Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, January 20, 2026

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: NR-11S/27/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4021200091
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Kúdelčíková

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2026:4021200091.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Kúdelčíkovej a členov

senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Ingridy Hudecovej v právnej veci žalobcu: VITAR
SLOVAKIA, spol. s r.o., so sídlom Robotnícka 11998/11, 036 01 Martin, IČO: 36 313 190, právne
zastúpený: HALADA & PARTNERS s. r. o., so sídlom Kapitulská 21, 917 01 Trnava, IČO: 36 669
661, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01
Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100194996/2021 zo
dňa 03.02.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd rozhodnutie žalovaného č. 100194996/2021 zo dňa 03.02.2021 z r u š u j e a vec v r

a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II. Správny súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Nitra (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobia január až júl 2014 a december 2014. O výsledku tejto daňovej kontroly

vyhotovil správca dane protokol z daňovej kontroly č. 100853330/2018 zo dňa 30.04.2018 (ďalej len
„protokolzdaňovejkontroly“).Protokolzdaňovejkontrolybolspolusvýzvounavyjadreniesakzisteniam
v ňom uvedeným doručený žalobcovi dňa 04.05.2018.

2. Na základe výsledkov daňovej kontroly správca dane vydal rozhodnutie č. 101922379/2018 zo
dňa 28.09.2018, ktoré bolo v nadväznosti na odvolanie žalobcu zrušené rozhodnutím žalovaného č.
100885718/2019 zo dňa 15.04.2019 a vec bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Správca dane po vrátení veci na ďalšie konanie rozhodnutím č. 100919717/2020 zo dňa 20.05.2020
(ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 30 882,62 eura na dani
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2014, keďže žalobca nemal nárok na odpočítanie dane
v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“) na základe faktúr vystavených
spoločnosťou SIMPEX s.r.o. ako dodávateľom v príslušnom zdaňovacom období za dodanie tovaru

a jeho dopravu, keďže nebolo preukázané dodanie tovaru a služieb v zmysle predložených faktúr.

4. Správca dane v priebehu daňovej kontroly preveroval pravdivosť údajov uvedených žalobcom ako
daňovým subjektom v podanom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobieapríl 2014, pričom sa zameral aj na opodstatnenosť práva na odpočítanie dane uplatneného na základe
nasledovných účtovných dokladov od dodávateľskej spoločnosti SIMPEX s.r.o., so sídlom Sústružnícka
4/7, 945 01 Komárno, (od 29.10.2016 STROJTIK s.r.o., so sídlom Nám. sv. Imricha 923/21, 943 01

Štúrovo), IČO: 46 608 419 (ďalej len „SIMPEX s.r.o.“ alebo „spoločnosť SIMPEX s.r.o.“):
a) faktúra č. 2014009 (DF 207/14), dátum dodania 10.04.2014, základ dane 77 100,00 eur, DPH 20 %
15 420,00 eur, obstaranie tovaru Tchibo Family 250 g,
b) faktúra č. 2014010 (DF 208/14), dátum dodania 10.04.2014, základ dane 106,56 eura, DPH 21,31
eura, preprava tovaru,

c) faktúra č. 2014011 (DF 320/14), dátum dodania 17.04.2014, základ dane 77 100,00 eur, DPH 20 %
15 420,00 eur, obstaranie tovaru Tchibo Family 250 g,
d) faktúra č. 2014012, dátum dodania 17.04.2014, základ dane 106,56 eura, DPH 21,31 eura, preprava
tovaru.

5.Nazákladevšetkýchkontrolnýchzistenínebolomožnépovažovaťzapreukázanédodanieaexistenciu

tovarov v obchodnom reťazci KIPA, s.r.o. – Kontakt Eximp s.r.o – PROFILIX DATA, s.r.o. – IVERON,
s.r.o. – SIMPEX s.r.o. – žalobca – DEandJO, Kft. Nebolo preukázané reálne uskutočnenie obchodných
transakcií spoločnosťou SIMPEX s.r.o., v mene ktorej boli vyhotovené predložené faktúry. Zároveň
nebolo možné považovať za preukázaný vznik daňovej povinnosti v zmysle § 19 ods. 1 zákona o dani
z pridanej hodnoty. Taktiež bolo zistené, že nedošlo k dodaniu tovaru oslobodeného od dane do iného

členského štátu v zmysle § 43 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty.

6. O podanom odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím
č. 100194996/2021 zo dňa 03.02.2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že prvostupňové
rozhodnutie podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil.

7. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil so závermi správcu dane a konštatoval, že správca
dane pri výkone daňovej kontroly využil poznatky získané pri daňovej kontrole dane z pridanej hodnoty
u spoločnosti SIMPEX s.r.o. za zdaňovacie obdobia január až september 2014, z ktorej vyplynulo, že

spoločnosť SIMPEX s.r.o. nepreukázala nadobudnutie tovaru a vznik daňovej povinnosti v zmysle §
19 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty a u daňového subjektu nenastalo splnenie podmienok na
uplatnenie nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty v zmysle § 49 ods. 2 písm. a) zákona o dani
z pridanej hodnoty. Žalovaný ďalej poukázal na výpovede svedkov, ktorí síce slovne potvrdili existenciu
tovaru zabaleného v krabiciach, uložených na paletách, avšak tým, že obsah krabíc nevideli, nedokázali

jednoznačne identifikovať tento tovar. Žalovaný taktiež konštatoval, že je prirodzené, že daňový subjekt
pri prevzatí zásielky riadne a starostlivo skontroluje stav zásielky a porovná ho s dodacím alebo
prepravným listom, pričom skontroluje aj kompletnosť tovaru, hlavne obsah balení. Žalovaný napokon
konštatoval, že žalobca neprijal dostatočné opatrenia, aby sa uistil, že jeho postup pri odpočítaní dane
bol v súlade so zákonom a mal dostatočný priestor a zákonné možnosti na to, aby sa uistil, že svojimi

obchodnými transakciami sa nestane súčasťou konania, ktoré nieslo znaky daňového podvodu.

II.
Žaloba

8. Žalobca sa žalobou zo dňa 10.03.2021, doručenou Krajskému súdu v Nitre dňa 12.03.2021, domáhal
preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím (ďalej spolu
len „rozhodnutie finančných orgánov“), ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie ako aj priznania
práva na náhradu trov konania.

9. Finančné orgány pri vydaní svojho rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Ich rozhodnutie bolo nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Zistenie
skutkového stavu zo strany finančných orgánov bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Skutkový
stav, ktorý vzali finančné orgány za základ svojho rozhodnutia, bol v rozpore s administratívnym spisom
a nemal v nich oporu. V konaní pred finančnými orgánmi napokon došlo k podstatnému porušeniu

ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného
rozhodnutia vo veci samej.10. Žalobca v prvom rade namietal nedodržanie maximálnej zákonnej lehoty na vykonanie daňovej
kontroly v zmysle § 46 ods. 10 daňového poriadku, v dôsledku čoho mal aj protokol z daňovej kontroly
povahu nezákonného dôkazu, a preto nemohol slúžiť ako podklad pre vydanie rozhodnutia finančných

orgánov. Najzávažnejším dôvodom nezákonnosti prerušení daňovej kontroly bola neprimeraná dĺžka
týchto prerušení, ktorá bola dôsledkom zjavnej nečinnosti správcu dane, ktorý odmietol pokračovať
v prebiehajúcej daňovej kontrole napriek tomu, že nebol daný dôvod na jej ďalšie prerušenie.
Z rozhodnutia finančných orgánov ani nebolo možné zistiť, čoho sa žiadosť o medzinárodnú výmenu
informácií (ďalej len „MVI“) týkala. Po uplynutí lehoty podľa čl. 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7.

októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej
len „nariadenie o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty“)
sa mal správca dane pokúsiť získať požadovanú informáciu iným spôsobom. Ignorovanie stanovenej
lehoty nebolo možné tolerovať. Správca dane teda v danom prípade nerešpektoval zákonný limit výkonu
daňovej kontroly, ktorá, vrátane nezákonného prerušenia, trvala celkovo až 705 dní (t. j. takmer dva
roky), čo malo za následok jej nezákonnosť.

11. Zo strany finančných orgánov došlo k neodôvodnenému a nesprávnemu rozšíreniu dôkazného
bremena žalobcu ako daňového subjektu aj na skutočnosti, ktoré žalobca nemal a ani nemohol
preukazovať. Správca dane vychádzal z predpokladu, že žalobca niesol dôkazné bremeno vo vzťahu
k preukázaniu skutočnosti toho, ako, resp. odkiaľ nadobudol príslušný tovar do svojho vlastníctva

jeho dodávateľ a tiež deklarovaní subdodávatelia, a že v prípade, ak túto skutočnosť žalobca
nepreukázal, neuniesol dôkazné bremeno ani vo vzťahu k preukázaniu dodania predmetného tovaru
žalobcovi. Správca dane nemohol od daňového subjektu požadovať preukázanie uskutočnenia iných
ako kontrolovaných obchodov. Dôvodnú pochybnosť o uskutočnení zdaniteľného plnenia nemohlo
zakladať len to, že dodávateľ alebo odberateľ daňového subjektu bol v čase daňovej kontroly

nekontaktný. Správcovi dane bolo potrebné vytknúť jeho konštatovanie, že nekontaktnosť alebo
nespolupráca subdodávateľov či dodávateľa žalobcu spochybňovala uskutočnenie kontrolovaného
zdaniteľného plnenia, ktoré kontrolovaný daňový subjekt zdokladoval predložením všetkých v praxi
bežne využívaných dokladov (zmluvy, potvrdené dodacie listy, potvrdené nákladné listy, výpisy z účtu,
e-mailová komunikácia).

12. Skutkové závery finančných orgánov nezodpovedali výsledkom vykonaného dokazovania. Správca
dane vyhodnotil viaceré skutočnosti v neprospech žalobcu napriek tomu, že tieto žiadnym spôsobom
nevyvracali a dokonca ani nespochybňovali tvrdenia žalobcu. Zároveň správca dane bez riadneho
odôvodnenia nevzal do úvahy viaceré dôkazy svedčiace v prospech žalobcu. Dokazovanie vykonané

finančnými orgánmi nepostačovalo na prijatie záverov o tom, že dôkazy predložené zo strany žalobcu
boli nehodnoverné. Dodanie tovaru žalobcovi a následne jeho odberateľovi bolo potvrdené celkovo
štyrmi svedkami (A. B., C. D. E., F. C., F. G.). Konštatovanie správcu dane, že výpoveď svedka nemala
vypovedaciu hodnotu, bolo absolútne nesprávne, nezákonné a svojvoľné. Nelogickosť záverov správcu
dane bolo možné vidieť aj v jeho konštatovaní, že síce svedkovia potvrdili, že videli tovar zabelený

v krabiciach, na ktorých bolo uvedené, že išlo o kávu, tieto krabice ale nerozbaľovali, a preto vlastne
nevedeli, s akým tovarom prišli do kontaktu. Pokiaľ mali napriek vykonanému dokazovaniu finančné
orgány pochybnosť o reálnom uskutočnení predmetnej transakcie, mohlo dôjsť k vykonaniu ďalších
relevantných dôkazov, a to napríklad k prevereniu aj prostredníctvom záznamov z mýtnych brán.

13. Správca dane v rámci daňovej kontroly, ktorá predchádzala vydaniu napadnutého rozhodnutia,
zabezpečil vypočutie svedka (A. H., a to na základe MVI) bez toho, aby bol žalobca o tomto výsluchu
vopred upovedomený, v dôsledku čoho mal predmetný výsluch povahu nezákonne získaného dôkazu,
ktorý nemohol slúžiť ako podklad pre vydanie rozhodnutia. Rovnako považoval za podstatné porušenie
ustanovení daňového poriadku aj zápisnice z výsluchov svedkov (napr. konateľa spoločnosti I. J. E., D.

K.), ktoré mali byť uskutočnené mimo príslušného daňového konania v rámci iného daňového konania
(alebo iných daňových kontrol), a to bez toho, aby bolo žalobcovi umožnené sa týchto výsluchov
zúčastniť a klásť predmetným svedkom otázky. Za výsluch svedka bolo potrebné považovať každé
osobné vyjadrenie sa fyzickej osoby k skutočnostiam preverovaným správcom dane, a to bez ohľadu
na to, ako správca dane tento výsluch označí, a bez ohľadu na to, či výsluch vykonal priamo konajúci

správca dane, alebo dožiadaný orgán. V tejto súvislosti žalobca poukázal na § 25 ods. 4 daňového
poriadku, podľa ktorého právo daňového subjektu musí byť zachované vždy, t.j. aj v prípadoch získania
svedeckej výpovede z iného konania postupom podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku. V opačnom
prípade príslušná výpoveď svedka nemohla byť použitá ako dôkaz pre účely rozhodnutia správcu dane.III.
Vyjadrenia žalovaného a žalobcu

14. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 29.07.2021, pričom zotrval na svojich záveroch,
uvedených v napadnutom rozhodnutí a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Podľa žalovaného
sa v žalobe neuvádzali nové skutočnosti, ktoré by mali svojou podstatou vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia, pričom by neboli predmetom odvolania.

15.Knezákonnostiprerušeniadaňovejkontrolyžalovanýuviedol,žesprávcadanevosvojomrozhodnutí
detailne popísal dôvody prerušenia daňovej kontroly, rovnako ako aj výsledky a informácie, ktoré získal
od zahraničných správcov dane. Daňová kontrola trvala 336 dní a správca dane ju vykonal v zákonnej
lehote. Poukázal na to, že nariadenie o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane
z pridanej hodnoty a v ňom stanovená maximálna lehota na poskytnutie informácie (3 mesiace) sa týkala

žiadanej strany, nie správcu dane.

16. K nevykonaniu výsluchov navrhovaných svedkov žalovaný uviedol, že v rámci medzinárodných
dožiadaní finančné orgány žiadali zahraničnú daňovú správu o vypočutie svedkov, a to konateľa
spoločnosti Cséfai és Cséfai Kft. a konateľa spoločnosti Netty webshop, Kft., p. L.. Na základe výsledkov

týchto dožiadaní sa intrakomunitárne dodania tovaru pre maďarských odberateľov spoločnosť Cséfai
és Cséfai Kft. a Netty webshop, Kft. nepotvrdili. Ak sám konateľ spoločnosti nemá informácie o
obchodných aktivitách spoločnosti a nevie k nim predložiť relevantné dôkazy, svedecké výpovede iných,
nezávislých svedkov, nemôžu mať vplyv na výsledok daňovej kontroly. Žalovaný zotrval na svojom
závere, že správca dane vykonanými dôkazmi dostatočne spochybnil tvrdenia žalobcu o poskytnutí

tovaru uvádzanými dodávateľmi resp. subdodávateľmi a žalobca tieto pochybnosti v konaní nevyvrátil.

17. Rozhodnutie finančných orgánov nebolo založené na skutočnosti, že svedkovia, ktorí potvrdili
manipuláciu s tovarom uvedeným na faktúre, nevideli tovar, keďže tento bol zabalený v kartónoch a
uložený na paletách, ale správca dane uskutočnil rozsiahle dokazovanie, využil poznatky získané pri

daňovej kontrole na dani z pridanej hodnoty u spoločnosti SIMPEX s.r.o., pričom prvá dodávateľská
spoločnosť potvrdila, že nikdy predloženú faktúru nevystavila a predložila priamy dôkaz svojich tvrdení.
V prípade výsluchu svedka uskutočneného zahraničnou daňovou správou podľa právnych predpisov
platných na jej území sa nemôže žalobca dovolávať nezákonnosti vykonanej svedeckej výpovede s
poukazom na § 25 ods. 4 daňového poriadku.

18. Žalovaný zotrval na závere, že pri prevzatí zásielky od dopravcu bolo potrebné, aby daňový
subjekt stav zásielky riadne a starostlivo skontroloval a porovnal s dodacím alebo prepravným listom,
skontroloval aj kompletnosť tovaru a obsahu balení, a to osobitne v prípade tovaru potravinového
charakteru. Vo vzťahu k námietke o potrebe preverenia záznamov z mýtnych brán bolo potrebné

uvedomiť si, že pohyb motorových vozidiel neposkytoval dôkaz o tom, že zaznamenané vozidlo
prevážalo deklarovaný tovar, obzvlášť ak osoba uvedená na prepravnom dokumente A. H. nepotvrdila,
že túto prepravu vykonala a podpis na dokumente neuznala ako vlastný.

19. Žalovaný napokon tiež uviedol, že v reťazci obchodných partnerov ani u jednej z menovaných

spoločností nebola preukázaná existencia a dodanie tovaru, na ktorý si žalobca uplatňoval právo na
odpočet dane z pridanej hodnoty.

20. V podaní zo dňa 24.09.2021 označenom ako doplnenie argumentácie uvedenej v žalobe žalobca
predložil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžfk/3/2018 zo dňa 21.02.2019, v

ktorom bolo vyhodnotené ako neefektívne a neprimerané prerušenie daňovej kontroly na dobu 1 roka a
takmer 4 mesiacov, ako aj rozsudok sp. zn. 8Sžfk/47/2020 zo dňa 08.12.2020, v ktorom bolo uvedené,
že dĺžka prerušenia daňového konania z dôvodu MVI je determinovaná lehotou v zmysle nariadenia
o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty.

21. V replike zo dňa 01.10.2021 žalobca zotrval na svojej argumentácii uvedenej v žalobe, a uviedol,
že žalovaný nereagoval na jeho námietky ohľadom potreby opakovaného prerušenia daňovej kontroly.
Žalobca zároveň zdôraznil, že nemohol skúmať to, aké všetky predchádzajúce a nasledujúce transakcie
sa s príslušným tovarom realizovali.22. V podaní zo dňa 02.05.2022 označenom ako doplnenie judikatúry poukázal žalobca na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2020 zo dňa 18.05.2021 týkajúci sa rozsahu

dôkaznej povinnosti v spojení s podvodným konaním v daňových veciach.

23. V podaní zo dňa 22.03.2023 žalobca poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 259/2022 zo dňa 12.10.2022 zaoberajúci sa rozsahom dôkazného bremena v daňovom konaní,
ako aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa

30.06.2022 týkajúci sa prenášania dôkazného bremena.

24. Vo vyjadrení zo dňa 25.03.2025 po doplnení administratívneho spisu žalobca uviedol, že žalovaný
dodatočne doložil aj samotnú žiadosť o MVI a odpoveď na ňu, z čoho žalobca zistil, že správca dane
pokračoval v prerušení daňovej kontroly aj po tom, čo žiadaný zahraničný orgán už doručil konečnú
odpoveď na predmetnú MVI, a teda po tom, ako preukázateľne pominul dôvod pre prerušenie daňovej

kontroly.

IV.
Konanie na správnom súde

25. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“), začal s účinnosťou
od 01.06.2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), na ktorý
prešiel od 01.06.2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu
v Trnave a Krajského súdu v Nitre. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola

vec vedená na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 11S/27/2021 v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov
a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená
do senátu 6S správneho súdu a je na tomto súde vedená pod sp. zn. NR-11S/27/2021.

26. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 zákona
č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) v spojení s § 3
ods. 3 písm. b) zákona o zriadení správnych súdov preskúmal napadnuté rozhodnutie vrátane konania,
ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe, a dospel k záveru, že žaloba je
dôvodná. Správny súd rozhodol na pojednávaní dňa 20.01.2026.

V.
Relevantná právna úprava

27. Podľa § 9 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je

dodaním tovaru podľa § 8, vrátane a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva
k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu, b) poskytnutia práva užívať hmotný
majetok, c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav, d) služby dodanej na
základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona.

28. Podľa § 19 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

29. Podľa § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby
vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

30. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty, platiteľ môže odpočítať od dane,
ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ
s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným
platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

31. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty, právo na odpočítanie dane podľa §
49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa
vyhotovenú podľa § 71.VI.
Právne posúdenie veci správnym súdom

32. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo rozhodnutie finančných orgánov vo
veci odpočtu na dani z pridanej hodnoty. Úlohou správneho súdu v nadväznosti na žalobcom podanú
žalobu bolo v medziach žalobných námietok posúdiť, či finančné orgány pri vydaní tohto rozhodnutia
a v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, postupovali v súlade s príslušnými právnymi predpismi
a ustálenou súdnou praxou.

33. Základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane z pridanej hodnoty zo zdaniteľného obchodu
je vznik daňovej povinnosti. Daňová povinnosť vo všeobecnosti znamená, že štátu vzniká právo žiadať
daň od osôb, ktorým to zákon vymedzuje. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že nepostačuje
len samotné uvedenie dane z pridanej hodnoty vo faktúre. Podstatné je, aby došlo k vzniku daňovej
povinnosti v intenciách ustanovenia § 19 zákona o dani z pridanej hodnoty, t. j. z titulu skutočného

dodania tovaru. Táto podmienka vyplýva z § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty.

34. Samotný vznik daňovej povinnosti a uvedenie dane z pridanej hodnoty vo faktúre vo väzbe na nárok
na odpočítanie dane z pridanej hodnoty u kupujúceho však nestačí, pretože na strane platiteľa ako
príjemcu zdaniteľného plnenia musí byť preukázané, že prijaté plnenia obstaral na účely uskutočňovania

svojich vlastných zdaniteľných plnení. V priebehu daňového konania musí byť preukázaný jednak
obsah, ale aj skutočný význam plnení deklarovaných daňovým subjektom prostredníctvom relevantného
daňového dokladu (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/66/2016 zo dňa
31.05.2018).

35. Z administratívneho spisu aj z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že správca dane v priebehu daňovej
kontroly preveroval pravdivosť údajov uvedených žalobcom v daňovom priznaní k dani z pridanej
hodnoty za apríl 2014, ako aj opodstatnenosť práva na odpočítanie dane uplatneného na základe
predložených faktúr. Správca dane zároveň preveroval dodanie a existenciu tovarov v obchodnom
reťazci KIPA, s.r.o. – Kontakt Eximp s. r. o. – PROFILIX DATA, s.r.o. – IVERON, s.r.o. – SIMPEX s.r.o.

– žalobca – DEandJO, Kft. Preverovaním všetkých dodávateľov zistil, že títo sú buď nekontaktní a
nepredložili žiadne doklady alebo ako konateľ spoločnosti KIPA, s.r.o. uviedol, že s touto spoločnosťou
neobchodovali a táto nevystavila predmetné faktúry, alebo ako konateľ spoločnosti Kontakt Eximp s. r.
o. uviedol, že nemal vedomosť o tom, že je konateľom tejto spoločnosti a nepozná ju. O odberateľovi
DEandJO, Kft. správca dane zistil, že registrácia platiteľa dane z pridanej hodnoty mu bola zrušená

dňa 14.07.2014, a že so správcom dane nekomunikuje. Na základe získaných informácií mal správca
dane za to, že nemožno považovať dodanie a existenciu tovarov v obchodnom reťazci za preukázané.
Použil aj závery z daňovej kontroly vykonanej u spoločnosti SIMPEX s.r.o. za rok 2014, z ktorej
vyplynulo, že daňový subjekt nenadobudol tovar, ktorý mal následne dodať žalobcovi. Na základe
všetkých kontrolných zistení správca dane konštatoval, že nebolo preukázané reálne uskutočnenie

zdaniteľných obchodov dodávateľskou spoločnosťou SIMPEX s.r.o., a že v jednotlivých dodávateľských
spoločnostiach nachádzajúcich sa vo vytvorenom reťazci boli vykonané daňové kontroly a vydané
rozhodnutia, z ktorých vyplýva, že ani u jednej zo spoločností nebola preukázaná existencia a dodanie
tovaru. Žalovaný konštatoval, že obchodná spoločnosť KIPA, s.r.o. nachádzajúca sa na začiatku
obchodného reťazca nepotvrdila obchodnú spoluprácu so spoločnosťou Kontakt Eximp, s. r. o., to

znamená, že neuskutočnila zdaniteľný obchod v rámci reťazca obchodných spoločností, ktorého
súčasťou bol aj žalobca, ktorý si na tento zdaniteľný obchod uplatňoval právo na odpočítanie dane
z pridanej hodnoty.

36. Žalovaný teda v napadnutom rozhodnutí odôvodnil záver o nepreukázaní splnenia hmotnoprávnych

podmienok na uplatnenie nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty žalobcom na tom, že nebolo
preukázané dodanie tovaru a služieb v zmysle predložených faktúr od dodávateľa, a to spoločnosti
SIMPEX s.r.o., pretože pri preverovaní reťazca obchodných partnerov vyplynulo, že ani u jednej z
predmetných spoločností nebola preukázaná existencia a dodanie tovaru. Z uvedeného dovodil, že
keďže spoločnosť SIMPEX s.r.o. nepreukázala nadobudnutie tovaru a vznik daňovej povinnosti v zmysle

§ 19 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, u daňového subjektu nenastalo splnenie zákonnej
podmienky na uplatnenie nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty v zmysle § 49 ods. 2 písm. a)
zákona o dani z pridanej hodnoty, podľa ktorej si platiteľ môže odpočítať daň z tovarov, ktoré sú alebo
majú byť platiteľovi dodané. Žalovaný tak odvodzoval nedodanie tovaru deklarovaným dodávateľomžalobcovi z toho, že na predchádzajúcich stupňoch obchodného reťazca boli pochybnosti o dodaní
tovaru, čo nie je pre posúdenie splnenia hmotnoprávnych podmienok na inom stupni reťazca podstatnou
skutočnosťou,alenanajvýš,dokresľujúcouinformáciou(avšakčobyprípadneodôvodňovaloskôrzávery

o podvodnom konaní, v prípade preukázania všetkých znakov podvodného konania). Správny súd dáva
do pozornosti, že v zmysle ustálenej judikatúry súdov nemožno dávať na ťarchu žalobcu nezrovnalosti,
ktoré sa vyskytli v predchádzajúcich transakciách dodávateľského reťazca, čo vyplýva aj z judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie (uznesenie vo veci C-610/19 Vikingo).

37. V tejto súvislosti správny súd cituje z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 10Sžfk/54/2021 časť o judikatórnych posunoch pri vyhodnocovaní a odôvodňovaní jednotlivých
dôvodov nepriznania práva na odpočet dane z pridanej hodnoty:

„85. Pre úplnosť kasačný súd dopĺňa, že v súvislosti s plnením hmotnoprávnych podmienok došlo
v ostatnom období k judikatórnemu posunu. V zmysle aktuálnej judikatúry Súdneho dvora EÚ a

nadväzujúcej rozhodovacej praxe kasačného súdu nie je možné odmietnuť odpočítanie dane len z
dôvodu, že sťažovateľ nevie preukázať, že tovar dodal ním deklarovaný dodávateľ. Kasačný súd
týmto dáva do pozornosti, že Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci C-610/19 Vikingo uvádza, že
hmotnoprávne podmienky, ktorým podlieha právo na odpočítanie, sú splnené len vtedy, ak sa reálne
uskutočnilo dodanie tovaru alebo poskytnutie služieb, na ktoré sa vzťahuje faktúra. Podľa Súdneho

dvora EÚ skutočnosť, že dotknutý tovar vo veci samej nedodala osoba, ktorá vyhotovila faktúru, ani jej
subdodávateľ, nepostačuje na vyvodenie záveru, že k predmetnému dodaniu tovaru nedošlo, ani na to,
aby mohlo byť odopreté právo na odpočítanie dane. Z rozhodnutia teda nevyplýva, že hmotnoprávnou
podmienkou na uplatnenie práva na odpočet dane je to, že tovar alebo služby musia byť dodané
dodávateľom uvedeným na faktúrach a uvedenému dodávateľovi vznikla aj daňová povinnosť. Aktuálna

rozhodovacia prax kasačného súdu pritom už štandardne reflektuje na citované rozhodnutie Súdneho
dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo - napr. sp. zn. 5Sžfk/66/2020 zo dňa 28. júla 2022, sp. zn.
5Sžfk/73/2020 zo dňa 25. augusta 2022, sp. zn. 10Sžfk/28/2020 zo dňa 27. júna 2022.

86. Najvyšší správny súd konštatuje, že podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ sa Smernica Rady

2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať
v tom zmysle, že uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe sa
má nepriznať bez toho, aby daňový úrad musel preukázať, že zdaniteľná osoba sa dopustila podvodu
na DPH alebo že vedela, alebo mala vedieť, že uvádzané plnenie, na ktorom sa zakladá právo
na odpočítanie dane, bolo súčasťou takéhoto daňového podvodu, ak v prípade, že tento skutočný

dodávateľ tovaru alebo poskytovateľ služieb nebol identifikovaný, táto zdaniteľná osoba nepredloží
dôkaz o tom, že tento dodávateľ alebo poskytovateľ mal postavenie zdaniteľnej osoby, pokiaľ vzhľadom
naskutkovéokolnostianapriekdôkazomposkytnutýmtoutozdaniteľnouosobouchýbajúúdajepotrebné
na overenie, či skutočný dodávateľ alebo poskytovateľ mal toto postavenie (Rozsudok Súdneho dvora
EÚ vo veci C-154/20 Kemwater ProChemie).

87. Zároveň kasačný súd uvádza, že judikatúrny posun nastal aj rozhodnutím sp. zn. 3Sžfk 15/2020 z
30. júna 2022, uverejneného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky, a ktorý jasne stanovuje, že „v prípade spochybnených subdodávateľov deklarovaného
dodávateľa je možné nepriznať odpočítanie dane daňovému subjektu, ak by bolo v konaní preukázané,

že daňový subjekt sa podieľal na daňovom podvode, alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje
na obchodnom reťazci poznačenom prípadným daňovým podvodom“. V tejto súvislosti kasačný súd
uzatvára, že princíp predvídateľnosti súdneho rozhodovania je potrebné pomerovať a aplikovať v súlade
s princípom zákonnosti rozhodovania, pričom je potrebné zohľadniť aj aktuálny vývoj judikatúry. Opačný
prístup by totiž mohol znamenať odopretie výkonu spravodlivosti.“

38. Z administratívneho spisu aj z napadnutých rozhodnutí tiež vyplýva, že správca dane za účelom
preverenia existencie a dodania tovaru vykonal viaceré výsluchy. Svedok H. L. vo výpovedi potvrdil,
že prepravu tovaru vykonal, popísal prevoz tovaru, a zároveň nepotvrdil, že prepravovaný tovar
skutočne videl, keďže tento bol zabalený v krabiciach, ktoré sa nerozbaľovali, čo podľa správcu dane

neznamenalo potvrdenie, že sa jedná o predmetný tovar. Svedok A. B. uviedol, že jeho povinnosťou
bolo preverovanie tovaru od spoločnosti SIMPEX s.r.o., zabezpečenie jeho naloženia, jeho kontrola
a zabezpečovanie potrebných dokladov, spoznal žalovaným predloženú fotodokumentáciu naloženej
dodávky s papierovými krabicami a etiketami a uviedol, že do obsahu krabíc nevidel, preto nemoholjednoznačne potvrdiť ich obsah. Svedok F. G. uviedol, že ako prepravca vykonával v roku 2014 prepravu
pre spoločnosť SIMPEX s.r.o. a prepravu popísal. Svedok M. B. vo svojej výpovedi uviedol, že v roku
2014 vykonával prepravu pre žalobcu, a že zabalený tovar v kartónoch zabezpečených fóliou nevidel.

Svedok F. C. uviedol, že pre žalobcu pracuje od roku 2002 ako manažér predaja, potvrdil spoluprácu
so spoločnosťou SIMPEX s.r.o. a popísal podrobnosti tejto spolupráce, tiež uviedol, že tovar nevidel.
Dané výpovede správca dane posúdil ako len slovné výpovede, bez vypovedacej schopnosti, ktoré
sú v rozpore so skutočnosťami zistenými správcom dane v procese daňovej kontroly a vyrubovacieho
konania.

39. Správca dane doplnil dokazovanie vykonaním ďalších výsluchov. Svedok N. O. uviedol, že si pamätá
prepravu do Vrútok, identifikoval motorové vozidlo, podľa objednávky prepravoval obojky pre zvieratá,
pričom obsah krabíc nevidel, fyzickú kontrolu tovaru nevykonal. Svedok A. H. uviedol, že nepozná
žalobcu a žiadny z podpisov na prepravných dokladoch nie je jeho. Žalovaný ohľadom výpovede
svedkov uviedol, že tí, ktorí síce slovne potvrdili existenciu tovaru zabaleného v krabiciach, uloženého na

paletách, však tým, že obsah krabíc nevideli, nedokázali jednoznačne identifikovať tento tovar. Uviedol
tiež, že pri prevzatí zásielky od dopravcu je prirodzené riadne a starostlivo skontrolovať stav zásielky a
porovnať ho s dodacím alebo prepravným listom, a to skontrolovať aj kompletnosť tovaru, hlavne obsah
balení. Žalovaný mal za to, že v prípade tovaru potravinového charakteru, ktorého konečným užívateľom
je obyvateľstvo a má limitujúci dátum spotreby, je nevyhnutné, aby sa daňový subjekt presvedčil o

obsahu zásielky, ktorú príjme a ďalej predáva.

40. Čo sa týka vyhodnotenia výpovedí svedkov, ktorí sami potvrdili existenciu tovaru zabaleného
v krabiciach, odvolací orgán mal za to, že tým, že obsah krabíc nevideli, nedokázali jednoznačne
identifikovať tento tovar, pričom podotkol, že správca dane neposúdil výpovede svedkov ako krivé

výpovede, ale z dôvodu, že títo vo svojich výpovediach hovorili o nakladaní zabalených krabíc,
kartónov, nie o obsahu týchto balení, správca dane spochybnil reálnosť zdaniteľných plnení. Jednak
argumentácia žalovaného o potrebe rozbaľovania krabíc s prepravovaným tovarom je neodôvodnená,
resp. nedáva zmysel, prečo by musel prepravca či každý odberateľ rozbaliť všetky krabice a balenia,
čím by balenie tovaru poškodil. Finančné orgány nevysvetlili, na základe čoho majú pochybnosti o

obsahu krabíc a jeho baleniach, etiketách a pod. Strohé konštatovanie, že svedkovia nekontrolovali
obsah krabíc, nepostačuje samo osebe na spochybnenie reálnosti zdaniteľných plnení. Vyhodnotenie
svedeckých výpovedí daňovými orgánmi nie je presvedčivé ani zrozumiteľne odôvodnené. Finančné
orgány nevyhodnotili vykonané dôkazy, a to hlavne výsluchy svedkov, jednotlivo a vo vzájomných
súvislostiach a to nielen výsluchy medzi sebou, ale aj v kontexte ostatných listinných dôkazov.

41. Žalobca predložil celý zoznam dôkazov (okrem účtovných dokladov aj rámcovú kúpnu zmluvu
uzatvorenú so spoločnosťou SIMPEX s.r.o., dodací list, výpisy z bankového účtu, zmluvu s A. B., čestné
vyhlásenie A. B., čestné vyhlásenie C. D. E., výpis z registra platnosti IČ DPH za spoločnosť SIMPEX
s.r.o., ako aj rámcovú kúpnu zmluvu so spoločnosťou DEandJO, Kft., dodací list, výpisy z bankového

účtu, CMR, potvrdenie o prijatí tovaru odberateľom, písomnú objednávku, výpis z registra platnosti
IČ DPH za spoločnosť DEandJO, Kft.), ktoré neboli vyhodnotené v spojení s vykonanými výsluchmi
svedkov, neboli vyhodnotené komplexne, pričom výpovede smerujúce v prospech žalobcu finančné
orgány bez ďalšieho posúdili ako nepodstatné, irelevantné. V danom prípade bude preto potrebné, aby
sažalovanývďalšomkonanívysporiadalsovšetkýmizískanýmidôkazmijednotlivoakoajkomplexne,vo

vzájomnýchsúvislostiachadospelkzáverom,ktorézrozumiteľneajasneodôvodní.Pokiaľchcesprávca
dane vyhodnotiť výpoveď svedka ako bez výpovednej hodnoty a v rozpore so zistenými skutočnosťami,
je potrebné, aby tieto rozporné zistené skutočnosti uviedol aj s ich zdrojom. Prípadné znegovanie
záverov z výpovede svedka musí finančný orgán oprieť o iné závery vyplývajúce z vykonaných dôkazov
a poukázať na konkrétne rozpory a uviesť zrozumiteľné a logické vysvetlenie, prečo považuje ktoré z

nich za ne/dôveryhodné, majúce vyššiu váhu alebo bez relevancie a pod.

42. Na základe vyššie uvedeného správny súd prisvedčil žalobným námietkam ohľadom pochybení
finančných orgánov pri vyhodnocovaní dôkazov, ohľadom nesprávneho rozširovania dôkazného
bremena žalobcu ako daňového subjektu, t. j. nesprávnej aplikácie ustanovenia § 3 ods. 3 daňového

poriadku, v dôsledku čoho došlo v zmysle § 191 ods. 1 písm. g) SSP k podstatnému porušeniu
ustanovení daňového poriadku, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci
samej.43. Vo všeobecnosti správca dane ďalej konštatoval, že na základe zistených skutočností nebolo
preukázané, že tovary a služby deklarované na faktúrach boli skutočne dodané. Žalovaný uviedol,
že keďže spoločnosť SIMPEX s.r.o. nepreukázala nadobudnutie tovaru a vznik daňovej povinnosti v

zmysle § 19 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, u žalobcu nenastalo splnenie zákonnej podmienky
na uplatnenie nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty v zmysle § 49 ods. 2 písm. a) zákona
o dani z pridanej hodnoty, podľa ktorej si platiteľ môže odpočítať daň z tovarov, ktoré sú alebo majú
byť platiteľovi dodané. Navyše však žalovaný konštatoval, že žalobca neprijal dostatočné opatrenia,
aby sa uistil, že jeho postup pri odpočítaní dane je v súlade so zákonom a mal dostatočný priestor a

zákonné možnosti na to, aby sa uistil, že svojimi obchodnými transakciami sa nestane súčasťou konania,
ktoré nesie znaky daňového podvodu, čo predstavuje iný dôvod pre nepriznanie práva na odpočet
dane z pridanej hodnoty. Keďže každý dôvod na nepriznanie práva na odpočítanie dane si vyžaduje
preukazovať iné skutočnosti a zaťažuje dôkazným bremenom daňový subjekt alebo finančný orgán
iným spôsobom, je potrebné, aby si žalovaný najprv riadne ustálil dôvod nepriznania práva na odpočet
dane z pridanej hodnoty žalobcovi. Zároveň je potrebné, aby tieto závery boli súladné s pravidlami

vyplývajúcimi z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

44. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že rozlišovanie medzi preukazovaním splnenia
hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočet dane a dokazovaním daňového podvodu/
zneužitia práva alebo účasti daňového subjektu na ňom je potrebné pre posúdenie unesenia dôkazného

bremena, pretože zatiaľ čo dôkazné bremeno na preukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok
práva na odpočet zaťažuje primárne daňový subjekt, resp. zdaniteľnú osobu uplatňujúcu si toto právo
(rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa
09.12.2021, bod 34), v prípade preukazovania daňového podvodu/zneužitia práva je dôkazné bremeno
prenesené najmä na finančný orgán, ktorý existenciu takéhoto konania musí dostatočne preukázať

inak, než len na základe domnienok (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL,
C-281/20 zo dňa 11.11.2021, bod 54; vo veci Crewprint Kft, C-611/19 zo dňa 03.09.2020, body 37,
43). Rovnako platí, že pri preukazovaní hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie
dane (alebo oslobodenie od dane) dobrá viera daňového subjektu v zásade nezohráva žiadnu rolu
(rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach SGI a Valériane, C-459/17 a C-460/17, zo

dňa 27.06.2018), v prípade preukazovania účasti na podvode a pri zneužití práva zo strany finančných
orgánov je tomu naopak.

45. Pre úplnosť správny súd uvádza, že sa nestotožnil so žalobnými námietkami o nedodržaní lehoty
na vykonanie daňovej kontroly. Z administratívneho spisu vyplýva, že daňová kontrola začala dňa

30.05.2016, prvé prerušenie daňovej kontroly trvalo odo dňa 31.01.2017 do dňa 21.07.2017, druhé
prerušenie daňovej kontroly bolo odo dňa 10.08.2017 do dňa 21.02.2018, pričom daňová kontrola bola
ukončená dňa 04.05.2018. Daňová kontrola teda trvala 337 dní, čo je v súlade s § 46 ods. 10 v spojení
s § 61 ods. 5 daňového poriadku.

46. Ohľadom možnej dĺžky prerušenia daňového konania z dôvodu MVI správny súd poukazuje na
rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Hydina SK s.r.o., C-186/20 zo dňa 30.09.2021, v
ktorom Súdny dvor Európskej únie uviedol, že čl. 10 nariadenia o administratívnej spolupráci a boji proti
podvodomvoblastidanezpridanejhodnotysamávykladaťvtomzmysle,ženestanovujelehoty,ktorých
prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho

členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci
mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením. Z uvedeného rozhodnutia
vyplýva, že lehoty stanovené nariadením o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti
dane z pridanej hodnoty pre orgány finančnej správy v súvislosti so žiadosťou o medzinárodnú výmenu
informácií nemožno v kontexte vnútroštátnej právnej úpravy (§ 46 ods. 10 daňového poriadku) a vo

väzbe na uplatnenie inštitútu prerušenia daňovej kontroly z dôvodu žiadosti o MVI vykladať tak, že ide o
lehoty, ktorých prekročenie by zakladalo nezákonnosť daňovej kontroly, a teda aj daňových rozhodnutí.

47. Čo sa týka námietky absentujúceho odôvodnenia prerušenia daňovej kontroly v rozhodnutí
finančných orgánov, správny súd uvádza, že to nie je povinná náležitosť odôvodnenia rozhodnutia,

dané informácie sú dostupné v rámci administratívneho spisu, či už v rozhodnutí o prerušení
konania,vprotokolealebovmeritórnychrozhodnutiachfinančnýchorgánov.Samotnápotreba/povinnosť
finančných orgánov odôvodňovať prerušenie daňovej kontroly aj v napadnutých rozhodnutiach sa môžechápať až vtedy, ak boli tieto skutočnosti namietané daňovým subjektom v rámci vyjadrenia k protokolu
alebo odvolania.

48. Čo sa týka námietky žalobcu, že z doloženej žiadosti o MVI a odpovede na ňu zistil, že správca dane
pokračoval v prerušení daňovej kontroly aj po tom, čo žiadaný zahraničný orgán už doručil konečnú
odpoveď, a teda po tom, ako preukázateľne pominul dôvod pre prerušenie daňovej kontroly, súd uvádza,
že relevantným dátumom pre pominutie dôvodov, pre ktoré sa konanie prerušilo, je v danom prípade
dátum obdržania požadovanej informácie v rámci MVI správcom dane, ktorým je podľa § 4 ods. 1

daňového zákona daňový úrad, od koordinátora medzinárodnej administratívnej spolupráce, v danom
prípade oddelenia CLO, Finančného riaditeľstva SR, nie dátum, kedy bola odpoveď doručená tomuto
oddeleniu CLO, Finančného riaditeľstva SR (ktoré zabezpečuje napr. aj preklad).

49. Správny súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, že by mu pri výsluchu svedkov na základe MVI
bolo zasiahnuté do jeho procesných práv - byť účastný na výsluchu a klásť svedkom otázky. V prípade

vykonania výsluchu dožiadaným finančným orgánom platí, že tento výsluch sa vykonáva podľa právnych
predpisov platných v danom štáte, prípadne podľa predpisov platných v Európskej únii. Žalobca sa
preto nemôže s úspechom domáhať svojich práv ako pri výsluchu vykonanom vnútroštátnymi daňovými
orgánmi podľa slovenského právneho poriadku. Žalobca mal možnosť sa k daným výsluchom následne
vyjadriť a navrhnúť prípadné ďalšie dôkazy, či doplnenie už vykonaného dokazovania, čo by daňový

orgán musel vyhodnotiť a rozhodnúť o jeho vykonaní či nevykonaní, a to aj s príslušným odôvodnením.
Zároveň finančný orgán môže v zmysle § 24 ods. 4 daňového poriadku použiť ako dôkaz všetko, čo
môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je
získanévrozporesovšeobecnezáväznýmiprávnymipredpismi,atoajprotokolyodaňovýchkontrolách,
povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim, skutočnosti známe správcovi

dane z jeho činnosti, ako aj informácie a listiny získané z iných daňových kontrol súvisiace s predmetnou
daňovou kontrolou, pričom ich použitie musí byť v zodpovedajúcom rozsahu použité, vyhodnotené a
odôvodnené.

50. Keďže správny súd vyhodnotil ako primárny nedostatok napadnutého rozhodnutia podstatné

porušenie ustanovení daňového poriadku týkajúce sa vyhodnocovania dôkazov a nesprávneho
rozširovaniadôkaznéhobremenanažalobcu,ktorémalozanásledokvydanienezákonnéhorozhodnutia
vo veci samej, tento dôvod tzv. konzumuje alebo vylučuje niektoré ostatné žalobcom namietané dôvody
zrušenia napadnutého rozhodnutia (napr. právne posúdenie veci, ktoré je relevantným na posúdenie
až po zákonnom vyhodnotení dôkazov), preto by bolo neefektívne riešiť v danej situácii konštrukcie

hypotetických alternatív právneho posúdenia pre nepriznanie práva na odpočet dane z pridanej hodnoty.
Žalovaný bude povinný vykonať nanovo hodnotenie dôkazov, a to v súlade s § 3 ods. 3 daňového
poriadku, každý dôkaz vyhodnotiť jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, čo náležite
odôvodnítak,abytozodpovedalologickejúvahe,sprihliadnutímnavšetkyskutočnosti,ktorévyšlinajavo
pri správe daní, a následne adekvátne odôvodní aj svoje skutkové a právne závery.

51. Zároveň správny súd dáva do pozornosti, že nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia.

52. Správny súd vzhľadom na uvedené skutočnosti s poukazom na § 191 ods. 1 písm. g) SSP napadnuté
rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný vysloveným
právnym názorom správneho súdu.

53. Orgán finančnej správy, ktorý je viazaný právnym názorom správneho súdu vysloveným v tomto

rozsudku (§ 191 ods. 6 SSP), sa v ďalšom konaní vysporiada s právnym posúdením veci v intenciách
právneho názoru správneho súdu na neúplnosť zisteného skutkového stavu. V novom konaní žalovaný
jednoznačne uvedie, čo bolo právnym základom pre nepriznanie práva na odpočet dane z pridanej
hodnoty (nesplnenie hmotnoprávnych podmienok, daňový podvod alebo zneužitie práva) a svoje názory
podporí závermi z vykonaného dokazovania. Zároveň je potrebné, aby tieto závery boli súladné

s pravidlami vyplývajúcimi z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

54. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého úspešnému
žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o ktorejvýške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník podľa § 175 ods. 2 SSP.

55. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny
súd v Bratislave (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 2 písm. a/ a § 145 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie
lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,

c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za

neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.