Rozsudok – Ostatné ,
Zastavujúce odvolacie konanie Judgement was issued on Wednesday, June 12, 2025

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B5-50C/33/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1523201581
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oxana Kovalová Báreková

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2025:1523201581.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV v konaní pred sudkyňou JUDr. Oxana Kovalová Báreková, v právnej veci

žalobcu: A. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XX, XXX XX C. D., zastúpeného advokátkou JUDr.
Martou Vícenovou, so sídlom Záhorácka 5478/15B, 901 01 Malacky, proti žalovanému: Slovenská
republika – Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 71 Bratislava, IČO:
00 151 866, o zaplatenie 7.047,30 Eur titulom nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Súd n e p r i z n á v ažalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou elektronicky podanou na súd dňa 27.04.2023 sa žalobca prostredníctvom advokátky

domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 7 047,30€ titulom
nemajetkovej ujmy. Žalobca sa žalobou domáha voči žalovanému - štátu, zastúpený Ministerstvom
vnútra SR, náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie z dôvodu nesprávnej resp.
neúplnej transpozície smernice Európskeho parlamentu a rady č. XXXX/XX/XX zo dňa 04. 11. 2003
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, konkrétne do zákona č. XXX/XXXX E. E. o
Hasičskom a záchrannom zbore, za ktorú zodpovedá žalovaný na princípe absolútnej objektívnej
zodpovednosti. Týmto postupom došlo k porušeniu práv žalobcu vyplývajúcich z únijného práva, a to k

strate odpočinku a porušenia jeho osobnostných práv, čím došlo k založeniu jeho nároku na náhradu
škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch. Služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného
zboru je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladal v roku 2020,2021, zo
17hodinových pracovných smien, po ktorých nasleduje určená 7-hodinová služobná pohotovosť' na
pracovisku, v roku 2022, 2023 zo 16-hodinových pracovných smien, po ktorých nasleduje určená 8-
hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, t. j. v rámci jednej pracovnej smeny strávi na pracovisku
sústavne 24 hod.

Služobná pohotovosť je rozdelená na aktívnu čast' (práca nadčas) a neaktívnu časť. Služobná
pohotovosť je určovaná na čas nočných hodín, v prípade vyhlásenia poplachu počas služobnej
pohotovosti,kedysúakohasičivysielanínazásah,saslužobnápohotovosťmenínaprácunadčas.Takto
sa striedajú 3 hasičské smeny, t. j. každý tretí deň každá pracovná smena odslúži 24 hod a následne je2 dni voľna. Za rok 2020 hasičská smena odslúžila 122 pracovných smien, v službe strávil bežne 244
hodín mesačne. Do tohto času však nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. Čo sa týka služobnej pohotovosti,
mesačne činia 71,1 hodiny. Za rok 2021 každá hasičská smena odslúžila 120 pracovných smien, v

službe strávil bežne 240 hodín mesačne. Do tohto času však nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. Čo sa
týka služobnej pohotovosti, mesačne činia 70 hodiny. Za rok 2022 každá hasičská smena odslúžila 121
pracovnýchsmien,vslužbestrávilbežne242hodínmesačne.Dotohtočasuvšakniesúzahrnutéhodiny
nadčasov. Čo sa týka služobnej pohotovosti, mesačne činia 80,06 hodiny. Žalobca zdôrazňuje, že počas
pracovnej pohotovosti aj v jej neaktívnej časti sa musí zdržiavať na pracovisku, z ktorého sa nesmie

vzdialiť a musí byt' vždy pripravený na vykonanie zásahu. Pri vyhlásení výjazdu sa tento vykonáva
do 1 min. Napriek tomu neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa nezapočítava do fondu pracovného
času, čo sa prejaví tak, že aj keď reálne v súvislosti so služobnou činnosťou je na pracovisku, v rámci
fondu pracovného času sa mu toto nevykazuje. Na základe takéhoto vykazovania sa potom javí, že jeho
priemerný týždenný pracovný čas neprekračuje 48 hodín, čo je však v rozpore so skutočnosťou. Na
základe toho priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia značne presahuje

nielen 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka HaZZ v zmysle § 85 ods. 2 zákona o HaZZ, ale
aj maximálne prípustný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje článok 6 písm.
b Smernice. . Možno teda jednoznačne a bez pochybností uzavrieť, že vnútroštátna úprava zákona č.
315/2001 Z. z. konkrétne úprava pracovného času, umožňuje služobnému úradu (zamestnávateľovi)
rozvrhnúť' hasičovi jeho služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku

6 písm. b Smernice v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť' nie je považovaná za súčasť
služobného času hasiča. Preto možno jednoznačne uzavrieť, že smernica nebola správne (resp. nebola
včastivôbec)implementovanádoprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky.Žalobcavžalobesiuplatňuje
náhradu za žalované obdobie od apríla 2020 (splatná 10.05.2020) do marca 2023 (splatná 10. apríla
2023), kedy odpracoval v priemere pracovný (služobný) čas v trvaní 55 50 hodín týždenne. Je teda

zjavné, že jeho právo vyplývajúce z ustanovenia článku 6 písm. b Smernice bolo a je sústavne
porušované. Pre úplnosť' žalobca

zdôrazňuje, že žiaden takýto súhlas služobnému úradu nikdy neudelil. Je tak zjavné a nepochybné,
že cieľom smernice je priznať právo jednotlivcovi pracovníkovi. Z judikatúry súdneho dvora vyplýva,
že vždy a v každom jednotlivom prípade sa porušenie práva únie považuje za dostatočne závažné,

ak je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora v danej oblasti. Žalobca poukazuje na ním
citované rozhodnutia súdneho dvora, s ktorými je aktuálna právna úprava zákona o HaZZ v zjavnom
rozpore. Dospel jednoznačne k záveru, že je splnená aj podmienka dostatočnej závažnosti porušovania
právnej normy únie. K existencii škody žalobca uvádza, že náš právny poriadok neobsahuje žiadne
konkrétne ustanovenia pre posúdenie a určenie výšky náhrady škody, ktorá vznikla porušením práva

únie. Subsidiárne sa tak má použiť' vnútroštátne právo pri zachovaní princípu ekvivalencie a efektivity.
Žalobca tak pri posudzovaní nároku na náhradu škody poukazuje na analogické použitie ustanovení
slovenského právneho poriadku obsahom a účelom najbližšie, t. j. § 11 až 13 Občianskeho zákonníka.
Žalobca uvádza, že porušovaním článku 6 písm. b Smernice je v prvom rade porušované jeho právo
na ochranu zdravia, ako jedno z najvýznamnejších osobnostných práv zakotvené v článku 40 Ústavy

SR. Rovnako z úvodných ustanovení smernice vyplýva, že normotvorca vychádzal z faktu, že je
ešte stále vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania, preto je potrebné zaviesť' resp.
zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov. Všetci pracovníci
by mali mat' primeranú dobu odpočinku a tak sa im musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a
ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. Je tiež potrebné zaviesť maximálnu hranicu

týždenného pracovného času. Cieľom uvedeného je zabezpečiť, že v dôsledku vyčerpania alebo iného
nepravidelného rozvrhnutia práce si pracovníci nespôsobia úraz, ani spolupracovníkom alebo iným
osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie. Zároveň žalobca poukazuje na
porušovanie osobnostných práv na súkromie a rodinný život garantované článkom 19 ods. 2 Ústavy
SR. Opísaným skutkovým stavom dochádza k porušovaniu jeho osobnostných práv na ochranu zdravia,

telesnej a psychickej integrity spočívajúce v porušovaní práva na primeranú dobu odpočinku, práva
na súkromie a rodinný život, a to v príčinnej súvislosti s tým, že reálne musí odpracovať Viac ako v
zmysle smernice bol povinný. Poukazuje na náročnú prácu hasiča, kedy neraz nasadzuje svoj vlastný
život a o to viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje dostatočný odpočinok po práci na regeneráciufyzických a psychických síl, čo sa mu v dôsledku sústavného porušovania práva na primeranú dobu
odpočinku nedostáva. Negatívne následky sa prejavujú aj tým, že je otcom 3 maloletých detí a čas
ktorý by mohol venovať svojim deťom, špeciálne v období detstva a dospievania, musí často krát na

miesto toho tráviť' v práci. Žalobca poukázal na to, že často krát odpracuje cca až 8 hodín nad rámec
maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času. Následne sa z práce vráti psychicky a
fyzicky vyčerpaný a zostáva mu minimum voľného času, aby sa mohol venovať deťom, manželke,
starostlivosti o domácnosť, či osobným záľubám. Prichádza tak o čas, ktorý by mohol a chcel venovať
svojim najbližším a nevyhnutným osobným záležitostiam. Tento stav už dlhoročne a negatívne vplýva

na jeho rodinný život. Vzhľadom na uvedené, základ nároku na náhradu škody, ktorý si uplatňuje má
v podmienkach slovenského právneho poriadku povahu nemajetkovej ujmy, pričom náhrady tejto ujmy
v peniazoch sa žalobou žalobca domáha. Napokon žalobca zdôraznil existenciu príčinnej súvislosti
medzi porušovaním článku 6 písm. b Smernice a ním popísanou škodou vo forme nemajetkovej ujmy.
Uviedol, že v dôsledku nezarátavania služobnej pohotovosti do pracovného času musel odpracovať
viac, než je smernicou maximálne povolený 48 hodinový týždenný pracovný čas a v dôsledku tejto

skutočnosti dochádza k porušovaniu jeho práva na ochranu zdravia a na ochranu súkromia a rodinného
života. Pri vyčíslení výšky škody žalobca vychádza z ustanovení peňažných náhrad za služobnú
pohotovosť § 122 ods. 1,2 zákona o HaZZ. Za služobnú pohotovosť' mu je uhrádzaná peňažná náhrada
do Výške 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, pri nariadenej služobnej
pohotovosti je uhrádzaná peňažná náhrada vo Výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného

platu. Tento postup vyčíslenia z hľadiska analógie iuris žalobca považoval za najbližšie prejednávanej
veci. Poukazuje na požiadavku primeranosti náhrady škody, a tak výšku náhrady škody v tomto
prípade stanovil analogickým použitím ustanovenia § 122 zákona o HaZZ. Hodiny, ktoré odpracoval
nad limit maximálneho priemerného týždenného pracovného času, je možné analogicky posúdiť ako
odpracovanie mimo rozvrhnutia služobného času, keďže tento mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu

jeho práv nedochádzalo. Primeranú náhradu škody tak predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou
uvedenou v § 122 ods. I a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a/ zákona o HaZZ.
Žalobca uviedol, že počas kalendárneho mesiaca vykonáva služobnú pohotovosť určenú v súlade s §
92 ods. 1 ZoHaZZ, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby. Súčasne mu môže
byt' nariadená služobná pohotovosť' mimo rozvrhnutia služobného času v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ

(napr. ak je nevyhnuté zabezpečiť personálnu obsadenosť v mieste výkonu služby v dôsledku absencie
kolegu). Žalobca zdôrazňuje, že obe služobné pohotovosti sa však nezapočítavajú do pracovného času
a aj vo výplatnej páske je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti. Výšku
nemajetkovej ujmy tak žalobca určuje ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti za
príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej

náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho
roka (50 % mínus 15 %) a v prípade odpracovania služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, ako
súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja (sviatok) a sumy zodpovedajúcej 70 % peňažnej
náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho
roku (100 % mínus 30 Vo). Žalobca dáva do pozornosti, že v zmysle kolektívnej zmluvy z roku

2022 čl.3 bod 3 a 7, 2023 Čl. 3 bod. 3 a 8 si dohodol zo zamestnávateľom t.j. žalovaným, že ak
vykonáva štátnu službu vo sviatok, patrí mu za túto štátnu službu vol'no s náhradou služobného platu
v rozsahu vykonanej štátnej služby t. j. len v rozsahu 16 hodín, do uvedeného náhradného voľna nie
je zahrnutá služobná pohotovosť t.j. 8 hodím a v roku 2020 Čl. 1 a 6, 2021 Čl. 3 a 7 si dohodol zo
zamestnávateľom t.j. žalovaným, že ak vykonáva štátnu službu vo sviatok, patrí mu za túto štátnu službu

voľno s náhradou služobného platu v rozsahu vykonanej štátnej služby t. j. len v rozsahu 17 hodín.
Do uvedeného náhradného voľna nie je zahrnutá služobná pohotovosť t.j. 7 hodín. Uvedenú služobnú
pohotovosť t.j. 7 hodín resp. 8 hodín žalovaný prepláca žalobcovi len vo výške 15% peňažnej náhrady
z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka a v
dni služobného pokoja/sviatok len vo výške 30%. Primeraná náhrada škody tak predstavuje rozdiel.

V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní
pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu
osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu
do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na

vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.
Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada
sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým
spojený rozvrh služobného času sa Smernica XXXX/XX/XX na služobný pomer príslušníkov Hasičského

a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako
to tvrdí žalobca. Podľa názoru žalovaného preto štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť, (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného
času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať
pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice XX/XXX/XXX F. G. X H. X I. XX/XXX/XXX. Oproti

štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru
vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov
(napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.). Rovnako úlohy,
ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov
týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného
Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné

činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle G. X H. X I. XX/XXX/XXX. Žalovaný má za to, že
žalobca si nesprávne vykladá pôsobnosť Smernice, nakoľko sa Smernica nevzťahuje na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru. Rozsah pôsobnosti Smernice stanovuje článok 1 ods. 3, podľa
ktorého táto Smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle G. X
I. XX/XXX/XXX bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 Smernice 89/391/EHS. Smernica

Rady XX/XXX/XXX F. G. X H. X stanovuje, že Smernica 89/391/EHS sa neuplatňuje tam, kde sú
s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb,
ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.
Z dikcie daného článku vyplýva, že ide len o exemplifikatívny a nie taxatívny výpočet činností,
ktoré možno označiť ako osobitné činnosti verejných služieb. Žalovaný má za to, že štátna služba

príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú
nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou má charakter osobitnej
činnostislužiebcivilnejochrany.Ztohtodôvodužalobcovinemohlavzniknúťškoda,nakoľkoustanovenia
Smernice sa na neho nevzťahujú a teda nie je splnený základný predpoklad zodpovednosti za škodu.
Žalobca však nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán

verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor,
čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej legitimácii. Navyše, ak
mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit, mal na
túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. a
žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Žalovaný v tomto prípade

podotýka, že žalobca za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátane tých hodín, o ktorých
tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený Smernicou, mu boli riadne vyplatené príslušné zložky
služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Ak má žalobca za to, že Smernica nebola v jeho
prípade správne použitá, žalovaný namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu,
že táto mu nie je daná. Podľa názoru žalovaného sa miera zodpovednosti za prípadný vznik škody

musí medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej
republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť
Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom
konkrétneho zamestnanca. Žalovaný má za to, že Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov, preto podľa žalovaného nie je

možné dospieť k inému záveru než, že posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako
dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval,
že aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí
so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia Smernice do právneho poriadku Slovenskej
republiky. S ohľadom na zamieňanie Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky

ako dvoch samostatných subjektov je tu ďalší dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.
Z hľadiska vhodnosti transpozície Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky
je potrebné zohľadniť aj výpočet (za tri roky, nakoľko ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré (na
rozdiel od práv osobnostných) podlieha režimu premlčania v trojročnej premlčacej lehote vyplývajúcej
z § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako

„Občiansky zákonník“), a žalobca ho aj takto uplatňuje). Smernica v článku 16 písm. b) in fine uvádza:
„...Doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa
nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne...“. Výpočet nezohľadňuje práceneschopnosti ani
ďalšie neprítomnosti (napríklad karanténa z dôvodu ochrany verejného zdravia a pod., zaokrúhlené vprospech žalobcu). Vo výpočte je možné ďalej zohľadniť aj dni služobného voľna poskytnuté na základe
kolektívnej zmluvy (napr. čl. 4 ods. 14 Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru na rok 2021 – uplatňuje sa v období január - jún príslušného kalendárneho roka, a

teda spôsobuje zlepšenie výpočtu v týchto referenčných obdobiach), čoho dôsledkom je konštatovanie o
vhodnosti transpozície Smernice vzhľadom na dodržiavanie práv žalobcu v zmysle žaloby. Z uvedeného
výpočtu a ďalších skutočností vyplýva, že z hľadiska maximálneho priemerného počtu odslúžených
hodín týždenne vzhľadom na referenčné obdobia, bola Smernica 2003/88/ES transponovaná správne.
Predmetné ustanovenia teda definujú služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru ako

časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom
umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za
ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení
zákona č. 315/2001 Z. z. ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom
čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste
výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho

rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92
zákona č. 315/2001 Z. z. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne
nepopierajú,žeslužobnápohotovosťvštátnejslužbejevýkonomštátnejslužby,aleakoužbolouvedené
vyššie, svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej
službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe

(§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.). Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe
podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v
mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad
aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v
tejto súvislosti opomenul, že ním citované ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1,

rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou
formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92
ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods.
2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.) a slová v § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.3 len vystihujú
časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby a služobnou pohotovosťou. V oboch prípadoch je však

nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Žalovaný súčasne poukazuje aj
na G. XX I. XXXX/XX/XXX, ktorý umožňuje dohodnúť aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych
zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa
pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2019 – 2020, Kolektívna zmluva vyššieho
stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2021, Kolektívna zmluva vyššieho

stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2022. Smernica XXXX/XX/XX pripúšťa
výnimku zo stanoveného limitu za dodržania nasledujúcich kumulatívnych podmienok: písomný súhlas
zamestnanca s výkonom práce nad zákonom a smernicou povolený maximálny limit počtu hodín,
zamestnávateľ vedie aktuálne záznamy o všetkých zamestnancoch, ktorí vykonávajú takúto prácu a
poskytne na požiadanie informáciu o prípadoch, kedy zamestnanci dali súhlas k práci presahujúcej 48

hodín v dobe 7 dní, čo sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie, zamestnávateľ dodržiava všetky
všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnancov pri práci, žiadnemu zamestnancovi
nevznikne zo strany zamestnávateľa ujma za to, že nie je ochotný súhlasiť s vykonávaním takejto práce.
PodľaSmerniceXXXX/XX/XXtedapriemernýpracovnýčasprekaždéobdobie7dnínesmieprekročiť48
hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť ustanovený

zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica XXXX/XX/XX tiež umožňuje
ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne
rozvrhnutom pracovnom čase. G. XX I. XXXX/XX/XX stanovuje na účely uplatnenia maximálneho
týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. G. XX H. X I. XXXX/XX/XX poskytuje
protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6

mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách, tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou
uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je, že príslušným pracovníkom sa poskytne
rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných prípadoch), kde z objektívnych dôvodov
nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným pracovníkom poskytne primeraná ochrana.
Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom

čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle § 85 zákona č. 315/2001 Z. z. Podľa § 91
ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu
najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Ako vyplýva z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne. Pri nerovnomernomrozvrhnutí však nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia
ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni podľa

§ 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. V zmysle Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020 ako aj Kolektívnej
zmluvy 2021, či Kolektívnej zmluvy 2022 hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým
služobným časom majú výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo
služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín / 16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v

trvaní 7 / 8 hodín v jednej 24 hodinovej zmene v zmysle vyššie citovaného čl. 3 ods. 1 Kolektívnej
zmluvy 2019 – 2020, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022
a čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023. Služobné dni žalobcu sú vopred plánované. S plánovaným
rozvrhom služobného času je žalobca každý mesiac oboznámený najneskôr tri dni pred začiatkom
nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Žalobca počas svojho pôsobenia v Hasičskom a záchrannom
zbore nijakým spôsobom nenamietal rozvrh služobného času (písomne ani ústne) a teda žalovaný má

za to, že svoj súhlas s rozvrhnutím služobného času vyjadril (okrem podpisu plánu výkonu služieb) aj
konkludentne tak, že konal podľa plánovaného rozvrhnutia služobného času, na výkon práce sa vždy
riadne a včas dostavil a služobný úrad nemal pochybnosti o tom, že s takýmto rozvrhnutím služobným
časom súhlasí. O spokojnosti s rozvrhom služobného času svedčí aj skutočnosť, že žalobca nikdy
neprejavil záujem o preradenie na funkciu s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom. V súlade s

Pokynom prezidenta Hasičského a záchranného zboru č. 35/2012 o vnútornej organizácii J. K. E. E.
na operatívno-technickom úseku v znení neskorších predpisov a kolektívnou zmluvou vyššieho stupňa
pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na daný rok, žalobca vykonával: v rokoch 2020
a 2021 štátnu službu na pracovisku v rámci 24 – hodinovej služby v rozsahu 17 hod. výkon štátnej
služby a 7 hodín služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala na vykonávanie štátnej služby

v mieste vykonávania štátnej služby; v roku 2022 a 2023 štátnu službu na pracovisku v rámci 24
– hodinovej služby v rozsahu 16 hod. výkon štátnej služby a 8 hodín služobnej pohotovosti, ktorá
bezprostredne nadväzovala na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby. Počas
služobnej pohotovosti na pracovisku je žalobca fyzicky prítomný v mieste výkonu štátnej služby, pričom
tento čas je určený na oddych a odpočinok. Žalobca počas služobnej pohotovosti nemá určené činnosti

ktoré má vykonávať a nie sú naňho kladené žiadne úlohy; 11 s výnimkou vyhláseného výjazdu, kedy
má prerušenú služobnú pohotovosť a má riadne platený výkon štátnej služby nadčas. V období roka
2020, v ktorom žalobca uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, t.j. od mája 2020 do decembra
2020, t. j. 8 mesiacov žalobca vykonal spolu 448 hodín služobnej pohotovosti, z čoho len 11 hodín
bola aktívna časť služobnej pohotovosti (nadčas) a zvyšných 437 hodín žalobca strávil neaktívnou

časťou služobnej pohotovosti, kedy bol v mieste výkonu štátnej služby, ale tento čas strávil oddychom
a odpočinkom. Na tento účel má v mieste výkonu štátnej služby určený priestor. Aktívna časť, tzn.
výkon štátnej služby počas prerušenej služobnej pohotovosti tvoril v sledovanom období len 2,46%.
Počas roka 2021 od januára 2021 do decembra 2021, t. j. 12 mesiacov žalobca vykonal spolu 630
hodín služobnej pohotovosti, z čoho len 5,6 hodín bola aktívna časť služobnej pohotovosti (nadčas) a

zvyšných624,4hodínžalobcastrávilneaktívnoučasťouslužobnejpohotovosti,kedybolvmiestevýkonu
štátnej služby, ale tento čas strávil oddychom a odpočinkom. Na tento účel má v mieste výkonu štátnej
služby určený priestor. Aktívna časť, tzn. výkon štátnej služby počas prerušenej služobnej pohotovosti
tvoril v sledovanom období len 0,89%. Počas roka 2022 od januára 2022 do decembra 2022, t. j. 12
mesiacov žalobca vykonal spolu 712 hodín služobnej pohotovosti, z čoho len 12,8 hodín bola aktívna

časťslužobnejpohotovosti(nadčas)azvyšných699,2hodínžalobcastrávilneaktívnoučasťouslužobnej
pohotovosti, kedy bol v mieste výkonu štátnej služby, ale tento čas strávil oddychom a odpočinkom. Na
tento účel má v mieste výkonu štátnej služby určený priestor. Aktívna časť, tzn. výkon štátnej služby
počas prerušenej služobnej pohotovosti tvoril v sledovanom období len 1,80%. Nemožno teda uvádzať,
že žalobca strávil všetky hodiny služobnej pohotovosti výkonom štátnej služby. Na služobný pomer

príslušníka Hasičského a záchranného zboru sa vzťahujú aj iné predpisy (napr. zákon č. 328/2002
Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov), či
kolektívne zmluvy, pričom z týchto predpisov pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vyplýva
viacero výhod z oblasti sociálneho zabezpečenia či zdravotnej starostlivosti (dovolenka nad rámec
zákonnej úpravy, ďalšie služobné voľno priznané z kolektívnej zmluvy, každoročné rekondičné pobyty

(bez odpočtu dovolenky), náhradné voľno za prácu vo sviatok, pravidelné lekárske prehliadky), vďaka
čomu čerpajú ďaleko viac voľna ako pracovníci vykonávajúci prácu v inom odvetví. Žalobca opomenul
uviesť, že v Smernici sa stanovuje maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín, avšak tento limit je
priemer, ktorý možno vypočítať za referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace. Taktiež navrhujemezobrať do úvahy a zohľadniť špecifické požiadavky na činnosť Hasičského a záchranného zboru.
Príslušníci sú chránení pred nepriaznivými účinkami spôsobenými nadmerne dlhým pracovným časom a
nedostatočnýmodpočinkomprávevyššiespomínanýmizákonnýmiúpravamivyplývajúcimizosobitného

prepisu o sociálnom zabezpečení a z kolektívnej zmluvy, ktoré majú za následok, že nie je prekračovaný
stanovený maximálny pracovný čas určený v Smernici. Zo stanoviska Krajského riaditeľstva Hasičského
a záchranného zboru v Bratislave vyplýva, že ak z plánovacích plachiet prepočítame čas strávený v
práci (24 hodín v každom služobnom dni) a 4 mesačné referenčné obdobie pre výpočet skutočného
času, ktorý žalobca strávil na pracovisku, dospeli by sme k záveru, že: v roku 2020 v období 5/2020 –

8/2020 t.j. spolu 123 dní, čo je 17,57 týždňa žalobca mohol odpracovať maximálne (zaokrúhlene na celú
hodinu) 843 hodín. V tomto období bol žalobca v práci (výkon služby + pohotovosť na pracovisku) 817,50
hodín, čo je o 25,50 hodín menej ako maximálny čas ustanovený smernicou v uvedenom referenčnom
období; v období 9/2020 – 12/2020 t.j. spolu 122 dní, čo je 17,43 týždňa žalobca mohol odpracovať
maximálne (zaokrúhlene na celú hodinu) 837:00 hodín. V tomto období bol žalobca v práci (výkon služby
+ pohotovosť na pracovisku) 806,00 hodín, čo je o 31,00 hodín menej ako maximálny čas ustanovený

smernicou. V roku 2021 v období 1/2021 – 4/2021 t.j. spolu 120 dní, čo je 17,14 týždňa žalobca mohol
odpracovať maximálne (zaokrúhlene na celú hodinu) 823 hodín. V tomto období bol žalobca v práci
(výkon služby + pohotovosť na pracovisku) 696,00 hodín, čo je o 127,00 hodín menej ako maximálny čas
ustanovený smernicou; v období 5/2021 – 8/2021 t.j. spolu 123 dní, čo je 17,57 týždňa žalobca mohol
odpracovať maximálne (zaokrúhlene na celú hodinu) 843 hodín. V tomto období bol žalobca v práci

(výkon služby + pohotovosť na pracovisku) 827,65 hodín, čo je o 15,35 hodín menej ako maximálny
čas ustanovený smernicou v uvedenom referenčnom období; v období 9/2021 – 12/2021 t.j. spolu
122 dní, čo je 17,43 týždňa žalobca mohol odpracovať maximálne (zaokrúhlene na celú hodinu) 837
hodín. V tomto období bol žalobca v práci (výkon služby + pohotovosť na pracovisku) 865,50 hodín,
čo je o 28,50 hodín viac ako maximálny čas ustanovený smernicou v roku 2022 v období 1/2022 –

4/2022 t.j. spolu 120 dní, čo je 17,14 týždňa žalobca mohol odpracovať maximálne (zaokrúhlene na
celú hodinu) 823 hodín. V tomto období bol žalobca v práci (výkon služby + pohotovosť na pracovisku)
714,00 hodín, čo je o 109,00 hodín menej ako maximálny čas ustanovený smernicou; v období 5/2022
– 8/2022 t.j. spolu 123 dní, čo je 17,57 týždňa žalobca mohol odpracovať maximálne (zaokrúhlene na
celú hodinu) 843 hodín. V tomto období bol žalobca v práci (výkon služby + pohotovosť na pracovisku)

731,50 hodín, čo je o 111,50 hodín menej ako maximálny čas ustanovený smernicou v uvedenom
referenčnom období; v období 9/2022 – 12/2022 t.j. spolu 122 dní, čo je 17,43 týždňa žalobca mohol
odpracovať maximálne (zaokrúhlene na celú hodinu) 837:00 hodín. V tomto období bol žalobca v práci
(výkon služby + pohotovosť na pracovisku) 744,00 hodín, čo je o 93,00 hodín menej ako maximálny
čas ustanovený smernicou. Podľa uvedených výpočtov aj po započítaní pohotovosti na pracovisku

do maximálneho týždenného pracovného času žalobca pracoval: v roku 2020 v druhom referenčnom
období v priemere 46,53 hodín týždenne a v treťom referenčnom období v priemere 46,24 hodín
týždenne (smernica umožňuje odpracovať 48 hodín týždenne); v roku 2021 v prvom referenčnom období
v priemere 40,61 hodín týždenne, v druhom referenčnom období v priemere 47,11 hodín týždenne a v
treťomreferenčnomobdobívpriemere49,66hodín;vroku2022vprvomreferenčnomobdobívpriemere

41,66 hodín týždenne, v druhom referenčnom období v priemere 41,63 hodín týždenne a v treťom
referenčnom období v priemere 42,69 hodín týždenne; Smernica určuje maximálny týždenný pracovný
čas, ktorý vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. G. X H. X I. definuje pracovný čas ako akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou. Žalovaný má za to, že na

účelySmernicetrebadomaximálnehočasuustanovenéhoSmernicouzapočítavaťibačas,ktorýžalobca
pracuje, tzn. je na pracovisku, služobnej ceste, prípadne na školení. Do maximálneho času pre účely
dodržiavaniamaximálnehotýždennéhočasuurčenéhosmernicounemožnozarátavaťčas,kedyžalobca
čerpá náhradné voľno, dovolenku, dodatkovú dovolenku, PN-ku, OČR-ku, lekára, otcovskú dovolenku,
alebo je na rekondičnom pobyte (benefit pre príslušníka; s účinnosťou od 01.01.2023 je možné

vykonať rekondičný pobyt aj formou aktívneho odpočinku doma), pretože počas tohto času žalobca
nepracujepodľapokynovzamestnávateľaaninevykonávačinnostivyplývajúcezjehopopisuslužobných
činností. Preto nemožno takto strávený čas zarátavať do maximálneho týždenného pracovného času. V
záujme služobného úradu je predchádzať vzniku chorôb z povolania a dbať na regeneráciu telesného
a duševného zdravia príslušníkov. Jedným z nástrojov na zabezpečenie primeranej regenerácie a

odpočinku je účasť vybraných príslušníkov na rekondičnom pobyte v trvaní 14 po sebe nasledujúcich
dní v kalendárnom roku. Žalobca každoročne absolvoval rekondičný pobyt. Žalobca mal možnosť
sa pred nástupom na vykonávanie štátnej služby v Hasičskom a záchrannom zbore oboznámiť so
všetkými podmienkami výkonu služby a to jednak z voľne prístupných zdrojov na internete (stránkyMV SR, príslušného krajského riaditeľstva HaZZ, zbierka právnych predpisov) ako aj na informatívnom
pohovore v rámci prijímacieho konania podľa § 20 zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré zabezpečuje príslušné
personálne oddelenie centra podpory. Z uvedeného vyplýva, že žalobca vopred vedel o platových

podmienkach, o služobnej pohotovosti a služobnom čase ako aj o ďalších právach a povinnostiach,
ktoré sa na príslušníka s nerovnomerným rozvrhnutím služobného času vzťahujú a akceptoval ich bez
výhrad zložením služobnej prísahy ako podmienky vzniku služobného pomeru príslušníka. Dovolávanie
sa neskoršieho porušenia osobnostných práv príslušníka spočívajúcich v ochrane zdravia, psychickej
a telesnej integrity, nedostatku primeranej doby na odpočinok, ako aj k porušeniu práva na súkromie

a rodinný život vyznie v kontexte vyššie uvedeného ako účelové a kontraproduktívne konanie zo
strany žalobcu. Nemajetková ujma žalobcovi však mohla vzniknúť až konkrétnym porušením ustanovení
predmetnej Smernice a len v rozsahu tohto porušenia. Žalobca si uplatnil mzdový nárok vydávajúc ho za
nemajetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku údajného porušenia Smernice. žalovaný upozorňuje na to, že
žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon štátnej
služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. S plánovaným

rozvrhom služobného času bol žalobca vždy oboznámený v súlade s § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z.
z.,čopotvrdzovalsvojimpodpisom.Rovnakobolžalobcavždyriadneoboznámenýsovšetkýmiinternými
predpismiaKolektívnymizmluvamiatoajstými,ktoréupravujúrozsahvýkonuslužby.Určenieprípadnej
výšky náhrady nemajetkovej ujmy je na zvážení súdu, avšak žalovaný musí podotknúť, že výšku
nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje vo výške 7.047,30 EUR, žalovaný považuje za premrštenú a

absolútne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov,
ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa nášho názoru neporovnateľne vyššia.

3. Žalobca v replike poukázal na sériu rozhodnutí iných súdov, v ktorých bola žalobcom (iným
príslušníkom zboru ) priznaný náhrada nemajetkovej ujmy, či už v celom rozsahu alebo čiastočne,

v ostatnom zotrval na svojej právnej a skutkovej argumentácii. Zároveň žalobca prostredníctvom
advokáta doplnil rozpis kalendárnych týždňov v rozhodnom období.

4. Žalovaný v duplike uviedol, že zotrváva na svojom podanom vyjadrení, zotrváva na svojej skutkovej a
právnej argumentácii konštantne zastávanej od počiatku konania a nestotožňuje sa s právnym názorom

žalobcu v jeho písomnom vyjadrení ani v podanej žalobe, a to z dôvodu detailne špecifikovaného
odlišnéhoprávnehonázoru,ktorýžalovanýprezentovalvovyjadreníkžalobežalobcu.Prežalovanéhoje
nepochopiteľné, prečo sa žalobca domáha náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú (ako sám uvádza) vyčíslil
podľa celkového počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré považuje za nad rámec stanovený Smernicou
a podľa rozdielu hodinovej sadzby funkčného platu žalobcu a odmenou, ktorá mu bola za služobnú

pohotovosť vyplatená. Pre účely tohto konania je predsa právne irelevantné, aká je priemerná hodinová
sadzba funkčného platu žalobcu, nakoľko sa jedná o nemajetkovú ujmu a nie o mzdový nárok. Žalobca
teda okrem iného úplne ignoruje fakt, že zásah do osobnostných práv a rozsah nemajetkovej ujmy je
u každého jednotlivca individuálny, posudzuje sa v každom prípade osobitne, a to aj s ohľadom na
preukázateľný zásah do súkromného života. Za žiadnych okolností teda nemožno nemajetkovú ujmu

vypočítať „tabuľkovo“ na základe akéhosi univerzálneho vzorca, ktorý vo svojom výsledku zodpovedá
mzdovým nárokom. Žalovaný upozorňuje, že v predložených výpisoch sa nachádzajú aj hodiny času
odpočinku v zmysle G. X H. X I. XXXX/XX/XX a preto je predmetný prepočet nesprávny. Je irelevantné,
že žalobca tvrdí, že nejde o mzdový nárok, pritom jeho výpočet údajnej nemajetkovej ujmy pozostáva
z doplatku za služobnú pohotovosť, ktorý vypočítal z rozdielu medzi odmenou, ktorú za služobnú

pohotovosť dostal a odmeny, ktorú dostáva za riadny výkon služby. Vypočítava ho percentuálnym
rozdielom násobeným hodinovou sadzbou ceny práce a teda z obsahu predmetných výpočtov je celkom
zjavne jasné a nespochybniteľné, že ide o výpočet mzdového nároku a nie o výpočet nemajetkovej
ujmy. Vo vzťahu k žalobcom tvrdenému nedostatku odpočinku žalovaný si dovoľuje poukázať aj na
skutočnosť, že žalobca počas žalovaného obdobia nevyužil možnosť zúčastniť sa na rekondičných

pobytoch zameraných na regeneráciu síl a oddych v trvaní 14 dní ročne.

5. V ostatných podaniach strany sporu zotrvali na svojej doterajšej právnej a skutkovej argumentácii.

6. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi procesného

útoku aj procesnej obrany, tvoriacimi obsah súdneho spisu, výsluchom žalobcu a zistil nasledovný
skutkový stav a právny stav:7. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že si bol vedomý skutočnosti, že ho trápi pracovná doba, ktorú nemá
adekvátne zaplatenú, má odrobených 160 hodín za mesiac, ale fyzický je prítomný 240 hodín a teda 80
hodín sa mu nezapočítava nikde, a to by sa malo niekde zhmotniť a nie len ohodnotiť 1 Eurom. Čo sa

týka psychických útrap uviedol, že nie je s deťmi a rodinou, často trávi víkendy v práci a dovolenku si
musí rozplánovať na celý rok. Poplachov býva niekedy cez noc aj tri. Zároveň však uviedol, že 80% jeho
rodiny boli vždy hasiči. Do zboru nastúpil pred 19 rokmi, už vtedy bol uzrozumený s nerovnomerným
rozvrhnutím pracovného času, odvtedy sa musela manželka prispôsobiť aj so svojou prácou, nemohla
robiť nočné, ktoré mával aj žalobca, keďže mali v tom čase dve maloleté deti. Na pleciach manželky

žalobcu je celá starostlivosť o domácnosť, nákupy, upratovanie, deti, rodičovské, návštevy lekárov,
krúžkov a pod.

8. bude mať pracovnú pohotovosť a nebude mať čas tráviť s rodinou, ale tu v čase vstupu do zboru
nemal, uvedené pocítil až keď sa mu narodil syn. Rozpadol sa mu vzťah aj kvôli práci, v ktorej trávil príliš
veľa času podľa vtedajšej partnerky. V súčasnosti ma ďalší vzťah. Obsahom jeho služobnej činnosti je

činnosť hasiča, záchranára, počas pohotovosti od 22:00 hod do 06:00nhod je prítomný na stanici , kvalita
spánku nie je taká ako doma, veľakrát je budený pred výjazdom, ktorý musia stihnúť do 1 minúty a tieto
nočné výjazdy dospávajú doma. Príslušníkom zboru je od 01.07.2014. od istej doby musia absolvovať
školenia , čím viac certifikátov majú, tým viac musí tráviť čas v práci, keďže sa musí vzdelávať. Nad
zmenou práce aj kvôli uvedeným obštrukciám nerozmýšľal, nakoľko ho napĺňa a ak by mal rovnomerne

rozvrhnutý pracovný čas, tak by to mal ešte menej finančne ohodnotené. Zároveň však žalobca uviedol,
že nemá problém so vzdelávaním, rôznymi školeniami avšak smena nemôže byť ohrozená a preto sú aj
na úkor víkendov, keď sa snaží skĺbiť potreby rodiny, športové aktivity detí, ale aj svoje záujmy, keďže rád
rybárči. Od zamestnávateľa však nedostáva reciprocitu - financie, majú veľa školení ale počas osobného
voľna.

9. Z výsluchu svedka B. L. M. B., veliteľ HaZÚ, vyplynulo, že pôsobí v zbore od 01.09.2003, kedy bol
vymenovaný do funkcie hasič na Hasičskom a záchrannom útvare J. C. I. N. A. (HaZÚ). Od 01. 10.2010
postupne zastával funkciu veliteľa družstva, veliteľa čaty a od 1. júla 2020 veliteľa hasičskej stanice na O.
H. P. v Bratislave (HS5). Dňa 2. júla 2023 bol vymenovaný za zástupcu veliteľa HaZÚ pre operativu. Čo

sa týka priebehu služby uviedol, že v zmysle pokynu 35 táto trvá 24 hod od 07:00 do 07:00 a je rozdelená
na aktívnu časť a odpočinkovú, aktívna je od 07:00 do 22:00 a od 06:00 rannej do 07:00 a medzitým
je pohotovosť od 22:00 do 06:00. Počas služby resp. pohotovosti má byť hasič pripravený na zásah,
nie sú kladené na neho žiadne požiadavky, len byť pripravený. Hasiči počas pohotovosti majú izby, kde
sú 2 až 3 postele. Každý príslušník má lôžko a sociálne zariadenie t.j. môže spať. Nejedná sa o nočnú

pohotovosť ide o pohotovosť na pracovisku. Služby sú plánované vždy šesťmesačnom, teda k 30.06
a 30.12 a dielčie základné na mesačnej báze, s týmito sú príslušníci oboznamovaní vopred. Proti rozvrhu
služieb hasič môže mať námietku a nepodpísať plán rozvrhu času na ďalší mesiac. Rozvrh služieb sa
potvrdzuje vždy podpisom, v priebehu mesiaca môže vždy dôjsť k úpravám. Čo sa týka výjazdov svedok
uviedol, že v priemere na stanicu mesačne je to 1 alebo 2 na príslušníka za mesiac to môže byť aj

nula. Čo sa týka odmeňovania v čase pohotovosti svedok uviedol, že je to 15% z platu základnej zložky
v závislosti od triedy, pozície, zaradenia, ak je výjazd je to 30% a keď cez víkend 60%.

10. Z výsluchu manželky žalobcu vyplynulo, že manželia sú už 23 rokov , majú tri deti vo veku 21,19 a 11
rokov, dve s nimi ešte bývajú. V čase uzatvorenia manželstva bol žalobca nezamestnaný. Uviedla, že

celý chod domácnosti na nej, ak je žalobca doma, tak je s deťmi ale viac-menej sa pri deťoch striedajú.
Viackrát sa stalo, že žalobcov výkon povolania obmedzil ich voľný čas, bol odvolaný z dovolenky kvôli
požiarom v Grécku. Avšak žalobca nikdy neuvažoval nad zmenou povolania. Za posledné obdobie
5 rokov sa žalobcovi zmenila práca, v rámci voľného času majú školenia, výcviky, chodia do Grécka
hasiť požiare. Pri chorobách detí, stredná dcéra má epilepsiu, všetko zabezpečuje svedok, žalobca za

prácu nadčas môže čerpať osobné náhradné voľno, ale to využíva len nepravidelne. Žalobca býva často
unavený po službe, robí 24 hodín, ale zaplatených má len 16. Čo sa týka psychickej ujmy manželka
žalobcu uviedla, že sa bojí o žalobcu a ten je unavený po službe, všetko je na nej , ale zatiaľ si všetko
zadelili tak, aby nedošlo k rozpadu manželstva.

11. Na otázku súdu, či na výplatných páskach predložených zo strany žalobcu ako dôkaz procesného
útoku z hľadiska počtu odpracovaných hodín a počtu hodín strávených na pracovisku ako pohotovosť,
zodpovedajú reálnemu času strávenému na pracovisku, žalobca odpovedal kladne. V prípade, že má
odpracované nadčasy požiada o ich preplatenie a nie o náhradné voľno.12. Podľa personálneho rozhodnutia riaditeľa Krajského riaditeľstva hasičského a záchranného zboru
zo dňa 09.02.2006 číslo: XX/XXXX bol žalobca dňom 15.02.2006 vymenovaný do funkcie hasič,

s hodnosťou rotmajster, služobný úrad Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Hasičského
a záchranného zboru, organizačná jednotka Hasičský a záchranný útvar Hlavného mesta Slovenskej
republiky Bratislava. Žalobca vykonáva štátnu službu a Hasičskej stanici 5 v Bratislave.

13. Podľa výplatných pások predložených žalobcom za žalované obdobie – rok 2020: apríl 2020 žalobca

odpracoval 137,10 hodín a pohotovosť na pracovisku trvala 53,45 hodín; máj 2020 žalobca odpracoval
153 hodín a pohotovosť na pracovisku trvala 61,17 hodín; jún 2020 žalobca odpracoval 181 hodín
a pohotovosť na pracovisku trvala 17 hodín; júl 2020 žalobca odpracoval 103,32 hodín a pohotovosť na
pracovisku trvala 40,68 hodín; august 2020 žalobca odpracoval 159 hodín a pohotovosť na pracovisku
trvala 57 hodín; september 2020 žalobca odpracoval 158 hodín a pohotovosť na pracovisku trvala
56 hodín; október 2020 žalobca odpracoval 170 hodín a pohotovosť na pracovisku trvala 70 hodín;

november 2020 žalobca odpracoval 159 hodín a pohotovosť na pracovisku trvala 49 hodín; december
2020 žalobca odpracoval 144 hodín a pohotovosť na pracovisku trvala 56 hodín.

14. V roku 2021 január žalobca odpracoval 68 hodín a pohotovosť na pracovisku trvala 28 hodín, február
2021 žalobca odpracoval 153 hodín a pohotovosť na pracovisku trvala 63 hodín, marec 2021 žalobca

odpracoval 136 hodín a pohotovosť na pracovisku trvala 56 hodín, v apríli 2021 žalobca odpracoval
137,10 hodín a pohotovosť na pracovisku trvala 54,90 hodín; vo máji 2021 žalobca odpracoval
130,40 hodín a pohotovosť na pracovisku trvala 49 hodín; v júni 2021 žalobca odpracoval 170 hodín
a pohotovosť na pracovisku trvala 70 hodín; v júli 2021 žalobca odpracoval 80 hodín a pohotovosť na
pracoviskutrvala28hodín;vauguste2021žalobcaodpracoval164,50hodínapohotovosťnapracovisku

trvala35hodín;vseptembri 2021žalobcaodpracoval153,83hodínapohotovosťnapracoviskutrvala63
hodín; v októbri 2021 žalobca odpracoval 249,45 hodín a pohotovosť na pracovisku trvala 68,40 hodín;
v novembri 2021 žalobca odpracoval 192,25 hodín a pohotovosť na pracovisku trvala 55,75 hodín; v
decembri 2021 žalobca odpracoval 188,60 hodín a pohotovosť na pracovisku trvala 56 hodín.

15. V roku 2022 v januári žalobca odpracoval 208 hodín a pohotovosť na pracovisku trvala 72 hodín; vo
februári 2022 žalobca odpracoval 94 hodín a pohotovosť na pracovisku trvala 48 hodín; v marci 2022
žalobca odpracoval 138,85 hodín a pohotovosť na pracovisku trvala 62,15 hodín; v apríli 2022 žalobca
odpracoval 141,15 hodín a pohotovosť na pracovisku trvala 59,85 hodín; v máji 2022 žalobca odpracoval
147,50 hodín a pohotovosť na pracovisku trvala 56 hodín; v júni 2022 žalobca odpracoval 144 hodín

a pohotovosť na pracovisku trvala 72 hodín; v júli 2022 žalobca odpracoval 80 hodín a pohotovosť na
pracoviskutrvala40hodín;vauguste2022žalobcaodpracoval145,80hodínapohotovosťnapracovisku
trvala 70,20 hodín; v septembri 2022 žalobca odpracoval 113,50 hodín a pohotovosť na pracovisku
trvala 54,50 hodín; v októbri 2022 žalobca odpracoval 128,93 hodín a pohotovosť na pracovisku trvala
63,07 hodín; v novembri 2022 žalobca odpracoval 145,10 hodín a pohotovosť na pracovisku trvala 70,90

hodín; v decembri 2022 žalobca odpracoval 118,50 hodín a pohotovosť na pracovisku trvala 56 hodín.

16. V roku 2023 v januári žalobca odpracoval 129,77 hodín a pohotovosť na pracovisku trvala 62,23
hodín; vo februári 2023 žalobca odpracoval 128,45 hodín a pohotovosť na pracovisku trvala 63,55 hodín,
v marci 2022 žalobca odpracoval 168,70 hodín a pohotovosť na pracovisku trvala n78,80 hodín.

17. Ostatné listinné dôkazy súd nepovažoval za relevantné pre riadne zistenie skutkového stavu a pre
rozhodnutie súdu vo veci.

18. Po zistenom skutkovom stave súd dospel k nasledovnému právnemu záveru:

19. Podľa G. X H. X Q. I. Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná
a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti
svojichprávnaEurópskespoločenstváaEurópskuúniu.PrávnezáväznéaktyEurópskychspoločenstiev
a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov,

ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa G. XXX H. X.

20. Podľa čl. 7 ods. 5 zákona č. 460/1992 Z.z. medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb aleboprávnickýchosôbaktoréboliratifikovanéavyhlásenéspôsobomustanovenýmzákonom,majúprednosť
pred zákonmi.

21. Podľa G. XX H. X I. XXXX/XX/XX odchýlky uvedené v odsekoch 3, 4 a 5 sa môžu prijať
prostredníctvom zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení alebo prostredníctvom
kolektívnych zmlúv alebo dohôd medzi sociálnymi partnermi za predpokladu, že príslušným
pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo že vo výnimočných prípadoch,
keď nie je z objektívnych dôvodov možné poskytnúť rovnocenný náhradný čas odpočinku, sa dotknutým

pracovníkom poskytne primeraná ochrana.

22. Podľa G. XX H. X B. R. A. L.) I. XXXX/XX/XX v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať
odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16 v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby alebo výroby,
najmä služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne služby
a služby civilnej ochrany.

23. Podľa čl. 17 ods. 5 smernice 2003/88/ES, pokiaľ ide o článok 16 písm. b) odchýlky uvedené v prvom
pododseku sa povolia za predpokladu, že referenčné obdobie nepresiahne 12 mesiacov počas prvej
časti prechodného obdobia ustanoveného v piatom pododseku a šesť mesiacov po ňom.

24. Podľa G. X H. X I. XXXX/XX/XX táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a
ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

25. Podľa G. X H. X I. XXXX/XX/XX pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje
podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi

právnymi predpismi a/alebo praxou.

26. Podľa G. X H. X I. XXXX/XX/XX čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.

27. Podľa H. X B. I. XXXX/XX/XX všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku. Pojem

odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t.j v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom
spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané
prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného
času.

28. Podľa H. XX B. I. XXXX/XX/XX situácia pracovníkov, ktorí pracujú v noci alebo na zmeny, vyžaduje,
aby sa úroveň bezpečnosti a ochrany zdravia prispôsobila povahe ich práce a aby organizácia a
fungovanie služieb a ochrany a prevencie a zdroje boli účinné.

29. Podľa H. XX B. I. XXXX/XX/XX určité normy ustanovené v ostatných nástrojoch spoločenstva, ktoré

súvisia napríklad s dobou odpočinku, pracovným časom, ročnou dovolenkou a nočnou prácou pre určité
kategórie pracovníkov, by mali mať prednosť pred ustanoveniami tejto smernice.

30. Podľa H. XX B. I. XXXX/XX/XX vzhľadom na otázku, ktorá pravdepodobne vznikne v podniku
pri organizovaní pracovného času sa zdá, že je žiaduce zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých

ustanovení tejto smernice a súčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad ochrany zdravia a bezpečnosti
pracovníkov.

31. Podľa ods. 16 preambuly Smernice 2003/88/ES treba ustanoviť, že členské štáty alebo sociálni
partnerimôžuuplatniťodchýlkyzurčitýchustanovení.Akovšeobecnépravidlovprípadeodchýlky,musia

príslušní pracovníci dostať rovnocennú náhradnú dobu odpočinku.

32. Podľa G. X I. XXXX/XX/XX členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho,
že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný pracovný čas bude
obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi

zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi, b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.33. Podľa G. XX B. A. I. XXXX/XX/XX členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6
(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej
ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo

sú pri výpočte priemeru neutrálne.

34. Podľa § 91 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná
nad rámec určeného služobného času.

35. Podľa § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu
službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

36. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

37. Podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže
služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia
služobného času v mieste vykonávania štátnej služby.

38. Podľa § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas
a) čerpania dovolenky, b) plateného služobného voľna, c) zdokonaľovacej služby podľa osobitného
predpisu, d) účasti na rekondičnom pobyte, e) prehlbovania kvalifikácie, f) zvyšovania kvalifikácie,
g) prestávok na dojčenie, h) náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za
štátnu službu vo sviatok, i) keď príslušník nevykonáva štátnu službu, pretože je sviatok pripadajúci

na jeho inak obvyklý služobný deň, j) neprítomnosti príslušníka v štátnej službe z dôvodu 1. dočasnej
neschopnosti na vykonávanie štátnej služby z dôvodu choroby alebo úrazu, 2. karantény, 3. materskej
dovolenky a rodičovskej dovolenky do troch rokov veku dieťaťa, starostlivosti o dieťa s dlhodobo
nepriaznivým zdravotným stavom vyžadujúcim osobitnú starostlivosť do šiestich rokov dieťaťa, 4.
zaradenia príslušníka mimo činnej štátnej služby podľa § 52, ak sa preukáže, že nebol dôvod na

zaradenie mimo činnej štátnej služby, k) vykonávania funkcie národného experta Slovenskej republiky
v inštitúciách Európskej únie, l) vykonávania uvoľneného funkcionára príslušného odborového orgánu
podľa § 160 ods. 2.

39. Podľa § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z. z. príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených

týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej
službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

40. Podľa § 193 zákona č. 315/2001 Z. z. na služobný pomer príslušníkov sa použijú primerane
ustanovenia § 39, § 40 ods. 11, § 64 ods. 1 písm. a) a c), § 85 a 86, § 88 až 90, § 95, § 98 a 99, § 105,

§ 109 až 117, § 129 až 132, § 136 až 138, § 141 ods. 2 až 5, § 142 a 143, § 145 až 151, § 152 ods. 1,
2, ods. 4 tretej vety, ods. 5 a 7, § 152a, § 152b, § 152c, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3, § 177 a 178, §
222, § 230, § 231 ods. 4, § 232 až 240 a § 250b ods. 6 a 7 Zákonníka práce.

41.Podľa§85ods.1zákonač.315/2001Z.z.oHasičskomazáchrannomzboreslužobnýčaspríslušníka

je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

42. Podľa §85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie
týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

43. Podľa §86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov.

44. Podľa §86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka

služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania
štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej služobnej pohotovosti v miest vykonávania štátnej
služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.45. Podľa §92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa §86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

46. Podľa §92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z.z.na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže
služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia
služobného času v mieste vykonávania štátnej služby.

47. Podľa §103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z.z. príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených
týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej
službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

48. Podľa §122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. ak je príslušníkovi podľa §92 ods. 1 určená služobná
pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15% zo sumy, ktorou je

príslušná časť jeho služobného platu, a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

49. Podľa §122 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z.z. náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2
nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávania štátnej
služby je štátnou službou nadčas.

50. Podľa §12 ods. 6 zákona č. 315/2001 Z.z. na právne vzťahy príslušníkov pri vykonávaní štátnej
služby sa vzťahuje Zákonník práce, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon.

51. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.“) za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo
výsledok postupu S. N. I. N. pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej
republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa
čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

52. Podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej
štátnej správy (ďalej len „zákon č. 575/2001 Z. z.“) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným
orgánom štátnej správy pre Policajný zbor a J. a záchranný zbor.

53. Podľa §85 ods. 9 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce priemerný týždenný pracovný čas

zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín.

54. Podľa §96 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce čas, počas ktorého sa zamestnanec
zdržiavanapracoviskuajepripravenýnavýknpráce,aleprácunevykonáva,jeneaktívnačasťpracovnej
pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.

55. Podľa §11 Občianskeho zákonníka (OZ) fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

56. Podľa §13 ods. 1 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo
dané primerané zadosťučinenie.

57. Podľa §13 ods. 2 OZ pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,

že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

58. Podľa §13 ods. 3 OZ výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

59. Aplikáciou citovaných ustanovení právnych predpisov na zistený skutkový stav dospel súd k záveru,
že žaloba žalobcu je v celom rozsahu nedôvodná. Žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá mu mala vzniknúť (ne)konaním žalovaného spočívajúcimv nesprávnej transpozícii G. X B. A. I. XXXX/XX/XX, v zmysle ktorého členské štáty prijmú opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov
priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

Konajúci súd síce dospel k záveru, že Slovenská republika v prípade príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru (a rovnako aj príslušníkov Horskej záchrannej služby) nesprávne transponovala G.
X B. A. I. XXXX/XX/XX do slovenského právneho poriadku, v konkrétnych okolnostiach prejednávaného
prípadu však nebolo zo strany žalobcu preukázané, že by mu v tejto súvislosti vznikla nemajetková ujma,
pričom samotné porušenie práva Európskej únie ani nebolo natoľko závažné, aby žalobcovi založilo

nárok na peňažnú náhradu.

60. Súd sa v prvom rade zaoberal tým, či v konaní boli splnené všetky procesné podmienky, keďže
žalovaný vo vyjadrení k žalobe žiadal, aby súd konanie zastavil. Dospel pritom k záveru, že v konaní
nebola daná žiadna procesná prekážka, ktorá by bránila prejednaniu a rozhodnutiu vo veci. Právomoc
rozhodnúť spor tak, ako ho žalobca skutkovo vymedzil, má v slovenskom právnom systéme výlučne

súd v civilnom sporovom konaní. Žalovaný vo svojich vyjadreniach namietal nedostatok svojej pasívnej
vecnej legitimácie. Prípadný nedostatok vecnej legitimácie však nie je dôvodom na zastavenie konania,
ale vedie k zamietnutiu žaloby po jej meritórnom prejednaní.

61. Námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného súd vyhodnotil takisto ako nedôvodnú.

Z ustálenej judikatúry I. T. vyplýva, že členský štát je zodpovedný za správnu transpozíciu práva EÚ do
vnútroštátneho právneho poriadku a za jeho dodržiavanie a vymáhanie. Z judikatúry I. T. tiež vyplýva,
že G. X B. A. I. XXXX/XX/XX (predtým G. X H. X I. N. XX/XXX/XX) má tzv. vertikálny priamy účinok,
t. j. jednotlivec má právo odvolávať sa na toto ustanovenie v konaní pred vnútroštátnym súdom voči
štátu aj v prípade, ak štát neprebral smernicu do vnútroštátneho právneho poriadku v stanovenej lehote

alebo ju neprebral správne (porovnaj rozhodnutie I. T. vo veci C-397/01 až C-403/01, Pfeiffer a spol. v.
Deutsches Rotes Kreuz, Kreisverband Waldshut eV). Zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva EÚ, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých
je EÚ založená. Jednotlivec sa môže dovolávať práva EÚ na vyvodenie zodpovednosti dotknutého
členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia ustanovenia čl. 6 písm.

b) smernice 2003/88/ES (porovnaj rozhodnutie I. T. vo veci C-429/09, U. V. v. Stadt Halle). Pasívna
vecná legitimácia Slovenskej republiky je teda daná, pričom v súlade s § 11 písm. c) zákona č. 575/2001
Z. z. koná za štát Ministerstvo vnútra SR, ktoré je ústredným orgánom štátnej správy pre Policajný
zbor a Hasičský a záchranný zbor. Podporne je možné poukázať aj na ustanovenie § 4 ods. 1 písm. e)
zákona č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého Ministerstvo vnútra SR koná za štát v prípade, ak v dôsledku

nesprávneho prebratia smernice Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej
prebratie vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do jeho pôsobnosti.

62. V predmetnom spore si žalobca ako jednotlivec poškodený porušením práva EÚ uplatňoval náhradu
škody voči Slovenskej republike ako členskému štátu EÚ, a to na tom základe, že došlo k nesprávnej

transpozícii smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku. Porušenie práva EÚ malo
spočívať konkrétne v tom, že Slovenská republika vo vzťahu k príslušníkom J. K. E. E. (a rovnako aj
príslušníkom Horskej záchrannej služby) neprevzala do svojho právneho poriadku ustanovenie G. X
B. A. I. XXXX/XX/XX o maximálnom priemernom týždennom pracovnom čase. V dôsledku toho podľa
žalobcu dochádzalo k tomu, že v rozhodnom období troch rokov pred podaním žaloby (t. j. v období

od apríl 2020 do marec 2023) odpracoval ako príslušník Hasičského a záchranného zboru viac, ako
pripúšťa uvedené ustanovenie smernice. Týmto protiprávnym postupom žalovaného mal žalobca utrpieť
nemajetkovú ujmu spočívajúcu v negatívnom zásahu do jeho práva na súkromný život, a to tým, že
žalobca nemohol venovať tento čas svojej rodine, priateľom, koníčkom či psychickému a fyzickému
odpočinku od práce.

63. Zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú porušením úniového práva je absolútna
a objektívna, členský štát nemá k dispozícii žiadne exkulpačné ani liberačné dôvody, a to bez ohľadu na
skutočnosť, ktorý orgán v mene členského štátu škodu jednotlivcovi spôsobil. Z judikatúry I. T. vyplýva,
že pre vznik zodpovednosti členského štátu za ujmu spôsobenú jednotlivcovi porušením právnej normy

EÚ je potrebné kumulatívne splnenie nasledovných troch podmienok: (i) cieľom porušenej normy EÚ
bolo priznať jednotlivcom práva, (ii) porušenie takejto normy muselo byť dostatočne závažné a (iii) medzi
týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcovi musí existovať priama príčinná súvislosť. Uvedené
podmienky musia byť splnené aj vtedy, ak škoda bola spôsobená v dôsledku prijatia legislatívneho aleboadministratívneho aktu, ktorý bol prijatý v rozpore s právom EÚ, a to bez ohľadu na charakter subjektu,
ktorý tento akt prijal. Štát musí, s výhradou nároku na náhradu škody, ktorá má základ priamo v práve
EÚ, napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za

spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách
nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy
(zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému
sťaženiuzískanianáhrady(zásadaefektivity).Náhradaškodyspôsobenejjednotlivcoviporušenímpráva
EÚ musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. V prípade

neexistencie práva EÚ v tejto oblasti je teda na vnútroštátnom poriadku dotknutého členského štátu, aby
za predpokladu, že budú dodržané zásady ekvivalencie a efektivity, stanovil kritériá umožňujúce určiť
rozsah náhrady škody (porovnaj napr. rozhodnutie I. T. vo veci C-429/09, U. V. v. Stadt Halle).

64. Aplikáciou vyššie uvedených zásad na konkrétne okolnosti prejednávaného prípadu konajúci súd
konštatuje, že žalobca ako príslušník Hasičského a záchranného zboru sa môže žalobou voči štátu

domáhať náhrady škody (nemajetkovej ujmy), ktorá mu mala vzniknúť nesprávnou transpozíciou G.
X B. A. I. XXXX/XX/XX do vnútroštátneho právneho poriadku. Toto porušenie práva EÚ hodnotí súd
ako dostatočne závažné, keďže judikatúra I. T. v tomto smere je jednoznačná a dlhodobo ustálená
(pozri vyššie). Konajúcemu súdu preto zostávalo posúdiť, či bola splnená tretia podmienka vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva EÚ, a to existencia priamej

príčinnej súvislosti medzi nesprávnou transpozíciou G. X B. A. I. XXXX/XX/XX do vnútroštátneho
právneho poriadku a ujmou, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku straty času na odpočinok a na
súkromné a rodinné aktivity.

65. Ako uviedol konajúci súd už vyššie, samotné porušenie práva EÚ spočívajúce v nesprávnej či

neúplnej transpozícii smernice do vnútroštátneho právneho poriadku ešte jednotlivcovi automaticky
nezakladá nárok na poskytnutie primeranej náhrady v peniazoch. Jednotlivcovi musí v priamej príčinnej
súvislosti s týmto porušením vzniknúť konkrétna škoda či nemajetková ujma. Dôkazné bremeno
ohľadom preukázania vzniku konkrétnej škody či nemajetkovej ujmy pritom zaťažovalo žalobcu, ktorý
z preukázania tejto skutočnosti vyvodzoval pre seba priaznivé právne dôsledky (a síce úspech v tomto

spore). Žalobca však toto svoje dôkazné bremeno neuniesol, naopak, z vykonaného dokazovania
vyplýva, že mu žiadna škoda (ujma) nevznikla.

66. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. sa za nesprávny úradný postup nepovažuje postup alebo
výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa G. XX B. K. K. W. Q. I., t. j. postup

a výsledok postupu Národnej rady SR pri uznášaní sa na ústave, ústavných a ostatných zákonoch.
Keďže prijatie zákona Národnou radou SR v konkrétnom znení (napr. pri preberaní práva EÚ) nie je
možné považovať za nesprávny úradný postup, zákon č. 514/2003 Z. z. sa na prejednávaný prípad
neaplikuje. Z uvedeného dôvodu ani nebolo potrebné predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
v zmysle § 15 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. Keďže v posudzovanej veci neexistuje konkrétna právna

úprava na úrovni práva EÚ, zodpovednosť za vzniknutú škodu či nemajetkovú ujmu (vrátane kritérií
určujúcich rozsah náhrady) sa riadi vnútroštátnym právom, konkrétne ustanoveniami Občianskeho
zákonníka o náhrade škody (§ 415 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ochrane osobnosti (§ 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka).

67. Aby mohol konajúci súd pristúpiť k posúdeniu otázky, či pri preberaní G. X B. A. I. XXXX/XX/XX
vo vzťahu k príslušníkom Hasičského a záchranného zboru do slovenského právneho poriadku došlo
k pochybeniu, musel v prvom rade ustáliť, či sa smernica 2003/88/ES na príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru vôbec uplatňuje.

68. V zmysle G. X H. X I. XXXX/XX/XX sa táto smernica vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné
a súkromné, v zmysle G. X I. XX/XXX/XXX. V zmysle G. X H. X K. X I. XX/XXX/XXX sa táto smernica
vzťahuje na všetky odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod,
administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.); táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú
s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako

sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Z týchto
ustanovení je zrejmé, že aj služby civilnej ochrany – kam nepochybne patria aj príslušníci Hasičského
a záchranného zboru – spadajú do pôsobnosti uvedených smerníc, a to s výnimkou určitých osobitných
služieb, ktorých charakteristiky sú nevyhnutne v rozpore s právnou úpravou obsiahnutou v týchtosmerniciach. Takisto I. T. skonštatoval, že činnosti vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej
služby – okrem prípadu výnimočných okolností – patria do rozsahu pôsobnosti smernice XXXX/XX/
XX, takže čl. 6 písm. b) tejto smernice v zásade bráni prekročeniu 48-hodinovej hranice stanovenej pre

maximálny týždenný pracovný čas vrátane zásahových služieb (porovnaj rozhodnutie I. T. vo veci
C-429/09, U. V. v. Stadt Halle). Smernica XXXX/XX/XX je teda plne aplikovateľná aj na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru. O tom, že smernica XXXX/XX/XX má dopadať aj na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru, svedčí aj tá prostá skutočnosť, že zákon č. 315/2001 Z. z. vo svojej
prílohe č. 4 zaradil túto smernicu medzi právne záväzné akty EÚ preberané týmto zákonom.

69. V zmysle G. X H. X I. XXXX/XX/XX je pracovný čas definovaný ako akýkoľvek čas, počas
ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti
v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou. V zmysle G. X H. X I. XXXX/XX/XX čas
odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Pojmy „pracovný čas“ a „čas odpočinku“
v zmysle smernice sa nemôžu vykladať z hľadiska požiadaviek rôznych právnych úprav členských

štátov, ale predstavujú pojmy práva EÚ, ktoré je potrebné definovať na základe objektívnych znakov
a pri zohľadnení systému a cieľa uvedenej smernice. Iba takýto autonómny výklad zaručí smernici plnú
účinnosť, ako aj jednotné uplatňovanie uvedených pojmov vo všetkých členských štátoch (porovnaj
rozhodnutie I. T. vo veci C-151/02, Landeshauptstadt Kiel v. S. X.). Z judikatúry I. T. pritom jasne vyplýva,
že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý

pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice XXXX/
XX/XX, a teda že tento pojem bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný
pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej
služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm. b) uvedenej smernice
(porovnaj rozhodnutie I. T. vo veci C-429/09, U. V. v. Stadt Halle).

70. Z ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že služobná pohotovosť sa nepovažuje za súčasť
služobného času (§§ 85 a 86 zákona č. 315/2001 Z. z.), keďže táto bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby (pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času) v rámci rozvrhnutia
služobného času (§ 92 zákona č. 31/2001 Z. z.). Ak počas trvania služobnej pohotovosti došlo
k vykonaniu štátnej služby, takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas (§ 122 zákona

č. 315/2001 Z. z.). Finančné odmeňovanie za služobnú pohotovosť nie je služobným príjmom, ale
ide o osobitný typ finančnej náhrady (§§ 103 a 122 zákona č. 315/2001 Z. z.). Z ustanovenia § 193
zákona č. 315/2001 Z. z. (v spojení s ustanovením § 12 ods. 6 zákona č. 315/2001 Z. z.) výslovne
vyplýva, že na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru sa neaplikuje okrem
iných ustanovení ani ustanovenie § 96 ods. 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého platí, že čas, počas

ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva,
je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Z uvedeného jednoznačne
vyplýva, že smernica XXXX/XX/XX (G. X B. A. v spojení s G. X H. X I.) nebola vo vzťahu k príslušníkom
Hasičskéhoazáchrannéhozborusprávneprevzatádoslovenskéhoprávnehoporiadku.Tátoskutočnosť
však sama o sebe bez ďalšieho nemôže založiť nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy.

Aby takýto nárok vznikol, musia byť splnené všetky predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu či za
nemajetkovú ujmu spôsobenú porušením práva EÚ (pozri vyššie). Nápravy sa poškodený jedinec môže
dovolávať nielen voči verejnoprávnemu subjektu, ktorý škodu spôsobil (t. j. v tomto prípade Hasičský
a záchranný zbor), ale aj voči samotnému štátu; totižto právo EÚ nebráni tomu a slovenská právna
úprava nevylučuje, aby zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za nesprávnu aplikáciu práva EÚ

vznikla popri zodpovednosti samotného členského štátu za nesprávnu transpozíciu práva EÚ (porovnaj
rozhodnutie I. T. vo veci C-429/09, U. V. v. Stadt Halle).

71. Cieľom smernice 2003/88/ES je upraviť minimálne požiadavky určené na zlepšenie životných a
pracovných podmienok pracovníkov prostredníctvom zbližovania vnútroštátnych právnych predpisov

týkajúcichsanajmädĺžkypracovnéhočasu.CieľomtejtoharmonizácienaúrovniEurópskejúnievoblasti
organizácie pracovného času je zaistiť lepšiu bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov priznaním
minimálnych dôb odpočinku, najmä denného a týždenného, ako aj primeraných prestávok v práci
a stanovením maximálnej hranice týždenného pracovného času. G. X B. A. I. XXXX/XX/XX predstavuje
v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného

času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo
sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu
a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Je
teda zjavné, že G. X B. A. I. XXXX/XX/XX predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznávapráva, a preto prvá podmienka týkajúca sa vzniku práva na náhradu škody je splnená. Pokiaľ ide
o druhú podmienku, podľa judikatúry I. T. dostatočne závažné porušenie práva Únie zahŕňa zjavné
a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré majú byť v tejto

súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako aj
rozsahmieryvoľnejúvahy,ktorýporušenánormaponechávavnútroštátnymorgánom.Vkaždomprípade
je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou I. T. v danej
oblasti. Nakoniec, pokiaľ ide o tretiu podmienku vzniku zodpovednosti štátu z dôvodu porušenia práva
Únie, vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby overil, či existuje priama príčinná súvislosť medzi uvedeným

porušením G. X B. A. I. XXXX/XX/XX a škodou, ktorá vznikla jednotlivcovi v dôsledku straty času
odpočinku,naktorýmalnárok,akbybolmaximálnytýždennýpracovnýčasupravenýtýmtoustanovením
dodržaný. Pracovník, ktorý ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného
sektora odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas
stanovený v G. X B. A. I. XXXX/XX/XX, sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti
(orgánov) dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia

tohto ustanovenia (porovnaj rozhodnutie I. T. vo veci C-429/09, U. V. v. Stadt Halle).

72. Žalobca v konaní tvrdil, že v rozhodnom období troch rokov pred podaním žaloby odpracoval nad
rámec limitu určeného smernicou 2003/88/ES až v trvaní 55,50 hodín permanentne. Podľa žalobcu
tak v každom jednom referenčnom období (pri šesťmesačných referenčných obdobiach) hodnoty

prevyšovali maximálnu hranicu 48 hodín v priemere. Za účelom preukázania tohto svojho tvrdenia
v konaní žalobca predložil výplatné pásky za žalované obdobie (apríl 2020 do marec 2023, v žalobe
konk. v jej tabuľkovej časti však žalobca prostredníctvom advokáta uvádza od marca 2020 do marca
2023,následnezobsahutabuliekvyplýva,žeideoobdobieodmája2020domarca2023,výplatnépásky
ako listinný dôkaz preukazujú , že od apríla 2020 do marca 2023, tak ako je uvedené v samotnom texte

žaloby) a žalovaný prehľad plánov služieb za obdobie rokov apríl 2020- marec 2023 z dochádzkového
systému zamestnávateľa žalobcu.

73. Pri výpočte priemerného týždenného pracovného času žalobcu vychádzal súd zo šesťmesačného
referenčného obdobia (v zmysle G. XX K. G. XX I. XXXX/XX/XX), ktoré vo vzťahu k protipožiarnym

službám a službám civilnej ochrany smernica 2003/88/ES výslovne pripúšťa a ustanovenie § 86 ods.
1 zákona č. 315/2001 Z. z. výslovne stanovuje. Maximálny priemerný týždenný pracovný čas v zmysle
G. X B. A. I. XXXX/XX/XX sa v súlade s G. XX B. A. I. XXXX/XX/XX počíta za obdobie nepresahujúce
štyri mesiace (tzv. referenčné obdobie), pričom v čl. 17 ods. 2, ods. 3 písm. c) bod. iii) a H. X I.
XXXX/XX/XX je umožnená odchýlka od tohto ustanovenia v prípade nepretržitých činností spojených

s potrebou nepretržitej služby ako sú napr. protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Táto odchýlka
spočíva v tom, že referenčné obdobie pre výpočet maximálneho priemerného týždenného pracovného
času nepresiahne šesť mesiacov. Uvedená odchýlka bola podľa názoru konajúceho súdu prevzatá do
ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., v zmysle ktorého nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Aj keď zákon č. 315/2001 Z. z. nepoužíva

tú istú terminológiu ako smernica XXXX/XX/XX, z obsahového hľadiska nemôže ísť o nič iné, keďže
ide o stanovenie obdobia, na ktoré sa rozpočítava (rozvrhuje) nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas pritom znamená
práve to, že v určitých obdobiach (týždňov či mesiacov) služobný čas príslušníkov prevyšuje určený
služobný čas, zatiaľ čo v iných obdobiach je naopak nižší, aby potom v priemere zodpovedal určenému

služobnému času. To je aj presne význam štvor- či šesťmesačného referenčného obdobia v zmysle G.
XX B. A. I. XXXX/XX/XX.
74. Pri výpočte priemerného týždenného pracovného času žalobcu súd ďalej nezohľadňoval
(neutralizoval) obdobie platenej dovolenky a obdobie pracovnej neschopnosti, keďže v zmysle G. XX B.
A. I. XXXX/XX/XX sa doby platenej ročnej dovolenky a doby pracovnej neschopnosti nezahŕňajú alebo

sú pri výpočte priemeru neutrálne. Súd neprijal argumentáciu žalobcu v tejto súvislosti, že slovenský
zákonodarca dobrovoľne prijal pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru výhodnejšiu právnu
úpravu, keď podľa jeho názoru v § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zahrnul do služobného času aj
dovolenku či pracovnú neschopnosť. Táto argumentácia žalobcu je nesprávna už len z toho prostého
dôvodu, že samotný žalobca sa podanou žalobou dovoláva zodpovednosti štátu za porušenie práva

EÚ, a nie za porušenie vnútroštátneho práva. Právo EÚ pritom jednoznačne stanovuje, že pri výpočte
maximálneho priemerného týždenného pracovného času sa obdobie platenej dovolenky a obdobie
pracovnej neschopnosti nezohľadňuje (je neutrálne). Zo strany žalobcu ide takisto o nepochopenie
účelu predmetného ustanovenia § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a systematiky tohto zákona.Toto ustanovenie hovorí len toľko, že pre pracovnoprávne účely (napr. pre účely mzdy či sociálneho
zabezpečenia) sa ako vykonávanie štátnej služby posudzuje aj čas čerpania dovolenky či dočasnej
pracovnej neschopnosti. Toto ustanovenie v žiadnom prípade nehovorí, že čerpanie dovolenky či

dočasná pracovná neschopnosť je služobným časom, počas ktorého príslušník vykonáva štátnu službu
a je k dispozícii služobnému úradu (porovnaj § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.). Konajúci súd sa
v tejto súvislosti v celom rozsahu stotožňuje s argumentáciou žalovaného, že je potrebné rozlišovať
medzi pracovným (služobným) časom a fondom pracovného (služobného) času.

75. Súd teda pri výpočte priemerného týždenného pracovného času žalobcu nezohľadňoval
(neutralizoval) obdobie platenej dovolenky, a to vrátane voľna z kolektívnej zmluvy (SVP) a dodatkovej
dovolenky (DOD), keďže aj tieto podľa názoru súdu napĺňali definíciu platenej ročnej dovolenky v zmysle
čl. 16 písm. b) v spojení s G. X H. X I. XXXX/XX/XX. Podľa názoru súdu je v tomto smere nerozhodné,
či nárok na platenú dovolenku (platené voľno) vyplýva zo zákona alebo z kolektívnej zmluvy. Ako
pracovnú neschopnosť, ktorú súd pri výpočte takisto nezohľadňoval, súd posudzoval návštevu lekára

(LEK), dočasnú práceneschopnosť (PN, OČR, sprevádzanie člena rodiny) a darovanie krvi (tzv. voľno
z dôvodu všeobecného občianskeho záujmu), keďže všetky tieto prípady obsahovo napĺňajú pojem
pracovná neschopnosť. V prípade rekondičného pobytu (RE) trvajúceho 14 po sebe nasledujúcich dní v
kalendárnom roku súd tento nezapočítal, nakoľko podľa vyjadrenia žalovaného s doloženými listinnými
dôkazmi si žalobca tieto neuplatnil. Počas rekondičného pobytu príslušník v skutočnosti nevykonáva

štátnu službu (nepracuje), ale regeneruje svoje telesné a duševné zdravie a predchádza vzniku chorôb
z povolania. Na druhej strane je však tento rekondičný pobyt pre príslušníka povinný (porovnaj § 161
zákona č. 315/2001 Z. z.). Podľa názoru konajúceho súdu preto zodpovedá spravodlivému usporiadaniu
vzájomných vzťahov riešenie zvolené sporovými stranami, ktoré dva kalendárne týždne strávené
žalobcom na rekondičnom pobyte posudzuje ako dva odpracované týždne (pri týždennom služobnom

čase v trvaní 40 hodín, resp. podľa kolektívnej zmluvy v trvaní 37,5 hod.).

76. Do práva na ochranu osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka patrí aj právo
na ochranu súkromia. Súčasťou tohto práva je aj právo na rodinný život, t. j. právo na spolužitie
s inými osobami, najmä s členmi rodiny. Podstatou rodinného života je oprávnenie fyzickej osoby

utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Ochrana
osobnosti vrátane práva na súkromný a rodinný život prináleží každej fyzickej osobe ako subjektu
práva. Občiansky zákonník v ustanovení § 13 neposkytuje ochranu osobnosti fyzickej osoby proti
akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený. Neoprávnený zásah musí byť
objektívne spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti fyzickej osoby. Za neoprávnený nemožno považovať

zásah do osobnostnej sféry, ak ide o okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania (napr. výkon práva,
plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana či krajná núdza). Privolenie fyzickej osoby na zásah takisto
vylučuje protiprávnosť zásahu, ale len vtedy, ak ide o osobnostné právo, ktorým možno disponovať.
Občianskoprávna ochrana osobnosti je založená na objektívnom zodpovednostnom princípe. Z toho
vyplýva, že na vznik zodpovednosti sa nevyžaduje subjektívny predpoklad v podobe zavinenia toho,

kto neoprávnený zásah do osobnostného práva vykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
23.02.2011 sp. zn. X C. R. X/XXXX).

77. Zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem relevantných zásahov, stanovuje ale znaky správania
zasahujúceho do osobnosti: objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej

osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a porušením alebo
ohrozením osobnostných práv. Ak sú v konkrétnom prípade tieto znaky dané, má fyzická osoba právo
najmäsadomáhať,abysaupustiloodneoprávnenýchzásahovdoprávanaochranujejosobnosti,abysa
odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (rozsudok Najvyššieho
súdu SR zo dňa 28.06.2011 sp. zn. X R. XX/XXXX).

78. Satisfakčná žaloba je prostriedok ochrany osobnostných práv, ktorého cieľom je dosiahnutie
primeraného zadosťučinenia, resp. satisfakcie pre fyzickú osobu, ktorej osobnostné právo bolo
porušené, a to so zreteľom na to, že zásah obyčajne nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu.
Základným predpokladom pre priznanie primeraného zadosťučinenia je skutočnosť, že došlo k zásahu,

ktorý je objektívne spôsobilý privodiť dotknutej osobe ujmu na jej osobnostných právach. Pre priznanie
primeraného zadosťučinenia sa teda nevyžaduje existencia následkov zásahu a postačuje už len
samotná spôsobilosť privodiť ujmu na osobnostných právach (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa
31.01.2011 sp. zn. X R. XXX/XXXX).79. V zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch vzniká, ak by sa nezdalo postačujúce iné primerané zadosťučinenie, a to najmä preto,

že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch sa tak poskytuje iba v prípade, ak došlo k neoprávnenému zásahu
do osobnosti v značnej miere. Určujúcim je predovšetkým zistenie, že v konkrétnom prípade ide
o nemajetkovú ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzickej osoby, ktorú táto fyzická osoba najmä
s ohľadom na povahu, intenzitu, trvanie a rozsah pôsobenia nepriaznivého následku objektívne môže

pociťovať a prežívať ako závažnú. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch teda vzniká
vtedy, keď ostatné potencionálne satisfakčné inštrumenty na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých
následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nepostačujú. Pri zisťovaní miery, v akej bola
zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie,
ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať
dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa

dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej
miere, môže byť fyzickej osobe priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri rozhodovaní
o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch musí mať súd preukázané, že sú tu reálne okolnosti
nasvedčujúce tomu, že z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu neoprávneného zásahu v konkrétnom
prípade nepostačuje morálne zadosťučinenie.

80. Žalobca v tomto konaní síce tvrdil, že došlo k zásahu do jeho práva na súkromný a rodinný život,
avšak v tomto smere neprodukoval žiadne konkrétne prostriedky procesného útoku, či už v podobe
konkrétnych skutkových tvrdení alebo v podobe dôkazov preukazujúcich existenciu negatívnych
dopadov do jeho osobnostnej sféry. Tvrdenia žalobcu o zásahu do jeho súkromia a rodinného života

boli iba všeobecné (navyše boli od slova do slova identické s tvrdeniami iných žalobcov v obdobných
sporoch prebiehajúcich na súde). V rámci svojho výsluchu na pojednávaní sa žalobca sťažoval na to, že
počas jednej nočnej pohotovosti zarobí málo peňazí. Uviedol tiež, že až postupom času prichádzal na to,
čo všetko by mal mať zaplatené. Dôvodom podania žaloby teda bola skutočnosť, že majú nedostatočne
ohodnotenú pracovnú pohotovosť.

81. Z výsluchu žalobcu je teda zrejmé, že k žiadnemu zásahu do jeho súkromného a rodinného života
nedošlo. Žalobca nechce pracovať menej, naopak je nespokojný, že mu namiesto preplatenia nadčasov
dávajú náhradné voľno resp. občas si zoberie aj náhradné voľno. Žalobu podal preto, lebo je nespokojný
s mzdovým ohodnotením neaktívnej služobnej pohotovosti. Ak by to mal lepšie zaplatené, tak by s tým

problém nemal. Z výsluchu žalobcu takisto nevyplynulo, že by v dôsledku jeho pracovnej zaťaženosti
trpel významným spôsobom jeho súkromný či rodinný život. Síce sa nemôže venovať deťom, koníčkom,
manželke a celkovo svojej rodine avšak vždy sa vedeli s manželkou dohodnúť a tzv. skĺbiť věci tak,
aby sa im nerozpadol vztah, avšak žalobca v konaní nepreukázal, že za komplikáciami je výkon jeho
povolania. Na základe vykonaného dokazovania tak súd dospel k jednoznačnému záveru, že žalobcovi

v súvislosti s nesprávnou transpozíciou G. X B. A. I. XXXX/XX/XX nevznikla žiadna nemajetková ujma.
Z uvedeného dôvodu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

82. V predmetnom spore si žalobca ako jednotlivec poškodený porušením práva Európskej Únie uplatnil
náhradu škody voči Slovenskej republike ako členskému štátu Európskej Únie, a to na tom základe,

že nedošlo k správnej transpozícii Smernice do vnútroštátneho práva a štát ako zodpovedný subjekt
musí byť v konaní zastúpený tým ústredným orgánom štátnej správy, ktorý zodpovedá za faktickú
implementáciu úniového práva do vnútroštátneho právneho poriadku, do ktorého daná oblasť patrí.
V zmysle §11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej
správy je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, do pôsobnosti ktorého patrí aj správa a riadenie J.

K. E. E. I.. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že obe procesné strany disponujú právnou
legitimáciou v konaní, žalobu podal oprávnený subjekt voči zodpovednému subjektu.

83. Pri zisťovaní dĺžky služobného času stráveného žalobcom na pracovisku súd vychádzal z dôkazných
prostriedkov procesného útoku predložených žalobcom, a to výplatných pások za žalované obdobie od

apríla 2020 do marca 2023, keďže aj samotný žalobca uviedol, že počet odpracovaných hodín a počet
hodín pohotovosti, ktoré sú uvedené na výplatných páskach v jednotlivých mesiacoch, zodpovedajú
jeho reálne odpracovanému pracovnému času, t.j. času skutočne strávenému na pracovisku, počasktorého bol žalobca k pracovnej dispozícii svojmu zamestnávateľovi. Žalované obdobie tak zodpovedá
nasledovným 6-tim referenčným obdobiam:

84. V prvom referenčnom období od apríla 2020 do septembra 2020 žalobca odpracoval apríl 2020
na pracovisku 190,55 hodín (súčet odpracovaných hodín a hodín pohotovosti z bodov 13. až 16.
odôvodenia), máj 2020 odpracoval 214,17 hodín, jún 2020 odpracoval 198 hodín, júl 2020 odpracoval
144hodín,august2020odpracoval216hodínaseptember2020odpracoval214hodín.Celkovovprvom
referenčnom období žalobca odpracoval 1176,72 hodín (podľa Smernice bolo prípustných 1152 hodín),

priemerný týždenný služobný čas žalobcu predstavoval 49,03 hodín (1176,72:6 mesiacov:4 týždne) .
Avšak podľa ďalšieho prepočtu 1176,72 hodín : 26 týždňov v 1 polroku, ak súd nebude brať do úvahy
prestupný rok, tak výsledok priemerného týždenného pracovného času je 45,26.

85. V druhom referenčnom období od októbra 2020 do marca 2021 žalobca odpracoval október 2020
na pracovisku 240 hodín, november 2020 odpracoval 208 hodín, december 2020 odpracoval 200 hodín,

január 2021 odpracoval 96 hodín, február 2021 odpracoval 216 hodín a marec 2021 odpracoval 192
hodín. Celkovo v druhom referenčnom období žalobca odpracoval 1152 hodín (podľa Smernice bolo
prípustných 1152 hodín), priemerný týždenný služobný čas žalobcu predstavoval 48 hodín. Podľa
druhého prepočtu je výsledok priemerného týždenného pracovného času 44,41 hodín.

86. V treťom referenčnom období od apríla 2021 do septembra 2021 žalobca odpracoval apríl 2021
na pracovisku 192 hodín, máj 2021 odpracoval 179,40 hodín, jún 2021 odpracoval 240 hodín, júl
2021 odpracoval 108 hodín, august 2021 odpracoval 199,50 hodín a september 2021 odpracoval
216,83hodín. Celkovo v treťom referenčnom období žalobca odpracoval 1135,73 hodín (podľa Smernice
bolo prípustných 1152 hodín), priemerný týždenný služobný čas žalobcu predstavoval 47,32 hodín.

Podľa druhého prepočtu je výsledok priemerného týždenného pracovného času 43,68 hodín.

87. Vo štvrtom referenčnom období od októbra 2021 do marca 2022 žalobca odpracoval október 2021 na
pracovisku 317,85 hodín, v novembri 2021 odpracoval 248 hodín, v decembri 2021 odpracoval 244,60
hodín, január 2022 odpracoval 280 hodín, február 2022 odpracoval 142 hodín, marec 2022 odpracoval

201. Celkovo vo štvrtom referenčnom období žalobca odpracoval 1433,45 hodín (podľa Smernice bolo
prípustných 1152 hodín), priemerný týždenný služobný čas žalobcu predstavoval 59,73 hodín. Podľa
druhého prepočtu je výsledok priemerného týždenného pracovného času 55,13 hodín.

88. V piatom referenčnom období od apríla 2022 do septembra 2022 žalobca odpracoval apríl 2022

na pracovisku 201 hodín, máj 2022 odpracoval 203,5 hodín, jún 2022 odpracoval 216 hodín, júl
2022 odpracoval 120 hodín, august 2022 odpracoval 216 hodín a september 2022 odpracoval 168
hodín. Celkovo v piatom referenčnom období žalobca odpracoval 1124,5 hodín (podľa Smernice bolo
prípustných 1152 hodín), priemerný týždenný služobný čas žalobcu predstavoval 46,85 hodín. Podľa
druhého prepočtu je výsledok priemerného týždenného pracovného času 43,25 hodín.

89. V šiestom referenčnom období od október 2022 do marca 2023 žalobca odpracoval október 2022 na
pracovisku 192 hodín, november 2022 odpracoval 216 hodín, december 2022 odpracoval 174,50 hodín,
január 2023 odpracoval 192 hodín, február 2023 odpracoval 192 hodín a v marec 2023 odpracoval
247,50hodín.Celkovovšiestomreferenčnomobdobížalobcaodpracoval1214,6hodín(podľaSmernice

bolo prípustných 1152 hodín), priemerný týždenný služobný čas žalobcu predstavoval 50,58 hodín.
Podľa druhého prepočtu je výsledok priemerného týždenného pracovného času 46,72 hodín.

90. Z rozboru jednotlivých referenčných období jednoznačne vyplýva, že k porušeniu G. X B. A. I.
XXXX/XX/XX o dodržaní 48 – hodinového týždenného pracovného času v prípade žalobcu došlo len

v troch obdobiach, a to vo prvom, štvrtom a šiestom období, kedy priemerný týždenný služobný čas
žalobcu presiahol o 1,03 , 11,72 a 2,58 hodín za každých 6 mesiacov, v zostávajúcich referenčných
obdobiach bol uvedený článok Smernice dodržaný a priemerný týždenný pracovný čas žalobcu bol pod
hranicou 48 hodín, v ďalších troch obdobiach žalobca priemerne odpracoval o 0,68, 1,15 a 0 hodín za
každých 6 mesiacov menej ako stanovuje Smernica. Čiže za celé žalované obdobie žalobca bol v pluse

s 13,5 hodín. Podľa druhého prepočtu však k prekročeniu došlo len v jednom období, a to v štvrtom
o 7,13 hodín. V ostatných referenčných obdobiach bol počet odpracovaných hodín významne pod
hranicou konk. menej o 2,74; 3,69; 4,32; 4,75 a 1,28 hodín v prvom, druhom, treťom, piatom a šiestom
referenčnom období. Čiže podľa druhého prepočtu žalobca za uvedené žalované obdobie skladajúce zo6šesťmesačnýchreferenčnýchobdobíodpracovalo9,65hodínmenej.Žalobcapracovalnadmaximálny
priemerný týždenný pracovný čas v minimálnom rozsahu, aj to len v zmysle prvého prepočtu, keďže
bol priemerovaný a jediný mesiac, ktorý má 4 týždne je február, preto súd uplatnil aj druhý (podľa súdu

presnejší) prepočet, podľa ktorého bol žalobca pod hranicou potrebných odpracovaných hodín, možno
preto ustáliť, že k porušeniu Smernice u žalobcu nedošlo v tak závažnej miere, ktorá by znamenala
naplnenie druhej podmienky, a to dostatočne závažného porušenia normy EÚ. V danom prípade tak
absentuje aj splnenie tretej podmienky – príčinná súvislosť medzi cieľom porušenej normy priznať
jednotlivcovi práva a závažným porušením úniovej normy zo strany členského štátu.

91. Právo na ochranu osobnosti prináleží každej fyzickej osobe, z hľadiska poskytnutia ochrany nie je
významné, či neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene alebo nezavinene, vedome alebo nevedome.
Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov, stačí, že neoprávnený zásah bo spôsobilý vyvolať ohrozenie
alebo nerušenie chránených osobnostných práv fyzickej osoby. V rámci všeobecného osobnostného
práva zákon poskytuje občianskoprávnu ochranu proti konaniam, spôsobilým objektívne privodiť ujmu

na osobnostných právach dotknutého subjektu tým, že znižujú jeho česť u iných ľudí a tým ohrozujú
vážnosť jeho postavenia a uplatnenia v spoločnosti. Predmetom práva na česť nie je česť abstraktná, ale
výlučne vážnosť, ktorú subjekt práva požíva v očiach členov spoločnosti, toto právo sa mení v priebehu
aktívneho života každého jedinca, najmä v rámci jeho uplatňovania v spoločenskom živote, spravidla
je spojené s výkonom určitého povolania. Právom brániť sa proti neoprávneným zásahom disponuje

výlučne subjekt práva, ktorý musí v konaní pred súdom preukázať, akým spôsobom došlo k zásahu do
jeho osobnostných práv, a to v jednotlivých sférach jeho života, či už pracovnej alebo súkromnej, ako
sa zásah prejavil na jeho zdraví, nemožnosti venovať sa svojim záujmom a podobne.

92. Žalobca svoje subjektívne tvrdenia dôkazne nepodložil, uviedol len svoje osobné pocity, ako vníma

nedostatokvoľnéhočasu,spôsobenýnadčasovouprácou,neuviedolžiadnukonkrétnuskutočnosť,ktorá
by mala spôsobiť porušenie jeho osobnostných práv v značnej miere znížením dôstojnosti fyzickej
osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti tak, aby oprávnene mohol požadovať náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Subjektívne a ničím nepodložené tvrdenia žalobcu nemôžu predstavovať neoprávnený
zásah do jeho osobnosti, o čom zaujal stanovisko aj Najvyšší súd SR, napr. v rozsudku zo

dňa 19.5.2010, sp.zn. XXXX XXX/XXXX: „Len (subjektívne) vnímanie navrhovateľky, že uvedeným
postupom zamestnávateľa došlo k takémuto zásahu a v dôsledku ktorého to malo vplyv na jej zdravotný
stav, ako aj spoločenské postavenie, prípadne na správanie sa osôb v jej okolí, nemožno považovať
za založenie nároku na ochranu osobnosti a z toho vyplývajúce práva na poskytnutie primeraného
zadosťučinenia a práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Dovolací súd preto zhodne

s názorom odvolacieho súdu má za to, že konanie odporcu nespĺňa znaky neoprávneného zásahu
do osobnosti navrhovateľky, a nie je možné za takýto zásah považovať následok, ktorý subjektívne
pociťovala navrhovateľka vo svojom pracovnom i osobnom živote.“ K vzniku občianskoprávnych sankcií
za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa §13 OZ musí ako byť
ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú

ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej
integrite, tento zásah musí byť neoprávnený (protiprávny). Musí teda ísť o zásah do osobnosti fyzickej
osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom a tiež musí existovať príčinná súvislosť medzi takýmto
zásahom a neoprávnenosťou zásahu. Ak ide o požiadavku žalujúcej procesnej strany na prisúdenie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, musí súd zistiť v prvom rade mieru závažnosti zásahu do

práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby, t.j. overenie, či k zásahu došlo v značnej miere. Súčasne
je potrebné prihliadať aj k tomu, že táto forma zadosťučinenia je právnym inštitútom do istej miery
výnimočného charakteru, ktorý sa uplatňuje len za splnenia zákonom stanovených predpokladov.
Určujúcim je predovšetkým zistenie, že v konkrétnom prípade ide o nemajetkovú ujmu vzniknutú
v osobnostnej sfére fyzickej osoby, ktorom táto fyzická osoba objektívne najmä vzhľadom k povahe,

intenzite, trvania a rozsahu pôsobenia nepriaznivého následku môže pociťovať a prežívať ako závažnú.
Súd súčasne musí uvážiť, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je jedným z čiastkových
a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby,
ktoré vzniká vtedy, keď ostatné potencionálne satisfakčné inštrumenty na vyváženie a zmiernenie
nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nestačia.

93. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch patrí žalobcovi v konaní o ochranu osobnosti iba za
zákonom stanovených podmienok, ktoré v prípade žalobcu neboli splnené. Pri vyjadrení miery, akou
bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej
reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru trebazisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade,
ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti
v značnej miere, môže byť fyzickej osobe výnimočne subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy

v peniazoch. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch musí mať súd preukázané,
že sú tu reálne okolnosti nasvedčujúce tomu, že z hľadiska intenzity trvania rozsahu neoprávnenosti
v konkrétnom prípade nepostačuje morálne zadosťučinenie.

94. Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že náhrada nemajetkovej ujmy nepatrí žalobcovi.

Súd musí prihliadnuť okrem závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva
došlo, k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu,
ale i k požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Vodiacim
parametrom proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim
kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek poskytnutému
odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru o ľudských

právach. Na druhej strane pri zachovaní proporcionality, výška relutárnej (peňažnej) satisfakcie nesmie
byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je preto
zvažovanie individuálnych okolností prípadu. Ústavný súd Českej republiky zase konštatoval, že pri
stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že
všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch, sporov. sp. zn. I. ÚS

2844/14 (uvedené už odznelo v rozsudku Krajského súdu v Trnave z 29. júna 2016 sp. zn. XXXX XXX/
XXXX). Súd príkladmo poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. XXX/XXX/XXXX zo dňa
25.09.2018, ktorým bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,00 EUR, rozhodnutie
Krajského súdu Trnava sp. zn. XXXX/XX/XXXX, ktorým bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
2.000,00 EUR, pričom v tomto druhom prípade nebol zásah trvalý.

95. Súd dáva do pozornosti tú skutočnosť, že nemajetková ujma v peniazoch nemá mať likvidačný
charakter. Výška náhrady nemajetkovej umy v peniazoch nemá byť ocenením hodnoty ľudského života,
pretože tento má nevyčísliteľnú hodnotu, ale jej cieľom je len určitá satisfakcia za spôsobený zásah do
súkromného a rodinného života. Nemajetková ujma nemôže na strane žiadateľa slúžiť na neprípustné

obohacovanie a na druhej strane mať likvidačný charakter voči tomu, kto je na zaplatenie nemajetkovej
ujmy zaviazaný. V tejto súvislosti súd poukazuje príkladmo na náhradu nemajetkovej ujmy za smrť
manžela bola v rozhodnutiach odškodnená nasledovne : Krajský súd Trenčín, rozhodnutím zo dňa
7.7.2015, spisová značka XXX/XXX/XXXX potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Nové Mesto nad
Váhom, ktorý priznal manželovi náhradu nemajetkovej ujmy 70 000 eur za stratu manželky a každému z

dvoch maloletých detí 100 000 eur za stratu mamy. Krajský súd Trenčín rozhodnutím zo dňa 20.5.2015,
spisová značka XXX/XXX/XXXX priznal oprávnenej osobe (manželovi) náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 50 000 eur spôsobenej smrťou manželky. Krajský súd Trnava, rozhodnutím zo dňa 1.7.2015,
spisováznačkaXXXX/XXX/XXXXpotvrdilrozhodnutieOkresnéhosúdu,ktorýpriznalmanželovináhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 40 000 eur za smrť manželky po odpočítaní 20 % spolu zavinenia

poškodenej. Krajský súd Banská Bystrica rozhodnutím zo dňa 30.7.2015, spisová značka XXXX/XXX/
XXXX potvrdil rozhodnutie Okresného súdu, ktorý priznal rovným dielom každej oprávnenej osobe
(manželka + 2 maloleté deti) náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej smrťou manžela a otca detí vo
výške 33 500 eur. Celková výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy bola 100 500 eur. Ďalej súd
príkladmo poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. XXX/XXX/XXXX zo dňa 25.09.2018,

ktorým bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,00 EUR, rozhodnutie Krajského súdu
Trnava sp. zn. XXXX/XX/XXXX, ktorým bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 2.000,00 EUR, pričom
v tomto druhom prípade nebol zásah trvalý. Uvedené rozhodnutia sa týkajú náhrady nemajetkovej
spojenej s náhradou škody na zdraví (bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia) bez smrteľného
následku po autonehodách. Je nemysliteľné, aby zdravý jedinec bez akéhokoľvek poškodenia zdravia,

aj po fyzickej ako aj po mentálnej stránke svoj nárok odôvodňoval v intenciách náhrady nemajetkovej
ujmy – psychických útrap v porovnaní s ustálenou rozhodovacou praxou súdov vo veci náhrady škody
na zdraví a s tým spojenou náhrady nemajetkovej ujmy ako ochranou osobnosti.

96. Zásah do žalobcom tvrdených osobnostných práv súd nemal preukázaný, žalobca neuniesol

dôkazné bremeno, požadovanie nemajetkovej ujmy v prípade žalobcu nie je dôvodné. V neposednom
rade treba poukázať na to, že žalobca sa v podstate domáhal nevyplatených mzdových nárokov,
aj keď opakovane tvrdil, že mu o takýto nárok nejde. Zo spôsobu výpočtu žalovanej istiny, obsahu
žaloby,stanoveniažalovanéhoobdobiaasamotnejargumentáciežalobcuvyplýva,ženemajetkováujmazodpovedá mzdovým nárokom žalobcu za čas pracovnej pohotovosti, žalobca v podstate požadoval
doplatenie rozdielu medzi odmenou za určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť.
Náhrada nemajetkovej ujmy však nie je ekvivalentom straty na zárobku a nemôže byť určovaná

matematickým výpočtom majúcim základ v mzdových nárokoch.

97. Záverom konajúci súd len v krátkosti uvádza, že žalobca týmto spôsobom nemôže riešiť svoje
mzdové nároky, resp. svoju subjektívnu nespokojnosť s mzdovým ohodnotením neaktívnej služobnej
pohotovosti. Za týmto účelom mu právny poriadok priznáva iné právne prostriedky, najmä kolektívne

vyjednávanie v štátnej službe.

98. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa §255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane
náhradutrovkonaniapodľapomerujejúspechuvoveci.Žalovanýbolvkonaníplneúspešnouprocesnou
stranou, avšak trovy mu v konaní nevznikli a ani nežiadal ich náhradu, preto súd nepriznal žalovanému
náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku
na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť

a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.

Odvolanie podlieha poplatkovej povinnosti v rovnakej výške ako za podanú žalobu.