Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Zrušené Judgement was issued on Friday, November 22, 2024

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 18C/27/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2124203082
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Krzysztofek

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2024:2124203082.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Michaelou Krzysztofek v právnej veci sporu žalobcu: A. B.,

nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, zastúpený: Mgr. Matej Vida, advokát, so sídlom Advokátskej
kancelárie Papraďová 3, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika konajúca prostredníctvom
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 7.955,70 Eur, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobcasažalobouzodňa10.04.2024,doručenoutunajšiemusúdudňa15.04.2024,domáhalvydania

rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.955,70 Eur, ako aj
priznania nároku na náhradu trov konania.

2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (HaZZ) na útvare
v pôsobnosti Okresného riaditeľstva HaZZ Trnava. V zmysle článku 6 písm. b) Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 je priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmich dní vrátane nadčasov maximálne 48 hodín. Vzhľadom na skutočnosť, že smernica nebola

žalovaným správne implementovaná do právneho poriadku SR, zákon o HaZZ umožňuje služobnému
úradu rozvrhnúť príslušníkom HaZZ týždenný pracovný čas tak, že tento opakovane presahuje
limit stanovený čl. 6 písm. b) smernice. Uvedené porušovanie maximálne stanoveného týždenného
pracovnéhočasupríslušníkaHaZZspočívaajvtom,ževzmyslezákonaoHaZZsaslužobnápohotovosť
nepovažuje za súčasť jeho pracovného času, a to v rozpore s ustanoveniami smernice a v rozpore
s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. V zmysle konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ môže náhradu
takejto ujmy spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj samotný štát,

pričom právo EÚ žiadnym spôsobom nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu
za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Súdny
dvor vo svojej judikatúre uvádza, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody porušením
práva EÚ zo strany štátu v prípade, ak sú splnené nasledovné 3 podmienky: a) že cieľom porušenej
právnej normy EU je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, b) existencia škody,
a c) priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
Porušenie práva EÚ je v tomto prípade dostatočne závažné najmä vzhľadom na skutočnosť, že samotný

Súdny dvor EÚ konštatoval, že nedodržanie požiadaviek upravených v článku 6 písm. b) smernice je v
zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a musí sa považovať za dostatočne závažné. Žalobca
vzhľadom na pracovný čas rozvrhnutý v uplatňovanom období odpracoval v rozpore s ustanoveniami
smernice, a to na úkor svojho voľného času. Žalobca bol v uplatňovanom období ukrátený najmä o svojsúkromný a rodinný život, keďže v danom období strávil priamo vo výkone činnosti príslušníka alebo
pracovnej pohotovosti podstatné množstvo času, ktorý mal byť za iných okolností venovaný jeho rodine,
regenerácií, osobným záujmom a osobnému rozvoju. O uvedené bol žalobca konaním žalovaného

v podstatnej miere ukrátený, z čoho žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu takto vzniknutej
nemajetkovej ujmy. Preukázanie príčinnej súvislosti medzi porušením práva EÚ zo strany žalovaného
a existenciou ujmy je jednoznačne preukázané. Je zrejmé, že v prípade implementovania smernice do
právnehoporiadkuSRžalovanýmriadnymspôsobombyboloobjektívnezamedzenétomu,abyslužobný
úrad rozvrhol žalobcovi v uplatňovanom období pracovný čas pravidelne presahujúci maximálny 48

hodinovýtýždennýlimit.Žalobcaďalejuviedol,žejehotýždennýpracovnýčaspozostávalvobdobírokov
2020 a 2021 zo 17 hodinových zmien s bezprostredne nasledujúcou 7 hodinovou pohotovosťou a v
rokoch 2022 a 2023 zo 16 hodinových zmien s bezprostredne nasledujúcou 8 hodinovou pohotovosťou.
Žalobca tak v uplatňovanom období odpracoval vždy 24 hodinovú pracovnú zmenu s následným
odpočinkom 48 hodín. Pri takom rozvrhnutí pracovného času došlo u žalobcu v priemere každý tretí
týždeň k odpracovaniu troch takých 24 hodinových zmien za týždeň, a teda k prekročeniu 48 hodinového

týždenného pracovného času, ktorý povoľuje článok 6 písm. b) smernice. Vo veci pracovnej pohotovosti,
ktorá je žalovaným nesprávne zaradená mimo súhrnu týždenného pracovného času, žalobca poukazuje
na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ktorý konštatuje, že nariadená pracovná pohotovosť predstavuje u
príslušníkovHaZZsúčasťichpracovnéhočasuaspolusriadnympracovnýmčasomnesmieprekračovať
maximálny týždenný pracovný čas stanovený článkom 6 písm. b) smernice. Súčasný právny stav v

zmysle zákona o HaZZ je taký, že nariadená pracovná pohotovosť v mieste výkonu služby príslušníka
HaZZ nie je považovaná za súčasť týždenného pracovného času, ako vyplýva z výplatných pások
žalobcu za uplatňované obdobie. Nároku žalobcu na náhradu škody zodpovedá v právnom poriadku
SR inštitút náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, a to najmä
s ohľadom na skutočnosť, že porušením smernice, resp. jej neimplementovaním do vnútroštátneho

právneho poriadku, došlo k závažným zásahom do práv žalobcu na ochranu osobnosti, najmä práva
na súkromný a rodinný život. Nárok žalobca odvodzuje z porušenia práva EÚ, keďže pracovný čas
žalobcu v uplatňovanom období február 2021 až december 2023 presiahol opakovane hranicu 48
hodín týždenne, a to celkovo o 862,5 hodín nad rámec takto stanoveného maximálneho týždenného
pracovného času. Žalobca pri vyčíslení nemajetkovej ujmy vychádza najmä z toho, že pôjde zo

strany súdu o napravenie ujmy, ktorá žalobcovi vznikla a uloženie takej sankcie žalovanému, ktorá
bude pôsobiť dostatočne odradzujúco k opakovaniu obdobných prípadov zneužitia. Žalovaný dlhodobo
odmietaodstrániťzjavneprotiprávnystavpriečiacisaprávuEÚ,azároveňdlhodoboodmietadobrovoľne
nahrádzať poškodeným spôsobenú nemajetkovú ujmu. Za podstatný zásah do svojich osobnostných
práv považuje žalobca najmä podstatné skrátenie času odpočinku, na ktorý by bol mal nárok, ak by došlo

k riadnej implementácií smernice žalovaným. Dlhodobé plnenie pracovného času žalobcom výrazne
nad rámec určený smernicou sa prejavilo u žalobcu nenávratným zásahom do jeho osobnej a fyzickej
integrity. V prvom rade ide najmä o právo žalobcu na ochranu zdravia, ktoré je nadmerným zaťažením
podstatne ohrozované, ak nie priamo porušované. Čas strávený žalobcom v práci mohol byť strávený s
jeho rodinnými príslušníkmi a inými jemu blízkymi osobami. V neposlednom rade žalobca poukazuje na

čas, ktorý mu bol nenávratne odňatý, a ktorý mohol venovať iným činnostiam, najmä svojim osobným
záľubám, športu, záujmom, iným aktivitám a činnostiam za účelom osobného rozvoja. Žalobca nie je
ani objektívne schopný sám zabrániť prekračovaniu smernicou stanoveného týždenného pracovného
času, keďže na tvorbu plánu služieb ako zamestnanec nemá dosah a rozvrh služieb určuje služobný
úrad (zamestnávateľ). Žalobca vystupuje ako slabší subjekt a iná než súdna ochrana pri uvedenej

intenzite zásahov do jeho osobnostných práv neprichádza do úvahy. Vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti si žalobca voči žalovanému uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to popri
upusteníodneoprávnenýchzásahovdoprávnaochranujehoosobnostiažiadaoodstránenienásledkov
týchto zásahov. Akákoľvek iná forma zadosťučinenia nie je postačujúca. Výška uplatňovanej náhrady
nemajetkovej ujmy je tvorená súčinom nasledovných hodnôt: a) počet hodín, ktoré žalobca odpracoval

nad rámec stanovený článkom 6 písm. b) smernice; a b) hodinová sadzba funkčného platu žalobcu
za mesiac január každého kalendárneho roka v uplatňovanom období. Celková výška uplatňovanej
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje sumu 7.955,70 Eur, čo predstavuje primerané
zadosťučinenie za spôsobenú ujmu a je úplným vyjadrením ako reparačnej, tak satisfakčnej a sankčnej
zložky inštitútu primeraného zadosťučinenia formou peňažného plnenia. Žalobca ďalej poukazoval na

rozhodnutia slovenských súdov vo veci náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch príslušníkov HaZZ voči
štátu titulom neimplementovania smernice do vnútroštátneho právneho poriadku.3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril v tom zmysle, že žalobca nepreukázal existenciu porušenia povinnosti
štátu, škodu a príčinnú súvislosť medzi nimi. Článok 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady
2003/88/ES priznáva sociálne právo pracovníkom, avšak to neznamená, že je predmetný článok

porušený vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ v SR a vo vzťahu ku každej hodine služobnej
pohotovosti. Predmetné žalovaný podporuje aj odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023. Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že na účely stanovenia výšky
sumy nemajetkovej ujmy je zásada individuálneho prístupu ku každej žalobe o náhradu nemajetkovej
ujmy nevyhnutná. Zároveň nemožno výšku náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecniť a odvolávať

sa na iné rozhodnutia súdov SR, nakoľko každý spor má svoje špecifické osobitosti, čo platí aj v
prípade obdobných sporov. V tabuľke žalobca vypisuje počty svojho naplneného fondu pracovného
času, čo mylne a účelne zamieňa s odpracovanými hodinami podľa článku 2 ods. 1 smernice. Tieto
údajné odpracované hodiny nad rámec 48 hodín týždenne spočíta a vynásobí hodinovou mzdou za
január daného roku. Predmetný spôsob výpočtu odslúžených hodín žalobcu je zavádzajúci, nepresný
a nekorešponduje so skutočnosťou a to z dôvodu, že do fondu pracovného času sa započítavajú aj

hodiny času odpočinku v zmysle článku 2 ods. 2 smernice z dôvodu podľa § 97 zákona č. 315/2001
Z.z.. Zároveň vychádza zo striktných referenčných období kalendárneho týždňa, čo je v rozpore s
dikciou článku 6 písm. b) smernice. Nemožno zamieňať fond pracovného času s pojmom pracovný
čas podľa článku 2 ods. 1 smernice. Žalovaný ďalej uviedol, že „maximálny“ nám definuje určitú hornú
hranicu počtu hodín, ktorú nemožno prekročiť. V tomto prípade ide o hranicu 48 hodín „týždenne“, čo

predstavuje 7 dní, pričom nejde o striktne 7 dní kalendárneho týždňa, čo vyplýva z článku 6 písm.
b), ktorý hovorí o období siedmich dní a teda ide o určité obdobie siedmich po sebe nasledujúcich
dní, ktoré nemusia začínať pondelkom kalendárneho týždňa. Článok 6 smernice zároveň pojednáva o
„priemernom“ čase, teda nemožno hovoriť o doslovnom výklade, že každých 7 po sebe nasledujúcich
dní musí byť striktne dodržaná horná hranica 48 hodín. V zmysle ods. 15 preambuly smernica jasne

poukazuje na potrebu a nie na možnosť odchýlky od určitých ustanovení. Túto potrebu jasne definuje
v článku 17 ods. 3 písm. b) bodu iii), kedy v prípade protipožiarnych služieb poukazuje na skutočnosť,
že je potrebné sa odchýliť od článku 16 (4-mesačné referenčné obdobie), čím v článku 19 rozširuje
referenčné obdobie až na 6 mesiacov. Zároveň v rovnakom článku ukladá možnosť členským štátom
rozšíriť toto referenčné obdobie až na 12 mesiacov. Ďalej, 6-mesačné referenčné obdobie vyplýva aj

z logiky veci, keďže fond pracovného času sa rozpočítava na 6-mesačné obdobia. Žalovaný znovu
poukazuje na skutočnosť, že článok 6 písm. b) hovorí o priemernom pracovnom čase a teda s poukazom
na článok 16 písm. b), článok 17 ods. 3 písm. b) bod iii) a článok 19 smernice, ktoré bližšie definujú pojem
„priemerný“ z článku 6 písm. b) je nevyhnutné na predmetné ustanovenia prihliadnuť a to predovšetkým
aj z dôvodu správnej transpozície predmetných článkov do § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., ktorý

bezpochyby upravuje rozvrhnutie služobného času príslušníkov HaZZ. V zmysle vyššieho uvedeného
má žalovaný za to, že pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v
referenčnom období šiestich mesiacov a teda v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých
7 po sebe nasledujúcich dní. V neposlednom rade, článok 6 smernice pojednáva o „pracovnom“ čase.
S poukazom na článok 2 ods. 1 a 2 smernice má žalovaný za to, že do výpočtu, či teda bola smernica

porušená vo vzťahu k žalobcovi, je nutné započítavať len odpracované hodiny, počas ktorých žalobca
buď pracoval na mieste výkonu práce alebo pracoval podľa pokynov zamestnávateľa. Žalobca mylne
vykladá extenzívnym spôsobom pojem „odpracované hodiny“, keď v tabuľke v časti „hodiny“ a „nad 48
h“ započítava aj čas odpočinku v zmysle článku 2 ods. 2 smernice. Dokonca sem započítava aj dni
neutrálne (riadna ročná dovolenka a dni práceneschopnosti) v zmysle článku 16 písm. b) smernice. Ide

o účelný a mylný extenzívny výklad pojmu pracovný čas zo strany žalobcu, ktorým sa snaží dosiahnuť
čo najvyšší počet údajných odpracovaných hodín. Žalovaný má stále za to, že: 1. žalobca nepreukázal,
že vôbec došlo k porušeniu článku 6 smernice, nakoľko predmetná tabuľka celkom zjavne odporuje
aj samotnému článku 6, na ktorý sa žalobca odvoláva; 2. žalobca stále nepreukázal akúkoľvek ujmu,
ktorá mu údajným porušením smernice mala vzniknúť, nakoľko Najvyšší súd SR poukazuje na potrebu

individuálneho prístupu ku každej žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy, a teda žalobca musí preukázať
akúkoľvek ujmu; 3. nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani vo vzťahu k preukázaniu porušenia
smernice a ani ujmy na ktoromkoľvek z tvrdených práv, tak logicky nikdy nebola preukázaná ani príčinná
súvislosť. Keďže skutočnosťou, ktorá zakladá uplatnené právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia
smernice, ktorá patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra SR, je miestne príslušným súdom okresný súd,

v ktorého obvode má ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu namietanej smernice
svoje sídlo. Žalovaný preto navrhol, aby bola vec postúpená na Mestský súd Bratislava IV. Záverom
navrhol žalovaný žalobu zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania.4. V replike žalobca uviedol, že z bodu 5 Prílohy č. 4 zákona č. 315/2001 Z.z. vyplýva, že žalovaný
prebral Smernicu 2003/88/ES do predmetného zákona. Žalobca má však za to, že cieľ sledovaný čl.
6 písm. b) smernice nebol v zákone č. 315/2001 Z.z. dosiahnutý. V súčasnosti je prítomné množstvo

právoplatných rozhodnutí vo veciach príslušníkov HaZZ domáhajúcich sa náhrady nemajetkovej ujmy
proti žalovanému, v ktorých je výslovne konštatované, že došlo k nesprávnej transpozícií smernice
2003/88/ES a tým ku vzniku nemajetkových ujem príslušníkov HaZZ. Žalobca ďalej uviedol, že výpočet
hodín v priloženej tabuľke určenej na výpočet nároku vychádza z jeho plánov služieb za každý
kalendárny mesiac uplatňovaného obdobia (tzv. plachiet). Tieto údaje predstavujú skutočný čas, ktorý

žalobca v daný kalendárny mesiac odslúžil a tvrdenie žalovaného je v tejto časti zmätočné a nič
nepreukazujúce. Žalovaný taktiež poukazuje na farebné rozlíšenie tzv. dní odpočinku v rámci dôkazu –
plachiet – predložených žalobcom. V prvom rade žalobca poukazuje na skutočnosť, že žalovaný žiadne
zo svojich tvrdení nepodložil relevantnými dôkazmi a len neúčinne popiera skutkové tvrdenia žalobcu.
Žalobca má za to, že hodiny svojho odpracovaného času riadne preukázal a že najmä skutočnosť,
že približne každé tri týždne došlo k nariadeniu troch 24-hodinových zmien v jednom kalendárnom

týždni, je nesporná. Žalobca má za to, že 48-hodinový limit v zmysle smernice nie je žiadnym spôsobom
vyjadrený v zákone o HaZZ a vnútroštátnom právnom poriadku SR. Týždenný súčet služobného času
príslušníkov HaZZ a nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje 48 hodín týždenne, čím dochádza k
porušeniu čl. 6 písm. b) smernice na ujmu žalobcu. Tvrdeniu žalovaného, že v danom prípade by malo
byť možné uplatnenie tzv. odchýlok, odporuje najmä skutočnosť, že čl. 17 ods. 3 smernice neumožňuje

odchýlenieodčl.6smernice.Žalovanývrámcisvojhovyjadreniaďalejpoukazujenapotrebupoužitiatzv.
referenčných období a uvádza vlastné výpočty počtu odpracovaných hodín, viazaných na referenčné
obdobie 4 resp. 6 mesiacov. Žalovaný pravdepodobne vychádza z ustanovenia čl. 16 písm. b) smernice,
vzmyslektorejsištátmôžestanoviťreferenčnéobdobienepresahujúcedobu4mesiacov.Žalovanývšak
opomenul uviesť dôležitú skutočnosť, že štát žiadne referenčné obdobie žiadnym spôsobom neurčil, t.

j. neprijal žiadnu vnútroštátnu normu – zákon, ktorý by takéto referenčné obdobie upravoval. Vyčíslenie
náhrady nemajetkovej ujmy považuje žalobca za primerané najmä z dôvodu, že opomenutím konania
žalovaného mu bol spôsobený podstatný zásah do jeho osobnostných práv. Žalobca ďalej uviedol, že
podľa § 97 ods. 1 písm. a) zákona o HaZZ sa ako vykonávanie štátnej služby posudzuje aj čas čerpania
dovolenky a v zmysle písm. j) bod 1. ustanovenia aj dočasná neschopnosť na vykonávanie štátnej služby

z dôvodu choroby alebo úrazu, čo je taktiež v zrejmom nesúlade s ustanovením čl. 16 smernice. Ďalej
sa ako výkon štátnej služby na účely zákona o HaZZ posudzuje aj čas plateného služobného voľna,
zdokonaľovacejslužby,účastinarekondičnompobyte,prehlbovaniakvalifikácie,zvyšovaniakvalifikácie,
a pod. Z uvedeného dôvodu tvoria súčet odpracovaných hodín žalobcu aj časy, ktoré strávil týmto
výkonom štátnej služby. Ďalej poukazuje žalobca na skutočnosť, že keby mu bol jeho služobný čas

rozvrhovaný tak, aby neprekročil limit stanovený v zmysle čl. 6 písm. b) smernice, nebol by nútený čerpať
dovolenku, pretože na niektoré dni čerpania dovolenky alebo plateného voľna by inak pripadol deň
bežného služobného voľna medzi smenami, ktoré trávi žalobca odpočinkom, regeneráciou, a to v zmysle
rozvrhu pracovného času. Vzhľadom na to, že smernica nebola ani len v tomto smere transponovaná
žalovaným správne, považuje žalobca vyčíslenie svojho odpracovaného času v zmysle predložených

dôkazov za opodstatnené a vecne správne. Napokon žalobca uvádza, že práceneschopnosť alebo
sprevádzanie / opatrovanie člena rodiny alebo návšteva lekára neboli započítané do celkového súčtu
hodín. Nie je možné sa stotožniť ani s tvrdením žalovaného, že „celá tabuľka predložená žalobcom je v
tomtozmysleirelevantnáaúčelnemylná.“.Žalovanýzaúčelomriadnehoaúčelnéhopopretiaskutkových
tvrdení a preukazovaných skutočností nepredkladá žiadne relevantné dôkazy. Žalobca ďalej uviedol,

že plachty, ako dôkazný prostriedok, predstavujú pre žalobcu z objektívnych príčin jediný prostriedok
preukázania skutočnosti, koľko hodín strávil výkonom štátnej služby ako príslušník HaZZ. Tvrdenie
žalovaného, že predmetné plachty, resp. tabuľka sú mylné a irelevantné, je absolútne tendenčné.
Žalobca ďalej uviedol, že osobitne v prípade hasičov súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný

na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas
ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci Fuß, C-52/04 vo veci Personalrat der Feuerwehr
Hamburg). Žalobca nemá za to, že v danom prípade vystupuje v procesnom postavení tzv. slabšej
strany, poukázal výlučne na faktický stav, a teda že objektívne nemá napr. také prístupy k databázam,
aké môže mať žalovaný. Za zásah do práva na vedenie súkromného a rodinného života považuje

žalobca najmä nemožnosť venovania dostatku času (o ktorý bol konaním žalovaného ukrátený) svojej
rodine a priateľom, s ktorými žalobca udržiava intenzívne vzťahy. Žalobca okrem uvedeného mohol tento
svoj čas venovať aktívnym a pasívnym rekreačným činnostiam, individuálnemu alebo inštitucionálnemu
vzdelávaniu, svojim záľubám, športovej činnosti, cestovaniu, starostlivosti o domácnosť a činnostiamkaždodenného života. Zásah do práva na ochranu svojho zdravia vníma žalobca najmä v tom, že hoci
nemá dlhodobo zdravotné ťažkosti spojené s prekračovaním maximálne stanoveného pracovného času,
toto jeho právo bolo podstatne ohrozené tým, že preukázateľne pracoval viac, ako dovoľuje právo

Únie a nemal tak dostatok času na riadny odpočinok medzi jednotlivými výkonmi služby. Žalobca je
od roku 2019 rozvedený a je otcom maloletého, toho času 2 – ročného syna D.. Za najpodstatnejší
zásah do svojich práv považuje žalobca práve ukrátenie jeho času, ktorý by inak mohol a chcel stráviť
so svojou rodinou, ako blízkou, tak širšou, alebo starostlivosťou o dieťa, a taktiež čas, ktorý chcel a
mohol venovať svojim priateľom, záľubám, športu, iným rekreačným aktivitám a mentálnej a fyzickej

regenerácií. Práve v dôsledku podstatnej pracovnej zaťaženosti a prekračovania časov maximálneho
týždenného pracovného času žalobca nebol schopný rozvíjať svoje rodinné a priateľské väzby, venovať
svoj čas starostlivosti o deti, o domácnosť alebo akýmkoľvek iným aktivitám, ktoré s jeho prácou
nesúvisia. Žalobca tak nenávratne prišiel aj o drahocenný čas so svojou rodinou, čo ho v podstatnej
miere ťaží. Nadmerné pracovné zaťaženie znemožnilo žalobcovi viesť plnohodnotný a vyvážený život
mimo pracoviska. Uvedené malo negatívny vplyv na rodinné vzťahy, osobné záujmy žalobcu, jeho

fyzický a duševný stav. Žalobca uvádza, že negatívny následok porušenia povinností žalovaného
sa aj skutočne a hmatateľne prejavil. De facto zabránením možnosti venovať svoj voľný čas vyššie
popísaným aktivitám žalobca nenávratne prišiel najmä o zážitky so svojimi blízkymi osobami, ale aj
sa to negatívne podpísalo na jeho fyzickom a psychickom stave. Následok vyššie uvedených zásahov
je podľa názoru žalobcu potrebné zo zrejmých príčin považovať za závažnú ujmu. Ako takú ju vníma

samotný žalobca, čo aj riadne preukazuje svojimi tvrdeniami a predloženými dôkazmi. Žalobca má za to,
že spôsobená ujma je natoľko závažná, že ktorákoľvek iná fyzická osoba by celkom objektívne vnímala
akomimoriadnezávažnúujmuto,žebolanenávratneukrátenáosvojvoľnýčasvtakomveľkomrozsahu,
ako žalobca. Vzhľadom na povahu, intenzitu, opakovanie, trvanie a širší okruh pôsobenia nepriaznivého
následku žalobca pociťuje a prežíva túto ujmu ako závažnú. Žalobca pritom zdôrazňuje, že iná forma

zadosťučinenia z objektívnych príčin nie je v danom prípade možná a postačujúca. Žalobca, ale aj
ostatní príslušníci HaZZ pracujú aj k dnešnému dňu v nezmenenom režime. Žalovaný nemá absolútne
žiadnu snahu vzniknutú situáciu riešiť alebo napraviť, hoci má o vzniknutom stave viac než dostatočné
vedomosti.

5. V duplike žalovaný uviedol, že žalobca zmätočne zlieva dva rozdielne tituly do jedného. Zatiaľ čo
v žalobe vznik nemajetkovej ujmy viaže na porušenie článku 6 písm. b) smernice, ktorý podľa jeho
názoru disponuje vlastnosťou priameho účinku, tak už vo svojej replike vznik nemajetkovej ujmy viaže
na nesprávnu transpozíciu smernice ako celku, pričom takéto konanie nie je spôsobilé privodiť žalobcovi
akúkoľvekujmu,akbolasmernicadodržanáslužobnýmúradomajvprípade,akbolanesprávneprevzatá

do právneho poriadku. Nakoľko smernice nepredpokladajú svoju doslovnú transpozíciu do právnych
poriadkov členských štátov, tak má žalovaný za to, že § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. jasne
determinuje obdobie, v rámci ktorého sa rozvrhuje služobný čas, čo bezpochyby je cieľom článku 16
písm. b) v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bodom iii) a článkom 19 smernice a teda smernica
bola minimálne v tomto rozsahu do právneho poriadku SR transponovaná správne, zároveň § 86 ods.

1 zákona č. 315/2001 Z.z. neodporuje žiadnej časti smernice, a preto je nevyhnutné, aby sme na
referenčné obdobie 6 mesiacov pri výpočtoch prihliadali. V zmysle vyššie uvedeného má žalovaný
za to, že pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom
období šiestich mesiacov a teda v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe
nasledujúcich dní. Pojem „pracovný“ je primárne definovaný v článku 2 smernice, ktorý jednoznačne od

seba oddeľuje pracovný čas od času odpočinku a preto nemožno do kolónky „skutočne odpracované
za obdobie“ započítať čas odpočinku tak, ako to urobil žalobca. Žalovaný má za to, že hodiny, ktoré
sa v čase dní odpočinku započítavajú do fondu pracovného času, nemožno započítať do výpočtu
priemerného týždenného pracovného času, pretože tieto dni nespadajú pod definíciu pracovného času v
zmyslečlánku2ods.1smernice.Žalovanýpoukazujenaskutočnosť,žežalobcaposkytolsúduprepočet,

ktorýabsolútneodporujesmerniciakoajustanoveniu§86zákonač.315/2001Z.z..Zuvedenéhodôvodu
sižalovanýdovoľujeposkytnúťprepočetreferenčnýchobdobívsúladesosmernicouaustanovením§86
zákona č. 315/2001 Z.z. na 6-mesačné referenčné obdobia v zmysle žalobcom predložených plachiet.
V tabuľkách prepočtov pracovného času žalobcu sú zarátané do pracovného času aj hodiny výkonu
služby, hodiny služobnej pohotovosti, aj hodiny školení a rekondičných pobytov. Z uvedených prepočtov

žalovaného skutočne odpracovaných hodín žalobcu jasne vyplýva, že smernica bola porušená len
v dvoch referenčných obdobiach zo šiestich referenčných období. Vznik nemajetkovej ujmy sa odvíja
až od individuálnej otázky pracovného času žalobcu, ktorú nemožno vyriešiť odkazom na iné konania, v
ktorýchkzávažnémuporušeniudošlo.Žalobcaďalejpoukazovalnaskutočnosť,žepracovnápohotovosťje súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88/ES. Žalovaný uvádza, že do tabuliek
prepočtov pracovného času žalobcu zahrnul aj služobnú pohotovosť. Nakoľko došlo k zásahu do práv
žalobcuvminimálnomrozsahustým,žetentostavbolokamžitevnasledujúcichreferenčnýchobdobiach

napravený, tak má žalovaný za to, že aj s ohľadom na súdnu prax vo veciach náhrady nemajetkovej
ujmy nemožno priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v akejkoľvek výške. Žalovaný podotýka, že
neexistuje príčinná súvislosť medzi nesprávnym transponovaním smernice a údajnou ujmou, nakoľko
skutočnosť, že by akýkoľvek právny akt Európskej únie bol nesprávne transponovaný do právneho
poriadku SR, nie je spôsobilá, aby privodila ujmu v právach na súkromný či rodinný život žalobcu.

Žalobca si uplatňuje nemajetkovú ujmu v období február 2021 až december 2023, z čoho možno vyvodiť,
že práve od tohto momentu malo dôjsť k porušovaniu jeho práv. K podaniu žaloby však došlo až
15.04.2024, t. j. viac ako 3 roky od momentu, kedy malo dôjsť k údajnému zásahu do žalobcových
práv, čo znamená, že si žalobca svoj nárok uplatnil po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej
lehoty. Žalovaný vznáša námietku premlčania a navrhuje, aby bola žaloba v tejto časti zamietnutá, a to
konkrétne v období od 01.02.2021 do 14.04.2021.

6. Žalobca k žalobe ako dôkazy predložil Výzvu na úhradu pohľadávky zo dňa 29.01.2024, Odpoveď
zo dňa 08.02.2024, Rozhodnutie riaditeľa KR HaZZ v Trnave zo dňa 30.09.2011, Rozhodnutie riaditeľa
KR HaZZ v Trnave zo dňa 02.10.2012, Rozhodnutie riaditeľa KR HaZZ v Trnave zo dňa 24.09.2012,
Tabuľku odpracovaného času, Plány služieb, Výplatné pásky 1/2021-1/2024, Rodný list. Žalobca ďalej

navrhol vykonať dokazovanie svojim výsluchom.

7. Žalovaný ako dôkazy predložil Výpočet priemerného týždenného služobného času v sledovaných
referenčných obdobiach, Plán služieb, Prehľad plánu pre obdobie: 01.04.2021-31.12.2021, Prehľad
plánu pre obdobie: 01.01.2022-31.12.2022, Prehľad plánu pre obdobie: 01.01.2023-31.12.2023.

Žalovaný ďalej navrhol vykonať dokazovanie výsluchom svedka - vecného gestora žalovaného.

8. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými stranami, ako aj výsluchom žalobcu,
pričom zistil nasledovný skutkový stav: Žalobca je od 01.10.2012 až doposiaľ v štátnej službe vo
funkcii hasič záchranár, na KR HaZZ v Trnave, na Hasičskej stanici v Trnave. Služobný čas žalobcu

je rozvrhnutý tak, že v roku 2021 sa týždenný pracovný čas skladal zo 17 hodinových zmien
s bezprostredne nasledujúcou 7 hodinovou pohotovosťou a v roku 2022 sa týždenný pracovný čas
skladal zo 16 hodinových zmien s bezprostredne nasledujúcou 8 hodinovou pohotovosťou. Žalobca sa
aj počas neaktívnej časti služobnej pohotovosti musel zdržiavať na pracovisku, pričom neaktívna časť
pracovnej pohotovosti sa žalobcovi nezapočítavala do fondu pracovného času.

9. Na pojednávaní žalobca uviedol, že do výpočtu času odslúženého nad rámec smernice boli
započítané aj časy dovolenky a služobného voľna, avšak z celkového počtu tvrdených hodín tento
čas predstavuje 235 hodín. Skutočne odpracovaný čas, ktorý žalobca reálne odslúžil, predstavuje
624,5 hodiny. Služobná pohotovosť nie je žalobcovi započítaná do fondu jeho pracovného času, hoci

v tejto pracovnej pohotovosti odslúži mesačne spravidla 80 hodín. Žalobca je počas tejto neaktívnej
pohotovosti ohodnotený len približne 15 % jeho hodinovej mzdy. Tento čas sa nepoužíva na účely
výpočtu výsluhového dôchodku a nepočíta sa ani ako výkon samotnej služby. Žalobca tak musí
pravidelne dopracovať čas, ktorý mu vo fonde chýba, hoci tento už odslúžil prácou v nočnej pohotovosti.
Podľažalobcuvdôsledkurozvrhnutiapracovnéhočasusinemámožnosťplnohodnotneodpočinúťpočas

nočnej pohotovosti. Odpočinok je absolútne nedostatočný a prerušovaný. Uvedené vyčíslenie náhrady
nemajetkovej ujmy predstavuje žalobcom subjektívne pociťovanú nemajetkovú ujmu.

10. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že žalobca nepreukázal ani základ nároku, teda jeho danosť,
pričom aj v prípade preukázania nesprávnej transpozície smernice vo vzťahu k žalobcovi, uvedené

automaticky nezakladá nárok na náhradu škody. Žalobca v tomto konaní nepreukázal zásah do jeho
morálnej sféry. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy v závislosti na
individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne
preukázať. Skutočnosti uvádzané žalobcom, ako napr. vyčerpanosť po službe, únava, nemožnosť
kvalitného dňa stráveného po službe s rodinou, nepreukazujú ujmu utrpenú žalobcom v dôsledku

porušenia limitu práce nad 48 hodín, ale súvisia s rozvrhnutím služobného času, čo však ale nie je
predmetom tohto konania. Žalobca ani do tohto momentu neosvedčil existenciu závažnej ujmy, nakoľko
nepreukázal závažný negatívny zásah do svojich osobnostných práv, rodinnej sféry, spoločenskej sféry
a iných sfér, ako napr. koníčky a voľný čas. Žalobca nepreukázal porušenie smernice vo vzťahuk sebe samému, presahy nad 48 hodín v rámci 6 mesačných referenčných období a bezprostredný
negatívny dopad do jeho osobnostnej sféry. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale
musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom

preukázané. iných súdoch v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je
potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne.

11. Podľa Čl. 7 ods. 2 úst. zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava
SR“),Slovenskárepublikamôžemedzinárodnouzmluvou,ktorábolaratifikovanáavyhlásenáspôsobom

ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske
spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie
majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

12. Podľa Čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,

medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

13. Podľa Čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, na účely výkonu právomocí Únie inštitúcie

prijímajú nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Nariadenie má všeobecnú
platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.
Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa
má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je
záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich.

Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné.

14. Podľa Čl. 291 ods. 1. Zmluvy o fungovaní Európskej únie, členské štáty prijmú všetky opatrenia
vnútroštátneho práva potrebné na vykonanie právne záväzných aktov Únie.

15. Podľa čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“), na účely tejto smernice platia
tieto definície:
1. „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;

2. „čas odpočinku“ je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.

16. Podľa čl. 6 písm. b) smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že
v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: b) priemerný pracovný čas pre každé
obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

17. Podľa č. 16 písm. b) smernice, členské štáty môžu ustanoviť: b) pre uplatňovanie článku 6
(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.

18. Podľa č. 17 ods. 1 smernice, pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany

bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a
16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria a/alebo
nie je vopred určené alebo si ho môžu určiť sami pracovníci a najmä v prípade:
a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania;
b) rodinných pracovníkov alebo

c) pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách.

19. Podľa č. 17 ods. 2 smernice, odchýlky uvedené v odsekoch 3, 4 a 5 sa môžu prijať prostredníctvom
zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení alebo prostredníctvom kolektívnych zmlúv
alebo dohôd medzi sociálnymi partnermi za predpokladu, že príslušným pracovníkom sa poskytne

rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo že vo výnimočných prípadoch, keď nie je z objektívnych
dôvodov možné poskytnúť rovnocenný náhradný čas odpočinku, sa dotknutým pracovníkom poskytne
primeraná ochrana.20. Podľa č. 17 ods. 3 písm. b) a iii) smernice, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať
odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16:
b) v prípade bezpečnostných a dozorných činností, ktoré si vyžadujú trvalú prítomnosť s cieľom ochrany

majetku a osôb, najmä v prípade strážnikov a dozorcov alebo bezpečnostných firiem;
v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby alebo výroby, najmä:
iii) služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne služby a
služby civilnej ochrany.

21. Podľa čl. 1 ods. 1 Smernice Rady č. 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej len „smernica č. 89/391/EHS“),
predmetom tejto smernice je zaviesť opatrenia na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia
pracovníkov pri práci.

22. Podľa čl. 2 ods. 1 a 2 smernice č. 89/391/EHS, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti,

verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby, vzdelávanie,
kultúru, voľný čas atď.). (1) Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily,
polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. V takom prípade sa bezpečnosť a
ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto smernice. (2)

23. Podľa § 85 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len
ZoHaZZ“), služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k
dispozícii služobnému úradu. (1) Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného
služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa. (2)

24. Podľa § 86 ods. 1 a 2 ZoHaZZ, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. (1) Pri
nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia
ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej

služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. (2)

25.Podľa§91ods.1ZoHaZZ,štátnouslužbounadčasještátnaslužbavykonávanánadrámecurčeného
služobného času.

26. Podľa § 92 ods. 1 a 2 ZoHaZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej
službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej
služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. (1) Na zabezpečenie nevyhnutných
úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo
rozvrhnutia služobného času a) v mieste vykonávania štátnej služby, b) v mieste pobytu alebo na inom

dohodnutom mieste, c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.

27. Podľa § 103 ods. 5 ZoHaZZ, príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom
okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za
pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

28. Podľa § 122 ods. 1 a 3 ZoHaZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť,
patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť
jeho služobného platu, a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. (1) Náhrada za služobnú
pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej

služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas. (2)

29. Podľa § 12 ods. 6 ZoHaZZ, na právne vzťahy príslušníkov pri vykonávaní štátnej služby sa vzťahuje
Zákonník práce, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon.

30. Podľa Čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrej povesti a na ochranu mena. (1) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života. (2)31. Podľa Čl. 40 veta prvá Ústavy SR, každý má právo na ochranu zdravia.

32. Podľa § 488 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), záväzkovým vzťahom je

právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká
povinnosť splniť záväzok.

33. Podľa § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody,
z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

34. Podľa § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

35. Podľa § 13 ods. 1 až 3 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a

aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. (1) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. (2) Výšku náhrady
podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo. (3)

36. V zmysle čl. 8 základných princípov zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť
svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

37. Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie
strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a
žalobný návrh.

38. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä

skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

39. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Podľa ods. 2 na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností

môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

40. Podľa § 185 ods. 1 a 2 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (1). Súd môže
aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo
zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu

nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak (2).

41. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

42. V zmysle § 215 ods. 1 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.

43. Predmetom tohto konania je žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá
mu mala byť spôsobená v dôsledku prekročenia limitu maximálneho týždenného pracovného času
stanoveného v čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES v období od februára 2021 do decembra 2023,

pretoževdôsledkunesprávnehoprebratiasmerniceč.2003/88/ESdozákonač.315/2001Z.z.(ZoHaZZ)
sa neaktívna časť služobnej pohotovosti žalobcu ako hasiča nezapočítavala do fondu jeho služobného
času.

44. Žalovaný v konaní vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu a žiadal spor postúpiť

Mestskému súdu Bratislava IV. Súd mal za to, že námietka miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu
nebola dôvodná, keďže miestna príslušnosť tunajšieho súdu bola daná ustanovením § 17 CSP, podľa
ktorého všeobecným súdom štátu je súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá uplatnenéprávo, pričom škoda žalobcovi mala vzniknúť v mieste jeho služobnej činnosti, čo bolo na hasičskej
stanici v Trnave.

45. Súd dodáva, že v konaní išlo o uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorá mala žalobcovi
vzniknúť pri nesprávnej implementácii pravidla úniového práva do slovenského právneho poriadku.
Uvedený nárok patrí do agendy všeobecného súdnictva (§ 3 CSP) s poukazom na to, že žalobca si
uplatňoval voči žalovanému nárok na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva v dôsledku
nesprávnej transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku, čo možno subsumovať pod

súkromnoprávny spor. Zároveň, žalobca sa nedomáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia alebo
postupu žalovaného, ale zaplatenia konkrétnej sumy, o čom nemôže rozhodovať správny súd. Ide tak o
súkromnoprávny spor medzi žalobcom a žalovaným, a nie o vec patriacu do správneho súdnictva. Súd
pritom podporne odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1KO/5/2020 zo dňa 25.11.2020.

46. V konaní nebolo sporným, že žalobca je v štátnej službe vo funkcii hasič záchranár, na hasičskej

stanici v Trnave od 01.10.2012 až doposiaľ a zároveň že žalobcovi sa neaktívna časť pracovnej
pohotovosti nezapočítavala do fondu pracovného času. Spornou bola najmä pasívna vecná legitimácia
žalovaného a skutočnosť, či a aká ujma žalobcovi vznikla a následne aj primeranosť výšky uplatnenej
nemajetkovej ujmy. Sporným bolo aj to skutkové tvrdenie žalobcu, že žalobca v rozhodnom období
odpracoval celkovo o 862,5 hodín nad rámec maximálneho týždenného pracovného času.

47. Po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že týždenný pracovný (služobný) čas žalobcu
ako príslušníka hasičského zboru SR sa v rozhodnom období skladal zo 17 resp. 16-hodinových
pracovných zmien, po ktorých nasledovala 7 resp. 8-hodinová služobná pohotovosť žalobcu, pričom
súhrntakéhototýždennéhopracovnéhočasumápotenciálprekračovať48hodín,pretoženeaktívnačasť

služobnej pohotovosti žalobcu sa nezapočítava do služobného času. Uvedené je zrejmé z ustanovení
§ 86 ods. 2 ZoHaZZ a § 92 ods. 1 ZoHaZZ, z ktorých vyplýva, že zákon rozlišuje medzi vykonávaním
štátnej služby hasiča v rámci služobného času a vykonávaním štátnej služby hasiča v rámci určenej
služobnej pohotovosti, keď služobná pohotovosť bezprostredne nadväzuje na služobný čas hasiča.
V oboch prípadoch síce ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa však v zmysle zákona

do služobného (pracovného) času hasiča nezapočítava, a to napriek tomu, že nejde o čas odpočinku
predpokladaný smernicou. Súd mal však za to, že čas služobnej pohotovosti je potrebné zahrnúť
do výpočtu maximálneho týždenného pracovného času, pretože rozhodujúcim faktorom pre to, či sú
naplnené znaky pojmu služobný alebo pracovný čas je skutočnosť, že hasič je povinný byť prítomný na
mieste určenom služobným úradom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby.

48. Vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z.z. teda umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať
neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi pracovný čas tak, že
ten presiahne maximálnu hranicu týždenného pracovného času stanovenú v čl. 6 písm. b) smernice č.
2003/88/ES. Zákon č. 315/2001 Z.z. v rozpore so smernicou č. 2003/88/ES tak vyčleňuje zo služobného

(pracovného) času príslušníka HaZZ čas určenej pohotovosti, hoci smernica neumožňuje, aby členské
štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“. Žalovaný v rámci preberania
smernice č. 2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná pohotovosť
je pracovným (služobným) časom hasiča.

49. Smernica č. 2003/88/ES síce bola podľa bodu 5. Prílohy č. 4 zákona č. 315/2001 Z.z. prebratá do
uvedeného zákona, avšak len formálne, pretože cieľ sledovaný jej čl. 6 písm. b) (t. j. neprekročenie
priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol
v uvedenom zákone dosiahnutý. Podľa čl. 2 ods. 1. a 2. smernice č. 2003/88/ES pracovný čas
predstavujeakýkoľvekčas,počasktoréhopracovníkpracujepodľapokynovzamestnávateľaavykonáva

svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a čas odpočinku je
akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Prekročenie maximálneho týždenného pracovného
času 48 hodín stanoveného v čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES pritom umožňuje skutočnosť, že
predmetná smernica nebola správne prebratá do slovenského právneho poriadku, resp. do zákona
č. 315/2001 Z.z. (ZoHaZZ), keďže žalovaný v rámci preberania smernice nezohľadnil skutočnosť, že

pracovná pohotovosť predstavuje pracovný čas pracovníka. Výsledkom nesprávnej transpozície bola
skutočnosť, že zákon č. 315/2001 Z.z. v rozpore so smernicou č. 2003/88/ES vyčleňuje zo služobného
času hasiča čas určenej služobnej pohotovosti, z ktorého dôvodu služobný úrad nezapočítava čas
strávený služobnou pohotovosťou príslušníka HaZZ do fondu pracovného času.50. Ustanovenie § 86 ods. 1 ZoHZZ pritom nepredstavuje transpozíciu čl. 6 písm. b) smernice, ale rieši
len nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času na obdobie 6 mesiacov.

51. Na službu hasiča sa pritom nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES uvedené
v článku 2 ods. 2 smernice č. 89/391/EHS. Cieľom smernice č. 89/391/EHS je zavedenie opatrení
na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. V zmysle čl. 1 ods. 3
smernice č. 2003/88/ES sa táto vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle

článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.
Rozsah pôsobnosti smernice č. 89/391/EHS sa má vykladať v širšom zmysle, pričom výnimky z jej
pôsobnosti stanovené v čl. 2 ods. 2 sa musia vykladať reštriktívnym spôsobom. Ustanovenie čl. 2 ods.
2 smernice č. 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti tejto smernice služby civilnej ochrany ako také,
ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ktorých osobitná povaha je nevyhnutne v rozpore s
pravidlami uvedenými v tejto smernici. Súd mal tiež za to, že na žalobcu sa vzťahuje čl. 17 ods. 3 písm.

b) bod iii) smernice č. 2003/88/ES, ktorý odklon od čl. 6 neumožňuje. Súd tiež odkazuje na rozsudok
Súdneho dvora EÚ (veľká komora) zo dňa 05.10.2004 v spojených veciach C-397/01 až C-403/01
(C. E. a i. proti Deutsches Rotes Kreuz, Kreisverband Waldshut eV), v ktorom súdny dvor uviedol,
že „článok 2 ods. 2 prvý pododsek smernice 89/391 nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej
ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité

osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného
rozsahu pôsobnosti smernice 89/391 sa teda musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje
na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernica členským štátom chrániť. Z tohto
hľadiska bola výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391 prijatá len na
účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a

poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa
- pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy.“

52. Smernica č. 2003/88/ES je v zmysle čl. 29 adresovaná členským štátom a tieto zodpovedajú
za jej správne prebratie, a preto žalovanému ako členskému štátu Európskej únie a adresátovi

smernice v konaní o náhradu škody spôsobenej jej nesprávnym prebratím do právneho poriadku
svedčí pasívna vecná legitimácia. Článok 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES má priamy účinok, keďže
priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (viď
napr. rozhodnutie Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß proti Stadt Halle).
S poukazom na uvedené sa žalobca ako jednotlivec môže voči Slovenskej republike ako žalovanému

domáhať náhrady škody, ktorá mu vznikla porušením práva EÚ, čím je daná aktívna legitimácia žalobcu
a pasívna legitimácia žalovaného v tomto konaní.

53. Porušenie čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES možno považovať za dostatočne závažné, pretože
došlo k porušeniu jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného

týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a zároveň ide o
porušenie práva únie, ktoré je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. Napriek všetkému
vyššie uvedenému nebolo možné žalobe vyhovieť, a to z nasledovných dôvodov.

54. Sám žalobca v žalobe uviedol, že súdny dvor vo svojej judikatúre uvádza, že poškodení jednotlivci

majú právo na náhradu škody porušením úniového práva zo strany štátu v prípade, ak sú splnené tri
podmienky, a to: a) že cieľom porušenej právnej normy EÚ je priznať jednotlivcom práva a porušenie je
dostatočne závažné, b) existencia škody, c) priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou,
spôsobenoupoškodenýmjednotlivcom.Vtuprejednávanejvecivšakžalobcaanivznikškodyresp.ujmy,
a tým ani priamu príčinnú súvislosť medzi porušením a škodou, nepreukázal.

55. V sporovom konaní má strana jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky
spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto
povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení
je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na

svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to,
že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej
v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takýchprípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie
o veci (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 6/2010 zo dňa 22.09.2010).

56. Žalobca je predovšetkým povinný v žalobe uviesť také skutočnosti (skutkové tvrdenia), ktorými
vymedzí skutok (skutkový dej), na základe ktorého si v spore uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu,
ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu. Znamená to, že žalobca je povinný vymedziť predmet
konania po skutkovej stránke. Obsah relevantných skutkových tvrdení, ktoré je žalobca povinný v spore
tvrdiť, vychádza z hmotného práva, resp. z hypotézy hmotnoprávnej normy a tieto tvrdenia možno

považovať za podstatné a rozhodujúce.

57.Vtuprejednávanejvecižalobcasvojnárokuplatnenýžalobouskutkovovymedziltak(ataktohourobil
predmetom posúdenia súdom), že ide o nemajetkovú ujmu žalobcu s poukazom na porušenie práva
žalobcu na ochranu zdravia, na súkromie a rodinný život, z dôvodu, že musel na úkor svojho zdravia,
súkromia a rodinného života po práci reálne odpracovať viac, ako v zmysle smernice odpracovať mal

a mohol, pričom prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojej rodine, priateľom, rekreácii,
vzdelávaniu, záľubám, športu, cestovaniu, starostlivosti o domácnosť a činnostiam každodenného
života. Zároveň žalobca tvrdil, že jeho pracovný čas v uplatňovanom období presiahol opakovane
hranicu 48 hodín týždenne, a to celkovo o 862,5 hodín nad rámec takto stanoveného maximálneho
týždenného pracovného času.

58. Každá fyzická osoba má o. i. právo na ochranu svojej osobnosti, svojho života a zdravia, ako aj
súkromia (§ 11 OZ), pričom súčasťou súkromného života je nepochybne tiež rodinný život, ktorý zahŕňa
vzťahy medzi blízkymi príbuznými, ich rozvíjanie, čím sa napĺňa a rozvíja vlastná osobnosť danej fyzickej
osoby. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného a predstavuje

negatívne zásahy do jeho osobnostnej integrity, vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, súkromný a
pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne. V prípade zásahu do osobnostnej
sféry fyzickej osoby má táto v zmysle § 13 OZ právo požadovať zodpovedajúce zadosťučinenie, a to
morálne a v odôvodnených prípadoch aj majetkové, ktoré je primerané závažnosti ujmy a okolnostiam,
za ktorých k porušeniu práva došlo, pričom určenie výšky zadosťučinenia v peniazoch je výsledkom

voľnej úvahy súdu.

59. Ústava SR vychádza zo zásady, že do súkromného života osoby sa nesmie neoprávnene zasahovať,
resp. spôsobiť mu ujmu, pričom rodinný život a právo na jeho ochranu je súčasťou súkromia.
Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka je

existencia neoprávneného zásahu a skutočnosť, že takýto zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu
na chránených osobnostných právach. Zákon teda neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu.
Predovšetkým musí ísť o zásah protiprávny (neoprávnený), ktorý je súčasne objektívne spôsobilý
vyvolať ujmu spočívajúcu v narušení súkromia (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 424/2012 zo
dňa 06.11.2014). Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že nie sú rozhodujúce subjektívne pocity osoby,

ktorej sa tvrdený zásah týka, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom
mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne v spoločenskom postavení) vnímala aj každá iná fyzická
osoba (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/137/2008 zo dňa 18.02.2010).

60. Vzhľadom na vyššie uvedené, súdnu ochranu osobnostnému právu žalobcu na zdravie a súkromný

život by bolo možné poskytnúť vtedy, ak by konanie pôvodcu zásahu bolo protiprávne, ďalej bolo by
objektívnespôsobilédoprávanaochranuosobnostizasiahnuťazároveňbyexistovalapríčinnásúvislosť
medzi protiprávnym zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú
ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy.

61. Predovšetkým súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca ako obdobie, za ktoré si uplatňuje náhradu
nemajetkovej ujmy, označil v žalobe obdobie február 2021 - december 2023.

62. Žalobca ako poškodený bol povinný tvrdiť, aké konkrétne následky v jednotlivých oblastiach jeho
života v dôsledku nesprávnej transpozície smernice nastali, pričom zároveň bol povinný svoje tvrdenia

aj preukázať relevantnými dôkazmi. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné vyvodiť len zo
samotnej nesprávnej transpozície smernice bez ohľadu, na to, aká (a či vôbec) bola ujma na jednotlivých
stránkach života dotknutej osoby. Žalobca mal naopak povinnosť v prípade uplatňovania peňažnej
náhrady hodnoverne preukázať, jednak vznik nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života, rozsaha intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným
a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy.

63. Napriek tomu, že žalovaný v priebehu celého konania poukazoval na to, že žalobca žiadnu
konkrétnu ujmu netvrdí, žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutkové tvrdenia, z ktorých by bolo možné
vyvodiť, v čom pociťoval ujmu na súkromnom a rodinnom živote, resp. na jeho zdraví. Žalobcova
argumentácia v konaní bola len všeobecnou, pričom žalobca ani konkrétne netvrdil, ani nepreukázal,
dopad prekračovania maximálneho týždenného pracovného času na jeho rodinný a spoločenský život,

na jeho zdravie, prípadne iné sféry života.

64. V tu prejednávanej veci mal súd za to, že samotnú nesprávnu transpozíciu smernice, ktorá umožňuje
prekračovať maximálny týždenný pracovný čas príslušníka HaZZ, nemožno považovať bez ďalšieho
za konanie, v dôsledku ktorého automaticky vzniká ujma na osobnostných právach príslušníka HaZZ,
ale túto ujmu je potrebné tvrdiť a preukázať. Žalobca nepreukázal žiadne konkrétne následky, ktoré

mu mali v súvislosti s vyššie uvedeným na jeho osobnostných právach vzniknúť. Pre úspech v tomto
konaní nestačilo preukázať iba nesprávne transponovanie smernice, ale aj vznik nemajetkovej ujmy
a tiež príčinnú súvislosť medzi nesprávnym transponovaním smernice a vznikom nemajetkovej ujmy.

65. V žiadnom prípade nie je možné vychádzať z toho, že vznik ujmy sa v prípade nesprávnej

transpozície smernice prezumuje. Nesprávna transpozícia smernice totiž iba vytvára možnosť
rozvrhnutia pracovného času žalobcu v rozpore so smernicou zo strany zamestnávateľa žalobcu, avšak
tento môže urobiť rozvrhnutie pracovného času aj v súlade so smernicou. Z uvedeného vyplýva, že
je vylúčené, aby pre úspech v konaní bola preukázaná len nesprávna transpozícia smernice, ale bolo
potrebné preukázať konkrétne následky u konkrétneho žalobcu.

66. V konaní bolo sporným, či a aké následky na súkromný život a zdravie žalobcu mala skutočnosť, že
v niektoré týždne pracoval nad rámec maximálneho týždenného pracovného času. Dôkazná povinnosť
na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, ako
i kritérií pre určenie jej výšky stíha výlučne poškodeného, t. j. žalobcu (porovnaj napr. uznesenie

Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 285/2018 zo dňa 15.08.2018, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.
IV.ÚS 1/2012 zo dňa 12.01.2012).

67. Súd mal za to, že žalobcovi sa v konaní nepodarilo preukázať, že nastali akékoľvek konkrétne
následky v jeho živote z dôvodu nesprávnej transpozície smernice, ktoré by skutočne vnímal ako zásah

do práva na ochranu osobnosti príp. zdravia.

68. Žalobca o následkoch v rámci výsluchu vypovedal, že keď po práci príde domov, tak nie je v kondícii,
je unavený, odpočíva a nevenuje sa svojmu maloletému synovi toľko, koľko by mohol. Mimo rodiny tiež
rád športuje, pláva, má rád cyklistiku, beh, turistiku a pomáha sa starať o vinohrad svojej priateľke. Čo

sa týka jeho zdravotného stavu, pravidelne každý rok absolvuje preventívnu lekársku prehliadku, cíti
sa zdravý, po službách unavenejší. Prácu hasiča však vykonáva rád. Keď nastúpil k hasičom, bol rád,
že sa dostal na takúto pozíciu robiť túto záslužnú prácu, ale postupom času, keď sa životné situácie
menia, narodil sa mu syn, má rodinu, sa začal na to pozerať inak, najmä so synom začal chcieť tráviť
viacej času. Písomne nepodnikol kroky zamestnávateľovi, aby mu uviedol, že má s rozvrhnutím času

problém, v ústnej forme sa bavili s nadriadenými, ale neboli k tomu žiadne stanoviská. Žalobca tiež nič
oficiálne nepodával. Na otázku žalovaného, že keď mu vznikne nadčas, či si vyberá náhradné voľno
alebo finančné preplácanie, žalobca uviedol, že tam nemá inú možnosť ako voľno. Na záver žalobca
uviedol, že práca hasiča ho baví, je rád, že ju vykonáva a je si vedomý aj toho, že nie je možné prácu
hasiča vykonávať s rovnomerne rozvrhnutým pracovným časom.

69. Z výsluchu žalobcu ako dôkazného prostriedku nebolo možné mať za nepochybne preukázané,
že práca žalobcu nad rámec maximálneho týždňového pracovného času v rozhodnom období mala
skutočne negatívny dopad na súkromný a rodinný život žalobcu alebo na jeho zdravie, resp. že by sa
tým zasiahlo do jeho osobnostných práv.

70. Hoci žalobca v replike výslovne tvrdil, že porušenie povinností žalovaného malo negatívny vplyv
na rodinné vzťahy, osobné záujmy žalobcu, jeho fyzický a psychický stav, a že negatívny následok
porušenia povinností žalovaného sa aj skutočne a hmatateľne prejavil a negatívne sa to podpísalona jeho fyzickom a psychickom stave, pravdivosť uvedeného tvrdenia žalobca ničím nepreukázal.
Z výsluchu žalobcu, ako jediného relevantného dôkazu, žiadne negatívne následky na jeho fyzickom
apsychickomstavepreukázanéneboli.Pokiaľideozdravotnýstav,privýsluchužalobcanaopakuviedol,

že zdravotne sa cíti dobre.

71.Vzhľadomnavyššieuvedenénebolomožnédospieťkinémuzáveruakoktomu,ženielenžežalobca
ani netvrdil konkrétny vznik nemajetkovej ujmy, vznik nemajetkovej ujmy nevyplynul ani z jeho výpovede
na pojednávaní. Ak žalobca tvrdí zásah do práva na ochranu jeho osobnosti a zdravia, musí tvrdiť,

ale aj preukázať, či, ako konkrétne a v akom rozsahu k nemu prišlo. Ide o požiadavku, ktorá platí aj
pre konanie napr. o ochrane osobnosti v prípade úmrtia blízkej osoby pri dopravnej nehode, o ochrane
osobnosti v prípade prieťahov v konaní, o ochrane osobnosti v prípade nezákonného rozhodnutia, atď.
Niet dôvodu, prečo by uvedené nemalo platiť v tu prejednávanej veci.

72. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je existencia závažnej ujmy, pričom

zazávažnúujmujepotrebnépovažovaťujmu,ktorúosobavzhľadomnaokolnosti,zaktorýchkporušeniu
práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Nie sú
pritom rozhodujúce subjektívne pocity tejto osoby, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu
takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. V tejto súvislosti súd poukazuje na
to, že v tu prejednávanej veci žalobca nielen že nepreukázal, že sám ujmu pociťuje ako značnú (pritom

to nevyplýva ani z jeho skutkových tvrdení týkajúcich sa jeho života a zdravia), nie je naplnená ani
podmienka objektívneho vnímania ujmy, pretože nie každá osoba považuje prácu na úkor voľného času
za ujmu na svojich právach.

73. Bez ohľadu na vyššie uvedené, ak by sa aj žalobcovi podarilo v konaní preukázať zásah do svojich

osobnostných práv v zmysle vzniku ujmy, súd poukazuje na skutočnosť, že žalobcovi sa nepodarilo
preukázať závažnosť zásahu, ktorý by odôvodňoval akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Nestačí, aby žalobca zásah do svojich osobnostných práv označoval ako podstatný, či vážny, ale je
potrebné to aj preukázať, čo sa však žalobcovi nepodarilo.

74. V súvislosti s vyššie uvedeným súd uvádza, že v konaní bolo sporným, či žalobca v uplatňovanom
obdobíodpracovalo862,5hodínnadrámecmaximálneho48-hodinovéhotýždennéhopracovnéhočasu.
Tu je potrebné poukázať na to, že žalovaný nespochybňoval plán služieb predložený žalobcom ako taký,
ale iba výpočty, ku ktorým žalobca dospel, keď vychádzal z tohto plánu. Žalovaný konkrétne namietal,
že žalobca pri výpočte uvedených hodín nesprávne započítal aj čas dovolenky a dni plateného voľna,

čím žalovaný účinne spochybnil výpočet v tabuľke predloženej žalobcom.

75. Súd mal za to, že pri výpočte pre ustálenie rozsahu prípadnej ujmy nebolo možné vychádzať z
fondu pracovného času, pretože tento pojem nie je totožný s pojmom pracovný čas v zmysle smernice.
Vychádzajúc z definícií pojmov pracovný čas a čas odpočinku v čl. 2 smernice, je zrejmé, že čas

dovolenky a voľna nemôže spadať pod pojem pracovný čas (pretože žalobca v tomto čase nepracuje
podľa pokynov zamestnávateľa a ani nevykonáva svoju činnosť), ale ide o čas odpočinku. Fond
pracovnéhočasuslúžilennavýpočetplatuasúvňomzahrnutévšetkytiehodiny,zaktorépatrížalobcovi
plat. Nie všetky takto zahrnuté hodiny sú však reálne odpracovanými hodinami, keďže sú v ňom zahrnuté
ajdovolenkaarôznedniplatenéhovoľna(akonapr.služobnévoľno,náhradnévoľnozaprácuvosviatok,

práceneschopnosť, návšteva lekára, sprevádzanie rodinného príslušníka,...). Znamená to teda, že fond
pracovného času nie je ukazovateľom počtu reálne odpracovaných hodín. Napriek tomu žalobca aj
odpočinok zarátava medzi odpracované hodiny a od týchto odvíja svoje výpočty, hoci za odpracované
hodiny by mal zarátať iba hodiny strávené v práci alebo pohotovosťou v mieste výkonu štátnej služby.
Vzhľadom na uvedené nebolo možné mať v konaní za preukázaný žalobcom tvrdený rozsah hodín

862,5 hodín, ktoré mal skutočne odpracovať nad rámec maximálneho týždenného pracovného času
v rozhodnom období. Na uvedený záver nemá vplyv novelizácia § 97 ZoHZZ, keďže ako už súd uviedol,
je potrebné vychádzať z definícií pojmov pracovný čas a čas odpočinku v čl. 2 smernice.

76. Samotné konštatovanie žalobcu, že v uplatňovanom období odpracoval spravidla každý tretí týždeň

tri 24-hodinové zmeny za týždeň, pre záver o závažnosti ujmy nepostačuje. Jednak žalobca uvádza
termín „spravidla“ a zároveň nie je zrejmé, v akom rozsahu celkovo išlo o prekročenie maximálneho
týždenného pracovného času v uplatňovanom období, t. j. o koľko hodín nad rámec maximálneho 48-
hodinového týždenného pracovného času žalobca v uplatňovanom období odpracoval. Ak nie je známyrozsah hodín reálne odpracovaných žalobcom nad rámec maximálneho týždenného pracovného času
v uplatňovanom období, nie je možné mať za preukázaný rozsah, v akom sa mohla práca nad uvedený
rámec dotknúť života žalobcu. Následne potom nemožno konštatovať, že by išlo o zásah závažný. Sám

žalobca v replike pritom uvádzal, že má za to, že spôsobená ujma je natoľko závažná, že ktorákoľvek
iná fyzická osoba by celkom objektívne vnímala ako mimoriadne závažnú ujmu to, že bola nenávratne
ukrátenáosvojvoľnýčasvtakomveľkomrozsahu,akožalobca.Žalobcavšakvkonaníkonkrétnyrozsah
ukrátenia o voľný čas z vyššie uvedených dôvodov nepreukázal. Nie je tiež možné neprihliadnuť na to,
že podľa prepočtu žalovaného v duplike, žalobca v iných týždňoch odpracoval podstatne menej ako 48

hodín, čo znižuje intenzitu prípadného zásahu v „spravidla každom treťom týždni“.

77. Súd dodáva, že nemožno tiež opomenúť prevenčnú povinnosť vyžadovanú ustanovením § 415 OZ,
podľa ktorého je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku,
na prírode a životnom prostredí. Je zrejmé, že žalobca pred vstupom do zboru bol oboznámený,
ako bude fungovať jeho rozvrhnutie služobného času. Napriek tomu žalobca do zboru vstúpil, hoci si

v rámci prevenčnej povinnosti uvedený vstup mohol a mal zvážiť a prípadne sa zamestnať u iného
zamestnávateľa. Zároveň nebolo preukázané, že by žalobca namietal proti rozpisu služieb alebo
proti prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času u zamestnávateľa. Práve naopak
sám žalobca uviedol, že si je vedomý toho, že prácu hasiča nie je možné vykonávať s rovnomerne
rozvrhnutým pracovným časom. Z uvedeného nie je možné dospieť k záveru, že by si žalobca splnil

prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 OZ.

78. Súd tiež poukazuje na to, že žalobcovi nič nebránilo a nebráni (vychádzajúc z priameho účinku
smernice)domáhaťsasvojhonárokuprostredníctvomžalobypodanejprotizamestnávateľoviadomáhať
sa dodržiavania článku 6 písm. b) smernice pri plánovaní služieb, ako aj prípadne mzdových nárokov. Aj

zo skutočnosti, že žalobca sa žiadnych nárokov voči svojmu zamestnávateľovi nedomáha, možno mať
pochybnosti o tom, či žalobca skutočne pociťuje nesprávnu transpozíciu smernice za zásah do svojich
osobnostných práv.

79. Okrem vyššie uvedeného poukazuje súd na to, že zo znenia ustanovenia § 13 OZ nevyplýva

možnosť súdu poskytnúť primeranú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy len na základe existencie
neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, t. j. bez preukázania negatívneho prejavu vo
sfére osobnosti fyzickej osoby. Okrem toho, právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zmysle
§ 13 ods. 2 OZ nastupuje až po tom, čo by sa zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ (upustenie
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti; odstránenie následkov týchto zásahov;

primerané zadosťučinenie vo forme napr. ospravedlnenia) nezdalo postačujúce. Náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch teda môže byť priznaná za podmienok, že samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a že nie je možné túto vzniknutú ujmu
uspokojiť inak, a to napr. formou ospravedlnenia, uverejnenia rozsudku, a podobne.

80. Žalobca bol pre úspech v spore povinný uniesť aj dôkazné bremeno o tvrdení, že v dôsledku
nesprávnej transpozície smernice mu vznikla závažná ujma, ktorú je potrebné odškodniť finančne.
Žalobca nepreukázal, prečo nemožno jeho nemajetkovú ujmu (ak by preukázal jej vznik a rozsah)
uspokojiť inak než peňažnou formou, t. j. prečo by nepostačovalo zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ
(t. j. napr. ospravedlnenie, zverejnenie rozsudku, ...). Z ustanovenia § 13 OZ pritom vyplýva postupnosť

krokov, ktoré je potrebné naplniť pre preukázanie nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy.

81. Súd dodáva, že v tu prejednávanej veci nebol viazaný rozhodnutiami odvolacích súdov v iných
veciach, na ktoré poukazoval žalobca, keďže nejde o záväzné rozhodnutia pre súd v tomto konaní.
Najmä však súd poukazuje na skutočnosť, že súd musí ku každej žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy

pristupovať individuálne.

82. V tejto súvislosti súd odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa
31.01.2023, v ktorom dovolací k otázke náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že „otázka výšky náhrady
nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových

okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných
veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto
individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Pokiaľ účelom § 421
ods. 1 písm. b) CSP je to, aby sa vyriešením niektorej, doposiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenejprávnej otázky vytvorila a ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu, je namieste konštatovanie, že
vyriešením takto individuálnej otázky ako je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, sa ani nemôže
vytvoriťustálenározhodovaciapraxdovolaciehosúdu.Priposúdeníahodnotenízákonomustanovených

východísk na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupujú súdy vždy rozdielne v každom
konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci
určovania konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy,
keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvalifikovať a vyčísliť (7Cdo/131/2020).“
Uvedené rozhodnutie je použiteľné aj v tu prejednávanej veci, pretože ide rovnako o nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy, a to rovnako vychádzajúc z ust. § 11 a nasl. OZ.

83.Súdmalzato,ženároknanáhradunemajetkovejujmyvpeniazochnemožnovyvodiťlenzosamotnej
nesprávnej transpozície smernice, bez ohľadu na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky
života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. Práca žalobcu nad rámec
maximálneho týždenného pracovného času môže predstavovať určitú nemateriálnu ujmu, to však ale

žalobcu nezbavuje povinnosti preukázať vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a
intenzituzásahu,akoajto,ženapr.ospravedlnenieniejedostatočneúčinnýmaefektívnymprostriedkom
na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Je predmetom dokazovania posúdenie toho, či ide o
ujmu nepatrnú alebo značnú, pričom je na žalobcovi ako poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii
takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú

situáciu, v konaní hodnoverne preukázal. Žalobcu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce
v povinnosti preukázať skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávnej transpozície
smernice a následného prekračovania maximálneho týždenného pracovného času vznikla nemajetková
ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch (porovnaj rozsudok Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/443/2016 zo dňa 25.07.2017). Súd tiež podporne poukazuje na uznesenie

Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 285/2018 zo dňa 15.08.2018 a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.
IV.ÚS 271/2018 zo dňa 19.04.2018.

84. Súd tiež dáva do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/159/2019 zo dňa
27.05.2020, v ktorom odvolací súd uviedol, že „podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v

peniazoch (t. j. materiálnej satisfakcie) je - vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach daného
prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru dovolacieho súdu
považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,
intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú
rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom

mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná
fyzická osoba (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 232/2010 zo dňa 29.06.2011). ......
21. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť
založenénakonkrétnychapreskúmateľnýchhľadiskách,ktorémusiavychádzaťzoskutkovéhostavu,na
základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach

spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného.
V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky
nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej právnej úpravy, ktorá stanovuje okruh
skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť,
potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej

existencienesprávnehoúradnéhopostupu,činezákonnéhorozhodnutiabezzreteľananásledkydopadu
vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k
nej došlo.“ Obdobne sa vyjadril aj Krajský súd v Bratislave v rozsudku sp. zn. 5Co/192/2019 zo dňa
29.10.2019.

85. V konaní bolo pre úspech žaloby potrebné, aby žalobca preukázal zásah (vrátane rozsahu tohto
zásahu) do jeho osobnostnej sféry, teda do rodinných väzieb a zdravotného stavu v rozhodnom
období a aby zároveň preukázal príčinnú súvislosť medzi prácou nad rámec maximálneho týždenného
pracovnéhočasuvrozhodnomobdobíatýmtozásahom.Súdmalzato,žežalobcavkonanínepreukázal
ani vznik samotnej nemajetkovej ujmy, ani jej rozsah, a teda nemohol ani preukázať príčinnú súvislosť

medzi prácou nad rámec maximálneho týždenného pracovného času a vznikom nemajetkovej ujmy.
Žalobcavkonanínepreukázaltakýzásahdosúkromnéhoaleborodinnéhoživota,čineoprávnenýzásah,
ktorý by sa odrazil napríklad v medziľudských vzťahoch či nepriaznivom zdravotnom stave žalobcu vpríčinnejsúvislostisvýkonompráce,hocitovžalobetvrdil.Vdôsledkunesprávnejtranspozíciesmernice
bez ďalšieho nie je možné priznať nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy.

86. V tu prejednávanej veci teda žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno,
vo vzťahu k preukázaniu vzniku nemajetkovej ujmy, rozsahu ujmy, príčinnej súvislosti a primeranosti
požadovanej náhrady, z ktorého dôvodu bolo potrebné žalobu zamietnuť. V neposlednom rade je však
potrebné poukázať na to, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je ekvivalentom straty na zárobku a nemôže
byť určovaná matematickým výpočtom majúcim základ v mzdových nárokoch.

87. Súd pritom dáva do pozornosti nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 424/2012 zo dňa 06.11.2014,
ktorý pripúšťa neúspešnosť žaloby o ochranu osobnosti pri nízkom stupni závažnosti zásahu, keď
uzatvára, že dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením § 11
Občianskeho zákonníka je určitá ujma, pričom z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu
došlo a stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi môžu vyskytnúť

ujmy,ktorésvojoupovahoualebostupňomzávažnostia)neopodstatňujúaninemateriálnuanimateriálnu
satisfakciu, b) opodstatňujú (len) nemateriálnu satisfakciu, c) opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj
materiálnu satisfakciu.

88. Súd nevykonal dokazovanie výsluchom svedka navrhnutého žalovaným, keďže by išlo o nadbytočný

dôkaz, ktorý by nemohol viesť k inému rozhodnutiu súdu.

89. Nad rámec uvedeného súd dodáva, že žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného
nároku, bližšie sa však súd otázke premlčania nároku nevenoval, keďže žalobcovi nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch nevznikol.

90. Podľa § 251 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), trovy konania sú
všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s
uplatňovaním alebo bránením práva.

91. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci. (1) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. (2)

92. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (1) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník. (2)

93. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

94. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP, keď žalovaný bol v konaní plne úspešný. To v konečnom dôsledku znamená nárok
žalovaného voči žalobcovi na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 100%, o čom

súd rozhodol vo výroku II. rozsudku.

95. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v sporových konaniach sa uplatňuje tzv. zásada úspechu,
v zmysle ktorej súd prizná úspešnej strane náhradu trov konania proti neúspešnej strane. Iba v
prípade existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa nemusí súd v zmysle § 257 CSP výnimočne

náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Ustanovenie § 257 CSP upravuje moderačné právo
súdu, pričom podľa dôvodovej správy k uvedenému ustanoveniu, osobitné kritérium dôvodov hodných
osobitného zreteľa sa má vykladať prísne reštriktívne, a teda uplatnenie tohto ustanovenia prichádza do
úvahy len výnimočne, keď výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach
u strán sporu.

96. Súd mal za to, že v konaní neboli produkované žiadne také dôvody hodné osobitného zreteľa,
žiadne výnimočné okolnosti veci alebo na strane žalobcu, ktoré by odôvodňovali použitie citovaného
ustanovenia.97. Pokiaľ ide o skutočnosť priznania nároku na náhradu trov konania strane, ktorá v konaní nie je
zastúpená advokátom a nevznikla jej poplatková povinnosť, súd poukazuje na uznesenie Krajského

súdu v Trnave č. k. 24Co/91/2020-111 zo dňa 02.06.2021, v ktorom odvolací súd vo veci, kde na
strane žalovaného vystupovalo Ministerstvo vnútra SR, uviedol, že „10. Vzhľadom na skutočnosť, že o
nároku na náhradu trov konania sa rozhoduje bez návrhu, výrok o trovách konania musí byť súčasťou
rozhodnutia, a to aj vtedy, ak sa v konaní úspešná strana svojím výslovným prejavom, nevzbudzujúcim
pochybnosti, nároku na náhradu trov konania vzdá. V takomto prípade súd rozhodne, že strana nemá

nárok na náhradu trov konania a v odôvodnení uvedie tento dôvod. Obdobne postupuje aj v prípade,
ak trovy konania strane nevznikli. Pokiaľ naopak zostane strana pri uplatnení nároku na náhradu
trov nečinná, bez ďalšieho nie je možné ustáliť, že sa nároku na náhradu trov konania vzdáva. 11.
Odvolací súd nezistil dôvody pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému, pretože z obsahu spisu
nevyplýva, že by sa žalovaný svojím výslovným prejavom vzdal nároku na náhradu trov konania. Navyše
žalovaný bol v konaní aktívny, zúčastnil sa aj pojednávania vo veci, z čoho nemožno usudzovať, že

by žalovanému trovy konania nevznikli. Pokiaľ súd prvej inštancie žalovanému náhradu trov konania
nepriznal, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci tak ako uvádza odvolateľ v
podanom odvolaní.“

98. O výške náhrady trov konania žalovaného bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po

právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujemožnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaOkresnom
súde Trnava (§ 355 ods. 1 CSP, § 357 písm. m) CSP).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie
len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda,
môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať

návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).