Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/67/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1521200632
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1521200632.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr.

Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: I.. R. Q., M.. XX.XX.XXXX, A. Q. Q. X, L.,
zast. T.. Q. W., J., P. P. T.Ľ. XX, P., proti žalovanému: T.. T. I., I.: XX XXX XXX, P. P. Z. X, Q., zast. T.. T. Q.,
J. P. P. U. P. XX, M., za Ú. I. na P. Ž.W.: V. P..D..G.., I.: XX XXX XXX, P. P. L.G. XX, Q., S.. T.. T. C., J. B.,
P.. P..D..G.., I.: XX XXX XXX, P. P. S. X, Q., o zaplatenie 16.844,75 eura s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku býv. Okresného súdu Bratislava V zo dňa 18.04.2023, č. k. B5-60C/13/2021-282,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca po rozšírení žaloby
domáhal voči žalovanému náhrady škody v celkovej výške 16.844,72 eura s príslušenstvom, a to titulom
náhrady škody spôsobenej mu žalovaným pri výkone exekučnej činnosti.

2. Svoje rozhodnutie s odkazom na ust. § 29 ods. 1, 2, § 31 Exekučného poriadku, § 420, § 421,

§ 442 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „OZ“) a
vykonané dokazovanie odôvodnil nepreukázaním všetkých predpokladov pre založenie zodpovednosti
žalovaného za vznik opísanej škody. Úvodom poukázal na absenciu špecifikácie konkrétnej zákonnej
alebo zmluvnej povinnosti žalovaného, príp. intervenienta, ktorej porušenia sa mal dopustiť, keď žalobca
odkazoval vo všeobecnej rovine len na citácie Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka a
rovnako absentovala aj špecifikácia samotnej škody, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s úschovou
vozidiel zabezpečovanou žalovaným a realizovanou intervenientom, a to najmä v situácii, keď z

predložených dôkazov jasne vyplynulo, že sám žalobca deklaroval nepojazdnosť motorových vozidiel
už pred ich odovzdaním do úschovy. Podľa názoru prvoinštančného súdu žalobca žiadnym spôsobom
neustál dôkazné bremeno, nakoľko neposkytol dôkazy, že škoda reálne vznikla pri úschove motorových
vozidiel a ani dôkazy, že by zo strany žalovaného došlo k porušeniu konkrétnej zákonnej povinnosti a
príčinnej súvislosti s tým spojenej.

3. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že motorové vozidlá boli v úschove od 23.06.2016

do 13.03.2019. Vychádzal z toho, že predmetné motorové vozidlá neboli pred samotným vykonaním
súpisu hnuteľných vecí v plne funkčnom stave, ale naopak boli v danom čase nepojazdné. Poukázal
pritom na tom, že žalobca dňa 19.05.2016 osobne doručil k rukám žalovaného návrh na povolenie
odkladu exekúcie vedenej žalovaným ako súdnym exekútorom v predmetnom exekučnom konaní, ktorýokrem iného odôvodnil aj tým, že odloženie exekúcie je potrebné z dôvodu poskytnutia potrebného
času na prípravu (spojazdnenie) hnuteľných vecí, ktorý žalovaný žiada, aby tak nevznikli ďalšie a nové
náklady exekúcie. V uvedenom návrhu žalobca explicitne uviedol, že motorové vozidlá sú nepojazdné

a nedisponuje prostriedkami na ich servis a zároveň tvrdil, že jeho snahou bolo ich spojazdniť v záujme
nezvyšovania nákladov exekúcie v dôsledku zabezpečenia odťahovej služby zo strany žalovaného,
čo sa mu však nepodarilo. Prvoinštančný súd tiež prihliadol aj na list žalobcu zo dňa 15.06.2016,
označený ako „Odpoveď na žiadosť o súčinnosť, Žiadosť o zmenu termínu súpisu hnuteľných vecí“, v
ktorom advokát žalobcu okrem iného tiež deklaroval, že predmetné motorové vozidlá sú nepojazdné a

súčet vyčíslenej hodnoty motorových vozidiel dosahuje sumu 6.200 eur v čase ich odobrania. Z listiny
označenej ako „Úradný záznam“ zo dňa 19.05.2016 vyplynulo, že už mesiac pred súpisom hnuteľných
vecí boli motorové vozidlá mimo Q. u tretích osôb a za celú dobu sa ich nepodarilo spojazdniť, pričom
žalobca ich mal dňa 06.06.2016 odovzdať v Q., čo sa nestalo, nakoľko boli neschopné jazdy. Technickú
nespôsobilosť motorových vozidiel preukazujú okrem iného aj doklady k osobným motorovým vozidlám,
pričom na vozidlo značky Q. XXXK. sa už v čase jeho odobratia v roku 2016 nevzťahovalo

platné osvedčenie o technickej kontrole a ani osvedčenie o emisnej kontrole (ich platnosť skončila v
roku 2014) a pri vozidle značky L.-Q. L. XXX skončila platnosť zákonom požadovaných dokladov dňa
24.09.2016, t. j. 3 mesiace po odobratí vozidiel. Prvoinštančný súd sa stotožnil s obranou žalovaného
a intervenienta, že v konaní nebolo preukázané porušenie konkrétnej povinnosti zo strany žalovaného,
resp. intervenienta a ani vznik škody, ktorá by mala príčinnú súvislosť s realizovanou úschovou. Do

žalobcom predložených znaleckých posudkov boli zahrnuté položky, ktoré nie je možné označiť za
škodu v príčinnej súvislosti s ich úschovou, ide predovšetkým o pokuty za neabsolvovanie STK a EK,
ako aj nákladov na vyhotovenie znaleckého posudku, pretože tieto nie sú škodou vo vlastnom zmysle.
Konštatoval, že znalecké posudky neobsahujú stav vozidiel v čase ich odovzdania do úschovy a v čase
ich vydania, a teda nemôžu predstavovať objektívny podklad pre utvorenie záveru o tom, či a vôbec

v akej výške vznikla škoda. Znalecké posudky vyčísľujú len náklady na opätovné uvedenie vozidiel
do prevádzkyschopného stavu, avšak vozidlá boli ako nepojazdné deklarované už pri ich prevzatí
do úschovy. Z uvedeného vyvodil, že tieto náklady by žalobca musel vynaložiť bez ohľadu na to, že
vozidlá boli prevzaté do úschovy, teda nie je daná príčinná súvislosť medzi prevzatím do úschovy a
vznikom škody. Uviedol, že z dokazovania vyplynulo, že stav vozidiel v čase prevzatia do úschovy bol

nepojazdný a rovnakú skutočnosť konštatoval aj znalecký posudok v čase po úschove. Nedostatok
príčinnej súvislosti vzhliadol aj vo vzťahu k položkám ako výmena laku, keď v prílohe k súpisu z
23.06.2016 bolo konštatované, že vozidlá mali odreniny na karosérii už v čase prevzatia do úschovy.
Bez akejkoľvek príčinnej súvislosti označil aj položku pokuta za neplatnú emisnú a technickú kontrolu,
nakoľko za splnenie si týchto povinností zodpovedá vlastník vozidla, ktorým bol žalobca. Vo vzťahu k

položke náklady za odťah vozidiel z miesta úschovy poukázal na to, že práve kvôli tvrdeniu žalobcu o
nepojazdnosti vozidiel v čase pred úschovou, bol zo strany žalovaného zabezpečovaný odťah v čase
prebratia vozidiel do úschovy, a preto je logické, že stav vozidiel sa počas úschovy nezmenil/ nezlepšil
a bolo ich potrebné odtiahnuť aj po skončení úschovy. Dodal, že znalec podľa všetkého nezohľadňoval
a ani neskúmal stav vozidiel v čase ich odňatia a obmedzil sa na základné predpoklady, ktoré prevzal

z jednostranných vyjadrení žalobcu. Vychádzajúc z predložených dôkazov tak dospel k záveru, že
motorové vozidlá neboli technicky spôsobilé na prevádzku už v čase pred ich odovzdaním do úschovy
v rámci exekučného konania.

4. K samotnému preukázaniu príčinnej súvislosti osobitne zdôraznil, že žalobca nepreukázal, že vozidlá

odovzdal žalovanému, resp. intervenientovi v pojazdnom stave a teda neexistuje príčinná súvislosť
medzi uschovaním motorových vozidiel u intervenienta a údajnou škodou, ktorá mala vzniknúť v
dôsledku tejto úschovy. Poukázal na to, že sám žalobca žalovanému viackrát vyhlásil, že vozidlá sú
nepojazdné a vyhlásil to aj zamestnancom intervenienta, ktorí prišli vozidlá odobrať z U., preto tvrdenia
žalobcu a ním produkované dôkazy v podobe čestného vyhlásenia advokáta T.. K. vyhodnotil ako

nevierohodné. Bol toho názoru, že ak by vozidlá boli skutočne pojazdné, nebol by žiaden problém, aby
boli odovzdané do úschovy intervenienta priamo vo vlastnej obci, keďže vzdialenosť miesta, kde boli
odobraté, t. j. obce U., a okresu C. je cca XX km. Tvrdenia ohľadne procesnej taktiky, kedy žalobca
uviedol, že vozidlá sú nepojazdné len preto, aby mu neboli odňaté, ale pritom v konaní zrazu tvrdil, že
boli plne funkčné a ich stav zodpovedal veku vozidiel a riadnej údržbe, označil za účelové a zavádzajúce.

Naviac z exekúcie predajom hnuteľných vecí nie sú vylúčené nepojazdné motorové vozidlá a speňažiť
je možné aj nepojazdné vozidlá, ktoré ich nadobúdatelia opravia alebo rozpredajú na náhradné diely.
Ich poňatie žalovaným do súpisu hnuteľných vecí určených na predaj a ich následná úschova v žiadnomprípade nemôžu byť podľa súdu vykladané ako potvrdenie pojazdnosti a funkčnosti motorových vozidiel,
ako to tvrdil žalobca.

5. Záverom k námietke nedostatku aktívnej vecnej legitimácie uviedol, že v konaní bola najprv
predložená dohoda o vyporiadaní BSM zo dňa 31.07.2012, podľa ktorej vlastnícke právo k vozidlám
nadobudla manželka žalobcu, a teda žalobca stratil vlastnícke právo k vozidlám a nebol aktívne vecne
legitimovaný v spore. Žalobca sa touto skutočnosťou nebránil od začiatku a ani v exekučnom konaní,
kedy exmanželka žalobcu až dňa 12.04.2018 podala návrh na vylúčenie veci z exekúcie. Avšak z

predložených technických preukazov k obom vozidlám vyplýva, že bol a je ako vlastník evidovaný
stále žalobca, čo má len deklaratórny charakter. Napokon na poslednom pojednávaní žalobca predložil
darovaciu zmluvu zo dňa 13.12.2018, ktorou exmanželka žalobcovi darovala dotknuté vozidlá, čím
preukázal existenciu vlastníckeho práva k predmetným motorovým vozidlám a tým aj aktívnu vecnú
legitimáciu v konaní. S ohľadom na zistenie iných nedostatkov brániacich vyhoveniu žalobe sa viac
touto námietkou prvoinštančný súd nezaoberal a rovnako tak ani námietkou premlčania rozšíreného

návrhu, nakoľko dospel k záveru o nedôvodnosti a neopodstatnenosti uplatneného nároku ako takého.
S odkazom na vyššie uvedené závery zamietol návrh žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom
svedkov T.. K., U. B. J. S. I.. Q., ktoré vyhodnotil ako nadbytočné a nehospodárne. O trovách konania
rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní plne úspešnému žalovanému a intervenientovi na jeho
strane priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

6. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý z odvolacích dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne nesprávny zmeniť tak, že súd žalobe v celom rozsahu vyhovie, alternatívne ho zrušiť a vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rovnako ako v konaní pred prvoinštančným

súdom, tak aj v odvolacom konaní zotrval na tom, že motorové vozidlá boli žalovaným ako súdnym
exekútorom dňa 23.06.2016 v Pohraniciach (na dvore manželov B.) odňaté žalobcovi ako povinnému
a prevzaté do úschovy pre potreby ďalšieho priebehu exekučného konania vo funkčnom (pojazdnom)
stave zodpovedajúcom ich veku a najazdeným kilometrom, t. j. v stave zodpovedajúcom ich opotrebeniu
bežným užívaním. Na preukázanie tohto tvrdenia žalobca predložil ako dôkaz písomný dokument

označený ako vzatie hnuteľnej veci podliehajúcej exekúcii do úschovy zo dňa 23.06.2016 vydaný
samotným žalovaným ako súdnym exekútorom a súpis hnuteľných vecí podliehajúcich exekúcii zo dňa
23.06.2016 a tiež zoznam spísaných vecí. V oboch dokumentoch vystavených samotným žalovaným
je popísaný stav oboch motorových vozidiel, v akom sa nachádzali v čase ich odňatia do úschovy,
a to počet najazdených kilometrov, informácia o tom, že interiér zodpovedá veku vozidla, drobné

odreniny karosérie, u motorového vozidla zn. L.-Q. L. XXX poškodené spätné zrkadlá. Žalovaný ako
exekútor v týchto dvoch ním vystavených dokumentoch v čase odňatia vozidiel do úschovy neuviedol ich
nepojazdnosť, na ktorú sa neskôr v konaní odvolával. Prvoinštančný súd sa však uvedenými dôkazmi
vôbec nezaoberal a skutočnosť z nich vyplývajúcu, že sám žalovaný nepojazdnosť vozidiel neuviedol,
nezohľadnil.Napreukázaniestavumotorovýchvozidielvčaseichprevzatiadoúschovyžalobcapredložil

aj písomné vyjadrenie T.. L. K., ktorý sa osobne zúčastnil odňatia motorových vozidiel do úschovy
zo strany žalovaného v U., a v ktorom sa uvádza: „Jednalo sa o staršie motorové vozidlá, pričom
tieto na vzhľad boli v perfektnom stave bez viditeľných väčších poškodení. Nespozoroval som žiadne
poškodenia ani zvýšené opotrebovanie na týchto vozidlách. Vozidlá som podrobne prehliadol, nakoľko
som aj vyhotovoval fotky týchto vozidiel, ktoré sa ale nezachovali.“ Z tohto písomného vyjadrenia

žalobca vyvodil, že obe motorové vozidlá v čase ich odňatia do úschovy, boli na základe obhliadky
vykonanej T.. K. v perfektnom stave bez viditeľných väčších poškodení. Vzhľadom
na osobnú prítomnosť T.. K. pri odňatí motorových vozidiel navrhol výsluch menovaného ako svedka
k stavu predmetných vozidiel. Prvoinštančný súd však bez bližšieho posúdenia a zdôvodnenia tento
dôkaz navrhnutý žalobcom zamietol a to napriek tomu, že T.. K. ako tretia osoba priamo účastná odňatia

motorových vozidiel sa mohla vyjadriť k spornej pojazdnosti týchto motorových vozidiel a uviesť súdu
sícelaické,alerelevantnéskutočnostivtejtosúvislosti,ktorébynapomohliriadnemuzisteniuskutkového
stavu. Na preukázanie stavu motorových vozidiel žalobca tiež navrhol vypočuť L.. B. T. B., ktorá spolu
s manželom dovolili žalobcovi, aby motorové vozidlá v čase pred a počas odňatia boli zaparkované
na dvore pred garážou ich rodinného domu v U.. Prvoinštančný súd aj v prípade tohto dôkazu bez

bližšieho posúdenia a zdôvodnenia navrhované dokazovanie nevykonal, a to napriek tomu, že L.. T.
B. bola osobne prítomná toho, ako boli motorové vozidlá zaparkované na ich dvore pred garážou a
ako bol jej manžel nútený tieto „preparkovať“, aby mu umožnili prístup do garáže blokovaný vozidlami
žalobcu.Menovanásvedkyňasaakoočitýsvedokmohlasícelaicky,alerelevantnevyjadriťkpojazdnostia funkčnosti motorových vozidiel. Poukázal tiež na to, že za účelom preukázania tvrdeného technického
stavu motorových vozidiel žalobca v čase ich odňatia žalovaným predložil súdu ako dôkazy aj fotografie
motorových vozidiel z obdobia predchádzajúceho ich odňatiu. Napriek tomu, že z predložených fotografií

vyplýva, že motorové vozidlá boli pred ich odňatím žalovaným v plne funkčnom a pojazdnom stave
zodpovedajúcom ich veku a opotrebovaniu bežným užívaním, a to čo do ich pojazdnosti, ako aj čo do
stavu interiéru a exteriéru- karosérie (t. j. bez väčších škrabancov, prasklín, korózie), tak prvoinštančný
súd sa ani týmito dôkazmi nezaoberal a ich vyhodnotenie pri meritórnom rozhodnutí nezohľadnil. Za
účelompreukázaniatechnickéhostavumotorovýchvozidielvčaseichodňatiažalobcasúdutiežnavrhol,

aby žalovanému uložil predložiť ako dôkazy fotodokumentáciu vozidiel, ktorú vyhotovil sám žalovaný
pri ich odňatí. Ani tento dôkaz nebol vykonaný a súd prvej inštancie sa s ním procesne nevysporiadal
ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Ako dôkaz funkčnosti a pojazdnosti motorových vozidiel
predložil aj fotodokumentáciu vozidiel z obdobia ich úschovy u intervenienta (2017, 2019), z ktorej
vidieť zmeny polohy oboch motorových vozidiel počas úschovy a rovnako je vidieť čiastočné stiahnutie
zadného okna na Q. XXXCi, ktoré je plne elektrické a teda jeho posun je možný výlučne v prípade, že

je batéria vozidla funkčná a pripojená na elektrickú sústavu vozidla. Dôkazom pojazdnosti a funkčnosti
motorových vozidiel v čase ich odňatia je podľa žalobcu aj z fotografií vyplývajúca skutočnosť, že s
vozidlami bolo v začiatkoch úschovy manipulované po vlastnej osi pri ich parkovaní vo vonkajšom
areáli spoločnosti V. P..D..G.. Žalobca bol preto toho názoru, že ním predloženými a navrhnutými
dôkazmi preukázal, že v čase ich odňatia boli obidve motorové vozidlá v plne funkčnom technickom

stave zodpovedajúcom ich veku a opotrebovaniu bežným užívaním v čase ich odňatia, a to čo do
stavu motora a elektrickej sústavy, ako aj čo do stavu karosérie (bez väčších škrabancov, prasklín,
korózie) a v prípade kabrioletu Q. XXXCi bez akýchkoľvek známok poškodenia či nefunkčnosti látkovej
strechy. Žalobcom v exekučnom konaní deklarovaná nepojazdnosť motorových vozidiel, na ktorú sa
žalovaný účelovo odvoláva, bola žalobcom deklarovaná v tiesni žalobcu vyvolanej exekučným konaním

(ktorú žalobca ako povinný od počiatku považoval za nedôvodnú a nespravodlivú) výlučne v snahe
žalobcu eliminovať vznik škôd na týchto vozidlách pri presunoch po vlastnej osi po ich odňatí z U.
do miesta úschovy a počas samotnej úschovy v priestoroch spoločnosti V. P..D..G.. v C. v rámci
exekučného konania. Upozornil tiež na to, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal akým spôsobom
boli obe motorové vozidlá presunuté z vtedajšieho pobytu žalobcu do Pohraníc na dvor manželov B.

v čase pred ich odňatím do úschovy žalovaným. Trval na tom, že presunuté boli po vlastnej osi. Za
účelom preukázania tejto skutočnosti navrhol výsluch svedkov L.. T. B. J. T.. K., ktorí sa k presunu
vozidiel mohli vyjadriť a ani tento dôkaz nebol vykonaný. V ďalšom uviedol, že vzhľadom pre obavy
z možného poškodenia vozidiel počas ich úschovy intervenientom vykonal počas úschovy osobnú
kontrolu a opakovane upozorňoval na vznikajúce škody na motorových vozidlách a žiadal o vykonanie

opatrení na zamedzenie vzniku škody a to tak súdneho exekútora, ako aj príslušný súd, ktorý mu
vydal poverenie na vykonanie exekúcie, a to prostredníctvom námietok povinného k spôsobu exekúcie
zo dňa 04.09.2017, v ktorých namietal uskladnenie motorových vozidiel na voľnom priestranstve, kde
sú vystavené všetkým vplyvom počasia, a to bez akejkoľvek nutnej či minimálnej údržby, ďalej voľný
prístup k motorovému vozidlu L.-Q. bez uzamknutia, so zanedbaným a špinavým interiérom, vypáčenou

úložnou skrinkou, prázdnymi pneumatikami a plne nefunkčnou elektrickou sústavou, neodpojenou
batériou a ďalšie. Z týchto námietok vyplynulo, že motorové vozidlá počas úschovy zabezpečovanej
žalovaným boli zaparkované na otvorenom priestranstve bez akéhokoľvek zakrytia, či prekrytia a bez
vykonania akýchkoľvek ďalších elementárnych opatrení potrebných na eliminovanie vzniku škody na
motorových vozidlách v dôsledku ich dlhodobého státia a vplyvom poveternostných podmienok počas

necelých 3 rokov úschovy. Napriek upozorneniam žalobcu nedošlo k vykonaniu žiadnych opatrení
a úschova vozidiel prebiehala v rovnakom režime až do skončenia exekučného konania. Vzhľadom
na spôsob zabezpečenia úschovy nie je podľa žalobcu pre posúdenie oprávnenosti jeho nároku na
náhradu škody podstatné, či v čase ich odňatia boli motorové vozidlá pojazdné. Znalec I.. Q. sa tiež v
znaleckých posudkoch nezaoberá tým, či boli motorové vozidla v čase odňatia pojazdné a sám označil

spôsob uskladnenia vozidiel žalovaným ako nevhodný. V znaleckých posudkoch znalec poukázal na
to, že pred odstavením vozidiel nebola na nich vykonaná žiadna väčšia oprava, boli vykonané len
opravy z titulu prevádzky vozidla. Znehodnotenie každého vozidla vplyvom státia cca 2,5 roka na
voľnom priestranstve počas úschovy žalovaným určil ako rozdiel všeobecnej hodnoty vozidla, kde nie
je započítaný vplyv státia vozidla a hodnoty vozidla, kde je započítaný vplyv státia, t. j. ako rozdiel

všeobecnej hodnoty nepoškodeného vozidla a všeobecnej hodnoty poškodeného vozidla. V nákladoch
určených vo vyčíslení J. L. P..D..G.., s ktorými pracoval aj znalec, nie sú zahrnuté náklady na opravu laku
a výmenu preležaných pneumatík motorového vozidla. Právne žalobca argumentoval § 420, § 421, §
442, 749 ods. 1 OZ, § 29, § 31 EP, z ktorých vyvodil povinnosť žalovaného ako exekútora počas úschovymotorové vozidlá starostlivo opatrovať, vykonávať úschovu s odbornou starostlivosťou, s využitím
všetkých svojich skúseností a odborných vedomostí a vykonať opatrenia, aby na motorových vozidlách
nedošlo k poškodeniu, zničeniu alebo strate. Aj z neúplného dokazovania vykonaného prvoinštančným

súdom pritom vyplýva, že počas úschovy motorových vozidiel zabezpečovanej žalovaným došlo k ich
preukázanému znehodnoteniu (škode na nich), a to v priamej príčinnej súvislosti so spôsobom ich
uschovania zabezpečovanej žalovaným, ktorý bol v rozpore so zákonnou povinnosťou žalovaného
ako súdneho exekútora a súčasne uschovávateľa opatrovať tieto motorové vozidlá starostlivo, s
odbornou starostlivosťou, aby na nich nedošlo k poškodeniu. Žalovaný počas ich státia na voľnom

priestranstve nezabezpečil ich zakrytie či prekrytie, nepretržité uzatvorenie všetkých okien na vozidlách,
nezabezpečil výrobcom stanovený neustály tlak v pneumatikách, priebežnú údržbu (dobíjanie) batérií
vo vozidlách a nevykonal ďalšie elementárne opatrenia potrebné na eliminovanie vzniku škody na
motorových vozidlách. Podľa žalobcu takýmto spôsobom úschovy by aj nové motorové vozidlo
parkované 33 mesiacov na otvorenom priestranstve bez vykonania vyššie uvedených elementárnych
opatrení,vystavenévšetkýmvplyvompočasia,boloznehodnotenédotakejmiery,žebybolonepojazdné

a jeho hodnota by sa výrazne znížila vzhľadom na nevyhnutnosť vynaloženia nákladov na jeho uvedenie
do prevádzkyschopného stavu. Zhrnúc uvedené bol toho názoru, že počas žalovaným v exekučnom
konaní realizovanej úschovy došlo v priamej príčinnej súvislosti s porušením zákonnej povinnosti
žalovaného vykonávať činnosť podľa Exekučného poriadku zodpovedne, svedomito a s odbornou
starostlivosťou, s využitím všetkých svojich skúseností a odborných vedomostí, v priamej príčinnej

súvislostisporušenímzákonnejpovinnostižalovanéhoako uschovávateľaopatrovaťprevzatémotorové
vozidlá starostlivo (§ 749 ods. 1 OZ), v priamej príčinnej súvislosti s porušením zákonnej povinnosti
žalovaného ako toho, kto od iného prevzal vec, ktorá má byť predmetom jeho záväzku a teda od
toho, kto zodpovedá za jej poškodenie (§ 421 OZ), nakoľko počas úschovy dvoch
označených motorových vozidiel v trvaní 33 mesiacov žalovaný ako súdny exekútor (tiež uschovávateľ

a ten, kto prevzal vec od iného) nevykonal, resp. nezabezpečil vykonanie elementárnych opatrení
potrebných na eliminovanie vzniku škody na motorových vozidlách počas ich dlhodobého státia na
otvorenom priestranstve. Prvoinštančný súd sa pri posúdení veci nedostatočne zaoberal samotným
spôsobom vykonania úschovy oboch motorových vozidiel zabezpečovanej žalovaným, na ktorý od
začiatku konania poukazoval ako na samotnú príčinu znehodnotenia vozidiel, porušením základných

povinností žalovaného ako súdneho exekútora, uschovávateľa a toho, kto prevzal vec od iného pri
úschove motorových vozidiel vyplývajúcich mu z citovaných zákonných ustanovení a tiež príčinnou
súvislosťou medzi porušením zákonných povinností žalovaného pri úschove vozidiel a vznikom škody
na nich.

7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý prvoinštančný rozsudok ako vecne správny
potvrdiť.Uviedol,žesavplnejmierestotožňujesvýrokomakoajsodôvodnenímnapadnutéhorozsudku.
S odkazom na § 185 ods. 1 a § 191 ods. 1 CSP zdôraznil, že súd nemusí vykonať všetky stranami
navrhované dôkazy, pokiaľ ich považuje za nepodstatné a s ohľadom na všetky predložené dôkazy
možnokonštatovať,žeakékoľvekďalšievykonaniedôkazovbybolovrozporesozásadouhospodárnosti

konania,akoajkoncentrácioukonania.Boltohonázoru,žetechnickýstavmotorovýchvozidielspísaných
žalovaným ako súdnym exekútorom pred ich prevzatím do úschovy u intervenienta bol preukázaný z
viacerých listinných dôkazov, ktorých pôvodcom bol žalobca (list žalobcu z 15.06.2016) alebo ktoré
žalobca potvrdil (úradný záznam z 19.05.2016 alebo súpis vecí z 23.06.2016). Podotkol tiež, že jednému
z motorových vozidiel (Q.Z. XXXCi) uplynula platnosť osvedčenia o technickej spôsobilosti ešte dva roky

pred jeho prevzatím do úschovy u intervenienta. Aj s poukazom na mail žalobcu zo dňa 13.06.2016, v
ktorom označil motorové vozidlá za nepojazdné, správne súd prvej inštancie vyhodnotil danú zisťovanú
skutočnosť ako nespornú. Správne tiež konštatoval, že ak by motorové vozidlá boli pojazdné, nebol
by žiaden problém, aby boli odovzdané do úschovy intervenienta priamo vo vlastnej obci vzhľadom na
vzdialenosť cca XX km. Prvoinštančný súd sa tiež vysporiadal s tvrdeniami žalobcu ohľadne procesnej

taktiky, kedy žalobca uviedol, že vozidlá sú nepojazdné len preto, aby mu neboli odňaté, ale pritom v
konaní zrazu tvrdil, že boli plne funkčné a ich stav zodpovedal veku a riadnej údržbe vozidiel, čo správne
vyhodnotil ako účelové a zavádzajúce. Súd prvej inštancie preto postupoval správne a v súlade s § 185
a § 191 CSP, ako aj judikatúrou (napr. rozsudok NS SR zo dňa 31.03.2021, sp. zn. 5Cdo/107/2019) a
na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a následne vec aj správne

právne posúdil. K námietke nesprávneho vyhodnotenia obsahu listín uviedol, že súd dôkazy hodnotí vo
vzájomnej súvislosti, a preto ak nepojazdnosť vozidiel vyplývala z iných listinných dôkazov, z ktorých
niektoré boli vytvorené priamo žalobcom ako ich autorom, neuvedenie nepojazdnosti vozidiel v súpise
hnuteľných vecí a v potvrdení o ich prevzatí do úschovy nie je dôkazom o ich pojazdnosti, ako sa mylnedomnieva žalobca. Naopak, skutočnosť, že žalobca viackrát pred spísaním vozidiel potvrdil žalovanému
ich nepojazdnosť vysvetľuje, prečo žalovaný nepovažoval za potrebné nepojazdnosť osobitne uvádzať
v týchto listinných dokumentoch. Poukázal tiež na to, že súdny exekútor nemá možnosť a povinnosť

na miestach odoberania hnuteľných vecí skúmať ich stav a funkčnosť, keďže obyčajne sa jedná o
zložité stroje a mechanizmy. Žalovaný ani nie je odborník či znalec v odbore technický stav cestných
vozidiel, ani nedisponuje technikou, ktorou by vedel na mieste odoberania vozidiel posúdiť ich reálnu
funkčnosť, resp. odhaliť napr. aj rôzne skryté vady a pod. Skutočnú funkčnosť a technický stav v zmysle
Exekučného poriadku platného pri začatí exekúcie skúma po odobratí až znalec, ktorý v zmysle §

122 EP vykoná odhad hodnoty odobratej hnuteľnej veci. Vo vzťahu k znaleckým posudkom v zhode s
prvoinštančným súdom zdôraznil, že znalec nevykonal obhliadku motorových vozidiel a nebol mu známy
ichstavpredichprevzatímdoúschovyuintervenienta,alevychádzalzteoretickejrovinynepoškodených
a funkčných vozidiel pred ich úschovou v exekučnom konaní napriek tomu, že motorové vozidlá boli v
absolútne nevyhovujúcom stave už pred ich odobratím a už v danom čase boli náklady na ich uvedenie
do prevádzky neúmerné voči samotnej hodnote, ktorú v uvedenom čase na základe vyjadrenia žalobcu

predmetné motorové vozidlá dosahovali. Súdny znalec vychádzal len z tvrdení žalobcu, vzhľadom na čo
nemožno znalecké závery považovať za relevantné pre konanie. Z uvedeného tiež vyvodil, že žalobca
by tieto náklady musel vynaložiť bez ohľadu na to, že motorové vozidlá boli prevzaté do úschovy,
a preto absentuje príčinná súvislosť medzi prevzatím do úschovy a vznikom škody a do znaleckých
posudkov tiež boli zahrnuté položky, ktoré v žiadnom prípade nemožno označiť za škodu v súvislosti

s úschovou, napr. pokuty za neabsolvovanie STK a EK, náklady za vyhotovenie znaleckých posudkov,
pretože tieto nie sú škodou vo vlastnom zmysle. Súd prvej inštancie tak správne vyhodnotil, že znalecké
posudky nemôžu predstavovať objektívny podklad pre utvorenie záveru o tom, či a vôbec v akej výške
škoda vznikla. Dodal, že žalobca pri odoberaní vozidiel niekoľkokrát pred svedkami zdôraznil, že obe
vozidlá nie sú schopné prevádzky a požiadal žalovaného ako aj zamestnancov intervenienta, aby z toho

dôvodu motorové vozidlá neboli štartované, nakoľko týmto úkonom by došlo k ich ďalšiemu poškodeniu.
Preto tvrdenia žalobcu a ním produkované dôkazy v podobe čestného vyhlásenia advokáta T.. K. súd
vyhodnotil ako nedôveryhodné. Vyslovil presvedčenie, že žalobca neustál v spore dôkazné bremeno
ohľadom preukázania žalovaného nároku. Tvrdenia žalobcu boli v konaní od začiatku konštruované
účelovo a neboli preukázané žiadnymi dôkazmi a zo strany žalobcu neboli ani relevantným spôsobom

popreté skutočnosti uvádzané žalovaným, čím sa stali nespornými. Záverom za neopodstatnený označil
ajďalšížalobcomnamietanýodvolacídôvod,atonesprávneprávneposúdenieveci.Vylúčiltiežaplikáciu
ust. § 421 OZ na danú vec, nakoľko žalovaný neprevzal vozidlá do úschovy za účelom splnenia svojho
záväzku.Zhrnúcuvedenézáveryprvoinštančnéhosúduoznačilzadostatočneapreskúmateľnezreteľné
a riadne odôvodnené.

8. Intervenient na strane žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť stotožniac sa so skutkovými a právnymi závermi prvoinštančného
súdu. Bol toho názoru, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s právnou aj skutkovou
stránkou veci a podstatnými tvrdeniami žalobcu. Zotrval na doterajších písomných podaniach a ústnych

prednesoch. K žalobcom namietanému nevykonaniu dokazovania poukázal na § 185 ods. 1 CSP,
v zmysle ktorého súd rozhodne, ktoré dôkazy vykoná. Podľa odbornej literatúry nemusí vykonávať
dôkazy, ktoré nemôžu smerovať k preukázaniu spornej skutočnosti preto, lebo túto skutočnosť možno
preukázať iným dôkazom alebo sa týkajú skutočností nerozhodných a právne bezvýznamných a tiež
také, ktoré účastníci navrhli s úmyslom predĺžiť súdne konanie. Technický stav motorových vozidiel

spísaných žalovaným ako súdnym exekútorom pred ich vzatím do úschovy u intervenienta bol podľa
nehopreukázanýzviacerýchlistinnýchdôkazov,ktorýchpôvodcombolažalobca(jeholistz15.06.2016),
alebo ktoré žalobca potvrdil (úradný záznam z 19.05.2016 alebo súpis hnuteľných vecí z 23.06.2016).
Poukázal tiež na to, že jednému z motorových vozidiel (Q. XXXCi) uplynula platnosť osvedčenia o
technickej spôsobilosti dokonca dva roky pred jeho prevzatím do úschovy u intervenienta. Nepojazdnosť

motorových vozidiel preukazuje podľa neho aj skutočnosť, že tieto museli byť do miesta úschovy
prevzaté intervenientom na podvalníku, čo by nebolo potrebné, ak by boli pojazdné, ako to tvrdí žalobca.
Za daného stavu, kedy hneď z viacerých listín potvrdených žalobcom a jednotného informačného
systému v cestnej doprave bol zrejmý technický stav motorových vozidiel pred ich prevzatím do
úschovy u intervenienta, by bolo právne neúčelné a v rozpore s princípom hospodárnosti konania (čl.

17 CSP) vykonávať výsluch svedkov k technickému stavu motorových vozidiel. Nevykonanie dôkazu
vyžiadaním fotografií z exekučného spisu je odôvodnené právnou bezvýznamnosťou takéhoto dôkazu,
keď z fotografií predsa nie je možné určiť, či motorové vozidlo je pojazdné alebo nie. Vozidlo, ktoré
môže mať zachovalý vonkajší stav, môže byť nepojazdné a naopak vozidlo, ktoré sa s ohľadom najeho vonkajší vzhľad môže javiť ako nespôsobilé jazdy, je plne schopné prevádzky. Prvoinštančný súd
preto postupoval v súlade s čl. 17 a § 185 ods. 1 CSP, ak žalobcom navrhnuté výsluchy svedkov a
vyžiadanie fotodokumentácie z exekučného spisu nevykonal, nakoľko spornú skutočnosť bolo možné

preukázať hospodárnejšie z iných dôkazov a vykonanie týchto dôkazov by len predĺžilo súdne konanie
a bolo by právne bezvýznamné. Nad rámec uvedeného intervenient poukázal aj na skutkovú podstatu
trestného činu marenia exekúcie podľa § 243a Trestného zákona a skutočnosť, že údajná tieseň
žalobcu nepredstavuje okolnosť vylučujúcu trestnú zodpovednosť alebo protiprávnosť činu. Tvrdenia
žalobcu o pojazdnosti spísaných motorových vozidiel označil za nepreukázané a účelové v snahe

privodiť si úspech v spore a bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalovaného a následne intervenienta, voči
ktorému by si žalobca uplatnil svoj nárok v prípade úspechu žalobcu v spore. Žalobcovi v ďalšom vytkol
neidentifikovateľnosť skutkových zistení prvoinštančného súdu, ktoré majú byť podľa neho nesprávne.
Vydedukoval však, že by sa malo jednať o nesprávne vyhodnotenie obsahu predložených listín, ku
ktorému uviedol, že súd v zmysle § 191 ods. 1 CSP hodnotí dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Preto
ak nepojazdnosť motorových vozidiel vyplývala z iných listinných dôkazov, z ktorých niektoré boli

vytvorené priamo žalobcom ako ich autorom, neuvedenie nepojazdnosti vozidiel v súpise hnuteľných
vecí a v potvrdení o ich prevzatí do úschovy nie je dôkazom o ich pojazdnosti, ako sa mylne domnieva
žalobca. Práve naopak, skutočnosť, že žalobca viackrát pred spísaním vozidiel potvrdil žalovanému
ich nepojazdnosť, potvrdzuje, prečo žalovaný nepovažoval za potrebné túto nepojazdnosť uvádzať
osobitne v týchto listinných dokumentoch, keď nepojazdnosť vozidiel bola účastníkom zrejmá. Vo vzťahu

k znaleckým posudkom v zhode so súdom prvej inštancie zdôraznil, že znalec nevykonal ohliadku
vozidiel a nebol mu známy ich stav pred ich prevzatím do úschovy u intervenienta. Pri hodnotení
vychádzal len z tvrdení žalobcu, ktorý má flexibilný vzťah k pravde (napr. protichodné tvrdenia o stave
vozidiel pred ich spísaním). Už z uvedeného dôvodu nemožno považovať závery znaleckých posudkov
za relevantné pre súdne konanie. Okrem toho znalec pri určení znehodnotenia vozidiel vychádzal z

rozdielu hodnôt nepoškodeného vozidla s platnou technickou kontrolou, platnou emisnou kontrolou a
poškodeného vozidla s neplatnou technickou a emisnou kontrolou. Intervenient preto nerozumie, na
základe čoho žalobca tvrdí, že znalecké posudky sa nezaoberajú pojazdnosťou vozidiel, keď táto je
rozhodujúcim faktorom pre určenie rozdielu cien vozidiel v rôznom stave, a teda ich znehodnotenia.
Závery znaleckých posudkov vychádzajúce z rozdielu hodnôt sú pre predmetné konanie nepoužiteľné

jednak z dôvodu, že vozidlá v čase ich prevzatia do úschovy neboli pojazdné, vozidlo Q. XXXK.I.
už v čase prevzatia do úschovy nedisponovalo platnou technickou a emisnou kontrolou, a preto ani
hypoteticky vo vzťahu k nemu nemožno uvažovať o rozdiele hodnôt pojazdného a nepojazdného vozidla
a vykonávanie technických a emisných kontrol nie je povinnosťou žalovaného ani intervenienta a toto
mal zabezpečiť žalobca tak, že mal požiadať žalovaného o dočasné vydanie vozidiel za účelom

absolvovania zákonom predpísaných kontrol. Rozdiel hodnôt vozidiel s platnou technickou a emisnou
kontrolou tak ide na ťarchu žalobcu, ktorý si nesplnil všeobecnú prevenčnú povinnosť (§ 417 OZ).
Okrem toho znaleckým posudkom tiež vytkol, že obsahujú náklady na opätovné uvedenie vozidiel do
prevádzky spočívajúce vo výmene prevádzkových náplní, dielov a spotrebného materiálu, ku ktorých
výmene dochádza buď pri pravidelných servisných prehliadkach predpísaných výrobcom vozidla alebo

po opotrebení príslušných dielov aj pri prevádzke vozidla, ďalej opravu poškodeného laku, ktorý mali
vozidlá už v čase prevzatia do úschovy u intervenienta a výmeny preležaných pneumatík, pričom tieto
mali vozidlá z dôvodu ich nepojazdnosti už v čase ich prevzatia do úschovy. Všetky tieto náklady
podľa intervenienta nemajú žiaden súvis s ním vykonávanou úschovou a žalobcovi by vznikli aj bez ich
úschovy, a preto nemôžu vstupovať do určenia miery znehodnotenia uschovaných vozidiel. Znalecké

posudky tak nepredstavujú spoľahlivý podklad pre priznanie žalobcom uplatneného nároku a súd prvej
inštancie správne nezohľadnil závery z nich vyplývajúce. Záverom k námietke nesprávneho právneho
posúdenia veci uviedol, že súd prvej inštancie sa celkom správne zameral na posúdenie splnenia
predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu uschovanej veci, ktoré sú esenciálne pre priznanie
nároku žalobcu. Posudzovanie podružných právnych otázok nemá zmysel a nie je porušením práva na

spravodlivý súdny proces (viď uznesenie ÚS SR zo dňa 23.06.2004, sp. zn. III. ÚS 209/2004). Podľa
názoru intervenienta na danú vec sa nemá aplikovať ust. § 421 OZ, pretože súdny exekútor neprevzal
vozidlá do úschovy za účelom splnenia svojho záväzku (súdny exekútor nemá žiaden záväzok voči
povinnému). Uvedené však nič nemení na právnom posúdení veci.

9. Žalobca v odvolacej replike zotrval v celom rozsahu na svojej odvolacej argumentácii. Opätovne
zdôraznil, že pre posúdenie veci nie je podstatné, či motorové vozidlá boli v čase ich odňatia pojazdné
alebo nepojazdné. Nad rámec v odvolaní uvedeného doplnil, že momentálna nepojazdnosť motorového
vozidla predsa automaticky neznamená (nie je dôkazom jeho nulovej, resp. zanedbateľnej hodnoty), žeje totálne nefunkčné, určené na zošrotovanie, resp. v lepšom prípade použiteľné len na náhradné diely
a neznamená ani to, že motorové vozidlo má nulovú hodnotu, resp. hodnotu odpadu po jeho rozobratí a
zošrotovaní. Poukázal tiež na to, že momentálna nepojazdnosť môže mať rôzne technické príčiny, a to

počnúc triviálnymi ako napr. prázdna palivová nádrž, vybitá resp. odpojená batéria, defekt pneumatiky
až po vážne vyžadujúce si odborný servisný zásah (opravu). Rovnako ani uplynutá doba platnosti
osvedčenia o technickej spôsobilosti motorového vozidla (Q. XXXCi) predsa automaticky neznamená
a nie je dôkazom nepojazdnosti, ale môže mať aj iné príčiny ako napr. nepozornosť, opomenutie,
resp. lajdáckosť alebo i vážnejšie príčiny na strane majiteľa motorového vozidla. Práve vzhľadom

na uvedené sa podľa žalobcu znalec I.. Q. v znaleckých posudkoch nezaoberá tým, či predmetné
motorové vozidlá boli v čase ich odňatia do úschovy pojazdné alebo nepojazdné. Rozhodujúcim bol pre
znalca len spôsob ich úschovy zabezpečovanej žalovaným. Prvoinštančný súd pochybil aj v tom, že
bez ďalšieho skúmania sa stotožnil s tvrdeniami a argumentáciou žalovaného a intervenienta ohľadne
hodnoty motorových vozidiel uvádzanej žalobcom v komunikácii so žalovaným, v ktorej on ako laik
uviedol hodnotu motorového vozidla zn. Q. XXXCi vo výške 5.000 eur a zn. L.-Q. L. XXX vo výške 1.500

eur a súd uvedené považoval za postačujúce.

10. Žalovaný v odvolacej duplike plne odkázal na svoje vyjadrenie k odvolaniu žalobcu. Nad rámec
uvedeného doplnil, že v oboch znaleckých posudkoch znalec I..
Q. opakovane posudzuje státie vozidiel na otvorenom priestranstve po dobu 3,5 roka, pričom vozidlá

boli takto odstavené 2 a 3 roka (23.06.2016- 13.03.2019), t. j. rozdiel predstavuje 22 %. Táto znalcom
chybne určená doba státia pri oboch vozidlách vstupuje do výpočtu všeobecnej hodnoty poškodeného
vozidla cez koeficient predajnosti a touto chybou dochádza aj k chybnému výpočtu všeobecnej hodnoty
poškodeného vozidla a v konečnom výsledku aj nesprávnemu záveru vo vzťahu k znehodnoteniu
vozidla a chybnej odpovedi na otázku č. 1 v znaleckom posudku. Uvedené chyby jednoznačne robia

nepoužiteľnými a nepreskúmateľnými závery znaleckých posudkov. Znalec v znaleckých posudkoch pri
motorovom vozidle L.-Q. okrem skrine karosérie- korózia (zodpovedá veku vozidla, poškodenia laku
uvedené aj v preberacom protokole) a výbavy karosérie- vybitá batéria (normálny stav autobatérie
po 33 mesiacoch nečinnosti vozidla), posunutý predný nárazník- poškodený tapacír dverí (je vnútri
vozidla, nijakým spôsobom uskladnenia vozidla nie je možné, aby túto vnútornú škodu vozidla spôsobil

žalovaný), nezistil žiadne závady na ostatných skupinách vozidla. Pri vozidle Q. sa všetky položky na
servis (opravu) komponentov vozidla nachádzajú vnútri vozidla, t. j. prirodzene sú kapotážou chránené
pred poveternostnými podmienkami- je irelevantné, akým spôsobom by bolo vozidlo uskladnené, ich
opotrebenie prirodzene vyplýva z veku a stavu odobratého motorového vozidla, ako aj obyčajného
opotrebenia časom. Jedná sa evidentne o položky v rámci štandardného servisu 14- ročného vozidla

s viac ako 215.000 km, ktoré 33 mesiacov stálo (bez ohľadu na spôsob uskladnenia). Ak by ich bolo
možné poškodiť poveternostnými podmienkami, tak jedine v prípade, ak kapotáž vozidla nebola v
poriadku už pri ich preberaní, čo je ale vada, na ktorú žalobca ako povinný exekútora neupozornil.
Zdôraznil, že exekútor nemôže znášať položky ako neplatná EK a TK (žalobca mal odhlásiť vozidlo),
ani za znalecký posudok, odťah, servis, keďže exekučné konanie ako také bolo vykonané riadne v

zmysle zákona, uskladnenie bolo vykonané tiež riadne a nebola exekútorom porušená žiadna jeho
zákonná povinnosť a žalobcom uplatnené položky tak majú čisto svojvoľný základ a nemajú žiadnu
súvislosť s namietaným spôsobom uskladnenia motorových vozidiel. Vo vzťahu k motorovému vozidlu
zn. L.-Q. žalobca nevysvetliteľne vychádzal z výšky totálnej škody (všeobecná hodnota nepoškodeného
vozidla) a nie ako je v znaleckom posudku uvedené z údajného znehodnotenia vozidla a opätovne

platí, čo uviedol k motorovému vozidlu zn. Q.L.Z. vo vzťahu k položkám EK, TK a náklady na odťah,
servis a znalecký posudok. Doplnil, že podľa výpisu zo stránky www.stkonline.sk, overenie STK má
toto vozidlo poslednú EK a TK z 24.09.2014, t. j. žalobca ho dodnes neopravil. Žalobca tak absolútne
nepreukázal ani zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Opätovne poukázal na to, že dňa
03.08.2017, kedy bol žalobca vo vozidlách, neurobil žiadne úkony, ktorými by údajnej škode na vozidlách

zabránil, resp. ju zmiernil (ako napr. uvádza v odvolaní prekrytie, zakrytie vozidiel, či elementárne
opatrenia na eliminovanie vzniku škôd). Žalovanému ani nie je zrejmé, aké konanie žalobca očakával
od súdneho exekútora na eliminovanie vzniku škôd, ktoré vznikajú napr. prirodzeným dlhodobým státím
(nepoužívaním vozidiel), keď súdny exekútor ako orgán verejnej moci musí vždy postupovať podľa a
v rozsahu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Nie je preto možné, aby súdny exekútor napr. šoféroval odobraté

vozidlá, resp. ich akýmkoľvek spôsobom užíval, premiestňoval, pohyboval nimi a eliminoval by tak
škody vznikajúce napr. státím vozidiel. Aj s prihliadnutím na obsah vyjadrenia žalobcu z 19.05.2016
bolo zrejmé, že sa nejednalo o nepojazdnosť vozidiel pred úschovou v zmysle triviálnych technických
príčin- prázdnej palivovej nádrže, vybitej batérie, defektu pneumatiky, ako sa žalobca snažil presvedčiťsúd. Ak žalobca očakáva, že súdny exekútor vozidlá zakryje alebo prekryje, pričom tento spôsob nie
je vôbec z povahy a funkcie štandardného vozidla nutný, keď autá sa takmer 100 % času nachádzajú
vonku, pod vplyvom všetkých poveternostných podmienok a uskladnenie v priestoroch intervenienta

nebolo ničím odlišné od spôsobu parkovania iných vozidiel, nenachádzali sa na nezabezpečenej pôde
ani niekde, kde by boli vystavené zvýšenému dažďu, snehu, vetru, žiareniu. Prekrytie vozidiel mohol
žalobca vykonať kedykoľvek aj sám, uvedené nemal zakázané a mohol tak urobiť aj pri svojej návšteve,
ak nebol spokojný so spôsobom uskladnenia, čo neurobil. Najviac keď žalovaný vozidlá odobral,
boli pod holým nebom, neboli žalobcom ani garážované ani prekryté. Žalobcovi záverom vytkol, že

nikde nevysvetlil, akým spôsobom mohol súdny exekútor uschovať tieto motorové vozidlá starostlivo,
s odbornou starostlivosťou tak, aby nedošlo k ich poškodeniu, keď rozsah opráv v zmysle cenovej
ponuky Q. obsahuje napr. štandardný rozsah servisu, servis motorového oleja, servis mikrofiltra, servis
zapaľovacích sviečok, servis brzdovej kvapaliny, filter olejový, filter vzduchový, brzdová kvapalina,
akumulátor, výmena chladiacej kvapaliny a serva oleja, predné lišty stieračov, predné a zadné brzdy,
vedenie servo hadíc, zosilňovač rádia, snímač teploty a iné. Žalovaný bol toho názoru, že všetky tieto

ako aj ostatné položky sú „poškodenia“, ktoré vozidlá buď mali v čase ich odobratia a zapríčinili ich
nepojazdnosť, resp. vznikli by na vozidlách pri akomkoľvek spôsobe uskladnenia, bez ohľadu na počasie
a nejedná sa o „poškodenia“ zavinené žalovaným a žalobca žiadnym spôsobom tieto „poškodenia“
vozidiel žalovaným nepreukázal.

11. Intervenient v odvolacej duplike odkázal na svoje doterajšie vyjadrenia zotrvávajúc na tom, že
žalobcom navrhnuté dôkazy sú pre vec právne bezvýznamné. Opätovne akcentoval, že žalobca
nepreukázal splnenie predpokladov zodpovednosti za škodu podľa § 31 Exekučného poriadku v
spojení s § 420 a nasl. OZ. Argumentácia žalobcu v tomto smere nie je spôsobilá v logických
súvislostiachodôvodniťapreukázaťúdajnúzodpovednosťžalovanéhozažalobcomtvrdenývznikškody.

Skonštatoval, že prakticky jediným dôkazom, o ktorý žalobca opiera svoj nárok sú znalecké posudky
vyhotovené súdnym znalcom I.. Q., ktoré však neobsahujú technický stav vozidiel v čase ich prevzatia
do úschovy u intervenienta a žalobca ani v konaní nevyužil závery uvedených posudkov, keď si v
súdnom konaní neuplatnil ako škodu hodnotu znehodnotenia vozidiel vplyvom ich státia na otvorenom
priestranstve (čl. 3 bod 3.1 odpoveď na otázku 1 znaleckých posudkov), čo by vzhľadom na žalobou

uplatnený nárok bolo logické, ale namiesto toho si uplatnil náklady na uvedenie motorových vozidiel
do prevádzky, pričom časť týchto nákladov by vznikla bez ohľadu na úschovu vozidla (napr. výmena
prevádzkových náplní, dielov a spotrebného materiálu), časť má byť vynaložená na opravy existujúcich
poškodení, ktoré už vozidlá mali v čase ich prevzatia do úschovy a časť spočíva v odmene znalca, ktorá
tvorí súčasť trov konania ako účelne vynaložené náklady na obranu nároku.

12. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok súdu
prvej inštancie v celom napadnutom rozsahu, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

13. Dokazovanie predstavuje zákonom upravený postup súdu a sporových strán, na základe ktorého
súd získava potrebné penzum podstatných skutkových poznatkov o predmete sporu. Pri určení rozsahu
dôkaznej povinnosti a rozloženia dôkazného bremena je potrebné vychádzať z hypotézy právnej normy,
ktorá určuje jednak okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, ako aj subjekt, ktorého

zaťažuje dôkazná povinnosť. Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z
ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky (rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS/38/2015). Miera
možnosti súdu zistiť skutočnú pravdu je tak v civilnom sporovom konaní po zmene procesnoprávnych
kódexov výrazne limitovaná a závislá od návrhov na vykonanie dokazovania prednesených stranami
sporu (tzv. princíp formálnej pravdy), na ktoré bola prenesená procesná zodpovednosť za dokazovanie

(pozn. súdu s výnimku sporou s ochranou slabšej strany upravených v druhej hlave druhej časti CSP). S
dokazovaním tak imanentne súvisia vzájomne prepojené povinnosti sporových strán- povinnosť tvrdenia
a dôkazná povinnosť (dokazovať je povinný každý, kto v spore niečo tvrdí), neunesenie ktorých je
spojené s neúspechom v spore. Vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaných dôkazov, ako aj
prípustnosti ich vykonania prináleží súdu, ktorý nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania

(§ 185 ods. 1 CSP). Súd je tým subjektom, ktorý v spore určuje, čo sa bude dokazovať, ako bude
dokazovanie prebiehať, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré dôkazy vykoná. Ústavný
súd SR opakovane vo svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že do obsahu práva na spravodlivé
súdne konanie nepatrí povinnosť súdu vykonať všetky stranou navrhované dôkazy (napr. uzneseniazo dňa 08. 10. 1997, sp. zn. I. ÚS 64/1997, zo dňa 18. 12. 1997, sp. zn. I. ÚS 98/1997, zo dňa 31.
08. 2004, sp. zn. IV. ÚS 252/2004). Nevykonanie dôkazov je však súd z hľadiska nárokov kladených
na meritórne rozhodnutie povinný v zmysle § 220 ods. 2 CSP odôvodniť. Spravidla súd nevykoná

dôkazy, ktoré nie sú spôsobilé preukázať skutočnosti predpokladané skutkovou podstatou príslušnej
právnej normy, t. j. rozhodné pre hmotnoprávne posúdenie veci, príp. dôkazy smerujúce k preukázaniu
skutočnosti už preukázanej iným dôkazom. Súd musí pristupovať k vyhodnocovaniu návrhov na
vykonanie dokazovania citlivo a zodpovedne, nakoľko rozsah dokazovania má vplyv nielen na výsledok
sporu, ale aj dĺžku konania a nemal by viesť k neúmernému predlžovaniu konania a oddiaľovaniu stavu

právnej istoty. Musí pritom dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný
skutkový poznatok tvrdený stranou sporu, ak tento nebude preukázaný iným dôkazom. Ak by súd vylúčil
z dokazovania takýto dôkaz spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia, a ktorého vykonanie
by bolo prípustné, zakladalo by to odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. e) CSP, nakoľko takýmto
postupom by súd sťažil dôkaznú pozíciu sporovej strany, čo môže nespravodlivo rezultovať v neunesení
dôkazného bremena a neodôvodnene sa vzďaľuje od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu.

Vykonanédôkazysúdhodnotízhľadiskaichpravdivostiadôležitostiprerozhodnutie.Aktuálnaprocesná
právnaúpravavychádza(rovnakoakoprávnaúpravaObčianskehosúdnehoporiadkuúčinnádo30.júna
2016) zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, vyplývajúcej z ústavného princípu nezávislosti súdov.
Táto zásada, vychádzajúca z čl. 15 základných princípov CSP a normatívne rozvinutá v § 191 ods.
1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného

presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie
je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne
rozhodnutiemusívykazovaťlogickú,funkčnúateleologickúzhoduspriebehomkonania(porov.Števček,
M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový
poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729). Porušením práva na spravodlivý proces

nie je iné hodnotenie vykonaných dôkazov súdom, než aké sú predstavy sporových strán.

14. V prejednávanej veci prvoinštančný súd pre neunesenie dôkazného bremena zamietol žalobu o
náhradu škody, ktorá mala byť počas úschovy v exekučnom konaní spôsobená na motorových vozidlách
žalobcu žalovaným ako súdnym exekútorom. Bol toho názoru, že žalobca neidentifikoval konkrétnu

zákonnú alebo zmluvnú povinnosť, ktorá mala byť žalovaným porušená a rovnako nepreukázal ani vznik
škodynajehomotorovýchvozidláchspôsobenejvpríčinnejsúvislostisrealizovanouúschovou.Odvolací
súd sa po oboznámení s obsahom súdneho spisu ako aj odvolacej argumentácie, s uvedenými závermi,
ktoré majú oporu vo vykonanom dokazovaní a sú výsledkom logického a komplexného vyhodnotenia
dôkazov jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti a správneho právneho posúdenia, plne stotožňuje.

15. Žalobca v konaní pred prvoinštančným aj odvolacím súdom argumentoval tým, že obe osobné
motorové vozidlá, prevzaté dňa 23.06.2016 do úschovy žalovaným, t. j. motorové vozidlo zn. Q. XXXK.,
EČV: L.-XXXBI, rok výroby XXXX (ďalej len „Q.“) a zn. L.- Q. L. XXX, V.: L.-XXXCV, D. F.D. XXXX (ďalej
len „MB“), boli v čase ich odňatia v plne funkčnom a pojazdnom stave. Prvoinštančný súd uvedeným

tvrdeniam správne neprisvedčil vychádzajúc z vlastných vyjadrení žalobcu v rámci exekučného konania,
keď v návrhu na povolenie odkladu exekúcie z 19.05.2016 (č. l. 144), ako aj v e-mailovej správe žalobcu
adresovanej jeho právnemu zástupcovi T.. K. z 13.06.2016 (č. l. 147), žalobca v postavení povinného
vyslovene uvádzal, že obe motorové vozidlá sú nepojazdné a žalobca nedisponuje dostatočnými
finančnými prostriedkami na ich opravu, ktorá je nákladná. Totožný údaj o nepojazdnosti motorových

vozidiel sa uvádza aj v e-mailovej správe T.. K. z 15.06.2016 (č. l. 143) a v odpovedi na žiadosť o
súčinnosť z 15.06.2016 (č. l. 148) adresovanej žalovanému. Práve z dôvodu nepojazdnosti motorových
vozidiel sa žalobca snažil dosiahnuť odklad exekúcie, aby sa nenavyšovali jej trovy o náklady na
odťah motorových vozidiel v rozhodnom čase odstavených na dvore v Pohraniciach. Ako poukázal
súd prvej inštancie, nepriamo záveru o technickej nespôsobilosti motorových vozidiel nasvedčujú aj

predložené osvedčenia o technickej a emisnej kontrole motorových vozidiel (č. l. 151), keď platnosť
technickej a emisnej kontroly motorového vozidla značky Q. uplynula v júli 2014, t. j. takmer dva
roky pred odobratím vozidla do úschovy, z čoho vyplýva, že motorové vozidlo nebolo v prevádzke
už dva roky pred odovzdaním do úschovy, vzhľadom na čo je bez ďalšieho záver o nepojazdnosti
motorového vozidla vysoko pravdepodobný a v prípade motorového vozidla značky MB platnosť

emisnej a technickej kontroly uplynula v 09/2016, t. j. krátko po začatí exekučnej úschovy. Je pravdou,
že samotné uplynutie lehoty platnosti osvedčenia o technickej spôsobilosti samo o sebe nevedie k
záveru o nepojazdnosti motorových vozidiel, avšak v prípade spornosti technického stavu motorového
vozidla by pri absencii iných dôkazov bolo z platného osvedčenia o technickej a emisnej kontrolemožné prezumovať technickú spôsobilosť motorového vozidla. V danom prípade ani táto skutočnosť
preukázateľne nesvedčila a nebola nápomocná tvrdeniam žalobcu. Žalobca naviac v konaní pred
prvoinštančným súdom nesporoval vyjadrenia žalovaného a intervenienta o odťahu motorových vozidiel

z Pohraníc do miesta úschovy, ktorý by v prípade pojazdnosti motorových vozidiel nepochybne nebol
potrebný a tieto náklady na odťah naviac zahrnul aj do uplatnenej náhrady škody. V kontexte uvedeného
a s prihliadnutím na trestnoprávne následky nepravdivosti vyhlásení o majetku podliehajúcom exekúcii
(trestný čin marenia exekučného konania podľa § 243a Trestného zákona) odvolací súd zhodne
so súdom prvej inštancie považoval za pravdivé a relevantné vyhlásenia žalobcu o nepojazdnosti

odobratých motorových vozidiel v exekučnom konaní a neuveril protichodným, účelovým vyjadreniam
žalobcu produkovaným v konaní o náhradu škody a jeho argumentácii o údajnej tiesni žalobcu vyvolanej
exekučným konaním. Žalobca ani v odvolacom konaní neprodukoval žiadne presvedčivé argumenty,
ktoré by spochybnili záver prvoinštančného súdu o nepojazdnosti motorových vozidiel už v čase ich
prevzatia žalovaným do exekučnej úschovy vyplývajúci z vlastných prehlásení žalobcu a jeho právneho
zástupcu, ktorí v exekučnom konaní deklarovali nepojazdnosť týchto motorových vozidiel. Opačný záver

nemožno vyvodiť len zo samotnej skutočnosti, že v žalovaným spísaných listinách označených ako
Súpis hnuteľných vecí podliehajúcich exekúcii (č. l. 11) a Vzatie hnuteľnej veci podliehajúcej exekúcii
do úschovy (č. l. 12) nebolo konštatované, že motorové vozidlá sú nepojazdné, t. j.
že v uvedených listinách absentoval údaj o pojazdnosti/nepojazdnosti motorových vozidiel a rovnako
ani z písomného vyjadrenia T.. K. z 24.01.2022. Pokiaľ žalobca prvoinštančnému súdu vytýkal, že

nereflektoval na to, že žalovaný v súpise hnuteľných vecí podliehajúcich exekúcii a vzatí hnuteľných
vecí podliehajúcich exekúcii do úschovy neuviedol nepojazdnosť motorových vozidiel, tak rovnako
je potrebné uviesť, že ani T.. K. v písomnom vyjadrení, na ktoré žalobca v odvolaní poukazoval
vyslovene neuviedol, že motorové vozidlá sú pojazdné a žiadnym spôsobom sa k ich pojazdnosti/
nepojazdnosti nevyjadroval, motorové vozidlá posudzoval len na vzhľad pri vyhotovovaní fotografií a

samotný žalobca v konaní netvrdil, že by pred ich odťahom zabezpečeným intervenientom došlo k
preskúšaniu ich funkčnosti, resp. aspoň naštartovaniu. Z absencie informácií o pojazdnosti/
nepojazdnosti označených motorových vozidiel tak nemožno bez ďalšieho vyvodiť záver o tom, či
motorové vozidla boli alebo neboli pojazdné. Odvolací súd tiež považuje za absurdné, pokiaľ žalobca
z písomného vyjadrenia povolaním advokáta (T.. K.) vyvodzoval perfektný stav odňatých motorových

vozidiel, keď menovaný advokát nemá vzdelanie umožňujúce kvalifikované posúdenie technického
stavu motorových vozidiel, obhliadku vykonával ako laik voľným okom a z jeho vyjadrenia absolútne
nevyplýva, že by pred odobratím motorových vozidiel bola vykonaná skúška pojazdnosti motorových
vozidiel. Rovnako nedôvodne žalobca záver o pojazdnosti motorových vozidiel vyvodzoval z ich
zahrnutia do exekúcie predajom hnuteľných vecí, keď ako správne uviedol súd prvej inštancie prípadná

nepojazdnosť motorových vozidiel neznamená ich nepatrnú hodnotu, nevylučuje motorové vozidlá z
exekúcie a nebráni ich následnému speňaženiu. Žalobca sa celkom účelovo snaží z predkladaných
dôkazov vyvodzovať závery, ktoré z nich ani len nepriamo nevyplývajú, a ktoré sú naviac v rozpore s
jeho vlastnými vyjadreniami neuvedomujúc si naviac trestnoprávne následky tvrdení, že v exekučnom
konaní klamal súdnemu exekútorovi ohľadom stavu motorových vozidiel. V konaní, v ktorom si uplatňuje

náhradu škody na motorových vozidlách vychádzajúcu zo základného predpokladu, že obe motorové
vozidlá boli v čase ich odňatia do úschovy pojazdné, však nepredložil jediný dôkaz, z ktorého by bolo
možné bezpečne ustáliť funkčný stav motorových vozidiel v danom čase. Takýmto dôkazom nie sú
ani fotografie motorových vozidiel vyhotovené žalobcom počas ich úschovy. Pokiaľ žalobca v tejto
súvislosti v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal spôsobom, akým boli motorové

vozidlá presunuté do U. v čase pred ich odňatím do úschovy, odvolací súd uvádza, že táto skutočnosť
nebola žalobcom v konaní pred súdom prvej inštancie uvádzaná, a preto prvoinštančný súd nemal
dôvod sa ňou ex offo a v záujme zachovania rovností zbraní zaoberať. Možno preto zhrnúť, že skutkový
záver prvoinštančného súdu o nepojazdnosti motorových vozidiel už v čase ich prevzatia do úschovy
realizovanej intervenientom je správny a prijatý na základe logických a riadne odôvodnených úvah.

16. Žalobca v ďalšom prvoinštančnému súdu vytkol aj záver o nepreukázaní existencie a výšky škody
v uplatnenej výške a príčinnej súvislosti medzi úschovou a tvrdenou škodou. Za týmto účelom žalobca
v konaní predložil dva súkromné znalecké posudky vypracované I.. Q., ktoré však súd
prvej inštancie hneď z viacerých dôvodov nepovažoval za relevantné. Za zásadný nedostatok majúci

za následok neobjektívnosť znaleckých záverov prvoinštančný súd označil absenciu stavu vozidiel v
čase ich odovzdania do úschovy, kedy znalec nepoznal ich skutočný stav a vychádzal len z informácií
poskytnutých mu žalobcom. Žalobca aj v odvolaní pritom poukázal na to, že znalec sa v znaleckých
posudkoch nezaoberal tým, či motorové vozidlá boli pred odňatím do úschovy pojazdné, čo je dôvod,ktorý zhodne so súdom prvej inštancie aj odvolací súd vzhliadol ako nedostatok znaleckých posudkov
majúci za následok nepresvedčivosť a nedôveryhodnosť znaleckých záverov. V prípade argumentácie
o vzniku škody na motorových vozidlách spôsobenej pri úschove je pre jej určenie zásadne nevyhnutné

poznaniestavumotorovýchvozidielvčaseichprijatiadoúschovyakomparáciatohtostavustechnickým
stavom vozidiel po ukončení úschovy. Pokiaľ znalec objektívne nepoznal stav motorových vozidiel
pred úschovou, nemohol objektívne určiť presnú výšku nákladov potrebných na odstránenie poškodení
údajne spôsobených výlučne úschovou motorových vozidiel na voľnom priestranstve. Uvedené platí o
to viac pri závere o nepojazdnosti oboch motorových vozidiel už pred ich odňatím žalovaným. Nemožno

preto súhlasiť s názorom žalobcu, že vzhľadom na spôsob úschovy motorových vozidiel je ich stav v
čase prevzatia do úschovy irelevantný. Z obsahu znaleckých posudkov vyplýva, že znalec nedisponoval
komplexnými informáciami o stave motorových vozidiel pred ich odňatím, vychádzal len z informácií
podaných mu žalobcom ako zadávateľom objednávky na vypracovanie znaleckých posudkov a nemal
vedomosť o počiatočnej nepojazdnosti motorových vozidiel, ktorú súd prvej inštancie aj odvolací súd
považujezazásadnúprezisťovanieakejkoľvekškodyspôsobenejnamotorovomvozidlepočasúschovy.

Tak súd prvej inštancie ako ani žalovaný a intervenient v konaní netvrdili, že nepojazdnosť motorových
vozidiel vedie automaticky k ich nulovej, resp. zanedbateľnej hodnote, ako nesprávne v odvolaní
dedukuje žalobca. Z myšlienkových úvah súdu vyjadrených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
je zrejmé, že pojazdnosť/ nepojazdnosť motorového vozidla je veličinou majúcou vplyv na stanovenie
jeho hodnoty, čo nepriamo vyplýva aj zo žalobcom predložených znaleckých posudkov, v ktorých znalec

porovnával hodnotu pojazdných a nepojazdných motorových vozidiel naviac s platným osvedčením
o emisnej a technickej kontrole, ktorú jedno z motorových vozidiel už v čase odobratia do úschovy
nemalo dva roky platnú (Q.) a platnosť týchto osvedčení u druhého motorového vozidla (L.) končila
krátko po ich prevzatí do exekučnej úschovy. Zo žalobcom predložených znaleckých posudkov rovnako
nevyplýva žalobcom podsúvaný záver o tom, že znalec nepovažoval za podstatné, či motorové vozidlá

boli pred odňatím do úschovy pojazdné. Aj vzhľadom na argumentáciu žalobcu v predmetnom konaní a
s prihliadnutím na obsah znaleckých posudkov je zrejmé, že znalec nedisponoval informáciou o možnej
nepojazdnosti motorových vozidiel už pred ich odobratím do úschovy a znehodnotenie motorových
vozidiel posudzoval porovnaním hodnoty pojazdných motorových vozidiel v čase odobratia do úschovy
a nepojazdného stavu motorových vozidiel po ukončení exekučnej úschovy. Argumentácia žalobcu sa

v tomto smere aj odvolaciemu súdu javí ako nedôveryhodná, účelová a nelogická a znalcom vyčíslená
škoda ako hypotetická. Možno preto plne súhlasiť s názorom prvoinštančného súdu ako aj obranou
žalovanéhoaintervenienta,žežalobcompredloženéznalecképosudkynemôžupredstavovaťobjektívny
podklad pre vyčíslenie žalobcom tvrdenej škody.

17. Vo vzťahu k hodnoteniu znaleckých posudkov súd prvej inštancie celkom správne poukázal aj
na zrejmú absenciu príčinnej súvislosti niektorých znalcom kalkulovaných položiek s realizovanou
úschovou (pokuty za neabsolvovanie STK, EK, náklady na vypracovanie znaleckých posudkov, oprava
laku, odťah motorových vozidiel). Naviac znalec pri stanovení znehodnotenia motorových vozidiel a
nákladovnaichuvedeniedoprevádzkyzohľadňovalajpoškodenielakunakarosériimotorovýchvozidiel,

ktoré bolo podľa súpisu hnuteľných vecí podliehajúcich exekúcii zaznamenané ako poškodenie už v
čase ich prevzatia žalovaným. Ďalším dôvodom pre nemožnosť zohľadnenia znaleckých záverov je aj
ďalšia nesprávnosť vstupných informácií, a to v podobe dĺžky trvania úschovy, keď znalec pracoval
s dĺžkou 3,5 roka namiesto 2,5 roka (23.06.2016- 13.03.2019) majúcou vplyv na určenie koeficientu
predajnosti, ako jednej z veličín pre výpočet znehodnotenia vozidiel. Ako správne poukazovali žalovaný

a intervenient súčasťou nákladov na uvedenie vozidla Q. do prevádzky boli aj náklady zodpovedajúce
bežnej údržbe motorového vozidla, ktoré by žalobca musel vynaložiť bez ohľadu na to, či by bolo vozidlo
v úschove alebo nie a bez ohľadu na spôsob uschovania (servis filtrov, oleja, brzdovej a chladiacej
kvapaliny, destilovaná voda). K uvedenému možno dodať, že samotné plynutie času a jeho vplyv na stav
odstavených motorových vozidiel nemôže byť bez ďalšieho, t. j. bez protiprávneho úkonu vykladané na

ťarchu žalovaného, ktorý oprávnene na základe poverenia súdu realizoval exekúciu na majetok žalobcu
ako povinného.

18. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie správne za nepreukázaný považoval aj kauzálny
nexus medzi tvrdenou škodou na motorových vozidlách a žalovaným realizovanou úschovou. Žalobca

vo svojej žalobnej aj odvolacej argumentácii nereflektuje na skutočnosť, že samotným dlhodobým
nepoužívaním motorového vozidla, a to bez ohľadu na spôsob jeho uschovania, nevyhnutne dochádza
k vzniku nákladov na jeho opätovné zaradenie do prevádzky. V danom prípade však odstavenie
motorových vozidiel mimo prevádzku bolo realizované žalovaným pri oprávnenom výkone verejnejmoci, t. j. nie na základe svojvoľného či protiprávneho konania. Naviac motorové vozidlo Q. bolo už
dva roky pred úschovou nebolo v prevádzke, čo nepochybne samo o sebe zvyšuje náklady na jeho
opätovné uvedenie do prevádzky. Pokiaľ žalobca vznik škody odvodzoval zo samotného spôsobu

uschovania motorových vozidiel na voľnom priestranstve a nedostatočnej starostlivosti žalovaného,
príp. intervenienta o motorové vozidlá počas úschovy, je potrebné uviesť, že žiaden právny predpis,
osobitne Exekučný poriadok, súdnemu exekútorovi nepredpisuje iný ako žalovaným zabezpečený
spôsob úschovy, t. j. odstavenie motorových vozidiel v stráženom areáli. Nakoniec vzhľadom na
účelové určenie motorových vozidiel a ich použitie v exteriéri, ako aj rozmery, nemožno dospieť k

záveru, že by sa jednalo o nevhodný či neprimeraný spôsob úschovy. Takýmto spôsobom je nakoniec
zabezpečovaná napr. aj policajná úschova či úschova odtiahnutých motorových vozidiel. Na uvedenom
podľa odvolacieho súdu nič nemení ani skutočnosť, že úschova vecí podliehajúcich exekúcii sa
uskutočňuje na náklady povinného, nakoľko sa má jednať o minimálne a nevyhnutné náklady exekučnej
úschovy neohrozujúce zmysel a cieľ exekučného konania. V tejto súvislosti nemožno opomenúť ani
skutočnosť, že motorové vozidlá boli žalovaným odňaté z voľného priestranstva a skutočnosť, že by

motorové vozidlá boli pred odobratím do úschovy garážované, nebola žalobcom v konaní tvrdená.
Vychádzajúc z obsahu argumentácie žalobcu a jednotlivých položiek, ktoré mali predstavovať škodový
nárok, ktorého refundácia je predmetom konania (bežné prevádzkové náklady a náklady na spotrebný
materiál vozidiel, ktoré v čase prevzatia do úschovy mali 17 a 12 rokov) je odvolací súd toho názoru, že
žalobca nereflektujúc na oprávnenosť exekúcie žiadal žalovaného o preplatenie nákladov na uvedenie

motorových vozidiel do prevádzky, a to jednak v dôsledku ich dlhého odstavenia (u jedného
motorového vozidla však už dva roky pred odobratím) a rovnako aj v dôsledku úschove predchádzajúcej
nepojazdnosti, a nie v dôsledku zanedbania starostlivosti žalovaného s poukazom na stupeň jeho
vzdelania a zamerania, ktorý je možné od neho adekvátne požadovať. Rovnako z Exekučného poriadku
a ani iného právneho predpisu žalovanému nevyplýva povinnosť v záujme zachovania pojazdnosti

odňatých motorových vozidiel vykonávať ich bežnú údržbu, technickú a emisnú kontrolu, skúšobné či
iné jazdy, ako si to mylne predstavoval žalobca.

19. Vo vzťahu k prvoinštančným súdom prijatému záveru o nepojazdnosti motorových vozidiel v čase
ich prevzatia do úschovy odvolací súd neprisvedčil ani odvolacej námietke nedostatočne zisteného

skutkového stavu a nevykonania pre vec podstatných dôkazov v podobe výsluchu T.. K., B. T. B. J. S.
I.. Q.. Ako už odvolací súd uviedol, vonkajší stav motorových vozidiel na základe osobnej prehliadky
bol T.. K. opísaný v žalobcom predloženom písomnom vyjadrení a samotný žalobca
neuvádzal žiadne iné skutočnosti, ktoré by mali byť výsluchom menovaného svedka preukázané a ani
netvrdil, že by za jeho prítomnosti došlo k preskúšaniu pojazdnosti motorových vozidiel. Vykonanie

výsluchu T.. K. k otázke pojazdnosti motorových vozidiel tak aj odvolací súd považuje za neefektívne,
nehospodárne a nespôsobilé ovplyvniť meritórny záver súdu. Žiaden zo žalobcom navrhnutých svedkov
nie je odborníkom na cestné motorové vozidlá a nemôže relevantným spôsobom potvrdiť pojazdnosť
motorových vozidiel v čase ich prebratia do úschovy, ku ktorému došlo odťahom intervenienta, t. j.
bez skúšania ich prevádzkyschopnosti. Žalobca v konaní nesporoval tvrdenie protistrany, že dotknuté

motorové vozidlá boli z Pohraníc odtiahnuté a v konaní relevantným spôsobom nepreukázal ani
výšku škody a príčinnú súvislosť, ako ďalší kumulatívny predpoklad pre úspech podanej žaloby, a
preto aj z tohto hľadiska sa vykonanie všetkých uvedených dôkazov javilo ako nadbytočné. Pokiaľ
žalobca namietal aj nezohľadnenie predloženej fotografickej dokumentácie a nevyžiadanie fotografií z
exekučného spisu, ani nevykonanie tohto dokazovania nemôže zakladať odvolací dôvod podľa § 365

ods. 1 písm. e) CSP, nakoľko sa nejedná o dôkazy, ktorými by bolo možné relevantným spôsobom
preukazovať technický stav motorových vozidiel a ich pojazdnosť/nepojazdnosť v čase ich prevzatia do
úschovy žalovaným, t. j. nejedná sa o dôkazy spôsobilé na zistenie rozhodujúcich skutočností.

20. K odvolaciemu dôvodu spočívajúcemu v nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza,

že právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy,aksúdpoužilnesprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho však interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (viď

napr. NS SR sp. zn. 2MCdo/4/2009, sp. zn. 7Cdo/7/2010). V prejednávanej veci súd prvej inštancie
správne a dostatočne zistený skutkový stav a predpoklady pre založenie zodpovednosti žalovaného
posudzoval v intenciách § 31 a § 420 OZ a dospel k správnemu záveru, že žalobca v konaní nepreukázal
porušenie právnej povinnosti žalovaným, vznik škody a ani príčinnú súvislosť. Pokiaľ žalobca v odvolanípoukazoval na aplikáciu § 421 OZ a § 749, táto vo veci neprichádzala do úvahy, nakoľko žalovaný
od žalobcu motorové vozidlá neprevzal ako predmet zmluvného záväzku, ale pri výkone verejnej moci
v rámci exekučného konania, a preto jeho zodpovednosť je potrebné posudzovať podľa ustanovení

Exekučného poriadku zakotvujúceho povinnosti exekútora v spojení so všeobecnými ustanoveniami OZ
o zodpovednosti za škodu (§ 420 OZ).

21.Vzhľadomnavyššieuvedené,keďsúdprvejinštancievykonaldokazovanievrozsahupotrebnompre
rozhodnutie vo veci, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, na zistený skutkový

stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia a vec správne právne posúdil, odvolací súd napadnutý
prvoinštančný rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu
vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne
úspešnému žalovanému a intervenientovi na jeho strane priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v plnom rozsahu.

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).