Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, March 31, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/57/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423204774
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Harvancová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1423204774.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členiek

senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C.,
D. E. XX, F. D., D., zast. G. G. H., advokát, Štefánikova 22, Humenné, proti žalovanému: KOOPERATIVA
poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, o zaplatenie
2.365,94 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV
zo dňa 04.12.2024 č.k. 51C/20/2023-86, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa m e n í tak, že žaloba žalobcu sa zamieta.

II. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.365,94
eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku ( výrok I.) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100% ( výrok II.).

2. Súd prvej inštancie rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 442 ods. 1, § 823 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a § 2 písm. g), § 4 písm. b), § 15
ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2001
Z.z.“) a vecne tým, že medzi stranami nebolo sporné, že došlo ku škodovej udalosti. Poukázal na to,
že žalovaný v konaní napriek dôvodom uvedeným v Oznámení o riešení škodovej udalosti nenamietal
okolnosti, za ktorých ku škode došlo. Spornou medzi stranami zostala otázka aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu na uplatnenie si jeho nároku v súdnom konaní. Súd mal za to, že škoda v prejednávanej
veci nepredstavovala ( ako sa mylne domnieva žalovaný ) zníženie majetkovej hodnoty vozidla, keďže
po vykonanej oprave zostala hodnota motorového vozidla zachovaná. Škoda v posudzovanej veci

predstavovala náklady na opravu motorového vozidla, ktoré znášal výlučne žalobca ako oprávnený
držiteľ vozidla na základe generálnej Plnej moci udelenej od vlastníka vozidla. Žalobca, ktorý dal
preukázateľne poškodené motorové vozidlo opraviť do autoservisu a na ktorého meno bola aj vystavená
faktúra za opravu a ktorý túto faktúru aj uhradil, utrpel vo svojej majetkovej sfére ujmu, ktorú je
žalovaný povinný uhradiť. Žalobca sa stal poškodeným v zmysle § 2 písm. g) zákona o PZP a bol tak
oprávnený uplatniť si svoj nárok na náhradu škody priamo proti škodcovi zo škodovej udalosti, alebo jeho
poisťovateľovi. Ako nedôvodnú vyhodnotil súd námietku žalovaného, že žalobca nebol v čase škodovej

udalosti vlastníkom poškodeného vozidla a teda na jeho strane neprišlo k zmenšeniu jeho majetku. Mal
za to, že v tomto prípade škoda nepredstavovala samotné „poškodenie“ motorového vozidla, ale sumu
finančných prostriedkov vynaložených na jeho opravu, ktorú znášal žalobca. Nález ÚS SR sp.zn. III.ÚS
266/2014, na ktorý žalovaný poukázal, sa týka totálnej škody na motorovom vozidle v čase, kedy totobolo predmetom leasingu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že poškodeným je v zásade, nie
však bezvýnimočne, leasingový prenajímateľ ako vlastník vozidla. Je tomu tak v prípadoch odcudzenia,
totálnej škody alebo úplného zničenia motorového vozidla. Nie je tomu tak ale v prípade, keď po oprave

zostala majetková hodnota vozidla nezmenená (uznesenie KS v Košiciach zo dňa 31.1.2024 pod sp.zn.
4Cob/152/2023), čo je i prejednávaná vec. Námietky žalovaného, ktorými vytýkal nedostatky Potvrdenia
o zaplatení faktúry za opravu, súd posúdil ako vágne a nekonkrétne a doplnil, že potvrdenie bolo
opatrené QR kódom, na základe ktorého je možné platbu kedykoľvek overiť. Vzhliadnuc k uvedenému
súd prvej inštancie dovodil, že žalobcom uplatnený nárok je dôvodný. O náhrade trov konania súd prvej

inštancierozhodolpodľa§255ods.1zákonač.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok(ďalejlen„CSP“)
a žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Poukázal na to, že od začiatku konania spochybňoval
aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu z dôvodu, že žalobca nie je vlastníkom poškodeného vozidla, pričom

uvedenú skutočnosť preukázal doložením predmetných listinných dôkazov k odporu. Poukázal na
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) zo dňa 16.12.2014, spis. zn. III.
ÚS 266/2014, v ktorom ústavný súd jasne deklaroval, že lízingový nájomca ako subjekt ktorý nie je
vlastníkom zničenej veci (motorového vozidla), nemá aktívnu vecnú legitimáciu na uplatnenie nároku
na náhradu škody na spôsobenej veci. Hoci žalobca v replike tvrdil, že faktúru za opravu uhradiť

autoservisu v hotovosti, k replike nedoložil žiadny hodnoverný dôkaz, ktorým by bol býval aj preukázal
úhradu faktúry za opravu daného motorového vozidla. V duplike sa vyjadril k žalobcovej replike, pričom
v rámci jeho dupliky taktiež poukázal na skutočnosť, t. j. že žalobca k jeho replike nedoložil žiadne
listinné dôkazy, ktorými by bol býval preukázal, že z jeho strany skutočne aj došlo k úhrade faktúry za
opravu. Pričom len samotné vystavenie faktúry za opravu na meno žalobcu (t.j. zvýšenie pasív) nie

je skutočnou škodou a pokiaľ teda žalobca (ako subjekt ktorý nie je vlastníkom poškodenej veci —
motorového vozidla) chcel preukázať vznik ujmy v jeho majetkovej sfére, bolo potrebné z jeho strany
preukázať, že faktúru za opravu aj skutočne zaplatil. Vo veci bolo následne na deň 06.11.2024 vytýčené
pojednávanie vo veci samej, predvolanie mu bolo doručené dňa 17.06.2024. Na pojednávaní dňa
06.11.2024 zotrval na stanovísku ohľadne nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu (t. j. z dôvodu

že žalobu podal subjekt, ktorý nie je vlastníkom poškodeného vozidla) a taktiež poukázal aj na to,
že žalobca ani na pojednávaní dňa 06.11.2024 nepredložil žiadny listinný dôkaz ktorým by bol býval
hodnoverným spôsobom preukázal, že z jeho strany došlo k úhrade faktúry za opravu v hotovosti.
Žalobca na pojednávaní dňa 06.11.2024 predložil konajúcemu súdu len generálne plnomocenstvo v
ukrajinskom jazyku udelené vlastníkom vozidla žalobcovi na užívanie predmetného motorového vozidla.

Žalovaný preto aj s odkazom na zásadu hospodárnosti poukazoval aj na koncentráciu konania a trval na
zamietnutí žaloby v celom rozsahu. V tejto súvislosti navrhol odvolaciemu súdu, aby v rámci odvolacieho
konania vykonal aj dokazovanie vypočutím zvukového záznamu z pojednávania zo dňa 06.11.2024.
Súd však odročil pojednávanie na deň 04.12.2024 s tým, že žalobcovi uložil, aby do spisu doložil
dokladu o úhrade faktúry za opravu, rozhodnutie KS BB zo dňa 27.09.2018 so spis. zn. 43Cob/64/2018

a preklad generálneho plnomocenstva z ukrajinčiny do slovenčiny a to v lehote do 30.11.2024. V
kontexte vyššie uvedeného má za to, že súd porušil rovnosť sporových strán za prvé tým, že neuplatnil
zákonnú koncentráciu konania a pojednávanie odročil na deň 04.12.2024. Podotkol, že žalobca bol od
začiatku zastúpený advokátom ako osobou znalou práva a žalobca mal dostatočný časový priestor na
to, aby odo dňa kedy mu bola zo strany súdu doručená duplika žalovaného (obsahujúca aj námietku

žalovaného ohľadne nepreukázania úhrady faktúry za opravu zo strany žalobcu) spolu s predvolaním na
pojednávaniežalobcadoložilnajneskôrnapojednávanídňa06.11.2024hodnovernýdokladpreukazujúci
úhradu faktúry za opravu. Od začiatku súdneho konania sa aktívne bránil a predkladal dôkazy sa
preto v zmysle vyššie uvedeného javí v rozpore so zásadou rovnosti strán, že súd na pojednávaní
dňa 06.11.2024 nepristúpil ku koncentrácii konania, ale pojednávanie odročil na deň 04.12.2024 za

účelom dodatočného doloženia listinných dôkazov zo strany žalobcu. Ďalej súd porušil jeho právo
na spravodlivé súdne konanie aj tým, že žalobcovi stanovil sudcovskú lehotu na doloženie daných
listinných dôkazov až do 30.11.2024 (pričom deň 30.11.2024 pripadol na sobotu). Súd tak dal žalobcovi
fakticky možnosť, aby žalobca doložil súdu požadované listinné dôkazy v takej lehote, kedy by na strane
žalovaného podľa § 178 ods. 2 CSP pred nariadením pojednávaním dňa 04.12.2024 nebola zachovaná

ani zákonná lehota piatich dní na oboznámenie sa s listinnými dôkazmi doloženými zo strany žalobcu.
Uvedeným procesným postupom súd hrubým spôsobom zvýhodnil jednu sporovú stranu (žalobcu) na
úkor druhej sporovej strany /žalovaného), čím porušil rovnosť sporových strán ako integrálnu súčasť
práva na spravodlivé súdne konanie. Pričom ďalšie zo strany žalobcu doložené listinné dôkazy už súdžalovanému pred nariadením pojednávaním dňa 04.12.2024 ani vôbec nedoručil a až na pojednávaní
dňa 04.12.2024 žalovanému oznámil, že žalobca od posledného pojednávania doložil listinné dôkazy,
a to potvrdenie o úhrade v hotovosti do pokladnice a úradný preklad plnomocenstva. K uvedeným

dôkazom nevedel pre krátkosť času zaujať stanovisko. Ďalej namietal nesprávne právne posúdenie
aktívnej legitimácie žalobcu na uplatňovanie daného nároku v súdnom konaní súdom prvej inštancie,
nakoľko žalobca nie je vlastníkom daného motorového vozidla na ktorom vznikla škoda. Poukázal
na nález ústavného súdu zo dňa 16.12.2014, spis. zn. III. ÚS 266/2014. Pokiaľ súd poukazoval na
rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31.01.2024, spis. zn. 4Cob/152/2023, uviedol, že z bodu

37.odôvodneniarozhodnutiaKrajskéhosúduvKošiciachvýslovnevyplýva,žestranyleasingovejzmluvy
sa dohodli na prechode nebezpečenstva vzniku škody na predmete leasingu na leasingového nájomcu.
Navyše súd v odôvodnení rozhodnutia ani neuviedol, či prostredníctvom QR kódu nachádzajúcom sa
na potvrdení o úhrade overoval, či žalobca faktúru za opravu skutočne zaplatil, t.z. súd na základe
vykonaných dôkazov dospel aj k nesprávnym skutkovým zisteniam keď v odôvodnení jeho rozsudku
uviedol, že úhradu faktúry za opravu zo strany žalobcu mal za preukázanú. Na základe uvedeného

žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a
rozhodnutie.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
považuje v celom rozsahu za vecne správny, dostatočne odôvodnený, vychádzajúci z výsledkov

vykonaného dokazovanie a zo správneho právneho posúdenia veci. Stotožnil sa s právnym názorom
konajúceho súdu ohľadom posúdenia aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto konaní. Mal za to,
že konajúci súd správne uzavrel, že škoda v tomto prípade predstavovala zmenšenie majetku žalobcu,
ktorá spočívala vo vynaložení finančných prostriedkov na opravu poškodeného vozidla, a teda žalobca
má aktívnu vecnú legitimáciu vychádzajúcu z § 2 písm. g) zákona č. 381/2001 Z.z.. Pokiaľ ide o ďalšie

dôvody odvolania spočívajúce v námietkach procesného postupu konajúceho súdu tieto považujem v
celom rozsahu za nedôvodné a postup konajúceho súdu považujem za súladný so zásadami civilného
sporového poriadku. Vzhľadom k uvedenému žiadame, aby odvolací súd odvolanie zamietol v celom
rozsahu ako nedôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal mu nárok
na náhradu trov odvolacieho konania.

5. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu ďalej nevyjadril.

6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378 ods.
1 CSP), v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si

nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zmeniť.

7. Podľa § 2 písm. g) zákona č. 381/2001 Z.z., poškodeným je ten, kto utrpel prevádzkou motorového
vozidla škodu a má nárok na náhradu škody podľa tohto zákona.

8. Podľa § 2 písm. h) zákona č. 381/2001 Z.z., škodovou udalosťou skutočnosť, ktorá môže byť dôvodom
vzniku práv poškodeného na plnenie poisťovateľa alebo kancelárie,

9. Podľa § 2 písm. i) zákona č. 381/2001 Z.z., poistnou udalosťou vznik povinnosti poisťovateľa alebo
kancelárie nahradiť vzniknutú škodu.

10. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z., náhradu škody vrátane inej ujmy uhrádza poisťovateľ
poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody vrátane inej ujmy priamo
proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať; ak ide o škodu vrátane inej ujmy spôsobenú
motorovým vozidlom jazdnej súpravy tvorenej ťažným vozidlom a prípojným vozidlom, poškodený je

oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody vrátane inej ujmy priamo voči poisťovateľovi, ktorý
poistil prípojné vozidlo, ak ťažné vozidlo nie je možné identifikovať.

11.Odvolateľvpodanomodvolaníuplatnilodvolacídôvodpodľaust.§365ods.1písm.b)CSP(súdprvej
inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať im patriace procesné práva v takej

miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces). Uvedený odvolací dôvod je úzko prepojený s
porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“)
a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a k jeho naplneniu by došlo, ak by súd prvej inštanciezasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľa, čím by mu bolo znemožnené
domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon (Civilný sporový poriadok) priznáva.
Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že

osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom
je i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo
inéhoorgánu,ktoréjevrozporesozákonom,jeporušenímÚstavouzaručenéhoprávanasúdnuochranu
alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/1994). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých
rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia

predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol
spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej
účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012).
Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila
strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom -
ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces.

Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu
činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné
rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

12. Naplnenie odvolacieho dôvodu odvolateľ odôvodnil tým, že súd prvej inštancie porušil zákonnú

koncentráciu konania tým, že ju neuplatnil na pojednávaní dňa 06.11.2024 a odročil pojednávanie.
Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro
vykonanými procesnými úkonmi. Napr. nie je želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové tvrdenia
alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného
pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Nemožno však vylúčiť, že predloženie

skutkového tvrdenia alebo dôkazného návrhu až na pojednávaní je v konkrétnom prípade dôvodné,
napr. ak je bezprostrednou reakciou na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania.
Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany vyhodnotí
v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškanie
procesného úkonu ospravedlní, alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že súd na

procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky.

13. V danom prípade z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 06.11.2024 vyplýva, že súd prvej
inštancie v rámci svojej diskrečnej právomoci poskytol žalobcovi na pojednávaní lehotu na dodatočné
splnenie povinnosti tvrdiť a navrhnúť dôkazy (§ 181 ods. 4), a to predložiť preklad generálnej plnej

moci ( originál predložený na pojednávaní dňa 06.11.2024) a doklad o úhrade faktúry. Nakoľko súd na
pojednávaní dňa 06.11.2024 určil žalobcovi lehotu na dodatočné splnenie povinnosti tvrdiť a navrhnúť
dôkazy, považujú sa prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany uplatnené stranou v
tejto lehote za predložené včas. V danom prípade bolo na posúdení súdu prvej inštancie, či žalobca ako
strana sporu neuplatnil prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, mal možnosť

buď konanie strany ospravedlniť a na jej procesný úkon prihliadnuť, alebo vyvodiť sankčné dôsledky,
teda na omeškaný procesný úkon neprihliadnuť (nepriznať mu procesnoprávne účinky). Uvedené je i
odpoveďounanámietkuodvolateľa,žesúdžalobcovistanovilsudcovskúlehotunapredloženiedôkazov.

14. Pokiaľ odvolateľ namietal, že mu neboli doručené listinné dôkazy predložené žalobcom pred

pojednávaním nariadeným na deň 04.12.2024, nutno zdôrazniť, že uvedené listinné dôkazy boli súdu
prvej inštancie doručené krátko (dňa 02.12.2024 a dňa 03.12.2024) pred termínom nariadeného
pojednávania. Súd prvej inštancie s ich obsahom oboznámil žalovaného priamo na pojednávaní
dňa 04.12.2024, uvedený spôsob vykonania dôkazu je zrejmým zo zápisnice o pojednávaní zo dňa
04.12.2024, z obsahu ktorej vyplýva, že s obsahom listín (potvrdenie o úhrade a úradný preklad

plnomocenstva) bol oznámený, t.z. boli predmetom dokazovania, preto je potrebné konštatovať, že také
dokazovanie bolo vykonané v súlade s § 204 CSP, a že zistenia, ktoré súd ako zásadne významné pre
právne posúdenie veci urobil, bolo možné pri rozhodovaní použiť. Samotný odvolateľ na vykonaný dôkaz
priamo na pojednávaní aj reagoval, pričom v danom čase nenamietal, že nevie k predloženým listinám
zaujať stanovisko ani nežiadal z uvedeného dôvodu o poskytnutie primeranej lehoty na vyjadrenie.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky odvolateľa vo vzťahu k naplneniu
odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, ako nedôvodné.15. V podanom odvolaní odvolateľ uplatnil aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP (že
napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.) Právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

16. Ďalšia odvolacia argumentácia odvolateľa smerovala voči záver súdu prvej inštancie týkajúcim sa
aktívnej legitimácie žalobcu v konaní. Pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou sa vo
všeobecnosti v civilnom sporovom konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť účastníkov vyplývajúce
z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu svedčí stav z hmotného práva, teda
kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti
vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Pre úplnosť

odvolací súd uvádza, že vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom
vzťahu, ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Účastník konania,
ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu. Súd žalobe vyhovie
len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní
nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bez

ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorého ale žalobca
za žalovaného neoznačil. Rovnako je tomu v prípade, ak žalobca nie je nositeľom subjektívneho práva
(napríklad neprináleží mu konkrétne právo vymáhať si určitú sumu od žalovaného a napriek tomu takúto
žalobu podá), súd žalobu zamietne z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie.

17. Zo skutkových tvrdení strán sporu obsiahnutých v spise vyplýva, že dňa 04.05.2023 došlo ku
škodovej udalosti na motorovom vozidle zn. B. - H. I. XXX, EČV: C., a to vymrštením kameňa spod kolies
vopred idúceho motorového vozidla EČV: H.. V konaní nebolo sporným, že vozidlo škodcu EČV : H. bolo
v čase vzniku škody poistené u žalovaného. Rovnako bolo nesporným, že žalobca nebol v postavení
prevádzkovateľa (vlastníka) ani držiteľa motorového, na ktorého je vozidlo prihlásené v evidencii vozidiel

a ktorý je zapísaný v dokladoch vozidla. Prevádzkovateľom motorového vozidla zn. B. - H. I. XXX , EČV :
C. je J. B., osoba odlišná od osoby žalobcu.

18. Právo poškodeného na plnenie voči poistiteľovi škodcu je originárnym právom založeným osobitným
právnym predpisom, ktorý - aj keď je odvodený od právneho vzťahu medzi poistiteľom a poisteným

škodcom – nemá povahu nároku na náhradu škody. Poistiteľ sa tiež nestáva osobou zodpovednou
za škodu namiesto škodcu. Oprávnenie poškodeného uplatniť svoj nárok priamo proti poistiteľovi
toho, kto mu zodpovedá za škodu neznamená, že by do zodpovednostného vzťahu medzi škodcom
a poškodeným nastúpil namiesto škodcu jeho poistiteľ, ktorý nie je za vzniknutú škodu zodpovedný.
Jeho povinnosťou je len plniť za poisteného, ak si poškodený voči nemu uplatnil svoje právo na

plnenie. Medzi právom poškodeného na náhradu vzniknutej škody proti škodcovi (§ 420 a násl. OZ)
a špecifickým právom poškodeného na výplatu plnenia za poisteného škodcu je potrebné dôsledne
rozlišovať. (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 32 Cdo 4765/2010, z 28. 11. 2012).

19. Vychádzajúc z ust. § 2 písm. g) zákona č. 381/2001 Z.z. poškodeným je ten, kto utrpel prevádzkou

motorového vozidla škodu vrátane inej ujmy a má nárok na náhradu škody vrátane inej ujmy podľa
tohto zákona. V zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. uzatvára poistnú zmluvu držiteľ vozidla,
ktorý má voči poisťovateľovi nárok na to, aby v prípade poistnej udalosti poisťovateľ poskytol poistné
plnenie poškodenému. Poisťovateľ, ktorý poisťuje poistné riziko zodpovednosti za škodu, má v prvom
rade povinnosť voči poistenému – škodcovi nahradiť zaňho poškodenému škodu, a to práve na základe

poistnej zmluvy. Nárok poškodeného na plnenie voči škodcovi jednoznačne nie je zmluvným nárokom,
ale nárokom z protiprávneho konania (deliktu) vznikajúceho zo zákona. Podľa odvolacieho súdu z
citovanýchzákonnýchustanovení,anizožiadnehoinéhoustanoveniazákonač.381/2001Z.z.,prípadne
iných všeobecne záväzných právnych predpisov nevyplýva, že poškodeným, a teda tým, kto “utrpel
prevádzkou motorového vozidla škodu a má nárok na náhradu škody podľa tohto zákona“, by mala byť

osoba, ktorá výlučne užíva motorové vozidlo, bez toho, aby sa jednalo o držiteľa motorového vozidla
zapísaného v dokladoch vozidla alebo toho, kto je v dokladoch vozidla zapísaný ako osoba, na ktorú
sa držba motorového vozidla previedla. V danom prípade žalobca nebol v postavení prevádzkovateľa(vlastníka) ani držiteľa motorového vozidla, na ktorú je vozidlo prihlásené v evidencii vozidiel a ktorá je
zapísaná v dokladoch vozidla.

20. V prejednávanej veci je zrejmé, že súd prvej inštancie pri posudzovaní otázky aktívnej legitimácie
žalobcu posudzovali predmetnú právnu otázku iba z hľadiska jedného kritéria, a to z hľadiska toho,
kto vynaložil prostriedky na opravu poškodeného motorového vozidla. Nevzal do úvahy ďalšie kritériá,
ktoré je nevyhnutne potrebné zohľadniť nato, aby bola právna otázka vyriešená správne. Opomenul,
že žalobca bol len osobou oprávnenou dlhodobo fakticky disponovať vozidlom a podľa vlastného

uváženia ho užívať na uspokojovanie svojich potrieb. Z čoho vyplýva aj potreba starostlivosti o dopravný
prostriedok zo stránky finančnej a technickej. Zatiaľ čo prevádzkovateľ motorového vozidla ( osoba
odlišná od žalobcu) bol nielen subjektom povinným vozidlo poistiť pre prípad zodpovednosti za škodu
spôsobenú jeho prevádzkou, ale i v danom prípade v postavení poškodeného, ktorý utrpel prevádzkou
motorového vozidla škodu a má nárok na náhradu škody podľa zákona č. 381/2001 Z.z.. K vzniku škody
došlo na majetku prevádzkovateľa motorového vozidla - J. B., ktorému svedčí aktívna vecná legitimácia

na uplatnenie nároku priamo proti poistiteľovi škodcu. Pokiaľ žalobca v konaní argumentoval tým, že zo
svojich prostriedkov uhradil náklady spojené s opravou poškodeného motorového vozidla, jednalo sa o
prostriedky vynaložené na majetok patriaci tretej osobe, preto žalobcovi vznikol nárok na náhradu tohto
plnenia vo vzťahu k prevádzkovateľovi motorového vozidla (J. B.).

21. Zohľadniac závery uvedené v bode 20 rozhodnutia vyhodnotil odvolací súd ako dôvodnú odvolaciu
námietku odvolateľa, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku aktívnej legitimácie
žalobcu v konaní, absencia ktorej je bez ďalšieho dôvodom na zamietnutie žaloby. Preto bolo
nadbytočným vyjadrovať sa k ostatným námietkam odvolateľa, nakoľko ich posúdenie nemalo na
rozhodnutie odvolacieho súdu podstatný význam.

22. Na základe zhorauvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 388 CSP
zmenil a žalobu žalobcu zamietol.

23. O celkových trovách konania t.j. prvoinštančného aj odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol v

súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP a ust. § 396 ods. 1 a 2 CSP.
Vychádzajúc z toho, že žalovaný bol v konaní plne úspešný odvolací súd rozhodol tak, že žalovaný má
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle
ust. § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393
ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Odvolací súd poučuje strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej
pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).