Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, February 17, 2026

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-2S/194/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201346
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Kúdelčíková

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2026:1019201346.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Kúdelčíkovej a členov

senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Ingridy Hudecovej v právnej veci žalobcu: SWAN, a.s., so
sídlom Landererova 12, 811 09 Bratislava, IČO: 35 680 202, právne zastúpený: Mgr. Veronika Krištofová,
advokátka, so sídlom Čaklovská 6, 821 02 Bratislava, IČO: 50 122 215, proti žalovanému: Úrad pre
reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, so sídlom Továrenská 7, 828 55 Bratislava, za
účasti ďalšieho účastníka konania: Slovak Telekom, a.s., so sídlom Bajkalská 28, 817 62 Bratislava, IČO:
35 763 469, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 27/PÚ/2019-181 zo dňa 25.07.2019,
takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd žalobu z a m i e t a .

II. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .

III. Správny súd ďalšiemu účastníkovi konania voči žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r
i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1.Žalobcapodanímzodňa10.12.2018,označenýmako„NávrhnariešeniesporumedzipodnikmiSWAN
Mobile, a. s. a Slovak Telekom, a. s. podľa § 77 Zákona o elektronických komunikáciách“ (ďalej len
„návrh na riešenie sporu“), navrhol, aby žalovaný podľa § 77 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických
komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o elektronických komunikáciách“)
rozhodol tak, že ďalší účastník konania bol povinný od začatia poskytovania služieb národného
roamingu, ktoré boli poskytnuté po nadobudnutí právoplatnosti individuálneho povolenia Slovak Telekom

č.1310541001zodňa30.12.2013(ďalejlen„individuálnepovolenieč.1310541001zodňa30.12.2013“),
t.j. od 08.01.2014, do 31.12.2018, účtovať si ceny za tieto služby vo výške a za podmienok uvedených
v tomto návrhu, pričom ďalší účastník konania nebol oprávnený účtovať si žiadne ďalšie poplatky
nad rámec cenových podmienok stanovených týmto rozhodnutím (ďalej len „bod 1 návrhu na riešenie
sporu“), že podmienky čl. 3 Konečného návrhu podmienok poskytovania národného roamingu zo dňa
24.04.20174 (ďalej len „konečný návrh“) boli v rozpore s rozhodnutím žalovaného č. 4/PÚ/2017-83 zo
dňa 07.03.2017 (ďalej len „skoršie rozhodnutie žalovaného o rozklade“), pričom ďalší účastník konania

nesmel požadovať ich plnenie ako podmienku poskytovania služby národného roamingu (ďalej len „bod
2 návrhu na riešenie sporu“), že podmienky čl. 4.3.2 konečného návrhu boli v rozpore so skorším
rozhodnutím žalovaného o rozklade, pričom ďalší účastník konania nesmel požadovať ich plnenie ako
podmienku poskytovania služby národného roamingu (ďalej len „bod 3 návrhu na riešenie sporu“), a žepodmienky čl. 12 konečného návrhu boli v rozpore so skorším rozhodnutím žalovaného o rozklade,
pričom ďalší účastník konania nesmel požadovať ich plnenie ako podmienku poskytovania služby
národného roamingu (ďalej len „bod 4 návrhu na riešenie sporu“). Žalobca v návrhu na riešenie sporu

uviedol, že konečný návrh bol v špecifikovaných bodoch v rozpore so skorším rozhodnutím žalovaného
o rozklade.

2. Žalovaný rozhodnutím č. 3/OTR/2019-186 zo dňa 09.04.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“)
o návrhu na riešenie sporu rozhodol tak, že podľa § 30 ods. 1 písm. i) zákona č. 71/1967 Zb.

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“)
konanie v súvislosti s poskytnutím služby národného roamingu zastavil, pretože v tej istej veci sa už
právoplatne rozhodlo jeho skorším rozhodnutím o rozklade.

3. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia žalovaný konštatoval, že už vo svojom skoršom
rozhodnutí o rozklade stanovil podmienky, za ktorých bol ďalší účastník konania povinný poskytovať

žalobcovi ako oprávnenému záujemcovi národný roaming, a že žalobca sa návrhom na riešenie sporu
domáhal vydania rozhodnutia vo veci, o ktorej už žalovaný v minulosti právoplatne rozhodol a skutkový
stav sa odvtedy podstatne nezmenil. S tvrdením žalobcu, že konkrétna cena za poskytovanie služby
národného roamingu nebola určená, nebolo možné súhlasiť. Zo skoršieho rozhodnutia žalovaného
o rozklade totiž vyplývalo, že žalovaný ním určil maximálne ceny za služby, ktoré bol ďalší účastník

konania oprávnený účtovať za služby národného roamingu, a to z dôvodu ponechania možnosti
komerčnej dohody medzi účastníkmi konania o eventuálne nižších cenách za predmet služby. Žalovaný
mal za dostatočne preukázané, že o bode 1 návrhu na riešenie sporu už bolo v minulosti jeho skorším
rozhodnutím o rozklade rozhodnuté, a že preto nebolo možné o tomto bode návrhu na riešenie sporu
opätovne konať a rozhodovať. Ostatné body návrhu na riešenie sporu, t.j. body 2 až 4 návrhu na riešenie

sporu, sa týkali rozporov jednotlivých častí konečného návrhu s podmienkami skoršieho rozhodnutia
žalovaného o rozklade. Žalovaný preto ostatné body návrhu na riešenie sporu posúdil ako podnet
na možné porušenie podmienok svojho skoršieho rozhodnutia o rozklade a postúpil ich na riešenie
príslušnému odboru v rámci svojej organizačnej štruktúry.

4. Žalovaný rozhodnutím č. 27/PÚ/2019-181 zo dňa 25.07.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)
o rozklade žalobcu rozhodol tak, že ho podľa § 59 ods. 2 v spojení s § 61 ods. 3 správneho poriadku
zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

5. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný konštatoval, že žalobca sa pokúsil navodiť

dojem, že išlo o nový spor vyplývajúci z jeho skoršieho rozhodnutia o rozklade. Podľa § 19 ods. 2
správneho poriadku sa podanie posudzovalo podľa jeho obsahu. Žalobca v návrhu na riešenie sporu
navrhoval rovnaké cenové podmienky ako v predchádzajúcom konaní, ktoré bolo ukončené skorším
rozhodnutím žalovaného o rozklade. V tomto predchádzajúcom konaní boli vyriešené všetky sporné
otázky vyplývajúce z individuálneho povolenia č. 1310541001 zo dňa 30.12.2013. Pri zdôvodňovaní

svojho návrhu na riešenie sporu pritom žalobca vychádzal z identických tvrdení ako v predchádzajúcom
konaní.

6. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný taktiež konštatoval, že v rámci prvostupňového
rozhodnutia bolo správne zistené, že skutkový stav sa od vydania skoršieho rozhodnutia žalovaného

o rozklade podstatne nezmenil. Žalobca považoval za zmenu skutkového stavu údajné porušenie
skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade. Žalobca však vo svojom návrhu na riešenie sporu
nepožadoval dodržiavanie skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade, ale jeho spätnú zmenu.
Rozhodnutie, v súvislosti s ktorým vznikol spor, bolo individuálne povolenie č. 1310541001 zo
dňa 30.12.2013 a nie skoršie rozhodnutie žalovaného o rozklade. Žalobca neuviedol žiadne nové

skutočnosti,nazákladektorýchbymalabyťurčenáinácena,akobolacenaurčenávskoršomrozhodnutí
žalovaného o rozklade.

7. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný napokon konštatoval, že v rámci prvostupňového
konania bol jeho postup v súlade s ustanoveniami správneho poriadku. Účastníkom konania bol

predložený kompletný administratívny spis s možnosťou vyjadriť sa ku všetkým podkladom. Nebolo
povinnosťou žalovaného pred vydaním prvostupňového rozhodnutia oboznamovať účastníkov konania
so svojou správnou úvahou. Až v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia bol žalovaný povinný uviesť,akou správnou úvahou bol vedený a ako sa vysporiadal s jednotlivými podkladmi nevyhnutnými na
vydanie rozhodnutia.

II.
Žaloba

8. Žalobca sa žalobou zo dňa 04.10.2019, doručenou Krajskému súdu v Bratislave toho istého dňa,
domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým

rozhodnutím (ďalej spolu len „rozhodnutie žalovaného vo veci návrhu na riešenie sporu“).

9. Žalobca sa návrhom na riešenie sporu domáhal riešenia sporu medzi ním a ďalším účastníkom
konania v súlade s § 77 zákona o elektronických komunikáciách, ktorý vznikol v súvislosti s plnením
povinností ďalšieho účastníka konania vyplývajúcich zo skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade.
Žalovaný vec nesprávne právne posúdil, keď iba bod 1 návrhu na riešenie sporu vyhodnotil ako návrh na

riešenie sporu, pričom ostatné body návrhu na riešenie sporu posúdil ako podnet týkajúci sa porušenia
jeho skoršieho rozhodnutia o rozklade, a keď konštatoval, že žalobca sa podaním návrhu na riešenie
sporu domáhal vydania rozhodnutia o veci, o ktorej už v minulosti právoplatne rozhodol, pričom skutkový
stav sa odvtedy podstatne nezmenil.

10. V konaní, ktoré predchádzalo vydaniu skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade, bol predmetom
konania spor medzi žalobcom a ďalším účastníkom konania, ktorý vznikol v súvislosti s plnením
povinností ďalšieho účastníka konania, ktoré vyplývali z rozhodnutia Telekomunikačného úradu
Slovenskej republiky, a to individuálneho povolenia č. 1310541001 zo dňa 30.12.2013. Návrhom na
riešenie sporu sa však žalobca domáhal rozhodnutia v spore, ktorý vznikol v súvislosti s plnením

povinností ďalšieho účastníka konania vyplývajúcich zo skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade.

11. Žalobca v návrhu na riešenie sporu preukázal žalovanému spor, ktorý vznikol medzi ním a ďalším
účastníkom konania v súvislosti s plnením povinností ďalšieho účastníka konania vyplývajúcich zo
skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade. Žalobca pritom podrobne špecifikoval, v ktorých bodoch

bol konečný návrh v rozpore s podmienkami skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade.

12. Ani viacročné rokovania o podmienkach poskytovania služby národného roamingu a ani právoplatné
a vykonateľné skoršie rozhodnutie žalovaného o rozklade neviedlo k dohode a ani k určeniu jasných
cenových podmienok poskytovania služby národného roamingu zo strany ďalšieho účastníka konania.

Vzhľadom na pretrvávajúci spor medzi žalobcom a ďalším účastníkom konania v otázke cenových
podmienok sa žalobca návrhom na riešenie sporu domáhal, aby žalovaný rozhodol tento spor a na
základe uvedeného rozhodol o podmienkach národného roamingu tak, aby boli v súlade so skorším
rozhodnutím žalovaného o rozklade, a aby boli zároveň transparentné a jednoznačné. Bolo tak zrejmé,
že predmet konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie žalovaného vo veci návrhu na riešenie sporu, bol

odlišný od predmetu konania, ktoré predchádzalo vydaniu skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade,
a to napriek skutočnosti, že predmet konania sa v oboch prípadoch týkal podmienok poskytovania
služby národného roamingu žalobcovi zo strany ďalšieho účastníka konania. Bolo preto nepochybné,
že išlo o nový spor medzi žalobcom a ďalším účastníkom konania, ktorý sa síce týkal podmienok
poskytovania služby národného roamingu, avšak súvisel výlučne s plnením skoršieho rozhodnutia

žalovaného o rozklade.

13. Žalovaný bol v zmysle § 77 zákona o elektronických komunikáciách oprávnený konanie začaté na
návrh strany sporu zastaviť, ak spor nevznikol v súvislosti s plnením povinností vyplývajúcich zo zákona
o elektronických komunikáciách, z rozhodnutia vydaného žalovaným alebo zo všeobecne záväzného

právneho predpisu vydaného žalovaným. Žalovaný bol v zmysle § 77 zákona o elektronických
komunikáciách ako aj v zmysle § 3 ods. 1 správneho poriadku povinný rozhodnúť o skutočnostiach,
ktoré boli sporné medzi stranami sporu. Žalovaný nijako relevantne nezdôvodnil, prečo body 2 až 4
návrhu na riešenie sporu neboli návrhom na riešenie sporu medzi podnikmi v zmysle § 77 zákona
o elektronických komunikáciách. Žalovaný vec nesprávne právne posúdil, ak body 2 až 4 návrhu na

riešeniesporuvyhodnotilakopodnetnamožnéporušeniepodmienokskoršiehorozhodnutiažalovaného
o rozklade a nie ako návrh na riešenie sporu.14. Žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, keďže v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
konštatoval, že skutkový stav sa od vydania jeho skoršieho rozhodnutia o rozklade podstatne nezmenil,
hoci z administratívneho spisu vyplýva opak. Od vydania skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade

došlo medzi žalobcom a ďalším účastníkom konania v súvislosti s podmienkami poskytovania služby
národného roamingu k zásadnej zmene okolností, a to k predloženiu konečného návrhu, ktorý bol
podstatou sporu vymedzeného v návrhu na riešenie sporu. Niektoré body konečného návrhu pritom boli
vpríkromrozporespodmienkamiskoršiehorozhodnutiažalovanéhoorozklade.Žalobcatútoskutočnosť
oznámil ďalšiemu účastníkovi konania a následne aj žalovanému. Žalobca zároveň žiadal od ďalšieho

účastníka konania, aby predložil návrh podmienok poskytovania národného roamingu, ktorý by bol
v súlade s podmienkami skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade. Žalobca sa pokúšal rokovať
s ďalším účastníkom konania o týchto podmienkach, avšak neúspešne. Bol preto nútený podať návrh na
riešenie sporu, ktorý vznikol v súvislosti s plnením povinností ďalšieho účastníka konania vyplývajúcich
zo skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade.

15. Pri vydávaní napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia došlo k podstatnému
porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, keďže žalovaný nezohľadnil všetky
vyjadrenia žalobcu predložené počas konania, žiadnym spôsobom ich nevyhodnotil ani sa s nimi
nevysporiadal tak, ako je orgán verejnej správy povinný urobiť. Žalovaný pri vydávaní napadnutého
rozhodnutia nepostupoval v súlade s ustanoveniami správneho poriadku, nedostatočne a nespoľahlivo

zistil skutkový stav veci, pričom vychádzal zo skutkového stavu, ktorý bol v rozpore s administratívnym
spisom. Žalovaný ani nepostupoval v súlade so zákonom o elektronických komunikáciách, čím
zásadným spôsobom porušil práva a právom chránené záujmy žalobcu.

16. Základným právom žalobcu ako účastníka konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie žalovaného

vo veci návrhu na riešenie sporu, bolo právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam zisteným žalovaným,
ktoré boli podkladom pre rozhodnutie vo veci ako aj k spôsobu ich zistenia. Keďže žalovaný nepredložil
žalobcovi ako účastníkovi konania svoju správnu úvahu, v ktorej by vyhodnotil zistené skutočnosti
rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci, pred vydaním napadnutého rozhodnutia, žalobca nemohol
v rozpore s ustanoveniami správneho poriadku v plnom rozsahu uplatniť svoje právo vyjadriť sa

k podkladom rozhodnutia.

III.
Vyjadrenie žalovaného k žalobe

17. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 12.12.2019 navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.

18. S tvrdeniami žalobcu týkajúcimi sa nesprávneho právneho posúdenia veci sa žalovaný podrobne
vysporiadal v napadnutom rozhodnutí. Žalobca nesprávne uvádzal, že žalovaný dospel k záveru, že
medzi žalobcom a ďalším účastníkom konania bol spor v súvislosti s plnením povinností vyplývajúcich

z jeho skoršieho rozhodnutia o rozklade. V predmetnej časti napadnutého rozhodnutia žalovaný len
popisoval obsah podania žalobcu, v ktorom ten poukazoval na údajný rozpor medzi konečným návrhom
a skorším rozhodnutím žalovaného o rozklade. Žalovaný pritom následne uviedol, že „Úrad ich posúdil
akopodnetnamožnéporušeniepodmienokRozhodnutiaorozkladeapostúpilichnariešeniepríslušným
odborom Úradu“.

19. Vo vzťahu k námietke nedostatočného zistenia skutkového stavu a k námietke rozporu skutkového
stavu, ktorý vzal za základ svojho rozhodnutia, s administratívnymi spismi žalovaný odkázal na príslušnú
časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

20. K námietke podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy žalovaný
uviedol, že žalobca zrejme nedopatrením tento bod žaloby označil ako „podstatné porušenie ustanovení
o konaní pred správcom dane“. Pri tejto námietke zrejme malo ísť o porušenie ustanovení správneho
poriadku, avšak žalobca žiadne konkrétne porušenie zákona neuviedol. K absencii správnej úvahy
v administratívnom spise sa žalovaný vyjadril v napadnutom rozhodnutí.

IV.
Replika žalobcu21. Žalobca v replike k žalobe zo dňa 13.01.2020, ktorá bola zároveň aj vyjadrením žalobcu k vyjadreniu
ďalšieho účastníka konania, zotrval na stanovisku, že žaloba je dôvodná.

22. Tvrdenie žalovaného, že v jeho skoršom rozhodnutí o rozklade boli vyriešené všetky sporné otázky,
neobstálo. Toto tvrdenie bolo nesprávne a neprimerané nielen z právneho, ale aj logického a najmä
časového hľadiska. Nebolo objektívne možné, aby sa predchádzajúce správne konanie a rozhodnutie,
ktorým bolo ukončené, vysporiadalo s otázkami a porušeniami, ku ktorým mohlo dôjsť a došlo až neskôr
po jeho vydaní. Argumentáciu žalovaného preto nebolo možné akceptovať z právneho ani logického

hľadiska. V preskúmavanej právnej veci sa preto nemohlo jednať a nejednalo o správnu aplikáciu
princípu „rei iudicatae“, na ktorú sa žalovaný opakovane odvolával.

23. Pravdivé nebolo ani tvrdenie žalovaného, že žalobca sa svojím návrhom na riešenie sporu
snažil zmeniť už právoplatné skoršie rozhodnutie žalovaného. Pravdou bolo, že žalobca týmto
návrhom logickým a primeraným spôsobom reagoval na porušenie právoplatného a vykonateľného

skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade zo strany ďalšieho účastníka konania ako povinného
subjektu, pričom tohto porušenia sa ďalší účastník konania dopustil práve vo vzťahu k skoršiemu
rozhodnutiu žalovaného o rozklade. Na návrhu, ktorým sa žalobca snažil domôcť reálnej vykonateľnosti
skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade, nebolo nič prekvapujúce ani neprimerané. Nenáležitým
a neprimeraným bol naopak spôsob, akým žalovaný o tomto návrhu rozhodol.

24. K vyjadreniu ďalšieho účastníka konania bolo potrebné uviesť, že skutočnosť, že povinnosť
poskytovania služby národného roamingu vyplývajúca z príslušnej licencie medzičasom zanikla, bola
v kontexte návrhu na riešenie sporu irelevantná. Skoršie rozhodnutie žalovaného o rozklade bolo
vydané a takisto návrh na riešenie sporu bol podaný v priebehu roka 2018, teda počas trvania

tejto povinnosti ďalšieho účastníka konania. Nebolo práve lichotivou vizitkou žalovaného, že skoršie
rozhodnutie upresňujúce podmienky povinnosti poskytovať službu národného roamingu vydal až v marci
2017, teda cca 18 mesiacov pred zánikom predmetnej povinnosti ďalšieho účastníka konania. Samotné
skoršie rozhodnutie žalovaného o rozklade ako aj návrh na riešenie sporu preukazovali potrebu
opakovaných regulačných zásahov žalovaného smerom k stanoveniu a vynucovaniu podmienok služby

národného roamingu. Včasné a riadne rozhodnutie žalovaného bolo nevyhnutnou podmienkou riadneho
vysporiadania právnych a ekonomických vzťahov medzi žalobcom a ďalším účastníkom konania vo
vzťahu k službe národného roamingu vzniknutých pred 31.12.2018.

25. Vyjadrenie žalovaného ani vyjadrenie ďalšieho účastníka konania neobsahovali žiadne relevantné

skutočnosti reagujúce na tvrdenia žalobcu o zjavne nedostatočnom zistení skutkového stavu. Naopak,
tvrdenia žalovaného ako aj ďalšieho účastníka konania smerovali k obhajobe takého postupu
žalovaného, ktorý sa zisťovaním aktuálneho skutkového stavu po podaní návrhu na riešenie sporu
komplexne nezaoberal. Takýto postup bol nesprávny a neakceptovateľný.

V.
Vyjadrenie ďalšieho účastníka konania

26. Ďalší účastník konania v podaní zo dňa 25.11.2019 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

27. Nosný argument žalobcu, že totiž žalovaný nebol oprávnený správne konanie o riešení sporu
medzi žalobcom a ďalším účastníkom konania zastaviť z dôvodu existencie prekážky res iudicata podľa
§ 30 ods. 1 písm. i) správneho súdneho poriadku, neobstál, a to ani z formálno-právneho hľadiska
a ani z hľadiska materiálneho. Žalobca sa totiž návrhom na riešenie sporu domáhal určenia cien za
poskytovanie služby národného roamingu a určenia podmienok súvisiacich s cenou a jej účtovaním.

Tieto ceny ako aj podmienky ich účtovania boli už skôr stanovené, a to skorším rozhodnutím žalovaného
o rozklade. Samotné skoršie rozhodnutie žalovaného o rozklade bolo rozhodnutím o riešení sporu medzi
podnikmi, ktorým žalovaný na návrh žalobcu zo dňa 03.12.2014 určil podmienky plnenia povinnosti
poskytovania národného roamingu záväzné pre žalobcu ako aj pre ďalšieho účastníka konania. Týmto
svojím skorším rozhodnutím o rozklade žalovaný určil aj cenu za službu národného roamingu platnú

za celé obdobie poskytovania služby zo strany ďalšieho účastníka konania. V tejto súvislosti bolo ešte
potrebné uviesť, že samotným svojím skorším rozhodnutím o rozklade žalovaný precizoval povinnosť
ďalšieho účastníka konania vyplývajúcu z individuálneho povolenia č. 1310541001 zo dňa 30.12.2013,
ktorým žalovaný pridelil frekvencie z frekvenčného pásma 800 MHz a 2600 MHz a zároveň mu uložilaj povinnosť poskytnúť oprávneným záujemcom službu národného roamingu. Táto povinnosť ďalšieho
účastníka konania však už zanikla odo dňa 01.01.2019.

VI.
Konanie na správnom súde

28. Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 2S/194/2019-36 zo dňa 11.11.2019 pribral do konania
spoločnosť Slovak Telekom, a.s. ako ďalšieho účastníka konania.

29. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“), začal s účinnosťou
od 01.06.2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), na
ktorý prešiel od 01.06.2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave,
Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. V súlade s platným a účinným rozvrhom

práce správneho súdu bola vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2S/194/2019
v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov náhodným
výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 6S správneho súdu a je na tomto súde vedená
pod sp. zn. BA-2S/194/2019.

30. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 zákona
č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) v spojení s § 3
ods. 3 písm. b) zákona o zriadení správnych súdov preskúmal napadnuté rozhodnutie vrátane konania,
ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe, a dospel k záveru, že žaloba nie je

dôvodná. Správny súd rozhodol na pojednávaní dňa 17.02.2026.

VII.
Relevantná právna úprava

31. Podľa § 38 ods. 2 písm. a) zákona o elektronických komunikáciách, dohľad sa uskutočňuje kontrolou
plnenia povinností okrem povinnosti uvedenej v § 41 ods. 6 a podmienok určených týmto zákonom,
všeobecnými povoleniami, rozhodnutiami úradu, všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými
podľa tohto zákona a kontrolou dodržiavania povinností, obmedzení a podmienok, ak to ustanovuje
osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná.

32. Podľa § 74 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách, na konanie podľa tohto zákona a podľa
osobitných predpisov sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje
inak.

33. Podľa § 77 zákona o elektronických komunikáciách, úrad rozhoduje o spore medzi podnikmi alebo
osobami, ktoré využívajú výhody z prístupu alebo prepojenia na návrh ktorejkoľvek zo strán sporu, ktorý
vznikol v súvislosti s plnením povinností vyplývajúcich z tohto zákona, rozhodnutia alebo všeobecne
záväzného právneho predpisu vydaného úradom. Úrad rozhodne spor najneskôr do štyroch mesiacov
od podania návrhu. Ak spor nevznikol v súvislosti s plnením povinností vyplývajúcich z tohto zákona,

z rozhodnutia vydaného úradom alebo zo všeobecne záväzného právneho predpisu vydaného úradom,
úrad konanie zastaví.

34. Podľa § 19 ods. 2 správneho poriadku, podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu. Z podania musí
byť zrejmé, kto ho podáva, akej veci sa týka a čo sa navrhuje. Podanie v elektronickej podobe podľa

osobitného predpisu o elektronickej podobe výkonu verejnej moci musí obsahovať identifikátor osoby
účastníka konania podľa osobitného predpisu o elektronickej podobe výkonu verejnej moci. Osobitné
právne predpisy môžu ustanoviť jeho ďalšie náležitosti.

35. Podľa § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku, správny orgán konanie zastaví, ak sa v tej istej veci

právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil.

VIII.
Právne posúdenie veci správnym súdom36. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo rozhodnutie žalovaného vo veci
návrhu na riešenie sporu. Úlohou správneho súdu v nadväznosti na žalobcom podanú žalobu bolo

v medziach žalobných námietok posúdiť, či žalovaný pri vydaní tohto rozhodnutia a v konaní,
ktoré predchádzalo jeho vydaniu, postupoval v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou
súdnou praxou. Samotné žalobné námietky, presnejšie miera ich konkrétnosti a zdôvodnenia, pritom
determinovali mieru a detailnosť odpovede správneho súdu na tieto námietky s tým, že správny súd
nemaloprávneniezažalobcukonkrétnedôvodynezákonnostirozhodnutiažalovanéhovovecinávrhuna

riešenie sporu vyhľadávať, ani všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti tohto rozhodnutia uvedené
v žalobe podľa obsahu administratívneho spisu alebo odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vo veci
návrhu na riešenie sporu za žalobcu konkretizovať.

37. Správny súd musel v nadväznosti na žalobné námietky v prvom rade ustáliť, či žalobná námietka,
že žalovaný vec nesprávne právne posúdil, keď iba bod 1 návrhu na riešenie sporu vyhodnotil ako

návrh na riešenie sporu, a s ňou úzko súvisiaca ďalšia žalobná námietka, že totiž žalovaný nijako
relevantne neodôvodnil, prečo body 2 až 4 návrhu na riešenie sporu neboli návrhom na riešenie sporu,
bola dôvodná. Správny súd pritom vo vzťahu k týmto žalobným námietkam dospel k záveru, že ani
jedna z nich nebola dôvodná. Žalovaný totiž v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne a v dostatočnom
rozsahuvysvetlil,akoazakýchdôvodovposúdilbody2až4návrhunariešeniesporu.Vkonkrétnostiach

preskúmavanej právnej veci žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že body 2 až 4 návrhu na
riešenie sporu vyhodnotil ako podnet na výkon kontroly, keďže účelom § 77 zákona o elektronických
komunikáciách nebola kontrola povinností, ale riešenie sporu. Popritom žalovaný v prvostupňovom
rozhodnutí konštatoval, že body 2 až 4 návrhu na riešenie sporu sa týkali rozporov jednotlivých častí
konečného návrhu s podmienkami skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade, a že ich preto postúpil

na riešenie príslušným odborom v rámci svojej organizačnej štruktúry. Správny súd sa v plnom rozsahu
stotožnil s touto argumentáciou žalovaného a na zdôraznenie jej správnosti dodáva, že v bodoch 2 až 4
návrhu na riešenie sporu sa žalobca primárne výslovne domáhal rozhodnutia žalovaného, že podmienky
čl. 3, čl. 4.3.2 a čl. 12 konečného návrhu boli v rozpore so skorším rozhodnutím žalovaného o rozklade.
Žalobca sa tak v bodoch 2 až 4 návrhu na riešenie sporu zjavne domáhal kontroly plnenia povinnosti

ďalšieho účastníka konania vyplývajúcej zo skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade, t.j. skoršieho
rozhodnutia žalovaného vydaného v intenciách § 77 zákona o elektronických komunikáciách. Účelom
§ 77 zákona o elektronických komunikáciách ale nie je kontrola plnenia povinností určitého subjektu
vyplývajúcich z rozhodnutia žalovaného vydaného v intenciách tejto právnej normy.

38. Po ustálení záveru, že žalobná námietka nesprávneho právneho posúdenia veci spočívajúceho
v tom, že žalovaný iba bod 1 návrhu na riešenie sporu vyhodnotil ako návrh na riešenie sporu, a ani
žalobná námietka, že totiž žalovaný nijako relevantne neodôvodnil, prečo body 2 až 4 návrhu na riešenie
sporu neboli návrhom na riešenie sporu, nebola dôvodná, správny súd pristúpil v medziach žalobných
námietok k posúdeniu otázky, či boli splnené podmienky pre zastavenie konania vo vzťahu k bodu 1

návrhu na riešenie sporu.

39. Správny súd z administratívneho spisu a súdneho spisu zistil, že žalovaný svojím skorším
rozhodnutím o rozklade, t.j. rozhodnutím č. 4/PÚ/2017-83 zo dňa 07.03.2017, rozhodol tak, že ďalší
účastník konania bol povinný v zmysle individuálneho povolenia č. 1310541001 zo dňa 30.12.2013

poskytovať žalobcovi národný roaming, a to prostredníctvom svojich elektronických komunikačných
sietí používajúcich frekvencie z frekvenčných pásiem 900 MHz a 1800 MHz v súlade s požiadavkami
podľa štandardu 3GPP TS 22.011 (ETSI TS 122 011). Žalovaný pritom vo svojom skoršom rozhodnutí
o rozklade rozhodol aj o cenových podmienkach, ktoré museli byť súčasťou návrhu podmienok na
poskytovanie národného roamingu, a to vo vzťahu k dátam (vrátane MMS) (i), SMS (ii), hlasovým

službám v mestských oblastiach (iii), hlasovým službám mimo mestských oblastí (iv) a handover
calls (v). Vo výroku svojho skoršieho rozhodnutia o rozklade žalovaný (okrem iného) rozhodol, že
„spoločnosť Slovak Telekom je povinná od začatia poskytovania služieb národného roamingu, ktoré boli
poskytnuté po nadobudnutí právoplatnosti individuálneho povolenia Slovak Telekom č. 1310541001 (t.j.
od dňa 08.01.2014) do 31.12.2018 účtovať si za tieto služby v tejto maximálnej výške ...“. Tieto cenové

podmienky určené v skoršom rozhodnutí žalovaného o rozklade, vrátane citovanej časti výroku tohto
rozhodnutia, žalovaný uviedol v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia (str. 6 a 7 prvostupňového
rozhodnutia). Samotné skoršie rozhodnutie žalovaného o rozklade správnemu súdu ostatne predložil
ďalší účastník konania ako prílohu svojho vyjadrenia zo dňa 25.11.2019.40. Správny súd z administratívneho spisu ďalej zistil, že bod 1 návrhu na riešenie sporu sa
týkal cenových podmienok na poskytovanie národného roamingu. Žalobca v ňom navrhol rozhodnúť

o cenových podmienkach na poskytovanie národného roamingu vo vzťahu k hlasovým službám (i),
SMS (ii) a dátovým službám (iii) s tým, že zároveň navrhol, aby žalovaný rozhodol tak, že „spoločnosť
Slovak Telekom je povinná od začatia poskytovania služieb národného roaming, ktoré boli poskytnuté po
nadobudnutí právoplatnosti individuálneho povolenia Slovak Telekom č. 1310541001 (t.j. od 08.01.2014)
do 31.12.2018 účtovať si ceny za tieto služby v tejto výške a za nasledovných podmienok ...“.

41. Správny súd tak mal za preukázané, že bod 1 návrhu na riešenie sporu sa týkal cenových podmienok
na poskytovanie národného roamingu žalobcovi zo strany ďalšieho účastníka konania, pričom o týchto
cenovýchpodmienkachužboloprávoplatnerozhodnutézostranyžalovanéhovjehoskoršomrozhodnutí
o rozklade. Materiálne teda žalobca bodom 1 návrhu na riešenie sporu žiadal rozhodnúť o veci, o ktorej
už žalovaný právoplatne rozhodol. Na tomto závere žalobné námietky nemohli nič zmeniť.

42. Žalobca spochybňoval záver žalovaného, že bod 1 návrhu na riešenie sporu sa týkal tej istej
veci, o ktorej už žalovaný právoplatne rozhodol svojím skorším rozhodnutím o rozklade, tvrdením,
že bod 1 návrhu na riešenie sporu sa týkal sporu vyplývajúceho práve zo skoršieho rozhodnutia
žalovaného o rozklade, resp. sporu vyplývajúceho z konečného návrhu. Tieto tvrdenia žalobcu neboli

dôvodné. Žalovaný totiž správne konštatoval v napadnutom rozhodnutí, že spor medzi žalobcom
a ďalším účastníkom konania vznikol z rozhodnutia, ktorým bolo individuálne povolenie č. 1310541001
zo dňa 30.12.2013. O tomto spore vyplývajúcom z rozhodnutia, ktorým bolo individuálne povolenie č.
1310541001 zo dňa 30.12.2013, pritom bolo právoplatne rozhodnuté skorším rozhodnutím žalovaného
o rozklade, a to vrátane cenových podmienok. V tejto súvislosti správny súd pre úplnosť dodáva,

že žalobca mal možnosť domáhať sa preskúmania zákonnosti skoršieho rozhodnutia žalovaného
o rozklade v rámci správneho súdnictva. Túto možnosť žalobca aj využil, ako je to správnemu súdu
známe z jeho úradnej činnosti, s tým, že jeho žaloba bola zamietnutá rozsudkom správneho súdu sp. zn.
BA-5S/101/2017 zo dňa 20.03.2025. V tomto rozsudku, t.j. v rozsudku sp. zn. BA-5S/101/2017 zo dňa
20.03.2025, sa správy súd (okrem iného) vysporiadal s námietkami žalobcu týkajúcimi sa stanovenia

ceny za národný roaming v skoršom rozhodnutí žalovaného o rozklade (ods. 30 až ods. 32 rozsudku
správneho súdu sp. zn. BA-5S/101/2017 zo dňa 20.03.2025). Je tak zrejmé, že skoršie rozhodnutie
žalovaného o rozklade, upravujúce aj cenové podmienky, bolo zákonné, a že teda žalobca sa domáhal
opätovného rozhodnutia vo veci, o ktorej už bolo právoplatne a zákonne rozhodnuté.

43. Pripustenie výkladu, že sporom v zmysle § 77 zákona o elektronických komunikáciách môže byť
aj spor vyplývajúci z rozhodnutia žalovaného vydaného v intenciách § 77 zákona o elektronických
komunikáciách (ďalej len „rozhodnutie o spore“), by mohlo v konečnom dôsledku viesť k popretiu
zmyslu a účelu rozhodovania žalovaného podľa § 77 zákona o elektronických komunikáciách. Subjekty
oprávnené iniciovať rozhodovanie žalovaného podľa § 77 zákona o elektronických komunikáciách by

totiž potom mohli vo svojej podstate reťaziť rozhodovanie žalovaného v intenciách tejto právnej normy
namietajúc, že z rozhodnutia o spore vyplývajú ďalšie spory. Pripustenie výkladu, že sporom v zmysle
§ 77 zákona o elektronických komunikáciách môže byť aj spor vyplývajúci z rozhodnutia o spore, by
taktiež vnášalo značnú mieru neistoty do právnych vzťahov založených právoplatným rozhodnutím
o spore, keďže tieto by mohli byť predmetom opätovného rozhodovania, resp. posudzovania mimo

rámca rozhodovania o opravnom prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu o spore. To zjavne
nemohlo byť zámerom zákonodarcu. V tejto súvislosti správny súd pripomína, že § 77
zákona o elektronických komunikáciách nie je možné vykladať uplatnením výlučne jazykového výkladu.
Jazykový výklad totiž predstavuje len prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme a je len
východiskom pre objasnenie a ujasnenie si jej zmyslu a účelu, k čomu slúžia aj ďalšie postupy ako

napríklad logický a systematický výklad, či výklad e ratione legis. Zmysel právnej normy pritom nie
je možné určiť izolovane, bez poznania vnútorných súvislostí právneho systému. Preto je potrebné
obsah a zmysel právnej normy objasňovať tak, že sa posudzuje v kontexte s inými normami právneho
predpisu, v ktorom je obsiahnutá, prípadne v rámci odvetvia, ku ktorému patrí, či celého právneho
systému (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sž 36/2006 zo dňa

15.2.2007). Jednotlivé metódy zisťovania obsahu a zmyslu právnej normy by sa mali navzájom dopĺňať
a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu, ktorý by
pritom nemal viesť k takým dôsledkom, ktoré zákonodarca zjavne nemohol zamýšľať.44. Pokiaľ ide o žalobnú námietku, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, keďže v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia konštatoval, že skutkový stav sa od vydania jeho skoršieho rozhodnutia
o rozklade podstatne nezmenil, táto nebola dôvodná. Nie je sporné, že po vydaní skoršieho rozhodnutia

žalovaného o rozklade predložil ďalší účastník konania žalobcovi konečný návrh. Sporné nie je ani to,
že žalobca v žalobe namieta, že niektoré body konečného návrhu sú v príkrom rozpore s podmienkami
skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade. Posúdenie otázky dôvodnosti tejto námietky, t.j.
námietky (príkreho) rozporu niektorých bodov konečného návrhu s podmienkami skoršieho rozhodnutia
žalovaného o rozklade, však má povahu kontrolnej činnosti. Účelom § 77 zákona o elektronických

komunikáciách ale nie je kontrola plnenia povinností určitého subjektu vyplývajúcich z rozhodnutia
žalovaného vydaného v intenciách tejto právnej normy, t.j. v intenciách § 77 zákona o elektronických
komunikáciách, ako to už bolo uvedené. Predloženie konečného návrhu ďalšieho účastníka konania
žalobcovi tak nemožno považovať za podstatnú zmenu okolností, ktorá by v skutkových a právnych
okolnostiach preskúmavanej právnej veci bola relevantná z hľadiska právomoci žalovaného rozhodovať
spory podľa § 77 zákona o elektronických komunikáciách.

45. Neušlo teda pozornosti správneho súdu, že žalobca tvrdil, že spor, ktorého rozhodnutia v intenciách
§ 77 zákona o elektronických komunikáciách sa domáhal, vyplýval zo skoršieho rozhodnutia žalovaného
o rozklade, resp. z konečného návrhu. Správny súd sa však s touto interpretáciou skutkových okolností
zo strany žalobcu z vyššie uvedených dôvodov nestotožnil.

46. Pokiaľ ide o žalobnú námietku, že žalovaný nepredložil žalobcovi ako účastníkovi správneho konania
svoju správnu úvahu, v ktorej by vyhodnotil zistené skutočnosti rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci,
pred vydaním napadnutého rozhodnutia, táto nebola dôvodná. Žalovanému totiž takáto povinnosť zo
žiadneho právneho predpisu nevyplývala. Žalovaný mal v intenciách § 33 ods. 2 správneho poriadku,

na ktorý žalobca poukázal vo väzbe na predmetnú žalobnú námietku, „iba“ povinnosť dať účastníkom
predmetnéhosprávnehokonaniamožnosť,abysapredvydanímrozhodnutiavovecimohlivyjadriťkjeho
podkladu ako aj k spôsobu jeho získania, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Táto povinnosť žalovaného
však nezakladala právo účastníkov predmetného správneho konania, a teda ani právo žalobcu, na
to, aby ich žalovaný oboznámil so svojou správnou úvahou, v ktorej by vyhodnotil zistené skutočnosti

rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci, ešte pred vydaním samotného rozhodnutia vo veci.

47. S odkazom na vyššie uvedené dôvody, po preskúmaní konkrétnych relevantných žalobných
námietok, správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, a preto ju postupom podľa §
190 SSP zamietol.

48. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 a contrario SSP tak,
že úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné od
žalobcu spravodlivo požadovať, aby ich žalovanému nahradil.

49. O trovách konania ďalšieho účastníka konania rozhodol správny súd podľa § 169 SSP tak, že mu
právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu neuložil žiadnu povinnosť, v súvislosti s plnením
ktorej by mu vznikli trovy a ani nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, kvôli ktorým by mu
mal priznať právo na náhradu trov konania, a to s poukazom na správnu súdnu prax (napr. uznesenie
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Svk/1/2025 zo dňa 26.02.2025).

50. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na
Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP v spojení s § 493e SSP). Zmeškanie lehoty na podanie

kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449

ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej

pomoci.