Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, January 8, 2026

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9Csp/150/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8125209462
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2026:8125209462.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, bytom C. D. X, XXX XX C. právne zastúpený: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom
Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31 954 448 proti žalovanému: 365. bank, a.s., so
sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890 právne zastúpený: SEDLAČKO &
PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, o primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 600 Eur, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 200 € a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou došlou súdu dňa 14.11.2025 sa žalobkyňa domáhala na žalovanom zaplatenia primeraného
finančného zadosťučinenia vo výške 600 €.
1.1. Žalobkyňa v žalobe uviedla:
„V konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 20Csp/37/2025, o určenie, že úver je
bezúročný a bez poplatkov a o vydanie bezdôvodného obohatenia, som bola ako žalobkyňa v postavení

spotrebiteľky úspešná v dvoch uplatňovaných nárokoch, rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn.
20Csp/37/2025, z 8.8.2025, ktorý nadobudol právoplatnosť 25.9.2025 (ďalej len Základné konanie).
Výrokom I., súd určil, „že úver zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere Lepšiasplátka č. 16938616572 zo dňa
15.11.2016 je bezúročný a bez poplatkov.“
Výrokom II. zaviazal žalovanú vydať mi „bezdôvodné obohatenie vo výške 514,62 eura spolu s úrokom
z omeškania vo výške 7,65 % ročne zo sumy 514,62 eur od 06.04.2025 do zaplatenia.“
PFZ vo vzťahu k určeniu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru uplatňujem vo výške 100,-- eur.

Žalovaná mi poskytla úver vo výške 4 850,-- eur, ale celkovo požadovala podľa zmluvy na zaplatenie
až sumu 6 802,29 eura. Nakoľko úver je bezúročný a bez poplatkov, mienila sa žalovaná na môj úkor
podľa zmluvy obohatiť o sumu 1 952,29 eura. O sumu 514,62 eura sa žalovaná aj v skutočnosti na môj
úkor obohatila.
PFZ vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu si uplatňujem vo výške 500,-- eur, to je vo výške cca 50 %
zo sumy, o ktorú sa žalovaná na môj úkor skutočne obohatila, aj keď sa chcela obohatiť podľa zmluvy
až o sumu 1 952,29 eura.“

2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril nasledujúco:
- neuznáva vznesený nárok ani čo do dôvodu ani čo do výšky,
- ide o šikanózny výkon práva,- požadované PFZ je z hľadiska výšky neprimerané.

3. V replike a duplike strany sporu zotrvali na svojich stanoviskách, pričom v duplike žalovaný uviedol,

že z poskytnutého úveru nemal žiaden zisk ale naopak jeho strata je už cca 1442 €.

4. Súd z listín tvoriacich súdny spis zistil nasledujúce:
4.1. Žalobkyňa na OS Prešov podala žalobu voči žalovanému, ktorou sa domáhala určenia bezúročnosti
úveru a vydania bezdôvodného obohatenia.

4.2. OS Prešov rozsudkom č.k. 20Csp/37/2025 – 100 zo dňa 08. augusta 2025 takto právoplatne
rozhodol:
„I. Súd určuje, že úver zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere Lepšia splátka č. XXXXXXXXXXX zo dňa
15.11.2016 je bezúročný a bez poplatkov.
II. žalovaná je povinná vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 514,62 € spolu s úrokom
z omeškania vo výške 7,65% ročne zo sumy 514,62 € od 06.04.2025 do zaplatenia a to všetko do troch

dní od právoplatnosti rozsudku.

5. Vyššie zistený skutkový stav súd právne posudzoval nasledujúco:
Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom do 09.06.2013 - Osoba, ktorá
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými

predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu.
Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom od 10.6.2013 –
Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenejtýmtozákonom
aosobitnýmipredpismi,máprávonaprimeranéfinančnézadosťučinenieodtoho,ktozaporušeniepráva

alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
Podľa § 53 ods.1 zákona č. 108/2024 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - Ustanovenia tohto zákona sa použijú
na zmluvu uzavretú po 30. júni 2024. Vznik právnych vzťahov zo zmlúv uzavretých pred 1. júlom 2024
a nároky vzniknuté z týchto zmlúv sa posudzujú podľa právnych predpisov účinných do 30. júna 2024.
Podľa § 3 ods.1 písm. e) zákona č. 108/2024 Z.z. o ochrane spotrebiteľa – každý spotrebiteľ má právo na

primerané finančné zadosťučinenie od osoby, ktorá porušila práva spotrebiteľa alebo povinnosti v oblasti
ochrany spotrebiteľa, ak spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti v oblasti
ochrany spotrebiteľa; pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia súd prihliada najmä
na povahu, závažnosť, spôsob, rozsah, následky, trvanie a okolnosti porušenia práva spotrebiteľa alebo
povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa.

5.1. Keďže uplatnenie nároku na PFZ nie je nárokom zo zmluvy ale nárokom z porušenia práva
spotrebiteľa alebo povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa deklarovaného súdnym rozhodnutím, na
prejednávanú vec sa vzťahuje § 3 ods.1 písm.e) zákona č. 108/2024 Z.z.

6. Vo vzťahu k vyššie citovanému rozhodujúcemu ustanoveniu zákona, možno uviesť, že ide

o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá iba príkladom ustanovuje kritéria na
vymedzenie toho, ako treba určiť jeho výšku. Zároveň treba uviesť, že PFZ sa poskytuje bez toho, aby
porušenie práva alebo povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa bolo spôsobilé čo i len privodiť ujmu
spotrebiteľovi.
6.1. V prejednávanom prípade zo strany žalobcu došlo k iniciovaniu súdneho konania z dôvodu

určenia bezúročnosti úveru a vydania bezdôvodného obohatenia. Úspešne teda uplatnil porušenie jeho
práv garantovaných ako zákonom o ochrane spotrebiteľa tak aj Občianskym zákonníkom a zákonom
o spotrebiteľských úveroch.
6.2. Pri výklade § 3 ods.1 písm.e) č. 108/2024 Z.z. treba akcentovať, že jeho znenie zakladá nárok na
finančné zadosťučinenie už pri úspešnom uplatnení porušenia práva alebo povinnosti v oblasti ochrany

spotrebiteľa bez toho, žeby sa vyžadovala, čo len potenciálna ujma. Ani analogicky nemožno aplikovať
§ 13 ods.2 Občianskeho zákonníka (Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1
najmäpreto,žebolavznačnejmierezníženádôstojnosťfyzickejosobyalebojehovážnosťvspoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.), keďže zákon č. 180/2004
Z.z. žiadnu postupnosť satisfakčných prostriedkov neustanovuje a rovnako neustanovuje, že k právu

na finančné zadosťučinenie za porušenie spotrebiteľského práva je potrebná určitá intenzita. Týmto je
daná aj odpoveď na obvyklú argumentáciu žalovaných dodávateľov, ktorej podstata spočíva v tvrdení,
že právo na primerané finančné zadosťučinenie dané až „vtedy, keď porušenie práva nie je možné
napraviť inak“. Podľa názoru súdu dotknuté zákonné ustanovenie žiadnu takúto podmienku nestanovujea naopak dovršuje sa ním ochrana spotrebiteľa v dodávateľom spôsobenom závadnom spotrebiteľskom
vzťahu. Primerané zadosťučinenie podľa § 3 zákona č. 180/2024 Z.z. nemá napriek svojmu názvu nič
spoločné s obdobným inštitútom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, preto nie je potrebné skúmať,

či a ako bolo zasiahnuté do osobnostnej sféry spotrebiteľa.
6.3. Súd má za to, že s prihliadnutím na stanovené kritéria výšky primeraného finančného
zadosťučinenia, treba pri jej určovaní vychádzať z toho, že toto má plniť funkciu satisfakčnú a primerane
aj funkciu preventívno - sankčnú (pričom však táto funkcia sama o sebe nespôsobuje zvýšenie sumy
priznávaného primeraného finančného zadosťučinenia) tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od

nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi a jednak podľa názoru súdu
ho treba chápať predovšetkým ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne
ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných
spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu,
už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite.
Podľa NS SR sp. zn 6 Cdo/127/2017 - Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a

jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania
vočispotrebiteľom.Možnohovšakchápaťajakoprostriedoknavyvolanieaktivityspotrebiteľovdomáhať
sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom
porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako
slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie

vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že
spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto
ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva
alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku

rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej
zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku,
t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola
privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom
dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné

bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky
škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej
výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia,
neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným
kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na

všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.

7. Súd teda dospel k záveru, že základ nároku na primerané finančné zadosťučinenie je daný.

8.Zákonomstanovenýmikritériamipriurčovanívýškyprimeranéhofinančnéhozadosťučineniasúnajmä

povaha, závažnosť, spôsob, rozsah, následky, trvanie a okolnosti porušenia práva spotrebiteľa alebo
povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa.

9. Žalobcovi z porušenia jeho práv a z porušenia povinností dodávateľa vznikla ujma vo forme
bezdôvodného obohatenia.

9.1. Súd primerané finančné zadosťučinenie chápe ako dovŕšenie nápravy vadného stavu,ktorého
základom však bol úspech spotrebiteľa v súdnom konaní, ktorého sa zúčastnil ako žalobca alebo
žalovaný. Potom primerané finančné zadosťučinenie po úspechu v tzv. základnom konaní mu má naviac
nahradiť „určitý“ diskomfort spôsobený súdnym konaním (či už vyhľadanie občianskeho združenia na
ochranu spotrebiteľa alebo advokáta, alebo účasť na súde a pod., keďže tento čas mohol využiť inak).

9.2. Právoplatne bolo judikované, že žalovaná získala na úkor žalobcu bezdôvodné obohatenie vo výške
514,62 €. Toto bezdôvodné obohatenie vzniklo z dôvodu bezúročnosti úveru, čo bolo ako predbežná
otázka judikované v bode I. výroku rozsudku v základnom konaní. Súd nepriznal primerané finančné
zadosťučinenie samostatne za bezdôvodné obohatenie a samostatne za judikovanie predbežnej otázky
– bezúročnosti úveru, keďže oba výroky chápe ako jeden celok.

Podľa súdu sa § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (Spotrebiteľ sa môže
pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti
a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou.) nadužíva a pre získanie PFZ ako aj
trov konania, ako umelo vytvorený samostatný predmet sporu aj zneužíva. Súd má za to, že primárnezákonodarca žalobu o bezúročnosť úveru smeroval na situáciu, keď sa zároveň nerieši bezdôvodné
obohatenie (ako žaloba o plnenie), pretože je to vždy predbežná otázka k bezdôvodnému obohateniu.
Žaloba o určenie bezúročnosti úveru má tak relevanciu a naliehavý význam predovšetkým v čase

trvania zmluvného vzťahu za účelom vyriešenia otázky, či je daná povinnosť spotrebiteľa platiť aj úroky
a poplatky.
Napriek tomu vediac aký je teraz trend ochrany spotrebiteľa, skĺzli súdy do toho, že deklarujú túto vec,
aj keď to nie je potrebné.
Nesprávnosť namietaného postupu vyplýva z nasledujúceho. Každému je zrejmé, že predbežná otázka

je „menej“ ako vec sama. V základnom konaní bolo priznané bezdôvodné obohatenie niečo cez 500
Eur a zároveň bola deklarovaná predbežná otázka o bezúročnosti úveru. Potom z uznesenia o výške
trov konania vo veci 20Csp/37/2025 vyplýva, že menej - teda len predbežná otázka, je honorovaná
viac, keďže sa vychádza z neurčitku a odmena za jeden úkon právnej služby je 114,15 € oproti tarifnej
sadzbe úkonu priznaného bezdôvodného obohatenia – 34,86 €. Uvedené je podľa súdu v rozpore nielen
s právnou logikou, ale aj obyčajným sedliackym rozumom, keď za to, že dosiahneš viac a teda rozsudok

na plnenie, máš dostať menej ako za to, že sa nasilu vyhovejúc tendencii ochrany spotrebiteľa deklaruje
predbežná otázka vo výroku rozsudku.
9.3. Za primerané finančné zadosťučinenie tak súd považuje sumu 200 €, čo je cca 40% žalovaným
získaného bezdôvodného obohatenia.

10. Pokiaľ ide o námietku šikanózneho výkonu práva žalobcom, s touto sa súd vzhľadom na existujúcu
judikatúru nestotožňuje. Zneužitím práva sa rozumie situácia, ak by účelom výkonu práva nebola
realizácia vlastných oprávnených hospodárskych záujmov, ale snaha výkonom práva znevýhodniť druhú
stranu a spôsobiť jej ujmu. Šikanózny výkon práva sa musí vždy preukázať a dôkazné bremeno zaťažuje
toho, kto je takýmto výkonom práva poškodený.

10.1. Konanie žalobcu, ktorý uspel v základnom konaní, spočívajúce v podaní tejto žaloby, nepovažuje
súd za zneužitie práva. Práve naopak, ak žalovaný vediac o výsledku základného konania nekontaktoval
žalobcu za účelom odškodnenia, potom podanie žaloby žalobcom o primerané finančné zadosťučinenie
je logickým krokom pre zavŕšenie ochrany pri porušení práva, ktoré spôsobil žalovaný. Súdu je síce
zrejmé, že tejto žaloby a žaloby o neprijateľnosti zmluvných podmienok by nebolo, ak by vnútroštátny

zákonodarca nekonštituoval inštitút primeraného finančného zadosťučinenia, ak však v základnom
konaní bol vydaný spotrebiteľovi vyhovujúci rozsudok, súd PFZ v tomto konaní priznať musel. V rámci
právnej argumentácie poukazuje súd analogicky na rozsudok SdEÚ vo veci C – 35/22, podľa ktorého
35 Napokon spotrebiteľovi, ktorý uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nemožno vytýkať,
že sa obrátil na príslušný vnútroštátny súd s cieľom uplatniť práva, ktoré mu zaručuje smernica 93/13,

v prípade nečinnosti dotknutého predajcu alebo dodávateľa napriek konštatovaniu nekalej povahy
podobných podmienok ustálenou vnútroštátnou judikatúrou, ktorá mala tohto predajcu alebo dodávateľa
podnietiť k tomu, aby sa z vlastnej iniciatívy obrátil na tohto spotrebiteľa a čo najskôr odstránil účinky
tejto nekalej podmienky.
37 Tak ako uviedol generálny advokát v bode 50 svojich návrhov, s prihliadnutím na vedomosti, ktoré

je možné od týchto inštitúcií očakávať v tejto oblasti, a na nevýhodnejšie postavenie spotrebiteľov vo
vzťahu k uvedeným inštitúciám, môžu správania uvedené v bode 36 tohto rozsudku predstavovať vážne
indície o nedostatku dobrej viery tých istých inštitúcií. Je teda potrebné, aby príslušný súd mohol v tejto
súvislosti vykonať potrebné overenia a prípadne vyvodiť dôsledky, ktoré z toho vyplývajú.

11. Podľa § 251 C.s.p. - Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 257 C.s.p. - Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

11.1. Súd v prejednávanej veci nárok na náhradu trov konania nepriznal stotožňujúc sa s právoplatným
záverom OS Prešov vo veci sp. zn. 34Csp/2/2025 (obdobný predmet konania), ktorý uviedol:
„23.1. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu
a musí mať vždy výnimočný charakter (R 34/1982). Platné právne predpisy teda pre aplikáciu
predmetného ustanovenia vyžadujú kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to (i) dôvody hodné

osobitného zreteľa a (ii) výnimočné okolnosti, pričom zákon tieto podmienky bližšie nešpecifikuje a
ponecháva to na súdnu prax. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na
majetkové pomery, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu (teda nie len tej
strany, ktorú by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj tejstrany, ktorej majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá) a všímať si aj
okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní (R 24/164).
23.2. Súčasťou rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky je záver, podľa ktorého pokusy

účastníkov vyťažiť z rozdelenia pohľadávky inak zažalovateľnej len jednou žalobou nielenže nemožno
považovať za účelný spôsob uplatňovania alebo bránenia práva, ale počínanie v rozpore s tu uvedeným
je priam ukážkovým prípadom potreby použitia úpravy z ustanovenia § 150 ods. 1 OSP (teraz § 257
CSP; Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 7Cdo/31/2016 zo dňa 23. februára 2017).
23.3. V Základnom konaní sa žalobca domáhal určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru

poskytnutého na základe Zmluvy. Nič pritom nevylučuje možnosť, aby sa spotrebiteľ domáhal jednou
žalobou súčasne ochrany svojho práva (na súde úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej predpismi na ochranu spotrebiteľa) a aj priznania finančného zadosťučinenia.
23.4. Na základe vyššie uvedeného a za analogického použitia citovanej judikatúry sa tak javí, že účelom
takéhoto „rozloženia“ žalobných nárokov (žaloba, ktorou sa uplatňuje porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej predpismi na ochranu spotrebiteľa a žaloba na primerané finančné zadosťučinenie) je len

vytvorenie dodatočných trov konania (trov právneho zastúpenia).
23.5. Pokusy účastníkov vyťažiť z rozdelenia pohľadávky, resp. žalobných nárokov inak zažalovateľných
len jednou žalobou nielenže nemožno považovať za účelný spôsob uplatňovania alebo bránenia
práva, ale počínanie v rozpore s tu uvedeným je priam ukážkovým prípadom potreby použitia úpravy
vyplývajúcej z ustanovenia § 257 CSP (Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú

dôvody hodné osobitného zreteľa).“
13.1. Podľa NS SR sp. zn. 1Cdo107/2021 - 15. Z už citovaného ustanovenia vyplýva, že
jedinou podmienkou priznania práva na primerané finančné zadosťučinenie je úspech spotrebiteľa v
súdnom konaní, bez ohľadu na to, aké právo spotrebiteľa bolo porušené. Z tohto pohľadu možno
nazvať súdne konanie, v ktorom bol spotrebiteľ úspešný v ochrane alebo obrane svojho porušeného

práva, ako základné konanie. Základným konaním, na ktoré nadväzuje potom žaloba o primerané
finančné zadosťučinenie, môže byť napríklad konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia, určenia
neprijateľnosti zmluvnej podmienky atď. Nevylučuje sa ani možnosť, že by sa spotrebiteľ domáhal
jednou žalobou súčasne ochrany svojho práva a priznania finančného zadosťučinenia. V prípade, ak
je spotrebiteľ v základnom konaní úspešný, či už ako žalobca pri domáhaní sa svojho práva alebo

ako žalovaný pri bránení svojho práva, naplnia sa tak podmienky na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Cieľom primeraného
finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spotrebiteľa spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy
môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky pred diskrimináciou.

13.2. Kuvedenémusúddodáva,žeprimárnympredmetomsúdnehokonanianemajúbyťadvokátske
trovy, ako sa javí z vyššie opísaného (a to aj v ďalších stovkách prípadov) osobitného uplatňovania
nárokov uplatniteľných inak jednou žalobou.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej

neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)
vyhotoveniach.
Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.