Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 25, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15CoCsp/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1120211077
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Mészárosová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1120211077.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov
senátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobkyne: Ľ. C. J. E. B. G.
F. Á. , M. R. XX.XX.XXXX, A. Q. W.D. Q., W. Č.. XXX/XX, zastúpená Advokátska kancelária JUDr.
Peter Rybár, s.r.o., IČO: 47 234 466, Košice, Kuzmányho č. 29, za ktorú koná JUDr. Peter Rybár,
proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Bratislava, Pribinova č. 25, zastúpený

JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka, Majerníkova č. 3/A, Bratislava, o zaplatenie 1.420,- € s
príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 9. apríla
2024, č. k. B1-9 Csp 47/2020-147, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 9. apríla 2024, č. k. B1-9
Csp 47/2020-147,
- vo výroku II. p o t v r d z u j e ,
- vo výroku III. m e n í tak, žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 44 %.

II. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 9.4.2024, č. k. B1-9 Csp 47/2020-147, konanie v časti o
zaplatenie 392,- € s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 392,- € od 7.7.2020
do zaplatenia zastavil (výrok I.), žalovanému uložil zaplatiť žalobkyni sumu 1 028,- € spolu s 8 % úrokom
z omeškania ročne zo sumy 1.028,- € od 7.7.2020 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti

rozsudku (výrok II.) a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania rozsahu 100
%, o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí
samostatným uznesením (výrok III.). Rozhodnutie odôvodnil po právnej stránke ustanoveniami
§ 144, § 145, § 146 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), § 53 ods. 6, §
41, § 451 ods. 1, ods. 2, § 456 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „Občiansky zákonník“
alebo „OZ“), § 1a ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 19, ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“). Po vecnej stránke rozsudok súd prvej
inštancie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa žalobou domáhala od žalovaného zaplatenia sumy vo výške
1.420,- € spolu s 8 % ročným úrokom z omeškania zo žalovanej sumy od 7.7.2020 do zaplatenia a
náhrady trov konania. Žalobu odôvodnila tým, že žalovaný, ktorého jedným z predmetov činnosti je
poskytovanie úverov a pôžičiek, uzavrel so žalobkyňou ako spotrebiteľom dňa 29.9.2011 Zmluvu o úvere

č. XXXXXXXXX, na základe ktorej jej poskytol finančné prostriedky vo výške 400,- €. Odplata v zmluve
bola dohodnutá v sume 392,- €, ktorú mala žalobkyňa vrátiť žalovanému spolu s istinou poskytnutého
úveru v pravidelných 12. mesačných splátkach po 66,- €. Žalobkyňa použila poskytnutý úvervýlučne na osobné potreby. Zo strany žalobkyne bolo na účet žalovaného na základe predmetnej zmluvy
poukázané plnenie vo výške 792,- €, teda nad rámec istiny poskytnutého úveru. Žalovaný tiež uzavrel
so žalobkyňou ako spotrebiteľom dňa 16.10.2012 Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej jej

poskytol finančné prostriedky vo výške 800,- €. Odplata v zmluve bola dohodnutá na sumu 772,- €, ktorú
mala žalobkyňa vrátiť žalovanému spolu s istinou poskytnutého úveru v pravidelných 12-tich mesačných
splátkachpo131,-€.Žalobkyňapoužilaposkytnutýúvervýlučnenaosobnépotreby.Zostranyžalobkyne
bolo na účet žalovaného na základe predmetnej zmluvy poukázané plnenie vo výške 1.828,- €, teda
nad rámec istiny poskytnutého úveru. Žalobkyňa uviedla, že na základe predmetnej úverovej zmluvy

žalovaný nemá nárok na žiadne plnenie nad rámec istiny poskytnutého úveru, a to z nasledujúcich
dôvodov: Dňa 29.9.2011 došlo medzi stranami konania k uzavretiu zmluvy č. XXXXXXXXX, v
zmysle ktorej mala ročná úroková miera dosahovať 97,99 % a hodnota RPMN mala dosahovať mieru
309,86 %. Dňa 16.10.2012 došlo medzi stranami konania k uzavretiu zmluvy č. XXXXXXXXX, v zmysle
ktorej mala ročná úroková miera dosahovať 96,49 % a hodnota RPMN mala dosahovať mieru 302,67 %.
Z prehľadu priemerných odplát za poskytnutie obdobných úverov vyplýva, že v čase uzavretia úverovej

zmluvyč.XXXXXXXXXpriemernávýškaúrokovejmierynafinančnomtrhuzaobdobnéúverovéprodukty
dosahovala mieru 14,35 % ročne a priemerná hodnota RPMN dosahovala mieru 16,59
% ročne, pričom v čase uzavretia úverovej zmluvy č. XXXXXXXXX priemerná výška úrokovej miery na
finančnom trhu za obdobné úverové produkty dosahovala mieru 14,63 % ročne a priemerná hodnota
RPMN dosahovala mieru 15,94 % ročne.

1.2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe k zmluve o úvere č. XXXXXXXXX uviedol, že zákon č. 129/2010 Z.
z. považuje zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov v prípade, ak dôjde k naplneniu
dôvodov ustanovených v § 11 ods. 1. Nakoľko nedošlo k naplneniu týchto dôvodov, nemožno zmluvu
o spotrebiteľskom úvere považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Výška, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov je jasne uvedená priamo na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom

úvere. V zmluve o úvere č. XXXXXXXXX sa na prednej strane uvádza nasledovné: „Veriteľ je oprávnený
poskytnúť dlžníkovi úver v sume 800,- € a dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi túto
sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 772,- €, t. j. celkovo zaplatiť čiastku 1.572,-
€ v 12 mesačných splátkach po 131,- € počnúc dňom 20.11.2012 na účet veriteľa špecifikovaný vo
Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru.“ Z vyššie uvedeného vyplýva, že nemožno hovoriť o

absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, nakoľko tá je jasne, určito a
zrozumiteľne uvedená v citovanom znení zmluvy o úvere. Dlžník sa zmluvou o úvere zaviazal k
úhrade dvanástich pravidelných mesačných splátok vo výške 131,- €. V zmysle bodu 10. Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru (ďalej len ,,VPPÚ“): ,,...Tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok
a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere spolu so všetkou

administratívou s tým spojenou.“ Z vyššie citovaných ustanovení ŠEISÚ a VPPÚ s určitosťou
vyplýva, že príslušný poplatok vo výške 772,- € je tvorený úrokom za poskytnutie úveru vo výške 32
% ročne a to v rozsahu jednej tretiny príslušného poplatku a vo zvyšnej časti je tvorený nákladmi na
vypracovanie a uzatvorenie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, t. j. v
rozsahu dvoch tretín príslušného poplatku. Z uvedeného s určitosťou vyplýva, že predmetná zmluva o

úvere nemôže byť posúdená ako bezúročná a bez poplatkov vzhľadom k tomu, že spĺňa všetky zákonom
stanovené obligatórne náležitosti. Žalobkyňa nesie dôkazné bremeno a jej úlohou je preukázať, v čom
spočíva nesprávne uvádzanie RPMN, nakoľko RPMN neabsentuje, a teda bol by to jediný dôvod, prečo
by bolo možné vyhlásiť zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov. Výška RPMN je
vypočítaná v zmysle prílohy č. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca platného a

účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere s uvedenými vstupnými údajmi, ktoré sú uvedené
na zmluve o úvere. Žalobkyňa bola dostatočne informovaná o výške RPMN. Údaj RPNN je uvedený
jednak na prednej strane zmluvy o úvere a zároveň na samostatnej listine, s ktorou bola žalobkyňa
oboznámená a ktorá jej bola spolu so zmluvou o úvere odovzdaná. Zákon v čase uzatvorenia zmluvy o
úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1.6.2014,

odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov účinných do
31.5.2014. Znamená to, že pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy
uzavretej do 31.5.2014, obmedzenie výšky odplaty sa tu nebude aplikovať. Regulácia odplaty sa
riadi § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je
poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú

nafinančnomtrhuzaspotrebiteľskéúveryvobdobnýchprípadoch.Priposudzovaníobdobnostiprípadov
sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku,
objem poskytnutia peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Žalovaný poukázal na aktuálny záver
rozhodovacej praxe, podľa ktorého u nebankových subjektov nemožno obvyklúvýšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Podľa Vrchného súdu v Prahe je
u nebankových subjektov potrebné postupovať inak. V týchto prípadoch sú kedykoľvek poskytované
pôžičky alebo úvery osobám, ktoré by pôžičku či úver od banky nedostali pre isté riziko spojené s

osobou dlžníka. Je nutné vziať do úvahy, že v prípade týchto peňažných prostriedkov je požadované v
porovnaní s bankami menšie zabezpečenie a požiadavky klientov sú vybavované omnoho
pružnejšie,akotomubývaukonzervatívnejšíchbánk,čojealevzhľadomnaichzameraniepochopiteľné.
Preto je logické, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované týmito
nebankovými veriteľmi tiež vyššie ako obvyklé bankové úroky. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento

typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektami
v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období (Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe,
sp. zn. 12 Cmo 95/2005 publikované v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský
zákoník I. § 1 až 459. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 67-68; pričom treba zdôrazniť,
že ide o najuznávanejší komentár v Českej republike, ktorého autormi sú sudcovia Najvyššieho súdu
Českej republiky). Ak teda žalobkyňa namieta výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných

prostriedkov, znáša v tomto smere dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a
mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového
priemeru odplát poskytovaných inými subjektami poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov (tak
ako žalovaný). Pokiaľ ide o samotnú výšku príslušného poplatku, tento v čase uzatvorenia zmluvy o
úvere dlžníkovi vyhovoval, keďže nič voči jeho výške nenamietal, zmluvu o úvere uzatvoril a peňažné

prostriedky od žalovaného prostredníctvom obchodného zástupcu prevzal. Teda bolo na dobrovoľnom
rozhodnutí dlžníka, či na dané podmienky úverovej zmluvy pristúpi alebo nie. Žalobkyňa v prípade, že
po podpise zmluvy o úvere nadobudla pocit, že podpísala nevýhodnú zmluvu alebo že odplata, úrok či
ročná percentuálna miera nákladov je vysoká, mala právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do
14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy, súhlasila s obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere a

so všetkými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úveru. Žalovaný dal do pozornosti aj Rozsudok
Súdneho dvora zo dňa 9.11.2016 č. C-42/15. Ku zmluve o úvere č. XXXXXXXXX žalovaný poukázal
na ustanovenie § 230 C.s.p., podľa ktorého „Ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže
sa prejednávať a rozhodovať znova.“ Žalovaný poukázal ku zmluve č. XXXXXXXXX
na rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 9 C 60/2015-36, zo dňa 31.3.2015, spolu s

rozhodnutím Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12 Co 384/2015, zo dňa 23.7.2017, na základe
ktorých súd uložil žalovanému zaplatiť sumu vo výške 392,- € spolu s 5,05 % úrokom z omeškania.
Predmetný spor bol vedený o zaplatenie 392,- €. Žalobkyňa sa sumy 392,- € domáhala na základe
uzatvorenej zmluvy č. XXXXXXXXX, zo dňa 29.9.2011, kedy žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške
400,- €. Mal za to, že pri tejto zmluve domáhanie sa nároku žalobkyne je zavádzajúce. Žalovaný mal i

naďalej za to, že k bezdôvodnému obohateniu nedošlo. Bol toho názoru, že zo zmluvy č. XXXXXXXXX
nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobkyňa plnila na
základe platne uzavretej zmluvy o úvere, ktorá nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako
tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy,
zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Žalovaný

navrhol, aby súd po vykonanom dokazovaní žalobu ako nedôvodnú zamietol.
1.3. Žalobkyňa písomným podaním zo dňa 2.8.2021 vzala podanú žalobu späť v časti, v ktorej sa
domáha vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 392,- €, ku ktorému došlo v súvislosti
s úverovou zmluvou č. XXXXXXXXX, vrátane úrokov z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 392,- €
od 7.7.2020 do zaplatenia a žiadala, aby vo veci konajúci súd konanie v tejto časti zastavil.

1.4. V prejednávanom prípade nebol potrebný súhlas žalovanej strany, pretože k späťvzatiu
žaloby došlo skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 C.s.p. alebo pojednávanie.
Súd preto konanie zastavil v časti o zaplatenie 392,- € s úrokom z omeškania
vo výške 8 % ročne zo sumy 392,- € od 7.7.2020 do zaplatenia.
1.5. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalovaný uzavrel so žalobkyňou ako

spotrebiteľom dňa 16.10.2012 S. o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalobkyni finančné
prostriedky vo výške 800,- €. Odplata v zmluve bola dohodnutá na sumu 772,- €, ktorú mala žalobkyňa
vrátiť žalovanému spolu s istinou poskytnutého úveru v pravidelných 12-tich mesačných splátkach po
131,- €. Žalobkyňa použila poskytnutý úver výlučne na osobné potreby. Zo strany žalobkyne bolo na
účet žalovaného na základe predmetnej zmluvy poukázané plnenie vo výške 1.828,- €, teda nad rámec

istiny poskytnutého úveru. V zmysle zmluvy č. XXXXXXXXX mala ročná úroková
miera dosahovať 96,49 % a hodnota RPMN mala dosahovať mieru 302,67 %. Z prehľadu priemerných
odplát za poskytnutie obdobných úverov vyplýva, že v čase uzavretia úverovej zmluvy č. XXXXXXXXX
priemerná výška úrokovej miery na finančnom trhu za obdobné úverové produkty dosahovala mieru14,63 % ročne a priemerná hodnota RPMN dosahovala mieru 15,94 % ročne. Súd prvej inštancie
v odôvodnení uviedol, že v zmysle ustanovenia § 1a ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky
č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonáva ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka platí, že

celková výška odplaty (RPMN) za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmie prevyšovať dvojnásobok
priemernej hodnoty RPMN na finančnom trhu za obdobné úverové produkty. Je teda zrejmé, že dohodu
o výške úrokovej miery za poskytnutie predmetného úveru v miere 96,49 % ročne, ako aj dohodu o
hodnote RPMN z predmetnej úverovej zmluvy v miere 302,67 % ročne je potrebné považovať za dohodu
výrazne odporujúcu zákonu (najmä ustanoveniu § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka), na základe čoho

je dohoda o výške odplaty za poskytnutie úveru neplatná. V dôsledku uvedeného potom žalovaný nemá
nárok na akékoľvek plnenie v rozsahu odplaty za poskytnutie úveru. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že
z povahy predmetných úverových zmlúv nesporne vyplýva, že predmetné zmluvy o úvere sú zmluvami
odplatnými. Dohody o výške odplát za poskytnutie úverov sú tak v prejednávanom prípade takými
súčasťami zmlúv, odčlenením ktorých by samotné zmluvy stratili jednu zo svojich charakteristických
čŕt. Dohodu o výške odplaty za poskytnutie úveru tak nie je možné v prejednávanom prípade odčleniť

od ostatného obsahu samotných úverových zmlúv. V zmysle uvedeného je potom potrebné dospieť
k záveru, že ak je dohoda o výške odplaty za poskytnutie úveru neplatná pre jej priamy rozpor so
zákonom, potom v zmysle ustanovenia § 41 poslednej vety Občianskeho zákonníka sa tento dôvod
neplatnosti vzťahuje na celý právny úkon - zmluvu o spotrebiteľskom úvere. O tom, že neplatnosť
dohody o výške odplaty za poskytnutie úveru má za následok neplatnosť celej zmluvy o spotrebiteľskom

úvere svedčí aj to, že podľa zákona č. 129/2010 Z. z., § 9 ods. 19 „Ak je zmluva o spotrebiteľskom
úvere neplatná z dôvodu podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka a podľa osobitných predpisov
a spotrebiteľovi vznikne povinnosť vydať poskytnuté finančné plnenie a osoba v neplatnej zmluve o
spotrebiteľskom úvere označená ako veriteľ je povinná umožniť spotrebiteľovi uhradiť len skutočne
poskytnuté finančné plnenie v splátkach a lehote, ktorá však nesmie byť kratšia ako lehota, v ktorej by

mal spotrebiteľ vrátiť finančné plnenie, ak by neexistoval dôvod neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, ak sa nedohodnú inak; tým nie je dotknuté právo spotrebiteľa vrátiť poskytnuté finančné plnenie
naraz.“ Z ustanovenia § 9 ods. 19 zákona o spotrebiteľských úveroch je zrejmé, že ak je
neplatnou dohoda o výške odplaty za poskytnutie úveru, má to za následok neplatnosť úverovej zmluvy
ako celku. Aj keď citované ustanovenie nebolo v čase uzavretia úverovej zmluvy v právnom poriadku

zakotvené, jeho neskoršie zakotvenie do právneho poriadku len potvrdzuje tvrdenia žalobkyne, podľa
ktorých neplatnosť dohody o výške odplaty za poskytnutie úveru má za následok aj neplatnosť samotnej
úverovej zmluvy ako celku. Na základe vyššie uvedených skutočností je tak potrebné dospieť k záveru,
že dohoda o výške odplaty za poskytnutie predmetného úveru je pre jeho priamy rozpor so zákonom
ako aj s dobrými mravmi neplatná, čo zakladá aj neplatnosť samotnej úverovej zmluvy. Ďalej súd prvej

inštancie v odôvodnení konštatoval, že z § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. vyplýva, že pre absenciu
podstatných obligatórnych náležitostí v predmetných úverových zmluvách, a to označenia finančného
agenta, ktorý zmluvu uzatváral, uvedenia adresy, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo
sťažnosť, doby trvania zmluvy, termínu konečnej splatnosti úveru, ročnej úrokovej sadzby úveru, ročnej
percentuálnej miery nákladov (v prípade úverovej zmluvy č. XXXXXXXXX), ako i

z dôvodu absencie údaju o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov, nemal žalovaný
nárok na akékoľvek plnenie nad rámec ním poskytnutých finančných prostriedkov, nemal právo na
plnenie žiadnych úrokov a poplatkov nad rámec ním poskytnutých finančných prostriedkov, istiny úveru
zo zmluvy č. XXXXXXXXX vo výške 800,- €. Zo strany žalobkyne však bolo na účet žalovaného v zmysle
predložených výpisov z klientskej zóny žalovaného poukázané plnenie na zmluvu č. XXXXXXXXX

celkovo v sume 1.828,- €. Na základe uvedeného bolo zrejmé, že záväzok žalobkyne vrátiť žalovanému
poskytnuté finančné prostriedky zanikol splnením, a to s poukazom na to, že žalobkyňa v prípade zmluvy
č. XXXXXXXXX zaplatila žalovanému o 1.028,- € nad rámec istiny poskytnutého úveru. Na základe
predmetnejúverovejzmluvysižalobkyňauplatnilanároknavydaniebezdôvodnéhoobohateniavovýške
1.028,- €, čo predstavuje výšku plnenia poukázaného zo strany žalobkyne na účet žalovaného nad

rámec jeho oprávnených nárokov. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný, ani napriek výzve žalobkyne
dlžnú sumu nevrátil, uplatnila si žalobkyňa okrem zaplatenia dlžnej sumy aj zákonný úrok z omeškania
o 8 percentuálnych bodov viac ako je základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu. Základná úroková sadzba ECB dňa 7.7.2020 (nasledujúci deň po konci
lehoty na dobrovoľné vrátenie) bola 0 %. Ak záväzkový vzťah (úverový vzťah) vznikol pred 1.2.2013 a

k omeškaniu dôjde po 1.2.2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných ku dňu
31.1.2013 aj za dobu omeškania po 31.1.2013. Ak teda došlo k omeškaniu v záväzkových vzťahoch,
ktoré vznikli pred 1.2.2013 (teda, ak došlo k „podpísaniu zmluvy“ pred 1.2.2013), platí úroková sadzba
vo výške 8 % + základná úroková sadzba ECB z dlžnej sumy ročne počas celej doby omeškania. Nazáklade uvedeného si preto žalobkyňa uplatnila zo sumy bezdôvodného obohatenia, vyplývajúceho z
predmetných úverových zmlúv, zákonný úrok z omeškania o 8 percentuálnych bodov
viac ako je základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania s

plnením peňažného dlhu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že dohody o výške odplát za poskytnutie
predmetných úverov sú pre ich priamy rozpor so zákonom ako aj s dobrými mravmi neplatné, čo zakladá
aj neplatnosť samotných úverových zmlúv, čím mal súd za preukázanú opodstatnenosť podanej žaloby,
ktorej v celom rozsahu vyhovel.
1.6. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods.

1 C.s.p. tak, že žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, z
dôvodu, že žalobkyňa mala plný úspech vo veci.

2.1.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, jeho výrokom II. a III. podal odvolanie v zákonnej lehote
žalovaný dôvodiac tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Poukázal na to, že dňa 16.10.2012
uzavrel so žalobkyňou zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, v zmysle VPPÚ sa zmluvné strany dohodli na
tom, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka, zmluvu uzatvorili v zmysle
§ 269 ods. 2 a nasl. Obchodného zákonníka, z čoho vyplýva, že iný zákon na daný zmluvný vzťah nie je
možné aplikovať. Výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je uvedená na prednej

strane zmluvy. Dlžník sa zmluvou o úvere zaviazal k úhrade 12 splátok vo výške 131,- €
s termínom splatnosti dňa 20.11.2013. Každá splátka sa prednostne započítava na istinu, až potom na
poplatok a úroky. Ďalej dôvodil, že ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ,
nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa (ESD, C-464/01, vo veci Johann
Gruber proti Bay Wa AG publikovaný o.i. v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol.

Občanský zákoník I. § 1 až § 459. Komentář. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 468 - 469).
Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom (alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do
omylu), je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod, a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je
potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného
práva (Bundesgerichtshof, SRN, 22.12.2004, VIII ZR 91/04 publikovaný o. i. v Eliáš, K. a kol.: Občanský

zákoník. Velký akademický komentář. 1. svazek. § 1 - § 487. Praha, Linde 2008, s. 324; Selucká,
M. Ochrana spotřebitele v soukromém právu. 1. vydání. Praha: C. H. Beck 2008, s. 54). Žalovaný má
za to, že predmetná zmluva o úvere nespadá pod režim spotrebiteľských zmlúv a z toho dôvodu ju
nemožno skúmať z hľadiska stanovených obsahových náležitostí zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Dlh zo
zmluvy sa stal splatným dňa 29.5.2014 a žalobkyňa uhradila istinu dňa 25.7.2014, t. j. bola v omeškaní s

úhradou istiny poskytnutého úveru. Žalovaný poukázal na ustanovenia § 149 a nasl. C.s.p., prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany a koncentráciu konania. Žalovaný má za to, že nie
je naplnená podmienka ustanovenia § 150 C.s.p., strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať
podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Podľa žalovaného ide o naplnenie
Čl. 5 C.s.p., teda o zjavné zneužitie práva, ktoré nepožíva právnu ochranu. Nie je naplnená základná

zásada C.s.p. podľa Čl. 8. Dôležité je, na aký účel bol úver poskytnutý a nie na aký účel žalobkyňa
finančnéprostriedkynaozajpoužila.Žalovanýjepovinnýpreukázať,naakýúčelbolipeňažnéprostriedky
poskytnuté. Nenesie však povinnosť preukazovať, či naozaj klient použije prostriedky na daný účel.
Žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.2.2017, sp. zn.
14Co975/2015,ktorývodôvodneníkonštatoval,že„Odvolacísúdpoukazujenato,ženeobstojítvrdenie

žalobkyne uvádzané v odvolaní, kde poukazuje na prenesenie dôkaznej povinnosti na žalovaného s tým,
že práve žalovaný mal preukázať, že poskytnutý úvere bol poskytnutý na výkon zamestnania. Súd prvej
inštancie správne v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že dôkazné bremeno zaťažovalo žalobkyňu
v situácií, ak predložená kópia zmluvy o úvere obsahovala v písomnej forme zachytené prehlásenie
ňou osobitne podpísané, že finančné prostriedky jej boli poskytnuté na výkon zamestnania.“ V zmluve o

úvere a všeobecných podmienkach poskytnutia úveru žalobkyňa vyhlásila, že sa oboznámila a súhlasí
s obsahom zmluvy (vrátane Všeobecných podmienok poskytnutia úveru). Keďže žalobkyňa nemienila
použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, nie je spotrebiteľom.
2.1.2. K tvrdeniam týkajúcim sa absencie údaju o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3

Cdo 146/2017, zo dňa 22.2.2018 (predmetné rozhodnutie sa týkalo posúdenia náležitostí zmluvy o
spotrebiteľskom úvere uzatvorenej dňa 20.12.2013, teda uzatvorenej v čase pred novelou zákona č.
129/2010 Z. z., účinnou odo dňa 1.5.2018), v ktorého odôvodnení dovolací súd konštatoval, že ,,28.4.
Pokiaľ ide o to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany sporu, obsahuje výšku, početa termíny splátok úrokov a iných poplatkov, je potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9
ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie
nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby

jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku
istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal
spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej
ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná) pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby. Dovolací
súd v súvislosti s tým poznamenáva, že aj v zmysle rozsudku zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca

amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať,
aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny (viď bod 53. rozsudku). Podrobné informácie
o vnútornej skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na žiadosť spotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek
počas doby trvania zmluvy a vo forme amortizačnej tabuľky (bod 53. rozsudku). 29. Vychádzajúc z účelu
smernice, právnych záverov vyjadrených v rozsudku, účelu § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010
Z. z. a čiastkových právnych záverov vyjadrených vyššie dovolací

súd uzatvára, že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva
o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej
ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z. z. hovorí o výške, počte,
termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa
tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine,

úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu,
úroky a iné poplatky.“ Najvyšší súd ďalej v odôvodnení svojho rozsudku konštatoval, že vyššie uvedené
interpretačné prístupy a právne závery sa vzťahujú na právny stav v čase, ktorý bol rozhodujúci pre
posúdenie správnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia. Treba však uviesť, že zákonom zo dňa
12.10.2017, č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a
dopĺňajú niektoré zákony, došlo k zmene (medziiným) ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i/ zákona č. 129/2010
Z. z. v tom zmysle, že sa v ňom s účinnosťou od 1.5.2018 slová „a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ nahrádzajú slovami „frekvenciu splátok a“. V dôvodovej správe
k tomuto zákonu sa uvádza, že vypustenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnuté

so zreteľom na závery vyjadrené v rozsudku. Od uvedeného dňa sa teda legislatívne pregnantnejším
vyjadrením odstráni možnosť rôzneho výkladu predmetného ustanovenia, ktorú bolo, podľa názoru
vec prejednávajúceho senátu najvyššieho súdu, možné (a potrebné) preklenúť už podľa doterajšej
právnej úpravy jeho eurokonformným výkladom. Vzhľadom na opodstatnenosť námietky dovolateľky,
že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení v takej otázke

(splnenia náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcich z ustanovenia § 9 ods. 2
písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z.), ktorá je podkladom pre záver o tom, či poskytnutý
spotrebiteľský úver je alebo nie je bezúročný, najvyšší súd rozhodol, že dovolanie žalobkyne je nielen
prípustné, ale tiež dôvodné.
2.1.3. K tvrdeniam, týkajúcim sa absencie zákonnej náležitosti zmluvy o

spotrebiteľskom úvere a to adresy veriteľa na podanie reklamácie odvolateľ poukázal na adresu
sídla, ktorú uvádza v hlavičke predmetnej zmluvy. Zároveň poukázal na rozsudok Okresného súdu
Malacky zo dňa 23.1.2018, sp. zn. 27 Csp 136/2017, v ktorom sa tento zaoberal námietkou žalobcu
ohľadne absencie uvedenia adresy veriteľa, na ktorej je možné uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Po
preskúmaní predmetnej úverovej zmluvy mal Okresný súd Malacky za preukázané, že v jej záhlaví je

jednoznačne veriteľ identifikovaný obchodným menom, sídlom a IČO. Okresný súd Malacky mal teda za
to, že táto náležitosť úverovej zmluvy je v zmysle zákona riadne splnená. Ak by spotrebiteľ chcel uplatniť
sťažnosť alebo reklamáciu, mohol nahliadnuť do úverovej zmluvy a obrátiť sa na veriteľa na jeho adrese
sídla. Nemožno teda námietku žalobkyne v otázke neuvedenia adresy veriteľa akceptovať.
2.2. Podľa žalovaného v prejednávanom prípade nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného

obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobkyňa plnila na základe platne uzavretej zmluvy o úvere,
žalovaný odmieta, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu. Dôvodil, že neoddeliteľnou
súčasťouzmluvyoúveresúVPPÚ.Priamonaprednejstranyzmluvyoúveresauvádza,žedlžníksúhlasí
so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy,
nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzuje prevzatie zmluvy vrátane

týchto všeobecných podmienok (na zadnej strane tejto zmluvy). Tak ako vyplýva z vyššie uvedeného
znenia zmluvy o úvere, VPPÚ sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, a to nie len z formálneho
hľadiska, ale aj z hľadiska ich materiálneho prevedenia, t. j. zmluva o úvere a VPPÚ sú vyhotovené
na spojenom hárku papiera, resp. obojstranne. Vzhľadom na túto skutočnosť je nepochybné, že dlžníkpodpisom zmluvy o úvere jednoznačne prejavuje svoju vôľu byť viazaný aj VPPÚ. Z
uvedeného vyplýva, že uzavretie zmluvy o úvere samostatne bez toho, aby prejav vôle zahŕňal aj vôľu
byť viazaný VPPÚ neprichádza do úvahy. Žalovaný si predložením zmluvy o úvere, ako aj VPPÚ, splnil

na jednej strane svoju informačnú povinnosť vo vzťahu k dlžníkovi a na strane druhej bola splnená
podmienka písomnej formy zmluvy o úvere. Žalobkyňa porušila zmluvné podmienky v zmysle zmluvy
o úvere, bola dlhodobo v omeškaní s úhradou istiny poskytnutého úveru. Pri skúmaní uplatneného
nároku žalobkyne je potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že v súvislosti s omeškaním, už len pri
plnení istiny poskytnutého úveru, vznikli žalovanému náklady, ktoré vznikli práve výlučne jej zavinením.

Odvolateľ zároveň poukázal na skutočnosť, že do sumy nároku, ktorý si uplatňuje žalobkyňa z titulu
bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, nemožno zahrnúť
ani zákonný úrok z omeškania. Dôvodil, že žalobkyňa bola v omeškaní s úhradou istiny, vzhľadom na
čo žalovanému patrí okrem istiny poskytnutého úveru nárok na zákonný úrok z omeškania, ktorý nie
je možné považovať za odplatné plnenie alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise zmluvy o
úvere, alebo ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí

peňažných prostriedkov. Žalovaný namietal, že požadovaný nárok žalobkyne zo zmluvy o úvere sa stal
premlčaný v subjektívnej premlčacej lehote v celom rozsahu dňa 25.7.2016 (t. j. po uplynutí subjektívnej
lehoty, ktorá začala plynúť dňa 25.7.2014, kedy žalobkyňa poukázala na účet žalovaného poslednú
splátku nad rámec sumy istiny). Žalobkyňa svoju žalobu uplatnila na súde až dňa 8.7.2020. Žalovaný má
za to, že subjektívna premlčacia lehota začala v prípade zmluvy o úvere plynúť najneskôr nasledujúcim

dňom odo dňa 25.7.2014, vzhľadom k skutočnosti, že od tohto dňa mala žalobkyňa vedomosť o úhrade,
keďže žalovanému sumu uhradila dobrovoľne. K úmyselnému obohateniu sa na jeho strane uviedol,
že Občiansky zákonník podstatu úmyselného konania nevymedzuje a z toho dôvodu sa pri skúmaní
úmyslu konania osoby vychádza z právnej úpravy zavinenia v trestnom práve. Zavinenie je budované na
dvoch zložkách, a to vedomostnej a vôľovej a podľa stupňa vôľovej zložky sa rozlišuje úmysel priamy a

nepriamy. Na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačia všeobecné
tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní zmlúv o úvere, ale bolo by nutné, v každom
jednotlivom prípade s poukazom na okolnosti uzatvorenia úverovej zmluvy preukázať, že žalovaný v
čase uzatvorenia zmluvy a prijatia plnenia na základe tejto zmluvy skutočne vedel alebo aspoň
bol uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje. Zároveň poukázal na skutočnosť, že nároky titulu

z bezdôvodného obohatenia nie sú spotrebiteľským vzťahom a z toho dôvodu je prístup zohľadňujúci
záujem slabšej strany nežiadúci, potrebné je zachovávať rovnosť strán.
2.3. Odvolaciemu súdu odvolateľ navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3.1.1. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, predovšetkým namietala, že odvolanie
žalovaného nebolo podané včas. Poukázala na to, že žalovaný v podanom odvolaní trvá na tom, že
predmetný zmluvný vzťah založený na podklade zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX, zo dňa 16.10.2012
(ďalej ako „zmluva o úvere“) nie je možné považovať za spotrebiteľský, a to z dôvodu, že sa
zmluvnéstranydohodliuzatvoriťzmluvuoúverepodľaustanoveníObchodnéhozákonníka.Suvedeným

názorom žalovaného žalobkyňa nesúhlasila, zmluva o úvere má všetky znaky spotrebiteľskej
zmluvy, poukázala na svoje vyjadrenia v doterajšom priebehu konania. Uviedla, že poskytnuté finančné
prostriedky použila výlučne na osobné potreby. Uvedené vyplýva okrem iného aj zo skutočnosti, že
ide o formulárovú zmluvu, vyplnenú mandatárom žalovaného, ktorú žalovaný dlhodobo a v mnohých
obdobných prípadoch uzatvára so spotrebiteľmi, pričom títo nemajú akúkoľvek možnosť ovplyvniť jej

obsah,prípadnezmeniťniektoréjejustanovenia.Navyšežalovanýpriuzatváranítakýchtoformulárových
zmlúv nedodržuje ustanovenia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa tým, že nedodržiava svoju
povinnosť poskytovať spotrebiteľovi informácie v dostatočnom predstihu pred samotným uzavretím
zmluvy o úvere, resp. spotrebiteľa pri podpise zmluvy náležite neinformuje o význame jednotlivých
jej ustanovení a o tom, aký dopad budú mať pre spotrebiteľa jednotlivé časti zmluvy, ktoré zástupca

žalovaného sám vyplní a následne bez poučenia predloží spotrebiteľovi na podpis. Spotrebiteľský
charakter uzavretej zmluvy medzi žalobkyňou a žalovaným nepovažuje, vzhľadom na uvedené a na
početnú judikatúru súdov v skutkovo a právne totožných veciach, za sporný, pričom s takýmto
právnym záverom sa stotožnil aj súd prvého stupňa, keď zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú.
3.1.2. Žalobkyňa nesúhlasila s tvrdením žalovaného, že dôležité je, na aký účel bol úver poskytnutý a

nie na aký účel boli finančné prostriedky naozaj použité. Dovodila, že samotné „odškrtnutie“ políčka,
že spotrebiteľ finančné prostriedky využije na iný účel, nie je samo o sebe
preukazujúce účel poskytnutého úveru. Žalovaný sa okrem iného snaží navodiť dojem, že prejav
vôle uvedený v zmluve je dostačujúci na preukázanie účelu zmluvy a že reálne využitie finančnýchprostriedkov nie je relevantné. Ani tieto tvrdenia žalovaného nemôžu obstáť. Z ustálenej rozhodovacej
praxesúdovvyplýva,žejetopráveveriteľ,atedavtomtoprípadežalovaný,naktoréhostranejedôkazné
bremeno preukázať toto tvrdenie. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukázala na rozsudok Krajského súdu

v Trnave zo dňa 24.6.2015, sp. zn. 25 Co 507/2014, podľa ktorého „Odvolací súd je
toho názoru, že samotné zaškrtnutie políčka, že dlžníkovi sa poskytuje úver „na výkon zamestnania“
nezakladá obchodnoprávny vzťah, a to najmä vtedy, ak v zmluve vôbec nie je konkrétne uvedené,
na aký účel sa má zmluva v rámci aktivít v zamestnaní použiť, čo je pri absolútne obchodných
vzťahoch viac než neštandardné. V prípade pochybnosti o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má

dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ - odporca).
Pochybnosti musí odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie - aj nespotrebiteľský charakter
zmluvy musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Odporca
v tomto smere nepredložil súdu žiadny dôkaz, nepreukázal účelové využitie poskytnutého úveru pre
výkon podnikateľskej alebo inej obchodnej činnosti navrhovateľa, pričom pokiaľ veriteľ viaže úver na
určitý účel, reálne poskytnutie peňažných (úverových) prostriedkov zo zmluvy musí byť podmienené

až preukázaním účelu zo strany dlžníka veriteľovi, teda odporca musí takýmto dokladom disponovať,
čo nemôže uľahčiť ani to, že podnikanie odporcu je charakterizované ako „rýchle pôžičky.“ Účelovosť
poskytnutia úveru v danom prípade nebola preukázaná.“ Ďalej poukázala na uznesenie Krajského
súdu v Trnave zo dňa 30.7.2013, sp. zn. 21 CoE 465/2012, podľa ktorého: „Dôkazné bremeno na
preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového

dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (že úver bol poskytnutý za účelom podnikania), teda
veriteľa. V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah) má dôkazné bremeno
na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ) a že existujúce pochybnosti
treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter
zmluvy musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti.“ Podľa

žalobkyne uvedené je zdôraznené najmä tým, že predmetnú zmluvu je nutné posúdiť v závislosti od jej
obsahu a objektívneho posúdenia postavenia zmluvných strán, ktoré ju uzatvorili. Naopak posúdenie
zmluvy z čisto formálneho hľadiska tak, ako to požaduje žalovaný, by malo za následok zvýhodnenie
silnejšej zmluvnej strany, ktorá uzatvára takéto formulárové zmluvy so spotrebiteľmi pravidelne a svojim
nepoctivým konaním sa snaží využiť nevedomosť spotrebiteľa, resp. slabšie postavenie druhej zmluvnej

strany na to, aby docielila vyňatie uvedených zmlúv spod ochrany ustanovení zákonov na ochranu
spotrebiteľa. Postupom, ktorým by súd nepriznal žalobcovi postavenie spotrebiteľa by došlo k priamemu
nerešpektovaniu samotného účelu uvedených zákonov, ktoré slúžia na ochranu spotrebiteľov v
zmluvných vzťahoch z obdobných nevyvážených formulárových zmlúv. Bolo bežnou praxou žalovaného
pri uzatváraní obdobných úverových zmlúv označovať dlžníka ako podnikateľský subjekt, a ak to

nebolo možné (v prípade ak dlžník nemal žiadne podnikateľské oprávnenie), aspoň účelovo zaškrtával
políčko určujúce účel použitia finančných prostriedkov ako „iný účel“, resp. na výkon povolania alebo
zamestnania, aby došlo k vylúčeniu aplikácie právnych predpisov určených na ochranu spotrebiteľa.
Pokiaľ ide o osobitný podpis žalobkyne, ktorý má vyjadriť jej súhlas so žalovaným uvedeným účelom
použitia finančných prostriedkov, žalobkyňa poukázala na to, že priemerný spotrebiteľ pri uzatváraní

úverovej zmluvy absolútne nemá a ani nemôže mať vedomosť o tom, aké právne následky preňho môže
mať podpísanie žalovaným predformulovaného vyhlásenia, týkajúceho sa údajného použitia finančných
prostriedkov, ktoré sa navyše nachádza v časti, kde vyžadovaný podpis spotrebiteľa evokuje jeho súhlas
s výškou poskytnutého úveru a výškou jednotlivých splátok. Je nevyhnutné účel použitia poskytnutých
finančných prostriedkov skúmať z objektívneho hľadiska, čo potvrdzuje taktiež rozhodovacia prax

súdov Slovenskej republiky a Súdneho dvora Európskej únie (pri konkrétne tých istých formulárových
zmluvách o úvere žalovaného). Uvedené súdy v rámci svojej rozhodovacej praxe pri posudzovaní týchto
zmlúv posúdili obdobné úverové vzťahy ako spotrebiteľské, a tak nevyhnutne aplikovali ustanovenia
právnych predpisov určených na ochranu spotrebiteľa. Žalobkyňa vyhlasuje, že využila tieto finančné
prostriedky na súkromné účely, pričom takto zamýšľala už pri podpise samotnej zmluvy. Zároveň

poukázala na ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach
o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Nutnosť aplikácie
ustanovení týkajúcich sa ochrany práv spotrebiteľa na každý zmluvný vzťah, ktorý uzatvára spotrebiteľ
s dodávateľom, a to aj v tom prípade, ak by malo ísť o zmluvu uzatvorenú podľa Obchodného zákonníka
bola vyslovená taktiež v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.4.2015, sp. zn. 3 M

Cdo 14/2014, podľa ktorého „Ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj
na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.“ Z uvedeného vyplýva, že vzťah založený medzižalobkyňouažalovanýmzmluvouoúvere,ktorejposúdeniejepredmetomtohtokonania,jejednoznačne
zmluvou spotrebiteľskou, a teda je potrebné na daný právny vzťah aplikovať osobitnú právnu úpravu -
ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., ako aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

3.2. Žalobkyňa zotrvala na tom, že vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere
a potrebe aplikácií právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa dohoda o výške odplaty za poskytnutý
úver je v rozpore s zákonom. Dohoda o výške úrokovej miery ako aj dohoda o hodnote
ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej ako „RPMN“) určená vo výške 96,49 % ročne a dohoda o
hodnote RPMN vo výške 302,67 % je dohoda výrazne odporujúca zákonu (a to najmä §

53 ods. 6 Občianskeho zákonníka), v dôsledku čoho tieto dohody je potrebné posúdiť ako neplatné.
Pokiaľ ide o konštantnú judikatúru žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Krajského súdu Prešov zo dňa
7.5.2013, sp. zn. 6 Co 138/2012, podľa ktorého „Žalobca v odvolaní obhajoval úroky
za poskytnutý úver s poukazom, že nie sú v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd sa stotožňuje s
prvostupňovým súdom, že úroky prevyšujúce úroky v bankách o viac ako polovicu,
sú neprimerane vysoké. V predmetnej veci dohodnutý úrok z úveru (23,43 % ročne)

presahoval úroky, za ktoré v tom čase (február 2008) poskytovali peňažné ústavy úvery a ktoré sa
pohybovali ročne vo výške 15,45 %. V danom prípade zmluvný úrok predstavoval 23,43 % ročne, čo je
rozdiel o 7,98 percentuálnych bodov vyšší ako bola priemerná úroková miera úverov poskytovaných v
tomto období bankami. Odvolateľ síce dôvodne poukazuje na špecifika nebankového sektoru (rizika s
menej náročným zabezpečovaním úverov, pohodlnejšie vybavenie úveru), no podľa názoru odvolacieho

súdu aj prevýšenie úrokov o 50 % oproti priemeru úrokov za úvery poskytované bankami plne pokrýva
obavy poskytovateľov úverov nebankového typu, najmä ak majú rovnakú povinnosť posudzovať bonitu
spotrebiteľa. Prevýšenie úročenia o viac ako 50 % priemeru v bankách je už netolerovateľné a odvolací
súd sa stotožňuje s prvostupňovým súdom, ktorý odmietol chrániť úroky prevyšujúce úroky v bankách o
polovicu. Úroky vyššie ako polovicu oproti priemeru v bankách za porovnateľný produkt

sú zvlášť v spotrebiteľských zmluvách neprijateľné.“ Ďalej poukázala na rozhodnutie Krajského súdu
Trenčín zo dňa 21.12.2010, sp. zn. 8 Cob 60/2010, podľa ktorého „Nebanková spoločnosť predložila
spotrebiteľke zmluvu o spotrebiteľskom úvere s úrokom 60 % ročne (v bankách sa úrok v rozhodnom
čase pohyboval v priemere okolo 12,5). Krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktorý určil
neplatnosť úverovej zmluvy.“ Rozhodnutie Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 22.01.2013, sp. zn.

17 C 170/2012, podľa ktorého „V danom prípade súd zistil, že priemerná úroková sadzba obchodných
bánk v januári roku 2008 bola 10,89 % (približne 11 %), no v zmluve o úvere je uvedená sadzba 34 %,
čo predstavuje viac než 300 % výpočtového základu a sú viac ako o 200 % vyššie než obvyklá úroková
miera. Takto dojednané úroky je potrebné považovať za úroky dojednané v rozpore s dobrými
mravmi. Súd preto dojednanie o úrokoch v zmluve o úvere v rozsahu prevyšujúcom 11 % je neplatné,

lebo sa prieči dobrým mravom.“ Vzhľadom na to, že k predmetnému sa žalovaný vo svojom odvolaní
žiadnym spôsobom nevyjadril a neuviedol žiadne skutočnosti, ku ktorým by sa žalobkyňa mohla vyjadriť,
zotrvala na tom, že dohoda o odplate v zmluve o úvere je neplatná pre jej rozpor so zákonom. Súd v
rozhodnutí konštatoval aj neplatnosť samotnej úverovej zmluvy v dôsledku neplatnosti týchto dohôd,
pretože ide o zmluvu odplatnú v dôsledku čoho nemožno tieto dohody odčleniť

od ich obsahu. Žalovaný ani uvedený záver súdu žiadnym spôsobom nespochybnil, pričom žalobkyňa
s predmetným právnym posúdením v celom rozsahu súhlasí.
3.3. Pokiaľ žalovaný vo svojom podaní podrobne analyzuje obligatórnu náležitosť zmluvy o úvere
vyžadovanej zákonom č. 129/2010 Z. z., a to konkrétne údajov o výške, počte a termíne splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov, žalobkyňa poukázala na to, že absenciu tejto obligatórnej náležitosti ani

nenamietala.Vžalobenamietalaabsenciuobligatórnychnáležitostivyžadovanýchzákonomč.129/2010
Z. z. v ustanovení § 9 ods. 2 písm. b/, c/, f/, i/, y/, označenie finančného agenta, ktorý zmluvu uzatváral;
uvedenie adresy, na ktorej spotrebiteľ môže uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť; ročnej úrokovej sadzby
úveru; údaj o priemernej hodnote RPMN. V zmysle § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch,
vzhľadom na absenciu vyššie uvedených náležitostí je preto potrebné považovať predmetný úver za

bezúročný a bezpoplatkový. Poukázala na to, že žalovaný sa k uvedenej absencií
vyššie uvedených náležitostí v podanom odvolaní žiadnym spôsobom nevyjadril a neuviedol žiadne
skutočnosti, pričom súd v napádanom rozhodnutí konštatoval absenciu týchto náležitostí a predmetný
úver posúdil ako bezúročný a bezpoplatkový.
3.4. Podľa žalobkyne, keďže žalovaný nemal nárok na akékoľvek úroky a poplatky nad rámec ním

poskytnutej istiny vo výške 800,- € a žalobkyňa mu plnila sumu 1.828,- €, žalovanému vzniklo
bezdôvodné obohatenie vo výške 1.028,- €. Nesúhlasila s tvrdením žalovaného o premlčaní jej
nároku. Poukázala na zákonnú koncentráciu konania, v zmysle ktorej žalovaný mohol uplatniť námietku
premlčania už v konaní pred súdom prvej inštancie, čo však neurobil, pojednávania pred súdomprvej inštancie sa nezúčastnil. Zároveň poukázala na to, že žalovaný v podanom odvolaní vzniesol
námietku premlčania s odôvodnením, že medzi poslednou označenou úhradou a dňom žaloby
uplynula subjektívna premlčania doba (najneskôr ku dňu 15.7.2016). Žalovaný na daný prípad aplikuje

subjektívnu premlčaciu dobu, ale neuvádza, kedy mala začať plynúť, a kedy a z akých dôvodov
mala podľa neho uplynúť najneskôr dňa 15.7.2016. Námietku premlčania vznesenú žalovaným preto
žalobkyňa považuje za nekvalifikovanú a teda neúčinnú. Ak žalovaný vznáša námietku premlčania, túto
musí v zmysle platnej právnej úpravy, ako aj rozhodovacej praxe súdov riadne odôvodniť,
preto nemožno akceptovať akúkoľvek námietku, ale musí ísť o kvalifikovanú námietku premlčania. V

prípade kvalifikovanej námietky ide o takú námietku, kedy povinný subjekt nielenže slovne túto vyjadrí,
ale ju podloží relevantnými tvrdeniami a nespochybniteľnými dôkazmi. K
uvedenému v prejednávanom prípade nedošlo. Žalovaný v námietke premlčania neuviedol žiadne
konkrétne skutočnosti, z ktorých by bolo zrejmé, na základe čoho je možné nepochybne dospieť
k záveru, že v prejednávanom prípade malo dôjsť k podaniu žaloby zo strany žalobcu po uplynutí
premlčacejdoby,keďtútoanibližšienešpecifikuje,anineodôvodňujeanineuvádza,akúpremlčaciudobu

aplikuje, a kedy malo podľa neho dôjsť k premlčaniu. Okrem toho, že žalovaný v predmetnom konaní
svoju námietku premlčania riadne neodôvodnil, túto navyše ani nepodložil relevantnými dôkazmi, pričom
dôkazné bremeno v prípade tejto skutočnosti spočíva práve na jeho strane. Poukázala na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 25 Cdo 1960/1999, podľa ktorého „Účastník, ktorý uplatnil
námietku premlčania, je povinný tvrdiť skutkové okolnosti potrebné pre posúdenie začiatku plynutia

premlčacej doby a svoje tvrdenia doložiť dôkazmi. Aj druhý účastník (v ktorého prospech bola námietka
premlčania vznesená) má právo tvrdiť k otázke premlčania skutočnosti, ktoré je tiež povinný doložiť
dôkazmi, o čom musí byť poučený. AK účastník uplatňujúci námietku premlčania povinnosť tvrdenia
nesplní, súd ho poučí a vyzve na jej splnenie, prípadne postupuje podľa § 120 ods. 3 OSP a vychádza
z už vykonaných dôkazov, ak sú pre právne posúdenie otázky premlčania relevantné, alebo potrebné

dôkazyvykonásám.Súdvšakvtakejtosituácii(priabsenciitvrdenírozhodujúcichzhľadiskapremlčania)
nemôže účastníkovi, v ktorého prospech bola námietka argumentom, že neuniesol
bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno.“ Rovnako poukázala na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 6 Co 564/2016, zo dňa 27.9.2017, podľa ktorého „Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva,
že nepriznanie uplatneného práva pre prípad, ak je premlčané, je viazané na právnu skutočnosť, ktorou

je vznesenie kvalifikovanej námietky premlčania tým, kto má povinnosť niečo plniť (žalovaným). Súd
totiž nie je oprávnený z úradnej povinnosti skúmať, či uplatnené právo je premlčané, ak túto námietku
dlžníknevzniesol.Beznávrhudlžníkakpremlčaniuprávanemožnoprihliadnuť.Závisílennavôlidlžníka,
či námietku, že došlo k premlčaniu práva, uplatní na súde.“ Podľa žalobkyne nárok ňou uplatnený
nie je možné považovať za premlčaný aj vzhľadom na právnu úpravu a súčasnú rozhodovaciu prax.

Podľaustálenejrozhodovacejsúdnejpraxesapremomentzačatiaplynutiasubjektívnejpremlčacejdoby
vyžadujeskutočná(preukázaná)anielenpredpokladanávedomosťspotrebiteľaovznikubezdôvodného
obohatenia a osobe, ktorá sa na jeho úkor bezdôvodne obohatila. Túto vedomosť žalobkyňa nadobudla
až po prvej porade so svojim právnym zástupcom, pričom v rovnaký deň došlo k udeleniu plnomocenstva
na zastupovanie a to dňa 4.6.2020, ako to vyplýva z predloženého plnomocenstva. Žiaden skorší dátum

nadobudnutia tejto vedomosti nebol zo strany žalovaného preukázaný. Až v tento moment 4.6.2020,
resp.nasledujúcideňzačalavovzťahuknadobudnutémubezdôvodnémuobohateniuplynúťsubjektívna
premlčacia doba. Keďže k podaniu žaloby došlo dňa 8.7.2020, stalo sa tak ešte pred uplynutím
subjektívnej premlčacej doby, a preto nárok žalobkyne uplatňovaný podanou žalobou nie je premlčaný v
subjektívnej premlčacej dobe a ani v objektívnej premlčacej dobe. Žalobkyňa poukázala

na aktuálnu rozhodovaciu prax v tejto otázke, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8 Cdo 189/2020, zo dňa 27.4.2022, podľa ktorého „Zohľadniac východiská v odsekoch 15. a 16. tohto
uznesenia,dovolacísúdpoznamenáva,žepodstatnouskutkovouokolnosťou,ktorúbysamalspotrebiteľ
dozvedieť, aby mu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota je vedomosť o tom, že úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov. Pri skúmaní momentu, kedy spotrebiteľ nadobudol vyžadovanú skutočnú

(preukázanú) vedomosť o tejto podstatnej skutkovej okolnosti (III. ÚS 413/2013)
je potrebné si uvedomiť, že ide o subjektívny okamih, v ktorom sa spotrebiteľ dozvie vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia, t. j. keď sa jeho právo stalo nárokom (actio nata). Rozhodujúce nie je, či
možnosť dozvedieť sa tieto skutočnosti mal už skôr. Aj v prejednávanom spore je potom
potrebné individualizovať, kedy žalobca nadobudol vedomosť o tom, že došlo k vzniku bezdôvodného

obohatenia a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Vychádzať treba z reálneho momentu, kedy
sa žalobca dozvedel o tom, že sa žalovaná na jeho úkor bezdôvodne obohatila (rozsudok najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Cdo 121/2009). Dovolací súd pripomína, že v zmysle § 107 Občianskeho zákonníka
sa pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby vyžaduje skutočná, teda preukázaná,nielen predpokladaná vedomosť na strane oprávneného, a preto aj v prejednávanom spore je potrebné
vychádzať z momentu, kedy si žalobca sám musel byť vedomý, že bez existujúceho (platného)
právneho dôvodu previedol na účet žalovanej určitú čiastku resp. čiastky. Týmto momentom je podľa

dovolacieho súdu porada, ktorú absolvoval žalobca ako priemerný spotrebiteľ - fyzická osoba s jeho
právnym zástupcom, kedy sa dozvedel o rozpore niektorých jednotlivých konkrétnych dojednaní zmlúv
o revolvingovom spotrebiteľskom úvere so zákonnou úpravou (túto vedomosť je potrebné odlišovať
od znalosti právnej kvalifikácie plnenia poskytnutého žalobcom nad rámec základnej sumy úveru ako
bezdôvodného obohatenia).“ Ďalej poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 5 Cdo 29/2021, zo dňa 28.9.2021, podľa ktorého „Na základe východísk uvedených v bodoch
15. a 16. tohto uznesenia dovolací súd udáva, že podstatnou skutkovou okolnosťou, ktorú by sa mal
spotrebiteľ dozvedieť, aby mu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota, je vedomosť o tom, že
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pri skúmaní momentu, kedy spotrebiteľ nadobudol
vyžadovanú skutočnú (preukázanú) vedomosť o tejto podstatnej skutkovej okolnosti (viď uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 413/2013) je potrebné si uvedomiť, že ide o

subjektívny okamih, v ktorom sa spotrebiteľ dozvie také skutkové okolnosti, ktoré mu umožnia uplatniť
svoje práva v súdnom konaní žalobou o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j. keď sa
jeho právo stalo nárokom (actio nata). Rozhodujúce nie je, či možnosť dozvedieť sa tieto skutočnosti
mal už skôr. Aj v prejednávanom spore je potom potrebné individualizovať, kedy žalobkyňa nadobudla
vedomosť o tom, že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia a kto sa na jej úkor bezdôvodne obohatil.

Vychádzať treba z reálneho momentu, kedy sa žalobkyňa dozvedela o tom, že sa žalovaný
na jej úkor bezdôvodne obohatil (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 121/2009,
rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 107/2017). Krajský súd v Banskej
Bystrici v rozhodnutí sp. zn. 14 Co 1455/2014 uviedol, že v zmysle § 107 Občianskeho zákonníka
sa pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby vyžaduje skutočná, teda preukázaná,

nielen predpokladaná vedomosť na strane oprávneného, pričom navrhovateľka jednoznačne uviedla,
že to, že sa odporca na jej úkor bezdôvodne obohatil, sa dozvedela až po porade so svojím právnym
zástupcom. Logickým následkom zistenia takýchto vedomostí bolo udelenie plnej moci právnemu
zástupcovi a podanie návrhu na začatie konania. Ten istý krajský súd v rozhodnutí sp. zn. 17 Co
1008/2014 vychádzal z toho, že za preukázaný možno mať začiatok plynutia subjektívnej dvojročnej

premlčacej doby od danom (konkrétnom) prípade nemožno považovať za dôvodnú všeobecnú okolnosť
tvrdenú odporcom, že nakoľko už od r. 2009 sa v masovokomunikačných prostriedkoch často diskutuje
téma spotrebiteľských úverov, z tohto dôvodu museli byť navrhovateľke známe skutočnosti ohľadom
jej nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia minimálne od roku 2009. Dovolací súd dopĺňa, že
aj v prejednávanom spore je potrebné vychádzať z momentu, kedy si žalobkyňa sama

musela byť vedomá, že bez existujúceho (platného) právneho dôvodu previedla na účet žalovaného
určitú čiastku resp. čiastky. Týmto momentom je aj podľa dovolacieho súdu porada, ktorú absolvovala
žalobkyňa ako priemerná spotrebiteľka - fyzická osoba s jej právnou zástupkyňou, kedy sa dozvedela o
rozpore niektorých jednotlivých konkrétnych dojednaní zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere
so zákonnou úpravou (túto vedomosť je potrebné odlišovať od znalosti právnej kvalifikácie plnenia

poskytnutého žalobkyňou nad rámec základnej sumy úveru ako bezdôvodného obohatenia).“ Ďalej
poukázala na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 79/2021, zo dňa
31.1.2022, ktorý taktiež zdôraznil potrebu skúmania skutočnej (preukázanej) a nie len predpokladanej
vedomosti o skutočnostiach uvedených v ustanovení § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V tejto
súvislosti poukázala aj na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 43/2020-48, zo

dňa 12.5.2020, I. ÚS 51/2020-50, zo dňa 9.6.2020, II. ÚS 502/2020-59, zo dňa 11.2.2021, Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 96/2020, zo dňa 28.2.2022, sp. zn. 7 Cdo
6/2020, zo dňa 30.6.2022. Z vyššie uvedeného vyplýva, že uplatnený nárok nie je možné považovať
za premlčaný.
3.5. Odvolaciemu súdu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny

potvrdiť a priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Ďalšie podania doručené do spisu neboli.

5. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§

379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného vo vzťahu k
základu sporu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. februára 2026; o termíneverejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, §
219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. potvrdil (§ 387
ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.).

6. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

7. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu na

zistenie skutočností potrebných pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala
proti žalovanému zaplatenia sumy 1.028,- € s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia na
základe zmluvy o úvere uzavretej medzi stranami dňa 16.10.2012, zhodnotením výsledkov vykonaného
dokazovania v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov dospel k správnym skutkovým záverom.
Správne vec právne posúdil aj pokiaľ ide o posúdenie zmluvy o úvere ako spotrebiteľskej, podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z.

z. Pokiaľ však ide o posúdenie výšky odplaty za úver, bolo potrebné vychádzať z ustanovenia § 53
ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy, podľa ktorého
ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne
prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných
prípadoch hodnotenie tak, ako to uvádza odvolací súd v bodoch 8.4.1. až 8.4.7. odôvodnenia tohto

rozhodnutia. Uvedené však nemá vplyv na správnosť záveru súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého
zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobkyni sumu 1.028,- € s príslušenstvom.

8.1. Žalovaný v odvolaní namietal, že zmluvné strany sa v zmluve dohodli na tom, že ich vzťahy sa
budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka, zmluvu uzatvorili v zmysle

§ 269 ods. 2 a nasl. Obchodného zákonníka, konal v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ,
zmluvu uzatvorenú so žalobkyňou preto nemožno považovať za spotrebiteľskú. Odvolací súd zastáva
názor, že účastníci uzatvorili zmluvu o úvere, ktorá spĺňa všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere
v zmysle § 1 ods. 2 v spojení s § 2 písm. a), písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z., keďže žalovaný
poskytol žalobkyni úver v rámci svojho podnikania a žalobkyňa pri

uzatváraní zmluvy nekonala v rámci podnikateľskej činnosti. Odvolací súd uvádza, že podľa ustálenej
súdnej praxe dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania,
povolania alebo podnikania úverového dlžníka zaťažuje toho, kto uvedenú skutočnosť tvrdí, v tomto
prípade žalovaného (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 146/2023, zo
dňa 29.11.2023, podľa ktorého „.....bude povinnosťou dodávateľa preukázať, že spotrebiteľ konal v

rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Dôkazná povinnosť dodávateľa plynie
z povinnosti odbornej starostlivosti a je potvrdená aj skutočnosťou, že celý proces kontraktácie ovláda
dodávateľ. Ak teda dodávateľ v každom jednom spornom prípade za použitia prostriedkov známych
pre dôkazné konanie neunesie dôkazné bremeno preukázania štatútu nespotrebiteľa, bude sa mať
za to, že osoba je vždy spotrebiteľom, ktorému patrí spotrebiteľská právna ochrana.“). Žalovaný však

svoje tvrdenie o použití finančných prostriedkoch žalobkyňou ničím nepreukázal. Zároveň odvolací súd
poukazuje na ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v pochybnostiach
o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Správny bol tak záver
súdu prvej inštancie, ktorý zmluvný vzťah, ktorý je predmetom konania, posúdil ako spotrebiteľský.
8.2. Pokiaľ odvolateľ v odvolaní namietal závery týkajúce sa absencie údaju o výške, počte a termíne

splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, odvolací súd uvádza, že absenciu týchto údajov v úverovej
zmluve žalobkyňa v konaní nenamietala, uvedenou otázkou sa nezaoberal ani súd prvej inštancie. Preto
uvedenú odvolaciu námietku odvolateľa odvolací súd nepovažuje za dôvodnú.
8.3. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku týkajúcu sa absencie zákonnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, a to adresy veriteľa na podanie reklamácie, odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 82/2020, zo dňa 18.8.2022, podľa ktorého „Eurokonformným
výkladom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. c/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2014,
ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách
uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2014 nemožno
od dodávateľov (veriteľov) žiadať, aby v nich uvádzali adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ

uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, o to viac v prípade, ak ide o spotrebiteľskú úverovú zmluvu, ktorá
nie je účelovou úverovou zmluvou viazanou na nákup tovaru/služieb a pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2
písm. c/ zákona č. 129/2010 Z. z. uvádzalo túto podmienku, išlo o právnu úpravu, ktorá prevyšovala
rámec smernice, a za použitia logického a teleologického výkladu zákona č. 129/2010 Z. z. bolo možnédospieť k záveru, že toto ustanovenie nebolo ani žiadúce v prípadoch, keď nedochádzalo k nákupu/
predaju tovaru prostredníctvom spotrebiteľského úveru, ale „len“ k poskytnutiu spotrebiteľského úveru,
navyše bezúčelového.“ Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že neuvedenie adresy veriteľa na

podanie reklamácie nemá za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru.
8.4.1. Odvolateľ v odvolaní namietal, že na jeho strane nedošlo k vzniku bezdôvodného obohatenia. S
uvedenou námietkou odvolateľa sa odvolací súd nestotožňuje. Za správne považuje závery súdu prvej
inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, poskytnutého žalobkyni, s poukazom na úrokovú
mieru a RPMN, vyplývajúcu zo zmluvy o úvere, ktorá dohoda výrazne odporuje zákonu. Podľa § 53

ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy, ak predmetom
spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať
odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri
posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru
zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.
8.4.2.Nazákladezmluvyoúvere,uzavretejmedzistranamidňa16.10.2012,poskytolžalovanýžalobkyni

úver v sume 800,- €, žalobkyňa sa zaviazala zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok
v sume 772,- €, ktorý poplatok je tvorený súčtom úroku vo výške 32 % ročne z poskytnutého úveru,
čo predstavuje sumu 257,33 € a z administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy
o úvere vo výške 514,67 €. Z obsahu zmluvy ďalej vyplýva, že žalovaná sa zaviazala zaplatiť celkovú
sumu 1.572,- € v 12. splátkach po 131,- €, počnúc dňom 20.11.2012. Žalovaná vzala na vedomie, že

výška ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) je 302,67 % a že výška priemernej hodnoty ročnej
RPMN na poskytnutý úver platnej ku dňu podpísania tejto zmluvy o úvere je 36,73 %.
8.4.3. Odplata za úver vyjadruje skutočnú cenu spotrebiteľského úveru a zahŕňa nielen úrok z úveru,
ale aj všetky poplatky a akékoľvek náklady účtované veriteľom spotrebiteľovi v súvislosti s
poskytnutím úveru. V danom prípade dohodnutá odplata za poskytnutie úveru pozostávajúca z úroku

z úveru vo výške 32 % ročne a z administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o
úvere v sume 514,67 €, čo predstavuje spolu sumu 772,- €, je vo vzťahu k reálne požičaným
finančným prostriedkom v sume 800,- €, celkom zjavne neprimeraná a v rozpore s dobrými mravmi,
pretože takáto dojednaná odplata neprimerane prevyšovala obvyklú odplatu poskytovanú bankami v
danom období, čo má za následok absolútnu neplatnosť dojednania odplaty v zmysle § 39 Občianskeho

zákonníka. Vychádzajúc zo štatistických údajov zverejnených na webovej stránke Národnej banky
Slovenska boli priemerné úrokové sadzby pri úveroch (spotrebiteľské a ostatné úvery) so začiatočnou
fixáciou úrokovej sadzby do 1 roka v októbri 2012, kedy bola predmetná zmluva uzavretá, v sadzbe
9,17 %. Úverová zmluva uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 16.10.2012 bola so splatnosťou
12 mesiacov, t. j. do jedného roka. Úroková sadzba predmetného úveru je tak viac ako 3-násobkom

priemernej sadzby úverov poskytovaných v rovnakom období. Odvolací súd v tejto
súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Cdo 1/2009, zo dňa
31.07.2009, podľa ktorého: „Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej
čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je
ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž

musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom.
Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak
dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy.“ Za
neprimeranú považuje odvolací súd aj samotnú výšku administratívneho poplatku, a to aj vzhľadom na
to, že zo zmluvy nie je zrejmé, aká administratíva spojená s uzatváraním zmluvy o spotrebiteľskom úvere

mala vyvolať takéto náklady, keď v danom prípade ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere pozostávajúcu
len z jedného listu, v ktorom sa do pretlačených rámčekov dopĺňajú len údaje
týkajúce sa identifikácie dlžníka, výška úveru s poplatkom, výška a počet splátok a nie je zrejmé, že
by s uzatvorením a spracovaním zmluvy v rozsahu jedného listu boli spojené náklady v
uvedenej výške. Poplatok v sume 514,67 € možno aj z hľadiska pomeru k istine úveru 800,- € považovať

za neprimerane vysoký, spôsobujúci značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán,
a to výrazne v neprospech spotrebiteľa a vzhľadom na neprimeranosť jeho výšky ho možno hodnotiť za
dojednanie obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve v rozpore s dobrými mravmi. Z uvedeného
možno usudzovať, že ide zo strany žalobcu o snahu do výšky poplatku premietnuť úroky, čo má tiež za
následokneplatnosťprávnehoúkonuajpreobchádzaniezákona.KrovnakýmzáveromdospelajKrajský

súd v Trnave v rozsudku sp. zn. 24 Co 277/2018, v ktorom konštatoval, že v prípade administratívneho
poplatku ide zjavne o umelo vykonštruovanú položku, ktorá má za cieľ zahrnúť v sebe
aj časť úrokov, keďže administratívny poplatok žalobca pri poskytovaní úverov neurčuje jednotne pre
každý spotrebiteľský úver, naopak jeho výšku priamo úmerne zvyšuje s výškou poskytnutého úveru.Táto skutočnosť tak svedčí o tom, že nejde o akýsi manipulačný poplatok za administratívu spojenú s
poskytnutímúveru(napr.vypracovaniezmluvyajejzaevidovanieapod.),alepoplatok,ktorývkonečnom
dôsledku v sebe inkorporuje časť úroku za poskytnutý úver.

8.4.4. Ako odvolací súd uviedol vyššie, taktiež požadovaný úrok 32 % ročne je neprimeraným plnením
v prospech veriteľa, ktoré zakladá absolútnu nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na závery vyplývajúce
z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co 38/2018, zo dňa
13.9.2018, ktorý preskúmaval v odvolacom konaní zmluvu o spotrebiteľskom

úvere uzatvorenú žalobcom dňa 26.3.2013, na základe ktorej žalovaný poskytol spotrebiteľský úver vo
výške 500,- € s úrokom 39,15 % ročne. V tomto rozhodnutí odvolací súd konštatoval, že aplikáciu §
3 Občianskeho zákonníka v otázke výšky odplaty nevylučuje ani § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka
účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Podľa tohto ustanovenia, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je
poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú
nafinančnomtrhuzaspotrebiteľskéúveryvobdobnýchprípadoch.Priposudzovaníobdobnostiprípadov

sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku,
objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti (bod 24). Uvedené ustanovenie ale
nemožno vykladať tak, aby do odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu za spotrebiteľské
úvery v obdobných prípadoch sa zahrňovali i údaje od tých subjektov finančného trhu, ktoré poskytujú
neprimerané, až úžernícke úroky. Pripustenie takejto možnosti rozhodne nebolo vôľou zákonodarcu,

a preto pre účely zistenia výšky obvyklej odplaty sa musí vychádzať z údajov finančných inštitúcií
poskytujúcich spotrebiteľské úvery za primeranú odplatu riadiac sa zásadou dobrých mravov upravenou
v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (bod 25.). Pri dojednávaní úrokov koná v súlade s dobrými mravmi
len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii
pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa

pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí, bez ohľadu na to, v akej situácií sa nachádza dlžník,
s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných prostriedkov a ktorý svoje voľné
peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť,
že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej
situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácií

poskytoval veriteľovi neprimerané, až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým
mravom, je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú,
určenú najmä s prihliadnutím k úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo
pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu, sa vzhľadom na vyššiu
mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako 100 % oproti

priemeru bánk. V zmluve dohodnutá úroková sadzba úveru vo výške 39,15 %
skoro 3-násobne prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu 14,56 % uplatňovanú bankami pri poskytovaní
obdobných úverov alebo pôžičiek. Dohodnutá úroková miera teda podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú
mieru, a preto záver o neplatnosti dojednania o úrokoch pre rozpor s dobrými mravmi podľa
ust. § 39 Občianskeho zákonníka je správny (bod 27.).

8.4.5. Obdobne bolo konštatované aj v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15 Co 27/2018, zo
dňa 31.01.2019, ktorý v bode 17. vo vzťahu k výške úrokovej sadzby 32 % ročne zdôraznil tú skutočnosť,
že úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých
mravov. Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami
správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový

poriadok. Cena plnenia tak nie je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti,
a ani kontroly podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Neprimeranou, a
preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v
dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným
bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou

finančného trhu, sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky,
rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky
prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje
dobrým mravom.
8.4.6. Vzhľadom na to, že celú odplatu za poskytnutý úver v danom prípade je potrebné vyhodnotiť

ako neprimeranú, odporujúcu dobrým mravom, a z toho dôvodu neplatnú, ako aj vzhľadom na to, že
žalobkyňa ku dňu podania žaloby zaplatila sumu 1.828,- €, a teda uhradila samotný úver v sume 800,-
€ a naviac sumu 1.028,- €, správne súd prvej inštancie posúdil žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala
zaplatenia sumy 1.028,- € s príslušenstvom ako dôvodnú.8.5. Odvolateľ v odvolaní namietal, že zároveň poukázal na skutočnosť, že do sumy nároku, ktorý si
uplatňuje žalobkyňa z titulu bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, nemožno zahrnúť
zákonný úrok z omeškania, dôvodil, že žalobkyňa bola v omeškaní s úhradou istiny, vzhľadom

na čo žalovanému patrí okrem istiny poskytnutého úveru nárok na zákonný úrok z omeškania. Odvolací
súd k uvedenej odvolacej námietke žalovaného uvádza, že tento v odvolaní nešpecifikoval omeškanie
žalobkyne s plnením zo zmluvy o úvere, neidentifikoval výšku úrokov z omeškania, preto odvolací
nemohol vyhodnotiť jeho odvolaciu námietku inak ako nedôvodnú.
8.6. Odvolateľ v odvolaní namietal, že požadovaný nárok žalobkyne zo zmluvy o úvere sa stal premlčaný

v subjektívnej premlčacej lehote v celom rozsahu dňa 25.7.2016 (t. j. po uplynutí subjektívnej lehoty,
ktorá začala plynúť dňa 25.7.2014, kedy žalobkyňa poukázala na účet žalovaného poslednú splátku
nad rámec sumy istiny). K námietke premlčania vznesenej žalovaným až v odvolacom konaní, týkajúcej
sa uplynutia subjektívnej premlčacej doby v zmysle 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka odvolací súd uvádza, že
ide o hmotnoprávnu námietku v zmysle ustanovenia § 152 C.s.p. , ktorú žalovaný v pozícii veriteľa mohol ako prostriedok procesnej
obrany objektívne uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, a to do vyhlásenia rozhodnutia vo
veci samej (§ 296 C.s.p. ). V danom
prípade žalovaný v sporovom konaní, pre ktoré je charakteristická kontradiktórnosť konania, tak
neučinil. Nakoľko žalovaný v odvolacom konaní neuviedol žiaden argument a zároveň nepreukázal,

že nový prostriedok procesnej obrany nemohol uplatniť pred súdom prvej inštancie bez svojej viny,
odvolací súd konštatuje, že námietka premlčania uplatnená žalovaným až v odvolacom konaní nespĺňa
procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 ods. d/ C.s.p. na to, aby mohla byť relevantným odvolacím dôvodom (novotou v
odvolacom konaní), a to o to viac, ak ide o konanie s ochrannou slabšej strany.

8.7. Odvolateľ podal odvolanie aj proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania rozsahu 100 %. Odvolací súd z predloženého
spisu zistil, že žalovaný vo vyjadrení k žalobe (č. l. spisu 58 a nasl.) namietol žalobu o zaplatenie 392,- € s
príslušenstvom, okrem iného aj preto, že o uvedenom nároku žalobkyne už bolo rozhodnuté rozsudkom
Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 9 C 60/2015, zo dňa 31.3.2015 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12 Co 384/2015, zo dňa 31.7.2017. Následne žalobkyňa zobrala
žalobu v časti o zaplatenie 392,- € s príslušenstvom späť a v tejto časti žiadala konanie zastaviť. Zavinila
tak zastavenie v uvedenej časti konania. Preto odvolací súd, s poukazom na § 255 ods. 2 v spojení s §
256 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p., výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania zmenil tak, že
žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 44 %. Žalobkyňa bola v konaní úspešná v

časti o zaplatenie 1.028,- € s príslušenstvom (úspech v rozsahu 72 %), žalovaný bol úspešný v časti o
zaplatenie 392,- € s príslušenstvom (keďže žalobkyňa zavinila zastavenie konania v tejto časti a úspech
žalovaného tak predstavuje 28 %), čistý úspech žalobkyne potom predstavuje 44 % (72 mínus 28).

9. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že žalovaný podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie

neskoro, po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty. Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že rozsudok
právna zástupkyňa žalovaného prevzala dňa 17.5.2024, dňa 18.5.2024 začala plynúť zákonná 15-dňová
lehota na podanie odvolanie, ktorá uplynula dňa 3.6.2024 (keďže posledný deň lehoty 1.6.2024 pripadol
na sobotu). Žalovaný doručil odvolanie súdu dňa 3.6.2024, teda včas.

10. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 C.s.p. Žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní, pokiaľ ide predmet sporu, plný úspech, priznáva
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

11. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods. 10
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c)jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýška príslušenstvavčasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženoualebozriadenounaochranu spotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435

C.s.p.).