Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 18, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/98/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212234785
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Jahnová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1212234785.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Jahnovej a členiek

senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej, v právnej veci žalobkyne: I. H.,
narodená XX.XX.XXXX, trvalý pobyt A. XX, G., zastúpená Advokátska kancelária ŠKODLER &
PARTNERS, s. r. o., so sídlom Dobšinského 12, Bratislava, IČO: 47 238 32, proti žalovanej: Univerzitná
nemocnica Bratislava, so sídlom Pažítkova 4, Bratislava, IČO: 31 813 861, o náhradu škody na
zdraví a ochranu osobnosti, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č. k.
B2-10C/266/2012-500, zo dňa 27.3.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č. k. B2-10C/266/2012-500 zo dňa 27.3.2025

vo výroku I p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č. k. B2-10C/266/2012-500 zo dňa 27.3.2025
vo výroku II m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy 15 000,-
eur do 3 troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. V zostávajúcom rozsahu sa žaloba z a m i e t a.

III. Žalobkyňa má proti žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho

konania v rozsahu 100 %.

IV. Slovenská republika má proti žalovanej nárok na náhradu trov konania štátu v rozsahu 100 %.

V. Odvolací súd o p r a v u j e záhlavie rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č. k.
B2-10C/266/2012-500 zo dňa 27.3.2025 v časti označenia trvalého pobytu žalobkyne tak, že správne
má znieť „A. XX, G..“

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č. k. B2-10C/266/2012-500 zo dňa 27.3.2025 (v poradí druhým)

výrokomprvýmuložilžalovanejpovinnosťdoručiťžalobkynido7dníodprávoplatnostirozsudkupísomné
ospravedlnenie v tomto znení: „Univerzitná nemocnica Bratislava sa Vám ospravedlňuje za pochybenie
pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti dňa 4.11.2004, ako aj za spôsobenú bolesť, utrpenie, sťažené
spoločenské uplatnenie a za zásah do Vášho práva na súkromie." Druhým výrokom súd prvej inštancie
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy 200.000,- eur do 30 dní od
právoplatnosti rozsudku. Tretím výrokom súd prvej inštancie priznal žalobkyni proti žalovanej nárok na
náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho aj dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení poukázal na to, že žalobkyňa si titulom škody na zdraví uplatňovala
nárok na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej aj „SSU"). Tieto nároky zdôvodňovala
tým, že zamestnanec žalovanej jej v rámci popôrodnej starostlivosti dňa 04.11.2004 neposkytolzdravotnú starostlivosť "lege artis" a spôsobil jej ťažkú ujmu na zdraví. Súd preto skúmal splnenie
predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, pričom uviedol, že neposkytnutie zdravotnej starostlivosti
"lege artis" mal preukázané jednoznačne a to nielen konštatovaním Úradu pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou, ale aj právoplatným odsúdením zamestnanca žalovanej v trestnom konaní. Podľa
názoru súdu prvej inštancie bola táto skutočnosť preukázaná aj súdnoznaleckým skúmaním. Súd prvej
inštancieakopreukázanékonštatovalzavinené(nedbanlivostné)protiprávnekonanie,akoajvznikškody
na zdraví žalobkyne a príčinnú súvislosť medzi týmto konaním a vznikom škody (kauzálny nexus).
Spornou zostala otázka premlčania oboch nárokov vzhľadom na pomerne dlhé časové obdobie, ktoré

uplynulo od udalosti, z ktorej vznikla škoda. Vzhľadom na to, že začiatok plynutia premlčacej doby
sa pri škode na zdraví odvíja od ustálenia zdravotného stavu poškodeného, súd na túto medicínsku
otázku nariadil znalecké dokazovanie. Z jeho záverov vyplynulo, že zdravotný stav žalobkyne v prípade
bolestného a SSU bolo možné považovať za ustálený ku dňu 20.11.2011 a v oblasti sexuálnych a
duševných porúch až dňa 08.02.2012.

3. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 10C/266/2012-315 zo dňa 30.04.2019 v spojení s dopĺňacím
rozsudkom č. k. 10C/266/2012-322, zo dňa 09.05.2019 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni
náhradu za bolesť v sume 9.716,- eur do troch dní, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia
v sume 135.948,- eur do troch dní a vo zvyšku žalobu zamietol. Žiadnej zo strán nepriznal nárok na
náhradu trov konania. Dopĺňacím rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť súdu prostredníctvom

N. súdny poplatok v sume 8.739,50 eur.

4. Súd prvej inštancie potom konštatoval, že pokiaľ žalobkyňa podala žalobu 17.12.2012, podala ju
v zákonnej dvojročnej premlčacej dobe, teda včas. Pokiaľ išlo o samotnú výšku bolestného a SSU,
súd prvej inštancie priznal žalobkyni odškodnenie za bolesť v sume určenej posudkom č. 119/2011

vo výške 9.716,- eur a náhradu za SSU na základe posudku č. 119/2011 v sume 24.608,-
eur a na základe posudku č. 96/2012 v sume 66.024,- eur, celkom v sume 90.632,- eur. V súvislosti
s tým, že žalobkyňa si v konaní uplatnila súbeh nárokov, okrem nároku na bolestné a SSU, aj nárok
na ochranu osobnosti, poukázal na to, že vzhľadom na následky, ktoré poškodenie zdravia spôsobilo
v oblasti životných úkonov žalobkyne, jej priznal 50 % zvýšenie SSU. Súd prvej inštancie pritom pri

zvýšení náhrady za SSU prihliadol aj na skutočnosť, že žalobkyňa vo svojej podstate utrpela aj na
svojej osobnosti. Keďže v rámci všeobecnej právnej úpravy každému prislúcha aj právo na ochranu
zdravia (fyzického aj psychického) ako najvyššej hodnoty, náhrada za SSU v danom prípade pokrývala
aj psychickú ujmu. Súd prvej inštancie dodal, že poškodením fyzického zdravia nastali nepochybne
zmeny aj v psychike žalobkyne, ktoré sa prejavili stresom, zníženou kvalitou manželského života aj

jej materskej a rodičovskej funkcie. Poznamenal, že zdravotný stav žalobkyne má tendencie skôr k
zhoršeniu a žalobkyňa bude musieť byť doživotne v zdravotníckej starostlivosti. Nároky
uplatňované žalobkyňou v zmysle § 11 a nasl. Zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj
„OZ")súdprvejinštanciespoukazomnašpeciálnuprávnuúpravuvrámci§444OZazákonač.437/2004
Z.z.nepriznal,keďichkompenzovalajpredmetnýmnavýšenímSSU. Súdprvejinštancieďalejpoukázal

na to, že náhrada nemajetkovej ujmy podľa všeobecných ustanovení OZ sa ako právo, ktoré má povahu
majetkovú, premlčiava vo všeobecnej trojročnej lehote, pričom premlčacia doba začína plynúť dňom
nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. V danom prípade
k zásahu do osobnostného práva (na zdravie) žalobkyne prišlo 04.11.2004, a preto premlčacia doba
uplynula 04.11.2007. Keďže žaloba bola podaná až 17.12.2012, súd prvej inštancie dospel k záveru, že

náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú žalobkyňa požadovala, bola aj premlčaná. Rovnako za nedôvodný
považoval súd prvej inštancie aj právny názor žalobkyne, že by na vznesenú námietku premlčania zo
stranyžalovanejnemalprihliadaťprerozpors§3OZ,keďževprejednávanejvecinešlootakývýnimočný
prípad, kedy sa uvedená zásada uplatňuje. Súd prvej inštancie uznal, že žalobkyňa sa po zásahu do
jej zdravia musela podrobovať viacerým nevyhnutným operáciám a utrpela nielen po fyzickej, ale aj

psychickej stránke, na druhej strane však konštatoval, že útrapy v psychickej oblasti
neboli spôsobilé nijakým zásadným spôsobom ovplyvniť jej rozumné myslenie a úsudok do tej miery,
že by nebola schopná včas vyhľadať právnu pomoc. Podotkol, že žalobkyňa netrpela žiadnou takouto
psychickou chorobou. Vo vzťahu k ďalšiemu osobnostnému nároku žalobkyne vo forme
morálneho zadosťučinenia súd prvej inštancie okrem už vyššie uvedeného uviedol, že nie je daná ani

pasívna vecná legitimácia žalovanej, keďže ide o osobnostné právo, ktoré by malo byť uplatnené voči
konkrétnemu pôvodcovi zásahu (odsúdenému lekárovi). O nároku na náhradu trov konania rozhodol
podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z .z. Civilného sporového poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „CSP.").5. Krajský súd v Bratislave na základe odvolania žalobkyne i žalovanej predmetné rozhodnutie súdu
prvej inštancie rozsudkom sp. zn. 14Co/207/2019, 14Co/215/2019 zo dňa 18.10.2022 v napadnutých

výrokoch I., II. (pokiaľ išlo o priznanú sumu bolestného vo výške 9.716,- eur a priznanú sumu za sťaženie
spoločenského uplatnenia vo výške 135.948,- eur), a v časti napadnutého výroku
III. (ktorým súd zamietol nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti),
potvrdil. V napadnutom výroku III (v časti zamietnutia nároku žalobkyne na žalované ospravedlnenie
z titulu ochrany osobnosti) a vo výroku IV (trovy prvoinštančného konania) zrušil a vec mu v rozsahu

zrušenia vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň zrušil dopĺňací rozsudok súdu prvej
inštancie č. k. 10C/266/2012-322.

6. Najvyšší súd SR (ako súd dovolací) uznesením sp. zn. 4Cdo/34/2023 zo dňa 31.01.2024, rozsudok
odvolacieho súdu sp. zn. 14Co/207/2019, 14Co/215/2019 zo dňa 18.10.2022 vo výroku, ktorým
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v časti týkajúcej sa zamietnutia nároku žalobkyne na náhradu

nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na
ďalšie konanie. Dovolací súd bol toho názoru, že žalovanou vznesená námietka premlčania voči nároku
žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy je rozporná s dobrými mravmi. V ďalšom konaní mal odvolací
súd opätovne posúdiť opodstatnenosť uplatneného nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy.

7. Následne odvolací súd uznesením č. k. 14Co/30/2024-476 zo dňa 30.04.2024 rozsudok súdu prvej
inštancie č. k. 10C/266/2012-315 zo dňa 30.04.2019 v časti napadnutého výroku III ( ktorým súd prvej
inštancie zamietol nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti ) zrušil
a v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení
uznesenia uviedol, že neboli doposiaľ vykonané dôkazy navrhnuté žalobkyňou na preukázanie vzniku a

výšky nemajetkovej ujmy, pričom bude treba vyhodnotiť, či v príčinnej súvislosti s nesprávne poskytnutou
zdravotnou starostlivosťou došlo u žalobkyne aj k zásahu do jej osobnostných práv (najmä v oblasti
súkromia, rodinného a intímneho života), a či tento zásah bol takej intenzity, že odôvodňuje priznanie
aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tomto smere mal súd prvej inštancie vyhodnotiť (a posúdiť) len tie
zásahy (a následky), ktoré neboli u žalobkyne už odškodnené (zohľadnené) v rámci priznaného nároku

na sťaženie spoločenského uplatnenia.

8. Súd prvej inštancie doplnením dokazovania skutkovo (z výsluchu žalobkyne) ustálil, že žalobkyňa
išla rodiť ako úplne zdravá mladá žena. Mala vtedy XX rokov. Na dieťa sa tešila. Po pôrode však nastal
kolotočoperácií,bolestiazúfalstva.Celérokynezažilaničiné,lenoperácie,čakanienaoperácie,ležanie

v nemocnici, strach, najmä strach o dcéru. V nemocnici bola počas prvého roka neustále, nemohla
sa o dcéru plnohodnotne starať, ani ju dojčiť. Prvé dva mesiace jej síce v nemocnici na H. umožnili,
aby bola s ňou, ale každá matka sa teší, že si dieťa odnesie z nemocnice domov a nie, že si dieťa
prinesie do nemocnice. Počas týchto dvoch mesiacov musel manžel za nimi chodiť, musel ju kočíkovať
aj kúpať, pretože ona to v tom stave nemohla robiť. Potom si musel zobrať neplatené voľno, pretože

tá situácia už bola neúnosná, musel s dcérou zostať doma, takže rodina tým utrpela aj finančnú ujmu.
Manžel bol s dcérou doma približne 6-7 mesiacov, potom sa musel do práce vrátiť a boli nútení dať
dcéru do jaslí. V štátnych zariadeniach miesto nebolo , museli si zaplatiť súkromné jasle. Žalobkyňa
mala o dcéru neustály strach, nepremýšľala o ničom inom, len o tom, aby sa jej niečo nestalo. Táto
situácia u nej spustila bludné paranoidné myšlienky. Celé roky prežila v nemocnici, alebo doma. Iný život

prakticky nezažila. Nechodila von, predtým chodila na turistiku, na bicykel, na korčule, na plávanie, do
divadla, do kina. S jej zdravotným stavom sa tieto veci robiť nedali. Do práce chodiť nemohla, zostala
na invalidnom dôchodku. Až v r. 2010 ju zobrali naspäť na jej bývalé pracovisko a mohla
robiť aspoň home office. Nebolo to však už jej pôvodné miesto, ale iné zaradenie, za menej peňazí a
na dohodu, ale bola vďačná aj za to. Takto pracovala do 21.12.2023, potom dostali dohodári výpovede

pre znižovanie stavu. Odvtedy si hľadá prácu, ale je to veľmi ťažké v jej veku, pretože už má XX rokov,
ale najmä z hľadiska zdravotných obmedzení. Keďže má inkontinenciu 3. stupňa, nemôže napríklad
pracovať v gastre, pretože nedostane zdravotný preukaz. V obchode zase nevydrží dlho stáť, pretože
má stále bolesti. Čo sa týka práce cez home office, ani toto už nezvláda, pretože sa celé roky cíti, ako by
bola v jednej sklenenej bubline. Chýba jej socializácia, chýbajú jej ľudia, a ona potrebuje chodiť medzi

ľudí. Chodievala na rôzne výstavy, má kamarátku, ktorá je herečka a speváčka, pozývala ju na rôzne
predstavenia, ale ona sa bojí, aby sa jej tam nestala nejaká nehoda, stále so sebou vláči plienky, stále
musí premýšľať, kde si ich môže vymeniť, či nezapácha, a podobne. Po pôrode mala pocit, akoby jej v
intímnej oblasti vybuchla atómová bomba. Intímny život s manželom nemajú žiadny. Od roku 2004 žijev úplnom celibáte. Keď sa predmetná vec stala, mala XX rokov a v zásade im to rozbilo manželstvo.
Žijú síce spolu pod jednou strechou, ale to je všetko. S manželom mali na túto tému veľa rozhovorov.
Keď bola žalobkyňa v nemocnici, manželovi pomáhala s dcérou jedna kamarátka, žalobkyňu napádali

rôzne myšlienky, pretože chodili spolu dennodenne s dcérou na prechádzky. Mávala tiež stavy
strachu, že ju dcéra nebude poznať. Medzi ňou a manželom zavládla nedôvera, najmä z jej
strany. Keď sa presťahovali do nového bytu, myslela si, že v ňom začnú nový život, ale nestalo sa. Asi
po troch týždňoch sa manžel zo spoločnej spálne odsťahoval a už sa do nej nevrátil. Je jej jasné, že už
si nový vzťah s iným mužom nikdy nevytvorí a má obavu, že dcéra si tento model ich vzťahu ponesie

so sebou vo svojom živote.

9. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 11, § 13 ods. 1, ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s článkom 19 ods. 1, ods. 2, článkom 40, veta prvá Ústavy Slovenskej
republiky. Stotožnil so závermi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý poukázal na to, že na
žalovaného, štátnu rozpočtovú organizáciu, sú kladené vyššie nároky ako na iný subjekt. Skonštatoval,

že táto inštitúcia postupovala pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobkyni non lege artis, čo bolo
nepochybne preukázané, že žalobkyňa má doživotné následky fyzické aj psychické, že ju žalovaná,
nerešpektujúc jej ústavné právo na zdravie, úplne vyradila z plnohodnotného života v mladom veku,
že u nej nastali také nezvratné zmeny jej osobnosti, ktoré jej neumožňovali a neumožňujú normálny
súkromný a rodinný život, že je sociálne izolovaná, frustrovaná, vyhýbavá, introvertná, rezignovaná,

bezmocná, že sa celé roky nemohla plnohodnotne starať o narodenú dcéru, že ju nemohla dojčiť a
vytvárať si tak materinskú väzbu, že sa nemohla bezstarostne tešiť z jej narodenia, že je odcudzená
svojmu manželovi, na ktorom je aj závislá, pretože nízky invalidný dôchodok jej neumožňuje byť
samostatnou, že stratou zárobku utrpela finančne sama i jej rodina, že má nízke sebavedomie, že
sa už nemôže venovať svojim záujmom, nemôže robiť turistiku, šport, či iné aktivity, má obavy chodiť

na kultúrne a iné podujatia, že si nemôže založiť novú rodinu, či nájsť iného partnera, že má obavy,
aby si jej dcéra neosvojila model jej spolužitia s manželom, že tieto útrapy prežíva každý deň, čo
je nepochybne následok katastrofálneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti zo strany žalovanej. Z
uvedených dôvodov súd prvej inštancie priznal žalobkyni nemajetkovú ujmu v plnej výške 200.000,-
eur ako ju požadovala. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že ujmu, ktorú žalobkyňa utrpela, by

rovnako pociťovala každá žena na jej mieste a že jej finančné vyjadrenie je odrazom toho, čo ona
sama prežila a prežíva. Bol presvedčený, že len takáto výška nemajetkovej ujmy, ktorú žalobkyňa
osobne považovala za dostačujúcu, je primeraná k zmierneniu trvalých následkov spojených s ťažkým
zásahom do jej súkromia. Žalobkyňa bola na svojom zdraví poškodená v mladom, aktívnom a fertilnom
veku, pričom až do konca svojho života bude konfrontovaná s handicapom spôsobeným zamestnancom

žalovanej, pričom nie je bez významu, že ani po tom, čo súdni znalci konštatovali postup non lege
artis, nie je žalovaná schopná a ani ochotná, sa jej za tento zničujúci zásah ani len ospravedlniť. Výšku
nemajetkovej ujmy ako aj podmienky jej priznania žalovaná nenamietala, ani nijako nerozporovala,
preto tieto skutočnosti súd prvej inštancie považoval za nesporné. Zároveň sumu nemajetkovej ujmy
určil nielen ako satisfakciu za zničený život žalobkyne od jej mladého veku, ale aj ako sankciu za

porušenie dôležitých povinností pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Postup zamestnanca žalovanej
nebol totiž výsledkom lekárskeho omylu, ale bol výsledkom hrubej nedbanlivosti, nezodpovednosti,
neodbornosti, ľahostajnosti a nekompetentnosti. Nerešpektovanie ľudskej dôstojnosti žalobkyne si
preto nezaslúžilo žiadnu súdnu ochranu a ani ohľaduplnosť. Rovnako súd prvej inštancie vyhovel
aj nároku žalobkyne na morálnu satisfakciu vo forme ospravedlnenia. Žalovaná sa na pojednávaní

na otázku súdu, že sa žalobkyni nemieni ospravedlniť, čo súd prvej inštancie považoval za totálny
nedostatok empatie a sebareflexie, hraničiaci až s aroganciou, keď minimálne týmto ospravedlnením
mohla žalovaná poskytnúť žalobkyni aspoň určitú mieru vnútorného upokojenia. Vo vzťahu k námietke
premlčania opakovane prednesenej žalovanou, súd prvej inštancie poukázal na to, že bol viazaný v tejto
otázke právnymi názormi dovolacieho aj odvolacieho súdu a plne sa s nimi stotožnil. V danom prípade

nebola žalovanou vznesená námietka premlčania v súlade s dobrými mravmi a ústavným princípom
spravodlivosti. Z uvedeného dôvodu na ňu súd prvej inštancie neprihliadol. O nároku na
náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 CSP.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podala v zákonom stanovenej lehote žalovaná

odvolanie. Súdu prvej inštancie vytýka, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365
ods. 1. CSP písm. f), písm. h). Žalovaná opätovne poukázala na premlčaný nárok náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorý si uplatnila žalobkyňa. Argumentovala závermi z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky, sp. zn. 3Cdo/41/2012 (ZSP 1/2015), z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 2Cdo/249/2014 zo dňa 30.07.2015, z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 5Cdo/151/2012 zo dňa 09.12.2015, z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

3Cdo/441/2013 zo dňa 31.03.2016. Uviedla, že ustanovenie § 3 ods. 1 OZ je všeobecným ustanovením
hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade
s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť, pričom postup podľa
uvedeného ustanovenia má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, a to vtedy, ak
vznesenie námietky premlčania je výrazom zneužitia práva v neprospech toho účastníka, ktorý márne

uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by nepriznanie jeho nároku súdom v dôsledku
uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom
uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil, (prípadne, kedy k výkonu
práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov), či
uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť,
či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Tieto okolnosti musia byť naplnené v

takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým
je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. Preto pre odopretie účinkov vznesenej námietky
premlčania z dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých
bola námietka premlčania uplatnená. Pri tom odkázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. lCdo/203/2018. Žalovaná bola toho názoru, že v predmetnej veci nie je dôvod odchýliť

sa od ustálenej judikatúry. Poukázala na rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky,
konkrétne nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 176/2011, uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 176/2011. Podľa žalovanej z ustálenej rozhodovacej praxe
vyplýva jednoznačný výklad pre uprednostnenie požiadavky spravodlivého vyriešenia predmetnej veci
resp.dobrýchmravovpredprincípomprávnejistotyt.j.prepostupvzmysle§3ods.1OZ.Poznamenala,

že nesprávne právne posúdenie spočívalo v uprednostnení princípu spravodlivého riešenia resp.
dobrých mravov v predmetnej veci pred princípom právnej istoty bez naplnenia podstatných náležitostí
pre tento postup podľa ustálenej rozhodovacej praxe. Súd prvej inštancie mal podľa jej názoru skúmať, či
uplatnením námietky premlčania išlo o výraz zneužitia práva, či hlavnou alebo prevažujúcou motiváciou
bol úmysel poškodiť resp. znevýhodniť žalobkyňu, tiež posúdiť zodpovednosť žalobkyne za náležitú

mieru predvídavosti a opatrnosti pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z
neho vyplývajúcich. Žalovaná preto nepovažovala aplikáciu uprednostnenia princípu spravodlivého
riešenia resp. dobrých mravov v predmetnej veci pred princípom právnej istoty bez náležitého právneho
posúdenia za zákonnú. Následne namietala výšku žalobkyni uplatneného a priznaného nároku.
Argumentovala, že žalobkyni bol priznaný nárok v neprimeranej výške. Poukázala na prípady, kedy

ľudia prišli o život a kde bola pozostalým z titulu nemajetkovej ujmy priznaná rozsudkami oveľa nižšie
suma. Žalovaná odvolaciemu súdu navrhla, aby predmetný rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne,
alebo aby tento rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

11. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa, pri čom vo vzťahu k námietke premlčania poukázala

na uznesenia dovolacieho a odvolacieho súdu v predmetnej veci. Vo vzťahu k výške uplatnených
nárokov uviedla, že žalovaná v priebehu trinásť rokov trvajúceho súdneho konania nepoprela skutkové
tvrdenia k zásahu do osobnostných práv žalobkyne a jeho rozsahu, v konaní a ani v záverečnej reči
nenamietala oprávnenosť nároku a výšku požadovanej nemajetkovej ujmy. Podľa názoru žalobkyne
súd prvej inštancie veľmi dôsledne a správne odôvodnil výšku priznanej nemajetkovej ujmy. Ďalej

poznamenala, že poukazovanie na výšku nemajetkovej ujmy pozostalým pri úmrtí poškodeného a s tým
spojená psychická ujma, nie je porovnateľná s rozsahom a závažnosťou zásahu do práva poškodenej na
zdravie, do práva na súkromie a rodinný život. Záverom dodala, že odvolanie žalovanej, ktorá poukazuje
na skutočnosť, že hospodári s prostriedkami verejného zdravotného poistenia a s účelovo viazanými
prostriedkami zo štátneho rozpočtu, čo by podľa žalovanej malo byť dôvodom na zníženie nemajetkovej

ujmy bolo v úplnom rozpore a nepochopením záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

12. V odvolacej replike žalovaná uviedla, že sa pridržiava všetkých podaných písomných a ústnych
vyjadrení v danej veci. Zopakovala, že súd prvej inštancie priznal žalobkyni nemajetkovú ujmu v
neprimeranej výške.

13. V odvolacej duplike žalobkyňa zotrvala na vyjadreniach k otázke premlčania nároku žalobkyne a
podotkla, že súd prvej inštancie v rozhodnutí plne rešpektoval právny názor súdov vyššej inštancie,
ktorým bol viazaný.14. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
postupom podľa ustanovenia § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku a dospel k záveru, že

odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné.

15. Žalobkyňa si žalobou zo dňa 17.12.2012 uplatnila tri samostatné nároky a to náhradu za bolestné,
náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a nárok titulom ochrany osobnosti. Odvolací súd v
tejto súvislosti pripomína, že vo veci bol vydaný (už právoplatný) rozsudok súdu (rozsudok súdu

prvej inštancie č. k. 10C/266/2012-315 zo dňa 30.04.2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave,č.k.14Co/207/2019-405,14Co/215/2019),ktorýmbolavyriešenáotázkasplneniapodmienok
pre priznanie žalobkyni nároku na bolestné vo výške 9.716,- eur a nároku na náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia vo výške 135.948,- eur (90.632,- eur + 50 % navýšenie). V týchto dvoch
nárokoch bolo žalobe v celom rozsahu vyhovené. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo už len
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým vyhovel žalobe žalobkyne vo veci ospravedlnenia a zaplatenia

200.000,- eur ako satisfakcie k odčineniu ujmy, ktorá vznikla konaním žalovanej v spojení so zásahom
do osobnostných práv žalobkyne. Žalovaná v odvolaní nesúhlasí s vyriešením otázky premlčania práva
žalobkynenanáhradunemajetkovejujmyztituluporušeniajejosobnostnýchprávaanamietaajsamotnú
výšku priznanej peňažnej satisfakcie za nemajetkovú ujmu. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že
už v skoršom rozhodnutí odvolacieho súdu v tejto veci sp. zn. 14Co/207/2019, 14Co/215/2019 zo dňa

18.10.2022 poukázalnato,žesaprikláňaknázoruvyslovenémuNajvyššímsúdomSRvjehorozhodnutí
sp.zn.7Cdo/65/2013ato,že„tenistýskutkovýdejmôževniektoromprípadezakladaťzároveňtaknárok
na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach; tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich
posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy,

ktorá sa na ne vzťahuje. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o
náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení I.
a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných
poisťovní v znení neskorších predpisov nemožno vyvodiť, že by sa v rámci odškodňovania bolesti a

sťaženia spoločenského uplatnenia mal zohľadniť aj zásah do dôstojnosti, súkromia alebo rodinného
života poškodeného (R 1/2015, sp. zn. 7Cdo/65/2013)". Hoci si odvolací súd bol vedomý aj opačného
názoru prezentovaného v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 426/2014, vyššie
uvedený názor považoval za spravodlivejší, nakoľko záver, že rámec špeciálnej úpravy odškodnenia
ujmy na zdraví fyzickej osoby zahŕňa v sebe aj ochranu dôstojnosti osoby dotknutej neoprávneným

zásahom i práva na súkromný a rodinný život, nemá oporu v platnej právnej úprave odškodnenia ujmy
na zdraví. Z ustanovení zákona č. 437/2004 Z. z. vyplýva, že zmyslom náhrady za bolesť a za sťaženie
spoločenského uplatnenia je poskytnúť peňažnú náhradu za ujmu spôsobenú zásahom do telesnej
integrity fyzickej osoby. Z nich, ani zo zásad na hodnotenie bolesti, zásad na hodnotenie sťaženia
spoločenského uplatnenia, ale ani zo sadzieb bodového ohodnotenia nie je možné vyvodiť, že by sa

náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia poskytovali za ujmu, ktorá premieta do
psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti (práva na súkromný a rodinný život).
Vzhľadom k tomu bol potom odvolací súd toho názoru, že žalobkyňa sa mohla v konaní (popri nároku na
bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia) domáhať i nárokov z titulu ochrany osobnostných práv.
Navyše nárok z titulu ochrany osobnosti v podobe zadosťučinenia vo forme písomného ospravedlnenia

(tzv. morálna satisfakcia) je odlišným nárokom od peňažného nároku v podobe náhrady nemajetkovej
ujmy, a tento (už vzhľadom na svoju nepeňažnú povahu) ani nemôže byť krytý peňažným nárokom na
náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia.

16. Pokiaľ žalovaná v odvolaní znovu otvára otázku premlčania práva žalobkyne na náhradu

nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti odvolací súd v skoršom uznesení č. k. 14Co/30/2024-476
zodňa30.04.2024(bod26odôvodnenia) spoukázanímnazáveryrozhodnutiaNajvyššiehosúduSRsp.
zn. 4Cdo/34/2023 zo dňa 31.01.2024 vyslovené v tejto sporovej veci práve k riešeniu otázky premlčania
konštatoval, že v danom prípade s prihliadnutím na skutočnosť, že nesprávny
postup pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti sa uskutočnil 04.11.2004 a zdravotný stav (i v psychickej

rovine) žalobkyne sa po jeho progresívnom zhoršovaní (viď str. 36 znaleckého posudku č. 23/2018)
ustálil až vo februári 2012, je potrebné konštatovať, že použitie korektívu dobrých mravov (vo vzťahu k
uplatnenej námietke premlčania) je v špecifickom prípade žalobkyne celkom namieste. Na žalovanouvznesenú námietku premlčania (vo vzťahu k uplatnenej nemajetkovej ujme), pre jej rozpor s dobrými
mravmi, nebolo teda možné prihliadnuť.

17. Ak súd vyššej inštancie zruší rozhodnutie súdu nižšej inštancie a vec mu vráti na ďalšie konanie, je
súd nižšej inštancie viazaný právnym názorom vysloveným v rozhodnutí vyššieho súdu. To znamená, že
je povinný rešpektovať právne závery, ktoré vyšší súd v danej veci zaujal. Súd nižšej inštancie nemôže
v tej istej veci rozhodnúť v rozpore s týmto právnym názorom. Táto viazanosť vyplýva z procesných
predpisov a slúži na zabezpečenie jednotnosti rozhodovania a právnej istoty účastníkov konania (§ 391

odsek 2, § 455 CSP). Súd prvej inštancie preto správne ako nedôvodnú námietku premlčania práva
žalobkyne odmietol a otázku premlčania práva žalobkyne pri nezmenenom skutkovom stave považuje
odvolací súd aj naďalej za vyriešenú a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie.

18. Tým zostala nevyriešenou už len namietaná otázka satisfakcie, respektíve výšky peňažného

odškodnenia za to, že postup non lege artis na strane žalovanej nemocnice zasiahol do osobnostných
práv žalobkyne. Úlohou súdu prvej inštancie v nasledujúcom konaní po zrušení skoršieho rozhodnutia
bolo vyhodnotiť, či v príčinnej súvislosti s nesprávne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou
došloužalobkyneajkzásahudojejosobnostnýchpráv(najmävoblastisúkromia,rodinnéhoaintímneho
života), a či tento zásah bol takej intenzity, že odôvodňuje priznanie aj nemajetkovej ujmy v peniazoch.

V tomto smere mal súd prvej inštancie vyhodnotiť len tie zásahy (a následky), ktoré neboli u žalobkyne
už odškodnené (zohľadnené) v rámci priznaného nároku za sťaženie spoločenského uplatnenia.

19. Sťaženie spoločenského uplatnenia predstavuje stratu príležitostí zapojiť sa do rôznych sfér
uplatnenia v živote, a to trvale, z dôvodu pretrvávajúcich zdravotných obmedzení. Zákon dáva dôraz

na dopady trvalých zdravotných následkov do sféry poškodeného a zakladá právo na náhradu za
sťaženie spoločenského uplatnenia ako odčinenie nemajetkovej ujmy spojenej s trvalým poškodením
zdravia (§ 2 zákona č. 437/2004 Z. z.). Tá má pokrývať útrapy spojené s pretrvávajúcim narušením
telesnejintegrity,stratyživotnýchpríležitostíamožností,stratyschopnosti,ťažkostianepohodliespojené
s prekonávaním zdravotných následkov. Už priznanie základného odškodnenia teda predpokladá, že

doterajšie možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti sú v dôsledku poškodenia zdravia
objektívne obmedzené. Vo výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa, keď možnosti
poškodeného uplatniť sa v živote sú veľmi výrazne obmedzené alebo úplne stratené v porovnaní s
úrovňou jeho kultúrnych, športových či iných aktivít v čase pred vznikom škody prichádza do úvahy
aj zvýšenie odškodnenia. Úsudok súdu o primeranosti zvýšenia odškodnenia vychádza jednak z

konkrétnych, individuálne určených okolností posudzovanej veci, jednak zo všeobecnej skúsenosti súdu
s prihliadnutím na iné prípady podobného typu.

20. Právo na ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka je právom, ktorého základnou
úlohou je zabezpečenie rešpektovania osobnosti človeka a jeho súkromného života. Oblasťou súkromia

je aj ľudská dôstojnosť, osobná česť, tiež vnútorná potreba sociálneho kontaktu a sociálneho začlenenia
a rozhodovanie o vlastnej duševnej a telesnej integrite.

21. Konkurencia inštitútov náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrady nemajetkovej ujmy
za zásah do osobnostných práv bola predmetom rozhodovacej činnosti ústavného súdu, ktorý v tomto

smere zdôraznil, že jednotlivé čiastkové nároky odškodnenia za SSU a náhrady nemajetkovej ujmy
za zásah do osobnosti fyzickej osoby sú hodnotené na základe sčasti totožných, resp. príbuzných
skutkových okolností, čo môže zvádzať k ich stotožňovaniu. Ide však o odlišné nároky, pri ktorých
sa nevylučuje situácia, že s určitým skutkovým javom bude spojený vznik oboch takýchto nárokov
(rozhodnutiesp.zn.I.ÚS22/2024).Vzbierkovom rozhodnutíNajvyššiehosúduSR,R1/2015, zktorého

záverovvychádzalústavnýsúdajvovecisp.zn.I.ÚS22/2024bolozdôraznené,žepremisa,podľaktorej
rámecšpeciálnejúpravyodškodneniaujmynazdravízahŕňavsebeajochranudôstojnostiosobyapráva
na súkromný a rodinný život, nemá oporu v platnej právnej úprave odškodnenia ujmy na zdraví (zákon
č. 437/2004 Z. z. ). Najvyšší súd v označenom
rozhodnutí akcentoval, že zo žiadnych ustanovení zákona č. 437/2004 Z. z. nemožno vyvodiť, žeby sa náhrada za bolesť a SSU poskytovali aj za ujmu,
ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti (dôstojnosť a právo
na súkromný a rodinný život). Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv
je dosiahnuť vyváženosť miery ujmy na hodnotách ľudskej dôstojnosti a vyvážiť a zmierniť nepriaznivýnásledok neoprávneného zásahu a poskytnúť ochranu osobnosti fyzickej osoby. Zmyslom náhrady ujmy
vzniknutej ako priamy dôsledok do telesnej (fyzickej) integrity (SSU) je poskytnutie relutárnej náhrady
za ujmu spôsobenú poškodením zdravia, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho dôsledkov, resp. za

ujmu na zdraví, ktorá má preukázateľne nepriaznivé následky na životné úkony poškodeného a na
uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh.

22. Rovnaké následky však nie je možné uplatňovať aj z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia a aj
z titulu neoprávneného zásahu do osobnostných práv.

23. Súd prvej inštancie správne dôvodil, že postup non lege artis žalovanej vyvolal aj zásah do
osobnostných práv žalobkyne, a že tento bol tak intenzívny, že k odčineniu ujmy tým vzniknutej okrem
ospravedlnenia je na mieste poskytnúť aj primerané zadosťučinenie v peňažnej forme. Pri rozhodovaní
o výške nemajetkovej ujmy podľa § 13 Občianskeho zákonníka, teda na základe ochrany osobnosti,
je ale rozhodujúcim kritériom proporcionalita, na ktorú súd prihliada ex offo, bez ohľadu na tvrdenia

a námietky subjektov konania. Toto kritérium zabezpečuje, že priznané zadosťučinenie je primerané
závažnosti zásahu do osobnostných práv, jeho dôsledkom a okolnostiam, za ktorých k zásahu došlo.
Súd je preto povinný sám (ex offo) posúdiť, či priznaná suma zodpovedá povahe a intenzite zásahu, a
nemôže sa spoliehať na návrhy alebo tvrdenia strán, respektíve na to ako sa k tejto veci stavia žalovaný
v spore (žalovaná v podaní zo dňa 07.01.2016, č. l. spisu 188 predniesla bez vecného podloženia

námietkuajdovýškynárokunanemajetkovúujmu).Proporcionalitapritomzároveňzaručuje,ženáhrada
nemá represívny charakter, ale plní svoju kompenzačnú a satisfakčnú funkciu, pričom rešpektuje
zásadu spravodlivého vyváženia práv poškodeného a pôvodcu zásahu. Súd prvej inštancie správne pri
stanovení výšky zadosťučinenia prihliadol k závažnosti následkov vzniknutej ujmy a k okolnostiam, za
ktorých k zásahu do práv žalobkyne došlo, avšak princíp proporcionality náhrady nemajetkovej ujmy

nepoužil správne, pretože nezohľadnil čiastky priznávané v iných porovnateľných konaniach a najmä
to, že psychické útrapy spojené s následkami poškodenia žalobkyne, na ktoré pri svojom rozhodovaní
prihliadal, zjednodušene vyjadrené z poškodenia hrubého čreva, z perforovania pošvy, čo vyvolalo
nutnosť vývodu, vážne následky spojené s vylučovaním, nemožnosť otehotnenia, stratu schopnosti
intímneho styku, vážne psychické ťažkosti a neschopnosť práce v XX. roku jej života, kedy bola na

vrchole produktívnych síl, definoval už ako dôvody pre ktoré žalobkyni o 50 % navýšil uplatnenú náhradu
za sťaženie spoločenského uplatnenia (rozsudok č. k. 10C/266/2012-315 zo dňa 30.04.2019, bod 58,61
odôvodnenia). Dôvodom pre priznanie nároku z titulu neoprávneného zásahu do osobnostných práv
žalobkyne potom zostal len následok spočívajúci v strate prežívania zážitku materstva, prežitia radosti
z rodičovstva, ktoré vystriedal strach o dieťa, strach z neschopnosti postarať sa o dcéru, pocit hanby z

vykonávania fyziologických potrieb. Chybne vykonaný pôrod žalobkyne lekárom žalovanej totiž ovplyvnil
jej celý nasledujúci život iným prežívaním, než ktoré si žalobkyňa ako prvorodička plánovala a priala.

24. Pri posudzovaní primeranosti navrhovanej satisfakcie za nemajetkovú ujmu vzniknutú porušením
osobnostných práv fyzickej osoby musí súd vychádzať z celkovej povahy prípadu a z jeho konkrétnych

okolností. Princíp proporcionality predpokladá porovnanie navrhovanej náhrady s čiastkami priznanými
v obdobných prípadoch zásahu do osobnostných práv, v podmienkach tejto veci do práva na
súkromie a ľudskú dôstojnosť. Cieľom je dosiahnuť relatívne spravodlivé určenie výšky náhrady, a to s
prihliadnutímnainérozhodnutiavporovnateľnýchkonaniach.Prípady,ktorébybolipriamoporovnateľné
s prejednávanou vecou nie sú v slovenskej justičnej praxi bežné. Pre účely odôvodnenia primeranosti

náhrady nemajetkovej ujmy je možné pre porovnanie použiť prípad prejednávaný vo veci Krajského
súdu v Trenčíne, sp. zn. 6Co/90/2023, kde bolo žalobkyni priznaných 40.000,- eur za nemajetkovú
ujmu spočívajúca v strate prežitia radosti z materstva z dôvodu nesprávneho vyhodnotenia cytologickej
vzorky, čo viedlo u žalobkyne k rozvinutiu onkologického ochorenia s výsledkom hysterektómie, a teda
k definitívnej strate z radosti mať vlastné dieťa. Odlišnosť je v tom, že žalobkyňa v preskúmavanej

veci bola pripravená prežívaním útrap spojených s pochybením zdravotníckeho zariadenia o radosť zo
začínajúceho materstva, kým vo veci 6Co/90/2023 žalobkyňa takúto radosť ani len čiastočne nezažije.

25. Pre účely odôvodnenia primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy je možné pre porovnanie použiť aj
prípady, kedy dieťa zomrie (aj pri pôrode) v dôsledku non lege artis poskytnutej zdravotnej starostlivosti,

pretože s prejednávanou vecou ich spája dôsledok fatálneho ovplyvnenia budúceho osobného života
poškodených, orientovaný z dôvodu pochybenia zdravotníckeho zariadenia iným spôsobom ako by to
bolo pri pravidelnom usporiadaní života.26. Vo veci Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19Co 88/2021 zo dňa 23.11.2022, bola každému z
rodičov priznaná sumu 25.000, -eur za zásah do osobnostných práv spôsobený úmrtím prvého dieťaťa
pri pôrode. Vo veci Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/152/2020 zo dňa 23.09.2021 bola potvrdená

náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv spôsobený úmrtím dieťaťa pri pôrode matke
v sume 30.000,- eur. Vo veci rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 9Co/489/2023 zo dňa
19.11.2015 bola potvrdená náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv spôsobený
úmrtím dieťaťa pri pôrode matke v sume 23.333,- eur.

27. Porovnateľnými sú aj vec na Najvyšším súdom SR vedená pod sp. zn. 6Cdo/168/2010, kde
bolo rodičom zomretej maloletej dcéry priznaných po 33.194 eur a kde pochybenie pri zdravotnej
starostlivosti spočívalo v tom, že v kritickom čase (r. 1981) už bola k dispozícii (i keď obmedzene)
ultrasonografická diagnostika a katetrizácia srdca, za pomoci ktorých bolo možné potvrdiť, prípadne
vyvrátiť správnosť diagnózy srdcovej vady. Súd tu dospel k záveru, že v danom prípade bolo nevyhnutné
vykonať aj náročnejšie diagnostické vyšetrenie a tak predísť možnému prípadnému omylu pri stanovení

správnej diagnózy srdcovej vady. Ak takto žalovaná (jej lekári) pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti
nepostupovala, nehodnotila zistiteľný stav podľa súčasných poznatkov lekárskej vedy a teda jej konanie
pri výkone zdravotníckych služieb považoval za postup non lege artis. V prípade rozhodnutia Krajského
súdu Nitra sp. zn. 25Co/18/2013 bolo priznaných 20.000 eur matke zomretého maloletého syna, pričom
pochybenie pri výkone zdravotnej starostlivosti spočívalo v tom, že po prijatí pacienta a následnej

stabilizácii jeho zdravotného stavu neboli použité všetky vyšetrovacie metódy, okrem štandardných
vyšetrovacích metód. Ďalšie metódy mohli prípadne odhaliť všetky nástrahy súvisiace s charakterom
zranenia pacienta a na ich základe by sa pri súčasnej úrovni zdravotníckej starostlivosti dalo predísť
náhlemuzhoršeniuzdravotnéhostavu,ktoréviedloažksmrtipacienta.Kpochybeniutakdošlopripoužití
vyšetrovacích metód na komplexné zistenie zdravotného stavu pacienta a pri náhlom zhoršení jeho

stavu tiež nesprávnym postupom pri oživovaní pacienta, a to hlavne z hľadiska včasného poskytnutia
prvejpomoci.VprípaderozhodnutiaKrajskéhosúduTrnavasp.zn.9Co/17/2012bolopriznaných16.596
eur matke vydatej plnoletej dcéry, pričom pochybenie pri zdravotnej starostlivosti spočívalo v neúplnej
diagnostike urologického ochorenia pri hospitalizácii a neaplikovaní adekvátnej liečby s následkom smrti
pacienta pre rozvoj sepsy a multiorgánové zlyhanie. V prípade Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

5Co/70/2021 bola za úmrtie maloletej dcéry rodičom v dôsledku non lege artis postupu priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy po 30.000,- eur.

28. Uplatnená suma náhrady nemajetkovej ujmy 200.000,- eur, napriek tomu, že odvolací súd
nezľahčuje vzniknutú ujmu žalobkyne a jej následky, v porovnaní s vyššie uvedenými prípadmi nie

je primeraná, odvolací súd ju považuje za excesívnu. Pri zohľadnení toho, že nie je možné sumy
priznané v iných obdobných veciach preberať mechanicky bez toho, aby súd zohľadnil, že cena
peňazí je v súčasnosti tiež iná, ako tomu bolo niekoľko rokov dozadu, a teda aby zohľadnil aj
efekt inflácie, ujmu žalobkyne na osobnostných právach podľa názoru odvolacieho súdu spočívajúcu
v následku straty prežitia zážitku z prirodzeného materstva, prežitia radosti z rodičovstva, ktoré

vystriedal strach o dieťa, strach z neschopnosti postarať sa o dcéru, strach zo zápachu z vykonávania
fyziologických potrieb, teda všeobecne povedané v strate prežitia, ktoré si žalobkyňa plánovala a priala
primerane vyvažuje suma 15.000,-eur, keď súd prvej inštancie aj pre dôvody psychickej ujmy zo straty
ďalšieho materstva, zníženia kvality manželského života, rodičovskej funkcie, dôstojnosti pri vylučovaní,
respektíve práve preto, že žalobkyňa v tomto smere utrpela na svojej osobnosti jej priznal zvýšenie

SSU o 50 %. Podľa názoru odvolacieho súdu suma 15.000,- eur potom adekvátne zohľadňuje
význam zostávajúcich narušených chránených osobnostných hodnôt (neprekrytých vyriešením sťaženia
spoločenského uplatnenia). Strach žalobkyne o dieťa, zo straty schopnosti výkonu rodičovstva a strach
z následkov jej fyziologických funkcii (zo zápachu) boli objektívneho charakteru a bolo nimi podľa
názoru odvolacieho súdu dotknuté základné osobnostné právo na rodičovstvo a dôstojnosť. Tento

strach umocňuje aj to, že následky poškodenia žalobkyne boli riešené dlhodobo a plynutie času tento
strach nezmenšoval. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
I, ktorým žalovanej uložil povinnosť ospravedlniť sa žalobkyni postupom podľa § 387 odsek 1 CSP
potvrdil. Žalovaná proti tomuto výroku rozsudku súdu prvej inštancie okrem nedôvodnej a v základe
neopodstatnenej námietky premlčania vecné argumenty nepredniesla. Vo výroku II, ktorým súd prvej

inštancie uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobkyni peňažné zadosťučinenie 200.000,- eur rozsudok
postupom podľa § 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.29. Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevyžadovalo potrebu
doplnenia prípadne zopakovania dokazovania na pojednávaní, keďže súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahu (t. j. potrebnom pre rozhodnutie) zistil skutkový stav veci. Podľa § 384 CSP odvolací súd

zopakuje dokazovanie v potrebnom rozsahu sám iba vtedy, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V danej veci však odvolací súd nebol
názoru, že by súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Odvolací súd pri svojom rozhodnutí tak vychádzal iba zo skutkového stavu zisteného súdom
prvej inštancie.

30. Vzhľadom na čiastočnú zmenu rozsudku súdu prvej inštancie rozhodoval odvolací súd znovu
podľa § 396, § 453 odsek 3 v spojení s § 255 odsek 1, § 262 odsek 1 CSP o nároku na náhradu
trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania. Žalobkyňa mala plný úspech v časti žaloby
o náhradu za bolestné, o náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, kde čiastočne išlo o vec
(zvýšenie SSU), v ktorej rozhodnutie záviselo od úvahy súdu. Úspešná bola aj v právnom základe

žaloby o ochranu osobnosti, keď rozhodnutie o zadosťučinení aj tu záviselo od úvahy súdu a preto sa
skutočnosť, že v tejto žalobe bolo žalobkyni vyhovené len čiastočne nemôže premietnuť do nároku na
náhradu trov konania. Z uvedených dôvodov potom žalobkyni patrí plný nárok na náhradu trov konania.

31. V konaní vznikli trovy aj Slovenskej republike (štátu). Tieto spočívajú v istine vyplatenej na

odmenu znalca S.. Bc. S. I. za znalecký úkon (uznesenie č. k. 10C/266/2012-207,
doklad o úhrade č. l. 290). Civilný sporový poriadok neobsahuje výslovnú úpravu práva štátu na
náhradu výdavkov, ktoré platil. Z uvedeného dôvodu, keď nie je možná ani analogická aplikácia
niektorého existujúceho ustanovenia Civilného sporového poriadku na otázku náhrady trov konania štátu je potom potrebné, aby konajúci súd prejednal a

rozhodol otázku náhrady trov konania štátu podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom,
a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva Civilný sporový
poriadok. Takýmto požiadavkám najlepšie vyhovuje norma, ktorá by stanovovala, že štát má právo na
náhradu trov konania, ktoré platil, podľa výsledku sporu. Výsledku v spore zodpovedá rozhodnutie, aby
tento nárok uspokojila v plnení neúspešná žalovaná.

32. V zmysle § 262 odsek 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

33. Odvolací súd postupom podľa § 224 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP opravil zrejmú nesprávnosť

spočívajúcu v označení miesta trvalého pobytu žalobkyne v záhlaví preskúmavaného rozsudku súdu
prvej inštancie, ktorým podľa zápisu v Registri obyvateľov SR je Gronárska 68, Bratislava.

34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,

§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Máte právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).