Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, June 25, 2024

Súd: Okresný súd Trebišov
Spisová značka: 10C/30/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1424200128
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ing. Ladislav Burda

ECLI: ECLI:SK:OSTV:2024:1424200128.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trebišov, sudcom Mgr. Ing. Ladislavom Burdom v právnej veci žalobcu: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, A. 710/5, 076 31 Streda nad Bodrogom, zast. AK C. D. D. B., E., s.r.o., Ku potoku 4, 040
16 Košice proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, Pribinova
2, 812 72 Bratislava o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, takto:

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 3 000,-- Eur, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 21.08.2023 domáhal zaplatenia sumy 6 000,-- Eur
a náhrady trov konania z titulu náhrady škody spôsobenej žalovaným v dôsledku porušenia práva
Európskej únie k jeho ujme. Podanie žaloby odôvodnil tým, že žalobca je príslušníkom F. G. H.
H. (ďalej HaZZ), pričom vykonáva štátnu službu v služobnom pomere v súlade s ustanoveniami
zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Štátnu službu aktuálne vykonáva v
hodnosti práporčík, vo funkcii technik-strojník-inšpektorna Okresnom riaditeľstve HaZZ Trebišov,
Hasičská stanica v Trebišove. Žalobca si uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie

3 rokov pred podaním žaloby, t.j. od 19.08.2020 do 18.08.2023. Žalobca si touto žalobou uplatňuje
nárok na náhradu škody spôsobenej žalovaným v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho
ujme. K okolnostiam prípadu uviedol, že týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka Hasičského
zboru Slovenskej republiky sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje
7,5 hodinová pohotovosť (t.j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“
týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Úprava dovoleného rozsahu týždenného
pracovného času zamestnancov (vrátane hasičov) tvorí predmet úpravy práva Európskej únie (ďalej

len „ EÚ“), ktoré záväzne určuje maximálnu dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Jedná
sa o Smernicu 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, pričom jej porušenie
členským štátom EÚ vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva EÚ a pre osoby postihnuté takýmto
porušením zakladá právo na náhradu spôsobenej ujmy pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu. O
takýto prípad sa jedná aj u žalobcu. Žalobca predložil súdu konkrétne týždne v rozhodnom období v
zmysle článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, v ktorých došlo k prekročeniu maximálneho prípustného
týždenného pracovného času, vrátane súčtu odpracovaných hodín s osobitným označením času

služobnej pohotovosti s fyzickou prítomnosťou na pracovisku (služobná pohotovosť žalobcu je vždy
s fyzickou prítomnosťou na pracovisku) obdobie mesiacov august 2020 až august 2023. Žalovaná
Slovenská republika ako členský štát Európskej únie neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného časupodľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Predmetná smernica bola prijatá v záujme zamedzenia
pracovných úrazov a chorôb z povolania a jej cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, a to

bez podriaďovania sa ekonomickým úvahám. Porušenie článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vo
vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie,
ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským
štátom priestor na voľnú úvahu, a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore
s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (napr. C-429/09). Služobný (pracovný) čas príslušníka

HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne (§ 86 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších
predpisov). Jeden služobný deň žalobcu sa skladá zo štátnej služby, t.j. pracovnej zmeny v trvaní 16
hodín alebo 17 hodín a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti na pracovisku
(§ 92 ZoHaZZ) v trvaní 7 alebo 8 hodín. Počas rokov 2019-2021 sa jednalo o 17 hodinové pracovné
zmeny (výkon štátnej služby), po ktorých bezprostredne nasledovala určená 7 hodinová služobná
pohotovosť na pracovisku. Počas roku 2022 sa jednalo o 16 hodinové pracovné zmeny (výkon služby),

po ktorých bezprostredne nasledovala určená 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Celkovo
strávil žalobca na pracovisku sústavne (minimálne) 24 hodín v jednom služobnom dni. Služobná
pohotovosť je určovaná počas služobného dňa na čas nočných hodín nasledovne: V rokoch 2019-2021
na čas od 22:30 hod. do 5:30 hod., t.j. 7 hodín (od 7:00 do 22:30 a od 5:30 do 7:00 - štátna služba,
t.j. pracovná zmena v trvaní 17 hodín). V roku 2022 a 2023 na čas od 22:00 hod. do 6:00 hod., t.j.

8 hodín (od 7:00 do 22:00 a od 6:00 do 7:00 - štátna služba, t.j. pracovná zmena v trvaní 16 hodín).
V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, režim
služobnej pohotovosti sa mení na prácu nadčas. Žalobca každý tretí deň odslúži 24 hodín a následne má
dva dni voľna. Mesačne odslúži každá hasičská zmena 10 pracovných zmien, pričom každý tretí mesiac
je to až 11 zmien, čo je v priemere 10,4 zmeny mesačne. Nakoľko na každú zmenu bezprostredne

nasleduje určená služobná pohotovosť, žalobca teda strávi na pracovisku bežne 240 až 264 hodín za
mesiac, pričom do tohto rozsahu nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. Počas služobnej pohotovosti sa
žalobca ako príslušník HaZZ musí zdržiavať na pracovisku, z tohto sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy
počas celej doby pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa
do 1 minúty od vyhlásenia, teda žalobca musí byť počas celej doby služobnej pohotovosti, ktorá mu je

nariaďovaná v noci, okamžite pripravený na vykonanie zásahu. Napriek tejto skutočnosti sa mu však čas
pracovnej pohotovosti nezapočítava do fondu pracovného času. Táto skutočnosť sa potom v konečnom
dôsledku prejavuje tak, že aj keď reálne v súvislosti so služobnou činnosťou na pracovisku napr. v
mesiaci júl 2022 strávil 240 hodín, v rámci fondu pracovného času mu je vykázaných len 176 hodín. Z
takto vykazovaného fondu pracovného času, ktoré nezohľadňuje skutočný čas pracovnej pohotovosti,

sa potom javí, že jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračuje 48 hodín, čo je však v absolútnom
rozpore so skutočnosťou. Žalobca nemá dostatočný čas na regeneráciu a odpočinok a jeho určený čas
služieb v jednotlivých týždňoch mu neumožňuje dostatočný odpočinok a regeneráciu, čo je v rozpore
s právom Európskej únie. Žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobným
úradom), musí tam byť fyzicky prítomný, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje

povinnosti (výjazd do 1 minúty od nahlásenia); je oddelený od svojho vlastného súkromného sociálneho
prostredia,jehorodinnýchaspoločenskýchväziebajehomožnosťvenovaťsasvojimvlastnýmpotrebám
a organizovať si svoj súkromný čas a program je prakticky vylúčená. Žalobca plní v spoločnosti veľmi
zodpovednéúlohyapretojedôležité,abymalmožnosťsipopráciodpočinúť,nonapriektomuboloprávo
žalobcu na odpočinok ustavične niekoľko rokov porušované. Služobný čas žalobcu mal byť rozvrhnutý

tak, aby nedochádzalo k porušovaniu jeho práv vyplývajúcich zo Smernice 2003/88/ES. K porušeniu
práv žalobcu pritom dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti. Uplynutý čas žalobcovi vrátiť
možné nie je a nemôže ho stráviť inak, preto si uplatňuje nemajetkovú ujmu voči žalovanému.
V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody
(nemajetkovej ujmy) v dôsledku : 1/ zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy

Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo
podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca)
v dôsledku vyčerpania alebo iného si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie, nepravidelného
rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby 2/ a súčasne
zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky),

pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich
blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším,
rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.2. Žalobca ďalej uviedol, že v okolnostiach prípadu žalobcu sa jedná o Smernicu 2003/88/ES
Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času. Ich základným cieľom je zaručiť lepšiu ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov garantovaním

minimálneho denného a týždenného času odpočinku, ďalej primeraných prestávok v práci ako
aj stanovením maximálneho týždenného pracovného času. Účinná ochrana bezpečnosti a zdravia
pracovníkov sa zabezpečuje tým, že členské štáty EÚ sú povinné zabezpečiť pracovníkom právo na
stanovený týždenný pracovný čas ako aj minimálny čas odpočinku. Článok 6 písmeno b) Smernice
2003/88/ES (Maximálny týždenný pracovný čas) stanovuje, že : „Priemerný pracovný čas pre každé

obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín". Tento článok ukladá členským štátom
opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný pracovný čas na každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov
neprekročil 48 hodín a pracovníkom garantuje právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas, ktoré
im vyplýva priamo z práva EÚ. Súdny dvor EÚ (ďalej len ESD) súčasne spresnil, že aj v prípade
hasičov nariadená pracovná pohotovosť na pracovisku tvorí súčasť ich týždenného pracovného času
ktorá, v spojení s ich riadnym" pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas.

Vo veci C-429/09 G. Fuß týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých
hasičov ESD uviedol, že :, pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,
počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný
čas v zmysle Smernice 2003/88." V dôsledku toho právo EÚ bráni vnútroštátnej právnej úprave
stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a

pohotovostnej služby, prekračuje týždennú hranicu upravenú v Článku 6 písmeno b) uvedenej smernice
(bod 55 Rozsudku ESD z 25.11.2010, C-429/09, Günter Fuß).
Vo veci C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor rovnako
uviedol, že: „...pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení
zamestnávateľa, sa musí považovať ako celok za „pracovný čas" v zmysle smernice 93/104 nezávisle

od toho, akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonala v priebehu tejto pracovnej pohotovosti ...“ (Bod
27 Rozsudku ESD z 11.1.2007, C-437/05, Jan Vorel). Vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia
režimu pohotovosti lekárskych záchranárov (C-397/01, Pfeiffer) ESD uviedol, že: „...časy pracovnej
pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo
týždenného pracovného času." (bod 95 Rozsudku ESD Z 5.10.2004, C-397/02, Bernhard Pfeiffer). V

dôsledku takéhoto prístupu je zrejmé, že podľa ESD je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú
naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne
vykonáva na svojom pracovisku, tá skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom
zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané
služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka. V dôsledku

toho kvalifikácia pracovného času ako doby prítomnosti zamestnanca na pracovisku nemôže závisieť od
intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi
(Rozsudok ESD C-14/04, Dellas, bod 48, 58). Uvedené rozsudky ESD potvrdzujú, že členské štáty
EÚ nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti Článku 6 písmena b) Smernice 2003/88/ES tak,
žeby 48 hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom

svojvoľne porušovali. Akákoľvek vnútroštátna právna úprava členského štátu, ktorá umožňuje, aby
bol týždenný pracovný čas dlhší ako 48 hodín vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku, je v
rozpore s požiadavkami Článku 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES (bod 100 rozsudku ESD C-397/01,
Pfeiffer). Napriek tomu, že Príloha č. 4 k Zákonu o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „Zákon
o Hasičskom zbore“ alebo „Zákon“) uvádza, že do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho

parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času (bod 6. Prílohy č. 4), znenie jeho príslušných ustanovení túto skutočnosť nepotvrdzuje. Žiadne
ustanovenie Zákona o Hasičskom zbore nepotvrdzuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu
služby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. V tomto
smere sa Zákon o Hasičskom zbore ako právna úprava lex specialis odlišuje od § 96 Zákonníka

práce, ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu ES a na ňu nadväzujúcu judikatúru ESD (a túto skutočnosť
výslovne potvrdzuje vo svojom odseku 2). Zákonník práce sa však na právnu kvalifikáciu pohotovosti
na príslušníkov Hasičského zboru nevzťahuje. Ďalším nedostatkom zákona o Hasičskom a záchrannom
zbore je, že zo Smernice 2003/88/ES nepreberal ustanovenia jej Článku 6 písmeno b) stanovujúce
dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín napriek tomu, že podrobne definuje termíny služobná

doba, služobná pohotovosť, spôsoby ich finančného ohodnotenia a pod. Služobnú pohotovosť hasičov
Zákon o Hasičskom zbore nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového
práva, v dôsledku čoho dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu. Takáto právna úprava nie je
v súlade s Článkom 2 (definícia pracovného času) ako aj Článkom 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES (48 hodinový týždenný pracovný čas) Slovenskou republikou ako členským štátom EU a zakladá
jej povinnosť na náhradu škody takto postihnutým jednotlivcom v rámci a prostredníctvom súdnych
konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Žalobca v žalobe tvrdil, že v jeho prípade boli splnené úniové

podmienky založenia zodpovednosti žalovaného za porušenia jeho práva garantovaného v článku 6
písm. b) Smernice 2003/88/ES, z ktorých vyplýva jeho nárok na náhradu škody. Svoje tvrdenie opiera o
judikatúru ESD a to predovšetkým na rozsudok ESD C-429/09 G. Fuß. Uviedol, že poškodení jednotlivci
majú právo na náhradu, keď sú splnené tieto tri podmienky: 1. cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo
priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné a 3. medzi porušením a škodou existuje

príčinná súvislosť. Podľa žalobcu v tomto prípade sú všetky tieto podmienky splnené. S poukazom na
Preambulu prvej Smernice Rady 93/104/ES z 23.11.1993, ktorá sa týka niektorých aspektov pracovnej
doby a Preambulu Smernice 2003/88/ES žalobca uviedol, že pravidelné nedodržiavanie maximálneho
týždenného pracovného času sa môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry žalobcu predovšetkým vo
vzťahu k ochrane jeho práva na zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a tiež na jeho celkovú fyzickú a
morálnuintegritu.Vdôsledkutohoavychádzajúczpovahyškody,ktorámánemajetkovúpovahu,akoajz

podmienok jej uplatnenia je v slovenskom právnom poriadku možno použiť pravidlá týkajúce sa náhrady
nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa § 11- 13 Občianskeho zákonníka, nakoľko tieto ustanovenia
upravujú právne vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia
jeho úniového práva. Nárok na náhradu škody vzniknutej z porušenia práva EÚ možno posúdiť ako
nemajetkovú ujmu, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka),

pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo
jej vážnosti v spoločnosti (formulácia najmä). Žaloba na preukázanie svojho nároku k žalobe pripojil:
výpis zo systému o dochádzke žalobcu v období od 08/2020 do 03/2023.

3. Okresný súd v predmetnej veci vydal platobný rozkaz sp. zn. 2C/53/2023-63 dňa 19.09.2023, ktorým

zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 6 000,-- Eur a náhrady trov konania.

4. Žalovaná proti predmetnému platobnému rozkazu podala v zákonnej lehote odpor, a to dňa
03.10.2023 (č. l. 93). V odpore žalovaná uviedla, že neuznáva žalobcom požadovanú sumu 6 000,--
Eur, náhradu trov konania, ani ich výšku, a to ani čiastočne, nakoľko uplatnený nárok žalobcu má za

neopodstatnený a nedôvodný, a to vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh
služobného času, sa Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako je to tvrdené
v žalobe. Podľa názoru žalovaného preto štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru,
vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na

ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť) možno jednoznačne subsumovať pod negatívne
vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Rovnako úlohy,
ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov
týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného
Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné

činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS, na ktoré sa Smernica
89/391/EHS nevzťahuje. Žalovaný ďalej tvrdil, že nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je
táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy a príslušné ustanovenia Smernice
2003/88/ES sa na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť

žiadna škoda. Ďalej žalovaný namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu. Uviedol, že žalobu môže
podať pre netransponovanie, resp. pre nesprávnu transpozíciu smernice buď Európska komisia priamo
na ESD alebo fyzická/právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá, t.j. došlo k porušeniu/
poškodeniu jej práv a to na vnútroštátny súd členského štátu EÚ. Ak mal žalobca za to, že mu
zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť' upozorniť

svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. a žiadať, aby mu táto nebola
určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Žalovaný podotkol, že žalobca za každú hodinu určenej
služobnej pohotovosti, vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený
Smernicou, mu boli vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno.
Ak žalobca má zato, že Smernica nebola v jeho prípade správne použitá, žalovaný namieta nedostatok

svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že táto mu nie je daná. Podľa názoru žalovaného sa
miera zodpovednosti za prípadný vznik škody musí medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou
republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom)
rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od individuálnehoprístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Žalovaný má za to, že
Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty
právnych vzťahov, preto podľa žalovaného nie je možné dospieť k inému záveru než, že posúdenie

ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať.
Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola
nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia
Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. Smernica 2003/88/ES v zásade ustanovuje
minimálne požiadavky na bezpečnosť a prestávky v práci, týždenného odpočinku, maximálneho

týždenného pracovného času, ročnej a aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.
Smernica upravujúca dovolenky, ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, pokiaľ ide o
doby denného odpočinku, minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu
pracovného času bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem iného zákonom č.
315/2001 Z.Z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom 6. Žalobca konštatuje,
že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., podľa

ktorého sa podľa žalobcu doba služobnej pohotovosti nezapočítava do týždenného pracovného času
hasičov. Podľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené. Z hľadiska vhodnosti
transpozície Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky je potrebné zohľadniť
aj výpočet (za tri roky, nakoľko ide o osobné právo v trojročnej premlčacej lehote vyplývajúcej z § 101
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník majetkovej povahy, ktoré (na rozdiel od práv osobnostných)

podlieha režimu premlčania v znení neskorších predpisov (ďalej len ako,, Občiansky zákonník"), a
žalobca ho aj takto uplatňuje). Smernica v článku 16 písm. b) in fine uvádza:,,...Doby platenej ročnej
dovolenky v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú neprítomnosti
(napríklad karanténa z dôvodu ochrany verejného zdravia a pod., zaokrúhlené v prospech žalobcu).
Vo vyššie uvedenom výpočte je možné ďalej zohľadniť aj dni služobného voľna poskytnuté na základe

kolektívnej zmluvy (napr. čl. 4 ods. 14 Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru na rok 2021 - uplatňuje sa v období január - jún príslušného kalendárneho roka, a
teda spôsobuje zlepšenie výpočtu v týchto referenčných obdobiach), čoho dôsledkom je konštatovanie o
vhodnosti transpozície Smernice vzhľadom na dodržiavanie práv žalobcu v zmysle žaloby. Z uvedeného
výpočtu a ďalších skutočností vyplýva, že z hľadiska maximálneho priemerného počtu odslúžených

hodín týždenne vzhľadom na referenčné obdobia, bola Smernica 2003/88/ES transponovaná správne.
V zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je teda pracovným (služobným) časom akýkoľvek
čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť
alebo povinnosti v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času teda spadá
samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie

sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej
pohotovosti.PodľaustálenejjudikatúrySúdnehodvoraEurópskejúniejetotižrozhodujúcimfaktorompre
posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu ,,pracovný čas" aj v pohotovostnej službe, ktorú
pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste
určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť

primerané služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka.
Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na
pracovisku. V prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného času
sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce zamestnávateľa. Zmysel článku 2 ods. 1 Smernice
2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach § 85 a nasl.

upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Predmetné
ustanovenia teda definujú služobný čas príslušníka hasičského a záchranného zboru ako časový úsek,
v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje
rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa
považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení zákona

č. 315/2001 Z. z. ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom
čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v
mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci
riadneho rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas
podľa § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001

Z. z. rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale
svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe
(§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§
92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.). Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službepodľa § 92 ods. 1 písm. a) zákona č.315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v
mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad
aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v

tejto súvislosti opomenul, že ním citované ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1,
rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou
formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods.
1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a)
zákona č. 315/2001 Z. z.) a slová v § 92 ods. 1 zákona len vystihujú časovú kontinuitu medzi výkonom

štátnej služby a služobnou pohotovosťou. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej
služby v rámci služobného času. Žalovaný súčasne poukázal aj na čl. 15 Smernice 2003/88/ES, ktorý
umožňuje dohodnúť aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného
o služobnom čase podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru na rok 2021 a na rok 2022, ktoré vo väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhuje
služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. V tejto súvislosti neobstojí ani

tvrdenie žalobcu opierajúce sa o znenie § 97 ods. 1 zákona 315/2001 Z. z. ktorý vymedzuje, čo
sa posudzuje ako vykonávanie štátnej služby. Podľa žalobcu služobná pohotovosť nie je výkonom
štátnej služby, čo odvodzuje od skutočnosti, že sa v tomto ustanovení neuvádza služobná pohotovosť
v štátnej službe. Explicitnejšie rozlíšenie jednotlivých častí služobného času je upravené v čl. 3 s
nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby" ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019, 2020, ďalej v čl. 3 s

nápisom ,,Podmienky výkonu štátnej služby" ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, kde sa taktiež uvádza,
cit.: ,,Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je
služobný čas rozvrhnutý spravidla na 17 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v
trvaní 7 hodín v jednej 24-hodinovej zmene.“ a v čl. 3 s nápisom,, Podmienky výkonu štátnej služby"

ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022, kde sa uvádza, cit.: ,,Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu
s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na 16 hodín
vykonávaniaštátnejslužbyačasťslužobnejpohotovosti,ktorábezprostrednenadväzujenavykonávanie
štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 8 hodín v jednej 24-hodinovej zmene.
Vzhľadom na uvedené žalovaný má za to, že vyššie uvedené ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č.

315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy 2019- 2020, KZ 2021 a KZ 2022 plne transponujú
článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES. Podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný pracovný čas pre
každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre
každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou.
Smernica 2003/88/ES tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza

do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES
stanovuje na účely uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4
mesiace. Článok 17 ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia
výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie, prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v KZ,
tak na celých 12 mesiacov. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri

rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle § 85 zákona
č. 315/2001 Z. z. Podľa § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. možno hasičovi prikázať v kalendárnom
roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Ako vyplýva
z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj
nerovnomerne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí však nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v

jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je
najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. V zmysle Kolektívnej
zmluvy 2019-2020 ako aj Kolektívnej zmluvy 2021, či Kolektívnej zmluvy 2022 hasiči vykonávajúci
štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej služby v rámci

12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín / 18 hodín
vykonávaniaštátnejslužbyačasťslužobnejpohotovosti,ktorábezprostrednenadväzujenavykonávanie
štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7 / 6 hodín v jednej 24 hodinovej zmene v
zmysle vyššie citovaného čl. 3 ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019-2020, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy
2021 a čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022. Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne

rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z. z. Uvedené referenčné obdobie však neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie
40 hodín priemerného týždenného služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. Na základe
vyššie uvedeného je zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálnypriemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici
2003/88/ES,zákonč.315/2001Z.z.aKolektívnezmluvydostatočneustanovujúpočtyhodínslužobného
času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za

príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy sú transponované v článku 6 Smernice
2003/88/ES správne. Záverom žalovaný opätovne pripomína, že predpisy Európskej únie neprikazujú,
aby konkrétny odsek, resp. článok smernice musel byť transponovaný iba do jedného článku, resp.
odseku vnútroštátneho právneho aktu členského štátu Európskej únie. Zároveň nie je nutné, aby bol
článok smernice transponovaný explicitne priamo do vnútroštátneho predpisu. Podľa žalovaného sa

žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES do zákona správne, preto sa
mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti
s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.
V závere svojho vyjadrenia bola zo strany žalovaného vznesená námietka miestnej nepríslušnosti, kde
uviedla, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobca namieta nesprávnu transpozíciu a aplikáciu smernice
má za to, že túto má vykonať ústredný orgán štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra

SR a miestne príslušným súdom je Okresný súd, v ktorého obvode má ústredný orgán štátnej správy
zodpovedný za transpozíciu namietanej smernice svoje sídlo a keďže Ministerstvo vnútra SR ako orgán
konajúci v mene žalovaného má svoje sídlo v Bratislave, príslušným je Mestský súd Bratislava IV. a
preto žalovaný navrhol, aby bola vec podľa § 43 ods. 1 CSP postúpená na Mestský súd Bratislava IV.

5. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovanej doručeného súdu 07.11.2023 uviedol, že žalovaná vo
svojom vyjadrení okrem iného argumentovala tým, že pôsobnosť uplatňovania Smernice 2003/88/ES
je upravená nielen v jej Čl. 2 ods. 1 a 2, ale na základe odkazu ods. 3 Článku 2, aj príslušnými
ustanoveniami Smernice 89/391/EHS keďže :„Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti
verejné a súkromné v zmysle článku 2. Smernice 89/391/EHS bez toho by boli dotknuté články

14,17,18,19 tejto smernice“. Na základe takéhoto prístupu žalovaná poukázala na Čl. 2 ods. 2
Smernice 89/391/EHS podľa ktorého sa : „Táto smernica sa neuplatňuje... pre určité osobitné činnosti
verejných služieb ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo na určité osobitné činnosti služieb
civilnej ochrany„ v dôsledku čoho dochádza k záveru, že štátnu službu príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť možno: „jednoznačne subsumovať pod negatívne

vymedzenie Smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany
zdravia pracovníkov pri prácu v zmysle jej článku 2 ods. 2. Oproti štandardným pracovnoprávnym
vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej
služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov. Nakoľko Smernica 2003/88/ES
sa na príslušníkov hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania

nevzťahuje je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na
uvedené sa príslušné ustanovenia Smernice 2003/88/ES na prípad žalobcu nemôžu aplikovať preto
žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.“ Opierajúc sa o túto argumentáciu (a
prostredníctvom zjednodušeného výkladu)žalovaný dochádza k záveru, že nakoľko hasiči sa podieľajú
aj na civilnej ochrane obyvateľstva Smernica 2003/88/ES sa na nich nemôže vzťahovať a preto

žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda. Významom a výkladom Čl. 2 ods. 2
Smernice 89/391/ES sa zaoberali viaceré rozsudky ESD výklad ktorých je všeobecne záväzný s ktorými
je tvrdenie žalovaného v nesúlade. V prípade Pfeiffer súd konštatoval že : „Čl. 2 ods. 2 Smernice
89/391 nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také ale len „určité osobitné činnosti“
týchto služieb ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto

smernice“ (C-397/01, bod. 53).V dôsledku toho „výnimka uvedená v Čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/
EHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu
verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku ak nastane osobitne vážna situácia lebo situácia osobitného
rozsahu -napríklad katastrofa pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové
záchranné tímy (bod. 55 rozsudku).Rovnako aj Uznesenie ESD prijaté vo veci C-52/04 potvrdzuje, že

na „ činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa nevzťahuje výnimka uvedená v Čl. 2 ods.
2 smernice č. 89/131/EHS ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice pokiaľ sú
vykonávané za obvyklých podmienok“ (bod.57). Pokiaľ ide o novšiu judikatúru ESD možno spomenúť
vec I. J.. Tieto závery sú potvrdené aj samotnou Smernicou 2003/88/ES, ktorá v Článku 17 ods. 3 bode
iii) výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. V tejto súvislosti možno uviesť, že

slovensky zákonodarca rozhodol, že smernica 2003/88/ES bude transponovaná do zákona č.315/2001
Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore čo výslovne potvrdzuje jeho príloha č. 4 v bode 6. Žalobca tvrdí,
že niektoré ustanovenia zákona č.315/2001 Z. z. sú v rozpore so smernicou pretože ich uplatnením sa
negarantuje 48 hodinová pracovná doba pre hasičov.6. Na podporu svojho tvrdenia, že smernica bola riadne transponovaná do zákona č. 315/2001 Z. z.
žalovaná popisuje (cituje) akým spôsobom sa viaceré jej ustanovenia (vrátane Čl. 2 ods. 1) premietli

do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore a keďže sa tak po legislatívnej stránke stalo má za to,
že transponovanie smernice bolo správne. Takýto výklad však nespĺňa požiadavky úniového práva
nakoľko je len formálny a Smernicou sa nedosahuje požadovaný výsledok, t. j. zabezpečenie 48
hodinového priemerného služobného času pre príslušníkov hasičského zboru Slovenskej republiky.
Žiadne ustanovenie Zákona o hasičskom zbore nestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste

výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného služobného času. V tomto smere sa Zákon o
hasičskom zbore ako právna úprava lex specialis odlišuje od § 96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje
uvedenú Smernicu ES a na ňu nadväzujúcu judikatúru ESD (a túto skutočnosť výslovne potvrdzuje (vo
svojom odseku 2). Zákonník práce sa však v otázke právnej kvalifikácie pohotovosti na príslušníkov
hasičského zboru nevzťahuje. Skutočnosť, že podľa Zákona o hasičskom zbore pracovnú pohotovosť
hasičov zákonodarca nekvalifikuje ako súčasť ich služobného času tiež výslovne potvrdzujú jeho viaceré

ustanovenia: § 85 Zákona, § 92, 86 ods. 2 Zákona, kde z citovaných ustanovení vyplýva, že služobná
pohotovosť podľa Zákona o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času
jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby“ a začína až po
skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase.“ Ustanovenie § 92 Zákona o hasičskom zbore
(Služobná pohotovosť v štátnej službe príslušníkov) výslovne potvrdzuje že služobný úrad môže nariadiť

alebo sa dohodnúť s pracovníkom aby sa mimo rámca rozvrhu služobného času a po vopred určených
rozvrhnutiach služobného času : „zdržiaval po určený čas na určitom mieste a bol pripravený na to,
že bude povolaný na vykonávanie štátnej služby, ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe“ (§ 92
ods. 1 Zákona). Takto nariadená služobná pohotovosť preto nie je výkonom štátnej služby nakoľko
odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej

bude povolaný. § 122 Zákona potom spresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo
k vykonaniu štátnej služby „takéto vykonanie štátnej služby je štátnou službou nadčas“ (ods. 2) a § 91
ods. 1 zákona tiež uvádza, že : „Štátnou službou nadčas je aj služba ktorú príslušník vykonáva počas
určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 2“. V tejto súvislosti treba upozorniť na to, že Smernica
2003/88/ES neupravuje žiadnu „prechodnú“ kategóriu medzi pracovným časom a časom odpočinku (C-

437/05,Vorel, bod 25,C-258/10, bod. 43) ako zákon č. 315/2001 Z. z., vo forme služobnej pohotovosti
hasiča na pracovisku. V dôsledku toho by bolo požiadavke Smernice možné vyhovieť len vtedy ak by
sa pracovná pohotovosť hasiča na pracovisku považovala za súčasť jeho pracovného času, čo však
zákon č. 315/2001 nestanovuje. Po takto definovanom pracovnom čase má hasič právo na odpočinok
(Čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice). To, že pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku je potrebné považovať

za súčasť jeho pracovnej doby potvrdzuje aj judikatúra ESD (pozri nižšie). Rovnako ako v prípade
Čl. 2 ods. 1 Smernice aj v prípade jej Čl. 6 žalovaná iba popisuje (cituje) akým spôsobom sa viaceré
ustanovenia Smernice 2003/88/ES (Čl. 6,16,17) premietli do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore
a keďže sa tak po legislatívnej stránke stalo má za to, že „dotknuté právne predpisy transponovali Čl.
6 Smernice správne“. Žalovaný sa konkrétne zaoberá jednak tzv. referenčným obdobím, ktoré v súlade

s Čl. 16 písmeno b) Smernice môže štát pre uplatňovanie článku 6 Smernice (maximálny týždenný
pracovný čas) stanoviť na dobu presahujúcu štyri mesiace pričom podľa Čl. 17 ods. 3 písmeno iii) a
pre protipožiarne služby môže toto referenčné obdobie dokonca predĺžiť. Podľa § 86 ods. 2 zákona č.
315/2001 Z. z. je nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas hasičov aplikovaný v rámci šesť mesačného
referenčného obdobia. Hoci žalovaná sa pomerne podrobne zaoberá zákonnou úpravou služobnej doby

v rámci referenčného obdobia nereaguje na kľúčový problém t.j. či aj počas referenčného obdobia
sú štáty povinné garantovať priemerný 48 hodinový týždenný pracovný čas podľa Čl. 6 písmeno b)
Smernice. Žalobca tvrdí, že tento záväzok platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu
nakoľko žiadne ustanovenie Smernice nespája so zavedením referenčných období pre štáty možnosť
nerešpektovať ich záväzok podľa Čl. 6 písmeno b) Smernice. V dôsledku toho ak štát nie je schopný

zabezpečiť 48 hodinový priemerný týždenný pracovný čas v rámci stanoveného preferenčného obdobia
dostáva sa do rozporu s požiadavkou Čl. 6 písmeno b) Smernice. Na základe argumentácie žalobcu
ako aj z vybranej judikatúry ESD vyplýva, že zákon o Hasičskom a záchrannom zbore nesprávne
transponoval Smernicu 2003/88/ES. Je tomu tak z toho dôvodu, že za súčasť pracovnej (služobnej) doby
hasičov nepovažuje ich pracovnú pohotovosť na pracovisku čo je v rozpore s Čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice.

7. Žalovaná vo svojom vyjadrení doručenom súdu 22.11.2023 trvala na svojom predchádzajúcom
vyjadrení v časti výkladu predmetnej smernice vo vzťahu k nároku na náhradu škody, konkrétne vo
vzťahu k všetkým odvetviam činnosti, verejných a súkromných v zmysle Čl. 2 Smernice 89/392/EHS,založenomnanegatívnomvymedzenípôsobnostiSmernice89/391/EHS,vzmysleČl.2ods.2vovzťahu
k štátnej službe príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vykonávajúcich zásahovú činnosť.
Opätovne poukázala na skutočnosť, že je nutné, aby súd rozlišoval medzi škodou a medzi nemajetkovou

ujmou.

8. Vzhľadom na vznesenú námietku miestnej nepríslušnosti, ktorú vzniesla žalovaná v podaní
doručenom súdu 03.10.2023, Okresný súd Trebišov podaním zo dňa 13.12.2023 predložil spis z dôvodu
kauzálnej nepríslušnosti Mestskému súdu Bratislava IV.

9. Mestský súd Bratislava IV. nesúhlasil s postúpením veci a predložil vec na rozhodnutie Najvyššiemu
súdu SR.

10. NajvyššísúdSRuznesenímzodňa27.03.2024podsp.zn.6Ndc/7/2024rozhodol,ženaprejednanie
sporu vedeného na Mestskom súde Bratislava IV. pod sp. zn. 53Cos/1/2024 je príslušný Okresný súd

Trebišov.
Na základe predmetného uznesenia Mestský súd Bratislava IV. postúpil z dôvodu miestnej príslušnosti
vec na konanie späť Okresnému súdu Trebišov.

11. Súd vec prejednal na pojednávaní dňa 25.06.2024, pričom dokazovanie vykonal listinnými dôkazmi

predloženými stranami sporu, výsluchom žalobcu a na základe takto vykonaného dokazovania rozhodol
na pojednávaní rozsudkom.

12. Žalobca na pojednávaní uviedol, že trvá na podanej žalobe v celom rozsahu tak, ako bola súdu
doručená, ako aj na všetkých písomných vyjadreniach. Nakoľko sa vyjadroval obšírne v plnom rozsahu,

poukázal na písomné vyjadrenia, ktoré sú súčasťou spisu. Navrhol, aby súd žalobe vyhovel a žalobcovi
priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. Predmetnú žalobu podal z toho dôvodu, že z jeho
pracovného fondu nie sú započítané všetky hodiny, ktoré má odpracované v práci. Za mesiac je to už
cca – závisí od toho, koľko má služieb, nejakých 240 hodín, ale započítaných má len 160 hodín, čo
nie je spravodlivé. Ďalej uviedol, že po smene má odpočinok, čiže pracuje v službe 24 hodín a tak má

odpočinok 40 hodín, ale v skutočnosti po službe má odpočinok len 12 hodín a pred službou zase 12
hodín.
Počas 2 dní, ktoré má medzi smenami na odpočinok musí väčšinou absolvovať školenia.
Pracuje vo funkcii technik-špecialista, má na starosti aj lezeckú činnosť, z čoho vyplýva, že chodí na
Lešť školiť lezcov a preto nemôže svoj čas tráviť s rodinou, t. j. s priateľkou, rodičmi. Stále je na telefóne,

z čoho má stres.

13. Zástupca žalovanej na pojednávaní uviedol, že nevyužíva svoje právo a odkazuje na ich písomné
podania.

14. Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu a oboznámením sa s listinnými dôkazmi
založenými v spise a zistil nasledovný skutkový stav:

15. Z tabuľkového prehľadu s uvedením rokov 8/2020 až 03/2023 určitých súm pri každom mesiaci
v tom ktorom mesiaci súd zistil, že žalobca v sledovanom období pravidelne odpracoval nad povolený

limit práva EÚ hodiny služobnej pohotovosti nezapočítané do fondu pracovného času. Žalobca bol
príslušníkom F. G. H. H., ktorý vykonával stálu štátnu službu v meste Trebišov od roku 2019 do roku
2023, konkrétne od 19.08.2020 do 18.08.2023. V tomto období pracoval na zmeny, teda vykonával
službu 16 hodín a následne na to nadväzovala pracovná pohotovosť v trvaní 8 hodín, počas ktorej bol v
mieste výkonu služby k dispozícii zamestnávateľovi pripravený na prípadný zásah. Celkový čas, počas

ktorého bol žalobca k dispozícii počas jednej zmeny, vrátane služobnej pohotovosti bol 24 hodín.

16. Podľa článku 7, druhá, tretia veta Ústavy SR právne záväzné akty európskych spoločenstiev a
európskej únie majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 5.

17. Podľa článku 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí, a pri rozhodovaní
sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa článku 7 ods. 2 a 5 a zákonom.18. Podľa § 3 Civilného sporového poriadku (ďalej aj C.s.p.), súdy prejednávajú a rozhodujú
súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú
iné orgány.

19. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času
ustanovuje smernica európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.11.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času.

20. V článku 1 bod 2 smernice, táto rieši a.) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku
a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas, b.) určité aspekty nočnej
práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

21. Článok 1 bod 3 smernice, táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné v zmysle
článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14,17,18 a 19 tejto smernice.

22. Podľa článku 2 ods. 1 smernice pracovný čas je akýkoľvek čas počas ktorého pracovník pracuje
podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť, alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi
právnymi predpismi alebo praxou.

23. Podľa článku 6 písm. b.) Smernice členské štáty prijmú opatrenia na zabezpečenie toho, že v súlade
s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní
vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

24. Podľa článku 16, písm. b.) smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6

( maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace.

25. Štátnu službu a právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a príslušníkov Horskej záchrannej služby, upravuje zákon
č. 315/2001 Z:z. o hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení (ďalej len Zákona).

26. Podľa ustanovenia § 85 ods. l zákona č. 315/2001 Z. z. ("Zákon") služobný čas príslušníka je časový
úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

27. Podľa ustanovenia § 85 ods. 2 Zákona služobný čas príslušník je 40 hodín týždenne. Skrátenie

týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

28. Podľa ustanovenia § 86 ods. 1 a 2 Zákona služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných

dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu bezprostredne
nadväzujúcejslužobnejpohotovostivmiestevykonávaniaštátnejslužbyjenajviac24hodínvslužobnom
dni.

29. Podľa ustanovenia § 91 ods. 1 Zákona štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad

rámec určeného služobného času.

30. Podľa ustanovenia § 91 ods. 3 Zákona v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu
službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

31. Podľa ustanovenia § 92 ods. 1 Zákona služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

32. Podľa ustanovenia § 97 ods. l písm. h) zákona č. 315/2001 Z.z. ako vykonávanie štátnej služby

sa posudzuje čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo
sviatok.33. Podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy.

34. Podľa ustanovenia § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä
sa domáhať , aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť

fyzickej osoby alebo je vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy
a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

35. V prvom rade sa súd musel vyporiadať s obranou žalovanej a s jej námietkami ohľadom pasívnej
vecnej legitimácie, nesplnenia procesných podmienok konania a nedôvodnosti žaloby.

36. Žalobca odôvodňoval svoj nárok na náhradu škody tým, že Slovenská republika neprevzala
(nesprávne prevzala) do vnútroštátnej úpravy Článok 6 písm. b/ Smernice vo vzťahu k úprave
pracovného času hasičov, ktorý predmet sporu sa nepochybne dotýka práva Únie. Vzťah úniového a
vnútroštátne práva sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku, ktoré zásady sú povinné rešpektovať

aj vnútroštátne súdy v zhode s Článkom 7 ods. 2, 5, Článkom 144 Ústavy SR, ako aj Článkom 3
Civilného sporového poriadku. V zmysle uvedeného je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami
Slovenskejrepubliky,ktorémajúprednosťpredzákonom,judikatúrouEurópskehosúdupreľudsképráva
a Súdneho dvora Európskej únie. Právo na náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie patrí
medzi všeobecné zásady komunitárneho práva vyplývajúce priamo z judikatúry SDEÚ bez ohľadu na

vnútroštátnu právnu úpravu, a odráža základné vlastnosti komunitárneho práva - zásadu prednosti a
priameho účinku, ako aj povinnosť vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex
officio. Judikatúra SDEÚ vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie je založená na
zásade pacta sunt servanda vyjadrenej v Článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa
ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov

vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by
mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy, alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva.

37. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej, žalobca svoj nárok na náhradu škody odvodzuje
z porušenia Úniového práva (nedodržanie 48 hodinového týždenného pracovného času, ktorým Úniové

právo garantuje).

38. Porušenia úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene členského štátu.
Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry SDEÚ vychádzajú z absolútnej
objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na prípady

ad 1/ porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc
(prípad C 6/90 a 9/90 Francovich, C- 178,179a 188 až 190/94 Dillenkofer), ad 2/ aplikáciu ustanovení
vnútroštátnehoprávnehoporiadkuodporujúcuúniovémuprávu(ČEZC-115/08,SimmenthalIIC106/77),
ad 3./ vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie ( C 2/06 Kempter,
vec C 453/00 Kühnnea Heitz), ad 4/ neprijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore

s právom Únie (C 46 a 48/93Brasserie du Pěcheur a Factortame). Zodpovednosť členského štátu za
vzniknutú škodu podľa judikatúry SDEÚ nastáva, ak sú splnené tri predpoklady (bod 20 rozhodnutia
C 445/06 Danske Slagterier, bod 51rozhodnutia C 224/01 Köbler, bod 51 rozhodnutia C 46 a 48/93
Brasserie du Pěcheur a Factortame,bod 40 rozhodnutia C 6/90 a 9/90 Francovich, ) : 1/ porušená
úniová norma priznáva právo fyzickým alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský

štát ( napr. C 524/04 Test ClaimantsThin Cap), 2/ porušenie úniového práva je dostatočné závažné a
3/ medzi porušením úniového práva členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým
osobám existuje príčinná súvislosť. O výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.

39. V otázkach neupravených normami komunitárneho práva, resp. judikatúrou SDEÚ v sporoch o

nárokoch na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie členským štátom, sa
subsidiárne použije vnútroštátne právo pri zachovaní princípu rovnocennosti (ekvivalencie) a účinnosti
(efektivity). Zásada rovnocennosti znamená, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým
prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikovalv konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, čo znamená, že dotknutý subjekt musí
mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý mu vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za
akých by si mohol nárok uplatniť založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového

prvku. Zásada účinnosti - efektivity znamená, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych
konaniach určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych
subjektov, nemôže byť upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym
poriadkom prakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Z vyššie uvedeného plynie, že pokiaľ pre
takto vymedzenú oblasť zodpovednosti štátu neexistuje špecializovaná vnútroštátna právna úprava,

je namieste využitie právnej úpravy obsahom a účelom najbližšej v zmysle zásad analógie iuris a
analógie legis rešpektujúc princípy úniového práva. Vo všeobecnosti otázku zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje zákon č. 514/03 Z.z., ktorý v § 4 písm. e/ vymedzuje
ako za škodu zodpovedný orgán konajúci v mene štátu ministerstvo, či iný ústredný orgán štátnej správy,
ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice EÚ alebo v dôsledku nedodržania lehoty určenej na
prebratie, vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto

ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy. Zodpovednosť štátu, za ktorý koná zákonom
označený orgán je však daná len v prípade, ak existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny úradný
postup, v príčinnej súvislosti s ktorými vznikla škoda. Sporová vec sa týka porušenia práva Únie pre
absentujúcu, resp. nesprávnu transpozíciu Smernice do zákona č. 315/01 Z.z., pretože do pracovného
času hasiča sa nezarátava aj jeho pracovná pohotovosť na pracovisku počas jej neaktívnej časti (§ 12

ods. 6 v spojení s § 193 zákona č. 315/01 Z.z., vylúčil aplikáciu § 96 ods. 2 Zákonníka práce na služobné
pomery hasičov). Absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice EÚ do noriem vnútroštátneho
práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle § 9 vylúčený z pôsobnosti
zákona č. 514/03 Z.z., keďže za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu
Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 86 písm. a/, d/ Ústavy SR a postup alebo

výsledok postupu vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 119 písm. b/Ústavy SR. Zohľadňujúc
existujúcu vnútroštátnu právnu úpravu pri rešpektovaní princípov ekvivalencie a efektivity niet však
prekážok, aby pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o nároku na náhradu škody voči štátu
bola Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého
spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR, ktorý orgán bol tiež garantom právnej úpravy vykonanej

zákonom č. 315/01 Z.z.. Na takomto závere o pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v konaní nič nemení
ani to, ak by základ zodpovednosti štátu spočíval v nesprávnej aplikácii ustanovení vnútroštátneho
právneho poriadku, ktorý prípad porušenia práva Únie rovnako zakladá priamu zodpovednosť členského
štátu. Táto objektívna zodpovednosť štátu tu existuje bez ohľadu nato, ktorý verejný orgán sa porušenia
práva únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť

(napr. C 429/09 G. Fuß bod 46), ( rozsudok KS Košice sp. zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19. 11. 2020).

40. Námietka žalovanej, aby sa na daný prípad neaplikovala Smernica tiež nebola súdom zohľadnená,
pretože ESD v Rozsudku Fus uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči. V
bode 33 konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie

s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou
určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť
stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne
stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do
vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť

hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka (rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeifferai. C-397/01 až 103/01, s. I-8835, body 98a100, ako aj
Fuß, už citovaný, body 33 až 35 a 38). Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav
pracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov) riešil Súdny dvor EU (ďalej len ESD) vo svojom
rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010 G. Fus tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť

ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším "riadnym" pracovným časom nesmie prekročiť
maximálny týždenný pracovný čas. Vo veci C-429/09 G. Fus týkajúcej sa pracovnej doby a právneho
režimu pohotovosti u nemeckých hasičov ESD ďalej uviedol, že: "pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice 2003/88/ES". V dôsledku toho právo Únie bráni

vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa
obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6
písm. b) uvedenej smernice (bod 25 Rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010). Vo veci C-437/05 J. Vorel
týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor rovnako uviedol, že pracovnápohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa
musí považovať ako celok za "pracovný čas" v zmysle smernice 93/104/ES nezávisle od toho akú
prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti"(bod 27 Rozsudku ESD

vo veci 437/05 z 11.1.2007). Vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych
záchranárov (C-397/01, Pfeiffer) ESD uviedol, že "...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v
celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času" (bod
95 Rozsudku ESD C-397/02 z 5.10.2004). V dôsledku takého prístupu je zrejmé, že podľa ESD je
rozhodujúcim faktorom pre posúdenie či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v

pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je
povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade
potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Bez vplyvu na porušenie Článku 6 písm. b/
Smernice je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena. Preto je tieto
povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka (Rozsudok ESD C-14/04, Dellas.
bod 48, 58). Ďalej v bode 35 Rozsudku ESD C-429/09 sa konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že

členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88 tak,
že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto
maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (pozri
rozsudky Pfeiffer a i., už citovaný bod 99, ako aj Fus už citovaný bod 52). Okrem toho Súdny dvor tiež
rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva,

ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffera a i., už citovaný, body
103 až 106, ako aj Fuß, body 56 až 59). V bode 38 Rozsudku ESD C-429/09 Súdny dvor konštatuje, že
za týchto podmienok má pracovník, ako je G. Fus, ktorého v zásahovej službe zamestnáva K. F., právo
sa priamo dovolávať ustanovení článku 6 písm. b) smernice 2003/88 voči takému verejnoprávnemu
zamestnávateľovi na účely dodržania práva na priemerný pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré

vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok Fus, bod 60), (rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.
zn. 5C/49/2018 zo dňa 15.10.2019).

41. V zmysle vyššie citovaných súdnych rozhodnutí Súdny dvor tiež rozhodol, že Smernica sa má
uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na

tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané
za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu
tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám.
Na účely Smernice nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych
predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto

vykonávaskutočnéakonkrétnečinnostiprezamestnávateľaaprávnapovahapracovnoprávnehovzťahu
z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva
Únie. Vzhľadom na uvedené sú irelevantné námietky žalovanej o tom, že Smernica sa nevzťahuje
na postavenie žalobcu ako príslušníka hasičského zboru, a bez právneho významu je aj fakt, či
hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny.

Článok 6 písm. b/ Smernice predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu
dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (bod 33 až 35 vo veci C 429/09 Fuß).

42. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k názoru, že služobná pohotovosť, ktorú žalobca vykonával
je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie
štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie § 122 zákona č. 315/2001 Z. z., potom
upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, "takéto

vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas" (ods. 2) a § 91 ods. 1 zákona tiež uvádza, že
"štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti
podľa § 92 ods. 2". Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej
finančnéhoodmeňovania,ktorýnemápovahuslužobnéhoplatu.Ustanovenie§103zákonaohasičskom
zborevýslovneuvádza,žezatiaľčoslužobnýplattvoriazložkyslužobnéhopríjmuuvedenévjehoodseku

1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná
náhrada v štátnej službe (ods. 5 ustanovenia § 103 v spojení s ustanovením § 122 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z. z.).V konaní pritom nebolo sporné, že žalobca v posudzovanom období po zohľadnení služobného
pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad rámec 48 hodinového pracovného
týždňa určeného Čl. 6 písm. b/ Smernice, čím dochádza k porušeniu práva Únie a toto porušenie

je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Z
judikatúry Súdneho dvora totiž jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a
pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou
pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice.
Otázka súvisiaca s pojmom "pracovný čas" v zmysle Smernice neponecháva priestor na akékoľvek

pochybnosti o tom, že žalobca pracoval nad stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice a že
medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice a ujmou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času, na
ktorý by mal žalobca nárok (ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením
dodržaný) a ktorý by mohol využiť podľa vlastnej vôle, existuje príčinná súvislosť.

43. Ak žalovaná tvrdila, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, pretože

neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu
na svojich právach, je opätovne nutné poukázať na ustálenú judikatúru SDEÚ, ktorá takúto požiadavku
nepredpokladá, a ani z predpisov komunitárneho práva nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor rešpektuje
zásadu spoločnú právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama
bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky

C-104/89 a C-37/90 Mulder, C-46/93 a 48/93 Brasserie duPécheur Factortame), súčasne berie na zreteľ,
že výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený
alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu,
že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti,
alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok C-445/06 Danske Slagterier). SDEÚ

vo veci C-429/09 Fuß prihliadajúc na to, že Čl. 6 písm. b/ Smernice je pravidlom sociálneho práva s
osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi
ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu,
preto je nutné zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel
k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia

nároku na získanie náhrady škody, najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by
bola v rozpore so zásadou efektivity (bod 76 až 87 C-429/09 Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno
preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu
žalovanou pri implementácii noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane
zamestnanca,ktorýpreduplatnenímnárokunasúdenepožiadalzamestnávateľao„dodržiavanienoriem

komunitárneho práva“, by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva
Únie na jednotlivcov, a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z
uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (bod 83 C-429/09 Fuß),
(rozsudok KS Košice sp.zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19. 11. 2020).

44. Žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, fyzicky i
psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd
aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka, zohľadniac
pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej praxe.

45. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,
aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 OZ náhradu
nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú
ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje

sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ako to
tvrdí žalovaný, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca.
Žalobca svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, a preto súd posudzoval tento nárok
ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu Smernice rady 89/391/EHS a tiež
Smernice rady 2003/88/ES. Uvedené smernice boli prijaté v záujme zamedzenia výskytu pracovných

úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal
podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom
pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, abysa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia
úraz sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia
zdravie. Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie, prišiel

o voľný čas, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a
psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného
času žalobcu, došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva
na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na
formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď

ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu
pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve
peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy (rozsudok KS Košice sp.
zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19. 11. 2020). Bolo na rozhodnutí žalobcu, aké právne prostriedky ochrany
osobnosti použije, či mu postačí konštatovanie porušenia jeho práv alebo sa bude domáhať stanovenia
dodatočného náhradného voľna, prípadne náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z podanej žaloby

mal súd za jednoznačne preukázané, že žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
vo výške 6 000,-- Eur.

46. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do
jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do

majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy vzniknutej ako
priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Náhrada nemajetkovej ujmy
poskytuje najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súčasťou práva na ochranu
osobnosti je právo na súkromie a rodinný život. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy

súdu. Súd vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy v konkrétnej výške. I keď výška nemateriálnej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha
sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými
zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za ktorých k
porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na

okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda
to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná
závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným
a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na

okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo.

47. Žalobca skutočne vykonával náročnú prácu v spornom období (2020 - 2023) nad čas povolený
právom únie. Tým bez akejkoľvek pochybnosti dochádzalo k zásahu do jeho práva na súkromie,
ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi

členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Žalobca sa objektívne nemohol venovať rodine v
rozsahu v akom by chcel, ale najmä nemohol so svojim časom voľne nakladať, nemohol sa venovať
svojim záľubám. Pre nedostatok času nemohol ani oddychovať, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť
jeho práce nesmierne potrebný. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že právo na odpočinok bolo
u žalobcu porušované v období troch rokov pred podaním žaloby. Súd považuje pracovnú pozíciu

žalobcu za vysoko zodpovednú, rizikovú a fyzicky aj psychicky náročnú. Pri stanovení náhrady za
zásahy žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu - práva na odpočinok, súkromie a rodinný život, súd
prihliadalnakritériauvedenévbode95RozsudkuFus,anazávažnosťujmy,ktorámutakým(dostatočne
závažným) zásahom vznikla, na následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a v neposlednom
rade aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď

súdy aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka.

48. Súd má za to, že žalobca bol ukrátený o čas odpočinku, ktorý by mohol tráviť regeneráciou svojich
psychických a fyzických síl, ako aj budovaniu vzťahov v rámci rodiny prípadne širších vzťahov, keď
tento čas musel tráviť výkonom pracovnej pohotovosti nad rámec stanovený Smernicou. Súdu bolo

na základe vykonaného dokazovania preukázané, že tento stav trval dlhodobo, pričom zohľadnil aj
skutočnosť, že žalobca v konaní nepreukázal a v tomto smere ani nenavrhol žiadne dokazovanie, ktoré
by preukázalo reálny dopad tohto zásahu na jeho medziľudské vzťahy, rodinné vzťahy, prípadne na
zhoršený zdravotný stav. Súd preto prihliadal aj na spôsobilosť zásahu narušiť jeho zákonom chránenépráva (možnosť dopadu na rodinné a medziľudské vzťahy, prípadne možnosť napr. pracovného úrazu
v dôsledku nedostatku odpočinku). Súd takto považoval za primeranú výšku nemajetkovej ujmy za
posudzované obdobie sumu 3 000,-- Eur berúc do úvahy súdmi priznanú výšku nemajetkovej ujmy

v zásadnejších prípadoch zásahu do práva na ochranu osobnosti spočívajúcich v porušení práva na
súkromný a rodinný život, v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol.

49. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v konaní úspešný, napriek
tomu, že súd mu priznal len časť uplatneného práva, keďže výška náhrady nemajetkovej ujmy závisela

od úvahy súdu. Vzhľadom k uvedenému súd priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu
100 %, ktorá bude počítaná zo základu, ktorým je rozsudkom priznaná suma. Zamietnutie žaloby v časti
podľa názoru súdu nemá vplyv na úspešnosť žalobcu v konaní v rozsahu akom mu súd právo priznal.
O výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným
uznesením.

50. Súd nad rámec uvádza, že civilný sporový poriadok neobsahuje zákonné ustanovenie, ktoré by
bolo obdobou pôvodného ust. § 142 ods. 3 OSP, ktoré by výslovne upravovalo spôsob rozhodovania o
náhrade trov konania v situácii, keď rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo
od úvahy súdu. Podľa súčasnej právnej úpravy je na prvom mieste zásada úspechu a v prípadoch, keď
mala strana sporu vo veci úspech iba čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer

úspechu).

51. Súd je však toho názoru, že zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, ktorých výška
plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch
nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku.

Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe
úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v takýchto prípadoch treba
rozlíšiť, čo je základné a čo je sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho
práva bolo zasiahnuté, t. j. že právny základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je dôvodný. Výška
nároku je potom druhotná a nadväzujúca.

52. Požiadavka na spravodlivé rozhodnutie súdu v zmysle čl. 2 ods. 1 CSP i v časti trov konania
si podľa názoru súdu vyžaduje, aby súd v takomto type sporov aj naďalej ( od účinnosti CSP, t. j.
od 1.7.2016 ) prihliadal na skutočnosť, že výška priznaného plnenia nezávisela od žalobcu, ale od
úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. Samotný úspech strany v konaní nie je možné hodnotiť

mechanicky, len porovnaním toho, akú sumu si žalobca uplatnil podanou žalobou a aká suma mu bola
v konečnom rozhodnutí priznaná. Hodnotenie úspechu v konaní by malo byť prísne individuálne, s
prihliadnutím na konkrétnu právnu úpravu vzťahujúcu sa k samotnému uplatnenému nároku, ako aj
na všetky relevantné okolnosti prípadu. Pri mechanickom prístupe k hodnoteniu úspechu v konaní by
veľmi jednoducho mohlo dôjsť k porušeniu základného princípu, na ktorom je civilné sporové konanie

postavené. Preto je potrebné vykladať ust. § 255 ods. 1 CSP práve v súlade so základnými princípmi
civilného sporového konania. Pre absenciu výslovnej právnej úpravy v novom procesnom poriadku je
uvedený postup možný v zmysle článku 4 ods. 2 CSP, keď neodporuje princípom, na ktorých je civilný
sporový poriadok založený.

53. V predmetnej veci je nepochybné, že žaloba je čo do právneho základu uplatneného nároku
opodstatnená. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že žalobca bol v konaní úspešný, pretože sa účinne
domohol ochrany svojich práv. Spravodlivému usporiadaniu vecí zodpovedá rozhodnutie, ktorým bude
žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov v plnom rozsahu.

54. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia
rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota

plynie znova od doručenia opravného uznesenia, len v rozsahu vykonanej opravy. V odvolaní sa poprivšeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh) (§ 127 ods. 1 CSP).

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť podľa § 365 ods. 1,
2, 3 CSP len tým, že :
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch v exekučnom
konaní.