Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, March 25, 2026

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 17Saz/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0925100834
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. PhDr. Pavol Dorič, PhD.

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2026:0925100834.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v konaní pred sudcom JUDr. PhDr. Pavlom Doričom, PhD., v právnej veci

žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: C. D., cestovný pas č. E., adresa posledného
trvalého pobytu v krajine pôvodu v meste F., G. F. H. G. C. I. XX A., J. F., H. K., C., t. č.. na základe
povolenia na pobyt mimo J. L. H. na adrese M. XXXX/XX, XXX XX D. – N., F. H., zastúpený: Slovenská
humanitná rada, so sídlom: Budyšínska 1, 831 03 Bratislava, IČO: 173 160 14, proti žalovanému:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, 812 72 Bratislava, v konaní o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ČAS: MU-PO-121-23/2025-Ž zo dňa 03.12.2025,
takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd žalobu z a m i e t a.

II. Účastníkom konania n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 18.12.2025, podanou na poštovú prepravu dňa 29.12.2025, sa žalobca domáhal
zrušenia rozhodnutia žalovaného č. ČAS: MU-PO-121-23/2025-Ž zo dňa 03.12.2025 a vrátenia veci
žalovanému na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

I.
Administratívne konanie

2. Rozhodnutím žalovaného č. ČAS: MU-PO-121-23/2025-Ž zo dňa 03.12.2025, žalovaný rozhodol,
že vo veci žiadosti žalobcu o udelenie azylu cudzinca sa mu podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
1) neudeľuje azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle;

2) neposkytuje doplnková ochrana podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle;
3) neudeľuje azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle;
4) neposkytuje doplnková ochrana na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5
zákona o azyle.
2.1 Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 26.07.2025 žalobca pred pracovníkmi
Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej
ochrany na území SR z dôvodu obavy o svoj život, nakoľko je ateista, čo je v C. neprípustné.

2.2 Po podaní vyhlásenia bol žiadateľ poučený o svojich právach a povinnostiach počas konania o azyle.
Následne s ním bol 13.08.2025 vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého uviedol, že v C. nebol členom
žiadnej politickej strany, hnutia ani inej organizácie, ani nevyvíjal žiadne politické aktivity a nebol anitrestne stíhaný. Ďalej dodal, že počas pobytu v krajine pôvodu nemal nikdy žiadne problémy so štátnymi
či neštátnymi orgánmi.
2.3 Následne žalobca uviedol, že prvý ročník vysokoškolského štúdia absolvoval na univerzite v meste

L., pričom jej presný názov uviesť nevedel, ale podľa oblasti, kde sa nachádza, ju volali B.. Následne
odišiel do mesta F., kde v štúdiu pokračoval na O. D. P. I., ktoré však počas 3. ročníka predčasne ukončil,
čo bolo približne v roku 2019. Po ukončení štúdií pracoval ako osobný fitness tréner v mestách F., H.
A. K.. Ďalej uviedol, že v rokoch 2015 a 2016 mal uzatvorenú sponzorskú zmluvu so spoločnosťou My
protein, pre ktorú propagoval športové oblečenie a doplnky výživy. V rokoch 2019 a 2020, počas jeho

pobytu v K., mal uzatvorenú sponzorskú zmluvu so spoločnosťou Q., pre ktorú propagoval oblečenie a
skateboardy. V C. sa počas vysokoškolských štúdií a aj po ich ukončení venoval kickboxingu, zápaseniu
a zápasom MMA, pričom profesionálnu licenciu zatiaľ nezískal. V januári 2022 odišiel z Maroka na
Ukrajinu, kde začal študovať na univerzite v K., na Fakulte telesnej výchovy, odbor Osobný tréner
úrovne 3, čo je najvyšší stupeň trénerstva. Nakoľko však koncom februára 2022 vypukol medzi Ruskou
federáciou (ďalej len „RF") a Ukrajinou ozbrojený konflikt, rozhodol sa odísť na územie SR. Po 3

mesiacoch zdržiavania sa na území SR odišiel do mesta A. v Nemeckej spolkovej republike (ďalej
len „Nemecko“), kde získal legálny pobyt na dobu 6 mesiacov, ktorý si opakovane predlžoval. V máji
2024 sa vrátil na územie SR a v júli toho roka si v Prešove prostredníctvom svojho právneho zástupcu
založil firmu. Následne sa išiel prihlásiť na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice
(ďalej len „OCP PZ KE“), kde mu bolo oznámené, že sa na území SR zdržiava nelegálne. Na jeho

námietku, že v Nemecku má stále platné povolenie na pobyt, a to do 30.08.2024, mu bolo vysvetlené,
že uvedený pobyt sa vzťahuje iba na Nemecko. Následne bolo voči jeho osobe vydané rozhodnutie o
administratívnom vyhostení, proti ktorému podal odvolanie, ktoré však nebolo úspešné a teda menovaný
boladministratívnevyhostenýzúzemiaSR.Naradusvojhoprávnehozástupcu,žemôžeznovapožiadať
o pobyt za účelom podnikania, sa menovaný rozhodol zotrvať na území SR. Pre neprítomnosť právneho

zástupcu na území SR však o pobyt nepožiadal. Dňa 25.07.2025 ho na diaľnici medzi Košicami a
Prešovom zastavila hliadka polície, pretože nemal zakúpenú diaľničnú známku, ktorá následne zistila,
žesanaúzemíSRnachádzanelegálne.PojehopredvedenínaOCPPZKEprejavilvôľupožiadaťoazyl.
2.4 K dôvodom svojej žiadosti o azyl uviedol, že sa v C. obáva o svoj život, bezpečnosť a osobnú
slobodu kvôli tomu, že je ateista. Nepovažuje sa za osobu, ktorá by tajila svoje názory, ani to, čím je.

Vždy, keď bol s niekým v diskusii, cítil sa ako vylúčený a neakceptovaný pre svoje ateistické postoje.
Mnohokrát sa s ním kvôli tomu odmietli rozprávať. Ako ďalej uviedol, najviac sa obával toho, že by bol
fyzicky ohrozovaný, k čomu už v minulosti došlo, a keďže je fyzicky zdatný a vie sa brániť, mohol by
v prípade konfliktu ublížiť svojím protivníkom, čoho dôsledkom by mohlo byť, že by skončil vo väzení,
a tak by prišiel o svoju budúcnosť. Tým, že sa venuje bojovým športom, sa postupne stával vzorom pre

mladých, čo mnohým nábožensky konzervatívnym ľuďom v C. nevyhovovalo. Keď bol nahlásiť fyzické
útoky voči svojej osobe na rôznych policajných oddeleniach v mestách H., K., F. R. L., nestretol sa tam
s pochopením zo strany polície. Práve naopak, pre svoje ateistické názory čelil z ich strany osočovaniu.
Svoju vôľu nemohol v spoločnosti prejavovať navonok, napríklad si nemohol nechať vyhotoviť tetovanie,
dať si náušnicu do ucha alebo napríklad počúvať na ulici s priateľmi „tvrdú hudbu“. Všetky tieto veci boli

nemysliteľné a v rozpore s dobrými mravmi. Ďalej uviedol, že jeho strýko z otcovej strany menom F. B.
je v C. známym aktivistom, ktorý bol kvôli svojim postojom k ľudským právam opakovane vo väzení.
Táto skutočnosť a zhodné priezvisko so svojím strýkom sťažovali menovanému celkovú situáciu v C.,
čo sa prejavovalo napríklad dlhším vybavovaním úradných záležitosti. Vybavenie cestovného pasu trvá
cca 15 dní, no v jeho prípade to trvalo mesiac. Z dôvodu svojho presvedčenia čelil takisto rodinným

problémom, najmä vo vzťahu s otcom, ktorý je veľmi prísnym moslimom. Požadoval od neho, aby sa
modlil, dodržiaval ramadán, pričom pred otcom nemohol ani vyjadriť svoj názor a síce, že človek si sám
vytvára svoju budúcnosť a sám si vie vybojovať to, čo chce dosiahnuť. Diametrálna rozdielnosť názorov
s otcom ho taktiež prinútila opustiť C.. V prípade návratu do C. sa obáva, že opäť bude zažívať situácie,
ktorým tam čelil pred odchodom, na čo nemá energiu a trpezlivosť. Na Slovensku sa cíti ako doma, má

tu podporu, snúbenicu, bývanie. Iné dôvody svojej žiadosti o azyl neuviedol.
2.5 Žalovaný ďalej vo svojom rozhodnutí konštatuje, že skutočnosti, uvedené menovaným, boli počas
konaniaobjektívnevyhodnotenéakomplexneposúdené,kčomusimigračnýúradzabezpečilrelevantné
informácie. V súlade so spoločným stanoviskom Európskej únie o harmonizovanom prístupe k pojmu
„utečenec" zo dňa 4. marca 1996 sa každá žiadosť o azyl skúma individuálne, na základe predložených

skutočností a so zohľadnením situácie, pretrvávajúcej v krajine pôvodu žiadateľa. Zo samotnej podstaty
azylového práva vyplýva, že sa jedná o špecifický právny inštitút, na základe ktorého sa poskytne
adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky.2.6 Žalovaný k neudeleniu azylu podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle v odôvodnení uvádza, že udalosti,
ktoré menovaný v konaní opísal, súvisia s náboženstvom ako takým, problémy, s ktorými sa kvôli
tomu v krajine pôvodu potýkal, nemajú charakter náboženskej perzekúcie. Tá môže mať rôzne formy,

ako napríklad zákaz príslušnosti k náboženskej komunite, zákaz vykonávať' náboženské obrady v
súkromí alebo na verejnosti, zákaz poskytovať alebo prijímať náboženskú výchovu, alebo tiež zavedenie
závažných diskriminačných opatrení voči osobám iba preto, že praktizujú svoje náboženstvo alebo že
prináležia ku konkrétnemu náboženskému spoločenstvu. V prípade menovaného, ktorý sa považuje
za ateistu, však žiadne takéto akty voči jeho osobe preukázané neboli. Okrem toho, sám žalobca

si čiastočne odporuje vo svojich vyjadreniach, keď na jednej strane uvádza, že nemohol prejavovať'
navonok svoju vôľu, napríklad dať sa tetovať, no na druhej strane uviedol, že väčšinu tetovaní, ktoré
na tele má, si nechal vyhotoviť práve v C., v K., pričom podľa jeho slov vo väčších mestách je ich
možné získať v oficiálnych tetovacích salónoch. Problémy žalobcu sa síce týkali náboženského, v
jeho prípade ateistického presvedčenia, avšak, ako je z pohovoru s ním zrejmé, svoju žiadosť o azyl
zakladá na obave o svoju bezpečnosť' pred súkromnými osobami, vrátane jeho otca. Skôr však vyjadril

obavu, že by vzhľadom na svoju fyzickú silu a športovú prípravu mohol on ublížiť tým osobám, ktorým
prekážalo, že nežije v súlade s islamským vierovyznaním. Ako uviedol, svoje ateistické názory otvorene
prezentoval najmä v úzkom kruhu známych a priateľov, pričom sa nesnažil nikoho presviedčať, aby sa
stal ateistom. Svoje názory netajil, ak sa ho na ne niekto priamo opýtal, no aktívne ich nešíril. Ďalej
uviedol, že všetky náboženstvá rešpektuje, avšak zároveň požaduje, aby boli rešpektované aj jeho

vlastné názory a presvedčenie. V tejto súvislosti migračný úrad poukazuje na rozsudok Najvyššieho
súdu SR (ďalej len „NS SR”) sp. zn. 1Sža/17/2008 z 19.08.2008, v zmysle ktorého problémy so
súkromnými osobami nemôžu byt' dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine dáva
občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi. Aj podľa rozsudku NS
SR, sp. zn. 1Sža/19/2009 za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len

také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzkované štátnou mocou, pričom
problémy so súkromnými osobami nemôžu byt' dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém
v krajine dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi... Žiadateľ
musí preukázať, že verejná moc v krajine ako celok mu odoprela poskytnúť ochranu pred prípadnými
útokmi uvedených osôb. V praxi to teda znamená, že ak sa aj v konaní zistí súvislosť problémov

s náboženským presvedčením danej osoby, je potrebné skúmať dostupnosť vnútroštátnej ochrany,
ktorá má vždy prednosť pred medzinárodnou ochranou. K udeleniu medzinárodnej ochrany je možné
pristúpiť až po tom, ak sa preukáže, že osoba, ktorá zakladá dôvody svojej žiadosti na jednom z kritérií,
uvedených v § 8 zákona o azyle, nemá v krajine pôvodu dostupnú vnútroštátnu ochranu alebo možnosť
vnútroštátneho presídlenia.

2.7 Žalovaný ďalej k posúdeniu opodstatnenosti žalobcových obáv z pohľadu § 8 zákona o azyle si
migračný úrad zabezpečil aktuálne a relevantné informácie o C.. Čo sa týka náboženstva, ako takého,
možno konštatovať, že 99% obyvateľov C. vyznáva islam. Zároveň je to krajina, ktorá je príkladom
pokojného spolužitia moslimov, kresťanov a Židov. Ako vyplýva zo správy rakúskeho Spolkového úradu
pre prisťahovalectvo a azyl (BFA) o C., sekularizmus a svetskosť má síce negatívny vplyv na spoločnosť

a odpadlíctvo aj ateizmus sa považujú za smrteľné hriechy, avšak nie sú trestnými činmi. Ani dobrovoľná
náboženská konverzia nie je C. v zásade zakázaná, ale je vo všetkých spoločenských vrstvách
ignorovaná. Podľa ústavy je islam štátnym náboženstvom, zároveň však garantuje slobodu myslenia,
prejavu a zhromažďovania. V ústave sa ďalej uvádza, že štát zaručuje každému slobodu praktizovať
svoje náboženstvo, že C. D. má titul „veliteľ veriacich" a je ochrancom islamu a garantom slobody

praktizovať svoje náboženské záležitosti. Podľa C. trestného zákonníka je v kontexte s vierovyznaním
trestným činom verejné vysielanie alebo ovplyvňovanie ľudí náboženskými myšlienkami, aby sa odvrátili
od islamu. Zákon trestá používanie lákadiel na konvertovanie moslimov na iné náboženstvo a zakazuje
kritiku islamu. Taktiež urážka islamu môže byť potrestaná odňatím slobody. Vzhľadom na vyššie
uvedené, migračný rad konštatuje, že žalobca sa ako ateista v C. v kontexte s náboženstvom nedopustil

žiadneho takého konania, ktoré by podľa platných C. zákonov mohlo byt' považované za trestný čin.
V súvislosti s dostupnosťou vnútroštátnej ochrany v C. je treba uviesť, že Maročania považujú súdy a
políciu za najužitočnejšiu cestu k spravodlivosti, ako to vyplýva z prieskumu, vykonaného Haagskym
inštitútom pre inovácie práva. Národnou policajnou službou a hlavným orgánom presadzovania práva
v C. je Generálne riaditeľstvo pre národnú bezpečnosť (DGSN), ktoré patrí pod ministerstvo vnútra.

Bezpečnostný aparát zahŕňa niekoľko policajných a polovojenských organizácií s prekrývajúcimi sa
právomocami. Vnútorný poriadok v mestách riadi národná polícia, ktorá podlieha ministerstvu vnútra,
pod ktoré patria aj pomocné sily, podporujúce žandárov (ozbrojenú políciu) a ostatné policajné zložky.
Kráľovské žandárstvo. ktoré podlieha správe národnej obrany, zodpovedá za presadzovanie právavo vidieckych regiónoch a na štátnych cestách. C. S. taktiež zaručuje svojim občanom dodržiavanie
všetkých základných ľudských práv, vrátane práva na osobnú slobodu a bezpečnosť, pričom neexistujú
žiadne informácie o tom, že by tieto práva neboli v praxi dodržiavané. Vo všeobecnosti je C. považované

za demokratickú krajinu, kde sú dodržiavané všetky základné demokratické práva. Z toho dôvodu
ho viaceré členské štáty Európskej únie (ďalej len „EU") zaradili na zoznam bezpečných krajín
pôvodu. Medzinárodné právo a právo EU považujú krajinu za bezpečnú, keď je v nej demokratický
systém a existujúca účinná vnútroštátna ochrana pred prenasledovaním, mučením alebo neľudským,
či ponižujúcim zaobchádzaním. Z uvedených informácií je teda zrejmé, že každý občan C. sa môže

domáhať ochrany svojich práv, vrátane práva na život a ochranu svojej osobnosti, čo v podstate využil aj
žalobca, keď sa po fyzických útokoch obrátil na miestnu políciu. Ak nebol spokojný s postupom polície,
mohol sa obrátiť na nadriadený policajný orgán, prípadne sa domáhať ochrany svojich práv u iných
dostupných orgánov činných v trestnom konaní. Žalobca však o tejto možnosti vôbec neuvažoval a
jediné riešenie videl v tom, že z C. odíde preč.
2.8Ďalejžalovanýkonštatuje,žeobavuzohrozeniavlastnejbezpečnostimôžepociťovaťktokoľvekaide

osubjektívnukategóriu,ktorámôžebyt'podmienenárôznymi,častoajdomnelýmipohnútkami.Migračný
úrad nevylučuje, že aj v prípade menovaného subjektívny prvok strachu reálne mohol existovať. K
uvedenému je však potrebné uviesť, že tento nie je pri posudzovaní žiadosti o medzinárodnú ochranu
rozhodujúci. Azylové konanie je konaním špecifickým, kde sú subjektívne prvky bez preukázania
objektívnych v podstate irelevantné, a preto migračný úrad pristúpil ku skúmaniu existencie práve týchto

objektívnych prvkov. Po komplexnom posúdení žiadosti žalobcu dospel migračný úrad k záveru, že
taká objektívna situácia v jeho prípade preukázaná nebola. Ako z vyššie uvedených informácií vyplýva,
ateizmus v C. nie je trestným činom a problémy so súkromnými osobami mal menovaný možnosť riešiť
prostredníctvom oficiálnych štátnych orgánov, nakoľko ako z informácií o C. vyplynulo, vnútroštátna
ochrana je v krajine dostupná a je aj účinná.

2.9 Žalovaný sa vyjadruje aj k obave žalobcu z možných problémov z dôvodu, že jeho strýko F. B. je
známym aktivistom za ľudské práva, treba uviesť, že kvôli tomu nemal nikdy žiadne problémy. Menovaný
sa podľa vlastných vyjadrení iba domnieval, že mu vybavovanie súkromných záležitostí na úradoch
trvalo dlhší čas kvôli rovnakému priezvisku, ako má jeho strýko. Na M. existuje profilová stránka muža
menom „F. B. T.” s počtom sledovateľov 1,1 tisíc, ktorý by mal byť ľudskoprávnym aktivistom s pobytom

v C. C. F.. Z obsahu fotografií v galérii zverejňovaných od r. 2015 vyplýva, že zakladateľ tohto profilu by
mohol byt' osobou angažovanou v záležitostiach verejného záujmu a/alebo v politickom aktivizme. Aj
keby migračný úrad pripustil, že strýko menovaného bol aktivistom za ľudské práva, jemu sa kvôli tomu
nič nestalo a z jeho vyjadrení nijako nevyplýva, žeby z dôvodu uvedeného príbuzenského vzťahu čelil
v C. takému konaniu, ktoré by mohlo mat' známky prenasledovania.

2.10 V súvislosti s posúdením opodstatnenosti žiadosti o azyl migračný úrad považuje za dôležité
poukázať aj na skutočnosť, že menovaný z C. vycestoval legálne letecky na svoj vlastný cestovný pas
a dopravil sa na Ukrajinu, ktorá bola pre neho prvou bezpečnou krajinou, do ktorej vstúpil. Napriek
svojim obavám, ako o nich na migračnom úrade vypovedal, v tejto krajine o azyl nepožiadal, ani o tom
neuvažoval. Naopak, na Ukrajinu sa dopravil za účelom vysokoškolského štúdia, ktoré po vypuknutí

ozbrojeného konfliktu medzi Ruskou federáciou a Ukrajinou prerušil. Ani pri svojom prvom príchode
na územie SR vo februári 2022, kedy tu ostal 3 mesiace, o azyl nepožiadal, ale následne odišiel do
Nemecka, kde tiež nežiadal o medzinárodnú ochranu a legálne sa tam zdržiaval až do mája 2024. Potom
sa opäť vrátil na územie SR, kde si s pomocou právnika založil firmu. Až pri návšteve OCP PZ KE
sa dozvedel, že na Slovensku sa zdržiava nelegálne a bol administratívne vyhostený. Napriek tomu

z územia SR neodišiel a až po tom, čo bol 25.07.2025 kontrolovaný policajnou hliadkou a hrozilo mu
bezprostredné vyhostenie, požiadal tu o azyl. Migračný úrad preto žiadosť o azyl menovaného považuje
ako účelovo podanú, v snahe vyhnúť sa vyhosteniu do krajiny pôvodu. Potvrdzuje to aj ďalšie jeho
vyjadrenie, že z Nemecka sa vrátil na Slovensko z dôvodu psychickej nepohody, a preto, že tu chcel
začať podnikať.

2.11 V kontexte so žiadosťou o udelenie azylu menovaného z náboženských dôvodov žalovaný
poukázal na rozsudok Správneho súdu v Bratislave, SP. zn.: 17Saz/7/2024-43, zo dňa 14.08.2024, ktorý
zamietol žalobu voči rozhodnutiu migračného úradu ČAS: MU-PO-356-30/2023-Ž, z 15.04.2024, ktorý v
obdobnom prípade žiadateľovi o azyl z C. z náboženských dôvodov, tiež preto, lebo bol ateista, neudelil
azyl a ani neposkytol doplnkovú ochranu.

2.12 Na základe komplexného posúdenia žiadosti menovaného a všetkých relevantných informácií
dospel migračný úrad k záveru, že v jeho prípade neboli preukázané opodstatnené obavy z
prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania
určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovaniepolitických práv a slobôd tak, ako je to uvedené v § 8 zákona o azyle. Preto migračný úrad v jeho
prípade, podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, nepristúpil k udeleniu azylu ako najvyššej formy
medzinárodnej ochrany.

2.13 Žalovaný k neposkytnutiu doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4
zákona o azyle uvádza, že pre poskytnutie doplnkovej ochrany je základnou podmienkou objektívne
preukázanie, že osoba, ktorá by mala byť vrátená do krajiny pôvodu, by mohla čeliť minimálne jednému
z troch kritérií vážneho bezprávia:
I. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,

II. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
III. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia
počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.
Preobjektívneposúdeniereálnejhrozbyvážnehobezpráviavprípadenávratužalobcudokrajinypôvodu
si migračný úrad zabezpečil aktuálne informácie o situácii v C., so zameraním na mesto F., odkiaľ
menovaný pochádza.

K prvému bodu žalovaný uvádza, že C. si vo svojom trestnom zákonníku ponechalo aj trest smrti, ktorý
hrozí za určité veľmi závažné trestné činy, v krajine sa od roku 1993 popravy de facto nevykonávajú.
Okrem toho je potrebné konštatovať, že menovaný sa v krajine pôvodu nedopustil žiadneho trestného
činu, za ktorý by mu v prípade návratu do krajiny pôvodu táto forma vážneho bezprávia v zmysle 2 písm.
f) bod 1 zákona o azyle reálne hrozila.

K druhému bodu žalovaný uvádza, že z výpovede žalobcu ďalej vyplynulo, že v C. nebol vystavený
mučeniu, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Zároveň neuviedol žiadne
skutočnosti, za ktoré by mu v prípade návratu do krajiny pôvodu zo strany C. štátnych orgánov
takéto neprimerané opatrenia mali hroziť. C. ústava zaručuje svojim občanom dodržiavanie všetkých
základných ľudských práv, vrátane práva na osobnú slobodu a bezpečnosť, pričom neexistujú žiadne

informácieotom,žebytietoprávanebolivpraxidodržiavané.Okremtoho,ústavazakazujediskrimináciu
a tiež poškodzovanie fyzickej alebo morálnej integrity akejkoľvek osoby za akýchkoľvek okolností a
akýmikoľveksúkromnýmialeboverejnýmiosobami.Niktonesmiepodnijakouzámienkouspôsobiťkruté,
neľudské, ponižujúce zaobchádzanie alebo zaobchádzanie poškodzujúce dôstojnosť (čl. 22 ústavy).
Vzhľadom na dostupnosť a efektívnosť vnútroštátnej ochrany možno hrozbu takéhoto zaobchádzania v

prípade návratu menovaného do C. vylúčiť aj zo strany súkromných osôb. V súvislosti s týmto migračný
úrad dáva do pozornosti rozsudok NS SR, sp. zn. 8Sža/4/2009 z 12.03.2009 z ktorého vyplýva, že
prípadné problémy so súkromnými osobami nemôžu byt' nielen dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ
politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa účinnej ochrany svojich práv pred
štátnymi orgánmi, ale ako z povahy veci vyplýva, nemôžu byt' relevantným dôvodom ani pre udelenie

doplnkovej ochrany.
Pri posudzovaní tretieho bodu žalovaný posúdil aj skutočnosť, či by v prípade návratu menovaného
do krajiny pôvodu mohol byť reálne, vážne a individuálne ohrozený na živote alebo nedotknuteľnosti
osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.
Za týmto účelom bola na základe dostupných informácií vykonaná analýza aktuálnej bezpečnostnej

a politickej situácie v C.. Z nej vyplynulo, že C. je dlhodobo bezpečnou a stabilizovanou krajinou a
neprebieha tam žiadny ozbrojený konflikt takého charakteru, že by pre menovaného v prípade návratu
predstavoval individuálnu hrozbu vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) bod 3 zákona o azyle..
Na základe vyššie uvedeného, preto migračný úrad dospel k záveru, že menovaný by v prípade
nedobrovoľného návratu do krajiny pôvodu nečelil žiadnej forme vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm.

f) zákona o azyle, a preto ani nie je dôvod na poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR.
2.14 Žalovaný k neudeleniu azylu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona
o azyle uvádza, že neboli splnené ani podmienky na udelenie azylu podľa § 10 zákona o azyle, teda
za účelom zlúčenia rodiny, a to z objektívnych dôvodov, keďže nemá na území SR žiadnych rodinných
príslušníkov s udeleným azylom, s ktorými by sa mohol po splnení zákonných podmienok zlúčiť, pričom

uvedené nebolo ani predmetom jeho žiadosti. Preto sa mu azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods.
1 písm. b) neudeľuje.
2.15 Žalovaný k neposkytnutiu doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny podľa 6 13c ods. 1 písm. b)
a § 20 ods. 5 zákona o azyle uvádza, že ani táto podmienka nebola v prípade menovaného splnená, a
to z objektívnych dôvodov, nakoľko na území SR nemá žiadnych rodinných príslušníkov s poskytnutou

doplnkovou ochranou, s ktorými by sa mohol po splnení zákonných podmienok zlúčiť, pričom ani toto
nebolo predmetom jeho žiadosti. Preto sa mu doplnková ochrana na účel zlúčenia rodiny podľa 13c ods.
1 písm. b), neposkytne.2.16 Záverom migračný úrad uvádza, ako sa pred vydaním rozhodnutia s kompletným spisovým
materiálom oboznámila aj právna zástupkyňa žalobcu, U. V. C., poverená zamestnankyňa o. z.
Slovenská humanitná rada, ktorá následne zaslala na migračný úrad svoje stanovisko k prípadu pred

vydaním rozhodnutia. V ňom, okrem iného, uviedla, že z informácií o krajine pôvodu súhrnne vyplýva,
že sloboda vierovyznania, a teda aj možnosť ateizmu, nie je v C. rešpektovaná. Podľa jej slov žiadateľ
poukázal na svoje opodstatnené obavy už existujúceho a perspektívneho prenasledovania v krajine
pôvodu z náboženských dôvodov. Ako ďalej uviedla, v C. nie sú dodržiavané zásady právneho štátu, C.
štátne orgány nepožívajú dôveru zo strany verejnosti a polícia je plná korupcie a beztrestnosti, čo má za

následok jej obmedzenú účinnosť. Podľa nej, aj informácie o krajine pôvodu nasvedčujú tomu, že osoby,
nerešpektujúce islam sú spoločensky vylúčené. Preto nemožno ani u žiadateľa do budúcna vylúčiť, že v
prípade jeho návratu do krajiny pôvodu nedôjde z dôvodu jeho náboženského presvedčenia k ohrozeniu
jeho života a k porušeniu jeho základných ľudských práv, dosahujúcich intenzitu prenasledovania. Z
uvedeného dôvodu navrhuje, aby správny orgán menovanému udelil azyl podľa § 8 a) zákona o azyle.
2.17 Žalovaný záverom uvádza, že sa žiadosťou menovaného dôsledne zaoberal, pričom v rámci

komplexného posúdenia vzal do úvahy všetky skutočnosti uvedené žiadateľom, aj jeho právnou
zástupkyňou. Sám si za týmto účelom do konania zabezpečil aktuálne a relevantné informácie a dospel
k záveru, že v priebehu konania nebolo ničím preukázané, že by bol v C., resp. že by v prípade návratu
do C. mohol byt' ako ateista prenasledovaný z náboženských dôvodov. Ako je uvedené vyššie, ateizmus
nie je trestným činom a v prípade problémov so súkromnými osobami bolo preukázané, že vnútroštátny

C. systém je dostatočne funkčný na to, aby v prípade potreby zaistil individuálnu bezpečnosť svojich
obyvateľov.
2.18 V súvislosti s názorom právnej zástupkyne migračný úrad dáva do pozornosti rozsudok NS
SR SP. zn. 1Sža/26/2014 zo dňa 23.9.2014, v ktorom je uvedené, že: „azyl je výnimočný inštitút
konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto z dôvodov v zákone stanovených pociťuje

oprávnenú obavu z prenasledovania v krajine, ktorej je občanom. Azyl ako právny inštitút nie je a
nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivca
alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a
nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom, ako aj
vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to

len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len
existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené.” Nakoľko po komplexnom posúdení žiadosti
menovaného a všetkých relevantných informácií nebola preukázaná opodstatnenosť obáv menovaného
predprenasledovanímzazylovorelevantnýchdôvodov,migračnýúradsasnázoromprávnejzástupkyne
nestotožnil a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia.

2.19 V závere svojho rozhodnutia žalovaný uvádza, že za účelom objektívneho posúdenia žiadosti
menovaného boli využité informácie z databázy migračného úradu ku krajine pôvodu C. č. p.: MU-
ODZS-2025/000627-002 z 30.09.2025, informácie od právnej zástupkyne, ako aj ďalšie informácie z
iných verejne dostupných zdrojov. Vzhľadom na to, že A. B. nesplnil podmienky ustanovené v § 8, §
13a, § 10 a § 13b zákona o azyle, neudeľuje sa mu azyl a neposkytne sa mu ani doplnková ochrana

na území SR.

II.
Súdne konanie, správna žaloba

3. Správnou žalobou zo dňa 18.12.2025 sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu domáhal
zrušenia rozhodnutia žalovaného č. ČAS: MU-PO-121-23/2025-Ž zo dňa 03.12.2025 a vrátenia veci
žalovanému na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3.1 V žalobe žalobca namietal, že žalovaný nesprávne právne posúdil veci, keď žalovaný vo svojom

rozhodnutí na str. 4 uvádza, že „napriek tomu, že udalosti, ktoré menovaný v konaní opísal, súvisia s
náboženstvom ako takým, problémy, s ktorými sa kvôli tomu v krajine pôvodu potýkal, nemajú charakter
náboženskej perzekúcie. Tá môže mať rôzne formy, ako napríklad zákaz príslušnosti k náboženskej
komunite, zákaz vykonávať náboženské obrady v súkromí alebo na verejnosti, zákaz poskytovať
alebo prijímať náboženskú výchovu, alebo tiež zavedenie závažných diskriminačných opatrení voči

osobám iba preto, že praktizujú svoje náboženstvo alebo že prináležia ku konkrétnemu náboženskému
spoločenstvu. V prípade menovaného, ktorý sa považuje za ateistu, však žiadne takéto akty voči jeho
osobe preukázané neboli."3.2 Žalobca uvedený záver považuje za nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca otvorene
prezentoval, že je ateista, a preto bol pri diskusiách s inými ľuďmi z dôvodu svojho presvedčenia
neakceptovaný komunitou, bol urážaný a taktiež veľakrát aj fyzicky napadnutý. Po hlásení útokov na

jeho osobu na polícii v rôznych mestách v C., dostal žiadateľ od policajtov viac urážok ako od bežných
ľudí, dokonca s ním nechceli ani spísať zápisnicu. Podľa právneho záveru žalovaného, jednou z foriem
náboženskej perzekúcie je aj zavedenie závažných diskriminačných opatrení voči osobám iba preto, že
praktizujú svoje náboženstvo alebo že prináležia ku konkrétnemu náboženskému spoločenstvu. Žalobca
má za to, že voči nemu došlo zo strany C. polície v mestách H., K., F. R. L. k závažným diskriminačným

opatreniam, teda k náboženskej perzekúcii, keď mu opakovane odmietli poskytnúť pomoc pred útokmi
ľudí z C. spoločnosti, ktoré mali náboženský charakter. O tom, že išlo o diskriminačné konanie zo strany
polície svedčí nielen tak závažné pochybenie, ktorým odmietnutie vyhotovenia zápisnice z trestného
oznámenia obete jednoznačne je, ale dokonca sa polícia dopustila voči žalobcovi verbálnych útokov pre
jeho ateistické názory, ktoré žalobca vyslovil pri objasňovaní útokov na jeho osobu. Vzhľadom na to, že
žalobca v tom čase vystupoval na polícii v pozícii obete násilných útokov, uvedené konanie polície je

potrebné vnímať v o to závažnejších rozmeroch.
3.3 Nesprávnym právnym posúdením je aj záver žalovaného, že žalobca svoju žiadosť o azyl zakladá na
obave o svoju bezpečnosť pred súkromnými osobami a že svoje ateistické názory otvorene prezentoval
najmä v úzkom kruhu známych a priateľov. S uvedeným právnym záverom sa žalobca nestotožňuje.
Žalobca zakladá svoju obavu na prístupe C. spoločnosti a následnom prístupe a konaní C. polície,

ktorá mu opakovane odmietla poskytnúť pomoc a ochranu. Práve naopak, samotná polícia na žalobcu
pre jeho náboženské názory verbálne útočila. Máme za to, že žalovaným uvádzané judikáty (rozsudok
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Sža 17/2008 z 19. 08. 2008 a rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/19/2009)
svedčia v prospech žalobcu, keďže podľa týchto judikátov, za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona
o azyle je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované či

prevádzkované štátnou mocou, pričom problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom na
udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich
práv pred štátnymi orgánmi.... Žiadateľ musí preukázať, že verejná moc v krajine ako celok mu odoprela
poskytnúť ochranu pred prípadnými útokmi uvedených osôb.
3.4 Žalobca s prihliadnutím na očividný postoj a prístup C. polície k ľuďom, ktorí nevyznávajú islam,

odôvodňuje oprávnenosť žalobcových obáv z prenasledovania C. spoločnosťou z náboženských
dôvodov aj tá skutočnosť, že odpadlíctvo a ateizmus sa v C. považujú za smrteľné hriechy, aj keď
nie za trestné činy. Rovnako s prihliadnutím na fakt, že podľa C. trestného zákonníka, je v kontexte s
vierovyznaním trestným činom verejné vysielanie alebo ovplyvňovanie ľudí náboženskými myšlienkami,
aby sa odvrátili od islamu, predstavuje v tejto súvislosti pre žalobcu zvýšené riziko prenasledovania

žalobcu ortodoxnou časťou spoločnosti a taktiež aj štátnou mocou fakt, že tým, že sa žalobca venuje
bojovým športom, stáva sa pre mnohých mladých ľudí vzorom, čo podľa názoru žalobcu privedie
negatívnu pozornosť konzervatívnej spoločnosti a štátnej moci na jeho osobu, keďže mnohí jeho
verejné prejavovanie ateistických názorov môžu vnímať práve ako ovplyvňovanie ľudí náboženskými
myšlienkami. Uvedené je o to pravdepodobnejšie, že žalobca má rovnaké priezvisko ako jeho strýko,

p. F. B., ktorý je známym aktivistom za ľudské práva v C., a ktorý bol kvôli svojim aktivitám viackrát vo
väzení.
3.5 Žalobca za nesprávne právne posúdenie veci považuje aj záver žalovaného, že keďže C. považujú
súdy a políciu za najužitočnejšiu cestu k spravodlivosti, ako to vyplýva z prieskumu vykonaného
Haagskym inštitútom pre inovácie práva, má žalobca dostatočnú dostupnosť k vnútroštátnej ochrane.

Žalobca nepopiera výsledky tohto prieskumu, avšak k uvedenému objasňuje, že vnútorný pocit, či
presvedčenie, že súdy a polícia sú najužitočnejšou cestou k spravodlivosti má práve tá 99 % skupina
obyvateľstva, ktorá sa hlási k islamu. Uvedené sa však podľa žalobcu nevzťahuje na zostávajúce 1 %
obyvateľstva, ktoré islam neuznáva, resp. nie je islamského vierovyznania. Uvedené sa o to viac týka
prípadov, keď ide o náboženský konflikt, či spor medzi moslimom a „nemoslimom", kedy, ako je to z

výpovede žalobcu jednoznačne zrejmé, v takom prípade C. polícia a štátne orgány ochranu a pomoc
„nemoslimovi" neposkytnú, ale práve naopak, samotná takáto osoba je pred štátnou mocou pre svoje
náboženské názory a postoje v ohrození.
3.6 Nesprávnym právnym posúdením veci je aj záver žalovaného, že žalobcovi by v prípade návratu
do krajiny pôvodu nehrozila druhá forma vážneho bezprávia vo forme mučenia alebo neľudského,

alebo ponižujúceho zaobchádzania, alebo trestu. K uvedenému žalobca udáva, že v krajine pôvodu sa
opakovane stal obeťou neľudského a ponižujúceho zaobchádzania, a to jednak zo strany C. spoločnosti,
keď bol opakovane fyzicky napádaný a rovnako aj zo strany štátnej moci, ktorá mu nielen že neposkytlapomoc, ale odmietla jeho trestné oznámenia zaevidovať. Navyše samotná polícia na žalobcu pre jeho
ateizmus verbálne útočila, čo možno jednoznačne považovať za ponižujúce zaobchádzanie.
3.7 Žalobca ďalej cituje ustanovenie § 19a ods. 2 zákona o azyle, podľa ktorého skutočnosť, že už bol

prenasledovaný alebo utrpel vážne bezprávie, alebo bol vystavený priamym hrozbám prenasledovania,
alebo vážneho bezprávia, je dôležitým znakom opodstatnenosti obavy žiadateľa z prenasledovania
alebo hrozby vážneho bezprávia, ak nie sú závažné dôvody domnievať sa, že prenasledovanie alebo
vážne bezprávie sa už nebude opakovať.
3.8 Žalobca poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1

Sžak/5/2020, z 30. júna 2020, kde súd konštatoval, že "úroveň dôkazov v konaní o azyle, potrebná
na zistenie podstatných skutočností je relatívne nízka - primeraná miera pravdepodobnosti- a musí sa
brať do úvahy počas celého procesu. Je to tak z dôvodu možných nepriaznivých následkov v prípade
nesprávneho rozhodnutia. Navyše žiadateľ o azyl pravdepodobne nemôže spracovať a prepravovať
dôkazy z krajiny prenasledovania. Správny orgán si nemusí byť "istý", "presvedčený", alebo dokonca
"spokojný" s pravdivosťou prípadu -to by stanovovalo príliš vysoký štandard dôkazov. V danom prípade

stačí, že sa dá "akceptovať". Ďalej cituje z rozsudku sp. zn. 1Sžak/5/2020, z 30. júna 2020, podľa ktorého
Záverom kasačný súd poukazuje na zásadu, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo "v
prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu" ("benefit of doubt"). Ak sú dané
skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd
žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím

na jeho presvedčenie, názorom, správanie atd'., dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom,
že to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v
situácií dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl."
3.9 Žalobca tiež poukazuje na Príručku UNHCR. č. 6, jednotlivec by nemal byt' nútený k skrývaniu, či
zmene svojho presvedčenia, aby sa vyhol prenasledovaniu.

3.10 Žalobca poukazuje aj na čl. 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 20 1 1/95/EÚ o normách
pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie
medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú
ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany, opodstatnená obava z prenasledovania alebo reálne riziko
utrpenia vážneho bezprávia môže vychádzať z činností, ktoré vykonával žiadateľ odvtedy, ako opustil

krajinu pôvodu, najmä ak sa preukáže, že dané činnosti predstavujú vyslovenie určitého presvedčenia
a zotrvanie na takomto presvedčení alebo orientácii, ktoré žiadateľ prejavoval už v krajine pôvodu.
3.11 Záverom žalobca ešte poukázal aj na ustanovenie § 19a ods. 2 zákona o azyle, ministerstvo pri
posudzovanížiadostioudelenieazyluvychádzaztoho,žeochranapredprenasledovanímalebovážnym
bezprávím je v krajine pôvodu spravidla poskytovaná, keď štát, politické strany alebo politické hnutia

alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, prijmú primerané opatrenia
na zabránenie prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu, najmä účinným právnym systémom na
odhalenie, stíhanie a potrestanie činov predstavujúcich prenasledovanie alebo vážne bezprávie, pričom
táto ochrana jej účinná a nie je iba dočasná, a žiadateľ má prístup k takej ochrane; ak sa ochrana pred
prenasledovaním neposkytne z dôvodu uvedeného v § 8 písm. a), považuje sa to za prenasledovanie

z tohto dôvodu.

III.
Vyjadrenie žalovaného

4. Na základe výzvy správneho súdu zo dňa 08.01.2026, zaslal žalovaný v predmetnej právnej veci
svoje vyjadrenie k žalobe zo dňa 19.01.2026, v ktorom:
4.1 Žalovaný poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/9/2011,
v ktorom súd konštatoval, že „Pokiaľ žiadateľom tvrdené prenasledovanie z náboženských dôvodov
nedosahuje takú intenzitu prenasledovania, ktorú by bolo možné vyhodnotiť ako závažné alebo

opakovanékonaniespôsobujúcevážneporušenieľudskýchprávaslobôdalebosúbehrôznychopatrení,
ktoré postihuje žiadateľa o azyl podobným spôsobom, nemožno považovať jeho dôvody za relevantné
pre udelenie azylu z náboženských dôvodov.“
4.2 Žalovaný má za to, že následky diskriminácie, ktorú v C. zo strany C. spoločnosti a polície
žalobca zažil, nie sú pre neho škodlivé do takej miery, že v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu

by sa jeho každodenný život stal neznesiteľným. Zastávame názor, že C. štátne orgány sú schopné a
ochotné poskytnúť žalobcovi ochranu. Žalobca sa po incidente na polícii mohol obrátiť na nadriadený
štátny orgán, podať sťažnosť, čo však neurobil. Podľa rozsudku Najvyššieho správneho súdu sp. zn.
14Saz/10/2024 „Takúto argumentáciu možno nájsť v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR z 24.09.2009sp. zn. 8Sža/57/2009, z 06.09.2009 sp. zn. 8Sža/47/2009 alebo z 08.12.2009 sp. zn. 1Sža/48/2009,
na ktoré poukazuje aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí, v ktorých je zhodne konštatované, že za
prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody,

ktoré je trpené, podporované či vykonávané štátnou mocou. .... Pokiaľ skutočnosť, že politický systém v
krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred príslušnými orgánmi nie
jevkonanívyvrátená,izapredpokladu,žetvrdeniažiadateľaohrozbenásiliaalebopotrestaniazostrany
súkromnej osoby by boli pravdivé, nie je možné takéto dôvody uznať, ak žiadateľ nepreukáže, že verejná
moc ako celok mu odoprela poskytnúť ochranu pred prípadnými útokmi takejto osoby, resp. v prípade

potreby mu ju neposkytla´ (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 12.03.2009, sp. zn 8Sža/4/2009).“
4.3 Správy o krajine pôvodu založené v administratívnom spise hovoria o možnej diskriminácii z
náboženských dôvodov a o trestoch za podkopávanie viery, za porušenie zákazov počas ramadánu,
avšak tieto sa týkajú tých, ktorí vyznávajú islam. Žalobca je ateista a „Podľa zákona je bránenie
jednej alebo viacerým osobám v náboženskom vyznávaní alebo v účasti na náboženských obradoch
akéhokoľvek náboženstva trestné odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky a pokutou od 200 do

500 dirhamov (20 až 50 USD).“ Žalobca taktiež počas pohovoru dňa 13.08.2025 uviedol, že rešpektuje
všetky náboženstvá, aj islam. Na druhej strane však žiada, aby boli rešpektované aj jeho názory,
podľa jeho slov nikoho nepresviedčal na svoju vieru, len vyjadroval svoje názory v tom zmysle, že ich
nezatajoval, ale ani nerozširoval. Tvrdenie žalobcu v súvislosti s prieskumom v C., že „vnútorný pocit,
či presvedčenie, že súdy a polícia sú najužitočnejšou cestou k spravodlivosti má práve tá 99% skupina

obyvateľstva, ktorá sa hlási k islamu.“ považuje žalovaný iba za domnienku žalobcu, nakoľko tieto čísla
nemusia korelovať so štatistikou o náboženskom vyznaní obyvateľov C.. Totižto aj medzi policajtmi môžu
byť napr. ateisti, resp. osoby, ktoré vyznávajú iné náboženstvo ako islam.
4.4 K námietke žalobcu, že jeho strýko F. B. je známym aktivistom za ľudské práva v C., ktorý bol kvôli
svojim aktivitám viackrát vo väzení a meno žalobcu je spájané s jeho menom, čo mu údajne sťažovalo

celú situáciu v krajine pôvodu žalovaný zotrváva na svojom vyjadrení v napadnutom rozhodnutí. Žalobca
počas administratívneho konania neuvádzal, ako konkrétne mu mal príbuzenský vzťah so strýkom
sťažovať situáciu v krajine pôvodu a nepredložil žiadny dôkaz o aktivizme jeho strýka. Žalovaný sa snažil
zadovážiť si viac informácií o údajnom strýkovi žalobcu, pánovi F. B.. Zistil, že na platforme M. existuje
profil muža menom F. B. T., ktorý by mohol byť osobou angažovanou v záležitostiach verejného záujmu

a/alebo v politickom aktivizme, avšak tento profil nie je možné považovať za virálny, nakoľko má len 1
100 sledovateľov a jednotlivé príspevky majú v priemere od 5 do 20 interakcií. Vyjadrenie žalobcu, že
kvôli strýkovi mu vybavovanie súkromných záležitostí na úradoch trvalo dlhší čas, považuje žalovaný
iba za domnienku žalobcu. Na základe uvedeného, žalovaný vyhodnotil, že žalobca v krajine pôvodu s
veľkou pravdepodobnosťou nemal kvôli svojmu strýkovi žiadne problémy a ani v prípade návratu do C.

mu nehrozí prenasledovanie z tohto dôvodu.
4.5 K tvrdeniu žalobcu, že v krajine pôvodu sa opakovane stal obeťou neľudského a ponižujúceho
zaobchádzania, a to ako zo strany C. spoločnosti, tak aj zo strany štátnej moci, žalovaný uvádza,
že toto posúdenie závisí od všetkých okolností prípadu, ako je trvanie zlého zaobchádzania, fyzické
a psychické následky na osobe a v niektorých prípadoch aj pohlavie, vek a zdravotný stav osoby.

Relevantnými faktormi môžu byť aj účel, na ktorý bolo zaobchádzanie vykonávané a úmysel páchateľa.
Po posúdení prípadu žalobcu, žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že ústava C. zakazuje
diskrimináciu a tiež poškodzovanie fyzickej alebo morálnej integrity akejkoľvek osoby za akýchkoľvek
okolností a akýmikoľvek súkromnými alebo verejnými osobami a vzhľadom na dostupnosť a efektívnosť
vnútroštátnej ochrany možno hrozbu vážneho bezprávia z dôvodu podľa § 2 písm. f) bod 2 zákona o

azyle v prípade návratu žalobcu do krajiny pôvodu vylúčiť aj zo strany súkromných osôb.
4.6 Záverom žalovaný poukazuje na návrh nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, ktorým sa mení
nariadenie (EÚ) 2024/1348, pokiaľ ide o vytvorenie zoznamu bezpečných krajín pôvodu na úrovni
Únie, ktorý je v súčasnosti predmetom legislatívneho procesu Európskej únie, ktorý v recitály 12 hovorí
„Pokiaľ ide o C., podľa informácií Agentúry pre azyl v súčasnosti 11 členských štátov označuje C. ako

bezpečnú krajinu pôvodu na vnútroštátnej úrovni a miera uznávania žiadostí žiadateľov z C. v celej
Únii bola v roku 2024 na úrovni 4%. C. ratifikovalo hlavné medzinárodné nástroje v oblasti ľudských
práv. C. je parlamentná monarchia. Neexistujú žiadne náznaky vyhosťovania, odsunu alebo vydávania
občanov C. do krajín, v ktorých im hrozí trest smrti, mučenie, prenasledovanie alebo neľudské či
ponižujúce zaobchádzanie. Vo všeobecnosti neexistuje reálne riziko vážneho bezprávia v zmysle článku

15 nariadenia (EÚ) 2024/1347. C. dodržiava moratórium na uplatňovanie trestu smrti od roku 1993, hoci
trest smrti je v jeho trestnom práve zachovaný a neratifikovalo Druhý opčný protokol k Medzinárodnému
paktu o občianskych a politických právach týkajúci sa zrušenia trestu smrti. C. ratifikovalo Dohovor
proti mučeniu a inému krutému, neľudského alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu. VC. neprebieha žiadny ozbrojený konflikt, a preto neexistuje žiadna hrozba z dôvodu všeobecného
násilia v situáciách medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. V C. vo všeobecnosti
nedochádza k prenasledovaniu v zmysle článku 9 nariadenia (EÚ) 2024/1347.“

4.7 Žalovaný konštatuje, že napadnuté rozhodnutie považuje za vecne správne a zákonné, a preto
navrhuje, aby správny súd žalobu voči rozhodnutiu žalovaného ČAS:MU-PO-121-23/2025-Ž zo dňa
03.12.2025 zamietol.

5. Na výzvu správneho súdu zo dňa 20.01.2026 adresovanú a doručenú žalobcovi dňa 03.02.2026, aby

sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného, žalobca už nereagoval.

IV.
Konanie pred správnym súdom

6. Správny súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 SSP), keďže účastníci
konania nežiadali, aby súd vo veci nariadil pojednávanie s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený na úradnej tabuli správneho súdu a na internetovej stránku správneho súdu v lehote viac
ako 5 dní pred jeho vyhlásením a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25.03.2026 (§ 137 ods. 4 SSP).

V.
Právne východiská

7. Podľa § 6 ods. 2 písm. d) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), správne

súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho
vyhostenia.

8. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), v odôvodnení
rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami

bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe
ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami
k podkladom rozhodnutia.

9. Podľa § 206 ods. 1 a 4 SSP, vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely

tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt
cudzincov. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho
rozhodnutia.

10. Podľa § 207 ods. 1 a 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí

alebo opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu. Pod
rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1 sa rozumejú rozhodnutia alebo
opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a odovzdania do iného štátu,
ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis.

11. Podľa § 219 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom
ju zamietne.

12. Podľa § 2 písm. d) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej aj „zákon o azyle“), na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované

konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý
postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v:
1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,
2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú
vykonávané diskriminačným spôsobom,

3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,
4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,
5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon
vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

13. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím

1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia
počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

14. Podľa § 8 písm. a) a b) zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
žiadateľovi, ktorý:
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

15. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky
podľa § 8 alebo nespĺňa podmienky podľa § 10.

16. Podľa § 13a ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú

vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe
vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

17. Podľa § 19a ods. 1 písm. a), b) a c) zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie
azylu jednotlivo a zohľadní pritom:

a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o
udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú,
b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť
subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia,
c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku.

18. Podľa § 19a ods. 3 zákona o azyle, ak žiadateľ nepodloží svoje vyhlásenia dôkazmi, ministerstvo
pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu na to neprihliadne, ak:
a) žiadateľ vynaložil skutočné úsilie, aby zdôvodnil svoju žiadosť o udelenie azylu,
b) žiadateľ predložil všetky náležitosti, ktoré mal k dispozícii, a podal prijateľné vysvetlenie týkajúce sa

iných chýbajúcich náležitostí,
c) vyhlásenia žiadateľa sú súvislé a hodnoverné a nie sú v rozpore s dostupnými informáciami týkajúcimi
sa jeho prípadu,
d) žiadateľ požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po
vstupe na územie Slovenskej republiky alebo preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, alebo

v prípade oprávneného pobytu na území Slovenskej republiky požiadal o udelenie azylu alebo o
poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po tom, ako sa dozvedel o skutočnostiach odôvodňujúcich
medzinárodnú ochranu alebo preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, a
e) bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa.

19. Podľa § 19a ods. 4 písm. c) zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania
vychádza z toho, že náboženstvo zahŕňa najmä zastávanie teistického, neteistického alebo ateistického
presvedčenia, účasť alebo neúčasť na náboženských obradoch, iné náboženské úkony alebo
vyjadrenienázorovaleboformuosobnéhoalebospoločenskéhosprávaniazaloženéhonanáboženskom
presvedčení alebo prikázaného náboženským presvedčením.

20. Podľa § 19a ods. 6 zákona o azyle, pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či
žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty,
ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania.

21. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu podľa § 13 ods. 1
písm. a), ods. 2 alebo ods. 4, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu podľa § 13a;
to neplatí, ak cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a, alebo udelený azyl, alebo b)
odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 písm.c).VI.

Odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom

22. Správny súd v Košiciach (ďalej aj „správny súd“) v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia
a administratívneho vyhostenia (§ 206 a nasl. SSP) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie
podľa podmienok uvedených v § 206 - § 220 SSP, oboznámil sa s obsahom administratívneho

spisu žalovaného a preskúmal tak napadnuté rozhodnutie a obsah administratívneho konania, ktoré
predchádzalo jeho vydaniu v právnych medziach podanej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e) SSP s použitím
§ 206 ods. 6 SSP), ako aj podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu (§ 206 ods.
4 SSP) a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná.

23. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-121-23/2025-Ž zo dňa

03.12.2025, ktorým žalovaný okrem iného neudelil žalobcovi azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o
azyle, ani neposkytol doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle.

24.Správnysúdvúvodeuvádza,žeinštitútazyluniejeuniverzálnyminštitútom,prostredníctvomktorého
možno dosiahnuť legalizáciu pobytu v členskom štáte Európskej únie. Pre udelenie medzinárodnej

ochrany je nevyhnutné splniť úzko koncipované podmienky, ktoré sú v zákone o azyle špecifikované.
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie
azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v
ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené
obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov

zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania
za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť
do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania
azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta
Ústavy Slovenskej republiky). Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a

nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom, ako aj vo
vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre
prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia
existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o
azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d)

zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania
žiadostioazyl,tedaspravidlavdobebezprostrednenasledujúcejpoodchodezkrajinypôvodu(rozsudok
NS SR sp. zn. 8Sža/41/2009 z 04.08.2009).

25. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č.

71/1967Zb.(Správnyporiadok)mážalovanýlenvrozsahudôvodov,ktoréžiadateľvpriebehusprávneho
konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla
povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené
a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
8Sža/34/2009 zo dňa 01.07.2009). Zároveň však správny súd poukazuje v tejto súvislosti na to, že

správnyorgánvoveciachmedzinárodnejochranynesiezodpovednosťzanáležitézisteniereáliíokrajine
pôvodu.

26. V prvom rade správny súd považuje za potrebné predostrieť, že žalobca v žiadosti o azyl svoje
tvrdenia vyplývajúce z dôvodu obavy o svoj život, lebo je ateista, čo je v jeho domovskej krajine

neprípustné,nepodložilžiadnymidôkazmi.Samotnýzákonoazylepriamopredpokladáuvedenúsituáciu
(a teda, že sa žiadateľ o azyl nachádza v stave dôkaznej núdze), pričom podľa § 19a ods. 3 zákona
o azyle, ak žiadateľ nepodloží svoje vyhlásenia dôkazmi, ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o
udelenie azylu na to neprihliadne, len ak sú splnené kumulatívne nasledovné podmienky: a) žiadateľ
vynaložil skutočné úsilie, aby zdôvodnil svoju žiadosť o udelenie azylu; b) žiadateľ predložil všetky

náležitosti, ktoré mal k dispozícii, a podal prijateľné vysvetlenie týkajúce sa iných chýbajúcich náležitostí,
c) vyhlásenia žiadateľa sú súvislé a hodnoverné a nie sú v rozpore s dostupnými informáciami
týkajúcimi sa jeho prípadu, d) žiadateľ požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany
bezodkladne po vstupe na územie Slovenskej republiky alebo preukázal primeraný dôvod, prečo takneurobil, alebo v prípade oprávneného pobytu na území Slovenskej republiky požiadal o udelenie
azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po tom, ako sa dozvedel o skutočnostiach
odôvodňujúcich medzinárodnú ochranu alebo preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, a e) bola

preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa.

27. Správny súd sa preto zameral na posúdenie podmienok, za splnenia ktorých možno vychádzať len
z vyhlásení (resp. tvrdení) žalobcu.

28. Správny súd sa v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov, ako aj
judikatúrou, zaoberal otázkou vierohodnosti tvrdení žiadateľa, keďže práve konzistentnosť, logickosť a
vierohodnosť výpovede predstavujú základné kritériá pre posúdenie splnenia podmienok na udelenie
medzinárodnej ochrany. Podľa ustálenej judikatúry je správny orgán oprávnený a zároveň povinný
hodnotiťdôveryhodnosťžiadateľanajmänazákladevnútornejkonzistentnostijehovýpovedí,ichstability
v čase a ich súladu s objektívne zistenými skutočnosťami. Zásadné rozpory vo výpovediach žiadateľa,

ktoré nie sú presvedčivo vysvetlené, vedú k oslabeniu jeho vierohodnosti a môžu odôvodniť záver o
nedôveryhodnosti jeho tvrdení ako celku.

29. Z administratívneho spisu vyplýva, že žiadateľ v predchádzajúcich vyjadreniach jednoznačne
uviedol, že v krajine pôvodu nemal problémy z náboženských dôvodov a nebol z tohto dôvodu

prenasledovaný. Svedčí o tom Zápisnica o podaní vysvetlenia podľa § 17 ods. 1 zákona č. 171/1993
Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov č. PPZ-HCP-PO12-53-005/2025-AZ zo dňa
26.07.2025, kde jednou z otázok týkajúcich sa vysvetlenia, prečo žiada o udelenie azylu, bola otázka, či
bol členom politickej strany, či bol trestaný, či mal problémy v domovskej krajine pre svoje náboženstvo,
či bol nejako prenasledovaný. Na uvedenú otázku žalobca odpovedal, že nebol členom politickej strany,

trestaný a súdený nebol, z náboženských dôvodov nemal žiadne problémy ani nebol z tohto dôvodu
prenasledovaný a vojakom tiež nebol. Zároveň o tom svedčí aj Zápisnica o podaní vysvetlenia č.
PPZ-HCP-PO6-2025/063622-007 zo dňa 27.05.2025 – (poznámka správneho súdu: dátum je zrejme
nesprávny, správne má byť zo dňa 25.07.2025), kde žalobca bol predvedený za účelom podania
vysvetlenia k podozreniu zo spáchania priestupku v zmysle § 118 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z.

o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov. Jednou z otázok pre podávaní vysvetlenia bolo, či
mu v krajine pôvodu hrozí prenasledovanie, stíhanie, väzenie za jeho vierovyznanie, politický názor,
rasu, alebo z iných dôvodov. Na to žalobca odpovedal, nie. Až následne, pri vstupnom pohovore
kžiadostioudelenieazyludňa13.08.2025,zásadnýmspôsobommodifikovalsvojuvýpoveď,keďuviedol
obavy o svoju bezpečnosť a osobnú slobodu v C.. Takáto zmena tvrdení predstavuje podstatný rozpor,

ktorý nebol zo strany žiadateľa hodnoverne a presvedčivo vysvetlený. V tejto súvislosti správny orgán
poukazuje aj na judikatúru (rozsudok Súdneho dvora, spojené veci C-148/13 až C-150/13), podľa ktorej
je posúdenie vierohodnosti založené aj na hodnotení konzistentnosti výpovedí žiadateľa v priebehu
konania.

30. Správny súd ďalej konštatuje, že žalobca vo svojej žalobe nedostatočne ozrejmil ani svoje obavy
z prenasledovania a smrti v dôsledku toho že sa považuje za ateistu. Hoci žalobca na jednej strane
tvrdí, že voči žalobcovi došlo zo strany C. polície v mestách H., K., F. R. L. k závažným diskriminačným
opatreniam, teda k náboženskej perzekúcii, keď mu opakovane odmietli poskytnúť pomoc pred útokmi
ľudí z C. spoločnosti, ktoré mali náboženský charakter, na druhej strane to však žalobca nijako

nepotvrdzuje, keďže vo vstupnom pohovore tvrdil, že „hlavný strach ani nespočíva v tom, že by som bol
fyzicky ohrozovaný, ...bojí sa, že on by mohol niekomu ublížiť, a tým by stratil svoju budúcnosť.“

31. Správny súd tu uvádza, že pri komplexnom hodnotení dôveryhodnosti žalobcu správny orgán
prihliadol aj na jeho migračnú históriu, ktorá vykazuje znaky účelového správania. Žiadateľ opustil krajinu

pôvodu už v januári 2022, následne sa zdržiaval na území viacerých štátov vrátane Spolkovej republiky
Nemecko, kde mu bol udelený pobyt, ktorý si opakovane predlžoval. O azyl na území Slovenskej
republiky požiadal až následne, a to v čase, keď sa voči nemu viedlo konanie o administratívnom
vyhostení. Takýto postup je v rozpore s tvrdením o existencii bezprostredného a reálneho ohrozenia v
krajine pôvodu a nasvedčuje tomu, že žiadosť o udelenie azylu bola podaná účelovo s cieľom legalizácie

pobytu.

32. Neuniklo pozornosti správneho súdu, že až po zastavení žalobcu policajnou hliadkou na diaľnici
medzi Košicami a Prešovom (dňa 25.07.2025) požiadal o azyl z dôvodu obavy o svoju bezpečnosťa osobnú slobodu v C., pričom túto podal až v nadväznosti na to, ako sa dozvedel, že bol administratívne
vyhostený do jeho domovskej krajiny, keď existoval reálny predpoklad návratu do C.. Žalobca tiež istú
dobu žil v Nemecku, ktorá je bezpečnou krajinou, avšak tam svoj úmysel požiadať o azyl neprejavil.

Správny súd tiež konštatuje, že dňa 13.08.2025 sa uskutočnil vstupný pohovor so žalobcom ako
žiadateľom o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky.
Uvedený vstupný pohovor bol vedený na základe súhlasu žalobcu v arabskom jazyku prostredníctvom
tlmočníka. Počas vstupného pohovoru bola žalobcovi položená otázka, že: „Na polícii na OA PZ
Humenné ste na otázky, či ste mali problémy v domovskej krajine problémy pre svoje náboženstvo, či ste

bolinejakoprenasledovanýodpovedali,žeznáboženskýchdôvodovstenemaližiadneproblémyažeste
z tohto dôvodu ani neboli prenasledovaný. Viete sa mi k tomu vyjadriť?.“ K tomu žalobca uviedol, že deň
pred touto výpoveďou bol celý deň na polícii v J. a v Košiciach, a potom bol premiestnený do Humenného
a ráno podával výpoveď. Bol fyzicky unavený a tlmočníkovi nerozumel veľmi dobre a jeho výpoveď
bola spísaná veľmi rýchlo. K uvedenému správny súd uvádza, že zo spisového materiálu nevyplýva,
že by žalobca v relevantnom čase akýmkoľvek spôsobom namietal kvalitu alebo zrozumiteľnosť

tlmočenia. V súlade s rozhodovacou praxou správnych súdov, nemožno dodatočné a ničím nepodložené
tvrdenia o neporozumení tlmočeniu považovať za relevantné, pokiaľ neboli uplatnené bezprostredne pri
vykonávaní procesného úkonu. Takéto tvrdenia správny orgán vyhodnotil ako účelové a smerujúce k ex
post legitimizácii zmeny výpovedí žalobcu. Rovnako nie je dôvod pochybovať o hodnovernosti zápisnice
o podaní vysvetlenia spísanej dňa 25.07.2025, keď bol predvedený hliadkou MJ PZ PO na tunajšie

OCP PZ Košice za účelom podania vysvetlenia k podozreniu zo spáchania priestupku v zmysle § 118
ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, kde na
otázku, či žalobcovi hrozí v krajine pôvodu prenasledovanie, stíhanie, väzenie za vierovyznanie, politický
názor, rasu alebo z iných dôvodov, žalobca odpovedal že nie. Zároveň súd uvádza, že v tomto prípade
pri spisovaní tejto zápisnice bol prítomný ten istý tlmočník, ako aj dňa 13.08.2025, kedy sa uskutočnil

vstupný pohovor so žalobcom ako žiadateľom o udelenie azylu, a ktorému ako uviedol, rozumie dobre.
Podľa právnej vety „zápisnica je verejnou listinou a svedčí jej prezumpcia správnosti, to znamená,
že údaje v nej uvedené sa považujú za správne a pravdivé, ak sa nepreukáže opak.“ (Potásch, P.,
Hašanová, J., Vallová, J., Millučký, J., Medžová, D. Správny poriadok. Komentár. 4. vydanie. Praha :
C. H. Beck, 2022 s. 215) Žalobca mal predložiť dôkaz opaku, ak mienil spochybniť zápisnicu, pričom

v danom prípade žalobca žiaden taký dôkaz nepredložil (okrem svojho tvrdenia).

33. Správny súd ďalej považuje za potrebné uviesť, že konanie o azyl je osobité najmä tým, že
žiadateľ o azyl je spravidla v dôkaznej núdzi, nie je schopný podoprieť svoje vyhlásenia dokladmi
alebo inými dôkazmi, preto posúdenie dôveryhodnosti jeho výpovedí závisí predovšetkým od posúdenia

dôveryhodnosti jeho osoby, ktorú si správny súd o žalobcovi vytvorí s ohľadom na súdne, ako aj celé
administratívne konanie. V predmetnej právnej veci sú výpovede žalobcu nekonzistentné, preto ich
nemožno považovať za dôveryhodné. Zo spisového materiálu vyplýva, že žiadateľ v predchádzajúcich
vyjadreniach uviedol, že v krajine pôvodu nemal problémy z náboženských dôvodov a nebol z
tohto dôvodu prenasledovaný. Následne však pri vstupnom pohovore dňa 13.08.2025 uviedol odlišné

skutočnosti, keď tvrdil, že sa v krajine pôvodu obáva o svoju bezpečnosť a osobnú slobodu. Takýto
zásadný rozpor v tvrdeniach žiadateľa, ktorý nebol presvedčivo vysvetlený, výrazne znižuje jeho
vierohodnosť.

34. Dôveryhodnosť osoby žiadateľa správny súd posudzuje vzhľadom na nedostatok listinných dokladov

a dokumentov, ktorými by žalobca preukázal svoju totožnosť, resp. ktorými by preukázal pravdivosť
svojich tvrdení o prenasledovaní v krajine pôvodu v nadväznosti na celkové svoje správanie v priebehu
administratívneho konania, ako aj súdneho konania. Na preukázaní pravdivosti tvrdení musí záležať
predovšetkým žalobcovi (t. j. žiadateľovi o azyl), preto jeho vyhlásenia musia byť ucelené a rozumné,
nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojim konaním nesmie zadávať

dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svojej osoby. Posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o
udelenie azylu je výsledkom celkového hodnotiaceho procesu s prihliadnutím k miere reálnosti, resp.
vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi
informáciami o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len
niektoré nepatrné nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale

zásadné rozpory vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná (rozsudok Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 2Sak/4/2025 zo dňa 31.07.2025 v spojitosti s rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Sža/48/2010 z 18.05.2010).35. Otázka dôveryhodnosti žiadateľa o medzinárodnú ochranu z hľadiska rozhodovania o jej udelení
je zásadná. Pri jej posudzovaní je preto potrebné postupovať veľmi starostlivo, pričom nepochybne
platí, že základný rámec posudzovania vytvára výpoveď žiadateľa, t. j. žalobcu. Žiadateľ, t.j. žalobca

nesie bremeno tvrdenia, ktoré je ďalej vo vzájomnej interakcii so správnym orgánom rozvíjané a
doplnené bremenom dôkazným. Nie je však povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie
svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami ako vlastnou dôveryhodnou výpoveďou.
Naopak, povinnosťou správneho orgánu je, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy,
ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú, spochybňujú alebo potvrdzujú (rozsudok

Správneho súdu v Bratislave, sp. zn. 14Saz/6/2025 zo dňa 10.02.2026 v spojitosti s rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 09.04.2013, sp. zn. 1Sža/10/2013).

36. Z uvedených skutočností po preskúmaní celého prípadu žalobcu, aj v kontexte s informáciami,
ktoré vyplynuli z administratívneho spisu žalobcu, nezostalo správnemu súdu iné ako konštatovať, že
vyhlásenia žalobcu v jeho azylovej veci nie sú hodnoverné, sú v rozpore s dostupnými informáciami

týkajúcimi sa prípadu žalobcu, a teda nie je splnená podmienka uvedená v § 19a ods. 3 písm. c) zákona
o azyle na to, aby bolo možné prihliadať na žalobcove dôkazmi nepodložené tvrdenia. Správny súd tiež
nemal preukázanú všeobecnú dôveryhodnosť žalobcu, keďže nemôže byť hodnoverný ten, kto menil
svoje výpovede do zápisnice pred štátnymi orgánmi bez toho, aby svoje zmeny v tvrdeniach dostatočne
odôvodnil. Nie je teda splnená ani ďalšia podmienka uvedená v § 19 ods. 3 písm. e) zákona o azyle.

TaktiežúdajnýdôvodprenasledovaniamuselbyťžalobcovizrejmýužvčasevstupunaúzemieEurópskej
únie, pričom o azyl požiadal až s odstupom niekoľkých mesiacov, a teda nie je splnená ani podmienka
uvedená v § 19a ods. 3 písm. d) zákona o azyle (t. j., že žiadateľ požiadal o udelenie azylu alebo o
poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po vstupe na územie Slovenskej republiky alebo preukázal
primeraný dôvod, prečo tak neurobil).

37. Pre úplnosť správny súd uvádza, že „opodstatnenosť obáv“ z prenasledovania je kľúčovým pojmom
definícieutečenca.Priposudzovaníobjektívnejstránkyjenutnévychádzaťajzvýpovedežiadateľa,ktorá
má byť posúdená v širšom kontexte relevantnej situácie. V zmysle Príručky o postupoch a kritériách pri
posudzovaní statusu utečenca (Handbook on Procedures and Criteria for Determining Refugee Status)

je žiadateľov strach opodstatnený, ak vie dôveryhodne preukázať, že jeho ďalší pobyt v krajine pôvodu
sa stal pre neho neznesiteľný z dôvodov vymedzených v definícii utečenca alebo z tých istých dôvodov
by bol pre neho neznesiteľný, ak by sa do krajiny pôvodu vrátil. Tieto úvahy nemusia byť vyslovene
podložené osobnou skúsenosťou žiadateľa, ale relevantné je aj to, čo sa stalo jeho rodine, priateľom
alebo príslušníkom tej istej rasy alebo sociálnej skupiny.

38.Zovstupnéhopohovorusožalobcomzodňa13.08.2025vyplýva,žejehohlavnýstrachaninespočíva
v tom, že by bol fyzicky ohrozovaný, hoci aj k tomu by mohlo dôjsť a došlo. Žalobca sa bojí, že by mohol
niekomu ublížiť, a tým by stratil svoju budúcnosť. Venuje sa bojovým športom, a stal sa vzorom pre
mladých a tento fakt nevyhovuje nábožensky konzervatívnym ľuďom. Jeho strýko je známym aktivistom

za ľudské práva v C. a viackrát bol vo väzení kvôli svojim postojom, čo podľa žalobcu sťažovalo jeho
situáciu. Žalobca uviedol, že jeho otec je tvrdým moslimom a diametrálna rozdielnosť názorov ho nútila
opustiť C. a odísť za slobodou. Žalobca uvádza, že je ateista, za čo bol osočovaný, a v domovskej krajine
vo väzení žalobca nebol.

39. V kontexte aj so zadováženými správami o krajine pôvodu, správny súd nezistil naplnenie už prvého
prvku definície utečenca, nakoľko ateizmus v C. nie je trestným činom a problémy so súkromnými
osobami mal žalobca možnosť riešiť prostredníctvom oficiálnych štátnych orgánov. Z rozhodnutia NS
SR sp. zn. 1Sža 2/2010 z 2. februára 2010 vyplýva, že za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle
je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané

štátnou mocou, pričom problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu,
pokiaľ politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred
štátnymi orgánmi. Nakoľko z informácií o C. nevyplynulo, že by vnútroštátna ochrana bola v krajine
nedostupná a ani sám žalobca neuviedol, že by márne uplatnil všetky dostupné prostriedky ochrany,
ktoré mal k dispozícii. Preto nie je možné dospieť k záveru, že by žalobcove obavy, ktoré subjektívne

pociťuje, mohli byť opodstatnené.

40.Správnysúdjetohonázoru,ževprípadesituáciežalobcunemožnouvažovaťaniovážnombezpráví.
Žalobcovi sa nepodarilo preukázať ani iným spôsobom nevyšlo v konaní pred žalovaným najavo, že bymu hrozilo reálne nebezpečenstvo vážnej ujmy, odôvodňujúce poskytnutie doplnkovej ochrany. Záver
o existencii reálneho nebezpečenstva vážnej ujmy nemožno bez ďalšieho vyvodiť z nepodloženého
tvrdenia žalobcu o ponižujúcom zaobchádzaní, náboženskej perzekúcii, diskriminačného konania zo

stranypolície,čikvôlipostojomjehostrýka.AzároveňústavaC.zakazujediskrimináciuapoškodzovanie
fyzickej alebo morálnej integrity akejkoľvek osoby.

41. „Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, no správny orgán je povinný zabezpečiť
k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácií, a to

tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú“ (z rozsudku NS SR, sp.
zn. 1Sža 48/2014). V danom prípade správny súd má za to, že žalovaný pri posudzovaní prípadu
zohľadnil všetky vyhlásenia poskytnuté žalobcom, dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu
žalobcu, jeho postavenie a osobné pomery. Správne vyhodnotil zistený skutkový stav a na tento správne
aplikoval ustanovenia zákona o azyle majúc za to, že žalobca nesplnil podmienky pre udelenie azylu, či
doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky. Z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že sa podrobne

zaoberal všetkými dôvodmi a skutočnosťami relevantnými pre konanie (okrem už spomínanej otázky
dôveryhodnosti žalobcu ako žiadateľa o azyl), situáciu z hľadiska vyslovených obáv a správ o krajine
pôvodu vyhodnotil nielen z retrospektívneho hľadiska, ale posúdil možnosť prenasledovania žalobcu aj
smerom do budúcnosti.

42. Na základe uvedeného, možno uzavrieť, že neboli kumulatívne splnené podmienky predpokladané
v § 19a ods. 3 zákona o azyle, na to, aby žalobcovi stačilo pred žalovaným prezentovať len svoje
tvrdenia. Žalobca preto za daného stavu na to, aby bol v konaní o jeho žiadosti o azyl úspešný, bol
podľa názoru súdu, povinný svoje tvrdenia osvedčiť, podložiť ich dôkazmi. Napriek tomu, že žalobca
bol v tomto prípade povinný preukázať svoje tvrdenia, žalovaný vykonal adekvátne dokazovanie k

všetkýmžalobcomtvrdenýmdôvodompreudelenieazylu.Žalovanýsa,podľanázorusúdu,dostatočným
spôsobom vysporiadal so všetkými, pre posúdenie predmetnej veci rozhodujúcimi skutočnosťami, ako
to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, a to citáciou dotknutých právnych noriem, ako aj
ich logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný prípad. V jeho postupe neboli zistené
také procesné pochybenia, ktoré by mali za následok nezákonnosť tohto rozhodnutia.

43. Správny súd má za to, že žalovaný dostatočným spôsobom zistil v konaní skutkový stav, jeho
rozhodnutie vychádzalo zo správneho právneho posúdenia veci, v zmysle línie nastolenej samotným
žalobcom. Jeho tvrdenia, ako aj dôkazy získané žalovaným z dôkazných prostriedkov doložených do
administratívneho konania a zabezpečených samotným žalovaným vytvárajú dostatočný podklad pre

ustálenie si skutkového stavu a tento tak, ako bol ustálený žalovaným, nie je v žiadnom smere v rozpore
s obsahom administratívneho spisu.

44. Vzhľadom na vyššie uvedené, správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalobu ako
nedôvodnú podľa § 219 SSP zamietol.

45. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi podľa
§ 167 ods. 1 SSP (a contrario) ich náhradu nepriznal z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanému podľa
§ 168 SSP nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva a o náhradu trov konania ani nežiadal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach
v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu. Zmeškanie lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku

to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a

to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.
Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť
pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby

sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že
správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že:

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom

spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do
uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.