Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, October 16, 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B1-5C/94/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113216632
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladislav Pečík

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:1113216632.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV sudcom JUDr. Vladislavom Pečíkom v spore žalobcu: B.. C. O., narodený:

XX.XX.XXXX, trvale bytom: E. T. XXX, XXX XX E. T., zastúpený JUDr. Ľubomír Schweighofer, advokát,
sídlom: Šafárikovo nám. 2, 811 02 Bratislava, IČO: 31 782 809 proti žalovanému: E. republika, zast. G.
spravodlivosti E. republiky, so sídlom A. XX, XXX XX R., náhradu škody, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške X.XXX,- €, a to do XX dní od právoplatnosti
rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti súd žalobu z a m i e t a .

III. Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Priebeh konania

Žaloba
1.1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa XX.XX.XXXX domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy
vo výške XXX.XXX,XX € do troch X dní od právoplatnosti rozsudku a náhrady trov konania.

1.2. Žalobu odôvodnil tým, že dňa XX.XX.XXXX bolo S. boja proti organizovanej kriminalite D. D. zboru,
O. boja proti organizovanej kriminalite E., R. R. vydané uznesenie W.: D.-XX/BOK-S-I-XXXX, ktorým
bolo začaté trestné stíhanie a zároveň bolo žalobcovi podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku účinného
do 31.05.2005 vznesené obvinenie z trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej
skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona účinného do XX.XX.XXXX. N.
XX.XX.XXXX bolo vydané uznesenie W.: D.-XX/BOK-S-I-XXXX, ktorým bolo začaté trestné stíhanie a
zároveň bolo žalobcovi podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku účinného do XX.XX.XXXX vznesené

obvinenie z trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej
skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona účinného do XX.XX.XXXX. Okresný súd Trnava vydal
dňa XX.XX.XXXX uznesenie sp. zn. Tp XXX/XX, ktorým bol žalobca vzatý do väzby, ktorá uňho začala
dňa XX.XX.XXXX od zadržania. Krajský súd v Banskej Bystrici dňa XX.XX.XXXX uznesením sp. zn. Pš
XX/XXprepustilžalobcunaslobodu.PopodanísťažnostiprokurátoromrozhodolNajvyššísúdSRtak,že
uznesením z 22.12.2004 sp. zn. X To XX/XXXX sťažnosť zamietol, a žalobca bol z väzby prepustený dňa
XX.XX.XXXX. N. 11.11.2009 vydal prokurátor uznesenie sp. zn. H. Gv XXX/XX-XXXX, ktorým podľa §

215 ods. 1 písm. a) resp. c) Trestného poriadku trestné stíhanie voči žalobcovi v plnom rozsahu zastavil.

1.3. Žalobou sa žalobca domáha náhrady škody spôsobenej vyššie uvedenými uzneseniami o vznesení
obvineniaarozhodnutímovzatídoväzby.Žalobcabolvzatýdoväzbyzdôvodovuvedenýchv§67ods.1písm. b) a c) Trestného poriadku, teda išlo o kolúznu a preventívnu väzbu. Žalobca si ale dôvod vzatia do
väzby nezavinil sám, nakoľko žalobcu Najvyšší súd prepustil z väzby na slobodu, keď zamietol sťažnosť
prokurátora voči uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici o prepustení žalobcu na slobodu. Žalobca

nedal ani najmenší dôvod na to, aby bol vzatý do väzby, pričom rozhodujúce je aj to, že sa dobrovoľne
dostavil na výsluch na ÚBOK v Žiline, kde bol po výsluchu zadržaný. Trestné stíhanie bolo voči žalobcovi
zastavené, nakoľko bolo nepochybné, že sa skutku, ktorý mu bol kladený na vinu, nedopustil, resp. že
sa takýto skutok nestal. Z uznesenia o začatí trestného stíhania vyplýva, že k trestnej činnosti malo
dochádzať od X.X.XXXX do XX.XX.XXXX. V čase vzatia do väzby už však bola možnosť pokračovania

v trestnej činnosti vylúčená. Náhrada škody, ktorej sa žalobca domáha pozostáva z:

1.3.1. nákladov na obhajobu vo výške X.XXX,XX €,
1.3.2. nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške XXX.XXX,- €.

1.4. Žalobca pred vznesením obvinenia viedol riadny život a bol bezúhonný. Podnikal a bol konateľ a

spoločník viacerých spoločností, aj v zahraničí. Bol honorárnym konzulom Guinejskej republiky. Prijímal
a bol hosťom zahraničných diplomatov, aj predstaviteľov Ministerstva zahraničných vecí SR (ďalej len
„MZV SR“). Požíval aj imunitu v zmysle Viedenského dohovoru. Po vzatí do väzby zaslalo MZV SR
konzulátu Guinejskej republiky nótu, či môže žalobca naďalej byť honorárnym konzulom. Následne
Guinea zrušila akreditáciu žalobcovi a ani po skončení trestného stíhania nebola funkcia obnovená.

Od žalobcu sa odvrátili doterajší obchodní partneri, kamaráti, rodina a aj inštitúcie. Minister MZV SR
odvolal žalobcu z postu konzula Guinejskej republiky. O zadržaní žalobcu sa písalo aj v novinách.
Vo vyšetrovacej väzbe zaobchádzali so žalobcom ako so zločincom, a tým utrpela jeho psychika a
sebavedomie.

1.5. Žalobca dňa XX.XX.XXXX podal žalovanému žiadosť o predbežné prerokovanie nároku a
07.05.2013 bolo žalobcovi doručené oznámenie o výsledku predbežného prerokovania s tým, že mu
nebolo vyhovené.

1.6. K žalobe žalobca pripojil.

1.6.1. Uznesenie W.: D.-XX/BOK-S-I-XXXX z XX.XX.XXXX,
X.X.X. Uznesenie W.: D.-XX/BOK-S-I-XXXX z XX.XX.XXXX,
X.X.X. Uznesenie OS F. sp. zn. Tp XXX/XX
X.X.X. Uznesenie KS BB sp. zn. Pš XX/XX

X.X.X. Uznesenie U. sp. zn. X To XX/XXXX
X.X.X. Uznesenie H. Gv XXX/XX-XXXX z XX.XX.XXXX
X.X.X. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku z XX.XX.XXXX,
1.6.8. Článok z denníka SME „Zatkli honorárneho konzula - za podvod“,
1.6.9. Článok z denníka Nový čas „Uväznený konzul podnikal s viacerými prominentami“,

1.6.10. Oznámenie o dočasnom pozastavení činnosti honorárneho konzula č. XXX/XXXX-KONZ z
XX.XX.XXXX

Vyjadrenie žalovaného k žalobe
1.7. K žalobe sa žalovaný vyjadril 30.01.2018 tak, že ju navrhol zamietnuť. Uviedol, že na nároky žalobcu

vyplývajúce z nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia z 28.06.2004 sa vzťahuje ešte starý zákon
o zodpovednosti verejnej moci za škodu č. 58/1969 Zb. a až na druhé obvinenie v poradí z 01.03.2005
zákon č. 514/2003 Z. z.. Samotné vyúčtovanie trov obhajoby nie je dôkaz o reálnej úhrade v prospech
advokáta žalobcu. Je totiž potrebné preukázať, že jednotlivé úkony právnej služby sa naozaj stali, a
že viedli k účinnej obhajobe žalobcu. Žalovaný namietal účelnosť úkonu - rokovanie s klientom - od

27.07.2004 do 03.12.2004, keďže vo veci bolo 16 rokovaní s klientom. Pritom bol ale zrealizovaný len
jeden vyšetrovací úkon, a to výsluch žalobcu 24.09.2004 a obhajca vykonal jeden úkon - žiadosť o
prepusteniezväzby04.10.2004.Žalobcanepreukázalvzniknemajetkovejujmy.Žalobcanepreukázalže
nie je dostatočnou satisfakciou oslobodzujúci rozsudok. Odškodnenie musí byť primerané. Maximálna
výška odškodnenia sa musí riadiť § 17 ods. 4 (zaviedla ho zákonná novela 412/2012 Z. z., ktorá ale

neobsahuje prechodné ustanovenia), a teda nesmie prekročiť odškodnenie obetí násilných trestných
činov. Žalobcom požadovaná suma je viac ako 11-násobok takejto sumy.

Pojednávanie z 27.10.20141.8. Na pojednávaní došlo k odročeniu pojednávania na neurčito vzhľadom na to, že žalobca bol
odsúdený v Rakúsku a právny zástupca žalobcu netušil na ako dlho a ani kde sa nachádza.

Pojednávanie 19.10.2020
1.9.Napojednávaní,naktoromnebolžalobcaprítomný,ibajehoprávnyzástupca,tentoprávnyzástupca
zotrval na doterajších tvrdeniach, pričom uviedol, že žalobca v dôsledku trestného stíhania nemohol
vycestovať do Guinei, kde mal spoločnosť na ťažbu drahých kovov, ktorá počas jeho väzby fakticky
zanikla. Vtrhli tam vojaci a celé to tam zavreli. Výsledkom neúspešného pokusu o pokračovanie v

podnikaní bola strata rodinného domu v Bratislave na Devínskej ceste. Dom musel žalobca založiť,
a potom ho nevedel splácať. Navrhol výsluch žalobcu a potom zrejme aj ďalších osôb nadväzujúcich
na výsluch žalobcu. Právny zástupca žalobcu tiež uviedol, že doloží doklad o úhrade trov obhajoby.
Zástupca žalovaného uviedol, že už v čase trestného stíhania bol žalobca neslávne známy, keď bol
spájaný s viacerými kauzami. A tiež aj podnikal s osobami, ktoré sú v súčasnosti vo výkone trestov za
závažné trestné činy. Majetkové straty za 2012 a 2013 nemôžu súvisieť s väzbou v roku 2004. Právny

zástupcažalobcusaohradilvočitvrdeniam,žebysažalobcapredrokom2004malstýkaťsozávadovými
osobami, resp. by bol zapletený v nejakých kauzách. Súd odročil pojednávanie za účelom výsluchu
žalobcu a zároveň si vyžiadal trestný spis VII Gv319/04.

Doloženie relevantných častí vyšetrovacieho spisu

1.10. Vzhľadom na stále prebiehajúce vyšetrovanie ohľadom iných osôb a vzhľadom na rozsah
vyšetrovacieho spisu (190 zväzkov) boli súdu zaslané relevantné dokumenty preukazujúce vykonanie
úkonov právnej pomoci obhajcu žalobcu. Tieto boli následne zaslané aj stranám sporu.

Pojednávanie 05.06.2024

1.11. Pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci z dôvodu toho, že podľa právneho zástupcu
žalobcu sa žalobca nemohol dostaviť na pojednávanie zo zdravotných dôvodov na strane jeho matky.

Pojednávanie 20.09.2024
1.12. Na toto pojednávanie sa takisto žalobca nedostavil. Návrh právneho zástupcu žalobcu na zaslanie

žiadosti MZVSR a návrh na zaslanie žiadosti na MS BA II o zaslanie rozvodového spisu zamietol,
nakoľko žalobca mal dostatočný priestor takéto dôkazy navrhovať predtým, a spôsobilo by to len ďalšie
odročenie pojednávania. V záverečnej reči právny zástupca žalobcu uviedol tiež, že príčinnou rozvratu
manželstva bolo aj trestné stíhanie žalobcu, a poukázal aj na dopad tohto trestného stíhania na dcéru
žalobcu. Zástupca žalovaného uviedol, že žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, nakoľko jeho

tvrdenia ostali nepreukázanými tvrdeniami.

Identifikácia nesporných a sporných skutkových okolností

1.13. V zmysle § 220 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších

predpisov (ďalej len „CSP“) súd v odôvodnení rozsudku mimo iného uvedie tiež, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie. Súd má za to, že pre prehľadnosť a zrozumiteľnosť úvah, ktorými
sa súd pri rozhodovaní riadil, je vhodné najprv uviesť, ktoré skutočnosti považoval súd medzi stranami
za nesporné, ktoré za sporné, a až potom uviesť, ktoré skutočnosti súd považoval za preukázané a
ktoré nie.

Nesporné skutkové okolnosti
1.14. Súd pri identifikácii nesporných skutočností vychádzal predovšetkým z § 151 ods. 1 CSP, podľa
ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné, a tiež
z § 186 ods. 2 CSP, podľa ktorého súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná

pochybnosť o ich pravdivosti. Zo skutočností, ktoré sú pre toto konanie podstatné, ako nesporné
považoval súd nasledovné skutočnosti:

1.15. Nesporné medzi stranami bol samotný priebeh trestného stíhania žalobcu. Teda že od 28.06.2004
bol trestne stíhaný, od 22.07.2004 do 22.12.2004 bol vo väzbe, pričom trestné stíhanie bolo ukončené

až uznesením prokurátora dňa 11.11.2009 s tým výsledkom, že bolo preukázané, že skutok nespáchal
žalobca, resp. že sa skutok nestal. Tiež nebolo sporné, že o tomto trestnom stíhaní žalobcu sa písalo v
novinách s celoštátnym pôsobením (SME, Nový Čas). Tiež nebolo sporné, že žalobca dňa 05.11.2012
podal na ministerstvo spravodlivosti žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, a že 07.05.2013 mubolo oznámené, že jeho žiadosti nebolo vyhovené. Taktiež nebolo medzi stranami sporné, že žalobca
vykonával pred trestným stíhaním funkciu honorárneho konzula Guinejskej republiky, a že táto funkcia
mu bola pozastavená dňa 10.10.2004, a následne ukončená a už nebola obnovená. Uvedené vyplýva

jednak z listiny na č. l. 40 doloženej ako príloha žaloby (ktorú právny zástupca žalobcu znova doložil na
poslednom pojednávaní na č. l. 187), a jednak z toho, že túto skutočnosť žalovaný ani nepopieral.

Sporné skutkové okolnosti
1.16. Zo skutočností, ktoré sú pre toto konanie podstatné, ako sporné považoval súd nasledovné

skutočnosti:

1.17. Medzi stranami bolo sporné, či došlo k zásahu do nemajetkovej sféry žalobcu vedenými trestnými
stíhaniami.Podľažalobcudošlokpodstatnémuzásahunajmädopodnikateľskejsféryžalobcu,keďsaho
stránili podnikateľskí partneri, došlo k rozvratu jeho manželstva, a trestné stíhanie malo dopad aj na jeho
dcéru a tiež na podnikateľské aktivity v I. republike. Rovnako tak bolo sporné, či bol žalobca „závadovou“

osobou už pred týmto trestným stíhaním, a či sa stýkal s osobami trestne stíhanými/odsúdenými a či bol
spájaný s inými trestnými kauzami. Tiež bolo medzi stranami sporné, či došlo k úhrade trov obhajoby
zo strany žalobcu.

Posúdenie skutkového stavu

Vykonané dokazovanie
1.18. Súd vykonal dokazovanie obsahom súdneho spisu, a to predovšetkým písomnými podaniami
sporových strán, vrátane ich príloh.

Vyhodnotenie nesporných skutkových okolností
1.19. Súd uvádza, že ohľadom nesporných skutkových okolnosti a zhodných tvrdení strán nevidel žiadny
dôvod, aby mal dôvodnú pochybnosť o ich pravdivosti. Preto za základ skutkového stavu považoval
nesporné skutkové okolnosti v zmysle bodu 2.3. vyššie.

Vyhodnotenie sporných skutkových okolností
1.20.Čosatýkazásahudonemajetkovejsféryžalobcu,tedadoosobnostnýchprávtrestnýmstíhaním,tu
súd uvádza, že tieto tvrdenia zotrvali zo strany žalobcu len v rovine tvrdení bez ich reálneho preukázania.
Žalobca síce tvrdil, že mu trestné stíhanie citeľne zasiahlo do súkromného a podnikateľského života,
avšak žiadnymi návrhmi na vykonanie dokazovanie toto nepreukázal. Žalobca síce navrhol svoj výsluch,

alenapojednávaniesaopakovanenedostavil(viďbodX.X.nižšie).Jedinýpreukázanýzásahspôsobený
trestným stíhaním je tak to, že žalobcovi bola pozastavená a následne zrušená funkcia honorárneho
konzula Guinejskej republiky. Na druhú stranu bolo takisto nepreukázané tvrdenie žalovaného o tom, že
žalobca mal byť „závadovou“ osobou už pred týmto trestným stíhaním, a že sa aj s takýmito osobami
stýkal, a že mal byť spájaný s inými trestnými kauzami.

1.21. Čo sa týka preukázania uhradenia trov obhajoby, nakoľko žalobca opakovane dôkaz o takejto
úhrade súdu nepredložil (hoci prvýkrát na to bol upozornený už na pojednávaní 19.10.2020), súd má
túto skutočnosť za nepreukázanú.

Nevykonané dokazovanie
1.22. Súd nevykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, nakoľko ten sa na pojednávanie opakovane
nedostavil. Na pojednávanie XX.XX.XXXX sa žalobca nedostavil (hoci bol súdom predvolávaný
osobitne) s tým, že právny zástupca žalobcu uviedol, že súdu preukáže ospravedlniteľný dôvod, pre
ktorý sa žalobca na pojednávanie nedostavil. Toto však žalobca nepredložil. Ani na pojednávanie

XX.XX.XXXX sa žalobca nedostavil, hoci aj na toto pojednávanie bol predvolávaný osobitne. Žalobca
tak vlastným pričinením zmaril realizáciu svojho výsluchu, pričom paradoxne to bol on, kto tento výsluch
navrhol. Čo sa týka výsluchu prípadných ďalších osôb (čo právny zástupca žalobcu navrhoval na
pojednávaní19.10.2020),tentonávrhodstalvrovine,ženajprvbudevyslúchnutýžalobca,aažnásledne
žalobca uvedie, aké ďalšie osoby chce vyslúchnuť. Keďže nedošlo k výsluchu ani žalobcu, ani takéto

dokazovanie nebolo možné vykonať.1.23. Nakoľko žalobca rovnako nepredložil dôkaz o úhrade trov obhajoby, a to napriek opakovaným
urgenciám zo strany súdu, ani tento dôkaz súd nevykonal. Resp. súd nemal aký dôkaz vykonať, keďže
žalobca v tomto smere žiadne návrhy na dokazovanie neprodukoval.

Právny stav

Relevantná právna úprava
1.24. V tomto konaní sa na vec aplikujú dva rôzne zákony upravujúce zodpovednosť verejnej moci za

škodu, a to jednak zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení účinnom do 30.06.2004 (ďalej len „Zákon 58“)
a zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon 514“).

1.25. Podľa § 1 ods. 1 Zákona 58:

„Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a
vkonanípredštátnymnotárstvom,vsprávnomkonaní,akoajvkonanípredmiestnymľudovýmsúdom,a
ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán
štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto
organizáciu prešli.“

Podľa § 2 Zákona 58:

„Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a
boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.“

Podľa § 4 ods. 1 Zákona 58:

„Nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o
náhrade škody viazaný.“

Podľa § 20 Zákona 58:

„Pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym
zákonníkom.“

Podľa § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OZ“ alebo „Občiansky zákonník“):

„Uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).“

Podľa § 3 Zákona 514 v znení účinnom do 31.12.2010:

„(1) Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.
(2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.“

Podľa § 5 ods. 1 Zákona 514 v znení účinnom do 31.12.2010:

„Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla
škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.“Podľa § 6 ods. 1 Zákona 514 v znení účinnom do 31.12.2010:

„Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný
rozhodnutím tohto orgánu.“

Podľa § 8 ods. 5 a 6 Zákona 514 v znení účinnom do 31.12.2010:

„(5) Právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak
a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie,
b) bol oslobodený spod obžaloby alebo
c) vec bola postúpená inému orgánu.“

(6) Právo na náhradu škody nevznikne
a) ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama,
b) pri zahladení odsúdenia alebo odpustení alebo zmiernení trestu udelením individuálnej milosti alebo
amnestie prezidentom republiky, 5)
c) ak súhlas daný poškodeným alebo príslušným štátnym orgánom, ktorý bol potrebný na začatie

trestného stíhania alebo pokračovanie v ňom, bol vzatý späť, hoci sa tento súhlas podľa osobitného
predpisu vyžaduje, 6)
d) ak dôjde k zastaveniu trestného stíhania z dôvodu, že je trest, ku ktorému môže stíhanie viesť,
celkom bez významu popri treste, ktorý pre iný čin bol obvinenému už uložený alebo ktorý ho podľa
očakávania postihne, alebo že o skutku obvineného bolo už rozhodnuté iným orgánom disciplinárne,

kárne alebo cudzozemským súdom alebo cudzozemským úradom a toto rozhodnutie možno považovať
za dostačujúce,
e) ak došlo k podmienečnému zastaveniu trestného stíhania podľa osobitného predpisu, 7)
f) ak bol schválený zmier podľa osobitného predpisu, 8)
g) ak bola osoba spod obžaloby oslobodená alebo trestné stíhanie zastavené, pretože nie je trestne

zodpovedná, alebo ak po právoplatnosti rozhodnutia zanikla trestnosť činu alebo medzinárodná zmluva,
ktorábolavyhlásenáspôsobomustanovenýmvzákone,aleboamnestiaprezidentarepublikynedovoľuje
trestné stíhanie, čin prestal byť zmenou zákona trestným činom alebo miernejší trest bol uložený preto,
že na trestný čin zákon ustanovil miernejší trest, alebo
h) ak škoda bola spôsobená rozhodnutím cudzieho orgánu uznaného alebo prevzatého na výkon na

územie Slovenskej republiky.“

Podľa § 17 Zákona 514 v znení účinnom do 31.12.2010 (zvýraznená časť hrubým písmom účinná od
01.01.2009):

„(1) Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
(2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
(3) Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu

poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
(4) Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.

(5) V žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a pri uplatnení nároku na súde je poškodený povinný
uviesť požadovanú výšku úhrady podľa odsekov 1 a 2.“

Podľa § 17 Zákona 514 v znení účinnom do 28.02.2019:

„(1) Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 1a)
(2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.(3) Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
(4) Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.“

Podľa § 18 Zákona 514 v znení účinnom do 31.12.2010:

„(1) Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo
vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o
väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo
rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému

orgánu.
(2) Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným
postupom.
(3) Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom.

9) Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred
príslušným orgánom.“

Podľa § 27 ods. 2 Zákona 514:

„Zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti
tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.“

Posúdenie právneho stavu

1.26. V tomto konaní sa žalobca domáhal náhrady škody voči štátu spočívajúcej v tom, že boli voči
nemu vedené dve nezákonné trestné stíhania (jedno od 28.06.2004, na ktoré sa vzťahuje Zákon 58,
nakoľko Zákon 514 nadobudol účinnosť až 01.07.2004, a teda v zmysle § 27 ods. 2 Zákona 514 sa
na zodpovednosť za škodu za toto skoršie trestné stíhanie vzťahuje Zákon 58, a druhé trestné stíhanie
od 01.03.2005, na ktoré sa už vzťahuje Zákon 514), ktoré skončili tak, že trestné stíhanie bolo voči

nemu prokurátorom zastavené s tým, že bolo preukázané, že žalobca skutok nespáchal, resp. že bolo
preukázané, že sa skutok nestal.

1.27. Rovnako sa tak žalobca domáhal náhrady škody voči štátu aj z dôvodu nezákonnej väzby
vykonanej na jeho osobe od 22.07.2004 do 22.12.2004, pričom aj tu platí, že trestné stíhanie, v rámci

ktorého bol vzatý do väzby, bolo voči žalobcovi zastavené.

1.28. Predmetom konania je tak žaloba o náhradu škody postupom podľa Zákona 514, resp. Zákona
58. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) Zákona 514 (resp. § 1 ods. 1 Zákona 58) štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti

tohto zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. Podľa § 17 ods. 1 Zákona 514 sa
uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Jedným zo základných znakov právneho štátu vychádzajúceho z
princípov deľby výkonu verejnej moci a nezávislosti súdnictva je právo na súdnu a inú právnu ochranu.
Základné princípy výkonu súdnictva vymedzujú články 46 až 50 Ústavy Slovenskej republiky. Čl. 46
ods. 3 Ústavy obsahuje verejnoprávnu sankciu za porušenie ľudských práv orgánom verejnej moci

a plní aj reparačnú funkciu voči subjektu, ktorého práva boli porušené. Pri rozhodovaní o náhrade
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je potrebné vychádzať nielen z uvedeného ústavnoprávneho
rámca, ale aj z lex specialis, ktorým je zákon Zákon 514 a subsidiárne z Občianskeho zákonníka.

1.29. Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu, a teda aj zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle
Zákona 514 (Zákona 58) sú nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný
postup, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou. Podmienky vzniku zodpovednosti za škoduspôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
sú kumulatívne; v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je táto zodpovednosť daná.
1.29.1. Pojem nezákonnosť rozhodnutia najvyšší súd interpretoval vo veci sp. zn. 7Cdo/27/2011,

keď v rozhodnutí zo dňa XX. februára XXXX uviedol, že „rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového
stavu ako i z dôvodu vady konania je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže
zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia účastníkovi vznikla“.
1.29.2. Pojem škoda Zákon 514 (Zákon 58) ani Občiansky zákonník nedefinujú. V uznesení sp. zn.

XMCdo/XX/XXXXNajvyššísúdvymedzilškoduakoujmu,ktoránastalavmajetkovejsférepoškodeného,
objektívne vyjadriteľnú všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi, napraviteľnú poskytnutím majetkového
plnenia, predovšetkým peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. V judikáte R 55/71 je skutočná
škoda vymedzená ako zmenšenie majetku, resp. úbytok majetku poškodeného, ktorý už nastal a
predstavuje majetkové hodnoty potrebné na uvedenie veci do predošlého stavu, prípadne na vyváženie
dôsledkov vyplývajúcich z toho, že nedošlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. Ušlý zisk je stratou

konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že
pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti toho - ktorého
konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote (rozsudok Najvyššieho súdu SR z
29. marca 2017 sp. zn. XCdo/XXX/XXXX).
1.29.3. Rovnako vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo

jeho nesprávnym úradným postupom a vznikom škody Zákon 514 (Zákon 58) ani Občiansky zákonník
nevysvetľujú. Z tohto dôvodu sú smerodajné stanoviská prezentované v odbornej literatúre a v súdnej
praxi. Z rozhodnutí súdov Slovenskej republiky vo veciach uplatňovania práva na náhradu škody voči
štátu z titulu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávneho úradného postupu
(napr. rozhodnutie z 24. februára 2011 sp. zn. S./XXX/XXXX alebo rozhodnutie z 30. apríla 2011 sp.

zn. XCdo/XXX/XXXX) vyplýva, že nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny
úradnýpostupmusíbyťpriamou,bezprostrednouanesprostredkovanoupríčinouškody(škodatedabola
priamo a nesprostredkovane spôsobená práve a iba týmto rozhodnutím alebo postupom); nestačí, ak je
iba sprostredkovanou príčinou škody. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž priamosť pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. To, že vzťah

medzi príčinou a jej následkom musí byť bezpečne preukázaný a bezprostredný, konštatoval aj Ústavný
súd Slovenskej republiky (napr. nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. I. ÚS XXX/XX). Nezanedbateľné
je, že nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup môže byť
významným článkom reťazca príčin a následkov, čo ale bez ďalšieho ešte neznamená danosť príčinnej
súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným

postupom a škodou.

1.30. Zmyslom a účelom Zákona 514 (Zákona 58) je ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy podmienky,
za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho
orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje

odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu
verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné. Vo vzťahu k náhrade škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím základné podmienky vzniku nároku na náhradu škody ustanovuje § 6 ods. 1
Zákona 514 (§ 4 ods. 1 Zákona 58), a to tým, že ustanovuje ako predpoklad na náhradu škody (okrem
iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom.

Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené na to príslušným
orgánom práve z dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť dôvod
zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý (II. ÚS XX/XXXX).

1.30.1. Nakoľko v tomto prípade ide o prípad zodpovednosti za nezákonné rozhodnutia, ktorými sú

uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia žalobcovi, je tiež potrebné poukázať na
judikatúru, podľa ktorej je samotná skutočnosť, že nedošlo k právoplatnému odsúdeniu, dostatočný
dôvod pre konštatovanie, že aj takéto uznesenie o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia je
nezákonným rozhodnutím (XCdo/XXX/XXXX, XVCdo/X/XXXX, XMCdo/XX/XXXX, I. ÚS XXX/XXXX).

1.31. Všeobecný súd musí ďalej skúmať všetky podmienky nároku na náhradu škody, ktorý vzniká až po
splnenívšetkýchjehopredpokladov,tedaažpotom,akosaukázalibyťneúčinnéinéprostriedkyochrany,
resp. kompenzácie majetkovej ujmy na základe iných právnych nárokov (k tomu pozri aj rozhodnutie sp.
zn. III. ÚS 361/09). A. ostáva úlohou všeobecných súdov zhodnotiť možnosť existencie mimoriadnychvýnimočných okolností prípadu, v dôsledku ktorých nemusí zrušenie právoplatného rozhodnutia súdu
nevyhnutne vyplývať z nezákonnej povahy tohto rozhodnutia či z jeho rozporu s objektívnym právom, ale
môže byť odôvodnené napríklad spornosťou právnej otázky zásadného významu vo veci, ktorá doteraz

nebola riešená, resp. sa na jej riešenie rôznia kvalifikované názory, pričom žiadny z týchto názorov
nemôže byť posúdený ako rozporný s objektívnym právom (rovnako Ústavný súd Českej republiky v
náleze č. k. IV. ÚS XXXX/XX z XX. decembra XXXX). Takýmito výnimočnými okolnosťami sa nepopiera
objektívny charakter zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu,
iba sa vymedzuje rozsah pojmu nezákonné rozhodnutie, ktorého interpretácia je v zmysle uvedených

ústavnoprávnych limitov zverená všeobecným súdom (IV. ÚS XXX/XXXX).

1.32. Čo sa týka podmienok vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonnou väzbou, tieto sú
porovnateľné s podmienkami pri nezákonnom rozhodnutí, t. j. (i) vykonaná väzba, pri ktorej sa trestné
stíhanie skončilo zastavením trestného stíhania, (ii) vznik škody a (iii) príčinná súvislosť medzi väzbou
a vznikom škody.

1.33. Čo sa týka nezákonnosti predmetných uznesení o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia,
z obsahu spisu je preukázané, že trestné stíhania boli voči žalobcovi zastavené z dôvodu, že sa
preukázalo, že skutok nespáchal, resp. že sa skutok nestal. Tým pádom v zmysle judikatúry citovanej
v bode 4.7.1. sa tieto rozhodnutia považujú za nezákonné. Rovnako je tak preukázaná nezákonnosť

väzby, nakoľko aj tu boli tie isté trestné stíhania zastavené. V zmysle § 8 ods. 6 Zákona 514 by právo
na náhradu škody v súvislosti s väzbou nevzniklo, ak by si žalobca väzbu zavinil sám. Takéto zavinenie
však žalovaný ani netvrdil, ani nevyšlo z vykonaného dokazovania najavo. Naopak z príloh k žalobe
bolo zrejmé, že žalobca sa sám dobrovoľne dostavil na výsluch na OČTK, kde bol následne zadržaný
a po rozhodnutí sudcu vzatý do väzby.

1.34. Čo sa týka vzniku škody, tu sa žalobca domáha jednak náhrady nákladov trov obhajoby, a náhrady
nemajetkovej ujmy.

1.34.1. Ohľadom trov obhajoby súd odkazuje na bod 3.4. vyššie. Žalobca nepreukázal, že by vynaložil

finančné prostriedky na zabezpečenie si obhajoby. Samotné vyčíslenie trov zo strany obhajcu žalobcu
(ten istý advokát, ktorý ho zastupuje v tomto konaní ako jeho právny zástupca) nie je dostatočným
dôkazom preukazujúcim, že žalobcovi naozaj takáto škoda vznikla. Z tohto dôvodu je v tejto časti žaloba
nedôvodná.

1.34.2. K nemajetkovej ujme treba najprv uviesť, že explicitne jej úhradu upravil až Zákon 514 v §
17 ods. 2. Zákon 58 jej úhradu vôbec neupravoval. V zmysle judikatúry (XCdo/XXX/XXXX) sa však
náhrada nemajetkovej ujmy vzťahuje aj na zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutia vydané pred
nadobudnutím účinnosti Zákona 514, teda na situácie, kde sa uplatňuje ešte Zákon 58. K samotnej
výške nemajetkovej ujmy treba ešte uviesť, že v rozhodnutí z 24. júla 2018 sp. zn. XCdo/XX/XXXX

sa Najvyšší súd zaoberal otázkou, či sa ustanovenie § 17 ods. 4 Zákona 514 môže, resp. nemôže
vzťahovať na právne vzťahy založené pred 1. januárom 2013. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí dospel k
záveru, že na jeho záveroch o povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej
nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku
upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva,

ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa Zákona 58, nezmenili neskôr nič ani zákon č. 517/2008 Z. z, ani zákon
č. 412/2012 Z. z. Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012 Z. z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada
za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych

úprav pod vplyvom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa názoru Európskeho súdu pre
ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej
ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). Európsky súd pre ľudské práva tiež
konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy
(napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre

ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať
výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej
povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že
pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktoráje priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada
za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov
prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti

a Karhuvaara v. Fínsko).

1.34.3. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že súd môže priznať žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy aj za nezákonné rozhodnutie vydané pred nadobudnutím účinnosti Zákona 514, avšak na určenie
výšky nemajetkovej ujmy sa aj v tomto prípade (aj samozrejme v prípade nemajetkovej ujmy za v poradí

druhéuznesenieovzneseníobvinenia,atiežajzaväzbu)aplikujúpravidláuvedenév§17ods.4Zákona
514 v znení účinnom od 01.01.2013, podľa ktorých takáto výška náhrady nemôže byť vyššia ako výška
náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.

1.34.4. Žalobca (ako vyplynulo z vyhodnotenia skutkového stavu, viď bod 3.3.) citeľný zásah do svojej
osobnostnej sféry prebiehajúcimi trestnými stíhaniami a väzbou nepreukázal, nakoľko v tomto smere

neuniesol dôkazné bremeno. Súd teda pri určení primeranej výšky nemajetkovej ujmy mohol vychádzať
len z toho, že žalobcovi bola odňatá funkcia honorárneho konzula Guinejskej republiky, že strávil 5
mesiacov vo väzbe, čo samo o sebe nepochybne zasiahlo do jeho osobnostnej sféry, a že trestné
stíhanie jeho osoby trvalo takmer päť a pol roka. Súd má v tomto smere za to, že z tohto preukázaného
skutkového stavu je zrejmé, že samotné konštatovanie porušenia práva (zastavenie trestného stíhania)

nie je dostatočným zadosťučinením. Už len samotné trvanie väzby v rozsahu piatich mesiacov je
dostatočným zásahom do osobnostnej sféry žalobcu.

1.34.5. V zmysle uznesenia NS SR sp. zn. 8Cdo/134/2019:

„Všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie
trestného stíhania širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním
odškodňovania iných prípadov upravených v iných právnych normách. Je to tak jednak preto, že vždy
v týchto prípadoch je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v prípade
mechanického prenášania limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo znamenať

predchádzajúce posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej spravodlivosti
(nemožno limitovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie porovnávaním odškodňovania
bolesti či obetí trestných činov, pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť takúto zákonnú
úpravu z hľadiska spoločenskej spravodlivosti).“

V zmysle uznesenia NS SR sp. zn. X M V./XX/XXXX:

„Mimoriadne dovolanie súdom dôvodne vytýka, že pri určení výšky priznaného nároku nevzali do úvahy
aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad ustanovenie § 5 ods. 1, druhá veta
zákona č. 215/2006 Z. z., v zmysle ktorej ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má

nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiat násobku minimálnej mzdy. Limit odškodnenia je v
tomto ustanovení aj pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za
spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy.

Dovolací súd taktiež nepovažuje za riadne odôvodnený záver o primeranosti prisúdenej sumy XXX

XXX Eur bez zohľadnenia ďalších právnych predpisov upravujúcich obdobnú problematiku a bez
náležitého porovnania nároku žalobcu s týmito ďalšími predpismi, napríklad v čom je nemajetková ujma
žalobcu (v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote uvedená a bližšie popísaná v odôvodnení
preskúmavaných rozhodnutí) vzniknutá v príčinnej súvislosti s vadným pozbavením osobnej slobody
(v trvaní päť mesiacov) väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, resp. s morálnou

škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.

Nemožno tiež opomenúť ani rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorých vyslovil
porušenie článku 5 ods. 1 Dohovoru v súvislosti s nezákonnou väzbou. Ide napríklad o prípad
Winkler proti Slovenskej republike (sťažnosť č. XXXXX/XX), v ktorom Y. XX. júla XXXX rozhodol o

tom, že Slovenská republika porušila článok 5 Dohovoru (právo na slobodu a osobnú bezpečnosť) a
sťažovateľovi, ktorý bol nezákonne vo väzbe od XX. mája XXXX do 15. novembra 2005 priznal z titulu
nemajetkovej ujmy sumu 8 000 Eur. Prihliadol pritom aj na čiastočné odškodnenie, ktoré sťažovateľovi
(z tohto titulu) priznal Ústavný súd SR v sume 1 XXX Eur. Sťažovateľ ale požadoval sumu XXX XXX Eur.V tejto veci Európsky súd pre ľudské práva zrekapituloval aj relevantné prípady (Bruncko ods. 46-59;
Kormoš ods. 57-69, Kováčik ods. 48-61, Žúbor ods. 47-59), v ktorých sa skutkový a právny stav zásadne
neodlišuje.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že primeranosť nemajetkovej ujmy treba vždy posudzovať, resp. určovať
(okrem iného) aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku, kde výška
príslušného odškodnenia vyplýva priamo zo zákona, ale aj v kontexte s rozhodnutiami Európskeho súdu
pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.“

Podľa uznesenia NS SR sp. zn. XCdo/XX/XXXX:

„Právny názor zastávajúci potrebu podrobnej špecifikácie dôsledkov vydania nezákonného rozhodnutia,
preskúmateľnosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy a náležité zohľadnenie iných právnych predpisov
slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, je pevne zakotvený v rozhodovacej praxi

najvyššieho súdu prakticky od roku 2006.

Tento právny názor predstavuje výklad súladný so štandardom ochrany ľudských práv na európskej
úrovni, eliminuje ľubovôľu pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch
a zohľadňuje výšku priznaných náhrad pri zásahoch do iných základných práv zaručených Ústavou

Slovenskej republiky. Uvedený prístup podľa názoru senátu 6C nepopiera princíp úplného odškodnenia,
keďže nevylučuje vo výnimočných prípadoch priznať vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy za predpokladu
riadneho odôvodnenia zvýšenej závažnosti zásahu do práva poškodeného v dôsledku nezákonného
rozhodnutia.

Taktiež podľa názoru vec prejednávajúceho senátu nejde o retroaktívnu aplikáciu ustanovenia § 17
ods. 4 zákona č. XXX/XXXX Z. z., pričom poukazuje na rozdiel medzi priamou aplikáciou predmetného
ustanovenia (ku ktorej nedochádza) a zohľadnením iných právnych predpisov slovenského právneho
poriadku a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako kritérií pri stanovení výšky náhrady
nemajetkovej ujmy (ku ktorému dochádza).“

Podľa uznesenia NS SR sp. zn. XCdo/XXX/XXXX:

„Podľa kritérií, ktoré boli do právnej úpravy zavedené s účinnosťou od 1. januára 2009, právna prax
postupovala už dávno pred účinnosťou tejto novely zákona; teda skutočnosť, že tieto kritériá sa novelou

uskutočnenou zákonom č. 517/2008 Z. z. dostali do zákona č. 514/2003 Z. z. s účinnosťou od 1. januára
2009 na samotnom posudzovaní nároku nič nezmenilo, lebo súdy ich zohľadňovali už v čase, kedy
ustanovenie § 17 citovaného zákona ešte výslovne nebolo obohatené o tieto kritériá.

Hoci výšku nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú,

resp. o úvahu svojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho
prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú
dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku ustanovenia § 17 citovaného zákona nie je
postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých
žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti a podobne (viď aj 7 V. XXX/XXXX).

I keď odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že uplatnený nárok vo výške 53 110,X7
eur je so zreteľom na ustanovenie § 17 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., primeraným, túto
„primeranosť“ ničím neodôvodnil, nevykonal žiadne porovnanie konkrétneho prípadu so zákonnými
kritériamiuvedenýmivustanovení§17ods.3zák.č.541/2004Z.z.,ktoréodcitovalataksaodôvodnenie

jeho rozhodnutia v napadnutej časti stalo nepreskúmateľným.“

Podľa uznesenia NS SR sp. zn. XCdo/XX/XXXX:

„V zmysle § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. XXX/XXXX Z. z. výška náhrady

nemajetkovej ujmy priznaná podľa § 17 ods. 2 tohto zákona nemôže byť vyššia ako výška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu (pričom
osobitným predpisom sa tu podľa poznámky pod čiarou rozumie zákon č. 215/2006 Z. z.). Zákonomč. 412/2012 Z. z. bol teda stanovený maximálny limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím.

Na záveroch najvyššieho súdu o povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady
spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho
poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a ESĽP, ku ktorým dospel najvyšší
súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona
č. 58/1969 Zb., nezmenili neskôr nič ani zákon č. 517/2008 Z. z., ani zákon č. 412/2012 Z. z. Určenie

maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona
č. 412/2012 Z. z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete
trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí
ESĽP.“

1.34.6. Podľa § 6 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými

činmi v znení neskorších predpisov (na tento zákon odkazuje § 17 ods. 4 Zákona 514) nesmie celková
suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy. V
roku 2009 (rok skončenia trestného stíhania, kedy sa žalobca dozvedel, že mu vznikla škoda v dôsledku
nezákonnej väzby a nezákonného trestného stíhania) bola výška minimálnej mzdy vo výške XXX eur. D.
z tejto sumy predstavuje XX.XXX eur. Uvedenú sumu považuje súd za „strop“ toho, čo môže žalobcovi

prisúdiť z titulu nemajetkovej ujmy.

1.34.7. Ohľadom nemajetkovej ujmy za päť mesiacov trvania väzby poukazuje súd na najnovšiu súdnu
prax najvyššieho súdu, a to konkrétne uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. XCdo/XXX/XXXX, v ktorom
najvyšší súd posudzoval v dovolacom konaní správnosť záverov rozsudku Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. XCo/XXX/XXXX. Krajský súd priznal žalujúcej strane nemajetkovú ujmu spôsobenú väzbou v
sume X.XXX,- eur (väzba trvala od do 28.9.1999 do 27.6.2000, teda takmer 9 mesiacov, čo je o štyri
mesiace viac ako v tomto konaní), pričom krajský súd argumentoval nasledovne:

„Pri ustálení primeranosti tejto výšky vychádzal odvolací súd z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III.

ÚS XXX/XXXX, v ktorom nepovažoval za neprimerané odškodnenie väzby sumou X.XXX eur mesačne,
ktorú poškodený ťažko znášal, pociťoval neistotu a beznádej, pričom znášal vo väznici poníženie.
Odvolací súd posúdil primeranosť nemajetkovej ujmy aj v kontexte s rozhodnutiami Európskeho súdu
pre ľudské práva. Priznaná výška odškodnenia nemajetkovej ujmy za väzbu nedosahuje ani výšku
nemajetkovej ujmy priznávanú rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva ako odškodnenie

pri porušení čl. X Dohovoru v súvislosti s obmedzením osobnej slobody. Vo veci X. proti Slovenskej
republike priznal ESĽP sumu X.XXX eur za nezákonnú väzbu, pretože odškodnenie priznané Ústavným
súdom SR v sume XX.XXX Sk nepovažoval za dostatočné. Vo veci D. proti Slovenskej republike ESĽP
priznal náhradu nemajetkovej ujmy X.XXX eur z dôvodu absencie rozhodnutia o väzbe od 5. do 8.11.
2010. Vo veci Kormoš proti Slovenskej republike priznal ESĽP sumu XX.XXX eur z titulu nemajetkovej

ujmy, pretože odškodnenie Ústavného súdu SR za nezákonnú väzbu vo výške XXX.XXX Sk považoval
za príliš nízke. Rozhodnutia ESĽP ako Flux v. Moldavsko, Iltalehti a Karhuvaara v. Finsko, Tolstoy
Miloslavsky v. Spojené Kráľovstvo sa týkali náhrady nemajetkovej ujmy za poškodenie dobrej povesti
zverejnením informácií/fotografi.“

Najvyšší súd vo vzťahu k tejto časti rozsudku Krajského súdu ohľadom výšky priznanej nemajetkovej
ujmy za X mesiacov trvajúcu väzbu v sume X.XXX,- eur dovolanie žalovanej zamietol.

1.34.8. V nadväznosti na vyššie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu a Krajského súdu v Bratislave
považuje súd za primeranú výšku nemajetkovej ujmy za nezákonnú päť mesiacov trvajúcu väzbu sumu

v hodnote X.XXX,- eur, čo predstavuje mesačne sumu XXX,- eur, čo predstavuje cca XX,XX eur na deň.
Súd vychádzal len z tvrdení žalobcu, ktoré bolo v konaní preukázané, teda že trestné stíhanie voči nemu
bolo napokon zastavené a tiež aj z rozumnej úvahy, že samotný pobyt vo väzbe je veľmi nepríjemný a
traumatizujúci zážitok. Konkrétnejšie skutočnosti legitimizujúce vyššiu nemajetkovú ujmu však žalobca
nepreukázal, nakoľko jeho vlastnou vinou nedošlo ani len k jeho výsluchu.

1.34.9. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy za takmer 5 a polroka dlhé trestné stíhanie (od 28.6.2004
do 11.11.2009), tu súd vychádzal z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. XCo/XXX/XXXX, ktorý
bol vydaný v tom istom konaní ako uznesenie XCdo/XXX/XXXX (bol vydaný po tom, ako najvyšší súdvyššie spomínaným uznesením zrušil pôvodný rozsudok krajského súdu v časti o náhrade nemajetkovej
ujmy za trestné stíhanie). V uvedenom rozsudku sp. zn. XCo/XXX/XXXX krajský súd rozhodol tak,
že rozsudok okresného súdu v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie v sume

XX.XXX,- eur potvrdil a vo zvyšku žalobu zamietol.

1.34.10. V danom prípade trestné stíhanie trvalo od 27.09.1999 do 28.11.2012, teda viac ako XX rokov,
čo je viac ako dvakrát dlhšia doba ako trestné stíhanie v prípade žalobcu. Krajský súd pri priznaní
nemajetkovej ujmy uviedol nasledovné závery:

„10. Výšku konkrétnej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne matematicky stanoviť,
nie je možné ani mechanicky (automaticky) prevziať peňažné sumy priznávané rozhodnutiami súdov
ako odškodnenie nemajetkovej ujmy v iných prípadoch, nakoľko nejde o paušálne peňažné sumy. Výšku
náhrady nemajetkovej ujmy totiž stanovuje súd v každom jednotlivom prípade na základe voľnej úvahy
a je tak výsledkom individuálneho posúdenia všetkých konkrétnych okolností každého jednotlivého

prípadu s tým, že konečná výška musí vychádzať zo zásady primeranosti, zodpovedať všeobecnej
predstave spravodlivosti a slušnosti a požiadavke rozumného usporiadania vzťahov medzi stranami.
Vždy je potrebné mať na zreteli prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej peňažnej čiastky, ktorou
je zabezpečiť primerané zmiernenie a vyváženie vzniknutej nemajetkovej ujmy, v opačnom prípade
by neprimeraná výška odškodnenia vo svojich dôsledkoch viedla k bezdôvodnému obohacovaniu. Z

hľadiskaprimeranostivýškynáhradynemajetkovejujmymôžebyťsmerodajnýmvodítkomajrozhodnutie
súdu v inej skutkovo porovnateľnej veci, nakoľko výška priznaného peňažného zadosťučinenia v
obdobných prípadoch by sa nemala výrazne odlišovať. Peňažná náhrada tak musí byť výsledkom
aplikácie zodpovedajúcej právnej úpravy na konkrétny skutkový stav zistený v každom individuálnom
prípade vykonaným dokazovaním. Výška priznanej náhrady tak musí byť objektivizovaná výsledkami

vykonaného dokazovania a v odôvodnení rozhodnutia racionálne vysvetlená so zreteľom na použitú
právnu úpravu.

12. Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a
to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy

najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné; ide o zodpovednosť absolútne
objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je založená zodpovednosť štátu za
škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia. Pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy
za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby sudcom nesvedčí bagatelizovanie závažnosti
ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych náhrad; také rozhodovanie treba považovať

za obchádzanie zákona i jeho účelu a pôsobí mnohokrát veľmi cynicky, bez citu pre elementárnu
spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla, podľa ktorého "nerob druhému to, čo nechceš,
aby robili tebe". Za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla,
nemôže odvolací súd rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec priznaná, alebo že medzi

protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť. V takejto situácii má
určiť výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností prípadu (uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 27. augusta 2019, sp. zn. XCdo/XXX/XXXX).

13. V konaní posúdil odvolací súd ako nespornú skutočnosť, že trestné stíhanie žalobcu trvalo vyše

trinásť rokov (1X8 mesiacov) a hrozil mu nepodmienečný trest odňatia slobody pokiaľ ide o trestný čin
ublíženia na zdraví v trvaní 5 až 12 rokov a pokiaľ ide o trestný čin vydierania v trvaní 2 až 8 rokov.
Na základe výsluchu žalobcu odvolací súd považoval za preukázané, že v dôsledku toho, že žalobca
bol počas doby trestného stíhania vystavený každodennému strachu z hrozby trestu odňatia slobody a
neistote ako dopadne trestné stíhanie, cítil zodpovednosť a odmietol v tejto neistej situácii mať dieťa. Z

výsluchu žalobcu mal odvolací súd preukázané, že toto dlhodobé vystavenie hrozbe nepodmienečného
trestu odňatia slobody malo za následok rozpad partnerského vzťahu žalobcu, ktorý vyústil do rozvodu
jeho manželstva. Na základe uvedeného dospel odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie k záveru,
že trestné stíhanie malo negatívny dopad na osobný (partnerský) život žalobcu.

14. V konaní nebola žalovaným spochybňovaná skutočnosť, že žalobca bol bezúhonnou osobou.
Z nespornej skutočnosti, že žalobca bol v čase začatia trestného stíhania vo veku XX rokov a že
trestné stíhanie sa skončilo keď mal žalobca 39 rokov, odvolací súd vyvodil, že trestné stíhanie žalobcuprebiehalo práve v tom v jeho životnom období, ktoré je rozhodujúce pre budovanie si pracovnej kariéry
a pre zakladanie rodiny.

15. Z výsluchu žalobcu bolo preukázané, že bol podnikateľom, predsedom predstavenstva spoločnosti
GB Trading a.s., podnikal v oblasti sprostredkovania obchodu a služieb, najmä vo vzťahu k zahraničiu,
keďže študoval v zahraničí a ovládal plynule tri cudzie jazyky. Z výsluchu žalobcu neboli preukázané
negatívnedôsledkytrestnéhostíhanianajehopracovnýživot.Žalobcapočastrestnéhostíhaniapracoval
a mal príjem, jeho odchod zo spoločnosti bol dôsledkom výkonu väzby.

16. Z výpovede žalobcu mal odvolací súd preukázané, že v dôsledku začatého trestného stíhania bol
žalobca nútený zmeniť si svoje priezvisko, čím považoval za dostatočne preukázaný negatívny dopad
trestného stíhania na súkromný život žalobcu. Výpoveďou žalobcu bolo preukázané, že na vydanie
zbrojnéhopreukazupoprávoplatnomoslobodeníspodobžalobyboloodnehoneoprávnenepožadované
opakované vykonanie skúšky odbornej spôsobilosti z dôvodu jeho trestného stíhania. Po vynaložení

značnéhoúsiliamubolzbrojnýpreukazvydanýajbezabsolvovaniapreskúšania.Nazákladeuvedeného
odvolací súd dospel k záveru, že trestní stíhanie žalobcu malo negatívny dopad na jeho súkromný život
aj po tom, ako bol právoplatne oslobodený spod obžaloby. V prípade ak by nedošlo k trestnému stíhaniu,
platnosť zbrojného preukazu by sa mu kontinuálne predlžovala a nebol by vyzývaný na opakované
preskúšanie odbornej spôsobilosti.

17. Z oslobodzujúceho rozsudku odvolací súd zistil, že dôvodom oslobodenia žalobcu spod obžaloby,
bola skutočnosť, že nebolo preukázané, že sa stali skutky, pre ktoré bol stíhaný. Za nesporné v
konaní považoval odvolací súd aj zistenie súdu prvej inštancie, že za zásah do osobnostných právne
oprávneným trestným stíhaním sa žalobcovi nikto neospravedlnil.

18. So zreteľom na vyššie uvedené zistenia dospel odvolací súd ku skutkovému záveru, že trestné
stíhanie predstavovalo značný zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol; dovtedy ako bezúhonná
osoba; vystavovaný počas doby vyše 13 rokov trvajúceho trestného stíhania vyšetrovacím úkonom
orgánov činných v trestnom konaní. Odvolací súd tak nadobudol presvedčenie, že negatívne následky

spojené s trestným stíhaním by pociťoval ako závažnú ujmu každý na jeho mieste a v jeho postavení.

19. Zistenie uvedených skutkových okolností podľa názoru odvolacieho súdu umožňuje priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy. Komplexným vyhodnotením všetkých uvedených skutočností odvolací súd
zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že trestné stíhanie žalobcu malo za následok citeľný

zásah do jeho ľudskej dôstojnosti a cti, ktorý bol v značnej intenzity a mal nepriaznivé dôsledky na
súkromný život žalobcu. Odvolací súd za primeranú považoval sumu XX.XXX eur (XX eur mesačne).

20. Na porovnanie odvolací súd poukazuje na to, že sumu XXX eur mesačne nepovažoval ústavný
súd za neprimeranú za odškodnenie trestného stíhania vo veci, v ktorej boli preukázané v súvislosti s

trestným stíhaním negatívne následky v rodinnom živote poškodeného (rozpad rodiny a manželstva),v
jeho zdravotnom stave (srdcový kolaps a PN) a v sťaženom pracovnom uplatnení (nález č.k. B.. S
V inej veci (nález č.k. II. ÚS XXX/XXXX-XX) sa ústavný súd vyjadril, že náhrada vo výške X.XXX
eur za nedôvodné trestné stíhanie v trvaní X rokov sa javí celkom neprimeraná a nedostatočná a že
ani prípadná kriminálna minulosť obvineného neznamená, že by nedôvodné trestné stíhanie nebolo

závažným zásahom do jeho osobnostných práv.

21. Z hľadiska porovnania s finančnými kompenzáciami priznávanými podľa zákona č. XXX/XXXXZ.z.
nepovažoval odvolací súd priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy; vzhľadom na individuálne
okolnosti prípadu; za prehnanú. V roku 2012, kedy sa trestné stíhania skončili, bola minimálna mzda

XXX eur, čo predstavuje XX.XXX eur ako maximálny limit odškodnenia nemajetkovej ujmy spôsobenej
trestnými činmi. V danom prípade celková výška odškodnenia XX.XXX eur neprekračuje maximálny
limit.“

1.34.11. Na rozdiel od prípadu posudzovaného v citovanom rozsudku Krajského súdu v Bratislave

súd uvádza, že v tomto konaní z dôvodu absencie dôkazov zo strany žalobcu preukazujúcich citeľný
zásah do jeho osobnostných práv nemôže prichádzať do úvahy priznanie porovnateľnej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy (keďže išlo o značne rozdielnu dĺžku trestných stíhaní, dá sa pri porovnateľnosti
posudzovať náhrada nemajetkovej ujmy na mesačnej báze). V tomto konaní môže súd vychádzať lenz bežnej znalosti, že samotná existencia trestného stíhania sa zväčša prejavuje značne negatívne v
osobnostnej sfére danej osoby. Keďže však ale žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno
ohľadom značného zásahu do jeho osobnostných práv, súd toto zohľadnil a priznal žalobcovi náhradu

nemajetkovej ujmy na spodnej hranici primeranej miery.

1.34.12. Na základe vyššie uvedeného, a tiež na základe záverov Krajského súdu v rozsudku XCo/XXX/
XXXX má súd za to, že primeranou výškou nemajetkovej ujmy za nezákonne vedené trestné stíhanie
žalobcu je suma X.XXX,- eur, čo predstavuje zhruba XX,- € mesačne, čo je stále viac ako polovica

toho, čo priznal Krajský súd v Bratislave v prípade citovanom vyššie, kde naopak žalobca preukázal
značné citeľné dopady trestného stíhania na jeho súkromný život. Súd pri tejto výške zohľadnil fakt,
že žalobca prišiel o funkciu honorárneho konzula. V prípade, ak by ani toto žalobca nepreukázal, a
teda by nepreukázal v podstate žiadny „hmatateľný“ dopad na svoju osobu, súd by mu v takom prípade
priznal približne tretinu z primeranej mesačnej ujmy, ktorú priznal Krajský súd v Bratislave v prípade
citovanom vyššie, teda by mu priznal cca 35,- € mesačne. Spolu s nemajetkovou ujmou priznanou za

nezákonnú väzbu v sume X.XXX,- eur tak celková nemajetková ujma predstavuje sumu X.XXX,- eur, čo
je približne polovica zo „stropu“ XX.XXX eur v zmysle bodu X.XX.X. odôvodnenia tohto rozsudku, pričom
tento „strop“ prichádza do úvahy pri preukázaní značného zásahu do súkromného a rodinného života
poškodeného, čo nebol tento prípad, keďže tu naopak žalobca dôkazné bremeno (okrem preukázania
straty funkcie honorárneho konzula) neuniesol.

1.35. K príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nezákonnými rozhodnutiami, resp. väzbou súd
uvádza, že táto príčinná súvislosť je jednoznačne preukázaná. Bez trestného stíhania by nebol dôvod
(resp. žalovaný žiadny taký dôvod netvrdil a nepreukázal) na stratu funkcie honorárneho konzula, a tiež
by žalobca nebol vzatý do väzby (nakoľko jedna z podmienok na vzatie do väzby je to, že voči danej

osobe musí byť formálne vznesené obvinenie), čím by nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu.

1.36. Na základe vyššie uvedeného teda súd dospel k záveru, že žalobca je dôvodná v časti o zaplatenie
7.000,- € predstavujúcich náhradu nemajetkovej ujmy. Vo zvyšnej časti požadovanej nemajetkovej ujmy
XXX.XXX,- € súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Rovnako tak žalobu zamietol aj v časti X.XXX,XX €

predstavujúcich náhradu nákladov obhajoby, nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že by mu
vznikol takýto náklad, resp. takáto škoda.

1.37. Vzhľadom na to, že žalovanou je Slovenská republika, ktorá nie je tak flexibilná v platení na základe
súdnych rozhodnutí (s platením je spojený určitý nutný byrokratický postup so zapojením viacerých

stupňovriadenianapríslušnomorgáneverejnejmoci),súdparičnúlehotunaúhradupredĺžilzožalobcom
požadovaných troch dní na 30 dní.

Náhrada trov konania

1.38. Podľa § 255 ods. 1 CSP platí, že súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

1.39. Podľa § 257 CSP platí, že výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

1.40. Nárok na náhradu trov konania súd posudzoval primárne podľa § 255 ods. 1 CSP, teda podľa
zásady úspechu v konaní. Vo vzťahu k požadovanej náhrade škody spočívajúcej v nákladoch obhajoby
bol v plnom rozsahu úspešný žalovaný.

1.41. Žalobca mal zase úspech do základu uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom
výška plnenia závisela výlučne od úvahy súdu. V takomto prípade nie je zamietnutie žaloby vo
zvyšnej časti požadovanej nemajetkovej ujmy prejavom procesného úspechu žalovanej, ale dôsledkom
úvahy súdu. Tento záver vyplýva aj z komentára k ust. § 255 C.s.p. (Števček.M.,Ficová,S.,Baricová,
J.,Mesiarkinová,S.,Bajánková, J;, Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.Praha:

C.H.Beck, 2016, s. 927). Na druhú stranu došlo k zamietnutiu zvyšnej požadovanej časti náhrady
nemajetkovej ujmy vyslovene z dôvodu pasivity žalobcu a neuneseniu dôkazného bremena. V tomto
smere by teda súd (ak by sa rozhodovalo čisto len o náhrade nemajetkovej ujmy) rozhodol tak, že žiadna
zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.1.42. V zmysle vyššie uvedeného by tak nárok na náhradu trov konania mal byť v konečnom dôsledku
priznaný žalovanému.

1.43. Súd o nároku na náhradu trov konania napokon rozhodol v zmysle § 257 CSP, podľa ktorého
výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Nakoľko
v konaní bol vo väčšej miere úspešný žalovaný, za normálnych okolností by mu patrila náhrada trov
konania. Nakoľko mu však žiadne nevznikli a nakoľko žalovaný na poslednom pojednávaní explicitne

uviedol, že sa náhrady trov konania nedomáha, súd v tomto videl dôvody hodné osobitného zreteľa a
náhradutrovkonanianepriznalžiadnejzostrán.PodobnetiežuznesenieNajvyššiehosúduz28.02.2018
sp. zn.: 7Cdo/14/2018, podľa ktorého ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu
spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú
ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia na Mestskom súde Bratislava IV. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané
na príslušnom odvolacom súde. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Ak povinný

dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok).