Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 8, 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/36/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7625202921
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Čisovský
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7625202921.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Čisovského a členov
senátu JUDr. Rastislava Pellu a JUDr. Tomáša Kališku, v spore žalobcu: Future Media Invest, spol. s r.o.,
so sídlom Komenského 4, 080 01 Prešov, IČO: 44871953, zastúpený PIHORŇA, LENÁRT, JAŠŠO s.r.o.,
so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice – mestská časť Staré Mesto, IČO: 50453785, proti žalovanému:
IMPOL HOLDING, a.s., so sídlom Ľubochnianska 2, 080 06 Ľubotice, IČO: 50115049, zastúpený JUDr.

Slavomírom Kučmášom, advokátom so sídlom Plynárenská 1, 071 01 Michalovce, IČO: 35557192, o
návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu
Prešov, č.k. 25Cb/99/2025-366 zo dňa 31.10.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje uznesenie Okresného súdu Prešov, č.k. 25Cb/99/2025-366 zo dňa 31.10.2025.

II. Priznáva žalovanému voči žalobcovi trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením Okresný súd Prešov, (ďalej aj len súd alebo súd prvej inštancie) rozhodol
tak, že:
I. Návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia zamieta.
II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Žalobca návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia odôvodnil tým, že žalovaný si v priebehu
rokov objednal u žalobcu dodanie tovaru a služieb za účelom rekonštrukcie budovy nákupného centra
A. B. C. D. B.. V priebehu niekoľkých rokov boli zo strany žalobcu dodávané služby a tovar, ktoré
žalovaný riadne hradil. Následne došlo zo strany žalovaného k odmietnutiu uhradenia predmetných
platieb ako aj prebratie diela. Žalovaný odmietal prebratie diela z dôvodu akýchsi nedorobkov, ktoré
sami o sebe žiadnym spôsobom nebránili užívaniu nehnuteľnosti o čom svedčí aj stav k dnešnému

dňu. V danom momente odmietol žalovaný uhradiť dodané služby a tovary v rozsahu 2.113.453,20 eur.
Rozsah rekonštrukcie, ktorý bol vykonaný pozostáva z búracích prác predošlej budovy a kompletnej
rekonštrukcie jednotlivých priestorov, a to v rozsahu jedného podzemného podlažia, prvého a druhého
nadzemného podlažia, kde bola vykonaná rekonštrukcia pre účely nebytových priestorov, ktoré žalobca
už v dnešnej dobe prenajíma a teda riadne užíva. Následne boli dobudované tretie a štvrté nadzemné
podlažie za účelom vyhotovenia bytov, pričom predmetné byty už v dnešnej dobe slúžia k bývaniu

a sú zároveň ponúkané žalovaným na predaj, a to napriek skutočnosti, že neuhradil za vykonané
práce a tovar. Predmetná rekonštrukcia v sebe zahŕňala úpravu interiéru a vybudovanie nových priečok,
schodov, výťahu, nadzemných podlaží, elektroinštalácie, odpadov, ako aj exteriérové riešenie cez
garáže, chodníky, betónovú dlažbu a prístup k budove, inžinierske siete v budove a pred budovou.
Napriek tejto skutočnosti dielo zo strany žalobcu bol riadne dokončené a pripravený na prevzatie, čo
potvrdzuje aj skutočnosť, že žalovaný vykonáva inzerciu, ako aj predaj bytov, ktoré boli predmetom

rekonštrukcie a rovnako aj prenájom nebytových priestorov v predmetnej nehnuteľnosti. Predmetná
inzercia je verejne dostupná na ocdružba.sk. V danom prípade žalobca poukázal aj na skutočnosť, žeso žalovaným niekoľkokrát komunikoval a ten mu odmietol predmetné faktúry zaplatiť, prípadne bez
akéhokoľvek odôvodnenia žiadal zníženie z faktúr aj o 20%. Takéto konanie nezodpovedá žiadnemu
zo zákonných postupov, ktoré by zodpovedali riadnemu uplatneniu si akýchkoľvek nárokov. V danom

prípade práve naopak, to má charakter priam šikanózneho konania zo strany žalovaného. Vzhľadom
na skutočnosť, že predmetné pohľadávky má žalobca založené v účtovníctve spoločnosti a žalovaný
zámerne neuhrádza pohľadávky žalobcu, sa spoločnosť žalobcu dostáva do druhotnej platobnej
neschopnosti a spoločnosť žalobcu v súčasnosti prežíva z kontokorentu, pričom vzniká žalobcovi
škoda, nakoľko musí uhrádzať úroky spojené s predmetným úverom. V danom prípade predmetné

pohľadávky sú častokrát pohľadávky, ktoré sú refinancovaním reálne vynaložených nákladov ako
napríklad prekládka elektrických káblov, ktorú vykonávala externá firma- elektrárne. Vzhľadom na
uvedené nie je možné, aby spoločnosť, ktorá si predmetné služby objednala, boli jej riadne dodané
a následne odmieta predmetné faktúry uhradiť, pretože sa budova už dá riadne užívať, pričom do
momentu, kedy sa budova nedala užívať a stále na nej boli potrebné práce a úpravy, faktúry riadne
platila. Žalobca zároveň poukázal na skutočnosť, že z takto vystavených faktúr bol povinný odviesť DPH

štátu. Vzhľadom na uvedené podľa žalobcu aj to samo o sebe svedčí o riadnom dodaní služieb a tovaru
a jeho zaradení do účtovníctva. Žalobca ďalej uviedol, že spolu neuhradená časť istiny predstavuje
sumu vo výške 2.113.453,20 eur, čo predstavuje sumu, ktorá sama osebe spôsobuje možnosť, že v
prípade úspechu vo veci samej musí dôjsť k reálnemu uhradeniu predmetnej sumy. Žalobca poukázal
na skutočnosť, že žalovaný je vlastníkom nehnuteľností, z ktorých poberá mesačný nájom, a teda

generuje zisk a na druhej strane, za ktorej zhotovenie do dnešného dňa neuhradil vyššie špecifikované
položky. Vzhľadom na uvedené u žalobcu vznikla dôvodná obava, že v prípade úspechu v súdnom
spore bude ohrozená jeho exekúcia, nakoľko sa jedná o vysokú čiastku, ktorá by následne podliehala
výkonu samotnej exekúcie. Nakoľko sa aj samotný žalovaný zbavuje nehnuteľnosti o čom svedčí aj
inzercia, je o to viac obava žalobcu odôvodnená. V otázke primeranosti žiada žalobca o zriadenie

záložného práva v rozsahu svojej peňažnej pohľadávky a aj ponuky samotného žalobcu, respektíve
ceny, za ktoré predmetné byty ponúka na predaj, ktoré má vo vlastníctve. Nakoľko v priemere sa
pohybuje cena jedného bytu cca 200.000,00 eur * 12 bytov, takto určená hodnota predstavuje hodnotu
istiny v spore. Žalobca poukázal na fotografie ako sa predmetné nehnuteľnosti ponúkajú na predaj.
Žalobca uviedol, že predmetný inštitút je podstatný aj vzhľadom na finančnú náročnosť vedenia sporu vo

veci samej. Nakoľko v prípade obrany samotného žalovaného a rozsahu dokazovania, bude tento spor
z hospodárskeho a ekonomického pohľadu pre samotného žalobcu náročný. Pritom v priebehu roku
žalovaný už nemusí vlastniť žiadne nehnuteľnosti a ako spoločnosť nemusí existovať, a preto vymoženie
samotnej istiny bude predstavovať pre žalobcu ešte väčšiu stratu. Žalobca poukázal na rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 294/2020 a navrhol, aby súd zriadil záložné právo

na nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalovaného a zároveň mu priznal nárok na náhradu trov konania.

3. Žalovaný vo vyjadrení k návrhu, doručenom súdu prvej inštancie dňa 06.10.2025, namietal právomoc
súdu s poukazom na čl. X bod 7. Zmluvy o dielo uzatvorenej dňa 07. septembra 2021. Ďalej
uviedol, že dňa 26.09.2025 podal z dôvodu preventívnej ochrany stavu právnej istoty žalovaného vo veci

samej, skutkového a právneho nároku, ktorého sa snaží domáhať žalobca, t. j. nároku na zaplatenie
sumy 2.113.453,20 eur a v súlade s čl. X bod 7 Zmluvy o dielo, návrh na začatie rozhodcovského
konania vo veci určenia, že nie je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.113.453,20 eur s príslušenstvom.
K podaniu návrhu pristúpil žalovaný z dôvodu, že žalobca v konaní o nariadenie zabezpečovacieho
opatrenia opakovane osvedčuje dôvodnosť neexistujúceho dlhu, a to aj napriek tomu, že žalovaný v

podanom odvolaní vyvrátil odôvodnenosť žalobcom doručených faktúr. Žalovaný v odvolaní uviedol, že
podstatnú časť faktúr neeviduje vo svojom účtovníctve, a to buď z dôvodu, že tieto mu neboli nikdy
doručené alebo z dôvodu, že boli žalobcovi riadne vrátené a ďalšia časť faktúr bola žalobcovi riadne
uhradená. Žalovaný ďalej uviedol, že poslednú časť faktúr eviduje vo svojom účtovníctve, avšak tieto
neboli uhradené z dôvodu, že mali byť zaplatené zo záloh, ktoré žalovaný poskytol žalobcovi pred a

počas realizácie diela, ale žalobca do dnešného dňa zákonným spôsobom nevykonal ich vyúčtovanie.
Konanieourčenie,žežalovanýniejepovinnýzaplatiťžalobcovisumu2.113.453,20eurspríslušenstvom
je vedené na rozhodcovskom súde, Asociácia Slovenských arbitrážnych súdov, pod sp. zn. 15/09/25
Mo a dňa 29.09.2025 bol vo veci ustanovený rozhodca, E. F. F. s tým, že predmetom tohto konania je
nárok žalobcu zo všetkých faktúr, ktoré uvádza v návrhu na vydanie zabezpečovacieho opatrenia. Ďalej

v súvislosti s potrebou dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania z dôvodu obavy ohrozenia výkonu
rozhodcovského rozhodnutia uviedol, že v podanom odvolaní náležite a dostatočne preukázal svoje
majetkové pomery. Má za to, že vzhľadom na celkovú hodnotu majetku žalovaného, k výške „údajnej“
pohľadávky žalobcu, a to aj s prihliadnutím na pasíva žalovaného, nie je dôvodné domnievať sa, ževýkon rozhodcovského rozhodnutia by bol hoci len čiastočne ohrozený. V neposlednom rade žalovaný
uviedol, že pri rozhodovaní o nariadení zabezpečovacieho opatrenia má súd prihliadať aj na rozsah
obmedzenia a prípadný vznik škody, ktorý zriadením zabezpečovacieho opatrenia, v tomto prípade

záložnéhopráva,vznikne.Žalobcapodanýmnávrhomnavrhuje,abysúdzriadilzáložnéprávonabytoch,
ktoré sú vo vlastníctve žalovaného, pričom tieto byty tvoria investičný developerský projekt. Zriadením
záložného práva na týchto nehnuteľnostiach dôjde nie len k značnému obmedzeniu podnikateľskej
činnosti žalovaného, ale aj k spôsobeniu škody veľkého rozsahu (cca 4.000.000,- eur), nakoľko celý
bytový dom bude nepriamo „nepredajný“ kvôli zápisu zabezpečovacieho opatrenia - záložného práva

na liste vlastníctva, kde je zapísaný predmetný bytový dom. Navyše tvrdenia žalobcu uvedené tak v
podanom návrhu, ako aj vo vyjadrení sú nepravdivé a žalobca sa pokúša v tomto konaní o osvedčenie
neexistujúcich pohľadávok voči žalovanému, čo preukázal v podanom odvolaní.

4. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o zabezpečovacom opatrení vec po právnej stránke posúdil podľa
ustanovení § 5 ods. 1, § 343 ods. 1, 2, 3, § 344, § 324 ods. 1, 2, § 325 ods. 1, § 326 ods. 1, 2, § 328

ods. 1, 2, § 329 ods. 1, 2 CSP a návrh zamietol s tým, že žalobca neosvedčil existenciu dôvodnej obavy,
že budúca exekúcia môže byť ohrozená.

4.1. V odôvodnení súd prvej inštancie potom, ako sa správne v bode 27 vyporiadal s otázkou
právomoci všeobecného súdu na rozhodovanie o návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia,

vo všeobecnej rovine zadefinoval inštitút zabezpečovacieho opatrenia a podmienky za akých môže byť
vydané. Následne po označení vykonaných dôkazov uzavrel, že skúmal, či bola zo strany žalobcu
osvedčená existencia dôvodov obavy z budúceho marenia exekúcie žalovaným ako dlžníkom a dospel
k záveru, že žalobca neosvedčil také konanie žalovaného, z ktorého by vyplývalo, že pohľadávka
žalobcu bude v prípade jej právoplatného judikovania nevymožiteľná a je daná obava z budúceho

marenia exekúcie. Vo vzťahu k pohľadávke žalobcu voči žalovanému spolu vo výške 2.113.453,20 eur
s príslušenstvom súd poukázal na skutočnosť, že samotná existencia dlhu nemôže byť bez ďalšieho
dôvodom na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Podľa súdu žalobca odôvodňoval svoj návrh v
podstate subjektívnou obavou, že v čase, kedy dôjde k reálnemu vymáhaniu jeho pohľadávky, teda
potom, ako bude (prípadne) právoplatne rozhodnuté vo veci samej, žalovaný nebude mať finančné

prostriedky na uspokojenie jeho pohľadávky, pretože spoločník a konateľ žalovaného bol v minulosti
konateľom a spoločníkom inej obchodnej spoločnosti, ktorá má v súčasnosti daňový nedoplatok, čo
však nemožno považovať za jeden zo zákonných predpokladov vyplývajúcich z § 343 ods. 1 CSP.
Z listinných dôkazov mal súd ďalej za preukázané, že žalovaný ponúkal na predaj byty, na ktorých
žalobca žiada zriadiť záložné právo v rámci svojej podnikateľskej činnosti v súlade s developerským

projektom, to však neznamená a v danom prípade nie je možné ustáliť záver, že žalovaný sa sám,
úmyselným konaním zbavuje svojho majetku na úkor žalobcu. V súlade s ustálenou judikatúrou ku
skutočnostiam, ktoré osvedčujú, že exekúcia bude ohrozená, patrí predovšetkým konanie žalovaného,
dôsledkom ktorého je znižovanie hodnoty jeho majetku, ktorý je možné postihnúť exekúciou, resp.
iné konanie podstatnou mierou nepriaznivo ovplyvňujúce jeho majetkové pomery. Navrhovateľ však

nijako neosvedčil skutočnosť, že žalovaný právnymi úkonmi znižuje hodnotu majetku spoločnosti
a navrhovateľom vyslovená subjektívna obava z ohrozenia exekúcie nepostačuje na nariadenie
zabezpečovacieho opatrenia.

4.2. Súčasne súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP aj o trovách konania

a úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov konania.

5. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal žalobca včas odvolanie z odvolacích dôvodov uvedených
v § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP bez toho, aby tieto dôvody skutkovo vymedzil a priradil ku
konkrétnemu odvolaciemu dôvodu, navrhol ho zmeniť a návrhu na nariadenie zabezpečovacieho

opatrenia vyhovieť.

6. Žalobca v odvolaní uviedol, že odôvodnenie napadnutého uznesenia trpí viacerými zásadnými
vadami a síce, že:
- súd nesprávne interpretoval osvedčovanie nároku, keď na žalobcu kládol dôkaznú povinnosť

„preukázať“ nárok v rozsahu konania vo veci samej, čím poprel samotnú povahu zabezpečovacieho
opatrenia.
- súd ignoroval podstatné dôkazné listiny, ktoré žalobca predložil, a ktoré jasne preukazujú existenciu
záväzku žalovaného.-súdneprihliadolnavlastnépísomnépriznaniažalovaného,ktorývpodaníz6.10.2025výslovneuviedol,
že faktúry neuhradil a nemieni ich uhradiť.
- súd nedostatočne vyhodnotil majetkovú situáciu žalovaného, najmä skutočnosť, že žalovaný sa

zbavuje svojho majetku prostredníctvom predaja bytov v polyfunkčnom dome.
- súd úplne ignoroval minulé správanie štatutára žalovaného, ktorý už raz previedol spoločnosť WIN-
POLs.r.o.nazahraničnýsubjekt,čoviedlokmasívnymdaňovýmnedoplatkomazánikureálnehovýkonu
podnikateľskej činnosti.
- súd mylne vyhodnotil tzv. primeranosť, pričom nebral do úvahy, že cieľom zabezpečovacieho opatrenia

nie je znemožniť žalovanému podnikanie, ale zabrániť jeho účelovému vyprázdneniu v čase, keď čelí
uplatnenej pohľadávke vysokej hodnoty.
- súd nesprávne interpretoval význam údajného rozhodcovského konania, ktoré žalovaný použil len ako
účelové tvrdenie, a ktoré samo osebe nemá vplyv na splnenie podmienok pre nariadenie ZO.

6.1. Ďalej odvolateľ uviedol, že podstatnou právnou chybou v odôvodnení súdu je aj jeho záver, podľa

ktorého údajne nebola preukázaná obava, že výkon rozhodnutia bude ohrozený. Takýto záver je nielen
nesprávny, ale absolútne neudržateľný vo svetle skutočností, ktoré boli v tomto konaní preukázané a
ktoré súd ignoroval, hoci boli uvedené v samotnom návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia,
ako aj v jeho doplneniach. Z predložených listín podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, že žalovaný
v minulosti pôsobil ako spoločník a konateľ obchodnej spoločnosti WIN-POL, ktorej podnikateľská

činnosť sa skončila typickým scenárom účelového prevodu na osobu bez akéhokoľvek podnikateľského
zázemia. Spoločnosť v súčasnosti vykazuje masívny daňový dlh vo výške viac ako 13 miliónov eur,
nepodáva daňové priznania a nevykonáva žiadnu reálnu hospodársku činnosť. Žalovaný počas svojho
pôsobenia v tejto spoločnosti vykonával rozhodujúce úkony a disponoval kompletnou kontrolou nad jej
činnosťou. Po jeho odchode došlo k okamžitému prevodu obchodného podielu na zahraničnú fyzickú

osobu bez akejkoľvek preukázanej väzby na Slovenskú republiku. Tento scenár zodpovedá vzorovým
prípadom tzv. bielych koní v slovenskej podnikateľskej praxi. Táto skutočnosť nie je irelevantná minulosť,
ale zásadná indícia pre posúdenie obavy z ohrozenia budúceho výkonu rozhodnutia. Ide o správanie,
ktoré vykazuje vzorce vyhýbania sa zodpovednosti, prenášania majetkovej záťaže na tretie osoby a
účelového odstraňovania majetku z dosahu veriteľov. Súd však túto skutočnosť nielenže nezohľadnil, ale

úplne odmietol, akoby išlo o nepodstatnú informáciu, hoci práve táto minulosť je kľúčová pre hodnotenie
rizika ďalšieho nakladania s majetkom zo strany žalovaného.
Zároveň uviedol, že preukázal, že žalovaný v čase podania návrhu už začal aktívne ponúkať jednotlivé
bytové jednotky v predmetnej stavbe na predaj a prenájom, pričom tieto byty predstavujú jediný
relevantný majetok žalovaného, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku žalobcu. Oznámenia

o predaji bytov boli verejne dostupné, sú súčasťou inzertných portálov a žalobca ich pripojil k návrhu.
Predaj bytov prebiehal ešte v čase, keď žalovaný nemal žiadny zámer riešiť existujúci dlh a keď súčasne
odmietal komunikovať o úhrade faktúr. Predajom by žalovaný natrvalo odstránil svoj likvidný majetok
a zanechal by žalobcu v pozícii, v ktorej by výkon exekúcie bol buď mimoriadne sťažený, alebo úplne
znemožnený. Súd prvej inštancie však túto skutočnosť bagatelizoval a uviedol, že samotné ponúkanie

bytov na predaj nie je dôkazom o obave z ohrozenia exekúcie. Takýto záver je neakceptovateľný. Pokiaľ
jediný majetok žalovaného,ktorý môže slúžiť na uspokojenie vysokej pohľadávky žalobcu, je predmetom
aktívneho odpredaja, obava z ohrozenia budúceho výkonu rozhodnutia je nielen osvedčená, ale priamo
preukázaná.

6.2. V ďalšom odvolateľ uviedol, že súd síce citoval zákonné ustanovenia Civilného sporového poriadku,
avšak následne ich neaplikoval spôsobom, ktorý by zodpovedal cieľu týchto ustanovení a ustálenej
judikatúre. Podľa žalobcu cieľom zabezpečovacieho opatrenia je chrániť budúcu vykonateľnosť
rozhodnutia, a teda chrániť veriteľa pred konaním, ktoré by viedlo k vyprázdneniu majetku dlžníka ešte
predtým, ako o veci rozhodne súd v meritórnom konaní. Napriek tomu súd pri hodnotení dôvodnosti

návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia úplne opomenul, že žalovaný sa už nachádza v
štádiu aktívneho odpredaja svojich bytov, ktoré tvoria podstatnú časť jeho majetku.
Úvaha súdu, podľa ktorej žalovaný nepreukázateľne nenakladá s majetkom spôsobom, ktorý by
ohrozoval budúci výkon rozhodnutia, je v priamom rozpore so zisteným skutkovým stavom. Každý
jediný predaj bytu znamená konkrétnu a trvalú stratu majetku, ktorý je možné použiť na zabezpečenie

budúceho výkonu rozhodnutia. Keďže pohľadávka žalobcu dosahuje výšku presahujúcu dva milióny eur,
stratymajetkužalovanéhosúpriamoúmernevýznamnéamajúzásadnýdopadnato,čibudepohľadávka
žalobcu v budúcnosti reálne vymožiteľná. Súd však túto skutočnosť ignoroval. Nepoprel ju, nevysvetlil ju,jednoducho ju odsunul ako právne irelevantnú, hoci práve táto skutočnosť zakladá dôvod na nariadenie
zabezpečovacieho opatrenia.

6.3. Žalobca tiež uviedol, že ďalšou výraznou chybou v právnom uvažovaní súdu je jeho posúdenie
otázky proporcionality. Súd bez dostatočného zdôvodnenia uviedol, že zriadenie záložného práva by
mohlo mať negatívny dopad na podnikanie žalovaného. V tejto súvislosti však súd nevysvetlil, v čom by
údajná ujma spočívala. Záložné právo je zabezpečovací inštitút, ktorý nijako neobmedzuje žalovaného
v užívaní nehnuteľností ani v ich prevádzkovaní. Jediný efekt záložného práva je ten, že znemožní

žalovanému previesť byty na tretie osoby bez toho, aby záložné právo prešlo na nadobúdateľa.
Záložné právo teda neblokuje podnikanie. Blokuje len neoprávnené odcudzenie majetku bez možnosti
uspokojenia veriteľa. Pokiaľ by aj súd chcel tvrdiť, že podnikanie žalovaného spočíva v predaji bytových
jednotiek, potom je potrebné uviesť, že práve tento fakt je dôvodom na nariadenie zabezpečovacieho
opatrenia, pretože žalovaný predajom nehnuteľností likviduje svoj majetok a pripravuje sa tak o možnosť
zaplatiť žalobcovi. Zároveň súd nevzal do úvahy pri posudzovaní proporcionality dopad na podnikanie

žalobcu, ak sa žalovaný zbaví všetkého majetku, akým spôsobom dôjde k úhrade jeho pohľadávky a aký
tobudemaťdopadnajehopodnikanie–právenatietoprípadyslúžiinštitútzabezpečovaciehoopatrenia.

6.4. Nakoniecžalobcapoukázal ajnajudikatúrnurovinuveci,ktorúpodľanehosúdprvejinštancieúplne
zanedbal, hoci bola žalobcom výslovne označená. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.

zn. III. ÚS 294/2020 jednoznačne konštatuje, že zabezpečovacie opatrenie má byť nariadené vtedy, ak
je nárok veriteľa pravdepodobný a existuje rozumná obava, že v prípade nenariadenia zabezpečenia by
výkon rozhodnutia mohol byť zmarený alebo výrazne sťažený. Ústavný súd zdôrazňuje, že súdy nesmú
klásť na osvedčenie nároku a nebezpečenstva neprimerane vysoké požiadavky, pretože tým by popreli
samotnú preventívnu funkciu zabezpečovacích opatrení. Súd prvej inštancie však postupoval presne

opačne – dôkaznú latku nastavil tak vysoko, že by žalobca prakticky musel v konaní o zabezpečovacom
opatrení preukázať celý svoj nárok tak, akoby už rozhodovali o merite veci, čo je neprípustné. Takýto
výklad robí zo zabezpečovacieho opatrenia procesný nástroj bez reálneho významu, pretože v praxi by
ho nebolo možné dosiahnuť, pokiaľ by spor nebol takmer rozhodnutý.
Ústavný súd zároveň v uvedenom rozhodnutí, ako aj v ďalších svojich nálezoch, opakovane zdôrazňuje,

že posúdenie nebezpečenstva zmaru budúcej exekúcie musí byť založené na celkovom kontexte
správania dlžníka. Je potrebné sledovať nielen jeho bezprostredné konanie, ale aj jeho ekonomické
správanie, majetkovú štruktúru, podnikateľské zvyklosti a históriu nakladania s majetkom. V tomto
smere je zásadné, že žalovaný už v minulosti vykonal úkony, ktorých cieľom bolo preniesť majetkovú
zodpovednosť na zahraničné osoby bez reálnej väzby na podnikanie v Slovenskej republike, čím

spôsobil, že pohľadávky veriteľov jeho bývalej spoločnosti sa stali nevymožiteľnými. Takéto konanie je
v judikatúre posudzované ako dôležitý indikátor rizikového správania, na ktoré súdy musia prihliadať,
ak majú posúdiť dôvodnosť zabezpečenia.

6.5. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca v závere odvolania konštatoval, že napadnuté uznesenie

je vecne aj právne nesprávne, postráda logiku, nereflektuje skutkový stav, odporuje judikatúre a
predstavuje rozhodnutie, ktoré v konečnom dôsledku ohrozuje účel súdnej ochrany ako takej. Ak by
malo zostať v platnosti, žalobca by bol vystavený vážnemu riziku, že výkonom súdneho rozhodnutia
nebude možné v budúcnosti dosiahnuť žiadne uspokojenie.

7. K podanému odvolaniu žalovaný uviedol, že žalobca v odvolaní opakovane tvrdí, že žalovaný mal
vo svojich podaniach potvrdiť existenciu nároku žalobcu. Toto tvrdenie je nepravdivé, zavádzajúce
a účelové. Žalovaný nikdy, v žiadnom štádiu konania, neuznal dôvodnosť ani výšku uplatňovanej
pohľadávky a od začiatku konania jej existenciu výslovne a vecne spochybňuje. Samotná skutočnosť,
že žalovaný nepoprel existenciu zmluvného vzťahu medzi účastníkmi konania, nemôže byť bez ďalšieho

vykladaná ako uznanie peňažného nároku žalobcu, najmä ak žalovaný súčasne namietal splnenie
zmluvných podmienok, rozsah plnenia, kvalitu vykonaných prác a dodržanie podmienok fakturácie,
najmä výšku dohodnutej ceny diela podľa Zmluvy o dielo.
Žalovaný sa v plnom rozsahu stotožnil s hodnotením súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobca
neosvedčil existenciu peňažného nároku vo výške 2.113.453,20 eur, ktorého zabezpečenia sa podaným

návrhom domáhal. Už v priebehu konania žalovaný uvádzal konkrétne, vecné a listinne podložené
dôvody, pre ktoré je uplatňovaný nárok čo do dôvodu a výšky sporný, pričom tieto námietky neboli zo
strany žalobcu vierohodne vyvrátené, ale naopak, boli preukázané ďalšími rozporuplnými a navzájom
si odporujúcimi tvrdeniami žalobcu.Uviedol, že v posudzovanom prípade pritom nejde len o okrajové alebo formálne námietky žalovaného,
ale o zásadné spochybnenie samotného základu uplatňovaného nároku, ako aj jeho výšky, podložené
konkrétnymi skutkovými tvrdeniami a listinnými dôkazmi. Za tejto situácie nemožno dospieť k záveru, že

by žalobca osvedčil pravdepodobnosť svojho nároku v miere vyžadovanej § 343 Civilného sporového
poriadku a ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Súd prvej inštancie preto postupoval v súlade
s ustálenou rozhodovacou praxou súdov, ako aj so zásadou, že zabezpečovacie opatrenie predstavuje
výnimočný procesný prostriedok, ktorý nemožno použiť na predčasné poskytnutie ochrany v situácii,
keď samotná existencia nároku je medzi účastníkmi zásadne sporná.

7.1. K neexistencii obavy z budúceho zmarenia exekúcie žalovaný uviedol, že má za to, že v
predmetnom súdnom konaní žalobca neosvedčil existenciu obavy z budúceho zmarenia uspokojenia
peňažnej pohľadávky, a to ani v minimálnom rozsahu vyžadovanom zákonom. Naopak, s prihliadnutím
na rozsah a štruktúru majetku žalovaného nie je možné dospieť k záveru, že by v danej veci existovala
čo i len potenciálna hrozba zmarenia budúcej exekúcie.

Bez ohľadu na hodnotu nehnuteľností, na ktorých žalobca požaduje zriadiť záložné právo, žalovaný
disponuje ďalším majetkom vysokej hodnoty, čo vyplýva aj z verejne dostupných registrov (napr. G. a
kataster nehnuteľností). Len hodnota nehnuteľného majetku žalovaného (nehnuteľnosti evidované na
LV č. XXXX, k. ú. C. D. B., LV č. XXXXX, k. ú. C. D. B., LV č. XXX, k. ú. A. A., LV č. XXXXX, k. ú. H.,
LV č. XXX, k. ú. A., LV č. XXXX, k. ú. I., LV č. XXXX, k. ú. I., LV č. XXXX, k. ú. J., LV č. XXXX, k. ú. A.,

LV č. XXXX, k. ú. K., LV č. XXXXX, k. ú. C. F., LV č. XXXXX k. ú. C. F., LV č. XXXX, k. ú. J. D. K., LV č.
XXXX, k. ú. J. D. K., LV č. XXXX, k. ú. D. L., LV č. XXXX, k. ú. F., LV č. XXXX, k. ú. I., LV č. XXXX, k.
ú. I., LV č. XXXX, k. ú. L., pričom predmetné listy vlastníctva tvorili prílohu odvolania žalovaného zo dňa
28.07.2025 a nachádzajú sa v súdnom spise) presahuje 30.000.000,- eur, pričom žalovaný disponuje aj
značným hnuteľným majetkom, ktorý je plne postihnuteľný exekúciou.

Tieto skutočnosti boli žalobcovi známe už v čase podania návrhu na nariadenie zabezpečovacieho
opatrenia. Žalobca si tak musel byť vedomý a vzhľadom na skutočnosť, že mu bolo doručené odvolanie
žalovaného zo dňa 28.07.2025 si v čase podania odvolania bol vedomý, že pomer medzi výškou
uplatňovanej pohľadávky a hodnotou majetku žalovaného vylučuje existenciu dôvodnej obavy zo
zmarenia budúcej exekúcie. Napriek tomu žalobca túto zákonnú podmienku nahrádza len všeobecnými

a hypotetickými tvrdeniami bez akéhokoľvek konkrétneho skutkového základu.
Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie posudzoval nielen formálnu existenciu majetku, ale aj
primeranosť a nevyhnutnosť zásahu do práv žalovaného. Nariadenie zabezpečovacieho opatrenia
v situácii, keď žalovaný disponuje rozsiahlym majetkom výrazne prevyšujúcim výšku uplatňovanej
pohľadávky, by bolo v rozpore so zásadou proporcionality a viedlo by k neodôvodnenému obmedzeniu

jeho podnikateľskej činnosti.
S prihliadnutím na výšku fakturovanej sumy, ktorá je predmetom sporu, a na hodnotu majetku
žalovaného (a to tak nehnuteľného, ako aj hnuteľného) je preto vylúčené dospieť k záveru, že by
v predmetnej veci existovala reálna a konkrétna obava zo zmarenia budúcej exekúcie. Za takýchto
okolností by nariadenie zabezpečovacieho opatrenia predstavovalo neprimeraný a preventívny zásah,

ktorý zákon ani judikatúra neumožňujú.
Žalobca odkázal i na verejne dostupné informácie na internetovej stránke M., preto aj žalovaný
poukazuje na hospodárenie spoločnosti IMPOL HOLDING, a.s. minimálne za rok 2024, keď celkové
výnosy boli na úrovni 30.245.147,- eur a aktíva spoločnosti dosahovali sumu 15.558.553 eur, teda v
hrubom nepomere k výške údajného nároku žalobcu. (dôkaz: Výpis z portálu M.)

7.2. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie potvrdil.

8. Strany sporu v ďalších písomných podaniach v rámci odvolacieho konania v podstatnom zotrvali na

obsahu svojich doterajších vyjadrení.

9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( § 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas,
oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom § 379 a § 380 CSP a z

hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

9.1. Primárne sa odvolací súd zaoberal otázkou, či dôvody uvádzané odvolateľom sú prípustnými
dôvodmi pre podanie odvolania v zmysle § 365 ods. 1 CSP. Odvolateľ ako odvolací dôvod uviedoldôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. d), t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, písm. f), t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniamapísm.h),t.j.žerozhodnutiesúduprvejinštancievychádza

znesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Ideoprípustnéodvolaciedôvody,pretoodvolacísúdodvolanie
meritórne prejednal.

10. Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, preto ho podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdil. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu

žalobcu odvolací súd uvádza:

10.1. Vychádzajúc z ustanovení § 343 a § 344 CSP, odvolací súd najskôr všeobecne konštatuje,
že zabezpečovacie opatrenie spočíva v zriadení tzv. sudcovského záložného práva na majetkových
hodnotách dlžníka za účelom zabezpečenia peňažnej pohľadávky veriteľa. Zákon výslovne uvádza
ako jedinú podmienku pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia obavu, že exekúcia bude ohrozená.

Zmyslom zabezpečovacieho opatrenia je teda ochrana peňažného nároku veriteľa voči dlžníkovi pre
prípad existencie obavy, že budúca exekúcia bude zmarená. Zabezpečovacie opatrenie má tak posilniť
istotu veriteľa, že v prípade úspechu v konaní si bude môcť svoju pohľadávku voči dlžníkovi uspokojiť
výkonom záložného práva. Žalobca musí osvedčiť jednak existenciu nároku, jednak existenciu obavy
z ohrozenia exekúcie budúceho rozhodnutia. Dokazovanie má v tomto konaní povahu osvedčovania.

Uvedenéznamená,žesanazákladedostupnýchdôkaznýchprostriedkovzisťujúrelevantnéskutočnosti,
pričom sa nemusí dodržať formalizovaný postup procesného dokazovania. Osvedčenie teda znamená,
že súd pomocou žalobcom predložených dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti,
prostredníctvom ktorých sa mu daný nárok vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci javí ako
nanajvýš pravdepodobný.

10.2. Z hľadiska osvedčenia existencie nároku, súd prvej inštancie konštatoval, že nemal za
hodnoverne osvedčenú dôvodnosť a existenciu nároku žalobcu voči žalovanému na účely vydania
zabezpečovacieho opatrenia. V tomto smere možno prisvedčiť odvolateľovi, že toto osvedčenie v konaní
o nariadenie zabezpečovacieho opatrenia nie je potrebné preukázať v takej miere ako v meritórnom

konaní, resp. postačuje osvedčenie s vysokou pravdepodobnosťou.
Odvolací súd však akcentuje na skutočnosť, že dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancie návrh na
nariadenie zabezpečovacieho opatrenia zamietol, bol jeho záver, že žalobca neosvedčil také konanie
žalovaného,zktoréhobyvyplývalo,žepohľadávkažalobcubudevprípadejejprávoplatnéhojudikovania
nevymožiteľná a je daná obava z budúceho marenia exekúcie. Dôvody, pre ktoré takýto záver prijal,

vymedzil v bode 31 odôvodnenia, a s týmito sa stotožnil aj odvolací súd.

10.3. Odvolací súd uvádza, že pri skúmaní obavy z ohrozenia exekúcie súd vychádza z konkrétnych
okolností prípadu, pričom žalobca musí súdu poskytnúť dôkazy, ktoré jednoznačne osvedčia potrebu
neodkladnej úpravy pomerov v dôsledku hrozby zmarenia exekúcie. V tejto súvislosti je potrebné uviesť,

že táto obava môže vychádzať nielen z aktívneho konkrétneho správania žalovaného smerujúceho k
ohrozeniu exekúcie (napr. predaj majetku), ale aj okolností nemajúcich základ v jeho aktívnom konaní
(napr. zaťaženie majetku žalovaného právami tretích osôb). Pokiaľ ide o nebezpečenstvo ohrozenia
exekúcie budúceho rozhodnutia, toto musí byť reálne a musí bezprostredne hroziť. Žalobca musí túto
obavu osobitne špecifikovať, v čom konkrétne spočíva. Iba samotná existencia dlhov (bez ohľadu na to,

v akej výške) obavu z ohrozenia budúcej exekúcie neosvedčuje.
V danom prípade má odvolací súd za to, že úkony spočívajúce v predaji predmetných bytov sú úkony,
ktoré vyplývajú z podstaty podnikania žalovaného, pričom žiadnym spôsobom nevybočujú z rámca, ktorý
je daný predmetom jeho podnikateľskej činnosti. Vychádzajúc z uvedeného tak predaj bytov nemôže byť
vyhodnocovaný ako správanie sa žalovaného za účelom zbavovania sa majetku a cieleného znižovania

vlastnej likvidity o to viac, že protiplnením je zisk finančných prostriedkov ako kúpnej ceny. Rovnako
nie nepodstatnou skutočnosťou je i žalovaným preukázané vlastníctvo celého radu nehnuteľností v jeho
podanídatovanomk28.07.2025,ktorépredchádzalorozhodnutiusúduprvejinštancie,azktorejvyplýva,
že v tomto štádiu obava z ohrozenie exekúcie nie je namieste.
Z tohto hľadiska, pokiaľ ide o neosvedčenie obavy z ohrozenia exekúcie, dospel odvolací súd

k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, pričom pre rozhodnutie za nepodstatné
považoval i tvrdenie žalobcu, ktorý zo skutočnosti, že konateľ žalovaného už raz previedol spoločnosť
WIN-POL s.r.o. na zahraničný subjekt, čo malo následne viesť k zániku reálneho výkonu podnikateľskejčinnosti, bez ďalšieho vyrobil vzorec správania, ktorého sa podľa neho bude konateľ žalovaného
dopúšťať i v budúcnosti.

11. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu.
O výške trov odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením.
12. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (ust. § 393 ods. 2

posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej
pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).