Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 31, 2026

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7CoPr/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4124205965
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyáková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2026:4124205965.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a členiek senátu

JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. D. XX, E., zastúpený: JUDr. Michal Magdolen, advokát so sídlom Farská 50, Nitra, IČO:
50 105 566, proti žalovanému: Železnice Slovenskej republiky, so sídlom Klemensova 8, Bratislava, IČO:
31 364 501, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Sociálna poisťovňa, so sídlom 29. augusta
8-10, Bratislava, IČO: 30 807 484, zastúpený: JUDr. Dagmar Kubovičová, advokátka so sídlom Nám.
Biely Kríž 3, Bratislava, v konaní o určenie rozsahu zodpovednosti žalovaného za pracovný úraz, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 16Cpr/3/2024-314 zo dňa 04. júna 2025,

takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu p o t v r –
d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému a intervenientovi,
ktoré sú povinní uhradiť spoločne a nerozdielne v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v I. výroku určil, že miera zodpovednosti žalovaného
za pracovný úraz žalobcu, ktorý utrpel dňa 19.02.2004 je v rozsahu 100 % a II. výrokom rozhodol, že

žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému a intervenientovi v rozsahu 100 % s tým, že
plnením jedného z nich zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť plniť zo strany druhého z nich.
Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil s poukazom na ust. § 195 ods. 1, ods. 6, § 196 ods. 1,
ods. 2, ods. 4, ods. 5 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len
„ZP“), § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

1.1. V odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na obsah žaloby, ktorou sa žalobca domáhal

určenia, že žalovaný zodpovedá za škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku pracovného úrazu,
ktorý utrpel dňa 19.02.2004 počas výkonu práce na pracovisku žalovaného v Železničnej stanici
Nitra, v rozsahu 100%. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca dňa 19.02.2004 o 15:30 hod. utrpel pri
plnení pracovných povinností pracovný úraz, následkom ktorého utrpel fraktúru lebky, otras mozgu s
následkom vážnej mozgovej poruchy. Upriamil pozornosť na to, že Okresný súd Piešťany rozsudkom,
č. k. 19Cpr/21/2018-279 zo dňa 27.08.2020 rozhodol tak, že určil, že úraz, ktorý utrpel žalobca dňa
19.02.2004 počas výkonu práce na pracovisku žalovaného – Železničná stanica Nitra je pracovný úraz

(výrok I.) a priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).
Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalovaný a intervenient vystupujúci na strane žalovaného. O
odvolaní žalovaného a intervenienta vystupujúceho na strane žalovaného rozhodol Krajský súd v Trnave
rozsudkom č. k. 23CoPr/5/2020-391 zo dňa 29.03.2021 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancieako vecne správny potvrdil (výrok I.) a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu (výrok II.). Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný dovolanie. O dovolaní žalovaného
rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 2Cdo/278/2021 zo dňa 29.11.2023 tak,

že dovolanie zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

1.2. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uviedol, že bol vyššie uvedenými
rozhodnutiami viazaný, pretože súdy v uvedenom konaní vyriešili prejudiciálnu otázku a síce, že sa
jedná o pracovný úraz. Úlohou súdu v tomto konaní bolo určiť mieru zodpovednosti žalovaného ako

bývalého zamestnávateľa žalobcu za pracovný úraz, ktorý utrpel žalobca pri plnení pracovných úloh
dňa 19.02.2004, respektíve posúdiť, či existuje liberačný dôvod, ktorý by ho úplne alebo z časti tejto
zodpovednosti zbavil (§ 196 ods. 1 a 2 ZP). V tejto súvislosti uviedol, že liberačné dôvody v zmysle
ktorých by si žalobca ako postihnutý zamestnanec spôsobil pod vplyvom alkoholu, omamných látok
alebo psychotropných látok a zamestnávateľ nemohol škode zabrániť (§ 196 ods. 1 písm. b) ZP), neboli
preukázané, tieto netvrdili ani strany sporu. Rovnako v konaní nebola vôbec dôkazne preukázaná, ani

tvrdená existencia liberačného dôvodu podľa § 196 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce, t. j. že by žalobcovi
ako zamestnancovi vznikla škoda preto, že si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa
tak, že je zrejmé, že hoci neporušil právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo osobitné predpisy, konal ľahkomyseľne a musel si pritom
byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví. Predmetom

dokazovania tak bola existencia liberačného dôvodu podľa § 196 ods. 1 písmeno a) ZP, ktorého sa
žalovaný dovolával, pretože podľa jeho názoru žalobca nemal správne nasadenú a upevnenú ochrannú
prilbu, čím mal porušiť predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Konkrétne mal
žalobca podľa názoru žalovaného porušiť predpis BZ 1 (články 18f, 18 j), 91, 217, 218, predovšetkým
však článok 219), ktorý prikazoval žalobcovi pracujúcemu na pozícií posunovač, mať na hlave nasadenú

a riadne zaistenú ochrannú prilbu.

1.3. Súd prvej inštancie uviedol, že v prvom rade žalovaného zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce
vriadnomapreukázateľnomoboznámenížalobcusprávnymipredpismi,respektíveostatnýmipredpismi
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pri súčasnom splnení ďalšej podmienky a síce, že

ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovalo a kontrolovalo. Žalovaný bol v tejto časti v absolútnej
dôkaznej núdzi, pretože poukazoval na 5 ročnú skartačnú lehotu, ktorú určuje jeho interný predpis,
preto uvedenými dokladmi nedisponuje. Dôkazné bremeno preukázania existencie liberačného dôvodu
zaťažovalo práve žalovaného ako zamestnávateľa. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania
dospel súd k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal riadne a

preukázateľné oboznámenie žalobcu s právnymi predpismi alebo ostatnými predpismi na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokynmi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri
práci, rovnako ani to, že ich znalosť a dodržiavanie sústavne vyžadoval a kontroloval. Žalovaný síce v
priebehu konania predložil listinné dôkazy (č. l. 263 až 268), v zmysle ktorých bol aj žalobca osobou,
ktorá bola povinná zúčastniť povinného školenia, avšak tieto dôkazy sú nevyplnené „blanketné“, preto

z nich nie je možné vyvodiť žiadne priaznivé skutočnosti pre žalovaného. Z týchto dôkazov nebolo nič
preukázané, absolútne nepreukazujú oboznámenie a školenie žalovaného s právnymi predpismi na
zaistenie ochrany zdravia pri práci (ďalej len „BOZP“) alebo pokynmi na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci (ďalej len „pokyny na zaistenie BOZP“). V týchto formulároch nie je ani uvedený dátum,
ani podpis žalobcu ako osoby školenej a oboznámenej s predmetnými predpismi BOZP a pokynmi

na zaistenie BOZP, alebo aj podpis školiaceho pracovníka – zamestnanca žalovaného, z ktorých by
bolo zrejmé, ktorým konkrétnym interným predpisom na zaistenie BOZP, akými predpismi BOZP bol
žalobca skutočne oboznámený. Z právneho hľadiska, je potom právnu normu obsiahnutú v § 196 ods.
1 písm. a) ZP potrebné vykladať na základe jazykového, ale aj teleologického výkladu v tom zmysle,
že „riadne a preukázateľne oboznámenie sa“ s predpismi BOZP je možné len na základe listinných

písomných dôkazov, ktoré by bez akýchkoľvek pochybností potvrdili, kedy, kým a akým spôsobom bola
osoba žalobcu poučená o predpisoch BOZP, respektíve (interných) pokynoch na zaistenie BOZP, tak
aby existencia tohto poučenia nevyvolávala dôvodné pochybnosti o tom, či prišlo k preškoleniu žalobcu
v oblasti predpisov BOZP.

1.4. Žalovaný svoju obranu vstaval predovšetkým na skutočnostiach zistených z výsluchu svedkov –
zamestnancov žalovaného, ktorí vyjadrili nesúhlas už len s tým, že žalobca utrpel pri výkone pracovných
povinností pracovný úraz. S týmto sa nevedeli stotožniť, avšak takýto ich nesúhlas je len subjektívnym
hodnotením danej situácie, pretože oni sami boli v pozícií nadriadeného žalobcovi, ergo podľa názorusúdu prvej inštancie tiež svojím spôsobom niesli určitú mieru zodpovednosti, ktorá v konečnom dôsledku
viedla v dôkaznej núdzi žalovaného, ktorú nie je možné žiadnym spôsobom konvalidovať. Navyše,
svedkovia absolútne v konaní nepotvrdili, kedy, kým, akým spôsobom bol žalobca oboznámený s

predpismi BOZP alebo pokynmi na zaistenie BOZP. Súd prvej inštancie uviedol, že dôkaznú núdzu si
žalovaný preukázateľne zapríčinil sám, pretože o pracovnom úraze pozitívne vedel, čo sa dozvedel aj
zo zápisu F. G., ktorý bol podpísaný zo strany svedkyne H. I. J. v predloženej knihe nedostatkov (č. l. 255
spisu). Žalovanému tak nič nebránilo, aby pracovný úraz šetril z vlastnej iniciatívy. Dôkazné bremeno
ohľadne preukázania liberačného dôvodu podľa § 196 ods. 1 a 2 ZP ležalo na žalovanom, pričom

toto absolútne neuniesol. Intervenient argumentačne podporil žalovaného, pretože sa domnieval, že
vzhľadom na plynutie času a uplynutie skartačnej lehoty na uskladnenie príslušných dokladov, nie je od
žalovaného spravodlivé požadovať, aby dôkazné bremeno uniesol. Takúto argumentáciu súd vyhodnotil
ako rozpornú s právnou úpravou, pretože okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti
tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy (v
danom prípade § 196 ZP), ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje

tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena, ktorým bol žalovaný. V konaní
žalovaný okrem toho ani nepreukázal, aké pracovné pomôcky, kedy a v akom rozsahu, boli žalobcovi
vydané, či sa jednalo o prilbu s popruhom alebo bez. Nepreukázal ani to, akým spôsobom mal s nimi
žalobca manipulovať a ako mal tieto používať. Aj v tejto časti bol v dôkaznej núdzi, pričom žalovaný
pracoval len s ničím neoverenou hypotézou (ktorá však dôkazne nebola podporená), podľa ktorej, ak by

mal žalobca správne nasadenú ochrannú prilbu (ako hokejista s popruhom na bradu), daný úraz by sa
žalobcovi nestal, alternatívne žalobca by si nespôsobil tak vážnu ujmu na svojom zdraví.

1.5. Žalovaný a intervenient poukazovali počas konania, ako aj v záverečnej reči na výpovede svedkov,
ktorí len veľmi všeobecne uvádzali, že zamestnanci boli povinní podrobiť sa školeniam ohľadne BOZP,

bez ktorých nemohli pracovať v koľajisku, t. j. na mieste výkonu svojej pracovnej činnosti. Takéto
konštatovanie však nepreukazuje riadne a preukázateľné oboznámenie žalobcu zo strany žalovaného
ako jeho zamestnávateľa ohľadne predpisov BOZP, ani iných, interných predpisov potrebných na
zaistenie BOZP. V tejto súvislosti súd prvej inštancie upriamil pozornosť na negatívnu dôkaznú teóriu.
Žalobca tak nebol povinný preukazovať, niečo neexistujúce (neoboznámenie sa s predpismi BOZP

a pokynmi na zaistenie BOZP, neprevzatie prilby s popruhmi), ale bol to práve žalovaný, ktorý bol
povinný takéto dôkazy súdu predložiť. Aj v tejto časti by sa dôkazné bremeno vracalo a vzťahovalo na
žalovaného, pretože ten tvrdil, že žalobca bol v inkriminovaný deň 19.02.2004, kedy utrpel pracovný
úraz riadne a preukázateľne oboznámený s prepismi BOZP a inými pokynmi na zaistenie BOZP, čo
vyplynulo podľa jeho názoru z výpovede 3 svedkov, ktorí žiadne takéto skutočnosti bez pochybností

nepotvrdili. Svedkovia rozvíjali na pojednávaní svoje úvahy len v tom zmysle, že je takmer nemožné,
aby osoba bez riadneho preškolenia v oblasti BOZP vstupovala do koľajiska, čo sa prísne kontrolovalo.
Takéto úvahy však nedokazujú vôbec nič, predovšetkým s ohľadom na väzbu na predmet sporu, kde bol
žalovaný povinný vyvinúť takú mieru procesnej aktivity, ktorá by mohla založiť záver súdu o existencii
liberačného dôvodu podľa § 196 ods. 1 písmeno a), alternatívne § 196 ods. 2 písm. a) a c) ZP. Výpovede

svedkov tak neboli spôsobilé na to, aby súd konštatoval existenciu liberačného dôvodu v zmysle vyššie
uvedeného ustanovenia. Svedkovia len generalizovali zaužívaný postup svojho zamestnávateľa, ktorý
vyžaduje prísnu kontrolu dodržiavania predpisov na úseku BOZP, respektíve aj pokynov na zaistenie
BOZP.

1.6. Čo sa týka ostatných listinných dôkazov, predovšetkým čestných prehlásení a lekárskych správ
žalobcu, tieto už boli predmetom prieskumu zo strany súdov v konaní vedenom na Okresnom
súde Piešťany, sp. zn. 19Cpr/21/2018. Súd prvej inštancie odkázal na vyhodnotenie dôkaznej sily a
hodnovernosti týchto dôkazov v uvedenom konaní, bez potreby opätovne vyhodnocovať relevantnosť
týchto dôkazov, ktoré pre toto konanie nemajú zvlášť dôležitú výpovednú, ani dôkaznú silu, keďže

boli relevantné predovšetkým z pohľadu posúdenia, či sa jednalo o pracovný úraz žalobcu. Súd
posudzoval aj vierohodnosť vo veci vypočutých svedkov a to H. K. L., H. M. C. a H. I. J.. Hoci
v prípade všetkých svedkov išlo o zamestnancov žalovaného (s výnimkou H. L., ktorý bol bývalým
zamestnancom), súd nezistil žiadne skryté tendencie uškodiť žalobcovi, hoci títo prevažne nesúhlasili
s právoplatným rozhodnutím o pracovnom úraze žalobcu. Z výsluchu svedkov však neboli zistené

relevantné skutočnosti, pretože svedkovia nevedeli bez pochybností potvrdiť, kedy, kým a ako bol
žalobca v čase úrazu preškolený z predpisov o BOZP, respektíve z predpisov na zaistenie BOZP,
ani to, aká prilba mu skutočne bola vydaná (na uvedenom nemení nič, ani tvrdená prax žalovaného
o prideľovaní prilieb s popruhmi). Skutočnosti, ktoré uvádzali boli všeobecného charakteru, pretoževypovedali,žebezpreškoleniaoBOZPnemoholžalobcapracovaťvkoľajisku.Idelenoveľmivšeobecné
tvrdenie, bez väzby na predmet sporu, pretože takéto tvrdenie nepreukazuje riadne oboznámenie
žalobcu s predpismi na úseku BOZP. Pokiaľ intervenient v záverečnej reči namietal, že žalobca

účinným spôsobom nepoprel pridelenie takejto ochrannej pomôcky, súd opätovne poukázal na to,
koho zaťažovalo dôkazné bremeno (bol to žalovaný) aj v časti preukázania, aké ochranné pomôcky,
akú konkrétnu prilbu pridelil žalobcovi, čo však neuniesol, pretože nedisponoval žiadnymi dokladmi.
Dôkazné bremeno teda primárne zaťažovalo v tejto časti tiež žalovaného a neprešlo na žalobcu,
poukazujúc pritom na vyššie rozvedenú negatívnu procesnú teóriu, podľa ktorej nebolo úlohou žalobcu

preukazovať negatívnu skutočnosť a síce, že nemal pridelenú ochrannú prilbu s popruhom. Toto bol
povinný preukázať žalovaný ako zamestnávateľ, čo sa však nestalo.

1.7. Vzhľadom na všetky vyššie popísané skutočnosti súd prvej inštancie žalobe vyhovel v celom
rozsahu, určil mieru rozsahu zodpovednosti žalovaného za pracovný úraz žalobcu na 100 %, pretože
žalovaný nepreukázal existenciu žiadneho liberačného dôvodu podľa § 196 ods. 1 a 2 ZP. Súd zároveň

zamietol návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedkyne F. G., pretože ho považoval v konaní
za nadbytočný. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP.
Súd zaviazal neúspešného žalovaného a intervenienta na náhradu trov konania spoločne v rozsahu
100 % tak, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť plniť zo strany
druhéhoznich.Vprvomradeuviedol,žeintervenientniejestranousporu,alejezúčastnenýmsubjektom

sui generis, ktorý v predmetnej veci netvorí so žalovaným procesné spoločenstvo, zároveň nejde o
prípad podľa § 84 CSP, v zmysle ktorého, ak z osobitného predpisu (ktorým nie je zákon o sociálnom
poistení č. 461/2003 Z. z.) vyplýva, že rozsudok je pre intervenienta záväzný, tvoria intervenient spolu
so stranou, na ktorej vystupuje, nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. V danej veci strany sporu netvoria
samostatné procesné spoločenstvo (intervenient je len zúčastnený subjekt sui generis a nie stranou

sporu). Z uvedeného potom rezultuje, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania nemôže
súd vnútiť žalovanému a intervenientovi rozvrhový regres a založiť tým solidaritu na strane týchto
subjektov, ergo uložiť im povinnosť na náhradu trov konania spoločne a nerozdielne. V danej veci
strany sporu netvoria samostatné procesné spoločenstvo (intervenient je len zúčastnený subjekt sui
generis a nie stranou sporu). Súd tak postupoval, že zohľadnil procesnú aktivitu oboch subjektov, t. j.

žalovaného a intervenienta a dospel k záveru podľa ktorého, bolo spravodlivé rozhodnúť tak, ako je
uvedené vo výroku tohto rozsudku. Okrem toho, predmetné rozhodnutie súdu o nároku na náhradu
trov konania vyjadruje aj mieru účasti tak žalovaného, ako aj intervenienta v konaní, zohľadňujúc ich
procesnú aktivitu a pomer účastníctva vo veci. Súd nezistil žiadne okolnosti hodné osobitného zreteľa
podľa § 257 CSP, tieto netvrdili ani strany sporu pričom o výške náhrady trov tohto konania rozhodne

po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2
CSP). Nad rámec uvedeného, súd akcentuje na to, že práve intervenient vyzval žalobcu na podanie
určovacej žaloby do 15 dní od doručenia podania, preto aj rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania
sleduje princíp spravodlivého usporiadania vzťahov sporových strán, pretože nie je úplne pravdivým
konštatovanie intervenienta, ktorý namietal neiniciovanie tohto konania. Pokiaľ teda vystupoval na

podporu žalovaného, musí znášať aj následky spojené s procesným neúspechom žalovaného a jeho
dôkaznej núdze v tomto konaní.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný, v súlade s ust. § 355
a nasl. CSP, ktorý odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie, nakoľko súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
nazistenierozhodujúcichskutočnostístým,žežalovanýmánároknanáhradutrovodvolaciehokonania.
Súčasne s poukazom na znenie § 360 ods. 2 CSP, dal žalovaný intervenientovi súhlas s tým, aby podal
odvolanie, ak to uzná za vhodné a potrebné. Odvolací dôvod vzhliadol v porušení ust. § 365 ods. 1, písm.
e) CSP tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, v dôsledku čoho sa žalovaný domnieva, že napadnutý rozsudok je nezákonný. Uviedol, že
v konaní nebola vôbec dôkazne preukazovaná, ani tvrdená existencia liberačného dôvodu podľa § 196
ods. 2 písm. c) ZP, t. j. že by žalobcovi ako zamestnancovi vznikla škoda preto, že si počínal v rozpore
s obvyklým spôsobom správania sa tak, že je zrejmé, že hoci neporušil právne predpisy alebo ostatné
predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo osobitné predpisy,

konal ľahkomyseľne a musel si pritom byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si
môže privodiť ujmu na zdraví. Predmetom dokazovania tak bola existencia liberačného dôvodu podľa §
196ods.1písm.a)ZP,ktoréhosažalovanýdovolával,pretožepodľajehonázoružalobcanemalsprávne
nasadenú a upevnenú ochrannú prilbu, čím mal porušiť predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochranyzdravia pri práci. Konkrétne mal žalobca podľa názoru žalovaného poručiť predpis BZ 1 (články 18f,
18j), 91, 217, 218, predovšetkým však článok 219), ktorý prikazoval žalobcovi pracujúcemu na pozícií
posunovač, mať na hlave nasadenú a riadne zaistenú ochrannú prilbu.

2.1.Namietolskutočnosť,ženavrholajvypočutiesvedkyneF.G.,nar.XX.XX.XXXX,ktorájevsúčasnosti
už na starobnom dôchodku, ktorá v deň úrazu, ktorý je už ustálený ako pracovný, a ktorá aj o vzniku
udalosti vykonala zápis do knihy nedostatkov, pričom súd uložil žalovanému, aby zabezpečil kontaktné
údaje na označenú svedkyňu a dňa 04.06.2025 na pojednávaní, kde bol nakoniec aj vyhlásený

napadnutý rozsudok oznámil, že svedkyňa neprevzala zásielku v odbernej lehote, pričom žalovaný
oznámil, že na jej výsluchu trvá. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie však uviedol,
že zamieta návrh na vykonanie dokazovania výsluchu svedkyne, pretože jej výsluch by bol v konaní
nadbytočný. S uvedeným odôvodnením žalovaný však nesúhlasí, nakoľko svedkyňa G., ak v uvedený
deň v inkriminovanom čase na stanici a v koľajisku, resp. v jeho obvode slúžila a bola privolaná aj
k uvedenej udalosti, mohla byť (a podľa všetkého aj bola) svedkyňou skutočností dôležitých aj pre

meritum tohto konania. Mohla napr. vidieť a doteraz by si aj mohla pamätať, akú prilbu mal žalobca a či
ju vôbec mal, či prilba mala všetky predpismi vyžadované náležitosti atď., či náhodou nejavil známky
osoby pod vplyvom alkoholu, drog alebo iných omamných a psychotropných látok, čo sú nepochybne
skutočnosti relevantné pre dokazovanie v merite právnej veci. Súd tak jednoznačne rezignoval na
svoju úlohu zabezpečiť relevantnú svedkyňu do konania, hoci ju aj predvolal, jej neprevzatie zásielky

s predvolaním nijako hlbšie neriešil, preto aj napadnutý rozsudok je nezákonný a spôsobilý na zrušenie
a vrátenie na nové konanie a rozhodnutie. Súd prvej inštancie vykonal tak závažnú procesnú
chybu, ktorá spôsobuje nezákonnosť aj výroku o trovách, pretože to je nadväzujúcim rozhodnutím na
rozhodnutie v merite veci, a preto by mal byť zrušený aj ten.

3. Voči uvedenému rozsudku súdu prvej inštancie, podal v zákonnej lehote odvolanie aj intervenient,
voči výroku II. a to v časti týkajúcej sa intervenienta, t. j. v časti, ktorou súd prvej inštancie určil,
že žalobca má nárok na náhradu trov konania proti intervenientovi. Intervenient dôvodil, že výrok II.
napadnutého rozsudku okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.
1 písm. h) CSP), čím je daný dôvod na podanie odvolania. Uviedol, že zmyslom a účelom inštitútu

náhrady trov konania zakotvenom v CSP je sankčný charakter, ktorého účelom je nahradiť úspešnej
strane trovy, ktoré jej vznikli avšak ktoré by úspešnej strane nevznikli pokiaľ by sa nemusela brániť na
súde a ktorých vznik teda zavinila neúspešná strana sporu. Postavenie intervenienta v súdnom spore
je postavenie subjektu sui generis, ktorý sa zúčastňuje na konaní popri žalobcovi alebo žalovanom v
zmysle § 81 CSP, nie je však stranou sporu v zmysle § 60 CSP. Z uznesenia Ústavného súdu SR sp.

zn. IV. ÚS 442/2022 nepochybne vyplýva, že hoci intervenient nie je stranou sporu, tak napriek tomu
si však v konaní môže uplatňovať náhradu trov konania (rovnako ako svedok, znalec a tretia osoba –
ako to uvádza vyššie uvedený právny názor v odbornej literatúre), pričom na určenie nároku náhrady
trov konania intervenienta sa použije zásada úspechu vo veci zakotvená v § 255 CSP – teda podľa
úspechu tej strany, na strane ktorej intervenient vystupuje a v konaní ju podporuje. Uznesenie Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 442/2022 pojednáva výlučne o nároku náhrady trov konania
intervenienta ako sui generis a ani okrajovo sa nezaoberá povinnosťou náhrady trov konania v prípade,
že strana ktorú v konaní podporuje bola v konaní neúspešná. Intervenient poukázal na súdnu prax, kedy
v skutkovo a právne obdobných veciach na strane žalovaných vystupoval aj intervenient, a kedy súd
v prípade úspechu žalobcov priznali nárok na náhradu trov konania výlučne proti žalovaným – napr.

právoplatné rozhodnutia Krajského súdu Trnava sp.zn. 10Co/191/2017, Okresného súdu Bratislava III
sp.zn. 44Cpr/14/2019, Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 14Cpr/3/2017, Krajského súdu Bratislava
4CoPr/6/2020 a sp.zn. 15Co/329/2010.

3.1. V závere uviedol, že intervenient sa v rozhodovacej praxi súdov stretáva so situáciou, kedy súdy

rešpektujúc uvedenú zásadu zaviazali aj intervenienta k náhrade trov konania avšak v prípade, keď
intervenient vstúpil do konania a kedy samotný intervenient – alebo aj samotný intervenient spolu so
žalovaným procesne zavinil konanie na odvolacom súde alebo dovolacom súde, teda keď intervenient
podával odvolanie alebo dovolanie a teda intervenient inicioval súdne konanie. V takýchto prípadoch bol
k náhrade trov konania na súde prvej inštancie zaviazaný iba žalovaný a k náhrade trov odvolacieho

konania alebo dovolacieho konania žalovaný aj intervenient. V prípade, že intervenient neinicioval
odvolacie či dovolacie konanie, ale inicioval ich iba žalovaný, tak súdy nezaväzovali intervenienta k
náhrade trov konania. Z uvedeného trval na tom, že nie intervenient bol iniciátorom súdneho sporu a v
tomto súdnom konaní preukázal, že ako subjekt rozhodujúci o nárokoch žalobcu – úrazových dávkachv osobitnom konaní podľa zákona č. 461/200 Z.z., oznamoval žalobcovi v rámci prvostupňového
konania, že žalovaný ako jeho zamestnávateľ v konaní o úrazových dávkach určil mieru zavinenia
žalobcu na vzniku jeho pracovného úrazu vo výške 100 %, čím sa zbavil zodpovednosti. Sociálna

poisťovňa, pobočka Bratislava poučila žalobcu listom z 21.02.2024, že v prípade nesúhlasu s mierou
zavinenia určenou zamestnávateľom má možnosť podať určovaciu žalobu s tým, že pokiaľ žalobu
nepodá, bude intervenient rozhodovať podľa zisteného skutkového stavu. Žalobca žalobu nepodal a
tak Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava rozhodla o nárokoch žalobcu tak, že tieto nepriznala. V
priebehu odvolacieho konania vedeného pred Sociálnou poisťovňou, ústredie žalobca podal žalobu o

určenie miery zodpovednosti za jeho pracovný úraz, kedy Sociálna poisťovňa, ústredie prerušila konania
o žalobcom uplatnených nárokoch. Intervenient tak má za to, že nepochybne nezavinil začatie tohto
súdneho konania a preto odvolací súd žiadal, aby rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmenil
tak, ž nepriznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti intervenientovi.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení, voči podanému odvolaniu žalovaného a intervenienta uviedol, že

predmetom súčasného konania bola výlučne otázka, či sa žalovaný ako zamestnávateľ môže zbaviť
zodpovednosti za škodu podľa § 196 ods. 1 písm. a) ZP. V tejto súvislosti uviedol, že žalovaný v
konaní nepredložil žiadny listinný dôkaz, ktorý by bez akýchkoľvek pochybností potvrdil, kedy, kým
a akým spôsobom bol žalobca poučený o konkrétnych predpisoch BOZP. Predložené tzv. „blanketné
formuláre“ neobsahovali ani dátum, ani podpis žalobcu, ani podpis školiteľa a neidentifikovali konkrétne

predpisy. Svedecké výpovede zamestnancov žalovaného boli všeobecné, bez konkrétnych údajov a
nepreukázali splnenie zákonom požadovaných podmienok liberácie. Žalovaný okrem vyššie uvedeného
nepreukázal, aké pracovné pomôcky, kedy a v akom rozsahu, boli žalobcovi vydané, či sa jednalo o
prilbu s popruhom alebo bez, nepreukázal, ani to akým spôsobom mal s nimi žalobca manipulovať a
ako mal tieto používať. Samotný žalovaný v priebehu konania opakovane konštatoval svoju vlastnú

absolútnu dôkaznú núdzu, pretože poukazoval na 5 ročnú skartačnú lehotu, ktorú určuje jeho interný
predpis. Súd prvej inštancie na podporu konštatovanie o dôkaznej núdzi na strane žalovaného v bode 34
a 35 odôvodnenia napadnutého rozsudku poukázal na to, ako sa s dôkaznou núdzou žalovaného už skôr
vysporiadali Okresný súd Piešťany a Krajský súd v Trnave. Súd prvej inštancie preto správne dospel k
záveru,žežalovanýneuniesoldôkaznébremenoanikjednejzpodmienokliberačnéhodôvodu.Odvolací

dôvod žalovaného je postavený na tvrdení, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnutý dôkaz - výsluch
svedkyne G. pričom súd návrh na výsluch tejto svedkyne zamietol ako nehospodárny a neúčelný.
Žalobca namieta hospodárnosť takého dôkazu a poukázal, že žalovaný nedisponuje listinnými dôkazmi
oriadnomoboznámenísBOZP,pretovýsluchďalšiehosvedkaktejtootázkenemôženahradiťpovinnosť
uniesť dôkazné bremeno v zákonom požadovanej forme. Žalovaný ani intervenient pri odôvodnení

návrhu na výsluch svedkyne neuviedli, aké konkrétne rozhodujúce skutočnosti by výsluch svedkyne
mohol priniesť k otázke riadneho a preukázateľného oboznámenia žalobcu s predpismi BOZP a ich
sústavnej kontroly. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie v bode 46 napadnutého rozsudku celkom
správne „preventívne“ reagoval na odvolací dôvod žalovaného. K odvolaniu intervenienta uviedol, že
platí, že pri plnom úspechu žalobcu a úplnom neúspechu žalovaného je na mieste uložiť povinnosť

náhrady trov konania aj intervenientovi, ktorý vystupuje na jeho strane, a to bez ohľadu na to, či sám
inicioval konanie. Intervenient účelovo tvrdí, že nebol iniciátorom sporu. Táto okolnosť je irelevantná,
keďže povinnosť náhrady trov konania nesúvisí len s iniciovaním sporu, ale s procesným výsledkom
a zásadou úspechu vo veci. Intervenient sa dobrovoľne pripojil na stranu žalovaného, aktívne ho
podporoval a tým sa stal subjektom, voči ktorému možno priznať náhradu trov úspešnej strane.

Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je právne a argumentačne vyčerpávajúce, v čoho dôsledku
už samotné rozhodnutie podáva odpovede na nastolené odvolacie dôvody žalovaného a intervenienta,
a títo mohli by pri rešpektovaní zásady zdržanlivosti a hospodárnosti, po oboznámení sa obsahom
rozhodnutia a zvážiť ďalšie trvanie sporu. Z koordinovaného postupu žalovaného s intervenientom je
všakbadaťznámkyobštrukcií,scieľomvyhnúťsaplneniunárokovvprospechžalobcuapretožalovanýa

intervenient v podanom odvolaní neuviedli žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo
zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, a preto žalobca odvolací súd žiadal, aby bolo rozhodnutie
súdu prvej inštancie podľa § 387 CSP potvrdené a aby bol žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

5. Intervenient v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalovaný v rámci svojej
obrany uviedol, že k poškodeniu zdravia žalobcu došlo z príčiny spočívajúcej v nesprávnom nasadení
a upevnení ochrannej prilby žalobcom, čím mal žalobca porušiť predpisy na zaistenie bezpečnosti a
ochrany zdravia pri práci a to interný predpis žalovaného BZ 1 - články 18f, 18 j), 91, 217, 218 a 219,ktorý prikazoval žalobcovi pracujúcemu na pozícií posunovač, mať na hlave nasadenú a riadne zaistenú
ochrannú prilbu. Toto skutkové tvrdenie žalovaného nebolo zo strany žalobcu účinne popreté, čo súd
nereflektoval. Žalovaný tak preukázal, že škoda bola spôsobená tým, že žalobca svojím zavinením

porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie BOZP, alebo pokyny na BOZP. Pokiaľ ide o
splnenie druhej podmienky zbavenia sa zodpovednosti za pracovný úraz, a to, že žalobca bol riadne a
preukázateľne oboznámený s právnymi predpismi alebo ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a
ochranyzdraviapripráci,alebopokynminazaisteniebezpečnostiaochranyzdraviapripráci,jepotrebné
brať na zreteľ, že žalobca sa až po 14 rokoch od poškodenia zdravia domáhal určenia, že k poškodeniu

zdravia došlo následkom pracovného úrazu. Následkom takejto nečinnosti žalobcu, bolo skartovanie
písomných dokumentov zo strany žalovaného, ktoré by v prípade ich neskartovania žalovaný mal v
dispozícii a mali by pre toto konanie relevanciu. Žalovaný v súlade s platnými právnymi predpismi
mal dokonca povinnosť skartovať dokumenty týkajúce sa školení o bezpečnosti a ochrane zdravia pri
práci. Žalovaný preto v konaní zavinením žalobcu, nemohol preukázať oboznamovanie žalovaného s
predpismi a pokynmi na zaistenie BOZP písomnými dôkazmi – prezenčnými listinami zo školení, ako

je tomu obvyklé v skutkovo a právne obdobných veciach, a bol odkázaný na iný spôsob preukázania
uvedených skutočností, čo ZP nevylučuje. Žalovaný tak na preukázanie splnenia podmienok podľa §
196 ZP navrhol vykonať dokazovanie výsluchmi svedkov, vtedajších zamestnancov žalovaného, ktorí sa
mali vyjadriť k povinnosti žalobcu používať prilbu, k spôsobu jej použitia, k otázke školení o predpisoch
a pokynoch na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a vyžadovania ich dodržiavania.

V tejto súvislosti sa intervenient v plnom rozsahu stotožnil s odvolaním žalovaného a má za to, že
súd prvej inštancie nepochybne nevykonal žalovaným navrhnutý dôkaz (vypočutie svedkyne F. G.)
a že odvolanie žalovaného voči rozsudku okresného súdu je dôvodné v plnom rozsahu. Pokiaľ ide o
vyjadrenie žalobcu k odvolaniu intervenienta voči výroku II. rozsudku okresného súdu v časti týkajúcej sa
intervenienta, t.j. v časti, ktorou súd prvej inštancie určil, že žalobca má nárok na náhradu trov konania

proti intervenientovi, intervenient v plnom rozsahu zotrval na svojom odvolaní a na odôvodnení svojho
odvolania a opätovne uviedol, že postavenie intervenienta v súdnom spore je postavenie subjektu sui
generis, ktorý sa zúčastňuje na konaní popri žalobcovi alebo žalovanom v zmysle § 81 CSP, nie je však
stranou sporu v zmysle § 60 CSP.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a 380
CSP) po zistení, že odvolanie podala v stanovenej lehote ( § 362 ods. 1 CSP) strana, v neprospech
ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) prejednal odvolanie žalovaného a intervenienta na strane
žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné ako vecne správne v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 a ods. 2 potvrdiť.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. Keďže odvolací súd dospel k tomu záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny a dostatočne
odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 ods. 2
CSP opakovať tie isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane citácie

právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov, ktoré súd prvej inštancie vo
svojom rozhodnutí uviedol. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne zistil skutkový
a právny stav, pričom jeho závery majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Svoje rozhodnutie aj riadne
a dostatočne odôvodnil, pričom z odôvodnenia nepochybne vyplýva, akými myšlienkovými postupmi sa

súd riadil.
10. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou, doručenou súdu prvej inštancie dňa
29.05.2024 domáhal určenia, že žalovaný zodpovedá za škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku
pracovného úrazu, ktorý utrpel dňa 19.02.2004 počas výkonu práce na pracovisku žalovaného
v Železničnej stanici Nitra, v rozsahu 100 %. Podaním zo dňa 02.07.2024 (č. l. 54 spisu) oznámila

Sociálna poisťovňa, ul. 29. augusta 8 – 10, Bratislava v zmysle § 82 ods. 1 CSP vstup do konania, ako
intervenienta na strane žalovaného. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní, ktorého predmetom
bolo skúmanie existencie liberačného dôvodu podľa § 196 ods. 1 písm. a) ZP, vo veci rozhodol
napadnutým rozsudkom ktorým určil, že miera zodpovednosti žalovaného za pracovný úraz žalobcu jev rozsahu 100 % a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému a intervenientovi
v rozsahu 100% s tým, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť
plniť zo strany druhého z nich.

11. Žalovaný v podanom odvolaní namietal porušenie procesných práv z dôvodu, že súd prvej
inštancie nevykonal ním navrhovaný dôkaz (vypočutie svedkyne p. F. G.), ktorý by mohol (ne)preukázať
liberačný dôvod podľa § 196 ods. 1 a 2 ZP. Zároveň intervenient na strane žalovaného v podanom
odvolaní namietal rozhodnutie v časti trov konania s odôvodnením, že nie je stranou sporu ale osobou
zúčastnenou na konaní sui generis a preto by nemal byť zaviazaný povinnosťou nahradiť trovy konania

úspešnej strane.
12. V prejednávanej veci sa žalobca podanou žalobou domáhal určenia miery zavinenia žalobcu
a žalovaného na pracovnom úraze, ktorý sa stal dňa 19.02.2004, o čom bolo právoplatne rozhodnuté
rozsudkom Okresného súdu Piešťany zo dňa 27.08.2020 č. k. 19Cpr/21/2018-279, v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 29.03.2021 č. k. 23CoPr/5/2020-391, pričom podané
dovolanie žalovaného voči rozsudku odvolacieho súdu bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 29.11.2023 č. k. 2Cdo/278/2021-490 zamietnuté.
13. Podľa § 196 ods. 1 ZP zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti celkom, ak preukáže, že jedinou
príčinou škody bola skutočnosť, že
a) škoda bola spôsobená tým, že postihnutý zamestnanec svojím zavinením porušil právne predpisy
alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie

bezpečnostiaochranyzdraviapripráci,hocisnimibolriadneapreukázateľneoboznámenýaichznalosť
a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali, alebo
b) škodu si spôsobil postihnutý zamestnanec pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo
psychotropných látok a zamestnávateľ nemohol škode zabrániť.

14. Podľa § 196 ods. 2 ZP zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti sčasti, ak preukáže, že

a) postihnutý zamestnanec porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo
pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne
oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody

b) jednou z príčin škody bolo, že zamestnanec bol pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo
psychotropných látok,

c) zamestnancovi vznikla škoda preto, že si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa

tak, že je zrejmé, že hoci neporušil právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo osobitné predpisy, konal ľahkomyseľne a musel si pritom
byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví.

14.1. Zodpovednosť zamestnávateľa za škodu na zdraví zamestnanca, ktorú utrpel ako pracovný úraz

je objektívnou zodpovednosťou, ktorá sa zakladá bez ohľadu na to, či zo strany zamestnávateľa došlo k
porušeniunejakejprávnejpovinnostiarovnakobezohľadunazavineniezamestnávateľa.Zodpovednosť
zamestnávateľa sa v tomto prípade uplatňuje ako zodpovednosť za právne relevantný následok, ktorým
je poškodenie zdravia zamestnanca v súvislosti s výkonom práce. Na uplatnenie takejto objektívnej
zodpovednosti zamestnávateľa postačuje preukázať existenciu škodnej udalosti, vznik škody, príčinnú

súvislosť medzi nimi za predpokladu preukázania vzniku škody pri plnení pracovných úloh alebo v
priamej súvislosti s nimi.
14.2.Zákonníkprácev§196poskytujezamestnávateľovimožnosťúplnéhoalebočiastočnéhovyvinenia
(liberácie) z princípu objektívnej zodpovednosti. Vymedzenie liberačných dôvodov je taxatívne a
Zákonník práce nepripúšťa možnosť ich rozšírenia rozhodnutím zamestnávateľa alebo na základe

dohody subjektov pracovnoprávnych vzťahov. Rozdiel medzi úplným a čiastočným zbavením sa
zodpovednosti je v ich predpokladoch a účinkoch. Pôjde tak buď o prípad, keď vznik škodovej udalosti
zapríčinil sám zamestnanec ako poškodený, alebo sa na vzniku škodovej udalosti spolupodieľal.
14.3. Zamestnávateľ zodpovedá za škodu, aj keď dodržal povinnosti vyplývajúce z osobitných predpisov
a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Medzi dôvody, pre ktoré sa

môže zamestnávateľ po naplnení v zákone uvedených predpokladov úplne zbaviť zodpovednosti patrí
v zmysle § 196 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce prípad, ak bola škoda spôsobená tým, že postihnutý
zamestnanec svojím zavinením porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci snimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a
kontrolovali. Pri úplnej liberalizácii platí, že uvedené podmienky musia byť splnené kumulatívne, nestačí
iba naplnenie jedného z nich. „Na rozdiel od právnej konštrukcie úplného zbavenia sa zodpovednosti,

pri čiastočnom zbavení sa zodpovednosti stačí riadne oboznámenie zamestnanca s právnymi predpismi
alebo ostatnými predpismi a pokynmi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a podmienka,
že sa sústavne vyžadovali a kontrolovali, nemusí byť splnená, rovnako ako aj dodržiavanie týchto
predpisov a pokynov nemusí byť sústavne vyžadované a kontrolované.“ (J. L. a kol., Zákonník práce,
Komentár 3. vydanie, Bratislava, P. J., 2022, s. 1422)

14.4. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca ako železničiar – posunovač, dňa 19.02.2004
utrpel pracovný úraz, o čom bolo právoplatne rozhodnuté v konaní pred Okresným súdom Piešťany, sp.
zn. 19Cpr/21/2018. Spornou bolo posúdenie otázky, či žalobca ako bývalý zamestnanec žalovaného,
mal v čase pracovnej doby, počas ktorej utrpel pracovný úraz nasadenú a upevnenú ochrannú prilbu
spolu s popruhom a určenie, či porušil predpis žalovaného Bz 1, najmä čl. 229, ktorý explicitne prikazuje
posunovačovi mať na hlave nasadenú a riadne zaistenú ochrannú prilbu. V tejto súvislosti súd prvej

inštancie správne poznamenal, že dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, či si žalovaný ako
bývalý zamestnávateľ splnil všetky povinnosti týkajúce sa BOZP spočívali práve na ňom. Samotné
objektívne porušenie predpisov alebo pokynov smerujúcich k zaisteniu BOZP zo strany zamestnanca
nepostačuje k vyvineniu sa zamestnávateľa zo zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze alebo
chorobe z povolania. Zákonník práce vyžaduje, aby bol zamestnanec s predpismi i pokynmi riadne

a preukázateľne oboznámený spôsobom, ktorý umožňuje zamestnávateľovi sa dôvodne domnievať,
že sa bude podľa týchto predpisov a pokynov správať aj v praxi. Žalovaný počas konania opakovane
namietal, že vzhľadom k tomu, že sa žalobca domáhal určenia, že ide o pracovný úraz až po uplynutí 14
rokov, nemal k dispozícií dokumenty, ktoré preukazujú, že žalobca bol školený ohľadom BOZP, nakoľko
uvedené doklady boli vzhľadom na dĺžku času skartované.

14.5. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že všeobecné zásady prevencie a základné podmienky
na zaistenie BOZP upravuje zákon č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o
zmene a doplnení niektorých zákonov. V ust. § 6 ods. 1 písm. n) je uvedené, že zamestnávateľ
v záujme zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci je povinný viesť a uchovávať predpísanú
dokumentáciu, záznamy a evidenciu súvisiacu s BOZP 5 rokov odo dňa, keď bol v nich vykonaný

posledný záznam, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Vzhľadom k tomu, že žalobca ukončil
pracovný pomer so žalovaným dňa 02.04.2006, v zmysle platnej právnej úpravy účinnej v čase
ukončenia pracovného pomeru, žalovaný uvedenú dokumentáciu po uplynutí 5 ročnej doby skartoval.
Zo znenia zákona však vyplýva iba povinnosť uchovávať dokumentáciu a záznamy o BOZP minimálne
5 rokov odo dňa vykonania posledného záznamu. Skartácia v danom prípade je iba možnosť a nie

zákonná povinnosť. Aj napriek tomu, že pracovný úraz nebol nahlásený a nebol zaznamenaný do
Knihy evidencie pracovných úrazov, žalovaný evidoval skutočnosť, že na pracovisku sa stal „zdravotný
incident“ nakoľko v knihe nedostatkov, je uvedený záznam spísaný zamestnankyňou F. G. o tom, že dňa
19.02.2004 zamestnanec B. A. odpadol a bola privolaná pohotovosť, ktorá ho odniesla do nemocnice
(č. l. 255 spisu), s následnou dlhodobou práceneschopnosťou. Z opatrnosti a predvídavosti, mohol

žalovaný ponechať všetky záznamy takéhoto zamestnanca (aj týkajúce sa preškolenia BOZP), ktoré by
v následných konaniach mohli mať praktický význam. V takomto prípade sa skartovanie (keď aj „legálne“
nakoľko sa vykonalo až po zákonnej lehote) považuje za procesnú ťarchu na strane žalovaného, ako
bývalého zamestnávateľa, ktorý mal byť v takýchto situáciách bdelým. Pri dôkaznej núdzi žalovaného
bolo preto potrebné, aby strana sporu svoje tvrdenia preukázala inými skutočnosťami, napr. svedeckými

výpoveďami alebo nepriamymi listinnými dôkazmi.
14.6. Odvolací súd sa po oboznámení s obsahom súdneho spisu a výsledkami vykonaného dokazovania
stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno. Odvolací súd
pripomína, že sporové konanie je konaním, v ktorom vždy proti sebe stoja dve strany, ktorých tvrdenia
azáujmysúvzásadeprotichodné.Úlohousúdujeprávevtom,abynazákladevykonanéhodokazovania

dospel k záveru o (ne)pravdivosti tvrdení tej-ktorej strany a prijal právne závery tomu zodpovedajúce.
Žalovaný dostatočne v konaní nepreukázal, že žalobca porušil predpisy na zaistenie BOZP z dôvodu,
že nemal správne nasadenú a upevnenú ochrannú prilbu, keď v konaní nepreukázal kedy, v akej
miere a akým spôsobom bol žalobca poučený o používaní bezpečnostných prostriedkov a rovnako
v nadväznosti na uvedené, žalovaný nepreukázal ako vyžadoval a kontroloval ich dodržiavanie, nakoľko

tieto povinnosti musia byť zo zákona splnené kumulatívne. Žalovaný síce do konania predložil predpis
s označením BZ 1 (č. l. 72 spisu), účinný od 01.01.2004, teda v čase, kedy došlo k pracovnému úrazu
žalobcu, avšak v nadväznosti naň nešpecifikoval a nepreukázal, akým spôsobom boli zamestnanci,
teda aj žalobca školení a ani akým spôsobom žalovaný ako zamestnávateľ kontroloval dodržiavanieBOZP na pracovisku. Ani výpovede svedkov v tomto smere bližšie neozrejmili sporné skutočnosti,
nakoľko svedok H. K. L. na pojednávaní zo dňa 31.03.2025 (č. l. 250 spisu) uviedol, že nebol očitým
svedkom úrazu žalobcu a rovnako presne nevedel uviesť, či žalobcovi bola pridelená ochranná prilba

s popruhom alebo bez neho. Túto skutočnosť nepotvrdil ani ďalší svedok H. M. C., ktorý na pojednávaní
zo dňa 05.05.2025 (č. l. 282 spisu) len konštatoval prax zamestnancov v oblasti BOZP a nie konkrétne
skutočnosti týkajúce sa žalobcu a jeho prípadné použitie ochrannej prilby s alebo bez popruhu. Na
základe vykonaného dokazovania preto nemožno spoľahlivo prijať záver, že žalovaný preukázal, že
jedinou príčinou škody, ktorá sa stala žalobcovi bola skutočnosť, že by žalobca svojím konaním porušil

predpisy týkajúce sa BOZP, keď v konaní nebolo preukázané, aké pracovné pomôcky boli žalobcovi
pridelené a taktiež žalovaný nepreukázal, či bol žalobca preukázateľne oboznámený s predpismi BOZP,
žebolakontrolovanájehoznalosť adodržiavaniestanovenýchopatrení.Uvedenézisteniapretonemôžu
založiť prístupnosť aplikácií liberačných dôvodov.
14.7. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, ktorý namietal nevykonanie navrhovaného dôkazu,
a to vypočutie svedkyne F. G. odvolací súd uvádza, že právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,

v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a
akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, a
nie účastníkov konania (viď. tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/99/2011, 2Cdo/141/2012,
3Cdo/201/2012, 4Cdo/125/2012, 5Cdo/251/2012, 6Cdo/36/2011 a 7Cdo/34/2011). Hodnotenie dôkazov

je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov,
vyplývajúcej z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada, vychádzajúca z čl. 15 základných
princípov Civilného sporového poriadku a normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver,
ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického

myšlienkového postupu (v podrobnostiach pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,
1540 s., str. 729). Súd prvej inštancie v tomto smere uviedol, že vykonanie uvedeného dôkazu by
bolo nadbytočné, s čím odvolací súd súhlasí, nakoľko ani výpoveď uvedenej svedkyne, by v danom
procese nezvrátila tie okolnosti, ktoré žalovaný mal preukazovať, aby sa na vec mohlo uplatniť ust.

§ 196, ods. 1 písm. a), resp. od. 2 ZP. Skutočnosť, že svedkyňa bola na pojednávanie predvolaná,
avšak v odbernej lehote si neprevzala zásielku, a súd prvej inštancie následne upustil od jeho výsluchu,
nezakladá prekážku, pre ktorú by bolo správne tvrdenie žalovaného, že ide o nezákonné rozhodnutie.
Pokiaľ mal súd prvej inštancie, na základe vykonaného dokazovania spoľahlivo zistený skutkový stav
veci, v dôsledku ktorého mohol prijať určitý právny záver, bolo v jeho kompetencií, aby vo veci rozhodol

bez výpovede svedkyne. Preto uvedenú námietku považuje odvolací súd za irelevantnú.
15. K odvolacej námietke intervenienta o tom, že nie je stranou sporu a preto by nemal byť zaviazaný
povinnosťou nahradiť trovy konania úspešnej strane odvolací súd uvádza, že v tomto smere súd prvej
inštancie správne poukázal na závery uznesenia Ústavného súdu SR č. k. IV ÚS 442/2022 z 20.09.2022,
v zmysle ktorého „nárok na náhradu trov konania má vo všeobecnosti aj intervenient, pričom sa primárne

viaženaprocesnýúspechtejsporovejstrany,popriktorejsanakonaníintervenientzúčastňuje“.Rovnaký
právny záver vyslovil aj Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 30.11.2022 sp. zn. 4Cdo/252/2020. Niet
preto dôvodu nepostupovať v týchto intenciách aj v prípade náhrady trov konania voči intervenientovi,
ktorý vystupuje na neúspešnej strane. Z citovaného uznesenia ústavného súdu sa zároveň zdôrazňuje
aj skutočnosť, že vzhľadom k tomu, že intervenient nie je sporovou stranou, je potrebné posúdiť jeho

výdavky prísnejšie, pokiaľ ide o zákonné kritériá vymedzené v § 251 CSP. Táto skutočnosť však nemá
vplyv na konštatovanie existencie „základu nároku“ žalobcu na náhradu trov aj voči intervenientovi, ako
(neúspešnej) protistrany, nakoľko nárok intervenienta na náhradu trov konania je závislý na rozhodnutí
o nároku na náhradu trov konania strany sporu, popri ktorej intervenient vystupuje. Odvolací súd
zdôrazňuje, že ak intervenient vstúpi do konania na niektorej zo strán sporu, musí počítať s tým, že

bude mať nielen procesné práva, ale aj procesné povinnosti medzi ktoré patrí aj (spolu)zodpovednosť
za trovy v prípade neúspechu strany, ktorú v konaní podporoval. Je teda nepochybné, že pokiaľ
intervenient vystupuje na strane účastníka konania (v danom prípade na strane žalovaného), u ktorého
je daná povinnosť nahradiť trovy konania podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, je takáto povinnosť daná i na
strane intervenienta. V zmysle uvedeného, preto súd prvej inštancie správne rozhodol, že žalobca, ako

úspešná strana v konaní, má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému a intervenientovi na
strane žalovaného. Žalovaný a intervenient netvorili procesné spoločenstvo avšak vzhľadom k tomu, že
intervenient mal na výsledku konania právny a aj ekonomický záujem, realizoval procesné úkony a aj
jeho procesná aktivita mala vplyv na výsledok konania, je účelné a aj spravodlivé, že o trovách konaniasúd prvej inštancie rozhodol tak, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia
povinnosť plniť zo strany druhého z nich. Plnej zodpovednosti neúspešnej strany za výsledok konania
potom zodpovedá také rozhodnutie súdu, ktoré zaviaže stranu sporu a intervenienta na jeho strane

ksolidárnejpovinnosti,nakoľkopriinejformerozhodnutiabysaúspešnejstranesporuzhoršiloveriteľské
postavenie na náhradu trov konania. Vzhľadom k týmto záverom, odvolací súd konštatuje správnosť
rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalovaného a intervenienta zaviazal spoločne a nerozdielne
na náhradu trov konania žalobcu v rozsahu 100 %.
16. So zreteľom na uvedenú dôkaznú situáciu odvolací súd konštatuje, že žalovaný nepreukázal

zákonom definované liberačné dôvody pre úplné, prípadne čiastočné zbavenie sa zodpovednosti za
utrpený pracovný úraz žalobcu a preto z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutých častiach, vo výroku I a II. podľa § 387 ods. 1, ods. 2. CSP potvrdil ako vecne správny.
17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 v spojení
s § 255 ods.1 CSP tak, že v konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na ich náhradu voči žalovanému
a intervenientovi v celom rozsahu, ktoré sú povinní uhradiť spoločne a nerozdielne.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).