Rozsudok Judgement was issued on Thursday, November 6, 2024

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: PN-9Cb/5/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2523200590
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Židek

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2024:2523200590.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Veronikou Židek v právnej veci sporu žalobcu: JUDr. Stanislav

Volár, IČO: 37 846 604, so sídlom kancelárie: Kukučínova 11, 921 01 Piešťany, značka správcu: S16,
správca úpadcu: VETES Vrbové s.r.o., IČO: 34 145 877, so sídlom: M. R. Štefánika 174, 922 03 Vrbové,
právne zastúpený: JUDr. Barbora Volárová, advokátska kancelária, so sídlom Kukučínova 1667/11, 921
01 Piešťany, IČO: 37 846 728, proti žalovanému: Mesto Vrbové, IČO: 00 313 190, so sídlom: Ulica Gen.
M. R. Štefánika 15/4, 922 03 Vrbové, v zast.: Mgr. Miroslav Šandrik, advokát, IČO: 42 154 146, so sídlom:
Strážovská 625/1, 922 03 Vrbové, o zaplatenie 29 719,86 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť do majetkovej podstaty úpadcu C. C. I..W..V.. sumu 29 719,86 Eur, a to

do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca podal na Okresný súd Piešťany dňa 11.04.2023 žalobu, ktorou žiadal, aby súd uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 28 726,17 Eur s príslušenstvom. Vo svojej žalobe
uviedol, že uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 25K/5/2008 zo dňa 12.06.2008, zverejneným
v Obchodnom vestníku pod č. 117B/2008 dňa 18.06.2008, bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu
C. C. I..W..V.. a za správcu bol ustanovený žalobca S.. I. C.. Rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k.

31Cbi/39/2008-1446 zo dňa 21.11.2018 vo veci o určenie neúčinnosti právnych úkonov súd rozhodol:
vo výroku I., že kúpna zmluva na prevod majetku zo dňa 18.12.2007 uzavretá medzi C. C. I..W..V.. ako
predávajúcim a mestom Vrbové ako kupujúcim je voči veriteľom úpadcu C. C., I..W..V.. v konkurznom
konaní vedenom na Okresnom súde Trnava sp. zn. 25K/5/2008, sčasti právne neúčinná, vo výroku II.,
že kúpna zmluva na prevod dlhodobého hmotného majetku uzatvorená ústne dňa 31.12.2007 medzi
C. C. I..W..V.. ako predávajúcim a mestom Vrbové ako kupujúcim, je voči veriteľom úpadcu C. C.,
I..W..V.. v konkurznom konaní vedenom na Okresnom súde Trnava sp. zn. 25K/5/2008 sčasti právne

neúčinná, vo výroku III., že žalovaný je povinný poskytnúť peňažnú náhradu v sume 115 461,42 Eur
do majetkovej podstaty úpadcu, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrok III. rozsudku, ktorý bol
napadnutý odvolaním, bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu Trnava č. k. 21CoKR/9/2019-1513 zo
dňa 28.04.2020 a nadobudol právoplatnosť dňa 21.05.2020, vykonateľnosť dňa 26.05.2020. Na základe
poslednej písomnej výzvy žalobcu zo dňa 28.02.2023 došlo zo strany žalovaného k čiastočnej úhrade
právoplatne priznaného peňažného plnenia vo výške 80 418,19 Eur dňa 02.03.2023 na bankový účet
úpadcu. Zvyšnú časť plnenia vo výške 35 043,23 Eur žalovaný doposiaľ do majetkovej podstaty úpadcu

nezaplatil. Žalobca si uplatňuje žalobou voči dlžníkovi ročný úrok z omeškania v sadzbe 9 % počas
celej doby omeškania. Žalovaný právoplatne priznanú peňažnú náhradu v celosti neuhradil, v čase od
26.05.2020 do 01.03.2023 bol v omeškaní s celou dlžnou sumou 115 461,42 Eur a v čase od 02.03.2023
až do podania žaloby bol v omeškaní so zvyšnou časťou 35 043,23 Eur.2. Žalobca spolu so žalobou doručil súdu výpis z Obchodného registra Okresného súdu Trnava
zo dňa 06.04.2023, výpis z bankového účtu č. 2023/3, rozsudok Okresného súdu Trnava č.

k. 31Cbi/39/2008-1446 zo dňa 21.11.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť vo výroku III. dňa
21.05.2020, vykonateľnosť dňa 26.05.2020, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k.
21CoKR/9/2019-1513 zo dňa 28.04.2020, doložku právoplatnosti a vykonateľnosti zo dňa 25.05.2020,
rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 21CoKR/9/2019-1513 zo dňa 28.04.2020, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 21.05.2020, doložku právoplatnosti zo dňa 25.05.2020, výzvu na úhradu zo dňa

28.02.2023.

3. Okresný súd Trnava uznesením č. k. PN-9Cb/5/2023-53 zo dňa 28.06.2023 rozhodol vo výroku I. tak,
že konanie zastavuje a vo výroku II. rozhodol tak, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.

4. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 5Cob/5/2024-86 zo dňa 30.01.2024, právoplatným dňa

06.03.2024, rozhodol tak, že uznesenie Okresného súdu Trnava č. k. PN-9Cb/5/2023-53 zo dňa
28.06.2023 zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Okresný súd Trnava uznesením č. k. PN-9Cb/5/2023-91 zo dňa 04.03.2024 vyzval žalobcu, aby svoju
žalobu, doručenú súdu dňa 11.04.2023, v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia opravil a doplnil

o náležitosti podania a žaloby v zmysle ustanovenia § 127 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „Civilný sporový poriadok“) v spojení
s ustanovením § 132 a 133 Civilného sporového poriadku tak, že: odstráni nezrozumiteľnosť opisu
rozhodujúcich skutočností, a teda uvedie, z akých konkrétnych dôvodov sa domáha uplatnenej istiny
a z čoho konkrétne uplatnená istina pozostáva, pričom opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno

nahradiť odkazom na označené dôkazy.

6. Žalobca podal na Okresný súd Trnava dňa 14.03.2024 podanie, ktorým doplnil žalobu doručenú dňa
11.04.2023, pričom uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 31Cbi/39/2008-1446 zo dňa
21.11.2018 vo veci o určenie neúčinnosti právnych úkonov súd vo výroku III. rozhodol, že žalovaný je

povinný poskytnúť peňažnú náhradu v sume 115 461,42 Eur do majetkovej podstaty úpadcu, a to v
lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrok III. rozsudku bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu
v Trnave č. k. 21CoKR/9/2019-1513 zo dňa 28.04.2020, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21.05.2020
a vykonateľnosť dňa 26.05.2020. Obe súdne rozhodnutia boli predložené žalobcom v konaní ako
listinné dôkazy. Žalovaný neuhradil právoplatne priznanú istinu žalobcovi riadne a včas, t.j. v lehote do

26.05.2020. Dôvodom podanej žaloby bolo uplatnenie úroku z omeškania ako príslušenstva právoplatne
priznanej pohľadávky žalobcu voči žalovanému z titulu peňažnej náhrady vo výške 115 461,42 Eur, na
ktorévznikolžalobcovinárokdňom27.05.2020zdôvoduneuhradeniadlhužalovanýmvlehotesplatnosti
určenej súdnym rozhodnutím. Na základe poslednej písomnej výzvy žalobcu zo dňa 28.02.2023 došlo
zo strany žalovaného k čiastočnej úhrade právoplatne priznaného peňažného plnenia vo výške 80

418,19 Eur dňa 02.03.2023 na bankový účet úpadcu. Doklad o úhrade tejto časti dlhu bol žalobcom
predložený v konaní ako listinný dôkaz. Zvyšná časť dlžnej sumy vo výške 35 043,23 Eur bola od
žalovaného vymožená až po podaní tejto žaloby, a to v rámci exekučného konania vedeného na majetok
žalovaného na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 61Ek/942/2023, Exekútorským úradom
S.. C. J., súdnym exekútorom, ktorá takto vymoženú čiastku zaslala na účet žalobcu dňa 26.06.2023.

Žalobca si preto uplatňuje žalobou voči žalovanému ročný úrok z omeškania v sadzbe 9% počas celej
doby omeškania s plnením, a to za omeškanie žalovaného s plnením celého záväzku v období od
27.05.2020 do 02.03.2023 vo výške 9% ročne zo sumy 115 461,42 Eur, t.j. 28.726,17 Eur; za omeškanie
žalovaného s plnením so zvyšnej časti dlhu v období od 03.03.2023 do 26.06.2023 vo výške 9% ročne
zo umy 35 043,23 Eur, t.j. 993,69 Eur. Na základe uvedených skutočností sa žalobca domáha od

žalovaného zaplatenia príslušenstva právoplatne priznanej pohľadávky vo výške 115 461,42 Eur - úroku
z omeškania za obdobie od 27.05.2020 do 26.06.2023, kedy si žalovaný nesplnil svoju povinnosť uhradiť
splatný dlh voči žalobcovi v celosti, riadne a včas.

7. Žalobca spolu s doplnením žaloby doručil súdu výpis z bankového účtu č. 2023/6, upovedomenie o

ukončení exekúcie zo dňa 26.06.2023.

8. V rámci vyjadrenia k žalobe, doručenej súdu dňa 11.04.2023, a k doplneniu žaloby, doručenému
súdu dňa 14.03.2024, žalovaný uviedol, že neuznáva nárok, ktorý si žalobca uplatnil žalobou doručenousúdu dňa 11.04.2023 a jej doplnením doručeným súdu 14.03.2024 a navrhol, aby súd žalobu zamietol
a priznal žalovanému náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. Žalovaný označil žalobu
žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu. V doplnenom žalobnom návrhu si žalobca uplatnil nárok,

ktorý nedostatočne odôvodnil opierajúc sa o ustanovenia zákona, ktoré nemôže uplatňovať voči
žalovanému. Žalobca si voči žalovanému uplatnil úrok z omeškania podľa obchodnoprávnych predpisov,
hoci žalovaný nie je v obchodnoprávnom vzťahu so žalobcom a nárok, ktorý si uplatňuje žalobca, nie je
nárokom z takéhoto vzťahu. Z podania nebolo ani zrejmé, čoho sa žalobca domáhal, keďže predložením
žaloby a aj doplnením žaloby požadoval žalobca dva petity, ktoré sú odlišné. Z podania žalobcu

označeného ako doplnenie žaloby zo dňa 13.03.2024 sa však žalovanému javilo, že žalobca sa domáhal
iba petitu v tomto doplnenom návrhu, keďže pôvodný návrh je neaktuálny aj vzhľadom k výsledku
exekučného konania, a preto sa žalovaný vyjadril k novému petitu, hoci súd zatiaľ nepripustil zmenu
pôvodného návrhu. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca exekučným titulom disponoval a kedykoľvek si
mohol uplatniť pohľadávku, ktorú mu priznal súd ako peňažnú náhradu. To, že si ju neuplatnil ihneď,
nemožno dávať za vinu žalovanému. Má preto za to, že ak si chce uplatňovať žalobca istinu z titulu

omeškania, titul mu vznikol až potom, ako vyzval žalovaného na plnenie svojou poslednou výzvou na
úhradu zo dňa 28.02.2023, ktorou prvýkrát a jediný raz vyzval žalovaného na plnenie peňažnej náhrady
vo výške 115 461,42 Eur. Žalovaný na túto výzvu reagoval a čiastočne zaplatil žalobcovi súdom priznanú
peňažnú náhradu. Žalobca však nemôže požadovať úrok z omeškania podľa ustanovení obchodného
zákonníka, na ktoré poukazuje pri svojej žalobe, hoci použitie týchto predpisov nijako nezdôvodnil. Úrok

z omeškania nie je príslušenstvom pohľadávky vzniknutej v obchodnoprávnom vzťahu. Sám žalobca
uviedol, že si uplatňuje úrok z omeškania ako príslušenstva právoplatne priznanej pohľadávky z titulu
peňažnej náhrady, ktorú žalovaný nezaplatil riadne a včas. Pohľadávku vo výške 115 461,42 Eur priznal
súd žalobcovi na úkor žalovaného ako peňažnú náhradu do majetkovej podstaty úpadcu. Súd pri svojom
rozhodovaní však nezaložil obchodnoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Peňažnú náhradu

určil svojim rozhodnutím, žiadnou vôľou strán, z ktorej vôle by sa mohol odvíjať zmluvný vzťah medzi
obchodnými partnermi. Peňažná pohľadávka žalobcu voči žalovanému vznikla rozhodnutím súdu. Súd
pri svojom rozhodovaní nedeklaroval len jej existenciu, ten na základe posudkov určil výšku peňažnej
náhrady, čím zadefinoval pohľadávku, ktorej výška v tomto konaní nie je sporná, a ktorá je v celom
rozsahu zaplatená, čo ani žalobca nenamieta. Žalovaný potvrdil úhradu sumy vo výške 35 043,23

Eur dňa 26.06.2023, kedy bola táto vymáhaná suma pripísaná na účet Exekútorského úradu Viery
Kučerovej, súdneho exekútora tak, ako to aj uviedol žalobca v doplnení žaloby zo dňa 13.03.2024.
Použitie predpisov obchodného práva žalobca nezdôvodnil. Sám žalobca vo svojom doplnení žaloby
poukazuje na § 121 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Občiansky zákonník“), ktoré je všeobecným ustanovením, resp. definíciou príslušenstva

pre občianskoprávne ako aj obchodnoprávne vzťahy a následne na ustanovenia § 369 ods. 1 a §
369 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Obchodný zákonník“). Z podania žalobcu je zrejmé, že si uplatňuje úrok z omeškania v zmysle
obchodnoprávnych predpisov, avšak nie úrok z omeškania v občianskoprávnom vzťahu, hoci by takýto
postup bol logický, keďže odporovateľné právne úkony, ktorých neúčinnosti sa žalobca domáhal,

boli občianskoprávne úkony. Vzhľadom k tomu, že existenciu peňažnej náhrady stanovil súd svojim
rozhodnutím, nemožno vychádzať z toho, že príslušenstvo, ktorého zaplatenia sa žalobca domáha,
je obchodnoprávnej povahy. Z povahy žalovaného ako subjektu neprichádzajú do úvahy záväzkové
obchodné vzťahy s úpadcom, z ktorých by vyplývalo použitie obchodnoprávnych predpisov o úrokoch z
omeškania.Preobchodnoprávnevzťahyjetypickázmluvnávoľnosťstránaurčovanieúrokov,preprípad,

že dohoda absentuje, je potrebné použiť zákonné úroky podľa obchodnoprávnych predpisov. Je zrejmé,
že zákonodarca pre obchodnoprávne vzťahy neriešil prípady, kedy vznikne záväzok až rozhodnutím
súdu ako je tomu napríklad pri určovaní súdu o peňažnej náhrade v konaní o neúčinnosť úkonov vo
vzťahu k veriteľom v konkurze. Nárok žalobcu na sankciu vo forme vyčísleného úroku z omeškania
nemôže byť vzhľadom na vyššie uvedené nárokom obchodnoprávnej povahy, a teda nie je dôvod

na vyhovenie žalobe v sume, ktorú žalobca uvádza ako v istine vyčíslenú sumu obchodnoprávneho
úroku z omeškania, tak ako to uviedol žalobca v doplnení svojej žaloby zo dňa 13.03.2024. Žalovaný
ďalej dodal, že žaloba žalobcu predstavuje autonómnu žalobu, ktorá nie je založená na konkurznom
práve a nevyžaduje si ani začatie typu konania vyplývajúcu z predpisov zákona č. 7/2005 Z. z. o
konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „ZKR“). Pohľadávka - peňažná náhrada, ktorá vznikla rozhodnutím súdu bola takýmto typom
konania podľa konkurzného práva, keďže išlo o neúčinnosť úkonov proti veriteľom v konkurze. Samotná
skutočnosť, že správca konkurznej podstaty je účastníkom konania, nepostačuje na to, aby toto konanie
mohlo byť kvalifikované ako konanie vyplývajúce priamo z konkurzu alebo ako konanie s ním súvisiace.Z uvedeného dôvodu by mal súd skúmať, či sú splnené podmienky o oslobodení správcu od súdnych
poplatkov, keďže pohľadávka, ktorú správca uplatňuje v konaní pred súdom, vznikla až po začatí
konkurzu, a to až právoplatným rozhodnutím súdu, resp. márnym uplynutím lehoty na plnenie podľa

rozsudku súdu, čo bolo sčasti zavinené aj žalobcom, ktorý okrem odvolania podal aj dovolanie voči
rozsudku v konaní pod sp. zn. 31Cbi/39/2008, resp. v konaniach pred súdmi vyššieho stupňa namiesto
toho, aby si uplatnil súdom určenú peňažnú náhradu v exekučnom konaní ihneď po právoplatnosti
rozsudku. Na základe uvedeného uvádza, že žalobca nemá nárok na uplatnený úrok z omeškania voči
žalovanému tak, ako ho vyčíslil v svojej žalobe, keďže pre svoj výpočet istiny použil úrokovú sadzbu v

zmysle obchodnoprávnych predpisov, na použitie ktorých žalovaný nevidí dôvod.

9. V replike žalobca uviedol, že má za to, že z jeho písomných podaní je dostatočne zrejmé, akého
nároku a na základe ktorých skutkových tvrdení a právnych dôvodov sa žalobou domáha. Keďže
po podaní žaloby došlo k vymoženiu zvyšnej časti priznanej peňažnej náhrady od žalovaného v
exekučnom konaní, pristúpil k zmene žalobného návrhu tak, ako je uvedený v podaní zo dňa 13.03.2024.

Argumentáciu žalovaného, že veriteľ zodpovedá za to, že si dlžník neplnil právoplatnú a vykonateľnú
pohľadávku riadne a včas, považuje za neopodstatnenú. Žalovaný obdržal do vlastných rúk súdne
rozhodnutie, ktorým mu bola uložená povinnosť na peňažné plnenie, rovnako mu bola súdom doručená
doložkaprávoplatnostiavykonateľnostisúdnehorozhodnutia.Niejevinažalobcu,aksižalovanýnesplnil
riadne a včas svoju povinnosť, ku ktorej ho zaviazal súd po 11 rokoch trvania súdneho sporu, pričom

do omeškania s plnením sa žalovaný dostal vedome sám dňom vykonateľnosti súdneho rozhodnutia.
Je irelevantné, či a kedy vyzýval žalobca žalovaného na plnenie súdom určenej povinnosti. Čas plnenia
bol určený jednoznačne a nepochybne dňom vykonateľnosti súdneho rozhodnutia. Obchodnoprávny
vzťah medzi žalovaným a úpadcom C. C., I..W..V.., bol založený kúpnymi zmluvami zo dňa 18.12.2007,
zo dňa 31.12.2007 a zo dňa 30.04.2008. Uvedenými kúpnymi zmluvami previedol úpadca C. C.

I..W..V.. svoj dlhodobý hmotný majetok do vlastníctva žalovaného. Kúpne zmluvy boli uzatvorené podľa
právnej úpravy ustanovení o kúpnej zmluve v zmysle Obchodného zákonníka, ktorá sa aplikuje na
ich zmluvný vzťah a následne aj na spory s tým súvisiace. Rozhodnutie súdu o vydaní peňažnej
náhrady do konkurznej podstaty z titulu neúčinnosti (nie neplatnosti) týchto kúpnych zmlúv nezmenilo
charakter obchodnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi, resp. sporovými stranami, založený kúpnymi

zmluvami, preto aj peňažná pohľadávka priznaná súdnym rozhodnutím (a jej príslušenstvo) podlieha
obchodnoprávnej úprave. Súd v konaní nerozhodoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o
neúčinnosti právneho úkonu, ale v zmysle špeciálnej právnej úpravy podľa ust. § 57 a nasl. ZKR.
Pokiaľ ide o použitie ustanovení Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka a o výšku úroku
z omeškania, žalobca má za to, že z podanej žaloby a príslušných právnych predpisov je zrejmé,

že žalobca si uplatňuje úrok z omeškania v zmysle obchodnoprávnych predpisov, napokon v tejto
výške bol aj v žalobe vyčíslený. Z vyjadrenia nie je zrejmé, prečo by žalovaný ako právnická osoba -
orgán verejnej správy - nemohol byť subjektom obchodnoprávnych záväzkových vzťahov s úpadcom,
ktorý bol právnickou osobou - spoločnosťou s ručením obmedzeným. Žalovaný neuviedol konkrétne
zákonné ustanovenie, z ktorého by vyplývala nemožnosť mesta Vrbové byť účastníkom obchodných

vzťahov. Mesto (obec) ako subjekt verejného práva je bežne účastníkom záväzkovo-právnych vzťahov
pri zabezpečení verejných potrieb a vlastnej prevádzky s inými podnikateľmi. V danom prípade sa
zmluvné strany naviac pri uzavretí kúpnych zmlúv dohodli na tom, že sa tieto právne úkony spravujú
ustanoveniami Obchodného zákonníka, vrátane príslušenstva prípadných vzájomných nárokov a práv.
Správcapodľaosobitnéhopredpisujevsúdnomkonanívždyosobouoslobodenouodsúdnychpoplatkov

bez ohľadu na charakter pohľadávky, ktorá je v konaní vymáhaná a bez ohľadu na to, či sa jedná o
konanie súvisiace s konkurzným konaním. Pokiaľ správca konkurzu v spore koná v mene úpadcu z
titulu svojej funkcie správcu majetku ustanoveného súdom v konkurznom konaní, vždy je oslobodený od
povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Jediným explicitným negatívnym vymedzením je spor z uplatnenia
nárokov z pohľadávok postúpených na úpadcu, čo ale nie je predmet tohto konania. Nad rámec

uvedeného žalobca dodáva, že predmetom tohto konania je príslušenstvo pohľadávky, ktorá mohla byť
uplatnená iba v rámci konkurzu vedeného na úpadcu a iba zo strany správcu. Príslušenstvo pohľadávky
priznanej z titulu peňažnej náhrady z neúčinného právneho úkonu úpadcu, ktorú uplatnil správca v rámci
odporovacej žaloby, tak priamo súvisí s konkurzom. Argumentáciu žalovaného, že správca využitím
inštitútu mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) sčasti zavinil omeškanie dlžníka s úhradou

splatnej pohľadávky, považuje za neopodstatnené. Bolo prvoradou povinnosťou dlžníka po doručení
rozsudku vydať najneskôr v deň vykonateľnosti súdneho rozhodnutia peňažnú náhradu do konkurznej
podstaty, nie povinnosťou veriteľa domáhať sa jej vydania, čo mimochodom správca učinil podaním
žaloby. Netreba pritom opomínať skutočnosť, že žaloba bola podaná dňa 17.12.2008 a konečnérozhodnutie odvolacieho súdu bolo vynesené dňa 28.04.2020, teda po vyše 11 rokoch. Za túto dobu
vedenia sporu mal žalovaný dostatok času a možností sústrediť zdroje na plnenie pohľadávky riadne a
včas, najmä ak už prvostupňový súd rozhodol v neprospech žalovaného ešte v roku 2014. Prenášanie

zodpovednosti dlžníka za neplnenie vymožiteľnej pohľadávky na veriteľa je ťažko pochopiteľné, keďže
z výrokov oboch súdnych rozhodnutí jasne vyplýva, komu súd určil akú povinnosť a v akej lehote.

10. Žalobca spolu s replikou doručil súdu faktúru č. 310700802 zo dňa 14.01.2008, kúpnu zmluvu zo
dňa 18.12.2007, kúpnu zmluvu zo dňa 30.04.2008.

11. V duplike žalovaný uviedol, že neuznáva žalobcom uplatnený nárok, ktorý si uplatnil žalobou
doručenou súdu dňa 11.04.2023 a jej doplnením doručeným súdu dňa 14.03.2024. Na tom nič nezmenilo
ani predloženie listín žalobcom, z ktorých vyplýva, že kúpne zmluvy, ktoré žalobca predložil, uzavrel
žalovaný v roku 2007 resp. 2008. Tieto listiny boli dôkazom v konaní, keď súd rozhodoval o náhrade
v konaní, ktorým priznal žalobcovi pohľadávku, ktorú žalovaný uhradil podľa vyjadrenia žalobcu v

omeškaní. Žalobca si žalobou uplatňuje úroky z omeškania podľa predpisov obchodného práva, keďže
podľa názoru žalobcu boli v minulosti kúpne zmluvy uzavreté podľa predpisov obchodného práva
a konanie o náhrade vyplýva z predpisov o konkurze. Predložené listiny nič nemenia na záveroch
tvrdenia žalovaného, že žalobca si nemôže uplatňovať obchodnoprávne úroky podľa nariadenia vlády
platného a účinného od 01.02.2013. Ak by malo platiť, že si žalobca uplatňuje úroky z omeškania z

obchodnoprávneho záväzkového vzťahu vzniknutého pred 01.02.2013, v zmysle platných právnych
predpisov, platí, že ak samotný záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z
omeškania by sa aj tak riadila podľa predpisov občianskeho práva. Žalovaný má za to, že úrok z
omeškania ako príslušenstvo právoplatne priznanej pohľadávky z titulu peňažnej náhrady nemôže byť
uplatňovanépodľapredpisovobchodnéhopráva,alepodľapredpisovvšeobecných,ktorýmjeObčiansky

zákonník a aj úrok z omeškania určený podľa občianskoprávnych predpisov. Pohľadávka žalobcu voči
žalovanému vznikla na základe rozhodnutia súdu o náhrade škody. Je zrejmé, že zákonodarca pre
obchodnoprávne vzťahy neriešil prípady, kedy vznikne záväzok až rozhodnutím súdu ako je tomu
napríklad pri určovaní súdu o peňažnej náhrade v konaní o neúčinnosť úkonov vo vzťahu k veriteľom
v konkurze.

12. Dňa 06.11.2024 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom žalobca uviedol, že trvá na podanej žalobe
a jej doplnení. K predmetnej veci žalovaný uviedol, že nárok žalobcu neuznáva, úrok z omeškania
nie je príslušenstvom pohľadávky vzniknutej v obchodnoprávnom spore, ale je to príslušenstvo
pohľadávky, ktorá vznikla rozhodnutím súdu, a preto je ochotný zaplatiť výšku občianskoprávneho úroku

z omeškania. Na predmetnom pojednávaní súd uznesením rozhodol, že pripúšťa rozšírenie žaloby tak,
že žalovaný je povinný zaplatiť do majetkovej podstaty úpadcu C. C. I..W..V.. sumu 29 719,86 Eur, a
to do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Po nariadení dokazovania súd vyzval
strany sporu, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Žalobca
právom záverečnej reči uviedol, že zotrváva na vyjadreniach, aj na podanej žalobe v znení pripustenej

zmeny žaloby. Žalovaný uviedol, že zotrváva na svojich vyjadreniach.

13. Podľa § 488 Občianskeho zákonníka, záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi
vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.

14. Podľa § 489 Občianskeho zákonníka, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj
zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

15. Podľa § 494 Občianskeho zákonníka, z platného záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho
sa zdržať alebo niečo trpieť a veriteľ je oprávnený to od neho požadovať.

16. Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy
medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich
podnikateľskej činnosti.

17. Podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy
medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich
podnikateľskej činnosti.18. Podľa § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka, na účely odseku 2 subjektom verejného práva je
a) štátny orgán,
b) obec,

c) vyšší územný celok,
d) právnická osoba, ktorá spĺňa požiadavky podľa odseku 4,
e) združenie právnických osôb, ktorého členom je aspoň jeden zo subjektov verejného práva uvedených
v písmenách a) až d).

19. Podľa § 517 ods. 1 prvej vety Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní.

20. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací

predpis.

21.Podľa§369ods.1Obchodnéhozákonníka,akjedlžníkvomeškanísosplnenímpeňažnéhozáväzku
alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať
z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného

upozornenia.

22. Podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník
je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

23. Podľa § 1 ods. 2 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „nariadenie“),
namiesto úrokov z omeškania podľa sadzby určenej podľa odseku 1 môže veriteľ požadovať úroky
z omeškania v sadzbe, ktorá sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej
k prvému dňu omeškania zvýšenej o deväť percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z

omeškania platí počas celej doby omeškania.

24. Podľa § 3 nariadenia, ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania
sa riadi podľa predpisov občianskeho práva účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31.
januári 2013.

25. V zmysle čl. 8 základných princípov Civilného sporového poriadku, strany sporu sú povinné označiť
skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s
princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

26. Podľa § 132 ods. 1 Civilného sporového poriadku, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí
podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie
dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.

27. Podľa § 149 Civilného sporového poriadku, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami

procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na
vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

28. Podľa § 150 ods. 1 Civilného sporového poriadku, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať
podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Podľa ods. 2 na zistenie podstatných a

rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

29. V zmysle § 151 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku, skutkové tvrdenia strany, ktoré
protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa
týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak

je popretie neúčinné.

30.Podľa§185ods.1,ods.2Civilnéhosporovéhoporiadku,súdrozhodne,ktoréznavrhnutýchdôkazov
vykoná. Súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, aktieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné
dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak.

31. Podľa § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo.

32. Podľa § 215 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd rozhodne na základe zisteného skutkového

stavu.

33. Podľa § 232 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Civilného sporového poriadku, vykonateľnosť je vlastnosť súdneho
rozhodnutia ukladajúceho povinnosť plniť, ktorá spočíva v možnosti jeho priamej a bezprostrednej
vynútiteľnosti zákonnými prostriedkami. Ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je
vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na plnenie je tri dni

a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

34. Civilný sporový poriadok (čl. 8 Základných princípov, § 132 ods. 1, § 150 ods. 1) ako zákonný
procesný predpis, ktorým sa riadi civilné sporové konanie, je postavený na zásade kontradiktórnosti
sporu dvoch rovnocenných strán, ktorý je potom ovládaný prejednacím princípom. Ten spočíva v tom, že

tvrdiť skutočnosti, rozhodné pre posúdenie daného prípadu a navrhovať a predkladať dôkazy pre tieto
skutočnosti, je zásadne vecou strán sporu, na ktorých spočíva hlavná zodpovednosť za zhromaždenie
skutkového podkladu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na stranách a ukladá im povinnosť označiť dôkazy k preukázaniu ich tvrdení. Strana
má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkazu. Súd nie je povinný sám vyhľadávať potrebné

tvrdenia a dôkazy. Nie je jeho povinnosťou a nemá ani právo vykonávať dokazovanie o rozhodujúcich
skutočnostiach bez návrhu strán sporu. Neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena vedie
k strate sporu. Dôkazné prostriedky možno navrhovať spôsobom a v lehotách v zmysle Civilného
sporového poriadku v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

35. Vzhľadom ku skutočnosti, že predmetné konanie má charakter kontradiktórneho a sporového
konania, kedy sú to práve sporové strany, ktorých zaťažuje povinnosť uviesť súdu skutočnosti
osvedčujúce vznik a dôvodnosť uplatneného nároku, resp. v prípade obrany, uviesť súdu skutočnosti
uplatnený nárok spochybňujúce, resp. úplne vylučujúce. Túto povinnosť právna teória označuje ako
povinnosť unesenia bremena tvrdenia, na ktoré následne nadväzuje aj povinnosť unesenia dôkazného

bremena. Znamená to, že sporové strany sú povinné nielen tvrdiť určité relevantné skutočnosti, ale
zároveň na ich preukázanie sú povinné označiť dôkazy. V prípade, že neunesú dôkazné bremeno, ani
bremeno tvrdenia, nemôžu byť v konaní úspešní.

36. Po vykonanom dokazovaní a z nesporných tvrdení strán sporu mal súd za preukázané, že Okresný

súd Trnava rozsudkom č. k. 31Cbi/39/2008-1446 zo dňa 21.11.2018, právoplatným vo výroku III. dňa
21.05.2020, vykonateľným dňa 26.05.2020, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k.
21CoKR/9/2019-1513 zo dňa 28.04.2020, právoplatným dňa 21.05.2020, rozhodol vo výroku III. tak, že
žalovaný je povinný poskytnúť peňažnú náhradu v sume 115 461,42 Eur do majetkovej podstaty úpadcu,
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 21CoKR/9/2019-1513 zo

dňa 28.04.2020, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21.05.2020 vo výroku I. rozhodol tak, že rozsudok
súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti - výrok III. potvrdzuje a vo výroku II. rozhodol tak,
že žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Dňa 01.03.2023
bola žalovaným vykonaná čiastočná úhrada pohľadávky vo výške 80 418,19 Eur a dňa 26.06.2023 bol
súdnym exekútorom vymožený zostatok pohľadávky vo výške 35 043,23 Eur.

37. Sporným bol v konaní žalobcom uplatnený úrok z omeškania podľa predpisov Obchodného práva,
pričom žalovaný tvrdil, že žalobca má nárok na úroky z omeškania podľa predpisov Občianskeho práva.

38. V zmysle § 488 Občianskeho zákonníka, záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi

vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. V zmysle
§ 494 Občianskeho zákonníka, obsahom záväzkového vzťahu sú práva a povinnosti jeho subjektov,
t.j. dlžník je povinný niečo dať a veriteľ je oprávnený to od neho požadovať. Subjektívne práva a
povinnostizáväzkovéhovzťahusúviazanénaúčastníkovtýchtovzťahov.Jednásaoprávnyvzťahmedziindividuálne určenými subjektmi. V zmysle § 489 Občianskeho zákonníka, rozlišujeme okrem iného
záväzkové vzťahy, ktoré vznikajú najmä zo zmlúv, zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia
alebo z iných skutočností uvedených v zákone. Podľa Komentára k § 489 Občianskeho zákonníka

(Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník
II. § 451 - 880. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019), výnimočne prichádza do úvahy vznik
hmotnoprávneho záväzku aj na základe konštitutívneho rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktoré má z
hľadiska § 489 tiež povahu inej skutočnosti (napr. súdne rozhodnutie o vysporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva manželov podľa § 149 ods. 3). Ak súd rozhoduje s účinkami vzniku, zmeny alebo zániku

subjektívnych práv a povinností, predstavuje takéto rozhodnutie hmotnoprávnu skutočnosť.

39. Obchodný zákonník obsahuje osobitné kritériá, za splnenia ktorých sa určitý záväzkový vzťah bude
spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka ako zákona lex specialis. V rámci § 261 ods. 1 až ods.
5 Obchodného zákonníka je obsiahnutá právna úprava relatívnych obchodných záväzkových vzťahov,
pričom v zmysle predmetnej úpravy sa za relatívny obchod považuje taký, ktorý spĺňa nasledovné

podmienky.Prvouznichjeskutočnosť,žemusíísťozáväzkovývzťah.Tým,že§261ods.1Obchodného
zákonníka používa výslovne pojem záväzkový vzťah a nepoužíva pojem zmluvný vzťah, tak pripúšťa,
že relatívnym obchodom môže byť zmluvný záväzok, mimozmluvný záväzok a rovnako záväzok z iných
skutočností uvedených v zákone. Druhou podmienkou je skutočnosť, že musí ísť o záväzkový vzťah,
ktorý, v zmysle § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, vznikol medzi podnikateľmi na oboch stranách

alebo v zmysle § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, medzi podnikateľom na jednej strane a subjektom
verejného práva na druhej strane, pričom v zmysle § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka, subjektom
verejného práva je na účely § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, okrem iného aj obec. V rámci
predmetného výkladu sa súd zameral s prihliadnutím na príslušné sporové konanie najmä na objasnenie
záväzkového vzťahu vzniknutého medzi podnikateľom a subjektom verejného práva. Pokiaľ ide o ďalšiu

podmienku, ktorou je charakter činnosti, táto sa musí týkať buď zabezpečenia verejných potrieb, alebo
vlastnej prevádzky a podnikateľskej činnosti. Zákon teda nevytvára výpočet relatívnych obchodov, ale
len kritériá, podľa ktorých sa ustáli, či určitý záväzkový vzťah možno kvalifikovať ako obchodnoprávny,
a preto sa bude spravovať Obchodným zákonníkom. Súd sa primárne zameral na posúdenie rozsudku
Okresného súdu Trnava č. k. 31Cbi/39/2008-1446 zo dňa 21.11.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť

vo výroku III. dňa 21.05.2020, vykonateľnosť dňa 26.05.2020, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Trnave č. k. 21CoKR/9/2019-1513 zo dňa 28.04.2020, právoplatným dňa 21.05.2020, ktorým rozhodol
vo výroku III. tak, že žalovaný je povinný poskytnúť peňažnú náhradu v sume 115 461,42 Eur do
majetkovej podstaty úpadcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V tejto súvislosti súd skúmal
otázku, či vyššie citovaným súdnym rozhodnutím bol založený záväzkový vzťah. Súd konštatuje,

že rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 31Cbi/39/2008-1446 zo dňa 21.11.2018, ktorý nadobudol
právoplatnosť vo výroku III. dňa 21.05.2020, vykonateľnosť dňa 26.05.2020, v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trnave č. k. 21CoKR/9/2019-1513 zo dňa 28.04.2020, právoplatným dňa 21.05.2020,
má kombinovaný charakter, keďže časť rozhodnutia vo výroku I., vo výroku II., ktorými súd, v zmysle §
57 a nasl. ZKR, určil právnu neúčinnosť kúpnych zmlúv, má deklaratórny charakter a časť rozhodnutia

má charakter konštitutívny, a to vo výroku III., ktorým súd rozhodol o uložení povinnosti žalovanému
vrátiť do dotknutej podstaty úpadcu sumu 115 461,42 Eur, čiže vytvoril nový právny stav, založil nový
právnynárokvurčitomrozsahu,ktorýtupredtýmnebol.Vzmysleuvedenejargumentáciemožnodospieť
k záveru, že súd rozhodol s účinkami vzniku subjektívneho práva žalobcu a subjektívnej povinnosti
žalovaného. Takéto rozhodnutie predstavuje hmotnoprávnu skutočnosť, t.j. súd svojim rozhodnutím vo

výroku III. založil vznik hmotnoprávneho záväzku. Ďalej sa súd zaoberal posúdením subjektov, medzi
ktorýmivznikolzáväzkovývzťah,pričomzistil,ževsúdnomkonanínastranežalobcuvystupovalsprávca
úpadcu - C. C. I..W..V.. a na strane žalovaného vystupoval subjekt verejného práva - obec. Podľa §
261 ods. 2 Obchodného zákonníka, tak vyššie citovaný záväzkový vzťah vznikol medzi podnikateľom
a subjektom verejného práva - obcou. Aj keď na strane žalobcu vystupuje správca úpadcu, žalovaný

nárok nie je vo svojej podstate nárokom správcu konkurznej podstaty, patrí do dotknutej majetkovej
podstaty úpadcu - podnikateľa, pričom tento predmetné právo iba uplatňuje ako oprávnená osoba. Ďalej
bolo nevyhnutné posúdiť, či záväzkový vzťah vznikol v súvislosti so zabezpečovaním verejných potrieb
alebo vlastnej prevádzky a pri podnikateľskej činnosti. Výrom III. vyššie citovaného rozhodnutia súd
rozhodol o práve na peňažnú náhradu, z titulu vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu - písomnej kúpnej

zmluvy zo dňa 18.12.2027, na základe ktorej úpadca obchodná spoločnosť C. C. I..W..V.. poskytol
žalovanému plnenie vo forme prevodu majetku so zhodnotením stavieb so zabudovanou vykurovacou
technológiou, všetko v katastrálnom území C.: J. J. Č..I.. XXXX, N. R. B.. J. R. N. Č.. XXXX/X O.
R. N. Č.. XXXX/XX, J. J. Č..I.. XXX/X N. C. D. R. B.. H. XXCbi/XX/XXXX X, J. J. Č..I.. X N. C. D.R. B.. P.. K. Č.. X/X R. N. Č.. XXX, J. J. Č..I.. XXXX N. C. D. R. B.. I. R. N. Č.. XXXX/X, J. J.
Č..I.. XXX N. C. D. R. B.. X. O. R. N. Č.. XXXX/XX, J. J. bez súpisného č. postavená v budove na
ul. X. K. R. N. Č.. XXXX, J. J. Č..I.. XXX N. C. D. B. R. B.. I. Č.. XX R. N. Č.. XXXX, J. J. Č..I..

XXXX N. C. D. U. Š. R. B.. U. Č.. XXXX R. N. Č.. XXXX, všetko s príslušenstvom a súčasťami
- technológie, plynové prípojky, kancelárie, vonkajšie rozvody a sekundárne rozvody a ďalej z titulu
vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu - ústnej kúpnej zmluvy zo dňa 31.12.2007, na základe ktorej
úpadca obchodná spoločnosť C. C. I..W..V.. poskytol žalovanému plnenie vo forme prevodu dlhodobého
hmotného majetku - triediarne odpadov, inv. č. 1024, vysokozdvižného vozík Balcancar, inv. č. 1023.

Súd sa taktiež oboznámil, v zmysle výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Trnava, s predmetmi
podnikania úpadcu, ktorý vystupoval v rámci vyššie citovaných zmlúv na strane prevodcu a zistil, že
tento sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti venoval okrem iného aj výrobe a predaju tepla a teplej
úžitkovej vody, údržbe tepelných zariadení - kúrenárskym prácam, údržbe verejnej zelene a verejných
priestranstiev, údržbe verejného osvetlenia, mestského rozhlasu, káblovej televízie, údržbe športových
zariadení, podnikaniu v oblasti nakladania s odpadmi. V zmysle uvedeného tak vyššie citované kúpne

zmluvy vznikli v súvislosti s predmetmi podnikania prevodcu, keďže predmetom prevodu bol majetok
slúžiaci na výkon jeho podnikateľskej činnosti. Súd sa pri posudzovaní charakteru činnosti zameral
aj na posúdenie nadobúdateľa - obce ako subjektu verejného práva, a teda najmä, či kúpne zmluvy
uzatváral ako nadobúdateľ v súvislosti so zabezpečením verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky,
pričom svoje úvahy súd odvodzuje najmä od skutočnosti, že ekonomická činnosť obce je spojená s

výkonom všeobecnej verejnej správy a miestnej samosprávy, pričom záväzkové vzťahy, a to s odkazom
na charakter predmetu prevodu vyššie citovaných kúpnych zmlúv, vznikli v súvislosti s podnikateľskou
činnosťou prevodcu na jednej strane a v súvislosti so zabezpečovaním verejných potrieb nadobúdateľa
na druhej strane. Povinnosť poskytnúť peňažnú náhradu vznikla na základe rozsudku Okresného súdu
Trnava č. k. 31Cbi/39/2008-1446 zo dňa 21.11.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť vo výroku III. dňa

21.05.2020, vykonateľnosť dňa 26.05.2020, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k.
21CoKR/9/2019-1513 zo dňa 28.04.2020, právoplatným dňa 21.05.2020, podkladom pre posúdenie a
priznanie vzniknutého nároku bola okrem iného písomná kúpna zmluva zo dňa 18.12.2027 a ústna
kúpna zmluva zo dňa 31.12.2007, pričom tieto zmluvy boli uzatvorené medzi subjektom verejného práva
a podnikateľom, pri výkone podnikateľskej činnosti a v súvislosti so zabezpečovaním verejných potrieb,

a to podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Keďže súd výkladom dospel k záveru, že vyššie citované
kúpne zmluvy založili medzi zmluvnými stranami obchodný záväzkový vzťah a zároveň boli jedným z
hlavných predpokladov pre vznik záväzkového vzťahu z inej skutočnosti - vyššie citovaného súdneho
rozhodnutia, analogicky tak súd posúdil aj samotný záväzkový vzťah (povinnosť poskytnúť peňažnú
náhradu v sume 115 461,42 Eur do majetkovej podstaty úpadcu), ktorý vznikol z titulu určenia vyššie

citovaných kúpnych zmlúv ako právne neúčinných, ako obchodnoprávny záväzkový vzťah. Na základe
vyššie uvedeného má súd za to, že podľa § 489 Občianskeho zákonníka v spojení s § 261 ods. 2
Obchodné zákonníka, rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 31Cbi/39/2008-1446 zo dňa 21.11.2018,
ktorý nadobudol právoplatnosť vo výroku III. dňa 21.05.2020, vykonateľnosť dňa 26.05.2020, v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 21CoKR/9/2019-1513 zo dňa 28.04.2020, právoplatným dňa

21.05.2020,vovýrokuIII., bolzaloženýzáväzkovývzťah,podľa§261ods.2,ods.3medzipodnikateľom
na jednej strane a subjektom verejného práva na druhej strane pri výkone podnikateľskej činnosti a
pri výkone zabezpečovania verejných potrieb. V zmysle uvedeného a s odkazom na § 261 ods. 2
Obchodného zákonníka, súdnym rozhodnutím založený záväzkový vzťah tak možno kvalifikovať ako
relatívny obchodný záväzkový vzťah. Na základe uvedeného sa súd nemôže stotožniť s argumentáciou

žalovaného, v rámci ktorej opakovane namieta, že záväzok nevznikol v obchodnoprávnom vzťahu.

40. Súd k argumentácii žalovaného, v rámci ktorej namieta, že odporovateľné právne úkony, ktorých
neúčinnosti sa žalobca domáhal, boli občianskoprávne úkony, ktoré vznikli pred 01.02.2013 a na základe
týchto úkonov navrhuje ďalej určiť charakter úrokov z omeškania, uvádza, že tieto právne úkony, t.j.

písomná kúpna zmluva zo dňa 18.12.2007 a ústna kúpna zmluva zo dňa 31.12.2007 boli právnymi
úkonmi, ktoré boli uzatvorené medzi podnikateľom na jednej strane a subjektom verejného práva na
druhej strane pri výkone podnikateľskej činnosti a v súvislosti so zabezpečovaním verejných potrieb. Za
splnenia týchto podmienok tieto právne úkony nemožno považovať za občianskoprávne úkony, ale za
úkony podľa § 261 a nasl. Obchodného zákonníka, t.j. za obchodné záväzky. Od predmetných kúpnych

zmlúv súd analogicky odvodil charakter záväzkového vzťahu - založeného súdnym rozhodnutím.
Neposudzoval nárok na obchodnoprávne alebo občianskoprávne úroky z omeškania podľa týchto
právnych úkonov, ktoré vznikli ešte pred 01.02.2013. Súd v tejto súvislosti prízvukuje, že na predmetný
prípad sa nepoužije § 3 nariadenia, keďže povinnosť poskytnúť peňažnú náhradu vznikla na základesúdneho rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 21.05.2020 a vykonateľnosť dňa 26.05.2020,
t.j. záväzkový vzťah nevznikol pred 01.02.2013, a teda výška úrokov z omeškania sa nebude riadiť
podľa predpisov občianskeho práva účinných k 31. januáru 2013. Žalovaný nemal povinnosť uhradiť

dlžnú sumu uzatvorením kúpnych zmlúv, ktorých právne účinky vznikli pred 01.02.2013. V zmysle
uvedeného tak súd posudzoval záväzkový vzťah, ktorý bol založený výrokom III., rozsudku Okresného
súdu Trnava č. k. 31Cbi/39/2008-1446 zo dňa 21.11.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť vo výroku III.
dňa 21.05.2020, vykonateľnosť dňa 26.05.2020, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k.
21CoKR/9/2019-1513 zo dňa 28.04.2020, právoplatným dňa 21.05.2020 a od tejto právnej skutočnosti

odvodil samotný charakter nároku na úroky z omeškania.

41. Súd k argumentácii žalovaného, v rámci ktorej namieta, že povaha subjektu žalovaného vylučuje
vznik obchodného záväzkového vzťahu uvádza, že podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, sa
touto časťou zákona spravujú takisto záväzkové vzťahy medzi subjektom verejného práva, ak sa
týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej

činnosti. V zmysle § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka sa za subjekt verejného práva okrem iného
považuje aj obec. Na základe uvedeného tak argumentácia žalovaného, ktorou sa snaží záväzkový
vzťah kvalifikovať ako občianskoprávny vzťah, je priamo v rozpore s vyššie citovanými ustanoveniami.

42. Súd sa ďalej nestotožňuje s argumentáciou žalovaného, v rámci ktorej uvádza, že peňažná náhrada

bola určená súdnym rozhodnutím, nebola určená vôľou strán, z ktorej by sa mohol odvíjať zmluvný vzťah
medzi obchodnými partnermi. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal aj na skutočnosť, že zákonodarca
pre obchodnoprávne vzťahy neriešil prípady, kedy vznikne záväzok až rozhodnutím súdu, a preto
úrok z omeškania nemôže mať obchodnoprávnu povahu. Súd upozorňuje, že žalovaný založil svoju
argumentáciu na nesprávnych úvahách a opätovne poukazuje pritom na § 489 Občianskeho zákonníka,

v zmysle ktorého záväzky vznikajú okrem iného aj z iných skutočností uvedených v zákone, napr. zo
súdneho rozhodnutia, pričom toto ustanovenie je všeobecným ustanovením vo vzťahu k § 261 ods.
2 Obchodného zákonníka, ktorý zámerne používa pojem záväzkový vzťah. V zmysle uvedeného tak
mal zákonodarca na mysli záväzky zmluvného charakteru, mimozmluvného charakteru a také, ktoré
vznikajú z iných skutočností, napr. zo súdneho rozhodnutia. Záväzok, ktorý vznikol na základe súdneho

rozhodnutia žalovaný nesprávne spája s argumentáciou výlučne zmluvných záväzkov, keďže predmetný
záväzok v zmysle § 489 Občianskeho zákonníka vznikol z inej skutočnosti a v zmysle § 261 ods.
2 Obchodného zákonníka tento záväzkový vzťah splnil ďalšie atribúty, ktorými sú teória subjektu a
teória charakteru činnosti, v zmysle ktorých je možné tento záväzok kvalifikovať ako relatívny obchodný
záväzkový vzťah.

43. Súd taktiež nemôže prihliadať na argumentáciu žalovaného, v rámci ktorej uvádza, že má za to, že
ak si chce uplatňovať žalobca istinu z titulu omeškania, titul mu vznikol až potom, ako vyzval žalovaného
na plnenie svojou poslednou výzvou na úhradu zo dňa 28.02.2023, ktorou prvýkrát a jediný raz vyzval
žalovaného na plnenie peňažnej náhrady. V tejto súvislosti súd poukazuje na § 232 ods. 1 Civilného

sporového poriadku, v zmysle ktorého je vykonateľnosť vlastnosť súdneho rozhodnutia ukladajúceho
povinnosť plniť, ktorá spočíva v možnosti jeho priamej a bezprostrednej vynútiteľnosti zákonnými
prostriedkami. Žalovanému bol doručený rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 31Cbi/39/2008-1446
zo dňa 21.11.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť vo výroku III. dňa 21.05.2020, vykonateľnosť dňa
26.05.2020, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 21CoKR/9/2019-1513 zo dňa

28.04.2020, právoplatným dňa 21.05.2020 a zároveň doložka právoplatnosti a vykonateľnosti, v zmysle
ktorých bol žalovaný oboznámený s povinnosťou plniť, s lehotou na plnenie, a preto v zmysle citovaného
ustanovenia § 232 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Civilného sporového poriadku, nie je potrebné doručovať
žalovanému osobitnú výzvu na splnenie povinnosti na peňažné plnenie.

44. Na základe vyššie uvedenej argumentácie mal súd za preukázané, že vzniknutý záväzkový
vzťah možno kvalifikovať ako relatívny obchodný záväzkový vzťah, ktorý sa bude spravovať treťou
časťou Obchodného zákonníka. Keďže žalovaný ako dlžník sa preukázateľne dostal do omeškania so
splnením peňažného záväzku a následne aj jeho časti, čo vyplýva z nesporných skutkových tvrdení a
predložených listinných dôkazov, podľa § 369 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka, vzniklo žalobcovi

ako veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z
omeškania. Keďže výška úrokov z omeškania nebola vopred stanovená, dlžník je povinný platiť úroky z
omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením, a preto žalobcom uplatnenéúroky z omeškania vo výške 9 % ročne sú uplatnené správne v súlade s § 369 ods. 2 Obchodného
zákonníka v spojení s § 1 ods. 2 nariadenia.

45. Súd dospel k záveru, že žalovaný neuniesol bremeno tvrdenia a keďže si svoje povinnosti
vyplývajúce z rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 31Cbi/39/2008-1446 zo dňa 21.11.2018, ktorý
nadobudol právoplatnosť vo výroku III. dňa 21.05.2020, vykonateľnosť dňa 26.05.2020, v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 21CoKR/9/2019-1513 zo dňa 28.04.2020, právoplatným dňa
21.05.2020, včas nesplnil, čím sa dostal do omeškania, súd návrhu žalobcu vyhovel.

46. Podľa § 216 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu.

47. Podľa § 216 ods. 2 Civilného sporového poriadku, súd môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac,
než čoho sa strany domáhajú, iba vtedy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva
z osobitného predpisu.

48. V zmysle § 1 ods. 2 nariadenia, žalobca mal zákonný nárok požadovať úroky z omeškania v sadzbe,
ktorá sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania
zvýšenej o deväť percentuálnych bodov, avšak podanou žalobou si uplatnil len úrok z omeškania vo
výške deviatich percentuálnych bodov, t.j. vo výške nižšej, než bol jeho zákonný nárok. Podľa § 216 ods.

1,ods.2Civilnéhosporovéhoporiadku,vsúladesautonómiousúkromnoprávnychvzťahovavyjadrením
zásady ne ultra petitum, súd neposkytol ochranu nároku na plnenie, o ochranu ktorého žalobca nežiadal.
Súd sa teda v sporovom konaní nezaoberal ani inou výškou peňažného plnenia, než akú si uplatnil
žalobca v petite žaloby.

49. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

50. Podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný,
súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov

konania právo.

51. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

52. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku, o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

53. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a

žalobcovi ako procesne úspešnej strane konania priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške
ktorých rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje.

Podanie treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami
mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa
nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie
urobil.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti
odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).