Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 10, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/45/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107215316
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1107215316.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu

JUDr. Jany Richterovej a Mgr. Jaroslava Šupu v právnej veci žalobcu: Kapucíni na Slovensku, so
sídlom Župné námestie 10, Bratislava, IČO: 00 599 107, právne zastúpeného: soukeník - štrpka s. r. o.
advokátska kancelária so sídlom Strážnická 5, Bratislava, IČO: 36 862 711, proti žalovanému: Hlavné
mesto Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom Primaciálne námestie 1, Bratislava, IČO: 00 603 481,
o vydanie nehnuteľností a o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č.k. B1-14C/89/2007-604 zo dňa 24. novembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca po jej poslednej
zmene (pripustenej súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 24.11.2023) domáhal uloženia povinnosti
žalovanému žalobcovi vydať a navrátiť vlastníctvo k nasledovným nehnuteľnostiam v podiele 1/1 k celku:
a) novovytvorený pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria,
o výmere 2371 m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo XX/XXXX, vyhotoveného dňa
18.8.2022 D.. D. X., autorizovaného dňa 18.8.2022 D.. F. Q. , autorizovaným geodetom a kartografom, a

úradneoverenéhodňa31.08.2022OkresnýmúradomBratislava,katastrálnymodborompodčíslomU.,a
ktorý tvorí prílohu tohto rozhodnutia, pre katastrálne územie Staré mesto, obec Bratislava - Staré mesto,
Okres Bratislava I, ktorý bol pôvodne zapísaný v liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie
Staré mesto ako pozemok parcelné číslo XXX/X, parcela registra „E“, zastavané plochy a nádvoria,
o výmere 141 m2 a pozemok parcelné číslo XXX, parcela registra „E“, záhrada, o výmere 3459 m2
vydanom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom,
b) novovytvorený pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria,

o výmere 1711 m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo XX/XXXX, vyhotoveného dňa
18.8.2022 D.. D. X., autorizovaného dňa 18.8.2022 D.. F. Q., autorizovaným geodetom a kartografom, a
úradneoverenéhodňa31.08.2022OkresnýmúradomBratislava,katastrálnymodborompodčíslomU.,a
ktorý tvorí prílohu tohto rozhodnutia, pre katastrálne územie Staré mesto, obec Bratislava - Staré mesto,
Okres Bratislava I, ktorý bol pôvodne zapísaný v liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie
Staré mesto ako pozemok parcelné číslo XXX/X, parcela registra „E“, zastavané plochy a nádvoria,
o výmere 482 m2, pozemok parcelné číslo XXX/X, parcela registra „E“, zastavané plochy a nádvoria,

o výmere 141 m2 a pozemok parcelné číslo XXX, parcela registra „E“, záhrada, o výmere 3459 m2
vydanom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom,
c) novovytvorený pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, ostatné plochy, o výmere 25
m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo XX/XXXX, vyhotoveného dňa 18.8.2022 D.. D. X.,autorizovaného dňa 18.8.2022 Ing. F. Q., autorizovaným geodetom a kartografom, a úradne overeného
dňa 31.8.2022 Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pod číslom U., a ktorý tvorí prílohu
tohto rozhodnutia, pre katastrálne územie Staré mesto, obec Bratislava - Staré mesto, Okres Bratislava

I, ktorý bol pôvodne zapísaný v liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie Staré mesto ako
pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, ostatné plochy, o výmere 1324 m2, vydanom
Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom,
d)novovytvorenýpozemokparcelnéčísloXXXX/XX,parcelaregistra„C“,zastavanéplochyanádvoria,o
výmere 98 m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo XX/XXXX, vyhotoveného dňa 18.8.2022

D.. D. X., autorizovaného dňa 18.8.2022 D.. F. Q., autorizovaným geodetom a kartografom, a úradne
overeného dňa 31.8.2022 Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pod číslom U., a ktorý
tvorí prílohu tohto rozhodnutia, pre katastrálne územie Staré mesto, obec Bratislava - Staré mesto,
Okres Bratislava I, ktorý bol pôvodne zapísaný v liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie
Staré mesto ako pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria,
o výmere 430 m2, vydanom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom,

e)novovytvorenýpozemokparcelnéčísloXXXX/XX,parcelaregistra„C“,zastavanéplochyanádvoria,o
výmere 60 m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo XX/XXXX, vyhotoveného dňa 18.8.2022
D.. D. X., autorizovaného dňa 18.8.2022 D.. F. Q., autorizovaným geodetom a kartografom, a úradne
overeného dňa 31.08.2022 Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pod číslom U., a ktorý
tvorí prílohu tohto rozhodnutia, pre katastrálne územie Staré mesto, obec Bratislava - Staré mesto,

Okres Bratislava I, ktorý bol pôvodne zapísaný v liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie
Staré mesto ako pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria,
o výmere 430 m2, vydanom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom,
f) novovytvorený pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o
výmere 63 m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo 26/2022, vyhotoveného dňa 18.8.2022

D.. D. X., autorizovaného dňa 18.8.2022 D.. F. Q., autorizovaným geodetom a kartografom, a úradne
overeného dňa 31.08.2022 Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pod číslom U., a ktorý
tvorí prílohu tohto rozhodnutia, pre katastrálne územie Staré mesto, obec Bratislava - Staré mesto,
Okres Bratislava I, ktorý bol pôvodne zapísaný v liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie
Staré mesto ako pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria,

o výmere 625 m2, vydanom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom,
g)novovytvorenýpozemokparcelnéčísloXXXX/XX,parcelaregistra„C“,zastavanéplochyanádvoria,o
výmere 53 m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo XX/XXXX, vyhotoveného dňa 18.8.2022
D.. D. X., autorizovaného dňa 18.8.2022 D.. F. Q. , autorizovaným geodetom a kartografom, a úradne
overeného dňa 31.08.2022 Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pod číslom U., a ktorý

tvorí prílohu tohto rozhodnutia, pre katastrálne územie Staré mesto, obec Bratislava - Staré mesto,
Okres Bratislava I, ktorý bol pôvodne zapísaný v liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie
Staré mesto ako pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria,
o výmere 2368 m2, vydanom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom,
h) pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvorie, o výmere 88

m2 zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, pre katastrálne územie Staré mesto, obec Bratislava - Staré
mesto, Okres Bratislava I.
Druhým bodom žalobca alternatívne požadoval, aby súd určil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností
uvedených vyššie. Súd prvej inštancie teda žalobu zamietol v oboch bodoch jej žalobného petitu a
žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi.

2. Tomuto rozsudku predchádzalo konanie, v ktorom súd prvej inštancie najskôr uznesením č. k.
14C/89/2007-28 zo dňa 9. novembra 2007 zastavil konanie voči pôvodne žalovanému 2/, ktorý nemal
procesnú subjektivitu. Prvýkrát vo veci súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom č. k. 14C/89/2007-274
zo dňa 9. októbra 2013 tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. Odvolací súd rozsudkom č. k.

5Co/684/2013-301 zo dňa 26. apríla 2016 odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 1Cdo/192/2017 zo dňa 28. apríla 2021 rozsudky oboch nižších
súdov zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Podľa dovolacieho súdu je žalobcu
potrebné v zmysle kánonického práva považovať za časť inštitútu zasväteného života - Rádu menších
bratov kapucínov. Vnútorná organizácia Rádu menších bratov kapucínov je upravená v tzv. konštitúciách

tohto rádu. Z Konštitúcií rádu menších bratov kapucínov vyhlásených generálnym ministrom Rádu
menších bratov kapucínov bratom F. P., na základe dekrétu Kongregácie pre inštitúty zasväteného života
a spoločností apoštolského života, C 37 - 1/2013 zo 4. októbra 2013, podľa dovolacieho súdu bez
pochýb vyplýva, že Slovenskú provinciu rádu menších bratov kapucínov možno považovať za právnehonástupcu bývalého Rádového domu kapucínov. Najvyšší súd SR tiež poukázal na Kánon 120 ods.
1 Kódexu kánonického práva, podľa ktorého platí, že právnická osoba (teda aj inštitút zasväteného
života a spoločnosť apoštolského života) je svojou povahou trvalá. Zaniká však, ak ju kompetentná

autorita zákonne zruší, alebo ak počas sto rokov nevyvíja činnosť. Aj s ohľadom na uvedené je
potrebné prisvedčiť názoru žalobcu, že právna kontinuita Rádu menších bratov kapucínov a jeho častí
(v zmysle Konštitúcií menších bratov kapucínov) podľa kánonického práva ostala aj v rokoch 1948 až
1987 zachovaná. Rádový dom kapucínov ako časť Rádu menších bratov kapucínov nikdy v zmysle
kánonického práva nezanikol, ale erigoval na vyššiu štruktúru.

3. Svoj v poradí druhý rozsudok súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 1, 2 a
3, § 2, § 3, § 4 ods. 2 písm. d) a g), § 5 ods. 1, 2 a 3, § 7 ods. 1 písm. b) zákona č. 282/1993 Z.
z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, §
1, § 2 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1 písm. d) a g), § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, 2 a 3, § 6 písm. b) zákona č.
161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam

a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, § 2 písm. b) zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane
a využívaní poľnohospodárskej pôdy, § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a § 137 písm.
c) CSP a vecne tým, že vykonal dokazovanie listinami preukazujúcimi aktívnu legitimáciu žalobcu a
nasledovnými listinnými dôkazmi: výpis z pozemkovoknižnej vložky č. XXXX katastrálneho úradu Staré
Mesto (č.l. 5 až 6), výzva na vydanie nehnuteľnosti podľa zákona č. 161/2005 Z.z. zo dňa 25.4.2006

(č.l. 7), potvrdenie o pridelení identifikačného čísla žalobcovi (č.l. 10), znalecký posudok Ing. Romana
Horečného č. XX/XXXX zo dňa 10.5.2007 (č.l. 12 až 20), darovacia zmluva zo dňa 9.10.1957 (č.l.
23 až 25), vyvlastňovací výmer zo dňa 9.12.1952 (č.l. 80 až 83), urgencia na zaplatenie náhrady za
vyvlastnenie zo dňa 29.4.1957 (č.l. 123 až 124), dohoda o vydaní veci podľa zákona č. 282/1993 Z.z.
(č.l. 125 až 126), uznesenie Okresného súdu Bratislava I o zastavení konania č.k. 24C/69/2007-41 zo

dňa 30.9.2010 (č.l. 132), geometrický plán č. X/XXXX D.. D. X. (č.l. 146 až 157), oznámenie správy
katastra pre hlavné mesto SR Bratislava zo dňa 26.6.2012 s prílohami (č.l. 188 až 190), vyjadrenie D..
D. X. zo dňa 10.8.2012 (č.l. 191), geometrický plán Ing. Ivana Paulena č. XX/XXXX (č.l. 461 až 467),
identifikácia pôvodného pozemku p. č. XXX, XXX T. XXX (č.l. 468) a technická správa zo dňa 22.07.2022
(č.l.469 až 537). Súd prvej inštancie tiež na pojednávaní dňa 19.6.2012 vypočul svedka D.. F. X. (č.l.

164 až 167). Po vyjadrení žalovaného súd prvej inštancie pokladal jeho pasívnu legitimáciu v konaní
za nespornú. Skonštatoval, že žalobca si v žalobe uplatnil nárok na rovnaké pozemky alternatívne z
dvoch právnych titulov. Prvý titulom bol nárok na vrátenie pozemkov v zmysle zákona č. 161/2005 Z.
z. Tento nárok súd z hmotnoprávneho hľadiska skúmať nemusel (hoci tak neskôr urobil kvôli druhému
nároku), keďže žalobca nesplnil základnú podmienku na uplatnenie tohto nároku, a to podanie žaloby

v lehote určenej zákonom.

4. Relevantnými reštitučnými predpismi sú v prípade cirkevných reštitúcií zákon č. 282/1993 Z. z. a
zákon č. 161/2005 Z. z (spolu aj „reštitučné predpisy“). Cieľom oboch týchto zákonov bola snaha
zmierniť následky niektorých krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam a bola vedená

vôľou, aby k podobným krivdám už nikdy nedošlo. Oba zákony vymedzili, na aké majetky (hnuteľné
a nehnuteľné veci) sa vzťahujú, aké sú oprávnené osoby, povinné osoby, na aké prípady prechodu
vecí do vlastníctva štátu alebo obce sa vzťahujú, a rovnako vymedzili lehoty, v ktorých sa oprávnené
osoby mohli svojich práv domáhať jednak priamo vo vzťahu k povinným osobám a následne prípadnými
žalobami na súde. Zákon č. 282/1993 Z. z. upravil lehoty na podanie výzvy oprávnenej osobe, resp.

na podanie prípadnej žaloby v § 5. V zmysle ods. 1: „Na vydanie veci vyzve oprávnená osoba povinnú
osobu písomne v lehote 12 mesiacov od účinnosti tohto zákona, inak právo zaniká. Na vydanie veci
uvedenej v § 1 ods. 3 a v § 4 ods. 2 písm. i) a v odseku 4 vyzve oprávnená osoba povinnú osobu
písomne najneskôr do 31. decembra 2002, inak právo zaniká.“ Podľa ods. 2: „ Povinná osoba uzavrie
s oprávnenou osobou do 90 dní od doručenia výzvy dohodu o vydaní veci.“ Podľa ods. 3: „Ak povinná

osoba nevyhovie výzve podľa odseku 2 alebo ak miesto jej pobytu nie je známe, môže oprávnená
osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 15 mesiacov od doručenia výzvy, inak právo zaniká.“
Keďžezákonnadobudolúčinnosťdňa1.1.1994,bolaoprávnenáosobapovinnápísomnevyzvaťpovinnú
osobu na vydanie veci do 1.1.1995, a následne v prípade, ak nebolo jej výzve vyhovené, musela podať
žalobu na súde do 15 mesiacov od doručenia výzvy. Zákon č. 161/2005 Z. z. obsahoval veľmi podobnú

úpravu tiež v § 5. Podľa ods. 1: „Právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť
oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže
skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.“ Podľa ods. 2: „Povinná osoba
uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od doručenia písomnej výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnejveci. Ak k prechodu vlastníctva bude potrebné vykonať úkony podľa osobitného predpisu, začína plynúť
táto lehota po vykonaní týchto úkonov.“ Podľa ods. 3: „Ak povinná osoba nevyhovie písomnej výzve
podľa odseku 2 alebo ak jej sídlo nie je známe, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v

lehote 12 mesiacov od doručenia písomnej výzvy, inak právo zaniká.“ Tento zákon nadobudol účinnosť
dňa 1.5.2005, lehota na uplatnenie nároku však bola daná bez ohľadu na presným termínom priamo
v zákone. Oba vyššie uvedené reštitučné zákony tak jednoznačne určili lehotu na uplatnenie nárokov,
a zároveň jednoznačne stanovili, že ak nároky nie sú uplatnené v zákonnej lehote u povinnej osoby,
resp. následne v ďalšej lehote na súde, tieto nároky zaniknú. V zmysle vyššie citovaného ustanovenia

bola zákonná lehota na doručenie výzvy povinnej osobe podľa zákona č. 161/2005 Z. z. dňa 30.4.2006,
a zákonná lehota na podanie žaloby na súd do 12 mesiacov od doručenia výzvy, t. j. najneskôr dňa
30.4.2007. Žalobca preukázal doručenie takejto výzvy žalovanému vo vzťahu k niektorým pozemkom
pravdepodobne dňa 26.4.2006 (dátum pečiatky žalovaného nie je úplne čitateľný), čím by lehotu na
podanie žiadosti stihol, avšak samotnú žalobu na súd podal až dňa 15.5.2007, a teda nepochybne
po uplynutí lehoty na jej podanie. Súd prvej inštancie tak z tohto dôvodu nárok na vydanie a vrátenie

pozemkov žalobcovi v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z. bez skúmania ďalších podmienok zamietol.
Pre úplnosť dodal, že navyše aj v čase podania žaloby sa žalobca domáhal výlučne určenia svojho
vlastníckeho práva, a v žalobe len spomenul, že jeho nárok je daný aj s poukazom na zákon č. 161/2005
Z. z., a to vo vzťahu k časti parcely č. XXX. Vydania a vrátenia pozemkov podľa zákona č. 161/2005 Z.
z. sa začal v konaní domáhať až podstatne neskôr.

5. Žalobca sa ďalej domáhal aj určenia svojho vlastníckeho práva, t. j. podal žalobu v zmysle § 80
písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, resp. dnešného § 137 písm. c) CSP. Súd prvej inštancie
preto v konaní skúmal, či má žalobca v konaní naliehavý právny záujem na určení vlastníctva, a
dospel k záveru, že žalobca tento naliehavý právny záujem nemá, resp. súd nemôže jeho vlastnícke

právo k sporným pozemkom určiť. Pre posúdenie tejto otázky je kľúčové, či existuje naliehavý právny
záujem na určení vlastníctva v zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka aj v prípade,
ak bolo možné uplatniť si právo na vrátenie majetku podľa reštitučných predpisov. V súvislosti s prijatím
týchto zákonov tak vznikla otázka, či sa oprávnené osoby mohli domáhať svojich práv výlučne podľa
nich, alebo mohli popri nich využiť aj štandardné inštitúty občianskeho práva, t. j. domáhať sa určenia

vlastníctva k rovnakému majetku napr. určovacou žalobou z dôvodu absolútnej neplatnosti právneho
úkonu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že aj v dôsledku citovaných ustanovení je konkurencia
dvochtitulovnauplatnenierovnakéhoprávakrovnakémumajetkuvdanomprípadevylúčená.Vprípade,
ak mala oprávnená osoba možnosť domáhať sa vrátenia nehnuteľností podľa reštitučných zákonov,
tak je vylúčené, aby sa mohla vlastníctva rovnakých nehnuteľností z rovnakého titulu domáhať podľa

všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Tento záver vyplýva zo skutočnosti, že reštitučné
predpisy sú vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis, a tento sa tak ako lex generalis
aplikovať nemôže. Z právneho hľadiska je podľa názoru súdu prvej inštancie takýto záver pomerne
jednoznačný, nakoľko reštitučné zákony osobitným spôsobom komplexne upravili možnosť domáhať
sa vrátenia určitého majetku, čím automaticky podľa vyššie uvedenej zásady spôsobili nemožnosť

domáhať sa rovnakých nehnuteľností podľa všeobecných predpisov. Súd prvej inštancie bol zároveň
toho názoru, že takýto postup nie je v rozpore s princípom spravodlivosti, a to ani s prihliadnutím na
spôsob, akým boli pôvodní vlastníci zbavení svojho majetku počas komunistického režimu. Vnímal
argument žalobcu, že cieľom reštitučných predpisov bolo uľahčiť vrátenie nehnuteľností, ktoré boli
nespravodlivo na základe pochybných právnych titulov odňaté aj cirkvám a náboženským spoločnostiam

počas komunistického režimu, a nie naopak jeho sťaženie. Tento účel však bol pomocou reštitučných
zákonov nepochybne aj naplnený, nakoľko štát osobitne upravil režim navrátenia majetku, ktorý bol
oproti ustanoveniam Občianskeho zákonníka podstatne jednoduchší, a najmä zadefinoval kritériá, na
základe ktorých boli pôvodným vlastníkom vrátené ich majetky. Zároveň je ale potrebné skonštatovať,
že zmyslom reštitučných zákonov bolo taktiež vytvoriť právnu istotu pre všetkých vlastníkov, t. j. aj

tých, ktorí prípadne sporné pozemky vlastnili a užívali, resp. tých, ktorí ich neskôr nadobudli. Súd prvej
inštancie pokladal za veľmi racionálne a zároveň v rámci možností spravodlivé, že štát na jednej strane
paušálne zjednodušil návrat majetku do vlastníctva pôvodných vlastníkov, na druhej strane ale stanovil,
že uplynutím v zákonoch uvedených lehôt akékoľvek ďalšie práva oprávnených osôb zanikajú. Tak ako
je na jednej strane nevyhnutné, aby sa štát vysporiadal s neprávosťami páchanými nedemokratickým

režimom do roku 1989, tak je na druhej strane nevyhnutné, aby toto vyrovnanie bolo realizované v
konkrétnom časovom rámci a aby dlhodobo nepretrvával stav právnej neistoty.6. Súd prvej inštancie dospel k svojmu rozhodnutiu za vedomia o tom, že vo vzťahu k tejto právnej otázke
existujú rôznorodé rozhodnutia najvyšších súdnych autorít. V plnej miere sa však priklonil k prevažujúcej
neskoršej judikatúre, ktorú z jeho pohľadu reprezentuje najmä žalovaným označený nález Ústavného

súdu SR sp. zn. III. ÚS 177/2013 zo dňa 24. apríla 2013. Ústavný súd najprv v rozhodnutí cituje
nasledovné závery Krajského súdu v Nitre: „Reštitučné predpisy sú k všeobecným predpisom (akým
je Občiansky zákonník) vo vzťahu špeciality. Tento vzťah sa rieši podľa zásady lex specialis derogat
legi generali, to znamená, že tam, kde existuje špeciálna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú,
ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho; teda ak

je daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych
predpisov. Oprávnená osoba, prípadne jej právny nástupca sa preto nemôže domáhať ochrany svojho
vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, najmä podľa § 126 ods. 1 OZ a to ani formou určenia
vlastníckeho práva či už svojho, alebo svojho predchodcu podľa § 80 OSP ak mohla žiadať o vydanie
veci podľa reštitučného predpisu. Žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno totiž obchádzať účel a
zmysel reštitučného zákonodarstva. Súd prvého stupňa správne zamietol návrh navrhovateľa z dôvodu

nepreukázania naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva a odvolací súd už len v
ďalšom poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa v súlade s ust. § 219 ods. 2 OSP
beztoho,abyopakovalvýsledkyvykonanéhodokazovania.Lennazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutiauvádza,žeexistenciašpeciálnejúpravyvreštitučnýchpredpisochvylučujenaliehavýprávny
záujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci

a nárok uplatnený nebol, alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené. Naliehavosť
právneho záujmu na určovacom výroku je totiž daná až vtedy, ak je v spore o určenie vlastníckeho práva
toto právo preukázané. Reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období
na štát a to či už v prípade vyvlastnenia, alebo prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby,
ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. Bez ohľadu na

to, akým spôsobom prešla vec na štát len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných predpisoch výslovne
stanovené a za splnenia ďalších v nich uvedených podmienok bol daný dôvod na vrátenie veci. Tým
bola súčasne vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa všeobecných predpisov, lebo
ako už bolo uvedené, reštitučná úprava je vo vzťahu k všeobecným predpisov úpravou špeciálnou. V
prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom období by bez právneho dôvodu neuplatnenie ochrany

podľa reštitučných predpisov malo za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i
procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov, teda aj ochrany prostredníctvom žaloby o
určenie vlastníckeho práva. Prostredníctvom prijatia reštitučných prepisov zákonodarca akceptoval
skutočnosť, že v minulosti dochádzalo k prevzatiu veci štátom bez právneho dôvodu, ako právny titul
nadobudnutia vlastníckeho práva štátom, a na základe jeho vôle vyjadrenej v reštitučných predpisoch

sa potom prevzatia veci bez právneho dôvodu stal formálne právny titul nie pre nadobudnutie veci
zo strany štátu, ale pre vznik nároku na vydanie veci a teda obnovu formálneho vlastníckeho práva,
pričom nevyužitím možnosti domáhať sa takéhoto nároku v zákonnej lehote došlo k nezvratnému zániku
(preklúzii práva) a tým k nemožnosti dosiahnuť revíziu krokov štátu urobených v rozhodnom období...“
Následne Ústavný súd SR pripojil vlastné právne závery: „Ústavný súd sa stotožňuje s názorom

krajského súdu a dodáva, že po uplynutí reštitučných lehôt už nie je možné uplatniť si všeobecnou
vlastníckou žalobou určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Reštitučné predpisy majú povahu lex
specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, ktorý predstavuje lex generalis. Ak oprávnená osoba
zmeškalalehotunauplatneniereštitučnéhonároku,nemôžesabrániťžalobouovydanieveci(vypratanie
nehnuteľnosti), resp. určenie vlastníckeho práva podľa § 126 Občianskeho zákonníka s odvolaním sa

na nepremlčateľnosť vlastníckeho práva (§ 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a na to, že ak niečo nie
je upravené v reštitučnom predpise (špeciálny predpis), potom je možné subsidiárne použiť ustanovenia
Občianskehozákonníka,ktorévovšeobecnostiupravujúochranuvlastníckehoprávaknehnuteľnostiam.
Z povahy reštitučných zákonov ako predpisov špeciálnych vyplýva, že nároky nimi upravené nie je
možné riešiť inak než podľa ich ustanovení v zmysle všeobecnej zásady o zákone všeobecnom a

osobitnom (lex specialis derogat legi generali). Ak stanoví reštitučný predpis určité podmienky na
uplatnenie reštitučného nároku, nie je možné ten istý nárok uplatňovať podľa iného predpisu. Pokiaľ by
i naďalej bolo možné domáhať sa vydania veci (vypratania nehnuteľnosti) podľa § 126 Občianskeho
zákonníka, ktoré bolo možné uplatniť si podľa reštitučného predpisu, prípadne požadovať určenie
vlastníctva k tejto veci, bola by hromadne narušená právna istota osôb, ktoré až potom, ako bolo zrejmé,

že k vydaniu nehnuteľnosti podľa reštitučného predpisu už nedôjde, na základe riadnych právnych
skutočností túto nehnuteľnosť získali od povinnej osoby (od štátu alebo jeho právnych nástupcov), ako
aj právna istota budúcich nadobúdateľov tohto majetku. Vzhľadom na rozsah socializácie majetku v
rokoch 1948 - 1989 by išlo už o neistotu v značnom rozsahu a takýto stav by bol v rozpore s požiadavkouprávneho štátu.“ Závery Ústavného súdu SR potvrdil vo svojom rozsudku sp. zn. 3Cdo/115/2016 zo dňa
28. júna 2017 aj Najvyšší súd SR, ktorý okrem iného uviedol: „Rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa
v otázke postavenia reštitučných predpisov ustálila v tom smere, že tieto sú k všeobecným predpisom,

akým je najmä Občiansky zákonník, vo vzťahu špeciality (pozri aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp.
zn. 4 Cdo 130/2007 z 25. februára 2009, sp. zn. 5 MCdo 4/2009 z 24. februára 2010, sp. zn. 4 Cdo
300/2008 z 27. októbra 2010). To znamená, že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno
použiť úpravu všeobecnú. Ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu
ako špeciálneho, teda ak je daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa

všeobecných právnych predpisov. Oprávnená osoba, prípadne jej právny nástupca sa preto nemôže
domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, najmä podľa § 126 ods. 1
OZ, a to ani formou určenia vlastníckeho práva, či už svojho alebo svojho predchodcu ku dňu jeho smrti
podľa § 80 O.s.p. Reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na
štát, a to aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili
nárok podľa týchto predpisov, sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. Bez ohľadu na to, akým spôsobom

prešla vec na štát, len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných predpisoch výslovne ustanovené za splnenia
aj ďalších v nich uvedených podmienok, bol daný dôvod na vrátenie veci. Tým bola súčasne vylúčená
možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa všeobecných predpisov, pretože reštitučná úprava je vo
vzťahu k všeobecným predpisom úpravou špeciálnou.“ Najvyšší súd SR tak rovnako potvrdil, že ak
bolo možné uplatňovať nároky podľa reštitučných predpisov, nie je tak už možné robiť podľa predpisov

občianskeho práva. Z uvedených skutočností tak súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prípade, ak si
žalobca mohol svoje nároky v tomto konaní uplatniť už skôr v reštitučnom konaní, bol povinný tak spraviť.
Ak tak nespravil, v zmysle v odsekoch 22 a 23 vyššie citovaných ustanovení reštitučných zákonov jeho
nárok zanikol, v dôsledku čoho zanikol jeho naliehavý právny záujem na určení vlastníctva.

7. K vzťahu reštitučných zákonov a Občianskeho zákonníka ešte súd prvej inštancie poznamenal, že
v konaní aj žalobca argumentoval, že je potrebné aplikovať pravidlo lex specialis derogat legi generali,
a to vo vzťahu k inštitútu vydržania. Hoci sa prvoinštančný súd v tomto konaní v konečnom dôsledku
možným vydržaním pozemkov zo strany žalovaného nezaoberal, vo všeobecnosti sa so žalobcom
stotožňuje a dodáva, že aj táto skutočnosť vylučuje možnú aplikáciu všeobecných predpisov popri

tých reštitučných. Štát reštitučnými predpismi na jednej strane (i) aproboval prechod vecí na nových
vlastníkov počas rozhodného obdobia (posledné tri vety rozsudku Najvyššieho súdu SR citovaného
vyššie), ale na strane druhej (ii) stanovil jednoznačný zjednodušený právny rámec na navrátenie týchto
vecí ich pôvodným vlastníkom a (iii) vylúčil možnosť nových vlastníkov argumentovať vydržaním veci.
Tieto aspekty reštitučných zákonov tvoria jednotný celok a nemožno ich od seba oddeliť. Skutočnosť,

že reštitučné zákony sú lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku ako lex generalis sa pritom
neprejavuje len vo vzťahu k majetku, ktorý podľa reštitučných zákonov mohol byť oprávneným osobám
navrátený, ale aj vo vzťahu k majetku, ktorého navrátenie naopak reštitučné predpisy vylučujú. V zmysle
§ 7 ods. 1 písm. b) zákona č. 282/1993 Z. z, platí: „Pozemky alebo ich časť nemožno vydať, ak pozemok
bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo právnickej osoby zastavaný“. Podobne podľa

§ 6 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z.: „Vlastníctvo sa nenavracia k pozemku, ktorý bol po prechode
alebo po prevode do vlastníctva štátu zastavaný“. Oba zákony pritom definujú viacero ďalších typov
nehnuteľností, ktoré nie je možné podľa týchto zákonov vrátiť, pričom ich spoločným menovateľom je,
že by to celkom zjavne odporovalo ich súčasnému využitiu a naturálna reštitúcia objektívne nie je možná
- pozemky na ktorých je zriadený cintorín, pozemky na ktorých sú telovýchovné a športové zariadenia

či pozemky, ktoré slúžia na obranu štátu alebo ťažbu nerastov a pod. Reštitučné zákony tak vylúčili
navrátenietakýchtopozemkov,atonielenpodľaichúpravy,aleajpodľavšeobecnejúpravyObčianskeho
zákonníka. Ak nie je možné takéto pozemky reštituovať, tak nie je možné ani určenie ich vlastníctva v
prospech pôvodného vlastníka štandardnou civilnou žalobou v zmysle aktuálne účinného § 137 písm. c)
CSP. Z tohto dôvodu je vylúčené, aby mal žalobca možnosť dožadovať sa určenia vlastníckeho práva k

tým častiam pôvodných pozemkov parc. č. XXX a XXX zapísaných v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX,
ktoré boli po prevode práva na štát zastavané a sú liste vlastníctva vedené ako zastavané plochy a
nádvoria. Keďže určenie vlastníctva žalobcu k takýmto pozemkom je v zmysle reštitučných predpisov
vylúčené, nemá žalobca v zmysle záverov súdu uvedených vyššie, bez ohľadu na ostatné okolnosti,
naliehavý právny záujem na takomto určení, nakoľko jeho vlastnícke právo k pozemkom nemôže súd

určiť.

8. Súd prvej inštancie sa ďalej vysporiadal s otázkou, či si žalobca mohol uplatňovať ostatné
svoje nároky podľa reštitučných zákonov, resp. nároky k ostatným sporným pozemkom. Podľa §1 ods. 1 až 3 zákona č. 282/1993 Z. z.: „Zákon sa vzťahuje na zmiernenie následkov niektorých
majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam odňatím vlastníckeho práva k
nehnuteľným veciam a hnuteľným veciam na základe rozhodnutí štátnych orgánov, občianskoprávnych

a správnych aktov vydaných v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2.
novembra 1938 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodné obdobie“) v rozpore so zásadami demokratickej
spoločnosti, rešpektujúcej práva občanov vyjadrené najmä Chartou Organizácie Spojených národov,
Listinou základných práv a slobôd a príslušnými medzinárodnými paktmi o občianskych, politických,
hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Predmetom vrátenia majetku podľa tohto zákona

sú nehnuteľné veci a hnuteľné veci. Predmetom vrátenia sú aj pozemky, ktoré sú súčasťou lesného
pôdneho fondu v národnom parku. S pozemkami sa vydávajú aj hospodárske budovy a ostatné stavby
slúžiace lesnej výrobe, nachádzajúce sa v rozhodujúcom období na týchto pozemkoch, bez ohľadu
na neskoršiu zmenu ich skutočného využitia.“ Podľa § 2 zákona sú oprávnenými osobami štátom
registrované cirkvi a náboženské spoločnosti a podľa § 3 zákona povinnými osobami okrem iného
obce. Podľa § 1 zákona č. 161/2005 Z.z.: „Tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k nehnuteľným

veciam, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu, a prechod vlastníctva k niektorým nehnuteľným
veciam.“, pričom uvedeným osobitným predpisom bol práve zákon č. 282/1993 Z. z. Podľa § 2 zákona
ods. 1: „Vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria a) poľnohospodársku pôdu, b)
hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, c) lesný pôdny fond,
hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, d) podiely spoločnej nehnuteľnosti.“. Podľa

§ 2 ods. 2 zákona: „Právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môže
uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území
Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla
do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra
1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3.“ Podľa § 4 ods. 1 zákona: „Povinnou osobou je

právnickáosoba,ktorákudňuúčinnostitohtozákonaspravujenehnuteľnévecivovlastníctveSlovenskej
republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží.“

9. V konaní bolo preukázané, resp. nebolo sporné, že žalovaný je registrovanou cirkvou a žalovaný
obcou, v dôsledku čoho bol žalobca oprávnenou a žalovaný povinnou osobou v zmysle oboch

reštitučných zákonov. Pokiaľ ide o predmet zákona, zákon č. 282/1993 Z. z. sa vzťahoval na akékoľvek
nehnuteľnosti s výnimkou tých, ktoré boli z jeho pôsobnosti explicitne vylúčené. Zákon č. 161/2005 Z. z.
bol, pokiaľ ide o pozemky, priamo obmedzený na poľnohospodársku pôdu, lesný pôdny fond a podiely
spoločnej nehnuteľnosti. Žalobca sa v žalobe domáhal určenia svojho vlastníctva k časti pozemkov
pôvodných pozemkovoknižných parciel č. XXX a č. XXX, vedených v pozemkovoknižnej vložke XXXX

pre katastrálne územie Staré Mesto. Tieto časti pozemkov boli určené na základe geometrického plánu
č. XX/XXXX vyhotoveného D.. D. X., a išlo o pozemky, ktoré sú v katastri nehnuteľností evidované
ako „záhrada“, „zastavané plochy a nádvoria“ a „ostatné pozemky“. Nakoľko zákon č. 282/1993 Z. z.
sa vzťahoval na všetky uvedené nehnuteľnosti, o vrátenie všetkých uvedených pozemkov s výnimkou
pozemkov zastavaných po prechode vlastníctva na štát (ak by splnil ostatné podmienky) mohol žalobca

žiadať už podľa tohto zákona. Ak tak neurobil, alebo ak jeho nárok nebol z akéhokoľvek dôvodu úspešný,
tento nárok zanikol. Keďže v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z. bolo možné uplatniť si opätovne nárok
na poľnohospodársku pôdu, a za poľnohospodársku pôdu sa v zmysle § 2 písm. b) zákona č. 220/2004
Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy považujú okrem iného záhrady, vo vzťahu k časti
pozemkov evidovaných v katastri nehnuteľností ako záhrady, vzniklo žalobcovi ku dňu účinnosti zákona

č. 161/2005 Z. z. až do konca lehôt v ňom uvedených, opätovne právo požiadať o vrátenie týchto
pozemkov. Zároveň znovu platí, že ak tak žalobca neurobil, alebo bol v príslušnom súdnom konaní
neúspešný, jeho nárok požadovať vrátenie pozemkov, a teda aj naliehavý právny záujem domáhať sa
určenia ich vlastníctva, zanikol. Z vyššie uvedených skutočností je podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že
pokiaľ ide o charakter vecí, ktoré sú predmetom žaloby, bol žalobca s výnimkou pozemkov zastavaných

po prechode vlastníctva na štát oprávnený domáhať sa ich vrátenia podľa reštitučných zákonov. Podľa
§ 4 ods. 2 zákona č. 282/1993 Z. z. sa povinnosť vydať vec vzťahovala na prípady, keď v rozhodnom
období vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce okrem iného na základe darovacích zmlúv o prevode
nehnuteľností uzavretých darcom v tiesni (písm. d)) a na základe vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady
(písm. g)). Zákon č. 161/2005 Z. z. uvádza rovnaké dôvody v § 3 ods. 1 písm. d) a g).

10. Prvým právnym titulom, o ktorý žalobca opieral svoj nárok, bol vyvlastňovací výmer. Na základe tohto
výmeru boli žalobcovi vyvlastnené časti pozemkov zapísaných v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX, a
to 196 m2 z celkovej výmery 3288 m2 parcely č. XXX a 3610 m2 z celkovej výmery 5008 m2 parcely č.XXX, a to za celkovú sumu 73 260,- Kčs. Skutočnosť, že táto suma nebola žalobcovi nikdy uhradená,
tvrdil v konaní žalobca, pričom ako dôkaz predložil urgenciu na zaplatenie náhrady za vyvlastnenie zo
dňa 29.4.1957, z ktorej je zrejmé, že náhrada nebola zaplatená ani po viac ako 4 rokoch od vydania

výmeru. Žalovaný túto skutočnosť nepopieral, resp. nepredložil žiadny dôkaz svedčiaci o opaku; tvrdil
iba,ženezaplatenímnáhradynestratilvyvlastňovacívýmerplatnosť.Súdtakpokladalzapreukázané,že
pozemky boli vyvlastnené bez vyplatenia náhrady. V dôsledku tejto skutočnosti si mohol žalobca nárok
na vrátenie týchto pozemkov uplatniť podľa oboch reštitučných zákonov, nakoľko tieto takú možnosť
výslovne upravovali. Pre úplnosť súd prvej inštancie uviedol, že v konaní neskúmal skutočnosť tvrdenú

žalobcom, že vyvlastňovací výmer mohol byť aj úplne neplatný, nakoľko túto skutočnosť nepokladal v
konaní za relevantnú. Podstatné pre rozhodovanie súdu bolo, že vyvlastnenie bolo uskutočnené bez
náhrady, v dôsledku čoho bol žalobca bez ohľadu na prípadnú neplatnosť vyvlastňovacieho výmeru
oprávnený domáhať sa vrátenia pozemkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 282/1993 Z. z a §
3 ods. 1 písm. g) zákona č. 161/2005 Z. z.

11. Druhým právnym titulom, o ktorý žalobca opieral svoj nárok, bola darovacia zmluva. Na základe tejto
darovacej zmluvy boli štátu darované zvyšné časti pozemkov zapísaných v pozemkovoknižnej vložke
č. XXXX, a to zvyšných 3092 m2 z celkovej výmery 3288 m2 parcely č. XXX a zvyšných 1398 m2
z celkovej výmery 5008 m2 parcely č. XXX. Darovaciu zmluva podpísal ako darca v mene žalobcu,
resp. v mene Rádového domu bratislavských Kapucínov Slovenský náboženský fond. Vo vzťahu k tejto

darovacej zmluve žalobca tvrdil, že bola nepochybne uzatvorená v tiesni. Uviedol pritom, že táto tieseň
súvisí s obdobím, v akom došlo k uzatvoreniu zmluvy, resp. vyplýva z pomerov, aké panovali. Súd
prvej inštancie sa v tomto smere stotožnil so žalobcom, pretože zmluva bola nepochybne uzatvorená
v tiesni - po nástupe komunistického režimu v 50. rokoch dvadsiateho storočia boli predstavitelia cirkvi
prenasledovaní a cirkev bola nedobrovoľne a pod nátlakom zbavovaná majetku. V takejto situácii

podpis darovacej zmluvy, ktorú ako darca podpísal Slovenský náboženský fond, nemožno pokladať za
dobrovoľný. Zmluva bola uzatvorená v neprospech cirkvi a v tiesni, nakoľko Rádový dom bratislavských
Kapucínov by takú zmluvu v danom čase bez tiesne a dobrovoľne nepodpísal. Súd teda dospel k
záveru, že vo vzťahu k darovaným pozemkom bola splnená podmienka v zmysle § 4 ods. 2 písm.
d) zákona č. 182/1993 Z. z., resp. § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 161/2005 Z. z., a žalobca sa

tak aj vrátenia pozemkov prevedených na štát darovacou zmluvou mohol domáhať prostredníctvom
oboch reštitučných zákonov. Súd prvej inštancie znova pre úplnosť uviedol, že žalobca pri darovacej
zmluve okrem deklarovanej tiesne navyše tvrdil, že táto zmluva je absolútne neplatná. Žalobca svoje
tvrdenie zdôvodnil tým, že ako darca zmluvu podpísal Slovenský náboženský fond, ktorý ale nebol
vlastníkom, a ktorý dané pozemky podľa dobových predpisov len spravoval. Z tejto pozície podľa

žalobcu nemohol previesť vlastnícke právo. Žalobca v tomto smere odkazoval na vyhlášku Štátneho
úradu pre veci cirkevné č. 416/1950 Ú.v. zo dňa 31.5.1950. Súd prvej inštancie zistil, že ide o vyhlášku
označenú zároveň ako č. 351/1950 Ú.l. o náboženskom fonde. Táto vyhláška má dve ustanovenia.
Podľa § 1 vyhlášky „Správu majetkových podstat řádů a kongregací, které neslouží řeholním účelům,
přejímá náboženský fond.“ Podľa § 2 vyhlášky „Výnosy z těchto majetkových podstat plynoucí zůstávají

zachovány pro náboženské účely církve římsko-katolické; použije se jich zejména k úhradě osobních
a věcných potřeb řádů a kongregací.“ Súd prvej inštancie otázku platnosti darovacej zmluvy pokladal
v konaní za irelevantnú, nakoľko vzhľadom na vyššie vysvetlený vzťah medzi reštitučnými zákonmi
a všeobecnou úpravou platí, že akýkoľvek nárok uplatniteľný podľa reštitučných predpisov nebolo už
možné uplatniť podľa predpisov všeobecných. V danom prípade si mohol žalobca nesporne uplatniť

nároky podľa reštitučných zákonov, čo následne vylučuje možnosť uplatniť si nároky k tým istým
pozemkom z toho istého dôvodu (hoci formálne označeného inak) podľa všeobecných predpisov. K
žalobcom citovanému rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR publikovanému pod č. R 28/2001 súd prvej
inštancie uviedol, že názor súdu nie je v rozpore s týmto rozhodnutím, nakoľko v predmetnom rozhodnutí
sa Najvyšší súd SR priamo nevyjadruje k možnosti uplatniť si nárok na vrátenie nehnuteľností v zmysle

§ 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 282/1993 Z. z. Toto rozhodnutie potvrdzuje, že reštitučné zákony sú vo
vzťahu k Občianskemu zákonníku osobitným predpisom, pričom všeobecné predpisy sa uplatnia vtedy,
ak ustanovenia osobitného predpisu na konkrétnu situáciu nedopadajú, a teda sa nedajú aplikovať.
V danom prípade však podľa názoru súdu reštitučné predpisy jednoznačne aplikovateľné sú, nakoľko
predmetná darovacia zmluva bola nepochybne uzatvorená v tiesni, čím bol naplnený predpoklad podľa

§ 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 282/1993 Z. z a § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 161/2005 Z. z. Navyše závery
predmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR umožňujúce za určitých okolností uplatnenie nároku
prostredníctvom určovacej žaloby boli v neskoršom období prekonané práve rozhodovacou činnosťou
Najvyššieho súdu SR, a to napr. v už citovanom rozsudku sp. zn. 3Cdo/115/2016 zo dňa 28. júna 2017,závery Najvyššieho súdu SR znamenajú, že štát reštitučnými predpismi konvalidoval všetky spôsoby,
akými prešli počas komunistického režimu veci na štát, a zároveň následne vytvoril podmienky na
vrátenie týchto vecí. Vrátenie týchto vecí bolo zároveň prípustné výlučne podľa reštitučných predpisov,

a tým bola vylúčená možnosť domáhať sa vydania tých istých vecí podľa všeobecných ustanovení
občianskoprávnych predpisov.

12. To, že žalobca mal nárok na vydanie časti pozemkov podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona č.
282/1993 Z. z., preukazuje skutočnosť, že vo vzťahu k iným častiam pozemkov pôvodne zapísaných

v pozemkovoknižnej vložke čl. XXXX si nárok v minulosti uplatnil a bol úspešný, keďže v roku 1998
uzatvoril so žalovaným dohodu o vydaní týchto pozemkov podľa uvedeného zákona (č. l. 7). Zároveň
v tejto dohode obe strany potvrdili, že nárok žalobcu je odvodený od § 4 ods. 2 písm. d) a g) zákona
č. 282/1993 Z. z., čo znamená, že v danom čase obe strany zhodne rešpektovali, že (i) existuje
nárok na vrátenie pozemkov z dôvodu vyvlastňovacieho výmeru a darovacej zmluvy, ale taktiež, že
(ii) pri darovacej zmluve je dôvodom na vrátenie pozemkov fakt, že bola uzatvorená v tiesni. Samotný

žalobca tak bol v danom čase zjavne toho názoru, že má nárok na vrátenie nehnuteľností podľa
reštitučného zákona, pričom pri pozemkoch prevedených na štát darovacou zmluvou bola zákonným
dôvodomnaichvrátenietieseňprijejuzatváraní.Akovyplývazvyššieuvedenýchzáverov,žalobcasplnil
všetky podmienky, aby si svoje nároky na sporné pozemky s výnimkou tých, ktoré boli zastavané po
prechode vlastníctva na štát, mohol uplatniť podľa zákona č. 282/1993 Z. z., a v prípade časti pozemkov

evidovaných v katastri nehnuteľností ako záhrady aj podľa zákona č. 161/2005 Z. z. Neuplatnením týchto
nárokov v lehotách stanovených týmito zákonmi jeho právo zaniklo, v dôsledku čoho zároveň zanikol
naliehavý právny záujem na určení jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Lehota na uplatnenie
nárokupodľazákonač.282/1993Z.z.uplynulanajneskôrdňa4.1.1996alehotanapodaniežalobypodľa
zákona č. 161/2005 Z. z. najneskôr dňa 30.4.2007. Keďže žaloba bola podaná až dňa 15.5.2007, bola

podľa oboch uvedených zákonov podaná neskoro, čo je dôvod na jej zamietnutie aj podľa reštitučných
zákonov (pre zmeškanie lehoty), aj podľa § 137 písm. c) CSP na základe ustanovení Občianskeho
zákonníka (pre zánik naliehavého právneho záujmu v dôsledku zmeškania lehoty podľa reštitučných
predpisov).

13. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol. Keďže zamietol žalobu
pre absenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení vlastníctva, ostatnými argumentami
žalobcuažalovanéhotýkajúcimisasamotnéhovlastníckehoprávasaužnezaoberal.Súdprvejinštancie
vzhľadom na charakter sporu považoval za dôležité zdôrazniť, že vyššie uvedené závery súdu nielenže
pokladá za vecne a právne správne, ale zároveň ich nepokladá za nespravodlivé. O nespravodlivosti

právnych úkonov, ktoré viedli k zbaveniu žalobcu majetku v päťdesiatych rokoch minulého storočia,
niet pochýb. Zároveň však pokiaľ ide o zastavané pozemky, je nemožnosť reálneho vrátenia takýchto
pozemkov logická a správna. Pokiaľ ide o ostatné pozemky, štát v rokoch 1994 až 1996 a následne
čiastočne aj v rokoch 2004 až 2006 vytvoril podmienky na to, aby mohli byť krivdy komunistického režimu
napravené. O rozsahu týchto podmienok možno vo všeobecnosti polemizovať, avšak žalobca mal

dostatočný priestor vo vzťahu ku konkrétnym pozemkom, ktoré sú predmetom tohto konania, aby svoje
nároky v danom čase uplatnil. Čiastočne to aj spravil, čo je zrejmé z dohody, ktorú v roku 1998 uzatvoril
so žalovaným, a ktorou mu boli vrátené iné pozemky rovnako pôvodne zapísané v pozemkovoknižnej
vložke č. XXXX. Žalobca si rovnako mohol aspoň čiastočne opätovne uplatniť svoje nároky v roku 2005,
pričom tak aj spravil, ale následne na základe vlastného rozhodnutia vzal žalobu späť. Žalobca tak

na základe vlastného rozhodnutia nevyužil možnosti nápravy krívd, ktoré umožňovali platné právne
predpisy. Pre úplnosť súd prvej inštancie dodal, že žalobca sa v žalobe aj po pripustení zmeny žalobného
návrhu domáhal vydania len časti pôvodných pozemkov zapísaných v pozemkovoknižnej vložke č.
XXXX, a to parcely č. XXX o výmere 3288 m2 a parcely č. XXX o výmere 5008 m2. Keďže vo vzťahu
k celým týmto pozemkom platia závery uvedené vyššie, a žiadna z týchto častí nemohla byť žalobcovi

vrátená, ani nemohlo byť určené jeho vlastnícke právo k nej, nebolo v konaní podstatné, ktoré konkrétne
pozemky boli prevedené na štát cez vyvlastňovací výmer a ktoré cez darovaciu zmluvu, resp. ktoré
pozemky boli neskôr zastavané. Súd prvej inštancie sa tak preto konkrétnym určením týchto pozemkov
v zmysle predloženého geometrického plánu nezaoberal.

14. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s §
262 ods. 1 CSP a trovy konania priznal stranám podľa úspechu v konaní. Súd žalobu zamietol, v konaní
tak bol v plnom rozsahu úspešný žalovaný. Keďže však žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli,
súd druhým výrokom tohto rozsudku rozhodol tak, že žalovanému trovy konania nepriznal.15. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil, a vec vrátil súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie. Svoje odvolanie odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP. Uviedol, že
odôvodnenie súdu prvej inštancie a jeho priklonenie sa podľa jeho slov k prevažujúcej neskoršej
judikatúre popiera opačný názor, ktorý taktiež zastávali najvyššie súdne autority, pričom nie je možné
akceptovať odôvodnenie, že sa jedná o neskoršiu judikatúru. Žalobca poukázal na relevantnú judikatúru,
podľa ktorej uplatnenie nároku žalobou podľa všeobecných predpisov nie je po uplynutí reštitučných

lehôt vylúčené, a to nálezy Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 249/2011-30 z 29. septembra 2011, sp. zn. II.
ÚS 468/2012 a č. k. III. ÚS 16/2012-32 zo dňa 28. marca 2012. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS
177/2013,naktorýsúdprvejinštancieodkazuje,jezroku2013,pričomrelevantnájudikatúrazastávajúca
opačný názor je z roku 2009, 2011 a 2012 a z tohto dôvodu nie je možné akceptovať argumentáciu súdu
prvej inštancie o „automatickej nevyhnutnosti uplatnenia neskoršej judikatúry. Názor Ústavného súdu
prezentovanývnálezesp.zn.III.ÚS177/2013nemožnopovažovaťzaprevažujúcuneskoršiujudikatúru,

pretože vo vzťahu k prejednávanej právnej otázke k dnešnému dňu nedošlo k zjednoteniu právnych
názorov senátov Ústavného súdu postupom podľa § 13 zákona o Ústavnom súde. Žalobca si svoj nárok
uplatnil žalobou v roku 2007, pričom nemožno pod skutočnosť, že predmetný spor bol meritórne
rozhodnutý na súde prvej inštancie až v roku 2023 (teda až 16 rokov po podaní žaloby) subsumovať
argumentáciu o dlhodobom stave právnej neistoty, pretože predmetná skutočnosť nemôže byť na ťarchu

žalobcu, nakoľko žalobca bol po celú, neprimerane zdĺhavú dobu vedenia tohto súdneho sporu, stranou
sporu plne znášajúcou svoje bremeno vyplývajúce zo svojej aktívnej procesnej legitimácie. Citujúc
ustanovenie § 5 ods. 3 zákona č. 161/2005 Z. z. poukázal žalobca na to, že formulácia „inak právo
zaniká“ z hľadiska gramatického a systematického výkladu znamená, že sa jedná o zánik reštitučného
nároku ustanoveného zákonom o navrátení vlastníctva, nie zánik vlastníckeho práva garantovaného

Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd a Občianskym zákonníkom. Reštitučné
zákonodarstvo nepredstavovalo výlučný spôsob uplatnenia si nároku na navrátenie vlastníckeho práva.
Preto neexistuje žiadna zákonná prekážka, ktorá by mu bránila domáhať sa svojich práv k pozemkom
prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva.

16. Žalobca už vo svojich vyjadreniach v konaní uviedol, že bolo zrejmé, že účelom právnej úpravy
zákona o navrátení vlastníctva bolo práve navrátenie vlastníctva oprávnených osôb k nehnuteľnostiam,
ktoré im bolo odňaté v rozhodnom období rokov 1945 až 1990, a to z dôvodov, že k odňatiu došlo
spôsobom, ktorý platný právny poriadok v rozhodnom období síce umožňoval, ale spôsob odňatia bol zo
strany zákonodarcu považovaný za nezlučiteľný so zásadami demokratickej spoločnosti rešpektujúcej

práva občanov vyjadrené v medzinárodných dohovoroch upravujúcich tieto práva. Z uvedeného je
zrejmé, že k vydaniu nehnuteľností malo dôjsť až po nadobudnutí účinnosti zákona o navrátení
vlastníctva, t. j. po 1.5.2005, a to vo vzťahu k celému rozhodnému obdobiu. V prípade, že by bolo
nároky oprávnených osôb podľa zákona o navrátení vlastníctva možné aplikovať úpravu Občianskeho
zákonníka o vydržaní, nikdy by nedošlo k naplneniu účelu zákona o navrátení vlastníctva, pretože v

čase nadobudnutia účinnosti zákona by boli všetky potenciálne nároky upravené zákonom o navrátení
vlastníctva neuplatniteľné, pretože od konca rozhodného obdobia v čase účinnosti zákona uplynulo viac
ako 10 rokov. Žalobca sa v žiadnom prípade nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o nemožnosti
domáhať sa určenia svojho vlastníckeho práva na základe všeobecného právneho predpisu, nakoľko
žalobca poukazoval iba na nemožnosť aplikácie ustanovení o vydržaní.

17. K otázke naliehavého právneho záujmu sa vyjadril aj Ústavný súd SR v náleze č. k. II. ÚS
249/2011-30, kde jednoznačne potvrdil, že uplatnenie, či neuplatnenie reštitučného nároku nemá
za následok stratu možnosti domáhať sa ochrany v konaní o určenie vlastníckeho práva, ani
stratu naliehavého právneho záujmu na tomto určení. Žalobca v tejto súvislosti poukázal aj na

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/3/2003, 1Cdo/56/2003, 2Cdo/163/2005, 3Cdo/198/2011,
9Cdo/216/2021 a na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 588/2021 a sp. zn. III. ÚS
622/2021, na ktoré odkázal Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/105/2013, na základe týchto
rozhodnutí naliehavý právny záujem žalobcu je daný existenciou rozporu medzi údajmi v evidencii
katastra nehnuteľností a žalobcom tvrdeným skutočným stavom vlastníctva. Citujúc z rozhodnutie

Najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/36/1999 zo dňa 19. augusta 1999 mal žalobca tiež za to, že ak zákon o
navrátenívlastníctvaneustanovujeakodôvodnavráteniavlastníctvanulitu/neúčinnosťvyvlastňovacieho
výmeru a absolútnu neplatnosť darovacej zmluvy, bolo nevyhnutné zo strany súdu prvej inštancie
skúmať tieto skutočnosti.18. V súvislosti s vyvlastňovacím výmerom žalobca poukazoval na skutočnosť, že na to, aby bol
považovaný za dokonalú listinu (a teda bol právoplatný a vykonateľný), musí obsahovať predpísané

náležitosti podľa platných právnych predpisov. Na vyvlastňovacom výmere chýba doložka právoplatnosti
a z tohto dôvodu ho nie je možné považovať za právoplatný a vykonateľný. Na základe vyššie
uvedeného nedošlo ani k vyplateniu náhrady, a teda ako vyplýva z uvedenej ustálenej praxe súdov,
nemožno ho považovať za perfektnú verejnú listinu. Samotný vyvlastňovací výmer predpokladal po
nadobudnutí právoplatnosti a zložení náhrady vydanie osobitného výmeru, ktorým vyvlastniteľovi

odovzdá vyvlastnené časti. Z tohto dôvodu vyvlastňovací výmer predložený žalovaným nie je možné
povarovať za vyvlastňovací výmer, na základe ktorého mohlo dôjsť k vyvlastneniu pozemkov, ale mal
byť len podkladom pre vydanie výmeru, ktorým by došlo k odovzdaniu pozemkov. Pokiaľ išlo o darovaciu
zmluvu, žalobca mal v danom prípade za preukázané a z judikatúry súdov je zrejmé, že ak nehnuteľnosť
v minulosti previedol na iného ten, kto ju nevlastnil, je takýto úkon od počiatku absolútne neplatný, a
teda žalobca sa nemusí domáhať určenia neplatnosti darovacej zmluvy, ale môže sa domáhať určenia

svojho vlastníckeho práva určovacou žalobou. Poukázal pritom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5Cdo/36/1999 zo dňa 20. augusta 1999 a na zásadu nemo plus iuris. Darovacia zmluva bola
uzatvorená v rozpore s platným právnym poriadkom v čase jej uzatvorenia, jedná sa teda o absolútnu
neplatnosť, ktorú nie je možné zahojiť plynutím času.

19. Žalobca už viackrát v konaní uviedol a súd prvej inštancie túto skutočnosť absolútne nevzal do úvahy,
že konanie vedené pod sp. zn. 24C/69/2007 vedené na Okresnom súde Bratislava I nebolo, čo do
predmetu sporu totožné s konaním v tejto právnej veci (predmetom konania pod sp. zn. 24C 69/2007
boli odlišné nehnuteľnosti špecifikované na základe iného geometrického plánu.) Pričom z uvedeného
vyplýva, že tvrdenie súdu o skutočnosti, že žalobca nevyužil možnosť nápravy krívd, ktoré umožňovali

platné právne predpisy, je absolútne nesprávne a bezpredmetné, nakoľko žalobca si svoje právo uplatnil
procesne zákonným spôsobom, podľa platných právnych predpisov.

20. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý považoval napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie za vecne správny a navrhol, aby ho odvolací súd potvrdil. Uviedol, že vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom žaloby, bolo založené na základe dvoch právnych titulov,
a to na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia Ústredného národného výboru v Bratislave značka:
XII-198-9/12-1952-St/24. zo dňa 9.12.1952 a na základe darovacej zmluvy zo dňa 9.10.1957. Teda v
žiadnom prípade nedošlo k prevzatiu nehnuteľností bez právneho dôvodu. V náleze Ústavného súdu SR
č. k. II. ÚS 249/2011-30 ústavný súd k otázke naliehavosti právneho záujmu nezaujal žiadne stanovisko.

Naopak v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 177/2013 z 24. apríla 2013 je
zaujaté stanovisko k otázke konkurencie reštitučnej a vlastníckej žaloby, keď sa v ňom okrem iného
uvádza, že existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujme na
určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok
uplatnený nebol, alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené. Žalovaný poukázal na

znenie § 6 písm. b) zákona č. 161/2005 Z. z., podľa ktorého sa nenavracia vlastníctvo k pozemku, ktorý
bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavaný. Citované ustanovenie vyvracia tvrdenie
žalobcu, že je možné z hľadiska gramatického a systematického výkladu ustanovenia § 5 ods. 3 zákona
č. 161/2005 Z. z. dospieť k záveru, že sa jedná o zánik reštitučného nároku ustanoveného uvedeným
zákonom, nie však o zánik vlastníckeho práva garantovaného Ústavou SR, Listinou základných práv a

slobôd a Občianskym zákonníkom. Naopak podľa názoru žalovaného gramatickým výkladom § 6 písm.
b) zákona č. 161/2005 Z. z. možno dospieť k jednoznačnému záveru, že vlastnícke právo pôvodného
vlastníka zaniklo na základe prechodu, resp. prevodu do vlastníctva štátu v rozhodnom období.

21. Naliehavosť právneho záujmu na určovacej žalobe v tomto súdnom konaní nepreukazujú ani

žalobcom citované rozhodnutia najvyššieho súdu, pretože citované rozhodnutia potvrdzujú naliehavosť
právneho záujmu pri určovacích žalobách, keď je medzi účastníkmi konania sporné vlastníctvo, čo je
aj v tomto konaní, avšak v tomto konaní naliehavosť právneho záujmu vylučuje pravidlo lex specialis
derogat lex generali. Žalovaný nesúhlasil teda s názorom žalobcu, že z ním uvedenej judikatúry je daný
naliehavý právny záujem žalobcu existenciou rozporu medzi údajmi v evidencii katastra nehnuteľností

a žalobcom tvrdeným skutočným stavom vlastníctva. V konaní nebolo sporné, že vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam tvoriacim predmet súdneho sporu patrilo žalobcovi a prešlo, resp. bolo prevedené do
vlastníctva štátu na základe vyvlastňovacieho výmeru a darovacej zmluvy. Žalobca v odvolaní opätovne
odkazuje na nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 249/2011-30, v ktorom Ústavný súd zaujal názor, žeuplatnenie, či neuplatnenie reštitučného nároku nemá za následok stratu možnosti domáhať sa ochrany
v konaní o určenie vlastníckeho práva, ani stratu naliehavého právneho záujmu na tomto určení. Naopak
v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 177/2013 z 24. apríla 2013, je zaujaté

stanovisko k otázke konkurencie reštitučnej a vlastníckej žaloby, keď sa v ňom okrem iného uvádza,
že existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určení
vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený
nebol, alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené.

22. Podstatné pre rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo, že vyvlastnenie bolo uskutočnené bez náhrady,
v dôsledku čoho bol žalobca bez ohľadu na prípadnú neplatnosť vyvlastňovacieho výmeru oprávnený
domáhať sa vrátenia pozemkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 282/1993 Z. z. a podľa § 3 ods.
1 písm. g) zákona č. 161/2005 Z. z., čo je podľa právneho názoru žalovaného skutočnosť, ktorá sama
o sebe vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tvoriacim
predmet vyvlastňovacieho rozhodnutia. Domáhať sa určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,

ktoré boli predmetom reštitučnej žaloby je v rozpore s pravidlom lex specialis derogat lex generali
a na tejto skutočnosti nič nemení ani platnosť či neplatnosť reštitučného titulu. Taktiež podľa názoru
súdu prvej inštancie sú reštitučné predpisy jednoznačne aplikovateľné, pokiaľ predmetná darovacia
zmluva bola nepochybne uzatvorená v tiesni, čím bol naplnený predpoklad podľa § 4 ods. 2 písm. d)
zákona č. 282/1993 Z. z. a § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 161/2005 Z. z., čo je podľa právneho názoru

žalovaného skutočnosť, ktorá sama o sebe vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet darovacej zmluvy. Domáhať sa určenia vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom reštitučnej žaloby je v rozpore s pravidlom lex specialis derogat
lex generali a na tejto skutočnosti nič nemení ani platnosť či neplatnosť reštitučného titulu.

23. Žalovaný upriamil pozornosť na prvý odsek strany 4 zápisnice o pojednávaní zo dňa 24.5.2022,
kde právny zástupca žalobcu uvádza k ním navrhovanému výsluchu geodeta, že tento by ozrejmil
skutočnosti k špecifikácii pozemkov na základe vyvlastňovacieho výmeru a darovacej zmluvy. Od
vyhotovenia geometrického plánu už prebehlo viac ako 10 rokov, preto navrhol vykonanie dopytu na
kataster, aby verifikoval, či nedošlo k zápisu iného geometrického plánu, a teda bol by potrebný nový

geometrický plán. Následne žalobca predložil súdu prvej inštancie geometrický plán č. XX/XXXX úradne
overený dňa 31.8.2022 pod číslom: U. XXXX/XXXX na obnovenie hraníc pôv. parc. XXX, XXX/X,X (nové
parc. č. XXXX/XX-XX) a rozdelenie nehnuteľností parc. č. XXXX/XX-XX, XXXX/XX, XXXX/XX-XX. Ide
teda o tie isté nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom reštitučného konania vedeného na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 24C/69/2007.

24. K vyjadreniu žalovaného podal žalobca repliku, v ktorej uviedol, že reštitučné predpisy neboli
prijaté kvôli tomu, aby zaniklo vlastnícke právo oprávneným osobám, resp. možnosť domáhať sa
určenia a ochrany vlastníckeho práva zo strany oprávnených osôb, ale aby sa im uľahčila možnosť
domôcť sa navrátenia vlastníckeho práva, ktoré im bolo štátom protiprávne odňaté. Tieto tvrdenia boli

opakovane deklarované viacerými rozhodnutiami Ústavného súdu SR (III. ÚS 178/06, II. ÚS 231/09,
II. ÚS 249/2011), čo opätovne potvrdzuje správnosť žalobcovho výkladu znenia § 5 ods. 3 zákona č.
161/2005 Z. z. V prípade, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, nič nebráni tomu,
aby sa svojho nároku žalobca domáhal žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho
práva. Ústavný súd SR sa v uznesení č. k. II. ÚS 231/09-29 z 11. júna 2009 opäť zaoberal otázkou,

či slovenský právny poriadok nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej existencie
reštitučného zákonodarstva v prípade, ak si sťažovateľky, ktoré nevyužili možnosť uplatniť si svoj nárok
na základe reštitučných predpisov, podali žalobu, ktorou žiadali určiť, teda deklarovať, existenciu svojho
vlastníckeho práva. Ústavný súd dospel k rovnakému záveru ako v prípade rozhodnutia III. ÚS 178/06,
teda že je možné určovacou žalobou sa domáhať vlastníckeho práva aj v prípade, ak oprávnená osoba

nevyužila možnosť uplatniť si svoj nárok na základe reštitučných predpisov. Otázkou vzájomného vzťahu
reštitučného zákona a všeobecnými právnymi predpismi sa zaoberal aj Najvyšší súd SR a v uznesení sp.
zn. 3Cdo/205/2009 zo 17. februára 2011 dospel k záveru: ,,Reštitučné zákony, aj keď majú vo vzťahu k
Občianskemu zákonníku povahu lex specialis, nevylučujú možnosť v prípade, ak sa zistí, že ustanovenia
lex specialis nemožno na daný prípad uplatniť, domáhať sa po uplynutí reštitučných lehôt ochrany

vlastníckeho práva podľa ustanovení Občianskeho zákonníka žalobou o určenie vlastníctva, prípadne
žalobou o vydanie veci.“ Stav spočívajúci v nejednotností právnych názorov a absencie zjednotenia
otázky konkurencie reštitučnej a určovacej žaloby však nemôže mať za následok ujmu na určení
vlastníckeho práva žalobcu. Žalovaný vo svojom vyjadrení opätovne uviedol nesprávne a zavádzajúcetvrdenia ohľadom totožnosti pozemkov, ktoré boli predmetom konania pod sp. zn. 24C/69/2007, a
ktoré boli odlišné a špecifikované na základe iného geometrického plánu. Ak by bol posudzovaný daný
prípad cez prizmu striktného výkladu reštitučného zákona, v zmysle ktorého sa nie je možné domáhať

určeniavlastníctvaprostredníctvomvšeobecnýchprostriedkovurčenýchnaochranuvlastníckehopráva,
došlo by k popretiu účelu a zmyslu reštitučného zákonodarstva, t. j. uvedené by zakladalo tvrdenie, že
reštitučné zákony legalizovali vlastníctvo štátu k majetku, ktorý štát získal konfiškáciami, znárodnením a
ďalšími majetkovými opatreniami (prevzatie veci štátom bez právneho dôvodu, t. j. fyzickou okupáciou),
ktorý nebol vydaný podľa reštitučných predpisov, čo by bolo v rozpore s princípmi ochrany základných

práv. Skutočnosť, že bola vec prevzatá štátom bez právneho dôvodu, oprávnená osoba nemohla stratiť
svoje vlastnícke právo.

25. Ďalej vo svojej replike žalobca zdôraznil, že disponuje naliehavým právnym záujmom na určení
svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto konania, čo jednoznačne
vyplýva z vyššie uvedenej judikatúry. Naliehavý právny záujem žalobcu je daný existenciou rozporu

medzi údajmi v evidencii katastra nehnuteľností a žalobcom tvrdeným skutočným stavom vlastníctva.
Žalobca dodal, že na základe preukázaných skutočností a žalobcom prezentovaných dôkazov v konaní
je nesporné, že vlastnícke právo patrilo žalobcovi a došlo k neoprávnenému evidovaniu vlastníckeho
práva žalovaného v evidencii katastra nehnuteľností na základe titulov, ktoré boli absolútne neplatnými
právnymi úkonmi ako aj listinami, ktoré nedisponovali akoukoľvek spôsobilosťou platne a riadne založiť

existenciu vlastníckeho práva žalovaného a predstavovali výlučne nesprávny titul, na základe ktorého
došlo k evidencii vlastníckeho práva žalovaného v rozpore so skutočným stavom veci.

26. Žalobca mal za preukázané, že vyvlastňovací výmer je neúčinným právnym aktom a nemohol
byť podkladom pre vyvlastnenie vlastníckeho práva žalobcu a zároveň nemôže predstavovať titul

nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaného v rozsahu časti pozemkovoknižných parciel určenom
vyvlastňovacím výmerom. Vo vzťahu k posudzovaniu platnosti darovacej zmluvy je v tomto smere
dôležitépoukázaťnaprávnenázoryNajvyššiehosúduSRreflektovanévrozsudkusp.zn.5Cdo36/1999
zo dňa 20.8.1999 (R 28/2001). V zmysle vyhlášok štátneho úradu pre veci cirkevné bol Slovenský
náboženský fond poverený iba správou majetku a výnosy z neho mali ďalej plynúť rímsko-katolíckej

cirkvi a nebol oprávnený uskutočniť akýkoľvek právny úkon smerujúci k scudzeniu vlastníckeho práva
žalobcu. Odborná literatúra sa v tejto súvislosti prikláňa k názoru, že je možné uplatňovať nárok žalobou
podľa Občianskeho zákonníka hlavne v prípadoch, ak neexistuje žiadna listina, rozhodnutie ani zákonné
ustanovenie, ktoré by odôvodňovalo záver, že štát alebo iná právnická osoba nadobudla vlastnícke
právo k nehnuteľnosti (resp. na základe absolútne neplatného právneho úkonu). [PRŮCHOVÁ, I.:

Restituce majetku podle zákona o půde. Praha: C. H. Beck, 1997, str. 47]. Nad mieru vyššie uvedeného
žalobca považoval v tejto súvislosti za dôležité zdôrazniť zásadu, resp. pravidlo lus ex iniuria non orfitur
uplatňujúce sa naprieč právnymi úpravami demokratických právnych štátov. Podstata tohto pravidla
vychádza zo skutočnosti, že z nepráva nikdy nemôže vzniknúť právo.

27. Žalovaný k replike žalobcu dupliku nepodal.

28. Na pojednávaní pred odvolacím súdom žalobca uviedol, že vydržanie vlastníckeho práva v tomto
prípade neprichádza do úvahy. Predmetné nehnuteľnosti vždy vlastnil subjekt verejného práva, či už je
to obec, VÚC alebo štát. Nie je možné u nich hovoriť o existencii dobrej viery. V prípade vydržania by

bolo nutné určiť, kedy začala vydržacia doba, kedy uplynula, kedy prípadne skončila dobromyseľnosť.
Nadobúdateľ by musel byť pri nadobudnutí dobromyseľný, o tom, že mu vlastnícke právo patrí. V tomto
prípadenehnuteľnostiboliprevádzanélenmedzisubjektamiverejnéhopráva.Inštitútvydržaniaaninebol
súčasťou právneho poriadku v rokoch 1964 až 1982. Žalobca sa na pojednávaní nevedel vyjadriť k
dôvodom späťvzatia žaloby vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 24C/69/2007 a nevedel

ani, či sa týkala totožných nehnuteľností. Išlo o nehnuteľnosti zapísané na pozemkových vložkách XXX
- XXX (na ktorých sú zapísane aj nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania), o ktorých vydanie
žiadal žiadosťou z roku 1995.

29. Žalovaný na odvolacom pojednávaní uviedol, že žalovaný s opatrnosti bránil svoje vlastnícke právo

aj námietku vydržania. Predmetné nehnuteľnosti boli prevedené do vlastníctva žalovaného na základe
zákona č. 138/1991 Zb. s účinnosťou od 1.5.1991. K tomuto dátumu boli do vlastníctva žalovaného
prevedené desiatky tisícky nehnuteľností. Žalovaný nemohol pri každej skúmať, či titul na základe
ktorého nehnuteľnosť nadobudol štát, je platný. Žalovaný bol preto dobromyseľný, že tieto nehnuteľnostištátu patrili a že na žalovaného riadne prešli. Za začiatok vydržacej lehoty žalovaný považoval deň
účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. teda 1.5.1991 a táto lehota uplynula dňa 1.5.2001. Konanie sp.
zn. 24C/69/2007 sa týkalo totožných nehnuteľností. V roku 1998 boli na žiadosť žalobcu vydané

nehnuteľnosti podľa zákona č. 282/1993 Z. z., na základe dohody o ich vydaní, išlo o nehnuteľnosti pod
kostolom a kláštorom. Žalovaný mal za to, že vydali tie nehnuteľnosti, u ktorých to bolo možné.

30. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania (t. j. v celom rozsahu) v
zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP na odvolacom pojednávaní dňa 10.3.2026, ktorého sa zúčastnil právny

zástupcažalobcua poverenýzástupcažalovaného.Odvolacísúddospelkzáveru,žeodvolaniežalobcu
nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vo výroku vecne správny
potvrdiť (§ 387 ods. 1 CSP), pretože súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie správne
zistil skutkový stav a vec tiež správne právne posúdil, pričom svoj rozsudok tiež náležite v súlade s §
220 ods. 2 CSP odôvodnil.

31. Podľa § 137 písm. c) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

32. Podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku návrhom na začatie konania možno uplatniť,

aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý
právny záujem.

33. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených
cirkvám a náboženským spoločnostiam povinnosť vydať vec sa vzťahuje na prípady, keď v rozhodnom

období vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce na základe d) darovacích zmlúv o prevode
nehnuteľností uzavretých darcom v tiesni, g) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady, h) prevzatia bez
právneho dôvodu.

34. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám

a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam oprávnenej osobe
sa navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe d)
darovacích zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých darcom v tiesni, g) vyvlastnenia bez vyplatenia
náhrady, h) prevzatia bez právneho dôvodu.

35. Ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie, otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto
konaní vyriešil Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 1Cdo/192/2017 zo dňa 28. apríla 2021 tak, že táto je
daná, pretože žalobca je právnym nástupcom pôvodného vlastníka nehnuteľností, ktorým bol Rádový
dom bratislavských kapucínov. Rovnako nebola v konaní už sporovaná pasívna vecná legitimácia
žalovaného. Nebolo považované za sporné, že nehnuteľnosti, ktorých sa týka podaná žaloba, sú v

katastri nehnuteľností evidované vo vlastníctve žalovaného.

36. Žalobca sa v konaní domáhal jednak vydania a vrátenia sporných nehnuteľností podľa zákona
č. 161/2005 Z. z. a tiež určenia vlastníckeho práva k rovnakým nehnuteľnostiam podľa všeobecného
predpisu občianskeho práva.

37. Vo vzťahu k nároku na vydanie a vrátanie nehnuteľností súd prvej inštancie správne dospel k záveru,
že tento nebol uplatnený žalobcom včas, a to tak podľa zákona č. 161/2005 Z. z., ako aj (a tým viac)
podľa staršieho do úvahy prichádzajúceho predpisu, zákona č. 282/1993 Z. z. Súd prvej inštancie sa
so skutočnosťou, že žalobca si reštitučný nárok neuplatnil včas, vyčerpávajúco vysporiadal spôsobom,

ku ktorému odvolací súd už nemá čo dodať a na závery prvoinštančného súdu stačí v tomto rozsahu
len poukázať. Navyše voči týmto záverom súdu prvej inštancie odvolateľ ani vecne nenamietal, preto
možno len bez ďalšieho konštatovať, že rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto časti správny a žaloba
bola dôvodne pre preklúziu práva žalobcu zamietnutá.

38. Žalobca vo svojom odvolaní namietal voči právnemu záveru súdu prvej inštancie o nedostatku
naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva žalobcu k sporným nehnuteľnostiam.
S judikatúrou najvyšších súdnych autorít, na ktorú v odvolaní poukazoval žalobca, a z ktorej vo
všeobecnosti vyplýva, že ten, kto tvrdí, že je vlastníkom nehnuteľnosti, má voči subjektu, ktorý jeako vlastník nehnuteľnosti zapísaný v katastri nehnuteľností, naliehavý právny záujem na určení
vlastníckeho práva, sa prirodzene odvolací súd stotožňuje, ide o dlhodobo ustálenú nespochybniteľnú
prax. Žalobcom odkazovaná judikatúra však dáva odpoveď na otázku existencie naliehavého právneho

záujmu vo všeobecnej rovine bez vzťahu k osobitostiam posudzovanej veci, keďže sporné nehnuteľnosti
predstavujú pozemky, v prípade ktorých do úvahy prichádzalo ich vydanie vlastníkovi podľa reštitučných
predpisov. Naliehavý právny záujem na určení existencie práva totiž nie je daný vtedy, keď je špeciálnym
právnympredpisomnaochranudanéhoprávaustanovenýosobitnýprávnyinštitút,resp.osobitnýprávny
režim, v rámci ktorého sa ochrana daného práva má realizovať. To vyplýva zo všeobecnej právnej

zásady lex specialis derogat legi generali. Určovacia žaloba nemôže slúžiť ako nástroj na obchádzanie
špeciálnej právnej úpravy.

39. V konaní nebolo sporné, že pozemky, vo vzťahu ku ktorým sa žalobca domáhal určenia svojho
vlastníckeho práva, mali prejsť na štát na základe dvoch právnych skutočností. Časť z predmetných
pozemkov mala byť vyvlastnená na základe vyvlastňovacieho výmeru zo dňa 9.12.1952 a druhá časť

mala byť prevedená darovacou zmluva zo dňa 9.10.1957. V prípade vyvlastňovacieho výmeru žalobca
tvrdil, že za vyvlastnenie nebola vyplatená náhrada a súčasne tento výmer podľa neho ani len nikdy
nenadobudol právoplatnosť, navyše naň mal nadväzovať ďalší výmer, až na základe ktorého malo dôjsť
k vlastnému vyvlastneniu. Podľa žalobcu teda k právne perfektnému vyvlastneniu pozemkov vôbec
nedošloavlastníckeprávožalobcuzostalonepretržitezachované.Darovaciazmluvavzhľadomnadobu,

vktorejkdarovaniudošlo,kedycirkvianáboženskéspoločnostiboliobjektomštátnehoprenasledovania,
bola podľa žalobcu uzavretá v tiesni. Zároveň túto zmluvu za právneho predchodcu žalobcu uzavrel
Slovenský náboženský fond, ktorý nebol vlastníkom predmetných pozemkov, ani nemal právo s nimi
nakladať. Keďže teda s pozemkami nakladal nevlastník, darovacia zmluva bola podľa žalobcu absolútne
neplatným právnym úkonom, preto rovnako aj v prípade druhej časti pozemkov vlastnícke právo žalobcu

malo zostať zachované.

40. Z vyššie uvedeného skutkového základu žaloby je zrejmé, že tento možno subsumovať pod
reštitučné dôvody. Súd prvej inštancie vzhľadom na povahu žalobcu ako časti inštitútu zasväteného
života - v súčasnosti pod názvom Kapucíni na Slovensku, ktorý tvorí súčasť Katolíckej cirkvi, ako na

území Slovenskej republiky registrovanej cirkvi, správne identifikoval reštitučné predpisy - zákon č.
282/1993 Z. z. a zákon č. 161/2005 Z. z., ktoré upravovali tzv. cirkevné reštitúcie. Žalobca je nepochybne
osobou oprávnenou tak podľa § 2 zákona č. 282/1993 Z. z., ako aj podľa § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005
Z. z. a žalovaný je ako obec osobou povinnou podľa § 3 ods. 1 zákona č. 282/1993 Z. z. a § 4 ods. 1
zákona č. 161/2005 Z. z. Spôsobilým predmetom reštitúcie boli podľa § 4 ods. 1 nehnuteľné veci (ale

aj hnuteľné veci) s výnimkou vecí uvedených v § 7 tohto zákona a podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona
č. 161/2005 Z. z. takýmto predmetom reštitúcie bola (okrem iného) poľnohospodárska pôda, pod ktorej
definíciu patria aj záhrady, ako správne uviedol súd prvej inštancie.

41. Reštitučným dôvodmi podľa § 4 ods. 2 písm. d) a g) zákona č. 282/1993 Z. z. boli prechod veci do

vlastníctva štátu na základe darovacích zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých darcom v tiesni a na
základe vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady. Rovnaké reštitučné dôvody sú ustanovené aj v § 3 ods. 1
písm. d) a g) zákona č. 161/2005 Z. z. Okrem toho je v oboch týchto predpisoch ustanovený aj reštitučný
dôvod prevzatia veci bez právneho dôvodu (§ 4 ods. 2 písm. h) zákona č. 282/1993 Z. z. a § 3 ods.
1 písm. h) zákona č. 161/2005 Z. z.). Možno teda konštatovať, že všetky sporné pozemky s výnimkou

tých, ktoré boli zastavané (§ 7 ods. 1 písm. b) zákona č. 282/1993 Z. z.) boli spôsobilým predmetom
reštitúcie podľa zákona č. 282/1993 Z. z. a navyše tie z nich, ktoré majú povahu poľnohospodárskej
pôdy, mohli byť spôsobilým predmetom reštitúcie aj podľa zákona č. 161/2005 Z. z., a to bez ohľadu na
to, či došlo k účinnému vyvlastneniu a platnému darovaniu alebo boli odňaté bez právneho dôvodu.

42. Odvolací súd považuje v súčasnosti v rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít za vyriešenú
otázku to, že reštitučné predpisy majú povahu lex specialis vo vzťahu k všeobecným predpisom
občianskeho práva, preto tam, kde dochádza ku konkurencii medzi reštitučným nárokom a nárokom
na ochranu vlastníckeho práva podľa všeobecného predpisu (§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka),
musí dostať prednosť špeciálny predpis, čo vo všeobecnosti v procesnej rovine vylučuje existenciu

naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva. Možno v tejto súvislosti citovať napríklad z
rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/300/2008 zo dňa 27. októbra 2010: „Reštitučné predpisy
sú k všeobecným predpisom akým je najmä Občiansky zákonník vo vzťahu špeciality. Tento vzťah
sa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali, to znamená, že tam kde existuje špeciálnaúprava nemožno použiť všeobecnú. Existencia špeciálnej úpravy umožňuje uplatniť nárok (za splnenia
zákonných podmienok) právo na vrátenie veci. Ak nárok uplatnený nebol alebo takejto požiadavke
nebolo vyhovené (prejednávaná vec) je vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa

všeobecných predpisov, pretože ako už bolo uvedené, reštitučná úprava je vo vzťahu k všeobecným
predpisom úpravou špeciálnou.“ V rovnakej línii stojí aj judikatúra Ústavného súdu SR, ktorý napríklad
v uznesení sp. zn. IV. ÚS 190/2011 zo dňa 12. mája 2011 judikoval: „Ak krajský súd dospel k
právnemu záveru, podľa ktorého osobu, ktorej nehnuteľnosť prešla v období od 25. februára 1948
do 1. januára 1990 na štát, nemožno považovať za vlastníka nehnuteľnosti, a táto osoba (resp. jej

právni nástupcovia) sa už nemôže úspešne domáhať svojich vlastníckych nárokov podľa všeobecných
predpisov (Občianskeho zákonníka), keďže jej prináležala ochrana vlastníckeho práva k pozemkom
podľa špeciálneho predpisu (zákona o pôde), tak takýto záver nemožno podľa názoru ústavného súdu
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.“ Obdobne v uznesení sp. zn. III. ÚS 177/2013 zo
dňa 24. apríla 2013, na ktoré poukazoval aj súd prvej inštancie, Ústavný súd SR uviedol: „Z povahy
reštitučných zákonov ako špeciálnych predpisov vyplýva, že nároky nimi upravené nemožno riešiť inak

než podľa ich ustanovení v zmysle všeobecnej zásady o zákone všeobecnom a osobitnom (lex specialis
derogat legi generali). Ak reštitučný predpis ustanoví určité podmienky na uplatnenie reštitučného
nároku, nemožno si ten istý nárok uplatňovať podľa iného predpisu.“

43. Nejednotnosť sa vyskytuje najmä v špecifickej otázke vecí, ktoré mali prejsť na štát bez právneho

dôvodu. Podľa rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/4/2009 zo dňa 24. februára 2010 a sp.
zn. 4Cdo/300/2008 zo dňa 27. októbra 2010 vyššie označený reštitučný dôvod je charakterizovaný tak,
že „vlastník veci nebol postupom štátu formálne pozbavený svojho vlastníckeho práva, bola mu však
odňatá možnosť vec držať, užívať ju a používať jej plody a úžitky, teda štát sa zmocnil veci a nakladal
s ňou ako s vlastnou (vec okupoval) bez toho, že by k tomu mal nejaký právne relevantný dôvod (titul),

s ktorým vtedy platné právo spájalo prechod vlastníckeho práva“.

44. Ako vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/144/2018 zo dňa 22. januára 2020,
ktorý bol publikovaný pod č. R 38/2020, prevzatím veci bez právneho dôvodu sa rozumie aj prípad,
keď došlo k prevzatiu veci na základe právneho dôvodu síce existujúceho, ale nespôsobilého vyvolať

zamýšľané právne dôsledky. V tomto rozhodnutí tiež Najvyšší súd SR poukázal na relevantnú judikatúru
všeobecných súdov (ktorá je v súčasnosti aplikovaná), v zmysle ktorej prevzatím nehnuteľnosti (štátom)
bez právneho dôvodu sa rozumie nielen prevzatie nehnuteľnosti tzv. okupáciou, t. j. bez toho, aby k tomu
existoval akýkoľvek právny titul, ale i prevzatie nehnuteľnosti na základe správneho rozhodnutia (napr. o
vyvlastnení), ktoré nebolo riadne doručené a nenadobudlo právnu účinnosť (rozsudky Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo/130/2007 a sp. zn. 4Cdo/180/2010). Rovnako platí, že i prevzatie
veci štátom na základe neplatného právneho úkonu (napr. darovacej či kúpnej zmluvy) možno z hľadiska
reštitučnej žaloby subsumovať pod pojem prevzatie veci bez právneho dôvodu. V takýchto prípadoch
to znamená, že prevzatie nehnuteľnosti štátom na základe právneho dôvodu, síce existujúceho ale
nespôsobilého vyvolať zamýšľané právne dôsledky, je z hľadiska reštitučných nárokov a vlastníckej

žaloby subsumovateľné pod pojem prevzatia veci bez právneho dôvodu (k tomu pozri rozhodnutie, sp.
zn. 3Cdo/93/2010).

45. Treba tiež uviesť, že práve v rozsudku sp. zn. 8Cdo/144/2018 zo dňa 22. januára 2020 sa Najvyšší
súd SR prihlásil k názoru blízkemu presvedčeniu zastávanému tiež žalobcom, keď uviedol: „Zmyslom a

účelom reštitučného zákonodarstva nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb,
ale naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva. A v žiadnom prípade ním nemohlo byť a nebolo
vytváranie dodatočných nadobúdacích titulov pre nadobudnutie vlastníckeho práva (štátom) s odstupom
mnohých rokov, a tým aj legalizácia takých postupov štátu v dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné
nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom

platným v rozhodnom období. Pokiaľ zákonodarca vytvoril v § 3 ods. 1 písm. h) zákona o navrátení
vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k
niektorým nehnuteľnostiam samostatný reštitučný dôvod spočívajúci v tom, že oprávneným osobám
sa navráti vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré prešli na štát alebo na obec v dôsledku prevzatia
nehnuteľností bez právneho dôvodu, zmyslom tohto ustanovenia bolo uľahčiť oprávneným osobám

dosiahnutie ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností v (nepochybne častých) prípadoch, keď
štát, zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné právo, pripustil zmenu zápisu
vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľnosti bez splnenia základných požiadaviek vyplývajúcich (aj) z
vtedy platného práva. Zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keďpovinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,
ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným
vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľnosti tomu

nezodpovedá. Rovnako systematickým a logickým výkladom zákona č. 161/2005 Z. z. nemožno dospieť
kinémuzáverunežtakému,žereštitučnépredpisynevychádzalizdomnienky,ževlastníckeprávoprešlo
na štát v rozhodnom období aj v prípade neexistencie titulu pre jeho nadobudnutie, ale iba z toho, že v
tomto zmysle bol vykonaný zápis vlastníctva v prospech štátu v evidencii nehnuteľnosti. Ustanovenie § 3
nerieši (spätne) vlastnícky režim nehnuteľností, zámerne hovorí v ustanovení § 3 ods. 1 písm. h) o tom,

že nehnuteľnosť bola „prevzatá“ štátom alebo obcou.“ Pre úplnosť je nutné dodať, že predmetom sporu
v danom konaní bol nárok na vydanie nehnuteľnosti podľa reštitučného predpisu (zákona č. 161/2005
Z. z.), nie nárok na určenie vlastníckeho práva podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Teda priamo
meritórne sa k existencii naliehavého právneho záujmu na žalobe o určenie vlastníckeho práva podľa §
126 ods. 1 Občianskeho zákonníka dovolací súd nevyjadril a nebola to táto časť jeho rozsudku, ktorá
bola publikovaná ako právna veta v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR.

46. V aktuálnom rozsudku sp. zn. 7Cdo/20/2025 zo dňa 10. decembra 2025 Najvyšší súd SR vyslovil
záver, podľa ktorého: „V širšom ohľade súvisiacom s reštitúciami nehnuteľností násilne odňatých
štátom počas nedemokratického stavu spoločnosti (ako takými) ide o opakujúci sa spor vzťahu „lex
specialis“ a „lex generalis“. Súdy sa v rámci tohto sporu opakovane zaoberajú otázkou, či právny

poriadok (ne)vylučuje uplatnenie práv vlastníckou žalobou vtedy, keď žalobca ako vlastník nevyužil
(nemohol využiť) možnosť uplatniť svoj nárok prostredníctvom reštitučného zákona. Vo všeobecnosti
sa vyprofilovali dva názory. Podľa jedného, ktorý je postavený na argumente nepremlčateľnosti
vlastníckeho práva, je možné aj po uplynutí reštitučných lehôt domáhať sa ochrany vlastníckeho
práva žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva, ak došlo k zabratiu majetku

štátom bez právneho dôvodu (napr. 2MCdo/4/2014, 4Cdo/448/2013, 1Cdo/68/2019) a druhý názor
vyjadruje, že v prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom období bez právneho dôvodu malo
neuplatnenie ochrany podľa reštitučných predpisov za následok stratu možnosti domáhať sa ochrany
podľa všeobecných predpisov, argumentujúc nemožnosťou obchádzania účelu a zmyslu špeciálneho
reštitučného zákonodarstva a narušením princípu právnej istoty v právnych vzťahoch týkajúcich

sa nehnuteľností (napr. 4Cdo/130/2007, 4Cdo/300/2008, 5MCdo/4/2009, 3Cdo/58/2012). Zjednotenie
uvedenej rozdielnosti generálnym spôsobom je podľa názoru dovolacieho súdu problematické, nakoľko
súdmi posudzované spory „lex specialis“ (reštitučné zákonodarstvo) vs. „lex generalis“ (Občiansky
zákonník) spočívajú na rôznom historickom, obsahovom a osobnom základe (napr. po roku 1938, či v
rokoch1948až1989),alepredovšetkýmnarozdielnychjednotlivostiachtohoktoréhoskutkovéhostavu.“

Dovolací súd ďalej v tomto svojom rozhodnutí pripustil, že individuálne v odôvodnených prípadoch je
možné pripustiť výnimku z aplikácie reštitučného (špeciálneho) predpisu (odsek 22. jeho odôvodnenia).

47. Odvolací súd predovšetkým vo svetle posledného citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR konštatuje, že konkrétne v prípade žalobcu nevzhliadol prítomnosť takých okolností, ktoré by

odôvodňovali výnimku z aplikácie špeciálneho predpisu. Žalobcovi nič nebránilo uplatniť si reštitučný
nárok už podľa zákona č. 282/1993 Z. z. alebo aspoň v prípade poľnohospodárskej pôdy (záhrad)
následne ešte podľa zákona č. 161/2005 Z. z. Nakoniec žalobca si reštitučný nárok v súvislosti s časťou
svojich nehnuteľností aj uplatnil a medzi ním a žalovaným bola uzatvorená dohoda o vydaní veci podľa
zákonač.282/1993Z.z.Následnetiežpodalžalobuovydanieavrátenienehnuteľností,oktorejsaviedlo

konanie na bývalom Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 24C/69/2007, v ktorom sa však žalobca
rozhodol nepokračovať a vzal žalobu späť. Bolo sporné, či sa predmetné konanie týkalo totožných
pozemkov, ako posudzovaná vec, avšak táto otázka je druhoradá, keďže žalobcovi nič nebránilo do
žaloby poňať aspoň časť nehnuteľností, ktoré sú predmetom konania aj v posudzovanej veci. Žiadne
mimoriadne okolnosti, pre ktoré by bolo potrebné na vec žalobcu nahliadať ako na výnimočný prípad, z

tvrdení žalobcu, ani výsledkov dokazovania, nevyplynuli.

48. Za vyššie uvedeného skutkového stavu a s prihliadnutím na rozsudok Najvyššieho súd SR sp.
zn. 7Cdo/20/2025 zo dňa 10. decembra 2025 sa ako nespravodlivé nejaví aplikovať zásadu špeciality
právnych predpisov a súčasne tiež princíp právnej istoty, ako to urobil súd prvej inštancie pridržiavajúc

sa pritom právneho názoru prezentovaného najmä nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 177/2013
zo dňa 24. apríla 2013, podľa ktorého reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v
rozhodnom období na štát a to či už v prípade vyvlastnenia, alebo prevzatia bez právneho dôvodu,
pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov sa stali vlastníkmi veci až jejvydaním. Bez ohľadu na to, akým spôsobom prešla vec na štát len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných
predpisoch výslovne stanovené a za splnenia ďalších v nich uvedených podmienok, bol daný dôvod na
vrátenie veci.

49. Súd prvej inštancie racionálne argumentoval tým, že účelom reštitučného zákonodarstva bolo
napraviť niektoré krivdy spôsobené v období neslobody a z tohto dôvodu bol pre oprávnené osoby
ustanovený preferenčný, zjednodušený právny režim pre obnovenie ich vlastníckeho práva. Súčasne
však trvanie tohto špeciálneho právneho režimu bolo časovo obmedzené, čomu nemožno prikladať iný

význam, ako záujem na právnej istote. Štát otvoril časové okno, v ktorom malo dôjsť k usporiadaniu
vlastníckychvzťahov,alezároveňneboložiadúce,abyoprávnenéosobymohlireštitučnénárokyvznášať
neobmedzene dlho, čím by boli povinné osoby (a ich prípadní právni nástupcovia) vystavené na neurčito
právnej neistote a bránilo by to efektívnemu nakladaniu a spravovaniu tohto majetku. Zákonodarca
súčasne prihliadal na to, že po značne dlhom čase existencie nedemokratického režimu bola časť
nespravodlivo štátom nadobudnutých nehnuteľností využitá spôsobom nezlučiteľným s ich vydaním

pôvodným vlastníkom (resp. ich právnym nástupcom), preto bol okruh vecí podliehajúcich reštitúcií
obmedzený aj z hľadiska ich aktuálneho využitia. Tieto snahy štátu o vyvažovanie medzi nápravou krívd
spôsobených v období neslobody a záujmami na právnej istote a funkčnom využívaní medzičasom
určitým spôsobom zabratých pozemkov (či inak využitých vecí) by vyšli nazmar, ak by bolo pripustené
obchádzanie reštitučných špeciálnych predpisov cez všeobecné vlastnícke žaloby.

50. Pripúšťajúc však, že najmä z hľadiska teórie občianskeho práva má nepochybne logické
opodstatnenie aj opačný názor, podľa ktorého v prípadoch, kedy nedošlo účinne a platne k prevodu
vlastníckeho práva na štát, vlastnícke právo pôvodného vlastníka zostalo zachované (napriek tomu,
že mohla byť vykonaná právne nepodložená zmena vo verejnej evidencii vlastníctva nehnuteľností).

Súčasne podľa tejto názorovej línie reštitučné zákonodarstva vzniklo za účelom uľahčenia obnovenia
vlastníckeho práva, nie na spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb. Navyše niektoré
zo sporných pozemkov boli zastavané, teda nikdy nemohli byť predmetom reštitúcie. Prijatím tohto
názoru by bolo potrebné považovať naliehavý právny záujem žalobcu, ktorý o sebe tvrdí je že vlastníkom
nehnuteľností, ktoré sú v katastri nehnuteľností zapísané na inú osobu (nevlastníka), za daný.

51. Vylúčenie aplikácie špeciálnych reštitučných predpisov má za následok, že je potrebné aplikovať
všeobecný predpis, v tomto prípade Občiansky zákonník. Takúto určovaciu žalobu je preto potrebné
z hmotnoprávneho hľadiska právne posúdiť podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Aplikovať
je však potrebné všetky relevantné normy tohto všeobecného predpisu občianskeho práva, teda aj

ustanovenia upravujúce vydržanie vlastníckeho práva, keďže žalovaný v rámci svojej procesnej obrany
vzniesol tiež námietku vydržania, prvýkrát už v podaní zo dňa 7.11.2011 (č. l. 99 spisu). Na odvolacom
pojednávaní v tejto súvislosti poukázal na to, že nehnuteľnosti nadobudol do svojho vlastníctva na
základe zákona č. 138/1991 Zb. s účinnosťou od 1.5.1991. K tomuto dátumu boli do vlastníctva
žalovaného prevedené desiatky tisíc nehnuteľností. Žalovaný nemohol pri každej skúmať, či titul na

základe ktorého nehnuteľnosť nadobudol štát, je platný. Žalovaný bol preto dobromyseľný, že tieto
nehnuteľnosti štátu patrili a že na žalovaného riadne prešli a od tohto dátumu podľa neho začala plynúť
vydržacia lehota.

52. Inštitút vydržania v jeho súčasnej podobe je upravený v § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka,

ktorého aktuálne znenie nadobudlo účinnosť od 1.1.1992. Podľa tohto ustanovenia oprávnený držiteľ
sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po
dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Znenie predmetného ustanovenia nijako (na rozdiel od § 135a
Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.4.1983 do 31.12.1991 narábajúceho s pojmom občan
a pojmom osobné vlastníctvo) neobmedzuje okruh subjektov spôsobilých na vydržanie vlastníckeho

práva, takýmto subjektom môže preto byť každý subjekt občianskoprávnych vzťahov - nielen fyzická, ale
aj právnická osoba, a teda aj obec. Nemožno sa stotožniť s názorom žalobcu, že v prípade dotknutých
nehnuteľností nie je možné aplikovať ustanovenia o vydržaní, čo odôvodňoval v podstate tým, že v
takom prípade by bola reštitúcia vlastníckeho práva vylúčená. Nie je možné ad hoc účelovo vyberať,
na ktoré inštitúty má byť aplikovaný všeobecný predpis a na ktoré špeciálny reštitučný predpis. V

prípade rozhodovania o vydaní veci podľa reštitučného predpisu by nepochybne žalovaným vznesená
námietka vydržania vlastníckeho práva neobstála, keďže sa postupuje podľa špeciálneho zákona, ktorý
takýto dôvod pre nevydanie veci neupravuje. Naopak v prípade postupu podľa všeobecného predpisu
občianskeho práva sa tento uplatňuje v jeho (relevantnej) celosti.53. Žalovaný nadobudol vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam účinnosťou zákona č. 138/1991
Zb., teda od 1.5.1991, ich ex lege prechodom z vlastníctva štátu, čo nebolo žalobcom popreté. Inštitút

vydržaniavzťahujúcisa,akoužbolouvedené,ajnaprávnickéosoby,bolobnovenýzákonomč.509/1991
Zb. s účinnosťou od 1.1.1992, kedy začala plynúť vydržacia lehota, ktorá potom uplynula dňa 1.1.2002.
Žaloba bola podaná na súd prvej inštancie až dňa 15.5.2007, teda zjavne po uplynutí vydržacej lehoty.
Žalovaný bol počas celej vydržacej lehoty evidovaný ako vlastník predmetných nehnuteľností v katastri
a z vykonaného dokazovania nevyplynula žiadna skutočnosť, ktorá by počas plynutia vydržacej lehoty

dobromyseľnosť žalovaného bola spôsobilá narušiť. Do jej uplynutia nebola podaná ani žaloba vo
veci vedenej na bývalom Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 24C/69/2007. Odvolaciemu súdu
neuniklo,ževroku1998boližalobcovižalovanýmvydanéurčiténehnuteľnostipodľazákonač.282/1993
Z. z., teda v rámci reštitúcie, avšak táto skutočnosť, teda že určité odlišné pozemky boli žalobcovi
vydané, pretože sa na ne vzťahoval reštitučný predpis, dobrú vieru žalovaného o tom, že je vlastníkom
iných pozemkov, ktoré podľa reštitučného predpisu vydané neboli, nemohla narušiť; naopak ju mohla

ešte posilniť, keďže žalovaný sa mohol spoliehať na to, že vydaním pozemkov, ktoré boli predmetom
reštitučnej dohody z roku 1998, uspokojil reštitučný nárok žalobcu a v prípade iných pozemkov ich
vydanie nebolo možné.

54. V podmienkach posudzovanej veci teda nemohlo dôjsť ani k navráteniu vlastníckeho práva podľa

reštitučných predpisov, ani k jeho určeniu podľa všeobecného predpisu občianskeho práva, a to bez
ohľadu na to, ktorú z vyššie špecifikovaných vzájomne kolidujúcich línii v judikatúre najvyšších súdnych
autorít, by odvolací súd uprednostnil.

55. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože je vo výroku

vecne správny (§ 387 CSP).

56. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol s poukazom na § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a podľa článku 4 ods. 2 a článku 17 Základných princípov CSP. V konaní
bol plne úspešný žalovaný, preto by mu vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanému

však podľa obsahu spisu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, čo je procesná situácia, ktorú
zákon výslovne neupravuje. V zmysle článku 4 ods. 2 a zásady hospodárnosti konania vyjadrenej v
článku 17 Základných princípov CSP zodpovedá rozumnému usporiadaniu procesných vzťahov, ak súd
v takomto prípade úspešnej procesnej strane náhradu trov konania neprizná. V dôsledku toho nebude
ani potrebné, aby o výške trov odvolacieho konania rozhodoval podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej

inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
1. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
zákonov, § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods.1 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

V Bratislave dňa 10. marca 2026