Uznesenie ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/85/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121449530
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:6121449530.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr.
Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobkyne: Z. S., J.. XX.X.XXXX, Y. G. S. XXX, L.,
zast. Advokátska kancelária JUDr. Almáši Gabriel, spol. s r.o., IČO: 36 856 592, Šumavská 3, Bratislava,
proti žalovanej: S. H., J.. X.X.XXXX, Y. G. O. X, S., zákonne zastúpená matkou I. H., J.. X.X.XXXX,
Y. G. O. X, S., zast. JUDr. KLUČKOVÁ, advokátka s.r.o., IČO: 36 864 242, Pluhová 29, Bratislava, o

zaplatenie 12.500 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti výroku II. uznesenia Mestského
súdu Bratislava IV zo dňa 16.9.2025, č. k. B3-66C/24/2021-125, takto

r o z h o d o l :

I.Odvolacísúd uzneseniesúduprvejinštancievnapadnutomvýrokuII.menítak,žežalovanejpriznáva
voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

II. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie podľa § 163 ods. 2 CSP zastavil (výrok I.) a vo
výroku II. rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1, § 257 a čl.
4zák.č.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadokvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„CSP“).Uviedol,

že k zastaveniu konania v danej veci došlo pre nepodanie návrhu na pokračovanie v prerušenom konaní
ani jednou zo sporových strán, a preto nie je možné založiť procesnú zodpovednosť niektorej zo strán
na zastavení konania, čo súčasne vyhodnotil ako dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. V
označenej procesnej situácii v zmysle čl. 4 CSP aplikoval najbližšiu právnu normu a podľa § 255 ods. 2
CSP vyslovil, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

3. Proti výroku II., ktorým súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania, podala v
zákonnej lehote odvolanie žalovaná, ktorá pre nesprávne právne posúdenie veci a porušenie práva na
spravodlivý súdny proces (§ 365 ods. 1 písm. b), h) CSP) žiadala uznesenie súdu prvej inštancie v
napadnutom výroku II. zmeniť tak, že súd žalovanej prizná voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %, alternatívne uznesenie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a rozhodnutie. Úvodom odvolania poukázala na to, že žalovaný nárok v konaní v celom

rozsahu rozporovala. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci namietala aplikáciu ust. §
257 CSP, ktoré upravuje výnimočné situácie, kedy súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu konania na
náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby
tieto trovy nahradila protistrane, čo predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255
CSP)aodzásadyzodpovednostizazavinenie(§256ods.1CSP),čojemožnévýnimočne,zaexistencie
dôvodov hodných osobitného zreteľa. V predmetnej veci mala žalovaná plný úspech, nakoľko konanie

bolo voči nej zastavené, a to z dôvodu, že žalobkyňa, ktorá je pánom sporu, v spore nepokračovala
- nepodala návrh na pokračovanie v konaní, čím spôsobila, že v spore so svojím nárokom neuspela(žalovaná nebola zaviazaná na zaplatenie žalovanej sumy). Podľa žalovanej neexistuje žiaden rozumný
dôvod, aby žalovaná v danej procesnej situácii podávala návrh na pokračovanie v konaní voči nej,
aby sama iniciovala konanie voči sebe, keď nepodanie návrhu na pokračovanie v konaní ani jednou

zo sporových strán spôsobí zastavenie konania, a teda pre ňu celkový úspech v spore, keďže nie je
povinná na zaplatenie žalovanej sumy. Pri danej skutkovej situácii sankcionovať žalovanú, že nepodala
návrh na pokračovanie v konaní voči samej sebe tým, že jej nie je priznaný nárok na náhradu trov
konania, ktoré musela vynaložiť v obrane proti žalobkyňou vznesenému nároku, je nezákonné a naviac
aj vysoko nespravodlivé. Ak žalobkyňa mala záujem byť v spore úspešná, mala procesne zabezpečiť

pokračovanie ňou začatého konania (a nie čakať na žalovanú, že iniciuje spor proti sebe), ak tak v
dôsledku neuskutočneného procesného úkonu neurobila, zavinila zastavenie konania a zabezpečila
úspech v spore žalovanej. Za absolútne nesprávnu označila aplikáciu ust. § 257 CSP na danú procesnú
situáciu, keď predmetné ustanovenie upravuje situácie, kedy strane, ktorej by inak patril nárok na
náhradu trov konania, nie je tento nárok priznaný z dôvodov hodných osobitného zreteľa, pričom
danú odchýlku je možné aplikovať za výnimočných okolností. V zmysle právnej teórie je akcentované

nazeranie na použitie § 257 CSP z pohľadu úspešnej strany, pričom toto ustanovenie má byť aplikované
na riešenie situácie, v ktorej by bolo nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo
ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, dostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti vynaložil.
Konajúci súd sa však s uvedeným zmyslom a podmienkami § 257 CSP vôbec nevysporiadal a otáznym
ostáva, z akého dôvodu by malo byť nespravodlivé, aby žalovanej, ktorá riadne bránila svoje práva

a bola v spore úspešná, bol priznaný nárok na náhradu trov konania. Poukázala tiež na formulačnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, keď výrok pri mienenej aplikácii § 257 CSP mal znieť tak, že
„...súd stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva“, resp. „stranám sa nárok na náhradu trov
konania nepriznáva“ (C.H.BECK, Veľký komentár CSP, 2. vydanie, str. 1045). Pri aplikácii § 257 CSP
nie je potrebná primeraná aplikácia § 255 ods. 2 CSP, táto nemá žiadny právny základ. Aj na základe

uvedeného je zrejmé, že prišlo k aplikácii nesprávnej právnej normy na daný skutkový stav, čo zakladá
odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h) CSP. V tejto súvislosti tiež zdôraznila potrebu vykladať
právne normy vzhľadom na ich zmysel a zásadu zdravého rozumu. Zároveň uviedla, že podľa nej
neexistuje žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa, ani výnimočná okolnosť, za akej by bolo možné
uplatniť moderačné právo súdu vo vzťahu k nároku žalovanej na náhradu trov konania a tento jej

nepriznať.

4. V ďalšom žalovaná prvoinštančnému súdu vytkla porušenie práva na spravodlivý súdny proces, keď o
aplikácii § 257 CSP sa dozvedela až z napadnutého uznesenia. V súlade s právnou teóriou (C.H.BECK,
Veľký komentár CSP, 2. vydanie, str. 1045) totiž ak má súd v úmysle použiť moderačné právo alebo ak

honiektorázostránnavrhne,musíumožniťprotistrane,abysaktomuvyjadrila(zámeruajdôkazom).Nie
je možné, aby sa strana o aplikácii § 257 CSP dozvedela až z rozhodnutia súdu. Súd je v takom prípade
povinný vytvoriť procesný priestor umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému
použitiu tohto ustanovenia (ESĽP Čepek proti ČR, ako aj nálezy ÚS ČR sp. zn. Pl. ÚS 46/13 a sp. zn. I.
ÚS 1593/15). Strana má právo byť explicitne vyzvaná vyjadriť svoje stanovisko k aplikácii § 257 CSP. V

predmetnom konaní bolo uvedené žalovanej znemožnené. Záverom žalovaná namietla aj nedostatočné
odôvodnenie napadnutého uznesenia práve v súvislosti s aplikáciou § 257 CSP, kedy v zmysle súdnej
praxe (nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 119/03, uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/67/2010) existenciu dôvodov
hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť a rovnako aj
výnimočnosťpoužitiadanéhoustanovenia.Konajúcisúdvšakuviedollento,ževdanejprocesnejsituácii

nie je možné založiť procesnú zodpovednosť niektorej zo strán sporu za zastavenie konania, pričom
následne nesprávne (aj pri aplikácii čl. 4 CSP) odkázal na § 255 ods. 2 CSP, ktorý upravuje procesnú
situáciu čiastočného úspechu vo veci, kedy konajúci súd náhradu trov pomerne rozdeľuje alebo vysloví,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Napadnuté uznesenie tak nespĺňa ani zákonné
požiadavky na odôvodnenie súdnych rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP.

5. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) preskúmal napadnutý výrok
prvoinštančného uznesenia, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

6. Podľa § 163 ods. 1 CSP ak strany zhodne navrhnú prerušenie konania alebo zhodne navrhnú
odročenie pojednávania, súd konanie preruší najmenej na tri mesiace.7. Podľa § 163 ods. 2 CSP ak je konanie prerušené, súd v ňom pokračuje na návrh ktorejkoľvek strany.
Ak sa návrh na pokračovanie v konaní nepodá do šiestich mesiacov od právoplatnosti uznesenia o
prerušení konania, súd konanie zastaví.

8. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

9. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

10. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania
protistrane.

11. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

12. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

13. Právnym posúdením možno rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétne právnu normu na zistený skutkový stav. Podľa rozhodovacej činnosti
odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h) CSP môže byť daný použitím nesprávnej právnej normy
alebo aplikáciou správnej právnej normy, ktorú súd nesprávne interpretoval alebo napokon použitím
správnej právnej normy a jej správnej interpretácie, ale jej nesprávnej aplikácie na zistený skutkový stav
veci (viď napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2MCdo/4/2009).

14. V posudzovanej veci súd prvej inštancie konanie zastavil podľa § 163 ods. 2 CSP dôvodiac tým,
že žiadna zo strán podľa uvedeného ustanovenia nepodala v zákonom stanovenej lehote návrh na
pokračovanie v konaní prerušenom na zhodný návrh sporových strán. V súvislosti s rozhodovaním o
nároku na náhradu trov konania z dikcie ust. § 163 CSP vyvodil, že žiadnej zo sporových strán nie je

možné pričítať procesné zavinenie na zastavení konania, a preto vo veci aplikoval ust. § 257, § 255
ods. 2 v spojení s čl. 4 CSP, čo žalovaná dôvodne napadla podaným odvolaním. Odvolací súd má
zhodne so žalovanou za to, súd prvej inštancie vzniknutú procesnú situáciu v súvislosti s rozhodovaním
o nároku na náhradu trov konania substancoval pod nesprávnu právnu normu a nesprávne posúdil
otázku zavinenia na zastavení konania. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie vyjadrená v ust.

§ 256 ods. 1 CSP sa uplatňuje v každom konaní, ktoré skončilo zastavením, a to bez ohľadu na dôvod
zastavenia. Konajúci súd posudzuje zavinenie výlučne procesného hľadiska (bez ohľadu na meritórny
výsledoksporu),atonazákladeskutočností,ktorévzniklipozačatísúdnehokonania.Zavinenievzmysle
ust. § 256 ods. 1 CSP pritom nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu
príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany sporu. Prvoinštančný súd zo skutočnosti,

že konanie bolo prerušené na zhodný návrh oboch sporových strán a návrh na pokračovanie v konaní
prerušenom podľa § 163 ods. 1 CSP môže podať ktorákoľvek zo sporových strán (t. j. tak žalobca ako i
žalovaný), vyvodil záver o nemožnosti pričítať zodpovednosť za zavinenie niektorej zo sporových strán.
Takýto záver v naznačených procesných súvislostiach považuje odvolací súd za izolovaný, mechanický
a nezohľadňujúci kontradiktórne postavenie sporových strán v civilnom konaní.

15. Súd prvej inštancie nereflektoval na to, že civilné sporové konanie sa začína z iniciatívy žalobcu,
a to doručením kvalifikovanej žaloby. Žalobca ako dominus litis (pán sporu) je ten, ktorému v súdnom
konaní prislúcha procesné oprávnenie disponovať konaním (napr. prostredníctvom
späťvzatia žaloby) alebo jeho predmetom (napr. prostredníctvom zmeny žaloby môže rozšíriť predmet

konania, prostredníctvom čiastočného späťvzatia tento obmedziť). Žalobca tak rozhoduje o existencii
sporu a je na jeho vôli, či podá žalobu a či v prebiehajúcom súdnom konaní bude mať záujem na ďalšom
vedení sporu a v akom rozsahu (a to či už vo vzťahu k rozsahu žalovaného nároku alebo subjektom
na žalovanej strane). Žalovaný je sporu účastný výlučne z vôle žalobcu a v jeho záujme je dosiahnuť
zamietajúce rozhodnutie, prípadne zastavenie súdneho konania. Dispozičný princíp sa prejavuje aj pri

prerušení konania vyvolanom procesnou aktivitou sporovým strán podľa § 163 CSP. Uvedený postup
vytvára sporovým stranám priestor pre prípadné mimosúdne rokovania s tým, že pokračovanie v konaní
je závislé od podania návrhu na pokračovanie v konaní v lehote šiestich mesiacov od právoplatnosti
uznesenia o prerušení konania, inak súd konanie obligatórne zastaví. Práve v intenciách už uvedenéhoje potrebné si uvedomiť, že žalobca ako iniciátor súdneho konania je ten, kto má mať eminentný záujem
na pokračovaní v konaní (viď napr. uznesenie NS SR zo dňa 24.5.2018, sp. zn. 6Cdo/32/2018) a aj keď
zákonodarca umožňuje podať návrh na pokračovanie v konaní aj žalovanému, nie je žiaden rozumný

dôvod očakávať, aby žalovaný, ktorý nemá právny záujem na vedení konania (pozn. odvolacieho
súdu nejedná sa o konanie, v ktorom majú strany sporu postavenie tak žalobcu ako i žalovaného -
tzv. iudicium duplex) a popiera žalovaný nárok, svojou procesnou aktivitou inicioval pokračovanie v
konaní. Správne preto žalovaná v odvolaní poukazuje na to, že jej procesnú pasivitu v tomto smere
nemožno sankcionovať nepriznaním náhrady trov konania a na uvedený záver nemá žiaden vplyv

skutočnosť, že bola rovnako ako žalobkyňa oprávnená podať návrh na pokračovanie v konaní a zabrániť
tak zastaveniu konania. Samotná skutočnosť, že strany sporu súdom poskytnutý priestor nevyužijú na
mimosúdne rokovania, resp. že tieto sú neúspešné, a žalobca sa nerozhodne pokračovať v konaní,
čo realizuje nepodaním návrhu na pokračovanie v konaní, nemôže byť z procesného hľadiska na
ťarchu žalovanej, pre ktorú konanie skončilo inak ako uložením žalovanej povinnosti, čo je zmyslom jej
obrany v spore. Nevyužitie oprávnenia zo strany žalovanej požiadať o pokračovaní v konaní nemožno

na rozdiel od žalobkyne, ktorá iniciovala súdne konanie, a od ktorej sa procesná aktivita v tomto
smere dôvodne vyžaduje, považovať za jej zavinenie. So žalovanou nemožno súhlasiť len v tom
smere, pokiaľ v odvolaní namietala, že neuložením žalovanej povinnosti mala v spore plný úspech,
nakoľko o úspechu/ neúspechu v konaní z procesnoprávneho hľadiska možno hovoriť len v prípade
meritórneho rozhodnutia sporu. V danej veci však nebolo meritórne rozhodnuté, čo je dôvod, pre ktorý

je na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania podstatné posúdenie procesného zavinenia na
zastavení konania. Z procesného hľadiska tak pre účely rozhodovania o trovách konania aj podľa názoru
odvolacieho súdu možno jednoznačne konštatovať, že žalobkyňa nepodaním návrhu na pokračovanie v
ňou iniciovanom konaní z procesného hľadiska zavinila zastavenie konania, a preto je podľa § 256 ods.
1 CSP povinná znášať trovy konania žalovanej. Vo veci preto nebol žiaden dôvod pre neaplikovanie ust.

§ 256 ods. 1 CSP na rozhodnutie nároku na náhradu trov konania a súd prvej inštancie vec nesprávne
právne posúdil, ak vzniknutú procesnú situáciu podriadil podľa ust. § 257 CSP, upravujúce odchýlku od
procesnej zásady úspechu/ zodpovednosti za zavinenie na zastavení konania. Odvolací súd rovnako
nevzhliadol žiaden dôvod ani pre analogické použitie ust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s čl. 4 CSP,
upravujúce čiastočný úspech vo veci, ktorá nebola skončená meritórnym rozhodnutím, a ktoré sa v

kontexte prvoinštančným súdom aplikovaného ust. § 257 CSP javí aj ako zmätočné. Na tomto mieste
je tiež potrebné dodať, že ani samotný (aj keď nesprávny) záver prvoinštančného súdu, že procesnou
pasivitou každá zo sporových strán zavinila zastavenie konania, nezakladá sám o sebe dôvod hodný
osobitného zreteľa pre celkom výnimočné použitie § 257 CSP, ako to vyhodnotil súd prvej inštancie.
Z výkladu ust. § 256 ods. 1 CSP a contrario totiž možno vyvodiť, že ak každá zo strán komisívnym/

omisívnym konaním zavinila zastavenie konania, tak žiadnej zo strán súd neprizná náhradu trov
konania bez potreby použitia ust. § 257 CSP dopadajúceho na iné prípady. Vzniknutá procesná situácia
nezakladá podľa názoru odvolacieho súdu žiadnu osobitnú výnimočnosť odôvodňujúcu aplikáciu § 257
CSP a ani súd prvej inštancie v tomto smere svoj záver neobhájil. Aplikácia ust. § 257 CSP v danej
veci nezodpovedá ani zmyslu a účelu tohto ustanovenia, ktorým je odstránenie neprimeranej tvrdosti a

zmiernenie situácií, v ktorých je nespravodlivé, aby tomu, kto sa dôvodne bránil a útočil, bol priznaný
nárok na náhradu trov konania. Naopak odvolaciemu súdu sa javí ako nespravodlivé nepriznanie nároku
na náhradu trov konania žalovanej, ktorá existenciu žalovanej pôžičky od začiatku súdneho konania
rozporovala, a vo vzťahu ku ktorej nebolo zo strany žalobkyne tvrdené konanie, ktoré by opodstatnene
odôvodňovalo nezáujem žalobkyne pokračovať v ňou iniciovanom súdnom konaní po jeho prerušení

podľa § 163 CSP (napr. aspoň čiastočné uspokojenie nároku). Potrebné je tiež súhlasiť so žalovanou, že
ak by aj bol daný dôvod hodný osobitného zreteľa pre vyžitie moderačného oprávnenia súdu podľa § 257
CSP či už z iniciatívy súdu alebo neúspešnej strany sporu, takýto postup si pred rozhodnutím o trovách
konania v zmysle ustálenej súdnej praxe vyžaduje poskytnutie priestoru sporovým stranám na to, aby
sa k nemu vyjadrili (k zámeru aj dôkazom) a náležité a presvedčivé odôvodnenie výnimočnosti situácie a

existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, čo zo strany prvoinštančného súdu nebolo dodržané, a
čo by pri potrebe aplikácie § 257 CSP zakladalo porušenie práva na spravodlivý súdny proces v intenzite
predpokladanej ust. § 365 ods. 1 psím. b) CSP. Uvedené pochybenie sa však vzhľadom na nesprávnu
aplikáciu ust. § 257 CSP, ktorého použitie v danej veci nebolo dôvodné, nejaví ako podstatné.

16. Záverom odvolací súd uvádza, že si je plne vedomý existencie aj súdnych rozhodnutí
druhoinštančných súdov (pozn. odvolacieho súdu nie súdov vyšších inštancií), ktoré z možnosti podať
návrh na pokračovanie v súdnom konaní prerušenom podľa § 163 CSP pričítali procesné zavinenie na
zastavení konania obom sporovým stranám, avšak s ich závermi a odôvodnením sa nestotožňuje amá za to, že pre obhajobu svojho právneho názoru poskytol dostatočne presvedčivú, racionálnu a účel
civilného sporového konania zohľadňujúcu argumentáciu. Príkladmo odvolací súd uvádza rozhodnutia
odvolacích súdov, ktoré dospeli k zhodnému právnemu záveru v otázke nároku na náhradu trov

konania zastaveného podľa § 163 ods. 2 CSP: uznesenie Krajského súdu Trnava zo dňa 31.8.2021,
sp. zn. 26Co/111/2020, uznesenia Krajského súdu Bratislava zo dňa 30.9.2022, sp. zn. 9Co/48/2022,
zo dňa 27.5.2021, sp. zn. 4Cob/40/2021, uznesenie Krajského súdu Prešov zo dňa 28.10.2024, sp. zn.
16Co/14/2024, uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 14.10.2020, sp. zn. 15Co/78/2020,
uznesenia Krajského súdu Nitra zo dňa 30.9.2020, sp. zn. 25Co/42/2020 a zo dňa 31.8.2020, sp. zn.

6Co/21/2020.

17. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II.
o nároku na náhradu trov konania pre nesprávne právne posúdenie veci podľa § 388 CSP zmenil tak,
že žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu
vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne
úspešnej žalovanej tak priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§
427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).