Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, January 28, 2026

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-5S/45/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1022200253
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Tóth

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2026:1022200253.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Tóth a členov senátu

Mgr. Milady Artnerovej a JUDr. Martina Hraboša, v právnej veci žalobcu: DONOVALLEY s.r.o., so sídlom
Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO 46 269 282, právne zastúpený: URBAN & PARTNERS
s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Červeňova 15, 811 03 Bratislava, IČO 47 244 895, proti
žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, so sídlom Námestie Ľudovíta Štúra
1, 812 35 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra životného prostredia Slovenskej
republiky č. sp.: 10432/2021-1.1, číslo: 72177/2021 zo dňa 31.12.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd z r u š u j e rozhodnutie ministra životného prostredia Slovenskej republiky č. sp.:

10432/2021-1.1, číslo: 72177/2021 zo dňa 31.12.2021 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II. Správny súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Okresný úrad Banská Bystrica, odbor starostlivosti o životné prostredie, postúpil dňa 02.12.2020
žalovanému originál žurnalizovaného, chronologicky usporiadaného administratívneho spisu č. OU-BB-

OSZP3-2018/02661 vo veci posudzovania vplyvov na životné prostredie podľa zákona č. 24/2006 Z. z.
o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o EIA“), vo veci navrhovanej činnosti „Lyžiarska hala Donovalley
Resort, A.“ (ďalej len „navrhovaná činnosť“) navrhovateľa DONOVALLEY s.r.o.

2. Okresný úrad Banská Bystrica mal za to, že nie je príslušným rozhodnúť vo veci navrhovanej
činnosti, keďže z predloženého podania, ktorým je správa o hodnotení navrhovanej činnosti, malo

vyplývať, že navrhovaná činnosť je podľa prílohy č. 8 zákona o EIA zaradená do časti A, pričom podľa
§ 54 ods. 2 písm. k) zabezpečuje posudzovanie navrhovaných činností uvedených v prílohe č. 8,
časti A Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, sekcia ochrany prírody, biodiverzity a
odpadového hospodárstva, odbor posudzovania vplyvov na životné prostredie, t. j. žalovaný.

3. Žalovaný upovedomil podľa § 18 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)
v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „Správny poriadok“) listom zo dňa 11.12.2020, známych

účastníkov konania, že dňom doručenia podania začalo podľa § 18 ods. 1 Správneho poriadku správne
konanie vo veci posudzovania vplyvov na životné prostredie. Zároveň žalovaný vydal rozhodnutie o
prerušení konania č. 13101/2020-1.7/ed, 65381/2020 zo dňa 11.12.2020, v ktorom vyzval žalobcu, aby
predložil zámer navrhovanej činnosti podľa štruktúry uvedenej v prílohe č. 9 zákona o EIA.4. Žalovaný rozhodnutím č. 5158/2021-1.7/ed, zo dňa 29.03.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“)
zastavil konanie o navrhovanej činnosti s odôvodnením, že žalobca nepredložil zámer navrhovanej

činnosti podľa štruktúry uvedenej v prílohe č. 9 zákona o EIA.

5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca rozklad, ktorý minister životného prostredia
rozhodnutím č. sp.: 10432/2021-1.1, číslo: 72177/2021 zo dňa 31.12.2021 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“) zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

II.
Žaloba a podstatné zhrnutie argumentov žalobcu

6. Žalobca podal v zákonnej lehote na Krajský súd v Bratislave všeobecnú správnu žalobu, ktorou sa
domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie.

7. Napádané rozhodnutie považoval žalobca za nezákonné pre nesprávne právne posúdenie a
jeho rozpornosť so smernicou európskeho parlamentu a rady 2011/92/EÚ z 13. decembra 2011
o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (ďalej len
„smernica o EIA“) a so zákonom o EIA. Žalovaný nesprávne právne posúdil fázu posudzovania vplyvov

navrhovanej činnosti a nesprávne právne posúdil tvrdenú povinnosť predložiť nový zámer o navrhovanej
činnosti.

8. Podľa § 3 písm. c) zákona o EIA sa konania o posudzovaní vplyvov navrhovanej činnosti podľa
prílohy č. 8 časti B, ktoré sú predmetom zisťovacieho konania vykonávajú buď jednostupňovo, a to

v rámci zisťovacieho konania, kedy sa nevyžaduje posudzovanie vplyvov, alebo trojstupňovo, teda
prebieha zisťovacie konanie, konanie o rozsahu hodnotenia a konanie o posúdení vplyvov, ktoré
začína predložením správy o hodnotení. Predložením správy o hodnotení teda nezačína konanie o
zámere, ale pokračuje ďalšia fáza konania zo zisťovacieho konania. Žalobcom predložená správa o
hodnotení mala byť v súlade s § 31 ods. 5 zákona o EIA opravená, resp. okresný úrad mal vyzvať

žalobcu na predloženie opravenej správy o hodnotení, v ktorej bude uvedený počet parkovacích stojísk
neprevyšujúcich maximálny počet uvedený v prílohe zákona o EIA č. 8 časti B. Žalovaný nemal na
základenesprávnehoúdajavspráveohodnotenízakladaťpríslušnosťnakonanieonavrhovanejčinnosti
a vyzývať žalobcu na predloženie nového zámeru vo fáze posudzovania navrhovanej činnosti, kedy je
vydané právoplatné rozhodnutie zo zisťovacieho konania a bol už určený rozsah hodnotenia.

9. Rovnako smernica o EIA jasne vymedzuje následnosť etáp konania o posudzovaní vplyvov, ktoré na
seba vzájomne nadväzujú a jasne určuje, ktorá etapa a jej výsledok (stanovisko o rozsahu hodnotenia
alebo správa o hodnotení) je určujúca pre nasledujúcu etapu. Smernica o EIA vymedzuje, že pre
podobu správy o hodnotení navrhovanej činnosti je určujúci rozsah hodnotenia, t.j. stanovisko o rozsahu

hodnotenia z ktorého správa o hodnotení vychádza /čl. 5 ods. 1 písm. f)/. Nie je potrebné predkladať
nový záver a následne uskutočniť nový rozsah hodnotenia, správa o hodnotení vychádza z už určeného
rozsahu hodnotenia aj podľa smernice o EIA, nielen podľa zákona o EIA. Predložením správy o
hodnotení nezačína konanie o zámere, ale pokračuje ďalšia fáza konania zo zisťovacieho konania.

10. Pokiaľ žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že informácia o počte 556 parkovacích miest
bola známa Okresnému úradu Banská Bystrica v čase pred vypracovaním správy o hodnotení, čo
odvodzovalodkazomnavšeobecnezáväznénariadenieobceDonovalyč.2/2016,OkresnýúradBanská
Bystrica mal pri posudzovaní vplyvov vychádzať z podkladov, ktoré boli súčasťou administratívneho
spisu, ktorého súčasťou bol zámer predložený účastníkom konania, v ktorom sa údaj o 556 parkovacích

stojísk nenachádzal. Žalovaný tak nesprávne aplikoval § 32 ods. 1 Správneho poriadku, keď poukazoval
na podklady, ktoré nie sú súčasťou administratívneho spisu a ktoré nie sú relevantné pre konanie o
posudzovaní vplyvov navrhovanej činnosti. Pokiaľ sa v zámere uvádza kompatibilita s územným plánom
rekreačnej zóny obce Donovaly – zmeny a doplnky č. 14, v rámci ktorého sa počítalo s 556 parkovacími
stojiskami, takýto neurčitý odkaz na kompatibilitu zámeru s územným plánom nemôže byť relevantnejší

ako explicitný údaj v zámere o počte parkovacích stojísk. Počet parkovacích miest bol určený pre celú
zónu a nie pre navrhovanú činnosť, ktorá predstavuje iba časť územia z predmetnej zóny.11. Žalobca ďalej namietal, že napadnuté rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to zo zákona nebol
príslušný. Žalovaný sa mylne domnieval, že zo žalobcom predloženej správy o hodnotení malo vyplývať,
že navrhovaná činnosť je podľa prílohy č. 8 zákona o EIA zaradená do časti A (údaje týkajúce sa

počtu parkovacích stojísk, ktoré sú súčasťou navrhovanej činnosti) a že správa o hodnotení mala byť
podnetom na začatie konania podľa § 22 zákona o EIA, a teda príslušným orgánom na konanie mal
byť žalovaný. Pokiaľ správa o hodnotení navrhovanej činnosti, ktorej doručením sa podľa žalovaného
začalo nové konanie, nebola obsahovo kompatibilná s predloženým zámerom v zisťovacom konaní,
tak správny orgán (z dôvodu vecnej príslušnosti okresný úrad a nie žalovaný) mal povinnosť vyzvať

žalobcu na doplnenie správy o hodnotení navrhovanej činnosti a nie vyzývať žalobcu na predloženie
nového zámeru navrhovanej činnosti, ktorá nebola nikdy predmetom konania. Okresný úrad bol povinný
ďalej pokračovať v konaní o posudzovaní navrhovanej činnosti podľa § 31 až 37 zákona o EIA a
po preštudovaní predloženej správy o hodnotení, ktorá obsahovala nesúlad s pôvodne predloženým
zámerom v dôsledku navýšenia počtu budovaných parkovacích stojísk a plochy niektorých služieb a
následne vyzvať žalobcu na doplnenie neúplnej správy o hodnotení navrhovanej činnosti a určiť podľa §

31 ods. 5 zákona o EIA rozsah a lehotu doplnenia správy o hodnotení navrhovanej činnosti, počas ktorej
žalobca doplní a následne predloží príslušnému orgánu doplnenú správu o hodnotení činnosti. Žalovaný
akovecnenepríslušnýorgánkonalvsprávnejveci,ktorápatriladopôsobnostiokresnéhoúradu,atotým,
že začal konanie o posudzovaní vplyv navrhovanej činnosti na základe správy o hodnotení navrhovanej
činnosti, ktorá nepatrila do jeho pôsobnosti.

12. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné, keďže žalovaný sa nezaoberal
námietkou nepríslušnosti. Na jednej strane žalovaný uviedol, že okresný úrad pochybil, keď nevyzval
účastníka konania na predloženie opravenej správy o hodnotení a na druhej strane tvrdil, že nesúlad
správy o hodnotení so zámerom zakladá nepríslušnosť okresného úradu, a tento orgán tak ani nemal

od toho času vo veci konať a rozhodovať.

13. V napadnutom rozhodnutí žalovaný uviedol, že okresný úrad mal požiadať žalobcu o zosúladenie
predložených údajov a po overení reálne plánovaného počtu parkovacích stojísk vec postúpiť
príslušnému orgánu, avšak žalobcovi žiadna výzva zaslaná nebola, čo je v rozpore s vlastnou

argumentáciu žalovaného.

14. V replike žalobca zdôraznil, že po tom, ako bolo zrušené záverečné stanovisko sa vec procesne
vrátila do stavu správneho konania vedeného pred Okresným úradom Banská Bystrica do času pred
jeho vydaním záverečného stanoviska, teda povinnosťou okresného úradu bolo vo veci znova konať

a rozhodnúť. Tvrdenie žalovaného, že sa žalobca chcel vyhnúť posudzovaniu vplyvov navrhovanej
činnosti na životné prostredie, považoval za ničím nepodložené a v rozpore s objektívnou realitou.
Nemožno brať do úvahy trojročnú lehotu platnosti rozsahu hodnotenia navrhovanej činnosti, pretože
konanie prešlo v zákonom stanovenej podobe do ďalšej fázy a to v rámci trojročnej lehoty, preto je
potrebné stále nazerať na tzv. rozsah hodnotenia navrhovanej činnosti zo dňa 14.06.2017 za riadne

platné stanovisko správneho orgánu, pričom v rámci tejto doby žalobca v dobrej viere nadobudol
práva. Žalobca nemohol svojím konaním ovplyvniť procesný priebeh administratívneho konania, a preto
pokiaľ existujú akékoľvek doby platnosti podľa zákona, tie by mali zaťažovať najmä správny orgán
a nie nadmerne zaťažovať účastníka konania, ktorý je vo veci riadne aktívnym subjektom. Zrušenie
záverečného stanoviska nemôže byť pričítané v neprospech žalobcu, ktorý nadobudol práva z neho

vyplývajúce v dobrej viere. Bez ohľadu na počet uvádzaných parkovacích miest a bez ohľadu na počet
podaní, v ktorých boli uvedené rozdielne parkovacie miesta, mal pristúpiť správny orgán k ustáleniu
počtu parkovacích miest a za tým účelom vyzvať žalobcu ako účastníka konania na dovysvetlenie, čo
však žalovaný neurobil.

III.
Vyjadrenie žalovaného

15. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 15.12.2022, s tým že ju navrhol ako nedôvodnú
zamietnuť.

16. Žalovaný poukázal, že hoci predložením správy o hodnotení nezačína konanie o zámere, ale
prebiehaďalšiafázakonaniazozisťovaciehokonania,uvedenébyplatiloibavprípade,akbypredložená
správa o hodnotení zodpovedala predloženému zámeru, a ak by stanovený rozsah hodnotenia nestratilplatnosť uplynutím času. Okresný úrad nemal inú možnosť, ako postúpiť vec vecne príslušnému
správnemu orgánu na konanie. Ministerstvo, ako vecne príslušný orgán na vykonanie povinného
hodnotenia podľa § 18 ods. 1 písm. a) zákona o EIA vyzvalo žalobcu na predloženie nového zámeru,

pretože nebolo možné pokračovať ďalej v konaní, keďže navrhovaná činnosť bola v zmysle prílohy č.
8 zákona o EIA zaraditeľná do časti A – povinné hodnotenie a súčasne, stanovený rozsah hodnotenia,
ktorý bol vydaný dňa 14.06.2017, stratil platnosť po troch rokoch. Žalovaný mal za to, že žiadne
právoplatné rozhodnutie v tejto veci vydané nebolo a vzhľadom na všetky aspekty tejto činnosti, je
potrebné vo veci vykonať povinné hodnotenie podľa zákona o EIA.

17.Žalovanýpoukázal,žesprávaohodnotenípredloženážalobcomnekorešpondujesnímpredloženým
zámerom, a preto na tento zámer nemohol prihliadnuť ako na kvalifikované podanie podľa § 19
Správneho poriadku, na základe ktorého by mohol začať konanie. Správa o hodnotení spadá už do
povinného hodnotenia a súčasne z dôvodu, že rozsah hodnotenia vydaný dňa 14.06.2017 v čase
postúpenia podania stratil platnosť a okresný úrad tak nemohol vyzvať žalobcu na doplnenie správy o

hodnotení, resp. o objasnenie nedostatkov predloženej správy o hodnotení.

18. Žalovaný, ako aj okresný úrad postupovali plne v súlade so zákonom, keď prihliadli na všetky
dostupné podklady a skutočnosti známe správnemu orgánu z jeho činnosti a z činnosti iných orgánov,
vrátane žalobcom predloženej správy o hodnotení a na všeobecne záväzné nariadenie obce Donovaly

č. 2/2016. Zo zistených podkladov nemal žalovaný za preukázané, že počet parkovacích miest je
ustálený a nebude presahovať počet 500, a preto aplikujúc princíp prevencie a princíp predbežnej
opatrnosti vyhodnotil, že v prípade existencie dôvodnej pochybnosti o skutočnom zámere parkovacích
miest, opierajúc sa o existujúce dôkazy, je potrebné vykonať riadne posudzovanie vplyvov na životné
prostredie.

19. Pokiaľ žalobca uvádzal, že počet 556 miest bol určený pre celú zónu, toto tvrdenie bolo v
rozpore s predloženými dokumentami – správou o hodnotení, prvým zámerom predloženým žalobcom
z roku 2014, ako aj so zrušeným záverečným stanoviskom. Z predložených dokumentov, pričom ide
aj o dokumenty predložené samotným žalobcom, je úplne zrejmé, že žalobca plánuje uskutočniť

stavbu s počtom parkovacích miest prevyšujúcich 500. Tvrdenie žalobcu, že počet parkovacích miest
prevyšujúcich 500 nebol určený iba pre navrhovanú činnosť preto nemá oporu v administratívnom spise.

20. Žalovaný ďalej poukázal, že kedykoľvek po podaní protestu prokurátorom mohol žalobca predložiť
sám opravenú/doplnenú správu o hodnotení, čo však tento v relevantnom čase počas platnosti

stanoveného rozsahu hodnotenia neurobil. Okresný úrad po uplynutí platnosti rozsahu hodnotenia
nemoholpostupovaťtak,žebyvyzvalžalobcunapredloženienovejsprávyohodnotení,pretožeplatnosť
rozsahu hodnotenia uplynula a samotná správa o hodnotení predložená žalobcom bola vypracovaná
vo vzťahu k činnosti, ktorá bola zaraditeľná do povinného hodnotenia. Okresný úrad tak postupoval
správne, keď spisový materiál odstúpil na konanie vecne príslušnému orgánu, v ktorého pôsobnosti

je vykonanie posudzovania vplyvov na životné prostredie podľa § 18 ods. 1 písm. a) zákona o EIA.
Tvrdenie žalobcu, že mal byť vyzvaný správnym orgánom na doplnenie správy o hodnotení je limitované
skutočnosťou, že „pánom konania“ je v takomto prípade žalobca, ktorý rozhoduje o rozsahu ním
navrhovanej činnosti a pokiaľ okresný úrad ďalej konal vo veci a vydal záverečné stanovisko vo veci,
kde predmetom konania boli aj parkovacie miesta v počte 556 a súčasne žalobca nijako nenamietal

túto skutočnosť, a to ani po zrušení tohto rozhodnutia na základe protestu prokurátora, potom je zrejmé,
že vôľa žalobcu a predmet posudzovania boli ustálené okresným úradom správne, a to ako činnosť
presahujúca 500 parkovacích miest, podliehajúca povinnému hodnoteniu. Žalovaný mal za to, že je
potrebné vo veci vykonať povinné hodnotenie, ktoré sa môže začať iba predložením nového zámeru,
pretože vydanie nového rozsahu hodnotenia zákon neumožňuje.

21. Žalovaný zdôraznil, že rozhodnutie o zastavení konania je svojim charakterom rozhodnutím, ktorým
sasprávnekonanieukončuje,idevšakojednoduchšierozhodnutievporovnanísinýmtypomrozhodnutí,
ktoré sa vydávajú v správnych konaniach, predovšetkým v konaniach o posudzovaní vplyvov na životné
prostredie. Takéto rozhodnutie vychádza z jednoduchej premisy vyjadrenej v § 30 ods. 1 písm. d)

Správneho poriadku, v zmysle ktorej v prípade, ak má podanie nedostatky, správny orgán vyzval
účastníkakonania,abytietonedostatkypodaniavstanovenejlehoteodstránilaúčastníktakvstanovenej
lehote neurobil, správny orgán konanie zastaví. Správny orgán sa primárne zaoberá otázkou, či je
podanie vykonané účastníkom konania právne bezvadné, t.j., či spĺňa všetky náležitosti požadovanézákonom v zmysle § 19 Správneho poriadku a príslušných ustanovení zákona o EIA, aby naň mohol
správny orgán nahliadať ako na kvalifikované podanie na začatie konania. V prípade, ak takéto podanie
má vady a neobsahuje všetky zákonom požadované náležitosti, ide o prekážku pokračovania v konaní

a správny orgán má zákonnú povinnosť konanie zastaviť, pretože bez doplnenia podania nemôže konať
vo veci relevantným spôsobom.

22. Žalovaný mal za to, že žalobca podanou žalobou sleduje nelegitímny cieľ, ktorým je vyhnúť sa
posudzovaniu vplyvov na životné prostredie. Ani v prípade zrušenia rozhodnutia žalovaného, žalobca

tentocieľnedosiahne,pretožerozsahhodnoteniastratilplatnosť,správnyorgánnemázákonnúmožnosť
vydať nový rozsah hodnotenia, a tak nemôže okresný úrad konať ďalej vo veci, a to ani po zrušení
rozhodnutia žalovaného. Žalobca preto musí začať nové konanie, predložením nového zámeru, pričom
si sám musí ustáliť predmet a rozsah navrhovanej činnosti, vrátane presného počtu parkovacích miest,
ktoré budú v súlade s územnoplánovacou dokumentáciou.

IV.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

23. Správny súd v Bratislave uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych
súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) sa okrem iného

zriadil aj Správny súd v Bratislave. § 3 ods. 1 Zákona o správnych súdov uvádza, že správne súdy
začnú svoju činnosť 1. júna 2023. § 3 písm. b) Zákona o správnych súdov zároveň uvádza: „ak § 4 ods.
1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy
vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu
v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Predmetná

právna vec tak prešla na Správny súd v Bratislave, bola pridelená senátu 4S a je vedená pod sp. zn.:
BA-5S/45/2022. Na základe dodatku č. 4/2024 k rozvrhu práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2024
účinného od 21.05.2024, senát 4S koná a rozhoduje v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku.

24. Správny súd prejednal vec na nariadenom pojednávaní dňa 28.01.2026 a v prítomnosti zástupcov

účastníkov konania verejne vyhlásil rozsudok.

25. Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie vrátane postupu žalovaného
v administratívnom konaní v rozsahu žalobných a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a s odkazom
na § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení platnom a účinnom

do 30.06.2023 (ďalej len „SSP“) napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému ďalšie konanie.

26. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom od 01.07.2023,
konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30.
júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

27. Podľa čl. 1 bod 2 písm. g) smernice o EIA, na účely tejto smernice sa uplatňujú nasledujúce definície:
„posudzovanie vplyvov na životné prostredie“ je proces, ktorý pozostáva z:
i) prípravy správy o hodnotení vplyvov na životné prostredie navrhovateľom v zmysle článku 5 ods. 1 a 2;
ii) vykonania konzultácií v zmysle článku 6 a prípadne článku 7;

iii) preskúmania informácií uvedených v správe o hodnotení vplyvov na životné prostredie príslušným
orgánom a prípadne všetkých doplňujúcich informácií predložených navrhovateľom v súlade s článkom
5 ods. 3, ako aj všetkých príslušných informácií získaných prostredníctvom konzultácií podľa článkov
6 a 7;
iv) odôvodnených záverov príslušného orgánu o významných vplyvoch projektu na životné prostredie

s ohľadom na výsledky preskúmania uvedeného v bode iii), a v prípade potreby, jeho vlastného
doplňujúceho preskúmania, a
v) integrácie odôvodnených záverov príslušného orgánu do akýchkoľvek rozhodnutí uvedených v článku
8a.

28. Podľa čl. 5 ods. 1 smernice o EIA, ak sa vyžaduje posudzovanie vplyvov na životné prostredie,
navrhovateľ vypracuje a predloží správu o hodnotení vplyvov na životné prostredie. Informácie, ktoré
má poskytnúť navrhovateľ, musia obsahovať aspoň:a) opis projektu obsahujúci informáciu o mieste, projektovom riešení, veľkosti projektu a ďalších
podstatných vlastnostiach projektu;
b) opis pravdepodobných významných vplyvov projektu na životné prostredie;

c) opis vlastností projektu a/alebo navrhovaných opatrení, ktorých cieľom je zabrániť, predísť alebo
zmierniť, a ak je to možné, nahradiť straty spôsobené pravdepodobne významnými nepriaznivými
vplyvmi na životné prostredie;
d) opis vhodných alternatív preštudovaných navrhovateľom, ktoré sú relevantné pre projekt a jeho
špecifické vlastnosti, a uvedenie hlavných dôvodov vybraného variantu, s prihliadnutím na vplyvy

projektu na životné prostredie;
e) netechnické zhrnutie informácií uvedených v písmenách a) až d), a
f) akékoľvek doplňujúce informácie uvedené v prílohe IV, ktoré sú dôležité vzhľadom na špecifické
vlastnosti daného projektu alebo typu projektu a vzhľadom na pravdepodobne dotknuté zložky životného
prostredia.
Ak bolo vydané stanovisko podľa odseku 2 tohto článku, správa o hodnotení vplyvov na životné

prostredie vychádza z uvedeného stanoviska a obsahuje informácie, ktoré možno odôvodnene
vyžadovať na dosiahnutie odôvodnených záverov o významných vplyvoch projektu na životné prostredie
so zreteľom na súčasné znalosti a metódy posudzovania. Navrhovateľ s cieľom zabrániť duplicite
posúdení zohľadní pri príprave správy o hodnotení vplyvov na životné prostredie dostupné výsledky z
iných relevantných posúdení podľa právnych predpisov Únie alebo vnútroštátnych právnych predpisov.

29. Podľa čl. 5 ods. 2 smernice o EIA, na žiadosť navrhovateľa príslušný orgán po zohľadnení informácií
poskytnutých navrhovateľom, najmä o špecifických vlastnostiach projektu vrátane jeho umiestnenia a
technickej kapacity a jeho pravdepodobného vplyvu na životné prostredie, vydá stanovisko o rozsahu
a úrovni podrobnosti informácií, ktoré má navrhovateľ uviesť v správe o hodnotení vplyvov na životné

prostredievsúladesodsekom1tohtočlánku.Príslušnýorgánuskutočnípredvydanímsvojhostanoviska
konzultácie s orgánmi uvedenými v článku 6 ods. 1. Členské štáty môžu tiež požadovať od príslušných
orgánov, aby vydali stanovisko uvedené v prvom pododseku bez ohľadu na to, či o to žiada navrhovateľ.

30. Podľa čl. 5 ods. 3 smernice o EIA, na zabezpečenie úplnosti a kvality správy o hodnotení vplyvov

na životné prostredie:
a) navrhovateľ zabezpečí, aby správu o hodnotení vplyvov na životné prostredie vypracovali spôsobilí
odborníci;
b) príslušný orgán zabezpečí, že má dostatočné odborné znalosti na preskúmanie správy o hodnotení
vplyvov na životné prostredie, alebo k nim má v prípade potreby prístup;

c) v prípade potreby si príslušný orgán vyžiada od navrhovateľa doplňujúce informácie v súlade s
prílohou IV, ktoré priamo súvisia s dosiahnutím odôvodneného záveru o významných vplyvoch projektu
na životné prostredie.

31. Podľa § 22 ods. 1 zákona o EIA, ak má byť predmetom posudzovania vplyvov navrhovaná činnosť

alebo jej zmena, navrhovateľ je povinný pred začatím povoľovacieho konania k navrhovanej činnosti
alebo jej zmene doručiť príslušnému orgánu zámer s náležitosťami podľa odsekov 3 až 5; zámer je
navrhovateľ povinný doručiť písomne a elektronicky a zároveň vopred dohodnúť s príslušným orgánom
potrebný počet písomných vyhotovení pre dotknuté obce. Túto povinnosť navrhovateľ nemá, ak doručil
k navrhovanej činnosti alebo jej zmene zámer v priebehu zisťovacieho konania podľa § 29.

32. Podľa § 31 ods. 1 zákona o EIA, správa o hodnotení činnosti obsahuje
a) základnú charakteristiku navrhovanej činnosti alebo jej zmeny,
b) charakteristiku súčasného stavu životného prostredia územia, na ktorom sa má činnosť alebo jej
zmena realizovať, ako aj územia, ktoré bude navrhovanou činnosťou alebo jej zmenou ovplyvnené,

c) hodnotenie predpokladaných vplyvov navrhovanej činnosti alebo jej zmeny na životné prostredie a
zdravie ľudí,
d) porovnanie vhodných variantov navrhovanej činnosti alebo jej zmeny a zdôvodnenie návrhu
optimálneho variantu,
e) návrhy opatrení na vylúčenie alebo zníženie významne nepriaznivých vplyvov navrhovanej činnosti

alebo jej zmeny v etape realizácie, prevádzky a ukončenia prevádzky na životné prostredie a zdravie
ľudí,
f) všeobecne zrozumiteľné záverečné zhrnutie informácií uvedených v písmenách a) až e),
g) vyhodnotenie pripomienok doručených k zámeru,h) náležitosti uvedené v prílohe č. 11.

33. Podľa § 31 ods. 5 zákona o EIA, neúplnú správu o hodnotení činnosti príslušný orgán vráti
bezodkladne, najneskôr však do siedmich pracovných dní, navrhovateľovi na doplnenie, pričom určí
rozsah jej doplnenia a lehotu, počas ktorej navrhovateľ doplní a následne predloží príslušnému orgánu
doplnenú správu o hodnotení činnosti.

34. Podľa § 64 písm. e) zákona o EIA, na konania podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis
o správnom konaní okrem určenia rozsahu hodnotenia a harmonogramu podľa § 30.

35. Podľa Prílohy č. 16 zákona o EIA, zoznamu preberaných právne záväzných aktov Európskej únie,
uvedený predpis transponoval okrem iného aj smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ
z 13. decembra 2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné

prostredie (kodifikované znenie) (Ú.v. EÚ L 26, 28.1.2012) a smernicu Európskeho parlamentu a Rady
2014/52/EÚ zo 16. apríla 2014, ktorou sa mení smernica 2011/92/EÚ o posudzovaní vplyvov určitých
verejných a súkromných projektov na životné prostredie (Ú.v. EÚ L 124, 25.4.2014).

36. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej

súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a
dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu
rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám,
ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť
právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

37. Podľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa
zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a
použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa,
má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie

prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.

38. Úlohou správneho súdu v tomto konaní bolo posúdiť zákonnosť postupu žalovaného, ktorý zastavil
konanie o posudzovaní vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie z dôvodu, že žalobca
na jeho výzvu nepredložil nový zámer posudzovanej činnosti. Povinnosť predložiť nový zámer videl

žalovaný v existujúcom rozpore medzi pôvodne predloženým zámerom a neskôr predloženou správou
o hodnotení. Tento rozpor sa týkal počtu navrhovaných parkovacích miest.

39. Slovenská republika prijatím zákona o EIA zabezpečila transpozíciu smernice o EIA, ako aj jej zmeny
smernice č. 2014/52/EÚ, čím sa prihlásila k plneniu povinností vyplývajúcich pre štát v oblasti ochrany

životného prostredia. Slovenskej republike tak z európskeho práva vyplýva okrem iného záväzok
zabezpečiť vysokú ochranu životného prostredia, prispieť k integrácii environmentálnych aspektov do
povoľovania navrhovaných činností a zistiť, opísať a vyhodnotiť priame a nepriame vplyvy navrhovanej
činnosti na životné prostredie.

40. Správny súd sa prvotne zaoberal charakterom predloženého zámeru a jeho významom pri
posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Zámer obsahuje základné údaje o navrhovateľovi
a navrhovanej činnosti, o súčasnom stave životného prostredia dotknutého územia, o predpokladaných
vplyvoch navrhovanej činnosti na životné prostredie vrátane zdravia a o možnostiach opatrení na
ich zmiernenie prípadne aj doplňujúce informácie k zámeru (napr. o doterajšom postupe prípravy

navrhovanej činnosti a posudzovaní jej predpokladaných vplyvov na životné prostredie). Zámer je
prvotným podkladom, ktorý sa vypracúva prioritne pre účely zisťovacieho konania, ktoré je fázou
predchádzajúcou vlastnému posudzovaniu vplyvov, pretože príslušný orgán pri niektorých typoch
projektov zisťuje, či navrhovaná činnosť sa ďalej bude alebo nebude posudzovať podľa zákona o EIA.
V prílohe I Smernice EIA resp. prílohe č. 8 zákona EIA časti A sú uvedené projekty, ktoré pri dosiahnutí

stanovených prahových hodnôt podliehajú povinnému hodnoteniu.

41. Pokiaľ sa určitá činnosť bude posudzovať podľa zákona o EIA /a to bez ohľadu na to, či prebehlo
zisťovacie konanie alebo sa jedná o povinné posudzovanie/, podkladom pre vykonanie posúdeniavplyvov je správa o hodnotení, ktorú je navrhovateľ povinný vypracovať a predložiť v súlade s 31 ods.
1 zákona EIA.

42. Správa o hodnotení činnosti je kľúčový dokument, v ktorom navrhovateľ podrobne identifikuje, opíše
a posúdi možné vplyvy plánovanej činnosti na obyvateľstvo a ľudské zdravie, biodiverzitu, územie,
pôdu, vodu, vzduch a klímu, hmotný majetok, kultúrne dedičstvo a krajinu a vzájomné pôsobenie medzi
uvedenými faktormi. Účelom správy o hodnotení je komplexne zhodnotiť všetky významné priame aj
nepriame vplyvy a navrhnúť opatrenia na ich zmiernenie.

43. Správa o hodnotení je jedným z najdôležitejších odborných výstupov posudzovania vplyvov
činnosti alebo zmeny činnosti na životné prostredie a zdravie obyvateľov. Zákon o EIA neurčuje
žiadnu konkrétnu lehotu na vypracovanie správy o hodnotení, čím necháva určitý časový priestor
spracovateľom na vypracovanie kvalitného a dostatočne kvalifikovaného podkladu pre ďalšie konanie
(Zákon o posudzovaní vplyvov na životné prostredie – komentár, nakladateľ: Wolters Kluwer s. r. o.,

miesto vydania: Bratislava, dátum vydania: 2016, počet strán: 400).

44. Podľa § 32 ods. 1 zákona o EIA účinného do 31.12.2024 bolo možné určiť, že nie je potrebné
vypracovať správu o hodnotení, pokiaľ sú údaje uvedené v zámere postačujúce vzhľadom na charakter,
rozsah a vplyvy navrhovanej činnosti. Z dôvodovej správy k zák. č. 350/2024 Z. z., ktorým bolo

s účinnosťou od 01.01.2025 toto ustanovenie vypustené, vyplýva, že uvedený postup súvisí s oddelením
zisťovacieho konania od posudzovania vplyvov na životné prostredie, pred ktorým musí byť vždy
vydaný rozsah hodnotenia. Doterajší zjednodušený postup, pri ktorom bolo možné vypracovanie správy
o hodnotení nahradiť zámerom predloženým v zisťovacom konaní nie je v súlade s požiadavkami
smernice o EIA v platnom znení na komplexnú identifikáciu, opis a vyhodnotenie priamych i nepriamych

vplyvov navrhovanej činnosti alebo jej zmeny na životné prostredie. Zámer sa vypracúva pre potreby
zisťovacieho konania, ktorého účelom je vyhodnotiť iba, či existuje riziko významných nepriaznivých
vplyvovanemôžepretonahradiťsprávuohodnoteníakonosnýdokumentpreichkomplexnéposúdenie.

45. Správny súd ako nesprávny vyhodnotil argument žalovaného, že predložením správy o hodnotení

prebieha ďalšia fáza konania zo zisťovacieho konania, iba v prípade, ak by predložená správa o
hodnotení zodpovedala predloženému zámeru, a ak by stanovený rozsah hodnotenia nestratil platnosť
uplynutím času. Prvotne tento záver nemá oporu v zákone o EIA, keďže predložením správy o zámere
nepokračuje zisťovacie konanie, ale začína vlastný proces posudzovania vplyvov na životné prostredie,
zisťovacia fáza (screening) podľa smernice /čl. 1 ods. 2 písm. g)/ nepatrí do posudzovania vplyvov na

ŽP; súčasne zisťovacia fáza je ukončená vydaním rozhodnutia (záverečného stanoviska) o tom, či sa
navrhovaná činnosť bude alebo nebude posudzovať podľa zákona o EIA, ktoré v prejednávanej veci
vydané aj bolo.

46. Pokiaľ žalovaný prepojil správu o hodnotení a jej účinky (teda že jej predložením začína vlastný

proces posudzovania vplyvov) s platnosťou stanoveného rozsahu hodnotenia a uvádzal, že v čase
postúpenia podania stratil rozsah hodnotenia platnosť a okresný úrad tak nemohol vyzvať žalobcu
na doplnenie správy o hodnotení, resp. o objasnenie nedostatkov predloženej správy o hodnotení,
uvedená argumentácia nekorešponduje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Správny súd
zdôrazňuje, že predmetom súdneho prieskumu môžu byť len závery, ktoré boli prijaté v administratívnom

konaní, nie je možné ex post v konaní pred súdom dopĺňať dôvody pre postup žalovaného, ktoré neboli
podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia.

47. Žalovaný v konaní /do vydania napadnutého rozhodnutia/ nijakým spôsobom nevyjadril, že správu
o hodnotení nie je možné použiť pre účely posudzovania vplyvov na životné prostredie, naopak

považoval ju za podanie, ktorým sa konanie začalo a naviac požadoval, aby s jej obsahom žalobca
zosúladil predložený zámer.

48. Uvedený postup považoval správny súd za zmätočný, pretože pokiaľ uvedenú správu o hodnotení
nemožno považovať za relevantnú pre účely posúdenia vplyvov navrhovanej činnosti na životné

prostredie a nemožno ju akceptovať, keďže jej podklad – určenie rozsahu hodnotenia navrhovanej
činnostiužstratiloplatnosť,(hocitomutakboloužvčasezačatiakonaniaužalovaného),nietdôvodu,pre
ktorý by bola potrebná akékoľvek synchronizácia predloženého zámeru s takto „nepoužiteľnou“ správou.49. Na tomto mieste správny súd zdôrazňuje, že aj na konanie o posudzovaní vplyvov na životné
prostredie sa vzťahujú ustanovenia Správneho poriadku vrátane § 32 ods. 1, v zmysle ktorého
zodpovednosť za náležité zistenie skutkového stavu zaťažuje správny orgán, ktorý je povinný zistiť

presneaúplneskutočnýstavveciazatýmúčelomsiobstaraťpotrebnépodkladyprerozhodnutie,pritom
nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Pokiaľ bolo teda žalovanému „úplne zrejmé“, že žalobca
plánuje uskutočniť stavbu s viac ako 500 parkovacími miestami (s odkazom na konkrétne podklady),
nič mu nebránilo pokračovať v konaní o posudzovaní vplyvov a opätovne posúdiť navrhovanú činnosť
a jej vplyv na životné prostredie v takomto rozsahu, avšak rovnako za dodržania základných zásad

správneho konania, ktorou je aj úzka súčinnosť s účastníkmi konania a poskytnúť žalobcovi možnosť
podať k tejto spornej otázke náležité vysvetlenia, keďže žalobca trvá na tom, že pre projekt nepotrebuje
viac ako 500 parkovacích miest.

50. Správny súd na margo uvedeného poukazuje, že Súdny dvor EÚ už v súvislosti so smernicou 85/337
(zrušenou smernicou 2011/92/EÚ) uviedol, že cieľ zmenenej smernice nemožno obísť rozdelením

projektu a že nezohľadnenie kumulatívneho účinku niekoľkých projektov nesmie v praxi znamenať, že
všetky projekty uniknú povinnosti posudzovania, pokiaľ ako celok môžu mať v zmysle článku 2 ods. 1
zmenenej smernice podstatný vplyv na životné prostredie (pozri, pokiaľ ide o smernicu 85/337, rozsudky
z 21. septembra 1999, Komisia/Írsko, C-392/96, Zb. s. I-5901, bod 76, ako aj Abraham a i., už citovaný,
bod 27). Rovnako z judikatúry Súdneho dvora EÚ týkajúcej sa smernice EIA vyplýva, že sa môže ukázať

ako potrebné zohľadniť kumulatívne vplyvy určitých projektov, aby sa zabránilo obchádzaniu právnej
úpravy Únie rozdelením projektov, ktoré môžu mať spoločne významný vplyv na životné prostredie (pozri
v tomto zmysle rozsudky Salzburger Flughafen, C-244/12, bod 37, Komisia/Bulharsko, C-141/14, bod
95, Regione Puglia, C-110/20, bod 52).

51. Samotný žalovaný označil správu o hodnotení za podanie, na základe doručenia ktorého začalo
správne konanie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, pričom s ohľadom na doterajší priebeh
posudzovania vplyvov na životné prostredie, ktoré konanie sa vedie už od roku 2017 aj s vydaním
záverečného stanoviska, ktoré bolo na základe protestu prokurátorky zrušené, je nepochybné, že
sa jedná o začatie „vlastného“ konania o posudzovaní vplyvov, pre ktoré má význam obsah správy

o hodnotení; nemožno sa domnievať, že začalo zisťovacie konanie, ktorého účelom je len ustáliť, či
sa posúdenie vplyvov na životné prostredie vykoná alebo nie. V prejednávanej veci nebolo sporné,
že navrhovaná činnosť podlieha posúdeniu vplyvov na životné prostredie, a to bez ohľadu na počet
navrhovaných parkovacích miest, pretože už 10.04.2017 bolo vydané rozhodnutie v zisťovacom
konaní, v zmysle ktorého navrhovaná činnosť sa bude posudzovať podľa zákona o EIA. Správny súd

nepovažoval za nevyhnutné venovať sa platnosti tohto rozhodnutia (vydaného podľa vtedy účinných
právnych predpisov), keďže je viazaný tak skutkovým ako aj právnym stavom, ktorý tu bol v čase
právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP). Žalobcom predložený zámer tak bol
relevantným podkladom pre vydanie rozhodnutia v zisťovacom konaní a zisťovacie konanie riadne
prebehlo.

52. Ako nesprávny vyhodnotil správny súd argument žalovaného, že správa o hodnotení spadá už
do povinného hodnotenia, pretože správu o hodnotení navrhovateľ predkladá nielen pri navrhovaných
činnostiach, ktoré sú predmetom povinného posudzovania, ale aj pri navrhovaných činnostiach,
u ktorých najskôr prebehlo zisťovacie konanie, teda správa o hodnotení sa vypracúva (do 31.12.2024

okrem prípadov uvedených v § 32 zákona o EIA) zásadne vždy.

53. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žiadne právoplatné rozhodnutie v tejto veci vydané nebolo a vzhľadom
na všetky aspekty tejto činnosti, je potrebné vo veci vykonať povinné hodnotenie podľa zákona o EIA,
správny súd opätovne zdôrazňuje, že potreba posúdenia vplyvov navrhovanej činnosti na životné

prostredie nie je sporná, potrebu vykonania posúdenia vplyvov na životné prostredie nespochybnil ani
žalobca.

54. Vzhľadom k odlišnostiam účelu, na ktorý sa predkladá zámer a na ktorý slúži správa o hodnotení,
správny súd mal za to, že žalovaný aj s ohľadom na § 3 ods. 2, 4 Správneho poriadku a zásady úzkej

spolupráce s účastníkom konania, hospodárnosti konania, zbytočného nezaťažovania a zásady ochrany
nadobudnutých práv bol povinný, pokiaľ existoval rozpor medzi predloženým zámerom a správou
o hodnotení, ktorú považoval žalovaný za podanie, ktorým konanie začalo, povinný tento odstrániť
postupom súladným s § 31 ods. 5 zákona o EIA v spojení s § 32 a nasl. Správneho poriadku berúcna zreteľ svoju povinnosť dostatočne a náležite zistiť skutočný stav veci a ustáliť predmet konania,
teda rozsah žalobcom navrhovanej činnosti. Uvedená povinnosť vyplýva rovnako z čl. 5 ods. 3 písm.
c) smernice o EIA.

55. Predmetom posudzovania vplyvov musí byť navrhovaná činnosť s uvedením všetkých relevantných
informácií, vrátane počtu skutočne nevyhnutne potrebných parkovacích miest, ktorých počet bude
zodpovedať kapacitám navrhovanej činnosti a bude súladný s príslušnými technickými normami.
Následne po odstránení daného nesúladu a najmä overení reálne plánovaného počtu parkovacích

stojísk je možné prijať odôvodnený záver o príslušnosti žalovaného na konanie. Hoci žalovaný vo
vyjadrení k žalobe uviedol, že bez doplnenia „podania“, nemôže konať vo veci relevantným spôsobom,
avšak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by nemohol vo veci ďalej konať. Správny
súd len poukazuje, že žalovaný paradoxne nepožadoval doplnenie správy o hodnotení, ktorú považoval
za podanie, ktorýmkonanie začalo, ale doplnenie iného podania, ktoré už žalobca predložil v zisťovacom
konaní

56. Správny súd nespochybňuje žalovaným zdôrazňovanú potrebu vykonania náležitého posúdenia
vplyvov na životné prostredie, avšak práve počet parkovacích miest bol determinantom pre ustálenie
príslušnosti žalovaného podľa § 54 ods. 2 písm. k) zákona o EIA; uvedený údaj nie je hraničným pre
určenie či sa posúdenie vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie vykoná alebo vôbec nie, ale

v skutkových okolnostiach danej veci výlučne na určenie orgánu príslušného pre vykonanie vlastného
posúdenia.

57. Správny súd na základe vyššie uvedených dôvodov zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného pre
nesprávne právne posúdenie, keďže žalobca nemal povinnosť predkladať nový zámer navrhovanej

činnosti a to v súlade s § 22 ods. 1 zákona o EIA, keďže ho predložil už v zisťovacom konaní.
Vzhľadom na záver o potrebe zrušenia napadnutého rozhodnutia sa správny súd v súlade so
zásadou hospodárnosti ďalej nezaoberal namietanou nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia
a nedostatkami v zisťovaní skutkového stavu.

58. Pre úplnosť správny súd uvádza, že sa bližšie nezaoberal obsahovou aktuálnosťou správy
o hodnotení, ktorá v zmysle čl. 5 ods. 1 smernice o EIA musí obsahovať informácie, ktoré možno
odôvodnene vyžadovať na dosiahnutie odôvodnených záverov o významných vplyvoch projektu na
životné prostredie so zreteľom na súčasné znalosti a metódy posudzovania, keďže uvedená otázka
nebola predmetom administratívneho konania a žalovaný na nej nezaložil svoje rozhodnutie o zastavení

konania.

59. Správny súd sa bližšie nezaoberal ani námietkou nepríslušnosti, pretože zo záverov tohto rozsudku
vyplýva,žežalovanýbudepovinnýdôsledneustáliťpredmetkonania,atovúzkejsúčinnostisožalobcom
ako účastníkom konania, pričom bude mať na pamäti, že náležité zisťovanie skutkového stavu je

základnou povinnosťou a zodpovednosťou správneho orgánu. Až na základe riadne vymedzeného
predmetu konania bude možné určenie orgánu, ktorý vykoná posúdenie vplyvov navrhovanej činnosti
na životné prostredie, a preto považoval správny súd riešenie tejto otázky v tomto štádiu konania za
existujúcich pochybností o predmete konania za predčasné.

60. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, správny súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez zachádzania do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo

reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (napríklad rozhodnutia Ústavného
súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, sp. zn. III.ÚS 209/04, sp. zn. II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
argumentáciu žalobcu, s ktorou sa správny súd nevyporiadal v rámci tohto odôvodnenia, nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. Správny súd sa tiež bližšie nezaoberal námietkami žalobcu
v podanej replike, ktoré boli vznesené do konania ako novoty po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty

na podanie správnej žaloby.

61. V ďalšom konaní bude žalovaný postupovať v naznačenom smere, s tým, že si vymedzí predmet
konania a následne príslušnosť na konanie aj s ohľadom na aktuálne účinnú právnu úpravu, s tým, že nazáklade riadne zisteného skutkového stavu zvoli ďalší vhodný procesný postup. Správny súd nepristúpil
k zrušeniu prvostupňového rozhodnutia, keďže to žalobca v podanej žalobe nenavrhol. V ďalšom konaní
je orgán verejnej správy viazaný právnym názorom súdu vyjadreným v tomto rozsudku.

62. Žalobca bol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd priznal voči žalovanému
nárok na náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu podľa § 167 ods. 1 SSP.

63. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom
Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od
jeho doručenia (§ 443 ods. 1 v spojení s § 493e SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti
nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.
1 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal
spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny
súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).