Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, February 4, 2026

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 2S/10/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6020200190
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Piroš
ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2026:6020200190.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Piroša (sudca
spravodajca) a členiek senátu JUDr. Mgr. Kataríny Haviarovej a JUDr. Miroslavy Štefčekovej, v právnej
veci žalobcu: Fond na podporu umenia, so sídlom: Cukrová 14, 811 08 Bratislava - mestská časť
Staré Mesto, IČO: 42 418 933, právne zast.: PETKOV & Co s. r. o., so sídlom: Šoltésovej 14, 811
08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 430 742, proti žalovanému: Ministerstvo financií

Slovenskej republiky, so sídlom: Štefanovičova 5, 817 82 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO:
00 151 742, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MF/007493/2020-243/1105 zo dňa
13.02.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Súd rozhodnutie žalovaného Ministerstva financií Slovenskej republiky č.
MF/007493/2020-243/1105 zo dňa 13.02.2020 a rozhodnutie Úradu vládneho auditu č.
UVA-002240/2019-6, č. 176/012502/19/31 zo dňa 25.11.2019 z r u š u j e a vec vracia Ministerstvu
financií Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu dôvodne vynaložených trov konania v úplnom
rozsahu, v sume, aká bude vyčíslená v uznesení o výške trov konania vydanom po právoplatnosti tohto
rozsudku, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia o výške trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Úrad vládneho auditu (ďalej ako „prvostupňový orgán“ alebo „Úrad vládneho auditu“) vykonal u
žalobcu vládny audit s cieľom overiť a hodnotiť hospodárnosť, efektívnosť, účinnosť a účelnosť pri
hospodárení s verejnými financiami, overiť zúčtovanie finančných vzťahov so štátnym rozpočtom a
overiť a hodnotiť ďalšie skutočnosti, ak tak ustanovuje osobitný predpis, a to vo vzťahu k finančným
prostriedkom poskytnutých žalobcom v roku 2017. Z vládneho auditu vypracoval prvostupňový orgán
správu z vládneho auditu č. 19100009-P-04 zo dňa 12.04.2019 (ďalej ako „správa z vládneho auditu“),
v ktorej bola žalobcovi uložená povinnosť prijať opatrenia na nápravu nedostatkov a odstrániť príčiny

ich vzniku.

2. Na podklade správy z vládneho auditu začal prvostupňový orgán správne konanie vo veci: i) porušenia
finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách
verejnejsprávyaozmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejako„zákon
o rozpočtových pravidlách“ alebo „ZoRPVS“ alebo „zákon č. 523/2004 Z. z.“) a ii) vo veci správneho

deliktu podľa § 28 ods. 4 písm. a) zákona č. 357/2015 Z. z. o finančnej kontrole a audite a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o finančnej kontrole“ alebo
„ZoFK“ alebo „zákon č. 357/2015 Z. z.“).3. Rozhodnutím č. UVA-002240/2019-6, č. 176/012502/19/31 zo dňa 25.11.2019 (ďalej ako
„prvostupňové rozhodnutie“) prvostupňový orgán rozhodol tak, že:

a) za porušenie finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) zákona o rozpočtových pravidlách
uvedené v bodoch I. a II. výroku rozhodnutia uložil žalobcovi podľa § 31 ods. 4 zákona o rozpočtových
pravidlách úhrnnú povinnosť odviesť do štátneho rozpočtu Slovenskej republiky verejné prostriedky,
ktorých poskytnutím nad rámec oprávnenia, došlo k vyššiemu čerpaniu verejných prostriedkov vo výške
16 088,95 Eur (15 400,- Eur + 688,95 Eur) a pre prípad nezaplatenia uloženého odvodu v stanovenej

lehote uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť penále vo výške 0,1 % za každý aj začatý deň omeškania s
úhradou odvodu a
b) za správne delikty uvedené v bodoch III. až XIII. výroku rozhodnutia uložil žalobcovi podľa § 28 ods.
4 písm. a) zákona o finančnej kontrole úhrnnú pokutu vo výške 20 000,- Eur.

4. Vo vzťahu ku skutku uvedenému v bode I. výroku konštatoval prvostupňový orgán porušenie finančnej

disciplíny žalobcom podľa § 31 ods. 1 písm. b) ZoRPVS, pretože žalobca na podporu projektu „45.
Spišské folklórne slávnosti“ poskytol Spišskému osvetovému stredisku v Spišskej Novej Vsi (ďalej ako
„prijímateľ“)nazákladeZmluvyoposkytnutífinančnýchprostriedkovč.17-431-01591zodňa10.05.2017
(ďalej ako „zmluva“) verejné prostriedky vo výške 15 400,- Eur, napriek tomu, že žiadosť prijímateľa
zo dňa 14.12.2016 nebola v súlade so Zásadami poskytovania finančných prostriedkov z Fondu na

podporu umenia VP SPU č. 12/2015 zo dňa 01.03.2017 (ďalej ako „zásady“). Nesúlad so zásadami
vyplýval z časti 5. rozpočtu projektu, ktorý v bode 5.1 (kalkulácia nákladov) obsahoval výdavok „výroba
upomienkových darčekov, výroba fotografií na výstavu obce Spiša v minulosti“ (ďalej ako „sporná
položka“), ktorý nebol v súlade s čl. 6 bod 6 písm. s) zásad, preto mal žalobca žiadosť prijímateľa podľa
§ 20 ods. 10 zákona č. 284/2014 Z. z. o Fonde na podporu umenia a o zmene a doplnení zákona

č. 434/2010 Z. z. o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Ministerstva kultúry Slovenskej republiky v znení
zákona č. 79/2013 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o Fonde na podporu umenia“
alebo „ZoFPU“ alebo „zákon č. 284/2014 Z. z.“) vyradiť z rozhodovacieho procesu. Uvedené však
žalobca neučinil, ale prijímateľovi žiadanú dotáciu poskytol, čím verejné prostriedky vo výške 15 400,-
Eur poskytol nad rámec oprávnenia stanovený § 20 ods. 10 zákona ZoFPU a čl. 6 bod 6 písm. s) zásad.

5. U skutkov konkrétne vymedzených v bodoch III. až V. výroku prvostupňový orgán konštatoval, že
žalobca porušil § 5 ods. 1 písm. c) ZoFK, podľa ktorého orgán verejnej správy je povinný vytvoriť,
zachovávať a rozvíjať finančné riadenie, v rámci ktorého zabezpečuje overovanie splnenia podmienok
na poskytovanie a používanie verejných financií, čím naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa

§28ods.4písm.a)ZoFK,atonesplneniepovinnostíuvedenýchv§5.Uskutkovvymedzenýchvbodoch
VI. až XIII. výroku prvostupňový orgán konštatoval porušenie § 5 ods. 1 písm. a) ZoFK, podľa ktorého
orgán verejnej správy je povinný vytvoriť, zachovávať a rozvíjať finančné riadenie, v rámci ktorého
zabezpečuje riadenie rizika a finančnú kontrolu tak, aby sa pri plnení zámerov a cieľov orgánu verejnej
správy predchádzalo porušovaniu tohto zákona, všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných

na jeho vykonanie, osobitných predpisov alebo medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika
viazaná a na základe ktorých sa Slovenskej republike poskytujú finančné prostriedky zo zahraničia, čím
naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 28 ods. 4 písm. a) ZoFK, a to nesplnenie povinností
uvedených v § 5. Nakoľko žalobca z hľadiska ich obsahu skutky III. až XIII. nenamietal, správny súd ich
uvádza len v základných rysoch, a síce, že žalobca v konkrétne uvedených žiadostiach o poskytnutie

finančného príspevku nezisťoval, či právnické osoby, ktoré boli žiadateľmi, neboli právoplatne odsúdené
za úmyselný trestný čin proti majetku; u konkrétne označených návrhov zmluvy na poskytnutie
finančnýchprostriedkovnedodržallehotunadoručenienávrhuzmluvyžiadateľovi;vproceseuzatvorenia
dodatkov ku konkrétne označeným zmluvám o poskytnutí finančných prostriedkov bol nečinný napriek
tomu, že novelou ZoFPU, účinnou od 01.07.2007, boli prijaté ustanovenia upravujúce sankcie za

porušenie zmluvných podmienok, ktoré sú podstatnou náležitosťou zmluvy; v konkrétne vymedzených
prípadoch nevykonal základnú finančnú kontrolu v prípadoch a spôsobom určeným ZoFK; nedostatočne
vykonal kontrolu dodržiavania povinnosti predložiť vyúčtovanie a bol nečinný uplatniť postup vo veci
vrátenia finančných prostriedkov použitých v rozpore s účelom zmluvy; nedostatočne overil vyúčtovanie
konkrétne uvedených projektov; nevyzval prijímateľa na zaplatenie penále vo výške 0,01 % zo sumy

neoprávnenezadržanýchfinančnýchprostriedkov;nevykonaladministratívnufinančnúkontroluosobami
uvedenými v § 7 ods. 2 ZoFK; nevypracoval z administratívnej kontroly napriek identifikovanému
nedostatku návrh správy.6. Vo vzťahu k výške pokuty za skutky III. až XIII. výroku citoval prvostupňový orgán § 28 ods. 4
ZoFK, ktorým je ustanovená len maximálna výška pokuty a uviedol, že pri jej ukladaní prihliadol najmä
na povahu, závažnosť a následky porušenia povinností žalobcom. Konštatoval, že ide o systémové

nedostatky, ktoré vyhodnotil ako nedostatky s vysokou závažnosťou, pretože finančné riadenie nebolo
u žalobcu vzhľadom na nastavenie systému na dostatočnej úrovni napriek tomu, že zabezpečenie
dostatočnej úrovne finančného riadenia je u žalobcu ako orgánu verejnej správy nevyhnutné za
účelom náležitého a odborného plnenia úloh zverených mu ZoFPU, ako aj na zabezpečenie plnenia
povinností, ktoré mu vyplývajú z osobitných predpisov, napr. ZoFK. Pri úvahe o výške pokuty zohľadnil

jej preventívny a represívny účinok a dospel k záveru, že vzhľadom na závažnosť, povahu, charakter,
následky a riziko opakovaného výskytu identifikovaných nedostatkov, je opodstatnená pokuta v prvej
pätine zákonnej sadzby, teda vo výške 20 000,- Eur, ktorá bude pre žalobcu dostatočne citeľná, aby
v budúcnosti zamedzila jeho protiprávnemu konaniu a tiež dostatočná na to, aby ju žalobca vo svojej
majetkovej sfére pocítil. Prvostupňový orgán pri úvahách o výške pokuty prihliadol aj na zdroje príjmov
žalobcu a výsledok jeho hospodárenia za rok 2018 a konštatoval, že výška uloženej sankcie nie je

spôsobilázasiahnuťdojehomajetkovýchpomerovvtakomrozsahu,abynarušilajehočinnosť.Prihliadol
aj na tú skutočnosť, že u žalobcu ide o prvé zistené porušenie § 5 ods. 1 písm. a) a písm. c) ZoFK.

7.Protiprvostupňovémurozhodnutiubolopodanéodvolanie.Žalovanýakoodvolacíorgánprvostupňové
rozhodnutie potvrdil rozhodnutím č. MF/007493/2020-243/1105 zo dňa 13.02.2020 (ďalej ako

„rozhodnutie žalovaného“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

8. K odvolacej námietke týkajúcej sa výroku I. prvostupňového rozhodnutia, žalovaný uviedol, že pre
vyvodenie záveru o porušení finančnej disciplíny nebolo podstatné, či príjemca príspevku poskytnutý
finančný príspevok mohol použiť výlučne na oprávnené výdavky a ani to, či tak v skutočnosti urobil (čo

nebolo preukázané). Žalobca bol sankcionovaný za to, že poskytol verejné prostriedky vo forme dotácie
napodporuprojektunapriektomu,žežiadosťoposkytnutiedotácienebolavsúladesozásadami,apreto
mala byť z rozhodovacieho procesu vyradená podľa § 20 ods. 10 ZoFPU, žalobca nemal rozhodnúť o
jej schválení a následne nemal na jej základe prijímateľovi dotáciu poskytnúť.

9. K odvolacej námietke týkajúcej sa bodov III. - XIII., vo vzťahu ku ktorým žalobca tvrdil, že úspešne,
účinne a efektívne uplatnil opatrenia na nápravu zistených nedostatkov, žalovaný uviedol, že žalobcom
uplatnené opatrenia na nápravu zistených nedostatkov, nie sú skutočnosťou, ktorá by odôvodňovala
neuloženie pokuty. Argumentoval tým, že z § 21 ods. 3 písm. g) ZoFK vyplýva pre žalobcu povinnosť
splniť prijaté opatrenia a predložiť dokumentáciu preukazujúcu splnenie prijatých opatrení. Žalovaný

nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že sa prvostupňový orgán verejnej správy nevysporiadal s dôvodmi
a výškou uloženej pokuty, pretože v prvostupňovom rozhodnutí uviedol všetky skutočnosti, ktoré pri
ukladaní pokuty zohľadnil a uviedol aj úvahy, ktorými sa pri ukladaní pokuty riadil.

Žaloba

10. Proti správe z vládneho auditu a rozhodnutiu žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím
podal žalobca správnu žalobu vo veciach správneho trestania na Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej
ako „krajský súd“ alebo „Krajský súd v Banskej Bystrici“). Domáhal sa upustenia od uloženia pokuty vo

výške 20 000,- Eur za správne delikty podľa § 28 ods. 4 ZoFK, ktoré boli skutkovo vymedzené v bodoch
III. - XIII. výroku prvostupňového rozhodnutia, vo zvyšku žiadal rozhodnutie žalovaného a prvostupňové
rozhodnutie zrušiť. Žiadal, aby súd zrušil aj správu z vládneho auditu v časti 4 - zistené nedostatky -
nedostatok pod poradovým č. 1. a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie.

11. Žalobca namietal, že orgány verejnej správy nesprávne vymedzili podstatu skutku opísaného v bode
I. výroku prvostupňového rozhodnutia. Právny záver žalovaného a prvostupňového orgánu verejnej
správy, že opísaným skutkom bola naplnená skutková podstata § 31 ods. 1 písm. b) zákona č. 523/2004
Z. z. označil za vadu v ustaľovaní skutkového stavu, pretože, ak žalobca poskytol prijímateľovi na
základe zmluvy finančné prostriedky nad rámec oprávnenia, bolo to maximálne v rozsahu 1 000,-

Eur, teda v rozsahu spornej položky. Tvrdil, že konaním spočívajúcim v tom, že si nevšimol nesprávne
vecné vymedzenie jednej rozpočtovej položky, teda jednu vadu (inak riadnej) žiadosti o poskytnutie
finančných prostriedkov, mohlo dôjsť nanajvýš k porušeniu finančnej disciplíny v zmysle § 31 ods. 1
písm. m) uvedeného zákona. Podľa žalobcu orgány verejnej správy formalistickým výkladom § 31 ods.1 písm. b) uvedeného zákona nesprávne posúdili rozsah poskytnutej dotácie nad rámec oprávnenia,
ktorým malo dôjsť k vyššiemu čerpaniu finančných prostriedkov, keďže dospeli k záveru, že k vyššiemu
čerpaniu finančných prostriedkov došlo v rozsahu celej poskytnutej dotácie, a teda, že odvod, ktorý má

žalobca podľa bodu I. zaplatiť, činí 15 400,- Eur. Žalobca vyjadril presvedčenie, že jediným správnym,
spravodlivým a úmysel zákonodarcu sledujúcim výkladom je ten, že ak bol skutočne prekročený rámec
oprávnenia žalobcu a došlo k vyššiemu čerpaniu finančných prostriedkov, tak výlučne v rozsahu spornej
položky. Preto tvrdil, že orgány verejnej správy nesprávne a predčasne posúdili rozsah odvodovej
povinnosti žalobcu za skutok vymedzený v bode I. výroku prvostupňového rozhodnutia, a teda, že

žalobcovi nevznikla úhrnná povinnosť odvodovej povinnosti v rozsahu 16 088,95 Eur, ale nanajvýš vo
výške 1 688,95 Eur, čo žalobca podradil pod dôvod zrušenia rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa §
191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov
(ďalej ako „zákon č. 162/2015 Z. z.“ alebo „SSP“).

12. Žalobca argumentoval tým, že orgány verejnej správy v rámci rozhodovacieho procesu nerozlišovali

medzi postupom, ktorý predchádza poskytnutiu verejných prostriedkov vo forme dotácie, ktorý môže,
ale nemusí viesť k poskytnutiu verejných finančných prostriedkov bez ohľadu na to, či je alebo nie
je žiadosť v súlade so zákonom a internými predpismi, keďže podľa § 18 ods. 5 ZoFPU účinného
k 31. decembru 2016, nie je na poskytnutie finančných prostriedkov právny nárok. Tvrdil, že len vo
vzťahu k faktickému poskytnutiu verejných financií je možné skúmať, či došlo k poskytnutiu verejných

prostriedkov nad rozsah oprávnenia a že postup, ktorý predchádzal poskytnutiu verejných prostriedkov,
nemal právnu relevanciu vo vzťahu k naplneniu skutkovej podstaty porušenia finančnej disciplíny podľa
§ 31 ods. 1 písm. b) zákona č. 523/2004 Z. z. Zdôraznil, že žiadosť o poskytnutie verejných prostriedkov
(dotácie), či už je správna a úplná alebo nie, tak nie tou právnou skutočnosťou, s ktorou zákon spája
poskytnutie verejných prostriedkov zo strany žalobcu. Rozhodujúcou právnou skutočnosťou, na základe

ktorej dochádza k poskytnutiu verejných prostriedkov je § 22 ods. 1 ZoFPU, podľa ktorého „Fond
poskytuje finančné prostriedky podľa § 18 ods. 3 na základe písomnej zmluvy uzavretej so žiadateľom“,
čo v rámci vykonávania vládneho auditu, ani v rámci správneho konania nezobral prvostupňový orgán
verejnej správy ani žalovaný na zreteľ.

13. Žalobca pripustil, že v súvislosti s posudzovaním predmetnej žiadosti (bod I.) došlo zrejme
k porušeniu postupov a pravidiel pri poskytovaní verejných prostriedkov tým, že nebol dodržaný postup
vyplývajúci z § 20 ods. 10 ZoFPU, keď neúplná, nesprávna, resp. so zásadami čiastočne rozporná
žiadosť, nebola na výzvu žalobcu opravená žiadateľom v počiatočnom štádiu posudzovania žiadosti
v dôsledku zlyhania ľudského faktora a tvrdil, že toto jeho konanie (nevšimnutie si jednej rozpočtovej

položky) v súvislosti s posudzovaním žiadosti, a nie v súvislosti s poskytnutím verejných financií,
vystihuje skutočnú podstatu skutku, ktorého sa vo vzťahu k predmetnej žiadosti o dotáciu zo dňa
14.12.2016 žalobca dopustil. Toto konanie však podľa žalobcu nenaplnilo skutkovú podstatu porušenia
finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) zákona č. 523/2004 Z. z., ako to nesprávne ustálili
orgány verejnej správy, ale naplnilo skutkovú podstatu porušenia finančnej disciplíny podľa § 31 ods.

1 písm. m) uvedeného zákona. Na základe uvedeného žalobca tvrdil, že ako subjekt verejnej správy
porušil v procese poskytovania verejných prostriedkov, ktorý predchádzal samotnému poskytnutiu
verejných prostriedkov, pravidlo obsiahnuté v § 20 ods. 10 ZoFPU, a preto sú závery žalovaného
a prvostupňového orgánu verejnej správy uvedené v ich rozhodnutiach, či v správe z vládneho auditu,
ústavne neudržateľné, sú v priamom rozpore s hlavným účelom zákona o Fonde na podporu umenia

a hlavným poslaním žalobcu, ktorým je poskytovať peňažné prostriedky na dosahovanie spoločensky
prospešných cieľov v oblasti kultúry.

14. Pre prípad, že by súd neuznal vyššie uvedenú žalobnú argumentáciu za dôvodnú a dospel by
k záveru, že žalobca konaním vymedzeným v bode I. výroku prvostupňového rozhodnutia naplnil

skutkovú podstatu porušenia finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) zákona č. 523/2004 Z. z., tak
žalobca namietal, že orgány verejnej správy dospeli k nesprávnemu právnemu záveru ohľadom rozsahu
odvodovej povinnosti žalobcu, pretože určenie odvodovej povinnosti žalobcu v rozsahu 15 400,- Eur je
podľa žalobcu výsledkom neprípustne formalistického výkladu zákona, keď orgány verejnej správy na
rozpočet dotácie nesprávne nazerali ako na nedeliteľný celok a poskytnutie verejných prostriedkov vo

vyššom rozsahu, ako bolo oprávnenie žalobcu, viazali primárne len na čiastočne vadnú žiadosť s jednou
rozpočtovou položkou, ktorá bola rozporná s internými predpismi žalobcu. Žalobca tvrdil, že na rozpočet
dotácie je potrebné hľadieť ako na súbor navzájom oddeliteľných položiek, a preto, ak aj došlo zo strany
žalobcu k ohrozeniu záujmu na riadnom a s právom súladnom hospodárení s verejnými financiami priposkytovaní verejných prostriedkov, tak to bolo výlučne v rozsahu, ktorý predstavovala sporná doložka.
Uvedenévšakpodľanázoružalobcuplatílenvprípade,aktátopoložkabolasúčasťouzmluvnéhovzťahu
medzi žalobcom a žiadateľom dotácie na základe zmluvy. Z rozhodnutia žalovaného, z prvostupňového

rozhodnutia a ani zo správy o vládnom audite pritom podľa žalobcu nevyplýva, že by sa orgány verejnej
správy touto skutočnosťou, teda konkrétnym obsahom predmetnej zmluvy, zaoberali.

15. Žalobca zhrnul, že orgány verejnej správy nesprávne, na základe neprípustne formalistického,
logicky a ústavne neprípustného výkladu zákona stanovili žalobcovi úhrnnú odvodovú povinnosť vo

výške 16 088,95 Eur, hoci správne mala a mohla byť odvodová povinnosť žalobcu stanovená maximálne
vo výške 1 688,95 Eur, čo však predpokladalo riadne zistenie skutkového stavu veci orgánmi verejnej
správy v tom zmysle, aby bol zistený skutočný rozsah poskytnutia verejných prostriedkov nad rámec
oprávnenia, čo sa nestalo. Sporná bola jedna rozpočtovaná položka vo výške 1 000,- Eur, ktorá bola
súčasťou zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žiadateľom dotácie na základe zmluvy, a preto mala byť
podľa žalobcu výška úhrnnej odvodovej povinnosti určená ako súčet odvodovej povinnosti za porušenie

finančnej disciplíny podľa skutku vymedzeného v bode II. prvostupňového rozhodnutia (688,95 Eur)
a odvodovej povinnosti zodpovedajúcej skutočne vyčerpanej sume poskytnutej nad rámec oprávnenia,
ktorou došlo k skutočnému vyššiemu čerpaniu verejných prostriedkov na neoprávnené výdavky (1 000,-
Eur).

16. Žalobca ďalej namietal, že pri ukladaní pokuty za správne delikty podľa § 28 ods. 4 písm. a) ZoFK
za skutky vymedzené v bodoch III. – XIII. výroku prvostupňového rozhodnutia, orgány verejnej správy
nedôsledne dbali na zistenia v rámci vládneho auditu. Vychádzali výlučne z toho, že porušenia zákona
zo strany žalobcu sú závažné. Dostatočne, resp. vôbec sa nevysporiadali s následkami porušení zákona
zo strany žalobcu, teda, či nejaké následky nastali a aký bol ich skutočný negatívny dopad. Ak dôsledky

porušenia zákona orgány verejnej správy riadne neskúmali, potom neboli spôsobilé riadne posúdiť
výšku uloženej pokuty s ohľadom na povahu, závažnosť, čas trvania a následky porušení. Žalobca
konštatoval, že v dôsledku nedostatočného skúmania všetkých relevantných skutočností podstatných
pre ustálenie výšky pokuty, neboli orgány verejnej správy spôsobilé ani riadne odôvodniť rozhodnutia vo
vzťahu k výške pokuty a tvrdil, že v tejto časti je odôvodnenie rozhodnutia žalovaného a prvostupňového

rozhodnutia nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nejasnosť. Žalobca tvrdil, že orgány verejnej
správy pri ukladaní pokuty nedôsledne dbali na zistenia v rámci vládneho auditu. Žalovaný vychádzal
výlučne z toho, že porušenia zákona zo strany žalobcu sú „systémové nedostatky“, ktoré orgán verejnej
správy vyhodnotil ako „nedostatky s vysokou závažnosťou“, avšak tento záver je korektný len vo vzťahu
k jednému z vytýkaných nedostatkov v štvrtej časti správy z vládneho auditu (pod por. č. 5). Nedostatok

uvedený pod por. č. 3 je podľa žalobcu nesystémový, pretože ide o jednorazové zlyhanie ľudského
faktora, týka sa peňažných prostriedkov v sume 623,13 Eur a je strednej závažnosti, avšak vzhľadom
na rozsah následku je de facto zanedbateľný. Nedostatok zistený pod por. č. 4 je podľa
žalobcu tiež nesystémový, pretože ide o jednorazové zlyhanie ľudského faktora a týka sa neskoršieho
zaevidovania došlej pošty (4 dni po doručení), a teda je podľa žalobcu strednej závažnosti, avšak

vzhľadom na rozsah následku, ktorý nebol žiaden, je de facto zanedbateľný. Nedostatok uvedený pod
por. č. 6 je podľa žalobcu „systémový“, avšak nízkej závažnosti, keďže ide o nesprávne uvedenie dátumu
uzatvorenia zmluvy, ktorého následok vo vzťahu k ohrozeniu finančných záujmov Slovenskej republiky,
je úplne zanedbateľný. Žalobca tvrdil, že z prvostupňového rozhodnutia, ani z rozhodnutia žalovaného,
nie je zrejmé, ako orgány verejnej správy (a či vôbec) brali do úvahy čas porušovania zákona zo

strany žalobcu (ak nie, prečo toto kritérium nepovažovali v tomto prípade za relevantné), k akým
skutkovým záverom a na základe akých skutočností v súvislosti s týmto kritériom dospeli. Z napadnutých
rozhodnutí tiež nevyplýva, či orgány verejnej správy zisťovali následky porušení povinností žalobcom,
aké následky zistili a ako tieto zistené následky zohľadnili pri stanovení výšky pokuty. Z ich rozhodnutí
nie je zrejmé, ako zohľadnili odstránenie negatívnych následkov porušenia zákonných povinností zo

strany žalobcu a ním prijaté opatrenia na zabránenie vzniku protiprávneho stavu pro futuro, pričom
je to jedna z významných skutočností, ktorá výrazne zmierňuje následky protiprávneho konania
a riziko opakovania vzniku protiprávneho stavu. Žalobca namietal, že z odôvodnení prvostupňového
rozhodnutia a rozhodnutia žalovaného nie je možné preskúmať, prečo výška pokuty je práve 20 000,-
Eur, pretože orgány verejnej správy sa obmedzili na vágne a nepreskúmateľné hodnotiace závery.

V dôsledku nedostatočného skúmania všetkých relevantných kritérií podľa § 28 ods. 9 ZoFK neboli
spôsobilé uložiť pokutu zákonne, pretože uloženie pokuty i jej výška sú výsledkom svojvoľného postupu
orgánov verejnej správy, ktoré neboli spôsobilé zákonnosť a primeranosť nimi uloženej pokuty jasne,
presne, konkrétne a presvedčivo odôvodniť. Z ich rozhodnutí nevyplýva, či sa pri rozhodovaní zaoberaliotázkou posúdenia, či pokutu žalobcovi vôbec ukladať a či nepostačuje prejednanie veci a upustenie
od uloženia pokuty.

17. V nadväznosti na vyššie uvedené žalobca z procesnej opatrnosti s poukazom na § 198 ods. 1
písm. b) SSP žiadal správny súd, aby na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania sám rozhodol
o výške uloženej pokuty podľa § 28 ods. 4 písm. a) ZoFK tak, že upustí od jej uloženia, pretože účel
správneho trestania sa dosiahol samotným prejednaním veci pred orgánmi verejnej správy. Žalobca
pritom zdôraznil, že sa v rámci správneho konania opakovane dovolával upustenia od potrestania

s ohľadom na povahu, závažnosť, čas trvania a následky jeho protiprávneho konania, ako aj s ohľadom
na prijatie účinných opatrení na odstránenie následkov a prijatie opatrení na zamedzenie opakovania
vzniknutého protiprávneho stavu do budúcna, ako aj s ohľadom na doterajšie konanie žalobcu, ktorý
doposiaľ v zmysle § 28 ods. 4 ZoFK sankcionovaný nebol a prejednanie veci orgánmi verejnej správy
splnilo účel správneho trestania.

Vyjadrenie žalovaného

18. Žalovaný zotrval na vecnej správnosti svojho aj prvostupňového rozhodnutia a žalobu žalobcu žiadal
zamietnuť. Stručne zhrnul obsah prvostupňového rozhodnutia a rozhodnutia žalovaného a k žalobnému
petitu uviedol, že správa z vládneho auditu nemá atribúty skôr vydaného rozhodnutia orgánu verejnej

správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, z ktorého by preskúmavané rozhodnutie vychádzalo.
K žalobnej námietke týkajúcej sa neoprávneného čerpania verejných prostriedkov vo výške 15 400,-
Eur, žalovaný uviedol, že vládny audit bol vykonaný u žalobcu a nie u prijímateľa dotácie a porušenie
finančnejdisciplínyvzniklotým,žežiadosťodotáciumalabyťvrátenáprijímateľovikprepracovaniu.Ikeď
bola prepracovaná, tak naďalej obsahovala neoprávnený výdavok v bode 5.1 „výroba upomienkových

darčekov“, a preto ju bolo potrebné prepracovať tak, aby bola v súlade so zákonom a internými
predpismi.Keďženebolaprepracovaná,malabyťvyradenázrozhodovaciehoprocesuakeďževyradená
nebola a na jej základe bola poskytnutá dotácia, porušil žalobca finančnú disciplínu poskytnutím
verejných finančných prostriedkov nad rámec oprávnenia. Vládnym auditom bol preverený rozpočet
projektu a z dôkazových materiálov vyplynulo, že v bode 5.1 bola v kalkulácii nákladov uvedená výroba

upomienkových darčekov. Z dôkazových materiálov vyplynulo, že dotácia bola žiadateľovi poskytnutá vo
výške 15 400,- Eur a faktúrou č. FV17-002 bolo preukázané použitie dotácie na „prezenty“ fakturované
vo výške 675,- Eur. Vyjadrenie žalobcu o tom, že išlo o ojedinelé pochybenie, označil žalovaný za
irelevantné, pretože žalobcovi boli poskytnuté finančné prostriedky, s ktorými mal nakladať v súlade
so zákonom a ostatnými právnymi predpismi. Preto vytýkané pochybenie nie je nedbanlivosťou, ale

závažným porušením jeho povinnosti, ktoré zodpovedá porušeniu finančnej disciplíny podľa § 31 ods.
1 písm. b) zákona č. 523/2004 Z. z. Uviedol, že žalobca je viazaný ZoFPU, a preto nebol dôležitý
moment poskytnutia dotácie subjektu, ktorý o ňu požiadal, ale či bol zo strany žalobcu dodržaný zákon
pri poskytovaní verejných finančných prostriedkov. Postup žalobcu nebol v súlade so zásadami, čím
žalobca porušil § 20 ods. 8 ZoFPU, pretože nepreskúmal úplnosť rozpočtu a súlad žiadosti so zásadami.

Podľa§20ods.10uvedenéhozákonamalžalobcapredmetnúžiadosťvyradiťzrozhodovaciehoprocesu
a túto skutočnosť oznámiť žiadateľovi. Ak by aj príjemca príspevku použil poskytnutú dotáciu výlučne
na oprávnené výdavky (čo sa nestalo), nemalo by to na zodpovednosť žalobcu žiadny vplyv.

19. K tvrdeniu žalobcu, že právnou skutočnosťou, na základe ktorej dochádza k poskytnutiu verejných

finančných prostriedkov, je výlučne zmluva o ich poskytnutí a že orgány verejnej správy nesprávne
nazerali na rozpočet ako na neoddeliteľný celok, žalovaný uviedol, že žalobca sa zaviazal poskytnúť
finančné prostriedky na realizáciu projektu „45. Spišské folklórne slávnosti“ vo výške a za podmienok
stanovených najmä v zmluve, vo výzve, v príslušnom zákone, v iných súvisiacich všeobecne záväzných
predpisoch a v interných predpisoch žalobcu. Žalobca poskytol verejné finančné prostriedky napriek

tomu, že v žiadosti o dotáciu nebol dodržaný čl. 6 bod 6 písm. s) zásad, a to „výdavky bez priameho
vzťahu k realizácii projektu ani výdavky, ktoré nie sú súčasťou rozpočtu, nebudú akceptované, taktiež
nebudú akceptované ako oprávnené najmä darčekové predmety, finančné ceny, suveníry a pod.“. Tým,
že žalobca dostatočne neoveril všetky skutočnosti pri poskytovaní dotácie a poskytol ju v rozpore so
zásadami, naplnil podstatu skutkového stavu, že poskytol dotáciu nad rámec oprávnenia a tým porušil

finančnú disciplínu podľa § 31 ods. 1 písm. b) zákona č. 523/2004 Z. z., čím došlo k vyššiemu čerpaniu
verejných prostriedkov.
20. K žalobnej námietke týkajúcej sa uloženej pokuty, žalovaný zopakoval, že ide o systémové
nedostatky s vysokou závažnosťou. Rozhodnutia boli vydané v súlade s § 46 zákona č. 71/1967 Zb.o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Správny poriadok“).
Žalovaný uviedol, že napriek tvrdeniu žalobcu, že žalovaný nesprávne zhodnotil jeho konanie, žalobca
neuviedol žiadne argumenty, ani dôkazy, ktorými by vyvrátil jeho konanie a ani nevysvetlil, prečo orgány

verejnej správy nesprávne vyhodnotili skutkovú podstatu.

21. K žalobnej námietke, že napadnuté rozhodnutie je v časti týkajúcej sa uloženia pokuty žalobcovi vo
výške 20 000,- Eur nepreskúmateľné pre jeho nejasnosť a nedostatok dôvodov, žalovaný uviedol, že sa
v rozhodnutí zaoberal správnymi deliktami v každom jednotlivom prípade. Presne, jasne a zrozumiteľne

vysvetlil porušenie zákona, v jednotlivých situáciách určil aj dĺžku trvania „neoprávneného skutku“.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol všetky skutočnosti, ktoré pri ukladaní pokuty zohľadnil a uviedol
aj úvahy, ktorými sa pri ukladaní pokuty riadil. Závažnosť protiprávneho konania žalobcu spočívala
v tom, že pri poskytovaní dotácie nepostupoval dôsledne v súlade so zákonmi a s podmienkami zmlúv
uzatvorených s prijímateľmi dotácií. Žalovaný pri úvahách o výške pokuty zohľadnil preventívny aj
represívny účinok uloženej sankcie a vzhľadom na závažnosť, povahu, charakter, následky a riziko

opakovaného výskytu identifikovaných nedostatkov v budúcnosti, dospel k záveru, že uloženie pokuty
v prvej pätine zákonnej sadzby podľa § 28 ods. 4 písm. a) ZoFK, teda vo výške 20 000,- Eur,
je opodstatnené. Výška pokuty je zhrnutím všetkých nedostatkov, ktorých sa žalobca dopustil a je
vyústením pre odstránenie uvedených nedostatkov.

22. K žalobcom navrhovanému uplatneniu peňažnej moderácie zo strany správneho súdu, žalovaný
uviedol, že vzhľadom na povahu zisteného nedostatku, je suma uloženej pokuty na spodnej hranici
zákonnej sadzby, považovaná za primeranú, pričom výška pokuty so zreteľom na zdroje príjmov žalobcu
nespôsobí vážne zásahy do jeho majetkových pomerov a nenaruší jeho činnosť. Zároveň splní svoju
preventívnu funkciu a pri splnení represívnej funkcie je primeraná k porušeným povinnostiam.

Replika žalobcu

23. Žalobca zotrval na podanej správnej žalobe a s argumentáciou žalovaného sa nestotožnil. Tvrdil, že
správa z auditu je nepochybne skôr vydaným záväzným opatrením. K vyjadreniu žalovaného k žalobnej

námietke týkajúcej sa nesprávne určenej odvodovej povinnosti v rozsahu 15 400,- Eur, žalobca
zopakoval svoju žalobnú argumentáciu a zdôraznil, že právny formalizmus nemôže v podmienkach
demokratickéhoprávnehoštátuprevládnuťažehocisúdmusírešpektovaťprávo,jehovýkladaaplikácia
musiasmerovaťkspravodlivémuvýsledku.Pretoprislúchasprávnemusúdu,abysazaoberalotázkou,či
mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou

normou nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona
odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. K tvrdeniam žalovaného, že žalobca sa dopustil systémových
nedostatkov s vysokou závažnosťou, pre ktoré je výška uloženej pokuty primeraná s ohľadom na
povahu zistených nedostatkov, žalobca zdôraznil, že takýto oklieštený jednorozmerný pohľad orgánov
verejnej správy pri stanovovaní pokuty je neprípustný a je v rozpore so zákonom, pretože pokuta

a jej primeraná výška musí byť výsledkom zohľadnenia všetkých hľadísk, ktoré zákon pre uloženie
sankcie v zmysle § 28 ods. 9 ZoFK vyžaduje, inak je nezákonná. Žalobca vyjadril názor, že správny
súd môže na základe výsledkov ním samým vykonaného dokazovania moderovať výšku sankcie, najmä
vtedy, ak orgány verejnej správy potrebné dokazovanie vykonali nedostatočne, resp. z rozhodnutí
orgánov verejnej správy vôbec nevyplýva, že by dokazovanie v potrebnom rozsahu vykonávali.

Samotné formálne označenie porušení povinností žalobcu za závažné bez súčasného zohľadnenia času
trvania a skutočných následkov porušení nezodpovedá požiadavkám spravodlivosti. Naopak, takéto
opomenutie orgánov verejnej správy zakladá nepreskúmateľnosť zákonnosti a primeranosti sankcie,
ktorú môže správny súd odstrániť vlastným dokazovaním a výšku sankcie moderovať. Zopakoval svoju
argumentáciu uvedenú v podanej správnej žalobe.

Duplika žalovaného

24. Žalovaný sa nevyjadril k replike žalobcu.

Rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici

25. Dňa 17.03.2022 bol vydaný rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 24S/67/2020,
ktorým krajský súd žalobu zamietol a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal (ďalej ako „rozsudokkrajského súdu“ alebo „rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici“). V odôvodnení tohto rozsudku
krajskýsúdvyhodnotilakonedôvodnúžalobnúnámietku,ktoroužalobcanamietal,žemubolanesprávne
uložená povinnosť odvodu vo výške 15 400,- Eur za konanie podľa bodu I. výroku prvostupňového

rozhodnutia. Krajský súd taktiež dospel k záveru, že žalobná námietka týkajúca sa nesprávnych
a nedostatočných skutkových zistení pre uloženie pokuty vo výške 20 000,- Eur nebola dôvodná. Podľa
názoru krajského súdu sa prvostupňový orgán verejnej správy a aj žalovaný v rámci svojej správnej
úvahy dôsledne vysporiadali s jednotlivými kritériami pre uloženie pokuty a určenie jej výšky. Krajský súd
nevyhovel ani návrhu žalobcu na uplatnenie sankčnej moderácie v zmysle § 198 ods. 1 písm. b) SSP.

26. Z dôvodu, že krajský súd vydaným rozsudkom opomenul rozhodnúť o časti predmetu konania,
ktorým bola správa z vládneho auditu, doplňujúcim rozsudkom sp. zn. 24S/67/2020 zo dňa 26.05.2022
(ďalej ako „doplňujúci rozsudok krajského súdu“ alebo „doplňujúci rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici“) rozhodol tak, že žalobu o preskúmanie zákonnosti správy z vládneho auditu odmietol ako
neprípustnú podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP a nepriznal právo na náhradu trov žiadnemu z účastníkov.

V prejednávanej veci z ustanovení ZoFK ani ZoRPVS podľa krajského súdu nevyplýva, že by správa
z vládneho auditu bola záväzným podkladom pre konanie orgánov verejnej správy vo veci zistenia
porušenia finančnej disciplíny, či správneho deliktu. Keďže správa z vládneho auditu nebola záväzným
podkladom pre vydanie žalobou napadnutého rozhodnutia, jedna zo zákonom stanovených podmienok
na postup podľa § 27 ods. 1 SSP nebola splnená, preto krajský súd žalobu o preskúmanie zákonnosti

správy z vládneho auditu odmietol ako neprípustnú.

Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

27. Proti rozsudku krajského súdu, ako aj proti doplňujúcemu rozsudku krajského súdu, bola podaná

kasačná sťažnosť, ktorou sa zaoberal kasačný súd, ktorým je Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
(ďalej ako „kasačný súd“ alebo „NSS SR“).

28. Dňa 30.01.2025 bol vydaný rozsudok NSS SR sp. zn. 1Stk/1/2023 (ďalej ako „rozsudok kasačného
súdu“ alebo „rozsudok NSS SR“), ktorým kasačný súd prvou výrokovou vetou rozsudok krajského súdu

zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie Správnemu súdu v Banskej Bystrici. Druhou výrokovou vetou tohto
rozsudkukasačnýsúdkasačnúsťažnosťvčastismerujúcejprotidoplňujúcemurozsudkukrajskéhosúdu
zamietol. V tretej výrokovej vete tohto rozsudku kasačný súd účastníkom konania nárok na náhradu trov
kasačného konania vzťahujúceho sa k preskúmaniu doplňujúceho rozsudku krajského súdu nepriznal.

29. Čo sa týka odôvodnenia rozsudku kasačného súdu, tak k výške odvodu za konanie žalobcu
vymedzené pod bodom I. výroku prvostupňového rozhodnutia, kasačný súd uviedol, že výška odvodu
v rozsahu celého poskytnutého príspevku je neproporcionálna k závažnosti a následkom porušenia
povinností žalovaného, a preto je výšku porušenia finančnej disciplíny, z ktorej sa odvod vypočíta,
možné určiť len s prihliadnutím na jej povahu, závažnosť a následky tak, že táto sa vzťahuje k spornej

položke a nie k celému finančnému príspevku. Kasačný súd ďalej konštatoval, že rozhodnutia orgánov
verejnej správy o uložení sankcie v časti, pokiaľ ide o jej výšku, boli nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov. Vyjadril názor, že krajský súd sa žalobcom tvrdenými skutočnosťami a dôkazmi, ktorými
žalobca odôvodňoval a preukazoval svoj návrh na upustenie od uloženia pokuty, dostatočne nezaoberal
a jeho záver o nevyhovení návrhu na sankčnú moderáciu bol predčasný a nedostatočne odôvodnený.

Uvedené predstavovalo (tri) dôvody, kvôli ktorým kasačný súd zrušil rozsudok krajského súdu. Čo sa
týka doplňujúceho rozsudku krajského súdu, tak kasačný súd vyhodnotil správu z vládneho auditu
rovnakým spôsobom ako krajský súd, a preto kasačnú sťažnosť v tejto časti zamietol. Na záver
rozsudku konštatoval kasačný súd, že námietky žalobcu proti napadnutému rozsudku boli dôvodné,
a preto kasačný súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie Správnemu súdu

v Banskej Bystrici. Kasačný súd dodal, že vo vzťahu k otázke právnej kvalifikácie skutku I. bude
správny súd viazaný právnym názorom kasačného súdu, ktorý v tejto časti odôvodňuje zrušenie
napadnutých rozhodnutí pre nesprávne právne posúdenie veci. Vo vzťahu k návrhu na uplatnenie
sankčnej moderácie - upustenie od potrestania uložil kasačný súd povinnosť správnemu súdu sa týmto
návrhom opätovne zaoberať, pričom si treba ustáliť aj to, či vo vzťahu k časti rozhodnutí týkajúcej

sa uloženia pokuty za skutky III. - XIII. sa žalobca domáhal len sankčnej moderácie alebo či uplatnil
aj zrušovací petit.

Konanie na Správnom súde v Banskej Bystrici30 Vec bola po zrušení vrátená na Správny súd v Banskej Bystrici, kde bola zapísaná pod novú sp.
zn. 2S/10/2025.

31. Správny súd v Banskej Bystrici po preštudovaní celého spisového materiálu zistil tieto skutočnosti:
prvostupňový orgán vykonal u žalobcu vládny audit. Z vládneho auditu vypracoval správu z vládneho
auditu, ktorou bola žalobcovi uložená povinnosť prijať opatrenia na nápravu nedostatkov a odstrániť
príčiny ich vzniku. Na podklade správy z vládneho auditu začal prvostupňový orgán správne konanie.

Prvostupňovým rozhodnutím bolo rozhodnuté tak, že za porušenie finančnej disciplíny uvedené v
bodoch I. a II. výroku prvostupňového rozhodnutia uložil prvostupňový orgán žalobcovi úhrnnú povinnosť
odviesť do štátneho rozpočtu Slovenskej republiky verejné prostriedky, ktorých poskytnutím nad rámec
oprávnenia, došlo k vyššiemu čerpaniu verejných prostriedkov vo výške 16 088,95 Eur
apreprípadnezaplateniauloženéhoodvoduvstanovenejlehotebolauloženápovinnosťzaplatiťpenále.
ZároveňzasprávnedeliktyuvedenévbodochIII.-XIII.výrokuprvostupňovéhorozhodnutiabolauložená

žalobcovi úhrnná pokuta vo výške 20 000,- Eur. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca
odvolanie,ktorébolonapadnutýmrozhodnutímžalovanéhozamietnutéaprvostupňovérozhodnutiebolo
potvrdené.

32. Predmetom správneho súdneho prieskumu v rozhodovanej veci je rozhodnutie žalovaného,

ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bola: i) žalobcovi uložená úhrnná povinnosť odviesť
do štátneho rozpočtu Slovenskej republiky verejné prostriedky vo výške 16 088,95 Eur za porušenie
finančnej disciplíny pri poskytovaní verejných financií, ktorých poskytnutím nad rámec oprávnenia, došlo
k ich vyššiemu čerpaniu (skutky I. a II. výroku prvostupňového rozhodnutia) a ii) povinnosť zaplatiť
úhrnnú pokutu vo výške 20 000,- Eur za správne delikty, ktorých sa žalobca dopustil pri poskytovaní

verejných financií (skutky III. - XIII. výroku prvostupňového rozhodnutia).

33. Správny súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, keďže nevzhliadol žiadny dôvod
na vytýčenie termínu pojednávania podľa § 107 ods. 1 SSP. Správny súd dospel k záveru, že žaloba
je dôvodná, a preto zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie a vec

vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Rozsudok bol dňa 04.02.2026 v súlade s § 137 ods. 3 SSP
vyhlásený vyvesením skráteného písomného vyhotovenia rozsudku bez odôvodnenia na úradnej tabuli
a na webovej stránke súdu, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli na úradnej tabuli
súdu a na webovej stránke súdu oznámené viac ako 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 137 ods. 4 SSP).

Relevantné zákonné ustanovenia

34. Podľa § 8a ods. 1 ZoRPVS tretia a štvrtá veta: „Dotácie sa poskytujú len na základe osobitného

zákonavrozsahu,spôsobomazapodmienoknímustanovenýchaleboustanovenýchpodrobnejšieiným
všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným na jeho vykonanie; tým nie sú dotknuté ustanovenia
tohto zákona. Poskytovateľ dotácie môže ustanovené podmienky podrobnejšie určiť, prípadne môže
určiť ďalšie podmienky, ktorými sa zabezpečí maximálna hospodárnosť a efektívnosť použitia dotácie.“

35. Podľa § 31 ods. 1 písm. b) ZoRPVS: „Porušením finančnej disciplíny je poskytnutie alebo
použitie verejných prostriedkov nad rámec oprávnenia, ktorým dôjde k vyššiemu čerpaniu verejných
prostriedkov.“

36. Podľa § 31 ods. 1 písm. m) ZoRPVS: „Porušením finančnej disciplíny je porušenie pravidiel a

podmienok pri poskytovaní prostriedkov z rozpočtu verejnej správy subjektom verejnej správy.“

37. Podľa § 31 ods. 4 ZoRPVS prvá veta: „Za porušenie finančnej disciplíny podľa odseku 1 písm. b) sa
ukladá odvod vo výške porušenia finančnej disciplíny a penále vo výške 0,1 % zo sumy, v ktorej došlo
k porušeniu finančnej disciplíny, za každý aj začatý deň omeškania s úhradou uloženého odvodu.“

38. Podľa § 31 ods. 7 ZoRPVS: „Subjekt verejnej správy, ktorý porušil finančnú disciplínu podľa odseku 1
písm. a) až n), je povinný uplatniť voči zamestnancovi zodpovednému za porušenie finančnej disciplíny
postup podľa osobitných predpisov. Ak sa verejné prostriedky poskytli za podmienok, ktorých nesplnenieje spojené s povinnosťou ich vrátenia, uplatní sa pri porušení týchto podmienok rovnaký postup vrátane
sankcie ako pri porušení finančnej disciplíny podľa odseku 1 písm. b).“

39. Podľa § 20 ods. 10 ZoFPU: „Žiadosť, ktorú podal neoprávnený žiadateľ alebo ktorá nie je úplná a
žiadateľjunedoplnilanivdodatočnejlehotepodľaodseku9,kanceláriavyradízrozhodovaciehoprocesu
a túto skutočnosť bez zbytočného odkladu oznámi žiadateľovi. Rovnako postupuje kancelária aj vtedy,
ak podľa predloženého rozpočtu projektu zistí, že žiadosť nie je v súlade so zásadami poskytovania
finančných prostriedkov schválenými radou.“

40. Podľa § 28 ods. 4 písm. a) ZoFK: „Auditujúci orgán alebo správca kapitoly štátneho rozpočtu, ak
vykonal vnútorný audit, je oprávnený uložiť pokutu orgánu verejnej správy do 100 000 eur za nesplnenie
povinností uvedených v § 5; to neplatí, ak sa ukladá pokuta za porušenie povinnosti uvedenej v § 5 ods.
1 písm. h) podľa odseku 5.“

41. Podľa § 28 ods. 9 ZoFK: „Pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 až 8 sa prihliada na povahu,
závažnosť, čas trvania a následky porušenia povinností.“
42.Podľa§28ods.13ZoFK:„Nakonanieouloženiepokutypodľaodsekov1až8savzťahujevšeobecný
predpis o správnom konaní.“

43. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku: „V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.“

Posúdenie opodstatnenosti žaloby – podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov súdom

44. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce
prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy, a to v rozsahu žaloby, resp. žalobných bodov. Zo
žaloby (konkrétne z obsahu správnej žaloby ako aj z jej petitu) podľa názoru správneho súdu vyplýva,

že žalobca sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj zrušenia prvostupňového orgánu
verejnej správy (v celom rozsahu), pričom žalobca si vo vzťahu k časti rozhodnutí týkajúcej sa uloženia
pokuty za skutky III. - XIII. uplatnil aj návrh na sankčnú moderáciu (upustenie od potrestania).

45. Konanie v tejto veci je konaním vo veci správneho trestania podľa § 194 a nasl. SSP, pre ktoré sa

uplatní úprava podľa § 195 písm. a) až e) SSP, ktorá vymedzuje prípady, kedy správny súd nie je viazaný
rozsahom a dôvodmi žaloby. V nadväznosti na to správny súd vyhodnocoval námietky žalobcu uvedené
vo včas podanej správnej žalobe aj pri zohľadnení úpravy podľa § 195 písm. a) až e) SSP. Správny súd
podotýka, že i v tomto type konania sa s výnimkou prípadov vymedzených podľa § 195 písm. a) až e)
SSP uplatní koncentrácia rozsahu a dôvodov žaloby v zmysle úpravy podľa § 183 SSP, v nadväznosti na

čo správny súd v pomeroch prejednávanej veci vyhodnocoval námietky žalobcu obsiahnuté v žalobných
bodoch včas podanej správnej žaloby i vo svetle úpravy podľa § 195 písm. a) až e) SSP.

K povahe skutku I. výroku prvostupňového rozhodnutia

46. Pokiaľ ide o skutok I., tak medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca pri posudzovaní žiadosti
na podporu projektu „45. Spišské folklórne slávnosti“ prehliadol položku uvedenú v bode 5. 1. projektu
„výroba upomienkových darčekov, výroba fotografií na výstavu obce Spiša v minulosti“, ktorá nebola
v súlade so zásadami poskytovania finančných prostriedkov prijatých radou fondu a žiadosť v rozpore
s§20ods.10ZoFPUnevyradilzrozhodovaciehoprocesu.Spornéneboloanito,žežalobcaprijímateľovi

na základe žiadosti poskytol finančné prostriedky vo výške 15 400,- Eur, z toho 1 000,- Eur na dotknutú
položku. Sporné však bolo, či uvedené konanie zakladá porušenie finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1
písm. b) ZoRPVS (poskytnutie verejných prostriedkov nad rámec oprávnenia, ktorým dôjde k vyššiemu
čerpaniu verejných prostriedkov), tak ako dôvodia orgány verejnej správy, alebo podľa § 31 ods. 1
písm. m) ZoRPVS (porušenie pravidiel a podmienok pri poskytovaní prostriedkov z rozpočtu verejnej

správy) tak, ako tvrdí žalobca. Sporná bola aj výška odvodu, a to, či táto pozostáva z celej poskytnutej
sumy finančného príspevku alebo len zo sumy spornej položky.47. Z bodu 57. rozsudku kasačného súdu vyplýva, že kasačný súd sa zhodol so žalobcom v tom,
že konanie vymedzené v bode I. výroku prvostupňového rozhodnutia je potrebné subsumovať
pod ustanovenie § 31 ods. 1 písm. m) ZoRPVS (porušenie pravidiel a podmienok pri poskytovaní

prostriedkov z rozpočtu verejnej správy, ktoré vyplývali zo zásad) a nie pod ustanovenie § 31 ods. 1
písm. b) ZoRPBS (poskytovanie verejných prostriedkov nad rámec oprávnenia, ktorým dôjde k vyššiemu
čerpaniu verejných prostriedkov, keďže rámec oprávnenia bol v prejednávanej veci daný len vnútorným
predpisom fondu a nie všeobecne záväzným právnym predpisom). Z bodu 60. rozsudku kasačného
súdu vyplýva, že podľa názoru kasačného súdu od orgánu ukladajúceho odvod za porušenie finančnej

disciplíny si tento spôsob aplikácie práva vyžaduje zohľadniť primeranosť výšky odvodu vo vzťahu
k porušeniu povinnosti a v tomto smere aj povahu a závažnosť zistených nezrovnalostí v kontexte
individuálnych okolností.

48. Správny súd v kontexte uvedeného ďalej poukazuje na body 62 – 64 rozsudku kasačného súdu:
„62. V súdenej veci nemožno podľa kasačného súdu pri zohľadnení zásady proporcionality tvrdiť,

že odvod vo výške celej sumy poskytnutých finančných prostriedkov 15 400,- eur je primeraný
(proporcionálny) vo vzťahu k porušeniu povinnosti spočívajúcej v prehliadnutí jednej spornej položky
projektu v sume 1 000,- eur pri posudzovaní žiadosti a jej posunutí do rozhodovacieho procesu,
výsledkom ktorého bolo následne uzavretie zmluvy a faktické vyplatenie finančných prostriedkov
príjemcovi. Nie je potom možné ani zarámcovať porušenie finančnej disciplíny tak, že k nemu dochádza

v celej sume poskytnutého finančného príspevku. Pokiaľ by, vynímajúc spornú položku, bola žiadosť
inak posúdená ako riadna a v súlade so zákonom by bola schválená, a vo fáze realizácie projektu
by, s výnimkou spornej položky, boli náklady projektu považované za oprávnené a projekt by naplnil
stanovený cieľ v oblasti kultúry, potom nemožno tvrdiť, že k porušeniu finančnej disciplíny dochádza v
celom rozsahu poskytnutého príspevku. V takom prípade závažnosť a následky porušenia povinnosti

nekorešpondujú odvodu v celej výške poskytnutého príspevku a takýto odvod nemožno považovať za
proporcionálny.
63. Pri striktnom výklade nezohľadňujúcom zásadu proporcionality môže dôjsť k absurdným situáciám,
kedy sa dotknutým subjektom môže uložiť povinnosť vrátiť finančné prostriedky za porušenie finančnej
disciplíny v stovkách tisícov eur s masívnym dopadom do ich právnej sféry, hoci pri posudzovaní

žiadosti by došlo k prehliadnutiu položky projektu v zanedbateľnej výške desiatok eur napríklad len v
dôsledku zlyhania ľudského faktora. Takýto spôsob výkladu považuje kasačný súd za príliš formalistický,
abstrahujúci od skúmania závažnosti skutočných následkov porušenia povinnosti a primeranosti odvodu
vo vzťahu k porušeniu zákonom uloženej povinnosti.
64. K výške odvodu za konanie sťažovateľa vymedzené pod bodom I. výroku prvostupňového

rozhodnutia teda kasačný súd konštatuje, že výška odvodu v rozsahu celého poskytnutého príspevku
je neproporcionálna k závažnosti a následkom porušenia povinnosti sťažovateľom, a preto je „výšku
porušenia finančnej disciplíny“, z ktorej sa odvod vypočíta, možné určiť len s prihliadnutím na jej povahu,
závažnosť a následky tak, že táto sa vzťahuje k spornej položke a nie celému finančnému príspevku.
Skutočnosť, že projekt sa schvaľuje ako celok, podľa kasačného súdu uvedenému postupu nijako

nebráni.“

49.Vbode84.rozsudkukasačnéhosúdubolouvedené,ževovzťahukotázkeprávnejkvalifikácieskutku
I. je správny súd viazaný právnym názorom kasačného súdu, ktorý v tejto časti odôvodňuje zrušenie
napadnutých rozhodnutí pre nesprávne právne posúdenie veci.

50. Na základe uvedeného správny súd, viazaný právnym názorom kasačného súdu, dospel k záveru,
že výška odvodu v rozsahu celého poskytnutého príspevku je neproporcionálna k závažnosti
a následkom porušenia povinností žalobcom, a preto výšku porušenia finančnej disciplíny, z ktorej
sa odvod vypočíta, možno určiť len s prihliadnutím na jej povahu, závažnosť a následky tak, že táto

sa vzťahuje k spornej položke a nie celému finančnému príspevku. Teda povinnosť uložená orgánmi
verejnej správy vrátiť celý poskytnutý príspevok nebola správna. Na základe uvedeného správny súd
zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie, a to
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (povaha skutku I. výroku prvostupňového rozhodnutia)
podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP.

K správnej úvahe k výške pokuty za skutky III. – XIII.51. Pokiaľ ide o skutky III. - XIII., tak tieto spočívali v porušení § 28 ods. 4 písm. a) ZoFK tým, že žalobca
nesplnil povinnosti uvedené v § 5 ods. 1 písm. c) ZoFK (podľa ktorého orgán verejnej správy je povinný
vytvoriť, zachovávať a rozvíjať finančné riadenie, v rámci ktorého zabezpečuje overovanie splnenia

podmienok na poskytovanie a používanie verejných financií) a § 5 ods. 1 písm. a) ZoFK (podľa ktorého
orgán verejnej správy je povinný vytvoriť, zachovávať a rozvíjať finančné riadenie, v rámci ktorého
zabezpečuje riadenie rizika a finančnú kontrolu tak, aby sa pri plnení zámerov a cieľov orgánu verejnej
správy predchádzalo porušovaniu relevantných predpisov).

52. Správny súd sa v tomto smere zameral na namietanú primeranosť sankcie (uloženú vo výške
20 000,- Eur) a nepreskúmateľnosť správnej úvahy orgánov verejnej správy vedúcej k jej uloženiu.

53. Správny súd v tomto smere poukazuje na body 69 – 71 rozsudku kasačného súdu:
„69. Po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí kasačný súd konštatuje, že správne orgány
sa v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí v dostatočnej miere nezaoberali všetkými obligatórnymi

kritériami určovania výšky pokuty podľa § 28 ods. 9 ZoFK. Správne orgány síce jednotlivé skutky
III. až XIII. skutkovo presne vymedzili a taktiež ich aj právne kvalifikovali spolu s citáciou ustanovení
dotknutých právnych predpisov, išlo však len o deskriptívny popis skutkových okolností a strohú
konštatáciu o porušení právnych predpisov, bez vymedzenia následkov porušenia. Následne, na strane
24 prvostupňového rozhodnutia správny orgán k výške pokuty za tieto skutky v súhrne uviedol, že

ide o systémové nedostatky s vysokou závažnosťou, pretože finančné riadenie nebolo u žalobcu
vzhľadom na nastavenie systému na dostatočnej úrovni napriek tomu, že zabezpečenie dostatočnej
úrovne finančného riadenia je u žalobcu ako orgánu verejnej správy nevyhnutné za účelom náležitého
a odborného plnenia úloh a povinností, ktoré mu vyplývajú z osobitných predpisov a ďalej zohľadňoval
preventívnu a represívnu funkciu a majetkové pomery sťažovateľa (bližšie viď bod 6 tohto rozsudku).

70. Kasačný súd súhlasí so sťažovateľom v tom, že správna úvaha prvostupňového orgánu nebola
dostatočne konkrétna vo vzťahu ku všetkým obligatórnym kritériám určovania výšky pokuty, a to jednak
vo vzťahu k času spáchania skutkov (ktorý bol síce definovaný avšak nie vyhodnotený vo väzbe k výške
pokuty), no predovšetkým k následkom porušenia povinností sťažovateľom (ktoré neboli konkrétne
pomenované ani vyhodnotené). Kasačný súd sa nemôže stotožniť s názorom krajského súdu, že

následky porušenia povinnosti sťažovateľom boli jednoznačne zadefinované a ozrejmené, pretože
konštatácia prvostupňového orgánu, že sťažovateľ ako orgán verejnej správy má mať zabezpečenú
dostatočnú úroveň finančného riadenia za účelom náležitého a odborného plnenia úloh, je abstraktná
a všeobecná, vzťahujúca sa na potencionálne akéhokoľvek poskytovateľa verejných prostriedkov, teda
bez väzby ku konkrétnym okolnostiam spáchaných skutkov zo strany sťažovateľa. Uvedený nedostatok

neodstránil vo svojom rozhodnutí ani žalovaný (k odôvodneniu výšky sankcie v napadnutom rozhodnutí
viď bod 9 tohto rozsudku).
71. Ako kasačný súd uviedol vyššie, dikcia § 28 ods. 9 ZoFK prikazuje správnym orgánom prihliadať
a následne sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať s každým z tam vymenovaných taxatívnych
zákonných kritérií určovania výšky pokuty. Správne orgány však uvedeným spôsobom nepostupovali,

a rozhodnutie žalovaného o uložení sankcie v časti, pokiaľ ide o jej výšku, je nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov.“

54. Správny súd dospel k rovnakým právnym záverom ako kasačný súd, na ktoré poukázal správny
súd v predchádzajúcom odseku odôvodnenia tohto rozsudku, a to, že orgány verejnej správy sa

v odôvodnení svojich rozhodnutí nevysporiadali s každým z taxatívnych zákonných kritérií uvedených
v § 28 ods. 9 ZoFK, a to pri určovaní výšky pokuty. Keďže orgány verejnej správy uvedeným spôsobom
nepostupovali,pretosúichrozhodnutiaouloženísankcievčasti,pokiaľideojejvýšku,nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, čo je dôvodom na zrušenie týchto rozhodnutí podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP.

Návrh žalobcu na sankčnú moderáciu

55. Správny súd považoval za potrebné sa zaoberať aj návrhom žalobcu na sankčnú moderáciu
(upustenie od potrestania) podľa § 198 ods. 1 písm. b) SSP, ktorá povinnosť správneho súdu vyplývala
aj z bodu 84. rozsudku kasačného súdu. Správny súd v tejto fáze súdneho konania nepovažoval

za relevantné rozhodovať o návrhu na upustenie od potrestania, ktorý návrh sa vzťahoval k pokute,
resp. jej výške, keďže správny súd rozhodnutia orgánov verejnej správy zrušil práve z dôvodu, že
orgány verejnej správy sa nevysporiadali pri určení výšky pokuty s každým taxatívnym zákonným
kritériom, čo spôsobilo nepreskúmateľnosť týchto rozhodnutí pre nedostatok dôvodov. To znamená,že by nebolo účelné moderovať sankciu (upúšťať, resp. rozhodovať o návrhu na upustenie od pokuty),
a to za situácie, keď správny súd zrušil rozhodnutia orgánov verejnej správy z dôvodu, že táto pokuta
nebola dostatočne odôvodnená a úvaha orgánov verejnej správy bola nepreskúmateľná. Na základe

uvedeného správny súd konštatuje, že by nebolo opodstatnené a ani možné rozhodovať o návrhu
na upustenie od potrestania za situácie, keď orgány verejnej správy budú opätovne rozhodovať o výške
pokuty, a preto o ňom správny súd nerozhodoval.

K správe z vládneho auditu

56. Z podanej správnej žaloby je zrejmé, že žalobca sa domáhal aj zrušenia správy z vládneho auditu.
O tomto návrhu bolo rozhodnuté doplňujúcim rozsudkom krajského súdu tak, že žalobu o preskúmanie
zákonnosti správy z vládneho auditu odmietol ako neprípustnú, pričom kasačný súd kasačnú sťažnosť
proti tomuto doplňujúcemu rozsudku zamietol. Uvedené predstavuje podľa názoru správneho súdu res
iudicata, a preto sa správny súd opätovne nezaoberal súdnym prieskumom správy z vládneho auditu,

keďže v tejto časti bola vec právoplatne rozhodnutá (odmietnutá). Na základe uvedeného správny súd
v záhlaví tohto rozsudku ani správu z vládneho auditu neuvádzal ako predmet súdneho prieskumu.
Z rovnakých dôvodov správny súd ako s ďalším účastníkom konania ani nekonal s Úradom vládneho
auditu, a teda v záhlaví tohto rozhodnutia ho ani neuvádzal ako ďalšieho účastníka konania. Nad rámec
uvedeného správny súd dopĺňa, že Úrad vládneho auditu bol v zmysle § 29a zákona č. 357/2015 Z.

z. od 01.01.2026 zrušený, čo bolo ďalším dôvodom na to, že s ním správny súd nekonal ako s ďalším
účastníkom konania a ani ho tak neoznačoval v záhlaví tohto rozsudku.

Záver

57. Na základe dôvodov uvedených v tomto rozsudku správny súd zrušil rozhodnutia orgánov verejnej
správy,keďžezostranyorgánovverenejsprávydošloknesprávnemuprávnemuposúdeniuveci(povaha
skutku I. výroku prvostupňového rozhodnutia) podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP a zároveň sú rozhodnutia
o uložení sankcie v časti, pokiaľ ide o jej výšku, nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo je
dôvodomnazrušenietýchtorozhodnutípodľa§191ods.1písm.d)SSP.Úlohouorgánovverejnejsprávy

bude vec opätovne preskúmať a rozhodnúť, teda opätovne rozhodnúť o výške odvodu, resp. odvodovej
povinnosti a v rámci pokuty zvážiť jej uloženie a v prípade uloženia pokuty jej výšku dostatočne
odôvodniť. Orgány verejnej správy sú povinné rozhodnúť v intenciách záverov tohto rozsudku, ktoré sú
pre orgány verejnej správy záväzné.

58. Správny súd ešte dopĺňa, že zrušil rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie orgánu
verejnej správy, keďže obe rozhodnutia trpeli rovnakými vadami, ktoré boli dôvodom na ich zrušenie,
pričom správny súd vec vrátil Ministerstvu financií Slovenskej republiky na opätovné prejednanie
a rozhodnutie, keďže prvostupňový orgán verejnej správy (Úrad vládneho auditu) bol zrušený a jeho
kompetencie prešli v zmysle § 30c ods. 8 zákona č. 357/2015 Z. z. od 01.01.2026 práve na Ministerstvo

financií Slovenskej republiky.

59. Obiter dictum správny súd uvádza, že podľa § 13 SSP je miestne príslušný správny súd, v obvode
ktorého má sídlo orgán verejnej správy, ktorý rozhodol v prvom stupni, ak tento zákon neustanovuje
inak. V danom prípade mal prvostupňový orgán verejnej správy (Úrad vládneho auditu) sídlo vo

Zvolene, na základe čoho bola určená miestna príslušnosť Správneho súdu v Banskej Bystrici. Ako už
bolo uvedené v tomto súdnom rozhodnutí, tak v priebehu súdneho konania došlo od 01.01.2026
k zrušeniu Úradu vládneho auditu ako prvostupňového orgánu verejnej správy a jeho pôsobnosť
prešla na Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ktoré má sídlo v Bratislave. Správny súd v tejto
súvislosti považuje za potrebné uviesť, že podľa § 9 SSP a jeho druhej vety platí, že príslušnosť sa

určuje podľa okolností existujúcich v čase začatia konania a trvá až do jeho skončenia. Na základe
uvedeného bola na začiatku súdneho konania určená príslušnosť Správneho súdu v Banskej Bystrici
a táto jeho príslušnosť trvá až do jeho skončenia, a to bez ohľadu na to, že medzičasom došlo k zrušeniu
prvostupňového orgánu verejnej správy - Úradu vládneho auditu.

60. Úspešnému žalobcovi správny súd priznal voči žalovanému náhradu dôvodne vynaložených trov
konaniavplnomrozsahupodľa§167ods.1SSPstým,ževýškatrovkonaniabudeurčenásamostatným
uznesením, ktoré po právoplatnosti tohto rozhodnutia vydá súdny úradník podľa § 175 ods. 2 SSP.
Uvedený výrok o trovách konania v sebe subsumuje aj trovy kasačného konania, keďže v otázkenáhradytrovkonaniajekľúčovýkonečnývýsledoktej-ktorejprejednávanejveci.Správnysúdbolpovinný
rozhodnúť o celých trovách konania jedným výrokom, teda vrátane trov kasačného konania. O iných
trovách aj s ohľadom na vyššie uvedené východiská už nemal správny súd dôvod rozhodovať. V tejto

súvislosti správny súd uvádza, že k rovnakým právnym záverom dospel kasačný súd v uznesení sp. zn.
6Ssk/53/2023 zo dňa 31.01.2024 a v uznesení sp. zn. 8Sžfk/31/2021 zo dňa 31.01.2022.

61. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
61. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty jedného mesiaca od doručenia rozsudku
alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. c) SSP).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439
ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. c) SSP).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods.
2 SSP).

Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote

do jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,

b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.