Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, March 18, 2026

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/14/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4221201460
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oliver Kolenčík

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2026:4221201460.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Olivera Kolenčíka a sudcov JUDr.

Vlasty Ondrejkovej a Mgr. Mareka Janigloša, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX,
B., v zastúpení: JANÍČEK LEGAL s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Kominárska 2, 4, Bratislava –
mestská časť Nové Mesto, IČO: 52 961 249, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 742, o náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom, o odvolaní žalovaného a žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 13. novembra 2023, č. k. 17C/10/2021-480 v spojení s
dopĺňacím rozsudkom zo dňa 3. decembra 2024, č. k. 17C/10/2021-616, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku I. v časti
priznanej sumy vo výške 1 280 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 280 eur
od 07.09.2020 do zaplatenia a vo výrokoch II. a V. p o t v r d z u j e a vo zvyšku výrok I. a výrok IV.
napadnutého rozsudku m e n í tak, že žalobu v týchto častiach zamieta.

II. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Komárno (súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový

poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom zo dňa 13. novembra 2023, č. k. 17C/10/2021-480 v spojení s
dopĺňacím rozsudkom zo dňa 3. decembra 2024, č. k. 17C/10/2021-616 uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2 333,35 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 2 333,35 eura od 07.09.2020 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku (výrok I.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.), žalobcovi priznal právo na náhradu trov
konania v rozsahu 100 % (výrok III.), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť náklady spojené s uplatnením
pohľadávky za písomné podanie na iný orgán – žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody vo výške 121,83 eura do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok IV.), v časti nákladom
spojených s uplatňovaním pohľadávky za prevzatie a prípravu zastúpenia, vrátane porady s klientom vo
výške 121,83 eura zamietol (výrok V.) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 % (výrok VI.)

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 232 ods. 3, § 255 ods. 1,
2, § 391 ods. 2 CSP, § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1

a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len „Zákon č. 514/2003 Z. z.“) a § 121 ods.
3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“).3. Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou
dňa 15.04.2021 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2 700 eur spolu
5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 2 700 eur od 07.09.2020 do zaplatenia a nahradiť mu náklady

spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 243,66 eura titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánu štátnej správy. Žalobca tvrdil, že nesprávnym
úradným postupom správneho orgánu Okresného úradu Komárno prišlo k procesnému pochybeniu -
nesprávnemu úradnému postupu a prieťahom v konaní, ktorý spočíval v nevydaní rozhodnutia správnym
orgánom v zmysle § 49 ods. 2 Správneho poriadku v zákonnej lehote. Žalovaný s podanou žalobou

nesúhlasil, navrhol ju zamietnuť jednak pre nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie, ako aj pre vecnú
neopodstatnenosť žaloby.

4. Súd prvej inštancie posudzoval, či je daná vecná legitimácia strán sporu a zároveň, či je či je splnená
obligatórna podmienka zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho nesprávnym úradným postupom,
ktorou je predbežné prerokovanie nároku u príslušného ústredného orgánu. Po vykonanom dokazovaní

súd v tomto prípade konštatoval pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného ako aj preukázanie predbežného
prerokovania nároku na náhradu škody, ako obligatórnej podmienky vzniku zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

5. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal preskúmaním samotného nároku žalobcu, teda či prišlo

k nezákonnému rozhodnutiu a nesprávnemu úradnému postupu. V súvislosti s tým považoval súd za
zásadné uznesenie Okresného úradu Nitra zo dňa 11.12.2017 č. OU-NR-OOP1-2017/039689, ktorým
bolo rozhodnutie Okresného úradu Komárno zo dňa 01.08.2017 č. OU-KNOVVS-2017/003238 zrušené
a vrátené na nové prejednanie a rozhodnutie, ako aj list Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
zo dňa 26.09.2019, ktorým žalovaný konštatuje opodstatnenosť sťažnosti žalobcu, avšak zároveň

žalobcu informuje o vyvodení záverov a zrovnania nápravy a najmä Odpoveď na žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 07.01.2021,
v ktorom žalovaný konštatoval pochybenie Okresného úradu Komárno, avšak zároveň uviedol, že
žalobcovi nesprávnym postupom správneho orgánu v priestupkovej veci nebola spôsobená ujma,
a preto mu žiadny nárok na náhradu škody nevznikol. Súd teda na základe uvedeného ustálil, že

konanímsprávnehoorgánu-OkresnéhosúduKomárnoprišlokprocesnémupochybeniu-nesprávnemu
úradnému postupu a prieťahy v konaní, ktorý spočíval v nevydaní rozhodnutia správnym orgánom v
zmysle § 49 ods. 2 Správneho poriadku v zákonnej lehote.

6. V zmysle zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Nitre zo dňa 14. júna 2023, č. k. 5Co/140/2022-432

v spojitosti s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. apríla 2023, sp. zn. III.
ÚS/224/2023, v zmysle ktorého súdy nemajú skúmať podrobnosti súkromného a pracovného života
sťažovateľov, na spôsobenú nemajetkovú ujmu majú hľadieť objektívne, dospel súd k záveru, že
kauzálny nexus medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy je daný už
samotnou existenciou prieťahov a s tým spojenou dĺžkou konania, pričom ho nie je potrebné v konaní

preukazovať. Táto skutočnosť je podporená rozhodnutiami súdov Slovenskej republiky. Keďže mal súd
v konaní preukázaný vznik nesprávneho úradného postupu, ktorý spočíval v nevydaní rozhodnutia
správnym orgánom v zmysle § 49 ods. 2 Správneho poriadku v zákonnej lehote tak, ako je uvedené
vyššie a žaloba je teda čo do dôvodu dôvodná aj bez preukázania príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Na základe uvedeného súd žalobe vyhovel a

žalovaného zaviazal k náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 2 333,30 eura.

7. Súd prvej inštancie pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z dĺžky priestupkového
konania, a to tak, že jej začiatok určil odo dňa 04.07.2017 a koniec dňom zastavenia priestupkového
konania, dňa 30.10.2019. Ako začiatok priestupkového konania súd určil dátum 04.07.2017 z dôvodu,

že hoci žalobca vo svojej žalobe uvádzal, že jeho návrh na začatie priestupkového konania pochádzal
zo dňa 14.02.2017, návrh na začatie priestupkového konania, príp. jeho kópiu opatrenú pečiatkou
prijímajúceho orgánu, ani doručenku svedčiacu o dátume kedy ho na Okresný úrad Komárno odoslal,
príp.kedyhoOkresnýúradKomárnoprevzal,súdunepredložilakodôkaz,atedasúdnemalpreukázané,
kdesanávrhnazačatiepriestupkovéhokonanianachádzalmedzidňomjehovyhotoveniaadňomprijatia

tohto návrhu na prerokovanie, resp. kedy bol návrh na začatie priestupkového konania zo strany žalobcu
Okresnému úradu Komárno doručený. Prvoinštančný súd bral do úvahy ako začiatok priestupkového
konania dátum 04.07.2017, kedy Okresný úrad Komárno prijal návrh na začatie priestupkového konania
na konanie. Tento dátum mal súd za preukázaný na základe žalobcom predloženého Rozhodnutia ozastavení konania o priestupku č. k. Pk/91/2017-TR zo dňa 01.08.2017 vydaného Okresným úradom
Komárno, odbor všeobecnej vnútornej správy, v ktorom sa v odôvodnení, veta prvá, konštatuje, že odbor
všeobecnej vnútornej správny Okresného úradu Komárno ako príslušný orgán prijal dňa 04.07.2017,

ako podklad na prejednanie priestupku Správu o výsledku objasňovania priestupku ČPS: ORPZ-KN-
OPP3-P.106/2017 zo dňa 27.05.2017 so súvisiacim priestupkovým spisom od obvodného oddelenia
Policajného zboru Komárno (č. l. 29). Zhodne dátum 04.07.2017 uvádzal ako dátum, kedy Okresný
úrad Komárno prijal ako podklad na prejednanie priestupku návrh žalobcu na prejednanie zo dňa
17.02.2017 žalobca vo svojej žalobe zo dňa 08.04.2021, čl. II, bod 4. Súd rozhodoval v tomto konaní o

náhrade nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresným úradom Komárno,
odbor všeobecnej vnútornej správy, ktorý bol predmetom žaloby, preto má súd za to, že začiatok
konania na tomto správnom orgáne začal nesporne uvedeným dňom. Skončenie priestupkového
konania dňom 30.10.2019 mal súd jednoznačne preukázaný predloženým dôkazom - uznesením o
zastavení priestupkového konania číslo: Pk-91/2017-TR zo dňa 29.10.2019, priloženým k žalobe.
Medzi uvedeným, súdom určeným začiatkom priestupkového konania a jeho skončením uplynulo

28 kalendárnych mesiacov. Súd priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
nesprávnym úradným postupom zmysle rozhodnutia ESĽP zo dňa 10.11.2004 č. 64890/01 vo veci
Apicella c.a/ Taliansko, ktoré je transponované v judikatúre všeobecných súdov Slovenskej republiky
napr. (rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/171/2005, 6Cdo37/2012, 3Cdo/7/2017) a v zmysle ktorého
poškodenému patrí vo všeobecnosti náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 eur až 1 500 eur za rok

trvania nezákonného stavu, resp. konania, nie prieťahu. Súd mal, s poukazom na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS/224/2023 zo dňa 27.04.2023 za to, že pre rozsah ujmy
spôsobenej žalobcovi je dôvodné využiť ako výpočtový základ sumu na dolnej hranici hore uvedeného
rozpätia finančného zadosťučinenia a to 1 000 eur, a to z dôvodu, že žalobca nebol obmedzený na
osobnej slobode, nebol umiestnený vo vyšetrovacej väzbe, prípadne mu nebol uložený trest odňatia

slobody, či neutrpel závažnú ujmu na zdraví s trvalými následkami. V zmysle uvedeného, súd dospel k
výpočtunemajetkovejujmypriznanejžalobcovizanesprávnyúradnýpostupOkresnéhoúraduKomárno,
odbor všeobecnej vnútornej správy vo výške 2 333,35 eura vypočítanej tak, že súd priznal žalobcovi za
jeden mesiac trvania priestupkového konania sumu 83,33 eura (1 000 eur ujma/rok ÷ 12 mesiacov =
83,30 eura ujma/mesiac), teda násobené 28 mesiacmi (28 x 83,30 eura) = 2 333,30 eura.

8. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, keď
žalobca bol v konaní plne úspešnou stranou sporu. O výške trov konania rozhodne vyšší súdny úradník
tohto súdu v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

9. Následne prvoinštančný súd v rámci dopĺňacieho rozsudku zo dňa 3. decembra 2024, č. k.
17C/10/2021-616 uviedol, že žalobca si podanou žalobou uplatnil okrem istiny vo výške 2 700 eur s
príslušenstvom aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 243,66 eura v podobe žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Predbežné prerokovanie nároku predstavuje
nevyhnutný predpoklad pre uplatnenie nároku na súde podľa § 16 zákona č. 514/2003 Z. z.. Podľa

judikatúry „náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody sú príslušenstvom
tohtonároku“(rozsudokNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyR26/2000).Vsúladesvyššieuvedeným
súd žalobcovi priznal náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 121,83 eura (ust.
§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vo výške 111,21 eura z tarifnej hodnoty 2 700 eur +
režijný paušál vo výške 10,62 eura za rok 2020) za úkon písomné podanie na iný orgán - žiadosť o

predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na tom skutkovom a právnom základe, ako je zrejmé
z č. l. 26 súdneho spisu, kde si žalobca uvedený nárok uplatnil. Dôvodnosť týchto nákladov mal súd
prvej inštancie preukázanú z obsahu spisového materiálu na č. l. 57 - 61 súdneho spisu (Žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 07.09.2020), na č. l. 67 (faktúra) a na č. l.
69 (potvrdenie o úhrade).

10. V časti nákladov spojených s uplatnením pohľadávky za úkon prevzatie a prípravu zastúpenia,
vrátane prvej porady s klientom vo výške 121,83 eura súd žalobu zamietol. Žalobca pri predbežnom
prerokovaní nároku udelil plnú moc právnemu zástupcovi JANÍČEK LEGAL s. r. o., advokátska
kancelária, Kominárska 2, 4, Bratislava, IČO: 52 961 249, ktorý zastupuje žalobcu aj v tomto súdnom

konaní. Náhrada za úkon a prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom je teda
predmetom náhrady trov tohto súdneho konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením v zmysle § 262 ods. CSP.V prípade priznania náhrady tohto úkon v rámci nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, ako aj v
rámci náhrady trov konania by išlo o duplicitne priznaný výdavok.

11. V súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 a 3 CSP postupom podľa §
262 ods. 1 CSP súd prvej inštancie doplnil rozsudok č. k. 17C/10/2021 - 480 zo dňa 13.11.2023 aj
o výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že Krajský súd v Nitre
uznesením č. k. 5Co/140/2022 - 423 zo dňa 14.06.2023 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobca bol po zrušení rozhodnutia súdu prvej

inštancie odvolacím súdom plne úspešnou stranou sporu, a preto mu súd voči žalovanému priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

12. Proti tomuto rozhodnutiu v časti výrokov I., III. a IV. podal včas odvolanie žalovaný navrhujúc
odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že súd žalobu
zamietne, žalovanému prizná nárok náhradu trov konania v rozsahu 100 % a vo zvyšku žalobu zamietne.

V podanom odvolaní žalobca poukázal na existenciu odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1
písm. b/, f/ a h/ CSP. Žalovaný existenciu prieťahov v správnom konaní nerozporoval, zastáva však
názor, že existencia nesprávneho úradného postupu bez splnenia ďalších podmienok stanovených
zákonom nezakladá zodpovednosť štátu za škodu. Žalovaný nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej
inštancie, ktorý má za to, že žalobca preukázal vznik nemajetkovej ujmy a rovnako, že pokiaľ ide o

samotný inštitút nemajetkovej ujmy, tak tento vzhľadom na svoj psychický charakter nie je potrebné v
tomto spore u žalobcu preukazovať. Má za to, že samotná existencia prieťahov v konaní bez ďalšieho
neznamená, že poškodenému vznikla taká závažná nemajetková ujma, ktorá predstavuje priznanie
jej náhrady v peniazoch. Pri preukazovaní nárokov v súvislosti s nemajetkovou ujmou spôsobenou
pri výkone verejnej moci zaťažuje dôkazné bremeno žalobcu. Vznik, existenciu a následky vzniku

nemajetkovej ujmy nestačí len tvrdiť, ale je nutné ich hodnoverne a bez pochybností preukázať. Je práve
na žalobcovi, aby hodnoverne preukázal následky ním tvrdenej nemajetkovej ujmy navonok v súlade s
§ 17 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z. z., a to vo vzťahu k osobe poškodeného, jeho doterajšiemu životu
a prostrediu, v ktorom žije a pracuje, k závažnosti vzniknutej ujmy a k okolnostiam, za ktorých k nej
došlo, k závažnosti následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, k závažnosti následkov,

ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Žalovaný súhlasí, že prieťahy v konaní môžu byť
spôsobilé navodiť negatívne/nepríjemné pocity u poškodeného, ktorý očakáva od správneho orgánu
určitý výsledok. Zákon č. 514/2003 Z. z. však viaže priznanie nároku na náhradu škody na preukázanie
reálne vzniknutých následkov do osobnostnej sféry poškodeného, ktorých (až následne preukázaná)
závažnosť by umožňovala priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

13. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný opätovne poukazuje aj na skutočnosť, že ak by žalobca
nezastavil (nezaparkoval) vozidlo na mieste vyhradenom pre osobu so ZŤP, čo žalobca nerozporuje,
nemuselo dôjsť k vyfotografovaniu takéhoto vozidla a následnému zverejneniu fotografie na sociálnych
sieťach, s ktorým žalobca spája svoje psychickú ujmu, a teda žalobca by nemusel podávať Návrh a

nemuselo dôjsť k priestupkovému konaniu. Žalovanému tiež nie je zrejmé, či v prípade ak by správny
orgán vydal rozhodnutie vo veci v zákonnej lehote a priestupkové konanie v danej veci by bolo
zastavené, by žalobcovi ne/vznikla ním tvrdená psychická ujma. Zo žaloby a žalobcom predložených
dôkazov má žalovaný za to, že v prípade, ak žalobcovi vznikla (údajná) žalobcom tvrdená ujma, tak
táto mu mohla vzniknúť, resp. vznikla už i/ pred podaním Návrhu, ii/ v priamej príčinnej súvislosti s

konaním osoby odlišnej od žalovanej, a to obvineného, spôsobom uvedeným v Návrhu žalobcu, na
čo žalovaný poukazuje od začiatku tohto konania, a preto opätovne namieta, že žalovanému nesvedčí
pasívna vecná legitimácia. Žalobcovi teda nemohla v žiadnom prípade vzniknúť ním tvrdená škoda
až titulmi, ktorými sa náhrady v tomto konaní domáha. Žalovaný opätovne poukazuje na skutočnosť,
že atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo

(bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy,
bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. V danom prípade však podľa názoru
žalovaného žalobcom tvrdená nemajetková ujmy (bod 56. žaloby) nemohla žalobcovi vzniknúť v
priamej, bezprostrednej, neprerušenej príčinnej súvislosti s (údajným) nezákonným rozhodnutím, príp.
nesprávnym úradným postupom. V prípade, ak žalobca tvrdí, že mu vznikla nemajetková ujma, táto mu

podľa názoru žalovaného mohla vzniknúť iba v príčinnej súvislosti s konaním obvineného.

14. S poukazom na argumentáciu žalobcu uvedenú v písomných vyjadreniach a ústnych prejavoch
má žalovaný za to, že v danom prípade prvotnou priamou a bezprostrednou príčinou tvrdeného vznikunemajetkovej ujmy bolo uverejnenie predmetnej fotografie na facebookovej stránke, pretože ak by k
zverejneniu fotky nedošlo, nedošlo by k následnému konaniu správneho orgánu a žalobcovi by ním
uplatnená škody nevznikla. V tejto súvislosti žalovaný odkazuje na uznesenie NS SR 7Cdo/22/2019

z 31.03.2022. K rozsudku č. k. 4Cdo/207/218 z 25.09.2019, na ktorý poukazuje súd prvej inštancie
v odôvodnení napadnutého rozsudku žalovaný uvádza, že tento nie je aplikovateľný na daný prípad,
pretože nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch konaní, ktorý je predmetom tohto konania,
je až sekundárnou príčinou, nie primárnou príčinou vzniku žalobcom tvrdenej nemajetkovej ujmy.

15. Vo vzťahu k priznaným úrokom z omeškania žalovaný namieta, že k omeškaniu dochádza uplynutím
doby, kedy sa malo plniť (§ 517 ods. 2 a § 563 OZ). V konaniach o náhradu škody, príp. nemajetkovej
ujmyvpeniazoch,skutočnosť,čižalobcoviakopoškodenémubudevôbecpriznanánáhradavpeniazoch
a v akej výške, závisí od rozhodnutia (posúdenia súdu), pričom až rozsudok o priznaní náhrady škody,
príp.nemajetkovejujmymákonštitutívnycharakter.Omeškaniežalovanéhotakvtomtoprípadenemohlo
vzniknúťpredtým,nežvzniklasamotnápovinnosťposkytnúťžalobcovináhraduškody,príp.nemajetkovú

ujmu v peniazoch. Omeškanie tak s poukazom na § 563 OZ (čas plnenia je v takomto prípade určený
v rozhodnutí) vzniká až po uplynutí lehoty na plnenie vyplývajúcej z rozhodnutia vo veci samej. Na
podporu svojich argumentov poukázal na rozsudok NS SR zo dňa 14.03.2012, sp. zn. 6Cdo/185/2011
a uviedol, že v tomto konaní nie je možné priznať úrok z omeškania, keďže omeškanie v prípade náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch nastáva až okamihom neplnenia povinnosti na základe judikovanej

povinnosti.

16. Konštatoval ďalej, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil žalobcom uplatňovaný nárok
na náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody ako príslušenstvo podľa
§ 121 ods. 3 OZ, preto poukázal na vzťah Občianskeho zákonníka k Zákonu č. 514/2003 Z. z., ktorý

má charakter lex specialis ku lex generalis, pričom znenie § 121 ods. 3 OZ má všeobecný charakter.
Poukázal na znenie ust. § 18 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z. z. a na znenie dôvodovej správy k Zákonu č.
514/2003 Z. z., podľa ktorej, cit.: „Zákon vylučuje z náhrady škody náklady, ktoré poškodenému vznikli
v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody s príslušným orgánom, pretože toto
predbežné prerokovanie nároku má iba formálny charakter“. Ak by úmyslom zákonodarcu bolo, aby

štát zodpovedal aj za škodu spočívajúcu v náhrade nákladov spojených s predbežným prerokovaním
nárokunanáhraduškody,ktoréžalobcovivznikli,podľanázoružalovanéhobyzákonodarcatietonáklady
výslovne v § 18 ods. 3 citovaného zákona nevylúčil.

17. K žalovaným podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca uvádzajúc, že odvolanie žalovaného

je nedôvodné, vecne nesprávne, a žiadnym relevantným spôsobom nespochybnilo žalobcov nárok na
priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Zákon č. 514/2003 Z. z. neobsahuje ustanovenie
o predpokladoch pre vznik zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu, tak ako ich uvádza žalovaný
v odvolaní. V každom prípade, týmto predpokladom pre vznik zodpovednosti štátu za škodu nie je
preukázanie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním štátu a vznikom nemajetkovej ujmy,

pretože to povaha nemajetkovej ujmy z povahy veci vylučuje. Vznik nemajetkovej ujmy spôsobenej
neprimeranou dĺžkou konania sa predpokladá, a žalobca nemôže vyvracať domnienku slúžiacu na jeho
prospech, tým viac, ak sa táto domnienka týka psychickej kategórie, ktorá sa nedokazuje. Žalobca
nemôže z povahy veci nárok na náhradu nemajetkovej ujmy hodnoverne a bez pochybností preukázať
a takáto povinnosť neexistuje ani v konaní o ochranu osobnosti podľa Občianskeho zákonníka.

Žalobca v tejto súvislosti zdôrazňuje, že preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy a osobitne ani jej
výšky nie je v tomto druhu sporov objektívne možné, nakoľko neexistuje žiadny spôsob, ktorým by
sa mohla v konaní nemajetková ujma preukazovať. Uviedol, že žalovaný nemôže svoju argumentáciu
ohľadomexistencie,resp.neexistenciepríčinnejsúvislostivžalobcovomprípadestavaťnavšeobecných
tvrdeniachoteóriipríčinnejsúvislosti.Tietovšeobecnézáveryuplatňujúcesapriposudzovaníexistencie,

resp. neexistencie príčinnej súvislosti teda vzhľadom na potrebu osobitného posudzovania príčinnej
súvislosti pri náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie sú v žalobcovom prípade
aplikovateľné. Názory žalovaného ohľadom otázky posudzovania príčinnej súvislosti sa týkajú výlučne
majetkovej škody a nie nemajetkovej ujmy, a nezohľadňujú tak osobitosti inštitútu nemajetkovej ujmy v
zmysle Zákona č. 514/2013 Z. z.

18. Konanie Okresného úradu Komárno bolo v čase podania návrhu na začatie priestupkového
konania iba na začiatku, preto Okresný úrad Komárno nemohol svojou nečinnosťou (t. j. nesprávnym
úradným postupom, za ktorý žalobca žiada kompenzáciu) spôsobovať žalobcovi popísané prejavy/následky nemajetkovej ujmy. Preto nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že žalobcovi vznikla ujma
ešte podaním návrhu na začatie priestupkového konania. Ujma, ktorú žalobca popísal v návrhu na
začatie priestupkového konania mala úplne iné prejavy, pôvodcu a zodpovedný subjekt a časový

okamih jej vzniku a priebehu. Je však potrebné povedať, že ujma, ktorú žalobca popísal v návrhu
na začatie priestupkového konania mala síce úplne iné prejavy, ale nečinnosť Okresného úradu
Komárnonemajetkovúujmuprehĺbilaaspôsobilaďalšie/inéjejprejavy,ktorévšakspôsobilOkresnýúrad
Komárno, ktoré neboli v návrhu na začatie priestupkového konania vôbec uvedené, čo len potvrdzuje
účelovosť argumentácie žalovaného. Na celkovom psychickom diskomforte žalobcu sa teda podieľalo

viacero príčin, pričom nesprávny úradný postup správneho orgánu možno považovať za podstatnú,
resp. hlavnú príčinu vzniku nemajetkovej ujmy žalobcu. Žalobca v tejto súvislosti opakovane dáva
do pozornosti bod 37. zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu a uznesenie Ústavného súdu SR III.
ÚS 224/2023 z 27.04.2023. Tvrdenie žalovaného, že ak by nedošlo k určitému správaniu žalobcu
(t. j. k zaparkovaniu vozidla na mieste vyhradenom pre ZŤP), nedošlo by ani k vzniku nemajetkovej
ujmy žalobcu, je irelevantné a súd ho v tomto konaní nie je vôbec oprávnený skúmať. Okrem toho,

žalobcovi nebola za toto parkovanie uložená žiadna pokuta v blokovom alebo správnom konaní. Za
ďalšie, okolnosti tohto parkovania žalobca vysvetlil vo svojej výpovedi pred súdom.

19. K žalovaným namietaným úrokom z omeškania žalobca poukázal na ustálenosť rozhodovacej praxe
Najvyššieho súdu SR v otázke úrokov z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy v konaní podľa Zákona

č. 514/2013 Z. z.. Konkrétne poukázal na nález Ústavného súdu SR III. ÚS 443/2022 z 11.05.2023,
ktorým došlo k prekonaniu názoru prijatého v rozsudku NS SR 6Cdo/185/2011. Odvolanie žalovaného
je preto aj v tejto časti nedôvodné.

20. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom v časti výrokov II., III. a V. podal

včas odvolanie aj žalobca. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
zmenil tak, že prizná žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v nepriznanej časti náhrady nemajetkovej
ujmy,t.j.vrozsahu416,65eura(2750eur–2333,35eura=416,65eura)anáhradunákladovspojených
s uplatnením pohľadávky za prevzatie a prípravu zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom vo výške
121,83 eura, vrátane nároku na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V podanom odvolaní žalobca

poukázal na existenciu odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP. Namietal,
že súd žalobcovu vec nesprávne právne posúdil v časti celkovej dĺžky priestupkového konania, na
základe čoho určil nesprávnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd odvodzoval práve z dĺžky
priestupkovéhokonania.Uviedol,žepredložilakoprílohužalobyrozhodnutieOkresnéhoúraduKomárno
č. k. Pk-91-2017/-TR, zo dňa 01.08.2017, v ktorom sa uvádza, že návrh na začatie priestupkového

konania bol Okresnému úradu Komárno doručený dňa 17.02.2017. Okrem toho, žalovaný vôbec v
konaní nerozporoval túto skutočnosť, no súd napriek tomu urobil z tejto skutkovej okolnosti spornú
skutočnosť, čo sa prieči základným zásadám civilného konania. Z uvedeného je zrejmé, že konanie bolo
začatédňom17.02.2017,kedybolžalobcovnávrhnazačatiepriestupkovéhokonaniazodňa14.02.2017
doručený Okresnému úradu Komárno, ktorý bol príslušným správnym orgánom na konanie, a nie dňom,

kedy Okresný úrad Komárno prijal žalobcov návrh na konanie. Súd jednak v časti celkovej dĺžky trvania
priestupkového konania dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
zároveň aj nesprávne právne posúdil časový aspekt trvania konania, ktoré trvalo od 17.02.2017 (t. j.
odo dňa, kedy bol návrh na začatie priestupkového konania doručený Okresnému úradu Komárno) do
30.10.2019, kedy došlo k zastaveniu priestupkového konania. Celková dĺžka priestupkového konania

v žalobcovej veci tak predstavuje dĺžku konania o trvaní 2 roky aj 9 mesiacov, t. j. 33 mesiacov,
od 17.02.2017 do 31.10.2019. Žalobca dáva odvolaciemu súdu do pozornosti skutočnosť, že časové
obdobie, za ktoré mu patrí náhrada nemajetkovej ujmy je v zmysle vyššie uvedeného potrebné posúdiť
odo dňa doručenia návrhu na začatie priestupkového konania Okresnému úradu Komárno (ku ktorému
došlo dňa 17.02.2017) do dňa 31.10.2019, kedy došlo k zastaveniu priestupkového konania. Berúc

do úvahy výpočtový základ súdu uvedený v bode 28. rozsudku, žalobcovi patrí nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy za obdobie 33 mesiacov, t. j. pokiaľ súd žalobcovi priznal za jeden mesiac trvania
priestupkového konania sumu 83,33 eura (1 000 eur ujma/rok ÷ 12 mesiacov = 83,30 eura ujma/mesiac),
teda násobené 33 mesiacmi (33 x 83,30 eura) = 2 748,30 eura, po zaokrúhlení 2 750 eur, teda vo
výške požadovanej žalobcom. Žalobca má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za 33 mesiacov trvania

priestupkového konania (t. j. za časové obdobie od 17.02.2017 do 31.10.2019).

21. Uviedol ďalej, že súd vo vzťahu k výroku V. dopĺňacieho rozsudku konštatoval, že nemohol priznať
náhradu aj za úkon, ktorý spočíva v prevzatí právneho zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom,pretože má o tomto úkone rozhodnúť súd v rámci rozhodovania o výške trov konania. Ak by súd náhradu
zatentoúkonpriznal,išlobyúdajneoduplicitnepriznanýnárok.Tentozáversúdumáznačnehypotetický
charakter, pretože počíta s tým, že žalobca si uplatní náhradu za úkon prevzatie zastúpenia, vrátanej

prvej porady s klientom, hoci k tomuto ešte nedošlo. Iba v prípade, ak by tak žalobca urobil, potom
by táto úvaha súdu teoreticky prichádzala do úvahy. Následne by súd mohol v uznesení o výške trov
konania konštatovať, že tento úkon nemôže priznať, pretože už o ňom bolo rozhodnuté rozhodnutím vo
veci samej. Tento záver súdu je navyše v rozpore s rozhodovacou praxou súdov.

22. K žalobcom podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný uvádzajúc, že zotrváva na právnom
názore, že žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie zákonných predpokladov pre priznanie nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotná existencia prieťahov v konaní bez ďalšieho
neznamená, že poškodenému vznikla taká závažná nemajetková ujma, ktorá predstavuje priznanie
jej náhrady v peniazoch. Vznik, existenciu a následky vzniku nemajetkovej ujmy nestačí len tvrdiť,
ale je nutné, aby ich poškodený, na ktorom leží dôkazné bremeno, hodnoverne a bez pochybností

preukázal. Žalovaný opätovne uvádza, že prieťahy v konaní môžu byť spôsobilé navodiť negatívne/
nepríjemné pocity u poškodeného, ktorý očakáva od správneho orgánu určitý výsledok. Žalovaný
opätovne poukazuje aj na skutočnosť, že ak by žalobca nezastavil (nezaparkoval) vozidlo na mieste
vyhradenom pre osobu so ZŤP, čo žalobca nerozporuje, nemuselo dôjsť k vyfotografovaniu vozidla a
následnému zverejneniu fotografie na sociálnych sieťach, práve s ktorým žalobca spája svoje psychickú

ujmu.Následnebyžalobcanemuselpodávaťnávrhnazačatiepriestupkovéhokonaniaanemuselodôjsť
k priestupkovému konaniu. Vznik zodpovednosti za škodu môže byť len vo vzťahu k takej nemajetkovej
ujme, ktorá bola priamo a nesprostredkovane spôsobená dotknutým nesprávnym úradným postupom,
žalovaný, s poukazom aj na argumentáciu žalobcu v tomto konaní, má za to, že v danom prípade
prvotnou priamou a bezprostrednou príčinou tvrdeného vzniku nemajetkovej ujmy bolo uverejnenie

predmetnej fotografie na facebookovej stránke. Odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok vo
výroku II. potvrdil a vo výroku III. zmenil, tak, že žalovanému voči žalobcovi prizná náhradu trov konania.

23. Žalobca v rámci odvolacej repliky opätovne poukázal na skutočnosť, že vznik nemajetkovej
ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konania a jej príčinná súvislosť sa nepreukazujú, pričom platí

vyvrátiteľná domnienka vzniku tejto nemajetkovej ujmy a nemajetková ujma sa spravidla nepreukazuje.
V ostatnom zotrval na svojich predošlých vyjadreniach a podanom odvolaní.

24. Žalovaný v odvolacej duplike uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojich písomných vyjadrení
a ústnych prednesov.

25. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi podaných odvolaní
obidvoch strán tohto sporu v zmysle § 379 a § 380 CSP, prejednal obe odvolania bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie v napadnutej časti výroku I., tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, vrátane

výrokov II. a V. je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť a vo zvyšku výroku
I. a výroku IV. je potrebné rozhodnutie súdu procesným postupom podľa § 388 CSP zmeniť a žalobu
v týchto častiach zamietnuť.

26. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky

na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 220 ods. 2 veta tretia CSP, súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy, v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

27. Súd prvej inštancie prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 25. júla 2022, č. k. 17C/10/2021-236
tak, že žalobu zamietol. V dôsledku podaného odvolania oboch sporových strán Krajský súd v Nitre ako

súd odvolací rozsudok súdu prvej inštancie uznesením zo dňa 14. júna 2023, č. k. 5Co/140/2022-423
podľa § 389 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Následne súd prvej inštancie rozhodol novým rozsudkom v spojení s dopĺňacím
rozsudkom, ktoré sú predmetom tohto odvolacieho prieskumu.

28. V predmetnom konaní sa žalobca domáha náhrady škody vo výške 2 700 eur vrátane úrokov

z omeškania spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného úradu Komárno spočívajúceho
v prieťahoch v konaní, ktorého následkom nedošlo k vydaniu rozhodnutia správneho orgánu v zákonnej
lehote v zmysle § 49 ods. 2 Správneho poriadku. Následne prišlo k preklúzii do úvahy prichádzajúceho
priestupkového skutku. Podanou žalobou si žalobca uplatňoval aj náhradu nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky vo výške 243,66 eura. Žalovaný v priebehu konania namietal svoju pasívnu

vecnú legitimáciu v spore, preto sa súd prvej inštancie zameral na jej skúmanie, pričom dospel k záveru,
že v danom prípade patrí žalovanému pasívna vecná legitimácia. Uviedol, že vzhľadom na skutočnosť,
že Ministerstvo vnútra SR je ústredným orgánom štátnej správy Slovenskej republiky pre oblasť
verejnej správy a žalobca tvrdil, že škoda mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom
Okresného úradu Komárno, je zrejmé, že za takúto škodu nesie zodpovednosť Slovenská republika

konajúca prostredníctvom žalovaného. Súd mal v konaní preukázané aj predbežné prerokovanie nároku
ako obligatórnu podmienku vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Podľa súdu prvej inštancie bola daná dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku na náhradu
škody, keď aj s ohľadom na judikované závery odvolacieho súdu a Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo/207/2018, kauzálny nexus medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy

je daný už samotnou existenciou prieťahov a s tým spojenou dĺžkou konania, pričom ho v konaní nie je
potrebné preukazovať. Odvolací súd na tomto mieste uvádza, že pokiaľ ide o argumentáciu súdu prvej
inštancie vzťahujúcu sa na dôvodnosť uplatneného nároku, s uvedenou argumentáciou sa súd stotožnil,
pričom odôvodenie napadnutého rozsudku v tejto časti považuje za vecne správne, avšak s výnimkou
výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

v tomto rozsahu podľa § 388 CSP zmenil z dôvodov uvedených nižšie.

29. Podľa § 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.

Podľa § 17 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z. z., výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku
2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu.

30. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pri určení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal
z dĺžky priestupkového konania v trvaní 28 mesiacov, keď jeho začiatok ustálil na deň 04.07.2017
a jeho skončenie na deň 30.10.2019. Takto určená dĺžka konania však nezodpovedá skutkovým
záverom zistiteľným z nespornosti, resp. z vykonaného dokazovania. Hoci súd uviedol, že akozačiatok priestupkového konania dňom 04.07.2017 bral do úvahy z dôvodu, že Okresný úrad Komárno
v tento deň prijal návrh na začatie priestupkového konania a tento dátum mal súd preukázaný aj
z Rozhodnutia o zastavení konania o priestupku č. k. Pk/91/2017-TR (č. l. 29), nemôže sa odvolací

súd s uvedeným záverom súdu stotožniť. V tejto súvislosti súd poukazuje na znenie § 18 ods. 2
Správneho poriadku, v zmysle ktorého sa konanie začína dňom, keď podanie účastníka dôjde vecne
príslušnémusprávnemuorgánu.Zuvedenéhoustanoveniajednoznačnevyplýva,žeprezačatiekonania
je rozhodujúce doručenie podania orgánu, ktorý je oprávnený vo veci konať a rozhodnúť, nie jeho
doručenie akémukoľvek správnemu orgánu. V prípade konania začínaného na návrh teda nastáva

začatie konania momentom doručenia návrhu príslušnému správnemu orgánu. V posudzovanej veci
preto došlo k začatiu konania dňa 17.02.2017, keď bol návrh žalobcu zo dňa 14.02.2017 doručený
Okresnému úradu Komárno ako vecne príslušnému orgánu. Nie je pritom rozhodujúci deň, kedy tento
orgán návrh evidoval alebo prijal, ale deň jeho doručenia. Z obsahu spisu tak jednoznačne vyplýva, že
priestupkové konanie sa vo vzťahu k žalobcovi začalo už dňa 17.02.2017. Odvolací súd poznamenáva,
že aj napriek tomu, že prvoinštančný súd urobil z tejto skutkovej okolnosti spornú skutočnosť, žalovaný

začiatok priestupkového konania nijakým spôsobom v konaní nespochybnil. Inými slovami, nebolo
sporné, že konanie začalo práve dňa 17.02.2017 a uvedené ani nebolo predmetom dokazovania.

31. V dôsledku uvedeného pochybenia súd prvej inštancie nesprávne ustálil celkovú dĺžku
priestupkového konania na 28 mesiacov, hoci pri správnom určení jeho začiatku dňa 17.02.2017 a

skončenia dňa 31.10.2019 trvalo toto konanie celkom 32 mesiacov. Takto nesprávne zistený skutkový
stav mal priamy vplyv na určenie výšky priznanej nemajetkovej ujmy, keďže dĺžka konania predstavuje
jedno zo základných kritérií pre jej určenie v zmysle Zákona č. 514/2003 Z. z.. Odvolací súd zdôrazňuje,
že správne a úplné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností je nevyhnutným predpokladom pre
zákonné rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy. Ak súd prvej inštancie vychádzal z nesprávne určenej

dĺžky konania, jeho právne závery v tejto časti nemôžu obstáť. Za tejto situácie odvolací súd považoval
odvolaciu námietku žalobcu za dôvodnú.

32. Pokiaľ ide o sumu priznanú súdom prvej inštancie vo výške 83,33 eura za jeden mesiac trvania
nesprávneho úradného postupu, nezodpovedá táto kritériám ustálenej rozhodovacej praxe ani povahe

a intenzite zásahu do práv žalobcu. Aj keď výška zadosťučinenia v peniazoch je predmetom voľnej
úvahy súdu, táto úvaha nemôže byť nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, ale musí sa opierať o celkom
konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Súd pritom musí brať na zreteľ jej prvoradú satisfakčnú funkciu,
ktorou je zabezpečiť primerané zmiernenie nemajetkovej ujmy, a to s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti prípadu. Na druhej strane však nemožno priznávať neprimerané či dokonca premrštené sumy,

ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by pri porovnaní
s odškodňovaním zásahov do iných práv a slobôd zaručených ústavou mohli niektoré ujmy na iných
základných právach bagatelizovať (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4Cdo/171/2005).

33. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým

zisteniam, ktoré preberá i odvolací súd, že v konaní bola nesporná a napokon i preukázaná
existencia nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v správnom konaní.
Uvedené bolo v konaní preukázané predovšetkým z podania Okresného úradu Komárno č. OU-KN-
OWS-2018/009398-VA zo dňa 29.06.2018 ako aj z oznámenia Okresného úradu Nitra č. OU-NR-
OOP1-2019/0044353 zo dňa 24.10.2019, ktoré oba orgány vyhodnotili sťažnosti žalobcu na zbytočné

prieťahy v konaní ako opodstatnené. Vzhľadom na opakované prieťahy v priestupkovom konaní
vedenom pred Okresným úradom Komárno došlo k zastaveniu predmetného konania z dôvodu márneho
uplynutia dvojročnej prekluzívnej lehoty na prejednanie priestupku. V danom prípade tak možno
konštatovať porušenie základného práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Existencia tohto nesprávneho úradného postupu sama osebe stačí ako jeden z predpokladov pre vznik

zodpovednostištátuzaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci,čoodvolacísúdužvminulostivtomto
konaní konštatoval. V čase odvolacieho konania nebolo pritom sporným, že všetky ostatné podmienky
uplatnenia nároku na náhradu danej škody v zmysle Zákona č. 514/2003 Z. z. boli splnené; právo na
náhradu škody si uplatnil účastník konania, ktorému mala vzniknúť škoda a to po predchádzajúcom
predbežnom prerokovaní v súlade so zákonom, pri ktorom príslušný orgán nárok žalobcu neuspokojil.

Podporne súd poukazuje aj na judikatúru ESĽP, ktorá vychádza zo „silnej, ale vyvrátiteľnej domnienky“,
že neprimeraná dĺžka konania znamená pre sťažovateľa morálnu ujmu a žiadne dôkazy v tomto ohľade
v zásade nevyžaduje (rozhodnutie Apicella proti Taliansku, D. proti ČR, 2006), pretože ujma vznikla
samotným porušením práva. Popretie tvrdenia o nemajetkovej ujme vo všeobecnom zmysle, ktorávznikla v dôsledku neprimeranej dĺžke konania, je na žalovanom škodcovi, ktorý má na svoju obranu
a vo svojom záujme uviesť skutočnosti vylučujúce pravdivosť tvrdenia takto škodlivého predpokladu.
Uvedené ale platí len pre stav neistoty žalobcu ako strany sporu, ktorý trvá neprimerane dlho. Žalovaný

v konaní nepoprel existenciu prieťahov v konaní, avšak mal za to, že v danom prípade prvotnou priamou
a bezprostrednou príčinou žalobcom tvrdeného vzniku nemajetkovej ujmy bolo uverejnenie fotografie
na facebookovej stránke, pretože ak by k zverejneniu fotky nedošlo, nedošlo by ani k následnému
konaniu správneho orgánu a žalobcovi by ním uplatnená škoda nevznikla. S uvedeným názorom
žalovaného sa odvolací súd nemohol stotožniť úplne a to predovšetkým z vyššie uvedených dôvodov,

pričom východiskovým aspektom preukázania vzniku nároku nemajetkovej ujmy bol už v konaní
judikovaný záver, že príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom (v podobe neprimerane
dlhého konania a prieťahov) a vznikom nemajetkovej ujmy je daná samotnou existenciou prieťahov a
neprimeranej dĺžky konania a táto príčinná súvislosť sa nepreukazuje (uznesenie Najvyššieho súdu SR
spis. zn. 4Cdo/207/2018). Samozrejme, nemožno úplne konštatovať, že zásah spôsobený samotným
zverejnením fotky na sociálnych sieťach nebude, z hľadiska zásahu do práv, čerpať možno aj z

tých istých symptómov, ktoré poškodeného sprevádzajú pri zásahoch do práv orgánom verejnej moci
v dôsledku prieťahov. Odvolací súd ale ďalej rozvíja, s odkazom na svoje skoršie zrušujúce uznesenie
v tejto veci (s ktorým nie je v rozpore), že vyššie uvedené ohľadne bezpotrebnosti dokazovania škody,
resp. príčinnej súvislosti nevylučujú potrebu dokazovať v prípade iných okolností a závažnejšieho
zásahu. Totiž, ak sa poškodený subjekt domáha škody od škodcu v podobe orgánu verejnej moci pri

zjavných prieťahoch, dokonca takých, ktoré spôsobili zánik možnosti viesť ďalšie konanie, je „základ“
existencie príčinnej súvislosti a vznik „bazálnej“ škody z pohľadu potreby dokazovania inherentnou
súčasťou tvrdenia, že prišlo k porušeniu ústavných a zákonných zásad spravovania orgánov verejnej
moci v procesnom konaní bez zbytočných prieťahov. Inou otázkou je, že v prípade, ak spôsobom, ktorý
sa vymyká z bežného konštatovania prieťahov tento stav zasiahol do práv významnejším spôsobom,

také okolnosti treba tvrdiť a dokazovať.

34. Odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na odvolacie dôvody žalovaného, že samotná existencia
prieťahov v konaní bez ďalšieho neznamená, že poškodenému vznikla taká závažná nemajetková ujma,
ktorá predstavuje priznanie jej náhrady v peniazoch a zároveň odvolacie dôvody žalovaného, odvolací

súd preskúmaval celú výšku priznanej sumy prvoinštančným súdom.

35. Odvolací súd uvádza, že v danom prípade sa tak bolo potrebné zamerať práve na tú množinu
problémov týkajúcu sa skutočnosti, že žalobca sa v čase priestupkového konania nachádzal v právnej
neistote aj s ohľadom na existenciu prieťahov v tomto konaní. Je potrebné ale zdôrazniť, že žalobca sa

nenachádzal v postavení obvineného v trestnom konaní, nebol vystavený trestnoprávnej stigmatizácii,
nebol pozbavený osobnej slobody, ani inak významne obmedzený na svojich základných právach.
Neboli preukázané ani konkrétne negatívne následky v jeho osobnej sfére vyššej intenzity. Žalobca
nemal postavenie ani obvineného z priestupku. Žalobca mal postavenie oznamovateľa priestupku,
resp. poškodeného z priestupku. Za týchto okolností považuje odvolací súd za neudržateľné, aby bola

žalobcovi priznaná náhrada v sume porovnateľnej so závažnejšími zásahmi, keďže by tým došlo k
narušeniu princípu proporcionality a vnútornej konzistentnosti rozhodovacej praxe. Súd zdôrazňuje
potrebu zachovania proporcionality medzi jednotlivými typmi zásahov, pričom mechanické preberanie
vyšších sadzieb priznávaných v závažnejších prípadoch (napr. trestné stíhanie) na prípady správneho
konania je neželateľné. Podľa odvolacieho súdu sa javí ako primerané odškodnenie právnej neistoty

žalobcu ako osoby poškodenej sumou 40 eur za jeden mesiac trvania nesprávneho úradného postupu
(s poukazom na III. ÚS/224/2023 z 27.04.2023). Poškodená osoba (oznamovateľ, navrhovateľ) je tiež
subjektom s právom „vyriešiť“ jeho priestupkovú vec v primeranej lehote bez zbytočných prieťahov.
Preto aj pre neho má zásah v podobe prieťahov a dlhotrvajúceho konania (najmä s následkom
preklúzie stíhania) určitú nespochybniteľnú hodnotu. Podľa názoru odvolacieho súdu ide ale o hodnotu

nerovnajúcu sa (nižšiu) ako hodnotu zásahu do práv obvineného obžalovaného, či odsúdeného, a najmä
v trestnom konaní). Vyššie uvedená suma 40 eur za mesiac zodpovedá charakteru správneho konania,
reflektuje nižšiu intenzitu zásahu do práv žalobcu a zároveň rešpektuje komparatívne nastavenie náhrad
priznávaných v obdobných veciach aj s ohľadom na prijaté závery ESĽP. Súd dodáva, že takto upravená
suma za jeden mesiac v konečnom dôsledku predstavuje porovnateľne vyššiu čiastku ako žalobcom

uplatnený nárok v sume 33 eur za jeden mesiac. Odvolací súd tak považoval žalobcom uplatnený nárok
za dôvodný do výšky 1 280 eur, t. j. 32 mesiacov x 40 eur za jeden mesiac trvania nesprávneho úradného
postupu, čo sa premietlo do zmeny napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie procesným postupom
podľa § 388 CSP, tak aby zodpovedal správne zistenej dĺžke priestupkového konania.36. Žalovaný v podanom odvolaní namietal aj nesprávnosť právneho záveru súdu prvej
inštancie vo vzťahu k vzniku omeškania žalovaného s úhradou priznanej nemajetkovej

ujmyvpeniazoch.Podľažalovanéhoniejemožnépriznaťúrokzomeškania,keďžeomeškanievprípade
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, pričom svoju
argumentáciu odvodzoval s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/185/2011 zo dňa
14.03.2012. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že predmetná právna otázka bola vyriešená
dovolacímsúdomvneskoršomrozhodnutísp.zn.4Cdo/257/2019tak,že„kvznikuomeškaniasplnením

nemajetkovejujmynedochádzamárnymuplynutímlehotyustanovenejvrozhodnutísúdu,aleužmárnym
uplynutím šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa § 16 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z. (obdobne sp.
zn. 4Cdo/48/2017, 7Cdo/234/2019). Týmto došlo k prekonaniu odlišného skoršieho právneho názoru
v žalovaným uvádzanom rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/185/2011. Z uvedeného potom vyplýva, že v prípade
neuspokojenia nároku poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy dostáva sa štát do omeškania
okamihom, kedy si žalobca môže svoj nárok uplatniť na súde, t. j. v zmysle § 16 ods. 1 Zákona č.

514/2003 Z. z. po márnom uplynutí lehoty 6 mesiacov od podania návrhu na predbežné prerokovanie
nároku, resp. odo dňa po vydaní zamietavého stanoviska k podanej žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku.

37. Predmetom konania popri nároku na náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu

boli aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 243,66 eura v podobe žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody a za úkon prevzatie a prípravu zastúpenia, vrátane prvej porady
s klientom (trovy právneho zastúpenia). Súd prvej inštancie považoval nárok žalobcu vo výške 121,83
eura titulom nákladov na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody za dôvodný. Odvolací súd
sa s takto prijatým záverom súdu prvej inštancie nestotožnil. Pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia

dospel odvolací súd k záveru, že uplatnený nárok na náhradu nákladov spojených s predbežným
prerokovaním nároku na náhradu škody je potrebné právne kvalifikovať ako príslušenstvo pohľadávky
v zmysle § 121 ods. 3 OZ. V zmysle § 18 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z. z. súčasťou trov konania nie
sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, keďže trovy, ktoré pri uplatňovaní
vznikajú nie sú skutočnou škodou, ktorá vzniká v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, ale jej

príslušenstvom, ktoré vzniká v súvislosti s jej uplatňovaním. V tejto súvislosti je nevyhnutné zohľadniť
vzťah medzi Občianskym zákonníkom a zákonom č. 514/2003 Z. z., pričom Občiansky zákonník
predstavuje všeobecnú právnu úpravu (lex generalis) vo vzťahu k osobitnej právnej úprave obsiahnutej
v zákone č. 514/2003 Z. z. (lex specialis). Inými slovami, ak Zákon č. 514/2003 Z. z. obsahuje vlastnú
úpravu trov alebo nákladov, má táto prednosť pred všeobecnou úpravou v § 121 OZ. Ustanovenie § 121

ods. 3 OZ má pritom všeobecnú povahu a uplatní sa subsidiárne, pokiaľ osobitný predpis neustanovuje
inak. Uvedené podporne vyplýva aj z dôvodovej správy k § 18 Zákona č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorej
savylučujúznáhradyškodynáklady,ktorépoškodenémuvzniklivsúvislostispredbežnýmprerokovaním
nároku na náhradu škody s príslušným orgánom, pretože toto predbežné prejednanie nároku má iba
formálnycharakter.Zuvedenéhodôvodutakodvolacísúdvtomtorozsahurozsudoksúduprvejinštancie

vo výroku IV. zmenil podľa § 388 CSP a žalobu v tejto časti zamietol.

38. Pokiaľ ide o nárok žalobcu za náklady spojené s uplatnením pohľadávky, t. j. za úkon prevzatie
a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom vo výške 121,83 eura, odvolací súd zhodne so
súdom prvej inštancie uvádza, že tieto sú predmetom náhrady trov súdneho konania v zmysle § 251

CSP, pričom o ich konkrétnej výške rozhoduje súd podľa § 262 CSP. Súd prvej inštancie tak v rámci
daného žalobcom uplatneného nároku postupoval vecne správne, keď tento nepovažoval za dôvodne
uplatnený. Odvolací súd tak preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcom výroku V. potvrdil
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.

39. O náhrade trov konania (prvoinštančného a aj odvolacieho) bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1, 2,
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP s tým, že odvolací súd nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % priznal
úspešnému žalobcovi v tomto konaní voči neúspešnému žalovanému, pretože procesný úspech závisel
v prevažnej miere od úvahy súdu. Žalobca mal úspech v základe a v časti uplatneného procesného
nároku, pričom k výslednému nároku dospeli súdy súdnymi úvahami.

40. O výške trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodne súdny úradník súdu prvej inštancie
samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.41. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP
v spojení s § 3 ods. 10 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).