Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, March 6, 2026

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-6S/13/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1021200086
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ina Šingliarová

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2026:1021200086.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Iny Šingliarovej a členov

senátu doc. JUDr. Mateja Horvata, PhD., a JUDr. Petry Šuttovej, LL.M., v právnej veci žalobcu: Kapsen
A&A, s. r. o. v likvidácii, so sídlom ul. 29. augusta 1524/24, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 981
121, zastúpeného: Mgr. Dávid Štefanka, advokát, so sídlom Povoznícka 18, 841 03 Bratislava, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica,
IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101772367/2020 zo dňa 23.
novembra 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I. Predmet správneho súdneho prieskumu

1. Predmetom správneho súdneho prieskumu je rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej
republiky (ďalej len „žalovaný“) č. 101772367/2020 zo dňa 23.11.2020 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“), ktorým žalovaný na základe odvolania podaného Kapsen A&A, s. r. o., od 05.07.2022
Kapsen A&A, s. r. o. v likvidácii (ďalej len „daňový subjekt“ alebo „žalobca“), podľa § 74 ods. 4

zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„daňový poriadok“), potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava (ďalej len „správca dane“) č.
100440312/2020 zo dňa 14.02.2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“).

II. Priebeh administratívneho konania

2. Správca dane na základe oznámenia o daňovej kontrole zo dňa 12.12.2018 začal dňa 20.12.2018

u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“ alebo „daň“) za zdaňovacie
obdobie september 2018. Žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil právo na odpočítanie
dane z dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou AMIZ Invest, s. r. o., IČO: 50 406 736 (ďalej
len „deklarovaný dodávateľ“ alebo „AMIZ“) za motorové vozidlá (bližšie špecifikované na s. 2 a 3
prvostupňového rozhodnutia a na s. 4 napadnutého rozhodnutia). Predmetom fakturácie bol aj dovoz,
prihlásenie a administratíva.

3. Jeden z konateľov daňového subjektu, pán A. B., do Zápisnice o ústnom pojednávaní (ďalej len „ZÚP“)
zo dňa 09.01.2019, okrem iného, uviedol, že v zdaňovacom období september 2018 daňový subjekt
nakupoval a predával ojazdené osobné automobily. Predmetné automobily nakupoval od AMIZ. Daňový
subjekt nemal žiadnych zamestnancov, ani skladové priestory. Vznik deklarovaného nadmernéhoodpočtu odôvodňoval nákupom a predajom motorových vozidiel. V správcom dane stanovenej lehote
požadované doklady nepredložil.

4. Správca dane zaslal spoločnosti AMIZ výzvu na predloženie dokladov za zdaňovacie obdobie
september 2018, ale zásielka sa vrátila správcovi dane s poznámkou pošty „adresát je neznámy“. Z
administratívneho spisu vyplýva, že spoločnosť AMIZ bola zo strany správcu dane opakovane vyzývaná
na predloženie písomností, avšak neúspešne.

5. Bývalá konateľka AMIZ, pani C. D., do ZÚP zo dňa 27.03.2019 potvrdila, že spolupracovala so
žalobcom, pričom obchody prebiehali tak, že žalobca ich telefonicky kontaktoval so záujmom o auto,
spoločnosť AMIZ sa autá snažila nájsť a následne ich odovzdali, pričom na spoločnosť AMIZ nebolo
vedené žiadne auto. Konkrétne údaje o dodávateľoch neuviedla. Vystavenie faktúr ústne potvrdila. K
otázke, akým spôsobom vie spoločnosť AMIZ preukázať (okrem faktúry), že skutočne došlo k nákupu
a dodaniu fakturovaných áut, svedkyňa uviedla, že to nevie preukázať, pretože v čase výsluchu nebola

konateľkou spoločnosti AMIZ. K otázke, prečo spoločnosť AMIZ nepodala žiadne daňové priznanie DPH
za zdaňovacie obdobia roka 2018, uviedla, že došlo zjavne k omylu. Spoločnosť AMIZ zamestnancov
nemala. Ďalej uviedla, že nemá žiadne doklady, všetky odovzdala pánovi Iliemu, novému konateľovi
spoločnosti, ale žiadne bližšie kontakty správcovi dane neposkytla. Podľa vyjadrenia pani D. bola
spísaná notárska zápisnica a doklady boli odovzdané na parkovisku. Pani D. tvrdila, že spolupracovala

s daňovým subjektom, ale nepamätala si, či bola s ním podpísaná zmluva o spolupráci. Na spoločnosť
AMIZ nebolo podľa vyjadrenia pani D. napísané žiadne auto, objednávky neboli vystavené a všetky
predložené faktúry vystavila pani D. osobne. Automobily nakupovala v zahraničí z rôznych bazárov aj
od fyzických osôb. Za daňový subjekt sa na ústnom pojednávaní nikto nezúčastnil.

6. Vypočutie p. D. sa zopakovalo aj dňa 17.12.2019, nevedela predložiť žiadne účtovné doklady
spoločnosti AMIZ a ani žiadnym spôsobom nepreukázala, že uskutočnila dodávky pre žalobcu. Na
priezvisko osoby, s ktorou komunikovala za žalobcu, si nevedela spomenúť, hoci, ako sama uviedla,
poznali sa už dávno. Netušila, od koho nakúpila vozidlá, nepamätala si žiadne osoby, s ktorými
komunikovala a ani na adresu účtovníčky. Všetky obchodné transakcie pritom mala zabezpečovať podľa

jej vyjadrenia osobne ona, vrátane vystavovania faktúr a ich podpísania. Vyjadriť sa k nim však nevedela.
Napriek doručenému upovedomeniu sa za daňový subjekt na ústnom pojednávaní nikto nezúčastnil.

7. Správca dane preveroval jednotlivé automobily, ktoré mala dodať žalobcovi AMIZ a zistil, že niektoré
vozidlá boli predané rôznym organizáciám a aj fyzickým osobám, ale vozidlá s VIN: E. (Mercedes-Benz

Citan) a s VIN: E. (VW Transporter BiTDI 2.0) zadaným vstupným parametrom nevyhovujú. Správca
dane výzvou zo dňa 15.07.2019, doručenou žalobcovi dňa 17.07.2019, vyzval na predloženie všetkých
nadobúdacích dokladov súvisiacich s nákupom automobilov od spoločnosti AMIZ, teda napr. preberací
protokol, kúpno-predajné zmluvy, protokoly o technickej a emisnej kontrole vozidiel, odborné posudky
o kontrole originality, technické preukazy a ďalšie doklady súvisiace s nadobudnutím automobilov.

Daňový subjekt podal dňa 05.08.2019 žiadosť o predĺženie termínu na predloženie dokladov z dôvodu
dovolenkového obdobia, ktorej správca dane nevyhovel, o čom zaslal žalobcovi oznámenie zo dňa
12.08.2019, v ktorom ho informoval, že žiadosť o predĺženie lehoty na predloženie dokladov bola podaná
po uplynutí lehoty, v ktorej bol povinný splniť si svoju povinnosť v zmysle vyššie uvedenej výzvy. Správca
danezaslaldaňovémusubjektuoboznámeniezodňa17.09.2019sozistenýmiskutočnosťamivpriebehu

daňovej kontroly, ktoré daňový subjekt prevzal dňa 20.09.2019. V uvedenom oboznámení určil správca
dane daňovému subjektu termín ústneho pojednávania na uplatnenie práva podľa § 45 ods. 1 písm. f)
daňového poriadku. Dňa 08.10.2019 dostal správca dane doklady k dvom automobilom, a to ŠKODA
SUPERB a AUDI A6 AVANT, ktoré však nepreukazovali, že uvedené automobily dodal žalobcovi AMIZ.
Predmetom ZÚP zo dňa 10.10.2019, s p. B., bolo vyjadrenie žalobcu k skutočnostiam zisteným v

priebehu daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie september 2018. Pán B. sa vyjadril len k dokladom
k automobilu Mercedes Benz Citan a predložil odborné posudky o kontrole originality vozidiel, a to k
automobilom VOLKSWAGEN PASSAT, AUDI A6 AVANT a ŠKODA SUPERB. Dňa 17.10.2019 dostal
správca dane kúpno-predajné zmluvy uzavreté medzi žalobcom a AMIZ na jednotlivé automobily a k
niektorým zmluvám boli priložené potvrdenia o zaplatení platby za vozidlá v hotovosti.

8. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol z daňovej kontroly č. 102419224/2019 zo
dňa 22.10.2019, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený
žalobcovi dňa 28.10.2019.9. Na základe výsledkov z daňovej kontroly vydal správca dane prvostupňové rozhodnutie, ktorým
podľa § 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel v sume 31.950,02 eur na DPH za

zdaňovacie obdobie september 2018 (nepriznal mu nadmerný odpočet v sume 2.582,90 eur a vyrubil
mu daň v sume 29.367,12 eur). V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správca dane dospel
k záveru, že žalobca porušil § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z
pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), a to tým, že neoprávnene
odpočítal DPH z prijatých faktúr od dodávateľa AMIZ. Uzavrel, že žalobcom deklarované obchody

(dodávky)odAMIZnebolizostranydaňovéhosubjektupreukázané.Malzato,žepočasdaňovejkontroly
nebolo jednoznačne preukázané reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov medzi deklarovaným
dodávateľom a žalobcom, pričom u dodávateľa bolo dodanie potvrdené len formálne (na základe
svedeckej výpovede), avšak nebolo žiadnymi relevantnými dôkazmi preukázané. Tým žalobca nesplnil
zákonom stanovené podmienky na odpočítanie dane.

10. Na odvolanie žalobcu žalovaný napadnutým rozhodnutím prvostupňové rozhodnutie správcu dane
potvrdil. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal (o. i.) aj na osobitnú úpravu pri uplatňovaní
DPH pri nákupe a predaji ojazdených vozidiel s tým, že žalobca a AMIZ nepreukázali, v akom režime
boli ojazdené automobily predávané dodávateľmi zo zahraničia. Argumentoval aj tým, že v priebehu
daňovej kontroly neboli predložené dôkazy o nadobudnutí vlastníctva k automobilom AMIZ. Mal za to,

že žalobca si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku argumentujúc
najmä tým, že nestačí len formálne deklarovať dodanie tovaru, resp. služby faktúrou, ale je potrebné
preukázať i vecné plnenie.

11. K výsluchu konateľky spoločnosti AMIZ uviedol, že daňový subjekt mal možnosť zúčastniť sa na

ústnom pojednávaní so svedkyňou, pani C. D., ale túto možnosť nevyužil a na ústnom pojednávaní sa
nezúčastnil ani pri vypočutí svedkyne v súvislosti s daňovými kontrolami za iné zdaňovacie obdobia.

12. Žalovaný v dôvodoch napadnutého rozhodnutia tiež uviedol, že zo spisového materiálu nezistil
porušenie zásad daňového konania a ani porušenie právnych predpisov zo strany správcu dane.

Zastával názor, že všetky predložené a získané dôkazy vyhodnotil správca dane podľa § 3 ods. 3
daňového poriadku.

13. Žalovaný mal za to, že v konaní nebol preukázaný ani pôvod vozidiel s tým, že sa nepreukázalo,
od koho AMIZ predmetné automobily nakúpil. AMIZ a ani žalobca pritom nepreukázali, že predmetné

automobily žalobca reálne nakúpil od AMIZ. Bez preukázania týchto skutočností, bez predloženia
relevantných dôkazov o nadobudnutí automobilov od AMIZ, nie je možné uznať daňovému subjektu
nárok na odpočet dane, pretože to zákon o DPH neumožňuje. V § 49 až § 51 zákona o DPH sú jasne
definované podmienky, ktoré musia byť splnené, aby si platiteľ dane mohol uplatniť nárok na odpočet
dane a v § 66 zákona o DPH sú definované podmienky pri nákupe a predaji ojazdených automobilov,

podľa ktorých sú platitelia dane povinní postupovať. Pokiaľ nie sú splnené podmienky, definované v
uvedených ustanoveniach zákona o DPH, nárok na odpočet dane z faktúr od AMIZ daňovému subjektu
nevznikol. Žalovaný zároveň poukázal aj na tú skutočnosť, že podľa výpisov z Obchodného registra SR
daňový subjekt ani AMIZ nemajú v predmete činnosti nákup a predaj ojazdených automobilov.

III.
Správna žaloba

14. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia ako
aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane a priznania náhrady trov konania v plnom rozsahu.

Správnu žalobu odôvodnil tým, že (i) rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, (ii) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie
veci, (iii) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia,
je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu a (iv) došlo k podstatnému
porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie

nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Žalobca zastával názor, že rozhodnutia daňových orgánov
sú poznačené viacerými nedostatkami a chybami, ktoré spôsobujú ich nezákonnosť a spočívajú v
(i) porušení zásad daňového konania a práv daňového subjektu, (ii) nedostatočnom a nesprávnom
zistení skutkového stavu, (iii) nevysporiadaní sa s námietkami žalobcu a so všetkými dôkazmi, (iv)nesprávnom zhodnotení vykonaných dôkazov, (v) nesprávnom právnom posúdení splnenia podmienok
pre uplatnenia práva na odpočítanie dane a unesenia dôkazného bremena, (vi) nedostatočnom
odôvodnení a nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

15. Poukázal na ZÚP s bývalou konateľkou AMIZ, zastávajúc názor, že danou výpoveďou bolo
potvrdené, že dodávateľ pre neho vykonával obchodné transakcie týkajúce sa predaja osobných
automobilov. Podotkol, že svedkyňa podrobne opísala obchody a potvrdila všetky skutočnosti, ktoré
zhodne tvrdí i žalobca. K výpovedi zo dňa 17.12.2019 uviedol, že bola potvrdená spolupráca s ním,

ako aj popísaný spôsob spolupráce. Zároveň uviedol, že napriek väčšine informácii, ktorými bývalá
konateľka dodávateľa C. D. potvrdila spoluprácu s daňovým subjektom, považuje predmetnú výpoveď
za nezákonný dôkaz, pretože tento bol správcom dane získaný až po ukončení daňovej kontroly
za zdaňovacie obdobie september 2018, ktorá bola ukončená doručením protokolu dňa 28.10.2019.
Predmetný dôkaz nebol získaný v priebehu daňovej kontroly, pričom daňovému subjektu nebolo
umožnené v rámci daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie september 2018 k predmetnej výpovedi

zaujať stanovisko alebo sa k nej vyjadriť. Predmetná výpoveď C. D. zo dňa 17.12.2019 nebola a ani
nemohla byť súčasťou protokolu z daňovej kontroly č. 102419224/2019 zo dňa 22.10.2019. Dôkaz
získaný po skončení daňovej kontroly, navyše v inom zdaňovacom období, nemôže byť dôkazom
zákonným.

16. Žalobca mal za to, že svoje dôkazné bremeno ohľadom preukazovania reálneho uskutočnenia
zdaniteľného plnenia vyčerpal. Preto sa nestotožňoval so záverom daňových orgánov, že to tak nie je.

17. Ďalej namietal, že orgány finančnej správy porušili zásadu nestrannosti, keď prehliadli alebo nevzali
do úvahy skutočnosti svedčiace v jeho prospech. Bol toho názoru, že samotná výpoveď bývalej

konateľky spoločnosti AMIZ je dôkazom o preukázaní reálnosti zdaniteľných plnení, pričom skutočnosť,
že dodávateľ nepredložil relevantné doklady, nemôže ísť na vrub žalobcu.

18. Ďalej namietol, že jeho vyjadrenia neboli brané do úvahy, správca dane obratom rozhodol a
nevykonal ďalšie ním navrhované dôkazy. Orgány finančnej správy nemali dostatočné informácie na

preverenie pôvodu vozidiel, hoci majú prístup do rôznych databáz. Bol toho názoru, že správcovi dane
sa nepodarilo vyvrátiť jeho tvrdenia predložené listinnými dôkazmi, vyjadreniami žalobcu a dodávateľa.
Tvrdil, že v konaní objasnil a preukázal priebeh obchodnej spolupráce s dodávateľom, predložil rad
súvisiacich a vzájomne prepojených dôkazov, pričom orgány finančnej správy opomenuli tieto závery
zohľadniť. Uviedol, že žalovaný nemal snahu preskúmať správnosť postupu správcu dane a len

všeobecne konštatoval, že správca dane postupoval pri výkone daňovej kontroly a vyrubovacom konaní
v súlade so zákonom. Žalovanému tiež vytkol, že sa vôbec nezaoberal dôkazmi, ktoré predložil žalobca
a v tomto smere neuskutočnil žiadne preskúmanie rozhodnutia správcu dane.

19. Mal za to, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno, disponoval faktúrou vystavenou podľa § 71 zákona

o DPH, splnil podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona
o DPH, preukázal reálnosť zdaniteľných obchodov, pričom jeho konateľ, ako aj bývalá konateľka
dodávateľa svojou výpoveďou potvrdili reálnosť zdaniteľných obchodov. Na preukázanie opaku v
dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i
dôkaznú núdzu správca dane. Daňové orgány opomenuli závery z dôkazov zohľadniť pri hodnotení

skutkového stavu a pri prijatí svojich záverov o realizácii zdaniteľných plnení. Z rozhodnutia žalovaného
je zrejmé, že nemal snahu preskúmať správnosť postupu správcu dane a len všeobecne konštatuje, že
postupoval pri výkone daňovej kontrole a vyrubovacom konaní v súlade so zákonom.

20. Následne žalobca namietol závery žalovaného ohľadom povinnosti vlastníkov vozidiel

pri prihlasovaní vozidiel do evidencie vozidiel. Tvrdil, že nemal možnosť zabezpečiť dôkazy
preukazujúce nadobudnutie motorových vozidiel dodávateľom a uvedené ani nie je predmetom daňovej
kontroly. Skutočnosť, že dodávateľ žalobcu správcovi dane uvedené dôkazy nepredložil, nemôže ísť
na jeho ťarchu. Uviedol, že z dôvodu, že spoločnosť AMIZ obratom previedla motorové vozidlá na
žalobcu, nevznikla dodávateľovi povinnosť prihlásiť motorové vozidlá na jeho meno, pretože vlastníctvo

prešlo na žalobcu a následne na konečného klienta. Zároveň ani skutočnosť, že dodávateľ nie je
evidovaný ako držiteľ, nepovažoval za relevantnú pre daňovú kontrolu. Podotkol, že motorové vozidlá sú
evidované na konečných držiteľov automobilov na základe ním vystavených faktúr pre jeho odberateľov.
Ďalej poukázal na úpravu pri nákupe a predaji ojazdených automobilov podľa § 66 zákona o DPH.V tejto súvislosti argumentoval tým, že predaj ojazdeného motorového vozidla môže prebiehať v režime
osobitnej úpravy zdaňovania, ako aj v bežnom režime uplatňovania dane. V prípade, ak obchodník s
ojazdenými autami (v tomto prípade dodávateľ spoločnosť AMIZ) predá ojazdené auto, ktoré kúpil na

účelyjehoďalšiehopredaja,postupujepriuplatňovanídanevzávislostiodtoho,vakomdaňovomrežime
konkrétne auto kúpil.

21. Ďalej namietol záver, že nepriznanie nároku na odpočet DPH bolo naviazané na to, že nepredložil
dôkazy o spôsobe prihlásenia automobilu a zmluvu, ktorá by preukazovala, že vlastnícke právo k

automobilu nadobudol jeho dodávateľ. Zhrnul, že preukázal splnenie podmienok na odpočítanie DPH a
závery orgánov finančnej správy sú nesprávne.

IV.
Vyjadrenie žalovaného

22. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že žalobné námietky sú podobné ako boli
odvolacie námietky, pričom žalobca neuvádza žiadne nové námietky, ktoré by už neboli preskúmavané
v rámci odvolacieho konania. Súčasne nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by spochybnili závery
správcu dane a žalovaného uvedené v ich rozhodnutiach. Žalovaný zotrval na záveroch uvedených
v napadnutom rozhodnutí a tvrdil, že žalobcovi nárok na odpočítanie dane z faktúr od deklarovaného

dodávateľa AMIZ nevznikol.

23. K námietke žalobcu, že výpoveď pani D. zo dňa 17.12.2019 považuje za nezákonný dôkaz, pretože
bol správcom dane získaný až po ukončení daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie september 2018,
ktorá bola ukončená doručením protokolu dňa 28.10.2019, žalovaný uviedol, že daňová kontrola bola

síce podľa daňového poriadku ukončená dňom doručenia protokolu, ale žalobca zaslal vyjadrenie k
protokolu až dňa 14.11.2019 a správcovi dane predložil doklady, a to technické preukazy k automobilom
VOLKSWAGEN PASSAT, AUDI A6, LAND ROVER, MINI COOPER a ŠKODA SUPERB, zmluvu o
spoluprácisospoločnosťouDOVOZVOZIDIEL,s.r.o.,aopravenúfaktúručísloFV2018048,ktorémusel
správca dane preveriť. Keďže správca dane je z dôvodu správneho určenia dane povinný vyhodnotiť

všetky dôkazy a zaoberať sa námietkami žalobcu, opäť predvolal pani D. na ústne pojednávanie, aby
poskytla správcovi dane informácie a vyjadrenie k dôkazom predloženým žalobcom a predložila dôkazy
o tom, že ojazdené automobily žalobcovi spoločnosť AMIZ dodala. F. B. bol s výpoveďou pani D. zo dňa
17.12.2019 oboznámený dňa 03.02.2020, kedy s ním správca dane spísal ZÚP. Predmetom ústneho
pojednávania bolo prerokovanie pripomienok daňového subjektu k protokolu z daňovej kontroly za

zdaňovacie obdobie september 2018. Žalobca mal možnosť vyjadriť námietky pri ústnom pojednávaní,
ale voči výpovedi pani D. nevzniesol žiadnu námietku. Výpoveď pani D. nebola získaná v inom daňovom
konaní, pani D. bola vypočutá v rámci vyrubovacieho konania po daňovej kontrole za zdaňovacie
obdobie september 2018 po predložení dokladov k vyjadreniu žalobcu k protokolu z daňovej kontroly.

24. Vo vyjadrení k správnej žalobe žalovaný zdôrazňoval, že samotné doklady nepreukazujú, že
ojazdené automobily dodala žalobcovi spoločnosť AMIZ. Trval na svojom stanovisku, že nestačí len
formálne deklarovať dodanie tovaru, resp. služby faktúrou, ale je potrebné preukázať aj vecné plnenie,
čo nebolo preukázané ani deklarovaným dodávateľom a ani žalobcom.

25. Zopakoval, že svedkyňa nepreukázala svoje tvrdenia žiadnymi relevantnými dôkazmi a uzavrel,
že svedkyňa síce potvrdzovala nákup a predaj vozidiel, a tvrdila, že faktúry vystavila, ale nevedela
žiadne skutočnosti relevantne potvrdiť. Mal za to, že informácie o dovoze áut z iných krajín, z rôznych
bazárov a od súkromných osôb bez bližšej špecifikácie nemožno považovať za relevantné dôkazy.
Súčasne uviedol, že žalobcovi boli zasielané upovedomenia o ústnych pojednávaniach s pani D., ale

sa na nich nezúčastnil, a teda svoje práva nevyužil. Pani D. nepreukázala, že ojazdené automobily boli
v preverovanom zdaňovacom období žalobcovi dodané spoločnosťou AMIZ. Predložila iba doklady o
tom, že všetky doklady spoločnosti AMIZ odovzdala občanovi Rumunska ako novému konateľovi. V
čase obchodných vzťahov bola konateľkou pani D., a preto mala mať podľa žalovaného vedomosť o
transakciách. Ak by pani D. odovzdala všetky doklady pánovi C., ako tvrdila, ak by reálne došlo k nákupu

automobilov od zahraničných dodávateľov, základné informácie o dodávateľoch, prípadne presnejšie
informácie o nadobudnutí automobilov, by podľa žalovaného pani D. mala vedieť poskytnúť, resp. by si
ich pamätala. Reálne dodanie automobilov musí byť preukázané, čo sa v tomto prípade nenastalo. Pani
D. raz tvrdí, že jej nikto s dovozom automobilov nepomáhal, potom tvrdí, že jej pomáhal pán G., o ktoromnevedela uviesť žiadne údaje, tvrdí, že automobily skontrolovala v nejakom servise, kam išla s majiteľom
vozidla,aleodkohovozidlánakupovala,nevedelauviesť,čopoukazujenarozpornétvrdenia,ktorénieje
možné akceptovať ako vierohodné a preukazujúce, že vozidlá žalobcovi reálne dodala spoločnosť AMIZ.

26. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zdôrazňoval, že správca dane nie je povinný vyhľadávať
dôkazy v prospech žalobcu, zisťovať dodávateľov a overovať VIN čísla motorových vozidiel. Dôkazná
povinnosť je na daňových subjektoch, ktoré sú povinné zabezpečiť si dostatok dôkazov na preukázanie
oprávnenosti nároku na odpočítanie dane. Bývalá konateľka AMIZ takéto dôkazy správcovi dane

nepredložila a tvrdila, že všetky doklady boli odovzdané novému konateľovi spoločnosti pri predaji
spoločnosti. Žalobca taktiež nepredložil správcovi dane také dôkazy, na základe ktorých by správca
dane mal možnosť osloviť zahraničnú finančnú správu. Správca dane má možnosť osloviť zahraničnú
finančnú správu len v prípade, ak má k dispozícii dostatočné informácie a doklady, na základe
ktorých je možné preveriť zdaniteľné plnenia od dodávateľov z iných členských štátov EÚ. Správcovi
dane takéto doklady predložené neboli, správca dane nemal k dispozícii faktúry, dodacie listy a iné

doklady, ktoré by preukazovali, v ktorom štáte a od koho mali byť ojazdené automobily spoločnosťou
AMIZ nakúpené. Daňové orgány nemajú možnosť osloviť zahraničné daňové správy s požiadavkou o
preverenie dodávateľov, pokiaľ o nich nemajú žiadne informácie.

27. Tvrdenie žalobcu, že nebol informovaný o tom, že správcovi dane chýbali informácie potrebné

na vykonanie žalobcom navrhovaných dôkazov, žalovaný považoval za účelové. Správca dane žiadal
žalobcu o predloženie všetkých dokladov, preukazujúcich nákup ojazdených vozidiel od spoločnosti
AMIZ a rovnako vyzýval aj AMIZ na predloženie dôkazov o nadobudnutí ojazdených vozidiel.

28. Žalovaný zdôrazňoval, že nestačí len formálne deklarovať dodanie tovaru, resp. služby faktúrou, ale

je potrebné preukázať aj vecné plnenie. Samotná faktúra nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt tovar
alebo službu, pri ktorom vznikla daňová povinnosť, skutočne nadobudol. Prijatie faktúr s formálnymi
náležitosťami podľa § 71 zákona o DPH ešte neznamená splnenie podmienok na uplatnenie práva na
odpočítanie dane z prijatých faktúr. Žalobca predložil faktúry, z ktorých bol dodávateľ povinný daň z
pridanej hodnoty v nej uvedenú priznať a odviesť do štátneho rozpočtu, ale samotnú faktúru možno

považovať za dôkaz iba v prípade, ak bolo zdaniteľné plnenie v nej uvedené, reálne uskutočnené.

29. Podľa žalovaného žalobca nepredložil jediný dôkaz, ktorý by reálne preukázal dodanie automobilov
od spoločnosti AMIZ. Spoločnosť AMIZ Invest, s. r. o., nadobudnutie vozidiel z iného členského štátu
v žiadnom daňovom priznaní nepriznala. Ak by ojazdené automobily aj obratom predala žalobcovi,

ich nadobudnutie, ako aj ich odhlásenie z evidencie v členských štátoch, odkiaľ ich mala spoločnosť
AMIZ Invest, s. r. o., nakupovať, nie je nikde preukázané. Ani žalobca a ani AMIZ správcovi dane
nepredložili dôkazy, že dodržali podmienky na prihlasovanie vozidiel do evidencie, upravené v § 114 - §
116 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov, ktoré upravujú povinnosti,
ktoré musia byť splnené pri evidencii vozidla v tuzemsku v prípade, ak ide o vozidlo dovezené z

cudziny. Spoločnosť AMIZ podala daňové priznanie za zdaňovacie obdobie december 2018 až dňa
15.11.2019, ale žiadne nadobudnutie tovaru v tuzemsku ani odpočítanie dane v ňom neuviedla a z
údajov, uvedených v daňovom priznaní nie je možné určiť dodanie ojazdených automobilov žalobcovi,
keďže spoločnosť nepredložila správcovi dane žiadne dokumenty a záznamy, ktoré boli podkladom na
vyplnenie jednotlivých riadkov daňového priznania. Daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb

spoločnosť podala len za rok 2016. Spoločnosť AMIZ bola po začatí daňových kontrol predaná a jej
konateľom sa stal občan Rumunska, čo nepreukazuje dôveryhodnosť spoločnosti. Spoločnosť uviedla
v podaných daňových priznaniach iba vlastnú daňovú povinnosť, ktorú však nezaplatila a voči štátnemu
rozpočtu jej vznikol dlh v značnej sume. Ku dňu 30.06.2019 bola spoločnosti zrušená registrácia na DPH
z úradnej moci.

30. Spoločnosť AMIZ nepreukázala, v akom režime ojazdené automobily nakúpila, takže nie je zrejmé,
či pri ich predaji postupovala v súlade so zákonom o DPH. Žiadne dôkazy o nákupe ojazdených vozidiel
spoločnosť AMIZ nepredložila a pani D. sa nevedela k tomu vyjadriť. Žalovaný preto neakceptoval
tvrdenie žalobcu, že tým, že spoločnosť AMIZ uplatnila pri predaji ojazdených automobilov žalobcovi

DPH, vznikol žalobcovi nárok na odpočítanie dane v rozsahu a za podmienok uvedených v § 49 až § 51
zákona o DPH. Konštatujúc, že podmienky na uplatnenie nároku žalobcu na odpočítanie dane z faktúr
od AMIZ, uvedené v cit. ustanoveniach zákona o DPH, neboli splnené, navrhol, aby správny súd žalobu
žalobcu ako nedôvodnú zamietol.V.
Replika a duplika

31. Žalobca v replike zotrval na svojej žalobnej argumentácii.

32. Žalovaný svoje právo podať dupliku nevyužil.

VI.
Konanie na správnom súde

33. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon č. 151/2022 Z. z.“) bol, okrem iného, zriadený aj Správny súd v Bratislave, ktorý
začal svoju činnosť dňa 01.06.2023. Podľa § 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. ak § 4 ods. 1

neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo
všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v
Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Z daného
dôvodu predmetná právna vec, pôvodne vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6S/13/2021,
je na základe uvedenej zmeny právnej úpravy vedená na Správnom súde v Bratislave pod sp. zn.

BA-6S/13/2021.

34. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne a miestne príslušný správny súd (§ 10,
§ 13 ods. 1 SSP) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňové rozhodnutie
správcu dane, vrátane konania predchádzajúcemu ich vydaniu v rozsahu žalobných bodov tak, ako

vyplývali z obsahu žaloby (§ 134 ods. 1 SSP, § 134 ods. 2 SSP a contrario) a dospel k záveru, že žaloba
žalobcu je nedôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol.

35. Správny súd rozhodol o žalobe na nariadenom pojednávaní dňa 06.03.2026, pretože bola splnená
podmienka uvedená v § 107 ods. 1 písm. a) SSP a za splnenia podmienok uvedených v § 108 ods. 1 a 2

SSP. Na nariadený termín pojednávania sa napriek riadne a včas doručenému predvolaniu žalobca ani
žalovaný nedostavili, svoju neúčasť neospravedlnili. Rozsudok vo veci bol verejne vyhlásený postupom
podľa § 137 ods. 3 SSP.

VII.

Relevantná právna úprava

36. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

37. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti
s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach
a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá
je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie

prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

38. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

39. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať
v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo

daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.40. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

41. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti
dokladovpredloženýchkontrolovanýmdaňovýmsubjektomaleboopravdivostiúdajovvnichuvedených,
oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim
vyjadril,najmäabyneúplnéúdajedoplnil,nejasnostivysvetlilanepravdivéúdajeopravilalebopravdivosť

údajov riadne preukázal.

42. Podľa § 45 ods. 2 písm. e) daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k
zamestnancovi správcu dane povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce
jeho tvrdenia.

43. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

44. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

45. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,
daň z tovarov alebo služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa
odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku
z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

46. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

47. Podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný
platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak.

VIII.
Posúdenie veci správnym súdom

48. Predmetom konania pred správnym súdom bolo posúdiť zákonnosť napadnutého rozhodnutia,

ktorým žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane o určení rozdielu na dani z pridanej
hodnoty žalobcovi v sume 31.950,02 eura za zdaňovacie obdobie september 2018. Žalobcovi nebol
priznaný nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie september 2018 v sume 2.582,90 eura a bola mu
vyrubená daň v sume 29.367,12 eura. Na podklade žalobných námietok (v medziach a rozsahu podanej
správnej žaloby) bolo úlohou správneho súdu preskúmať a vyhodnotiť, či orgány finančnej správy

postupovalivsúladespríslušnýmidaňovo-právnymipredpismi(zákonomoDPHadaňovýmporiadkom),
ustálenou súdnou praxou a či ich závery o neoprávnene odpočítanej DPH žalobcom z prijatých faktúr
od dodávateľa AMIZ (a v tomto smere neunesení dôkazného bremena zo strany žalobcu) majú oporu
v administratívnom spise.

49. Správny súd dáva primárne do pozornosti, že odpočítanie dane môže byť v zmysle judikatórnych
záverov Súdneho dvora Európskej únie, ako aj Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
obmedzené v prípadoch, ak zdaniteľná osoba (i) nepreukáže splnenie hmotnoprávnych podmienok na
odpočítanie dane, (ii) došlo k daňovému podvodu alebo (iii) došlo k zneužitiu práva (pozri napríklad
rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30.06.2022

alebo sp. zn. 2Sžfk/49/2020 zo dňa 26.10.2022). Následne aj pri dôkaznom bremene je v daňovom
konaní potrebné rozlišovať medzi dvoma zásadnými situáciami, a to (i) preukazovaním splnenia
materiálnych podmienok odpočtu DPH a (ii) preukazovaním daňového podvodu alebo zneužitia práva
ako dôvodu na neuznanie uplatneného odpočtu. Pri preukazovaní splnenia materiálnych podmienok
odpočtu DPH primárne leží dôkazné bremeno na daňovom subjekte a pri preukazovaní daňového

podvodu na správcovi dane. Pri preukazovaní zapojenia do podvodného reťazca sa v zásade vychádza
z premisy, že hmotnoprávne podmienky odpočtu DPH sú splnené.50. Podľa zákona o DPH sa za hmotnoprávne podmienky pre odpočítanie dane považujú (i) existencia
zdaniteľného plnenia, (ii) jeho dodanie zdaniteľnou osobou a (iii) použitie dodaných tovarov a služieb
daňovým subjektom na účely jeho ekonomickej činnosti. Subjekt, ktorý si chce odpočítať daň z pridanej

hodnoty, má dve povinnosti, a to (i) povinnosť tvrdiť a (ii) povinnosť svoje tvrdenie preukázať. Povinnosť
tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet dane z pridanej hodnoty za splnenia zákonom
stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno
daňového subjektu.

51. Úlohou správcu dane (vo všeobecnosti) je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt
preukazuje relevantnými dôkazmi. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami
správcu dane. Ak má správca dane pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a predložené
dôkazy nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia
daňového subjektu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú
výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené daňovým subjektom (nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 569/2022 zo dňa 07.02.2023). Riadne zistenie
a ustálenie skutkového stavu, ktorý má správca dane za preukázaný, a skutočností, ohľadne ktorých
existujú pochybnosti, nepochybne nadväzuje na rozsah dôkazného bremena, ktoré zaťažuje žalobcu
preukazujúceho splnenie hmotnoprávnych podmienok pre vznik nároku na odpočet dane z pridanej
hodnoty.Správcadanemusípomenovaťsvojepochybnostidostatočnejasne,abydaňovýsubjektpoznal

rozsah svojho dôkazného bremena a na základe informácií správcu dane vedel, aké skutočnosti má
doložiť ďalšími dôkazmi.

52. K žalobnej námietke, že výpoveď bývalej konateľky AMIZ, p. D. zo dňa 17.12.2019 je nezákonne
získaný nezákonný dôkaz, keďže bol správcom dane získaný až po ukončení daňovej kontroly za

zdaňovacie obdobie september 2018, ktorá bola ukončená doručením protokolu dňa 28.10.2019,
správny súd konštatuje, že je nedôvodná. Daňová kontrola za kontrolované zdaňovacie obdobie
bola podľa daňového poriadku ukončená dňom doručenia protokolu (28.10.2019), avšak z obsahu
administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca zaslal vyjadrenie k protokolu až dňa 14.11.2019 a
správcovi dane predložil ďalšie doklady (technické preukazy k automobilom VOLKSWAGEN PASSAT,

AUDI A6, LAND ROVER, MINI COOPER a ŠKODA SUPERB, zmluvu o spolupráci so spoločnosťou
DOVOZ VOZIDIEL, s. r. o., a opravenú faktúru číslo FV2018048), ktoré správca dane následne
preveroval. Z dôvodu zákonnej povinnosti správneho určenia dane sa v ďalšom procesnom postupe
zaoberal námietkami žalobcu, a preto opätovne predvolal pani D. na ústne pojednávanie na účely
poskytnutia informácií správcovi dane a vyjadrenia sa k dôkazom predloženým žalobcom. F. B. bol s

výpoveďou pani D. zo dňa 17.12.2019 (ZÚP č. 102916547/2019) oboznámený dňa 03.02.2020, kedy s
ním správca dane spísal ZÚP č. 100326651/2020. Predmetom ústneho pojednávania bolo prerokovanie
pripomienok daňového subjektu k protokolu z daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie september 2018.
Žalobcamalprocesnúmožnosťvyjadriťnámietkypriústnompojednávaní,kčomuvšakzostranyžalobcu
nedošlo. Svoje práva v tomto smere nevyužil. Správny súd zdôrazňuje, že (i) predmetná výpoveď

nebola získaná v inom daňovom konaní a p. D. bola vypočutá v rámci vyrubovacieho konania po
daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie september 2018 po predložení dokladov k vyjadreniu žalobcu k
protokolu z daňovej kontroly. Na základe uvedeného preto nemožno konštatovať porušenie procesných
práv žalobcu.

53. Žalobca ďalej namietol, že z jeho strany došlo k preukázaniu reálneho uskutočnenia predmetných
zdaniteľných plnení, pričom uskutočnenie daného zdaniteľného plnenia preukázala aj výpoveď
bývalej konateľky spoločnosti AMIZ. Uvedenú žalobnú námietku správny súd rovnako vyhodnotil ako
nedôvodnú. Z administratívneho spisu je zrejmé, že bývalá konateľka spoločnosti AMIZ síce potvrdila
obchodnú spoluprácu so žalobcom, avšak táto bola potvrdená len vo všeobecnej rovine s tým, že všetky

doklady boli odovzdané novému konateľovi - pánovi C.. Súčasne z administratívneho spisu vyplýva, že
žalobca v rámci daňovej kontroly síce predložil faktúry, (resp. formálne dôkazy – viď kúpne zmluvy),
avšak tieto neboli podporené žiadnym ďalším dôkazom, ktorý by preukázal reálnosť uskutočnenia
zdaniteľného plnenia. Tvrdenia žalobcu, ako aj bývalej konateľky spoločnosti AMIZ, tak nepreukázali
reálnosť deklarovaných obchodov.

54. Z administratívneho spisu zároveň vyplýva, že správca dane opakovane vyzýval aj spoločnosť AMIZ
na predloženie relevantných dôkazov, avšak neúspešne. Tu je potrebné uviesť, že výzva spoločnosti
AMIZ bola adresovaná aj priamo novému konateľovi tejto spoločnosti pánovi H. C. do Rumunska.Zo strany spoločnosti AMIZ, ako aj zo strany konateľa tejto spoločnosti však nebola vo vzťahu k
správcovi dane vyvinutá žiadna aktivita. Na podklade uvedeného správny súd konštatuje, že správca
dane vykonal všetky potrebné úkony na to, aby bol skutkový stav zistený dostatočne, a preto mu

nemožno vytknúť pochybenie. Naopak žalobca v rámci daňového konania nevyvinul dostatočnú aktivitu
na to, aby preukázal svoje tvrdenia - o čom svedčí aj to, že sa v rámci daňovej kontroly nevyjadroval a
nepredkladal dôkazy o reálnom uskutočnení zdaniteľného plnenia.

55. V prípade preukázania hmotnoprávnych podmienok je dôkazné bremeno na daňovom subjekte - v

danom prípade na žalobcovi, ktorý však okrem faktúr v rámci daňovej kontroly nepredložil žiadne ďalšie
relevantné dôkazy. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH, má dve povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a
povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet
DPHzasplneniazákonnomstanovenýchpodmienok,poktoromnasledujepovinnosťdaňovéhosubjektu
dokázať svoje tvrdenie pre prípad daňovej kontroly, čo vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu.
Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt preukazuje. Ak správca

dane identifikuje konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu,
predložených dokladoch alebo údajoch v nich uvedených, je povinný tieto pochybnosti a ich dôvody
daňovému subjektu oznámiť a vyzvať ho na vyjadrenie k nim a na opravu alebo doplnenie dokladov, či
objasnenie alebo korekciu údajov (§ 46 ods. 5 daňového poriadku). Ak tak správca dane urobí, je opäť
povinnosť preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich korigovať) na strane daňového subjektu. Ten je povinný

preukazovať len skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje (§ 24 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 písm. e/
daňového poriadku; rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa
14.11.2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16.12.2009).

56. Správca dane nemá povinnosť žalobcovi „napovedať“, akým spôsobom má okrem predložených

daňových dokladov preukázať pravdivosť svojich tvrdení o skutočnom vykonaní deklarovaného
zdaniteľného plnenia. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce a preukazujúce,
že deklarované zdaniteľné plnenie skutočne prijal tak, ako to formálne deklaroval. Správca
dane nemá povinnosť inštruovať daňový subjekt, akými rôznymi dôkazmi by mohol preukázať
ním deklarované (preverované) zdaniteľné plnenie. Dôkazné bremeno o dodaní tovaru/služieb

deklarovaným dodávateľom (a v deklarovanom rozsahu) nezaťažuje správcu dane, ale daňový subjekt.
Podľa názoru správneho súdu správca dane preukázateľne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť alebo
úplnosť dôkazov predložených žalobcom, a preto možno konštatovať, že splnil svoju dôkaznú povinnosť
a v takom prípade bolo opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších
dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. K uvedenému však zo

strany žalobcu nedošlo. Napokon je potrebné dodať, že konkrétne skutkové okolnosti preverovaných
zdaniteľných plnení predsa nemôžu byť známe správcovi dane, ale musia byť známe práve žalobcovi,
a preto on jediný je spôsobilý rozpoznať okruh dôkazov, ktorými by mohol preukázať v konaní
relevantné konkrétne skutkové okolnosti osvetľujúce uskutočnenie preverovaného zdaniteľného plnenia
deklarovaným dodávateľom.

57. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočítanie dane z faktúr nepostačuje
iba predloženie dokladov s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať
prijatie zdaniteľného plnenia, t. j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa DPH. Pokiaľ
nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje pre vznik nároku

na odpočítanie dane len samotná existencia dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti.
Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj
formálnej podmienky, a teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe
ktorýchsiuplatňujeodpočetdane,presneodrážajúskutočnerealizovanéplnenia.To,žeurčitýdokladmá
všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný podľa zákona o účtovníctve, ešte nemusí

byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (m. m.
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/26/2014 zo dňa 17.09.2015). Na účely
§ 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne splnenie všetkých zákonom definovaných
podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným
plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia.

58. Správny súd má za nepochybne preukázané, že k reálnemu uskutočneniu zdaniteľného plnenia
nedošlo, resp. žalobca vo vzťahu k deklarovanému zdaniteľnému plneniu neuniesol dôkazné bremeno.
Ak si teda žalobca nárokoval odpočítanie DPH na základe takto neexistujúceho plnenia, právo naodpočítanie DPH mu vôbec nevzniklo, keďže fakticky nebolo žiadne zdaniteľné plnenie ani reálne
uskutočnené. Správca dane v priebehu daňového konania špecifikoval svoje pochybnosti a žalobcu
opakovane informoval o svojom postupe, resp. jednotlivých úkonoch. Žalobca však bol v priebehu

daňovej kontroly pasívny (nezúčastnil sa na ústnom pojednávaní s konateľkou AMIZ, nereagoval na
výzvy správcu dane, žiadosť o predĺženie lehoty na predloženie dokladov bola žalobcom podaná
po uplynutí lehoty). Z obsahu administratívneho spisu je pritom zrejmé, že správca dane poskytoval
žalobcovi priestor na uplatnenie jeho procesných práv, tieto však žalobca z vlastnej pasivity nevyužil,
čo nemôže ísť na vrub správcu dane.

59. Pre úplnosť správny súd uvádza, že v rámci vymedzených žalobných dôvodov žalobca vymedzil
jednotlivé žalobné body pomerne všeobecne, a to bez bližšieho uvedenia skutkových a právnych
súvislostí s prejednávanou vecou. Obsah rozhodnutia správneho súdu vo veci samej do značnej miery
predurčuje kvalita podanej správnej žaloby. Vyjadrenie všeobecného nesúhlasu (uplatnením strohého
vymedzenia žalobných dôvodov bez bližšej konkretizácie) predstavuje len subjektívnu nespokojnosť s

napadnutými rozhodnutiami daňových orgánov, ktorá nie je z hľadiska právnej relevancie postačujúca.

60. Správny súd tiež dodáva, že nie je povinnosťou súdu v správnom súdnom konaní zaoberať sa
všetkými namietanými skutočnosťami, ale len tými, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie napadnutých
rozhodnutí. V tomto kontexte správny súd poukazuje na ustálenú judikatúru, podľa ktorej právo

na spravodlivý proces spravidla vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené. Odôvodnenie
rozhodnutia je inter alia aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Je predpokladom toho,
aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Napokon je predpokladom kontroly
výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) vyplýva, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaväzuje súdy

odôvodniťsvojerozhodnutie,alenemožnohochápaťtak,ževyžaduje,abynakaždýargumentúčastníka
bola daná podrobná odpoveď. Plnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napríklad rozhodnutia ESĽP vo veciach Van de Hurk v. Holandsko,
Ruiz Torija v. Španielsko, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. 329/2010, III. ÚS
726/2016, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo/150/2009).

61. Na základe vyššie uvedeného správny súd uzatvára, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno,
ktoré bolo v prípade preukázania splnenia hmotnoprávnych podmienok na ňom ako na daňovom
subjekte. Žalobca v rámci daňovej kontroly predložil výlučne listinné doklady, ktoré však neboli žiadnym
relevantným spôsobom potvrdené. Ak žalobca odkazuje na to, že predmetné motorové vozidlá boli

ďalej prevedené na nových majiteľov, o čom svedčia aj informácie z evidencie motorových vozidiel, tu
správnysúduvádza,žežalovanýnespochybnil,žemotorovévozidlábolievidovanénadržiteľovvzmysle
vystavených faktúr žalobcom, avšak uvedené žiadnym spôsobom nepreukázalo preverovaný vzťah -
spoločnosť AMIZ ako dodávateľ a žalobca ako odberateľ. V rámci daňovej kontroly tak neboli predložené
relevantné dôkazy preukazujúce reálne prijatie deklarovaného zdaniteľného plnenia od deklarovaného

dodávateľa - spoločnosti AMIZ pre žalobcu. Napadnuté rozhodnutia finančných orgánov sú plne v súlade
s § 63 daňového poriadku, pričom obsahujú všetky náležitosti definované v § 63 ods. 3 a 5 daňového
poriadku, nevynímajúc vyčerpávajúce a náležité odôvodnenie, ktoré obsahuje úvahy, ktoré ovplyvnili
hodnotenie dôkazov vo veci. Napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie správcu dane dávajú
jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky vo veci. Správny súd

nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by umožňovali prijať záver o tom, že práva a oprávnené záujmy žalobcu
ako kontrolovaného daňového subjektu boli postupom a rozhodnutiami daňových orgánov porušené.

62. Vzhľadom na uvedené správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby, ktorú
podľa § 190 SSP zamietol.

63. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168
SSP a contrario SSP tak, že v konaní úspešnému žalovanému aj napriek úspechu v súdnom konaní
nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné od žalobkyne
spravodlivo požadovať, aby ich žalovanému nahradila.

64. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§
139 ods. 4 SSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Správny
súd v Bratislave (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 2 písm. a/ a § 145 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie

lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého

rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods.
1 SSP zastúpený advokátom.

Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ

aleboopomenutýsťažovateľ,jehozamestnanecalebočlen,ktorýzanehonakasačnomsúdekonáalebo
ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe
podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.