Rozsudok – Spoluvlastníctvo ,
Pripúštajúce spätvzatie návrhu, zrušujúce rozsudok… Judgement was issued on Wednesday, May 22, 2025

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 22C/89/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2124206447
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Greguš, PhD., LL.M.

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2025:2124206447.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudcom JUDr. Jozefom Gregušom, PhD., LL.M., v spore žalobcu 1/: A. B., nar.:

XX.XX.XXXX, bytom C. D. XX, XXX XX E. a žalobcu 2/: F. G., nar.: XX.XX.XXXX, bytom D. G. X, XXX
XX E., v zast.: JUDr. Miloš Chrenko, advokát so sídlom Hlavná 25, 917 01 Trnava, v zast.: A. B., nar.:
XX.XX.XXXX, bytom H. XXXX/XX, XXX XX I., v zast.: MICHALIČKA advokáti s.r.o., IČO: 53 309 936,
so sídlom Halenárska 18, 917 01 Trnava, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, takto

r o z h o d o l:

r o z h o d o l :

I. Súd z r u š u j e podielové spoluvlastníctvo žalobcov a žalovaného k nehnuteľnostiam, ktoré sú

evidované Okresným úradom Trnava, katastrálnym odborom, nachádzajúce sa v katastrálnom území I.,
v obci I., v okrese I. a ktoré sú evidované na LV č. XXXX, a to:

-bytč.XX,nachádzajúcisanaXX.D.C.J.H.XX,XXXXXI.,vbytovomdomesos.č.:XXXXpostaveného
na parcele reg. „K.“ č.: XXXX/XX o výmere XXXXX ako aj spoluvlastnícky podiel o veľkosti XXXX/
XXXXXX na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a spoluvlastnícky
podiel k pozemku.

II. Súd prikazuje nehnuteľnosti, ktoré sú evidované Okresným úradom Trnava, katastrálnym odborom,
nachádzajúce sa v katastrálnom území I., v obci I., v okrese I. a ktoré sú evidované na LV č. XXXX, a to:

- byt č. XX, nachádzajúci sa na XX. poschodí na ulici H. XX, XXX XX I., v bytovom dome so s.č.:
XXXX postaveného na parcele reg. „K.“ L.: XXXX/XX o výmere XXXXX ako aj spoluvlastnícky podiel
o veľkosti XXXX/XXXXXX na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve
a spoluvlastnícky podiel k pozemku.

do podielového spoluvlastníctva žalobcu 1/ a žalobcu 2/, každému v spoluvlastníckom podiele 1.

III. Žalobca 1/ je povinný zaplatiť žalovanému peňažnú náhradu vo výške 20.500,00 EUR, a to do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku.

IV. Žalobca 2/ je povinný zaplatiť žalovanému peňažnú náhradu vo výške 20.500,00 EUR, a to do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku.

V. Žalobcovia majú voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100,00 % s výnimkou
nároku na náhradu trov konania za jeden úkon právnej služby, a to účasť na pojednávaní konanom
dňa 22.05.2025.

VI. Žalovaný má voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100,00 % za jeden úkon
právnej služby, a to účasť na pojednávaní konanom dňa 22.05.2025. o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa doručenou žalobou Okresnému súdu Trnava dňa 14.08.2024 domáhali zrušenia
a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, ktorá je bližšie uvedená a definovaná vo

výrokovej časti tohto rozsudku.

2. Žalobcovia svoju žalobu odôvodnili tým, že s poukazom na narušené rodinné vzťahy nemajú
záujem zotrvávať v tomto spoluvlastníckom vzťahu so žalovaným a majú záujem spoluvlastníctvo
zrušiť a vyporiadať. V záujme mimosúdneho vyriešenie sporu oslovili žalovaného, a to najskôr ústne,
neskôr aj písomne prostredníctvom právneho zástupcu. Žalovanému navrhli zrušenie podielového

spoluvlastníctva dohodou, a to tak, že by žalovaný svoj podiel 1/3 v nehnuteľnostiach previedol
na žalobcov rovným dielom (t.j. na každého zo žalobcov by previedol rovnako podiel 1/6 z celku
nehnuteľností) a oni mu za jeho podiel navrhli vyplatiť všeobecnú hodnotu jeho spoluvlastníckeho
podielu. Vychádzajúc z uznesenia o dedičstve, v zmysle ktorého všeobecná hodnota nehnuteľností
bola 130.000,00 EUR, ponúkli mu vyplatiť sumu 43.333,33 EUR. Žalovaný sa prostredníctvom svojho

právneho zástupcu vyjadril, že so zrušením spoluvlastníctva nesúhlasí, pričom jeho dôvodom pre
nesúhlas bola skutočnosť, že za hodnotu svojho spoluvlastníckeho podielu si nekúpi inú nehnuteľnosť
v Trnave. Žiadnu inú alternatívu (s poukazom na pripcipiálne odmietnutie zrušenia spoluvlastníctva)
nenavrhol. Nakoľko mimosúdna dohoda so žalovaným nie je vôbec možná (keď tento zrušenie
spoluvlastníctva úplne odmieta), sú nútení domáhať sa ochrany svojich práv a zrušenia spoluvlastníctva

súdnou cestou. Nehnuteľnosti nie sú reálne deliteľné podľa spoluvlastníckych podielov, nakoľko
sa jedná o byt a ten technicky nie je možné rozdeliť na tri samostatné nehnuteľnosti. Je preto
nesporné, že rozdelenie nehnuteľností nie je možné a je potrebné ich prikázať jednému alebo viacerým
spoluvlastníkom za primeranú náhradu. Za účelom zistenia všeobecnej hodnoty nehnuteľností a
hodnoty spoluvlastníckeho podielu žalovaného oslovili znalca z príslušného odboru a ten vypracoval

znalecký posudok na zistenie všeobecnej hodnoty nehnuteľností. Podľa znaleckého posudku č. XX/
XXXX vypracovaného znalcom M. N. O. všeobecná hodnota nehnuteľností predstavuje sumu 123.000
EUR, teda všeobecná hodnota spoluvlastníckeho podielu žalovaného predstavuje sumu 41.000 EUR.
Znalecký posudok má náležitosti podľa § 209 ods. 2 CSP a preto sa na neho prihliada ako na
posudok súdom ustanoveného znalca. Majú záujem o nadobudnutie nehnuteľností (rovným dielom)

a súčasne majú peňažné prostriedky na vyplatenie žalovaného. V rámci mimosúdneho rokovania
žalovanému ponúkali sumu 43.333,33 EUR, teda dokonca sumu vyššiu, ako je všeobecná hodnota
podielu žalovaného zistená znaleckým posudkom. Navrhujú preto, aby súd nehnuteľnosti prikázal do
ich podielového spoluvlastníctva v rovnakých podieloch (každému v podiele 1 z celku) s povinnosťou
výplaty žalovaného za jeho spoluvlastnícky podiel v sume 41.000,00 EUR (teda každý zo žalobcov

vyplatí žalovanému sumu 20.500,00 EUR).

3. Žalobcovia na preukázanie svojich tvrdení priložili k svojej žalobe výpis z listu vlastníctva č. XXXX,
uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn.: XXX/XX/XXXX-XX zo dňa 02.08.2023, výzvu na uzatvorenie
mimosúdnej dohody, vyjadrenie žalovaného k návrhu na mimosúdnu dohodu, znalecký posudok č. XX

na stanovenie všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti od znalca M. N. O..

4. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu zaslal súdu svoje písomné vyjadrenie, ktoré
odôvodnil nasledovne. Podľa § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodov hodných osobitného
zreteľa súd nezruší a nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a

rozdelením výťažku. Spoločnou podmienkou, ktorá musí byť splnená, ak chce súd upustiť od zrušenia
spoluvlastníctva, je okolnosť, že taký postup je odôvodnený dôvodmi hodnými osobitného zreteľa.
Ustanovenie § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka o dôvodoch hodných osobitného zreteľa, pre ktoré
súd nezruší a nevyporiada podielové spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci
a rozdelením výťažku, patrí k právnym normám s relatívne neurčitou (abstraktnou - nekonkrétnou)

hypotézou („dôvody hodné osobitného zreteľa“), t. j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je
stanovená priamo právnym predpisom, ale ktoré tak ponechávajú súdu, aby vymedzil sám hypotézu
právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností podľa svojho uváženia v každom
jednotlivom prípade. Zamietnuť návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva podľa §
142 ods. 2 OZ možno iba so zreteľom na skutočnosti, ktoré tu boli v čase rozhodovania súdu (R 4/1994).

Predmetný byt nadobudli rodičia účastníkov konania v roku cca 1977 od kedy ho užívali až do ich smrtispoločne. Okrem rodičov byt užívali aj ich spoločne deti – účastníci súdneho konania. Žalobcovia sa z
bytu odsťahovali ako dospelý a v súčasnosti žijú vo vlastných rodinných domoch v obci E.. Žalovaný
však nikdy z predmetného bytu neodišiel, býva tam v ňom od roku 1977 do súčasnosti nepretržite

je to jediné obydlie, ktoré žalovaný užíva a v súčasnosti aj vlastní. Žalovaný sa postaral o spoločnú
matku účastníkov konania, ktorá spoločne s žalovaným žila v predmetnom byte, doopatroval ju až do
jej smrti. Má za to, že žalobcovia majú zabezpečené ich bývanie a predmetný byt nepotrebujú pre účel
svojho vlastného bývania. Žalovaný s návrhom na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
nesúhlasí a to z dôvodu, že tu existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalovaný nevlastní ani neužíva

žiadnu inú nehnuteľnosť určenú na bývanie, okrem predmetného bytu. Žalovaný nevlastní ani žiaden iný
nehnuteľný majetok a nemá ani potrebné úspory okrem nevyhnutnej rezervy, z ktorých by si aj v prípade
jeho vyplatenia z vyporiadania podielového spoluvlastníctva, mohol kúpiť nehnuteľnosť na bývanie. Ak
by vyporiadaním získal žalovaný finančné prostriedky vo výške, ktorá by mu umožňovala nadobudnúť
vlastnú nehnuteľnosť určenú na bývanie v mieste jeho bydliska, s vyporiadaním by určite súhlasil.
Vzhľadom však na hodnotu spoločného bytu ako aj na skutočnosť, že za cenu 41.000,00 EUR, ktorá mu

prislúcha nie je možné obstarať nehnuteľnosť určenú na bývanie v mieste jeho bydliska ako aj vzhľadom
naskutočnosť,žežalovanýnedisponujedostatočnýmiúsporaminakúpunehnuteľnostinabývanie,nieje
množné s návrhom na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva súhlasiť. Cena 1-izbových
bytov alebo garsóniek v pôvodnom stave v I. sa pohybuje v súčasnosti v rozmedzí od cca 84.000,00
EUR do cca 115.000,00 EUR. Predmetná suma na vyrovnanie podielu žalovaného tak nepredstavuje ani

polovicu z hodnoty potrebnej pre nadobudnutie najmenšieho bytu v I. žalovaným. Žalovaný je slobodný,
bezdetný a v prípade jeho smrti pripadajú ako jeho zákonní dediča v úvahu práve žalobcovia ako
jeho súrodenci (3. dedičská skupina). Ústavné právo žalované bývať a vlastniť majetok tu stoji voči
právu žalobcov vlastniť majetok, takže ich právo na bývania nie je na rozdiel od práva žalovaného
ohrozené. Žalovaný okrem podielu na predmetnom byte je vlastníkom desať ročného motorového

vozidla v minimálnej hodnote, ktoré potrebuje pre výkon svojho zamestnania. Úspory žalovaného sú cca
sedem tisíc eur. Iný majetok žalovaný nevlastní. Žalovaný je zamestnaný v spoločnosti PROFBAU, s.r.o.
P. XX, XXX XX D., kde je zamestnaný ako montér a dosahuje mesačný príjem 700,-Eur. Vzhľadom k
vyššie uvedenému má za to, že v vzhľadom na dlhodobé užívanie predmetnej nehnuteľnosti žalovaným,
na nemožnosť žalovaného zabezpečiť si vlastné bývanie ako aj na dôvody hodné osobitného zreteľa

navrhol súdu aby žalobu zamietol.

5. Následne žalobcovia zaslali súdu svoje písomné vyjadrenie (replika), v rámci ktorého okrem iného
uviedli, že žalovaný nesúhlasí so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva, a to z
dôvodu údajnej existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa. Za tieto dôvody hodné osobitného

zreteľa pritom žalovaný považuje len skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti dlhodobo užíva, nevlastní
iné nehnuteľnosti a že nemá úspory na kúpu iných nehnuteľností. Žalobcovia majú za to, že tieto
argumenty žalovaného nemôžu obstáť ako dôvod pre nezrušenie a nevyporiadanie spoluvlastníctva.
Podľa ustálenej súdnej praxe a judikatúry najvyšších súdnych autorít je nezrušenie spoluvlastníctva
možné len výnimočne a pri existencii skutočne závažných dôvodov. Za tieto závažné dôvody, t.j. za

dôvody hodné osobitného zreteľa považuje súdna prax najmä vek, zdravotný stav, sociálnu situáciu,
silnúcitovúväzbunanehnuteľnosťaleboobývanienehnuteľnostidieťaťom.PodľarozsudkuNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 1 Cdo/84/2009 zo dňa 30. novembra 2010 „existencia týchto dôvodov
musí byť natoľko závažná, aby bola nimi opodstatnená výnimočnosť takéhoto rozhodnutia. Logicky musí
ísť o skutočnosti takého významu a intenzity, že keby ich nebolo, súd by žalobe vyhovel. Dôvody hodné

osobitného zreteľa musia teda spočívať v okolnostiach takej povahy, že pri nich záujem žalovaného
ponechať spoluvlastnícky stav nezmenený, sa v porovnaní so záujmom žalobcov zrušiť podielové
spoluvlastníctvo ukáže ako významnejší a prednejší.“ Majú za to, že v prípade žalovaného nielenže nie
je splnená podmienka závažnosti dôvodov hodných osobitného zreteľa, ale takéto dôvody u žalovaného
ani neexistujú. Je síce pravdou, že žalovaný nevlastní ďalšie nehnuteľnosti, do ktorých by sme sa mohol

bezprostredne po skončení tohto sporu presťahovať, uvedené však v súdnej praxi nie je a nemôže byť
samé o sebe dôvodom pre nezrušenie spoluvlastníctva. Ak by súdy túto skutočnosť akceptovali ako
dôvod hodný osobitného zreteľa, ad absurdum by potom takmer žiadne spoluvlastníctvo nebolo možné
zrušiť, nakoľko by skoro vždy existoval spoluvlastník, ktorý nevlastní inú nehnuteľnosť. Podstatné v
danom prípade však je, že suma, ktorú navrhujú žalovanému vyplatiť, mu umožní zabezpečiť si riadne

bývanie, a to buď formou kúpy staršej nehnuteľnosti (keď je možné kúpu nehnuteľnosti dofinancovať
hypotekárnym úverom), alebo vo forme nájomného bývania (v danej lokalite na minimálne cca 7 rokov).
Ďalej poukazujú aj na skutočnosť, že žalovaný užíva nehnuteľnosti len zriedkavo, nakoľko pracuje
v zahraničí (v Rakúsku) a ako sám tvrdí (vo svojom vyjadrení k návrhu na uzavretie mimosúdnejdohody) „do bytu sa vracia len na víkendy, dovolenky, sviatky prípadne v čase jeho práce neschopnosti“.
Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný nehnuteľnosti ani reálne nepotrebuje, keď má zabezpečené
ubytovanie v mieste svojej práce v zahraničí a spoločné nehnuteľnosti užíva len sporadicky; preto

jeho užívanie nie je možné kvalifikovať ani ako plnohodnotné dlhodobé užívanie nehnuteľností a
ani ako dôvod hodný osobitného zreteľa. Čo sa týka zvyšných argumentov žalovaného ohľadom
jeho údajnej zlej finančnej situácie k tejto uvádzajú, že v prípade riadneho zamestnania, tvrdených
úspor cca 7.000 eur (ktorých výšku sporujú), výlučného vlastníctva motorového vozidla a podielu v
nehnuteľnostiach nemôžu ani len uvažovať o nemajetnosti žalovaného alebo nedostatku možností

zabezpečiť si vlastné bývanie. Notabene v situácii, keď žalovaný nemá takmer žiadne výdavky, keď
je slobodný, bezdetný, nemá vyšší vek, nemá zdravotné problémy a okrem spotrebovaných energií
nemá ani výdavky spojené s bývaním (štatisticky najvyšší mesačný výdavok slovenskej domácnosti je
práve na bývanie). Žalovaný za užívanie sporných nehnuteľností nič neplatí, hoci užíva nehnuteľnosti
nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Žalovaný ďalej uvádza údajný príjem zo zamestnania
iba vo výške 700 eur mesačne, avšak toto tvrdenie ničím nepreukazuje a ani preukázať nemôže,

nakoľko je nepravdivé. Podľa vedomostí žalovaný dosahuje príjem zo zamestnania v oveľa väčšej výške
ako sám uvádza. Uvedené dokazuje fakt, že žalovaný pracuje v zahraničí (v Rakúsku), kde sa mzdy
pohybujú v podstatne vyšších sumách a jednak tam žalovaný pracuje dlhodobo, t.j. postupom času
musel jeho príjem len rásť, minimálne z dôvodu stúpajúcej inflácie. Je teda krajne nepravdepodobné, že
by žalovaný každý týždeň cestoval do zahraničia za prácou, v ktorej údajne dosahuje tak nízku mzdu,

že by bolo možné ju na Slovensku zarobiť v akejkoľvek práci (nakoľko je na Slovensku minimálnou
mzdou suma 750 EUR). Majú teda jednoznačne za to, že žalovaný dosahuje vo svojom zamestnaní
vyššiu mzdu ako uvádza vo svojom vyjadrení. V nadväznosti na uvedené sa potom domnievajú, že
žalovaný musí mať i úspory vo väčšej výške ako 7.000 EUR, keď žalovaný celý svoj život pracoval,
dosahoval značný príjem a mal pritom len minimálne výdavky (keď jeho výdavky boli a sú nižšie ako

u bežného človeka). Je preto pravdepodobné, že žalovaný má nasporenú oveľa vyššiu sumu, ako
sám uvádza vo svojom vyjadrení. Argument o údajnej finančnej nedostatočnosti žalovaného preto
absolútne neobstojí. Na základe uvedeného potom dospievajú k názoru, že žalovaný je a bude po
zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva plne spôsobilý zabezpečiť si iné bývanie, a to jednak formou
nájmu, ako aj formou kúpy inej nehnuteľnosti (ak to bude potrebné tak aj čiastočne financovanej

prostredníctvom hypotekárneho úveru). Napokon (i keď to nemá právnu relevanciu) popierajú skutkové
tvrdeniežalovaného,žesapostaraladoopatrovalmatkudosmrti.Pravdajetaká,žesaoňustaralivšetci
súrodenci striedavo, pričom v najväčšom rozsahu mamu opatrovala žalobkyňa v 2. rade. S poukazom na
uvedené majú jednoznačne za to, že v prípade žalovaného neexistuje jediný dôvod hodný osobitného
zreteľa, pre ktorý by súd nemal ich spoluvlastníctvo zrušiť a vyporiadať. Nakoľko teda neexistujú

dôvody hodné osobitného zreteľa pre nezrušenie spoluvlastníctva a rešpektujúc zásadu, že nikoho
nemožno nútiť, aby zotrvával v spoluvlastníctve s iným podielovým spoluvlastníkom, je súd v zmysle
zákona povinný toto spoluvlastníctvo zrušiť a vyporiadať (druhým zákonným spôsobom, t.j. prikázaním
za náhradu). Napokon poukazujú na skutočnosť, že žalovaný nepoprel skutkové tvrdenia ohľadom
všeobecnej hodnoty nehnuteľností, naopak túto výslovne akceptoval a teda sa hodnota nehnuteľností

považuje za nespornú. Obdobne nepoprel ani schopnosť vyplatiť mu v prípade zrušenia a vyporiadania
spoluvlastníctva cenu jeho spoluvlastníckeho podielu; i toto tvrdenie sa preto považuje za nesporné.
S poukazom na uvedené potom nebude potrebné vykonávať dokazovanie ohľadom výšky všeobecnej
hodnoty nehnuteľností ani dokazovanie ohľadom bonity. Vzhľadom na uvedené preto zotrvávajú na
svojej žalobe v celom rozsahu a navrhujeme, aby súd po vykonanom dokazovaní (len v potrebnom

rozsahu zisťovania, či sú alebo nie sú naplnené dôvody hodné osobitného zreteľa) rozhodol v zmysle
petitu žaloby.

6. Žalovaný zaslal súdu svoje písomné vyjadrenie (duplika), ktoré odôvodnil nasledovne. Žalovaný trvá
na svojej doterajšej argumentácii a nesúhlasí so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva

a navrhuje návrh žalobcov zamietať. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.:
1 Cdo/84/2009 zo dňa 30. novembra 2010 „existencia týchto dôvodov musí byť natoľko závažná,
aby bola nimi opodstatnená výnimočnosť takéhoto rozhodnutia. Logicky musí ísť o skutočnosti takého
významu a intenzity, že keby ich nebolo, súd by žalobe vyhovel. Dôvody hodné osobitného zreteľa musia
teda spočívať v okolnostiach takej povahy, že pri nich záujem žalovaného ponechať spoluvlastnícky

stav nezmenený, sa v porovnaní so záujmom žalobcov zrušiť podielové spoluvlastníctvo ukáže
ako významnejší a prednejší.“ Poukazujeme napr. na závery rozsudku Krajského súdu v Nitre sp.
zn. 25Co/311/2012 zo dňa 23.1.2013, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa
„Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia len zvýrazňuje, že súd prvého stupňa, aj vsúlade s vyššie citovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu správne skúmal odkázanosť odporcu na
bývanie, osobné väzby na nehnuteľnosť, ako aj účel, pre ktorý navrhovateľ žiadal zrušiť podielové
spoluvlastníctvo. V konaní bolo nepochybne preukázané, že odporca v byte dlhodobo býva, vlastne

od dosiahnutia plnoletosti až doposiaľ, neprerušene. Nemá možnosť iným spôsobom si zabezpečiť
bývanie, pretože aj keď je zamestnaný, jeho príjem nedosahuje čiastku, z ktorej by bol schopný splácať
úver poskytnutý v sume, z ktorej by bol schopný vyplatiť spoluvlastnícky podiel navrhovateľovi, alebo si
zakúpiť byt. Aj z vyjadrenia navrhovateľa vyplýva, že hodnota 1-izbového bytu sa pohybuje v rozmedzí
od 44.000 - 55.000 eur, pričom v prípade rozdelenia tejto sumy medzi účastníkov konania dosiahnutý

výťažok by nepostačoval na zakúpenie bytu. ...“ Súd teda v konaní posudzuje všeobecný zákonný
záujem žalobcov a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva voči individuálnemu záujmu žalovaného
na zotrvaní v podielovom spoluvlastníctve k bytovej nehnuteľnosti. V súlade s judikatúrou dôvodmi
hodnými osobitného zreteľa podľa § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú v tomto prípade vysoký vek
žalovaného, jeho želanie v nehnuteľnosti dožiť, skutočnosť, že o nehnuteľnosť sa staral on, nemožnosť
zabezpečiť si vlastné bývanie, ako aj emocionálna väzba na nehnuteľnosť, v ktorej žije od detstva a žil so

svojimi rodičmi. Vyhovením návrhu sa navyše nevyrieši bytová situácia účastníkov konania. K rovnakým
záverom dospel aj Krajský súdu v Banskej Bystrici v rozsudku sp.zn. 14Co/436/2013 zo dňa 19.8.2014
alebo Krajský súdu Trnava v rozsudku sp.zn. 24Co/9/2019 zo dňa 30.10.2019 alebo v rozsudku sp.zn.
24Co/16/2022 zo dňa 12.10.2022. V neprospech žalobcov je, že im ide predovšetkým o vyriešenie
sporných užívacích vzťahov (čo je preukázané predžalobnou výzvou adresovanou žalovanému), takže

otázkazánikuspoluvlastníctvanemáprenichprioritu,akoajskutočnosť,ženehnuteľnosťpojejprikázaní
do ich vlastníctva majú v úmysle predať (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. januára 1998, sp.
zn. 4Cdo 137/97, R 100/99, rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. novembra 2010, sp. zn. 1Cdo
84/2009). Žalobcovia argumentujú vo svojom vyjadrení tým, že „Podstatné v danom prípade však
je, že suma, ktorú navrhujeme žalovanému vyplatiť, mu umožní zabezpečiť si riadne bývanie, a to

buď formou kúpy staršej nehnuteľnosti (keď je možné kúpu nehnuteľnosti dofinancovať hypotekárnym
úverom), alebo vo forme nájomného bývania (v danej lokalite na minimálne cca 7 rokov).“ S takýmito
tvrdeniami nemožno súhlasiť. Príjem žalovaného nie je dostatočný ani na zabezpečenie bývania
prostredníctvom hypotekárneho úveru a zároveň nemožno považovať riešenie bytovej otázky formou
niekoľkoročného nájmu za primeranú náhradu za súčasné vlastníctvo nehnuteľnosti (pri nájomnom za

1-izbový byt v minimálnej výške 500,00 EUR mesačne, suma vyrovnania pokryje náklady na maximálne
6 rokov nájmu), pričom práve vo vyššom veku, kedy bude vyšší predpoklad finančnej zraniteľnosti
žalovaného, nebude mať žalovaný vôbec nijakým spôsobom zabezpečené bývanie ani náklady na
jeho zabezpečenie. Žalovaný pracuje u slovenského zamestnávateľa, ktorý ho vysiela na prácu do
zahraničia, kde aj prespáva na ubytovni, ktorú zabezpečuje zamestnávateľ. Počas víkendov, sviatkov,

dovoleniek ako aj všetkého voľného času, resp. aj v čase choroby trávi žalovaný doma v predmetnom
byte v Trnave. Vysielanie do zahraničia závisí od zákaziek zamestnávateľa, preto sa miesto výkonu
práce žalovaného mení v závislosti od zákazníka zamestnávateľa. Vo vyššom veku nebude žalovaný
súhlasiť s jeho vysielaním na prácu do zahraničia, pretože dopravovanie do zamestnania je náročné a
rovnako pobyt na ubytovni predstavuje nižší životný štandard ako trvalé bývanie vo vlastnej domácnosti.

Žalobcovia ani spoločne s návrhom ani v ich vyjadrení v lehote podľa zákonného poučenia nepreukázali
svoju solventnosť, len konštatovali, ich zámer vyplatiť žalovaného. Dôkaznú povinnosť takéhoto tvrdenia
znášajú práve žalobcovia a tvrdenie, že táto okolnosť je nesporná len preto, že žalovaný nevzniesol
námietku jej spornosti, je absurdné. Žalobcovia predmetnú skutočnosť nepreukázali, žalovaný nie je
tak povinný ju ani rozporovať, pretože nie je preukázaná. Ide len o ničím nepreukázané tvrdenie

žalobcov, teda neunesenie dôkazného bremena na strane žalobcov, čo napokon je samostatný dôvod
pre zamietnutie tejto žaloby (rozhodnutie NS SR sp.zn. 22Cdo 1346/2002, Ústavný súd ČR III. ÚS
687/2004). Vzhľadom k vyššie uvedenému trvajú na doterajšom návrhu žalovaného na zamietnutí
návrhu vo veci v celom rozsahu.

7. Podľa § 220 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len: „Civilný sporový poriadok“): platí, že: „v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa
vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“8. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: IV. ÚS 115/2003 zo dňa 03. júla 2003 a z
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: III. ÚS 209/2004 zo dňa vyplýva, že: „odôvodnenie
rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na

záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovateľné základné právo strany sporu na súdnu ochranu,
resp. právo na spravodlivý proces.“

9. Podľa § 150 ods. 1 Civilného sporového poriadku platí, že: „strany majú povinnosť pravdivo a úplne
uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.“

10. Podľa § 151 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „skutkové tvrdenia strany, ktoré
protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa
týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak
je popretie neúčinné.“

11. Podľa 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo.“

12. Podľa § 204 Civilného sporového poriadku: „dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej

časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu
konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené.“

13. Podľa § 206 Civilného sporového konania platí, že: „ak je potrebné posudzovať skutočnosti, na ktoré
treba odborné znalosti, súd na návrh vyžiada odborné vyjadrenie od odborne spôsobilej osoby.“

14. Podľa § 208 ods. 1 až ods. 3 Civilného sporového konania platí, že: „znalecký posudok sa vyhotovuje
písomne, ak súd nerozhodne inak. Písomný znalecký posudok súd doručí stranám; v odôvodnených
prípadoch ich len upovedomí o predložení znaleckého posudku znalcom. Ak je to účelné, môže súd
znalca vyslúchnuť o skutočnostiach uvádzaných v znaleckom posudku.“

15. Podľa § 209 ods. 1 a ods.2 Civilného sporového konania platí, že: „súkromný znalecký posudok
je znalecký posudok predložený stranou bez toho, aby znalecké dokazovanie nariadil súd. Ak je spolu
so žalobou predložený súkromný znalecký posudok, ktorý má všetky zákonom predpísané náležitosti a
obsahuje doložku o tom, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku,

postupuje sa pri vykonávaní tohto dôkazu akoby išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca.“

16. Podľa článku 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „právna istota je stav, v ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže

legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.“

17. Súd vo veci nariadil pojednávanie v zmysle článku 12 a § 177 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
Na prvom pojednávaní konanom dňa 10.04.2025 boli medzi stranami sporu ustálené sporné a nesporné
skutočnosti. Medzi nesporné skutočnosti v rámci tohto sporu patrilo, že žalobcovia a žalovaný

sú podielovými spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti, žalobcovia nemali záujem o zotrvanie
v podielovom spoluvlastníctve, pričom žalovaný záujem mal o zotrvanie v podielovom spoluvlastníctve.
Nespornou skutočnosťou bolo, že žalovaný aktuálne pracuje v Rakúsku. Za nesporné súd rovnako tak
považovalzostatoknaúčtežalovanéhokudňu23.01.2025vovýške5.772,06EURavšeobecnúhodnotu
predmetnej nehnuteľnosti podľa znaleckého posudku č. XX/XXXX vypracovaného znalcom M. N. O.,

pričom hodnota nehnuteľnosti bola určená na sumu 123.000,00 EUR. Uvedené dve skutočnosti súd
považoval za nesporné v zmysle § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Zo všeobecnej hodnoty
nehnuteľnosti podiel žalovaného na predmetnej nehnuteľnosti vyjadrený v peniazoch bol vo výške
41.000,00 EUR. Opätovne túto skutočnosť súd považoval za nespornú v zmysle § 151 ods. 1 Civilného
sporového poriadku.

18. Za sporné skutkové tvrdenia medzi žalobcami a žalovaným boli ustálené nasledovné skutočnosti.
Či na strane žalovaného existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd mal žalobu
žalobcu zamietnuť. Ako dôvody hodné osobitného zreteľa bolo potrebné posúdiť najmä, že žalobcoviapredmetný byt nepotrebujú, pretože majú vlastnú nehnuteľnosť. Ďalej že žalovaný nemá finančné
úspory a za vyrovnací podiel si nekúpi vlastnú nehnuteľnosť. Súčasne súd musel zvážiť, že žalovaný je
slobodný, bezdetný a do úvahy pripadajú dedičia v tretej zákonnej skupiny, ktorými sú práve žalobcovia.

Súčasne medzi stranami bola sporná bonita žalobcov, nakoľko súd v tom čase nemal za preukázané, že
žalobcovia mali reálne finančné prostriedky na vyplatenie žalovaného. Iné skutočnosti medzi stranami
sporu sporné neboli.

19. Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že „ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo

a vykoná vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a
na účelné využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu
jednému alebo viacerým spoluvlastníkom.“

20. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 7Cdo/303/2021 zo dňa 24.08.2022
vyplýva, že: „neúspešný pokus o zrušenie a vzájomné vyporiadanie podielového spoluvlastníctva

dohodou spoluvlastníkov musí v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka predchádzať rozhodnutiu
súdu, to ale neznamená, že k nemu musí dôjsť len pred podaním žaloby, a nie aj neskôr, v čase od
podania žaloby do rozhodnutia súdu.“

21. Na úvod súd pristúpil ku skúmaniu všeobecných predpokladov na to, aby súd mohol pristúpiť

k rozhodovaniu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva žalobcov a žalovaného.
Z písomných dôkazov predložených žalobcov mal súd preukázané, že žalobcovia zaslali žalovanému
pokusouzatvoreniemimosúdnejdohodyohľadomzrušeniaavyporiadaniapodielovéhospoluvlastníctva
k predmetnej nehnuteľnosti. Súčasne mal súd za preukázané, že reálne delenie predmetnej
nehnuteľnosti neprichádzalo do úvahy a súčasne o predmetnú nehnuteľnosť mali záujem len samotní

žalobcovia.

22. Podľa § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že: „z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd
nezruší a nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením
výťažku.“

23.Ustanovenie§142ods.2Občianskehozákonníkabližšieneupravuje,čotrebarozumieťpoddôvodmi
hodnými osobitného zreteľa. Keďže tieto osobitné dôvody nie sú taxatívne ani demonštratívne v zákone
uvedené, je na súde, aby z výsledkov vykonaného dokazovania sám vyvodil, zhodnotil ich existenciu
a závažnosť, čo by mu umožnilo rozhodnúť, či treba zamietnutím návrhu poskytnúť právnu ochranu

niektorému zo spoluvlastníkov tým, že sa spoluvlastníctvo k spoločnej veci naďalej zachová a nezruší.
Existencia týchto dôvodov musí byť natoľko závažná, aby bola nimi opodstatnená výnimočnosť takéhoto
rozhodnutia. Logicky musí ísť o skutočnosti takého významu a intenzity, že keby ich nebolo, súd by
žalobe vyhovel. Dôvody hodné osobitného zreteľa musia teda spočívať v okolnostiach takej povahy,
že pri nich záujem žalovaného ponechať spoluvlastnícky stav nezmenený, sa v porovnaní so záujmom

žalobcov zrušiť podielové spoluvlastníctvo ukáže ako významnejší a prednejší. Pri posudzovaní veci
podľa uvedeného ustanovenia je vždy vecou súdu, aby predovšetkým úplne zistil skutkový stav a
zadovážil si dostatok podkladov na posúdenie situácie, ktorá by sa vytvorila zrušením a vyporiadaním
spoluvlastníctva. Na úplnom poznaní skutkového stavu veci založené dôsledné porovnanie situácie,
ktorá by pre žalovaného vznikla vyhovením žalobe, so situáciou, ktorá by pre žalobcov vznikla v prípade

jej zamietnutia, je nevyhnutným základom, bez ktorého je akýkoľvek záver o existencii alebo neexistencii
dôvodov hodných osobitného zreteľa predčasný a nepodložený.

24. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 1Cdo/84/2009 zo dňa 30. novembra
2010 vyplýva, že: „z účelu § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, slúžiaceho na ochranu toho, koho

spoluvlastnícke práva majú vyporiadaním zaniknúť vyplýva, že dôvodmi hodnými osobitného zreteľa
sú okolnosti viac-menej subjektívneho charakteru, ktoré z hľadiska úspechu v spore vyznievajú buď
na prospech žalovanému alebo, vzhľadom na kontradiktórnosť postavenia účastníkov tohto konania,
v neprospech žalobcov. Vo všeobecnosti na prospech žalovaného sú najmä jeho zdravotný stav, vek
a sociálna situácia, stav jeho odkázanosti na bývanie v spornej nehnuteľnosti, nedostatok možnosti

uspokojovať svoje potreby inde, osobné väzby na nehnuteľnosť, či už povahy nemateriálnej (napr. citové
vyplývajúce z dĺžky času, po ktorý vec užíval, alebo dané osobou, od ktorej vec nadobudol, či s ktorou
ju užíval) alebo materiálnej (napr. zárobkové, podnikateľské, ďalej dané výškou finančných prostriedkov
vynaložených na jej získanie alebo zveľadenie). V neprospech žalobcov môže byť napríklad to, že si vplnom rozsahu (napr. pre právnu neznalosť, vek alebo zdravotný stav) neujasnili právne dôsledky, ktoré
by nastali v prípade vyhovenia ich žalobe alebo že im ide predovšetkým o vyriešenie sporných užívacích
vzťahov, takže otázka zániku spoluvlastníctva nemá pre nich prioritu, alebo tiež okolnosť, že vec po jej

prikázaní do ich vlastníctva majú v úmysle predať.“

25. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 6Cdo/279/2012 zo dňa 14. novembra
2013 vyplýva, že: „právu na ochranu domova detí treba dať v konkrétnych súvislostiach prednosť pred
právom na zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva. Zachovanie domova detí je dôvodom hodným

osobitného zreteľa, pre ktorý súd pre tento čas, t.j. pre čas, kým predmet spoluvlastníctva plní túto
funkciu, podielové spoluvlastníctvo nezruší a nevyporiada.“

26. Vo všeobecnosti konajúci súd uvádza, že súdna prax dospela najmä, nie však výlučne
k nasledovným dôvodom hodným osobitného zreteľa, pre ktoré súd nezruší a nevyporiada podielového
spoluvlastníctvo. Takými dôvodmi sú napríklad vysoký vek podielového spoluvlastníka, závažné

zdravotné dôvody podielového spoluvlastníka, dlhodobé užívanie nehnuteľnosti, preukázanie citového
vzťahu k nehnuteľnosti, významné investície do nehnuteľnosti, dobré rodinné vzťahy a sociálne väzby
v danej nehnuteľnosti alebo napríklad zachovanie domova detí v predmetnej nehnuteľnosti. Súd musí
vždy každý jeden prípad posudzovať individuálne s ohľadom na konkrétne tvrdené a následne aj
preukázané skutočnosti ako dôvody hodné osobitného zreteľa.

27. Žalovaný sa pred zrušením podielového spoluvlastníctva bránil najmä existenciou dôvodov
hodných osobitného zreteľa, pre ktoré by súd nemal podielové spoluvlastníctvo zrušiť a vyporiadať.
Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že žalobcovia mali zabezpečené bývanie, žalovaný nevlastní žiadnu
nehnuteľnosť, nemá vytvorené finančné prostriedky okrem nutnej rezervy na zabezpečenie si vlastného

bývania, z vyrovnacieho podielu si nemôže kúpiť predmetnú nehnuteľnosť v Trnave vzhľadom na
aktuálny vývoj cien bytov, nakoľko cena jednoizbových bytov sa pohybuje v rozmedzí od 85.000,00 EUR
až do 115.000,00 EUR. Žalovaný aktuálne pracuje v Rakúsku a jeho príjem je okolo 700,00 EUR netto.
Žalobcom ide predovšetkým o sporné vyriešenie užívacích vzťahov. Žalobcovia v tejto súvislosti uviedli,
že v danom prípade na strane žalovaného neexistujú žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa.

28. Súd v tejto súvislosti vykonal dokazovanie prostredníctvom výsluchu strán sporu podľa § 195
Civilného sporového poriadku. Žalobca 1/ uviedol, že predmetný byt má záujem darovať svojmu synovi,
aby sa osamostatnil. Žalobca 2/ uviedol, že predmetný podiel na byte má záujem predať, resp. dať
svojmu bratovi, pretože ona samá má závažnú chorobu. Iné rozhodujúce skutočnosti výsluch strán

sporu, a to žalobcov nepriniesol.

29. Z vykonaného dokazovania súd dospel k čiastočnému právnemu záveru, že na strane žalovaného
v skutočnosti neexistujú žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa. Je tomu tak preto, pretože žalovaný je
zdravá fyzická osoba a v konaní nebol ani tvrdený opak. Je bezdetný, takže v predmetnej nehnuteľnosti

nebýva s ním maloleté dieťa ani iná dospelá fyzická osoba. Žalovaný je riadne zamestnaný, pričom
jeho príjem je v čistom okolo 700,00 EUR. Pracuje najmä v Rakúsku, takže v súčasnosti nehnuteľnosť
využíva len obmedzene, keď sa vráti z práce v Rakúsku. Súčasne žalovaný nie je osobou vyššieho
veku alebo inak zdravotne handicapovanou osobou. Žalovaným tvrdená skutočnosť, že žalobcovia byť
nepotrebujú, sa čiastočne vyvrátila, pretože z ich výpovede mal súd za preukázané, že majú záujem

darovať synovi žalobcu, čo je legitímny záujem podielového spoluvlastníka. Skutočnosť, že žalobcovia
majú iné nehnuteľnosti, je podľa právneho názoru samostatne právne irelevantnou skutočnosťou,
pretože v opačnom prípade by na základe takého argumentu nebolo možné zrušiť a vyporiadať
podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam u tých podielových spoluvlastníkov, ktorí by mali viacero
nehnuteľností v podielovom spoluvlastníctve. Preto tento argument má právnu relevanciu len v spojení

s inými právnymi argumentmi, ktoré však vyzneli v neprospech žalovaného.

30. Skutočnosť, že žalovaný nemal predmetné úspory v takej výške, v akej by si spolu s vyplatením
peňažnej náhrady mohol kúpiť vlastné bývanie v garzónke alebo v jednoizbovom byte je opäť právne
irelevantné a dokonca právne nesprávne. Žalovaný vychádzal z nesprávnej premisy, že pokiaľ dôjde

k zrušeniu podielového spoluvlastníctva, za vyplatený spoluvlastnícky podiel spolu s našetrenou
finančnou rezervou si má podielový spoluvlastník zabezpečiť vlastné bývanie formou vlastníctva. Takáto
premisy a právny záver je však nesprávny, pretože zabezpečenie bývania sa nemusí uskutočniť
len formou nadobudnutia vlastníctva. Právny poriadok Slovenskej republiky prostredníctvom rôznychosobitných zákonov (napríklad aj zákon o krátkodobom nájme bytu) umožňuje bývalému podielovému
spoluvlastníkovi zabezpečiť si bývanie napríklad aj formou nájmu. V súčasnosti pri aktuálnom vývoji cien
nehnuteľností z prechodu práv a povinností z podielového spoluvlastníctva do výlučného vlastníctva je

zväčša spojené dofinancovanie vlastnými alebo externými zdrojmi, pokiaľ sa nejedná o nadštandardnú
nehnuteľnosť, kde vyplatená náhrada za spoluvlastnícky podiel je väčšia ako bežná cena inej
nehnuteľnosti. Súčasne zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva pre podielového spoluvlastníka,
ktorému nebude nehnuteľnosť prikázaná do jeho podielového alebo výlučného vlastníctva, aby mal
nárok na zabezpečenie si vlastného bývania formou vlastníctva, resp. bývania v rovnakom rozsahu

a kvalite. Z uvedeného dôvodu do úvahy prichádza skúmanie súdu, či si vie podielový spoluvlastník
zabezpečiť ubytovanie napríklad aj formou nájmu. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k čiastočnému
právnemu záveru, že áno. Je tomu tak preto, pretože žalovaný je aktívne pracujúca fyzická osoba
s právom na pravidelný mesačný príjem v približnej výške 700,00 EUR netto, čo mu umožní si prenajať
si nehnuteľnosť. Z uvedeného dôvodu vyhovením žaloby žalobcom nemôže nastať skutkový a právny
stav, že žalovaný si vzhľadom na svoj pravidelný mesačný príjem a akumulované finančné úspory vo

výške 5.772,06 EUR po vyplatení náhrady za spoluvlastnícky podiel vo výške 41.000,00 EUR nebude
môcť zabezpečiť adekvátne náhradné bývanie napríklad formou nájmu.

31. Súd sa nestotožnil s právnou argumentáciou žalovaného vzhľadom na rozsudok Krajského
súdu Nitra, sp. zn.: 25Co/311/2012 zo dňa 23.01.2013, pretože tento rozsudok je podľa právneho

názoru konajúceho súdu neaktuálny vzhľadom na čas jeho vydania optikou dynamicky rastúcich cien
nehnuteľností od roku 2015 v Slovenskej republike, pričom základné idey a myšlienky zostávajú
v platnosti a sú vysoko aktuálne. Základný rozdiel je ten, že nakoľko približne od roku 2015 začali
rapídne na Slovensku stúpať ceny nehnuteľností a platy bežných zamestnancov nestíhali na dynamicky
rastúce ceny nehnuteľností, myšlienka a vízia mnohých ľudí o vlastnom bývaní formou vlastníctva sa

začala stávať čoraz nedosiahnuteľnou métou pre čím väčšiu skupinu obyvateľstva. Je tomu tak aj
v súčasnosti. V súčasnosti si mladí ľudia nedokážu ani formou hypotekárneho financovania zabezpečiť
vlastné bývanie vzhľadom na svoj pravidelný mesačný príjem a akumulované finančné prostriedky.
Preto ako alternatíva prichádza do úvahy práve bývanie v nájme, a to dokonca v komunitnom nájme
(nájom viacerých ľudí na jednom byte) alebo formou time-sharingu, resp. krátkodobého nájmu bytu.

Právo je potrebné vykladať v priestore a v čase. V čase vydania tohto súdneho rozhodnutia napríklad
zákon o krátkodobom nájme bytu ani prijatý zákonodarným orgánom nebol. Výklad práva musí odrážať
celospoločenskévzťahyavýnimkouvtomtosporeniejeanijudikatúravšeobecnýchsúdov.Zuvedeného
dôvodu sa súd nestotožňuje z predloženým súdnym rozhodnutím z roku 2013 v časti „zakúpiť si vlastný
byt“ a aj túto argumentáciu žalovaného súd nemohol zobrať do úvahy.

32. Žalovaný tvrdil, že je bezdetný a slobodný a preto ako dediča prichádzajú do úvahy práve žalobcovia.
Aj tento argument žalovaného bol optikou dôvodov hodných osobitného zreteľa vyhodnotený ako
právne irelevantný, pretože v žiadnom prípade nepredstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa. Spájanie
prechodu práv a povinností z podielového spoluvlastníctva v prípade smrti podielového spoluvlastníka

s dôvodmi hodnými osobitného zreteľa nemá oporu v platnej právnej úprave ani v rozhodovacej činnosti
najvyšších súdnych autorít. Z uvedeného dôvodu súd ani tento argument nemohol zobrať do úvahy.

33. Na druhom pojednávaní konanom dňa 22.05.2025 žalovaný prostredníctvom svojho právneho
zástupcu v rámci záverečnej reči uviedol, že je potrebné aj sporovať všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti,

pretože znalecký posudok bol vypracovaný v júli 2024 a v súčasnosti je hodnota nehnuteľnosti vyššia
o 11,4 %. Žalobcovia navrhli súdu, aby na túto skutočnosť neprihliadal, nakoľko všeobecná hodnota
nehnuteľnosti bola nespornou skutočnosťou v zmysle § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku
a navrhol uplatniť sudcovskú koncentráciu konania.

34. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: I. ÚS 33/2021 zo dňa 26. januára
2021 platí, že: „účelom a zmyslom koncentrácie v civilnom sporovom konaní (§ 153 a § 154 Civilného
sporového poriadku) je najmä prispieť k naplneniu princípu procesnej ekonómie vrátane rýchlosti
konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony
vykonávalivčas.Procesnýúkonniejevykonanývčas,akhostranasporumohlavykonaťskôr(objektívne

hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Je plne v diskrečnej právomoci súdu, či
omeškaný procesný úkon strany ospravedlnení alebo nie.“35. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: IV ÚS 535/2023 zo dňa 11.10.2023
platí, že: „Ústavný súd už napr. v uznesení č. k. I. ÚS 33/2021 z 26. januára 2021 v súvislosti s
údajnou nezákonnou koncentráciou konania zdôraznil, že účelom a zmyslom koncentrácie v civilnom

sporovom konaní (§ 153 a § 154 Civilného sporového poriadku) je najmä prispieť k naplneniu princípu
procesnej ekonómie vrátane rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na
strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana
sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Toto
pravidlo je lex generalis. Neaplikuje sa, ak osobitná právna úprava poskytuje strane sporu lehotu na

vykonanie určitého procesného úkonu (poznámka súdu: skrátené). Vzhľadom na uvedené napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu, ktoré uprednostňuje procesnú zodpovednosť sťažovateľa za dôkaznú
kvalitu žaloby, nepredstavuje v aktuálnej právnej úprave civilného procesu kladúcej dôraz na zásadu
formálnej pravdy posilnenú koncentráciou a kontradiktórnym vedením procesu, koncept arbitrárny či
ústavne neudržateľný.“

36. Z dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku vyplýva, že: „vo všeobecnosti možno
konštatovať, že koncentrácia konania predstavuje efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného
zrýchlenia sporového konania a je plne v súlade s koncepčným zameraním Civilného sporového
poriadku. Rovnako tvorí funkčnú a teleologickú jednotu s jedným z nosných princípov novej právnej
úpravy sporového konania, a to s princípom arbitrárneho poriadku (čl. 10). Sudca so znalosťou

konkrétnej veci vie najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného
útoku a prostriedkov procesnej obrany, preto je nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej
koncentrácie plne odôvodnené a žiaduce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela, ani
ich nemohla predvídať, a ktoré vyšli najavo až po tom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť

skutočnosti a dôkazy.“

37. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: II ÚS 530/2018 zo dňa 15.11.2023
platí, že: „Keďže sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje príslušný sudca podľa vlastnej úvahy, spadá
do jeho kompetencie rozhodnúť, či na prostriedok procesného útoku či obrany, ktorý strana mohla

predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, bude
prihliadať.“

38. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 3Obdo/43/2018 zo dňa
26.2.2019 platí, že: „účelom sudcovskej koncentrácie konania bolo zabezpečiť rýchlosť a hospodárnosť

súdneho konania a zamedziť tak špekulatívnemu postupu strán (napr. v podobe oneskorene
predkladaných vyjadrení obsahujúcich nové skutkové tvrdenia alebo nové návrhy na vykonanie
dokazovania, ktoré bolo možné predložiť v skoršom štádiu konania) smerujúcemu k zbytočnému
predlžovaniu konania (a k vzniku prieťahov v konaní), a zabezpečiť tak, aby poskytnutie súdnej ochrany
bolo rýchle a účinné.“

39. Po zvážení všetkých právne relevantných skutočností konajúci súd na pojednávaní konanom dňa
22.05.2025 rozhodol, že na listinu s názvom: „Vývoj cien nehnuteľností na bývanie v Slovenskej
republike“ predloženú do konania v rámci záverečnej reči prednášanej podľa § 182 Civilného sporového
poriadku uplatní sudcovskú koncentráciu konania, pretože takáto listina bola predložená do konania

oneskorene. Z uvedeného dôvodu rovnako tak došlo k zamietnutiu návrhu na doplnenie dokazovania
formou znaleckého posudku na stanovenie všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti.

40. V priebehu civilného sporového konania na prvom pojednávaní bolo jednoznačne stanovené, ktoré
skutočností sú sporné a ktoré sú nesporné. Za nesporné bolo okrem iného uvedené, že nespornou je

všeobecná hodnota nehnuteľnosti uvedená v znaleckom posudku. Uvedené je prehľadne zaznamenané
v zápisnici z tohto pojednávania. Bolo tomu tak preto, pretože žalovaný v rámci svojich dvoch písomných
podaní uvedenú skutočnosť nesporoval. Žalovaný všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti nesporoval ani
na prvom pojednávaní. Z uvedeného dôvodu došlo k ustáleniu, že všeobecná hodnota nehnuteľnosti
stanovená v znaleckom posudku je nespornou skutočnosťou v zmysle § 151 ods. 1 Civilného sporového

poriadku.Námietkuneaktuálnostiznaleckéhoposudkuanávrhnavykonanieznaleckéhoposudkumohol
žalovaný vzniesť v rámci písomných podaní alebo prvého pojednávania. Nakoľko takúto požiadavku
vzniesolažvrámcizáverečnýchrečípredvyhlásenímrozsudku,muselsibyťvedomýprocesnoprávnych
následkov spojených s oneskoreným popretím nespornej skutočnosti a vznesením návrhu na doplneniedokazovania. Súčasne žalovaný žiadnym spôsobom neuviedol súdu, prečo tento návrh na doplnenie
dokazovania nevzniesol skôr. Civilný sporový poriadok s oneskoreným vznesením návrhov na doplnenie
dokazovaniaspájamožnosťzákonnéhosudcuuplatniťsudcovskúkoncentráciukonaniaapotencionálne

riziko straty sporu. Uvedené sa stalo v tomto prípade. Zákonný sudca uplatnil sudcovskú koncentráciu
konania, pretože dospel k záveru, že predložená listina a návrh na doplnenie dokazovania mohol
byť predložený do konania už v rámci písomných podaní strán sporu a súdu nebola známa žiadna
skutočnosť, prečo tak žalovaný nemohol učiniť. Súčasne súd uvedené konanie žalovaného vyhodnotil
ako procesnú obštrukciu za účelom získania času na zabezpečenie si náhradného ubytovania počas

toho, ako súd bude zabezpečovať druhý znalecký posudok, pretože v tom čase už žalovaný poznal
predbežné právne posúdenie sporu.

41. Okrem iného žalovaný v rámci záverečnej reči poukázal na to, že zrušením podielového
spoluvlastníctva dôjde k zásahu do jeho vlastníckeho práva v zmysle článku 20 ods. 1 zákona č.
460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky. Podľa jeho názoru sa jedná o zásah do jeho práva vlastniť

majetok,nakoľkopodanážalobaneprejdetestomvhodnosti,potrebnostiaprimeranosti.Žalobcauviedol,
že s tvrdením žalovaného nesúhlasí a má právo podať žalobu na zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva, pretože nikoho nemožno nútiť, aby zotrval v podielovom spoluvlastníctve s iným
podielovým spoluvlastníkom.

42. Podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR: „každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých
vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom
ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.“

43. Podľa článku 20 ods. 5 Ústavy SR: „Iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy,

ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie
nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti
alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.“

44. Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že: „ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo

a vykoná vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd.“

45. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že: „výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.“

46. Súd v tejto súvislosti uvádza, že predmetný článok 20 Ústavy SR predstavuje základné právo
fyzickej alebo právnickej osoby vlastniť v Slovenskej republike majetok. Súčasne predmetný článok
Ústavy SR predstavuje ústavné garancie fyzickej alebo právnickej osoby pred neoprávnenými zásahmi
do vlastníckeho práva zo strany štátu a štátnych orgánov. Vo svojej podstate predstavuje ústavné

garancie na ochranu vlastníckeho práva na vertikálnej úrovni (štát vs. jednotlivec) a nie horizontálnej
úrovni (jednotlivec vs. jednotlivec). Štát prostredníctvom týchto článkov Ústavy SR zabezpečil fyzickým
a právnickým osobám ústavné garancie na ochranu ich vlastníckeho práva, pričom akýkoľvek zásah do
vlastníckeho práva ustanoví osobitný zákon.

47. Žaloba o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je prejavom článku 20 ods. 5
Ústavy SR v podobe iného zásahu do vlastníckeho práva a jedná sa o opatrenie na ochranu práv
a slobôd iných, t.j. iných podielových spoluvlastníkov. Obdobne tomu môže byť žaloba na vylúčenie
z užívania nehnuteľnosti a pod.. Ustanovenie § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka rieši vzájomný
vzťah vlastníckych práv jednotlivcov na horizontálnej úrovni, pričom zákonodarca stanovil v rámci tohto

ustanovenia zásadu, že: „nikoho nemožno nútiť zotrvať v podielovom spoluvlastníctvo proti svojej vôli
s iným spoluvlastníkom“. Zákonodarca jasne vyjadril v podobe právnej normy obsiahnutej v § 142
ods. 1 Občianskeho zákonníka legálnu možnosť v prospech hociktorého podielového spoluvlastníka
podať príslušnú žalobu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Nakoľko predmetné
ustanovenie § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka je platné a účinné, nebolo zo strany Ústavného

súdu Slovenskej republiky nálezom vyhlásené za protiústavné, súd nevidí žiadny dôvod na to, aby na
podklade takejto žaloby a jej vyhoveniu došlo k zásahu do vlastníckeho práva žalovaného v zmysle
článku 20 ods. 1 Ústavy SR. Z uvedeného dôvodu súd argumenty žalovaného v celom rozsahu odmietol.48. Podľa 232 ods. 3 Civilného sporového poriadku: „lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti
rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.“

49. Súd v tomto prípade uložil žalobcom povinnosť zaplatiť žalovanému peňažnú náhradu do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku v súlade s § 232 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

50. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností a po podrobnej právnej analýze súd dospel k
právnemu záveru, že žalobe žalobcu je potrebné vyhovieť a preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo

výroku I. až IV. tohto rozsudku. Následne sa súd zameral na rozhodovanie o nároku na náhradu trov
konania.

51. Podľa § 251 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené
a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.“

52. Podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku: „súd prizná strane náhradu trov konania
podľapomerujejúspechuvoveci.Akmalastranavoveciúspechlenčiastočný,súdnáhradutrovkonania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.“

53. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 138/22 zo dňa 23. júna 2022 vyplýva,

že: „rozhodnutie, podľa ktorého žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania v spore o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva sťažovateľov a žalovanej, ktorá na výzvy sťažovateľov
pred podaním žaloby nereagovala, k žalobe sa nevyjadrila a na pojednávania sa bez ospravedlnenia
nedostavila, pričom toto rozhodnutie vychádzalo z toho, že pravidlom v obdobnom spore je to, že každý
zo spoluvlastníkov si bude svoje náklady spolu znášať sám a náhradu trov konania strane možno priznať

len ak by boli dané „zvláštne dôvody“, je mimo rámca úpravy paragrafu v § 255 Civilného sporového
poriadku, čo zakladá porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa článku 46
odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

54. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku platí, že: „o nároku na náhradu trov konania

rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“

55. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „o výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

56. Podľa § 181 ods. 5 Civilného sporového poriadku platí, že: „ak v dôsledku postupu podľa odseku 4
došlo k odročeniu pojednávania, trovy odročeného pojednávania znáša ten, kto odročenie zavinil.“

57.Otrováchkonaniasúdrozhodolpostupompodľa§262ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkuvzmysle

zásadypomeruúspechuvoveciuvedenejv§255ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkuvspojenísvyššie
citovaným nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 138/22 zo dňa 23. júna 2022,
tak že ich náhradu priznal žalobcom v rozsahu 100,00 % s výnimkou nároku na náhradu trov konania
za jeden úkon právnej služby, a to účasť na pojednávaní konanom dňa 22.05.2025, pretože žalobcovia
mali vo veci úspech v plnom rozsahu, o čom rozhodol vo výrokoch I. až IV. tohto rozsudku.

58. Jednou z podstatných skutočností, ktoré musí súd skúmať pri žalobách o zrušení a vyporiadaní
podielového spoluvlastníctva, že bonita toho podielového spoluvlastníka, ktorý bude vyplácať druhému
podielovému spoluvlastníkovi peňažnú náhradu za spoluvlastnícky podiel. Uvedené bolo jednoznačne
dotvorené rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít, pretože po zrušení podielového

spoluvlastníctva oproti sebe stojí vlastnícke právo vs. peňažná pohľadávka za spoluvlastnícky podiel.
Žalobcovia k svojej žalobe nepripojili listinné dôkazy preukazujúce ich bonitu a svoju bonitu nepreukázali
súdu ani potom na prvom pojednávaní, ako na to vo svojej duplike poukázal na žalovaný.

59. V rámci predbežného právneho posúdenia na pojednávaní konanom dňa 10.04.2025 súd vyslovil

právny názor, že bonitu nemá za preukázanú a pojednávanie bude odročené vyslovene za účelom
preukázania bonity žalobcov. V tomto smere tvrdenie žalobcov, že nevedeli, ako sa súd postaví k ich
žalobe, nemá právnu relevanciu. Súd sa v tomto smere plne stotožnil s argumentáciu žalovaného,
že nie je v konaní preukázaná bonita žalobcov a žiadal žalobu zamietnuť. Súd je toho názoru,že nepreukázanie bonity žalobcov na prvom pojednávaní nie je dôvodom na zamietnutie žaloby
vzhľadom na rôzne procesné interné postupy bankových inštitúcií. Súd však uznal, že žalovaný uplatnil
prostriedok procesnej obrany v podobe námietky bonity žalobcov úspešne, v dôsledku čoho muselo byť

pojednávanie odročené, pričom podľa právneho názoru súdu boli splnené podmienky na to, aby súd
rozhodol na prvom pojednávaní tak, ako to predpokladá a favorizuje Civilný sporový poriadok.

60. Na druhom pojednávaní konanom dňa 22.05.2025 žalobcovia svoju bonitu súdu náležite preukázali.
Súčasne súd vyslovil priebežný právny názor, že odročenie tohto pojednávania súd bude posudzovať

s ohľadom na § 181 ods. 5 Civilného sporového poriadku, pretože prvé pojednávanie bolo odročené
za účelom predloženia listín preukazujúcich bonitu žalobcov, pričom z rozhodovacej činnosti najvyšších
súdnych autorít je zrejmé, že ju boli povinní žalobcovia preukazovať hneď pri podaní žaloby, nakoľko ju
súd bude skúmať. S týmto právnym posúdením žalobcovia vyjadrili pochopenie, aj keď právny zástupca
žalobcu žiadal posúdiť nárok na náhradu trov konania na základe zásady úspechu. Konajúci súd pre
žalobcov uvádza, že odročenie pojednávania na deň 22.05.2025 bolo z dôvodu preukázania bonity, aj

keď na samotnom pojednávaní došlo k výsluchu žalobcov, nakoľko výsluch žalobcov navrhol žalovaný
až na druhom pojednávaní. Dovtedy takýto návrh na výsluch strán sporu vznesený nebol a žalobcovia
s týmto návrhom súhlasili. Z uvedeného dôvodu súd na druhom pojednávaní okrem iného vykonal aj
výsluch žalobcov. Uvedené však nemení nič na tom, že pojednávanie konané dňa 10.04.2024 bolo
odročené len za účelom preukázania bonity žalobcov. Súd v tomto smere uvádza, že priznanie nároku

na náhradu trov konania v zmysle zásady úspechu musí byť vo výrokovej časti súdneho rozhodnutia
oddelené od nároku na náhradu trov konania, ktoré boli priznané protistrane podľa § 181 ods. 5 Civilného
sporového poriadku.

61. Preto súd na základe zásady úspechu priznal žalobcom nárok voči žalovanému na náhradu trov

konania v rozsahu 100,00 % s výnimkou nároku na náhradu trov konania za jeden úkon právnej služby,
a to účasť na pojednávaní konanom dňa 22.05.2025, o čom konajúci súd rozhodol vo výroku č. V.
tohto rozsudku. Nakoľko žalobcovia zavinili odročenie pojednávania na deň 22.05.2025, súd priznal
žalovanému nárok voči žalobcom na náhradu trov konania v rozsahu 100,00 % za jeden úkon právnej
služby, a to účasť na pojednávaní konanom dňa 22.05.2025, o čom konajúci súd rozhodol vo výroku

č. VI. tohto rozsudku.

62. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového
poriadku v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

63. Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujemožnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaOkresnom
súde Trnava (§ 355 ods. 1 a § 357 písm. m) Civilného sporového poriadku).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového
poriadku).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,

ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 Civilného sporového
poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh)
(§ 363 Civilného sporového poriadku).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
Civilného sporového poriadku).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na vykonanie exekúcie podľa § 48 a nasl. zákona č. 233/1995 Z. z. zákon o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov.