Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2CoCsp/40/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125302961
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:6125302961.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň
JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobkyne EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Prievozská 2, IČO: 35 724 803, zast. Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Prievozská 2, IČO: 53 255 739, proti žalovanej A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D., B. XXX/X, zast.
JUDr. Monikou Marjanovič, advokátkou, so sídlom Košice, Urbánkova 1562/6, o zaplatenie 1.527,34 €

s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Košice č. k. 34Csp/135/2025 – 106 zo
7. októbra 2025

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) napadnutým rozsudkom vo výroku I. žalobu zamietol a vo výroku
II. priznal žalovanej voči žalobkyni náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť
jej sumu 1.527,34 €, úrok vo výške 714,58 €, 8 %-ný úrok z omeškania ročne zo sumy 1.527,34 € odo
dňa 22.3.2023 do zaplatenia a zaviazal žalovanú k povinnosti nahradiť jej trovy konania spočívajúce v
zaplatenom súdnom poplatku za podanú žalobu a v trovách právneho zastúpenia.

3. Skutkovo žalobu dôvodila tým, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok z 27.12.2024 medzi
ňou a spoločnosťou Ahoj, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 481 136 71,
došlo k postúpeniu pohľadávky voči žalovanej. Žalovaná bola v čase postúpenia pohľadávky napriek
písomnej výzve postupcu v nepretržitom omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku
voči postupcovi po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní. Uviedla, že jej právny predchodca uzavrel
so žalovanou dňa 24.1.2020 zmluvu č. 2001009168, na základe ktorej žalovanej poskytol peňažné

prostriedky. Konštatovala, že žalovaná však porušila svoje zmluvné povinnosti, dlžné splátky aj napriek
výzve neuhradila, a preto dňa 21.3.2023 došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle § 565
v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Keďže žalovaná čerpala peňažné prostriedky vo výške
2.000 € a uhradila celkovo sumu 1.229,44 €, tak z toho bola na istinu započítaná suma 472,66 € a na
zmluvný úrok suma 756,78 €. Uzavrela, že pohľadávka predstavovala ku dňu postúpenia sumu 2.038,26
€, ktorá pozostávala z istiny vo výške 1.527,34 € a z riadneho úroku vo výške 510,92 €. Žalovaná po

postúpení pohľadávky do podania žaloby neuhradila dlžnú sumu. Žalovaná suma predstavovala sumu
2.241,92 €, pričomsi uplatňovala pohľadávku v nasledujúcej štruktúre: istina vo výške 1.527,34 €, riadny
úrok vo výške 714,58 € predstavujúci úrok z istiny, aký by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil
ako cenu peňazí (X), ponížený o sumu úhrad vykonaných na tento úrok (Y), t.j. 1.471,36 € (X) - 756,78
€ (Y) = 714,58 € (Z). Výška úroku z istiny, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu
peňazí (X), zodpovedala celkovým nákladom spotrebiteľa v zmysle Zmluvy o úvere, nakoľko žalovaná

v zmysle zmluvy nebola povinná zaplatiť žiadne iné príslušenstvo pohľadávky.4. Žalovaná nárok žalobkyne neznala, uviedla, že žalobkyňa nepreukázala splnenie si povinnosti podľa §
7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Argumentovala tiež, že právny predchodca
žalobkyne vôbec nemal preukázaný jej príjem hodnovernými dokladmi, napriek tomu jej úver poskytol.

Malazato,ževčasepostúpeniapohľadávkyzpredmetnejúverovejzmluvynenastalakonečnásplatnosť
úveru a právny predchodca žalobkyne nebol oprávnený úver zosplatniť, preto nedošlo k platnému
postúpeniu podľa § 17 zákona č. 129/2010 Z.z., právny úkon postúpenia pohľadávky bol tak podľa §
39 Občianskeho zákonníka neplatný.

5. Súd prvej inštancie právne vec posudzoval podľa § 497 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného
zákonníka, § 39, § 52 ods. 1 – 4, § 53 ods. 9, § 524 ods. 1, § 565 Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“), § 1 ods. 2, § 7 ods. 1 a 2, § 7 ods. 19 - 21 a 23, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“), § 2 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6 opatrenia NBS č. 10/2017,
§ 1a ods. 1 a 4 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 4 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z.

ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Z vykonaného dokazovania mal
súd za zrejmé, že dňa 24.1.2020 uzatvoril právny predchodca so žalovanou Zmluvu o spotrebiteľskom
úvere č. 2001009168, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý bezúčelový spotrebiteľský úver vo
výške 2.000 €. Žalovaná sa zmluvou zaviazala úver vrátiť v 96 mesačných splátkach po 36,16 €, a to
vždy k 20. dňu v mesiaci pri ročnej úrokovej sadzbe 16,50 %, RPMN 16,50 %. Celková čiastka splatná

spotrebiteľom bola dojednaná vo výške 3.471,36 €. V prvom rade súd skúmal otázku platnosti zmluvy a
jej obsahu z hľadiska uvedenia všetkých obligatórnych náležitostí v zmysle zákona o spotrebiteľských
úveroch. Súd po posúdení obsahu zmluvy a predložených listinných dôkazov mal za to, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere bola uzavretá platne a obsahovala všetky zákonom vyžadované obsahové
náležitosti, keď na jej základe právny predchodca žalobkyne poskytol žalovanej spotrebiteľský úver,

ktorý žalovaná vyčerpala. Súd mal za to, že zmluva jednoznačne stanovovala celkový počet splátok (96)
a výšku jednotlivých splátok (36,16 €), v zmluve bolo zrozumiteľne uvedené, kedy sú splatné jednotlivé
splátky úveru, aj to, kedy je splatná prvá splátka úveru (20.2.2020). K dojednanej výške RPMN súd
uviedol, že priemerná RPMN za obdobie kalendárneho štvrťroka predchádzajúceho štvrťroku, v ktorom
bola uzatvorená zmluva, t.j. za 4 štvrťrok roku 2019 bola pre úvery od 5 - 10 rokov (predmetný úver bol

dojednaný na 96 mesiacov) pre ostatné spotrebiteľské úvery vo výške od 1.500 € do 6.500 € vrátane vo
výške 10,08 %. V zmluve bola dojednaná RPMN vo výške 16,50 %, pričom najvyššia prípustná výška
odplaty je vo výške dvojnásobku priemernej RPMN, t.j. vo výške 33 %. S ohľadom na uvedené dospel
súd k záveru, že dojednaná RPMN v zmluve nepresahovala najvyššiu prípustnú výšku odplaty, preto
nepovažovala dojednaný úver za bezúročný a bez poplatkov. K zmluvnému úroku vo výške 16,50 %

ročne bez zliav súd uviedol, že jeho výška spĺňala požiadavku § 1a ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej
republiky č. 87/1995 Z.z., a teda dohodnutý úrok nepresahoval zákonom stanovený limit. K aktívnej
vecnej legitimácii súd uviedol, že právny predchodca žalobkyne spoločnosť Ahoj a.s. na základe Zmluvy
o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 27.12.2024 postúpila podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka
pohľadávku voči žalovanej na žalobkyňu. K otázke skúmania bonity súd uviedol, že k tejto otázke

žalobkyňa predložila ako dôkazy: Výsledky dopytu do úverového registra, z ktorého súdu vyplývali 4
existujúce splátkové úvery s mesačnými splátkami v celkovej výške 252 €, Údaje žiadosti / zmluvy č.
2001009168, rozhodnutie Sociálnej poisťovne o invalidnom dôchodku, a údaje zo systému Sociálnej
poisťovne. Žalobkyňa tvrdila, že veriteľ vychádzal zo žalovanou deklarovaného čistého príjmu za
posledné 3 mesiace vo výške 484,11 €, 463,12 €, 567,11 € uvedenom v žiadosti o poskytnutie úveru.

Súd poukázal na to, že veriteľ deklarovaný príjem žalovanej (výšku príjmu zo zamestnania) preveril
dopytom do Sociálnej poisťovne. Súd uviedol, že povinnosťou veriteľa bolo zisťovať nielen príjem, ale aj
výdavky žalovanej a že podľa žalobkyne ako náklady na zabezpečenie základných životných potrieb jej
právny predchodca bral do úvahy paušálne životné minimum žalovanej vo výške 210,20 € zohľadniac,
že žalovaná je vydatá a nemá žiadnu vyživovaciu povinnosť. Následne súd sám preskúmal bonitu

žalovanej pred poskytnutím úveru, určil, že priemerný čistý príjem žalovanej za posledné 3 mesiace
činil 504,78 € mesačne + invalidný dôchodok 296,60 €. Životné minimum žalovanej v tom čase činilo
210,20 €. Od čistého mesačného príjmu odpočítal celkovú výšku nákladov na zabezpečenie základných
životných potrieb podľa § 2 ods. 5 citovaného opatrenia. Tie predstavovali spomínané životné minimum
žalovanej, keďže nemala nezaopatrené deti, čo súdu vyplynulo opäť zo zmluvy. Následne súd skúmal,

či je do týchto životných nákladov potrebné pripočítať aj 40 % rozdielu medzi čistým príjmom žalovanej
a jej životným minimom v zmysle § 2 ods. 6 opatrenia. Ide o pomer celkovej zadlženosti žalovanej
- v tomto prípade sumy 18.500 € (čo bola zostatková hodnota predchádzajúcich úverov 16.500 € a
predmetný úver 2.000 €) a dvanásťnásobku ročného príjmu žalovanej, čo bolo 9.616,56 € ((12 x 801,38( 504,78 € + 296,60 €)), preto bol podiel hodnôt 16.500:9.616,56, t.j.1,71. Keďže tento pomer bol
podľa súdu vyšší ako hodnota 1, s poukazom na § 2 ods. 6 opatrenia mal za potrebné zvýšiť náklady
na zabezpečenie základných životných potrieb o 40 % rozdielu medzi čistým príjmom žalovanej a jej

životným minimom, tento rozdiel bol 591,18 € (801,38-210,20) a z tejto sumy 40 % je 236,47 €. Celkové
životné náklady žalovanej tak podľa súdu predstavovali nielen životné minimum 210,20 €, ale aj sumu
236,47 €, a teda úhrnne činili 446,67 €. Ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa - žalovanej splácať úver
podľa § 2 ods. 1 opatrenia súd vypočítal ako podiel na peňažných záväzkoch spotrebiteľa podľa § 2
ods. 3, ktoré v tomto prípade predstavovali sumu 288,16 € (splátky predchádzajúcich úverov 252 €

+ splátka tohto úveru 36,16 €) a celkovej výšky čistého príjmu žalovanej zníženého o celkovú výšku
nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb, v tomto prípade 354,71 € (801,38 - 446,67).
Podiel týchto hodnôt 446,67:354,71 bol 1,2592, čo bolo viac ako je stanovený limit pre tento ukazovateľ,
teda hodnota 1 podľa § 2 ods. 2 opatrenia. Tým sa žalobkyňa dopustila hrubého porušenia povinnosti
konať s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, keďže za toto porušenie sa považuje aj
porušenie § 7 ods. 19 až ods. 42 ZoSÚ, a to spôsobilo zákonnú fikciu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti

úveru podľa § 11 ods. 2 citovaného zákona. Podľa súdu tak mala žalovaná žalobkyni vrátiť len sumu
poskytnutého úveru, t.j. sumu 2.000 €, a keďže zaplatila doposiaľ sumu 1.229,44 €, jej dlh predstavoval
len 770,56 €. K námietke platnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru mal súd za preukázané, že
predchodca žalobkyne úver predčasne zosplatnil dňa 21.3.2023. V súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka bola žalovaná v omeškaní 3 mesiace so splátkou splatnou dňa 20.12.2022. Z prehľadu

platobnej histórie súdu vyplynulo, že žalobkyňa túto splátku neuhradila, žalobkyňa podľa prehľadu
splátok a úhrad uhradila 34 splátok, aj keď posledná splátka bola uhradená dňa 18.1.2023, započítala
sa podľa súdu na skôr neuhradené splátky. Súd akcentoval, že aj v 3. upomienke - výzva na zaplatenie
z 27.2.2023 bola presne špecifikovaná splátka, s ktorou bola žalovaná v omeškaní - splátka splatná
dňa 20.12.2022. Od nasledujúceho dňa, t.j. od 21.12.2022 bola žalovaná s touto splátkou v omeškaní,

a pre túto splátku mohol právny predchodca žalobkyne vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru až po 3
mesiacoch, t.j. od 21.12.2022, avšak zároveň do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky podľa § 565
Občianskeho zákonníka, t.j. do splátky splatnej dňa 20.4.2023. Zároveň právny predchodca žalobkyne
upozornil žalovanú na zosplatnenie úveru v lehote nie kratšej ako 15 dní výzvou z 27.2.2023. Právny
predchodca žalobkyne tak podľa súdu úver predčasne zosplatnil v intenciách zákona, keďže tak učinil

dňa 21.3.2023, úver bol podľa § 53 ods. 9 v spojení s § 565 platne zosplatnený. Súd sa zaoberal
posúdením platnosti právneho úkonu právneho predchodcu žalobkyne o predčasnom zosplatnení úveru
aj s poukazom na § 11 ods. 2 veta prvá ZoSÚ a vzhľadom na prijatie záveru o tom, že žalobkyňa hrubo
porušila svoje povinnosti postupovať s riadnou odbornou starostlivosťou pri poskytnutí úveru žalovanej,
vyhodnotil spomínané predčasné zosplatnenie úveru ako absolútne neplatný právny úkon pre rozpor

so zákonom, teda § 11 ods. 2 vetou prvou ZoSÚ, § 17 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ a s poukazom na §
39 Občianskeho zákonníka, a tak pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v tomto spore
žalobu zamietol.
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 a 2 v spojení s § 255 ods. 1 a 2
CSP a § 251 CSP tak, že priznal žalovanej ako úspešnej strane sporu nárok na náhradu trov konania

voči žalobkyni v rozsahu 100 %.

6. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. b/, f/ a h/ CSP a navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že vyhovie žalobe
a prizná jej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, resp. rozhodnutie zruší a vráti vec súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie sa žalobkyni javilo ako
zmätočné a nepreskúmateľné, nie ako spravodlivé, čo žalobkyňa považovala za hrubý zásah do jej
práva na spravodlivý proces, súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, resp. konkrétne v dôsledku chyby pri svojom výpočte (keďže do svojho výpočtu súd dosadil
nesprávny údaj), pričom uvedené jednoznačne vyplýva z citovaného odôvodnenia, kedy súd de facto

uvádzal, že ide o podiel sumy 228,16 € so sumou 354,71 €, no následne dosadil namiesto sumy
288,16 € sumu 446,67 €, teda počítal podiel hodnôt 446,67 €/354,71€, čo bolo 1,2592. Uvedené však
je podľa žalobkyne v rozpore okrem iného aj so samotným odôvodnením súdu v jeho rozsudku, v
zmysle ktorého bolo nevyhnutné dosadiť do výpočtu opakovane spomínanú sumu 288,16 €. Konajúci
súd dospel k nesprávnemu záveru pričom následne vychádzal aj z nesprávneho právneho posúdenia

veci. Ďalej poukázala na to, že právny predchodca žalobkyne postupoval pri zohľadnení povinnej
rezervy vo výške 40 % rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom
spotrebiteľa inak ako konajúci súd, no v oboch prípadoch (pri dosadení správnych údajov do vzorca)
by ukazovateľ schopnosti splácať úver nepresiahol najvyššiu povolenú hodnotu. Žalobkyňa mala zato, že pôvodný veriteľ disponoval pred poskytnutím úveru dostatočnými a overenými informáciami, na
základe ktorých bol schopný získať objektívny obraz o finančnej situácii žalovanej a jej schopnosti
predmetný úver splácať, a preto bola názoru, že pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta

dostatočne. Na základe uvedeného žalobkyňa považovala za preukázané, že postupca postupoval v
rámci predzmluvných vzťahov s odbornou starostlivosťou a k porušeniu § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods.
2 ZoSÚ nedošlo, čo v konaní preukázala a preto má v konaní aktívnu vecnú legitimáciu.

7. Žiadne ďalšie vyjadrenia neboli v odvolacom konaní podané.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) na základe odvolania podaného žalobkyňou
včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), v rozsahu vyplývajúcom z § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP
a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods.1 písm. b/, f/ a h/ CSP) preskúmal napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie, pričom dospel k záveru, že je odvolanie žalobkyne dôvodné, preto

rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 CSP v súlade s
§ 389 ods. 1 písm. c/ CSP.

9. Žalobkyňa uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP.

10. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa strane
sporu znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných jej v súdnom konaní za účelom ochrany jej
práv a právom chránených záujmov. Medzi tieto procesné práva patria v zmysle judikatúry najvyššieho

súdu napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom, právo nazerať do spisu
a robiť si z neho výpisky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom,
právo byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo strany konať pred súdom vo svojom materinskom
jazyku, alebo v jazyku, ktorému rozumie, právo na to, aby bol strane rozsudok doručený do vlastných
rúk. K odňatiu možnosti pred súdom konať dochádza tiež vtedy, keď súd nedostatočne odôvodní svoje

rozhodnutie, t.j. že dôvody rozhodnutia nespĺňajú požiadavky kladené ustanovením § 220 ods. 2, 3 CSP.
Naopak medzi tieto práva nepatrí právo strany sporu na to, aby súd akceptoval jej procesné návrhy,
aby súd rozhodol v súlade s predstavami strany sporu, alebo aby súd odôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv strany sporu. Pri tomto odvolacom dôvode musí intenzita zásahu do procesných práv
strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu dosahovať mieru porušenia práva na

spravodlivý proces.

11. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne

neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov strán. Nesprávne skutkové
zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na
závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

12. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym

posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho

vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

13.Žalobkyňaurobilapredmetomodvolaciehoprieskumuposúdeniesplneniapovinnostiveriteľaskúmať
schopnosť spotrebiteľa splácať úver, prípadné následky nesplnenia tejto povinnosti a aktívnej vecnej

legitimácie v tomto spore. K čomu odvolací súd uvádza nasledovné:

14. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 12. februára 2025 sp. zn. II. ÚS 530/2024-39 uviedol, že
„...povinnosť veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu je pre spotrebiteľa nepochybne viacnežpodstatná,pretožechránispotrebiteľapredrizikaminadmernéhozadlženiaaplatobnejneschopnosti
[pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor") LCL Le Crédit Lyonnais SA
proti Fesihovi Kalhanovi z 27. marca 2014, C- 565/12, bod 42]. Súdny dvor citovanú smernicu vykladá

tak, že ,,existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že sa spotrebiteľ najmä z dôvodu nevedomosti
nebude dovolávať právnej normy určenej na jeho ochranu (rozsudok z 21. apríla 2016, Radlinger a
Radlingerová, C-377/14, EU:C:2016:283, bod 65, ako aj citovaná judikatúra)" (rozsudok Súdneho dvora
OPR-Finance s.r.o. proti GK z 5. marca 2020, C-679/18, bod 22). Zjednodušene povedané, v mnohých
prípadoch je dlžník len laik, ktorý má predstavu o tom, koľko si chce požičať, ale veriteľ je ten, kto

má odborné skúsenosti a vedomosti, a vie preto vyhodnotiť aj to, koľko si klient požičať môže, aby to
vedel splácať, a právny predpis k tomu v zásade normuje aj metodiku a nástroj na báze vstupných
údajov pre konkrétny výpočet (§ 7 ods. 20 a 41 zákona o spotrebiteľských úveroch)....Práve s ohľadom
na dôležitosť tejto povinnosti sú prísne aj sankcie, ktoré postihujú veriteľa, ktorý túto svoju povinnosť
zanedbá (§ 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch) - v prípade porušenia povinnosti konať s
odbornou starostlivosťou nie je veriteľ oprávnený vyžadovať jednorazové splatenie úveru a v prípade

hrubého porušenia tejto povinnosti sa taký úver považuje za bezúročný a bezpoplatkový. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje posudzovanie
schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave
spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania
schopnosti veriteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o

spotrebiteľskýchúverochsapovažujeajporušenie§7ods.19až42zákonaospotrebiteľskýchúveroch".

15. Podľa § 7 ods. 17 písm. b/ ZoSÚ sa vynaložením odbornej starostlivosti rozumie, že veriteľ posúdi
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi.
Na to, aby bolo možné hovoriť o odbornej starostlivosti, je potrebné preukázať aj odbornosť samu -

teda preukázať aj to, že bola platobná schopnosť posúdená správne (boli vyhodnotené všetky údaje
a správnym spôsobom bolo na nich prihliadnuté). Zhromaždenie podkladov bez ich správneho a
odborného posúdenia by totiž nenaplnilo cieľ, ktorý zavedenie takej povinnosti veriteľa sledovalo -
chrániť spotrebiteľa pred nadmernou zadlženosťou a platobnou neschopnosťou.

16. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
- žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny
nárokuplatňovať.Preskúmavanievecnejlegitimácie,čiužaktívnej(existenciatvrdenéhoprávanastrane
žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden

z účastníkov konania nenamieta.

17.Súdprvejinštancievodôvodnenísvojhorozhodnutiauzatvoril,žeužalovanejbolprekročenýlimitpre
ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, a to podľa súdu viedlo k tomu, že podľa
§ 7 ods. 23 ZoSÚ veriteľ nemal žalovanej poskytnúť úver, tým sa dopustil hrubého porušenia povinnosti

konaťsodbornoustarostlivosťoupodľa§7ods.1ZoSÚ,keďžezatotoporušeniepovažovalajporušenie
§ 7 ods. 19 až ods. 42 ZoSÚ, a to spôsobilo zákonnú fikciu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
podľa § 11 ods. 2 citovaného zákona. Následne súd zaujal stanovisko k posúdeniu platnosti vyhlásenia
mimoriadnej splatnosti úveru a konštatoval, že pôvodný veriteľ platne zosplatnil úver v zmysle § 53 ods.
9 OZ v spojení s § 565 OZ. Súd sa taktiež zaoberal posúdením platnosti právneho úkonu právneho

predchodcu žalobkyne o predčasnom zosplatnení úveru aj s poukazom na § 11 ods. 2 vetu prvú ZoSÚ
a vzhľadom na prijatie záveru o tom, že žalobkyňa hrubo porušila svoje povinnosti postupovať s riadnou
odbornou starostlivosťou pri poskytnutí úveru žalovanej, vyhodnotil spomínané predčasné zosplatnenie
úveruakoabsolútneneplatnýprávnyúkonprerozporsozákonom,teda s§11ods.2vetouprvouzákona
ZoSÚ a s poukazom na § 39 OZ. Vyššie uvedené konštatácie má odvolací súd za zmätočné. Odvolací

súd poukazuje na to, že dôsledky porušenia povinnosti veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver uvádza ustanovenie § 11 ods. 2 ZoSÚ nasledovne:
a/ Ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od
spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. b/ V prípade hrubého porušenia povinnosti
podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Znenie § 11 ods. 2 ZoSÚ tak vyvodzuje

dva následky porušenia povinnosti veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver, buď nemožnosť veriteľa vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru alebo bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru a to v závislosti
od intenzity porušenia tejto povinnosti veriteľom. Teda ak súd prvej inštancie uzavrel v bode 50. svojhoodôvodnenia,ževeriteľsadopustilhrubéhoporušeniapovinnostikonaťsodbornoustarostlivosťoupodľa
§ 7 ods. 1 a v bode 53. uviedol, že veriteľ nebol oprávnený úver predčasne zosplatniť, tak jeho závery
sú nesprávne a zmätočné. Zároveň z tohto dôvodu sú taktiež závery súdu o nedostatku aktívnej vecnej

legitimácie žalobkyne predčasné.

18. Dôvodná je i námietka žalobkyne, že súd pri svojom výpočte v bode 49. svojho odôvodnenia dosadil
nesprávne číslo, a teda že namiesto uvedenej sumy peňažných záväzkov spotrebiteľa vo výške 288,16
€ dosadil sumu 446,67 € predstavujúcu celkovú výšku nákladov na zabezpečenie základných životných

potrieb a tým pádom sú nesprávne závery súdu v tomto bode odôvodnenia.

19.Odvolacísúddodáva,žezobsahurozsudkusúduprvejinštancienijakonevyplýva,čisasúdzaoberal
prieskumom neprijateľných zmluvných podmienok vzťahujúcich sa k predmetu sporu, pričom táto jeho
povinnosť nebola podmienená aktivitou procesnej obrany dotknutého spotrebiteľa, ale je daná ex offo.
Povinnosťou súdov je ex offo preskúmať, či žalobkyňou uplatnený nárok nemá základ v neprijateľných

zmluvných podmienkach predmetnej spotrebiteľskej zmluvy a závery takéhoto prieskumu uviesť v
odôvodnení svojich rozhodnutí.

20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a dôvody, odvolací súd v súlade s § 389 ods. 1 písm. c/ CSP
rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

21. Po vrátení veci súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, vec opätovne
prejedná a rozhodne. Súd prvej inštancie umožní stranám vyjadriť sa k uzneseniu odvolacieho súdu,
s týmito vyjadreniami sa následne vysporiada. Súd následne posúdi všetky relevantné skutočnosti
potrebné pre zistenie dôvodnosti uplatneného nároku, zabezpečí si pre svoje závery dostatočný

skutkový podklad procesne predpokladaným spôsobom tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv sporových strán, vysporiada sa s listinnými dôkazmi aj ďalšími dôkazmi vykonanými vo veci
procesne predpísaným spôsobom, umožní stranám uplatniť prípadné ďalšie prostriedky procesného
útoku a procesnej obrany a po posúdení podľa relevantného hmotného práva rozhodnutie následne
odôvodní tak, aby sa dôsledne, presvedčivo a logicky vysporiadal so všetkými skutkovo a právne

relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán, s námietkami uvedenými v
odvolaní a zároveň aby odôvodnenie nielen formálne spĺňalo náležitosti požadované § 220 ods. 2 CSP,
ale aby i materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia. Jeho úlohou bude ustáliť, či si
veriteľ splnil povinnosť uvedenú § 7 ods. 1 ZoSÚ (pričom sa vysporiada s obranou žalobkyne k tejto
otázke), ak súd dôjde k záveru o nesplnení tejto povinnosti, posúdi, aký následok to spôsobilo v zmysle §

11 ods. 2 ZoSÚ, teda či to spôsobilo bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru alebo veriteľ
nebol oprávnený predčasne zosplatniť spotrebiteľský úver z dôvodu nesplnenia povinností uvedených
v § 7 ods. 1 ZoSÚ. Prípadné konštatovanie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu nesplnenia
povinností veriteľom uvedených v § 7 ods. 1 ZoSÚ nemôže mať za následok automatickú neplatnosť
zosplatnenia úveru veriteľom. Iba konštatácia súdu prvej inštancie, že veriteľ nekonal s odbornou

starostlivosťou (§ 11 ods. 2 prvej vety ZoSÚ), má za následok neplatnosť predčasného zosplatnenia
spotrebiteľského úveru. Po uzavretí tejto otázky súd posúdi platnosť a účinnosť postúpenia pohľadávky
anásledneaktívnuvecnúlegitimáciuvtomtospore.Nakoniecsúdposúdi,čižalobkyňouuplatnenýnárok
nemá základ v neprijateľných zmluvných podmienkach.

22. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách, vrátane trov odvolacieho
konania (§ 396 ods. 3 CSP).

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o
odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie
môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa
§ 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).