Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 17, 2026

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/62/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123258594
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2026:6123258594.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu

JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX,
bytom C. XX D., zastúpený Mgr. Elenou Szabóovou, advokátkou, Komárňanská 100, Hurbanovo, proti
žalovanej: E. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. X, G. H., zastúpená: Advokátska kancelária Timoranská
& Štofková s.r.o., Pribinova 9, Nové Zámky, IČO: 36813401, o zaplatenie 24 000 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky (ďalej „súd prvej inštancie“) zo dňa 3.
októbra 2025 č.k. 13C/64/2023-295 (ďalej „rozsudok súdu prvej inštancie“), takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, o výške
ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal voči
žalovanej zaplatenia sumy 24 000 eur titulom pôžičky a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100% proti žalobcovi.

1.2. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že žalobca dňa 26. 02. 2020 previedol na účet
žalovanej sumu 24 000 eur, pričom do informácie pre príjemcu uviedol „pôžička pozemok“. Strany sporu

mali uzavrieť dohodu o urovnaní, z ktorej malo vyplývať, že žalobca poskytol žalovanej v tejto výške
pôžičku, avšak táto dohoda nebola stranami sporu podpísaná. Z emailu žalobcu zo dňa 19. 10. 2020
odoslaného žalovanej je uvedené: „Bianka, o kone sa báť nemusíš, pozemok máš ako dar a nesiahnem
ti naň“. Žalovaná nárok žalobcu neuznala, nakoľko tieto dostala darom. Z emailovej komunikácie medzi
stranami sporu bolo preukázané, že nedošlo medzi nimi k dohode o výške splátok, pričom v rámci
nej žalovaná opakovane namietala, že žalobca nikdy nedeklaroval, že jej poskytuje pôžičku, no napriek
týmto svojím výhradám súhlasila s uznaním dlhu formou notárskej zápisnice.

1.3. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 34, § 35 ods. 1, § 37 ods. 1, §
100, § 101, § 107 ods. 1, ods. 2, § 451, § § 657, § 628 Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964
Zb. v znení neskorších predpisov).

1.4. V odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca
dňa 26. 02. 2020 poukázal zo svojho účtu na účet žalovanej sumu 24 000 eur a do poznámky uviedol

„pôžička pozemok“. V priebehu konania žalobca tvrdil, že žalovanej poskytol pôžičku v tejto sume,
pričom sa nedohodli, kedy mu žalovaná pôžičku vráti. Tvrdil, že žalovanej tieto peniaze poskytol preto,
aby mohla kúpiť pozemok, kde spolu s koňmi odíde a to preto, aby mali obaja kľud, pričom na ďalších
podrobnostiach sa nedohodli. Predpokladal však, že neskôr, keď žalovaná začne zarábať, mu peniazevráti. Žalovaná naopak tvrdila, že nešlo o pôžičku, ale žalobca jej peniaze daroval na kúpu nehnuteľnosti,
žalobca nikdy nedeklaroval, že jej poskytuje pôžičku a ona bola v tom, že jej peniaze daroval na kúpu
pozemku.

1.5. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že pre obe strany sporu platí,
že ani jedna zo strán neuniesla svoje dôkazné bremeno v smere tvrdení o tom, aká zmluva vlastne
medzi nimi bola uzavretá. Konštatoval preto, že dokazovaním nebolo možné zistiť k uzavretiu akého
právneho vzťahu medzi nimi dňa 26. 02. 2020 došlo. K tvrdeniu žalobcu, že uzavreli zmluvu o pôžičke

konštatoval, že samotný žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že sa so žalovanou ohľadom sumy 24 000
eurnapodrobnostiachnedohodli,rovnakoakonajejsplatnosti.Ktvrdeniužalovanej,ževdanomprípade
išlo o dar, súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná nepredložila žiadny dôkaz o tom, že by predtým,
ako peniaze na svojom účte prijala, bolo došlo medzi stranami sporu k akejkoľvek dohode o darovaní,
resp. ani vôbec netvrdila, že by sa o darovaní vopred rozprávali. Pre obe tvrdenia strán sporu platí, že
pokiaľ nedošlo k dohode o podstatných náležitostiach či už zmluvy o pôžičke alebo darovacej zmluvy,

nemôže byť taká zmluva platná.

1.6. Pre platnosť zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, táto zmluva môže byť uzavretá
i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je, okrem
označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i

povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Súd prvej inštancie dospel k záveru, že ak by sa
ajdomnieval,žekuzavretiuzmluvyopôžičkedošlokonkludentneažepoznámkavdetaileplatbynaúčet
žalovanej „pôžička pozemok“, prestavovala vôľu žalobcu poskytnúť žalovanej pôžičku, z vykonaného
dokazovania žiadnym spôsobom nevyplynulo, že by žalovaná bola akokoľvek prejavila vôľu peniaze
(podľa tvrdení žalobcu pôžičku) vrátiť, pričom taká dohody musí poskytnutiu peňazí predchádzať. Žiadna

taká skutočnosť z dokazovania nevyplynula, preto nemožno konštatovať, že bolo vôľou žalovanej
pôžičku prijať a preto taká zmluva nemôže byť platná.

1.7. Na druhej strane konštatoval, že pre platnosť darovacej zmluvy, ako dvojstranného právneho úkonu,
zákon predpokladá dve rôzne zmluvné strany a dva jednostranné právne úkony navzájom adresované

a obsahovo zhodné, pričom základnými predpokladmi vzniku darovacej zmluvy sú dostatočné určenie
predmetudarovania,prejavvôledarcuposkytnúťdaraprejavvôleobdarovanéhoprijaťdar.Súhlasnému
prejavu vôle obdarovaného prijať dar teda musí predchádzať poskytnutie určitého majetkového
prospechualebosľubjehoposkytnutiazostranydarcu.Obidvasubjektydarovacejzmluvymusiaprejaviť
vôľu uzavrieť darovaciu zmluvu. Takýto prejav vôle však zo strany žalobcu preukázaný bez akejkoľvek

pochybnosti nebol. Žalovaná síce tvrdila, že o tom, že peniaze jej žalobca daroval na kúpu pozemku,
o čom svedčí to, že do mailu zo dňa 19. 10. 2020 žalobca napísal, že pozemok má žalovaná ako dar,
avšak tento mail bol odoslaný až niekoľko mesiacov po odoslaní peňazí na účet žalovanej a žiadnym
spôsobom nemôže svedčiť o vôli žalobcu peniaze žalovanej darovať, hoci sa to súdu prvej inštancie, aj
vosvetleďalšíchokolností,ktorévkonanívyšlinajavo,javiloakopravdepodobné.Napriektomuvšaksúd

konštatuje, že táto skutočnosť jednoznačne preukázaná v konaní nebola a súd preto musí konštatovať,
že ani žalovaná v tomto smere svoje dôkazné bremeno neuniesla.

1.8.Súdprvejinštancieďalejdodal,žezvykonanéhodokazovaniavyplýva,žežalobcamailovúschránku
B. preukázateľne používal prinajmenej do apríla 2021. Neobstojí preto jeho tvrdenie o tom, že mail zo

dňa 19. 10. 2020 nepísal on (a že obsah tejto správy nezodpovedá tomu ako správy píše on).

1.9. Súd prvej inštancie na základe týchto skutočností dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané
ani uzavretie zmluvy o pôžičke ani uzavretie darovacej zmluvy. Nie je jednoznačne preukázané, aký bol
právny titul platby vo výške 24 000 eur, ktorú žalobca dňa 26. 02. 2020 poukázal na účet žalovanej. Za

daného dôkazného stavu a dôkaznej núdze na oboch stranách sporu, do ktorej sa strany sporu dostali
predovšetkým preto, že neuzavreli zmluvu (nech už s akýmkoľvek obsahom) v písomnej forme (i keď
k tomu možno došlo z pochopiteľných dôvodov), je nutné konštatovať, že žalobca v konaní mohol byť
preto úspešný len z titulu vydania bezdôvodného obohatenia a to v prípade, že by súd bol na základe
vyššie uvedeného konštatoval, že sa žalovaná na úkor žalobcu bezdôvodne obohatila niektorým zo

spôsobov predpokladaných v § 451 alebo 452 Občianskeho zákonníka.

1.10. Súd prvej inštancie musel prihliadnuť na námietku premlčania vznesenú žalovanou a uzavrel,
že vzhľadom k tomu, že žalobca sumu 24 000 eur previedol na účet žalovanej dňa 26. 02. 2020, jejeho nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčaný, pretože žalobu na súde podal dňa 27. 02.
2023. Subjektívna premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia je podľa § 107 Občianskeho
zákonníka dva roky, pričom žalobcovi začala plynúť dňa 27. 02. 2020 (deň nasledujúci po tom ako

žalovanej poukázal na účet predmetnú sumu) a márne uplynula dňa 27. 02. 2022, nakoľko žalobu
žalobca na súde podal až po jej uplynutí (27. 02. 2023 ), preto bolo potrebné žalobu zamietnuť.

1.11. Vykonanie žalobcom navrhovaného dôkazu (oboznámenie listín z pripojeného spisu, nad rámec
tých,ktorébolisúčasťouspisu),nepovažovalsúdprvejinštanciepretotokonaniezapotrebné,nakoľkoje

na základe zisteného skutkového stavu zrejmé, že nárok žalobcu nemožno podriadiť pod režim pôžičky
a ani pod režim darovania a ďalšie dokazovanie v tomto smere nie je potrebné.

1.12. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon číslo
160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“) a žalovanej, ktorá bola úspešná, priznal nárok na náhradu trov konania
v plnej výške voči žalobcovi.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním žalobca. Dôvodil tým, že súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), konanie

má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP),
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365
ods. 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.
1 písm. h/ CSP).

2.1. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že už v mesiaci apríl až máj 2021 strany sporu ohľadom
vrátenia pôžičky elektronicky komunikovali, z ktorej komunikácie vyplýva zhoda na tom, že žalobca
poskytol pôžičku vo výške 24 000 eur na kúpu pozemku a žalovaná je povinná splácať pôžičku k 30.dňu
v mesiaci počnúc májom 2021, najmenej po 150 eur mesačne pod stratou výhody splátok. K písomnému
uzavretiu tejto dohody nedošlo, prejavy vôle zmluvných strán sú zrejmé z emailovej komunikácie.

Preto tvrdenie, že e-mailové podanie nazývané Pokonávka odoslala žalobcovi žalovaná nevyplýva iba
z adresy odosielateľa, ale aj z textu, ktorým práve žalovaná nalieha na žalobcu, aby túto pokonávku
uzavreli čím skôr. K tomuto poukázal na ustanovenie § 40 ods. 3, ods. 4 Občianskeho zákonníka.

2.2. Žalobca v podanom odvolaní ďalej uvádza, že v konaní nebolo spochybnené, že žalovaná svoj

dlh v pokonávke uznala, uznanie dlhu bolo odoslané zo strany žalovanej žalobcovi, žalobca potvrdil
prijatie návrhu, žalovaná sa výslovne vyjadrila, že dlh z pôžičky je aj v jej záujme splatiť čím skôr. Bola to
žalovaná, ktorá predložila žalobcovi návrh na zmierne, mimosúdne riešenie dlhu. Písomnosť, nazvaná
Pokonávka, ktorú predložil žalobcovi žalovaná vyplýva z e-mailovej komunikácie, obsahuje jednoznačné
uznanie dlhu zhodného so žalovanou sumou 24 000 eur. Preto žalobca ešte dňa 02. 05. 2021 bol

ubezpečovaný, že svoj dlh z pôžičky žalovaná uznáva v plnej výške ako pôžičku, nie ako dar, okrem
uznania dlhu vyjadruje žalovaná aj ochotu dlh uznať formou notárskej zápisnice, je ochotná oho splácať
v mesačných splátkach.

2.3. Vytýka súdu prvej inštancie pochybenie jednak v tom, že v odôvodnení absentuje odôvodnenie,

kedy získal žalobca vedomosť o tom, že sa na jeho úkor žalovaná bezdôvodne obohatila, pričom od
poukázania peňazí dňa 26. 02. 2020 plynie objektívna premlčacia doba a nie subjektívna. Žalobca nemal
anemoholmaťdňa26.02.2020aaniktorýkoľvekdeňpred02.05.2021vedomosťotom,žesažalovaná
na jeho bezdôvodne obohatila, keďže z jej vyjadrení vyplýval jednoznačný prejav smerujúci k splateniu
pôžičky. Preto ani nemohla pred 02. 05. 2021 začať plynúť subjektívna premlčacia doba a nemohla

uplynúť pred 02. 05. 2023.

2.4. Ďalej vytýka súdu prvej inštancie, že napriek požiadavke žalobcu neposudzoval vzťah medzi
stranami sporu podľa kritéria dobrých mravov, či bola námietka premlčania vznesená v súlade s dobrými
mravmi. Nevysporiadal sa ani s hodnotením právneho úkonu žalovanej – návrh pokonávky a súvisiace

e-maily ako písomného uznávacieho prejavu podľa § 40 ods. 4 Občianskeho zákonníka a ani s ďalšími
podstatnými tvrdeniami žalobcu. Minimálne z e-mailu žalovanej zo dňa 21. 05. 2021 vyplýva, že súhlasí
s pokonávkou. Okrem absencie vyhodnotenia písomnej formy právneho úkonu a neposúdenia predmetusporu podľa kritéria dobrých mravov absentuje aj vyhodnotenie dôkazov jednotlivo i vo vzájomných
súvislostiach, ale aj právne posúdenie, či nešlo o úmyselné obohatenie.

2.5. Odvolateľ sa nestotožnil s tvrdením súdu prvej inštancie, že ani žalobca netvrdil, že by sa
neboli dohodli so žalovanou na vrátení pôžičky – vyjadrenie žalobcu na pojednávaní 30. 10. 2025
a nevyhodnotil tento dôkaz v súvislosti so všetkými ostatnými dôkazmi, najmä pokonávkou a emailami
žalovanej. Taktiež nevyhodnotil tvrdenia žalobcu, že aj z predloženej komunikácie medzi stranami sporu
je zrejmé, že prejav žalobcu je vždy gramaticky správny a práve tento konkrétny prejav, na ktorý súd

odkazuje, vykazuje výrazné odlišnosti od obvyklého písomného aj ústneho prejavu žalobcu. Žalobca
nespochybňoval, že predmetná e-mailová adresa mu patrila, namietal len, že k nej pre ukončenie účasti
v spoločnosti nemá prístup.

2.6. Navrhuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe žalobcu vyhovieť.

3. Žalovaná v podanom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu sa stotožnila s napadnutým rozsudkom
súdu prvej inštancie, je toho názoru, že súd dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. Žalobca
zhodne so svojim skorším odvolaním, aj v súčasnosti namieta závery súdu ohľadom pôžičky a tvrdí,
že vzťah medzi ním a žalovanou je vzťahom zo zmluvy o pôžičke. Opakovane poukazuje na dohodu
o urovnaní, o ktorej tvrdí, že ju mala zaslať žalovaná žalobcovi ako prvá a vyplýva z nej uznanie

dlhu. Žalovaná naďalej zotrváva na svojom tvrdení o tom, že ona žiadnu zmluvu o pôžičke neuzavrela
a žiadny dlh neuznala. Už pri podaní odporu proti platobnému rozkazu predložila do spisu listiny,
z ktorých vyplýva, že návrh na urovnanie predložil ako prvý žalobca a nie žalovaná. Predložila aj ďalšiu
komunikáciu, z ktorej vyplýva jej opakovaná námietka voči tvrdeniu žalobcu o pôžičke. Opakovane
v komunikácii so žalobcom poukazovala na to, že poskytnutie pôžičky neuznáva a namietala, že žalobca

jej peniaze na pozemok dal ako dar, nie ako pôžičku, čo považovala ona za preukázané. Nie je
pravdou tvrdenie žalobcu, že by v akejkoľvek forme uznala dlh, alebo že by uzavrela so žalobcom
zmluvu o pôžičke. Poukázala na obsah emailu zo dňa 29. 04. 2021, kde žalovaná píše žalobcovi:
„Som prekvapená tvojimi správami, pretože niekoľko krát si tvrdil, že som pozemok dostala ako dar, tak
nechápem a navrhujem osobné stretnutie, kde si vyjasníme veci a dohodneme sa....“. Taktiež dňa 02.

05. 2021 uviedla, že sa cíti byť vydieraná požiadavkou na vrátenie peňazí. Žalovaná vychádza pri svojich
tvrdeniach ohľadom neexistencie pôžičky aj z výpovede žalobcu na pojednávaní, kde sám uviedol, že
sa so žalovanou nedohodol na vrátení peňazí. Nedostatok vôle na uzavretí zmluvy o pôžičke nebol len
na strane žalovanej, ale je zrejmý aj z konania žalobcu, ktorý sa vyjadril, že si so žalovanou žiadne
podmienky vrátenia pôžičky nedohodol a o vrátení pôžičky v danom čase neuvažoval. Žalobca veľmi

dobre vedel, že žalovaná nemá peniaze a nemá odkiaľ tieto vrátiť, preto o žiadnu pôžičku nežiadala,
nezaviazala sa na jej vrátenie a rovnako ani žalobca neposkytoval žalovanej peniaze s tým, že by malo
ísť o pôžičku.

3.1. Napriek záveru súdu prvej inštancie o nepreukázaní uzavretia darovacej zmluvy, zotrváva žalovaná

na tom, že žalobca jej dal peniaze s tým, že ich vrátenie neočakával a je toho názoru, že právny
vzťah medzi stranami sporu bolo možné posúdiť aj podľa ustanovení o darovacej zmluve. Poukázala
na emailovú správu zo dňa 19. 10. 2020, kde žalobca výslovne uvádza, že pozemok je dar, a teda mal
na mysli, že peniaze, za ktoré bol kúpený pozemok a ktoré dostala žalovaná od žalobcu, boli darom.
Poukázala v tejto súvislosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 33Odo 515/2021, v zmysle

ktorého, ak žalobca žalovanej odovzdal finančnú hotovosť bez toho, aby dal najavo, že peniaze chce
vrátiť, s vedomím, že žalovaná ich vrátiť nie je schopná, je možno tento skutkový stav podriadiť pod §
628 Občianskeho zákonníka a považovať ho za darovaciu zmluvu.

3.2. Žalovaná v konaní vzniesla námietku premlčania, keď tvrdila, že pokiaľ by nárok žalobcu aj mal byť

daný, potom to môže byť len z titulu bezdôvodného obohatenia, ktorý nárok považovala za premlčaný.
Subjektívna premlčacia lehota pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia začína plynúť vtedy,
keď sa žalobca dozvedel o tom, že poskytol plnenie bez právneho dôvodu. Závery žalobcu, ktorý
viaže počiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na dohodu o urovnaní považuje žalovaná za
nesprávny a z komunikácie medzi stranami sporu uznanie dlhu nevyplýva. V žiadnom podaní žalovaná

dlh neuznala, naopak poukazovala na to, prečo žalobca žiada peniaze, ktoré jej daroval. Z konania
žalovanej preto nemožno dospieť k žiadnemu záveru o uznaní dlhu. Poznámka pri platbe o tom, že
ide o pôžičku, je jednostranným vyjadrením žalobcu a nezakladá žiaden právny vzťah. Skutočnosť, že
na túto poznámku žalovaná nereagovala, nemôže vyvolať účinky uznania dlhu. Pre posúdenie začiatkuplynutiapremlčacejlehotyjepodstatnáskutočnosť,kedysažalobcadozvedelotom,žepeniazeposkytol
žalovanej bez právneho dôvodu. O tomto sa dozvedel v deň, kedy peniaze žalovanej poukázal na účet
a túto skutočnosť žalovaná považuje za preukázanú, predovšetkým výpoveďou samotného žalobcu,

ktorývpodstateuzavretiezmluvyopôžičkeaninetvrdil,keďuviedol,že„chcelamitovrátiťinak,nejakými
fyzickými spôsobmi, dohoda o vrátení nebola...“.

3.3. Žalovaná ďalej dôvodí tým, že keďže k uzavretiu zmluvy o pôžičke v čase plnenia nedošlo, zároveň
keď žalobca tvrdí, že peniaze žalovanej ani nedaroval, musel predovšetkým žalobca už v tom čase

vedieť, že plní bez právneho dôvodu. Jeho subjektívna vedomosť o tom, že dal peniaze žalovanej
nastala v deň, keď jej ich poslal na účet, keďže už v tom čase mal vedomosť o tom, že žalovaná mu
neprisľúbila peniaze vrátiť, nedohodol sa s ňou o vrátení peňazí a navyše aj vedel, že peniaze žalovaná
nemá. Žaloba žiaden iný dôvod na plnenie ani netvrdil. V čase, kedy bol právny úkon urobený, t.j.
v čase poukázania peňazí na účet žalovanej, žalobca nemal vôľu uzavrieť taký právny úkon, z ktorého
by vyplývala povinnosť žalovanej vrátiť mu peniaze.

3.4. K posúdeniu vzťahu medzi stranami sporu z hľadiska dobrých mravov, žalovaná poukazuje na svoje
vyjadrenie, kde opisuje vzťah medzi stranami sporu, poukazuje na ubezpečovanie o tom, že peniaze na
pozemok sú darom, pričom až následne po rokoch žalobca zmenil názor a začal sa dožadovať vrátenia
peňazí.

3.5. K námietke žalobcu o procesnom pochybení súdu prvej inštancie dodala žalovaná, že podľa nej
sa súd prvej inštancie nedopustil žiadnej procesnej ani inej vady, ktorá by mohla mať za následok
porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje za správny,
riadne odôvodnený a preskúmateľný, keď z rozsudku súdu vyplýva riadne zdôvodnenie záveru súdu,

pričom súd sa vysporiadal s každou námietkou strán sporu a s každou skutočnosťou, ktorá v priebehu
konania vyšla najavo. Navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a žalovanej priznať náhradu trov
odvolacieho konania.

4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z.,

ďalej len „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania
žalobcu podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, §
380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
opodstatnené a dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP

rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

5.Predmetomkonaniavdanejvecibolažalobažalobcu,ktorousadomáhauloženiapovinnostižalovanej
zaplatiť mu sumu 24 000 eur titulom zmluvy o pôžičke, ktorú žalovaná nesplatila. Dôvodil tým, že dňa 26.
02. 2020 jej poukázal na účet sumu 24 000 eur s poznámkou „pôžička pozemok“. Žalovaná nesúhlasila

so žalobou, namietala, že poskytnutie peňazí žalobcom na jej účet bol dar.

5.1. Súd prvej inštancie prvým rozsudkom zo dňa 13. decembra 2024 žalobu zamietol dôvodiac, že
žalobca nepreukázal uzavretie zmluvy o pôžičke. Proti rozsudku podal odvolanie žalobcu, o ktorom
rozhodol odvolací súd tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie uznesením zo dňa 25. marca

2025 č.k. 25Co/11/2025-239 zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Uložil súdu prvej inštancie zaoberať
začiatkom plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia a posúdiť, či sa
žalovaná dovolala námietky premlčania.

5.2. Po doplnení dokazovania súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom, ktorým žalobu

žalobcu opätovne zamietol. Dôvodil tým, že žalobca nepreukázal uzavretie zmluvy o pôžičke, žalovaná
nepreukázala uzavretie darovacej zmluvy. Nárok žalobcu po právnej stránke posúdil ako nárok
z bezdôvodného obohatenia, kedy zo strany žalobcu došlo k plneniu bez právneho dôvodu. Vzhľadom
na žalovanou uplatnenú námietku premlčania, ktorú akceptoval s tým, že žalobca sa o bezdôvodnom
obohatení žalovanej dozvedel v deň poskytnutia peňažnej sumy na jej účet, t.j. dňom 26. 02. 2020,

premlčacia dvojročná lehota uplynula dňom 27. 02. 2022, pričom žaloba bola podaná až dňa 27. 02.
2023, teda po uplynutí premlčacej doby.5.3. S rozsudkom súdu prvej inštancie sa opätovne nestotožnil žalobca, napadol ho odvolaním
namietajúc nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení tohto
rozsudku, namietal ďalej, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci. Namietal, že súd
prvej inštancie sa nevysporiadal s argumentami žalobcu, zo zisteného skutkového stavu vyvodil
nesprávnyzáver,keďnemalpreukázanéuzavretiezmluvyopôžičkenapriektvrdeniužalobcuadôkazom
vyplývajúcim z konania na súde prvej inštancie. Zároveň vytkol súdu prvej inštancie, že vec neposúdil
z hľadiska dobrých mravov a nesprávne určil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty pri

bezdôvodnom obohatení.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

7. Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného

odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho

iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

8. Odvolací súd v zmysle § 380 ods. 1 CSP, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, sa plne stotožnil
s rozhodnutím súdu prvej inštancie, nakoľko bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna,
presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Prieskumná činnosť
odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto
preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania,

z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému
rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré
účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní
fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu. Ustanovenie § 380 ods. 2 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný

rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom
dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa
prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že
pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

9.V danej veci odvolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo,
nezistil žiadne vady, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

10. Odvolateľ v podanom odvolaní uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP spočívajúci

v tom, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom pod toto
ustanovenie je možné subsumovať aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku. Odvolací súd, predtým, ako
preskúmal napadnutý rozsudok vo veci samej, skúmal, či súd prvej inštancie nezaťažil konanie vadou
konania, namietanou žalobcom, spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku

súdu prvej inštancie, v čom vidí procesnú vadu konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

10.1. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na stálu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, v danom prípade konkrétne na rozhodnutie sp.zn. 3Cdo 118/2016, v ktorom dovolací súduviedol, že: „nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu (R
111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), nezakladajúcu prípustnosť dovolania.
Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia

ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych
záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015
a III. ÚS 288/2015). Ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval,
že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala
záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 O.s.p., ale

len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ OSP.“. Obdobne argumentoval ústavný súd v
uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 a tiež v uznesení z 26. augusta 2015 sp. zn. I. ÚS
364/2015. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra
2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o

skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP“. Toto stanovisko,
ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod R 2/2016.

10.2. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby

sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety
a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu
neobsahujevôbecžiadneodôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdny
systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej,

že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).“

10.3. Uvedené stanovisko sa vzťahuje aj vady konania pred súdom prvej inštancie, na ktoré odvolací
súd musí prihliadať aj bez návrhu. Civilný sporový poriadok, upravuje odvolací dôvod, odňatie možnosti
konať pred súdom v ustanovení § 365 ods.1 písm. b/ CSP, a po jeho zistení umožňuje odvolaciemu

súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP napadnuté rozhodnutie zrušiť. Odvolací súd po preskúmaní
napadnutého rozsudku v danej veci však nezistil žalobcom namietanú vadu konania. Napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahovalo náležitosti § 220 ods. 2 CSP, obsahovalo dôvody a
úvahy, na základe ktorých v danej veci rozhodol. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku
podrobne zaoberal splnením podmienok pre konštatovanie nesplnenia podmienok pre platné uzavretie

zmluvy o pôžičke, ako aj nesplnenie náležitosti na uzavretie darovacej zmluvy, napokon vec posúdil
z hľadiska bezdôvodného obohatenia žalovanej a následne posudzoval žalovanou vznesenú námietku
premlčania. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku podrobne zaoberal argumentáciou zo strany
žalobcu, jeho námietkami, argumentami prednesenými v priebehu konania na súde prvej inštancie.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku sa nestotožnil s námietkou žalobcu týkajúcej sa

arbitrárnosti, či svojvôli súdu prvej inštancie pri rozhodovaní v danej veci. Námietku žalobcu, týkajúcu
sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia a následného odňatia možnosti strane sporu konať pred
súdom, vyhodnotil ako účelovú a neopodstatnenú.

11. Následne odvolací súd, po tom, ako nezistil vady konania, procesné pochybenie súdu prvej inštancie,

podrobilprieskumutaksamotnýnapadnutýrozsudok,akoajkonanienasúdeprvejinštancievintenciách
námietok žalobcu, ktoré odôvodnil v podanom odvolaní. Rozhodujúc o odvolaní podanom žalobcom,
súc viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu, po preskúmaní v danej veci tak napadnutého
rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a tiež dôvodov odvolania, skonštatoval, že súd prvej
inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere vec aj správne

právne posúdil. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia primeraným spôsobom opísal
priebeh konania, stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté
právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalobca sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu
prvéhostupňanestotožňuje,neznamená,žejehozdôvodnenienezodpovedápožiadavkám,ktorénatúto
časť rozhodnutia kladie vyššie citované zákonné ustanovenie. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľnýmspôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Odvolací súd sa s týmto odôvodnením v plnom
rozsahu stotožnil a preto na správnosť týchto dôvodov ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, iba poukazuje.

12. Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi
veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci
rovnakého druhu.

13. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje

písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom.
Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým
určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého
druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i
skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi
zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne.

13.1. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou), sa rozumie zodpovednosť
strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov.
Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena stranou sporu je jeho neúspech v spore.
Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu

dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta
strane sporu, na ktorej leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za
preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda
okruh skutočností, ktoré musí strana sporu preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je
na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorá

zo strán sporu je povinná stanovený okruh skutočností preukázať.

13.2. Odvolací súd pri posudzovaní otázky dôkazného bremena, dospel k rovnakému právnemu
záveru, ako súd prvej inštancie, že žalobca dôkazné bremeno svojho tvrdenia neuniesol, keď žiadnym
presvedčivým dôkazom súdu nepreukázal, že skutočne mali strany sporu (žalobca a žalovaná) vôľu

uzavrieť zmluvu o pôžičke. Je nesporné, že zmluva o pôžičke je v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka
tzv. reálnym kontraktom, to znamená, že k jej uzavretiu sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal
predmet pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky
nevznikne(ktomuporovnajnapr.rozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz30.júna2010sp.
zn. 3 Cdo 325/2009). Musia však byť splnené aj ďalšie skutočnosti, podmieňujúce vznik platne uzavretej

zmluvy o pôžičke, predovšetkým náležitosti nevyhnutné pre platné uzavretie akéhokoľvek právneho
úkonu, a to existenciu vôle strán uzavrieť právny úkon, prejav tejto vôle v súlade so zákonom, ako aj
možnosť a dovolenosť predmetu právneho úkonu. Ak čo iba jedna z týchto zložiek chýba, právny úkon
nemôže byť platne uzavretý.

13.3. Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ. Musí byť preukázané platné
uzavretie zmluvy o pôžičke (buď písomné alebo ústnou formou), skutočné odovzdanie predmetu pôžičky
veriteľomdlžníkovi.Vdanomprípadevšakzvykonanéhodokazovanianasúdeprvejinštancienevyplýva
splnenie povinnosti žalobcu preukázať hodnoverným spôsobom uzavretie platnej zmluvy o pôžičke.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že je síce nepochybné, že žalobca poskytol

žalovanej sumu 24 000 eur s poznámkou pri transakcii „pôžička pozemok“, avšak nepreukázal splnenie
ďalších podstatných náležitostí zmluvy o pôžičke, a to predovšetkým dohodu o povinnosti dlžníka
(žalovanej) vrátiť predmetnú sumu žalobcovi, pričom by mal byť aspoň určený spôsob vrátenia a čas
vrátenia. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom sa
súd prvej inštancie podrobne vyporiadal s dôvodmi, na základe ktorých dospel k záveru o neplatnosti

zmluvy o pôžičke, ktorá mala byť uzavretá medzi stranami sporu.

13.4. Okrem skutočnosti, že žalobca preukázal jednak dátum a jednak výšku sumy, ktoré zaslal na
účet žalovanej, nepredložil žiadny ďalší dôkaz preukazujúci, že malo ísť v tomto prípade o finančnú
čiastku poskytnutú žalovanej titulom pôžičky, a to napriek tomu, že to uviedol pri poukázaní sumy na

jej účet. Žalobca v konaní nepreukázal splnenie podstatnej náležitosti zmluvy o pôžičke, a to povinnosť
vrátiť dlžnú sumu žalovanou žalobcovi. Sám žalovaný vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol, že
so žalovanou neboli dohodnutí na vrátení predmetnej sumy, nedohodli žiadne ďalšie podrobnosti. Preto
je neakceptovateľné jeho tvrdenie o tom, že žalovaná bola uzrozumená s tým, že jej poskytuje pôžičkunajmä za situácie, že ona to v plnom rozsahu, od začiatku konania, ale aj pred konaním samotným,
poprela tvrdením, že malo ísť o dar. Túto skutočnosť aj preukázala emailom, v ktorom sám žalobca
uvádza, že: „Bianka, o kone sa báť nemusíš, pozemok máš ako dar a nesiahnem ti naň...“. Už samotné

toto vyjadrenie, umocnené jeho vyjadrením na pojednávaní, nasvedčuje tomu, že strany sporu nemali
vôľu uzavrieť zmluvu o pôžičke napriek tvrdeniu žalobcu o preukázaní tejto vôli. Nesplnením povinnosti
dohodnúť sa na vrátení pôžičky, nemohla platne vzniknúť zmluva o pôžičke medzi stranami sporu.
Vtomtosmeresaodvolacísúdvplnomrozsahustotožnilsozávermiaodôvodnenímsúduprvejinštancie
v napadnutom rozsudku a na toto odôvodnenie ďalej iba poukazuje.

14. Žalovaná namietala, že medzi stranami sporu nebola uzavretá zmluva o pôžičke, ale peniaze jej
poskytol žalobca ako dar. Z tohto dôvodu správne súd prvej inštancie sa zaoberal aj touto námietkou
a skúmal splnenie podmienok pre platné uzavretie darovacej zmluvy. Vzhľadom na popieranie žalobcu,
ktorý tvrdil, že predmetné peniaze neposkytol žalovanej ako dar, nemohlo vzhľadom na nesplnenie
podmienky vôli oboch strán uzavrieť darovaciu zmluvu, dôjsť k platnému uzavretiu darovacej zmluvy.

Aj touto námietkou žalovanej sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku zaoberal, odôvodnil, prečo
nemohla platne vzniknúť darovacia zmluva najmä dôvodiac, že žalovaná túto skutočnosť nepreukázala
a v tomto smere dôkazné bremeno neuniesla. Odvolací súd sa s týmto odôvodnením v plnom rozsahu
stotožnil a na tieto dôvody poukazuje.

15. Následne sa súd prvej inštancie po tom, ako skonštatoval, že nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy
o pôžičke, ani darovacej zmluvy, dospel k záveru o bezdôvodnom obohatení žalovanej. V konaní
bolo nesporné, že žalobca poskytol žalovanej sumu 24 000 eur dňa 26. 02. 2020. Poskytnutím tejto
sumy došlo k bezdôvodnému obohateniu, ktoré spočívalo v plnení žalobcu žalovanej bez právneho
dôvodu, čím došlo k naplneniu ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaná vzniesla

námietku premlčania bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie sa touto námietkou zaoberal
a dospel k záveru o jej opodstatnenosti. Odvolací súd sa stotožnil s týmto záverom a dodáva, že právo
na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený
dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky,

a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107
ods. 2 Občianskeho zákonníka). V prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
zákon ustanovuje dvojročnú subjektívnu a trojročnú, resp. desaťročnú, objektívnu premlčaciu dobu.
Ich vzájomný vzťah je taký, že pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a dôjde k vzneseniu námietky
premlčania,premlčanéprávonemožnooprávnenémupriznať.Objektívnapremlčaciadobazačínaplynúť

od okamihu, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne (fakticky) došlo, a to bez ohľadu na to, či
oprávnený o ňom vedel alebo nie. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci
deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne
obohatil. Keďže oprávnený sa o bezdôvodnom obohatení nemôže dozvedieť skôr, ako vzniklo, ani
subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr ako objektívna. Oprávnený sa dozvie o vzniku

bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne)
zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia,t.j.keďnadobudnevedomosťorozsahubezdôvodnéhoobohateniaaoosobeobohateného,
atobezohľadunato,žesaotýchtoskutočnostiachmoholdozvedieťajskôr.Ďalejuviedol,že„to,kedysa
oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností možno

právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec
relevantné. To znamená, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na
jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keď získa znalosť tých skutkových okolností,
z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 1Cdo/67/2011). Obdobný právny názor vyslovil dovolací súd v rozhodnutí 9Cdo/137/2022

v ktorom uviedol, že pri neplatnosti právneho úkonu je plnenie poskytnuté na základe ipso facto
bezdôvodným obohatením a od tohto obdobia plynie 3 ročná objektívna premlčacia doba.

16.1. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku zdôvodnil, že subjektívna premlčacia lehota pri
bezdôvodnom obohatení v danej veci začala plynúť už nasledujúci deň po poskytnutí finančnej čiastky

žalovanej, nakoľko žalobca musel vedieť, že nešlo o pôžičku a že žalovaná sa bezdôvodne obohatila.
Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti a na toto odôvodnenie
poukazuje. V dôsledku tohto odôvodnenia bola námietka premlčania vznesená žalovanou, preukázaná
ako opodstatnená.17. Odvolací súd je podľa § 387 ods. 3 CSP povinný v odvolacom rozhodnutí vyjadriť sa k podstatným
skutočnostiam, uvádzaných v podanom odvolaní.

17.1.Žalobcavpodanomodvolanínamieta,žesúdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP). Porušenie tohto práva vidí odvolateľ v nepreskúmateľnosti
napadnutého rozsudku v dôsledku nedostatočného odôvodnenia tohto rozsudku.

17.1.1. Odvolací súd sa týmto odvolacím dôvodom zaoberal a neakceptovanie tejto námietky odôvodnil
už v tomto rozhodnutí, na ktoré odôvodnenie poukazuje. Iné porušenie, ako nedostatočné odôvodnenie
napadnutého rozsudku nevidí ani odvolateľa a nezistil ho ani odvolací súd.

17.2. Žalobca v podanom odvolaní ďalej namieta, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP).

17.2.1. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie
sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak iba za predpokladu, že mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca však v podanom odvolaní žiadne procesné pochybenie súdu

prvej inštancie, okrem nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, neuviedol. Odvolací súd
preskúmaním napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo, žiadne procesné pochybenie
súdu prvej inštancie nezistil, preto sa ďalej týmto odvolacím dôvodom nezaoberal.

17.3. Odvolateľ ďalej v podanom odvolaní uvádza odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd

prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam).

17.3.1. Skutkový stav zisťuje súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním. Dokazovanie je časť
civilného súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci.
Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na

zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I.
ÚS 52/03). V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie poznatkov o skutkových okolnostiach,
ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej
hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná
právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, majúcej základ v ústavnom princípe

nezávislosti súdov. Táto zásada, vyplývajúca z čl. 15 Základných princípov CSP, normatívne vyjadrená
v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov robí, je vecou jeho
vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená,
že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak,
konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom

konania (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a
kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 729 s.). Pri hodnotení dôkazov
je súd viazaný skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber
dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná
požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami

súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi (I. ÚS 114/2008).

17.3.2. K namietanému pochybeniu v procese dokazovania odvolací súd ešte uvádza, že pokiaľ
súd nevykonal v priebehu civilného konania všetky aj iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich
skutočností, nedostatočne zistil skutkový stav alebo nesprávne vyhodnotil niektorý dôkaz, nemožno

to v zásade považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení
strany. Predmetná judikatúra najvyššieho súdu bola a je akceptovaná aj ústavným súdom napr. v
rozhodnutiach sp. zn. I. ÚS 65/2020, III. ÚS 171/2018, II. ÚS 202/2020, II. ÚS 108/2020, II. ÚS 153/2019,
II. ÚS 465/2017, IV. ÚS 511/2020. Na druhej strane však ústavný súd napr. v rozhodnutí sp. zn. III.
ÚS 332/09 tiež vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na

posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno
kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Vykonané
dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti. Jednotlivý dôkaz hodnotí z hľadiska jeho dôležitosti, relevancii vo vzťahu k zisťovanýmskutočnostiam,zákonnostiapravdivosti.Poindividuálnejselekciináslednesúdhodnotívšetkydôkazyvo
vzájomnejsúvislosti.Knesprávnymskutkovýmzisteniamvykonanýchdôkazovsúddospejenesprávnym
vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

17.3.3. V danom prípade po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odvolací súd dospel k záveru, že
odvolateľom spochybnená hodnotiaca úvaha (resp. jej výsledok) súdu prvej inštancie zodpovedá
zásadám formálnej logiky a je aj preskúmateľná. V posudzovanej veci z rozhodnutia súdu prvej inštancie
je zrejmý jeho myšlienkový postup pri hodnotení dôkazov, výsledkom ktorého bol určujúci skutkový

záver, podľa ktorého nebola jednoznačne a nespochybniteľne platne uzavretá tak zmluva o pôžičke, ako
aj darovacia zmluva. Súd prvej inštancie následne vychádzal z bezdôvodného obohatenia žalovanej,
avšak musel prihliadať na žalovanou vznesenú námietku premlčania. Keďže túto akceptoval, nemal inú
možnosť,akožalobužalobcuzamietnuť.Vodôvodnenírozhodnutiasúdprvejinštancieuviedolokolnosti,
ktoré vzal za preukázané a z ktorých vychádzal, je z neho zrejmé, že dôkazy hodnotil jednotlivo a
vo vzájomnej súvislosti s dôrazom na to, že strany sporu sú povinné svoje tvrdenia preukázať. Podľa

názoru odvolacieho súdu spôsob, akým súd prvej inštancie dospel k tomuto rozhodujúcemu skutkovému
zisteniu, zodpovedá ustanoveniu § 191 CSP v spojení s ustanovením § 185 CSP. Úvahy, ktorými sa v
rámci hodnotenia dôkazov riadil, sú v súlade so zásadami formálnej logiky, pričom výsledok hodnotenia
dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť nimi zistené.

17.3.4. Žalobca tak v priebehu konania, ako aj v podanom odvolaní sa odvoláva na „Pokonávku“,
z ktorej malo vyplývať uznanie dlhu z pôžičky žalovanou. V prvom rade je potrebné poukázať na
skutočnosť, že táto „pokonávka“ nikdy podpísaná stranami sporu nebola, t.j. je potrebné vychádzať
z toho, ako by žiadny návrh na uznanie dlhu, či mimosúdne rokovanie nebolo. Uznanie dlhu, o ktorom
tvrdí žalobca, že žalovaná dlh v tejto „pokonávke“ uznala, musí spĺňať zákonné kritériá, ktoré vzhľadom

na nepodpísanie tejto „pokonávky“ neboli splnené. Navyše žalovaná tvrdí, že predmetný návrh jej bol
zaslaný zo strany žalobcu a nie opačne, žalovaná nikdy nemala v úmysle žiadny dlh uznať, nakoľko
bola presvedčená, že zo strany žalobcu ide o dar. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne poukazuje
aj na vyjadrenie samotného žalobcu na pojednávaní, na ktorom uviedol, že sa so žalovanou na
podrobnostiach nedohodli, nedohodli sa ani na vrátení sumy, uviedol, že žalovaná to chcela vrátiť inak,

nejakými fyzickými spôsobmi, pričom dohoda na vrátení sumy nebola.

17.3.5. Žalobca vo svojom odvolaní poukazuje predovšetkým na vyššie uvedenú „pokonávku“, ktorá
však nikdy podpísaná nebola a teda nie je možné na základe nej vyvodzovať právne závery, t.j. napr.
uznanie dlhu. Ak žalobca v podanom odvolaní tvrdí, že predmetná „pokonávka“ obsahuje jednoznačné

uznanie dlhu žalovanej, čo do dôvodu a výšky a z tohto uznania dlhu pri uplatnení svojho nároku
vychádza, je jeho záver a tvrdenie nesprávne. Na to, aby bolo možné vychádzať z tohto ako z uznania
dlhu, museli by byť splnené zákonné podmienky, predovšetkým platné uznanie dlhu, podpísané
žalovanou, z ktorého by jednoznačne vyplývalo, že dlh vo výške 24 000 eur voči žalovanému uznáva
z titulu pôžičky a zaväzuje sa ho splatiť v určenej lehote. Tieto skutočnosti však neboli preukázané ani

samotným žalobcom.

17.4. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci), je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný
právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho
vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu

pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie
správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o
tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

17.4.1.Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku nezistil nesprávnu aplikáciu právnych
noriem. Žalobca v podanom odvolaní nekonkretizoval o akú mylnú aplikáciu a ktorých právnych noriem
zo strany súdu prvej inštancie malo ísť. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil a na správnezistený skutkový stav aplikoval správne právne normy. Z tohto dôvodu odvolací súd nevzhliadol tento
odvolací dôvod a námietku odvolateľa vyhodnotil ako nedôvodnú a účelovú.

17.4.2. Z obsahu podaného odvolania vyplýva odvolaciemu súdu, že žalobca sa nestotožnil so záverom
súdu prvej inštancie o premlčaní bezdôvodného obohatenia žalovanej a začiatku plynutia subjektívnej
premlčacej lehoty. Žalobca viaže začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na dohodu o urovnaní,
v ktorej mala žalovaná uznať svoj dlh. V tejto súvislosti však je nevyhnutné znovu zopakovať, že
žalovaná platne svoj dlh voči žalobcovi nikdy neuznala, dohoda o „pokonávke“ podpísaná a teda

platne uzavretá nebola. Pre posúdenie začiatku plynutia premlčacej lehoty pre vydanie bezdôvodného
obohatenia je podstatná skutočnosť, kedy sa veriteľ (žalobca) dozvedel o tom, že peniaze poskytol
žalovanej bez právneho dôvodu. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že žalobca sa o tomto bezdôvodnom
obohatení žalovanej dozvedel nasledujúci deň po poskytnutí sumy na účet žalovanej. Odvolací súd sa
s týmto záverom súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil, nakoľko aj z výpovede samotného
žalobcu vyplýva, že nemienil uzavrieť so žalovanou zmluvu o pôžičke, keď tvrdil, že sa nedohodli na

podrobnostiach a na vrátení dlžnej sumy. Z tohto dôvodu už v deň, kedy poskytol žalovanej predmetnú
sumu, musel byť uzrozumený s tým, že jej ju poskytol bez právneho dôvodu. Nasledujúcim dňom po
poskytnutí tejto sumy, t.j. dňom 27. 02. 2020 začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia lehota,
ktorá uplynula dňa 27. 02. 2022. Keďže žaloba bola podaná až 27. 02. 2023, bol nárok žalobcu uplatnený
po uplynutí tejto premlčacej lehoty.

17.4.3. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal úmyselným
obohatením žalovanej. Vzhľadom na skutočnosť, že ani sám žalobca v priebehu konania nikdy netvrdil,
že by sa žalovaná úmyselne na jeho úkor obohatila, predmetná námietka žalobcu je bezpredmetná
a odvolací súd sa ďalej ňou nezaoberal a nehodnotil ju.

17.5. Žalobca v podanom odvolaní namieta, že súd prvej inštancie neposudzoval vzťah medzi stranami
sporu podľa kritéria dobrých mravov a nevysporiadal sa ani s tým, či bola námietka premlčania vznesená
v súlade s dobrými mravmi.

17.5.1. Žalobca síce namieta, že súd neposúdil vzťah medzi stranami sporu z hľadiska dobrých
mravov, ale ani sám neuvádza, prečo by tento vzťah, resp. prečo by námietka premlčania žalovanou
mala byť v rozpore s dobrými mravmi. Dobré mravy sú považované za kritérium, podľa ktorého sa v
najrozmanitejších oblastiach práva posudzuje správanie subjektov práva s tým, že konanie proti dobrým
mravom býva sankcionované. I keď pojem dobré mravy nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky

definovaný, viaceré zákony obsahujú priamy odkaz na dobré mravy. Bez odkazu v právnej norme by
dobré mravy zostali len súčasťou mimoprávnych (morálnych) pravidiel. Tým, že zákon sankcionuje
rozpor s dobrými mravmi neplatnosťou právneho úkonu, prípadne odopiera právnu ochranu výkonu
práva, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, sú dobré mravy súčasťou práva a majú právnu záväznosť.
O prípad konania v rozpore s dobrými mravmi ide vo všeobecnosti vtedy, keď konajúci síce navonok

postupuje v medziach svojho práva, ale realizáciou tohto práva sleduje poškodenie druhého účastníka
právneho vzťahu. Aj vznesenie námietky premlčania môže byť vo výnimočných prípadoch považované
za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej
doby nezavinil a voči nemu by bolo priznanie účinkov premlčania neprimerane tvrdým postihom v
porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo

neuplatnil včas (porov. napr. nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2011, sp. zn. I. ÚS 33/2012).
Jednou z okolností, ktorú je potrebné zohľadniť, je aj pomer medzi účastníkmi konania (I. ÚS 33/2012,
rozhodnutie NS SR sp.zn. 1Cdo 207/2022).

17.5.2. Žalovaná vo svojich vyjadreniach v priebehu konania na súde prvej inštancie poukázala na vzťah

so žalobcom, s ktorým tvorili pár niekoľko rokov, kedy bývala u žalobcu v dome, na jeho pozemku mala
aj kone, prácou s ktorými sa živí. Neskôr vznikli nezhody, v dôsledku čoho žalobca začal žalovanú
vyhadzovať z domu, musela riešiť umiestnenie koní aj vlastné bývanie, neskôr žalobca mal záujem
o obnovenie vzťahu, stretávali sa v byte u žalovanej až napokon žalobca opustil žalovanú aj druhýkrát,
keď žalovaná zistila, že žalobca udržiaval vzťah aj s jej bývalou partnerkou. Žalobca však ani v jednom

vyjadrení v priebehu konania nenamietal, že žalovaná úmyselne konala a úmyselne zavinila uplynutie
premlčacej lehoty, netvrdil, že voči nemu by bolo priznanie účinkov premlčania neprimerane tvrdým
postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje
právo neuplatnil včas. Súd prvej inštancie teda vec správne právne posúdil, keď dospel k záveru, ženámietku premlčania, vznesenú žalovanou, nie je možné považovať za výkon práva, ktorý je v rozpore
s dobrými mravmi.

18. Žalobca dňa 16. 03. 2026, t.j. tesne pred verejným vyhlásením rozhodnutia, predložil odvolaciemu
súdu rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 8. 11. 2017 sp.zn. 4Asan/3/2016, ktoré výslovne uznáva
e-mail za písomnú formu právneho úkonu. Podľa súdnej praxe „Pod pojmom elektronický podpis
je nevyhnutné okrem zákonnej definície zaradiť aj také formy elektronického podpisu, ktoré zákon
nedefinuje, ako napr. jednoduché uvedenie mena a priezviska odosielateľa na záver e-mailovej

komunikácie, alebo podpisový vzor, ktorý sa automaticky pripojí k odosielanej e-mailovej správe, alebo
akékoľvek iné znak a označenia, ktoré zmluvné alebo iné strany považujú za identifikačný kód v súlade,
s ktorým sú schopné identifikovať odosielateľa.

18.1. Odvolací súd, oboznámiac sa s doplnením odôvodnenia odvolania žalobcu, dospel k záveru, že
predmetné rozhodnutie na danú vec nie je možné aplikovať z dôvodu, že žalovaná popiera uzavretie

pôžičky ako takej, uznávací prejav, na ktorý žalobca poukazuje, nebol urobený v súlade so zákonom,
nebol žalovanou podpísaný, nebolo v jej vôli urobiť takýto uznávací prejav a preto tento dodatočne
predložený dôvod, odvolací súd neakceptoval.

19. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a námietky odvolateľa uvedené v podanom odvolaní, vyhodnotil ako
nedôvodné a účelové.

20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.1 CSP v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania voči žalobcovi, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).