Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, February 27, 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/117/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2523200302
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2523200302.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek
senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v právnej veci navrhovateľky: A. B., nar.
XX.X.XXXX, trvalý pobyt C. XXXX/XX, D., zastúpenej advokátom: JUDr. Mgr. Marián Kropaj, PhD.,
Mudroňova 7356/51, Piešťany, za účasti: 1/ E. E., neznámy vlastník, 2/ F. F., neznámy vlastník, 3/
Národná banka Slovenska, Imricha Karvaša 1, Bratislava, IČO: 30 844 789, 4/ Slovenský pozemkový

fond, Búdková 36, Bratislava, IČO: 17 335 345, o potvrdenie vydržania, o odvolaní navrhovateľky proti
uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 30. mája 2025 č. k. PN-9Vyd/1/2023-69, takto

r o z h o d o l :

Odvolacísúduzneseniesúduprvejinštancie ruší avec vracia naďalšiekonanieanovérozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie prvým výrokom (I.) zamietol návrh na potvrdenie
vydržania; druhým výrokom (II.) žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.

Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 359a, § 359c ods. 1 až 3, § 359d ods. 2, § 359e ods. 2, 3, § 359f
ods. 1 CMP (Civilný mimosporový poriadok zákon č. 161/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov); §
130 ods. 1 a § 134 ods. 1 OZ (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov); § 77
ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov).
1.1. Vecne zdôvodnil v rámci prvej fázy konania o potvrdení vydržania, ktorá spočíva v konaní o vydaní
vyzývacieho uznesenia (§ 359f ods. 1 CMP), zamietnutie návrhu pre neosvedčenie, že návrh na

začatie konania smeruje proti všetkým zapísaným podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností, ktorí
tvoria nerozlučné spoločenstvo (§ 77 ods. 1 CSP). Ďalším dôvodom bolo neosvedčenie predpokladov
pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo strany navrhovateľky.
1.2. Súd prvej inštancie považoval za osvedčenú skutočnosť, že navrhovateľka užíva predmetné
nehnuteľnosti od roku 1991, ako i to, že vlastníkmi pozemkov označených navrhovateľkou sú E.
E. v spoluvlastníckom podiele 9/20, F. F. v spoluvlastníckom podiele 2/20 a Krajská ľudová banka

v spoluvlastníckom podiele 9/20. Z dôvodu, že uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 18.3.2025 č. k.
PN-9Vyd/1/2023-66 (právoplatné 23.4.2025) bolo konanie voči podielovému spoluvlastníkovi Krajskej
ľudovej banke zastavené, avšak konanie musí byť vedené (návrh navrhovateľky musí smerovať)
proti všetkým zapísaným spoluvlastníkom nehnuteľností, resp. ich právnym nástupcom, uvedený
zákonný predpoklad nebol tak splnený. Súd prvej inštancie tiež skonštatoval, že Krajská ľudová banka
splynula dňa 1. januára 1949 so Slovenskou všeobecnou úverovou bankou v Bratislave a výmazom

z Obchodného registra v roku 1950 definitívne zanikla.
1.3. Súd prvej inštancie sa následne zameral na skúmanie, či navrhovateľka nesporne osvedčila
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, v ktorom prípade musia byť splnené zákonné
predpoklady (oprávnenosť držby, nepretržitosť plynutia vydržacej doby a spôsobilý predmet
vydržania) .Navrhovateľka odvodzovala vydržanie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam
od ústnej darovacej zmluvy z 1991, na základe ktorej mala predmetné nehnuteľnosti nadobudnúť

od svojho otca, ktorý uvedené nehnuteľnosti mal nadobudnúť v roku 1971 tiež na základe ústnej
darovacej zmluvy od svojich starých rodičov (G. H. a A. H.). Súd prvej inštancie uzavrel, že zmluvytýkajúce sa nehnuteľností museli mať v roku 1971, ako aj v roku 1991 písomnú formu, ktorej
absencia viedla k absolútnej neplatnosti týchto právnych úkonov. Ústna darovacia zmluva mohla
byť preto len domnelým titulom nadobudnutia vlastníckeho práva. Navrhovateľka podľa záveru súdu

prvej inštancie existenciu darovacej zmluvy nepreukázala, pričom právna úprava o forme právneho
úkonu a spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva bola jednoznačná a zrozumiteľná. V dôsledku
uvedeného omyl navrhovateľky, ako držiteľky predmetných nehnuteľností na základe ústnej darovacej
zmluvy, je právnym omylom neospravedlniteľným. Keďže navrhovateľka existenciu darovacích zmlúv
hodnoverným spôsobom nepreukázala, neosvedčila titul, na podklade ktorého oprávnene vstúpila do

držby a pozemky užívala ako jej vlastné (nebol preukázané, že predmetné nehnuteľnosti užívala
dobromyseľne). Na podporu svojej argumentácie súd prvej inštancie označil rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/287/2006 a sp. zn. 5Cdo/234/2009.
1.4. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/283/2009 oprávneným
držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že je jej
vlastníkom, nemôže byť ten, kto do držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení

do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľností, ktorá nebola registrovaná
štátnym notárstvom v zmysle zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym
notárstvom. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že navrhovateľka a jej právny
predchodca pri nadobudnutí predmetných nehnuteľností nepostupovali s obvyklou mierou opatrnosti,
ktorú bolo možné od nich očakávať, pokiaľ vstúpili do držby predmetných pozemkov na základe

ústnej darovacej zmluvy, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom. Jednoznačné a zrozumiteľné
ustanovenie zákona § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 1991,
totiž stanovilo ako podmienku prechodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti registráciu darovacej
zmluvy štátnym notárstvom. V dôsledku toho navrhovateľka a jej právny predchodca nemohli byť so
zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľní. Omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej

znalosti jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný
(porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 74/2015, 3Cdo/97/2009, 4Cdo/283/2009,
5Cdo/30/2010, 3 M Cdo 7/2010, 3 M Cdo 8/2010 a 6 M Cdo 5/2010). Pokiaľ navrhovateľka vstúpila do
držby pozemkov na základe ústnej darovacej zmluvy, ktorá bola neplatná, pretože právny úkon nebol
urobený vo forme, ktorú vyžadoval zákon (§ 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a súčasne nebola ani

registrovaná štátnym notárstvom (§ 137 ods. 2 Občianskeho zákonníka), nemohla byť so zreteľom na
všetky okolnosti v dobrej viere, že je nositeľkou tvrdeného práva.
1.5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 52 CMP.

2. Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie navrhovateľka, navrhujúc jeho zmenu vyhovením jej

návrhu, alternatívne jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie
odôvodnila ustanovením § 365 ods. 1 písm. a), f), g), h) CSP.
2.1. Navrhovateľka argumentovala poukazom na svoj návrh na vykonanie dokazovania lustráciou osôb
uvedených na predmetnom liste vlastníctva. Zdôraznila, že v súlade s § 359d ods. 1 CMP označila
ako účastníkov konania všetky subjekty uvedené na príslušnom liste vlastníctva. Opakovane sa pritom

usilovala získať ďalšie informácie ohľadom ich lepšej identifikácie (na katastrálnom úrade, v archíve
v Trnave i v Bratislave), no bezúspešne. Uviedla, že subjektom označeným v návrhu a v súlade s § 359d
ods. 1 písm. d) CMP je aj Slovenský pozemkový fond, ktorý vykonáva práva vlastníka, ktorý je zapísaný
na liste vlastníctva, avšak nie je známy, alebo jeho miesto pobytu nie je známe. Pokiaľ sa ani lustráciou
dedičského spisu D/745/1933 nepodarilo identifikovať vlastníčky uvedené na liste vlastníctva a ak súd

zistil, že Krajská ľudová banka nemá právnu subjektivitu, nič nebránilo súdu prvej inštancie v tom, aby
konal ďalej so Slovenským pozemkovým fondom, pretože pri neznámych vlastníkoch vykonáva správu
nehnuteľností Slovenský pozemkový fond.
2.2. Skutočnosti, týkajúce sa dobromyseľnej držby navrhovateľka vysvetlila, podrobne opísala ako sa
stala vlastníčkou predmetných nehnuteľností a navrhla vykonanie dokazovania oboznámením listín

a výsluchom svedka. Súd prvej inštancie sa však nedostatočne zaoberal argumentáciou navrhovateľky
a nedal odpoveď na zásadné otázky, pretože podmienky konania, ako i vydržania navrhovateľka splnila.

3.Odvolacísúdpodľa§34CSPa§2CMPpozistení,žeodvolaniebolopodanévčas(§362ods.1CSP),
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné podať odvolanie (§ 59

CMP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal
napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP a § 62 CMP),
postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že sú dané
dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.4. Civilný mimosporový proces predstavuje normatívne upravený postup pri prejednávaní a rozhodovaní
špecifických subjektívnych práv a právom chránených záujmov, ktorých ochrana tak vo sfére

hmotnoprávnej úpravy, ako aj v rovine procesne požíva zvýšenú právnu ochranu, o ktorú je verejný
záujem. Mimosporové konanie nie je zamerané primárne na riešenie právneho konfliktu medzi dvoma
proti seba stojacimi stranami, ale smeruje k poskytnutiu ochrany vzťahom, resp. právom chráneným
záujmom, preto aj okruh subjektov konania musí byť nastavený inak ako v konaní sporovom.

5. Pre mimosporový proces je typické materiálne poňatie účastníctva v konaní aj napriek skutočnosti,
že podaním návrhu na začatie konania sa založí procesné postavenie navrhovateľa ako účastníka
konania. Tento nemá tak, ako je to v konaní sporovom, absolútnu autonómiu pre vymedzenie okruhu
ďalšieho, resp. ostatných účastníkov konania. Verejný záujem favorizovaný v týchto konaniach teda
rešpektuje procesné následky podania návrhu na začatie konania a vymedzenie okruhu účastníkov
konaniatuupravujezákonodlišnýmspôsobom,atožeidentifikujeexpressisverbis,ktobudeúčastníkom

konania. V mimosporových konaniach je tak nutné vecnú legitimáciu vnímať skôr ako predpoklad účasti
na konaní. Pre zachovanie procesného postavenia v konaní zákon ukladá súdu povinnosť pribrať do
konania v ktorejkoľvek fáze toho, kto má mať procesné postavenie účastníka a s kým súd nekoná (§
10 ods. 1 CMP). V prípade, ak sa stal účastníkom ten, o koho právach alebo povinnostiach sa nekoná,
súd uznesením voči nemu konanie zastaví.

6. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie (odsek 16) je zrejmé, že súd prvej
inštancie pri posudzovaní okruhu účastníkov konania nepostupoval v zmysle zásad vzťahujúcich
sa na mimosporové konanie, na ktoré sa vzťahuje osobitný procesný kódex (Civilný mimosporový
poriadok zákon č. 161/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov). V kontexte uvedeného je potrebné

konštatovať, že hoci v rámci okruhu označených účastníkov konania v záhlaví napadnutého uznesenia,
súd prvej inštancie označil za účastníka konania v poradí 3/ Národnú banku Slovenska, v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia sa súd s uvedenou skutočnosťou žiadnym spôsobom nevysporiadal, ako ani
s listinným dôkazom predloženým navrhovateľkou „Vyhlásením a potvrdením vzniku vlastníckeho práva“
vydaným Národnou bankou Slovenska zo dňa 12.3.2013 a napriek tomu dospel k záveru o absencii

označenia právneho nástupcu Krajskej ľudovej banky, ktorá splynula dňa 1.1.1949 so Slovenskou
všeobecnou úverovou bankou v Bratislave a výmazom z obchodného registra v roku 1950 zanikla
(viď odsek 1.2. tohto rozhodnutia odvolacieho súdu), a návrh navrhovateľky primárne z tohto dôvodu
zamietol.

7. Z obsahu spisu pritom vyplýva, že navrhovateľka predložila súdu prvej inštancie listinný dôkaz
Národnej banky Slovenska zo dňa 12.3.2013, označený ako Vyhlásenie a potvrdenie vzniku
vlastníckeho práva, v ktorom Národná banka Slovenska vyhlásila a potvrdila vznik vlastníckeho práva
k spoluvlastníckemu podielu právneho predchodcu Štátnej banky Československej, a to Krajskej ľudovej
banky, úč. spol. v Trnave v likvidácii, vo veľkosti 9/20 k nehnuteľnosti parcelné č. 5228/67 o výmere 282

m2 v prospech kupujúcich, a to G. H. a manželka A. H., I. J. (s veľkosťou spoluvlastníckeho poriadku
každý v 9/40-inách), na základe písomnej kúpnej zmluvy zo dňa 15.9.1955 uzavretej, okrem iných,
aj medzi týmito kupujúcimi a Štátnou bankou Československou, Oblastným ústavom pre Slovensko
v Bratislave. Z obsahu spisu vyplýva aj dôkazný návrh navrhovateľky v súvislosti s výzvou súdu
prvej inštancie na presnú identifikáciu účastníkov konania – fyzických osôb, pripojením dedičského

spisu D 745/1933, vzhľadom na informačný deficit navrhovateľky, ktorá sa obrátila aj na Štátny
archív v Trnave, Okresný úrad, katastrálny odbor, tiež Národný archív v Bratislave (č. l. 44, č. l.
52 a č. l. 56), no bezvýsledne. Napriek mimosporovému charakteru konania sa súd prvej inštancie
s uvedeným dôkazným materiálom, ako ani s dôkazným návrhom navrhovateľky nevysporiadal, ale
ani s argumentáciou navrhovateľky týkajúcej sa Slovenského pozemkového fondu, ktorý je súčasne

účastníkom konania podľa § 359c ods. 2 písm. d) CMP, predovšetkým ak je predmetom konania právo
k nehnuteľnosti, ktorej vlastník je síce zapísaný na liste vlastníctva, ale miesto pobytu nie je známe, teda
v prípadoch, v ktorých je oprávnený konať podľa osobitného zákona.

8. Sumarizujúc vyššie uvedené, postup súdu prvej inštancie je potrebné označiť za striktne formalistický,

vedúci k odmietnutiu poskytnutia spravodlivosti (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Cdo/60/2024 zo dňa 20.2.2025).9. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ďalej vyplýva, že navrhovateľka
v návrhu opísala genézu kontinuálneho nadobúdania vlastníckeho práva svojich právnych predchodcov
a v rámci opisu splnenia predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

vydržaním, uviedla tiež tvrdenia týkajúce sa titulu nadobudnutia vlastníckeho práva na základe kúpnej
zmluvy zo dňa 15.9.1955, uzavretej medzi Štátnou bankou Československou, oblastným ústavom pre
Slovensko v Bratislave (s ktorou splynula Krajská ľudová banka, úč. spol. v Trnave v likvidácii, po
splynutí do Slovenskej všeobecnej úverovej banky, národný podnik v likvidácii v Bratislave) a kupujúcimi
uvedenými v čl. II. kúpnej zmluvy, o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným

v pozemnoknižnej vložke č. XXX katastrálneho územia D., mpč. 5228/1, roľa, o výmere 9607 m2,
v podiele 9/20. Podľa geometrického plánu č. 45/1948 bola táto vložka rozdelená na parcely uvedené
v čl. II. predmetnej zmluvy, pričom vlastníkmi parcely č. 5228/67, záhrada o výmere 282 m2, sa stali
G. H. a manželka A. H., I. J. (prastarí rodičia navrhovateľky), a to každý v podiele 9/40, za kúpnu cenu
342,65 Kčs. Podľa kúpnej zmluvy kupujúci, teda i G. H. a manželka A. H., I. J., uhradili kúpnu cenu pred
podpisom kúpnej zmluvy. Reálne prevziať do užívania mali celú parcelu č. 5228/67, o výmere 282 m2,

a to od 1.1.1955.
9.1. Z dôvodu, že tento prevod nebol následne zapísaný do pozemnoknižnej vložky, ako vlastník
spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 9/20 na liste vlastníctva č. XXXX je naďalej zapísaná Krajská
ľudová banka, úč.spol. v Trnave v likvidácii. Národná banka Slovenska nadobudnutie vlastníckeho práva
na základe predmetnej kúpnej zmluvy potvrdila svojim vyhlásením zo dňa 12.3.2013. Od roku 1955

G. H. a A. H. užívali predmetnú parcelu sami, bez akéhokoľvek rušenia zo strany tretích osôb, ktorú
nehnuteľnosť darovali svojmu vnukovi K. H., nar. X.X.XXXX, bývajúcemu v rodinnom dome, ktorý sa
nachádzal na pozemku pred dotknutou záhradou a ten ju v roku 1991 následne bezplatne mal prenechať
na základe ústnej darovacej zmluvy navrhovateľke, ktorá ju odvtedy ako vlastníčka užíva v dobrej viere.

10. S poukazom na uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie absentovala
akákoľvek argumentácia vzťahujúca sa na vyhodnotenie vyššie uvedených skutočností, keďže inštitút
vydržania, vrátane hodnotenia dobrej viery je vždy vecou individuálneho posúdenia a je potrebné
brať do úvahy všetky okolnosti prípadu, ako i vziať do úvahy všetky okolnosti, za ktorých bola držba
uchopená a vykonávaná. Podstatnou skutočnosťou pre posúdenie vydržania je významné aj to, či je

možné započítať navrhovateľovi, ktorý je držiteľom veci, dobu skorších držiteľov za stavu, ak nedošlo
k vydržaniu vlastníckeho práva už skoršími držiteľmi. Ak totiž došlo k vydržaniu nehnuteľností niektorými
z právnych predchodcov držiteľa (navrhovateľa), prípadne k nadobudnutiu vlastníckeho práva, bol by
daný aj iný právny dôvod pre nadobudnutie vlastníctva (napr. dedením).

11. Žiada sa dodať, že prijatím tzv. „stredného občianskeho zákonníka“ (zákon č. 141/1950 Zb.,
s účinnosťou od 1.1.1951) bol zrušený intabulačný princíp zápisov vlastníckych a iných vecných
práv k nehnuteľnostiam, a k prevodu vlastníckeho práva došlo už samotnou zmluvou, bez potreby
akéhokoľvek ďalšieho zápisu v pozemkovej knihe. Zápis prevodu vlastníctva k nehnuteľným veciam
v pozemkovej knihe už nebol povinný a nadobudol len deklaratórny účinok (porov. napr. rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 9Sžr/6/2014).

12. Nemožno pritom opomínať otázku preukazovania totožnosti predmetu vydržania alebo vlastníckeho
práva, veľkosti konkrétneho spoluvlastníckeho podielu a vývoj právnej úpravy inštitútu vydržania
a nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, v jednotlivých časových etapách.

13. K otázke, kde sú hranice ospravedlniteľného omylu, v zmysle súdnej praxe (odsek 30 napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie) je potrebné dať do pozornosti i rozhodnutie ústavného súdu, ktorý
akceptoval vydržanie aj v súvislosti s uzavretou ústnou zmluvou, a to nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo dňa 14.11.2018, v ktorom bol vyslovený názor (na rozdiel

od judikatúry najvyššieho súdu, prikláňajúcej sa k výkladu, podľa ktorého možno do podmienok
oprávnenej držby zahrnúť aj snahu držiteľa o dodržanie dobových základných právnych požiadaviek),
že výklad v § 134 v spojení s § 130 Občianskeho zákonníka, ktorý vo svojich dôsledkoch v značnom
rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku
vydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustne reštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel

zákonného inštitútu vydržania a teda za ústavne neakceptovateľný. Pri ústavne konformnom výklade
dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec
poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky.
Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrýmimravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne
poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.

14. Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom
prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti
alebo hodnota vierohodnosti. Dôležité je pritom to, že hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo
všetkého, čo v konaní vyšlo najavo. Ak konajúci súd nepojme do vyhodnocovania dokazovania všetky
preukázané skutočnosti a relevantné dôkazy, z hľadiska predmetu konania a nevysporiada sa s nimi, je

daná objektívna prekážka pre záver o tom, či posúdil opodstatnenosť návrhu navrhovateľa správne. Na
uvedené potom nadväzuje nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.

15. Povinnosťou súdu je vždy vyrovnať sa s argumentmi účastníkov konania, vrátane predložených
dôkazných prostriedkov, majúcich vplyv na rozhodnutie súdu. Práve z odôvodnenia rozhodnutia sa
má účastník konania dozvedieť o dôvodoch prijatia či odmietnutia svojho argumentu. Súd má vysvetliť

prečo pokladal za rozhodujúce dôkazy ním uvedené a naopak, prečo nepovažoval za rozhodné dôkazy
svedčiace opačným záverom. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie
uvedeným spôsobom nepostupoval, pretože chýbal argumentačný základ, ktorý by mohol z vyššie
uvedených dôvodov odvolací súd v opravnom konaní preskúmať.

16.Odvolacísúdpripomína,ževšeobecnýsúdjeprihodnotenídôkazovviazanýskutkovýmstavomveci,
preto nie je prípustný selektívny výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom (porov. rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 114/2008).

17. Porušením práva na spravodlivý proces môže byť aj situácia, keď v hodnotení skutkových zistení

absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich náležitým spôsobom v celom
súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil (porov. ZSP 37/2010), k čomu došlo aj v prejednávanej
veci.

18. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad sp. zn. I. ÚS 265/05) pokiaľ súd

dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne,
teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v
znení neskorších ústavných zákonov) a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie
FMZV č. 209/1992 Zb.). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (napríklad sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS
209/04).

19. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať
aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne
odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Ak ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie súdu rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (porov.
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 410/03).

20. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu, že nesprávnym procesným postupom znemožnil

účastníkovi konania, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, ktorý nedostatok nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom,
ktoré konanie nenahrádza prvoinštančné konanie.

21. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, postupovať v intenciách vyššie

uvedených záverov odvolacieho súdu, na základe vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia, aj
v súlade s osobitnými procesnými pravidlami Civilného mimosporového poriadku, v ktorom je okruh
subjektov konania nastavený inak ako v sporovom konaní.22. Svoj právny záver súd prvej inštancie zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali
do úvahy a účastníčke konania poskytne odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie
konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu SR

napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

23. V písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia súd preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové
zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol, dbajúc tiež na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.

24. Zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie sa vzťahovalo aj na závislý výrok o náhrade trov konania.

25. Podľa § 396 ods. 3 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí
o veci.

26. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.