Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 26, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/112/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7119209634
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7119209634.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň

JUDr. Adriany Murínovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
C., zast. JUDr. Milanom Kuzmom, advokátom Advokátskej kancelárie JUDr. Miroslav Katunský, JUDr.
Milan Kuzma a spol., so sídlom Košice, Floriánska 16, proti žalovanej: D. E. F., nar. XX.X.XXXX, bytom
C., G. X, zast. JUDr. Richardom Kovalčíkom, advokátom so sídlom Košice, Rázusova 1, o určenie
vlastníckeho práva, o odvolaní žalovanej proti rozsudku 36C/27/2019-246 zo dňa 21.3.2024 Mestského
súdu Košice

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa podanou žalobou proti žalovanému domáhala určenia, že nehnuteľnosti evidované na
LV č. XXXX v kat. území H. I., okres C. D., J. C. – H., K. L. C. XXXX/XX, patria do jej výlučného vlastníctva
v spoluvlastníckom podiele 1/1. Žalobu skutkovo odôvodnila tým, že nehnuteľnosti boli dňa 17.5.2010
vydražené v dobrovoľnej dražbe vydražiteľom M. J., nar. X.XX.XXXX, bytom N. O. X, C., pričom
rozsudkom Okresného súdu Košice I 36C/229/2010 zo dňa 1.3.2018 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach 9Co/322/2018 zo dňa 10.7.2019, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28.8.2019, bolo

určené, že dobrovoľná dražba vykonaná dražobníkom Profesionálna dražobná a realitná spoločnosť,
s.r.o. dňa 17.5.2010 o 11.30 hod. s miestom konania v Business Centrum VSH Development, s.r.o.,
Štúrova 27 v Košiciach, na návrh spoločnosti MAXIMA Financ, je neplatná. V spore vedenom na
Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 36C/229/2010 bolo vydané predbežné opatrenie, ktorým bolo
vydražiteľovi M. J. zakázané predať, darovať alebo inak scudziť predmetné nehnuteľnosti, a to až do
právoplatného skončenia konania vo veci samej. Kúpnou zmluvou zo dňa 2.1.2018 vydražiteľ M. J.
predmetné nehnuteľnosti odpredal žalovanej, ktorá je zapísaná v katastri nehnuteľností ako vlastníčka

predmetných nehnuteľností. Žalobkyňa zastávala názor, že žalovaná nehnuteľnosti nadobudla na
základe absolútne neplatného právneho úkonu - kúpnej zmluvy zo dňa 2.1.2018, ktorú s predávajúcim
M. J. uzatvorila napriek predbežným opatrením uloženému zákazu nehnuteľnosti scudziť. S poukazom
na rozsudok Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo 1/2017
zo dňa 27.4.2017 dôvodila, že predmet plnenia bol neuskutočniteľný v dôsledku právnej prekážky
existujúcej v čase uskutočnenia právneho úkonu. Uviedla, že jej právne postavenie za tejto situácie je
neisté a jej vlastnícke právo bez požadovaného určenia je ohrozené, preto má naliehavý právny záujem

na požadovanom určení vlastníckeho práva.

2. Mestský súd Košice (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo tiež len „súd“) napadnutým rozsudkom určil, že
do výlučného vlastníctva žalobkyne patria nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území H. I.,okres C. D., J. C. – H., K. L. C. XXXX/XX, zapísané na LV č. XXXX, a to: stavba - rodinný dom súp. č.
2275, postavený na parcele č. 952, v spoluvlastníckom podiele 1/1 a pozemok parcela registra „C“ č.
952, druh: zastavané plochy a nádvoria o výmere 365 m2, v spoluvlastníckom podiele 1/1 (I.) a žalobkyni

priznal nárok náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 % (II).

2.1. Súd prvej inštancie v prvom rade skúmal naliehavý právny záujem žalobkyne na požadovanom
určení vlastníckeho práva podľa ust. § 137 písm. c) CSP, ktorý v zmysle záverov ustálenej právnej
praxe je daný vtedy, ak zo zápisu vo verejnom registri vyplýva, že tvrdené právo patrí žalovanému

(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/163/2015). Keďže v danom prípade je nesúlad medzi
právnymaskutkovýmstavom,žalobkyňavkatastrinehnuteľnostíniejezapísanáakovlastníkanamiesto
nej je zapísaná iná osoba - nevlastník v pozícii vlastníka, žalobkyňa má naliehavý právny záujem
na požadovanom určení vlastníckeho práva (4Cdo 49/2003). Z výpisu z LV č. XXXX pre kat. územie
H. I., okres Košice I, obec Košice - Sever vyplýva, že žalovaná je zapísaná ako výlučná vlastníčka
nehnuteľností: stavby rodinného domu súp. č. 2275 postaveného na parcele č. 952, v spoluvlastníckom

podiele 1/1 a pozemku - parcely registra „C“ č. 952, druh: zastavané plochy a nádvoria o výmere 365
m2 v spoluvlastníckom podiele 1/1, zapísaných na LV č. XXXX; titulom nadobudnutia je rozhodnutie o
povolení vkladu kúpnej zmluvy V- 14194/2017 z 2.1.2018 -22/2018.

2.2. Skutkový stav veci súd ustálil zhodne, ako bol tvrdený žalobkyňou a za nesporné považoval

otázky: 1/ určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby vykonanej dražobníkom Profesionálna dražobná a
realitná spoločnosť, s.r.o., IČO: 36 583 936, dňa 17.5.2010 o 11.30 hod., predmetom ktorej boli sporné
nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. území H. I., okres C. D., J. C. - H., K. L. C. P. XXXX/XX, rozsudkom
Okresného súdu Košice I č.k. 36C/229/2010 zo dňa 1.3.2018, ktorý v spojení s rozsudkom Krajského
súduvKošiciach9Co/322/2018zodňa10.7.2019nadobudolprávoplatnosťdňa23.8.2023,2/nariadenie

neodkladného opatrenia právoplatným uznesením Okresného súdu Košice I 36C/229/2010 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Košiciach 6Co/597/2014 zo dňa 17.7.2014 (ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 7.8.2014), ktorým súd uložil žalovanému v 2. rade M. J. (vydražiteľovi) povinnosť predbežne sa
zdržať nakladania s nehnuteľnosťami evidovanými na LV č. XXXX pre kat. územie H. I., obec C. - H.,
J. C. D., a to ich predajom, darovaním, založením alebo iným scudzením, zaťažením právami tretích

osôb, zdržať sa akýkoľvek stavebnotechnických alebo iných úprav alebo práv na nehnuteľnostiach,
až do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Súd zistil tiež, že proti rozsudku Krajského
súdu v Košiciach 9Co/322/2018 zo dňa 10.7.2019 podali žalovaní v 2. a 3. rade dovolanie, ktoré
Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 4Cdo/127/2021 zo dňa 28.3.2023 zamietol. Ďalej zistil, že žalovaná
nadobudla vlastnícke právo k predmetných nehnuteľnostiam na základe rozhodnutia o povolení vkladu

kúpnej zmluvy V-14194/2017 zo dňa 2.1.2018 uzatvorenej medzi ňou ako kupujúcou a predávajúcim
Branislavom Ondruškom (v spore o neplatnosť dražby žalovaný v 2. rade – vydražiteľ), ktorému
bola neodkladným opatrením uložená povinnosť zdržať sa, okrem iného predaja nehnuteľností až do
právoplatného skončenia konania vo veci samej, pričom kúpna zmluva bola uzatvorená dňa 2.1.2018,
t.j. v čase platnosti nariadeného neodkladného opatrenia.

2.3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 21 ods. 5 zákona č. 527/2002 Z.z.
o dobrovoľných dražbách, § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam, § 39, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“) a po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k záveru, že kúpna zmluva

zo dňa 2.1.2018, na základe ktorej došlo k prevodu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam
na žalovanú, je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 OZ, pretože bola uzatvorená v
čase, keď M. J. (v kúpnej zmluve v postavení predávajúceho) bola neodkladným opatrením uložená
povinnosť zdržať sa, okrem iného predaja predmetných nehnuteľností. Súd poukázal na právny názor
vyslovený zjednocujúcim rozsudkom Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo 1/2017 zo dňa

27.4.2017, podľa ktorého „zákaz nehnuteľnú vec predať, darovať alebo inak scudziť, ktorý bol nariadený
predbežným opatrením vydaným v občianskom súdnom konaní, treba interpretovať tak, že sa vzťahuje
nielen na samotnú realizáciu prevodu vlastníctva zmenou zápisu v katastri nehnuteľností, ale zároveň
už na uzatvorenie kúpnej, darovacej alebo akékoľvek inej scudzovanej zmluvy. K porušeniu uvedeného
zákazu nakladania s nehnuteľnosťou teda dochádza už samotným uzatvorením scudzovanej zmluvy,

nie až samotným prevodom vlastníctva zmenou zápisu v katastri nehnuteľností. Je tomu tak z dôvodu,
že predbežným opatrením sa má zabezpečiť reálna, účinná a efektívna súdna ochrana účastníkom
konania, a to dočasnou úpravou ich pomerov, ktorá zabraňuje zhoršeniu postavenia oprávneného
subjektu. Pokiaľ by sa pripustilo, že zákaz predať, darovať alebo inak scudziť nehnuteľnú vec saneporušuje uzatvorením zmluvy o jej prevode, ale až zmenou vlastníctva, predbežné opatrenie by v
takom prípade nemalo zmysel a obmedzujúci účinok pre toho, komu bol zákaz uložený“. Súd uviedol,
že na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo a to ani

v prípade, že na jeho podklade už bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností
(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 223/2016 zo dňa 26.1.2017). S poukazom na právnu
zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má (nemo plus iuris ad alium
transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú
osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako

vlastník nehnuteľnosti.

2.4. Pokiaľ žalovaná poukazovala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 549/2015 (tiež I.ÚS
151/2016 a I.ÚS 460/2017), ktorý umožnil prelomenie zásady „nemo plus iuris“ a nadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa, súd
uviedol, že cit. nález nie je záväzný v celom rozsahu, ale záväznou časťou sú len právne závery

týkajúce sa rozhodovaného sporu, pre ktoré vyhodnotil napadnutý rozsudok krajského súdu za
nesprávny a porušujúci právo žalobcu na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie,
pričom v danej veci sa ústavný súd zaoberal tzv. faktickou zmenou správy štátneho majetku, a nie
prevodom, či prechodom majetku. Súd poukázal na aktuálne rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.
zn. I. ÚS 510/2016 z januára 2021, podľa ktorého ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi možno

poskytnúť len v súvislosti s mimoriadnymi, výnimočnými okolnosťami. V tomto náleze Ústavný súd
SR uviedol: „Nemožno v tejto súvislosti opomenúť, že súčasťou princípu materiálneho právneho
štátu je nielen možnosť, ale aj povinnosť súdu vykladať právne normy ústavne súladným spôsobom,
s prihliadnutím na princíp elementárnej spravodlivosti. Z tohto dôvodu konajúci senát ústavného
súdu úplne nezavrhuje mimoriadne výnimočnú možnosť poskytnutia ochrany práv dobromyseľným

nadobúdateľom, prioritne však k tejto otázke pristupuje zdržanlivo“. Dobrá viera nadobúdateľa, že
hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva,
len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom
na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata
nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje.

Najvyšší súd SR sa k otázke možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe
dobrej viery nadobúdateľa a s tým spojeného prelomenia zásady „nemo plus iuris“ vyjadril v uznesení
sp. zn. 1VObdo 2/2020 zo dňa 27.4.2021, v ktorom pristupuje k prelomeniu zásady nemo plus iuris
reštriktívne. Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom
upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len

od vlastníka, a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci
a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Podľa názoru najvyššieho súdu rozširovanie ochrany
dobromyseľného nadobúdateľa nad konkrétne výnimky je neprípustné. Medzi zákonné výnimky patrí:
1/ neoprávnený dedič (§ 486 Občianskeho zákonníka), 2/ obchodnoprávne vzťahy (§ 446 Obchodného
zákonníka), 3/ konkurzné konanie (§ 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), 4/ prevod

cenných papierov (§ 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch), 5/ exekúcia (upravené nepriamo v §
140 ods. 2 písm. l) v spojení s § 150 ods. 2 Exekučného poriadku). Z určitého pohľadu za výnimku
zo zásady nemo plus iuris môžeme považovať aj situáciu, kedy osoba nadobudne vlastníctvo na
základeprávoplatnéhosúdnehorozhodnutiaalebozmluvy,následneprevedievlastníctvonatretiuosobu
a po prevode vlastníctva dôjde k zrušeniu rozhodnutia mimoriadnym opravným prostriedkom alebo

k ukončeniu pôvodnej zmluvy (odstúpenie od zmluvy, rozväzovacia podmienka alebo dovolanie sa
relatívnej neplatnosti). Vlastnícke právo tretej osoby (nového vlastníka), ktorá dobromyseľne nadobudla
vlastníctvo, nie je dotknuté týmto zrušením rozhodnutia alebo zmluvy týkajúcej sa len pôvodného
vlastníka, nakoľko v čase prevodu vlastníckeho práva bol predávajúci vlastníkom a teda bol oprávnený
predmet prevodu previesť. Najvyšší súd SR v cit. uznesení sa vyjadril aj k otázke záväznosti a

hodnovernosti údajov katastra, ku ktorej uviedol: „Aj keď dôvera v rozhodnutia orgánov štátu a verejnej
moci je súčasťou princípu právnej istoty, správnosť týchto údajov nemôže byť vnímaná v každom
konkrétnom prípade a právna istota môže byť prelomená konkrétnou právnou úpravou. V súvislosti
s údajmi uvedenými v katastri nehnuteľností sa toto prejavuje úpravou § 70 ods. 1 katastrálneho
zákona, podľa ktorého údaje katastra možno považovať za pravdivé len dovtedy, kým sa preukáže opak.

Rozhodnutie o povolení vkladu teda nepredstavuje nevyvrátiteľnú domnienku o existencii vlastníckeho
práva alebo iného zapisovaného práva konkrétnej osoby k danej nehnuteľnosti“ (k tomu pozri R 86/2001,
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 196/2019, tiež II.ÚS 202/2011, I. ÚS 510/2016). Zo záverov rozhodnutia
Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo 2/2020 zo dňa27.4.2021 súdu vyplynulo, že dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti v správnosť údaja zapísaného v
katastri nehnuteľností o jej predchádzajúcom vlastníkovi nepostačuje pre záver súdu o tom, že mohol
nadobudnúťvlastníckeprávo(apreposkytnutieochranytomutoprávu),aksapreukáže,žetátozapísaná

osoba v skutočnosti v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti.
K zmene vlastníka prevádzanej nehnuteľnosti de iure sa totiž okrem povolenia vkladu vyžaduje aj
existencia platnej zmluvy a existencia vlastníckeho práva prevodcu. Samotná faktická zmena zápisu v
katastrinehnuteľnostíniejesamaosebedostatočnýmpodkladomprenadobudnutievlastníckehopráva.

2.5. K otázke nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti od nevlastníka súd prvej inštancie citoval aj zo
záverov právnej teórie, podľa ktorej: „vo vzťahu k možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva na základe
absolútne neplatnej kúpnej zmluvy sa možno stotožniť s právnym názorom, podľa ktorého Občiansky
zákonník de lega lata možnosť dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka neupravuje
ako pravidlo, ale len ako výnimku z pravidla (pozri napr. nadobudnutie vlastníckeho práva pri prevode
od tzv. nepravého dediča podľa § 486 OZ) a dobromyseľnosť kupujúceho nemôže nahradiť chýbajúce

vecné oprávnenie právneho predchodcu predávajúceho. Tieto výnimky spravidla nemožno ľubovoľne
rozširovať bez toho, aby takúto možnosť zákonodarca pripustil. Preto je nutné zotrvať na dôslednom
uplatnení zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ aj v prípadoch, ktoré sa
môžu javiť ako nespravodlivé. Aj z hľadiska predvídateľnosti rozhodovania súdnej moci je preto potrebné
odmietnuť možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu ochrany dobrej

viery aj v iných prípadoch ako tých, ktoré Občiansky zákonník výslovne upravuje“ [Števček,M., Dulak
A., Bajánková J., Fečík M., Sedlačko F., Tomašovič a kol.: Občiansky zákonník II. Komentár, vyd. C.H.
Beck v Prahe, 2015, str. 2087]. S poukazom na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo/223/2016 zo dňa 26.1.2017 a pri rešpektovaní zásady „nemo plus iuris ad alium
transferre potest quam ipse habet“, ako právne irelevantnú a nedôvodnú súd odmietol argumentáciu

žalovanej, že ona je vlastníčkou sporných nehnuteľností, nakoľko v jej prospech svedčí nadobúdacie
konanie(„modus“)azodpovedajúciprávnytitul(„titulus“).Podľaposúdeniasúduprvejinštanciežalovaná
nemohla nadobudnúť vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam len na základe dobrej viery bez existencie
platného právneho úkonu ako nadobúdacieho titulu. Žalovanej nie je možné priznať ani práva a
povinnosti oprávneného držiteľa, nakoľko nebola preukázaná jej dobromyseľnosť pri nadobudnutí

nehnuteľností. Súd konštatoval v tejto súvislosti, že pre to, aby sa držiteľ považoval za oprávneného,
zákon vyžaduje, aby držiteľ bol vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí. Okolnosti,
ktoré svedčia záveru o existencii dobrej viery, sa týkajú tiež právneho dôvodu nadobudnutia (titulu), teda
okolnosti svedčiace o poctivosti tohto nadobúdacieho titulu. Posúdenie toho, či je držiteľ so zreteľom
ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí, je nutné posudzovať nielen na základe

subjektívnych predstáv držiteľa, ale z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu (titulu), z
ktorého sa odvodzuje vznik práva. Žalovaná nemohla nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, nakoľko
prenadobudnutievlastníckehoprávatýmtospôsobomnebolasplnenánielenjejdobromyseľnosť,aleani
podmienka uplynutia desaťročnej (nerušenej) vydržacej doby, a to ani so započítaním doby, po ktorú mal
vec v držbe jej právny predchodca. Žalovaná nadobudla domnelé vlastnícke právo na základe kúpnej

zmluvy uzavretej dňa 2.1.2018 s predávajúcim M. J., ktorý bol vydražiteľom predmetných nehnuteľností
a mal vedomosť o tom, že sa na súde od 30.7.2010 viedlo konanie o neplatnosť dobrovoľnej dražby
predmetných nehnuteľností, keďže bol v tomto konaní sporovou stranou - žalovaným v 2. rade, pričom
napriek tomu predmetné nehnuteľnosti previedol na žalovanú v čase súdneho konania a za existencie
účinkov neodkladného opatrenia, ktorým mu bolo zakázané nehnuteľnosti prevádzať. Následne dňa

27.8.2019 žalobkyňa podala žalobu o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam voči
žalovanej. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poznamenal, že ak by sa mal bezvýhradne pripustiť taký
názor, že je možné nadobudnúť vlastnícke právo len na základe dobrej viery nadobúdateľa, že kupuje
vec od vlastníka a že zápis vlastníctva v katastri nehnuteľností zodpovedá právnemu stavu, potom by
boli zbytočné zákonné ustanovenia o vydržaní, ktoré priznávajú dôležitosť až dobrej viere trvajúcej po

stanovenú vydržaciu dobu. Uvedené by viedlo k povýšeniu dobrej viery nadobúdateľa nad zásadu „nemo
plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“. Súčasná právna úprava dobrej viere žiadne iné
právne následky nepriznáva.

2.6. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie uzavrel, že kúpna zmluva, na základe ktorej vydražiteľ

M. J. v postavení predávajúceho previedol vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam na žalovanú,
a to v čase existencie nariadeného neodkladného opatrenia zakazujúceho mu predmetné nehnuteľnosti
prevádzať, je absolútne neplatným právnym úkonom, ktorý nepôsobí žiadne právne následky ani v
prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastranehnuteľností (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 96/1995). Na základe absolútne
neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na
žalovanú, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva hoc i dobromyseľného nadobúdateľa.

Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv
nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv,
ako má sám (porovnaj I. ÚS 50/2010, 6Cdo 107/2011). Vykonaným dokazovaním mal súd jednoznačne
preukázané, že na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 2.1.2018, ktorá je podľa § 39 OZ absolútne
neplatná, žalovaná nenadobudla vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Rozhodnutím súdu

o určení neplatnosti dobrovoľnej dražby zanikli účinky príklepu (spätne ku dňu udelenia príklepu) a
vznikla povinnosť vrátiť si navzájom prijaté plnenia spolu s obnovením vlastníckeho práva, aký trval pred
udelením príklepu, čo v praxi znamená automatické obnovenie vlastníckeho práva predchádzajúceho
vlastníka, t.j. žalobkyne.

2.7. K námietkam žalovanej, že v katastri nehnuteľností na príslušnom LV nebola zapísaná žiadna

obmedzujúca poznámka o prebiehajúcom súdnom konaní, ani o nariadenom neodkladnom opatrení,
súd s poukazom na ust. § 21 ods. 3 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách, § 38, § 39 ods.
1 a 2, § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) súd uviedol, že ani absencia zápisu poznámky na príslušnom
LV nie je spôsobilá privodiť nadobudnutie vlastníckeho práva v dobrej viere žalovanou. Poznámka je

úkon správy katastra, ktorý má len deklaratórny charakter a nezapisuje sa ňou právo k nehnuteľnostiam;
je určená na vyznačenie skutočností alebo pomeru vzťahujúceho sa na nehnuteľnosti. Cieľom zápisu
informatívnej poznámky do katastra nehnuteľností je chrániť nadobúdateľov nehnuteľností, aby mali
vedomosť o prebiehajúcom konaní týkajúcom sa prevádzanej nehnuteľnosti. Ani samotný zápis
vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností nezakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je

vlastníkom (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/278/2019 publikované v časopise
Zo súdnej praxe pod č. 51/2021, tiež 7Cdo/174/2020, 9Cdo/232/2021 a 1Cdo/127/2022). Hodnovernosť
a záväznosť údajov katastra (tzv. materiálna publicita katastra) vyjadrená v § 70 ods. 1 katastrálneho
zákonaniejeabsolútna;ideovyvrátiteľnúprávnudomnienku,čozákonodarcazvýraznilpriamovzákone
slovným spojením „ak sa nepreukáže opak“. Sporovou stranou v konaní o určení neplatnosti dobrovoľnej

dražby bol vydražiteľ predmetnej nehnuteľnosti, ktorý so žalovanou uzatvoril kúpnu zmluvu, pričom ako
strana sporu (žalovaný) veľmi dobre vedel o vedení tohto sporu, ako aj o nariadenom neodkladnom
opatrení vo vzťahu k jeho osobe zakazujúcom mu predať predmetné nehnuteľnosti, ktoré aj napriek
existencii súdneho rozhodnutia o zákaze nakladať s nehnuteľnosťami, odpredal žalovanej, s ktorou je
v príbuzenskom vzťahu. Obrane žalovanej založenej na tvrdeniach, že o spore o určení neplatnosti

dražby ani o existencii neodkladného opatrenia sa dozvedela až z podanej žaloby žalobkyne o určenie
vlastníckeho práva, súd neuveril už vzhľadom na príbuzenský vzťah medzi ňou a predávajúcim M.
J. (ktorý je zaťom žalovanej). Súd mal za to, že žalovaná pri uzavretí kúpnej zmluvy nepostupovala
v zmysle obvyklej opatrnosti a v tejto súvislosti poznamenal, že o dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ
nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a

povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného
jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva
zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí. Z uvedených dôvodov žalobe
žalobkyne ako dôvodnej v celom rozsahu vyhovel.

2.8. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni, ktorý
mala v konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania v 100 % rozsahu proti neúspešnej
žalovanej s tým, že o výške trov konania rozhodne samostatným uznesením až po nadobudnutí
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v súlade s § 262 ods. 2 CSP. Pokiaľ žalovaná navrhovala
nepriznanie náhrady trov konania žalobkyni podľa § 257 CSP s poukazom na postoj žalobkyne, ktorá

nezabezpečila zápis poznámky do katastra nehnuteľností o prebiehajúcom súdnom spore, čím mala
zaviniť daný stav a vyvolať tento spor, súd tieto okolnosti nepovažoval za výnimočné, hodné osobitného
zreteľa odôvodňujúce nepriznanie náhrady trov konania v spore úspešnej žalobkyni. Podľa názoru súdu
žalovanounamietanéskutočnostinezakladajúvýnimočnosťprípaduzhľadiskaokolnostídanejveciaani
z hľadiska pomerov strán a neodôvodňujú s použitím ust. § 257 CSP nepriznanie náhrady trov konania

žalobkyni. Súd poukázal na to, že žalobkyňa podala žalobu po právoplatnom rozhodnutí súdu, ktorým
bola dražba predmetných nehnuteľností určená za neplatnú, proti žalovanej ako pasívne legitimovanej
osobe, na ktorú bolo kúpnou zmluvou prevedené vlastnícke právo v priebehu sporu o neplatnosť dražby
a za platnosti neodkladného opatrenia nariadeného rozhodnutím súdu, ktorým bolo vydražiteľovi M.J. zakázané sporné nehnuteľnosti prevádzať. V danom prípade sa žalobkyňa mohla domôcť určenia
vlastníckeho práva len autoritatívnym rozhodnutím súdu, pričom v spore ide o bežnú občianskoprávnu
vec a podľa názoru súdu prvej inštancie ani okolnosť zanedbania povinnosti žalobkyne podľa § 21 ods.

3 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách nemala dopad na charakter uplatneného nároku ani
na postavenie sporových strán, už vôbec nebolo dôvodné z tohto dôvodu pripísať žalobkyni „zavinenie“,
resp. vyvolanie tohto sporu a považovať tieto skutočnosti za dôvody hodné osobitného zreteľa, pre
ktoré by v spore úspešnej žalobkyni nemala byť priznaná náhrada trov konania. Za danej situácie
súd nemal preukázané výnimočné okolnosti, ktoré by mohli viesť k aplikácii ust. § 257 CSP. Zdôraznil

v tejto súvislosti, že zmyslom právnej úpravy v § 257 CSP a aplikácie tohto ustanovenia nemá byť
dôsledok prenášania rizika zodpovednosti neúspešnej strany za procesný výsledok súdneho konania
na protistranu. Taktiež dal do pozornosti, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo strany, ktorá v spore uspela, na náhradu všetkých trov konania, ktoré
jej vznikli vo vecnej súvislosti s uplatnením alebo bránením základného práva. Pokiaľ by súd nárok na
náhradu trov konania žalobkyni nepriznal, odoprel by tým ochranu jej práv podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

3. Rozsudok v celom rozsahu napadla včas podaným odvolaním žalovaná z odvolacích dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, pretože mala za to, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasila so záverom súdu, že nemohla nadobudnúť

vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam len na základe dobrej viery bez existencie platného právneho
úkonu - titulu. Mala za to, že v konaní preukázala skutočnosti nasvedčujúce tomu, že sporné
nehnuteľnosti nadobudla v dobrej viere, že predávajúci je oprávnený s nimi nakladať. Poukázala na to,
že v posudzovanej veci ide o stret dvoch ústavných princípov, a to princípu ochrany práv pôvodného
vlastníka a princípu ochrany dobrej viery nadobúdateľa, pričom ochrana dobrej viery nadobúdateľa

môže prelomiť ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, pokiaľ je bez akýchkoľvek pochybností
zrejmé, že nadobúdateľ bol dobromyseľný, že vec riadne nadobudol, najmä ak nadobudol vlastníctvo
nehnuteľnosti s dôverou v určitý skutkový stav, ktorý v čase uzavretia právneho úkonu jednoznačne
vyplynul z verejnej, štátom vedenej evidencie, v danom prípade z katastra nehnuteľností. Poukázala na
nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 549/2015 zo dňa 16.3.2016, I.ÚS 151/2016 zo dňa 3.5.2017

a I.ÚS 460/2017 zo dňa 20.12.2017, z ktorých uvedené závery jednoznačne vyplývajú a ktoré sú
všeobecne záväzné. Zotrvala na svojej argumentácii a nesúhlasila s názorom súdu prvej inštancie,
že nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 549/2015 nie je záväzný v celom rozsahu vrátane úvah o
možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris, ale záväznou časťou sú len právne závery týkajúce sa
rozhodovaného sporu. Poukázala v tejto súvislosti na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 151/2016,

publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 20/2017, v ktorom sa ústavný súd jednoznačne
prihlásil k záverom vysloveným v náleze sp. zn. I.ÚS 549/2015, pričom v riešenom prípade bolo
posudzované nadobudnutie vlastníckeho práva sťažovateľa práve na základe scudzovacích zmlúv, ako
je tomu obdobne v posudzovanej veci. Ústavný súd v tomto náleze uviedol, že „z hľadiska poskytnutia
ústavnoprávnej ochrany musí postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a

nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery.
Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho
nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte)
a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (nemo plus iuris ad alium transfere potest
quam ipse habet, t.j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než sám má). Pokiaľ však nemožno

zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti,
keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne
okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ
v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu
sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.

Ústavný súd v cit. rozhodnutí odkázal i na rovnaké závery predvojnovej judikatúry a neskoršej
jurisprudencie, ako aj na zahraničnú právnu úpravu [Tégl, P.: Niektoré teoretické problémy nadobúdania
od neoprávneného, Právní rozhledy č. 10/2009, str. 344, či „Spôsob, akým vec opustila sféru vplyvu
vlastníka, ako kritérium dôležité pre ochranu nadobúdateľa pri nadobúdaní od neoprávneného“, Právní
rozhledy č. 4/2016, str. 120 a nasl.], tiež na rozhodnutia Ústavného súdu ČR (napr. III.ÚS 415/15,

III.ÚS 247/14 zo dňa 28.1.2016) a formuloval záver, že „ak sťažovateľ pri nadobudnutí nehnuteľností
evidovanýchvkatastrinehnuteľnostíkonalvdobrejvierevkonštitutívnyaktštátu,malbypožívaťústavnú
ochranu“. Zdôraznil, že „v ostatnom náleze III.ÚS 247/14 zo dňa 28.1.2016 Ústavný súd ČR zhrnul
svoju doterajšiu judikatúru s jasným záverom o originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho právadobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba poskytnúť ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý by
bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným. Nevyhnutným predpokladom pre tento originárny

spôsobnadobudnutiavlastníckehoprávajedobrávieranadobúdateľa,ktorúsúvšeobecnésúdypovinné
dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. Potom už zistenie, že osoba
bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie ochrany jej vlastníckemu právu. Ústavný súd sa domnieva, že
toto pravidlo možno použiť aj pre riešenie skutkovo podobných prípadov na území Slovenska, lebo nám
dáva rozumný zmysel na usporiadanie celej matérie, pri rovnakom právnom základe (č. 40/1964 Zb.

Občiansky zákonník v platnom znení)“. Z uvedeného vyplýva, že podľa názoru Ústavného súdu SR
dobrá viera má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva nezávisle od toho, či zákon nadobudnutie
vlastníctva s prihliadnutím na dobrú vieru de lege lata výslovne upravuje alebo neupravuje. Podľa
názoru žalovanej závery súdu prvej inštancie sú v rozpore s uvedenými právnymi závermi Ústavného
súdu SR reprezentovanými viacerými rozhodnutiami. Nič na tom nemení skutočnosť, že vychádzajú z
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktoré súd prvej inštancie citoval. Je zrejmé, že v posudzovanej veci

ide o konflikt právnych názorov najvyšších súdnych autorít. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na
to, že Ústavný súd SR je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), je teda
garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie a rešpektovanie ústavy
všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov. Generálna interpretačná a realizačná
klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej
právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s
najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej
veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad, čo platí aj pri interpretácii právnych noriem z
oblasti občianskeho (vlastníckeho) práva. Na základe uvedeného mala žalovaná za to, že rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Vytýkala tiež súdu, že svoje
rozhodnutie založil na skutočnosti, ktorá nevyplýva z vykonaného dokazovania, keď jej dobromyseľnosť
pri nadobudnutí vlastníckeho práva posúdil v bode 52. odôvodnenia rozsudku negatívne, posudzujúc aj
skutočnosť (príbuzenský pomer medzi ňou a predávajúcim), ktorá nebola predmetom dokazovania. S
poukazom na uvedené žalovaná namietala, že napadnutý rozsudok je zaťažený viacerými vadami, ktoré

majú za následok jeho nezákonnosť, a preto ho navrhla zmeniť tak, že odvolací súd žalobu zamietne
a prizná jej nárok na náhradu trov konania.

4.Žalobkyňavovyjadreníkodvolaniukodvolaniusastotožnilasnapadnutýmrozsudkom,ktorýpovažuje
za dostatočne odôvodnený a argumentačne podložený, a preto na jeho dôvody v plnom rozsahu

poukázala. Mala za to, že žalovaná v podanom odvolaní len zopakovala svoju obrannú argumentáciu
prezentovanú v priebehu celého konania, ktorá je však právne neudržateľná. Za rozhodnú považovala
skutočnosť, že v konaní sp. zn. 36C/229/2010 vedenom na Okresnom súde Košice I bolo vydané
uznesenie o predbežnom opatrení, ktorým sa vydražiteľovi M. J. zakázalo predať, darovať, alebo inak
scudziť nehnuteľnosti evidované na LV č. XXXX nachádzajúce sa v kat. území H. I., obec C. - H., J.

C. D., a to až do skončenia konania vo veci samej. Citovala právny názor vyslovený v zjednocujúcom
(v poradí druhom) rozsudku Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2017 zo dňa
27.4.2017, ktorý je v zmysle § 48 ods. 3 CSP záväzný pre ostatné senáty najvyššieho súdu. Za nesporné
pokladala, že žalovaná nadobudla predmetné nehnuteľnosti na základe neplatnej kúpnej zmluvy zo
dňa 2.1.2018, ktorá z dôvodu existencie rozhodnutia zakazujúceho vydražiteľovi M. J. nehnuteľnosti

predať, je absolútne neplatná. Poctivé nadobudnutie (ktoré však žalovaná nepreukázala) nahradzuje
len nedostatok vlastníctva predchodcu, nie však ostatné podmienky platnosti zmluvy. Poukázala na
závery právnej praxe, podľa ktorej samotná dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti spojená so
stavom zapísaným v katastri nehnuteľností nebude mať za následok nadobudnutie vlastníctva od
nevlastníka, ak sa preukáže, že právny úkon, na základe ktorého mal prevodca alebo jeho právny

predchodca nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti, je absolútne neplatný. V tomto názore je judikatúra
na Slovensku vzácne jednotná (6Cdo 107/2011, I.ÚS 50/2010). Ak bol správou katastra povolený vklad
vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej zmluvy, je teda reálne daný len modus, avšak jasne
chýba titulus, teda platne uzavretá zmluva. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže
dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno ani uvažovať o ochrane

vlastníckeho práva hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu
uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou,
podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám (I.ÚS 50/2010). Vzhľadom na
uvedené skutočnosti žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd odvolanie žalovanej ako nedôvodné zamietol.5. Ďalšie vyjadrenia strán v odvolacom konaní podané neboli.

6. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas
(§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné
(§ 355 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario
v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov [§ 365
ods. 1 písm. f) a h) CSP], s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v

zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, uplatnené odvolacie dôvody
v prejednávanej veci nie sú preukázané a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, a
preto ho odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

7. Odvolací súd sa stotožňuje aj so zákonnými a správnymi dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré
v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu odkazuje.

8. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 26.11.2025 o 10:10 hod., po predchádzajúcom
oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu
v Košiciach v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

9. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu
námietok, ktoré žalovaná uviedla v podanom odvolaní, pričom nezistil, že by skutkové zistenia súdu
prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom alebo, aby súd pri svojom rozhodovaní opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, príp. vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo,

alebo aby nesprávne interpretoval, príp. aplikoval použitý právny predpis. Súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu prejednávanej veci, vykonané
dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a nasl. CSP a zásad ustálených súdnou praxou, náležite posúdil
a správne vyhodnotil zistené skutočnosti a pri právnom posúdení sporu použil správne právne normy
[ust. § 21 ods. 5 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách, § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995

Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam, § 39, § 129 ods. 1,
§ 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 137 písm. c) CSP], ktoré správne interpretoval
a aj aplikoval na zistený skutkový stav, zo zisteného skutkového stavu vyvodil zodpovedajúce právne
závery o právach a povinnostiach sporových strán a dospel k správnemu záveru o dôvodnosti žalobou
uplatneného nároku na určenie vlastníckeho práva žalobkyne.

10. Skutočnosti a argumenty žalovanej uvedené v podanom odvolaní nie sú opodstatnené, jej odvolacie
námietky nič nemenia na vecnej správnosti napadnutého rozsudku, pretože nespochybňujú správnosť
skutkových záverov (skutkových zistení) súdu prvej inštancie, na ktorých je rozhodnutie založené,
spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov ani právne posúdenie prejednávanej veci súdom prvej

inštancie a neodôvodňujú prijať iné rozhodnutie v danom spore v prospech žalovanej. Súd prvej
inštancie svoje rozhodnutie založil na správnych skutkových zisteniach a právnych záveroch, ktoré v
odôvodnení rozsudku veľmi podrobne, jasne a zrozumiteľne vysvetlil a formuloval, uviedol relevantné
a presvedčivé dôvody svojho rozhodnutia s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné právne
predpisy, ktoré aplikoval, pričom v rozhodnutí sa vysporiadal i s námietkami a argumentmi žalovanej v

rámci jej procesnej obrany v spore, ktoré žalovaná opakovane a celkom nedôvodne namieta i v podanom
odvolaní.

11. Odvolací súd sa stotožňuje so správnym záverom súdu prvej inštancie, že kúpna zmluva uzatvorená
dňa 2.1.2018 medzi žalovanou ako kupujúcou a predávajúcim M. J., ktorý v čase prevodu nehnuteľností

mal právoplatným a vykonateľným neodkladným opatrením zakázané s nehnuteľnosťami nakladať
a uzatvorením kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností porušil tento zákaz, je z tohto dôvodu absolútne
neplatná v zmysle § 39 OZ. V danom prípade sa žalobkyňa podanou žalobou dôvodne domáha ochrany
a určenia svojho vlastníckeho práva, ktoré bolo narušené neplatnou dobrovoľnou dražbou nehnuteľností
vykonanou dňa 17.5.2010 a následne absolútne neplatnou kúpnou zmluvou zo dňa 2.1.2018, na

základe ktorej žalovaná nenadobudla vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. V zmysle
všeobecnej zásady občianskeho práva platnej pri zmluvných prevodoch, podľa ktorej nikto nemôže
previesť na iného viac práv než má sám (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet),
je právny záver o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou predávajúci M. J. v priebehu súdnehokonania o neplatnosť dražby nehnuteľností previedol na žalovanú sporné nehnuteľnosti, nerešpektujúc
obmedzujúci účinok rozhodnutím súdu nariadeného neodkladného opatrenia o zákaze nakladania so
spornými nehnuteľnosťami, v plnom súlade s objektívnym právom i ustálenou rozhodovacou praxou.

Keďže absolútna neplatnosť nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (na právny úkon sa hľadí, akoby
nebol urobený), pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému a teda právne úkony postihnuté absolútnou
neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností, súd prvej inštancie
správne uzavrel, že žalovaná na základe kúpnej zmluvy nemohla platne nadobudnúť od predávajúceho
M. J. vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Zároveň v dôsledku určenia neplatnosti dobrovoľnej

dražby predmetných nehnuteľností rozhodnutím súdu (ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23.8.2019),
došlo k prinavráteniu pôvodného právneho stavu a obnove vlastníckeho práva žalobkyne ako pôvodnej
vlastníčkynehnuteľností,ktorésúpredmetomsporu(§21ods.5zákonač.527/2002Z.z.odobrovoľných
dražbách).

12. K odvolacím námietkam žalovanej, v rámci ktorých argumentuje uplatnením princípu právnej

istoty a ochranou vlastníckeho práva nadobudnutého v dobrej viere, odvolací súd pripomína, že
uvedená zásada vychádza z toho, že právo musí byť skutočne nadobudnuté v dobrej viere, čo ale
v danom prípade naplnené nebolo, nakoľko odhliadnuc od toho, že žalovaná nenadobudla vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam platným právnym (nadobúdacím) titulom, vykonaným dokazovaním nebola
preukázaná ani jej dobromyseľnosť, resp. dobrá viera pri nadobudnutí nehnuteľností. Vydražiteľ M. J.

previedolspornénehnuteľnostinažalovanú,sktorouvčaseuzavretiakúpnejzmluvybolvpríbuzenskom
vzťahu (žalovaná túto skutočnosť v odvolaní nepoprela) v priebehu súdneho konania (sporu) o určenie
neplatnosti dobrovoľnej dražby týkajúcej sa prevádzaných nehnuteľností (pred rozhodnutím súdu
o žalobe), a teda nemožno mať rozumné pochybnosti o tom, že žalovaná ohľadne spornosti vlastníctva
predávajúceho k prevádzaným nehnuteľnostiam mala vedomosť, resp. pri vynaložení potrebnej

opatrnosti, ktorú bolo možné od nej požadovať vzhľadom na všetky okolnosti a povahu prípadu ako
aj jej blízky príbuzenský vzťah k predávajúcemu, takú vedomosť mať mohla, a teda pri uzatváraní
kúpnej zmluvy nepostupovala v zmysle obvyklej opatrnosti a bežnej praxe, pričom zistené skutočnosti
podľa názoru odvolacieho súdu nasvedčujú záveru o účelovom konaní a možnom špekulatívnom
postupe zo strany žalovanej pri nadobudnutí nehnuteľnosti. Nič na tom nemení ani žalovanou

namietaná skutočnosť, že v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy v katastri nehnuteľností na príslušnom
LV nebola zapísaná žiadna poznámka o nariadenom neodkladnom opatrení ani o vedení súdneho
sporu o neplatnosť dobrovoľnej dražby, nakoľko účastníkom tohto sporu (na žalovanej strane sporu)
bol predávajúci a zároveň blízky príbuzný žalovanej M. J., od ktorého žalovaná musela mať informáciu
o spornosti jeho vlastníckeho práva k prevádzaným nehnuteľnostiam.

13. K otázke ochrany dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti od nevlastníka, ktorý sa pri uzavretí
zmluvy spoliehal na správnosť údajov zapísaných v katastri nehnuteľností, odvolací súd poukazuje
na výstižné závery, ktoré formuloval Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. I.ÚS 50/2010-11 zo dňa
10.2.2010,sodkazomtiežnaprávnynázorvyslovenýÚstavnýmsúdomČRvanalogickejprávnejsituácii

v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 349/2003, v ktorom uviedol: „Zásadne nemožno trvať na zachovaní právnej
istoty, ktorá bola, i keď v dobrej viere, nadobudnutá v rozpore s právom. Vklad do katastra nehnuteľností
je nutné vnímať len ako jednu z podmienok pre platný prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti...
Dobrá viera je rozhodná len potiaľ, že jej možno priznať práva a povinnosti oprávneného držiteľa, ako
vyplýva z ust. § 129 a nasl. OZ. S dobrou vierou však platná právna úprava žiadne iné právne následky

než uvedené, nespája, a teda ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi dobrá viera, nie je takej intenzity,
aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami, pokiaľ
zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má táto prevahu nad katastrom“.

14. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie pri posúdení prejednávanej veci dospel k správnemu

záveru, že žalovaná predmetné nehnuteľnosti nenadobudla do vlastníctva od predávajúceho M. J.
na základe neplatnej kúpnej zmluvy ani nekonala pri kupovaní nehnuteľností na základe dobrej viery,
taktiež v spore nepreukázala splnenie zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva
titulom vydržania, a preto súd prvej inštancie pri uplatnení zásady „nemo plus iuris ad alium transferre
potest quam ipse habet“ dôvodne poskytol ochranu absolútnemu vlastníckemu právu žalobkyne a po

preukázaní naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení v zmysle § 137 písm. c)
CSP napadnutým rozsudkom podanej žalobe v celom rozsahu vyhovel.15. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie žalovanej za neopodstatnené, v celom rozsahu
sa stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie, ako aj s právnym posúdením prejednávanej
veci a konštatujúc zároveň v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP aj správnosť dôvodov preskúmavaného

rozsudku, na ktoré v podrobnostiach odkazuje, napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP
potvrdil ako vecne správny.

16. O nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1
v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaná vzhľadom na svoj neúspech v odvolacom konaní

nemá právo na náhradu trov a žalobkyňa mala v odvolacom konaní plný úspech, preto jej odvolací súd
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v plnom rozsahu. O výške priznanej
náhradytrovrozhodnesúdprvejinštancieponadobudnutíprávoplatnostirozhodnutia,ktorýmsakonanie
končí (§ 262 ods. 2 CSP).

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana,
v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak

bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu
vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom
alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha

(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba

a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej

obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).