Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, October 29, 2024

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 10C/18/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724201694
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Krnáčová

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2024:6724201694.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

10C/18/2024

– 20 –

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Krnáčovou, v spore žalobcu: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XXX/XX, XXX XX C., v konaní právne zastúpený Advokátskou kanceláriou
Bugri, s.r.o., so sídlom Advokátskej kancelárie Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, IČO: 56434995,
konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa D. E. F., proti žalovanému Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava - mestská

časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 5.872,45 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

10C/18/2024
– 21 –

I/ Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5.872,45 Eur do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

II/ Žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%, ktoré je žalovaná p
o v i n n á zaplatiť žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o výške trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

10C/18/2024
– 26 –

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 10.04.2024 žiadal žalobca zaviazať
žalovaného k povinnosti nahradiť sumu 5.872,45 Eur titulom náhrady škody voči členskému štátu
Európskej únie SR, ktorá vznikla žalobcovi porušením práva vyplývajúceho zo smernice Európskeho

parlamentu a rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času
(ďalej aj ako „smernica 2003/88/ES“ alebo „smernica“) na 48 hodinový týždenný pracovný čas z dôvodu
nesprávne implementovanej, resp. neimplementovania smernice do právneho poriadku Slovenskej
republiky čím vznikla žalobcovi porušením unijného práva škoda. Pri absencií vnútroštátnej úpravy nárok
na náhradu škody z porušenia práva únie jednotlivcovi žiadal posudzovať ako nárok na náhradu škody
analogicky podľa ustanovení právneho poriadku, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie.
Týmito ustanoveniami sú ustanovenia občianskeho zákonníka upravujúce nemajetkovú ujmu v § 11 -

§ 13 Občianskeho zákonníka.

1.1. Žalobca pôsobí ako príslušník hasičského a záchranného zboru, pričom vykonáva štátnu službu
v služobnom pomere v súlade s ustanovenia zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore.Štátnu službu vykonáva v služobnej hodnosti práporčík vo funkcii hasič – záchranár v družstve A, na
Hasičskej stanici v Obci Pliešovce. Do HaZZ nastúpil dňom 01.08.2015 kedy bol prijatý do prípravnom
štátnej služby, pričom v stálej štátnej službe pôsobí od 25.05.2016 až doposiaľ. Ako zásahový hasič

pracuje viac než osem rokov. K návrhu uplatňovaného v konaní uviedol, že služobný (pracovný) čas
príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne a to tým spôsobom, že pracovná zmena sa skladá
z výkonu služby, po ktorom nasleduje služobná pohotovosť na pracovisku. Jedna pracovná (služobná)
zmena hasiča sa skladá z výkonu služby a určenej služobnej pohotovosti. Do konca roka 2021 boli
pracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti,

s účinnosťou od 01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín
služobnej pohotovosti. Celkovo v rámci jednej pracovnej zmeny strávi žalobca ako hasič na pracovisku
sústavne minimálne 24 hodín. Obe pohotovosti, či už určená služobná pohotovosť podľa § 92 ods.
1 Zákona o HaZZ, rovnako ako nariadená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 2 Zákona o HaZZ
sa nezapočítavajú do pracovného času a výkon týchto služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na
výplatnejpáskezapríslušnýkalendárnymesiac,kdejelenuvedenýsúhrnnýpočetodpracovanýchhodín

služobnej pohotovosti. Určené služobné pohotovosti vykonáva počas nočných hodín. Do konca roku
2021 boli služobné pohotovosti vykonávané v čase od 22.30 hod. do 05.30 hod. a od začiatku roku
2022 sú vykonávané v čase od 22.00 hod. do 06.00 hod.. V prípade ak je počas služobnej pohotovosti
vyhlásený poplach a ako hasič je vyslaný na zásah mení sa služobná pohotovosť na prácu nadčas.
V hasičskej stanici Pliešovce je výkon služby rozčlenený medzi tri hasičské zmeny – družstvá A, B, C,

pričom pracovný čas hasiča je rozvrhnutý tak, že každý tretí deň odslúži každá zmena minimálne 24
hodín a následne má mať dva dni voľna. Ide o nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, ktorého časť
pripadá na určenú služobnú pohotovosť (§ 86 ods. 2 v spojení s ustanovením § 92 ods. 1 Zákona o
HaZZ).Vzhľadomnatakétorozvrhnutieslužobnéhočasukaždáhasičskázmenamesačneodslúžiaspoň
10 pracovných zmien, pričom v niektorých mesiacoch je to až 11. V niektorých týždňoch hasiči odslúžia

dve zmeny týždenne 48 hodín, v niektorých aj 3 zmeny týždenne, čo je 72 hodín to v závislosti od toho,
na ktoré dni im pripadanú dni služobných zmien v týždni. Pri takto stanovenom rozvrhu služobného času
má stráviť hasič v službe minimálne 240 hodín (10 zmien za mesiac) až 244 hodín (pri 11 zmenách za
mesiac). Do tohto rozsahu pritom nie sú zahrnuté hodiny nadčasov, keďže častokrát sa stane, že pred
koncom služby je vyhlásený poplach a je potrebné ísť vykonať výjazd k požiaru, ktorého hasenie trvá

napr. päť hodín takže hasič strávi v práci v rámci jednej zmeny aj 27 hodín nepretržite. Vzhľadom k tomu
je služobný čas hasiča rozdelený tak, že každý hasič zmenovej služby má za rok pri naplánovanej 24
hodinovej službe na každý tretí deň odpracovať 121,67 zmenových služieb, ročne to teda priemerne
vychádza 2920 odpracovaných hodín.

1.2. S poukazom na rozvrhnutie služobného času, ktorého súčasťou je určená služobná pohotovosť
vykonávaná v mieste výkonu služby žalobcu, v žalovanom období žalobca od apríla 2021 do februára
2024 vrátane, odpracoval spolu 2016,47 hodín určenej služobnej pohotovosti. Za žalované obdobie
celkovo odpracoval spolu 2091,90 hodín služobnej pohotovosti (z toho 2016,47 hodín určenej a 75,43
hodín nariadenej služobnej pohotovosti), pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej

pohotovosti mu nebola započítaná do pracovného času. Priemerný týždenný pracovný čas počas celého
žalovaného obdobia od apríla 2021 do februára 2024 dosiahol najmenej 52,97 hodín týždenne. V tejto
súvislosti žalobca uviedol, že počas všetkých hodín, ktoré odslúži v rámci služobnej pohotovosti sa
ako hasič musí zdržiavať na pracovisku, nesmie sa vzdialiť, musí byť vždy počas celej doby služobnej
pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený výjazd vykonáva sa do minúty od

nahlásenia, pričom v tomto čase musí hasičské vozidlo vyraziť z hasičskej stanice na výjazd. Počas celej
pohotovostimusíbyťoblečenývslužobnejrovnošateamusíbyťfyzickyajpsychickypripravenýokamžite
vykonať výjazd na miesto určenia. To znamená, že aj napriek tomu, že čas služobnej pohotovosti tvorí
tzv. neaktívna časť, počas ktorej hasiči čakajú na vyhlásenie výjazdu, tento časový úsek je povinný tráviť
napracovisku,nesmiesaznehovzdialiť,musíbyťokamžitepripravenýposkytnúťsvojeslužbyavykonať

služobný zákrok. Aj napriek uvedených skutočnostiam sa služobná pohotovosť, t.j. všetky hodiny
neaktívnej časti služobnej pohotovosti nezapočítavajú do pracovného času a teda tieto odpracované
hodiny nie sú považované za pracovný čas. To znamená, že napriek tomu, že v práci trávi v rámci každej
jednej zmeny minimálne 24 hodín tak 8 hodín z tohto času (do konca roku 2021 to bolo 7 hodín), ktoré
trávi na pracovisku vždy pripravený na výkon práce nie je považovaných za pracovný čas. Z dokladov

doložených do spisu a prepočtov bolo zrejmé, že priemerný týždenný pracovný čas počas žalovaného
obdobia pravidelne značne presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka HaZZ
tak ako to ustanovuje § 85 ods. 2 Zákona o HaZZ, ale aj maximálne prípustný priemerný týždenný
pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak ako to ustanovuje článok 6., písm. b/ smernice. K tejto skutočnostipritom dochádza v priamom dôsledku, že žiadna z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti mu nie
je započítavaná do fondu pracovného času, keďže vnútroštátna úprava v zákone o HaZZ služobnú
pohotovosť hasičov nepovažuje za služobný pracovný čas. Takéto vnímanie je v rozpore s článkom

2., ods. 1 smernice a judikatúrou súdneho dvora. Priemerná dĺžka týždenného pracovného času,
ktorú hasiči pri uvedenom rozvrhovaní pracovného času odpracujú tak pravidelne zásadne prekračuje
nielen dĺžku týždenného pracovného času stanovenú zákonom o HaZZ a kolektívnymi zmluvami, ale aj
smernicou stanovenú maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času.

1.3. Žalobca na pojednávaní dňa 29.10.2024 uviedol, že pôsobí ako hasič záchranár na Lešti, Hasičská
stanica Pliešovce. Počas služby minimálny počet hasičov v jednej smene je sedem. K 24 hodinovej
službe uviedol, že neznamená presne dĺžku 24 hodín, pretože sa stáva, že je presah do nasledujúceho
dňa v ranných hodinách kedy sa táto služba predĺži. Po návrate zo zásahu musia následne skontrolovať
pracovné pomôcky, doplniť materiál, vypísať správu o zásahu, zaznamenať výkon, údaje, všetko to
nahodiť do systému. Doplniť materiál a dať do poriadku stroje a zariadenia tak, aby boli spôsobilé

k ďalšiemu výjazdu. Navyše počas dvoch dní voľna častokrát musí absolvovať školenia, odborné
výcviky, semináre, takže nie je zachovaný ani rozvrhnutý pracovný čas a odpočinok 24 a dva dni voľna.
Takéto služby sa odzrkadľujú aj na osobnom živote žalobcu, ktorý uviedol, že býva v rodinnom dome
v Očovej, kde sa presťahoval z Banskej Bystrice od septembra tohto roku. Dom si budujú s manželkou
svojpomocne s tým, že dva a pol roka jazdil medzi Lešťou – Očovou a Banskou Bystricou. Partnerka sa

momentálne zamestnala po materskej s tým, že aj táto pracuje na zmeny, ktoré sú rôzne a to osem a 11
a12hodinové,pretosivrámcispolužitiamuseliusporiadaťživotaplánytak,abystihlistarostlivosťodeti.
Deti má vo veku 3 a 6 rokov a pomáhajú im v starostlivosti starí rodičia, ktorí sú už na dôchodku a bývajú
tiež v Očovej. Práce na dome nie sú stále dokončené s tým, že pri dome majú veľkú záhradu, ovocné
stromy, pestujú hospodárske plodiny. Jediná záľuba, ktorá mu popri práci a rodine zostala je futbal, ktorý

hráva na amatérskej úrovni, raz do týždňa chodieva na futbal, prípadne cestuje na výjazd s družstvom
kedy sa jedná o celodňovú záležitosť. Doslova uviedol, že táto športová aktivita je pre neho ventil.

1.4. Tak ako je vyššie uvedené žalobca si uplatňoval nároky jednak z vnútroštátnej úpravy, kde
poukazoval na zákon o hasičskom a záchrannom zbore, ako aj smernicu článok 6 upravujúci maximálny

týždenný pracovný čas. Podľa písm. b/ uvedeného článku priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7
dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Smernica, na ktorú žalobca poukazoval predstavuje normu
komunitárneho práva, ktorú je Slovenská republika ako členský štát EÚ povinná dodržiavať. Na základe
princípu prednosti komunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená aj zodpovednosť členského
štátu v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany členského štátu, pričom

osoby, ktoré sú takýmto konaním poškodené sa môžu voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Tu
je nevyhnutné zdôrazniť, že zodpovednosť štátu v prípade porušenia komunitárneho práva je absolútna
a objektívna, členský štát sa jej nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej exkulpovať a to bez
ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil. Zároveň poukazoval žalobca
aj na Ústavu Slovenskej republiky článok 7 Ústavy a článok 144 ods. 1 Ústavy SR. Z vyššie uvedenej

zásady prednosti a priamej aplikovateľnosti komunitárneho práva vyplýva, že ustanovenia zákona
o HaZZ by mali byť v súlade so smernicou, pričom v prípade existencie rozporu medzi ustanoveniami
zákona a smernicou má prednosť smernica ako právny predpis vyššej právnej sily. V tejto súvislosti
žalobca poukazoval na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie a citoval viacero rozhodnutí. Smernica
nebola správne transportovaná do právneho poriadku SR, konkrétne do ustanovení zákona o HaZZ,

pričom ustanovenia zákona sú v rozpore s článkom 6, písm. b/ Smernice. Zákon o HaZZ umožňuje
služobnémuúradu,abyslužobný(pracovný)časpríslušníkaHaZZbolrozvrhnutýtak,žetentopravidelne
a sústavne prekračuje smernicou stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Základný
problém je v obsahu pojmu pracovný čas tak, ako ho na jednej strane stanovuje smernica a judikatúra
súdneho dvora a ako ho na druhej strane upravuje zákon o HaZZ. V tejto súvislosti žalobca poukázal na

to, že súdny dvor vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že časť pracovnej (služobnej) pohotovosti
treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času,
pričom rozhodujúcim faktorom pre záver, či sú naplnené znaky pojmu pracovný čas, je skutočnosť, že
pracovník je povinný byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii
v prípade potreby. Zákon o HaZZ vymedzuje služobný čas v ustanovení § 85 ods. 1, ods. 2 a okrem

uvedeného vymedzenia služobného času ďalej upravuje podmienky výkonu štátnej služby príslušníkov
HaZZ v ustanoveniach § 86 až § 94, kde sú vymedzené pojmy ako nerovnomerné rozvrhnutie
služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka
nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosťa dovolenka. Zo žiadneho ustanovenia zákona o HaZZ nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov
v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, pričom v skutočnosti sa
tento čas služobnej pohotovosti nezapočítava do pracovného času príslušníka HaZZ. Tu je rozdiel

medzi zákonom na jednej strane a všeobecným pracovnoprávnym predpisom Zákonníkom práce na
strane druhej (§ 96 ods. 2 ZP). Za zákona o HaZZ však žiadne také ustanovenie ako je v § 96 ods.
2 ZP neobsahuje, pričom v zmysle § 12 ods. 6 Zákona o HaZZ je citovaná úprava § 96 ods. 2 ZP
neaplikovateľná na služobný pomer príslušníka HaZZ, pričom v skutočnosti sa pracovná (služobná)
pohotovosť príslušníkov HaZZ nezapočítava do pracovného času. Keďže zákon o HaZZ nepovažuje

služobnú pohotovosť hasičov za súčasť ich služobného času tak práve v tejto skutočnosti spočíva
rozpor zákona o HaZZ s komunitárnym právom, konkrétne s ustanoveniami smernice, ako aj judikatúrou
súdneho dvora. Formálne z hľadiska vykazovaného fondu pracovného času sa však na papieri javí
služobný (pracovný) čas žalobcu, že nepresahuje 48 hodín týždenne. Je tomu tak, ale len z dôvodu,
že vnútroštátna právna úprava zákona o HaZZ do služobného (pracovného) času hasiča nezarátava
čas služobnej pohotovosti. Služobná pohotovosť, ktorá je pravidelne nariaďovaná a ktorú odpracuje nie

je v zmysle našej vnútroštátnej právnej úpravy považovaná za súčasť žalobcovho služobného času.
Služobnú pohotovosť je však nevyhnutné v zmysle citovanej judikatúry súdneho dvora považovať za
pracovný čas tak ako to kogentne stanovuje smernica. Žalobca poukazoval na to, že je zjavné, že
vnútroštátna úprava Slovenskej republiky, konkrétne úprava pracovného času obsiahnutá v zákone
o HaZZ umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ jeho služobný (pracovný) čas tak, že

tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6, písm. b/ smernice a to v dôsledku skutočností,
že služobná pohotovosť nie je podľa zákona o HaZZ považovaná za súčasť služobného (pracovného)
času hasiča.

1.5. K otázke aktívnej a pasívnej legitimácie žalobca poukázal na to, že je fyzickou osobou, ktorá má

trvalý pobyt v mieste bydliska a mieste výkonu práce. Žalobu podáva ako jednotlivec voči žalovanému,
kde sa domáha „náhrady škody“ vzniknutej porušením úniového práva a aktívnu vecnú legitimáciu
odvodzuje aj z rozhodnutia Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß s tým,
že článok 6, písm. b/ smernice má priamy účinok, keďže priznáva právo jednotlivcom, ktoré môžu
priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného,

žalovaným je štát Slovenská republika konajúca prostredníctvom ústredného štátneho orgánu, ktorým
je Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy pre policajný zbor a hasičský a záchranný
zbor. Ministerstvo je zároveň aj garantom riadnej transpozície smernice do slovenského právneho
poriadku, pričom práve v dôsledku nesprávnej transpozície smernice vznikla žalobcovi škoda, ktorej
sa vo forme nemajetkovej ujmy v tomto konaní domáhal. V zmysle judikatúry súdneho dvora takúto

náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi môže zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj samotný
štát, pričom právo únie nijako nebráni tomu, aby mohla zodpovedné z verejnoprávneho subjektu za
škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Súdny
dvor vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že poškodený jednotlivci majú právo na náhradu škody
porušením unijného práva zo strany štátu v prípade ak sú splnené tri podmienky 1/ že cieľom porušenej

právne normy únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2/ existencia škody
a 3/ priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
V prípade splnenia všetkých troch podmienok je štát povinný napraviť následky spôsobenej škody
podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu. Podmienky náhrady
škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce

sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej
nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získavania náhrady. Náhrada škody musí spĺňať aj požiadavku
primeranosti.Prirešpektovanízásadekvivalencieaefektivityjepasívnevecnelegitimovanýmsubjektom
v konaní o náhradu škody porušením unijného práva žalovaný, t.j. Slovenská republika, keďže neprijala
opatrenie nevyhnutné na zabezpečenie dodržania požiadavky vyplývajúcej z článku 6, písm. b/

smernice.

1.6. Pokiaľ ide o prvú podmienku a to, že cieľom porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom
právaaporušeniejedostatočnezáväzné,tužalobcauvádzal,žečlánok6,písm.b/smernicepredstavuje
pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník,

keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia. Pravidlo
sociálneho práva vyplývajúce z článku 6, písm. b/ smernice nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke
alebo akémukoľvek obmedzeniu, pričom ustanovenie článku 6, písm. b/ smernice jednotlivcom priznáva
práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Už len vzhľadom na obsaha účel samotnej smernice považoval žalobca za zjavné a nepochybné, že cieľom smernice je priznať
práva jednotlivcom pracovníkom. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že v každom jednotlivom prípade
porušenie práva únie sa považuje za dostatočne závažné pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou

súdneho dvora v danej oblasti. Opätovne poukázal na nespočetné množstvo judikatúry, kde súdny
dvor opakovane rozhodol a aj rozhoduje, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti
a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou
pojmu pracovný čas tak ako to predpokladá smernica.

1.7. Pokiaľ ide o druhú podmienku, ktorou je existencia škody tu žalobca uvádzal, že smernica ako taká
neobsahuje ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z judikatúry
súdneho dvora vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva únie musí byť
primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv poškodených. Podmienky
náhrady škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave zároveň nesmú byť menej výhodné ako
podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy, nemôžu byť zjavne upravené

tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady. Zároveň náhrada
škody musí byť primeraná vzniknutej ujme. Právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje konkrétne
ustanovenia pre posudzovanie a určenie výšky náhrady škody, ktorá vznikla poškodenému porušením
práva únie, v tomto prípade porušením článku 6, písm. b/ smernice. V otázkach neupravených normami
komunitárneho práva, resp. judikatúrou súdneho dvora v sporoch o nárokoch na náhradu škody

spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie členským štátom sa subsidiárne používa vnútroštátne
právo pri zachovaní princípu ekvivalencie a efektivity. Pokiaľ ide o právne posúdenie žalovaného nároku
na náhradu škody mal za to žalobca, že ním uplatnený nárok je pri absencii vnútroštátnej úpravy nároku
na náhradu škody z porušenia práva únie jednotlivcovi potrebné analogicky vychádzať z ustanovení
nášho právneho poriadku, konkrétne ustanovení občianskeho zákonníka upravujúcich nemajetkovú

ujmu (§ 11 – 13 OZ). V danom prípade porušením článku 6, písm. b/ smernice bolo a je aj naďalej
porušované právo žalobcu na ochranu zdravia, ktoré je ako jedno z najvýznamnejších osobnostných
práv zakotvené v Ústave SR. Zároveň sú porušované aj jeho osobnostné práva na súkromie a rodinný
život, rovnako priznané a garantované Ústavou SR. Vzhľadom na skutkový stav popísaný žalobcom
mal za to, že dlhoročne dochádza k porušovaniu jeho osobnostných práv na ochranu zdravia, telesnej

a psychickej integrity spočívajúce v porušení práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj porušenie
práva na súkromie a rodinný život v príčinnej súvislosti s tým, že musí reálne odpracovať viac ako
je v zmysle smernice povinný. Tým je daný aj základ nároku na náhradu škody, ktorý má v tomto
prípade v podmienkach slovenského právneho poriadku povahu nemajetkovej ujmy, pričom náhrady
tejto nemajetkovej ujmy v peniazoch sa žalobou domáha.

1.8. K tretej podmienke, ktorou je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením článku 6, písm. b/
smernice a škodou vo forme nemajetkovej ujmy žalobca uviedol, že túto považuje za zjavnú. Ak by
totiž žalovaný správne prebral ustanovenie článku 6, písm. b/ smernice do zákona o HaZZ smernica by
sa reálne správne aplikovala, nedošlo by k porušeniu jeho práva na maximálny 48 hodinový týždenný

pracovný čas a nedošlo by ani k strate času odpočinku, na ktorý by mal nárok ak by bol dodržaný
maximálny týždenný pracovný čas v zmysle ustanovení smernice.

1.9. K výške uplatňovanej náhrady škody žalobca uviedol, že vychádzal z ustanovenia § 122 Zákona
o HaZZ, ktoré je práve takým ustanovením, ktoré je z hľadiska analógie iuris najbližšie k prejednávanej

veci na to, aby bolo možné jeho aplikáciou určiť priemernú výšku náhrady škody. Podľa jeho názoru je
totižajvýškunemajetkovejujmypotrebnéurčiťspôsobom,ktorýnajviacanajlepšiezohľadňujeokolnosti,
za ktorých táto ujma vznikla. Zohľadňujúc uvedené skutočnosti výšku uplatňovanej nemajetkovej
ujmy v peniazoch odvíjal od toho, že ustanovenie § 122 ods. 2, písm. a/ Zákona o HaZZ, ktoré
upravuje odmenu za nariadenú služobnú pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania štátnej služby,

je tým ustanovením, ktoré je z hľadiska analógie najbližšie k stanoveniu výšky žalovaného nároku.
Hodiny služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli započítané do služobného času je možné analogicky
posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času (čo je práve rozdiel medzi určenou
služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 1 Zákona o HaZZ a nariadenou služobnou pohotovosťou
podľa ustanovenia § 92 ods. 2 Zákona o HaZZ), keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak,

aby k porušovaniu jeho práv nedochádzalo, pričom k tomuto porušovaniu dochádzalo práve výkonom
služobnej pohotovosti, ktorá sa mu nezapočítavala do služobného (pracovného) času. Mal za to, že
primeranú náhradu škody v tomto prípade predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v
§ 122 ods. 1 Zákona o HaZZ a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2, písm. a/ Zákona o HaZZa to za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas žalovaného obdobia. Uvedeným
spôsobom stanovená a žalobou uplatňovaná primeraná náhrada škody tak predstavuje rozdiel medzi
výškou náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti (50% zo sumy príslušnej časti služobného platu

podľa § 122 ods. 2, písm. a/ Zákona o HaZZ) a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť
(15% zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods. 1 Zákona o HaZZ a 30% z tejto
sumy ak ide o deň služobného pokoja), t.j. vo výške zodpovedajúcej 35%, resp. 20% zo sumy, ktorá
je príslušnou časťou jeho služobného platu. Žalobca bol presvedčený, že takýmto spôsobom výpočtu
náhrady škody je splnená odškodňovacia funkcia a je v súlade s vyššie uvedenou judikatúrou súdneho

dvora, zároveň spĺňa aj požiadavku primeranosti, pričom nie je ani sumou neprimerane vysokou.
Vsúvislostisposudzovanímprimeranostitohtonárokupoukázalžalobcanaužvsúčasnejdobeustálenú
rozhodovaciu prax súdov o takýchto žalobách akou je práve aj žaloba žalobcu.

2. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomne dňa 24.06.2024 a 13.08.2024. Rovnako svoje vyjadrenie
zopakoval na pojednávaní dňa 29.10.2024. Vo svojich vyjadreniach žiadal žalobu ako nedôvodnú

v celom rozsahu zamietnuť. Nestotožnil sa so žalobcom uplatneným nárokom. Namietol miestnu
nepríslušnosť tunajšieho súdu, ako aj nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, pričom sa jednalo
o opakované námietky, ktoré sú zo strany žalovaného vznášané vo všetkých konaniach. K nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie žalovaný uviedol, že žalobu žalobca podal pre nesprávnu transpozíciu
smernice, ktorú môže podať európska komisia na Súdny dvor EÚ, alebo fyzická/právnická osoba, ktorá

bola týmto priamo dotknutá, t.j., že došlo k porušeniu alebo poškodeniu jej práva a to na vnútroštátny
súd členského štátu EÚ. Žalobca však nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého
koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre HaZZ,
čo je podľa žalovaného zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej legitimácii.
Navyše žalovaný namietal tú skutočnosť, že žalobca mal možnosť upozorniť svojho nadriadeného

v súlade s § 69 ods. 4 Zákona o HaZZ a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré
uvádzal v žalobe. Žalovaný teda namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Ďalej sa domnieval,
že uplatnený nárok na náhradu škody žalobcovi vznikol v dôsledku porušenia práva EÚ k jeho ujme
a to v dôsledku nesprávneho prebratia smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky v podobe
zákona o HaZZ. Žalobca v žalobe tvrdí, že počas celého žalovaného obdobia pracoval na stanovený

limit vyplývajúci z článku 6, písm. b/ smernice , v zmysle ktorého priemerný pracovný čas pre každé
obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Vzhľadom na charakter vykonávaných
činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa smernica na služobný pomer príslušníkov HaZZ
nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako to tvrdí žalobca. Zo
smernice článku 1, ods. 3 a 4, ako aj článku 2, ods. 1 a 2 možno vyvodiť záver, že rozsah pôsobnosti

smernice je pozitívne vymedzený v článku 2, ods. 1, ako aj negatívne v článku 2, ods. 2. Inak povedané
smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti
služieb civilnej ochrany. Podľa názoru žalovaného štátnu službu príslušníkov HaZZ vykonávajúcich
zásahovú činnosť možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice
89/391/EHS, článku 2, ods. 2 tejto smernice. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna

služba príslušníkov HaZZ vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov policajného zboru, ako aj
profesionálnych vojakov. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci HaZZ plnia možno podľa súvisiacich právnych
predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy
samotného HaZZ bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb
civilnej ochrany“ v zmysle článku 2, ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Žalovaný mal za to, že žalobca

nesprávne vykladal pôsobnosť smernice, nakoľko podľa názoru žalovanej sa smernica nevzťahuje na
príslušníkov HaZZ. Rozsah pôsobnosti smernice stanovuje článok 1, ods. 3, podľa ktorého táto smernica
sa vzťahuje na všetky odvetvia činností verejné a súkromné v zmysle článku 2 Smernice 89/391/
EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 Smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391/EHS
v článku 2, ods. 2 stanovuje, že sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky

vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb ako sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo pre
určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Z uvedeného vyplýva, že ide len o exemplifikatívny
a nie taxatívny výpočet činností, ktoré možno označiť ako osobitné činnosti verejných služieb. Žalovaný
mal za to, že štátna služba príslušníkov HaZZ, ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú
nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou má charakter osobitnej

činnostislužiebcivilnejochrany.Ztohtodôvodužalobcovinemohlavzniknúťškoda,nakoľkoustanovenia
smernice sa na neho podľa žalovanej nevzťahujú. Okrem toho žalovaný poukazoval aj na transpozíciu
Smernice 203/88/ES, ktorá ustanovovala minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre
organizáciu pracovného času pokiaľ ide o doby denného odpočinku, prestávok v práci, týždennéhoodpočinku, maximálneho týždenného pracovného času, ročnej dovolenky a aspekty nočnej práce, práce
na zmeny a rozvrhnutie práce. Smernica upravuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu
zdravia pre organizáciu pracovného času a bola transponovaná do slovenského právneho poriadku

okrem iného aj do zákona o HaZZ. Žalovaná ďalej poukazovala na článok 2, ods. 1 smernice, ktorá
upravuje definíciu pracovného času, ktorým je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismia/alebopraxou.Vzmyslesmernicečlánku2,ods.1jetentotransponovanýdozákonaoHaZZ,
4.Hlave, ustanoveniach § 85 a nasledujúcich upravujúci služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť,

štátnu službu, nadčas a dovolenku. Rovnako ako žalobca aj žalovaná poukazovala na ustanovenia
zákona o HaZZ, pričom mala za to, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času a neobstojí
tvrdenie žalobcu opierajúce sa o znenie zákona, ktorý vymedzuje čo sa posudzuje ako vykonávanie
štátnej služby (§ 97 ods. 1). Tvrdenie žalovaného o služobnom čase ďalej podporovala aj kolektívna
zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ na rok 2019, 2020, kolektívna zmluva vyššieho stupňa
na rok 2021, 2022, 2023, ktoré spolu vo väzbe na ustanovenia zákona rozvrhujú služobný čas na

vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že
ustanovenia § 85, § 91, § 92 Zákona o HaZZ, ako aj ustanovenia kolektívnej zmluvy za roky 2019
– 2023 plne transponujú článok 2, ods. 1 Smernice 2003/88/ES. Kritéria pre limity pracovného času
ustanovuje článok 6 smernice s názvom maximálny týždenný pracovný čas. Smernica pripúšťa výnimku
zo stanoveného limitu za dodržania kumulatívnych podmienok, ktorými je písomný súhlas zamestnanca

s výkonom práce nad zákonom a smernicou povolený maximálny limit počtu hodín; zamestnávateľ vedie
aktuálne záznamy o všetkých zamestnancoch, ktorí vykonávajú takúto prácu a poskytne na požiadanie
informáciu o prípadoch kedy dali súhlas k práci presahujúcej 48 hodín v dobe 7 dní čo sa vypočíta
ako priemer za referenčné obdobie; dodržiava všetky všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia
zamestnancov pri práci; žiadnemu zamestnancovi nevznikne zo strany zamestnávateľa ujma za to,

že nie je ochotný súhlasiť s vykonávaním takejto práce. Podľa smernica teda priemerný pracovný
čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný
čas pre každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom s právnym opatrením alebo kolektívnou
zmluvou. Smernica tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní čo prichádza do
úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 smernice stanovuje na účely

uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na šesť mesiacov. Článok
17, ods. 3 smernice poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určenie dlhšieho
referenčnéhoobdobia,prípadnenašesťaleboakjetouvedenévkolektívnychzmluváchtaknacelých12
mesiacov. Podľa § 91 ods. 3 Zákona o HaZZ možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas
v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Ako vyplýva z ustanovenia § 86 ods. 1

Zákona o HaZZ môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne. V tejto súvislosti žalovaný
poukázal aj na rozsudky súdneho dvora, v zmysle ktorých na spôsob odmeňovania pracovníkov za
čas pracovnej pohotovosti sa nevzťahuje smernica alebo relevantné ustanovenia vnútroštátneho práva
(C 107/19, C 344/19, C 437/05). Čo sa týka referenčného obdobia tak nerovnomerne rozvrhnutý
služobný čas je rozvrhnutý na obdobie šesť mesiacov a uvedené referenčné obdobie neodporuje

tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného služobného času
v súlade s rozvrhnutými službami. Z uvedeného mala žalovaná za to, že dotknuté právne predpisy sú
transponované v článku 6 smernice správne.

2.1. Aj napriek tomu, že žalovaný mal za to, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody vo forme

vyplatenia nemajetkovej ujmy, uvádzal, že si žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil škodu, ktorá
mu mala vzniknúť a ktorú si v konaní uplatnil. Za služobnú pohotovosť bol žalobca riadne odmeňovaný
a je pracovným časom, teda sa ma zarátavať do pracovného fondu, čo však nie je dôvodom na priznanie
nároku na náhradu škody. Zdôrazňovala, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu na to, aby takejto ujme
predišiel. To znamená, že žiadnym spôsobom neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať

služobné pohotovosti a do dňa podania žaloby ani zamestnávateľ nemal vedomosť o tom, že výkon
služobnej povinnosti, za ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu považuje a vníma ju ako výraznú
ujmu. Bolo povinnosťou jednotlivca vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzil rozsah škody, čo však zo
strany žalobcu nebolo preukázané. Žiadnym spôsobom neprejavil svoju nevôľu so súčasným stavom
alebo so stavom, ktorý v žalobe namietal, tak, aby obmedzil rozsah škody, ktorú mu mala žalovaná

spôsobiť. Pred nástupom na vykonávanie štátnej služby v HaZZ mal možnosť oboznámiť sa so všetkými
podmienkami výkonu služby a to jednak z voľne prístupných zdrojov na internete, ako aj informatívnom
pohovore v rámci prijímacieho konania. Žalovaná mala za to, že žalobca vopred vedel o platových
podmienkach, služobnej pohotovosti a služobnom čase, ako aj o ďalších právach a povinnostiach, ktorésa na príslušníka s nerovnomerným rozvrhnutím služobného času vzťahujú. Akceptoval ich bez výhrad
zložením služobnej prísahy ako podmienky vzniku služobného pomeru príslušníka HaZZ. Dovolávanie
sa neskoršieho porušenia osobnostných práv príslušníka spočívajúce v ochrane zdravia, psychickej

a telesnej integrity, nedostatku primeranej doby na odpočinok, ako aj k porušeniu práva na súkromie
a rodinný život vyznieva v kontexte uvedeného ako účelové a kontraproduktívne konanie zo strany
žalobcu. Žalobca nebol na svojich právach ukrátený. Keďže žalovaný vychádzal z toho, že nemajetková
ujma mohla vzniknúť až konkrétnym porušením ustanovení predmetnej smernice a len v rozsahu
tohto porušenia, pričom žalobca si uplatnil v konaní mzdový nárok vydávajúc ho za nemajetkovú ujmu

v dôsledku údajného porušenia smernice, takáto nemajetková ujma mu vzniknúť nemohla. K výške
náhrady škody vypočítanej žalobcom poukázal žalovaný na to, že spôsob výpočtu výšky náhrady škody
predstavuje mzdový nárok, preto v tejto časti považoval žalobu za nekonkrétnu, zmätočnú. Mal za to,
že žalobca nebol na svojich právach ukrátený.

3. Súčasťou žaloby je rozhodnutie prezidenta hasičského a záchranného zboru č. 43/2015-VPP

z 31.07.2015, ktorým vymenoval žalobcu do funkcie hasič v prípravnej štátnej službe ako príslušník
čakateľ a do hodnosti rotmajster dňom 01.08.2015 s miestom vykonávania štátnej služby Lešť. Následne
je pripojené rozhodnutie prezidenta hasičského a záchranného zboru č. 32 zo dňa 30.05.2016, ktorým
preradil žalobcu na funkciu hasič – záchranár, Hasičskej stanice so sídlom v Pliešovciach, oddelenie
prevádzkovo-technickéhovýcvikovéhocentraHasičskéhoazáchrannéhozboruLešť,dňom25.05.2016.

Súčasťou žaloby je aj oznámenie o sume a zložení platu č. SPSČ-PO2-2024/001181-016 zo dňa
12.01.2024.

4. Ďalšími listinami doloženými do spisu boli prehľadné tabuľky za celé žalované obdobie od apríla 2021
do februára 2024 vrátane, z ktorých vyplynul počet reálne odpracovaných hodín, ako aj fond pracovného

času s uvedením počtu hodín pohotovosti na pracovisku za daný mesiac, ku ktorým boli pripojené aj
výplatné pásky za celé žalované obdobie, mesačné výpisy plánu služieb z dochádzkového systému
SAP za celé žalované obdobie. V tejto súvislosti súd uvádza, že tieto listiny žalovaný nerozporoval,
nenamietal, išlo o listiny, ktoré vyhotovoval systém žalovaného ako zamestnávateľa žalobcu a v konaní
spochybňované neboli.

5. Žalobca k žalobe pripojil kópiu rozsudku súdneho dvora z 25.11.2010 vo veci C 429/09 Günter Fuß
proti Stadt Halle.

6. Žalovaný v rámci konania namietal, že nárok žalobcu nie je daný, nakoľko sa na neho ako príslušníka

HaZZ ním uvádzaná smernica nevzťahuje. S týmto záverom sa súd nestotožnil a naopak bol toho
názoru, že je potrebné prijať záver, že v prípade služobnej činnosti žalobcu táto vec patrí do pôsobnosti
smernice 2003/88/ES.

6.1. Článok 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých

aspektoch organizácie pracovného času ( ďalej len „ Smernica“), bod.1. táto smernica ustanovuje
minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času. Bod.2. Táto
smernica sa vzťahuje na:
a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a
na maximálny týždenný pracovný čas a

b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.
Bod 3. Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2
smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

6.2. Podľa článku 2 Smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a

ochrany zdravia pracovníkov pri práci bod 1. Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti,
verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby, vzdelávanie,
kultúru, voľný čas atď.). Bod 2. Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily,
polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.

V takom prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť
v zmysle cieľov tejto smernice.6.3. Žalovaný namietal, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na služobný pomer žalobcu ako
príslušníka HaZZ a to s poukazom na to, že príslušníci HaZZ sa podieľajú (aj) na plnení úloh civilnej
ochrany. Smernica 2003/88/ES ( odkazom na Smernicu 89/391/EHS ) definuje svoj rozsah pôsobnosti

na všetky odvetvia a činnosti – verejné i súkromné. Ako vyplýva z bodu. 2 prvého pododseku článku 2,
predmetná smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre
určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. V prejednávanom
spore sa na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru táto výnimka nevzťahuje. Je
potrebné poukázať na cieľ súvisiacej Smernice 89/391/EHS, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia

bezpečnosti, ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Aj zo znenia čl. 2 ods.1 tejto smernice vyplýva,
že rozsah pôsobnosti je nutné chápať širšie. Výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom
pododseku je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice 89/391/EHS nevylučuje
z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb,
ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ust. tejto smernice. Táto výnimka
zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí vykladať tak, že jej rozsah

pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napríklad v prípade katastrofy,
pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Aj
keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností, pri haváriách,
živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach, a teda musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene

nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať,
vrátane pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Táto služba
sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem spoločenstva
v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie
z pôsobnosti uvedenej v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku smernice - naopak sa na ňu použije táto

smernica.Tentozáverpotvrdzuje ajskutočnosť,žehocizákonodarcaspoločenstvavychádzalzozásady
použiteľnosti Smernice 2003/88/ES na takéto činnosti, súčasne dal možnosť členským štátom odchýliť
sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení Smernice (čl. 17), avšak podľa článku 17 ods.3
písm. b/, (iii) Smernice 2003/89/ES sa uvádza, že v súlade s ods. 2 tohto článku sa môžu vykonať
odchýlkylenodčlánkov3,4,5,8a16,avšakodchýlkuodčl.2alebočl.6Smernicanepripúšťa.Zozáverov

uznesenia Súdneho dvora C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že článok 2 smernice
Rady 89/391/EHS, ako aj článok 1 ods.3 smernice Rady 2003/88/ES sa majú vykladať v tom zmysle,
že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby ako je verejná služba, o ktorú
ide vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 smernice
v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas

vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných okolností
takej závažnosti a rozsahu, ako je napríklad katastrofa. V tomto prípade sa predmetná smernica musí
uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez
ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak
sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe,

a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu
nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich
bezpečnosť a/alebo zdravie. Aj samotný zákona o HaZZ v prílohe č. 4/ bod 6/ preberá Smernicu. Je
tak potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice
2003/88/ES.

7. Ďalšou námietkou žalovaného vo vyjadrení je, že žalobcovi z uplatneného titulu nemohla vzniknúť
škoda, pretože za vykonávanú štátnu službu ako aj služobnú pohotovosť bol odmenený v zmysle
platných právnych predpisov. Žalobcom uplatnený nárok predstavuje mzdový nárok, ktorý si mal
uplatňovať voči svojmu zamestnávateľovi a nie voči žalovanému, čím vzniesol námietku nedostatku

pasívnej vecnej legitimácie.

7.1. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť
výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych

spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa
čl. 120 ods. 2. Podľa ods. 5, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamozakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

7.2. Podľa Čl.3 ods. 1 CSP, každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade
s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon,
s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom
na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.

7.3. V zmysle článku 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR, článku 144 Ústavy SR a tiež článku 3 CSP,
je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred
zákonom, je tiež viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej
únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi
nimi rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v

prospech komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci treba prihliadať na interpretáciu prameňov
práva Európskej únie tak, ako je podávaná súdnym dvorom. Vzťah Úniového a vnútroštátneho práva
sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať
normy komunitárneho práva ex officio. Judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veci zodpovednosti členských
štátov za porušenie práva Únie je založená na zásade pacta sunt servanda, vyjadrená v článku 10

Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky
opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo zmluvy, alebo z činnosti
spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy
alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu
v zmysle judikatúry ESD vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto

vzniknutú škodu a ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu alebo
nesprávnu transpozíciu smerníc. V tejto súvislosti súd konštatuje, že právne akty Európskej Únie sú
uvedené v článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Medzi tieto akty patria nariadenia, smernice,
rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, nakoľko sú
záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia

daného výsledku sa ponecháva na členské štáty - smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je
určená, pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť. Štátnym orgánom však je ponechaná voľba formy
a prostriedkov. Vnútroštátni zákonodarcovia musia do vnútroštátneho práva prijať transponujúci právny
akt (vnútroštátne vykonávacie opatrenie), ktorým sa vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom
stanoveným v smernici. Prijatím novej smernice vzniknú dotknutým členským štátom dve povinnosti

(1.) implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, resp. do 20 dní odo dňa jej
zverejnenia v Úradnom vestníku a (2.) implementovať smernicu správne. Smernice v zásade nemajú
priamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou
môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal
transponujúci právny akt t.j. v prípadoch, keď smernica nebola transponovaná do vnútroštátneho práva

alebobolatransponovanánesprávne,ustanoveniasmernicesúimperatívneadostatočnejasnéapresné
a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je teda
produktom Súdneho dvoru EÚ - vznikla z viacerých rozhodnutí Súdneho dvoru EÚ(napr. Rozhodnutia
SúdnehodvoruvoveciVanDuyn;voveciC152/84Marshallv.SouthamptonandSouth-WestHampshire
Area Health Authority; vo veci C 8/81 Becker; vo veci C 148/78, G. D. v. H. I.) a bola vytvorená s

cieľom vyriešiť situáciu, keď členský štát neimplementoval smernicu v určenej lehote resp. určeným
spôsobom a zároveň sú splnené štyri podmienky na priznanie priamej účinnosti, a to (a) jasný, presný
a dostatočne určitý záväzok obsiahnutý v smernici, (b) nepodmienený záväzok, (c) uplynutie lehoty na
transpozíciu smernice do vnútroštátneho poriadku a (d) nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá povinnosť
jednotlivcovi (naopak, priznáva mu nejaké právo). Pri splnení týchto požiadaviek sa môžu jednotlivci

odvolať na ustanovenia smernice pred orgánom verejnej moci. Súdny dvor EÚ judikoval, že znením
smerníc nie sú viazané len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj iné verejné
orgány. Cieľ smerníc je záväzný pre všetky orgány, ktoré sú na základe rozhodnutia štátu zodpovedné
za poskytovanie verejných služieb a ktoré majú na tento účel určité osobitné právomoci, ktoré sú
nad rámec pravidiel medzi jednotlivcami. Podľa judikatúry Súdneho dvora (vec Francovich, spoločné

veci C-6/90 a C-9/90) má jednotlivec nárok na náhradu škody od členského štátu, ktorý nedodržiava
právne predpisy Únie. Súdny dvor znovu zopakoval, že aj keď komunitárne právo nemá výslovné
ustanovenie o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením komunitárneho práva,
tento princíp je vlastný komunitárnemu právu. K tomuto záveru dospel interpretáciou Zmluvy o založeníES, odvolávajúc sa na základné princípy komunitárneho právneho systému a všeobecné princípy
spoločné pre právne systémy členských štátov. Navyše dodal, že zodpovednosť členského štátu za
porušenie komunitárneho práva je objektívna, bez ohľadu na zavinenie. Priama použiteľnosť ustanovení

komunitárneho práva nevylučuje právo jednotlivca na odškodnenie v prípade ich porušenia. Práve
naopak, právo jednotlivca na odškodnenie je nevyhnutnou súčasťou priameho účinku ustanovení
komunitárneho práva, ktorých porušenie je príčinou spôsobenej škody. Súdny dvor tiež dal jednoznačnú
odpoveď, že povinnosť štátu vzniká bez ohľadu na to, ktorá zložka jeho moci spôsobila porušenie
komunitárneho práv, t.j. aj v prípade, ak porušenie komunitárneho práva svojou činnosťou alebo

nečinnosťou spôsobil vnútroštátny zákonodarca. V tejto otázke sa Súdny dvor inšpiroval úpravou
zodpovednosti štátu v medzinárodnoprávnych vzťahoch. Pokiaľ ide o netransponovanú smernicu alebo
nedostatočne transponovanú smernicu, takéto odvolanie (na ustanovenie smernice) je možné, ak:
(I.) cieľom smernice je priznať práva jednotlivcom, (II.) obsah práv je možné určiť na základe ustanovení
smernice a (III.) existuje kauzálne prepojenie medzi nesplnením povinnosti transponovať smernicu
a škodou spôsobenou poškodenej strane. Je ďalej potrebné uviesť, že Súdny dvor EÚ judikoval, že

článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, nakoľko priznáva jednotlivcom práva, ktoré
môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora
EÚ je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie (ktoré sú
mu pripísateľné) súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Táto povinnosť platí v prípade
každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto

porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu
v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu škody
spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát, t.z. že právo Únie nebráni
tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť
popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. V danom prípade ide o objektívnu a absolútnu

zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny verejný orgán sa porušení práva
Únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť.
Aj s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že žalovaný je v spore pasívne
vecne legitimovaný - pasívne vecne legitimovaným subjektom v danom spore je Slovenská republika,
v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský

a záchranný zbor (§ 11 písm. c/ zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii a činnosti vlády a organizácii
ústrednej štátnej správy), ktorého príslušníkom je a bol žalobca aj v rozhodnej dobe, pričom MV
SR je súčasne garantom právnej úpravy vymedzenej ZoHaZZ, súčasne predstavuje garanta riadnej
transpozície smernice Európskej únie do slovenského právneho poriadku.

8.Ďalšounámietkoužalovanéhobolospochybňovanietvrdeniažalobcu,žedotknutásmernicanebolado
právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne. Žalovaný uvádzal, že úprava v zákone
o HaZZ neodporuje dotknutej smernici s tým, že táto bola implementovaná a je zohľadnená aj v zákone
o HaZZ. Rovnako ani s touto námietkou sa súd nestotožnil.

8.1. Podľa Článku 2 Smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície:
1. "pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;
2. "čas odpočinku" je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.

8.2. Podľa Článku 6 Smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v
súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:
a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi
opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi;
b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

8.3. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších
predpisov (ďalej len ako „ZoHaZZ“), služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa ods.2, služobný čas príslušníka je
40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej

zmluve vyššieho stupňa.

8.4. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. ZoHaZZ, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestichmesiacov. Podľa ods. 2, pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých
služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v

služobnom dni.

8.5. Podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe
v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby
podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Podľa ods. 2, na zabezpečenie nevyhnutných

úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo
rozvrhnutia služobného času
a) v mieste vykonávania štátnej služby,
b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste,
c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.
Podľa ods. 4, pri nariadenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby alebo na inom

určenom mieste musí byť vymedzený priestor na odpočinok.

8.6. Podľa § 93 ods. 1 ZoHaZZ, štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec
určeného služobného času. Podľa ods. 2, štátna služba nadčas sa môže písomne nariadiť v naliehavom
záujme štátnej služby, a to aj na dni služobného pokoja; ak ju nie je možné vopred písomne nariadiť,

nariadi sa ústne a po jej skončení sa bezodkladne o tom urobí písomný záznam. Nepretržitý odpočinok
medzi dvoma služobnými dňami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín. Podľa ods. 3, v
kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

8.7. Podľa § 103 ods. 1 ZoHaZZ, príslušníkovi za podmienok ustanovených týmto zákonom patrí

služobný príjem, ktorý tvoria tieto zložky: a) tarifný plat, b) príplatok za riadenie, c) príplatok za
zastupovanie, d) osobný príplatok, e) hodnostný príplatok, f) plat za štátnu službu nadčas, g) príplatok
za zmennosť, h) príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu škodlivom prostredí a na miestach
s ohrozením života a zdravia, i) odmena, j) doplatok k služobnému platu podľa § 209e. Podľa ods.2,
služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v odseku 1 písm. a) až e) a g). Podľa ods.5,

príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí
peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení
pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

8.8. Podľa § 116 ods. 1 ZoHaZZ, ak príslušník vykonáva štátnu službu nadčas, patrí mu za každú hodinu

takejto služby príslušná časť služobného platu priznaného v čase štátnej služby nadčas zvýšená o 30%,
a ak ide o deň nepretržitého odpočinku v týždni, zvýšená o 60%. Podľa ods.2, príplatok za vykonávanie
štátnej služby nadčas podľa odseku 1 nepatrí, ak sa príslušník s nadriadeným dohodli na poskytnutí
náhradného voľna. Náhradné voľno je nadriadený povinný poskytnúť najneskôr do 60 dní od skončenia
tejto služby.

8.9. Podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť,
patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť
jeho služobného platu, a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Podľa ods. 2 písm. a/,
ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto

pohotovosti peňažná náhrada 50% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o
pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100% z tejto sumy, ak ide o deň
služobného pokoja. Podľa ods.3, náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas,
v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou
službou nadčas.

8.10. Podľa § 130 ZoHaZZ, príslušnou časťou služobného platu na účely tohto zákona pri 40-hodinovom
týždennom služobnom čase je 1/175 služobného platu. Pri inom týždennom služobnom čase sa
príslušná časť služobného platu úmerne upraví.

8.11. Podľa § 135e ods. 1 ZoHaZZ, výkonom štátnej služby sa rozumie výkon oprávnení a povinností
vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného
a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty. Podľa ods.2, výkonom štátnej služby je aj činnosť
vykonávaná pre služobný úrad na podnet odborovej organizácie alebo záujmového združeniapríslušníkov, prípadne aj činnosť vykonávaná pre služobný úrad z vlastnej iniciatívy, ak na ňu príslušník
nepotrebuje osobitné oprávnenie alebo ak ju nevykonáva proti výslovnému zákazu nadriadeného. Podľa
ods. 3, v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby sú úkony potrebné na výkon štátnej služby a úkony

počasštátnejslužbyobvykléalebopotrebnépredzačiatkomštátnejslužbyalebopojejskončení.Nepatrí
sem stravovanie, ošetrenie, prípadne vyšetrenie v zdravotníckom zariadení s výnimkou lekárskeho
vyšetrenia konaného na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného alebo ošetrenia pri prvej pomoci a cesta
na ne a späť.

8.12.Podľa§12ods.6ZoHaZZ,naprávnevzťahypríslušníkovprivykonávaníštátnejslužbysavzťahuje
Zákonník práce, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon.

8.13. Podľa § 193 ZoHaZZ, na služobný pomer príslušníkov sa použijú primerane ustanovenia § 39, §
64 ods. 1 písm. a) a c), § 85 a 86, § 88 až 90, § 95, § 98 a 99, § 105, § 109 až 117, § 129 až 132, §
136 až 138, § 141 ods. 2 až 5, § 142 a 143, § 145 až 151, § 152 ods. 1, 2, ods. 4 tretej vety, ods. 5

a 7, § 152a, § 152b, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3, § 177 a 178, § 222, § 230, § 231 ods. 4 a 232
až 240 Zákonníka práce.

8.14. Podľa § 85 ods. 9 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len ako „Zákonník práce“),
priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín.

8.15. Podľa § 96 ods. 2 Zákonníka práce, čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku
a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá
sa považuje za pracovný čas.

8.16. Podľa čl. 36 ods.1 písm. c), d) a e) zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy SR (ďalej len ako „Ústava SR“),
zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje
najmä
- ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c),
- najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času (písm. d),

- primeraný odpočinok po práci (písm. e).

8.17. Žalovaný argumentoval tým, že sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát
neprebral Smernicu do zákona o HaZZ správne. V článku 2, ods. 1 smernice uviedol, že podľa ustálenej
judikatúry súdneho dvora je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické

znaky pojmu pracovný čas aj v služobnej pohotovosti, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku
skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a má mu byť
kdispozícii,abyvprípadepotrebymoholposkytnúťprimeranéslužby.Pracovnýčasvsebezahŕňariadny
pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V prípade domácej pohotovosti
súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba čas skutočného

výkonu práce pre zamestnávateľa (rozsudok vo veci C-303/98). Žalovaný uvádzal, že pri nariadenej
služobnej povinnosti ide o služobnú pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby mimo rozvrhnutia
služobného času, čo je vyjadrené aj vo výške peňažnej náhrady za čas takejto služobnej pohotovosti. Je
teda nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Žalovaný aj uvádzal, že počas
služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom

má byť pripravený na výkon práce na požiadanie zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah žalobca môže
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, nežiada sa od neho výkon práce v danom čase. V zmysle
platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby
určený, alebo vymedzený priestor na odpočinok, čiže zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára
podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t. j. žalobcu. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu

nevyžaduje aktívna činnosť. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto
strávený čas, nielen za vykonávanú prácu, ale aj za neaktívnu časť práce. Tým kompenzuje to, že
v prípade potreby bude žalobca k dispozícii. Ak by aj súd napriek uvedeným skutočnostiam dospel
k záveru, že služobná pohotovosť je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, samé
o sebe to ešte nie je dôvodom podľa žalovaného na priznanie nároku na náhradu škody. Na prvý pohľad

sa javí, že vnútroštátna právna úprava zákona o HaZZ má byť v súlade s právom Únie, nakoľko podľa
prílohy č. 4. bod 6. zákona o HaZZ do jeho znenia bola Smernica prebratá. Aj podľa ustanovenia §
193 zákona sa na služobný pomer príslušníkov použijú primerane okrem iného aj ustanovenia § 85
Zákonníka práce. Zákonník práce však explicitne v ustanovení § 96 ods. 2 uvádza, že čas, počasktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva,
je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Ustanovenie § 96 ZP však
na pomery zákona o HaZZ nie je použiteľný. Z ustanovení zákona o HaZZ nevyplýva, že by služobná

pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času Z výpovede
žalobcu, ako aj zo stanoviska žalovaného vyplynulo, že čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza
k služobným výjazdom, sa do služobného času nezapočítava. Práve v tom spočíva rozpor s právom
Európskej únie, ktorý namietal žalobca. Zákon o HaZZ v zmysle jeho § 12 ods. 6 umožňuje aplikovať
zákonník práce na právne vzťahy príslušníkov zboru pri vykonávaní štátnej služby, len ak to výslovne

ustanovuje zákona, pričom v § 193 Zákona o HaZZ nie je odkaz na ustanovenie § 96 ods. 2 Zákonníka
práce. Žalovaný pritom argumentoval, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítavať
do odpracovaného služobného času. Poukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora. Súd však uvádza, že
žalovaným citované rozhodnutie sa týkalo tzv. domácej pohotovosti, o ktorú sa v prejednávanej veci
nejedná. Zákon o HaZZ definuje služobný čas ako čas, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu
a je k dispozícii služobnému úradu. Zároveň zákon obsahuje legálnu definíciu pojmu výkon štátnej

služby ako výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť vykonávaná na
rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty. Zároveň definuje
úkony v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby ako úkony potrebné na výkon štátnej služby a
úkony počas štátnej služby obvyklé alebo potrebné pred začiatkom štátnej služby alebo po jej skončení.
Služobnú pohotovosť zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak z ustanovenia

§ 86 Zákona o HaZZ pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje
medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcou určenou služobnou
pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Uvedené rozlíšenie je celkom zjavné z ohodnotenia
výkonu štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti, keď za výkon služobnej pohotovosti patrí mimo
služobného príjmu osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť v štátnej

službe, ktorá sa určuje ako percento z časti služobného príjmu. Rovnako z ustanovenia § 122 ods. 3
Zákona o HaZZ vyplýva rozlíšenie, ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej
služby („výjazd“), až takéto vykonávanie je štátnou službou. Podľa článku 2, ods. 1 a ods. 2 Smernice
pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa
a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti. Čas odpočinku je potom akýkoľvek pracovný čas, ktorý

nie je pracovným časom. Súdny dvor opakovane konštatoval v rámci rozhodnutí, že pojem pracovný
čas uvedený v Smernici je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych
vlastnostísodkazomnasystémaúčelSmernice,ktorýmjezlepšenieživotnýchapracovnýchpodmienok
pracovníkov. Článok 2, ods.1 Smernice vymedzuje pracovný čas ako „akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti“. V rámci

rozhodovacej praxe súdneho dvora bolo zdôraznené, že členské štátny sa nemôžu, pokiaľ ide o určité
kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich
z ustanovení smernice, vrátane pojmov – pracovný čas a čas odpočinku (rozsudok vo veci C-518/15
Ville de Nivelles). Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti, alebo prijali inú
definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v Smernici. Z iného rozhodnutia súdneho dvora

vyplýva jednoznačne, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,
počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas
v zmysle smernice (rozsudok Súdneho dvora z 3.10.200 vo veci Simap C-303/98, rozsudok Súdneho
dvora z 9.9.2003 C-151/02). Súdny dvor viackrát rozhodol, že členské štátny nemôže jednostranne
určiť rozsah pôsobnosti článku 6, písm. b/ smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na

to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú
podmienku alebo určitým spôsobom obmedzia. Na základe vyššie uvedeného je potom potrebné
vyvodiť záver, že vnútroštátna právna úprava umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť
služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi – príslušníkovi HaZZ služobný čas
tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú článkom 6, písm. b/ smernice. V tejto súvislosti

súd konštatuje, že Slovenská republika ako členský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť
a zdravie pracovníkov v tomto prípade príslušníkov HaZZ neprijala doposiaľ opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas príslušníkov HaZZ definovaný v súlade s pojmom
pracovnýčaspodľačlánku2smerniceanebolaprekročenámaximálnahranicapriemernéhotýždenného
pracovného času stanovená článkom 6, písm. b/ smernice. Argumentácia žalovaného v tom smere, že

počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti nemusí byť žalobca bdelý a aktívny a že má k dispozícii
miesto na oddych a teda v prípade ak nie je nariadený služobný zásah, môže odpočívať alebo sa
venovať inej činnosti, je v tejto súvislosti bez právneho významu, nakoľko žalobca počas povinností
musí byť v budove hasičskej stanice, túto nemôže opustiť, musí byť ustrojený a pripravený do 1minúty od ohlásenia vykonať výjazd. Týmto zamestnanec plní pokyny zamestnávateľa. Skutočnosť, že
zamestnávateľompočastejtodobyniesúurčenéžiadneinéčinnostinemôžebyťnaťarchuzamestnanca
a v súvislosti s týmito závermi sa žiada dodať, že proti žalovanému sú už dlhšiu dobu vedené obdobné

spory (samotný žalovaný na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky poukazoval), v rámci ktorých
žalovaný používa obdobnú obranu a nepredložil žiadne rozhodnutie, v ktorom by bolo súdmi SR
konštatované správne prevzatie Smernice do právneho poriadku SR, konkrétne do znenia zákone
o HaZZ.

9. Súd vo veci skúmal, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia jeho
práv plynúcich z článku 2 a 6, písm. b) Smernice. Súdny dvor judikoval vo viacerých prípadoch, že
poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1./ cieľom porušenej
právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2./ existencia
škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
Posúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho súdu.

9.1.Podľaustanovenia§11Občianskehozákonníka(ďalejlen„OZ“),fyzickáosobamáprávonaochranu
svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho
mena a prejavov osobnej povahy.

9.2. Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa ods. 2, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch. Podľa ods. 3, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

9.3. Podľa ustanovenia § 853 ods. 1 OZ, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani
týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj

účelom im najbližšie.

10. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd konštatuje, že v prejednávanej veci je splnená, nakoľko čl. 2 a čl.
6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,
z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie

bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od
ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú
ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie práva
únie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore s judikatúrou

Súdneho dvora v danej oblasti (uvádzaná vyššie).

10.1. Čo sa týka druhej podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), táto
úzko súvisí s posúdením nároku, ktorý si žalobca z titulu porušenia unijného práva uplatnil. Súdny
dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva zo strany

členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna
právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku,
pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia
vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú
nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade náhrada

škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla
zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby
pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme
udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia a aby definovali
pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá

na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva. V posudzovanej veci dospel súd
k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním Smernice mu
vnikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - § 853 Obč. Z.) posudzovať podľa
zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranuosobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca)
právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im má
zabezpečiť i.a. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a

primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý právo na ochranu zdravia).
V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým zavádzaním
takých opatrení, ako je organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má pritom právo na odpočinok
a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej dovolenky tak, ako
to je zakotvené aj v článku 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná Smernica 2003/88/ES,

ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký výskyt pracovných úrazov
a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť preventívne opatrenia na
zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá podriaďovať ekonomickým
úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým pracovníkom spoločenstva
sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci.
Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu týždenného času. Na základe

dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní resp. nariadení pracovnej pohotovosti
spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu 48-hodín priemerného
pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období. Súd vzhľadom na uvedené potom konštatuje,
že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2 a 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla
nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho základných osobnostných práv - práva

na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú
dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na vedenie súkromného
rodinného života. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže poškodená osoba požadovať popri
morálnej satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa satisfakcia morálna nejavila ako
postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti, že SR neprijala takú vnútroštátnu

úpravu pri služobnom pomere hasičov, aby boli transformované dotknuté ustanovenia smernice do
vnútroštátneho poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného
zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste, vzhľadom na subjekt
zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania neoprávnených zásahov zo
strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou

sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto prostriedky nápravy za uvedených
okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez
ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka
uvádza pritom možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik
tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude

len morálne zadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3 podmienky, štát musí s výhradou
nároku náhrady škody, ktorá má základ priamo v práve v Únie, napraviť následky spôsobenej škody
podľa vnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky
náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako
podmienkytýkajúcesaobdobnýchvnútroštátnychprostriedkovnápravy(zásadaekvivalencie)anemôžu

byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady
(zásada efektivity). V danej veci je tiež podstatnou tá skutočnosť, že právo žalobcu na primeraný
odpočinok po vykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušované, pričom povaha výkonu
práce žalobcu je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie vlastného
života a preto je nesmierne dôležité, aby žalobca mal možnosť si po vykonanej práci si aj primerane

odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej právnej úpravy,
pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu počas celého
trvania služobného pomeru (viac než 8 rokov ) skracuje čas odpočinku. Tým mal súd preukázanú
existenciu škody na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s porušením
komunitárneho práva.

10.2. Na základe skutočností vyššie uvedených dospel súd k záveru, že základ nároku žalobcu je tak
daný. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní
pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu
osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu

do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na
vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada
sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.

11. Žalovaný v priebehu konania namietal výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považoval
za neprimeranú. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len
v tom smere, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej
implementácii normy európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia, resp. posudzovania výšky je na
úvahe súdu. Naša právna úprava rozlišuje medzi právom na ochranu osobností (§11 a nasledujúce OZ)

a právom na náhradu škody (§ 415 a nasledujúcich OZ), nakoľko je medzi nimi pojmová i obsahová
odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy a je úzko
späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej ako aj právnickej
osobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj medzi
odškodnenímnemajetkovejujmyvpeniazochanáhradyškodyakomajetkovejujmy,ktorýspočívavtom,
že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu akú ujmu mohol zásah

vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne uviesť
a preukázať. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju
vlastnú rozhodovaciu činnosť a v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach
rovnakotak,abyexistovalvzťahpriamejúmernostimedzizávažnosťouujmyavýškoupriznanejnáhrady.
Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, avšak

táto úvaha neznamená priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd pri takomto rozhodovaní hodnotí
jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy je
satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života a nemôže na strane žiadateľa slúžiť
na neprípustné obohacovanie sa, rovnako nemôže mať na druhej strane likvidačný charakter voči tomu,
kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný.

11.1. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa posudzuje podľa
pravidiel, ktoré stanovil súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však závisí od vnútroštátnej právnej
úpravy, toho ktorého členského štátu. Vnútroštátna úprava musí rešpektovať požiadavku, že kritéria na
určenierozsahuodškodnenianesmúmaťtakýcharakter,žespôsobiapraktickúnemožnosťodškodnenia

alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Poskytnutá náhrada škody musí byť adekvátna
spôsobenej škode. V našom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti štátu za škodu
článok 46, ods. 3 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone. Slovenská republika

prijala zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinný od
1.7.2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho práva v zmysle tejto úpravy
je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona.

11.2. Pokiaľ si žalobca uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 11 a 13 občianskeho zákonníka súd

aplikáciu ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv považoval za správny (zohliadniac pri určení výšky náhrady kritéria
stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúry). Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými
dokladmi preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ
prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju svojich osobných, rodinných, priateľských

vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady
škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne
odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú
za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu považuje finančné
odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri nariadenej služobnej

pohotovosti. Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný
charakteru a spôsobu akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote a to vo väzbe na
porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca.

11.3. V období apríl 2021 – december 2021 podľa § 92 ods. 1 Zákona o HaZZ odpracoval žalobca

430,55 hodín v 15% určenej službe pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15%
zpríslušnejčastislužobnéhoplatuzakaždúhodinua14hodín30%určenejslužobnejpohotovostivčase
pracovného pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu
za každú hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2, písm. a/ Zákonao HaZZ v tomto období nevykonával. Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok
2021 (apríl 2021 – december 2021 vrátane) predstavuje spolu sumu 1.204,77 Eur.

Počet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac
(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť spolu (15% a 30%)
Hodinová sadzba

Rozdiel 35%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Rozdiel 20% (medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť

Nemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)

15%
30%
(hodín)

(€)
(€)
(€)
(€)
(€)

(€)
2021
4/2021
49,00

49,00
7,7152
2,7003
1,5430
132,3157

0,0000
132,3157
5/2021
56,00
7,00

63,00
7,7152
2,7003
1,5430
151,2179

10,8013
162,0192
6/2021
42,00

42,00
7,7152
2,7003
1,5430113,4134
0,0000
113,4134

7/2021
59,55

59,55
7,7152

2,7003
1,5430
160,8041
0,0000
160,8041
8/2021

42,00

42,00
7,9727
2,7904

1,5945
117,1987
0,0000
117,1987
9/2021

49,00
7,00
56,00
7,9727
2,7904

1,5945
136,7318
11,1618
147,8936
10/2021

56,00

56,00
7,9727
2,7904

1,5945
156,2649
0,0000
156,2649
11/2021

35,00

35,00
7,9727
2,7904

1,5945
97,6656
0,0000
97,6656
12/2021

42,00

42,00
7,97272,7904
1,5945
117,1987

0,0000
117,1987
Spolu
430,55
14,00

444,55
Náhrada za ujmu
1 182,81 €
21,96 €
1 204,77 €

11.4 V období január 2022 - december 2022 podľa § 92 ods. 1 Zákona o HaZZ odpracoval 714,40
hodín 15% určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej
časti služobného platu za každú hodinu a 16 hodín 30% určenej služobnej pohotovosti v čase
pracovného pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu
za každú hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2, písm. a/ Zákona

o HaZZ v tomto období odpracoval v rozsahu 54,43 hodín. Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy
v peniazoch za rok 2022 (január 2022 – december 2022 vrátane) predstavuje spolu sumu 2.046,72 Eur.

Počet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac
(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť spolu
(15% a 30%)
Hodinová sadzba

Rozdiel 35%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Rozdiel 20%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť

Nemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)

15%
30%

(hodín)
(€)
(€)
(€)
(€)

(€)
(€)
2022
1/2022
80,00

80,00
7,9727
2,7904
1,5945

223,2356
0,0000
223,2356
2/202248,00

48,00

7,9727
2,7904
1,5945
133,9414
0,0000

133,9414
3/2022
48,00

48,00
7,9727

2,7904
1,5945
133,9414
0,0000
133,9414

4/2022
56,00

56,00
7,9727

2,7904
1,5945
156,2649
0,0000
156,2649

5/2022
69,45

69,45
7,9727

2,7904
1,5945
193,7964
0,0000
193,7964

6/2022
64,00

64,00
7,9727

2,7904
1,5945
178,5885
0,0000
178,5885

7/2022
56,52

56,52
8,1606

2,8562
1,6321
161,4330
0,0000161,4330
8/2022
64,00

64,00
8,2000
2,8700
1,6400

183,6800
0,0000
183,6800
9/2022
48,00

48,00
8,2000
2,8700
1,6400
137,7600

0,0000
137,7600
10/2022
64,00

64,00
8,2000
2,8700
1,6400
183,6800

0,0000
183,6800
11/2022
60,43
8,00

68,43
8,2000
2,8700
1,6400
173,4341

13,1200
186,5541
12/2022
56,00
8,00

64,00
8,2000
2,8700
1,6400
160,7200

13,1200
173,8400
Spolu
714,40
16,00

730,40
Náhrada za ujmu
2 020,48 €
26,24 €2 046,72 €

11.5. V období január 2023 – december 2023 vrátane podľa § 92 ods. 1 Zákona o HaZZ odpracoval
žalobca 689,52 hodín 15% určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu
15% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu a 16 hodín 30% určenej služobnej pohotovosti
v čase služobného pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného
platu za každú hodinu. Služobnú pohotovosť nariadenú podľa § 92 ods. 2, písm. a/ Zákona o HaZZ

v tomto období odpracoval v rozsahu 21 hodín. Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch
za rok 2023 (január 2023 – december 2023 vrátane) predstavuje spolu sumu 2.183,53 Eur.

Počet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac

(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť spolu
(15% a 30%)
Hodinová sadzba
Rozdiel 35%

(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Rozdiel 20%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť

Nemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)

15%
30%
(hodín)

(€)
(€)
(€)
(€)
(€)

(€)
2023
1/2023
54,75

54,75
8,6909
3,0418
1,7382
166,5394

0,0000
166,5394
2/2023
56,00

56,00
8,6909
3,0418
1,7382
170,3416

0,0000
170,3416
3/2023
72,0072,00
8,6909

3,0418
1,7382
219,0107
0,0000
219,0107

4/2023
56,00

56,00
8,6909
3,0418

1,7382
170,3416
0,0000
170,3416
5/2023

64,00

64,00
8,6909
3,0418

1,7382
194,6762
0,0000
194,6762
6/2023

53,02

53,02
8,6909
3,0418

1,7382
161,2770
0,0000
161,2770
7/2023

48,00
8,00
56,00
8,6909
3,0418

1,7382
146,0071
13,9054
159,9126
8/2023

47,00

47,00
8,6909
3,0418

1,7382
142,9653
0,0000
142,96539/2023
48,00
8,00

56,00
9,3758
3,2815
1,8752
157,5134

15,0013
172,5147
10/2023
86,75

86,75

9,3758
3,2815
1,8752
284,6727
0,0000

284,6727
11/2023
48,00

48,00

9,3758
3,2815
1,8752
157,5134
0,0000

157,5134
12/2023
56,00

56,00

9,3758
3,2815
1,8752
183,7657
0,0000

183,7657
Spolu
689,52
16,00
705,52

Náhrada za ujmu
2 154,62 €
28,91 €
2 183,53 €

11.6. V období január 2024 – február 2024 vrátane podľa § 92 ods. 1 Zákona o HaZZ odpracoval 128
hodín 15% určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej
časti služobného platu za každú hodinu a 8 hodín 30% určenej služobnej pohotovosti v čase služobného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú

hodinu. Služobnú pohotovosť nariadenú podľa § 92 ods. 2, písm. a/ Zákona o HaZZ v tomto období
nevykonával. Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za obdobie január 2024 – február
2024 predstavuje spolu sumu 437,42 Eur.Počet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac

(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť spolu
(15% a 30%)
Hodinová sadzba
Rozdiel 35%

(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Rozdiel 20%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)

15%
30%
(hodín)
(€)

(€)
(€)
(€)
(€)
(€)

2024
1/2024
72,00
8,00
80,00

9,4273
3,2996
1,8855
237,5680
15,0837

252,6516
2/2024
56,00

56,00

9,4273
3,2996
1,8855
184,7751
0,0000

184,7751
Spolu
128,00
8,00
136,00

Náhrada za ujmu
422,34 €
15,08 €
437,42 €

12. Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5.872,45 Eur, ktorú
vyčíslil ako súčin odpracovaných hodín služobnej pohotovosti za obdobie od apríla 2021 do februára
2024 vrátane a rozdiel peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122ods. 1 Zákona o HaZZ a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa ustanovenia § 122 ods.
2, písm. a/ Zákona o HaZZ (50% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu ak ide
o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby). Celková výška náhrady škody

vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za žalované obdobie, t.j. od 01.04.2021 do 29.02.2024 pri
odpracovaných hodinách určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 Zákona o HaZZ v rozsahu
2016,47 hodín predstavuje súhrnne sumu vo výške 5.872,45 Eur, ktorej zaplatenia sa žalobca v konaní
domáhal.

12.1. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej
porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom práve členských štátov,
aby pri dodržaní zásah rovnocennosti a efektivity štáty určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť
vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak
definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Ani právny poriadok SR nemá výslovnú

úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie.
Vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia
podľa ustanovenia § 11 - 13 OZ). Žalovaná preto nesprávne namietala, že žalobca nepreukázal
spôsobenú ujmu, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6, písm.
b/ smernice v žalovanom období odpracoval 2016,47 hodín služobnej pohotovosti čím jeho priemerný

týždenný pracovný čas počas celého rozhodného obdobia presiahol 48 hodín týždenne. Žalobca na
preukázanie tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil doklady od svojho zamestnávateľa, t.j.
žalovanej, ktoré žalovaná žiadnym spôsobom nespochybnila a nenavrhla vykonať dokazovanie v tomto
smere.

12.2. Súd nesúhlasil ani s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého
možno žiadať peňažné odškodnenie len vtedy ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods.
1 OZ a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu
v spoločnosti. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo

je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ani žaloba na odstránenie
trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát).
Neprichádza tu do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým
ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie § 13 ods. 2 OZ vyplýva, že zníženie
dôstojnosti a vážnosti fyzickej osobe v spoločnosti je len príkladom kedy fyzickej osobe môže vzniknúť

právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

12.3. Pokiaľ žalovaný argumentoval, že počas služobnej pohotovosti, keď nie je nariadený služobný
zásah má žalobca možnosť odpočívať alebo venovať sa inej činnosti, kde má vymedzený priestor
na takýto odpočinok a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, súd s takouto argumentáciou nesúhlasil,

pretože žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom, musí tam byť fyzicky prítomný
a bez ohľadu na to, že nemusí byť aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti (nie je
nariadený služobný zásah) a má aj vytvorené podmienky na oddych, musí byť plne k dispozícii
a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti (do jednej minúty výjazd). Tým, že je v mieste výkonu
v služobnom úrade je oddelený od svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia a rodinných

a spoločenských väzieb, jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program a venovať sa svojim
vlastným potrebám je prakticky vylúčená. Právo na odpočinok žalobcu bolo permanentne niekoľko rokov
porušované, napriek tomu, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy. Preto bolo dôležité,
aby mal možnosť si po práci odpočinúť. Z tohto dôvodu súd považoval prisúdenú náhradu nemajetkovej
ujmy za primeranú. Pokiaľ žalovaný namietal aj fakt, že žalobca v rámci konania alebo pred podaním

žaloby neupozornil nadriadeného na porušovanie práv a na to, že mu v dôsledku porušovania unijného
právavznikáujma,súdsastoutonámietkounestotožnilatoajspoukazomnapredchádzajúcerozhodné
obdobie kedy bol žalobca s uplatnením svojho nároku z dôvodu porušovania unijného práva úspešný.
V tejto súvislosti tak ako v minulosti aj teraz opätovne súd poukazuje aj na rozhodnutie súdneho dvora
rozsudok vo veci Günter Fuß C-429/09 zo dňa 25.11.2010. Preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po

práci odpočinúť. Z tohto dôvodu súd považoval prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú.
V tejto súvislosti dáva súd do pozornosti aj tú skutočnosť, že už v minulosti rozhodol o nárokoch hasičov
záchrannéhoahasičskéhozboru,ktorýmpriznávalnáhradyškodyzdôvoduporušovaniaunijnéhopráva,
o ktorých následne v dôsledku podaných opravných prostriedkov rozhodoval nadriadený Krajský súdv Banskej Bystrici, ktorý rozhodnutia tunajšieho súdu potvrdzoval. To znamená, že nárok žalobcu ako
taký bol odobrený vyššou súdnou inštanciou a pokiaľ ide o spôsob výpočtu náhrady škody aj tento
postup bol zo strany odvolacieho súdu potvrdený. Pokiaľ žalovaný namietal v rámci konania alebo pred

podaním žaloby tú skutočnosť, že žalobca neupozornil nadriadeného na porušovanie práv a na to, že
mu v dôsledku porušovania unijného práva vzniká ujma, súd sa s touto námietkou nestotožnil a to aj
s poukazom na predchádzajúce rozhodné obdobie kedy žalobcovia v iných konaniach boli úspešní pri
uplatňovaní nárokov z dôvodu porušovania unijného práva a tiež aj s poukazom na rozhodnutie súdneho
dvora rozsudok vo veci Günter Fuß C-429/09 zo dňa 25.11.2010. Žalovaný mal vedomosť o týchto

konaniach, kde išlo o skutkovo a právne identické spory. Neobstojí preto tvrdenie, že žalobca nenamietal
užalovanéhoporušovanieunijnéhoprávavdôsledkučohojednotlivýmhasičom,tedaajžalobcovivzniká
ujma. S poukazom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že nárok uplatňovaný žalobcom v konaní
je dôvodný a žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

13. Pri rozhodovaní o trovách konania súd vychádzal z ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového

poriadku v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 CSP s tým, že úspešnému žalobcovi priznal plný nárok na
náhradu trov konania, o výške ktorých bude rozhodovať súdna úradníčka po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

10C/18/2024

– 2 –

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v potrebnom počte vyhotovení.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363, § 364 CSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov

s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 CSP).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).

Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť vyhotovené v písomnej
forme, podpísané a v prípade doručenia podania do prebiehajúceho konania s uvedením spisovej

značky (§ 127 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1

CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a/ sa týkajú procesných podmienok,
b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti – Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších
predpisov).