Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, March 11, 2026

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 6S/63/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0824100992
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Kochan Morová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2026:0824100992.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Kochan

Morovej a členov senátu Mgr. Andreja Maukša a JUDr. Aleny Majerovej, vo veci žalobcu: Združenie
domových samospráv, o.z., Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava - Petržalka, IČO: 31 820 174,
právne zastúpený: Tkáč & Partners, s.r.o., Hrnčiarska 29, 040 01 Košice – mestská časť Staré
Mesto, IČO: 53 929 691, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov,
Vysokoškolákov 8556, 010 08 Žilina, za účasti ďalších účastníkov konania: 1/ PLAST-METAL, s.r.o.,
Štefana Furdeka 202/19, 028 01 Trstená, IČO: 51 460 564, 2/ obec Zábiedovo, Malá strana 76/2, 028
01 Zábiedovo, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA-OOP3-2024/039113-002

zo dňa 10. 10. 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania
pred Súdnym dvorom Európskej únie zamieta.

II. Žalobu zamieta.

III. Žalobcovi, žalovanému ani ďalším účastníkom konania 1/ a 2/ náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie a napadnuté rozhodnutie

1. Na základe žiadosti ďalšieho účastníka konania 1/ ako navrhovateľa, doručenej dňa 12. 02. 2024
Okresnému úradu Tvrdošín, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej len „prvostupňový orgán“)
sa začalo zisťovacie konanie podľa § 29 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné
prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase podania žiadosti (ďalej
len „zákon EIA“) vo veci navrhovanej činnosti „PLAST-METAL, s. r. o., prevádzka Zábiedovo (ďalej len
„navrhovaná činnosť“). V priebehu konania podali k navrhovanej činnosti stanoviská dotknuté orgány,

žalobca ako dotknutá verejnosť a ďalší účastník konania 2/ ako dotknutá obec.

2. Prvostupňový orgán rozhodnutím č. OU-TS-OSZP-2024/000255-014 zo dňa 22. 04. 2024 (ďalej len
„prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať podľa zákona EIA
a zároveň v súlade s § 29 ods. 13 zákona EIA určil 8 podmienok na eliminovanie alebo zmiernenie vplyvu
navrhovanej činnosti na životné prostredie, ktoré je potrebné rešpektovať pri spracúvaní dokumentácie
stavby pre ďalšie stupne konania o povolení činnosti podľa osobitných predpisov. V odôvodnení

uviedol, že navrhovaná činnosť je zaradená v prílohe č. 8, kategória č. 9 Infraštruktúra, položka č. 10
Zhromažďovanie odpadov zo železných kovov, z neželezných kovov alebo starých vozidiel – časť B
zákona EIA. Navrhovaná činnosť je riešená v jednom variante, nakoľko prvostupňový orgán už skôr
rozhodnutím č. OU-TS-OSZP-2023/002129-002 zo dňa 21. 12. 2023 upustil od požiadavky variantnéhoriešenia navrhovanej činnosti podľa § 22 ods. 7 zákona EIA. Pri posudzovaní zámeru navrhovanej
činnosti použil prvostupňový orgán podľa § 29 zákona EIA kritériá uvedené v prílohe č. 10 zákona EIA,
ktorá je transpozíciou prílohy č. III smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ (ďalej len

„smernica EIA“) a vyhodnotil, že vplyvy na životné prostredie a zdravie obyvateľstva je možné eliminovať
za predpokladu dodržania podmienok uvedených vo výroku prvostupňového rozhodnutia a pri dodržaní
všeobecne záväzných právnych predpisov.

3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal odvolanie žalobca v postavení dotknutej verejnosti, ktoré

žalovaný rozhodnutím č. OU-ZA-OOP3-2024/039113-002 zo dňa 10. 10. 2024 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“) zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení sa žalovaný vysporiadal
s odvolacími námietkami žalobcu s tým, že na základe zisteného skutkového stavu a uvedených
právnych skutočností a po vyhodnotení námietok žalobcu nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa
odchýlil od právneho názoru prvostupňového orgánu.

Správna žaloba

4. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou v postavení zainteresovanej verejnosti domáhal zrušenia
prvostupňového aj napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie.

5. V úvode žaloby žalobca uviedol, že ďalší účastník konania 1/ si nesplnil povinnosť stanovenú v §
18 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí (ďalej len „zákon o životnom prostredí“), t. j. poznať
vplyv svojej činnosti na životné prostredie a žalovaný porušil povinnosť stanovenú v § 17 ods. 2 zákona
o životnom prostredí, teda povinnosť postupovať zákonne ako orgán štátnej správy na úseku ochrany
životného prostredia. Žalobca uviedol, že reprezentuje verejnosť, jej práva a záujmy a rozsiahlo sa

vyjadril k postaveniu a úlohám zainteresovanej verejnosti, ako aj k rozhodovacej praxi správnych súdov
a orgánov verejnej správy vo veciach žalobcu, resp. veciach, v ktorých žalobca uplatnil svoje námietky
a pripomienky. Zdôraznil, že jadro právneho základu tejto žaloby vo vzťahu k nedostatočnej aplikačnej
praxi štátnych orgánov tvorí § 12 ods. 2 zákona o životnom prostredí, podľa ktorého medzné hodnoty
sa musia určiť s prihliadnutím na možné kumulatívne pôsobenie alebo spolupôsobenie znečisťujúcich

látok a činností. Podľa názoru žalobcu riziko ohrozenia životného prostredia spočíva v riziku, že súd
nepreskúma dôsledne a riadne napadnuté rozhodnutie v zmysle žalobných bodov, ale pod zámienkou
preskúmania procesného postupu žalovaného v skutočnosti skúma činnosť žalobcu v správnom konaní,
a to nie v zmysle žalobných bodov, ale len v zmysle dodržania základných správnych postupov podľa
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) a podľa zákona EIA. Takéto konanie

súd maskuje zisťovaním, či došlo k individuálnym subjektívnym ujmám na právach žalobcu, hoci takto
žaloba neznie. Ak by súd vyhodnocoval žalobu podľa žalobných bodov, potom by musel dospieť
k záveru, že verejné záujmy životného prostredia porušené boli. Predmetná žaloba predstavuje záujem
na ochrane životného prostredia v konkrétnej veci nápravou žalovaného rozhodnutia, ale aj snahu
o dobrú správu vecí verejných budovaním materiálneho právneho štátu snahou o vecnú judikatúru

v oblasti životného prostredia. Ak súd má pochybnosť o skutočnom úmysle žalobcu alebo mu nie je
jasné, čo sa žalobou sleduje, mal by postupovať podľa § 59 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok (ďalej len „SSP“).

6. Žalobca v bode A. žaloby namietol, že prvostupňové rozhodnutie je nezrozumiteľné. Poukázal na čl. 2

ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a citoval časti rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 341/07, sp. zn. III. ÚS 295/2017 (vo vzťahu k ústavne konformnému výkladu
právnych predpisov) a sp. zn. II. ÚS 522/2021 (podľa ktorého nie je úlohou správneho súdu chrániť
kabinetný výkon verejnej moci na strane žalovaného správneho orgánu pred verejnou kontrolou jeho
pochybení) a časť rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 81/2007 (vo vzťahu

k náležitostiam odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu).

7. V bode B. žalobca uviedol, že záver odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia obsahuje všeobecné
tvrdenie a odcitoval záverečné časti prvostupňového rozhodnutia pod nadpisom VYHODNOTENIE
a ZÁVER. Namietol, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje vlastnú úvahu správneho orgánu o tom,

ktoré kritériá podľa prílohy č. 10 k zákonu EIA použil, ako ich použil a aký vplyv uplatňované kritériá
mali na výrok rozhodnutia v jeho oboch častiach. Okrem sumarizácie a opisu procesného priebehu
konania a mimo plagiátorstva je v citovanom odstavci koncentrovaná vlastne všetka rozhodovacia
činnosť úradu v danej veci. Namiesto zdôvodnenia a úvahy o použití kritérií podľa prílohy č. 10k zákonu EIA správny orgán uviedol v odôvodnení rozsiahle plagiátorské prekopírovanie súvislých
častí zámeru, čím zastiera absenciu použitia vlastnej správnej úvahy. Plagiátorské okopírovanie
zámeru sa v odôvodnení rozhodnutia začína textom na strane 4 „Miesto vykonávania navrhovanej

činnosti, jej povaha a rozsah ......“ a končí na strane 10. textom „Predpokladané vplyvy presahujúce
štátne hranice ...“. Na zastretie plagiátorstva a nevykonania vlastného hodnotenia zámeru úradom sa
zneužíva skutočnosť, že štruktúra zámeru podľa prílohy č. 8a alebo podľa prílohy č. 9 k zákonu EIA
vymedzuje obsahové náležitosti a štruktúru zámeru tak, že svojimi názvami korešpondujú s kritériami
podľa prílohy č. 10 k zákonu EIA. Uvedené slúži k tomu, aby sa navrhovateľ zameral na relevantné

skutočnosti a súčasne, aby úrad mohol dostatočne ľahko tieto vplyvy vyhodnocovať a rozhodnúť
o nich. Nemožno súhlasiť s tým, že správny orgán sa dostatočne venoval vyhodnocovaniu vplyvov
na životné prostredie, ak je odôvodnenie rozhodnutia v časti vyhodnotenia vplyvov na životné prostredie
redukované na plagiátorský kompilát okopírovaných súvislých celkov zámeru bez vlastných úvah
úradu a opis procesného postupu okresného úradu. Keďže podľa § 29 ods. 3 zákona EIA sa jadro
rozhodnutia zakladá na vyhodnotení kritérií podľa prílohy č. 10 k zákonu EIA, podstata odôvodnenia

musí zrozumiteľne, logicky a v súlade so zákonom zdôvodniť, ktoré kritériá boli použité pri rozhodovaní
a ako boli uplatnené, lebo len tak sa dá naviazať odôvodnenie rozhodnutia na výrok rozhodnutia.
Bez takéhoto logického kauzálneho naviazania je napadnuté rozhodnutie nezrozumiteľné. Priamym
následkom uvedeného je nezrozumiteľnosť rozhodnutia, nakoľko nie je zrejmé, ani na základe ktorých
presne kritérií úrad vo veci rozhodol, na základe akých kritérií identifikoval najväčšie vplyvy zámeru

a ako k nim priradil príslušné podmienky rozhodnutia, ktoré mali tieto vplyvy zmierňovať. Nie je zrejmé,
o akom komplexnom vyhodnocovaní vplyvov na životné prostredie úrad hovorí, keď jeho samostatná
intelektuálna činnosť je obmedzená na plagiátorstvo a na formálne procesné úkony. Na plagiátorstve
založené rozhodnutie je nezrozumiteľné, pričom žalobca vychádza z definície nezrozumiteľnosti
tak, ako ju definuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisová značka 6Sžf/1/2009.

Rozhodnutie, ktorého vyhodnotenie vplyvu na životné prostredie nie je založené na vlastných
úvahách a vlastnom zisťovaní, ale na plagiátorstve, je nezrozumiteľné, nakoľko plagiátorstvo nie
je len okopírovanie textu, plagiátorstvo je aj krádežou duševnej činnosti a preto je dôvodné tvrdiť,
ženaplagiátorstvezaloženérozhodnutievyvolávadôvodnépodozrenie,žeúradsámsivplyvynaživotné
prostredie nielen nevyhodnotil, ale ani nezisťoval, podstatu rozhodovania len predstieral kombináciou

podrobného popisu procesného postupu a plagiátorstva.

8. V časti C. žaloby žalobca namietol, že v predmetnom konaní neboli zabezpečené konzultácie podľa
§ 63 zákona EIA, teda verejnosť nemala možnosť sa ich zúčastniť, nakoľko verejnosti neboli známe
podrobnépravidlá,akosabudekonzultáciavdanomprípaderealizovať.Úradbolpovinnýpodľačlánku6

ods. 5 smernice EIA informovať o vykonaní konzultácie, o zvolenej forme konzultácie, ako aj o procesno-
formálnom zabezpečení konzultácie spôsobom, aby táto informácia poskytla podrobné pravidlá o tom,
ako bude konzultácia prebiehať. Okresný úrad neposkytol verejnosti podrobné pravidlá vykonávania
konzultácie, a to ani na vyžiadanie. Všeobecné inštitúty správneho poriadku sa bez ďalšieho nedajú
považovať za zabezpečenie konzultácie z dôvodu, že konzultácia je osobitný inštitút, ktorým sa

realizuje prvý a druhý pilier Aarhuského dohovoru (prístup k informáciám a prístup k spolurozhodovaniu
o zámere), a teda adresátmi konzultácie sú účastníci konania a dotknuté orgány a dotknuté obce,
na rozdiel od všeobecných inštitútov správneho poriadku, ktorými sa zabezpečuje dokazovanie v
správnomkonaní.Konzultáciuniejemožnéredukovaťlennavyjadreniesakpodkladomrozhodnutia,ide
o nesprávny výklad na základe sémanticky nesprávneho gramatického výkladu vnútroštátnych právnych

predpisov. Súčasne bez poučenia podľa § 3 ods. 2 správneho poriadku nie je možné tvrdiť, že si
úrad splnil poučovaciu povinnosť a povinnosť súčinnosti s účastníkmi konania dostatočným spôsobom,
vzhľadom k osobitným ustanoveniam zákona EIA, aj vo vzťahu k Aarhuskému dohovoru a smernici
EIA, ktorú uplatňoval v rozpore so základným interpretačnými pravidlami založenými na právnej sile
uplatňovaných právnych predpisov. Správny orgán teda rozhodol v rozpore so znením aj účelom

smerniceEIAavrozporesoznením§63zákonaEIA.Pomocnýminterpretačnýmkritériomjeobligatórna
náležitosť rozhodnutia podľa § 63 ods. 3 zákona EIA, teda že príslušný orgán uvedie výsledky konzultácií
v odôvodnení rozhodnutia zo zisťovacieho konania podľa § 7 a 29 a v záverečnom stanovisku podľa
§ 14 a 37. Zákon v jednom ustanovení určuje povinnosť zabezpečiť konzultácie úradu, konštituuje právo
verejnosti na konzultácie v ktoromkoľvek okamihu procesu EIA a súčasne nadväzuje výsledok takejto

konzultácie na obligatórnu náležitosť rozhodnutia. Priamym dôsledkom nevykonania konzultácie je
nesplneniesinielenpovinnostiúraduaupretieprávverejnosti,aleajmateriálnynedostatoknapadnutého
rozhodnutia v podobe absencie predpísanej náležitosti rozhodnutia.9. V časti D. žaloby žalobca namietol, že z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že ustanovením § 59 ods.
1 správneho poriadku sa žalovaný neriadil, ale obmedzil sa len na skúmanie opodstatnenosti odvolania
z hľadiska odvolacích námietok jednotlivých odvolateľov, ale už neskúmal procesný postup vedúci

kprvostupňovémurozhodnutiualeboneskúmalajinépodstatnénáležitostirozhodnutiaokremtých,ktoré
odvolatelia v odvolaní namietali. Žalovaný podstatným spôsobom porušil procesné práva účastníkov
konania tým, že nepostupoval podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku, čo žalovaný sám v rozhodnutí
osvedčuje, keď uvádza, že v rámci odvolacieho konania neprebiehalo žiadne nové ani doplňujúce
konanie,dospisovéhomateriálunebolidoloženéžiadnenovépodkladyaodvolacísprávnyorgánvrámci

odvolacieho konania pracoval s predloženým spisovým materiálom, s obsahom ktorého mali účastníci
konania možnosť sa v súlade s § 33 ods. 2 správneho poriadku oboznámiť a vyjadriť sa k podkladom
pre vydanie rozhodnutia. Obsahom procesného práva podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku nie je len
vyjadriťsakzabezpečenýmpodkladom,aleajnavrhnúťnovédôkazy,čojesúčasnepovinnosťúčastníka
konania podľa § 34 ods. 3 správneho poriadku. Obzvlášť v situácii, keď odvolací orgán nevykonal žiadne
dokazovanie, ale len priamo rozhodoval od stola, bolo procesné právo podľa 33 ods. 2 správneho

poriadku dôležité využiť, čo bolo účastníkom procesným postupom odvolacieho orgánu znemožnené.
Žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/122/2018 vo
vzťahu k aplikácii § 33 ods. 2 správneho poriadku. Žalobca uviedol, že prikladá svoj podnet na podanie
protestu prokurátora za účelom preukázania uplatnenia práva na účinný prostriedok nápravy podľa §
99 písm. d) SSP.

Vyjadrenia účastníkov konania

10. Žalovaný navrhol správnu žalobu zamietnuť s poukazom na rovnaký skutkový a právny záver, ktorým
bolo odôvodnené napadnuté rozhodnutie. Uviedol, že žalobca cituje znenia všeobecne záväzných

právnych predpisov a poukazuje na ich porušovanie správnymi orgánmi bez uvedenia konkrétností.
Taktiež citácie z rozsudkov sú vytrhnuté z kontextu a vzťahujú sa vždy na konkrétnu posudzovanú
vec, pričom žalobca opäť neuvádza, ako by mohli byť v nich prijaté závery aplikovateľné aj na
toto konkrétne konanie. Žalobca v žalobe len veľmi okrajovo zohľadňuje konkrétny druh navrhovanej
činnosti. Takto formulované žalobné body nie sú dostatočne konkrétne, aby sa k nim žalovaný mohol

vyjadriť. K žalobnej námietke, že v prvostupňovom rozhodnutí sú skopírované súvislé časti zámeru,
žalovaný uviedol, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia obsahuje niektoré časti zámeru, a to
konkrétne popis zámeru navrhovanej činnosti, identifikované vstupy a výstupy, ako aj identifikované
jednotlivé vplyvy navrhovanej činnosti na životné prostredie. Takýto postup prvostupňového orgánu
však nemožno označiť za rozporný so zákonom EIA, nakoľko príslušný orgán sa s vyhodnotením

uvedeným v predloženom zámere môže stotožniť. Zo zaslaných pripomienok k zámeru aj z odvolacích
dôvodov, ktoré žalobca uviedol v podanom odvolaní, je zrejmé, že sa v nich nevenoval tejto navrhovanej
činnosti, neuviedol žiadne konkrétne identifikované negatívne vplyvy navrhovanej činnosti, ani následne
neuviedol žiadne návrhy opatrení, ktoré by týmto negatívnym vplyvom zabránili, resp. ich obmedzili.
Žalobca v žalobe namieta absenciu vyhodnotenia jednotlivých kritérií podľa prílohy č. 10 zákona

EIA, ale neuvádza konkrétne, ktoré kritérium vo vzťahu k navrhovanej činnosti nebolo dostatočne
vyhodnotené, ani neuvádza v čom by malo toto nedostatočné vyhodnotenie spočívať. Zo zákona EIA
nevyplýva povinnosť správneho orgánu v odôvodnení rozhodnutia zo zisťovacieho konania uvádzať
všetky kritériá podľa prílohy č. 10 zákona EIA vo vzťahu k navrhovanej činnosti alebo k jej zmene.
Správny orgán pri rozhodovaní o tom, či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena má posudzovať

podľa zákona EIA, hodnotí navrhovanú činnosť alebo jej zmenu podľa uvedených kritérií, avšak
„primerane“ vzhľadom na konkrétnu navrhovanú činnosť alebo jej zmenu. Taktiež z dikcie predmetnej
prílohy (konkrétne bod II. a III.) vyplýva, že jednotlivé kritériá sú stanovené demonštratívne, nie
je vylúčená aplikácia v prílohe neuvedených kritérií, ktoré by vzhľadom na konkrétnu navrhovanú
činnosť alebo jej zmenu bolo nevyhnutné hodnotiť tiež. Preto ak sa žalobca ešte v správnom konaní

domnieval, že niektoré z kritérií podľa prílohy č. 10 zákona EIA neboli prvostupňovým orgánom
dostatočne vyhodnotené, bolo nevyhnutné tieto kritériá v odvolaní konkrétne označiť a zároveň uviesť,
z akého dôvodu považuje posúdenie navrhovanej činnosti vo vzťahu k takto označeným kritériám
za nedostatočné. Správnemu orgánu nevyplýva povinnosť vykonať konzultácie v rámci zisťovacieho
konania obligatórne, ale umožňuje fakultatívne využiť tento inštitút, pokiaľ je to pre daný prípad účelné.

V posudzovanom prípade prvostupňový orgán, vzhľadom na úroveň spracovania zámeru s prihliadnutím
na doručené stanoviská dotknutých subjektov, dospel k záveru, že písomnosti zabezpečené správnym
orgánom v rámci správneho konania sú postačujúce na rozhodnutie vo veci, preto nepovažoval
nariadenie konzultácií za nevyhnutné a s týmto záverom sa stotožnil aj žalovaný. Žalobca neuviedolžiadne relevantné tvrdenie, ktoré by odôvodňovalo potrebu nariadiť konzultácie. Žalovaný uviedol,
že ako odvolací orgán preskúmal rozhodnutie prvostupňového orgánu v celom rozsahu, ale ak nezistil
pochybenie majúce za následok nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia, v odôvodnení sa primárne

zaoberal vyhodnotením odvolacích námietok, pričom s jednotlivými žalobcovými odvolacími námietkami
sa vysporiadal. Žalovaný zdôraznil, že v rámci odvolacieho konania nevykonal žiadne nové úkony
a dokazovanie, vychádzal z obsahu administratívneho spisu, preto nebol dôvod postupovať podľa § 33
ods. 2 správneho poriadku a dať žalobcovi priestor, aby sa ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia
opakovane vyjadril k jeho podkladom.

11. Ďalší účastník 1/ sa vo veci nevyjadril. Ďalší účastník konania 2/ na pojednávaní uviedol, že po
posúdení situácie, v ktorej sa mala navrhovaná činnosť realizovať, aj v porovnaní s platným územným
plánom bolo zistené, že navrhovaná činnosť nezhoršuje životné prostredie, skôr mu môže prospieť.
Preto ako dotknutá obec nemal námietky proti tomu, aby bolo vydané súhlasné stanovisko na túto
činnosť.

12. Žalobca v ďalších vyjadreniach uviedol, že žalovaný bagatelizuje jeho podania a správne orgány ani
správne súdy nevychádzajú z podrobnej argumentácie žalobcu v žalobe či odvolaniach, ale pristupujú
k žalobcovi ako k „otravnému sťažovateľovi“, na ktorého aplikujú prvky anglosaského práva „vexatious
litigation“ (chronický sťažovateľ), ktoré však nie je zlučiteľné ani s právnym poriadkom SR ani s

právom EÚ. Procesná činnosť žalobcu v procesoch EIA aj v správnych žalobách má niektoré
prvky metódy „obohratej platne“, keďže žalobca vychádza z vlastného výkladu právnych predpisov,
ktorý je nezlučiteľný s výkladom a aplikáciou právnych predpisov orgánmi verejnej moci. Žalobca
namietal, že prvostupňový orgán doslovne prevzal tvrdenia navrhovateľa o vplyvoch navrhovanej
činnosti na životné prostredie a vydával ich za svoje zistenia alebo za svoje úvahy, čo je formou

plagiátorstva a porušuje § 20a ods. 1 zákona EIA, podľa ktorého rozhodnutie vydané v zisťovacom
konaní obsahuje odôvodnenie. Napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov,
nakoľko absentujú vlastné zistenia orgánov verejnej správy. Z rozhodnutia nie je zrejmé, ktoré vplyvy
považoval žalovaný za najvýznamnejšie, ktoré kritériá na vyhodnotenie týchto vplyvov použil a ako ich
právne vyhodnotil, čo neumožňuje spísanie kvalifikovanej žaloby spôsobom namietania nesprávneho

uplatnenia niektorého kritéria zisťovacieho konania, resp. vecne nesprávneho alebo nezákonného
právneho vyhodnotenia takéhoto uplatnenia kritéria. Žalobca namietol správnosť a úplnosť zistenia
skutkového stavu a nesprávny výklad právnych predpisov žalovaným aj prvostupňovým orgánom.
Žalobca rozsiahlo argumentoval vo vzťahu k jeho požiadavke zabezpečenia konzultácií v zisťovacom
konaní so zdôraznením, že nárok na konzultáciu podľa § 63 ods. 1 zákona EIA je daný v ktoromkoľvek

momenteposudzovania,tedaajvštádiuzisťovaciehokonania,keďžepodľa§3ods.1písm.c)Smernice
EIA ide o formu posudzovania vplyvov na životné prostredie. Uviedol, že súdna prax vychádzajúca
z rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Svk/22/2023 a sp. zn. 5Svk/40/2022, podľa
ktorých a) konzultácia nie je obligatórny úkon v zisťovacom konaní, ale až v posudzovaní vplyvov
na životné prostredie a b) konzultácia síce je obligatórna, ale zákon nestanovuje ani formu ani

proces konzultácie a odôvodnené stanovisko verejnosti je jej súčasťou, je nejednoznačná a v rozpore
so Smernicou EIA. Takéto chápanie konzultácií je v rozpore s čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru.
Z viacerých obsahových náležitostí konzultácie vyplýva priama živá komunikačná interakcia medzi
účastníkmi konzultácie, čo je možné zabezpečiť len buď ústnym pojednávaním alebo technickými
prostriedkami telekonferencií (napr. MS TEAMS). Žalobca zopakoval svoju námietku o porušení jeho

práva na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku. Uviedol, že
v zmysle § 56 správneho poriadku sa má doplniť dokazovanie obligatórne aj v odvolacom konaní, pričom
absencia tohto postupu zo strany žalovaného je indíciou, že žalovaný nepreskúmaval prvostupňové
rozhodnutie v celom rozsahu. Žalobca zdôraznil, že sa dlhodobo hlási k vysoko špecializovanej
odbornosti experta na environmentálne právo a má v tomto smere omnoho väčšie, bohatšie a lepšie

vedomosti a znalosti ako sudcovia správneho súdu, pričom správna žaloba žalobcu je po obsahovej
stránke vysoko odborným právnym textom. Žalobca žiadal, aby správny súd výslovne uznal žalobcu
a jeho predsedu za odborníka na environmentálne a správne právo v oblasti EIA, aby výslovne
uznal žalobcu za zainteresovanú verejnosť a rozsudok vydal tak, aby sa ním umožnil zainteresovanej
verejnosti široký prístup k spravodlivosti v oblasti životného prostredia a posudzovaní vplyvov na životné

prostredie.

13. Žalobca tiež prostredníctvom právneho zástupcu v časti III. podania doručeného súdu dňa
18. 02. 2025 požiadal, aby sa správny súd obrátil na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou, lebo prerozhodnutie vo veci je podstatné, akým spôsobom sa správny súd vysporiada s tvrdeniami o nedodržaní
smernice EIA aj Aarhuského dohovoru. Správny súd si môže na výklad ustanovení smernice EIA a
Aarhuského dohovoru podľa § 132 SSP urobiť vlastný názor, ale nesmie vo veci samej rozhodnúť bez

výkladovéhostanoviskaSúdnehodvoraEurópskejúnie.Prejudiciálneotázkymásprávnysúdformulovať
tak, aby si overil výklad právnych predpisov podľa svojho predbežného názoru, na základe ktorého
chce vo veci rozhodnúť. V bode 50. vyjadrenia doručeného súdu dňa 07. 04. 2025 žalobca žiadal
o položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie spočívajúcej v dopyte, či je zisťovacie
konanie posudzovaním vplyvov na životné prostredie podľa čl. 5 až čl. 10 Smernice EIA. Podľa názoru

žalobcu správne súdy v dôsledku neznalosti práva stotožňujú zisťovacie konanie s článkom 4 Smernice
EIA a hodnotenie vplyvov stotožňujú s článkom 5 Smernice EIA. Pritom zákon EIA pozná tri spôsoby
posudzovania vplyvov na životné prostredie: konanie o podnete podľa § 19 zákona EIA, zisťovacie
konanie podľa § 29 zákona EIA a hodnotenie vplyvov na životné prostredie podľa § 30 až § 37 zákona
EIA. Ide o kombináciu individuálneho posudzovania vplyvov na životné prostredie podľa článku 4 ods. 2
písm. a) Smernice EIA v prípade podprahových navrhovaných činností, a to ak niekto v tomto smere

podá kvalifikovaný podnet podľa § 19 zákona EIA. Zisťovacie konanie podľa § 29 a hodnotenie vplyvov
podľa § 30 až § 37 zákona EIA sú zase posudzovaním vplyvov podľa článku 4 ods. 2 písm. b) Smernice
EIA. Rozdiel medzi zisťovacím konaním a hodnotením vplyvov nie je v tom, či ide o posudzovanie
vplyvov na životné prostredie alebo nie - v oboch prípadoch ide o posudzovanie vplyvov na životné
prostredie podľa článku 5 až článku 10 Smernice EIA; rozdiel je len v štruktúre a rozsahu povinne

vyhotovovanej dokumentácie EIA navrhovateľom. Tento rozdiel však nevyplýva zo smernice, ale výlučne
z vnútroštátneho práva.

Posúdenie veci správnym súdom

14. Správny súd vo veci na žiadosť žalobcu nariadil pojednávanie na 11. 03. 2026, na ktorom vyhlásil
rozsudok. Preskúmaním správnej žaloby a administratívneho spisu dospel správny súd k záveru, že
správna žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol.
15. Správny súd konštatuje, že v predmetnej veci neidentifikoval potrebu postupovať podľa § 59
SSP, ktorého účelom je odstrániť neúplnosť alebo nezrozumiteľnosť podania vo veci samej (teda aj

správnej žaloby), ktorá bráni súdu pokračovať v konaní. Uvedené zákonné ustanovenie neslúži na
to, aby správny súd žalobcovi umožňoval dopĺňať a rozširovať správnu žalobu po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty (§ 183 SSP). Správny súd nehodnotí úmysel žalobcu, len jeho žalobnú legitimáciu,
ktorá je daná v zmysle § 178 ods. 3 SSP, pričom zo žaloby je zrejmé, prieskumu ktorého rozhodnutia
žalovaného a prvostupňového orgánu sa žaloba týka. Žalobca žiadal, aby správny súd výslovne uznal

žalobcu a jeho predsedu za odborníka na environmentálne a správne právo v oblasti EIA, aby výslovne
uznal žalobcu za zainteresovanú verejnosť a rozsudok vydal tak, aby sa ním umožnil zainteresovanej
verejnosti široký prístup k spravodlivosti v oblasti životného prostredia a posudzovaní vplyvov na životné
prostredie. Správny súd so žalobcom koná ako s reprezentantom zainteresovanej verejnosti, pričom aj
prvostupňový orgán a žalovaný so žalobcom konali, teda mu ako zainteresovanej verejnosti umožnili

prístup k rozhodovaniu v oblasti životného prostredia a posudzovaní vplyvov na životné prostredie.
Úlohou správneho súdu nie je rozhodovanie o odbornosti žalobcu a jeho predsedu v oblasti práva
životného prostredia, pričom túto odbornosť žalobcu, resp. jeho predsedu súd nespochybňuje. Účelom
článku 11 ods. 3 Civilného sporového poriadku, na ktorý v tejto súvislosti poukázal žalobca, je zaviesť
do súdneho konania interpretačné pravidlo, kedy súd pri konaní so subjektom, ktorý sa prihlási k určitej

profesijnej odbornosti, predpokladá schopnosť tohto subjektu konať s náležitou znalosťou veci spojenou
s touto odbornosťou. Uvedené pravidlo je významné najmä v procese dokazovania, keď súd prijíma
takúto osobu aj s primeranou mierou zodpovednosti na strane odborne spôsobilej osoby.

16. V žalobnom bode B. žalobca namietal, že prvostupňové rozhodnutie obsahuje okrem sumarizácie

a opisu procesného priebehu konania len rozsiahle plagiátorské prekopírovanie súvislých častí zámeru
bez vlastnej správnej úvahy prvostupňového orgánu a že rozhodnutie neobsahuje vlastnú úvahu
správneho orgánu o tom, ktoré kritériá podľa prílohy č. 10 k zákonu EIA použil, ako ich použil
a aký vplyv uplatňované kritériá mali na výrok rozhodnutia v jeho oboch častiach. Správny súd
k tomuto žalobnému bodu uvádza, že jednotlivé predpokladané vplyvy navrhovanej činnosti na životné

prostredie, demonštratívne uvedené v prílohe č. 10 zákona EIA, boli vyhodnotené v prvostupňovom
rozhodnutí na stranách 5 a 6 v rámci jednotlivých odsekov označených ako: zdroje znečisťovania
ovzdušia; odpadové vody; odpady; zdroje hluku a vibrácií, iné vplyvy; priamy vplyv na životné
prostredie;nepriamyvplyvnaživotnéprostredie;hodnoteniezdravotnýchrizík;údajeopredpokladanýchvplyvoch navrhovanej činnosti na chránené územia; posúdenie očakávaných vplyvov z hľadiska ich
významnosti a časového priebehu pôsobenia; predpokladané vplyvy presahujúce štátne hranice.
Žalobca posúdenie ani jedného z uvedených vplyvov v konkrétnostiach nerozporuje ani neuvádza,

aký vplyv bol nedostatočne vyhodnotený, resp. nebol vyhodnotený vôbec, hoci jeho vyhodnotenie vo
vzťahu k navrhovanej činnosti je relevantné a aký to malo vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Žalobca mal v konkrétnostiach uviesť, či a prečo by iné vyhodnotenie niektorého konkrétneho kritéria
viedlo k inému výroku vo veci samej. Bez tejto konkretizácie nemôže správny súd preskúmať postup
a úvahu správnych orgánov pri vydávaní preskúmavaných rozhodnutí. Pokiaľ žalobca poukazuje len

na záverečné časti prvostupňového rozhodnutia pod nadpisom VYHODNOTENIE a ZÁVER (na strane
14 prvostupňového rozhodnutia) s tým, že tieto časti neobsahujú vyhodnotenie konkrétnych vplyvov vo
vzťahu k navrhovanej činnosti, ide o nedôvodnú námietku, keďže ide len o vytrhnutie časti odôvodnenia
prvostupňového rozhodnutia z jeho kontextu, bez zohľadnenia predchádzajúcich častí odôvodnenia,
najmä na stranách 5 a 6. Nie je povinnosťou prvostupňového orgánu uvádzať opakovane svoje zistenia
a úvahy zo strán 5 a 6 aj v rámci záverečného zhrnutia v častiach označených ako VYHODNOTENIE

a ZÁVER na strane 14 prvostupňového rozhodnutia.

17. Správny súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, že prvostupňové rozhodnutie neobsahuje
správnu úvahu vo vzťahu k jednotlivým kritériám podľa prílohy č. 10 k zákonu EIA, keďže vyhodnotenie
jednotlivých kritérií podľa prílohy č. 10 zákona EIA je obsiahnuté na stranách 5 a 6 prvostupňového

rozhodnutia, pričom na nasledujúcich stranách sa prvostupňový orgán vysporiadal aj s jednotlivými
stanoviskami dotknutých orgánov a vznesenými námietkami žalobcu s tým, že v prípade vyhodnotenia
ich odôvodnenosti ich pretavil do podmienok na eliminovanie alebo zmiernenie vplyvu navrhovanej
činnosti na životné prostredie, uložených navrhovateľovi – ďalšiemu účastníkovi konania 1/. Ani
žalobcom namietaná zhoda názvov jednotlivých častí zámeru a popisu navrhovanej činnosti v zámere

a prvostupňovom rozhodnutí nezakladá nezákonnosť tohto rozhodnutia. To, že prvostupňový orgán
popíše navrhovanú činnosť tak, ako bola opísaná v zámere, nie je nezákonné.

18. Žalobca v bode A. žaloby vzniesol všeobecnú námietku nepreskúmateľnosti prvostupňového
rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť. Nakoľko žalobca len poukázal na úryvky z odôvodnení rozhodnutí

Ústavného súdu SR, ale nešpecifikoval, v čom má spočívať nezrozumiteľnosť prvostupňového
rozhodnutia, ani aký to má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, správny súd sa
takto nedostatočne formulovanou žalobnou námietkou nemôže zaoberať pre jej nekonkrétnosť
a nevymedzenie predmetu súdneho prieskumu v tomto smere. Pokiaľ žalobca v bode B. žaloby
vyvodzoval nezrozumiteľnosť prvostupňového rozhodnutia z nedostatku odôvodnenia v tom smere, že

nie je zrejmé, na základe ktorých kritérií prvostupňový orgán vo veci rozhodol, na základe akých kritérií
identifikoval najväčšie vplyvy zámeru a ako k nim priradil príslušné podmienky rozhodnutia, ktoré mali
tieto vplyvy zmierňovať, s touto námietkou sa správny súd nestotožnil, keďže prvostupňové rozhodnutie
obsahuje vyhodnotenie jednotlivých predpokladaných vplyvov navrhovanej činnosti, ako bolo uvedené
vyššie v odôvodnení tohto rozsudku.

19. V časti C. žaloby žalobca namietol nezabezpečenie konzultácií v administratívnom konaní podľa
§ 63 zákona EIA. Správny súd v tomto smere odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR
sp. zn. 3Svk/22/2023 zo dňa 27. 06. 2024, konkrétne odseky 33. a 34., v ktorých je uvedené, že „zákon
EIA inštitút tzv. konzultácií spája až so samotným posudzovaním vplyvov navrhovaných činností alebo

ich zmien na životné prostredie. Uvedené korešponduje aj so Smernicou EIA, ktorá rovnako tento inštitút
spájaažskonanímoposudzovanívplyvovnaživotnéprostredie.Vzmyslečl.2písm.g)SmerniceEIAsú
konzultáciezaradenédoprocesuposudzovaniavplyvovnaživotnéprostrediearovnakosúsystematicky
následne zaradené pod čl. 5 Smernice EIA, ktorý upravuje vykonanie posudzovania vplyvov na životné
prostredie a nie zisťovacie konanie, ktoré je upravené v čl. 4 smernice. Rovnako sú relevantné aj úvodné

ustanovenia novely č. 2014/52/EÚ Smernice EIA, ktorá konzultácie v zisťovacom konaní len odporúča
ako „dobrý správny postup“ (bod 29). Vzhľadom na to, že zákon EIA a ani Smernica EIA v zisťovacom
konaní výslovne nepredpokladajú vykonanie konzultácií, ktoré sú až inštitútom posudzovania vplyvov na
životnéprostredie,vprípade,žepríslušnýorgántietovzisťovacomkonanínevykonal,nemožnouvedené
považovať za nezákonný postup. ... Kasačný súd však poukazuje na to, že inštitút tzv. konzultácií

podľa zákona EIA nemožno spájať len s vykonaním ústneho pojednávania v zmysle § 21 správneho
poriadku, ako sa o to snažil žalovaný a toto v podstate potvrdil aj správny súd. Inštitút konzultácií je
pojem širší, ktorý zahŕňa aj napr. písomné podania alebo verejnú anketu (čl. 6 ods. 5 Smernice EIA)
a je potrebné ho vnímať ako dialóg medzi developerom, príslušným orgánom a ostatnými účastníkmi,teda aj zainteresovanou verejnosťou. V rámci konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie
ide o významný inštitút, ktorý môže zásadným spôsobom ovplyvniť celý proces posudzovania, pričom
zákon EIA ako aj Smernica EIA jeho vykonanie predpokladajú. Uvedený záver kasačného súdu však nič

nemení na tom, že v posudzovanom prípade, v ktorom išlo o zisťovacie konanie, zákon s konzultáciami
obligatórne nepočíta a preto nemožno ich nevykonanie považovať za nezákonný postup príslušného
orgánu, ktorý by mal za následok nezákonnosť posudzovaných rozhodnutí.“.

20. Správny súd dodáva, že podľa § 63 ods. 1 zákona EIA je príslušný orgán povinný zabezpečiť

vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom,
dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou v prípade posudzovania vplyvov
strategických dokumentov alebo navrhovaných činností, alebo ich zmien, alebo pri postupe zisťovacieho
konania o posudzovaní strategického dokumentu podľa § 7 zákona EIA. V rámci zisťovacieho konania o
iných ako strategických dokumentoch, čo bolo predmetom konania v predmetnej veci, takúto povinnosť
nemá. Preto námietky žalobcu o jeho nepoučení ohľadom vykonania konzultácie, o forme konzultácie,

o absencii obsahových náležitostí konzultácie a celkového znemožnenia vykonania konzultácií, nemohli
mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, a preto považoval správny súd tento žalobný
bod za nedôvodný. Z ustanovenia § 63 ods. 3 zákona EIA vyplýva, že príslušný orgán uvedie v
odôvodnení rozhodnutia zo zisťovacieho konania (§ 7 a § 29) výsledky konzultácií, ak sa uskutočnili,
avšak toto ustanovenie povinnosť uskutočniť konzultácie v zisťovacom konaní neukladá. Žalobca

nijako nekonkretizoval svoju námietku, že vyššie uvedené chápanie konzultácií je v rozpore s čl.
9 ods. 2 Aarhuského dohovoru a správny súd takýto rozpor nevzhliadol. Skutočnosť, že žalobca
nesúhlasí s ustálenou rozhodovacou praxou správnych súdov aj Najvyššieho správneho súdu SR
ohľadne fakultatívnosti konzultácií v zisťovacom konaní, nespôsobuje nezákonnosť napadnutého ani
prvostupňového rozhodnutia.

21. V rámci žalobného bodu D. žalobca v podstate namietal, že žalovaný sa nezaoberal zákonnosťou
prvostupňového rozhodnutia aj nad rámec odvolania žalobcu, hoci mal takúto povinnosť. Správny súd
vo všeobecnosti súhlasí so žalobcom v tom, že odvolací orgán má podľa § 59 ods. 1 správneho
poriadku preskúmať napadnuté prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu a v prípade nevyhnutnosti

doplniť doterajšie konanie alebo odstrániť zistené vady a taktiež s tým, že v súlade s § 32 ods. 1
správneho poriadku je každý správny orgán povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a nie je
pritom viazaný len návrhmi účastníkov konania. Žalovaný teda mal povinnosť preskúmať zákonnosť
prvostupňového rozhodnutia vrátane úplnosti zistenia skutkového stavu veci aj nad rámec odvolacích
námietok.Žalobcavšakanivtomtožalobnombodevkonkrétnostiachneuvádza,ktoréskutočnostineboli

riadne zistené pre účely úplného zistenia skutkového stavu, respektíve akými inými vadami okrem tých,
ktoré boli namietané v odvolaní, trpelo prvostupňové rozhodnutie a žalovaný sa s nimi nevysporiadal.
Pokiaľ žalobca odvodzoval obligatórnosť doplnenia dokazovania žalovaným ako odvolacím orgánom z
§ 56 správneho poriadku, podľa správneho súdu ide o nesprávnu interpretáciu uvedeného zákonného
ustanovenia zo strany žalobcu. Podľa § 56 správneho poriadku správny orgán, ktorý napadnuté

rozhodnutie vydal, upovedomí ostatných účastníkov konania o obsahu podaného odvolania, vyzve ich,
aby sa k nemu vyjadrili, a podľa potreby doplní konanie vykonaním novonavrhnutých dôkazov. Citované
zákonné ustanovenie upravuje postup prvostupňového orgánu (ktorý vydal rozhodnutie napadnuté
odvolaním) po podaní odvolania, pričom mu určuje doplniť konanie vykonaním novonavrhnutých
dôkazov podľa potreby. Ide teda o usmernenie prvostupňového orgánu v prípade, ak je to v konkrétnej

veci potrebné, doplniť dokazovanie. Teda nejde o obligatórnu povinnosť odvolacieho orgánu vykonať
dokazovanie v každom odvolacom konaní.
22. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný podstatným spôsobom porušil jeho procesné práva tým,
že nepostupoval podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku, teda žalobcovi neumožnil vyjadriť sa
k podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia, obzvlášť v situácii, keď odvolací orgán nevykonal

žiadne dokazovanie, ale len priamo rozhodoval od stola. Správny súd nespochybňuje právo žalobcu
ako reprezentanta zainteresovanej (dotknutej) verejnosti, ktorý bol účastníkom konania, vyjadriť sa
k podkladom napadnutého rozhodnutia pred jeho vydaním, avšak predpokladom tohto postupu zo
strany žalovaného ako odvolacieho orgánu je existencia nejakého podkladu rozhodnutia, s ktorým
dosiaľ žalobca nebol oboznámený. V prejednávanej veci bol žalobca jediným subjektom, ktorý proti

prvostupňovému rozhodnutiu podal odvolanie, pričom sa k jeho odvolaniu vyjadril len navrhovateľ, ktorý
vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne nové skutočnosti ani nenavrhol žiadne dôkazy, ale v podstate
sa len stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia. Hoci v tomto prípade prvostupňový orgán
ani žalovaný žalobcovi ako odvolateľovi neposlal na vedomie vyjadrenie navrhovateľa k jeho odvolaniu,nedošlo tým k porušeniu práva žalobcu podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku, pretože obsahom
vyjadrenia navrhovateľa neboli žiadne skutočnosti ani dôkazy, ktoré by boli podkladom napadnutého
rozhodnutia a o ktorých by žalobca nemal pred vydaním rozhodnutia vedomosť. Prvostupňový

orgán listom zo dňa 15. 05. 2024 upovedomil žalobcu o predložení odvolania odvolaciemu orgánu,
pričom uviedol, že k odvolaniu žalobcu sa vyjadril len navrhovateľ, teda žalobca mal vedomosť, že
takéto podanie navrhovateľa bolo prvostupňovému orgánu doručené, avšak v konkrétnostiach žalobca
nenamietal, že by práve s týmto podaním nemal možnosť sa oboznámiť a aký vplyv toto procesné
pochybenie malo na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Správny súd dospel k záveru, že vzhľadom

na obsah vyjadrenia navrhovateľa k odvolaniu žalobcu nedoručenie tohto podania žalobcovi v zmysle
§ 33 ods. 2 správneho poriadku nebolo procesnou vadou takého rozsahu, ktorá by mala za následok
nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

23. Správny súd uvádza, že je v súlade s § 134 ods. 1 SSP viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby,
nakoľko v predmetnej veci nejde o žiadnu z výnimiek ustanovenú v § 134 ods. 2 SSP. Podľa § 182

ods. 1 písm. e) SSP je jednou z povinných náležitostí správnej žaloby uviesť dôvody žaloby, z ktorých
musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté
výroky rozhodnutia za nezákonné (tzv. žalobné body). Je povinnosťou žalobcu v konkrétnostiach
uviesť, v čom je napadnuté rozhodnutie alebo postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, v rozpore
so zákonom a aký to malo vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Správny súd si nemôže

žalobné body sám dopĺňať alebo ich vyvodzovať z obsahu administratívneho spisu, či napadnutého
rozhodnutia. Po preskúmaní správnej žaloby správny súd konštatuje, že jej značná časť vyššie uvedené
náležitosti nespĺňa. Správna žaloba obsahuje viaceré všeobecné úvahy žalobcu o výklade právnych
predpisov a všeobecné konštatovania nesprávnosti postupu a záverov správnych orgánov, avšak bez
bližšieho zdôvodnenia. Žalobca namietol správnosť a úplnosť zistenia skutkového stavu žalovaným aj

prvostupňovým orgánom, avšak bez uvedenia, aké ďalšie dokazovanie malo byť v administratívnom
konaní pre účely riadneho zistenia skutkového stavu vykonané, prípadne v čom boli vykonané dôkazy
nesprávnevyhodnotené.Taktoformulovanéčastisprávnejžalobyneumožňujúsprávnemusúduvykonať
prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia.

24. Žalobca v priebehu správneho súdneho konania požiadal o prerušenie konania a podanie návrhu
na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ, pričom formuloval jednu otázku uvedenú
v odseku 13. tohto rozsudku. Správny súd k tomuto návrhu vo všeobecnosti uvádza, že v súlade s čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor EÚ právomoc vydať predbežný nález o otázkach,
ktoré sa týkajú výkladu zmlúv a platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr EÚ s

tým, že ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán
usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny
dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Z uvedeného ustanovenia Zmluvy o fungovaní Európskej únie
vyplýva, že správny súd musí uvedenú právnu otázku riešiť v prebiehajúcom konaní a zároveň sa musí
týkať výkladu práva Európskej únie, konkrétne zmlúv alebo aktov vydaných niektorým z jej orgánov,

kam patria aj smernice Rady a Parlamentu. Žalobca sa tak môže pýtať na výklad ustanovení smerníc
Európskej únie, nie však na výklad vnútroštátneho práva ani na skutkové otázky prejednávané pred
vnútroštátnym súdom.

25. Žalobca žiada odpoveď na otázku, či je zisťovacie konanie posudzovaním vplyvov na životné

prostredie podľa čl. 5 až čl. 10 Smernice EIA. Správny súd považuje úpravu v článkoch 5 až 10 Smernice
EIA v nadväznosti na článok 4 Smernice EIA v žalobcom nastolenom smere za dostatočne jasnú,
nevyžadujúcu položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ. Článok 4 ods. 1 Smernice EIA určuje,
ktoré projekty (navrhované činnosti) podliehajú obligatórne posudzovaniu vplyvov podľa článkov 5 až 10
(t. j. projekty uvedené v prílohe I). Článok 4 ods. 2 Smernice EIA určuje, že ostatné projekty (uvedené

v prílohe II) podliehajú posudzovaniu vplyvov podľa článkov 5 až 10, ak to určia členské štáty na základe
a) skúmania každého jednotlivého prípadu alebo b) prahov alebo kritérií stanovených členskými štátmi, t.
j. ak v zisťovacom konaní v konkrétnom prípade vyvstane potreba vykonať posudzovanie vplyvov. Teda
článok 4 ods. 2 Smernice EIA upravuje tzv. zisťovacie konanie (skúmanie každého jednotlivého prípadu
alebo skúmanie na základe prahov alebo kritérií stanovených členskými štátmi), ktoré predchádza

posudzovaniu vplyvov navrhovaných činností a ich zmien. Zisťovacie konanie nemožno stotožňovať
skonanímoposudzovanívplyvovnavrhovanýchčinnostíaichzmiennaživotnéprostrediepodľačlánkov
5 až 10 Smernice EIA, ako sa toho domáha žalobca. Preto správny súd návrh žalobcu na prerušenie
konania podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP zamietol.26. Keďže žalobca nebol v konaní úspešný, nakoľko jeho žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá,
správny súd mu podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario nepriznal právo na náhradu trov konania. Správny

súd nepriznal náhradu trov ani vo veci úspešnému žalovanému, pretože v súlade s § 168 SSP nezistil
v predmetnej veci také dôvody, pre ktoré by to bolo možné spravodlivo požadovať.

27. Správny súd nepriznal náhradu trov konania ani ďalším účastníkom 1/ a 2/. V zmysle § 169 SSP
majú ďalší účastníci konania, voči účastníkovi konania, ktorý nebol v konaní úspešný, právo na náhradu

iba tých trov, ktoré im vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú im správny súd uložil a z dôvodov
hodných osobitného zreteľa im môže správny súd na návrh priznať aj právo na náhradu ďalších trov
konania. Správny súd v priebehu konania neuložil ďalším účastníkom žiadnu povinnosť, v súvislosti
s plnením ktorej by im vznikli nejaké trovy, ani pre priznanie trov nevzhliadol dôvody hodné osobitného
zreteľa.

28. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
1. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je potrebné podať na Správny súd v Banskej
Bystrici v lehote jedného mesiaca od doručenia rozsudku. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší

správny súd Slovenskej republiky.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka - spisová značka, čo sa ním sleduje a podpis) uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,

b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. To neplatí, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe v sociálnych veciach alebo vo veciach azylu, zaistenia a
administratívneho vyhostenia podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.