Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 25, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/2/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117210862
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zita Leimbergerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1117210862.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek

senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobkyne: N.. I. X. C. G. C. Š.
C. P. Á., B. J. XX.X.XXXX, O. X. X., T. X/A, zastúpená spoločnosťou Marko & Overton-Fox, s.r.o., IČO:
47 246 936, Bratislava, Karpatská 18, v mene ktorej koná JUDr. Jozef Marko, proti žalovanému: Hlavné
mesto Slovenskej republiky Bratislava, IČO: 00 603 481, Bratislava, Primaciálne nám. 1, o zaplatenie
sumy 3.020,95 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava
IV (vo veci Okresného súdu Bratislava I) zo dňa 10. mája 2022, č. k. 23C/22/2017-102, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava I) zo dňa 10. mája 2022,

č. k. 23C/22/2017-102, p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 10.5.2022, č. k. 23C/22/2017-102, vo výroku I. žalobu zamietol
a vo výroku II. žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo
žaloby doručenej súdu dňa 28.4.2017, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala zaplatenia sumy
3.020,95 € s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 1.3.2017 do zaplatenia ako aj
náhrady trov konania a to titulom odplaty za vecné bremeno. Žalobu odôvodnila tým, že je podielovou

spoluvlastníčkou pozemkov nachádzajúcich sa v Bratislave, okres Bratislava IV, kat. úz. J. - parcely
registra E, pozemok parc. č. XXXX vo výmere 457m2 a pozemok parc. č. XXXX vo výmere 9205 m2, oba
na liste vlastníctva č. XXXX. Jej spoluvlastnícky podiel je X/XXX. Žalovaný je vlastníkom nehnuteľností
postavených na uvedených pozemkoch, a to L. zbrojnica a T. polícia v J. a vecí súvisiacich na užívanie
spolu s touto stavbou - parkovisko a príjazdové komunikácie, pričom užíva 9.662 m2. Uvedená stavba
je v katastri evidovaná ako jedna stavba, s jedným súpisným číslom, ktorej výlučným vlastníkom je
žalovaný. Užívanie predmetných pozemkov žalovaným nie je medzi sporovými stranami sporné. V

minulosti nedošlo k vyporiadaniu vzťahu k predmetným pozemkom, žalovaný tak vlastní a užíva stavby
na nich. Žalovaný sa opakovane formálne vyjadroval o svojej snahe vysporiadať vlastnícke vzťahy, vo
veci však zostal nečinný s odôvodnením, že jeho orgány neprijali potrebné rozhodnutie. V súvislosti s
predmetnými nehnuteľnosťami sa viedlo a vedie na (bývalom) Okresnom súde Bratislava I (aktuálne
Mestskom súde Bratislava IV - poznámka odvolacieho súdu) viacero súdnych konaní, predmetom
ktorých sú nároky za r. 2004 - 26.12.2014. Predmetom tohto sporu je nárok za obdobie: 27.12.2014 -
27.12.2016.

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 1, ods. 3, § 2 ods.
1, ods. 2, § 4 ods. 1, ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celkya o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 66/2009 Z. z.“) a § 100 ods. 1 a ods.
3 Občianskeho zákonníka. Vecne dôvodil, že v konaní bolo preukázané a medzi sporovými stranami
nebolo sporné, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou pozemkov v katastrálnom území J., na

ktorých sú postavené stavby vo vlastníctve žalovaného. V zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.
z. vzniklo dňom účinnosti zákona, t. j. dňom 1.7.2009 v prospech žalovaného právo zodpovedajúce
vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku v spoluvlastníctve žalobkyne a
žalobkyni nárok na odplatu za vecné bremeno, ktoré vzniklo zo zákona. Žalobkyňa sa domáhala v
žalobe sumy 3.020,95 € s príslušenstvom, ako odplaty za obdobie od 27.12.2014 do 27.12.2016, teda

domáhala sa opakovanej náhrady odplaty za uvedené zákonom zriadené vecné bremeno. V konaní
nebolo medzi stranami sporné, že k predmetným pozemkom vzniklo účinnosťou zákona č. 66/2009 Z.
z. právo zodpovedajúce vecnému bremenu, sporné v konaní bolo, či žalobkyni vzniklo za toto vecné
bremeno právo na opakovanú náhradu odplaty. K posúdeniu predmetnej otázky súd prvej inštancie
uviedol, že Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. IV. ÚS 539/2020-21, zo dňa 28.10.2020
rozhodol vo veci sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa

čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 21 Co 36/2017-286, z 20.2.2018
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 194/2018, zo dňa 26.8.2019 tak, že
ústavnúsťažnosťodmietol.Ústavnýsúdokreminéhovodôvodnenírozhodnutiauviedol,žeakjudikatúra
najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie

vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu,
kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani
pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Ďalej ústavný súd uviedol,
že ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia
vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom

súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra
nehnuteľnosti vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou
náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých
argumentov. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 49/2014 konštatoval, že finančná náhrada
za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je nepochybne majetkovým

právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká
„in rem,“ vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny
vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka
zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá
teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ

zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Podstatu
predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľnú“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS
227/2012. Súd prvej inštancie tiež poukázal na závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8 Cdo 17/2019, zo dňa 30.11.2020, podľa ktorých právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho
práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniká ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom

zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona a nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného
bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Ide o ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí poukázal na uznesenie sp. zn. 2 Cdo 194/2019, zo
dňa 26.8.2019, v ktorom sa zaoberal aj správnosťou vyriešenia právnej otázky „či vlastník pozemku,
na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2019 Z. z., má nárok na primeranú

náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo forme pravidelných platieb primeranej náhrady
počas trvania núteného obmedzenia vo výške ročného úžitku, ktorý sa viaže k tej časti nehnuteľnosti,
v ktorej sa vlastníctvo obmedzuje a či existuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu,
ktoré by bránilo považovať náhradu za obmedzenie vlastníckych práv zákonným vecným bremenom
podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. vo forme opakujúceho sa plnenia,“ keď poukázal na riešenie

obdobnej otázky v rozsudku zo dňa 24.3.2015, sp. zn. 7 Cdo 26/2014, ako aj v rozsudku zo dňa
14.4.2016 sp. zn. 3 Cdo 49/2014, ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného
bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
(ďalej len „bytový zákon“). Vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie
primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Aj obmedzenie

vlastníckehoprávapodľa§4ods.1zákonač.66/2009Z.z.patrítotižktzv.legálnym(zákonným)vecným
bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny charakter a
jehopovahanasvedčujútomu,žesavýznamnepribližujekobmedzeniuvlastníckehoprávazakotveného
v bytovom zákone. Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia. Tak ako bytový zákon,ani zákon č. 66/2009 Z. z. expressis verbis neuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu. Ústavný
súd Slovenskej republiky však vo svojom rozhodnutí, sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj keď
bytový zákon neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je

potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s právnou
úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd
Slovenskej republiky už skôr (v konaní 4 Cdo 89/2008) dospel k záveru, že pri nedostatku právnej
úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno odvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazom
na ochranu základných práv a slobôd, teda aj zo základného práva vlastniť a užívať majetok. I v

prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je primeraná náhrada
namieste.Všeobecnésúdyvosvojejdoterajšejrozhodovacejčinnostiplnerešpektujú,ževlastníkompod
stavbami patriacimi obci alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada podľa všeobecných
zásad upravujúcich inštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty
vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu. Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným
súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5

bytového zákona vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu
účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona
č. 66/2009 Z. z. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, nemôže
byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Ani ďalšie
rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti finančnej náhrady za zriadenie

vecného bremena podľa § 23 ods. 5 bytového zákona, v ktorých posudzoval ústavnosť rozhodnutí
založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS
506/2011), na tom nič nezmenili. Ako vyplýva z uznesenia ústavného súdu II. ÚS 323/2017 „nemožno
stotožňovať právnu úpravu zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike, ktorý upravoval primeranú
jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu za vecné bremeno upravené v § 23 ods.

5 bytového zákona, keďže upravujú rozličné situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní
nehnuteľností. Kým pri obmedzení vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej energetike sa poskytuje
náhrada za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia
zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, a to pri výkone práv a povinností podľa § 10 ods.
1 zákona o tepelnej energetike, ktorých rozsah a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej úprave

bytového zákona vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak vlastník domu nie je
vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, t. j. od účinnosti
zákona 1.9.1993. Je tomu tak aj pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.
z., ktorého rozsah je určiteľný už pri jeho vzniku.“ Prvoinštančný súd s odkazom na uvedenú právnu
argumentáciu Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dospel

k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva zriadením vecného bremena podľa
§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z vzniká zo zákona ex lege jednorazovo ku dňu účinnosti zákona
č. 66/2009 Z. z., t. j. k 1.7.2009 a odplata náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku
zriadeného zákonom č. 66/2009 Z. z. je jednorazová. Súd prvej inštancie zároveň skonštatoval, že
žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku a uviedol, že finančná náhrada za

zákonné vecné bremeno je majetkové právo a podlieha premlčaniu podľa Občianskeho zákonníka. Mal
za to, že uvedená námietka žalovaného je dôvodná, nakoľko vecné bremeno na pozemku žalobkyne
vzniklo ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. k 1.7.2009, a preto právo na náhradu si ako
spoluvlastníčka pozemku mohla uplatniť v trojročnej premlčacej dobe, t. j. ku dňu 1.7.2012. Žalobkyňa si
nárok na náhradu za zriadené vecné bremeno uplatnila žalobou doručenou súdu dňa 28.4.2017, teda po

uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby, pričom ako nedôvodné vyhodnotil jej tvrdenie, že podaná
námietkajevrozporesdobrýmimravmi,nakoľkovkonaníneboliňouprezentovanéskutočnostiohľadom
konania žalovaného, ktoré by mohli svedčiť uvedenej námietke a za takéto nemožno považovať s
ohľadom na vyššie uvedené okolnosti ani vznesenie námietky premlčania z jeho strany. Keďže dôvodné
vznesenie námietky premlčania v civilnom súdnom konaní má za následok zánik nároku patriaceho k

obsahu práva a súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať, konajúci súd nárok žalobkyne z
dôvodu premlčania zamietol.

3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol právne v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1, § 262 ods.
1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), teda podľa úspechu v konaní, keď žalovaný

bol v konaní plne úspešný, teda patrila by mu plná náhrada trov konania. Keďže však žalovaný výslovne
uviedol, že si nárok na náhradu trov konania neuplatňuje, súd mu tento nepriznal.4. Proti rozsudku vo veci samej podala žalobkyňa v zákonnej lehote a v rozsahu všetkých jeho výrokov
odvolanie z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (365 ods. 1

písm. b/ C.s.p.); súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.); rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Dôvodila, že v konaní bolo aj podľa súdu prvej
inštancie riadne preukázané a nakoniec nebolo ani sporné, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom
nehnuteľností - pozemkov nachádzajúcich sa v meste Bratislava, okres Bratislava IV, kat. úz. J. - parcely

registra „E“ evidované na mape určeného operátu ako pozemok parc. č. XXXX vo výmere 457 m2 a
pozemok parc. č. XXXX vo výmere 9205 m2, oba zapísané na liste vlastníctva pre kat. úz. J. č. XXXX,
v katastri nehnuteľností vedenom Okresným úradom Bratislava - katastrálnym odborom, pričom jeho
spoluvlastnícky podiel dosahuje X/XXX. Sporné nebolo ani to, že žalovaný je vlastníkom nehnuteľností
postavených na vyššie uvedených pozemkoch v podielovom spoluvlastníctve žalobcu - L. zbrojnica a T.
polícia v J., a vecí slúžiacich na užívanie spolu s touto stavbou - parkovisko a príjazdové komunikácie.

Žalovaný stavbu získal do svojho vlastníctva podľa ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb.
o majetku obcí. Riadne preukázané bolo aj to, že žalovaný užíva z vyššie uvedených pozemkov v
podielovom spoluvlastníctve žalobkyne spolu 9662 m2. Súd prvého stupňa podľa nej správne ustálil,
že na užívanie pozemkov v jej podielovom spoluvlastníctve zo strany žalovaného je v konkrétnom
prípade potrebné uplatniť právnu úpravu podľa zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri

majetkovoprávnomusporiadanípozemkovpodstavbami,ktoréprešlizvlastníctvaštátunaobceavyššie
územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tento zákon podľa názoru žalobkyne súd
prvej inštancie nesprávne aplikoval, a odchýlil sa od ustálenej praxe Okresného súdu Bratislava I, ako
aj Krajského súdu v Bratislave, ktoré formovali od roku 2009 - teda viac ako 12 rokov súdnu prax vo
vzťahu k pozemkom v podielovom spoluvlastníctve žalobcu, v posúdení charakteru vecného bremena

v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. ako vecného bremena dočasného charakteru. Súd prvej inštancie
pritom ignoroval vyše 50 súdnych rozhodnutí v analogických prípadoch, na ktoré poukazoval aj žalovaný
v svojich podaniach, a odklonil sa od ustálenej judikatúry. Súd prvej inštancie tým zároveň porušil
princíp právnej istoty a predvídateľností súdnych rozhodnutí, všetko s výrazne negatívnymi dôsledkami
pre žalobkyňu, ochranu jej vlastníckeho práva a práva na právnu istotu a predvídateľnosť súdnych

rozhodnutí garantovanú nielen Civilným sporovým poriadkom, ale aj Ústavou Slovenskej republiky. Ak
sa aj súd prvej inštancie chcel odkloniť od doterajšej súdnej praxe, ako zásadné pochybenie potom
žalobkyňa videla, že prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovaným. Podľa nej neobstojí
argument,žesituáciunespôsobilžalovaný,apretojemožnénanámietkupremlčaniaprihliadnuť.Nebolo
sporné, že problém medzi sporovými stranami má dlhodobý charakter a žalovaný je pasívny - neinicioval

pozemkové úpravy, nemal záujem o kúpu pozemku a ani o iný spôsob usporiadania vzťahov k pozemku.
Neprihliadnutím na námietku premlčania by nebol žalovaný nijako majetkovo poškodený, pretože by
nebol povinný platiť viac ako by mal platiť v prípade jednorazovej odplaty. Situáciu nijako nespôsobila
ani žalobkyňa, no rozhodnutie súdu ju zásadne poškodzuje. Napádané rozhodnutie nepredstavuje
rozhodnutie, ktoré by bolo spravodlivé a v súlade s dobrými mravmi. Súd by sa mal vždy snažiť o vydanie

takéhoto rozhodnutia. Naopak, rozhodnutie súdu poškodzuje Ústavou Slovenskej republiky chránené
práva žalobkyne, najmä právo na ochranu vlastníctva a právo na súdnu ochranu. Hoci si je žalobkyňa
vedomá, že neprihliadnutie na námietku premlčania má byť výnimočné, súd prvej inštancie mal pri
posudzovaní námietky premlčania prihliadnuť na všetky okolnosti prípadu - najmä doterajšiu vyše 12-
ročnú súdnu prax súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu, skutočnosť, že v čase podania žaloby za

nároky žalobkyne za rok 2009 až do roku 2020 neexistovala ani relevantná judikatúra Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ďalej na skutočnosť, že žalobkyňa je pôvodný vlastník pozemkov, ktorá
ich vlastnila už v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., ďalej skutočnosť, že súčet
všetkých ňou doteraz uplatnených nárokov nedosahuje ani polovicu nároku, ktorý by prináležal pri
jednorazovo uplatnenom nároku, a teda aj pri jednorazovej náhrade by bolo možné jej nárok chápať

ako časť odplaty za (jednorazové) vecné bremeno, ktorá doteraz žalovaným uhradená nebola, keďže
pri výpočte jednorazovej odplaty by sa matematicky vychádzalo z obdobia trvania vecného bremena 20
rokov - teda do roku 2029 a teda uplatnenie námietky premlčania v konečnom dôsledku znamená priame
poškodenie žalobkyne a zvýhodnenie žalovaného. Osobitne zdôraznila skutočnosť, že pri stanovení
výšky jednorazovej odplaty za vecné bremeno znalec musí v zmysle záväzného predpisu (vyhláška

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z. z.) vychádzať z ocenenia doby trvania
vecného bremena 20 rokov, na čo žalobkyňa poukazovala už v žalobe. Keďže táto skutočnosť vyplýva
zo záväzného právneho predpisu a nemusí byť osobitne preukazovaná, navyše táto skutočnosť nebola v
konaní ani sporná. Vzhľadom na všetky okolnosti prípadu je presvedčená, že súd by nemal na akúkoľveknámietku premlčania vznesenú žalovaným prihliadať. Podľa žalovaného neobstojí ani výhrada, že na
argumenty žalobkyne na prvom súdnom pojednávaní vo veci konanom dňa 28.10.2021 sa s poukazom
na zásadu sudcovskej koncentrácie nemuselo prihliadať. Je faktom, že námietku premlčania vznášal

žalovaný opakovane vo všetkých konaniach medzi sporovými stranami, aj ostatnými podielovými
spoluvlastníkmi totožných pozemkov, od podania žaloby za prvé obdobia trvania vecného bremena po
roku 2009. Táto skutočnosť tak bola súdu dobre známa z jeho úradnej činnosti. Predmetnú námietku
premlčania však súd prvej inštancie, ako aj Krajský súd v Bratislave až do napádaného rozhodnutia
posúdil ako nedôvodnú. Žalobkyňa už v podanej žalobe poukazovala na rozhodovaciu súdnu prax o tom,

že odplata za vecné bremeno je nielen jednorazová, ale aj na to, že Krajský súd v Bratislave opakovane
konštatoval, že námietka premlčania zo strany žalovaného v takýchto prípadoch nie je dôvodná. Preto
neexistoval vecný dôvod túto argumentáciu opakovať. Súd prvej inštancie podľa žalobkyne nesprávne
a odchýlne od ustálenej judikatúry vyhodnotil a právne posúdil režim vecného bremena podľa zákona
č. 66/2009 Z. z. a jeho dôsledky v konkrétnom prípade. Tento zákon pritom upravuje usporiadanie
vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku,

ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, vrátane
priľahlej plochy, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou, tieto pozemky
sa označujú v zákone ako „pozemok pod stavbou“ (§ 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.). Je zrejmé,
že pozemky v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne sú takými pozemkami, ktoré sa nachádzajú
pod stavbami, ktoré prešli do vlastníctva žalovaného podľa osobitných predpisov a preto sa na ne

vzťahuje režim zákona 66/2009 Z. z. K povinnosti žalovaného platiť odplatu za zriadené vecné bremeno
podľa tohto zákona zaujal opakovane jednoznačné stanovisko aj Krajský súd v Bratislave. V danom
prípade ide podľa odvolateľky o zásadne inú situáciu, ako riešil Najvyšší súd Slovenskej republiky
v rozhodnutí, na ktoré poukázal súd prvej inštancie. V týchto konaniach išlo o prípady, kedy nárok
na odplatu za vecné bremeno podľa bytového zákona, či zákona č. 66/2009 Z. z. uplatňujú subjekty,

ktoré neboli vlastníkmi pozemkov v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. a ktoré často
vedome nadobudli pozemky zaťažené takýmito vecnými bremenami a vznášajú špekulatívne nároky.
Vyjadrila presvedčenie, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu je jej nárok dôvodný a ktorý si ako
pôvodný vlastník uplatňuje nárok na odplatu za vecné bremeno k pozemku v jej vlastníctve, ktoré
vzniklo zákonom č. 66/2009 Z. z. postupne, pričom súčet ňou uplatnených nárokov nepresahuje sumu

jednorazovej náhrady za takto zriadené vecné bremeno. Ďalej uviedla, že bytový zákon, v súvislosti s
ktorým boli vydané rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré poukazoval žalovaný,
má zásadne iný charakter ako zákon č. 66/2009 Z. z. Bytový zákon mal vo všeobecnosti legalizovať
stavby bytových domov na pozemkoch, keďže v dôsledku právnej úpravy pred rokom 1989 boli bytové
domy a byty v nich vo vlastníctve štátu alebo štátom riadených subjektov. Vo všeobecnosti boli takéto

bytové domy postavené na pozemkoch vo vlastníctve štátu, keďže štátne vlastníctvo pozemkov malo
prakticky výlučný charakter. Takéto byty mali byť prevádzané do vlastníctva ich nájomcov, teda iných
subjektov ako vlastníka pozemkov, na ktorých boli bytové domy postavené. Bez toho, aby na pozemkoch
zastavaných stavbou bolo zriadené právo stavby by nebolo ani možné vykonať transformáciu vlastníctva
bytov v bytových domov. Vzhľadom na konštrukciu bytového zákona, aj s prihliadnutím na účel a spôsob

transformácie vlastníctva, keď byty boli jednorazovo predávané ich nájomcom, je zrejmé, že aj právo
stavby malo byť definitívnym riešením právnym vzťahov medzi vlastníkom pozemkov a stavby na ňom
postavenej. Odplata za zriadenie takého práva sa mala zohľadniť pri predaji bytov, teda jednorazovo.
Bytový zákon bol koncipovaný v prospech fyzických osôb - pôvodných nájomcov v rámci transformácie
vlastníctva majetku štátu. Naproti tomu zákon č. 66/2009 Z. z. má iba dočasný charakter a jeho účelom

bolo dočasne upraviť právne vzťahy medzi obcou a vlastníkom pozemku, na ktorom má obec postavené
stavby v jej vlastníctve. Kým bytový zákon ani nepredpokladal zmenu vlastníctva pozemku pod stavbou,
zákon č. 66/2009 Z. z. priamo uvádzal akým spôsobom sa toto vlastníctvo zmení tak, aby vlastník
pozemku zastavaného stavbou nadobudol namiesto tohto pozemku vlastníctvo k inému pozemku a
stavba vo vlastníctve obce tak bola postavená na pozemku v jej vlastníctve. V zmysle ustanovenia § 2

ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. obec alebo vyšší územný celok, ktorý sa stal podľa osobitných predpisov
vlastníkom stavby prechodom z vlastníctva štátu bez majetkovoprávneho usporiadania vlastníctva k
pozemkom, môže poskytnúť zámennou zmluvou vlastníkovi pozemku pod stavbou náhradný pozemok,
ktorý je v jeho vlastníctve. Náhradný pozemok v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu, ako
bol pôvodne pozemok pred zastavaním, poskytne vlastník stavby v tom istom katastrálnom území. Ak

územie obce tvorí viac katastrálnych území, náhradný pozemok sa poskytne v rámci územia obce. V
zmysle § 2 ods. 2 citovaného zákona, ak sa neuplatní postup podľa ods. 1, usporiadanie vlastníckych
vzťahov k pozemku pod stavbou sa vykoná v konaní o nariadení pozemkových úprav podľa osobitného
predpisu. Zákon tak predpokladá, že usporiadanie vlastníckych vzťahov sa má realizovať alternatívne vniekoľkých krokoch. K ďalšiemu kroku je možné pristúpiť iba v prípade, ak nebude možné postupovať
podľa predchádzajúceho kroku. Teda: 1. obec poskytne vlastníkovi pozemku zastavaného stavbou
iný pozemok vo vlastníctve obce, ktorý bude na vlastníka prevedený zámennou zmluvou. Náhradný

pozemok musí spĺňať podmienky primeranej bonity, výmery, musí byť rovnakého druhu a nachádzať sa
v rovnakom katastrálnom území, 2. obec požiada o pozemkové úpravy podľa zákona č. 330/1991 Zb.
o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom
fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov. Počas pozemkových úprav
sa prihliada na potreby vlastnícka stavby, teda žalovaného. Aj v rámci pozemkových úprav musí

byť vlastníkovi pozemku pod stavbou poskytnutý náhradný pozemok primeranej bonity, výmery, musí
byť rovnakého druhu a nachádzať sa v rovnakom katastrálnom území alebo poskytnutá finančná
náhrada, 3. vyriešenie vzťahu medzi vlastníkom pozemku a vlastníckom stavby na základe zmluvy, v
ktorej mal vlastník stavby ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., teda k 1.7.2009 dohodnuté iné
právo (právo nájmu, právo kúpy a podobne). Zriadenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k
pozemku v prospech vlastníka stavby (žalovaného). Žalovaný je však pasívny a nepodnikol žiadne

kroky na vysporiadanie vlastníctva aj napriek jej výzvam s odôvodnením, že v orgánoch mestského
zastupiteľstva nebol dosiahnutý dostatočný počet hlasov. Ani skutočnosť, že zatiaľ neboli vykonané
pozemkové úpravy však neznemožňuje zvoliť niektorý z iných spôsobov úpravy vlastníckych vzťahov.
Podľa žalobkyne žalovanému súčasný stav zjavne vyhovuje. To však nemôže byť na jej ujmu. Uviedla
tiež, že v súlade so zákonom vecné bremeno na pozemkoch v jeho spoluvlastníctve dočasne trpí a

tento aspekt bolo podľa nej potrebné zohľadniť pri posúdení dobrých mravov a námietky premlčania.
V zmysle právnej úpravy nevzniká vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. bezodplatne,
pretože bezodplatnosť nevyplýva zo žiadneho ustanovenia tohto zákona. Je tak potrebné vychádzať
zo všeobecnej úpravy a všeobecnej hodnoty vecného bremena. Tá bola preukázaná znaleckým
posudkom znalca AUDING, s.r.o. a žalovaný ju ani nespochybnil. Tvrdenia žalovaného, že pozemky

v spoluvlastníctve žalobkyne slúžia na verejný účel nepovažovala za relevantné pri stanovení výšky
plnenia. Nie je v zmysle žiadneho právneho predpisu, ani ustálených zvyklostí subjektom, ktorý by mal
na svoje náklady plniť verejné funkcie a verejnoprospešné funkcie. Takýmto subjektom je žalovaný, ktorý
na ten účel disponuje právomocou, ako aj prostriedkami z verejných zdrojov. Žalobkyňa žiadne takéto
prostriedky nepoberá. Odplatu nemôžu určovať interné rozhodnutia žalovaného. Samotná skutočnosť,

že uznesenie Mestského zastupiteľstva hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 628/2001, zo
dňa 28.6.2001, na základe ktorého je mesto (formálne) pripravené kúpiť pozemok od žalobkyne za cenu
35 Sk/m2, t. j. 1,16 eur/m2 iba potvrdzuje, že žalovaný nemá záujem na reálnom usporiadaní vzťahov.
Faktom je, že v roku 2006 stanovil samotný žalovaný hodnotu pozemkov žalobcu na sumu 2.054,80 Sk/
m2, čo zodpovedá sume 68,21 eur/m2. Doplnila, že ako protihodnotu za prenajatie stavby Ministerstvu

vnútra Slovenskej republiky získava od Ministerstva vnútra do užívanie iné nehnuteľnosti (na V. ulici v
Bratislave a rekreačnú chatu v U.). Navyše ekonomický profit zo stavby postavenej na cudzom pozemku
nemôže byť v konkrétnom prípade rozhodujúcim pre jej práva, keďže súdna prax opakovane potvrdila,
že rozhodujúcim pre nároky vlastníka pozemku je vlastníctvo stavby zriadenej na cudzom pozemku
bez súhlasu vlastníka pozemku (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky C 314, rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 Cdo 52/2005). Žalobkyňa vyjadrila nesúhlas aj so stanoviskom
žalovaného o neprimeranosti odplaty z hľadiska jeho finančných nákladov a už vôbec nie s porovnaním
s kúpnou cenou. Zopakovala, že primeranosť a dôvodnosť ňou požadovanej odplaty bola ustálená na
základe posudku vypracovaného znaleckou organizáciou AUDING, s.r.o., z ktorého je zrejmé aj to, že
znalec ohodnocoval obmedzenie vlastníckeho práva iba za obdobie uplatnené v konaní (29.12.2018 až

22.6.2020), teda za obdobie, počas ktorého bolo objektívne jej vlastnícke právo obmedzené. Finančné
náklady spojené s nečinnosťou žalovaného nemôžu byť argumentom na úvahy o primeranosti odplaty a
dôvodom na poškodenie práva žalovaného ako spoluvlastníka, ktorého vlastnícke právo je obmedzené.
Práve hlbšia analýza alternatív a ich porovnanie by mala viesť žalovaného k snahe o vyriešenie situácie,
tak ako je to nakoniec bežné a prirodzené v subjekte, ktorý sa správa ekonomicky. Na strane žalovaného

sa tak nedeje. Žalovaný je pasívny, vzťah so žalobkyňou sa nijako nesnaží usporiadať napriek viacerým
ňou predloženým návrhom. O pozemkové úpravy v predmetnom katastrálnom území ani nežiadal a
ani sa nesnažil o iný reálny spôsob usporiadania vzťahov. Nereagoval ani na ponuku na odpredaj
pozemku a ani na predsporové výzvy. Je tak nútená podávať opakované žaloby po uplynutí určitého
času užívania pozemku v jej spoluvlastníctve, teda v čase, keď sa stane zrejmé, že jej žalovaný odplatu

neposkytol. Takýto postup je v plnom súlade s ústavne garantovaným právom na ochranu vlastníctva a
na súdnu ochranu. Je ustálené v súdnej praxi a opakovane judikoval aj Krajský súd v Bratislave (napr.
rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.5.2012, č. k. 6 Co 154/2012-113), že vecné bremeno
v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. je odplatné a žalovaný je povinný plniť za neho odplatu vo výškevšeobecnej hodnoty takéhoto vecného bremena. Predmetnom odvolacieho konania bolo preskúmanie
rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I z 8. februára 2012, č. k. 10 C 47/2011-88. Išlo o analogický
prípad, za podobnej skutkovej a právnej situácie. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 66/2009 Z. z.

pritom nevyplýva, že by kompenzácia za ním predpokladané dočasné užívanie pozemkov zastavaného
stavbou vo vlastníctve žalovaného mala byť vyplatená jednorazovo. Nie je to ani možné, pretože
vzhľadom na dočasný charakter vecného bremena nie je možné ustáliť dobu jeho trvania, a teda ani
hodnotu odplaty. Podľa ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. vlastník pozemku pod stavbou
je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav

v príslušnom katastrálnom území. V zmysle zákona ide tak o časovo obmedzené vecné bremeno,
ktorého dĺžka trvania závisí vo veľkej miere aj od aktivity obce - v tomto konaní žalovaného. Žalobkyňa
nemôže mať žiadnu predstavu ako dlho vysporiadanie bude trvať. Navyše nie je ani zrejmé, či vôbec
prebehnú vo vzťahu k predmetným pozemkom pozemkové úpravy a kedy sa tak stane, a ako dlho
budú trvať. Dĺžka bude závisieť aj od konkrétnych okolností prípadu, a zjavne aj od aktívneho postoja
obce. Zákonodarca preto nestanovil presnú dobu trvania vecného bremena. Jednorazová odplata za

vecné bremeno sa stanovuje výlučne pre prípad časovo neobmedzeného a trvalého vecného bremena
(čo však nie je tento prípad), čomu v zmysle znaleckej metodiky zodpovedá aj skutočnosť, že sa
vychádza z hodnoty vecného bremena za obdobie 20 rokov. V konkrétnom prípade je však výšku
odplaty možné stanoviť až na základe doby skutočného užívania pozemkov do momentu usporiadania
vlastníctva niektorým spôsobom predpokladaným zákonom. To mohlo byť jedným z dôvodov, prečo ani

v dôvodovej správe k zákonu č. 66/2009 Z. z. nemohli byť vyčíslené finančné náklady obce. Takýto
spôsob výpočtu je aj v záujme žalovaného. Suma jednorazovej úhrady za vecné bremeno matematicky
vychádzajúca z jeho 20-ročného trvania by mohla prevýšiť súčet súm úhrad za vecné bremeno v
prípade opakovanej úhrady za vecné bremeno. Súčet súm doteraz vyplatených žalovaným žalobkyni
za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. nedosahuje ani polovicu sumy, ktorú by musel

vyplatiť žalovaný žalobkyni pri jednorazovej náhrade za vecné bremeno. Práve čas skutočného užívania
pozemku považuje žalobkyňa za rozhodujúci pre začiatok plynutia premlčacej doby. V tomto konaní
bol žalobou uplatnený nárok za obdobie vecného bremena od 27.12.2014 do 27.12.2016, teda v rámci
plynutia premlčacej doby. Opakované poskytovanie odplaty za vecné bremeno priamo predpokladá
aj Občiansky zákonník v ustanovení § 151p ods. 3 druhá veta, kde použitím nedokonavého slovesa

„poskytovalo“, namiesto dokonavého slovesa „poskytlo“ sa vyjadruje pravidelnosť, neukončený a stále
prebiehajúci dej. K otázke opakovaného uplatňovania práva na odplatu za vecné bremeno žalobkyne
zaujal jednoznačné stanovisko aj Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 26.1.2017, č. k. 3 Co
339/2015, ktorým potvrdil správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie a to rozsudku Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 3.2.2015, č. k. 8 C 21/2013-114. Následne žalobkyňa citovala z viacerých rozhodnutí

Krajského súdu v Bratislave, resp. z okresných súdov preukazujúc správnosť záveru o opakovanom
uplatňovaní odplaty za právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Poukázala na to, že oprávnenosť
nárokov iných podielových spoluvlastníkov pozemkov za rovnakej skutkovej a právnej situácie, resp.
oprávnenosť nárokov za iné obdobia ako sú predmetom tohto konania potvrdil Okresný súd Bratislava
I aj v iných konaniach, kde potvrdil aj správnosť právnej kvalifikácie nárokov, správnosť opakovaného

uplatňovania nárokov zo strany žalobcov, ako aj výšku uplatnenej odplaty za užívanie pozemkov v
podobe práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu a za čas skutočnej existencie vecného bremena.
Osobitne žalobkyňa zdôraznila, že právoplatnosť nadobudol aj rozsudok Okresného súdu Bratislava I
zo dňa 22.3.2012, č. k. 16 C 2/2011-95 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 7.
8.2011, č. k. 14 Co 223/2012-129, ktorým priznal súd žalobcovi voči žalovanému nárok na rovnakom

právnom základe ako v tomto konaní, za obdobie od 24.12.2008 do 24.12.2010. Zohľadnenie ustálenej
súdnej praxe v rozhodovaní o podanej žalobe je súčasťou legitímnych očakávaní žalobkyne, ako výraz
právnej istoty a princípov právneho štátu a rešpektovania jej ústavných práv. Napriek ustálenej súdnej
praxi a výkladu ustanovení zákona č. 66/2009 Z. z. sa súd prvej inštancie prekvapivo a dokonca v
rozpore s doterajšou rozhodovacou praxou senátu 16 C rozhodol aplikovať zákon inak a v napádanom

rozhodnutí, vrátane vyše 50 rôznych rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I a niekoľkých rozhodnutí
Krajského súdu v Bratislave, vydaných za rovnakej skutkovej a právnej situáciu, a dokonca vo vzťahu
k totožným pozemkom, na ktoré poukazovala a ktoré formovali od roku 2009 súdnu prax vo vzťahu
k jej pozemkom. Odôvodnenie od doterajšej praxe odvolateľka nepovažovala za presvedčivé, čím
došlo zároveň k porušeniu princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a v práva na

spravodlivý proces. Poukázala aj na to, že súd prvej inštancie sa neriadil ustanoveniami čl. 2 ods. 1
a ods. 2 C.s.p. V tejto súvislosti poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8 Cdo 156/2016, zo dňa 25.9.2017. Napádané rozhodnutie súdu podľa nej znamená, že by
mala v súčasnosti trpieť vecné bremeno na svojom pozemku napriek jeho dočasnosti už bezodplatne.Odôvodnene vychádzala z ustálenej súdnej praxe a logického výkladu ustanovení zákona č. 66/2007
Z. z. Vychádzala z toho, že uplatniť možno odplatu za vecné bremeno podľa uvedeného zákona iba za
obdobieskutočnéhoobmedzeniavlastníckehopráva.Podľanázoruprvoinštančnéhosúduvnapádanom

rozhodnutí mala zažalovať hneď v roku 2009 odplatu za dočasne zriadené vecné bremeno podľa
zákona č 66/2009 Z. z. Mala tak pritom spraviť hoci nepoznala dĺžku obmedzenia vlastníckeho práva
a dobu a spôsob ukončenia usporiadania vlastníckeho práva medzi ňou a žalovaným predpokladanú
uvedeným zákonom, ktorej dôsledkom by mohol byť aj získanie iného nezaťaženého pozemku napríklad
už v roku 2010. V praktickom dôsledku by mala podľa napádaného rozhodnutia dostať odplatu za

obmedzenia svojho vlastníckeho práva podľa zákona č. 66/2009 Z. z. iba za obdobie 3 rokov a ďalej by
malo byť obmedzenie vlastníckeho práva bezodplatné. Opätovne poukázala na Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 31/04, zo dňa 17.12.2004. Je zrejmé, že je obmedzené vlastnícke
právo žalobkyne a nie vlastnícke právo žalovaného. Je preto potrebné prihliadať predovšetkým na
ochranu vlastníctva žalobkyne a použiť ústavne konformný výklad zákona č. 66/2009 Z. z., ktorým
nedošlokvyvlastneniupozemku.Niejepritomžiadnaprávnaprekážkaaninauzatvoreniekúpnejzmluvy

na kúpu pozemku od žalobkyne, žalobca však o takéto riešenie nemá záujem. Jeho celkový postoj a
vznesenie námietky premlčania považuje za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa
sa snažila vysporiadať právne vzťahy so žalovaným prakticky od roku 1991, žalovaný však z dôvodov na
jeho strane nebol schopný ponúknuť žiadne konštruktívne riešenie. Žalobkyňa platí za pozemok, ktorý
užíva žalovaný, žalovanému navyše daň z nehnuteľností. Súd prvej inštancie mal podľa odvolateľky pri

posudzovaní námietky premlčania prihliadnuť na všetky okolnosti prípadu, najmä doterajšiu súdu prax
súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu a to skutočnosť, že v čase podania žaloby za nároky za rok
2009 až do roku 2020 neexistovala ani relevantná judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako
aj na to, že je pôvodnou vlastníčkou pozemkov a vlastnil ich už v čase nadobudnutia účinnosti zákona
č. 66/2009 Z. z. Mal tiež prihliadnuť na skutočnosť, že súčet všetkých ňou doteraz uplatnených nárokov

nedosahuje ani polovicu nároku. Uplatnenie námietky premlčania teda v konečnom dôsledku znamená
priame poškodenie žalobkyne a zvýhodnenie žalovaného. Vyjadrila presvedčenie, že vzhľadom na
všetky okolnosti prípadu je jej nárok dôvodný a zotrvala na závere, že uplatnené právo bolo uplatnené na
súde riadne a včas. Odvolaciemu súdu odvolateľka navrhla napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
zrušiťavecmuvrátiťnaďalšiekonanie,alternatívnehozmeniťtak,žalovanýjepovinnýzaplatiťžalobkyni

sumu 3.020,95 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 1.3.2017 až do
zaplatenia, to všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a zaviazať žalovaného nahradiť jej trovy
konania v rozsahu 100 %.

5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že ak ide o otázku, či v prípade tohto

vecného bremena vzniknutého na základe zákona č. 66/2009 Z. z. ide o jednorazové alebo opakujúce
sa plnenie, ako odplata za užívanie nehnuteľností v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne, tá bola
riešenáNajvyššímsúdomSlovenskejrepublikyvrozhodnutiachsp.zn.3Cdo49/2014,zodňa14.4.2016
a sp. zn. 7 Cdo 26/2014, zo dňa 24.3.2015 a tiež v rozhodnutí sp. zn. 2 Cdo 194/2019, zo dňa
26.8.2019 a sp. zn. 8 Cdo 17/2019, zo dňa 30.11.2020, podľa ktorých „právo na náhradu za obmedzenie

vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 bytového zákona vzniká ex lege jednorazovo tomu, kto bol
vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona a nemôže byť tomu inak ani pri zriadení
vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., pričom ide o ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu.“ Súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že nárok žalobcu je v tomto
prípade premlčaný. Zákon č. 66/2009 Z. z. nerieši problematiku odplatnosti tohto vecného bremena,

preto je potrebné aplikovať všeobecnú právnu úpravu Občianskeho zákonníka. Žalovaný zastával názor,
že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je
povinnýmsubjektomzvecnéhobremena,pričomodplatajejednorazováanemácharakteropakovaného
plnenia. Nárok na finančnú náhradu za vznik vecného bremena je majetkovým právom a každé
majetkové právo podlieha premlčaniu. Vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. vzniklo k 1.7.2009,

a preto premlčacia doba na uplatnenie odplaty za zriadenie zákonného vecného bremena uplynula
dňa 1.7.2012. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť
možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním
právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej
vymáhateľnosti (nároku), v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Tým, že oprávnená

osoba vznesie námietku premlčania, vykonáva toto svoje oprávnenie. Žalovaný mal tak za to, že
námietka premlčania bola vznesená dôvodne, keďže uplynula trojročná premlčacia doba na uplatnenie
práva na poskytnutie jednorazového plnenia za vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z.,
ktorá začala plynúť odo dňa účinnosti uvedeného zákona, pričom žaloba bola podaná dňa 3.2.2021.Aj keď žalobkyňa tvrdí, že v čase podania žaloby dňa 28.4.2017 vychádzala z rozhodnutí Krajského
súdu v Bratislave v obdobných veciach, ktoré potvrdili opakujúce sa plnenie v prospech vlastníkov
nehnuteľností, na ktorých viazne vecné bremeno na základe zákona č. 66/2009 Z. z. a zároveň namietal

výklad zákona č. 66/2009 Z. z. daný v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo
17/2019, zo dňa 30.11.2020, poukázal žalovaný na to, že právny názor najvyššieho súdu vyjadrený
v uvedenom rozhodnutí je možné, resp. potrebné aplikovať aj na predmetný spor, pretože nový,
judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný právny názor sa aplikuje aj do minulosti (retrospektívne).
Vychádza sa totiž z prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza. Preto pokiaľ dôjde k zmene

judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu, iba je
nanovo vyjadrený jej obsah. V tomto prípade však otázka jednorazového plnenia za vecné bremeno
bola vyriešená už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 49/2014, zo dňa
14.4.2016, t. j. pred podaním žaloby. Podobne rozhodol aj Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 9
Co 113/2020-412, zo dňa 10.6.2021 a tiež v konaní sp. zn. 5 Co 112/2021. Odvolaciemu súdu navrhol
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

6. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovaného uviedla, že pre spor má zásadný význam výklad zákona č.
66/2009 Z. z. a jeho správna aplikácia. Je faktom, že ustálená prax Okresného súdu Bratislava I,
ako aj Krajského súdu v Bratislave, formovali od roku 2009, teda viac ako 12 rokov súdnu prax vo
vzťahu k pozemkom v podielom spoluvlastníctve žalobkyne, v posúdení charakteru vecného bremena

v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. ako vecného bremena dočasného charakteru. Je potrebné zachovať
princíp právnej istoty a predvídateľností súdnych rozhodnutí, potrebu ochrany vlastníckeho práva a
práva na právnu istotu a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí garantovanú nielen Civilným sporovým
poriadkom, ale aj Ústavou Slovenskej republiky. Naopak, ak by bolo vyhovené námietkam žalovaného
bol by zvýhodnený a tak by bol povinný zaplatiť žalobkyni menej, ako by mal zaplatiť podľa doterajšej

súdnej praxe. Žalobkyňa považovala pri posudzovaní námietky premlčania za potrebné prihliadnuť
na všetky okolnosti prípadu a na námietku premlčania vznesenú žalovaným neprihliadnuť. Potvrdzuje
to rozsiahla judikatúra (napríklad nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 1444/2012;
nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 15.1.1997, sp. zn. II. ÚS 309/95 uverejnený pod č.
6/1997; nález Ústavného súdu zo dňa 6.9.2005, sp. zn. I. ÚS 643/04, uverejnený pod č. 171/2005, atď.).

Prihliadnutie na námietku premlčania tak, ako to žiada žalovaný, nepovažovala za správne, keďže by
v konečnom dôsledku znamenalo jej priame poškodenie a zvýhodnenie žalovaného. Je nevyhnutné
aj zohľadnenie princípu spravodlivosti pri ponímaní dobrých mravov. Zopakovala, že bytový zákon
mal vo všeobecnosti legalizovať stavby bytových domov na pozemkoch, keďže v dôsledku právnej
úpravy pred rokom 1989 boli bytové domy a byty v nich vo vlastníctve štátu alebo štátom riadených

subjektov. Vo všeobecnosti boli takéto bytové domy postavené na pozemkoch vo vlastníctve štátu,
keďže štátne vlastníctvo pozemkov malo prakticky výlučný charakter. Takéto byty mali byť prevádzané
do vlastníctva ich nájomcov - teda iných subjektov ako vlastníka pozemkov, na ktorých boli bytové domy
postavené. Bez toho, aby na pozemkoch zastavaných stavbou bolo zriadené právo stavby by nebolo ani
možné vykonať transformáciu vlastníctva bytov v bytových domov. Vzhľadom na konštrukciu bytového

zákona, aj s prihliadnutím na účel a spôsob transformácie vlastníctva, keď byty boli jednorazovo
predávané ich nájomcom je zrejmé, že aj právo stavby malo byť definitívnym riešením právnym vzťahov
medzi vlastníkom pozemkov a stavby na ňom postavenej. Odplata za zriadenie takého práva sa mala
zohľadniť pri predaji bytov, teda jednorazovo. Bytový zákon bol v koncipovaný v prospech fyzických
osôb pôvodných nájomcov v rámci transformácie vlastníctva majetku štátu. Naproti tomu zákon č.

66/2009 Z. z. má iba dočasný charakter a jeho účelom bolo dočasne upraviť právne vzťahy medzi
obcou a vlastníkom pozemku, na ktorom má obec postavené stavby v jej vlastníctve. Kým bytový
ani nepredpokladal zmenu vlastníctva pozemku pod stavbou, zákon č. 66/2009 Z. z. priamo uvádza
akým spôsobom sa toto vlastníctvo zmení tak, aby vlastník pozemku zastavaného stavbou nadobudol
namiesto tohto pozemku vlastníctvo k inému pozemku a stavba vo vlastníctve obce tak bola postavená

na pozemku v jej vlastníctve. V prípade žalobkyne ide o zásadne inú situáciu, ako riešil Najvyšší súd v
rozhodnutí, na ktoré poukázal žalovaný. V týchto konaniach totiž išlo o prípady, kedy nárok na odplatu
za vecné bremeno podľa bytového zákona, či zákona č. 66/2009 Z. z. uplatňujú subjekty, ktoré neboli
vlastníkmi pozemkov v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. a ktoré často vedome
nadobudlipozemkyzaťaženétakýmitovecnýmibremenamiavznášajúšpekulatívnenároky.Zopakovala

tiež, že jej nárok je dôvodný a ako pôvodná vlastníčka si uplatňuje nárok na odplatu za vecné bremeno k
pozemku v jej vlastníctve, ktorý bol v minulosti zastavaný štátom bez usporiadania vlastníckych vzťahov
a k tomuto usporiadaniu nedošlo ani do súčasnosti pre pasivitu žalovaného, pričom vecné bremeno
vzniklo zákonom č. 66/2009 Z. z. a to za situácie, kedy žalobkyňa uplatňuje nárok postupne iba podobu skutočného trvania vecného bremena s tým, že súčet ním uplatnených nárokov nepresahuje sumu
jednorazovej náhrady za takto zriadené vecné bremeno. Faktom, ktorý obchádza žalovaný je, že Krajský
súd v Bratislave opakovane konštatoval, že vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. je odplatné

a žalovaný je povinný plniť odplatu vo výške všeobecnej hodnoty takéhoto vecného bremena. K otázke
opakovaného uplatňovania práva na odplatu za vecné bremeno žalobkyňa opätovne poukázala na
stanovisko Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.1.2017, sp. zn. 3 Co 339/2015 a ďalšie rozhodnutia
Krajského súdu v Bratislave s tým, že na konštantnosť súdnej praxe poukazuje aj to, že oprávnenosť
nárokov iných podielových spoluvlastníkov pozemkov za rovnakej skutkovej a právnej situácie, resp.

oprávnenosť nárokov za iné obdobia ako sú predmetom tohto konania potvrdil Okresný súd Bratislava
I., kde zároveň potvrdil aj správnosť právnej kvalifikácie nárokov, správnosť opakovaného uplatňovania
nárokov zo strany žalobcov, ako aj výšku uplatnenej odplaty za užívanie pozemkov v podobe práva
zodpovedajúcemu vecnému bremenu a za čas skutočnej existencie vecného bremena. Opakovane
tvrdila, že zohľadnenie tejto ustálenej súdnej praxe v rozhodovaní o podanej žalobe je súčasťou
jej legitímnych očakávaní ako výraz právnej istoty a princípov právneho štátu a rešpektovania jej

ústavnýchpráv.Zopakovalatiežargumentáciutýkajúcusanedôvodnostinámietkypremlčaniavznesenej
žalovaným. Žalovaný nepoprel, že problém medzi sporovým stranami má dlhodobý charakter a že je
pasívny, neinicioval pozemkové úpravy, nemal záujem o kúpu pozemku a ani o iný spôsob usporiadania
vzťahov k pozemku, nereagoval ani na ponuku na odpredaj pozemku a ani na predsporové výzvy.
Nepoprel tiež, že žalobkyňa sa snažila vysporiadať právne vzťahy so žalovaným prakticky od roku 1991.

Žalobkyňa platí za pozemok, ktorý užíva žalovaný, žalovanému navyše daň z nehnuteľností. Žalovaný
nepoprelanito,žeakbybolovyhovenéjehonámietke,jehopozíciasazásadnezlepšínaúkoržalobkyne
a bude jej musieť zaplatiť menej, ako by musel zaplatiť v súlade doterajšou rozhodovacou praxou.
Podľa názoru žalobkyne by mal súd vydať rozhodnutie, ktoré sa snaží rozhodnúť spor spravodlivo a v
súlade s dobrými mravmi. Následne žalobkyňa zopakovala ďalšiu argumentáciu uvedenú už v odvolaní

(jednorazová odplata za vecné bremeno, premlčanie nároku, porušenie jej práva na ochranu vlastníctva,
dočasnosť, resp. trvalosť vecného bremena) s odvolaním sa na doterajšiu súdu prax súdu prvej inštancie
aj Krajského súdu v Bratislave. Na záver zotrvala na svojom odvolacom návrhu.

7. Ďalšie vyjadrenia sporové strany nepodali.

8. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380
ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky
pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý
verejný záujem (§ 385 ods. l C.s.p.); a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať

úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. marca 2026; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli
strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods.
1 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a
keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody
neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie však odvolací súd považuje za

potrebné uviesť nasledovné.

9.Podľa§2ods.1zákonač.66/2009Z.z.obecalebovyššíúzemnýcelok,ktorýsastalpodľaosobitných
predpisov vlastníkom stavby prechodom z vlastníctva štátu bez majetkovoprávneho usporiadania
vlastníctva k pozemkom (ďalej len „vlastník stavby“), môže poskytnúť zámennou zmluvou vlastníkovi

pozemku pod stavbou náhradný pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve. Náhradný pozemok v primeranej
výmere,bonitearovnakéhodruhu,akobolpôvodnepozemokpredzastavaním,poskytnevlastníkstavby
v tom istom katastrálnom území. Ak územie obce tvorí viac katastrálnych území, náhradný pozemok sa
poskytne v rámci územia obce.

10. Podľa § 4 ods. 1, ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto
zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku
pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby
právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou,
vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych

predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie
záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo
v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Vlastník pozemku pod stavbouje povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav
v príslušnom katastrálnom území.

11. Podľa § 134 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci,
ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak
ide o nehnuteľnosť. Takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom
vlastníctva,alebokveciam,ktorémôžubyťlenvovlastníctveštátualebozákonomurčenýchprávnických
osôb (§ 125).

12. Zákon č. 66/2009 Z. z. o opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov je predpisom,
ktorým sa upravujú vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obcí a vyšších územných
celkov nadobudnutých podľa osobitných predpisov, pričom problém náhrady za nútené obmedzenie
vlastníckych práv vlastníkov pozemkov pod stavbami priamo nerieši. Zákonné vecné bremená vznikajú
priamo zo zákona, teda okamihom účinnosti právnej normy alebo naplnením hypotézy právnej normy,

ktorá predpokladá vznik vecného bremena. Tieto vecné bremená sa do katastra nehnuteľností zapisujú
záznamom, a teda ich vznik nie je podmienený rozhodnutím. Vecné bremená zriadené na základe
zákona majú špecifický režim, upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené.
Aj keď majú nesporný verejnoprávny prvok daný spôsobom ich vzniku a účelom, ktorému slúžia,
nemožno prehliadať, že majú aj významný prvok súkromnoprávny. Občianske právo definuje vecné

bremeno ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo
trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež.
Ich režim ale nie je celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, lebo sa riadi špeciálnou
úpravou právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti, na ktorých prevádzkovanie vznikli. Nejde ale
o úpravu komplexnú, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných

bremenách. Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou
občianskoprávnou úpravou. To potom znamená, že ak špeciálne predpisy zákonných vecných bremien
neupravujúnáhradysúvisiacesichvýkonom,trebapoužiťúpravusúkromnoprávnu.Zákonoopatreniach
pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov v ustanovení § 4 odkazuje na úpravu v ustanoveniach §
151n až § 151p Občianskeho zákonníka, preto pri riešení otázky náhrady za obmedzenie vlastníckych

práv, je potrebné vychádzať z týchto ustanovení.

13. Pri rozhodovaní odvolací súd vychádzal z uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre
posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo
vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia

jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuviedol podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti,
ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

14. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom
nazistenierozhodujúcichskutočností(§185anasl.C.s.p.)zhľadiskaposúdeniaopodstatnenostižaloby,

výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. l C.s.p.) a na ich základe dospel k
správnym skutkovým záverom, následne k správnym právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí
aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). V postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho
neboli zistené žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, na ktorú by musel
odvolací súd prihliadať aj bez namietania stranou sporu (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

15. Je nesporné, že na danú vec je potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 66/2009 Z. z. o
opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.7.2009. V
judikatúre už bol konštatovaný názor, že je neudržateľné, aby zákonom konštituované vecné bremeno
obmedzovalo vlastníka pozemku pod stavbou bez toho, aby mu za takéto obmedzenie patrila náhrada.

I keď zákon č. 66/2009 Z. z. právo na náhradu na zákonom zriadené vecné bremeno neupravuje, právo
na náhradu vzniká vlastníkovi pozemku podľa článku 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, článku 11
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Náhradu za nútené
obmedzenievlastníckehoprávajemožnépriznaťajopakovanezaurčitýčasovýúsekaždousporiadania
vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 a § 3 zákona č. 66/2009 Z. z. Ak zákon stanovuje

dobu platnosti vecného bremena na dobu do vykonania pozemkových úprav, teda na dobu neurčitú, nie
je možné a nie je v súlade s dobrými mravmi rozhodnúť, že výška odplaty je jednorazová a konečná
a je na mieste priznať vlastníkovi pozemku, obmedzenému vecným bremenom zriadeným zákonom kjeho pozemku, náhradu za vecné bremeno ako opakujúce sa plnenie, a to v súlade s charakterom tohto
vecného bremena ako ťarchy zriadenej na neurčitú dobu.

16. Odvolací súd konštatuje správnosť záverov súdu prvej inštancie, že v konaní bolo preukázané a
medzi sporovými stranami nebolo sporné, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou pozemkov v
katastrálnom území J., na ktorých sú postavené stavby vo vlastníctve žalovaného. V zmysle § 4 ods. 1
zákona č. 66/2009 Z. z. vzniklo dňom účinnosti zákona, t. j. dňom 1.7.2009 v prospech žalovaného právo
zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku v spoluvlastníctve

žalobkyne a žalobkyni nárok na odplatu za vecné bremeno, ktoré vzniklo zo zákona. Žalobkyňa sa v
spore domáhala uplatnenej sumy 3.020,95 € s príslušenstvom ako odplaty za obdobie od 27.12.2014
do 27.12.2016, teda sa domáhala opakovanej náhrady odplaty za uvedené zákonom zriadené vecné
bremeno. V konaní tiež nebolo medzi stranami sporné, že k predmetným pozemkom vzniklo účinnosťou
zákona č. 66/2009 Z. z. právo zodpovedajúce vecnému bremenu a sporným zostala otázka, či žalobkyni
vzniklo za toto vecné bremeno právo na opakovanú náhradu odplaty.

17. S poukazom na ustanovenia 151n ods. 1, § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1, § 4 ods.
1 a ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z., čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, mal odvolací súd za to,
že k obmedzeniu vlastníckeho práva žalobkyne vo forme zriadenia zákonného vecného bremena došlo
na jej majetku vo verejnom záujme, za čo jej nesporne patrí primeraná náhrada. Žalovaný namietal,

že v prípade odplaty za zákonné vecné bremeno ide o jednorazovú náhradu (nie opakovanú) splatnú
dňom zriadenia vecného bremena, pričom toto právo sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej
lehote. Súd prvej inštancie s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS
539/2020-21zodňa28.októbra2020dôvodil,že„akjudikatúranajvyššiehosúduakceptovanáústavným
súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5

zákona č. 182/2003 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku
ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods.
1 zákona č. 66/2009 Z. z. ...Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky,
t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru
s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a

nezapisujú sa do katastra nehnuteľnosti vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak
ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet
žiadnych presvedčivých argumentov.“

18. Je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa za trvanie stavu odporujúcemu zákonu, kedy má nárok na

primeranúnáhraduzaobmedzenievlastníckehopráva,nenesiežiadnuprávnuzodpovednosť.Nemožno
jej iba v dôsledku uplynutia času (nie pasivity) jej právo odoprieť, navyše pokiaľ z tohto stavu v podstate
ťažil žalovaný. Takýto postup za daných skutkových okolností popiera zmysel a účel úprav, vrátane práv
garantovaných Ústavou Slovenskej republiky. Nemožno však tiež opomenúť skutočnosť, že náhrada
za zákonom zriadené vecné bremeno sa spravidla nepovažuje za opakujúce sa plnenie (čo vyplýva

z rozhodnutí súdov, na ktoré žalovaný poukázal), výška náhrady je však závislá na dobe, na akú
sa takéto vecné bremeno zriaďuje (zároveň pozri aj prílohu č. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 492/2004 Z. z. stanovení všeobecnej hodnoty majetku). Podľa § 4 ods. 2 zákona
č. 66/2009 Z. z. je zrejmé, že ide o dočasné zriadenie vecného bremena do vykonania pozemkových
úprav v príslušnom katastrálnom území. Možnosti vysporiadania vzťahu podľa citovaného zákona sú

však mimo dispozície žalobkyne (§ 2 - zámena pozemku a § 3 konanie o pozemkových úpravách).
Strany sporu nedospeli k dohode alebo inému riešeniu daného vzťahu, ktorá by sporné otázky vyriešila.
V zmysle uvedenej vyhlášky č. 492/2004 Z. z. je výška náhrady za zriadenie vecného bremena
závislá od doby obmedzenia vlastníckeho práva a postupom podľa tejto vyhlášky možno dospieť aj
k ročnej odplate za vecné bremeno. Žalobkyňa však nemá dispozíciu nad dĺžkou, po ktorú bude jej

vlastnícke právo obmedzované v prospech žalovaného. V prípade, že by súd akceptoval argumentáciu
žalovaného, znamenalo by to popretie práv žalobkyne iba v dôsledku uplynutia času, po ktorý je jej
právo obmedzované, pričom je nesporné, že žalobkyňa vo veci nie je pasívna. Odvolaciemu súdu
je zrejmé, že súčasný stav je pre obe strany sporu nevyhovujúci, avšak zodpovednosť za tento stav
nesie žalovaný. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav a vec

aj správne právne posúdil a uzavrel, že nárok na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva
sa ako majetkové právo premlčiava, t. j. že žalovaným bola účinne vznesená námietka premlčania. Pri
posudzovaní otázky, či v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné priznať aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahovalebo jednorazovo, ktorá otázka má podstatný význam pre posúdenie dôvodnosti žalovaným vznesenej
námietky premlčania, odvolací súd vychádzal z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Pojem
„ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ definuje judikatúra tak, že doň patria predovšetkým

stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach
najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré
neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí

nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako súd dovolací, obdobnú otázku týkajúcu sa priznávania primeranej náhrady
za zriadenie vecného bremena riešil v rozsudku zo dňa 24.3.2015, sp. zn. 7 Cdo 26/2014, ako aj v
rozsudku zo dňa 14.4.2016, sp. zn. 3 Cdo 49/2014, ktoré rozhodnutie bolo uverejnené aj v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2016, pod č. R 73/2016.
V tomto rozhodnutí bol vyslovený právny záver, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena

podľa § 23 ods. 5 bytového zákona je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným
subjektom vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem,“ vzťahuje sa na každého vlastníka
zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať
samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik
vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia a v súdnom

konaní ho môže vlastník úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej premlčacej lehote, ktorá začína
plynúť od účinnosti tohto zákona. Z týchto rozhodnutí ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzal
aj pri posudzovaní otázky priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona
č. 66/2009 Z. z., a to v rozhodnutiach sp. zn. 2 Cdo 194/2019, zo dňa 26.8.2019 a predovšetkým sp.
zn. 8 Cdo 17/2019, zo dňa 30.11.2020, v ktorom najvyšší súd uviedol, že právny názor prezentovaný

v rozsudkoch sp. zn. 7 Cdo 26/2014 a sp. zn. 3 Cdo 49/2014 (č. R 73/2016) je plne prijateľný a
použiteľnýajnapriznávaniaprimeranejnáhradyzazriadenievecnéhobremenapodľazákonač.66/2009
Z. z. Aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. patrí totiž k tzv.
legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva.
Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu

vlastníckeho práva zakotveného v bytovom zákone. Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná
konštrukcia.Podľauvedenéhozákonnéhoustanoveniaplatí,žeaknemávlastníkstavbykudňuúčinnosti
tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k
pozemku pod stavbou užívajúcemu vlastníkovi stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka
stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod

stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných
právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom
na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku
ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Podľa § 4 ods. 2
zákona č. 66/2009 Z. z. vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho

vecnému bremenu do vykonania úprav v príslušnom katastrálnom území. Uvedené ustanovenia označili
oprávnenie obcí a vyšších územných celkov držať a užívať pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich
vlastníctve, ako vecné bremeno a v poznámkach pod čiarou odkazuje na § 151n až § 151p Občianskeho
zákonníka. Ide však o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, pretože oprávnenie držať a užívať
pozemok neprislúcha konkrétnej osobe, ale druhovo vymedzenému subjektu - obci alebo vyššiemu

územnému celku a obmedzenie vlastníckeho práva je odôvodnené verejným záujmom. Stavbami sú
predovšetkým cestné komunikácie, materské školy, cintoríny, parky a ďalšie všeobecne prospešné
zariadenia, ktoré boli vybudované pred rokom 1989. Zriadenie vecného bremena predstavuje spôsob,
ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa
nachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov prešli

na obce a vyššie územné celky. Ide o nedoriešené právne vzťahy z predchádzajúceho spoločenského
režimu a zákonodarca prijatím zákona č. 66/2009 Z. z. ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať
medzery vo vlastníckych vzťahoch. Tak ako bytový zákon, ani zákon č. 66/2009 Z. z. expressis verbis
neuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu. Ústavný súd však vo svojom rozhodnutí pod sp. zn.
I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj keď bytový zákon neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa §

23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a
slobôd a v kontexte s tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3
Občianskehozákonníka.Ivprípadezriadeniavecnéhobremenapodľa§4ods.1zákonač.66/2009Z.z.
je primeraná náhrada namieste. Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospelak záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993
Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto
zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009

Z. z. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia
vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom
súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra
nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou
náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých

argumentov. Podstatou predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v
rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania
opakovanosti finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 bytového zákona, v
ktorých posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013,
IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili.

19. Spoukazomnavyššieuvedenéaustálenúrozhodovaciupraxdovolaciehosúduodvolacísúddospel
k záveru, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.
je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Finančná
náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného
plnenia. Nárok na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva má iba pôvodný vlastník

pozemku a v súdnom konaní ho môže úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej premlčacej lehote,
ktorá začína plynúť od účinnosti tohto zákona. Ďalšiemu vlastníkovi pozemku už takýto nárok nevznikne.
Nárok na finančnú náhradu sa s poukazom na ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka premlčuje vo
všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť, odkedy sa právo mohlo vykonať prvý raz, t.
j. od 1.7.2009 (účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z.) a uplynula dňom 1.7.2012. Odvolací súd vzhľadom na

tieto závery opätovne posudzoval dôvodnosť žalovaným vznesenej námietky premlčania. Použitie tejto
námietky má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, t. j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti,
v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Žaloba o zaplatenie sumy
3.020,95 € ako odplata za vecné bremeno za obdobie od 27.12.2014 - 27.12.2016, bola podaná na
súd dňa 28.4.2017, teda zjavne po uplynutí premlčacej lehoty. Z vyššie uvedených dôvodov je potrebné

námietku premlčania vznesenú žalovaným pokladať za dôvodnú a premlčané právo potom nie je možné
priznať. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
ako vecne správny potvrdil.

20. K odvolacej námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, odvolací súd dodáva, že porušením práva na spravodlivý proces je aj
odňatie možnosti konať pred súdom, ktorým sa rozumie nielen procesný postup súdu, ale aj rozhodnutie,
vdôsledkuktoréhostranasporunemôžeuplatniťsvojepráva.Vzmysleplatnejprávnejúpravynesprávny
procesný postup súdu, priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu,

ktorým sa sporovej strane znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu procesný predpis
priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, je odňatím možnosti strany konať
pred súdom. Zákon v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom bližšie
nešpecifikuje; pod odňatím možnosti konať pred súdom je však potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu konkrétnych procesných práv a

právom chránených záujmov, priznaných mu Civilným sporovým poriadkom na zabezpečenie svojich
práv a oprávnených záujmov, ktoré by inak mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku
nesprávneho postupu súdu vylúčený. Vždy ide o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv
(napríklad môže ísť o právo predniesť alebo doplniť svoje návrhy, zúčastniť sa pojednávania, vyjadrovať
sa k veci, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k

vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k vykonanému
dokazovaniu a právnej stránke veci, právo podávať opravné prostriedky). Odňatie možnosti konať pred
súdom nezakladá samo tvrdenie sporovej strany o existencii tejto procesnej vady; určujúcim je zistenie,
že k vade tejto povahy skutočne došlo. Ak došlo k odňatiu možnosti strán sporu konať pred súdom,
táto skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú odvolací súd napadnuté rozhodnutie zruší, pretože rozhodnutie,

vydané v konaní, postihnutom touto závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne.
V danom prípade odvolací súd nezistil také znemožnenie vykonávania procesných práv žalobcu, ktoré
by bolo možné považovať za porušenie uvedeného ústavného práva žalobkyne.21. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že
musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke
a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú

vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením § 191 C.s.p., a to
vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov
strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je

logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré
vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z ustanovenia § 192, § 193 a § 205 C.s.p. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový
stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil; z odôvodnenia
rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou

k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti
namietané žalobkyňou v odvolaní, najmä s prihliadnutím na ustálenú rozhodovaciu prax tak, ako
uvádza v napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie a prízvukuje odvolací súd, nemajú za následok
úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou
prvoinštančného súdu.

22. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s
odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej
inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

23. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

24. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady

trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

25. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods.
10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160
odsek 2 CSP).(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).