Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, November 26, 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: PO-6S/49/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8021200420
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Daráková

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:8021200420.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Darákovej a členov

senátu Mgr. Bc. Mariána Haladeja ( sudca spravodajca) a Mgr. Romana Dieho, v právnej veci žalobcu:
ICE DREAM s.r.o. „v likvidácii“, so sídlom Teplická 2185/34, 058 01 Poprad, IČO: 36 475 939, Slovenská
republika, právne zastúpený: JUDr. Alena Rudohradská, advokátka, so sídlom Rázusová 1, 040 01
Košice proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974
01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, Slovenská republika, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 100963744/2021 zo dňa 03.06.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Správnou žalobou doručenou 06.08.2021 pôvodne Krajskému súdu v Prešove (ďalej aj „krajský
súd“), sa žalobca domáhal, aby po preskúmaní rozhodnutia žalovaného č. 100963744/2021 zo
dňa 03.06.2021, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov (ďalej aj „správca dane“) č.
101794899/2020 z 24.11.2020 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), vo veci vyrubenia rozdielu dane
z pridanej hodnoty žalobcovi za zdaňovacie obdobie november 2015 v sume 381271,53 EUR, bolo toto
rozhodnutie v spojení rozhodnutím správcu dane zrušené a vec bola žalovanému vrátená na ďalšie

konanie. Žalobca sa zároveň domáhal, aby bolo rozhodnuté aj o jeho nároku na náhradu trov konania.

2. Podľa § 1 písm. c) a § 3 ods. 1 a 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, s účinnosťou od 01.06.2023 prešla právomoc výkonu súdnictva
v správnych veciach (čo je aj daný prípad) z Krajského súdu v Košiciach na Správny súd v Košiciach
(ďalej tiež aj len „správny súd“), z ktorého dôvodu bolo rozhodovanie o žalobe žalobcu, v zmysle rozvrhu
práce Správneho súdu v Košiciach na rok 2023 v jeho znení účinnom od 01.06.2023, pridelené senátu

správneho súdu „6S.“

Priebeh administratívneho konania
3. Správca dane rozhodnutím č. 101794899/2020 zo dňa 24.11.2020 ( ďalej aj „prvostupňové
rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v účinnom znení (ďalej aj „daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane
v sume 381 271,53 EUR na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie november

2015 z dôvodu porušenia ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v účinnom znení (ďalej aj „zákon o DPH“).4. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že u žalobcu bola vykonaná daňová kontrola
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2015, február 2015 a apríl 2015 až december
2015, ktorá začala dňa 28.06.2017. Na základe vykonanej kontroly správca dane neuznal žalobcovi

právo na odpočítanie DPH z faktúr od dodávateľov Slovakia Food Trading s.r.o., S Trade Group s.r.o.
a RODYS Slovakia s.r.o. v celkovej výške 381 271,53 EUR za zdaňovacie obdobie november 2015.
Správca dane dospel k záveru, že nedošlo k reálnemu dodaniu tovaru a žalobca si neoprávnene uplatnil
odpočet DPH. Správca dane mal za to, že nebolo preukázané, že dodávatelia nadobudli právo nakladať
s tovarom ako vlastníci podľa § 8 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH. Dodávateľom nevznikla daňová

povinnosť z dodania tovaru podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, ale len povinnosť zaplatiť daň podľa §
69 ods. 5 zákona o DPH. Nebola preukázaná reálna existencia deklarovaných obchodných transakcií.
Chýbali dôkazy o preprave tovaru a jeho pôvode. Existovali pochybnosti o zapojení do reťazových alebo
karuselových obchodov. Správca dane sa opieral o ustanovenia § 49 ods. 1 a 2, § 51 ods. 1 a § 19
ods. 1 zákona o DPH, podľa ktorých právo na odpočet dane vzniká len ak vznikla daňová povinnosť
dodávateľovi a tovar bol reálne dodaný. V priebehu daňovej kontroly správca dane zaslal Prezídiu

Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúre, Národnej jednotke finančnej polície v Nitre výzvu k
poskytnutiu súčinnosti a z jeho odpovede zistil, že je vedené trestné stíhanie za pokračovací zločin
skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, z ktorého sú obvinení A. B.,
C. D. a C. E. na tom skutkovom základe, že ako členovia organizovanej skupiny v období od júla 2014
do decembra 2015 s úmyslom neoprávnene znížiť vlastnú daňovú povinnosť na dani z pridanej hodnoty

zabezpečili založenie, resp. personálne obsadenie a ovládanie spoločností CROSS CONSULTING
s.r.o., PPWIN s.r.o., Access line s.r.o., PROCON s.r.o., Afrodita Slovakia s.r.o. a Slovakia Food Trading,
s. r. o., aby podľa pokynov obvineného A. B. vytvorili fakturačný reťazec deklarujúci nákup a predaj
prevažne mrazených kuracích pŕs a iného mrazeného mäsa, syrov a rôzneho iného tovaru, ktorý bol
však vykonaný výlučne s cieľom získať neoprávnenú daňovú výhodu tak, že spoločnosť Slovakia Food

Trading, s. r. o. prostredníctvom konateľa obvineného C. E. deklarovala v jednotlivých zdaňovacích
obdobiach nákup tohto tovaru od účelovo jestvujúcich spoločností CROSS CONSULTING s.r.o., PPWIN,
s.r.o., Access line s.r.o., PROCON, s.r.o. a Afrodita Slovakia, s.r.o., založených na plnenie funkcie
tzv. nárazníkových spoločností, pričom tieto spoločnosti nevykonávali žiadnu podnikateľskú činnosť.
Obvinený A. B. v mene týchto spoločností vyhotovoval faktúry, ktorými mali tieto spoločnosti predávať

ten istý tovar nadobudnutý z Českej republiky od spoločností KOVÁŘ plus s.r.o., MADE GROUP, a.s.,
Arkileva, s.r.o. a Diva equilibrium s.r.o. pre spoločnosť Slovakia Food Trading, s. r. o..

5. Správca dane v rámci daňovej kontroly zistil, že žalobca deklaroval dodanie tovaru aj z tuzemska
do iného členského štátu, a taktiež zistil, že tovar, z nadobudnutia ktorého si uplatnil odpočítanie dane

pochádza z iných členských štátov. Za účelom preverenia skutočného toku tovaru, jeho pôvodu a
prepravy správca dane zaslal žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií. Z dôvodu, že bolo potrebné
získať informácie podľa nariadenia Rady EU č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti
podvodom v oblasti DPH správca dane prerušil rozhodnutím zo dňa 09.01.2018 daňovú kontrolu dane z
pridanejhodnotyzazdaňovacieobdobiajanuár,februáraaprílaždecember2015ododňa11.01.2018až

do dňa získania informácií pre správne určenie dane. Skutočnosť, že dňa 15.01.2020 pominuli dôvody,
prektoréboladaňovákontrolaprerušená,asprávcadanepokračujevovýkonedaňovejkontroly,oznámil
správca dane žalobcovi oznámením č. 100222534/2020 zo dňa 21.01.2020. Správca dane v rámci
medzinárodnej výmeny informácii zistil, že do reťazca obchodovania s kuracím mäsom bola zapojená
aj poľská spoločnosť PRZEDSIEBIORSTWO HANDLOWO USLUGOWE „ZUZANEX“ Tomasz Giec,

ktorá vystupuje ako odberateľ spoločnosti ICE DREAM s.r.o. ( pozn.: do 30.12.2019 FEGA FROST,
s.r.o.), a ktorá si mala sama zabezpečovať prepravu tovaru vlastnými vozidlami. Poľská spoločnosť
mala tovar nakúpený na základe faktúr od spoločnosti ICE DREAM s.r.o. ( pozn.: do 30.12.2019 FEGA
FROST, s.r.o.) dodať pre slovenských odberateľov Afrodita Slovakia s.r.o., PROCON s.r.o., Access line
s.r.o., CROSS CONSULTING, s.r.o., S Trade Group, s.r.o. Išlo o spoločnosti, o ktorých správca dane v

súčinnosti s orgánmi činnými v trestnom konaní disponoval informáciami, že boli založené na plnenie
funkcie tzv. „nárazníkových spoločností“, pričom tieto spoločnosti nevykonávali žiadnu podnikateľskú
činnosť a vytvorili fakturačný reťazec, ktorý mal za cieľ získať neoprávnenú daňovú výhodu. U poľského
daňového subjektu PRZEDSIEBIORSTWO HANDLOWO USLUGOWE „ZUZANEX“ Tomasz Giec, ktorý
bol najväčším zahraničným dodávateľom žalobcu bola vykonávaná daňová kontrola za jednotlivé

zdaňovacie obdobia roku 2015 a podľa vyjadrenia poľskej daňovej správy tento daňový subjekt podával
neúplnéinformácieavysvetlenia,nepredkladalvšetkypožadovanédokladyaskontaktovaťsasnímbolo
náročné. Z výpisov z mýtnych transakcií správca dane zistil, že preprava tovaru sa neuskutočnila tak,
ako to deklaroval daňový subjekt v predložených prepravných dokladoch. Tvrdenia daňového subjektuboli v rozpore so skutočnosťami zistenými z transakcií z mýtneho systému a deklarované dodania tovaru
neodrážali skutočnosť. Po zhodnotení všetkých dôkazov a rozhodujúcich skutočností bolo správcom
dane preukázané, že daňový subjekt ICE DREAM s.r.o. ( pozn.: do 30.12.2019 FEGA FROST, s.r.o.) v

predmetnom zdaňovacom období nedodal tovar (kuracie prsia) pre odberateľa PRZEDSIEBIORSTWO
HANDLOWO USLUGOWE „ZUZANEX“ Tomasz Giec, Obojna 74,37-416 Zbydniów podľa vystavených
faktúr. Správca dane listom č. 100699594/2020 zo dňa 18.03.2020 (doručený dňa 26.03.2020)
oboznámil kontrolovaný daňový subjekt v súlade s ustanovením § 45 ods. 1 písm. f) zákona č. 563/2009
Z. z. o správe daní (Daňový poriadok ) v znení neskorších predpisov so zistenými skutočnosťami pri

daňovej kontrole. Svoje vyjadrenie k uvedeným skutočnostiam doručil daňový subjekt dňa 14.04.2020.
Dňa 12.05.2020 správca dane vyhotovil protokol č. 100876520/2020 z daňovej kontroly za zdaňovacie
obdobia január 2015, február 2015 a apríl 2015 až december 2015, ktorý spolu s výzvou na vyjadrenie
sa k zisteniam uvedeným v protokole doručil žalobcovi dňa 13.05.2020. Dňa 03.08.2020 doručil
žalobca svoje vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole. Pri ústnom pojednávaní, z ktorého správca
dane vyhotovil zápisnicu o ústnom pojednávaní zo dňa 30.10.2020, správca dane akceptoval návrh

žalobcu a stanovil termín ústneho pojednávania na deň 19.11.2020. Dňa 19.11.2020 sa uskutočnilo
ústne pojednávanie za účasti JUDr. Aleny Rudohradskej, advokátky splnomocnenej na tento úkon
(plnomocenstvo zo dňa 18.11.2020), ktorého hlavným predmetom bolo prerokovanie pripomienok a
dôkazov predložených žalobcom k protokolu. Na základe vykonaného dokazovania a zhodnotenia
všetkých dôkazov správca dane dospel k záveru, že neboli splnené zákonné podmienky pre uplatnenie

práva na odpočítanie DPH za zdaňovacie obdobie november 2015, pretože nebolo preukázané, že k
deklarovaným obchodom reálne došlo, a teda, že došlo k vzniku daňovej povinnosti v zmysle § 19 ods.
1 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení neskorších predpisov.

6. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie z 30.12.2025, ktoré bolo žalovanému

doručené dňa 05.01.2021. V podanom odvolaní namietal nezákonnosť daňovej kontroly z dôvodu jej
neprimeranej dĺžky a doby prerušenia; nesprávne zistený skutkový stav a vyvodenie záverov na základe
dôkazov a tvrdení, ktoré neboli vyhodnotené vo vzájomnej súvislosti s inými predloženými dôkazmi, bez
prihliadnutia na všetko čo vyšlo v priebehu daňovej kontroly vyšlo najavo; porušenie § 3 ods. 1, 2 a 3,
§ 11 ods. 1 a 2, § 24 ods. 2, 3 a 4, § 25 ods. 1, § 46 ods. 10, § 68 ods. 3 daňového poriadku, pretože

správca dane nedbal na zachovávanie práv a právom chránených záujmov, pri hodnotení dôkazov
nepostupoval zákonným spôsobom a neprihliadal na skutočnosti, ktoré vyšli najavo pri správe daní.

7. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil so závermi správcu dane, že medzi jednotlivými
článkami reťazcov dochádzalo iba k vystavovaniu faktúr, bez reálnej dodávky tovaru, pretože

preverovaní obchodníci nepreukázali prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník. Mal za to, že
správca dane nepochybil keď svoje závery oprel o skutočnosť, že medzi obchodníkmi boli rizikoví, resp.
zmiznutí obchodníci a že sa nepreukázalo, kto v skutočnosti objednal a zabezpečoval prepravu, kto
v skutočnosti znášal náklady na prepravu. Podľa žalovaného správne poukázal správca dane aj na
umelý charakter dodávok v reťazci spoločností za účelom získania daňovej výhody, pretože žalobca si

uplatnil odpočítanie dane na základe faktúr od sporných dodávateľov a zároveň tento tovar dodával s
oslobodením od dane z tuzemska do iného členského štátu podľa § 43 zákona o DPH v znení neskorších
predpisov.
8. K námietke žalobcu o nevykonaní navrhovaných výsluchov svedkov žalovaný uviedol, že stotožnil
s odôvodnením správcu dane, že navrhované výsluchy by nemohli byť rozhodujúce pre posúdenie

veci vzhľadom na zistený skutkový stav. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane nie je
viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Žalobca namietal aj nedodržanie lehoty na vykonanie daňovej
kontroly a nezákonnosť a neprimeranosť prerušenia daňovej kontroly, pričom žalovaný konštatoval,
že daňová kontrola bola vykonaná v súlade s § 46 ods. 10 daňového poriadku. Daňová kontrola
začala dňa 28.06.2017 a ukončená bola doručením protokolu dňa 13.05.2020, prerušená bola v čase

od 11.01.2018 do 15.01.2020 rozhodnutím zo dňa l9.01.2018, a teda v súlade s § 61 ods. 1 tohto
zákona. Lehoty počas prerušenia neplynuli podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku, a rovnako tak lehoty
stanovené v nariadení Rady EÚ č. 904/2010 sú záväzné pre medzinárodnú výmenu informácií, nie
pre dobu prerušenia daňovej kontroly. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Najvyššieho
súdu SR, v zmysle ktorej prerušením kontroly za účelom medzinárodnej výmeny informácií lehota na

jej vykonanie neplynie. K námietke žalobcu o nezákonnom použití odpovedí z medzinárodnej výmeny
informácií ako dôkazu bez súčinnosti daňového subjektu žalovaný mal za to, že tieto informácie nie sú
jediným podkladom pre rozhodnutie, pretože správca dane vykonal a získal ďalšie dôkazy a v rámci
daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania postupoval v súlade so zásadou zákonnosti,zásadou úzkej súčinnosti a zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Nedôvodnú vyhodnotil žalovaný aj
námietku žalobcu o nezákonnom použitie výpovedí pred orgánmi činnými v trestnom konaní ako dôkazu
s poukazom na § 24 ods. 4 Daňového poriadku, podľa ktorého možno ako dôkaz použiť všetko, čo môže

prispieť k zisteniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a nie je získané v rozpore so
zákonom.

Konanie pred správnym súdom
9. Žalobca sa žalobou podanou na krajský súd domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia

v spojení s prvostupňovým rozhodnutím podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e),f) a g) SSP z
dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a nedostatok
dôvodov, nedostatočného zistenia skutkového stavu, rozporu skutkového stavu s administratívnymi
spismi a z dôvodu podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy.

10. Žalobca v správnej žalobe uviedol, že daňová kontrola za zdaňovacie obdobia január, február a

apríl až december 2015 začala dňa 28.06.2017, odo dňa 11.01.2018 do 15.01.2020 bola rozhodnutím
správcudaneoprerušenídaňovejkontrolyč.100062980/2018zodňa09.01.2018prerušenáaukončená
bola dňa 13.05.2020, t. j. dňom doručenia protokolu z daňovej kontroly č. 100876520/2020 zo dňa
12.05.2020 a popisoval, aké úkony boli vykonané v priebehu vyrubovacieho konania. Žalobca ďalej
namietal nevypočutie ním navrhnutých svedkov, ktoré správca dane odôvodnil tým, že skutočnosti, ktoré

by mohli byť zistené spôsobom, ktorý navrhoval žalobca, by v žiadnom prípade nemohli byť rozhodujúce
pre posúdenie a rozhodnutie vo veci, pretože v priebehu daňovej kontroly bolo jednoznačne dôkazmi
preukázané, že dodávky tovarov od deklarovaných dodávateľov sa neuskutočnili tak, ako je uvedené na
predložených faktúrach. V súvislosti s týmto tvrdením žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ
vo veci C-277/14 GST - PPHU STEHCEMP Sp. FLORIÁN STEFANEK, Janina STEFANEK, JAROSLAW

STEFANEK proti DYREKTOR IZBY SKARBOWEJ w LODZI zo dňa 22. októbra 2015.

11. Žalobca mal za to, že došlo k porušenie jeho práv pri dokazovaní, najmä neumožnením účasti pri
získavaní dôkazov, nakoľko žalobcovi nebolo umožnené zúčastniť sa na výsluchu svedkov a správca
dane odmietol vykonať navrhované dôkazy (výsluchy svedkov) vo vyrubovacom konaní. Taktiež žalobca

namietal použitie nezákonných dôkazov získaných bez súčinnosti s daňovým subjektom, keď správca
dane použil informácie získané z iných daňových kontrol bez možnosti žalobcu vyjadriť sa k nim a
správca dane použil výpovede z trestného konania ako dôkaz v daňovom konaní. Tým zároveň správca
dane nesprávne vyhodnotil skutkový stav, keďže správca dane nesprávne vyhodnotil uskutočnenie
zdaniteľných plnení a odmietol vykonať navrhované výsluchy svedkov vo vyrubovacom konaní.

12. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR č. 3Sžf/47/2007, v ktorom sa uvádza, že k výsledkom
vyrubovacieho konania správca dane dôjde správnou úvahou, v rámci ktorej sa musí vysporiadať
i s tvrdeniami a dôkaznými návrhmi vznesenými daňovým subjektom v priebehu daňovej kontroly i
vo vyjadrení k protokolu. V prípade, že ide o vydanie dodatočného platobného výmeru (§ 44 ods.

6 písm. b) zákona o správe daní a poplatkov), je zrejmé, že daň zistená po daňovej kontrole sa
odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní, a preto ide už o vyslovenie právneho názoru správcu
dane na sporné skutočnosti medzi daňovým subjektom a správcom dane. Až hodnotenie dôkazov, ich
konfrontácia s vyjadreniami a dôkazmi daňového subjektu proti protokolu umožňuje správcovi dane v
štádiu vyrubovacieho konania vysloviť záver o vyrubenej dani. Námietkami a vyjadreniami daňového

subjektu sa musí zaoberať už správca dane, a to najneskôr v odôvodnení dodatočného platobného
výmeru. Pokiaľ tak neurobil, jeho rozhodnutie je arbitrárne, vydané jednostranne na základe zistení
správcu dane. Z hľadiska právnej praxe nie je možné tieto nedostatky ponechať na odstraňovanie až
v štádiu odvolacieho konania vlastnou činnosťou žalovaného. Keďže ide o pochybenie, ktoré má za
následok nezákonnosť rozhodnutia, napadnutý rozsudok, ktorý vychádzal z opačného názoru, odvolací

súd preto zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie z dôvodu, že v konaní správneho orgánu bola
zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia podľa §
250j ods. 2 písm. e) OSP.

13. Žalobca ďalej namietal porušenie ustanovení daňového poriadku, najmä § 3 ods. 1, 2 a 3, § 11

ods. 1 a 2, § 24 ods. 2, 3 a 4, § 25 ods. 1, § 46 ods. 10, § 68 ods. 3 a to najmä nedodržanie
zásady súčinnosti s daňovým subjektom, porušenie pravidiel o dokazovaní a hodnotení dôkazov a
nedodržanie lehôt pre daňovú kontrolu. Správca dane nesprávne rozšíril dôkazné bremeno žalobcu
nad rámec zákona, pričom žalobca mal za to, že uniesol svoje dôkazné bremeno predložením faktúr adôkazov o uskutočnení plnení. Žalobca namietal aj porušenie § 45 ods. 1 písm. a) bodu 1 daňového
poriadku z dôvodu, že zamestnanci správcu dane, ktorí vykonávali daňovú kontrolu za kontrolované
zdaňovacie obdobie, mu nepredložili písomné poverenie na jej vykonanie ani pri začatí a ani počas

celého výkonu daňovej kontroly. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že ak zamestnanec správcu dane
nepredloží poverenie na vykonanie daňovej kontroly, koná nielen v rozpore s ustanovením § 45 ods.
1 písm. a) bod 1 daňového poriadku, ale kontrolovaný daňový subjekt nemusí zamestnancovi správcu
dane umožniť vykonanie daňovej kontroly, respektíve zamestnancovi správcu dane nemusí poskytnúť
potrebnú súčinnosť. Avšak aj napriek procesnému pochybeniu zo strany správcu dane žalobca umožnil

zamestnancom správcu dane vykonanie daňovej kontroly, predložil všetky požadované doklady, ako
aj účtovníctvo za kontrolované zdaňovacie obdobie, a taktiež zamestnancom správcu dane poskytol
potrebnú súčinnosť.

14. Žalobca poukázal na rozsudok ESD vo veci C-354/03 Optigen Ltd (bod 47), v ktorom sa okrem iného
uvádza, že každé plnenie sa musí posúdiť samo osebe a povaha určeného plnenia v dodávateľskom

reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí. Ak dôkazné
bremeno z prijatých plnení si nesplnil dodávateľ žalobcu, potom tento bol v dôkaznej núdzi a nie jeho
odberateľ, teda žalobca, v tomto prípade kontrolovaný daňový subjekt. Ďalej poukázal aj na rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ C-355/03 a C-484/03 Fulcrum Elektronics Ltd. a Bond House Systems Ltd., v ktorých
sa uvádza, že plnenia, o aké ide vo veci samej, ktoré nie sú samé osebe poznačené podvodom vo

vzťahu ku dani z pridanej hodnoty, predstavujú dodávku tovarov uskutočnenou osobou podliehajúcej
dani konajúcou ako takou a hospodársku činnosť v zmysle článku 2 bodu 1, článku 4 a článku 5 ods. 1
Šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo dňa 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa dane z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty. Jednotný základ jej
stanovenia v znení smernice Rady 95/7/ES z 10.04.1995, ak spĺňajú objektívne kritériá, na ktorých

sú pojmy založené, a to bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý
je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca a/alebo na prípadnú podvodnú povahu iného plnenia,
o ktorej platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca, a ktoré predchádza
alebo nasleduje po plnení uskutočnenom týmto platiteľom. Právo platiteľa dane, ktorý uskutočňuje tieto
plnenia, spočívajúce v odpočítaní dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe nemôže byť ovplyvnené

ani tým, že v reťazci dodávok, ktorej sú tieto plnenia súčasťou, je iné plnenie, ktoré predchádza alebo
nasleduje po plnení platiteľa dane, ktoré sú tieto plnenia súčasťou, je iné plnenie, ktoré predchádza
alebo nasleduje po plnení platiteľa dane, a ktoré bez toho, aby to platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť,
poznačené podvodom vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty.

15. Príliš extenzívne posudzovanie dôkazného bremena namietal z dôvodu, že správca dane svoje
tvrdenia založil najmä na záveroch protokolov z daňových kontrol dodávateľských spoločností, t. j. z
iných daňových kontrol, ku ktorým sa nemohol v priebehu ich výkonu vyjadrovať ani klásť svedkom
otázky. Žalobca uviedol, že daňové subjekty Afrodita Slovakia s. r. o. , PROCON s. r. o., Access Line
s. r. o., CROSS CONSULTING s. r. o. (podľa správcu dane subdodávatelia dodávateľa kontrolovaného

daňového subjektu, ktorí si napríklad nesplnili daňové povinnosti alebo nekomunikovali so správcom
dane alebo nepredkladali daňové a účtovné doklady) neboli nikdy jeho obchodnými partnermi a ani s
nimi nikdy žiadne zmluvy neuzatváral, preto nemožno na základe takýchto tvrdení správcu dane, ktoré
uvádza v protokole aj vo svojom rozhodnutí, poprieť právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty,
pretože správcovi dane vznikli pochybnosti výlučne z dôvodu, že preveroval subjekty, ktoré nikdy neboli

jeho dodávateľmi, a na tieto skutočnosti, ktoré uvádza správca dane, nemal žalobca žiadny vplyv.
Žalobca preto tvrdil, že konštatovanie správcu dane je nesprávne. Skutočnosť, že správca dane má
pochybnosti, ešte neznamená, že jeho závery zodpovedajú realite až do času, kým nie sú tvrdenia
správcu dane v tomto smere jednoznačne preukázané. Vyvodzovanie absolútnej dôkaznej povinnosti
voči daňovému subjektu, ako to správca dane vykonal v tomto prípade, je v rozpore so zákonom.

V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sžf1/2011 zo dňa 15.03.2011, kde súd
dospel k názoru, že daňový subjekt vyčerpal dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho
plnenia, má k tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny
dodaných tovarov a služieb od dodávateľa. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali
u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno aj dôkaznú núdzu správca

dane. Žalobca konštatoval, že skutočnosť, že dodávatelia nepredložili správcovi dane svoje účtovníctvo,
tiež samo o sebe nič nepreukazuje, a taktiež sú to veci, ktoré nedokáže ovplyvniť, pretože na tieto
skutočnosti nemá žiadny dosah. Žalobca si svoju povinnosť splnil a predložil správcovi dane faktúry,ktoré mu boli dodávateľmi vystavené za uskutočnené zdaniteľné plnenia za kontrolované zdaňovacie
obdobie.

16. Žalobca opakovane namietal nielen priebeh, ale aj dĺžku trvania daňovej kontroly. Z citovaných
ustanovení Daňového poriadku, Ústavy SR a Nariadenia Rady EÚ 904/2010 podľa žalobca vyplýva,
že správca dane je povinný vykonať daňovú kontrolu v lehote najviac jeden rok odo dňa jej začatia,
pričom v prípade jej prerušenia z dôvodu potreby získať informácie podľa Nariadenia Rady EÚ 904/2010
môže prerušiť výkon daňovej kontroly, avšak informácie, ktorých získanie bolo dôvodom na prerušenie

daňovej kontroly, musia byť poskytnuté v maximálnej lehote 3 mesiacov odo dňa podania žiadosti.
Uplynutím predmetnej lehoty, ktorá sa v zmysle Nariadenia Rady EÚ 904/2010 nemôže prekračovať,
zaniká dôvod prerušenia výkonu daňovej kontroly v zmysle ustanovenia § 61 ods. 1 písm. b) Daňového
poriadku, a správca dane je podľa daňového subjektu povinný v súlade s citovaným ustanovením § 61
ods. 4 daňového poriadku pokračovať v konaní aj napriek skutočnosti, že nezistil potrebné informácie.
Túto skutočnosť potvrdzuje aj samotné znenie citovaného § 61 daňového poriadku, ktoré neumožňuje

prerušiť daňovú kontrolu na akúkoľvek dobu až do dňa získania potrených informácií. Ale umožňuje
prerušiť daňovú kontrolu len vo väzbe na podmienky ustanovené osobitným predpisom, v tomto prípade
Nariadením Rady EÚ 904/2010, ktoré jednoznačne ustanovuje, že lehoty na poskytnutie informácií v
dĺžke maximálne tri mesiace odo dňa podania žiadosti sa nemajú prekračovať. Nariadenie Rady EÚ
904/2010 tiež stanovuje, ako má dožiadaný orgán konať v prípade, že nie je schopný odpovedať na

žiadosť v stanovenej lehote do 3 mesiacov; uvedené však neumožňuje správcovi dane nekonať a
nepokračovať vo výkone daňovej kontroly. Takýto prístup by znamenal, že porušovaním zákonných lehôt
zo strany správnych orgánov by dochádzalo k neprimeraným zásahom do práv daňových subjektov,
teda v tomto prípade porušením lehoty určenej Nariadením Rady EÚ č. 904/2010, by došlo k porušeniu
dodržania zákonnej lehoty na ukončenie daňovej kontroly. Žalobca namietal, že prerušenie daňovej

kontroly od 11.01.2018 do 15.01.2020 bolo nezákonné a neprimerané aj vzhľadom na jeho trvanie,
pričom z uvedeného dôvodu nebola dodržaná ročná lehota na vykonanie daňovej kontroly a protokol
z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazu, ktorý nemožno v daňovom konaní použiť.
V tejto súvislosti poukázal pritom na nález Ústavného súdu III. ÚS 24/2010, podľa ktorého, ak daňová
kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom, tak protokol z nej nadobudol povahu nezákonne

získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. V prípade, že použitý
bol, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré bolo jej zavŕšením a
vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole o
takejto kontrole, je rovnako nezákonné. Zároveň žalobca s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5 Sžfk/34/2018 zo dňa 05.03.2020 uviedol, že v súčasnosti je otázka neprimeranej dĺžky

prerušenia daňovej kontroly predmetom prejudiciálnej otázky na ESD.

17. K získavaniu informácií v rámci medzinárodnej výmeny daňových informácií bez zapojenia daňového
subjektu uviedol, že uvedené nie je dôkazným prostriedkom. Ústavný súd SR rozhodol (napr. nález
ÚS SR sp. zn. I. ÚS 30/2018), že daňový subjekt môže spochybniť informáciu získanú v rámci výmeny

daňových informácií, ktorá sa ho týka a ktorá bola poskytnutá správcovi dane žiadajúceho členského
štátu, v súlade s pravidlami a postupmi platnými v danom členskom štáte; táto informácia sama osebe
nie je dôkazným prostriedkom.
V zmysle uvedeného preto žalobca namietal použitie odpovedí na žiadosti o medzinárodnú výmenu
daňových informácií správcu dane od poľskej daňovej správy vo veci preverovania dodávok pre poľský

daňový subjekt P.H.U. ZUZANEX TOMASZ GIEC, OBOJNA 74, 37 - 416 ZBYGNIÓW, PL 8652238973
ako dôkazu. Na základe uvedeného preto nesúhlasil s tvrdením správcu dane, že neuniesol dôkazné
bremeno, pretože správca dane mu pripísal dôkaznú núdzu zo skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné
bremeno.

18. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 06.12.2025 zo trval na správnosti a preukaznosti svojich záverov
v napadnutom rozhodnutí v spojení s rozhodnutím správcu dane. Mal za to, že správca dane v
prvostupňovom rozhodnutí detailne popísal zistený skutkový stav veci, popísal, z ktorých dokladov a
dôkazovvychádzal,vyhodnotilvšetkyzistenéskutočnostiazaoberalsaajnámietkamižalobcu.Poukázal
na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30.09.2021 vo veci C-186/20, v ktorom súdny

dvor na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktoré súvisí s konaním HYDINA SK s.r.o.
proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky rozhodol, že článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č.
904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z
pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovujelehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom
žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v
rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.

19. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného k správnej žalobe vyjadril podaním zo dňa 07.02.2022 v ktorom
uviedol, že sa nestotožňuje s vyjadrením žalovaného a trvá na podanej žalobe. Opätovne požiadal, aby
súd nariadil vo veci pojednávanie.

20. Žalovaný sa k replike žalobcu nevyjadril.

21. Správny súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 26.11.2025. Na tomto pojednávaní bol prítomný
právny zástupca žalobcu. Žalovaný svoju neúčasť ospravedlnil písomným podaním zo dňa 20.11.2025
a súhlasil s pojednávaním v neprítomnosti. Žalobca na pojednávaní zotrval na podanej žalobe, zdôraznil,
že žalobca bol až siedmym v poradí v rámci reťazca, v ktorom prvý subjekt v reťazci nedoviedol daň,

zdôraznil, že účelom obchodovania bolo urýchlenie vrátenia odpočtu dane skrz iných dodávateľov
a obchodovania sa zúčastnil na odporúčanie za minimálnu províziu. Rovnako zdôraznil, že vzhľadom na
svoje postavenie v reťazci nemohol vedieť, že v tomto reťazci dochádza niekde na vstupe k daňovému
úniku. Správny súd na pojednávaní rozhodol a žalobu zamietol.

Relevantné právne predpisy
22. Podľa § 493e SSP „Konania začaté a neskončené do 30. 06. 2023 sa dokončia podľa tohto zákona
v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.“

23.Podľa § 177 ods. 1 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Správnou žalobou sa žalobca môže
domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu
orgánu verejnej správy.“

24. Podľa § 134 ods. 1 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Správny súd je viazaný rozsahom a

dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.“

25. Podľa § 19 ods. 1 a 2 daňového poriadku v znení účinnom k dátumu začatia daňovej kontroly
(ďalej len „v znení v rozhodnom čase“) „ Podľa § 19 ods. 1 a 2 daňového poriadku, daňová povinnosť
vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať

s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania
nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do
katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom
dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru
deň odovzdania tovaru nájomcovi.

Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.“

26. Podľa § 24 ods.1, 2, 3, 4 daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase
„(1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa

osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu
daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov,
ktoré je povinný viesť.

(2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli

zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

(3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti.

(4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a
evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.“

27. Podľa § 46 ods.1 daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase „ Daňová kontrola začína
dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí
obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a
kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí
aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o

následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu
začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane
do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však
nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole.“

28. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase (t.j. k dátumu vzniku daňovej

povinnosti) „ Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare
alebo službe vznikla daňová povinnosť.“

29.Podľa§49ods.2písm.a)zákonaoDPHvzneníúčinnomvrozhodnomčase„Platiteľmôžeodpočítať
od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako

platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená
iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.“

30. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase „ Právo na odpočítanie
dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru

od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.“

31. Podľa § 71 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase „Na účely tohto zákona
a) faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej
forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie

faktúry,
b)vierohodnosťoupôvodufaktúrysarozumiepotvrdenietotožnostidodávateľatovarualeboslužbyalebo
osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru,
c) neporušenosťou obsahu faktúry sa rozumie zachovanie obsahu faktúry.

32. Podľa § 139 ods. 4 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „ Odôvodnenie rozsudku senátu
obsahuje aj pomer hlasov, akým bol rozsudok prijatý. Ak rozsudok nebol prijatý jednomyseľne, sudca,
ktorý nesúhlasí s rozhodnutím senátu, alebo s jeho odôvodnením, má právo, aby sa jeho odlišné
stanovisko uviedlo v odôvodnení rozsudku.

33. Podľa § 190 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia
alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.“

Právny názor správneho súdu
34.SprávnysúdvKošiciachkonajúcprimárnepodľaust.§177anasl.SSP,pozistení,žesprávnažaloba

bola podaná oprávnenou osobou a včas, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie ako aj postup, ktorý
predchádzal jeho vydaniu a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná.

35. Právny základ odpočtu DPH je ustanovený v smernici Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o
spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len „smernica 2006/112“). V zmysle uvedenej

smernice 2006/112 musí zdaniteľná osoba spĺňať nasledovné formálne a materiálne podmienky, aby si
mohlauplatniťprávonaodpočítanieDPHsplatnejalebozaplatenejvtomtočlenskomštátezatovar,ktorý
jej bol alebo bude dodaný, a za služby, ktoré jej boli alebo budú poskytnuté, inou zdaniteľnou osobou:
- musí disponovať faktúrou vyhotovenou v súlade s článkami 220 až 236 a článkami 238, 239 a 240
smernice 2006/112 (formálna podmienka) a

- materiálne, resp. hmotnoprávne podmienky:
a) poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre DPH (t. j. status osoby dodávateľa),
b) predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie
c) prijaté plnenie je príjemcom použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.Podmienky stanovené smernicou 2006/112 preberá aj slovenská vnútroštátna právna úprava. Platiteľ
dane si môže v zmysle zákona o DPH odpočítať daň:
a. dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH),

b. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, pričom za deň dodania tovaru sa považuje deň, keď
kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník, alebo dňom dodania služby (§ 19 ods. 1
a 2 zákona o DPH),
c. daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane
z tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH),

d. zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar dodaný (§ 51 ods. 1
písm. a) zákona o DPH).
36. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH má dve povinnosti a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje
tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia
zákonnom stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné
bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový

subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane.
To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné
bremeno pokiaľ zmysluplne a logicky nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. V tomto kontexte
správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v prípade, že dokáže vážny a dôvodný
nesúlad skutočnosti s účtovníctvom daňového subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno

uniesol je nutné, aby identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach
daňového subjektu. V prípade, že správny orgán unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť
preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich korigovať) na strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva
iné dôkazy než tie, ktoré už správca dane vierohodne spochybnil. Zároveň je tiež potrebné pripomenúť,
žedaňovýsubjektjepovinnýpreukazovaťlenskutočnosti,ktorésámtvrdíadeklaruje.Dôkaznébremeno

sa teda prerozdeľuje, resp. prelieva v závislosti od faktického a dôkazného stavu konania.
37. V prejednávanej veci bolo zo strany správcu dane a žalovaného spochybnené dodanie potravín
- kuracích pŕs, morčacích pŕs, bravčového karé, syru od deklarovaných dodávateľov žalobcu a to
spoločnosti S Trade group s.r.o., Slovakia Food Tranding, s.r.o., Rodys Slovakia, s.r.o. Správca dane
uviedol, že jednak žalobca nepreukázal dodanie týchto tovarov, nepreukázal nadobúdacie doklady

k tovarom, certifikáty a osvedčenia a pod. K nesplneniu hmotnoprávnych podmienok, správny súd na
doplnenie uvádza, že v zmysle zákona o DPH hmotnoprávnymi podmienkami pre odpočítanie dane sú:
1. existencia zdaniteľného plnenia, 2. jeho dodanie zdaniteľnou osobou a 3. použitie dodaných tovarov
a služieb daňovým subjektom na účely jeho ekonomickej činnosti. Daňový subjekt má okrem povinnosti
tvrdenia pre samotné uplatnenie práva na odpočet DPH aj povinnosť dokázať svoje tvrdenie, vyjadruje

to tak dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne overiť skutočnosti,
ktoré daňový subjekt dokladuje. Ak správca dane má pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a
predložené dôkazy nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré
tvrdenia daňového subjektu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne
rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené daňovým subjektom.

38. K námietke nepreskúmateľnosti, správny súd správny súd uvádza, že z § 63 ods. 5 daňového
poriadku vyplýva, že z odôvodnenia musí byť zrejmé, že sa správny orgán posudzovanou vecou
náležite zaoberal, neopomenul žiadne účastníkove námietky, na tieto prihliadol a vysporiadal sa s
nimi. Z odôvodnenia musí rovnako plynúť vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení

dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Rozhodnutie, ktorého odôvodnenie
nespĺňatietonáležitostijenepreskúmateľnéprenedostatokdôvodov,pretoženedávadostatočnézáruky,
že nebolo vydané v dôsledku svojvôle. O nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť ide vtedy, ak
je rozhodnutie nejasné alebo protirečivé. Žalobca v žalobe namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia
pre nedostatok dôvodov, nakoľko sa žalovaný v odôvodnení nevysporiadal ani so skutkovou ani s

právnou argumentáciou žalobcu. Súd sa však s touto námietkou žalobcu nestotožnil a má za to, že z
napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj z rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa je zrejmé,
že tak rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu obsahuje všetky
náležitosti, ktoré má obsahovať odôvodnenie rozhodnutia. Súd po preskúmaní oboch rozhodnutí ako
aj administratívnych spisov má za to, že tak prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný pri svojom

rozhodovaní vychádzali zo zisteného skutkového stavu, ktorý považovali pri ich právnom posúdení
veci za dostatočný, z oboch rozhodnutí je možné vyvodiť správnu úvahu oboch správnych orgánov,
dostatočným spôsobom sú uvedené ustanovenia zákonov podľa ktorých správne orgány vec právne
posúdili a z rozhodnutia žalovaného je zrejmé aj to, ako sa žalovaný vyrovnal s odvolacími námietkamižalobcu. Tak žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán svoje rozhodnutie postavili na tom, že v
danom prípade nevznikol nárok na odpočet dane u žalobcu z dôvodu, že vykonanými šetreniami nebol
preukázaný vznik daňovej povinnosti v zmysle § 19 ods. l zákona o DPH u dodávateľov žalobcu

v preskúmavanom zdaňovacom období, z dôvodu, že nebolo preukázané, že uvedené spoločnosti
nadobudli právo nakladať s tovarom ako vlastník. Zo strany dodávateľov neboli predložené dôkazy
preukazujúce ich tvrdenia, nebola preukázaná preprava tovaru, nebol preukázaný pôvod tovaru ako
dôkazreálnehoobstaraniaanadobudnutiazostranyjednotlivýchdodávateľov.Niejeznáme,ktovykonal
prepravutovaru,nakohoúčetbolaprepravatovaruvykonanáaakoprebiehala,kdebolomiestonakládky

tovaru, ani vozidlá, ktoré vykonávali prepravu. Dodávateľské spoločnosti žalobcu tak nepreukázali
dodanie tovaru. Správca dane a následne aj žalovaný dospeli k záveru, že medzi jednotlivými článkami
reťazcov dochádzalo iba k vystavovaniu faktúr, bez reálnej dodávky tovaru. Preverovaní obchodníci
nepreukázali prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník, nepreukázalo sa, kto v skutočnosti objednal
a zabezpečoval prepravu, kto v skutočnosti znášal náklady na prepravu.
39. K námietke žalobcu prekročenia maximálnej dĺžky daňovej kontroly a jej následnej nezákonnosti

z dôvodu prerušenia pre účel získania medzinárodnej výmeny informácii, správny súd v tomto postupe
správcu dane a žalovaného nevzhliadol nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly v zmysle vznesených
námietok žalobcu, nakoľko počas jej prerušenia lehota na vykonanie daňovej kontroly neplynie, teda aj
celková dĺžka daňovej kontroly nepresiahla žalobcom namietanú dĺžku jedného roka.
40. Správny súd ďalej ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu, ktorou namietal použitie

nezákonných dôkazov získaných bez súčinnosti s daňovým subjektom, keď správca dane použil
informácie získané z iných daňových kontrol bez možnosti žalobcu vyjadriť sa k nim a správca
dane použil výpovede z trestného konania ako dôkaz v daňovom konaní ako aj použitie odpovedí z
medzinárodnejvýmenydaňovýchinformáciizdôvodu,žebolirealizovanébezsúčinnostikontrolovaného
daňového subjektu (žalobcu). Správny súd k možnosti použitia a zároveň aj s tým spojeného hodnotenie

dôkazov z iných konaní poukazuje práve na § 24 ods. 4 daňového poriadku, kde ako dôkaz v daňovom
konaní možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre
správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi,
pričom zákon podáva demonštratívny výpočet dôkazných prostriedkov. V prvom rade musí ísť o dôkazy
získané nezávisle na príslušnom daňovom konaní t. j. nesmú byť účelovo získané preto, aby sa správca

dane vyhol povinnosti umožniť daňovému subjektu byť prítomný na výsluchu svedka a klásť mu otázky.
Ďalej je potrebné, aby boli dôkazy získané v súlade so zákonom. Taktiež je nutné, aby boli daňovému
subjektu tieto dôkazy sprístupnené, aby sa mohol oboznámiť s ich obsahom a prípadne navrhnúť ďalšie
dôkazy, ktoré by zistenia vyplývajúce z týchto listín upresnili, korigovali, či vyvrátili.V prípade,
že výpoveď svedka zaznamenaná v listinách je v rozpore s ďalšími dôkazmi vykonanými v daňovom

konaní, je potrebné tieto rozpory odstrániť, pričom najvhodnejším spôsobom bude výsluch, pri ktorom
mu budú kladené otázky za účelom odstránenia nejasností. Svedka je však potrebné vypočuť vždy, ak to
požadujedaňovýsubjekt,okremprípaduakideopožiadavkuvedenúsnahouúčelovopredlžovaťdaňové
konanie. Správny súd taktiež za preukázané, že žalobca mal možnosť v daňovom konaní oboznámiť
sa s obsahom týchto listín, ktorých obsahom boli aj svedecké výpovede z iných konaní (aj trestných

konaní)akoajinformáciízískanýchzmedzinárodnejvýmenydaňovýchinformácii.Následnemalžalobca
aj možnosť sa k týmto dôkazom aj vyjadriť. Žalobca v správnej žalobe namietal nezákonnosť použitia
týchto listín ako dôkazných prostriedkov v daňovom konaní, avšak po oboznámení sa s týmito dôkazmi
mal možnosť podania procesných návrhov v daňovom konaní. Z uvedeného vyplýva, že daňové orgány
v priebehu daňového konania žalobcovi umožnili realizovať jemu patriace procesné práva, a tým podľa

názoru správneho súdu nedošlo k porušeniu ustanovení daňového poriadku.
41. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní a k námietke žalobcu ohľadom neprimeraného
rozšíreniadôkaznéhobremena,správnysúdpoukazujenato,žedôkaznúpovinnosťmáprioritnedaňový
subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca

dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne
rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však
povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie však nie je konaním vyhľadávacím. Z
uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom
a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa

uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy, daňový subjekt je povinný
preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku jednak skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne
určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je
povinnýpodávaťpodľaosobitnýchpredpisov,skutočnosti,naktorýchpreukázaniebolvyzvanýsprávcomdane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania a v neposlednom rade aj vierohodnosť,
správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť
dodania tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Pokiaľ žalobca tvrdí, že

dodanie tovaru bolo realizované konkrétnym dodávateľom, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k
tomuto tvrdeniu, pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením.
42. Správny súd uvádza, že z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/30/2014
zo dňa 17.04.2015 vyplýva, že aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane
právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo

daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný
hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko,
čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí
zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.
Zásadaobjektívnejpravdyovládajúcadaňovékonanienepredstavujeabsolútnupovinnosťsprávcudane
viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu

ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko
daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie
a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu
a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým
s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu

konania k dispozícii.
43. K námietke žalobcu, že správca dane vo vyrubovacom konaní podľa § 68 ods. 3 daňového
poriadku nevykonal žalobcom navrhnuté dokazovanie, ktorým žalobca vo svojom vyjadrení k zisteniam
uvedeným v protokole z daňovej navrhol vypočuť svedkov správny súd poukazuje na to, že žalobca
bol s výsledkami šetrenia správcu dane u dodávateľov žalobcu oboznámený na ústnom pojednávaní

dňa 21.11.2017. Na tomto ústnom pojednávaní mal žalobca možnosť v zmysle § 45 ods. 1 písm. f)
daňového poriadku vyjadriť sa k zisteniam, k spôsobu ich zistenia, alebo navrhnúť, aby v protokole
boli uvedené jeho vyjadrenia k nim. Správca dane zároveň v zmysle § 46 ods. 5 daňového poriadku
žalobcu oboznámil so svojimi pochybnosťami o pravdivosti údajov uvedených v dokladoch predložených
k výkonu daňovej kontroly a zároveň ho vyzval, aby tieto pochybnosti hodnoverne odstránil a pravdivosť

údajov riadne preukázal. Žalobca na ústnom pojednávaní sa k zisteným skutočnostiam vyjadril a uviedol,
že tovar od dodávateľa si riadne objednal, tovar bol doručený, prevzatý zodpovednými osobami a riadne
bezhotovostne zaplatený na účet dodávateľa. Žalobca okrem tohto vyjadrenia žiadne dôkazy nepredložil
a ani nenavrhol vykonať výsluch svedkov. Správny súd je toho názoru, že žalobcovi nič nebránilo, aby
po oboznámení sa zo zistenými skutočnosťami zo strany správcu dane na ústnom pojednávaní navrhol

ako dôkaz vypočutie vyššie uvedených svedkov, nakoľko už v tom čase mal žalobca preukázateľne
vedomosť o týchto zisteniach správcu dane, nakoľko to vyplýva zo samotnej zápisnice a to že by
žalobca nemohol predložiť (navrhnúť) vykonanie dôkazu (výsluch svedkov) v priebehu daňovej kontroly
na preukázanie jeho tvrdení. Z týchto dôvodov správny súd nevzhliadol ako dôvodnú ani túto námietku
žalobcu, nakoľko správca dane žalobcu nezbavil, a ani neobmedzil v uplatnení jeho procesných práv.

44. Správca dane v rámci preverovania reálnosti dodania tovaru dodávateľom uvedeným na
faktúre primárne preveroval existenciu dodávateľsko-odberateľských vzťahov medzi žalobcom a ním
deklarovanýmidodávateľmi-SlovakiaFoodTradings.r.o.,STradeGroups.r.o.aRODYSSlovakias.r.o..
Pričom dodávateľom spoločností S Trade Group s.r.o. a RODYS Slovakia s.r.o. bola spoločnosť Slovakia
Food Trading s.r.o.. V rámci tohto preverovania vypočul ako svedka konateľa spoločnosti Slovakia Food

Trading, s.r.o., ktorým bol toho času C. E.. Z jeho výpovede vyplynulo, že nevedel identifikovať svojich
dodávateľov, ani objasniť pôvod tovaru, ktorý mal následne dodať žalobcovi, s tovarom nenakladal,
keď ani samotná spoločnosť nemala zamestnancov, či sklady, v ktorých by dochádzalo k manipulácii s
tovarom. Rovnako neobjasnil okolnosti týkajúce sa prepravy tovaru k žalobcovi. Nemal k dispozícii ani
účtovné doklady vzťahujúce sa na preverované zdaniteľné obchody,

45. Z dôkazov získaných v predmetnom daňovom konaní, ale i ďalších dôkazov majúcich pôvod v
iných konaniach (daňových alebo trestných) vyplynuli závažné pochybnosti o reálnom uskutočnení
žalobcom deklarovaných dodávok tovaru. Z výpovedi konateľov spoločnosti Slovakia Food Trading,
s.r.o. a ostatných spoločností nevyplynuli žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by preukazovali reálne
nakladanie s tovarom. Okrem uvedeného neboli preukázané ani ďalšie skutočnosti, ktoré by mohli

ozrejmiť okolnosti týkajúce sa prepravy tovaru k odberateľovi - žalobcovi. Nepreukázaním skutočných
dodávateľov tovaru, tak nebol objasnený ani pôvod tovaru. Konateľ dodávateľa žalobcu pritom
nepredložil ani účtovné doklady vzťahujúce sa na preverované zdaniteľné obchody. Vystavenie faktúr
a dodanie tovaru pre žalobcu síce bolo konateľom dodávateľa potvrdené, avšak bez toho, aby tototvrdenie bolo podporené ďalšími dôkazmi. Zároveň nebolo úlohou daňových orgánov zisťovať pôvod
predmetného tovaru, keďže je povinnosťou žalobcu, ktorý si uplatňuje odpočet DPH preukázať, že
predmetný tovar mu dodal dodávateľ uvedený na faktúre, z ktorej si uplatňuje odpočet. Správny

súd pritom poukazuje na to, že ani potvrdenie konateľa dodávateľa o vyhotovení faktúry a dodaní
tovaru, či realizácia úhrady nie sú dostatočným dôkazom o uskutočnení zdaniteľného obchodu, ak
tieto skutočnosti (po spochybnení reálnosti dodania tovaru správcom dane) neboli podporené ďalšími
dôkazmi. Žalobca však v tomto smere neprodukoval žiadnu relevantnú argumentáciu, ani nevyvinul
dostatočnú procesnú aktivitu spočívajúcu v predložení dôkazov, ktoré by mali za následok prenos

dôkazného bremena späť na správcu dane. Správca dane pritom nemal povinnosť žalobcovi napovedať,
akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola
vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení,
že so sporným tovarom skutočne obchodoval. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce,
že predmet obchodu skutočne existoval. Mohol predložiť dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ
kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia ako i komunikácia s dodávateľmi,

prípadne odberateľmi, sa nijako neodlišuje od iných ním vykonávaných obdobných obchodov s
uvedeným typom tovaru alebo jeho obchodných zvyklostí, spôsob komunikácie s potenciálnymi
zákazníkmi alebo záujemcami o predmetný tovar, spôsob preverovania množstva a kvality tovaru. Bolo
preto potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť
vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti,

aby zabránil tomu, že sa ocitne v dôkaznej núdzi pokiaľ ide o splnenie hmotnoprávnych podmienok
na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. V danom prípade išlo o obchod, o ktorom svedčí len
existencia formálnych dokladov a ktorý nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. Z
vyššie uvedeného vyplýva, že nedošlo k reálnemu dodaniu tovaru podľa toho, ako bol fakturovaný, čím
neboli splnené ani podmienky pre odpočítanie dane u žalobcu.

46.ŽalobcanamietalajnesprávnuaplikáciujudikatúrySúdnehodvoraEÚ.Žalobcamalzato,žesprávca
dane vykonaným dokazovaním nepreukázal, že žalobca vedel alebo mohol vedieť o daňovom podvode.
Skutočnosť, či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení,
ktoré by mohlo byť spojené s daňovým únikom je dôkazným bremenom správcu dane. Správny súd len
v stručnosti uvádza, že správca dane a následne ani žalovaný svoje zistenia na vyrubenie rozdielu DPH

u žalobcu nezaložili na tom, že posudzované zdaniteľné obchody, z ktorých žalobcovi nebolo uznané
právo na odpočet, boli súčasťou reťazca poznačeného daňovým únikom v dôsledku daňového podvodu.
Vychádzajúc z administratívneho spisu a rozhodnutí daňových orgánov možno jednoznačne uzavrieť,
že daňové orgány založili svoje zistenia na nesplnení hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane.
47. Z administratívneho spisu správcu dane je zrejmé, že umožnil žalobcovi uplatnenie jeho procesných

práv a tak bola dodržaná zásada úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, keď žalobcovi bolo umožnené
vyjadriť sa k veci a navrhovať dôkazy. Správca dane oznámil žalobcovi zabezpečenie dôkazov do
konania. Nakoľko nebolo súdom zistené porušenie žiadnych takých ustanovení administratívneho
konania, ktoré by mohli mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, ani túto námietku žalobcu
súd nepovažoval za dôvodnú.

48. Správny súd preto uzavrel, že žalobca správnou žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného,
ani ním potvrdeným rozhodnutím správcu dane nebol ukrátený na svojich právach. Rozhodnutia
žalovaného, ako aj správcu dane považuje správny súd za zákonné a správne a preto s poukazom na
§ 190 SSP správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

49. Podľa § 163 SSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde.

50. Podľa § 168 SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi

právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu
štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. Správny súd mu
nárok na ich náhradu voči žalobcovi nepriznal. Žalovaný v rámci konania vykonával činnosti, ktoré
predstavujú bežnú agendu zamestnancov žalovaného a ktoré priamo súvisia s jeho rozhodovacou
činnosťou a preto nevidel dôvod na ich priznanie.

51. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 2:1 (§ 139 ods. 4 SSP).

Pripája sa odlišné stanovisko sudcu Mgr. Mariána HaladejaNestotožnil som sa so záverom vyhodnotenia námietky nevykonania dôkazu výsluchu svedka (F. D. G.)
ako i posúdenia otázky dodania tovaru vo vzťahu k deklarovaným zisteniam a obsahu administratívneho

spisu.

Vo vzťahu k výsluchu svedka pána F. D. G., nestotožňujem sa s tým, že by bol riadne vypočutý v rámci
daňovej kontroly a mám za to, že mal byť opäť v konaní vypočutý za prítomnosti žalobcu. Práve
tým, že by mohol i žalobca klásť svedkovi otázky, mohli sa jeho výpoveďou zistiť skutočnosti, ktoré

by osvedčili žalobcove tvrdenia v otázke dodania tovaru. Som toho názoru, že práve žalobca, ktorý
deklaroval obchody a z týchto obchodov si uplatňoval právo na odpočet DPH, tým, že by mal poznať
detaily obchodovania, mohol kladením otázok ozrejmiť doposiaľ zistený skutkový stav. Správca dane
navyše ani nemohol poznať detaily obchodovania a preto aj rozsah otázok nemohol náležite smerovať
k detailným zistenia v otázke obchodovania. Navyše je to právo žalobcu, byť prítomný pri výsluchu
svedkaaklásťmuotázky.Týmtobolopodľamôjhonázoruporušenéprávožalobcuaodňatámumožnosť

dokazovať svoje tvrdenia.

Rovnako som sa nestotožnil ani so skutočnosťou, že žalobca nevedel predložiť listiny vo vzťahu
k obchodovanej komodite (mäso ... ), čoho dôsledkom malo byť nepreukázanie dodania tovaru.
V tejto súvislosti poukazujem na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp.zn. 3Szfsk/15/2020

zo dňa 30. 06.2022, kde najvyšší správny súd konštatuje, že pre záver správcu dane a žalovaného,
že sťažovateľ nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, nepostačuje spochybnenie
subdodávateľských spoločností deklarovaného dodávateľa sťažovateľa. V prípade spochybnených
subdodávateľov deklarovaného dodávateľa je možné nepriznať odpočítanie dane sťažovateľovi, ak by
bolo v konaní preukázané, že žalobca sa podieľal na daňovom podvode, alebo vedel, či vedieť mal,

že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom prípadným daňovým podvodom. Ak dochádzalo
k porušeniam, sankcionovaný ma byť predovšetkým dodávateľ žalobcu, nie sám žalobca, ktorý
nemôže znášať následky za dodávateľa, ktoré nemal ako vedieť, resp. nebolo by spravodlivé od
neho očakávať. Rovnako poukazujem na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS
259/2022 zo dňa 12.10.2022, v ktorom uvádza, že až preukázateľným spochybnením založeným na

relevantných dôkazoch dochádza k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. Ak daňový
orgán vyslovil pochybnosti o reálnom charaktere deklarovaných zdaniteľných plnení, teda že išlo
len o formálne vystavenie faktúr od dodávateľa, je jeho povinnosťou tieto závery preukázať, a teda
vykonať dokazovanie na okolnosť, či tieto plnenia sú fiktívne. Na vyvodenie záveru, že k dodaniu
tovarov od dodávateľa nedošlo, nepostačuje bez ďalšieho iba spochybnenie dodania tovaru. Kvalita

spochybnenia dôkazov produkovaných daňovým subjektom musí spĺňať určité parametre, t. j. nestačí
iba jednoduché a ničím nepodložené tvrdenie správcu dane založené na indíciách a domnienkach.
Spochybnenie zo strany správcu dane musí byť preukázateľné vo forme relevantného dôkazu, ktorý
vyvraciadôkaznýpotenciáldôkazovpredkladanýchdaňovýmsubjektom.Zozákladnejpremisychápania
a konceptu inštitútu právnej zodpovednosti vyplýva, že nikto nemôže znášať zodpovednosť za konanie

tretieho subjektu, na ktoré nemá žiaden dosah, resp. ktoré je mimo jeho vplyvu a moci aprobovanej
právom. Každý nesie zodpovednosť za vlastné správanie, pričom výnimky z tohto pravidla môže
stanoviť iba zákon (napr. ručenie za daň podľa § 69b zákona o dani z pridanej hodnoty, osobitné
prípady objektívnej zodpovednosti a pod.), a preto nedostatky v účtovnej evidencii, prípadne akejkoľvek
inej daňovo relevantnej dokumentácii, ako aj iné nezrovnalosti na strane tretej osoby nemožno bez

opory v zákone pričítať na ťarchu daňového subjektu, ktorý je s touto osobou v dodávateľsko-
odberateľskom vzťahu. Tieto nedostatky na strane tretích subjektov nemusia automaticky znamenať
a viesť k záveru o nepreukázaní existencie zdaniteľného plnenia za predpokladu, že kontrolovaný
daňový subjekt disponuje vlastnými daňovo významnými dôkazmi, ktoré preukazujú opak.. To že
žalobca nedisponoval dokladmi, ktoré ho oprávňovali na obchodovanie s mäsom v zmysle veterinárnych

predpisov je porušením práve týchto predpisov, nie však porušením daňových predpisov. Teda uvedené,
v zmysle judikatúrnych záverov súdneho dvora ES nebolo podľa môjho názoru spôsobilé založiť
dôvodnú pochybnosť o splnení hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH. Uvedené skutočnosti môžu
naznačovať porušenie predpisov na úseku na úseku nakladanie s mäsom, v uvedenom, však správca
dane nemá právomoc uvedenú činnosť kontrolovať, ani ukladať za ňu sankcie, toto by bolo predmetom

iného konania vykonávaného iným subjektom disponujúcim právomocou kontrolovať a sankcionovať
takéto porušenie. Zistené pochybnosti mohli viesť správcu dane k vykonaniu prípadnej daňovej kontroly
u dodávateľa žalobcu, respektíve u jeho subdodávateľov.Mám za to, že žalovaný nemusí mať predstavu o úplne exaktnom priebehu jednotlivých transakcií
a nie je v princípe oprávnená s negatívnym dôsledkom pre daňový subjekt vyhodnocovať
racionalitu či hospodársku účelnosť (optimálnosť, odôvodnenosť) zvoleného spôsobu usporiadania si

podnikateľských aktivít (obchodného modelu). Existenciu rôznych pochybností nemôže finančná správa
automaticky prenášať na daňový subjekt. Oprávnenia prináležiace finančnej správe nie je možné
prenášať na daňový subjekt s negatívnym výsledkom pre tento subjekt. Je v možnostiach finančnej
správy uskutočňovať príslušné šetrenia, na ktoré daňový subjekt nemá dostatočnú kapacitu a ktoré
od neho nemožno spravodlivo požadovať. V tejto súvislosti chcem upriamiť pozornosť aj na závery

prezentované v rozsudku Najvyššieho správneho súde SR sp. zn. 10Sžfk/54/2021 zo dňa 15.11.2022 ,
body 83.-88.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach
v lehote 30 dní od doručenia tohto rozsudku. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť. (§ 493e
SSP v spojení s § 443 ods. 1 a 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne

doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby

sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje

podania pred správnym súdom(§ 440 ods. 2 SSP).
V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP).
Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).
Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak (§ 446 ods. 1 SSP).Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak:

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).