Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 30, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/2/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1420203995
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zita Leimbergerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1420203995.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek

senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobcov v 1. rade: S. G. Q. E.
W. J. N. H. Ý. , J. O. XX.X.XXXX, Y. G. G.-K., v 2. rade: Z. N. U. E. V. M. S. Q. I. Á. , J.Q. O. X.X.XXXX,
Y. G. G., O. J. I. Č.. XXXX, v 3. rade: V. U. N. Á. J. Q. I. Á. , J. O. XX.XX.XXXX, Y. G. G., E. Č.. XXXX/XX,
v 4. rade: Ľ. K. M. Z. O. X. E. M. W. N. D. V. , J. O. XX.XX.XXXX, Y. G. H. H., Š. H. Č.. XXX, v 5. rade: I.
K. M. Z. O. X. E. M. W. N. D. V. , J. O. XX.XX.XXXX, Y. G. G., X. Ú. Č.. XXX/XX, v 6. rade: H. E. Q. V. N.
H. Á. , J. O. X.X.XXXX, Y. G. G., X. Ú. Č.. XXX/XX, v 7. rade: Z. M. J. A. E. D. X. W. N. , J. O. X.X.XXXX,
Y. G. E. F.. Č.. XXX, Č. V., proti žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, IČO: 00 603

481, so sídlom Bratislava, Primaciálne námestie č. 1, o určenie vlastníckeho práva a vzájomnej žalobe,
na odvolanie žalobcov v 1. až 7. rade proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného
súdu Bratislava IV) zo dňa 7. júla 2021, č. k. 22 C 55/2020-146, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava IV) zo dňa 7. júla 2021,
č. k. 22 C 55/2020-146 p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 7.7.2021, č. k. 22 C 55/2020-146, vo výroku I. žalobu žalobcov

v 1. až 7. rade v celom rozsahu zamietol; vo výroku II. konanie v časti, ktorou sa žalovaný vzájomnou
žalobou domáhal určenia, že žalobcovia v 1. až 7. rade nie sú podielovými spoluvlastníkmi pozemku
parcely registra „E“ parc. č. XXXX - vinica vo výmere 360 m2, zapísanom na LV č. XXXX, k. ú. H.
I., zastavil; vo výroku III. určil, že výlučným vlastníkom pozemku registra „E“ parc. č. XXXX - vinica o
výmere 360 m2, evidovanom na LV č. XXXX Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor, pre okres:
Bratislava IV, obec: BA - m. č. H. I., k. ú.: H. I., je Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, so
sídlom Primaciálne námestie 1, Bratislava, IČO: 00 603 481; vo výroku IV. žalovanému priznal nárok

na náhradu trov konania voči žalobcom v 1. až 7. rade v rozsahu 100 %; vo výroku V. rozhodol, že o
výške nároku na náhradu trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku. Vychádzal zo žaloby doručenej dňa 31.10.2020, v ktorej sa žalobcovia domáhali určenia, že
sú podielovými spoluvlastníkmi pozemkov, a to pozemku registra „E“ parc. č. XXXX - vinica o výmere 360
m2, evidovanom na LV č. XXXX, Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor, pre okres: Bratislava
IV, obec: BA - m. č. H. I., k. ú.: H. I. (ďalej aj len „predmetná nehnuteľnosť“); a to žalobca v 1. rade
v podiele 9/16, žalobca v 2. rade v podiele 1/16, žalobca v 3. rade v podiele 1/16, žalobca v 4. rade

v podiele 5/64, žalobca v 5. rade v podiele 5/64, žalobca v 6. rade v podiele 5/64 a žalobca v
7. rade v podiele 5/64. V žalobe dôvodili, že sú zapísaní na LV č. XXXX ako podieloví spoluvlastníci pod
poradovými číslami 1 až 7, ktorých spoluvlastnícke podiely na parcele E-KN č. XXXX sú v
súčte o veľkosti 1/1. Súčasne mal byť žalovaný na LV č. XXXX nesprávne zapísaný ako výlučný vlastníkparcely E-KN č. XXXX, pod poradovým číslom X, ktorému údajne tiež patrí spoluvlastnícky podiel o
veľkosti 1/1. Podľa žalobcov žalovaný nemal byť vlastníkom, ani spoluvlastníkom tejto parcely pričom
mal byť nesprávne zapísaný ako tzv. duplicitný vlastník. Uviedli, že parcela E-KN č. XXXX vznikla z

pôvodnej pozemkovoknižnej parcely č. XXXX o výmere 1.939 m2, zapísanej v pozemkovej knihe pre
katastrálne územie O. (aktuálne ide o katastrálne územie H. I.), v pozemkovoknižnej vložke č. XXX.
Konkrétne, pôvodná parcela PKN č. XXXX (o výmere 1.939 m2) bola bez zmeny vlastníckeho práva,
bez akéhokoľvek právneho dôvodu a bez akejkoľvek možnosti na ochranu vlastníckeho práva žalobcov,
postupne fakticky zabraná pri výstavbe Obytného súboru O. O. 3. stavba, a to na základe neplatnej

Hospodárskej zmluvy č. XX-XXXXX/Ži, zo dňa 1.4.1987, ktorej zmluvnou stranou neboli žalobcovia, ani
ich právni predchodcovia, sa z nej zabrala spätne k 28.2.1987 časť o výmere: 327 m2 (diel XX.
Geometrického plánu č. XXX-XXX-XXX/X-XX) a 56 m2 (diel XXX. Geometrického plánu č. XXX-
XXX-XXX/X-XX), z ktorých sa neskôr vytvorila parcela E-KN č. XXXX; a neplatnej Hospodárskej zmluvy
č. XX-XX XXX/Do, zo dňa 1.4.1987, sa z nej zabrala k 1.5.1987 zostávajúca časť o výmere: 1.556 m2
(diel XX., na základe Geometrického plánu č. XXX-XXX-XXX/X). Namietali, že Slovenská republika, ani

jej právni predchodcovia, tak nikdy nenadobudli vlastnícke právo k parcele E-KN č. XXXX, rovnako ani
žalovaný. Žalobcovia nadobudli vlastnícke právo k parcele E-KN č. XXXX dedením, pričom toto svoje
vlastnícke právo odvodzovali od ich spoločných právnych predchodcov (predkov), a to od manželov H.
G. st. (narodený dňa XX.XX.XXXX, zomrel dňa X.X.XXXX) a S. G., rod. H. (narodená dňa X.X.XXXX,
zomrela dňa X.X.XXXX). H. G. st. a S. G. nadobudli, každý v polovici, vlastnícke právo k parcele PKN

č. XXXX (t. j. vrátane parcely E-KN č. XXXX) na základe „kúpnopredajnej zmluvy“ zo dňa 19.12.1925,
zápisom vkladu do PKV č. XXX, ku ktorému došlo dňa 22.5.1926, pod č. d. XXXX. V prípade žalobcu v
1. rade je jeho spoluvlastníctvo k parcele E-KN č. XXXX dané dedičskou postupnosťou po H. G. st. Jeho
spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/2 z celku (t. j. 8/16) na parcele PKN č. XXXX (t. j. vrátane parcely E-
KN č. XXXX) nadobudol po smrti H. G. st. dedením jeho syn H. G. ml. (narodený dňa XX.X.XXXX, zomrel

dňa XX.XX.XXXX) na základe vysvedčenia o dedičskom práve, sp. zn.: D II 423/46, zo dňa 19.5.1947,
zapísaného do PKV č. XXX dňa 28.5.1956, pod č. d. XXXX. Následne tento spoluvlastnícky podiel v
celosti po smrti H. G. ml. nadobudol dedením X. G. (nar. XXXX, prvorodený syn H. G. ml.). Následne
tento spoluvlastnícky podiel v celosti po smrti X. G. nadobudol dedením žalobca v 1. rade (S. G.) na
základe rozhodnutia, sp. zn. 4 D 1823/93, zo dňa 31.10.1994, pod položkou výkazu zmien č. Vz XX/XX.

V prípade žalobcov v 1. rade až 7. rade je ich spoluvlastníctvo k parcele E-KN č. XXXX, dané
dedičskou postupnosťou po S. G., rod. H.. Jej spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/2 z celku (t. j. 8/16)
na parcele E-KN č. XXXX nadobudli po jej smrti dedením na základe uznesenia Obvodného
súdu Bratislava IV sp. zn.: 4 D 883/93, Dnot. 218/93, zo dňa 27.10.1994, pod položkou výkazu zmien
č. Vz XX/XX schválenej dohody dedičov nasledovní dedičia: I. žalobca v 1. rade (S. G.) tak nadobudol

(ďalší) spoluvlastnícky podiel na parcele E-KN č. XXXX o veľkosti 1/16 z celku (spolu preto žalobcovi
v 1. rade patrí spoluvlastnícky podiel o veľkosti 9/16 z celku); II. Z. S., rod. G., tak
nadobudla spoluvlastnícky podiel na parcele E-KN č. XXXX o veľkosti 1/16 z celku.
Následne tento spoluvlastnícky podiel v celosti po jej smrti nadobudla dedením žalobkyňa v 2. rade (Z.
N.) na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava IV č. k.: 69D/522/2018-40, zo dňa 4.6.2019; III.

O. K., rod. G., tak nadobudla spoluvlastnícky podiel na parcele E-KN č. XXXX o veľkosti 1/16 z celku.
Následne tento spoluvlastnícky podiel v celosti po jej smrti nadobudla dedením žalobkyňa v 3. rade (V.
U.) na základe uznesenia o dedičstve sp. zn. 65 D 318/2018, Dnot 100/2018L, zo dňa 7.2.2019;
IV. žalobca v 4. rade (Y. K.) tak nadobudol spoluvlastnícky podiel na parcele E-KN č. XXXX o veľkosti
5/64 z celku; V. žalobca v 5. rade (I. K.) tak nadobudol spoluvlastnícky podiel na

parcele E-KN č. XXXX o veľkosti 5/64 z celku; VI. žalobkyňa v 6. rade (H. E., rod. K.)
tak nadobudla spoluvlastnícky podiel na parcele E-KN č. XXXX o veľkosti 5/64 z celku; a VII. žalobkyňa
v 7. rade (Z. M., rod. K.) tak nadobudla spoluvlastnícky podiel na parcele E-KN č. XXXX o veľkosti
5/64 z celku. Každému žalobcovi teda už bolo dedičské právo potvrdené právoplatným rozhodnutím
dedičského súdu a bolo zapísané do katastra nehnuteľností na LV č. XXXX. Svoj naliehavý právny

záujem na určovacom žalobnom návrhu zdôvodnili najmä tým, že žalobcovia a súčasne aj žalovaný, sú
zapísaní v katastri nehnuteľností ako vlastníci parcely E-KN č. XXXX. Všetky strany sporu
tak majú spolu zapísaný spoluvlastnícky podiel v súhrne 2/1 z celku, teda parcela E-KN č. XXXX patrí v
celku aj žalobcom aj žalovanému, čo nie je možné. Ak by žalobcovia boli v súdnom spore úspešní, bolo
by takéto rozhodnutie súdu podkladom pre vykonanie príslušnej zmeny zápisu v katastri nehnuteľností,

čo by definitívne odstránilo doposiaľ existujúci spor medzi stranami týkajúci sa parcely E-KN č. XXXX,
keď žalovaný zatiaľ neuznal toto vlastnícke právo žalobcov, a bolo by verejnou listinou spôsobilou na
výmaz žalovaného z LV č. XXXX.2. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 137 písm. c) zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, §
134 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 2 ods. 1, ods.

5 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (ďalej len „zákon o majetku obcí“), § 4 ods. 3, ods. 4 zákona
č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností (ďalej len „zákon o evidencii nehnuteľností“), § 6 ods. 1 písm.
a), ods. 2 vyhlášky č. 23/1964 Zb. Ústrednej správy geodézie a kartografie ktorou sa vykonáva zákon č.
22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností, § 6 ods. 4, § 16 ods. 1, ods. 1 písm. a/ [správne
(§ 16) ods. 2 písm. a/ - poznámka odvolacieho súdu], ods. 5 vyhlášky Federálneho ministerstva financií

č. 90/1984 o správe národného majetku (ďalej len „vyhláška o správe národného majetku), § 4 ods.
1 vyhlášky Federálneho ministerstva financií č. 119/1988 o hospodárení s národným majetkom (ďalej
len „vyhláška o hospodárení s národným majetkom“). Konštatoval, že žalobcovia osvedčili naliehavý
právny záujem na požadovanom určení ich vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, nakoľko
rozhodnutímvovecisamejbysaodstránilstavprávnejneistoty,tedazapísanéhoduplicitnéhovlastníctva
a žalobcovia by tak mohli opätovne nakladať s predmetnou nehnuteľnosťou. Rovnako aj žalovaný

preukázal naliehavý právny záujem na podanej vzájomnej žalobe, ktorou sa domáha určenia, že je
výlučným vlastníkom predmetnej parcely, keďže obdobne v prípade úspechu v konaní by došlo k
odstráneniu stavu právnej neistoty spočívajúceho v zápise duplicitného vlastníctva v prospech jedného
pozemku. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázaný nasledovný skutkový stav
veci. Pôvodnými vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti, pôvodne zapísanej v pozemkovoknižnej vložke

č. XXX vo výmere XXX siah (čo zodpovedá 1.939 m2), boli právni predchodcovia žalobcov, a to H.
G. st. spolu s manželkou S. G., rod. H., každý v jednej polovici, na základe kúpnopredajnej zmluvy zo
dňa 19.12.1925. Následne po smrti H. G. st. na základe vysvedčenia o dedičstva zo dňa 19.5.1947,
č. D II 423/46, vlastnícke právo k polovici predmetnej nehnuteľnosti bolo zapísané v
prospech H. G. ml. Žalobcovia v žalobe odvodzovali ich vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti od

týchto právnych predchodcov dedičskou postupnosťou, s čím sa však súd prvej inštancie nestotožnil. Z
obsahu spisového materiálu, a to jednak listinných dôkazov, ako aj pripojených dedičských spisov súdu
prvej inštancie síce vyplynulo, že žalobca v 1. rade (S. G.) nadobudol spoluvlastnícky podiel o veľkosti
1/2 z celku (t. j. 8/16) po smrti X. G. (syna H. G. ml.) dedením na základe rozhodnutia zo dňa 31.10.1994,
sp. zn. D 1823/93. Spoluvlastnícky podiel S. G., rod. H., o veľkosti 1/2 z celku (t. j. 8/16) na parcele E-KN

č. XXXX, nadobudli po jej smrti dedením na základe uznesenia Obvodného súdu Bratislava IV zo dňa
27.10.1994, sp. zn. D 883/93, Dnot. 218/93, a schválenej dohody dedičov nasledovní dedičia:
- žalobca v 1. rade (S. G.) o veľkosti 1/16 z celku;
- Z. S., rod. G., o veľkosti 1/16 z celku. Následne tento spoluvlastnícky podiel v celosti po jej smrti
nadobudla dedením žalobkyňa v 2. rade (Z. N.) na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava IV, zo

dňa 4.6.2019, č. k.: 69 D 522/2018-40;
- O. K., rod. G., o veľkosti 1/16 z celku. Následne tento spoluvlastnícky podiel v celosti po jej smrti
nadobudla dedením žalobkyňa v 3. rade (V. U.) na základe uznesenia o dedičstve zo dňa 7.2.2019, sp.
zn.: 65 D 318/2018, Dnot 100/2018L;
- žalobca v 4. rade (Y. K.) o veľkosti 5/64 z celku;

- žalobca v 5. rade (I. K.) o veľkosti 5/64 z celku;
- žalobkyňa v 6. rade (H. E., rod. K.) o veľkosti 5/64 z celku;
- žalobkyňa v 7. rade (Z. M., rod. K.) o veľkosti 5/64 z celku.
Súd prvej inštancie konštatoval, že uvedené listinné dôkazy odporujú ďalším vykonaným dôkazom.
Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že v dôsledku potreby výstavby Obytného súboru O.

O. X. stavba a X. stavba došlo v rokoch 1985 a 1986 z dôvodu verejného záujmu k vypracovaniu
geometrických plánov za účelom oddelenia záberov pozemkov potrebných pre účely tejto výstavby a
konfiškácii pozemkov, ktorých časť už bola v užívaní JRD O., čo vyplynulo z obsahu Hospodárskej
zmluvy zo dňa 1.4.1987, č. XX-XXXXX/Ži. Na základe Hospodárskej zmluvy zo
dňa 1.4.1987 Obvodný národný výbor - odbor poľnohospodárstva previedol správu národného majetku

na Výstavbu hl. mesta SSR Bratislavy, v k. ú. O., a to konfiškovaných pozemkov (okrem iného) vl. PK
XXX - parc. č. XXXX - vinohrad o výmere 1.939 m2 - záber 1.556 m2 (diel XX)
identifikované geometrickými plánmi špecifikovanými v tejto zmluve. Správa tohto národného majetku
prešla na Výstavbu hl. mesta SSR Bratislavy ku dňu 1.5.1987. Druhou Hospodárskou zmluvou č. XX-
XXXXX/Ži, zo dňa 1.4.1987, Obvodný národný výbor - odbor MHD a poľnohospodárstva previedol

správu národného majetku na Výstavbu hl. mesta SSR Bratislavy, v k. ú. O. (v užívaní JRD O.), a to
konfiškovaných pozemkov na základe potvrdenia NVB č. Pôd. XXXX/XXX/X-XX, zo dňa 6.5.1986, parc.
č. XXXX - vinohrad o výmere 1.938 m2, vl. č. XXX - záber 56 m2 (diel XXX) GP č. XXX-XXX-XXX/
X-XX a záber XXX m2 (diel XX) GP č. XXX-XXX-XXX/X-XX. Správa tohto národného majetku prešla naVýstavbuhl.mestaSSRBratislavykudňu1.4.1987.Súdprvejinštancie vtomtosmerepoukázal
na obsah dedičského spisu sp. zn. D 883/93 v dedičskej veci po poručiteľke S. G., rod. H.. V predmetnom
spise sa nachádza listina z Okresného úradu Bratislava, adresovaná X. G., týkajúca

sa prešetrenia vlastníckych vzťahov v rámci konfiškácie. Z predmetnej listiny vyplýva, že konfiškačná
komisia v Bratislave so svojim rozhodnutím č. XXX/XXXX/XXXX, zo dňa 5.8.1946 konfiškovala všetok
poľnohospodársky majetok patriaci vlastníckym právom k 1.3.1945 H. G., narodeného v roku XXXX,
obyvateľa J.. Na referát okresného úradu predložil X. G. rodný list H. G., narodeného v roku XXXX,
ktorý mal trvalé bydlisko v Bratislave, ako aj uznesenie Štátneho notárstva v Bratislave D 670/56, ktoré

prejednalo dedičstvo po neb. H. G.. Z uvedeného podľa záveru okresného úradu vyplýva, že H. G. nie
je totožný s H. G., ktorému bola vyslovená konfiškácia, na základe čoho parc. č. XXXX a parc. č. XXXX,
k. ú. O., nie sú konfiškátmi. K uvedenému listu malo byť priložené aj rozhodnutie konfiškačnej komisie
zo dňa 5.8.1946, č. 690/2736/1964, ktorý sa však v spise nenachádza. Uvedená listina podľa názoru
súdu prvej inštancie však nespochybňuje doklady predložené žalobcom (správne žalovaný - poznámka
odvolacieho súdu), t. j. hospodárske zmluvy z ktorých vyplýva, že pozemok parc. č.

XXXX, zapísaný pôvodne vo vl. č. XXX, bol konfiškátom, keďže k samotným hospodárskym zmluvám na
potvrdenietejtoskutočnostibolvčaseprevodusprávymajetkuštátupredloženépotvrdenieokonfiškácii.
Ďalej súd prvej inštancie poukázal na nezrovnalosť v dátumoch narodenia pána H. G. st., keďže v listine
sa okresný úrad odvoláva na rozhodnutie konfiškačnej komisie týkajúce sa H. G., nar. XXXX, pán X. G.
malprisvojejžiadostipredložiťrodnýlistH.G.nar.vrokuXXXX,pričomvžalobežalobcoviauvádzajúrok

narodenia H. G. st. XXXX. Malo byť preto pravdepodobné, že pri vypracovaní rozhodnutia o konfiškácii
pozemkov došlo len v časti dátumu narodenia pána H. G. st. k administratívnemu pochybeniu. Nakoľko
však toto rozhodnutie nemali k dispozícií ani žalobcovia, ani žalovaný, tak súd prvej inštancie vychádzal
aj z ďalších predložených dôkazov. Poukázal na listinu nachádzajúcu sa v dedičskom spise sp. zn. D
883/93, zo dňa 20.9.1991, od Generálneho investora Bratislavy, v ktorej sa uvádza, že štátom došlo

k záberu parcely p. X. G. č. XXXX a č. XXXX, v k. ú. O., na výstavbu O. O., na základe potvrdenia
vydaného Národným výborom hl. mesta SR Bratislavy o tom, že predmetné parcely sú konfiškátom.
Nakoľko vydanie parciel in natura pre medzičasom realizovanú výstavbu nebolo možné, podmienkou
uplatnenia nároku na finančnú náhradu malo byť písomné uplatnenie finančnej náhrady na príslušnom
ústrednom orgáne štátnej správy. Následne rozhodnutím Pozemkového úradu Bratislava mesto, č. j.

230/92, zo dňa 2.3.1993 právoplatným dňa 5.4.1993, bola X. G. priznaná náhrada za pozemok parc.
č. XXXX, ktoré podľa zákona č. 229/91 Zb. v znení zákona č. 93/92 Zb.
[celý názov zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku, v znení zákona č. 93/1992 Zb. (ďalej len „zákon o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku“) - poznámka odvolacieho súdu] nemožno vydať v zmysle vládneho

nariadenia č. 75/93 (celý názov nariadenie vlády č. 75/1993 Z. z., ktorým sa podrobnejšie upravuje
postup pri uplatňovaní a vyporiadaní reštitučných nárokov k poľnohospodárskemu majetku -
poznámka odvolacieho súdu), a to finančná náhrada vo výške 3.217,50 Sk. Námietku žalobcov týkajúcu
sa platnosti hospodárskych zmlúv predložených žalovaným z dôvodu, že žalobcovia, resp. ich právni
predchodcovia neboli účastní týchto zmlúv, súd prvej inštancie považoval za bezpredmetnú, nakoľko

predmetné hospodárske zmluvy boli uzatvárané medzi Obvodným národným výborom a Výstavbou hl.
mesta SSR Bratislavy z dôvodu verejného záujmu, a to výstavby sídliska O.. Žalobcovia ani nemohli byť
účastníkmi týchto zmlúv, keďže pozemky, ktoré boli dané do správy Výstavbe hl. mesta SSR na účely
stavby sídla už boli v tom čase národným majetkom, nakoľko tieto boli skonfiškované rozhodnutiami
Národného výboru Bratislavy. Na jedno z týchto rozhodnutí poukazuje aj Hospodárska

zmluva č. XX-XXXXX/Ži, pričom uvedené rozhodnutia o konfiškácii tvorili prílohu hospodárskych zmlúv.
Súd prvej inštancie konštatoval, že neplatnosť hospodárskych zmlúv žalobcovia odvíjali aj od toho, že
v nich absentovalo schválenie nadriadeným orgánom. V tomto smere súd poukázal na ustanovenie
§ 16 ods. 5 vyhlášky o správe národného majetku účinnej do 30.6.1988, podľa ktorého na účinnosť
hospodárskej zmluvy nebolo potrebné schválenie nadriadených orgánov štátnej organizácie, iba ak tak

nadriadené orgány určia. Konštatoval, že v samotnom texte oboch hospodárskych zmlúv sa uvádza, že
táto zmluva nepodlieha schváleniu v zmysle vyhlášky o správe národného majetku. Súd prvej inštancie
preto túto námietku vyhodnotil ako účelovú. Uviedol, že podľa žalobcov mala byť Hospodárska zmluva
č. XX-XXXXX/Ži, neplatná aj preto, že došlo k spätnému prevodu práva hospodárenia, čo odporovalo
v tom čase účinným právny predpisom, avšak žalobcovia nešpecifikovali, aké presné ustanovenia by

mali byť údajne týmto „spätným“ prevodom porušené. Z obsahu hospodárskej zmluvy pritom súdu
prvej inštancie vyplynulo, že správa národného majetku špecifikovaná v texte zmluvy sa mala previesť
ku dňu 28.2.1987, pričom Výstavba hl. mesta SSR Bratislavy podpísala hospodársku zmluvu už dňa
10.2.1987. K podpisu zmluvy zo strany odovzdávajúcej organizácie, ktorou bol Obvodný národný výborBratislava 4, odbor MHD a poľnohospodársky došlo až ku dňu 1.4.1987 v súlade s ustanovením §
16 ods. 4 vyhlášky o správe národného majetku, podľa ktorého: „Prevody správy národného majetku
mimo obvyklého hospodárenia sa uskutočňujú k prvému dňu nasledujúceho mesiaca, prevody správy

väčších hospodárskych celkov k prvému dňu nasledujúceho roka. K inému dňu možno prevody správy
uskutočniť,lenaksúpretakýprevodzvlášťzávažnédôvody.“Podľanázorusúduprvejinštancie(napriek
uvedenému) skorší dátum uvedený v texte zmluvy, v zmysle ktorého malo dôjsť
k prevodu správy majetku štátu pôvodne už k 28.2.1987, hoci reálne došlo k prevodu správy majetku
štátu až k 1.4.1987, nespôsobuje neplatnosť tejto zmluvy. K námietke žalobcov, že žalovaný nevykonal

zápis do katastra nehnuteľností, resp. pozemkovoknižnej vložky, uviedol, že v roku 1950 bol prijatý
Občiansky zákonník - zákon č. 141/1950 Zb. (tzv. stredný), ktorým bol prelomený intabulačný
princíp (vlastníctvo k pozemku sa nadobúdalo až zápisom do pozemkovej
knihy), a teda v súlade s príslušnými ustanoveniami stredného Občianskeho zákonníka k zmene
vlastníctva dochádzalo už samotnou listinou spôsobilou na vznik, zmenu alebo zánik vlastníckeho práva.
Podobne po prijatí zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník sa na nadobudnutie vlastníckeho práva k

nehnuteľnosti rozhodnutím štátneho orgánu nevyžadoval zápis rozhodnutia do evidencie nehnuteľností.
Zápisy do pozemkovoknižných vložiek prebiehali len do roku 1964. Dňa 1.4.1964 nadobudol účinnosť
zákon o evidencii nehnuteľností, ktorý v § 10 ods. 2 upravil, že vykonávanie zápisov v pozemkových
a železničných knihách sa dňom účinnosti tohto zákona zastavuje. Uvedený intabulačný princíp bol
opätovne zavedený do právneho poriadku Slovenskej republiky až s účinnosťou ku dňu

1.1.1993. Uzavrel, že prípadný prevod vlastníckeho práva do PK vložky č. XXX bolo možné zapísať
len ku dňu účinnosti zákona o evidencii nehnuteľností, t. j. k 1.4.1964.
Preto v PK vložke č. XXX predloženej žalobcami je posledný záznam uvedený z
roku XXXX, a tým je zápis vlastníckeho práva v prospech H. G. ml. v 1/2 v zmysle vysvedčenia o
dedičstve dňa 28.5.1956, vrátane vkladu vdovského užívacieho práva v prospech S. G., rod. H.. To,

že sa na konci PK vložky č. XXX nachádza pečiatka Štátneho notárstva zo dňa 19.1.1987, ktorá
má potvrdzovať, že tento výpis súhlasí s (v čase vydania rozsudku súdu prvej inštancie - poznámka
odvolacieho súdu) včerajším stavom vložky ešte neznamená, že od roku 1956 do roku 1987 nenastali
vo vzťahu k parcele č. XXXX (resp. aj parcele č. XXXX, ktorá je tiež zapísaná v tejto PK vložke)
zmeny v súvislosti s prevodom vlastníckeho práva, nakoľko ako už bolo vyššie uvedené v odôvodnení

tohto rozsudku, na zmenu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sa v tom čase nevyžadoval zápis
do evidencie nehnuteľností. Uvedenému malo podľa súdu prvej inštancie nasvedčovať aj skutočnosť,
že v uvedenej PK vložke nebolo zapísané dedičské rozhodnutie po právnom
predchodcovi žalobcu v 1. rade, a to H. G. ml. zo dňa 16.8.1956, sp. zn. D 670/56, ktorým mal vinohrad
zapísaný vo vl. č. XXX v k.ú. O. - parc. č. XXXX v 1/2 nadobudnúť X. G. (právny predchodca S. G. -

žalobcu v 1. rade). Nestotožnil sa s tvrdením právneho zástupcu žalobcov vznesenom na pojednávaní,
že žalovaný nenadobudol vlastnícke právo k parcele registra „E“ parc. č. XXXX o výmere 360 m2,
ale len k parcelám, ktoré sú v súčasnosti zapísané ako parcely č. XXXX/X a XXXX/XX, pričom táto
výmera predstavuje zvyšok pôvodnej PKN parc. XXXX, na ktorú žalovaný pri „ukrajovaní“ zabudol.
Uviedol, že z obsahu predložených listinných dôkazov, najmä hospodárskych

zmlúv, ako aj žalobcom predložených geometrických plánov bolo zrejmé, že žalovaný, resp. jeho právny
predchodca pri uzatváraní hospodárskych zmlúv získal do správy (a neskôr s poukazom na ďalšie
odôvodnenie rozsudku do vlastníctva) Hospodárskou zmluvou č. XX-XXXXX/Do konfiškovaný pozemok
vl. PK č. XXX - parc. č. XXXX - vinohrad o výmere 1.939 m2 - záber 1.556 m2 (diel XX), identifikovaný
geometrickým plánom špecifikovaným v Hospodárskej zmluve a Hospodárskou zmluvou č. XX-XXXXX/

Ži, konfiškované pozemky parc. č. XXXX - vinohrad o výmere 1.938 m2, vl. č. XXX - záber 56 m2 (diel
XXX) GP č. XXX-XXX-XXX/X-XX a záber 327 m2 (diel XX) GP č. XXX-XXX-
XXX/X-XX. Uzavrel, že po spočítaní zabratých pozemkov pôvodnej parc. č. XXXX, ktoré boli predmetom
oboch hospodárskych zmlúv vyjde celá výmera pôvodného pozemku parc. č. XXXX zapísaného v PK
vložke č. XXX, t. j. 1.939 m2 (1.556 m2 + 56 m2 + 327 m2 = 1.939 m2). Vzhľadom na

uvedené bolo podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že žalovaný, resp. jeho právny predchodca (Výstavba
hl. mesta SSR Bratislavy) na základe hospodárskych zmlúv zo dňa 1.4.1987 z dôvodu verejného
záujmu - výstavby obytného súboru O. nadobudol do správy národný majetok získaný na základe
konfiškačných rozhodnutí a následne na základe ustanovenia § 2 ods. 5 zákona o majetku obcí, podľa
ktorého nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo

hospodáreniaStavoinveste,bývalejVýstavbehlavnéhomestaSlovenskejrepublikyBratislavyabývalým
okresným národným výborom za účelom zabezpečenia systému komplexnej bytovej výstavby, účelovej
investičnej výstavby a individuálnej bytovej výstavby, prechádzajú do vlastníctva obce, na území ktorej
sa nachádzajú, prešlo vlastnícke právo na Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava (žalovaného).Z toho dôvodu súd prvej inštancie preto vo výroku III. rozsudku vyhovel vzájomnej žalobe žalovaného
a určil, že je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Zároveň nemal za preukázané vlastnícke právo
žalobcov tak, ako to tvrdili vo svojej žalobe, a preto ich žalobu vo výroku I. rozsudku v

celom rozsahu zamietol. Dôvodil, že aj keby nemal za preukázané nadobudnutie vlastníckeho práva
žalovaného k predmetnej nehnuteľnosti na základe zmlúv a zo zákona, mal by minimálne za preukázané
nadobudnutie vlastníckeho práva žalovaného k tomuto pozemku vydržaním. Poukázal na to, že aby bolo
možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť kumulatívne splnené zákonné podmienky:
a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b) nepretržitosť vydržacej doby,

ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby a c)
spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že právny
predchodca žalobcu a následne žalobca pozemok v minulosti využíval v dobre viere a
vo verejnom záujme na spoločenský účel na to určený, staral sa oň, hospodáril na ňom a nakladal s
ním. Žalobca (správne žalovaný - poznámka odvolacieho súdu) je obec, a preto sa na neho vzťahuje

zákon o majetku obcí, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.5.1991. V zmysle § 2 ods. 5 zákona o majetku
obcí, nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo
hospodáreniaStavoinveste,bývalejVýstavbehlavnéhomestaSlovenskejrepublikyBratislavyabývalým
okresným národným výborom za účelom zabezpečenia systému komplexnej bytovej výstavby, účelovej
investičnej výstavby a individuálnej bytovej výstavby, prechádzajú do vlastníctva obce, na území ktorej

sa nachádzajú. Toto zákonné ustanovenie teda hovorí o práve hospodárenia. Podľa ustanovenia § 4
ods. 1 vyhlášky o hospodárení s národným majetkom, právo hospodárenia s vecami, ktoré
sú súčasťou národného majetku, patrí tej organizácii, ktorá je poverená úlohami, na plnenie ktorých
národný majetok slúži, pokiaľ nie je touto vyhláškou alebo osobitným predpisom ustanovené inak. Súd
prvej inštancie konštatoval, že žalovaný bol dobromyseľný v tom, že k 1.5.1991 k

spornému pozemku, na ktorom je postavené sídlisko O. O., resp. jeho časť (infraštruktúra a zeleň)
právo hospodárenia patrilo právnym predchodcom žalovaného na základe hospodárskych zmlúv z roku
1987. Za tohto stavu podľa názoru súdu žalobca (správne žalovaný - poznámka odvolacieho súdu)
mohol byť v dobrej viere, že na neho prešlo vlastnícke právo k spornému pozemku v zmysle § 2 ods.
5 zákona o majetku obcí, i keď bol do katastra nehnuteľností zapísaný ako vlastník tohto pozemku

až v roku 2004. Uzavrel, že žalovaného preto možno považovať za oprávneného držiteľa v zmysle §
134 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vzhľadom na to mohol nadobudnúť vlastnícke právo k spornému
pozemku vydržaním, nakoľko od 1.5.1991, t. j. od účinnosti zákona o majetku obcí do roku 2004, kedy
došlo k zápisu jeho vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na LV č. XXXX, teda k duplicitnému
zápisu, ubehlo viac ako 10 rokov, ako vydržacia doba potrebná na nadobudnutie vlastníckeho práva k

nehnuteľnosti vydržaním. Aj z tohto dôvodu súd prvej inštancie dospel k záveru, že vzájomná žaloba
žalovaného, ktorou sa domáhal určenia vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti je dôvodná, a
preto jej vyhovel tak, ako je to uvedené vo výroku III. rozsudku. Ďalšími námietkami strán sporu v konaní
sa nezaoberal, nakoľko tieto nepredstavovali také námietky, ktoré by mali súvis s prejednávanou vecou.
Nakoľkožalovanývzalspäťvzájomnúžalobuvčastitýkajúcejsaurčenia,žežalobcoviav1.až7.radenie

sú podielovými spoluvlastníkmi parcely registra „E“ parc. č. XXXX - vinica vo výmere 360 m2, zapísanom
na LV č. XXXX, v k. ú. H. I. a právny zástupca žalobcov voči čiastočnému späťvzatiu vzájomnej žaloby
nemal námietky, súd prvej inštancie výrokom II. rozsudku konanie v tejto časti zastavil.

3. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil úspešnosťou žalovaného, preto mu proti

žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Proti výrokom I., III., IV. a V. rozsudku vo veci samej podali žalobcovia v zákonnej lehote odvolanie
z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/

zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“); konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.); súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
písm. h/ C.s.p.). Porušenie ich práva na spravodlivý proces odôvodňovali tým, že súd prvej inštancie síce

dospel k správnym skutkovým zisteniam: 1. že právni predchodcovia žalobcov nadobudli predmetnú
nehnuteľnosť na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 19.12.1925; 2. ohľadom dedičskej postupnosti
právnych predchodcov žalobcov vedúcej až ku žalobcom; 3. že právni predchodcovia žalobcov a
neskôr žalobcovia boli výlučne sami (bez žalovaného) až do roku 2004 zapísaní ako tabulárni vlastnícipredmetnej nehnuteľnosti; 4. že žalobcovia boli aj v čase rozhodovania súdu prvej inštancie zapísaní na
liste vlastníctva č. XXXX, ako podieloví spoluvlastníci predmetnej nehnuteľnosti. Namietali, že na tieto
správne skutkové zistenia súdu prvej inštancie tento svojvoľne vôbec neprihliadal, pretože to údajne

„odporuje ďalším vykonaným dôkazom“, ktoré pritom podľa žalobcov vykonané neboli. Namietali, že
súd prvej inštancie vykonaním dôkazov myslel vykonanie listinných dôkazov, ktorých vykonanie nebolo
navrhnuté, ktoré v súdnom spise nie sú a ktorých listiny neexistujú (údajne „potvrdenie o
konfiškácii“, ktoré je prílohou hospodárskych zmlúv a rozhodnutia Národného výboru Bratislavy). Súd
prvej inštancie podľa žalobcov prehliadol nasledovné: 1. že žalobcovia v konaní tvrdili, že

niet právneho dôvodu, ktorým by právni predchodcovia Slovenskej republiky, či žalovaného, nadobudli
predmetnú nehnuteľnosť, pričom rozporovali aj prípadnú konfiškáciu a bolo na žalovanom, aby tvrdil
a preukázal opak; 2. žalovaný ani len netvrdil, že by predmetnú nehnuteľnosť, resp. z nej odčlenené
pozemky, boli jeho právnymi predchodcami nadobudnuté konfiškáciou; 3. že žiadna z predmetných
hospodárskych zmlúv nemá prílohu; 4. súdu neznámu listinu - potvrdenie NVB č. Pôd. XXXX/
XXX/X-XX, zo dňa 6.5.1986, považuje za rozhodnutie o konfiškácii. Dôvodili, že nie je známe, čo by

malo byť obsahom takejto údajnej (neexistujúcej) listiny, označenej ako „potvrdenie“, pričom nemohlo
ísť o rozhodnutie, pretože nie je označené ako „rozhodnutie“. Namietali, že súd prvej inštancie bez
dokazovania dospel k poznaniu obsahu neznámeho potvrdenia a vidí v ňom konfiškačné rozhodnutie,
ktoré pre zrušenie intabulačného princípu údajne len nebolo zapísané ani v evidencii nehnuteľností,
ani v katastri nehnuteľností. Poukázal na to, že ku konfiškáciám už nedochádzalo v 80. rokoch 20.

storočia a v takomto období ani takúto právomoc nemal Národný výbor Bratislava. Preto keby tak aj
činil, išlo by v danom období iba o ničotný akt. Považovali za svojvoľné, keď si súd prvej inštancie na
základe záverov nemajúcich oporu v súdnom spise predstavil neexistujúce konfiškačné rozhodnutie z
roku 1986. Namietali, že súd prvej inštancie podporne, hoci nelogicky, súdom prvej inštancie odkázal
na žalobcom opäť neznámu listinu od Generálneho investora Bratislavy, ktorá sa mala nachádzať v

dedičskom spise sp. zn. D 883/93, zo dňa 20.9.1991, v ktorej sa podľa súdu prvej inštancie údajne
„uvádza, že došlo štátom k záberu parcely p. X. G. č. XXXX a č. XXXX, v k. ú. O., na výstavbu O.
O. na základe potvrdenia vydaného Národným výborom hl. mesta SR Bratislavy o tom, že predmetné
parcely sú konfiškátom“. Dôvodili, že keby takáto listina toto uvádzala, tak potom z tej listiny nevyplýva,
že parcela PKN č. XXXX, resp. neskôr z nej odčlenené pozemky, by boli konfiškátom, ale že parcela

PKN č. XXXX bola neoprávnene zabratá. Je tomu tak preto, že žalobcom opäť neznáme rozhodnutie
Pozemkového úradu Bratislava mesto č. j. XXX/XX, zo dňa 2.3.1993, podľa ktorého údajne mala byť
poskytnutá X. G. náhrada: 1. malo byť vydané na základe zákona o úprave vlastníckych vzťahov k
pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, ktorý neupravoval poskytovanie náhrad za konfiškácie; a
2. nevzťahuje sa na predmetnú nehnuteľnosť, keďže práve tento pozemok nemal dôvod, prečo by sa

mal vydávať tomuto jednému z právnych predchodcov žalobcov, keď tento mal v katastri nehnuteľností
k nemu zapísané jeho podielové spoluvlastníctvo. Žalobcovia zastávajú názor, že predmetnú údajnú
konfiškáciu si súd prvej inštancie svojvoľne vymyslel. Žalovaný v konaní neuniesol bremeno tvrdenia
o takejto neexistujúcej konfiškácii. Žalobcovia v konaní namietali, že predmetné hospodárske zmluvy
si vyžadovali (keby išlo o národný majetok) ich schválenie nadriadeným orgánom podľa § 16 ods.

5 vyhlášky o správe národného majetku, čo sa nestalo. Žalovaný v konaní
nepreukázal, že by došlo k takémuto schváleniu nadriadenými orgánmi. Takéto schválenie sa malo
vypodpisovať na predtlačených miestach takýchto zmlúv, čo sa nestalo. Konštatovanie súdu prvej
inštancie, že na predmetných zmluvách sa uvádza, že schváleniu nepodliehajú, bola podľa žalobcov
účelová. Namietali, že keby sa platnosť/neplatnosť právnych úkonov posudzovala iba podľa toho, či

strany týchto právnych úkonov v texte uviedli, či sú platné alebo neplatné, zrejme by právo stratilo
svoj význam. Na uplatnenie výnimky zo schválenia nadriadeným orgánom sa vyžadovalo, aby oba
nadriadené orgány výslovne „určili“, že pre účinnosť konkrétnej hospodárskej zmluvy sa nevyžaduje
jej schválenie takýmito nadriadenými orgánmi, čo sa nestalo. Rovnako žalobcovia namietali, že súd
prvej inštancie protežoval žalovaného, že hoci žalobcovia a ich právni predchodcovia sú síce od roku

1925 až doposiaľ tabulárni vlastníci parcely PKN č. XXXX a z nej neskôr odčlenenej parcely E-KN
č. XXXX a žalovaný sa na liste vlastníctva č. XXXX ocitol nesprávne až v roku 2004, a to iba popri
žalobcoch, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dokonca nevidí, že by žalobcovia predmetné
vlastnícke právo do roku 2004 aspoň vydržali, ale naopak, súd prvej inštancie vidí svojvoľne nesprávne,
že údajne žalovaný by vydržal takéto vlastnícke právo. Dôvodili, že v konaní opakovane

namietali, že nemožno uvažovať o oprávnenej držbe zo strany žalovaného, pretože by jeho prípadná
dobromyseľnosť musela prestať byť oprávnená najneskôr od okamihu, keď boli žalobcovia, resp. ich
právni predchodcovia zapísaní na liste vlastníctva č. XXXX, čiže od počiatku. Takáto námietka žalobcov
si žiadala jasnú odpoveď v odôvodnení napadnutého rozsudku pri postupe súladnom s právom žalobcovnaspravodlivýproces,čosanestalo.Napadnutýrozsudokakocelokpovažovali,sohľadomnavykonané
dokazovanie a uplatnené prostriedky procesného útoku a procesnej obrany strán, za prekvapivý. K
odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. uviedli, že súd prvej inštancie sa nedôsledne

riadil ustanoveniami § 150 C.s.p. (týkajúce sa skutkových tvrdení), § 151 C.s.p. (týkajúce sa popretia
skutkovýchtvrdeníprotistrany)a§153C.s.p.(týkajúcesasudcovskejkoncentráciekonania).Konkrétne,
konanie malo podľa žalobcov tie vady, ktoré už opísali a ktoré vo svojom súhrnnom pôsobení napĺňajú
až porušenie práva žalobcov na spravodlivý proces, pričom každý z uvedených
prípadov je inou vadou konania. Žalobcovia následne opäť poukázali na už uvedené (nimi tvrdené)

nedostatky v postupe súdu prvej inštancie. Dodali, že súd prvej inštancie „nadprácou“ vykonanou v
prospech žalovaného narušil rovnosť strán v konaní. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1
písm. f) C.s.p. tiež odôvodnili rovnakými skutočnosťami, ako predošlé odvolacie dôvody. Nad rámec už
uvedenej argumentácie uviedli, že dôvody, ktorými súd prvej inštancie prelamuje preukázané vlastnícke
právo žalobcov sú nezrozumiteľné a nemajú oporu v uplatnených prostriedkoch procesného útoku a
procesnej obrany. Tiež namietali, že napriek jasnému záveru Okresného úradu Bratislava, že nejde

o totožných H. G., a napriek tomu, že takéto konfiškačné rozhodnutie nie je v súdnom spise,
z odôvodnenia súdu prvej inštancie sa javí, akoby súd prvej inštancie „plne neveril“ záveru Okresného
úradu Bratislava, že ide o rôzne osoby. Údajné konfiškačné rozhodnutie, ktoré je žalobcom úplne
neznáme sa tak podľa žalobcov nepochybne nevzťahovalo na H. G., ktorý bol ich predchodca. Následne
totožnými skutočnosťami odôvodnili aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. Odvolaciemu

súdu navrhli, aby rozhodol podľa § 388 C.s.p. nasledovným rozsudkom: „I. Rozsudok Okresného súdu
Bratislava IV č. k.: 22 C 55/2020-146, zo dňa 7. júla 2021 sa v prvom výroku mení tak, že súd určuje,
že pozemok s parcelným číslom XXXX o výmere 360 m2, parcela registra „E“, druh pozemku: vinica,
nachádzajúci sa v okrese: Bratislava IV, v obci: Bratislava-H. I., v katastrálnom území: H. I., zapísaný na
liste vlastníctva číslo XXXX, vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor, je v podielovom

spoluvlastníctve vlastníka zapísaného na liste vlastníctva pod poradovým číslom 1, a to žalobcu v 1.
rade, ktorému patrí spoluvlastnícky podiel o veľkosti 9/16; vlastníka zapísaného na liste vlastníctva
pod poradovým číslom 2, a to žalobcu v 2. rade, ktorému patrí spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/16;
vlastníka zapísaného na liste vlastníctva pod poradovým číslom 3, a to žalobcu v 3. rade, ktorému patrí
spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/16; vlastníka zapísaného na liste vlastníctva pod poradovým číslom

4, a to žalobcu v 4. rade, ktorému patrí spoluvlastnícky podiel o veľkosti 5/64; vlastníka zapísaného na
liste vlastníctva pod poradovým číslom 5, a to žalobcu v 5. rade, ktorému patrí spoluvlastnícky podiel o
veľkosti 5/64; vlastníka zapísaného na liste vlastníctva pod poradovým číslom 6, a to žalobcu v 6. rade,
ktorému patrí spoluvlastnícky podiel o veľkosti 5/64; a vlastníka zapísaného na
liste vlastníctva pod poradovým číslom 7, a to žalobcu v 7. rade, ktorému patrí spoluvlastnícky podiel o

veľkosti 5/64; II. Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č. k. 22 C 55/2020-146, zo dňa 7. júla 2021,
sa v treťom výroku mení tak, že vzájomná žaloba žalovaného sa v časti, v ktorej konanie k nej nebolo
zastavené, zamieta; III. Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č. k. 22 C 55/2020-146, zo dňa 7. júla
2021, sa v štvrtom a piatom výroku mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom spoločne a
nerozdielne náhradu trov konania v celosti a to vo výške v akej bude rozhodnuté osobitným uznesením

súdu prvej inštancie; IV. Žalobcom oprávneným spoločne a nerozdielne sa voči žalovanému priznáva
náhrada trov odvolacieho konania v celosti a to vo výške ako bude rozhodnuté súdom prvej inštancie
osobitným uznesením.“ Eventuálne navrhli, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie v prípade, že dospeje k záveru, že nie sú dané dôvody pre zmenu napadnutého
rozsudku.

5. Žalovaný odvolanie nepodal. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril podaním zo dňa 23.8.2021. Pridržiaval
sa svojich predchádzajúcich vyjadrení. Mal za to, že v prvoinštančnom konaní nebolo v žiadnom
prípade žalobcom znemožnené, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, a ani napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nedisponuje

inými vadami, nevychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ani ostatné odvolacie dôvody
uvedené žalobcami v odvolaní nemali podľa žalovaného opodstatnenie a nie sú v podanom odvolaní
riadne a dostatočne podložené. Dôvodil, že v odôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal
so všetkými skutočnosťami, ktoré mali vplyv na jeho rozhodnutie tak, ako to vyžaduje Civilný sporový
poriadok. Namietal, že nie je úlohou žalobcov, aby rozhodli, čo je správne a čo nie je správne. Napríklad

podľa žalovaného nebolo relevantné ich tvrdenie, že žalovaný pribudol na list vlastníctva č. XXXX
nesprávne. Rovnako nepovažoval za odôvodnené a preukázané ich tvrdenie, že by súd prvej inštancie
svojvoľnevôbecneprihliadolnapodľažalobcovsprávneskutkovézisteniasúduažebynevykonalnejaké
dôkazy v priebehu tohto konania. Poukázal na to, že v bodoch 24. a 25. napadnutého rozsudku sakonštatujú len obsahy hospodárskych zmlúv, ktoré boli v konaní ako dôkazy predložené, pričom súd
prvej inštancie tu nevyslovil žiadny svojvoľný názor alebo údajné informácie alebo zistenia. Žalovaný
zotrval na svojom tvrdení už uvádzanom v konaní pred súdom prvej inštancie, že nebolo jeho úlohou

skúmať, ako sa vlastníkom predmetu hospodárskej zmluvy stal Československý štát, teda jeho právny
predchodca, ktorý v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi previedol správu
nehnuteľností na Výstavbu hlavného mesta SSR Bratislavy. Dôvodil, že hospodárske zmluvy majú
všetky zákonom predpokladané náležitosti a nedoloženie ich prílohy po 35 rokoch od ich podpisu nemá
za následok spochybnenie ich obsahu alebo ich neplatnosť. Poukázal na to, že súd prvej inštancie

obe strany sporu na pojednávaní konanom dňa 14.6.2021 oboznámil s obsahom spisov Okresného
súdu Bratislava IV sp. zn. D 883/93, D 1823/93, 65D 318/2018 N, sp. zn. 69 D 522/2018, v ktorom
sa nachádza listina od Generálneho investora Bratislavy, ktorú spomínajú žalobcovia v odvolaní.
Dôvodil, že súd prvej inštancie s jej obsahom strany sporu ústne oboznámil, čo sa uvádza aj na
strane 6 zápisnice z pojednávania. Poukázal na to, že na otázku súdu, či strany sporu považujú za
potrebné bližšie sa oboznámiť s obsahom pripojených dedičských spisov formou ich nahliadnutia v

infocentre konajúceho súdu, obe strany sporu zhodne uviedli, že to nepovažujú za potrebné (strana
7 zápisnice z pojednávania zo dňa 14.6.2021). Titulom, na základe ktorého sa žalovaný považuje za
vlastníka predmetnej nehnuteľnosti, nie je konfiškačná listina, ale v konaní predložené hospodárske
zmluvy a ustanovenie § 2 ods. 5 zákona o majetku obcí. Ďalej dôvodil, že Výstavba hlavného mesta
SSR Bratislavy ako preberajúca organizácia nemohla spochybňovať a kontrolovať vlastnícke právo

Československého štátu. Získala v súlade s predmetom svojej činnosti predmet
hospodárskych zmlúv pre potreby výstavby OS O.. stavba a X. stavba podľa územných
rozhodnutíuvedenýchvhospodárskychzmluvách.VýstavbahlavnéhomestaSSRBratislavynebolatým
subjektom, ktorý riešil majetkovoprávne usporiadanie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti a
ktorý mal k nemu všetky dostupné podklady. Preto bola podľa žalovaného Výstavba hlavného

mesta SSR Bratislavy a následne i Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava dobromyseľní, že im
správaapotomzmenouprávnehoporiadkuSlovenskejrepublikyivlastníckeprávokspornémupozemku
patrí. Navyše tu vybudovali sídlisko, v tejto výstavbe neboli rušení a v priebehu rokov nikto nespochybnil
ich právo na užívanie sporného pozemku. Namietal, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno pre svoje
tvrdenia, že by nadriadené orgány určili, že by bolo potrebné na účinnosť hospodárskych zmlúv nejaké

schvaľovanie, ani svoje tvrdenia neopierajú o žiadne ustanovenia vtedy platných právnych predpisov.
Poukázal na to, že právny predpis s prípadným neschválením zmluvy nadriadeným orgánom nespájal
jej neplatnosť a už vôbec nie absolútnu. Namietal, že žalobcovia v odvolaní len sucho konštatovali, že
hospodárska zmluva odporuje § 16 ods. 4 citovanej vyhlášky, no vôbec nevysvetlili, v čom
tento odpor spočíva, ani neodkázali na nejaké ustanovenie zákona, ktoré by prípadné porušenie tohto

ustanovenia spájalo so sankciou alebo neplatnosťou úkonu, ktorým by sa uskutočňoval prevod správy
mimo stanovené obdobie. Zároveň žalobcovia podľa žalovaného vôbec nepreukázali, že by v tomto
prípadeišloonakladaniesnárodnýmmajetkommimojehoobvykléhospodárenie.Vtomtoprípadenejde
o neobvyklé hospodárenie Obvodného národného výboru s národným majetkom, Výstavba hlavného
mesta SR Bratislavy bola zriadená práve za účelom realizovania výstavby sídlisk a

s tým spojenej infraštruktúry a preto bolo potrebné upraviť vzťah k pozemkom, na ktorých sa sídlisko
O. malo budovať. Uviedol, že rozsudok a jeho odôvodnenie neporušuje práva žalobcov na spravodlivý
proces, nie je ho možné považovať za prekvapivý. Poukázal na to, že zápisy do pozemkových kníh,
teda do pozemnoknižných vložiek prebiehali len do roku 1964. Dňa 1.4.1964 nadobudol účinnosť zákon
o evidencií nehnuteľností, podľa ktorého prevod vlastníckeho práva po tomto termíne nebolo možné už

zapísať do PK vložky č. XXX (v § 10 ods. 2 citovaného zákona). V tom čase (od roku 1950) nebol
povinný zápis prevodu vlastníckeho práva ani do evidencie katastra nehnuteľností. Poukázal na to,
že samotní žalobcovia neboli nepretržite od roku 1925 vedení v evidencií katastra nehnuteľností ako
vlastníci,keďžezápisydoPKvložiekbolipozastavenéalistvlastníctvanemaližalobcoviazaloženýaždo
roku 1996. Poukázal na to, že po poručiteľke Márii Bohunskej, zomrelej dňa 7.4.1974, prebehlo dedičské

konanie až v roku 1993 právoplatné v roku 1994, pričom list vlastníctva č. XXXX k spornému pozemku
dovtedy vôbec nebol v evidencií katastra nehnuteľností založený. Z toho dôvodu podľa žalovaného
nebolo zrejmé, ako mohli byť žalobcovia držiteľmi, či užívateľmi sporného pozemku, keď k dedičskému
konaniu o spornom pozemku došlo po takmer 20 rokoch od smrti jednej zo spoluvlastníkov a medzitým
na ňom bolo vybudované sídlisko, teda právny predchodca i hlavné mesto roky nerušene sporný

pozemokužívali.Uviedol,žeod1.1.1951bolzákonomč.141/1950Zb.Občianskyzákonník(tzv.stredný)
zrušený intabulačný princíp a ani zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník nevyžadoval zápis do
evidencie katastra nehnuteľností, aby došlo k zmene vlastníckeho práva, dochádzalo k nej už samotnou
listinou spôsobilou na vznik, zmenu alebo zánik vlastníckeho práva. Preto prevod vlastníckeho právazo žalobcov, resp. ich právnych predchodcov k predmetnej nehnuteľnosti nebolo
potrebné zaregistrovať v evidencií katastra nehnuteľností. Dôvodil, že pre posúdenie vlastníckeho práva
žalovaného nebolo potrebné skúmať konfiškačnú listinu, ani rozhodnutie NVB č. Pôd. XXXX/XXX/X-

XX, zo dňa 6.5.1986. Žalovaný odvodzoval svoje vlastnícke právo nie od konfiškačných listín, ale od
predložených hospodárskych zmlúv (spolu s geometrickými plánmi založenými v súdnom spise), ktoré
sú platné a účinné a uzatvorené v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi.
Prvostupňový súd (správne prvoinštančný súd - poznámka odvolacieho súdu) spomína konfiškačné
rozhodnutie, prípadne potvrdenie NVB len z dôvodu, že sú uvádzané v predložených hospodárskych

zmluvách, pričom ale samotné odôvodnenie existencie vlastníckeho práva žalovaného je podľa súdu
založené na spomínaných hospodárskych zmluvách a nevychádza zo samotnej konfiškácie. Uviedol, že
súd prvej inštancie netvrdí, že ku konfiškovaniu sporného pozemku došlo potvrdením, či iným úkonom
národného výboru v 80. rokoch. Preto na vlastnícke právo hlavného mesta nemá vplyv, že tieto listiny
neboli súdu predložené. Namietal, že žalobcovia svoju argumentáciu v odvolaní opierajú o konfiškáciu
a potvrdenie NVB z roku 1986 (ktoré má pravdepodobne len potvrdzovať skutočnosti, ktoré sa stali po

2. svetovej vojne v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi a nemá byť samotnou konfiškačnou
listinou), ktoré neboli predmetom súdneho spisu a riešia ich údajný obsah, či platnosť alebo neplatnosť,
pričomtietolistinybymalilenpodpornýcharakterkprevoduvlastníckehoprávanažalovaného.Poukázal
na to, že súdu prvej inštancie predložil snímku z katastrálnej mapy, na ktorej je vyznačený priebeh
celého pôvodného PK pozemku pare. č. XXXX - vinohrad v hone vo výmere 1939 m2, zapísaného v

PK vložke č. XXX, pôvodne k. ú. O.. Tvrdil, že žalobcovia zle interpretujú (nie súd) a prekrúcajú i obsah
listu Generálneho investora Bratislavy z roku 1991 založeného v dedičskom
spise D 883/93. Jeho obsah práve podporuje tvrdenia a vlastnícke právo žalovaného. Poukázal na to,
že Ladislav Bohunský si uplatnil nárok podľa reštitučného zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde
a inému poľnohospodárskemu majetku (bol si vedomý, že nedrží a neužíva pozemok) a jeho nároku

bolo vyhovené. Keďže už v čase rozhodovania o reštitučnom nároku bola predmetná
nehnuteľnosť zastavaná sídliskom, nemohlo dôjsť k jej vydaniu oprávnenej osobe. Dôvodil, že ak došlo
k finančnej kompenzácií zo strany štátu za pozemok odobraný štátom v rozhodnom období a žalobcovia
napriek tomu majú zapísané v evidencií katastra vlastnícke právo k takémuto pozemku,
tak došlo k bezdôvodnému obohateniu žalobcov. Vzhľadom na množstvo pozemkov v katastrálnych

územiach Bratislavy a na právnu úpravu platnú pred rokom 1989, žalovaný stále nachádza podklady
a listiny preukazujúce jeho vlastnícke právo k nehnuteľnostiam a postupne ich eviduje aj v evidencií
katastra nehnuteľností, pričom nezaložený list vlastníctva nemá vplyv na existenciu tohto vlastníckeho
práva. Uviedol, že vydržaniu vlastníckeho práva nebráni skutočnosť, že pozemky, ktoré sú predmetom
vydržania majú v katastri založené listy vlastníctva. Nestotožnil sa s tvrdeniami žalobcov, že od 1.1.1993

boli zapísaní v katastri nehnuteľností ako vlastníci predmetnej nehnuteľnosti. Podľa údajov v dedičskom
spise sp. zn. D 883/93 bol predmetom dedičstva PK pozemok parc. č. XXXX - vinica o výmere 1939 m2,
zapísaný v PK vložke č. XXX, k. ú. O., čiže list vlastníctva v tom čase založený nebol a toto uznesenie
nadobudlo právoplatnosť až dňa 24.11.1994 v spojení s opravným uznesením zo dňa 10.12.1997, č. k.
D 883/93-32. Zároveň z listu vlastníctva č. XXXX vyplýva, že toto uznesenie bolo do evidencie katastra

nehnuteľností zapísané až v roku 1996 - položkou výkazu zmien č. Vz XX/XX. Čiže vydržacia doba
žalobcov 10 rokov uvádzaná v odvolaní nemohla uplynúť, keďže list vlastníctva č. XXXX bol založený až
položkou výkazu zmien č. XX/XX, teda v roku 1996, pričom duplicita vlastníctva sporného pozemku bola
zapísaná v roku 2004. Uzavrel, že odvolacie dôvody tvrdené žalobcami neboli preukázané a nie je dôvod
nazmenu,čizrušenievydanéhorozsudkusúduprvéhostupňa.Žalovanýpovažovalnapadnutýrozsudok

súdu prvého stupňa za vecne správny a stotožňujúc sa s právnou argumentáciou v ňom uvedenou
navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok potvrdiť.

6. Vo svojom vyjadrení zo dňa 10.9.2021 žalobcovia zopakovali skutkový stav prejednávaného sporu,
ako aj ich argumentáciu už uvedenú v konaní pred súdom prvej inštancie a v odvolaní. Dodali, že je

pravdou, že v súdnom spise niet žiadneho dôkazu k tomu, že by štát od žalobcov (derivatívne) alebo po
žalobcoch (originárne) nadobudol vlastnícke právo. Konštatovali, že je tomu tak preto, lebo štát takéto
vlastnícke právo k parcele E-KN č. XXXX nenadobudol. Uviedli, že tieto otázky učinil predmetom sporu
proti vôli oboch strán súd prvej inštancie svojou neprípustnou ingerenciou v prospech žalovaného, a
to až prvýkrát v napadnutom rozsudku, čím žalobcom znemožnil účinne

sa v danom ohľade brániť a produkovať ďalšie prostriedky procesného
útoku a procesnej obrany. Dôvodili, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku zaťažil žalobcov
v rozpore s negatívnou dôkaznou teóriou preukazovaním neexistencie konfiškačného rozhodnutia,
čo učiniť vôbec nemal. Namietali neprípustnosť až vo vyjadrení žalovaného k odvolaniu prvýkrátuplatneného nového skutkového tvrdenia žalovaného k potvrdeniu NVB č. K.. XXXX/XXX/X-XX, zo dňa
6.5.1986, že takéto potvrdenie údajne: „má pravdepodobne len potvrdzovať skutočnosti, ktoré nastali
po 2. svetovej vojne v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi a nemá byť samotnou

konfiškačnou listinou“. Toto nové skutkové tvrdenie zároveň považovali za nepravdivé. Dôvodili, že ide
o zmenu doterajších skutkových tvrdení žalovaného, na ktoré sa neprihliada, pričom samotný žalovaný
v konaní neustále poukazoval na obdobie po zrušení intabulačného princípu a až po zrušení zápisov
do pozemkových kníh (teda na obdobie po roku 1964). Namietali, že žalovaný nedôvodne bagatelizuje
vady oboch hospodárskych zmlúv spôsobujúce nielen ich neúčinnosť, ale aj ich absolútnu neplatnosť.

Zároveň, že žalovaný nepravdivo, nedôvodne a neprípustnými novotami usiluje relativizovať od roku
1925 kontinuálne zapísané vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcov. Žalobcovia zotrvali ma
podanom odvolaní a v ňom uvedenom odvolacom návrhu.

7.Vosvojomvyjadrenízodňa7.10.2021žalovanýnadrámecsvojejužuvedenejargumentácienamietal,
že žalobcovia si vykladajú jeho vyjadrenia tak, ako sa im to hodí. V konaní nebolo

preukázané, že by si žalovaný mal byť zjavne vedomý toho, že štát nikdy nebol vlastníkom sporného
pozemku. Namietal tiež, že žalobcovia (bez doloženia dôkazov) mali za to, že sa mali stať vlastníkmi
spornej nehnuteľnosti dokonca vydržaním vlastníckeho práva. Táto skutočnosť však nebola predmetom
súdneho konania, ani dokazovania a žalobcovia vydržanie ich vlastníckeho práva spomínajú až po
uplynutí lehoty na podanie odvolania.

8. Ďalšie vyjadrenia sporové strany nepodali.

9. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže

neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať
dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobcov nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. júla
2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom
(§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi,
rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu
prvej inštancie však odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné.

10.Prirozhodovanívychádzalzvyššieuvedenýchzákonnýchustanovení. Rozhodujúcimpreposúdenie

vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovanímsúdomprvejinštancieaktorétedanepochybneexistovalivčasevyhláseniajehorozsudku.
Odvolatelia v odvolaní neuvádzali podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

11. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v
rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 a nasl. C.s.p.) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. l C.s.p.) a na
ich základe dospel k správnym skutkovým záverom, následne k správnym právnym záverom, ktoré v
napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). V postupe súdu prvej inštancie z

hľadiska procesnoprávneho neboli zistené žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci samej, na ktorú by musel odvolací súd prihliadať aj bez namietania stranou sporu (§ 380 ods. 2
C.s.p.).

12. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že v prejednávanom spore bolo

preukázané vlastnícke právo žalovaného k predmetnej nehnuteľnosti, a to z nasledovných dôvodov. Z
obsahu Hospodárskej zmluvy zo dňa 1.4.1987 vyplynulo, že v dôsledku potreby výstavby Obytného
súboru O. stavba došlo k záberu (okrem iného) pozemku v užívaní JRD O. - (v tom čase) k. ú. O.,
parc. č. XXXX - vinohrad, výmera 1938 m2, vl. č. XXX, záber 1556 m2 (diel XX), pričom v predmetnej
zmluve sa výslovne uvádza, že ide o konfiškované pozemky. Na základe uvedenej zmluvy Obvodný

národný výbor - odbor MHD a poľnohospodárstva previedol správu národného majetku na Výstavbu hl.
mesta SSR Bratislavy - právneho predchodcu žalovaného (č. l. 88 a 89 spisu). Z obsahu Hospodárskej
zmluvy zo dňa 1.4.1987, č. XX-XXXXX/Ži, vyplynulo, že v dôsledku potreby výstavby Obytného súboru
O.. stavba došlo k záberu pozemku v užívaní JRD O. - (v tom čase) k. ú. O., parc. č. XXXX -vinohrad, výmera 1938 m2, vl. č. XXX, záber 56 m2 a záber 327 m2, pričom v predmetnej zmluve sa
výslovne uvádza, že ide o konfiškát podľa potvrdenia NVB č. Pôd. XXXX/XXX/X-XX, zo dňa 6.5.1986.
Na základe uvedenej zmluvy Obvodný národný výbor - odbor MHD a poľnohospodárstva previedol

správu národného majetku na Výstavbu hl. mesta SSR Bratislavy (č. l. 90 a 91 spisu). Následne v
roku 1991 prešlo vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti na Hlavné mesto Slovenskej republiky
Bratislava (na žalovaného), a to na základe ustanovenia § 2 ods. 5 zákona o majetku obcí, podľa
ktorého nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo
hospodáreniaStavoinveste,bývalejVýstavbehlavnéhomestaSlovenskejrepublikyBratislavyabývalým

okresným národným výborom za účelom zabezpečenia systému komplexnej bytovej výstavby, účelovej
investičnej výstavby a individuálnej bytovej výstavby, prechádzajú do vlastníctva obce, na území ktorej
sanachádzajú,okremčastimajetku,ktorýsapodľa§3písm.e)af)tohtozákonanestávamajetkomobce
(pričom v prejednávanej právnej veci predmetná nehnuteľnosť nespadá pod výnimku podľa § 3 písm.
e/ a f/ citovaného zákona). Na základe uvedeného sa tak odvolací súd stotožnil s právnym záverom
súdu prvej inštancie, že vlastníkom predmetných nehnuteľností je žalovaný. Nad rámec uvedeného

odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) prvá veta zákona o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, podľa ktorého pozemky alebo ich časti nemožno
vydať v prípade, že pozemok bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu
alebo inej právnickej osoby zastavaný. Z citovaného ustanovenia je tak zrejmé, že už v rámci nápravy
majetkovýchkrívd(tzv.reštitúcii),čižeobnovovaniapôvodnéhostavuvlastníckehoprávakonfiškovaných

pozemkov,nebolomožnépredmetnénehnuteľnostivydaťprávnympredchodcomžalobcov,atedaprávni
predchodcovia sa ani nemohli stať vlastníkmi predmetných nehnuteľností. Z toho dôvodu tak nemohlo
ani prejsť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na žalobcov.

13. Žalobcovia pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolaní namietali, že predmetná nehnuteľnosť

nebolakonfiškovaná,atedanemohlaprejsťdovlastníctvaštátu,alenaďalejbolavovlastníctveprávnych
predchodcov žalobcov. Odvolací súd uvádza, že samotné rozhodnutie o konfiškácii v konaní pred súdom
prvej inštancie strany sporu nepredložili, nemali ho k dispozícií, preto súd
prvej inštancie vychádzal aj z ďalších predložených dôkazov (č. 15 ods. 1 a § 191
ods. 1 C.s.p.: Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na

ktorých spočíva tento zákon. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo.). V jednej z listín Generálneho investora Bratislavy nachádzajúcej sa v dedičskom spise sp.
zn. D 883/93, zo dňa 20.9.1991, sa uvádza, že štátom došlo k záberu parcely p. X. G. č. XXXX a
č. XXXX, k. ú. O., na výstavbu Obytného súboru O. O. na základe potvrdenia vydaného Národným

výboromhl.mestaSRBratislavyotom,žepredmetnéparcelysúkonfiškátom.Nakoľkovydanieparcielin
naturapremedzičasomrealizovanúvýstavbunebolomožné,podmienkouuplatnenianárokunafinančnú
náhradu malo byť písomné uplatnenie finančnej náhrady na príslušnom ústrednom orgáne štátnej
správy. Následne rozhodnutím Pozemkového úradu Bratislava mesto č. j. 230/92, zo dňa 2.3.1993,
právoplatným dňa 5.4.1993, bola X. G. priznaná náhrada za pozemok parc. č. XXXX, ktoré podľa zákona

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku nemožno vydať v zmysle
nariadenie vlády č. 75/1993 Z. z., ktorým sa podrobnejšie upravuje postup pri uplatňovaní a vyporiadaní
reštitučných nárokov k poľnohospodárskemu majetku, a to finančná náhrada vo výške 3.217,50
Sk. Odvolací súd preto (zhodne so súdom prvej inštancie) konštatuje, že predmetné nehnuteľnosti, s
ohľadomnavšetkypreukázanéskutočnosti,bolispravdepodobnosťouhraničiacousistotoukonfiškátmi.

Na predmetnom závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že v listine Okresného úradu Bratislava
adresovanej X. G. (nachádzajúca sa v dedičskom spise sp. zn. D 883/93, v dedičskej veci po
poručiteľke S. G., rod. H.), sa uvádza, že H. G. (právny predchodca žalobcu v 1. rade) nie je totožný s
H. G., ktorému bola vyslovená konfiškácia, pričom na základe tohto podľa Okresného úradu Bratislava,
parc. č. XXXX a č. XXXX, k. ú. O., nemali byť konfiškátmi. Odvolací súd udáva, že uvedené strohé

konštatovanie Okresného úradu Bratislava (navyše v liste, ktorý bol len odpoveďou na žiadosť p. X. G.)
nemôže mať také právne účinky, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že predmetné
parcely v skutočnosti neboli konfiškované, najmä ak z ostatných vykonaných dôkazov uvedených vyššie
vyplýva opačný záver. Zároveň sa podľa odvolacieho súdu možno domnievať, že úmyslom Okresného
úradu v Bratislave (vzhľadom na celkový obsah a kontext listu) bolo zrejme konštatovať, že predmetné

parcely neboli pozemkami vo vlastníctve H. G., narodeného v roku XXXX, obyvateľa J., od ktorého by
boli následne konfiškované. Z uvedeného dôvodu tak odvolací súd vyhodnotil túto odvolaciu námietku
žalobcov ako bezpredmetnú.14. Čo sa týka námietky žalobcov uvádzanej v odvolaní, že súd prvej inštancie mal odkázať na žalobcom
neznámu listinu od Generálneho investora Bratislavy v dedičskom spise sp. zn. D 883/93, zo dňa
20.9.1991, v ktorej sa podľa súdu prvej inštancie údajne „uvádza, že došlo k záberu parcely p. X. G.

štátom č. XXXX a č. XXXX, k.ú. O., na výstavbu O. O., na základe potvrdenia vydaného Národným
výborom hl. mesta SR Bratislavy o tom, že predmetné parcely sú konfiškátom“, odvolací súd uvádza,
že táto listina sa skutočne nachádza v predmetnom dedičskom spise, a to na č. l. 18. Žalovaný zároveň
správne konštatoval, že súd prvej inštancie tento listinný dôkaz oboznamoval (ako aj obsah dedičských
spisov), čo je zrejmé nielen zo zvukového záznamu z pojednávania zo dňa 14.6.2021, ale aj zo zápisnice

o pojednávaní z tohto dňa (č. l. 140 spisu). Žalovaný tiež správne poukázal na to, že obe strany sporu
na otázku súdu zhodne uviedli, že nepovažujú za potrebné osobitne sa s celým obsahom týchto spisov
oboznamovať. Preto aj túto odvolaciu námietku žalobcov odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

15. K ďalšej odvolacej námietke žalobcov týkajúcej sa následného schválenia hospodárskych zmlúv
nadriadeným orgánom, odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie poukazuje na ustanovenie

§ 16 ods. 5 vyhlášky o správe národného majetku účinnej do 30.6.1988, podľa ktorého ustanovenia na
účinnosť hospodárskej zmluvy nebolo potrebné schválenie nadriadených orgánov štátnej organizácie,
iba ak tak nadriadené orgány určia. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že schválenie hospodárskej
zmluvy nadriadenými orgánmi štátnej organizácie v zásade nebolo potrebné, pričom jedinou výnimkou
bolo, že by nadriadené orgány určili, že je potrebné schválenie. V súvislosti s tzv. negatívnou dôkaznou

teóriou (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.5.2010, sp. zn. 6 Cdo
81/2010) nemožno od žalovaného požadovať preukázanie skutočnosti, že nadriadené orgány neurčili,
že na účinnosť predmetných hospodárskych zmlúv sa vyžaduje súhlas nadriadených orgánov. Dôkazné
bremeno preto bolo na žalobcoch, ktorí však žiadnym spôsobom nepreukázali, že by nadriadené
orgány určili, že na účinnosť hospodárskych zmlúv bolo takéto následné schválenie potrebné, na čo

správne poukázal aj žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
(predovšetkým na dikciu uvedeného ustanovenia vyhlášky o správe národného majetku) tak súd prvej
inštancie dospel k správnemu záveru, že na schválenie predmetných zmlúv sa súhlas nadriadeného
orgánu nevyžadoval. Žalobcovia v odvolaní tiež tvrdili, že na uplatnenie výnimky zo schválenia
nadriadeným orgánom sa údajne vyžadovalo, aby oba nadriadené orgány výslovne „určili“, že pre

účinnosť konkrétnej hospodárskej zmluvy sa nevyžaduje jej schválenie takýmito nadriadenými orgánmi,
čo sa nestalo. Odvolací súd oponuje, že žalobcovia žiadnym spôsobom nekonkretizovali, na základe
akých príslušných ustanovení takto mali nadriadené orgány postupovať, nakoľko zo samotného znenia
uvedeného ustanovenia, ako ani iných ustanovení citovaného zákona, takýto záver žiadnym spôsobom
nevyplýva. Preto odvolací súd vyhodnotil aj túto odvolaciu námietku žalobcov ako nedôvodnú.

16. Žalobcovia ďalej namietali, že súd prvej inštancie videl svojvoľne nesprávne, že žalovaný by
mal vydržať vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Odvolací súd pripomína, že otázku
týkajúcu sa eventuálneho vydržania predmetných nehnuteľností žalovaným súd prvej inštancie uviedol
ako podporný argument pre prípad, že by nemal za preukázané nadobudnutie vlastníckeho práva

žalovaného k predmetnej nehnuteľnosti na základe zmlúv a zo zákona. Pre úplnosť však odvolací súd
dodáva, že žalobcovia v konaní pred súdom prvej inštancie celý čas odvodzovali svoje vlastníctvo k
predmetnej nehnuteľnosti od ich spoločných právnych predchodcov (predkov), a to od manželov H.
G. st. (narodený dňa XX.XX.XXXX, zomrel dňa X.X.XXXX) a S. G., rod. H. (narodená dňa X.X.XXXX,
zomrela dňa X.X.XXXX), pričom H. G. st. a S. G. nadobudli, každý v polovici, vlastnícke právo k parcele

PKN č. XXXX (t. j. vrátane parcely E-KN č. XXXX) na základe „kúpnopredajnej zmluvy“
zo dňa 19.12.1925, zápisom vkladu do PKV č. XXX, ku ktorému došlo dňa 22.5.1926, pod č. d. XXXX
(viď vyššie). Žalobcovia však v prvoinštančnom konaní netvrdili, uviedli to až vo svojom odvolaní, na čo
odvolací súd nemohol prihliadnuť s poukazom na ustanovenie § 366 C.s.p. (novoty v odvolacom konaní).

17. Odvolací súd zároveň považuje za potrebné poukázať na správne tvrdenie žalovaného vo vyjadrení
k odvolaniu žalobcov, že Ladislav Bohunský si uplatnil nárok podľa reštitučného zákona o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, čím si bol nesporne vedomý
skutočnosti, že nedrží a neužíva predmetný pozemok, pričom jeho kompenzačnému nároku aj bolo
vyhovené. Keďže už v čase rozhodovania o tomto reštitučnom nároku bola predmetná nehnuteľnosť

zastavaná výstavbou sídliska, nemohlo dôjsť k jej vydaniu osobe uplatňujúcej si reštitučný nárok ako
osobeoprávnenej.Zároveňžalovanýsprávnekonštatoval,žeakdošlokfinančnejkompenzáciízostrany
štátu za pozemok odobraný štátom v rozhodnom období a žalobcovia napriek tomu majú zapísanév evidencií katastra vlastnícke právo k takémuto pozemku, tak došlo k bezdôvodnému obohateniu
žalobcov.

18. Zároveň súd uznáva aj správnosť ďalšej argumentácie žalovaného, že súd prvej inštancie jeho
vlastnícke právo odvodzuje z predložených hospodárskych zmlúv a nie z
konfiškačného rozhodnutia, ktorého existencia vyplýva „len“ z potvrdenia orgánov verejnej moci v rámci
prípravy výstavby sídliska O.. V tejto súvislosti žalobcovia v odvolaní namietali, že žalovaný prvýkrát až
v jeho vyjadrení k odvolaniu uviedol nové skutkové tvrdenie, že „potvrdenie NVB č. Pôd. XXXX/XXX/X-

XX, zo dňa 6.5.1986, má pravdepodobne len potvrdzovať skutočnosti, ktoré nastali po 2. svetovej vojne
v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi a nemá byť samotnou konfiškačnou listinou“ s tým, že toto
nové skutkové tvrdenie považovali za nepravdivé. Odvolací súd, považujúc aj túto odvolaciu námietku
žalobcov za neopodstatnenú podotýka, že z odôvodnenia tejto odvolacej námietky nie je zrejmé, aké
nové skutočnosti mal žalovaný týmto vyjadrením tvrdiť.

19. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že odvolacie dôvody uvedené
žalobcami v ich odvolaní podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci), neboli naplnené.

20. Žalobcovia tiež v odvolaní namietali, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.). Odvolací súd (ako už uviedol vyššie)
dospel na základe vykonaných dôkazov k rovnakým skutkovým zisteniam, ako súd prvej inštancie. Z
toho dôvodu tento odvolací dôvod žalobcov považoval za nedôvodný. Pre úplnosť je namieste doplniť,

že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe
starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich
komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia §
191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo

uviedli sporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi,
ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia
dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov
(napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.).

21. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. žalobcovia stručne odôvodňovali aj tým, že
skutkové zistenia súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku sú nesprávne, svojvoľné a súčasne
prekvapivé pre žalobcov. Odvolací súd k uvedenému uvádza, že takto vymedzené dôvody tzv.
prekvapivosť rozhodnutia súdu prvej inštancie nezakladajú. O prekvapivé
rozhodnutie totiž ide vtedy, ak súd použije inú právnu normu pri právnom posúdení veci (ktorá doposiaľ

použitá nebola a ktorá je pre danú vec rozhodujúca) a súčasne, dotknutej sporovej strane sa k jej požitiu
neumožní vyjadriť sa. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd (nie súd
prvej inštancie) založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za
súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu,
nemá strana sporu možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy,

ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné.
V danom prípade rozhodnutie súdu prvej inštancie nevyznieva prekvapujúco, ani nečakane. Predmetom
sporu bola právna otázka určenia vlastníckeho práva predmetnej nehnuteľnosti, pričom žalobcom bol v
konaní zo strany súdu prvej inštancie daný dostatok priestoru obhajovať svoj právny názor v tejto otázke.
Samotná skutočnosť, že žalobcovia nesúhlasili s tým, ako súd prvej inštancie zistil skutkový stav sporu,

nerobí toto rozhodnutie prekvapivým.

22. K ostatnej z odvolania vyabstrahovanej námietke žalobcov, že napadnuté rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd dodáva, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej vecis odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu
prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

23. Odvolací súd dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovuvádzanýchstranousporu,čosanepochybne
v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa
25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 17.6.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008].

24. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami

sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolatelia, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos

VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

25. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. (v znení účinnom od
1.7.2023)ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštancievlehotedo60dnípoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

26. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods.

10 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).