Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, November 27, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/69/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114210086
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patricia Skotnická

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1114210086.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a sudcov

JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcov: X. J. D., Y. XX, Y. W., X. P. D.,
J. X, Y. W., oboch zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Jakub Mandelík, s.r.o., IČO: 47 234 318,
Záhradnícka51,Bratislava,protižalovanej:KOMUNÁLNApoisťovňa,a.s.ViennaInsuranceGroup,IČO:
31 595 545, Štefánikova 17, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Legal Cases s.r.o., IČO:
36 720 097, Alžbetínske námestie 328, Dunajská Streda, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie
žalobcov a žalovanej proti rozsudku (bývalého) Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28.02.2018, č. k.
10C/67/2014-354, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zaväzujúcom výroku, v časti, ktorou žalovanú
zaviazal zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 8.000 eur p o t v r d z u j e a vo zvyšnej časti, ktorou žalovanú
zaviazal zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 17.000 eur m e n í tak, že žalobu žalobcu v 1. rade z a m i
e t a; povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 10.000 eur uložená rozsudkom Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 28.02.2018, č. k. 10C/67/2014-354, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 31.10.2019, sp. zn. 3Co/244/2018, tým nie je dotknutá.

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zaväzujúcom výroku, v časti, ktorou žalovanú
zaviazal zaplatiť žalobkyni v 2. rade sumu 8.000 eur p o t v r d z u j e a vo zvyšnej
časti, ktorou žalovanú zaviazal zaplatiť žalobkyni v 2. rade sumu 17.000 eur m e n í tak, že žalobu
žalobkyne v 2. rade z a m i e t a; povinnosť žalovanej zaplatiť žalobkyni v 2. rade sumu 10.000 eur
uložená rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28.02.2018, č. k. 10C/67/2014-354, v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.10.2019, sp. zn. 3Co/244/2018, tým nie je dotknutá.

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých zamietajúcich výrokoch p o t v r d z u j e.

Žalobcovi v 1. rade a žalobkyni v 2. rade priznáva proti žalovanej plný nárok na náhradu trov konania.

Žalobcovi v 1. rade a žalobkyni v 2. rade priznáva proti žalovanej plný nárok na náhradu trov dovolacieho
konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. rade
sumu 35.000 eur a žalobkyni v 2. rade sumu 35.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, v lehote 15

dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu žalobcu v 1. rade a žalobu žalobkyne v 2.
rade zamietol. Stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobcovia v 1. a v 2. rade (ďalej spolu aj ako „žalobcovia“) sa
žalobou zo dňa 03.04.2014 domáhali voči žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy každý v sume 75.000
eur na tom skutkovom základe, že dňa 27.01.2014 v čase približne o 18.50 hod. došlo na ceste I/51

KM 80,550 na úseku Y. - S.Š. k dopravnej nehode tak, že vodič nákladného vozidla zn. N. J. XXX,
EČV: Q. XXXGK, (ďalej len „nákladné vozidlo“) H. U. neprispôsobil rýchlosť jazdy svojím schopnostiam,
vlastnostiam vozidla, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky, v dôsledku čoho prešiel
náves a ťahač nákladného vozidla ním riadený do protismeru, kde sa stretol s protiidúcim vozidlom zn.
F. O., EČV: Q. XXXCH, ktoré viedol syn žalobcov R. D.. Následne do motorového vozidla vedeného

synom žalobcov narazila vodička motorového vozidla zn. Š. K., v dôsledku čoho R. D. utrpel závažné
poranenia, ktorým dňa 28.01.2014 v nemocnici podľahol. Vodičovi nákladného vozidla H. U. bolo
vznesené obvinenie zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona.
Tým, že nákladné vozidlo, ktoré v tom čase vodič viedol, bolo poistené u žalovanej, na základe poistnej
zmluvy č. XXXXXXXXXX/XX, bola podľa žalobcov založená pasívna vecná legitimácia žalovanej,
a to i s poukazom na § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.
z.“) a rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“) zo dňa 24.10.2013, č. C-22/12, vo
veci Haasová. Aktívnu vecnú legitimáciu žalobcovia odvodili od § 15 ods. 1, druhej vety zákona č.
381/2001 Z.z. a uplatnený nárok od ustanovení § 11 až § 13 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
(ďalej len „Občiansky zákonník“). Uviedli, že s nebohým synom R. mali silný emocionálny vzťah, ktorý

bol plný harmónie, lásky a porozumenia. Ich syn bol jedinečné dieťa, empatický a ústretový a zároveň
aktívny človek, ktorý im pomáhal vo všetkých životných situáciách a jeho radosť zo života im prinášala
neopísateľnúenergiu,pretojehosmrťzasiahlanegatívnedoichživota.Posmrtisynasavýraznezhoršila
ich psychika, zle spia, ťažko sa sústreďujú, sú nervózni a nič ich nebaví, neprestajne na zosnulého syna
myslia, čo malo za následok vznik depresívnych a úzkostných stavov. Žalobcovia zosnulému synovi od

malička venovali všetok svoj voľný čas, spoločne sa zúčastňovali kultúrnych a spoločenských podujatí,
a preto i pri spomienkach na neho veľakrát plačú a s jeho úmrtím sa nedokážu vyrovnať. Žalobcovia
výzvou zo dňa 13.03.2014 uplatnili u žalovanej nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 75.000 eur,
avšak žalovaná odmietla poskytnúť poistné plnenie.

3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že Okresný súd Senica rozsudkom zo dňa
21.12.2015, č. k. 1T/122/2015-420, uznal H. U. vinným z toho, že dňa 27.01.2014 o 18:50 hod. na
ceste I/51 na úseku Y. - S. viedol nákladné vozidlo zn. N. J. XXX, EČV: Q. XXXKG, s návesom X. O.
J., EČV: Q. XXXYM, pričom v kilometri 80,550 v dôsledku nesprávnej techniky jazdy spočívajúcej v
neprispôsobení rýchlosti, povahe a stavu vozovky, náhlej zmene smeru jazdy a nesprávneho uloženia

a upevnenia nákladu prešiel s vozidlom do protismerného jazdného pruhu a jazdnej dráhy vozidla zn.
F. O., EČV: Q. XXXCH, idúceho v smere od S., ktoré viedol vodič R. D. a následne aj do jazdnej
dráhy vozidla zn. Š. K., EČV: Q. XXXAM, idúceho od S., ktoré viedla vodička Z.. P. X., v dôsledku
čoho prišlo k zrážke týchto vozidiel s nákladným vozidlom, pri ktorej R. D. utrpel ťažké zranenia, na
následky ktorých zomrel, pričom bezprostrednou príčinou smrti R. D. bol šok z krvácania a úrazu pri

zlomeninách stehnových kostí, pravej píšťaly, rebier, ľavej kľúčnej kosti a poranenia vnútorných orgánov.
Vodič (H. U.) svojím konaním porušil ustanovenia § 16 ods. 1, § 51 ods. 2 zákona č. 8/2009 Z. z.
o cestnej premávke v znení neskorších predpisov, teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a čin
spáchal závažnejším spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z páchateľovho
postavenia, čím spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Za tento

skutok bol súdom odsúdený podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona a za použitia ustanovenia § 36 písm.
j), l) a n) Trestného zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona, k trestu odňatia slobody v trvaní troch rokov,
ktorý mu bol podmienečne odložený podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a bola mu uložená
skúšobná doba v trvaní štyroch rokov podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona. Trestný súd mal k dispozícii
znaleckýposudokč.4/2015,vypracovanýznalcomZ..J.S.,R..,ktorýkonštatoval,žetechnickoupríčinou

vzniku predmetnej dopravnej nehody bola strata smerovej stability súpravy vozidiel zn. N. J. G. M.. X.
a jej následné prejdenie do protismerného jazdného pruhu, kde došlo k zrážke s vozidlami zn. F. O.
a zn. Š. K.. Príčinnou straty smerovej stability súpravy vozidiel bola skutočná technika jazdy vodiča
nákladnéhovozidlavovzťahukukonkrétnemustavuapovahevozovkyvčaseamiestevznikudopravnej
nehody, ktorú nebolo z technického hľadiska možné považovať za správnu. Rozhodujúci a najväčší

podiel na strate smerovej stability súpravy spočíval v okamžitej rýchlosti súpravy vo vzťahu k výrazne
zníženým adhéznym podmienkam na ceste v čase a mieste vzniku dopravnej nehody, keďže na ceste
bola námraza. Vodič nákladného vozidla mohol vzniku dopravnej nehody zabrániť správnou technikou
jazdy, teda prispôsobením rýchlosti jazdy skutočnému stavu a povahe vozovky, keď mal podstatne znížiťrýchlosť jazdy vzhľadom na výrazne znížené adhézne podmienky na ceste v čase a vzniku dopravnej
nehody. Znalec pritom nezistil žiadne také skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné jednoznačne
konštatovať, že technika jazdy vodiča zn. F. O. bola nesprávna, pričom konštatoval, že tento nemohol

vzniku dopravnej nehody zabrániť; pohybom súpravy vozidiel zn. N. J. G. M.. X. v protismernom jazdnom
pruhu bola totiž vodičovi vozidla zn. F. O. skracovaná dráha potrebná na zastavenie.

4. Konajúci súd ďalej zistil, že vodič H. U. bol v čase škodovej udalosti zamestnancom spoločnosti
ZANOTRANS s.r.o., a teda motorové vozidlo riadil ako zamestnanec. Prácu profesionálneho vodiča

vykonával od roku 1991 a pred škodovou udalosťou neevidoval žiadnu dopravnú nehodu, ktorú by
svojmu zamestnávateľovi spôsobil. V čase dopravnej nehody mu nebol zistený alkohol v krvi a celú
situáciu veľmi ťažko prežíval a prejavil nad ňou ľútosť.

5. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie tiež zistil, že žalobcovia mali so zosnulým synom veľmi
blízky vzťah, a to i po rozvode ich manželstva, keď si žalobca v 1. rade založil vlastnú rodinu. Žalobca v 1.

rade brával nebohého R. s novou rodinou na dovolenky, kupoval mu veci osobnej potreby, zúčastňoval
sa s ním kultúrnych a spoločenských podujatí, pričom nebohý syn mu pomáhal i pri prevádzkovaní
pohostinského zariadenia, ktoré po jeho smrti žalobca v 1. rade zatvoril. Žalobkyňa v 2. rade s nebohým
synom trávila voľné chvíle, chodili spolu na dovolenky a grilovačky, do kina. Po dopravnej nehode
sa obaja žalobcovia dostavili do nemocnice v Y. za účelom identifikácie tela ich zosnulého syna, po

ktorej udalosti žalobkyni v 2. rade lekár naordinoval lieky na ukľudnenie, ktoré jej doposiaľ predpisuje
jej obvodná lekárka. Žalobca v 1. rade navštevuje raz do mesiaca všeobecnú lekárku za účelom
predpisovania liekov na spánok, ktoré denne užíva, pričom sa u neho vyskytla i čiastočná porucha srdca
vyvolaná prílišnou ľútosťou nad stratou syna a problémy so zubami; ani jeden zo žalobcov však nebol
v zdravotnej starostlivosti psychiatra alebo psychológa. Po tragickej nehode sa osobný život žalobcov

zmenil, prestali javiť záujem o voľno-časové aktivity a stále čakajú, že syn zavolá alebo príde domov;
žalobkyňa v 2. rade sa stala náladovou a nervóznou, jej život sa zúžil na starostlivosť o psíka zosnulého
syna a návštevy jeho hrobu.

6. Svedkyňa S. U., ktorá poznala žalobkyňu v 2. rade od detstva, potvrdila, že pred tragickou nehodou

bola veselá, vždy nápomocná, avšak po nej sa úplne zmenila, keď býva často náladová, nervózna.
Žalobcovia mali podľa nej k zosnulému synovi veľmi pekný blízky vzťah, dokonca sa R. nikdy nehanbil
žalobkyňu v 2. rade objať; pamätala si ho ako priateľského, veselého, nápomocného, každý ho mal rád.
Svedkyňa P. X., stará matka nebohého R. D., vnímala jeho vzťah k rodičom ako normálny, bezkonfliktný,
a to i napriek rozvodu manželstva žalobcov. Nebohý chodil s rodičmi na opekačky, do kina, trávil s nimi

dosť času.

7. Súd prvej inštancie sa pri skúmaní oprávnenosti nároku žalobcov, ktorý právne posúdil podľa § 1
ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 2, písm. a, § 15 zákona č. 381/2001 Z. z., § 11, § 13 Občianskeho zákonníka,
§ 6 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní obetí poškodených násilnými trestnými činmi, zameral

primárnenaskúmaniedôvodnostinámietkyžalovanejohľadnenedostatkujejpasívnejvecnejlegitimácie
v spore. Zohľadniac i konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 6MCdo 1/2016) a Ústavného
súdu SR (sp. zn. III. ÚS 646/2015, sp. zn. III. ÚS 666/2016) túto námietku vyhodnotil za nedôvodnú.
Poukázal na to, že označenej problematike sa venoval i SDEÚ vo veci C-22/12, v ktorej konštatoval,
že článok 3 ods. 1 smernice Rady č. 72/166/EHS zo dňa 24.04.1972 o aproximácii právnych predpisov

členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a
kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady
č. 84/5/EHS zo dňa 30.12.1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej
smernicouEurópskehoparlamentuaRadyč.2005/14/ESzodňa11.05.2005,ačlánok1prvýodsektretej

smernice Rady č. 90/232/EHS zo dňa 14.05.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (ďalej len
"motorové smernice") sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti

poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Súdny dvor sa v
citovanom rozsudku riadil úvahami vyjadrenými najmä v odsekoch 44-58, podľa ktorých článok 1 druhej
smernice, s cieľom znížiť rozdiely medzi právnymi predpismi členských štátov týkajúcich sa rozsahu
povinnosti krytia poistením, stanovil v oblasti zodpovednosti za škodu povinné krytie škody na majetku,ako aj ujmy na zdraví v určitých sumách. Článok 1 tretej smernice túto povinnosť rozšíril na krytie ujmy na
zdraví spôsobenej všetkým cestujúcim okrem vodiča (rozsudok vo veci Ruiz Bernáldez). Členské štáty
sú teda povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel,

ktorá sa uplatňuje podľa ich vnútroštátneho práva, bola krytá poistením v súlade s ustanoveniami
prvej, druhej a tretej smernice. Medzi škody, ktoré musia byť kryté, sa v súlade s článkom 1 ods.
1 druhej smernice nachádza najmä ujma na zdraví. Pod tento pojem (ujma na zdraví) pritom patrí
akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne
právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak

fyzickú, ako aj psychickú traumu. V dôsledku toho medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s
motorovými smernicami, patrí i nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného
za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore. Táto ochrana musí byť zaručená pre
akúkoľvek osobu, ktorá je podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu oprávnená na náhradu
škody spôsobenej motorovými vozidlami. Uvedený záver nemohli spochybniť ani okolnosti predložené
slovenskou vládou, podľa ktorých aplikovateľné ustanovenia patria do tej časti Občianskeho zákonníka

týkajúcejsazásahovdoochranyosobnostiatájenezávisláodčastitýkajúcejsazodpovednostizaškodu
v pravom zmysle slova. Keďže zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu vyplývala
z § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, vznikla na základe dopravnej nehody a mala
občianskoprávnu povahu, nič podľa mienky SDEÚ nenasvedčovalo tomu, že na túto zodpovednosť sa
nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazovali smernice.

8. Súd prvej inštancie následne extenzívnym výkladom vnútroštátneho práva aplikovateľného vo veci
(zákona č. 381/2001 Z. z. a § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka), prihliadajúc na rozhodnutie SDEÚ
vo veci C-22/12 a C-277/12, uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 666/2016, a rozsudok
Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 6MCdo 1/2016, uzavrel, že náhrada nemajetkovej ujmy patrí k

tým náhradám, ktoré sú kryté povinným zmluvným poistením, a preto ju možno priznať i žalobcom.
Pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. treba totiž pojem škoda vykladať eurokonformne v tom zmysle,
že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za
zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný
život v dôsledku usmrtenia blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov a že aj táto náhrada

je predmetom poistného krytia. V prípade usmrtenia osoby majú potom pozostalí právo na náhradu
nemateriálnej ujmy spočívajúcej v trvalých alebo dlho trvajúcich útrapách spojených s vedomím jej
trvalej straty. Nemateriálna ujma sa nedá vyjadriť v peniazoch, preto nemôže ísť o ekvivalentnú náhradu,
ale o primeranú satisfakciu poskytovanú vo forme náhrady nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia § 13
Občianskeho zákonníka.

9. Pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy konajúci súd prihliadal na všetky okolnosti prípadu, vrátane
vážnosti, trvania a následkov traumy spôsobenej žalobcom. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
žalobcovia mali s nebohým synom veľmi silný emotívny vzťah, založený na porozumení a láske, a
preto jeho smrť trvalo a negatívne poznamenala ich životy. Úmrtie syna v dôsledku dopravnej nehody

predstavovalo ujmu na osobnostných právach žalobcov, nakoľko touto udalosťou stratili možnosť viesť
rodinný a súkromný život, prežívať s ním pozitívne a prípadne aj negatívne stránky života, čím boli
dotknuté ich právo na rodinný život a súkromie. Zásah do osobnostných práv predstavoval nenávratnú
ujmu a bol spôsobený vodičom H. U. pri výkone jeho pracovných povinností pri vedení nákladného
vozidla povinne zmluvne poisteného u žalovanej. V trestnom konaní pritom nebolo konštatované

spoluzavinenie zosnulého R. D. na vzniku dopravnej nehody. Vzhľadom na to, že žalobcovia v konaní
nepreukázali, že by tragická smrť ich syna zanechala následky fatálneho charakteru, spočívajúce
napríklad v závažnom a neodstrániteľnom zhoršení ich zdravotného stavu, v preukázateľne negatívnej
trvalej duševnej traume, konajúci súd považoval nimi požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy v sume
75.000 eur za zjavne neprimerane vysokú. Pri stanovení konečnej výšky priznanej náhrady zohľadnil

právnu úpravu v štátoch Európskej únie konštatujúc, že najvyššie odškodné bolo v N. priznané na
základe rozsudku OGH zo dňa 30.10.2003, sp. zn. 2Ob 186/03, v sume 65.000 eur, kedy išlo o
nárok pozostalého manžela, ktorý pri dopravnej nehode stratil manželku a tri maloleté deti. Vo A. a
U., v ktorých krajinách je systém odškodnenia upravený paušálnymi sumami, priznali súdy rodičovi
žijúcemu v spoločnej domácnosti s usmrteným dieťaťom náhradu v sume 7.500 eur, rodičovi mimo

spoločnej domácnosti sumu 3.750 eur. Zároveň konajúci súd zohľadnil právnu úpravu odškodňovania
obetí poškodených násilnými trestnými činmi obsiahnutú v zákone č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní
osôb poškodených násilnými trestnými činmi, stanovenú ako 50-násobok minimálnej mzdy; v roku 2014
bola výška minimálnej mzdy ustálená sumou 352 eur, t. j. maximálna výška odškodnenia pre obeťnásilného trestného činu bola 17.600 eur. Prihliadajúc na vykonané dokazovanie, konajúci súd priznal
každému zo žalobcov náhradu nemajetkovej ujmy v sume 35.000 eur a vo zvyšnej časti ich žalobu ako
nedôvodnú a zjavne nadhodnotenú zamietol.

10. Súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) tak, že stranám sporu nárok na ich náhradu nepriznal,
nakoľko obe mali v konaní úspech len čiastočný.

11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, do výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku a výroku o náhrade
trov konania, podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia z dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. f) a h) C.s.p. a žiadali, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch zmenil tak, že
žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná im plnú náhradu trov konania. Žalobcovia sa nestotožnili s
názorom súdu prvej inštancie v otázke výšky priznanej finančnej satisfakcie za utrpenú nemajetkovú
ujmu spôsobenú úmrtím ich syna, ktorú vzhľadom na okolnosti zásahu považovali za nedostatočnú

a nezodpovedajúcu požiadavke poskytnutia spravodlivej súdnej ochrany. Neočakávané úmrtie ich
syna im spôsobilo doživotnú, rozsiahlu a v zásade ničím nereparovateľnú ujmu, nakoľko malo za
následok deštrukciu najcitlivejších interpersonálnych väzieb. Neprejde totiž deň bez toho, aby pre
stratu syna nepociťovali prenikavú duševnú bolesť. Práve adekvátna finančná kompenzácia by aspoň
čiastočne prispela k zmierneniu následkov traumatizujúcej udalosti, a preto by mala vyvážiť ich duševné

útrapy pri spomienkach na dopravnú nehodu, pri ktorej zomrel ich príbuzný smerom do budúcna;
súdom prvej inštancie priznaná peňažná satisfakcia vzhľadom na tieto skutočnosti nesplnila svoj účel.
Žalobcovia konštatovali, že ich zámerom nebolo zneužitie právneho inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy
a nedôvodné obohatenie sa na úkor komerčnej poisťovne, ale záujem na primeranom a spravodlivom
zadosťučinení, ktoré síce závisí od voľnej úvahy súdu, ale táto musí byť vnímaná ako spravodlivá a

schopná naplniť zmysel a účel zákona a v neposlednom rade zaistiť i zodpovedajúce vyváženie a
zmiernenie majetkovej ujmy na ich strane.

12. Žalobcovia v ďalšom poukázali na limity poistného plnenia, ktoré pri jednej škodovej udalosti
predstavujú 5.000.000 eur, bez ohľadu na počet zranených alebo usmrtených osôb. Zdôraznili, že

Výskumný ústav dopravný, a.s. Žilina vyčíslil hodnotu ľudského života na sumu 332.144 eur, pričom i
podľa metodiky Najvyššieho súdu ČR by sa finančná čiastka za zmarený ľudský život mala pohybovať
okolo sumy 10.000.000 Kč. I keď tieto sumy nepovažovali za záväzné, mali za to, že existovala značná
disproporcia medzi priznaným zadosťučinením a vyčíslenou hodnotou ľudského života.

13. Žalobcovia nesúhlasili ani s výrokom súdu prvej inštancie o náhrade trov konania. Hoci sa konajúci
súd nestotožnil s výškou nimi uplatneného nároku, boli nesporne úspešní v jeho základe, t. j. boli
úspešnou stranou v spore, nakoľko výška plnenia závisela od úvahy súdu. Súčasná platná právna
úprava síce neobsahuje gramatické znenie pôvodného ustanovenia § 142 ods. 3 zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), avšak podľa dôvodovej správy k C.s.p. je súd

oprávnený priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak priznal nárok úspešnej strane,
nie však v požadovanej výške, nakoľko táto závisela od úvahy súdu. V tomto smere poukázali na
článok „Rekodifikácia civilného procesného práva: Trovy konania a ich náhrada“ publikovaný v Bulletine
slovenskej advokácie v roku 2016, č. 3, ako aj na komentár k procesnému kódexu (vydavateľstvo
C.H.Beck, rok 2016). Ak teda bola žalobcovi priznaná aspoň časť z uplatneného nároku, ktorého výška

závisela od úvahy súdu, nejde o procesne neúspešnú stranu, nemožno ju totiž zaťažiť procesnou
zodpovednosťouzapredvídanievýsledkukonanianazákladeúvahysúdualeboznaleckejčinnosti.Tým,
že boli v konaní úspešní, vznikol im voči žalovanej legitímny nárok na plnú náhradu trov konania.

14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, jeho zaväzujúcim výrokom, ktorými konajúci súd uložil žalovanej

povinnosť zaplatiť každému zo žalobcov náhradu nemajetkovej ujmy v sume 35.000 eur, podala v
zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. a navrhla
ho zmeniť a žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietnuť. Žalovaná nesúhlasila so záverom konajúceho
súdu o danosti jej pasívnej vecnej legitimácie, ktorý vychádzal z rozsudku SDEÚ vo veci C-22/12.
V predmetnom rozsudku Súdny dvor podal výklad motorových smerníc zaoberajúcich sa poistením

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, pričom uzavrel, že tieto sa
majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí
usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škoduupravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Samotné rozhodnutie a jeho obsah však
nevyvolalo účinky záväznosti pre poisťovne, ani fyzické alebo právnické osoby. Žalovaná zdôraznila,
že štát pri transpozícii smerníc do vnútroštátneho právneho poriadku nezahrnul do poistného krytia

nároky z nemajetkovej ujmy; pokiaľ mali byť nároky vyplývajúce z ustanovení Občianskeho zákonníka,
umožňujúce priznať príbuzným obetí dopravných nehôd náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu
do ich osobnostných práv, predmetom poistného krytia, museli byť tieto jednoznačne obsiahnuté v
zákone č. 381/2001 Z. z. Platný Občiansky zákonník nepovažuje škodu za nemajetkovú ujmu, keďže
ide o dva odlišné inštitúty, pre ktoré platia i rozdielne premlčacie doby, a preto ich pre účely výkladu

európskych noriem nemožno stotožňovať. Ak teda Občiansky zákonník dôsledne rozlišuje pojem škoda
a nemajetková ujma, ktoré majú každý svoj vlastný režim, nie je možné bez zásahu zákonodarcu
považovať ich pre účely Občianskeho zákonníka za odlišné a pre účely zákona č. 381/2001 Z. z.
za identické. Zákon č. 381/2001 Z. z. v ustanovení § 4 taxatívne vymedzuje rozsah
poistenia zodpovednosti, pričom v odseku 2 udáva, že poistený má z poistenia zodpovednosti právo,
aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody na

zdraví a náklady pri usmrtení; keďže v ňom nie je vymenovaná aj nemajetková ujma upravená v §
11 a nasl. Občianskeho zákonníka, je zrejmé, že zákon č. 381/2001 Z. z. odškodnenie nemajetkovej
ujmy nepredpokladá. Žalovaná z týchto dôvodov považovala extenzívny výklad pojmu škoda zo strany
konajúcehosúduzaneprípustný,zakladajúcineprípustnenovépovinnosti,ktorézákonodarcadozákona
nepremietol.Uloženiepovinnostipodľanapadnutéhorozsudkupretonekorešpondovalosospravodlivým

uplatnením práva voči žalovanej a so spravodlivým procesom.

15. Žalovaná tiež zdôraznila, že nemožno pripustiť ani prednosť komunitárneho práva pred právom
vnútroštátnym „za každých okolností“. Túto je totiž potrebné uplatňovať v súlade s právnymi účinkami
noriem európskeho práva, v závislosti na záväznosti a priamej uplatniteľnosti jednotlivých právnych

aktov inštitúcií Európskych spoločenstiev, ktorá je určená primárnym právom .V danom prípade išlo o
transpozíciu smernice, pri ktorej v zásade neplatí jej priama aplikabilita, keďže smernica nemôže priamo
ukladať povinnosti fyzickým alebo právnickým osobám. Priama aplikácia smerníc prichádza pritom do
úvahy len, ak eurokonformný výklad nie je možný, a to len v sporoch, v ktorých vystupuje členský
štát. Ak teda dotknuté motorové smernice vyžadovali ich implementáciu do vnútroštátneho právneho

poriadku v rozsahu poskytnutia náhrady nemajetkovej ujmy poisťovňou za poisteného, bez existencie
vnútroštátnej úpravy, ktorej rozsah si stanovil sám štát, nemôžu súdy uplatniť výklad § 4 ods. 2 písm. a)
zákona č. 381/2001 Z. z. v rozsahu, ktorý platné vnútroštátne právo nepriznáva. Zároveň, ustanovenie
smernice zaručujúce práva alebo ukladajúce povinnosti jednotlivcovi nemožno použiť v rámci sporu,
v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci, nakoľko od nich nemožno spravodlivo požadovať, aby

sa riadili smernicou, ktorá bola nesprávne alebo neskoro implementovaná do vnútroštátneho právneho
poriadku. Žalovaná na podporu dôvodnosti svojej argumentácie poukázala na rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR vo veci sp. zn. 4Cdo 168/2009, sp. zn. 3Cdo 30/2012 a sp. zn. 8Cdo 219/2016,
potvrdzujúce správnosť jej námietky ohľadne nedostatku pasívnej vecnej legitimácie poisťovní pri
náhradách nemajetkovej ujmy uplatňovaných pozostalými po obetiach dopravných nehôd zo zákona č.

381/2001Z.z.Zasúčasnéhoplatnéhoprávnehostavužiadnazpoisťovnínetvorilaanevytváratechnické
rezervy predkladané štátnemu dohľadu v rozsahu nárokov z nemajetkovej ujmy podľa § 11 Občianskeho
zákonníka, vytváraním ktorých by zabezpečila garanciu splniteľnosti svojich záväzkov z poistných
zmlúv. V okolnostiach prípadu, keď i najvyššie súdne autority postupovali v rozhodnutiach v identických
skutkových veciach o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie poisťovní jednotne, nepovažovala súdom

prvej inštancie uplatnený výklad zákona za spravodlivé uplatnenie práva.

16. Žalovaná sa nestotožnila ani s názorom prezentovaným konajúcim súdom v bode 38. odôvodnenia
rozsudku. V šiestej časti Občianskeho zákonníka je upravená nielen škoda, ale aj náhrada nemajetkovej
ujmyvrozsahunárokovnabolestnéasťaženiespoločenskéhouplatnenia(SSU),pričomštátvpostavení

normotvorcu zahrnul do poistného krytia aj nároky nemajetkovej ujmy (bolestné a SSU), avšak nie tie
z nemajetkovej ujmy zahrnuté v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zákonodarca v ustanovení § 4
a § 5 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. stanovil jednoznačný a uzavretý okruh zákonného poistného
krytia odkazom na § 442 až § 449 Občianskeho zákonníka. Vymedzeným chráneným statkom, na
ktorom možno spôsobiť škodu, ktorá by mala byť následne hradená podľa ustanovení zákona č.

381/2001 Z. z. poisťovateľom je zdravie a život, nie však súkromný a rodinný život, resp. iné podobné
kategórie. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 6MCdo 1/2016, na ktoré odkazoval konajúci
súd, označila za prelomové, vnášajúce chaos, nejednotnosť a zásah do právnej istoty strán sporu,
majúce za následok rozdielne rozhodovanie súdov v závislosti na tom, či sa škoda posudzuje lenpodľa Občianskeho zákonníka alebo podľa zákona č. 381/2001 Z. z.; predstavovalo teda zásah do
princípu predvídateľnosti práv a právnej istoty. Žalovaná nepovažovala za adekvátny ani odkaz súdu
prvej inštancie na rozhodovanie Ústavného súdu SR, ktorého rozhodovaciu prax v tejto otázke, najmä

so zreteľom na odlišné stanoviská sudcov H.. J. Ľ. G. H.. S. J., považovala za nejednotnú.
17. Pokiaľ išlo o výšku priznanej nemajetkovej ujmy žalovaná uviedla, že rozhodovacia prax súdov
ustálila kritériá, ktoré je potrebné skúmať pri poskytnutí adekvátnej náhrady. Ide o okolnosti na strane
poškodeného, ako je intenzita vzťahu so zomrelým, vek, hmotná závislosť alebo aj poskytnutie inej
satisfakcie, pričom na strane osoby zodpovednej sa zohľadňuje jej postoj, dopad udalostí do jej duševnej

sféry, majetkové pomery, miera zavinenia, resp. spoluzavinenia. Výška náhrady nemajetkovej ujmy
má odrážať všeobecné predstavy o spravodlivosti, a preto sa má pri jej ustálení zohľadniť i princíp
proporcionality. V danej veci spôsobil usmrtenie osoby blízkej žalobcom vodič vykonávajúci prácu
profesionálneho vodiča od roku 1991, ktorý do času dopravnej nehody nemal žiadnu dopravnú kolíziu,
v úseku dopravnej nehody, kde je maximálna povolená rýchlosť 90 km/hod. sa pohyboval rýchlosťou 76
km/hod. Bolo zistené, že cesty neboli v dôsledku zhoršených poveternostných podmienok upravené a

správca cesty si neplnil svoju povinnosť. Vodič evidentne nechcel dopravnú nehodu spôsobiť a uvedená
udalosť ho dlhodobo ťažila. Na druhej strane syn žalobcov bol v čase dopravnej nehody plnoletý, viedol
samostatný život, nebol na žalobcoch hmotne závislý, ani oni na ňom. I napriek citovému spojeniu
žalobcov so svojim nebohým synom, považovala žalovaná zásah do osobnostných práv žalobcov
za menšej intenzity ako pri usmrtení osoby, na ktorej je poškodená osoba priamo závislá, prípadne

odkázaná. Vykonané dokazovanie nepreukázalo ani u jedného zo žalobcov následky, ktoré by svojou
intenzitou presahovali traumu obvyklú v obdobných prípadoch. Naviac, žalobca v 1. rade nežil so svojim
synom od jeho šiestich rokov a mal svoju vlastnú rodinu. Z uvedených dôvodov žalovaná považovala
súdom prvej inštancie priznanú relutárnu náhradu v sume á 35.000 eur pre každého zo žalobcov za
v rozpore s európskou a vnútroštátnou praxou, ako aj v rozpore s vnútroštátnou právnou úpravou

odškodňovania obetí poškodených násilnými trestnými činmi. V tomto smere poukázala na rozsudky
všeobecných súdov, podľa ktorých priznávali náhradu nemajetkovej ujmy za smrť blízkeho príbuzného
pri dopravnej nehode v sume 10.000 eur, 20.000 eur a 23.000 eur, ako aj na judikatúru rakúskeho
najvyššieho súdu, ktorý priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 13.000 eur synovi za smrť matky,
s ktorou nežil v spoločnej domácnosti.

18. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej zastávali názor, že žalovaná v ňom vo vzťahu
k námietke o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie neuviedla žiadne nové skutočnosti, významné
pre rozhodnutie odvolacieho súdu, keďže zopakovala len tie, ktorými dôvodila v konaní pred súdom
prvej inštancie; nepovažovali za potrebné sa k nim preto vyjadrovať. Súd prvej inštancie rešpektoval

eurokonformný výklad pojmu škoda a v nadväznosti na závery, ku ktorým dospel Najvyšší súd SR v
rozhodnutí sp. zn. 6MCdo 1/2016, ako i Ústavný súd SR vo veci sp. zn. III. ÚS 666/2016 im dôvodne
priznal náhradu nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu k samotnej náhrade a jej výške, sa žalobcovia v prvom
rade nestotožnili s tvrdením žalovanej, že nepreukázali také následky zásahu do osobnostných práv,
ktoré by svojou intenzitou presahovali traumu obvyklú v obdobných prípadoch. V priebehu konania

dostatočne osvedčili, že stratu syna vnímajú veľmi citlivo, intenzívne a dodnes sa s ňou nezmierili.
Zdôraznili, že v ich prípade išlo o vzťah rodič - nebohé dieťa a oni uniesli dôkazné bremeno, keď
preukázali rozsah a vážnosť zásahu spočívajúceho v usmrtení ich syna do ich emocionálnej sféry.
Účelom peňažnej satisfakcie je pritom kompenzácia zmareného ďalšieho citového života poškodeného
s nebohým príbuzným. Podľa mienky žalobcov výšku nemajetkovej ujmy nebolo možné odvíjať od

tabuľkových a paušálnych náhrad priznávaných súdmi v Č.P. N., nakoľko táto nereflektovala na
individuálne okolnosti prípadu a nespĺňala požiadavku spravodlivosti a slušnosti. Na výšku priznanej
satisfakcie nemohla mať vplyv ani platová situácia v Slovenskej republike v porovnaní s tou v N.. V tomto
smere, s poukazom na judikatúru okresných a krajských súdov a nimi priznané odškodnenia, uviedli,
že všeobecné súdy SR priznali v obdobných prípadoch pozostalým príbuzným náhradu nemajetkovej

ujmy i v sumách presahujúcich 30.000 eur. Poskytnutie satisfakcie v takej výške pritom nemohlo mať
pre komerčné poisťovne, vrátane žalovanej, likvidačný charakter aj s ohľadom na ustanovenie § 7 ods.
2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. stanovujúceho limit poistného plnenia na 5.000.000 eur, bez ohľadu
na počet zranených alebo usmrtených osôb.

19. Odvolací súd rozhodol o odvolaniach procesných strán prvý krát rozsudkom zo dňa 31.10.2019, sp.
zn. 3Co/244/2018, v spojení s opravným uznesením zo dňa 30.09.2021, č. k. 3Co/244/2018-506, ktorým
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi
v 1. rade sumu 10.000 eur a žalobkyni v 2. rade sumu 10.000 eur potvrdil a vo zvyšnej napadnutejvyhovujúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcov v 1. a v 2. rade zamietol;
v napadnutej zamietavej časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Žalobcom v 1. a v 2. rade priznal
proti žalovanej plný nárok na náhradu trov konania. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, viazaný

zisteným skutkovým stavom, dospel k záveru, že odvolanie žalobcov proti zamietavému výroku nie je
dôvodné, kým odvolanie žalovanej proti vyhovujúcej časti rozsudku je dôvodné čiastočne. Odvolací súd
sa stotožnil s posúdením otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovanej konajúcim súdom konštatujúc,
že žalovaná v odvolaní viac-menej zopakovala totožnú argumentáciu ako prezentovala v konaní pred
súdom prvej inštancie, s ktorou sa tento dôsledne a dostatočne vysporiadal; v podrobnostiach preto

odkázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd uviedol,
že škodu v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. treba vnímať nielen ako majetkovú,
ale aj ako nemajetkovú, a preto i zodpovednosť za škodu, ako aj zodpovednosť za neoprávnený
zásah do osobnostných práv musí byť predmetom poistného krytia, ktoré názory podporil poukazom
i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo 143/2017, ale i uznesenie Ústavného súdu SR,
sp. zn. III. ÚS 666/2016, sp. zn. I. ÚS 474/2016. Stanoviská v nich vyslovené pritom predstavovali

novo formulovaný právny názor v otázke posudzovania náhrady nemajetkovej ujmy z povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Naviac,
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky bol pod č. 8/2018,
publikovaný judikát v znení právnej vety: ,,V spore o náhradu takejto ujmy (v zmysle nemajetkovej
ujmy za neoprávnený zásah do osobnostných práv) je poisťovňa pasívne legitimovaná“ (rozsudok

Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6MCdo/1/2016).

20. Podľa mienky odvolacieho súdu súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru i o
existencii neoprávneného zásahu do osobnostnej sféry žalobcov, konkrétne do ich práva na súkromie
a rodinný život, ktorý dosiahol intenzitu odôvodňujúcu priznanie relutárnej náhrady. Smrť blízkej

osoby pozostalého príbuzného v dôsledku prevádzky motorového vozidla, ktorá nebola zavinená touto
blízkou osobou, ani pozostalým príbuzným, za podmienok obdobných prejednávanej veci, predstavuje
neoprávnený zásah do práva fyzickej osoby na súkromný a rodinný život a zakladá právo domáhať
sa ochrany osobnosti podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Smrť syna žalobcov
nepochybne trvalo a negatívne poznačila ich životy, keď ich pripravila o možnosť ďalej spoločne

budovať úzke citové, sociálne a rodinné väzby, predstavujúce imanentnú súčasť práva na súkromie
a rodinný život žalobcov, a preto založila i opodstatnenosť ich nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch v zmysle v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pri úvahách o výške tejto nemajetkovej
ujmy, zohľadniac kritériá uvedené v § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, a to závažnosť nemajetkovej
ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti došlo, dospel však odvolací súd

k odlišným záverom o primeranosti odškodnenia pre každého zo žalobcov. Odvolací súd pri svojej
úvahe o ustálení adekvátnej náhrady za zásah do osobnostných práv žalobcov vychádzal zo skutkového
stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý považoval za v potrebnom rozsahu a správne zistený.
Sumarizujúc, že žalobcovia stratili syna vo veku, kedy sú medzi rodičmi a deťmi vytvorené silné citové
väzby, že nebohý žil so žalobkyňou v 2. rade v spoločnej domácnosti, keď žalobca v 1. rade si po

rozvode manželstva založil vlastnú rodinu, avšak naďalej s ním udržiaval intenzívny kontakt, dokonca
mu nebohý pomáhal v pohostinskom zariadení, zohľadniac, že žalobcovia neboli na synovi finančne
závislí, ani inak odkázaní, t. j. boli plne sebestační, pričom intenzita ich vzťahu bola primeraná veku
zomrelého a žalobcov, nebola ničím zvláštna, ani výnimočná z hľadiska obsahu a spôsobu (intenzita
trávenia spoločného času, záľuby, dovolenky, a pod.) v spojení so všeobecne zdieľanými predstavami o

spravodlivosti, vyhodnotil za primeranú a spravodlivú kompenzáciu za neočakávanú a náhlu stratu syna
žalobcov náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur pre každého zo žalobcov.

21. O nároku na náhradu trov celého konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods.
2 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a zásadou úspechu žalobcov v plnom rozsahu. Mal za to, že žalobcovia

boli plne procesne úspešní, a preto im vznikol nárok na náhradu trov celého konania, s tým, že základná
sadzba tarifnej odmeny advokáta sa vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

22. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 28.02.2023, sp. zn. 6Cdo 16/2022, dovolanie žalobcov proti
rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 31.10.2019, sp. zn. 3Co/244/2018, odmietol a žalobcom v 1. a v

2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania, o výške ktorej rozhodne
súd prvej inštancie. Najvyšší súd vyhodnotil dovolanie žalobcov smerujúce proti výroku, ktorým odvolací
súd potvrdil vyhovujúci výrok týkajúci sa priznania náhrady nemajetkovej ujmy každému zo žalobcov
v sume 10.000 eur, ako podané neoprávnenou osobou v zmysle § 447 písm. b) C.s.p., nakoľkoišlo o rozhodnutie v ich prospech; ich dovolanie v tejto časti preto odmietol. Vo vzťahu k ostatnej
argumentácii žalobcov Najvyšší súd SR uviedol, že potvrdením rozhodnutia vo veci samej sčasti vo
výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti nad sumu 35.000 eur priznanej náhrady nemajetkovej

ujmy odvolací súd preskúmal správnosť zistenia skutkového stavu, ako aj aplikácie a interpretácie
hmotnoprávnych noriem na zistený skutkový stav, pričom sa vysporiadal i s rozhodujúcimi odvolacími
námietkami; rozhodnutie odvolacieho súdu nepovažoval za nepresvedčivé. Za dôvodnú nevyhodnotil
ani námietku, ktorou žalobcovia odvolaciemu súdu vytýkali, že nezopakoval dokazovanie vo vzťahu k
potvrdzujúcemu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti. Odvolací súd nebol povinný aplikovať

procesný postup vyplývajúci z ustanovenia § 384 v spojení s § 385 C.s.p., nakoľko nevstupoval do
procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom súd prvej inštancie založil napadnuté rozhodnutie,
keď sa zaoberal výlučne právnym posúdením veci. Odvolací súd dostatočne a zákonným spôsobom
odôvodnil rozhodnutie o zamietnutí žaloby v prevyšujúcom rozsahu nad priznanú sumu 10.000 eur
každému zo žalobcov, vysvetlil na základe akých rozhodných skutkových okolností považoval za
primeranú práve ním priznanú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur, zohľadniac závažnosť

tejto ujmy, okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti žalobcov došlo, ako i všeobecne
zdieľanú predstavu o spravodlivosti, všetko s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III.
646/2015. Zdôrazňujúc, že z hľadiska prípustnosti dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku,
má určujúci význam vymedzenie právnej otázky, ktorá nebola riešená dovolacím súdom, Najvyšší súd
SR nepovažoval žalobcami nastolené otázky za otázky právne, ale skutkové, ktorými sa však nemohol

zaoberať; preto dovolanie vo zvyšnej časti odmietol podľa § 447 písm. f) C.s.p.

23. Ústavný súd SR nálezom, sp. zn. III. ÚS 372/2023, vyslovil, že uznesením Najvyššieho súdu SR zo
dňa 28.02.2023, sp. zn. 6Cdo 16/2022, bolo porušené základné právo žalobcov ako sťažovateľov na
súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku

6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd,označenéuznesenieNajvyššiehosúdu
SR zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd SR sa nestotožnil s názorom prezentovaným
Najvyšším súdom pokiaľ išlo o posúdenie žalobcami vymedzených otázok ako skutkových; žalobcovia
totiž namietali kritériá určujúce priznanie relutárnej náhrady, konkrétne to, či pri jej priznávaní majú byť
zohľadnené majetkové pomery škodcu, či treba vziať do úvahy náhradu priznávanú na základe iných

právnych predpisov upravujúcich obdobnú problematiku, ako i rozhodovaciu prax všeobecných súdov
vo vzťahu k sekundárnym obetiam, pričom žiadali i určiť základnú čiastku za zásah do osobnostných
práv a za zhodnotenie citových vzťahov medzi pozostalými a usmrtenou blízkou osobou pri dopravnej
nehode modifikovateľnú zákonnými a judikatórnymi kritériami.

24. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 25.06.2025, sp. zn. 8Cdo 4/2025, rozsudok Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 31.10.2019 sp. zn. 3Co/244/2018, v zmeňujúcom výroku o zamietnutí žaloby žalobcov
v1.av2.radenadsumu10.000eurztitulunáhradynemajetkovejujmykaždémuznich,vpotvrdzujúcom
výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku a v súvisiacom výroku o trovách konania zrušil a vec mu v
rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie; zároveň zrušil i uznesenie Mestského súdu Bratislava IV zo

dňa 23.05.2024, č. k. B1-10C/67/2014-585. V snahe autenticky porozumieť textu dovolania žalobcov
Najvyšší súd považoval toto za procesne prípustné v zmysle § 421 ods. 1 C.s.p. S poukazom na
vlastné rozhodnutia (sp. zn. 4Cdo 139/2011, sp. zn. 5Cdo 265/2009), ako i nález Ústavného súdu SR
vo veci sp. zn. III. ÚS 288/2017, Najvyšší súd odvolaciemu súdu vytkol, že pri rozhodovaní o veci sa
dôsledne neriadil kritériami rozhodnými pre určenie primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, keď

nezohľadnil ustálenú rozhodovaciu prax, bez konkretizácie skutkových okolností v skutkovo podobných,
resp. odlišných veciach, a preto nesprávne posúdil i výšku priznanej relutárnej náhrady. Podotýkajúc,
že z rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vo vzťahu k priznávaniu náhrad nemajetkovej ujmy vyplýva
vysoká rozdielnosť jej výšky, ktorú prisudzujú súdy nižších inštancií jednotlivým pozostalým osobám,
súčasne konštatoval, že pri pozostalých rodičoch sa vo vzťahu k ich deťom priznávané sumy pohybujú

v rozpätí od 15.000 eur do 25.000 eur a u súrodencov v rozpätí od 10.000 eur do 25.000 eur. Pre
pozostalých rodičov strata dieťaťa predstavuje závažnú ujmu, ktorá znamená deštrukciu rodinného i
osobného života, a tým porušenie článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Dieťa je už od narodenia súčasťou rodinných vzťahov, a preto medzi ním a rodičmi vzniká záväzok
rovnajúci sa „rodinnému životu“, dokonca aj vtedy, keď už rodičia neskôr spolu nežijú.

25. Najvyšší súd SR ďalej ozrejmil, že jedným zo základných kritérií pre určenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy hradenej z povinného zmluvného poistenia za zásah do súkromného a rodinného
života pri usmrtení blízkej osoby pri dopravnej nehode a s tým spojenými duševnými útrapami, jemiera intenzity vzťahu medzi obeťou dopravnej nehody a blízkymi príbuznými (pozostalými), ktorá
je závislá od jeho blízkosti a kvality. So zreteľom na subjektívny charakter vzniknutej ujmy, musí sa
existencia a kvalita vzájomného vzťahu, a tým i následná ujmu vyvodiť z objektivizovaných okolností,

ktorými sú príbuzenský vzťah, vek a zdravotný stav dotknutých osôb, existenčná závislosť, teda
majetková závislosť pozostalých na obeti dopravnej nehody, závislosť na pomoci, odkázanosti a
starostlivosti, prípadne i poskytnutie inej než peňažnej satisfakcie. Náhrada nemajetkovej ujmy zo
straty blízkej osoby by mala kompenzovať stratu v citovej, emocionálnej sfére a vyvážiť pocit bolesti
a smútku. Vzhľadom na spojenie práva na náhradu nemajetkovej ujmy s osobou pozostalého, mala

by táto primerane vyvážiť, prípadne zmierniť ujmu pozostalého v jeho osobnostnej sfére a odčiniť tak
zásah do práva na budovanie a rozvoj rodinných vzťahov. Zdôrazňujúc primárne satisfakčnú funkciu
relutárnejnáhrady,nemalabypodľamienkyNajvyššiehosúdusuplovaťfunkciuinýchzodpovednostných
mechanizmov zameraných na kompenzáciu strát v majetkovej sfére poškodených osôb, a preto by
jej výška nemala zohľadňovať odškodňovanie sekundárnych obetí na základe iných hmotnoprávnych
predpisov upravujúcich odškodnenie a ani závisieť od solventnosti škodcu; na jeho strane možno pritom

zohľadniť jeho postoj ku škodovej udalosti, ako je prejav ľútosti, náhradu škody, či ospravedlnenie,
mieru a formu zavinenia. Práve postoj škodcu môže podstatným spôsobom ovplyvniť vnímanie ujmy
pozostalých, a naopak jeho ľahostajnosť, arogancia či vyjadrená bezcitnosť môže ujmu ešte prehĺbiť.
Na uvedenom základe Najvyšší súd SR uložil odvolaciemu súdu opätovne prejednať a rozhodnúť
o podanom odvolaní s tým, že pri posudzovaní primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy nad

už právoplatne priznanú sumu 10.000 eur každému zo žalobcov, zohľadní, okrem súdnou praxou
ustálených kritérií náhrady, aj vlastnú rozhodovaciu prax v skutkovo obdobných veciach, čo znamená,
že zohľadní princíp rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako.

26. Po vrátení veci Najvyšším súdom SR odvolací súd preskúmal opätovne rozsudok súdu prvej

inštancie v napadnutej časti zaväzujúcich výrokov nad rámec žalobcom priznanej nemajetkovej ujmy
10.000 eur, ako i v zamietajúcich výrokoch a súvisiacom výroku o náhrade trov konania, prejednal
odvolanie žalobcov a žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a
contrario) a zohľadniac i právny názor dovolacieho súdu vyjadrený v uznesení zo dňa 25.06.2025, sp.
zn. 8Cdo 4/2025, dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné, kým odvolanie žalovanej je

dôvodnéčiastočne.Odvolacísúdrozsudokverejnevyhlásildňa27.11.2025(§378ods.1C.s.p.vspojení
s § 219 ods. 3 C.s.p.).

27. Odvolací súd v prvom rade udáva, že i v poradí druhom rozhodnutí sa nestotožnil s argumentáciou
žalovanej v jej opravnom prostriedku ohľadne nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie v spore; túto

pritom evidentne založila na viac menej zopakovaní argumentov prezentovaných v konaní pred súdom
prvej inštancie, s ktorými sa tento dôsledne a dostatočne vysporiadal v odôvodnení napadnutého
rozsudku. Na zdôraznenie správnosti prijatých záverov odvolací súd opätovne udáva, že nárok žalobcov
nebolo možné posudzovať priamou aplikáciou smernice Európskeho parlamentu a Rady zo dňa
16.09.2009, č. 2009/103/ES, za použitia článku 7 ods. 5 Ústavy SR (k tomu aj rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.03.2016, sp. zn. 3Cdo 301/2012). Pri smerniciach, pre ktoré je
typická absencia priamej uplatniteľnosti voči fyzickým a právnickým osobám v jednotlivých členských
štátoch, t. j. je vylúčený ich priamy účinok, možno uvažovať len o tzv. nepriamom účinku. Ten sa prejaví
tak, že všeobecný súd je povinný interpretovať vnútroštátne právo v súlade s právom EÚ tým spôsobom,
že berie do úvahy vnútroštátne právo ako celok a posúdi, do akej miery ho možno použiť spôsobom,

ktorý nevedie k výsledku odporujúceho smernici (k tomu aj rozhodnutie SDEÚ vo veci Pfeiffer a ďalší,
C-397/01 - 403/01).

28. Konajúci súd nepochybil ani, keď pri svojom rozhodovaní zohľadnil rozsudok SDEÚ vo veci
C-22/12. Vychádzajúc zo všeobecnej záväznosti rozhodnutí SDEÚ, ktorá potom zakladá zodpovednosť

členského štátu za škodu, ktorú spôsobil porušením práva EÚ, v prípade, keď jeho všeobecný súd
vydá rozhodnutie v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora, bol konajúci súd povinný reflektovať
na označený rozsudok SDEÚ, vo veci C-22/12. Napokon, z jeho záverov vychádza i už pomerne
stabilizovaná judikatúra najvyšších súdnych autorít, najmä rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorý v
uznesení sp. zn. III. ÚS 666/2016 konštatoval, že pojem „škoda“ použitý v zákone č. 381/2001 Z. z.

je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú ujmu
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, s cieľom maximálne možnej miery
rešpektovania cieľov relevantnej úniovej regulácie. Povedané jednoduchou rečou, povinné zmluvné
poistenie vinníka dopravnej nehody má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkymosobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Možno tiež poukázať i na uznesenie Najvyššieho
súdu, sp. zn. 6MCdo 1/2016, uverejnené i v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 8/2018 s právnou vetou: „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z.

o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková
ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná“. Na
uvedené právne závery poukázali a z nich vychádzali i ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (sp. zn.

1Cdo 214/2019, sp. zn. 7Cdo 89/2021, sp. zn. 7Cdo 252/2021, a iné), zdôrazňujúc, že pokiaľ usmrtenie
pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu
zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom
poistného krytia v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z.

29. Na uvedenom základe vyhodnotil odvolací súd námietky žalovanej ohľadne nedostatku jej pasívnej

vecnej legitimácie za nedôvodné. Nepovažoval pritom za nevyhnutné vyčerpávajúcim spôsobom sa
vyjadrovať ku všetkým argumentom žalovanej smerujúcim k vyvráteniu právneho záveru o danosti jej
pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko tieto neboli spôsobilé ovplyvniť vyššie odôvodnený právny záver
odvolaciehosúdu,založenýnaeurokonformnomvýkladevnútroštátnehoprávaaustálenejrozhodovacej
praxi súdov Slovenskej republiky.

30. Podľa mienky odvolacieho súdu súd prvej inštancie dospel i k správnemu právnemu záveru o
existencii neoprávneného zásahu do osobnostnej sféry žalobcov, konkrétne do ich práva na súkromie
a rodinný život, ktorý dosiahol takú intenzitu, že odôvodnil priznanie relutárnej náhrady. Skutočnosť,
že smrť blízkej osoby pozostalého príbuzného v dôsledku prevádzky motorového vozidla, ktorá nebola

zavinená touto blízkou osobou, ani pozostalým príbuzným, za podmienok obdobných prejednávanej
veci, predstavuje neoprávnený zásah do práva fyzickej osoby na súkromný a rodinný život (zakladajúca
právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka), bola tiež
opakovane vyslovená v rámci ustálenej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR, na ktorú napokon
poukázal i dovolací súd v uznesení zo dňa 25.06.2025, sp. zn. 8Cdo 4/2025 (viď rozhodnutie sp. zn.

5Cdo 265/2009, ako i sp. zn. 2Cdo 194/2011). Pritom medzi zásahom do súkromnej sféry žalobcov v
dôsledkuúmrtiaichnebohéhosynapridopravnejnehodeanemajetkovouujmou,ktorúutrpeli,existovala
priama príčinná súvislosť. Náhle úmrtie nebohého R. D. pripravilo žalobcov nepochybne o možnosť
ďalej spoločne budovať úzke citové, sociálne a rodinné väzby, predstavujúce imanentnú súčasť práva
na súkromie a rodinný život, a táto skutočnosť založila opodstatnenosť nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch tak, ako je upravená v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

31. Pri úvahách o výške tejto nemajetkovej ujmy odvolací súd opätovne zohľadnil účel primeraného
zadosťučinenia, ktorým je poskytnúť dotknutému subjektu spravodlivé zmiernenie (satisfakciu) za
neoprávnený zásah do nemajetkovej sféry, a nepochybne i kritériá vymedzené v ustanovení § 13 ods. 3

Občianskeho zákonníka, a to závažnosť nemajetkovej ujmy (čím závažnejšia ujma čo
do intenzity a jej trvania, tým vyššia by mala byť čiastka zadosťučinenia) a široko chápané okolnosti, za
ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti došlo; tieto musia byť zistené nielen na strane pôvodcu
zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby (napríklad, či na strane pôvodcu zásahu išlo o nedbanlivosť
alebo úmysel). Do kritérií rozhodujúcich pre ustálenie adekvátnej náhrady nemajetkovej ujmy pritom

treba zaradiť i mieru intenzity vzťahu medzi obeťou dopravnej nehody a pozostalými, ktorá je závislá
od blízkosti a kvality ich vzájomného vzťahu pred zásahom, a ktorý bol v jeho dôsledku pretrhnutý;
tento pritom možno vyvodiť z objektivizovaných okolností, ako je príbuzenský vzťah, vek, zdravotný
stav, existenčná závislosť, t. j. majetková závislosť pozostalých na primárnej obeti, ako i závislosť na
pomoci, odkázanosti a starostlivosti, prípadne i poskytnutie inej než peňažnej satisfakcie. Zohľadniac

názor vyjadrený dovolacím súdom, výška náhrady nemajetkovej ujmy hradenej z povinného zmluvného
poistenia by nemala zohľadňovať odškodňovanie sekundárnych obetí na základe iných hmotnoprávnych
predpisov, pričom nie je závislá ani od solventnosti škodcu, tak ako nedôvodne namietala žalovaná v
odvolaní; na jeho strane treba brať zreteľ na jeho postoj ku škodovej udalosti, mieru a formu zavinenia.

32. Odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vykonaným
dokazovaním. Niet pochýb o tom, že žalobcovia preukázali nielen vysokú blízkosť ich vzťahu s nebohým
R. D., ale i jeho kvalitu v čase pred zásahom. I keď ide o kategóriu ťažko zachytiteľnú, možno ju hodnotiť
z objektivizovaných skutočností preukazovaných najmä výsluchmi žalobcov a svedkov. Žalobcovia akosekundárne obete trávili s nebohým v primeranom rozsahu voľné chvíle, chodili na spoločné opekačky,
či dovolenky alebo do kina. I keď sa nebohý, pracujúci v Č., vracal do domácnosti žalobkyne v 2. rade,
nakoľko táto po rozvode manželstva so žalobcom v 1. rade v roku 1995 ostala bývať sama, mal rovnako

kvalitný vzťah i k otcovi, žalobcovi v 1. rade, ktorému pomáhal v prevádzke pohostinstva. Napokon,
len samotná skutočnosť, že osoby blízke (už) nezdieľajú spoločnú domácnosť, nemôže nijako narušiť
ich vzájomné vzťahy, resp. tieto ovplyvniť do takej miery, že by v nich strata syna nevyvolala závažnú
ujmu. Nebohý bol v čase smrti mladý, 24-ročný zdravý muž, a teda mal život pred sebou, preto s
ohľadom na jeho vek, a napokon i vek žalobcov, existoval predpoklad dlhej dĺžky trvania vzájomného

vzťahu s nimi i do budúcnosti. V konaní nebolo preukázané, že by žalobcovia boli finančne, prípadne
starostlivosťou alebo inak odkázaní na nebohého, keď v tomto smere boli plne sebestační. Možno pritom
predpokladať, že pokiaľ venovali výchove a výžive nebohého syna časť svojho života, tento mohol ich
úsilie a lásku v budúcnosti vrátiť a poskytnúť im pomoc a podporu, tak ako je to v bežnom rodinnom
živote obvyklé. Odvolací súd prihliadal na to, že náhle úmrtie nebohého R. D. v dôsledku dopravnej
nehody, ktorú spôsobil vodič nákladného vozidla a v súvislosti s ktorou bol rozsudkom Okresného súdu

Senica zo dňa 21.12.2015, č. k. 1T/122/2015-420, uznaný vinným zo spáchania prečinu usmrtenia
podľa § 149 ods. 1 a ods. 2, písm. a) Trestného zákona a bol odsúdený na trest odňatia slobody v
trvaní troch rokov, podmienečne odložený so skúšobnou dobou v trvaní štyroch rokov, ako i na trest
zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní troch rokov, zasiahlo nezvratne do
života žalobcov, spôsobilo im traumu, ktorá je prakticky neodstrániteľná a nepochybne spôsobuje ťažké

psychické rozpoloženie; vinník dopravnej nehody prejavil nad svojim činom ľútosť.

33. Majúc za to, že otázka výšky náhrady nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko
individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné
s okolnosťami relevantnými v iných veciach, a preto i každé jedno rozhodnutie priznávajúce náhradu

nemajetkovej ujmy nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady, v dôsledku čoho v takto
individualizovanom rámci určovania konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani
neprichádza do úvahy (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Cdo 29/2021), odvolací súd,
viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, aby pri rozhodovaní zohľadniť a komparoval priznávanú
relutárnu náhradu s jej výškou podľa ustálenej rozhodovacej praxe, príkladmo s rozhodnutiami tak

Krajského súdu v Bratislave (vlastná rozhodovacia činnosť), ako aj všeobecných súdov SR, udáva:
- Okresný súd Pezinok rozsudkom zo dňa 23.09.2021, č. k. 6C/23/2019-327, priznal žalobcom v 1.
a v 2. rade ako rodičom náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15.000 eur každému na tom základe,
že vodič motorového vozidla pri obchádzaní maloletého cyklistu, syna žalobcov, nedodržal od neho
bezpečný bočný odstup, narazil do neho prednou pravou časťou vozidla, následkom čoho tento utrpel

zranenia a podľahol im. Vodič motorového vozidla bol odsúdený za spáchanie prečinu usmrtenia na
trest odňatia slobody s podmienečným odkladom, pričom mu bol uložený i trest zákazu riadiť motorové
vozidlá. Krajský súd v Bratislave rozhodnutie okresného súdu potvrdil rozsudkom zo dňa 30.08.2024,
sp. zn. 10Co/12/2022.
- Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 14.10.2022, č. k. 4C/56/2016-376, v spojení s opravným

uznesením Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 07.08.2023, č. k. B1-4C/56/2016-439, uložil žalovanej
poisťovni povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade, ako aj žalobcovi v 2. rade titulom nemajetkovej ujmy
sumu 4.250 eur, každému, a vo zvyšku ich žalobu zamietol. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo
dňa 30.05.2024, sp. zn. 3Co/101/2023, rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením
v napadnutých zaväzujúcich výrokoch potvrdil, pričom v zamietajúcich výrokoch tento zmenil tak, že

žalovanej uložil zaplatiť žalobkyni v 1. rade, ako aj žalobcovi v 2. rade titulom nemajetkovej ujmy sumu
3.250 eur a vo zvyšnej zamietajúcej časti výroky potvrdil. Dôvodil tým, že išlo o syna žalobcov, ktorý
zomrel vo veku 22 rokov na následky dopravnej nehody, ku ktorej došlo tak, že bol spolujazdcom
motorového vozidla vedeného vodičom pod značným vplyvom alkoholu, ktorý prešiel do protismeru,
vybočil z vozovky a narazil do stromu. Nebohý žil so žalobcami v spoločnej domácnosti, zapájal sa

do každodenného života, pomáhal im, trávil s rodičmi kvalitatívny voľný čas, medzi nimi existovali
prirodzené a hlboké citové väzby. Nebohý bol na žalobcov finančne odkázaný. Krajský súd v Bratislave
ustálil výšku základnej náhrady nemajetkovej ujmy na sumu 15.000 eur pre každého zo žalobcov, ktorú
znížil o 50 % vzhľadom na spoluzavinenie nebohého na dopravnej nehode.
- Okresný súd Pezinok rozsudkom zo dňa 06.03.2020, č. k. 10C/115/2013-261, priznal žalobcovi v 1.

rade a žalobkyni v 2. rade každému nemajetkovú ujmu v sume 16.500 eur, ktoré rozhodnutie formálne
zmenil (de facto potvrdil) Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 29.09.2021, sp. zn. 7Co/130/2020.
Vychádzal zo situácie, že medzi žalobcami ako rodičmi a zosnulým 22-ročným synom došlo v dôsledkudopravnej nehody spôsobenej žalovaným v 1. rade k pretrhnutiu všetkých väzieb, pričom
prihliadol aj na neospravedlnenie vinníka dopravnej nehody a rozvrat manželstva.
- Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 16.06.2020, č. k. 22C/36/2018-417, priznal žalobkyni ako

matke náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15.000 eur, v súvislosti s úmrtím jej jediného syna, ktorý bol
spolucestujúcim žalovaného v 2. rade, vracajúceho sa domov zo zábavy, ktorý v dôsledku mikrospánku
prešiel do protismeru, zišiel mimo vozovku a narazil viackrát do stromu; vodič bol za spáchanie prečinu
usmrtenia v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví odsúdený. Krajský súd v Bratislave
rozhodnutie okresného súdu potvrdil rozsudkom zo dňa 25.10.2022, sp. zn. 8Co/19/2021.

- Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 01.10.2019, č. k. 18Csp/52/2017-14, priznal žalobcom-
rodičom každému titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 15.000 eur, v súvislosti s úmrtím ich 18-
ročného syna pri dopravnej nehode spôsobenej vodičom pod vplyvom alkoholu, ktorý svoj čin oľutoval
a ospravedlnil sa. Krajský súd v Bratislave rozhodnutie okresného súdu potvrdil rozsudkom zo dňa
29.6.2021, sp. zn. 8CoCsp/25/2020.
- Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 16.05.2019, č. k. 4C/115/2014-264, priznal žalobcom v

1. a v 2. rade náhradu nemajetkovej ujmy každému po 35.000 eur na tom skutkovom základe, že v
dôsledku dopravnej nehody, pri ktorej zahynula ich 26 ročná dcéra, spolujazdkyňa na motocykli, ktorého
vodič neprispôsobil rýchlosť jazdy svojím schopnostiam a vlastnostiam vozidla, utrpeli nezvratnú a ničím
nenahraditeľnú ujmu, preukázanú vykonaným dokazovaním. Rodinu po smrti nebohej dcéry zasiahlo
nielen zhoršenie zdravotného stavu, ale museli bojovať i s psychickými problémami. Krajský súd v

Bratislave rozsudkom zo dňa 28.02.2024, sp. zn. 15Co/4/2024, rozhodnutie okresného súdu potvrdil.
- Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo dňa 16.06.2022, č. k. 26C/25/2021-171, priznal žalobkyni ako
matke a invalidnej dôchodkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 9.000 eur, v súvislosti s úmrtím jej
24-ročného syna, ktorý ako spolujazdec zomrel pri zrážke dvoch motorových vozidiel. Nebohý nezdieľal
spoločnú domácnosť so žalobkyňou, avšak navštevoval ju a bol s ňou v kontakte, pričom sa i určitou

formou pomoci podieľal na chode domácnosti. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 31.03.2025,
sp. zn. 5Co/142/2022, rozhodnutie okresného súdu potvrdil.
-OkresnýsúdSvidníkrozsudkomzodňa17.09.2020,č.k.6C/48/2019-76,priznalžalobcomakorodičom
nemajetkovú ujmu 25.000 eur za smrť ich dcéry. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 20.04.2021,
sp.zn.13Co/12/2021,potvrdilnapadnutýrozsudokokresnéhosúduvovýrokuopovinnostizaplatiťsumu

17.000 eur a v prevyšujúcej časti ho zmenil a žalobu žalobcov zamietol. Zohľadnil, že žalobcovia svoj
nárok odvodzovali od úmrtia ich dcéry, študentky na strednej škole, pri dopravnej nehode, ktorá udalosť
nezvratne zasiahla do ich vzájomných a rodinných vzťahov.
- Okresný súd Prievidza rozsudkom zo dňa 19.05.2017, č. k. 18C/381/2015-185, uložil žalovaným
povinnosť zaplatiť žalobcom v 1. a v 2. rade ako rodičom sumu 20.000 eur titulom náhrady nemajetkovej

ujmy v súvislosti s úmrtím ich 20-ročného syna, žijúceho s nimi v spoločnej domácnosti, pri dopravnej
nehode. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 26.07.2018, sp. zn. 17Co/322/2017, rozhodnutie
okresného súdu zmenil a žalobcom v 1. a v 2. rade každému priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume
15.000 eur, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vzal do úvahy svoju rozhodovaciu činnosť a správanie
sa vinníka dopravnej nehody, ktorý sa žalobcom ospravedlnil, kondoloval im, zúčastnil sa pohrebu.

- Okresný súd Trenčín rozsudkom zo dňa 19.12.2017, č. k. 16C/125/2016-93, priznal žalobcom sumu
18.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku úmrtia ich syna žijúceho s nimi v spoločnej
domácnosti pri zohľadnení ľútosti, ospravedlnenia, odsúdenia a nedbanlivosti vinníka dopravnej nehody.
Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 29.01.2019, sp. zn. 27Co/160/2018, rozhodnutie okresného
súdu potvrdil. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 31.03.2021, sp. zn. 2Cdo/40/2020, dovolanie

žalovanej poisťovne odmietol.
- Okresný súd Galanta rozsudkom zo dňa 21.11.2014, č. k. 26C/1/2010-374, priznal žalobcom náhradu
nemajetkovejujmyvsume16.600eurkaždému.KrajskýsúdvNitrerozhodnutieokresnéhosúdupotvrdil
rozsudkom zo dňa 02.11.2016, sp. zn. 23Co/535/2015, dôvodiac, že išlo o syna žalobcov, ktorý s nimi žil
v spoločnej domácnosti. Okrem psychickej bolesti, boli žalobcovia zasiahnutí stratou osoby, ktorá sa o

nich starala a v budúcnosti (obzvlášť v prípade ich odkázanosti) sa starať mala. Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie odmietol (rozhodnutie sp. zn. 6Cdo 219/2017).
- Okresný súd Námestovo rozsudkom zo dňa 18.10.2016, č. k. 10C/56/2014-144, zaviazal žalovanú
poisťovňu zaplatiť žalobcom, rodičom nebohého syna, ktorý zomrel pri dopravnej nehode spôsobenej
vodičom pod vplyvnom alkoholu, náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15.000 eur každému; výšku

nemajetkovej ujmy poisťovňa nenamietala. Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 25.08.2017, sp.
zn. 8Co/165/2017, predmetný rozsudok okresného súdu potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie odmietol (rozhodnutie sp. zn. 5Cdo 178/2018).- Okresný súd Košice II rozsudkom zo dňa 03.05.2016, č. k 25C/1/2014-371, uložil žalovanej poisťovni
povinnosť zaplatiť žalobcom (ako rodičom nebohého 30-ročného syna, ktorý s nimi už nežil v spoločnej
domácnosti) náhradu nemajetkovej ujmy v sume 8.000 eur každému a v prevyšujúcej časti ich žalobu

(o zaplatenie 20.000 eur) zamietol. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 21.09.2017, sp. zn.
9Co/462/2016, potvrdil napadnutý rozsudok v zaväzujúcej časti (o zaplatenie 8.000 eur) a v zamietajúcej
časti tento zmenil a priznal žalobcom ďalšiu náhradu v sume 7.000 eur každému (t. j. spolu každému
nemajetkovú ujmu 15.000 eur). Zohľadnil náhlu deštrukciu vzájomných vzťahov, ich intenzitu, ako i
ospravedlnenie a ľútosť prejavenú zo strany vinníka dopravnej nehody.

34. Zohľadniac preukázané okolnosti, najmä nespochybniteľný a nereparovateľný zásah do osobného,
citového a rodinného života žalobcov, znamenajúci pretrhnutie citových a rodinných väzieb s nebohým
synom, ktorý zomrel na začiatku svojho produktívneho života, a teda život mal pred sebou, a ktorého
smrť významne a nezvratne zasiahla do života žalobcov ako jeho rodičov, a teda najbližších osôb, ktorí
jeho odchod hlboko pociťovali, resp. pociťujú po každej stránke, prihliadajúc nielen na rozhodovaciu

prax Najvyššieho súdu, v rámci ktorej tento stanovil rozpätie relutárnej náhrady vo vzťahu rodič - dieťa
od 15.000 eur do 25.000 eur, ale i rozhodovaciu prax všeobecných súdov, na zásadu primeranosti a
spravodlivosti,odvolacísúdustálilprimeranúnáhradunemajetkovejujmysumou18.000eurprekaždého
zo žalobcov, v ktorej už bola zohľadnená aj právoplatne priznaná náhrada v sume 10.000 eur (povinnosť
uložená rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28.02.2018, č. k. 10C/67/2014-354, v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.10.2019, sp. zn. 3Co/244/2018). Dodáva pritom,
že hoci nebol povinný vykonať analýzu a porovnanie konkrétnych skutkových okolností, ktoré by mu
umožnili nájsť najpriľahlejší prípad spomedzi zosumarizovaných rozhodnutí, či už vlastných alebo iných
všeobecných súdov (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo 72/2024), zohľadnil, že
stanovenie výšky náhrady je vecou voľnej úvahy súdov, ktorá musí byť odôvodnená a musí mať svoj

základvzistenomskutkovomstavetýkajúcomsaobidvochzákonompredvídanýchkritérií,t.j.závažnosti
vzniknutej ujmy i okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka) a
musí zohľadniť i samotný účel a funkcie tohto inštitútu. Je pritom toho názoru, že priznanou náhradou
nemajetkovej ujmy dôjde k naplneniu požiadavky primeranosti a proporcionálnej náhrady strádania
žalobcov. Takto určená relutárna náhrada predstavuje výsledok posúdenia vysoko individuálnych a

jedinečných skutkových okolností, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach,
vo vzťahu k nim nie je zjavne neprimeraná, zohľadňuje životnú úroveň v krajine a zároveň nepredstavuje
prostriedok neprípustného obohacovania sa, pričom je spôsobilá kompenzovať žalobcom vzniknutú
ujmu.

35. Odvolací súd v tejto súvislosti podotýka, že obe procesné strany v priebehu konania poukazovali
na rôzne rozhodnutia súdov SR, pričom v stanoviskách tak jednej, ako i druhej sporovej strany možno
nájsť určité excesy, resp. prípady, kedy boli priznané či už vyššie alebo nižšie sumy za smrť dieťaťa
ako sumarizoval i odvolací súd. Je tomu tak z dôvodu, že hodnota života, aj toho rodinného, žiaľu,
smútku a bolesti pri narušení rodinných vzťahov usmrtením blízkej osoby je nevyčísliteľná v peniazoch,

resp. s ťažkosťami ju možno adekvátne ohodnotiť. Vo vzťahu k argumentácii žalobcov ohľadne sumy
ľudského života vyčíslenej Výskumným ústavom dopravným, a.s. Žilina v hodnote 332.144 eur, ako
aj ohľadne finančnej čiastky ustálenej metodikou Najvyššieho súdu Českej republiky v sume okolo
10.000.000 Kč, odvolací súd udáva, že táto nemôže zohľadňovať a ani nezohľadňuje osobitosti toho
ktorého prejednávaného prípadu, a preto ani nemôže byť vnímaná ako základ pre priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy.

36. Na vyššie uvedenom základe odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
zaväzujúcom výroku, v časti, ktorou žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi v 1. rade,
rovnako aj žalobkyni v 2. rade, sumu 8.000 eur v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil, vo zvyšnej časti,

ktorou žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi v 1. rade, rovnako aj žalobkyni v 2. rade
sumu 17.000 eur zmenil podľa § 388 C.s.p. tak, že žalobu žalobcu v 1. rade, ako i žalobkyne v 2. rade
zamietol; povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 10.000 eur a žalobkyni v 2. rade sumu
10.000 eur, uložená rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28.02.2018, č. k. 10C/67/2014-354,
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.10.2019, sp. zn. 3Co/244/2018, tým ostala

nedotknutá. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých zamietajúcich výrokoch potvrdil (v zmysle
§ 387 ods. 1 C.s.p.).37. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov celého (t. j. prvoinštančného a odvolacieho) konania
podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. Na rozdiel od súdu prvej
inštancie, ktorý pochybil majúc za to, že každá zo strán mala v konaní úspech len čiastočný, odvolací

súd je toho názoru, že konanie o náhradu nemajetkovej ujmy treba považovať za konanie, kde je
konečný výsledok daný na úvahe súdu; preto zamietnutie žaloby žalobcov vo zvyšnej časti požadovanej
nemajetkovej ujmy nemožno považovať za procesný úspech žalovanej, ale len za dôsledok úvahy súdu.
Pri neexistencii takého ustanovenia v Civilnom sporovom poriadku, ktoré by bolo adekvátne ustanoveniu
§ 142 ods. 3 O.s.p., toto sa naďalej uplatní v zmysle článku 4 ods. 2 C.s.p. tak, že žalobca mal plný

úspech vo veci, keď mu súd prizná peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy podľa svojej úvahy, pretože
nemôže byť sankcionovaný v rámci náhrady trov konania za nie celkom priliehavý odhad budúceho
priznaného nároku súdom (k tomu aj rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 225/2020, sp.
zn. II. ÚS 399/2019, sp. zn. I. ÚS 56/2017, sp. zn. IV. ÚS 652/2018, sp. zn. I. ÚS 24/2021, sp. zn.
II. ÚS 225/2020). V zmysle vyššie uvedeného potom zamietnutie žaloby každého zo žalobcov v časti
zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume spolu 57.000 eur nemalo vplyv na plný úspech žalobcov v konaní,

pretože výsledok konania závisel od úvahy súdu, na základe ktorej posúdil nemajetkovú ujmu žalobcov
vo výške presahujúcej sumu 18.000 eur pre každého za neprimeranú. Žalobcovi v 1. rade a žalobkyni v
2. rade ako plne procesne úspešnej strane potom vznikol nárok na náhradu trov konania (celého) podľa
§ 255 ods. 1 C.s.p. s tým, že základná sadzba tarifnej odmeny advokáta sa vypočíta z výšky súdom
priznaného plnenia.

38.Odvolacísúd,sohľadomnarozhodovaciupraxnajvyššíchsúdnychautorít (viďrozhodnutie
Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 453/2019, ako i Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo 101/2024), podľa
ktorého dovolacie konanie predstavuje v tomto smere samostatnú, od ostatného konania nezávislú časť
konania, čo zakladá súdu možnosť nezávisle od celkového výsledku sporu rozhodnúť len o trovách

dovolacieho konania, s prihliadnutím na úspech sporovej strany v dovolacom konaní, bez ohľadu na
definitívny výsledok sporu, zistiac, že v predmetnej veci prebehlo dovolacie konanie, v ktorom mali
napokon úspech žalobcovia, keďže ich dovolacím námietkam priznal Najvyšší súd SR úspech, rozhodol
o nároku na náhradu trov dovolacieho konania tak, že žalobcovi v 1. rade a žalobkyni v 2. rade priznal
proti žalovanej plný nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).