Rozsudok · Ochrana osobnosti · Judgement

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 11C/40/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2124203071
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Pribulová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2024:2124203071.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Zuzanou Pribulovou v právnej veci sporu žalobcu: A. B.,

nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/X, D., zastúpený: Mgr. Matej Vida, advokát, Papraďová
3, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, Pribinova 2, Bratislava-Staré Mesto, o náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 7.917,38 eura, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba sa z a m i e t a .

II. Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 12.04.2024 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd

uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.917,38 eura, ako aj priznania nároku na náhradu
trov konania.

2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (HaZZ) na
útvare v Trnave. V zmysle článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES
zo dňa 04.11.2003 je priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov
maximálne48hodín.Vzhľadomnaskutočnosť,žesmernicanebolažalovanýmsprávneimplementovaná

do právneho poriadku SR, zákon o HaZZ umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkom HaZZ
týždenný pracovný čas tak, že tento opakovane presahuje limit stanovený čl. 6 písm. b) smernice.
Uvedené porušovanie maximálne stanoveného týždenného pracovného času príslušníka HaZZ spočíva
aj v tom, že v zmysle zákona o HaZZ sa služobná pohotovosť nepovažuje za súčasť jeho pracovného
času, a to v rozpore s ustanoveniami smernice a v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. V
zmysle konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ môže náhradu takejto ujmy spôsobenej jednotlivcovi
zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj samotný štát, pričom právo EÚ žiadnym spôsobom

nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi
vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Súdny dvor vo svojej judikatúre uvádza,
že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody porušením práva EÚ zo strany štátu v prípade, ak
sú splnené nasledovné 3 podmienky: a) že cieľom porušenej právnej normy EU je priznať jednotlivcom
práva a porušenie je dostatočne závažné, b) existencia škody, a c) priama príčinná súvislosť medzi
týmto porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Porušenie práva EÚ je v tomto
prípade dostatočne závažné najmä vzhľadom na skutočnosť, že samotný Súdny dvor EÚ konštatoval,

že nedodržanie požiadaviek upravených v článku 6 písm. b) smernice je v zjavnom rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora EÚ a musí sa považovať za dostatočne závažné. Žalobca vzhľadom na pracovný
čas rozvrhnutý v uplatňovanom období odpracoval v rozpore s ustanoveniami smernice, a to na úkor
svojho voľného času. Žalobca bol v uplatňovanom období ukrátený najmä o svoj súkromný a rodinnýživot, keďže v danom období strávil priamo vo výkone činnosti príslušníka alebo pracovnej pohotovosti
podstatné množstvo času, ktorý mal byť za iných okolností venovaný jeho rodine, regenerácií, osobným
záujmomaosobnémurozvoju.Ouvedenébolžalobcakonanímžalovanéhovpodstatnejmiereukrátený,

z čoho žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu takto vzniknutej nemajetkovej ujmy. Preukázanie
príčinnej súvislosti medzi porušením práva EÚ zo strany žalovaného a existenciou ujmy je jednoznačne
preukázané. Je zrejmé, že v prípade implementovania smernice do právneho poriadku SR žalovaným
riadnym spôsobom by bolo objektívne zamedzené tomu, aby služobný úrad rozvrhol žalobcovi v
uplatňovanom období pracovný čas pravidelne presahujúci maximálny 48 hodinový týždenný limit.

Žalobca ďalej uviedol, že jeho týždenný pracovný čas pozostával v období rokov 2020 a 2021 zo
17 hodinových zmien s bezprostredne nasledujúcou 7 hodinovou pohotovosťou a v rokoch 2022 a
2023 zo 16 hodinových zmien s bezprostredne nasledujúcou 8 hodinovou pohotovosťou. Žalobca
tak v uplatňovanom období odpracoval vždy 24 hodinovú pracovnú zmenu s následným odpočinkom
48 hodín. Pri takom rozvrhnutí pracovného času došlo u žalobcu v priemere každý tretí týždeň k
odpracovaniu troch takých 24 hodinových zmien za týždeň, a teda k prekročeniu 48 hodinového

týždenného pracovného času, ktorý povoľuje článok 6 písm. b) smernice. Vo veci pracovnej pohotovosti,
ktorá je žalovaným nesprávne zaradená mimo súhrnu týždenného pracovného času, žalobca poukazuje
na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ktorý konštatuje, že nariadená pracovná pohotovosť predstavuje u
príslušníkovHaZZsúčasťichpracovnéhočasuaspolusriadnympracovnýmčasomnesmieprekračovať
maximálny týždenný pracovný čas stanovený článkom 6 písm. b) smernice. Súčasný právny stav v

zmysle zákona o HaZZ je taký, že nariadená pracovná pohotovosť v mieste výkonu služby príslušníka
HaZZ nie je považovaná za súčasť týždenného pracovného času, ako vyplýva z výplatných pások
žalobcu za uplatňované obdobie. Nároku žalobcu na náhradu škody zodpovedá v právnom poriadku
SR inštitút náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, a to najmä
s ohľadom na skutočnosť, že porušením smernice, resp. jej neimplementovaním do vnútroštátneho

právneho poriadku, došlo k závažným zásahom do práv žalobcu na ochranu osobnosti, najmä práva
na súkromný a rodinný život. Nárok žalobca odvodzuje z porušenia práva EÚ, keďže pracovný čas
žalobcu v uplatňovanom období február 2021 až december 2023 presiahol opakovane hranicu 48
hodín týždenne, a to celkovo o 876,5 hodín nad rámec takto stanoveného maximálneho týždenného
pracovného času. Žalobca pri vyčíslení nemajetkovej ujmy vychádza najmä z toho, že pôjde zo

strany súdu o napravenie ujmy, ktorá žalobcovi vznikla a uloženie takej sankcie žalovanému, ktorá
bude pôsobiť dostatočne odradzujúco k opakovaniu obdobných prípadov zneužitia. Žalovaný dlhodobo
odmietaodstrániťzjavneprotiprávnystavpriečiacisaprávuEÚ,azároveňdlhodoboodmietadobrovoľne
nahrádzať poškodeným spôsobenú nemajetkovú ujmu. Za podstatný zásah do svojich osobnostných
práv považuje žalobca najmä podstatné skrátenie času odpočinku, na ktorý by bol mal nárok, ak by došlo

k riadnej implementácií smernice žalovaným. Dlhodobé plnenie pracovného času žalobcom výrazne
nad rámec určený smernicou sa prejavilo u žalobcu nenávratným zásahom do jeho osobnej a fyzickej
integrity. V prvom rade ide najmä o právo žalobcu na ochranu zdravia, ktoré je nadmerným zaťažením
podstatne ohrozované, ak nie priamo porušované. Čas strávený žalobcom v práci mohol byť strávený s
jeho rodinnými príslušníkmi a inými jemu blízkymi osobami. V neposlednom rade žalobca poukazuje na

čas, ktorý mu bol nenávratne odňatý, a ktorý mohol venovať iným činnostiam, najmä svojim osobným
záľubám, športu, záujmom, iným aktivitám a činnostiam za účelom osobného rozvoja. Žalobca nie je
ani objektívne schopný sám zabrániť prekračovaniu smernicou stanoveného týždenného pracovného
času, keďže na tvorbu plánu služieb ako zamestnanec nemá dosah a rozvrh služieb určuje služobný
úrad (zamestnávateľ). Žalobca vystupuje ako slabší subjekt a iná než súdna ochrana pri uvedenej

intenzite zásahov do jeho osobnostných práv neprichádza do úvahy. Vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti si žalobca voči žalovanému uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to popri
upusteníodneoprávnenýchzásahovdoprávnaochranujehoosobnostiažiadaoodstránenienásledkov
týchto zásahov. Akákoľvek iná forma zadosťučinenia nie je postačujúca. Výška uplatňovanej náhrady
nemajetkovej ujmy je tvorená súčinom nasledovných hodnôt: a) počet hodín, ktoré žalobca odpracoval

nad rámec stanovený článkom 6 písm. b) smernice; a b) hodinová sadzba funkčného platu žalobcu
za mesiac január každého kalendárneho roka v uplatňovanom období. Celková výška uplatňovanej
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje sumu 7.917,38 eura, čo predstavuje primerané
zadosťučinenie za spôsobenú ujmu a je úplným vyjadrením ako reparačnej, tak satisfakčnej a sankčnej
zložky inštitútu primeraného zadosťučinenia formou peňažného plnenia. Žalobca ďalej poukazoval na

rozhodnutia slovenských súdov vo veci náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch príslušníkov HaZZ voči
štátu titulom neimplementovania smernice do vnútroštátneho právneho poriadku.3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril v tom zmysle, že žalobca nepreukázal existenciu porušenia povinnosti
štátu, škodu a príčinnú súvislosť medzi nimi. Článok 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady
2003/88/ES priznáva sociálne právo pracovníkom, avšak to neznamená, že je predmetný článok

porušený vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ v SR a vo vzťahu ku každej hodine služobnej
pohotovosti. Predmetné žalovaný podporuje aj odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023. Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že na účely stanovenia výšky
sumy nemajetkovej ujmy je zásada individuálneho prístupu ku každej žalobe o náhradu nemajetkovej
ujmy nevyhnutná. Zároveň nemožno výšku náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecniť a odvolávať

sa na iné rozhodnutia súdov SR, nakoľko každý spor má svoje špecifické osobitosti, čo platí aj v
prípade obdobných sporov. V tabuľke žalobca vypisuje počty svojho naplneného fondu pracovného
času, čo mylne a účelne zamieňa s odpracovanými hodinami podľa článku 2 ods. 1 smernice. Tieto
údajné odpracované hodiny nad rámec 48 hodín týždenne spočíta a vynásobí hodinovou mzdou za
január daného roku. Predmetný spôsob výpočtu odslúžených hodín žalobcu je zavádzajúci, nepresný
a nekorešponduje so skutočnosťou a to z dôvodu, že do fondu pracovného času sa započítavajú aj

hodiny času odpočinku v zmysle článku 2 ods. 2 smernice z dôvodu podľa § 97 zákona č. 315/2001
Z.z.. Zároveň vychádza zo striktných referenčných období kalendárneho týždňa, čo je v rozpore s
dikciou článku 6 písm. b) smernice. Nemožno zamieňať fond pracovného času s pojmom pracovný
čas podľa článku 2 ods. 1 smernice. Žalovaný ďalej uviedol, že „maximálny“ nám definuje určitú hornú
hranicu počtu hodín, ktorú nemožno prekročiť. V tomto prípade ide o hranicu 48 hodín „týždenne“, čo

predstavuje 7 dní, pričom nejde o striktne 7 dní kalendárneho týždňa, čo vyplýva z článku 6 písm.
b), ktorý hovorí o období siedmich dní a teda ide o určité obdobie siedmich po sebe nasledujúcich
dní, ktoré nemusia začínať pondelkom kalendárneho týždňa. Článok 6 smernice zároveň pojednáva o
„priemernom“ čase, teda nemožno hovoriť o doslovnom výklade, že každých 7 po sebe nasledujúcich
dní musí byť striktne dodržaná horná hranica 48 hodín. V zmysle ods. 15 preambuly smernica jasne

poukazuje na potrebu a nie na možnosť odchýlky od určitých ustanovení. Túto potrebu jasne definuje
v článku 17 ods. 3 písm. b) bodu iii), kedy v prípade protipožiarnych služieb poukazuje na skutočnosť,
že je potrebné sa odchýliť od článku 16 (4-mesačné referenčné obdobie), čím v článku 19 rozširuje
referenčné obdobie až na 6 mesiacov. Zároveň v rovnakom článku ukladá možnosť členským štátom
rozšíriť toto referenčné obdobie až na 12 mesiacov. Ďalej, 6-mesačné referenčné obdobie vyplýva aj

z logiky veci, keďže fond pracovného času sa rozpočítava na 6-mesačné obdobia. Žalovaný znovu
poukazuje na skutočnosť, že článok 6 písm. b) hovorí o priemernom pracovnom čase a teda s poukazom
na článok 16 písm. b), článok 17 ods. 3 písm. b) bod iii) a článok 19 smernice, ktoré bližšie definujú pojem
„priemerný“ z článku 6 písm. b) je nevyhnutné na predmetné ustanovenia prihliadnuť a to predovšetkým
aj z dôvodu správnej transpozície predmetných článkov do § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., ktorý

bezpochyby upravuje rozvrhnutie služobného času príslušníkov HaZZ. V zmysle vyššieho uvedeného
má žalovaný za to, že pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v
referenčnom období šiestich mesiacov a teda v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých
7 po sebe nasledujúcich dní. V neposlednom rade, článok 6 smernice pojednáva o „pracovnom“ čase.
S poukazom na článok 2 ods. 1 a 2 smernice má žalovaný za to, že do výpočtu, či teda bola smernica

porušená vo vzťahu k žalobcovi, je nutné započítavať len odpracované hodiny, počas ktorých žalobca
buď pracoval na mieste výkonu práce alebo pracoval podľa pokynov zamestnávateľa. Žalobca mylne
vykladá extenzívnym spôsobom pojem „odpracované hodiny“, keď v tabuľke v časti „hodiny“ a „nad 48
h“ započítava aj čas odpočinku v zmysle článku 2 ods. 2 smernice. Dokonca sem započítava aj dni
neutrálne (riadna ročná dovolenka a dni práceneschopnosti) v zmysle článku 16 písm. b) smernice. Ide o

účelný a mylný extenzívny výklad pojmu pracovný čas zo strany žalobcu, ktorým sa snaží dosiahnuť čo
najvyšší počet údajných odpracovaných hodín. V zmysle vyššie uvedeného je konštatovanie žalobcu, že
žalobca pracoval, cit.: „(...) celkovo o 876,5 hodín nad rámec takto stanoveného maximálne týždenného
pracovného času...“ celkom zjavne nepravdivé. Je zjavné, že z účelne mylného výpočtu žalobcu svojich
údajne odpracovaných hodín vypočítaných v referenčných obdobiach kalendárnych týždňov nemožno

posúdiť, či v skutočnosti došlo k zásahu do jeho práv alebo nie. Žalobca si uplatňuje nemajetkovú ujmu
v období február 2021 až december 2023, z čoho možno vyvodiť, že práve od tohto momentu malo dôjsť
k porušovaniu jeho práv. K podaniu žaloby však došlo až 15.04.2024, t.j. viac ako 3 roky od momentu,
kedy malo dôjsť k údajnému zásahu do žalobcových práv, čo znamená, že si žalobca svoj nárok uplatnil
po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. Žalovaný vznáša námietku premlčania a navrhuje,

aby bola žaloba v tejto časti zamietnutá, a to konkrétne v období od 01.02.2021 do 14.04.2021. Žalovaný
má stále za to, že: 1. žalobca nepreukázal, že vôbec došlo k porušeniu článku 6 smernice, nakoľko
predmetná tabuľka celkom zjavne odporuje aj samotnému článku 6, na ktorý sa žalobca odvoláva;
2. žalobca stále nepreukázal akúkoľvek ujmu, ktorá mu údajným porušením smernice mala vzniknúť,nakoľko Najvyšší súd SR poukazuje na potrebu individuálneho prístupu ku každej žalobe o náhradu
nemajetkovej ujmy, a teda žalobca musí preukázať akúkoľvek ujmu; 3. nakoľko žalobca neuniesol
dôkazné bremeno ani vo vzťahu k preukázaniu porušenia smernice a ani ujmy na ktoromkoľvek z

tvrdených práv, tak logicky nikdy nebola preukázaná ani príčinná súvislosť. Keďže skutočnosťou, ktorá
zakladá uplatnené právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia smernice, ktorá patrí do pôsobnosti
Ministerstva vnútra SR, je miestne príslušným súdom okresný súd, v ktorého obvode má ústredný orgán
štátnej správy zodpovedný za transpozíciu namietanej smernice svoje sídlo. Žalovaný preto navrhol, aby
bola vec postúpená na Mestský súd Bratislava IV. Záverom navrhol žalovaný žalobu zamietnuť a priznať

mu nárok na náhradu trov konania.

4. V replike žalobca uviedol, že z bodu 5 Prílohy č. 4 zákona č. 315/2001 Z.z. vyplýva, že žalovaný
prebral Smernicu 2003/88/ES do predmetného zákona. Žalobca má však za to, že cieľ sledovaný čl.
6 písm. b) smernice nebol v zákone č. 315/2001 Z.z. dosiahnutý. V súčasnosti je prítomné množstvo
právoplatných rozhodnutí vo veciach príslušníkov HaZZ domáhajúcich sa náhrady nemajetkovej ujmy

proti žalovanému, v ktorých je výslovne konštatované, že došlo k nesprávnej transpozícií smernice
2003/88/ES a tým ku vzniku nemajetkových ujem príslušníkov HaZZ. Žalobca ďalej uviedol, že výpočet
hodín v priloženej tabuľke určenej na výpočet nároku vychádza z jeho plánov služieb za každý
kalendárny mesiac uplatňovaného obdobia (tzv. plachiet). Tieto údaje predstavujú skutočný čas, ktorý
žalobca v daný kalendárny mesiac odslúžil a tvrdenie žalovaného je v tejto časti zmätočné a nič

nepreukazujúce. Žalovaný taktiež poukazuje na farebné rozlíšenie tzv. dní odpočinku v rámci dôkazu –
plachiet – predložených žalobcom. V prvom rade žalobca poukazuje na skutočnosť, že žalovaný žiadne
zo svojich tvrdení nepodložil relevantnými dôkazmi a len neúčinne popiera skutkové tvrdenia žalobcu.
Žalobca má za to, že hodiny svojho odpracovaného času riadne preukázal a že najmä skutočnosť,
že približne každé tri týždne došlo k nariadeniu troch 24-hodinových zmien v jednom kalendárnom

týždni, je nesporná. Žalobca má za to, že 48-hodinový limit v zmysle smernice nie je žiadnym spôsobom
vyjadrený v zákone o HaZZ a vnútroštátnom právnom poriadku SR. Týždenný súčet služobného času
príslušníkov HaZZ a nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje 48 hodín týždenne, čím dochádza k
porušeniu čl. 6 písm. b) smernice na ujmu žalobcu. Tvrdeniu žalovaného, že v danom prípade by malo
byť možné uplatniť tzv. odchýlok, odporuje najmä skutočnosť, že čl. 17 ods. 3 smernice neumožňuje

odchýlenieodčl.6smernice.Žalovanývrámcisvojhovyjadreniaďalejpoukazujenapotrebupoužitiatzv.
referenčných období a uvádza vlastné výpočty počtu odpracovaných hodín, viazaných na referenčné
obdobie 4 resp. 6 mesiacov. Žalovaný pravdepodobne vychádza z ustanovenia čl. 16 písm. b) smernice,
vzmyslektorejsištátmôžestanoviťreferenčnéobdobienepresahujúcedobu4mesiacov.Žalovanývšak
opomenul uviesť dôležitú skutočnosť, že štát žiadne referenčné obdobie žiadnym spôsobom neurčil, t.j.

neprijal žiadnu vnútroštátnu normu – zákon, ktorý by takéto referenčné obdobie upravoval. Vyčíslenie
náhrady nemajetkovej ujmy považuje žalobca za primerané najmä z dôvodu, že opomenutím konania
žalovaného mu bol spôsobený podstatný zásah do jeho osobnostných práv. Žalobca ďalej uviedol, že
podľa § 97 ods. 1 písm. a) zákona o HaZZ sa ako vykonávanie štátnej služby posudzuje aj čas čerpania
dovolenky a v zmysle písm. j) bod 1. ustanovenia aj dočasná neschopnosť na vykonávanie štátnej služby

z dôvodu choroby alebo úrazu, čo je taktiež v zrejmom nesúlade s ustanovením čl. 16 smernice. Ďalej
sa ako výkon štátnej služby na účely zákona o HaZZ posudzuje aj čas plateného služobného voľna,
zdokonaľovacejslužby,účastinarekondičnompobyte,prehlbovaniakvalifikácie,zvyšovaniakvalifikácie,
a pod. Z uvedeného dôvodu tvoria súčet odpracovaných hodín žalobcu aj časy, ktoré strávil týmto
výkonom štátnej služby. Ďalej poukazuje žalobca na skutočnosť, že keby mu bol jeho služobný čas

rozvrhovaný tak, aby neprekročil limit stanovený v zmysle čl. 6 písm. b) smernice, nebol by nútený čerpať
dovolenku, pretože na niektoré dni čerpania dovolenky alebo plateného voľna by inak pripadol deň
bežného služobného voľna medzi smenami, ktoré trávi žalobca odpočinkom, regeneráciou, a to v zmysle
rozvrhu pracovného času. Vzhľadom na to, že smernica nebola ani len v tomto smere transponovaná
žalovaným správne, považuje žalobca vyčíslenie svojho odpracovaného času v zmysle predložených

dôkazov za opodstatnené a vecne správne. Napokon žalobca uvádza, že práceneschopnosť alebo
sprevádzanie / opatrovanie člena rodiny alebo návšteva lekára neboli započítané do celkového súčtu
hodín. Nie je možné sa stotožniť ani s tvrdením žalovaného, že „celá tabuľka predložená žalobcom je v
tomtozmysleirelevantnáaúčelnemylná.“.Žalovanýzaúčelomriadnehoaúčelnéhopopretiaskutkových
tvrdení a preukazovaných skutočností nepredkladá žiadne relevantné dôkazy. Žalobca ďalej uviedol,

že plachty, ako dôkazný prostriedok, predstavujú pre žalobcu z objektívnych príčin jediný prostriedok
preukázania skutočnosti, koľko hodín strávil výkonom štátnej služby ako príslušník HaZZ. Tvrdenie
žalovaného, že predmetné plachty, resp. tabuľka sú mylné a irelevantné, je absolútne tendenčné.
Žalobca ďalej uviedol, že osobitne v prípade hasičov súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúcipracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný
na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas
ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci Fuß, C-52/04 vo veci Personalrat der Feuerwehr

Hamburg). Žalobca nemá za to, že v danom prípade vystupuje v procesnom postavení tzv. slabšej
strany, poukázal výlučne na faktický stav, a teda že objektívne nemá napr. také prístupy k databázam,
aké môže mať žalovaný. Za zásah do práva na vedenie súkromného a rodinného života považuje
žalobca najmä nemožnosť venovania dostatku času (o ktorý bol konaním žalovaného ukrátený) svojej
rodine a priateľom, s ktorými žalobca udržiava intenzívne vzťahy. Žalobca okrem uvedeného mohol tento

svoj čas venovať aktívnym a pasívnym rekreačným činnostiam, individuálnemu alebo inštitucionálnemu
vzdelávaniu, svojim záľubám, športovej činnosti, cestovaniu, starostlivosti o domácnosť a činnostiam
každodenného života. Zásah do práva na ochranu svojho zdravia vníma žalobca najmä v tom, že hoci
nemá dlhodobo zdravotné ťažkosti spojené s prekračovaním maximálne stanoveného pracovného času,
toto jeho právo bolo podstatne ohrozené tým, že preukázateľne pracoval viac, ako dovoľuje právo Únie
a nemal tak dostatok času na riadny odpočinok medzi jednotlivými výkonmi služby. Žalobca je otcom

dvoch dcér, ktoré boli počas celého uplatňovaného obdobia v osobnej starostlivosti bývalej manželky.
Žalobca sa taktiež v priebehu uplatňovaného obdobia oženil s manželkou. Za najpodstatnejší zásah do
svojich práv považuje žalobca práve ukrátenie na čase strávenom s jeho dcérami, ktorého má už tak
nedostatok,vzhľadomnadohodnutústarostlivosť,akoajukrátenienačasestrávenomsjehomanželkou,
ale aj inou, bližšou či širšou rodinou. Taktiež vníma žalobca utrpenú ujmu aj v strate času, ktorý chcel

a mohol využívať na svoju mentálnu a telesnú rekreáciu, šport alebo akékoľvek iné činnosti nesúvisiace
so zamestnaním žalobcu. Žalobca nenávratne prišiel o drahocenný čas so svojou najbližšou rodinou
a o iný voľný čas, čo ho v podstatnej miere ťaží. Nadmerné pracovné zaťaženie znemožnilo žalobcovi
viesťplnohodnotnýavyváženýživotmimopracoviska.Uvedenémalonegatívnyvplyvnarodinnévzťahy,
osobné záujmy žalobcu, jeho fyzický a duševný stav. Žalobca uvádza, že negatívny následok porušenia

povinností žalovaného sa aj skutočne a hmatateľne prejavil. De facto zabránením možnosti venovať svoj
voľný čas vyššie popísaným aktivitám žalobca nenávratne prišiel najmä o zážitky so svojimi blízkymi
osobami, ale aj sa to negatívne podpísalo na jeho fyzickom a psychickom stave. Následok vyššie
uvedených zásahov je podľa názoru žalobcu potrebné zo zrejmých príčin považovať za závažnú ujmu.
Ako takú ju vníma samotný žalobca, čo aj riadne preukazuje svojimi tvrdeniami a predloženými dôkazmi.

Žalobca má za to, že spôsobená ujma je natoľko závažná, že ktorákoľvek iná fyzická osoba by celkom
objektívne vnímala ako mimoriadne závažnú ujmu to, že bola nenávratne ukrátená o svoj voľný čas
v takom veľkom rozsahu, ako žalobca. Vzhľadom na povahu, intenzitu, opakovanie, trvanie a širší
okruh pôsobenia nepriaznivého následku žalobca pociťuje a prežíva túto ujmu ako závažnú. Žalobca
pritom zdôrazňuje, že iná forma zadosťučinenia z objektívnych príčin nie je v danom prípade možná a

postačujúca. Žalobca, ale aj ostatní príslušníci HaZZ pracujú aj k dnešnému dňu v nezmenenom režime.
Žalovaný nemá absolútne žiadnu snahu vzniknutú situáciu riešiť alebo napraviť, hoci má o vzniknutom
stave viac než dostatočné vedomosti.

5. V duplike žalovaný uviedol, že žalobca zmätočne zlieva dva rozdielne tituly do jedného. Zatiaľ čo

v žalobe vznik nemajetkovej ujmy viaže na porušenie článku 6 písm. b) smernice, ktorý podľa jeho
názoru disponuje vlastnosťou priameho účinku, tak už vo svojej replike vznik nemajetkovej ujmy viaže
na nesprávnu transpozíciu smernice ako celku, pričom takéto konanie nie je spôsobilé privodiť žalobcovi
akúkoľvekujmu,akbolasmernicadodržanáslužobnýmúradomajvprípade,akbolanesprávneprevzatá
do právneho poriadku. Nakoľko smernice nepredpokladajú svoju doslovnú transpozíciu do právnych

poriadkov členských štátov, tak má žalovaný za to, že § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. jasne
determinuje obdobie, v rámci ktorého sa rozvrhuje služobný čas, čo bezpochyby je cieľom článku 16
písm. b) v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bodom iii) a článkom 19 smernice a teda smernica
bola minimálne v tomto rozsahu do právneho poriadku SR transponovaná správne, zároveň § 86 ods.
1 zákona č. 315/2001 Z.z. neodporuje žiadnej časti smernice, a preto je nevyhnutné, aby sme na

referenčné obdobie 6 mesiacov pri výpočtoch prihliadali. V zmysle vyššie uvedeného má žalovaný
za to, že pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom
období šiestich mesiacov a teda v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe
nasledujúcich dní. Pojem „pracovný“ je primárne definovaný v článku 2 smernice, ktorý jednoznačne od
seba oddeľuje pracovný čas od času odpočinku a preto nemožno do kolónky „skutočne odpracované

za obdobie“ započítať čas odpočinku tak, ako to urobil žalobca. Žalovaný má za to, že hodiny, ktoré
sa v čase dní odpočinku započítavajú do fondu pracovného času, nemožno započítať do výpočtu
priemerného týždenného pracovného času, pretože tieto dni nespadajú pod definíciu pracovného času v
zmyslečlánku2ods.1smernice.Žalovanýpoukazujenaskutočnosť,žežalobcaposkytolsúduprepočet,ktorý absolútne odporuje smernici ako aj ustanoveniu § 86 zákona č. 315/2001 Z.z. Z uvedeného dôvodu
si žalovaný dovoľuje poskytnúť prepočet referenčných období v súlade so smernicou a ustanovením
§ 86 zákona č. 315/2001 Z.z. na 6-mesačné referenčné obdobia v zmysle žalobcom predložených

plachiet. V tabuľkách prepočtov pracovného času žalobcu sú zarátané do pracovného času aj hodiny
výkonu služby, hodiny služobnej pohotovosti, aj hodiny školení a rekondičných pobytov. Z uvedených
prepočtov žalovaného skutočne odpracovaných hodín žalobcu jasne vyplýva, smernica bola porušená
len v jedinom referenčnom období z piatich referenčných období. Žalovaný poukazuje aj na skutočnosť,
že každé rozvrhnutie je iné, v každom rozvrhu služieb sa vyskytujú iné jedinečnosti a osobitosti.

U každého príslušníka HaZZ sa vyskytuje čas odpočinku v iné dni, a preto nemožno zovšeobecniť
porušenie smernice na každého príslušníka HaZZ. Je celkom zjavne zrejmé, že smernica vo vzťahu
k žalobcovi bola keď tak porušená len v minimálnom rozsahu, a to v 1 referenčnom období o necelú
hodinu, resp. o necelých 46 minút týždenne zo 6 žalovaných referenčných období. Žalobca predložil
iba tzv. Plachty služieb, z ktorých však nemožno vyčítať všetky odpracované hodiny, najmä v dni, kedy
žalobcaurčitúčasťdňanepracoval,apretojenevyhnutnépriložiťajPrehľadplánuprežalovanéobdobie,

ktorý žalovaný prikladá. Vznik nemajetkovej ujmy sa odvíja až od individuálnej otázky pracovného času
žalobcu, ktorú nemožno vyriešiť odkazom na iné konania, v ktorých k závažnému porušeniu došlo.
Žalobca ďalej poukazoval na skutočnosť, že pracovná pohotovosť je súčasťou pojmu „pracovný čas“
v zmysle smernice 2003/88/ES. Žalovaný uvádza, že do tabuliek prepočtov pracovného času žalobcu
zahrnul aj služobnú pohotovosť. K porušeniu článku 6 písm. b) smernice v žalovanom období došlo

minimálne, a to o pár minút s tým, že vo zvyšných 5 referenčných obdobiach bol tento stav napravený
a žalobca pracoval podstatne menej ako je ustanovený čas smernicou (menej ako 48 hodín priemerný
týždenný pracovný čas). Nakoľko došlo k zásahu do práv žalobcu v minimálnom rozsahu s tým, že tento
stav bol okamžite v nasledujúcich referenčných obdobiach napravený, tak má žalovaný za to, že aj s
ohľadom na súdnu prax vo veciach náhrady nemajetkovej ujmy nemožno priznať žalobcovi náhradu

nemajetkovej ujmy v akejkoľvek výške. Žalobca neadekvátne generalizuje svoju žalobu odkazmi na
porušenia práva iných jeho kolegov a absolútne ignoruje zásadu individuálneho prístupu ku každej
žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaný podotýka, že neexistuje príčinná súvislosť medzi
nesprávnym transponovaním smernice a údajnou ujmou, nakoľko skutočnosť, že by akýkoľvek právny
akt Európskej únie bol nesprávne transponovaný do právneho poriadku SR, nie je spôsobilá, aby

privodila ujmu v právach na súkromný či rodinný život žalobcu. Žalobca v tomto konaní nepreukázal
zásahdosúkromného,rodinnéhoživotačineoprávnenýzásah,ktorýbysaodrazilnapr.vmedziľudských
vzťahoch či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej
miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Podmienkou priznania náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu

existencia závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. Žalobca ani do tohto momentu
neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“
zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v
živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové
tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných

prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať
v každom jednom prípade individuálne. Akékoľvek pripodobňovanie žalobcovho vnímania situácie
vo vzťahu k jeho kolegom a zovšeobecňovanie vnímania či poukazovanie na spoločné prežívanie
je právne irelevantné. Každého jedinca, žalobcu nevynímajúc, je potrebné vnímať ako individualitu,
ktorá má vlastné zázemie, život, prežívanie udalostí, pričom prípadnú ujmu determinuje množstvo

faktorov, ktoré nikdy vo svojej podstate nie sú totožné. Preto ponímanie „hasičských žalôb“ ako určitého
uceleného celku alebo ucelenej problematiky, ktorá je „v zásade už judikovaná“ a zovšeobecňovanie
žaloby vo vzťahu ku všetkým kolegom žalobcu nemôže obstáť a uvedené žalovaný namieta. Žalovaný
zároveň dodáva, že súdy skúmajú aj samotné porušenie smernice a jeho rozsah, nakoľko nemožno
generalizovane ustanoviť, že by nesprávna, resp. neúplná transpozícia smernice zakladala akýkoľvek

nárok tomu-ktorému žalobcovi bez bližšieho zisťovania špecifických osobitostí toho-ktorého prípadu.

6. Žalobca ako dôkazy predložil nasledovné listinné dôkazy: Rozhodnutie riaditeľa KR HaZZ v Bratislave
zo dňa 16.07.2013, Rozhodnutie riaditeľa KR HaZZ v Trnave zo dňa 28.04.2015, Výzva na
úhradu pohľadávky zo dňa 29.01.2024, Odpoveď zo dňa 08.02.2024, Tabuľka odpracovaného času,

Plán služieb, Výplatné pásky 1/2021-1/2024, Sobášny list, rodné listy, rozsudok OS Trnava č.k.
14P/16/2018-85 (1. strana). Žalobca ďalej navrhol vykonať dokazovanie svojim výsluchom.7. Žalovaný ako dôkazy predložil nasledovné listinné dôkazy: Výpočet priemerného týždenného
služobného času v sledovaných referenčných obdobiach, Plán služieb, Prehľad plánu pre obdobie:
01.04.2021-31.12.2021, Prehľad plánu pre obdobie: 01.01.2022-31.12.2022, Prehľad plánu pre

obdobie: 01.01.2023-31.12.2023. Žalovaný ďalej navrhol vykonať dokazovanie výsluchom svedka -
vecného gestora žalovaného.

8. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými stranami, ako aj výsluchom žalobcu,
pričom zistil nasledovný skutkový stav: Žalobca bol od 01.08.2013 do 28.04.2015 v štátnej službe vo

funkcii hasič na KR HaZZ v Bratislave, na Hasičskej stanici v Bratislave, a od 29.04.2015 až doposiaľ
je v štátnej službe vo funkcii hasič záchranár, na KR HaZZ v Trnave, na Hasičskej stanici v Trnave.
Služobný čas žalobcu je rozvrhnutý tak, že v rokoch 2020 a 2021 sa týždenný pracovný čas skladal
zo 17 hodinových zmien s bezprostredne nasledujúcou 7 hodinovou pohotovosťou a v rokoch 2022
a 2023 sa týždenný pracovný čas skladal zo 16 hodinových zmien s bezprostredne nasledujúcou 8
hodinovou pohotovosťou. Žalobca sa aj počas neaktívnej časti služobnej pohotovosti musel zdržiavať

na pracovisku, pričom neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa žalobcovi nezapočítavala do fondu
pracovného času.

9. Podľa Čl. 7 ods. 2 úst. zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“),
Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske
spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie
majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

10. Podľa Čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

11. Podľa Čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, na účely výkonu právomocí Únie inštitúcie
prijímajú nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Nariadenie má všeobecnú
platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.
Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa
má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je

záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich.
Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné.

12. Podľa Čl. 291 ods. 1. Zmluvy o fungovaní Európskej únie, členské štáty prijmú všetky opatrenia
vnútroštátneho práva potrebné na vykonanie právne záväzných aktov Únie.

13. Podľa čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“), na účely tejto smernice platia
tieto definície:
1. „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a

vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;
2. „čas odpočinku“ je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.

14. Podľa čl. 6 písm. b) smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že
v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: b) priemerný pracovný čas pre každé

obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

15. Podľa č. 16 písm. b) smernice, členské štáty môžu ustanoviť: b) pre uplatňovanie článku 6
(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.

16. Podľa č. 17 ods. 1. smernice, pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a
16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria a/alebo
nie je vopred určené alebo si ho môžu určiť sami pracovníci a najmä v prípade:a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania;
b) rodinných pracovníkov alebo
c) pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách.

17. Podľa č. 17 ods. 2. smernice, odchýlky uvedené v odsekoch 3, 4 a 5 sa môžu prijať prostredníctvom
zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení alebo prostredníctvom kolektívnych zmlúv
alebo dohôd medzi sociálnymi partnermi za predpokladu, že príslušným pracovníkom sa poskytne
rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo že vo výnimočných prípadoch, keď nie je z objektívnych

dôvodov možné poskytnúť rovnocenný náhradný čas odpočinku, sa dotknutým pracovníkom poskytne
primeraná ochrana.

18. Podľa č. 17 ods. 3. písm. b) a iii) smernice, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať
odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16:
b) v prípade bezpečnostných a dozorných činností, ktoré si vyžadujú trvalú prítomnosť s cieľom ochrany

majetku a osôb, najmä v prípade strážnikov a dozorcov alebo bezpečnostných firiem;
v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby alebo výroby, najmä:
iii) služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne služby a
služby civilnej ochrany.

19. Podľa čl. 1 ods. 1. Smernice Rady č. 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej len „smernica č. 89/391/EHS“),
predmetom tejto smernice je zaviesť opatrenia na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia
pracovníkov pri práci.

20. Podľa čl. 2 ods. 1. a 2. smernice č. 89/391/EHS, táto smernica sa vzťahuje na všetky
odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby,
vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.). (1.) Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v
rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené
sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. V takom prípade sa bezpečnosť a

ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto smernice. (2.)

21. Podľa § 85 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len
ZoHaZZ“), služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k
dispozícii služobnému úradu. (1) Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného

služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa. (2)

22. Podľa § 86 ods. 1 a 2 ZoHaZZ, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. (1) Pri
nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia

ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. (2)

23.Podľa§91ods.1ZoHaZZ,štátnouslužbounadčasještátnaslužbavykonávanánadrámecurčeného
služobného času.

24. Podľa § 92 ods. 1 a 2 ZoHaZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej
službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej
služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. (1) Na zabezpečenie nevyhnutných
úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo

rozvrhnutia služobného času a) v mieste vykonávania štátnej služby, b) v mieste pobytu alebo na inom
dohodnutom mieste, c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.

25. Podľa Čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrej povesti a na ochranu mena. (1) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do súkromného a rodinného života. (2)

26. Podľa Čl. 40 veta prvá Ústavy SR, každý má právo na ochranu zdravia.27. Podľa § 488 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), záväzkovým vzťahom je
právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká
povinnosť splniť záväzok.

28. Podľa § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody,
z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

29. Podľa § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,

občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

30. Podľa § 13 ods. 1 až 3 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a
aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. (1) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v

spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. (2) Výšku náhrady
podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo. (3)

31. Predmetom tohto konania je žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá

mu mala byť spôsobená v dôsledku prekročenia limitu maximálneho týždenného pracovného času
stanoveného v čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES v období od februára 2021 do decembra 2023,
pretoževdôsledkunesprávnehoprebratiasmerniceč.2003/88/ESdozákonač.315/2001Z.z.(ZoHaZZ)
sa neaktívna časť služobnej pohotovosti žalobcu ako hasiča nezapočítavala do fondu jeho služobného
času.

32. Žalovaný v konaní vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu a žiadal spor postúpiť
Mestskému súdu Bratislava IV. Súd mal za to, že námietka miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu
nebola dôvodná, keďže miestna príslušnosť tunajšieho súdu bola daná ustanovením § 17 CSP, podľa
ktorého všeobecným súdom štátu je súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá uplatnené

právo, pričom škoda žalobcovi mala vzniknúť v mieste jeho služobnej činnosti, čo bolo na hasičskej
stanici v Trnave.

33. Súd dodáva, že v konaní išlo o uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorá mala žalobcovi
vzniknúť pri nesprávnej implementácii pravidla úniového práva do slovenského právneho poriadku.

Uvedený nárok patrí do agendy všeobecného súdnictva (§ 3 CSP) s poukazom na to, že žalobca si
uplatňoval voči žalovanému nárok na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva v dôsledku
nesprávnej transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku, čo možno subsumovať pod
súkromnoprávny spor. Zároveň, žalobca sa nedomáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia alebo
postupu žalovaného, ale zaplatenia konkrétnej sumy, o čom nemôže rozhodovať správny súd. Ide tak o

súkromnoprávny spor medzi žalobcom a žalovaným, a nie o vec patriacu do správneho súdnictva. Súd
pritom podporne odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1KO/5/2020 zo dňa 25.11.2020.

34. V konaní nebolo sporným, že žalobca je v štátnej službe vo funkcii hasič, neskôr hasič záchranár,
najskôr na hasičskej stanici v Bratislave, následne na hasičskej stanici v Trnave, a to od 01.08.2013

až doposiaľ a zároveň že žalobcovi sa neaktívna časť pracovnej pohotovosti nezapočítavala do fondu
pracovného času. Spornou bola najmä pasívna vecná legitimácia žalovaného a skutočnosť, či a aká
ujma žalobcovi vznikla a následne aj primeranosť výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy. Sporným bolo
aj to skutkové tvrdenie žalobcu, že žalobca v rozhodnom období odpracoval celkovo o 876,5 hodín nad
rámec maximálneho týždenného pracovného času.

35. Po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že týždenný pracovný (služobný) čas žalobcu
ako príslušníka hasičského zboru SR sa v rozhodnom období skladal zo 17 resp. 16-hodinových
pracovných zmien, po ktorých nasledovala 7 resp. 8-hodinová služobná pohotovosť žalobcu, pričom
súhrntakéhototýždennéhopracovnéhočasumápotenciálprekračovať48hodín,pretoženeaktívnačasť

služobnej pohotovosti žalobcu sa nezapočítava do služobného času. Uvedené je zrejmé z ustanovení
§ 86 ods. 2 ZoHaZZ a § 92 ods. 1 ZoHaZZ, z ktorých vyplýva, že zákon rozlišuje medzi vykonávaním
štátnej služby hasiča v rámci služobného času a vykonávaním štátnej služby hasiča v rámci určenej
služobnej pohotovosti, keď služobná pohotovosť bezprostredne nadväzuje na služobný čas hasiča.V oboch prípadoch síce ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa však v zmysle zákona
do služobného (pracovného) času hasiča nezapočítava, a to napriek tomu, že nejde o čas odpočinku
predpokladaný smernicou. Súd mal však za to, že čas služobnej pohotovosti je potrebné zahrnúť

do výpočtu maximálneho týždenného pracovného času, pretože rozhodujúcim faktorom pre to, či sú
naplnené znaky pojmu služobný alebo pracovný čas je skutočnosť, že hasič je povinný byť prítomný na
mieste určenom služobným úradom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby.

36. Vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z.z. teda umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať

neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi pracovný čas tak, že
ten presiahne maximálnu hranicu týždenného pracovného času stanovenú v čl. 6 písm. b) smernice č.
2003/88/ES. Zákon č. 315/2001 Z.z. v rozpore so smernicou č. 2003/88/ES tak vyčleňuje zo služobného
(pracovného) času príslušníka HaZZ čas určenej pohotovosti, hoci smernica neumožňuje, aby členské
štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“. Žalovaný v rámci preberania
smernice č. 2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná pohotovosť

je pracovným (služobným) časom hasiča.

37. Smernica č. 2003/88/ES síce bola podľa bodu 5. Prílohy č. 4 zákona č. 315/2001 Z.z. prebratá
do uvedeného zákona, avšak len formálne, pretože cieľ sledovaný jej čl. 6 písm. b) (t.j. neprekročenie
týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol v uvedenom

zákone dosiahnutý. Podľa čl. 2 ods. 1. a 2. smernice č. 2003/88/ES pracovný čas predstavuje akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie
je pracovným časom. Prekročenie maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín stanoveného
v čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES pritom umožňuje skutočnosť, že predmetná smernica nebola

správne prebratá do slovenského právneho poriadku, resp. do zákona č. 315/2001 Z.z. (ZoHaZZ), keďže
žalovaný v rámci preberania smernice nezohľadnil skutočnosť, že pracovná pohotovosť predstavuje
pracovný čas pracovníka. Výsledkom nesprávnej transpozície bola skutočnosť, že zákon č. 315/2001
Z.z. v rozpore so smernicou č. 2003/88/ES vyčleňuje zo služobného času hasiča čas určenej služobnej
pohotovosti, z ktorého dôvodu služobný úrad nezapočítava čas strávený služobnou pohotovosťou

príslušníka HaZZ do fondu pracovného času.

38. Ustanovenie § 86 ods. 1 ZoHZZ pritom nepredstavuje transpozíciu čl. 6 písm. b) smernice, ale rieši
len nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času na obdobie 6 mesiacov.

39. Na službu hasiča sa pritom nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES uvedené
v článku 2 ods. 2. smernice č. 89/391/EHS. Cieľom smernice č. 89/391/EHS je zavedenie opatrení
na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. V zmysle čl. 1 ods. 3.
smernice č. 2003/88/ES sa táto vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle
článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

Rozsah pôsobnosti smernice č. 89/391/EHS sa má vykladať v širšom zmysle, pričom výnimky z jej
pôsobnosti stanovené v čl. 2 ods. 2. sa musia vykladať reštriktívnym spôsobom. Ustanovenie čl. 2 ods.
2. smernice č. 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti tejto smernice služby civilnej ochrany ako také,
ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ktorých osobitná povaha je nevyhnutne v rozpore s
pravidlami uvedenými v tejto smernici. Súd mal tiež za to, že na žalobcu sa vzťahuje čl. 17 ods. 3. písm.

b) bod iii) smernice č. 2003/88/ES, ktorý odklon od čl. 6 neumožňuje. Súd tiež odkazuje na rozsudok
Súdneho dvora EÚ (veľká komora) zo dňa 05.10.2004 v spojených veciach C-397/01 až C-403/01
(B. E. a i. proti A. F. G., G. H. I.), v ktorom súdny dvor uviedol, že „článok 2 ods. 2 prvý pododsek
smernice 89/391 nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité
osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu

ustanovení tejto smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti smernice 89/391
sa teda musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany
záujmov, ktoré dovoľuje smernica členským štátom chrániť. Z tohto hľadiska bola výnimka uvedená v
článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391 prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie
služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna

situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné
rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy.“40. Smernica č. 2003/88/ES je v zmysle čl. 29 adresovaná členským štátom a tieto zodpovedajú
za jej správne prebratie, a preto žalovanému ako členskému štátu Európskej únie a adresátovi
smernice v konaní o náhradu škody spôsobenej jej nesprávnym prebratím do právneho poriadku

svedčí pasívna vecná legitimácia. Článok 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES má priamy účinok, keďže
priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (viď napr.
rozhodnutieSúdnehodvoraC-429/09zodňa25.11.2010voveciJ.K. E.L.M.).Spoukazomnauvedené
sa žalobca ako jednotlivec môže voči Slovenskej republike ako žalovanému domáhať náhrady škody,
ktorá mu vznikla porušením práva EÚ, čím je daná aktívna legitimácia žalobcu a pasívna legitimácia

žalovaného v tomto konaní.

41. Porušenie čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES možno považovať za dostatočne závažné, pretože
došlo k porušeniu jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného
týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a zároveň ide o
porušenie práva únie, ktoré je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. Napriek všetkému

vyššie uvedenému nebolo možné žalobe vyhovieť, a to z nasledovných dôvodov.

42. Sám žalobca v žalobe uviedol, že súdny dvor vo svojej judikatúre uvádza, že poškodení jednotlivci
majú právo na náhradu škody porušením úniového práva zo strany štátu v prípade, ak sú splnené tri
podmienky, a to: a) že cieľom porušenej právnej normy EÚ je priznať jednotlivcom práva a porušenie je

dostatočne závažné, b) existencia škody, c) priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou,
spôsobenoupoškodenýmjednotlivcom.Vtuprejednávanejvecivšakžalobcaanivznikškodyresp.ujmy,
a tým ani priamu príčinnú súvislosť medzi porušením a škodou, nepreukázal.

43. V sporovom konaní má strana jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky

spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto
povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení
je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na
svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to,
že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej

v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých
prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie
o veci (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 M Cdo 6/2010 zo dňa 22.09.2010).

44. Žalobca je predovšetkým povinný v žalobe uviesť také skutočnosti (skutkové tvrdenia), ktorými

vymedzí skutok (skutkový dej), na základe ktorého si v spore uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu,
ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu. Znamená to, že žalobca je povinný vymedziť predmet
konania po skutkovej stránke. Obsah relevantných skutkových tvrdení, ktoré je žalobca povinný v spore
tvrdiť, vychádza z hmotného práva, resp. z hypotézy hmotnoprávnej normy a tieto tvrdenia možno
považovať za podstatné a rozhodujúce.

45.Vtuprejednávanejvecižalobcasvojnárokuplatnenýžalobouskutkovovymedziltak(ataktohourobil
predmetom posúdenia súdom), že ide o nemajetkovú ujmu žalobcu s poukazom na porušenie práva
žalobcu na ochranu zdravia, na súkromie a rodinný život, z dôvodu, že musel na úkor svojho zdravia,
súkromia a rodinného života po práci reálne odpracovať viac, ako v zmysle smernice odpracovať mal

a mohol, pričom prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojej rodine, priateľom, rekreácii,
vzdelávaniu, záľubám, športu, cestovaniu, starostlivosti o domácnosť a činnostiam každodenného
života. Zároveň žalobca tvrdil, že jeho pracovný čas v uplatňovanom období presiahol opakovane
hranicu 48 hodín týždenne, a to celkovo o 876,5 hodín nad rámec takto stanoveného maximálneho
týždenného pracovného času.

46. Každá fyzická osoba má o.i. právo na ochranu svojej osobnosti, svojho života a zdravia, ako aj
súkromia (§ 11 OZ), pričom súčasťou súkromného života je nepochybne tiež rodinný život, ktorý zahŕňa
vzťahy medzi blízkymi príbuznými, ich rozvíjanie, čím sa napĺňa a rozvíja vlastná osobnosť danej fyzickej
osoby. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného a predstavuje

negatívne zásahy do jeho osobnostnej integrity, vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, súkromný a
pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne. V prípade zásahu do osobnostnej
sféry fyzickej osoby má táto v zmysle § 13 OZ právo požadovať zodpovedajúce zadosťučinenie, a to
morálne a v odôvodnených prípadoch aj majetkové, ktoré je primerané závažnosti ujmy a okolnostiam,za ktorých k porušeniu práva došlo, pričom určenie výšky zadosťučinenia v peniazoch je výsledkom
voľnej úvahy súdu.

47. Ústava SR vychádza zo zásady, že do súkromného života osoby sa nesmie neoprávnene zasahovať,
resp. spôsobiť mu ujma, pričom rodinný život a právo na jeho ochranu je súčasťou súkromia.
Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka je
existencia neoprávneného zásahu a skutočnosť, že takýto zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu
na chránených osobnostných právach. Zákon teda neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu.

Predovšetkým musí ísť o zásah protiprávny (neoprávnený), ktorý je súčasne objektívne spôsobilý
vyvolať ujmu spočívajúcu v narušení súkromia (nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 424/2012 zo dňa
06.11.2014). Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že nie sú rozhodujúce subjektívne pocity osoby,
ktorej sa tvrdený zásah týka, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom
mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne v spoločenskom postavení) vnímala aj každá iná fyzická
osoba (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/137/2008 zo dňa 18.02.2010).

48. Vzhľadom na vyššie uvedené, súdnu ochranu osobnostnému právu žalobcu na zdravie a súkromný
život by bolo možné poskytnúť vtedy, ak by konanie pôvodcu zásahu bolo protiprávne, ďalej bolo by
objektívnespôsobilédoprávanaochranuosobnostizasiahnuťazároveňbyexistovalapríčinnásúvislosť
medzi protiprávnym zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú

ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy.

49. Žalobca ako obdobie, za ktoré si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy, označil v žalobe obdobie
február 2021 - december 2023, ktoré obdobie je relevantným obdobím.

50. Žalobca ako poškodený bol povinný tvrdiť, aké konkrétne následky v jednotlivých oblastiach jeho
života v dôsledku nesprávnej transpozície smernice v relevantnom období nastali, pričom zároveň bol
povinný svoje tvrdenia aj preukázať relevantnými dôkazmi. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je
možné vyvodiť len zo samotnej nesprávnej transpozície smernice bez ohľadu, na to, aká (a či vôbec)
bola ujma na jednotlivých stránkach života dotknutej osoby. Žalobca mal naopak povinnosť v prípade

uplatňovania peňažnej náhrady hodnoverne preukázať, jednak vznik nemajetkovej ujmy v jednotlivých
oblastiach života, rozsah a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy.

51. Napriek tomu, že žalovaný v priebehu celého konania poukazoval na to, že žalobca žiadnu

konkrétnu ujmu netvrdí, žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutkové tvrdenia, z ktorých by bolo možné
vyvodiť, v čom pociťoval ujmu na súkromnom a rodinnom živote, resp. na jeho zdraví. Žalobcova
argumentácia v konaní bola len všeobecnou, pričom žalobca ani konkrétne netvrdil, ani nepreukázal,
dopad prekračovania maximálneho týždenného pracovného času na jeho rodinný a spoločenský život,
na jeho zdravie, prípadne iné sféry života.

52. V tu prejednávanej veci mal súd za to, že samotnú nesprávnu transpozíciu smernice, ktorá umožňuje
prekračovať maximálny týždenný pracovný čas príslušníka HaZZ, nemožno považovať bez ďalšieho
za konanie, v dôsledku ktorého automaticky vzniká ujma na osobnostných právach príslušníka HaZZ,
ale túto ujmu je potrebné tvrdiť a preukázať. Žalobca nepreukázal žiadne konkrétne následky, ktoré

mu mali v súvislosti s vyššie uvedeným na jeho osobnostných právach vzniknúť. Pre úspech v tomto
konaní nestačilo preukázať iba nesprávne transponovanie smernice, ale aj vznik nemajetkovej ujmy
a tiež príčinnú súvislosť medzi nesprávnym transponovaním smernice a vznikom nemajetkovej ujmy.

53. V žiadnom prípade nie je možné vychádzať z toho, že vznik ujmy sa v prípade nesprávnej

transpozície smernice prezumuje. Nesprávna transpozícia smernice totiž iba vytvára možnosť
rozvrhnutia pracovného času žalobcu v rozpore so smernicou zo strany zamestnávateľa žalobcu, avšak
tento môže urobiť rozvrhnutie pracovného času aj v súlade so smernicou. Z uvedeného vyplýva, že
je vylúčené, aby pre úspech v konaní bola preukázaná len nesprávna transpozícia smernice, ale bolo
potrebné preukázať konkrétne následky u konkrétneho žalobcu.

54. V konaní bolo sporným, či a aké následky na súkromný život a zdravie žalobcu mala skutočnosť, že
v niektoré týždne pracoval nad rámec maximálneho týždenného pracovného času. Dôkazná povinnosť
na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, akoi kritérií pre určenie jej výšky stíha výlučne poškodeného, t.j. žalobcu (porovnaj napr. uznesenie
Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 285/2018 zo dňa 15.08.2018, uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn.
IV.ÚS 1/2012 zo dňa 12.01.2012).

55. Súd mal za to, že žalobcovi sa v konaní nepodarilo preukázať, že nastali akékoľvek konkrétne
následky v jeho živote v rozhodnom období z dôvodu nesprávnej transpozície smernice, ktoré by
skutočne vnímal ako zásah do práva na ochranu osobnosti príp. zdravia.

56. Žalobca o následkoch v rámci výsluchu vypovedal, že spánok deň po 24-hodinovej službe nie je
taký plnohodnotný a tým pádom sa nemôže plnohodnotne venovať svojím koníčkom a tiež čas trávený
s rodinou nie je taký, aký by mal byť; aj jeho manželstvo utrpelo, pretože jeho bývalá manželka bola
tiež časovo vyťažená a spoločné aktivity neboli také, aké mali byť; keďže dcéry sú už v pubertálnom
veku, už vnímajú jeho prácu inak a jeho súčinnosť už toľko nepotrebujú a súčasná manželka je s tým
zžitá, že po tej službe potrebuje oddych; pokiaľ ide o oddych medzi zmenami, veľa záleží, či v ten deň

majú nejaký výjazd a keď majú výjazd, musí odpočívať, musí ísť spať, takže toho voľného času reálne
veľa nezostáva; pokiaľ ide o uvedenie konkrétneho zásahu do rodinného života, v jeho prípade to bolo
manželstvo, ale nezvaľuje to na prácu, lebo ju má rád a hlavne tie nočné výjazdy už tak neregeneruje,
ako keď bol mladší a hlavne nie je tak často, ako by mal byť, s rodinou; zdravotné problémy s výkonom
povolania nemá.

57. Z výsluchu žalobcu ako dôkazného prostriedku nebolo možné mať za nepochybne preukázané,
že práca žalobcu nad rámec maximálneho týždňového pracovného času v rozhodnom období mala
skutočne negatívny dopad na súkromný a rodinný život žalobcu alebo na jeho zdravie, resp. že by sa
tým zasiahlo do jeho osobnostných práv.

58. Hoci žalobca v replike výslovne tvrdil, že porušenie povinností žalovaného malo negatívny vplyv
na rodinné vzťahy, osobné záujmy žalobcu, jeho fyzický a psychický stav, a že negatívny následok
porušenia povinností žalovaného sa aj skutočne a hmatateľne prejavil a negatívne sa to podpísalo
na jeho fyzickom a psychickom stave, pravdivosť uvedeného tvrdenia žalobca ničím nepreukázal.

Z výsluchu žalobcu, ako jediného relevantného dôkazu, žiadne negatívne následky na jeho fyzickom
a psychickom stave preukázané neboli. Žalobca v rámci výsluchu poukazoval najmä na to, že po 24-
hodinovej službe nemá plnohodnotný spánok, avšak predmetom tohto konania nie je ujma vzniknutá
samotnou skutočnosťou 24-hodinovej služby. Žalobca tiež uviedol, že v prípade oddychu medzi
zmenami veľa záleží, či v ten deň majú nejaký výjazd, pretože po ňom musí ísť spať a nemá preto

veľa voľného času, avšak predmetom tohto konania nie je ujma vzniknutá výjazdom, keďže v prípade
výjazdu sa neaktívna časť služobnej pohotovosti mení na aktívnu, pričom predmetom tohto konania je
výlučne neaktívna časť služobnej pohotovosti. Pokiaľ ide o manželstvo, o ktorom žalobca uvádza, že
utrpelo, k rozvodu manželstva došlo podľa predloženého rozsudku v roku 2018, a teda pred rozhodným
obdobím, za ktoré si žalobca ujmu uplatňuje. Pokiaľ ide o zdravotný stav, pri výsluchu žalobca uviedol,

že zdravotné problémy nemá.

59. Vzhľadom na vyššie uvedené nebolo možné dospieť k inému záveru ako k tomu, že nielen že
žalobca ani netvrdil konkrétny vznik nemajetkovej ujmy v rozhodnom období, vznik nemajetkovej ujmy
nevyplynul ani z jeho výpovede na pojednávaní. Ak žalobca tvrdí zásah do práva na ochranu jeho

osobnosti a zdravia, musí tvrdiť, ale aj preukázať, či, ako konkrétne a v akom rozsahu k nemu prišlo.
Ide o požiadavku, ktorá platí aj pre konanie napr. o ochrane osobnosti v prípade úmrtia blízkej osoby pri
dopravnej nehode, o ochrane osobnosti v prípade prieťahov v konaní, o ochrane osobnosti v prípade
nezákonného rozhodnutia, atď. Niet dôvodu, prečo by uvedené nemalo platiť v tu prejednávanej veci.

60. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je existencia závažnej ujmy, pričom
zazávažnúujmujepotrebnépovažovaťujmu,ktorúosobavzhľadomnaokolnosti,zaktorýchkporušeniu
práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Nie sú
pritom rozhodujúce subjektívne pocity tejto osoby, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu
takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. V tejto súvislosti súd poukazuje na

to, že v tu prejednávanej veci žalobca nielen že nepreukázal, že sám ujmu pociťuje ako značnú (pritom
to nevyplýva ani z jeho skutkových tvrdení týkajúcich sa jeho života a zdravia), nie je naplnená ani
podmienka objektívneho vnímania ujmy, pretože nie každá osoba považuje prácu na úkor voľného času
za ujmu na svojich právach. Súd v tejto súvislosti poukazuje na výpoveď žalobcu, keď sám uviedol, žerozpad svojho prvého manželstva (ktoré utrpelo nedostatkom spoločných aktivít) nezvaľuje na prácu,
lebo ju má rád.

61. Bez ohľadu na vyššie uvedené, ak by sa aj žalobcovi podarilo v konaní preukázať zásah do svojich
osobnostných práv v zmysle vzniku ujmy, súd poukazuje na skutočnosť, že žalobcovi sa nepodarilo
preukázať závažnosť zásahu, ktorý by odôvodňoval akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Nestačí, aby žalobca zásah do svojich osobnostných práv označoval ako podstatný, či vážny, ale je
potrebné to aj preukázať, čo sa však žalobcovi nepodarilo.

62. V súvislosti s vyššie uvedeným súd uvádza, že v konaní bolo sporným, či žalobca v uplatňovanom
obdobíodpracovalo876,5hodínnadrámecmaximálneho48-hodinovéhotýždennéhopracovnéhočasu.
Tu je potrebné poukázať na to, že žalovaný nespochybňoval plán služieb predložený žalobcom ako taký,
ale iba výpočty, ku ktorým žalobca dospel, keď vychádzal z tohto plánu. Žalovaný konkrétne namietal,
že žalobca pri výpočte uvedených hodín nesprávne započítal aj čas dovolenky a dni plateného voľna,

čím žalovaný účinne spochybnil výpočet v tabuľke predloženej žalobcom.

63. Súd mal za to, že pri výpočte pre ustálenie rozsahu prípadnej ujmy nebolo možné vychádzať z
fondu pracovného času, pretože tento pojem nie je totožný s pojmom pracovný čas v zmysle smernice.
Vychádzajúc z definícií pojmov pracovný čas a čas odpočinku v čl. 2 smernice, je zrejmé, že čas

dovolenky a voľna nemôže spadať pod pojem pracovný čas (pretože žalobca v tomto čase nepracuje
podľa pokynov zamestnávateľa a ani nevykonáva svoju činnosť), ale ide o čas odpočinku. Fond
pracovnéhočasuslúžilennavýpočetplatuasúvňomzahrnutévšetkytiehodiny,zaktorépatrížalobcovi
plat. Nie všetky takto zahrnuté hodiny sú však reálne odpracovanými hodinami, keďže sú v ňom zahrnuté
ajdovolenkaarôznedniplatenéhovoľna(akonapr.služobnévoľno,náhradnévoľnozaprácuvosviatok,

práceneschopnosť, návšteva lekára, sprevádzanie rodinného príslušníka,...). Znamená to teda, že fond
pracovného času nie je ukazovateľom počtu reálne odpracovaných hodín. Napriek tomu žalobca aj
odpočinok zarátava medzi odpracované hodiny a od týchto odvíja svoje výpočty, hoci za odpracované
hodiny by mal zarátať iba hodiny strávené v práci alebo pohotovosťou v mieste výkonu štátnej služby.
Vzhľadom na uvedené nebolo možné mať v konaní za preukázaný žalobcom tvrdený rozsah hodín

876,5 hodín, ktoré mal skutočne odpracovať nad rámec maximálneho týždenného pracovného času
v rozhodnom období. Na uvedený záver nemá vplyv novelizácia § 97 ZoHZZ, keďže ako už súd uviedol,
je potrebné vychádzať z definícií pojmov pracovný čas a čas odpočinku v čl. 2 smernice.

64. Samotné konštatovanie žalobcu, že v uplatňovanom období odpracoval spravidla každý tretí týždeň

tri 24-hodinové zmeny za týždeň, pre záver o závažnosti ujmy nepostačuje. Jednak žalobca uvádza
termín „spravidla“ a zároveň nie je zrejmé, v akom rozsahu celkovo išlo o prekročenie maximálneho
týždenného pracovného času v uplatňovanom období, t.j. o koľko hodín nad rámec maximálneho 48-
hodinového týždenného pracovného času žalobca v uplatňovanom období odpracoval. Ak nie je známy
rozsah hodín reálne odpracovaných žalobcom nad rámec maximálneho týždenného pracovného času

v uplatňovanom období, nie je možné mať za preukázaný rozsah, v akom sa mohla práca nad uvedený
rámec dotknúť života žalobcu. Následne potom nemožno konštatovať, že by išlo o zásah závažný. Sám
žalobca v replike pritom uvádzal, že má za to, že spôsobená ujma je natoľko závažná, že ktorákoľvek
iná fyzická osoba by celkom objektívne vnímala ako mimoriadne závažnú ujmu to, že bola nenávratne
ukrátenáosvojvoľnýčasvtakomveľkomrozsahu,akožalobca.Žalobcavšakvkonaníkonkrétnyrozsah

ukrátenia o voľný čas z vyššie uvedených dôvodov nepreukázal. Nie je tiež možné neprihliadnuť na to,
že podľa prepočtu žalovaného v duplike, žalobca v iných týždňoch odpracoval podstatne menej ako
48 hodín, čo znižuje intenzitu prípadného zásahu v „spravidla každom treťom týždni“. Zároveň podľa
prepočtu žalovaného bola smernica porušená len v jednom zo šiestich období, aj to len o necelú hodinu.
Prepočet priemerne týždenne odpracovaných hodín žalobcu v jednotlivých 6-mesačných obdobiach,

uvedený žalovaným v duplike, považoval súd za relevantný pre potreby zistenia rozsahu zásahu, keď
sám žalobca v rámci záverečnej reči uviedol, že rozvrhnutie pracovného času na 6 mesiacov vychádza
z praxe.

65. Súd dodáva, že nemožno tiež opomenúť prevenčnú povinnosť vyžadovanú ustanovením § 415 OZ,

podľa ktorého je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na
prírode a životnom prostredí. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca namietal proti rozpisu služieb
alebo proti prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času u zamestnávateľa. Z uvedeného
nie je možné dospieť k záveru, že by si žalobca splnil prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 OZ.66. Súd tiež poukazuje na to, že žalobcovi nič nebránilo a nebráni (vychádzajúc z priameho účinku
smernice)domáhaťsasvojhonárokuprostredníctvomžalobypodanejprotizamestnávateľoviadomáhať

sa dodržiavania článku 6 písm. b) smernice pri plánovaní služieb, ako aj prípadne mzdových nárokov. Aj
zo skutočnosti, že žalobca sa žiadnych nárokov voči svojmu zamestnávateľovi nedomáha, možno mať
pochybnosti o tom, či žalobca skutočne pociťuje nesprávnu transpozíciu smernice za zásah do svojich
osobnostných práv.

67. Okrem vyššie uvedeného poukazuje súd na to, že zo znenia ustanovenia § 13 OZ nevyplýva
možnosť súdu poskytnúť primeranú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy len na základe existencie
neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, t.j. bez preukázania negatívneho prejavu vo
sfére osobnosti fyzickej osoby. Okrem toho, právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zmysle
§ 13 ods. 2 OZ nastupuje až po tom, čo by sa zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ (upustenie
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti; odstránenie následkov týchto zásahov;

primerané zadosťučinenie vo forme napr. ospravedlnenia) nezdalo postačujúce. Náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch teda môže byť priznaná za podmienok, že samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a že nie je možné túto vzniknutú ujmu
uspokojiť inak, a to napr. formou ospravedlnenia, uverejnenia rozsudku, a podobne.

68. Žalobca bol pre úspech v spore povinný uniesť aj dôkazné bremeno o tvrdení, že v dôsledku
nesprávnej transpozície smernice mu vznikla závažná ujma, ktorú je potrebné odškodniť finančne.
Žalobca nepreukázal, prečo nemožno jeho nemajetkovú ujmu (ak by preukázal jej vznik a rozsah)
uspokojiť inak než peňažnou formou, t.j. prečo by nepostačovalo zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ
(t.j. napr. ospravedlnenie, zverejnenie rozsudku, ...). Z ustanovenia § 13 OZ pritom vyplýva postupnosť

krokov, ktoré je potrebné naplniť pre preukázanie nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy.

69. Súd dodáva, že v tu prejednávanej veci nebol viazaný rozhodnutiami odvolacích súdov v iných
veciach, na ktoré poukazoval žalobca, keďže nejde o záväzné rozhodnutia pre súd v tomto konaní.
Najmä však súd poukazuje na skutočnosť, že súd musí ku každej žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy

pristupovať individuálne.

70. V tejto súvislosti súd odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa
31.01.2023, v ktorom dovolací k otázke náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že „otázka výšky náhrady
nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových

okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných
veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto
individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Pokiaľ účelom § 421
ods. 1 písm. b) CSP je to, aby sa vyriešením niektorej, doposiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenej
právnej otázky vytvorila a ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu, je namieste konštatovanie, že

vyriešením takto individuálnej otázky ako je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, sa ani nemôže
vytvoriťustálenározhodovaciapraxdovolaciehosúdu.Priposúdeníahodnotenízákonomustanovených
východísk na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupujú súdy vždy rozdielne v každom
konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci
určovania konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy,

keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvalifikovať a vyčísliť (7Cdo/131/2020).“
Uvedené rozhodnutie je použiteľné aj v tu prejednávanej veci, pretože ide rovnako o nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, a to rovnako vychádzajúc z ust. § 11 a nasl. OZ.

71.Súdmalzato,ženároknanáhradunemajetkovejujmyvpeniazochnemožnovyvodiťlenzosamotnej

nesprávnej transpozície smernice, bez ohľadu na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky
života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. Práca žalobcu nad rámec
maximálneho týždenného pracovného času môže predstavovať určitú nemateriálnu ujmu, to však ale
žalobcu nezbavuje povinnosti preukázať vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a
intenzituzásahu,akoajto,ženapr.ospravedlnenieniejedostatočneúčinnýmaefektívnymprostriedkom

na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Je predmetom dokazovania posúdenie toho, či ide o
ujmu nepatrnú alebo značnú, pričom je na žalobcovi ako poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii
takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú
situáciu, v konaní hodnoverne preukázal. Žalobcu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúcev povinnosti preukázať skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávnej transpozície
smernice a následného prekračovania maximálneho týždenného pracovného času vznikla nemajetková
ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch (porovnaj rozsudok Krajského

súdu v Bratislave sp.zn. 7Co/443/2016 zo dňa 25.07.2017). Súd tiež podporne poukazuje na uznesenie
Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 285/2018 zo dňa 15.08.2018 a uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn.
IV.ÚS 271/2018 zo dňa 19.04.2018.

72. Súd tiež dáva do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 6Co/159/2019 zo dňa

27.05.2020, v ktorom odvolací súd uviedol, že „podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je - vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach daného
prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru dovolacieho súdu
považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,
intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú
rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom

mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná
fyzická osoba (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp zn. 4Cdo 232/2010 zo dňa 29.06.2011). ......
21. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť
založenénakonkrétnychapreskúmateľnýchhľadiskách,ktorémusiavychádzaťzoskutkovéhostavu,na
základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach

spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného.
V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky
nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej právnej úpravy, ktorá stanovuje okruh
skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť,
potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej

existencienesprávnehoúradnéhopostupu,činezákonnéhorozhodnutiabezzreteľananásledkydopadu
vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých
k nej došlo.“ Obdobne sa vyjadril aj Krajský súd v Bratislave v rozsudku sp.zn. 5Co/192/2019 zo dňa
29.10.2019.

73. V konaní bolo pre úspech žaloby potrebné, aby žalobca preukázal zásah (vrátane rozsahu tohto
zásahu) do jeho osobnostnej sféry, teda do rodinných väzieb a zdravotného stavu v rozhodnom
období a aby zároveň preukázal príčinnú súvislosť medzi prácou nad rámec maximálneho týždenného
pracovnéhočasuvrozhodnomobdobíatýmtozásahom.Súdmalzato,žežalobcavkonanínepreukázal
ani vznik samotnej nemajetkovej ujmy, ani jej rozsah, a teda nemohol ani preukázať príčinnú súvislosť

medzi prácou nad rámec maximálneho týždenného pracovného času a vznikom nemajetkovej ujmy.
Žalobcavkonanínepreukázaltakýzásahdosúkromnéhoaleborodinnéhoživota,čineoprávnenýzásah,
ktorý by sa odrazil napríklad v medziľudských vzťahoch či nepriaznivom zdravotnom stave žalobcu v
príčinnejsúvislostisvýkonompráce,hocitovžalobetvrdil.Vdôsledkunesprávnejtranspozíciesmernice
bez ďalšieho nie je možné priznať nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy.

74. V tu prejednávanej veci teda žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno,
vo vzťahu k preukázaniu vzniku nemajetkovej ujmy, rozsahu ujmy, príčinnej súvislosti a primeranosti
požadovanej náhrady, z ktorého dôvodu bolo potrebné žalobu zamietnuť.

75. Súd pritom dáva do pozornosti nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 424/2012 zo dňa 06.11.2014,
ktorý pripúšťa neúspešnosť žaloby o ochranu osobnosti pri nízkom stupni závažnosti zásahu, keď
uzatvára, že dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením § 11
Občianskeho zákonníka je určitá ujma, pričom z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu
došlo a stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi môžu vyskytnúť

ujmy,ktorésvojoupovahoualebostupňomzávažnostia)neopodstatňujúaninemateriálnuanimateriálnu
satisfakciu, b) opodstatňujú (len) nemateriálnu satisfakciu, c) opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj
materiálnu satisfakciu.

76. Súd nevykonal dokazovanie výsluchom svedka navrhnutého žalovaným, keďže by išlo o nadbytočný

dôkaz, ktorý by nemohol viesť k inému rozhodnutiu súdu.

77. Nad rámec uvedeného súd dodáva, že žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku,
pričom v prípade dôvodnosti nároku žalobcu by bolo potrebné považovať túto námietku za čiastočnedôvodnú. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je majetkovým právom, ktoré podlieha
premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ. Začiatok plynutia premlčacej
doby je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na zachovanie

priemerného pracovného resp. služobného času podľa čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES. To,
či došlo k jeho prekročeniu, je možné zistiť najneskôr po dovŕšení príslušného mesiaca a právo na
náhradu nemajetkovej ujmy tak možno uplatniť v prvý deň nasledujúceho mesiaca. Námietka premlčania
uplatneného nároku vznesená žalovaným by teda bola (aj v prípade uznaného nároku žalobcu)
v rozsahu obdobia od 01.02.2021 do 31.03.2021 dôvodná. Bližšie sa však súd otázke premlčania nároku

nevenoval, keďže žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nevznikol.

78. Podľa § 251 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), trovy konania sú
všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s
uplatňovaním alebo bránením práva.

79. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci. (1) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. (2)

80. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (1) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník. (2)

81. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

82. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP, keď žalovaný bol v konaní plne úspešný. To v konečnom dôsledku znamená nárok
žalovaného voči žalobcovi na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 100%, o čom

súd rozhodol vo výroku II. rozsudku.

83. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v sporových konaniach sa uplatňuje tzv. zásada úspechu,
v zmysle ktorej súd prizná úspešnej strane náhradu trov konania proti neúspešnej strane. Iba v
prípade existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa nemusí súd v zmysle § 257 CSP výnimočne

náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Ustanovenie § 257 CSP upravuje moderačné právo
súdu, pričom podľa dôvodovej správy k uvedenému ustanoveniu, osobitné kritérium dôvodov hodných
osobitného zreteľa sa má vykladať prísne reštriktívne, a teda uplatnenie tohto ustanovenia prichádza do
úvahy len výnimočne, keď výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach
u strán sporu.

84. Súd mal za to, že v konaní neboli produkované žiadne také dôvody hodné osobitného zreteľa,
žiadne výnimočné okolnosti veci alebo na strane žalobcu, ktoré by odôvodňovali použitie citovaného
ustanovenia.

85. Pokiaľ ide o skutočnosť priznania nároku na náhradu trov konania strane, ktorá v konaní nie je
zastúpená advokátom a nevznikla jej poplatková povinnosť, súd poukazuje na uznesenie Krajského
súdu v Trnave č.k. 24Co/91/2020-111 zo dňa 02.06.2021, v ktorom odvolací súd vo veci, kde na
strane žalovaného vystupovalo Ministerstvo vnútra SR, uviedol, že „10. Vzhľadom na skutočnosť, že o
nároku na náhradu trov konania sa rozhoduje bez návrhu, výrok o trovách konania musí byť súčasťou

rozhodnutia, a to aj vtedy, ak sa v konaní úspešná strana svojím výslovným prejavom, nevzbudzujúcim
pochybnosti, nároku na náhradu trov konania vzdá. V takomto prípade súd rozhodne, že strana nemá
nárok na náhradu trov konania a v odôvodnení uvedie tento dôvod. Obdobne postupuje aj v prípade,
ak trovy konania strane nevznikli. Pokiaľ naopak zostane strana pri uplatnení nároku na náhradu
trov nečinná, bez ďalšieho nie je možné ustáliť, že sa nároku na náhradu trov konania vzdáva. 11.

Odvolací súd nezistil dôvody pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému, pretože z obsahu spisu
nevyplýva, že by sa žalovaný svojím výslovným prejavom vzdal nároku na náhradu trov konania. Navyše
žalovaný bol v konaní aktívny, zúčastnil sa aj pojednávania vo veci, z čoho nemožno usudzovať, že
by žalovanému trovy konania nevznikli. Pokiaľ súd prvej inštancie žalovanému náhradu trov konanianepriznal, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci tak ako uvádza odvolateľ v
podanom odvolaní.“

86. O výške náhrady trov konania žalovaného bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po
právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujemožnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaOkresnom
súde Trnava (§ 355 ods. 1, § 357 písm. m) CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Apr 28, 2026. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok – Ochrana osobnosti , Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 5, 2024

Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 5, 2024