Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, April 19, 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B1-26C/198/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109226749
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Vladimír Sedmohradský

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:1109226749.26

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV sudcom Mgr. Vladimírom Sedmohradským v spore žalobcov: 1) A. B.,

narodený XX.XX.XXXX, bytom C. X, XXX XX D., a 2) E. C., narodená XX.XX.XXXX, bytom F. X, XXX
XX G., obaja zastúpení LÖWY & LÖWY s.r.o., so sídlom Slowackého 56, 821 04 Bratislava, proti
žalovanému: AQA Restaurant & Pub, s.r.o., so sídlom Budatínska 57/A, 851 06 Bratislava, IČO: 35 837
098, zastúpený HKP Legal, s.r.o., so sídlom Fedinova 9, 851 01 Bratislava, o zaplatenie 560.056,- EUR
s príslušenstvom,

r o z h o d o l :

I. Súd návrh na prerušenie konania zamieta.

II. Žalovaný je do 3 dní od právoplatnosti rozsudku povinný zaplatiť žalobcom sumu 434.000,- EUR spolu
s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 42.000,- EUR od 08.11.2014 do zaplatenia, 9%
ročne zo sumy 336.000,- EUR od 08.11.2014 do zaplatenia a 8,75% ročne zo sumy 56.000,- EUR od
08.11.2014 do zaplatenia.

III. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.

IV. Žalobcom priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 55%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu (predtým Okresný súd Bratislava I) dňa 20.07.2009 dňa sa
žalobcovia a tretia pôvodná žalobkyňa E. B. domáhali, aby súd z titulu bezdôvodného obohatenia
vznikajúceho neoprávneným užívaním nebytových priestorov zo strany žalovaného uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť sumu 216.796,- EUR, a zároveň povinnosť uhradiť trovy konania. Žalobu odôvodnili
tým, že žalovaný bez právneho titulu, resp. na základe neplatnej zmluvy, užíva nebytové priestory na
prízemí a v suteréne domu súpisné číslo XXXX H. F. X C. G., pričom odo dňa 01.10.2003 za ich
užívanie vôbec neplatil. Keďže nárok na bezdôvodné obohatenie za obdobie do 30.06.2007 uplatnili

žalobcovia ako kompenzačnú námietku v konaní sp. zn. 12C/313/2003 vedenom na Okresnom súde
Bratislava V (ďalej len „konanie 12C/313/2003“), v konaní pred tunajším súdom uplatnili pôvodne nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.07.2007 do 30.06.2009. Neskôr v konaní
podaniami zo dňa 29.03.2012 (č.l. 45) a 09.04.2013 (č.l. 118) upravili nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia za obdobie do 31.08.2012 na celkovú sumu 560.056,- EUR, pričom súd túto zmenu žaloby
na pojednávaní konanom dňa 30.04.2013 pripustil (č.l. 127). Nakoniec podaním doručeným súdu dňa
07.11.2017 (č.l. 217) rozšírili žalobcovia svoj nárok aj o úroky z omeškania. Súd túto zmenu žaloby

schválil na pojednávaní konanom dňa 04.04.2023 (č.l. 747).

2. Žalovaný spočiatku žiadal konanie prerušiť do skončenia konania vedeného na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 14C/147/2005, v ktorom bola ako predbežná otázka posudzovaná platnosťnájomnej zmluvy a zároveň sa rozhodovalo o povinnosti vypratať predmetné nebytové priestory. Po
právoplatnom skončení tohto konania žiadal konanie prerušiť do skončenia konania 12C/313/2003,
nakoľko si v tomto konaní uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalobcom, ktoré

malo vzniknúť rekonštrukciou prenajímaných nebytových priestorov vykonanou žalovaným, a teda
zhodnotením majetku žalobcov. Keďže rovnaký nárok si v konaní na tunajšom súde uplatnil ako
kompenzačnú námietku, žiadal, aby konanie bolo prerušené, kým sa o jeho nároku rozhodne v konaní
12C/313/2003. Taktiež žiadal žalobu pre nepreukázanie nároku žalobcu zamietnuť.

3. V konaní rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 26C/198/2009-133 zo dňa 30.04.2013, ktorým
zamietol návrh na prerušenie konania a zaviazal žalovaného zaplatiť každému z troch pôvodných
žalobcov sumu 34.300,38 EUR, t.j. spolu 102.901,15 EUR. Pri určení tejto sumy vychádzal z pôvodne
(v neplatnej nájomnej zmluve) dohodnutej sumy nájomného 50.000,- Sk mesačne, t.j. 1.659,70 EUR, a
túto sumu priznal za 62 mesiacov nájmu bez právneho titulu. Kompenzačnú námietku vyhodnotil ako
účelovú a právne a skutkovo neodôvodnenú, pričom odkázal na prebiehajúce konanie 12C/313/2003.

4. Po podaní odvolania obidvoma stranami rozhodoval vo veci Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací.
Odvolací súd uznesením č.k. 5Co/590/2013-173 zo dňa 08.12.2015 napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že súd odňal žalovanému právo
na spravodlivý proces, keď rozhodol bez toho, aby buď konanie prerušil do rozhodnutia v konaní

12C/313/2003, alebo sa sám so započítavaným nárokom žalovaného skutkovo a právne vysporiadal. K
priznanej výške bezdôvodného obohatenia (t.j. k priznanému nároku žalobcu) sa odvolací súd žiadnym
spôsobom nevyjadril.

5. Pred ďalším rozhodovaním vo veci samej ešte na základe návrhu žalobcov Krajský súd v Bratislave

uznesením č.k. 8NcC/70/2016-194 zo dňa 29.12.2016 rozhodol tak, že nevyhovel návrhu prikázanie
veci Okresnému súdu Bratislava V. Tento návrh žalobcovia podali, aby následne bolo možné spojiť vec
do jedného konania s konaním 12C/313/2003 vedeným práve na Okresnom súde Bratislava V.

6. Viazaný rozhodnutím odvolacieho súdu tunajší súd konanie uznesením č.k. 26C/198/2009-368 zo

dňa 13.03.2018, ktoré bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Co/262/2018-383
zo dňa 30.11.2018, prerušil do skončenia konania 12C/313/2003. Po právoplatnom skončení tohto
konania uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Co/124/2018-1374 zo dňa 30.03.2020 súd v
konaní uznesením č.k. 26C/198/2009-489 zo dňa 24.10.2022 rozhodol o pokračovaní konania, pričom
zároveň v dôsledku smrti pôvodnej žalobkyne E. B. rozhodol, že v konaní budú na strane žalobcov

pokračovať už len súčasní žalobcovia, keďže títo boli zároveň dedičmi po zosnulej E. B.. Túto zmenu
vykonal na základe predloženého uznesenia Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6D/683/2018-109 zo dňa
23.09.2019 (č.l. 399 až 401).

7. Stav súvisiaceho konania 12C/313/2003 sa opätovne zmenil uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.

7Cdo/262/2021 zo dňa 13.12.2022, ktorým dovolací súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k.
8Co/134/2018-1374 a vrátil vec tomuto súdu na ďalšie konanie. V dôsledku toho žalovaný podaniami zo
dňa 22.02.2023 (č.l. 520) a 04.04.2023 (č.l. 584) opätovne žiadal konanie prerušiť. Súd tomuto návrhu v
danom čase nevyhovel, nakoľko žalobcom v uvedenom konaní z dôvodu postúpenia pohľadávky už nie
je žalovaný, ale česká spoločnosť PROFITable, s.r.o. so sídlom Mlýnská 13, Trnitá, Brno, IČO: 061 78

782, v dôsledku čoho žalovaný v konaní na tunajšom súde nemohol byť aktívne legitimovaný na podanie
kompenzačnej námietky. Nároky z tejto námietky tak nebolo možné žalovanému z dôvodu absencie jeho
aktívnej legitimácie priznať, a nebol tak daný dôvod na prerušenie konania. V čase vyhlásenia tohto
rozsudku však táto skutočnosť už nebola relevantná, nakoľko v konaní 12C/313/2003 bolo opätovne
právoplatne rozhodnuté, a to rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Co/20/2023-1711 zo dňa

25.04.2023 (č.l. 915 až 924), ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.07.2023 (č.l. 927). Dôvod na
prerušenie konania tak nebol daný a súd ho prvým výrokom tohto rozsudku v zmysle § 162 ods. 3 CSP
v rozhodnutí vo veci samej zamietol. Z rovnakého dôvodu zároveň odpadli dôvody, pre ktoré odvolací
súd vrátil súdu prvej inštancie toto konanie na ďalšie rozhodovanie, nakoľko o nároku žalovaného
uplatnenom v kompenzačnej námietke bolo právoplatne rozhodnuté v konaní 12C/313/2003, a žalovaný

si ju v konaní na tunajšom súde ďalej neuplatňoval.

8. Súd sa následne zaoberal meritórnym nárokom žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Medzi stranami nebolo sporné, že právni predchodcovia žalobcov ako vlastníci nehnuteľnosti a žalovanýako nájomca uzatvorili dňa 17.05.2002 zmluvu o nájme priestorov na F. X C. G.. Na základe tejto
zmluvy žalovaný priestory užíval, pričom pred uzatvorením zmluvy a aj po jej uzatvorení prenajaté
nebytové priestory zrekonštruoval. Následne žalobcovia tvrdili, že uzatvorená zmluva je neplatná. V

dôsledkutohostranyviedlisúdnekonaniesp.zn.14C/147/2005naOkresnomsúdeBratislavaI,vktorom
súd uznesením č.k. 14C/147/2005-140 zo dňa 15.04.2009 uložil žalovanému povinnosť predmetné
priestory vypratať a Krajský súd Bratislava toto rozhodnutie rozsudkom č.k. 4Co/281/2009-181 zo dňa
24.03.2010 potvrdil. Ako predbežnú otázku súd v uvedenom konaní posúdil otázku platnosti nájomnej
zmluvy, pričom túto posúdil ako neplatnú. Medzi stranami ďalej nebolo sporné, že žalovaný nebytové

priestory vypratal až dňa 31.08.2012, pričom od 01.10.2003 za užívanie týchto priestorov neplatil. Aj keď
žalovaný vo všetkých svojich podaniach žiadal žalobu zamietnuť, existencia nároku žalobcov nebola
v konaní sporná, nakoľko ani žalovaný nezporoval, že nebytové priestory na F. X C. G. v rozhodnom
období od 01.07.2007 do 31.08.2012 bez právneho titulu užíval. Sporná medzi stranami bola výška
nároku žalobcov na bezdôvodné obohatenie; súd tak v konaní skúmal jeho výšku. Súd pri jej určovaní
vychádzal z ustálenej súdnej praxe, potvrdenej aj dovolacím rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn.

7Cdo/262/2021 zo dňa 13.12.2022 v súvisiacom konaní 12C/313/2003 (č.l. 586 až 601), podľa ktorej
pri určovaní rozsahu a výšky bezdôvodného obohatenia založeného užívaním nebytových priestorov na
základe neplatnej nájomnej zmluvy je potrebné vychádzať z toho, že výška bezdôvodného obohatenia
zodpovedá všeobecnej hodnote nájomného v danom čase a mieste, t.j. sumám obvykle vynakladaným
v danom čase a mieste na užívanie obdobných nebytových priestorov (odsek 23 rozhodnutia).

9. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými v konaní, a to: potvrdenia realitných
kancelárií 4people real plus, s.r.o. a Newfields, s.r.o. z 19.11.2012 a 20.11.2012 (č.l. 63 až 66), zmluva o
nájme č. 001/2002 zo dňa 17.05.2002 (č.l. 69 až 71), vyjadrenie Národnej asociácie realitných kancelárií

Slovenska zo dňa 02.10.2017 (č.l. 215), znalecký posudok č. 1/2018 I. J. K. G., D. zo dňa 26.02.2018
(č.l. 248 až 354), znalecký posudok č. 2/2014 J. D. B. zo dňa 15.01.2014 (č.l. 635 až 703), Doplnenie
dokazovania J. D. B., D. č. 11/2015 zo dňa 29.09.2015 (č.l. 704 až 739), zmluva o nájme nebytových
priestorov zo dňa 29.08.2012 (č.l. 751 až 752), zmluva o nájme nebytových priestorov zo dňa 15.06.2016
(č.l. 753 až 755) a znalecký posudok č. 10/2023 znalca J. D. G. zo dňa 31.01.2024 (č.l. 851 až 904).

Súd v konaní vykonal výsluch znalca J. D. G. na pojednávaní dňa 09.04.2024 (č.l. 1131 až 1135). Súd
taktiežvkonanívychádzalzprávoplatnéhorozsudkuKrajskéhosúduvBratislaveč.k.8Co/20/2023-1711
zo dňa 25.04.2023, ktorým bolo rozhodnuté o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V
č.k. 12C/313/2009-1019 zo dňa 05.10.2017 (č.l. 915 až 927). Súd do konania pripojil spis sp. zn.
14C/147/2005 vedený Okresným súdom Bratislava I.

10. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka „Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.“

11. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka „Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech

získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.“

12. Ako už súd uviedol vyššie, v konaní nebol z vecného ani právneho hľadiska sporný nárok žalobcov
na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré v danom prípade vzniklo plnením z neplatnej zmluvy, resp.

po určení jej neplatnosti plnením bez právneho dôvodu. Úlohou súdu tak bolo vyhodnotiť predložené
dôkazy týkajúce sa výšky bezdôvodného obohatenia a na tieto aplikovať právne posúdenie.

13. Súd sa v prvom rade zaoberal zmluvou o nájme č. 001/2002 uzatvorenou medzi právnymi
predchodcami žalobcov a žalovaným dňa 17.05.2002, ktorá sa týkala sporných nebytových priestorov a

výška nájomného bola dohodnutá na 50.000,- Sk mesačne, t.j. približne 1.660,- EUR. Žalovaný tvrdil, že
je potrebné vychádzať z tejto zmluvy, nakoľko táto bola neplatná len z formálnych dôvodov nesúvisiacich
s výškou dohodnutého nájomného, a zodpovedala tak dohode oboch strán. Žalobcovia žiadali, aby súd
na túto zmluvu neprihliadal.

14. Súd dospel k záveru, že táto zmluva nie je relevantným dôkazom pre určenie výšky bezdôvodného
obohatenia, a to najmä z toho dôvodu, že zmluva bola uzatvorená dňa 17.05.2002, pričom sporné
obdobieužívanianehnuteľnostiprebiehaloodjúla2007doaugusta2012.Išlotedaodohodu,uzatvorenú
viac ako 5 rokov pred začatím sporného obdobia, pričom toto obdobie skončilo viac ako 10 rokovod uzatvorenia zmluvy. Podľa názoru súdu ide o natoľko dlhé obdobie, že uzatvorená zmluva (bez
ohľadu na dôvod jej neplatnosti) je úplne irelevantná pokiaľ ide posúdenie primeranej výšky nájomného
v neskoršom období. Súd tak postupoval v súlade so závermi Najvyššieho súdu SR v konaní sp.

zn. 7Cdo/262/2021, podľa ktorých pri určovaní výšky bezdôvodného obohatenia založeného užívaním
nebytových priestorov na základe neplatnej nájomnej zmluvy nie je dôležitá neplatná nájomná zmluva,
ale všeobecná hodnota nájomného za užívanie obdobných nebytových priestorov v danom čase a
mieste. Uvedené platí o to viac, ak medzi uzatvorením neplatnej zmluvy a obdobím užívania nebytových
priestorov uplynulo viac ako päť rokov.

15. Súd pre úplnosť konštatuje, že si je vedomý, že v konaní sp. zn. 12C/313/2003 súd pri uplatnenej
započítacej námietke žalobcov (t.j. žalovaných v uvedenom konaní) vychádzal v konečnom dôsledku pri
určení bezdôvodného obohatenia žalovaných za obdobie užívania nebytového priestoru od roku 2002
do júna 2007 so sumy nájomného vo výške 1.660,- EUR mesačne. V tomto konaní však súd vychádzal
z neplatnej nájomnej zmluvy, nakoľko podľa odôvodnenia súdu žalovaní (t.j. žalobcovia v konaní na

tunajšom súde) nepredložili resp. nenavrhli počas konania iné relevantné dôkazy na preukázanie svojho
nároku, resp. na určenie primeranej výšky nájomného. Súd taktiež uvádza, že týmto rozhodnutím nie
je v tomto konaní viazaný a zároveň opätovne zdôrazňuje, že hlavným dôvodom, pre ktorý nepokladal
dohodnutú sumu 1.660,- EUR za relevantnú, je časový odstup medzi touto dohodou a neoprávneným
užívaním nebytového priestoru. V tomto ohľade sa konanie na tunajšom súde od vyššie uvedeného

konania podstatne líši, nakoľko v prejednávanom prípade išlo o obdobie priamo nasledujúce po podpise
zmluvy od roku 2003 do júna 2007.

16. Na druhej strane súd za rovnako irelevantný dôkaz pokladal aj žalobcami predložené vyjadrenie
Národnej asociácie realitných kancelárií Slovenska zo dňa 02.10.2017. Tento dôkaz súd vyhodnotil ako

nepreskúmateľný, nakoľko rozptyl cien za prenájom pri jednotlivých rokoch bol v takom rozsahu, že z
vyjadrenia nebolo možné určiť cenu prenájmu ani približne. Napr. v rokoch 2009 až 2010 bola minimálna
cena stanovená na 4,- EUR za m2 mesačne, a maximálna až na 36,- EUR za m2 mesačne. Hoci NARKS
vo vyjadrení uviedla, že skutočná cena závisí od množstva faktorov, vzhľadom na množstvo týchto
faktorov a rozptyl minimálnej ceny a maximálnej ceny súd nemal ako konkretizovať cenu na nebytové

priestory, ktoré sú predmetom tohto konania. Toto konštatovanie sa vzťahuje aj na „priemernú“ cenu
uvedenú NARKS vo vyjadrení, pri ktorej nie je zrejmé, ako bola vypočítaná, resp. akým spôsobom ju
treba posudzovať vo vzťahu ku konkrétnym priestorom.

17. Súd tak v konaní pri určení vychádzal zo znaleckých posudkov a zmluvy o prenájme uzatvorenej

žalobcami s novým nájomcom v období bezprostredne nasledujúcom po spornom období, t.j. v období
po 30.08.2012.

18. Súd pri posudzovaní primeraného nájmu vychádzal zo Znaleckého posudku č. 1/2018 znalca doc.
Ing. K. G., PhD. Znalec v znaleckom posudku predloženom do konania žalobcami dňa 28.02.2018

posudzoval obvyklú výšku nájmu sporného nebytového priestoru za roky 1999 až 2012, t.j. aj v rozsahu,
ktorý bol predmetom sporu. Zo záverov znaleckého posudku vyplynulo, že obvyklá primeraná výška
nájmu sporných nebytových priestorov za mesiace júl až december 2007 je v sume 60.580,68 EUR, za
rok 2008 v sume 121.161,36 EUR, za rok 2009 v sume 116.199,60 EUR, za rok 2010 v sume 116.199,60
EUR, za rok 2011 v sume 116.199,60 EUR a za mesiace január 2012 až august 2012 v sume 67.322,00

EUR. Celkovo tak znalec za primeranú výšku nájmu za relevantné obdobie určil sumu 597.622,84 EUR,
t.j. sumu prevyšujúcu žalovaný nárok.

19. Tento posudok súd pokladal za plne relevantný, avšak vzhľadom na to, že z posudku sa súdu javilo,
že znalec pri výpočte obvyklého nájmu vychádzal aj zo stanoviska NARKS, ktoré súd nepokladal za

dostatočne určité, mal súd čiastočné pochybnosti o časti výpočtu nájmu vyplývajúcej z týchto podkladov.
Z tohto dôvodu na základe žiadosti žalovaného nariadil vo veci nové znalecké dokazovanie. Súd však
zároveň skonštatoval, že posudok ako taký pokladá za relevantný dôkaz v konaní, avšak v záujme čo
najvyššej miery objektivity pri určení výšky primeraného nájomného považoval za potrebné jeho závery
potvrdiť alebo vyvrátiť druhým znaleckým posudkom.

20.Súdvtejtosúvislostinaokrajuvádza,žeprinariaďovaníďalšiehoznaleckéhodokazovanianeuplatnil
voči žalovanému koncentráciu konania v zmysle § 153 ods. 2 CSP, hoci tak nepochybne urobiť mohol,
a mohol o žalobe rozhodnúť už na pojednávaní dňa 04.04.2023, a to práve na podklade znaleckéhoposudku doc. G.. Tento posudok bol žalovanému doručený dňa 27.02.2018, pričom žalovaný sa k
tomuto posudku vyjadril až v podaní na pojednávaním dňa 04.04.2023. Konanie bolo síce uznesením
č.k. 26C/198/2009-368 zo dňa 13.03.2018 dlhodobo prerušené, avšak následne bolo dňa 24.10.2022

uznesením č.k. 26C/198/2009-489 rozhodnuté o jeho pokračovaní, a žalovanému bolo toto rozhodnutie
doručené dňa 03.11.2022. Žalovaný tak mal priestor v trvaní piatich mesiacov na vyjadrenie sa k
znaleckému posudku, a tento priestor nevyužil. Žalovaný sa k posudku nevyjadril ani pred pojednávaním
nariadením na dňa 04.04.2023 a to napriek tomu, že súd po odročení predchádzajúceho pojednávania
nariadeného na deň 28.02.2023 písomne vyzval strany, aby akékoľvek vyjadrenia v konaní z dôvodu

hospodárnosti konania doručili súdu najneskôr 10 dní pred konaním pojednávania, pričom táto výzva
bola stranám doručená dňa 27.02.2023. Žalovaný do konania doručil písomné podanie až vo večerných
hodinách dňa 03.04.2023, pričom ani v tomto podaní z vecného hľadiska k znaleckému posudku
doc. G. nevyjadril. Urobil tak až priamo na pojednávaní dňa 04.04.2023, v dôsledku čoho akýkoľvek
ďalší procesný postup súdu v tomto smere vyžadoval odročenie pojednávania. Súd túto skutočnosť
zdôrazňuje preto, lebo je relevantná z hľadiska rešpektovania práva žalovaného na spravodlivý proces,

ktoré v konaní žalovaný viackrát namietol.

21.Súdtakvovecinariadilznaleckédokazovanie,atonajprvznaleckouorganizáciouÚEOS–Komercia,
a.s. uznesením č.k. B1-26C/198/2009-813 zo dňa 03.08.2023. Po podanej námietke zaujatosti znaleckej
organizácie zo strany žalovaného súd toto uznesenie zrušil a uznesením č.k. B1-26C/198/2009-840

zo dňa 11.10.2023 nariadil znalecké dokazovanie znalcom J. D. G.. Znalec do spisu doručil Znalecký
posudok č. 10/2023 zo dňa 31.01.2024; znalecký posudok bol stranám doručený dňa 15.02.2024.
Zo záverov znaleckého posudku vyplynulo, že obvyklá primeraná výška nájmu sporných nebytových
priestorov za mesiace júl až december 2007 je v sume 67.620,68 EUR, za rok 2008 v sume 139.502,91
EUR, za rok 2009 v sume 142.801,77 EUR, za rok 2010 v sume 125.930,78 EUR, za rok 2011 v sume

129.844,69 EUR a za mesiace január 2012 až august 2012 v sume 84.353,84 EUR. Celkovo tak znalec
zaprimeranúvýškunájmuzarelevantnéobdobieurčilsumu690.054,67EUR,t.j.opäťsumuprevyšujúcu
žalovaný nárok.

22. Obsah tohto znaleckého posudku bol spochybnený zo strany žalovaného, a to v podaní doručenom

súdu dňa 07.03.2024, a následne na pojednávaní dňa 09.04.2024. Na základe žiadosti žalovaného súd
znalca na tomto pojednávaní v súlade s § 208 ods. 3 CSP vypočul.

23. Žalovaný v prvom rade namietal, že znalec nesprávne kvalifikoval predmet skúmania, nakoľko
naceňoval užívané priestory ako nebytový priestor v bytovom dome napriek tomu, že táto kvalifikácia

nezodpovedá zákonným požiadavkám, najmä § 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z., podľa ktorého je
bytovým domom budova, v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy určená na bývanie a má viac
ako tri byty a v ktorej byty a nebytové priestory sú za podmienok ustanovených v tomto zákone vo
vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu a spoločné zariadenia
tohto domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Znalec

k tejto otázke pri výsluchu uviedol, že na takýto postup mal viac dôvodov. V prvom rade budova bola
stavaná ako bytový dom, až následne bola rekonštrukciou zmenená výmera, keď nebytové priestory
získali väčšiu plochu, ale zo stavebného hľadiska to bol pôvodne bytový dom. Okrem toho na liste
vlastníctve v katastri nehnuteľností je budova zapísaná ako polyfunkčný bytový dom. Znalec taktiež
podľa svojho vyjadrenia postupoval v zmysle uznesenia súdu, podľa ktorého mal vychádzať z opisu

nachádzajúceho sa v znaleckom posudku doc. G., ktorý budovu tiež definuje ako obytný dom.

24. Súd túto námietku žalovaného nevyhodnotil ako relevantnú. Žalovaný žiadnym spôsobom neuviedol,
aký by prípadné nesprávne označenie sporných nebytových priestorov malo mať dôsledky na výsledky
znaleckého skúmania, resp. ani takúto otázku znalcovi nepoložil. Žalovaný nijako nepreukázal, že v

prípade, ak by bola budova v katastri nehnuteľností, v súčasnosti zapísaná ako polyfunkčný bytový dom,
zapísaná akokoľvek inak, resp. by ju znalec posudzoval akokoľvek inak, malo by to akékoľvek dôsledky
na závery znalca vo vzťahu k výške primeraného nájmu uvedené v znaleckom posudku. Pre úplnosť
súd uvádza, že ako nebytový priestor v bytovom dome kvalifikoval sporný priestor aj znalec I. G., a voči
tejto skutočnosti žalovaný nevzniesol výhrady. Pre rozhodovanie súdu však bolo podstatné, že žalovaný

nepreukázal, aký vplyv by mala prípadná odlišná kvalifikácia priestorov mať na výsledky znaleckého
dokazovania, a teda na výšku primeraného nájmu.25. Žalovaný voči znaleckému posudku taktiež namietal výšku určenej všeobecnej hodnoty
nehnuteľnosti, ktorá podľa neho generuje matematicky aj z hľadiska podkladov absurdnú situáciu, keď
podľa znaleckého posudku J. B. bola všeobecná hodnota celého domu, t.j. vrátane 4 bytov 960.000,-

EUR a všeobecná hodnota prenajatého nebytového priestoru podľa posudku J. G. je v priemere
931.185,- EUR.

26. Túto námietku súd rovnako nevyhodnotil za relevantnú. Napriek tomu, že žalovaný predložil do
konania Znalecký posudok J. D. B. č. 2/2014 zo dňa 15.01.2014 a Doplnenie dokazovania J. D. B. č.

11/2015 zo dňa 29.09.2015 až deň pred pojednávaním konaným dňa 04.04.2023 (viď odsek 20 vyššie),
a teda neskoro a v rozpore so zásadou koncentrácie konania v zmysle § 153 ods. 1 CSP, súd tento dôkaz
nakoniec na pojednávaní dňa 09.04.2024 v konaní pripustil. Tento dôkaz však nepokladá za relevantný
vo vzťahu k predmetu konania na tunajšom súde. Žalovaný argumentoval, že posudok a doplnenie
boli použité ako podklad na rozhodnutie súdu v súvisiacom konaní sp. zn. 12C/313/2003 vedenom na
Okresnom súde Bratislava V, pričom rozsudok tohto súdu bol potvrdený aj odvolacím súdom, a preto je

z hľadiska právnej istoty nevyhnutné, aby sa uvedenými posudkom riadil aj tunajší súd.

27. Súd v prvom rade konštatuje, že rozhodnutiami v inom konaní nie je v zmysle CSP viazaný, a preto
nebol povinný vychádzať z rovnakých dôkazov, aké súdy v iných konaniach akceptovali. V tejto súvislosti
súd na okraj uvádza, že v konaní bol zo strany žalobcov ešte v roku 2016 podaný návrh na prikázanie

tohto sporu Okresnému súdu Bratislava V za účelom následného spojenia vecí s konaním 12C/313/2003
(viď ods. 5 vyššie), pričom tomuto návrhu Krajský súd v Bratislave aj na základe negatívneho stanoviska
žalovaného doručeného súdu dňa 16.11.2016 (č.l. 190) nevyhovel; žalovaný tak sám prispel k tomu, že
v súvisiacich konaniach nebolo rozhodnuté jedným súdom v jednom rozsudku (podobne ako žalobcovia,
ktorí podali samostatnú žalobu, hoci mohli svoj nárok uplatniť v prebiehajúcom súvisiacom konaní

ako kompenzačnú námietku alebo vzájomnú žalobu). Znalecký posudok J. B. a jeho doplnenie však
nie sú v konaní na tunajšom súde použiteľné najmä z vecných dôvodov. Posudok bol vyhotovený v
súvisiacom konaní na iný účel, nakoľko v súvisiacom konaní neslúžil na preukázanie výšky nájmu,
ale na účely vyčíslenia zhodnotenia budovy rekonštrukciami zo strany žalovaného. V dôsledku toho
ani závery posudku nie sú na konanie použiteľné, nakoľko J. B. vyčísľoval hodnotu celej budovy a v

konaní na tunajšom súde bola relevantná výlučne hodnota sporných žalovaným užívaných nebytových
priestorov. Znalecký posudok J. B. je rovnako bez významu aj pokiaľ ide o časové hľadisko, nakoľko
hodnotia hodnotu (celej budovy) v rokoch 1999 až 2003, kým predmetom konania na tunajšom súde bolo
vyčíslenie nájmu (resp. vyčíslenie všeobecnej hodnoty budovy ako predpokladu na vyčíslenie nájmu)
v rokoch 2007 až 2012. Súd tak nevidel dôvod, aby hodnoty uvedené v znaleckom posudku J. B.

a jeho doplnení spochybňovali, resp. boli akokoľvek relevantné vo vzťahu k hodnotám v znaleckom
posudku J. G.. Keďže žalovaný z iných dôvodov znalcom J. G. určenú všeobecnú hodnotu nespochybnil,
súd ju pokladal za preukázanú. Súd taktiež zdôrazňuje, že k v zásade identickej výške všeobecnej
hodnoty nebytového priestoru dospel rovnako aj doc. G.. Napr. pre rok 2007 určil znalec J. G. celkovú
všeobecnú hodnotu nebytových priestorov na 854.425,72 EUR (č.l. 873, str. 45 znaleckého posudku),

a znalec I. G. celkovú všeobecnú hodnotu nebytových priestorov na 820.184,69 EUR (680.673,68 EUR
+ 139.511,01 EUR, listy č. 112 a 113 v znaleckom posudku). V prípade ostatných rokov boli taktiež
hodnoty určené oboma znalcami veľmi podobné. Súd tak pokladal určenie všeobecnej hodnoty dvoma
znaleckými posudkami predloženými priamo do konania na tunajšom súde, ktoré hodnotili priamo otázky
riešené v konaní na tunajšom súde za dostatočné a dôveryhodné. Na okraj súd uvádza, že tvrdenie

žalovaného pokiaľ ide o závery J. B. nie je presné, nakoľko znalec v doplnení znaleckého posudku určil
hodnotu celej nehnuteľnosti k dátumu 01.04.2023 na 1.050.000,- EUR.

28. Žalovaný ďalej namietal spôsob výpočtu hrubého ročného výnosu (HRV) keď uviedol, že podľa
samotného znalca sa tieto určia ako súčin ročnej nájomnej sadzby a mernej jednotky (v danom prípade

podlahovej plochy v m2), pričom nájomné sadzby sa určia z uzatvorených nájomných zmlúv. Ak sa
tieto nedajú zistiť pre nedostatok podkladov, alebo ak sa odlišujú od dosiahnuteľných výnosov pri
riadnom obhospodarovaní majetku alebo stavby nie sú v čase ohodnotenia prenajaté, vychádza sa z
nájomnýchsadzieb,ktorésapririadnomobhospodarovanímajetkudajútrvalodosiahnuť.Zoznaleckého
posudku je zrejmé, že znalec J. G. nevychádzal z nájomných zmlúv (čo ani nemohol, keďže nájomná

zmluva za predmetné obdobie uzatvorená nebola), a pri výsluchu znalec uviedol, že vychádzal z
dosiahnuteľných sadzieb nájmu, pričom vychádzal z dostupných vstupov a odborných odhadov. Súd
v tomto smere konštatuje, že znaleckému posudku nie je z tohto hľadiska čo vytknúť, nakoľko znalec
z objektívnych príčin z uzatvorených nájomných zmlúv nemohol vychádzať. Znalec tak vychádzal zovšeobecnej hodnoty nehnuteľnosti a ostatných dát, resp. odhadov, ktoré sú v znaleckom posudku
uvedené. Z citovanej metodiky podľa názoru súdu nevyplýva, že by znalec mal povinnosť zohľadniť
nájomné zmluvy uzatvorené v období pred alebo po skončení časového obdobia, ktoré je predmetom

znaleckého skúmania. To samozrejme nevylučuje, že v dôsledku existencie takýchto zmlúv nemôže súd
primeranú výšku nájomného korigovať; súd však túto skutočnosť nepokladal za pochybenie znalca a
korekciu záverov znalca vykonal sám (viď odseky 32 až 35 nižšie).

29. Žalovaný nakoniec po výsluchu znalca namietal, že zo znaleckého posudku nie je zrejmá metodika

výpočtunájmuvkonečnejtabuľkestýmtovýpočtomnastrane65znaleckéhoposudku(č.l.883),resp.že
túto metodiku znalecký posudok vôbec neobsahuje, a to napr. pokiaľ ide o výpočet tzv. odčerpateľných
zdrojov, nákladov či hrubého ročného výnosu. Znalec pri výsluchu k týmto položkám uviedol, že ich
vypočítalnazákladevzorcov,ktoréniesúuvedenévznaleckomposudku,resp.priniektorýchpostupoval
na základe odborného odhadu. Súd v tomto smere konštatuje, že výhradu žalovaného pokladá za
oprávnenú, nakoľko znalec má v znaleckom posudku v zmysle § 17 ods. 5 zákona č. 382/2004 Z.z.

o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch povinnosť postupovať tak, aby bolo možné preskúmať jeho
obsah alebo overiť odôvodnenosť postupov. Súd však nedostatky znaleckého posudku nevyhodnotil
za natoľko závažné, aby bolo nevyhnutné postupovať v zmysle § 17 ods. 7 zákona č. 382/2004 Z.z.
a požiadať znalca o doplnenie znaleckého úkonu. Vzhľadom na skutočnosť, že znalecký posudok
vypracoval znalec zapísaný v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov vedenom Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky súd nemal pochybnosti, že znalec na výpočet údajov uvedených
v znaleckom posudku použil vhodnú metodiku, na ktorú odkázal pri výsluchu (hoci napr. v prípade
hrubého ročného výnosu konkrétny vzorec neuviedol), a to bez ohľadu na to, že túto metodiku v
znaleckom posudku nešpecifikoval. Bez významu v tomto ohľade nie je ani skutočnosť namietaná
žalobcami, že žalovaný absenciu metodiky nenamietol už vo svojom písomnom podaní doručenom

súdu dňa 07.03.2024, ale až pri výsluchu znalca, čím bolo znemožnené znalcovi, aby sa na konkrétne
výhrady k absencii metodiky výpočtu niektorých položiek v znaleckom posudku mohol kvalifikovane
pripraviť a prezentovať spôsob výpočtu priamo na pojednávaní; na žalovaným vopred uvedené výhrady
týkajúce sa nezohľadnenia nájomných zmlúv alebo kvalifikácie nebytového priestoru znalec reagoval
dostatočne. Súd tak aj z dôvodu hospodárnosti konania pojednávanie opätovne neodročoval a pokladal

závery znalca za dostatočne preukázané. Pri rozhodovaní súdu zavážila aj skutočnosť, že aj skôr v
konanípredloženýznaleckýposudokdoc.G.preukazovalprimeranúvýškunájmuvovýškepresahujúcej
žalobný návrh. Pre úplnosť súd konštatuje, že aj keby pre absenciu formálnej náležitosti (preukázanie
metodiky) pokladal predložený znalecký posudok za formálne nedostatočný, stále ide o relevantný
listinný dôkaz, z ktorého je možné v konaní vychádzať. Súd v konaní hodnotil všetky dôkazy komplexne,

pričom pri hodnotení výsledkov znaleckého dokazovania nemohol neprihliadnuť ani na ďalšie listinné
dôkazy predložené stranami v konaní, ktorými sa súd zaoberá v odôvodnení nižšie.

30. Súd pri posudzovaní nároku žalobcov podporne vychádzal aj z ďalších dôkazov predložených
žalobcami, a to vyjadrení realitných kancelárií. Spoločnosť 4people real plus, s.r.o. vo svojich

vyjadreniach zo dňa 20.11.2012 uviedla, že priemerná cena prenájmu reštauračného zariadenia v
lokalite Bratislava – Staré Mesto v rokoch 2007 až 2009 bola vo výške 150,- až 350,- EUR za m2
ročne a v roku 2010 vo výške 140,- až 330,- EUR za m2 ročne. Spoločnosť Newfields, s.r.o. vo svojich
vyjadreniach z 19.11.2012 uviedla, že priemerná cena prenájmu reštauračného zariadenia v lokalite
Bratislava – Staré Mesto v rokoch bola vo výške 142,- až 346,- EUR za m2 ročne a v roku 2010 vo

výške 129,- až 323,- EUR za m2 ročne. Pri uvádzaných rozptyloch cien za m2 ročne by nájomné za celý
priestor (približne 640 m2) dosahovalo orientačne 80.000 až 220.000,- EUR ročne, čomu zodpovedá
znalcom J. G. uvedená hodnota nájomného vo výške približne 125.000,- až 140.000,- EUR ročne.

31. Ak by teda súd vychádzal iba zo znaleckých posudkov a listinných dôkazov predložených žalobcami,

bol by rozhodol v súlade so žalobným návrhom a žalovanú istinu by žalobcom priznal v plnej výške.

32. Súd však pri rozhodovaní nemohol nezohľadniť skutočnosť, že sporné nebytové priestory boli
bezprostredne po skončení žalovaného obdobia, t.j. od 01.09.2012, prenajaté tretej osobe, a to za
nájomné vo výške 3.000,- EUR mesačne. Táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná. Súd tak

pri rozhodovaní nemohol vychádzať výlučne z dosiahnuteľnej výšky prenájmu určenej znaleckými
posudkami, ale považoval za spravodlivé zohľadnenie aj následnej výšky prenájmu. Túto výšku však
nemohol zohľadniť v absolútnej miere, a to z viacerých dôvodov. V prvom rade ide o skutočnosť, že
v prípade týchto zmlúv síce ide o prenájom rovnakého priestoru, nejde ale o prenájom v rovnakomčase. Súd sa taktiež stotožnil s procesnou obranou žalobcov, podľa ktorej na výšku dohodnutej sumy
nájomnéhomôžemaťvplyvviacerofaktorovanemusíísťodohodunamaximálnommožnomnájomnom.
SúdtaknajednejstranevychádzalzoznaleckéhoposudkuJ.G.,ktorýnazákladedostupnýchvstupných

údajovateoretickýchvýpočtovzhodnotilprimeranúvýškudosiahnuteľnéhonájomného,akoajzreálnych
údajov o výške nájomného v období nasledujúcom po spornom období.

33. Keďže sa tieto údaje podstatným spôsobom líšili, a zároveň pokladal súd z vyššie uvedených
dôvodov obe hodnoty za relevantné z hľadiska rozhodovania o primeranom nájomnom, závisela súdom

priznaná výška od uváženia súdu. Súd vzhľadom na absenciu faktorov, ktoré by ho viedli k inému záveru,
určil výšku primeranej hodnoty nájomného, a teda výšku bezdôvodného obohatenia na strane žalobcov
na úrovni strednej hodnoty výšky nájomného určenej posudkom J. G. a hodnoty nájomného následne
dohodnutého žalobcami s treťou osobou. Súd si je plne vedomý, že ide o rozhodnutie založené na úvahe
súdu, je však toho názoru, že práve takéto rozhodnutie je v tomto konaní zo strany súdu vzhľadom na
predložené dôkazy nevyhnutné, a že svoje rozhodnutie dostatočne zdôvodnil.

34. Za posudzované obdobie 62 mesiacov určil J. G. výšku nájomného v celkovej sume 690.055,-
EUR. Na druhej strane, ak by súd zobral do úvahy následnú výšku nájomného 3.000,- EUR mesačne,
dosiahlo by celkové nájomné za obdobie 62 mesiacov výšku 186.000,- EUR. Priemer dvoch vyššie
uvedených súm je tak 438.027,50 EUR ((690.055 + 186.000) / 2). Vzhľadom na to, že výsledná hodnota

nájomného je výsledkom úvahy súdu, a nie je potrebné vychádzať z presného priemeru uvedených
hodnôt, súd zaokrúhlil primerané nájomné na celkovú sumu 434.000,- EUR, čo zodpovedá mesačnej
hodnote nájomného vo výške 7.000,- EUR. Súd tak druhým výrokom tohto rozsudku uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcom sumu vo výške 434.000,- EUR. Súd taktiež vzhľadom na skutočnosť, že
znalecké posudky I. G. aj J. G. vyčísľovali primerané nájomné v rokoch 2007 až 2012 vo vzťahu k

jednotlivým rokom navzájom vo veľmi podobnej výške, na účely rozhodovania o úrokoch z omeškania
(viď odseky 41 až 44 nižšie) súd medzi jednotlivými mesiacmi nerozlišoval a stanovil, že primerané
nájomné je práve 7.000,- EUR za každý mesiac neoprávneného užívania nebytového priestoru.

35. Súd vo vzťahu k takto určenému primeranému nájomnému navyše konštatuje, že jeho určenie

pokladá za spravodlivé. Takéto určenie, ktoré je výrazne nižšie, ako hodnota určená znaleckým
posudkom J. G. nie je nespravodlivé voči žalobcom, nakoľko priestory boli po uplynutí sporného obdobia
objektívne prenajaté za nižšiu sumu a žalobcovia v konaní súdu neuviedli konkrétne skutkové tvrdenia
na zdôvodnenie tohto rozdielu. Zároveň ale takéto určenie, ktoré je výrazne vyššie, ako hodnota
následného prenájmu, nie je nespravodlivá ani voči žalovanému, keďže súd nemohol nezohľadniť

znalecké výpočty vzťahujúce sa na daný priestor v posudzovanom období, pričom na nižšiu výšku
nájomného v nasledujúcom mohol mať vplyv aj stav priestoru, aký žalobcom zanechal žalovaný. V tejto
súvislosti súd zdôrazňuje, že na skutočnosti, že je vôbec potrebné určovať primeranú výšku prenájmu
sa z podstatnej časti podieľal práve žalovaný, ktorý neoprávnene užíval predmetné nehnuteľnosti
približne 10 rokov bez uhrádzania aspoň minimálneho (neplatne dohodnutého) nájomného. Je tiež

potrebné zohľadniť, že posledné dva roky, t.j. nezanedbateľnú časť obdobia, na ktoré sa vzťahuje toto
konanie, užíval nehnuteľnosti v rozpore s právoplatným rozhodnutím súdu, pretože ako vyplýva zo spisu
pripojeného k tomuto konaniu, Okresný súd Bratislava I mu rozsudkom č.k. 14C/147/2005-140 zo dňa
15.04.2009 uložil povinnosť predmetné priestory vypratať a Krajský súd Bratislava toto rozhodnutie
rozsudkom č.k. 4Co/281/2009-181 zo dňa 24.03.2010 potvrdil. Oba rozsudky nadobudli právoplatnosť

dňa 19.05.2010. Žalovaný užíval nehnuteľnosti v priamom rozpore s právoplatným rozsudkom súdu až
do 31.08.2012, t.j. ešte viac ako dva a štvrť roka, a zároveň ani za toto obdobie neplatil žiadne nájomné.

36. Súd ako dôkaz nevykonal znalecký posudok č. 20/2009 J. L. K. zo dňa 09.11.2009 (č.l. 941 až 1032)
a znalecký posudok č. 15/2012 J. L. K. zo dňa 18.10.2012 (č.l. 1033 až 1106). Oba tieto posudky boli zo

strany žalovaného predložené v rozpore so zásadou koncentrácie konania v zmysle § 153 ods. 1 CSP,
nakoľko neboli do konania predložené včas. Posudky mal žalovaný k dispozícii od roku 2009, resp. od
roku 2012, pričom túto skutočnosť sám uviedol už v podaní zo dňa 11.12.2012 (č.l. 91). Posudky však
žalovaný do konania predložil až s podaním doručeným súdu dňa 07.03.2024. Súd tak v zmysle § 153
ods.2CSPnataktozjavneneskoropredloženédôkazyneprihliadal.Preúplnosťsúduvádza,žesamotný

žalovaný v podaní uviedol, že tieto posudky do konania nezakladá ako dôkaz na výpočet primeranej
výšky nájmu, ale v reakcii na posudok J. G. v záujme názornosti a ľahšieho pochopenia námietok
konzultovaných so znalcom a predkladaných žalovaným v ďalšej časti. Následne však žalovaný okrem
toho, že poukázal na nižšie hodnoty primeranej ceny nájmu uvedené J. K., nijako nevysvetlil, v čom mábyť tento posudok vysvetlením námietok proti posudku J. G.; naopak, žalovaný ešte skonštatoval, že
tento posudok trpí z hľadiska niektorých jeho konštatovaní nedostatkami zhodnými s posudkom J. G..
Súd tak nemal dôvod tento neskoro predložený dôkaz konaní vykonať.

37. Súd následne rozhodoval o úrokoch z omeškania. Žalobcovia úroky z omeškania požadovali až na
základe podania zo dňa 05.11.2017 doručeného súdu dňa 07.11.2017, a to nasledovne: 8,50% ročne zo
sumy 54.199,- EUR od 01.01.2008 do zaplatenia, 10,50% ročne zo sumy 108.398,- EUR od 01.01.2009
do zaplatenia, 9,00% ročne zo sumy 108.398,- EUR od 01.01.2010 do zaplatenia, 9,00% ročne zo sumy

108.398,- EUR od 01.01.2011 do zaplatenia, 9,25% ročne zo sumy 108.398,- EUR od 01.01.2012 do
zaplatenia a 8,75% ročne zo sumy 72.265,- EUR od 01.09.2012 do zaplatenia.

38. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka: „Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal.“

39. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.“

40. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka: „Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,
premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.“

41. Keďže nárok žalobcov vyplýva z bezdôvodného obohatenia, súd pri rozhodovaní o úrokoch z
omeškaniavychádzalz§563Občianskehozákonníka.Povinnosťžalovanéhoplniťtakvzniklaodprvého

dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Keďže žalobcovia nepreukázali iné výzvy na plnenie, súd
vychádzal pri posudzovaní ich nároku z dátumu podania žaloby. Nárok na zaplatenie bezdôvodného
obohatenia za mesiace júl 2007 až jún 2009 žalobcovia uplatnili v žalobe podanej dňa 20.07.2009, nárok
na úroky z omeškania im tak vznikol ku dňu 21.07.2009. Nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia
za nasledujúce obdobia už súd vyhodnotil v súlade s návrhom žalobcov vždy po skončení daného

kalendárneho roku, resp. obdobia ukončenia užívania priestorov, nakoľko podaním žaloby žalobcovia
dostatočne špecifikovali dôvody vzniku nároku a nebolo potrebné, aby žalovaného osobitne vyzývali na
úhradu ich nároku za každý nasledujúci mesiac. Opačný záver, podľa ktorého by bolo nevyhnutné, aby
žalobcovia na mesačnej báze opakovane vyzývali žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia
za každý ďalší mesiac neoprávneného užívania nebytových priestorov, by bol vzhľadom na dlhodobý

charakter užívania a neustále vznikajúce bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného voči žalobcom
šikanózny.

42. Výška úrokov z omeškania bola v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3
nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v

znení účinnom do 31.01.2013 o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Táto sadzba bola ku dňom
21.07.2009, 01.01.2010, 01.01.2011 a 01.01.2012 vo výške 1% ročne a ku dňu 01.09.2012 vo výške
0,75% ročne. Žalobcom tak vznikol nárok na úroky z omeškania zo súdom určenej výšky bezdôvodného
obohatenia vo výške 9,00% ročne s výnimkou posledného uplatneného obdobia za mesiace január až

august 2012, keď im vznikol nárok na úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne. Keďže však za mesiace
júl až december 2007 si žalobcovia uplatnili úrok z omeškania len vo výške 8,50% ročne, a súd je
v zmysle § 216 ods. 1 CSP žalobným návrhom viazaný, súd nemohol v tomto smere žalobný návrh
prekročiť a vo vzťahu k tomuto obdobiu mohol žalobcom priznať len žalovaný úrok.

43.Akosúdužuviedolvyššie,výškubezdôvodnéhoobohatenianastranežalovanéhostanovilna7.000,-
EUR za každý kalendárny mesiac. V súlade s touto skutočnosťou, ako aj ostatnými skutočnosťami
uvedenými vyššie, by nárok žalobcov na úroky z omeškania bol vo výške 8,50% ročne zo sumy 42.000,-
EUR od 21.07.2009 do zaplatenia (nájomné za druhú polovicu roka 2007), vo výške 9,00% ročne zo
sumy 84.000,- EUR od 21.07.2009 zo zaplatenia (nájomné za rok 2008), vo výške 9,00% ročne zo

sumy 84.000,- EUR od 01.01.2010 zo zaplatenia (nájomné za rok 2009), vo výške 9,00% ročne zo
sumy 84.000,- EUR od 01.01.2011 zo zaplatenia (nájomné za rok 2010), vo výške 9,00% ročne zo sumy
84.000,- EUR od 01.01.2012 zo zaplatenia (nájomné za rok 2011) a vo výške 8,75% ročne zo sumy
56.000,- EUR od 01.09.2012 do zaplatenia (nájomné za osem mesiacov roku 2012).44. Vo vzťahu k úrokom z omeškania však žalovaný vzniesol námietku premlčania. Úroky z omeškania
sa premlčujú v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka v trojročnej premlčacej dobe. Ak sa dlžník

premlčania dovolá, nemožno v zmysle § 100 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka právo veriteľovi
priznať. Keďže žalobcovia nárok na úroky z omeškania uplatnili prvý raz podaním doručeným súdu dňa
07.11.2017, a žalovaný sa úspešne dovolal premlčania, súd mohol žalobcom úroky z omeškania priznať
až odo dňa 08.11.2014, t.j. len za obdobie nie viac ako tri roky pred uplatnením nároku. Súd v dôsledku
tejto skutočnosti zároveň vo výroku rozhodnutia zjednotil žalované sumy za roky 2008 až 2011 do jednej

sumy, nakoľko vo vzťahu k týmto sumám priznal žalobcom úroky z omeškania v rovnakej výške od
rovnakého dátumu. Žalobcom tak v druhom výroku tohto rozsudku priznal úroky z omeškania vo výške
8,50% zo sumy 42.000,- EUR od 08.11.2014 do zaplatenia, vo výške 9,00% zo sumy 336.000,- EUR od
08.11.2014 do zaplatenia a vo výške 8,75% zo sumy 56.000,- EUR od 08.11.2014 do zaplatenia.

45. Keďže súd žalobe vo vzťahu k istine žalovaného nároku aj úrokom z omeškania vyhovel len
čiastočne, vo zvyšnej časti žalobu tretím výrokom tohto rozsudku zamietol.

46. Pri rozhodovaní o trovách konania súd postupoval podľa § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Pokiaľ ide o žalovanú istinu,

žalobcovia v konaní dosiahli úspech v rozsahu 77,5% (434.000 / 560.056 * 100), a žalovaný úspech vo
zvyšnom rozsahu 22,5%. Súd v súlade s ustálenou judikatúrou rozhodol, že žalobcovia majú nárok na
náhradu trov konania v rozsahu rozdielu medzi úspechmi strán. Súd tak štvrtým výrokom tohto rozsudku
rozhodol, že žalobcovia majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 55% (77,5 – 22,5).

47. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením vyšší
súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie (§ 355 CSP), ktoré je možné podať v lehote 15 dní od jeho
doručenia na Mestskom súde Bratislava IV.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich
preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie súdu, oprávnený môže podať
návrh na výkon exekúcie podľa osobitného predpisu (zákon č. 233/1995 Z.z., Exekučný poriadok).