Uznesenie – Zodpovednosť za škodu ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, June 14, 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/140/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4221201460
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4221201460.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr.
Olivera Kolenčíka a JUDr. Sone Vackovej, v právnej veci žalobcu: L.. I. S., nar. X.X.XXXX, bytom I.,
B. XX, zastúpený: JANÍČEK LEGAL s. r. o., advokátska kancelária, Kominárska 2,4, Bratislava, IČO:
52 961 249, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova
2, Bratislava, IČO: 00 151 742, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym

úradným postupom, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa
25. júla 2022 č. k. 17C/10/2021-236, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (Okresný súd Komárno) rozsudkom zo dňa 25.7.2022 č. k. 17C/10/2021-236 pri

právnom posúdení podľa § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a §
17 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej iba „zákon č. 514/2003 Z. z.“), ako
nedôvodnom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 2.700
eur s príslušenstvom.
2. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 257 CSP. Napriek plnému úspechu

žalovanej v konaní, pretože žaloba žalobcu bola zamietnutá a zástupkyňa žalovanej na pojednávaní
dňa 25.7.2022 výslovne uviedla, že v prípade úspechu v konaní si voči žalobcovi nárok na náhradu
trov konania neuplatňuje, súd v danom prípade vzhliadol určité dôvody hodné osobitného zreteľa, pre
ktoré žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal. Dôvody hodné osobitného zreteľa boli súdom
vzhliadnutévtom,ženapriekkonštatovanejneexistenciipríčinnejsúvislostimedzivznikomnemajetkovej
ujmy na strane žalobcu a nesprávnym úradným postupom správneho orgánu - OÚ Komárno predsa

prišlokčiastočnémupochybeniusprávnehoorgánuaknesprávnemuúradnémupostupu,ktorýžalovaná
taktiež konštatovala vo svojom liste zo dňa 7.1.2021, v ktorom bolo uvedené, že prišlo k pochybeniu
OÚ Komárno, avšak zároveň v ňom bolo uvedené, že žalobcovi nesprávnym postupom správneho
orgánu v priestupkovej veci nebola spôsobená ujma, a preto žalobcovi žiadny nárok na náhradu škody
nevznikol. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol tak, že žalovanej
napriek úspechu v konaní, nepriznal náhradu trov konania.

3. Podľa zák. č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
ktorým sa zakladá objektívna zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť.
Tento druh náhrady škody založenej na objektívnej zodpovednosti predpokladá súčasné splnenie troch
podmienok: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto troch podmietok, potom
nie je možné náhradu škody priznať. Dôkazné bremeno preukázania existencie podmienok náhrady

škody spočíva na poškodenom, t. j. v danej prejednávanej veci na žalobcovi. Vzhľadom k tomu, že
úradný postup spravidla nie je možné na základe právneho predpisu upraviť do najmenších podrobnostítak, aby zahŕňal všetko, čo je potrebné pri výkone právomoci príslušného orgánu vykonať, je potrebné
správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup príslušného
orgánu smeruje.

4. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj každá ďalšia činnosť štátnych a správnych orgánov, než je
činnosť rozhodovacia. Taktiež je možné za nesprávny úradný postup považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný
zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. V praxi sa vychádza z

toho ako už bolo konštatované vyššie, t. j. že ide o prípady vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou
činnosťou orgánov verejnej mci, než rozhodovacou. Nesprávnym úradným postupom je činnosť spojená
s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, ak pri nej alebo v jej dôsledku dôjde k porušeniu pravidiel
predpísanýchprávnyminormamiprekonanieorgánuverejnejmocialebokporušeniuporiadkuurčeného
povahou, funkciou alebo cieľom postup. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom sa neviaže na vydanie rozhodnutia v predpísanom konaní a s rozhodovaním buď vôbec

nemusí súvisieť, alebo naopak ide o taký postup v konaní smerujúci síce k vydaniu rozhodnutia, ktorý sa
však bezprostredne v obsahu rozhodnutia neodrazí. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny
právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do
základných práv jednotlivca. Štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich
postup ukáže ako mylný a zasahujúci do základných práv.

5. Ďalšou obligatórnou podmienkou zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho nesprávnym
úradným postupom je predbežné prerokovanie nároku u príslušného ústredného orgánu, ktorým bolo
v danom prípade Ministerstvo financií SR, pretože bez takéhoto predbežného prerokovania nároku sa
žalobca nemôže úspešne domáhať svojho nároku v občianskom súdnom konaní.
6. Žalobcom v rámci ním podanej žaloby uplatnený nárok sa týkal náhrady škody, ktorá mu bola

spôsobená nesprávnym úradným postupom OÚ Komárno, pretože zdieľa ten názor, že v dôsledku
nesprávneho úradného postupu tohto správneho orgánu došlo k procesnému pochybeniu (nesprávny
úradný postup a prieťahy v konaní), ktoré spočívalo v nevydaní rozhodnutia správnym orgánom v zmysle
§ 49 ods. 2 Správneho poriadku v zákonom stanovenej lehote. Žalovaná s takto podanou žalobou
nesúhlasila a žiadala ju zamietnuť jednak s poukazom na nedostatok jej pasívnej vecnej legitimácie v

tomto konaní, a jednak pre vecnú neopodstatnenosť podanej žaloby.
7. V rámci skúmania danosti vecnej legitimácie strán tohto sporu, prvoinštančný súd s poukazom na
ust. § 47 ods. 4 zák. č. 7/2005 Z. z., skonštatoval danosť aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu.
Pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej v tomto spore odôvodnil s poukazom na ust. § 3 ods. 1 písm.
d/ a § 4 ods. 1 písm. d/ zák. č. 514/2003 Z. z., podľa ktorých štát zodpovedá za škodu, ktorá bola

spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom, pričom v
mene štátu koná ministerstvo, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy patriacej
do pôsobnosti tohto ministerstva. Keďže Ministerstvo vnútra SR je ústredným orgánom štátnej správy
pre oblasť verejnej správy, pričom žalobca tvrdí, že škoda mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným
postupom OÚ Komárno, je zrejmé, že za túto škodu nesie zodpovednosť Slovenská republika, konajúca

prostredníctvom Ministerstva vnútra SR. Súd prvej inštancie potom prijal záver, že žalovaná je tým
subjektom, u ktorého je daná pasívna vecná legitimácia v tomto spore.
8. Ďalej bolo predmetom skúmania prvoinštančným súdom, či je splnená obligatórna podmienka
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho nesprávnym úradným postupom, ktorou je predbežné
prerokovanie nároku u príslušného ústredného orgánu, t. j. v prejednávanej veci u Ministerstva vnútra

SR, pretože bez tohto predbežného prerokovania nároku sa žalobca nemôže domáhať uplatneného
nárokuvobčianskomsúdnomkonaní.Vdanomprípademalsúdprvejinštancienazákladepredložených
listinných dôkazov preukázané, že žalobca svojou žiadosťou zo dňa 18.5.2018 požiadal Ministerstvo
vnútra SR o takéto predbežné prerokovanie nároku (škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
a nezákonným rozhodnutím OÚ Komárno), pričom po prerokovaní nároku žalobcu a na základe tejto

skutočnosti boli všetci zamestnanci odboru Všeobecnej verejnej správy OÚ Komárno vykonávajúci
priestupkovú agendu podrobené dňa 24.9.2018 na pracovnej porade vedúceho odboru oboznámení
s obsahom a výsledkom predmetnej zápisnice o výsledku prešetrenia sťažnosti na nesprávny úradný
postup a prieťahy v konaní a zároveň aj poučení, aby v budúcnosti nedochádzalo k podobným
pochybeniam v činnosti správneho orgánu. O tejto skutočnosti bol žalobca upovedomený listom zo dňa

26.9.2018.
9. Žalobca až listom zo dňa 7.9.2020 požiadal Ministerstvo vnútra SR o predbežné prerokovanie jeho
nároku na náhradu škody podľa § 15 zák. č. 514/2003 Z. z., v ktorom požadoval náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 2.700 eur. Ministerstvo vnútra SR takto uplatnený nárok vyhodnotilo v celom rozsahuza nedôvodný a neopodstatnený. Svoj postup odôvodnilo tým, že žalobcovi postupom predmetného
správneho orgánu v priestupkovej veci nebola spôsobená ujma, a preto žalobcovi žiadny nárok na
náhradu škody nevznikol. O tejto skutočnosti bol žalobca upovedomený listom zo dňa 7.1.2021, na

čo žalobca zareagoval tým, že dňa 15.4.2021 podal na OS Komárno žalobu v tejto prejednávanej
veci. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie skonštatoval, že mal za preukázané splnenie tejto
obligatórnej podmienky (predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody s príslušným ústredným
orgánom štátnej správy) žalobcom v tomto spore.
10. Pokiaľ ide o preskúmanie samotného nároku žalobcu, teda či vôbec prišlo k nezákonnému

rozhodnutiu a k nesprávnemu úradnému postupu, v tejto súvislosti považoval súd za zásadné uznesenie
OÚ Nitra zo dňa 11.12.2017 č. OU-NR-00P1-2017/039689, ktorým bolo rozhodnutie OÚ Komárno zo
dňa 1.8.2017 č. k. OU-KNOVVS-2017/003238 zrušené a vrátené na nové prejednanie a rozhodnutie, ak
aj list Ministerstva vnútra SR zo dňa 26.9.2019, v ktorom žalovaná konštatuje opodstatnenosť sťažnosti
žalobcu a zároveň aj žalobcu informuje o vyvodení záverov a zjednania nápravy a takisto aj na odpoveď
zo dňa 7.1.2021, ktorou žalovaná zareagovala na predmetné predbežné prerokovanie nároku a v ktorej

skonštatovala pochybenie OÚ Komárno, pričom zároveň uviedla, že žalobcovi nesprávnym postupom
tohto správneho orgánu v priestupkovej veci nebola spôsobená ujma, z ktorého dôvodu žalobcovi žiaden
nárok na náhradu škody nevznikol. Súd následne na základe uvedeného ustálil, že konaním správneho
orgánu - Okresného súdu (zrejme úradu) Komárno prišlo k procesnému pochybeniu nesprávnemu
úradnému postupu a prieťahom v konaní, ktorý spočíval v nevydaní rozhodnutia správnym orgánom v

zmysle § 49 ods. 2 Správneho poriadku v zákonnej lehote.
11. Keďže súd prvej inštancie vyhodnotil, že nevydaním rozhodnutia OÚ Komárno v rámci zákonnej
lehoty podľa § 49 ods. 2 Správneho poriadku, neprišlo v priamej súvislosti k vzniku nemajetkovej ujmy
v podobe ujmy na psychickom zdraví a duševnom komforte žalobcu, nakoľko z výsluchu žalobcu bolo
zrejmé, že ním opisovaný mentálny diskomfort, napätie, stres, agresivita a rodinné problémy vznikli

v dôsledku konfliktu so starostom obce Iža I.. I. R., po ním uverejnenom príspevku na sociálnej sieti
„Facebook“ v skupine „parkujem ako idiot“, ktorý obsahoval obrazový záznam motorového vozidla
žalobcu, s viditeľným evidenčným číslom tohto vozidla, ako to žalobca jasne uvádzal vo svojej žalobe,
písomných vyjadreniach a napokon aj priamo osobne pri výsluchu na pojednávaní, kedy jednoznačne
uviedol, že predmetný mentálny diskomfort vznikol bezprostredne po uverejnení tohto príspevku a

následne správne konanie len umocňovalo už vzniknuté duševné pocity, nemohla ním byť preto
spôsobená ani škoda, preto nie sú splnené základné podmienky vzniku nároku na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Z uvedených dôvodov súd podanú žalobu ako nedôvodnú
zamietol.
12. V závere odôvodnenia svojho rozsudku, pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, prvoinštančný súd

uviedol, že v súvislosti s podanou žalobou, ktorá je v značnej miere postavená na analýze judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR, Najvyššieho súdu ČR
ako aj všeobecných súdov SR, týkajúcu sa zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom a k požiadavke právneho zástupcu žalobcu v rozsudku
sa vyjadriť k všetkým mu uvádzaným judikátom, je povinnosťou súdu v zmysle čl. 144 ods. 1 Ústavy SR

rozhodovať podľa Ústavy, ústavných zákonov, medzinárodných zmlúv, ktoré boli ratifikované zákonným
spôsobom, alebo na základe takej zmluvy prenesený výkon časti svojich práv na európske spoločenstvá
a Európsku úniu, súd prvej inštancie sa pri vypracovávaní svojho rozhodnutia, jeho odôvodnenia
riadil zásadne touto povinnosťou a požiadavke právneho zástupcu žalobcu o právnych stanoviskách
k ním uvádzaným judikátom v iných veciach týkajúcich sa zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom nevyhovel, pretože túto požiadavku
považoval za nedôvodnú.
13. Proti tomuto rozsudku v časti jeho výroku I. o zamietnutí žaloby podal včas odvolanie žalobca,
navrhujúc odvolaciemu súdu, aby zrušil rozsudok Okresného súdu Komárno sp. zn. 17C/10/2021 zo
dňa 25.7.2022 a vec mu vrátil na nové konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania (na súde

prvej inštancie ako aj na odvolacom súde) v rozsahu 100 %. Poukázal na existenciu odvolacích dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ a d/ CSP. Súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi,
aby uskutočňoval jemu procesné práva do tej miery, že došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý
proces tým, že: a/ súd prvej inštancie doslovne prevzal a odkopíroval odôvodnenie rozsudku sp. zn.
10C/272/2015 z 12.11.2018, vrátane častí odôvodnenia, ktoré sa tejto právnej veci vôbec netýkali a ktoré

ani žalobca a žalovaná netvrdili, b/ vôbec sa nevysporiadal s viacerými argumentmi žalobcu, vrátane
jeho poukázania na judikatúru ÚS SR, NS SR a ESĽP. V súvislosti s poukázaním na presvedčivosť
odôvodnenia súdneho rozhodnutia bolo dané do pozornosti odvolacieho súdu uznesenie NS SR sp. zn.
6S/92/2015 zo dňa 26.4.2017 a sp. zn. 6S žik/1/2018 zo dňa 9.5.2019.14. V podanom odvolaní bola ďalej namietaná nesprávnosť tvrdení, resp. prekopírovanie častí rozsudku
vo veci pod sp. zn. 10C/272/2015 zo dňa 12.11.2018, obsiahnutých v bodoch 23., 24., 25. a
27. odôvodnenia rozsudku, čo takéto odôvodnenie stavia do pozície zmätočnosti, protirečivosti a

nepresvedčivosti, pričom z neho nevyplýva, že by bolo výsledkom starostlivého posúdenia veci.
15. Súd prvej inštancie vôbec nezareagoval, resp. sa nevysporiadal s prezentovanou judikatúrou NS SR
zo strany žalobcu majúcou vzťah k zák. č. 514/2003 Z. z. a z ktorej vyplýva, že vznik nemajetkovej ujmy
spôsobenej neprimeranou dĺžkou konania a príčinná súvislosť sa nepreukazujú, pričom platí vyvrátiteľná
domnienka vzniku takejto ujmy. Vôbec nebolo vysvetlené, ako súd dospel k tomu záveru, že žalobca

nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy a že žalobcovi vznikla nemajetková ujma v dôsledku konfliktu so
starostom obce Iža I.. I. R. po uverejnenom príspevku tohto starostu na Facebooku. V tejto súvislosti
bolo poukázané na nasledovné rozhodnutia (nález ÚS SR I. ÚS/290/2015 zo dňa 7.10.2015, uznesenie
NS SR sp. zn. 6Cdo/129/2017 zo dňa 31.10.2017, zo dňa 31.3.2017, sp. zn. 5Cdo/37/2020, KS v Trnave
zo dňa 25.2.2022, sp. zn. 10Co/11/2021 a pod.). Rovnako súd v rozsudku nevysvetlil, ako dospel k
tomu, že žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy v dôsledku jeho konfliktu so starostom obce

Iža, pretože nevysvetlil z akých dôvodov vychádzal. Otázka existencie príčinnej súvislosti nie je právnou
otázkou, ale ide o otázku skutkovú, ktorá má byť riešená vždy len v konkrétnych súvislostiach a nie vo
všeobecnej rovine.
16. Súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru v tom smere, keď uviedol, že nemajetková ujma v
dôsledkunesprávnehoúradnéhopostupuOÚKomárnovpodobeneprimeranedlhéhokonanianastrane

žalobcu nevznikla a že vznikla v dôsledku konfliktu so starostom Obce Iža po zverejnení príspevku na
Facebooku, pretože žalobca na pojednávaní riadne tvrdil a takisto aj osobne vysvetlil aká nemajetková
ujma mu v dôsledku neprimeranej dĺžky konania správneho orgánu vznikla, pričom bola tak dlhá, že
spôsobila premlčanie nároku a zastavenie konania. V konaní žalobca poukázal aj na uznesenie NS SR
sp. zn. 6Cdo/193/2011 a sp. zn. 4Cdo/207/2018, podľa ktorých príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom v podobe neprimerane dlhého konania a prieťahov a vznikom nemajetkovej ujmy je
už daná samotnou existenciou prieťahov a neprimeranej dĺžky konania, pričom táto príčinná súvislosť
sa nepreukazuje. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku uznal existenciu
opakovanéhonesprávnehoúradnéhopostupukvôliopakovanýmprieťahom,nonapriektomuodžalobcu
požadoval, aby vznik nemajetkovej ujmy preukázal, v konečnom dôsledku ani možné nie je, pretože

nemajetková ujma je psychická kategória spočívajúca v stave mysle poškodenej osoby.
17. Súd prvej inštancie vec nesprávne posúdil, čo platí o to viac, že žalobca napriek tomu
vznik nemajetkovej ujmy preukázal, pretože popísal, čo mu nesprávny úradný postup spôsobil
v jeho psychickej sfére, ako aj v osobnom živote. Takisto danú vec nesprávne právne posúdil
ohľadom záväznosti judikatúry a jej vplyvu ri výklade právnych predpisov, keď uviedol iba všeobecné

konštatovanie, že sa riadil Ústavou SR, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami a zákonmi a že
nebude predkladať právne stanoviská k judikátom, na ktoré poukázal žalobca, pretože v tomto svojom
závere úplne opomenul čl. 2 ods. 2 CSP. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal napr. na nález ÚS SR I. ÚS
290/2015, resp. IV. ÚS/81/2020. Judikatúra súdov totiž predstavovala podstatný a relevantný argument
žalobcu pri obhajobe svojho nároku.

18. Proti tomuto rozsudku, avšak iba proti výroku II. o náhrade trov prvoinštančného konania podala včas
odvolanie žalovaná, navrhujúc odvolaciemu súdu, aby v tomto napadnutom výroku zmenil rozsudok
súdu prvej inštancie tak, že jej prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Poukázala
na existenciu odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. V podanom odvolaní
žalovaná uviedla, že vada konania je vo svojej podstate porušením práva strany v súdnom konaní

na spravodlivý proces, pričom toto právo patrí medzi základné práva a jej priznané čl. 46 Ústavy SR.
Požiadavka na riadne odôvodnenie rozsudku v konaní pred všeobecným súdom je obsiahnutá v ust. §
220 ods. 2 CSP. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strán na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu, v ktorom sa súd vysporiada aj so špecifickými námietkami
strán. Nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne

konanie (rozsudok NS SR, sp. zn. 4Cdo/171/2005 zo dňa 27.4.2006).
19.Vzhľadomnazamietnutiepodanejžalobyprvoinštančnýmsúdomztohodôvodu,žežalobcavkonaní
nepreukázal kumulatívne splnenie zákonných predpokladov pre priznanie nároku na náhradu štátu,
sa žalovaná nestotožňuje so závermi súdu prvej inštancie prezentovanými vo výroku II. napadnutého
rozsudku v spojení s jeho odôvodnením, pretože pri rozhodujúcich skutočnostiach došlo zo strany

súdu prvej inštancie k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Žalovaná s poukazom na ust. § 251, §
255 ods. 1 a § 257 CSP uvádza, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje
predovšetkým zásadou úspechu v konaní. V danom prípade je nesporné, že žalovaná mala v konaní
úspech, pretože žaloba žalobcu bola zamietnutí. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 25.7.2022 vyplýva,že žalovaná si v prípade úspechu uplatnila trovy konania vo výške 100 %, ktoré jej vznikli v súvislosti s
uplatňovaním alebo bránením práva v súlade s § 251 CSP, ktoré trovy si vyčísli samostatným podaním.
20. Aplikácia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy len vo výnimočných

prípadoch, pričom musí byť riadne odôvodnená. Výnimočnosť musí spočívať tak v okolnostiach danej
prejednávanej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Samotné konštatovanie súdu prvej inštancie o
čiastočnom pochybení správneho súdu nie je, podľa názoru žalovanej možné považovať za prípad, na
ktorý je vhodné aplikovať § 257 CSP, pretože prvoinštančný súd svoje rozhodnutie v časti týkajúceho
sa nároku na náhradu trov konania dostatočne neodôvodnil. Žalovaná zdieľa ten názor, že napadnutý

rozsudok je v tejto časti nepreskúmateľný.
21. Súd prvej inštancie napriek svojmu konštatovaniu o kumulatívnom nesplnení zákonných
predpokladov nepriznal žalovanej zákonný nárok na náhradu trov konania, z dôvodu, že predsa prišlo
k čiastočnému pochybeniu správneho orgánu a k nesprávnemu úradnému postupu, pričom však ani
riadne presvedčivo a zrozumiteľne neodôvodnil, na základe akých skutočností dospel k svojmu záveru o
existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa. Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania v rozpore s

citovanými ustanoveniami, nepriznal žalovanej nárok na náhradu trov konania ako sankciu za „čiastočné
pochybenie správneho orgánu“, a preto sa navrhuje odvolaciemu súdu zmena rozsudku súdu prvej
inštancie v napadnutom výroku II.
22. Žalovaná v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcu uviedla, že s poukazom na
ňou podané odvolanie navrhuje, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno sp. zn.

17C/10/2021-236 z 25.7.2022 vo výroku I. potvrdil a vo výroku II. zmenil tak, že žalovanej voči žalobcovi
prizná náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
23. V podanom odvolaní žalobca neuvádza žiadne nové skutočnosti a ani neoznačuje dôkazy, ktoré by
boli spôsobilé zmeniť argumentáciu a závery žalovanej prezentované vo svojich doterajších písomných
a ústnych vyjadreniach. Žalobca svoje odvolacie dôvody vzťahuje iba na nepriznanie nemajetkovej

ujmy prvoinštančným súdom. V danom prípade neboli splnené kumulatívne predpoklady zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom. Takisto
nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi žalobcom tvrdenou nemajetkovou ujmou a namietaným
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom.
24. V ostatných skutočnostiach, ktoré netvoria obsah tohto vyjadrenia sa žalovaná vzhľadom na citovanú

právnu úpravu a predložené dôkazy pridržiava v plnom rozsahu doterajších písomných vyjadrení a
ústnych prednesov učinených v tomto konaní a zotrváva aj na doposiaľ prezentovanom právnom názore.
25. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že s poukazom na všetky doposiaľ
uvedené skutočnosti žiada konajúci súd, aby podané odvolanie žalovanej zo dňa 27.8.2022 ako
nedôvodné zamietol a na druhej strane vyhovel jeho odvolaniu.

26. S názorom žalovanej v tom smere, že aplikácia ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu
trov konania je determinovaná existenciou výnimočných okolností (dôvodov hodných osobitného
zreteľa), pričom konštatovanie nesprávneho úradného postupu nie je postačujúce, pričom žalovaná svoj
nárok na náhradu trov konania odôvodňuje tým, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu ku
kumulatívnemu nesplneniu predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody, v dôsledku čoho bola

žalovaná tou stranou, ktorá v predmetnom konaní mala plný úspech, a z čoho žalovaná ustálila, že
neunesenie dôkazného bremena žalobcom nemôže byť na ťarchu žalovanej, a preto jej patrí náhrada
trov konania v plnom rozsahu, nie je správny.
27. Za žiadnych okolností nemožno neprihliadnuť na tú skutočnosť, že Okresný súd Komárno
konštatoval existenciu nesprávneho úradného postupu zo strany orgánu verejnej moci, inými slovami

konštatoval zásah do subjektívnych práv žalobcu a práve v tomto vzhliadol dôvody hodné osobitného
zreteľa, pre ktoré žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Podľa názoru žalobcu je totiž nesprávny
úradný postup konštatovaný v rámci kompenzačného konania dostatočným dôvodom na nateraz
úspešnému žalovanému nepriznať nárok na náhradu trov konania (rozhodnutie NS SR sp. zn.
4MCdo/15/2009). Argumentácia žalobcu zodpovedá obsahu odvolania, pretože z odvolania žalovaného

nie je zrejmé vo vzťahu k akému odvolaciemu dôvodu argumentácia žalovaného smeruje.
28. Žalovaná v písomnom vyjadrení na písomné vyjadrenie žalobcu k jej odvolaniu uviedla, že odvolacie
dôvody sú dané, relevantným spôsobom odôvodnené, a preto navrhuje odvolaciemu súdu napadnutý
výrok II. zmeniť tak, že žalovanej bude priznaný 100 % nárok na náhradu trov konania. Zotrváva na
podanom odvolaní zo dňa 24.8.2022 proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 17.10.2022.

29. Ak zákonom č. 514/2003 Z. z. stanovené podmienky nie sú splnené, prípadnej žalobe o náhradu
škody spôsobenej orgánom štátu pri výkone verejnej moci nie je možné vyhovieť. Súd prvej inštancie pri
rozhodovaní o náhrade trov konania nesprávne aplikoval § 257 CSP, ktorý pri rozhodovaní o náhrade
trov konania prichádza do úvahy len vo výnimočných prípadoch a musí byť aj riadne odôvodnený.Výnimočnosťmusíspočívaťtakvokolnostiachdanejveci,akoajvokolnostiachustránsporu.Napadnutý
rozsudok v časti odôvodnenia výroku IV. o náhrade trov konania je pre jeho nedostatočné odôvodnenie
nepreskúmateľný.

30. Žalobca v písomnom vyjadrení na písomné vyjadrenie žalovaného zo dňa 3.10.2022 uviedol, že
vzhľadom na všetky doposiaľ uvedené skutočnosti žalobca zotrváva na svojom návrhu a žiada odvolací
súd, aby jeho odvolaniu zo dňa 12.9.2022 v plnom rozsahu vyhovel a aby tiež odvolanie žalovaného
zamietol.
31. Nemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Ide o stav mysle poškodenej osoby,
ktorý sa preukazuje empaticky a nie mechanicky (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/54/2020 z
21.10.2020).
32.Žalovanásažiadnymspôsobomnevyjadrilakprezentovanémuodvolaciemudôvodužalobcompodľa
§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP, t. j. že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Aj v tomto smere možno považovať žalobcom namietané skutkové vady napadnutého

rozsudku za nesporné.
33.Žalovanávosvojompísomnomvyjadrenízodňa10.11.2022reagujúcnapísomnévyjadreniežalobcu
zo dňa 28.10.2022 (jeho repliku) uviedla, že žalobca v predmetnej replike neuvádza žiadne nové
skutočnosti a ani neoznačuje dôkazy, ktoré b boli spôsobilé zmeniť argumentáciu žalovanej a jej závery
prezentované v tomto konaní, či už v písomnej alebo ústnej forme. Preto navrhuje odvolaciemu súdu,

aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. potvrdil a vo výroku II. zmenil tak, že žalovanej
voči žalobcovi prizná náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

34. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolania v danej veci podali
oprávnené subjekty (žalobca a žalovaná) v rámci zákonnej lehoty pre podanie odvolania (§ 362 ods.

1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu, viazaný rozsahom a dôvodmi podaných
odvolaní (§ 379 a § 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario).
Následne odvolací súd obidve podané odvolania vyhodnotil za dôvodné, s rozhodnutím o nich tak, ako
je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

35. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Podľa § 220 ods. 2 veta tretia CSP, súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

36. Odvolací súd v tomto odvolacom konaní pri viazaní svojou zákonnou povinnosťou, či zo strany
oboch strán napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád zakotvených v ust. § 389 ods. 1 CSP prijal ten záver, že napadnutý rozsudok
trpí procesnou vadou v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, a preto vo vzťahu k nemu zaviedol

procesný postup v zmysle § 391 ods. 1 CSP majúci za následok zrušenie napadnutého rozsudku s jeho
následným vrátením prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. K takto zaujatému
právnemu záveru je potrebné uviesť, že niektoré právne závery prvoinštančného súdu nemajú oporu vo
vykonanom dokazovaní a takisto aj odôvodnenie napadnutého rozsudku z hľadiska jeho obsahu pôsobí
nepresvedčivo, čo je v rozpore s ust. § 220 ods. 2 vety tretej CSP. Samotným účelom odôvodnenia

súdneho rozhodnutia je totiž preukázať jeho správnosť, logicky, vnútorne, kompaktne a neprotirečivo
vysvetliť myšlienkový postup súdu vedúci k rozhodnutiu, a to aj s poukazom na právne závery, ktoré súd
prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Súd je povinný odôvodniť rozsudok v intenciách ust.
§ 220 ods. 2 CSP, čo je jeden zo základných princípov riadneho a spravodlivého procesu rezultujúcich zListiny základných práv a slobôd, ako aj z čl. 1 Ústavy SR, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý
proces. Nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením
základného práva strany sporu na spravodlivý proces.

37. Na margo podaného odvolania žalobcu smerujúceho voči zamietajúcemu výroku a súčasne aj
proti súvisiacemu výroku o náhrade trov prvoinštančného konania, odvolací súd konštatuje, že je
opodstatnené z nasledovných dôvodov:
a) Súd prvej inštancie v dôsledku doslovného opísania niektorých častí odôvodnenia rozsudku
Okresného súdu Levice sp. zn. 10C/272/2015 o dňa 12.11.2018, resp. ich prekopírovania navodil

stav nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku, pretože napr. danosť aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu v konaní odôvodňoval od zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, čo
je absolútne nesúvisiaci právny predpis z prejednávanou vecou. Taktiež v súvislosti s predbežným
prerokovaním nároku žalobcu na náhradu škody u kompetentného ústredného orgánu štátnej správy, za
tento kompetentný orgán v dôsledku kopírovania časti odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Levice
sp. zn. 10C/272/2015 zo dňa 12.11.2018 určil ministerstvo financií, hoci mal správne určiť žalovaného

(ministerstvo vnútra). Konanie prvoinštančného súdu v naznačenom smere do určitej miery potvrdzuje,
že rozhodnutie vo veci samej sa neodvíja od starostlivého posúdenia žalobcom uplatneného nároku.
b) V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvej inštancie vychádzať jednoznačne z tých skutkových
zistení, ako vyplývajú z listinných dôkazov, resp. účastníckych výpovedí, pričom uvedené platí najmä
v špecifikácii dôvodu požadovanej nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu, ako aj toho, akým spôsobom

sa táto uňho prejavovala a ako ju pociťoval. Pokiaľ ide o samotný inštitút nemajetkovej ujmy, tak tento
vzhľadom na svoj psychický charakter podľa názoru odvolacieho súdu nie je potrebné v tomto spore
u žalobcu preukazovať. Obdobne aj pri posudzovaní existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom (v danom prípade spočívajúcom v neprimerane dlhom konaní správneho orgánu)
súd prvej inštancie v ďalšom konaní vezme zreteľ na súčasnú rozhodovaciu prax vyšších súdnych

autorít o tejto problematike, kde napr. z rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/207/2018 vyplýva ten záver,
že kauzálny nexus medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy je daný už
samotnou existenciou prieťahov a s tým spojenou dĺžkou konania, pričom ho nie je potrebné v konaní
preukazovať.
c) Za neopodstatnené a tým aj nesprávne je potrebné považovať všeobecné stanovisko súdu prvej

inštancie ohľadom záväznosti judikatúry a jej prípadným vplyvom na výklad právnych predpisov, ktoré
bolo odôvodnené tým, že súd sa riadil Ústavou SR, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami. Na
margotakejtokonštatácieostranyprvoinštančnéhosúduzaujalsprávnestanoviskovpodanomodvolaní
žalobca, s ktorým sa stotožňuje aj odvolací súd, odvíjajúce sa z aplikácie obsahu čl. 2 ods. 2 základných
princípov CSP.

d) V súvislosti s koncepciou obsahu v poradí druhého rozhodnutia vo veci samej, ktoré musí byť
vyhotovené aj s poukazom na obsah ust. § 391 ods. 2 CSP, odvolací súd poznamenáva, že takéto
rozhodnutie (odôvodnenie) by malo z hľadiska popísania, resp. citovania písomných vyjadrení strán
sporu, ich účastníckych výpovedí a uvedenia vykonaných dôkazov z hľadiska počtu strán byť aspoň
v čiastočne približnom pomere s počtom strán samotného právneho posúdenia veci. V prípade tohto

napadnutého rozsudku súd prvej inštancie na 29 stranách popísal priebeh konania vrátane písomných
vyjadrení a vyjadrení strán sporu, pričom samotné právne posúdenie zrealizoval na dvoch stranách.
Vkontextetýchtodôvodov,odvolacísúdpodanéodvolaniežalobcuvovecisamejpovažovalzadôvodné.

38. Pokiaľ ide o podané odvolania obidvoch strán smerujúce voči výroku o náhrade trov konania,

tak odvolací súd v prípade podaného odvolania žalobcu automaticky smerujúceho aj proti tomuto
súvisiacemu výroku považoval za dôvodné, pretože došlo k zrušeniu zamietajúceho výroku - t. j. výroku
vo veci samej a otázka náhrady trov prvoinštančného konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania
(§ 396 ods. 3 CSP) musí byť posúdená v závislosti od výsledku rozhodnutia vo veci samej.
39. Pokiaľ ide o žalovanou prezentované odvolacie dôvody v časti ňou podaného odvolania, odvolací

súd sa s nimi v podstate stotožňuje a dodáva, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania
po argumentačnej stránke neodôvodnil, prečo neakceptoval zásadu plného úspechu žalovanej v tomto
spore, ako základného predpokladu pre plné priznanie náhrady trov konania žalovanej a takisto z
hľadiska presvedčivosti odôvodnenia nezaujal náležité stanovisko k samotnej aplikácii ust. § 257 CSP.
40. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3 : 0.