Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/60/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112227479
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Marková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1112227479.3

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Markovej a členiek
senátu JUDr. Antónie Bednarčík a JUDr. Miriamy Žákovej v spore žalobcu: AGRO REAL 911, s. r.
o., so sídlom Bystrická 214/15, 900 33 Marianka, IČO: 45 635 242, právne zastúpeného: Advokátska
kancelária LANGER, s.r.o., so sídlom Seberíniho 19, 821 03 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO:
50 542 648, proti žalovanému: AGRO SLAVIA s. r. o., so sídlom Šustekova 49, 851 04 Bratislava, IČO:

36 860 026, právne zastúpenému: JUDr. Radovan Repa, advokát, s. r. o., Záhradnícka 16514/60, 821
08 Bratislava, IČO: 36 742 023, o zaplatenie 170.000,00 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 33Cb/232/2012 - 552 zo dňa 28.11.2017, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 33Cb/232/2012 - 552 zo dňa
28.11.2017 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného
k zaplateniu 170.000,00 EUR s úrokom z omeškania vo výške 8,75% p.a. zo sumy 204.000,00 EUR
od 17.07.2012 do 27.08.2012 a zo sumy 170.000,00 EUR od 28.08.2012 do zaplatenia a zmluvnú
pokutu vo výške 0,15% denne zo sumy 204.000,00 EUR od 17.07.2012 do 27.08.2012 a zo sumy
170.000,00 EUR od 28.08.2012 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku
(výrok I.) a žalobcovi priznal nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom

o výške trov bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozsudku (výrok II.), a to
s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, 2, § 13 ods. 2, 3, 4, § 133 ods. 1, 3, § 261 ods. 1, § 264 ods. 1,
2 (nesprávne bolo súdom prvej inštancie uvedené § 261 ods. 1), § 301, § 369 ods. 1, 2, § 407 ods. 3, §
642, § 645, zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonníka (ďalej aj len „Obchodný zákonník alebo ObZ“),
§ 544 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „Občiansky zákonník alebo OZ“),
§ 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ (ďalej

len „nariadenie“), § 132 ods. 1, § 182, § 191,§ 192, § 255, § 262, § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“).

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že návrhom doručeným
Okresnému súdu Bratislava I dňa 24.08.2012 sa žalobca domáhal zaplatenia 204.000,00 EUR
s príslušenstvom, trov konania a trov právneho zastúpenia. Ako dôvod uviedol, že žalobca ako

sprostredkovateľ (v zmluve o sprostredkovaní označený pôvodným obchodným menom REAL 911,
s.r.o., ktoré bolo na základe rozhodnutia jediného spoločníka zo dňa 27.05.2011 zmenené na AGRO
REAL 911, s. r. o.) a žalovaný ako záujemca uzavreli dňa 29.09.2010 Zmluvu o sprostredkovaní
v zmysle § 642 a nasl. Obchodného zákonníka (ďalej len „zmluva o sprostredkovaní“). Zmluva
o sprostredkovaní bola následne zmluvnými stranami menená a dopĺňaná Dodatkom č. 1 zo dňa
02.04.2012 a Dodatkom č. 2 zo dňa 09.05.2012. Podľa Článku 2 bod 2. a 3. zmluvy o sprostredkovaní

v znení Dodatku č. 1 a Dodatku č. 2 sa žalobca a žalovaný dohodli, že „Predmetom tejto zmluvy je
sprostredkovanie dohody o scelení a čo najvýhodnejšom umiestnení nehnuteľností špecifikovanýchv čl. 2 bod. 1 tejto zmluvy o výmere 100 ha sprostredkovateľom so spracovateľom projektu Sireco
s.r.o. v prospech záujemcu. Záujemca má záujem o najvýhodnejšie umiestnenie scelených pozemkov
o výmere cca 100 ha v obci Zohor, na základe čoho uzatvára túto zmluvu so sprostredkovateľom.

Sprostredkovateľ sa zaväzuje vykonávať činnosti uvedené v bode 2. tohto článku smerujúce k tomu,
aby mal záujemca príležitosť dojednania čo najvýhodnejšieho nového umiestnenia scelených pozemkov
prostredníctvom spracovateľa projektu zabezpečené sprostredkovateľom a záujemca sa zaväzuje
zaplatiť sprostredkovateľovi odmenu podľa čl. 3 tejto zmluvy.“ Podľa Článku 3 zmluvy o sprostredkovaní
v znení Dodatku č. 1 a Dodatku č. 2: „Zmluvné strany sa dohodli, že odmena sprostredkovateľa

za scelenie pozemkov nie v jednom súvislom celku je 0,17 EUR/m2 scelených pozemkov (slovom:
sedemnásť centov) a za scelenie pozemkov v jednom súvislom celku je 0,34 EUR/m2 scelených
pozemkov (slovom: tridsaťštyri centov). Pod „súvislým celkom“ sa rozumie plocha, vytvorená z jednej a
viac parciel, umiestnených vedľa seba tak, že ich spojením vznikne jeden celok, obsahujúci len parcely
záujemcu. Prítomnosť verejných zariadení a opatrení, napr. miestnych komunikácií, poľných ciest,
železničnej trate, vodných tokov, závlahových kanálov, elektrických vedení a zariadení, plynárenských

vedení a zariadení, rádiokomunikačných a telekomunikačných sietí a zariadení, vodohospodárskych
zariadení a pod. sa nepovažuje za porušenie podmienky dodržania „súvislého celku“. „Odmena
sprostredkovateľa bude vyplácaná v dvoch častiach nasledovne: prvá časť odmeny sprostredkovateľa
vo výške 170.000,- EUR + DPH (slovom: jednostosedemdesiattisíc EUR) bude vyplatená záujemcom
na účet sprostredkovateľa uvedený v záhlaví tejto zmluvy po ukončení lehoty na podanie námietok

účastníkov alebo združenia účastníkov proti projektu pozemkových úprav a výpisu z rozdeľovacieho
plánu obvodnému pozemkovému úradu, t.j. prvá časť odmeny bude splatná uplynutím 30 dní od
zverejnenia alebo doručenia projektu pozemkových úprav v obci Zohor...“ V súlade s ustanovením
Článku 3 bod 2 písm. a) zmluvy o sprostredkovaní v znení Dodatku č. 1 a Dodatku č. 2 vystavil žalobca
ako dodávateľ faktúru č. 0022012 zo dňa 02.07.2012, predmetom ktorej bola prvá časť odmeny za

scelenie pozemkov v k.ú. A.. Na základe uvedenej faktúry a v súlade so zmluvou o sprostredkovaní bol
žalovaný povinný žalobcovi uhradiť sumu vo výške 204.000,00 EUR v lehote splatnosti do 16.07.2012.
Keďže dlžná suma nebola žalovaným v lehote jej splatnosti ani ku dňu podania návrhu uhradená
žalobcovi, zaslal žalobca žalovanému list zo dňa 06.08.2012 - Výzva na zaplatenie, v zmysle ktorého
žiadal žalovaného uhradiť dlžnú sumu vo výške 204.000,00 EUR bezhotovostným prevodom/vkladom

na účet žalobcu najneskôr do 3 dní odo dňa doručenia výzvy. Dňa 15.08.2012 bol žalobcovi doručený
list žalovaného zo dňa 14.08.2012, podľa ktorého žiadal o odklad zaplatenia predmetnej faktúry z
dôvodu nedostatku finančných prostriedkov na účte spoločnosti, s čím žalobca v liste zo dňa 16.08.2012
- Odpoveď, nesúhlasil. Podľa Článku 3 bod 2 zmluvy o sprostredkovaní v znení Dodatku č. 1 a
Dodatku č. 2 „V prípade omeškania záujemcu s úhradou dlžnej sumy, je záujemca povinný uhradiť

sprostredkovateľovi zmluvnú pokutu v dohodnutej výške 0,15 % z dlžnej sumy za každý aj začatý deň
omeškania.“ Na základe uvedeného je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi aj zmluvnú pokutu vo výške
0,15% zo sumy 204.000,00 EUR za každý aj začatý deň omeškania od 17.07.2012 až do zaplatenia.
Úroky z omeškania si žalobca uplatnil v súlade s § 369 ods. 1 ObZ.

3. Žalovaný sa k žalobe žalobcu vyjadril v odpore proti platobnému rozkazu, v ktorom uviedol, že
pohľadávku žalobcu neuznáva, nie je si vedomý, že by so žalobcom uzavrel akúkoľvek zmluvu,
respektíve že by prijal od žalobcu akékoľvek plnenie. Podľa žalovaného sa jedná o vymáhanie fiktívnej -
neexistujúcej pohľadávky. Aj keď by hypoteticky nejaká zmluva existovala, je podľa názoru žalovaného
potrebné upozorniť na článok XI ods. 1 písm. d) spoločenskej zmluvy žalovaného, podľa ktorého

konateľ je oprávnený schvaľovať majetkové dispozície do 50.000,00 EUR, nad túto čiastku sa vyžaduje
súhlas valného zhromaždenia spoločnosti. Takýto súhlas nikdy nebol daný. Zmluva s plnením vo výške
presahujúcej 50.000,00 EUR bez súhlasu valného zhromaždenia nemôže platne zaviazať žalovaného.
Ďalej namietal, že žalobcom uplatnená zmluvná pokuta je svojou výškou neprimeraná, v rozpore s
dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku.

4. Písomným podaním doručeným súdu 23.10.2012 sa k odporu žalovaného vyjadril žalobca, v ktorom
uviedol, že podľa jeho názoru nebol odpor podaný oprávnenou osobou a mal byť uznesením podľa
§ 174 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku odmietnutý. Žalobca mal za to, že jedinou oprávnenou
osobu podať odpor v mene žalovaného bol konateľ žalovaného p. B. C., ako to vyplýva z výpisu

z obchodného registra žalovaného. Odpor podaný žalovaným bol podpísaný p. C. D., pričom v
prílohách podaného odporu sú doklady preukazujúce vymenovanie p. C. D. za štatutárneho zástupcu
žalovaného. Rozhodnutie zo dňa 21.09.2012, ktorým bol vymenovaný p. C. D. za konateľa spoločnosti
žalovaného však žalobca považoval za neplatné. Podľa názoru žalobcu tak, ako to vyplýva z výpisu zobchodného registra žalovaného, bol jediným štatutárnym orgánom žalovaného p. B. C., ktorý bol aj
jedinou oprávnenou osobou podať odpor proti platobnému rozkazu. Žalobca ďalej uviedol, že zmluva,
na základe ktorej si uplatnil nárok na zaplatenie odmeny, a ktorej zaplatenia sa domáha aj v tomto

konaní, bola so žalovaným riadne a platne uzavretá, čo preukazujú aj dôkazy predložené súdu spolu
so samotnou žalobou, rovnako bolo žalovanému zo strany žalobcu aj poskytnuté plnenie v zmysle
zmluvy o sprostredkovaní. Konštatovanie, že žalovaný nemá vedomosť o existencii nejakej zmluvy,
resp. prijatí plnenia považoval žalobca za nelogické aj z dôvodu, že ide o zmluvu, ktorá bola uzatvorená
pred viac ako dvomi rokmi, čiže sa domnieval, že nie je možné aby počas tejto doby nemal žalovaný

vedomosť o existencii zmluvy o sprostredkovaní, keďže práve na základe tejto zmluvy prijal počas
tohto obdobia od žalobcu plnenie v zmysle zmluvy. Žalobca považoval zmluvu o sprostredkovaní za
platne uzavretú, nakoľko v súlade so zmluvou bolo žalovanému aj poskytnuté plnenie, v čase podpisu
zmluvy a až doteraz žalobca nemal vedomosť o akomkoľvek obmedzení konateľa žalovaného, pričom
v tejto súvislosti poukázal na ustanovenia § 13 Obchodného zákonníka a § 133 odsek 3 Obchodného
zákonníka. Vyjadrenie žalovaného týkajúce sa uplatnenej zmluvnej pokuty rovnako považoval žalobca

za nedôvodné a nesprávne, nakoľko výška dohodnutej zmluvnej pokuty 0,15% denne zodpovedá výške
zmluvnej pokuty 54,75% p.a. nie je v rozpore ani so zásadami poctivého obchodného styku, a ani v
rozpore s dobrými mravmi.

5. Písomným podaním doručeným súdu dňa 20.11.2012 sa k veci vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že nie

je pravdou, že by žalovaný nepodal návrh na zápis pána D. do obchodného registra. V čase podpisu
odporu, t.j. 24.09.2012 bol pán D. oprávnený konať za žalovaného. Rozhodnutie o menovaní pána D.
bolo potvrdené písomným rozhodnutím všetkých spoločníkov. Takéto rozhodnutie bolo prijaté formou a
väčšinou potrebnou na zmenu spoločenskej zmluvy a malo by sa samo osebe považovať za neformálnu
zmenu spoločenskej zmluvy. Všetky rozhodnutia obsahujú prehlásenie každého zo spoločníkov, že

netrvá na zachovaní formálnych postupov potrebných na prijatie takéhoto rozhodnutia, pričom takýto
postup je podľa ustálenej judikatúry týkajúcej sa zvolávania valných zhromaždení postačujúci na
zhojenie prípadných formálnych vád. V tomto duchu je potrebné interpretovať rozhodnutie spoločníkov
nehovoriac o tom, že za situácie, v ktorej prijímali toto rozhodnutie neexistoval iný postup ako stihnúť
podať odpor proti platobnému rozkazu v zákonnej lehote, keď podanie odporu proti platobnému rozkaz

zo strany konateľa pána C. nepripadalo do úvahy. Čo sa týka námietky, že rozhodnutia neobsahovali
ustanovenie spôsobu konania konateľa, žalovaný uviedol, že spôsob konania konateľa vyplýva zo
spoločenskej zmluvy a pokiaľ sa pri menovaní spoločníci neplánujú od ustanoveného spôsobu konania
odchýliť, niet dôvod niečo v rozhodnutí o ustanovení konateľa uvádzať. Žalovaný mal zato, že pán D. bol
v čase podania odporu riadne ustanovený za konateľa žalovaného. Žalovaný poukázal na skutočnosti,

že konateľkou žalobcu je osoba blízka pánovi C.. Vzhľadom na túto skutočnosť žalovaný trval na tom,
že plnenie zo zmluvy o sprostredkovaní nebolo poskytnuté.

6. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 28.05.2013 žalobca zdôraznil, že zmluva
o sprostredkovaní nebola fiktívna, konateľka žalobcu vyvíjala za účelom plnenia zmluvy činnosť.

Žalovaného tvrdenie, že zmluva je absolútne neplatná z dôvodu, že je výsledkom autoritatívneho
konania a nie výsledkom konania, resp. nekonania žalobcu považoval žalobca za neodôvodnené s
poukazom na príslušné zákonné ustanovenia, ako aj konkrétne pracovné stretnutia, ktoré sa konali za
účelom plnenia záväzkov žalobcu. Obe zmluvné strany vyslovili s obsahom zmluvy súhlas, pričom tiež
vyhlásili, že ustanovenia zmluvy sú zrozumiteľné a určité. Obsah tohto slovného spojenia bol zmluvnými

stranami známy z rokovaní pred uzavretím zmluvy, ale aj z rokovaní, ktoré viedli počas plnenia zmluvy
a na ktorých si určili kritériá umiestnenia pozemkov tak, aby umiestnenie bolo pre žalovaného čo
najvýhodnejšie. Aj bývalí zamestnanci spoločnosti Sireco s.r.o. C. A. a E. C. C. potvrdili, že žalobca sa
aktívne zapájal do komunikácie so spoločnosťou Sireco, s.r.o., zasahoval do procesu sceľovania, hľadal
riešenia, ktoré sa premietli do súčasného stavu.

7.Súdprvejinštancienazákladevykonanéhodokazovaniakonštatoval,žežalobcaakosprostredkovateľ
a žalovaný ako záujemca uzavreli dňa 29.09.2010 Zmluvu o sprostredkovaní uzavretú v zmysle §
642 a nasledujúcich Obchodného zákonníka. Zmluva o sprostredkovaní bola následne doplnená a
zmenená a to Dodatkom č. 1 zo dňa 02.04.2012 a Dodatkom č. 2 zo dňa 09.05.2012. V súlade s

ustanovením článku 3 bod 2 písm. a) zmluvy vystavil žalobca faktúru č. 0022012 zo dňa 02.07.2012,
predmetom ktorej bola časť odmeny za scelenie pozemkov v katastrálnom území A.. Na základe
uvedenej faktúry bol žalovaný povinný uhradiť žalobcovi sumu 204.000,00 EUR v lehote splatnosti do
16.07.2012. Dlžná suma nebola žalovaným v lehote jej splatnosti uhradená, preto žalobca žalovanémuzaslal list zo dňa 06.08.2012 a vyzval ho na zaplatenie. Dňa 15.08.2012 bol žalobcovi doručený list
žalovaného zo dňa 14.08.2012, podľa ktorého žiadal o odklad zaplatenia predmetnej faktúry z dôvodu
nedostatku finančných prostriedkov na účte spoločnosti. Následne žalobca vyzval žalovaného listom

zo dňa 16.08.2012 na plnenie s tým, že nemôže vyhovieť jeho požiadavke o odklad platby. Napriek
uvedeným výzvam žalovaný faktúru neuhradil, až dňa 26.08.2012 uhradil sumu 34.000,00 EUR.

8. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal námietkou žalobcu o podaní odporu neoprávnenou
osobou, a skúmal oprávnenie C. D. konať za žalovaného v čase podania odporu proti platobnému

rozkazu. Z výpisu z obchodného registra žalovaného mal súd prvej inštancie za preukázané, že deň
vzniku funkcie C. D. ako konateľa žalovaného je 21.09.2012. V konaní bolo nesporné, že v čase
podpisu a podania odporu (24.09.2012) bol C. D. oprávnený konať za žalovaného a odpor bol podaný
oprávnenou osobou. Z uvedených dôvodov sa súd prvej inštancie nestotožnil s námietkami žalobcu a
posúdil podaný odpor ako procesný úkon uskutočnený na to oprávnenou osobou.

9. Prvoinštančný súd sa nestotožnil s námietkami žalovaného o absolútnej neplatnosti zmluvy o
sprostredkovaní zo dňa 29.09.2010, v spojení s Dodatkom č. 1 zo dňa 02.04.2012 a Dodatkom
č. 2 zo dňa 09.05.2012. Z obsahu zmluvy vrátane jej dodatkov bolo možné vyhodnotiť predmet
zmluvy a to činnosti žalobcu, ako dostatočne určitý, viazaný na konkrétne nehnuteľnosti vo vlastníctve
žalovaného a činnosť sprostredkovateľa na konkrétny projekt. Súd prvej inštancie pri skúmaní zmluvy

nedospel k záveru, že dojednané zmluvné podmienky sú v rozpore s dobrými mravmi. Ani prípadná
nevýhodnosť zmluvných podmienok, či konflikt záujmov konateľov spoločnosti, ktorý ale nebol v konaní
žalovaným preukázaný, nie je dôvodom neplatnosti právneho úkonu. Právne úkony uzatvorené za
spoločnosť žalovaného konateľom B. C. súd prvej inštancie hodnotil ako úkony uskutočnené osobou
oprávnenou konať za žalovaného. Spoločenská zmluva žalovaného v čl. XI. ods. 1 písm. g) upravovala

obmedzenie oprávnenia konateľov spoločnosti, podľa ktorého bol konateľ oprávnený schvaľovať
majetkové dispozície do 50.000,00 EUR, nad túto čiastku sa vyžadoval súhlas valného zhromaždenia
spoločnosti. Podľa názoru súdu prvej inštancie, ani táto úprava Spoločenskej zmluvy žalovaného
nezakladala neplatnosť právneho úkonu. S poukazom na § 133 ods. 3 Obchodného zákonníka
zmluva o sprostredkovaní žalovaného voči tretím osobám platne zaväzovala. Súd prvej inštancie sa

nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že sa nejedná o právny úkon voči tretej osobe, ktorý v
prípade prekročenia konateľského oprávnenia nepožíva ochranu podľa § 133 Obchodného zákonníka.
Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie nevyplynulo, že by v čase uzatvorenia zmluvy boli vnútri
spoločnosti žalovaného interpersonálne spory, plnenie zmluvy prebiehalo od r. 2010, akékoľvek interné
spory vnútri spoločnosti, ktoré boli žalovaným prezentované pred súdom prvej inštancie ako dôvod

neuhradenia pohľadávky žalobcu, nemohli byť na ťarchu tretích osôb a nemohli byť dôvodom neplnenia
záväzkov. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s obranou žalovaného, že žalobca žiadnu činnosť pre
žalovaného na základe zmluvy nevyvíjal a išlo o fiktívnu zmluvu na generovanie fiktívnej pohľadávky,
čo odôvodňoval interpersonálnymi problémami vzťahov medzi konateľmi žalovaného. Neexistencia
zmluvného vzťahu strán sporu a simulácia právneho úkonu súdu nevyplynula z vykonaného

dokazovania. Žalobca preukázal vznik zmluvného vzťahu, splnenie predmetu zmluvy písomnými
dôkazmi, najmä záznamami zo stretnutí zo dňa 27.09.2010, 10.12.2010, 14.02.2011, 16.03.2011,
05.05.2011, 13.06.2011, 21.08.2011, 02.12.2011, 11.10.2012, rozsiahlou emailovou komunikáciou
medzi žalobcom a spracovateľom projektu, komunikáciou ohľadom preverovania inžinierskych sietí
na pozemkoch, zápisom z prerokovania návrhu nového umiestnenia pozemkov zo dňa 17.08.2011.

Žalovaný vystavil žalobcovi na účely plnenia zmluvy písomné splnomocnenie dňa 06.10.2010. Rovnako
splnenie predmetu zmluvy a vykonávanie činnosti žalobcom vyplynulo aj z výpovedí svedkov. Súd prvej
inštancie sa nestotožnil s obranou žalovaného, že predmet zmluvy bol výlučne výsledok autoritatívneho
konania Obvodného pozemkového úradu ako orgánu štátnej správy v oblasti pozemkových úprav, kde
bol žalovaný ako účastník konania, predmetom zmluvy bolo nemožné plnenie, ktoré malo byť výsledkom

zákonom stanoveného postupu. Z výpovedí svedkov mal súd prvej inštancie za preukázané, že bez
pričinenia žalobcu by sa v rámci pozemkových úprav stal žalovaný vlastníkom pozemkov v piatich
rôznych samostatných územiach. Žalobca vykonal činnosť smerujúcu k tomu, aby žalovaný mohol
nadobudnúť vlastnícke právo k sceleným pozemkom tak, aby tvorili jeden komplexný celok. Jednanie
so spracovateľom projektu má smerovať k uzatvoreniu neformálnej dohody o umiestnení pozemkov,

o ktorom síce v konečnom dôsledku rozhoduje Obvodný pozemkový úrad v rámci rozhodovania po
pozemkových úpravách, avšak uvedený zákonný postup pri schvaľovaní neznamená, že v procese
vyhotovenia projektu pozemkových úprav sú vlastníci dotknutých pozemkov nečinní a nemajú právo
rokovať o budúcom umiestnení pozemkov. Sprostredkovanie dohody o umiestnení pozemkov akoneformálneho právneho úkonu medzi SIRECO s.r.o. a žalovaným, ktorú sprostredkoval žalobca a
ktorého výsledok je potom výsledok schválených pozemkových úprav, na základe ktorých sa stal
odporca vlastníkom komplexného celku scelených nehnuteľností, bolo predmetom činnosti žalobcu

podľa zmluvy. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že medzi stranami sporu bol uzatvorený platný
obchodno-záväzkový vzťah zo Zmluvy o sprostredkovaní, rovnako mal za preukázané, že žalobca zo
zmluvy plnil, a teda mu vznikol nárok na zaplatenie odmeny. Žalovaný svoj záväzok zaplatiť žalobcovi
odmenu plnil čiastočne, čo vyplynulo zo zhodného tvrdenia sporových strán. Právne bez významu bola
skutočnosť, či plnenie prebehlo príkazom banke zadaným konateľom B. C. alebo C. D.. Žalovaný zvyšok

záväzku ako takého nespochybňoval, plnenie žalobcu zo zmluvy prijal, až v konaní pred súdom prvej
inštancie namietal platnosť zmluvy a hodnotil zmluvu, na základe ktorej záväzok vznikol ako simulovaný
právnyúkon.Súdprvejinštancievyhodnotilnámietkyžalovanéhoakoúčelové.Prvoinštančnýsúddospel
k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná, a že mu voči žalovanému vzniklo právo na úhradu provízie vo
výške 204.000,00 EUR. Vzhľadom k tomu, že po podaní žaloby bolo zo strany žalovaného uhradených
34.000,00 EUR, súd prvej inštancie prvým rozsudkom č.k. 33Cb/232/2012-370 zo dňa 17.10.2013

vspojenísopravnýmuznesenímč.k.33Cb/232/2012-417zodňa04.02.2015žalobuvtejtočastizamietol
a žalobcovi priznal nárok na zaplatenie 170.000,00 EUR spolu so zákonným úrokom z omeškania
(ďalej aj len „rozsudok č. 1“). Súd posúdil aj uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty za
dôvodný,nakoľkopodľanázorusúduargumentáciažalovanéhoohľadomneprimeranostivýškyzmluvnej
pokuty komparáciou s kúpnou cenou za pozemky (hodnota plnenia zo zmluvy podľa žalovaného mala

predstavovať 2/3 kúpnej ceny) nezodpovedala dokazovaním zistenému stavu - žalovaným uvádzaná
výška kúpnej ceny bola cenou za 25 ha nehnuteľnosti, kým činnosťou žalobcu na základe zmluvy
prišlo k sceleniu 125 ha nehnuteľností v jednom celku. Navyše v prejednávanej veci nebola zmluvná
pokuta dojednaná vo forme pevne stanovenej čiastky, ale formou určitej sadzby za stanovenú časovú
jednotku. Neprimeranosť zmluvnej pokuty nebolo možné usudzovať z jej celkovej výšky, ak je dôsledkom

dlhodobého omeškania, a s tým spojeným navyšovaním o inak primeranú „dennú sadzbu“ zmluvnej
pokuty. Primeranosť výšky zmluvnej pokuty bolo potrebné posúdiť v každom prípade individuálne s
ohľadom na všetky zvláštnosti daného prípadu.

10. Odvolací súd uznesením č.k. 1Cob/93/2015 - 456 zo dňa 16.11.2016 rozsudok Okresného

súdu Bratislava I č.k. 33Cb/232/2012 - 370 zo dňa 17.10.2013 v spojení s opravným uznesením
Okresného súdu Bratislava I č.k. 33Cb/232/2012-417 zo dňa 04.02.2015 zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie s tým odôvodnením, že pokiaľ ide o prvý namietaný odvolací dôvod a to
prekročenie konateľského oprávnenia bývalého konateľa p. C., ktorý podpísal zmluvu o sprostredkovaní,
z ktorej vznikol žalovanému záväzok v sume nad 50.000,00 EUR, bez predchádzajúceho súhlasu

valného zhromaždenia žalovaného, tak v zmysle § 133 ods. 3 Obchodného zákonníka obmedziť
konateľské oprávnenie môže iba spoločenská zmluva, stanovy alebo valné zhromaždenie, a to aj iba
vnútorným spôsobom, teda nie vo vzťahu k tretím osobám, ktoré obmedzenie je voči tretím osobám
neúčinné. Uvedené ustanovenie Obchodného zákonníka zaisťuje ochranu tretích osôb v prípadoch,
kedyspoločenskázmluva,stanovy,čivalnézhromaždenieobmedzujekonateľskéoprávneniekonateľov.

Ak konatelia porušia uvedené obmedzenie, budú za porušenie zodpovedať, a to v súlade s § 66
ods. 3 Obchodného zákonníka, ako pri porušení povinnosti z mandátnej zmluvy (do úvahy prichádza
predovšetkým náhrada vzniknutej škody). Právne úkony, pri ktorých konateľ porušil obmedzenie svojho
konateľského oprávnenia sú však platné. Za neobmedzenie konateľského oprávnenia sa považuje len
určeniespôsobukonateľovkonaťvmenespoločnostipodľaodseku1ust.§133Obchodnéhozákonníka.

Nedodržanie spôsobu konania v mene spoločnosti, v danom prípade ide o zverejnený spôsob konania v
mene spoločnosti v obchodnom registri, môže v konečnom dôsledku viesť k neplatnosti právneho úkonu,
pretože vôľa právnickej osoby navonok voči tretím osobám nebola prejavená zákonom predpokladaným
spôsobom, t.j. určeným spôsobom konania v mene spoločnosti. Takýto úkon by mohol byť posúdený
ako neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Je nevyhnutné odlišovať spôsob

konania v mene spoločnosti, od obmedzenia konateľských oprávnení podľa odseku 3. Pri vymedzení
rozsahu konateľského oprávnenia je nevyhnutné poukázať na § 20 ods. 1 OZ, podľa ktorého konateľ
ako štatutárny orgán má právo konať vo všetkých veciach spoločnosti. Jedná sa o tzv. generálne
oprávnenie. Obmedziť toto generálne oprávnenie môže len spoločenská zmluva, stanovy alebo valné
zhromaždenie. Ide však o oprávnenie vnútorného vzťahu medzi konateľom a obchodnou spoločnosťou.

Takéto oprávnenie je voči tretím osobám neúčinné, a to aj v prípade, ak by bolo zapísané v obchodnom
registri a následne zverejnené v obchodnom vestníku. Ak by však konateľ prekročil takéto vnútorné
oprávnenia, je spoločnosť takýmto úkonom viazaná. V prípade prekročenia vnútorného obmedzenia
konateľského oprávnenia by mohlo dôjsť k vzniku zodpovedného vzťahu konateľa voči spoločnostia táto by sa mohla domáhať od konateľa náhrady škody podľa § 135a a 373 a nasl. Obchodného
zákonníka. Obmedzenia konateľského oprávnenia v zmysle § 133 ods. 3 Obchodného zákonníka
môžu mať rôznu formu, tak ako je to v prejednávanom prípade, že v zmysle spoločenskej zmluvy na

určité úkony konateľa sa vyžaduje predchádzajúci súhlas valného zhromaždenia, teda na dispozíciu s
majetkom spoločnosti prevyšujúcej 50.000,00 EUR. Vo všetkých prípadoch obmedzenia konateľského
oprávnenia sa jedná len o vnútorný vzťah, ktorý nemá právne účinky voči tretím osobám. Žalobcu ako
právnickú osobu, konajúcu prostredníctvom svojho štatutárneho orgánu, s ktorou žalovaný zastúpený
riadne v obchodnom registri zapísaným konateľom p. C. uzavrel spornú zmluvu, je nutné považovať

za tretiu osobu, keďže ide o samostatný subjekt odlišný od svojich spoločníkov a štatutárov. V
prípade podpisu p. C. na sprostredkovateľskej zmluve zo dňa 29.09.2010 mohlo dôjsť k prekročeniu
konateľského oprávnenia, keďže podpisom uvedenej zmluvy bez predchádzajúceho súhlasu valného
zhromaždenia žalovaného vznikol žalovanému potenciálny záväzok v sume prevyšujúcej nad 50.000,00
EUR, avšak v danom prípade uvedený záväzkový vzťah zaväzuje spoločnosť žalovaného, keďže
uvedené obmedzenie konateľa žalovaného môže vyvolať právne následky len voči žalovanému a

teda vznik zodpovednostného vzťahu p. C. vo vzťahu k žalovanému. Odvolací súd zhodne so súdom
prvej inštancie považoval takéto vnútorné obmedzenie konateľského oprávnenia voči tretím osobám za
neúčinné a to aj v prípade, ak by bolo nielen zakotvené v spoločenskej zmluve, ale aj zverejnené v
obchodnom registri. Odvolací súd dodal, že napriek skutočnosti, že bývalý štatutárny orgán žalovaného
mal blízky vzťah so štatutárnym zástupcom žalobcu, uvedená skutočnosť však nevylučuje, že žalobca

je v postavení tretej osoby, keďže na žalobcu sa v danom prípade hľadí ako na právnickú osobu, a nejde
o vznik záväzkového vzťahu medzi fyzickou osobou (p. E. F.) a žalovaným.

11. K námietke žalovaného týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia súdom prvej inštancie,
že zmluva o sprostredkovaní je platná napriek konfliktu záujmov podľa § 22 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, odvolací súd uviedol, že právna úprava Občianskeho zákonníka o zastúpení má široké
uplatnenie aj v rámci obchodného práva, pretože Obchodný zákonník samostatnú úpravu zastúpenia
nemá. Navyše úprava konania podnikateľa v Obchodnom zákonníku nie je pre obchodnoprávne
vzťahy úplná. Obchodný zákonník upravuje zákonné zastúpenie právnickej osoby v ust. § 13 až
16, pričom konanie zástupcu jasne odlišuje od konania štatutárneho zástupcu (§ 13 ods. 1 druhá

veta Obchodného zákonníka. Podľa § 13 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak je podnikateľ fyzická
osoba, koná osobne alebo za neho koná zástupca. Právnická osoba koná štatutárnym orgánom
alebo za neho koná zástupca. Kto v mene právnickej osoby prejavuje jej vôľu relevantným spôsobom
ustanovuje § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. „štatutárne orgány“, na ktorú dikciu Občianskeho
zákonníka nadväzuje Obchodný zákonník v § 13 ods. 1, 2, čo sa týka oprávnenia konať navonok v

mene spoločnosti. Podnikatelia (osoby fyzické i právnické) konajú v právnych vzťahoch aj nepriamo,
prostredníctvom svojich zástupcov. Osobitná obchodnoprávna úprava upravuje systém zákonných
zástupcov s nerovnakým rozsahom veci zastupovania, subsidiárne sa aplikuje aj úprava zástupcov
právnických osôb (§ 20 ods. 2 OZ) a v dôsledku osobitnej úpravy sa aplikuje úprava zmluvného
zastúpenia vykonaná Občianskym zákonníkom. Zákonné zastúpenie môže mať formu prokúry, môže

ísť o vedúceho podniku zahraničnej osoby, príp. vedúceho organizačnej zložky. Menej formálne vzniká
zákonné zastúpenie pri tzv. podnikovom splnomocnení podľa § 15 Obchodného zákonníka, príp. fikcia
zákonného zastúpenia pri konaní v prevádzkarni podnikateľa podľa § 16 Obchodného zákonníka.
Vzhľadom k uvedenému Obchodný zákonník prísne v § 13 ods. 1 veta druhá rozlišuje medzi konaním
právnickej osoby prostredníctvom štatutárneho orgánu a konaním právnickej osoby prostredníctvom

zástupcu. Konanie štatutárneho orgánu je osobným konaním právnickej osoby. Štatutárny orgán nie
je teda zástupcom právnickej osoby. Z tohto dôvodu nie je teda možné na právne úkony štatutárnych
orgánov aplikovať ustanovenia zákona o zastúpení. Na rozdiel od zhodnotenia súdu prvej inštancie, bol
odvolací súd názoru, že konflikt záujmov v danom prípade nebol preukázaný a pri konaní právnickej
osoby prostredníctvom štatutárneho orgánu sa nepoužijú ustanovenia OZ ohľadne konfliktu záujmu

štatutárneho orgánu a spoločnosti, v ktorej vykonáva funkciu štatutárneho orgánu. V danom prípade
prichádzajú do úvahy zodpovednostné následky štatutárneho orgánu podľa § 373 ObZ, nie však
vylúčenie priamych účinkov viazanosti vo vzťahu k tretím osobám.

12. Vo vzťahu k námietke platnosti a určitosti zmluvy o sprostredkovaní, odvolací súd poukázal na znenie

§ 642 ObZ a uviedol, že tento typ zmluvy sa vzťahuje na jednorázové sprostredkovanie uzavretia zmluvy,
ale môže sa vzťahovať i na opakované sprostredkovanie uzavretia zmluvy, nie však na také opakované
sprostredkované uzavretia zmluvy, ktoré má charakter sústavnej činnosti pre určitého záujemcu (v
danom prípade by išlo o zmluvu o obchodnom zastúpení). Predmet zmluvy o sprostredkovaní je vtomto základnom ustanovení formulovaný všeobecne: vyvíjať činnosť smerujúcu k vytvoreniu príležitosti
záujemcu k uzatvoreniu zmluvy. Miera požadovanej aktivity sprostredkovateľa môže byť rôzna a bude
predovšetkým záležať na obsahu zmluvy. Z uvedených ustanovení vyplýva základné členenie na dva

stupne predpokladanej aktivity 1. buď ide len o obstaranie príležitostí pre záujemcu uzavrieť s treťou
osobou zmluvu určitého obsahu, 2. alebo sa očakáva spolupôsobenie vedúce k uzavretiu tejto zmluvy.
To má samozrejme aj vplyv na výšku provízie. Základným obsahom zmluvy o sprostredkovaní je určenie
obsahu zmluvy, zmlúv, ktorých uzavretie má byť sprostredkované. Vymedzenie obsahu záväzku, t.j.
podstatných náležitostí zmluvy je kogentné. Odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom súdu

prvej inštancie a mal za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočne v konaní zaoberal predmetom
plnenia zmluvy o sprostredkovaní, nedostatočne si vyjasnil vo svojom rozhodnutí, čo bolo konkrétne
najmä s poukazom na kogentné ustanovenia § 642 ods. 1 Obchodného zákonníka predmetom plnenia
žalobcu, a akým spôsobom posúdil, že predmetná činnosť bola žalobcom v prospech žalovaného aj
skutočne vykonaná. Podľa názoru odvolacieho súdu z predmetu plnenia zmluvy o sprostredkovaní
uzavretej medzi stranami sporu dňa 29.09.2010 nie je jasne a určite možné vyvodiť záver, či táto

spĺňa ust. § 642 Obchodného zákonníka. Z uvedeného odvolaciemu súdu vyplýva, že nie je zrejmé,
akým spôsobom sa malo posúdiť, že žalobca plnil v súlade so zmluvou o sprostredkovaní to, čo
plniť mal, a v akom rozsahu. Z obsahu základných ustanovení zo zmluvy o sprostredkovaní uzavretej
medzi stranami sporu nie je možné vyvodiť, či išlo o jednorazové alebo opakované sprostredkovanie
uzavretia zmlúv s tretími osobami, čo malo byť obsahom týchto zmlúv, o aké typy zmlúv konkrétne a

aj z právneho hľadiska malo ísť, s akými osobami aspoň približne mal žalobca ako sprostredkovateľ
komunikovať a teda vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby žalovaný mal možnosť uzavrieť vďaka jeho
činnosti nejaký typ (v zmluve o sprostredkovaní bližšie nešpecifikovaný) zmluvy. Odvolací súd dodal,
že aj z gramatického výkladu je pojem „scelenie pozemkov, resp. sprostredkovanie dohody o scelení“
podľa jeho názoru neurčitý. Odvolací súd prisvedčil odvolateľovi, ktorý namietal, že súd prvej inštancie

pochybil, keď vyslovil záver, že s prihliadnutím aj na iné ustanovenia zmluvy o sprostredkovaní sa
jednalo o plnenie dojednané neurčite, keďže z čl. 2 zmluvy o sprostredkovaní vyplýva, že žalobca
ako sprostredkovateľ mal pôvodne vyvíjať činnosť v prospech záujemcu „s cieľom čo najlepšieho a
najvýhodnejšieho umiestnenia pozemkov“, následne bol Dodatkom č. 2 predmet zmluvy zmenený tak,
že sa ním stalo „sprostredkovanie zmluvy o scelení, a čo najvýhodnejšom umiestnený nehnuteľnosti“.

Z tohto ustanovenia zmluvy nie je podľa názoru odvolacieho súdu jasné a určité, čo bolo cieľom
sprostredkovania žalobcu, teda akú určitú zmluvu za pričinenia žalobcu mal žalovaný ako záujemca s
tretími osobami uzavrieť.

13. Odvolací súd vzhľadom k uvedenému nariadil súdu prvej inštancie po vrátení veci postupovať

tak, aby si ustálil obsah zmluvy o sprostredkovaní ako určitého a zrozumiteľného právneho úkonu s
prihliadnutím na výklad vôle strán zmluvy, ktorý však nesmie byť v rozpore s písomným prejavom a teda
zistil, či predmetná zmluva je platným zmluvným typom (po vyhodnotení tých zistení, čo bolo predmetom
práv a povinností strán sporu na základe zmluvy o sprostredkovaní v znení jej dodatkov). Po ustálení
predmetu plnenia a v nadväznosti na predmet plnenia bolo úlohou súdu prvej inštancie presne zistiť,

akú činnosť vyvíjal žalobca v prospech žalovaného, prípadne doplniť dokazovanie o príslušné právne a
iné úkony súvisiace s činnosťou žalobcu v prospech žalovaného.

14. Následne súd prvej inštancie vec znova prejednal na pojednávaní konanom dňa 21.09.2017, kde sa
vyjadrili právni zástupcovia strán a bol vypočutý svedok C. F. G. a B. C., ako i na pojednávaní konanom

dňa 28.11.2017. Z výsluchu štatutárneho zástupcu žalobcu - p. F. a svedka p. C. s poukazom na §
266 ods. 4 ObZ, mal súd prvej inštancie jednoznačne preukázané, že predmetom sprostredkovateľskej
zmluvy bolo sprostredkovanie dohody o scelení pozemkov žalovaného so spracovateľom projektu
pozemkových úprav – spoločnosťou SIRECO s.r.o.. Uvedené pozemky mali byť v čo najvýhodnejšom
umiestnení. K vyslovenému názoru krajského súdu, v zhode s tvrdením žalobcu, mal súd prvej

inštancie za to, že v r. 2010 ešte nebolo možné určiť v zmluve písomne presnú jednu lokalitu, kde
pozemky majú byť umiestnené. Záležalo to od možností projektu, pričom slovo najvýhodnejšie sa
vzťahovalonapreferenciuzáujemcu,t.j.žalovaného.Tenprostredníctvomsvojhokonateľaurčoval,ktorá
poloha a spôsob scelenia je pre nich prijateľná a najvýhodnejšia. Žalobca ako sprostredkovateľ tieto
pokyny na 100% splnil svojou aktívnou činnosťou. To potvrdili aj svedkovia zo spoločnosti SIRECO

s.r.o.. Výsledkom zmluvy o sprostredkovaní bola dohoda medzi SIRECO s.r.o. a žalovaným o novom
usporiadaní pozemkov zo dňa 17.08.2011 premietnutá v zápise z rokovania, kde prílohou zápisu
je aj grafický plán pozemkov. Tento plán, ktorý obsahuje vyznačenie scelených pozemkov zelenou
farbou, je identický s plánom odsúhlaseným na VZ žalovaného 22.06.2011, pričom zápisnica z tohtoVZ obsahuje identický plán pozemkov so žltou farbou. Po posúdení činností, ktoré vyvíjal žalobca
v zmysle zmluvy o sprostredkovaní, súd prvej inštancie ustálil, že žalobca prostredníctvom p. F. v rozpätí
takmer 2 rokov po podpise zmluvy, vyvíjal činnosť v prospech žalovaného s cieľom čo najlepšieho,

najvýhodnejšieho umiestnenia pozemkov a zároveň vykonával s tým súvisiace úkony. Žalobca mala
teda pre žalovaného dosiahnuť scelenie pozemkov v jednom celku a ním určenom mieste, konkrétne
v blízkosti diaľnice a logistického parku a to v zmysle zmluvy o sprostredkovaní. Po celý čas p. F.
komunikovala so zhotoviteľom projektu pozemkových úprav spoločnosťou SIRECO division Services,
ako aj so všetkými poskytovateľmi inžinierskych sietí, ktoré sa v danej lokalite nachádzali. Za túto činnosť

bolo žalobcovi žalovaným vyplatená čiastočná úhrada 34.000,00 EUR, ktorá nebola rozporovaná
a žalovaný ju nežiadal doteraz vrátiť. Išlo preto o činnosť intenzívnu a dlhodobú, pričom cieľ bol
jednoznačne dosiahnutý. Súd považoval za preukázané, že žalovaný nepravdivo informoval súd o tom,
že nevedel o sprostredkovateľskej zmluve a že s polohou pozemkov nesúhlasil. Rovnako neprípustne
ovplyvňoval svedkov - pracovníkov spoločnosti SIRECO s.r.o., ktorým podsúval nepravdivé písomné
vyhlásenie o tom, že im nie je známe, že by v jednaniach medzi SIRECO s.r.o. a AGRO-SLAVIA s.r.o.

figuroval žalobca ako sprostredkovateľ. Z uvedeného dôvodu sa súd prvej inštancie stotožnil s názorom
žalobcu, že klamlivé tvrdenia strany môžu mať za následok stratu sporu. K hlavnej obrane žalovaného,
ktorá smerovala a bola založená hlavne na námietkach týkajúcich sa vzťahu konateľky žalobcu a pána
B. C., odkázal súd prvej inštancie na dôvody uvádzané odvolacím súdom, ktorý uviedol, „že napriek
skutočnosti, že bývalý štatutárny orgán žalovaného mal blízky vzťah so štatutárnym zástupcom žalobcu,

uvedená skutočnosť však nevylučuje, že žalobca je v postavení tretej osoby, keďže na žalobcu sa v
danom prípade hľadí ako na právnickú osobu, a nejde o vznik záväzkového vzťahu medzi fyzickou
osobou (p. E. F.) a žalovaným“. Súd prvej inštancie nepriznal úspech ani obrane žalovaného, že žalobca
uvedenú činnosť vykonal iba raz, keďže právny poriadok SR, hlavne Obchodný zákonník nešpecifikuje
(neobsahuje) zákonné ustanovenie, že musí činnosť vyvíjať pred a koľkokrát. Súd prvej inštancie priznal

žalobcovi aj nárok na zaplatenie zákonných úrokov z omeškania a o nároku na náhradu trov konania
rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa zásady úspechu v konaní
a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

15. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho právneho

zástupcu s tým, že odvolaním sú napádané všetky výroky rozsudku, ktorými súd prvej inštancie
rozhodol vo veci samej, ako i výrok o priznaní náhrady trov konania, a to z dôvodov vymedzených v
§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), a h) CSP. V prvom rade sa žalovaný vyjadril k jeho údajným klamlivým
tvrdeniam, že nevedel o zmluve, že nesúhlasil s polohou pozemkov a že by ovplyvňoval svedkov,
pričom v tejto súvislosti poukázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia zachytené v záverečnej reči, ako

i v písomnom podaní zo dňa 18.09.2013 vrátane príloh. Bol názoru, že pokiaľ spoločníci žalovaného
prehlásia, že o uzatvorení zmluvy nevedeli, žalovanému neostáva nič iné ako si osvojiť toto tvrdenie.
Prípadné zavádzanie zo strany spoločníkov (čo nie je pravda) nemôže byť žalovanému na ťarchu. Ani
zo sprievodných listov v anglickom jazyku (zo dňa 10.08.2011) doručených zo strany žalobcu, z ktorých
vyplýva, že bývalý konateľ žalovaného mal zaslať spoločníkom zápisnicu z rokovania VZ žalobcu zo

dňa 22.06.2011, nie je zrejmé, že ich prílohou mala byť sprostredkovateľská zmluva. Prílohou mala byť
iba mapa pozemkov a uvádzaná zápisnica z VZ. V samotnej zápisnici, pokiaľ ide o sprostredkovateľskú
zmluvu, sa uvádza iba, že „(...) konateľ žalovaného informoval a oboznámil prítomných spoločníkov
s uzatvorením sprostredkovateľskej zmluvy“, nič ďalšie. Neprítomní spoločníci (osoby bez znalosti
slovenského jazyka) tak zjavne z preposlanej zápisnice nemali žiadnu relevantnú informáciu o akej

zmluve, s kým a uzatvorenej za akých podmienok konateľ žalovaného informoval. Pritom ani nemali
žiadnu povinnosť sa o nejakej zmluve informovať. Konajúc v dobrej viere v obmedzenie konateľského
oprávnenia (uskutočňovať právne úkony nad 50.000,00 EUR iba so súhlasom VZ žalobcu) nemohli
ani rozumne predpokladať, že sa jedná o nadlimitnú zmluvu. Naviac, spomínané VZ ani túto bližšie
nešpecifikovanú zmluvu na svojom rokovaní neschválilo. Zápisnica k tomu obsahuje iba všeobecný

zápis o tom, že prítomní spoločníci boli oboznámení s nejakou sprostredkovateľskou zmluvou. Na
schválenie „nadlimitnej zmluvy“ treba v zmysle spoločenskej zmluvy 100% hlasov všetkých spoločníkov
atínaVZžalovanéhoaniprítomníneboli.Zaspornúvyhodnotilžalovanýskutočnosť,žepánoviH.I.mala
byť sprostredkovateľská zmluva zaslaná, pričom zdôraznil, že pokiaľ pán G., ako konateľ spoločníka
žalovanéhopodpíšečestnéprehlásenie,žeozmluvenevedel,takžalovanémuneostávaničiné,akototo

tvrdenie akceptovať a v prípade, ak je toto tvrdenie nepravdivé, nemožno mu túto skutočnosť pričítať.
Naviac, ak mu bola aj zaslaná, rozumieť jej nemohol. Žalovaný teda podľa svojho najlepšieho vedomia a
svedomianasúdepoprelto,žebyvšetcispoločnícimaliznalosťozmluveosprostredkovaní.Vodporesa
rovnakopriamokonateľžalovanéhovyjadril,ženemávedomosťotakejtozmluve,anioprípadnomplnenízo strany žalobcu, čo vzhľadom na skutočnosť, že bol menovaný za konateľa žalovaného v septembri
2012 nemožno vnímať tak, že by predkladal nepravdivé tvrdenia. Žalovaný opakovane poukázal na
podanie došlé na súd 19.09.2013, v ktorom podpísaní spoločníci vyjadrujú svoj nesúhlas s polohou

scelených pozemkov, ktorú nepovažujú za najvýhodnejšiu. K právnemu záveru súdu prvej inštancie, že
žalovaný prostredníctvom pani J. H. (externá spolupracovníčka žalovaného) ovplyvňoval svedka pána
A. z firmy SIRECO, s.r.o., sa vyjadrila samotná pani H., z vyjadrenia ktorej je zrejmé, že keď zisťovala
kto sa vo veci sceľovania pozemkov angažoval, najprv jej svedok uviedol, že to bol hlavne konateľ
žalovaného pán B. C., ktorý bol doprevádzaný pani, ktorá sa pasívne zúčastňovala stretnutia. V tomto

duchu pani J. H. pripravila prehlásenie, ktoré svedok nakoniec nepodpísal, nakoľko na vec zmenil názor.
Tejto variante zodpovedá aj emailová odpoveď svedka pána A. pani J. H., kde sa menovaný vyjadril,
že spis žalovaného nemal naštudovaný a nerozumel tomu na čo je dopytovaný. Zároveň svedok sa pri
výpovedi na žiadne ovplyvňovanie neponosoval.

16. Žalovaný mal ďalej za to, že žalobca nepreukázal skutočnosti, ktoré uvádza vo svojom

zrušovacom uznesení Krajský súd v Bratislave, t.j. čo bolo dohodnutým predmetom plnenia v zmysle
sprostredkovateľskejzmluvy,čožalobcamalplniťačovskutočnostiplnil.Vpriebehukonaniaaninevyšlo
najavo, že by pri uzatvorení sprostredkovateľskej zmluvy zo dňa 29.09.2010 strany konania mali na
mysli, že by činnosť sprostredkovateľa spočívala v záväzku vykonávať činnosť smerujúcu k uzatvoreniu
nejakej konkrétnej zmluvy. Ani bývalý konateľ žalovaného pán B. C., ani konateľka žalobcu pani E. F. F.

pri svojej výpovedi neuvádzali, že by predmetom zmluvy o sprostredkovaní mala byť činnosť smerujúca
k uzatvoreniu nejakej konkrétnej zmluvy. Sprostredkovateľskú zmluvu zo dňa 29.09.2010 nepovažoval
žalovaný vzhľadom na znenie § 642 Obchodného zákonníka za platnú zmluvu o sprostredkovaní a súd
prvej inštancie pochybil, ak ju posúdil (bez ohľadu na následné zmeny) ako zmluvu o sprostredkovaní
v zmysle § 642 Obchodného zákonníka a priznal z nej odmenu žalobcovi. Uzatvorením Dodatku č. 2 k

sprostredkovateľskej zmluve zo dňa 09.05.2012 bola zmluva, ku ktorej sprostredkovaniu mala smerovať
činnosť žalobcu zadefinovaná ako „dohoda o scelení a čo najvýhodnejšom umiestnení pozemkov“. V
priebehu konania však nevyšlo najavo čo takouto dohodou účastníci mali na mysli. Pán C. a pani E. F.
vôbecvpriebehukonanianeuvádzali,žebyčinnosťžalobcumalasmerovaťkuzatvoreniunejakejzmluvy
a následne, že by k jej uzatvoreniu v dôsledku činnosti žalobcu došlo, čo je zákonným predpokladom

vzniku nároku na dojednanú odmenu; to jest, ani výkladom nemožno usúdiť, čo malo byť obsahom tejto
dohodyoscelení.Záväzoksprostredkovaťdohoduoscelenísčonajvýhodnejšomumiestnenípozemkov
je podľa žalovaného neplatný pre neurčitosť. Rovnako skutkový stav zistený súdom prvej inštancie,
že výsledkom zmluvy o sprostredkovaní bol zápis z rokovania medzi SIRECO, s.r.o. a žalovaným
zo dňa 17.08.2011, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, nakoľko ani pani E. F., ani pán C. vo

svojej výpovedi nikde neuviedli, že záväzkom žalobcu ako sprostredkovateľa je sprostredkovanie práve
menovaného úkonu. Naviac uvedený úkon je datovaný k 17.08.2011 a záväzok sprostredkovať dohodu
o scelení a čo najvýhodnejšom umiestnení bol implementovaný Dodatkom č. 2 zo dňa 09.05.2012.
Záväzok v zmysle Dodatku č. 2 teda nemohol byť splnený úkonom, ktorý nastal pred časom podpisu
tohto dodatku. Nebolo preukázané, že by v čase po 09.05.2012 žalobca sprostredkoval akúkoľvek

dohodu, rovnako že by vykonával v nejakom podstatnejšom rozsahu činnosti súvisiace so sceľovaním
pozemkov. Žalobca v tejto súvislosti doložil emailovú komunikáciu, ktorej drvivá časť nie je z obdobia
po 09.05.2012. Rovnako iba 1 z 9 záznamov z rokovania s firmou SIRECO je z obdobia po 09.05.2012.
V čase pred 09.05.2012 predmetom záväzku žalobcu pritom bolo sprostredkovanie uzatvorenia nejakej
dohody, čo nebolo ani len tvrdené. Z vykonaného dokazovania nevyplýva ani to, aké činností bol v

zmysle sprostredkovateľskej zmluvy žalobca povinný vykonávať. Drvivá väčšina komunikácie žalobcu
je informatívneho charakteru a nevyplýva z nej aktivita žalobcu smerujúca k zmene plánovaného
riešenia scelenia pozemkov žalovaného. Zápis z rokovania zo dňa 17.08.2011 je úkonom v zmysle
§ 12 ods. 6 zákona č. 330/1991 Zb., t.j. vyhotovuje sa z úradnej povinnosti a jeho podpísanie nie je
výsledkom činnosti žalobcu, preto nezakladá nárok na odmenu. Samotný zápis by sa podpisoval i bez

akejkoľvek činnosti žalobcu. Na zápis zmeny je nevyhnutný súhlas vlastníka, pričom z dokazovania
nevyplýva, že by žalobca voči iným vlastníkom nejako pôsobil. V prípade, keby mal byť uvedený
záznam predmetom zmluvy, bolo by to v zmluve výslovne uvedené. Žalovaný namietal aj výklad
znenia „čo najvýhodnejšie a najvýhodnejšie scelenie“. Nejde podľa jeho názoru o objektívne merateľné
kritérium.Spoločnícižalovanéhopolohupozemkovnamietali,nepovažovalijuzavýhodnú.Zanesprávny

považoval aj výklad predmetu zmluvy súdom prvej inštancie s odkazom na § 266 ods. 4 Obchodného
zákonníka na ťarchu žalovaného, keď Dodatok č. 2 bol podpísaný v máji 2012 a advokátska kancelária
pracovala pre žalobcu (správne malo byť zrejme pre žalovaného – poznámka odvolacieho súdu) do
roku 2011, preto sporný dodatok pripraviť nemohla. Zároveň § 266 ods. 4 Obchodného zákonníkanie je jediným interpretačným pravidlom, treba prihliadať i na § 43 Občianskeho zákonníka. Žalovaný
nepovažoval ani poradie výsluchu svedka pána C. pred konateľkou žalobcu za správne, nakoľko malo
vplyv na zhodné tvrdenia uvedených osôb. Za procesné pochybenie považoval žalovaný i postup

súdu prvej inštancie, ktorý odňal stranám možnosť predniesť ústne záverečnú reč. Žalovaný tým, že
sa v konaní aktívne bráni, ako i s poukazom na personálne prepojenie žalobcu a bývalého konateľa
žalovaného, nemožno čiastočné plnenie vnímať ako uznanie pohľadávky žalobcu. Žalobca nepreukázal
ani splatnosť odmeny v zmysle zmluvy o sprostredkovaní (viď Dodatok č. 1). Žalovaný v priebehu
konania namietal neprimerane vysokú zmluvnú pokutu, ktorú mal podľa jeho názoru znížiť súd prvej

inštancie. Spolu s úrokom z omeškania predstavovala 62,5% ročne (54,75% + 8,75%). Vzhľadom
na dĺžku konania je zmluvná pokuta neprimeraná (za dva roky predstavuje 100% pohľadávky) a pre
žalovaného likvidačná. Záverom žalovaný zhrnul, že v konaní na súde prvej inštancie neboli rozptýlené
pochybnosti o neurčitosti právneho úkonu. Žalobca nepreukázal sprostredkovanie akej dohody malo
byť v zmysle sprostredkovateľskej zmluvy predmetom jeho záväzku (a následne na to ani, že nejaká
dohoda sprostredkovaná bola). Rovnako žalobca nepreukázal aké činnosti v zmysle zmluvy mal

vykonávať a následne, že ich aj vykonal a ani čo sa myslí čo najvýhodnejším scelením. Rovnako
zmluva o sprostredkovaní v jej pôvodnom znení nie je platnou zmluvou o sprostredkovaní z dôvodu,
že neobsahuje záväzok sprostredkovať nejakú konkrétnu zmluvu tak, ako to má na mysli § 642
Obchodného zákonníka. Pokiaľ je takáto zmluva neplatnou zmluvou o sprostredkovaní od počiatku,
túto vadu nemôže zhojiť ani Dodatok č. 2, ktorý aspoň formálne napĺňa náležitosti § 642 Obchodného

zákonníka v tom, že uvádza zmluvu, ktorej uzatvorenie má byť sprostredkované. Pokiaľ by teda
žalobca plnil na základe Dodatku č. 2, tento dodatok nie je komplexným zmluvným vzťahom, iba
čiastkovou úpravou iného (neplatného právneho úkonu) a sám o sebe neobsahuje všetky náležitosti
zmluvy o sprostredkovaní. Naviac, Dodatok č. 2 je rovnako postihnutý neplatnosťou pre neurčitosť
plnenia, nakoľko obsahuje neurčitý predmet sprostredkovania (dohodu o scelení a čo najvýhodnejšom

umiestnení pozemkov). Vzhľadom k uvedenému žalovaný žiadal, aby bol napadnutý rozsudok zmenený
tak, že bude žaloba zamietnutá a žalobcovi priznaná náhrad trov konania, prípadne rozsudok bude
zrušený a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

17. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril písomným podaním doručeným súdu dňa 01.11.2018 žalobca,

ktorý nesúhlasil s tvrdeniami žalovaného a mal za to, že práve na valnom zhromaždení konanom dňa
22.06.2011 konateľ žalovaného informoval spoločníkov o existencii zmluvy o sprostredkovaní. Žalovaný
musel vedieť, že tvrdenia spoločníkov nie sú pravdivé, keď žalovaný je autonómnym subjektom od
svojich spoločníkov a štatutárny orgán musí konať vždy s odbornom starostlivosťou v zmysle § 135a
Obchodného zákonníka, ako i s primeranou opatrnosťou. Obdobná povinnosť platí pre advokátov. B. I.

bola na jeho žiadosť doručená zmluva o sprostredkovaní, pričom po doručení slovenskej verzie ďalšie
informácie nežiadal, z čoho je možné vyvodiť, že ich považoval za dostatočné. Ide o osobu podnikajúcu
na Slovensku, ktorá sa stretáva s takýmito dokumentami v slovenčine. Odvolací súd už vo svojom
rozhodnutí zo dňa 16.11.2016 potvrdil názor súdu prvej inštancie, že zmluva o sprostredkovaní je platná,
aj keby došlo k porušeniu obmedzenia konateľského oprávnenia. Rovnako za nedôvodnú vyhodnotil

námietkuneplatnostizdôvodukonfliktuzáujmovvzmysle§22ods.2Občianskehozákonníka.Zápisnica
zVZsanachádzavarchívespoločnostižalovanéhoaodvtedajšiehokonateľajudostalivšetcispoločníci.
Na danom VZ došlo k schváleniu polohy scelených pozemkov podľa grafickej prílohy a následne
k podpisu zápisu o dohode so SIRECO, s.r.o.. Neobstojí preto tvrdenie žalobcu ohľadom nesúhlasu
spoločníkovžalovaného.AkspoločníciporokuodkonaniaVZapouzavretídohodyoscelenívyhlásia,že

s danou polohou nesúhlasia, ide o účelové konanie sledujúce výlučne snahu spochybniť nárok žalobcu
na odmenu. Verziu prezentovanú pani H. považoval za nepresvedčivú, keď svedok pán A. aj v emaily
zo dňa 05.05.2013 vysvetlil, že pani F. berú ako osobu poverenú na práce pre PPÚ Zohor a to na
základe predloženého plnomocenstva. Žalobca tiež predložil viacero záznamov zo stretnutí PPÚ Zohor,
z ktorých je zrejmé, že sa pani F. na nich zúčastnila. Zo záznamov je zrejmé, že nie na všetkých sa

zúčastnil pán C.. Je preto ťažko uveriteľné, že by pán A. tvrdil, že sa stretnutí aktívne zúčastňoval pán C.
a nejaká „žena ho doprevádzala len niekoľkokrát“. Z dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo,
že žiadna zmena postoja u svedka A. nenastala. Ten konštantne na svojom výsluchu z 15.08.2013,
aj v emailovej komunikácii s J. H. v máji 2013 a návrhu svojho písomného vyhlásenia za SIRECO,
s.r.o. uviedol, že p. F. zastupovala v projekte pozemkových úprav žalovaného a aktívne sa zapájala

do komunikácie. Prakticky identicky vypovedal aj druhý zamestnanec SIRECO, s.r.o. E. C. C., ktorý na
pojednávaní dňa 15.08.2013 uviedol, že p. F. sa zúčastňovala stretnutí a bola veľmi iniciatívna. Pani H.,
dlhodobú asistentku pána D. informoval svedok o tom, že je pripravený za SIRECO, s.r.o. vyhlásenie
podpísať, avšak očividne nemal záujem na podpise verzie odlišnej od ním pripravenej. Tvrdenia J.H. v jej vyhlásení z 01.06.2018 považoval tiež v príkrom rozpore s jej predchádzajúcimi vyjadreniami,
ktoré prezentovala na výsluchu na KR PZ v Bratislave dňa 07.02.2017, ČVS: KRP-20/2-VYS-BA-2014,
kde si nepamätala meno osoby a predmet komunikácie a následne po roku si spomenula na všetky

detaily a aj na svoje pochybnosti o zmene stanoviska svedka. K otázke nepreukázania predmetu plnenia
v zmysle zmluvy o sprostredkovaní poukázal na svoje vyjadrenia zo dňa 23.11.2017 a 27.05.2013. V
nadväznosti na závery odvolacieho súdu súd prvej inštancie vykonal ďalšie dokazovanie výsluchom p.
C. a p. F., z ktorých jasne vyplynulo, aké úlohy a povinnosti vyplývali žalobcovi ako sprostredkovateľovi
zo zmluvy o sprostredkovaní a ako žalovaný dával inštrukcie za účelom plnenia predmetu zmluvy.

Výsledkom zmluvy bola dohoda so SIRECO, s.r.o. o novom usporiadaní pozemkov zo 17.08.2011.
Otázke ustálenia obsahu zmluvy a posúdenia jej platnosti sa súd prvej inštancie venoval detailne, jeho
závery sú konzistentné, v súlade s vykonaným dokazovaním a rešpektujú platnú právnu úpravu (§
266, § 642 a nasl. Obchodného zákonníka a iné). Bolo jednoznačne preukázané, že žalobca vyvíjal
činnosť v prospech žalovaného, tento mu priebežne dával nové a aktuálne inštrukcie, v zmysle ktorých
žalobca postupoval, výsledkom čoho bolo scelenie pozemkov v súlade s predstavami žalovaného.

Snaha ukrátiť žalobcu o odmenu za jeho činnosti je v rozpore s dobrými mravmi a prepiato formalistická.
Odopretie legitímneho nároku žalobcu na odmenu za vykonané činnosti by predstavovalo bezdôvodné
obohatenie na strane žalovaného. Žalobcovi za jeho služby prináleží odmena, aj keby ich poskytoval
podľa iného zmluvného typu, resp. podľa nepomenovanej zmluvy. Žalovaný v odvolaní nesprávne
uvádza, že žalobca má nárok na odmenu za svoju činnosť iba vtedy, ak táto činnosť bola zrealizovaná

až po dátume uzavretia Dodatku č. 2, t.j. po 09.05.2012. Takýto právny výklad žalobca odmieta ako
nesprávny. Dodatok č. 2 predstavuje len formálne upresnenie dojednaní medzi stranami, aj vzhľadom na
to, že v čase uzavretia zmluvy o sprostredkovaní neboli známe všetky skutočnosti týkajúce sa projektu
pozemkových úprav a strany si nevedeli úplne detailne zadefinovať vzájomné práva a povinnosti,
prípadne presnú jednu lokalitu, kde majú byť pozemky žalovaného umiestnené. Ako správne uviedol

súd prvej inštancie, predmet zmluvy je dostatočne určitý, viaže sa na konkrétne nehnuteľnosti a činnosť
žalobcu na konkrétny projekt. Z dokazovania vyplynulo, že vtedajším štatutárnym zástupcom oboch
strán boli zmluvné dojednania dostatočne jasné a určité a v zmysle zmluvy žalovaný dával žalobcovi
pokyny, ktoré ten splnil. Za subjektívne hodnotenie považoval tvrdenie žalovaného o informatívnom
charaktere komunikácie žalobcu, resp. že nebolo preukázané aké činnosti mal žalobca vykonávať, keď

dokazovanie preukazuje intenzívnu aktivitu žalobcu vykonávanú osobne, čo potvrdili i svedkovia pán
A. a C. C.. Skutočnosť, že zápis zo dňa 17.08.2011 nie je len úkonom v zmysle § 12 ods. 6 zákona č.
330/1991 Zb. vyvracajú výpovede svedkov A. a C. a tiež listinné dôkazy predložené žalobcom spolu
s vyjadrením z 23.11.2017. Ohľadom namietaného procesného postupu súdu prvej inštancie žalobca
uviedol, že žalovaný na pojednávaní dňa 28.11.2017 predložil súdu záverečnú reč v písomnej podobe,

pričom v zápisnici sa uvádza, že po predložení záverečných rečí záverom strany nechcú nič uviesť.
Žalobca nemá vedomosť, že by žalovaný namietal túto časť zápisnice ako nepresnú. K tvrdeniu ohľadom
nesprávnej aplikácie § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka žalobca podotkol, že informácia od svedka
G. bola nepresná. V skutočnosti pracoval pre žalovaného aj v roku 2012, čo potvrdzuje napr. faktúra za
právne služby vystavená Studio Legale, s.r.o. žalovanému za právne poradenstvo zo dňa 09.08.2012,

t.j. 3 mesiace po podpise Dodatku č. 2. Ohľadom namietanej splatnosti žalobca poukázal na čl. 3, bod
2, písm. a) zmluvy o sprostredkovaní v znení jej Dodatku č. 1 a 2. Fakturovaná časť odmeny sa stala
splatnou ukončením lehoty na podanie námietok proti projektu pozemkových úprav, t.j. uplynutím 30 dní
od zverejnenia alebo doručenia projektu pozemkových úprav v obci A.. K tejto skutočnosti preukázateľne
došlo v máji 2012 (napr. rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu Malacky z 01.10.2012 o schválení

projektu PPU A., kde sa na str. 2 uvádza, že projekt bol doručený združeniu účastníkov pozemkových
úprav dňa 03.05.2012 a zverejnený verejnou vyhláškou 18.05.2012). Závery súdu prvej inštancie
ohľadom výšky zmluvnej pokuty považoval za správne. Dodal, že pri posudzovaní výšky zmluvnej
pokuty je potrebné posudzovať individuálne každý prípad. Neprimeranosť zmluvnej pokuty nemožno
usudzovať z jej celkovej výšky, ak je dôsledkom dlhodobého omeškania a s tým spojeným navyšovaním

o inak primeranú dennú sadzbu zmluvnej pokuty. Dennú sadzbu zmluvnej pokuty 0,15% nemožno v
žiadnom prípade považovať za privysokú, likvidačnú či odporujúcu dobrým mravom alebo poctivému
obchodnému styku, čo potvrdzuje napr. rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 5Cmo 358/94, ktorý
judikoval, že zmluvná pokuta zabezpečujúca povinnosť zaplatiť poskytnutú službu vo výške 1% denne
nie je neprimeraná významu a hodnote zabezpečeného dlhu. Záverom žalobca žiadal rozsudok súdu

prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a zaviazať žalovaného k náhrade trov konania.

18. V odvolacej replike žalovaný nad rámec už uvedeného uviedol, že valného zhromaždenia
žalovaného dňa 22.06.2011 sa zúčastnili iba dvaja spoločníci, hoc v danom čase ich mala spoločnosťsedem. Zo sprievodných listov nevyplýva, že by zápisnica bola skutočne zaslaná a ani preložená. Pokiaľ
o zmluve o sprostredkovaní vedel bývalý konateľ žalovaného (životný druh konateľky žalobcu), táto
vedomosť nemôže byť na ťarchu žalovaného a nemožno ju stotožňovať s vedomosťou samotného

žalovaného, keď bola uzatvorená v rozpore s ustanoveniami spoločenskej zmluvy. Na podporu
argumentácie žalovaný poukázal na prebiehajúce konania na Okresnom súde Bratislava I sp. zn.
37Cb/60/2016, kde žalovaný žaluje p. C. o vydanie dokladov spoločnosti žalovaného, ako i na trestné
konanie vedené vo veci obvineného p. C. pre trestný čin porušovania povinností pri správe cudzieho
majetku.Zozaslanejzápisnicevcudzomjazykunevyplývažiadensúhlasspolohoupozemkov,zápisnica

je vágna a nekonkrétna. Pokiaľ ide o skutočnosť, že zápisnica z VZ sa nachádza v archíve žalovaného,
poukázal na konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 37Cb/60/2016 o vydanie
dokladov. Poukázal i na právoplatné rozhodnutie vo veci neplatnosti odvolania p. C. z funkcie konateľa,
kde bývalý konateľ žalovaného nebol úspešný. Žalovaný si riadne splnil povinnosti v zmysle ustanovení
CSP a poprel tvrdenia žalobcu, ktorý ich žiadnym hodnoverným dôkazom nepreukázal. K tvrdeniam
svedkyne p. H. uviedol, že žalobca porovnáva informácie z výsluchu odboru kriminálnej polície, kde sú

výsluchy bezprostredné, bez možnosti prípadného hlbšieho zamyslenia a prípadnej prípravy. Svedkyňa
bola dopytovaná na rozsahovo, ale aj časovo, veľmi široké a dávne obdobie. V prípade čestného
vyhlásenia, bola p. H. kontaktovaná až potom, ako žalobca predložil emailovú komunikáciu o údajnom
ovplyvňovaní svedkov, mala možnosť si pripomenúť si o čo vlastne šlo, preto je logické, že na
rozdiel od výsluchu na polícii sa vedela k problematike vyjadriť. Svedkyňu nepovažoval za zaujatú,

keďže v danom prípade možno zabezpečiť jedine svedkov, ktorí spolupracovali alebo spolupracujú so
stranami. Keby ju súd považoval za zaujatú, z rovnakého právneho dôvodu by musel pristupovať aj
k výpovedi svedka p. C., ktorý má blízky vzťah ku konateľke žalobcu. Zároveň žalovaný zdôraznil,
že k okolnostiam, ktoré sú považované za klamlivé tvrdenia a ovplyvňovanie svedkov, došlo pred
účinnosťou CSP, najmä pokiaľ ide o podania žalovaného zo dňa 17.09.2013 a emailovú komunikáciu

p. H. a svedka A. z roku 2013 predloženú žalobcom dňa 23.11.2017, s podaniami ktorými nie je
možné spájať účinky neskoršej právnej normy. Naviac jedná sa len o procesnú teóriu, ktorá nemá
oporu v zákone. Zotrval na názore, že z vykonaného dokazovania nevyplynuli skutočnosti, ktoré boli
v zmysle zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu považované za sporné. Najavo nevyšli žiadne
nové skutočnosti. Nebolo preukázané aké konkrétne činnosti mal žalobca vyvíjať a následne aj že ich

vyvíjal a uzatvorenie akej konkrétnej zmluvy malo byť výsledkom jeho činnosti. Ostalo nepreukázané
akú dohodu mal žalobca sprostredkovať a naviac po uzatvorení Dodatku č. 2 s neurčito vyjadreným
záväzkom, nedošlo k uzatvoreniu žiadnej dohody. Záverom žalovaný poukázal na uznesenie Krajského
riaditeľstva PZ v Bratislave ČVS: KRP-121/2-VAS-BA-2019 zo dňa 08.11.2018, ktorým v súvislosti so
sprostredkovateľskou zmluvou bolo proti p. B. C. vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin

porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku. Z jeho dátumu vyplýva, že ho nemohol žalovaný
predložiťvkonanípredsúdomprvejinštancie,anivodvolaní.Vprípade,akbolpodpísanímdanejzmluvy
spáchaný trestný čin, nemôže takýto právny úkon a pohľadávky z neho vyplývajúce požívať právnu
ochranu a takýto úkon je absolútne neplatný. Žalovaný preto žiadal, aby konanie bolo prerušené až do
právoplatného skončenia trestného konania v zmysle § 164 CSP.

19. V odvolacej duplike žalobca poukázal na opakujúce sa tvrdenia žalovaného vo vzťahu k pravdivosti
skutkových tvrdení žalovaného. Považoval ich za zavádzajúce aj s ohľadom na skutočnosť, že konateľ
žalovaného p. C. D. bol zároveň v danom čase spoločníkom aj štatutárom najväčšieho spoločníka
žalovaného – ATLANTE SK, s.r.o.. Žalovaný tak fakticky splýva so svojimi spoločníkmi, preto nie je

namieste argumentácia, že ide o rôzne subjekty a spoločnosť „len verila“ svojim spoločníkom. Žalovaný
a jeho spoločníci mali rovnakého štatutárneho zástupcu, preto vedomosť žalovaného sa zhoduje
s vedomosťou jeho spoločníkov. K tvrdeniam o nedoručení zápisnice z VZ poukázal na listinného dôkazy
v podobe listov spolu s doručenkami, ktoré zaslal spoločníkom žalovaného a rovnako aj prílohu –
zápisnicu z VZ, čo vyplýva priamo z textu, kde sa v angličtine uvádza, že v prílohe zasiela slovenskú

aj anglickú verziu zápisnice. Uvedenú komunikáciu a listinné dôkazy považoval žalobca za nesporné,
preto ich ani nemusel predkladať. Zápisnica z VZ je zároveň spolu s prezenčnou listinou dostupná od
02.08.2011 aj v Zbierke listín spoločnosti žalovaného. Žalobca bol názoru, že prezentované súdne spory
a súdne konania nesúvisia s nárokom žalobcu uplatňovaným v tomto konaní. Rovnako tvrdenia o tom,
že žalovaný nedisponuje niektorými listinami, nemôžu ísť na ťarchu žalobcu. Konateľ žalovaného p. D.

bol písomne vyzývaný na prevzatie písomnej dokumentácie napr. listom zo dňa 20.02.2013, avšak si ju
neprevzal, čo je možné považovať za porušenie povinnosti konateľa v zmysle § 135 a 135a Obchodného
zákonníka. Vo vzťahu k výpovedi p. H. žalobca namietal, že žalovaný neuvádza, v ktorej z dvoch situácii
svedkyňa tvrdí pravdu. Nepravdivosť a zavádzajúce dôkazy osvedčuje aj výpoveď svedka p. A., ktorýv závere uviedol, že „oni odo mňa chceli vyjadrenie, že ju nepoznám, čo nebola pravda.“ Svedok rovnako
potvrdil, že sprostredkovanie čo najvýhodnejšieho umiestnenia pozemkov, resp. dohody o scelení je
bežné a ide o štandardný prístup. Z doplneného dokazovania bolo ustálené čo bolo predmetom zmluvy,

aj fakt, že žalobca riadne povinnosti plnil. Uvedené potvrdil aj svedok p. A. opätovne v predloženej
zápisnici o výsluchu svedka v trestnom konaní. Žalobca v ďalšom nesúhlasil s návrhom žalovaného na
prerušenie konania, nakoľko konanie trvá už 7 rokov a žalovaný podal trestné oznámenie voči bývalému
konateľovi žalovaného 6 mesiacov po vydaní rozsudku a 8 rokov po uzatvorení sprostredkovateľskej
zmluvy. Predmetom trestného konanie tiež nie je neplatnosť zmluvy o sprostredkovaní, preto bez ohľadu

na výsledok trestného konania, bude hmotný nárok žalobcu stále daný a platný. V konaní sa preukázalo
platné uzatvorenie zmluvy, ktorá nadobudla účinnosť, ako i plnenie povinností žalobcu z danej zmluvy
a vznik nároku na zaplatenie odmeny. Tieto závery civilného súdu nemôže zmeniť ani trestné konanie
iniciované oneskorene žalovaným. Odvolací súd má dostatočné podklady pre rozhodnutie o odvolaní.
Musí pritom rešpektovať právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

20. Podaním zo dňa 15.07.2019 sa vyjadril žalovaný, ktorý sa opätovne vyjadril k vedomosti
spoločníkov o sprostredkovateľskej zmluve, k údajnému ovplyvňovaniu svedkov, k nepreukázaniu
nových skutočností, na ktoré poukázal odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí, k návrhu na
prerušenie konania a opätovne navrhol konanie prerušiť.

21. Podaním zo dňa 13.09.2019 žalobca doplnil svoju argumentáciu týkajúcu sa návrhu na prerušenie
konania s tým, že odvolací súd na predložený listinný dôkaz – uznesenie o vznesení obvinenia p.
B. C. nemôže prihliadať, nakoľko bolo zrušené uznesením krajskej prokurátorky Krajskej prokuratúry
Bratislava sp. zn. 1Kpt 296/19/1100-9 zo da 23.07.2019. Rovnako v tomto konaní bolo vykonané
rozsiahle a dostačujúce dokazovanie, ktoré postačuje pre rozhodnutie súdu. Z uznesenia krajskej

prokuratúry vyplýva účelovosť a nedôvodnosť trestného oznámenia, kedy bolo konštatované, že pod
skutkovú podstatu trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku nemožno takéto
konanie subsumovať. Prekročenie konateľského oprávnenia nemôže byť samo o sebe podkladom pre
vyvodenie trestnej zodpovednosti. Nebol preukázaný úmysel páchateľa a v spise sa nenachádzali
žiadne dôkazy preukazujúce nevýhodnosť dojednaných podmienok. Aj v súvislosti s dojednaním

zmluvnej pokuty krajská prokuratúra uviedla, že zmluvné dojednania zabezpečenia záväzku nemožno
považovať za spôsobenie škody podľa § 237 ods. 1 trestného zákona. V uznesení je konštatované, že
nebol zákonný podklad na vznesenie obvinenia p. C..

22. Uznesením zo dňa 10.02.2022 súd prvej inštancie po vrátení veci odvolací súdom rozhodol

o zastavení konania v časti zaplatenia sumy 34.000,00 EUR.

23. Podaním zo dňa 12.07.2022 žalovaný navrhol doplniť dokazovanie listinným dôkazom a to
uznesením o vznesení obvinenia v trestnej veci obvineného F. K. C. a spol. vedenej na Prezídiu
policajného zboru NAK, odbore západ, Nitra, pod ČVS: B./NKA-ZA2-2021. Ako dôvod uviedol, že trestné

stíhanie je vedené pre podplácanie bývalého sudcu F. L. M., ktorý prejednával spor a mal prijať úplatok,
aby v tomto spore na súde prvej inštancie rozhodol v prospech žalobcu. Obsahom uznesenia tak môžu
byť skutočnosti dôležité pre rozhodnutie súdu druhej inštancie.

24. Krajský súd v Bratislave vyžiadal od Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru národná

kriminálna agentúra, odbor západ, Nitra požadované dokumenty za účelom posúdenia splnenia
procesných podmienok nevyhnutných pre rozhodovanie vo veci na súde prvej inštancie.

25. Žalovaný k Uzneseniu o vznesení obvinenia prokurátorky ÚŠP GP SR zo dňa 27.10.2020 (ďalej aj
„Uznesenie“) a k Návrhu na podanie obžaloby MV SR, PPZ národná kriminálna agentúra, odbor západ

zo dňa 15.12.2022, v podaní zo dňa 09.09.2024 uviedol, že obe listiny preukazujú tvrdenie žalovaného,
že je vedené trestné stíhanie pre odovzdanie úplatku sudcovi prejednávajúcemu túto sporovú vec na
súdeprvejinštancie.Zobsahuvyplýva,žezákonnýsudcaprijalodF.K.C.úplatokvoformedarčekového
koša za to, že vyhovel žalobe spoločnosti AGRO REAL 911, s.r.o. s tým, že pokiaľ bude rozsudok
potvrdený odvolacím súdom, bude mu poskytnutý aj finančný úplatok. Poukázal i na výpoveď F. M., ktorý

popisoval okolnosti súvisiace s odovzdaním darčekového koša, kedy poznamenal, že ho F. C. vzal do
reštaurácie v Stupave, ktorej majiteľom mal byť aj majiteľ spoločnosti, ktorej spor rozhodoval a na oboch
stranách mali byť Taliani. Uvedené evokuje, že išlo o bývalého konateľa žalovaného pána B. C., ktorého
družkou je konateľka žalobcu. B. C., prípadne jeho rodinný príslušník i prevádzkuje na adrese N. XXL. M. reštauráciu. V týchto priestoroch sa konali minimálne 2 valné zhromaždenia žalovaného v čase,
keď bol B. C. konateľom žalovaného. Konanie valného zhromaždenia žalovaného na uvedenej adrese
preukazuje i zápisnica z konania valného zhromaždenia zo dňa 22.06.2011, ktorá je prílohou podania

žalobcu zo dňa 22.08.2013. Napriek prezumpcii neviny, z výpovede F. M. vyplýva, že za napádaný
rozsudok prijal od F. C. úplatok v podobe darčekového koša s prísľubom finančnej odmeny v prípade
potvrdenia napádaného rozsudku odvolacím súdom. Z bodu 8 Uznesenia vyplýva, že F. C. prijal úplatok
pre F. M. od neurčitej osoby. Vzhľadom na zásadu „qui bono“, ako i skutočnosti z výpovede F. M.
uvedené v odseku 2 zo strany 69 Uznesenia mal žalovaný podozrenie, že uvedenou neurčitou osobou

mohol byť práve B. C.. Žalovaný po tom, čo bol svojim právnym zástupcom oboznámený o obsahu
týchto podaní avizoval právnemu zástupcovi podanie trestného oznámenia, keďže má podozrenie, že
„neurčitou osobou“ by mohol byť práve B. C.. Bez ohľadu na uvedené, je príjemcom výhody vynesenia
rozsudku F. M. za uvádzaných okolností v prospech žalobcu práve žalobca. Žalovaný bol preto názoru,
že sa tu jedná o rozsudok, ktorým bolo hrubým spôsobom porušené právo na spravodlivý proces a takýto
rozsudok nemôže používať právnu ochranu. Jedná sa tu o závažné procesné pochybenie spôsobujúce

taktiež zmätočnosť rozsudku. Na takúto vadu by mal podľa žalovaného odvolací súd pri rozhodovaní
o odvolaní náležite prihliadať.

26. Žalobca k predložených dôkazom uviedol, že zákonný sudca len doplnil dokazovanie a rozhodol
identickyakosudcapredním.Nemožnopretohovoriťoprekvapivom,alebonezákonnomčinedôvodnom

rozsudku. Sudca konal v rozpore so záujmami žalobcu, keď vyhotovil rozsudok až po polroku a predložil
ho na rozhodnutie o odvolaní až po roku a 10 mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia. Uznesenie
o vznesení obvinenia bolo prijaté pred 4 rokmi, pričom žiadne tvrdenia v ňom sa doposiaľ nepreukázali,
nepotvrdili, nezistili. Ide o nepodložené dohady, ktoré odporujú priebehu súdneho konania. V uznesení
sa píše, že sudca mal prijať úplatok na prelome rokov 2017 a 2018, t.z. viac ako mesiac po vyhlásení

rozsudku (27.11.2017). Konateľka žalobcu sa so zákonným sudcom stretla len na pojednávaniach, mimo
nich nie, nič od neho nepožadovala, neponúkla a to ani prostredníctvom iných osôb. Bol názoru, že po 12
rokoch sú splnené všetky procesné podmienky na to, aby odvolací súd preskúmal odvolanie žalovaného
a vo veci rozhodol sám v zmysle § 390 ods. 1 CSP.

27. Žalovaný v podaním zo dňa 02.12.2024 zdôraznil, že dôkazy skorej navrhnúť nemohol, nakoľko
o existencii dôkazov sa dozvedel až 29.06.2022, keď bol jeho právny zástupca vypočutý v trestnom
konaní v pozícii svedka na NAKA – západ. Poukázal na ďalšie postupy v rámci súdneho konania a na
jeho podozrivú rýchlosť pri vydávaní platobného rozkazu. Spochybnil, že by sudca účelovo odďaľoval
vyhotovenie rozhodnutia a jeho predloženie odvolaciemu súdu v neprospech žalobcu.

28. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle § 34 v spojení s § 470 ods. 1 CSP po preskúmaní
obsahu spisu a napadnutého rozsudku v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného
(§ 379 a 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, po oboznámení sa s procesným
postupom súdu prvej inštancie a po preskúmaní procesných podmienok dospel k záveru, že rozsudok

súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie z dôvodu absencie procesných podmienok, na ktoré musel odvolací súd prihliadnuť, hoci
by aj neboli v odvolaní namietané.

29. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

30. Podľa § 380 ods. 2 CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd,
aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

31. Podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak neboli
splnené procesné podmienky.

32. Pri rozhodovaní o odvolaní žalovaného proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý
v poradí druhým rozsudkom zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 170.000,00 eur s príslušenstvom,
sa odvolací súd v prvom rade zaoberal žalovaným uplatnenou námietkou, ktorej obsahom je, že voveci rozhodoval zaujatý sudca. Z uvedeného dôvodu podľa žalovaného došlo k hrubému porušeniu jeho
práva na spravodlivé súdne konanie.

33. Pre naplnenie prípustnosti a zároveň aj dôvodnosti odvolania žalovaného je rozhodujúci záver,
resp. zistenie odvolacieho súdu, že takáto námietka napĺňa predpoklady stanovené v § 365 v spojení
s § 366 CSP, resp. že takáto námietka predstavuje vadu týkajúcu sa procesných podmienok, na ktorú
odvolací súd prihliadne, aj keď nebola v odvolacích dôvodoch uplatnená a nakoniec, že k naplneniu
vady nesprávneho obsadenia súdu, kedy rozhodoval vo veci nezákonný sudca, i naozaj došlo.

34. V tejto súvislosti je v prvom rade nevyhnutné pre účely posúdenia prvej z vyššie uvedených
podmienok uviesť, že koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného
apelačného systému. Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa (ale aj protistrany - pozri §
373 ods. 4 CSP) použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené. Strany sporu mali

v doterajšom priebehu konania niekoľko príležitostí tieto prostriedky použiť (za určitých predpokladov
dokonca aj dodatočne potom, čo svoje predchádzajúce povinnosti nesplnili – bližšie pozri § 181 ods.
4 CSP) a boli opakovane súdom poučené o sudcovskej koncentrácii konania. Odvolacia argumentácia
v podobe nových skutočností a dôkazov (novoty, nóva) je takto prípustná len za splnenia zákonom
stanovených podmienok. Tieto podmienky sú stanovené dvojakým spôsobom: 1. taxatívne vymedzenie

účelu použitia týchto novôt [resp. taxatívne vymedzenie odvolacích dôvodov, ktorých sa nóva týkajú
- § 366 písm. a) až c)], 2. neporušenie procesnej diligencie sporovej strany v konaní pred súdom
prvej inštancie. (MOLNÁR, Peter. § 366 [Novoty v odvolacom konaní]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ,
Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek. Civilný
sporový poriadok. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1243, marg. č. 1.). Uvedené znamená, že

odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a
procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak 1/ sa týkajú procesných podmienok,
2/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, 3/ má byť nimi preukázané, že
v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo 4/ ich
odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. V ostatných prípadoch

prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred
súdom prvej inštancie, nie je možné uplatniť v odvolacom konaní. Právo tzv. novôt v odvolacom
konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka z pravidla, že v
odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré
neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. Prostriedky procesného útoku alebo

prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za
splnenia podmienok podľa § 366 CSP najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu. (ANDRÁŠIOVÁ,
A., HORVÁTH, E. Civilný sporový poriadok - komentár. [Systém ASPI]. Wolters Kluwer [cit. 2022-6-7].
ASPI_ID KO160_2015SK. Dostupné z: O.. ISSN 2336-517X).

35. Zákonné obsadenie súdu považuje procesná teória za procesnú podmienku na strane súdu.
Jej nedostatok je odstrániteľný, avšak ak odstránený nebol, konanie trpí vadou, ktorá môže vyústiť
do nevyhnutnosti zrušenia napadnutého rozhodnutia v opravnom konaní. Odvolateľ má v takomto
prípade k dispozícii právo novôt. Inak povedané, podmienky konania pred súdom sú tak zásadným
predpokladom ústavne konformnej administrácie spravodlivosti, že ani pri kontrole ich splnenia, ktorá

bude realizovaná až následne, v opravnom konaní, nemôže byť obmedzené právo novôt. Uvádzanie
nových skutočností a dôkazov preto nie je v odvolacom konaní limitované či obmedzené v prípade,
že nimi má byť preukázané nesplnenie procesnej podmienky. Hodnoty, ktoré sú chránené trvaním na
splnení procesných podmienok, opodstatňujú dokonca aj irelevanciu prípadného zavinenia sporovej
strany vo vzťahu k oneskorenému uvedeniu predmetných skutočností či dôkazov. V nadväznosti na

predchádzajúci výklad, ani prípustnosť nových skutočností a dôkazov, ktoré majú preukázať vylúčenie
sudcu alebo nesprávne obsadenie súdu, nie je podmienená ich „skutočnou novosťou“ pre samotnú
stranu sporu, t.j. tým, že strana sporu ich bez vlastnej viny nemohla uplatniť už počas konania pred
súdom prvej inštancie. (MOLNÁR, Peter. § 366 [Novoty v odvolacom konaní]. In: ŠTEVČEK, Marek,
FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ,

Marek. Civilný sporový poriadok. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1243, marg. č. 1.)

36. Z uvedeného je zrejmé, že bola naplnená podmienka prípustnosti odvolacej námietky žalovaného
týkajúcej sa nesprávneho obsadenia súdu, kedy vo veci rozhodoval vylúčený sudca, nakoľko ideo procesnú podmienku konania na strane súdu, ktorej uplatnenie nie je limitované lehotou na podanie
odvolania (táto námietka preto napĺňa predpoklady stanovené § 365 v spojení s § 366 CSP). Zároveň,
keďže skúmanie procesných podmienok je súčasťou každého odvolacieho prieskumu v zmysle § 380

ods. 2 CSP, odvolací súd na vady, ktoré sa týkali procesných podmienok prihliadal, aj keď by neboli
v odvolacích dôvodoch uplatnené.

37. Vo vzťahu k naplneniu podmienky existencie vady nesprávneho obsadenia súdu, kedy rozhodoval
vo veci nezákonný sudca, odvolací súd poukazuje na § 2 ods. 1 zákona č. 385/200 Z.z. o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o sudcoch“) Sudca je
predstaviteľ súdnej moci. Právomoc súdu sudca vykonáva na nezávislom a nestrannom súde oddelene
od iných štátnych orgánov. Podľa ods. 2 sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné
všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje
nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so
zákonom. Podľa ods. 3 sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a pri rozhodovaní viazaný len

ÚstavouSlovenskejrepubliky,ústavnýmzákonom,medzinárodnouzmluvoupodľačl.7ods.2a5Ústavy
Slovenskej republiky a zákonom. Právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v jeho
rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na základe návrhu súdu
je pre súd záväzný.

38. Podľa § 30 ods. 1 zákona o sudcoch v občianskom živote, pri výkone funkcie sudcu, aj po jeho
skončení sa sudca musí zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu
alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov. Obmedzenia štátneho
funkcionára pri výkone štátnej funkcie podľa osobitného predpisu sa vzťahujú primerane aj na sudcu.

39. Podľa § 30 ods. 2 zákona o sudcoch v záujme záruky nezávislosti a nestrannosti výkonu sudcovskej
funkcie je sudca povinný najmä: a) presadzovať a obhajovať nezávislosť súdnictva a jeho dobrú povesť,
b) odmietnuť akýkoľvek zásah, nátlak, vplyv alebo žiadosť, ktorých cieľom by mohlo byť ohrozenie
nezávislosti súdnictva, c) nenechať sa pri výkone svojej funkcie ovplyvniť záujmami politických strán,
politických hnutí, verejnou mienkou alebo oznamovacími prostriedkami, d) vystupovať nezaujato a k

stranám alebo k účastníkom konania pristupovať bez ekonomických, sociálnych, rasových, etnických,
sexuálnych alebo náboženských predsudkov, e) dbať svojím správaním na to, aby jeho nestrannosť
nebola dôvodne spochybňovaná, f) spĺňať predpoklady sudcovskej spôsobilosti po celý čas trvania
funkcie sudcu, g) dodržiavať zásady sudcovskej etiky.

40. Odvolací súd zároveň poukazuje aj na § 49 ods. 1 CSP, podľa ktorého je sudca vylúčený z
prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom
alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti.

41. Neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd je garancia toho, aby rozhodoval nezávislý, nezaujatý a nestranný
sudca. Ústavné právo každého na nestranný a nezávislý súd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky zaručuje, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, ktorý
musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, že voči účastníkom bude postupovať nezaujato, neutrálne a
objektívne posúdi všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci; nestranný súd poskytuje všetkým

účastníkom konania rovnaké príležitosti pre uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok.
Vzhľadom na to je preto významný vzťah sudcu, a to buď: a) k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad
vtedy, keď sudca, je stranou konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania, ale tiež
vtedy, keď verejne - napríklad prostredníctvom médií alebo iným spôsobom vyjadril právny názor na vec,
ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho nestrannosť), b) k sporovým stranám/ účastníkom konania

(o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru rodičovského, manželského, súrodeneckého
alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo relevantného osobného vzťahu, či pozitívneho alebo
negatívneho), c) k zástupcom strán konania alebo osobám zúčastneným na konaní. Vo vzťahu k
uvedenému sa predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na prejednávanej veci, alebo taký jeho
vzťah k stranám konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť

rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu
nezákonného rozhodnutia.42. V právnom štáte sa oprávnene očakáva, že v každej veci bude rozhodovať nestranný sudca tak
zo subjektívneho, ako aj z objektívneho hľadiska. Za nestranného sudcu považuje súdna prax takého
sudcu, ktorý je podľa svojho vedomia a svedomia a z titulu funkcie nezávislý na prejednávanej veci

a stranách sporu (ich zástupcoch) v tom zmysle, že je voči nim neutrálny, nemá voči nim žiadne
predsudky, sympatie ani antipatie, teda že strany sú v jeho očiach úplne rovné, a že k právnemu vzťahu,
ktorý rieši, nezískal vzťah ešte pred tým, ako mu vec pripadla na prejednanie a rozhodnutie, a je teda
dostatočný predpoklad na to, že sudca bude môcť vec posudzovať úplne nezávisle a slobodne. Sudca
musí vystupovať nezaujato a dbať o to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná, zároveň

má zachovávať v prejednávaných veciach, k stranám konania a k ich zástupcom vecný a profesionálny
prístup. Súdna prax zaujala jednotný názor v tom, že nestrannosť je potrebné skúmať z aspektu dvoch
hľadísk, a to jednak zo subjektívneho hľadiska založenom na osobnom presvedčení zákonného sudcu
a jednak z objektívneho hľadiska posúdením, či sú poskytnuté u zákonného sudcu dostatočné záruky
pre vylúčenie akejkoľvek oprávnenej pochybnosti o zaujatosti.

43. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa predpokladá osobná nestrannosť sudcu až do
preukázania opaku. Nezaujatosť sudcu je chápaná ako subjektívna psychická kategória, vyjadrujúca
vnútorný psychický vzťah sudcu k prejednávanej veci, ktorý v sebe zahŕňa vzťah sudcu k predmetu
konania, jeho účastníkom a ich zástupcom, o ktorých skutočnostiach je schopný presne podať
vysvetlenie iba sám sudca. Cieľom subjektívneho testu je zistiť, aké je osobné presvedčenie alebo

záujem dotyčného sudcu v danom prípade (rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva
z 15.12.2005 vo veci Kyprianou v. Cyprus, sťažnosť č. 73797/01). Ide o to, či sudca je alebo nie je
vnútorne zaujatý voči strane sporu, a to bez ohľadu na dôvody tejto zaujatosti.

44. Inštitút nezaujatosti je však treba chápať širšie aj v rovine objektívnej, t.j. či reálne existujú také

konkrétne okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca
disponuje určitým vzťahom k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom. Na subjektívny test tak
plynule nadväzuje test objektívny, ktorý si všíma, či sudca vykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska
jeho nestrannosti. Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych
skutočností, ktoré by mohli vzbudiť oprávnenú pochybnosť o nestrannosti sudcu. Teda z hľadiska

objektívneho musí byť úplne oddelene od osobného správania sudcu zistené, že tu existujú skutočnosti,
ktoré môžu vyvolať dôvodné pochybnosti o jeho nestrannosti; v tejto súvislosti sú dôležité už len
náznaky takýchto skutočností a v prípade, že sa tieto u sudcu vyskytnú, existuje oprávnený dôvod na
obavu o nestrannosť. Vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nemusí byť založené na
skutočne preukázanej zaujatosti, ale je postačujúce, ak možno mať čo i len najmenšie pochybnosti

o jeho nezaujatosti; zaujatosť teda nemusí byť ustálená s absolútnou istotou. V tomto ohľade môže
mať i zdanie istú dôležitosť, lebo v stávke je dôvera, ktorú súdy v demokratickej spoločnosti musia
u verejnosti vzbudzovať (porov. Ľalík, M. - Ľalík, T.: Zákon o Ústavnom súde Slovenskej republiky.
Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer SR s. r. o., 2019, s. 164 a nasl.). Určite je nevyhnutné rozhodnúť v
každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti

súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti.
Odpoveď na otázku, či sú obavy dotknutej osoby objektívne odôvodnené, záleží na konkrétnych
okolnostiach prípadu (Chmelíř proti Českej republike). Relevantnou je len taká obava z nedostatku
nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach.
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa

objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú
preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež
Fey proti Rakúsku). Objektívnym testom sa teda skúma, či sudca ponúka dostatočné záruky, aby boli
vylúčené všetky legitímne pochybnosti o nestrannosti sudcu (Piersack proti Belgicku). V tomto smere je
potrebné poukázať na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej spravodlivosť

nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná.

45. Odvolací súd zo žalovaným navrhovaných a odvolacím súdom zabezpečených listín – Návrh na
podanie obžaloby Ministerstva vnútra SR, PPZ národná kriminálna agentúra, odbor západ zo dňa
15.12.2022 a Uznesenie o vznesení obvinenia prokurátorky ÚŠP GP SR zo dňa 27.10.2020 zistil, že

vo veci obvineného F. K. C. bol podaný návrh na podanie obžaloby za skutok, že na prelome rokov
2017-2018 v priestoroch Okresného súdu Bratislava I na Medenej ulici č. 22 v Bratislave odovzdal
úplatokvoformedarčekovéhokošazákonnémusudcoviF.L.M.zato,ževrámcisúdnehosporužalobcu:
AGRO REAL 911, s.r.o., IČO: 45 635 244 proti žalovanému: AGRO SLAVIA, s.r.o., IČO: 36 860 026o zaplatenie 204.000,00 EUR s príslušenstvom, vedeného na Okresnom súde Bratislave I pod sp. zn.
33Cb/232/2012, ako zákonný sudca dňa 28.11.20117 vyhovel žalobe na základe požiadavky F. K. C.
a súčasne mu dotyčný sľúbil úplatok vo forme finančnej hotovosti v nezistenej výške, ktorú mal odovzdať

v prípade, ak rozhodnutie bude potvrdené Krajským súdom v Bratislave (bod 9). Rovnako z Uznesenia
o vzatí do väzby vyplýva, že svedok F. M. sám vo výpovedi uviedol, že vo vzťahu ku konaniu žalobcu
AGRO REAL 911, s.r.o., IČO: 45 635 244 proti žalovanému: AGRO SLAVIA, s.r.o., IČO: 36 860 026
vyhovel požiadavke F. C. a vyhovel žalobe, pričom darčekový kôš slúžil ako poďakovanie za jeho
rozhodnutie. V prípade potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, mal F. M. prisľúbený peňažný

úplatok (bod 8 str. 6, str. 69 Uznesenia). Z predložených listín tak odvolací súd považoval za preukázané
tvrdenia odvolateľa o zaujatosti konajúceho sudcu súdu prvej inštancie v danej veci a konanie v rozpore
s princípom nestrannosti sudcu.

46. Odvolateľ odôvodnil procesné pochybenie, zmätočnosť a nezákonnosť rozsudku hrubým porušením
práva na spravodlivý proces tým, že vo veci nerozhodoval nestranný sudca. Odvolateľom namietané,

ako i z listinných dôkazov zistené skutočnosti sú v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku
spôsobilé privodiť vylúčenie sudcu z konania pre jeho zaujatosť a v tomto dôsledku spôsobilé
založiť prípustnosť odvolania z dôvodov porušenia procesných podmienok (§ 365 ods. 1 písm. a), c)
v spojení s § 366 písm. a) a b) CSP). Posudzujúc vec tak z hľadiska subjektívnej, ako aj objektívnej
stránky sudcovskej nezávislosti, odvolací súd zistil také okolnosti, ktoré je nevyhnutné vnímať ako

porušujúce právo na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd) a negarantujúce rozhodovanie nezávislým a nestranným sudcom. Vychádzajúc zo skutočností
uvádzaných v listinách Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR, ako aj v nich obsiahnutých výpovediach
daného sudcu je zjavné, že rozhodnutie v danej veci bolo vydané sudcom po dohode s treťou osobou
v prospech žalobcu, pričom za to, že sudca rozhodol v prospech žalobcu, prijal dar. Je tak zrejmé,

že došlo k ovplyvneniu rozhodovania sporu sudcom súdu prvej inštancie a tým aj k skutočnostiam
preukazujúcim jeho zaujatosť a absenciu nestranného rozhodovania vo veci. Odvolací súd preto
konštatuje, že zistené skutočnosti spochybňujú nestrannosť a nezaujatosť namietaného sudcu, pričom
uvedené postačuje pre záver, že v odvolaní namietaný sudca súdu prvej inštancie z objektívneho, ako aj
subjektívneho hľadiska neposkytoval dostatočné záruky pre spravodlivý proces v danej veci. Odvolateľ

v tejto súvislosti namietal aj porušenie práva na spravodlivý proces, ktorý videl práve v nezákonnosti
a zmätočnosti rozhodnutia, ktoré bolo vydané zaujatým sudcom.

47. Pod porušením práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP) treba rozumieť nesprávny
procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa

vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená
aj porušenie procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústava“). Pre
naplnenie prípustnosti odvolania z uvedeného dôvodu je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch
zákonných znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup
znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva a zároveň 3/ intenzita tohto zásahu

dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základné právo na súdnu
ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí
zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v
danej veci od pokračujúceho konania a rozhodnutia (nielen) súdu prvej inštancie.

48. Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania
nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval
nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné
pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na
uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). Odvolací súd už v súvislosti

s konštatovaným záverom o existencii vady zmätočnosti, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 365
písm. c) CSP), má za to, že v danej veci došlo aj k porušeniu práva sporovej strany na nezávislý a
nestranný súd, čo viedlo odvolací súd k záveru o nutnosti vyhovieť aj tejto námietke žalovaného. S
ohľadom na zistenú zaujatosť sudcu súdu prvej inštancie a s prihliadnutím na jeho vzťah k strane sporu,
tak pri akejkoľvek možnej snahe o nazeranie na dané rozhodnutie ako na správne a zákonné, toto nie je

možné, keďže nestranné a nezaujaté rozhodovanie sudcu už v základnom prvoinštančnom konaní bolo
ovplyvnené, čo v konečnom dôsledku viedlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia a k porušeniu práva
žalovaného na spravodlivý súdny proces (§ 365 písm. b) CSP).49. Žalovaný v odvolaní namietal aj iné dôvody spadajúce pod ustanovenie § 365 ods. 1 písm. d), f),
h) CSP, avšak vychádzajúc z vyššie uvedeného - vada zmätočnosti, ako i nedodržanie procesných
podmienok, bráni odvolaciemu súdu skúmať uvedené odvolacie námietky, keďže rozhodnutie súdu prvej

inštancie a v ňom prijaté závery je možné považovať za predčasné, vylučujúce relevantný právny záver,
ktorého správnosť alebo nesprávnosť by mohol odvolací súd preskúmať. Preskúmanie či už správnosti
skutkových záverov, alebo právneho posúdenia veci odvolacím súdom, nie je vzhľadom na nezákonne
a nie nestranne vedené konanie, ktorého výsledkom je nezákonné rozhodnutie, možné.

50. V prípade, ak teda nastane situácia, že vec prejednal a rozhodol vylúčený sudca, pre naplnenie
ústavného práva na nezávislý a nestranný súd, zákon umožňuje túto vadu odstrániť aj po vydaní
meritórneho rozhodnutia, pričom jediným spôsobom zjednania nápravy je zrušenie rozhodnutia
a vrátenie veci na opätovné prejednanie v ústavne vyhovujúcom obsadení súdu.

51. Odvolací súd vzhľadom na okolnosti zistené vyššie uvádza, že aj napriek tomu, že rozhodnutie súdu

prvej inštancie už bolo raz zrušené, má za to, že nie sú splnené podmienky pre aplikáciu ust. § 390
CSP, ktoré odvolaciemu súdu prikazuje rozhodnúť vo veci, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo
už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací
súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Odvolací súd si je
vedomý ustálenej judikatúry ústavného súdu, v zmysle ktorej „Ak odvolací súd nepostupuje v zmysle

§ 390 CSP a nerozhodne v merite veci, hoci na takéto rozhodnutie boli splnené podmienky stanovené
v uvedenom ustanovení Civilného sporového poriadku, ide o zásadné pochybenie, v dôsledku ktorého
nebol dosiahnutý účel zakotvený v § 390 CSP, ktorým je zrýchlenie konania rozhodnutím v merite
veci, ale naopak priebeh konania pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa opätovne spomalil. Takýmto
postupom odvolacieho súdu došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa

čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 379/2017; obdobne aj I. ÚS 570/2017,
I. ÚS 227/2018, I. ÚS 52/2020, IV. ÚS 439/2024, a iné)“, avšak je názoru, že povinnosť odvolacieho
súdu rozhodnúť o odvolaní po predchádzajúcom zrušení rozhodnutia a vrátení veci na nové rozhodnutie
je možné aplikovať iba a výlučne vtedy, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo bolo procesne bez vád,
prípadne sa v konaní vyskytla taká procesná vada, pri ktorej môže byť odvolacím súdom zjednaná

náprava. V tomto prípade však došlo k takej procesnej vade a nedodržaniu procesných podmienok,
ktorú nie je možné zhojiť a napraviť v odvolacom konaní, keďže nie je možné preskúmavať správnosť
objektívne zaujatého procesného postupu sudcu vedúceho k prijatiu skutkových a právnych záverov,
vydaných mimo zákonného rámca, predstavujúcich exces z procesných pravidiel.

52. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje i na závery vyslovené v náleze Ústavného súdu SR sp.
zn. III. ÚS. 570/2023, v zmysle ktorých: „pokiaľ krajský súd dostatočným spôsobom odôvodní, prečo
aj druhýkrát zrušil rozsudok okresného súdu, takýto postup môže byť ústavne súladný. Krajský súd
však musí splniť dve podmienky. Jednak musí uviesť konkrétne skutočnosti, pre ktoré sa domnieva,
že s ohľadom na cieľ § 390 CSP je pre spravodlivé rozhodnutie účelnejšie vrátiť vec okresnému súdu.

Vrátenie veci okresnému súdu musí byť posledná možnosť po tom, čo krajský súd zváži, že jeho
rozhodnutiebybolovdanejvecihoršímriešením.Pritomniejepostačujúcelenvšeobecnékonštatovanie
o lepšej vybavenosti okresného súdu pre rozhodnutie. Okrem toho rozhodnutie okresného súdu musí
vykazovať závažné nedostatky. Je tomu tak najmä v prípade, keď je zjavné, že sa okresný súd v rozpore
s § 391 ods. 2 CSP nijak nevysporiadal so skorším rozhodnutím krajského súdu a vo svojej podstate

opakuje rovnaké odôvodnenie a závery alebo inak úplne ignoruje svoje právomoci súdu prvej inštancie,
tak ako vyplývajú z ustanovení zákona. Pokiaľ by nebolo možné odchýliť sa od § 390 CSP, okresné
súdy by mali bezbrehý priestor na neplnenie svojich právomocí s následkom ich faktického prenosu na
odvolacie súdy, no predovšetkým s rizikom porušenia iných ústavných práv strán civilného sporu“.

53. Odvolací súd je názoru, že v tomto konkrétnom prípade (tak ako už spomínal vyššie) došlo k takej
situácii, kedy Krajskému súdu v Bratislave chýbal základný predpoklad v podobe jasného zákonného
podkladu pre rozhodnutie o odvolaní. Ide o taký závažný nedostatok, pre ktorý nemožno rozhodnutie
súdu prvej inštancie ani považovať za „nové“ rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, ako predpokladá ust.
§ 390 písm. b) CSP. Po formálnej stránke je rozsudok okresného súdu síce novým rozhodnutím, no po

obsahovej stránke novým nie je, keďže nie je výsledkom objektívneho a nestranného posúdenia či už
skutkových zistení alebo právnych noriem. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že právo na spravodlivé
súdne konanie v zmysle článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nemožno
zúžiť iba na právo na skončenie veci v primeranej lehote, aj za cenu porušenia ostatných práv, ktorésú jeho súčasťou. Konanie na súde v zmysle článku 2 základných princípov CSP má zabezpečiť
spravodlivú ochranu ohrozených, alebo porušených práv a právom chránených záujmov a nie je teda
možné preferovať iba rýchle skončenie súdneho konania. Úlohou odvolacieho súdu má byť preskúmanie

správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu predchádzalo, a teda odvolací súd
nemá nahrádzať činnosť súdu prvej inštancie. Odvolací súd tu poukazuje aj na Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 25/01 zo dňa 7. novembra 2002, uverejnený v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky, čiastka 243, pod č. 620/2002, v ktorom ÚS SR konštatuje, že „Snaha
zákonodarcumaximálneurýchliťsúdnekonanienemôžeísťtakďaleko,abypredpísanárýchlosťkonania

(ustanovenie lehoty na rozhodnutie súdu) mala, alebo mohla mať za následok porušenie základných
zásad občianskoprávneho procesu, ktoré sú nevyhnutným predpokladom realizácie základného práva
na spravodlivý proces“.

54. Odvolací súd vo vzťahu k úprave jeho povinnosti rozhodnúť vo veci podľa § 390 CSP preto
zdôrazňuje, že v predmetnej veci ide o prípad, kedy síce predchádzajúci rozsudok Okresného súdu

Bratislava I bol už zrušený uznesením Krajského súdu v Bratislave, v tomto odvolacom konaní však
nebola podľa názoru odvolacieho súdu splnená podmienka na to, aby odvolací súd konal a rozhodol v
zmysle § 390 CSP, nakoľko na zistenú vadu nesprávne obsadeného súdu musel vzhliadnuť (aj) ex offo
(§ 380 ods. 2 CSP) s tým, že takýto procesný nedostatok nemohol v odvolacom konaní odstrániť.

55. Odvolací súd preto konštatuje, že postupom súdu prvej inštancie (kedy došlo k prejednaniu
a rozhodnutiu veci zaujatým sudcom) došlo k porušeniu procesných práv strany v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo je odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. a), c)
CSP a dôvodom, pre ktorý odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie musí zrušiť podľa
§ 389 ods. 1 písm. a), b) CSP a vec vrátiť podľa § 391 ods. 1 CSP na ďalšie konanie, keďže zistený

nedostatokniejemožnénapraviťvodvolacomkonaní.Vdôsledkuzistenejprocesnejvadysavostatnom
už odvolací súd nezaoberal zvyšnými odvolacími námietkami, keďže po vrátení veci sa v konaní, ktoré
už bude zodpovedať požiadavkám spravodlivého súdneho procesu (konajúc novým sudcom), bude súd
odznova zaoberať všetkými skutkovými ako aj právnymi otázkami tak, aby dávali odpovede na všetky
pre spor podstatné otázky a to v súlade so zaväzujúcim právnym názorom Krajského súdu v Bratislave

vysloveným v zrušujúcom uznesení č.k. 1Cob/93/2015 - 456 zo dňa 16.11.2016. Zároveň odvolací súd
upozorňujesúdprvejinštancie,žebudenevyhnutnézjehostranysavysporiadaťisnávrhomžalovaného
na prerušenie konania zo dňa 07.01.2019, nakoľko okolnosti uvádzané žalovaným jednak nemohli mať
vplyv (vzhľadom na prijaté závery odvolacieho súdu) na rozhodnutie odvolacieho súdu a jednak nedošlo
kmeritórnemurozhodnutiuvoveci,avšakbudepotrebnézvážiť,čisúspôsobilémaťvplyvnarozhodnutie

súdu prvej inštancie a mať za následok prerušenie konania.

56. O náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom
rozhodnutí o veci v súlade s § 396 ods. 3 CSP.

57. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musiabyťspísanéadvokátom(§429ods.1CSP). Povinnosťprávnehozastúpeniaadvokátomdovolateľ

nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447

písm. d/, e/ CSP).