Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 21, 2026

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25CoPr/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4124208252
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2026:4124208252.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a sudkýň JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej, v spore žalobcu: A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. C.
XXXX/XX, XXX XX D. - E. F. A., zastúpený: JUDr. Ing. Peter Lyžičiar, advokát so sídlom Svätoplukovo
nám. 1/B, 949 01 Nitra, IČO: 52 334 490, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie
nemajetkovej ujmy 6 912,19 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti výroku I. a III. rozsudku
Okresného súdu Nitra (ďalej len „súd prvej inštancie“) zo dňa 3. júla 2025 pod č.k. 9Cpr/5/2024-179
(ďalej „rozsudok súdu prvej inštancie“), takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. a III. výroku p
o t v r d z u j e .

II. Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 2 500 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Druhým výrokom rozhodol tak, že vo
zvyšku žalobu zamietol a tretím výrokom priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil s poukazom na ustanovenia čl. 7 ods.

2, 5, čl. 19 ods. 1, 2, čl. 36 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 24 Všeobecnej deklarácie ľudských
práv, § 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 100 ods. 1, § 101, § 853 ods.
1 Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 85 ods. 1, 2, § 86
ods. 1, 2, 3, 4, § 91 ods. 1, 2, 3, § 92 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom
zbore (ďalej len zákon číslo 315/2001 Z.z.), čl. 1 bod 2, 3, čl. 2 bod 1, 2, čl. 6, čl. 16 písm. b), čl. 17 bod
3 písm. iii) smernice 2003/88/ES, § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku (zákon číslo
160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“) a judikatúru Súdneho dvora Európskej únie.

1.2. Uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 01. 08. 2024 sa žalobca voči žalovanej domáhal
zaplatenia sumy 6 912,19 eura titulom nemajetkovej ujmy. Predmetom sporu je nárok na náhradu škody
(nemajetkovej ujmy), ktorá bola spôsobená porušením práva európskej únie, konkrétne v dôsledku
prekročenia maximálne stanoveného týždenného pracovného času, ktorý je upravený v článku 6 písm.
b) smernice č. 2003/88/ES a to v žalovanom období od júla 2021 do júna 2024, pretože označená
smernica nebola transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky správne, následkom čoho
sa neaktívna časť služobnej pohotovosti žalobcu ako príslušníka hasičského zboru nezapočítavala do

fondu jeho pracovného času. Z úradnej povinnosti skúmal splnenie procesných podmienok. V
prípade právomoci dospel k záveru, že predmetný spor má súkromnoprávny charakter a právomoc je
daná s poukazom na § 3 CSP, keďže neexistuje žiadny iný orgán disponujúci kompetenciou zverenou
ústavnými normami, resp. zákonom na rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu škody voči štátu z tituluporušenia práva EÚ. V podmienkach Slovenskej republiky jedine súd, ako orgán ochrany a aplikácie
práva, disponuje právomocou vo veci konať a rozhodnúť o podanej žalobe. Z judikatúry
Súdneho dvora vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Európskej únie medzi

jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy.

1.3. V danej veci je daná i miestna príslušnosť s poukazom na § 19 písm. b/ CSP. K zásahu do
práv žalobcu prišlo postupom žalovanej v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby ako príslušníka
hasičského a záchranného zboru, ktorý vykonáva štátnu službu v Selenci t.j. v územnom obvode

Okresného súdu Nitra. Žalobca sa v rámci miestnej príslušnosti danej na výber rozhodol podať žalobu
na Okresný súd Nitra, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody.
Žalobca v žalobe uviedol, že si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody (nemajetkovej
ujmy) spôsobenej porušením úniového práva. Rovnako tvrdil, že aktívna a pasívna vecná legitimácia
strán sporu je zachovaná. Aktívne vecne legitimovaným subjektom v sporoch o náhradu spôsobenej
škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do osobnostných práv porušením práva Európskej únie je

aj jednotlivec (fyzická osoba), preto súd prvej inštancie nemal pochybnosti o aktívnej legitimácii žalobcu
s poukazom na judikatúru súdneho dvora. Činnosť hasičskej služby patrí do pôsobnosti smernice
89/391/EHS, pričom aj Súdny dvor EU v rozsudku C-518/15 prijal záver, že na uvedené činnosti
hasičského zboru, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným
príslušnej službe, sa má uplatniť aj smernica 2003/88/ES. Pasívna vecná legitimácia svedčí žalovanému

subjektu. V prípade nesprávneho prebratia smernice je pasívne legitimovaný vždy štát, ktorý zodpovedá
za náhradu škody (nemajetkovej ujmy) takýmto postupom spôsobenej. Za Slovenskú republiku, ktorá
je tak vecne pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody pre nesprávnu transpozíciu
smernice 2003/88/ES, koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy,
do ktorého pôsobnosti patrí Hasičský a záchranný zbor SR.

1.4. Žalobný nárok súd prvej inštancie nepovažoval ani z časti za premlčaný. Právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej
premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade
nemateriálnej ujmy je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému

porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu dochádzalo
každým kalendárnym mesiacom za žalované obdobie práve tým, že nebol dodržaný (maximálny)
limit pracovného času stanovený podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Žalobca mohol uvedené
porušenie predmetného článku za mesiac júl 2021 zistiť až po uplynutí tohto mesiaca, preto právo na
náhradu nemajetkovej ujmy bolo možné uplatniť najskôr v prvý deň mesiaca nasledujúceho, teda dňa

01. 08. 2021, pričom žaloba bola podaná na súd dňa 01. 08. 2024, v rámci trojročnej premlčacej doby,
preto nárok premlčaný nie je.

1.5. Právo na náhradu škody, spôsobenej porušením práva únie, patrí medzi všeobecné zásady
komunitárneho práva, vyplývajúce priamo z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, bez ohľadu

na vnútroštátnu právnu úpravu a odráža základné vlastnosti komunitárneho práva (úniového práva)
- zásadu prednosti a priameho účinku, ako aj povinnosť vnútroštátnych orgánov aplikovať normy
komunitárneho práva "ex offo". Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť úniového práva pred
vnútroštátnym právom a nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou
normou. Súd tak nepochybne mal právomoc posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom

a záchrannom zbore so smernicou 2003/88/ES.

1.6. Považoval za preukázané, že došlo k porušeniu článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES, pretože
žalovaná, ktorá je členským štátom Európskej únie, neprijala všetky potrebné opatrenia prostredníctvom
príslušnej právnej úpravy (t.j. netransponovala úplne komunitárne právo) tak, aby priemerný pracovný

časžalobcupreobdobiekaždýchsiedmichdní,vrátanenadčasov,neprekročilmaximálny,komunitárnym
právom stanovený limit, 48 hodín. Článok 6 písm. b/ smernice priznáva pracovníkom právo na priemerný
týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie smernice má priamy
účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi. Z právnej úpravy zákona č. 315/2001 Z.z. a na ňu nadväzujúcej aplikačnej praxe je zrejmé, že

maximálny priemerný prípustný pracovný čas 48 hodín týždenne nerešpektuje. Ustanovenie článku
6 písm. b/ smernice nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože
umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov, presiahol 48 hodín, keď
sa do pracovného času v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES nezapočítava čas služobnejpohotovosti. V konaní bolo preukázané, že za sporné obdobie (júl 2021 až jún 2024), ktoré je predmetom
sporu, opakovane dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu
48 hodín. Uvedené porušenie práva možno považovať za závažné, keď porušenie článku 6 písm.

b/ predmetnej smernice je porušením jasnej a konkrétnej normy Európskej únie, ktorá, pokiaľ ide o
hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na
voľnú úvahu. Zároveň ide o porušenie práva, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora
(rozsudok C-429/09). Smernica ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy a v

žiadnom prípade sa nemožno od nej odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú
ide v predmetnej veci. Slovenskej republike vyplýva povinnosť dosiahnuť cieľ sledovaný smernicou,
a to formou prijatia transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť
ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich
konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav,
ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte. Článok

6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín, čo transponované do nášho právneho poriadku
nebolo.

1.7. Súdny dvor vo viacerých svojich rozhodnutiach ako napr. C-397/01 Pfeiffer a C-437/05 Vorel

opakovane zdôrazňoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu
zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času a pracovná pohotovosť
vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako
celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne vykonáva. Osobitne v prípade hasičov
Súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,

počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas
a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (rozhodnutie
C-429/09, C-52/04). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii
zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať do pracovného
času žalobcu. Smernica 2003/88/ES bola do našej právnej úpravy prebratá zákonom č. 315/2001 Z.z.

o Hasičskom a záchrannom zbore, čo vyplýva z prílohy č. 4 bod 5. Táto právna úprava zahrnutá
v zákone č. 315/2001 Z.z. však nie je v súlade s právom Európskej únie, keď z úpravy ako aj z
praktickej aplikácie nemožno vyvodiť, že by služobná pohotovosť hasičov vykonávaná v mieste výkonu
služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor
slovenskej právnej úpravy s právom Európskej únie. Slovenská právna úprava v zákone č. 315/2001

Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť
príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v čl.
6 písm. b/ Smernice. Slovenská republika ako členský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť
a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, neprijala opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného

týždenného pracovného času.

1.8. Ako ďalší predpoklad zodpovednosti skúmal súd prvej inštancie existenciu škody (nemajetkovej
ujmy) na strane žalobcu, spočívajúcej v porušení práva žalobcu na smernicou stanovený maximálny
pracovný čas v rozsahu 48 hodín. Mal preukázané, že maximálne stanovený rozsah pracovného

času 48 hodín týždenne v prípade žalobcu, bol prekročený. Vychádzal z výplatných pások žalobcu a
prehľaduodpracovanýchhodín,určenejslužobnejpohotovostiapriemernéhopracovnéhočasu.Žalobca
realizoval výkon práce nie len nad rámec určeného služobného času 40 hodín týždenne (§ 85 ods.
2 zákona č. 315/2001 Z.z.), ale zjavne aj nad rámec maximálne prípustného pracovného času 48
hodín týždenne, vyplývajúceho zo smernice 2003/88/ES. Preto považoval zásah do osobnostných práv

žalobcu a to najmä práva na ochranu zdravia, odpočinok a rodinný život, za preukázaný. V dôsledku
tohto zásahu vznikla žalobcovi škoda (ujma) a to neumožnením čerpať voľný čas v takom rozsahu, na
ktorý by mal mať na základe správneho transponovania smernice nárok.

1.9. K námietke žalovanej, aby bol maximálny pracovný čas žalobcu počítaný v referenčných šesť

mesačných obdobiach (respektíve 4 alebo 12 mesačných) uviedol, že smernica 2003/88/ES v čl. 16
písm. b/ umožňuje členským štátom ustanoviť referenčné obdobia nepresahujúce štyri mesiace, avšak
bolo potrebné, aby bolo prevzaté do nášho právneho poriadku. Zo zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva, že
by bolo prevzaté a že by bolo možné maximálny týždenný pracovný čas dodržiavať v rámci referenčnéhoobdobia štyri mesiace, resp. aj v dlhšom období. Poukázal pritom na rozsudok Súdneho dvora C-254/18.
Naša právna úprava obsiahnutá v Zákone o záchrannom a hasičskom zbore neobsahovala v rozhodnom
čase (v žalovanom období) žiadne mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že nebude prekračovaný 48

hodinový týždenný pracovný čas v každom období dvoch po sebe nasledujúcich referenčných období.
Ustanovenie § 86 zákona č. 315/2001 Z.z. sa týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času
(na obdobie šiestich mesiacov), avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného
pracovného času podľa smernice, teda nejde o určenie referenčného obdobia v súvislosti s priemernou
maximálnou dĺžkou týždenného pracovného času. Až na základe novely účinnej od 01. 11. 2024 bolo

do zákona transponované referenčné obdobie šesť mesiacov.

1.10. Súd prvej inštancie postup žalobcu, ktorý pri prepočte skutočne odpracovaných hodín vychádzal
z fondu pracovného času, považoval za správny. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. sa štátna
služba vykonáva v služobnom čase a ustanovenie § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. explicitne
vymedzuje, ktoré časy sa posudzujú ako vykonávanie štátnej služby. Ide o časy, kedy je neprítomnosť

príslušníka ospravedlnená a nemusí si absenciu výkonu štátnej služby nahrádzať. Do fondu pracovného
času sa započítava aj dovolenka, čas neprítomnosti z dôvodu PN (úraz alebo choroba) a pod. Pri
zohľadnení odpracovaných hodín vychádzal práve z takto definovaného fondu pracovného času. Až
od 01. 11. 2024 bol do ustanovenia § 97 doplnený odsek 3, ktorý upravil časy, ktoré sa na účely
výpočtu priemerného týždenného služobného času neposudzujú ako výkon štátnej služby ale ako

čas odpočinku. Medzi takéto časy patrí napr. aj dovolenka, ktorú už nie je možné započítavať do
priemerného pracovného času, avšak predmetom konania je obdobie od 07/2021 do 06/2024, teda
ešte pred 01. 11. 2024. Právna úprava vyššie označeného zákona neobsahuje žiadne intertemporálne
ustanovenia, v zmysle ktorých by bolo potrebné aplikovať právnu úpravu aj na právne vzťahy so spätnou
účinnosťou. Preto vychádzal z fondu pracovného času, ktorý bol uvedený vo výplatných páskach, ako aj

vo výpise, ktorý predložila žalovaná (výpis z dochádzkového systému SAP). Medzi páskami a výpisom
zo SAP sú minimálne rozdiely, avšak svedčiace pre rovnaký záver o dôvodnosti žalobného návrhu.

1.11. Súd prvej inštancie dospel k názoru, že bola splnená aj podmienka príčinnej súvislosti medzi
porušenímprávačlenskýmštátomEurópskejúnieavznikomujmyujednotlivca,keďvpríčinnejsúvislosti

s porušením práva zo strany žalovanej došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a to v
dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia v zmysle článku 40 Ústavy SR a tiež v dôsledku
zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život v zmysle článku 19 ods. 2 Ústavy SR, keďže
žalobca reálne musel odpracovať viac hodín ako bol povinný v zmysle smernice, a to na úkor svojich
blízkych ako aj seba, pričom musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol

venovaťrodine,priateľom,svojimzáľubám,resp.inýmaktivitám,ktorénesúvisiaspracovnýmzaradením
žalobcu.

1.12. Nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je nárokom "sui generis", ktorý má svoj základ
v záväzkoch žalovanej voči Európskej únii a nie vo vnútroštátnom práve. Smernica neobsahuje

ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia a ani v právnom poriadku Slovenskej
republiky neexistuje výslovná úprava, ktorá by riešila právo jednotlivcov na náhradu škody (nemajetkovej
ujmy) spôsobenej porušením úniového práva. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci
C-470/03,A.G.M.-COS.METSrl,zodňa17.04.2007,ktorýuviedol,ženáhradaškodyčlenskýmištátmi,
ktorú spôsobili jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, musí byť primeraná vzniknutej ujme. V

prípade, že v tejto oblasti neexistujú ustanovenia na úrovni Spoločenstva, je na vnútroštátnom právnom
poriadku každého členského štátu, aby stanovil kritériá umožňujúce určiť rozsah náhrady. Analogicky
tak postupoval podľa ustanovení slovenského právneho poriadku, ktoré upravujú ochranu osobnostných
práv a s tým spojený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v prípade zásahu do osobnostných práv.
Aplikoval ustanovenia § 11 a 13 Občianskeho zákonníka v spojení s § 853 ods. 1 Občianskeho

zákonníka.

1.13. Dospel k záveru, že bol preukázaný neoprávnený zásah do práva žalobcu, spočívajúceho v
prekračovaní maximálne prípustného času (48 hodín týždenne), k čomu prichádzalo počas celého
žalovaného obdobia (07/2021 až 06/2024) a v dôsledku nerešpektovania smernice 2003/88/ES vznikla

žalobcovi ujma, keďže prišiel o hodiny voľného času, ktoré, vzhľadom na výkon svojho celospoločensky
potrebného a nevyhnutného povolania, mohol tráviť aj inak, napríklad venovať sa svojej manželke,
rozvíjať rodinné vzťahy, ako aj vzťahy s priateľmi, aktívnou, ako aj pasívnou formou relaxu, respektíve
vykonávaním svojich záľub a záujmov. Strata času spôsobená absenciou úplnej transpozície smernicedo právneho poriadku Slovenskej republiky, nie je reparovateľná. Už len samotná strata voľného času
sama o sebe predstavuje ujmu na strane žalobcu, pretože v rozpore so zákonom a komunitárnym
právom stanoveného maximálneho limitu pracovného času 48 hodín týždenne musel žalobca za

žalované obdobie stráviť navyše 316 hodín v práci. Aj keď žalobca nemusí byť aktívny počas trvania
služobnej pohotovosti, nič to nemení na skutočnosti, že musí byť v stave "vyššej" bdelosti, aby bol
pripravený na okamžité a bezodkladné plnenie si svojich pracovných povinností, aby mohol včas
realizovaťvýjazd.Prácapríslušníkahasičskéhoazáchrannéhozborujenepochybnepsychickyajfyzicky
náročná, čo si vyžaduje aj dlhšiu dobu regenerácie pracovných síl, ktorá je nevyhnutná k tomu, aby

sa udržiaval v dokonalej fyzickej a psychickej kondícii. Ak je pre výkon povolania hasiča potrebná
zdravotná spôsobilosť kvalifikačného stupňa "A", ktorú si musí permanentne udržiavať, čo sa preveruje
pravidelnými lekárskymi prehliadkami, je nevyhnutné, aby v čase mimo výkonu práce svoj voľný čas
venoval predovšetkým svojej regenerácii formou aktívneho a pasívneho odpočinku, avšak v takom
prípade mu na ostatné aktivity, vrátane času venovanému rodine a priateľom, zostáva už len zvyšný
voľný čas, ktorý je ponížený práve o ten rozsah času, ktorý nad rámec maximálneho limitu 48 hodín

týždenne, venuje práci. Žalobca je tak nepochybne ukrátený na svojom voľnom čase, čo sa zákonite
musí prejaviť na jeho zdraví. Žalobca trpí zvýšenou únavou, nedostatkom plnohodnotného kvalitného
spánku, nedostatkom času na vlastnú regeneráciu, psychohygienu ako aj relax v kruhu svojej rodiny,
blízkych a priateľov.

1.14. Vzhľadom na preukázaný zásah do osobnostných práv žalobcu a to práva na ochranu zdravia,
práva na primeraný odpočinok po práci a práva na súkromie a rodinný život a s prihliadnutím na
charakter nároku a trvanie zásahu by morálna satisfakcia nebola postačujúca na zmiernenie následkov
vzniknutých neoprávneným zásahom. Je daný nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka, pretože práve peňažná náhrada je spôsobilá odškodniť ujmu spôsobenú

žalobcovi, čím sa môže zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Pokiaľ ide o výšku
peňažnej náhrady, konštatoval, že matematický výpočet nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu nie je
možné akceptovať. Posúdenie výšky nemajetkovej ujmy je totiž výsledkom voľnej úvahy súdu, pričom
súd je povinný prihliadať na kritériá stanovené zákonom, t.j. na okolnosti, za ktorých k ujme došlo,
závažnosť ujmy a v neposlednom rade je potrebné vykonať aj porovnanie s obdobnými prípadmi tak,

aby bola zachovaná konzistentnosť rozhodovania sudcov a eliminovanie príliš veľkého rozptylu pri
voľnej úvahe. Stav odporujúci smernici pretrvával dlhodobo, čo spôsobilo ujmu príslušníkom hasičského
a záchranného zboru, ktorí sa svojich nárokov domáhajú súdnou cestou už od roku 2015. Zásah trval
tri roky (obdobie od 07/2021 – 06/2024). I keď ide o menej závažný zásah v porovnaní so zásahom do
práv pozostalých v prípade obetí trestných činov, alebo zásahom do života, zdravia a práva na rodinný

život v dôsledku usmrtenia blízkej osoby pri dopravnej nehode atď., nič to nemení na závere súdu prvej
inštancie priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá ale musí byť primeraná spôsobenej ujme.
Prihliadol na rozhodnutia súdov v konaniach, v ktorých uplatnený nárok vyplýval z rovnakého právneho
stavu a porovnateľného skutkového stavu. Súdy priznávali žalobcom sumy od 4 000 do 7 800 eur, resp.
od 1 500 do 2 500 eur. Okresný súd Nitra v obdobných prípadoch priznáva náhradu vo výške cca 2

000 -2 500 eur.

1.15. Súd prvej inštancie na základe zohľadnenia vyššie uvedených kritérií dospel k záveru, že v
danom prípade žalobca vykonával funkciu hasiča - záchranára 14 rokov. Má manželku, ktorá prechádza
vážnym ochorením a vyžaduje si jeho pomoc a podporu, avšak žalobca sa jej nemohol venovať v

takom rozsahu, ako by bolo potrebné. Pre nedostatok času sa vzdal, alebo obmedzil svoje záľuby,
permanentne trpí nedostatkom odpočinku, keď plnohodnotný spánok nahrádza tzv. spánkom "na
jedno oko". Všetky tieto skutočnosti majú nepochybne negatívny vplyv na zdravie, duševnú pohodu a
plnohodnotný rozvoj rodinných a priateľských väzieb. Konštatoval preto, že za primeranú nemajetkovú
ujmu možno považovať sumu 2 500 eur, ktorá zodpovedá charakteru nároku, okolnostiam prípadu

a nijakým spôsobom nevybočuje z náhrad nemajetkovej ujmy, ktoré boli priznané súdmi v iných
obdobných prípadoch. Vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

1.16. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP.
Dospel k záveru, že žalobca bol v konaní úspešný čo do základu nároku, aj keď nie čo do priznanej

výšky nároku. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd rozlišuje, čo je základné a čo sprevádzajúce.
Za základné sa považuje to, že do práva žalobcu bolo zasiahnuté a výška ujmy je už iba nadväzujúca
na priznané právo žalobcu, pričom jej výška závisí od úvahy súdu. V konaní, kedy je výška priznanej
sumy závislá od úvahy súdu, sa žalobca považuje za procesne úspešného, ak mu bola priznaná aspoňčasť nároku, čo znamená že čo do základu bol úspešný. Súd preto úspešnému žalobcovi, ktorému bol
priznaný nárok na nemajetkovú ujmu, priznal nárok na náhradu trov v rozsahu 100% proti neúspešnej
žalovanej. O výške trov rozhodne vyšší súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto

rozhodnutia, pričom bude vychádzať z priznanej sumy.

2.1. Žalovaná podala proti výroku I. a III. napadnutého rozsudku odvolanie v zákonnej lehote z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b/, písm. f/ a písm. h/ CSP a navrhla napadnutý rozsudok zmeniť, žalobu
žalobcu v celom rozsahu zamietnuť a priznať jej nárok na náhradu trov konania. Uviedla, že v súlade

s ustanovením § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov je oslobodená od súdnych poplatkov.

2.2.Namietalanezákonnosťnapadnutéhorozsudkuspočívajúcuužvjehoúvodnomstanovenípredmetu
sporu konania. Predmetom sporu nemala byť náhrada nemajetkovej ujmy podľa ustanovení § 11 a
nasl. Občianskeho zákonníka, ale akýsi nárok žalobcu „sui generis“ za obdobie od júla 2021 do júna

2024 (vrátane), v ktorom mu mala byť spôsobená nemajetková ujma prekročením maximálneho limitu
týždenného pracovného času, stanoveného článkom 6 písm. b/ Smernice. Súd tak pochybil pri právnom
posúdení veci. Zmluva o fungovaní Európskej únie a ani judikatúra Súdneho dvora EÚ nevyžaduje od
členských štátov, aby konkrétne ustanovenia smerníc boli transponované doslovne, pričom rovnako
nevyžadujú, aby tieto boli transponované iba do jedného zákonného aktu. Je teda potrebné skúmať

vnútroštátny právny poriadok ako celok spoločne aj s podzákonnými predpismi, keďže aj správne
opatrenia môžu predstavovať transpozíciu smerníc.

2.3.Súdprvejinštanciesarozsiahlozaoberalotázkoupracovnéhočasuvprípadeslužobnejpohotovosti,
avšak svoje závery nesprávne aplikoval na predmet sporu. Nesprávne sa vysporiadal s otázkou

správnosti transpozície ustanovení Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z. a následne nesprávne
vymedzil predmet sporu, ktorý môže predstavovať iba zásah do vnútornej sféry žalobcu (nemajetkovú
ujmu), o ktorú údajne aj sám žalobca žiadal. Povinnosťou súdu bolo zistiť, či skutočne žalobca
odpracoval viac ako 48 hodín týždenne v priemere za referenčné obdobie, prihliadnuť na rozsah
prekročenia (ak by bolo zistené) a na okolnosti prípadného zásahu a následne zistiť rozsah nemajetkovej

ujmy a ustáliť výšku jej náhrady. Až v prípade, ak zistí prekročenie maximálneho priemerného
týždenného pracovného času u žalobcu, môže sa zaoberať otázkou výšky náhradu škody, resp.
nemajetkovej ujmy a teda nemožno vychádzať len z článku 2 Smernice, teda že sa služobná pohotovosť
nezapočítava do fondu pracovného času (ide o pracovnoprávnu otázku, ktorá nie je predmetom tohto
sporu). K skúmaniu prekročenia maximálneho priemerného pracovného času žalobcu uviedol, že

povinnosťou súdu bolo zistiť, či žalobca skutočne odslúžil viac ako mu § 85 ods. 9 Zákonníka práce
povoľuje. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil pojem „pracovný čas“, nakoľko
vychádzal iba z § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., ktorý jednak nemal ani aplikovať a zároveň ho
aj nesprávne vyložil a aplikoval. Neprihliadol ani na judikatúru Súdneho dvora EÚ týkajúcu sa času
odpočinku, pričom sám poukazoval na rovnakú judikatúru SD EÚ, no prihliadol iba na niektoré jej časti,

ktoré boli v prospech žalobcu.

2.4. Súd prvej inštancie síce uviedol, že referenčné obdobie navrhované žalovanou (šesť mesiacov)
nebolo transponované do vnútroštátneho právneho poriadku, preto nemožno prihliadať na jej námietku.
Následne však stanovil referenčné obdobie na kalendárne mesiace - t. j. na obdobie 12 mesiacov.

V tomto rozsahu sa stotožnila s názorom súdu prvej inštancie. Ak by súd prvej inštancie správne
posúdil otázku pracovného času žalobcu, tak by prepočty v bode 48. rozsudku boli rozdielne, pričom by
vykazovali, že žalobcove právo porušené nebolo.

2.5. Odvolateľka sa nestotožnila ani s názorom súdu, ktorý sumu 2 500 eur považoval za dostatočnú

a primeranú náhradu nemajetkovej ujmy. Rozsudok v tomto smere označila za nezrozumiteľný
a nepreskúmateľný. Uviedla, že z výsluchu žalobcu, ako dôkazného prostriedku, nebolo možné mať za
nepochybne preukázané, že by jeho pracovný čas hasiča v rozhodnom období mal skutočne negatívny
dopad na súkromný a rodinný život alebo na jeho zdravie, resp. že by sa tým zasiahlo do jeho
osobnostných práv. Z výsluchu žiadne negatívne následky na fyzickom a psychickom stave preukázané

neboli. Naopak, pri výsluchu uviedol, že jeho zdravotný stav je veľmi dobrý. Žalované obdobie spadá do
času mimoriadnej situácie vyhlásenej Vládou SR od 12. 03. 2020 z dôvodu ohrozenia verejného zdravia
II. stupňa v dôsledku ochorenia COVID-19, ktorá bola odvolaná až 15. 09. 2023 ku 6:00 hod. uznesením
Vlády SR č. 446 zo dňa 13 .09. 2023. Konajúce súdy sa s predmetnou skutočnosťou nezaoberali.Namietala, že súd iba všeobecne skonštatoval, že žalobca stratil čas, a teda mu bolo zasiahnuté do
práva na súkromie a práva na rodinný život, ako aj práva na ochranu života a zdravia, avšak bez
akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia. Nie je pravda, že by žalobca stratil 316 hodín. Nestotožnila sa ani

s konštatovaním ohľadom náročnosti práce hasiča a potreby dlhšej fyzickej a psychickej kondície, túto
prácu si žalobca vybral sám, a po každej zmene má 48 hodín na odpočinok.

2.6. Odôvodnenie obsahuje množstvo pochybení, od vnútorných rozporov, cez nedostatočne
odôvodnené závery, nesprávne vyjadrený počet údajne stratených hodín času odpočinku žalobcu,

nezodpovedanie relevantných otázok, nesprávne stanovenie spôsobu prepočtu pracovného času,
nevyjadrenie sa k relevantným dôkazom a zisteniam z nich, nedostatočne odôvodnenú primeranosť
výšky náhrady nemajetkovej ujmy, len všeobecne a právne nekorektne zamietnuté námietky a množstvo
ďalších vád. Poukázala na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov, ktoré zaujali názor k pojmu pracovný
čas a fond pracovného času.

3.1. Žalobca sa k odvolaniu písomne vyjadril podaním zo dňa 06. 10. 2025 a uviedol, že s tvrdeniami
žalovanej v celom rozsahu nesúhlasí. Súd sa správne vysporiadal s použiteľnosťou údajov z fondu
pracovného času. Poukázal aj na to, že zákonodarca až novelou účinnou od 01. 11. 2024 do zákona o
HaZZdoplnilodsek3aupravil,ženapr.dovolenkuniejemožnézapočítavaťdopriemernéhopracovného
času, čo vzhľadom na vnútornú logiku uvedeného ustanovenia potvrdzuje nevyhnutnosť v prípade

absencie tejto úpravy (odseku 3), tam uvedený čas do priemerného pracovného času zahrnúť. Je
iracionálne, aby žalovaná pristúpila k zmene právnej úpravy (doplnením ods. 3 do ust. § 97 Zákona o
HaZZod01.11.2024,resp.doplnenímods.3doustanovenia§85ZákonaoHaZZod01.07.2025),keby
táto už dávno predtým riadne reflektovala požiadavky Smernice. Taktiež je nelogické, aby pri vytváraní
ID plachiet nevykonávala žiadne korekcie pracovného času, a vychádzal z ust. § 97 ods. 1 Zákona o

HaZZ, avšak následne pod ťarchou súdnych konaní pristupuje k inému postupu. Až uvedenou novelou
zákonodarca splnil požiadavku Smernice 2003/88/ES, aby sa do priemerného týždenného služobného
času započítavala aj služobná pohotovosť.

3.2. Z jednotlivých ID plachiet vyplýva, že aj žalovaná do odpracovaných hodín žalobcu započítavala aj

dovolenky, návštevu lekára, sprevádzanie rodinného člena lekárovi, rehabilitácie a pod. (napr. ID plachty
zamesiac8/2021,11/2021,10/2021,11/2021,1/2022,3/2022,5/2022,7/2022,8/2022,9/2022,10/2022,
1/2023, 3/2023, 4/2023, 1/2024, 6/2024 a mnohé iné kde sa do odpracovaných hodín zohľadnila aj
dovolenka žalobcu - DOV, DOD, resp. plachty za mesiac 2/2022, kde sa do odpracovaných hodín
zohľadnila aj návšteva lekára - LEK).

3.3. Vyjadrenie žalovanej, ktoré popierajú vyššie uvedenú právnu logiku považoval za nesprávne aj
z toho dôvodu, že je priam iracionálne, aby pristúpila k zmene právnej úpravy doplnením ods. 3 do
ust. § 97 Zákona o HaZZ od 01. 11. 2024, resp. doplnením ods. 3 do ust. § 85 Zákona o HaZZ od
01.07.2025), keby táto už dávno predtým riadne reflektovala požiadavky Smernice. Je nelogické, aby

žalovaná pri vytváraní ID plachiet nevykonávala žiadne korekcie pracovného času, a vychádzala z ust.
§ 97 ods. 1 Zákona o HaZZ, avšak následne pod ťarchou súdnych konaní pristupuje k inému postupu.
K použiteľnosti údajov z fondu pracovného času, ktoré sú riadne premietnuté vo výplatných páskach
ako aj evidencii z dochádzkového systému SAP sa vyjadrili odvolacie súdy SR, na ktoré poukázal.
Žalovaná namietala nesprávny výklad referenčných období, a následne predkladá vlastný výpočet

priemerného pracovného času žalobcu za 12 mesačné obdobia. Uviedol, že ustanovenie § 366 CSP
vymedzuje zákaz novôt v odvolacom konaní, a teda akékoľvek nové prepočty uvádzané v odvolacom
konaní nie sú prípustným dôkazom ani tvrdením. Právny záver o použiteľnosti referenčných období
v bode 49. považoval za správny s poukazom na rozsudok Súdneho dvora C-254/18. Ustanovením
§ 86 Zákona o HaZZ bolo do právnej úpravy SR prevzaté ustanovenie o referenčných obdobiach,

toto sa týka nerovnomerne rozvrhnutého služobného času, avšak nijak nesúvisí s maximálnym
obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice. Naša právna úprava obsiahnutá v Zákone
o HaZZ neobsahovala v rozhodnom čase (v žalovanom období, ani v čase doručenia žaloby) žiadne
mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že nebude prekračovaný 48 hodinový týždenný pracovný čas v
každom období dvoch po sebe nasledujúcich referenčných období. Ustanovenie § 86 Zákona o HaZZ

sa síce týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času (na obdobie šiestich mesiacov), avšak
uvedenénesúvisísmaximálnymobmedzenímtýždennéhopracovnéhočasupodľaSmernice,tedanejde
o určenie referenčného obdobia v súvislosti s priemernou maximálnou dĺžkou týždenného pracovnéhočasu. Právne irelevantná je aj námietka žalovanej o možnosti rozširovania referenčných období až na 6
mesiacov, pretože podľa čl. 19 Smernice ide iba o možnosť výnimky.

3.4. Mal za to, že súd sa tiež riadne vysporiadal s dôvodmi a určením výšky nemajetkovej ujmy. Poukázal
na rozsudok súdneho dvora C-243/09, podľa ktorého už len samotná strata času odpočinku je sama o
sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením čl. 6 písm. b) Európskeho
parlamentu a rady č. 2003/88/ES bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší
prípadný následok na osobnostných právach žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva.

4.1. Žalovaná k vyjadreniu žalobcu podala vyjadrenie zo dňa 15. 10. 2025 a uviedla, že predmetom
sporu je náhrada nemajetkovej ujmy a nie akýsi hybrid, resp. nárok sui generis. S tvrdeniami žalobcu
súhlasila, tieto sa týkajú služobnej pohotovosti - teda čl. 2 smernice, ktorý je výkladovým článkom
a nepriznáva žiadne práva. Zotrvala na námietke, že súd nemohol vychádzať z fondu pracovného
času a len všeobecne k nemu pripočítať hodiny služobnej pohotovosti, pretože to je v jednoznačnom

rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, čo bolo potvrdené rozhodnutiami iných krajských súdov. Fond
pracovného času predstavuje širší pojem ako je pojem pracovný čas, keďže v sebe zahŕňa aj pojem
čas odpočinku. Nejedná sa o pracovnoprávny spor, žalobca nežaluje jeho služobný úrad a nežiada
náhradu mzdy. V tomto smere poukázala na judikatúru Súdneho dvora EÚ (C-266/14 bod 25, C-518/15
bod 55, C-344/19 bod 28 a 29) . Uvedené pojmy, ktoré boli definované rovnakým spôsobom v smernici

Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času ktorá bola
nahradená smernicou 2003/88, sa navzájom vylučujú. Skutočnosť, či hodiny dovolenky, voľna a iných
absencií sú zahrnuté do fondu pracovného času za účelom náhrady mzdy nemá vplyv na posúdenie, či
ide o pracovný čas alebo čas odpočinku. Preto mala za to, že súd v tomto smere pochybil.

4.2. K referenčným obdobiam a námietke novôt v odvolacom konaní uviedla, že táto je absolútne
irelevantná zo strany žalobcu. Novotami v odvolacom konaní môžu byť iba prostriedky procesného
útoku a procesnej obrany, teda skutkové tvrdenia, návrhy dôkazov a hmotnoprávne námietky. Otázka
referenčného obdobia sa však týka právneho posúdenia veci. V druhom rade 12-mesačné referenčné
obdobie predložil ako prvý súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Preto nemala možnosť sa k

predmetnému vyjadriť pred doručením napadnutého rozsudku. Skutočnosť, že je potrebné na posúdenie
veci použiť referenčné obdobia, potvrdzuje aj Súdny dvor EÚ vo viacerých rozhodnutiach (C-303/98
bod 70, C-254/18 - preambula v ods. 15 smernice 2003/88/E predstavuje možnosť pružnosti článku
6 písm. b/ smernice v určitých prípadoch, a teda smernica nevyžaduje, aby došlo k rovnomernému
rozvrhnutiu počtu pracovných hodín v celom referenčnom období, ale stačí, že ak v určitej časti

referenčného obdobia došlo k prekročeniu maximálneho priemerného pracovného času, tak aby v inej
časti referenčného obdobia došlo ku kompenzácii a to spôsobom zníženia počtu pracovných hodín.
Stotožnila sa s názorom súdu prvej inštancie, ktorý údajné porušenie počítal v obdobiach celých
kalendárnych rokov, z čoho vyvodila, že právo žalobcu nebolo porušené.

4.3. Žalobca nesprávne pochopil účel tzv. neutrálnych dní, čo sa snaží navodiť žalobca aj v tomto konaní.
Neutrálne dni sú dni času odpočinku, teda dni, počas ktorých žalobca odpracuje 0 hodín. To znamená,
že rozsah pracovného času sa ich aplikáciou nemení. Ich účelom je zvýšená ochrana pracovníka, keď
sa dĺžka referenčného obdobia o tieto dni poníži, a teda v referenčnom období ostane menej dní než je
ich skutočný počet. Celkový pracovný čas za referenčné obdobie sa tak delí nižším počtom týždňov, a

teda priemerný pracovný čas sa umelo zvyšuje. Ak žalobca poukazuje na rozhodnutia Súdneho dvora
EÚ, ktoré stanovujú, že samotná strata času tvorí ujmu, tak túto stratu je povinný preukázať. Žalobca
neuniesol dôkazné bremeno v otázke preukázania straty času, keďže vo svojich výpočtoch vychádzal
čisto iba z fondu pracovného času, ktorý jednoznačne nepredstavuje použiteľnú veličinu v tomto konaní.

4.4. Zároveň súd na výpočet priemerného pracovného času žalobcu použil obdobia dlhé 12 mesiacov.
S prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora EÚ postupoval nesprávne, keď do pracovného času
započítaval aj čas odpočinku, čím sa jednoznačne bezdôvodne odklonil od záväznej judikatúry SD
EÚ. Mala z to, že jednoznačne nedošlo k prekročeniu maximálneho priemerného pracovného času, a
preto neexistuje dôvod na priznanie akejkoľvek výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobca bezpochyby

neuniesol dôkazné bremeno.

5.1.Vovyjadrenížalobcakvyjadreniužalovanej,vpodanízodňa20.10.2025uviedol,žesjejtvrdeniami
nesúhlasí.Opätovnedodal,žesmernicanebolasprávne,resp.vôbectransponovanádonášhoprávnehoporiadku, na základe čoho došlo k vzniku nemajetkovej ujmy, pričom poukázal na aktuálnu rozhodovaciu
činnosť odvolacích súdov. Hoci žalovaná namietala, že súd nevychádzal z dochádzky, aj on sám v
ID plachtách žalobcu v kolónke odrobené hodiny do odpracovaných hodín započítaval aj dovolenky,

návštevu lekára, sprevádzanie rodinného člena lekárovi, rehabilitácie a pod. K žiadnym legislatívnym
zmenám by nemusel pristupovať, keď by vyjadrenie pojmu pracovný čas, bolo v našej právnej úprave
správne transponované. § 97 Zákona o HaZZ nie je možné vykladať spôsobom ako to robí žalovaná.
Zákonodarca až novelou účinnou od 1. 11. 2024 do Zákona o HaZZ doplnil odsek 3 a upravil, že
napr. dovolenku nie je možné započítavať do priemerného pracovného času, čo vzhľadom na vnútornú

logiku uvedeného ustanovenia potvrdzuje nutnosť v prípade absencie tejto úpravy, tam uvedený čas
do priemerného pracovného času zahrnúť. Žalovaná mala všetky údaje k tomu, aby akékoľvek svoje
prepočty cez referenčné obdobia predložila do konania v rámci prvoinštančného konania, preto túto jej
pasivitu nie je možné zhojiť v odvolacom konaní. Navyše, prepočty cez 12 mesačné obdobia predložil už
vžalobeaniesúdprvejinštancievnapadnutomrozhodnutí.Prineutrálnychdňochnakoniecodvolacísúd
pochopil správne ich účel, nakoľko v prvom rade účelom Smernice 2003/88/ES je ochrana pracovníka, a

nievytváranievýkladovýchmetód,ktoréumožniažalovanejlegitimizovaťpresahmaximálneprípustného
pracovného času 48 hod/týždeň.

5.2. Súd prvej inštancie v bode 48. rozsudku jasne definoval porušenie čl. 6 písm. b) Smernice. Podľa
rozsudku Súdneho dvora C-243/09 zo dňa 14. 10. 2010 vo veci Günter Fuß už len samotná strata času

odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením
článku 6 písm. b/ Smernice a to bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší
prípadný následok na osobnostných právach žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva. Zároveň už
len samotná strata času odpočinku znamená zásah a ujmu do základného práva na ochranu života a
zdravia, opätovne bez potreby preukazovania akéhokoľvek iného (ďalšieho) následku v tomto smere.

5.3. Poukázal na to, že zákonodarca pristúpil k zmene právnej úpravy, keď v účinnosti od 1.7.2025
do ust. § 85 Zákona o HaZZ doplnil ods. 3. V dôvodovej správe k predmetnej novele uviedol, že
„Návrhom zákona sa reaguje na prebiehajúce súdne spory príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru v súvislosti s prekračovaním 48 hodinového priemerného týždenného služobného času, ktoré

vznikajú preto, že sa do tohto limitu nezarátava služobná pohotovosť v mieste výkonu štátnej služby,
ako to vyžaduje európska legislatíva.“. Žalovaná tak pod ťarchou súdnych rozhodnutí pristúpila k zmene
právnej úpravy, nakoľko táto bola v rozpore s právom EÚ, čo len potvrdzuje oprávnenosť nároku
uplatneného v tomto konaní. Záverom poukázal na rozhodovaciu prax odvolacích súdov.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP ) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v
zákonomstanovenejlehotenapodanieodvolania(§359,§362ods.1CSP)azistení,žespĺňanáležitosti
§ 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP) vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k názoru, že

odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci a vyvodil z
neho správny právny záver. Preto rozsudok v napadnutom I. a III. výroku podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil. Vzhľadom k záveru o vecnej správnosti napadnutého rozsudku a jeho dôvodov,
odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať tie isté podstatné dôvody, ktoré sú v ňom obsiahnuté,
vrátane citácie ustanovení právnych predpisov a smernice, vzťahujúcich sa na tento prípad.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

8. Predmetom prejednávanej veci je nárok žalobcu uplatnený žalobou doručenou súdu prvej inštancie

dňa 01. 08. 2024, týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 6 912,19 eura, spôsobenej žalobcovi
v dôsledku odpracovania priemerného týždenného pracovného času presahujúceho 48 hodín v rozpore
s čl. 6 písm. b/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04. 01. 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času. Súd prvej inštancie vydal pod č.k. 9Cpr/5/2024-51 dňa 17. 09.
2024 platobný rozkaz, proti ktorému podala žalovaná odpor. Po vyjadreniach strán konania súd prvej

inštancie vykonal pojednávanie. Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom, ktoré
je v jeho I. vyhovujúcom výroku a III. výroku týkajúcom sa trov konania napadnuté odvolaním žalovanej
a z toho dôvodu je v tejto časti predmetom prieskumu odvolacím súdom.9.1. Odvolací súd sa s názorom súdu prvej inštancie stotožnil a preto viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Rozsudok vo výroku II., ktorým
súd prvej inštancie zamietol žalobu, nebol odvolaním napadnutý, v tejto časti nadobudol právoplatnosť,

preto nebol predmetom prieskumu odvolacím súdom.

9.2. Súd prvej inštancie sa správne zaoberal splnením procesných podmienok. Správne posúdil, že
prejednávaná vec patrí do právomoci súdov SR, rovnako aj skutočnosť, že Okresný súd Nitra ako
súd prvej inštancie je miestne príslušným. Správne sa po právnej stránke vysporiadal s námietkou

pasívnej vecnej legitimácie, námietkou premlčania časti nároku a následne skúmal, či došlo k tvrdenému
porušeniu pri transpozícii uvedenej smernice do právnej poriadku Slovenskej republiky majúcou za
následok vznik žalobcom tvrdenej nemajetkovej ujmy.

10. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora, je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, súčasťou systému zmlúv, na ktorých je

Únia založená. Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia
práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a
bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť
túto škodu nahradiť. Uplatnenie podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov
za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať

podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie.

11. Súdny dvor rozhodol, že článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva
jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry
Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu

úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť
uplatňovať právo Únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva jednotlivcom,
pritom v prípade potreby neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom
Únie. Zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú
mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Táto povinnosť platí v prípade

každého porušenia práva Únie členským štátom.

12. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku správne poukázal
okrem iného na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25. 11. 2010 vo veci Günter Fuss, ktorý
sa zaoberal otázkou výkladu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11.

2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času v súvislosti s porušením čl. 6 Smernice,
ustanovujúceho maximálny týždenný pracovný čas.

13. Z vnútroštátnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 315/2001 Z.z. nevyplýva, že by služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, v čom práve tkvie

rozpor vnútroštátnej právnej úpravy a úpravy zakotvenej v práve Európskej únie. Súdny dvor opakovane
vyjadril názor, že pojem pracovný čas uvedený v smernici 2003/88 je autonómnym pojmom práva
EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel tejto smernice,
ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. V rozsudku vo veci C-518/15
Ville de Nivelles/Rudy Matzak Súdny dvor zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité

kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich
z ustanovení smernice vrátane pojmov pracovný čas a čas odpočinku. Smernica neumožňuje ani to,
aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia
uvedená v tejto smernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať
ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa

neuplatňujenadefiníciupojmu„pracovnýčas“.Totokonštatovaniepotvrdzujeajúčeltejtosmernice,ktorý
má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho
práva. Článok 6 písm. b/ smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným
významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou
na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48

hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že
zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť,
pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu
dotknutého pracovníka. Ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, členské štáty nemôžu jednostranne určiťrozsah pôsobnosti článku 6 písm. b/ smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na
to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú
podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.

14.1. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri
podmienky. Prvou je, že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie
je dostatočne závažné, druhou je existencia škody a treťou priama príčinná súvislosť medzi týmto
porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Naplnením týchto podmienok sa súd prvej

inštancie správne venoval a preto odvolací súd na ich splnenie len poukazuje. Je potrebné skonštatovať,
že nárok poškodeného jednotlivca na náhradu škody je nárokom sui generis, ktorý má svoj základ
v záväzkoch žalovanej voči Európskej únii. Je zrejmé, že v prejednávanom prípade existuje priama
príčinná súvislosť medzi porušením práva Únie (čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES) a vzniknutou
škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal nárok, ak by bol dodržaný
maximálny týždenný pracovný čas upravený čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Ustanovenie článku

6 písm. b/ Smernice nebolo do právneho poriadku SR prebraté správne, pretože vnútroštátny poriadok
umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín.

14.2. Pri dodržaní obmedzenia vyplývajúceho z čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES, teda maximálneho
týždenného pracovného času 48 hodín, za posudzované rozhodné obdobie od júla 2021 do júna

2024 odpracoval vyšší počet hodín v rámci týždenného pracovného času ako bol maximálny týždenný
pracovný čas podľa čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Jedná sa o dostatočne závažné porušenie
voči žalobcovi, keďže ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu
priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a
súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (napr.

C-429/09 a iné).

14.3. Ďalej je potrebné zdôrazniť, že zo zákona nevyplýva, že by maximálny týždenný pracovný
čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia štyroch mesiacov, resp. za
splnenia smernicou stanovených podmienok aj v dlhšom období, keďže Slovenská republika uvedené

ustanovenie neprevzala. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením, že čl. 19 smernice rozširuje referenčné
obdobie až na šesť mesiacov, keď toto zo znenia smernice ako záväzné pravidlo nevyplýva (ide len
o možnosť výnimky). Tvrdenie odvolateľky, že súhlasí s posúdením referenčného obdobia v trvaní
12 mesiacov je v tomto smere vzhľadom k vyššie uvedenému nepodstatné, keď relevantnou zostáva
skutočnosť, že došlo k prekročeniu maximálnej hranice priemerného týždenného pracovného času

žalobcu nad 48 hodín, a to opakovane. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že smernica umožňuje
členským štátom ustanoviť referenčné obdobia nepresahujúce štyri mesiace, avšak bolo potrebné, aby
bolo prevzaté do nášho právneho poriadku, čo však zo zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva. Ustanovenie
§ 86 zákona č. 315/2001 Z.z. sa týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času (na obdobie
šiestich mesiacov), avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času

podľa smernice, teda nejde o určenie referenčného obdobia v súvislosti s priemernou maximálnou
dĺžkou týždenného pracovného času. Až na základe novely účinnej od 01. 11. 2024 bolo do zákona
transponované referenčné obdobie 6 mesiacov.

15.1. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem pracovný čas treba definovať podľa objektívnych

vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok
pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé, pracovník musí byť v práci, po druhé,
musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie, musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti.
Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti
na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj

zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to,
či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine.

15.2. Práve absenciu tohto aspektu žalobca namietal, tvrdiac, že nemal dostatok voľného času
venovať sa svojej rodine, manželke, ktorá trpí vážnym ochorením (rakovinou a prekonala chemoterapie)

a vyžaduje si zvýšenú pomoc a starostlivosť, čo je pri tak náročnej práci, akou je povolanie hasiča, veľmi
náročné po psychickej aj časovej stránke. Poukázal v tomto smere aj na nezhody vznikajúce práve
z dôvodu, že sa jej počas náročnej liečby nemohol venovať. Ďalej trpí zvýšenou únavou, nedostatkom
kvalitného spánku, ako aj tým, že sa nemôže venovať vlastnej regenerácii a záľubám, poľovníctvu,farmárčeniu, ktoré si tiež vyžadujú množstvo voľného času. Žalobca musí byť fyzicky prítomný pri
vykonávaní služby na mieste určenom zamestnávateľom a bez ohľadu na to, že nemusel byť aktívny
počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že mal vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok,

musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite zasiahnuť a poskytnúť požadované služby a riadne si
plniť svoje povinnosti.

15.3. Pri takomto náročnom povolaní a pracovnom čase je nepochybné, že žalobcov voľný čas je
minimálny. Z toho jednoznačne vyplýva, napriek námietkam odvolateľky, že aj právo na odpočinok

žalobcu bolo jednoznačne porušované, pričom nemožno podceniť význam kvalitného spánku, ak plní
tak náročné a zodpovedné úlohy prospešné pre spoločnosť, vyžadujúce si nasadenie vlastného života.
O to viac by sa malo dbať na dodržiavanie času na odpočinok, regeneráciu psychických a fyzických síl,
právo na súkromie a rodinný život. Počas pohotovosti nemohol byť so svojou manželkou, bol oddelený
od vlastného sociálneho a súkromného prostredia, čím sa narúšali aj tieto väzby. Vzhľadom k tomu
odvolací súd dospel k záveru, že v tomto smere sú tvrdenia odvolateľky o nepreukázaní následkov na

žalobcu nedôvodné.

16.1. Odvolací súd rozhodol na základe zisteného skutkového stavu. Teória procesného práva
podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti,
ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Základnou

normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 132 CSP podľa ktorého strany
označia dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť
strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní
dôkazov leží zásadne na stranách. Tá strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie
svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať

zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho, kto
síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do
záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné
bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom
vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle,

že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov,
ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Aby strana sporu mohla
splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť
tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi
povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana sporu nesplní

svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani
nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia,
má za následok, že skutočnosť, ktorú strana sporu vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní
najavo, nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom
neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať väčšinou za následok pre neho nepriaznivé

rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh
rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny
pomer strán. Právo súdu je v tom, že rozhodne, ktorý z dôkazov vykoná. Táto norma zásadne určuje
jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané,
jednak nositeľa dôkazného bremena. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí

tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia
a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže
meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

16.2. K odvolacej námietky žalovanej, že svoje tvrdenia žalobca nepodložil a nepreukázal dôkazmi,

odvolací súd ďalej dodáva, že je všeobecne známe, že problémy z vyčerpania (v tomto prípade
spôsobené prácou nad stanovenú mieru v zmysle vyššie uvedeného), hoci sa spočiatku môžu javiť
neškodne, pri ich dlhodobom pretrvávaní môžu prerásť do väčších zdravotných problémov. Voľný
čas žalobcu bol jednoznačne narušený v dôsledku vyššie uvedených skutočností vychádzajúcich
z nesprávnej transpozície smernice žalovanou.

17.1. Úlohou vnútroštátneho práva členských štátov Európskej únie je, aby pri dodržaní zásad
rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného
náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a definovali pravidlá týkajúce sa spôsobuvýpočtu tejto náhrady. Smernica totižto neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v
prípade jej porušenia. Právny poriadok SR nemá výslovnú právnu úpravu ohľadne práva jednotlivca
na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva Únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje

ani zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom
na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa
§ 11 až § 13 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd výšku peňažnej náhrady za porušovanie práv
žalobcu vyplývajúcich zo Smernice, priznanú súdom prvej inštancie, považoval za primeranú a s

odôvodnením rozhodnutia sa aj v tomto smere stotožnil. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy bolo
závislé od úvahy súdu, kedy súd prihliadal na všetky okolnosti prejednávaného prípadu. S poukazom
na vyššie uvedené odvolací súd nemôže súhlasiť s námietkou odvolateľky, že súd nesprávnym
právnym posúdením dospel svojim rozhodnutím k nesprávnym skutkovým záverom. K ďalšej námietke
odvolací súd dodáva, že rozhodnutiami iných odvolacích súdov nie je viazaný. Hoci rozhodnutia
odvolacích súdov nie je možné považovať za judikatúru, tieto súdy v obdobných právnych veciach,

postavených na rovnakom skutkovom a právnom základe, dospeli k rovnakým právnym záverom o
nesprávnejtranspozíciiSmernicedoprávnejúpravySR,keďtátoumožňovalavyžadovaťodpríslušníkov
Hasičského a záchranného zboru SR výkon štátnej služby prevyšujúci smernicou stanovený maximálny
týždenný pracovný čas 48 hodín.

17.2. Rovnako odvolací súd nesúhlasil ani s námietkou nepreskúmateľnosti a zmätočnosti rozhodnutia,
keďže mal za to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a svoje rozhodnutie po právnej
stránke riadne a vyčerpávajúco odôvodnil. Ďalšie námietky žalovanej odvolací súd považoval za
irelevantné, pretože na ne dal vyčerpávajúcu odpoveď už súd prvej inštancie.

18. Odvolací súd obiter dictum dodáva, že na množstvo prejednávaných vecí a prebiehajúcich sporov
evidentne reagovala žalovaná tým, že dňa 17. júna 2025 v skrátenom legislatívnom konaní parlament
schválil novelu zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ktorá zvyšuje finančnú
náhradu za určenú služobnú pohotovosť hasičov. Ďalšou kľúčovou zmenou je stanovenie hornej hranice
priemerného týždenného služobného času, ktorý vrátane štátnej služby nadčas a určenej služobnej

pohotovosti nesmie prekročiť 48 hodín. Výnimka môže nastať len v prípade, že hasič udelí dobrovoľný
súhlas, ktorý však môže kedykoľvek odvolať. V takom prípade môže byť horná hranica 48 hodín
prekročená, avšak len za podmienky, že nepresiahne 72 hodín týždenne. Žalovaná na svojej oficiálnej
stránke uviedla, že zavedenie týchto pravidiel je plne v súlade s požiadavkami práva Európskej únie a
prispieva k zabezpečeniu ochrany zdravia a práv príslušníkov Hasičského a záchranného zboru.

19. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania správne vychádzal zo zásady úspechu vo
veci (do základu nároku), ktorá sa vzťahuje aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu.
S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I.
výroku ako aj vo výroku III. týkajúcom sa trov konania v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny

potvrdil.

20. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s
ustanovením § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalovanej v plnom rozsahu z dôvodu, že žalobca bol v odvolacom konaní

úspešný, nezistiac dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. O výške trov konania rozhodne
súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2
CSP.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu

na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovuod doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).