Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, February 27, 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/125/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8205200236
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Pella

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:8205200236.14

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Pellu, členov senátu

JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Františka Čisovského, v spore žalobcu: Peter Marušinec - PEMA,
miesto podnikania: Dukelská 1379, 085 01 Bardejov, IČO: 33527431, proti žalovanej: A. B., narodená:
XX.X.XXXX, bytom: C. XXXX/XXX, XXX XX D., zastúpená advokátskou kanceláriou: Advokátska
kancelária JUDr. Danica Birošová, s.r.o., sídlo: Piaristická 46/276, Trenčín 911 40, IČO: 36 837 857, o
zaplatenie 3.718,65 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov
č.k. 1Cb/21/2005 - 389, zo dňa 25. júna 2012, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Bardejov, č.k. 1Cb/21/2005 - 389, zo dňa 25. júna 2012.

II. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

III. Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov dovolacích konaní vedených na Najvyššom súde
SR pod sp. značkami 1Obdo/53/2021 a 5Obdo/10/2014 v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 1Cb/21/2005-389 z 25. júna
2012 zamietol žalobu a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej na účet jej právneho zástupcu trovy
konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 3.766,27 eur a z iných trov v sume 223,- eur

v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že medzi žalobcom a žalovanou (ktorí boli v čase vzniku
záväzkového vzťahu podnikateľmi) boli uzavreté Zmluvy o sprostredkovaní v dňoch 15.01.1998,
19.01.1999 a 6.01.2000, predmetom ktorých bol záväzok žalovanej (ako sprostredkovateľa) vyvíjať
činnosť smerujúcu k tomu, že pre žalobcu (ako záujemcu) bude vyhľadávať odberateľov na jeho
tovar, pričom za sprostredkovanie sa žalobca zaviazal zaplatiť žalovanej províziu. Nárok na províziu

mal v zmysle zmluvy žalovanej vzniknúť až po tom, keď žalobca bude mať zaplatené za dodaný
tovar, ktorého predaj sprostredkovala žalovaná. Zmluvy boli uzavreté vždy na príslušný kalendárny
rok, pričom uzavretie zmlúv o sprostredkovaní, ich platnosť, obsah a ani rozsah práv a povinností z
nich vyplývajúcich, neboli medzi stranami sporné. Rovnako medzi nimi nebolo sporné, že spolupráca
pri sprostredkovaní obchodov prebiehala tak, že žalovaná po dohodnutí obchodu najprv žalobcovi
potvrdila, že zásielka je zaplatená a následne objednala pre zásielku dopravu a zavolala pracovníčke
žalobcu p. E., aby vystavila colné doklady (vyplynulo to zo zhodného tvrdenia strán na pojednávaní dňa

17.8.2010). Medzi stranami nebolo sporné ani to, že na základe objednávky zo dňa 25.11.1999 došlo
k dodávke tovaru zákazníkovi - obchodnej spoločnosti B3 Music Aps v Dánsku (ďalej aj „spoločnosť
B3“ alebo „odberateľ“) v celkovej hodnote 12.136,50 DM, z ktorej odberateľ zaplatil len časť vo výške
8.115 DM a zvyšok kúpnej ceny vo výške 4.021,50 DM nezaplatil. Medzi stranami nebolo ďalej spornéani to, že žalovaná podala žalobcovi objektívne nesprávnu informáciu ohľadom zaplatenia predfaktúry
odberateľom, keď žalobcovi uviedla, že kúpna cena bola zaplatená, na čo následne došlo k dodaniu
tovaru odberateľovi, aj keď kúpna cena zaplatená nebola.

3. Žalobca poukazujúc na porušenie § 649 a § 643 Obchodného zákonníka (ďalej aj „Obch. zák.“)
žalovanou si voči nej uplatnil právo na náhradu škody, ktorá mu vznikla nezaplatením kúpnej ceny tovaru
spoločnosťou B3, pričom túto škodu žalovanej vyúčtoval faktúrou č. X2001/09/7 zo dňa 29.09.2001,
splatnou dňa 9.10.2001 v sume 89.723,-Sk a ďalej si voči nej uplatnil aj náklady spojené s vymáhaním

spôsobenej škody, ktoré vyúčtoval žalovanej faktúrou č. X2001/10/9 zo dňa 9.10.2001, splatnou dňa
19.10.2001 v sume 22.305,-Sk. Žalovaná nespochybňovala výšku škody 89.723,-Sk ako sumu, ktorú
žalobcovi nezaplatila spoločnosť B3, avšak pokiaľ ide o náklady spojené s vymáhaním tejto sumy, tieto
považovala za nepreukázané, nakoľko z dokladov predložených žalobcom nevyplýva, či sa zúčastnil
stretnutia s advokátskou kanceláriou v Nemecku a aký bol jeho výsledok.

4. Námietku premlčania práva žalobcu, ktorú v konaní uplatnila žalovaná, súd prvej inštancie
nepovažoval za dôvodnú, pretože právo žalobcu na náhradu škody bolo uplatnené včas (§ 404 ods. 1
Obch. zák.).

5. Súd poukázal na § 649 ods. 1 Obch. zák., v zmysle ktorého platí, že sprostredkovateľ neručí za

splnenie záväzku tretích osôb, s ktorými sprostredkoval uzavretie zmluvy; nesmie však navrhovať
záujemcovi uzavretie zmluvy s osobou, ohľadne ktorej vie alebo musí vedieť, že je dôvodná pochybnosť,
že splní riadne a včas svoje záväzky zo sprostredkovanej zmluvy. Uvedené ustanovenie nadväzuje
na všeobecnú oznamovaciu povinnosť sprostredkovateľa podľa § 643 Obch. zák., ktorá je súčasťou
povinnostiodbornejstarostlivosti,ktorújenutnéodsprostredkovateľavyžadovať.Jevšaknazáujemcovi,

aby preukázal, že sprostredkovateľ vedel alebo musel vedieť, že je dôvodná pochybnosť, že druhá
strana splní riadne a včas svoje záväzky zo sprostredkovanej zmluvy. Prípadné porušenie tejto
povinnosti sprostredkovateľa zakladá jeho zodpovednosť za škodu, ktorá záujemcovi vznikla, a to
vzhľadom na § 757 Obch. zák. v spojení s § 373 a nasl. Obch. zák., ak záujemca unesie dôkazné
bremeno o porušení povinnosti sprostredkovateľom.

6. Žalobca tvrdenia o porušení povinnosti žalovanou, vyplývajúcej jej z § 649 ods. 1 Obch. zák. opieral o
výpoveď svedkyne F. G. E., ktorá uviedla, že spoločnosť B3 bola nedôveryhodná. Jej majitelia zakladali
nové spoločnosti asi so zámerom čo najmenej zaplatiť, pričom potvrdením tejto skutočnosti bol výpis
z Dánskeho obchodného registra, ako aj skutočnosť, že z 8 obchodov so spoločnosťou B3 neboli

všetky bezproblémové, pretože v prípade zaplatenia niektorých faktúr ubehla doba viac ako 20 dní,
resp. až 2 mesiace. Výpoveď svedkyne Ing. O. K. súd prvej inštancie považoval za jej subjektívne
hodnotenie dôveryhodnosti spoločnosti B3, ktoré nebolo preukázané žiadnym relevantným dôkazom. Zo
skutočnosti,žespoločníkspoločnostiB3založilnovúobchodnúspoločnosťnemožnovyvodiťzáver,žeto
bolosúmyslomvyhnúťsasplneniuzáväzkovzostranypredchádzajúcejspoločnosti.Tiežskutočnosť,že

žalobca sa dvakrát stretol so svedkyňou založila pochybnosť o dôveryhodnosti jej výpovede. Žalobcove
tvrdenia ohľadom problémov s obchodmi so spoločnosťou B3 sú len potvrdením toho, že žalobca
vedel a bol si vedomý toho, s akým obchodným partnerom vstupuje do obchodného vzťahu, a to aj
v prípade obchodu, ktorý bol predmetom tohto sporu. Nemožno preto pripísať na ťarchu žalovanej a
subsumovať pod ustanovenie § 649 ods. 1 Obch. zák. tie skutočnosti, o ktorých žalobca mal vedomosť

v čase pred uzavretím predmetného obchodu. Je pravdou, že žalovaná potvrdila, že pred uzavretím
obchodu si neoverovala dôveryhodnosť spoločnosti B3, avšak z tejto skutočnosti nemožno uzavrieť, že
žalovaná vedela alebo musela vedieť o nedôveryhodnosti tejto spoločnosti. Na túto skutočnosť nemá
vplyv ani to, či žalovaná získala sprostredkovaného partnera od predchádzajúceho zamestnávateľa.
Na základe uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca nepreukázal, že žalovaná vedela, alebo

musela vedieť, že je tu dôvodná pochybnosť o splnení záväzku spoločnosťou B3 žalobcovi riadne a
včas, teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom porušenia povinnosti žalovanou v zmysle §
649 ods. 1 Obch. zák. S poukazom na uvedené bolo bezpredmetné zaoberať sa ďalej tým, či časť
žalobcom uplatnenej škody, týkajúca sa cestovných a poštovných výdavkov spojených s vymáhaním
škody žalobcom voči spoločnosti B3, bola preukázaná. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie

žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s § 151
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).7. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Navrhol tento zmeniť a jeho návrhu vyhovieť.
Súčasne žalovanú zaviazať na náhradu trov konania. Odvolanie odôvodnil jednak námietkou zaujatosti
sudcu. Táto bola zdôvodnená tým, že zo strany sudcu na jeho adresu boli vysielané neprimerané a

urážlivé vyjadrenia a že o výsledku sporu sa rozhodol už v čase, keď bol použitý v boji o post predsedu
okresného súdu. Zápisnica z pojednávania obsahuje viacero nepresností a je otázne, či išlo o zámer
alebo nedopatrenie. Ďalšie dôvody odvolania spočívali predovšetkým v tom, že nárok na náhradu škody
je daný, keďže žalovaná sprostredkovala nedôveryhodného partnera, pričom o jeho nedôveryhodnosti
vedela. Žalovaná zamlčala ponuku spoločnosti B3 Music Aps na zaplatenie predaného tovaru a vrátenie

nepredaného tovaru. Žalovaná mala so žalobcom uzavretú dohodu, že ho bude informovať o uhradení
faktúr spoločnosťou B3 Music Aps a zásielky budú odchádzať po zaplatení predfaktúry. Žalovaná podala
nepravdivú informáciu o zaplatení tovaru, objednala prepravu na 14.1.2000, požiadala o vystavenie
colných dokladov a zaslala zásielku odberateľovi. Vytýkal súdu prvého stupňa, že tento sa nezaoberal
vo svojom rozhodnutí predovšetkým tou skutočnosťou, že žalovaná zamlčala ponuku spoločnosti B3
Music Aps zo 6.3.2000 na zaplatenie predaného tovaru a vrátenie nepredaného tovaru a že mala s

ním uzatvorenú dohodu, že ho bude informovať o uhradení faktúr spoločnosťou B3 Music Aps a že
zásielky budú odchádzať až po zaplatení predfaktúry, že žalovaná podala nepravdivú informáciu o
zaplatení tovaru, objednala prepravu tovaru, požiadala o vystavenie colných dokladov a zásielku zaslala
odberateľovi. Dôvod zamlčania týchto skutočností spočíva zrejme v tom, že žalovaná už mala vyplatenú
províziuzatentoobchod.Ztýchtohľadískpovažovalžalobcaodôvodnenierozsudkusúduprvéhostupňa

za nedostatočné. Poukázal aj na to, že ak by aj žalovaná sprostredkovala dôveryhodného partnera, jej
porušenie ustanovení Občianskeho a Obchodného zákonníka spočíva predovšetkým v porušení tých
povinností, ktoré súviseli so zamlčaním ponuky spoločnosti B3 Music Aps na zaplatenie predaného
tovaru a vrátenie nepredaného tovaru a toho, že ho mala informovať o uhradení faktúr spoločnosťou B3
Music Aps pred tým, než zásielka bude odberateľovi zaslaná.

8. Žalovaná vo vyjadrení na odvolanie žalobcu navrhla potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa a priznať
jej náhradu trov konania. Rozsudok považovala za správny a zákonný. Pokiaľ ide o jej vedomosť o
nedôveryhodnosti spoločnosti B3 Music Aps, poukázala predovšetkým na doterajšiu spoluprácu, keď
medzi žalobcom a touto spoločnosťou od roku 1998 prebehlo 8 obchodov v celkovom objeme 75.510,20

DM. Z výpovede žalobcu na pojednávaní dňa 17.8.2010 vyplývalo, že sám rozhodol o tom, ktorí
odberatelia jeho tovaru budú platiť tovar na predfaktúru, sám rozhodol, že to budú spoločnosti B3 Music
Aps a Adagio, pričom spôsob obchodovania určil sám a aj zmluvy o sprostredkovaní uzatváral sám.
Poukázala na skutočnosť, že sporné obchody žalobca uzavrel na sumu 12.136,50 DM a spoločnosť B3
Music Aps aj z tohto sporného obchodu uhradila 8.115,- DM. Z toho je vidieť, že spoločnosť zrejme

nemala záujem vyhnúť sa plneniu svojich záväzkov, ako to naznačuje žalobca v podanom odvolaní.
Svedčí to skôr o skutočnosti, že do problémov sa dostala až po uzavretí zmluvy so žalobcom. Mala za to,
že neporušila žiadnu povinnosť vyplývajúcu z ust. § 643 a § 649 Obchodného zákonníka, pričom žalobca
z vlastnej činnosti túto spoločnosť poznal, mal zažitý spôsob obchodovania s touto spoločnosťou. Pokiaľ
sa týka tvrdenia, že žalobcovi zamlčala ponuku spoločnosti B3 Music Aps na zaplatenie nepredaného

tovaru, o tom žalobcu informovala a toto jej tvrdenie možno hodnotiť ako nespochybniteľné aj s ohľadom
na iné dôkazy, napr. na fax zo dňa 7.3.2000, ktorý musel byť odoslaný po dohode so žalobcom.
Podstatnou okolnosťou pre posúdenie tvrdenia žalobcu je aj skutočnosť, že so spoločnosťou B3 Music
Aps uzavrel dohodu o zaplatení tovaru v splátkach, čo svedčí tomu, že o všetkých skutočnostiach bol
informovaný. Pokiaľ išlo o tvrdenie, že mu poskytla nepravdivú informáciu o zaplatenie predfaktúry

uviedla, že toto nikdy nespochybnila. Pri poskytnutí informácii mu vždy oznámila, že vychádza z tvrdenia
spoločnosti B3 Music Aps. O tejto skutočnosti žalobca vedel a mal teda vždy možnosť pri uzavretí kúpnej
zmluvy postupovať štandardne ako v predchádzajúcich prípadoch.

9. O tomto odvolaní prvýkrát rozhodol Krajský súd v Prešove ako vtedy príslušný odvolací súd

(Rozsudkom č.k. 3Cob/39/2016-510 zo dňa 21. júna 2018), ktorý po preskúmaní napadnutého
rozhodnutia konštatoval, že súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny
právny záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom porušenia povinností žalovanou, v
dôsledku čoho potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 OSP.
Zároveň sa stotožnil aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a na zdôraznenie

správnosti rozsudku súdu prvej inštancie dodal skutočnosti vedené v odseku 9.1 tohto odôvodnenia.

9.1. Žalobca si uplatnil voči žalovanej nárok na náhradu škody, pričom zodpovednosť žalovanej
vyvodzoval z porušenia zmluvných povinností, vyplývajúcich zo zmluvy o sprostredkovaní, ktorýchporušenie je zrejmé z § 649 ods. 1 Obch. zák., t. j. že sprostredkovateľ neručí za splnenie záväzku
tretích osôb, s ktorými sprostredkoval uzavretie zmluvy; nesmie však navrhovať záujemcovi uzavretie
zmluvy s osobou, o ktorej vie, alebo musí vedieť, že je dôvodná pochybnosť, že splní riadne a včas

svoje záväzky zo sprostredkovanej zmluvy. Odvolací súd zdôraznil, že vzhľadom na tú okolnosť, že v
predchádzajúcom období žalobca obchodoval so spoločnosťou B3, v niekoľkých prípadoch, je zrejmé, s
akým partnerom obchodoval, dokonca žiadal, aby pred dodaním tovaru tento obchodný partner zaplatil
za tovar, teda informácia o dôveryhodnosti obchodného partnera nebola nová. Uvedené zdôraznil so
zreteľom na § 376 Obch. zák., podľa ktorého poškodená strana nemá nárok na náhradu škody, ak

nesplnenie povinnosti povinnej strany bolo spôsobené konaním poškodenej strany alebo nedostatkom
súčinnosti, na ktorú bola poškodená strana povinná. Žalobca pred uzavretím obchodu so spoločnosťou
B3 v súvislosti s objednávkou zo dňa 25.11.1999 vedel, s akým obchodným partnerom obchod uzatvára,
a to vzhľadom na predchádzajúce obchodné prípady a preto bolo tiež jeho povinnosťou kontrolovať,
či za uvedený tovar je pred jeho dodaním zaplatené. Takejto povinnosti sa ako predávajúci v nijakom
prípade nemôže zbaviť. Pokiaľ sa odvolával na porušenie ďalších povinností žalovanou, odvolací súd

poukázal na § 373 Obch. zák. a na obsah zmluvy o sprostredkovaní konštatujúc, že žalobcom tvrdené
povinnosti žalovaná zo zmluvy nemala. Z tohto dôvodu jej zodpovednosť by prichádzala do úvahy len
vtedy, keby porušila povinnosti, ktoré jej vyplývali zo záväzkového vzťahu, ktorý uzavrela so žalobcom.
Takéto žalobcom tvrdené povinnosti (povinnosť informovať ho o zaplatení predfaktúry, resp. informovať
ho o zaplatení predaného tovaru a vrátení nepredaného tovaru) však zo zmluvy o sprostredkovaní

pre ňu nevyplynuli. Odvolací súd poukázal ďalej aj na to, že časť nároku na náhradu škody nebola
žalobcom vôbec preukázaná. Jedná sa tú o časť nároku, ktorá súvisí s nákladmi, ktoré žalobcovi vznikli v
súvislosti s uplatnením jeho nároku voči spoločnosti B3, vrátane súvisu cesty do advokátskej kancelárie
v Nemecku. Ďalej zdôraznil, že nárok žalobcu bol založený na tom, že vymáhanie kúpnej ceny od
spoločnosti B3 by znamenalo vyššie náklady ako vymoženie jeho pohľadávky, čo však ale žalobca

v priebehu konania vôbec nepreukázal, rovnako ako nepreukázal to, že uplatnenie pohľadávky na
zaplatenie zvyšku kúpnej ceny voči spoločnosti B3 by bolo neúspešné. Odvolací súd upriamil pozornosť
na to, že ustanovenie § 649 ods. 1, 2 Obch. zák. je dispozitívnym ustanovením v zmysle § 263
ods. 1 Obch. zák., čo znamená, že všetky povinnosti, ktoré žalovaná mala, boli vymedzené v zmluve o
sprostredkovaní, a teda z hľadiska porušenia jej právnej povinnosti je treba vychádzať práve zo zmluvy

o sprostredkovaní, v ktorej povinnosti, porušenie ktorých žalobca vytýkal žalovanej, nie sú uvedené.

10. Žalobca podal vo veci dovolanie, na základe čoho Najvyšší súd SR svojim uznesením č.k.
1Obdo/53/2021 zo dňa 23. júna 2022 rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove vo výroku,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie zrušil.

10.1. Dovolací súd vo svojom rozhodnutí uložil dvolaciemu súdu povinnosť zaoberať sa otázkou, či
medzi žalobcom a žalovanou (ne)bola uzavretá aj tzv. nepomenovaná zmluva o tom, že žalovaná bude
žalobcu informovať o zaplatení predfaktúry a tovar bude odoslaný odberateľovi až po jej zaplatení a v
kladnom prípade následne aj otázkou, či žalovaná (ne)porušila povinnosti, dôsledkom ktorých žalobcovi

vznikla ním tvrdená škoda.

10.2. Dovolací súd odvolaciemu súdu vytkol, že sa nezaoberal argumentáciou žalobcu, v zmysle ktorej
žalovaná získavala odberateľov nezákonným spôsobom (ich adresy mala od svojho predchádzajúceho
zamestnávateľa Q-NOVA, a. s.), pričom poukázal na to, že žalovaná oslovovala odberateľov pod

vymysleným menom, resp. pod menom žalobcu, pričom žalobca už v rámci podaného odvolania
namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil zásadnú otázku ohľadne spôsobu získania
spoločnosti B3 žalovanou. K tomuto dovolací súd poukázal na tvrdenie žalobcu, že takouto činnosťou
nemožno sprostredkovať legitímneho a dôveryhodného partnera v zmysle § 643 a § 649 Obchodného
zákonníka.

10.3.Dovolacísúdtiežakodôvodnúoznačilajdovolaciunámietkužalobcuvtomzmysle,žeodvolacísúd
sa nevysporiadal s argumentáciou žalobcu ako odvolateľa, ktorou sa domáhal posúdenia konkrétneho
konania žalovanej (zamlčanie ponuky odberateľa B3, že zaplatí za predaný tovar a nepredaný tovar
vráti) ako porušenia všeobecnej prevenčnej povinnosti, zakotvenej v § 415 Občianskeho zákonníka,

ktorá povinnosť sa (s prihliadnutím na § 1 ods. 2, druhú vetu Obchodného zákonníka) vzťahuje aj na
účastníkov obchodno-právnych vzťahov.10.4. Ďalej dovolací súd vo vzťahu k náhrade škody pozostávajúcej z nákladov, ktoré mali vzniknúť
žalobcovi formou cestovných a poštových výdavkov súvisiacich s vymáhaním škody voči spoločnosti
B3 a k záveru súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu uviedol o nepreukázaní opodstatnenosti

týchto nákladov, poukázal nato, že ani na jednom zo svojich pojednávaní odvolací súd nevykonával
dokazovanie ohľadom vzniku, resp. existencie a výšky uplatnenej škody.

11. Žalobca súvislosťami so závermi dovolacieho súdu sa k veci vyjadril tak, že so žalovanou dňa
7.2.1998 u žalovanej v Obci H. ústnou formou uzavrel podrobnú dohodu o spolupráci medzi ním

a žalovanou. Podľa žalobcu táto dohoda upravovala povinnosti žalovanej informovať žalobcu o zaplatení
a odosielaní tovaru po jeho zaplatení. Konkrétne mala podľa dohody všetky obchody realizovať
priamo žalovaná, a to jednak komunikáciou so zahraničným subjektom, dohodou o cene (žalovaná si
navýšila cenu o svoju odmenu), žalovaná mala informovať žalobcu o uhradení predfaktúry žalobcu,
mala objednávať prepravu a určovať dátum odchodu. Žalobca ohľadom tejto dohody ďalej uviedol, že
pôvodne chcel so žalovanou spolupracovať tak, že jej bude predávať tovar, ktorý ona následne predá

do zahraničia, avšak s ohľadom na skutočnosť, že žalovaná nebola platkyňou DPH sa nakoniec so
žalovanou dohodli na inej spolupráci.

11.1. Podľa žalobcu žalovaná povedala jeho pracovníčke p. I., že predfaktúra je uhradená, čo následne
žalovaná telefonicky potvrdila aj žalobcovi, ktorému sa to nezdalo, pretože predfaktúra bola vystavená

iba o deň skôr. Podľa žalobcu žalovaná mohla vrátiť tovar pred doručením alebo pozdržať jeho doručenie
do zaplatenia, k tomu dodal, že žalovaná faxom zo dňa 18.1.2000 informovala odberateľa o doručení
tovaru dňa 20. alebo 21.1.2000 a zároveň ho opätovne požiadala o doručenie potvrdenia platby,
preto podľa žalobcu žalovaná mala takmer 8 dní na nápravu svojho zlyhania a zastavenia dodávky
nezaplateného tovaru.

11.2. K listu odberateľa zo dňa 6.3.2000 sa žalobca vyjadril tak, že žalovaná ho o tejto ponuke
neinformovala. O tejto skutočnosti (list odberateľa zo dňa 6.3.2000) ho žalovaná informovala až v jej faxe
zo dňa 8.5.2000, ktorým reagovala na vyhlásenie odberateľa o jeho insolventnosti zo dňa 17.4.2000.
Ohľadom listu odberateľa zo dňa 17.4.2000 o vyhlásení insolventnosti žalobca uviedol, že ním odberateľ

zároveň navrhol splácanie dlhu pravidelnými splátkami, ktorými mu splatil sumu 8.115 DM a nezaplatil
4.021,50 DM. Tiež dodal, že išlo o mimosúdnu reštrukturalizáciu založenú na dobrovoľnej spolupráci
s veriteľmi, čo umožňoval právny poriadok v Dánsku.

11.3. Žalobca opätovne uviedol, že konaním žalovanej (prevzatie klientely jej predchádzajúceho

partnera) a používaním cudzieho obchodného mena nemohla sprostredkovaním pre neho získať
hodnoverného obchodného partnera a preto mala povinnosť žalobcu o nedôveryhodnosti takto
získaného obchodného partnera upozorniť.

12. Žalovaná poprela, žeby so žalobcom uzavrela dňa 7.2.1998 takúto zmluvu, podľa ktorej by mala

povinnosť informovať žalobcu o zaplatení predfaktúr alebo povinnosť odosielať tovar žalobcu až po
jeho zaplatení. V tejto súvislosti argumentovala, že pokiaľ by to tak naozaj bolo, tak by to muselo byť
naviazané aj na povinnosť žalobcu platiť za takéto jej konanie odplatu, t.j. museli by sa dohodnúť aj o jej
výške a platení, čo sa však nestalo.

12.1. K údajnej povinnosti o informovaní o úhrade predfaktúr žalovaná dodala, že aj keby takúto
povinnosť mala, tak ona by mohla iba preniesť informáciu, ktorú by mala od odberateľa. V danej veci
podľa nej žalovaný uprednostnil svoj záujem na potencionálnom zisku pred tým, aby počkal na peniaze
na svojom účte a až následne by odoslal tovar. Pokiaľ žalobca odoslal tovar pred uhradením jeho ceny,
tak podstúpil podnikateľské riziko. Žalovaná namietala, žeby jej odberateľ oznámil úhradu pohľadávky

žalobcu (škoda uplatňovaná v tomto konaní), preto to ani žalobcovi nemohla oznámiť. Ďalej uviedla,
že žalobca mohol počkať na zaslanie faxu o úhrade alebo si úhradu overiť priamo zo svojho účtu a až
následne zaslať tovar odberateľovi. K tomuto ešte dodala, že to bola práve ona, ktorá navrhla, aby
žalobca príslušnému odberateľovi vystavoval predfaktúry a až následne zasielal tovar. Podľa žalovanej
žalobca mohol jednoducho počkať na uhradenie ceny tovaru.

12.2. K škode, ktorá mala žalobcovi vzniknúť vynaložením nákladov v súvislosti s vymáhaním
pohľadávky, sa žalovaná vyjadrila tak, že ich žalobca nepreukázal dostatočne. Ďalej žalovaná
namietala, že žalobca nevymáhal svoju pohľadávku voči zahraničnému odberateľovi dostatočnemožnýmspôsobom,nepodalžalobunasúdeaanijuneprihlásildokonkurznéhokonania,lensaspoliehal
nato, že si túto pohľadávku uspokojí od nej ako náhradu škody. K tomuto poukázala na ustanovenie §
376 Obchodného zákonníka, podľa ktorého žalobca ako poškodená strana nemá nárok na nahradenie

škody.

12.3. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že k uzavretiu ústnej nepomenovanej zmluvy došlo dňa 7.2.1998,
žalovaná opätovne vzniesla námietku premlčania, pretože pokiaľ by takáto samostatná zmluva mala
byť uzavretá, tak vo veci nie je možné aplikovať ustanovenie § 404 Obchodného zákonníka, pretože

táto zmluva by nijako nesúvisela so zmluvou o sprostredkovaní, na základe ktorej žalovaná podávala
svoju pôvodnú žalobu.

13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa §
379 a § 380 ods. 1 CSP prejednal odvolanie, pričom na jeho prerokovanie uskutočnil aj pojednávanie vo
veci samej dňa 27.2.2026, kde v zmysle pokynov dovolacieho súdu doplnil dokazovanie. Po dôkladnom

prerokovaníodvolaniažalobcuvychádzajúczoskutkovýchzistenísúduprvejinštancie,zobsahuďalších
podaní a vyjadrení sporových strán v rámci odvolacieho konania, doplnenia dokazovania na odvolacom
súde ako aj zo stanoviska dovolacieho súdu, dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je vecne správne, nakoľko žalovaná nespôsobila žalobcovi škodu porušením zmluvnej ani
zákonnej povinnosti. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

14. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie (ako aj z následného rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 27.10.2016) v časti, ktorou uzavreli,
že nebolo preukázané porušenie povinností žalovanej, ktoré mala vo vzťahu k žalobcovi podľa Zmluvy
o sprostredkovaní zo dňa 19.1.1999.

14.1.Zobsahurozhodnutiadovolaciehosúduvyplýva,žetentozáverohľadomnepreukázaniaporušenia
povinnosti žalovanej podľa písomnej Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 19.1.1999 je v zásade správny,
pričom však dodal, že je potrebné ešte náležite vyhodnotiť aj ďalšiu námietku žalobcu ohľadom jeho
tvrdenia, že žalovaná získavala odberateľov nezákonným spôsobom, a preto nemohla sprostredkovať

legitímneho a dôveryhodného partnera v zmysle § 643 a § 649 Obchodného zákonníka. V tomto
smere žalobca argumentoval, že žalovaná neoprávnene získala kontakty na odberateľov od svojho
predchádzajúceho zamestnávateľa (Q-NOVA, a. s.), pričom tiež poukázal na to, že žalovaná oslovovala
odberateľov pod vymysleným menom, resp. pod menom žalobcu.

14.2. Procesný útok žalobcu uvedený v predchádzajúcom odseku je v plnom rozsahu neopodstatnený.
Tento záver je zrejmý zo skutočnosti, že dôveryhodnosť odberateľa nijako nesúvisí so spôsobom
akým žalovaná na neho získala kontakt, respektíve pod akým menom ho žalovaná pre žalobcu
sprostredkovala. Dôveryhodnosť tretej osoby (odberateľa) je predsa možné posúdiť iba na základe jej
vlastného individuálneho konania v rámci obchodnoprávnych vzťahov na príslušnom trhu, pričom na

takéto konanie tretej osoby nemá činnosť žalovanej vo všeobecnosti žiadny konkrétny vplyv.

15. Dovolací súd uložil odvolaciemu súdu povinnosť vysporiadať sa s otázkou, čo došlo k uzavretiu tzv.
nepomenovanej zmluvy medzi stranami sporu, na základe ktorej si strany sporu dohodli aj iné povinnosti
mimo uzavretej sprostredkovateľskej zmluvy (viď ods. 10.1). Z dôvodov uvedených v nasledovných

odsekoch 15.1 až 15.4 dospel odvolací súd ohľadom takto nastolenej otázky k záveru, že žalobca
nepreukázal dostatočným spôsobom existenciu takejto nepomenovanej zmluvy.

15.1. Žalobca až v rámci tohto odvolacieho konania (po rozhodnutí dovolacieho súdu) uviedol, že dňa
7.2.1998 medzi ním a žalovanou bola uzavretá ústna zmluva, podľa ktorej mala žalovaná povinnosť

všetky obchody so zahraničným klientom realizovať priamo ona. Podľa jeho tvrdenia sa dohodli
konkrétne na tom, že: 1, žalovaná bude komunikovať priamo so zahraničným subjektom, dohadovať
ním ceny (na základe cenníkov žalobcu, pričom žalovaná si mala navýšiť cenu o svoju odmenu), 2,
žalovaná mala celú vec zabezpečovať, informovať žalobcu o uhradení jeho predfaktúry, 3, žalovaná
mala objednávať prepravu a určovať dátum odchodu. K uzavretiu tejto dohody podľa žalobcu malo

dôjsť za účelom dohodnutia podmienok spolupráce, pričom predstava žalobcu bola pôvodne taká,
že bude tovar predávať priamo žalovanej a ona ho bude predávať zahraničným odberateľom, čo si
však nakoniec nedohodli, pretože žalovaná nebola platkyňou DPH. Na preukázanie uzavretia tejto
dohody poukázal žalobca na obsah výpovedí žalovanej v rámci konania pred súdom prvej inštancie(pojednávanie dňa 15.11.2006, pojednávanie dňa 29.10.2009 a pojednávanie dňa 17.8.2010) a tiež
predložil kópiu Záznamu o prevádzke svojho motorového vozidla zo dňa 7.2.1998.

15.2. Pri posudzovaní existencie žalobcom deklarovanej ústnej dohody so žalovanou dospel odvolací
súd k záveru, že jej uzavretie a aj po vykonanom dokazovaní zostáva sporné, preto na toto skutkové
tvrdenie žalobcu nie je možné v rámci jeho procesného útoku prihliadať ako na pravdivé. Žalovaná
tvrdenia žalobcu o uzavretí ústnej zmluvy dňa 7.2.1998 poprela, preto bolo na žalobcovi, aby dostatočne
relevantným spôsobom preukázal pravdivosť svojho tvrdenia, čo sa mu však z nižšie uvedených

dôvodov nepodarilo.

15.3. Už samotné tvrdenie žalobcu ohľadom jeho pohnútok na uzavretie ústnej zmluvy zo dňa 7.2.1998
(viď odsek 11) sa javí súdu ako účelové. Žalobca k dôvodu jej uzavretia uviedol, že pôvodne chcel
so žalovanou spolupracovať tak, že jej bude predávať tovar, ktorý ona následne predá do zahraničia,
avšak s ohľadom na skutočnosť, že žalovaná nebola platkyňou DPH sa nakoniec so žalovanou dohodli

na inej spolupráci. Takéto odôvodnenie uzavretia ústnej dohody dňa 7.2.1998 so žalovanou sa javí
minimálne ako sporné (ak aj rovno nie nie nepravdivé), pretože spôsob spolupráce iným spôsobom
ako predajom žalobcovho tovaru priamo žalovanej už bol medzi stranami dohodnutý skôr a to konkrétne
Zmluvou o sprostredkovaní, ktorú uzavreli v písomnej forme dňa 15.1.1998. K tomuto odvolací súd
navyše poznamenáva, že ak by sa strany sporu dňa 7.2.1998 takto aj skutočne dohodli, tak obsah tejto

dohody by bol zrejme zohľadnený aj v novej neskôr písomne uzavretej Zmluve o sprostredkovaní zo
dňa 19.1.1999, ktorú na obdobie roka 1999 strany sporu uzavreli.

15.4. Žalovaná v rámci svojich účastníckych výpovedí potvrdila, že informovala o úhradách faktúr
žalobcu. Z obsahu týchto výpovedí v ich celkovom kontexte (zásadné popretie podania informácie, že

reálne došlo k uhradeniu predfaktúry žalobcu – podľa jej vyjadrení pracovníčku žalobcu informovala iba
o tom, že jej bolo zahraničným odberateľom povedané, že k úhrade došlo) a s ohľadom na pochybnú
argumentáciu žalobcu ohľadom uzavretia ústnej zmluvy dňa 7.2.1998, je však potrebné uzavrieť, že
pokiaľ žalovaná poskytovala takúto informáciu, tak zrejme išlo iba o akúsi jej dobrovoľnú nadprácu a nie
o jej zmluvnú povinnosť. Ani žalobcom predložený dôkaz Záznam o prevádzke motorového vozidla

zo dňa 7.2.1998 nie je dostatočne spôsobilý zmeniť záveru súdu o nepreukázaní uzavretia ústnej
dohody dňa 7.2.1998, pretože z tohto záznamu vyplýva iba skutočnosť, že podľa tohto záznamu mal
byť žalovaný dňa 7.2.1998 v obci Drietoma, pričom nijako nepotvrdzuje, že sa v daný deň vôbec so
žalovanou stretol, respektíve nepreukazuje ani účel jeho pobytu v tejto obci.

16. Odvolací súd obdobne ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobcu ohľadom jeho argumentácie,
ktorou sa domáhal posúdenia konkrétneho konania žalovanej (zamlčanie ponuky odberateľa B3, že
zaplatí za predaný tovar a nepredaný tovar vráti) ako porušenia všeobecnej prevenčnej povinnosti,
zakotvenej v § 415 Občianskeho zákonníka, ktorá povinnosť sa (s prihliadnutím na § 1 ods. 2, druhú
vetu Obchodného zákonníka) vzťahuje aj na účastníkov obchodno-právnych vzťahov. Uvedené je bližšie

odôvodnené v nasledovných odsekoch 16.1 až 16.3.

16.1. V súvislosti so záverom v predchádzajúcom odseku odvolací súd poukazuje na obsah vyššie
citovaného zákonného ustanovenia v § 415 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je každý povinný
počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na majetku. K tomuto odvolací súd tiež dáva do pozornosti

ustanovenie § 376 Obchodného zákonníka, podľa ktorého poškodená strana nemá nárok na náhradu
škody, ak nesplnenie povinností povinnej strany bolo spôsobené konaním poškodenej strany alebo
nedostatkom súčinnosti, na ktorú bola poškodená strana povinná.

16.2. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalovaná rovnako ako každý subjekt mala tzv.

prevenčnú povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka. T.j pokiaľ sa z listu odberateľa žalobcu
zo dňa 6.3.2000 dozvedela, že žalobcovi mohla vzniknúť škoda, tak sa minimálne mala pokúsiť tejto
škode zabrániť. V tomto smere žalovaná na svoju obranu uviedla, že žalobcu telefonicky informovala
o liste odberateľa, čo však žalobca poprel. V liste žalovanej zo dňa 7.3.2000 (č.l.199) žiadala odberateľa
žalobcu o oznámenie, aký tovar z poslednej zásielky nebol predaný a zároveň mu oznámila, že žalobca

mu nasledujúci deň oznámi svoje stanovisko k situácii. Žalovaná svojim listom zo dňa 8.5.2000 okrem
iného požiadala žalobcu o oznámenie, či reagoval na fax odberateľa ohľadom splatenia faktúry. Z tejto
korešpondencie je možné nepriamo vyvodiť záver, že žalovaná zrejme žalobcu informovala o liste
odberateľa zo dňa 6.3.2000. Žalobca tvrdí, že žalovaná listom zo dňa 8.5.2000 reagovala na listodberateľa zo dňa 17. apríla 2000, ktorým mu oznámil svoju insolventnosť a navrhol splátky. Toto jeho
tvrdenie nie je možné potvrdiť a ani vyvrátiť, avšak s ohľadom na uvedené, nie je možné dostatočne
spoľahlivo uzavrieť, či žalovaná porušila svoju zákonnú prevenčnú povinnosť alebo nie.

16.3. K prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka je potrebné dodať, že táto povinnosť
je všeobecná a teda platí aj vo vzťahu ku samotnému žalobcovi. Žalovaná na svoju obranu celkom
správne poukázala na skutočnosť, že žalobca nepristúpil k aktívnemu vymáhaniu svojej pohľadávky,
pretoženepodalnaodberateľasúdnužalobu,prípadnesipohľadávkuneprihlásilvinsolvenčnomkonaní.

Žalobca teda sám nekonal tak, aby zabránil vzniku ním tvrdenej škody alebo ju prípadne aspoň znížil.

17. Vo vzťahu k náhrade škody pozostávajúcej z nákladov, ktoré mali vzniknúť žalobcovi formou
cestovných a poštových výdavkov súvisiacich s vymáhaním škody voči spoločnosti B3 a k záveru súdu
prvej inštancie (ako aj odvolacieho súdu v skoršom konaní pred uskutočnením posledného dovolacieho
konania), podľa ktorého nebola preukázaná opodstatnenosť týchto nákladov, odvolací súd s ohľadom

na záväzný pokyn dovolacieho súdu doplnil dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, ktoré
žalobca na podporu svojich tvrdení predložil.

17.1. Žalobca v konaní na preukázanie svojich nákladov na vymáhanie pohľadávky predložil tieto listinné
dôkazy: faktúra žalobcu č. X2001/10/9, vyúčtovanie nákladov, prihlášku na pobyt, pokladničné doklady

o úhrade pobytu a pohonných hmôt, tiež korešpondenciu s advokátom v Nemecku a poštovú poukážku
o odoslaní zásielky advokátovi do Nemecka. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca spolu s tlmočníkom
uskutočnil v dňoch 23.4. 2001 až 26.4.2001 služobnú cestu do Nemecka a tiež aj skutočnosť, že sa tam
podľa predloženej korešpondencie mal stretnúť s nemeckým advokátom. Túto cestu do Nemecka za
advokátom však odvolací súd nepovažuje za účelne vynaložené náklady na zabezpečenie vymoženia

pohľadávky žalobcu a to z dôvodu, že právne konzultácie bolo možné uskutočniť aj písomnou formou,
nakoľko s advokátom bol v písomnom kontakte. Zároveň považuje odvolací súd za vhodné dodať, že
konzultácia s advokátom v Nemecku, pričom odberateľ mal sídlo v Dánsku s iným právnym poriadkom
ako v Nemecku sa javí súdu ako nie celkom adekvátna.

17.2. Skutočnosť, že žalobcovi vznikli vykonaním cesty do Nemecka náklady a tieto mali podľa
žalobcu súvisieť so zabezpečením uhradenia jeho pohľadávky voči odberateľovi v Dánsku je však
pre rozhodnutie vo veci samej nepodstatné. Uvedený záver vyplýva z vyššie uvedeného zistenia, že
nebolo preukázané porušenie žiadnej zmluvnej a ani inej povinnosti žalovanej vo vzťahu ku žalobcovi
v súvislosti s neuhradením jeho pohľadávky voči odberateľovi v Dánsku. Preto nie je možné konštatovať,

žeby žalovaná zodpovedala za žalobcom tvrdenú škodu, ktorú mu mala žalovaná spôsobiť.

18. Žalovaná na svoju obranu s poukazom na znenie § 404 Obchodného zákonníka okrem iného
vzniesla v rámci odvolacieho konania opätovne námietku premlčania. Túto svoju námietku odôvodnila
tvrdením, že s ohľadom na novú argumentáciu žalobcu (uzavretie nepomenovanej ústnej zmluvy dňa

7.2.1998) sa protinárok žalobcu uplatnený v pôvodnom konaní, ktoré iniciovala žalovaná, týka iného
zmluvného vzťahu a teda premlčanie neprestalo plynúť začatím konania o zaplatenie pohľadávky
žalovanej voči žalobcovi. Táto jej obrana sa javí súdu ako neopodstatnená, pretože aj keby bolo
preukázané uzavretie nepomenovanej zmluvy dňa 7.2.1998, tak táto zmluva by nepochabne súvisela so
Zmluvou o sprostredkovaní, na základe ktorej si žalovaná pôvodne uplatnila svoj nárok. Táto skutočnosť

však nič nemení na tom, že žalobca nepreukázal v tomto konaní opodstatnenosť svojho nároku na
nahradenie škody voči žalovanej.

19. Žalovaná bola v konaní pred súdom prvej inštancie v plnom rozsahu úspešná, preto vychádzajúc
z obsahu v čase vydania rozsudku súdu prvej inštancie platného ustanovenia § 142 ods. 1

Občianskeho súdneho poriadku bolo správne a zákonné aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o povinnosti
žalobcu nahradiť žalovanej trovy konania.

20. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a to tak,
že plne úspešnej žalovanej priznal voči neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu podľa

pomeru jej úspechu v odvolacom konaní, t.j. v plnom rozsahu.

21. Žalobca inicioval vo veci dve dovolacie konania, v ktorých bol v plnom rozsahu úspešný.
Vychádzajúc z existujúcej judikatúry je náhrada trov dovolacieho konania separátnym nárokomnesúvisiacim priamo s úspechom vo veci samej. Z uvedeného dôvodu odvolací súd postupom podľa §
453 CSP a podľa § 255 ods. 1 o náhrade trov dovolacích konaní rozhodol tak, že v dovolacom konaní
úspešnému žalobcovi voči žalovanej priznal nárok na náhradu trov dovolacích konaní vedených na

Najvyššom súde SR pod sp. značkami 1Obdo/53/2021 a 5Obdo/10/2014 v plnom rozsahu.

22. O výške nárokov na náhradu trov odvolacieho konania a dovolacích konaní rozhodne samostatným
uznesením poverený súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods.
2 CSP ).

23. V zmysle vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd rozhodol tak ako
je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej
pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).