Uznesenie – Neplatnosť právnych úkonov ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, July 3, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/37/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2720201036
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 07. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Matúš Staríček
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2720201036.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Matúš Staríček a sudcov: JUDr.
Ľuboslava Vanková a Mgr. Jozef Mačej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C. XXXX/
XX, C., zastúpený: Sidor a partneri, s.r.o., so sídlom Železničná 4/A, Hlohovec, IČO: 52 635 970, proti
žalovanému: D. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXX/XX, F., zastúpený: IK Advisory s.r.o., so
sídlomJakubovonám.19,Bratislava-mestskáčasťStaréMesto,IČO:47380331,ourčenieneúčinnosti

právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 7C/17/2020-185 zo
dňa 9.2.2023, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec v r a c i asúdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu a výrokom II.

rozhodol o trovách konania tak, že žalovaný má nárok na ich náhradu voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 34, 42a ods. 1 a 2, § 42b ods. 1 a 2, § 116, § 150 veta
prvá, § 151h ods. 6, § 488 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 61d
ods. 1 a 2 zákona č. 233/195 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov (v znení účinnom od 1.4.2017), § 35 zákona č. 244/2002

Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 216 ods. 1, § 333 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) a vecne tým, že žalobca sa žalobou podanou dňa 20.8.2020 domáhal vydania
rozsudku, ktorým by súd určil, že Dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov
zo dňa 28.7.2020 uzatvorená medzi žalovaným a G. E., nar. XX.X.XXXX je v časti vyporiadania
nehnuteľnosti: rodinného domu s. č. XXX, postaveného na pozemkoch reg. „C“ par. č. 893/2 a parc.č.
893/1 v obci a k.ú. F., LV č. XXXX, voči žalobcovi neúčinná. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa

15.3.2022 výrokom I. konanie vo vzťahu k parcele registra "C" parc. č. 893/1, o výmere 132 m2 -
zastavaná plocha a nádvorie, v kat. úz. F., obec F., okres Skalica evidovanej na LV č. XXXX zastavil,
výrokom II. pripustil zmenu žaloby takto: „Súd určuje, že Dohoda o vysporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva manželov zo dňa 29.06.2020 uzavretá medzi žalovaným a G. E., nar. XX.XX.XXXX,
bytom B. XXXX/XX, XXX XX F. je a) v časti vyporiadania týkajúceho sa nehnuteľností zapísaných na
LV č. XXXX, katastrálne územie F., obec F., okres Skalica a to rodinného domu so súpisným číslom

XXX, postaveného na pozemkoch reg. "C", parc. č. 893/2, o výmere 70 m2, zastavaná plocha a
nádvorie (na základe ktorej bol povolený vklad vlastníckeho práva žalovaného k uvedenej nehnuteľnosti
Okresným úradom Skalica, katastrálny odbor pod V-1602/2020-583/2020 zo dňa 28.7.2020); a b) v časti
vyporiadania týkajúceho sa nadobudnutia finančných prostriedkov vo výške 20.700 EUR žalovaným,
je voči žalobcovi právne neúčinná.“. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 6.4.2022 vo výroku I. a
dňa 21.3.2022 vo výroku II. Predmetom konania sa tak stal nárok žalobcu vyjadrený výrokom II. tohto

uznesenia.3. Vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie dospel k
právnemu záveru, že podanej žalobe (po pripustení jej zmeny) nie je možné vyhovieť a je potrebné
ju ako nedôvodnú zamietnuť. Ako vyplýva zo žalobného návrhu žalobcu, ktorým je súd v zmysle

§ 216 ods. 1 CSP viazaný, žalobca sa domáhal vyslovenia neúčinnosti časti právneho úkonu, a to
Dohody o vyporiadaní BSM zo dňa 29.6.2020, a to voči jeho osobe ako veriteľovi. Súd prvej inštancie
v tejto súvislosti uviedol, že Dohodu o vyporiadaní BSM je potrebné nepochybne považovať za právny
úkon v zmysle § 34 OZ, pričom odporovacou žalobou možno napadnúť aj len časť takejto dohody,
ak je oddeliteľná od ostatných častí tejto dohody ako právneho úkonu (R 30/2013). Z vykonaného

dokazovania súd prvej inštancie nezistil žiadne skutočnosti, z ktorých by vyplývalo (a nebolo to tvrdené
ani samotnými sporovými stranami), že by predmetná Dohoda o vyporiadaní BSM zo dňa 29.6.2020
bola neplatným právnym úkonom, lebo ak by tomu tak bolo, súd by nemohol vysloviť odporovateľnosť
tohto právneho úkonu (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 25.5.2020 sp. zn. 31Cdo 417/1999). Nato,
aby súd mohol vysloviť právnu neúčinnosť právneho úkonu je potrebné, aby boli splnené podmienky
stanovené v § 42a, resp. § 42b OZ.

4. Účelom odporovateľnosti je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka, ktorými zmenšuje svoj majetok na
úkor veriteľov, jej podstatou je neúčinnosť právneho úkonu voči určitej osobe (veriteľovi), ktorá znamená,
že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z predmetu odporovaného právneho úkonu
tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo. Podstatné je, že ide o taký právny úkon, ktorým sa zhoršuje

možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky. Môže ísť pritom o také právne úkony, ktoré zmenšujú
majetkovú podstatu dlžníka na úkor veriteľa, pričom sa musí jednať o kvalifikované zmenšenie majetku
dlžníka (nepostačuje len zmenšenie majetku dlžníka), t.j. také, že ohrozilo aspoň čiastočné uspokojenie
veriteľovho nároku, čo sa musí v konaní preukázať (dôkazné bremeno nesie žalobca - veriteľ).

5. Vychádzajúc z ust. § 42a ods. 1 OZ, právo domáhať sa určenia neúčinnosti právneho úkonu dlžníka
(aktívna vecná legitimácia) svedčí veriteľovi, a to za súčasného splnenia toho, že dlžník vykonal taký
právnyúkon,ktorýukracujeuspokojenievymáhateľnejpohľadávkyveriteľa.Zavymáhateľnúpohľadávku
je potrebné považovať takú pohľadávku, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom
konaní (viď R 44/2001 ako i uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2022 zo dňa 17.5.2022),

t.j. žalovateľnú (dospelú) pohľadávku. Z vykonaného dokazovania podľa súdu prvej inštancie možno
konštatovať,ževdanomprípadežalobcadisponujevymáhateľnoupohľadávkou,ktoroujerozhodcovský
rozsudok sp. zn. 7 RSBA 179/2019 zo dňa 12.3.2020, ktorý mal vyznačenú doložku právoplatnosti
(3.4.2020) i vykonateľnosti (7.4.2020). Žalobcovi z neho vyplýva postavenie veriteľa, nakoľko mu na
základe tohto právoplatného rozsudku vzniklo právo na finančné plnenie (pohľadávka) od dlžníka a

dlžníkovi: G. E., nar. XX.X.XXXX (bývalej manželke žalovaného) vznikla povinnosť splniť záväzok (§
488 OZ). Podľa súdu má predmetný rozhodcovský rozsudok v zmysle § 35 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný
rozsudok súdu, ktorý tento súd nie je oprávnený v tomto konaní skúmať vo forme predbežnej otázky,
keďže o nej už bolo právoplatne rozhodnuté (judikované právo). Nič na tom nemení ani tvrdenie

žalovaného, že dlžníčka v rozhodcovskom konaní poprela prijatie peňazí od žalobcu i podpísanie
zmenky. Bolo vecou (právomocou) rozhodcovského súdu sa s týmito skutočnosťami vysporiadať. Nič
na tom nemení ani poukaz žalovanej strany na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 245/09-25
zo dňa 10.9.2009, keďže toto uznesenie predmetnú situáciu meritórne nerieši, pričom v danej veci sa
nejednalo o meritórne rozhodnutie ústavného súdu. V tomto konaní o určenie neúčinnosti právneho

úkonu nebolo tvrdené (ani preukázané), že by sa dlžníčka ako oprávnená osoba domáhala zrušenia
rozhodcovského rozsudku (§ 40 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní). Pokiaľ samotný
dlžník ako účastník rozhodcovského konania neiniciuje zrušenie tohto rozsudku ukladajúceho mu
povinnosť niečo plniť (finančné plnenie), nie je tu právna možnosť na spochybňovanie právoplatného
rozhodcovského rozsudku formou predbežnej otázky v rámci konania o neúčinnosti právneho úkonu,

ktorého dlžníčka navyše nie je zúčastnená ako strana sporu. Z dokazovania ďalej vyplýva, že je splnená
podmienka v zmysle § 42a ods. 2 OZ, t.j. že sa jedná o právny úkon urobený dlžníkom v posledných
troch rokoch. Nárok na odporovanie zaniká uplynutím lehoty troch rokov, táto lehota začína plynúť od
urobenia právneho úkonu, čo v danom prípade bolo dňa 29.6.2020, žaloba bola podaná dňa 20.8.2020,
z čoho vyplýva, že trojročná (prekluzívna) lehota neuplynula.

6. Pri skúmaní dôvodnosti podanej žaloby súd prvej inštancie ďalej vyhodnocoval, či sú splnené aj
podmienky stanovené v § 42a ods. 2 OZ. Vychádzajúc z § 42a ods. 2 prvá veta OZ, súd prvej inštancie
dospel k záveru, že zo skutkového stavu nemožno vyvodiť, že by žalovanému musel byť dňa 29.6.2020známy úmysel jeho bývalej manželky ako dlžníčky ukrátiť práve osobu žalobcu. Dôkazné bremeno
v tomto prípade zaťažovalo žalobcu. Súd sa pri vyhodnocovaní unesenia tohto dôkazného bremena
spravoval úvahami obsiahnutými v uznesení Najvyššieho SR sp. zn. 3Obdo/10/2020 (R 28/2021); toto

uznesenie však rieši právnu situáciu odporovateľnosti právneho úkonu medzi dlžníkom a osobou jemu
blízkou, čo nebol tento prípad. Podľa súdu nebolo v tejto veci žalobcom preukázané, že by žalovanému
bol dňa 29.6.2020 úmysel dlžníčky (ako jeho bývalej manželky) ukrátiť práve osobu žalobcu (v postavení
veriteľa) známy, resp. z dokazovania nemožno ani vyvodiť žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo
možné existenciu tohto úmyslu, či vedomosť o ňom vo vzťahu k osobe žalobcu vyvodiť. Žalovaný sa

o osobe žalobcu dozvedel až z doručenej žaloby dňa 30.9.2020. Vedomosť žalovaného o existencii
iných veriteľov jeho bývalej manželky ako dlžníčky (čo nepochybne daná bola, keďže žalovaný vedel
o tom, že jeho bývalá manželka brala pôžičky – k tomu viď. rozvodový rozsudok) podľa názoru súdu
prvej inštancie na to nemala vplyv a nevyplýva to ani z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Obdo/10/2020(R28/2021).Opačnývýkladbypodľasúduprvejinštancievovšeobecnostiznamenal,že
v prípade existencie akéhokoľvek veriteľa (vymáhateľnej pohľadávky) by nebola reálna možnosť (právna

neúčinnosť) scudzovacích právnych úkonov tak, aby tento prevod bol aj právne účinným. Z dokazovania
vyplýva iba to, že dlžníčka ku dňu 29.6.2020 musela mať (mala) vedomosť o existencii vymáhateľnej
pohľadávky práve voči žalobcovi, nakoľko jej bola doručená žaloba v rámci rozhodcovského konania, ku
ktorej sa aj vyjadrila (vzniesla námietky). Bez právneho významu je potom prípadné reálne nedoručenie
tohto rozhodcovského rozsudku.

7. Súd prvej inštancie mal zároveň za to, že osobu žalovaného nemožno považovať ku dňu 29.6.2020
za osobu blízku dlžníčke v zmysle § 116 OZ. Súd prvej inštancie k takémuto záveru dospel na základe
skutočností vyplývajúcich z rozsudku o rozvode ich manželstva č. k. 2Pc/3/2020-20 zo dňa 7.5.2020
(právoplatného 16.6.2020), z ktorého vyplýva, že manželstvo žalovaného a jeho vtedajšej manželky

H. G. E. bolo rozvedené a že návrh na rozvod podal žalovaný v tomto konaní. Návrh odôvodnil tým,
že sa voči manželke viedlo trestné konanie, ktoré skončilo jej odsúdením, a že o skutočnosti, že po
nej bolo vyhlásené pátranie z dôvodu nenastúpenia do výkonu trestu, sa dozvedel od svojej rodiny,
pričom manželka ho presviedčala, že ide o výmysel s cieľom poškodiť jej dobré meno. Návrh na
rozvod bol odôvodnený aj tým, že je voči nej vedené ďalšie trestné stíhanie pre podvod a neoprávnené

obohatenie. Z rozsudku takisto vyplýva, že sa navrhovateľ na pojednávaní vyjadril, že manželka ho celú
dobu klamala, robila úkony, o ktorých vôbec nevedel, brala pôžičky, ktoré on dopláca, dopúšťala sa
rôznychpodvodov,všetkorobilabezjehovedomia.Nazákladetýchtoskutočnostímalsúdprvejinštancie
za to, že dlžníčka nebola v danom čase (7.5.2020), ani dňa 29.6.2020 osobou blízkou žalovanému,
nakoľko u žalovaného nemožno konštatovať za danej situácie, že by ujmu, ktorú by utrpela jeho

bývalá manželka, on dôvodne pociťoval ako ujmu vlastnú. Žalovaný a dlžníčka nemali podľa súdu
vzájomne v danom čase (rozvodu, resp. 29.6.2020) blízky vzťah. Podaním návrhu na rozvod išlo
predovšetkým o ukončenie ich manželského (osobného) vzťahu, s ktorým je spojené i ukončenie ich
doposiaľ spoločného majetkového spoločenstva. Pokiaľ by žalovaný v záujme ochrany majetku chcel s
dlžníčkou v manželstve zotrvať, t.j. neukončiť ich manželský (osobný, citový) vzťah, právny poriadok mu

umožňoval domáhať sa len zrušenia ich bezpodielového spoluvlastníctva za trvania tohto manželstva (§
148 ods. 2 OZ). Z dokazovania však nevyplýva, že by takto postupoval. Čo sa týka skutočnosti uvedenej
v obžalobe 6T/13/2022, t.j. že dlžníčka (resp. obvinená) je v súčasnej dobe v kontakte s bývalým
manželomD.E.prostredníctvomtelefonátov,videohovorovazasielaniabalíkov,ztejtoskutočnostipodľa
súdu nemožno prijať nepochybný záver, že by vzťah medzi týmito osobami bol vzťahom blízkych osôb,

nakoľko nie je zrejmý účel týchto kontaktov, úroveň ich vzťahov a súčasne podstatným je posúdenie
ku dňu 29.6.2020 a nie súčasný stav (obžaloba bola zo dňa 11.3.2022). Preto nebolo dôvodným sa
ďalej zaoberať prípadnou možnosťou výnimky z takéhoto prípadu v zmysle § 42a ods. 2 OZ in fine, t.j.
existencie vyvrátiteľnej domnienky.

8. Ako ďalší dôvod zamietnutia žaloby súd prvej inštancie uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že
by úkon dlžníčky ukracoval veriteľa. Pojem „ukrátenie“ uspokojenia veriteľovej pohľadávky predpokladá
také zmenšenie majetku dlžníka, ktoré bráni uspokojeniu pohľadávky v celom rozsahu alebo aspoň
sčasti. Z toho vyplýva, že ten, kto odporuje, musí dokazovať kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka.
Nestačí, že sa majetok dlžníka zmenšil, musí sa preukázať, že sa zmenšil do takej miery, že to

ohrozilo aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku. Čo sa týka neúčinnosti právneho úkonu v časti
vyporiadania týkajúceho sa nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, k.ú. a obec F., a to rodinného
domu s.č. XXX postaveného na pozemku reg. "C", parc. č. 893/2, podľa súdu prvej inštancie nemožno
hovoriť o tom, že by jeho prevod výlučne na žalovaného zabránil uspokojeniu žalobcovej pohľadávky.Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na ust. § 151h ods. 6 OZ, podľa ktorého exekučné
konanie na záloh k spornému domu bolo možno v danom prípade viesť iba vtedy, ak by oprávneným bol
záložný veriteľ (čo splnené nebolo) alebo ak by záložný veriteľ (v tomto prípade I.) s exekúciou súhlasil.

Podľa súdu prvej inštancie skutočnosť, že na spornom dome, ktorý bol predmetom prevodu v rámci
vyporiadania BSM, bolo ako ťarcha zapísané záložné právo, sama o sebe bránila tomu, aby sa žalobca
mohol bez akýchkoľvek prekážok domáhať uspokojenia svojej pohľadávky exekúciou na tento sporný
dom. Vychádzajúc z praxe súdu možno potencionálny súhlas záložného veriteľa na vykonanie exekúcie
považovať za skôr iluzórny či nereálny. Podľa súdu prvej inštancie tak samotný prevod vlastníckeho

práva k spornému domu ukrátenie uspokojenia žalobcovej pohľadávky spôsobiť nemohol.

9. Čo sa týka neúčinnosti právneho úkonu v časti vyporiadania týkajúceho sa nadobudnutia finančných
prostriedkov vo výške 20.700 eur žalovaným, súd prvej inštancie aj tento uplatnený nárok vyhodnotil
ako nedôvodný, pretože nemožno žalovaného považovať ku dňu 29.6.2020 za osobu blízku dlžníčke
v zmysle § 116 OZ a ani vyvodiť, že by žalovanému musel byť dňa 29.6.2020 známy úmysel jeho

bývalej manželky ako dlžníčky ukrátiť práve osobu žalobcu. Po zániku manželstva, resp. zániku BSM
je právnym poriadkom stanovené, že je potrebné vykonať jeho vyporiadanie, pričom jednou z možností
je vyporiadanie dohodou bývalých manželov. Právny poriadok však počíta aj s tým, že k takejto dohode
nepríde a že nepríde ani k podaniu žaloby na vyporiadanie BSM na súd. Preto právny poriadok stanovuje
(§ 149 ods. 4 OZ) tzv. domnienku vyporiadania, a to tak, že pokiaľ ide o hnuteľné veci, tak sa manželia

vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich veci z bezpodielového spoluvlastníctva pre potrebu
svoju, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník používa, o ostatných hnuteľných veciach a o
nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve, a že podiely oboch spoluvlastníkov sú
rovnaké. Aj z toho, ako aj z ust. § 150 OZ možno vyvodiť, že vo vzťahu k finančným prostriedkom v
sume 20.700 eur (ako súčasti tzv. masy BSM) mali v zásade tak žalovaný ako i jeho bývalá manželka

podiel 1, čo predstavuje sumu 10.350 eur. Práve s touto sumou narába aj predmetná obžaloba v trestnej
veci 6T/13/2022. Toto navyše nebolo v podanej žalobe žalobcom zohľadnené. Ak by súd (v prípade
splnenia podmienok, ktoré však nenastalo) konštatoval neúčinnosť časti Dohody týkajúcej sa celej sumy
20.700 eur, zasiahol by tak bez právneho dôvodu aj do vlastníckeho práva žalovaného, ktorý ako bývalý
manžel takpovediac „vlastnil“ 1 z tejto sumy (t.j. 10.350 eur) a niet žiadneho dôvodu, aby sa žalobca ako

veriteľ mohol uspokojovať aj z majetku (podielu) žalobcu, čo by bolo právnym dôsledkom pri úspešnej
odporovacej žalobe.

10. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že v zmysle § 61d ods. 1 Exekučného poriadku s
majetkom podliehajúcim exekúcii po doručení upovedomenia o začatí exekúcie nemožno nakladať

bez predchádzajúceho písomného súhlasu exekútora s výnimkou bežných právnych úkonov (§ 61c
Exekučného poriadku). Súčasne podľa § 61d ods. 2 Exekučného poriadku prípadné nakladanie s
majetkom v rozpore so zákazom podľa odseku 1 nemá vplyv na platnosť právneho úkonu, no takýto
právny úkon je však voči oprávnenému neúčinný a nárok oprávneného môže byť uspokojený v exekúcii
z toho, čo ušlo, a to bez toho, aby musel takémuto právnemu úkonu odporovať, ak ide o nakladanie s

majetkom v prospech osôb podľa § 42a ods. 3 a 4 OZ, ktoré o prebiehajúcej exekúcii vedeli alebo pri
vynaložení náležitej starostlivosti museli vedieť. Ak by teda majetok dlžníčky podliehal exekúcii (čo súd
z dôvodu hospodárnosti nezisťoval), právny poriadok na takéto situácie pamätá a aj rieši.

11. Čo sa týka nariadeného neodkladného opatrenia v zmysle uznesenia Okresného súdu Skalica č. k.

5C/15/2020-27 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/80/2020 zo dňa 16.1.2020,
z týchto vyplýva, že bolo vymedzené do právoplatného skončenia konania vo veci samej vedeného
pod sp. zn. 7C/17/2020. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie napriek zamietnutiu žaloby o jeho zrušení
nerozhodoval, nakoľko predmetné neodkladné opatrenie právoplatným skončením toho konania zo
zákona zanikne (§ 333 CSP).

12. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1
CSP tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % (výrok
II.), nakoľko žalovaný mal plný úspech vo veci, keďže žaloba žalobcu bola zamietnutá. Súd rozhodol len
o nároku na náhradu trov konania s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti

tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca s návrhom, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alt. hozmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Odvolanie odôvodnil právne § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/
a h/ CSP (súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie

má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Žalobca rozhodnutie v prejednávanej veci považuje
za arbitrárne, čiastočne nepreskúmateľné, nemajúce oporu v obsahu súdneho spisu a vykonanom
dokazovaní a súčasne odkláňajúce sa od ustálenej súdnej prace najvyšších súdnych autorít – a to bez

akéhokoľvek odôvodnenia takého odklonu. Podľa žalobcu bol v prejednávanej veci porušený princíp
právnej istoty a procesné práva žalobcu najmä s poukazom na ustanovenie § 220 CSP.

14. Žalobca uviedol, že výklad ustanovenia § 42a ods. 2 (prvá veta) OZ, bol podaný jednou z najvyšších
súdnych autorít v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obdo 10/2020 zo dňa 20.8.2020 - R 28/2021
(ďalej ako „judikát“). Na tento judikát žalobca vo svojej argumentácii poukazoval i v priebehu súdneho

konania. Žalobca namietal záver súdu prvej inštancie, že zo skutkového stavu nemožno vyvodiť, že by
žalovanému musel byť dňa 29.6.2020 známy úmysel jeho bývalej manželky ako dlžníčky ukrátiť práve
osobu žalobcu. Prvým a zásadným pochybením súdu, podľa názoru žalobcu bol záver súdu, že judikát
rieši právnu situáciu odporovateľnosti právneho úkonu medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou (t. j. § 42a
ods. 2 druhá veta OZ), čo potom bez ďalšieho vylučuje aplikáciu judikátu na prejednávanú vec, pretože

súd v bode 45 rozhodnutia konštatoval, že dlžníčka a žalovaný neboli v čase urobenia odporovateľného
právneho úkonu blízke osoby. Napriek uvedenému, súd prvej inštancie konštatoval, že sa judikátom v
prejednávanej veci riadil pri vyhodnocovaní unesenia dôkazného bremena žalobcu, pričom nepochybne
ide o dve právne odlišné skutkové podstaty, ktoré veriteľa – žalobcu zaťažujú kvalitatívne rôznymi
dôkaznými bremenami. Žalobca namieta, že zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu, a teda ani

ustanovenia § 42a ods. 2 OZ nevyplýva taká zákonná podmienka, ktorá by úspešnosť odporovateľnosti
právneho úkonu podmieňovala vedomosťou tretej osoby (s ktorou dlžník odporovateľný právny úkon
urobil) o úmysle dlžníka ukrátiť osobu konkrétneho (žalujúceho) veriteľa. Naopak, z ustálenej súdnej
praxe(bod13judikátu)vyplýva,žeukracujúciúmyseldlžníkasapritomnemusíbezprostrednevzťahovať
na žalobcu a mohol pôvodne smerovať aj k ukráteniu iného dlžníkovho veriteľa, pokiaľ jeho účinky

negatívne dopadajú aj na samotného žalujúceho veriteľa. Procesnou povinnosťou žalobcu preto bolo,
aby v konaní tvrdil a preukázal ukracujúci úmysel dlžníka a kumulatívne aj to, že daný úmysel musel
byť tretej osobe známy. Túto procesnú povinnosť si žalobca splnil. Žalobca zdôraznil, že úmysel dlžníka
ukrátiť svojich veriteľov ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle predstavujú psychický stav osôb
uzatvárajúcich právny úkon, ktorý sa sám o sebe nedokazuje (porov. bod 18 judikátu).

15. K preukázaniu ukracujúceho úmyslu dlžníčky žalobca uviedol, že obsah obžaloby v trestnom konaní
sp. zn. 6T/13/2022 (ktorú žalobca do konania predložil a ktorá je i súčasťou súdneho spisu) a konštatácia
prokurátoravovzťahukdlžníčkebezpochybnostípreukazujepsychickýstavdlžníčkyvčaseuzatvorenia
Dohody o vyporiadaní BSM. Prokurátor uviedol, že osobnosť obvinenej H. G. E., ktorá bola odsúdená

aj za zločin podvodu spáchaný v postavení mediátorky, sa vyznačuje rozumovými schopnosťami v takej
kvalite, ktoré zakladajú odôvodnený predpoklad, že obvinená pri podpise Dohody o vysporiadaní BSM
nielenže vedela, aké právne následky jej konanie vo vzťahu k jej veriteľom uvedené konanie vyvolá,
avšak bola s uvedenými následkami v plnej miere uzrozumená. Prokurátor tiež uviedol, že obvinená G.
E. v čase pred podpísaním Dohody o vysporiadaní BSM vedela o svojich záväzkoch vyplývajúcich z

pôžičky od poškodeného A. B., peňažných prostriedkov, ktoré nevrátila poškodenému J. K. B. za predaj
rodinného domu v H., ktorý navyše nadobudla podvodne, ako aj záväzkov vyplývajúcich z úverových
zmlúv uzatvorených v I. C., L. C. a XXX.C.. Všetci poškodení boli preukázateľne veriteľmi obvinenej
G. E., a to už v čase, kedy obvinená nastupovala výkon trestu odňatia slobody. Ukracujúci úmysel
dlžníčky možno vyvodiť aj z rozhodcovského rozsudku sp. zn. 7RSBA 179/2019 zo dňa 12.3.2020,

z obsahu ktorého preukázateľne vyplýva, že dlžníčka vedela i o osobe žalobcu ako veriteľa, ako
aj o pohľadávke vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku, pretože bola v konaní po podaní žaloby
žalobcom na rozhodcovský súd aktívna, a teda o tom, že rozhodcovské konanie prebieha, vedela,
pričom nároky žalobcu právne relevantným spôsobom nespochybnila. Prvá podmienka – preukázanie
ukracujúceho úmyslu dlžníčky, bola teda v konaní žalobcom preukázaná. Ukracujúci úmysel dlžníčky

mal za preukázaný i súd prvej inštancie, ktorý konštatoval, že dlžníčka ku dňu 29.6.2020 musela mať
(mala) vedomosť o existencii vymáhateľnej pohľadávky práve voči žalobcovi, nakoľko jej bola doručená
žaloba v rámci rozhodcovského konania.16. Žalobca mal za to, že v konaní preukázal aj vedomosť žalovaného (tretej osoby) o ukracujúcom
úmysle dlžníčky. Zo znenia ustanovenia § 42a ods. 2 OZ vyplýva, že ukracujúci úmysel dlžníka musel
byť druhej strane známy (nie že tento úmysel bol druhej strane známy). Z uvedeného legislatívneho

pojmu tak vyplývajú dve rôzne situácie, ktoré majú byť zo strany žalujúceho veriteľa preukázané, a to
buď, že táto osoba o úmysle dlžníka vedela, alebo že táto osoba o úmysle dlžníka subjektívne nevedela,
ale z objektívneho hľadiska o ňom vedieť musela (porov. bod 17 judikátu). Vedomosť žalovaného o
existencii iných veriteľov jeho bývalej manželky ako dlžníčky podľa názoru súdu nepochybne daná bola,
keďžežalovanývedelotom,žejehobývalámanželkabralapôžičky.Vedomosťžalovaného(tretejosoby)

o ukracujúcom úmysle dlžníčky mal za preukázanú i konajúci súd. Uvedené vyplýva z rozvodového
rozsudku, kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi predávajúcimi D. E. a H. G. E. na jednej strane a kupujúcim
obchodnou spoločnosťou I.P. Group na strane druhej zo dňa 3.6.2020 (na základe ktorej predávajúci
previedli vlastníctvo k poľnohospodárskej stavbe v obci F. súp. č. XXX na kupujúceho za kúpnu cenu
20.700 eur), Dohody o vyporiadaní BSM medzi dlžníckou a žalovaným zo dňa 29.6.2020, následného
zverejnenia ponuky zo dňa 19.8.2020 (prostredníctvom realitnej kancelárie) na predaj rodinného domu

v obci F. za cenu 189.900 eur a tiež z obsahu obžaloby v trestnom konaní sp. zn. 6T/13/2022 (z
ktorej okrem iného vyplýva, že obvinená H. G. E. bola do ústavu na výkon trestu predvedená dňa
13.2.2020, v súčasnej dobe je v kontakte s bývalým manželom D. E. prostredníctvom telefonátov,
videohovorov a zasielania balíkov). Z chronologického sledu udalostí je zrejmé, že žalovaný bez
akýchkoľvek pochybností o ukracujúcom úmysle dlžníčky vedel a tejto poskytoval priamu súčinnosť

pri zbavovaní sa všetkého majetku. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku tiež vyplýva, že súd prvej
inštancie z obsahu uznesenia OR PZ v Malackách ČVS: ORP-517/2-VYS-MA-2017 zo dňa 16.5.2019
zistil, že ním bolo v zmysle § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie osobe: G. E., nar.
XX.X.XXXX pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a), d) Trestného zákona ako aj to, že
D. E. odmietol ako svedok k veci vypovedať. Pokiaľ bol žalovaný v roku 2019 predvolaný vypovedať

vo veci ČVS: ORP-517/2-VYS-MA-2017, je zrejmé, že sa o protiprávnej činnosti dlžníčky nedozvedel
ku dňu 20.2.2020, ako to prezentoval v tomto i v rozvodovom konaní (aj pred OČTK), ale už skôr. Aj v
prípade, že by žalovaný o ukracujúcom úmysle dlžníčky nevedel (čo je podľa názoru žalobcu vylúčené),
bola by i tak naplnená hypotéza právnej normy § 42a ods. 2 OZ, pretože žalovaný vzhľadom na okolnosti
a svoje pomery o ukracujúcom úmysle dlžníčky vedieť mal a mohol (porov. bod 21 I. judikátu). Žalobca

poukázal na vyjadrenie žalovaného v rozvodovom konaní v tom zmysle, že mu hrozí strata domu, ktorý
má z dedičstva v dôsledku konania dlžníčky (dôvodom podania návrhu na rozvod ich manželstva boli
zistenia žalovaného o dlhoch a podvodoch jeho bývalej manželky).

17. Keďže bolo preukázané, že žalovaný nadobudol odporovateľným právnym úkonom všetok bonitný

majetok dlžnícky bez akejkoľvek protihodnoty, s poukazom na ustálenú súdnu prax nemožno vysloviť
akúkoľvek pochybnosť o splnení podmienky podľa § 42a ods. 2 OZ, teda že druhá strana musela
vedieť o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, ak dlžník na ňu prevedie (všetky) svoje aktíva, či už
bezplatne alebo za zlomok ich reálnej hodnoty (porov. bod 19. a bod 21 II. judikátu). Zaťaženie žalobcu
dôkazným bremenom o preukázaní, že by žalovanému musel byť dňa 29.6.2020 známy úmysel jeho

bývalej manželky ako dlžníčky ukrátiť práve osobu žalobcu, žalobca považuje za arbitrárne a celkom
nedôvodné, úplne odporujúce zmyslu a účelu relevantnej právnej úpravy, ako i ustálenej judikatúry, na
ktorú žalobca i v priebehu konania poukazoval.

18. Splnenie podmienok pre úspešnú odporovateľnosť právneho úkonu podľa ustanovenia § 42a ods.

2 OZ možno preukázať napríklad predložením dôkazov o tom, že dlžník sa napadnutým úkonom zbavil
majetku za cenu, ktorá je v hrubom nepomere k jeho skutočnej hodnote, a to vrátane zohľadnenia toho, o
aký právny úkon sa jedná. Rovnako tak môže žalujúci veriteľ splnenie zákonných podmienok preukázať
ajpoukázanímnaokolnosti,zaktorýchbolnapadnutýprávnyúkonuskutočnený,aktietotvrdeniapodloží
dôkazmi, z ktorých je možné vyvodiť skutočnú motiváciu dlžníka (zbaviť sa majetku a nesplniť svoje

záväzky voči veriteľom) ako aj záver, že druhej strane musel byť zrejmý úmysel dlžníka ukrátiť svojho
veriteľa, resp. veriteľov (porov. bod 18.3. ako aj bod 21 II. judikátu). Žalobca v konaní poukázal tiež na to,
že jediný majetok, ktorý dlžníčke po uzatvorení Dohody o vyporiadaní BSM so žalovaným zostal je: a)
nehnuteľnosťevidovanánaLVč.XXX-rodinnýdomsúp.čísloXXX,nachádzajúcisavobciH.M.,pričom
ide o majetok dlžníčky nadobudnutý za trvania manželstva protiprávne trestným činom (porov. obsah

obžaloby v trestnom konaní sp. zn. 6T/13/2022, v dôsledku čoho tento do obsahu BSM nikdy nepatril); b)
Obchodný podiel v spoločnosti EVS s.r.o. , ktorá nemá žiadnu hodnotu, pretože ide o spoločnosť, ktorá
nevykonáva činnosť a nedosahuje žiadny zisk. Žalovaný do svojho výlučného vlastníctva nadobudol
všetok bonitný majetok majúci pôvod v BSM celkom bezodplatne. O správnosti tvrdení žalobcu svedčíi obsah predloženej obžaloby sp. zn. 6T/11/2022, kde prokurátor konštatoval, že podpísaním Dohody o
vyporiadaní BSM dňa 29.6.2020 tak obvinená G. E. úmyselne zmarila uspokojenie svojich veriteľov tým,
že sa vzdala majetku, z ktorého mohli byť uspokojené jednotlivé pohľadávky veriteľov, a to v prospech

svojho bývalého manžela D. E. a zároveň je zrejmé, že obvinená v čase skutku nedisponovala ďalším
majetkom, z ktorého by mohli byť uspokojené všetky záväzky jednotlivých veriteľov v celom rozsahu.

19. K poukazu súdu prvej inštancie na ust. § 151h ods. 6 OZ žalobca uviedol, že nie je zrejmé, z
akého právneho dôvodu súd k predostretým úvahám pristúpil, resp. na podklade akého zákonného

ustanovenia - vzhľadom na predmet sporu - pristúpil k riešeniu hypotetickej otázky (na ktorej následne
založil svoje zamietavé rozhodnutie). V zmysle platnej právnej úpravy v rozhodnom čase neexistovala
(a ani v súčasnosti neexistuje) taká zákonná podmienka, ktorá vyžaduje pre úspešnosť v konaní o
určenie neúčinnosti právneho úkonu prieskum „potenciálnych“ prekážok pri domáhaní sa uspokojenia
pohľadávky ukráteným veriteľom. Nie je možné, aby súd svoje rozhodnutie založil na domnienkach,
ktoré môžu (ale aj nemusia) nastať (hypoteticky) v budúcnosti. V zmysle ustanovenia § 217 ods.1 CSP

pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Samotná skutočnosť, že bolo na spornej
nehnuteľnosti evidované záložné právo záložného veriteľa, nie je bez ďalšieho spôsobilá pre záver, že
sporná nehnuteľnosť nemá žiadnu hodnotu. Žalobca sa dňa 9.8.2022 na pojednávaní v nadväznosti
na predbežné právne posúdenie súdu vyjadril o. i. v tom zmysle, že v tomto konaní doposiaľ nebolo
preukázané, že by záložný veriteľ s vedením exekúcie na záloh (spornú nehnuteľnosť) nesúhlasil. Súd

tak svoje závery založil celkom arbitrárne na vyhodnocovaní a posudzovaní neexistujúcej zákonnej
podmienky a rovnako na dôkazoch, ktoré v konaní najavo nevyšli, a neprihliadol na dôkazy, ktoré v
konaní preukázané boli a boli podstatnými a rozhodujúcimi pre správne právne posúdenie veci.

20. Podstata odporovateľnosti právneho úkonu spočíva v tom, že určením právnej neúčinnosti právneho

úkonupodľa§42aOZnastávastavtzv.relatívnejbezúčinnostidotknutéhoprávnehoúkonu.Odporovaný
právny úkon zostáva platným právnym úkonom, avšak v pomeroch účastníkov sa na neho hľadí tak,
akoby nenastali jeho účinky. To, že odporovaný právny úkon zostáva platným úkonom znamená, že
vyvolal všetky predvídané právne následky a len v pomere medzi veriteľom a osobou, ktorá od dlžníka
nadobudla majetok, sa na tento právny vzťah hľadí, ako keby k právnemu úkonu nedošlo a jeho

účinky, avšak len v tomto vzťahu, nenastali. Z uvedeného potom vyplýva, že právne úvahy súdu, ktoré
smerovali k aplikácii ustanovenia § 149 a nasl. OZ, sú mylné, pretože Dohoda o vyporiadaní BSM
je platným právnym úkonom, ktorý vyvolal všetky účastníkmi tohto právneho úkonu predpokladané
následky (vyporiadanie majetku v BSM) – avšak medzi žalobcom a žalovaným by sa (v prípade, že by
súd žalobe vyhovel) na takéto vyporiadanie medzi žalovaným a dlžníčkou hľadelo, ako keby k tomu

nikdy nedošlo a žalobca by sa z majetku patriaceho do BSM mohol do výšky vymáhateľnej pohľadávky
uspokojiť z tej časti majetku žalovaného, ktorá predstavovala prospech Dohody o vyporiadaní BSM.
Pre žalobcu (v prípade úspechu v spore) by tu existoval stav, v ktorom do obsahu BSM žalovaného
a dlžníčky patrila nie len sporná nehnuteľnosť, ale i celá suma 20.700 eur, a uvádzanie podielu, ktorý
„by“ žalovanému mal patriť je zjavným nesprávnym právnym posúdením, pretože pojmovým znakom

bezpodielového spoluvlastníctva manželov je bezpodielovosť, ktorá vyjadruje, že miera účasti manželov
na spoločnom majetku nie je vyjadrená podielmi ako v prípade podielového spoluvlastníctva. Každý
z manželov má vlastnícke právo k celej veci v bezpodielovom spoluvlastníctve, obmedzený je len
rovnakým právom druhého manžela. Predmetom tohto konania nebolo uloženie povinnosti žalovanému
plniť zo svojho výlučného majetku a takýto výsledok, ktorým by žalovaný bol zaťažený na plnenie zo

svojich výlučných prostriedkov ani nebolo možné dosiahnuť (s prihliadnutím na petit žaloby).

21. Žalovaný s odvolaním žalobcu nesúhlasil a navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť. Žalovaný považuje rozsudok sa zrozumiteľný, dostatočne a presvedčivo
odôvodnený, plne zohľadňujúci prvoinštančným súdom zistený dôkazný stav, z ktorého je zrejmé, že

žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení. Žalobca bol v konaní značne pasívny, v prevažnej
miere sa ani prostredníctvom právneho zástupcu nezúčastňoval vytýčených pojednávaní a nepredkladal
súdu žiadne dôkazy preukazujúce svoje nepravdivé tvrdenia obsiahnuté v žalobe a jeho vyjadreniach.
Žalobca v žalobe ani počas konania nepreukázal, že žalobou napadnutá Dohoda o vyporiadaní BSM
zo dňa 29.6.2020 je právnym úkonom, ktorý by niektorá zo zmluvných strán urobila s úmyslom ukrátiť

žalobcuakoúdajnéhoveriteľadlžníčkyG.E.aleboinéhoveriteľa,žebybolžalobcauzatvorenímDohody
akokoľvek ukrátený, že by bol prípadný úmysel dlžníčky ukrátiť žalobcu ako veriteľa žalovanému v čase
uzatvárania Dohody známy, ani že by dlžníčka a žalovaný boli v čase uzatvorenia Dohody blízkymi
osobami. Žalovaný nesúhlasil s argumentáciou žalobcu ohľadom rozhodovacej praxe Najvyššiehosúdu SR a jej aplikácie v tomto konaní. Podľa názoru žalovaného súd aplikoval relevantné súdne
rozhodnutia správne. Žalobca žiadneho iného veriteľa dlžníčky počas konania ani v odvolaní neoznačil.
V konaní žalobca nepreukázal ani ukracujúci úmysel dlžníčky. Ním doložený rozhodcovský rozsudok

nedostatočným spôsobom, bez preukázania kauzy zmenky, identifikuje údajnú pohľadávku žalobcu.
Žalovaný mal a dodnes má o jej existencii i výške dôvodné pochybnosti, ktoré počas konania iba zosilneli
a neboli vyvrátené ani obsahom rozhodcovského rozsudku, ani z pohľadu dokazovania v tomto konaní.
Žalobca v konaní nepreukázal doručenie rozhodcovského rozsudku dlžníčke, a teda jej vedomosť o ich
vzájomnom právnom postavení. V tomto zmysle ani nenavrhol vykonať žiadny dôkaz. Nepreukázaná

zostala aj žalobcom tvrdená vedomosť žalovaného o ukracujúcom úmysle dlžníčky. Takýto úmysel
napokon vylúčil i zvolený spôsob rozdelenia BSM, kedy na základe Dohody jediný exekvovateľný
majetok nezaťažený záložným právom (nehnuteľnosť v obci H. M.) pripadol práve dlžníčke. Je zrejmé,
že žalovaný (a zrejme ani dlžníčka) uzatvorením Dohody nemali a zvoleným spôsobom rozdelenia
ani nemohli mať úmysel ukrátiť žiadneho veriteľa. Žalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že žiadny
iný z ostatných veriteľov dlžníčky (ktorí sa mu stali známymi až doložením obžaloby do súdneho

spisu v roku 2022) obdobnú žalobu na žalovaného nepodali, z čoho možno usúdiť, že sa tieto osoby
nedomnievajú, že by žalovaný alebo dlžníčka vysporadúvali zaniknuté BSM s úmyslom ich ukrátenia.
Nie je pravdivé ani tvrdenie žalobcu, že Dohodou sa dlžníčka zbavila všetkého majetku v prospech
žalovaného. Aj zo znenia obžaloby Okresnej prokuratúry v Skalici (sp. zn. 6T/11/2022) je zrejmé, že
na základe Dohody dlžníčka nadobudla do vlastníctva nehnuteľnosti v obci H. M. (rodinný dom s

pozemkom), ktorých hodnota predstavovala cca 80.000 eur. Majetok, ktorý na základe Dohody pripadol
žalovanému, takúto hodnotu nedosahoval (najmä s ohľadom na dispozíciu dotknutej stavby v obci F.
a jej zaťaženie záložným právom veriteľa I.). Nie je pravdou, že žalovaný ponúkal v roku 2020 na
predaj akékoľvek svoje sporné nehnuteľnosti za cenu 189.000 eur. Zo súboru nehnuteľností žalovaným
ponúkaných za uvedenú cenu bola na základe žaloby (doručenej žalovanému až po zverejnení inzercie)

sporná iba jediná nehnuteľnosť patriaca predtým do BSM, ktorej hodnota v čase uzatvárania Dohody
bola a i dnes je podstatne nižšia ako hodnota nehnuteľností pripadnutých dlžníčke. Bývalí manželia
si Dohodou delili majetok, ktorý mali v BSM, a z tohto majetku bonitnejšia časť pripadla práve
dlžníčke, pričom na dotknutých nehnuteľnostiach dlžníčky bolo následne v prospech žalobcu zriadené
exekučné záložné právo. Hodnota týchto nehnuteľností dlžníčky pritom zjavne presahovala aj hodnotu

žalobcom tvrdenej pohľadávky voči dlžníčke. Na malej nehnuteľnosti v obci F., ktorá z BSM pripadla
žalovanému, by s ohľadom na existenciu záložného práva v prospech I. takáto exekúcia možná nebola.
Ohľadom podmienok existencie záložného práva žalobca pred súdom prvej inštancie nenavrhol žiadne
dokazovanie. Je teda zrejmé, že Dohodou vo vzťahu k žalobcovi nedošlo k žiadnemu, nieto ešte
kvalifikovanému zmenšeniu majetku dlžníčky.

22. Žalobca v podaní zo dňa 24.4.2023 zotrval na ním podanom odvolaní. Podľa žalobcu súdom ako i
žalovanýmprezentovanéprávnenázoryapredostretéúvahyoaplikáciirelevantnýchprávnychnoriemsú
vo svojej podstate požiadavkou na odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít,
avšak bez toho, aby konkretizovali akúkoľvek skutkovú alebo právnu osobitnosť ich prípadu (čl. 2 ods.

3 Základných princípov CSP), ktorá by taký odklon mala odôvodňovať. Žalobca v rámci ochrany svojich
majetkových práv inicioval nie len toto súdne konanie, ale i konanie trestné, ktoré vyústilo až do podania
obžaloby prokurátorom voči dlžníčke. Týmto bola nepochybne a nesporne preukázaná najmä (avšak
nie len) existencia viacerých veriteľov dlžníčky, súčasný osobný vzťah žalovaného a dlžníčky, ako aj
to, že dlžníčka úmyselne zmarila uspokojenie svojich veriteľov tým, že sa vzdala všetkého majetku,

z ktorého mohli byť uspokojené jednotlivé pohľadávky veriteľov, a to v prospech žalovaného. Pokiaľ
žalovaný uvádza, že dlžníčka nadobudla do vlastníctva nehnuteľnosti v obci H. M., k tomu žalobca
uviedol, že nejde o majetok patriaci do BSM. Nehnuteľnosť v obci H. M. nikdy do BSM nepatrila a
ako taká sa predmetom vyporiadania BSM stať ani nemohla, a to z dôvodu, že tento majetok dlžníčka
nadobudla trestnou činnosťou. Napokon aj v čase podpisu Dohody o vyporiadaní BSM muselo byť

obom účastníkom právneho úkonu zrejmé, že vlastníctvo k označenej nehnuteľnosti bude prinavrátené
podvedeným bývalým vlastníkom, a to s poukazom na obsah uznesenia OR PZ v Malackách ČVS:
ORP-517/2-VYS-MA-2017 zo dňa 16.5.2019 (dlžníčke bolo vznesené obvinenie pre zločin podvodu
a žalovaný ako svedok odmietol vypovedať), ako aj rozhodnutie Okresného súdu Malacky sp. zn.
31C/180/2017 zo dňa 6.12.2019 (aj keď právoplatným až dňa 28.8.2021), že vlastníkmi rodinného domu

v obci H. M. B.I. XXX sa stali pôvodní vlastníci. Pokiaľ aj žalovaný uvádza, že žiadny iný z ostatných
veriteľov dlžníčky obdobnú žalobu na žalovaného nepodal, ide o argument právne bezvýznamný. Je
totiž výlučne vecou vlastného uváženia a rozhodnutia každého veriteľa, či bude svoje majetkové právachrániť a aktívne uplatňovať - a na skutočnosť, či boli splnené podmienky pre vyhovenie žalobcom
uplatneného nároku toto nemá žiadny vplyv.

23.Žalovanývpodanízodňa29.5.2023zdôraznil,žeDohodouovyporiadaníBSMvovzťahukžalobcovi
nedošlo k žiadnemu, nieto ešte kvalifikovanému zmenšeniu majetku dlžníčky. Na základe Dohody jediný
exekvovateľný majetok nezaťažený záložným právom pripadol práve dlžníčke, pričom nie je pravdivé
tvrdeniežalobcu,žeDohodousadlžníčkazbavilavšetkéhomajetkuvprospechžalovaného.Ajzoznenia
obžaloby Okresnej prokuratúry v Skalici (sp. zn. 6T/11/2022) je zrejmé, že na základe Dohody dlžníčka

nadobudla do vlastníctva nehnuteľnosti v obci H. M. (rodinný dom s pozemkom). V čase uzatvárania
Dohody nebolo zrejmé (a ani rozhodnuté), či a v akom rozsahu bol tento majetok nadobudnutý trestnou
činnosťou.Žiadnatakátovedomosťžalovanéhoanidlžníčkynebolavkonanípreukázaná.Podľatvrdenia
žalobcu dotknutý rozsudok (ktorý nebol do konania doložený) mal nadobudnúť právoplatnosť dňa
28.8.2021, teda po uzavretí Dohody o vyporiadaní BSM.

24. K obžalobe Okresnej prokuratúry Skalica č. Pv 347/20/2206-58 zo dňa 29.3.2023, predloženej
žalobcom v priebehu odvolacieho konania (vo veci obvinenej G. E. pre prečin poškodzovania veriteľa),
žalovanýuviedol,ženebolaniejeobvinenýanipodozrivýzožiadnehoprotiprávnehokonaniavsúvislosti
s aktivitami jeho bývalej manželky.

25. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozhodnutiu bolo
podanévčas(§362ods.1CSP),oprávnenoustranousporu(§359CSP),protirozhodnutiu,protiktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/,
d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§

379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario)
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

26. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie

vo výroku I., ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol, a tiež v závislom výroku II. o náhrade trov
konania.

27. Čo sa týka rozhodnutia vo veci samej, odvolací súd po oboznámení sa s prejednávanou vecou
dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, a preto je jeho rozhodnutie vecne

nesprávne.

28. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo
222/2009 zo dňa 26.2.2010). Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového

stavupodnormuhmotnéhoprávaaleboprocesnéhopráva,ktorávhypotézenemátaképredpoklady,aké
vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom,
že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne
interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne
aplikoval (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 4/2009).

29. Podľa § 42a ods. 1 OZ, veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa
odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné.
Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už
vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

30. Podľa § 42a ods. 2 OZ, odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch
rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu
úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom
a osobami jemu blízkymi ( § 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb

s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti
nemohla poznať.

31. Podľa § 42b ods. 1 OZ, právo odporovať právnym úkonom môže uplatniť veriteľ žalobou.32. Podľa § 42b ods. 2 OZ, právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto mal z
odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech.

33. Podľa § 42b ods. 4 OZ, právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný
a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom
ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu
prospech.

34. Podstatou právneho inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov je neúčinnosť platného právneho
úkonu voči určitej osobe, v dôsledku čoho môže táto osoba (veriteľ) požadovať uspokojenie svojej
pohľadávky z predmetu odporovateľného právneho úkonu tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo.
Určením právnej neúčinnosti právneho úkonu podľa § 42a OZ nastáva stav tzv. relatívnej bezúčinnosti
dotknutého právneho úkonu. Odporovaný právny úkon zostáva platným právnym úkonom, avšak v

pomeroch účastníkov sa naň hľadí tak, akoby nenastali jeho účinky. Vyvolal všetky predvídané právne
následky. Inštitút odporovateľnosti slúži potrebám exekučného konania, keďže jeho účelom je umožniť
veriteľovi, ktorý má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, domôcť sa v exekúcii uspokojenia tejto
pohľadávky. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo vyhovené žalobe o určenie, že právny úkon dlžníka je
voči veriteľovi neúčinný, predstavuje podklad k tomu, že sa veriteľ môže na základe titulu spôsobilého

k exekúcii vydaného proti dlžníkovi domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovaným
právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi samotnému, ale voči osobe, v ktorej
prospech bol právny úkon urobený (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 20Cdo/1501/2005).

35. Právna úprava odporovateľnosti právnych úkonov je obsiahnutá v ustanoveniach § 42a a §42b

OZ. Z hľadiska jej systematiky treba rozlišovať medzi aktívnou vecnou legitimáciou na uplatnenie
odporovateľnosti (§ 42a ods. 1 OZ), podmienkami odporovateľnosti (§ 42a ods. 2 až 5 OZ), spôsobom
uplatnenia odporovateľnosti (§ 42b ods. 1 OZ), pasívnou vecnou legitimáciou (§ 42b ods. 2 a 3 OZ) a
právnymi následkami spojenými s úspešným odporovaním právnemu úkonu (§ 42b ods. 4 OZ).

36. Žaloba o určenie, že dlžníkov právny úkon je voči veriteľovi neúčinný, môže byť úspešná len vtedy,
ak bola podaná voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol urobený právny úkon. Pasívne vecne
legitimovaná je tak zásadne osoba, ktorá získala odporovateľným právnym úkonom majetkový prospech
(porov. R 86/2003). Preukázanie úmyslu dlžníka, že mienil ukrátiť právnym úkonom svojho veriteľa nie
je podmienkou odporovateľnosti vtedy, ak druhou stranou sú osoby blízke dlžníkovi (blízkou osobou

je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom
sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne
pociťovala ako vlastnú ujmu). Úmysel dlžníka ukrátiť jeho veriteľa v takomto prípade zákon predpokladá
a je na osobách dlžníkovi blízkych, aby preukázali opak, t. j. že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli aj
pri náležitej starostlivosti poznať. Táto vyvrátiteľná právna domnienka uľahčuje právnu pozíciu veriteľa.

37. V posudzovanej veci sa žalobca žalobou domáha vyslovenia neúčinnosti časti právneho úkonu,
a to Dohody o vyporiadaní BSM zo dňa 29.6.2020 uzavretej medzi žalovaným a G. E. (bývalou
manželkou žalovaného) v časti vyporiadania týkajúceho sa 1/ nehnuteľností zapísaných na LV č.
XXXX, katastrálne územie F., obec F., okres Skalica, a to rodinného domu so súpisným číslom XXX,

postaveného na pozemkoch reg. „C“, parc. č. 893/2, o výmere 70 m2, zastavaná plocha a nádvorie, ako
aj 2/ nadobudnutia finančných prostriedkov vo výške 20.700 eur žalovaným.

38. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že možno napadnúť
aj len časť Dohody o vyporiadaní BSM, pričom nezistil žiadne skutočnosti, z ktorých by vyplývalo,

že by predmetná Dohoda o vyporiadaní BSM zo dňa 29.6.2020 bola neplatným právnym úkonom.
Zároveň uzavrel, že ide o právny úkon urobený dlžníkom v posledných troch rokoch s tým, že v konaní
bolo preukázané, že žalobca disponuje vymáhateľnou pohľadávkou, ktorou je rozhodcovský rozsudok
sp. zn. 7 RSBA 179/2019 zo dňa 12.3.2020, ktorý mal vyznačenú doložku právoplatnosti (3.4.2020)
i vykonateľnosti (7.4.2020) a z ktorého žalobcovi vyplýva postavenie veriteľa, nakoľko mu na základe

tohto právoplatného rozsudku vzniklo právo na finančné plnenie (pohľadávka) od bývalej manželky
žalovaného. Súd prvej inštancie mal za to, že osobu žalovaného nemožno považovať ku dňu 29.6.2020
za osobu blízku dlžníčke v zmysle § 116 OZ. Uvedené závery súd prvej inštancie náležitým spôsobomodôvodnil, pričom v rámci odvolacieho konania je nutné vychádzať z toho, že žalobca v odvolaní tieto
závery nerozporoval.

39. Čo sa týka dôvodov, ktoré súd prvej inštancie viedli k zamietnutiu žaloby, odvolací súd sa s týmito
nestotožňuje a odvolanie žalobcu považuje za dôvodné.

40. Žalobca v podanom odvolaní namieta nesprávne skutkové zistenia a právne závery, ku ktorým
dospel súd prvej inštancie s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/10/2020

(R 28/2021). Dovolací súd v predmetnom rozhodnutí poukázal na to, že úmysel dlžníka ukrátiť
odporovateľným právnym úkonom uspokojenie veriteľa je charakteristickým prvkom objektívneho
odporového práva a vo vzťahu k záväznému deklarovaniu relatívnej neúčinnosti úkonu predstavuje
kritérium zásadného významu. Pri podpornej aplikácii trestnoprávnej terminológie stačí nepriamy
úmysel, teda ak dlžník vedel, že svojim úkonom ukracuje uspokojenie veriteľovej pohľadávky a
pre prípad, že takýto následok reálne nastane, bol s tým uzrozumený. Právna úprava v podstate

historicky a stabilne rozlišuje medzi ukracujúcimi úkonmi, ktoré dlžník urobil v prospech osoby jemu
blízkej a v prospech osoby, ktorá tento status nespĺňa. U tretích osôb zákon 'a priori' predpokladá
väčšiu pravdepodobnosť dobromyseľnosti a nadobúdateľovi exekúciou postihnuteľného majetku dlžníka
poskytuje výrazne vyššiu mieru právnej ochrany, než blízkej osobe dlžníka, u ktorej možno objektívne
predpokladať bezprostrednú účasť na fraudóznom správaní sa dlžníka, ako aj efektívnejší spôsob

následného vysporiadania v prípade úspešného odporu. Pokiaľ veriteľ odporuje právnemu úkonu
dlžníka, je povinný v konaní tvrdiť a preukázať ukracujúci úmysel dlžníka a kumulatívne aj to, že daný
úmysel musel byť tretej osobe známy. Ukracujúci úmysel dlžníka sa pritom nemusí bezprostredne
vzťahovať na žalobcu a mohol pôvodne smerovať aj k ukráteniu iného dlžníkovho veriteľa, pokiaľ jeho
účinky negatívne dopadajú aj na samotného žalujúceho veriteľa.

41. Odvolací súd nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého je právny úkon dlžníka
odporovateľný len vtedy, ak bol žalovanej strane známy úmysel dlžníka ukrátiť práve osobu žalobcu.
Dlžník robí odporovateľný právny úkon so zámerom zmariť uspokojenie pohľadávky veriteľa zo svojho
majetku. Ak má viac veriteľov, dlžník spravidla nerozlišuje, ktorého z veriteľov jeho odporovateľný

právny úkon postihne, a ani v tomto smere nemôže dobre rozlišovať, lebo nevie, ktorý z jeho veriteľov
sa bude neúčinnosti právneho úkonu domáhať žalobou na súde. Ustanovenie § 42a ods. 2 OZ totiž
neviaže odporovateľnosť právneho úkonu dlžníka na ukrátenie uspokojenia konkrétnej vymáhateľnej
pohľadávky a je preto nerozhodné, či úmysel dlžníka smeroval k ukráteniu všetkých jeho veriteľov
alebo len niektorých z nich, prípadne či dlžník robil právny úkon bez toho, aby úmysel ukrátiť svojich

veriteľov vôbec smeroval voči konkrétnym osobám, ktoré majú voči nemu pohľadávku. Za odporovateľný
sa v zmysle ustanovenia § 42a ods. 2 OZ považuje taký právny úkon, ktorý dlžník urobil v úmysle
ukrátiť svojich veriteľov bez toho, aby robil medzi nimi akýkoľvek rozdiel. Ak nejde o právny úkon
dlžníka urobený voči osobám jemu blízkym (o taký úkon s ohľadom na závery súdu prvej inštancie v
preskúmavanej veci nejde), je ďalším predpokladom odporovateľnosti podľa ustanovenia § 42a ods.

2 OZ to, že dlžníkov úmysel ukrátiť jeho veriteľa musel byť známy druhej strane právneho úkonu.
Vzhľadomnato,žeúmyseldlžníkaukrátiťjehoveriteľanemusísmerovaťvočikonkrétnymosobám,ktoré
majú voči nemu pohľadávku, unesie žalobca v tomto smere svoje bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno,
aj keď nebude tvrdiť a preukazovať, že druhá strana vedela o konkrétnych veriteľoch dlžníka; postačí, ak
bude tvrdiť a ak preukáže, že druhá strana musela v čase právneho úkonu vedieť, že dlžník má aspoň

jednu nesplatenú pohľadávku a že dlžník voči nej urobil právny úkon v úmysle zmariť jej uspokojenie
(porovnaj s rozhodnutiami Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 2836/2010 a sp. zn. 21 Cdo 2281/2011).

42. Vyššie uvedené závery mali potom vplyv na správnosť argumentácie súdu prvej inštancie tak
vo vzťahu k dotknutej nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území F., ako aj vo vzťahu k

nadobudnutia finančných prostriedkov vo výške 20.700 eur žalovaným, v ktorej časti súd prvej inštancie
argumentoval totožným spôsobom.

43. Čo sa týka neúčinnosti právneho úkonu v časti vyporiadania týkajúceho sa nadobudnutia finančných
prostriedkov vo výške 20.700 eur, súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalovaný a jeho bývalá

manželka mali v zásade podiel 1, a ak by bola konštatovaná neúčinnosť časti Dohody o vyporiadaní
BSM týkajúcej sa celej sumy 20.700 eur, zasiahlo by sa bez právneho dôvodu aj do vlastníckeho
práva žalovaného, ktorý ako bývalý manžel takpovediac „vlastnil“ 1 z tejto sumy (t.j. 10.350 eur).
Uvedená argumentácia však opomína, že určením neúčinnosti právneho úkonu podľa § 42a OZ nastávastav tzv. relatívnej neúčinnosti dotknutého právneho úkonu, keď odporovaný právny úkon zostáva
platným právnym úkonom, avšak v pomeroch účastníkov sa naň hľadí tak, akoby nenastali jeho účinky.
Medzi žalobcom a žalovaným by sa v prípade, ak by súd žalobe vyhovel, na vyporiadanie BSM

medzi žalovaným a dlžníčkou hľadelo, ako keby k nemu (v dotknutej časti) nikdy nedošlo. Žalobca
by tak bol oprávnený uspokojiť sa do výšky vymáhateľnej pohľadávky z tej časti majetku patriaceho
do BSM, ktorá predstavovala prospech z Dohody o vyporiadaní BSM, a to za splnenia podmienok
v zmysle § 147 ods. 1 OZ. Je potrebné vychádzať z toho, že pri bezpodielovom spoluvlastníctve vzťah
medzi spoluvlastníkmi nie je vymedzený ideálnym podielom, keďže spoločná vec patrí spoluvlastníkom

bez určenia ich podielov. To znamená, že každý z manželov je úplným vlastníkom veci, ktorá tvorí
predmet ich majetkového spoločenstva, pričom vlastníctvo jedného z manželov je obmedzené rovnakým
(úplným) vlastníctvom druhého manžela. Ak by došlo k určeniu neúčinnosti časti Dohody o vyporiadaní
BSM, uvedené nespôsobuje neplatnosť dotknutého právneho úkonu a nemôže byť ani podkladom pre
iný spôsob vyporiadania BSM ustanovený v zákone (viď ust. § 149 ods. 4 OZ, na ktoré poukázal
v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie). Právna podstata odporovateľnosti právneho

úkonu (na rozdiel od neplatnosti právneho úkonu) totiž spočíva v tom, že odporovateľný právny úkon
stráca na základe právoplatného rozhodnutia súdu v určených prípadoch účinnosť iba voči veriteľovi.
Ide teda o relatívnu neúčinnosť právneho úkonu, keďže voči tretím osobám zostáva odporovateľný úkon
účinný.

44. Žalobca v odvolaní nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého v konaní nebolo
preukázané, že by úkon dlžníčky ukracoval veriteľa (žalobcu), a to s poukazom na ust. § 151h ods. 6 OZ,
podľa ktorého konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie na záloh možno viesť iba vtedy, ak
oprávnenýmjezáložnýveriteľaleboakzáložnýveriteľsvýkonomrozhodnutiaalebosexekúciousúhlasí.
Podľa súdu prvej inštancie možno potencionálny súhlas záložného veriteľa na vykonanie exekúcie

považovať za iluzórny, resp. nereálny. Odvolací súd sa v tejto súvislosti stotožňuje s argumentáciou
žalobcu, ktorý poukázal na absenciu takej právnej úpravy, ktorá by vyžadovala pre úspešnosť v konaní o
určenie neúčinnosti právneho úkonu prieskum potencionálnych prekážok pri domáhaní sa uspokojenia
pohľadávky ukráteným veriteľom, keď nie je možné, aby súd svoje rozhodnutie založil na domnienkach,
ktoré môžu (ale aj nemusia) nastať (hypoteticky) v budúcnosti. Taktiež ani samotná skutočnosť, že je

na nehnuteľnosti evidované záložné právo záložného veriteľa, nie je bez ďalšieho spôsobilá pre záver,
že sporná nehnuteľnosť nemá žiadnu hodnotu.

45. K poukazu súdu prvej inštancie (v závere odôvodnenia napadnutého rozsudku) na § 61d ods.
1 a 2 Exekučného poriadku, odvolací súd uvádza, že predmetné ustanovenie sa týka okruhu osôb

vymedzenému v § 42a ods. 3 a 4 OZ, ktoré však súdom prvej inštancie v prejednávanej veci aplikované
neboli, pričom súd prvej inštancie svoje závery v tomto smere bližšie nezdôvodnil (t. j. z hľadiska okruhu
osôb vymedzených daným ustanovením a vedomosti týchto osôb o prebiehajúcej exekúcii – viď súdom
prvej inštancie citované ust. § 61d ods. 1 a 2 Exekučného poriadku).

46. Z vyššie uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie prejednávanú vec
nesprávne právne posúdil, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie (vo výroku I. vo veci samej
ako aj v závislom výroku II. o náhrade trov konania) podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k zrušeniu
napadnutého rozhodnutia, sa odvolací súd už ďalšími námietkami uvedenými v odvolaní nezaoberal z

dôvodu nemožnosti zvrátenia nimi rozhodnutia odvolacieho súdu.

47. Vo vzťahu k predmetu tohto konania a argumentácii strán sporu prezentovanej v priebehu
odvolacieho konania, odvolací súd dopĺňa, že zákonná podmienka odporovateľnosti podľa § 42a ods. 2
OZ - ak nejde o právny úkon uskutočnený medzi dlžníkom a jemu blízkou osobou - je splnená aj vtedy,

ak osoba, s ktorou dlžník odporovateľný právny úkon uskutočnil, o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa
nevedela,avšakvzhľadomnaokolnosti,zaktorýchbolprávnyúkonuskutočnený,asvojepomeryotomto
úmysledlžníkavedieťmalaamohla.Preposúdenie,čižalujúciveriteľuniesoldôkaznébremenotýkajúce
sa jednotlivých zákonných podmienok podľa § 42a ods. 2 OZ, je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že
ide o osobu odlišnú od účastníkov napadnutého právneho úkonu. Veriteľ tak môže svoju argumentáciu o

ukracujúcom úmysle dlžníka a skutočnosti, že druhá strana o tomto úmysle vedela alebo musela vedieť,
založiť len na nepriamych dôkazoch, ktoré sa týkajú napadnutého právneho úkonu alebo okolností,
za ktorých bol právny úkon uzavretý, a ktoré musí súd pri svojom rozhodovaní dôsledne vyhodnotiť.
Súd nemôže pri posúdení, či žalobca uniesol alebo neuniesol dôkazné bremeno ohľadom podmienokpodľa § 42a ods. 2 OZ, vychádzať len z tvrdení žalovaného ako osoby, ktorá mala z odporovateľného
právneho úkonu prospech. Treba zdôrazniť, že úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť
druhej strany o tomto úmysle, sú v obidvoch prípadoch psychickým stavom (podobne ako napr. dobrá

viera). To znamená, že samy o sebe nemôžu byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania
môžubyťlenskutočnostivonkajšiehosveta,prostredníctvomktorýchsavnútornépresvedčeniesubjektu
(jeho vnútorné zámery) prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno existenciu tohto úmyslu, či
vedomosť o ňom dôvodiť (k tomu viď rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/109/200, sp. zn.
4Cdo/149/2018, sp. zn. 3Obdo/10/2020 a Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/2426/1999).

48. Vychádzajúc z vyššie priblížených teoretických východísk bude povinnosťou súdu prvej inštancie
v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný,
opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok so sústredením sa na sporné otázky, ako aj argumentáciu
žalobcu i žalovaného prezentovanú v priebehu odvolacieho konania, skutkový stav opätovne komplexne
vyhodnotiť, na zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia vo vyššie

naznačenom smere, následne zodpovedať dosiaľ nezodpovedané právne otázky a až potom rozhodnúť
opätovne o veci a o trovách konania strán sporu, vrátane trov odvolacieho konania. Súd prvej inštancie
v novom rozhodnutí bude dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením
skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie

je odrazom práva strany konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu.
Svoj právny záver súd zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám
konaniadáodpoveďnapodstatnéarelevantnéargumenty,abyriešeniekonkrétnehoprávnehoproblému
bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

49. Z dôvodu zrušenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nebol daný dôvod na rozhodovanie o
náhrade trov odvolacieho konania. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí
o veci.

50. Senát odvolacieho súdu toto uznesenie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).