Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 11, 2026

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 2S/84/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0824101066
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mgr. Katarína Haviarová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2026:0824101066.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mgr. Kataríny

Haviarovej(sudkyňaspravodajkyňa)ačlenovsenátuJUDr.PetraPirošaaJUDr.MiroslavyŠtefčekovej,v
právnejvecižalobcu:A.B.,nar.XX.XX.XXXX,bytomC.D.XXX,XXXXXC.D.,právnezast.:Advokátska
kancelária JUDr. Peter Strapáč, PhD., s.r.o., so sídlom Ul. 17. Novembra 3215, 022 01 Čadca, IČO:
50 473 522, proti žalovanej: Slovenská inšpekcia životného prostredia, so sídlom Grösslingová 5, 811
09 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č.
3397003024/10099/25/2024-40927/2024/Bly zo dňa 05. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Návrh žalobcu na sankčnú moderáciu z a m i e t a.

III. Žalobcovi ani žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Prostredníctvom informačného systému stráže prírody, Štátnej ochrany prírody SR, Správy Chránenej
krajinnej oblasti Kysuce, bol Slovenskej inšpekcii životného prostredia, Inšpektorát životného prostredia

Žilina, odbor inšpekcie ochrany prírody a krajiny (ďalej ako „prvostupňový orgán“) dňa 07.05.2024
doručený podnet - oznámenie o spáchaní priestupku žalobcom, v ktorom sa poukazuje na neoprávnený
vjazd s motorovým vozidlom s EČV: E. na pozemok KN-C parc. č. 390 v k. ú. F., okres Čadca, v lokalite
Vodná nádrž Nová Bystrica, za hranicami zastavaného územia obce, v Chránenej krajinnej oblasti (ďalej
len „CHKO“) Kysuce, kde platí druhý stupeň ochrany podľa zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody
a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 543/2002 Z. z.“ alebo „zákon o ochrane
prírody a krajiny“). K oznámeniu bola predložená fotodokumentácia a videodokumentácia.

2. Prvostupňový orgán mal z podnetu, fotodokumentácie a videodokumentácie stráže prírody za
preukázané, že obvinený z priestupku (tu žalobca) sa dopustil priestupkov podľa ust. § 92 ods. 1 písm.
d) zákona o ochrane prírody a krajiny, preto vydal rozkaz č. 3397403124/7729/75/2024-21109/2024 zo
dňa 04.06.2024 o uložení sankcie za priestupok (ďalej len „rozkaz“), ktorým žalobcu uznal vinným zo
spáchania priestupku podľa § 92 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane prírody a krajiny a uložil mu sankciu
– pokutu vo výške 170,00 Eur. Žalobca voči rozkazu podal v zákonnej lehote odpor, čím sa v zmysle

§ 87 ods. 4 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon č.
372/1990 Zb.“ alebo „zákon o priestupkoch“) predmetný rozkaz zrušil a prvostupňový orgán pokračoval
v priestupkovom konaní.3. Prvostupňový orgán podaním č. 7729/75/2024-24459 zo dňa 27.06.2024 predvolal žalobcu na ústne
pojednávanie na deň 22.07.2024 s tým, že bol poučený podľa § 73 ods. 2 a § 74 ods. 1 zákona
o priestupkoch, § 17 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) a podľa § 82 ods. 5 a § 92 ods. 7 zákona o ochrane
prírody a krajiny. O priebehu ústneho pojednávania bola spísaná zápisnica č. 7729/75/2024-27384/2024
zo dňa 22.07.2024.

Prvostupňové rozhodnutie

4. Následne prvostupňový orgán rozhodnutím č. 3397403124/7729/75/2024-29956/2024 zo dňa
09.08.2024 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie prvostupňového orgánu“) uznal
žalobcu za vinného zo spáchania priestupku podľa § 92 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane prírody
a krajiny a podľa § 77 zákona o priestupkoch na tom skutkovom základe, že dňa 29.04.2024 v čase
o 16:57 hod. bol žalobca zastavený s motorovým vozidlom značky G. H. s EČV: E. na pozemku KN-C

parc. č. 390, v k. ú. F., druh pozemku „zastavaná plocha a nádvorie“, ktorý je umiestnený za hranicami
zastavaného územia obce, na území CHKO Kysuce, kde podľa zákona o ochrane prírody a krajiny platí
2. stupeň ochrany, mimo diaľnice, cesty a miestnej komunikácie, parkoviska, čerpacej stanice, garáže,
továrenského, staničného alebo letištného priestoru, teda za to, že vykonával činnosť zakázanú podľa
§ 13 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny, čím sa dopustil priestupku podľa § 92 ods. 1

písm. d) zákona o ochrane prírody a krajiny, za ktorý mu podľa § 92 ods. 2 písm. b) zákona č. 543/2002
Z. z. uložil pokutu vo výške 170,00 Eur.

5.Odôvodnenieprvostupňovéhorozhodnutiapopisujecelýpriebehadministratívnehokonania,zktorého
prvostupňový orgán vyvodil záver, že žalobca nebol v čase spáchania skutku vlastník ani správca ani

nájomca dotknutého pozemku, a teda nepožíval zákonnú výnimku podľa § 13 ods. 3 písm. a) zákona
o ochrane prírody a krajiny; nepredložil povolenie či doklad, ktorý by ho oprávňoval na jazdu a státie
motorovým vozidlom v chránenom území; žalobca nedisponoval v čase skutku oprávnením na použitie
lesnej cesty v zmysle usmernenia Ministerstva pôdohospodárstva SR na zjednotenie preukazovania
oprávnenia na využívanie lesných ciest a používania lesných pozemkov č. 1971/2009 - 720/901 zo dňa

14.05.2009. Taktiež prvostupňový orgán odôvodnil záver, že cesta, na ktorej zastavili členovia stráže
prírody žalobcu, je účelovou komunikáciou, ktorá nespadá do cestnej siete a nie je teda cestou podľa
cestného zákona. Prvostupňový orgán preto dospel k záveru, že boli naplnené všetky znaky skutkovej
podstaty priestupku uvedeného v § 92 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane prírody a krajiny. Následne sa
zaoberal kritériami pre uloženie sankcie za predmetný priestupok, ktorú je možné v zmysle § 92 ods. 2

písm. b) zákona o ochrane prírody a krajiny uložiť vo forme pokarhania, pokuty do výšky 3 319,39 Eur
a prepadnutia veci. Po zvážení kritérií podľa § 12 ods. 1 zákona o priestupkoch za priťažujúcu okolnosť
považoval, že žalobca vykonával činnosť zakázanú na území s druhým stupňom ochrany a žalobca mal
vedomosť, že tkáto činnosť je zakázaná, pretože v období november 2022 až august 2023 bol štyrikrát
zastavený na predmetnom pozemku a kontrolovaný strážou prírody. Za poľahčujúce okolnosti zobral

do úvahy vek žalobcu, že je dlhoročný člen miestneho poľovného združenia a podielnik v miestnom
pozemkovom spoločenstve, a tiež bolo zohľadnené aj samotné miesto skutku, ktorým je spevnená
účelová komunikácia. Vzhľadom na uvedené okolnosti a na preventívny, represívny a výchovný účinok
sankcie bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 170,00 Eur.

Druhostupňové rozhodnutie

6. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodla Slovenská inšpekcia životného
prostredia - ústredie (tu žalovaná) rozhodnutím č. 3397003024/10099/25/2024-40927/2024/Bly zo dňa
05.11.2024 tak, že podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku odvolanie žalobcu zamietla a prvostupňové

rozhodnutie potvrdila. Žalovaná v odôvodnení rozhodnutia uviedla, že prvostupňový orgán na základe
vykonaného štátneho dozoru a dokazovania mal za preukázané, že žalobca dňa 29.04.2024 o 16:57
hod. bol zastavený s motorovým vozidlom značky G. H. EČV: E. na pozemku KN-C parc. č. 390 v
k. ú. F., druh pozemku „zastavaná plocha a nádvorie“, ktorý je umiestnený za hranicami zastavaného
územia obce, na území CHKO Kysuce s 2. stupňom ochrany. V zmysle § 13 ods. 1 písm. a) zákona

o ochrane prírody a krajiny je na území, na ktorom platí 2. stupeň ochrany, zakázané jazdenie a
státie motorovým vozidlom na pozemky za hranicami zastavaného územia obce mimo diaľnice, cesty a
miestnej komunikácie, parkoviska, čerpacej stanice, garáže, továrenského, staničného alebo letištného
priestoru. Z taxatívne vymedzených výluk zákazov uvedených v tomto ustanovení vyplýva, že zákazjazdenia a státia motorovým vozidlom sa vzťahuje na „účelovú komunikáciu“. Prvostupňový orgán sa
v tejto súvislosti dostatočne vysporiadal a zadefinoval uvedenú cestu podľa zákona č. 326/2005 Z.
z. o lesoch v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o lesoch“ alebo aj „zákon č. 326/2005 Z.

z.“) a cestného zákona na str. 12-13 svojho rozhodnutia o pokute a správne vyhodnotil v tom zmysle,
že predmetný pozemok, kde sa obvinený z priestupku pohyboval motorovým vozidlom, je účelovou
komunikáciou. Ďalej žalovaná uviedla, že uvedený zákaz sa v zmysle § 13 ods. 3 písm. a) zákona o
ochrane prírody a krajiny nevzťahuje na vjazd alebo státie vozidla slúžiaceho na obhospodarovanie
pozemku alebo patriaceho vlastníkovi, správcovi a nájomcovi pozemku, na ktorý sa vzťahuje tento

zákaz. Z dokazovania vyplynulo, že žalobca jazdil motorovým vozidlom a bol zastavený členmi stráže
prírody na parcele KN-C č. 390, v k. ú. F., za hranicami zastavaného územia obce. Žalobca nepredložil
doklad, ktorý by ho oprávňoval na jazdu a státie motorovým vozidlom na parcele č. KN-C 390, k. ú. F.,
CHKO Kysuce s 2. stupňom územnej ochrany. Žalobca preukázal, že je členom poľovníckej spoločnosti
Riečnica, do revíru ktorej počas kontroly stráže prírody mieril motorovým vozidlom s naloženým krmivom
a je riadnym členom Pozemkového spoločenstva Riečnica – Horná Tižina, ale podľa údajov z katastra

nehnuteľností nie je vlastníkom dotknutej parcely č. 390, v k. ú. F., ani okolitých parciel. Podľa údajov
z katastra nehnuteľností žalobca nie je vlastníkom, správcom ani nájomcom na pozemku parcela č. KN-
C 390 k. ú. F., t. j. k predmetnej parcele nemá vlastnícke ani užívateľské práva. Výnimka zo zákazu jazdy
a státia motorovým vozidlom v zmysle § 13 ods. 3 písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny sa na
neho v prípade parcely č. KN-C 390 v k. ú. F., ktorá je predmetom tohto konania, nevzťahuje. Žalobca

nepreukázal oprávnenosť jazdy motorovým vozidlom na parcele č. KN-C 390 k. ú. F., v chránenom
území CHKO Kysuce. Žalobca nedisponoval ani výnimkou zo zakázanej činností, ktorú mu môže v
odôvodnených prípadoch vydať miestne a vecne príslušný orgán ochrany prírody a krajiny.

7. Žalovaný ďalej poukázal na čl. 2 ods. 3 Ústavy SR a čl. 44 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Uviedol tiež, že v

rámci územnej ochrany podľa zákona o ochrane prírody a krajiny platí zákaz jazdenia a státia vozidlami
na pozemky už od 2. stupňa ochrany, z čoho je zrejmé, že táto činnosť je v chránených územiach
považovaná za škodlivú a nežiaducu. Účelom vymedzenia zakázaných činností v zákone o ochrane
prírody a krajiny je zabezpečenie ochrany území, vyhlasovaných za chránené územie z dôvodu ich
výnimočnosti, biologickej hodnoty a pre potreby ich zachovania aj pre ďalšie generácie. Jazda a státie

motorovým vozidlom je v chránenom území veľmi nežiaducu činnosťou. Predstavuje riziko znečistenia
biotopov v prostredí, vrátane chránených druhov. Jazdou mimo spevnený povrch dochádza k ničeniu
biotopu a k narušeniu pôdneho krytu, prípadne k vzniku alebo k zintenzívneniu erózie. Z týchto dôvodov
je jazda a státie motorovými vozidlami v chránených územiach zakázaná už od 2. stupňa územnej
ochrany. Cieľom zavedenia zákazu prostredníctvom § 13 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane prírody

a krajiny a jeho uplatňovania aj prostredníctvom kontrol vykonávaných strážou prírody je regulovanie
počtu vjazdov motorových vozidiel do ochranných území. Žalovaná tiež sama ďalej odôvodnila, prečo sa
na žalobcu nevzťahujú výnimky uvedené v § 13 ods. 3 písm. a) a c) zákona o ochrane prírody a krajiny.

8. Žalovaná tiež uviedla, že preskúmala aj výšku pokuty a podľa nej prvostupňový orgán pri určení druhu

sankcie a jej výmery postupoval v súlade s § 12 ods. 1 zákona o priestupkoch žalobcovi uložil pokutu
v dolnej hranici možnej sadzby, a to 170,00 Eur z maximálnej možnej sadzby 3 319,39 Eur a výšku
uloženej pokuty v odôvodnení rozhodnutia riadne zdôvodnil. Za priťažujúcu skutočnosť prvostupňový
orgán považoval tú skutočnosť, že žalobca jazdil motorovým vozidlom vo vlastnom záujme na pozemku,
ktorého nie je vlastníkom, pričom jazdil v blízkosti vodnej nádrže Nová Bystrica v 1. pásme ochrany

vodného zdroja, zdroja pitnej vody. Za poľahčujúce okolnosti považoval prvostupňový orgán to, že
žalobca jazdil motorovým vozidlom po spevnenom povrchu a takáto jazda má na biotopy menší dopad
ako jazda po nespevnenom povrchu. Výška uloženej sankcie zodpovedá závažnosti a dĺžke trvania
protiprávneho konania, za ktoré je pokuta ukladaná, je uložená v dolnej hranici možnej sadzby a má
žalobcu do budúcnosti odradiť od porušovania právnych predpisov v oblasti ochrany prírody a krajiny.

V podmienkach právneho štátu sa ukladaním sankcií sleduje súčasne individuálna ako aj všeobecná
prevencia. Sankcia má plniť funkciu výchovnú, preventívnu a súčasne funkciu represívnu a má byť
citeľná vo finančnej sfére priestupcu. Žalovaná tiež uviedla, že vzhľadom na to, že žalobca bol na
uvedenej parcele kontrolovaný strážou prírody už viackrát, z toho dňa 13.05.2023 a 19.08.2023 boli
vjazdy žalobcu s motorovým vozidlom na uvedenú parcelu vyhodnotené ako nezákonné, ale neuložil mu

sankciu a žalobca opätovne dňa 29.04.2024 opakovane kontrolovaný v súvislosti s vjazdom motorovým
vozidlom v rozpore so zákonom o ochrane prírody a krajiny, bolo na mieste toto porušenie zákona riešiť
uloženímsankcievpriestupkovomkonaníauloženiepokarhaniabybolovdanomprípadenedostatočné.
Uloženú sankciu považovala žalovaná za primeranú.Správna žaloba – žalobné body

9. Proti rozhodnutiu žalovanej podal žalobca správnu žalobu, v ktorej uviedol, že s napadnutým
rozhodnutím v celom rozsahu nesúhlasí, necíti sa byť vinný zo spáchania priestupkov a uložená sankcia
je podľa neho neprimeraná. Odôvodnenie považoval za nejasné a nedostatočné, ako aj zistený skutkový
stav. Mal za to, že rozhodnutie žalovanej je nezákonné z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e)
a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“).

10. Žalobca poukázal na ustanovenie § 3 ods. 5 správneho poriadku s tým, že podľa jeho názoru
priestupok nebol dostatočným spôsobom objasnený, skutkový stav nebol spoľahlivo zistený, a teda
nemohlo byť nepochybne preukázané, že sa predmetných priestupkov dopustil. Správny orgán ani
neprihliadal na ním predkladané skutočnosti a náležitým spôsobom sa s nimi nevysporiadal. Stráž
prírody sa nesnažila vec riešiť v blokovom konaní, hoci jej to zákon o ochrane prírody a krajiny umožňuje.

Tiež uviedol, že v danom čase prechádzalo po tej istej ceste aj iné auto, avšak mohlo pokračovať ďalej
bez akéhokoľvek postihu, zatiaľ čo konanie žalobcu bolo vyhodnotené ako priestupok, čo podľa žalobcu
nie je korektné a zákonné.

11. Podľa žalobcu sa žalovaná nesprávne vysporiadala s námietkou, že žalobca jazdil po ceste. Podľa

názoru žalobcu je predmetná parcela C-KN 390 v kat. území F. cestou, čo odôvodnil tým, že z informácie
obce Nová Bystrica vyplýva, že táto parcela je účelovou lesnou cestou. Poukázal na ust. § 2 ods. 1
zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „zákon
č. 8/2009 Z. z.“ alebo „zákon o cestnej premávke“), podľa ktorého „cestnou premávkou na účely tohto
zákona sa rozumie užívanie diaľnic, ciest, miestnych komunikácií a účelových komunikácií (ďalej len

„cesta“) vodičmi vozidiel a chodcami“. Podľa žalobcu tak v zmysle zákona o cestnej premávke je aj
účelová komunikácia považovaná za cestu, takže zákaz jazdiť motorovým vozidlom sa na predmetné
územie, kde ho stráž prírody zastavila, nevzťahuje.

12. Žalobca ďalej poukázal na ust. § 4 ods. 3 zákona o cestnej premávke, podľa ktorého vodič smie

motorové vozidlo použiť len na cestách, čo neplatí, ak sa motorové vozidlo v súlade s osobitnými
predpismi použije v súvislosti s výkonom poľovníckeho práva a rybárskeho práva alebo ich kontrolou.
Podľa žalobcu je takýmto osobitným predpisom aj zákon o ochrane prírody a krajiny a toto ustanovenie
ho oprávňuje viesť motorové vozidlo v súvislosti s výkonom práva poľovníctva.

13. Nesúhlasil s názorom žalovanej, že nie je oprávnený jazdiť na predmetnej parcele v dôsledku Zmluvy
o užívaní poľovného revíru „Riečnica“ (ďalej len „Zmluva o užívaní PR Riečnica“). Žalobca má za to, že
na základe tejto zmluvy je oprávnený užívať nehnuteľnosti v kat. území F., a preto sa na neho vzťahuje
výnimka podľa ust. § 13 ods. 3 písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny, prípadne výnimka podľa
ust. § 13 ods. 3 písm. c) zákona o ochrane prírody a krajiny, podľa ktorého sa zákaz nevzťahuje na

vjazd alebo státie vozidla, ak jeho vjazd alebo státie boli povolené podľa osobitného predpisu, ktorým
je podľa žalobcu zákon č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o poľovníctve“). Ďalej uviedol, že Zmluva o užívaní PR Riečnica je uzatvorená podľa § 13 zákona
o poľovníctve. Poukázal na ust. § 13 ods. 2 zákona o poľovníctve s tým, že touto zmluvou dali vlastníci
spoločného poľovného revíru užívateľovi poľovného revíru do užívania poľovný revír, ktorý je v čl. 3

Zmluvy o užívaní PR Riečnica charakterizovaný ako poľovný revír nachádzajúci sa v katastrálnych
územiach I., F. I., H. D., J. K. F.. Žalobca má preto za to, že podľa tejto zmluvy má k pozemkom v k. ú.
F. užívacie právo a osobitný predpis, ktorým je zákon o poľovníctve ho oprávňuje na vjazd a státie na
predmetný pozemok. Ako dôkazy priložil žalobca Zmluvu o užívaní PR Riečnica a notársku zápisnicu.

14. Žalobca tiež namietal, že žalovaná sa nevysporiadala s námietkou žalobcu, uvedenou v odvolaní,
v ktorej poukazoval na právny názor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „Generálna
prokuratúra SR“), uvedeným v oznámení č. VI/2Gd218/23/1000-4 zo dňa 16.10.2023 (ďalej len
„oznámenie Generálnej prokuratúry SR“), z ktorého vyplýva, že vstup do oblasti výkonu práva
poľovníctva môže byť aj po ceste, ktorá je v inom katastrálnom území, ktoré sa nenachádza v jeho

poľovnom revíri. Ako dôkaz predložil žalobca oznámenie Generálnej prokuratúry SR. K vyjadreniu
žalovanej, že oprávnenie žalobcu vydané Lesmi SR, š. p. (ďalej len „povolenka“) neoprávňovalo žalobcu
jazdiť motorovým vozidlom na predmetnom pozemku, kde sa skutok stal, žalobca uviedol, že sa na lesné
pozemky, kde mal udelenú povolenku, musel nejakým spôsobom dostať.15. K zastaveniu členmi stráže prírody žalobca uviedol, že ich konanie považuje za osobné voči nemu
a členom jeho rodiny, pričom v tomto smere podal jeho syn už viacero podaní/sťažností. Žalobca

považuje jeho zastavenie a následný postup členov stráže prírody za šikanózny a zaujatý, čo podľa neho
odôvodňuje postup na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Poukázal na to, že jeho osoba ako aj osoba
jeho syna je členom stráže prírody známa, pričom sa členovia stráže prírody neprofesionálne a vulgárne
vyjadrovali na adresu jeho syna (o čom má žalobca nahrávku), a preto o ich nestrannosti možno podľa
žalobcu pochybovať. Ako dôkazy predložil sťažnosti zo dňa 16.03.2023, 27.112023 a zápisnicu zo dňa

22.07.2024.

16. Žalobca považoval rozhodnutie žalovanej za nezákonné aj v časti uloženej sankcie a jej výšky.
Výšku uloženej pokuty považuje za neprimeranú. Za priestupok podľa § 92 ods. 1 písm. d) zákona
o ochrane prírody a krajiny možno uložiť pokarhanie alebo pokutu do výšky 3 319,39 Eur. Uviedol,
že poskytoval správnemu orgánu v celom konaní súčinnosť, dostavil sa na ústne pojednávanie, aby

situáciu objasnil. Ide o špecifický prípad a mal by byť posudzovaný s ohľadom na okolnosti, ktoré
ho podmieňujú, a ide pritom o tie okolnosti, ktoré sú v prospech žalobcu. Zákon o ochrane prírody a
krajiny nie je postavený na princípe, že správny orgán musí uložiť pokutu tomu, kto spáchal priestupok,
ale je to na úvahe správneho orgánu. Žalovaná dala v rozhodnutí za pravdu prvostupňovému orgánu
pri výške uloženej pokuty, ale táto nebola dostatočne odôvodnená. Podľa slov žalovanej bola pokuta

uložená v spodnej hranici zákonom ustanovenej sadzby, čo ale nie je pravda, pretože spodná hranica
pokuty nie je v zákone uvedená v sume 170 eur. Žalovaná vo všeobecnej rovine konštatovala, že
pokutu považuje za primeranú a že pokuta má obvineného z priestupku do budúcnosti odradiť od
porušovania právnych predpisov v oblasti ochrany prírody a krajiny, že musí plniť výchovnú, preventívnu
arepresívnufunkciuamusíbyťciteľnávofinančnejsférepriestupcu.Zapriťažujúcuokolnosťpovažovala

žalovaná to že žalobca jazdil v blízkosti vodnej nádrže Nová Bystrica v 1. pásme ochrany vodného
zdroja, zdroja pitnej vody, čo žalobca nevníma rovnako, pretože podľa neho ide o samotnú okolnosť,
ktorá odôvodňuje spáchanie priestupku. Za poľahčujúcu okolnosť bolo považované len to, že išlo o
jazdu na spevnenom povrchu, a ostatné poľahčujúce okolnosti opomenul, napríklad, že žalobca svojím
konaním nespôsobil žiadnu škodu. Pre žalobcu ako osobu vyššieho veku, starobného dôchodcu, môže

mať pokuta v uloženej výške negatívne ekonomické konzekvencie. Výška uloženej pokuty je podľa
neho neprimeraná a nedostatočne odôvodnená. K voľnej úvahe orgánu verejnej správy ohľadne výšky
ukladanej sankcie poukázal žalobca na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/64/2013
zo dňa 12.03.2014. Navrhol správnemu súdu uplatniť peňažnú moderáciu v zmysle § 192 SSP a znížiť
výšku uloženej pokuty, nakoľko táto e podľa neho neprimeraná a likvidačná. Žalobca žiadal zrušiť

správnou žalobou napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej správy, a zároveň si uplatnil právo na
náhradu trov konania.

Vyjadrenie žalovanej k správnej žalobe

17. Žalovaná vo vyjadrení k správnej žalobe poukázala na ustanovenie § 13 ods. 1 písm. a) a na
ustanovenie § 13 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny. Uviedol, že o porušení ustanovenia § 13 ods.
1 písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny nemožno hovoriť, ak boli naplnené výnimky v ustanovení
§ 13 ods. 3 tohto zákona. Žalobca nebol vlastníkom alebo spoluvlastníkom parcely KN-C Č. 390 v k.
ú. F. a nepredložil povolenie či doklad, ktorý by ho oprávňoval na jazdu a státie motorovým vozidlom

v chránenom území. Prvostupňový orgán mal za preukázané, že žalobca nebol v čase spáchania
skutku vlastníkom, správcom ani nájomcom dotknutého pozemku na parcele KN-C Č. 390 v k. ú. F.,
teda sa na neho nevzťahovala zákonná výnimka zo zákazu jazdy a státia motorovým vozidlom podľa
ustanovenia § 13 ods. 3 písm. a) zákona č. 543/2002 Z. z. na parcele KN-C č. 390 v k. ú. F.. Povolenka
(oprávnenie) evidenčné číslo 5/P/09/08/2023 zo dňa 11.05.2023, ktorá bola vydaná Lesmi SR š.p.

OZ Sever LS Stará Bystrica na výkon práva poľovníctva, žalobcu neoprávňovala jazdiť motorovým
vozidlom na predmetnom pozemku, kde sa skutok stal, nakoľko sa toto oprávnenie vzťahovalo na lesné
pozemky, ktoré sú súčasťou poľovného revíru Riečnica. Navyše predmetné oprávnenie bolo v čase
spáchania skutku neplatné (platilo do 31.12.2023). Zákon č. 543/2002 Z. z. stanovuje taxatívne výnimky
zo zákazu vjazdu a státia motorovým vozidlom, medzi ktorými sa takýto dôvod (oprávnenosť prejazdu

k obhospodarovaným pozemkom) nenachádza. Zákon č. 543/2002 Z. z. neuvažoval o príjazdových
komunikáciách v prípade vjazdov motorových vozidiel do chránených území. Zákon č. 543/2002 Z.
z. uvádza len výnimky zo zákazu vjazdu a státia motorových vozidiel vo vzťahu k pozemkom, ktoré
sú buď predmetom obhospodarovania alebo vo vlastníctve (správe, nájme), ale neupravuje príjazdovékomunikácie k týmto pozemkom. Na skutok preto nebolo možné aplikovať ustanovenie § 13 ods. 3
zákona o ochrane prírody a krajiny.

18. Žalovaná ďalej k námietke žalobcu, že sa nachádzal na ceste v čase spáchania skutku, uviedla,
že k uvedenej námietke sa prvostupňový orgán vyčerpávajúco vyjadril vo svojom rozhodnutí, pričom
žalovaná sa s jeho argumentáciou stotožnila a trvá na nej. Poukázala na to, že v zmysle ustanovenia
§ 4c ods. 1 zákona č. 135/ 1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „cestný zákon“) „Cestnú sieť tvoria diaľnice a cesty. Z mapy cestnej siete pre okres

Čadca, dostupnej na webovej stránke F., vyplýva, že územie na ktorom sa žalobca v čase kontroly
nachádzal, nie je zaradené do cestnej siete. Keďže cestnú sieť tvoria diaľnice a cesty, pričom predmetné
územie parcely č. 390 v k.ú. F. nebolo zaradené do cestnej siete, nemožno hovoriť o danom území ako o
ceste, prípadne diaľnici. Uvedené podľa žalovanej preukazuje, že podmienka miesta bola dodržaná. Je
pritom jednoznačne preukázané, o čom svedčí aj fotodokumentácia v spisovom materiáli, že sa žalobca
nachádzal na území požívajúcom ochranu práve motorovým vozidlom. Na základe vyššie uvedeného je

preto zrejmé, že naplnenie znakov skutkovej podstaty priestupku podľa ustanovenia § 92 ods. 1 písm.
d) zákona č. 543/2002 Z. z. bolo preukázané.

19. S poukazom na ust. § 65a zákona č. 543/2002 Z. z. žalovaná uviedla, že Štátna ochrana prírody
Slovenskej republiky a Slovenská inšpekcia životného prostredia sú osobitné organizácie, a teda jej

konanie nevie a nemôže Slovenská inšpekcia Slovenskej republiky ovplyvniť a ovplyvňovať. Štátna
ochrana prírody Slovenskej republiky sa rozhodla danú vec postúpiť Slovenskej inšpekcii životného
prostredia, pričom jej postup bol v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o ochrane prírody a
krajiny.

20. Ohľadom predvolania pána A. B. L.. a jeho výsluchu uviedla, že ide o iné konanie, pričom predmetné
konanie nesúvisí s prejednávaným prípadom. Z uvedeného dôvodu
nepovažuje za účelné sa vyjadrovať k predmetným tvrdeniam.

21. K výške uloženej pokuty uviedla, že sa k nej vyjadrila v rámci napadnutého rozhodnutia, pričom

s výškou uloženej pokuty prvostupňovým orgánom sa stotožnila. Výšku uloženej pokuty považuje za
náležitú a riadne zdôvodnenú. Výška sankcie je primeraná k povahe spáchaného skutku, zodpovedá
závažnosti spáchaného priestupku, pričom je zákonná, nevybočuje z medzí stanovených zákonom a je
riadne odôvodnená. Ďalej uviedla že žalobca nepreukázal likvidačnú povahu uloženej sankcie, pričom
skutočnosť, že je starobným dôchodcom neznamená, že mu nemôže byt' uložená sankcia. Pokiaľ ide o

primeranosť výšky sankcie k povahe skutku, má žalovaná za to, že výška uloženej sankcie zodpovedá
závažnosti spáchaného priestupku.

22. Záverom žalovaná uviedla, že trvá na všetkých argumentoch a vyjadreniach uvedených v rozhodnutí
žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím. Žalovaná v konaní postupovala v súlade a

v medziach ustanovených zákonom č. 543/2002 Z. z., zákonom o priestupkoch a príslušnými
právnymi predpismi, pričom rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo zo správneho vecného a
právneho posúdenia veci. Napadnuté rozhodnutie považuje za preskúmateľné, riadne odôvodnené a
v súlade s princípom materiálnej pravdy. Navrhla preto, aby súd predmetnú žalobu ako nedôvodnú a
neopodstatnenú v celom rozsahu zamietol.

Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného (replika)

23. Žalobca v replike uviedol, že s vyjadrením žalovanej k žalobe sa nestotožňuje. Poukázal na
to, že povolenka vydaná Lesmi SR, š. p. ho oprávňovala na vjazd na dané územie a rovnaké

povolenie využívajú všetci z poľovníckeho združenia Riečnica (23 osôb) na prejazd daným pozemkom.
K neplatnosti povolenky žalobca uviedol, že bolo síce neplatné, ale len nedopatrením a išlo len
o formálny nedostatok. Znova zopakoval, že Zmluva o užívaní PR Riečnica ho oprávňuje na vjazd do
tejto oblasti. K tomu, či je predmetná parcela cestou poukázal na svoju argumentáciu v správnej žalobe
a predchádzajúcich podaniach a zdôraznil, že je podľa neho v tomto prípade aplikovať ust. § 2 ods. 1

zákona o cestnej premávke, v zmysle ktoréh osa cestou rozumejú aj miestne komunikácie a účelové
komunikácie. Vo vzťahu k námietkam zaujatosti zamestnancov Štátnej ochrany prírody SR žalobca
uznal, že sa netýkajú prejednávaného prípadu a uviedol, že sa snažil len poukázať na zaujatosť týchto
osôb voči jeho synovi aj voči žalobcovi. Poukázal tiež na to, že voči jeho synovi bolo podané trestnéoznámenie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, ktoré bolo ako nezákonné zrušené
Krajskou prokuratúrou Žilina.

Vyjadrenie žalovanej k vyjadreniu žalobcu (duplika)

24. V duplike žalovaná uviedla, že zotrváva na právnej argumentácii uvedenej vo vyjadrení k žalobe ako
aj v napadnutých rozhodnutiach. Žalobca v replike neuvádza nové argumenty, ktoré by boli spôsobilé
vyvrátiť tvrdenia žalovanej, uvedené vo vyjadrení k správnej žalobe. Žalobca opakuje argumenty

uvedené už aj v rámci správneho konania a v podanej správnej žalobe, preto žalovaný nepovažoval
za účelné sa k tomu vyjadrovať. Tvrdenia žalobcu boli už žalovanou vyvrátené, pričom na každom
tvrdení uvedenom vo vyjadrení k správnej žalobe žalovaná trvá. Na základe tejto argumentácie žalovaná
navrhla, aby správny súd správnu žalobu ako nedôvodnú a neopodstatnenú v celom rozsahu zamietol.

Posúdenie podstatných skutkových zistení a právnych argumentov správnym súdom

25. Správny súd v Banskej Bystrici vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa § 13
ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej ako aj prvostupňového orgánu verejnej správy,
vrátane konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, pričom dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná,
preto ju podľa § 190 SSP zamietol.

26. Správny súd vo veci rozhodol rozsudkom bez nariadenia pojednávania, nakoľko pojednávanie
nežiadal žiaden z účastníkov konania a správny súd nezistil žiaden z dôvodov uvedených v ustanovení
§ 107 ods. 1 SSP, pre ktorý by bolo potrebné v predmetnej veci pojednávanie nariadiť. Miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku súd zverejnil postupom v zmysle § 137 ods. 4 SSP dňa 03.03.2026.

Rozsudok bol vyhlásený vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na
úradnej tabuli tunajšieho súdu dňa 11.03.2026 podľa § 137 ods. 3 SSP.

27. Podľa § 134 SSP; (1) Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené
inak.

(2) Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak
a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe
neúčinného právneho predpisu,
b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený,
c) ide o veci podľa § 192,

d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba,
e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d),
f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.

28. Podľa § 190 SSP; Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje

k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

29. Podľa § 194 SSP; (1) Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov
verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.
(2) Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania

ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

30. Podľa § 195 SSP; Správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi
žaloby, ak
a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci

alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo
opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,
b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo
premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné
protiprávne konanie,

c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na
správne trestanie,
d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na
ukladanie sankcií v rámci správneho trestania,e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu
verejnej správy.

31. Podľa § 2 zákona o priestupkoch; Priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje
záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný
správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin. (2) Priestupkom
nie je konanie, ktorým niekto odvracia
a) primeraným spôsobom priamo hroziaci útok na záujem chránený zákonom alebo

b) nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému zákonom, ak týmto konaním nebol spôsobený
zrejme rovnako závažný následok ako ten, ktorý hrozil, a toto nebezpečenstvo nebolo možné v danej
situácii odstrániť inak.

32. Podľa § 3 zákona o priestupkoch; Na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti,
ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie.

33. Podľa § 12 zákona o priestupkoch; (1) Pri určení druhu sankcie a jej výmery sa prihliadne na
závažnosť priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania a na jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol
spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa, ako aj na to, či a akým spôsobom
bol za ten istý skutok postihnutý v kárnom alebo disciplinárnom konaní. (2) Za viac priestupkov toho

istého páchateľa prejednávaných v jednom konaní sa uloží sankcia podľa ustanovenia vzťahujúceho sa
na priestupok najprísnejšie postihnuteľný; zákaz činnosti možno uložiť, ak ho možno uložiť za niektorý
z týchto priestupkov.

34. Podľa § 13 ods. 1 zákona o ochrane prírody a krajiny; Na území, na ktorom platí druhý

stupeň ochrany, je zakázané a) jazdiť a stáť s motorovým vozidlom motorovou trojkolkou, motorovou
štvorkolkou, snežným skútrom alebo záprahovým vozidlom, najmä vozom, kočom alebo saňami,
na pozemky za hranicami zastavaného územia obce mimo diaľnice, cesty a miestnej komunikácie,
parkoviska, čerpacej stanice, garáže, továrenského, staničného alebo letištného priestoru,
b) jazdiť na bicykli, trojkolke, kolobežke alebo samovyvažovacom vozidle na pozemkoch za hranicami

zastavaného územia obce mimo diaľnice, cesty, miestnej komunikácie, účelovej komunikácie a
vyznačenej cyklotrasy,
c) použitie veľkoplošnej formy holorubného spôsobu hospodárenia v lesoch.

35. Podľa § 13 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny; Zákaz podľa odseku 1 písm. a) a b) sa

nevzťahuje na vjazd alebo státie vozidla
a) slúžiaceho na obhospodarovanie pozemku alebo patriaceho správcovi vodného toku alebo
vlastníkovi, správcovi a nájomcovi pozemku, na ktorý sa vzťahuje tento zákaz,
b) na miesta, ktoré okresný úrad v sídle kraja vyhradí návštevným poriadkom národného parku a jeho
ochranného pásma (§ 20) alebo uverejnením zoznamu týchto miest na svojej úradnej tabuli, webovom

sídle a na úradnej tabuli dotknutej obce,
c) ak jeho vjazd alebo státie boli povolené podľa osobitného predpisu,
d) slúžiaceho na vykonávanie výskumu, ktorý je vykonávaný na základe požiadavky uplatnenej v
záväznom stanovisku orgánu ochrany prírody [§ 9 ods. 1 písm. w)] v konaní podľa osobitného predpisu
v rozsahu, spôsobom a za podmienok uvedených v tomto stanovisku.

36. Podľa § 92 ods. 1 zákona o ochrane prírody a krajiny; Priestupku sa dopustí ten, kto
d) vykonáva činnosť zakázanú podľa § 13 ods. 1, § 14 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 24 ods. 4,
6, 9, 11 a 20 alebo § 49 ods. 7,

37. Podľa § 92 ods. 2 zákona o ochrane prírody a krajiny; Za priestupok podľa
a) odseku 1 písm. a), b) a t) možno uložiť pokarhanie alebo pokutu do 331,93 eura,
b) odseku 1 písm. c) až s) možno uložiť pokarhanie, pokutu do 3 319,39 eura a prepadnutie veci,
c) odseku 1 písm. u) až zc) možno uložiť pokutu do 6 638,78 eura a prepadnutie veci,
d) odseku 1 písm. zd) až zv) možno uložiť pokutu do 9 958,17 eura a prepadnutie veci.

38. Predmetom súdneho prieskumu v predmetnej veci je rozhodnutie žalovanej ktorým potvrdila
prvostupňové rozhodnutie o uznaní žalobcu za vinného zo spáchania priestupku podľa § 92 ods. 1 písm.
d) zákona o ochrane prírody a krajiny a podľa § 77 zákona o priestupkoch na tom skutkovom základe,že dňa 29.04.2024 v čase o 16:57 hod. bol žalobca zastavený s motorovým vozidlom značky G. H. s
EČV: E. na pozemku KN-C parc. č. 390, v k. ú. F., druh pozemku „zastavaná plocha a nádvorie“, ktorý
je umiestnený za hranicami zastavaného územia obce, na území CHKO Kysuce, kde podľa zákona

o ochrane prírody a krajiny platí 2. stupeň ochrany, mimo diaľnice, cesty a miestnej komunikácie,
parkoviska, čerpacej stanice, garáže, továrenského, staničného alebo letištného priestoru, teda za to,
že vykonával činnosť zakázanú podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny krajiny
a za to mu bola uložená pokuta vo výške 170,00 Eur.

39. Voči žalobcovi bola vyvodená zodpovednosť za protiprávne konanie, ktoré je zadefinované ako
priestupok, ktorým je v zmysle § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch zavinené konanie, ktoré porušuje alebo
ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené buď v zákone o priestupkoch alebo
v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov alebo o trestný
čin. Zo zákona o priestupkoch vyplýva, že priestupok môže byť zadefinovaný buď v samotnom zákone o
priestupkoch alebo môže byť zadefinovaný v osobitnom zákone. V tomto prípade malo dôjsť k spáchaniu

priestupku, ktorý je zadefinovaný v zákone o ochrane prírody a krajiny.

40. Pri skúmaní požiadavky dostatočného zistenia skutkového stavu pre vyvodenie zodpovednosti
žalobcu za spáchanie priestupku, a to v rámci žalobných bodov, ale aj nad ich rozsah v zmysle §
195 písm. a) SSP, správny súd dospel k záveru, že skutkový stav bol orgánmi verejnej správy zistený

dostatočne na to, aby mohla byť vyvodená zodpovednosť za priestupok kladený žalobcovi za vinu.

41. Správny súd poukazuje na skutočnosť, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné to, že miesto,
na ktorom žalobca jazdil a zdržiaval sa s motorovým vozidlom, je územím mimo zastavaného územia
obce, na ktorom platí 2. stupeň územnej ochrany podľa zákona o ochrane prírody a krajiny, a preto sa

na toto územie vzťahujú obmedzenia v zmysle § 13 zákona o ochrane prírody a krajiny. Medzi tieto
obmedzenia – zákazy patrí aj zákaz jazdiť a stáť motorovým vozidlom na pozemkoch za hranicami
zastavaného územia obce mimo diaľnice, cesty a miestnej komunikácie, parkoviska, čerpacej stanice,
garáže, továrenského, staničného alebo letištného priestoru. Porušenie tohto zákazu tvorí skutkovú
podstatu priestupku zadefinovaného v § 92 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane prírody a krajiny. Výnimky z

tohto zákazu sú obsiahnuté v § 13 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny, avšak nebolo preukázané,
že by sa na žalobcu niektorá z týchto výnimiek vzťahovala.

42. Pokiaľ ide výnimky, ktoré sú stanovené v § 13 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny, nebolo
preukázané,ažalobcaaninetvrdil,žebysananehovzťahovalivýnimkyzadefinovanév§13ods.3písm.

b) a d). Pokiaľ ide o výnimku vymedzenú v § 13 ods. 3 písm. a) a c)zákona o ochrane prírody a krajiny,
a námietku žalobcu, že na základe Zmluvy o užívaní PR Riečnica je oprávnený užívať nehnuteľnosti
v kat. území F., a preto sa na neho vzťahuje výnimka podľa ust. § 13 ods. 3 písm. a) zákona o ochrane
prírody a krajiny, prípadne výnimka podľa ust. § 13 ods. 3 písm. c) zákona o ochrane prírody a krajiny,
správny súd uvádza, že bolo preukázané (ako je uvedené aj vyššie v tomto rozsudku), že žalobca nebol

vlastníkom cesty, po ktorej sa pohyboval motorovým vozidlom a na ktorej ho zastavila stráž prírody.
Nebolo tiež preukázané, že by žalobca vykonával nejakú činnosť obhospodarovania tohto pozemku.
Rovnako žalobca nepredložil žiadny doklad, ktorý by ho oprávňoval na jazdu a státie motorovým
vozidlom na predmetnej parcele č. KN-C 390, k. ú. F., CHKO Kysuce s 2. stupňom územnej ochrany.
Skutočnosť, že žalobca je členom Poľovníckeho združenia Riečnica, do revíru ktorej počas kontroly

stráže prírody mieril motorovým vozidlom s naloženým krmivom a že je riadnym členom Pozemkového
spoločenstva Riečnica – Horná Tižina, ho však neoprávňuje kedykoľvek a za akýmkoľvek účelom na
vjazd do CHKO Kysuce s 2. stupňom územnej ochrany. Navyše žalobca jazdil motorovým vozidlom
po účelovej lesnej ceste mimo PR Riečnica, čo potvrdila v písomnom vyjadrení zo dňa 10.08.2023 aj
poľovnícka spoločnosť Riečnica. Tiež treba poukázať na to, že žalobca sám členom stráže prírody ako

dôvodjazdynapredmetnomúzemívCHKOKysuceuviedol,žeišielzaniesťkrmivodosvojejuzatvorenej
prepravky v danom PR Riečnica (teda nie zakŕmiť zver), čo v zmysle zákona o poľovníctve nespadá pod
výkon práva poľovníctva. Navyše, žalobca predložil stráži prírody skoro štyri mesiace neplatné povolenie
č. 5/P/09/08/2023 zo dňa 11.05.2023, vydané Lesmi SR, š. p., (ktoré platilo len do 31.12.2023), čo uznal
aj sám žalobca. Pritom toto povolenie ho neoprávňovalo jazdiť motorovým vozidlom na predmetnom

pozemku, keďže toto povolenie sa vzťahovalo na pozemky, ktoré sú súčasťou PR Riečnica. Taktiež
podľa údajov z katastra nehnuteľností žalobca nie je vlastníkom dotknutej parcely č. 390, v k. ú. F.,
ani okolitých parciel. Podľa údajov z katastra nehnuteľností žalobca nie je správcom ani nájomcom na
pozemku parcela č. KN-C 390 k. ú. F.. Z uvedeného vyplýva, že k predmetnej parcele nemá vlastníckeani užívateľské práva. Výnimka zo zákazu jazdy a státia motorovým vozidlom v zmysle § 13 ods. 3
písm. a) a c) zákona o ochrane prírody a krajiny sa preto na neho v prípade parcely č. KN-C 390 v k.
ú. F., ktorá je predmetom tohto konania, nevzťahuje. Žalobca nedisponoval ani výnimkou zo zakázanej

činností, ktorú mu môže v odôvodnených prípadoch vydať miestne a vecne príslušný orgán ochrany
prírody a krajiny.

43. Žalobca v žalobe namietal, že išlo o pozemok, na ktorý sa priamo v zmysle § 13 ods. 1 písm.
a) zákona o ochrane prírody a krajiny nevzťahoval zákaz jazdy a státia motorovým vozidlom, pretože

žalobca jazdil motorovým vozidlom po ceste, pričom poukázal a ust. § 2 ods. 1 zákona o cestnej
premávke, ani táto argumentácia nie je podľa správneho súdu dôvodná. Správny súd poukazuje na
skutočnosť, že uvedené ustanovenie nedefinuje, čo je cestou, ale čo sa považuje za cestnú premávku na
účelytohtozákona,atoje„užívaniediaľnic,ciest,miestnychkomunikáciíaúčelovýchkomunikácií“,ktoré
ďalej zákonodarca už spoločne uvádza ako cesty. Skutočnosť, že nešlo o diaľnicu, parkovisko, čerpaciu
stanicu, garáž, továrenský, staničný alebo letištný priestor (ktoré sú uvedené v § 13 ods. 1 písm. a)

zákona o ochrane prírody a krajiny) je nepochybná a netreba na jej preukázanie osobitné dokazovanie.
Pokiaľ ide o cestu a miestnu komunikáciu, kde by v zmysle § 13 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane prírody
a krajiny neplatil zákaz jazdy a státia vyplývajúci z tohto ustanovenia, treba konštatovať, že predmetný
pozemok, na ktorom bol žalobca zastavený strážou prírody, nie je cestou ani miestnou komunikáciou,
ale účelovou lesnou komunikáciou. Je potrebné poukázať na ustanovenie § 4c ods. 1 cestného zákona,

podľa ktorého „Cestnú sieť tvoria diaľnice a cesty.“. Z mapy cestnej siete pre okres Čadca, dostupnej
na webovej stránke F., vyplýva, že územie, na ktorom sa žalobca v čase kontroly nachádzal, nie je
zaradené do cestnej siete. Nemožno teda hovoriť o danom území ako o ceste (ani ako o diaľnici). Je tiež
potrebné poukázať na ust. § 1 ods. 2 cestného zákona, podľa ktorého pozemné komunikácie sa delia na
diaľnice, cesty, miestne komunikácie a účelové komunikácie. Ustanovenie § 13 ods. 1 písm. a) zákona

o ochrane prírody a krajiny uvádza výnimku zo zákazu len pre diaľnice, cesty a miestne komunikácie,
ale táto výnimka (vzhľadom na ust. § 1 ods. 2 cestného zákona) neplatí pre účelové komunikácie.
Predmetné územie, na ktorom bol žalobca zastavený, je účelovou lesnou cestou, čo vyplýva aj z ust. §
22 ods. 1 vykonávacej vyhlášky č. 35/1984 Zb. v znení neskorších predpisov, kde sú definované účelové
komunikácie (medzi ktoré sú zaradené aj poľné a lesné cesty), ako aj z listu obce Nová Bystrica zo dňa

17.07.2024, ktorý správnemu orgánu predložil sám žalobca a s ktorým sa stotožnila aj žalovaná, kde bol
predmetný pozemok definovaný ako „účelová lesná komunikácia“. Správny súd má tak za jednoznačne
preukázané, že predmetná komunikácia, na ktorej žalobca jazdil a bol zastavený strážou prírody, je
účelovou komunikáciou, na ktorú sa nevzťahuje výnimka zo zákazu jazdy a státia v CHKO s druhým
stupňom ochrany v zmysle § 13 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny.

44. K námietkam žalobcu ohľadom zaujatosti členov stráže prírody voči jeho synovi a žalobcovi správny
súd uvádza, že tieto sa netýkali predmetnej veci, čo uviedol aj sám žalobca v podanej replike. Ohľadom
oznámeniaGP,naktorépoukázalžalobca,správnysúduvádza(akoužvyššievtomtorozsudkuuviedol),
že žalobca nebol zastavený v PR Riečnica, kde má ako člen poľovného združenia, ktorému tento PR

Riečnca patrí, právo poľovníctva, ale zastavený bol mimo tohto PR Riečnica, pričom nešiel vykonávať
právo poľovníctva, keďže, ako sám uviedol, išiel len zaniesť nejaké zvyšky do uzavretej prepravky, kde
sa zver nedostane, pričom ani nemal platný poľovný lístok (platnosť skončila 31.12.2023). Správny súd
má za to, že nejde o rovnaké okolnosti ako v prípade Oznámenia GP SR, a navyše toto Oznámenie
nie je pre správny súd záväzné. Žalobca navyše len poukázal na to, že týmto Oznámením GP SR sa

žalovaná ako odvolacou námietkou nezaoberala. Správny súd zdôrazňuje, že orgán verejnej správy
(obdobne ako správny súd) nie je povinný reagovať na všetky námietky účastníka konania, avšak
rozhodnutie správneho orgánu musí uviesť relevantné a dostatočné dôvody, na základe ktorých bolo
vydané. Uvedené vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 10.07.2002, sp. zn. I. ÚS 56/01,
vktoromkonštatoval,že„rozhodnutiesprávnehoorgánumusíuviesťrelevantnéadostatočnédôvody,na

základe ktorých bolo vydané. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí
sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Z hľadiska práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl.
46 ods. 1 ústavy s ohľadom aj na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr.
rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21.01.1999, § 26, týkajúci sa povinnosti súdov odôvodniť svoje
rozhodnutia) však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené správnym orgánom sa musia zaoberať

zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju
argumentáciu.“. Správny súd po preskúmaní rozhodnutia žalovanej dospel k záveru, že toto rozhodnutie
je odôvodnené a je z neho dostatočne zrejmé, na základe čoho dospel k svojmu rozhodnutiu. Uvedené
námietky žalobcu tak preto považuje za nedôvodné.45. K námietke žalobcu, že nespôsobil svojím konaním žiadnu škodu, správny súd uvádza, že skutková
podstata priestupku podľa § 92 ods. 1 psím. d) zákona o ochrane prírody a krajiny nevyžaduje

spôsobenie škody. Pri tejto skupine priestupkov je ťažké následok určiť a konkretizovať, pretože nie je
„viditeľný na prvý pohľad“. Nemožno uznať ale argumentáciu žalobcu v tom duchu, že žiaden následok
v podobe určitej škody ako negatívneho dopadu na životnom prostredí nespôsobil.

46. Žalobca namietal aj uloženú sankciu a jej výšku. Správny súd zdôrazňuje, že rozhodovanie o výške

pokuty sa realizuje vo sfére voľného správneho uváženia (diskrečného práva orgánu verejnej správy), t.
j. v rámci zákonom povolenej voľnosti orgánu verejnej správy. Orgán verejnej správy pri ukladaní pokuty
postupoval správne. Po oboznámení sa so skutkovými okolnosťami veci a obsahom administratívneho
spisu, správny súd zastáva názor, že orgán verejnej správy svoju diskrečnú právomoc použil v rámci
zákonného rámca, keď podľa § 92 ods. 2 písm. b) zákona o ochrane prírody a krajiny možno uložiť
vinníkovi pokarhanie, pokutu do výšky 3 319,39 Eur a prepadnutie veci. Žalobcovi bola určená pokuta

vo výške 170,00 Eur. Správna úvaha pri ukladaní pokuty bola podľa správneho súdu správna a spĺňa
kritéria výchovnej, preventívnej aj represívnej funkcie. Orgány verejnej správy nevybočili z medzí a
hľadísk zákona a výšku pokuty dostatočne odôvodnili. Výška pokuty nie je neprimeraná povahe skutku.
Za priťažujúcu skutočnosť považovali tú skutočnosť, že žalobca jazdil motorovým vozidlom vo vlastnom
záujme na pozemku, ktorého nie je vlastníkom, pričom jazdil v blízkosti vodnej nádrže Nová Bystrica v 1.

pásme ochrany vodného zdroja, zdroja pitnej vody. Za poľahčujúce okolnosti považovali to, že žalobca
jazdil motorovým vozidlom po spevnenom povrchu a takáto jazda má na biotopy menší dopad ako jazda
po nespevnenom povrchu. Výška uloženej sankcie zodpovedá závažnosti a dĺžke trvania protiprávneho
konania, za ktoré je pokuta ukladaná a je uložená v dolnej hranici možnej sadzby (keď spodná hranica
je 0 Eur a vrchná 3 319.39 Eur). Žalovaná tiež ako dôvod uloženia finančnej sankcie uviedla, že

vzhľadom na to, že žalobca bol na uvedenej parcele kontrolovaný strážou prírody už viackrát, z toho dňa
13.05.2023 a 19.08.2023 boli vjazdy žalobcu s motorovým vozidlom na uvedenú parcelu vyhodnotené
ako nezákonné, ale neuložil mu sankciu a žalobca opätovne dňa 29.04.2024 opakovane kontrolovaný
v súvislosti s vjazdom motorovým vozidlom v rozpore so zákonom o ochrane prírody a krajiny, a bolo
preto podľa nej mieste toto porušenie zákona riešiť uložením sankcie v priestupkovom konaní. Uloženie

pokarhania by za danej situácie bolo nedostatočné. Žalobca tiež nijakým spôsobom nepreukázal, že
by zaplatenie predmetnej pokuty vo výške 170,00 Eur malo pre neho likvidačný charakter. Ako dôvod
uviedol len, že je starobný dôchodca. Na základe uvedeného správny súd zamietol návrh žalobcu na
sankčnú moderáciu podľa § 198 ods. 1 SSP.

47. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy a konania, ktoré mu
predchádzalo, z dôvodov uvedených v žalobe, ale aj po posúdení kritérií uvedených v ustanovení § 195
ods. 1 písm. a) až e) SSP, kedy správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a
dôvodmi žaloby, dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a rozhodnutie žalovanej ako aj prvostupňové

rozhodnutie sú v súlade so zákonom, a preto podľa § 190 SSP žalobu zamietol ako aj zamietol žalobcom
alternatívne podaný návrh na uloženie sankčnej moderácie.

48. O náhrade trov konania rozhodol správny súd tak, že náhradu trov účastníkom konania nepriznal,
keďže vo vzťahu k žiadnemu z účastníkov konania nezistil dôvod na ich priznanie. Žalobca nemal

v konaní úspech, preto mu právo na náhradu trov konania nepatrí podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario.
Žalovaná síce v konaní úspešná bola, avšak má postavenie orgánu verejnej správy, pričom správny súd
nezistil žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by jej mali byť trovy konania voči neúspešnému žalobcovi
priznané. Zaplatenie eventuálnych trov konania žalovanej nemožno od žalobcu spravodlivo požadovať
(§ 168 SSP).

49. Senát správneho súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
49. Senát správneho súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty jedného mesiaca od doručenia rozsudku

alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. c) SSP).Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439
ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. c) SSP).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú
sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote do jedného
mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého

sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.