rukám právneho zástupcu žalobkyne dňa 28.02.2017, a k rukám žalobkyne dňa 01.03.2017.
17. Podľa § 1 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v

znenínovelyč.125/2016Z.z.(ďalejlenako„zákonč.215/2006Z.z.“),tentozákonupravujejednorazové
finančné odškodnenie (ďalej len „odškodnenie“) osôb, ktorým bola v dôsledku úmyselných násilných
trestných činov (ďalej len „trestný čin“) spôsobená ujma na zdraví.
Podľa § 2 písm. a) zákona č. 215/2006 Z. z., na účely tohto zákona sa rozumie poškodeným osoba,
ktorej bola v dôsledku trestného činu spôsobená ujma na zdraví; ak táto osoba v dôsledku tohto činu

zomrela (ďalej len „zomretý“), pozostalý manžel po zomretom a pozostalé dieťa po zomretom, a ak ich
niet, pozostalý rodič po zomretom, a ak ho niet, osoba, ku ktorej mal zomretý vyživovaciu povinnosť.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 215/2006 Z. z., o odškodnenie môže požiadať poškodený, ktorý je občan
Slovenskej republiky alebo občan iného členského štátu, alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorá má
na území Slovenskej republiky alebo na území iného členského štátu trvalý pobyt, alebo cudzí štátny

príslušník za podmienok a v rozsahu ustanovenom medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak k ujme na zdraví došlo na území Slovenskej republiky.
Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 215/2006 Z. z., odškodnenie sa neposkytuje, ak
a) poškodenému bola ujma na zdraví plne uhradená inak,
b) poškodený nedal súhlas na trestné stíhanie podľa § 211 Trestného poriadku alebo

c) žiadateľom je osoba, ktorá nemôže vykonávať oprávnenie poškodeného podľa § 47 ods. 1 Trestného
poriadku.
Podľa§5ods.1zákonač.215/2006Z.z.,navýpočetodškodnenia,akideoujmunazdraví,saprimerane
použijú ustanovenia osobitného predpisu upravujúceho poskytovanie náhrady za bolesť a náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia; náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nemožno zvýšiť.

Ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume
päťdesiatnásobku minimálnej mzdy. Ak právo na odškodnenie majú viacerí poškodení, rozdelí sa
uvedená suma medzi nich rovnakým dielom. Poškodený trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia
alebo sexuálneho zneužívania má nárok aj na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu v
sume desaťnásobku minimálnej mzdy.

Podľa § 9 ods. 5 zákona č. 215/2006 Z. z., ak ministerstvo nevyhovie žiadosti alebo jej vyhovie iba sčasti,
poškodený sa môže domáhať odškodnenia žalobou na súde proti Slovenskej republike zastúpenej
ministerstvom najneskôr do jedného roka odo dňa doručenia rozhodnutia o žiadosti.
Podľa § 1 zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len ako „zákon č. 274/2017 Z. z.“), tento zákon upravuje práva, ochranu a podporu obetí trestných

činov (ďalej len „obeť“), vzťahy medzi štátom a subjektmi poskytujúcimi pomoc obetiam a finančné
odškodňovanie (ďalej len „odškodňovanie“) obetí násilných trestných činov.
Podľa § 35 zákona č. 274/2017 Z. z., konania vo veciach podľa tretej časti začaté pred 1. januárom 2018
sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. decembra 2017.
18. Žalobkyňa sa žalobou proti žalovanému domáhala zaplatenia rozdielu medzi skutočne vyplateným

odškodnením a výškou odškodnenia v zmysle zákona o odškodňovaní osôb poškodených násilnými
trestnými činmi vo výške 3.166,66 eur.
19. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, a tieto skutočnosti zároveň neboli
medzi sporovými stranami sporné, že otec žalobkyne sa stal obeťou násilného trestného činu, ktorý
spáchal S. N., brat žalobkyne. Za obzvlášť závažný zločin vraždy bol páchateľ právoplatne odsúdený

na trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov. Žalobkyňa si ako osoba poškodená uplatnila nárok na
odškodnenie na Ministerstve spravodlivosti SR listom zo dňa 04.08.2016. Ministerstvo spravodlivosti
SR rozhodnutím zo dňa 23.02.2017 č. 34323/2017/143, 45960/2016-1437/76/Šk, priznalo žalobkyniodškodnenie v sume 6.333,33 eur. Rozhodnutie bolo doručené k rukám právneho zástupcu žalobkyne
dňa 28.02.2017, a k rukám žalobkyne dňa 01.03.2017.
20. Spornou skutočnosťou v konaní bolo, či páchateľa trestného činu, ktorý je synom obete, možno

považovať pre účely odškodnenia za poškodenú osobu, keď sa jedná zároveň o pozostalé dieťaťa po
zomrelom. Z uvedeného vychádzalo ministerstvom, keď celkovú sumu odškodného vo výške 19.000,-
eur rozdelilo na tri časti, keďže nebohý otec mal tri deti a žalobkyni tak priznal odškodnenie len v rozsahu
jednej tretiny z celkovej sumy odškodnenia.
21.Súdprednostnepristúpilkuskúmaniudôvodnostivpriebehukonaniažalovanýmvznesenejnámietky

premlčania.
22. Tak ako súd uviedol vyššie, nebolo v konaní sporné, že žalobkyňa podala žiadosť o
odškodnenie listom zo dňa 04.08.2016, čiže počas účinnosti zákona č. 215/2006 Z. z.. Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky žalobkyňu v rozhodnutí zo dňa 23.02.2017, č. 34323/2017/143,
45960/2016-1437/76/Šk, ktorým žalobkyni priznalo odškodnenie v sume 6.333,33 eur, zároveň poučilo,
že v prípade, „ak ministerstvo nevyhovie žiadosti alebo jej vyhovie iba sčasti, poškodený sa môže

domáhať odškodnenia žalobou na súde proti Slovenskej republike zastúpenej ministerstvom najneskôr
do jedného roka odo dňa doručenia rozhodnutia o žiadosti (§ 9 ods. 5 zákona č. 215/2006 Z. z.).“
Rozhodnutie, keďže bolo doručované tak právnemu zástupcovi žalobkyne ako aj žalobkyni, bolo
žalobkyni doručené najneskôr dňa 01.03.2017 (č. l. 94). Týmto dňom začala plynúť premlčacia lehota
na uplatnenie nároku. Jednoročná lehota uplynula dňom 01.03.2018. Žaloba bola podaná na súd dňa

24.07.2018, zjavne po uplynutí premlčacej lehoty.
23. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že počnúc dňom 01.01.2018, kedy vstúpil do účinnosti
nový právny predpis upravujúci problematiku odškodnenia obetí trestných činov, a to zákon č. 247/2017
Z. z., sa na všetky právne vzťahy týkajúce sa problematiky odškodnenia obetí aplikuje tento zákon. Na
uvedené dáva odpoveď práve prechodné ustanovenie obsiahnuté v ustanovení § 35 citovaného zákona,

ktoré upravuje, že konania vo veciach podľa tretej časti (odškodňovanie obetí násilných trestných činov)
začaté pred 01. januárom 2018 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31.12.2017, čiže podľa zákona
č. 215/2006 Z. z..
24. V zmysle uvedeného tak neobstojí argumentácia žalobkyne o absencii lehoty na podanie žaloby na
súd v zákone č. 247/2017 Z. z., ktorý nahradil zákon č. 215/2006 Z. z.. V tejto súvislosti súd poukazuje

na obsah dôvodovej správy k zákonu č. 247/2017 Z. z., z ktorej vyplýva, že ide o odklon od existujúcej
právnej úpravy, ktorá zabezpečovala „prieskum“ rozhodovacej činnosti štandardnou žalobou v civilnom
sporovom konaní. Tento koncept však nie je namieste, nakoľko ministerstvo spravodlivosti o nárokoch
obete rozhoduje, t. j. vydáva individuálny právny akt, ktorý je preskúmateľný súdom podľa ustanovení
Správneho súdneho poriadku.

25. Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že žaloba bola podaná žalobkyňou na súd
po zákonnej lehote upravenej v ustanovení § 9 ods. 5 zákona č. 215/2006 Z. z., žalovaný v konaní
účinne vzniesol námietku premlčania, uplatnenému nároku nie je možné priznať súdnu ochranu a preto
súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
26. Podaním doručeným súdu dňa 11.02.2019 žalovaný navrhol spojiť veci vedené na Okresnom súde

Bratislava I pod sp. zn. 21C/43/2018 a pod sp. zn. 22C/44/2018. O uvedenom návrhu súd v tomto
konaní nerozhodoval, nakoľko neboli splnené zákonné predpoklady. Žaloba vo veci vedenej pod sp.
zn. 22C/44/2018 bola doručená súdu dňa 24.07.2018 o 10:36:04 hod. a žaloba vo veci vedenej pod
sp. zn. 21C/43/2018 bola doručená súdu dňa 24.07.2018 o 12:37:36 hod.. Z uvedeného teda vyplýva,
že v zmysle ustanovenia § 166 ods. 1 CSP mal žalovaný návrh na spojenie vecí doručiť do spisu sp.

zn. 22C/44/2018 a o uvedenom návrhu mal rozhodovať zákonný sudca, u ktorého začalo konanie skôr.
Súd zároveň poznamenáva, že vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. B1-22C/44/2018 bolo dňa
13.10.2023 rozhodnuté rozsudkom vo veci samej.
27. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60
dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
28. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení.

V konaní plne úspešnému žalovanému súd nárok na náhradu trov konania, s poukazom na ustanovenie
čl. 17 Základných princípov CSP a v ňom obsiahnutý princíp hospodárnosti, už týmto rozhodnutím
nepriznal, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že mu žiadne trovy nevznikli.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní od doručenia na Mestskom
súde Bratislava IV v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami

mohol založiť do súdneho spisu a aby každý subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepreloží
potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto odvolanie podal.

Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Exekúciu možno vykonať len na návrh oprávneného alebo na návrh toho, kto preukáže, že naňho prešlo
právo z rozhodnutia (§ 37 ods. 3) (ďalej len „oprávnený“). Oprávnený môže podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa tohto zákona, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie
(§ 38 ods. 1, 2 Exekučného poriadku). Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie
exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z. z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný

predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z. z.).