Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 22, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/86/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114222102
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1114222102.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej

a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej, st. a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: B.. Q. K., Q.
A..P..U.., A.V.: M. K. X, XXX XX K., T.: XX XXX XXX, zastúpený: Mgr. Miroslavou Ficovou, advokátkou so
sídlom Mierové námestie 24, 018 51 Nová Dubnica, proti žalovaným: 1/ Ministerstvo kultúry Slovenskej
republiky so sídlom Námestie SNP č. 33, 813 31 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 00 165 182, 2/ Úrad pre
verejné obstarávanie so sídlom Ružová dolina 606/10, 821 09 Bratislava, IČO: 31 797 903, o náhradu
škody vo výške 25.949 EUR s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 14. apríla 2022 č. k. 9C/143/2014-502 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu proti žalovaným 1/, 2/ o náhradu
škody vo forme ušlého zisku a žalovaným 1/, 2/ nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobca najskôr proti žalovanému v 1. rade domáhal náhrady
škody vo výške 25 949,- EUR istiny s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 21.12.2010 bola

na internetovej stránke žalovaného v 1. rade zverejnená výzva na predkladanie súťažných ponúk
pre podprahovú zákazku: „Poskytovanie právnych služieb v konaní pred súdom spolu so súťažnými
podkladmi. Ako jediné kritérium na hodnotenie ponúk bola žalovaným v časti A.2 súťažných podkladov
stanovená najnižšia cena v EUR bez DPH. Najvýhodnejšou ponukou sa tak mala stať „ponuka
uchádzača, ktorá bude obsahoval najnižšiu odmenu za 1 úkon právnej služby bez ohľadu na počet
odpracovaných hodín“. V súlade s výzvou a so súťažnými podkladmi podal žalobca žalovanému ponuku.
Dňa 03.01.2011 sa uskutočnilo v sídle žalovaného otváranie predložených ponúk, na ktorom sa žalobca

osobne zúčastnil a kde okrem iného bolo zistené, že žalovanému bolo podaných sedem ponúk. Dňa
25.01.2011 bolo žalobcovi poštou od žalovaného doručené „Oznámenie o výsledku vyhodnotenia
ponúk“ zo dňa 19.01.2011 pod č. MK-17/2011-100/524, v ktorom bolo uvedené, že ponuka žalobcu
splnila podmienky a požiadavky žalovaného uvedené vo výzve na predkladanie ponúk a v súťažných
podkladoch, napriek tomu však žalobca vo verejnom obstarávaní neuspel. Proti tomuto rozhodnutiu
podal žalobca žalovanému žiadosť o nápravu. Žiadosť o nápravu bola zo strany žalovaného zamietnutá
rozhodnutímč.MK-2964/2010-100/1707zodňa10.02.2011.Žalobcabolvdôsledkuzamietnutiažiadosti

onápravunútenýpodaťnaÚradpreverejnéobstarávanie(ďalejako„úrad“aleboOVO)námietky,ktorým
bolo vyhovené a rozhodnutím úradu č. 107-6000/2011-ON/28 zo dňa 25.03.2011 bolo rozhodnutie
žalovaného o výsledku vyhodnotenia ponúk zrušené. Dňa 08.04.2011 bola žalobcovi doručená od
žalovaného písomná žiadosť o vysvetlenie ponuky zo dňa 06.04.2011, v ktorej žalovaný uviedol, žesa rozhodol, že požiada o vysvetlenie všetkých uchádzačov, ktorých cenové ponuky sú pod hranicou
priemeru všetkých hodnotených ponúk. Žalobca žalovanému včas doručil odpoveď, v ktorej žalovanému
uviedol, že na jeho druhú otázku nie je možné odpovedať, pretože nie je dostatočne známy ani

predmet právnych služieb, ktoré majú byť poskytované, ani konkrétne úkony právnej služby, ktoré bude
potrebné alebo žiaduce vykonať a nie je preto možné uviesť ani počet osôb, ktoré budú konkrétne
úkony právnej služby realizovať, ani počet hodín, ktoré budú úkonom právnej služby strávené, pretože
tieto skutočnosti budú pri jednotlivých úkonoch vysoko pravdepodobne rôzne. Dňa 26.04.2011 bolo
žalobcovi poštou od žalovaného doručené jeho „Oznámenie o vylúčení z verejného obstarávania“ zo

dňa 19.04.2011 pod č MK-17/2011-100/5120, v ktorom žalovaný žalobcovi oznámil, že jeho ponuka
bola z verejného obstarávania vylúčená, nakoľko jeho vysvetlenie nebolo „v súlade s požiadavkou
žalovaného na vysvetlenie ponuky“. Žalobca, vzhľadom na svoje presvedčenie, že ním ponúknutá cena
nebola cenou neobvykle nízkou a aj keby bola žalovaným za takú považovaná, jeho vysvetlenie ponuky
bolo plne v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní, podal dňa 06.05.2011 žalovanému žiadosť
o nápravu. Žiadosť o nápravu bola zo strany žalovaného rozhodnutím č. MK-17/2011-100/6239 zo

dňa 12.05.2011 zamietnutá. Žalobca sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu obrátil so svojimi
námietkami proti vylúčeniu uchádzača na Úrad pre verejné obstarávanie, ktoré boli podané na poštovú
prepravu dňa 23.5.2011. Úrad pre verejné obstarávanie však v rozpore so zákonom o verejnom
obstarávaní rozhodnutím č. 4466000/2011-ON/156 zo dňa 09.06.2011 konanie o námietkach zastavil,
a to s odôvodnením, že námietky boli podané úradu osobne dňa 24.05.2011, t. j. po lehote stanovenej

na podanie námietok. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca podal dňa 17.06.2011 žalobu o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia na Krajský súd Bratislava. O žalobe bolo rozhodnuté rozsudkom č. k. 2S
87/201146 zo dňa 14.12.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 24.02.2012, a to tak, že napadnuté
rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie bolo zrušené. Na základe vyššie uvedeného zrušujúceho
rozsudku Krajského súdu Bratislava bol Úrad pre verejné obstarávanie povinný vo veci námietok

žalobcu nariadiť ústne pojednávanie a po vypočutí oboch strán o porušení zákona rozhodnúť. Úradom
pre verejné obstarávanie bolo ústne pojednávanie nariadené na opakované urgencie žalobcu na deň
24.05.2012. Úrad pre verejné obstarávanie po ústnom konaní prijal rozhodnutie č. 443-6000/2011-
ON/156-Nzodňa11.09.2012,ktorýmnariadilžalovanémuzrušiťdo30dníoddoručeniarozhodnutiacelú
predmetnú zákazku. Následne žalovaný v súlade s § 140 ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní podal v

zákonom stanovenej lehote žalobu na Krajský súd v Bratislave na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
Úradu pre verejné obstarávanie č. 4436000/2011- ON/156-N zo dňa 11.09.2012. Veci bola pridelená
sp. zn. 5S 312/2012 a dňa 01.04.2014 Krajský súd v Bratislave rozhodol svojim rozsudkom č. k. 5S
312/2012-107 tak, že žalobu žalovaného zamietol. Žalobca tvrdil, že protiprávnym konaním žalovaného
v 1. rade pri verejnom obstarávaní bola žalobcovi spôsobená škoda vo výške 25 949,- eur ako ušlý

zisk žalobcu z každého úkonu právnej služby, ktorý žalovanému fakturoval ďalší uchádzač. Žalobca tiež
uviedol, že vzhľadom na to, že verejné obstarávanie a uzatvorenie zmluvy s úspešným uchádzačom v
tomto prípade nebolo výkonom verejnej moci žalovaného, ale súkromnoprávnym vystupovaním verejnej
moci na trhu, na zodpovednosť žalovaného sa neaplikuje zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci. Pri zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením zákonov o verejnom

obstarávaní sa uplatní občianskoprávny nárok na náhradu škody podľa § 420 OZ v spojitosti so zákonom
o verejnom obstarávaní, pretože obchodnoprávny režim náhrady škody sa aplikuje iba pri porušení
povinností uložených Obchodným zákonníkom.

3. Žalovaný v 1. rade s k žalobe vyjadril a žiadal ju ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že žalobca

nepreukázal, že ministerstvo konalo v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní, teda nepreukázal
splnenie už samotnej prvej podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody, ktorou je porušenie
zákonnej povinnosti. Žalovaný v 1. rade vzniesol námietku premlčania žalobcovho nároku na náhradu
škody pre uplynutie premlčacích lehôt a to subjektívnej dvojročnej a aj objektívnej trojročnej premlčacej
lehoty. Uviedol, že žalobca v celom texte žaloby jednoznačne neoznačil okamih vzniku škody. Tento

moment je rozhodujúci pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 420 a nasl.
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Zmluva o poskytovaní právnych služieb v konaní pred súdom
bola s úspešným uchádzačom uzatvorená dňa 30.06.2011. Zverejnená v Centrálnom registri zmlúv bola
08.07.2011, účinnosť nadobudla 09.07.2011 (teda deň nasledujúci po dni jej zverejnenia). Predmetná
zmluva je podľa § 47a Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 5a zákona č. 211/2000 Z. z.

o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov povinne zverejňovanou zmluvou
v Centrálnom registri zmlúv, ktorého prevádzkovateľom je Úrad vlády SR. Centrálny register zmlúv
je verejne prístupný zdroj informácií, to znamená že žalobca sa o uzatvorení zmluvy dozvedel dňa
08.07.2011. Ministerstvo poukázalo na skutočnosť, že ak sa žalobca dozvedel o škode 08.07.201l (deňzverejnenia zmluvy uzavretej dňa 30.06.2011 v Centrálnom registri zmlúv), tak subjektívna dvojročná
premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody uplynula žalobcovi dňa 08.07.2013. Ak
žalobca vychádzal z toho, že ministerstvo mu spôsobilo škodu vylúčením z verejného obstarávania

a oznámenie o tom mu bolo doručené dňa 26.04.2011, tak objektívna trojročná premlčacia lehota
na uplatnenie práva na náhradu škody uplynula žalobcovi dňa 26.04.2014. Ak by žalobca za deň
vzniku škody považoval deň uzavretia zmluvy s úspešným uchádzačom deň 30.06.2011, tak objektívna
premlčacia lehota na uplatnenie práva na náhradu škody žalobcovi uplynula dňa 30.06.2014. K tvrdeniu
žalobcu, že žalovaný mu spôsobil škodu úmyselne, čo by znamenalo uplatnenie 10 ročnej objektívnej

premlčacej lehoty uviedol, že zásadne popiera skutočnosť, že žalovaný spôsobil škodu žalobcovi
porušením právnej povinnosti a tvrdenie žalobcu, že škoda mu bola spôsobená úmyselne, považuje
za účelové. Žalobca nepreukázal svojimi tvrdeniami ani označenými dôkazmi, že žalovaný mu spôsobil
škodu úmyselne. Premlčanie práva na náhradu škody pre uplynutie subjektívnej premlčacej lehoty, ak
škodca namieta premlčanie, má za následok, že poškodený sa nemôže úspešne domáhať nároku na
náhradu, a to aj vtedy, ak objektívna premlčacia lehota ešte neuplynula.

4. Žalobca následne navrhol vstup ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaného: Úradu pre
verejnéobstarávaniesosídlomDunajská68,82004Bratislava,akožalovanéhov2.rade.Uznesenímzo
dňa16.12.2014č.k.9C/143/2014-238súdprvejinštancie pripustilvstupÚradupreverejnéobstarávanie
so sídlom Dunajská 68, 820 04 Bratislava do konania ako žalovaného v 2. rade.

5. Žalovaný v 2. rade v rámci vyjadrenia k žalobe ju navrhol v celom rozsahu zamietnuť. Taktiež vzniesol
námietku premlčania nároku žalobcu na náhradu škody. Poukázal na to, že podľa § 106 ods. 1 a 2 OZ
sa právo na náhradu škody premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom,
kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu

spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak
ide o škodu na zdraví. Žalovaný v 1. rade uzavrel zmluvu s úspešným uchádzačom 30.06.2011. Uvedený
dátum je preto zároveň dňom začatia plynutia objektívnej trojročnej premlčacej doby v zmysle § 106
ods. 2 OZ. Z dôvodu, že žaloba žalobcu bola podaná až 30.07.2014, je potrebné uviesť, že v prípade
podania námietky premlčania súd skonštatuje, že návrh žalobcu je premlčaný a právo na náhradu škody

mu v prípade uplatnenia námietky premlčania nebude možné v tomto konaní priznať. Tiež namietal
nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade a s tým súvisiace premlčanie nároku na
náhradu škody, nakoľko žalobca si nárok na náhradu škody proti žalovanému v 2. rade uplatnil až v
návrhu na pripustenie ďalšieho účastníka na strane žalovaného zo dňa 16.12.2014.

6. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniam žalovaného v l. a 2. rade uviedol, že žalobca vznesenú
námietku premlčania zo strany žalovaného v 2. rade považuje za neoprávnenú a nedôvodnú, nakoľko
podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“) sa touto časťou zákona spravujú takisto
záväzkové vzťahy medzi subjektom verejného práva, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb
alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Podľa § 261 ods. 8 ObZ je pri

použití tejto časti zákona podľa odsekov 1 a 2 rozhodujúca povaha účastníkov pri vzniku záväzkového
vzťahu. Podľa § 397 ObZ ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri
roky. Podľa § 398 ObZ pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu; konči sa však
najneskôr uplynutím desiatich rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti. Napriek tomu, že

si žalobca žalobou uplatnil svoj nárok na náhradu škody v zmysle § 420 OZ (keďže ide o škodu
spôsobenúporušenímpovinnostíustanovenýchinýmprávnympredpisomakoObchodnýmzákonníkom,
žalobca ani inak postupovať nemohol), tak podľa odbornej literatúry (napr. Ovečková, 0. Premlčanie v
obchodnom práve. Bratislava: Wolters Kluwer, 2015, s. 123) sa aj na premlčanie deliktuálnych nárokov
na náhradu škody aplikuje obchodnoprávny režim, ak sú splnené predpoklady § 261 ObZ, a to bez

ohľadu na § 757 ObZ. S ohľadom na uvedené i vzťah zo zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením
iného právneho predpisu (t. j. deliktuálny záväzkový vzťah) tak môže mať charakter obchodného
záväzkového vzťahu, pretože pri splnení všetkých kritérií podľa § 261 ObZ tak stanovuje priamo zákon,
ktorý kogentným spôsobom vymedzuje ktoré záväzkové vzťahy podliehajú právnej úprave obsiahnutej v
tretej časti ObZ, t. j. kde sa uplatní právna úprava ObZ ako lex specialis vo vzťahu k všeobecnej úprave

obsiahnutej v OZ, pričom ide o obligatórne uplatnenie ObZ. Mal za zásadné, že ObZ v § 261 neupravuje
len záväzkové vzťahy zo zmlúv, ale naopak zahŕňa v sebe všetky záväzkové vzťahy, t. j. i tie, ktoré vznikli
zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia a pod. V zmysle vyššie citovaného § 261 ods. 2 ObZ
sa za obchodné záväzkové vzťahy považujú všetky záväzkové vzťahy, bez ohľadu na dôvod ich vzniku(zmluva, protiprávny úkon a pod.) za predpokladu, že spĺňajú všetky v ňom stanovené zákonné kritériá (t.
j. spĺňajú kritérium povahy subjektu a povahy ich činnosti), podľa ktorých na jednej strane záväzkového
vzťahu musí stáť podnikateľ a takýto záväzok musí súvisieť s jeho podnikateľskou činnosťou a na

druhej strane musí stáť subjekt verejného práva a záväzok sa musí týkať zabezpečovania verejných
potrieb alebo vlastnej prevádzky. I toto ustanovenie tak za obchodné záväzkové vzťahy nepovažuje len
tie záväzkové vzťahy, ktoré vznikli medzi jeho účastníkmi na základe zmluvy, ale aj tie, ktoré vznikli
na základe porušenia povinnosti, v dôsledku čoho vznikla škoda, ak tieto pri ich vzniku splnili kritéria
vymedzené v tomto ustanovení. Mal za to, že v predmetnom prípade žalovaný v 1. rade a aj žalovaný

v 2. rade nesporne konali v rozpore s objektívnym právom, najmä v rozpore so zákonom o verejnom
obstarávaní, v dôsledku čoho na strane žalobcu vznikla škoda v podobe ušlého zisku, čím medzí
stranami vznikol deliktuálny záväzkový vzťah spĺňajúci kritériá § 261 ods. 2 ObZ. Preto takýto záväzkový
vzťah považoval za obchodný vzťah, na ktorý sa obligatórne aplikuje tretia časť Obchodného zákonníka,
do ktorej je systematicky zaradený aj Diel IX upravujúci premlčanie. Vo vzťahu k všeobecnej úprave
v OZ (§ 420) sa tak v otázke premlčania ako lex specialis uplatní právna úprava ObZ, ktorý obsahuje

osobitnúprávnuúpravupremlčaniaprávananáhraduškody.Pripremlčanínažalobcomuplatnenéprávo
na náhradu škody tak nemožno aplikovať občianskoprávnu úpravu, ale naopak, treba uplatniť úpravu
obsiahnutú v ObZ. S ohľadom na vyššie uvedené sa právo žalobcu na náhradu škody v predmetnom
prípade nemohlo premlčať v objektívnej premlčacej dobe tri roky ako nesprávne namieta žalovaný v 2.
rade, pretože sa otázka premlčania neriadi OZ, ale ako lex specialis právnou úpravou ObZ, v zmysle

ktorej sa právo na náhradu škody premlčí v subjektívnej premlčacej ďobe štyri roky alebo v objektívnej
premlčacej dobe desiatich rokov, podľa toho, ktorá nastane skôr.

7. Žalovaný v 1. rade následne uviedol, že došlo k premlčaniu práva na náhradu škody podľa § 106
ods. 1 OZ a predmetný právny vzťah a s tým spojený nárok na náhradu škody je potrebné posudzovať

podľa § 420 OZ. Zásadne nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že na posúdenie náhrady škody je potrebné
aplikovať ObZ a považoval ho za nesprávne právne posúdenie veci z týchto dôvodov: Pre vzťahy,
ktoré sú upravené ObZ mal za typické, že ide o vzťahy podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy,
ako aj niektoré vzťahy súvisiace s podnikaním vrátane tzv. absolútnych obchodov vymedzených v §
261 ods. 3 ObZ v znení účinnom do 1. februára 2013. Od účinnosti zákona č. 9/2013 Z. z. ktorým

sa mení a dopĺňa zákon č. 513/2013 Z. z. ObZ v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a
dopĺňajú niektoré zákony, ktorý nadobudol účinnosť 1. februára 2013 je táto úprava v § 261 ods. 6
ObZ. Pre posúdenie, či daný vzťah treba posúdiť podľa ObZ mal predovšetkým za rozhodné to, či ide
o obchodné vzťahy podľa ObZ. Čo sa považuje za obchodný vzťah ObZ expresis verbis nedefinuje.
Vyvodil to však z § 261 ObZ v súvislosti s určením, čo je predmetom úpravy záväzkových obchodných

vzťahov. Podľa § 261 ods. 1 ObZ tento upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich
vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú podnikateľskej činnosti. Ustanovenia
§ 261 ods. 2 a 3 (od 1. februára 2013 § 261 ods. 2 a 6) ObZ upravujú iba výnimky z uvedenej
všeobecnej právnej úpravy záväzkových vzťahov, a to k tam vymenovaným subjektom alebo vzťahu
k charakteru záväzkového vzťahu. Uvedené výnimky upravujúce pôsobnosť ObZ teda platia aj vtedy,

ak by sa podľa definovania §261 ods. 1 ObZ nejednalo o záväzkový vzťah, na ktorý treba aplikovať
ustanovenia ObZ, t. j. nešlo by o vzťah medzi podnikateľmi (§ 261 ods. 1 ObZ) a vzťah, ktorý sa
týka ich podnikateľskej činnosti. Naplnenie týchto dvoch predpokladov je preto aj podmienkou, za
splnenia ktorej sa vzťahy ďalších v zákone vymenovaných subjektov (§ 261 ods. 2 a nasl. ObZ) riadia
ustanoveniami ObZ. Vyžaduje sa však kumulatívne naplnenie oboch uvedených predpokladov. Treťou

podmienkou posudzovania záväzkových vzťahov aj na osobitne vymenované subjekty podľa ObZ však
je, že sú naplnené predpoklady vzťahujúce sa na tento subjekt. To znamená, že týmito predpokladmi
sú: 1. Ide o subjekt a) taxatívne vypočítaný v § 261 ods. 2, t. j. štát, samospráva, územná jednotka
alebo právnická osoba zriadená zákonom ako verejnoprávna inštitúcia podľa znenia ObZ účinného do
1. februára 2013, t. j. v čase, v ktorom sa vyhlásilo verejné obstarávanie, pri ktorom podľa tvrdenia

žalobcu vznikla žalobcovi škoda verejného práva (§ 261 ods. 3 ObZ od 1. februára 2013), b) verejného
práva (§ 261 ods. 3 ObZ účinného od 1. februára 2013), 2. Ide o subjekt uvedený v zákone a došlo k
vzniku záväzkového vzťahu, ktorý sa týka zabezpečenia verejných potrieb (§ 261 ods. 2 ObZ) alebo
ide o subjekt uvedený v zákone a došlo k vzniku záväzkového vzťahu, ktorý zabezpečuje verejné
potreby daného subjektu (§ 261 ods. 2 ObZ), 3. Ide o subjekt uvedený v bodoch I a 2, ktorý uzavrel

záväzkový vzťah (alebo inak vstúpil do záväzkového vzťahu) s osobou, ktorá je podnikateľom a tento
záväzkovývzťahjejehopodnikateľskoučinnosťou(§261ods.2ObZ).Zákonč.25/2006Z.z.overejnom
obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o verejnom obstarávaní“), ktorý bol platný a účinný v čase vyhláseného verejného obstarávania, jesamostatným a špecifickým zákonom, upravujúcim postup tam uvedených subjektov, ktorého účelom je
upraviť zadávanie zákaziek na dodanie tovaru, zákaziek na uskutočnenie stavebných prác, zákaziek na
poskytnutie služieb, súťaž návrhov a správu vo verejnom obstarávaní“ (§ 1 ods. 1 zákona o verejnom

obstarávaní). Z tohto ustanovenia je nesporné, že ide o činnosť subjektu verejného obstarávania, ktorá
predchádza samotnému uzavretiu zmluvy, t. j. predkontraktačné štádium vedúce k uzavretiu zmluvy.
Zo zákona o verejnom obstarávaní teda vyplýva, že predmetom tejto právnej úpravy je iba určenie
podmienok a spôsobu výberu možného zmluvného partnera, teda vyhlásenie podmienok výberu a
procesný priebeh uskutočnenia samotného o vecnom plnení, ale zodpovednostný vzťah vznikol iba zo

vzťahu založeného zákonom o verejnom obstarávaní medzi vyhlasovateľom verejného obstarávania -
žalovaným v 1. rade a žalobcom - subjektom, ktorý ponuku uskutočnil, tento vzťah nie je záväzkovým
vzťahom podľa § 261 ObZ. Režim ObZ sa dá uplatniť len podľa § 261 ObZ. Pre obchodné záväzkové
vzťahy je všeobecnou úpravou náhrady škody úprava obsiahnutá v § 373 až 386 ObZ. Náhrada škody
je viazaná na existenciu záväzku a je jedným z dôsledkov jeho porušenia a túto viazanosť treba vidieť
v štádiu vzniku povinnosti nahradiť škodu. V prípade žalobcu a žalovaného nedošlo k uzatvoreniu

záväzkovéhovzťahupodľa§261ods.lObZ,pretoaninemôžebyťnároknanáhraduškodyposudzovaný
podľa§373ObZ.Tvrdeniežalobcuotom,žesanaposudzovanienárokunanáhraduškodymáaplikovať
ObZ považoval za absolútne nesprávne a účelové a sleduje len snahu žalobcu zachovať premlčaciu
dobu na uplatnenie práva na náhradu škody, ktorá podľa OZ už uplynula. Žalobca sa ďalej pokúša
podľa § 757 ObZ tvrdiť, že mu škoda vznikla porušením iného právneho predpisu a tvrdí, že ide o tzv.

deliktuálny záväzkový vzťah, na ktorý treba aplikovať obchodnoprávny režim a žalovaný v 1. rade a aj
žalovaný v 2. rade konali v rozpore s objektívnym právom. Žalobca tvrdí, že jeho právo na náhradu škody
v predmetnom prípade a premlčanie sa riadi ObZ, podľa ktorého sa právo na náhradu škody premlčí v
subjektívnej premlčacej dobe štyri roky alebo v objektívnej premlčacej dobe desiatich rokov, podľa toho,
ktorá nastane skôr. Ustanovenia § 373 a nasl. ObZ sa vzťahujú na zodpovednosť za škodu spôsobenú

porušením povinností, ktoré vyplývajú zo záväzkového vzťahu obchodnoprávnej povahy. Ak dôjde k
porušeniu povinnosti vyplývajúcej z iného právneho predpisu, platí úprava tohto právneho predpisu,
ak takýto predpis neexistuje, platí ustanovenie § 420 a nasl. OZ. Záväzkový vzťah obchodnoprávneho
charakteru medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade nikdy nevznikol, preto aplikovanie ustanovení ObZ
je v danom prípade vylúčené. Žalovaný v l. rade poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky spisová značka 3 MCdo 40/2012 z 27.4.2015.

8. Žalovaný v 2. rade sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril tak, že neakceptoval žalobcove názory na aplikáciu
ObZ v prípade nárokov z porušenia iného právneho predpisu - Zákona o verejnom obstarávaní. Žalobca
zámerne zamlčuje fakt, že deliktuálnu zodpovednosť v zmysle ObZ by bolo možné aplikovať len v

prípadeexistujúcehozáväzku.Takbytobolovprípade,akbydošlokuzavretiuzmluvymedzižalobcoma
žalovaným v 1. rade a došlo k porušeniu zmluvnej povinnosti niektorej zo strán. Preto mal za irelevantné
poukazovanie zo strany žalobcu na § 261 ObZ a poukazovanie na to, že vzťah podnikateľa pri výkone
svojej podnikateľskej činnosti na jednej strane a orgánu verejnej správy pri zabezpečovaní verejných
potrieb sa riadi ObZ. S tým žalovaný v 2. rade súhlasil, ale len za predpokladu, že existuje platný

záväzok. Nakoľko tento neexistuje - zmluva medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade uzavretá nebola -
nemá sa takpovediac „na čo“ ObZ aplikovať. Žalovaný v 2. rade si nie je vedomý, že v rámci súťaže
postupoval voči žalobcovi vedome a úmyselne diskriminačné; takéto tvrdenie nie je relevantné, pokiaľ
ide len o ničím nepodložené domnienky a hypotézy žalobcu. Vydanie rozhodnutia, ktoré bolo neskôr KS
BA zrušené nie je samo o sebe úmyselné a diskriminačné konanie. Žalovaného v 2. rade sa premlčacia

dobaregulovanáObZpodľanehonetýka(nechbybolaakokoľvekdlhá).Okremtohopovažovalžalovaný
v 2. rade za potrebné spomenúť aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2016, sp.
zn. II. ÚS 637/2015. Práve uvedený nález sa venuje výkladu ustanovení aplikovaných Najvyšším súdom
SR, najmä ustanovení vymedzujúcich vzťah medzi OZ a ObZ a z nich vyplývajúce právne posúdenie
premlčania nárokov na náhradu škody zo zodpovednostného záväzkovo-právneho vzťahu, ktorý vznikol

na základe porušenia zákona o verejnom obstarávaní (vtedy platného zákona č. 523/2003 Z. z. o
verejnom obstarávaní a o zmene zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii
ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov).

9. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 3MCdo 40/2012 zo dňa 17.04.2012 vyslovil, že na zodpovednosť

za škodu spôsobenú porušením povinnosti podľa iného právneho predpisu než ObZ sa aplikuje OZ, a
to vrátane jeho ustanovení o premlčaní práva na náhradu škody. Podstatným vo veci je, že išlo o vzťah
medzi podnikateľom a subjektom verejnej správy pri zabezpečovaní verejných potrieb. Tento právny
názor potvrdil aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 637/2015 zo dňa 24.02.2016. Zodôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. značka 3 MCdo 40/2012: „Vzťah Občianskeho a
Obchodného zákonníka vymedzuje ustanovenie § 1 ods. 2 ObZ, podľa ktorého právne vzťahy, ktoré
nemožno riešiť podľa ustanovení ObZ sa riešia podľa občianskeho práva. Pre vzťahy, ktoré sú upravené

ObZ je typické, že ide o vzťahy podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy
súvisiace s podnikaním, vrátane tzv. absolútnych obchodov vymedzených v § 261 ods. 3 ObZ. Okrem
toho § 262 ods. 3 ObZ umožňuje, aby si zmluvné strany (bez zreteľa na ich charakter) dohodli, že ich
vzťahy sa budú riadiť ObZ, a to bez ohľadu na to, či ich zmluvné vzťahy typologicky inak zodpovedajú
vzťahom upraveným v ObZ. Pre posúdenie toho, či daný vzťah treba posúdiť podľa ustanovení ObZ je

teda predovšetkým rozhodné to, či ide o obchodné vzťahy v zmysle ObZ. Čo sa považuje za obchodný
vzťah však ObZ expressis verbis nedefinuje. Nepriamo to však vyplýva z ustanovenia § 261 ObZ v
súvislosti s určením, čo je predmetom úpravy záväzkových (obchodných) vzťahov. Podľa ods. 1 tohto
ustanovenia táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je
zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Ostatné odseky tohto
ustanovenia (§ 261 ods. 2 a nasl. ObZ) upravujú iba výnimky z uvedenej všeobecnej právnej úpravy

záväzkových vzťahov, a to vo vzťahu k tam vymenovaným subjektom alebo vo vzťahu k charakteru
záväzkového vzťahu. Uvedené výnimky upravujúce pôsobnosť ObZ teda platia aj vtedy, ak by sa podľa
definovania uvedenom v § 261 ods. 1 ObZ nejednalo o záväzkový vzťah, na ktorý treba aplikovať
ustanovenia ObZ, t. j. nešlo by o vzťah medzi podnikateľmi (§ 261 ods. 1 ObZ) a vzťah, ktorý sa týka
ich podnikateľskej činnosti. Naplnenie uvedených dvoch predpokladov je preto aj podmienkou, iba za

splnenia ktorej sa vzťahy ďalších v zákone vymenovaných subjektov (§ 261 ods. 2 a nasl. ObZ) riadia
ustanoveniami ObZ. Vyžaduje sa však kumulatívne naplnenie oboch uvedených predpokladov. Treťou
podmienkou posudzovania záväzkových vzťahov aj na osobitne vymenované subjekty podľa ObZ však
je, že sú naplnené predpoklady vzťahujúce sa pre tento subjekt. V konkrétnej veci to znamená, že
týmito predpokladmi sú: 1. ide o subjekt verejného práva (§ 261 ods. 3 ObZ), 2. ide o subjekt uvedený

v zákone a došlo k vzniku záväzkového vzťahu, ktorý sa týka zabezpečovania verejných potrieb (§
261 ods. 2 ObZ) alebo 3. ide o subjekt uvedený v zákone a došlo k vzniku záväzkového vzťahu, ktorý
zabezpečuje vlastné potreby daného subjektu (§ 261 ods. 2 ObZ), 4. ide o subjekt uvedený v bode
1/ a 2/, ktorý uzavrel záväzkový vzťah (alebo inak vstúpil do záväzkového vzťahu) s osobou, ktorá je
podnikateľom a tento záväzkový vzťah je jeho podnikateľskou činnosťou (§ 261 ods. 2 ObZ). Zákon č.

523/2003 Z. z. je samostatným a špecifickým zákonom, upravujúcim postup tam uvedených subjektov,
ktorého účelom je upraviť „metódy a postupy verejného obstarávania používané obstarávateľmi pri
uzavieraní verejných zmlúv (ďalej len „zmluva“) na dodanie tovaru, zmlúv na uskutočnenie prác alebo
zmlúv na poskytnutie služieb...“ (§ 1 ods. 1 písm. a/ uvedeného zákona). Z tohto ustanovenia je podľa
neho nesporné, že ide o činnosť subjektu obstarávania, ktorá predchádza samotnému uzavretiu zmluvy,

t. j. predkontraktačné štádium vedúce k uzavretiu zmluvy. Zo zákona č. 523/2003 Z. z. teda vyvodil,
že predmetom tejto právnej úpravy je iba určenie podmienok a spôsobu výberu možného zmluvného
partnera, teda vyhlásenie podmienok výberu a procesný priebeh uskutočnenia samotného výberu,
nie však obsah budúceho zmluvného dojednania. Preto ak nedošlo k uzavretiu zmluvy o vecnom
plnení, ale zodpovednostný vzťah vznikol iba zo vzťahu založeného zákonom č. 523/2003 Z. z. medzi

vyhlasovateľom verejného obstarávania - žalovanou a žalobcom - subjektom, ktorý ponuku uskutočnil,
tento vzťah nie je záväzkovým vzťahom podľa ustanovení ObZ.“

10. Súd prvej inštancie sa prioritne zaoberal námietkou premlčania nároku, ktorú vzniesli žalovaní. V
súlade s citovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR konajúci vec právne posúdil podľa ustanovení

OZ, a to podľa ust. § 100 OZ, § 101 OZ. Dospel k záveru, že ak sa žalobca dozvedel o škode 08.07.201l
(deň zverejnenia zmluvy uzavretej dňa 30.06.2011 v Centrálnom registri zmlúv), subjektívna dvojročná
premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody uplynula žalobcovi dňa 08.07.2013. Ak
žalobca vychádzal z toho, že ministerstvo mu spôsobilo škodu vylúčením z verejného obstarávania a
oznámenie o tom mu bolo doručené dňa 26.04.2011, dospel k záveru, že objektívna trojročná premlčacia

lehota na uplatnenie práva na náhradu škody uplynula žalobcovi dňa 26.04.2014. Ak by žalobca za
deň vzniku škody považoval deň uzavretia zmluvy s úspešným uchádzačom deň 30.06.2011, dospel
k záveru, že objektívna premlčacia lehota na uplatnenie práva na náhradu škody žalobcovi uplynula
dňa 30.06.2014 Právne uzavrel, že žalobca podal žalobu dňa 30.07.2014, teda po uplynutí zákonnej
subjektívnej aj objektívnej lehoty na uplatnenie práva na súde, preto v súlade s ustálenou rozhodovacou

praxou najvyšších súdnych autorít žalobu zamietol, nakoľko mal za preukázané, že právo žalobcu sa
nevykonalo v dobe zákonom ustanovenej a žalovaní sa premlčania dovolali, preto nemožno premlčané
právo priznať. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1, § 262 CSP v
zmysle zásady úspechu strany vo veci. Vyhodnotil, že žalovaní mali v konaní plný úspech, náhradu trovkonania si však neuplatnili, preto im náhradu trov konania nepriznal. Takto vec právne posúdil a rozhodol
v poradí prvom rozsudku vydanom vo veci dňa 16.5.2017 č. k. 9C/143/2014-324, ktorým žalobu žalobcu
proti žalovaným 1/, 2/ zamietol.

11. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho zamietajúcej časti podal prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne riadne a včas odvolanie žalobca tvrdiac, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces. Konštatoval, že súd prvej inštancie v rozsudku zhrnul žalobu žalobcu a
všetky vyjadrenia strán sporu a taktiež poukázal na sporné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3MCdo 40/2012 zo dňa 27.4.2015 a na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 637/2015 zo dňa
24.2.2016, ďalej v rozsudku uviedol, že sa prioritne zaoberal námietkou premlčania práva, ktorú vzniesli
žalovaní s tým, že aj v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR vec právne posúdil podľa ustanovení
OZ tak, že konkrétne poukázal na ustanovenia § 100 a § 101 OZ.

12. Uznesením zo dňa 30. apríla 2021 č. k. 4Co/79/2019-431 Krajský súd v Bratislave napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd vrátil
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že v ďalšom konaní bude
súd prvej inštancie povinný vyhodnotiť vykonané dokazovanie a ustáliť skutkový stav a tento právne

posúdiť pokiaľ ide o existenciu nároku žalobcu, zaoberať sa otázkou možnosti solidárnej zodpovednosti
oboch žalovaných subjektov v zmysle petitu žaloby a následne skutkovo vyhodnotiť a právne posúdiť
opodstatnenosť žalovanými vznesenej námietky premlčania takéhoto prípadného nároku žalobcu na
náhradu škody voči nim, a to i pokiaľ ide o prípadné úmyselné konanie žalovaných, vo veci opätovne
rozhodnúť.

13. Súd prevej inštancie nariadil vo veci následne pojednávanie za účelom doplnenia dokazovania na
deň 25.01.2022. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní predložila súdu prvej inštancie listinný
dôkaz: rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie zo dňa 04.06.2018, pričom uviedla, že predmetné
rozhodnutie má žalovaný k dispozícii. Osobitne poukázala na bod 13 predloženého rozhodnutia,

kde Úrad pre verejné obstarávanie konštatoval porušenie zákona o verejnom obstarávaní zo strany
Ministerstva kultúry SR. Tiež predložila listinný dôkaz: odpoveď Ministerstva kultúry SR na žiadosť
žalobcu o sprístupnenie informácií zo dňa 03.07.2013, s tým, že od tohto momentu žalobca odvodzuje
začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby. V tomto momente sa dozvedel o fakturovaných sumách
a ich počte, ktoré B.. B. I. vykonal v prospech žalovaného, t. j. dozvedel sa o škode a jej rozsahu.

14. Zástupkyňa žalovaného 1/ k predloženým listinným dôkazom uviedla, že nie je možné posudzovať
subjektívnu premlčaciu dobu od oznámenia Ministerstva kultúry zo dňa 03.07.2013, má za to, že žalobca
sa dozvedel o údajnej škode už okamihom svojho vylúčenia vo verejnom obstarávaní a vtedy mu začala
plynúť subjektívna premlčacej doby.

15. Zástupkyňa žalovaného 2/ k predloženým listinným dôkazom uviedla, že odpoveď na žiadosť o
sprístupnenieinformáciíjez03.07.2013,sportrváodjúla2014,kedybolapodanážalobaalistinnýdôkaz
žalobca predkladá v konaní až na tomto pojednávaní. Navrhla, aby boli použité zákonné ustanovenia
o koncentrácii konania, nakoľko tento listinný dôkaz mohol žalobca predložiť oveľa skôr. Poukázala na

judikatúru - rozhodnutie NS SR 2Cdo/72/2017, ktoré sa týka verejného obstarávania rozhodnutia ÚS
2ÚS/507/2017, ktoré je takisto použiteľné na danú vec.

16. Právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že žalobca neporušil zásadu koncentrácie konania pri
predkladaní dôkazu z 03.07.2013. Poukázala na závery rozhodnutia krajského súdu, ktorý ustálil, čo má

byťpredmetomďalšiehokonaniaatoajobjektívneposúdeniazačiatkuplynutiaobjektívnejasubjektívnej
premlčacej doby. Právna zástupkyňa žalobcu uviedla k prednesu zástupcu žalovaného 1, že podľa
obchodnoprávnej aj občianskoprávnej úpravy premlčania nie je podstatné len to, kedy sa poškodený
dozvedel o protiprávnom úkone ale aj o škode a rozsahu. v danom prípade sa žalobca o škode a o
jej rozsahu dozvedel od žalovaného v 1. rade z listu zo dňa 03.07.2013. Právna zástupkyňa žalobcu

navrhla, aby súd obstaral faktúru č. 105/2014 na 3.443,- eur bez DPH. Právna zástupkyňa žalobcu
uviedla, že touto faktúrou musí disponovať žalovaný v 1. rade, preto navrhla aby súd uložil žalovanému
v 1 rade aby predmetnú faktúru predložil.17. Zástupkyňa žalovaného 1/ sa vyjadrila k listine zo dňa 03.07.2013 nasledovne: Súhlasila so
žalovaným 2/ a s jeho postrehom o koncentrácii konania. Zároveň aj uznesenie KS BA, ktorým bola
vec vrátená súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie je uvedené v bode 42, že v ďalšom konaní

bude súd I. inštancie povinný vyhodnotiť vykonanie dokazovania a ustáliť skutkový stav a má za to, že
v súlade s gramatickým výkladom vyhodnotiť vykonané dokazovanie znamená už nepredkladať žiadne
nové dôkazy, ktoré mohli byť predložené spolu so žalobou. Zároveň celková náhrada škody požadovaná
žalobcom je podľa žalovaného 1 v hypotetickej rovine pretože nie je dobre možné určiť že by žalobca
mohol byť výhercom verejného obstarávania. Ide o skutočnosť, že vtedajší minister kultúry a zástupca

žalobcu B.. A. K., ktorý bol splnomocnený na všetky úkony na tomto verejnom obstarávaní boli členmi
tej istej politickej strany. Takže je možné, že ak by aj žalobca vyhral verejné obstarávanie je možné, že
by nastala situácia, že by zmluva nebola podpísaná a súťaž zrušená pre možný konflikt záujmov.

18. Právne zástupkyňa žalobcu na pojednávaní uviedla: Pokiaľ ide o vznesenú námietku koncentrácie
zopakovala,žeideootázkuprávnehoposúdeniaatedasúdbyvtakomprípadenepripusteniatejtolistiny

nevedel ustáliť moment, kedy sa žalobca dozvedel o škode a jej obsahu. Ide o právnu otázku. Pokiaľ ide
o údajnú hypotetickosť uplatneného nároku žalobcu, sama žalovaná v 1. rade uviedla, čo by bolo, keby,
čiže hovorí o nejakej hypotetickosti situácie. Namietala že A. K. nikdy nebol členom žiadnej politickej
strany. Nárok žalobcu nie je hypotetický. Poukázala na všetky doterajšie vyjadrenia, ktoré potvrdzujú, že
nemožno hovoriť o hypotetickosť nároku. Za obvyklého chodu vecí, čo považuje ak by orgány verejnej

moci konali v súlade so zákonom, k čomu sú povinní aj v zmysle ústavy, tak žalobca očakával, že bude
vyhlásený za víťazného uchádzača, že s ním Ministerstvo kultúry uzavrie zmluvu a že bude ministerstvu
poskytovať právne služby minimálne v tom rozsahu ako pán B.. I. a že dôjde k zväčšeniu majetku v
tomto rozsahu. O tom svedčí fakt, že pri prvom vyhodnocovaní žalobca skončil druhý, čiže pokiaľ by
žalovaný konal v súlade so zákonom tak by bol prvý. A pri druhom vyhodnocovaní bola zmluva uzavretá

s uchádzačom, ktorý podal vyššiu ponuku ako žalobca, teda ak by konali v súlade so zákonom, takže
zmluva mala byť uzavretá so žalobcom.

19. Žalobca sa písomne vyjadril k niektorým tvrdeniam žalovaných nasledovne: Žalovaný v 2. rade
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2Cdo/72/2017 a

na rozhodnutie Ústavného súdu SR (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II.ÚS/507/2017 s tým, že sa
týkajú verejného obstarávania a sú na daný spor použiteľné. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
2Cdo/72/2017 nie je na danú vec aplikovateľné. V prvom rade vo veci prejednávanej najvyšším súdom
sa žalobca (spoločnosť RELCO s.r.o.) domáhal náhrady škody spôsobenej mu výlučne nezákonným
rozhodnutím Úradu pre verejné obstarávanie podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“),
a teda v danej veci sa najvyšší súd zaoberal výlučne posúdením otázky existencie príčinnej súvislosti
medzi vydaným nezákonným rozhodnutím Úradu pre verejné obstarávanie a vznikom škody (v podobe
skutočnej škody a ušlého zisku), pričom túto otázku posudzoval aplikáciou zákona č. 514/2003 Z. z.
Žalobca si však v predmetnom spore neuplatňuje nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť

výlučne nezákonným rozhodnutím žalovaného v 2. rade. Žalobca si v tomto spore uplatňuje nárok na
náhradu škody v zmysle § 420 OZ, ktorú mu spôsobili sledom viacerých protiprávnych úkonov žalovaní,
t. j. Ministerstvo kultúry SR ako verejný obstarávateľ a Úrad pre verejné obstarávanie ako dohľadový
orgán vo veciach verejného obstarávania (k týmto viacerým protiprávnym úkonom je možné zaradiť
aj nezákonné rozhodnutie žalovaného v 2. rade). Vo vyššie uvedenej veci prejednávanej najvyšším

súdom je skutkový stav v kľúčových bodoch zásadne odlišný, a to konkrétne v tom, že Úrad pre verejné
obstarávanie nariadil predmetnú verejnú súťaž zrušiť, správnosť čoho konštatoval aj najvyšší súd.
V danom prípade tak verejný obstarávateľ (Banskobystrická regionálna správa ciest, a.s.) neuzavrel
so žiadnym uchádzačom žiadnu zmluvu, neuhradil žiadnemu uchádzačovi žiadnu odmenu, a teda vo
verejnej súťaži skutočne neexistoval žiadny víťazný (úspešný) uchádzač. V predmetnom spore žalobcu

však nebolo verejné obstarávanie zrušené a navyše verejný obstarávateľ - žalovaný v 1. rade nesporne
uzavrel s nezákonne vybraným víťazným uchádzačom zmluvu o poskytovaní právnych služieb a na
jej základe nesporne hradil všetky faktúry, ktoré si z jej titulu tento uchádzač vystavoval, a na ktorom
základe si žalobca uplatňuje svoj nárok. Ďalším kľúčovým rozdielom medzi vyššie uvedeným prípadom
prejednávaným najvyšším súdom a sporom žalobcu je tiež to, že žalobca (spoločnosť RELCO s.r.o.)

si v takej inej veci voči žalovanému (SR - zastúpenej Úradom pre verejné obstarávanie) uplatňoval
škodu, hoci uzavrel kontokorentný úver a zároveň sa zaviazal k odberu technickej soli pre verejného
obstarávateľa v čase, keď predmetná verejná súťaž ešte nebola vyhodnotená a takisto v čase, ktorý
predchádzal vydaniu nezákonného rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie. Najvyšší súd pretologicky v označenom rozhodnutí konštatoval, že sám žalobca (spoločnosť RELCO s.r.o.) sa v tejto inej
veci vystavil značnému podnikateľskému riziku a za takéto konanie nemôže niesť zodpovednosť SR
- zastúpená Úradom pre verejné obstarávanie s poukazom na to, že medzi jej konaním (nezákonným

rozhodnutím Úradu pre verejné obstarávanie) a vzniknutou škodou neexistuje žiadna príčinná súvislosť.
Ďalším podstatným rozdielom medzi vyššie uvedeným prípadom a prípadom žalobcu je tiež to, že
žalobca vo vyššie uvedenom prípade (spoločnosť RELCO s.r.o.) nesplnil kvalifikačné predpoklady pre
účasť vo verejnom obstarávaní, a tak zostalo právne irelevantné, že spomedzi všetkých uchádzačov
vo verejnom obstarávaní dala táto spoločnosť (jej právny predchodca) najnižšiu cenovú ponuku (táto

už hodnotená aj z toho dôvodu byť nemohla). V spore žalobcu však takáto skutočnosť nenastala, t. j.
žalobca splnil všetky kvalifikačné predpoklady pre účasť vo verejnom obstarávaní a súčasne predložil
najnižšiu cenovú ponuku (predložil nižšiu ponuku ako B.. B. I., ktorý bol žalovaným v 1. rade nesprávne
označený za víťazného uchádzača a s ktorým žalovaný v 1. rade uzavrel aj konkrétnu zmluvu). Navyše
v spore žalobcu žalovaný v 1. rade ako verejný obstarávateľ pred podpisom zmluvy neupustil od
zadania verejnej zákazky ani verejné obstarávanie nezrušil, ale naopak verejne obstarávanú zmluvu

skutočne uzavrel a na jej základe aj reálne plnil (uhrádzal faktúry), avšak tak postupoval voči nezákonne
vybranému konkurentovi žalobcu. Škoda zodpovedajúca ušlému zisku tak ako si ju vyčíslil žalobca
je preto skutočná a určitá. Na rozdiel od tohto, vo veci prejednávanej najvyšším súdom nedošlo k
zmluvnému plneniu na základe nezákonného výberu víťazného uchádzača (verejné obstarávanie bolo
zrušené), a teda najvyšší súd pri posudzovaní ušlého zisku mohol konštatovať, že škoda zodpovedajúca

ušlému zisku žalobcu (spoločnosti RELCO s.r.o.) skutočná a určitá nie je, a teda že ani medzi
konaním žalovaného (nezákonným rozhodnutím Úradu pre verejné obstarávanie) a vzniknutou škodou
neexistuje žiadna príčinná súvislosť. Podstata sporu žalobcu je však iná. Žalovaný v 1. rade ako verejný
obstarávateľ aj s prispením nezákonného rozhodnutia žalovaného v 2. rade v rozpore so zákonom
uzavrel zmluvu o poskytovaní právnych služieb s uchádzačom, ktorého žalovaný v 1. rade v rozpore so

zákonom označil za víťazného uchádzača. Ak by žalovaný v 1. rade postupoval v súlade so zákonom
a v priebehu verejného obstarávania by žalovaný v 2. rade nevydal nezákonné rozhodnutie, žalovaný v
1. rade by takú zmluvu uzavrel so žalobcom. Žalovaný v 1. rade by tak z titulu takej zmluvy neuhrádzal
faktúry B.. B. I., ale také faktúry by uhrádzal žalobcovi. Jednoducho povedané, podstata sporu žalobcu
spočíva v tom, že žalovaný v 1. rade ako verejný obstarávateľ aj s prispením nezákonného rozhodnutia

žalovaného v 2. rade reálne vyplatil peniaze súťažnému konkurentovi žalobcu, ktorý bol nesporne
protiprávne označený za víťazného uchádzača. Škoda žalobcu je preto určitá a skutočná.

20. Žalobca uviedol, že ani rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/507/2017 nie je na danú vec
aplikovateľné v takom kontexte, aký mu prikladá žalovaný v 2. rade. Aj vo veci prejednávanej ústavným

súdom je skutkový stav v kľúčových bodoch rozdielny. V ústavným súdom prejednávanom prípade
sa sťažovateľ (občianske združenie Procu) domáhal náhrady škody výlučne z dôvodu, že verejné
obstarávanie malo byť obstarávateľom nezákonne zrušené pre podstatnú zmenu okolností, a preto sa
nestal víťazným uchádzačom, hoci predložil najnižšiu cenovú ponuku. Súdy nielenže konštatovali, že
vyhlásenáverejnásúťažbolazrušenávsúladesozákonomoverejnomobstarávaní(ústavnýsúdnezistil

ústavnú nekonformnosť takýchto záverov), ale navyše sťažovateľ (občianske združenie Procu) oproti
žalobcovi nesplnil základné kvalifikačné predpoklady pre účasť vo verejnom obstarávaní (ani sťažovateľ
v ním podaných opravných prostriedkoch neuvádzal, že by tieto predpoklady spĺňal). Vo veci tak
zostalo právne irelevantné, že sťažovateľ dal spomedzi všetkých uchádzačov vo verejnom obstarávaní
najnižšiu cenovú ponuku (táto už z tohto dôvodu hodnotená byť nemohla) a právne irelevantným

sa stalo aj to, či verejný obstarávateľ pri zrušení verejného obstarávania použil nesprávny právny
predpis. Základom neúspechu sťažovateľa vo verejnom obstarávaní bolo nesplnenie jeho kvalifikačných
predpokladov na to, aby s ním bolo možné konať ďalej a v prípade úspechu vo verejnom obstarávaní,
aby s ním bola uzavretá zmluva. Žalobca však poukazuje na viaceré postrehy ústavného súdu, ktoré
je možné vo všeobecnej rovine aplikovať aj na tento spor žalobcu: a/ ústavný súd podotýka, že

súkromnoprávnym následkom porušenia predpisov o verejnom obstarávaní je možnosť poškodeného
žiadať náhradu škody. Podľa šiesteho bodu odôvodnenia smernice 89/665/EHS (resp. desiateho bodu
odôvodnenia smernice 92/13/ES) je nevyhnutné kompenzovať osoby postihnuté porušením pravidiel
obstarávania, čo podčiarkuje aj čl. 2 ods. 1 psím. c) smernice 89/665/EHS (resp. čl. 2 ods. 1 písm. d)
smernice 92/13/ES. Aj v zmysle slovenského práva je v zásade každý, kto protiprávne utrpel škodu,

oprávnený domáhať sa jej náhrady. Verejné obstarávanie a uzatváranie zmlúv nie je spravidla výkonom
verejnej moci, ale súkromnoprávnym vystupovaním verejnej moci na trhu (pozri bod 15. rozhodnutia
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS/507/2017); b/ medzi najčastejšie prípady, kedy prichádza do úvahy
náhradaškody,patrízrušeniepostupuzadávaniaaprotiprávnevylúčenieuchádzača.Vzásadejemožnévychádzať z toho, že aj zrušenie postupu zadávania je súčasťou podnikateľského rizika uchádzača/
záujemcu. Preto musí každý záujemca/uchádzač kalkulovať s tým, že nemá vopred právny nárok
na uzavretie zmluvy. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluvná autonómia obstarávateľa je po iniciovaní

procesu verejného obstarávania prísne regulovaná a obmedzovaná, nemožno interpretovať oprávnenie
zrušiť proces obstarávania veľmi extenzívne. Neoprávnené zrušenie súťaže tak môže viesť k povinnosti
nahradiť škodu (pozri bod 17. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS/507/2017). Toto konštatovanie
ústavného súdu podľa žalobcu možno obdobne použiť aj na protiprávne vylúčenie uchádzača, ako
tomu bolo v jeho prípade; c. ústavný súd uzatvára, že účelom pravidiel verejnej súťaže nie je len

ochrana hospodárenia s verejnými prostriedkami, ale aj zabezpečenie transparentného zaobchádzania
sjednotlivcami(účastníkmiverejnejsúťaže),tedaajichsubjektívnymiprávami(pozribod20.rozhodnutia
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS/507/2017).

21. V súvislosti so žalobcom predloženým listinným dôkazom - Odpoveď žalovaného v 1. rade na
žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácií č. MK-2446/2013-310/11576 zo dňa 03.07.2013 (ďalej len

„Sprístupnenie faktúr B.. B. I.“), žalovaní navrhli, aby okresný súd použil ustanovenia o koncentrácii
konania s odôvodnením, že tento listinný dôkaz mohol žalobca predložiť skôr. Žalobca v danom prípade
neporušil zásadu koncentrácie. V zmysle druhej vety § 470 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“) platí, že ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom

prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli
v neprospech strany. Konanie o spore žalobcu bolo začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP
(pred 1.7.2016), a preto predloženie vyššie uvedeného listinného dôkazu sa nemôže posudzovať podľa
ustanovení CSP o sudcovskej koncentrácii v zmysle § 153 CSP. Okresný súd doposiaľ nevyhlásil
uznesenie, ktorým by sa dokazovanie ukončilo a ani účastníkov nevyzval, aby predložili „posledné“

návrhy na doplnenie dokazovania. Žalobcovi preto nič nebránilo, aby daný listinný dôkaz v konaní
účinne predložil. Okresný súd je povinný k tomuto listinnému dôkazu prihliadať a námietku žalovaných
považovať za bezpredmetnú. Nárok žalobcu nie je premlčaný, a to bez ohľadu na to či sa aplikuje
občiansko-právna alebo obchodno-právna úprava. V súvislosti s posúdením otázky premlčania žalobca
zotrval na všetkých svojich doterajších vyjadreniach, a teda má za to, že sa na daný spor musí a má

v otázke premlčania aplikovať obchodno-právna úprava (§ 398 ObZ). Má však za to, že pri správnom
určení začiatkov plynutia subjektívnej a objektívnej premlčacej doby, nie je jeho nárok premlčaný ani
pri aplikácii občiansko-právnej úpravy. Obe právne úpravy týkajúce sa plynutia subjektívnej premlčacej
doby, občiansko-právna aj obchodno-právna, sú postavené na obdobnom princípe, a to, že pre začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby musia byť splnené dve podmienky, bez ktorých nemožno uplatniť

nárok na náhradu škody: a. vedomosť o škode (teda nie o protiprávnom úkone či o škodnej udalosti)
ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne
vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na
súde a b. vedomosť o osobe povinnej na jej náhradu. Vedomosť o škode musí byť reálna, nestačí
len vedomosť o možnosti dozvedieť sa o škode. Takisto nestačí iba vedomosť o príčine spôsobujúcej

škodu, ak nie je známe, že došlo ku škode. Vedomosť o udalosti spôsobujúcej škodu či o protiprávnom
úkone a vedomosť o škode nemusia vždy časovo spadať do jedného dňa. Ani škodová udalosť a
deň vzniku škody pritom nemusia byť totožné. Škoda môže vzniknúť až neskôr. Preto pre začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúca vedomosť o škode. Spravidla však treba vedieť
o druhu a rozsahu škody s takým stupňom určitosti, aby poškodený mohol svoj nárok uplatniť na

súde. V prejedávanej veci sa žalobca síce mohol dozvedieť, že zmluva o poskytovaní právnych služieb
formálne uzavretá medzi žalovaným v 1. rade a B.. B. I. dňa 30.06.2011, bola zverejnená v Centrálnom
registri zmlúv dňa 8.7.2011, avšak žalobca sa reálne v tento deň nedozvedel o druhu škody ani o jej
rozsahu v takom stupni, aby ju mohol objektívne vyčísliť, a aby si mohol svoj nárok uplatniť na súde.
Dátum 08.07.2011 preto nemôže byť dňom, kedy začala plynúť subjektívna premlčacia doba. Zmluva

o poskytnutí právnych služieb bola len titulom, na základe ktorého si B.. B. I. mohol po vykonaním
toho-ktorého úkonu v tom-ktorom mesiaci fakturovať príslušnú dohodnutú odmenu voči žalovanému v
1. rade. Podľa čl. 5 tejto zmluvy bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá odmena za 1 úkon právnej
služby. To znamená, že zmluvná odmena B.. B. I. bola priamo viazaná na vykonanie právnej služby
(vykonanie konkrétneho úkonu právnej služby). Bez vykonania čo i len jedného úkonu právnej služby

by B.. B. I. nebol na jej základe oprávnený žalovanému v 1. rade vystaviť ani jednu faktúru a za takého
predpokladu, by ani žalobcovi nevznikla žiadna škoda v podobe ušlého zisku. Žalobca sa tak reálne
dozvedel o druhu škody a o jej rozsahu až v momente, keď sa dozvedel o fakturovaných sumách a o
počte úkonov právnej služby, ktoré pre žalovaného v 1. rade na základe zmluvy o poskytovaní právnychslužieb vykonal B.. B. I., a ktoré by v prípade zákonného postupu žalovaných pre žalovaného v 1.
rade vykonal žalobca, a teda by žalobcovi vznikol nárok na ich fakturáciu vo výške ním ponúknutej
ceny. Takým momentom je práve odpoveď žalovaného v 1. rade - Sprístupnenie faktúr B.. B. I. zo

dňa 03.07.2013, ktorou žalobcovi sprístupnil fotokópie všetkých faktúr, ktoré pre žalovaného v 1. rade
vystavil B.. B. I.. Z uvedených účtovných dokladov sa žalobca dozvedel aj o počte fakturovaných úkonov
a tiež aj o tom, o aký konkrétny úkon právnej služby išlo. Keďže žalobca z dôvodu značného odstupu
času nevie stotožniť dátum, kedy mu bolo Sprístupnenie faktúr B.. B. I. zo strany žalovaného v 1. rade
doručené, čo však nesporne muselo nastať neskôr ako samotné datovanie tohto dokumentu, práve

dátum 03.07.2013 žalobca považuje za začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby. Subjektívna
premlčacia doba tak z pohľadu občiansko-právnej úpravy uplynula dňa 03.07.2015 a z pohľadu úpravy
obchodno- právnej uplynula dňa 03.07.2017. Žalobca podal žalobu dňa 30.07.2014, teda v čase, keď
subjektívna premlčacia doba ešte neuplynula. Obe právne úpravy (občiansko-právna a obchodno-
právna) sú postavené na obdobnom princípe aj pokiaľ ide o určenie začiatku plynutia objektívnej
premlčacej doby. Začiatok objektívnej premlčacej doby sa viaže na deň, keď došlo k udalosti, z ktorej

škoda vznikla. Pripomenul, že ak sa deň škodnej udalosti nekryje s dňom vzniku škody, premlčacia
doba začína plynúť až vznikom škody. S ohľadom na uvedené platí, že uzavretie zmluvy o poskytovaní
právnych služieb medzi žalovaným v 1. rade a B.. B. I. nebolo škodovou udalosťou, z ktorej žalobcovi
reálne vznikla škoda, a preto ani dátum jej uzavretia (deň 30.06.2011, resp. deň 29.04.2011) nemôže
byť dátumom začatia plynutia objektívnej premlčacej doby (trojročnej (nedbanlivosť) alebo desaťročnej

(úmysel) v prípade občianskej právnej úpravy, resp. desaťročnej v prípade obchodnej právnej úpravy).
Uviedol, že zmluva o poskytovaní právnych služieb bola len titulom, ktorá oprávňovala B.. B. I. fakturovať
poskytnuté právne služby. Za relevantnú škodovú udalosť preto žalobca považuje jednotlivé dátumy
uskutočnených zdaniteľných plnení tak, ako tieto boli uvedené na žalovaných faktúrach vystavených B..
B. I. pre žalovaného v 1. rade, pretože tieto dátumy žalobca považuje za dátumy, kedy B.. B. I. dodal

právne služby žalovanému v 1. rade, a teda sú objektívnou udalosťou, z ktorej žalobcovi vznikla škoda:
a. vo faktúre č. XXXXXXX vystavenej dňa 6.6.2011 na sumu 6.886,00 EUR bez DPH (2 právne
úkony) je ako uskutočnené zdaniteľné plnenie označený deň 6.6.2011. Pri aplikácii trojročnej objektívnej
premlčacejdobysaprávonanáhraduškodypremlčalodňa6.6.2014.Priaplikáciidesaťročnejobjektívnej
premlčacej doby sa právo na náhradu škody premlčalo dňa 06.06.2021.

b. vo faktúre č. XXXXXXX vystavenej dňa 13.10. 2011 na sumu 13.772,00 EUR bez DPH (4 právne
úkony) je ako uskutočnené zdaniteľné plnenie označený deň 13.10.2011. Pri aplikácii trojročnej
objektívnej premlčacej doby sa právo na náhradu škody premlčalo dňa 13.10.2014. Pri aplikácii
desaťročnej objektívnej premlčacej doby sa právo na náhradu škody premlčalo dňa 13.10.2021.
c. vo faktúre č. XXXXXXX vystavenej dňa 13.12.2011 na sumu 11.189,75 EUR bez DPH (3 a

1/4 právneho úkonu) je ako uskutočnené zdaniteľné plnenie označený deň 13.12.2011. Pri aplikácii
trojročnejobjektívnejpremlčacejdobysaprávonanáhraduškodypremlčalodňa13.12.2014.Priaplikácii
desaťročnej objektívnej premlčacej doby sa právo na náhradu škody premlčalo dňa 13.12.2021.
d. vo faktúre č. XXXXXX vystavenej dňa 20.2.2012 na sumu 17.215,00 EUR bez DPH (5 úkonov) je ako
uskutočnené zdaniteľné plnenie označený deň 6.2.2012. Pri aplikácii trojročnej objektívnej premlčacej

dobysaprávonanáhraduškodypremlčalodňa6.2.2015.Priaplikáciidesaťročnejobjektívnejpremlčacej
doby sa právo na náhradu škody premlčalo dňa 06.02.2022.
e. vo faktúre č. XXXXXXX vystavenej dňa 15.03.2012 na sumu 6.886,00 EUR bez DPH (2 úkony)
je ako uskutočnené zdaniteľné plnenie označený deň 15.03.2012. Pri aplikácii trojročnej objektívnej
premlčacej doby sa právo na náhradu škody premlčalo dňa 15.3.2015. Pri aplikácii desaťročnej

objektívnej premlčacej doby sa právo na náhradu škody premlčí dňa 15.03.2022.
f. vo faktúre č. XXXXXXX vystavenej dňa 12.04.2012 na sumu 3.443,00 EUR bez DPH (1 úkon) je ako
uskutočnené zdaniteľné plnenie označený deň 12.4.2012. Pri aplikácii trojročnej objektívnej premlčacej
doby sa právo na náhradu škody premlčalo dňa 12.4.2015. Pri aplikácii desaťročnej objektívnej
premlčacej doby sa právo na náhradu škody premlčí dňa 12.04.2022.

g. vo faktúre č. XXXXXXX vystavenej dňa 15.4.2013 na sumu 3.443,00 EUR bez DPH (1 úkon) je ako
uskutočnené zdaniteľné plnenie označený deň 15.4.2013. Pri aplikácii trojročnej objektívnej premlčacej
doby sa právo na náhradu škody premlčalo dňa 15.4.2016. Pri aplikácii desaťročnej objektívnej
premlčacej doby sa právo na náhradu škody premlčí dňa 15.04.2023.
h. vo faktúre č. XXXXXXX vystavenej dňa 17.3.2014 na sumu 3.443,00 EUR bez DPH (1 úkon) je ako

uskutočnené zdaniteľné plnenie označený deň 17.3.2014. Pri aplikácii trojročnej objektívnej premlčacej
doby sa právo na náhradu škody premlčalo dňa 17.3.2017. Pri aplikácii desaťročnej objektívnej
premlčacej doby sa právo na náhradu škody premlčí dňa 17.03.2024.S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti by podľa neho bolo možné hovoriť o premlčaní žalobcovho
práva len za situácie uvedenej v bode a) vyššie, avšak aj to len za predpokladu aplikácie trojročnej
objektívnej premlčacej doby v zmysle Občianskeho zákonníka. Žalobca však aj v tomto prípade

zdôrazňuje, že v konaní preukázal úmyselné konanie žalovaných, a teda aj za použitia občiansko-
právnej úpravy je namieste aplikovať desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu, pričom desaťročná
objektívna premlčacia doba sa aplikuje aj pri obchodno-právnej úprave. Žalobca v tejto súvislosti
poukazuje na všetky svoje doterajšie vyjadrenia, na ktorých zotrváva. Žalobca podal žalobu dňa
30.07.2014, teda v čase, keď ani objektívna premlčacia doba ešte neuplynula. Žalobca poukázal na to,

že oprávnenosť jeho žalovaného nároku potvrdzuje aj právo Európskej únie. Konkrétne poukázal na:
a. šiesty bod odôvodnenia smernice Rady č. 89/665/EHS z 21. decembra 1989 o koordinácii zákonov,
iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa uplatňovania postupov preskúmavania v
rámci verejného obstarávania tovarov a prác (ďalej len „Smernica č. 89/665/EHS“), podľa ktorého je
nevyhnutné zabezpečiť, aby primerané postupy existujúce vo všetkých členských štátoch umožňovali
zrušiť rozhodnutia prijaté neoprávnene a kompenzovať osoby postihnuté porušením;

b. čl. 2 ods. 1 písm. c) Smernice č. 89/665/EHS, podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby prijaté
opatrenia týkajúce sa postupov preskúmavania uvedených v článku 1 zahŕňali právomoc odškodniť
osoby poškodené porušením;
c. desiaty bod odôvodnenia smernice Rady č. 92/13/ES z 25. februára 1992, ktorou sa koordinujú
zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia o uplatňovaní právnych predpisov spoločenstva,

o postupoch verejného obstarávania subjektov pôsobiacich vo vodnom, energetickom, dopravnom
a telekomunikačnom sektore (ďalej len „Smernica č. 92/13/ES“), podľa ktorého vždy musí existovať
možnosť nároku na náhradu škody;
d. čl. 2 ods. 1 písm. d) Smernice č. 92/13/ES, podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby prijaté
opatrenia týkajúce sa postupov preskúmavania uvedené v článku 1 zahŕňali právomoci ... a v oboch

vyššie spomenutých prípadoch poskytnúť náhradu škody osobám poškodeným porušením práva; D)
Predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu Protiprávny úkon:

22.Žalobcavpredmetnomsporepreukázal,žežalovanýv1.radeaajžalovanýv2.radekonalivrozpore
s objektívnym právom, najmä v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní, pričom súčasne porušili aj

základné zásady demokratického právneho štátu, zásadu zákonnosti, zásadu rovnosti a nestrannosti a
zákazudiskriminácie,zásaduproporcionality,zásaduprávnejistotyazásadudobrejsprávy.Poskutkovej
stránke bolo protiprávne konanie žalovaných podrobne rozobraté v žalobe a vo všetkých ostatných
doterajších písomných a ústnych prednesoch, na ktoré žalobca v celom rozsahu poukazuje. Protiprávne
konanie žalovaných je možné zostručniť nasledovne:

a. žalovaný v 1. rade a tiež žalovaný v 2. rade v priebehu verejného obstarávania konali najmä v rozpore
s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a tiež aj s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, keďže nekonali na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon;
b.žalovanýv1.radeužpočasprvéhovyhodnocovaniaponúkuchádzačovkonalvrozpores§42ods.3a
4 zákona o verejnom obstarávaní, keďže za úspešného uchádzača označil uchádzača BADUCCI Legal,

s.r.o., hoci správne ním mal byť žalobca (jeho ponuka bola v poradí druhá najnižšia). Túto protiprávnosť
v konaní žalovaného v 1. rade výslovne potvrdil aj žalovaný v 2. rade, na základe čoho bol žalovaný v 1.
rade povinný ponuky uchádzačov vyhodnotiť po druhýkrát. V tomto kontexte žalovaný v 1. rade porušil
aj § 99 ods. 1 písm. h) zákona o verejnom obstarávaní;
c. žalovaný v 1. rade konal v rozpore s § 9 ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní, keďže počas

druhého vyhodnotenia ponúk uchádzačov pri určení, že ponuka žalobcu je neobvykle nízka, zvolil
netransparentný, diskriminačný a nepreskúmateľný postup, keďže priemer cenových ponúk všetkých
uchádzačov účelovo počítal bez najvyššej ponuky, ktorá bola v obstarávaní podaná. Dôsledkom
takéhoto postupu žalovaného v 1. rade bolo nezákonné vylúčenie žalobcu z verejného obstarávania,
hoci na jeho vylúčenie neboli splnené podmienky, čo potvrdil aj žalovaný v 2. rade. Protiprávnosť konania

žalovaného v 1. rade i v tomto štádiu potvrdil žalovaný v 2. rade. V tomto kontexte žalovaný v 1. rade
porušil princíp rovnakého zaobchádzania, princíp nediskriminácie, princíp transparentnosti a princíp
hospodárnosti a efektívnosti;
d. žalovaný v 1. rade konal v rozpore s § 9 ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní aj v tom, že
uchádzačovi BADUCCI Legal, s.r.o. predložil návrh zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ktorej obsah

bol v hrubom rozpore s návrhom formulovaným v súťažných podkladoch (predložil mu návrh zmluvy s
hodinovou odmenou, napriek tomu, že predmetom verejného obstarávania bola odmena za jeden úkon
právnej služby bez ohľadu na počet hodín strávených na jeho vykonanie). Žalovaný v 1. rade tak konal
úmyselne diskriminačne voči všetkým ostatným uchádzačom vrátane žalobcu;e. žalovaný v 1. rade obišiel § 45 ods. 6 zákona o verejnom obstarávaní, keďže síce formálne s B.. B. I.
uzavrel zmluvu o poskytovaní právnych služieb až dňa 30.6.2011 (t. j. nie skôr ako 16. deň po doručení
rozhodnutia žalovaného v 2. rade o námietkach žalobcu, ktoré mu bolo doručené dňa 13.6.2011), avšak

v skutočnosti túto zmluvu s B.. B. I. uzavrel už dňa 29.4.2011. Ku skutočnostiam uvedeným v tomto bode
pozri viac časť E) nižšie tohto vyjadrenia;
f. žalovaný v 1. rade konal v rozpore s § 265 Obchodného zákonníka, keďže v priebehu celého verejného
obstarávania porušoval zásadu poctivého obchodného styku;
žalovaný v 2. rade konal v rozpore s § 144 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní, keďže nezákonne

zastavil konanie o námietkach žalobcu, hoci na to neboli splnené predpoklady. Porušenie objektívneho
práva zo strany žalovaného v 1. rade opakovane potvrdil aj žalovaný v 2. rade. Porušenie objektívneho
práva zo strany žalovaného v 2. rade potvrdil aj Krajský súd v Bratislave vo svojom rozsudku č.
k. 2S 87/2011-46 zo dňa 14.12.2011. Napriek tomu, že aj žalovaný v 2. rade opakovane svojimi
rozhodnutiami (okrem iných napríklad aj posledným rozhodnutím č. 443-6000/2011-ON/156/N2 zo dňa
4.6.2018, konkrétne najmä jeho bod 13.) potvrdil protiprávnosť konania žalovaného v 1. rade v danom

verejnom obstarávaní vo verejnoprávnej rovine, žalovaní odmietajú uznať presah tejto zodpovednosti
do súkromnoprávnej roviny v podobe zodpovednosti za spôsobenú škodu. Spôsobenie škody: Žalobca
mal za to, že v konaní dôsledne preukázal, že práve on by sa pri dodržaní zákonom stanovených
pravidiel stal víťazným uchádzačom a nestal sa ním výlučne preto, že žalovaný v 1. rade v súčinnosti
so žalovaným v 2. rade tieto pravidlá porušili. Žalobcom uplatnená škoda nie je len hypotetická. Aj pri

„treťom vyhodnocovaní ponúk“, pokiaľ by k nemu došlo, by ponuka žalobcu bola najnižšou cenovou
ponukou zo všetkých v tom štádiu ešte posudzovaných a hodnotených ponúk ostatných uchádzačov,
čomu nasvedčuje aj tá skutočnosť, že žalovaný v 1. rade uzavrel zmluvu o poskytovaní právnych
služieb s B.. B. I., ktorého ponuka bola vyššia než ponuka žalobcu. Okrem toho je zásadné, že pri
absencii protiprávnych úkonov žalovaného v 1. rade sa žalobca mal stať víťazným uchádzačom už

po prvom vyhodnocovaní ponúk. V takom prípade by k „druhému“ a ani ďalšiemu vyhodnocovaniu
nedošlo. To isté platí aj pre druhé vyhodnocovanie, a teda pri absencii protiprávneho konania zo strany
žalovaných (žalovaného v 1. rade a aj žalovaného v 2. rade) by sa žalobca stal víťazným uchádzačom,
pretože dal nižšiu cenovú ponuku ako obstarávateľom nesprávne označený víťazný uchádzač, B.. B.
I.. V danom kontexte je zásadné, že žalobca vo verejnom obstarávaní spĺňal všetky podmienky a

kritériá ako tieto boli určené žalovaným v 1. rade a ako ich stanovuje zákon o verejnom obstarávaní,
čo potvrdil aj žalovaný v 2. rade (túto skutočnosť potvrdil aj priamo žalovaný v 1. rade, okrem iného,
aj v Oznámení o výsledku vyhodnotenia ponúk zo dňa 19.01.2011). Hypotetickosť škody vyvracia aj
skutočnosť, že žalovaný v 1. rade uzavrel s B.. B. I. zmluvu o poskytovaní právnych služieb, na základe
ktorej došlo k fakturácii a zo strany žalovaného v 1. rade reálne došlo k úhrade jednotlivých faktúr.

Odmena B.. B. I. v zmysle žalovaných faktúr nebola vyplatená len hypoteticky, ale naopak išlo o reálnu
sumu, od ktorej si žalobca legitímne vypočítal výšku jeho ušlého zisku. Za obvyklého chodu vecí, to
znamená za predpokladu, že žalovaní budú postupovať v súlade so zákonom (k čomu sú povinní aj
v zmysle Ústavy SR), žalobca legitímne očakával, že v danom verejnom obstarávaní bude vyhlásený
za víťazného uchádzača, že žalovaný v 1. rade s ním uzavrie s tým súvisiacu zmluvu o poskytovaní

právnych služieb, že bude žalovanému v 1. rade poskytovať právne služby minimálne v rozsahu v
akom ich poskytoval B.. B. I., a teda že dôjde k zväčšeniu jeho majetku minimálne v žalovanom
rozsahu. V danom prípade preto možno hovoriť, že žalobcovi ušiel zisk z verejného obstarávania
stratou možnosti príležitosti, stratou možnosti účasti na danom verejnom obstarávaní, stratou možnosti
v danom verejnom obstarávaní zvíťaziť a v konečnom dôsledku aj stratou možnosti plniť obstarávané

právne služby, keďže tieto reálne poskytol nesprávne a nezákonne vybraný uchádzač. Príčinná súvislosť
medzi protiprávnym úkonom a škodou: Špecifickosť daného sporu spočíva v tom, že škoda žalobcovi
nevznikla výlučne nezákonným rozhodnutím žalovaného v 2. rade, ale sledom protiprávnych úkonov
vykonaných žalovaným v 1. rade, ktoré žalovanému v 1. rade umožnil vykonať žalovaný v 2. rade svojím
nezákonným rozhodnutím. Je nesporné, že žalovaný v 1. rade uzavrel zmluvu o poskytovaní právnych

služieb s B.. B. I., ktorý ponúkol vyššiu cenu ako žalobca, a teda v prípade, že by k nezákonnému
vylúčeniu žalobcu z verejného obstarávania nedošlo, žalovaný v 1. rade by musel uzavrieť takú zmluvu
so žalobcom, keďže tento spĺňal všetky podmienky a súčasne ponúkol najnižšiu cenu, a keďže iné
kritérium posudzovania ponúk okrem ceny v danom verejnom obstarávaní zvolené nebolo. Príčinná
súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaných a vznikom škody na strane žalobcu je preto priama,

bezprostredná a neprerušená. Protiprávne konanie žalovaných (najmä žalovaného v 1. rade) a vznik
škody sú v logickom slede, protiprávne konanie je príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom.
Bez protiprávneho konania žalovaných by škodový následok nevznikol. Škoda v podobe ušlého zisku
je podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávnehokonania žalovaných, pričom žalovaná škoda by bez protiprávneho konania žalovaných nenastala. Ako
vo všeobecnej rovine opakovane vo svojich rozhodnutiach judikovali súdy Slovenskej republike (okrem
iných aj napríklad najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/72/2017 (pozri bod 20. tohto rozhodnutia) pre

príčinnú súvislosť je rozhodujúca vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej
rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Vzniknutá škoda v podobe ušlého zisku, ktorej sa domáha
žalobca, je podľa neho ujmou spočívajúcou v tom, že u žalobcu ako poškodeného neprišlo v dôsledku
škodovej udalosti (sledu viacerých protiprávnych úkonov žalovaných, ktoré umožnili poskytovať právne
služby nesprávne vybraným uchádzačom) k rozmnoženiu majetkových hodnôt, aj keď sa tak dalo

očakávať s ohľadom na pravidelný chod vecí. Žalobca okrem už uvedeného zdôraznil, že v dôsledku
protiprávnych úkonov žalovaných stratil možnosť zúčastniť sa predmetného verejného obstarávania. S
tým bezprostredne súvisí aj to, že protiprávnymi úkonmi žalovaných žalobca definitívne stratil možnosť
regulárne vyhrať verejné obstarávanie, uzavrieť so žalovaným v 1. rade zmluvu o poskytovaní právnych
služieb a na jej základe poskytovať žalovanému v 1. rade právne služby minimálne v rozsahu ako ich
poskytoval B.. B. I.. Takáto strata možnosti žalobcu je preukázaná, je skutočná a v žiadnom prípade

nemôže byť hypotetická. V danom prípade nedošlo zo strany žalovaného v 1. rade len k ojedinelému
porušeniu zákona, naopak vo vzťahu k žalobcovi z jeho strany dochádzalo k opakovanému porušovaniu
zákona. Podľa žalobcu tak úmysel potvrdzuje práve početnosť protiprávnych úkonov žalovaného v 1.
rade. Úmysel žalovaného v 1. rade potvrdzuje aj účelovosť jeho postupu pri prvom vyhodnocovaní
cenových ponúk uchádzačov, keďže na začiatku považoval cenovú ponuku uchádzača, BADUCCI

Legal, s.r.o., za neobvykle nízku, z dôvodu čoho vyzval tohto uchádzača na jej vysvetlenie, následne
však na ústnom pojednávaní o námietkach žalobcu žalovaný v 1. rade tvrdil, že ponúknutá cena tohto
uchádzača vo výške 32,- Eur bez DPH nie je mimoriadne nízka, ale je určená v súlade s vyhláškou
č. 655/2004 Z. z. Úmysel žalovaného v 1. rade potvrdzuje aj skutočnosť, že uchádzačovi BADUCCI
Legal, s.r.o. predložil návrh zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ktorej obsah bol v hrubom rozpore

s návrhom formulovaným v súťažných podkladoch, keďže mu predložil návrh zmluvy s hodinovou
odmenou, napriek tomu, že predmetom verejného obstarávania bola odmena za jeden úkon právnej
služby bez ohľadu na počet odpracovaných hodín. Úmysel žalovaného v 1. rade potvrdzuje aj účelovosť
jeho postupu pri prvom a druhom vyhodnocovaní cenových ponúk uchádzačov, keďže pri prvom
vyhodnocovaní nepovažoval žalobcom ponúknutú cenu za neprimerane nízku (naopak ponuku žalobcu

výslovne označil za „priemernú cenu“). Pri druhom vyhodnocovaní ponúk ju už za takú bezdôvodne
a bez akejkoľvek zmeny skutkových okolností, považoval, pričom k tomuto záveru dospel žalovaný v
1. rade diskriminačným, netransparentným a nepreskúmateľným spôsobom (to v kontexte toho, akým
spôsobom žalovaný v 1. rade počítal priemer cenových ponúk). Úmysel žalovaného v 1. rade potvrdzuje
aj spôsob, akým počas druhého vyhodnocovania ponúk počítal priemer všetkých hodnotených ponúk,

od hodnoty ktorého následne odvodil, či toho-ktorého uchádzača vyzve na vysvetlenie ponúknutej ceny.
Žalovaný v 1. rade účelovo a bezdôvodne daný priemer počítal bez najvyššej ponuky, ktorá bola v
obstarávaní podaná. Takým postupom sa „neprimerane nízkou ponukou“ stala len ponuka žalobcu a
uchádzača BADUCCI Legal, s.r.o., a to aj napriek tomu, že takou ponukou mala byť aj ponuka B.. B.
I.. Žalovaný v 1. rade tak o vysvetlenie ponuky požiadal iba žalobcu, hoci spôsobom ktorý zvolil, tak

mal postupovať aj vo vzťahu k B.. B. I. (B.. B. I. však počas celého verejného obstarávania nemusel
svoju ponukovú cenu ani raz vysvetľovať). Dôsledkom postupu žalovaného v 1. rade bolo vytvorenie
zámienky na označenie ponukovej ceny žalobcu za „neprimerane nízku“, čím následne odôvodňoval aj
vylúčenie žalobcu zo samotného obstarávania. Úmysel žalovaného v 1. rade potvrdzuje aj dôvod, pre
ktorý po druhom vyhodnocovaní ponúk vylúčil žalobcu z verejného obstarávania, resp. porovnanie jeho

postupu, ktorý zvolil pri odôvodňovaní vylúčenia žalobcu a pri odôvodňovaní nevylúčenia uchádzača
BADUCCI Legal, s.r.o. Hoci žalobca riadne žalovanému v 1. rade vysvetlil, ako dospel k jeho ponuke
ceny za jeden úkon právnej služby, žalovaný v 1. rade ho zo súťaže bezdôvodne a protiprávne vylúčil.
Iné merítko žalovaný v 1. rade zvolil pri uchádzačovi BADUCCI Legal, s.r.o., ktorému akceptoval vágne
zdôvodnenie, že z ekonomického hľadiska je zabezpečenou spoločnosťou, ktorá nie je odkázaná na

poskytovanie právnych služieb, pri ktorých sa výška právneho úkonu počíta podľa výšky sporu. Žalobca
v tomto kontexte pripomína, že ponuka BADUCCI Legal, s.r.o. bola vo výške 32,- Eur bez DPH za
jeden úkon a ponuka žalobcu bola vo výške 1.348,- Eur bez DPH za jeden úkon. V súvislosti s vyššie
uvedeným je zarážajúce, ako k jednotlivým cenovým ponukám pristupoval žalovaný v 1. rade, keď aj z
jeho vyjadrenia (napr. vyjadrenie zo dňa 6.8.2018, strana 2) je zrejmé, že pred vyhlásením výberového

konania zrealizoval prieskum trhu, na základe ktorého bola určená priemerná hodnota za jeden právny
úkon vo výške 23.730,65 Eur bez DPH. Už toto zistenie poskytovalo žalovanému v 1. rade podklad
ako postupovať v danom verejnom obstarávaní, vrátane prvého vyhodnocovania ponúk prihlásených
uchádzačov. Napriek tomu žalovaný v 1. rade chcel v prvom kole uzavrieť zmluvu s uchádzačomBADUCCI Legal, s.r.o., ktorého ponuka bola 32,- Eur bez DPH, a pri ktorom sa uspokojil s absolútne
vágnym vysvetlením a v druhom kole uchádzača B.. B. I. ani len nevyzval na vysvetlenie jeho ponuky,
hoci v porovnaní s hodnotou zistenou prieskumom trhu, bola jeho ponuka vo výške 3.443,- Eur bez DPH

neobvykle nízka (žalobcu o vysvetlenie jeho ponuky vyzval). Úmysel žalovaného v 1. rade potvrdzuje aj
spôsob, akým v konečnom dôsledku obišiel zákon o verejnom obstarávaní, keďže síce formálne s B.. B.
I. uzavrel zmluvu o poskytovaní právnych služieb až dňa 30.06.2011 (t.j. nie skôr ako 16. deň po doručení
rozhodnutia žalovaného v 2. rade o námietkach žalobcu, ktoré mu bolo doručené dňa 13.06.2011), avšak
v skutočnosti túto zmluvu s B.. B. I. uzavrel už dňa 29.04.2011. To znamená, že túto zmluvu uzavrel s

B.. B. I. v čase, keď už oznámil žalobcovi vylúčenie z verejného obstarávania (Oznámenie o vylúčení
z verejného obstarávania bolo vykonané listom zo dňa 19.4.2011, ktorý bol žalobcovi doručený dňa
26.04.2011) a v čase pred rozhodnutím žalovaného v 2. rade o námietkach žalobcu (t. j. ešte pred tým
ako žalovaný v 2. rade konanie o námietkach žalobcu zastavil; rozhodnutie žalovaného v 2. rade o
zastavení konania o námietkach bolo vydané dňa 09.06.2011, ktoré bolo doručené žalovanému v 1.
rade dňa 13.6.2011). V konečnom dôsledku tak žalovaný v 1. rade vďaka neukončenému verejnému

obstarávaniu poznal ponukové ceny všetkých uchádzačov. Úmysel žalovaného v 1. rade potvrdzuje aj
to, že akceptoval prvú faktúru B.. B. I. č. XXXXXXX, ktorú vystavil dňa 06.06.2011, a ktorej predmet bol
totožný s predmetom obstarávania v danom verejnom obstarávaní, t. j. právne služby poskytované v
konaní vedenom pod sp. zn. 8C/31/2009. Žalobca pripomína, že uvedená faktúra bola vystavená ešte
pred rozhodnutím žalovaného v 2. rade o zastavení konania o námietkach žalobcu, pričom sa týkala

právnych služieb, ktoré pozostávali z dvoch právnych úkonov, a to (1) prevzatia a prípravy právneho
zastúpenia, čo je esenciálnym prvým úkonom každej právnej služby advokáta a (2) zastupovania na
pojednávaní. Všetky vyššie uvedené úkony žalovaného v 1. rade potvrdzujú, že sa žalovaný v 1. rade
aj s prispením žalovaného v 2. rade úmyselne snažil vytvoriť stav, aby za žiadnych okolností nemusel
uzavrieť zmluvu o poskytovaní právnych služieb so žalobcom. Po prvom vyhodnotení ponúk sa žalovaný

v 1. rade vehementne snažil uzavrieť zmluvu s uchádzačom BADUCCI Legal, s.r.o., a to aj za cenu, že
uzavretá zmluva bude v priamom rozpore s podmienkami verejného obstarávania (hodinová odmena).
Podruhomvyhodnoteníponúkzasžalovanýv1.radeurobilvšetkopreto,abyvíťaznýmuchádzačombol
B.. B. I., s ktorým vstúpil do zmluvného vzťahu ešte pred tým ako formálne ukončil verejné obstarávanie.
Je pritom nesporné, že obe vyhodnocovania ponúk (prvé aj druhé kolo) boli žalovaným v 1. rade

vykonané protiprávne, čo potvrdil vo svojich rozhodnutiach žalovaný v 2. rade a aj Krajský súd v
Bratislave. E) Obchádzanie zákona zo strany žalovaného v 1. rade. V danom spore je tiež zásadné, že
žalovaný v 1. rade vykonal kroky smerujúce k uzavretiu zmluvy s B.. B. I. oveľa skôr ako bolo verejné
obstarávanie ukončené. Toto tvrdenie potvrdzuje listinný dôkaz predložený priamo žalovaným v 1. rade
- Návrh finančnej operácie, ktorý výslovne hovorí, že zmluva č. 280/2011 bola s B.. B. I. uzavretá už dňa

29.04.2011, teda v čase, keď verejné obstarávanie, účasťou v ktorom bol aj žalobca, nebolo ukončené,
avšak žalovaný v 1. rade už poznal všetky ponuky uchádzačov verejného obstarávania. Žalovaný v
1. rade sa tento postup síce snaží obhájiť tým, že údajne z dôvodu časovej tiesne musel postupovať
na základe iného režimu, a teda priamo objednať právne služby pozostávajúce zo zastupovania na
pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 03.05.2011, avšak takéto zdôvodnenie je absolútne nepresvedčivé.

Zásadné pochybnosti tohto zdôvodnenia vyvoláva jednak to, že je minimálne zvláštne, prečo žalovaný
v 1. rade priamo oslovil B.. B. I., a prečo neoslovil napríklad žalobcu (ktorý ponúkal nižšiu cenu) alebo
ostatných uchádzačov, napr. BADUCCI Legal, s.r.o., keďže jeho ponuka bola „len“ 32,- Eur bez DPH,
prípadne prečo neoslovil úplne inú tretiu stranu (inú advokátsku kanceláriu), ktorá sa daného verejného
obstarávania vôbec nezúčastňovala. Ak žalovaný v 1. rade skutočne postupoval na základe iného

režimu, v takom inom režime nebol žalobca právoplatne vylúčený z konania, a preto už len z dôvodu
nižšej ceny, mal nepochybne osloviť jeho, prípadne uchádzačov, ktorí ponúkali nižšie ceny ako B.. B.
I.. Taký postup zo strany žalovaného v 1. rade by bol minimálne hospodárny, logický a očakávateľný.
Zásadná pochybnosť ďalej spočíva aj v tom, že priamo oslovený B.. B. I. fakturoval žalovanému v 1. rade
totožnú sumu, akú ponúkol aj v danom verejnom obstarávaní (potvrdzuje to prvá faktúra č. XXXXXXX

vystavená dňa 06.06.2011). Všetko však nasvedčuje tomu, že žalovaný v 1. rade uzavrel zmluvu o
poskytovaní právnych služieb s B.. B. I. pod zámienkou iného režimu už dňa 29.04.2011, pričom aby
sa taký postup javil ako zákonný, žalovaný v 1. rade musel dané verejné obstarávanie ukončiť tak,
aby aspoň formálne splnil podmienky § 45 ods. 6 zákona o verejnom obstarávaní, a teda „opätovne“
dňa 30.06.2011 uzavrel zmluvu o poskytovaní právnych služieb s tým istým subjektom (B.. B. I.), ktorú

následnezverejnilajvCentrálnomregistrizmlúv.Tototvrdeniežalobcupotvrdzujeajfaktúrač.XXXXXXX
vystavená B.. B. I. dňa 06.06.2011, keďže táto zahŕňala odmenu za úkon právnej služby - „prevzatie a
príprava právneho zastúpenia“, ktorým každý advokát esenciálne začína každé zastupovanie klienta.
B.. B. I. pritom tento úkon po 30.6.2011 nezopakoval, čo potvrdzuje aj ním vystavená „druhá“ faktúrač. XXXXXXX, ktorá výslovne hovorí, že ide o odmenu za 4 úkony právnej služby - (1) nahliadnutie do
spisu a štúdium spisu“, (2) vyjadrenie k predmetu veci, (3) účasť na pojednávaní, a (4) rokovanie s
klientom.Zmluvaoposkytovaníprávnychslužiebzodňa30.6.2011jepretolenformálnympokračovaním

právneho vzťahu, ktorý vznikol medzi žalovaným v 1. rade a B.. B. I. už dňa 29.4.2011. Vyššie uvedené
potvrdzuje, že žalovaný v 1. rade aj s prispením žalovaného v 2. rade svojím konaním postupoval tak,
aby obišiel § 45 ods. 6 zákona o verejnom obstarávaní. Pravdepodobnosť, že by žalovaný v 2. rade
nariadil celé verejné obstarávanie zrušiť, a teda, že by sa žalobca nikdy nestal víťazom danej súťaže, je
takmer nulová. Pokiaľ mal žalovaný v 2. rade za to, že verejné obstarávanie žalovaného v 1. rade, jeho

výzva na predkladanie ponúk a súťažné podklady sú v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní,
mohol ex offo nariadiť, aby žalovaný v 1. rade celú súťaž zrušil ešte pred uzavretím zmluvy s B.. B. I..
Žalovanýv2.radetakvšaknepostupoval,hocinatomalvrámcisvojejdohľadovejprávomocidostatočný
časový priestor, konkrétne tak mohol postupovať už po „prvom kole“ vyhodnocovania ponúk, resp. aj
po “druhom kole“, kedy zastavil konanie o námietkach žalobcu. Žalobca v tejto súvislosti zdôrazňuje,
že skutkový stav bol v priebehu celého verejného obstarávania rovnaký. Naopak žalovaný v 2. rade tak

urobilažporozhodnutíKrajskéhosúduvBratislaveonezákonnostijehorozhodnutiaozastaveníkonania
o námietkach žalobcu (rozsudok zo dňa 14.12.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 24.02.2012), t.
j. v čase, keď žalovaný v 1. rade už formálne ukončil verejné obstarávanie uzavretím zmluvy s nesprávne
vybraným víťazným uchádzačom (B.. B. I.), pričom o tejto zmluve žalovaný v 2. rade musel vedieť,
keďže zmluva o poskytovaní právnych služieb zo dňa 30.06.2011 bola dňa 08.07.2011 zverejnená v

Centrálnom registri zmlúv. Žalovaný v 2. rade nariadil zrušiť verejné obstarávanie svojim rozhodnutím
až dňa 11.09.2012. Oveľa logickejšie, a teda aj pravdepodobnejšie sa preto javí to, že by žalovaný
v 2. rade volil iný spôsob nápravy protiprávneho postupu žalovaného v 1. rade, a to že by opätovne
zrušil jeho rozhodnutie o vylúčení žalobcu a nariadil mu jeho opätovné zaradenie do procesu verejného
obstarávania (tým skôr, že obdobne postupoval aj v prípade rozhodovania o prvých námietkach žalobcu

počas prvého vyhodnocovania ponúk). Rozhodnutie žalovaného v 2. rade o zastavení konania o
námietkach žalobcu tak možno považovať za rozhodnutie, ktoré v konečnom dôsledku viedlo k vylúčeniu
žalobcu z verejného obstarávania s definitívnou platnosťou, pretože umožnilo žalovanému v 1. rade
po formálnej stránke ukončiť verejné obstarávanie, tak, aby sa javilo, že bolo uskutočnené v súlade so
zákonom, t. j. uzavrieť zmluvu o poskytovaní právnych služieb s B.. B. I., ktorý však ponúkol vyššiu

cenu ako žalobca. S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti žalobca zdôraznil, že žalovaný v
1. rade svojimi opakovanými protiprávnymi, nehospodárnymi a netransparentnými úkonmi a žalovaný
v 2. rade vydaním nezákonného rozhodnutia ako celok konali bez rešpektu k zákonnosti, čo viedlo
k porušeniu zákona o verejnom obstarávaní a tiež zásad demokratického právneho štátu a zásad
dobrej správy. Žalobca sa v danom verejnom obstarávaní bez svojho zavinenia dostal do situácie, kedy

mohol bez najmenšieho vplyvu na jeho výsledok, avšak s citeľným zásahom so svojej majetkovej sféry,
len sledovať legitímne nezdôvodniteľné a nezákonné postupy žalovaných a hoci sa snažil zákonnými
opravnými prostriedkami zvrátiť vzniknutý stav, realita zostala nezmenená a v predmetnom verejnom
obstarávaní bol za víťaza označený iný subjekt, a to proti pravidlám danej súťaže, a takému subjektu
bola následne reálne vyplatená odmena. Pritom je zásadné, že keby žalovaní postupovali v súlade so

zákonom a so zásadami dobrej správy, k predmetnému sporu by vôbec neprišlo. Žalobca preto aj v
tomto kontexte poukazuje na základnú doktrínu „the cheapest cost avoider“, podľa ktorej je spravodlivé,
aby škodu niesol ten účastník, ktorý mohol škodlivému následku najjednoduchšie zabrániť. Takými
účastníkmi sú práve žalovaní. V prípade, že by okresný súd akceptoval argumentáciu žalovaných,
prakticky by nastala situácia, kedy žalovaní síce nepochybne vo vzťahu k žalobcovi konali protiprávne

(opakovane vo vzťahu k žalobcovi porušili zákon o verejnom obstarávaní) a žalobcovi skutočne vznikla
škoda, avšak fakticky by nebolo subjektu, od ktorého by žalobca mohol náhradu škody požadovať.
Okresnýsúdbytakýmpostupomarozhodnutímodmietolspravodlivosťaporušilbytýmzákladnúzásadu
„denegatio iustitiae“ (zásadu nemožnosti odmietnuť spravodlivosť). Nemožno pritom akceptovať, aby
všeobecné súdy (vrátane okresného súdu) ponechali žalobcu bez možnosti domáhať sa účinne ochrany

svojich majetkových práv. S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti mal žalobca za to, že
v dostatočnej miere osvedčil oprávnenosť svojej žaloby, a preto navrhuje, aby okresný súd rozhodol
nasledovne: Žalovaní sú povinní spoločne a nerozdielne do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia
zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 25.949,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne od
7.11.2014 do zaplatenia. Žalobca má nárok na plnú náhradu trov konania.

23. Žalovaný v 1. rade následne uviedol, že žalobca nesplnil všetky kvalifikačné predpoklady - podrobný
opis priebehu verejného obstarávania ako aj vysvetlenia už žalovaný v 1. rade niekoľkokrát opakoval,
preto len ako pripomienku uvedie nasledovnú časť, ktorá bola od neho adresovaná žalobcovi: „Okremtoho ste vo Vami predloženom vysvetlení v rozpore s 42 ods. 2 zákona o VO zmenili svoju ponuku.
Verejný obstarávateľ zadefinoval vo výzve na predkladanie ponúk kritérium na vyhodnotenie ponúk:
„Najnižšia odmena za 1 úkon právnej služby stanovená v € (EUR) bez DPH bez ohľadu na počet

odpracovanýchhodín“.VoVašejpredloženejponuke,vnávrhunaplneniekritérianavyhodnotenieponúk
a v návrhu zmluvy ste uviedli cenu za 1 úkon právnej služby 1348 € bez DPH. Vo svojom vysvetlení zo
dňa12.4.2011steuviedlicenuza1úkonprávnejslužbyvovýške1348€sDPH“,t.j.cenabolazmenená
a navýšená o výšku DPH, čo je zo zákona o VO neprípustné.“ Žalovaný v 1. rade uviedol, že nerozumie,
čo sa žalobcovi zdá byť nepresvedčivé na jeho tvrdení, že bolo potrebné urýchlene vyriešiť zastupovanie

na súdom pojednávaní, ktoré už nemohlo byť odročené a preto bol B.. I. priamo oslovený, a teda sa s ním
jednalo na základe odlišného režimu, ktorý zákon č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní povoľuje. V
nadväznosti na toto tvrdenie uviedol, že faktúra zo dňa 06.06.2011 už bola konajúcemu súdu, respektíve
žalobcovi niekoľkokrát vysvetlená, že bola vystavená na základe priameho zadania. Argument žalobcu,
žeB..I.nefakturovalopätovneprevzatiezastúpeniajepodľanázoružalovanéhov1.radenelogickýamá
za to, že takýto postup by zvolila každá advokátska kancelária, pretože inak by advokátska kancelária

fakturovala svojmu klientovi dvakrát ten istý úkon, teda by zaň žiadala zaplatiť dvakrát. Nie je relevantné,
najskôr žalovaného v 1. rade zastupoval B.. I. na základe priameho zadania a až následne po riadnom
ukončení verejného obstarávania, ho zastupoval ako víťaz tohto verejného obstarávania. Dôležité je
to, že B.. I. bol už s predmetným prípadom oboznámený, a preto by nebolo právne fakturovať jeden
a ten istý úkon dvakrát. Ak by verejné obstarávanie vyhral iný uchádzač, určite by si účtoval aj úkon

prevzatie a príprava právneho zastúpenia. K rozhodnutiam Ústavného súdu SR sp. zn. II.US/507/2017
a Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/72/2017, ktoré boli na pojednávaní uskutočnenom dňa 25.01.2022
predloženéžalovanýmv2.rade,lenuvádzame,skutočnosťčisúaplikovateľnénapredmetnýsúdnyspor
je výlučne na úvahe súdu. Avšak žalovaný v 1. rade nesúhlasí so žalobcom a má za to, že pre predmetné
súdne konanie sú dobrým príkladom. Žalovaný v 1. rade uviedol rovnako ako na pojednávaní zo dňa

25.01.2022, že žalobcova škoda je hypotetická. Žalobcovi, podľa názoru žalovaného v 1. rade, žiadna
škoda nevznikla, pretože na uzatvorenie zmluvy ako výsledok verejného obstarávania nemá uchádzač
právny nárok, teda nie je zaručené, že by zmluva bola so žalobcom uzatvorená. Konečné uzatvorenie
je v kompetencii ministra kultúry, ktorý zmluvu podpisuje a nemusel ju podpísať s určitých dôvodov
(napr. konflikt záujmov kvôli politickej strane, zistenie, že predmetnú vec si vie ministerstvo obstarať vo

vlastnej réžií za menšie náklady, a preto by uzatvorenie zmluvy bolo nehospodárne, atď...) Skrátka s
určitosťou tvrdiť, že konaním žalovaného v 1. rade bola spôsobená žalobcovi škoda je predčasné a čisto
hypotetické, pretože ide len o teoretickú úvahu žalobcu, na ktorej nemožno
zakladať nárok na náhradu škody. K otázke premlčania žalovaný v 1. rade uviedol, že v prípade,
že konajúci súd má za to, že žalobcovi škoda vznikla, žalovaný v 1. rade stále zotrváva na svojich

predošlých vyjadreniach, v ktorých vzniesol námietku premlčania, a s ktorými sa stotožnil aj žalovaný v
2. rade a konajúci súd. Pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia
doba, a to kratšia subjektívna a dlhšia objektívna. Ich začiatok je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie
doby začínajú plynúť, plynú a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa
skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie

druhá premlčacia doba. Napríklad ak odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za
ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu škody uplynie čas uvedený v ustanovení § 106 ods.
1 a škodca v súdnom konaní vznesie námietku premlčania, právo sa premlčalo, aj keď ide o škodu
spôsobenú úmyselne. Čo sa týka subjektívnej premlčacej doby, žalovaný v 1. rade dáva do pozornosti
aj skutočnosť, že svoje faktúry a objednávky zverejňuje na svojom

webovom sídle a aktuálne sú dostupné objednávky a faktúry od roku 2012, to znamená, že pokiaľ žalobca
mal potrebu zistiť aká (hypotetická) škoda mu vznikla, a vzhľadom na jeho právne vzdelanie, mohol
pri odbornej starostlivosti tieto informácie získať aj skôr, preto nesúhlasíme s tvrdením, že subjektívna
premlčania doba by sa mala počítať až odo dňa 03.07.2013, kedy bola vytvorená odpoveď žalovaného

v 1. rade na žalobcovu info žiadosť. V dobe kedy žiadal o sprístupnenie informácie v roku 2013 boli na
stránke žalovaného v 1. rade pravdepodobne zverejnené aj faktúry za rok 2011, vzhľadom na účinnosť
zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám. K objektívnej premlčacej dobe (3 roky)
žalovaný v 1. rade uviedol, že táto začína plynúť od udalosti, z ktorej škoda vznikla, t. j. od škodnej
udalosti. Žalovaný v 1. rade preto nesúhlasí s výpočtom plynutia objektívnej doby od dátumu každej

vystavenej faktúry. V tomto prípade sa vznik škodovej udalosti viaže na deň, kedy bola zverejnená
zmluva s B.. I., ktorá tvorila podklad pre vystavenie faktúr, pretože ak by táto zmluva neexistovala,
samotné faktúry by nemohli pôsobiť žalobcovi jeho (hypotetickú) škodu (t. j. 08.07.2011 - objektívna
premlčacia doba uplynula dňa 08.07.2014). Je všeobecne známa skutočnosť, že subjektívna premlčaciadobamôžeplynúťibavrámciobjektívnejpremlčacejdoby,ktorúnemôžeprekročiť.Tentoprávnynázorje
uvedený aj v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.08.2020, sp. zn. 4Obo/2/2020,
ktorý ďalej uvádza, že: „Vzájomný vzťah týchto lehôt je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo

sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému plynie druhá premlčacia doba. Objektívna premlčacia
doba je trojročná a začína plynúť v okamihu škodnej udalosti. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná
a pre začatie jej plynutia je významný primárny subjektívny prvok pozostávajúci z dvoch zložiek: 1. kedy
sa poškodený dozvie o škode, pričom sa vyžaduje preukázaná vedomosť poškodeného o vzniknutej
škode určitého druhu a rozsahu do tej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť, vyčísliť na súde žalobou

(okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o tejto škode a pritom nemusí byť okamihom
škodnej udalosti, resp. protiprávnym konaním) a 2. kedy sa poškodený dozvie o tom kto za vzniknutú
škodu zodpovedá. Pre vzťah objektívnej a subjektívnej premlčacej doby platí zásada, že lehota sa zo
subjektívne stanoveným začiatkom nemôže skončiť neskôr, ako lehota s objektívne určeným začiatkom,
ale môže skončiť najneskoršie s ňou. V tejto súvislosti možno rozlišovať medzi troma prípadmi, ktoré
môžu nastať, a to začiatok subjektívnej doby nastane v priebehu objektívnej doby a do jej skončenia

tiež uplynie celá subjektívna doba. Právo sa premlčí uplynutím subjektívnej doby, na ďalšie plynutie
objektívnej doby sa už neprihliada. Druhá situácia je tá, že začiatok subjektívnej doby nastane v priebehu
objektívnej doby, ale do jej skončenia uplynie iba čas subjektívnej doby a ďalšia časť až po jej skončení,
právo m premlčí uplynutím objektívnej doby. Tretia situácia, ktorá môže reálne nastať je tá, že začiatok
subjektívnej doby nastane až po skončení objektívnej doby. Právo sa premlčalo uplynutím objektívnej

premlčacej doby a subjektívna doba nemá v tomto prípade právny význam.“ V nadväznosti na uvedené
uznesenie, preto na počítanie subjektívnej premlčacej doby môžu byť použité jednotlivé faktúry, ktoré si
však mal a mohol žalobca pozrieť oveľa skôr na webovom sídle žalovaného v 1. rade, avšak smerodajná
je objektívna premlčacia doba, ktorá ďalej ako po dátum 08.07.2014 plynutie subjektívnej premlčacej
lehotynepustí(druhásituáciazuzneseniaNSSR).Pridetailnomopisepriebehuverejnéhoobstarávania,

žalovaný 1 poukázal sa svoje predošlé vyjadrenia mal za to, že nebol dokázaný úmysel žalovaných,
že konali za účelom spôsobiť škodu žalobcovi. Zároveň nesúhlasil s uplatňovaním premlčacej doby
z pohľadu obchodnoprávnej úpravy. Žalobca si totižto nárokuje škodu občianskoprávnom konaní a
obchodnoprávnu úpravu spomenul účelne, kvôli priaznivejšej premlčacej dobe a taktiež je žalovaný v 1.
rade toho názoru, že táto situácia už bola dostatočne vyriešená v predošlých vyjadreniach žalovaných.

Na základe vyššie uvedeného žiadame Okresný súd Bratislava I, aby vydal rozsudok. ktorým žalobu
zamietne ako nedôvodnú.

24. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní pred súdom prvej inštancie k tvrdeniu žalovaného v 1
rade, že žalobca nesplnil všetky kvalifikačné predpoklady pretože mal zmeniť svoju ponuku, uviedla:

Žalobca v priebehu verejného obstarávania vysvetlil a ospravedlnil sa, že vo svojom podaní mylne
uviedol cenu DPH aj keď nepochybne vysvetľoval jeho pôvodnú ponuku bez DPH. O tom, že ide o
chybu v písaní uviedol žalobca vo svojom podaní označenom ako žiadosť o nápravu zo dňa 06.05.2011.
Žalovaný v 1 rade v žiadnom svojom nasledujúcom podaní nespochybnil tvrdenie žalobcu, že sa jedná
o chybu v písaní. Potvrdzuje to aj podanie žalovaného v 1 rade označené ako oznámenie o zamietnutí

žiadosti o nápravu zo dňa 12.05.2011. Uvedené taktiež potvrdzujú rozhodnutia žalovaného v 2 rade,
konkrétne rozhodnutie č. 443-6000/2011-ON/156-N z 11.09.2012 a tiež rozhodnutie č. 443-6000/2011-
ON/156-N2 zo 04.06.2018. V týchto rozhodnutiach žalovaný v 2 rade potvrdil, že vylúčenie žalobcu z
verejného obstarávania bolo v rozpore so zákonom a že jeho vysvetlenie ponuky nebolo v rozpore s §
42 ods. 2 alebo 3 zákona o ver. obstarávaní. Tiež sa vyjadrila k tvrdeniu žalovaného v 1. rade ohľadom

subjektívnej premlčacej doby. Žalovaný v 1 rade na svojom webovom sídle od r. 2012 nezverejňuje
konkrétne faktúry, je tam dohľadateľný len tabuľkový zoznam všetkých partnerov, ktorí v danom roku
vystavili žalovanému v 1. rade faktúry. Konkrétne tento zoznam pri B.. B. I. nešpecifikuje o aké právne
služby v tej ktorej faktúre išlo a tiež nešpecifikuje právnu vec, ktorej sa tá ktorá faktúra týkala. Len príklad
je možné uviesť, že podľa zoznamu z r. 2012 B.. B.G. I. vystavil žalovanému v 1 rade dokopy 5 faktúr,

pričom predmetného sporu sa týkali len 3 z nich. To žalobca zistil na základe svoje žiadosti a odpovede
na ňu t. j. 3.7.2013. Uvedené pritom platí aj pre ostatné roky. Len doplníme, že žalovaný v 1 rade na info
žalobcu zaslal žalobcovi aj iné faktúry, ktoré sa netýkajú sporu napr. v r. 2011, 2012, 2013 išlo o faktúry
ktoré B.. I. fakturoval vo veci „P. Q. A.“. Aj uvedené potvrdzuje, že žalobca sa dozvedel z odpovede
žalovaného 1 a teda až dňa 03.07.2013.

25. Súd prvej inštancie vo veci po vykonanom dokazovaní skutkovo ustálil, že dňa 21.12.2010 bola na
internetovej stránke žalovaného 1/ zverejnená výzva na predkladanie súťažných ponúk pre podprahovú
zákazku; „Poskytovanie právnych služieb v konaní pred súdom“ spolu so súťažnými podkladmi, keďako jediné kritérium na hodnotenie ponúk bola žalovaným v časti A.2 súťažných podkladov stanovená
najnižšia cena v eur bez DPH. Najvýhodnejšou ponukou sa tak mala stať „ponuka uchádzača, ktorá
bude obsahovať najnižšiu odmenu za 1 úkon právnej služby bez ohľadu na počet odpracovaných hodín“.

V súlade s výzvou a so súťažnými podkladmi podal žalobca žalovanému 1/ ponuku. Dňa 3.1.2011
sa uskutočnilo v sídle žalovaného 1/ otváranie predložených ponúk, na ktorom sa osobne zúčastnil
a kde okrem iného bolo zistené, že žalovanému bolo podaných sedem ponúk. Dňa 25.1.2011 mu
bolo poštou od žalovaného doručené „Oznámenie o výsledku vyhodnotenia ponúk“ zo dňa 19.1.2011
pod č. MK-17/2011-100/524, v ktorom bolo uvedené, že jeho ponuka splnila podmienky a požiadavky

žalovaného uvedené vo výzve npredkladanie ponúk a v súťažných podkladoch, napriek tomu však
vo verejnom obstarávaní neuspel. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalovanému žiadosť o nápravu.
Žiadosť o nápravu bola zo strany žalovaného zamietnutá rozhodnutím č. MK-2964/2010-100/1707
zo dňa 10.2.2011. V dôsledku zamietnutia žiadosti o nápravu bol nútený podať na Úrad pre verejné
obstarávanie (ďalej ako „úrad“ alebo OVO) námietky, ktorým bolo vyhovené a rozhodnutím úradu č.
107-6000/2011-ON/28 zo dňa 25.3.2011 bolo rozhodnutie žalovaného o výsledku vyhodnotenia ponúk

zrušené. Dňa 8.4.2011 mu bola doručená od žalovaného písomná žiadosť o vysvetlenie ponuky zo dňa
6.4.2011, v ktorej žalovaný uviedol, že sa rozhodol, že požiada o vysvetlenie všetkých uchádzačov,
ktorých cenové ponuky sú pod hranicou priemeru všetkých hodnotených ponúk. Žalovanému včas
doručil odpoveď, v ktorej žalovanému uviedol, že na jeho druhú otázku nie je možné odpovedať,
pretože nie je dostatočne známy ani predmet právnych služieb, ktoré majú byť poskytované, ani

konkrétne úkony právnej služby, ktoré bude potrebné alebo žiaduce vykonať a nie je preto možné
uviesť ani počet osôb, ktoré budú konkrétne úkony právnej služby realizovať, ani počet hodín, ktoré
budú úkonom právnej služby strávené, pretože tieto skutočnosti budú pri jednotlivých úkonoch vysoko
pravdepodobne rôzne. Dňa 26.4.2011 mu bolo poštou od žalovaného doručené jeho „Oznámenie o
vylúčení z verejného obstarávania“ zo dňa 19.4.2011 pod č. MK-17/2011- 100/5120, v ktorom mu

žalovaný oznámil, že jeho ponuka bola z verejného obstarávania vylúčená, nakoľko jeho vysvetlenie
nebolo „v súlade s požiadavkou žalovaného na vysvetlenie ponuky“. Vzhľadom na svoje presvedčenie,
že ním ponúknutá cena nebola cenou neobvykle nízkou a aj keby bola žalovaným za takú považovaná,
jeho vysvetlenie ponuky bolo plne v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní, podal dňa 6.5.2011
žalovanému žiadosť o nápravu. Žiadosť o nápravu bola zo strany žalovaného rozhodnutím č. MK-

17/2011-100/6239 zo dňa 12.5.2011 zamietnutá. Prostredníctvom svojho právneho zástupcu sa obrátil
so svojimi námietkami proti vylúčeniu uchádzača na Úrad pre verejné obstarávanie, ktoré boli podané na
poštovú prepravu dňa 23.5.2011. Úrad pre verejné obstarávanie však v rozpore so zákonom o verejnom
obstarávaní rozhodnutím č. 4466000/2011-ON/156 zo dňa 9.6.2011 konanie o námietkach zastavil, a
to s odôvodnením, že námietky boli podané úradu osobne dňa 24.5.2011, t. j. po lehote stanovenej

na podanie námietok. Proti tomuto rozhodnutiu podal dňa 17.6.2011 žalobu o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia na Krajský súd Bratislava. O žalobe bolo rozhodnuté až rozsudkom č. k. 2S 87/201146
zo dňa 14.12.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 24.2.2012, a to tak, že napadnuté rozhodnutie
Úradu pre verejné obstarávanie bolo zrušené. Na základe vyššie uvedeného zrušujúceho rozsudku
Krajského súdu Bratislava bol Úrad pre verejné obstarávanie povinný vo veci jeho námietok nariadiť

ústne pojednávanie a po vypočutí oboch strán o porušení zákona rozhodnúť. Úradom pre verejné
obstarávanie bolo ústne pojednávanie nariadené až na jeho opakované urgencie na deň 24.5.2012,
keď Úrad pre verejné obstarávanie po ústnom konaní prijal rozhodnutie č. 443-6000/2011-ON/156-N zo
dňa 11.9.2012, ktorým nariadil žalovanému zrušiť do 30 dní od doručenia rozhodnutia celú predmetnú
zákazku. Následne žalovaný v súlade s § 140 ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní podal v zákonom

stanovenej lehote žalobu na Krajský súd v Bratislave na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Úradu
pre verejné obstarávanie č. 4436000/2011-ON/156-N zo dňa 11.9.2012. Veci bola pridelená sp. zn. 5S
312/2012 a dňa 1.4.2014 Krajský súd v Bratislave rozhodol svojim rozsudkom č. k. 5S 312/2012-107
tak, že žalobu žalovaného zamietol. Žalobca tvrdil, že protiprávnym konaním žalovaného 1/ pri verejnom
obstarávaní mu bola spôsobená škoda vo výške 25 949, eur ako jeho ušlý zisk z každého úkonu

právnej služby, ktorý žalovanému fakturoval ďalší uchádzač. Žalobca tiež uviedol, že vzhľadom na
to, že verejné obstarávanie a uzatvorenie zmluvy s úspešným uchádzačom v tomto prípade nebolo
výkonom verejnej moci žalovaného, ale súkromnoprávnym vystupovaním verejnej moci na trhu, na
zodpovednosťžalovanéhosaneaplikujezákonozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnej
moci.Prizodpovednostizaškoduspôsobenúporušenímzákonovoverejnomobstarávanísapodľaneho

uplatní občianskoprávny nárok na náhradu škody podľa § 420 OZ v spojitosti so zákonom o verejnom
obstarávaní, nakoľko mal za to, že obchodnoprávny režim náhrady škody sa aplikuje iba pri porušení
povinností uložených ObZ.26. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR č. II. ÚS 507/2017-14 súkromno-právnym následkom
porušenia predpisov o verejnom obstarávaní je možnosť poškodeného žiadať náhradu škody. Podľa
šiesteho bodu odôvodnenia smernice 89/665/EHS (resp. desiateho bodu odôvodnenia smernice 92/13/

ES) je nevyhnutné kompenzovať osoby postihnuté porušením pravidiel obstarávania, čo podčiarkuje aj
čl. 2 ods. 1 písm. c) smernice 89/665/EHS [resp. čl. 2 ods. 1 písm. d) smernice 92/13/ES]. Aj v zmysle
slovenského práva je v zásade každý, kto protiprávne utrpel škodu, oprávnený domáhať sa jej náhrady.
Verejnéobstarávanieauzatváraniezmlúvniejespravidlavýkonomverejnejmoci,alesúkromnoprávnym
vystupovaním verejnej moci na trhu. Predpokladom občianskoprávneho nároku na náhradu škody,

ktorú zadávateľ spôsobil záujemcovi/účastníkovi je protiprávne konanie, teda porušenie zákona o
verejnom obstarávaní, vznik škody a kauzalita medzi škodou a protiprávnym konaním. Zadávateľ sa
zodpovednosti zbaví, ak preukáže, že porušenie nezavinil. Výška škody bude pritom závislá od pozície
poškodeného a spravidla bude smerovať k náhrade toho, čo poškodený v súvislosti s účasťou na
obstarávaní vynaložil (negatívny interes) a iba výnimočne k náhrade toho, čo by získal uzatvorením
zmluvy (pozitívny interes). Najčastejšie prípady, keď prichádza do úvahy náhrada škody, je zrušenie

postupu zadávania a protiprávne vylúčenie uchádzača. V zásade je možné vychádzať z toho, že aj
zrušenie postupu zadávania je súčasťou podnikateľského rizika uchádzača/záujemcu. Preto musí každý
záujemca/uchádzač kalkulovať s tým, že nemá vopred právny nárok na uzavretie zmluvy. Vzhľadom
na skutočnosť, že zmluvná autonómia obstarávateľa je po iniciovaní procesu verejného obstarávania
prísne regulovaná a obmedzovaná, nemožno interpretovať oprávnenie zrušiť proces obstarávania veľmi

extenzívne. Neoprávnené zrušenie súťaže tak môže viesť k povinnosti nahradiť škodu.

27. Súd prvej inštancie posúdil žalobcom uplatnený nárok podľa § 420 v spojení s § 415 OZ, § 442 ods.
l OZ § 100 ods. 1 OZ, § 101 OZ, § 106 ods. 1, 2, 3 OZ.

28. Konštatoval, že zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti možno podľa
ustanovenia § 420 OZ uplatniť, ak sú splnené nasledovné predpoklady zodpovednosti za škodu; 1.
porušenie právnej povinnosti (existencia protiprávneho úkonu), 2. vznik škody ako
majetkovej ujmy, 3. existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom škodcu a vzniknutou
škodou, 4. zavinenie. Predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody je teda

preukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo
opomenutím (porušenie právnej povinnosti) a následkom (vzniknutou škodou). Vzniknutá škoda v
podobe skutočnej škody alebo ušlého zisku musí byť spôsobená bez pochybností práve porušením
právnej povinnosti. Škoda ani porušenie právnej povinnosti ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu
a tomu korešpondujúce právo na jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byť žalobcom nielen tvrdená,

ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom dôkazné bremeno, týkajúce sa príčinnej súvislosti znáša
žalobca. Vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť pritom preukázaný. Žalobca súdu nepreukázal,
že ministerstvo konalo v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní, teda nepreukázal splnenie
už samotnej prvej podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody, ktorou je porušenie zákonnej
povinnosti (protiprávny úkon). Podľa § 45 ods. 6 zákona o verejnom obstarávaní, platného a účinného

v čase uzatvorenia zmluvy, ak boli podané námietky podľa § 138 ods. 2 písm. a) až f), verejný
obstarávateľ a obstarávateľ nemôže uzavrieť zmluvu, koncesnú zmluvu alebo rámcovú dohodu s
úspešným uchádzačom alebo uchádzačmi najskôr šestnásty deň po doručení rozhodnutia úradu o
námietkach alebo deň nasledujúci po dni doručenia výsledku konania úradu. Ak úrad rozhodnutím podľa
§ 138 ods. 12 odňal námietkam odkladný účinok, verejný obstarávateľ a obstarávateľ môže uzavrieť

zmluvu, koncesnú zmluvu alebo rámcovú dohodu s úspešným uchádzačom alebo uchádzačmi najskôr
v deň nasledujúci po doručení rozhodnutia úradu o odňatí odkladného účinku námietok. Tým nie sú
dotknuté ustanovenia odsekov 2 až 5. Rozhodnutie UVO č. 4436000/2011-ON/156 z 09.06.2011 o
zastavení konania o námietkach bolo ministerstvu doručené 13.06.2011. Ministerstvu nebolo v lehote
do 300.6.2011 (do dňa, kedy bola uzatvorená zmluva medzi ministerstvom a úspešným uchádzačom

z predmetného verejného obstarávania) Úradom pre verejné obstarávanie ani žalobcom oznámené
podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia UVO č. 443-6000/2011-ON/156 z 09.06.2011
o zastavení konania o námietkach. Ministerstvo preto postupovalo v súlade s § 45 ods. 6 zákona
o verejnom obstarávaní účinného a platného v rozhodnom čase a 30.06.2011 uzatvorilo zmluvu ev.
č. MK-51/1 l/M s úspešným uchádzačom. Ministerstvo sa o podanej žalobe dozvedelo až z listu

UVO č. 635-3000/2/2011 z 11.07.2011 dvanásť dní po uzatvorení zmluvy s úspešným uchádzačom.
Ďalšou podmienkou pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je okrem preukázania porušenia
povinnosti aj preukázanie výšky škody, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti
žalovaného. V zmysle § 442 OZ skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšenímajetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby
došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. To, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou
v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci

sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku
poškodeného (úbytkom aktív ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu).
Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri
pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti)mohol poškodený
dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu

(škodnej udalosti). Pre výšku ušlého zisku je podľa súdu prvej inštancie rozhodujúce, akému prospechu,
ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu (škodná udalosť), teda konkrétne o aký
reálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel. (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4MCdo/23/2008). Súd prvej
inštanciesastotožnilsprocesnouobranoužalovanéhovl.radevtom,žežalobcovaškodajehypotetická.
Uzavrel, že žalobcovi žiadna škoda nevznikla, pretože na uzatvorenie zmluvy ako výsledok verejného
obstarávania nemá uchádzač právny nárok, teda nie je zaručené, že by zmluva bola so žalobcom

uzatvorená. Konečné uzatvorenie je v kompetencii ministra kultúry, ktorý zmluvu podpisuje a nemusel ju
podpísať s určitých dôvodov. Dospel k záveru, že s určitosťou tvrdiť, že konaním žalovaného v 1. rade
bola spôsobená žalobcovi škoda je predčasné a čisto hypotetické, pretože ide len o teoretickú úvahu
žalobcu, na ktorej nemožno zakladať nárok na náhradu škody.

29. Súd prvej inštancie sa zaoberal námietkou premlčania, ktorú vzniesli žalovaní v l. a 2. rade.
Najvyšší súd SR 3MCdo 40/2012 zo dňa 17.04.2012 vyslovil, že na zodpovednosť za škodu spôsobenú
porušením povinnosti podľa iného právneho predpisu než ObZ sa aplikuje OZ, a to vrátane jeho
ustanovení o premlčaní práva na náhradu škody. Podstatným vo veci je, že išlo o vzťah medzi
podnikateľom a subjektom verejnej správy pri zabezpečovaní verejných potrieb. Tento právny názor

potvrdil aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 637/2015 zo dňa 24.02.2016. V tomto prípade sa vznik
škodovej udalosti viaže na deň, kedy bola zverejnená zmluva s B.. I., ktorá tvorila podklad pre vystavenie
faktúr, t. j. 08.07.2011. Objektívna trojročná premlčacia doba uplynula dňa 08.07.2014. Subjektívna
premlčacia doba môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže prekročiť. Tento
právnynázorjeuvedenýajvuzneseníNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyzodňa31.08.2020,sp.zn.

4Obo/2/2020,ktorýďalejuvádza,že:„Vzájomnývzťahtýchtolehôtjetaký,žeaksaskončíplynutiejednej
znich,právosapremlčí,atoajnapriektomu,žepoškodenémuplyniedruhápremlčaciadoba.Objektívna
premlčacia doba je trojročná a začína plynúť v okamihu škodnej udalosti. Subjektívna premlčacia doba
je dvojročná a pre začatie jej plynutia je významný primárny subjektívny prvok pozostávajúci z dvoch
zložiek: 1. kedy sa poškodený dozvie o škode, pričom sa vyžaduje preukázaná vedomosť poškodeného

o vzniknutej škode určitého druhu a rozsahu do tej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť, vyčísliť na
súde žalobou (okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o tejto škode a pritom nemusí byť
okamihom škodnej udalosti, resp. protiprávnym konaním) a 2. kedy sa poškodený dozvie o tom kto
za vzniknutú škodu zodpovedá. Pre vzťah objektívnej a subjektívnej premlčacej doby platí zásada,
že lehota sa zo subjektívne stanoveným začiatkom nemôže skončiť neskôr, ako lehota s objektívne

určeným začiatkom, ale môže skončiť najneskoršie s ňou. V tejto súvislosti možno rozlišovať medzi
troma prípadmi, ktoré môžu nastať, a to začiatok subjektívnej doby nastane v priebehu objektívnej doby
a do jej skončenia tiež uplynie celá subjektívna doba. Právo sa premlčí uplynutím subjektívnej doby,
na ďalšie plynutie objektívnej doby sa už neprihliada. Druhá situácia je tá, že začiatok subjektívnej
doby nastane v priebehu objektívnej doby, ale do jej skončenia uplynie iba čas subjektívnej doby

a ďalšia časť až po jej skončení, právo m premlčí uplynutím objektívnej doby. Tretia situácia, ktorá
môže reálne nastať je tá, že začiatok subjektívnej doby nastane až po skončení objektívnej doby.
Právo sa premlčalo uplynutím objektívnej premlčacej doby a subjektívna doba nemá v tomto prípade
právny význam.“ Vyhodnotil a právne posúdil, že objektívna trojročná premlčacia doba začala žalobcovi
plynúť dňa 08.07.2011, kedy došlo ku škodovej udalosti, t. j. deň, kedy bola zverejnená zmluva s B..

I., ktorá tvorila podklad pre vystavenie faktúr. Objektívna premlčacia doba uplynula dňa 08.07.2014.
Subjektívna premlčacia doba začala žalobcovi plynúť dňa 03.07.2013, kedy bola žalobcovi žalovaným v
l. rade poskytnutá informácia o všetkých faktúrach vystavených žalovanému v 1. rade B.. I.. Subjektívna
premlčacia doba uplynula dňa 03.07.2015. Žalobca podal žalobu na súd dňa 30.07.2014. Subjektívna
premlčacia lehota na uplatnenie nároku plynie v rámci objektívnej lehoty , ktorá uplynula dňa 03.07.2013,

žaloba bola teda podaná na súde po uplynutí objektívnej premlčacej lehoty. Súd má za to, že zo strany
žalobcu nebol dokázaný úmysel žalovaných, že konali za účelom spôsobiť škodu žalobcovi, preto sa
súd nestotožnil s názorom žalobcu, že v danom prípade by mala plynúť objektívna 10 ročná premlčacia
lehota v zmysle ustanovenia § 106 ods. 2/ OZ. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštanciedospel k záveru, že žaloba žalobcu je nepreukázaná, nedôvodná a taktiež, že námietka premlčania
nároku žalobcu vznesená žalovanými v 1. a 2. rade je dôvodná. Z vyššie uvedených dôvodov žalobu
žalobcu zamietol aj z dôvodu, že mal preukázané, že právo žalobcu sa nevykonalo v dobe zákonom

ustanovenej a žalovaní sa premlčania dovolali, preto nemožno premlčané právo priznať.

30. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade so zásadou úspechu v konaní podľa
ustanovenia § 255 ods. 1, § 262 CSP. Vyhodnotil, že žalovaní mali v konaní plný úspech, náhradu trov
konania si však neuplatnili, súd prvej inštancie im preto náhradu trov konania nepriznal.

31. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z nasledovných dôvodov:
- podľa § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), teda že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; podľa § 365 ods. 1 písm.
f) CSP, teda že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam; a podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, teda že súd prvej inštancie nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietal skutkové zistenia a právne závery, ku ktorým
vykonaným dokazovaním dospel súd prvej inštancie a na základe ktorých vo veci rozhodol. Označil ich
za nesprávne a spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení veci, čo vyústilo do vydania nesprávneho
a právne neudržateľného rozsudku, v ktorom podľa neho absentujú logické závery a zdôvodnenia a

ktorý je ako celok v rozpore so zákonom. Uviedol, že v predmetnej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie
záviselo od vyriešenia právnej otázky premlčania, ktorá spočívala v posúdení toho, aký právny predpis
je nutné použiť na zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinnosti podľa iného právneho
predpisu než ObZ, t. j. či sa na daný prípad aplikuje OZ alebo ObZ a či sa rovnaká právna úprava použije
aj pri posudzovaní prípadného premlčania takého práva na náhradu škody. V zmysle rozsudku okresný

súd vec právne posúdil tak, že aplikoval OZ vrátane jeho ustanovení o premlčaní práva na náhradu
škody. Jediným dôvodom, pre ktorý okresný súd tak rozhodol a ktorý je možné vyčítať z rozsudku,
je odkaz na sporné rozhodnutie NS SR č. 3MCdo 40/2012 (ďalej tiež aj ako „sporné rozhodnutie“),
ktorého právny názor mal potvrdiť aj nález ÚS SR č. II. ÚS 637/2015. Takéto právne posúdenie veci
považoval za nesprávne a arbitrárne zároveň (čím je naplnený aj odvolací dôvod podľa § 365 ods.

1 písm. b) CSP), pretože žalobca počas celého konania tvrdil, že uvedené rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR je rozporuplné a diskutabilné. Okresný súd mal preto minimálne jasne a zrozumiteľne uviesť
dôvody, ktoré ho napriek logickým a relevantným námietkam žalobcu, presvedčili o správnosti právneho
názoru vysloveného Najvyšším súdom SR v danom spornom rozhodnutí. Nesúhlasil s tvrdením súdu
prvej inštancie, že nález ÚS SR č. II. ÚS 637/2015 potvrdil právny názor Najvyššieho súdu SR

vyslovený v danom spornom rozhodnutí. Ústavný súd SR v danom náleze podľa neho jednoznačne
hovorí, že na premlčanie deliktuálnych nárokov na náhradu škody spôsobenej porušením povinností
ustanovených iným predpisom ako je ObZ, existujú v akademickej doktríne dva názory. Jedným je ten,
ktorý v konaní prezentovali žalovaní a ktorý si bez relevantného zdôvodnenia osvojil aj okresný súd
a druhý je ten, ktorým v konaní argumentoval žalobca. Ústavný súd SR preto skonštatoval, že jeho

úlohou nie je robiť arbitra zásadných otázok súkromnoprávnej doktríny, ak tieto nemajú ústavnoprávny
dosah a rovnako tak jeho úlohou nie je poukazovať na rôzne dôsledky už uvedených riešení otázky
premlčania deliktuálnych vzťahov splňujúcich predpoklady § 261 ObZ (napríklad v prípade plurality
škodcov). Ústavný súd SR ďalej v danom náleze jednoznačne uviedol, že má voči odôvodneniu
sporného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR určité (bližšie nekonkretizované) výhrady a pochybnosti

najmä pokiaľ ide o vzťah obchodnoprávnych a občianskoprávnych záväzkových vzťahov, napriek tomu
nekonštatoval ústavnú nekonformnosť právneho názoru žalovaných (t. j. právneho názoru, ku ktorému
sa priklonil aj Najvyšší súd SR a okresný súd). Keďže však táto poznámka o existencií určitých výhrad
a pochybností k odôvodneniu sporného rozhodnutia sa objavila aj v odôvodnení nálezu ÚS SR č. II.
ÚS 637/2015, nie je možné ju podľa neho ponechať bez povšimnutia a mal za nevyhnutné sa ňou aj

zaoberať, čo nepochybne mal urobiť aj okresný súd. K tomu však z jeho strany nedošlo. Namietal, že
súd prvej inštancie si odôvodnenie rozhodnutia NS SR č. 3MCdo 40/2012 nekriticky osvojil v celom
rozsahu. To napriek tomu, že sám Ústavný súd SR nevylúčil odlišné posúdenie predmetnej otázky v
budúcnosti, k čomu mal práve okresný súd v predmetnej veci pristúpiť v reakcii na tvrdenia žalobcu.
Nesprávnosť právneho názoru Najvyššieho súdu SR v jeho vyššie uvedenom spornom rozhodnutí,

ktorý si podľa neho nekriticky osvojil aj súd prvej inštancie v rozsudku, spočíva podľa neho v tom, že
Najvyšší súd SR poskytol veľmi úzky výklad ustanovenia § 757 ObZ a sporný (ak nie priamo rozporný so
slovným vyjadrením súvisiaceho právneho predpisu) právny výklad pojmu „obchodný vzťah“. Za vzťah
obchodný, v jednoduchosti povedané, považoval len záväzkový vzťah, ktorý už vznikol. Výklad pojmu„obchodný vzťah“, ktorý tak podal Najvyšší súd SR, však podľa neho vedie k záverom, ktoré sú vo svojich
dôsledkoch právne neudržateľné. Pritom mal za to, že práve záver Najvyššieho súdu SR týkajúci sa
otázky premlčania v danom prípade, je závislý od výkladu pojmu „obchodný vzťah“ podľa § 261 ods.

1 a 2 ObZ. Takáto rozporuplnosť a diskutabilnosť záverov rozhodnutia NS SR č. 3MCdo 40/2012podľa
neho spočíva okrem iného aj pri:
a. ponímaní zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením povinnosti vyplývajúcej priamo z ObZ.
V zmysle § 757 ObZ sa takáto zodpovednosť (napr. pri porušení zákazu neoprávneného používania
obchodného mena alebo zákazu nekalosúťažného konania a pod.) bude posudzovať podľa § 373 a

nasl. ObZ. Ustanovenie § 757 ObZ však už neodkazuje na použitie ustanovení § 387 a nasl. ObZ o
premlčaní. Zároveň takýto vzťah nemožno považovať za obchodný vzťah podľa § 261 ods. 1 alebo 2
ObZ, pretože sa nejedná o porušenie povinnosti vyplývajúcej z už existujúceho záväzkového vzťahu.
To by znamenalo, že nárok zo zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením povinnosti vyplývajúcej
priamo z ObZ sa premlčuje v premlčacej dobe podľa OZ, hoci samotná zodpovednosť sa podľa OZ
posudzovať nebude;

b. ponímaní zodpovednosti za škodu, ktorá vznikla porušením dôverných informácií, ktoré si strany
poskytli pri rokovaní o uzavretí zmluvy. Pokiaľ žiadna obchodná zmluva medzi účastníkmi nevznikla,
ktorá by spĺňala predpoklady uvedené v § 261 ods. 1 alebo ods. 2 ObZ, nevznikol medzi nimi ani
obchodný záväzkový vzťah. Na základe výslovného odkazu v § 271 ObZ sa však zodpovednosť za
škodu bude posudzovať podľa § 373 a nasl. ObZ. Ale keďže § 271 ObZ neodkazuje na použitie § 389 a

nasl. ObZ, premlčanie by sa muselo, v zmysle záverov Najvyššieho súdu SR, spravovať ustanoveniami
OZ;
c. ponímaní zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie vo vzťahu medzi podnikateľmi, príp. medzi
podnikateľmi a subjektom verejnej správy. Súdna prax sa v minulosti priklonila k tomu, že v obchodných
vzťahoch sa záväzky z bezdôvodného obohatenia premlčujú v premlčacej dobe podľa ObZ. Tento názor

by už vo svetle predmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR nemohol obstáť. Ak vychádzame z
toho, že záväzky z bezdôvodného obohatenia nie sú záväzkami z existujúceho vzťahu (či už z dôvodu,
že právny dôvod na plnenie od počiatku neexistoval, neskôr odpadol, alebo je neplatný), potom sa
na tieto záväzky nebude uplatňovať tretia časť ObZ, a to ani ustanovenia o premlčaní. Výnimkou by
boli len výslovné ustanovenia ObZ o čiastkových otázkach (napr. v § 394 ObZ, ktorý upravuje začiatok

premlčacej doby pri práve na vrátenie plnenia poskytnutého na základe neplatnej zmluvy alebo zmluvy,
ktorá zanikla v dôsledku odstúpenia od nej);
d. ponímaní zodpovednosti za škodu spôsobenú odstúpením od zmluvy pre zmarenie účelu zmluvy
podľa § 356 ObZ. Strana, ktorá odstúpila od zmluvy podľa § 356 ObZ, je v zmysle § 357 ObZ povinná
nahradiť druhej strane škodu, ktorá jej vznikne odstúpením od zmluvy. V dôsledku odstúpenia od zmluvy

ale odpadá právny dôvod, na základe ktorého vznikol záväzkový vzťah medzi stranami, a teda medzi
povinným a oprávneným nie je žiaden obchodný vzťah. Povinnosť na náhradu škody tak vyplýva priamo
zo zákona. Keďže škoda nebola spôsobená porušením povinnosti vyplývajúcej z iného existujúceho
obchodného záväzkového vzťahu, ani porušením povinnosti vyplývajúcej priamo z ObZ, zodpovednosť
za škodu ako aj premlčanie práva na náhradu škody by sa museli posudzovať podľa OZ. A to bez ohľadu

na to, že zmluva, ktorá zanikla odstúpením, podliehala tretej časti ObZ v zmysle § 261 ods. 1 alebo 2
ObZ; a
e. ponímaní bežného prípadu porušenia práv k ochrannej známke. Typickým príkladom môže byť
prípad, kedy podnikateľ A začne používať označenie podliehajúce ochrane pred zásahmi do práv na
ochrannú známku, ktoré má už roky registrované iný súťažiteľ, podnikateľ B, ktorý je dokonca pod takým

označením známy a zákazníci si ho kvôli značke skutočne vyhľadávajú. Takýmto konaním tak vzniknú
podnikateľovi B rôzne deliktné (mimozmluvné zodpovednostné) nároky voči podnikateľovi A, pričom
dochádza k bežnej kumulácií nárokov z nekalej súťaže (§ 44 a nasl. ObZ) a z ochrany práva z ochrannej
známky (§ 8 zákona o ochranných známkach). Ako príklad môžu slúžiť dva nároky, ktoré nám poskytuje
aj ObZ aj Zákon o ochranných známkach, a síce odstraňovací nárok a nárok na náhradu škody: 1)

Odstraňovací nárok by tak v súlade so závermi rozhodnutia Najvyššieho súdu SR nikdy nemohol mať
režim obchodného záväzkového vzťahu, hoci by aj spĺňal kritéria § 261, pričom občianskoprávny režim
bymuumožnil,žebysanepremlčal(keďžepodľaOZsapremlčujúlenmajetkovéprávaapodľaObZ síce
hocijaké práva, t. j. aj nemajetkové, ale iba tie zo záväzkových vzťahov). 2) Zároveň škodový nárok podľa
ObZ („nekalosúťažný“) by vďaka § 757 vznikal na základe objektívnej zodpovednosti a premlčoval by sa

vsubjektívnejdobe4rokov,zatiaľčoškodovýnárokpodľazákonaoochrannýchznámkach(„známkový“)
by sa premlčoval v subjektívnej dobe 2 rokov (podľa OZ) a rozdielna by bola aj objektívna premlčacia
doba. Inak povedané by v danom prípade existoval povinný občianskoprávny režim pre odstraňovací
nárok (či už „známkový“ alebo „nekalosúťažný“) a dva režimy - občianskoprávny pre „známkový“ aobchodnoprávny pre „nekalosúťažný“ škodový nárok. (k rozporuplnosti a diskutabilnosti rozhodnutia NS
SR č. 3MCdo 40/2012 viď bližšie tiež: https://www.epravo.sk/top/clanky/premlcanie-prava-na-nahradu-
skody-v-obchodnych-vztahoch-3407.html - tlačená verzia článku je súčasťou súdneho spisu).

S ohľadom na uvedené mal závery rozhodnutia NS SR č. 3MCdo 40/2012 o tom, čo sú obchodné
vzťahy podľa § 261 ods. 1 a 2 ObZ za nepresvedčivé. To najmä s ohľadom na to, k akým rozporuplným
dôsledkom vedie ich aplikácia na právne vzťahy zo spôsobenej škody a z bezdôvodného obohatenia
medzi podnikateľmi navzájom ako aj medzi podnikateľom a subjektom verejnej správy. Keďže si tieto
záver Najvyššieho súdu SR osvojil aj súd prvej inštancie bez toho, aby takýto jeho postoj rozumne

a objektívne zdôvodnil, nepresvedčivý a z pohľadu právneho posúdenia veci aj nesprávny je podľa
neho taktiež aj ním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie. Uviedol, že aj priamo Ústavný súd
SR vo svojom náleze vyjadril pochybnosti o presvedčivosti kritérií, na základe ktorých Najvyšší súd
SR v spornom rozhodnutí rozlišuje medzi obchodnoprávnym a občianskoprávnym režimom určitého
záväzkového vzťahu, pričom súčasne poukázal na to, že v rozpore so závermi Najvyššieho súdu SR
v spornom rozhodnutí už v minulosti v prípade iného mimozmluvného záväzkového vzťahu (nároku

na vydanie bezdôvodného obohatenia) rozhodol tak, že nie je ústavne neakceptovateľný záver, podľa
ktorého sa premlčanie nároku za splnenia podmienok § 261 ObZ spravuje OZ napriek tomu, že
predpoklady nároku sa spravujú OZ (viď napr. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 214/04). Žalobca
zhrnul, že nesprávnosť právneho posúdenia veci spočíva v tom, že súd prvej inštancie sa v rozsudku
vôbec nezaoberal tým, že záväzkový vzťah môže vzniknúť aj inak ako na základe zmluvy, a to napr.

zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia a pod., pričom v takom prípade aj odborná literatúra
hovoríotzv.deliktuálnychzáväzkovýchvzťahoch,ktorémôžumaťbuďcharakterobčianskoprávnyalebo
obchodnoprávny. Medzi také záväzkové vzťahy nepochybne patrí aj vzťah zo zodpovednosti za škodu
spôsobenú porušením iného právneho predpisu ako ObZ, ktorého právny charakter závisí od toho, či
spĺňa alebo nespĺňa všetky kritériá podľa § 261 ObZ (mal pritom za zásadné, že ustanovenie § 261 ObZ

neupravuje len záväzkové vzťahy zo zmlúv, ale naopak zahŕňa v sebe všetky záväzkové vzťahy, t. j.
i tie, ktoré vznikli zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia a pod.). S ohľadom na uvedené,
pokiaľ záväzkový vzťah zo zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením iného právneho predpisu ako
ObZ splní všetky kritériá podľa § 261 ObZ, takýto vzťah musí mať charakter obchodného záväzkového
vzťahu, na ktorý sa v otázke premlčania ako lex specialis vo vzťahu k všeobecnej úprave obsiahnutej v

OZ uplatní právna úprava ObZ, pretože ustanovenie § 261 ObZ kogentným spôsobom vymedzuje, ktoré
záväzkové vzťahy podliehajú právnej úprave obsiahnutej v tretej časti ObZ, pričom pokiaľ sú splnené
podmienky, ide o obligatórne uplatnenie ObZ. Z uvedeného dôvodu bol okresný súd povinný skúmať, či
deliktuálny záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi stranami sporu zo zodpovednosti na škodu spôsobenú
porušením zákona o verejnom obstarávaní, spĺňal všetky zákonné kritériá podľa § 261 ods. 2 ObZ, podľa

ktorých na jednej strane záväzkového vzťahu musí stáť podnikateľ a takýto záväzok musí súvisieť s jeho
podnikateľskou činnosťou (čo splnené bolo, pretože na takejto strane stál žalobca a záväzok súvisel
s jeho podnikateľskou činnosťou - advokáciou) a na druhej strane musí stáť subjekt verejného práva
a záväzok sa musí týkať zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky (čo tiež splnené
bolo, pretože na tejto strane stál žalovaný v 1. rade, ktorý prostredníctvom verejného obstarávania

obstarával uzavretie zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ktorou by zabezpečil verejné potreby štátu
pri zastupovaní v súdnom konaní, v ktorom hrozila Slovenskej republike mnohomiliónová strata).
S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, keďže v predmetnom prípade žalovaní preukázateľne konali
v rozpore s objektívnym právom, najmä v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní, v dôsledku
čoho na strane žalobcu vznikla škoda v podobe ušlého zisku, mal za to, že tým vznikol medzi stranami

deliktuálny záväzkový vzťah spĺňajúci kritériá § 261 ods. 2 ObZ. Preto taký záväzkový vzťah je potrebné
považovať za obchodný vzťah, na ktorý sa obligatórne aplikuje tretia časť ObZ, do ktorej je systematicky
zaradený aj Diel IX upravujúci premlčanie. Vo vzťahu k všeobecnej úprave v OZ (§ 420) sa tak v
otázke premlčania ako lex specialis uplatní právna úprava ObZ, ktorý obsahuje osobitnú právnu úpravu
premlčania práva na náhradu škody. Pri premlčaní na uplatnené právo žalobcu na náhradu škody tak

podľa neho nemožno aplikovať občianskoprávnu úpravu, ale naopak, treba uplatniť úpravu obsiahnutú
v ObZ. Poukázal na odbornú literatúru, napr. Ovečková, O. Premlčanie v obchodnom práve. Bratislava:
Wolters Kluwer, 2015, s. 123, podľa ktorej sa aj na premlčanie deliktuálnych nárokov na náhradu
škody aplikuje obchodnoprávny režim, ak sú splnené predpoklady § 261 ObZ, a to bez ohľadu na §
757 ObZ. Vyjadril názor, že jeho právo na náhradu škody sa preto v predmetnom prípade nemohlo

premlčaťvsubjektívnejaaniobjektívnejpremlčacejdobedvaresp.triroky,pretožesaotázkapremlčania
neriadila OZ, ale ako lex specialis právnou úpravou ObZ, v zmysle ktorej sa právo na náhradu škody
premlčí v subjektívnej premlčacej dobe štyri roky alebo v objektívnej premlčacej dobe desiatich rokov,
podľa toho, ktorá nastane skôr. Pokiaľ okresný súd žalobu zamietol aj z dôvodu premlčania právažalobcu na náhradu škody v zmysle OZ, potom postupoval podľa neho nesprávne a na vec aplikoval
nesprávny právny predpis, keďže aj s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti mal v otázke premlčania
ako lex specialis aplikovať ustanovenia ObZ. Rozsudok okresného súdu tak podľa neho vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnosť právneho posúdenia rozsudku okresného súdu
ďalej podľa neho spočíva v tom, že okresný súd nesprávne určil počiatok plynutia objektívnej premlčacej
dobynadeň8.7.2011,t.j.nadeň,kedybolazverejnenázmluvaoposkytovaníprávnychslužieb,uzavretá
s B.. B. I., v Centrálnom registri zmlúv s odôvodnením, že tento deň sa viaže na vznik škodovej udalosti.
Okresný súd následne podľa neho nesprávne určil, že objektívna 3-ročná premlčacia doba v zmysle

OZ uplynula dňa 8.7.2014. V tejto súvislosti mal za zásadné, že okresný súd mal pri zodpovedaní tejto
otázky správne vychádzať z toho, že začiatok objektívnej premlčacej doby sa viaže na deň, keď došlo
k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Pripomenul, že ak sa deň škodnej udalosti nekryje s dňom vzniku
škody, premlčacia doba začína plynúť až vznikom škody. Z toho dôvodu nemožno podľa neho deň
8.7.2011 považovať za počiatok plynutia objektívnej premlčacej doby, pretože v tento deň žalobcovi
reálne nevznikla žiadna škoda. Z čl. 5 zmluvy o poskytovaní právnych služieb uzavretej s B.. B. I.

vyvodil, že medzi zmluvnými stranami bola dohodnutá odmena za 1 úkon právnej služby. To podľa neho
znamená, že zmluvná odmena B.. B. I. bola priamo viazaná na vykonanie právnej služby (vykonanie
konkrétneho úkonu právnej služby). Bez vykonania čo i len jedného úkonu právnej služby by B.. B. I.
nebol na jej základe oprávnený žalovanému v 1. rade vystaviť ani jednu faktúru a za takého predpokladu,
by ani žalobcovi nevznikla žiadna škoda. Čisto hypoteticky, pokiaľ by B.. B. I. nevykonal pre žalovaného

v 1. rade žiadny úkon právnej služby a žalovaný v 1. rade by mu neuhradil žiadnu odmenu (a teda by
ani žalobcovi žiadna škoda nevznikla), podľa záverov okresného súdu v rozsudku by aj napriek tomu od
8.7.2011 plynula objektívna premlčacia doba týkajúca práva na náhradu škody, ktorá by však (žalobca
opakuje) v skutočnosti nikdy nevznikla, čiže by po jej uplynutí nastalo premlčanie len akejsi neexistujúcej
škody. Namietal, že takýto záver okresného súdu nemá absolútne žiadnu logiku a právnu relevanciu,

a preto ho označil za právne nesprávny. Podľa neho okresný súd mal správne vychádzať z toho, že
relevantnou škodovou udalosťou sú jednotlivé dátumy uskutočnených zdaniteľných plnení tak, ako tieto
boli uvedené na žalovaných faktúrach vystavených B.. B. I. pre žalovaného v 1. rade, pretože tieto
dátumy možno považovať za dátumy, kedy B.. B. I. dodal právne služby žalovanému v 1. rade, a teda
sú objektívnou udalosťou, z ktorej žalobcovi vznikla škoda. Pokiaľ ide o konkrétne počiatky plynutia

objektívnej premlčacej doby, okresný súd mal podľa neho správne ustáliť nasledujúce:
a. v prípade faktúry č. XXXXXXX vystavenej dňa 6.6.2011 s uskutočneným zdaniteľným plnením dňa
6.6.2011, je práve tento deň, t. j. deň 6.6.2011 počiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby;
b. v prípade faktúry č. XXXXXXX vystavenej dňa 13.10.2011 s uskutočneným zdaniteľným plnením dňa
13.10.2011, je práve tento deň, t. j. deň 13.10.2011 počiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby;

c. v prípade faktúry č. XXXXXXX vystavenej dňa 13.12.2011 s uskutočneným zdaniteľným plnením dňa
13.12.2011, je práve tento deň, t. j. deň 13.12.2011 počiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby;
d. v prípade faktúry č. XXXXXX vystavenej dňa 20.2.2012 s uskutočneným zdaniteľným plnením dňa
6.2.2012, je práve tento deň, t. j. deň 6.2.2012 počiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby;
e. v prípade faktúry č. XXXXXXX vystavenej dňa 15.3.2012 s uskutočneným zdaniteľným plnením dňa

15.3.2012, je práve tento deň, t. j. deň 15.3.2012 počiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby;
f. v prípade faktúry č. XXXXXXX vystavenej dňa 12.4.2012 s uskutočneným zdaniteľným plnením dňa
12.4.2012, je práve tento deň, t. j. deň 12.4.2012 počiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby;
g. v prípade faktúry č. XXXXXXX vystavenej dňa 15.4.2013 s uskutočneným zdaniteľným plnením dňa
15.4.2013, je práve tento deň, t. j. deň 15.4.2013 počiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby;

h. v prípade faktúry č. XXXXXXX vystavenej dňa 17.3.2014 s uskutočneným zdaniteľným plnením dňa
17.3.2014, je práve tento deň, t. j. deň 17.3.2014 počiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby.
S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti by bolo možné hovoriť o premlčaní žalobcovho práva len
za situácie uvedenej v bode a) vyššie, avšak aj to len za predpokladu aplikácie trojročnej objektívnej
premlčacej doby v zmysle OZ. Žalobca však aj v tomto prípade zdôraznil, že v konaní preukázal

úmyselné konanie žalovaných, a teda aj za použitia občiansko-právnej úpravy je namieste aplikovať
desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu, pričom desaťročná objektívna premlčacia doba sa aplikuje aj
pri obchodno-právnej úprave. Žalobca podal žalobu dňa 30.7.2014, teda v čase, keď ani objektívna
premlčacia doba ešte neuplynula. Pokiaľ okresný súd žalobu zamietol aj z dôvodu nesprávneho určenia
počiatku plynutia objektívnej premlčacej doby a s tým súvisiaceho následného premlčania práva žalobcu

na náhradu škody v zmysle OZ, potom postupoval nesprávne a na vec nielenže aplikoval nesprávny
právny predpis (OZ), ale navyše tento právny predpis nesprávne interpretoval a na zistený skutkový stav
nesprávneaplikoval.Rozsudokokresnéhosúdutakajztohtodôvoduvychádzaznesprávnehoprávneho
posúdenia veci. Nesprávne právne posúdenie okresného súdu podľa neho ďalej spočíva v nesprávnejinterpretácií pojmu ušlý zisk v kontexte možnosti vzniku tejto formy škody u nezákonne vylúčeného
uchádzača vo verejnom obstarávaní. Okresný súd v tomto zmysle ustálil, že žalobcova škoda je len
hypotetická, pretože mu žiadna škoda nevznikla, pretože na uzavretie zmluvy ako výsledku verejného

obstarávania nemá uchádzač právny nárok, teda nie je zaručené, že by zmluva bola so žalobcom
uzatvorená. Podľa neho aj napriek tomu, že na uzavretie zmluvy ako výsledku verejného obstarávania
nemá uchádzač právny nárok, táto skutočnosť automaticky neznamená, že nesprávne a nezákonne
vylúčenému uchádzačovi nemôže vzniknúť škoda vo forme ušlého zisku. Judikatúra súdov týkajúca sa
ušlého zisku totiž výslovne hovorí, že ušlý zisk môže vzniknúť poškodenému aj v prípadoch, na ktoré

nemáprávnynárok.Konkrétnenapr.rozhodnutieNSČRz24.5.2001,sp.zn.25Cdo1946/2000výslovne
hovorí, že ani okolnosť, že škodca zároveň zodpovedá za škodu na vozidle poškodeného, nevylučuje
príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti ústiacim do poškodenia vozidla, ktorým poškodený
cestoval na obchodné rokovanie a škodou, ktorá vznikla poškodenému vo forme ušlého zisku tým,
že nedošlo k uzavretiu zmlúv, z ktorých mu mal vzniknúť majetkový prospech. Ak škodca zavineným
poškodením vozidla znemožnil poškodenému, aby sa dostavil na rokovanie nevyhnutné na uzavretie

zmlúv, zodpovedá za ušlý zisk, pokiaľ tento vznikol absenciou poškodeného na obchodnom rokovaní.
Uvedené rozhodnutie podľa neho potvrdzuje, že poškodenému vznikol nárok na náhradu škody vo forme
ušlého zisku aj za takej situácie, kedy mu v dôsledku škodovej udalosti bolo „len“ znemožnené zúčastniť
sa obchodného rokovania, výsledkom ktorého malo byť uzavretie zmluvy, pričom poškodený vopred
nemal právny nárok na to, že zmluva bude nakoniec uzavretá. Obdobným príkladom je aj ušlý zisk na

nájomnom,resp.ušlýziskvpodobestratynanájomnom,ktorýjevkontextejudikatúrysúdovzaloženýna
tom, že ho možno priznať aj bez zabezpečenia konkrétneho nájomcu, ktorý by s prenajímateľom uzavrel
nájomnú zmluvu, čiže bez toho, aby mal poškodený (prenajímateľ) právny nárok na uzavretie nájomnej
zmluvy s konkrétnou osobou (napríklad rozhodnutie NS ČR z 22.5.2008, sp. zn. 25 Cdo 546/2006). V
tomto prípade je potrebné preukázať, že pri pravidelnom priebehu udalostí možno takýto zisk reálne

očakávať (obdobne aj napr. rozhodnutie NS ČR z 30.1.2003, sp. zn. 25 Cdo 676/2001). V predmetnom
konaní mal za preukázané, že pri pravidelnom priebehu udalostí (za obvyklého chodu vecí), čo znamená
za predpokladu, že žalovaní budú postupovať v súlade so zákonom (k čomu sú povinní aj v zmysle
Ústavy SR), žalobca reálne a legitímne očakával, že v danom verejnom obstarávaní bude vyhlásený
za víťazného uchádzača, že žalovaný v 1. rade s ním uzavrie s tým súvisiacu zmluvu o poskytovaní

právnych služieb, že bude žalovanému v 1. rade poskytovať právne služby minimálne v rozsahu, v akom
ich poskytoval B.. B. I., a teda že dôjde k zväčšeniu jeho majetku minimálne v žalovanom rozsahu,
ktorý aj reálne očakával, že mu vznikne. Označil za chybný záver súdu prvej inštancie o hypotetickosti
vzniknutej škody žalobcu, pretože žalobcom uplatnená škoda nie je hypotetická, čo potvrdzuje aj to, že aj
pri „treťom vyhodnocovaní ponúk“, pokiaľ by k nemu došlo, by ponuka žalobcu bola najnižšou cenovou

ponukou zo všetkých v tom štádiu ešte posudzovaných a hodnotených ponúk ostatných uchádzačov,
čomu nasvedčuje aj tá skutočnosť, že žalovaný v 1. rade uzavrel zmluvu o poskytovaní právnych
služieb s B.. B. I., ktorého ponuka bola vyššia než ponuka žalobcu. Považoval za zásadné, že pri
absencii protiprávnych úkonov žalovaného v 1. rade sa žalobca mal stať víťazným uchádzačom už
po prvom vyhodnocovaní ponúk. V takom prípade by k „druhému“ a ani ďalšiemu vyhodnocovaniu

nedošlo. To isté platí aj pre druhé vyhodnocovanie, a teda pri absencii protiprávneho konania zo strany
žalovaných (žalovaného v 1. rade a aj žalovaného v 2. rade) by sa žalobca stal víťazným uchádzačom,
pretože dal nižšiu cenovú ponuku ako obstarávateľom nesprávne označený víťazný uchádzač, B.. B.
I.. V danom kontexte mal za zásadné, že žalobca vo verejnom obstarávaní spĺňal všetky podmienky a
kritériá ako tieto boli určené žalovaným v 1. rade a ako ich stanovuje zákon o verejnom obstarávaní, čo

potvrdil aj žalovaný v 2. rade (túto skutočnosť potvrdil aj priamo žalovaný v 1. rade, okrem iného, aj v
Oznámení o výsledku vyhodnotenia ponúk zo dňa 19.1.2011). Hypotetickosť škody podľa neho vyvracia
ajskutočnosť,žežalovanýv1.radeuzavrelsB..B.I.zmluvuoposkytovaníprávnychslužieb,nazáklade
ktorej došlo k reálnemu poskytovaniu právnych služieb, k ich reálnej fakturácii a zo strany žalovaného
v 1. rade reálne došlo k úhrade jednotlivých faktúr. Odmena B.. B. I. v zmysle žalovaných faktúr nebola

vyplatená len hypoteticky, ale naopak išlo o reálnu sumu, od ktorej si žalobca legitímne vypočítal výšku
jehoušléhozisku.Malzato,ževdanomprípademuušielziskzverejnéhoobstarávaniastratoumožnosti
účasti na danom verejnom obstarávaní, stratou možnosti v danom verejnom obstarávaní zvíťaziť a v
konečnom dôsledku aj stratou možnosti plniť obstarávané právne služby, keďže tieto reálne poskytol
nesprávneanezákonnevybranýuchádzač(t.j.B..B.I.),kčomudošlovpriamomdôsledkuprotiprávnych

úkonov žalovaných. Takúto stratu možnosti žalobcu mal za preukázanú, skutočnú a v žiadnom prípade
nie za hypotetickú. Označil za zásadné, že žalovaný v 1. rade mal ako verejný obstarávateľ povinnosť
v každom štádiu verejného obstarávania dodržiavať zásadu rovnosti zaobchádzania a v dôsledku toho
dodržiavať rovnosť príležitostí všetkých uchádzačov. Zásada rovnosti zaobchádzania s uchádzačmi,ktorej cieľom je podporiť rozvoj zdravej a účinnej hospodárskej súťaže medzi podnikateľmi zúčastnenými
na verejnom obstarávaní ukladá, aby všetci uchádzači mali rovnaké príležitosti pri formulovaní svojich
ponúk, a preto vyžaduje, aby tieto ponuky podliehali rovnakým podmienkam pre všetkých súťažiteľov. V

danom prípade je podľa neho zásadné a okresný súd mal k tomu prihliadnuť, že žalovaný v 1. rade síce
moholpredpodpisomzmluvybuďupustiťodzadaniaverejnejzákazkyalebozrušiťverejnéobstarávanie,
a to bez toho, aby mali záujemcovia alebo uchádzači nárok žiadať akúkoľvek náhradu, ale k týmto
možnostiam zo strany žalovaného v 1. rade nedošlo (žalovaný v 1. rade neupustil od zadania verejnej
zákazky ani k zrušeniu verejného obstarávania), pričom z dôvodu protiprávneho konania žalovaných,

žalobca prišiel o príležitosť a možnosť toto verejné obstarávanie vyhrať. Protiprávne konanie žalovaných
v rámci postupu vo verejnom obstarávaní spôsobilo zásadnú vadu uvedeného konania a ovplyvnilo
šance žalobcu, ktorého ponuka bola nižšia ako ponuka B.. B. I. (ktorý bol nesprávne vyhlásený za
víťazného uchádzača), na získanie obstarávanej zákazky. Ak by si totiž žalovaní plnili svoje zákonné
povinnosti, považoval za vysoko pravdepodobné, že za víťazného uchádzača bol označený žalobca.
Okresnému súdu vytkol, že sa chybne zaoberal údajnou hypotetickosťou škody, resp. odvodzovaním

vzniku škody od toho, či mal žalobca právny nárok na uzavretie zmluvy so žalovaným v 1. rade. V
danom prípade mal okresný súd podľa neho zohľadňovať mieru pravdepodobnosti, že by žalobca v
rámci verejného obstarávania uspel pri neexistencií protiprávneho konania žalovaných. Žalobca mal za
to, že vykonané dokazovanie potvrdilo veľmi vysokú pravdepodobnosť, že nebyť protiprávneho postupu
žalovaných, víťazným uchádzačom by sa stal žalobca. Tým, že okresný súd vyššie uvedenú mieru

pravdepodobnosti vôbec neskúmal, rozsudok považoval v tejto časti za nepreskúmateľný, čím je podľa
neho naplnený aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Nepreskúmateľnosť rozsudku a
tým aj naplnenie tohto odvolacieho dôvodu videl aj v tom, že okresný súd vôbec neprihliadol na to, že
žalovaní svojím protiprávnym postupom ovplyvnili šance žalobcu získať obstarávanú zákazku, a teda že
žalobca stratil možnosť zúčastniť sa na danom verejnom obstarávaní, stratil možnosť v danom verejnom

obstarávaní zvíťaziť a v konečnom dôsledku stratil možnosť plniť obstarávané právne služby, keďže tieto
reálne poskytol nesprávne a nezákonne vybraný uchádzač.

32. K dôvodu odvolania - v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP, teda že okresný súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd

na základe vykonaných dôkazov v rozsudku ustálil, že žalobca nepreukázal, že žalovaný v 1. rade konal
v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní, teda nepreukázal splnenie už samotnej prvej podmienky
uplatnenia nároku na náhradu škody, ktorou je porušenie zákonnej povinnosti (protiprávny úkon). Vyššie
uvedený záver okresného súdu o zákonnosti postupu žalovaného v 1. rade nemá podľa neho absolútne
žiadny podklad vo vykonanom dokazovaní. Nesprávne skutkové zistenia podľa neho spočívajú v tom,

že okresný súd v rozsudku úplne odignoroval najmä rozhodnutia žalovaného v 2. rade, v ktorých bolo
vo vzťahu k žalobcovi jednoznačne konštatované porušenie zákona o verejnom obstarávaní zo strany
žalovaného v 1. rade. Konkrétne ide o rozhodnutie žalovaného v 2. rade č. 443-6000/2011-ON/156-
N2 zo dňa 4.6.2018 (najmä bod 13. uvedeného rozhodnutia) vo veci námietok žalobcu smerujúcich
proti vylúčeniu žalobcu z verejného obstarávania, v ktorom žalovaný v 2. rade výslovne uviedol, že

vylúčenie žalobcu z predmetného verejného obstarávania sa preukázalo ako rozporné so zákonom o
verejnom obstarávaní. Rovnaký záver konštatoval žalovaný v 2. rade aj v jeho skoršom rozhodnutí
č. 443-6000/2011-ON/156-N zo dňa 11.9.2012. Žalobcovi nie je zrejmé, akými ďalšími dôkazmi mal
preukázať skutočnosť, že žalovaný v 1. rade konal v rozpore s objektívnym právom, keď okresnému
súdu nestačili ani právoplatné rozhodnutia žalovaného v 2. rade. Žalobca mal za to, že v tejto časti konal

okresný súd bez akéhokoľvek rešpektu k záväzným rozhodnutiam orgánu verejnej správy (žalovaný v
2. rade v tomto smere vystupoval ako dohľadový orgán voči žalovanému v 1. rade), ktorých závermi
bol navyše viazaný. Ak by okresný súd správne vyhodnotil vykonané dokazovanie, nepochybne by
podľa neho musel ustáliť nasledujúce protiprávne konanie žalovaných, pričom považoval za zásadné,
že protiprávnosť konania žalovaných spočívala v tom, že títo súčasne porušili nie len zákon o verejnom

obstarávaní, ale tiež aj základné zásady demokratického právneho štátu, zásadu zákonnosti, zásadu
rovnosti a nestrannosti a zákazu diskriminácie, zásadu proporcionality, zásadu právnej istoty, zásadu
rovnosti príležitostí všetkých uchádzačov a zásadu dobrej a racionálnej správy:
a. žalovaný v 1. rade a tiež žalovaný v 2. rade v priebehu verejného obstarávania konali najmä v rozpore
s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a tiež aj s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, keďže nekonali na základe ústavy, v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon;
b.žalovanýv1.radeužpočasprvéhovyhodnocovaniaponúkuchádzačovkonalvrozpores§42ods.3a
4 zákona o verejnom obstarávaní, keďže za úspešného uchádzača označil uchádzača BADUCCI Legal,
s.r.o., hoci správne ním mal byť žalobca (jeho ponuka bola v poradí druhá najnižšia). Túto protiprávnosťv konaní žalovaného v 1. rade výslovne potvrdil aj žalovaný v 2. rade, na základe čoho bol žalovaný v 1.
rade povinný ponuky uchádzačov vyhodnotiť po druhýkrát. V tomto kontexte žalovaný v 1. rade porušil
aj § 99 ods. 1 písm. h) zákona o verejnom obstarávaní;

c. žalovaný v 1. rade konal v rozpore s § 9 ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní, keďže počas
druhého vyhodnotenia ponúk uchádzačov pri určení, že ponuka žalobcu je neobvykle nízka, zvolil
netransparentný, diskriminačný a nepreskúmateľný postup, keďže priemer cenových ponúk všetkých
uchádzačov účelovo počítal bez najvyššej ponuky, ktorá bola v obstarávaní podaná. Dôsledkom
takéhoto postupu žalovaného v 1. rade bolo nezákonné vylúčenie žalobcu z verejného obstarávania,

hoci na jeho vylúčenie neboli splnené podmienky, čo potvrdil aj žalovaný v 2. rade. Protiprávnosť konania
žalovaného v 1. rade i v tomto štádiu potvrdil žalovaný v 2. rade. V tomto kontexte žalovaný v 1. rade
porušil princíp rovnakého zaobchádzania, princíp nediskriminácie, princíp transparentnosti a princíp
hospodárnosti a efektívnosti;
d.žalovanýv1.radekonalvrozpores§9ods.4zákonaoverejnomobstarávaníajvtom,žeuchádzačovi
BADUCCI Legal, s.r.o. predložil návrh zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ktorej obsah bol v hrubom

rozpore s návrhom formulovaným v súťažných podkladoch (predložil mu návrh zmluvy s hodinovou
odmenou, napriek tomu, že predmetom verejného obstarávania bola odmena za jeden úkon právnej
služby bez ohľadu na počet hodín strávených na jeho vykonanie). Žalovaný v 1. rade tak konal úmyselne
diskriminačne voči všetkým ostatným uchádzačom vrátane žalobcu;
e. žalovaný v 1. rade obišiel § 45 ods. 6 zákona o verejnom obstarávaní, keďže síce formálne s B..

B. I. uzavrel zmluvu o poskytovaní právnych služieb až dňa 30.6.2011 (t. j. nie skôr ako 16.
deň po doručení rozhodnutia žalovaného v 2. rade o námietkach žalobcu, ktoré mu bolo doručené dňa
13.6.2011), avšak v skutočnosti túto zmluvu s B.. B.Á. I. uzavrel už dňa 29.4.2011;
f. žalovaný v 1. rade konal v rozpore s § 265 Obchodného zákonníka, keďže v priebehu celého verejného
obstarávania porušoval zásadu poctivého obchodného styku;

g. žalovaný v 2. rade konal v rozpore s § 144 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní, keďže nezákonne
zastavil konanie o námietkach žalobcu, hoci na to neboli splnené predpoklady.
Je podľa žalobcu zásadné, že protiprávne konanie žalovaného v 1. rade, resp. žalovaného v 2. rade
svojvoľne netvrdí len sám žalobca, ale porušenie objektívneho práva zo strany žalovaného v 1. rade
opakovane potvrdil aj žalovaný v 2. rade, pričom porušenie objektívneho práva zo strany žalovaného

v 2. rade potvrdil Krajský súd v Bratislave vo svojom rozsudku č. k. 2S 87/2011-46 zo dňa 14.12.2011.
Tým, že vyššie uvedený záver okresného súdu o údajnom zákonnom postupe žalovaného v 1. rade
nemá podľa žalobcu absolútne žiadny podklad vo vykonanom dokazovaní, žalobca považuje tento záver
okresného súdu zároveň za nepreskúmateľný, čím mal za naplnený aj odvolací dôvod podľa § 365
ods. 1 písm. b) CSP. Nesprávne skutkové zistenia okresného súdu podľa neho ďalej spočívajú v tom,

že okresný súd napriek vykonanému dokazovaniu v rozsudku vyslovil záver, že žalovaný v 1. rade
postupoval v súlade s § 45 ods. 6 zákona o verejnom obstarávaní. Vykonané dokazovanie pritom podľa
žalobcu preukazuje opak, že zo strany žalovaného v 1. rade došlo k obídeniu § 45 ods. 6 zákona o
verejnom obstarávaní. Žalobca mal za to, že vykonané dokazovanie potvrdilo, že žalovaný v 1. rade
vykonal kroky smerujúce k uzavretiu zmluvy s B.. B. I. oveľa skôr ako žalovaný v 2. rade rozhodnutím č.

443-6000/2011-ON/156 zo dňa 9.6.2011 zastavil konanie o námietkach žalobcu a tak, aby sa súčasne
iba formálne javilo, že lehoty uvedené v § 45 ods. 6 zákona o verejnom obstarávaní boli z jeho strany
dodržané. Túto skutočnosť podľa neho potvrdzuje listinný dôkaz predložený priamo žalovaným v 1. rade
a je ním listina označená ako „Návrh finančnej operácie“, ktorá výslovne hovorí, že zmluva s B.. B. I.
bola uzavretá už dňa 29.4.2011, teda v čase, keď verejné obstarávanie, účasťou ktorého bol aj žalobca,

nebolo ukončené a žalovaný v 1. rade poznal všetky ponuky uchádzačov verejného obstarávania (t.
j. vedel, že ponuka žalobcu je nižšia ako ponuka B.. B. I.). Žalovaný v 1. rade sa vyššie uvedený
postup snaží obhájiť a legitimizovať tým, že údajne z dôvodu časovej tiesne postupoval na základe
iného režimu, priamym objednaním právnych služieb pozostávajúcich zo zastupovania na pojednávaní,
ktoré sa konalo dňa 3.5.2011. Takéto zdôvodnenie mal žalobca za veľmi nepresvedčivé, a to najmä z

nasledujúcich dôvodov. Zásadné pochybnosti tohto zdôvodnenia vyvoláva jednak to, že je minimálne
zvláštne, prečo žalovaný v 1. rade ihneď priamo oslovil B.. B. I., a prečo neoslovil napríklad žalobcu
(ktorý ponúkal nižšiu cenu) alebo ostatných uchádzačov, napr. BADUCCI Legal, s.r.o., keďže jeho
ponuka bola „len“ 32,- Eur bez DPH, prípadne prečo neoslovil úplne inú tretiu stranu (inú advokátsku
kanceláriu), ktorá sa daného verejného obstarávania vôbec nezúčastňovala. Ak žalovaný v 1. rade

skutočne postupoval na základe iného režimu, v takom inom režime nebol žalobca vylúčený z konania,
a preto už len z dôvodu nižšej ceny, mal nepochybne osloviť jeho, prípadne uchádzačov, ktorí ponúkali
nižšie ceny ako B.. B. I.. Taký postup zo strany žalovaného v 1. rade by bol minimálne hospodárny,
logický a očakávateľný. Ďalšia taká zásadná pochybnosť spočíva v tom, že priamo oslovený B.. B. I. vtomto „inom režime“ fakturoval žalovanému v 1. rade totožnú sumu, akú ponúkol aj v danom verejnom
obstarávaní (potvrdzuje to prvá faktúra č. XXXXXXX vystavená dňa 6.6.2011). Podľa žalobcu vykonané
dokazovanie potvrdzuje, že žalovaný v 1. rade uzavrel zmluvu o poskytovaní právnych služieb s B.. B. I.

pod zámienkou iného režimu už dňa 29.4.2011, pričom aby sa taký postup javil ako zákonný, žalovaný v
1. rade musel dané verejné obstarávanie ukončiť tak, aby aspoň formálne splnil podmienky § 45 ods. 6
zákona o verejnom obstarávaní, a teda „opätovne“ a formálne správne dňa 30.6.2011 uzavrel zmluvu o
poskytovaní právnych služieb s tým istým subjektom (B.. B. I.), ktorú následne zverejnil aj v Centrálnom
registri zmlúv. Toto tvrdenie žalobcu podľa neho potvrdzuje aj faktúra č. XXXXXXX vystavená B.. B. I.

dňa 6.6.2011, keďže táto zahŕňala odmenu za úkon právnej služby - „prevzatie a príprava právneho
zastúpenia“, ktorým každý advokát esenciálne začína každé zastupovanie klienta. B.. B. I. pritom tento
úkon po 30.6.2011 nezopakoval, čo potvrdzuje aj ním vystavená „druhá“ faktúra č. XXXXXXX, ktorá
výslovne hovorí, že ide o odmenu za 4 úkony právnej služby - (1) nahliadnutie do spisu a štúdium
spisu“, (2) vyjadrenie k predmetu veci, (3) účasť na pojednávaní, a (4) rokovanie s klientom. Zmluva
o poskytovaní právnych služieb zo dňa 30.6.2011 je podľa žalobcu preto len formálnym pokračovaním

právneho vzťahu, ktorý vznikol medzi žalovaným v 1. rade a B.. B. I. už dňa 29.4.2011. Tvrdil, že
žalovaný v 1. rade aj s prispením žalovaného v 2. rade svojím konaním postupoval tak, aby obišiel §
45 ods. 6 zákona o verejnom obstarávaní. Napriek tomu, že žalobca vyššie uvedenými skutočnosťami
argumentoval v konaní pred okresným súdom, okresnému súdu vytkol, že v rozsudku neposkytol žiadne
vlastné úvahy a dôvody, prečo argumentáciu žalobcu vyhodnotil ako nesprávnu alebo nerelevantnú.

Žalobca preto aj v tejto časti považoval rozsudok okresného súdu za nepreskúmateľný, čím mal za
naplnený aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

33. K dôvodu odvolania - v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, teda že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces, žalobca v odvolaní uviedol, že podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
„každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde“. Integrálnou súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS
60/04). V zmysle § 220 ods. 2 CSP platí, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa
vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. S ohľadom na uvedené,
súčasťou práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka na riadne a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia v takej kvalite, aby takéto rozhodnutie dávalo odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky a zároveň nevzbudzovalo pochybnosti o jeho správnosti a zákonnosti. Porušením
práva na spravodlivý súdny proces dochádza súčasne k postupu, ktorým sa účastníkovi konania odníma
možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR (napr. II. ÚS
410/06 a ďalšie) obsahujú záver o tom, že ustanovenie § 220 ods. 2 CSP je potrebné z hľadiska práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé

súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Súd
pritom nesmie byť pri argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí
byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Povinnosťou všeobecného súdu je
uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. I. ÚS
243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08, m.m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06). Žalobca pripomenul, že už vyššie
uviedol konkrétne časti rozsudku, ktoré považoval za nepreskúmateľné a arbitrárne, a v ktorých okresný
súd nedáva absolútne žiadne odpovede na zásadné skutkové či právne otázky daného sporu, čím v
každom jednotlivom prípade došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Namietal,

že k takémuto porušeniu práva na spravodlivý proces v súvislosti s absolútnou nepreskúmateľnosťou
rozsudku došlo aj v prípade záveru okresného súdu o tom, že zo strany žalobcu nebol dokázaný úmysel
žalovaných, že konali za účelom spôsobiť škodu žalobcovi. Okresnému súdu vytkol, že túto zásadnú
skutočnosť (od ktorej sa následne odvíja aj správne posúdenie otázky premlčania v prípade aplikácieobčianskoprávnej úpravy premlčania) v rozsudku vyslovil v jednej vete bez toho, aby uviedol, akými
úvahami sa riadil a na akých dôvodoch tento záver založil. Nie je mu zrejmé a z rozsudku nevie zistiť,
prečo mal okresný súd za to, že v konaní nebol preukázaný úmysel žalovaných. Podľa žalobcu úmysel

žalovaných potvrdzuje:
a. početnosť protiprávnych úkonov žalovaného v 1. rade, t. j. že zo strany žalovaného v 1. rade nešlo len
o ojedinelé porušenia zákona, ale naopak vo vzťahu k žalobcovi išlo o opakované porušovanie zákona;
b. účelovosť jeho postupu pri prvom vyhodnocovaní cenových ponúk uchádzačov, keďže na začiatku
považoval cenovú ponuku uchádzača, BADUCCI Legal, s.r.o., za neobvykle nízku, z dôvodu čoho

vyzval tohto uchádzača na jej vysvetlenie, následne však na ústnom pojednávaní o námietkach žalobcu
žalovaný v 1. rade tvrdil, že ponúknutá cena tohto uchádzača vo výške 32,- Eur bez DPH nie je
mimoriadne nízka, ale je určená v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z. z.;
c. skutočnosť, že uchádzačovi BADUCCI Legal, s.r.o. žalovaný v 1. rade predložil návrh zmluvy o
poskytovaní právnych služieb, ktorej obsah bol v hrubom rozpore s návrhom formulovaným v súťažných
podkladoch, keďže mu predložil návrh zmluvy s hodinovou odmenou, napriek tomu, že predmetom

verejného obstarávania bola odmena za jeden úkon právnej služby bez ohľadu na počet odpracovaných
hodín;
d. účelovosť jeho postupu pri prvom a druhom vyhodnocovaní cenových ponúk uchádzačov, keďže
pri prvom vyhodnocovaní nepovažoval žalobcom ponúknutú cenu za neprimerane nízku (naopak
ponuku žalobcu výslovne označil za „priemernú cenu“). Pri druhom vyhodnocovaní ponúk ju už za takú

bezdôvodne a bez akejkoľvek zmeny skutkových okolností, považoval, pričom k tomuto záveru dospel
žalovaný v 1. rade diskriminačným, netransparentným a nepreskúmateľným spôsobom (to v kontexte
toho, akým spôsobom žalovaný v 1. rade počítal priemer cenových ponúk);
e. spôsob, akým počas druhého vyhodnocovania ponúk počítal priemer všetkých hodnotených
ponúk, od hodnoty ktorého následne odvodil, či toho-ktorého uchádzača vyzve na vysvetlenie

ponúknutej ceny. Žalovaný v 1. rade účelovo a bezdôvodne daný priemer počítal bez najvyššej ponuky,
ktorá bola v obstarávaní podaná. Takým postupom sa „neprimerane nízkou ponukou“ stala len ponuka
žalobcu a uchádzača BADUCCI Legal, s.r.o., a to aj napriek tomu, že takou ponukou mala byť aj ponuka
B.. B. I.. Žalovaný v 1. rade tak o vysvetlenie ponuky požiadal iba žalobcu, hoci spôsobom, ktorý zvolil,
tak mal postupovať aj vo vzťahu k B.. B. I. (B.. B. I. však počas celého verejného obstarávania nemusel

svoju ponukovú cenu ani raz vysvetľovať). Dôsledkom postupu žalovaného v 1. rade bolo vytvorenie
zámienky na označenie ponukovej ceny žalobcu za „neprimerane nízku“, čím následne odôvodňoval aj
vylúčenie žalobcu zo samotného obstarávania;
f. dôvod, pre ktorý po druhom vyhodnocovaní ponúk vylúčil žalobcu z verejného obstarávania,
resp. porovnanie jeho postupu, ktorý zvolil pri odôvodňovaní vylúčenia žalobcu a pri odôvodňovaní

nevylúčenia uchádzača BADUCCI Legal, s.r.o. Hoci žalobca riadne žalovanému v 1. rade vysvetlil, ako
dospel k jeho ponuke ceny za jeden úkon právnej služby, žalovaný v 1. rade ho zo súťaže bezdôvodne a
protiprávne vylúčil. Iné merítko žalovaný v 1. rade zvolil pri uchádzačovi BADUCCI Legal, s.r.o., ktorému
akceptoval vágne zdôvodnenie, že z ekonomického hľadiska je zabezpečenou spoločnosťou, ktorá nie
je odkázaná na poskytovanie právnych služieb, pri ktorých sa výška právneho úkonu počíta podľa výšky

sporu. Žalobca v tomto kontexte pripomína, že ponuka BADUCCI Legal, s.r.o. bola vo výške 32,- Eur
bez DPH za jeden úkon a ponuka žalobcu bola vo výške 1.348,-Eur bez DPH za jeden úkon;
g. ako k jednotlivým cenovým ponukám pristupoval žalovaný v 1. rade, keď aj z jeho vyjadrenia (napr.
Vyjadrenie zo dňa 6.8.2018, strana 2) je zrejmé, že pred vyhlásením výberového konania zrealizoval
prieskum trhu, na základe ktorého bola určená priemerná hodnota za jeden právny úkon vo výške

23.730,65 Eur bez DPH. Už toto zistenie poskytovalo žalovanému v 1. rade podklad ako postupovať v
danomverejnomobstarávaní,vrátaneprvéhovyhodnocovaniaponúkprihlásenýchuchádzačov.Napriek
tomu žalovaný v 1. rade chcel v prvom kole uzavrieť zmluvu s uchádzačom BADUCCI Legal, s.r.o.,
ktorého ponuka bola 32,- Eur bez DPH, a pri ktorom sa uspokojil s absolútne vágnym vysvetlením a
v druhom kole uchádzača B.. B. I. ani len nevyzval na vysvetlenie jeho ponuky, hoci v porovnaní s

hodnotou zistenou prieskumom trhu, bola jeho ponuka vo výške 3.443,- Eur bez DPH neobvykle nízka
(žalobcu o vysvetlenie jeho ponuky vyzval);
h. spôsob, akým v konečnom dôsledku žalovaný v 1. rade obišiel zákon o verejnom obstarávaní, keďže
síce formálne s B.. B. I.E. uzavrel zmluvu o poskytovaní právnych služieb až dňa 30.6.2011 (t. j. nie
skôr ako 16. deň po doručení rozhodnutia žalovaného v 2. rade o námietkach žalobcu, ktoré mu bolo

doručené dňa 13.6.2011), avšak v skutočnosti túto zmluvu s B.. B. I. uzavrel už dňa 29.4.2011. To
znamená, že túto zmluvu uzavrel s B.. B. I. v čase, keď už oznámil žalobcovi vylúčenie z verejného
obstarávania (Oznámenie o vylúčení z verejného obstarávania bolo vykonané listom zo dňa 19.4.2011,
ktorý bol žalobcovi doručený dňa 26.4.2011) a v čase pred rozhodnutím žalovaného v 2. rade onámietkach žalobcu (t. j. ešte pred tým, ako žalovaný v 2. rade konanie o námietkach žalobcu zastavil;
rozhodnutie žalovaného v 2. rade o zastavení konania o námietkach bolo vydané dňa 9.6.2011, ktoré
bolo doručené žalovanému v 1. rade dňa 13.6.2011). V konečnom dôsledku tak žalovaný v 1. rade vďaka

neukončenému verejnému obstarávaniu poznal ponukové ceny všetkých uchádzačov.
i. skutočnosť, že akceptoval prvú faktúru B.. B. I. č. XXXXXXX, ktorú vystavil dňa 6.6.2011, a ktorej
predmet bol totožný s predmetom obstarávania v danom verejnom obstarávaní, t. j. právne služby
poskytované v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/31/2009. Žalobca pripomína, že uvedená faktúra bola
vystavená ešte pred rozhodnutím žalovaného v 2. rade o zastavení konania o námietkach žalobcu,

pričom sa týkala právnych služieb, ktoré pozostávali z dvoch právnych úkonov, a to (1) prevzatia a
prípravy právneho zastúpenia, čo je esenciálnym prvým úkonom každej právnej služby advokáta a (2)
zastupovania na pojednávaní.
Všetky vyššie uvedené úkony žalovaného v 1. rade podľa žalobcu potvrdili, že sa žalovaný v 1.
rade aj s prispením žalovaného v 2. rade úmyselne snažil vytvoriť stav, aby za žiadnych okolností
nemusel uzavrieť zmluvu o poskytovaní právnych služieb so žalobcom. Po prvom vyhodnotení ponúk

sa žalovaný v 1. rade vehementne snažil uzavrieť zmluvu s uchádzačom BADUCCI Legal, s.r.o., a
to aj za cenu, že uzavretá zmluva bude v priamom rozpore s podmienkami verejného obstarávania
(hodinová odmena). Po druhom vyhodnotení ponúk zas žalovaný v 1. rade urobil všetko pre to, aby
víťazným uchádzačom bol B.. B. I., s ktorým vstúpil do zmluvného vzťahu ešte pred tým, ako formálne
ukončil verejné obstarávanie. Mal za nesporné, že obe vyhodnocovania ponúk (prvé aj druhé kolo)

boli žalovaným v 1. rade vykonané protiprávne, čo potvrdil vo svojich rozhodnutiach žalovaný v 2.
rade a aj Krajský súd v Bratislave. Okresnému súdu vytkol, že vyššie uvedené zásadné skutočnosti,
ktoré priamo súvisia aj s otázkou premlčania, ponechal bez povšimnutia a bez toho, aby sa k nim
akýmkoľvek spôsobom vyjadril. Tým poskytol žalovaným na úkor žalobcu ochranu, ktorá im podľa
zákona, teda v zmysle ako ObZ, tak aj OZ, neprislúcha. Podľa žalobcu pokiaľ okresný súd v predmetnom

prípade zamietol žalobu žalobcu, v zmysle zákona mal svoje rozhodnutie objektívne, logicky a rozumne
odôvodniť. Namietal, že okresný súd však namiesto náležitého odôvodnenia rozsudku, ktorý by spĺňal
vyššie uvedené kritériá, vydal obsahovo plytké a nepresvedčivé rozhodnutie, v ktorom síce uviedol, že
žaloba je nepreukázaná, nedôvodná a že námietka premlčania nároku žalobcu je vznesená dôvodne,
avšak podľa žalobcu ďalej neuviedol dostatočné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil a zároveň

ani jasne a výstižne nevysvetlil, ako posúdil právne argumenty žalobcu a prečo k takýmto argumentom
neprihliadol. Uviedol, že kvantita odôvodnenia rozsudku v tomto prípade ďaleko presahuje kvalitu
(kvantita automaticky nezaručuje kvalitu rozhodnutia), keďže žiadna časť rozsudku podľa neho nespĺňa
kritériá odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP a ani kritériá vymedzené vyššie citovaným
rozhodnutím Ústavného súdu SR. Príkladmo uviedol, že okresný súd prakticky slovo od slova odcitoval

vyjadrenie žalobcu z 28.2.2022, čo nepochybne kvantitatívne zásadne zväčšilo počet strán rozsudku,
avšak následne sa ani k jednému bodu z tohto vyjadrenia žalobcu bližšie nevyjadril. Ďalším takým
príkladom je časť rozsudku, kde okresný súd síce deklaruje, že uvádza zistený skutkový stav, avšak v
skutočnosti ide o opätovnú citáciu žaloby žalobcu, ktorú okresný súd uviedol už v bode 1. rozsudku.
Okresný súd si pritom nedal ani len tú námahu, aby štylisticky túto časť zmenil tak, aby nepoužil

slovné spojenie „žalobca tvrdil“, „(žalobca) mal za to“ a pod., keďže malo ísť o skutkový stav veci,
ku ktorému dospel okresný súd vlastnými úvahami z vykonaného dokazovania. Uvedené podľa neho
potvrdzuje, že v rozsudku chýba podstatná jeho časť, v ktorej by okresný súd jasne a výstižne uviedol,
aký skutkový stav zistil z vykonaného dokazovania, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia strán,
ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ako vyhodnotil vykonané dôkazy. To obdobne platí aj pre

podstatnú časť rozsudku, v ktorej mal okresný súd právne posúdiť zistený skutkový stav veci. Aj táto
časť v rozsudku podľa žalobcu prakticky neexistuje. Okresnému súdu vytkol, že poukázal na rozhodnutie
ÚS SR č. II. ÚS 507/2017-14, avšak urobil tak bez akéhokoľvek kontextu na prejednávaný spor,
keďže skonštatoval, že aj zrušenie postupu zadávania je súčasťou podnikateľského rizika uchádzača/
záujemcu. Preto musí každý záujemca/uchádzač kalkulovať s tým, že nemá vopred právny nárok na

uzavretie zmluvy. V prejednávanom spore však nedošlo k zrušeniu postupu zadávania, ale naopak k
nezákonnému a nesprávnemu vylúčeniu žalobcu z verejného obstarávania, k nezákonnému uzavretiu
zmluvy s nesprávnym uchádzačom a k reálnemu vyplateniu odmeny za poskytnuté právny služby
takémuto uchádzačovi. Namietal, že okresný súd ďalej nerešpektoval ani to, k čomu ho zaviazal krajský
súd v uznesení krajského súdu, keďže v „ďalšom“ konaní okresný súd riadne nevyhodnotil vykonané

dokazovanie, neustálil skutkový stav a tento právne neposúdil, nezaoberal sa ani otázkou možnej
solidárnejzodpovednostiobochžalovanýchsubjektovvzmyslepetitužalobyanáslednepriposudzovaní
námietky premlčania skutkovo nevyhodnotil a právne neposúdil úmyselné konanie žalovaných. Zhrnul,
že okresný súd si nesplnil povinnosť rozsudok riadne a presvedčivo odôvodniť v takej kvalite, aby takétorozhodnutie dávalo odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky a zároveň nevzbudzovalo
pochybnosti o jeho správnosti a zákonnosti. Okresný súd v rozsudku neuviedol dostatočné dôvody, na
základe ktorých je založený, pri svojej úvahe a argumentácií bol nekoherentný, t. j. rozsudok nemal za

konzistentný a jeho argumenty nepodporujú záver uvedený vo výrokovej časti rozsudku. Okresnému
súdu vytkol, že v rozsudku neuviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil, a to ani pokiaľ ide o skutkovú stránku rozsudku, ani pokiaľ ide o jeho právnu stránku. Rozsudok
ako celok je mal za nepreskúmateľný, arbitrárny, nekoherentný a absolútne nepresvedčivý, čím je
naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

34. Žalobca v odvolaní zdôraznil, že žalovaný v 1. rade svojimi opakovanými protiprávnymi,
nehospodárnymi a netransparentnými úkonmi a žalovaný v 2. rade vydaním nezákonného rozhodnutia
ako celok konali bez rešpektu k zákonnosti, čo viedlo k porušeniu zákona o verejnom obstarávaní
a tiež zásad demokratického právneho štátu a zásad dobrej správy. Žalobca sa v danom verejnom
obstarávaní bez svojho zavinenia dostal do situácie, kedy mohol bez najmenšieho vplyvu na jeho

výsledok, avšak s citeľným zásahom so svojej majetkovej sféry, len sledovať legitímne nezdôvodniteľné
a nezákonné postupy žalovaných a hoci sa snažil zákonnými opravnými prostriedkami zvrátiť vzniknutý
stav, realita zostala nezmenená a v predmetnom verejnom obstarávaní bol za víťaza označený iný
subjekt, a to proti pravidlám danej súťaže, a takému subjektu bola následne reálne vyplatená odmena.
Označil za zásadné, že keby žalovaní postupovali v súlade so zákonom a so zásadami dobrej správy,

k predmetnému sporu by vôbec neprišlo. Žalobca preto aj v tomto kontexte poukázal na základnú
doktrínu „the cheapest cost avoider“, podľa ktorej je spravodlivé, aby škodu niesol ten účastník, ktorý
mohol škodlivému následku najjednoduchšie zabrániť. Takými účastníkmi sú podľa neho práve žalovaní.
Keďže okresný súd v rozsudku akceptoval procesnú obranu žalovaných a žalobu zamietol, prakticky
odobril situáciu, kedy žalovaní síce nepochybne vo vzťahu k žalobcovi konali protiprávne (opakovane

vo vzťahu k žalobcovi porušili zákon o verejnom obstarávaní) a žalobcovi skutočne vznikla škoda,
avšak fakticky nie je subjektu, od ktorého by žalobca mohol náhradu škody požadovať. Okresnému
súdu vytkol, že takým postupom a rozhodnutím odmietol spravodlivosť a porušil tým základnú zásadu
„denegatio iustitiae“ (zásadu nemožnosti odmietnuť spravodlivosť). Neakceptoval, aby všeobecné
súdy (vrátane okresného súdu) ponechali žalobcu bez možnosti domáhať sa účinne ochrany svojich

majetkových práv. Navrhol, aby odvolací súd podľa § 388 CSP rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.
k. 9C/143/2014 - 502 zo dňa 14.4.2022 zmenil nasledovne: Žalovaní sú povinní spoločne a nerozdielne
do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 25.949,- Eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne od 7.11.2014 do zaplatenia; Žalobca má nárok na plnú
náhradu trov konania v celom rozsahu (aj v konaní pred okresným súdom aj v konaní pred odvolacím

súdom). alternatívne, aby odvolací súd podľa § 389 CSP rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k.
9C/143/2014-502 zo dňa 14.4.2022 zrušil a vec mu vrátil opäť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

35. Žalovaný v 1. rade v odvolacej replike považoval napadnutý rozsudok za vecne správny a dostatočne
odôvodnený, odvolanie žalobcu za zbytočné, pretože žalobca v odvolaní neuvádza žiadne nové ani

relevantné argumenty. Mal za to, že žalovaný v 1. rade sa vo svojich dovtedajších vyjadreniach (na
ktorých trvá) už dostatočne vyjadril ku všetkým okolnostiam a argumentom žalobcu, preto upriamil
pozornosť na najdôležitejšie aspekty sporu. Žalovaný v 1. rade nepovažuje nárok žalobcu na náhradu
škody za dôvodný, pretože žalobca nepreukázal porušenie právnej povinnosti (existenciu protiprávneho
úkonu) zo strany žalovaného v 1. rade. Podľa ustanovenia § 420 OZ predpokladom úspešného

uplatnenia nároku na náhradu škody musí byť bezpečné preukázanie porušenia právnej povinnosti,
vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím (porušením právnej povinnosti)
a následkom (vzniknutou škodou). Dôkazné bremeno znáša žalobca, ktorý však podľa žalovaného 1/
v konaní nepreukázal, že žalovaný v 1. rade konal v rozpore v tom čase platným zákonom č. 25/2006
Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „ZVO“), Žalobca

teda nepreukázal splnenie prvej podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody, ktorou je porušenie
zákonnej povinnosti (protiprávny úkon). Na odôvodnenie svojho stanoviska poukázal na dovtedajšie
vyjadrenia, podľa ktorých postup žalovaného v 1. rade, ktorý viedol k uzatvoreniu zmluvy č. MK-51/11/M
o poskytovaní právnych služieb v konaní pred súdom medzi žalovaným v 1. rade ako klientom a B.. B. I.
ako advokátom, bol plne v súlade v tom čase platným a účinným ZVO (ďalej ako „zmluva o poskytovaní

právnych služieb. Zopakoval, že žalovaný v 1. rade vyhlásil verejné obstarávanie podľa § 25 ods. 2 písm.
b) ZVO a podľa § 99 ZVO, na predmet zákazky „Poskytovanie právnych služieb v konaní pred súdom“.
Predmetom zákazky bolo poskytovanie právnych služieb (ochrana práva a záujmov štátu v zastúpení
Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky), vrátane konzultačnej činnosti, advokátom v súdnom konanívedenomprotiMinisterstvukultúrySlovenskejrepublikyvoveci,ktorejpredbežnáhodnotabolavyčíslená
na 17 mil. eur, v dohodnutom čase a rozsahu. Predpokladaná hodnota zákazky bola určená podľa §
5 ods. 1 ZVO. Žalobca v 1. rade zrealizoval pred vyhlásením výberového konania prieskum trhu, na

základe ktorého bola určená priemerná hodnota za 1 právny úkon 23 730, 65 eur bez DPH. Priebeh
vyhodnotenia ponúk je uvedený v zápisniciach z vyhodnotenia, ktoré sú súčasťou súdneho spisu. Na
základe tohto vyhodnotenia bol uplatnený revízny postup v zmysle zákona o VO od uchádzača B.. Q.
K.. Úrad pre verejné obstarávanie (ďalej len „UVO“) svojím rozhodnutím č. 107-6000/2011-0N/28 zo dňa
25.03.2011 nariadil žalovanému v 1. rade opätovne vyhodnotiť ponuky. Žalovaný v 1. rade v zmysle

vyššie uvedeného rozhodnutia opätovne vyhodnotil ponuky predložené v rámci predmetnej zákazky.
V rámci opätovného vyhodnotenia boli vyzvaní uchádzači o vysvetlenie ponuky. Vzhľadom k tomu, že
komisia na vyhodnotenie ponúk neakceptovala predložené vysvetlenia od dvoch uchádzačov (B.. K. a
Baducci legal), boli títo uchádzači následne vylúčení. Jeden z uchádzačov B.. K., predložil žiadosť o
nápravu proti jeho vylúčeniu, ktorú žalovaný v 1. rade zamietol. Následne bolo žalovanému v 1. rade
24.5. 2011 doručené oznámenie o podanej námietke na UVO od navrhovateľa B.. Q. K.. Žalovaný

v 1. rade 30.5.2011 doručil UVO v zmysle ZVO kompletnú dokumentáciu k predmetnému verejnému
obstarávaniu v originálnom vyhotovení. Žalovanému v1. rade bolo 13.6.2011 doručené rozhodnutie
UVO č. 443-6000/2011-0N/156 z 9.6.2011 o zastavení konania o námietke od navrhovateľa B.. Q. K. a
žalovanému v1. rade bola vrátená kompletná dokumentácia. Vzhľadom na to, že žalovanému v 1. rade
neboli v lehote do 30.6.2011 doručené ani oznámené žiadne nové skutočnosti ohľadom predmetného

verejného obstarávania, žalovaný v 1. rade v súlade s § 45 ods. 6 ZVO uzatvoril zmluvu s úspešným
uchádzačom (B.. I.) 30.6.2011. Podľa § 45 ods. 6 ZVO:
„Ak boli podané námietky podľa § 138 ods. 2 písm. a) až f), verejný obstarávateľ' a obstarávateľ'
môže uzavrieť zmluvu, koncesnú zmluvu alebo rámcovú dohodu s úspešným uchádzačom alebo
uchádzačmi najskôr šestnásty deň po doručení rozhodnutia úradu o námietkach alebo deň nasledujúci

po dni doručenia výsledku konania úradu. Ak úrad rozhodnutím podľa § 138 ods. 12 odňal námietkam
odkladný účinok, verejný obstarávateľ a obstarávateľ môže uzavrieť zmluvu, koncesnú zmluvu alebo
rámcovú dohodu s úspešným uchádzačom alebo uchádzačmi najskôr v deň nasledujúci po doručení
rozhodnutia úradu o odňatí odkladného účinku námietok. Tým nie sú dotknuté ustanovenia odsekov 2
až 5.“ Vzhľadom na uvedené mal za zrejmé, že žalovaný v 1. rade pri uzatváraní zmluvy o poskytovaní

právnych služieb konal v dobrej viere, nakoľko do dátumu podpisu zmluvy mu neboli doručené žiadne
listiny,ktorébymuneumožňovalipodpísaťtútozmluvu.Vopačnomprípadebyžalovanýv1.radezmluvu
o poskytovaní právnych služieb s B.. I. neuzatvoril a verejné obstarávanie zrušil. Pripomenul, že zo
žiadnychustanoveníZVOnevyplývaprávnynárokuchádzačanauzatvoreniezmluvy,ktorájevýsledkom
verejného obstarávania. Z tohto dôvodu preto nebolo vôbec isté, že po zrušení verejného obstarávania

by bola zmluva na poskytovanie právnych služieb uzatvorená práve so žalobcom. Konečné uzatvorenie
zmluvy je vždy v kompetencii ministra kultúry, ktorý ju nemusí podpísať (napr. z dôvodu konfliktu záujmov
vtedajšieho ministra kultúry). Žalobca bol vnímaný ako osoba blízka politickej strane, ktorej nominantom
bol aj vtedajší minister kultúry. S určitosťou tvrdiť, že konaním žalovaného v 1. rade bola spôsobená
žalobcovi škoda ako uvádza žalobca označil za predčasné a čisto hypotetické, pretože ide výlučne o

teoretickú úvahu žalobcu, na ktorej nemožno zakladať právny nárok na náhradu škody. Vzhľadom na
vyššie uvedené konštatoval, že žalobcovi žiadna škoda nevznikla.

36. K otázke premlčania žalovaný 1/ trval na svojich dovtedajších vyjadreniach, v ktorých vzniesol
námietku premlčania. Žalovaný v 1. rade vzhľadom na vyššie uvedené sa s napadnutým rozsudkom

Okresného súdu Bratislava I plne stotožnil a navrhol, aby odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené
skutočnosti vydal rozsudok, ktorým odvolanie zamietne.

37. V následnom doplnení odvolacej repliky žalovaný 1/ vyjadril názor, že pre posúdenie zodpovednosti
za škodu žalovaným v 1. rade nie sú rozhodnutia žalovaného v 2. rade, ako aj rozsudok Krajského

súdu v Bratislave č. k. 2S 87/2011-46 zo dňa 14.12.2011 podstatné, pretože boli vydané až potom,
ako žalovaný v 2. rade vydal rozhodnutie č. 443-6000/2011-ON/156 z 9.6.2011 o zastavení konania
o námietkach. Rozhodnutím žalovaného v 2. rade č. 443-6000/2011-ON/156 z 9.6.2011, ktoré bolo
doručené žalovanému v 1. rade dňa 13.6.2011, bol žalovaný v 1. rade informovaný o zastavení konania
o námietke žalobcu. Žalovaný v 1. rade následne ďalej postupoval v súlade s § 45 ods. 6 ZVO. To

znamená, že žalovaný v 1. rade počkal na uplynutie šestnásťdňovej lehoty, počas ktorej mu neboli
oznámené žiadne nové skutočnosti, ktoré by mu bránili v uzatvorení zmluvy. Následne dňa 30.6.2011
uzatvoril s B.. I. ako úspešným uchádzačom zmluvu o poskytovaní právnych služieb. Vzhľadom na
uvedené mal tvrdenie žalobcu, že „žalovaný v 1. rade aj s prispením žalovaného v 2. rade svojímkonaním postupoval tak, aby obišiel § 45 ods. 6 ZVO“ v odvolaní za nesprávne a nelogické. Žalovaný v 1.
rade nerozumie, ako mal obísť ustanovenie § 45 ods. 6 ZVO, keďže pri uzatvorení zmluvy o poskytovaní
právnych služieb, postupoval presne v súlade s vyššie uvedeným ustanovením (§ 45 ods. 6 ZVO),

Pripomenul, že zmluva o poskytovaní právnych služieb bola s B.. I. uzatvorená dňa 30.6.2011 až potom,
ako žalovaný v 2. rade svojím rozhodnutím č. 443-6000/2011-ON/156 zo dňa 9.6.2011 zastavil konanie
o námietkach žalobcu.

38. Žalovaný 2/ v odvolacej replike uviedol, že zo žaloby žalobcu je zrejmé, že žiada žalovaným stranám

uložiť povinnosť jeho hypotetický nárok uspokojiť spoločne a nerozdielne. Z obsahu žalobcových podaní
v priebehu celého súdneho konania, vrátane odvolania mal za evidentné, že vychádza z ilúzie akéhosi
vzájomne koordinovaného postupu oboch žalovaných, ktorého jediným cieľom bolo odmietnuť žalobcovi
prístupkzákazke.Žalobcapodľanehotedavkonanínielen,ženedokázalexistenciunímpožadovaného
nároku, nepreukázal ani solidaritu na strane žalovaných, ktorú mal už z povahy veci za vylúčenú a
súčasne ani tú skutočnosť, že by podal žalobu skutočne včas ešte v premlčacej dobe. Žalovaný 2/ mal

za to, že nárok žalobcu je nedôvodný a nepreukázaný v celom rozsahu. Žalobca v priebehu súdneho
konania niekoľkokrát zmenil argumentačnú líniu, a to vrátane tvrdenia o tom, aký predpis sa má použiť
na posudzovanie plynutia premlčania resp. náhrady škody, pričom postupoval zjavne nehospodárne a
jeho odvolanie považuje žalovaný 2/ za nesprávne a nedôvodné. K aplikácii občianskoprávnej úpravy
premlčania poukázal na obsah nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 637/2015 zo

dňa 24.2.2016 vyplýva, kde sa sťažovateľka domáhala uloženia povinnosti zaplatiť sumu 247 011,19
€ ako náhradu škody a ušlého zisku, ktoré sťažovateľke mali vzniknúť tým, že žalovaná po oznámení
prijatia ponuky sťažovateľky vo verejnej súťaži vyhlásenej na predmet obstarávania „Realizácia stavby
96 bytových jednotiek“ neoprávnene zrušila verejnú súťaž. Šlo teda o skutkovo podobný prípad, ako v
tejto posudzovanej veci. Okresný súd Trnava rozsudkom č. k. 38 Cb 103/2008-279 zo dňa 19.5.2010

žalobu zamietol, pričom v relevantnej časti odôvodnenia uviedol, cit.: „...verejné obstarávanie nie je
výkonom verejnej moci, ale súkromnoprávnym vystupovaním verejnej moci na trhu. Nie je teda možné
aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z. na úkony obce súvisiace s obstarávaním majetku obce, keďže
ani nemožno tieto úkony podradiť pod definované pojmy výkonu verejnej moci či nesprávny úradný
postup. Kategória obstarávania je špeciálnou úpravou postupu zákonom špecifikovaných subjektov

pri kontrahovaní zmluvného partnera, kedy je priamo zákonom vylúčený postup podľa Obchodného
zákonníka a Občianskeho zákonníka a nahrádza ho prísne formalizovaný postup podľa zákona o
verejnom obstarávaní. Teda celý postup pred uzavretím zmluvy je podriadený osobitnému predpisu,
ktorý nie je podriadený všeobecnej úprave Obchodného zákonníka. Do režimu obchodného zákonníka
sa možno dostať len existujúci záväzkový vzťah. Inak možno pristúpiť k použitiu Obchodného zákonníka

len s použitím blanketu formulovaného v ust. § 757 ObZ pri porušení povinnosti uloženej obchodným
zákonníkom samotným (Patakyová a kol.: Obchodný zákonník - komentár, 2. vydanie, C. H. Beck
2008 s. 833). V týchto intenciách je potrebné aj posudzovať názory vyslovené v prospech aplikácie
Obchodného zákonníka, ktoré však vždy počítajú či už s existenciou záväzku alebo porušenia povinnosti
výslovne uloženej Obchodným zákonníkom. Inak vždy pri rešpektovaní princípu lex specialis a lex

generalis platí, že ak osobitný predpis nemá blanket na použitie obchodného zákonníka, je potrebné
použiť základný predpis občianskeho práva, a to Občiansky zákonník (v podstate jedinou výnimkou
sú nároky z neplatných právnych úkonov podriadených režimu obchodného zákonníka). Súd ustálil,
že v tomto prípade možno nárok posudzovať v zmysle culpa in contrahendo, teda zavinenia pri
kontrahovaní, kedy jeden z účastníkov nepristúpil k uzavretiu zmluvy. Ak majú byť z takéhoto omisívneho

konania žalovaného vzniknúť určité nároky, je potrebné zaoberať sa nimi v rámci úpravy Občianskeho
zákonníka...“ Následne v predmetnej veci krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom sa
stotožnil s právnym názorom okresného súdu, že nárok sťažovateľky je premlčaný s poukazom na
§ 100 ods. 1 a 2 OZ. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj len „Najvyšší súd SR“) rozsudkom
sp. zn. 3 MCdo 40/2012 zo dňa 27. 4. 2015 mimoriadne dovolanie zamietol a konštatoval, cit.: „V

konkrétnej veci to znamená, že týmito predpokladmi sú: 1. ide o subjekt verejného práva (§ 261 ods. 3
Obchodného zákonníka), 2. ide o subjekt uvedený v zákone a došlo k vzniku záväzkového vzťahu, ktorý
sa týka zabezpečovania verejných potrieb (§ 261 ods. 2 Obchodného zákonníka) alebo 3. ide o subjekt
uvedený v zákone a došlo k vzniku záväzkového vzťahu, ktorý zabezpečuje vlastné potreby daného
subjektu (§ 261 ods. 2 Obchodného zákonníka), 4. ide o subjekt uvedený v bode 1/ a 21, ktorý uzavrel

záväzkový vzťah (alebo inak vstúpil do záväzkového vzťahu) s osobou, ktorá je podnikateľom a tento
záväzkový vzťah je jeho podnikateľskou činnosťou (§ 261 ods. 2 Obchodného zákonníka).“ Ďalej tu
dovolací súd uviedol, cit.: „Zo zákona č. 523/2003 Z. z. teda vyplýva, že predmetom tejto právnej úpravy
je iba určenie podmienok a spôsobu výberu možného zmluvného partnera, teda vyhlásenie podmienokvýberu a procesný priebeh uskutočnenia samotného výberu, nie však obsah budúceho zmluvného
dojednania. Preto ak nedošlo k uzavretiu zmluvy o vecnom plnení, ale zodpovednostný vzťah vznikol
iba zo vzťahu založeného zákonom č. 523/2003 Z. z. medzi vyhlasovateľom verejného obstarávania -

žalovanou a žalobcom - subjektom, ktorý ponuku uskutočnil, tento vzťah nie je záväzkovým vzťahom
podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Vzhľadom na vyššie uvedené, že v danom prípade
nedošlo k porušeniu povinností uložených Obchodným zákonníkom, naplnenie predpokladov tejto
zodpovednosti treba posudzovať podľa všeobecnej právnej úpravy zodpovednosti za škodu, ktorou
sú ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to vrátane zániku práva domôcť sa plnenia v dôsledku

vznesenia námietky premlčania.“ Ústavný súd Slovenskej republiky následne konštatoval, že posúdenie
veci dovolacím súdom nie je ústavne nekonformné. Žalovaný 2/ žalobcovi vytkol, že napriek týmto
skutočnostiam považuje žalobca vyššie uvedené rozhodnutia troch rôznych súdov za rozporuplné a
diskutabilné. Dokonca uvádza, že vo vzťahu k subsumácii veci pod občianskoprávnu úpravu vyjadril
pochybnosti aj sám Ústavný súd Slovenskej republiky, z toho dôvodu mal byť Okresný súd Bratislava I
povinný vysvetliť, prečo sa priklonil k záverom právoplatného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ktoré bolo prijaté preukázateľne v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Ústavný súd v
citovanom náleze okrem iného tiež objasnil, cit.: „Nie je úlohou ústavného súdu robiť arbitra zásadných
otázok súkromnoprávnej doktríny, ak tieto nemajú ústavnoprávny dosah a ak všeobecné súdy príklon
k niektorému z možných riešení odôvodnia ústavne konformným spôsobom. Rovnako nie je úlohou
ústavného súdu poukazovať na rôzne následky už uvedených riešení otázky premlčania deliktuálnych

vzťahov spĺňajúcich predpoklady § 261 Obchodného zákonníka (napríklad v prípade plurality škodcov).
Je úlohou najvyššieho súdu (a všeobecných súdov), aby zhodnotil, aké účinky na právnu klasifikáciu
daného vzťahu má obmedzenie ustanovené v § 757 Obchodného zákonníka.“

39. V kontexte na žalobcom účelovo tvrdenú nesprávnosť a nepresvedčivosť vyššie uvedených záverov

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalovaný 2/ v odvolacej replike zdôraznil, že žalobca sa
absolútne žiadnym spôsobom nevysporiadal s tým, na základe čoho by malo rozhodnutie orgánu
verejnej moci, t. j. žalovaného 2/, zakladať obchodnoprávny záväzok medzi ním a stranami konania,
teda žalobca v priebehu celého súdneho konania riadne nezdôvodnil, na základe čoho považuje
žalovaného 2/ za pasívne vecne legitimovaného. Mal za to, že v danom prípade ani nemožno hovoriť

o ponímaní zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením povinnosti vyplývajúcej priamo z ObZ.
Žalobca podľa žalovaného 2/ vo svojej argumentácii žiadnym spôsobom nereflektuje na osobitosti
vyplývajúce z popísaných skutočností a účelovo odkazuje na premlčanie nárokov z bezdôvodného
obohatenia či zodpovednosť za škodu porušením dôverných informácií, ktoré však predstavujú skutkovo
i právne diametrálne odlišné situácie a nemožno ich zamieňať s rozhodovaním žalovaného 2/

podľa osobitného predpisu, a to zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní resp. zákona č.
343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní v znení neskorších predpisov. Žalobca do odvolania vcelku
a bez akejkoľvek analýzy okopíroval stať zverejnenú na https://www.relevans.sk/premlcanie-prava-
na-nahradu-skody-v-obchodnych-vztahoch/, s ktorou sa žalovaný 2/ nestotožnil, keď upozornil, že
žalobca automatickým skopírovaním na internete zverejneného článku zjavne prehliadol tú stať ním

spochybneného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorej tento konštatuje, že keď v ním riešenej
veci nedošlo k porušeniu povinností uložených ObZ, naplnenie predpokladov tejto zodpovednosti treba
posudzovať podľa všeobecnej právnej úpravy zodpovednosti za škodu, ktorou sú ustanovenia OZ.
Rozsudok sp. zn. 3 MCdo 40/2012 zo dňa 27.4.2015 teda vníma možnosť aplikácie obchodnoprávnej
úpravy v tom prípade, pokiaľ ide o porušenie povinností uložených ObZ. Avšak v prípade postupu podľa

zákona o verejnom obstarávaní ide o osobitnú špeciálnu právnu úpravu postupu pred uzatvorením
zmluvy, nie o porušenie povinnosti vyplývajúcich z ObZ. Mal za to, že uvedená podmienka pre
počítanie lehôt podľa ObZ preukázateľne nebola naplnená. Rovnako žalobca okopíroval aj tie hypotézy
článku, že s ohľadom na záver Najvyššieho súdu SR v rozsudku, by v prípade odstúpenia od
zmluvy podľa § 356 ObZ, kde v dôsledku odstúpenia od zmluvy odpadá právny dôvod, na základe

ktorého vznikol záväzkový vzťah a teda medzi povinným a oprávneným nebude žiaden vzťah, bude
ad absurdum potrebné aplikovať ustanovenia OZ o premlčaní, nakoľko potenciálna škoda nebola
porušením povinnosti vyplývajúcej z ObZ. Žalovaný 2/ pripomenul, že tu však žalobca opomína základné
skutočnosti. Podľa ust. § 357 ObZ platí, cit.: „Strana, ktorá odstúpila od zmluvy podľa § 356, je povinná
nahradiť druhej strane škodu, ktorá jej vznikne odstúpením od zmluvy. Pre účinky odstúpenia od zmluvy

platí primerane § 351.“ Podľa ust. § 351 ObZ sa odstúpenie od zmluvy nedotýka nároku na náhradu
škody vzniknutej porušením zmluvy ani zmluvných ustanovení týkajúcich sa voľby práva alebo voľby
tohto zákona, riešenia sporov a iných ustanovení, ktoré podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na
svoju povahu majú trvať aj po ukončení zmluvy. „Omeškanie dlžníka alebo veriteľa znamená porušeniepovinnosti, a preto má oprávnená zmluvná strana právo na náhradu škody, ktorá je v príčinnej súvislosti
s porušením povinností zo zmluvy, ktoré boli právnym dôvodom pre odstúpenie od zmluvy.“ V žalobcom
uvedenom prípade nemožno hovoriť o zániku záväzku vzniknutého podľa ObZ, nakoľko odstúpenie od

zmluvy nespôsobí jeho zánik v tom rozsahu, ktorý sa týka povinnosti nahradiť škodu. Nepresvedčivosť
odvolania žalobcu podľa žalovaného 2/ vidieť vo vlastných záveroch žalobcu, ktorý si od počiatku
neuvedomuje osobitosť v postavení žalovaného 1/ ako verejného obstarávateľa a žalovaného 2/ ako
kontrolný,zmluvneaniprávnežiadnymspôsobomnezaviazanýorgán,pričomsinedalanilentúnámahu,
aby tieto špecifiká pri svojich domnienkach zohľadnil a len automaticky kopíruje názory zverejnené

na internetových stránkach, pod ktoré sa pritom nepodpísal ani žiaden konkrétny autor. Žalovaný 2/
konštatoval, že v tejto súvislosti slovenský právny poriadok neponúka osobitné pravidlá pre uplatňovanie
nárokov na náhradu škody vyplývajúcej z potenciálne nesprávne vykonaného verejného obstarávania.
Poškodený uchádzač je tak odkázaný uplatňovať vyvodenie zodpovednosti a náhrady za vzniknutú ujmu
podľa všeobecných pravidiel upravených v OZ. V tomto prípade nebol žalobcom aplikovaný zákon č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ako vysvetlil ešte Ústavný

súd ČSFR vo svojom uznesení sp. zn. I. ÚS 191/92, verejnou mocou je taká moc, ktorá autoritatívne
rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého
právach alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto
orgánom a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát
predovšetkým prostredníctvom orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej a za určitých podmienok

ju môžu vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov. Kritériom pre určenie, či iný subjekt koná
ako orgán verejnej moci je skutočnosť, či konkrétny subjekt rozhoduje o právach a povinnostiach
iných osôb a tieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné, či môže štát do týchto práv a povinností
zasahovať.Zpojmovéhovymedzeniaverejnéhoobstarávaniaobsiahnutéhovzákoneč.343/2015Z.z.o
verejnom obstarávaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“) vyplýva,

že žalovaný 2 pri rozhodovaní o právach a povinnostiach žalobcu vykonáva verejnú moc. Výsledkom
jeho činnosti tak preukázateľne nie je zmluva ani iná forma záväzku podľa ObZ, ale rozhodnutie, pričom
užvlastnýzákonč.514/2003Z.z.vosvojichustanoveniachodkazujenaOZ.Javísapodľažalovaného2/
ako logické prihliadnuť práve na ustanovenia občianskeho práva týkajúce sa premlčania, ak vzťah medzi
žalovaným 2 a ostatnými stranami sporu nemožno podradiť pod ObZ. Zo zákona o verejnom obstarávaní

vyvodil, že predmetom tejto právnej úpravy je iba určenie podmienok a spôsobu výberu možného
zmluvného partnera, teda vyhlásenie podmienok výberu a procesný priebeh uskutočnenia samotného
výberu, nie však obsah budúceho zmluvného dojednania. Preto ak nedošlo k uzavretiu zmluvy o vecnom
plnení, ale potenciálny zodpovednostný vzťah mohol vzniknúť iba zo vzťahu založeného zákonom o
verejnom obstarávaní medzi vyhlasovateľom verejného obstarávania - žalovaným 1 a žalobcom -

subjektom, ktorý ponuku uskutočnil, tento vzťah nie je záväzkovým vzťahom podľa ustanovení ObZ.
Žalovaný 2/ mal za to, že na daný prípad nie je aplikovateľná blanketová norma obsiahnutá v § 757 ObZ,
t. j., že pre zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinností ustanovených ObZ platia obdobne
ustanovenia § 373, a to z dôvodu, že verejné obstarávanie je postup upravený v osobitnom zákone o
verejnom obstarávaní, odlišnom ako je ObZ. Konštatoval, že hoci Ústavný súd SR vo svojom náleze zo

dňa 24.2.2016 sp. zn. II ÚS 637/2015-37 poukázal na existenciu dvoch odlišných názorov doktríny pre
podradenie deliktuálnej zodpovednosti či už pod obchodnoprávny (reprezentovaný najmä Ovečkovou)
alebo občianskoprávny režim (Csach), pripomenul, že pre danú otázku neexistuje prevažujúci názor,
ani ustálená judikatúra, a preto vyššie načrtnutú argumentáciu považuje za ústavne konformnú. V
právnej teórií však dominuje názor, cit.: „Všeobecná zodpovednosť za škodu upravená v § 373 -

386 sa vzťahuje len na škodu, ktorá je spôsobená porušením povinnosti zo záväzku. Ustanovenie
§ 757 rozširuje aplikáciu ustanovení o náhrade škody aj na škodu spôsobenú porušením povinností
stanovených Obchodným zákonníkom. Takto sa ustanovenia o zodpovednosti za škodu použijú aj
na škodu spôsobenú porušením povinností uvedených v I. a II. časti Obchodného zákonníka. Ak
povinný poruší povinnosť stanovenú iným právnym predpisom, zodpovedá za škodu podľa § 420

OZ, ak iný právny predpis neustanovuje inak.“ Žalovaný 2/ preto poukázal na rozhodnutie úradu č.
k. 443 -6000/2011-ON/156-N zo dňa 11.9.2012, v ktorom rozhodol, cit.: „..nariaďuje zrušiť nadlimitnú
zákazku realizovanú postupom zadávania podprahovej zákazky na predmet zákazky „Poskytovanie
právnych služieb v konaní pred súdom“, vyhlásenej verejným obstarávateľom Ministerstvo kultúry
Slovenskej republiky, Námestie SNP 33, 813 31 Bratislava, do 30 dní od doručenia tohto rozhodnutia .“

Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia ďalej vyplýva, cit.: „Komisia úradu na základe uvedených
skutočností konštatuje, že námietky navrhovateľa sú opodstatnené, nakoľko neboli splnené podmienky
prevylúčenieponukynavrhovateľazpredmetnéhoverejnéhoobstarávaniavsúlades§42ods.4zákona
o verejnom obstarávaní, a to z dôvodu, že kontrolovaný kvalifikovane nestanovil opis predmetu zákazky,a teda navrhovateľ nemohol odpovedať na kontrolovaného žiadosť o vysvetlenie iným spôsobom.“
Žalovaný 2/ citovanými časťami preukazuje absenciu vzniku záväzku, a to ani deliktuálneho, medzi
žalovaným 2/ a žalobcom. Teda nie len, že potenciálne porušenie povinnosti podľa zákona o verejnom

obstarávaní predstavuje samostatnú kategóriu, ktorá vylučuje vznik obchodnoprávnej zodpovednosti
za škodu, súčasne preukazuje aj správnosť aplikácie premlčania podľa ustanovení OZ. Dokazuje tiež,
že v posudzovanom prípade absentuje taký vzťah medzi žalovaným 2 a ostatnými stranami sporu,
ktorý by vôbec zakladal opodstatnenosť jeho účasti v tomto súdnom konaní. Žalovaný 2/ mal za to,
že vzhľadom na existenciu lex specialis, ktorým je zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, mohol žalobca voči žalovanému
2/, ak bol tak presvedčený o dôvodnosti svojho nároku, postupovať podľa uvedeného zákona, čo
odmietol. Uvedené podľa žalovaného 2/ potvrdzuje, že nie je daná pasívna legitimácia žalovaného 2/ v
tomto súdnom konaní. Vyjadril názor, že žalobcovi sa pritom nepodarilo preukázať nesprávnosť vyššie
uvedených záverov ani ďalšími tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Možno poukázať napríklad na vlastný
záver žalobcu odvíjajúci sa práve z konštatácií ním spochybňovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu

SR, cit.: „Z uvedeného dôvodu bol okresný súd povinný skúmať, či deliktuálny záväzkový vzťah, ktorý
vznikol medzi stranami sporu zo zodpovednosti na škodu spôsobenú porušením zákona o verejnom
obstarávaní, spĺňal všetky zákonné kritériá podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorých
na jednej strane záväzkového vzťahu musí stáť podnikateľ a takýto záväzok musí súvisieť s jeho
podnikateľskou činnosťou (čo splnené bolo, pretože na takejto strane stál žalobca a záväzok súvisel

s jeho podnikateľskou činnosťou - advokáciou) a na druhej strane musí stáť subjekt verejného práva
a záväzok sa musí týkať zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky (čo tiež splnené
bolo, pretože na tejto strane stál žalovaný v 1. rade, ktorý prostredníctvom verejného obstarávania
obstarával uzavretie zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ktorou by zabezpečil verejné potreby
štátu pri zastupovaní v súdnom konaní, v ktorom hrozila Slovenskej republike mnohomiliónová strata).“

Žalobca podľa neho opakovane opomína postavenie žalovaného 2/, ktorý ani v tomto prípade v jeho
argumentácii nefiguruje, čím podľa neho de facto sám žalobca potvrdzuje, že danú vec nie je možné
posudzovať podľa ustanovení ObZ. Vo vzťahu k žalovanému 2/ nejde ani o zabezpečovanie verejných
potrieb ani o vlastnú prevádzku. Podľa neho na to, aby záväzkový vzťah podliehal režimu ObZ, musí byť
okrem požiadaviek kladených na subjekty záväzkového vzťahu splnená aj ďalšia požiadavka a to, aby

sa záväzkový vzťah týkal zabezpečenia verejných potrieb, alebo vlastnej prevádzky, čo znamená, že
z hľadiska predmetu záväzkového vzťahu na strane podnikateľa musí ísť o výkon jeho podnikateľskej
činnostiazhľadiskadruhejstranyzáväzkovéhovzťahumusíísťozabezpečenieverejnýchpotrieb,alebo
vlastnej prevádzky. Uvedené požiadavky, ktoré doplňujú kritérium kladené na subjekty, musia byť zrejmé
s prihliadnutím na všetky okolnosti už pri vzniku záväzkového vzťahu. „Vo vzťahu k obom skupinám

relatívnych obchodov dodal, že je dôležité, aby boli kumulatívne splnené všetky vyššie uvedené
podmienky, pretože v opačnom prípade nie je možné hovoriť o relatívnom obchode. Tieto podmienky
by napríklad neboli splnené v prípade, ak by síce na jednej strane zmluvy vystupoval podnikateľ, ale
nie v rámci jeho podnikateľskej činnosti resp. by na jednej strane záväzku vystupoval subjekt verejného
práva, avšak súčasťou predmet plnenia podľa konkrétnej zmluvy by nebolo zabezpečovanie verejných

potrieb alebo vlastnej prevádzky tohto subjektu.“ Podľa žalovaného 2/ ani uvedené podmienky na
aplikovanie ObZ zjavne splnené nie sú, čoho si bol podľa názoru žalovaného 2 žalobca pri podaní
žaloby, v ktorej sám od počiatku odkazoval práve na OZ, vedomý. Mal za absurdné, že napriek tomu,
že spomína výlučne postavenie žalovaného 1/, napokon bez akejkoľvek prepojenosti a jedinej zmienky
dospeje k záveru, že obaja žalovaní konali v rozpore s objektívnym právom. Žalovaný 2/ poukázal aj na

vlastné znenie žaloby žalobcu na strane 9, cit.: „Vzhľadom na to, že verejné obstarávanie a uzatvorenie
zmluvy s úspešným uchádzačom v tomto prípade nebolo výkonom verejnej moci žalovaného, ale
súkromnoprávnym vystupovaním verejnej moci na trhu, na zodpovednosť žalovaného sa neaplikuje
zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Pri zodpovednosti za škodu
spôsobenú porušením zákona o verejnom obstarávaní sa uplatní občianskoprávny nárok na náhradu

škody podľa § 420 OZ v spojitosti so zákonom o verejnom obstarávaní, pretože obchodnoprávny
režim náhrady škody sa aplikuje iba pri porušení povinností uložených Obchodným zákonníkom.“
Žalobcovi vytkol, že bez posúdenia osobitných podmienok odlišné právne vzťahy subsumuje pod
ním prezentovaný hypotetický výklad, ktorý účelovo zamieňa so správnym a zákonným. Odvolanie
žalobcu označil za nedôvodný a účelový, súdne konanie nehospodárne predlžujúci prostriedok, ktorý

nie je spôsobilý zabezpečiť žalobcom požadovaný následok. Nemožno ho podľa neho vnímať ani ako
preskúmateľný úkon, nakoľko v ňom absentujú logické úvahy o tom, ako vo vzťahu k žalovanému
2/ žalobca dospel k svojim hypotézam. Pokiaľ ide o počítanie plynutia premlčania a to, že žalobca
sa v odvolaní nestotožnil ani s tým, že súd prvej inštancie škodnou udalosťou konštatoval momentuzavretia Zmluvy medzi žalovaným 1 a B.. B. I., t. j. plynutie premlčania začal počítať dňom účinnosti
tejto Zmluvy 8.7.2011, žalovaný 2/ poukázal na ust. § 106 ods. 2 OZ, podľa ktorého sa právo na náhradu
škody najneskoršie premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo

dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. OZ podľa neho teda predpokladá začatie plynutia
objektívnej premlčacej lehoty momentom vzniku udalosti, z ktorej škoda vznikla. Pritom žalobca v žalobe
konštatoval, cit.: „Žalovaný si uvedenými protiprávnymi krokmi vytvoril priestor na to, aby dňa 30.6.2011
uzavrel zmluvu o poskytovaní právnych služieb s iným uchádzačom, ktorý na základe nej poskytuje
žalovanémusvojeslužby...“Podľažalovaného2/nemožnomaťpretopochybnostiotom,žepotenciálnou

škodnou udalosťou v danom prípade je Zmluva a nie až následné faktúry. Na danom nič nemení ani
argumentáciažalobcu,žepokiaľbynebolinazákladeZmluvyrealizovanéžiadneprávneúkony,škodaby
nevznikla, z čoho dedukuje absenciu logiky napadnutého rozsudku. Predpokladom uplatnenia náhrady
škody sú tri základné podmienky, a to porušenie právnej povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť
medzi porušením právnej povinnosti a vzniknutou škodou. Existencia škodnej udalosti teda nevylučuje,
že k vzniku škody napokon nedôjde. Hypotézu žalobcu mal za nespôsobilú vyvrátiť správnosť posúdenia

plynutia premlčania momentom účinnosti Zmluvy, t. j. 8.7.2011. Žalovaný 2/ taktiež upozornil, že aj
pokiaľ by sa plynutie premlčania malo počítať od jednotlivých faktúr, čo podľa neho odporuje logike
danej veci, keďže faktúra je dôsledkom realizácie Zmluvy, následným aktom, nie skutočnou škodnou
udalosťou, bez existencie Zmluvy by nebolo možné vystaviť žiadnu faktúru a práve Zmluva mala byť
podľažalobcutýmprotiprávnymúkonomžalovaného1/,vdôsledkuktorejpodalžalobunasúd,takpotom

plnenie podľa faktúry č. XXXXXXX vystavenej dňa 6.6.2011 bolo preukázateľne v čase podania žaloby
30.7.2014 premlčané aj v objektívnej premlčacej dobe. Na základe týchto skutočností konštatoval, že
v odôvodnení napadnutého rozsudku dal súd prvej inštancie žalobcovi jasnú, zrozumiteľnú a zároveň
ústavne akceptovateľnú odpoveď na to, akým právnym titulom bol kvalifikovaný ním žalobou uplatnený
nárok, kedy začala a skončila premlčacia doba a prečo jej plynutie bolo posudzované práve spôsobom

uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku. Na základe týchto skutočností sa nestotožnil s
tvrdením žalobcu, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný či založený na nesprávnych právnych
alebo skutkových záveroch. K ušlému zisku žalovaný 2/ poukázal na názory súdov Slovenskej republiky
vzťahujúce sa k problematike náhrady škody. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn.
II. ÚS 507/2017-14 zo dňa 3. augusta 2017 v rámci rozoberania otázky súkromnoprávnej náhrady

škody zo strany verejného obstarávateľa zaujal stanovisko, cit.: „Najčastejšie prípady, keď prichádza
do úvahy náhrada škody, je zrušenie postupu zadávania a protiprávne vylúčenie uchádzača. V zásade
je možné vychádzať z toho, že aj zrušenie postupu zadávania je súčasťou podnikateľského rizika
uchádzača/záujemcu. Preto musí každý záujemca/uchádzač kalkulovať s tým, že nemá vopred právny
nárok na uzavretie zmluvy.“ Žalovaný 2/ taktiež upriamil pozornosť na definíciu pojmu ušlého zisku, ktorú

uviedol Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 4 Cdo/319/2008 zo dňa 28.4.2010, cit.: „Ušlý zisk je ujmou
spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových
hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením
majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu
(výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené,

že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol
poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania
škodcu(škodnejudalosti).“NajvyššísúdSRvpodobnomprípade,atovrozhodnutísp.zn.2Cdo/72/2017
zodňa26.4.2018,konštatoval,cit.:„Dovolacísúdmázato,žehospodárskesubjektymusiaznášaťriziká,
ktoré sú spojené s ich činnosťou. V rámci verejného obstarávania tieto hospodárske riziká zahŕňajú

najmä náklady spojené s prípravou ponuky. Náklady, ktoré v tejto súvislosti vzniknú, znáša teda podnik,
ktorý sa rozhodol zúčastniť sa tohto postupu, pričom z možnosti uchádzať sa o udelenie zákazky
nevyplýva s istotou úspešnosť v predmetnom verejnom obstarávaní. V tejto súvislosti dovolací súd
uvádza, že Komisia sa môže rozhodnúť neuzavrieť žiadnu zmluvu, a teda ani uchádzač/záujemca, ktorý
predložil najvýhodnejšiu ponuku nemá záruku, že s ním bude zmluva uzavretá. Každý musí kalkulovať s

tým, že nemá vopred právny nárok na uzavretie zmluvy.“ Ďalej Najvyšší súd SR v predmetnom uznesení
konštatoval, cit.: „Pritom aj za predpokladu, že by komisia pre vyhodnotenie ponúk navrhla, aby mu
bola zadaná zákazka, verejný obstarávateľ nie je návrhom komisie pre vyhodnotenie ponúk viazaný,
ale disponuje širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o prvky, ktoré zohľadní na účely rozhodnutia o
zadaní zákazky. Okrem toho verejný obstarávateľ môže pred podpísaním zmluvy buď upustiť od zadania

verejnej zákazky, alebo zrušiť verejné obstarávanie (čo sa v predmetnom prípade aj stalo), a to bez
toho, aby záujemcovia alebo uchádzači verejnej súťaže mali nárok žiadať akúkoľvek náhradu. Z toho
vyplýva, že škoda uvádzaná žalobcom, ktorá zodpovedá ušlému zisku nie je skutočná a určitá. Za
týchto podmienok je potrebné konštatovať, že medzi konaním vytýkaným žalovanej a ušlým ziskomuvádzaným žalobcom neexistuje takisto žiadna príčinná súvislosť.“ Podľa žalovaného 2/ predmetné
skutočnosti potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 47/2018 zo dňa
31.1.2018, v ktorom konštatoval, cit.: „Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti alebo

zmarení podnikateľského zámeru bez ďalšieho, nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na
náhradu ušlého zisku, a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Je tomu tak
preto, že zákon č. 58/1969 Zb. nezakladá vznik nároku na náhradu škody paušálne a automaticky v
každom jednotlivom prípade porušenia povinnosti zo strany orgánov štátu, ale len celkom výnimočne
za predpokladu súčasného naplnenia aj ďalších predpokladov vzniku a existencie zodpovednostného

vzťahu, ktorými sú existencia škody (ušlého zisku) a príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym
konaním alebo opomenutím orgánov štátu. Dôkazné bremeno ohľadom naplnenia týchto podmienok
vzniku zodpovednosti štátu za škodu pritom zaťažuje poškodeného. Aj existencia ušlého zisku musí
byť vždy bezpečne preukázaná. V prípade ušlého zisku nie je možné preukázať jeho reálnu existenciu,
ale musia byť dokazované také konkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej
úvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk by skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t. j. dokazuje

sa pravdepodobnosť dosiahnutia ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery dokázanej
pravdepodobnosti, je potom možné urobiť záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaný ušlý
zisk aj reálnym. Nepreukázanie existencie takýchto skutkových okolností, by potom mohlo viesť len k
záveru, že ušlý zisk, ktorého sa žalobca v konaní domáha, je skutočne iba „fikciou“ (m.m. uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 513/2014).“ Podľa žalovaného 2/ vyššie uvedené právne závery sú,

na rozdiel od tvrdenia žalobcu, aplikovateľné aj na posudzovaný prípad. Konštatoval, že žalobca sa
od počiatku dožadoval náhrady ušlého zisku ako inštitútu, s ktorým slovenský právny poriadok bežne
pracuje. Bolo teda jeho povinnosťou uniesť dôkazné bremeno a preukázať, že práve keby nebolo
rozhodnutie žalovaného 2/, bol by musel nadobudnúť zákazku a poskytovať právne služby žalovanému
1/ práve žalobca. Tu však žalobca opomína rozhodnutie žalovaného 2 zo dňa 11. 9. 2012 (na ktoré v

iných častiach odvolania odkazuje), ktorým tento nariadil zrušenie verejného obstarávania ako takého.
Je preto nedôvodné tvrdiť, že pričinením žalovaného 2/ vznikol žalobcovi ušlý zisk, práve naopak. S
ohľadom na bežný chod vecí je možné s istotou tvrdiť, že úrad by v prípade posudzovania námietok
už v prvotnom rozhodnutí pristúpil k zrušeniu verejného obstarávania. Bez verejného obstarávania
absentuje akákoľvek možnosť vzniku zákazky, teda absentuje tak možnosť vzniku ušlého zisku, ako

absentuje aj strata možnosti účasti na danom verejnom obstarávaní, ako v odvolaní novým druhom
nároku odôvodňuje žalobca. Uvedené skutočnosti podľa názoru žalovaného 2/ potvrdil aj Ústavný súd
Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 47/2018 zo dňa 31. 1. 2018, na ktoré už vyššie poukázal,
cit.: „Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti alebo zmarení podnikateľského zámeru
bez ďalšieho, nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na náhradu ušlého zisku, a to ani v prípade,

ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Žalovaný 2/ tak pre odstránenie akýchkoľvek pochybností
zdôraznil, že pokiaľ by žalobca nebol z verejného obstarávania vylúčený, v danom horizonte priebehu
verejného obstarávania nemožno ustáliť, že by bez ďalšieho automaticky a naisto práve žalobca získal
zákazku. Zrušením verejného obstarávania zaniká možnosť všetkých uchádzať sa o zákazku. Pokiaľ ide
o tvrdenie žalobcu, že mu v danom prípade ušiel zisk z verejného obstarávania stratou možnosti účasti

na danom verejnom obstarávaní, stratou možnosti v danom verejnom obstarávaní zvíťaziť, uviedol,
že taký nárok žalobcu by bol v celom rozsahu premlčaný. Žalobca bol totiž z verejného obstarávania
vylúčený už na základe Oznámenia o vylúčení z verejného obstarávania zo dňa 19.4.2011, ktoré by v
zmysle takto koncipovaného nároku, ktorý predstavuje samostatný a od pôvodne žalobou uplatneného
nároku odlišný nárok, zakladalo škodnú udalosť. Z toho vyvodil, že už dňa 19.4.2014 uplynula objektívna

premlčacia doba pre uplatnenie nároku zo straty možnosti účasti na verejnom obstarávaní, dokonca
subjektívna premlčacia doba uplynula už dňa 19.4.2013, pričom žaloba bola pre úplne iný nárok podaná
až dňa 30.7.2014 a táto strata možnosti účasti na verejnom obstarávaní bola žalobcom tvrdená de facto
až vo vyjadrení zo dňa 28.2.2022. Uviedol, že podľa ust. § 100 ods. 1 tretia veta OZ platí, že ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Z toho logickým výkladom vyvodil, že

súdy skúmajú námietku premlčania ako primárnu otázku a až následne pristúpia k skúmaniu dôvodnosti
nároku ako takého. Pokiaľ teda súd prvej inštancie vyslovil premlčanie žalobcom dožadovaného nároku
na náhradu ušlého zisku, nemožno rozsudok účelovo označiť za nepreskúmateľný, ak sa ďalej nárokom
žalobcu nezaoberal. Ak právo nemožno priznať, nie je dôvodné sa ním podrobnejšie zaoberať. Pre
vylúčenie pochybností žalovaný 2/ opätovne poukázal na skutočnosť, že záverom jeho rozhodnutia bolo

nariadenie zrušiť verejné obstarávanie, čo úplne vylučuje možnosť vzniku akejkoľvek škody v príčinnej
súvislosti s postupom žalovaného 2/, nakoľko žalobcovi by zostala zachovaná možnosť opätovne
sa prihlásiť do novo vyhláseného verejného obstarávania. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5MCdo/5/2015 zo dňa 31.7.2017, cit.: „Len všeobecné tvrdenie o stratepodnikateľskej príležitosti alebo zmarení podnikateľského zámeru bez ďalšieho nikdy nemôže byť
základomprevzniknárokunanáhraduušléhozisku,atoanivprípade,akbybolidôsledkomprotiprávnej
udalosti.“ Ani pokiaľ by sa súd prvej inštancie zaoberal, napriek premlčaniu nároku, ďalšími tvrdeniami

žalobcu produkovanými v priebehu súdneho konania a často si navzájom protirečiacimi, či žalobu de
facto meniacimi, nedospel k záveru o vzniku škody, a to bez ohľadu na to, či by bol titulom ušlý zisk alebo
strata možnosti zúčastniť sa na danom verejnom obstarávaní. Žalovaný 2/ z dôvodu opatrnosti uviedol,
že strata možnosti účasti na verejnom obstarávaní nie je ušlým ziskom tak, ako ho vníma slovenský
právny poriadok. Ide o samostatný titul náhrady škody, ktorý nebol v pôvodnej žalobe uplatnený, preto

je preukázateľne, aj podľa výpočtov žalobcu, v celom rozsahu podľa žalovaného 2/ premlčaný.

40. Žalovaný 2/ v odvolacej replike tiež pripomenul, že tvrdenia žalobcu o tom, že obaja žalovaní porušili
základné zásady demokratického právneho štátu, sú nepodložené, účelové a nesprávne. Žalovanému
2 nie je zrejmé, ako mal byť zapojený do procesu uzatvárania zmluvy s B.. B. I. a akým spôsobom sa
mal pričiniť k vzniku hypotetického ušlého zisku na strane žalobcu, či v čom konkrétne mal spočívať tak

nedôvodne žalobcom tvrdený úmysel v postupe žalovaného 2/.
Skutočnosť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a neuplatnil svoje právo na súde včas nemožno
podľa neho vnímať ako pochybenie súdu spočívajúce v nepreskúmateľnosti rozsudku. Nestotožnil sa
ani s konštatovaním žalobcu, že došlo k porušeniu jeho procesných práv, nakoľko súd prvej inštancie
v napadnutom rozsudku jasne a zrozumiteľne uviedol, akými názormi súdov sa riadil, na základe

akého zákona premlčanie posúdil a na základe akých skutočností konštatoval, že došlo k premlčaniu
nároku žalobcu, na základe čoho mu ho nemohol priznať. To, že súd prvej inštancie nerozoberal každé
jedno tvrdenie žalobcu nepredstavuje podľa žalovaného 2/ apriori porušenie práv žalobcu. Skutočnosti
hypoteticky konštatované žalobcom mal v danom prípade s ohľadom na premlčanie za irelevantné.
Pokiaľ žalobca nevie zistiť, na základe čoho súd prvej inštancie dospel k presvedčeniu, že na strane

žalovaných nebol preukázaný úmysel, žalovaný 2/ poukázal na abstraktnosť konštatácií žalobcu v
tomto smere. Žalobca svoje domnienky o úmysle na strane žalovaných zakladá na vlastných, zjavne
emociálnych záveroch, ktoré však nepodložil absolútne žiadnym dôkazom. Žalovaný 2/ preukázateľne v
rozhodnutízodňa11.9.2012pristúpilkposúdeniunámietokžalobcuapodľa§139ods.2písm.a)zákona
č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní v znení účinnom do 17.2.2013 nariadil verejné obstarávanie

zrušiť. Dal do pozornosti, že žalobca sa aj v odvolaní obmedzil výlučne na hypotetické konštrukcie o
postupe žalovaného 1/, ktoré samé o sebe nie sú spôsobilé preukázať ani úmysel žalovaného 1/, tobôž
nemal za zrejmé, ako by z nich mal vyplývať úmysel žalovaného 2/ zastaviť konanie o námietkach
rozhodnutím zo dňa 9.6.2011. Žalovaný 2/ uviedol, že v danom prípade nešlo o zamietnutie námietok,
ale o zastavenie konania z procesných dôvodov. Pritom v minulosti vo vzťahu k relevantnému verejnému

obstarávaniu už pristúpil k zrušeniu úkonu žalovaného 1 ako kontrolovaného, a to rozhodnutím č. k.
107-6000/2011-ON/28 zo dňa 25.3.2011, konkrétne k zrušeniu rozhodnutia o výsledku vyhodnotenia
ponúk a nariadil znovu vyhodnotiť ponuky uchádzačov. Išlo pritom o rozhodnutie týkajúce sa taktiež
námietok žalobcu. Napriek tejto skutočnosti ale žalobca v odvolaní konštatuje, že žalovaný 1/ sa s
prispením žalovaného 2/ úmyselne snažil vytvoriť stav, aby nemusel za žiadnych okolností uzavrieť

zmluvu so žalobcom. Vzhľadom na vyššie uvedené rozhodnutie žalovaného 2/ zo dňa 25.3.2011 táto
ničím nepodložená domnienka žalobcu odporuje tak skutkovému stavu, ako aj vlastnej logike veci. Na
základe uvedených skutočností žalovaný 2/ dedukoval, že tvrdenie úmyslu žalovaných je len snahou
napraviť žalobcovo neskoré podanie žaloby na súd, ktoré však nie je založené na žiadnych relevantných
skutkových ani právnych skutočnostiach. Zo skutkového stavu práve naopak vyvodil, že absentuje

akýkoľvek úmysel na strane žalovaných, čoho si je žalobca od počiatku vedomý. Žalovaný 2/ upriamil
pozornosť na súdnu prax, z ktorej vyvodil, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí odpovedať na
každú námietku alebo argument žalobcu, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
(II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať

podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). Ako per analogiam konštatoval
Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. II. ÚS 449/2015-7 zo dňa 29.7.2015, cit.: „V nadväznosti na citované
ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,
v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie ním

označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny ani práva podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo
neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu
Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemoholznamenať odoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných
prostriedkoch.“ Žalovaný 2/ uviedol, že považuje odvolanie, ako i žalobu žalobcu, za zmätočné, riadne
neodôvodnené a teda nepreskúmateľné, hypotetické a nedôvodné. Žalobca od počiatku súdneho

konania nepreukázal dôvodnosť žaloby a pasívnu legitimáciu žalovaného 2/. Zo žaloby, ani ostatných
vyjadrení žalobcu ako ani z odvolania podľa žalovaného 2/ nevyplýva žiadna skutočnosť zakladajúca
solidárne (akékoľvek) spoločenstvo medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/, ktoré skutkový stav veci priamo
popiera. Žalovaný 2/ realizoval vydanými rozhodnutiami výkon verejnej moci, pričom postupoval podľa
zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní, ktorý mu v ust. § 139 ods. 2 písm. a) v znení účinnom

do 17.2.2013 nariaďoval zrušiť postup verejného obstarávania. Pokiaľ teda žalobca tvrdí, že žalovaný 1
uzatvoril zmluvu skôr, ako mohol, žalovaný 2 upriamuje pozornosť na § 138 ods. 12 zákona č. 25/2006 Z.
z., podľa ktorého majú námietky odkladný účinok na konanie kontrolovaného. Teda žalovaný 2/ žiadnym
spôsobom nemohol prispieť k nepreukázanému postupu žalovaného 1, ktorý žalobca v tomto konaní
tvrdí na základe svojich hypotetických domnienok. Uvedené skutočnosti však vzhľadom na dôvodné
dovolanie sa premlčania mal ako nepodstatné, pretože premlčaný nárok už nie je možné priznať. Mal

za to, že aplikácie občianskoprávnej úpravy premlčania na posudzovaný prípad si bol žalobca vedomý
od počiatku, nakoľko už v podanej žalobe sám deklaroval, že obchodnoprávny režim sa aplikuje len
v prípade porušenia povinnosti podľa ObZ, k čomu v posudzovanom prípade dôjsť nemohlo. Podľa
neho rovnako nedôvodne žalobca prekrúca moment vzniku škodnej udalosti za účelom nápravy ním
neskoro realizovaného úkonu, podania žaloby a mení uplatňovaný nárok podľa toho, ako žalovaní

spochybnia jeho tvrdenia, pretože si zjavne uvedomuje neopodstatnenosť žaloby. Podľa rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf 65/2011, cit.: „Najvyšší súd dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila
už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným,
ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv
a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V

slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa
o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné
a pod.. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení včítane využitia možnosti
podania opravných prostriedkov.“ Zodpovednosť žalobcu, ktorý je sám právne vzdelaný, postupovať
s náležitou starostlivosťou a neponechať podanie žaloby na posledný moment, resp. tento dokonca

prekročiť, nemožno presúvať na žalovaného 1/ či žalovaného 2/, nebodaj na súd a nedôvodne a
nespravodlivo poskytovať žalobcovi ochranu nad rámec zákona. Práve žalobca ako advokát mal využiť
relevantné prostriedky včas s dostatočnou predvídavosťou. Žalovaný 2/ mal za to, že žalobca nie len,
že nepreukázal vznik nejakého ušlého zisku, súčasne nepreukázal ani naplnenie príčinnej súvislosti,
ktorá je pre priznanie jeho náhrady nevyhnutná a v celom rozsahu neuniesol dôkazné bremeno. Pritom

z ustálenej praxe Najvyššieho súdu SR vyplýva, ako napr. uviedol v rozsudku sp. zn. 5M Cdo 1/2011
zo dňa 29.10.2012, cit.: „Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou
škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti
vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym
posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou)

tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný,
neprerušený - nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku
toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje
skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 32/2007)“. Záver súdu prvej inštancie o tom, že nárok žalobcu je plne

premlčaný, mal pritom za plne akceptovateľný a správny. Na základe uvedeného žalovaný 2 považuje
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, ktorého závery žiada potvrdiť.
41. K vyjadreniu žalovaného v 2. rade žalobca v odvolacej replike uviedol, že je nesprávne
tvrdenie žalovaného 2/, že ústavný súd nevyjadril pochybnosti o spornosti rozsudku NS SR sp. zn.
3MCdo40/2012 zo dňa 24.2.2016, keď „Ústavný súd opakovane vyjadruje pochybnosti o presvedčivosti

kritérií, na základe ktorých sa rozlišuje medzi obchodnoprávnym a občianskoprávnym režimom určitého
záväzkového vzťahu (II. ÚS 250/2011).“ Podľa ústavného súdu premlčanie nároku za splnenia
podmienok § 261 ObZ sa spravuje ObZ napriek tomu, že predpoklady nároku sa spravujú OZ (IV. ÚS
214/04).“ Žalobca považoval za nešťastné, že ústavný súd v náleze tieto svoje spochybnenia sporného
rozhodnutia najvyššieho súdu bližšie nekonkretizoval, avšak aj napriek tomu je zásadné, že ústavný

súd existenciu týchto určitých výhrad výslovne v náleze skonštatoval. Už z toho dôvodu je podľa neho
povinnosťou všeobecných súdov pristupovať pri rozhodovaní obdobných prípadov dôslednejšie. To
inými slovami znamená, že je povinnosťou všeobecných súdov, aby sa pri rozhodovaní obdobných
prípadov aj reálne zaoberali v náleze vyslovenými a naznačenými pochybnosťami ústavného súdu a abytak urobili bez toho, že len formálne bez bližšieho zdôvodnenia odkážu na závery sporného rozhodnutia
najvyššieho súdu. Len takým postupom všeobecných súdov sa totiž naplní zásada právnej istoty strán
sporu a právo strán sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súdu prvej inštancie vytkol, že

v predmetnom spore takýmto spôsobom nepostupoval, keďže iba formálne a bez bližšieho odôvodnenia
odkázal na závery sporného rozhodnutia najvyššieho súdu. Okresný súd tak postupoval napriek tomu,
že sám ústavný súd nevylúčil odlišné posúdenie predmetnej otázky v budúcnosti. Žalobca považoval aj
tvrdenia žalovaného v 2. rade o skopírovaní článku za absurdné, keďže žalovaný v 2. rade si nedal ani
len tú námahu, aby si riadne preštudoval obsah súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj tlačená verzia

odborného článku, z ktorého žalobca čerpal, a ktorý potvrdil právne závery a argumenty žalobcu a
súčasne aj bližšie konkretizoval spochybnenia a výhrady voči spornému rozhodnutiu najvyššieho súdu,
ktoré naznačil už ústavný súd vo svojom náleze. V danom prípade ide o odborný článok uverejnený
pod názvom „Premlčanie práva na náhradu škody v obchodných vzťahoch“ autorov E. K. Q. M. B.,
ktorýjedostupnýnaportáliepravo.sk,konkrétnenahttps://www.epravo.sk/top/clanky/premlcanie-prava-
na-nahradu-skody-v-obchodnych- vztahoch-3407.html. Webová stránka epravo.sk je pritom odborníkmi

vysoko rešpektovaným právnym portálom a hodnotným zdrojom informácií, právnych názorov a analýz.
Žalovaný v 2. rade si navyše nepreštudoval ani obsah odvolania žalobcu, kde žalobca uvedený odborný
článok opätovne označil. V kontexte prípadu odstúpenia od zmluvy podľa § 356 ObZ, t. j. pre zmarenie
účelu zmluvy (ktorý potvrdzuje pochybné závery sporného rozhodnutia najvyššieho súdu), žalovaný v
2. rade vo vyjadrení uviedol, že daný prípad nespochybnil závery sporného rozhodnutia najvyššieho

súdu, pretože v zmysle ustanovenia § 357, v spojení s ustanovením § 351 ObZ, nemožno hovoriť
o zániku záväzku vzniknutého podľa ObZ, keďže odstúpenie od zmluvy nespôsobí jeho zánik v tom
rozsahu, ktorý sa týka povinnosti nahradiť škodu. Toto tvrdenie žalovaného v 2. rade v kontexte,
v ktorom ho uvádza vo svojom vyjadrení, mal žalobca za nesprávne. V predmetnom prípade totiž
podľa neho platí, že strana, ktorá odstúpila od zmluvy pre zmarenie účelu zmluvy (§ 356 Obchodného

zákonníka), je povinná nahradiť druhej strane škodu, ktorá jej vznikne odstúpením od zmluvy, pričom pre
účinky odstúpenia od zmluvy sa primerane použije § 351 Obchodného zákonníka (§ 357 Obchodného
zákonníka), čo znamená, že Obchodný zákonník v tomto ustanovení chráni stranu, ktorá sa dostane do
situácie, že v dôsledku odstúpenia od zmluvy, t. j. v dôsledku výkonu práva druhej strany, jej vznikne
škoda. Ustanovenie § 357 Obchodného zákonníka je preto osobitným prípadom náhrady škody, ktorá

nevznikne v dôsledku porušenia povinnosti zo zmluvy, ale v dôsledku výkonu práva. Zákon tu preto
ukladá mimozmluvnú povinnosť nahradiť škodu, ktorá vznikla v dôsledku výkonu práva. Obchodný
zákonník v ustanovení § 357 hovorí o vzniku nároku na náhradu škody ako následku realizovaného
výkonu práva po tom, čo bol zmarený účel zmluvy. Samostatným by bol pritom nárok na náhradu
škody, ktorý by vznikol ako následok porušenia povinnosti druhej strany (§ 351 Obchodného zákonníka).

Je preto potrebné rozlišovať medzi (i) záväzkovým vzťahom, ktorý vznikol zo zmluvy, (ii) záväzkovým
vzťahom, ktorý vznikol po odstúpení od zmluvy pre zmarenie účelu takej zmluvy a (iii) záväzkovým
vzťahom, ktorý vznikol po odstúpení od zmluvy pre porušenie povinnosti druhej strany. V dôsledku
takého odstúpenia od zmluvy tak odpadá právny dôvod, na základe ktorého vznikol záväzkový vzťah
medzi stranami a vzniká nový vzťah, a to záväzkový vzťah mimozmluvnej povinnosti nahradiť škodu

(v prípade zmarenia účelu zmluvy), resp. vzťah zodpovednostnej povinnosti nahradiť škodu (v prípade
porušenia povinnosti druhej strany). Závery žalobcu, ktorými spochybnil sporné rozhodnutie najvyššieho
súdu (a ktoré sú uvedené aj v predmetnom odbornom článku) sú preto z uvedených dôvodov správne.
Žalovaný v 2. rade si podľa žalobcu vo svojich tvrdeniach odporuje, keď uviedol, že predpokladom
uplatnenia náhrady škody sú tri základné podmienky, medzi ktoré patrí aj vznik škody, pričom však

následne bez bližšieho súvisu skonštatoval, že existencia škodovej udalosti nevylučuje, že k vzniku
škody napokon nedôjde. Tvrdenia žalovaného v 2. rade mal aj v tejto časti jeho vyjadrenia za neprávne.
Žalobca v uvedenej súvislosti v odvolaní jasne zdôvodnil, prečo považuje jednotlivé faktúry vystavené
B..B.I.zavýznamné,tzn.žezrozumiteľnealogickyvysvetlil,žepreurčeniepočiatkuplynutiapremlčacej
doby sú rozhodné dátumy, ktoré možno považovať za dodanie právnej služby žalovanému v 1. rade

zo strany B.. B. I., pretože až dodaním právnej služby (vykonaním konkrétneho úkonu právnej služby)
bol B.. B. I. oprávnený v zmysle zmluvy o poskytovaní právnych služieb uzavretej so žalovaným v 1.
rade vystaviť tú-ktorú faktúru (čl. 5 zmluvy o poskytovaní právnych služieb). Dodanie právnych služieb
B.. B. I. je pritom možné odvodiť od dátumov uskutočnených zdaniteľných plnení, ktoré sú obsiahnuté
v predmetných faktúrach. V danom prípade žalovaný v 2. rade a tiež aj okresný súd opomínajú, že

až dodanie právnych služieb (uskutočnené zdaniteľné plnenie) je objektívnou škodovou udalosťou, z
ktorej žalobcovi reálne vznikla škoda. Samotná zmluva o poskytovaní právnych služieb uzavretá medzi
žalovaným v 1. rade a B.. B. I. je len titulom, na základe ktorého B.. B. I. dodával právne služby
žalovanému v 1. rade. Vznik nároku na odmenu však nebol viazaný na moment účinnosti uzavretia takejzmluvy, ale až na moment vykonania konkrétneho úkonu právnej služby, ku ktorému napriek tomu, že
bola uzavretá zmluva, mohlo, ale nemuselo dôjsť. V súvislosti s premlčaním žalobca ešte doplnil, že
predpoklady ním uplatneného nároku na náhradu škody sa spravujú Občianskym zákonníkom (§ 420

OZ), avšak premlčanie nároku sa za splnenia podmienok § 261 ObZ spravuje Obchodným zákonníkom.
Tieto skutočnosti pritom žalobca tvrdí od počiatku súdneho sporu, resp. od počiatku, keď sa v spore
táto otázka vyskytla. Žalobca zároveň opäť zdôraznil, že skutkový stav veci a vykonané dokazovanie
jasne preukazujú, že konanie žalovaných, v dôsledku ktorého žalobcovi vznikla škoda, bolo úmyselné,
a preto by sa v súlade s tým mala posudzovať aj otázka trvania premlčacej doby, a to bez ohľadu na

nesprávnosť tvrdení žalovaných o premlčaní. Tvrdenie žalovaného v 2. rade o istote zrušenia verejného
obstarávania už pri prvotnom rozhodovaní o námietkach žalobcu, nie je podľa žalobcu namieste a
nemá ani oporu vo vykonanom dokazovaní. To preukazuje najmä to, že žalovaný v 2. rade prvýkrát
o námietkach žalobcu rozhodoval už „prvým“ rozhodnutím č. 107-6000/2011-ON/28 zo dňa 25.3.2011,
ktorým však nenariadil zrušenie verejného obstarávania, ale ktorým len zrušil rozhodnutie žalovaného
v 1. rade o výsledku vyhodnotenia ponúk a nariadil žalovanému v 1. rade v stanovenej lehote znovu

vyhodnotiť ponuky. Žalobca v tejto súvislosti zdôraznil, že skutkový ani právny stav sa v danej veci
zásadne nezmenil, a teda nie je možné s istotou tvrdiť, že pri „druhom“ posudzovaní námietok žalobcu, v
správnomčase,t.j.pokiaľbyzostranyžalovanéhov2.radenedošloknezákonnémuzastaveniukonania
o námietkach žalobcu, by žalovaný v 2. rade s istotou pristúpil k zrušeniu verejného obstarávania.
Považoval totiž za reálne možné až pravdepodobné, že by žalovaný v 2. rade postupoval obdobne ako v

prvom prípade posudzovania námietok žalobcu, a teda že by len zrušil rozhodnutie žalovaného v 1. rade.
Navyše, čisto hypoteticky, aj ak by žalovaný v 2. rade „v správnom čase“ verejné obstarávanie skutočne
zrušil, žalobca predpokladal, že žalovaný v 1. rade by opätovne vyhlásil nové verejné obstarávanie na
totožnú zákazku, a teda, že žalobca by mal následne možnosť zúčastniť sa takého nového verejného
obstarávania, súťažiť v ňom a zvíťaziť. Nezákonným konaním žalovaných však žalobca prišiel aj o túto

možnosť. Keďže k zrušeniu verejného obstarávania žalovaným v 2. rade došlo až po uzavretí zmluvy
o poskytovaní právnych služieb s B.. B. I. a po tom, ako B.. B. I. ako nezákonne vybraný víťazný
uchádzač reálne poskytoval obstarávané právne služby žalovanému v 1. rade, tak žalobcovi skutočne v
príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaných vznikla škoda v podobe ušlého zisku. V danom
prípade je preto podľa žalobcu zásadná aj časová línia rozhodovania o námietkach žalobcu zo strany

žalovaného v 2. rade. Pre posúdenie veci má podľa neho význam aj to, že žalovaný v 2. rade zrušil
verejné obstarávanie až dňa 11.9.2012, t. j. v čase, keď už bola obstarávaná zákazka realizovaná a
tiež to, že Najvyšší súd SR následne rozsudkom, č. k. 3Sžf/120/2015-155 zo dňa 24.5.2017 z tohto
istého dôvodu zrušil rozhodnutie žalovaného 2. rade o zrušení verejného obstarávania (t. j. z dôvodu,
že verejná zákazka už bola realizovaná). Za zásadné mal ďalej tiež to, že pri absencii protiprávnych

úkonov žalovaného v 1. rade sa žalobca mal stať víťazným uchádzačom už po prvom vyhodnocovaní
ponúk. V takom prípade by k „druhému“ a ani prípadnému ďalšiemu vyhodnocovaniu ponúk nedošlo.
To isté pritom platí aj pre druhé vyhodnocovanie, a teda pri absencii protiprávneho konania zo strany
žalovaných (žalovaného v 1. rade a aj žalovaného v 2. rade) by sa žalobca stal víťazným uchádzačom,
pretože dal nižšiu cenovú ponuku ako obstarávateľom nesprávne označený víťazný uchádzač, B.. B.

I.. Žalobca vo verejnom obstarávaní spĺňal všetky podmienky a kritériá ako tieto boli určené žalovaným
v 1. rade a ako ich stanovuje zákon o verejnom obstarávaní, čo potvrdil aj žalovaný v 2. rade (túto
skutočnosť potvrdil aj priamo žalovaný v 1. rade, okrem iného, aj v Oznámení o výsledku vyhodnotenia
ponúk zo dňa 19.1.2011). Namietal tvrdenie žalovaného 2/, že nárok žalobcu na náhradu škody v
podobe ušlého zisku z verejného obstarávania z dôvodu straty možnosti účasti na danom verejnom

obstarávaníastratymožnostivdanomverejnomobstarávanízvíťaziťniejesamostatným,resp.odlišným
nárokom žalobcu oproti nároku, ktorý si žalobca uplatnil žalobou, ako zavádzajúco tvrdí žalovaný v 2.
rade. Aj v tomto prípade sa v celom rozsahu uplatní ten istý skutkový stav a to isté právne posúdenie
tak, ako ho od počiatku a v priebehu celého konania tvrdí žalobca. To rovnako platí aj pre vykonané
dokazovanie, ktorého výsledky sa týmto nijako neovplyvňujú a tiež aj pre právne posúdenie otázky

premlčania. Počiatok plynutia premlčacej doby, tak ako ho tvrdí žalobca, sa nijako nezmenil a nemení. V
tejto súvislosti žalobca dodal, že žalovaný v 2. rade pri určení škodovej udalosti na deň 19.4.2011, kedy
bol žalobca nezákonne vylúčený z verejného obstarávania, zrejme účelovo a zavádzajúco nespomenul,
že žalobca sa voči tomuto nezákonnému postupu a rozhodnutiu žalovaného v 1. rade aktívne bránil
a podal všetky zákonom prípustné opravné prostriedky (žiadosť o nápravu zo dňa 6.5.2011, námietky

proti vylúčeniu uchádzača zo dňa 23.5.2011, žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
v 2. rade zo dňa 16.6.2011, po tom, čo žalovaný v 2. rade nezákonne rozhodol o zastavení konania o
námietkach žalobcu), pričom voči nezákonnému postupu a rozhodovaniu žalovaných sa žalobca aktívne
bráni aj v predmetnom súdnom spore, v ktorom si uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla vpríčinnej súvislosti s nezákonným rozhodovaním a postupom oboch žalovaných. Pre plynutie premlčacej
doby mal preto za zásadné, že táto neplynula a neplynie po dobu plynutia všetkých týchto konaní.

42. K vyjadreniam žalovaného v 1. rade žalobca v odvolacej replike pripomenul, že ak žalovaný v 1.
rade vo svojich vyjadreniach tvrdí, že pri uzatváraní zmluvy o poskytovaní právnych služieb s B.. B.
I. konal v dobrej viere, pretože mu do podpisu neboli doručené žiadne listiny, ktoré by mu neumožnili
podpísať túto zmluvu, pričom v opačnom prípade by žalovaný v 1. rade zmluvu o poskytovaní právnych
služieb s B.. B. I. neuzatvoril a verejné obstarávanie by zrušil, uvedené tvrdenie žalovaného v 1. rade

prakticky potvrdzuje skutočnosti tvrdené žalobcom o tom, že žalovaný v 1. rade sa snažil všetkými
možnými spôsobmi docieliť stav, aby zmluvu o poskytovaní právnych služieb neuzavrel so žalobcom.
V konaní mal za preukázané, že žalovaný v 1. rade obstarával právne služby z dôvodu, že Slovenskej
republike v spore, ktorého sa obstarávané služby týkali, hrozili niekoľkomiliónové škody. Tvrdenie
žalovaného v 1. rade považoval preto za nelogické, keďže na jednej strane existovala reálne hrozba
a potreba prostredníctvom verejného obstarávania obstarať právne služby, na strane druhej sa táto

hrozba a potreba jednoducho vytratili a sám žalovaný v 1. rade tvrdí, že by verejné obstarávanie
zrušil. V tejto súvislosti považoval za zásadné, že skutkový stav sporu a ani vykonané dokazovanie
nepotvrdili, že by žalovaný v 1. rade sám od seba zamýšľal verejné obstarávanie zrušiť, čo znamená,
že k zrušeniu verejného obstarávania zo strany žalovaného v 1. rade by nedošlo, resp. je len veľmi
nízka pravdepodobnosť, že by žalovaný v 1. rade takto postupoval. Tvrdenie žalovaného 1/, že pre

posúdenie jeho zodpovednosti za škodu nie sú podstatné rozhodnutia žalovaného v 2. rade, ktoré
výslovne konštatovali nezákonný postup žalovaného v 1. rade, ako ani rozsudok Krajského súdu v
Bratislave, ktorý konštatoval nezákonný postup žalovaného v 2. rade, pretože tieto rozhodnutia boli
vydanéažpotom,akožalovanýv2.radevydalrozhodnutiez9.6.2011ozastaveníkonaniaonámietkach
žalobcu, považoval žalobca za absurdné a tiež za také, ktoré nemá absolútne žiadny právny podklad.

Časová línia vydania jednotlivých rozhodnutí, ktoré výslovne potvrdili nezákonné rozhodovanie a postup
žalovaných tak, ako ju tvrdí žalovaný v 1. rade, nemá v tomto spore podľa žalobcu absolútne žiadny
význam. Za podstatné mal len to, že tieto rozhodnutia boli vydané, nadobudli právoplatnosť a potvrdili
nezákonnosť rozhodovania a postupu žalovaných (čím je splnená prvá podmienka úspešného priznania
nároku na náhradu škody žalobcom). Z časového hľadiska je podľa žalobcu nepochybné a logické, že

Krajský súd v Bratislave musel rozhodnúť o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného v 2. rade, ktorým
nezákonne zastavil konanie o námietkach žalobcu až po 9.6.2011, t. j. až po vydaní tohto nezákonného
rozhodnutia žalovaného v 2. rade, keď v skoršom dátume ani v rovnaký deň o takejto nezákonnosti
logicky rozhodnúť nemohol. To isté podľa neho platí aj pre rozhodnutia žalovaného v 2. rade, keďže
tieto boli výsledkom procesu, ktorý nasledoval po tom, ako bolo zrušené jeho nezákonné rozhodnutie o

zastaveníkonaniaonámietkachžalobcuapotom,akožalovanýv1.radeuzatvorilzmluvuoposkytovaní
právnych služieb s nesprávne a nezákonne vybratým uchádzačom (B.. B. I.). K vyššie uvedenému
žalobca dodal, že žalovaný v 2. rade vyhovel námietkam žalobcu už pri „prvom vyhodnocovaní ponúk“,
čo inými slovami znamená, že rozhodol o nezákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného v 1. rade už
v rozhodnutí č. 107-6000/2011-ON/28 zo dňa 25.3.2011 (viď strana 9 daného rozhodnutia), ktorým zrušil

rozhodnutie žalovaného v 1. rade o výsledku vyhodnotenia ponúk a nariadil mu v stanovenej lehote
znovu vyhodnotiť ponuky. Považoval za zrejmé, že toto rozhodnutie žalovaného v 2. rade bolo vydané
dňa 25.3.2011, t. j. pred vydaním rozhodnutia žalovaného v 2. rade o zastavení konania o námietkach
(deň 9.6.2011) a tiež aj pred tým, ako žalovaný v 1. rade uzavrel zmluvu o poskytovaní právnych služieb
s B.. B. I. (deň 30.6.2011).

43. Žalovaný 1/ v odvolacej duplike s argumentáciou žalobcu prezentovanou vo vzťahu k žalovanému
1/ v jeho vyjadrení nesúhlasil a pridržal sa dôvodov obsiahnutých vo svojich predchádzajúcich
vyjadreniach. Predloženými tvrdeniami žalobca podľa názoru žalovaného 1/ nedokázal poprieť právne
a skutkové tvrdenia žalovaného 1/, pričom žalobcom zvolenú argumentáciu nachádzajúcu sa v

posudzovanom vyjadrení považoval žalovaný 1/ za účelovú. Uviedol, že žalobca vo svojom vyjadrení
modifikuje tvrdenia žalovaného 1/ s cieľom podporiť svoje vlastné videnie predmetu sporu, keďže
žalobcom prezentovaný pohľad vykazuje s prihliadnutím na vykonané dokazovanie viaceré nedostatky,
k čomu v konečnom dôsledku v kontexte odôvodnenia rozsudku dospel aj samotný súd prvej inštancie.
Žalovaný 1/ bol toho názoru, že žalobca nepostuloval vo svojom vyjadrení žiadne nové dôkazy, ktorými

by svoje tvrdenia podložil a na základe ktorých by bolo možné dané skutočnosti následne verifikovať.
Dané sentencie žalobcu tak zostali iba v rovine všeobecných tvrdení a domnienok. V zmysle uvedených
skutočností mal žalovaný 1/ za to, že žalobca v konaní nepreukázal dôvodnosť svojho nároku v kontexte
ním tvrdeného postulátu o údajnom konaní žalovaného 1/ v rozpore s vtedy platným zákonom č. 25/2006Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, čím žalobca nedokázal splniť
zákonnépodmienkyvyžadovanépreuplatnenianárokunanáhraduškody.Kzáveromonepreukázanosti
nároku ako aj o hypotetickej výške ušlého zisku dospel aj súd prvej inštancie vo svojom meritórnom

rozsudku, ktorý žalovaný 1/ považuje v plnom rozsahu za logicky odôvodnený, keďže súd prvej inštancie
v jeho obsahu podľa neho zrozumiteľným a preskúmateľným spôsobom rozviedol predmet návrhu a
dôvody, na základe ktorých sa žalobca domáhal uplatneného nároku, tiež stručne a výstižne ozrejmil
skutkový a právny základ veci, vrátane na vec vzťahujúcej sa a aplikovanej právnej úpravy, a uviedol z
akých dôkazov, úvah a právnych záverov pri rozhodnutí vychádzal. Rozsudok pokladá za kompatibilný aj

z pohľadu práva účastníkov na spravodlivý proces, do ktorého je spravidla zahŕňané aj právo na riadne
a preskúmateľné zdôvodnenie súdneho rozhodnutia. Vzhľadom na všetky konštatované skutočnosti
žalovaný 1/ navrhol odvolaciemu súdu odvolaniu žalobcu nevyhovieť a rozsudok súdu prvej inštancie v
celom rozsahu ako vecne správny potvrdiť.

44. Žalovaný 2/ v odvolacej duplike zhrnul, že žalobca sa s ním napadnutým rozhodnutím nestotožnil

a považoval za zásadné, že Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 637/2015 zo dňa
24. 2.2016 výslovne konštatoval existenciu určitých výhrad. Žalovaný 2/ však mal za to, že žalobca ani
v poslednom vyjadrení nepreukázal dôvodnosť žalovaného nároku ako ani skutočnosť, že napadnutý
rozsudok je nesprávny. Opätovne zdôraznil, že žalobcovi sa doposiaľ (takmer 10 rokov súdneho
konania) nepodarilo preukázať existenciu akéhosi spoločenstva na strane žalovaných a dôvodnosť

žaloby adresovanej voči žalovanému 2/. Žalovaný 2/ opakovane konštatoval, že z obsahu žalobcových
podaní v priebehu celého súdneho konania mal za evidentné, že vychádza z ilúzie akéhosi vzájomne
koordinovaného postupu oboch žalovaných, ktorého jediným cieľom bolo odmietnuť žalobcovi prístup k
zákazke. K danej námietke sa žalobca bližšie nevyjadril. Mal za to, že dôvodnosť žaloby adresovanej
proti žalovanému 2/ žalobca do dnešného dňa neosvedčil, pričom žalovaný 2/ opakovane takéto zjavne

subjektívne fabulácie žalobcu poprel. Žalobca podľa neho preukázateľne neuniesol dôkazné bremeno,
ba dokonca sám absenciu pasívnej legitimácie žalovaného 2/ v poslednom vyjadrení potvrdil, keď
poukázal na postupy žalovaného 1/. Námietky žalobcu vo vzťahu k otázke premlčania jeho nároku v
poslednom vyjadrení podľa názoru žalovaného 2 nepriniesli žiadne nové skutočnosti. Ide podľa neho o
opakovanie už realizovaných tvrdení, ktorými sa žalovaný 2/ podrobne zaoberal vo svojom vyjadrení zo

dňa 22. 11. 2022. Žalovaný 2/ v celom rozsahu trvá na už uvedenom názore, že ak nedošlo k uzavretiu
zmluvy o vecnom plnení, ale zodpovednostný vzťah vznikol iba zo vzťahu založeného zákonom č.
523/2003 Z. z. medzi vyhlasovateľom verejného obstarávania - žalovanou a žalobcom - subjektom,
ktorý ponuku uskutočnil, tento vzťah nie je záväzkovým vzťahom podľa ustanovení ObZ. Existencia
akýchsi výhrad, ktoré mal mať Ústavný súd Slovenskej republiky apriori neznamená podľa neho

nesprávnosť predmetného záveru a nejde teda o skutočnosť, ktorá by bola spôsobilá potvrdiť žalobcovu
predstavu o tom, že ním uplatnený potenciálny nárok nie je premlčaný. Žalovaný 2/ na podporu svojej
argumentácie poukázal napríklad na článok zo dňa 19.11.2019, v ktorom sa autorka venuje otázke
premlčania v prípade náhrady škody z dôvodu nepodania návrhu na vyhlásenie konkurzu a uvádza,
cit.: „Aplikácia ustanovenia § 373 a naši. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v aktuálnom

znení (ďalej len „Obchodný zákonník“) o zodpovednosti za škodu neprichádza do úvahy, nakoľko ide
o osobitný druh zodpovednosti za škody. Vzhľadom na ustanovenie § 757 ak je škoda spôsobená
porušením povinnosti ustanovenej Obchodným zákonníkom: „pre zodpovednosť za škodu spôsobenú
porušením povinností ustanovených týmto zákonom platia obdobne ustanovenia § 373 a nasl.“ sa
aplikujú sa rovnako ustanovenia Obchodného zákonníka “ Do úvahy by vzhľadom na ustanovenie

§ 1 Obchodného zákonníka „ ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa
podľa predpisov občianskeho práva, “prichádzala aplikácia všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa
§ 420 Občianskeho zákonníka. Uvedené potvrdzuje aj renomovaný komentár: „Aplikácia všeobecnej
zodpovednostizaškodupodľa§420OZprichádzadoúvahyvtedy,aksubjektobchodnéhozáväzkového
vzťahu poruší povinnosť stanovenú v inom právnom predpise ako v Obchodnom zákonníku a z tohto

osobitného právneho predpisu nevyplýva niečo iné. “ (Ďurica Milan. § 373 [Vymedzenie pojmu]. In:
Patakyova, Mária, Barkoci, Stanislav, Bartova, Zuzana, Blaha, Marián, Duračinska, Jana, Ďurica, Milan,
Grambličková, Barbora, Jablonka, Branislav, Klsely, Ivan, Kovácsová, Tímea, Mašurová, Angelika,
Moravčíková, Andrea, Pálka, Radoslav, Vozár, Jozef. Obchodný zákonník. 5. vydanie. Bratislava:
Nakladatelství C. H. Beck, 2017, s. 1257.). Žalovaný 2/ zdôraznil, že z pojmového vymedzenia verejného

obstarávania obsiahnutého v zákone č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní v znení neskorších
predpisov podľa neho vyplýva, že žalovaný 2/ pri rozhodovaní o právach a povinnostiach žalobcu
vykonáva verejnú moc. Výsledkom jeho činnosti tak preukázateľne nie je zmluva ani iná forma záväzku
podľaObZ,alerozhodnutie,pričomužvlastnýzákonč.514/2003Z.z.vosvojichustanoveniachodkazujena OZ. Javí sa preto viac ako len logické prihliadnuť práve na ustanovenia občianskeho práva týkajúce
sa premlčania, ak vzťah medzi žalovaným 2 a ostatnými stranami sporu (pokiaľ vôbec nejaký vzťah
vznikol) nemožno podľa neho podradiť pod ObZ. Vzhľadom na znenie žaloby žalobcu, v ktorej je sám

presvedčený, že uplatňuje občianskoprávny nárok, sa mu aktuálna snaha presvedčiť súdy o aplikácii
premlčania podľa ObZ javí ako účelová forma zastretia podania žaloby po uplynutí premlčacej doby,
ktorej si pritom žalobca, ako právne vzdelaná osoba, bol od počiatku vedomý. Za správny nepovažuje
žalovaný 2/ ani ten názor žalobcu, že údajný nárok z dôvodu straty možnosti účasti na danom verejnom
obstarávaní a straty možnosti v danom verejnom obstarávaní zvíťaziť nie je samostatným nárokom

oproti nároku na ušlý zisk, ktorého sa žalobca žalobou domáha. Strata príležitosti sa však podľa
neho vo všeobecnosti odlišuje od iných zložiek nahraditeľnej škody tým, že sa týka budúceho, ale
len pravdepodobného zisku. Strata príležitosti sa netýka istých ziskov, ale príležitostí zisku, ktoré sú
samy osebe skutočné, bez ohľadu na ich vyčíslenie. Mal za logické, že takéto príležitosti zisku nemôžu
byť čisto hypotetické, ale musí ísť o skutočné príležitosti s vysokou pravdepodobnosťou zmeny na
majetkový prospech. Strata príležitosti sa preto vyznačuje a od ušlého zisku odlišuje najmä faktorom

pravdepodobnosti, aj keď nejde o akýkoľvek druh pravdepodobnosti, ale o veľkú pravdepodobnosť
splnenia očakávania. Žalovaný 2/ poukázal na to, že Všeobecný súd už rozhodol, že škody založené na
strate na zárobku resp. ušlý zisk a na strate príležitosti sa nezhodujú. Strata na zárobku sa totiž vzťahuje
na náhradu straty samotnej zákazky, zatiaľ čo strata príležitosti má za cieľ nahradiť stratu príležitosti
uzavrieť zmluvu o tejto zákazke. Zdôraznil, že aj v prípade nároku zo straty príležitosti tento nemôže

byť len vyslovene hypotetický. Žalobca však sám argumentuje tým, že ak by žalovaný 1/ zrušil verejné
obstarávanie, vyhlásil by opätovne nové, v ktorom by sa žalobca mohol o zákazku uchádzať a zrejme
by vyhral, čo ani z ďaleka nemožno definovať ako vysoko pravdepodobné. Takýto postup je závislý
od vôle žalovaného 1/, ktorú za daného skutkového stavu nie je objektívne možné odhadnúť. Nakoľko
má žalovaný 2/ za to, že žalobcovi sa nepodarilo rozporovať argumentáciu uvedenú v jeho vyjadrení

k odvolaniu, pridŕžal sa svojich tvrdení a konštatoval, že žalobca na mnohé podstatné skutočnosti
nereagoval vôbec. Ako absurdné sa však žalovanému 2/ javí tvrdenie žalobcu, že žalovaný 1/ mal
potvrdiť, že sa snažil všetkými možnými spôsobmi docieliť stav, aby zmluvu o poskytovaní právnych
služieb neuzavrel so žalobcom. Žalovanému 2/ totiž nie je zrejmé, akým spôsobom má tento záver
žalobcu dokazovať tvrdenie žalovaného 1, že konal v dobrej viere. Vyjadrenie žalobcu označil tak i v

časti reagujúcej na podanie žalovaného 1/ len za hypotetické a abstraktné. Žalovaný 2/ preto trval na
správnosti napadnutého rozsudku, absencie dôvodnosti predmetnej žaloby ako i premlčaní žalobcom
tvrdeného nároku (resp. aktuálne už tvrdených niekoľkých nárokov). Rovnako sa žalovaný 2/ stotožnil
s tým, že práve uzatvorenie Zmluvy medzi žalovaným 1/ a B.. B. I. je základným momentom potrebným
pre počítanie plynutia premlčania. Žalovaný 2/ mal za to, že žalobca nie len, že nepreukázal vznik

nejakého ušlého zisku či iného nároku, súčasne nepreukázal ani naplnenie príčinnej súvislosti, ktorá je
pre priznanie náhrady nevyhnutná a v celom rozsahu neuniesol dôkazné bremeno.

45. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali.

46. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1
CSP a § 381 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods.
3vspojenís§378ods.1CSP.Dospelkzáveru,žeodvolaniežalobcuniejedôvodné.Súdprvejinštancie
zistil pre účely rozhodnutia vo veci skutkový stav dostatočne, výsledky vykonaného dokazovania v danej
veci správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce práve normy, ktoré aj správne vyložil. Vec teda

aj správne právne posúdil, okrem časti týkajúcej sa počiatku plynutia premlčacej doby na uplatnenie
nároku vymedzeného žalobou, čo však nemá vplyv na vecnú správnosť preskúmavaného rozhodnutia
súdu prvej inštancie. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj dostatočne odôvodnil
(§ 220 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje odvolací súd za vyčerpávajúce
a okrem právneho posúdenia začiatku plynutia premlčacej doby na uplatnenie nároku žalobcu na

náhradu ušlého zisku sa s ním stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty nie
sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o nedôvodnosti žalobou
uplatneného nároku žalobcu proti žalovaným. Odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje odvolací
súd za dostatočne vyčerpávajúce a preto sa v záujme spravodlivého súdneho konania vyjadruje len k
podstatným odvolacím námietkam žalobcu.

47. Žalobca ako pán sporu („dominus litis“) a tým jediný zodpovedný subjekt za voľbu petitu žaloby a
okruh žalovaných subjektov sa v zmysle ním navrhnutého pristúpenia ďalšieho žalovaného do konania
a súdom prvej inštancie pripusteného žalovaného 2/ domáhal náhrady škody spočívajúcej v ušlom ziskuvo výške 25.949 eur od dvoch žalovaných, avšak bez navrhnutia zmeny petitu žaloby, v zmysle ktorého
by bolo zrejmé, či žiada žalobou oboch žalovaných zaviazať k náhrade škody spoločne a nerozdielne
a v takom prípade preukazovať ich spoločné protiprávne konanie, alebo každého zvlášť v určitej výške.

V zrušujúcom uznesení zo dňa 30.04.2021 č. k. 4Co/79/2019-431 odvolací súd v zmysle ust. § 391
ods. 3 CSP uložil súdu prvej inštancie okrem iného povinnosť zaoberať sa otázkou možnosti solidárnej
zodpovednosti žalovaných subjektov, ktorej predmetom je náhrada škody proti žalovanému 1/ vo výške
25.949 eur. Petit žaloby žalobca nezmenil ani po vydaní zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu a
nekorešpondujetaksokruhomsubjektovnažalovanejstranesporu.Zdôvodunutnostiodvolaciehosúdu

procesne postupovať podľa § 390 CSP a teda rozhodnúť vo veci bez možnosti opätovného zrušenia
prvoinštančného rozhodnutia, bol odvolací súd viazaný jednak okruhom subjektov na strane žalovaných
a naviac aj žalobcom vymedzeným petitom žaloby, ktorý smeruje len vo vzťahu k žalovanému 1/, keďže
procesnú situáciu, za ktorú môže výlučne už vyššie uvedený pán sporu, t. j. žalobca, nemohol odvolací
súd napraviť, nakoľko podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť, keď zmenou žaloby
je rozšírenie uplatneného práva (v danom prípade od viacerých subjektov) alebo uplatnenie práva iného

(napr. solidárneho oproti pôvodnému individuálnemu). V danom prípade ide rozhodne o uplatnenie
širších práv oproti žalobe, nakoľko náhradu ušlého zisku nežiada žalobca od jedného subjektu, ale od
viacerých, avšak uvedené nie je premietnuté do petitu žaloby, ktorým disponuje výlučne žalobca a len v
štádiu prvoinštančného konania. V súvislosti s rozšírením žalovaných subjektov bolo povinnosťou pána
sporuzmeniťpetitžaloby,nakoľkotaktoniejezrejmé,aképrávosižalobcauplatňuje,čipodľanehoprávo

na spoločné a nerozdielne plnenie od oboch žalovaných, alebo na individuálne plnenie od žalovaných
a od ktorého v akej výške, prípade či žiada nahradiť škodu len od žalovaného 1/ a žalovaného 2/
zaviazať k inej povinnosti. Už z týchto dôvodov je žaloba žalobcu nedôvodná a zamietajúce rozhodnutie
súdu prvej inštancie vecne správne. Úspešnosť žaloby na spoločnú a nerozdielnu náhradu škody by
bola navyše možná len za predpokladu, že žalované subjekty napĺňajú spoločne zákonné predpoklady

pre vznik zodpovednosti za škodu, ktorými sú protiprávne konanie, vznik škody, príčinná súvislosť
medzi protiprávnym konaním žalovaných subjektov so škodou žalobcu a zavinenie, a to spoločným
protiprávnym konaním, ktoré žalobca nepreukázal, ktorý právny záver je však aj nadbytočný vzhľadom
na vyššie uvádzanú absenciu petitu žaloby vo vzťahu k žalovanému 2/, resp. k obom žalovaným, avšak
podporuje vecnú správnosť preskúmavaného rozsudku. V texte písomného podania doručeného súdu

prvejinštanciedňa08.12.2014nazvaného„návrhnapripustenievstupuďalšiehoúčastníka“sícežalobca
v jeho bode I. uvádza, že je podľa neho nevyhnutné, aby za jemu vzniknutú škodu zodpovedali obaja
žalovaní, navrhuje v ňom však len pripustenie ďalšieho účastníka do konania, zmenu petitu žaloby, o
ktorej je a aj v tom čase bolo potrebné rozhodnúť súdnym uznesením, však nenavrhuje, a neučinil tak ani
v ďalšom priebehu sporu. Bolo na žalobcovi, aby bdel nad svojimi procesnými oprávneniami a aby dal

do súladu okruh subjektov na strane žalovaných s petitom žaloby, nakoľko za takejto procesnej situácie
by úspešnosťou v konaní bola spôsobená materiálna nevykonateľnosť súdneho rozhodnutia. Žaloba je
preto aj z tohto dôvodu súdom prvej inštancie zamietnutá správne.

48. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobcu, napriek nadbytočnosti argumentácie vo vzťahu k nim

vzhľadom na vyššie uvedené, v záujme zachovania práva žalobcu na spravodlivý súdny proces sa
odvolací súd vyjadruje stručne aj k nim.

49. Žalobca v odvolaní namietal nesprávnosť právneho posúdenia žalobcom tvrdeného
zodpovednostného vzťahu medzi stranami sporu ako vzťahu občianskoprávneho majúc za to, že

ide medzi nimi o vzťah obchodnoprávny, nakoľko základný vzťah, od ktorého sa má ním tvrdený
zodpovednostný vzťah odvíjať, je vzťahom obchodnoprávnym, keďže žalobca v ňom konal ako
podnikateľ v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalovaní 1/, 2/ nekonali ako orgány
verejnej moci, ale taktiež ako súkromné obchodnoprávne subjekty v záujme uzavretia zmluvy o právnom
zastupovaní. Odvolací súd sa však v tomto smere stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie,

že ak bol žalobca vo výberovom konaní neúspešný, zmluvný obchodnoprávny vzťah, ktorého obsahom
malo byť poskytovanie právnej pomoci žalobcom žalovanému 1/ medzi nimi nevnikol. Je pravdou,
že v zmysle ustanovení ObZ aj zodpovednostný vzťah vzniknutý medzi podnikateľskými subjektmi
je vzťahom obchodnoprávnym, avšak musí ísť o zodpovednosť za škodu vzniknutú pri plnení alebo
neplnení vzájomných zmluvných povinností v rámci obchodnoprávneho vzťahu založeného takouto

zmluvou, ktorá skutočnosť v danom prípade nenastala. Obchodnoprávny vzťah medzi žalovaným 1/
a žalobcom a už vôbec nie medzi žalovaným 2/ a žalobcom nevznikol a ak žalobca proti žalovaným
namieta, že v dôsledku ich protiprávneho konania mu vznikla škoda v podobe ušlého zisku, keďže v
dôsledku tohto tvrdeného protiprávneho konania nezastupoval právne žalovaného 1/ v zmysle zmluvy,na ktorej uzavretie by pri zákonnom chode udalostí týkajúcich sa relevantného výberového konania mal
nárok, tvrdí skutočnosti o existencii zodpovednostného vzťahu občianskoprávneho. Uvedený právny
záver má potom vplyv na posúdenie otázky premlčania žalobou uplatneného nároku, nakoľko táto je

pri vzťahoch obchodnoprávnych a občianskoprávnych rozdielna.

50. Obaja žalovaní vzniesli proti žalobou uplatnenému nároku námietku premlčania, ktorú súd prvej
inštancie posudzoval vzhľadom na vyššie uvedené správne v zmysle OZ. Prioritne potrebné však bolo
vyhodnotiť, či žalobca povinný v zmysle prejednacej zásady ovládajúcej civilné sporové konanie uniesol

dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že mu spoločným protiprávnym konaním oboch žalovaných vznikla
škoda v podobe reálneho a nie hypotetického ušlého zisku. Ušlý zisk žalobca preukazoval fakturovaním
jednotlivých úkonov právnej pomoci poskytnutých úspešným výhercom výberového konania B.. I.
žalovanému 1/, s ktorým došlo k uzatvoreniu zmluvy s týmto obsahom. Žalobca tvrdil, že pri bežnom
a hlavne legitímnom chode udalostí by sa jeho majetok zväčšil o tieto fakturované sumy žalovanému
1/, nakoľko by existoval zmluvný vzťah medzi ním a žalovaným 1/ identický ako zmluvný vzťah

medzi žalovaným 1/ a B.. I., preukazujúc toto svoje tvrdenie práve fakturáciou úkonov právnej pomoci
poskytnutých B.. I. žalovanému 1/. Odvolací súd sa stotožnil s logickým hodnotením dokazovania súdom
prvej inštancie, že žalobcom tvrdený ušlý zisk je len hypotetickým tvrdením, keďže nárok na odmeny za
poskytnuté právne služby by žalobcovi vznikol len uzavretím zmluvného vzťahu so žalovaným 1/, keď nie
je vylúčené jeho neuzavretie (nepodpísanie zmluvy v dôsledku nedohodnutia sa na rôznych vedľajších

zmluvných podmienkach a dojednaniach, osobné výhrady a pod.), pričom aj rozsah poskytnutých
právnych služieb v podobe úkonov právnej pomoci by v prípade zastupovania žalovaného 1/ žalobcom
mohol byť úplne iný ako rozsah poskytnutých služieb právnej pomoci B.. I., konkrétne napríklad v tom,
ž vplyvom právneho poradenstva žalobcu a jeho predsúdnych rokovaní by nemuselo dôjsť k súdnemu
sporu s potrebnou účasťou na súdnom pojednávaní a nedošlo by k fakturovaniu za takýto úkon právnej

pomoci a podobne. Súd prvej inštancie teda správne vyhodnotil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
o svojom tvrdenom reálnom ušlom zisku a posúdil ho čisto ako hypotetický.

51. Vzhľadom na nepreukázanie vzniku reálneho ušlého zisku žalobcom v príčinnej súvislosti s tvrdeným
spoločným protiprávnym konaním žalovaných bolo a je potom skutočne nadbytočné právne posudzovať

dôvodnosť oboma žalovanými vznesenej námietky premlčania žalobou uplatneného nároku, keďže
dôkazné bremeno o ňom žalobca neuniesol. Podľa odvolacieho súdu začiatok plynutia premlčacej
lehoty je rozdielny za každú fakturáciu každého jednotlivého úkonu právnej pomoci, čo však nie
spôsobilé zvrátiť vecnú správnosť výroku napadnutého rozsudku.

52. Na základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP podstatné odvolacie
námietkyžalobcuprotinapadnutémurozsudkusúduprvejinštanciezanedôvodnéaakovovýrokuvecne
správny ho podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

53. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti

v konaní podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech
obochžalovanýchvodvolacomkonaní,ktorýmvšaktentonároknepriznal,keďžeimvodvolacomkonaní
žiadne trovy nevznikli.

54. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného

uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).