Rozsudok – Zmluva o dielo ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, January 22, 2026

Súd: Mestský súd Bratislava III
Spisová značka: 62Cb/144/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1324208555
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Krajči

ECLI: ECLI:SK:MSBA3:2026:1324208555.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

62Cb/144/2024

Mestský súd Bratislava III sudcom JUDr. Milanom Krajčim v spore žalobcu: A. B. (B.), nar. XX. XXXXX
XXXX, bytom C. XXXX/X, XXX XX C., zastúpeného D. B. E., nar. X. XXXXXXXX XXXX, bytom F. XX,
XXX XX G., proti žalovanému: BAUMeister s. r. o., so sídlom Klincová 39, 821 08 Bratislava – mestská
časť Ružinov, IČO: 54 427 142, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Michal Štefuriak, s. r. o.,

so sídlom Kazanská 12152/3, 821 06 Bratislava – mestská časť Podunajské Biskupice, IČO: 57 070
741, o zaplatenie 2.175,-- eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

62Cb/144/2024

I. Žalobu zamieta.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou zo 7. novembra 2024 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu
sumu 2.175,-- eur s príslušenstvom.

2. Žalobný návrh odôvodnil žalobca tým, že pre žalovaného vykonal vodárenské práce na mieste H. XX-
XX-XX I. H.. Žalobca dielo vykonal a za vykonanie diela vystavil žalovanému faktúru na sumu 2.175,--
eur, ktorú žalovaný eviduje v účtovníctve, avšak ju žalobcovi neuhradil, a to napriek predžalobnej výzve
žalobcu.

2.1. K žalobe žalobca pripojil faktúru č. 22VF00009 a predžalobnú výzvu z 1. októbra 2024.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe z 11. marca 2025 navrhol žalobu žalobcu zamietnuť.
3.1. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobca nemohol dodať deklarované práce,
keďže nedisponuje potrebnou kvalifikáciou, keď nedisponuje živnostenským oprávnením v oblasti
vodoinštalatérstva a kúrenárstva. Žalovaný ďalej uviedol, že žiadna objednávka na fakturované práce
neexistuje a tvrdenie žalobcu o dodaní prác bez riadnych dôkazných prostriedkov nemá logický

a ani vecný podklad. Spolupráca medzi stranami bola ukončená ešte v septembri 2022, pričom
všetky finančné nároky medzi stranami boli vysporiadané. Žalovaný poprel skutkové tvrdenia žalobcu
o objednávke prác na základe ústne uzatvorenej objednávky. K faktúre žalobcu žalovaný uviedol, žetáto je jednostranným úkonom urobeným žalobcom bez jej akceptovania žalovaným a bez deklarovania
reálneho dodania služieb.

4. Žalobca v replike z 25. marca 2025 uviedol, že žalovaný nepoprel jeho skutkové tvrdenia o tom,
že na mieste dodania H. J. XX-XX-XX, C. (v žalobe bolo nesprávne uvedené Trnava) vykonával pre
neho práce. Žalobca vo svojej replike poukázal na to, že zmluva o dielo nemusí mať písomnú formu.
K realizácii prác žalobca uviedol, že jeho činnosť spočívala v demontáži rúr, ich čistení a osadení,
v sekacích prácach a podobne. Žalobca uviedol, že žalovaný mu uhradil faktúry č. 22FV00008 a č.

22FV00010, v prípade ktorých išlo o totožné práce. Podľa žalobcu je jednoznačne preukázané, že medzi
stranami bola dohodnutá cena diela v sume 10,-- eur na hodinu.
4.1. K replike žalobca pripojil faktúry č. 22VF00008 a č. 22VF00010.

5. Žalovaný v duplike z 22. apríla 2025 uviedol, že žalobca nepreukázal dohodu o podstatných
náležitostiach zmluvy o dielo, t. j. o predmete diela a cene diela, bez ktorých je zmluva o dielo neplatná.

Žalobca v replike uviedol, že mal vykonávať určité práce, avšak faktúra žalobcu bola vystavená za
dodanie iných (vodárenských) prác. Podľa žalovaného žalobca po skončení spolupráce vystavil účelovú
faktúru, ktorou sa domáha získania neoprávneného finančného prospechu. Nárok žalobcu označil
žalovaný za nedôvodný a nepreukázaný, keď doplnil, že dôkazné bremeno je na žalobcovi, aby súdu
preukázal dodanie diela.

6. Na prejednanie sporu nariadil súd pojednávanie na termín 22. januára 2026 o 12:30 hod. (po
uskutočnení skorších pojednávaní vo veci v dňoch 12. augusta 2025 a 23. októbra 2025), na ktoré sa
dostavili žalobca a zástupcovia strán sporu.

7. Podľa ustanovenia § 536 ods. 1 Obchodného zákonníka, zmluvou o dielo sa zaväzuje zhotoviteľ
vykonať určité dielo a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť cenu za jeho vykonanie.
7.1. Dielom sa rozumie zhotovenie určitej veci, pokiaľ nespadá pod kúpnu zmluvu, montáž určitej veci,
jej údržba, vykonanie dohodnutej opravy alebo úpravy určitej veci alebo hmotne zachytený výsledok
inej činnosti. Dielom sa rozumie vždy zhotovenie, montáž, údržba, oprava alebo úprava stavby alebo

jej časti (ods. 2).
7.2. Podľa ustanovenia § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka, objednávateľ je povinný zaplatiť
zhotoviteľovi cenu v čase dojednanom v zmluve. Pokiaľ zo zmluvy alebo z tohto zákona nevyplýva niečo
iné, vzniká nárok na cenu vykonaním diela.
7.3. Podľa ustanovenia § 555 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak zmluva nezahŕňa povinnosť zhotoviteľa

predmet diela odoslať, splní zhotoviteľ svoju povinnosť vykonať dielo, ak umožní objednávateľovi
nakladať s predmetom diela riadne vykonaným v mieste ustanovenom v § 554. Ak záväzok zhotoviteľa
zahŕňa vykonať montáž ním zhotovenej, opravenej alebo upravenej veci, je záväzok splnený riadnym
vykonaním tejto montáže.

8. Z vykonaného dokazovania dospel súd k nasledovným skutkovým zisteniam:
8.1. Dňa 1. októbra 2022 vystavil žalobca na žalovaného faktúru č. 22VF00009 na sumu 2.175,-- eur so
splatnosťou15.októbra2022spredmetomfakturácie217,5hodínzaprácepodľaobjednávky–H.J.XX-
XX-XX, C.. Dňa 1. októbra 2022 vystavil žalobca na žalovaného faktúru č. 22VF00010 na sumu 615,--
eur so splatnosťou 15. októbra 2022 s predmetom fakturácie 61,5 hodín za práce podľa objednávky –

H. J. XX-XX-XX, Bratislava.
8.2. Výzvou z 1. októbra 2024, ktorá sa dostala do dispozičnej sféry žalovaného dňa 8. októbra 2024,
vyzval žalobca žalovaného na úhradu sumy 2.175,-- eur do 7 dní od doručenia výzvy.
8.3. Žalobca v rámci svojho výsluchu uskutočneného na pojednávaní dňa 12. augusta 2025 uviedol, že
konateľažalovanéhopoznádlhodobo,žalovanýmudávalprácu,onrobilvšetkypráce,ktorémužalovaný

zadal. Žalovaný mu žiadne práce nereklamoval. Medzi ním a žalovaným bola uzavretá ústna zmluva,
pričom k predmetu činnosti zvýraznil, že robil všetko, čo mu žalovaný povedal. Na stavbe na Trnavskej
ceste robil v mesiacoch júl až október, do 11. októbra a následne už so žalovaným nespolupracoval. So
žalovanýmboldohodnutýnacene9,--eurzahodinuaodroku2022nacene10,--eurzahodinu.Žalobca
uviedol, že za mesiac august mu žalovaný faktúru zaplatil, za mesiac september faktúru nezaplatil a za

mesiac október faktúru zaplatil, ale až po roku, pričom žalovaný mu neuhradenú faktúru nevrátil. Pri
fakturácii vychádzal z ceny 10,-- eur na hodinu a pri vystavení faktúry spočítal odpracované hodiny. Vo
vzťahu k podkladu pre fakturáciu žalobca uviedol, že mal blok on a aj žalovaný, v ktorých sa zapisovali
odpracované hodiny, ktoré si porovnali a potom došlo k vystaveniu faktúry. Pokiaľ ide o vzdelanie,žalobca uviedol, že je vyučený stolár, pričom na Slovensku robil všetky práce, sekacie, aj vodárske,
aké požadoval žalovaný. Žalobca nevedel odpovedať na otázku, či má vedomosť, že na vykonávanie
vodoinštalačných prác musí mať oprávnenie. Vykonané práce žalobca odovzdal konateľovi žalovaného.

Faktúra č. 22VF00009 mala byť za mesiac september a č. 22VF00010 za mesiac október, hoci boli
dátumovo rovnaké. Žalobca uviedol, že už nemá žiadne podklady pre faktúru, keďže sú to skoro 3 roky,
odkedy vykonával práce.
8.4. Konateľ žalovaného, A. A., v rámci svojho výsluchu uskutočneného na pojednávaní dňa 12. augusta
2025 uviedol, že v prípade všetkých, ktorí robili na stavbe, boli odpracované hodiny zaznamenávané

v stavebnom denníku. Čo sa týka diela, menili sa stupačky v bytovom dome. Žalobca mal robiť
demontážne práce, vodoinštalatérske práce nemal robiť. So žalobcom bola dohodnutá cena práce vo
výške 10,-- eur za hodinu. Žalobca spravil demontáž, napísal si hodiny, ktoré skontroloval. Faktúru
č. 22VF00009 žalovaný neeviduje v účtovníctve, nemá ju ako zaplatiť, lebo ju nemá. K faktúre č.
22VF00010 na sumu 615,-- eur uviedol, že na nej nebolo uvedené žiadne obdobie, bola to faktúra
vystavená podľa hodín, hodinovej sadzby, údaje na nej sedeli, a preto ju zaplatil. Žalovaný ukončil práce

na stavbe v septembri. Žiadne práce vykonané žalobcom nereklamoval, keďže boli vykonané riadne. Vo
vzťahu k vodoinštalačným prácam uviedol, že tieto neboli predmetom záväzku medzi stranami, žalobca
mal vykonávať len demontážne a pomocné práce, pričom všetky záväzky voči žalobcovi má žalovaný
vysporiadané.
8.5. Svedok F. D. v rámci svojho výsluchu uskutočneného na pojednávaní dňa 23. októbra 2025 uviedol,

že pracoval na stavbe ako subdodávateľ pre žalovaného. Na stavbe pracoval aj žalobca, pričom robili
všetko, čo im bolo povedané. A. (konateľ žalovaného - A. A. – pozn. súdu) fungoval na stavbe ako
stavbyvedúci, on zadával práce a aj určoval, kto má čo robiť. Stavebný denník a aj inú dokumentáciu
viedol A.. Žalobca na stavbe robil pomocné práce, odstraňovali sa stupačky, montovali sa nové stupačky
aupratovalosa.Žalobcasanastavbevždyfyzickynachádzal,hocinievždypracoval.Svedokbolplatený

od odpracovaných hodín, ktoré si zapisoval pre svojho šéfa, ten ich schválil a následne svedok vystavil
faktúru, za každý mesiac jednu. Svedok nevedel uviesť presné dni a hodiny, ktoré robil žalobca a nevedel
ani potvrdiť odovzdanie diela žalobcom žalovanému. Svedok doplnil, že on má zaplatené za všetky
práce vykonané na tejto stavbe.

9. Súd konštatuje, že v konaní mal preukázanú existenciu zmluvného vzťahu medzi stranami, keď
z výsluchov strán sporu vyplynulo, že žalobca vykonával stavebné (pomocné) práce pre žalovaného
na stavbe H. J. XX-XX-XX, na ktorej dochádzalo k výmene stupačiek v bytovom dome za dohodnutú
cenu diela vo výške 10,-- eur za hodinu. V tomto smere nemohol súd akceptovať tvrdenia právneho
zástupcu žalovaného týkajúce sa toho, že nebola preukázaná existencia zmluvného vzťahu medzi

stranami, keďže tieto tvrdenia boli v priamom rozpore s obsahom výpovede jeho klienta, ktorý existenciu
zmluvného vzťahu so žalobcom a aj dohodu o cene diela potvrdil.
9.1. Druhou otázkou bolo, či žalobca uplatnený nárok preukázal, a či preukázal realizáciu stavebných
prác pre žalovaného v mesiaci september 2022 v rozsahu 217,5 hodín. Súd konštatuje, že žalobcovi
sa tento nárok (a vykonanie stavebných prác) v konaní nepodarilo preukázať, k čomu v podrobnostiach

uvádza nasledovné:

10. Medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá zmluva o dielo v ústnej forme. K predmetnému
spôsobu kontraktácie je potrebné uviesť, že ak zákon nestanovuje obligatórnu písomnú formu zmluvy,
je zodpovednosťou zmluvných strán, či sa slobodne rozhodnú pre ústnu formu zmluvy alebo písomnú,

pričom v tejto súvislosti musia znášať prípadné riziko dôkaznej núdze v spore, ak si zvolili formu ústnu.
Prejavy vôle zmluvných strán, ktoré nie sú zachytené objektívne poznateľným spôsobom pre tretie
strany (písomnou formou) a ktoré sa stanú v konaní sporné, sú spojené s tzv. dôkaznou núdzou, ktorá
ide na ťarchu strany sporu, ktorá sporný prejav vôle v konaní tvrdí. Zmyslom dôkazného bremena,
ktoré nesie každá strana sporu ohľadom svojich tvrdení, je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i

v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci,
nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať
záveraniopravdivostitvrdeniatejtoskutočnosti,aniotom,žebytátoskutočnosťbolanepravdivá[ktomu
viď aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej v texte len „najvyšší súd v príslušnom
gramatickom tvare) z 29. januára 2025, sp. zn. 9Cdo/13/2024]. Je tak zrejmé, že v prípade ústnej zmluvy

sa môže žalobca dostať do stavu dôkaznej núdze, kedy nebude schopný preukázať uplatnený nárok,
v dôsledku čoho je súd nútený žalobu zamietnuť pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom.
10.1. Rovnako tak súd zvýrazňuje, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť
účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselobyť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu
rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva
pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov

neumožňujúsúduprijaťzáveraniopravdivostitvrdeniatejtoskutočnosti,aniotom,žebytátoskutočnosť
bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý
zexistencietýchtoskutočnostívyvodzujepresebapriaznivéprávnedôsledky;ideotohoúčastníka,ktorý
existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (k tomu viď aj uznesenie najvyššieho súdu z 24. júna 2010, sp.
zn. 5Obo/52/2010). V rámci dokazovania platí zásada, že každá strana musí uniesť dôkazné bremeno

ohľadom svojho tvrdenia; kto tvrdí, dokazuje (affirmanti incumbit probatio). Inak povedané, strana sporu
musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jej tvrdenie za základ svojho rozhodnutia.
Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností
vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o tú stranu sporu, ktorá existenciu takýchto skutočností
tvrdí [k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej v texte len „ústavný súd“
v príslušnom gramatickom tvare) z 21. januára 2015, sp. zn. II. ÚS 38/2015]. V ďalšom z rozhodnutí

ústavný súd uviedol, že strana sporu musí uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa jej tvrdenia; kto tvrdí,
dokazuje. Inak povedané, strana musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jej tvrdenie za
základsvojhorozhodnutia.Taképreukázanietvrdenýchskutočnostíusťažovateľkyzreteľneabsentovalo
(k tomu viď aj uznesenie ústavného súdu z 13. mája 2025, sp. zn. IV. ÚS 235/2025). Tieto východiská
je potrebné aplikovať aj v predmetnom spore na rozhodnutie o žalobe žalobcu.

11. V predmetnej veci si žalobca uplatňoval nárok na zaplatenie ceny diela za 217,5 hodín stavebných
prác, ktoré mal pre žalovaného vykonať. Z tohto dôvodu – v situácii, kedy žalovaný rozsah vykonaných
prác rozporoval - zaťažovalo žalobcu dôkazné bremeno, aby preukázal realizovanie prác v tvrdenom
rozsahu. Medzi stranami sporu nebol výslovne dohodnutý formálny spôsob odovzdávania stavebných

prác realizovaných žalobcom žalovanému napr. vo forme odovzdávajúceho a preberacieho protokolu,
čo vyplynulo súdu aj z výsluchu strán sporu. Preto bolo na žalobcovi, aby preukázal realizáciu prác
v rozsahu 217,5 hodín pre žalovaného v mesiaci september 2022 hodnovernými dôkazmi (inými ako
podpísaným odovzdávacím a preberacím protokolom).
11.1. Súd dáva do pozornosti, že žalobca na preukázanie svojho nároku predložil faktúry č. 22VF00009

na sumu 2.175,-- eur a č. 22VF00010 na sumu 615,-- eur. V prvom rade súd uvádza, že faktúra je
len účtovným dokladom. Navyše obidve faktúry žalobca vystavil dňa 1. októbra 2022 a ich splatnosť
bola dňa 15. októbra 2022. Súd nemôže akceptovať tvrdenia žalobcu uvedené v rámci jeho výsluchu,
že faktúrou č. 22VF00009 fakturoval cenu diela za mesiac september 2022 a faktúrou č. 22VF00010
fakturoval cenu diela za mesiac október 2022. Na faktúre č. 22VF00009 a ani na faktúre č. 22VF00010

nie je uvedený mesiac, za ktorý má byť fakturovaná odplata (cena diela), keď na oboch je ako predmet
fakturácie uvedený text Práce podľa objednávky – Trnavská cesta 12-14-16, Bratislava, preto faktúry
vystavené žalobcom neverifikujú jeho tvrdenia. Navyše tieto tvrdenia žalobcu vylučuje skutočnosť, že
faktúru č. 22VF00010 vystavil žalobca dňa 1. októbra 2022, kedy nemohol objektívne vedieť, koľko
hodín odpracuje pre žalovaného na stavbe v mesiaci október 2022. Podľa názoru súdu skutočnosť,

že faktúra č. 22VF00010 bola vystavená dňa 1. októbra 2022, vylučuje, aby ňou bola fakturovaná
cena diela za stavebné práce vykonané (následne) v mesiaci október 2022. Naopak súdu sa (aj
v kontexte nižšie uvedených skutočností) dôvodne javí, že zmluvnú odmenu za mesiac september
2022 fakturoval žalobca žalovanému faktúrou č. 22VF00010, ktorú podľa zhodných tvrdení strán sporu
žalovaný žalobcovi uhradil.

11.2.Vkonanínebolopritomvôbecpreukázané,žebybolinastavberealizovanéprácevmesiacioktóber
2022, čo by mohlo potvrdzovať tvrdenia žalobcu, že faktúra č. 22VF00010 sa viaže na mesiac október
2022. V kontexte uvedeného súd zvýrazňuje, že konateľ žalovaného v rámci svojho výsluchu uviedol,
že práce boli na stavbe ukončené už v mesiaci september 2022 a prípadnú realizáciu stavebných prác
v mesiaci október 2022 nepotvrdil ani výsluch žalobcom navrhnutého svedka D., ktorý súdu tiež potvrdil,

že na predmetné stavbe vykonával stavebné práce len do konca mesiaca september 2022.
11.3. Za dostatočný dôkaz v okolnostiach rozhodovaného sporu nepovažoval súd ani zoznam
odpracovaných hodín, ktorý predložil žalobca na pojednávaní dňa 23. októbra 2025. Vo všeobecnosti
nemožno vylúčiť, že evidencia hodín, ktorá má zachytávať rozsah stavebných prác realizovaných
zhotoviteľom, môže byť podporným dôkazom (dopĺňajúcim iné dôkazy) preukazujúcim rozsah

vykonaných prác (rozsah vykonaného diela), a to aj v prípade, ak ide o listinu vyhotovenú zhotoviteľom
bez toho, aby údaje v nej zachytené potvrdil objednávateľ, ale v rozhodovanom spore tomu tak nie
je. Naopak v očiach súdu zoznam hodín, ktoré mal žalobca pre žalovaného podľa svojho tvrdenia
v rozhodnom období odpracovať, predložený žalobcom na pojednávaní dňa 23. októbra 2025, pôsobív rámci voľného hodnotenia dôkazov nedôveryhodne. Súd poukazuje na to, že žalobca v rámci svojho
výsluchu na pojednávaní uskutočnenom dňa 12. augusta 2025 jednoznačne uviedol, že už nedisponuje
žiadnymi podkladmi pre fakturáciu vzhľadom na odstup času. Podľa názoru súdu tak z výsluchu žalobcu

priamo vyplynulo, že evidenciou odpracovaných hodín za mesiac september 2022 nedisponuje, preto
ak následne v konaní predložil takúto evidenciu, o ktorej žalobca prehlásil, že ju nemá, nemôže ju súd
považovať za hodnoverný dôkaz preukazujúci rozsah vykonaných prác. Naopak v kontexte uvedeného
pôsobí následne predložená evidencia hodín ako dodatočne (t . j. až po vykonaní výsluchu žalobcu)
vyhotovený dôkaz. Vyhodnoteniu danej listiny ako hodnovernej pre zistenie (ustálenie) skutkového stavu

veci bráni podľa názoru súdu aj predloženie úradného prekladu tejto listiny žalobcom dňa 4. novembra
2025 (č. l. 112 – 120 spisu), keď je zrejmé, že tento nezodpovedá originálu listiny, keďže nie sú v ňom
uvedené všetky údaje, resp. niektoré údaje sú pozmenené, čo vyplýva z úradného prekladu tejto listiny
predloženého žalovaným (č. l. 127 – 130 spisu). Z tohto dôvodu súd pri zistení skutkového stavu veci
z obsahu evidencie hodín predloženej žalobcom nemohol vychádzať.
11.4. Konkrétny rozsah hodín, ktoré mal žalobca pre žalovaného na stavbe odpracovať v mesiaci

september 2022, a či tento zodpovedá uplatnenému nároku, pritom v konaní nepreukázal výsluch
žalobcu, ktorý nešpecifikoval rozsah hodín odpracovaný v jednotlivých dňoch v mesiaci september 2022,
a ani výsluch svedka D., ktorý len potvrdil, že žalobca sa na stavbe v mesiaci september 2022 (a aj
v iných mesiacoch, v júli a v auguste) fyzicky nachádzal (bol na stavbe prítomný), avšak nie vždy na
nej pracoval.

12. Súd v súvislosti s rozhodnutím vo veci odkazuje aj na nález ústavného súdu zo 17. júla 2025, sp. zn.
III. ÚS 506/2024, v zmysle záverov ktorého platí, že čo sa týka miery dôkazu, ide o pravidlo, ktoré určuje,
kedy možno určitú skutočnosť považovať za preukázanú. Miera dôkazu (inak povedané aj dôkazný
štandard) súvisí so sudcovým subjektívnym vnímaním presvedčivosti dôkazu, resp. dôkazov. Sudcovo

vnútorné presvedčenie však musí byť objektivizované, teda musí byť v súlade s pravidlami logiky a
prírodných zákonov, ako aj v súlade s bežnou ľudskou skúsenosťou. V našom právnom prostredí platí,
že skutkové tvrdenie možno považovať za preukázané, pokiaľ je sudca vnútorne presvedčený o jeho
pravdivosti, t. j. ak nemá o jeho pravdivosti rozumné pochybnosti. Treba preto pripustiť, že sudca môže
byť vnútorne presvedčený o priebehu určitého deja (teda že miera dôkazu je naplnená) aj v prípade, ak

stále určité pochybnosti má, avšak jeho pochybnosti nemôžu byť rozumné (vážne). Z uvedeného tiež
vyplýva, že je prípustné, ak odlišný priebeh skutkového deja teoreticky nemožno vylúčiť. Uvedené súvisí
s odmietnutím absolútnej (stopercentnej) istoty a pravdepodobnosti na hranici istoty (pozri Gešková, K.
O stave non liquet a miere dôkazu, Súkromné právo 4/2024; Lavický, P. Důkazní břemeno v civilním
soudním řízení, Leges, 2017, s. 34 - 36). Takéto vnímanie môžeme nájsť aj v judikatúre ústavného

súdu, napr. sp. zn. II. ÚS 716/2016 z 24. októbra 2017, ZNaU č. 37/2017 z 24. októbra 2017: „Miera
dôkazu o existencii príčinnej súvislosti medzi skúmanými javmi určená stupňom absolútnej istoty, a
tým vylučujúca jej procesnoprávne poznanie na základe obvyklého priebehu určitého skutkového deja,
o pravdivosti ktorého nie sú rozumné pochybnosti, aj keď alternatívne možnosti jeho iného priebehu
nemožno teoreticky úplne vylúčiť, je z ústavnoprávneho hľadiska neprimeraná.“ (podobne aj II. ÚS

331/2023 z 28. novembra 2023 bod 36), I. ÚS 119/07 z 27. septembra 2007 (bod 12 a 13) alebo
III. ÚS 331/04 zo 16. marca 2005. Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že od strany nemožno
požadovať, aby tvrdené skutočnosti strana preukázala s absolútnou, teda so stopercentnou istotou a
bez akýchkoľvek pochybností (I. ÚS 689/2014 z 9. novembra 2026, bod 23): Žiadne skutkové okolnosti,
ktoré už odzneli, nemožno totiž následne ex post preukázať s absolútnou istotou. Vždy pôjde o otázku

určitej miery pravdepodobnosti. Aktuálna istota je teda dôkazný štandard, ktorý nie je možné v civilnom
konaní aplikovať, lebo by pri tom dôkazné bremeno prakticky nebolo možné uniesť. Požiadavka na
stopercentné preukázanie určitej skutočnosti je neprijateľná a prísna. Pokiaľ by bola miera dôkazu
nastavená takto vysoko, bola by strana, ktorá nesie dôkazné bremeno, vystavená neprimeraným
prekážkam pri domáhaní sa svojho práva na súde, čo by bolo aj v rozpore s právom na spravodlivé

súdne konanie. Slovami ústavného súdu v náleze sp. zn. II. ÚS 716/2016 z 24. októbra 2017 stavalo by
to stranu do „objektívne neprekonateľných problémov“. Takisto sa nemožno uspokojiť len s prevažujúcou
pravdepodobnosťou, teda so zistením, že sa viac javí, že niečo sa stalo, ako že sa to nestalo. Takto
nastavená miera dôkazu je nízka (platí len v osobitných situáciách, napr. pri osvedčení tvrdených
skutočností v konaní o nariadenie neodkladných a zabezpečovacích opatrení).

12.1. Vychádzajúc aj zo záverov predmetného rozhodnutia je súd v nadväznosti na vykonané
dokazovanie toho názoru, že možno mať rozumné pochybnosti (hoci nie stopercentnú istotu) o viac
než nepravdepodobnom priebehu skutkového deja (skutkových okolností prípadu) tak, ako ho v spore
prezentoval žalobca, v porovnaní so skutkovým dejom prezentovaným žalovaným, v zmysle ktoréhorozsahu prác vykonaných žalobcom v mesiaci september 2022 zodpovedala faktúra č. 22VF00010,
vystavená prvý deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca (1. októbra 2022), ktorú žalovaný žalobcovi
uhradil. V očiach súdu viac než nepravdepodobný priebeh skutkového deja prezentovaný žalobcom

pritom nebol podporený žiadnym z vykonaných dôkazov, keď v konaní nebol preukázaný skutočný
počet (rozsah) hodín odpracovaných žalobcom v mesiaci september 2022, osobitne pri vyhodnotení
nedôveryhodnostižalobcompredloženejevidenciehodínprijejporovnanísobsahomvýpovedežalobcu,
pričom ako poznámku k tomu opätovne odkazuje na výpoveď svedka D., ktorý potvrdil, že žalobca sa na
stavbe vždy fyzicky nachádzal, avšak nie vždy pracoval, pričom odmeňovanie žalobcu bolo dohodnuté

v závislosti od ním vykonanej činnosti a nie v závislosti od jeho fyzickej účasti na stavbe.

13. K žalobcom pôvodne navrhnutému výsluchu svedka D. K. súd uvádza, že tohto na pojednávanie
uskutočnené dňa 23. októbra 2025 žalobca napriek súdom uloženej povinnosti nezabezpečil a následne
vyhlásil, že na jeho výsluchu netrvá, čo súd vyhodnotil tak, že žalobca vzal tento dôkazný návrh späť.
Preto predmetný výsluch svedka v konaní súd nevykonal.

13.1. Pokiaľ ide o výsluch svedkyne A. H., súd uvádza, že ani tento výsluch nevykonal, hoci na
tomto výsluchu žalobca v konaní trval. Ak mal výsluch predmetnej svedkyne smerovať k preukázaniu
vedenia faktúr a vzájomného uznávania a zaúčtovania faktúr stranami sporu, ako to uviedol žalobca
vo svojom dôkaznom návrhu, súd uvádza, že tento výsluch by žiadnym spôsobom nepreukázal
rozhodujúce skutočnosti významné pre rozhodnutie vo veci, keďže by nemohol preukázať rozsah prác

vykonaných žalobcom. Je pritom nepodstatné, či žalovaný žalobcovi faktúru č. 22VF00009 na sumu
2.175,-- eur vrátil, alebo nie, či ju eviduje vo svojom účtovníctve, alebo nie, prípadne či ju uviedol
v kontrolnom výkaze alebo nie. Vystavenie faktúr, ich evidovanie v účtovníctve, prípadne ich uvedenie
v kontrolnom výkaze pre DPH nie je dokladom o dodaní služby (rozsahu vykonaných stavebných
prác) žalobcom žalovanému. Na podporu toho právneho názoru v podrobnostiach súd odkazuje na

uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 11. septembra 2025, sp. zn. 4Cob/135/2024, v zmysle záverov
ktorého platí, že tvrdenie žalobcu, že tým, že žalovaný zaúčtoval faktúru v kontrolnom výkaze pre
DPH, uznáva, že bola poskytnutá služba a tým uznáva súvisiaci záväzok. Nenamietanie vystavených
faktúr zo strany žalovaného bez ďalšieho nepreukazuje dodanie služby a oprávnenosť nároku žalobcu.
Tvrdenie žalobcu, že žalovaný zaúčtoval žalované faktúry v kontrolnom výkaze, je tak silný dôkaz, ktorý

nepotrebuje ďalšie potvrdzovanie zo strany svedkov (zamestnancov) žalobcu, je nesprávne. Odvolací
súd poukazuje na to, že samotné uvedenie faktúry v kontrolnom výkaze k DPH sa nepovažuje za
dôkaz o dodaní tovaru alebo poskytnutí služby. Kontrolný výkaz je len formálnym nástrojom na krížovú
kontrolu medzi dodávateľom a odberateľom. Uvádzajú sa tam údaje z vystavených a prijatých faktúr,
aby si správca dane vedel overiť, či sa zhodujú obraty a odpočty DPH medzi dvoma stranami. Dôkazom

o dodaní tovaru alebo poskytnutí služby môže byť napr. dodací list podpísaný odberateľom, prepravný
doklad, potvrdenie o prevzatí, iné objektívne dôkazy o tom, že k dodaniu skutočne došlo. Faktúra je len
účtovný doklad, ktorý nepreukazuje dodanie tovaru, resp. poskytnutie služby. Či si žalovaný z týchto
faktúr aj uplatnil nárok na vrátenie dane, nebolo pre rozhodnutie súdu dôležité, pretože táto skutočnosť
sama osebe vykonanie upratovacích prác žalobcom nepreukazuje. Len na doplnenie v tejto časti pritom

súd zvýrazňuje, že súd nerozhoduje o faktúre, ale o nároku žalobcu na zaplatenie ceny diela. Preto
súd uzatvára, že vykonanie výsluchu predmetnej svedkyne, ktorý nemal slúžiť na preukázanie rozsahu
žalobcom vykonaných stavebných prác, by bolo nadbytočné a nehospodárne.

14. Ako poznámku považuje súd za potrebné uviesť, že hoci v priebehu konania vyšlo najavo, že

rozsah hodín odpracovaných žalobcom mohol byť evidovaný v iných listinách, ktoré by mohli preukázať
uplatnený nárok žalobcu, či už v stavebnom denníku (k tomu viď obsah dupliky žalovaného z 11.
marca 2025), resp. v evidencii hodín vedenej žalovaným (k tomu viď obsah výpovede žalobcu a obsah
výpovede konateľa žalovaného, A. A., z 12. augusta 2025), avšak žalobca, ktorého v spore zaťažovalo
dôkazné bremeno, vykonanie týchto listín ako dôkazov v spore nenavrhol, hoci bol vo veci zastúpený

osobou s vysokoškolským právnickým vzdelaním. V tejto súvislosti platí, že súd nemôže v civilnom
sporovom konaní vykonať dôkazy, ktoré strana sporu (v danom prípade žalobca) nenavrhla. V rámci
uvedeného konštatovania súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu z 9. júla 2025, sp. zn.
9Cdo/143/2024, ktorý dospel k záveru, že dôkazy navrhujú strany sporu a súd rozhoduje, ktoré z
navrhnutých dôkazov vykoná. Ak dôkaz žiadna strana nenavrhne, súd ho nevykoná, a teda nemôže

ani sám z vlastnej iniciatívy tým smerom viesť dokazovanie tak, ako sa nazdávala žalobkyňa. dovolací
súd konštatuje, že súd môže vykonať len navrhované dôkazy a pokiaľ podstatné právne skutočnosti nie
sú preukázané, žalobu zamietne bez toho, aby inštruoval strany k ďalšej dôkaznej aktivite. Je vecou
strany sporu, aké dôkazy predloží na preukázanie svojich tvrdení, avšak v prípade, ak týmito nepreukážetvrdené skutkové okolnosti prípadu, vystavuje sa riziku neunesenia dôkazného bremena, ktoré má v
zásade za následok stratu sporu. Súd teda nemá povinnosť a ani nie je jeho úlohou vyzývať žalobcu
na doplnenie dôkazov, ktorými podopiera svoj návrh, ak sú dôkazy vo vzťahu k žalobným tvrdeniam

nedostatočné, a teda, že jeho prípadnú aktivitu, resp. neaktivitu má nahradiť súd, keďže v takomto
prípade by sa prenášalo bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na súd, čo je v kontradiktórnom procese
neprípustné. Takýto postup súdu, rozširujúci dokazovanie samotnou sporovou stranou (tu žalobkyňou)
nenavrhované a v prospech argumentácie jednej zo sporových strán, by v civilnom sporovom procese
vo výsledku narušilo rovnosť strán, a teda by viedlo k porušeniu princípu spravodlivého procesu. Pokiaľ

neboli v konaní navrhované ďalšie dôkazy, súd o žalobe v kontradiktórnom konaní nemá povinnosť,
a ani len možnosť vykonávať dokazovanie vo veci v širšom rozsahu, než navrhujú sporové strany,
a to z dôvodu potreby zachovania zásady ,,rovnosti zbraní“, ktorá sa uplatňuje práve v sporovom
konaní. Civilné sporové konanie nie je ovládané vyšetrovacou zásadou, v zmysle ktorej by sám súd
bez samotnej dôkaznej iniciatívy a aktivity procesných strán mal vykonávať šetrenie a dokazovanie s
výnimkou sporov uvedených v civilnom sporovom poriadku. Súd nemôže nahrádzať procesnú aktivitu

žalobcu,ktorýznášadôkaznúpovinnosť,ktorázahrňujepovinnosťtvrdeniaapovinnosťpredložiťdôkazy
na preukázanie svojho tvrdenia. Nebolo teda povinnosťou súdu nahrádzať a vykonávať dokazovanie
nad zákonný rámec. Nepriaznivé procesné dôsledky, neúspech v spore, stíhajú v sporovom konaní
toho, kto neuniesol dôkazné bremeno, neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo
jeho tvrdenie dokázané.

15. Záverom považuje súd za potrebné uviesť, že hoci žalobca a aj konateľ žalovaného sú ukrajinskými
štátnymi občanmi, na pojednávaní uskutočnenom dňa 26. júna 2025 (ktoré bolo odročené bez otvorenia)
zisťoval u zástupcov strán sporu, či rozumejú slovenskému jazyku, alebo či je potrebné vo veci ustanoviť
tlmočníka, pričom zástupcovia strán sporu súdu vyhlásili, že rozumejú slovenskému jazyku a nie je

potrebné ustanovenie tlmočníka, v dôsledku čoho súd postupom podľa ustanovenia § 155 ods. 1
C.s.p. neustanovil tlmočníka do ukrajinského jazyka, a o jeho ustanovenie nepožiadali strany sporu (ich
zástupcovia s vysokoškolským právnickým vzdelaním) ani počas ich výsluchu dňa 12. augusta 2025.
Bolo tak na stranách sporu (ich zástupcoch), aby si v spore svojim aktívnym prístupom hájili svoje
procesné práva, a ak boli v tomto smere strany nečinné, môže súd len odkázať na zásadu vigilantibus

iura scripta sunt. Tlmočníka ustanovil súd až následne na pojednávanie dňa 23. októbra 2025 z dôvodu,
že sa na predmetnom pojednávaní vykonal výsluch svedka, ukrajinského štátneho občana, a preto
následne ustanovil súd tlmočníka aj na posledné pojednávanie vo veci uskutočnené dňa 22. januára
2026.

16. S poukazom na vyššie uvedené súd uzatvára, že žalobca uplatnený nárok hodnoverným spôsobom
nepreukázal (t. j. neuniesol v spore dôkazné bremeno), čo zakladá nedôvodnosť uplatneného nároku.

17. Na základe uvedeného súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol (výrok I.).

18. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p.
tak, že plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok náhradu trov konania vo výške 100
% (výrok II.).
18.1. O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súdny úradník súdu prvej inštancie
samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní odo dňa jeho doručenia na
Mestskom súde Bratislava III.

Odvolanie má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 a ods. 2 C. s. p.) obsahovať, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) [§ 363 C. s. p.].

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a/ neboli splnené procesné podmienky,b/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e/ súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f/ súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g/ zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h/ rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
C. s. p.).