Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, March 31, 2026

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 11C/39/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125269097
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Pribulová
ECLI: ECLI:SK:OSTT:2026:6125269097.7

Uznesenie

Okresný súd v Trnave v právnej veci sporu žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/
XX, D., zastúpená: JUDr. Miloš Chrenko, advokát, Hlavná 25, Trnava, proti žalovanému: D. E. - F., D.,
IČO: 34 134 514, Skladová 2/A, Trnava, zastúpený: JUDr. Roman Cibulka, advokát, Hlavná 13, Trnava,
o zaplatenie 5.856,- eur s príslušenstvom, o späťvzatí žaloby a o vrátení nespotrebovaného preddavku,
takto

r o z h o d o l :

I. Konanie sa z a s t a v u j e .

II. Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov konania.

III. Súd v r a c i a žalobkyni nespotrebovaný preddavok na trovy spojené s dokazovaním v sume
1.100,40 eura po právoplatnosti tohto uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa v konaní domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť
vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie za užívanie pozemku parc.č. XXX/XX v k.ú. C., ktorého bola
výlučným vlastníkom, v sume 5.856,- eur s príslušenstvom, ako aj náhrady trov konania.

2. Vo veci bolo otvorené pojednávanie.

3. Medzi stranami sporu bola sporná výška bezdôvodného obohatenia získaná žalovaným užívaním
pozemku žalobkyne, ktorá predstavuje výšku obvyklého nájomného v rozhodnom období. Žalobkyňa
za účelom zistenia výšky obvyklého nájomného navrhla pribrať do konania znalca, ktorý dôkaz súd
pripustil a uznesením č.k. 11C/39/2025-43 zo dňa 22.07.2025 pribral do konania znalca a uložil žalobkyni
povinnosť zaplatiť na účet súdu preddavok na trovy spojené so znaleckým dokazovaním v sume 1.200,-

eur.

4. Následne žalobkyňa od znaleckého dokazovania upustila a medzi stranami prebiehali mimosúdne
rokovania, ktoré boli skončené vyplatením sumy 50,- eur žalobkyni od žalovaného.

5. Dňa 24.03.2026 bolo súdu doručené späťvzatie žaloby zo strany žalobkyne z dôvodu, že v priebehu

súdneho konania došlo medzi ňou a žalovaným k uzatvoreniu zmieru, keď žalovaný uznal jej nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia a dňa 06.03.2026 jej zaplatil za užívanie pozemku sumu 50,- eur.

6. Pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania, žalobkyňa navrhla, aby jej súd priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% a pre prípad existencie dôvodov hodných osobitného
zreteľa alternatívne navrhla, aby súd žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal.7. Vyššie uvedené žalobkyňa odôvodnila tým, že v zmysle nálezu Ústavného súdu SR z 20. marca
2018, sp. zn. II. ÚS 569/2017, „ak došlo k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia žaloby, možno
žalovanému uložiť povinnosť nahradiť trovy zastaveného konania v prípade, ak pre jeho správanie bola

vzatá späť žaloba, ktorá bola podaná dôvodne.“ Návrhom na vydanie platobného rozkazu sa žalobkyňa
domáhala zaplatenia odplaty za užívanie jej pozemku, ktorý žalovaný užíval bez právneho dôvodu a za
užívanie pozemku jej nič neplatil. Nakoľko žalovaný už v odpore proti platobnému rozkazu potvrdil, že
pozemok žalobkyne užíval, bol jej nárok na odplatu za užívanie pozemku daný a žalovaný bol povinný jej
za užívanie pozemku vydať bezdôvodné obohatenie. Žalobkyňa pri určovaní výšky odplaty vychádzala z

potvrdenia realitnej kancelárie Zafir reality s.r.o. (v zmysle ktorého bola predpokladaná výška nájomného
od 6 do 8 eur za m2/rok) a zo všeobecne záväzného nariadenia obce Boleráz (v zmysle ktorého
je minimálna výška nájomného 8 eur/rok). Nakoľko žalovaný nesúhlasil s uvádzanou sumou odplaty,
navrhla už na prvom pojednávaní vykonanie znaleckého dokazovania znalcom z príslušného odboru
za účelom zistenia exaktnej výšky nájomného. Podotýka, že ona ako starší človek, ktorý navyše nemá
odborné vzdelanie v oblasti určovania hodnoty nájomného, pri podaní žaloby vychádzala z dôkazov vo

forme vyjadrenia realitnej kancelárie a informácií obce (VZN obce Boleráz), a teda verila, že uvedená
výška nájomného predstavuje i obvyklú výšku nájomného za pozemky v danej lokalite a s daným
účelom využitia. Uvedomovala si však, že otázka výšky nájomného je odbornou otázkou, ktorú musí
napokon zodpovedať odborník z danej profesie, a teda navrhla vykonanie znaleckého dokazovania.
Závery znaleckého posudku bola pripravená rešpektovať a prijať nájomné za pozemok vo výške určenej

znalcom. Po nariadení znaleckého dokazovania znalkyňa vo svojom podaní uviedla, že považuje za
nehospodárne vypracovávať znalecký posudok na určenie výšky nájomného za pozemok, nakoľko je
možné určiť výšku nájomného podľa zákona č. 504/2003 Z.z. a teda výška trov za znalecké dokazovanie
by prevýšila výšku nájomného (keď nájomné by predstavovalo sumu 18,30 eura za žalované obdobie).
Vzhľadom na hospodárnosť konania tak žalobkyňa zobrala späť svoj návrh na vykonanie dôkazu formou

znaleckého posudku a rešpektovala výšku nájomného v zmysle zákona č. 504/2003 Z.z.. Následne
prebiehali so žalovaným mimosúdne rokovania, výsledkom ktorých bolo v podstate uzatvorenie zmieru,
keď žalovaný uznal jej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a dohodli sa na zaplatení sumy
50,- eur. Vzhľadom na skutočnosť, že výška bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku žalobkyne
bola odbornou otázkou, ktorú nie je ako laik objektívne schopná presne určiť, nemožno ju v zmysle

rozhodovacej súdnej praxe zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku, ktorý závisí
od úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. V zmysle ustálenej judikatúry sa za rozhodujúce považuje
skutočnosť, že nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa v konaní domáhala,
bol daný. Výška odplaty za užívanie jej pozemku bola potom druhotná a nadväzujúca (k tomu bližšie
Civilný sporový poriadok komentár autorov doc. JUDr. Marek Števček, PhD. a kolektív, nakladateľstvo

C. H. BECK v Prahe, 2016, str. 926-927.). Vyššie uvedený názor zastáva i Ústavný súd SR vo svojich
rozhodnutiach (napr. nález I. ÚS 24/2021, II. ÚS 399/2019, II. ÚS 225/2020, III. ÚS 475/2018). V zmysle
nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 24/2021 zo dňa 04.08.2021, právna úprava náhrady trov konania
v sporovom konaní sa podľa predchádzajúcej úpravy Občianskeho súdneho poriadku, ako aj podľa
súčasnej právnej úpravy Civilného sporového poriadku spravuje zásadou úspechu v konaní. Civilný

sporový poriadok však už neobsahuje ustanovenie obdobné § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo ako
lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v § 142 ods. 2 OSP. Z uvedeného síce vyplýva, že nepatrný
úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa
Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech), avšak ani nová právna úprava nevylučuje
osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška

plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne
ako podľa doterajšej úpravy (I. ÚS 56/2017). Tomuto záveru nebráni ani absencia výslovnej právnej
úpravy v Civilnom sporovom poriadku zhodnej so skoršou úpravou v § 142 ods. 3 OSP. Uvedené je však
vecou aplikácie a výkladu relevantných ustanovení Civilného sporového poriadku všeobecnými súdmi
pri rozhodovaní o trovách konania v konkrétnej veci (IV. ÚS 649/2018). V súvislosti s posudzovaním

procesného úspechu strán sporu v konaní, ktorého predmetom je nárok, ktorého dôvodnosť a výšku
je možné len predvídať, pretože závisí od znaleckého posudku, resp. úvahy súdu, tak ako to bolo v
prípade sťažovateľa, dáva ústavný súd do pozornosti právnou vedou i praxou akceptovaný názor, podľa
ktorého zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí
od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola priznaná

aspoňčasťžalobouuplatnenéhonároku,nemožnopovažovaťzaprocesneneúspešnéhoaadabsurdum
ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o
náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr.
výškuškody„iba“odhaduje.Ajtujeprimárnyfakt,žeškodabolaspôsobená;jejvýškanasleduje.Žalobcu
v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný úspech, čo sa týka

základuuplatnenéhonároku,asúčasnevýškaplnenia,vyplývajúcazjehoprocesnéhoúspechu,závisela
výlučne od úvahy súdu (pozri aj II. ÚS 397/2020, II. ÚS 225/2020). Obdobne v zmysle nálezu Ústavného
súdu SR II. ÚS 399/2019 zo dňa 15.04.2020 je hlavné, že žalovaný užíval pozemky sťažovateľa
bez zaplatenia akejkoľvek náhrady a sprevádzajúca je výška náhrady za takéto užívanie pozemku.
Ak mal sťažovateľ v hlavnej časti konania plný úspech, potom bolo potrebné priznať mu procesný

úspech v plnom rozsahu, vychádzajúc z prisúdenej istiny, lebo výška bezdôvodného obohatenia je iba
druhotná a nadväzujúca. ... Žalobcu totiž nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie
výsledku sporu, ktorý závisí od znaleckej činnosti, resp. od úvahy súdu. Takýto právny názor zastáva aj
rešpektovaná odborná literatúra, ale aj ústavný súd. Žalobkyňa na základe vyššie uvedeného zastáva
názor, že jej patrí nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, keď je nepochybné, že jej žaloba
bola podaná dôvodne, t.j. bola by plne procesne úspešná, nakoľko by mala plný úspech čo do základu

uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jej procesného úspechu, by závisela
výlučne od úvahy súdu, resp. znaleckého posudku. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že žalovaný zavinil
zastavenietohtokonania,nakoľkoažpopodanínávrhunavydanieplatobnéhorozkazuurobilto,čohosa
domáhala v súdnom konaní, t.j. vydal jej bezdôvodné obohatenie za užívanie jej pozemku. Domnienku
žalovaného, že má nárok na náhradu trov konania, považuje žalobkyňa za nesprávnu. Žalovaný totiž

nebol v konaní procesne úspešný, keď jej pred podaním žaloby odmietal zaplatiť náhradu, v konaní
však už uznal, že žalobkyňa má nárok na odplatu za užívanie nehnuteľností a zaviazal sa zaplatiť jej
odplatu za užívanie a túto jej i v rámci mimosúdnej dohody vyplatil. Práve s poukazom na ich mimosúdne
urovnanie sporu a zaplatenie odplaty žalovaným berie žalobkyňa žalobu späť. V zmysle ustálenej súdnej
praxe nejde ani o konanie, pri ktorom je možné aplikovať ustanovenie § 255 ods. 2 CSP, t.j. rozdelenie

náhrady trov konania podľa pomeru úspechu vo veci. Ako uvádzala žalobkyňa vyššie, v zmysle ustálenej
judikatúry sa takéto prípady posudzujú podľa skutočnosti, či je žalobca úspešný v základe nároku,
t.j. v jej prípade, či má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a výška nároku je až druhotná,
nadväzujúca a závislá od úvahy súdu, resp. znaleckého posudku. Ak by bola teda plne procesne
úspešná (ak by žalovaný nevydal bezdôvodné obohatenie a v konaní sa pokračovalo), nemožno priznať

nárok na náhradu trov konania žalovanému. Obdobne nemožno použiť ani ustanovenie § 256 ods.
1 CSP, nakoľko sa konanie síce zastaví z dôvodu jej späťvzatia žaloby, ale dôvodom späťvzatia je
správanie žalovaného, ktorý po podaní dôvodnej žaloby spravil to, čoho sa žalobou domáhala, t.j. vydal
jej bezdôvodné obohatenie. Ak bola teda žaloba podaná dôvodne, opäť nemožno priznať nárok na
náhradu trov konania žalovanému. Napriek vyššie uvedenému uznáva, že v ich prípade ide o špecifickú

situáciu, a preto alternatívne a pre prípad, ak by súd vzhliadol v ich prípade dôvody hodné osobitného
zreteľa navrhuje, aby nepriznal nárok na náhradu trov konania žiadnej zo strán.

8. Dňa 27.03.2026 bolo súdu doručené vyjadrenie žalovaného, v ktorom uviedol, že neexistuje vážny
dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť so späťvzatím žaloby, a preto so späťvzatím žaloby súhlasí, navrhuje,

aby súd konanie zastavil a priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 99 %, ktoré percento
vyjadruje percentuálny podiel zodpovedajúci rozdielu medzi tým, čo žalobkyňa v priebehu konania
od žalovaného požadovala a výškou náhrady, s ktorou sa nakoniec musela uspokojiť. Pokiaľ ide o
nárok žalobkyne na priznanie náhrady trov konania po jeho zastavení zo strany súdu, tento jej nárok
nepovažuje žalovaný za dôvodný, keďže sa prieči, ako príslušným zákonným ustanoveniam CSP,

ktoré upravujú náhradu trov konania pri jeho zastavení, tak i normálnej logike. Žalovaný od počiatku
nepopieral dôvodnosť základu uplatňovaného nároku, teda to, že žalobkyňa, ktorej pozemok užíva,
má voči nemu nárok na finančnú odplatu. Popieral však od počiatku rozsah uplatneného nároku,
ktorý považoval za neprimeraný a nezodpovedajúci zákonu. Žalobkyňa sa mýli, ak tvrdí, že výška
náhrady za užívanie jej pozemku závisela výlučne od úvahy súdu resp. od znaleckého posudku. Výška

predmetnej náhrady nebola určená ani znaleckým posudkom a nebola založená ani na úvahe súdu, ale
táto vychádzala z osobitného zákona, ktorým je zákon č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych
pozemkov,poľnohospodárskehopodnikualesnýchpozemkov.Zuvedenéhozákonavyplýva,žeobvyklú
výšku nájomného za poľnohospodárske pozemky určuje Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja
vidieka SR na svojej stránke, pričom naposledy bola takáto výška nájomného pre jednotlivé katastrálne

územia stanovená v roku 2023 a osobitne v k.ú. C. bola stanovená čiastkou 125,- eur/ha/rok, teda
čiastkou 0,0125 eur/m2. Keďže v danom prípade išlo o pôdu zastavaná stavbou žalovaného slúžiacou
na poľnohospodárske účely, zvykla sa výška obvyklého nájomného v takýchto prípadoch stanovovať
dvojnásobkomuvedenejsumy,t.j.sumou0,025eur/m2.Žalobkyňasivšakvpredmetnejveciuplatňovalanáhradu za užívanie vo výške 8,- eur/m2, nezohľadňujúc pritom vôbec skutočnosť, že v danom prípade
ide o nájomné za poľnohospodársku pôdu v zmysle vyššie uvedeného zákona. Je zrejmé, že žalobkyňa
vychádzala pri určení výšky požadovanej náhrady z nesprávneho právneho predpisu (z platného

Občianskeho zákonníka), nereflektujúc tak skutočnosť, že nájom poľnohospodárskej pôdy upravuje
osobitný právny predpis. Neznalosť zákona pritom účastníka konania (naviac zastúpeného advokátom)
neospravedlňuje. Ak sa preto nakoniec žalobkyňa uspokojila s tým, že jej žalovaný poukázal čiastku
50,- eur na úplné finančné vyrovnanie jej nárokov súvisiacich s užívaním jej pôdy (a nevyplatil jej ňou
požadovaných 5.000,- eur) a následne sa rozhodla vziať svoju žalobu späť (dodatočne si uvedomiac, že

by v predmetnom konaní nemohla byť úspešná), procesne zavinila zastavenie predmetného konania,
a nie je to preto ona, ktorá by mala voči žalovanému nárok na náhradu trov konania, ale naopak, je
to žalovaný, ktorému nárok na náhradu trov v zmysle § 256 ods. 1 CSP právom patrí. Žalovaný ďalej
uviedol, že v danom prípade vôbec nejde o nejaký výnimočný prípad a neexistujú tiež žiadne dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by výnimočne súd rozhodol o nepriznaní náhrady trov. Žalobkyňa
sa ostatne vo svojom podaní ani nepokúša uviesť, v čom vidí výnimočnosť predmetného prípadu a

ani to, aké podľa nej majú v danej veci existovať dôvody osobitného zreteľa. Zhrnuté a podčiarknuté
– žalobkyňa oprela výšku svojho nároku voči žalovanému o nesprávny právny predpis a potom, čo si
uvedomila, že jej nárok voči žalovanému nie je reálny a uspokojila sa s náhradou predstavujúcou 1% z
uplatneného nároku a svoju žalobu zobrala späť, procesne zavinila, že konanie v predmetnej veci bude
zastavené a žalovaný tak v zmysle § 256 ods. 1 CSP má voči nej nárok na náhradu trov. Žiadne dôvody

hodné osobitného zreteľa v danom prípade nie sú dané, pre ktoré by súd výnimočne rozhodol o tom,
že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov.

9. Podľa § 144 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), žalobca môže vziať
žalobu späť.

10. Podľa § 145 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.

11. Podľa § 146 ods. 1 a 2 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych
dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu

žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie. (1) Súhlas
žalovaného je potrebný vždy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného
predpisu. (2)

12. Súd v súlade s citovanými ustanoveniami konanie v celom rozsahu vo výroku I. uznesenia zastavil,

keďvočispäťvzatiužalobyžalovanýnenamietal,pričomzisťovaniejehostanoviskabolopotrebné,keďže
k späťvzatiu žaloby došlo po otvorení pojednávania.

13. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

14. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

15. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (1) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník. (2)

16. Podľa Čl. 4 ods. 1 a 2 CSP, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného

ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré
upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. (1) Ak takého
ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám
zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva
tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a

poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. (2)17. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s
§ 256 ods. 1 CSP a Čl. 4 ods. 2 CSP, keď vo výroku II. uznesenia rozhodol, že žiadna zo strán nemá
nárok na náhradu trov konania.

18. K späťvzatiu žaloby došlo z dôvodu uzavretia mimosúdnej dohody, a teda obe strany sa pričinili
o zastavenie konania. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že žalovaný v priebehu konania uznával
nárok žalobkyne iba na sumu 18,30 eura, pričom v rámci mimosúdnej dohody jej vyplatil sumu 50,- eur.
Hociideovýraznenižšiusumu,akožalobkyňapôvodnežiadalažalobou,niejemožnéneprihliadaťnato,

že ide o sumu dosiahnutú mimosúdnou dohodou a po tejto mimosúdnej dohode bola žaloba žalobkyňou
vzatá späť. Zároveň súd poukazuje na to, že pred podaním žaloby nedošlo k dobrovoľnému plneniu –
vydaniu bezdôvodného obohatenia žalobkyni zo strany žalovaného, a to v žiadnej sume. Žalobkyňa tak
bola nútená žalobu podať, aby sa svojho nároku domohla. Následne došlo k mimosúdnym rokovaniam
a k úhrade mimosúdne dohodnutej sumy (vo vyššom rozsahu, ako žalovaný uznával ako dôvodný).
Vzhľadom na uvedené súd uzavrel, že dôvodom späťvzatia žaloby bola mimosúdna dohoda. Takúto

situáciu CSP priamo neupravuje, preto súd za použitia základných princípov uvedených čl. 4 ods. 2
CSP (princíp racionálneho zákonodarcu) žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania vo výroku II.
uznesenia nepriznal.

19. Odhliadnuc od uvedeného, ak by aj súd uzavrel, že 1. zavinenie zastavenia konania je na strane

žalovaného (v zmysle argumentácie žalobkyne: základ nároku bol daný, žalovaný plnil po podaní žaloby
a výsledok závisel od znaleckého dokazovania), alebo že 2. zavinenie zastavenia konania je na strane
žalobkyne (v zmysle argumentácie žalovaného: žalobkyňa sa zmierila s použitím zákona č. 504/2003
Z.z. a sumou cca 1% z pôvodne požadovanej sumy), súd by ani jednej zo strán nárok na náhradu trov
konania za použitia § 257 CSP nepriznal, a to z nasledovných dôvodov.

20. Pokiaľ ide o prvý prípad, dôvodom hodným osobitného zreteľa by bola skutočnosť, že výška
vyplatenej sumy bezdôvodného obohatenia je cca 1% zo žalobkyňou požadovanej sumy, a preto by
nebolo spravodlivým, aby žalovaný znášal trovy žalobkyne.

21. Pokiaľ ide o druhý prípad, súd predovšetkým poukazuje na skutočnosť, že v čase začatia
konania nebolo jednoznačné, že je pri určení výšky obvyklého nájomného v prípade tu prejednávanej
veci potrebné vychádzať zo zákona č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov,
poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov. V čase predbežného právneho posúdenia tu
prejednávanej veci bol totiž v obdobnej veci tunajšieho súdu (sp.zn. PN-5C/151/2014) právoplatný

rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 11Co/85/2021 zo dňa 31.10.2022, v zmysle ktorého
bolo v obdobnom prípade stavby užívanej na poľnohospodárske účely potrebné pri určení výšky
bezdôvodného obohatenia vychádzať z trhového nájomného, a nie zo zákona č. 504/2003 Z.z..
Práve z uvedeného rozhodnutia tunajší súd vychádzal, keď vyhovel návrhu žalobkyne na dokazovanie
výšky bezdôvodného obohatenia znaleckým posudkom. Následne však bolo v danej veci sp.zn.

PN-5C/151/2014 vydané uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/119/2024 zo dňa 29.10.2025,
vktoromdovolacísúdvyjadrilopačnýprávnynázor,asíce,žepriurčenívýškybezdôvodnéhoobohatenia
je potrebné prihliadnuť na ustanovenia zákona č. 540/2003 Z.z..

22. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že v čase začatia konania nebolo (vzhľadom na vtedy právoplatné

rozhodnutie tunajšieho odvolacieho súdu v obdobnej veci) jednoznačne zrejmé, či je potrebné v tu
prejednávanej veci vychádzať z trhového nájomného alebo z nájomného podľa zákona č. 504/2003 Z.z..
Uvedené nie je možné pričítať na ťarchu žalobkyne, ktorá pri podaní žaloby okrem toho vychádzala
z vyjadrenia realitnej kancelárie a G. H. I., a teda výšku bezdôvodného obohatenia ani nepožadovala
podľa vlastnej úvahy, ale vychádzala z výšky, ktorú mala podloženú listinnými dôkazmi. Nie je tiež bez

významu, že žalobkyňa bola ochotná k zmierlivému riešeniu sporu a nepredlžovala konanie.

23. Z vyššie uvedeného súd uzatvára, že i v prípade, ak by sa dalo uvažovať o zavinení
zastavenia zo strany žalobkyne, súd by prihliadol na vyššie uvedené dôvody hodné osobitného zreteľa
(nejednoznačnosť použitia zákona č. 504/2003 Z.z.; vychádzanie z vyjadrenia realitnej kancelárie a VZN

pri podaní žaloby; nepredlžovanie konania) a žalovanému by nárok na náhradu trov konania nepriznal.

24. Nad rámec uvedeného poukazuje súd na to, že žalovaný v podaní zo dňa 08.10.2025
pripúšťal možnosť, že by bolo vykonané dokazovanie k tomu, či je stavba žalovaného využívaná napoľnohospodárske účely. V prípade totiž, že by využívanie stavby na poľnohospodárske účely bolo
spochybnené, stále by prichádzalo do úvahy určenie výšky bezdôvodného obohatenia žalovaného ako
trhového nájomného, kedy by znovu malo význam znalecké dokazovanie.

25. Podľa § 253 ods. 1 až 3 CSP, ak strana v konaní navrhne vykonanie dôkazu, s ktorým sú spojené
výdavky, súd jej môže uložiť povinnosť zložiť preddavok. (1) Ak súd ustanoví znalca a strane nebolo
priznané oslobodenie od súdneho poplatku, najneskôr spolu s ustanovením znalca uloží povinnosť zložiť
preddavokvrozsahupredpokladanýchnákladovznaleckéhodokazovania.(2)Akstranavlehoteurčenej

súdom preddavok nezloží, súd navrhnutý dôkaz nevykoná. (3)

26. Na základe výroku VII. uznesenia č.k. 11C/39/2025-43 zo dňa 22.07.2025 zložila žalobkyňa
preddavok na trovy spojené so znaleckým dokazovaním v sume 1.200,- eur, a to pod D14 Preddavky
v súdnom konaní (zálohy), variabilný symbol 2117087325, položka registra 679, rok 2025 (na č.l. 47).
Z uvedenej sumy bola určená na vyplatenie znalkyni v zmysle uznesenia č.k. 11C/39/2025-93 zo dňa

12.11.2025 suma 99,60 eura, pričom zvyšná suma 1.100,40 eura nebola z preddavku spotrebovaná.
Z dôvodu zastavenia konania bolo potom potrebné nespotrebovaný preddavok vo výške 1.100,40 eura
žalobkyni vrátiť, preto tak súd rozhodol vo výroku III. tohto uznesenia.

27. Po právoplatnosti tohto uznesenia a oznámení čísla účtu žalobkyne bude za účelom vrátenia

preddavku žalobkyni upravená učtáreň.

Poučenie:

Proti výroku I. a II. tohto uznesenia je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia
na Okresnom súde Trnava (§ 357 písm. a), m) CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Proti výroku III. tohto uznesenia nie je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP v spojení s § 357 CSP
a contrario).