Uznesenie – Zmluvy ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, June 10, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/275/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1217216842
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1217216842.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia
senátu JUDr. Michaela Krajčová a JUDr. Natália Kolláriková, v právnej veci žalobcu: F. L., A..
XX.XX.XXXX, W. T. J. XXX/X Y., W., N.. AK P., X..H..E.., X. X. W., P. XX, IČO: 54 496 586, proti
žalovanému: ESSOX FINANCE, s.r.o., so sídlom Karadžičova 16, Bratislava IČO: 35 846 968, zast.
Advokátskou kanceláriou Nagyová Tenkač, s.r.o., so sídlom Ružinovská 42, Bratislava, IČO: 36 862

169, o zaplatenie 6.074,94 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava II č.k. 9Csp/106/2017-335 zo dňa 09.04.2019, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava
IV pod sp. zn. B2-9Csp/106/2017, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k. 9Csp 106/2017-335 zo dňa
09.04.2019, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B2-9Csp/106/2017 z r u š
u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II rozsudkom č.k. 9Csp/106/2017-335, zo dňa 09.04.2019, teraz vec vedená
na Mestskom súde Bratislava IV sp.zn. B2-9Csp 106/2017, žalobu zamietol a žalovanému
priznal nárok na náhradu konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal od

žalovaného, pôvodne označeného vtedy platným obchodným menom: PSA FINANCE SLOVAKIA,
s.r.o., Prievozská 4/C, 821 09 Bratislava, IČO: 35 846 968, zaplatenia sumy vo výške 6.074,94 eur s
príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia, ako i náhrady trov konania. Žaloba bola zdôvodnená
uzavretím Leasingovej zmluvy číslo: D./XX/XXXXX, dňa 06.10.2015 (ďalej ako „Leasingová zmluva“),
medzi žalobcom ako leasingovým nájomcom a žalovaným ako leasingovým prenajímateľom, ktorej
predmetom bol finančný leasing s označením predmetu leasingu: nové osobné motorové vozidlo, zn.

a model: CITROEN Grand C4 Picasso, VIN: Q V žalobe bolo uvedené, že počas trvania predmetnej
zmluvy sa na motorovom vozidle vyskytlo veľké množstvo vád, pričom viaceré z nich opakovane.
Vzhľadom na tieto vady bol žalobca nútený, v záujme riadneho užívania motorového vozidla, uplatňovať
nároky z vád na motorovom vozidle u dodávateľa, a to na základe plnomocenstva, ktoré mu bolo
predmetnou zmluvou udelené. Napriek opakovaným reklamáciám neboli niektoré vady riadne a včas
odstránené. V žalobe špecifikoval konkrétne vady v počte 20, ktoré boli uplatnené u dodávateľa v období

od 17.05.2016 do 18.01.2017. Zdôraznil, že vzhľadom na početnosť a opakovaný výskyt uvedených
vád, si žalobca pri poslednom vybavení reklamácie odmietol motorové vozidlo od jeho dodávateľa -
spoločnosti MOTOR PARTNER, s.r.o., so sídlom Panónska cesta 22, 851 04 Bratislava, IČO: 35 694
866, prevziať. Následne zistil, že uzavretá Leasingová zmluva číslo: D./XX/XXXXX, zo dňa 06.10.2015,
je v rozpore s viacerými zákonnými ustanoveniami právneho poriadku regulujúcimi právo na ochranu
spotrebiteľa, v dôsledku čoho je od počiatku neplatná, z toho dôvodu vyzval žalovaného na vrátenie

žalobcových plnení, avšak bezvýsledne. Žalobca do podania žaloby v zmysle predmetnej zmluvy uhradil
žalovanému dňa 28.06.2016 splátku vo výške 6.074,94 eur.3. Žalobca dal do pozornosti, že splnomocnenie žalovaného, ktoré je obsahom zmluvy, udelené
žalobcovi za účelom užívania motorového vozidla, splnomocňuje žalobcu na zastupovanie pri

„uplatňovaní nárokov zo závad PL, vrátane zastupovania pred súdmi a rozhodovacími orgánmi, okrem
odstúpenia od kúpnej zmluvy“. Citované ustanovenie vyhodnotil ako obmedzujúce právo spotrebiteľa
odstúpiť od kúpnej zmluvy v prípade výskytu väčšieho počtu vád, ktoré sa v tomto prípade aj vyskytli,
možno ho považovať za neprijateľnú podmienku, nakoľko neprimerane obmedzuje spotrebiteľa pri
uplatnení zodpovednosti za vady alebo zodpovednosti za škodu. V dôsledku uvedeného žalobca

ako spotrebiteľ nemá možnosť odstúpiť od kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným a dodávateľom
predmetu leasingu, z dôvodu výskytu veľkého množstva vád na motorovom vozidle. Zdôraznil, že
nemožnosťou odstúpenia od kúpnej zmluvy medzi žalovaným a dodávateľom predmetu leasingu je mu
ako spotrebiteľovi odňatá možnosť efektívne sa domáhať zodpovednosti za vady na predmete leasingu
(motorovom vozidle), čo je v rozpore s § 53 ods. 4 písm. d) Občianskeho zákonníka.

4. Naviac žalobca mal za to, že aj keď Leasingová zmluva obsahuje úrokovú sadzbu spotrebiteľského
úveru, ako aj ročnú percentuálnu mieru nákladov (ďalej aj ako „RPMN“), uvedené údaje nie sú uvedené
správne, nakoľko pokiaľ bola úroková sadzba v zmluve stanovená vo výške 0,00 % p.a. a spracovateľský
poplatok bol vo výške 1.895,40 eur, zmluvná výška RPMN v sadzbe 10,52 % je s ohľadom na úrokovú
sadzbu a spracovateľský poplatok podstatne vyššia. Zároveň dal do pozornosti, že nemožno tiež presne

zistiť, na základe akých skutočností dospel žalovaný k výške RPMN, keď pri celkovej výške úveru
18.225,- eur s RPMN vo výške 10,52% p.a. a dobe splácania úveru troch rokov (36 mesiacov) je
celková výška záväzku žalobcu vo výške 28.302,60 eur. Pri poskytovanej sume 18.225,- eur s RPMN vo
výške 10,52 % p.a. a dobe splácania úveru troch rokov, spolu so spracovateľským poplatkom 1.895,40
eur by celkový záväzok mal predstavovať sumu vo výške 25.872,21 eur a nie 28.302,60 eur. Uzavrel,

že aj keď zmluvu z vyššie uvádzaných dôvodov považuje za neplatnú, v dôsledku nesprávne určenej
RPMN a absencie plnení, ktoré pre spotrebiteľa vyplývajú, by táto bola bezúročná a bez poplatkov.
Žalovaný síce uvádza príklad na výpočet RPMN, avšak v ňom nezohľadňuje poplatky za havarijné
poistenie predmetu leasingu, poplatky za povinné zmluvné poistenie predmetu leasingu a poplatok za
poistenie finančnej straty, ktoré už ale zohľadňuje v Dohode o platbách nájomného k zmluve č. D., zo

dňa 06.10.2015. Absencia poplatkov za vyššie uvedené poistenia (havarijné, povinné zmluvné poistenie
a poistenie finančnej straty) zakladá aj samo osebe bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy (správne
úveru)vzmysle§11ods.1písm.f)Zákonaospotrebiteľskýchúveroch.Zúdajovaajsamotnéhopríkladu
výpočtu RPMN, ako je uvedený vo Formulári, prípadne zmluve, nemožno hodnoverne vypočítať výšku
RPMN, v dôsledku čoho sa úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) a písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z.

považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

5. Ďalej namietal veľkosť písma textu uzavretej zmluvy, ktoré nedosahuje minimálnu výšku stanovenú
§ 1b nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., keď vymedzenie zmluvných strán v záhlaví
zmluvy nedosahuje minimálnu výšku stanovenú týmto nariadením, čo má tiež podľa žalobcu za následok

absolútnu neplatnosť zmluvy. Naviac dal do pozornosti, že mu boli poskytnuté iba informácie v zmysle
§ 4 ods. 1 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch, avšak ostatné informácie v zmysle § 4 ods. 1
písm. a) až s) Zákona o spotrebiteľských úveroch mu poskytnuté neboli; preto žalovaný postupoval v
rozpore so Zákonom o spotrebiteľských úveroch.

6. Zmluvu žalobca vyhodnotil za absolútne neplatnú z dôvodu nedodržania minimálnej veľkosti písma
v súlade s § 53c Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády Slovenskej republiky č. 87/1995
Z.z., a to minimálnej výšky písma 1,9 mm a z dôvodu jej neurčitosti, nakoľko ročná percentuálna
miera nákladov nie je uvedená v správnej výške, pričom správne určenie RPMN je z hľadiska určenia
predmetu zmluvy a najmä jasného, určitého a zrozumiteľného vymedzenia výšky záväzku a spôsobu

jeho splácania, za imanentnú súčasť zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Nesprávne uvedená výška RPMN
a spôsob jej výpočtu spôsobuje neplatnosť zmluvy ako celku, keďže Zmluvu o spotrebiteľskom úvere
bez určenia vyššie uvedených náležitostí ani nemožno uzavrieť. Žalovaný sa obmedzil iba na uvedenie
predpokladov na výpočet RPMN (navyše nad rámec predpokladov na výpočet RPMN v spotrebiteľskej
zmluve, ktoré sú jej obligatórnou súčasťou), a doposiaľ neurčil akým spôsobom (výpočtom) dospel

k výške RPMN 10,52 %. K uplatnenej výške bezdôvodného obohatenia uviedol, že tá vyplýva z
doposiaľ poskytnutých splátok žalovanému, svoj názor podporil odkazom na právny názor Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky uvedený v jeho rozsudku sp. zn. 3Cdo/113/2007, zo dňa 25.9.2008, v
zmysle ktorého by bol žalovaný povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie získané na základeneplatnej zmluvy v momente jeho prijatia, pričom pre vydanie získaného bezdôvodného obohatenia nie
je rozhodujúce, že sa hodnota predmetu leasingu znížila alebo sa samotná vec opotrebovala.

7. V písomných vyjadreniach zo dňa 22.09.2017 a zo dňa 08.03.2018 žalovaný poprel vznik nároku
žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Nerozporoval žalobcove skutkové tvrdenia týkajúce sa:
a) uzavretia Leasingovej zmluvy - spotrebiteľským úver číslo: D./XX/XXXXX medzi stranami sporu dňa
06.10.2015, b) jej predmetu, c) obsahu, d) ani skutkové tvrdenia týkajúce sa dodávateľa predmetu
leasingu. Uviedol, že súčasťou uzavretej zmluvy sú aj Všeobecné zmluvné podmienky finančného

leasingu žalovaného pre dopravnú techniku XX/XX, s ktorými sa žalobca oboznámil, čo potvrdil svojím
podpisom dňa 06.10.2015. Ku Leasingovej zmluve bol dňa 06.10.2015 uzatvorený dodatok, na základe
ktorého sa zmluvné strany dohodli, že žalobca ako dlžník je povinný dojednať poistenie predmetu
financovania prostredníctvom žalovaného, s poistným plateným v rámci splátok nájomného. V súvislosti
s Leasingovou zmluvou bola žalobcovi ako leasingovému nájomcovi predložená Dohoda o platbách
nájomného k zmluve č. D./XX/XXXXX, zo dňa 06.10.2015. Z uvedenej Dohody o platbách nájomného

vyplýva, že splátky poistného sú platené mesačne, každá vo výške 77,06 eur, istina úveru je splatná
v troch splátkach: dňa 05.10.2016 vo výške 6.074,94 eur, dňa 05.10.2017 vo výške 6.074,94 eur a
dňa 05.10.2018 vo výške 6.075,12 eur. V uvedenej dohode o platbách nájomného je zároveň uvedený
rozpis jednotlivých čiastok, ktoré žalobca ako leasingový nájomca je povinný zaplatiť počas trvania
Leasingovej zmluvy, z čoho istina vrátane DPH je 24.300,- eur, v tom 1. zvýšená splátka vrátane

DPH 6.075,- eur, poplatok za uzatvorenie zmluvy vrátane DPH 1.895,40 eur, poplatok za prevod
vlastníctva vrátane DPH 12,- eur, poplatok za havarijné poistenie predmetu leasingu vrátane DPH
1.567,44 eur, poplatky za PZP predmetu leasingu vrátane DPH 678,96 eur, poplatky za poistenie
finančnej straty vrátane DPH 527,76 eur. Ročná percentuálna miera nákladov je 10,52 %, v danom
prípade išlo o bezúročný spotrebiteľský úver (výška úrokovej sadzby bola 0,00 % p.a.). Uviedol, že

pred uzatvorením Leasingovej zmluvy bol žalobcovi predložený Formulár pre štandardné informácie o
spotrebiteľskom úvere číslo F./XX/XXXXX, zo dňa 06.10.2015, ako aj Informácia o ročnej percentuálnej
miere nákladov pri spotrebiteľskom úvere číslo: D./XX/XXXXX a Formulár na účely finančného
sprostredkovania produktov žalovaného. Dospel k záveru, že Leasingová zmluva je platným právnym
úkonom so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami, keďže obsahuje všetky náležitostí vyžadované

Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Námietky žalobcu, uvedené v žalobe, ktorými odôvodňoval
údajnú neplatnosť Leasingovej zmluvy (resp. bezúročnosť a bezpoplatkovosť finančného leasingu -
spotrebiteľského úveru) považoval za nedôvodné. Zmluvnú podmienku uvedenú na druhej strane v bode
3. Leasingovej zmluvy, z ktorej vyplýva splnomocnenie žalobcu ako leasingového nájomcu, udelené
žalovaným ako leasingovým prenajímateľom, na uplatňovanie nárokov zo závad predmetu leasingu,

vrátane zastupovania pred súdmi a rozhodovacími orgánmi, okrem odstúpenia od kúpnej zmluvy
nevyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže leasingový prenajímateľ síce počas celej
doby trvania leasingu zostáva vlastníkom predmetu leasingu, avšak jeho práva a povinnosti súvisiace s
vlastníctvom predmetu leasingu patria nájomcovi, s výnimkou práva odcudziť alebo zaťažiť vec právom
tretej osoby. Odstúpením od kúpnej zmluvy, uzatvorenej na žiadosť žalobcu medzi žalovaným a treťou

osobou (spoločnosťou MOTOR PARTNER, s.r.o.), uskutočneným leasingovým nájomcom ako osobou
odlišnou od zmluvných strán kúpnej zmluvy, by žalobca ako leasingový nájomca neoprávnene zasiahol
do práva žalovaného ako 3. osoby, zmluvnej strany z kúpnej zmluvy. Takáto možnosť by narušila
právnu istotu v zmluvných a vlastníckych pomeroch vo vzťahu k motorovému vozidlu, ako aj legitímnu
potrebu žalovaného ako leasingového prenajímateľa poznať veci, ktoré má vo svojom vlastníctve

a aký je ich právny osud. Zdôraznil, že z Leasingovej zmluvy žalobcovi ako nájomcovi nevzniká
povinnosť odkúpiť predmet leasingu (motorové vozidlo) do svojho vlastníctva - ide o výlučné rozhodnutie
leasingového nájomcu. Žalobca ako leasingový nájomca nie je vlastníkom motorového vozidla, ale
výlučne užívateľom motorového vozidla. Práva zo zodpovednosti za vady motorového vozidla preto
titulomvlastníckehoprávažalovanéhoakoleasingovéhoprenajímateľapatriažalovanému.Zuvedených

dôvodov splnomocnenie, udelené leasingovým prenajímateľom leasingovému nájomcovi na uplatnenie
nárokov zo zodpovednosti za vady (okrem odstúpenia od kúpnej zmluvy), nemôže predstavovať
neprijateľnú zmluvnú podmienku. K údaju o ročnej percentuálnej miere nákladov uviedol, že ten je v
Leasingovej zmluve vyčíslený správne, RPMN v danom prípade predstavuje 10,52 %. Úroková sadzba
bola 0,00 % p.a. Taktiež sú v Leasingovej zmluve správne uvedené všetky ostatné hodnoty finančného

leasingu (spotrebiteľského úveru). Celková výška záväzku žalobcu ako leasingového nájomcu bola
28.302,60 eur, pričom táto suma vychádza zo vstupnej ceny predmetu leasingu 24.300,- eur a pozostáva
z nasledovných položiek: 18.225,- eur financovaná suma (celková výška úveru), 6.075,- eur - prvá
zvýšená splátka, 1.895,40 eur poplatok za uzatvorenie zmluvy, 12,- eur poplatok za prevod vlastníctva,1.567,44 eur poplatky za havarijné poistné - poistenie predmetu leasingu, 527,76 eur, poplatky za
poistenie finančnej straty. Rozpis jednotlivých súm je uvedený v Leasingovej zmluve a v dohode o
platbách nájomného. Suma 678,96 eur titulom povinného zmluvného poistenia predmetu leasingu

(PZP) sa do celkovej výšky záväzku nezahŕňa to, čo vyplýva z ustanovenia § 2 písm. g) Zákona o
spotrebiteľských úveroch. Povinnosť uzavrieť povinné zmluvné poistenie motorového vozidla (PZP)
vyplýva zo zákona č. 381/2011 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov, a viaže sa k motorovému vozidlu
(predmetu leasingu). Povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorovéhovozidla(PZP)saneuzatváravsúvislostisozmluvouospotrebiteľskomúvere,alenazáklade
uvedeného zákona a v súvislosti s vlastníctvom a držbou motorového vozidla. Zdôraznil, že námietka
žalobcu, že mu neboli pred uzatvorením Leasingovej zmluvy predložené informácie vyplývajúce z
ustanovenia § 4 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, nezodpovedá skutočnosti a dôkazom.

8. Žalovaný dal do pozornosti, že za obdobie približne jeden a pol roka má motorové vozidlo (predmet

leasingu) najazdených cca 50 000 km, čo vypovedá o jeho riadnom a pravidelnom užívaní. Spoločnosť
MOTOR PARTNER, s.r.o. listom zo dňa 20.02.2017 zaslala žalobcovi správu o servisných úkonoch
a výzvu na prevzatie osobného automobilu. Následne spoločnosť MOTOR PARTNER, s.r.o. písomne
vyzvala žalobcu na prevzatie motorového vozidla listom zo dňa 31.03.2017, avšak neúspešne. V konaní
predložil zákazkové listy za účelom preukázania skutočností, ktoré servisné úkony boli na motorovom

vozidle vykonané. Leasingová zmluva je tzv. inominantnou zmluvou a v rámci záväzkového vzťahu,
založeného leasingovou zmluvou sa analogicky použijú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka o
nájomnej zmluve (ustanovenie § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka). Na základe Leasingovej zmluvy
žalovaný ako leasingový prenajímateľ, má právo na zaplatenie splátok nájomného (splátok leasingu)
a žalobca má povinnosť toto nájomné uhradiť. Zo Všeobecných zmluvných podmienok vyplýva, že

„účelom finančného leasingu je na základe leasingovej zmluvy umožniť právnickej alebo fyzickej osobe
za úhradu trvalé užívanie hnuteľných vecí alebo ich súboru a to motorových a nemotorových vozidiel,
spôsobilých prevádzky na pozemných komunikáciách a vybavených evidenčným číslom a ďalších
drobných vozidiel, s tým, že: (a) túto vec žalovaný do svojho vlastníctva získal podľa výberu žalobcu ako
leasingového nájomcu a na jeho žiadosť, (b) nebezpečenstvo škôd na predmete leasingu a škôd, resp.

finančných strát - rozdielov spojených s jeho užívaním a prevádzkou nesie v celom rozsahu žalobca
ako leasingový nájomca a (c) žalobca ako leasingový nájomca má právo nadobudnúť vlastníctvo k
predmetu leasingu pri dodržaní podmienok uvedených v Leasingovej zmluve a v týchto Všeobecných
zmluvných podmienkach, hlavne riadnym splatením všetkých záväzkov vyplývajúcich z LZ vrátane
dojednanej kúpnej ceny, ak o prevod vlastníckeho práva k predmetu leasingu požiada.“ Podľa bodu

1.5.1. Všeobecných zmluvných podmienok predmet leasingu získa žalovaný do svojho vlastníctva
na základe žiadosti žalobcu, ktorý si sám zvolil predmet leasingu a jeho dodávateľa. Zdôraznil, že
žalobcaakoleasingovýnájomcaďalejvýslovneprehlásil,žedojednanávstupnácenapredmetuleasingu
zodpovedá špecifikácii a stavu predmetu leasingu, ktorý mu je veľmi dobre známy. Z bodu 1.3.1.
Všeobecných zmluvných podmienok vyplýva, že leasingový nájomca nesie riziká výskytu nedostatkov,

zničení, strát, odcudzenia a predčasného opotrebovania predmetu leasingu, i keď na tom nenesie vinu.
V prípade, že takáto skutočnosť nastane, je leasingový nájomca povinný ihneď informovať leasingového
prenajímateľa (žalovaného) a je povinný i naďalej platiť leasingové splátky riadne, včas a v plnej
výške. Nemožno preto situáciu, kedy došlo k výskytu vád na predmete nájmu, považovať za dodatočnú
nemožnosť plnenia, lebo prenajímateľ svoju povinnosť podľa zmluvy splnil a vzniknutý stav je zmluvou

predvídaný a riešený. Aj v týchto prípadoch je nájomca povinný platiť nájom po celú dobu leasingu,
k danému odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 18.12.2012, sp. zn.
23Cdo/678/2012. Na základe uvedeného je zrejmé, že žalobca je povinný platiť splátky nájomného
(leasingu) v súlade s uzavretou zmluvou a žalovaný ako leasingový prenajímateľ má na toto nájomné
zákonný a zmluvný nárok, naviac s prihliadnutím na situáciu, že zmluva je platným právnym úkonom.

Dôvodil,žespotrebiteľskýúver,ktorýbolžalobcoviposkytnutý,niejebezúročnýabezpoplatkov,nakoľko
v uzavretej zmluve boli obsiahnuté všetky zákonné náležitosti. Keďže ide o platný právny úkon, na strane
žalovaného nemôže ani nemohlo dôjsť k vzniku bezdôvodného obohatenia.

9. Na základe vykonaného dokazovania považoval súd prvej inštancie za ustálený skutkový stav,

v zmysle ktorého dňa 06.10.2015 bola medzi žalobcom ako leasingovým nájomcom a žalovaným
ako leasingovým prenajímateľom uzatvorená Leasingová zmluva -spotrebiteľským úver číslo: D./XX/
XXXXX, predmetom ktorej bol finančný leasing s predmetom leasingu: nové osobné motorové vozidlo,
zn. a model: CITROEN Grand C4 Picasso, VIN: Q Dodávateľom osobného motorového vozidla bolaspoločnosť MOTOR PARTNER, s.r.o., so sídlom Panónska cesta 22, 851 04 Bratislava, IČO: 35 694
866, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka číslo: 11395/B.
Vstupná cena predmetu leasingu bola vo výške 24.300,- eur, v tom 1. zvýšená splátka predstavovala

sumu 6.075,- eur. Výška spotrebiteľského úveru predstavovala sumu 18.225,- eur, fixná úroková sadzba
bola 0,00 % p.a. Spracovateľský poplatok bol vo výške 1.895,40 eur. Zo Všeobecných zmluvných
podmienkach finančného leasingu spoločnosti ESSOX FINANCE s.r.o. pre dopravnú techniku 09/15,
časť „Účel finančného leasingu a základné ustanovenia“, súd zistil, že účelom finančného leasingu
na základe Leasingovej zmluvy bolo umožniť žalobcovi ako leasingovému nájomcovi za úhradu trvalé

užívanie motorového vozidla, s tým, že (a) túto vec žalovaný do svojho vlastníctva získal podľa výberu
žalobcu a na jeho žiadosť, (b) nebezpečenstvo škôd na predmete leasingu a škôd, resp. finančných
strát - rozdielov s tým spojených s jeho užívaním a prevádzkou nesie v celom rozsahu nesie žalobca
ako leasingový nájomca a (c) žalobca ako leasingový nájomca má právo nadobudnúť vlastníctvo
k predmetu leasingu pri dodržaní podmienok uvedených v Leasingovej zmluve a vo všeobecných
zmluvných podmienkach, hlavne riadnym splatením všetkých záväzkov vyplývajúcich z Leasingovej

zmluvy vrátane dojednanej kúpnej ceny, ak o prevod vlastníckeho práva k predmetu leasingu požiada.
V bode 1.5.1. sa vo Všeobecných zmluvných podmienkach finančného leasingu spoločnosti ESSOX
FINANCE s.r.o. pre dopravnú techniku 09/15 uvádza, že predmet leasingu získa žalovaný do svojho
vlastníctva na základe žiadosti žalobcu, ktorý si sám zvolil predmet leasingu a jeho dodávateľa. Z
bodu 1.3.1. Všeobecných zmluvných podmienok vyplýva, že leasingový nájomca nesie riziká výskytu

nedostatkov, zničení, strát, odcudzenia a predčasného opotrebovania predmetu leasingu i keď na tom
nenesie vinu. V prípade, že takáto skutočnosť nastane, je leasingový nájomca povinný ihneď informovať
leasingového prenajímateľa (žalovaného) a je povinný i naďalej platiť leasingové splátky riadne, včas a
v plnej výške. Z T. k zmluve č. D./XX/XXXXX, zo dňa 06.10.2015, mal súd za preukázané, že sa sporové
strany(akozmluvnéstrany)týmtododatkomdohodli,žežalobcaakodlžníkjepovinnýdojednaťpoistenie

predmetu financovania prostredníctvom žalovaného, s poistným plateným v rámci splátok nájomného.
Uvedený dodatok žalobca vlastnoručne podpísal. Z Dohody o platbách nájomného k zmluve č. D./XX/
XXXXX vyplýva, že sporové strany podpísali dňa 06.10.2015 Dohodu o platbách nájomného k zmluve č.
D./XX/XXXXX,podľaktorejsplátkypoistnéhoboližalobcomplatenémesačne,každávovýške77,06eur,
a istina úveru bola splatná v troch splátkach: dňa 05.10.2016 vo výške 6.074,94 eur, dňa 05.10.2017 vo

výške 6.074,94 eur a dňa 05.10.2018 vo výške 6.075,12 eur. V uvedenej dohode o platbách nájomného
je zároveň uvedený rozpis jednotlivých čiastok, ktoré žalobca ako leasingový nájomca bol povinný
zaplatiť počas trvania leasingovej zmluvy, z čoho istina vrátane DPH je 24.300,- eur, v tom prvá zvýšená
splátka vrátane DPH 6.075,- eur, poplatok za uzatvorenie zmluvy vrátane DPH 1.895,40 eur, poplatok
za prevod vlastníctva vrátane DPH 12,- eur, poplatok za havarijné poistenie predmetu leasingu vrátane

DPH 1.567,44 eur, poplatky za PZP predmetu leasingu vrátane DPH 678,96 eur, poplatky za poistenie
finančnej straty vrátane DPH 527,76 eur. Ročná percentuálna miera nákladov je 10,52 %, s tým, že išlo o
bezúročný spotrebiteľský úver (výška úrokovej sadzby bola 0,00 % p.a.). Predmetnú Dohodu o platbách
nájomného k zmluve č. D./XX/XXXXX žalobca tiež na znak súhlasu vlastnoručne podpísal. Z Formulára
pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere číslo F./XX/XXXXX zo dňa 06.10.2015, Informácii o

ročnej percentuálnej miere nákladov pri spotrebiteľskom úvere číslo: D./XX/XXXXX a formulára na účely
finančného sprostredkovania produktov žalovaného zo dňa 06.10.2015 súd zistil, že všetky žalobcovi
boli tieto riadne predložené a všetky vlastnoručne podpísal.

10. Zo súkromného znaleckého posudku č. X/XXXX, zo dňa 29.08.2018, predloženého žalobcom,

vypracovaného na jeho objednávku znalcom z odboru Kriminalita, odvetvie Kriminalistické skúmanie
dokumentov Ing. U. P., evidenčné č. XXXXXX (za účelom overenia veľkosti písma na listinách F. L. c/
a ESSOX FINANCE s.r.o. s ohľadom na § 53c zák. č. 40/1964 Zb v spojení s § 1b nariadenia vlády
Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.) súd zistil, že znalec v II. časti znaleckého posudku konštatuje, že
„ na predmetoch 1-12 sú výšky písma nasledovné 1/ Leasingová zmluva D./XX/XXXXX zo dňa 06. 10.

2015 má text vyhotovený so strednou výškou písma v rozmedzí 1,0 - 1,7 mm; 2/ Formulár na účely
finančného sprostredkovania produktov spoločnosti PSA Finance Slovakia s.r.o zo dňa 06. 10. 2015
má text vyhotovený so strednou výškou písma v rozmedzí 1,1-1,6mm; 3/ Dodatok k zmluve č. D./XX/
XXXXX zo dňa 06.10.2015 má text vyhotovený so strednou výškou písma v rozmedzí 1,0 - 1,7 mm;
4/ Formulár pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere č. D./XX/XXXXX zo dňa 06.10.2015

má text vyhotovený so strednou výškou písma v rozmedzí 1,1 - 1,6 mm; 5/ Predbežná kalkulácia
splátok 12.08.2015 má text vyhotovený so strednou výškou písma v rozmedzí 1,3-1,9 mm; 6/ žiadosť
o financovanie pre fyzické osoby nepodnikateľov, zo dňa 06.10.2015 má text vyhotovený so strednou
výškou písma v rozmedzí 1,1mm; 7/ záznam finančného sprostredkovateľa pred uzatvorením poistnejzmluvy, zo dňa 06. 10. 2015 má text vyhotovený so strednou výškou písma v rozmedzí 1,1-1,6 mm; 8/
Informácia o ročnej percentuálnej miere nákladov pri sprostredkovateľskom úvere zo dňa 06. 10. 2015
má text vyhotovený so strednou výškou písma v rozmedzí 1,1-1,6 mm; 9/ faktúra číslo XXXXXXXXXX

zo dňa 06. 10. 2015 má text vyhotovený so strednou výškou písma v rozmedzí 1,4- 1,5 mm; 10/ faktúra
číslo XXXXXXXX. zo dňa 06. 10. 2015 má text vyhotovený so strednou výškou písma v rozmedzí 1,0
- 1,1 mm; 11/ Protokol o prevzatí predmetu financovania k zmluve D./XX/XIXIX zo dňa 06. 10. 2015
má text vyhotovený so strednou výškou písma v rozmedzí 1,2- 1,6 mm; 12 Inštrukcia pre zákazníka k
zmluve č. D./XX/XXXXX zo dňa 06. 10. 2015 má text vyhotovený so strednou výškou písma v rozmedzí

1,0 - 1,6 mm.“ V závere znaleckého posudku znalec konštatuje, že na predložených listinách (predmety
1 - 12) sú texty vyhotovené so strednou výškou písma menšou ako 1,9 mm, a tým tieto listiny nespĺňajú
požiadavky na veľkosť písma ohľadom na § 53c zák. č. 40/1964 Zb v spojení s § 1b nariadenia vlády
Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.

11. Zo súkromného znaleckého posudku č. XX/XXXX, zo dňa 15.10.2018, predloženého žalovaným,

vypracovaného na jeho objednávku znalcom z odboru XXXXXX - Kriminalistika a odvetvie XXXXXX -
Kriminalistické skúmanie dokumentov Mgr. F. P., PhD., evidenčné č. XXXXXX, P. F. XX, 900 85 Q., [ za
účelom overenia písma na zmluvnej dokumentácií týkajúcej sa poskytnutého spotrebiteľského úveru
(leasingu) spoločnosťou ESSOX FINANCE s.r.o. F.] súd zistil, že znalec v závere znaleckého posudku
konštatuje, že „na základe nameraných výsledkov je možné konštatovať, že skúmané písmo použité na

predložených listinách spĺňa podmienku ustanovenú v § 53c zákona č. 40/1964 Občianskeho zákonníka
v znení neskorších predpisov. Vzdialenosť medzi písmenami, ani hrúbka písmen, neboli skúmané,
nakoľko § 53c zákona č. 40/1964 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov táto požiadavka
ohľadom na čitateľnosť stanovená nie je“.

12. Z výsluchu znalca U. P., evidenčné č. znalca XXXXXX k znaleckému posudku č. X/XXXX znalec
na otázku, prečo keď nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/95 určuje minimálnu výšku písma
1,9 mm on (ako znalec) v znaleckom posudku č. X/XXXX overoval strednú výšku písma uviedol, že
merania boli vykonávané väčšinou na malých písmenách (mínuskových) na základe ako je uvedené
na obr. č. 2 predmetného znaleckého posudku, str. č. 6, meranie bolo vykonávané od účaria písma

(spodná linka) po strednú doťažnicu. Ide o polygrafický výraz, kde všetky výrazy - stredná výška písma
v predmetnom znaleckom posudku možno chápať ako výšku písma uvedenú v citovanom nariadení
vlády. To znamená, že výraz „stredná výška písma“ je možné substituovať výrazom „veľkosť písma“.
Na otázku kde sa nachádza definícia pojmu „stredná výška písma“, či uvedené vie oprieť o nejaký
všeobecne záväzný právny predpis, resp. o technickú normu znalec uviedol, že stredná výška písma

je štandardným výrazom v polygrafii. Tento výraz sa uvádza v nariadení vlády Slovenskej republiky č.
87/1995 a dôvodová správa, paragrafové znenie dopĺňa informáciu, že „výška písma sa má vzťahovať
na strednú výšku písma“. Rozdiel medzi pojmami „stredná výška písma“ a „výška písma“ je ten, že
v polygrafii sú takto označované stupne (veľkosť) písma, a to vzhľadom na hornú doťažnicu a dolnú
doťažnicu (viď. Str. 6 ZP, obr. č. 2, stredná výška definuje veľkosť malých písmen a verzalková doťažnica

veľkosť veľkých písmen). Výška písma znamená veľkosť písma, ktorú môžeme odmerať. Na otázku, či
malé tlačené písmeno „L“, ktorého výška je 1,9 mm, môžeme označiť ako písmeno napísané v súlade s
nariadenímvládySlovenskejrepublikyč.87/95znalecuviedol,ževprípade,žebytexttvorililenpísmena
„L“ a žiadne iné, tak by táto podmienka bola splnená. Avšak písmeno „O“ s rovnakým stupňom písma ako
predmetné „L“ musí mať zákonite menšiu výšku ako písmeno „L“. Táto odpoveď sa vzťahuje aj na napr.

písmeno „B“ (za tých istých podmienok ako „L“) Na otázku, ak za písmeno „L alebo „B“ sa ide napísať
písmeno „A“, akú bude mať písmeno výšku, aby spĺňalo požiadavku nariadenia vlády na minimálnu
výšku písma, znalec uviedol, že písmeno „A“ bude mať veľkosť danú pomerom tvorcom daného písma,
ale bude vždy menšie ako písmena „B“ a „L“. Veľkosť nevie určiť, záleží od pomeru navrhnutého písma.
Aby písmeno A spĺňalo požiadavku nariadenia vlády, musí mať veľkosť min. 1,9 mm a písma L a

B adekvátne väčšie v danom pomere. Musí sa použiť taký stupeň písma, aby najmenšie písmená v
celom texte spĺňali požiadavku tejto veľkosti 1,9 mm. Na otázku, že ak medzinárodná technická norma
STNENISO3098-0 stanovuje výšku písma ako výšku vonkajšieho obrysu veľkých písmen, prečo on
(ako znalec) pri vypracovaní Znaleckého posudku č. X/XXXX nevychádzal z tejto definície a z tejto
normy uviedol, že preto, lebo bol ako znalec požiadaný o vypracovanie znaleckého posudku s ohľadom

na § 53c zákona Občianskeho zákonníka v spojení s § 1b) nariadenia vlády Slovenskej republiky č.
87/1995 Zbierky zákonov. Ako znalec sa nezaoberal Medzinárodnou technickou normou, nakoľko § 53c
Občianskeho zákonníka hovorí, že výška písma má byť najmenej 1,9 mm. V Občianskom zákonníku
nie je odkaz na žiadne normy, resp. neodvoláva sa na žiadne normy. Výška písma bola preto meranáspôsobom akým vykonával dané merania, t. j. či výška písma je väčšia alebo menšia ako 1,9 mm.
Neuvádza sa, či sa jedná o veľké alebo malé písmená, preto znalec vybral písmená, ktoré sú vizuálne
najmenšie, tie podľa zákona by mali mať 1,9 mm.

13. V rámci dovypočutia znalca Mgr. F. P., PhD, evidenčné č. znalca XXXXXX k znaleckému posudku
č. XX/XXXX, znalec vysvetlil, aký je rozdiel medzi pojmami „stredná výška písma“ a „výška písma“.
Uviedol, že podľa Slovenskej technickej normy a aj Medzinárodnej normy (STNENISO3098-0), ktorá
hovorí o technickej dokumentácii výrobku, časť písma všeobecné požiadavky. Táto norma definuje

strednú výšku písma, tak ako ju definoval Ing. P., ako vlastne výšku malých písmen (napr. písmeno O),
písmen, ktoré nemajú horné a dolné doťažnice, (napr. písmeno B alebo P). Rozmer písma sa definuje
výškou vonkajšieho obrysu veľkých písmen abecedy (bez diakritiky). Táto norma považuje písmo, ktoré
má výšku 1,8 mm, teda veľkosť veľkého písmena 1,8mm, za písmo čitateľné. Určuje, že stredná výška
písmen u takéhoto čitateľného písma, t. j. výška malých písmen, musí byť 7/10 výšky veľkých písmen,
čo pre výšku 1,8mm je vlastne 1,26 mm pre malé písmená. Z tejto technickej normy vychádzalo aj

Nariadenie EP a Rady EÚ 1169/2011, ktoré hovorí o tom, že stredná výška malých písmen musí byť
väčšia alebo rovná 1,2 mm. Stredná výška písma, t. j. výška písmen malej abecedy, musí byť väčšia
alebo rovná 1,2 mm. Nariadenie vlády Slovenskej republiky 141/2014 v § 1 b) hovorí o písme, ktorého
výška je najmenej 1,9 mm. V Dôvodovej správe, ktorú citoval aj Ing. P. sa potom hovorí, že príkladom
čitateľného písma je tlačená podoba Zbierky zákonov, kde je použité písmo 1,99 mm. Znalec premeral

tlačenú podobu Zbierky zákonov, sú tam 3 druhy písma, okrem nadpisov. Hlavný text Zbierky zákonov
má strednú výšku písma, t. j. malé písmená veľké 1,75 mm a výšku písmena, t. j. veľké písmená 2,3 mm.
Najmenším písmom sú poznámky pod čiarou, kde malé písmená majú 1,41 mm a veľké písmená majú
presne tých 1,99 mm, ktoré citoval zákonodarca v Dôvodovej správa. Preto nie je možné zamieňať výšku
písma, t. j. výšku veľkých písmen za strednú výšku písma, čo sú malé písmená. V znaleckom posudku

č. 9/2018 znalec Mgr. P. využil pri posudzovaní normu STN EN XXXX-X:XXXX, technická dokumentácia
výrobku časť 0 všeobecné požiadavky, táto norma je jedna zo štyroch, ktoré použil a ďalšie sú uvedené
na str. 3 znaleckého posudku. Táto norma popisuje všeobecné požiadavky na čitateľnosť písma, preto
bola využitá, pričom si ju zakúpil v Ústave slovenských technický noriem ako platnú normu. Na otázku,
prečo pri vypracovaní znaleckého posudku použil nariadenie Európskeho parlamentu a rady EÚ č.

1169/2011, uviedol, že v dôvodovej správe zákonu 106/2014 je použitá obrázková príloha, ktorá bola
prevzatá z tejto európskej smernice. Na otázku, prečo v znaleckom posudku č. 9/2018 na str. 5 uvádza
tri rozdielne hodnoty, t. j. tri veľkosti písmen osobitne pre veľkú a malú abecedu znalec uviedol, že sú to
citácie s príslušných predpisov, tak ako sú v nich uvedené, ide iba o citácie, listiny, ktoré boli predmetom
skúmania posudzoval podľa zákona č. 106/2014 a nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 141/2004,

ktoré sú najprísnejšie z týchto troch noriem, t. j. požadujú najväčšie písmo.

14. Súd prvej inštancie skonštatoval, že v konaní nebolo sporným skutkovým tvrdením, že súčasťou
Leasingovej zmluvy boli aj Všeobecné zmluvné podmienky finančného leasingu žalovaného pre
dopravnú techniku 09/15, s ktorými bol žalobca oboznámený a ktoré aj dňa 06.10.2015 vlastnoručne

podpísal. Žalobca bol nesporne oboznámený i s Dodatkom k leasingovej zmluve zo dňa 06.10.2015,
nakoľko ho so žalovaným uzatvoril i podpísal a na základe ktorého sa žalobca a žalovaný ako
zmluvné strany dohodli, že žalobca ako dlžník je povinný dojednať poistenie predmetu financovania
prostredníctvom žalovaného, s poistným plateným v rámci splátok nájomného. Žalobca v konaní tiež
nespochybnil tvrdenia žalovaného, že na základe napadnutej leasingovej zmluvy číslo: D./XX/XXXXX

žalobca ako leasingový nájomca predmet leasingu osobné motorové vozidlo zn. a model: CITROEN
Grand C4 Picasso, VIN: Q v období od 06.10.2015 do 23.01.2017 užíval a tiež nespochybnil, že za toto
obdobie má predmetné motorové vozidlo najazdených cca 50.000 km.

15. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 52 ods. 1, ods. 2, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods.

4 písm. d), § 53c, § 457, § 458 od. 1, § 663, § 853 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov, § 4 ods. 1 písm. a) až s), § 9 ods. ods. 2 písm. i), k), § 11 ods. 1 , písm. a), b), d)
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a
§ 1b nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka v platnom znení.

16. Žalobca si podanou žalobou uplatnil voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
vo výške 6 074,94 eur z titulu absolútnej neplatnosti Leasingovej zmluvy číslo: LZF/15/91217,
uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 06.10.2015, ktorú sumu žalovanému zaplatil v zmysleLeasingovej zmluvy. Vyhodnotil predmetnú zmluvu ako absolútne neplatný právny úkon z dôvodu
nedodržania minimálnej veľkosti písma v súlade s § 53c Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho

zákonníka, keď písmo v zmluve a ostatných zmluvných dokumentoch je podľa názoru žalobcu
menšie ako 1,9 mm, a teda v rozpore so zákonom. Zároveň posúdil neplatnosť danej zmluvy i z
dôvodu jej neurčitosti, nakoľko ročná percentuálna miera nákladov nie je uvedená v správnej výške.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že uvedené tvrdenia ohľadne neplatnosti zmluvy číslo: D. a
príslušných dokumentov však žalobca v konaní nepreukázal. Predložil síce znalecký posudok č. X/

XXXX vypracovaný znalcom Ing. U. P., avšak závery tohto znaleckého posudku boli následne vyvrátené
znaleckým posudkom č. XX/XXXX vypracovaným znalcom Mgr. F. P., PhD, ktorú predložil žalovaný a
ktoré boli potvrdené aj finálnou konfrontáciou súdnych znalcov. V rámci konfrontácie súdnych znalcov
bola vyvrátená akákoľvek pochybnosť ohľadne dodržania (platnými právnymi predpismi požadovanej)
veľkosti písma v napadnutej Leasingovej zmluve č. D./XX/XXXXX a tiež veľkosť písma v zmluvných
dokumentoch s ňou súvisiacimi. Uviedol, že v konaní bola dostatočne odôvodnená správnosť použitých

technických noriem na posúdenie dostatočnej veľkosti písma v Leasingovej zmluve č. D./XX/XXXXX a
s ňou súvisiacich zmluvných dokumentov, ktoré aplikoval znalec v znaleckom posudku č. XX/XXXX, a
tiež bolo dostatočne vysvetlené, prečo nie je možné zamieňať výšku písma, t. j. výšku veľkých písmen
za strednú výšku písma, čo sú písmená malé. V znaleckom posudku č. X/XXXX bolo vykonané overenie
strednej (mínuskovej) výšky písma s dôrazom na minimálnu veľkosť strednej výšky písma, a to 1,9

mm, pričom však nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka neuvádza, že pojem písmo sa má interpretovať ako stredná
výška písma a ani nešpecifikuje, čo sa rozumie pod pojmom „písmo“. Súd prvej inštancie prisvedčil
argumentácií žalovaného, že dôvodová správu k nariadeniu vlády Slovenskej č. 87/1995 Z.z. (na ktorú
poukázal znalec Ing. U. P. v rámci konfrontácie znalcov) môže slúžiť iba ako interpretačné pravidlo,

avšak nie je použiteľná v prípade jej rozporu s platnými technickými normami, nakoľko dôvodová správa
nie je prameňom práva a teda právne záväznou.

17. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť, keď v konaní bolo
preukázané, že Leasingová zmluva č: D./XX/XXXXX, zo dňa 06.10.2015 a s ňou súvisiace zmluvné

dokumenty, boli napísané veľkosťou písma v súlade s § 53c Občianskeho zákonníka v spojení s
nariadením vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., sú dobre čitateľné a žalobca nepreukázal ani
jednu z podmienok, pre ktorú by súd mohol Leasingovú zmluvu č: D./XX/XXXXX a s ňou súvisiace
zmluvné dokumenty posúdiť ako neplatného právne úkony v zmysle § 53c Občianskeho zákonníka
a tým ani priznať žalobcovi akékoľvek bezdôvodné obohatenie voči žalovanému. Súd prvej inštancie

skonštatoval, že tvrdenia ohľadne neplatnosti zmluvy číslo: D./XX/XXXXX a príslušných dokumentov
žalobca v konaní nepreukázal. V konaní bolo preukázané, že Leasingová zmluva č: D./XX/XXXXX,
ktorú uzatvoril so žalovaným dňa 06.10.2015 je platný právny úkon, táto obsahuje všetky náležitosti
vyžadované platnými právnymi predpismi a bola uzatváraná na základe žiadosti žalobcu, a po tom,
čo si žalobca sám zvolil predmet financovania. Súčasne súd prvej inštancie prisvedčil argumentácií

žalovaného, že splnomocnenie udelené žalovaným ako leasingovým prenajímateľom žalobcovi ako
leasingovému nájomcovi, na uplatnenie nárokov zo zodpovednosti za vady (okrem odstúpenia od
kúpnej zmluvy), nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. K čomu uviedol, že v zmysle ustálenej
európskej judikatúry, prípadná neplatnosť tej-ktorej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve z
dôvodu jej neprijateľnosti ešte neznamená neplatnosť spotrebiteľskej zmluvy ako celku a je povinnosťou

súdu zmluvné podmienky a samotnú zmluvu hodnotiť objektívne, s prihliadnutím na právnu istotu
ekonomických činností, ktorú odôvodnene očakávajú obidve zmluvné strany dodávateľ aj spotrebiteľ
(viď rozsudok Súdneho dvora č.k. C-XXX/XX, zo dňa 15.03.2012). Zároveň dodal, že v prípade, ak si
žalobca v konaní uplatňoval nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 1, ods.
2 Občianskeho zákonníka, ktoré mu malo vzniknúť jeho plnením žalovanému z absolútne neplatného

právneho úkonu - Leasingovej zmluvy zo dňa 06.10.2015, tak získanie majetkového prospechu z
neplatného právneho úkonu je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia a pre taký
prípad platí ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka, ak je
zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa
nej získal, čo znamená, že pre prípad neplatnosti zmluvy § 457 Občianskeho zákonníka upravuje

osobitný spôsob vydania bezdôvodného obohatenia (na základe ktorého bolo uskutočnené vzájomné
(synalagmatické) plnenie oboch zmluvných strán) a v prípade neplatnosti zmluvy platí vzájomná
povinnosť zmluvných strán vydať všetko, čo príslušná zmluvná strana nadobudla z neplatnej zmluvy. V
zmysle ustálenej judikatúry súdov sa žiadna zo sporových strán nemôže domáhať vrátenia poskytnutéhoplnenia bez toho, aby sám vrátil plnenie, ktoré prijal a tejto zákonnej konštrukcii musí zodpovedať tak
žalobný petit, ako aj výrok rozsudku, ktorým sa žalobe vyhovuje, t. j. žalobný petit v žalobe na vydanie
bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy musí vždy obsahovať synalagmatický záväzok žalobcu

a to pod sankciou jej zamietnutia.

18. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že
úspešnémužalovanému priznalnároknanáhradutrovkonaniavočižalobcovivrozsahu100%,oktorých
výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

19. Žalobca podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie, v ktorom navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil a žalovaného zaviazal na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
6.074,94 eur spolu s úrokom z omeškania v sadzbe 5%. p.a. odo dňa podania žaloby do zaplatenia,
ako i na náhradu trov konania.

20. Odvolanie bolo zdôvodnené tým, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný,
z toho dôvodu je nesprávny a nezákonný. Súd prvej inštancie nedostatočne zdôvodnil priam všetky
závery, ktoré tvorili podklad pre vydanie meritórneho rozhodnutia. Odvolateľ zdôraznil, že právo na
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na spravodlivý
proces, zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Toto právo je

podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.

21. Žalobca namietal, že v odseku 28. rozsudku súd prvej inštancie iba všeobecne konštatoval, že
závery súkromného znaleckého posudku č. X/XXXX, vypracovaného znalcom Ing. U. P. predloženého

žalobcom, boli vyvrátené znaleckým posudkom č. X/XXXX, vypracovaným znalcom Mgr. F. P., PhD.,
pričom závery znaleckého posudku žalobcu mali byť vyvrátené aj finálnou konfrontáciou znalcov.
In concreto súd prvej inštancie uvádza, že „v rámci konfrontácie súdnych znalcov bola vyvrátená
akákoľvek pochybnosť ohľadne dodržania (platnými právnymi predpismi požadovanej) veľkosti písma
v napadnutej Leasingovej zmluve č. D./XX/XXXXX a tiež veľkosť písma v zmluvných dokumentoch

s ňou súvisiacimi. Naviac bola v konaní dostatočne odôvodnená aj (žalobcom namietaná) správnosť
použitých technických noriem na posúdenie dostatočnej veľkosti písma v Leasingovej zmluve č. D./
XX/XXXXX a s ňou súvisiacich zmluvných dokumentov, ktoré aplikoval v znaleckom posudku č.
09/2018.“ Zdôraznil, že súd prvej inštancie ani len čiastočne nekonkretizoval dôvody, ktoré ho viedli
k prezentovanému záveru, zároveň sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s argumentáciou žalobcu,

a to najmä s námietkami k znaleckému posudku žalovaného prezentovanými na pojednávaní dňa
23. 10. 2018 (odsek 14. napadnutého rozsudku). Taktiež vytkol viaceré vady na znaleckom posudku
žalovaného, a to znalcov svojvoľný (bez pokynu objednávateľa, t. j. žalovaného) výklad ustanovenia
§ 53c Občianskeho zákonníka v spojení s § 1b nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.
z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, podľa technickej normy STN

EN ISO 3098-0;1997 - Technická dokumentácia výrobku. Písmo. Časť 0: Všeobecné požiadavky, ako
aj Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 1169/2011 o poskytovaní informácií o potravinách
spotrebiteľom, ktorým si znalec účelovo „zmenšil“ zákonom požadovanú minimálnu výšku písma 1,9
mm. Uviedol, že žalobca hneď po oboznámení sa so znaleckým posudkom žalovaného namietal, že
využitá Technická norma ako aj Nariadenie EP už iba z dôvodu zjavnej odlišnosti od predmetu právnej

úpravy nemôže byť aplikovateľná. Považoval za absurdnú aplikáciu Technickej normy a Nariadenia
EP na ustanovenie § 53c Občianskeho zákonníka v spojení s § 1b Nariadenia, pričom naviac vo svojej
záverečnej reči zároveň zdôraznil, že Technická norma aj v prípade jej hypotetickej aplikovateľnosti, bola
zrušená dňa 01. 08. 2015, t. j. pred časom uzavretia spornej zmluvy zo dňa 06.10.2015. Ďalej namietal aj
skutkové tvrdenia žalovaného, ktoré mali poprieť jeho skutkové tvrdenia ohľadne výšky písmen v spornej

zmluve a súvisiacich dokumentov (vyplývajúce zo znaleckého posudku žalobcu) z dôvodu, že znalecký
posudok žalovaného neskúmal až sedem z dvanástich dokumentov súvisiacich so spornou zmluvou,
pričom až pri troch zo siedmich skúmaných dokumentov bola skúmaná iba prvá a posledná strana.
Tvrdil, že znalecký posudok žalovaného nie je spôsobilý dôvodne poprieť skutkové tvrdenia žalobcu
v zmysle § 151 ods. 2 CSP, v dôsledku čoho sa jeho nepopreté skutkové tvrdenia stali nespornými a

súd prvej inštancie mal minimálne konštatovať absolútnu neplatnosť spornej zmluvy kvôli rozporu s §
53c Občianskeho zákonníka. Taktiež dal do pozornosti, že súd prvej inštancie v odseku 28. rozsudku,
bez ďalšieho odôvodnenia konštatuje žalobcove nepreukázanie nesprávnej výšky ročnej percentuálnej
miery nákladov. Žalobca pritom už v žalobe uviedol vlastný výpočet dlžnej čiastky, ktorý by mal byť podľajeho názoru vo výške 25.872,21 eur a nie v sume 28.302,60 eur ako je uvedené v spornej zmluve.
Zdôraznil, že je to naopak práve žalovaný, ktorý v celom konaní neuviedol presný spôsob výpočtu ročnej
percentuálnejmierynákladov.Jenepochybné,žeužibasamoopomenutiedôkazusúdomzakladánielen

nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, ale súčasne aj jeho protiústavnosť. Mal za to, že závery
súdu prvej inštancie sa nielenže vôbec nevyporiadavajú s jeho argumentmi, ale zároveň sú doslovne,
nekriticky a bez dostatočného odôvodnenia „prepísané“ z bodu II. 3 záverečnej reči žalovaného zo dňa
08.04.2019. Ako príklad nekritického hodnotenia súdu prvej inštancie uviedol podľa jeho vyhodnotenia
rozporuplné časti znaleckého posudku žalovaného, ako aj skutočnosti uvedené pri výsluchu znalca Mgr.

F. P. PhD., v ktorom znalec uvádza minimálnu výšku písma malej abecedy (podľa Technickej normy)
v hodnote 1,33 mm a zároveň podľa Nariadenia EP uvádza minimálnu výšku písma malej abecedy vo
výške 1,2 mm. Následne pri výsluchu znalec Mgr. F. P. argumentuje aj výškou písma malej abecedy
podľa tlačenej Zbierky zákonov vo výške 1,75 mm, respektíve 1,41 mm. Zdôraznil, že znalec P.. F.
P., ktorého argumentáciu súd prvej inštancie považoval za dostačujúcu, uviedol štyri rôzne minimálne
veľkosti strednej výšky písmen, respektíve písmen malej abecedy. Taktiež argumentoval i tým, že súd

prvejinštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam,nakoľkosíce
považoval závery znaleckého posudku žalovaného za hodnoverné, avšak opätovne nehodnotil merania
uvedené na strane 6 a 7 znaleckého posudku žalovaného, z ktorých vyplýva, že výška písmen malej
abecedy je v hrubej väčšine menšia ako 1,90 mm, in concreto najmenšia výška písmen malej abecedy
je v ZP žalovaného uvedená od „1,54“. Uzavrel, že aj znalecký posudok žalovaného jednoznačne, hoci

len čiastočne, preukazuje výšku písmen malej abecedy, t. j. strednú výšku písmen v spornej zmluve a
v súvisiacich dokumentoch menšiu ako 1,9 mm.

22. Žalobca taktiež namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, nakoľko súd prvej inštancie bez akéhokoľvek právneho zdôvodnenia prevzal argumentáciu

žalovaného, keď na § 53c Občianskeho zákonníka v spojení s § 1b Nariadenia, nadbytočne aplikoval
bližšie neurčené ustanovenia zo zrušenej Technickej normy, ako aj Nariadenia EP o poskytovaní
informácií o potravinách spotrebiteľom. Samotnú dôvodovú správu k Nariadeniu, ktorú súd prvej
inštancie označuje ako „interpretačné pravidlo“, úplne ignoruje, respektíve vykladá právo v jej rozpore.
V prípade, že súd prvej inštancie neuznal jeho právnu argumentáciu ohľadne minimálnej výšky písmen

malejabecedy,malbyuviesťvlastnýprávnynázor,ktorýmbyurčitovyložildotknutéustanovenia,t.j.určil
minimálnu výšku písma, ktorá mala byť dodržaná. Absencia vlastného výkladu právnej normy v tomto
prípade zakladá inú vadu konania. Súd prvej inštancie v odseku 30. napadnutého rozhodnutia taktiež
nekritickyprevzalargumentáciuzboduII.1Záverečnejrečižalovaného,keďuvádza,žežalobaovydanie
bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka musí vždy

obsahovaťsynalagmatickýzáväzokžalobcu,atopodsankcioujejzamietnutia.Ktomupoukázalnato,že
predmetné ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka upravuje povinnosť strán sporu, ktorí si navzájom
plnili na základe neplatnej alebo zrušenej zmluvy; požiadavka jednej zmluvnej strany, aby jej druhá
zmluvná strana vrátila plnenie, ktoré jej poskytla, môže uspieť len za predpokladu, ak žiadateľ deklaruje,
že je pripravený vrátiť všetko, čo na základe takejto zmluvy dostal od druhej zmluvnej strany. V prípade

povinnosti navzájom si vrátiť plnenie ide podľa § 457 Občianskeho zákonníka o tzv. synalagmatický,
resp. navzájom podmienený záväzok (napr. rozsudok Nejvyššího soudu České republiky sp. zn. 29 Odo
52/2002 z 30. júna 2004), pričom povinnosť vrátiť plnenie podľa § 457 Občianskeho zákonníka vzniká
už v okamihu prijatia takého plnenia; k tomuto okamihu sa preto vyporiadajú aj navzájom poskytnuté
plnenia.Súdprvejinštanciepriprávnomposúdeníúplneopomenulskutočnosť,žežalobcaužvsamotnej

žalobe uvádza odovzdanie motorového vozidla (predmetu lízingu), respektíve prenechanie motorového
vozidla dodávateľovi predmetu lízingu ako zmluvnému partnerovi žalovaného, pred podaním žaloby. K
vydaniu úžitkov z užívania motorového vozila, žalobca v doplnení dôkazu zo dňa 18.05.2018 poukazoval
na konštantnú judikatúru ohľadne vrátenia obohatenia (úžitkov) z neplatnej kúpnej zmluvy, in conreto
pokiaľ bola kúpna zmluva zrušená, respektíve je neplatná, predávajúci nemá právo na náhradu za

zníženie hodnoty vecí, ktoré je dôsledkom jej bežného (obvyklého) užívania a s tým súvisiaceho
opotrebovania, ak kupujúci dovtedy užíval vec v dobre viere, že kúpna zmluva je platná. Zdôraznil,
že z jeho konania pred podaním žaloby možno bezpochyby usúdiť jeho dobrú vieru ohľadne platnosti
spornej zmluvy, keďže zmluvu riadne plnil, vytknuté vady na predmete leasingu sa aj snažil v dobrej
viere uplatňovať u dodávateľa predmetu leasingu ako záručného servisu. Naopak neochota žalovaného

ako aj dodávateľa motorového vozidla, riešiť vadný predmet leasingu (vzhľadom na uznaný počet vád)
ho donútila kontaktovať právneho zástupcu za účelom vypracovania analýzy spornej zmluvy. Žalobca
sa až následne dozvedel o neplatnosti zmluvy z dôvodu jej neurčitosti, respektíve z dôvodu rozporu s §
53c Občianskeho zákonníka. Uviedol, že nemohol v žalobnom com petite požadovať vzájomné vrátenieplnení, keďže si svoju povinnosť splnil a predmet leasingu bol v čase podania žaloby vrátený. Žalovaný
súčasnenavydanieúžitkovzbezdôvodnéhoobohatenianemalprávnynárok.Odhliadnucoduvedeného
tvrdil, že aj v prípade, ak by nárok žalovaného bol daný, súd môže predmetné obohatenie podľa vlastnej

úvahy znížiť, nakoľko sa nejedná o exaktné plnenia, ktoré by mohol žalobca presne určiť.

23. Ďalej v odvolaní žalobca namietal, že súd prvej inštancie obdobne bez akéhokoľvek zdôvodnenia
prisvedčil argumentácií žalovaného ohľadne nemožnosti odstúpenia od spornej zmluvy z dôvodu
uplatnenia nárokov z vád predmetu lízingu, aj napriek tomu, že neplatnosť ustanovení vylučujúcich

alebo obmedzujúcich práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo zodpovednosti za
škodu, vyplýva ex lege z § 53 ods. 4 písm. d) Občianskeho zákonníka. Zároveň vyjadril názor, že
súd prvej inštancie taktiež nesprávne posúdil argument žalobcu ohľadne neurčitosti predmetu plnenia
spornej zmluvy, t. j. nesprávneho určenia ročnej percentuálnej miery nákladov, ktorá je pri zmluvách
o spotrebiteľskom úvere ich imanentnou súčasťou. Tvrdil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemôže
byť bez uvedenia presnej výšky ročnej percentuálnej miery nákladov určitá, nakoľko práve ročná

percentuálna miera nákladov zhŕňa všetky spotrebiteľove náklady, respektíve stratu, ktoré sa spotrebiteľ
zaväzuje splatiť nad rámec mu poskytnutej istiny. V danom prípade nemôže byť aplikovateľný ani súdom
prvej inštancie poukazovaný rozsudok Súdneho dvora č.k. 4 - 453/10, zo dňa 15. 03. 2012, nakoľko aj
v prípade neurčitosti, respektíve neplatnosti údaju o ročnej percentuálnej miere nákladov, spotrebiteľ a
priori nemôže vedieť výšky plnení, respektíve splátok.

24. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 12.07.2019, ktorým žiadal rozsudok
ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania, keď uviedol, že neobstojí žalobcom
uplatnený odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) CSP, nakoľko konanie pred súdom
prvej inštancie prebehlo bez vád, súd vykonal všetky dôkazy navrhované sporovými stranami, preto

nie je správny ani ďalší odvolací dôvod vyplývajúci z ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) CSP, teda
neexistuje žiadna iná vada konania, ktorá by mala za následok nesprávny výrok rozhodnutia. Súd prvej
inštancie rozhodol správne, keď žalobu zamietol. Napadnutý rozsudok obsahuje riadne, zrozumiteľné
a vyčerpávajúce odôvodnenie, ktoré presvedčivo dáva odpovede na otázky, týkajúce sa daného sporu.
Naviac dal do pozornosti, že nepreskúmateľnosť rozsudku založená na nedostatočnom odôvodnení

predstavuje odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) CSP, ktorý žalobca neuplatnil.
V bode 28. odôvodnenia rozsudku sa súd prvej inštancie správne a vyčerpávajúco vysporiadal so
závermiznaleckýchposudkovobidvochznalcov,ktorívyhotoviliznalecképosudky.Taktiežsúdzdôraznil,
že dôvodová správa, na ktorú poukazoval žalobca a znalec Ing. U. je len interpretačným pravidlom,
nie je právne záväznou a ani ju nie je možné použiť v prípadoch jej rozporu s platnými technickými

normami. Pokiaľ ide o údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov k tomu žalovaný uviedol, že daný
údaj je v Leasingovej zmluve zo dňa 06.10.2015 uvedený správne. Naviac dôvodil tým, že vo vyjadrení
k žalobe žalovaný presne parametre hodnôt potrebných pre výpočet celkových nákladov spotrebiteľa
ročnej percentuálnej miery nákladov odôvodnil aj poukazom na príslušné ustanovenia Zákona o
spotrebiteľských úveroch a v podaní zo dňa 22.09.2017 zaslal súdu kalkulačku pre výpočet RPMN,

ktorá potvrdzuje správnosť výpočtu RPMN v predmetnej leasingovej zmluve. Na základe uvedeného
považoval záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní tvrdenia žalobcu o nesprávnej RPMN v leasingovej
zmluve za správny. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP vyhodnotil žalovaný
ako nedôvodný. Uviedol, že žalobca v odvolaní namieta nesprávne právne posúdenie veci, pričom
argumentuje, že „Žalobca už v samotnej žalobe uvádza odovzdanie motorového vozidla (predmetu

lízingu), respektíve prenechanie motorového vozidla dodávateľovi predmetu lízingu ako zmluvnému
partnerovi Žalovaného, pred podaním žaloby.“ K danému tvrdeniu zdôraznil, že žalobca opomína, že
Leasingová zmluva bola uzatvorená medzi ním a žalovaným, preto prenechanie motorového vozidla u
tretejosobybezďalšiehonemôžeslúžiťakodôkazoodovzdanímotorovéhovozidlažalovanému.Taktiež
dal do pozornosti, že žalobca ponecháva bez povšimnutia skutočnosť, že za obdobie približne jeden

a pol roka má motorové vozidlo v užívaní žalobcom najazdených cca 50 000 km, čo svedčí aj o jeho
riadnom a pravidelnom užívaní. Naviac mal za to, že žalobný petit na vydanie bezdôvodného obohatenia
z tvrdenej neplatnej zmluvy musí obsahovať synalagmatický záväzok žalobcu, a to pod sankciou jej
zamietnutia. Keďže vydanie majetkového prospechu z užívania (cudzej) veci nie je dobre možné, v
súlade s ustanovením § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka nastupuje povinnosť poskytnúť peňažnú

náhradu, ktorá musí zodpovedať ekonomickej hodnote majetkového prospechu v čase jeho získania (t. j.
včaseužívaniacudzejvecinazákladeneplatnejnájomnejzmluvy,vdanomprípadeLeasingovejzmluvy,
platnosťktorejžalobcanedôvodnenapadá).Výškapeňažnejnáhradymápretozodpovedaťnájomnému,
obvyklému v danom mieste a čase za obdobný predmet nájmu. Žaloba na vydanie bezdôvodnéhoobohatenia však neobsahovala záväzok žalobcu ako osoby, ktorá počas určitého obdobia užívala
motorové vozidlo, poskytnúť žalovanému peňažnú náhradu za takéto užívanie, čo je jedným z dôvodov
zamietnutia žaloby. Ďalej uviedol, že žalobca v odvolaní nesprávne argumentuje svojou dobrou vierou

pri užívaní motorového vozidla na základe Leasingovej zmluvy. Bezdôvodné obohatenie predstavuje
faktický stav, ktorý nemôže byť závislým na dobrej viere; platné zásady vyporiadania pri bezdôvodnom
obohatení vychádzajú z potreby spravodlivého vyriešenia stavu, ktorý pri bezdôvodnom obohatení
nastal. Argumentujúc dobrou vierou v platnosť Leasingovej zmluvy pri užívaní motorového vozidla,
žalobca poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/113/2007 zo dňa

25.09.2008, ktorý však vychádzal z odlišných skutkových okolností - zrušenia kúpnej zmluvy v dôsledku
odstúpenia od zmluvy, čo nie je aplikovateľné na prejednávaný prípad. Súčasne žalovaný zdôrazňuje,
že v čase podania žaloby mu žalobca motorové vozidlo nevrátil, a túto skutočnosť spolu so svojou
povinnosťou poskytnúť peňažnú náhradu za užívanie motorového vozidla počas obdobia cca 1,5 roka v
žalobe nezohľadnil. Uzavretú Leasingovú zmluvu vyhodnotil ako platný právny úkon, nakoľko obsahuje
všetky náležitosti vyžadované platnými právnymi predpismi, pričom bola uzatváraná na základe žiadosti

žalobcu a po tom, čo si žalobca sám zvolil predmet financovania, a je čitateľnou. V konaní pred súdom
prvej inštancie bolo preukázané dodržanie veľkostí písma na Leasingovej zmluve v súlade s platnými
právnymi predpismi.

25. K vyjadreniu žalovaného sa podaním zo dňa 01.08.2019 vyjadril žalobca, k tvrdenému presnému

výpočtu RPMN vo vyjadrení žalovaného zo dňa 22. 09. 2017 dal do pozornosti, že v predmetnom
vyjadrení nad rámec údajov uvedených v spornej zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 06.10.2015 sa
uvádza (i) poplatok za havarijné poistné, (ii) poplatok za poistenie finančnej straty, a (iii) povinné zmluvné
poistenie, avšak ani jeden z uvedených poplatkov nie je uvedený v predmetnej zmluve. Podľa neho
žalovaný zároveň nelogicky tvrdí, že povinné zmluvné poistenie nie je zahrnuté v celkovej čiastke, ktorú

má zaplatiť, avšak v tejto čiastke je zahrnuté havarijné poistenie, ako aj poplatok za poistenie finančnej
straty. Zdôraznil, že v predmetnej zmluve nie sú uvedené všetky predpoklady na výpočet RPMN podľa
§ 9 ods. 2 písm. k) Zákon o spotrebiteľských úveroch. Tvrdenie žalovaného týkajúce sa neodovzdania
predmetu lízingu vyhodnotil ako účelové, nakoľko žalobca ako aj obchodná spoločnosť MOTOR
PARTNER, s.r.o., IČO: 35 694 866, so sídlom Panónska cesta 22, 851 04 Bratislava ako dodávateľ

predmetu lízingu, už od uzatvorenia spornej Leasingovej zmluvy zo dňa 06.10.2015 konajú v zhode.
Dôkazom toho je už iba uzatvorenie spornej leasingovej zmluvy dodávateľom, ako splnomocneným
zástupcom žalovaného. Taktiež poukázal na to, že žalovaný prvýkrát spochybnil riadne odovzdanie
predmetu leasingu až vo svojom vyjadrení. Podľa žalobcu účelovosť tvrdenia žalovaného preukazuje aj
list žalovaného zo dňa 21.01.2019, v ktorom vyzýva žalobcu na odovzdanie dokladov a príslušenstva

k predmetu leasingu, pričom žiadnym spôsobom nenamieta ani nespochybňuje odovzdanie predmetu
leasingu dodávateľovi, ktorý je zároveň záručným servisom pre predmet leasingu.

26. Žalovaný podaním zo dňa 08.08.2019 reagoval na vyjadrenie žalobcu, v ktorom opätovne uviedol,
že v Leasingovej zmluve (spotrebiteľský úver) číslo: D.XX/XXXXX, zo dňa 06.10.2015, sú uvedené

všetky zákonné náležitosti. Skutočnosť, že povinné zmluvné poistenie predmetu leasingu sa do celkovej
výšky záväzku nezahŕňa vyplýva z ustanovenia § 2 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch.
Povinnosť uzavrieť povinné zmluvné poistenie motorového vozidla vyplýva zo zákona č. 381/2011
Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla v znení neskorších predpisov a viaže sa k motorovému vozidlu. Povinné zmluvné poistenie

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa neuzatvára v súvislosti so
zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ale na základe uvedeného zákona a v súvislosti s vlastníctvom
a držbou motorového vozidla. Žalovaný poprel tvrdenia žalobcu týkajúce sa účelovosti tvrdenia o
neodovzdaní motorového vozidla. K čomu odkázal na listiny: „Ukončenie Leasingovej zmluvy č. D./
XX/XXXXX, zo dňa 16.08.2018“ spolu s doručenkou zo dňa 21.08.2018, v ktorom žalovaný, o. i.,

vyzýva žalobcu na pristavenie motorového vozidla a na odovzdanie všetkých dokladov a príslušenstva
k predmetu Leasingovej zmluvy na adresu: S., 900 25 I. L. a „Výzva k pristaveniu motorového vozidla,
odovzdanie dokladov a príslušenstva k motorovému vozidlu zo dňa 15.11.2018“, spolu s doručenkou
zo dňa 10.11.2018, pričom z predmetnej výzvy vyplýva, že žalovaný opakovane vyzýval žalobcu o
pristavenie motorového vozidla a o odovzdanie všetkých dokladov a príslušenstva k motorovému

vozidlu. Skutočnosť, že žalobca ponechal motorové vozidlo u spoločnosti, u ktorej si objednal servisné
úkony na motorovom vozidle, a toto neprevzal, nezbavuje žalobcu povinnosti vrátiť predmet leasingu
žalovanému ako veriteľovi po tom, čo došlo k ukončeniu Leasingovej zmluvy.27. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),

po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v
medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),
pritom bol viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), vec prejednal

bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo
potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. 1
CSP). Po oboznámení sa s obsahom spisu, vrátane všetkých písomných podaní strán doručených súdu
aj v priebehu odvolacieho konania, preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu spolu s
napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

28. V súvislosti s uvedeným záverom súdu prvej inštancie, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť,
že predmetom tohto sporu je nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 6 074,94 eur,
ktorý odvodzuje z titulu poskytnutého plnenia z absolútne neplatného právneho úkonu, a to Leasingovej
zmluvy číslo LZF/XX/XXXXX uzavretej medzi stranami sporu dňa 06.10.2015, na základe ktorej žalobca

uhradil žalovanému sumu rovnajúcu sa žalovanej istine. V prejednávanej veci nebolo sporným, že
medzi žalobcom (ako leasingovým nájomcom) a žalovaným (ako leasingovým prenajímateľom) bol dňa
06.10.2015 uzatvorený spotrebiteľským úver - Leasingová zmluva číslo: LZF/XX/XXXXX, predmetom
ktorej bol finančný leasing, s predmetom leasingu: nové osobné motorové vozidlo, zn. a model:
CITROEN Grand C4 Picasso, VIN: Q ktorého dodávateľom bola spoločnosť MOTOR PARTNER, s.r.o.,

so sídlom Panónska cesta 22, 851 04 Bratislava. Zároveň nebol sporným obsah uzavretej zmluvy, ktorej
súčasťou boli i Všeobecné zmluvné podmienky finančného leasingu žalovaného pre dopravnú techniku
09/15, ani úhrada sumy 6.074,94 eur žalobcom žalovanému v súlade s uzavretou zmluvou.

29. Žalobca mal za to, že Leasingová zmluva číslo LZF/XX/XXXXX, zo dňa 06.10.2015, je v rozpore

s viacerými zákonnými ustanoveniami právneho poriadku regulujúcimi právo na ochranu spotrebiteľa,
v dôsledku čoho je od počiatku absolútne neplatná. Dôvody neplatnosti predmetnej zmluvy ustálil v
nedodržaní minimálnej veľkosti písma (v zmluve i v súvisiacich zmluvných dokumentoch) v súlade s §
53c Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., a to
minimálnej výšky písma 1,9 mm, ako i z dôvodu jej neurčitosti, ktorá spočívala v nesprávne určenom

údaji RPMN.

30. Napriek vyhodnoteniu Leasingovej zmluvy číslo LZF/XX/XXXXX, zo dňa 06.10.2015, žalobcom za
neplaný právny úkon, zároveň žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie poukázal i na ďalší dôsledok
nesprávne uvedenej výšky RPMN spočívajúci v bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru.

V konaní opakovane zdôvodňoval ním tvrdený nesprávny údaj RPMN s poukazom na nezohľadnenie
poplatkov za havarijné poistenie predmetu leasingu, poplatky za povinné zmluvné poistenie predmetu
leasingu a poplatok za poistenie finančnej straty, ktoré boli zohľadnené iba v Dohode o platbách
nájomného k zmluve č. LZF/XX/ XXXXX, zo dňa 06.10.2015. Tvrdil, že absencia poplatkov za vyššie
uvedené poistenia (havarijné, povinné zmluvné poistenie a poistenie finančnej straty) v uzavretej

Leasingovej zmluve zakladá aj sama osebe bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru v zmysle § 11 ods. 1
písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch. Zdôrazňoval, že z údajov a aj samotného príkladu výpočtu
RPMN ako je uvedený vo Formulári, prípadne v zmluve nemožno hodnoverne vypočítať výšku RPMN,
v dôsledku čoho sa zmluva (správne úver) v zmysle § 11 ods. 1 písm b) a písm. d) zákona č. 129/2010
Z.z. považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

31. Ďalej vyhodnotil za neprijateľnú zmluvnú podmienku udelené splnomocnenie žalovaným žalobcovi
obsiahnutévpredmetnejLeasingovejzmluve,vzmyslektoréhonebolžalobcaakospotrebiteľoprávnený
odstúpiť do kúpnej zmluvy, čo vyhodnotil ako neprimerane obmedzujúce spotrebiteľa pri uplatnení
zodpovednosti za vady alebo zodpovednosti za škodu. Naviac dal do pozornosti, že mu boli poskytnuté

iba informácie v zmysle § 4 ods. 1 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch, avšak ostatné informácie
v zmysle § 4 ods. 1 písm. a) až s) Zákona o spotrebiteľských úveroch mu poskytnuté neboli; preto
žalovaný postupoval v rozpore Zákonom o spotrebiteľských úveroch.32. Žalovaný v odvolacom konaní namietal, že žalobca v odvolaní neuviedol odvolací dôvod § 365 ods.
1 písm. b) CSP. K danému tvrdeniu žalovaného odvolací súd uvádza, že v odvolaní je podstatné v
zákone odvolací dôvod identifikovať konkrétnym pochybením súdu prvej inštancie, teda vadou, v ktorej

odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu. Napriek tomu, že odvolateľ vyslovene neuviedol neoznačil
ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b) CSP (a iné ustanovenia presne špecifikoval), z obsahu
odvolania jednoznačne vyplýva, že namieta i vadu konania upravenú v predmetnom ustanovení, keď
uvádzal okrem iného: „ Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný, z toho dôvodu je
nesprávny a nezákonný. Súd prvej inštancie nedostatočne zdôvodnil priam všetky závery, ktoré tvorili

podklad pre vydanie meritórneho rozhodnutia. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia
je jednou zo súčastí základného práva na spravodlivý proces, zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“ Naopak nebolo by dostačujúcim iba
formálne citovanie v zákone uvedených odvolacích dôvodov, k čomu však v danom prípade nedošlo,
odvolateľ uvádzal konkrétne skutočnosti, na základe ktorých dospel k záveru o pochybeniach súdu prvej

inštancie spočívajúcich nielen vo vadách konania, ale i vo vadách rozhodnutia (§ 365 ods. 1 písm. b/,
d/, e/, f/, h/ CSP).

33. Odvolací súd v prejednávanej veci konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak
posudzoval právny vzťah medzi stranami sporu založený Leasingovou zmluvou číslo: LZF/XX/XXXXX,

zo dňa 06.10.2015, ako spotrebiteľský a žalobcom uplatnený nárok titulom bezdôvodného obohatenia
právne posúdil podľa § 52 ods. 1, ods. 2, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 písm. d), § 53c, § 457,
§ 458 ods. 1, § 663, § 853 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov,
§ 4 ods. 1 písm. a) až s), § 9 ods. ods. 2 písm. i), k), § 11 ods. 1 písm. a), b), d) zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a § 1b nariadenia

vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v platnom znení.

34. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na skutkovom závere, že žalobca tvrdenia ohľadne
neplatnosti zmluvy číslo: LZF/15/91217 a príslušných dokumentov v konaní nepreukázal. Dôvodil,

že v konaní bolo preukázané, že Leasingová zmluva č: LZF/XX/XXXXX, ktorú uzatvoril žalobca so
žalovaným dňa 06.10.2015, je platný právny úkon, táto obsahuje všetky náležitosti vyžadované platnými
právnymi predpismi a bola uzatváraná na základe žiadosti žalobcu a po tom, čo si žalobca sám zvolil
predmet financovania. Súčasne súd prvej inštancie mal za to, že splnomocnenie udelené žalovaným
ako leasingovým prenajímateľom žalobcovi ako leasingovému nájomcovi, na uplatnenie nárokov zo

zodpovednosti za vady (okrem odstúpenia od kúpnej zmluvy), nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú
podmienku. K tomu odkázal na ustálenú európsku judikatúru, v zmysle ktorej prípadná neplatnosť
tej-ktorej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve z dôvodu jej neprijateľnosti ešte neznamená
neplatnosť spotrebiteľskej zmluvy ako celku a je povinnosťou súdu zmluvné podmienky a samotnú
zmluvu hodnotiť objektívne, s prihliadnutím na právnu istotu ekonomických činností, ktorú odôvodnene

očakávajú obidve zmluvné strany.

35. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že pri posúdení nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia správne súd prvej inštancie prednostne vyhodnocoval platnosť právneho úkonu, avšak svoj
záver neúplne a nepresvedčivo zdôvodnil. V odôvodnení naviac iba stroho skonštatoval, že daná zmluva

obsahuje všetky náležitosti vyžadované právnymi predpismi. Z odôvodnenia rozhodnutia nemožno
zistiť, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s námietkou žalobcu týkajúcou sa uvedenia nesprávnej
výšky RPMN, z akých údajov súd vychádzal pri skúmaní výšky RPMN, nedal odpovede na namietané
nezohľadnenie poplatkov za havarijné poistenie predmetu leasingu, za povinné zmluvné poistenie
predmetu leasingu, za poistenie finančnej straty pri výpočte výšky RPMN, neobjasnil prípadný vplyv

nesprávnej výšky RPMN na platnosť právneho úkonu. Zo stručného odôvodnenia nemožno vyvodiť,
či a akým spôsobom súd podrobil kontrole uzavretú spotrebiteľský zmluvu, či posudzoval namietané
naplneniepodmienokvzmysleustanovenia§11ods.1písm.b),d),f)Zákonaospotrebiteľskýchúveroch
pre vyhodnotenie poskytnutého úveru ako bezúročného a bez poplatkov.

36. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je potom jasné a zrozumiteľne, nedáva odpovede na všetky
právne a skutkové otázky a pri jeho vydaní neboli zachované formálne a obsahové náležitosti, s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku
rozhodnutia. Súd prvej inštancie svoj záver o zamietnutí žaloby odôvodnil stručne bez presvedčivýchprávnych záverov, ktoré bolo nutné zodpovedať s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Takéto
odôvodnenie potom prirodzene vzbudzuje dôvodné pochybnosti najmä o presvedčivosti a spravodlivosti
rozhodnutia súdu.

37. Odvolací súd dáva do pozornosti, že významnú úlohu v procese hodnotenia dôkazov § 191 CSP
má vnútorné presvedčenie súdu, ktoré nemá predstavovať svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale malo
by sa vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v
ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov

má svoje limity. Jej kontrola sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku
upraveného v § 220 ods. 2 CSP. Z formulácie § 191 CSP možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si
odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré
odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi
odmietol zaoberať.

38. Nedostatok alebo nezrozumiteľnosť dôvodov rozhodnutia predstavuje závažné procesné
pochybenie súdu, spočívajúce v odňatí možnosti konať pred súdom. O odňatie možnosti konať pred
súdom ide v prípade nesprávneho postupu súdu v civilnom sporovom konaní, ktorým (postupom) sa
strane sporu odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia subjektu
civilného sporového konania, ktoré mu priznáva platná právna úprava, za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

39. Odvolací súd zastáva názor, že záver súdu, v súvislosti so zamietnutím žaloby v tomto konaní
nemôže právne obstáť. Záver súdu o nedôvodnosti podanej žaloby je predčasný, nepreskúmateľný a
nesprávny.

40. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje
spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie
je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné

právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje stranám
sporu posúdiť, ako súd ich vec vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri
svojom rozhodovaní o veci.

41. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho rozhodnutia, ktoré súd zavinil svojím procesným postupom,

spravidla vždy strane odnímajú možnosť konať pred súdom. Tieto vady zakladajú nepreskúmateľnosť
rozhodnutiaakocelku,ktorámôžebyťdôsledkomobsahovejagramatickejnezrozumiteľnosti,neurčitosti
alebo neodôvodnenosti rozhodnutia. V prípade, keď je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, jedná sa
o zmätočné rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky. Samotné rozhodnutie musí
byť logickým a právnym vyústením priebehu konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a
obsahové náležitosti, s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a
právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.

42. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,
ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

43. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek

diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a
rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery niesú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a
podstatu práva na spravodlivý proces.

44. Odvolací súd z obsahu preskúmavaného rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, zistil, že
rozsudok súd prvej inštancie a jeho odôvodnenie nie je v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného
sporového poriadku, keďže závery v ňom obsiahnuté sú nedostatočné, nejasné a nezrozumiteľné. V
odôvodnení rozsudku nie sú uvedené komplexne skutkové zistenia v spojitosti s čiastkovými zisteniami,
ktoré by mali mať logickú nadväznosť, aby v súhrne umožnili vytvoriť záver o celkovom skutkovom

stave.Súdmusípotrebnéúdaje,hodnoteniaazáveryorozhodnýchskutočnostiachformulovaťvlastnými
slovami s prihliadnutím na konkrétne okolnosti danej veci, a to najmä na obsah dokazovania, zložitosť
zisťovaniaskutkovéhostavu,návrhystránnadoplneniedokazovania,čovodôvodnenípreskúmavaného
rozsudku absentuje. Rozsudok tak nenaplňuje požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti, neobsahuje
riadne hodnotenie dôkazov. Ide o závažné procesné pochybenie, v dôsledku ktorého došlo k
porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje

zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, absentuje argumentácia vo vzťahu ku
skutočnostiam, majúcich vplyv na rozhodnutie o uplatnenom nároku.

45. Uvedeným postupom súdu prvej inštancie bolo znemožnené stranám, aby uskutočňovali procesné
práva a tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces a nemožno tento nedostatok napraviť

v odvolacom konaní. Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie mal v rozhodnutí venovať
presvedčivému odôvodneniu svojho záveru o nedôvodnosti uplatneného nároku. Súd prvej inštancie pri
odôvodnení rozhodnutia v napadnutej časti pochybil, ak z jeho obsahu nie je zrejmé, akými úvahami
sa pri rozhodovaní riadil, z ktorých skutočností vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané
a ktoré nie.

46.Sprihliadnutímnavyššieuvedené,vdanomprípadeodvolateľdôvodnenamietalnepreskúmateľnosť
napadnutého rozsudku v dôsledku nedostatočného zdôvodnenia prijatých záverov, ktoré tvorili podklad
pre rozhodnutie, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP).
Vzhľadom na to, že odvolací súd zistil toto pochybenie súdu prvej inštancie, ďalšími odvolacími

námietkami žalobcu sa nezaoberal.

47. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že
nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť) súdneho rozhodnutia, musí byť
v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu (§ 389 ods. 1 písm. b/

CSP); konvalidácia tohto nedostatku (zmätočného rozhodnutia) súdom vyššej inštancie neprichádza
z logických a systematických dôvodov do úvahy tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti. Tomu
zodpovedá aj znenie ustanovenia § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie
súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387
ods. 1 CSP), ani na jeho zrušenie (§ 389 ods. 1 CSP). Pokiaľ existujú dôvody pre zrušenie (kasáciu)

rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť.

48. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b)
CSP zrušil, pretože jeho nepreskúmateľnosťou došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a tento
nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

49. Úlohou súdu prvej inštancie bude pri ďalšom prejednaní veci opätovne skúmať a posúdiť
opodstatnenosť nároku žalobcu, v prípade, ak súd dospeje k záveru o platnosti Leasingovej zmluvy
č. LZF/XX/XXXXX uzavretej medzi stranami sporu dňa 06.10.2015, následne predmetnú zmluvu

podrobí kontrole, t. j. preskúma splnenie náležitosti Leasingovej zmluvy v zmysle príslušných právnych
predpisov, bude sa zaoberať i prípadnou aplikáciou ustanovenia § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských
zmluvách (či nárok žalobcu nie je čiastočne dôvodný). Zároveň sa vysporiada s námietkami strán sporu,
opätovne vo veci rozhodne a v zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku uvedie,
čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku

použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax.

50. Súd prvej inštancie bude zároveň dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a
obsahovalo okrem iného i opomenuté zdôvodnenia, na ktoré odvolací súd poukázal v odseku 35. tohto
rozhodnutia. Svoj právny záver súd prvej inštancie zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci
prichádzali do úvahy a stranám konania dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie
konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

51. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej
inštancie vrátane trov konania vzniknutých stranám sporu v konaní pred odvolacím súdom (§ 396 ods.
1, ods. 3, § 255 a nasl. CSP).

52. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).