Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 29, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/175/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1105242007
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1105242007.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň

JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej, v spore žalobcu: L. D.Ž., nar. XX.XX.XXXX, Č.
XXX, B., zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou Kaňkovou, PhD., Hurbanova 81, Hlohovec, proti
žalovaným: 1/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava,
IČO: 00 585 441, 2/ Š. Š., nar. XX.X.XXXX, L., P. C. C. Q., X D. R., N. D., o zaplatenie náhrady na strate
na zárobku, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 27C/17/2006-1357,
zo dňa 20.2.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom žalobu vo zvyšku zamietajúcom výroku a

vo výroku o trovách konania, p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným 1/ a 2/ priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie proti žalovanému 2/ zastavil (výrok I.);
žalovanému 2/ nepriznal náhradu trov konania (výrok II.); konanie v časti o zaplatenie 3.319,39 eura
zastavil (výrok III.) a žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi za obdobie od 14.7.2002 do
31.12.2019 sumu 288.795,01 eura titulom straty na zárobku (výrok IV.); zároveň žalovanému 1/ uložil
povinnosť uhradiť žalobcovi ročný úrok z omeškania 9 % zo sumy 3.319,39 eura od 15.10.2004 do

20.3.2008, úrok z omeškania 9 % zo sumy 23.558,06 eura od 15.10.2004 do zaplatenia, úrok z
omeškania 9 % zo sumy 1.035,44 eura od 15.11.2004 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy
1.035,44 eura od 15.12.2004 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.035,44 eura od 15.1.2005
do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.035,44 eura od 15.2.2005 do zaplatenia, úrok z
omeškania 6 % zo sumy 1.113,51 eura od 15.3.2005 do zaplatenia, úrok z omeškania 6 % zo sumy
1.113,51euraod15.4.2005dozaplatenia,úrokzomeškania6%zosumy1.113,51euraod15.5.2005do
zaplatenia, úrok z omeškania 6 % zo sumy 1.113,51 eura od 15.6.2005 do zaplatenia, úrok z omeškania

6 % zo sumy 1.113,51 eura od 15.7.2005 do zaplatenia, úrok z omeškania 6 % zo sumy 1.113,51 eura
od 15.8.2005 do zaplatenia, úrok z omeškania 6 % zo sumy 1.113,51 eura od 15.9.2005 do zaplatenia,
úrok z omeškania 6 % zo sumy 1.113,51 eura od 15.10.2005 do zaplatenia, úrok z omeškania 6 % zo
sumy 1.113,51 eura od 15.11.2005 do zaplatenia, úrok z omeškania 6 % zo sumy 1.113,51 eura od
15.12.2005 do zaplatenia, úrok z omeškania 6 % zo sumy 1.113,51 eura od 15.1.2006 do zaplatenia,
úrokzomeškania6%zosumy1.113,51euraod15.2.2006dozaplatenia,úrokzomeškania7%zosumy
1.113,51euraod15.3.2006dozaplatenia,úrokzomeškania7%zosumy1.113,51euraod15.4.2006do

zaplatenia, úrok z omeškania 7 % zo sumy 1.113,51 eura od 15.5.2006 do zaplatenia, úrok z omeškania
8 % zo sumy 1.113,51 eura od 15.6.2006 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.179,76 eura
od 15.7.2006 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.179,76 eura od 15.8.2006 do zaplatenia,
úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.179,76 eura od 15.9.2006 do zaplatenia, úrok z omeškania 9,5 % zosumy 1.179,76 eura od 15.10.2006 do zaplatenia, úrok z omeškania 9,5% zo sumy 1.179,76 eura od
15.11.2006 do zaplatenia, úrok z omeškania 9,5 % zo sumy 1.179,76 eura od 15.12.2006 do zaplatenia,
úrok z omeškania 9,5% zo sumy 1.179,76 eura od 15.01.2007 do zaplatenia, úrok z omeškania 9,5 %

zo sumy 1.179,76 eura od 15.2.2007 do zaplatenia, úrok z omeškania 9,5 % zo sumy 1.179,76 eura
od 15.3.2007 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.179,76 eura od 15.4.2007 do zaplatenia,
úrok z omeškania 8,5 % zo sumy 1.179,76 eura od 15.5.2007 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,5 %
zo sumy 1.179,76 eura od 15.6.2007 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,5 % zo sumy 1.253,50 eura od
15.7.2007 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,5 % zo sumy 1.253,50 eura od 15.8.2007 do zaplatenia,

úrok z omeškania 8,5 % zo sumy 1.253,50 eura od 15.9.2007 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,5 % zo
sumy 1.253,50 eura od 15.10.2007 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,5 % zo sumy 1.253,50 eura od
15.11.2007 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,5 % zo sumy 1.253,50 eura od 15.12.2007 do zaplatenia,
úrok z omeškania 8,5 % zo sumy 1.253,50 eura od 15.1.2008 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,5 %
zo sumy 1.253,50 eura od 15.2.2008 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,5 % zo sumy 1.253,50 eura od
15.3.2008 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,5 % zo sumy 1.253,50 eura od 15.4.2008 do zaplatenia,

úrok z omeškania 8,5 % zo sumy 1.253,50 eura od 15.5.2008 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,5 %
zo sumy 1.253,50 eura od 15.6.2008 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,5 % zo sumy 1.316,17 eura od
15.7.2008 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,5 % zo sumy 1.316,17 eura od 15.8.2008 do zaplatenia,
úrok z omeškania 8,5 % zo sumy 1.316,17 eura od 15.9.2008 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,5 % zo
sumy 1.316,17 eura od 15.10.2008 do zaplatenia, úrok z omeškania 6,5 % zo sumy 1.316,17 €eura od

15.11.2008 do zaplatenia, úrok z omeškania 5 % zo sumy 1.316,17 eura od 15.12.2008 do zaplatenia,
úrok z omeškania 10,5 % zo sumy 1.407,65 eura od 15.1.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania 10 %
zo sumy 1.407,65 eura od 15.2.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania 10 % zo sumy 1.407,65 eura od
15.3.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania 9,5 % zo sumy 1.407,65 eura od 15.4.2009 do zaplatenia,
úrok z omeškania 9,25 % zo sumy 1.407,65 eura od 15.5.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 %

zo sumy 1.407,65 eura od 15.6.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.407,65 eura od
15.7.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.407,65 eura od 15.8.2009 do zaplatenia,
úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.407,65 eura od 15.9.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo
sumy 1.407,65 eura od 15.10.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania 9% zo sumy 1.407,65 eura od
15.11.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.407,65 eura od 15.12.2009 do zaplatenia,

úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.407,65 eura od 15.1.2010 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo
sumy 1.450,58 eura od 15.2.2010 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.450,58 eura od
15.3.2010 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.450,58 eura od 15.4.2010 do zaplatenia, úrok
z omeškania 9 % zo sumy 1.450,58 eura od 15.5.2010 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy
1.450,58euraod15.6.2010dozaplatenia,úrokzomeškania9%zosumy1.450,58euraod15.7.2010do

zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.450,58 eura od 15.8.2010 do zaplatenia, úrok z omeškania
9 %zo sumy 1.450,58 eura od 15.9.2010 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.450,58 eura od
15.10.2010 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.450,58 eura od 15.11.2010 do zaplatenia,
úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.450,58 eura od 15.12.2010 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 %
zo sumy 1.450,58 eura od 15.1.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.476,69 eura od

15.2.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.476,69 eura od 15.3.2011 do zaplatenia,
úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.476,69 eura od 15.4.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania 9,25 % zo
sumy 1.476,69 eura od 15.5.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania 9,25 % zo sumy 1.476,69 eura od
1506.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania 9,55 % zo sumy 1.476,69 eura od 15.7.2011 do zaplatenia,
úrok z omeškania 9,5 % zo sumy 1.476,69 eura od 15.8.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania 9,5 %

zo sumy 1.476,69 eura od 15.9.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania 9,5 % zo sumy 1.476,69 eura od
15.10.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania 9,25 % zo sumy 1.476,69 eura od 15.11.2011 do zaplatenia,
úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.476,69 eura od 15.12.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 %
zo sumy 1.476,69 eura od 15.1.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.525,42 eura od
15.2.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.525,42 eura od 15.3.2012 do zaplatenia, úrok

z omeškania 9 % zo sumy 1.525,42 eura od 15.4.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 %zo sumy
1.525,42euraod15.5.2012dozaplatenia,úrokzomeškania9%zosumy1.525,42euraod15.6.2012do
zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.525,42 eura od 15.7.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania
9 % zo sumy 1.525,42 eura od 15.8.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.525,42 eura
od 15.9.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.525,42 eura od 15.10.2012 do zaplatenia,

úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.525,42 eura od 15.11.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo
sumy 1.525,42 eura od 15.12.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.525,42 eura od
15.1.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.571,95 eura od 15.2.2013 do zaplatenia, úrok
z omeškania 9 % zo sumy 1.571,95 eura od 15.3.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy1.571,95euraod15.4.2013dozaplatenia,úrokzomeškania9%zosumy1.571,95euraod15.5.2013do
zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.571,95 eura od 15.6.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania
9 % zo sumy 1.571,95 eura od 15.7.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.571,95 eura

od 15.8.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.571,95 eura od 15.9.2013 do zaplatenia,
úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.571,95 eura od 15.10.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo
sumy 1.571,95 eura od 15.11.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.571,95 eura od
15.12.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.571,95 eura od 15.1.2014 do zaplatenia,
úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.608,10 eura od 15.2.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo

sumy 1.608,10 eura od 15.3.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.608,10 eura od
15.4.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.608,10 eura od 15.5.2014 do zaplatenia,
úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.608,10 eura od 15.6.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo
sumy 1.608,10 eura od 15.7.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.608,10 eura od
15.8.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania 9% zo sumy 1.608,10 eura od 15.9.2014 do zaplatenia, úrok
z omeškania 9 % zo sumy 1.608,10 eura od 15.10.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy

1.608,10 eura od 15.11.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.608,10 € od 15.12.2014 do
zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.608,10 eura od 15.1.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania
9% zo sumy 1.629,33 eura od 15.2.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.629,33 eura
od 15.3.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.629,33 eura od 15.4.2015 do zaplatenia,
úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.629,33 eura od 15.5.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo

sumy 1.629,33 eura od 15.6.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.629,33 eura od
15.7.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.629,33 eura od 15.8.2015 do zaplatenia,
úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.629,33 eura od 15.9.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo
sumy 1.629,33 eura od 15.10.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.629,33 eura od
15.11.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.629,33 eura od 15.12.2015 do zaplatenia,

úrokzomeškania9%zosumy1.629,33euraod15.1.2016dozaplatenia,úrokzomeškania9%zosumy
1.636,82 eura od 15.2.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 %zo sumy 1.636,82 eura od 15.3.2016 do
zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.636,82 eura od 15.4.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania
9 %zo sumy 1.636,82 eura od 15.5.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.636,82 eura
od 15.6.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.636,82 eura od 15.7.2016 do zaplatenia,

úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.636,82 eura od 15.8.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo
sumy 1.636,82 eura od 15.9.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.636,82 eura od
15.10.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.636,82 eura od 15.11.2016 do zaplatenia,
úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.636,82 eura od 15.12.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 %
zo sumy 1.636,82 eura od 15.1.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.669,56 eura od

15.2.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.669,56 eura od 15.3.2017 do zaplatenia, úrok
z omeškania 8 % zo sumy 1.669,56 eura od 15.4.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy
1.669,56euraod15.5.2017dozaplatenia,úrokzomeškania8%zosumy1.669,56euraod15.6.2017do
zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.669,56 eura od 15.7.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania
8 % zo sumy 1.669,56 eura od 15.8.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.669,56 eura

od 15.9.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.669,56 eura od 15.10.2017 do zaplatenia,
úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.669,56 eura od 15.11.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo
sumy 1.669,56 eura od 15.12.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.669,56 eura od
15.1.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.702,95 eura od 15.2.2018 do zaplatenia,
úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.702,95 eura od 15.3.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo

sumy 1.702,95 eura od 15.4.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.702,95 eura od
15.5.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.702,95 eura od 15.6.2018 do zaplatenia,
úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.702,95 eura od 15.7.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo
sumy 1.702,95 eura od 15.8.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.702,95 eura od
15.9.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.702,95 eura od 15.10.2018 do zaplatenia,

úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.702,95 eura od 15.11.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo
sumy 1.702,95 eura od 15.12.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.702,95 eura od
15.1.2019 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.747,22 eura od 15.2.2019 do zaplatenia,
úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.747,22 eura od 15.3.2019 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo
sumy 1.747,22 eura od 15.4.2019 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.747,22 eura od

15.5.2019 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.747,22 eura od 15.6.2019 do zaplatenia,
úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.747,22 eura od 15.7.2019 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo
sumy 1.747,22 eura od 15.8.2019 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.747,22 eura od
15.9.2019 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.747,22 eura od 15.10.2019 do zaplatenia,úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.747,22 eura od 15.11.2019 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 %
zo sumy 1.747,22 eura od 15.12.2019 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.747,22 eura
od 15.1.2020 do zaplatenia (výrok V.); žalovanému 1/ uložil povinnosť uhrádzať žalobcovi od 1.1.2020

mesačne sumu 1.790,90 eura titulom náhrady straty na zárobku po skončení práceneschopnosti a to
vždy do 15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca a túto sumu ďalej upravovať - zvyšovať podľa
všeobecných predpisov o sociálnom poistení (výrok VI.); vo zvyšku žalobu zamietol (výrok VII.) a žiadnej
zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok VIII.).

2. V odôvodnení uviedol, že žalobou zo dňa 12.12.2005 sa žalobca proti žalovanému 1/ pôvodne
domáhal zaplatenia istiny vo výške 2.160.628 Sk (71.719,71 eura) s príslušenstvom na tom skutkovom
základe, že žalovaný 2/ dňa 14.7.2002 viedol motorové vozidlo značky Škoda Felícia EČV: Q. v
Butten vo Francúzsku, pričom neprispôsobil rýchlosť vozidla stavu vozovky, ťažkostiam pri premávke
alebo predvídateľným prekážkam a narazil do betónového premostenia vedľa cesty, čím spôsobil
spolujazdcovi (žalobca) ťažké poškodenie zdravia. Žalobca utrpel viaceré závažné poranenia, ktoré

boli spojené s dlhotrvajúcou pracovnou neschopnosťou zakončenou plnou invaliditou. Žalovaný 2/ bol
rozsudkom súdu v Saverne vo Francúzsku, sp. zn. M 1238/03 wg, zo dňa 26.11.2003, uznaný vinným.
Žalobca bol následkom úrazu práceneschopný odo dňa 14.7.2002 do dňa 7.9.2002 a rozhodnutím
Sociálnej poisťovne mu bol priznaný invalidný dôchodok. Na vozidlo bolo uzatvorené povinné zmluvné
poistenie u žalovaného 1/ a poistná udalosť bola registrovaná pod číslom 9505194497. Z povinného

zmluvného poistenia je v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. žalovaný 1/ povinný za poisteného
(žalovaného 2/) uhradiť žalobcovi uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody na zdraví, ktorým je
ajstratanazárobkupočasaposkončenípráceneschopnosti.ŽalobcabolhospitalizovanývoFrancúzsku
a následne v októbri 2002 prevezený na územie Slovenskej republiky na Kliniku úrazovej chirurgie v
Bratislave. Žalobca si u žalovaného 1/ uplatnil nároky titulom straty na zárobku počas i po skončení

práceneschopnosti. Žalovaný 1/ žalobcovi v máji 2005 uhradil sumu vo výške 85.211 Sk (2.828,49 eura).
Žalobca bol v čase nehody zamestnaný ako sklár - fúkač vo Francúzsku v spoločnosti Compagnie
des Cristalleries de St. Louis, kde pracoval odo dňa 12.2.2002 na základe pracovnej zmluvy zo dňa
30.10.2001 s mesačným platom vo výške 8.635 FRF pri týždennom pracovnom čase 36,25 hod.
Podľa potvrdenia zamestnávateľa počas kalendárneho štvrťroku pred úrazom zarobil 4.291,76 eura,

čo predstavovalo priemerný mesačný hrubý zárobok vo výške 1.430,58 eura a denný 66,03 eura.
Práceneschopnosť trvala od 14.7.2002 do 7.9.2002 (56 dní), a preto mu prislúchala titulom straty na
zárobku suma vo výške 118.860 Sk (3.945,43 eura). Žalobca si však titulom straty na zárobku uplatnil
sumu vo výške 33.649 SK (1.116,94 eura), nakoľko podľa § 466 Občianskeho zákonníka predstavuje
náhrada za stratu na zárobku počas práceneschopnosti rozdiel medzi priemerným zárobkom pred

poškodením a nemocenským, teda od priemerného zárobku vo výške 118.860 SK je potrebné
odpočítať uhradenú sumu vo výške 85.211 SK. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 24.11.2003,
č. 7812128434 bol žalobcovi priznaný invalidný dôchodok spätne odo dňa 8.9.2002, počnúc týmto
dňom mu vznikol nárok na stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti, pri výpočte ktorej
je potrebné vychádzať z § 447 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého táto predstavuje rozdiel

medzi priemerným mesačným zárobkom pred poškodením a zárobkom dosahovaným po poškodení
s prípadným pripočítaním invalidného dôchodku, pričom priemerný zárobok sa zisťuje zo mzdy
zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodnom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom
v rozhodujúcom období, pričom rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku,
v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný mesačný zárobok žalobcu bol vo výške 1.430,58

eura (61.858 SK), čo za obdobie od 8.9.2002 do 31.12.2005 predstavovalo čiastku 2.459.886 Sk
(81.653,26 eura), od ktorej je nutné odpočítať invalidný dôchodok za predmetné obdobie vo výške
307.761 Sk (10.215,80 eura) a taktiež sumu uhradenú žalovaným 1/ titulom straty na zárobku po
skončení práceneschopnosti, ktorú uhrádza od februára 2005, vo výške 2.286 Sk (75,88 eura) mesačne,
čo za obdobie od 1.2.2005 do 31.12.2005 (11 mesiacov) predstavovalo sumu vo výške 25.146 Sk

(834,69 eura). V konaní si uplatnil sumu vo výške 2.126.979 Sk (70.602,77 eura). Žalovaný 1/ použil
nesprávny právny predpis pri výpočte žalobcovej straty na zárobku, nakoľko aplikoval zákon č. 461/2003
Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.1.2004, pričom nárok žalobcovi vznikol podaním žiadosti o
invalidný dôchodok, ktorý mu bol priznaný odo dňa 8.9.2002 rozhodnutím Sociálnej poisťovne z roku
2003 a teda titulom straty na zárobku počas trvania práceneschopnosti si uplatnil sumu vo výške 33.649

Sk (1.116,94 eura) a titulom straty na zárobku po skončení práceneschopnosti sumu vo výške 2.126.979
Sk (70.602,77 eura), celkovo sumu vo výške 2.160.628 Sk (71.719,71 eura).3. Podaním zo dňa 2.11.2016 žalobca upravil žalobný návrh a zosúladil ho s vyhotoveným znaleckým
posudkom, pri zohľadnení súm, zaplatených žalovaným a rozšíril žalobu o ďalší úrok z omeškania.
Podaním zo dňa 22.10.2016 sa žalobca vyjadril k vyhotovenému znaleckému posudku tak, že čo sa

týka náhrady na stratu na zárobku počas práceneschopnosti, je rozdiel medzi ním uplatnenej náhrady a
tou, ktorú vypočítala znalkyňa iba minimálny (znalkyňa vypočítala vyššiu sumu), pričom rozdiel vyplýva
z toho, že znalkyňa pri výpočte vychádzala z výplatných pások žalobcu, kým žalobca z potvrdenia
zamestnávateľa o výške mzdy. Žalobca tento nárok určil na sumu 118.860 Sk, kým znalkyňa na sumu
121.464 Sk; v tejto časti na žalobe zotrval. Vo vzťahu k náhrade na strate na zárobku po skončení

práceneschopnosti znalkyňa opätovne určila vyššiu sumu, ako si uplatnil, a preto žiadal, aby súd
postupoval podľa § 216 ods. 2 C. s. p. s odôvodnením, že z osobitného predpisu nesporne vyplýva
úprava náhrady - valorizácia, preto žiadal, aby súd rozhodol v súlade s výpočtom znalkyne (a prekročil
tak návrh žalobcu). Súd prvej inštancie uznesením č. k. 27C/17/2006-915, zo dňa 21.12.2016, pripustil
zmenu žaloby podľa návrhu žalobcu zo dňa 2.11.2016. Podaním zo dňa 12.12.2016 žalobca doplnil,
že zo sumy 300.000 Sk, ktorej zaplatenie žalovaný 1/ namietal sumu 200.000 Sk započítal na nároky,

uplatnené v konaní sp. zn. 16C/97/2009, pretože platba žalovaného neobsahovala uvedenie žiadneho
účelu platby. K nemocenským dávkam doplnil, že zo žiadnych dokladov, ktorými disponuje, nemá
vedomosť o tom, že by mu boli vyplatené nemocenské dávky. Jediný doklad, kde sa táto skutočnosť
uvádza, je v podkladoch sociálnej poisťovne, súvisiacich s invalidným dôchodkom žalobcu, ktoré sú ale v
rozpore s personalistkou bývalého zamestnávateľa žalobcu, ktorá vo svojom výsluchu výslovne uviedla,

že žiadna náhrada mzdy zo strany zamestnávateľa žalobcovi nebola vyplatená. Poukázal na to, že jeho
zdravotný stav - kóma, strata hlasu, nemožnosť sa pohybovať mu znemožnila zabezpečiť si svoje nároky
na nemocenské dávky počas práceneschopnosti. Žalobca upravil petit žaloby tak, že už vyčíslený nárok
žiadal zaplatiť od oboch žalovaných solidárne. K podaniu bol pripojený výpis z účtu žalobcu zo dňa, kedy
mu bola poukázaná suma 300.000 Sk, prislúchajúce vyjadrenie likvidátora žalovaného 1/, žaloba vo veci

sp. zn. 16C/97/2009, Žiadosť žalobcu o invalidný dôchodok, Zápisnica z výsluchu p. M., Expertná správa
spoločnosti Inservis, Lekárske správy žalobcu. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 27C/17/2006-942,
zo dňa 10.1.2017, pripustil zmenu žaloby podľa návrhu žalobcu zo dňa 12.12.2016. Podaním zo dňa
2.1.2020 žalobca vzal žalobu späť v časti o zaplatenie 100.000 Sk, ktorú mu žalovaný 1/ poskytol ako
preddavok a uvedené plnenia odpočítal od uplatneného nároku náhrady na strate na zárobku počas

práceneschopnosti. Zároveň zobral žalobu späť proti žalovanému 2/. Týmto podaním si vyčíslil nárok
od 1.12.2016 tak, že uplatňovaný nárok na náhradu straty na zárobku upravil: od 1/2017 o 2 %, t. j. o
sumu 65,47 eura na 3.339,11 eura/mesačne, resp. 40.069,32 eura/rok 2017, od 1/2018 o 2 %, t. j. o
sumu 66,78 eura na 3.405,89 eura/mesačne, resp. 40.870,68 eura/rok 2018, od 1/2019 o 2,6 %, t. j. o
sumu 88,55 eura na 3.494,44 eura/mesačne, resp. 41.933,31 eura/rok 2019, od 1/2020 o 2,5 %, t. j. o

sumu 87,36 eura na 3.581,80 eura/mesačne, resp. 40.069,32 eura/rok 2017. K vyčísleným nárokom si
uplatnil aj úrok z omeškania vo výške 9 % ročne v roku 2016 a vo výške 8 % ročne v rokoch 2017 až
2020. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 27C/17/2006-1294, zo dňa 13.1.2020, pripustil zmenu žaloby
v súlade s podaním žalobcu zo dňa 2.1.2020, ktorým vyčíslil nároky od 1.12.2016, a ktoré v tejto časti
podľa obsahu vyhodnotil ako rozšírenie žaloby; o rozšírenie žaloby išlo aj v časti úrokov z omeškania

ďalších vyčíslených nárokov.

4. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 27C/17/2006-432, zo dňa 29.4.2011, prerušil konanie do
právoplatného skončenia konania vedeného pod sp. zn. 12C/74/2005 s odôvodnením, že v dotknutom
konaní, v ktorom si žalobca uplatnil nároky na náhradu bolestného, sťaženia spoločenského uplatnenia

a mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia sa rieši otázka spoluzavinenia žalobcu
na následkoch rovnakej dopravnej nehody, pričom na posúdenie uvedenej otázky je nutné vykonať
dokazovanie, ktoré v predmetnom konaní vykonané nebolo, avšak čiastočne bolo vykonané v konaní
vedenom pod sp. zn. 12C/74/2005 a vykonáva sa tam o tejto otázke aj ďalšie dokazovanie. Dôvodom
prerušenia konania je teda hospodárnosť konania, aby nedošlo k vykonávaniu duplicitného dokazovania

o tej istej otázke. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca odvolanie a Krajský súd v Bratislave uznesením
č. k. 8Co/205/2011-442, zo dňa 30.9.2011, napadnuté uznesenie potvrdil a v odôvodnení uviedol, že
pri rozhodovaní o výške nároku žalobcu bude potrebné zohľadniť prípadné spoluzavinenie žalobcu ako
poškodeného na vzniku škody. Napriek tomu, že by si túto otázku mohol vyriešiť konajúci súd prvej
inštancie, bolo by to nehospodárne a duplicitné.

5. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie
vo vzťahu k skutkovému stavu zistil z výpisu zo spisu súdnej kancelárie súdu prvej inštancie vo
veci M 1238/03 wg, že žalovaný 2/ bol obžalovaný z neúmyselne zavineného zranenia pod vplyvomalkoholu a vedenia vozidla nadmernou rýchlosťou, nakoľko dňa 14.7.2002 v meste Butten zapríčinil pri
vedení vozidla svojou neobratnosťou, neopatrnosťou, nepozornosťou, zanedbaním alebo nedodržaním
bezpečnostných opatrení, L. D. (žalobca) zranenia po celom tele s práceneschopnosťou najmenej 3

mesiace. Žalovaný 2/ bol pod vplyvom alkoholu viac ako 0,8 promile a bol uznaný za vinného za činy, z
ktorých bol obvinený a boli mu uložené v rozhodnutí špecifikované tresty. Z pracovnej zmluvy č. 57/3172,
zo dňa 30.10.2001, uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou Compagnie des Cristaleries de St-
Louis vyplynulo, že žalobca bol zamestnaný v dotknutej spoločnosti ako sklár-fúkač za mesačný plat
8635 FRF hrubý príjem, s týždenným pracovným časom 36,25 hodiny s tým, že plat za nadčasy je

určený zákonom a príplatok za nočnú prácu je 112,73 FRF. Zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú.
V závere je potvrdenie ministerstva práce a zamestnanosti a súhlas so zmluvou na 12 mesiacov s tým,
že uvedené rozhodnutie platí len po dobu 6 mesiacov od dátumu potvrdenia zo dňa 27.11.2001. Podľa
Oznámenia škodovej udalosti poškodeným, ktoré bolo podľa podacej pečiatky žalovaného doručené
žalovanému 1/ dňa 13.7.2004, si žalobca u žalovaného 1/ uplatnil nárok na náhradu škody z dopravnej
nehody, ktorá sa stala dňa 14.7.2002 a spôsobilo ju vozidlo, ktorého držiteľom bol žalovaný 2/. V popise

nehody je uvedené, že vodič zaspal za volantom a narazil do betónového premostenia vedľa cesty.
Poškodený bol prepravovanou osobou vo vozidle, ktorý pri nehode utrpel mnohopočetné poranenia
celého tela. K oznámeniu mal byť priložený posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia.
Podľa potvrdenia o strate na zárobku zo dňa 24.5.2004 mal žalobca v kalendárnom štvrťroku pred
vznikom škody (od 14.5. do 14.7.2002) hrubý mesačný zárobok 1.430,58 eura a priemerný hrubý denný

zárobok 66,03 eura. Poškodený zamestnanec bol práceneschopný od 14.7. a jeho práceneschopnosť
v tom čase trvala.

6. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 24.11.2003 vyplynulo, že žalobca bol uznaný za invalidného
a bol mu priznaný invalidný dôchodok 7.171 Sk a zvýšenie invalidného dôchodku vo výške 431 Sk

mesačne.RozhodnutímSociálnejpoisťovnezodňa19.2.2004bolžalobcovizvýšenýinvalidnýdôchodok
na 7.907 Sk mesačne od 1.2.2004. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 4.11.2004 bol žalobcovi
zvýšený invalidný dôchodok na 8.176 Sk mesačne od 1.12.2004. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne
zo dňa 2.6.2005 bol žalobcovi zvýšený invalidný dôchodok na 8.900 Sk mesačne od 8.7.2005. Podľa
vyjadrenialikvidátoražalovaného1/zodňa9.6.2005bolažalobcovititulomstratynazárobkupriinvalidite

poskytnutá mesačná náhrada vo výške 2.286 Sk za mesiace 2/2005 až 5/2005 spolu vo výške 9.144
Sk. Pri položke spoluvina je uvedené nie. Podľa vyjadrenia likvidátora žalovaného 1/ zo dňa 13.5.2005
bol žalobcovi titulom straty na zárobku počas práceneschopnosti poskytnutý doplatok vo výške 85.211
Sk. Pri položke spoluvina je uvedené nie. Podľa Vyjadrenia likvidátora žalovaného 1/ zo dňa 12.7.2005
bola žalobcovi titulom straty na zárobku pri invalidite poskytnutá mesačná náhrada vo výške 2.286

Sk za mesiac 6/2005. Podľa vyjadrenia likvidátora žalovaného 1/ zo dňa 12.8.2005 bola žalobcovi
titulom straty na zárobku pri invalidite poskytnutá mesačná náhrada vo výške 2.286 Sk za mesiac
7/2005. Podľa Potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa 11.2.2005 neboli žalobcovi v roku 2002 vyplácané
dôchodkové dávky. Podľa Potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa 11.2.2005 boli žalobcovi v roku 2003
vyplatené dôchodkové dávky spolu vo výške 14.000 Sk. Podľa Potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa

11.2.2005 boli žalobcovi v roku 2004 vyplatené dôchodkové dávky spolu vo výške 86.941 Sk. Podľa
expertnej správy spoločnosti Inservis Slovakia s.r.o. zo dňa 2.5.2005 bola určená výška straty počas
práceneschopnosti na sumu 53.261 Sk a výška straty po práceneschopnosti 1.221 mesačne (2.286 Sk
mesačne). Správa obsahovala dva varianty výpočtu; prvý výpočet podľa vtedy účinného § 446 a § 447
Občianskeho zákonníka v spojení s príslušnými ustanovenia zákona o sociálnom poistení ako úrazovú

rentu, ktorú určil na sumu 10.462 Sk, pričom vychádzal z denného vymeriavacieho základu počítaného
za obdobie 1997 až 2002 (podľa zákona o sociálnom poistení) resp. 9.397 Sk.

7. Podľa doplnenia expertnej správy spoločnosti Inservis Slovakia s.r.o., spoločnosť určila priemerný
čistý zárobok na deň vo výške 36,13 eura z čistého príjmu v mesiacoch 4/2002 až 6/2002 a následne

náhradu straty na zárobku počas práceneschopnosti na sumu 59.397,61 eura resp. 1.373,09 eura a
za obdobie od 9/2002 do 12/2005 spolu na 1.759,53 Sk pri rovnakom priemernom dennom príjme.
Organizácia uviedla aj ďalšiu alternatívu výpočtu, pri ktorej vychádzala z toho, že pracovný pomer
žalobcu bol dojednaný iba do 11.2.2003 a z predpokladu, že po uvedenom dátume by mal priemerný
čistý denný zárobok z pohľadu ekonomickej objektivity vychádzať z rovnakého rozhodujúceho obdobia

ako pre výpočet invalidného dôchodku, teda z obdobia 1997 až 2002. Podľa výplatnej listiny žalobcu
bola mesačná mzda žalobcu 1.348,74 eura, hrubý príjem 4.598,98 FRF, čistý príjem 3.942,76 FRF.
Podľa dávkového spisu Sociálnej poisťovne sa žalobca od 8.9.2002 zdržiaval na Slovensku, kde bola
vypísaná žiadosť o invalidný dôchodok. Nemocenské dávky boli vyplácané od 14.7.2002 do 7.9.2002,od 8.9.2002 liečba na Slovensku. Podľa rozhodnutia sociálnej poisťovne zo dňa 25.5.2006 bol žalobcovi
určený pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť od 22.8.2005 o viac ako 70 % a zvýšená suma
invalidného dôchodku od 22.8.2005 na 11.536 Sk mesačne.

8. Zo Zápisnice z výsluchu svedka dožiadaným orgánom vo Francúzsku vyplynulo, že dňa 24.3.2010
bola vypočutá pani M., vedúca personálneho oddelenia spoločnosti na výrobu krištáľu SAINT LOUIS,
ktorá uviedla, že žalobca za mesiac apríl 2002 odpracoval 168 hodín, za mesiac máj 2002 odpracoval
128 hodín, za mesiac jún 2002 odpracoval 160 hodín. Jeho hrubá mzda bola za mesiac apríl 2002 vo

výške 1.329,74 eura, za mesiac máj 2002 vo výške 1.330,41 eura, za mesiac jún 2002 vo výške 1.631,61
eura. Žalobca mal uzatvorené zdravotné poistenie v poisťovni SARREGUEMINES od 12.2.2002 na
neurčito.Svedkyňaodovzdaladožiadanémuorgánupotvrdenieozdravotnompoistení.Žalobcovinebola
vyplatená žiadna náhrada mzdy za práceneschopnosť. V mesiaci júl 2002 žalobca odpracoval 10 dní,
od 14.7.2002 bol práceneschopný. Za mesiac júl 2002 bola žalobcovi vyplatená mzda za celý mesiac.
Suma 567,62 eura, ktorá bola vyplatená žalobcovi za mesiac 8/2002 a suma 254,96 eura predstavovali

čistú mzdu - mzdu po odpočítaní práceneschopnosti a pripočítaní mesačných príplatkov. Od 7.9.2002
žalobca odišiel na Slovensko a nepodal o sebe žiadne správy. Žalobcovi boli preplatené nadčasy a
náhrada za nevyčerpanú dovolenku. Pracovná zmluva žalobcu skončila dňa 30.11.2004. Žalobcovi boli
vystavené výplatné pásky za jún 2003 za odpracované nadčasy, od 11/2002 do 11/2004 mu nebolo
vyplatené nič z dôvodu neplatenej dovolenky. Mesiac december 2004 zodpovedá úplnému vyrovnaniu,

na ktorom sa uvádza náhrada za platenú dovolenku. Žalobca pracoval 5 dní v týždni, 8 hodín denne
s polhodinovou prestávkou. Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 7/2002 bola žalobcovi vyplatená
mzda vo výške 1.329,74 eura/brutto a 1.013,78 eura/netto.

9. Podľa výpisu z informačného systému žalovaného vyplynulo, že žalovaný dňa 19.3.2008 poukázal

žalobcovi 9.958,18 eura, bližšia špecifikácia platby sa na výpise nenachádzala. Podľa výpisu z
informačnéhosystémužalovanéhonešpecifikovanéhodňamalvyplatiťžalobcovi300.000Skakozálohu
straty na zárobku v konaní sp. zn. 27C/17/2006. Zo žiadosti o invalidný dôchodok vyplynulo, že táto
žiadosť bola doručená Sociálnej poisťovni dňa 8.9.2003 a žalobca žiadal priznať invalidný dôchodok od
8.9.2002. Podľa likvidačnej správy k nároku na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia zo dňa

13.9.2004 žalovaný uviedol spoluvinu žalobcu v rozsahu 0 %. Podľa vyjadrenia Sociálnej poisťovne zo
dňa 11.6.2013 žalobca nie je ani v minulosti nebol poberateľom žiadnej dávky nemocenského poistenia.
Na rozhodnutí Sociálnej poisťovne zo dňa 24.11.2003 je vyznačená pečiatka, že rozhodnutie bolo
expedované dňa 9.12.2003 a meno zamestnanca B.. Podľa Zápisnice o rokovaní (pred posudkovým
lekárom Sociálnej poisťovne) zo dňa 22.8.2003 sa žalobca zúčastnil vyšetrenia, bol informovaný o

výsledku ústneho konania. Zo zápisnice vyplynulo, že žalobca pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný
stav je neschopný vykonávať akékoľvek sústavné zamestnanie. Je invalidný v dôsledku úrazu zo
dňa 14.7.2002 od 8.9.2002. Miera poklesu vykonávať zárobkovú činnosť nebola v Zápisnici uvedená.
Podľa Oznámenia škodovej udalosti poisteným, ktoré bolo podľa podacej pečiatky žalovaného doručené
žalovanému 1/ dňa 13.7.2004, žalovaný 2/ tlačivo vyplnil dňa 24.5.2004. Údaje sú v Oznámení vyplnené

takmer zhodne ako v Oznámení škodovej udalosti poškodeným s tým rozdielom, že pri možnosti
spoluvina poškodeného je zakrúžkovaná možnosť áno a pri možnosti nie je hviezdička s poznámkou,
že poškodený L. D. tvrdil, že bol pripútaný - žiadna spoluvina. Z faktúry zo dňa 10.9.2007 vyplynulo, že
žalobcovi znalkyňa na základe objednávky zo dňa 24.8.2007 účtovala odmenu za preklad písomnosti
vyšetrovací spis v rozsahu 28 normostrán. Podľa potvrdenia spoločnosti Cristal Saint-Luis, zo dňa

6.2.2003, žalobcovi v dôsledku prerušenia práce od 17.7.2002 prestali vyplácať mzdu. Žalobca poberal
nemocenské dávky od 14.7.2002 do 7.9.2002 od sociálnej poisťovne, teda v čase keď bol v nemocnici.
Od 8.9.2002 žalobca už nemocenské dávky nepoberal, pretože sa vrátil na Slovensko na doliečenie.

10. Znalkyňa T.. I.. C. v znaleckom posudku č. 44/2016 pri určení náhrady na strate na zárobku

vychádzala z priemerného zárobku zamestnanca, ktorý určila podľa § 134 Zákonníka práce, pričom
vychádzala z rozhodujúceho obdobia 2. štvrťroka 2002, a to z priemernej hrubej mesačnej mzdy
podľa výplatných pások. Priemerný hodinový zárobok žalobcu znalkyňa určila na 9,4118 eura ku
dňu 14.7.2002. Priemerný mesačný zárobok znalkyňa vypočítala tak, že priemerný hodinový zárobok
vynásobila priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa

týždenného pracovného času zamestnanca, pričom vychádzala z dohodnutého týždenného pracovného
času žalobcu 36,25 hodiny. Priemerný mesačný zárobok žalobcu takto určila na 1.483,16 eura, v
prepočte 66.015,50 eura ku dňu 14.7.2002 a 64.312,80 Sk ku dňu 8.9.2002 (rozdiel vyplýval z
rozdielneho kurzu eura vo vzťahu k slovenskej korune). Nárok na náhradu na strate na zárobku určilapodľa ustanovení Občianskeho zákonníka, tak že od priemerného zárobku pred poškodením odpočítala
priznaný invalidný dôchodok. Zistený priemerný zárobok znalkyňa upravila s účinnosťou od 1.10.2002
o 8,2 % podľa nariadenia vlády č. 388/2002 Z. z., s účinnosťou od 1.10.2003 o 9,3 %. Po novele

Občianskeho zákonníka, vykonanej zákonom č. 404/2004 Z. z., podľa § 879h Občianskeho zákonníka v
spojení s § 260 a § 272 zákona č. 461/2003 Z. z. k 31.7.2004 náhradu straty na zárobku prekvalifikovala
na úrazovú rentu vo výške 62.386,90 Sk. Zvýšenie úrazovej renty vykonala: od 1.1.2005 o 7,54 %
sumy úrazovej renty alebo pozostalostnej úrazovej renty vyplácanej ku dňu zvýšenia (§ 293b zákona o
sociálnom poistení č. 461/2003 Z. z.), od 1.7.2006 zvyšuje o 5,95 % (č. 229/2006 Z. z, od 1.7.2007 o

6,25 % (č. 197/2007 Z. z.), od 1.7.2008 o 5 % (č. 136/2008 Z. z.), od 1.1.2009 o 6,95 % (č. 450/2008 z.
z ), od 1.1.2010 o 3,05 % (č. 413/2009 z. z ), od 1.1.2011 o 1,8 % (č. 404/2010 Z. z.), od 1.1.2012 o 3,3
% (č. 344/2011 Z. z), od 1.1.2013 o 3,05 % (č. 329/2012 Z. z.), od 1.1.2014 o 2,3 % (č. 329/2013 Z. z.),
od 1.1.2015 o 1,32 % (č. 295/2014 Z. z ), od 1.1.2016 o 0,46 % (č. 283/2015 Z. z.).

11. Podľa výpisu z účtu žalobcu zo dňa 7.7.2008 bola žalobcovi tohto dňa vyplatená žalovaným 1/

suma 300.000 Sk; špecifikácia platby sa pri príslušnej platbe nenachádzala. Podľa vyjadrenia likvidátora
žalovaného zo dňa 19.3.2008 suma 300.000 Sk predstavovala zálohovú platbu bez špecifikácie nároku,
na ktorý sa poskytuje. Podľa Expertnej správy k znaleckému posudku spoločnosť Inservis Slovakia
s.r.o. uviedla, že sa stotožňuje so znalkyňou v otázke určenia priemerného zárobku žalobcu, namietli
však, že ak by bol tento zárobok ponechaný v zaokrúhlení na 4 desatinné miesta, výpočet by bol

presnejší (rozdiel je 12,50 Sk resp. 12,20 Sk). Spoločnosť sa nestotožnila s výpočtom za neúplné
mesiace, nakoľko mala znalkyňa predeliť zistený priemerný mesačný zárobok počtom kalendárnych
dní v mesiaci a vynásobiť počtom dní práceneschopnosti a takýto postup by bol presnejší. Spoločnosť
súhlasila s výpočtom náhrady na strate na zárobku za obdobie od 8.9.2002 do 30.9.2003. K výpočtu
za obdobie od 10/2003 od 12/2003 namietli valorizáciu vo výške 9,3 % s odkazom na § 201 ods. 3

Zákonníka práce, pretože výška náhrady straty na zárobku prekročila trojnásobok priemernej nominálnej
mesačnejmzdyzistenejŠtatistickýmúradomSRzapredchádzajúcikalendárnyrok.Tedazatotoobdobie
sa náhrady straty na zárobku nemala valorizovať. Spoločnosť súhlasila aj s výpočtom za obdobie od
1.1.2004 do 31.12.2004. Ďalej namietali, že v roku 2005 pri valorizácii znalkyňa nezobrala do úvahy
§ 293e zákona č. 461/2003 Z. z. a náhrada na strate na zárobku sa v roku 2005 nemala valorizovať.

Namietali aj metodický postup valorizácie - priebežnú valorizáciu a boli názoru, že by sa mala valorizovať
pôvodná výška úrazovej renty platná k 31.12.2004. Poukázali aj na zaokrúhľovanie, ktoré sa malo
uskutočniť podľa § 116 ods. 8 zákona č. 461/2003 Z. z., t. j. na celé koruny nahor, resp. na celých 10
centov nahor. V rozhodnutí sp. zn. 25Cdo/3171/2013, zo dňa 29.1.2014 Najvyšší súd ČR vychádza
zo skutkového stavu, že vodič pod vplyvom alkoholu spôsobil smrť nepripútanému spolujazdcovi.

Plnenie bolo krátené o 25 % s odôvodnením, že poškodený sa spolupodieľal na škode nepripútaním
sa bezpečnostným pásom. Najvyšší súd ČR v rozhodnutí poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 25Cdo/895/2008, zo dňa 17.12.2009 a sp. zn. 25Cdo/2451/2007, zo dňa 30.9.2009, podľa
ktorých, „pokud poškozený tím, že vědomě podstoupil jízdu vozidlem, které řídila osoba, o níž věděl, že
její řidičské schopnosti jsou výrazně ovlivněny požitím alkoholu, podstatně přispěl ke vzniku škodlivého

následku, podíl poškozeného na vzniklé škodě se může blížit až jedné polovině“. Najvyšší súd ČR svojim
rozhodnutímzrušilpreskúmavanérozhodnutiezdôvodunesprávnehoustáleniaspoluvinypoškodeného,
ktorý si mal byť vedomý, že vodič motorového vozidla viedol vozidlo pod vplyvom alkoholu.

12. Vyjadrením zo dňa 14.2.2017 znalkyňa reagovala na námietky žalovaného, vychádzajúce z

Expertného stanoviska spoločnosti Inservis Slovakia s.r.o., tak, že pripojila výpočet k žalovaným
namietanému nepresnému výpočtu za neúplné mesiace, pripojila výpočet k žalovaným namietanému
nerešpektovaniu § 239e zákona č. 461/2003 Z. z., s námietkou o nesprávnom metodickom postupe
valorizácie nesúhlasila s poukazom na § 82 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s § 272 zákona
č. 461/2003 Z. z., k namietanému zaokrúhľovaniu a poukázala na to, že toto bolo možné použiť až

po transformácii náhrady straty na zárobku na úrazovú rentu, predtým sa náhrady straty na zárobku
počítala podľa Občianskeho zákonníka, ktorý zaokrúhľovanie neupravoval. Súhlasila s nesprávnosťou
zaokrúhľovania od roku 2009, keď v znaleckom posudku v tomto období použila nesprávne matematické
zaokrúhľovanie, zároveň doplnila správny výpočet.

13. Zo znaleckého posudku I.. B., U.. č. 2/2018 vyplynulo, že pri určení náhrady na strate na zárobku
vychádzal z priemerného zárobku zamestnanca, ktorý určil podľa § 134 Zákonníka práce, pričom
vychádzal z rozhodujúceho obdobia 2. štvrťroka 2002, a to z priemernej hrubej mesačnej mzdy podľa
výplatných pások. Priemerný hodinový zárobok žalobcu určil na 9,4118 eura a priemerný mesačnýzárobok na 1.483,50 eura. Znalec vychádzal z nasledujúcich metodických východísk: výška invalidného
dôchodku po 1.7.2006 zostáva nezmenená, priemerný zárobok žalobcu, neskôr úrazová renta je
prepočítavaná ku každej zmene výšky plnenia titulom invalidného dôchodku, a o túto sumu je plnenie

formou úrazovej renty objektivizované, metodický postup valorizácie je vykonávaný tým spôsobom,
že znalec valorizuje úrazovú rentu k dátumu jej transformácie z náhrady straty na zárobku, t. j. zo
sumy platnej k 31.12.2003 resp. k 1.1.2004, kedy došlo k transformácii náhrady straty na zárobku
na úrazovú rentu; vypočítaná výška valorizácie je následne pripočítaná k aktuálne vyplácanej sume
úrazovej renty. Podľa znalca by sa mala náhrady straty na zárobku prvý krát valorizovať na základe

Nariadenia vlády SR č. 268/2003 o 9,3 %, t. j. na sumu 70.310,504 Sk (zvýšením sumy 64.328 Sk);
uvedenú sumu znalec zaokrúhlil na celú korunu nahor. Podľa znalca by sa však nemala valorizovať
v súlade § 447 ods. 2 druhá veta Občianskeho zákonníka v spojení s § 201 ods. 3 Zákonníka práce.
Pre obdobie od 1.1.2004 do 30.9.2016 znalec postupoval nasledovne: sumu úrazovej renty znižoval o
priznané plnenia dôchodku, sumu úrazovej renty valorizoval podľa príslušných zákonných ustanovení
(totožných ako použila znalkyňa v znaleckom posudku), pri valorizácii postupoval podľa § 82 zákona

č. 461/2003 Z. z. primerane, pričom výraz primerane si vyložil tak, že na valorizáciu úrazovej renty
použil rovnaké koeficienty percentuálneho zvýšenia, ktoré aplikoval na úrazovú rentu určenú ku dňu
31.7.2004 s odôvodnením, že s odkazom na § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. je úrazová renta
nárok vypočítaný v minulosti a z označeného zákonného ustanovenia podľa znalca vyplýva, že by mal
byť práve tento historicky vypočítaný nárok valorizovaný.

14. Podaním zo dňa 2.1.2020 vzal žalobca žalobu voči žalovanému v 2/ (v celosti), ako aj v časti o
zaplatenie 100.000 Sk/3.319,39 eura (voči žalovanému 1/) späť, a nakoľko žalovaní voči späťvzatiu
žaloby v navrhovanom rozsahu nenamietali, konanie podľa § 145 ods. 2 C. s. p. v príslušnej časti
zastavil. O trovách konania v časti nároku žalobcu voči žalovanému 2/ rozhodol podľa § 257 C. s. p.

Žalobca síce z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania voči žalovanému 2/, avšak žalobcovi
spôsobil žalovaný 2/ škodu na zdraví v takom veľkom rozsahu, že žalobca od škody nemôže viesť riadny
život. Uvedené vyhodnotil ako dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce aplikáciu dotknutého
zákonného ustanovenia.

15. Po zastavení konania proti žalovanému 2/ zostal predmetom konania priamy nárok žalobcu na
náhradu škody na zdraví, a to nárok na náhradu na stratu na zárobku počas práceneschopnosti a po
skončení práceneschopnosti, voči poisťovateľovi žalovaného 2/.

16. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca si uplatnil proti žalovanému 1/ priamy nárok

poškodeného na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená žalovaným 2/ a to prevádzkou jeho
motorového vozidla, ktoré malo uzatvoreného povinné zmluvné poistenie u žalovaného 1/. Žalobca si
teda uplatňuje nárok na náhradu škody z povinného zmluvného poistenia žalovaného 2/ u poisťovateľa
žalovaného2/,ktorýmježalovaný1/.Tentonárokbolžalobcaoprávnenýuplatniťsibuďvočižalovanému
2/ alebo podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. aj priamo voči žalovanému 1/.

17. K námietke premlčania vznesenej žalovaným 1/ uviedol, že v prípade, že sa poškodený stane
v dôsledku škody na zdraví práceneschopným a po skončení pracovnej neschopnosti poberá len
invalidný dôchodok, môže získať vedomosť o rozsahu straty na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti umožňujúcej uplatnenie jej náhrady na súde až potom, čo bolo vydané rozhodnutie o

priznaní invalidného dôchodku a poškodený sa o ňom dozvedel a tento nárok možno uplatniť na súde až
po tom, čo bolo príslušným orgánom vydané rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku a poškodený
sa o ňom dozvedel. Do tej doby nie je isté, či a v akej výške bude poškodenému priznaný invalidný
dôchodok, a teda ani v akom rozsahu došlo ku strate na zárobku. Z § 447 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že strata na zárobku sa uhrádza peňažným dôchodkom. Tento občianskoprávny nárok na

náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti sa premlčuje ako jeden celok, nie
iba ako nároky na jednotlivé mesačne sa opakujúce plnenia z neho vyplývajúce, poskytované vo forme
dôchodku, tzv. renty (Rc 36/2007).

18. Nárok žalobcu na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa žalobca dozvedel

o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. O tom, že za škodu zodpovedá žalovaný 2/ sa žalobca v
prejednávanej veci dozvedel v deň dopravnej nehody (dňa 14.7.2002). O rozsahu jemu vzniknutej
škody sa žalobca dozvedel vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhrady na strate na zárobku počas
práceneschopnosti v okamihu, kedy sa dozvedel o skončení svojej práceneschopnosti a vo vzťahuk nároku na náhrade na strate na zárobku po skočení práceneschopnosti v okamihu, kedy mu bolo
doručené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ktorým bol uznaný za invalidného a bol mu priznaný invalidný
dôchodok - z tohto rozhodnutia sa dozvedel jednak o miere uznanej invalidity, ako aj o výške priznaného

invalidného dôchodku. V prejednávanej veci oba okamihy nastali súčasne, pretože práceneschopnosť
žalobcu nebola ukončená štandardným rozhodnutím ošetrujúceho lekára pri kontrole progresu jeho
ochorenia, ale bola fakticky ukončená priznaním invalidity zo strany Sociálnej poisťovne rozhodnutím
zo dňa 24.11.2003, a to so spätnou účinnosťou od 8.9.2002. Rozhodnutie Sociálnej poisťovne bolo
podľa pečiatky vyznačenej zamestnancom expedované dňa 9.12.2003, nie však doporučene, prípadne

inou formou, ktorá by preukazovala deň doručenia žalobcovi a žalobca si nepamätal, kedy dotknutú
zásielku Sociálnej poisťovne prevzal. Nie je teda možné preukázať presný deň, kedy sa žalobca o
obsahu dotknutého rozhodnutia dozvedel a súdu nebol predložený ani doklad, ktorý by preukazoval,
kedy reálne bola zásielka s rozhodnutím Sociálnej poisťovne podaná na poštovú prepravu. Avšak
v rovnaký deň roku 2005, ako je na Rozhodnutí vyznačené zamestnancom Sociálnej poisťovne, že
zásielka bola expedovaná, teda dňa 9.12.2005, bola reálne podaná na poštovú prepravu žaloba (podľa

poštovej pečiatky na obálke, ktorou bola žaloba doručovaná súdu). Zamestnanec Sociálnej poisťovne,
ktorý vyznačil na Rozhodnutí (informatívnu) pečiatku expedované spolu s konkrétnym dátumom s
najväčšou pravdepodobnosťou nemal skutočnú vedomosť o tom, kedy v skutočnosti bude dotknuté
rozhodnutie odovzdané na pošte - je bežnou praxou, že vyznačenie pečiatky expedované dňa v
skutočnosti znamená, že v dotknutý deň bolo rozhodnutie podpísané, vytlačené, dané do obálky a

odovzdané zamestnancovi, ktorý ho má odniesť na poštu. Spracovaná pošta sa potom odnáša do
poštového podniku spravidla jedenkrát denne (prípadne viac krát), preto Rozhodnutie mohlo byť dané
na poštovú prepravu aj nasledujúci deň. Čo sa týka prevzatia Rozhodnutia zo strany žalobcu, tento
na rozdiel od súdu nemá povinnosť každodenne preberať a otvárať doručené zásielky. Preto sa javí
ako nepravdepodobné, aby zásielka podaná na poštu 9.12.2003, prípadne neskôr, ktorej obsahom

bolo Rozhodnutie, bola doručená žalobcovi v kratšom časovom úseku, ako zásielka určite podaná
na poštu dňa 9.12.2005 (žaloba) a bezodkladne prijatá a zaevidovaná súdom dňa 12.12.2005, a to
aj s prihliadnutím na skutočnosť, že žaloba bola podaná podľa pečiatky pošty podaná v Bratislave a
smerovala na tunajší súd, ktorý má sídlo tiež v Bratislave a zásielka Sociálnej poisťovne smerovala z
ústredia Sociálnej poisťovne v Bratislave, ktoré rozhodnutie podľa záhlavia vydalo, do bydliska žalobcu,

ktorým podľa Rozhodnutia bola obec Ciakov, Kolárovice a teda táto zásielka bola expedovaná cez
viacero obcí, čo si nepochybne vyžiadalo dlhší čas prepravy ako zásielka v rámci jednej obci Bratislava.

19. Na základe uvedeného súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobcovi bolo doručené
Rozhodnutie najskôr dňa 12.12.2003. Posledný deň dvojročnej premlčacej doby potom pripadol najskôr

na deň 12.12.2005, kedy bola súdu doručená žaloba a preto vyhodnotil námietku premlčania, vznesenú
žalovaným, ako nedôvodnú. Podotkol, že dôkazné bremeno o tvrdenom premlčaní nároku zaťažovalo
žalovaného 1/, ktorý svoje tvrdenia nepreukázal.

20. Pre správne posúdenie žalovaného nároku prvotne posúdil podľa akého právneho predpisu sa

má nárok posudzovať a ktorú časovú verziu predpisu aplikovať. V tejto súvislosti uviedol, že nárok na
náhradu straty na zárobku je jednou zo zložiek nároku na náhradu škody na zdraví. V danom prípade
nešlo o pracovný úraz, preto v zásade nie je dôvod postupovať podľa Zákonníka práce. V prípade
žalobcu ide o občianskoprávny nárok, upravený Občianskym zákonníkom. Nárok na straty na zárobku
počas práceneschopnosti vznikol rovnaký deň, ako vznikla/začala práceneschopnosť žalobcu, čo bolo

dňa 14.7.2002 a nárok na náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti vznikol žalobcovi v
deň vzniku nároku na invalidný dôchodok, čo bolo dňa 8.9.2002. V čase vzniku nároku na náhrady straty
nazárobku,tentonárokupravoval§445,§446,§447ods.1ods.2,ods.3Občianskehozákonníka,ktoré
platila až na drobné zmeny minimálne od prijatia Občianskeho zákonníka v roku 1964 do 31.7.2004,
kedy boli rozhodujúce ustanovenia novelizované zákonom č. 404/2004 Z. z. Právna úprava náhrady

straty na zárobku účinná od 1.8.2004 platila až do novely Občianskeho zákonníka, účinnej od 1.12.2019.

21. Právna úprava nároku náhrady straty na zárobku v Občianskom zákonníku do 31.7.2004, podobne
ako právna úprava v Občianskom zákonníku od 1.12.2019 vychádza z princípu úplného odškodnenia
spôsobenej škody, pričom právna úprava účinná do 31.7.2004 dlhoročne zohľadňovala časovú zmenu

hodnoty peňazí formou zohľadňovania vývoja mzdovej úrovne a to tak, že vláda podľa § 447 ods. 3
Občianskeho zákonníka vydávala nariadenia, ktoré ustanovovali valorizáciu náhrady straty na zárobku,
formou úpravy priemerného zárobku, z ktorého sa pri výpočte vychádzalo o percento medziročného
rastu priemernej mzdy v národnom hospodárstve. Nariadenia vlády SR ustanovovali, že pri valorizáciináhrady straty na zárobku sa na zvýšenie invalidného dôchodku neprihliada. S účinnosťou od 1.8.2004
bolo okrem iného zrušený § 447 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa valorizovala náhrada
straty na zárobku a pri jej zvyšovaní sa postupovalo podľa zákona o sociálnom poistení. Súčasná právna

úprava sa vrátila k pôvodnej právnej úprave, ktorá bola účinná do 31.7.2004 Z. z., avšak zákonodarca
či už zámerne alebo nedopatrením neupravil žiadnym spôsobom valorizáciu náhrady straty na zárobku
a zostalo v platnosti prechodný § 879h Občianskeho zákonníka k úprave účinnej od 1.8.2004, ktorá
bola z dôvodu rozporu s Ústavou SR zrušená a teda napriek nezrušeniu toto ustanovenie stratila svoje
opodstatnenie. Neexistuje ustanovenie, ktoré by upravovalo valorizáciu náhrady straty na zárobku pre

nároky, ktoré ešte neboli priznané (a teda nebolo o nich dosiaľ právoplatne rozhodnuté) a podľa súdu
ani pre nároky, ktoré už boli priznané (keďže ustanovenie § 879h Občianskeho zákonníka stratilo svoje
logické opodstatnenie) a rozhodnutie o nároku na náhrady straty na zárobku bez valorizácie by podľa
súdu bolo v rozpore s princípom úplnej náhrady škody, súd pri valorizácii žalobcu podľa § 853 ods.
1 Občianskeho zákonníka postupoval podľa § 879h Občianskeho zákonníka pre dávky, ktorých nárok
vznikol po 1.8.2004 a podľa § 447 ods. 3 Občianskeho zákonníka pre dávky, ktorých nárok vznikol do

31.7.2004. Obdobným spôsobom je princíp úplnej náhrady škody zakotvený v právnej úprave rovnakého
nároku v Českej republike (§ 2963 ods. 2 zákona č. 89/2012 Sb. Občanského zákoníku). Podotkol, že
v dôsledku zmien v právnej úprave nároku na náhrady na strate na zárobku, už súčasná právna úprava
neobsahuje obmedzenie v minulosti obsiahnuté v § 447 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
do 31.7.2004, a teda že náhrady na strate na zárobku spolu s ostatnými príjmami nesmie presiahnuť

sumu určenú predpismi pracovného práva pre náhradu škody pri pracovných úrazoch a chorobách z
povolania. Toto obmedzenie v súčasnej právnej úprave odškodňovania pracovných úrazoch už stratilo aj
svoje opodstatnenie, pretože odškodňovanie pracovných úrazov nie je postavené na plnej kompenzácii
odškodnenia, ale na realizácii povinnosti štátu zabezpečiť poškodenému pracovným úrazom primerané
prostriedky na ďalší život formou hmotného zabezpečenia pri nespôsobilosti na prácu podľa Čl. 39 ods.

1 Ústavy SR a nie o odškodnenie majetkovej škody podľa Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

22. Žalobca si titulom straty na zárobku počas práceneschopnosti uplatnil sumu, ktorá vychádzala z
nároku vo výške 118.860 Sk/3.945,43 eura, zníženej o plnenia poskytnuté žalovaným 1/, a to o sumu
85.211Sk/2.828,48euraasumu100.000Sk/3.319,39eura.Kuplatňovanejvýškenárokužalobcadospel

vlastným výpočtom, ktorý vychádzal z potvrdenia jeho zamestnávateľa o výške príjmu (kým vyhotovené
znalecké posudky vychádzali z výplatných pások z rozhodujúceho obdobia). Na účely určenia výšky
náhrady na strate na zárobku počas práceneschopnosti súd nemohol prihliadnuť na Expertnú správu zo
dňa 2.5.2005 a jej doplnenia, pretože tieto dokumenty pri vyčíslení nároku žalobcu vychádzali nesprávne
z čistej mzdy žalobcu a pri jej určení sa vychádza z priemerného zárobku poškodeného - tento inštitút nie

je v Občianskom zákonníku definovaný, a preto vychádzal z legálnej definície obsiahnutej v Zákonníku
práce. V konaní boli vypracované dva znalecké posudky - jeden bol vypracovaný znalcom, ktorého
ustanovil súd a jeden ako súkromný znalecký posudok. Obaja znalci sa zhodli na tom, že priemerný
hodinový zárobok (na určenie priemerného zárobku žalobcu) je 9,4118 eura; výpočet priemerného
mesačného zárobku žalobcu je síce odlišný, ale rozdiel vyplýva iba z toho, že súdom ustanovená

znalkyňa postupovala pri výpočte z priemerného hodinového zárobku, ktorý matematicky zaokrúhlila
na sumu 9,41 eura. Znalecký posudok pri tomto výpočte ustanovuje zaokrúhlenie na 4 desatinné
miesta, avšak v čase vzniku nároku takáto právna úprava absentovala. Podľa znaleckého posudku
bol teda priemerný zárobok žalobcu určený na sumu 1.483,16 eura a podľa súkromného znaleckého
posudku na sumu 1.483,50 eura, pretože žalobca pri vyčíslení svojho nároku vychádzal z priemerného

mesačného zárobku, určeného v znaleckom posudku, súd s prihliadnutím § 216 ods. 1 C. s. p. ako
aj s prihliadnutím na skutočnosť, že zaokrúhľovanie priemerného hodinového a mesačného zárobku v
čase vzniku nároku žalobcu upravené nebolo, vychádzal z priemerného mesačného zárobku určeného
v znaleckom posudku a ustálil sumu 1.483,16 eura. V tejto súvislosti podotkol, že žalobca poberal v
čase vzniku nároku plat v eurách vo Francúzsku a v tom čase bola v SR menou slovenská koruna. Pre

výpočet nároku žalobcu bolo potrebné priemerný mesačný zárobok žalobcu prepočítať na slovenské
koruny podľa kurzu platného pre deň vzniku nároku. Podľa uvedeného prepočtu bol priemerný mesačný
zárobok žalobcu na účely náhrady na strate na zárobku počas práceneschopnosti vo výške 66.015,50
Sk. Výpočet znalcov sa v otázke nároku počas práceneschopnosti líšil, kým v znaleckom posudku
bol tento nárok určený na 121.464 Sk/2.727,88 eura, v súkromnom znaleckom posudku bol určený

na 119.782 Sk/2.961,10 eura. Rozdiel vo výpočte bol spôsobený rozdielnym metodickým postupom
pri výpočte za neúplné mesiace. V znaleckom posudku znalkyňa postupovala tak, že určila priemerný
denný príjem vydelením priemerného mesačného príjmu a priemerného počtu dní, pripadajúceho na
jeden mesiac, kým znalec v súkromnom znaleckom posudku postupoval tak, že priemerný mesačnýpríjem predelil počtom dní príslušného mesiaca a vynásobil počtom dní práceneschopnosti v príslušnom
mesiaci. Túto otázku (ako postupovať pri výpočte za neúplné mesiace) Zákonník práce neupravuje a
súdu sa javil ako správnejší postup znalkyne v súkromnom znaleckom posudku, vzhľadom na to, že

znalecký posudok vychádza z inštitútov priemerný hodinový a priemerný mesačný zárobok - pre neúplné
mesiace sa potom javí ako logické vychádzať z priemerného denného zárobku avšak iba pri neúplných
mesiacoch - kritérium neúplnosti nezohľadnil ani jeden zo znalcov. Zákonník práce vymedzuje ako sa
vypočíta priemerný mesačný zárobok a v posudzovanej veci bol mesiac 8/2002 celým mesiacom, za
ktorý si žalobca uplatňuje náhradu na strate na zárobku, preto pri tomto mesiaci nebol dôvod postupovať

ani jedným zo spôsobov, realizovaných znalcami. Obaja znalci ďalej nevzali do úvahy skutočnosť, že
náhrada na strate na zárobku je nárokom na náhradu vzniknutej škody na zárobku, avšak žalobcovi
nevznikla žiadna škoda na zárobku za mesiac júl 2002, pretože mu za tento mesiac aj podľa výplatných
pások, aj podľa vyjadrenia účtovníčky bývalého zamestnávateľa žalobcu bola vyplatená plná mzda, aj
napriek tomu, že celý mesiac neodpracoval. Žalobcovi teda aj napriek práceneschopnosti v mesiaci
7/2002 nevznikla žiadna škoda na zárobku.

23. Súd prvej inštancie ustálil, že výška nároku náhrady na strate na zárobku počas práceneschopnosti
je 81.198,50 Sk/2.695,30 eura (vychádzajúc z výpočtu v znaleckého posudku, str. 13 tabuľka 2 s
nahradením nároku za mesiac august 2002 sumou priemerného mesačného zárobku, určeného podľa
§ 134 ods. 4 Zákonníka práce na 66.015,50 eura a s odpočítaním určenej náhrady za mesiac 7/2002).

24. K nároku náhrady na stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti žalobcu (obdobie od
skončenia práceneschopnosti do 31.7.2004) uviedol, že súčasná právna úprava pri určení výšky
nezohľadňuje dôsledne princíp úplnej náhrady škody, keď neupravuje valorizáciu náhrady na strate na
zárobku, preto pri určení výšky vrátane jej valorizácie postupoval podľa § 879h Občianskeho zákonníka

pre dávky, ktorých nárok vznikol po 1.8.2004 a podľa § 447 ods. 3 Občianskeho zákonníka pre dávky,
ktorých nárok vznikol do 31.7.2004. Pri určení výšky tohto nároku vychádzal z priemerného mesačného
zárobku žalobcu 1.483,16 eura, prepočítaného na slovenské koruny kurzom platným ku dňu vzniku
nároku (8.9.2002). Kurz k tomuto dňu bol 1 eur = 43,362 Sk, preto rozhodujúci priemerný mesačný
zárobok žalobcu pre výpočet nároku na náhrady na strate na zárobku bol 64.312,80 Sk, ktorý sa na

základe nariadenia vlády SR č. 268/2003 Z. z. valorizoval o 9,3 %, s účinnosťou od 1.10.2003 na sumu
70.239,90 Sk. Zároveň vychádzal zo skutočnosti, že s účinnosťou od 8.9.2002 bol žalobcovi priznaný
invalidný dôchodok vo výške 7.171 Sk, ktorý bol s účinnosťou od 7/2003 valorizovaný na sumu 7.602
Sk a s účinnosťou od 2/2004 na sumu 7.907 Sk. Súd prvej inštancie pri výpočte náhrady na strate
na zárobku za obdobie od 8.9.2002 do 31.7.2004 vychádzal zo znaleckého posudku s tým rozdielom,

že opravil chybu znalkyne vzniknutú tým, že pri výpočte vychádzala i výšky invalidného dôchodku za
mesiace 7 až 9/2003 vo výške 7.171 Sk, napriek tomu, že z príloh k znaleckému posudku vyplynulo, že
k zvýšeniu invalidného dôchodku žalobcu došlo od júla 2003. Znalkyňa vo výpočte nesprávne použila
valorizovaný dôchodok až od októbra 2003, pričom svoj postup odôvodňovala § 2 nariadenia vlády
SR č. 388/2002 Z. z. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s takýmto postupom, nakoľko postup podľa

tohto ustanovenia je viazaný na § 1 označeného zákonného ustanovenia, ktorý hovorí o valorizácii
priemerného zárobku za rok 2001. Keďže priemerným zárobkom žalobcu je zárobok určený za 2.
štvrťrok roka 2002, nedochádza v danom prípade k valorizácii príjmu za rok 2001, preto nemôže dôjsť
ani k následnému postupu podľa ods. 2 uvedeného nariadenia. Spornou otázkou medzi stranami vo
vzťahu k výpočtu náhrady na strate na zárobku za obdobie od 8.9.2002 do 31.7.2004 bola otázka

vylúčenie valorizácie podľa nariadenia vlády SR č. 268/2003 Z. z., ktorú žalovaný aj znalec v súkromnom
znaleckom posudku odôvodňovali obmedzením ustanoveným v § 447 ods. 2 Občianskeho zákonníka v
znení účinnom do 31.7.2004 Z. z. Pretože v dôsledku zmien v právnej úprave uvedené obmedzenie v
súčasnostineplatí,nietlegálnehodôvoduvylúčiťvalorizáciupodľanariadeniavládySRč.268/2003Z.z..
Ak by sa však aj postupovalo podľa § 447 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.7.2004

Z.z.,obmedzenievylučujúcevalorizáciubysaneuplatnilovprípade,akbolaškodaspôsobenáúmyselne
alebo hrubou nedbanlivosťou, čo platí aj na prípad žalobcu.

25. K nároku náhrady na strate na zárobku za obdobie od 1.8.2004 uviedol, že bolo sporných viacero
otázok, a to najmä aká je správna metodika zvyšovania dávok, zaokrúhľovanie dávok, dôvodnosť

aplikácie obmedzenia v § 293e zákona č. 461/2003 Z. z. pri valorizácii dávok ako aj to, či je dôvodné
upravovaťdávkuosumuzvýšeniadávkyinvalidnéhodôchodku.Súdprvejinštanciepriurčenívalorizácie
vychádzal zo znaleckého posudku; výpočet obsiahnutý v súkromnom znaleckom posudku považoval
za nesprávny z nasledujúcich dôvodov: ako východiskovú sumu pre valorizáciu znalec v súkromnomznaleckom posudku zobral sumu, ktorá bola určená nesprávne, pretože nebola valorizovaná podľa
nariadenia vlády SR č. 268/2003 Z. z., znalec nesprávne aplikoval na výpočet §293e zákona č. 461/2003
Z. z. a toto zákonné ustanovenie bolo zrušené nálezom Ústavného súdu SR č. 204/2008 Z. z., znalec

určil nesprávny metodický postup zvyšovania dávok SZP. Znalec nesprávne vychádzal z § 259 ods. 1,
§ 260 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., nakoľko tieto ustanovenia sa nevzťahujú na dávky úrazového
poistenia, do ktorého patrila v tom čase úrazová renta. Znalec nesprávne vychádzal z § 272 ods. 3
zákona č. 461/2003 Z. z., najmä z jeho poslednej vety, ktorý hovorí o tom, že na zvyšovanie úrazovej
renty platí § 82 primerane, pričom výraz primerane znalec vyložil nesprávnym spôsobom. Aplikácia

ustanovenia nie je na mieste, pretože sa vzťahuje na už vyplácané nároky, čo zjavne nie je prípad
žalobcu. Na rozdiel § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. sa § 272 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z.
vzťahuje na tie nároky na náhradu na strate na zárobku, ktoré neboli právoplatne skončené, teda o
nich nebolo právoplatne rozhodnuté, čo je aj prípad žalobcu. Posledná veta § 272 ods. 9 zákona č.
461/2003 Z. z. hovorí o tom, že na zvyšovanie úrazovej renty platí § 82 rovnako. Ak by tomu tak aj
nebolo výklad primeranosti aplikácie § 82 zákona č. 461/2003 Z. z., tak ako to urobil znalec v súkromnom

znaleckomposudkunemálegislatívneopodstatnenie,atedažiadnezákonnéustanovenienevymedzuje,
že za primeranú aplikáciu je možné považovať taký postup, ako použil znalec v súkromnom znaleckom
posudku. Takémuto výkladu odporuje zároveň aj § 293b zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré hovorí o tom, že
ovymedzenépercentosazvyšujesumarenty,vyplácanákudňuzvýšenia.Ztakejtometodikyzvyšovania
vychádza aj § 293dx zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý hovorí o tom, že úrazová renta, vyplácaná k

1.1. príslušného roka sa zvyšuje o určité percento. Naviac nemá žiadne logické opodstatnenie, aby sa
iným spôsobom zvyšovali dávky úrazovej renty, o ktorých nebolo v čase zavedenia § 272 zákona č.
461/2003 Z. z. rozhodnuté a inak o nárokoch, o ktorých už rozhodnuté bolo. Zároveň považoval za
nesprávny postup znalca v súkromnom znaleckom posudku, ktorým zohľadňoval pri výpočte valorizáciu
vyplácaného invalidného dôchodku pri ktorom vychádzal z § 89 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.

Ustanovenie § 89 je označené, ako určenie úrazovej renty, preto jeho aplikácia prichádza do úvahy
vtedy, ak sa úrazová renta určuje po prvýkrát, pre jej ďalšiu úpravu je na mieste aplikovať iné zákonné
ustanovenia. Takémuto výkladu svedčí aj § 89 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý vo vzťahu k
zníženiu úrazovej renty o sumu vyplácaného dôchodku výslovne ustanovuje, že je rozhodujúca suma
dôchodku, na ktorú má poškodený nárok ku dňu priznania úrazovej renty, a ak bol dôchodok priznaný

po priznaní úrazovej renty, rozhodujúca je suma dôchodku, na ktorú má nárok ku dňu jeho priznania.
Bol názoru, že znalec nesprávne aplikoval aj § 293a ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý sa vzťahuje
na zvyšovanie dôchodkových dávok, pričom úrazová renta nie je dôchodkovou dávkou ale úrazovou
dávkou. V súvislosti s výpočtom akceptoval ako dôvodnú námietku žalovaného a znalca o nesprávnom
zaokrúhľovaní a postupoval v tomto smere podľa § 116 ods. 8 zákona č. 461/2003 Z. z.

26. K námietke uznania nároku vznesenej žalobcom uviedol, že žalobca opakovane argumentoval tým,
že žalovaný 1/ uznal dlh bez spoluviny žalobcu, tento nárok uznal čo do dôvodu ako aj do výšky, a
tento uznávací prejav urobil písomne voči žalobcovi, tak ako mu to ukladá § 11 zákona č. 381/2001
Z. z. Uznaním dlhu sa dlžník nezbavuje možnosti uplatňovať v občianskom súdnom konaní námietky

týkajúce sa dôvodu alebo výšky (rozsahu) nároku veriteľa (R 13/1988). Uviedol, že je pravdou, že
žalovaný 1/ viacerými listami oznámil žalobcovi, aké plnenia a v akom rozsahu mu poskytuje. Tieto
vyjadrenia však nemali náležitosti, ktoré pre uznanie dlhu vymedzil § 558 Občiansky zákonník, najmä to,
že svoj záväzok uznáva v akejkoľvek výške, osobitne vo vzťahu k plneniu, ktoré žalobcovi neposkytol.
Tvrdeniežalovaného,žesvojzáväzokuznalpodľa§11zákonač.381/2001Z.z.nemajúlegálnypodklad,

nakoľko zákonné ustanovenie nehovorí nič o uznaní dlhu, ale o tom, že poisťovateľ je povinný oznámiť
poškodenému výšku poistného plnenia vo vzťahu k nároku, ktorý poisťovateľ považuje za preukázaný.
Ak by však aj žalovaný svoj nárok uznal, nezbavil by sa možnosti uplatniť si v súdnom konaní voči
poškodenému námietky týkajúce sa dôvodu alebo výšky (rozsahu) nároku poškodeného. (R 13/1988).

27. K spoluvine žalobcu na škode uviedol, že žalovaný 1/ opakovane namietal, že žalobca sa
spolupodieľal na vzniku škody v rozsahu 50 %, tým že sa spolu so žalovaným 2/ dňa 13.7.2002 zúčastnili
večierku, na ktorom požili veľké množstvo alkoholu. Z večierka sa vracali 14.7.2002 motorovým vozidlom
žalovaného 2/, ktoré žalovaný 2/ šoféroval, pričom žalobca bol spolujazdcom. Počas tejto cesty došlo
k nehode, ktorú zapríčinil žalovaný 2/ a pri ktorej žalobca utrpel škodu na zdraví. Zo svedeckých

výpovedí podľa žalovaného 1/ vyplynulo, že obaja počas trvania večierka vypili veľké množstvo alkoholu,
pričom svoju opitosť v konečnom dôsledku aj priznali, a preto žalobca musel mať a aj mal vedomosť o
skutočnosti,žežalovaný2/počasceléhovečierkapožívalalkoholickénápojeanapriektomuneodhovoril
žalovaného 2/ od riadenia motorového vozidla pod vplyvom alkoholu, ale do tohto vozidla nastúpil akospolujazdec. Žalobca tým porušil všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka,
pretože ak by do motorového vozidla nenastúpil, resp. by žalovaného 2/ od riadenia odhovoril, ku jeho
škode na zdraví by nedošlo. Žalobca namietal, že nebolo preukázané, že by mal vedomosť o tom,

že žalovaný 2/ užil alkohol, ani to, že pili spolu. Zároveň poukázal na smernicu Rady č. 72/166/EHS,
smernicu Rady č. 90/232/EHS a smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/EHS, ktoré podľa
jeho názoru vylučujú jeho spoluvinu resp. krátenie nároku z dôvodu spoluviny poškodeného. Bol názoru,
že súdy dali na jednu rovinu vodiča, ktorý sa sám priviedol do stavu opitosti a v takomto stave viedol
vozidlo a osobu spolujazdca, ktorý síce požil alkohol, ale neohrozoval svojou jazdou účastníkov cestnej

premávky a neporušil žiadne zákonné ustanovenie o premávke na pozemných komunikáciách a preto
podľa žalobcu nie je možné považovať jeho účasť ako poškodeného na vzniku škody zrovnateľnú
s podielom žalovaného 2/. Žalobca poukázal na § 797 ods. 4 Občianskeho zákonníka s tým, že
poistiteľ nemohol odmietnuť plniť pre spoluvinu na strane žalobcu a preto podľa tohto ustanovenia nie
je oprávnený dôvod neplnenia alebo zníženia plnenia meniť, t. j. v konaní uvádzať iný dôvod, keď
tento dôvod neuviedol písomne pri odmietnutí alebo znížení plnenia, pričom toto ustanovenie sa použije

na všetky prípady podľa prechodného § 879u Občianskeho zákonníka, z ktorého je zrejmé, že toto
ustanovenie sa použije na všetky prípady poistiteľa prejednávané po 1.1.2018, z čoho vyplýva, že aj
keby mal súd prvej inštancie povinnosť riadiť sa rozhodnutím Najvyššieho súdu SR z roku 2014, tak
vzhľadom na zmenu právneho predpisu a povinnosť rešpektovať právny predpis vydaný o 4 roky neskôr
je povinnosťou súdu konať a rozhodovať v zmysle zmeny právneho predpisu.

28. Súd prvej inštancie ozrejmil, že žalobca si z jednej škodovej udalosti uplatnil viacero nárokov. V
konaní sp. zn. 12C/74/2005 si žalobca uplatnil mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia a v konaní sp. zn. 16C/97/2009 si žalobca uplatnil kompenzáciu zvýšených
výdavkov súvisiacich s hygienou, opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia.

Podotkol, že v označených konaniach ide o rôzne nároky, ktoré však vychádzajú z rovnakých skutkových
okolností a z rovnakého skutku. Súdne konanie sp. zn. 27C/17/2006 bolo aj prerušené do právoplatného
skončenia konania vedeného pod sp. zn. 12C/74/2005, keď odvolací súd na odvolanie žalobcu voči
prerušeniu konania skonštatoval, že vykonávanie dokazovania o spoluvine žalobcu by bolo v tomto
konaní nehospodárne a duplicitné. Následne vo veci sp. zn 16C/97/2009 vychádzal z rozhodnutia sp.

zn. 12C/74/2005 (Súd sa vzhľadom k vyššie uvedenému, keď v prejednávanej veci neboli vznesené
žiadne konkrétne argumenty, ktorými by bol spochybnený už právoplatne prijatý záver o spoluzavinení
navrhovateľa ako poškodeného, stotožnil s tvrdením navrhovateľa, že je v prejednávanej veci dôvodné
krátiť priznanú náhradu o spoluvinu navrhovateľa na vzniku škody. Súd ustálil zhodne spoluzavinenie
navrhovateľa ako v konaní sp. zn. 12C/74/2005, v rozsahu 50 %). Námietky, ktoré vzniesol žalobca

voči určeniu jeho spoluviny boli v konaní sp. zn. 12C/74/2005 riešené odvolacím a dovolacím súdom (v
konaní sp. zn. 2MCdo/9/2013). Generálny prokurátor Slovenskej republiky namietal, že súdy nižšieho
stupňa nesprávne aplikovali § 415 a § 441 Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú všeobecnú
preventívnu zodpovednosť a spoluzodpovednosť, pričom nedostatočne aplikovali ustanovenia týkajúce
sa objektívnej zodpovednosti za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky osôb vykonávajúcich

dopravu a súčasne neprihliadli na právnu úpravu Európskej únie, a to najmä na smernice Rady č.
90/232/EHS a č. 2005/14/ES. Uviedol, že smernice zakazujú aplikáciu ustanovení, ktoré by vylučovali
cestujúceho z poistného krytia na základe toho, že vedel alebo mal vedieť, že vodič vozidla bol v
čase nehody pod vplyvom alkoholu. Rovnako sa ani právo EÚ neaplikuje retroaktívne, teda pokiaľ to
jasne nevyplýva z výslovného ustanovenia (príslušnej právnej normy EÚ), ktoré by tvrdilo opak. Nová

hmotnoprávna úprava práva EÚ sa všeobecne neaplikuje na situácie, ktoré nastali pred nadobudnutím
účinnosti novej právnej úpravy. Súdny dvor EÚ preto v tomto ohľade zakazuje, aby nová právna úprava
založilasvojeprávneúčinkypreobdobiepredsvojouvlastnoupublikáciou(rozsudokz25.1.1979,Racke,
98/78, Recueil, s. 69, bod 20; rozsudok z 25.1.1979, Decker, 99/78, Recueil, s. 101, bod 3; rozsudok
z 29.4.2004, Sudholz, C-17/01, Recueil, s. I-4243, bod 33). Z uvedeného vyplýva, že na posudzovanie

právnych skutočností z hľadiska hmotného práva sa aplikujú právne normy platné a účinné v čase, keď k
posudzovanýmprávnymskutočnostiamdošlo.PrávoEÚjenaúzemíčlenskéhoštátuúčinnéokamžiteod
jeho pristúpenia k Európskej únii. Slovenská republika vstúpila do Európskej únie 1.5.2004 a už od tohto
momentu zabezpečuje plnenie záväzkov vyplývajúcich z práva ES/EÚ prostredníctvom jeho aplikácie
slovenskýmisúdmiaďalšímiorgánmiaplikáciepráva.Vsúdenejvecikdopravnejnehode(posudzovanej

právnej skutočnosti), pri ktorej navrhovateľ utrpel zranenia na celom tele, došlo 14.7.2002. Súdy nižšieho
stupňa preto boli povinné pri rozhodovaní o nároku navrhovateľa voči odporcom skúmať hmotnoprávne
podmienky pre priznanie náhrady škody na zdraví v zmysle právnej úpravy platnej a účinnej na území
Slovenskej republiky k 14.7.2002. Generálny prokurátor preto neopodstatnene vytýkal súdom nižšiehostupňa, že pri svojom rozhodovaní neprihliadli na právnu úpravu Európskej únie, a to najmä na smernice
Rady č. 90/232/EHS a č. 2005/14/ES, keďže právo EÚ v čase posudzovanej právnej skutočnosti nebolo
na území Slovenskej republiky platné a účinné. Dovolací súd poznamenal, že smernica Rady č. 2005/14/

ES(ktorejcieľovsagenerálnyprokurátordovolával)nadobudlaúčinnosťaž11.6.2005aajztohtodôvodu
ju na posudzovanie právnej skutočnosti, ktorá nastala 14.7.2002 nemožno aplikovať. Zároveň uviedol,
že z predmetných smerníc nevyplýva, že by bola pripustená ich retroaktívna aplikácia.

29. Generálny prokurátor Slovenskej republiky ďalej namietal nesprávnu aplikáciu § 415 a § 441

Občianskeho zákonníka. Dovolací súd mal za preukázané, že navrhovateľ a odporca 2/ sa 13.7.2002
zúčastnili na večierku na ktorom požili veľké množstvo alkoholu. Z večierka sa vracali 14.7.2002
motorovým vozidlom odporcu 2/, ktoré aj sám pod vplyvom alkoholu šoféroval, pričom navrhovateľ
bol jeho spolujazdcom. Počas cesty z večierka došlo k dopravnej nehode, ktorú zapríčinil odporca 2/.
Navrhovateľ pri tejto dopravnej nehode utrpel zranenia celého tela. Z písomných potvrdení účastníkov
večierkavyplynulo,ženavrhovateľaodporca2/saspolustýmitoosobamizdržalipočasceléhovečierka,

pričom obaja požili veľké množstvo alkoholu (svoju opitosť aj priznali). Podľa názoru dovolacieho súdu
preto navrhovateľ musel mať a mal vedomosť o skutočnosti, že odporca 2/ počas celého večierka
požíval alkoholické nápoje. Napriek tejto skutočnosti odporcu 2/ neodhovoril od riadenia motorového
vozidla pod vplyvom alkoholu, ale navyše do tohto motorového vozidla nastúpil ako spolujazdec, pričom
ako sám vo svojej výpovedi uviedol, celú situáciu vnímal. Dovolací súd bol názoru, že navrhovateľ

týmto svojím správaním porušil svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho
zákonníka,pretožeakbydomotorovéhovozidla,ktorériadilodporca2/podvplyvomalkoholunenastúpil,
resp. odporcu 2/ od riadenia odhovoril, ku škode na jeho zdraví by vôbec nedošlo. Keďže okolnosti na
strane navrhovateľa viedli k vzniku škody na jeho zdraví, súdy nižšieho stupňa správne postupovali, keď
v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka rozhodli, že navrhovateľ a odporca 2/ budú znášať následky

škodnej udalosti pomerne.

30. Súd prvej inštancie skonštatoval, že o skutkovej otázky spoluviny žalobcu už bolo právoplatne
rozhodnuté v iných konaniach, vrátane preskúmania týchto rozhodnutí Najvyšším súdom SR. Uviedol,
že v tejto otázke je viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR, vyslovenom v rozhodnutí sp.

zn. 2MCdo/9/2013, ako aj skutkovým stavom v otázke spoluzavinenia, zisteným v konaní sp. zn.
12C/74/2005, keďže toto konanie bolo z dôvodu hospodárnosti konania prerušené do právoplatného
skončenia konania sp. zn. 12C/74/2005, aby nedochádzalo duplicitne k vykonávaniu dokazovania o
rovnakej otázke. Na základe týchto skutočností dospel k záveru, že žalobca a žalovaný 2/ sa 13.7.2002
zúčastnili na večierku v meste Buttene, na ktorom požili veľké množstvo alkoholu. Z večierka sa vracali

14.7.2002 motorovým vozidlom žalovaného 2/, ktoré aj sám pod vplyvom alkoholu šoféroval, pričom
žalobca bol jeho spolujazdcom. Počas cesty z večierka došlo k dopravnej nehode, ktorú zapríčinil
žalovaný 2/. Žalobca pri tejto dopravnej nehode utrpel zranenia celého tela. Z písomných potvrdení
účastníkov večierka K. Q., J. - P. U. J. P. T. jednoznačne vyplýva, že žalobca a žalovaný v 2/rade sa
spolu s týmito osobami zdržali počas celého večierka, pričom obaja požili veľké množstvo alkoholu

(svoju opitosť aj priznali). Žalobca preto musel mať a mal vedomosť o skutočnosti, že žalovaný v 2/
rade počas celého večierka požíval alkoholické nápoje. Napriek tejto skutočnosti žalovaného v 2/rade
neodhovoril od riadenia motorového vozidla pod vplyvom alkoholu, ale navyše do tohto motorového
vozidla nastúpil ako spolujazdec. Žalobca týmto svojím správaním porušil svoju všeobecnú prevenčnú
povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, pretože ak by do motorového vozidla, ktoré riadil

žalovaný 2/ pod vplyvom alkoholu nenastúpil, resp. by žalovaného 2/ od riadenia odhovoril, ku škode
na jeho zdraví by vôbec nedošlo. Keďže okolnosti na strane žalobcu viedli k vzniku škody na jeho
zdraví, žalobca a žalovaný musia znášať následky škodnej udalosti pomerne (podľa § 441 Občianskeho
zákonníka). Žalobca tak podstúpením jazdy, ktoré riadila osoba, o ktorej žalobca vedel, že jej vodičské
schopnosti sú výrazne ovplyvnené alkoholom, podľa žalovaného podstatne prispel k vzniku škody, čo

odôvodňuje stanovenie rozsahu spoluviny žalobcu na škode až vo výške 50 % (rozsudok Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 15Cdo/895/2008, zo dňa 17.12.2009, sp. zn. 25Cdo/2451/2007, zo dňa 30.9.2009.)
Mieru spoluviny aj s prihliadnutím na vyššie označené rozhodnutia určil na 50 %, keď vychádzal z toho,
že na vzniku škody žalobcu sa podieľali dva základné faktory, bez ktorých by ku škode nedošlo, a to
riadenie motorového vozidla žalovaným 2/ pod vplyvom alkoholu a porušenie prevenčnej povinnosti

žalobcom a nastúpenie do motorového vozidla k vodičovi o ktorom vedel alebo vedieť musel, že
jeho schopnosti sú výrazne obmedzené v dôsledku požitia alkoholických nápojov. V otázke prípadnej
spoluviny žalobcu nie je na mieste skúmať iba porušenie trestnoprávnych predpisov, ale je potrebné
skúmať relevantnosť príčin, ktoré viedli ku škode, a teda aj porušenie občianskoprávnych predpisov.31. Nestotožnil sa s názorom žalobcu, že ním označené smernice vylučujú možnosť krátenia poistného
plnenia poškodeného, nakoľko smernice boli prijaté až po vzniku nároku žalobcu na náhradu škody

a potom, ako nastala skutočnosť, z ktorej tieto nároky vyplývajú a z predmetných smerníc nevyplýva,
že by bola pripustená ich retroaktívna aplikácia. Nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, že
zákon č. 381/2001 Z. z. krátenie poistného plnenia neumožňuje. Ozrejmil, že zákon č. 381/2001
Z. z. je osobitným právnym predpisom, ktorý nerieši všetky potrebné otázky a preto je v takomto
prípade namieste použiť ustanovenia všeobecného právneho predpisu (Občiansky zákonník). V danom

prípade Občiansky zákonník okrem otázky spoluviny vo všeobecných ustanoveniach o škode rieši aj
rozsah a výšku jednotlivých nárokov žalobcu. Argument žalobcu, vzťahujúci sa k nemožnosti krátiť
poistné plnenie bol ten, že uvedené neumožňuje § 797 ods. 4 Občianskeho zákonníka v spojení s
prechodným § 879u Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 797 ods. 4 Občianskeho zákonníka s
účinnosťou od 1.2018 zaviedlo hmotnoprávnu povinnosť poisťovateľa uviesť poškodenému/poistenému
dôvod neplnenia alebo zníženia plnenia s tým, že uvedený dôvod nie je možné dodatočne meniť. Podľa

prechodného ustanovenia sa § 797 ods. 4 Občianskeho zákonníka prvýkrát použije od 1.10.2018.
Uvedené zákonné ustanovenie nie je procesným ustanovením a teda neustanovuje to, ako má súd
postupovať, ale hmotnoprávnym ustanovením, a teda aké povinnosti má poisťovateľ (žalovaný 1/). Do
uvedeného dátumu žalovaný 1/ ani nemal zákonnú povinnosť uvádzať dôvod neplnenia ani nemal zákaz
meniť dôvod neplnenia. Napriek tomu, že žalovaný 1/ spočiatku vychádzal z toho, že spoluvina žalobcu

nie je daná, v priebehu konania svoj názor zmenil, čo opakovane písomne uvádzal. Prechodný k § 797
ods. 4 Občianskeho zákonníka teda ustanovuje, že od 1.10.2004 má žalovaný povinnosť po prešetrení
poistnej udalosti uviesť poškodenému/poistenému dôvod neplnia s tým dôsledkom, že dôvod, ktorý
po uvedenom dátume uviedol už nebude môcť zmeniť a preto ani uvedené ustanovenie nevylučuje
zohľadnenie spoluviny.

32. Na uvedenom základe za použitia § 11 ods. 5 v znení účinnom do 31.3.2005, ods. 6, § 15 ods.
1, ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z., § 100 ods. 1, § 106 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 122 ods. 2, § 415,
§ 441, § 445, § 446, 447 ods. 1, ods. 2, ods. 3 v znení účinnom do 31.7.2004, § 447b, § 517 ods. 1,
ods. 2, § 558, § 563, § 797 ods. 4, 879h, § 879u k úpravám účinným od 1.10.2018, § 879w k úpravám

účinným od 1.12.2019 Občianskeho zákonníka, § 134 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 Zákonníka práce,
§ 1, § 2, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 388/2002 Z. z., § 1 nariadenia vlády SR č. 268/2003 Z. z.,
§ 82 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 9, § 89 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 116 ods. 8, § 272 ods. 3, §
272 ods. 9, § 293b, § 293e ods. 2, § 293e ods. 3, ods. 4, § 293 dx ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z.,
§ 3 ods. 1 účinným do 31.1.2013, § 3 účinným do 31.12.2009, § 10a k úprave účinnej od 1.1.2009,

§ 10c k úprave účinnej od 1.2.2013 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z.; súd prvej
inštancie vyhodnotil nárok žalobcu na zaplatenie náhrady na strate na zárobku za obdobie od 14.7.2002
do 31.12.2009 vo výške 295.890,29 eura a nárok na náhrade na strate na zárobku od 1.1.2020 vo
výške 1.790,90 eura, ako dôvodný. Žalovaný zaplatil žalobcovi titulom náhrady na strate na zárobku
spolu 7.134,32 eura, a preto vyhovel žalobe v časti o zaplatenie sumy 288.795,01 eura (295.890,29

eura - 7.134,32 eura). Nárok na náhradu straty na zárobku od 1.1.2020 určil na 1.790,90 eura a o
povinnosti žalovaného 1/ uhrádzať peňažný dôchodok v stanovenej výške od 1.1.2020 rozhodol podľa
§ 445 v spojení s § 447 Občianskeho zákonníka, vo zvyšku uplatneného nároku žalobu zamietol, ako
nedôvodnú. O trovách konania rozhodol podľa § 262 v spojení s § 255 ods. 1, ods. 2 C. s. p. tak,
že žiadnej zo strán konania nepriznal nárok na náhradu trov konania, nakoľko zobral do úvahy to, že

posúdenie nároku žalobcu záviselo od znaleckého posudku, v súlade s ktorým si žalobca svoj nárok
vyčíslil, a ktorý súd v prevažnej časti vyhodnotil ako dôvodný, avšak zamietol žalobu približne v rozsahu
50 % uplatneného nároku z dôvodu spoluviny žalobcu na vzniknutej škode. Žalobca o uplatňovanej
spoluvine zo strany žalovaného vedel, a zároveň vedel aj to, že o jeho spoluvine a jej rozsahu v totožnom
skutku už bolo právoplatne rozhodnuté v dvoch iných konaniach, napriek tomu však svoj nárok neupravil

v zodpovedajúcom rozsahu. V dôsledku uvedeného žalobu zamietol približne v rozsahu 50 % a teda
úspech oboch strán bol približne rovnaký, a preto dospel k záveru, že je na mieste ani jednej zo strán
nárok na náhradu trov konania nepriznať.

33. K úroku z omeškania uviedol, že žalovaný ani netvrdil ani nepreukázal, že si splnil povinnosť podľa §

11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z. z., preto mu podľa § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z. z. vznikla povinnosť
zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania. Výšku úroku z omeškania určil pre nároky, ktorých omeškanie
nastalo pred dňom 1.1.2009 podľa § 3 v spojení s § 10a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ako
dvojnásobok úrokovej sadzby platnej k prvému dňu omeškania a pre nároky, ktorých omeškanie nastalopo dni 1.1.2009 podľa § 3 ods. 1 v spojení s § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., vo výške
základnej sadzby ECB zvýšenej o 8 %.

34. Prvý deň omeškania jednotlivých dávok peňažného dôchodku určil podľa § 563 Občianskeho
zákonníka, keďže Občiansky zákonník splatnosť jednotlivých dávok peňažného dôchodku neurčuje,
pričom vychádzal z toho, že žalobca vyzval žalovaného 1/ na zaplatenie dlhu oznámením o škodovej
udalosti, doručeným žalovanému dňa 13.7.2004, v ktorom uviedol, že si uplatňuje náhradu za škodu na
zárobku a zohľadnil to, že nárok na dávku náhrady na strate na zárobku za príslušný mesiac vznikol

uplynutím príslušného mesiaca. Pretože žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie úroku z omeškania z
dávkyzapríslušnýmesiacažod15.dňanasledujúcehomesiaca,priznalžalobcovizpríslušnejmesačnej
dávky úrok z omeškania až od 15. dňa nasledujúceho mesiaca a to vo výške podľa predchádzajúceho
odseku, určenej zo sumy dávky prináležiacej žalobcovi v danom mesiaci. Zároveň zobral do úvahy, že
žalobca si uplatnil úrok z omeškania až od dátumu 15.10.2004, kedy mal už nárok na vo výške 24.727,27
eura, pričom časť tejto sumy v tom čase žalovaný už zaplatil ale s oneskorením. Súd prvej inštancie

žalobu v časti uplatneného úroku z omeškania zamietol v časti nárokov, ktoré nevyhodnotil ako dôvodné.

35. Proti zamietajúcemu výroku rozsudku a súvisiacemu výroku o trovách konania podal žalobca
odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a v plnom rozsahu žalobe
vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods.

2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Mal za to, že súd prvej inštancie pochybil, keď spoluvinu stanovil v rozsahu 50 %, s poukazom na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/9/2013 (ktorému predchádzalo rozhodnutie Krajského
súdu Bratislava sp. zn. 3Co/275/2011, zo dňa 24.5.2012 a rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I

č. k. 12C/74/2005-334, zo dňa 11.3.2011), nakoľko týmto rozhodnutím je súd viazaný a nezaoberal sa
jeho námietkami, ktoré v konaní uviedol a adekvátnym spôsobom sa s nimi nevysporiadal. Dôvodil, že
pre posúdenie významu prejudiciálnej otázky vyriešenej v inom konaní, svojim predmetom súvisiacom
konaní medzi tými istým stranami, je záväzný len výrok právoplatného rozsudku a nie jeho odôvodnenie
a preto posúdenie predbežnej otázky iným súdom je pre súd teda záväzné len vtedy, keď táto predbežná

otázka bola riešená vo výroku rozhodnutia a vysporiadanie sa s touto otázkou iba v odôvodnení
rozhodnutia pre súd v inom konaní záväzné nie je. Rozhodnutie, na ktoré sa súd v konaní odvoláva
vo výroku rozsudku nerieši prejudiciálnu otázku rozsahu zodpovednosti ani spoluvinu žalobcu, a preto
nemôže byť takého rozhodnutie pre súdy záväzné, nakoľko súdy sú viazané len Ústavou, zákonmi a
inými všeobecne záväznými právnymi predpismi a sú povinné vyhodnotiť dané skutkové okolnosti podľa

svojej úvahy a vo vzájomných súvislostiach, a nielen odkázať na odôvodnenie iného rozhodnutia a tým,
že sa nevysporiadal s jeho námietkami, žiadnym spôsobom sa k nim nevyjadril, porušil jeho právo na
spravodlivý proces a vec nesprávne právne posúdil.

36. Nesprávne právne posúdenie spočívalo aj v aplikácií zákona č. 381/2001 Z. z., v zmysle, ktorého

žalovaný vyporiadal nároky žalobcu, a ktorý je i voči Občianskemu zákonníku zákonom lex specialis.
Žiadne ustanovenie zákona č. 381/2001 Z. z. neumožňuje žalovanému 1/ znížiť poistné plnenie ani ho
krátiť pre spoluvinu poškodeného. Sám žalovaný 1/ si je vedomý tejto skutočnosti, nakoľko po ukončení
šetrenia oznámil listami žalobcovi ako poškodenému, že spoluvinu na dopravnej nehode nenesie.
Dôvodil, že ustanovenia zákona č. 381/2001 Z. z. majú prednosť pred ustanoveniami Občianskeho

zákonníka. V intenciách zákona č. 381/2001 Z. z. postupoval aj sám žalovaný, ktorý právny základ
na náhradu škody žalobcu uznal v plnom rozsahu, keď žalobcovi doručil likvidačnú správu, v ktorej
bolo uvedené spoluvina - nie. Bolo to pri vysporiadavaní nároku bolestné a sťaženia spoločenského
uplatnenia ako aj pri vysporiadavní straty na zárobku počas a po skončení práceneschopnosti, ktorú
žalovaný uhrádzal isté obdobie (v nesprávnej výške, keď nepoužil na žalobcu sa vzťahujúce predpisy).

Takéto uznanie nároku v časti spoluviny žalovaného, je uznaním dlhu, nakoľko zákon č. 381/2001 Z.
z.. v znení účinnom v čase dopravnej nehody, t. j. k 14.7.2002 v § 11 ods. 5 ukladal poisťovateľovi
(žalovanému), že „poisťovateľ je povinný do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie
rozsahu povinnosti poisťovateľa plniť alebo po obdržaní právoplatného rozhodnutia súdu o výške
náhrady škody poskytnúť poistné plnenie.“ Z citácie ustanovenia vyplýva, že povinnosťou poisťovateľa

(žalovaného) bolo zistiť rozsah škody. Rozsah škody žalovaný 1/ zistil a potvrdil listami adresovanými
žalobcovi,vktorýchuznalapotvrdil,žespoluvinunanehodenenesiežalobcažiadnu.Súdprvejinštancie
v napadnutom rozsudku nesprávne vyhodnotil prípis žalovaného 1/, ktorý v likvidačnej správe doručenej
žalobcovi uviedol, že spoluvina žalobcu na dopravnej nehode nie je. Účinkom uznania dlhu je právnadomnienka, že dlh trvá a ktorá posilňuje pozíciu veriteľa; ten nemusí dokazovať vznik a trvanie dlhu v
dobe uznania a dôkazné bremeno prechádza z veriteľa na dlžníka.

37. Žalovaný 1/ a žalovaný 2/ nepreukázali liberačný dôvod podľa § 428 Občianskeho zákonníka t. j. že
je daný dôvod na zníženie poistného plnenia a stanovenie spoluviny, pričom toto dôkazné bremeno bolo
na strane žalovaného. V prejednávanom prípade ide o objektívnu zodpovednosť poisteného - poistenca,
za ktorého vysporiadava žalovaný nároky na náhradu škody. Objektívna zodpovednosť v § 427
Občianskeho zákonníka predpokladá vždy celú zodpovednosť škodcu ako prevádzateľa motorového

vozidla, ktorý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil prevádzkou motorového vozidla, a ktorej sa možno
zbaviť čiastočne alebo úplne len za predpokladu, že preukáže (prevádzateľ a vodič vozidla, t. j. žalovaný
v2/rade),ženiknajehomiestebyškodenebolmoholzabrániť.Z§428Občianskehozákonníkavyplýva,
že krátiť plnenie, znížiť plnenie, odmietnuť plnenie, možno len v prípade ak žalovaný unesie dôkazné
bremeno, podľa ktorého preukáže, že za daných okolností, v danom čase a za daných podmienok
nebol nikto schopný zabrániť dopravnej nehode. Namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal tým,

že v prejednávanom prípade žalovaný 2/ zodpovedá za škodu objektívne a tejto sa môže len zbaviť
ak práve žalovaný 2/, resp. za neho poisťovateľ preukáže, že nemohol za daných okolností nehode
zabrániť. Súdy napriek tomu, že žalovaný ani jeho poistenec neuviedli žiadne dôvody ani dôkazy,
na základe ktorých by sa mohol žalovaný zbaviť čo i len čiastočne svojej zodpovednosti postupovali
úplne nepochopiteľne a v rozpore s právnymi predpismi a presunuli dôkazné povinnosti na žalobcu,

keď uviedli, že práve nedodržanie prevenčnej povinnosti t. j. povinnosti počínať si tak, aby nedošlo
ku škode, dal súd na vrub žalobcovi a podľa § 441 Občianskeho zákonníka krátil poistné plnenie
patriace žalobcovi, a to napriek tomu, že na rozdiel od škodcu, neporušil žiadnu zákonnú povinnosť,
pretože o tom, že škodca požil alkoholické nápoje nemal vedomosť a v konaní ani takáto vedomosť
preukázaná nebola (svedecké výpovede hovoria iba o tom, že na večierku, kde bolo množstvo ľudí

obaja pili, čo je pravda a ani to nikdy nepopreli, ale nebolo preukázané, že by pili spolu, resp. že by
hlavne žalobca mal vedomosť o tom, že žalovaný 2/ alkoholické nápoje požil). Namietal stotožnenie sa
s odôvodnením rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/9/2013, podľa ktorého žalobca porušil
prevenčnú povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka, pretože ak by do motorového vozidla, ktoré
riadil žalovaný 2/ pod vplyvom alkoholu, nenastúpil, resp. by vodiča od riadenia odhovoril ku škode na

zdraví by vôbec nedošlo a považoval tieto tvrdenie za rozporné so zámerom zákonodarcu, ktorý upravil
objektívnu zodpovednosť prevádzateľa za škodu práve z dôvodu, aby prevádzateľ (nie spolujazdec)
v plnom rozsahu zvážil dôsledky svojho konania a niesol aj následky za svoje protiprávne konanie.
Súdy však nepochopiteľne preniesli zodpovednosť na žalobcu, namiesto skúmania či prichádza do
úvahy úplné alebo čiastočné zbavenie sa zodpovednosti žalovaného čo je nesprávne a neprípustné a

v priamom rozpore so zámerom zákonodarcu a samotným znením zákona pri posudzovaní zbavenia
sa objektívnej zodpovednosti škodcu za vzniknutú škodu, lebo stanovením 50 % spoluviny žalobcu
ho postavili na roveň škodcu, ktorý nepochybne porušil nielen všeobecne záväzné právne predpisy o
premávke na pozemných komunikáciách, ale povinnosť predchádzať škodám a ohrozil nielen žalobcu,
seba, ale aj ďalších účastníkov cestnej premávky.

38. Namietal nesprávne posúdenie Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES o poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorá v Čl. 4 (ktorou sa mení a
dopĺňa smernica 90/232/EHS) v bode 1 dopĺňa uvedenú smernicu v Čl. 1 tak, že medzi prvý a druhý
odsek vkladá text: „Členské štáty vykonajú potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa každé

zákonné alebo zmluvné ustanovenie obsiahnuté v poistení, ktoré vylučuje cestujúceho z takéhoto krytia
na základe toho, že vedel alebo mal vedieť, že vodič vozidla bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu
alebo inej omamnej látky, považovalo za neplatné, pokiaľ ide o nároky na náhradu škody takéhoto
cestujúceho.“ Členské štáty Európskej únie sú povinné transponovať smernicu do vnútroštátneho
právneho poriadku, tak aby nedochádzalo k ujme na právach, na ktorých ochrane má Európska únia

dominantný záujem. Z vyššie citovaných ustanovení smernice je nepochybné, že Európska únia má
eminentný záujem na ochrane práv cestujúcich, ktorí boli účastníkmi dopravnej nehody ako spoluvezúce
sa osoby, a to bez ohľadu či vedeli alebo nevedeli o tom, že vodič motorového vozidla bol, resp. mohol
byť pod vplyvom alkoholu. Aj keď právny poriadok SR explicitne nezakotvuje uvedenú povinnosť, v
právnom poriadku je potrebné, aby bol naplnený zmysel a cieľ smernice. V prípade, ak cieľ a zámer

smernice nebol pretavený do vnútroštátneho právneho poriadku, sú súdy, napriek nepriamemu účinku
smerníc povinné rešpektovať unijnú právnu úpravu a rozhodovať v súlade s jej zámerom, ak je ho možné
zo znenia smernice dovodiť a priamo aplikovať. Z vyššie citovaných smerníc je zámer nepochybný,
pričom je priamo aplikovateľný, a preto sa dovoláva priameho účinku smerníc, nakoľko vnútroštátnourozhodovacou činnosťou nebola poskytnutá adekvátna ochrana jeho práv. Uvedenú smernicu v časti,
v ktorej sa zakazuje vylúčiť cestujúceho z poistného krytia na základe toho, že vedel alebo mal vedieť,
že vodič vozidla bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu alebo inej omamnej látky, zákonodarca

osobitným spôsobom nezakotvil do vnútroštátnej právnej úpravy, nakoľko zákon č. 381/2001 Z. z.
takéto krátenie (zníženie plnenia) neumožňuje. Tento špeciálny predpis má prednosť aj voči samotnému
Občianskemu zákonníku, ktorý zníženie plnenia pripúšťa vo všeobecnosti, nie však pri uplatňovaní
nárokov poškodených osôb, pri dopravných nehodách, kde sa nároky posudzujú práve podľa tohto
špeciálneho predpisu a nie podľa všeobecných ustanovení. Namietal tvrdenie súdu prvej inštancie, že

citovaná smernica bola vydaná neskôr ako došlo k dopravnej nehode, a teda že pri jej uplatňovaní by
došlo k retroaktivite, nakoľko ustanovenia zákona č. 381/2001 Z. z. nepripúšťali možnosť stanovenia
spoluviny - cestujúceho v motorovom vozidle ako vezúcej sa osoby z dôvodu, že vedel alebo mal vedieť,
ževodičvozidlabolvčasenehodypodvplyvomalkoholualeboinejomamnejlátky.Vuvedenomprávnom
predpise je možné vymáhať spätne vyplatenú náhradu od samotného škodcu, ak spôsobil škodu pod
vplyvom alkoholu.

39. Uviedol, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní nároku žalobcu oprel svoje závery o skutočnosť,
že k dopravnej nehode došlo skôr ako bola vydaná citovaná smernica, pričom ak smernica uvádza,
že sa považujú za neplatné ustanovenia v zmysle ktorých sa vylučujú cestujúci z takéhoto krytia na
základe toho, že vedeli alebo mali vedieť, že vodič vozidla bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu

alebo inej omamnej látky, súd v čase rozhodovania nemôže aplikovať neplatné ustanovenia zákona, ak
takáto smernica existovala v čase vydania rozhodnutia. Analogicky, ak Ústavný súd SR rozhodne, že
určité ustanovenie zákona je neplatné, súdy nemôžu na základe takéhoto zákona rozhodovať, aj keď
rozhodnutie Ústavného súdu SR bolo vydané, až po začatí súdneho konania.

40. Namietal nesprávne právne posúdenie trov konania a mal za to, že ak by aj prichádzala do úvahy
jeho spoluvina, tak mal pri rozhodovaní o trovách konania vychádzať z plného úspechu žalobcu pričom
za základ mala byť považovaná istina o ktorú súd žalobcovi prisúdil, t. j. za ktorú by sa považovala suma
priznaných nárokov, krátená o spoluvinu a táto súdom priznaná suma by bola základom pre výpočet 100
% nároku na náhradu trov žalobcu. V tejto časti poukázal na komentár k § 255 C. s. p. (Števček - Ficová

a kol.: Civilný sporový poriadok. Veľké komentáre. Nakladatelství C.H. Beck. S. 926 - 927) a uviedol, že
nepatrný úspech C. s. p. nepozná, zohľadňuje sa každý neúspech, pričom otázku úspechu vo veci treba
uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V
týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou
uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie

výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Vzhľadom na uvedené, zamietnutie 50 %
nároku, nemožno považovať za prejav procesného úspechu žalovaného, ako to vyhodnotil súd prvej
inštancie,aleibadôsledkomjehoúvahy.Malzato,žejenespravodlivéaneprípustné,abyznášalnáklady
trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli advokátovi, ak zákonodarca v § 4 ods. 2 písm. c) zákona č.
381/2001 Z. z. ustanovuje, že poistený má právo aby poisťovateľ t. j. žalovaný 1/ nahradil poškodenému

uplatnené a preukázané nároky na náhradu účelne vynaložených nákladov na právne zastúpenie.

41. Mal za to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania pochybil, keď mu náhradu
trov nepriznal a nezvážil, že ak špecializovaná inštitúcia na výkon poistenia zodpovednosti za škody
spôsobené prevádzkou motorového vozidla a ktorá povinná vykonať šetrenie a zistiť rozsah škody

postupuje podľa právnych predpisov, ktoré sa na žalobcu nevzťahujú a v rámci šetrenia dospeje k
záveru, že za škodu zodpovedá v celom rozsahu žalovaný 2/. Bol názoru, že náklady na právne
zastúpenie v podobe trov konania má znášať žalovaný 1/. Navyše ak žalovaný 1/ postupoval pri jeho
výpočtevsúkromnoznaleckýchposudkoch,ktorédalvpredmetnejvecivypracovaťnielenznesprávneho
rozhodného obdobia, ale aj z čistej mzdy namiesto hrubej mzdy. Ak napriek týmto pochybeniam súd

prvej inštancie rozhodol o trovách tak, že žalobcovi náhradu trov nepriznal, ide o rozhodnutie nesprávne
a nespravodlivé, nakoľko zmyslom zákona je poskytnúť rýchlu, spravodlivú a účinnú ochranu práv
poškodeným osobám, navyše ak náhradu trov nepriznal len preto, že návrh v časti údajnej spoluviny
nezobral späť, lebo toto rozhodnutie je založené výlučne na úvahe súdu.

42. Žalobca ďalej poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 8.2.25017, sp. zn. I. ÚS
56/2017, podľa ktorého nová právna úprava Civilného sporového poriadku nevylučuje osobitný režim
posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od
znaleckého posudku alebo úvahy súdu. Uviedol, že bol v danom spore procesne úspešný, nakoľko malúspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z procesného úspechu,
závisela výlučne od úvahy súdu. Úvahu súdu nemožno pripočítať ako úspech žalovaného 1/, a preto mu
mala byť priznaná náhrada trov konania vo výške 100 % z prisúdenej sumy.

43. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu
ako vecne správny potvrdiť. Nestotožnil sa s právnou a skutkovou argumentáciou žalobcu obsiahnutou
v odvolaní, pričom sa v celom rozsahu pridržiaval dôvodov obsiahnutých v napadnutom rozsudku, pre
ktoré súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol a nepriznal žiadnej zo strán právo na náhradu

trov konania. Stotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, že o otázke spoluviny žalobcu
už bolo právoplatne rozhodnuté v iných konaniach, vrátane preskúmania týchto rozhodnutí Najvyšším
súdom SR, a preto je potrebné pri rozhodnutí v tejto právnej veci z nich vychádzať (odsek 200
napadnutého rozsudku). Mal za to, že hoci právne závery Najvyššieho súdu SR ako najvyššej súdnej
autority všeobecného súdnictva v SR obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej síce nemajú charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť

identicky, a ich priama záväznosť sa vzťahuje iba na konkrétny prípad, je nutné jeho rozhodnutia pri
posudzovaní obdobného prípadu veľmi starostlivo zvažovať a brať ho na zreteľ, lebo je možné dôvodne
očakávať, že Najvyšší súd SR bude vo svojom rozhodovaní konzistentný a v súlade s legitímnym
očakávaním strán sporu rozhodne v podobnom prípade rovnako aj v budúcnosti. S tým veľmi úzko súvisí
zakotvenie právnej istoty v Civilnom sporovom poriadku, kde je v Čl. 2 ods. 2 uvedené, že „právna

istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet,
aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Základným
atribútom právnej istoty je predvídateľnosť súdnych rozhodnutí, ktoré je vždy spojené s podmienkou,
že zhodné prípady sa budú posudzovať zhodne a odlišné zas odlišne. Vzhľadom k tomu, že Najvyšší

súd SR sa už zaoberal relevantnými skutkovými otázkami škodovej udalosti zo dňa 14.7.2002 nebolo
potrebné vykonávať vlastné zisťovania skutkových okolností, ale postačuje odkázať na ne a pri prijímaní
rozhodnutia z nich vychádzať.

44. K spoluvine žalobcu uviedol, že § 415 Občianskeho zákonníka vyjadruje všeobecnú prevenčnú

povinnosť, ktorá sa vzťahuje na všetkých účastníkov občianskoprávnych vzťahov a vzťahuje sa aj
na toho, komu riziko vzniku škody hrozí. Porušenie prevenčnej povinnosti poškodeným môže preto
zakladať jeho spoluzavinenie na vzniku škody v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka. Ide o záväznú
právnu povinnosť každého dodržiavať nielen povinnosti uložené právnymi predpismi a povinnosti
prevzaté zmluvne, ale aj bez konkrétne stanoveného pravidla správania počínať si natoľko obozretne,

aby konaním alebo opomenutím konania nevznikla škoda iným ani jemu samému. Ustanovenie §
415 Občianskeho zákonníka nemá len preventívne výchovnú povahu. Povinnosť vyslovená týmto
ustanovením je pre každého z účastníkov občianskoprávnych vzťahov záväznou právnou povinnosťou
určitým spôsobom sa správať, preto jej nedodržanie predstavuje závažné porušenie. Podľa tohto
ustanovenia sa účastníci občianskoprávnych vzťahov majú správať vždy tak, aby nespôsobili škodu na

zdraví, majetku, právach iného, prírode či životnom prostredí. Ustanovenie ale nezakladá samostatnú
skutkovú podstatu zodpovednosti za škodu, ale porušenie tejto povinnosti predstavuje porušenie,
ktoré ak je príčinou vzniku škody znamená vznik zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho
zákonníka. Vždy je potrebné posúdiť, či škodlivý výsledok by nebol nastal aj bez tohto porušenia,
teda či počínanie v súlade s prevenčnou povinnosťou bolo spôsobilé škode, ktorá vznikla, zabrániť.

Východiskom § 441 Občianskeho zákonníka je skutočnosť, že škoda nemusí byť iba výsledkom konania
škodcu (viacerých škodcov), ale aj samotného poškodeného a preto je potrebné, aby v súlade so
všeobecnou prevenčnou povinnosťou v občianskoprávnych vzťahoch bola taká skutočnosť zohľadnená
a poškodený buď pomerne, alebo úplne niesol škodu vzniknutú na vlastnom majetku či zdraví. Aj keď
zákon hovorí o zavinení poškodeného, neznamená to, že zavinenie vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti

je nevyhnutným predpokladom jeho spoluúčasti v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka. V civilnom
sporovom konaní súd o spoluzavinení poškodeného prihliada aj bez návrhu z úradnej povinnosti (R
27/1979). Ak v priebehu súdneho konania vyšli najavo také skutkové okolnosti na strane poškodeného,
ktoré boli príčinou, poprípade jednou z príčin vzniku škody, nemožno vyvodiť plnú zodpovednosť škodcu
práve pre chýbajúcu príčinnú súvislosť medzi jeho konaním a škodou. V rozsahu, v akom sa na

škodlivom následku podieľali okolnosti na strane poškodeného, nie je daná zodpovednosť škodcu.
Príčinná súvislosť medzi odškodňovaným následkom a konaním škodcu je nevyhnutným predpokladom
jeho zodpovednosti za škodu a preto platí, že v spornom konaní súd aj bez námietky škodcu rozhoduje
o prípadnej spoluúčasti poškodeného na vlastnej škode.45. Mal za to, že žalobca a žalovaný 2/ sa 13.7.2002 zúčastnili na večierku, na ktorom požili veľké
množstvo alkoholu. Z večierka sa vracali 14.7.2002 motorovým vozidlom žalovaného 2/, ktoré aj sám

pod vplyvom alkoholu šoféroval, pričom žalobca bol jeho spolujazdcom. Počas cesty z večierka došlo
k dopravnej nehode, ktorú zapríčinil žalovaný 2/. Žalobca pri tejto dopravnej nehode utrpel škodu na
zdraví. Zo svedeckých výpovedi vyplýva, že žalobca a žalovaný 2/ požili počas trvania predmetného
večierka veľké množstvo alkoholu, pričom svoju opitosť v konečnom dôsledku aj priznali. Vzhľadom
na opísané skutočnosti musel žalobca mať vedomosť o skutočnosti, že žalovaný 2/ počas celého

večierka požíval alkoholické nápoje. Napriek tejto skutočnosti žalovaného 2/ neodhovoril od riadenia
motorového vozidla pod vplyvom alkoholu, ale navyše do tohto motorového vozidla nastúpil ako
spolujazdec. Žalobca týmto svojím správaním porušil svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť v zmysle §
415 Občianskeho zákonníka, pretože ak by do motorového vozidla, ktoré riadil žalovaný 2/ pod vplyvom
alkoholunenastúpil,resp.žalovaného2/odriadeniaodhovoril,kuškodenajehozdravíbyvôbecnedošlo
a preto argumenty žalobcu obsiahnuté v jeho odvolaní, snažiace sa o minimalizáciu zodpovednosti

žalobcunavznikuškody,súibatendenčnýmanekritickýmkonštruktomnemajúcomoporuvovykonanom
dokazovaní realizovanom počas trestného i civilného konania.

46. K námietke žalobcu ohľadne existencie európskych smerníc o zákaze aplikácie ustanovení
vylučujúcich cestujúceho z poistného krytia na základe toho, že vedel alebo mal vedieť, že vodič vozidla

bol v čase dopravnej nehody pod vplyvom alkoholu uviedol, že Smernica Európskeho parlamentu
a Rady č. 2009/103/ES v 18. bode upravuje, že najväčším úspechom platných právnych predpisov
je zahrnutie každého cestujúceho vo vozidle do poistného krytia. Tento cieľ by bol ohrozený, keby
vnútroštátne právne predpisy alebo akékoľvek zmluvné ustanovenie obsiahnuté v poistnej zmluve
vylučovalo cestujúcich z poistného krytia, pretože vedeli alebo mali vedieť, že vodič vozidla bol

v čase nehody pod vplyvom alkoholu alebo inej omamnej látky. Cestujúci obyčajne nedokáže
správne zhodnotiť hladinu intoxikácie vodiča. Cieľ odradenia osôb od toho, aby viedli vozidlo, keď
sú pod vplyvom omamných látok, sa nedosiahne znížením poistného krytia pre cestujúcich, ktorí
sú poškodenými pri nehodách motorových vozidiel. Krytie týchto cestujúcich v rámci povinného
poistenia motorového vozidla nepredurčuje zodpovednosť, ktorú na seba mohli prevziať podľa platných

vnútroštátnych právnych predpisov, ani úroveň stanovenia výšky odškodného škôd pri konkrétnej
nehode. V súčasnom komunitárnom práve problematiku poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel upravuje smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/103/ES
zo 16.9.2009. Touto smernicou bola v záujme jasnosti a prehľadnosti zrušená a nahradená doterajšia
právna úprava danej problematiky, ktorá bola upravená opakovane, podstatným spôsobom zmenenými

a doplnenými smernicami Rady č. 72/166/EHS, 84/5/EHS, 90/232/EHS, 2000/26/ES a smernicou
Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/14/ES. Práve smernica rady č. 2005/14/ES si vo svojom
15. bode po prvý raz stanovila za cieľ zahrnúť každého cestujúceho vo vozidle do poistného krytia.
Uviedla, že tento cieľ by bol ohrozený, keby vnútroštátne právne predpisy alebo akékoľvek zmluvné
ustanovenia obsiahnuté v poistnej zmluve vylučovalo cestujúcich z poistného krytia, pretože vedeli alebo

mali vedieť, že vodič vozidla bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu alebo inej omamnej látky. K
základným princípom vymedzujúcim kategóriu právneho štátu, ktorým je aj Slovenská republika patrí
princíp ochrany dôvery občanov v právo a s tým súvisiaci princíp zákazu spätnej účinnosti (retroaktivity)
právnych noriem. Hoci zákaz retroaktivity právnych noriem je v Čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv
a slobôd výslovne upravený len pre oblasť trestného práva, je nutné z Čl. 1 Ústavy vyvodiť pôsobenie

tohto zákazu aj pre ďalšie odvetvia práva (nález Ústavného súdu ČR zo 4.2.1997, sp. zn. PL. ÚS 21/96,
publikovaný pod č. 63/1997 Zb. a uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu, zväzok
7, nález č. 13).

47. Zákaz retroaktivity spočíva v tom, že podľa súčasnej právnej normy zásadne nie je možné posúdiť

ľudské správanie, právne skutočnosti alebo právne vzťahy, ktoré sa uskutočnili skôr, než právna norma
nadobudla účinnosť. Zákaz retroaktivity právnych noriem vychádza z princípu, podľa ktorého každý
musí mať možnosť vedieť, ktoré konanie je zakázané, aby mohol za porušenie tohto zákazu niesť
zodpovednosť. Tento zákaz súvisí i s funkciou právnych noriem, ktoré svojim adresátom ukladajú, ako sa
majúsprávaťpoichúčinnosti,apretozásadneplatílendobudúcnosti.Retroaktivitamátotižzanásledok,

že v čase, keď subjekt právne významne koná nemôže vedieť, aké právne dôsledky jeho správania
vyvolá podľa budúceho retroaktívneho právneho predpisu. Neprípustnosť retroaktivity a retroaktívneho
výkladu právnych noriem zdôraznil Ústavný súd SR v náleze PL. ÚS 16/95, podľa ktorého k znakom
právneho štátu neoddeliteľne patrí princíp právnej istoty a ochrany dôvery občana v právo; tento postupzahŕňa zákaz retroaktivity právnych noriem, resp. ich retroaktívneho výkladu. Rovnako ani právo EÚ
sa neaplikuje retroaktívne, teda pokiaľ to jasne nevyplýva z výslovného ustanovenia (príslušnej právnej
normy EÚ), ktoré by tvrdilo opak. Nová hmotnoprávna úprava práva EÚ sa všeobecne neaplikuje

na situácie, ktoré nastali pred nadobudnutím účinnosti novej právnej úpravy. Súdny dvor EÚ preto v
tomto ohľade zakazuje, aby nová právna úprava založila svoje právne účinky pre obdobie pred svojou
vlastnou publikáciou. Právo EÚ na území členského štátu je účinné okamžite od jeho pristúpenia k EÚ.
Tento princíp je možné odvodiť zo samého Aktu o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej
republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej

republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky a o úpravách zmlúv, na ktorých
jezaloženáEurópskaúnia,ktorývČl.2ustanovuje,žeododňapristúpeniabudúustanoveniapôvodných
zmlúv a aktov prijatých orgánmi a Európskou centrálnou bankou pred pristúpením záväzné pre nové
členské štáty a budú sa uplatňovať za podmienok stanovených v týchto zmluvách a v tomto akte.

48. Z uvedeného vyplýva, že na posudzovanie právnych skutočností z hľadiska hmotného práva sa

aplikujú právne normy platné a účinné v čase, keď k posudzovaným právnym skutočnostiam došlo.
Slovenská republika vstúpila do Európskej únie 1.5.2004 a už od tohto momentu zabezpečuje plnenie
záväzkov vyplývajúcich z práva ES/EÚ prostredníctvom jeho aplikácie slovenskými súdmi a ďalšími
orgánmiaplikáciepráva.Vpredmetnejvecikdopravnejnehode,priktorejžalobcautrpelškodunazdraví,
došlo14.7.2002.Konajúcisúdjepretopovinnýprirozhodovaníonárokužalobcuvočižalovanýmskúmať

hmotnoprávne podmienky pre priznanie náhrady škody v zmysle právnej úpravy platnej a účinnej na
území Slovenskej republiky k 14.7.2002. Nie je tak možné pri rozhodovaní prihliadať na právnu úpravu
Európskej únie, a to najmä na smernice Rady č. 90/232/EHS a č. 2005/14/ES, keďže právo EÚ v čase
posudzovanej právnej skutočnosti nebolo na území Slovenskej republiky platné a účinné. Smernica
Rady č. 2005/14/ES nadobudla účinnosť až 11.6.2005, a preto aj z tohto dôvodu ju na posudzovanie

právnej skutočnosti, ktorá nastala 14.7.2002 nemožno aplikovať.

49. Stotožnil sa s rozhodnutím o trovách konania v zmysle § 255 ods. 2 C. s. p., keď súd prvej inštancie
skonštatoval pomer úspechu oboch strán v rozsahu 50 % a žiadnej zo strán tak nepriznal právo na
náhradu trov konania. Mal za to, že žalobca vedel o uplatňovanej spoluvine zo strany žalovanej 1/ a

taktiež vedel, že o jeho spoluvine a jej rozsahu v identickom skutku bolo už právoplatne rozhodnuté v
dvoch iných súdnych konaniach, avšak svoj žalobný nárok neupravil v primeranom rozsahu. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti postupoval správne. Záverom dodal, že rozsudok súdu prvej inštancie je
logicky odôvodnený a obsahovo prehľadný, keďže v jeho obsahu zrozumiteľným a preskúmateľným
spôsobom rozviedol predmet návrhu a dôvody, na základe ktorých sa žalobca domáhal uplatneného

nároku, tiež stručne a výstižne ozrejmil skutkový a právny základ veci, vrátane na vec vzťahujúcej
sa a aplikovanej právnej úpravy, a uviedol z akých dôkazov, úvah a právnych záverov pri rozhodnutí
vychádzal. Napadnutý rozsudok pokladal za kompatibilný aj z pohľadu práva účastníkov na spravodlivý
proces, do ktorého je spravidla zahŕňané aj právo na riadne a preskúmateľné zdôvodnenie súdneho
rozhodnutia.

50. Žalobca v odvolacej replike zotrval na podanom odvolaní a uviedol, že žalovaný 1/ síce uviedol,
že posúdenie významu prejudiciálnej otázky vyriešenej v inom, svojim predmetom súvisiacom konaní
medzi tými istými stranami, je záväzný len výrok právoplatného rozsudku a nie jeho odôvodnenie a preto
posúdenie predbežnej otázky iným súdom je pre súd teda záväzné len vtedy, keď táto predbežná otázka

bola riešená vo výroku rozhodnutia a vysporiadanie sa s touto otázkou iba v odôvodnení rozhodnutia
pre súd v inom konaní záväzné nie je, ale v zapätí uviedol, že vzhľadom na legitímne očakávanie
strán sporu sa rozhodne v podobnom prípade rovnako ako v minulosti, lebo v Civilnom sporovom
poriadku je zakotvený princíp právnej istoty. Žalovaný však neuviedol podstatnú skutočnosť, že pôvodne
sám uznal nároky žalobcu titulom náhrady za stratu na zárobku v plnom rozsahu a dokonca v plnom

rozsahu vysporiadal nároky, ktoré boli vynaložené na liečenie žalobcu vo Francúzsku, a preto bol to
práve žalobca, ktorý sa vzhľadom na legitímne očakávanie dôvodne spoliehal na to, že v súdnom spore
nebude riešená otázka prípadnej spoluviny, pretože táto už bola samotným žalovaným 1/, ešte pred
začiatkom súdneho sporu, uznaná voči žalobcovi v plnom rozsahu a nielen voči žalobcovi, ale aj voči
poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti vo Francúzsku. Naviac vzhľadom na objektívnu zodpovednosť,

žalovaného 2/ zbaviť sa tejto objektívnej zodpovednosti, môže škodca len vtedy, keď preukáže, že
škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia (§ 428 Občianskeho zákonníka). Súdy však
v odôvodnení rozhodnutia, na ktoré sa žalovaný 1/ odvoláva nielenže nezohľadnili to, že žalovaný 1/ sa
vôbec a za žiadnych okolností nemohol zbaviť svojej zodpovednosti, ani čiastočne, lebo viedol motorovévozidlo pod vplyvom alkoholu, ale aj preto, že žalovaný 2/ nepreukázal v čom malo spočívať skutočné
spoluzavinenie žalovaného. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že nemal ako spolujazdec požiť alkoholické
nápoje, alebo sadnúť do vozidla s vodičom (o ktorom nevedel, že pil) len preto, že mu po nehode bol

nameraný alkohol v krvi je záverom prekvapivým, nakoľko predmetom výroku rozhodnutia, na ktorý
sa žalovaný odvoláva nebol výrok o spoluvine nemôže byť takéto rozhodnutie pre súd v inom konaní
záväzné. Z uvedených dôvodov mal za to, že vyjadrenie žalovaného 1/ je účelové a smeruje len k tomu,
aby nebolo jeho povinnosťou vyplatiť žalobcovi plnú náhradu straty na zárobku počas a po skončení
práce neschopnosti.

51. Namietal výklad žalovaného 1/ k § 415 Občianskeho zákonníka a považoval ho za rozporný s jeho
účelom a zámerom zákonodarcu, nakoľko sám žalovaný 1/ uviedol, že vždy je potrebné posúdiť, či
škodlivý výsledok by nebol nastal aj bez tohto porušenia, teda či počínanie v súlade s prevenčnou
povinnosťou bolo spôsobilé škode zabrániť. Mal za to, že žiadnu prevenčnú povinnosť neporušil a že
ku škodlivému výsledku by bolo došlo za každých okolností aj keby do vozidla nastúpila iná osoba,

lebo práve vodič, ktorý požil alkoholické nápoje bol povinný vozidlo neriadiť pod vplyvom alkoholu a nie
ten, kto si sadol takejto osobe ako spolujazdec. Naviac výška hladiny alkoholu, ktorú namerali vodičovi
nemusela byť vôbec pre inú osobu badateľná a spozorovateľná, nakoľko každá osoba má inú toleranciu
na alkohol.

52. Vzhľadom na výklad žalovaného 1/ a v konečnom dôsledku aj súdov o všeobecnej prevenčnej
povinnosti v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka je potom potrebné vyhodnotiť porušenie všeobecnej
prevenčnej povinnosti aj osôb, ktoré videli, že žalovaný a žalobca nastupujú do motorového vozidla pod
vplyvom alkoholu a nezabránili tomu, aby v takomto stave žalovaný 2/ viedol motorové vozidlo a spôsobil
tak škodu na zdraví žalobcovi. Ak svedkovia, ktorí vypovedali, že žalovaný 2/ bol pod vplyvom alkoholu

a videli ako nastúpil do motorového vozidla, mali v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka zabrániť tomu,
aby v takomto stave viedol motorové vozidlo a ohrozoval nielen žalobcu, ale aj iných účastníkov cestnej
premávky, napr. chodcov, ktorých mohol zraziť. V takom prípade svedkovia, ktorí videli, že žalovaný 2/
je pod vplyvom alkoholu a rozhodol sa viesť motorové vozidlo porušili všeobecnú prevenčnú povinnosť,
keď mu nezabránili v tom, aby motorové vozidlo viedol. Žalovaný 1/ ako aj súdy mali teda vyhodnotiť

percentuálny podiel na spoluvine aj týchto svedkov. Pri takejto aplikácii § 415 Občianskeho zákonníka
akouvádzažalovaný1/asktorýmisastotožnilsúdprvejinštancie,bymalabyťtedaspoluvinastanovená
tak, že žalovaný 2/ ako vodič nesie minimálne 50 % zodpovednosť, nakoľko vážnym spôsobom porušil
zákony o cestnej premávke a ostatní traja svedkovia a poškodený by teda mali niesť spoluvinu každý
12,5 % a nie žalobca ma niesť rovnakú úroveň zodpovednosti ako žalovaný 2/ t. j. 50 %, keď žalobca

neporušil žiadnu povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona o cestnej premávke. Považoval za neprípustné,
aby spolujazdec niesol rovnakú zodpovednosť ako vodič motorového vozidla.

53. Žalovaný 1/ sa k odvolacej replike žalobcu nevyjadril.

54. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C. s. p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o
prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania
si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v

napadnutom žalobu vo zvyšku zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania vecne správny, preto
ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. spolu so závislým výrokom o trovách konania, potvrdil. Rozsudok
verejne vyhlásil dňa 29.4.2025 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).

55. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

56. V posudzovanej veci súd prvej inštancie uznesením č. k. 27C/17/2006-432, zo dňa 29.4.2011,
prerušil podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. (účinný do 30.6.2016) konanie do právoplatného skončenia
konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 12C/74/2005 z dôvodu, že v tomto
konaní sa rieši aj predbežná otázka spoluzavinenia žalobcu na následkoch dopravnej nehody, ku ktorejdošlo dňa 14.7.2002, a nakoľko v tomto konaní sa už vykonalo dokazovanie potrebné k zodpovedaniu
tejto otázky, zatiaľ čo v aktuálnom konaní sa dokazovanie k tejto otázke doposiaľ nevykonalo; s
ohľadom na hospodárnosť konania (predídenie duplicitnému dokazovaniu) ako aj na právnu istotu

účastníkov konania v rámci určenia miery spoluzavinenia žalobcu. Krajský súd v Bratislave na odvolanie
žalobcu potvrdil uznesením č. k. 8Co/205/2011-442, zo dňa 30.9.2011, napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie, keď uviedol, že síce by si túto otázku mohol vyriešiť aj súd prvej inštancie, avšak bolo by
to nehospodárne a duplicitné a je potrebné vyčkať na právoplatné skončenie konania vedeného pod
sp. zn. 12C/74/2005, ktoré bolo v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie už meritórne rozhodnuté. So

zreteľom na právne účinky prerušeného konania a dôvody, pre ktoré aktuálne konanie bolo prerušené;
potom podľa názoru odvolacieho súdu v súlade s princípom právnej istoty vyjadreným v Čl. 2 ods.
2 Základných princípov Civilného sporového poriadku, pokiaľ bol súd prvej inštancie povinný vyčkať
na právoplatné skončenie konania vedeného pod sp. zn. 12C/74/2005 z dôvodu vyriešenia otázky
spoluzavinenia žalobcu na spôsobenej škode na zdraví, tak bol povinný vychádzať z týchto záverov
vyplývajúcich z tohto iného konania, a ktoré boli zároveň podkladom meritórneho rozhodnutia v tomto

konaní.

57. Pokiaľ žalobca vyčítal súdu prvej inštancie, že aplikáciou Občianskeho zákonníka znížil nárok
na náhradu škody, ktorý žalovaný vyporiadal podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších zmien, a ktorý neumožňuje znížiť poistné plnenie pre spoluvinu
poškodeného; zákon č. 381/2001 Z. z. sa vzťahuje (len) na povinné zmluvné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a zriadenie Slovenskej kancelárie poisťovateľov.
Ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na poistenie zodpovednosti osobitné predpisy a to
zákon č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, alebo Občiansky

zákonní k (§ 1 ods. 1, ods. 2 citovaného zákona). V § 1 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. je vyjadrená
pozícia poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla ako špeciálneho
predpisu vo vzťahu k všeobecnej úprave poistného obsiahnutej v zákone o poisťovníctve a Občianskom
zákonníku; táto všeobecná právna úprava pôsobí podporne (subsidiárne), iba vtedy, „ak tento zákon
neustanovuje inak“, t. j. ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa zákona č. 381/2001 Z. z. (viď napr.

uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 9.7.2014, sp. zn. 7MCdo/8/2013). Je preto nepochybné, že
právne posúdenie nároku na náhradu škody na zdraví, ktorá bola spôsobená prevádzkou motorového
vozidla, sa posudzuje nielen v intenciách zákona č. 381/2001 Z. z., ale aj Občianskeho zákonníka, ako
právneho predpisu všeobecne upravujúceho náhradu škody na zdraví tiež pokiaľ ide o zohľadnenie
spoluzavinenia poškodeného; pričom plnenie žalovaného 1/ po tom, ako skončil prešetrovanie potrebné

na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa plniť v zmysle § 11 ods. 5 zákona č. 381/2001 Z. z. bez
zohľadnenia spoluviny žalobu na nehode, zo zákona nielen nevylučuje možnosť poisťovateľa sa v
súdnom spore domáhať uplatnenia spoluzavinenia poškodeného pri náhradu škody, ale nemá ani účinky
uznania dlhu.

58. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 415 a § 441 Občianskeho
zákonníka, ktoré upravujú všeobecnú preventívnu zodpovednosť a spoluzodpovednosť, pričom
nedostatočneaplikovaliustanoveniatýkajúcesaobjektívnejzodpovednostizaškoduvyvolanúosobitnou
povahou prevádzky osôb vykonávajúcich dopravu a súčasne neprihliadli na právnu úpravu Európskej
únie, a to najmä na smernice Rady č. 90/232/EHS a č. 2005/14/ES. Uviedol, že smernice zakazujú

aplikáciu ustanovení, ktoré by vylučovali cestujúceho z poistného krytia na základe toho, že vedel alebo
mal vedieť, že vodič vozidla bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu. V zmysle § 415 Občianskeho
zákonníka je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na
prírode a životnom prostredí. V zmysle § 441 Občianskeho zákonníka ak bola škoda spôsobená aj
zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením,

znáša ju sám. Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/103/ES vo svojom osemnástom
bode uviedla, že najväčším úspechom platných právnych predpisov je zahrnutie každého cestujúceho
vo vozidle do poistného krytia. Tento cieľ by bol ohrozený, keby vnútroštátne právne predpisy alebo
akékoľvek zmluvné ustanovenie obsiahnuté v poistnej zmluve vylučovalo cestujúcich z poistného krytia,
pretože vedeli alebo mali vedieť, že vodič vozidla bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu alebo

inej omamnej látky. Cestujúci obyčajne nedokáže správne zhodnotiť hladinu intoxikácie vodiča. Cieľ
odradenia osôb od toho, aby viedli vozidlo, keď sú pod vplyvom omamných látok, sa nedosiahne
znížením poistného krytia pre cestujúcich, ktorí sú poškodenými pri nehodách motorových vozidiel.
Krytie týchto cestujúcich v rámci povinného poistenia motorového vozidla nepredurčuje zodpovednosť,ktorú na seba mohli prevziať podľa platných vnútroštátnych právnych predpisov, ani úroveň stanovenia
výškyodškodnéhoškôdprikonkrétnejnehode.Vsúčasnomkomunitárnompráveproblematikupoistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel upravuje smernica Európskeho

parlamentu a Rady č. 2009/103/ES zo 16. septembra 2009. Touto smernicou bola v záujme jasnosti a
prehľadnosti zrušená a nahradená doterajšia právna úprava danej problematiky, ktorá bola upravená
opakovane, podstatným spôsobom zmenenými a doplnenými smernicami Rady č. 72/166/EHS, 84/5/
EHS, 90/232/EHS, 2000/26/ES a smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/14/ES. Žalobca
v odvolaní vyčítal súdu prvej inštancie aj to, že pri rozhodovaní neprihliadol na smernicu Rady č.

90/232/EHS (účinnú od 18.5.1990 a zrušenú 27.10.2009) a smernicu Európskeho parlamentu a Rady č.
2005/14/ES(účinnúod11.6.2005azrušenú27.10.2009).Právedruháspomínanásmernicasivosvojom
pätnástom bode po prvý raz stanovila za cieľ zahrnúť každého cestujúceho vo vozidle do poistného
krytia. Uviedla, že tento cieľ by bol ohrozený, keby vnútroštátne právne predpisy alebo akékoľvek
zmluvné ustanovenia obsiahnuté v poistnej zmluve vylučovalo cestujúcich z poistného krytia, pretože
vedeli alebo mali vedieť, že vodič vozidla bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu alebo inej omamnej

látky. K základným princípom vymedzujúcim kategóriu právneho štátu, ktorým je aj Slovenská republika
(Čl. 1 Ústavy SR), patrí princíp ochrany dôvery občanov v právo a s tým súvisiaci princíp zákazu spätnej
účinnosti (retroaktivity) právnych noriem. Hoci zákaz retroaktivity právnych noriem je v Čl. 40 ods. 6
Listiny základných práv a slobôd výslovne upravený len pre oblasť trestného práva (podľa uvedeného
ustanovenia trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol

čin spáchaný, a neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie), je nutné z Článku 1
Ústavy SR vyvodiť pôsobenie tohto zákazu aj pre ďalšie odvetvia práva (por. nález Ústavného súdu
ČR zo dňa 4.2.1997, sp. zn. Pl. ÚS 21/96, publikovaný pod č. 63/1997 Zb. a uverejnený v Zbierke
nálezov a uznesení Ústavného súdu, zväzok 7, nález č. 13). Akcent kladený na zákaz retroaktivity
právnych noriem ako na jeden zo základných prvkov právneho štátu pramení z požiadavky právnej

istoty. Zákaz retroaktivity spočíva v tom, že podľa súčasnej právnej normy zásadne nie je možné posúdiť
ľudské správanie, právne skutočnosti alebo právne vzťahy, ktoré sa uskutočnili skôr, než právna norma
nadobudla účinnosť. Zákaz retroaktivity právnych noriem vychádza z princípu, podľa ktorého každý
musí mať možnosť vedieť, ktoré konanie je zakázané, aby mohol za porušenie tohto zákazu niesť
zodpovednosť. Tento zákaz súvisí i s funkciou právnych noriem, ktoré svojim adresátom ukladajú, ako

sa majú správať po ich účinnosti, a preto zásadne platí len do budúcnosti. Retroaktivita má totiž za
následok, že v čase, keď subjekt právne významne koná nemôže vedieť, aké právne dôsledky jeho
správania vyvolá podľa budúceho retroaktívneho právneho predpisu. Problematiky zákazu retroaktivity
právnych noriem sa dotkol už Ústavný súd ČSFR v náleze zo dňa 10.12.1992, sp. zn. Pl. ÚS 78/92
(Zbierka uznesení a nálezov Ústavného súdu ČSFR, 1992, č. 15), v ktorom uviedol, že princípy

právneho štátu vyžadujú pri každom možnom prípade retroaktivity jej výslovné vyjadrenie v ústave alebo
v zákone s cieľom vylúčiť možnosť retroaktívnej interpretácie zákona a zároveň vyžadujú v zákone
vyriešiť s retroaktivitou späté dôsledky tak, aby nadobudnuté práva boli riadne chránené. Neprípustnosť
retroaktivity a retroaktívneho výkladu právnych noriem zdôraznil Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL.
ÚS 16/95, podľa ktorého k znakom právneho štátu neoddeliteľne patrí princíp právnej istoty a ochrany

dôveryobčanavprávo;tentopostupzahŕňazákazretroaktivityprávnychnoriem,resp.ichretroaktívneho
výkladu. Rovnako sa ani právo EÚ neaplikuje retroaktívne, teda pokiaľ to jasne nevyplýva z výslovného
ustanovenia (príslušnej právnej normy EÚ), ktoré by tvrdilo opak. Nová hmotnoprávna úprava práva EÚ
sa všeobecne neaplikuje na situácie, ktoré nastali pred nadobudnutím účinnosti novej právnej úpravy.
Súdny dvor EÚ preto v tomto ohľade zakazuje, aby nová právna úprava založila svoje právne účinky

pre obdobie pred svojou vlastnou publikáciou (porovnaj napr. rozsudok z 25. januára 1979, Racke,
98/78, Recueil, s. 69, bod 20; rozsudok z 25. januára 1979, Decker, 99/78, Recueil, s. 101, bod 3;
rozsudok z 29. apríla 2004, Sudholz, C-17/01, Recueil, s. I-4243, bod 33). Právo EÚ na území členského
štátu je účinné okamžite (až) od jeho pristúpenia k EÚ. Tento princíp je možné odvodiť zo samého
Aktu o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej

republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej
republiky a Slovenskej republiky a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia, ktorý vo
svojom Čl. 2 ustanovuje, že odo dňa pristúpenia budú ustanovenia pôvodných zmlúv a aktov prijatých
orgánmi a Európskou centrálnou bankou pred pristúpením záväzné pre nové členské štáty a budú sa
uplatňovať za podmienok stanovených v týchto zmluvách a v tomto akte. Z hore uvedeného vyplýva, že

na posudzovanie právnych skutočností z hľadiska hmotného práva sa aplikujú právne normy platné a
účinné v čase, keď k posudzovaným právnym skutočnostiam došlo. Ako bolo uvedené vyššie, právo EÚ
je na území členského štátu účinné okamžite od jeho pristúpenia k Európskej únii. Slovenská republika
vstúpila do Európskej únie 1.5.2004 a už od tohto momentu zabezpečuje plnenie záväzkov vyplývajúcichz práva ES/EÚ prostredníctvom jeho aplikácie slovenskými súdmi a ďalšími orgánmi aplikácie práva.
V posudzovanej veci k dopravnej nehode (posudzovanej právnej skutočnosti), pri ktorej žalobca utrpel
zranenia na celom tele, došlo 14.7.2002. Súd prvej inštancie bol preto povinný pri rozhodovaní o nároku

navrhovateľa voči žalovaným 1/ a 2/ skúmať hmotnoprávne podmienky pre priznanie náhrady škody na
zdraví v zmysle právnej úpravy platnej a účinnej na území Slovenskej republiky k 14.7.2002. Žalobca
preto neopodstatnene vytýkal súdu prvej inštancie, že pri rozhodovaní neprihliadol na právnu úpravu
Európskej únie, a to najmä na smernice Rady č. 90/232/EHS a č. 2005/14/ES, keďže právo EÚ v
čase posudzovanej právnej skutočnosti nebolo na území Slovenskej republiky platné a účinné. Naviac,

smernica Rady č. 2005/14/ES nadobudla účinnosť až 11.6.2005. Aj z tohto dôvodu, ju na posudzovanie
právnej skutočnosti, ktorá nastala 14.7.2002 nemožno aplikovať. Hodno uviesť, že z predmetných
smerníc nevyplýva, že by bola pripustená ich retroaktívna aplikácia.

59. Žalobca ďalej namietal nesprávnu § 415 a § 441 Občianskeho zákonníka; § 415 Občianskeho
zákonníka vyjadruje všeobecnú prevenčnú povinnosť, ktorá sa vzťahuje na všetkých účastníkov

občianskoprávnych vzťahov, a vzťahuje sa samozrejme aj na toho, komu riziko vzniku škody
hrozí. Porušenie prevenčnej povinnosti poškodeným môže preto zakladať jeho spoluzavinenie na
vzniku škody v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka. Ide o záväznú právnu povinnosť každého
dodržiavať nielen povinnosti uložené právnymi predpismi a povinnosti prevzaté zmluvne, ale - aj
bez konkrétne stanoveného pravidla správania - počínať si natoľko obozretne, aby konaním alebo

opomenutím konania nevznikla škoda iným ani jemu samému. Takto stanovená generálna prevencia je
súčasťou občianskoprávneho zodpovednostného systému. Ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka
nemá len preventívne výchovnú povahu. Povinnosť vyslovená týmto ustanovením je pre každého z
účastníkov občianskoprávnych vzťahov záväznou právnou povinnosťou určitým spôsobom sa správať.
Preto jej nedodržanie predstavuje porušenie. Toto ustanovenie je súčasne vyjadrením všeobecnej

zásady ochrany dobrých mravov v občianskoprávnych vzťahoch spočívajúce v tom, že sa účastníci
občianskoprávnych vzťahov majú správať vždy tak, aby nespôsobili škodu na zdraví, majetku, právach
iného, prírode či životnom prostredí. Všetky pravidlá správania sa v najrôznejších situáciách nemôžu
byť ustanovené či podrobne upravené právnymi predpismi. Ustanovenie § 415 ukladá preto povinnosť
každému postupovať vzhľadom na konkrétne okolnosti tak, aby nedal príčinu k vzniku škody na zdraví,

na majetku a na iných hodnotách. Správať sa v rozpore s touto povinnosťou znamená správať sa
protiprávne. Ustanovenie § 415 ale nezakladá samostatnú skutkovú podstatu zodpovednosti za škodu,
ako je niekedy mylne vyvodzované, ale porušenie tejto povinnosti (namiesto porušenia konkrétnej
zákonnej alebo zmluvnej povinnosti) predstavuje porušenie, ktoré - ak je príčinou vzniku škody -
znamená vznik zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Vždy je potrebné

posúdiť, či škodlivý výsledok by nebol nastal aj bez tohto porušenia, teda či počínanie v súlade s
prevenčnoupovinnosťoubolospôsobiléškode,ktorávznikla,zabrániť.Východiskom§441Občianskeho
zákonníka je skutočnosť, že škoda nemusí byť iba výsledkom konania škodcu (viacerých škodcov), ale
aj samotného poškodeného. Preto je potrebné, aby v súlade so všeobecnou prevenčnou povinnosťou v
občianskoprávnych vzťahoch bola taká skutočnosť zohľadnená a poškodený buď pomerne, alebo úplne

niesol škodu vzniknutú na vlastnom majetku či zdraví. Aj keď zákon hovorí o zavinení poškodeného,
neznamená to, že zavinenie vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti je nevyhnutným predpokladom jeho
spoluúčasti v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka. V občianskom súdnom konaní súd o spoluzavinení
poškodeného prihliada aj bez návrhu z úradnej povinnosti (pozri R 27/1979). Ak v priebehu súdneho
konania vyšli najavo také skutkové okolnosti na strane poškodeného, ktoré boli príčinou, popr. jednou z

príčin vzniku škody, nemožno vyvodiť plnú zodpovednosť škodcu práve pre chýbajúcu príčinnú súvislosť
medzi jeho konaním a škodou. V rozsahu, v akom sa na škodlivom následku podieľali okolnosti na strane
poškodeného, nie je daná zodpovednosť škodcu. Príčinná súvislosť medzi odškodňovaným následkom
a konaním škodcu je nevyhnutným predpokladom jeho zodpovednosti za škodu. Preto stále platí, že v
spornom konaní súd aj bez námietky škodcu rozhoduje o prípadnej spoluúčasti poškodeného na vlastnej

škode.

60. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorým je odvolací súd viazaný (§ 383
C. s. p.) vyplýva, že žalobca a žalovaný 2/ sa 13.7.2002 zúčastnili na večierku v meste Butten
(Francúzska republika), na ktorom požili veľké množstvo alkoholu; z večierka sa vracali 14.7.2002

motorovým vozidlom žalovaného 2/, ktoré aj sám pod vplyvom alkoholu šoféroval, pričom žalobca bol
jeho spolujazdcom. Počas cesty z večierka došlo k dopravnej nehode, ktorú zapríčinil žalovaný 2/
a žalobca pri tejto dopravnej nehode utrpel zranenia celého tela. Z písomných potvrdení účastníkov
večierka K. Q., J. - P. U., P. T., jednoznačne vyplýva, že žalobca a žalovaný 2/ sa spolu s týmitoosobami zdržali počas celého večierka, pričom obaja požili veľké množstvo alkoholu (svoju opitosť aj
priznali); žalobca preto musel mať a mal vedomosť o skutočnosti, že žalovaný 2/ počas celého večierka
požíval alkoholické nápoje a napriek tejto skutočnosti (a vedomosti o nej) žalovaného 2/ neodhovoril

od riadenia motorového vozidla pod vplyvom alkoholu, ale navyše do tohto motorového vozidla nastúpil
ako spolujazdec, pričom ako vo svojej výpovedi uviedol, celú situáciu vnímal. Žalobca týmto konaním
porušil svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, pretože ak by
do motorového vozidla, ktoré riadil žalovaný 2/ pod vplyvom alkoholu (o čom mal vedomosť) nenastúpil,
resp. žalovaného 2/ od riadenia odhovoril, ku škode na jeho zdraví by vôbec nedošlo. Keďže okolnosti

na strane žalobcu viedli k vzniku škody na jeho zdraví; súd prvej inštancie správne postupoval, keď v
zmysle § 441 Občianskeho zákonníka rozhodol, že žalobca a žalovaný 2/ budú znášať následky škodnej
udalosti pomerne.

61. Pochybenia sa napokon súd prvej inštancie nedopustil ani pri rozhodnutí o nároku na náhradu trov
konania, ktoré založil na použití § 255 ods. 2 C. s. p. vychádzajúc zo záveru, že žalobu zamietol približne

v rozsahu 50 % uplatneného nároku, v dôsledku čoho bol úspech strán v spore približne rovnaký. Hodno
zdôrazniť, že súd prvej inštancie neopomenul v spore zohľadniť skutočnosť, že posúdenie žalobou
uplatneného nároku záviselo od znaleckého posudku v súlade s ktorým si žalobca nárok uplatnil a ktorý
v prevažnej časti vyhodnotil ako dôvodný; teda súd prvej inštancie svoje úvodné úvahy pri rozhodovaní
o nároku na náhradu trov konania viedol v súlade s prípustnosťou a potrebnou zohľadniť pri úspechu

v spore skutočnosť, že výška plnenia závisela od znaleckého posudku, či úvahy súdu tiež v režime
Civilného sporového poriadku (odkazujúc na § 142 ods. 3 O. s. p. účinného do 30.6.2016), ktorých
aplikácie sa dovolával žalobca v odvolaní. Podstatnou a zároveň nie prekvapivou, či nespravodlivou bola
však pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania aplikácia skutočnosti, že minimálne od vydania
uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/9/2013, dňa 27.8.2014 (vo veci mimoriadneho dovolania

Generálneho prokurátora SR vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 12C/74/2005;
teda vo veci do právoplatného skončenia ktorej bolo aktuálne konanie prerušené) do vyhlásenia
napadnutého rozsudku dňa 20.2.2020 (vyše päť rokov), žalobca vo vzťahu k uplatnenému nároku
procesne nezohľadnil vyriešenie otázky 50 % spoluzavinenia na spôsobenej škode, t. j. skutočnosť,
ktorá bola napokon základom napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti, avšak

vychádzala z jej posúdenia v inom právoplatne skončenom konaní.

62. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, odvolacie námietky žalobcu odvolací súd vyhodnotil
v ich súhrne ako právne irelevantné, teda také, ktoré neboli spôsobilé privodiť zmenu rozsudku súdu
prvej inštancie v napadnutých výrokoch. A keďže žalobca v podanom odvolaní ďalej neuviedol žiadne

relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd
ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou
aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Odvolací súd preto
rozsudok súdu prvej inštancie v žalobu vo zvyšku zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania,
ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil.

63. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v
spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovaným 1/ a 2/ priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu
trov odvolacieho konania, nakoľko mali v odvolacom konaní plný úspech.

64. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).