Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, March 25, 2026

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 3S/27/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0824100349
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Zdráhalová Rúfusová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2026:0824100349.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej

Rúfusovej (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Ing. Matúša Škarbalu a JUDr. Andrey Soukupovej,
vprávnejvecižalobcu:SlovenskáautobusovádopravaTrenčín,akciováspoločnosť,sosídlomZlatovská
cesta 29, 911 37 Trenčín, IČO: 36 323 977, právne zastúpený: Advokátska kancelária Rolníková, s.r.o.,
so sídlom Veľkomoravská 2867/21, 911 05 Trenčín, IČO: 36 330 728, proti žalovanému: Okresný úrad
Trenčín, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Hviezdoslavova 3, 911 01 Trenčín, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-TN-OOP5-2024/006184-007 zo dňa 27.02.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku z a m i e t a.

II. Správnu žalobu z a m i e t a.

III. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Trenčiansky samosprávny kraj (ďalej aj len „orgán verejnej správy prvého stupňa“ alebo „TSK“)
ako príslušný orgán verejnej správy podľa § 43 písm. g) zákona č. 56/2012 Z. z. o cestnej doprave

v platnom znení (ďalej aj len „zákon o cestnej doprave“) oboznámil žalobcu s tým, že z vlastného
podnetu začal dňa 22.09.2023 administratívne konanie vo veci uloženia povinnosti poskytovať dopravné
služby vo verejnom záujme v zmysle § 21a ods. 1 písm. c) zákona o cestnej doprave s tým,
že bližšie informácie o začatí konania sú zverejnené na úradnej tabuli TSK. Upovedomil žalobcu
o tom, že účelom tohto správneho konania je vydať rozhodnutie, na základe ktorého dôjde k
zabezpečeniu poskytovania dopravných služieb po skončení platnosti zmluvy o výkone vo verejnom
záujme vo vnútroštátnej pravidelnej autobusovej doprave - prímestskej autobusovej doprave na

území Trenčianskeho samosprávneho kraja, ktorá bola uzavretá medzi TSK a žalobcom. Ako dôvod
nevyhnutnosti vydania rozhodnutia o uložení povinnosti poskytovať dopravné služby vo verejnom
záujme bolo uvedené, že verejné obstarávanie dopravných služieb pre daný región nebude ukončené
v takom časovom horizonte, ktorý by umožnil zabezpečenie dopravnej obslužnosti v rozhodnej dobe.
Súčasne podľa § 21 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení
neskorších predpisov (ďalej aj len „Správny poriadok“) nariadil orgán verejnej správy prvého stupňa
ústne pojednávanie na deň 27.09.2023 o 10.00 hod.

2. Dňa 27.09.2023 sa konalo ústne pojednávanie, o priebehu ktorého bola spísaná Zápisnica z ústneho
pojednávaniač.TSK/2023/09051,ktoréhosazažalobcuzúčastnilgenerálnyriaditeľ,riaditeľdopravného
úseku, riaditeľ ekonomického úseku a právny zástupca žalobcu.3. Oboznámením č. TSK/2023/09051-5 zo dňa 29.09.2023 TSK upovedomil žalobcu, že boli
zhromaždené podklady na vydanie rozhodnutia a poučil ho, že podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku

má lehotu troch pracovných dní od doručenia oznámenia na oboznámenie sa s podkladmi rozhodnutia
a na podanie prípadných návrhov na ich doplnenie.

4. Dňa 06.10.2023 sa dostavila právna zástupkyňa žalobcu za účelom oboznámenia sa s podkladmi
pre rozhodnutie, o čom bola spísaná Zápisnica z oboznámenia s podkladmi pre rozhodnutie č.

TSK/2023/09051. V zápisnici je uvedené, že právnemu zástupcovi žalobcu bol predložený spisový
materiál s identifikáciou jednotlivých častí administratívneho spisu. V zápisnici je tiež uvedené, že
vzhľadom na to, že TSK má potrebné informácie o technickej a personálnej spôsobilosti žalobcu
poskytovať dopravné služby vo verejnom záujme v dopravnom regióne z dôvodu dlhoročnej nepretržitej
spolupráce s TSK, v rámci ktorej predkladá podrobné výkazy a TSK vykonáva kontroly, nie je potrebné,
aby boli obstarané špecifické podklady pre vydanie rozhodnutia. Zo strany právneho zástupcu žalobcu

neboli prednesené ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania.

5. Následne Trenčiansky samosprávny kraj rozhodnutím č. TSK/2023/09051-6 zo dňa 12.10.2023 ako
objednávateľ služieb vo verejnom záujme podľa § 43 písm. d) zákona o cestnej doprave, v zmysle §
21a ods. 1 písm. c) a § 43 písm. g) zákona o cestnej doprave a podľa § 46 a § 47 Správneho poriadku

uložil žalobcovi povinnosť poskytovať dopravné služby vo verejnom záujme v prímestskej pravidelnej
autobusovej doprave v rozsahu podľa prílohy č. 1a a prílohy č. 1b rozhodnutia v období od 31.10.2023 do
30.10.2025, a to za úhradu vo výške 2 761 685,- eur za obdobie od 31.10.2023 do 31.12.2023 a v období
od 01.01.2024 do 30.10.2025 za úhradu vo výške v súlade so schváleným rozpočtom Trenčianskeho
samosprávneho kraja na príslušný kalendárny rok, so záverečným zúčtovaním poskytnutej úhrady

preukázanej straty za jednotlivé obdobia. Zároveň boli žalobcovi uložené povinnosti a stanovené
podmienky.

6. V odôvodnení svojho rozhodnutia orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol, že ako objednávateľ
služieb vo verejnom záujme podľa § 43 písm. d) zákona o cestnej doprave príslušný na toto konanie

oznámil dňa 22.09.2023 na úradnej tabuli a dňa 25.09.2023 upovedomením žalobcu začatie správneho
konania z dôvodu, že bezprostredne hrozilo, že od 31.10.2023 (koniec platnosti uzavretej zmluvy)
nebude dopravná obslužnosť územia v regióne zabezpečená. Uviedol, že skutkové okolnosti, ktoré ho
viedli k využitiu núdzového opatrenia na zamedzenie prerušenia poskytovania dopravných služieb v
zmysle ustanovenia § 21a ods. 1 písm. c) zákona o cestnej doprave a k začatiu správneho konania o

uložení povinnosti poskytovať dopravné služby, sú nasledovné:
- aktuálne platná zmluva o výkone vo verejnom záujme vo vnútroštátnej pravidelnej autobusovej doprave
- prímestskej autobusovej doprave na území Trenčianskeho samosprávneho kraja v znení neskorších
dodatkov so žalobcom ako dopravcom vyprší dňa 31.10.2023;
- Trenčiansky samosprávny kraj uverejnil vo Vestníku verejného obstarávania č. 217/2020 zo dňa

19.10.2020 pod značkou 36416-POS predbežné oznámenie, ktorého predmetom bola informácia,
že „predmetom pripravovaného verejného obstarávania je výber dopravcu, ktorý bude zabezpečovať
verejnosti bezpečné, efektívne a kvalitné dopravné služby vo verejnom záujme prostredníctvom spojov
autobusovej prímestskej dopravy, primerane vykonávaných v súlade s potrebami dopravnej obslužnosti
územia a zohľadňujúcich sociálne a environmentálne faktory a ciele regionálneho rozvoja, ak nie

sú zabezpečené dopravcami pravidelnej dopravy na komerčnom základe na území v pôsobnosti
Trenčianskeho samosprávneho kraja v zmysle nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
1370/2007 z 23. októbra 2007 o službách vo verejnom záujme v železničnej a cestnej osobnej doprave,
ktorým sa zrušujú nariadenia Rady (EHS) č. 111/69 a (EHS) č. 1107/70 (ďalej aj len „nariadenie č.
1370/2007“) a zákona o cestnej doprave;

-TrenčianskysamosprávnykrajuverejnilvoVestníkuverejnéhoobstarávaniač.80/2021dňa30.03.2021
pod značkou 117202-POS Oznámenie o začatí prípravných trhových konzultácií. Cieľom prípravných
trhových konzultácií bolo overenie realizovateľnosti, objektívnosti a primeranosti požiadaviek na plnenie
predmetu zákazky u relevantných hospodárskych subjektov, ktorými sú dopravcovia poskytujúci služby
v oblasti autobusovej dopravy a zároveň získanie ďalších relevantných informácií, ktoré verejnému

obstarávateľovi umožňujú definovať čo najpresnejšiu a najvhodnejšiu špecifikáciu predmetu zákazky
pre potreby úspešnej realizácie verejného obstarávania;
- verejné obstarávanie na zabezpečenie dopravy, ktoré bolo vyhlásené uverejnením Oznámenia o
vyhlásení verejného obstarávania vo Vestníku verejného obstarávania č. 39/2023 zo dňa 21.02.2023pod značkou č. 7826-MSS a na základe ktorého malo dôjsť k zabezpečeniu poskytovania dopravných
služieb na dotknutom dopravnom území od 31.10.2023 nebolo doteraz ukončené. Pôvodná lehota na
predkladanie ponúk bola stanovená do 06.04.2023. Lehota na prípravu pre dopravcu po podpise zmluvy

pri zohľadnení potrebných procesných postupov bola predpokladaná na 5 mesiacov. Vo verejnom
obstarávaní bolo doručených niekoľko žiadostí o vysvetlenie a žiadostí o nápravu a Úrad pre verejné
obstarávanie vyhodnotil celkovo 4 námietky, s ktorými sa vysporiadal tak, že ich zamietol. Z rozhodnutí
a ich odôvodnenia boli zrejmé úvahy Úradu pre verejné obstarávanie, že je na verejnom obstarávateľovi
ako s ohľadom na vlastné potreby nastaví podmienky súťaže a snahou navrhovateľov predmetných

námietok bola skôr snaha získať konkurenčnú výhodu než napraviť súťaž pre údajný rozpor so zákonom
č. 343/2005 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej aj len „zákon o verejnom obstarávaní“) (rozhodnutie č. 7097-6000/2023-OD, č.
8184-6000/2023-OD, č. 8337-6000/2023-OD a č. 8464-6000/2023-OD);
- vzhľadom na zamietnutie námietok a zodpovedanie všetkých žiadostí záujemcov bola po potrebnom
predĺžení lehôt na predkladanie ponúk táto stanovená na deň 02.06.2023, ktorá však musela byť

opätovne predĺžená po začatí konania predsedom Úradu pre verejné obstarávanie o preskúmanie
právoplatného rozhodnutia úradu podľa § 177 ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní. Rozhodnutím
č. 9269-P/2023-PO zo dňa 23.05.2023 predseda úradu podľa § 173 ods. 11 zákona o verejnom
obstarávaní v spojení s § 177 ods. 6 tohto zákona pozastavil konanie vo verejnom obstarávaní do
rozhodnutia predsedu úradu. Rozhodnutím č. 9269-9000/2023 zo dňa 21.08.2023 predseda úradu

zmenil pôvodné rozhodnutie a nariadil TSK upraviť súťažné podklady tak, aby v oboch častiach zákazky
bolagarantovanáprimeranálehotanaprípravunaposkytovanieslužbyprímestskejautobusovejdopravy
od účinnosti zmluvy o službách vo verejnom záujme v pravidelnej prímestskej autobusovej doprave do
začiatku samotného plnenia zmluvy;
- Trenčiansky samosprávny kraj v súlade s rozhodnutím predsedu úradu korigendom zo dňa 06.09.2023

upravil lehotu začatia poskytovania služby na 10 mesiacov od nadobudnutia účinnosti zmluvy na
poskytovanie služby prímestskej autobusovej dopravy;
- ku dňu začatia správneho konania podľa § 21 a ods. 1 písm. c) zákona o cestnej doprave bolo zrejmé,
že od 30.10.2023 nebudú zabezpečené dopravné služby prímestskej autobusovej dopravy v dotknutom
regióne Trenčianskeho samosprávneho kraja;

- ku dňu začatia konania sa Trenčiansky samosprávny kraj nachádzal v situácii, kedy bezprostredne
hrozilo, že od 31.10.2023 dôjde k prerušeniu poskytovania dopravných služieb vo verejnom záujme.
Pokiaľ by nedošlo k využitiu núdzového opatrenia na zamedzenie prerušenia poskytovania dopravných
služieb, tak v dotknutom regióne by neboli zabezpečené dopravné služby vo verejnom záujme a
región by zostal ochromený, t.j. tisícky obyvateľov by sa nedostali do škôl, zamestnaní, k zdravotnej

starostlivosti, k občianskej vybavenosti.

7. Orgán verejnej správy prvého stupňa poukázal na vyššie uvedené dôvody s tým, že podľa neho došlo
k naplneniu zákonných podmienok podľa § 21a ods. 1 písm. c) zákona o cestnej doprave pre využitie
núdzového opatrenia na zamedzenie prerušenia poskytovania dopravných služieb a pre uloženie

povinnosti poskytovať dopravné služby rozhodnutím. Orgán verejnej správy prvého stupňa ešte uviedol,
že má podrobné informácie o technickej a personálnej spôsobilosti žalobcu poskytovať dopravné služby
vo verejnom záujme v dotknutom regióne z dôvodu nepretržitej spolupráce od roku 2009. Z vlastnej
činnosti mal orgán verejnej správy prvého stupňa preukázané, že žalobca spĺňa technickú spôsobilosť
na uloženie povinnosti poskytovať dopravné služby v zamýšľanom rozsahu, keďže dlhoročne nepretržite

poskytoval dopravné služby vo verejnom záujme, má vybudované potrebné technické zázemie a je
spôsobilý na poskytovanie dopravných služieb aj od 31.10.2023 v predpokladanom rozsahu. Taktiež
konštatoval, že žalobca je personálne spôsobilý na poskytovanie dopravných služieb, pretože disponuje
dostatočným počtom vodičov. Orgán verejnej správy prvého stupňa poukázal na zákon o cestnej
doprave, na nariadenie č. 1370/2007 a na v čase vydania rozhodnutia platnú zmluvu o výkone vo

verejnom záujme. Ďalej uviedol, že obdobie dvoch rokov, počas ktorej uložil žalobcovi povinnosť
poskytovať dopravné služby vo verejnom záujme, bolo určené v súlade s § 21a ods. 1 zákona o cestnej
doprave a čl. 5 ods. 5 nariadenia č.1370/2007 po zvážení stavu aktuálne prebiehajúceho verejného
obstarávania s predpokladanou lehotou začatia poskytovania služby novým dopravcom a s ohľadom
na hospodárnosť a efektívnosť narábania s verejnými zdrojmi. Uviedol, že na základe rozhodnutia

predsedu Úradu pre verejné obstarávanie TSK pristúpil k zmene súťažných podkladov tak, že určil
začatie poskytovania služby novým dopravcom na 10 mesiacov od nadobudnutia účinnosti zmluvy s
novým dopravcom, po vykonaní zmeny obdržal TSK žiadosti o nápravu a bola podaná aj námietka
na takto určenú lehotu, preto bol TSK opätovne nútený predlžovať lehotu na predkladanie ponúk ak ukončeniu súťaže a ku uzavretiu zmluvy tak dôjde s najväčšou pravdepodobnosťou až v priebehu
roka 2024, a k začatiu poskytovania služby novým dopravcom v zmysle súčasne nastavenej lehoty
až v roku 2025. Orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol, že si osvojil argumentáciu žalobcu a

že s ohľadom na potrebu hospodárnosti a efektívnosti nakladania s verejnými prostriedkami má za
to, že pevne stanovené obdobie určenej povinnosti je priaznivejšie než neurčito nastavené obdobie
(10 mesiacov od účinnosti novej zmluvy) a rovnako je tak pre TSK priaznivejšie nastavené obdobie 2
rokov v rozhodnutí než nastavenie obdobia kratšieho. Orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol, že
stanovil pevné obdobie od 31.10.2023 do 30.10.2025 a pristúpi k úprave lehoty na začatie poskytovania

služby novým dopravcom v aktuálnom verejnom obstarávaní tak, aby upravená lehota bola v súlade
s rozhodnutím predsedu Úradu pre verejné obstarávanie (upraviť súťažné podklady tak, aby v oboch
častiach zákazky bola garantovaná primeraná lehota na prípravu na poskytovanie služby prímestskej
autobusovej dopravy od účinnosti zmluvy o službách vo verejnom záujme v pravidelnej prímestskej
autobusovej doprave do začiatku samotného plnenia zmluvy). Ďalej orgán verejnej správy prvého
stupňa poukázal na odôvodnenie rozhodnutia predsedu Úradu pre verejné obstarávanie, kde boli

uvádzané príklady praxe, ktorá bola vyhodnotená ako dobrá, a to vo vzťahu k stanoveniu lehoty od
otvárania ponúk, resp. od uzavretia zmluvy s úspešným uchádzačom po začatie poskytovania služieb vo
verejnom záujme. Ďalej orgán verejnej správy prvého stupňa odôvodnil uloženie povinností a stanovenie
podmienok pod písmenami a) až f), 1 až 5, I až XXII rozhodnutia a odkázal na prílohy č. 1a, 1b, 2a,
2b, 3a, 3b, 4, 5, 6, 7, 8 a 9. Uviedol aj, že v prípade rozporu medzi obsahom príloh a rozhodnutím má

prednosť ustanovenie rozhodnutia, iba ak sa TSK s dopravcom nedohodne inak.

8. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím
č. OU-TN-OOP5-2024/006184-007 zo dňa 27.02.2024 podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku tak,
že z výroku prvostupňového rozhodnutia vypustil výrokovú vetu VII., XIV. a XVII. a upravil znenie

výrokovej vety XIX. V ostatnom zostal výrok prvostupňového rozhodnutia nezmenený. (Zmena výroku
prvostupňového rozhodnutia sa týkala povinností uložených žalobcovi.)

9. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého
stupňa vykazuje vady, ale tieto nemali zásadný charakter a bolo možné ich zhojiť v odvolacom

konaní, preto došlo k zmene prvostupňového rozhodnutia a z jeho výroku boli vypustené viaceré
výrokové vety, ktoré podľa žalovaného zasahovali do subjektívnych práv dopravcu. Žalovaný vypustil
výrokové vety označené ako VII., XIV. a XVII. a nepristúpil k prečíslovaniu zostávajúcich výrokov
z dôvodu, že prečíslovanie by mohlo pôsobiť zmätočne. Žalovaný uviedol, že podmienkou pre
vydanie prvostupňového rozhodnutia bol stav, kedy „dôjde k prerušeniu alebo ukončeniu poskytovania

dopravných služieb vo verejnom záujme alebo, ak takéto prerušenie alebo ukončenie bezprostredne
hrozí“, pričom ustanovenie § 21a ods. 2 zákona o cestnej doprave demonštratívne uvádza príklady
stavu bezprostredného ohrozenia. Podľa žalovaného je bezprostredne hroziacim nebezpečenstvom
aj stav, keď „na poskytovanie dopravných služieb vo verejnom záujme bola vyhlásená verejná
obchodná súťaž alebo verejné obstarávanie, ktoré nebolo ku dňu ukončenia trvania existujúcej zmluvy

o službách ukončené uzavretím novej zmluvy o službách“. Žalovaný sa stotožnil s právnym názorom
dopravcu - žalobcu, že právna kvalifikácia bezprostredne hroziaceho nebezpečenstva bola zo strany
prvostupňového orgánu verejnej správy nesprávna a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia malo
byť uvedené ustanovenie § 21a ods. 2 písm. d) zákona o cestnej doprave. Takéto ustanovenie ale
nebolo potrebné uvádzať priamo vo výroku napadnutého rozhodnutia ako to navrhoval v odvolaní

žalobca, pretože vo výroku je už základná hmotnoprávna norma - ustanovenie § 21a ods. 1 písm. c)
zákona o cestnej doprave. Pojem bezprostredne hroziace riziko je uvedený v § 21a ods. 2 zákona o
cestnej doprave iba demonštratívne a žalovaný pokladal za dostatočné uvedenie tohto ustanovenia až v
odôvodnení rozhodnutia. Podľa žalovaného bolo ale v odôvodnení napadnutého rozhodnutia potrebné
tento pojem náležite vysvetliť a explicitne poukázať na ustanovenie § 21a ods. 2 písm. d) zákona o

cestnej doprave a nie na ustanovenie § 21a ods. 2 písm. e) tohto zákona. Žalovaný svojím rozhodnutím
zhojil vadu nedostatočnej právnej kvalifikácie prvostupňového rozhodnutia.

10. Pokiaľ žalobca v odvolaní žiadal do výrokovej uvádzacej vety doplniť odkaz na čl. 5 ods. 5 nariadenia
č.1370/2007,takžalovanýsastoutoodvolacounámietkounestotožnil.Uviedol,žeakbybolapríslušným

orgánom konštatovaná neplatnosť ustanovenia § 21a zákona o cestnej doprave, konkrétne § 21a ods.
2 písm. d) a e), uvedenie čl. 5 ods. 5 nariadenia č. 1370/2007 priamo vo výroku by nijako neovplyvnilo
následnú neplatnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko napadnuté rozhodnutie je vydané z dôvodu
bezprostredného rizika, ktoré vzniklo tým, že proces verejného obstarávania nebol ku dňu skončeniaplatnosti zmluvy o poskytovaní služieb ukončený. Pokiaľ príslušné orgány skonštatujú, že čl. 5 ods. 5
nie je možné aplikovať v prípade neukončeného verejného obstarávania, nebude mať uvedenie tohto
článku vo výroku napadnutého rozhodnutia žiadnu právnu silu a nezabezpečí to platnosť rozhodnutia.

11. Žalobca v odvolaní spochybňoval platnosť ustanovení § 21a ods. 2 písm. c) a d) zákona o cestnej
doprave, ktoré definujú stav bezprostredného rizika prerušenia poskytovania verejných dopravných
služieb. V otázke právneho posúdenia rozporu ustanovenia § 21a zákona o cestnej doprave s právom
Európskej únie, konkrétne s nariadením č. 1370/2007, žaloba žiadal, aby táto otázka bola posúdená

ako prejudiciálna otázka a odstúpená na ďalšie konanie, alebo aby si o tejto otázke urobil úsudok
žalovaný sám, prípadne sa podľa § 40 Správneho poriadku obrátil na Ústavný súd SR. Žalovaný k
týmto odvolacím námietkam žalobcu uviedol, že správny orgán nemá právomoc konštatovať rozpor
vnútroštátnej legislatívy s právom EÚ a spochybňovať implementáciu právneho aktu EÚ vykonanú
príslušnými orgánmi, ktorá nebola zo strany Európskej komisie ani Ústavného súdu SR namietaná.
Správny orgán nie je oprávneným subjektom na podanie návrhu podľa čl. 125 Ústavy SR a rovnako

nemá možnosť žiadať o posúdenie prejudiciálnej otázky súladu vnútroštátneho práva s právom ES/
EÚ, ktoré majú súdne orgány. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ,
z ktorej vyplýva, že Súdny dvor zásadne odmieta považovať správne orgány za oprávnené k podaniu
predbežnej otázky (C-134/97). Preto žalovaný uviedol, že nemôže namietaný rozpor riešiť s odkazom na
ustanovenie § 40 Správneho poriadku. Taktiež uviedol, že správny orgán nemá právny nástroj ako dať

vec posúdiť príslušnému orgánu a nemá právomoc sám posúdiť otázku platnosti ustanovenia § 21a ods.
2 písm. d) a e) zákona o cestnej doprave. Podľa žalovaného žalobca neuviedol žiadny právne relevantný
priamy dôkaz pre spochybnenie platnosti a účinnosti dotknutých ustanovení zákona o cestnej doprave.
Žalovaný ďalej poukázal na to, že ustanovenie § 21a zákona o cestnej doprave bolo do 31.12.2023
platnou a účinnou všeobecne záväznou normou právneho poriadku SR. Možná kolízia s právom EÚ

nebola zo strany orgánov EÚ formálne konštatovaná a rovnako nebolo Ústavným súdom SR rozhodnuté
o neplatnosti (neúčinnosti) tohto ustanovenia z dôvodu jeho rozporu s právom EÚ.

12. Žalovaný uviedol, že pri svojom rozhodovaní aplikoval nariadenie č. 1370/2007 a je mu zrejmé, že
nariadenie ako sekundárny právny akt EÚ má priamy účinok a prednosť pred vnútroštátnymi normami.

Nariadenie ale podľa žalovaného bližšie nedefinuje pojem bezprostredné riziko prerušenia poskytovania
verejných dopravných služieb a žalovanému nie je známa ani judikatúra Súdneho dvora EÚ, ktorá by
tento pojem bližšie definovala a ani dopravca v odvolaní žiadnu takúto judikatúru neuviedol.

13. Pojem „bezprostredné riziko“ bližšie definuje vnútroštátna legislatíva v zákone o cestnej doprave,

ktorýpodľadôvodovejsprávyk§21apredstavujeimplementáciunariadeniač.1370/2007.HociÚradpre
verejné obstarávanie SR podľa žalovaného napáda vykonanú implementáciu nariadenia č. 1370/2007
zákonom o cestnej doprave, metodické usmernenie tohto úradu (uvádzané žalobcom) je internou
právnou normou, ktorá nemá všeobecnú právnu záväznosť a pre žalovaného toto usmernenie nie je
záväzné.

14. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na pozmeňovací návrh k článkom nariadenia č. 1370/2007,
ktorý nebol v európskom legislatívnom procese prijatý, nie je možné pokladať podľa žalovaného tento
návrh za preukázanie rozporu § 21a ods. 2 písm. d) a e) zákona o cestnej doprave s nariadením
č. 1370/2007. Pozmeňovací návrh obsahoval znenie, ktoré ako dôvod bezprostredného ohrozenia

uvádzalo skutočnosť, že príslušný orgán nezačal verejné obstarávanie včas alebo ho nestihol včas
ukončiť, avšak neschválenie takéhoto pozmeňovacieho návrhu nie je možné označiť ako dôkaz, že
takýto výklad pojmu „bezprostredné ohrozenie“ nie je možný. Ak by príslušné orgány EÚ mali za to, že
bezprostredným ohrozením nie je možné zadefinovať stav nedokončeného verejného obstarávania, boli
by túto skutočnosť v uvedenom ustanovení priamo uviedli prostredníctvom negatívnej definície.

15. Žalovaný ďalej uviedol, že ustanovenie § 21a ods. 2 sa v obdobnej podobe dostalo aj do zákona
č. 332/2023 Z. z. (ako § 29 ods. 2 a ods. 3) a že sa dá dôvodne predpokladať, že by skutková situácia
napadnutého konania spadala aj pod režim novej právnej úpravy ustanovenia § 29 ods. 2 písm. d) a
ods. 3 zákona č. 332/2023 Z. z., pretože dĺžku verejného obstarávania v napadnutom konaní ovplyvnili

revízne postupy zo strany uchádzačov.

16. Žalobca ďalej v odvolaní namietal rozsah úpravy vzťahov medzi ním ako dopravcom a
prvostupňovým správnym orgánom a žalovaný sa čiastočne stotožnil s právnym názorom žalobcu, žev prípade jednostranného nariadenia poskytovania dopravných služieb musia byť zohľadnené aj práva
žalobcu ako dopravcu, ktorý je podnikateľským subjektom a má svoje obchodné záujmy. Za zásadné
kritérium posúdenia zákonnosti a správnosti prvostupňového rozhodnutia žalovaný pokladal najmä čl. 4

a 6 nariadenia č. 1370/2007 a jeho prílohu a § 18 ods. 2, § 21 a ods. 1 písm. c) a ods. 2, 5 a 7 zákona o
cestnej doprave. Žalovaný uviedol, že sa nestotožnil s právnym názorom žalobcu o minimálnom rozsahu
úpravy povinností, ktoré možno v rozhodnutí podľa § 21a ods. 1 písm. c) zákona o cestnej doprave
upraviť. Obmedzenie ukladania povinností prostredníctvom núdzových opatrení explicitne nevyplýva
ani z právnej úpravy EÚ. Právna úprava obsiahnutá v nariadení č. 1370/2007 na viacerých miestach

pripúšťa pre rozhodnutia vydané podľa čl. 5 ods. 5 aj väčší rozsah úpravy ako to namietal žalobca
v odvolaní. V nariadení sa na žiadnom mieste nelimituje rozsah úpravy prostredníctvom vnútorných
opatrení. V čl. 6 ods. 1 nariadenie priamo odkazuje na svoju prílohu v prípade priameho zadania podľa
čl. 5 ods. 5. Právny akt EÚ teda predpokladá, že rozhodnutia, ktoré nariadili poskytovanie verejných
služieb, budú obsahovať aj ustanovenia, ktoré sa týkajú spôsobu úhrady za poskytované služby. Čl. 4
ods. 1 písm. b) priamo uvádza osobitný režim pre určenie platieb v prípade čl. 5 ods. 5 a to tak „aby

žiadna platba úhrady neprekročila sumu potrebnú na pokrytie čistého finančného vplyvu na vynaložené
náklady a dosiahnuté výnosy na výkon záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme, pričom
sa berú do úvahy príslušné výnosy, ktoré si ponechá poskytovateľ služieb vo verejnom záujme, a
primeraný zisk“. Na základe uvedeného žalovaný nepokladal rozsah úpravy stanovený v napadnutom
rozhodnutí za rozporný s nariadením č. 1370/2007. Žalovaný ďalej poukázal na ustanovenie § 21a

ods. 5 zákona o cestnej doprave, ktorý ustanovuje, že v rozhodnutí správny orgán vymedzí rozsah
poskytovaných dopravných služieb vo verejnom záujme a spôsob výpočtu príspevku podľa osobitného
predpisu. Výpočet príspevku je ale možné vymedziť iba tým spôsobom, že sa zadefinujú pravidlá
pre určenie premenných, ktoré sú základom výpočtu príspevku. Z tohto dôvodu žalovaný nepokladal
vymedzenie výšky primeraného zisku ako aj obmedzení týkajúcich sa započítania úhrad do ekonomicky

oprávnenýchnákladovzarozpornés§21aods.5zákonaocestnejdoprave.Podľažalovanéhonásledne
uzavretie dohody medzi správnym orgánom a dopravcom je v zákone o cestnej doprave upravené len
ako možnosť a teda je zrejmé, že na uzavretie takejto dohody nie je právny nárok. Pokiaľ by v rozhodnutí
bolo možné upraviť iba minimálny rozsah povinností, tak ako to uvádzal žalobca v odvolaní a nebolo
by možné upraviť spôsoby úhrady, náklady a primeraný zisk, bolo by takéto rozhodnutie v konečnom

dôsledku nevykonateľné, pretože následné uzavretie dohody by sa nedalo vymáhať súdnou cestou.
Nové znenie zákona č. 332/2023 Z. z. na rozdiel od právnej úpravy účinnej do 31.12.2023 uzavretie
dohody medzi dopravcom a objednávateľom ustanovilo ako povinnosť.

17. Žalovaný uviedol, že súhlasí s názorom prvostupňového orgánu verejnej správy uvedeným v

predkladacejspráve,žerozsahúpravyvymedzenýrozhodnutímjepotrebnéspoukazomnaustanovenia
§ 21a ods. 7 zákona o cestnej doprave rozšíriť. Primerané použitie § 21 ods. 7 zákona o cestnej
doprave vo vzťahu k nariaďovacím rozhodnutiam je potrebné aplikovať s ohľadom na verejný záujem
na poskytovaní verejnej dopravy, práva dopravcu a na vykonateľnosť tohto núdzového opatrenia.
Podľa žalovaného nie je možné toto ustanovenie vykladať tak, že objednávateľ nemá možnosť upraviť

v rozhodnutí aj iné vzťahy ako je rozsah poskytovaných služieb a spôsob výpočtu príspevku. Pre
vykonateľnosť takéhoto rozhodnutia je nevyhnutné, aby obsahovalo aj vymedzenie iných vzťahov, ktoré
by umožnili reálny výkon dopravnej služby. Ustanovenie odseku 5 nepredstavuje podľa žalovaného
taxatívny výpočet náležitosti rozhodnutia a takýto výklad pokladal za formalistický.

18. Nie je možné vykladať oprávnenie dopravcu a objednávateľa uzatvoriť dohodu, ktorou si upravia
ostatné náležitosti týkajúce sa dopravných služieb vo verejnom záujme tak, že prvostupňový orgán
porušil kontraktačnú právomoc, keď v napadnutom rozhodnutí vymedzil aj výšku primeraného zisku
dopravcu a obmedzil náklady zahrnuté do ekonomicky oprávnených nákladov (ďalej aj len „EON“). Tieto
náležitosti, okrem toho, že spadajú do spôsobu výpočtu príspevku podľa prvej vety ust. § 21a ods.

5 zákona o cestnej doprave, pokladal žalovaný za zásadné pre riadny výkon poskytovania verejnej
dopravy. Preto bolo nevyhnutné vymedziť ich priamo v napadnutom rozhodnutí a neponechať ich
vymedzenie len ako „možnosť“. Nie je možné podľa žalovaného interpretovať prvú vetu ustanovenia
§ 21a ods. 5 zákona o cestnej doprave iba na základe jazykového výkladu, ale rozsah úpravy
nariaďovacieho rozhodnutia je potrebné vykladať širšie s poukázaním na jeho vykonateľnosť a

primerané použitie § 21 ods. 7 zákona o cestnej doprave. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozhodnutie
Prešovského samosprávneho kraja, ktoré podľa neho vymedzilo len zákonný rozsah úpravy, tak
žalovanýnatútoskutočnosťneprihliadol,pretožerozhodnutiavydanépodľa§21aods.1písm.c)zákonao cestnej doprave sa vyznačujú výraznými odlišnosťami vo vzťahu k úprave rozsahu práv a povinností
dopravcu a nie je možné ich použiť ako relevantný argument.

19. Na základe uvedenej argumentácie žalovaný zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že vypustil z
výroku napadnutého rozhodnutia:
- výrokovú vetu VII., ktorá upravuje sankcie pre dopravcu nad rámec stanovený zákonom. Podľa
žalovaného jednostranné stanovenie sankcií je výrazným zásahom do práv dopravcu, ktoré nie je
možné jednostranne uložiť zo strany objednávateľa. Ukladanie sankcií podlieha v právnom poriadku SR

osobitnému režimu a je možné iba na základe zákona alebo zmluvy. Stanovenie sankcií jednostranným
rozhodnutím bez opory v právnom predpise považoval žalovaný za nezákonné. Ak sankcie neupravuje
osobitný predpis, je možné si ich upraviť iba dohodou s dopravcom.
- výrokovú vetu XIV., ktorá nemá vplyv na vykonateľnosť rozhodnutia ani verejný záujem. Žalovaný
nepokladal určenie povinnosti poskytnúť reklamný priestor pre prvostupňový orgán verejnej správy v
autobusoch dopravcu - žalobcu za verejný záujem ani za primeranú aplikáciu ust. § 21a ods. 5 a 7

zákonaocestnejdoprave.Tútoskutočnosťjemožnésidohodnúťakoostatnúnáležitosťprostredníctvom
dohody s dopravcom.
- výrokovú vetu XVII., ktorá zaväzovala dopravcu zabezpečovať dopravné služby aj na iný účel ako
prímestskú verejnú autobusovú dopravu. Podľa žalovaného týmto výrokom bol porušený možný rozsah
úpravy rozhodnutia podľa § 21a ods. 1 písm. c) zákona o cestnej doprave, pretože prvostupňový orgán

je oprávneným orgánom iba v prípade poskytovania verejnej prímestskej autobusovej dopravy. Pre
mestskú autobusovú dopravu nie je príslušným orgánom. Uvedený výrok predpokladá, že dopravca
bude poskytovať dopravu aj na základe predpokladaného zmluvného vzťahu prvostupňového orgánu
s Mestom Trenčín. V tomto prípade ale nejde o prímestskú autobusovú dopravu, a preto prvostupňový
orgán nemohol dopravcovi jednostranne nariadiť tieto služby poskytovať.

- z výrokovej vety XIX. bola vypustená prvá veta, ktorá umožňovala prvostupňovému orgánu
jednostranne znižovať objem dopravných výkonov o 10 % bez bližšieho odôvodnenia. Žalovaný to
pokladal za neprimerané porušenie práv dopravcu, a to znižovať stanovený objem dopravných služieb
jednostranným úkonom bez bližšieho odôvodnenia. Zníženie objemu dopravných služieb je potrebné z
dôvodu právnej istoty dohodnúť s dopravcom. V prípade mimoriadnej situácie žalovaný predpokladal

možnosť jednostranného určenia objemu dopravných výkonov zo strany prvostupňového orgánu za
primerané a dôvodné.

20. Ostatne výrokové vety považoval žalovaný z hľadiska ich rozsahu za súladné s nariadením č.
1370/2007 a so zákonom o cestnej doprave.

21. K povinnosti uloženej pod písm. g) žalovaný uviedol, že túto povinnosť posúdil a dospel k záveru,
že bola uložená v súlade s § 21 ods. 5 zákona o cestnej doprave, ktorý ustanovuje, že v rozhodnutí
sa uvedie spôsob výpočtu príspevku, ktorého sú EON základnou premenou a preto podľa žalovaného
je správne vymedziť pravidlá pre určenie EON priamo v rozhodnutí. Vymedzenie EON je zároveň

nevyhnutnou podmienkou pre vykonateľnosť rozhodnutia. Obmedzenie výšky EON bolo prvostupňovým
správnym orgánom zdôvodnené rozpočtovými limitami objednávateľa služby. Prvostupňový orgán
zároveň vyňal náklady, u ktorých nebude skúmať, či spĺňajú stanovenú mieru inflácie. U ostatných EON
platí, že ich výška bude zohľadnená iba do výšky miery inflácie meranej indexom spotrebiteľských cien
vyhlásenej Štatistickým úradom SR. Túto skutočnosť odôvodnil prvostupňový orgán aj v predkladacej

správe, kde uviedol, že vyňal z inflačného zastropovania všetky náklady, ktoré pokladá za nevyhnutné
pre fungovanie verejnej služby a nevidí dôvod na navyšovanie zahrnutých nákladov (najmä služieb)
nad rámec inflácie. Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že pre inflačné zastropovanie nie je naplnený
ani dôvod rozpočtového obmedzenia, nakoľko vzhľadom na Trenčianskemu samosprávnemu kraju
známy stav výšky EON nie je predpoklad prekročenia takéhoto určenia limitu a v odvolaní žalobca v

tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-614/2020 a konštatoval, že objednávateľ
služby má povinnosť poskytnúť kompenzáciu za finančné bremeno vyplývajúce zo záväzkov verejnej
služby. Žalovaný k týmto námietkam uviedol, že z úpravy uvedenej v napadnutom rozhodnutí nevyplýva,
že prvostupňový správny orgán neposkytne kompenzáciu za náklady spojené s výkonom verejnej
služby. Zastropovanie nákladov do výšky miery inflácie určenej Štatistickým úradom SR nie je svojvoľné

zastropovanie si miery nákladov určené prvostupňovým orgánom. Prvostupňový orgán musí zabrániť
aj nadmernej úhrade nákladov a preto je legitímne stanovenie inflačných limitov v súlade s určením
Štatistického úradu SR, ktorý jej príslušným orgánom v tejto oblasti. Dopravcovi sú preplácané ním
vykázané EON a k tomu nadväzujúci garantovaný zisk odvíjajúci sa od výšky EON, pričom je potrebnémotivovať dopravcu postupovať hospodárne a efektívne. Ak má totiž dopravca de facto garantované
preplatenie nezdokladovaných nákladov súvisiacich s plnením, nemusí byť dostatočne nútený dbať na
hospodárnosť a efektívnosť vynakladania zdrojov. Verejný záujem tkvie nielen v samotnom poskytovaní

služby,aleajvhospodárnostitaktoposkytovanejslužby.Kompenzáciazafinančnébremenávyplývajúce
zo záväzku verejnej služby nemôže byť neobmedzená. Podľa žalovaného sa rozhodnutie Súdneho
dvora EÚ C-614/2020 týkalo osobitných kategórií cestujúcich - detí a zdravotne postihnutých osôb
a týkalo sa úhrad prenášaných na dopravné podniky z dôvodu uplatňovania osobitných sadzieb a
podmienok prepravy uložených členským štátom v záujme konkrétnych kategórií chránených osôb. Toto

rozhodnutie nie je možné podľa žalovaného generalizovať aj na predmet tohto konania.

22. K stanoveniu výšky primeraného zisku žalovaný uviedol, že primeraný zisk je rovnako ako EON
jednou z povinných premenných výpočtu príspevku podľa § 21a ods. 5 zákona o cestnej doprave,
preto je podľa žalovaného zákonné a správne, keď prvostupňový správny orgán zahrnul stanovenie
hodnoty primeraného zisku priamo do výroku rozhodnutia. Prvostupňový orgán hodnoty primeraného

zisku určil na základe nariadenia č. 1370/2007 a na základe porovnania hodnôt priemerného zisku
u iných prepravcov v iných samosprávnych krajoch, čo žalovaný pokladal za zákonné. Stanovenie
hodnoty primeraného zisku na 3,5 % EON posúdil žalovaný s poukazom na prílohu nariadenia č.
1370/2007 a konštatoval, že bola stanovená v súlade s týmto nariadením. Dohodnutá hodnota zisku
v pôvodnej zmluve nebola pre prvostupňový orgán v prípade rozhodnutia podľa § 21a ods. 1 písm.

c) zákona o cestnej doprave záväzná. Pri stanovení priemerného zisku je potrebné dodržiavať najmä
nariadenie č. 1370/2007 a hodnotu stanoviť v súlade s týmto nariadením ako „zvyčajnú mieru návratnosti
kapitálu v odvetví v danom členskom štáte, ktorá zohľadňuje riziko alebo neprítomnosť rizika pre
poskytovanie služieb vo verejnom záujme z dôvodu zásahu orgánu verejnej moci“. Prvostupňový
orgán stanovil primeraný zisk ako zvyčajnú mieru návratnosti kapitálu v odvetví poskytovania služieb

verejnej dopravy ako to vyplynulo z dostupných informácií. Napriek tomu, že žalobca uviedol vyššiu
mieru zisku v iných členských štátoch, je pre posúdenie primeranosti potrebné vychádzať výlučne z
prostredia domáceho členského štátu, preto žalovaný pokladal hodnoty uvádzané v prvostupňovom
rozhodnutí za preukázané. Ďalej žalovaný uviedol, že Košický samosprávny kraj vydal rozhodnutie
podľa § 21a zákona o cestnej doprave, v ktorom stanovil hodnotu primeraného zisku na 3,5 % a v

rozhodnutí Prešovského samosprávneho kraja bola stanovená hodnota primeraného zisku na 3 %.
Žalobca uvádzal, že prvostupňový orgán vychádzal pri stanovení hodnoty zisku z neaktuálnych údajov z
roku 2012 až 2019 a opomenul uviesť hodnotu primeraného zisku v Banskobystrickom kraji, ktorá podľa
žalobcu bola 5,5 %. Žalovaný k tomuto uviedol to, že nie je dôvodné sa domnievať, že v súčasnosti
musí byť hodnota primeraného zisku vyššia ako jeho hodnota v období 2012 až 2019 bod. Primeraný

zisk je určený ako isté percento z výšky hodnoty EON a je zrejmé, že s nárastom hodnoty EON rastie aj
skutočný zisk dopravcu, bez ohľadu na skutočnosť, že stanovené percento hodnoty primeraného zisku
je rovnaké.

23. K výrokovej vete II. prvostupňového rozhodnutia, ktorá sa týkala spôsobu výpočtu príspevku

podľa § 21a ods. 5 zákona o cestnej doprave žalovaný uviedol, že je nesporné, že prvostupňový
orgán verejnej správy mohol túto povinnosť do výroku napadnutého rozhodnutia zaradiť. Nebol zistený
rozpor s hmotným vnútroštátnym právom a právom EÚ. Žalovaný uviedol, že verejný záujem je
potrebné posudzovať nielen vo vzťahu k samotnému poskytovaniu služby, ale zároveň nepochybne
aj k hospodárnosti takto poskytovanej služby. Práve podmienka stanovená v bode II. rozhodnutia je

podmienkou sledujúcou verejný záujem hospodárneho a efektívneho využívania verejných zdrojov
- v tomto prípade dosiahnutie hospodárnosti a efektívnosti využívania verejných zdrojov práve
prostredníctvom zakotvenia povinnosti vykonania cenového prieskumu za účelom výberu cenovo
výhodnejponuky.Tátopovinnosťbolaformulovanáajvzmluveoposkytovaníslužieb,pričomkžalobcom
namietanej neprimeranej administratívnej záťaži a k spomaleniu procesu v minulosti nedošlo.

24. K výrokovej vete IV. žalovaný uviedol, že táto podmienka sa týka spôsobu výpočtu príspevku
podľa § 21a zákona o cestnej doprave, pretože definuje podmienky zaradenia, resp. nezaradenia
nákladov do EON, ktoré tvoria základnú veličinu pri výpočte príspevku dopravcu a bolo možné ju
v prvostupňovom rozhodnutí upraviť. Podľa vyhlásení prvostupňového orgánu ako aj dopravcu na

ústnom pojednávaní bola prvostupňovému orgánu verejnej správy v čase vydania rozhodnutia známa
úroveň vozového parku dopravcu ako aj kvalita jeho ostatného technického vybavenia, a to z titulu
predchádzajúceho zmluvného vzťahu, pričom napadnuté rozhodnutie nestanovuje podmienky, ktoré by
eliminovali možnosť dopravcu využiť vozidla, ktorými disponoval ku dňu vydania rozhodnutia. V kontextetohto bodu bol podľa žalovaného zároveň prvostupňový orgán pri vydaní rozhodnutia povinný zohľadniť
aj podstatnú skutočnosť, že v danom čase prebiehalo verejné obstarávanie na výber poskytovateľa
služieb prímestskej autobusovej dopravy, do ktorého bol prihlásený aj žalobca ako dopravca. Ak by

prvostupňový orgán nezakotvil podmienku obsiahnutú v bode IV. rozhodnutia, hrozilo by narušenie
spravodlivej hospodárskej súťaže v rámci prebiehajúceho verejného obstarávania, kedy by mohol byť
dopravca týmto spôsobom nespravodlivo zvýhodnený, ak by pristúpil k účelovému nákupu nových
vozidiel alebo generálnej oprave aktuálneho vozového parku nad rámec reálnej potreby pre plnenie
rozhodnutia a následnému uplatneniu týchto nákladov v rámci EON počas výkonu rozhodnutia, na

základe čoho mohol poskytnúť nižšiu cenu vo verejnom obstarávaní. Hoci verejné obstarávanie bolo
zrušené a prvostupňový orgán pripravuje podklady pre nové verejné obstarávanie, je logické a zrejmé,
že dopravca sa bude v budúcnosti opätovne uchádzať o poskytovanie verejnej dopravy v dotknutom
regióne, a preto podľa žalovaného je zdôvodnenie tohto výroku vo vzťahu k plánovanému verejnému
obstarávaniu naďalej dôvodné a aktuálne. Uvedený výrok umožňuje na základe individuálnej žiadosti
dopravcu po posúdení mimoriadnych okolností, aby prvostupňový správny orgán náklady do EON

zahrnul.

25. K výrokovej vete V. žalovaný opäť uviedol, že obsah tejto výrokovej vety sa týka spôsobu výpočtu
príspevku podľa § 21a ods. 5 zákona o cestnej doprave, nakoľko definuje podmienky zaradenia/
nezaradenie nákladov EON, ktoré sú základnou veličinou výpočtu príspevku dopravcu. Žalovaný

nekonštatoval pri tejto výrokovej vete súlad s čl. 4 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1370/2007, pretože
toto ustanovuje zaradenie uvedených nákladov len ako možnosť. Ustanovenie čl. 4 ods. 1 písm. c)
nariadenia zároveň definuje možné náklady veľmi všeobecne a preto je pri zaraďovaní nákladov do
EON vždy potrebné skúmať nielen možnosť nedostatočnej ale aj nadmernej úhrady. Podľa žalovaného
v kontexte tohto bodu rozhodnutia bol zároveň prvostupňový orgán verejnej správy povinný pri vydávaní

rozhodnutia zohľadniť aj podstatnú skutočnosť, a to, že prebiehalo v danom čase verejné obstarávanie
na výber poskytovateľa služieb prímestskej autobusovej dopravy, do ktorého bol prihlásený aj žalobca.
Ak by prvostupňový orgán verejnej správy nezakotvil podmienku obsiahnutú v bode IV. rozhodnutia,
hrozilo byť narušenie spravodlivej hospodárskej súťaže v rámci prebiehajúceho verejného obstarávania,
kedy by mohol byť dopravca týmto spôsobom nespravodlivo zvýhodnený, ak by pristúpil k účelovému

nákupu nových vozidiel alebo generálnej oprave aktuálneho vozového parku nad rámec reálnej
potreby pre plnenie rozhodnutia a následnému uplatneniu týchto nákladov v rámci EON počas výkonu
rozhodnutia, na základe čoho by mohol poskytnúť nižšiu cenu vo verejnom obstarávaní.

26. K výrokovej vete VI. žalovaný uviedol, že zaradenie tohto ustanovenia do výroku rozhodnutia je

v súlade s § 21a ods. 5 zákona o cestnej doprave, pretože úprava vylúčenia jednotlivých nákladov z
EON sa jednoznačne týka spôsobu výpočtu príspevku, nakoľko definuje podmienky zaradenia nákladov
dopravcu do EON, ktoré sú základnou veličinou výpočtu príspevku dopravcu v zmysle rozhodnutia.
Žalovaný neposúdil vylúčenie nákladov na odstupné a odchodné z EON ako porušenie čl. 1 ods.
1 písm. c) nariadenia č. 1370/2007 z dôvodu, že v čl. 4 ods. 1 písm. c) je zahrnutie nákladov na

zamestnancov do nákladov spojených s poskytovaním služieb definované len ako možnosť a nie
ako povinnosť. Žalovaný sa nestotožnil s tvrdením žalobcu o nedostatočnej úhrade a upozornil na
osobitný charakter nákladov na odstupné a odchodné, ktoré nepatria k nákladom na zamestnanca,
ktoré majú priamy súvis s plnením verejnej služby. Zároveň upozornil, že pri stanovení EON je potrebné
prihliadať aj na tie ustanovenia nariadenia, ktoré sa týkajú nadmernej úhrady. Žalovaný posúdil vylúčenie

nákladov na odstupné a odchodné z EON a dospel k záveru, že tieto náklady pre zamestnancov
dopravcu/žalobcupriukončeníichpracovnýchpomerovpouplynutínariadenéhoobdobianemajúžiadny
súvis s plnením povinností dopravcu podľa rozhodnutia, nakoľko sa nejedná o náklady vynaložené
na poskytovanie nariadeného plnenia, resp. na poskytovanie služieb prímestskej autobusovej dopravy.
Nárok na odstupné a odchodné vzniká z dôvodu ukončenia pracovného pomeru. Rozhodnutie neurčuje

dopravcovi povinnosť po skončení nariadeného obdobia skončiť jeho podnikateľskú činnosť a ani mu
nezamedzuje v ďalšej realizácii tejto činnosti. Vznik nákladov na odstupné po skončení nariadeného
obdobia bude vyvolané výlučne rozhodnutím dopravcu spočívajúcom v ukončení jeho činnosti a
následnom hromadnom ukončení pracovných pomerov jeho zamestnancov, čo ale nemá žiadny súvis
s plnením služby prímestskej autobusovej dopravy. Prípadné rozhodnutie dopravcu ukončiť pracovné

pomery so zamestnancami po skončení nariadeného obdobia plynie z jeho vlastného rozhodnutia
nepokračovať v činnosti a nie je možné tvrdiť, že by tento náklad súvisel s plnením služby prímestskej
autobusovej dopravy.27. Žalovaný dospel k záveru, že zmenou rozhodnutia odstránil v postupe prvostupňového orgánu
verejnej správy vady, ktoré by mohli spôsobovať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a zmenené
napadnuté rozhodnutie pokladal za vecne správne a zákonné. Podľa žalovaného orgán verejnej správy

prvého stupňa dostatočne objasnil skutkový a právny stav, rozhodoval za použitia relevantných právnych
predpisov, aplikoval správnu právnu úvahu a dostatočne preukázal možnosť aplikácie núdzového
opatrenia na zamedzenie prerušenia poskytovania dopravných služieb podľa ustanovenia § 21a zákona
o cestnej doprave.

Správna žaloba – žalobné body

28. Žalobca sa správnou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti a následného zrušenia rozhodnutia
a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie z dôvodov podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c), d),
e), f) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“).

29. Žalobca v správnej žalobe namietal nesprávnosť a nezákonnosť napadnutého rozhodnutia
žalovaného vo viacerých smeroch. V prvom rade namietal absentujúci výrok napadnutého rozhodnutia
žalovaného. Žalobca uviedol, že napadol odvolaním právny základ vydania prvého výroku
prvostupňového rozhodnutia, ako aj konkrétne špecifikované výroky tohto rozhodnutia a navrhol zmeniť
prvostupňové rozhodnutie nasledovne: „1. do prvej vety výrokovej časti rozhodnutia doplniť číslovanie a

odvolávku na článok 5 ods. 5 Nariadenia nasledovne: I. Trenčiansky samosprávny kraj ako objednávateľ
služieb vo verejnom záujme podľa § 43 písm. d) Zákona o cestnej doprave v zmysle § 21a ods. 1 písm.
c), § 43 písmena g) Zákona o cestnej doprave, článku 5 ods. 5 Nariadenia ES 1370/2007 o službách
vo verejnom záujme v železničnej a cestnej osobnej doprave, ktorým sa zrušujú nariadenia Rady (EHS)
č. 1191/69 a (EHS) č. 1107/70 a podľa § 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) ... ( ďalej pokračuje text rozhodnutia). 2. vypustiť
poslednú vetu výroku pod písmenom g) v znení: Nárast výšky dopravcom vykázaných ekonomicky
oprávnených nákladov (ďalej len „EON“) za roky 2023, 2024 a 2025 oproti výške EON za príslušný
predchádzajúci rok (okrem nákladov na priame mzdy a odvody, nákladov na pohonné látky, nákladov
na cestovné, nákladov na odpisy, nákladov na vstupy na autobusové stanice, nákladov, ktoré budú

zmenené z titulu legislatívnych úprav) bude akceptovaný zo strany TSK maximálne do výšky miery
inflácie meranej indexom spotrebiteľských cien vyhlásenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za
príslušný predchádzajúci rok 3. vo výroku 1) vo vete: Hodnota primeraného zisku v súlade s bodom 6.
Prílohy k Nariadeniu EÚ č. 1370/2007 zodpovedá 3,5 % z uznaných ekonomicky oprávnených nákladov
prímestskej pravidelnej autobusovej dopravy správny orgán zmenil hodnotu výšky primeraného zisku

na hodnotu 5% a táto veta po zmene znela: Hodnota primeraného zisku v súlade s bodom 6. Prílohy k
NariadeniuEÚč.1370/2007zodpovedá5%zuznanýchekonomickyoprávnenýchnákladovprímestskej
pravidelnej autobusovej dopravy. 4. v Prílohe 3a a Prílohe 3b k Rozhodnutiu zmeniť číselný údaj v
riadku 8 z hodnoty 3,5% na 5%. 5. výroky II, IV, V, VI, XVII, XIX Rozhodnutia vypustiť.“ Žalovaný o
odvolaní rozhodol tak, že prvostupňové rozhodnutie zmenil a vypustil výrokové vety uvedené pod bodmi

VII, XIV, XVII a zmenil znenie výroku č. XIX rozhodnutia. O zvyšku výrokov odvolaním napadnutého
rozhodnutia však nevydal žalovaný žiadny potvrdzovací výrok a rovnako ani výrokom nerozhodol
o prípadnom zamietnutí zvyšku odvolania. Iba na strane 16 odôvodnenia uviedol, že: „ Odvolací
správny orgán posúdil odvolanie dopravcu, ktorý namietal najmä nesprávny právny základ napadnutého
rozhodnutia a nesprávny rozsah povinností uložených rozhodnutím, pričom poukázal na porušenie

zásady kontraktačnej právomoci tak, že odvolaniu v časti vyhovel a v časti ho zamietol“. Uvedený postup
žalobca označil za zmätočný a aj nepreskúmateľný.

30. Žalobca ďalej v rámci žalobných bodov vyjadril nespokojnosť aj s vysporiadaním sa žalovaného s
odvolacími dôvodmi. Žalobca uviedol, že odvolaním napadol právny základ prvostupňového rozhodnutia

pre rozpor s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky, ako aj s právom Európskej únie. Žalobca
poukázal na dikciu ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku a s poukazom na ňu namietal, že
pokiaľ sa správny orgán rozhodol vydať rozhodnutie v zmysle slovenského právneho poriadku a v
odôvodnení sa priamo odvoláva na tento zákonný dôvod jeho vydania, rozhodnutie by malo obsahovať
aj uvedenie § 21a ods. 2 písm. e) zákona o cestnej doprave, ako ustanovenia, na základe ktorého

správny orgán rozhodol vo veci. Samotné ustanovenie § 21a ods.2 písm. e) zákona o cestnej doprave
však zákonodarca formuloval viac ako neurčito, z textu zákona jasne nevyplýva, čo nemá preukázateľne
byť ukončené (žalobca predpokladá, že verejné obstarávanie, a taktiež časť prvej vety „preukázateľne
nebude ku dňu ukončenia trvania existujúcej zmluvy o službách ukončené uzavretím novej zmluvyo službách“ má zrejme z legislatívno-technického pohľadu spadať ešte pod ustanovenie pod písmenom
d) daného odseku) a teda právny základ, o ktorý sa teoreticky správny orgán v odôvodnení opiera je
skôr stavom reflektujúcim skutkové okolnosti podľa písmena d) - na poskytovanie dopravných služieb

vo verejnom záujme bola vyhlásená verejná obchodná súťaž alebo verejné obstarávanie, ktoré nebolo
ku dňu ukončenia trvania existujúcej zmluvy o službách ukončené uzavretím novej zmluvy o službách,
a nie písmeno e) daného ustanovenia. Uvedené tvrdenia žalobcu síce žalovaný uznal a uviedol,
že prvostupňový správny orgán posúdil skutkový stav právne nesprávne, ale spôsob konvalidácie
nedostatočnej právnej kvalifikácie napadnutého rozhodnutia možno právne určito a jasne podľa názoru

žalovaného vykonať jednoduchým odstránením tejto právnej vady – v tomto prípade absencie príslušnej
zákonnej odvolávky - vo forme zakotvenia do výroku rozhodnutia. Žalobca zdôraznil, že práve pre nižšie
uvedené pochybnosti o súlade uvedených slovenských zákonných ustanovení (či už § 21a ods. 2 písm.
d) alebo e) zákona o cestnej doprave) s právom EÚ, žiadal v petite zakotviť odvolávku priamo na čl.
5 ods. 5 nariadenia a pokiaľ tieto pochybnosti žalovaný nezdieľal, nič mu nebránilo uviesť príslušné
slovenské zákonné ustanovenie priamo do výroku rozhodnutia.

31. Pokiaľ ide o ďalší žalobcom namietaný dôvod - a to rozpor rozhodnutia žalovaného s právom
Európskej únie, žalobca konštatoval, že v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu orgánu verejnej
správy namietal nesúlad ustanovenia § 21a zákona o cestnej doprave s nariadením č. 1370/2007.
Podrobne popísal, že zákonné dôvody, ktoré boli prijaté slovenským zákonodarcom v § 21a zákona

o cestnej doprave už boli odmietnuté Európskym parlamentom v rámci tzv. štvrtého železničného
balíka (4th Railway Package: Proposal for a Regulation of the European Parliament and of the Council
amending Regulation (EC) No 1370/2007 concerning the opening of the market for domestic passenger
transport services by rail), ktorý bol v Európskom parlamente predložený v roku 2013 (2013/0028 COD).
Tento pozmeňujúci návrh nebol prijatý a skutočnosť, že objednávateľ dopravy nie je schopný začať alebo

ukončiť verejné obstarávanie vo vhodnom čase, Európsky parlament neposúdil ako dostatočný základ
na to, aby sa táto skutočnosť stala mimoriadnou situáciou na účely uplatnenia núdzových opatrení podľa
čl. 5 ods. 5 nariadenia č. 1370/2007. Žalobca uviedol, že k svojmu odvolaniu pripojil link na kompletné
znenie Všeobecného metodického stanoviska Úradu pre verejné obstarávanie č. 2-2021 k danému
ustanoveniu § 21a zákona o cestnej doprave s jeho podrobným výkladom a navrhol, aby žalovaný v

prípade nestotožnenia sa s tvrdením o rozpore ustanovení § 21 ods. 2 písm. d) a e) zákona o cestnej
doprave s nariadením posúdil toto ako prejudiciálnu otázku. Žalovaný v odôvodnení správnou žalobou
napadnutého rozhodnutia v tejto súvislosti uviedol, že nemá ako správny orgán právomoc v správnom
konaní konštatovať rozpor vnútroštátnej legislatívy s právom EÚ a spochybňovať implementáciu
právneho aktu EÚ vykonanú príslušnými orgánmi, ktorá nebola zo strany Európskej komisie ani

Ústavného súdu SR namietnutá. Uviedol odkaz na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Victoria
Film (vec C-134/97), kde Súdny dvor odmieta považovať správne orgány za oprávnené k podaniu
predbežnejotázkyapodľajehonázorunemôžepostupovaťpodľaustanovenia§40Správnehoporiadku.
Žalovaný taktiež uviedol, že citované stanovisko Úradu pre verejné obstarávanie (ďalej aj len „ÚVO“)
je internou normou a nie je právne záväzné pre odvolací správny orgán. K citovanému odmietnutiu

neukončenia verejného obstarávania ako mimoriadnej situácie pre účely uplatnenia núdzových opatrení
uviedol, že pozmeňovací návrh síce obsahoval znenie, ktoré ako dôvod bezprostredného ohrozenia
uvádzalo skutočnosť, že príslušný orgán nezačal verejné obstarávanie včas alebo ho nestihol včas
ukončiť, avšak neschválenie tohto pozmeňovacieho návrhu nie je možné označiť za dôkaz, že takýto
výklad pojmu bezprostredné ohrozenie nie je možný. Žalobca ďalej namietal obsah odôvodnenia

rozhodnutia žalovaného, v rámci ktorého žalovaný uviedol, že pri legislatívnej tvorbe pojmov nie je
správne definovať pojem iba pre jeden prípad, ale je potrebné pri pozitívnej definícii pojmu uviesť
komplexnú definíciu, a ak by príslušné orgány EÚ mali za to, že bezprostredným ohrozením nie je
možné definovať stav nedokončeného verejného obstarávania, boli by túto skutočnosť v uvedenom
ustanovení priamo uviedli prostredníctvom negatívnej definície. Žalobca tiež namietal, že žalovaný

pokračoval vo svojej správnej úvahe v súvislosti so zákonom č. 332/2023 Z.z. o verejnej osobnej
doprave a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon verejnej osobnej doprave“),
kde sa definícia § 21a zákona o cestnej doprave premietla do obdobnej podoby § 29 ods. 2 a 3
zákona o verejnej cestnej doprave. V uvedenom predpise je ponechaná definícia bezprostredného
nebezpečenstva v súvislosti s neukončeným verejným obstarávaním, čo neplatí, ak časovú tieseň

spôsobil výlučne objednávateľ. Ako časovú tieseň nový zákon neuznáva stav, kedy došlo k uplatneniu
revíznych postupov zo strany uchádzača. Žalovaný dokonca zachádza vo svojej úvahe tak ďaleko, že
tvrdí, že s poukázaním na skutkový a právny stav napadnutého konania sa dá predpokladať, že by
skutková situácia spadala aj pod režim novej právnej úpravy, pretože dĺžku verejného obstarávaniaovplyvnili v napadnutom konaní revízne postupy zo strany uchádzačov. Žalobca vo vzťahu k vyššie
uvádzanej argumentácii žalovaného namieta, že takáto argumentácia žalovaného je nezákonná, nemá
oporu v skutkovom stave a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Poukázal na čl. 2 ods.

1 a čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorých „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v
jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ a „Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.“ Žalobca potom
dôvodil, že žalovaný nielenže ako správny orgán má právomoc posúdiť súlad vnútroštátnej a európskej
legislatívy, ale dokonca je povinný v zmysle judikatúry postupovať eurokonformným výkladom, t. j.

výkladom vnútroštátnej normy v súlade s európskym právom a je povinný z úradnej moci nepoužiť
vnútroštátne právo, ktoré podľa jeho názoru odporuje právu Európskej únie (Nález Ústavného súdu SR
PL. ÚS 3/09). Nariadenie č. 1370/2007 sa uplatňuje priamo a má prednosť pred zákonmi Slovenskej
republiky. Kogentnú právnu úpravu nariadenia č. 1370/2007 nemožno upraviť odlišne vnútroštátnou
úpravou členského štátu. Zásada prednosti práva Európskej únie je daná dlhoročnou judikatúrou
Súdneho dvora EÚ - žalobca v tejto súvislosti na podporu svojich argumentov poukázal príkladmo

na Rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 1964, Flaminio Costa proti ENEL, vec 6–64, Rozsudok Súdneho
dvora (prvá komora) z 12. apríla 1984, Wünsche Handelsgesellschaft GmbH & Co. proti Spolkovej
republike Nemecko, Návrh na začatie prejudiciálneho konania: Verwaltungsgericht Frankfurt am Main
– Nemecko, Konzervované huby – Ochranné opatrenia, Vec 345/82, Rozsudok Súdneho dvora zo 17.
decembra 1970, Internationale Handelsgesellschaft mbH proti Einfuhr- und Vorratsstelle für Getreide

und Futtermittel, Návrh na začatie prejudiciálneho konania: Verwaltungsgericht Frankfurt am Main –
Nemecko. Vec 11–70. Vo veci Simmenthal ( 106/77). Žalovaný neskúmal nesúlad tvrdený žalobcom a
obmedzil sa na konštatovanie, že v zmysle ním citovanej judikatúry nemá právomoc položiť predbežnú
otázku Súdnemu dvoru EÚ alebo Ústavnému súdu SR, pričom však podľa názoru žalobcu žalovaný
opomína pri tom znenie ustanovenia § 40 Správneho poriadku. Dotváranie výkladu nariadenia č.

1370/2007 tvrdeniami žalovaného rozhodne nemožno podľa názoru žalobcu považovať za výklad, ktorý
je eurokonformný a tento výklad možno považovať za svojvôľu správneho orgánu, ktorý nemá oporu v
žiadnom právnom predpise a ide o odmietnutie spravodlivosti, nakoľko žalovaný v danej veci ako jediný
správny orgán majúci danú právomoc vec posúdiť, odmietol o nej rozhodnúť.

32. Žalobca ďalej uviedol, že nerozumie správnej úvahe žalovaného a dôvodom, z akých sa žalovaný
zaoberá vôbec stavom verejného obstarávania pred vydaním prvostupňového rozhodnutia a vytváraniu
predikcií, či by skutková situácia verejného obstarávania spadala pod režim zákona o verejnej osobnej
doprave, keď sám na strane 15 svojho rozhodnutia konštatuje, že v zmysle prechodných ustanovení
zákona o cestnej doprave sa doterajšie začaté konania dokončia podľa doterajších predpisov. Správny

orgán je viazaný skutkovým a právnym stavom v čase vydania rozhodnutia. V čase vydania rozhodnutia
žalovaného bolo predmetné verejné obstarávanie, ktoré predchádzalo vydaniu prvostupňového
rozhodnutia, zrušené samotným Trenčianskym samosprávnym krajom, a to od 30.1.2024. Skutočnosť,
že verejné obstarávanie bolo zrušené, bola žalovanému známa, čo vyplýva aj z jeho konštatovania na
strane 22 rozhodnutia. Tvrdenie žalovaného, že sa žalobca ako dopravca bude v budúcnosti uchádzať

o poskytovanie verejnej dopravy v budúcom verejnom obstarávaní je hypotetickým predpokladom,
ktorý nemá oporu v žiadnom vykonanom dokazovaní a pre posúdenie zákonnosti prvostupňového
rozhodnutia je úplne irelevantné. Prvostupňové rozhodnutie vydal Trenčiansky samosprávny kraj ako
objednávateľ dopravy vo verejnom záujme na území Trenčianskeho samosprávneho kraja. Dopravu v
danom území zabezpečoval žalobca ako dopravca od 30.10.2009 do 30.10.2023 na základe Zmluvy

o výkonoch vo verejnom záujme na území Trenčianskeho samosprávneho kraja zadanej na základe
priameho zadania zo strany Trenčianskeho samosprávneho kraja ešte pred nadobudnutím účinnosti
nariadenia č. 1370/2007. Skutočnosť, že samosprávny kraj má povinnosť obstarať dopravné služby
postupom verejného obstarávania podľa nariadenia č. 1370/2007 bola Trenčianskemu samosprávnemu
kraju známa od účinnosti tohto nariadenia (t. j. od 03.12.2009), pričom uzavretím Dodatku č. 6 k Zmluve

najneskôr odo dňa 25.10.2013 vedel samosprávny kraj, že účinnosť zmluvy končí dňom 30.10.2023.
S poukazom na tieto skutočnosti potom žalobca považoval za zásadné, že verejné obstarávanie na
obstaranie dopravcu v prímestskej autobusovej doprave Trenčiansky samosprávny kraj vyhlásil až
dňa 20.02.2023, čím sám vytvoril časovú tieseň, ako bolo skonštatované v právoplatnom rozhodnutí
predsedu UVO č. 9269-9000/2023 zo dňa 21.08.2023 vo veci preskúmania právoplatného rozhodnutia

úradu č. 8184-6000/2023-OD zo dňa 02.05.2023. Otázka časovej tiesne a zodpovedného subjektu
za túto časovú tieseň bola teda vyriešená meritórnym rozhodnutím iného orgánu verejnej správy, v
ktorého kompetencii je posúdenie takejto otázky a žalovaný je v zmysle § 40 Správneho poriadku
týmto rozhodnutím viazaný. Naviac žalovanému uniklo, že revízne postupy v predmetnom verejnomobstarávaní boli uplatňované v dobe, kedy nebol zákon o verejnej osobnej doprave účinný a teda túto
právnu úpravu by nebolo možné aplikovať retroaktívne. Žalobca ako ďalšiu žalobnú námietku uviedol,
že aplikácia revíznych postupov, ako dovoleného a legitímne očakávateľného postupu uchádzačov

vo verejnom obstarávaní, naviac trvala 3, resp. 5 mesiacov (berúc do úvahy aj preskúmanie mimo
odvolacieho konania iniciované iným subjektom), čo rozhodne nemožno považovať za neobvyklý alebo
neprimerane dlhý čas vedúci k vzniku časovej tiesne verejného obstarávateľa. Správna úvaha vedúca
k prípadnému subsumovaniu skutkového stavu pod ustanovenia § 29 ods. 2 a ods. 3 zákona o verejnej
osobnej doprave je preto nadbytočná a nelogická.

33. K jednotlivým výrokom rozhodnutia žalovaného žalobca uviedol, že napadol otázku rozsahu možnej
úpravy povinností uložených rozhodnutím, kedy sa odvolal na ustanovenie § 21a ods. 5 zákona o
verejnej doprave, v zmysle ktorého v rozhodnutí podľa odseku 1 písm. c) objednávateľ vymedzí rozsah
poskytovaných dopravných služieb vo verejnom záujme a spôsob výpočtu príspevku podľa osobitného
predpisu. Ostatné náležitosti týkajúce sa dopravných služieb vo verejnom záujme uvedené ustanovenie

ponechalo na zmluvnej voľnosti dopravcu a objednávateľa. Žalobca vo svojom odvolaní špecifikoval, čo
sa chápe rozsahom poskytovaných služieb a spôsobom výpočtu príspevku podľa nariadenia, vrátane
citácie právnych predpisov, na čo žalovaný uviedol, že sa nestotožnil s právnym názorom žalobcu o
minimálnom rozsahu úpravy povinností, ktoré možno v rozhodnutí podľa § 21a ods. 1 písm. c) zákona
o cestnej doprave upraviť. Obmedzenie ukladania povinností prostredníctvom núdzových opatrení

nevyplýva ani z právnej úpravy EÚ. Nariadenie ES č. 1370/2007 na žiadnom mieste nelimituje rozsah
úpravy prostredníctvom núdzových opatrení. Žalovaný v odôvodnení uviedol : „Nariadenie predpokladá,
že rozhodnutia, ktoré nariadia poskytovanie verejných služieb budú obsahovať aj ustanovenia, ktoré sa
týkajú spôsobu úhrady za poskytované služby. Čl. 4 ods. 1 písm. b) priamo uvádza osobitný režim pre
určenie platieb v prípade čl. 5 ods. 5 nariadenia a to tak, že „aby žiadna platby úhrady neprekročila

sumu potrebnú na pokrytie čistého finančného vplyvu na vynaložené náklady a dosiahnuté výnosy
na výkon záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme, pričom sa berú do úvahy príslušné
výnosy, ktoré si ponechá poskytovateľ služieb vo verejnom záujme, a primeraný zisk.“ Na základe
uvedeného žalovaný nepokladal rozsah úpravy stanovený v napadnutom rozhodnutí za rozporný s
nariadením č. 1370/2007. Žalovaný ďalej upozornil, že „uzavretie dohody medzi správnym orgánom a

dopravcom je v zákone o verejnej doprave upravené len ako možnosť a teda je zrejmé, že na uzavretie
takejto dohody nie je právny nárok. Pokiaľ by v rozhodnutí bolo možné upraviť iba minimálny rozsah
povinností, nebolo by možné upraviť spôsoby úhrady, náklady a priemerný zisk a takéto rozhodnutie by
v konečnom dôsledku bolo nevykonateľné, pretože následné uzavretie dohody by sa nedalo vymáhať
súdnou cestou“. V uvedenej súvislosti žalobca považoval za potrebné uviesť, že v rámci odvolania

nenapadol nesúlad rozsahu úpravy stanovený v rozhodnutí s nariadením č. 1370/2007, ale so zákonom
a nie je zrejmé, z akých skutočností žalovaný vychádzal pri tejto svojej úvahe. Žalobca uviedol, že
vo výrokovej časti rozhodnutia TSK mohol upraviť jedine rozsah poskytovaných dopravných služieb
vo verejnom záujme a spôsob výpočtu príspevku podľa osobitného predpisu, nakoľko len tieto dve
náležitosti mu zákon umožňuje upraviť meritórnym rozhodnutím. Tvrdenie žalovaného, že „Pokiaľ by v

rozhodnutí bolo možné upraviť iba minimálny rozsah povinností, tak ako to uvádza dopravca a nebolo
by možné upraviť spôsoby úhrady, náklady a priemerný zisk, bolo by takéto rozhodnutie v konečnom
dôsledku nevykonateľné, pretože následné uzavretie dohody by sa nedalo vymáhať súdnou cestou.“, je
podľa žalobcu nepreskúmateľným a vnútorne nekonzistentným tvrdením, ktoré nemá oporu v odvolaní,
ani v žiadnom z tvrdení žalobcu. Na jednej strane žalovaný tvrdí, že na uzavretie dohody nie je právny

nárok a na druhej strane hovorí o vymáhaní uzavretia dohody súdnou cestou. Spôsob výpočtu príspevku
je podľa žalobcu jedna z dvoch zákonných náležitostí, ktorá v sebe zahŕňa náklady, primeraný zisk a
spôsob úhrady a túto spolu s rozsahom poskytovaných dopravných služieb, teda rozsahom dopravných
liniek, kde má dopravca jazdiť, požadoval žalobca vo výroku rozhodnutia upraviť. Zároveň však žalobca
zdôraznil, že akékoľvek rozhodnutie vydané podľa §21a zákona o cestnej doprave je rozhodnutím

vydaným v správnom konaní a vzťahujú sa naň zásady správneho konania, ako aj ústavný imperatív čl.
2 ods. 2 Ústavy SR, kedy štátne orgány môžu konať len na základe zákona a spôsobom, akým zákon
predpokladá. TSK prekročil v rozhodnutí tieto svoje zákonné kompetencie a žalobca na to poukázal aj
v súvislosti s rozhodovaním Prešovského samosprávneho kraja vo vyjadrení zo dňa 16.02.2024, ako
príkladurozhodnutívydanýchnarovnakomprávnomzákladeakojeprvostupňovérozhodnutie.Žalovaný

však v tejto súvislosti na toto rozhodnutie neprihliadol, nakoľko rozhodnutia vydané podľa § 21a ods.
1 písm. c) zákona o cestnej doprave podľa neho sa vyznačujú výraznými odlišnosťami vo vzťahu k
úpraverozsahuprávapovinnostídopravcu,aniejeichmožnépoužiťakorelevantnýargument.Uvedené
tvrdenie žalovaného žalobca považuje za nepreskúmateľné a nemajúce oporu v žiadnom právnompredpise. Argumentácia žalovaného použitím primeranosti podľa § 21a ods.7 zákona o cestnej doprave
je podľa žalobcu právne nesprávna. Je celkom zjavné, že zákon upravuje taxatívne, ktoré náležitosti
majú byť predmetom rozhodnutia a ostatné ponecháva na dohodu dopravcu a objednávateľa.

34. Žalobca je toho názoru, že primerané aplikovanie § 21a ods. 7 zákona o cestnej doprave sa
vzťahuje práve na „ostatné náležitosti týkajúce sa dopravných služieb vo verejnom záujme“, nakoľko
zákon úplne jasne uvádza, čo je zákonnou jednostrannou kompetenciou objednávateľa ako správneho
orgánu (objednávateľ vymedzí rozsah poskytovaných dopravných služieb vo verejnom záujme a spôsob

výpočtu príspevku podľa osobitného predpisu) a čo je predmetom dvojstrannej dohody dopravcu a
objednávateľa. Zároveň žalobca považoval za potrebné uviesť, že prípadné použitie tejto primeranosti
ako analogie legis v správnom práve je inštitút využívaný ojedinelo a k jej aplikácii aj Najvyšší súd SR
v rozhodnutí sp. zn. 3 Sžf 41/2008 uvádza: „V prípade, keď sa pri riešení určitého prípadu nenájde
ani podobná právna norma, postupuje orgán aplikácie práva podľa právneho poriadku ako celku,
podľa všeobecných princípov, ktoré platia pre celý systém platného práva, prípadne podľa princípov

daného alebo príbuzného odvetvia práva. Prihliada pritom na zmysel, či účel zákona, na jeho ducha.
Vo verejnom práve je možnosť použitia analógie ojedinelá.“ Prihliadanie na verejný záujem, t. j.
zabezpečenie poskytovania dopravných služieb na území kraja, je premietnuté práve do jednostrannej
možnostiobjednávateľadopravy,akosprávnehoorgánu,vprípadevyužitianúdzovýchopatrenívoforme
uloženia povinnosti - nariadiť rozsah poskytovania týchto dopravných služieb podnikateľskému subjektu

a určiť podmienky úhrady za túto službu v súlade s nariadením č. 1370/2007. Zákonodarca zároveň
premietol ochranu oprávnených záujmov podnikateľského subjektu do kontraktačnej možnosti dohodnúť
ostatnénáležitosti.Inézákonnéoprávnenianaukladanieakýchkoľvekinýchpovinnostíobjednávateľako
správny orgán nemá. V uvedenej súvislosti je týmto zabezpečená aj ústavnoprávna ochrana dopravcu
podľa článku 2 ods. 3 Ústavy SR.

35. Žalobca ďalej uviedol, že nikdy nespochybnil verejný záujem na zabezpečení služieb vo verejnom
záujme, tieto služby vždy riadne vykonával a poskytuje ich nepretržite i napriek právnemu stavu
rozhodnutia, ako aj ekonomickým dopadom, ktoré mu rozhodnutie žalovaného prináša. Žalovaný v
odôvodnení tvrdí, že výrokovú vetu VII., týkajúcu sa sankcií, vypustil z prvostupňového rozhodnutia,

nakoľko toto považuje za výrazný zásah do práv dopravcu, ktorý nie je možné jednostranne uložiť zo
strany objednávateľa a stanovenie sankcií jednostranným rozhodnutí bez opory v právnom predpise
pokladá za nezákonné. Obdobne postupoval pri výrokovej vete XIV, XVII a XIX. Ostatné výrokové
vety však pokladá žalovaný z hľadiska ich rozsahu za súladné s nariadením č. 1370/2007, ako aj
zákonom o cestnej doprave. Žalovaný však nikde nezdôvodnil, na základe ktorého konkrétneho

zákonnéhoustanoveniaaktoréhoprávnehopredpisujeTSKakosprávnyorgánoprávnenýjednostranne
nariadiť povinnosti určené výrokmi rozhodnutia, ako je napríklad povinnosť pod písm. f), povinnosti
v ustanoveniach II., IV, V, VI. prvostupňového rozhodnutia. V uvedenej súvislosti žalobca považuje
rozhodnutie žalovaného za arbitrárne.

36. K povinnosti uloženej pod písm. g) rozhodnutia sa žalovaný stotožnil s argumentáciou TSK, ktorý
danú argumentáciu oprel o svoje rozpočtové limity a zároveň inflačné zastropovanie poňal ako riziko
nadmernej úhrady nákladov a uviedol, že kompenzácia za finančné bremená vyplývajúca zo záväzkov
verejnej služby nemôže byť podľa žalovaného neobmedzená. Žalobcom uvádzanú judikatúru Súdneho
dvora EÚ odmietol, že nie je možné všeobecné generalizovanie aj na predmet tohto konania. V danej

súvislosti žalobca argumentuje, že nariadenie povinnosti poskytovať služby vo verejnom záujme je
jednostranným rozhodnutím uloženým právnickej osobe, ktoré musí rešpektovať aj oprávnené záujmy
tejto právnickej osoby a práva chránené Ústavou SR. Prenášanie finančných rizík na dopravcu, ktorý
tieto nemohol vyhodnotiť a naceniť postupom v spravodlivej verejnej súťaži, kde by tieto parametre boli
stanovené vopred jasným a transparentným spôsobom, je jednoznačne nielen porušením ústavných

práv žalobcu, ale aj porušením zásady proporcionality podľa čl. 2a Nariadenia. Pokiaľ žalovaný
nesúhlasil s argumentáciou žalobcu ohľadom výslovne citovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ v zmysle
bodov 35, 58 a 59, 71 vo veci C -614/20 (Lux Express Estónsko a.s.), len z dôvodu, že predmetom
konania boli osobitné kategórie cestujúcich, žalobca poukázal aj na ďalšie rozhodnutie Súdneho dvora
EÚ zo dňa 25.01.2024 vo veci C-390/22 (Obština Pomorie proti ANHIALO AVTO OOD) – kde bod

41 uvádza „Úhrada zaplatená poskytovateľovi služieb vo verejnom záujme v rámci zmluvy o službách
vo verejnom záujme, sama závisí od výšky finančných prostriedkov každoročne určenej zákonom
o rozpočte dotknutého členského štátu a od následného vyplatenia týchto finančných prostriedkov
príslušnému miestnemu orgánu, spočíva na parametroch výpočtu, ktoré sú v rozpore s požiadavkamivyplývajúcimi z článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1370/2007 v spojení s bodom 2 jeho prílohy.
Na rozdiel od požiadaviek týchto ustanovení totiž takéto parametre jednak nie sú stanovené vopred
objektívnym a transparentným spôsobom a jednak nesúvisia s čistým finančným vplyvom plnenia

záväzku služby vo verejnom záujme na prevádzkovateľa verejnej dopravy.“ Zastropovanie nárastu
výšky EON do výšky inflácie z dôvodu rozpočtových limitov objednávateľa je teda možné vnímať ako
postup v rozpore s metodikou výpočtu príspevku podľa nariadenia č. 1370/2007 a v tomto bode je
postup žalovaného podľa názoru žalobcu rovnako nezákonný. Na doplnenie praktických konzekvencií
vyplývajúcich z nezákonného stavu napadnutého rozhodnutia žalobca uviedol, že nezákonná úprava

poslednej vety ustanovenia pod písmenom g) v spojení s výrokom II. v praxi spôsobila stav, kedy
sa žalobca ako podnikateľský subjekt dostáva do straty cca 1 500 000 eur ročne, a to z dôvodu
nedostatočnej úhrady ekonomicky oprávnených nákladov súvisiacich s vykonávaním servisných opráv
autobusov. Žalobca uviedol, že mal uzavretú dlhoročnú výhodnú zmluvu o dielo s poskytovateľom
servisných služieb, ktorej platnosť uplynula dňom 31.12.2023. Zmluva garantovala výhodný kilometrický
paušál na servisné služby, nakoľko predpokladala pravidelnú obnovu vozového parku, ku ktorej však

z rozhodnutia Trenčianskeho samosprávneho kraja od roku 2016 nedošlo a poskytovateľ servisných
služieb jasne deklaroval nezáujem na uzavretí novej zmluvy. Žalobca preto riadne vykonal cenový
prieskum, ako mu to ukladá prvostupňové rozhodnutie, jeho výsledky oznámil objednávateľovi dopravy.
Samosprávny kraj s výsledkami tohto prieskumu opakovane nesúhlasil, nakoľko došlo k nárastu
pôvodnej kilometrickej ceny z 0,018 eur na 0,285 eur, pričom výška inflácie za rok 2023 bola len vo výške

10,5 %. Od uvedeného dátumu prebieha medzi žalobcom a samosprávnym krajom intenzívna písomná
komunikácia a hoci žalobca si je vedomý, že tento právny stav priamo nesúvisí s konaním, ktoré je
predmetom tejto žaloby, uvedené uvádza na preukázanie praktických dopadov arbitrátneho rozhodnutia
a postupu samosprávneho kraja, kedy vzniká zvýšená administratívna záťaž, čo má zásadný vplyv na
plynulosťoprávazároveňjespôsobenéreálnerizikovznikunedostatočnejúhrady,rizikoneposkytovania

dopravných služieb z pohľadu absencie prevádzkyschopných autobusov a zásadných následkov v
ekonomickej sfére žalobcu.

37. Žalobca v rámci žalobných námietok ďalej konštatoval, že napadol odvolaním aj výšku primeraného
zisku, ktorú prvostupňový správny orgán určil vo výške 3,5 % z ekonomicky oprávnených nákladov.

V odvolaní žalobca uviedol: „Okrem vyššie uvedených skutočností je zároveň aj právne neudržateľný
záver, že správny orgán chce dostať poskytovanie rovnakého rozsahu služieb vo verejnom záujme ako
doposiaľ, avšak jednostranne a bez opory v skutkovom stave sa rozhodol zmeniť výšku primeraného
zisku. V tejto súvislosti upozorňujeme aj na znenie samotného Nariadenia, kedy podľa bodu 7 Prílohy
spôsob úhrady musí podporovať udržanie alebo rozvoj účinného riadenia poskytovateľov služieb vo

verejnom záujme, ktoré môže byť predmetom objektívneho hodnotenia a poskytovania služieb v
osobnej doprave v dostatočne vysokej kvalite. Je nemysliteľné, aby správny orgán využil zadanie
núdzových opatrení za účelom zníženia primeraného zisku s tým istým dopravcom, na tom istom
území a v tom istom rozsahu poskytovaných dopravných služieb.“ Vo vyjadrení zo dňa 16.02.2024
žalobca uviedol: „TSK uvádza, že mieru primeraného zisku určil na základe jemu dostupných údajov,

pričom spriemeroval primeraný zisk 3,7% pri ostatných samostatných krajoch a fakt „preplácania
nadštandardného primeraného zisku vyplácaného dopravcovi za obdobie od 2015 do 2023“ (na základe
uzavretej Zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme platnej do 30.10.2023).Túto argumentáciu považuje
žalobca za absurdnú a nemajúcu základ v žiadnom zákonnom ustanovení. Trenčiansky samosprávny
kraj ako správny orgán je povinný postupovať podľa článku 2 ods. 2 Ústavy SR, t.z. len na základe

zákona a spôsobom, aký mu zákon dovoľuje. Skutočnosť, že v období od roku 2015 do 30.10.2023
bol dopravcovi vyplácaný zisk vo výške 5% na základe zmluvného dojednania s Trenčianskym
samosprávnym krajom ako objednávateľom dopravy predsa nemôže byť „priťažujúcou“ okolnosťou v
zmysle určenia zisku pre obdobie, v ktorom je dopravcovi prikázaná povinnosť poskytnúť dopravné
služby rozhodnutím. Dopravca, ako obchodná spoločnosť podnikajúca za účelom dosahovania zisku, by

predsa mohol v danom období využiť svoje kapacity, vozidlá a zamestnancov a poskytovať svoje služby
napríklad komerčným spôsobom za úplne iných podmienok. Rovnako tvrdenia o nízkej miere rizika
návratnosti kapitálu pri trvaní zmluvy v dobe 10+5 rokov a pri Rozhodnutí majúcom platnosť 2 roky sú
neporovnateľné.“ Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstate nekriticky prevzal argumentáciu
TSK a uviedol, že napriek tomu, že žalobca uviedol vyššiu mieru zisku v iných členských krajinách, pre

posúdenie primeranosti je potrebné vychádzať výlučne z prostredia domáceho členského štátu, pričom
pokladáhodnotyzapreukázané.Ďalejuviedol,ženiejeodôvodnenésadomnievať,ževsúčasnostimusí
byť hodnota primeraného zisku vyššia ako v rokoch 2012-2019, nakoľko tento primeraný zisk rastie s
nárastom hodnoty EON bez ohľadu na skutočnosť, že stanovené percento hodnoty primeraného zisku jerovnaké. Žalobca však argumentuje, že uvedené tvrdenia žalovaného nemajú oporu v žiadnom právnom
predpise a nie je zrejmé, ako k daným tvrdeniam prišiel. S dôvodmi, ktorými žalobca argumentoval
v odvolaní a vyjadrení, sa žalovaný vôbec nevysporiadal a v tejto časti taktiež považuje žalobca

rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné. Žalovaný nedostatočne zistil aj skutkový stav, nakoľko
žalobca ho upozornil, že od roku 2019 „Všetky vyššie citované samosprávne kraje medzitým stihli
vysúťažiť nové zmluvy o poskytovaní služieb vo verejnom záujme a miera zisku je zahrnutá v celkovej
odplate za poskytnuté služby, pričom jej jednotlivé percentuálne vyčíslenie nie je možné zistiť, nakoľko
tento údaj vo verejnom obstarávaní nebol osobitne zadaný.“ Na tieto skutočnosti žalovaný rovnako

nereflektoval v rozhodnutí a nijako sa s ním nevysporiadal. Ku dňu vydania rozhodnutia teda žalovaný
nemal zistené a ustálené, aká je zvyčajná miera návratnosti kapitálu v odvetví v danom členskom
štáte, ktorá zohľadňuje riziko alebo neprítomnosť rizika pre poskytovateľa služieb vo verejnom záujme z
dôvodu zásahu orgánu verejnej moci. Zároveň argument o posudzovaní výlučne v prostredí domáceho
členského štátu je v kontexte slobodného trhu poskytovania služieb právne neudržateľný. Argument
žalovaného o „nevývoji“ hodnoty primeraného zisku je podľa názoru žalobcu rovnako v priamom rozpore

s definíciou primeraného zisku podľa nariadenia č. 1370/2007, nakoľko už len z jazykového výkladu
pojmu zvyčajná miera návratnosti kapitálu je jasné, že musí príslušný orgán skúmať aj časové hľadisko v
časesvojhorozhodovaniaajemálopravdepodobné,žebysavprostredí,vktoromodroku2019prebehli
verejné obstarávania vo všetkých samosprávnych krajoch podľa nariadenia č. 1370/2007, nedošlo
k zmenám primeraného zisku ako ekonomickej kategórie oproti zmluvám zadaným pred účinnosťou

nariadenia.

38. V súvislosti s výrokom II., IV.,V. napadol žalobca ich zákonnosť s ohľadom na kontraktačnú
pôsobnosť dopravcu a objednávateľa. Žalovaný uviedol, že podľa neho ide o definovanie podmienok
zaradenia nákladov do EON, ktoré sú základnou veličinou výpočtu príspevku a zaradenie vyhodnotil

ako dôvodné a zároveň sa opäť nekriticky stotožnil s predkladacou správou samosprávneho kraja, kde
bola táto povinnosť formulovaná v pôvodnej zmluve, pričom k namietanej neprimeranej administratívnej
záťaži a spomaleniu procesov v minulosti nedošlo. Žalovaný podľa názoru žalobcu aj v tejto otázke
nesprávne právne posúdil vec a nedostatočne zistil skutkový stav. Ako uviedol žalobca vyššie, uvedené
dopady spolu s aplikáciou povinnosti pod písmenom g) prvostupňového rozhodnutia, viedli práve k

vzniku neprimeranej administratívnej záťaži a k spomaleniu procesov a k závažným ekonomickým
dopadom na žalobcu v oblasti neuznania nákladov servisu, (ne)schváleniu marketingových výdajov
a iné. Žalobca zdôraznil, že žalovaný je povinný zistiť skutkový stav ku dňu vydania rozhodnutia, čo
však riadne nezistil. Rovnako je právne neudržateľné, aby žalovaný na jednej strane argumentáciu o
zachovaní tejto zo zmluvy pochádzajúcej podmienky v rozhodnutí ponechal a na druhej strane odmietol

ako právne nezáväznú požiadavku žalobcu na zachovaní inej pôvodne zo zmluvy pochádzajúcej
podmienky, a to zmluvnej miery zisku vo výške 5%. Buď žalovaný vníma pôvodné zmluvné ustanovenia
záväzné pre Trenčiansky samosprávny kraj ako celok, alebo umožňuje svojim rozhodnutím aplikovanie
svojvôle samosprávneho kraja vo forme jednostranného rozhodnutie len na tie podmienky, ktoré
sú pre neho výhodné. Tvrdenie o budúcej účasti žalobcu vo verejnom obstarávaní je hypotetickým

predpokladom správneho orgánu, ktorý nemá oporu v žiadnom vykonanom dokazovaní a pre posúdenie
zákonnosti prvostupňového rozhodnutia je úplne irelevantné. V dôsledku nezákonného rozhodnutia
o stropovaní EON na úroveň inflácie, nepredvídateľných podmienok schválenia či neschválenia
vykonaných cenových prieskumov či neznámych podmienok mimoriadnych okolností na povolenie
nákupov nových autobusov ide o jednoznačne diskriminačný postup voči žalobcovi, zneužitie práva a

svojvoľný postup právneho orgánu.

39. V súvislosti s výrokom V. opäť žalobca uvádza, že nezohľadnenie nákladov, ktoré musí vynaložiť
na poskytnutie dopravných služieb z titulu jednostranne nariadeného rozhodnutia, je prenášaním
finančných rizík na dopravcu, ktorý tieto nemohol vyhodnotiť a naceniť postupom v spravodlivej verejnej

súťaži, kde by tieto parametre boli stanovené vopred jasným a transparentným spôsobom, čo je
jednoznačne nielen porušením ústavných práv žalobcu, ale aj porušením zásady proporcionality podľa
čl. 2a Nariadenia.

40. K výrokovej vete VI. žalobca uviedol, že v odvolaní napadol neuznanie nákladov na odstupné

a odchodné z dôvodu ukončenia pracovnoprávneho pomeru zamestnancov žalobcu. Odstupné a
odchodné predstavuje v súlade s Opatrením MF SR č. 23054/2002-92 tzv. osobný ostatný náklad
( účet 527). Dopravca poskytuje služby vo verejnom záujme, t. j. služby, ktoré by inak, najmä pre
ekonomickú nevýhodnosť, vôbec neposkytoval, neposkytoval v požadovanom rozsahu alebo kvalite,alebo by ich neposkytoval za určené základné cestovné. Žalovaný posúdil zahrnutie nákladov na
zamestnancov do nákladov spojených s poskytovaním služieb v čl. 4 ods. 1 písm. c) nariadenia č.
1307/2007 len ako možnosť a nie ako povinnosť. Upozornil, že: „náklady na odstupné a odchodné majú

osobitný charakter a nepatria k nákladom na zamestnanca, ktoré majú priamy súvis s plnením verejnej
služby. Nárok na odstupné a odchodné vzniká z dôvodu ukončenia pracovného pomeru. Prvostupňové
Rozhodnutie v žiadnej svojej časti neurčuje dopravcovi povinnosť po skončení nariadeného obdobia
skončiť jeho podnikateľskú činnosť a ani mu žiadnym spôsobom nezamedzuje v ďalšej realizácii tejto
činnosti. Prípadné rozhodnutie dopravcu ukončiť pracovné pomery so zamestnancami po skončení

nariadeného obdobia plynie z jeho vlastného rozhodnutia nepokračovať v jeho činnosti a nie je
možné tvrdiť, že by tento náklad súvisel s plnením prímestskej autobusovej dopravy.“ Žalovaný však
podľa názoru žalobcu aj v tomto bode nesprávne právne posúdil vec a jednoznačne sa s týmto
posúdením nemožno stotožniť. Rozhodnutie poskytovať dopravné služby bolo uložené jednostranne
ako povinnosť a nebolo slobodným rozhodnutím žalobcu, ako dopravcu, zúčastniť sa v spravodlivej
verejnej súťaži, kde by tieto parametre boli stanovené vopred jasným a transparentným spôsobom a

teda by ich vedel naceniť a odhadnúť tieto riziká do ponukovej ceny. Okrem uvedeného tieto osobné
náklady boli už zmluvne uznané ako EON a keby dopravca nepokračoval na základe napadnutého
rozhodnutia v poskytovaní dopravných služieb, celkom isto by ich premietol do EON v súvislosti s
končiacou Zmluvou o službách. Na záver žalobných bodov žalobca uviedol, že nakoľko napadnuté
rozhodnutie predstavuje zásadný zásah do práv žalobcu, je potrebné, aby toto rozhodnutie bolo

zákonné, ústavne konformné a eurokonformné a žalovaný mal ako odvolací správny orgán pristúpiť k
striktnému výkladu a striktnému dodržaniu zásad správneho konania a presvedčivo a vo vzájomných
logických súvislostiach toto rozhodnutie zdôvodniť. Napadnuté rozhodnutie však vykazuje značnú mieru
vnútornej nekonzistencie, bez previazania logických a právnych súvislostí a tým je postihnuté vadou
nepreskúmateľnosti, arbitrárneho prístupu a nezákonnosti s ohľadom na vyššie identifikované rozpory

s právnou úpravou SR, ako aj EÚ a je preto potrebné ho zrušiť a vrátiť na nové konanie.

41. Súčasťou správnej žaloby žalobcu bol aj návrh na prejudiciálne konanie pred Súdnym dvorom EÚ.
Žalobca navrhol, aby správny súd postupom podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP konanie prerušil a položil
Súdnemu dvoru EÚ nasledovné otázky:

1. Má sa článok 5 bod 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1370/2007 z 23.
októbra 2007 o službách vo verejnom záujme v železničnej a cestnej osobnej doprave, ktorým sa
zrušujú nariadenia Rady (EHS) č. 1191/69 a (EHS) č. 1107/70 v konsolidovanom znení (ďalej len
„Nariadenie 1370/2007“) vykladať tak, že bezprostredným rizikom vzniku prerušenia poskytovania

služieb umožňujúcim členskému štátu zaviesť núdzové opatrenia podľa článku 5 bod 5 Nariadenia
možno chápať aj situáciu, kedy na poskytovanie dopravných služieb vo verejnom záujme bola vyhlásená
verejná obchodná súťaž alebo verejné obstarávanie, ktoré nebolo ku dňu ukončenia trvania existujúcej
zmluvy o službách ukončené uzavretím novej zmluvy o službách, alebo preukázateľne nebude ku
dňu ukončenia trvania existujúcej zmluvy o službách ukončené uzavretím novej zmluvy o službách,

alebo ak preukázateľne nebude ku dňu skončenia doby trvania poskytovania dopravných služieb podľa
existujúcej zmluvy o službách zabezpečené poskytovanie plného rozsahu dopravných služieb v zmysle
novej zmluvy o službách?
2. Má sa článok 5 bod 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1370/2007 z 23.
októbra 2007 o službách vo verejnom záujme v železničnej a cestnej osobnej doprave, ktorým sa

zrušujú nariadenia Rady (EHS) č. 1191/69 a (EHS) č. 1107/70 v konsolidovanom znení (ďalej len
„Nariadenie 1370/2007“) vykladať tak, že bezprostredným rizikom vzniku prerušenia poskytovania
služieb umožňujúcim členskému štátu zaviesť núdzové opatrenia podľa článku 5 bod 5 Nariadenia
možno chápať aj situáciu, kedy na poskytovanie dopravných služieb vo verejnom záujme bola vyhlásená
verejná obchodná súťaž alebo verejné obstarávanie a existuje dôvodný predpoklad, že nebude ku

dňu ukončenia trvania existujúcej zmluvy o dopravných službách ukončené uzavretím novej zmluvy o
dopravných službách; to neplatí, ak časovú tieseň spôsobil výlučne objednávateľ. Ak áno, je možné za
časovú tieseň spôsobenú výlučne objednávateľom nepovažovať najmä situáciu, ak verejná obchodná
súťaž alebo verejné obstarávanie bolo začaté v súlade s časovým harmonogramom uzatvárania zmlúv
o dopravných službách podľa plánu dopravnej obslužnosti, ak je takýto časový harmonogram súčasťou

plánu dopravnej obslužnosti, avšak k včasnému uzatvoreniu novej zmluvy o dopravných službách ako
výsledku verejnej obchodnej súťaže alebo verejného obstarávania nedôjde z dôvodu uplatnenia a)
revíznych postupov zo strany uchádzača alebo záujemcu alebo b) iných práv účastníka alebo osoby,ktorej práva alebo právom chránené záujmy boli alebo mohli byť dotknuté v súvislosti s verejnou
obchodnou súťažou alebo verejným obstarávaním?

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe

42. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že so žalobnými bodmi uvedenými žalobcom
nesúhlasí a napadnuté rozhodnutie pokladá za správne a zákonné. Žalovaný zároveň upozornil, že
v prípade ustanovenia § 191 ods. 1 písm. f) SSP sa žalobca obmedzil len na paragrafové znenie a

neuviedol žiadnu súvislosť so skutkovými námietkami. V celej správnej žalobe absentuje na rozdiel
od vymedzenia iných žalobných bodov (napr. nesprávne právne posúdenie) konkrétny skutkový opis
tvrdeného porušenia zákona podľa § 191 ods. 1 písm. f) SSP, t. j. žalobca nevymedzil, aké konkrétne
skutkové zistenie nemá oporu v administratívnom spise.

43. K návrhu žalobcu na začatie prejudiciálneho konania žalovaný uviedol, že sa pripája k návrhu

žalobcu, aby správny súd tieto otázky posúdil a prípadne postupom podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP
prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru EÚ okrem prejudiciálnych otázok navrhovaných žalobcom aj
nasledujúce prejudiciálne otázky:
- Je možné v súlade s čl. 5 ods. 1 a 5 nariadenia ES 13870/2007 vydať núdzové rozhodnutie v prípade,
ak bezprostredne hroziacim nebezpečenstvom je stav, kedy bola na poskytovanie dopravných služieb

vyhlásená verejná súťaž, ktorá nebola ku dňu ukončenia trvania existujúcej zmluvy o službách ukončená
uzavretím novej zmluvy z dôvodu uplatnenia mimoriadnych revíznych postupov zo strany uchádzačov
vo verejnej súťaži?
- Je možné pri zachovaní zásady proporcionality nariadiť v rozhodnutí podľa čl. 5 ods. 5 nariadenia
ES 1370/2007 aj obmedzenia výšky preplácania EON dopravcu a iné povinnosti, ktoré sú pre výkon

dopravnej služby nevyhnutné?
- Je možné v rozhodnutí podľa čl. 5 ods. 5 nariadenia ES 1370/2007 obmedziť výšku preplácania EON
dopravcu (okrem preplácania nákladov za priame mzdy a odvody, nákladov na pohonné látky, nákladov
na cestovné, nákladov na odpisy, nákladov na vstupy na autobusové stanice, nákladov, ktoré budú
zmenené z titulu legislatívnych zmien) z dôvodu efektívneho vynakladania financií zo strany dopravcu do

výškymieryinfláciemeranejindexomspotrebiteľskýchcienvyhlásenejŠtatistickýmúradomvSlovenskej
republike, t. j. do výšky miery inflácie vyhlásenej príslušným orgánom verejnej moci?
- Je možné v rozhodnutí podľa čl. 5 ods. 5 nariadenia ES 1370/2007 vylúčiť z nákladov spojených s
poskytovaním služieb podľa čl. 4 ods. 1 písm. d) nariadenia ES 1370/2007 náklady na odchodné a
odstupné pre zamestnancov z dôvodu ukončenia pracovnoprávnych vzťahov u dopravcu?

44. Žalovaný v súvislosti so žalobnými námietkami týkajúcimi sa orgánu verejnej správy prvého stupňa
poukázal na to, že žalobca nenapadol správnou žalobou aj prvostupňové rozhodnutie. Žalovanému je
zrejmé, že žalovaným je podľa § 180 SSP odvolací správny orgán, ale poukázal na osobitosť konania,
kedy podľa § 21a ods. 6 zákona o cestnej doprave nemá odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu

odkladný účinok. Subjektívne práva žalobcu sú tak priamo dotknuté už vydaním prvostupňového
rozhodnutia. Žalobca doručil spolu so správnou žalobou aj viaceré vyjadrenia TSK, ktoré neboli
súčasťou napadnutého administratívneho konania. Žalovaný sa nevie k týmto podaniam vyjadriť a
preto navrhuje, aby správny súd zahrnul do súdneho správneho konania aj prvostupňový správny
orgán. Pre preukázanie skutočností, ktoré tvrdí žalobca vo vzťahu k výkonu dopravnej služby po vydaní

napadnutého rozhodnutia a potenciálnej hrozbe nedostatočnej úhrady je potrebné do súdneho konania
doplniť aj vyjadrenie prvostupňového správneho orgánu k týmto žalobcom uvádzaným tvrdeniam.

45. Následne sa žalovaný zameral na zaujatie stanoviska k jednotlivým žalobným bodom obsiahnutým
v správnej žalobe. K bodu 1. označenému ako „Absentujúci výrok Napadnutého Rozhodnutia“ žalovaný

k námietke žalobcu, že vo svojom odvolaní napadol viaceré výrokové vety rozhodnutia prvostupňového
správneho orgánu a žalovaný zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu tak, že vypustil
výrokové vety č. VII, XIV, XVII a zmenil znenie výrokovej vety č. XIX, avšak „o zvyšku výrokov odvolaním
napadnutéhorozhodnutianevydalžalovanýžiadnypotvrdzujúcivýrokarovnakoanivýrokomnerozhodol
o prípadnom zamietnutí zvyšku odvolania“, žalovaný uviedol, že v správnom konaní nie je viazaný

obsahomanirozsahomodvolaniaaniejepretopotrebné,aby„ozvyškuvýrokovodvolanímnapadnutého
rozhodnutia“ vydal potvrdzujúci výrok a rovnako výrokom rozhodol o zamietnutí zvyšku odvolania.
Žalovaný nesúhlasí s názorom žalobcu, že odvolací správny orgán je povinný sa vo výroku svojho
rozhodnutia vysporiadať so všetkými výrokmi, ktoré boli napadnuté odvolaním. Takýto právny názornemá oporu v právnej úprave a podľa žalovaného by bol taký výrok zmätočný a neurčitý. Žalovaný je
toho názoru, že sa s odvolaním žalobcu vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, kde sa
podrobne vyjadril k jednotlivým odvolacím námietkam a tým naplnil ustanovenie § 47 ods. 3 Správneho

poriadku, podľa ktorého správny orgán v odôvodnení uvedie ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami
účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Žalovaný konštatoval, že výrok
prvostupňového rozhodnutia posúdil ako celok a podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku rozhodol o
jeho zmene. V odvolacom konaní podľa § 53 a nasl. Správneho poriadku rozhoduje odvolací správny
orgán o zákonnosti a správnosti napadnutého prvostupňového rozhodnutia ako celku a vo výroku

odvolacieho rozhodnutia nie je podľa žalovaného povinný vyjadriť sa k jednotlivým výrokovým vetám
napadnutým odvolaním. V prípade, ak odvolací správny orgán rozhodne o zmene rozhodnutia, nie je
možné, aby zároveň niektoré výrokové vety potvrdil a vo vzťahu k týmto výrokovým vetám odvolanie
zamietol. Konštatovanie, že „odvolanie zamieta“ je súčasťou výroku iba vtedy, ak odvolací správny orgán
rozhodnutie potvrdzuje ako celok. Podľa § 59 ods. 2 a 3 Správneho poriadku má odvolací správny
orgán štyri základné možnosti ako rozhodnúť o odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu;

rozhodnutie potvrdí a odvolanie zamietne, rozhodnutie zmení, rozhodnutie zruší alebo rozhodnutie zruší
a vráti na nové prejednanie a rozhodnutie. Podľa názoru žalovaného nie je možné, aby správny orgán
jednýmrozhodnutímčasťvýrokovýchvietpotvrdil,časťzrušilačasťzmenil.Zrušenierozhodnutiavčasti,
ani jeho potvrdenie v časti, nie je v súlade s právnou úpravou § 59 Správneho poriadku. Odvolací
správny orgán nerozhoduje o jednotlivých výrokových vetách, ale o napadnutom rozhodnutí ako celku.

Také odvolacie rozhodnutie, ako navrhuje žalobca, by bolo podľa žalovaného nezákonné a vo vzťahu k
prvostupňovémurozhodnutiunezrozumiteľnéazmätočné.To,akosaodvolacísprávnyorgánvysporiada
s námietkami odvolateľa musí byť zrejmé z odôvodnenia rozhodnutia. Žalovaný rozhodol vo výroku o
zmene napadnutého prvostupňového rozhodnutia tak, že jasne a zreteľne uviedol, ktoré výrokové vety
mení a ktoré vypúšťa. V tejto forme je podľa žalovaného v spojitosti s prvostupňovým rozhodnutím

zrejmé, aká je definitívna podoba výroku právoplatného rozhodnutia o uložení povinnosti poskytovania
dopravných služieb vo verejnom záujme žalobcovi, vydanom na základe § 21a ods. 1 písm. c) a §
43 písm. g) zákona o cestnej doprave. Žalovaný pokladá výrok napadnutého rozhodnutia za určitý,
jasný a jednoznačný. Tento výrok je podľa procesného stanoviska žalovaného zrozumiteľný a nezakladá
žiadnu pochybnosť, ako žalovaný rozhodol. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí jasne vymedzil, ako

prvostupňové rozhodnutie mení a v odôvodnení podrobne uviedol, prečo sa s odvolacími námietkami
nestotožnil.Žalovanýuviedol,žesiniejevedomý,akúzákonnúnormumaltakýmtoformulovanímvýroku
porušiť.

46. K časti správnej žaloby označenej ako „Rozpor s právnym poriadkom SR“, pokiaľ žalobca namietal,

že žiadal uviesť do výroku rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu odkaz na čl. 5 ods. 5
nariadenia č. 1370/2007, ako aj odkaz na § 21a ods. 2 písm. d) zákona o cestnej doprave, žalovaný
uviedol, že nepokladá za nezákonné, že do znenia výroku neuviedol priamo čl. 5 ods. 5 nariadenia
č. 1370/2007, ale vo výroku odkázal na implementačné opatrenie tejto európskej normy - § 21a
ods. 1 písm. c) a § 43 písm. g) zákona o cestnej doprave. Žalobca v odvolaní prostredníctvom

metodického usmernenia Úradu pre verejné obstarávanie č. 2/21 poukazoval na možnosť, že čl. 5 ods.
5 s odkazom na čl. 5 ods. 1 nariadenia č. 1370/2007 nie je možné vo vzťahu k zmluvám o poskytovaní
verejnej dopravy, ktoré spadajú pod režim verejného obstarávania, použiť, a preto žalovaný ponechal
vo výroku napadnutého rozhodnutia iba vnútroštátnu normu. Táto vnútroštátna norma bola platnou
súčasťou právneho poriadku SR a nebola formálne ničím spochybnená. Žalovaný zároveň poukázal

na skutočnosť, že ustanovenie § 21a ods. 2 písm. d) zákona o cestnej doprave neuviedol do výroku z
dôvodu, že táto norma bližšie definuje pojem bezprostredne hroziace nebezpečenstvo a nejde teda o
normu, ktorá primárne upravuje vydanie nariaďovacieho rozhodnutia. Ustanovenie § 21a ods. 2 zákona
o cestnej doprave iba demonštratívne upravuje, čo sa pod bezprostredne hroziacim nebezpečenstvom
rozumie. Podľa názoru žalovaného nejde o ustanovenie, ktoré musí byť súčasťou výroku, naopak

ide o neúplnú legálnu definíciu pojmu, na ktorú je potrebné odkázať pri objasnení právnej úvahy v
odôvodnení rozhodnutia. Vzhľadom na demonštratívny charakter tejto normy má žalovaný za zrejmé,
že ako bezprostredne hroziace nebezpečenstvo môže byť označené aj niečo iné, a teda táto norma nie
je pre výrok rozhodnutia o poskytovaní verejných služieb v autobusovej doprave nevyhnutná. Žalovaný
v tejto súvislosti upozornil na skutočnosť, že práve žalobca v odvolaní namietal rozpor § 21a ods. 2 písm.

d) a e) zákona o cestnej doprave s európskym právom a teda aj Ústavou SR.

47. K časti správnej žaloby označenej ako „Rozpor s právom EÚ“ žalovaný v súvislosti s možným
rozporom § 21a zákona o cestnej doprave už vyššie vo svojom vyjadrení uviedol, že súhlasí so žalobcomohľadom jeho návrhu na prejudiciálne konanie pred Súdnym dvorom EÚ. Otázku možného nesúladu
§ 21a zákona o cestnej doprave je podľa žalovaného potrebné riešiť prostredníctvom konania podľa
§ 100 ods. 1 písm. c) SSP. Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní navrhoval žalovanému, aby prerušil

konania a dal návrh na prejudiciálne konanie, žalovaný zotrváva na názore, že podľa Európskeho
súdneho dvora nie sú správne orgány oprávnené takýto návrh podať (C-134/97). Žalovanému nie je
známe, ako mal prerušiť konanie postupom podľa § 40 Správneho poriadku a dať podnet príslušnému
orgánu, keď nie je aktívne legitimovaný na podanie návrhu na prejudiciálnu otázku, ani na podanie
návrhu na Ústavný súd v otázke súladu právneho predpisu s Ústavou SR. K námietkam žalobcu v

správnej žalobe, ktorý poukázal na to, že žalovaný si mal podľa § 40 Správneho poriadku spraviť sám
úsudok o otázke rozporu s právom EÚ a pri tejto úvahe mal použiť eurokonformný výklad, žalovaný
uviedol, že pri posudzovaní námietok týkajúcich sa ústavnosti a zákonnosti uplatnených žalobcom v
odvolacom konaní vychádzal pri interpretácii právnych noriem najmä zo základného princípu konania
podľa § 21a zákona o cestnej doprave, ktorým je verejný záujem na poskytovaní verejnej dopravy a
túto skutočnosť aj v odôvodnení uviedol. Žalobca vo svojom odvolaní spochybnil § 21a ods. 2 písm.

d) a e) zákona o cestnej doprave a konštatoval, že tieto ustanovenia sú v rozpore s právom EÚ,
najmä s čl. 5 ods. 5 nariadenia ES č. 1370/2007 z dôvodu, že neukončené verejné obstarávania
nie je možné považovať za stav „bezprostredného rizika“. Týmto tvrdením spochybňoval podmienky
vydania rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a teda de facto tvrdil, že na vydanie takéhoto
rozhodnutianiejeprávnyzáklad.Pokiaľbyvšakprvostupňovýsprávnyorgáneurokonformnýmvýkladom

dospel k názoru, že nariaďovacie rozhodnutie nie je možné vydať v prípade, ak objednávateľ verejnej
dopravnej služby nestihne ukončiť verejné obstarávanie z dôvodu uplatnenia mimoriadneho opravného
prostriedku, musel by žalovaný takéto rozhodnutie zrušiť. Sám žalobca však vo svojom odvolaní
rozhodnutie zrušiť nežiadal. Žalovaný upozornil, že žalobca prostredníctvom odkazu na metodické
usmernenie Úradu pre verejné obstarávanie č. 2/21 namietal samotnú možnosť použiť na vydanie

nariaďovacieho rozhodnutia ustanovenie čl. 5 ods. 5 nariadenia ES č. 1370/2007, pretože Úrad pre
verejné obstarávanie vo svojom usmernení konštatoval, že toto ustanovenie sa s poukazom na čl. 5 ods.
1 nariadenia ES č. 1370/2007 nedá vo vzťahu k verejným dopravným službám, ktoré podliehajú režimu
verejného obstarávania, ani použiť a je potrebné pri vydaní nariaďovacieho rozhodnutia vychádzať z
režimu smerníc o verejnom obstarávaní. Žalovanému tak nie je zrejmé, prečo žalobca, ktorý opätovne

namieta rozpor § 21a zákona o cestnej doprave s právom EÚ, nežiadal v administratívnom konaní
prvostupňové rozhodnutie zrušiť. Pokiaľ by sa žalovaný s jeho názorom stotožnil, nemal by inú možnosť,
ako toto rozhodnutie zrušiť, pretože žiadna zmena prvostupňového rozhodnutia by túto namietanú vadu
nezhojila. Rozhodne by sa takáto vada nedala zhojiť odkazom na čl. 5 ods. 5 nariadenia ES č. 1370/2007
priamo vo výroku prvostupňového rozhodnutia. Žalovaný poznamenal, že prvostupňové rozhodnutie,

ktoré žalobca napadol odvolaním, predstavovalo a predstavuje jediný právny titul pre poskytovanie
služieb verejnej prímestskej autobusovej dopravy a jeho prípadné zrušenie by zásadným spôsobom
ohrozilo poskytovanie tejto základnej verejnej služby v dotknutom regióne. Preto žalovaný zvolil v
napadnutom rozhodnutí výklad v prospech zachovania platnosti tohto individuálneho správneho aktu,
rozhodol s poukázaním na skutočnosť, že ustanovenia národnej legislatívy neboli v čase rozhodovania

formálne napadnuté ani zrušené.

48. Žalovaný v tejto súvislosti podotkol, že napadnuté konanie nepatrí k jednoduchým správnym
konaniam a preto dôkladne zvažoval všetky svoje kroky. V danej oblasti neexistuje judikatúra, ktorá by
jednoznačne určovala postup správnych orgánov v konaniach podľa § 21a zákona o cestnej doprave.

Toto konanie je objednávateľmi (samosprávnymi krajmi a obcami) od roku 2021 využívané, pričom
pri vydávaní tzv. núdzových rozhodnutí panuje značná nejednotnosť. V prípade, ak by žalovaný v
napadnutom správnom konaní sám posúdil otázku kolízie zákonnej úpravy § 21a zákona o cestnej
doprave s právnou úpravou nariadenia č. 1370/2007, prípadne s úpravou smerníc o verejnom
obstarávaní a podľa právneho názor žalobcu a právneho názoru UVO konštatoval ich vzájomný rozpor

a následne prvostupňové rozhodnutie zrušil, vystavil by dotknutý región hrozbe veľkej hospodárskej
a spoločenskej škody a zásadným spôsobom by poškodil verejný záujem. Žalovaný poznamenal, že
nepochybuje, že v konkrétnych prípadoch existuje judikatúra, ktorá tvrdí, že je potrebné aj na úrovni
správneho konania aplikovať v prípadoch možnej kolízie európskeho a vnútroštátneho práva právne
normy ES/EÚ. Upozorňuje ale, že ide o judikatúru, ktorá sa týka najmä individuálnych subjektívnych

práv jednotlivcov. Pokiaľ má mať ale posúdenie kolízie vnútroštátneho a európskeho práva správnym
orgánom taký zásadný rozmer, že môže ohroziť verejný záujem, ako je tomu v preskúmavanom prípade
a môže ohroziť subjektívne práva veľkej časti cestujúcich v danom regióne, pokladá žalovaný takýto
právny názor za sporný. Správny orgán nie je vnútroštátnym súdom podľa európskych noriem, nemáatribút nezávislosti a je súčasťou organizácie výkonnej moci, a preto je podľa žalovaného správne, že
posúdenie súladnosti vnútroštátneho práva a práva EÚ v prípade ohrozenia verejného záujmu ponechal
na orgány, ktorých právomoc je jednoznačná. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe nespochybnil, že

nariadenie ES/EÚ je priamo účinné a má prednosť pred národnou legislatívou. Na rozdiel od smerníc
z povahy nariadenia ale vyplýva, že transpozícia ustanovení nariadenia do národnej legislatívy nie je
potrebná. V posudzovanom prípade bola ale napriek tomu implementácia čl. 5 ods. 5 nariadenia č.
1370/2007 vykonaná zákonom č. 221/2021 Z. z., ktorý v ustanoveniach § 21a a § 43 písm. g) zákona
o cestnej doprave jednoznačne konštatoval možnosť vydania rozhodnutia o poskytovaní služieb vo

verejnom záujme aj v prípade poskytovania služieb verejnej dopravy. Právna úprava tohto inštitútu
bola opätovne s účinnosťou od 01.01.2024 nanovo legislatívne upravená zákonom o verejnej osobnej
doprave, pričom možnosť vydať takéto rozhodnutie bola v novom zákone s odkazom na čl. 5 ods. 1 a 5
nariadenia č. 1370/2007 ponechaná a to aj napriek právnemu názoru Úradu pre verejné obstarávanie,
ktorého stanovisko bolo súčasťou medzirezortného pripomienkového konania. Z legislatívneho procesu
bolo zrejmé, že zákonodarná, ako aj výkonná moc v štáte si boli vedomé možnej kolízie s právom ES/

EÚ a napriek tomu vyhodnotili navrhovanú právnu úpravu ako zlučiteľnú s právom EÚ. Pri posudzovaní
právneho základu možnosti vydania tzv. núdzového rozhodnutia podľa § 21a zákona o cestnej doprave
nemal žalovaný na posúdenie iba samotné znenie nariadenia, ale aj implementačné opatrenie vo
forme zákona, pričom implementácia tohto právneho aktu ES nebola v dobe rozhodovania žalovaného
formálne nikým spochybnená. Naopak, v čase rozhodovania žalovaného bola opätovne prevzatá do

národnej legislatívy zákonom o verejnej osobnej doprave, pričom vláda, ako aj Národná rada SR,
deklarovali v doložke zlučiteľnosti návrhu zákona, že zákon je súladný s právom EÚ. Vzhľadom na
uvedené si žalovaný zvolil v preskúmavanom konaní pri aplikácii právnych noriem výklad v prospech
zabezpečenia poskytovania verejnej dopravy a verejného záujmu.

49. Žalovaný súčasne považoval za potrebné poukázať na špecifický skutkový a právny rozmer
preskúmavanej veci a je toho názoru, že v daných podmienkach rozhodol správne a zákonne.
Posudzovať samostatne rozpor európskej a národnej legislatívy v odvolacom správnom konaní na
úrovni kraja, s možnými rozsiahlymi a závažnými ekonomickými a spoločenskými dôsledkami, považuje
žalovaný za arbitrárne. K námietke časovej tiesne, ktorú si prvostupňový správny orgán „vytvoril sám“,

žalovanýuvádza,žezáväznoučasťourozhodnutiajeibajehovýrokapretosaodôvodnenímrozhodnutia
predsedu UVO č. 9269-9000/2023 v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku nezaoberal. Podotkol
však zároveň, že mimoodvolacie konanie nie je podľa jeho právneho názoru možné považovať za bežný
revízny prostriedok. Skutočnosť, že v odôvodnení rozhodnutia predseda UVO konštatoval, že časovú
tieseň si prvostupňový správny orgán vytvoril sám, nie je možné chápať ako predbežnú otázku podľa

§ 40 ods. 1 Správneho poriadku. Za vyriešenie predbežnej otázky je možné chápať len skutočnosť
vyplývajúcu z výroku rozhodnutia a nie každé tvrdenie, ktoré obsahuje odôvodnenie rozhodnutia orgánu
verejnej správy. Žalovaný upozornil, že sám žalobca označil vo svojom odvolaní zo dňa 30.10.2023
rozhodnutie predsedu UVO č. 9269-9000/2023 za „prekvapivé“.

50. K časti správnej žaloby žalobcu označenej ako „Jednotlivé výroky rozhodnutia“, v rámci ktorej
žalobca namietal rozsah úpravy prvostupňového rozhodnutia ako rozporný s § 21a ods. 5 zákona
o cestnej doprave a právnu úvahu žalovaného označil za nesprávnu, pričom žalobca uviedol, že
žalovaný skúmal v otázke možného rozsahu úpravy nariaďovacieho rozhodnutia aj rozpor s nariadením
č. 1370/2007, ktoré on nenamietal, k tejto námietke žalovaný opätovne poukázal na to, že pri

preskúmavaní rozhodnutia napadnutého odvolaním nie je druhostupňový správny orgán viazaný iba
odvolacími námietkami odvolateľa, ale preskúmava odvolaním napadnuté rozhodnutie ako celok.
Žalovaný pri svojej právnej úvahe o rozsahu úpravy, ktorú môže správny orgán upraviť v nariaďovacom
rozhodnutí, vychádzal nielen z ustanovenia § 21a ods. 5 ale aj § 21a ods. 7 zákona o cestnej
doprave, ako aj z nariadenia č. 1370/2007. V napadnutom rozhodnutí zdôvodnil, prečo nepokladá

úpravu § 21a ods. 5 zákona o cestnej doprave za taxatívne vymedzenie rozsahu úpravy nariaďovacieho
rozhodnutia. Právna úvaha žalovaného podľa jeho názoru nie je porušením zákona, pretože ak zákon
nie je jednoznačný, správny orgán musí pri aplikácií právnych noriem použiť výklad. Výklad nemusí byť
vždy len jazykový a viaceré súdne rozhodnutia vyzývajú správne orgány, aby vykladali právne normy
komplexne za pomoci systematického, logického a teleologického výkladu. Žalovaný tak pokladá právnu

úvahu, ktorú uviedol v napadnutom rozhodnutí, za zrozumiteľnú a zákonnú. V otázke analógie žalovaný
uviedol, že priamo § 21a ods. 7 zákona o cestnej doprave odkazuje v prípade nariaďovacích rozhodnutí
na primerané použitie ustanovení upravujúcich zmluvu o službách a teda sám zákonodarca vyzýva k
primeranej aplikácií týchto ustanovení. Výklad žalovaného z tohto dôvodu nie je svojvoľný. Naopak,výklad žalobcu, že ustanovenie § 21a ods. 7 zákona o cestnej doprave sa vzťahuje len na „ostatné
náležitosti týkajúce sa dopravných služieb vo verejnom záujme“, nepokladá žalovaný za správny a
logický. „Ostatné náležitosti týkajúce sa dopravných služieb vo verejnom záujme“ sú podľa § 21a

ods. 5, posledná veta predmetom dohody medzi dopravcom a objednávateľom. Tvrdenie žalobcu, že
predmetom nariaďovacieho rozhodnutia môžu byť podľa § 21a ods. 5, prvá veta iba náležitosti tam
uvedené a zároveň, že § 21a ods. 7 zákona o cestnej doprave sa vzťahuje „práve na ostatné náležitosti“,
pokladá žalovaný na nelogické.

51. Pokiaľ žalobca v žalobe namietal, že žalovaný nikde neuviedol, na základe akého právneho predpisu
je oprávnený jednostranne nariadiť povinnosti určené výrokmi označenými ako písm. f), bodmi II., IV.,
V. VI. prvostupňového rozhodnutia, k uvedenému žalovaný uviedol, že obmedzenia EON odôvodnil
ustanovením § 21 ods. 5, prvá veta zákona o cestnej doprave a v napadnutom rozhodnutí uviedol, že
EONsatýkajúspôsobuvýpočtupríspevku,kdesúEONzákladnouveličinouvýpočtu.ObmedzeniaEON,
ktoré zaviedol Trenčiansky samosprávny kraj „definujú podmienky zaradenia do EON“ a preto „je podľa

odvolacieho správneho orgánu nesporné, že prvostupňový správny orgán mohol takúto povinnosť do
napadnutého rozhodnutia zaradiť“ (napadnuté rozhodnutie s. 21, 22, 23).

52. Žalobca v správnej žalobe uviedol, že zastropovanie výšky EON do výšky inflácie z dôvodov
rozpočtových limitov objednávateľa je „možné vnímať ako postup v rozpore s metodikou výpočtu

príspevku podľa Nariadenia č. 1370/2007 a v tomto bode je postup žalovaného rovnako nezákonný“.
K tieto žalobnej námietke žalovaný opätovne uviedol, že kompenzácia za finančné bremená zo strany
objednávateľa nemôže byť neobmedzená a stanovenie maximálnej kompenzácie s odvolaním sa
na mieru inflácie zistenú oprávneným orgánom verejnej moci pokladá za legitímne. Upozorňuje, že
zastropovanie výšky EON nie je svojvoľné, ale prvostupňový správny orgán použil ako kritérium pre

uznávanie EON relevantný objektívny údaj o miere inflácie určení príslušným orgánom – Štatistickým
úradom ER. Úprava preplácania EON s odvolaním sa na mieru inflácie nie je podľa žalovaného
porušenie zásady proporcionality. Vzhľadom na skutočnosť, že EON sú súčasťou rovnice pre výpočet
príspevku, nie je podľa žalovaného uvedenie týchto obmedzení do prvostupňového rozhodnutia v
rozpore so zákonom o cestnej doprave.

53. K časti správnej žaloby označenej ako „K stanoveniu výšky primeraného zisku“, v ktorej žalobca
namietal, že „je nemysliteľné, aby správny orgán využil zadanie núdzových opatrení za účelom zníženia
primeraného zisku s tým istým dopravcom, na tom istom území a v tom istom rozsahu poskytovaných
služieb“, žalovaný uviedol, že sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil s názorom prvostupňového

správneho orgánu, že výpočet miery zisku nie je veličina, ktorá sa musí nevyhnutne v priebehu
rokov postupne zvyšovať, pretože je vypočítaná ako percento hodnoty EON, ktorá sa s nárastom
cien automaticky premietne do zvýšenej hodnoty zisku. Údaje z rokov 2012 až 2019, ktoré použil
prvostupňový správny orgán, tak nepokladal za neaktuálne. Naopak, na základe týchto údajov dospel k
názoru, že pôvodná miera zisku žalobcu stanovená na 5 % bola nadštandartná a výrazne prevyšovala

slovenský priemer v danom časovom období. Prešetrením dostupných údajov žalovaný v odvolacom
konaní zistil, že hodnota zisku, akú stanovil prvostupňový správny orgán nie je vo výraznom rozpore
s mierou zisku stanovenou v iných samosprávnych krajoch tak, ako tvrdil žalobca. Žalovaný s sa
touto skutočnosťou zaoberal a prešetrením dostupných údajov zistil, že hodnota 3,5 % zisku bola
v rokoch 2021 a 2023 stanovená v nariaďovacích rozhodnutiach aj v iných samosprávnych krajoch

(Košický samosprávny kraj – 3,5 % , Prešovský samosprávny kraj - 3,00 % ). Žalovaný k uvedenému
argumentu uviedol, že v napadnutom rozhodnutí skúmal súlad stanovenia hodnoty primeraného zisku
vo vzťahu k právnej úprave nariadenia ES 1370/2007, ako aj vo vzťahu k dostupným informáciám o
stanovení hodnoty primeraného zisku v ostatných samosprávnych krajoch. Podľa žalovaného znenie
nariadenia jednoznačne uvádza, že hodnota stanoveného zisku má byť posudzovaná vo vzťahu k

danému členskému štátu a nie je možné do nej zahŕňať hodnoty zisku v iných členských štátoch. Túto
skutočnosťžalovanýajvnapadnutomrozhodnutíuviedol.Rovnakovnapadnutomrozhodnutíuviedol,že
mierazisku,ktoráboladohodnutávpôvodnejzmluveoposkytovaníslužieb,niejevkonaníoposkytovaní
služieb na základe rozhodnutia záväzná a prvostupňový správny orgán ju mohol zmeniť.

54. K časti správnej žaloby označenej ako „K výrokovej vete II, IV, V“, v ktorej žalobca uviedol, že
povinnosti stanovené v bodoch II., IV. a V. viedli u žalobcu k neprimeranej administratívnej záťaži,
spomaleniu procesov a závažným ekonomickým dopadom a v rámci, ktorej žalobca namietal, že
žalovaný ku dňu vydania rozhodnutia nezistil dostatočne skutkový stav, žalovaný uviedol, že sa nevievyjadriť ku skutočnostiam, ktoré nastali po vydaní napadnutého rozhodnutia a pokladá za potrebné, aby
sa v tejto súvislosti vyjadril prvostupňový správny orgán. V čase vydania napadnutého rozhodnutia mal
žalovaný za preukázané, že nastavenie procesov kontroly zo strany prvostupňového správneho orgánu

je dostatočné na zabezpečenie nadmernej, ako aj nedostatočnej úhrady podľa nariadenia č. 1370/2007.

55. K časti správnej žaloby označenej ako „K výrokovej vete VI“, v rámci ktorej žalobca v žalobe namietal,
že neuznanie nákladov na odstupné a odchodné zamestnancov z dôvodu ukončenia pracovných
vzťahov u žalobcu je v priamom rozpore s nariadením ES č. 1307/2007, k uvedenému žalovaný uviedol,

ženákladynaodstupnéaodchodnémajúosobitnýcharakteraniejemožnéichdefinovaťakonákladyna
zamestnanca, ktoré súvisia s plnením verejnej služby. Prvostupňový správny orgán nemôže preplácať
žalobcovi všetky náklady, ktoré súvisia s ich výkonom podnikania. Pracovnoprávna legislatíva pozná aj
možnosť pracovného pomeru na dobu určitú a vzhľadom na to, že rozhodnutie je vydané na konkrétnu
dobu, podľa názoru žalovaného je na žalobcovi, aby charakter pracovného pomeru prispôsobil týmto
skutočnostiam. Nie je podľa názoru žalovaného možné očakávať, aby prvostupňový správny orgán

po uplynutí doby 2 rokov vyplatil odstupné všetkým zamestnancom žalobcu. Podľa § 76a zákona č.
311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) patrí odchodné
zamestnancovi pri prvom skončení pracovného pomeru po vzniku nároku na starobný dôchodok,
predčasný starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok. Z charakteru tejto peňažnej kompenzácie
je podľa žalovaného zrejmé, že nie je možné odôvodnene požadovať zaradenie odchodného medzi

EON a požadovať po prvostupňovom správnom orgáne jeho preplatenie. V prípade, ak má žalobca
zamestnanca, ktorý u neho pracuje vo svojom prvom pracovnom pomere, t. j. nepretržite, nie je možné
tento druh peňažnej kompenzácie spravodlivo žiadať od objednávateľa verejnej služby, ktorý určil
dopravcovi výkon dopravnej služby v lehote dvoch rokov. Podľa § 76 Zákonníka práce patrí odstupné
zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou z dôvodov uvedených v §

63 ods. 1 písm. a), b) alebo písm. f) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný
stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu. Z charakteru tejto
peňažnej kompenzácie je podľa žalovaného potom zrejmé, že nie je možné odôvodnene požadovať ani
zaradenie odstupného medzi EON a požadovať po prvostupňovom správnom orgáne jeho preplatenie
žalobcovi. Žalovaný taktiež zdôraznil, že aj v prípade, ak by žalobca skončil svoju podnikateľskú

činnosť, nemôže byť na ťarchu prvostupňového správneho orgánu, aby preplácal zamestnancom
žalobcu peňažné kompenzácie tohto charakteru. Žalovaný je toho právneho názoru, že takéto peňažné
kompenzácie sú naopak neopodstatnenou úhradou podľa nariadenia č. 1370/2007.

56. Pokiaľ žalobca vo svojej správnej žalobe opätovne uvádzal, že žalovaný na jednom mieste

argumentuje, že určitá úprava vzťahu medzi samosprávnym krajom a žalobcom bola upravená
v pôvodnej zmluve o poskytovaní dopravných služieb a na druhej strane konštatuje, že úprava,
ktorú obsahovala pôvodná zmluva nie je pri vydaní nariaďovacieho rozhodnutia záväzná, žalovaný
nepovažuje tento spôsob argumentácie za rozporný, pretože nie je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu,
že buď akceptuje „zmluvu ako celok“, alebo by ju nemal akceptovať vôbec. Podľa žalovaného je zrejmé,

že pôvodná zmluva o poskytovaní dopravnej služby medzi Trenčianskym samosprávnym krajom a
žalobcom nie je pre vydanie nariaďovacieho rozhodnutia záväzná. Je ale prirodzené a logické, že pri
stanovení podmienok poskytovania dopravných služieb vychádzal správny orgán čiastočne aj z tejto
zmluvy. Vzhľadom na skutočnosť, že nariaďovacie rozhodnutie je jednostranným právnym úkonom
správneho orgánu je zrejmé, že obsah tohto rozhodnutia si určuje správny orgán a do znenia takéhoto

rozhodnutia nie je povinný prevziať celý obsah pôvodnej zmluvy vrátane dojednaní o finančných
kompenzáciách. Pri určovaní obsahu rozhodnutia je samozrejme potrebné, aby bola vo vzťahu k
dopravcovi dodržaná zásada proporcionality a ustanovenia nariadenia č. 1370/2007, ako aj vnútroštátna
legislatíva. Žalovaný zdôraznil, že pri posudzovaní skutkového a právneho stavu odvolaním žalobcu
napadnutého rozhodnutia podrobne skúmal možné dopady úpravy vyplývajúce z tohto rozhodnutia

na žalobcu, avšak (s výnimkou ustanovení – výrokových viet, ktoré v rozhodnutí zmenil) nedospel k
záveru, že úprava vzťahov medzi Trenčianskym samosprávnym krajom a žalobcom je nezákonná, resp.
rozporná s právnou úpravou ES/EÚ.

57. Žalovaný potom v závere vyjadrenia zhrnul, že napadnuté rozhodnutie pokladá za zákonné a

správne. V napadnutom rozhodnutí sa dostatočne a zrozumiteľne vysporiadal s námietkami žalobcu,
vec správne právne posúdil, dostatočne zistil skutkový stav a rozhodol na základe správneho právneho
predpisu. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby správny súd zamietol správnu
žalobu žalobcu ako nedôvodnú a právo na náhradu trov účastníkom konania nepriznal. Posúdenie podstatných skutkových zistení a právnych argumentov správnym súdom

58. Účastníci konania nežiadali na prejednanie veci nariadiť pojednávanie podľa § 107 ods. 1 písm. a)
SSP a ani správny súd nezistil iné dôvody pre nariadenie pojednávania podľa § 107 ods. 1 písm. b) až
e) SSP. Správny súd preto rozhodnutie vo veci verejne vyhlásil postupom podľa § 107 ods. 2 v spojení
s § 137 ods. 4 SSP dňa 25.03.2026. Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bolo
zverejnené na úradnej tabuli správneho súdu od 17.03.2026 do 26.03.2026.

Správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie
orgánu verejnej správy prvého stupňa, v rozsahu a z dôvodov správnej žaloby (§ 134 SSP) a dospel
k záveru, že správna žaloba žalobcu nie je dôvodná, preto ju podľa § 190 SSP zamietol.

59. Pokiaľ žalobca namietal spôsob akým žalovaný rozhodol o ním podanom odvolaní, tieto námietky

správny súd neuznal za dôvodné. Podľa § 59 ods. 1 a 2 Správneho poriadku platí, že odvolací orgán
preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní,
prípadne zistené vady odstráni a ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak
odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. V zmysle tohto zákonného ustanovenia žalovaný postupoval,
keď na základe podaného odvolania žalobcu zmenil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa

tak, ako je to obsiahnuté vo výroku jeho rozhodnutia, z čoho zároveň vyplýva, že ostatné časti výroku
rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa zostali rozhodnutím žalovaného nedotknuté, a teda
v tejto časti bolo aj odvolanie žalobcu nedôvodné.

60. Pokiaľ žalobca namietal, že vo výroku rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa absentuje

uvedenie ustanovenia § 21a ods. 2 písm. d) alebo e) zákona o cestnej doprave, resp. uvedenie čl.
5 ods. 5 nariadenia, tieto námietky vyhodnotil správny súd ako nedôvodné. Je zrejmé, na základe
akého zákonného ustanovenia orgán verejnej správy prvého stupňa odvodil svoju právomoc na uloženie
núdzového opatrenia (§ 43 písm. g) zákona o cestnej doprave) a z odôvodnenia rozhodnutia orgánu
verejnej správy prvého stupňa v spojení s rozhodnutím žalovaného sú zrejmé aj skutkové okolnosti,

ktorébolivyhodnocovanéakobezprostrednehroziacenebezpečenstvoaichprávneposúdenievzmysle
§ 21a ods. 2 zákona o cestnej doprave. Samotné neuvedenie ustanovenia § 21a ods. 2 zákona o cestnej
doprave a odkaz na príslušné písmeno v tomto ustanovení nie je takým nedostatkom rozhodnutia,
ktorý by bol spôsobilý privodiť záver o nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí.

61. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozpor vnútroštátnej právnej úpravy a nariadenia a žiadal, v prípade
uznania tejto argumentácie, ako dôvodné požadovať uvedenie čl. 5 ods. 5 nariadenia č. 1370/2007 vo
výroku rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa, táto argumentácia taktiež nie je dôvodná.
Ak by bol konštatovaný rozpor vnútroštátnej právnej úpravy s čl. 5 ods. 5 nariadenia č. 1370/2007,
teda ak podľa žalobcu skutkovú situáciu, ktorá nastala v tu prejednávanej veci nemožno vyhodnotiť

ako bezprostredne hroziace nebezpečenstvo, pre ktoré možno uložiť núdzové opatrenie (teda podľa
žalobcu nariadenie nepripúšťa za takýchto skutkových okolností uložiť povinnosť poskytovať dopravné
službyvoverejnomzáujme),potomjenelogickévyžadovaťuvedeniečl.5ods.5nariadeniač.1370/2007
vo výroku rozhodnutia. Jednoducho povedané ak podľa žalobcu nariadenie v prípade skutkových
okolností aké sú vo veci samej nedovoľuje uložiť povinnosť poskytovať dopravné služby vo verejnom

záujme, tak potom absentuje podklad pre argumentáciu žalobcu, že vo výroku rozhodnutia mal byť
uvedený čl. 5 ods. 5 nariadenia č. 1370/2007.

62. Žalobca žalovanému tiež vyčítal, že nepodal Ústavnému súdu SR návrh na posúdenie súladu
ustanovenia § 21a zákona o cestnej doprave s nariadením. Žalovaný k odvolacej námietke vznesenej

v tomto smere uviedol, že nie je oprávneným subjektom na podanie návrhu podľa čl. 125 Ústavy SR.

63. Podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR; Ústavný súd rozhoduje o súlade
a) zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom,
b) nariadení vlády, všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovilasúhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, a so zákonmi,
c) všeobecne záväzných nariadení podľa čl. 68 s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými

zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi, ak o nich nerozhoduje iný súd,
d) všeobecne záväzných právnych predpisov miestnych orgánov štátnej správy a všeobecne záväzných
nariadení orgánov územnej samosprávy podľa čl. 71 ods. 2 s ústavou, s ústavnými zákonmi, s
medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, so zákonmi, s nariadeniami

vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov
štátnej správy, ak o nich nerozhoduje iný súd.

64. Podľa § 74 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení platnom a účinnom do 14.07.2024 (ďalej aj len „zákon o Ústavnom súde
SR“); Návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy o súlade právnych predpisov nižšej právnej

sily s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas
národná rada a ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, môžu podať:
a) najmenej pätina poslancov národnej rady,
b) prezident
c) vláda,

d) súd v súvislosti s prejednávanou vecou,
e) generálny prokurátor,
f) predseda súdnej rady, ak ide o právny predpis týkajúci sa výkonu súdnictva,
g) verejný ochranca práv, ak ďalšie uplatňovanie právneho predpisu môže ohroziť základné práva alebo
slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „základné
práva a slobody“).

65. Pokiaľ žalovaný v rozhodnutí uviedol, že mu nesvedčí aktívna legitimácia na iniciovanie konania
o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom SR, táto jeho argumentácia zodpovedá právnej

úprave zákona o Ústavnom súde SR, pretože orgán verejnej správy nie je legitimovaný na podanie
návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom SR v zmysle čl. 125
Ústavy SR.

66. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej aj len „Zmluva o fungovaní EÚ“); Súdny dvor

Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b)
platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.
Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského štátu v súvislosti
s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie koná bezodkladne.

67. Pokiaľ žalovaný aj s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C - 134/97 Victoria
Film uviedol, že mu nesvedčí aktívna legitimácia na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru
EÚ, aj táto argumentácia je správna. Správnemu súdu je známa rozhodovacia činnosť Súdneho
dvora EÚ, v ktorej posudzoval pojem „vnútroštátny súdny orgán“, na ktorý odkazuje čl. 267 Zmluvy

o fungovaní EÚ, napríklad rozhodnutie vo veci C - 203/14 Consorci Sanitari del Maresme/Corporació
de Salut del Maresme i la Selva. Návrh na začatie prejudiciálneho konania podal katalánsky súd
pre verejné obstarávanie a spornou sa stala jeho právomoc vo vzťahu k tomu, či ho možno považovať
za „vnútroštátny súdny orgán“. Podľa bodu 17. tohto rozhodnutia: Po prvé pri posúdení, či má
orgán, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, povahu „súdneho orgánu“ v zmysle

článku 267 ZFEÚ, čo je otázka spadajúca výlučne do pôsobnosti práva Únie, Súdny dvor zohľadňuje
všetky kritériá, akými sú zriadenie tohto orgánu zákonom, jeho trvalý charakter, záväzný charakter
jeho jurisdikcie, kontradiktórna povaha konania, použitie právnych predpisov orgánom, ako aj jeho
nezávislosť (pozri najmä rozsudky Vaassen-Göbbels, 61/65, EU:C:1966:39, a Umweltanwalt vonKärnten, C-205/08, EU:C:2009:767, bod 35, ako aj citovanú judikatúru). Je preto potrebné poukázať
na to, že aj keby sa Tribunal Catala de Contractes del Sector Públic, ako vyplýva z návrhu na začatie
prejudiciálneho konania, považoval v zmysle španielskeho práva za správny orgán, táto skutočnosť

nie je sama osebe rozhodujúca na účely uvedeného posúdenia. V zmysle uvedených Súdnym dvorom
EÚ zadefinovaných kritérií nie sú potom ale pochybnosti o tom, že orgán verejnej správy prvého
stupňa a ani žalovaného nemožno považovať za vnútroštátny súdny orgán v zmysle z čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ, nakoľko je nesporné, že nepatria do sústavy súdov a nie je im ani zverená žiadna
právomoc v kontradiktórnom konaní, na základe ktorej by sa otvorila otázka, či napriek ich označeniu

a zariadeniu medzi orgány štátnej správy by ich nebolo možné pre účely čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
považovať za vnútroštátny súdny orgán.

68. Ustanovenie § 40 Správneho poriadku, podľa ktorého ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už
právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správny orgán takým rozhodnutím viazaný; inak si správny
orgán môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania,

nemôže pre orgány verejnej správy zakladať legitimáciu pre iniciovanie konania o súlade právnych
predpisov pred Ústavným súdom SR alebo pre iniciovanie konania pred Súdnym dvorom EÚ o
prejudiciálnej otázke. Žalobca preto nedôvodne poukazuje na ustanovenie § 40 Správneho poriadku
a opomína priliehajúcu argumentáciu žalovaného, ktorú uviedol vo vzťahu k nedostatku aktívnej
legitimácie na iniciovanie konania pred Ústavným súdom SR a Súdnym dvorom EÚ.

69. Žalobca v odvolaní namietal, že ustanovenie § 21a ods. 2 zákona o cestnej doprave je v rozpore
s nariadením, pretože dôvody, ktoré zákonodarca uviedol v § 21a ods. 2 zákona o cestnej doprave
boli podľa žalobcu odmietnuté európskym zákonodarcom v rámci tzv. štvrtého železničného balíka,
ktorý bol Európskemu parlamentu predložený v roku 2023. Čiže pozmeňujúci návrh, v zmysle

ktorého by bezprostredne hroziacim nebezpečenstvom bol aj stav, ak objednávateľ dopravy nie je
schopný začať alebo ukončiť verejné obstarávanie v primeranom čase, Európsky parlament neposúdil
ako dostatočný základ pre uplatnenie núdzových opatrení podľa čl. 5 ods. 5 nariadenia. Žalovaný
uviedol k tejto odvolacej námietke žalobcu argumentáciu, že pozmeňujúci návrh síce obsahoval znenie,
ktoré ako dôvod bezprostredného ohrozenia uvádzalo skutočnosť, že príslušný orgán nezačal verejné

obstarávanie včas alebo ho nestihol včas ukončiť, avšak neschválenie tohto pozmeňujúceho návrhu nie
je možné označiť za dôkaz, že takýto výklad pojmu bezprostredné ohrozenie nie je možný. Žalovaný
uviedol, že pri legislatívnej tvorbe pojmov nie je správne definovať pojem iba pre jeden prípad, ale je
potrebné pri pozitívnej definícii pojmu uviesť komplexnú definíciu, a ak by príslušné orgány EÚ mali za to,
že bezprostredným ohrozením nie je možné definovať stav neukončeného verejného obstarávania, boli

by túto skutočnosť v uvedenom ustanovení priamo uviedli prostredníctvom negatívnej definície.

70. Podľa (20) nariadenia č. 1370/2007; Ak sa orgán verejnej moci rozhodne zveriť poskytovanie
služieb všeobecného záujmu tretej osobe, musí poskytovateľa služieb vo verejnom záujme vybrať
v súlade s právom Spoločenstva v oblasti verejných zákaziek a koncesií, ako sa ustanovuje v článkoch

43 až 49 zmluvy, a v súlade so zásadami transparentnosti a rovnosti zaobchádzania. Ustanovenia
tohto nariadenia sa predovšetkým nedotýkajú povinností uplatniteľných na orgány verejnej moci podľa
smerníc o verejnom obstarávaní, ak zmluvy o službách vo verejnom záujme patria do rozsahu ich
pôsobnosti.

71. Podľa (24) nariadenia č. 1370/2007; V prípade rizika prerušenia poskytovania služieb by príslušné
orgány mali byť oprávnené prijať krátkodobé núdzové opatrenia až do zadania novej zmluvy o službách
vo verejnom záujme, ktorá je v súlade so všetkými podmienkami zadávania zmlúv, ktoré sú ustanovené
v tomto nariadení.

72. Podľa (27) nariadenia č. 1370/2007; Náhrada, ktorú poskytli príslušné orgány na pokrytie nákladov
vynaložených na plnenie záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme, by sa mala vypočítať
spôsobom, ktorý zabráni nadmernej úhrade. Ak príslušný orgán zamýšľa zadať zmluvu o službách vo
verejnom záujme bez verejnej súťaže, mal by tiež dodržiavať podrobné pravidlá, ktoré zabezpečujú, že
výška úhrady je primeraná a odráža snahu o efektívnosť a kvalitu služieb.

73. Podľa (29) nariadenia č. 1370/2007; Na účely zadávania zmlúv o službách vo verejnom záujme
s výnimkou núdzových opatrení a zmlúv o službách vo verejnom záujme týkajúcich sa malých
vzdialeností by príslušné orgány mali prijať opatrenia potrebné na zverejnenie skutočnosti, že majúv úmysle zadať takéto zmluvy, najmenej jeden rok vopred, aby mohli potenciálni poskytovatelia služieb
vo verejnom záujme na tento zámer reagovať.

74. Podľa (30) nariadenia č. 1370/2007; Priame zadávanie zmlúv o službách vo verejnom záujme by
malo podliehať zvýšenej transparentnosti.

75. Podľa čl. 1 nariadenia č. 1370/2007; 1. Účelom tohto nariadenia je vymedziť, ako môžu
príslušné orgány v súlade s pravidlami práva Spoločenstva konať v oblasti verejnej osobnej dopravy,

aby zabezpečili poskytovanie služieb všeobecného záujmu, ktoré by boli okrem iného početnejšie,
bezpečnejšie, kvalitnejšie alebo poskytované pri nižších nákladoch ako tie, ktorých poskytovanie by
umožnilo samotné fungovanie trhu. Na tento účel toto nariadenie stanovuje podmienky, za ktorých
príslušnéorgánypriukladaníalebozmluvnomuzatváranízáväzkovvyplývajúcichzoslužiebvoverejnom
záujme poskytujú poskytovateľom služieb vo verejnom záujme úhradu za vynaložené náklady a/
alebo priznávajú výlučné práva výmenou za plnenie záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom

záujme. 2. Toto nariadenie sa uplatňuje na vnútroštátne aj medzinárodné poskytovanie služieb vo
verejnom záujme v železničnej osobnej doprave, inej osobnej koľajovej a cestnej osobnej doprave
s výnimkou služieb, ktoré sa poskytujú hlavne pre ich historický význam alebo turistickú hodnotu.
Členské štáty môžu uplatňovať toto nariadenie na verejnú osobnú dopravu vnútrozemskými vodnými
cestami a vnútroštátnymi morskými vodami bez toho, aby bolo dotknuté nariadenie Rady (EHS)

č. 3577/92 zo 7. decembra 1992, ktorým sa uplatňuje zásada slobody poskytovania služieb na námornú
dopravu v rámci členských štátov (námorná kabotáž). 3. Toto nariadenie sa neuplatňuje na verejné
koncesie na práce v zmysle článku 1 ods. 3 písm. a) smernice 2004/17/ES alebo článku 1 ods. 3
smernice 2004/18/ES.

76. Podľa čl. 5 nariadenia č. 1370/2007; 1. Zmluvy o službách vo verejnom záujme sa zadávajú
v súlade s pravidlami stanovenými v tomto nariadení. Avšak zmluvy o službách alebo zmluvy o službách
vo verejnom záujme vymedzené v smernici 2004/17/ES alebo smernici 2004/18/ES pre služby vo
verejnom záujme v autobusovej alebo električkovej osobnej doprave sa zadávajú v súlade s postupmi
ustanovenýmipodľauvedenýchsmerníc,aktietozmluvynemajúformukoncesnýchzmlúvnaslužby,ako

je vymedzené v uvedených smerniciach. Ak sa zmluvy majú zadávať v súlade so smernicou 2004/17/
ES alebo smernicou 2004/18/ES, ustanovenia odsekov 2 až 6 tohto článku sa neuplatňujú.
2. Pokiaľ to nezakazuje vnútroštátne právo, každý príslušný miestny orgán bez ohľadu na to, či je to
jediný orgán, alebo skupina orgánov, ktoré poskytujú integrované služby vo verejnom záujme v osobnej
doprave, sa môže rozhodnúť sám poskytovať služby vo verejnom záujme v osobnej doprave alebo

zadať zmluvu o službách vo verejnom záujme priamo právne odlišnému subjektu, nad ktorým vykonáva
príslušný miestny orgán alebo v prípade skupiny orgánov aspoň jeden príslušný miestny orgán kontrolu
podobnú kontrole, ktorú vykonáva nad vlastnými oddeleniami. Tam, kde príslušný miestny orgán prijme
takéto rozhodnutie, sa uplatňuje toto:
a) s cieľom zistiť, či príslušný miestny orgán vykonáva takúto kontrolu, sa zvážia aspekty, akými

sú miera účasti v správnom, riadiacom alebo kontrolnom orgáne, príslušné ustanovenia o tom v
stanovách, vlastníctvo, účinný vplyv a kontrola nad strategickými rozhodnutiami a samostatnými
riadiacimi rozhodnutiami. V súlade s právom Spoločenstva nie je 100 % vlastníctvo príslušným
orgánom verejnej moci, najmä v prípade verejno-súkromných partnerstiev, nevyhnutným predpokladom
zabezpečenia kontroly v zmysle tohto odseku pod podmienkou, že verejný vplyv je dominantný a že

kontrolu možno zabezpečiť na základe iných kritérií;
b) podmienkou uplatňovania tohto odseku je, aby interný poskytovateľ a každý subjekt, na ktorý má tento
poskytovateľ hoci len minimálny vplyv, vykonával svoje činnosti súvisiace s verejnou osobnou dopravou
na území pôsobnosti príslušného miestneho orgánu, okrem odchádzajúcich liniek, alebo iné pomocné
prvky tejto činnosti, ktoré zasahujú na územie pôsobnosti susedných príslušných miestnych orgánov, a

aby sa nezúčastňoval na verejných súťažiach na poskytovanie služieb vo verejnom záujme v osobnej
doprave, ktoré sa organizujú mimo územia pôsobnosti príslušného miestneho orgánu;
c) bez ohľadu na písmeno b) sa môže interný poskytovateľ zúčastňovať na spravodlivých verejných
súťažiach dva roky pred uplynutím doby platnosti svojej priamo zadanej zmluvy o službách vo
verejnom záujme pod podmienkou, že sa prijalo konečné rozhodnutie o zaradení poskytovania služieb

vo verejnom záujme v osobnej doprave, na ktoré sa vzťahuje zmluva interného poskytovateľa, do
spravodlivej verejnej súťaže a že interný poskytovateľ neuzavrel žiadnu ďalšiu priamo zadanú zmluvu
o službách vo verejnom záujme;d) v prípade, že neexistuje príslušný miestny orgán, sa písmená a), b) a c) uplatňujú na vnútroštátny
orgán v prospech geografickej oblasti, ktorá nie je celoštátneho rozsahu, za predpokladu, že sa interný
poskytovateľ nezúčastňuje na verejných súťažiach týkajúcich sa poskytovania služieb vo verejnom

záujme v osobnej doprave, ktoré sa organizujú mimo územia pôsobnosti príslušného miestneho orgánu,
pre ktoré bola zadaná zmluva o službách vo verejnom záujme;
e) v prípade subdodávania podľa článku 4 ods. 7 je interný prevádzkovateľ povinný sám poskytovať
prevažnú časť služieb vo verejnej osobnej doprave.
3.Svýnimkouprípadovupresnenýchvodsekoch4,5a6každýpríslušnýorgán,ktorýzveríposkytovanie

služieb tretej strane inej, ako je interný poskytovateľ, zadáva zmluvy o službách vo verejnom záujme na
základe verejnej súťaže. Postup prijatý pre verejnú súťaž umožňuje účasť všetkým poskytovateľom, je
spravodlivý a rešpektuje zásady transparentnosti a nediskriminácie. Po predložení súťažných návrhov
a prípadnom predbežnom výbere môžu pri dodržaní týchto zásad nasledovať rokovania s cieľom
upresniť, ako najlepšie splniť osobitné alebo komplexné požiadavky.
4. Pokiaľ to vnútroštátne právo nezakazuje, môžu príslušné orgány rozhodnúť o priamom zadávaní

zmlúv o službách vo verejnom záujme, buď ak sa ich priemerná ročná hodnota odhaduje na menej
ako 1 000 000 EUR, alebo ak sa týkajú poskytovania služieb vo verejnom záujme v osobnej doprave
v rozsahu menšom ako 300 000 kilometrov ročne.
V prípade zmluvy o službách vo verejnom záujme zadanej priamo malému alebo strednému podniku,
ktorý neprevádzkuje viac ako 23 vozidiel, tieto prahové hodnoty možno zvýšiť buď na priemernú ročnú

hodnotu odhadovanú na menej ako 2 000 000 EUR, alebo ak sa týkajú poskytovania služieb vo verejnom
záujme v osobnej doprave v rozsahu menšom ako 600 000 kilometrov.
5. V prípade prerušenia poskytovania služieb alebo bezprostredného rizika vzniku takejto situácie môže
príslušný orgán prijať núdzové opatrenie. Toto núdzové opatrenie má podobu priameho zadania alebo
formálnej dohody o rozšírení zmluvy o službách vo verejnom záujme alebo požiadavky poskytovania

určitých záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme. Poskytovateľ služieb vo verejnom
záujme má právo odvolať sa proti rozhodnutiu uložiť poskytovanie určitých záväzkov vyplývajúcich
zo služieb vo verejnom záujme. Zadanie alebo predĺženie zmluvy o službách vo verejnom záujme
núdzovým opatrením alebo udelenie tejto zmluvy nepresiahne dva roky.
6. Pokiaľ to nezakazuje vnútroštátne právo, príslušné orgány sa môžu rozhodnúť zadať zmluvy

o službách vo verejnom záujme priamo, ak sa týkajú železničnej dopravy s výnimkou iných druhov
koľajovej dopravy, akými sú metro alebo električky. Odchylne od článku 4 ods. 3 doba platnosti takýchto
zmlúv nepresiahne 10 rokov s výnimkou prípadov, v ktorých sa uplatňuje článok 4 ods. 4.
7. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby rozhodnutia prijaté v súlade
s odsekmi 2 až 6 mohli byť preskúmané účinným a rýchlym spôsobom na základe požiadavky každej

osoby, ktorá má alebo mala záujem získať príslušnú zmluvu a ktorá bola poškodená alebo ktorej
hrozí, že bude poškodená porušením pravidiel, na základe toho, že takéto rozhodnutia porušili právo
Spoločenstva alebo vnútroštátne predpisy na vykonávanie práva Spoločenstva.
Ak orgány zodpovedné za postupy preskúmavania nemajú súdnu povahu, musia svoje rozhodnutia vždy
písomne odôvodniť. V takých prípadoch sa okrem toho musia prijať opatrenia, aby akékoľvek údajné

protiprávne opatrenie prijaté orgánom pre preskúmanie alebo akýkoľvek údajný nedostatok pri výkone
právomocí zverených tomuto orgánu mohli byť predmetom súdneho preskúmania alebo preskúmania
iným orgánom, a to súdom alebo tribunálom v zmysle článku 234 zmluvy, nezávislým od verejného
obstarávateľa a orgánu pre preskúmanie.

77. Podľa § 21a zákona o cestnej doprave; (1) Ak dôjde k prerušeniu alebo ukončeniu poskytovania
dopravných služieb vo verejnom záujme alebo ak takéto prerušenie alebo ukončenie bezprostredne
hrozí, môže objednávateľ podľa osobitného predpisu44b) na dobu nevyhnutnú na zabezpečenie výberu
dopravcu a poskytovania plného rozsahu dopravných služieb dopravcom, ktorá nesmie presiahnuť dva
roky,

a) uzatvoriť zmluvu o poskytovaní verejných služieb priamym zadaním,
b) doplniť uzatvorenú zmluvu o službách bez verejnej súťaže, alebo
c) rozhodnúť o uložení poskytovania dopravných služieb vo verejnom záujme dopravcovi, ktorý je
spôsobilý na prevádzkovanie dopravných služieb.
(2) Bezprostredne hroziacim nebezpečenstvom podľa odseku 1 sa rozumie najmä, ak

a) dopravca oznámil prerušenie poskytovania dopravných služieb vo verejnom záujme,
b) dopravca preukázateľne prestal spĺňať podmienku dostatočnej technickej základne na poskytovanie
dopravných služieb vo verejnom záujme,c) dopravca vykonal iný preukázateľný úkon smerujúci k ukončeniu alebo prerušeniu poskytovania
dopravných služieb vo verejnom záujme alebo
d) na poskytovanie dopravných služieb vo verejnom záujme bola vyhlásená verejná obchodná súťaž

alebo verejné obstarávanie, ktoré nebolo ku dňu ukončenia trvania existujúcej zmluvy o službách
ukončené uzavretím novej zmluvy o službách, alebo
e) preukázateľne nebude ku dňu ukončenia trvania existujúcej zmluvy o službách ukončené uzavretím
novej zmluvy o službách, alebo ak preukázateľne nebude ku dňu skončenia doby trvania poskytovania
dopravných služieb podľa existujúcej zmluvy o službách zabezpečené poskytovanie plného rozsahu

dopravných služieb v zmysle novej zmluvy o službách.
(3) Správne konanie podľa odseku 1 písm. c) sa začína na podnet správneho orgánu, ktorým je
objednávateľ, a to dňom, keď tento správny orgán urobil voči účastníkovi konania prvý úkon.
(4) Oznámenie o začatí konania podľa odseku 1 písm. c) objednávateľ zverejní na úradnej tabuli
spôsobom umožňujúcim diaľkový prístup.
(5) V rozhodnutí podľa odseku 1 písm. c) objednávateľ vymedzí rozsah poskytovaných dopravných

služieb vo verejnom záujme a spôsob výpočtu príspevku podľa osobitného predpisu.44b) Lehota podľa
§ 15 ods. 5 sa neuplatní. Vydané rozhodnutie podľa odseku 1 písm. c) v plnom rozsahu nahrádza zmluvu
o službách. Dopravca a objednávateľ sú oprávnení v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia
podľa odseku 1 písm. c) uzatvoriť dohodu, ktorou si upravia ostatné náležitosti týkajúce sa dopravných
služieb vo verejnom záujme.

(6) Odvolanie proti rozhodnutiu podľa odseku 1 písm. c) nemá odkladný účinok.
(7) Na zmluvu podľa odseku 1 písm. a), rozhodnutie podľa odseku 1 písm. c) a na dohodu podľa odseku
5 sa primerane vzťahujú ustanovenia upravujúce zmluvu o službách.

44b) Nariadenie (ES) č. 1370/2007 v platnom znení.

Zákon č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.

78. Správny súd v súvislosti s touto žalobnou námietkou úvodom považuje za potrebné uviesť,

že z nariadenia č. 1370/2007 vyplýva, že do predmetu jeho regulácie patria zmluvy o službách vo
verejnom záujme, ktoré sú tzv. koncesiami, pretože inak sa uplatnia smernice o verejnom obstarávaní.
Zmluvyoslužbáchvoverejnomzáujmevautobusovejaleboelektričkovejosobnejdoprave,ktorénemajú
formu koncesných zmlúv na služby, v celom rozsahu podliehali pravidlám verejného obstarávania, ktoré
boli stanovené v smerniciach 2004/17/ES a 2004/18/ES, ktoré boli následne nahradené smernicami

2014/24/EÚ a 2014/25/EÚ (bližšie rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C - 292/15 Hörmann Reisen
GmbH, v zmysle ktorého ak zmluva nemá formu zmluvy na koncesiu na služby, ako ju definuje smernica
2004/17 a doplnená smernicou 2004/18, zákazka na službu vo verejnom záujme v osobnej autobusovej
doprave sa podľa čl. 5 ods. 1 druhej vety nariadenia zadáva v súlade s postupmi uvedenými podľa
uvedených smerníc.) Podľa citovaného čl. 5 ods. 1 nariadenia č. 1370/2007 zmluvy o službách vo

verejnom záujme sa zadávajú v súlade s pravidlami stanovenými v tomto nariadení, avšak zmluvy
o službách alebo zmluvy o službách vo verejnom záujme vymedzené v smernici 2004/17/ES alebo
smernici 2004/18/ES (nahradené smernicami 2014/24 a 2014/25) pre služby vo verejnom záujme
v autobusovej alebo električkovej osobnej doprave sa zadávajú v súlade s postupmi ustanovenými podľa
uvedených smerníc, ak tieto zmluvy nemajú formu koncesných zmlúv na služby, ako je vymedzené

v uvedených smerniciach. Ak sa zmluvy majú zadávať v súlade so smernicou 2004/17/ES alebo
smernicou 2004/18/ES (nahradené smernicami 2014/24 a 2014/25), ustanovenia odsekov 2 až 6 tohto
článku sa neuplatňujú. Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že v tomto prípade je právny vzťah
predmetom regulácie nariadenia.

79. Účelom nariadenia je vymedziť podmienky pre proces uzatvárania zmlúv o službách vo verejnom
záujme v železničnej a cestnej doprave, aby sa zabezpečila realizácia hlavných cieľov Bielej knihy
Komisie z 12. septembra 2001 nazvanej Európska dopravná politika pre rok 2010: čas rozhodnúť
je zaručiť bezpečné, efektívne a kvalitné služby v osobnej doprave prostredníctvom regulovanej
hospodárskej súťaže, ktorá tiež zaručí transparentnosť a výkonnosť služieb vo verejnom záujme

v osobnej doprave so zreteľom na sociálne a environmentálne faktory a faktory regionálneho
rozvoja, alebo poskytovať osobitné tarifné podmienky pre niektoré kategórie cestujúcich, ako sú
dôchodcovia,aodstraňovaťrozdielymedzidopravnýmipodnikmizrôznychčlenskýchštátov,ktorémôžu
viesť k vážnym narušeniam hospodárskej súťaže.80. Podľa čl. 2 písm. a) nariadenia č. 1370/2007 sa pod pojmom verejná osobná doprava rozumejú
služby osobnej dopravy všeobecného hospodárskeho záujmu, ktoré sa poskytujú verejnosti na

nediskriminačnom a nepretržitom základe. Podľa § 43 písm. d) zákona o cestnej doprave vyšší
územný celok je objednávateľom tejto dopravy v záujmovom území kraja, zostavuje plán dopravnej
obslužnosti kraja a uzaviera s dopravcami pravidelnej dopravy zmluvy o službách okrem mestskej
dopravy, kontroluje ich plnenia a poskytuje im príspevok. Z uvedeného vyplýva, že ide o uspokojenie
požiadavky širokej verejnosti na zabezpečenie nepretržitej verejnej osobnej dopravy (zabezpečuje sa

dostupnosťdopráce,doškolskýchzariadení,kzdravotnejstarostlivosti,apod).Štandardnýmspôsobom
výberu dopravcu realizujúceho tento druh dopravy, výsledkom ktorého je uzavretie zmluvy o službách,
je potom výberové konanie, ktoré má zaistiť, aby v odvetví verejných služieb v osobnej doprave boli
zachované pravidlá hospodárskej súťaže, zásada transparentnosti a nediskriminácie. Aj podľa čl. 5
ods. 3 nariadenia č. 1370/2007 platí, že s výnimkou prípadov upresnených v odsekoch 4, 5 a 6,
každý príslušný orgán, ktorý zverí poskytovanie služieb tretej strane, inej ako je interný poskytovateľ,

zadáva zmluvy o službách vo verejnom záujme na základe verejnej súťaže. Postup prijatý pre verejnú
súťaž umožňuje účasť všetkým poskytovateľom, je spravodlivý a rešpektuje zásady transparentnosti
a nediskriminácie.

81. Nariadenie v bode (24) stanovuje, že v prípade rizika prerušenia poskytovania služieb by príslušné

orgány mali byť oprávnené prijať krátkodobé núdzové opatrenia až do zavedenia novej zmluvy
o službách vo verejnom záujme, ktorá je v súlade so všetkými podmienkami zadávania zmlúv, ktoré
sú ustanovené v tomto nariadení. Nariadenie teda už v rámci úvodných ustanovení pamätá na to,
že môžu vzniknúť situácie, kedy by bolo prerušené poskytovanie služieb vo verejnom záujme vo
verejnej osobnej doprave a v tomto prípade je možné na krátke obdobie obstarať služby verejnej

dopravy odlišným procesom ako vyžaduje nariadenie, a pre ktorý sú stanovené také podmienky,
aby bolo zabezpečené dodržanie zásad transparentnosti a rovnosti zaobchádzania a aby nedochádzalo
k narušeniu hospodárskej súťaže. Nariadenie teda počíta aj so situáciou, keď nastanú okolnosti,
v dôsledku ktorých by služby vo verejnom záujme v osobnej doprave neboli poskytované, čo sú príslušné
orgány členských štátov oprávnené riešiť krátkodobými núdzovými opatreniami.

82. Podľa citovaného čl. 5 ods. 5 nariadenia č. 1370/2007 potom platí, že v prípade prerušenia
poskytovania služieb alebo bezprostredného rizika vzniku takejto situácie môže príslušný orgán prijať
núdzové opatrenie, ktoré má podobu priameho zadania alebo formálnej dohody o rozšírení zmluvy
o službách vo verejnom záujme alebo požiadavky poskytovania určitých záväzkov vyplývajúcich

zo služieb vo verejnom záujme. Poskytovateľ služieb vo verejnom záujme má právo odvolať sa
proti rozhodnutiu uložiť poskytovanie určitých záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme,
a zadanie alebo predĺženie zmluvy o službách vo verejnom záujme núdzovým opatrením alebo udelenie
tejto zmluvy nesmie presiahnuť 2 roky.

83. Aj keď zo žalobcom predkladaného dokumentu z legislatívneho procesu pred Európskym
parlamentom vyplýva, že do čl. 5 ods. 5 nariadenia č. 1370/2007 nebol ako súčasť v rámci jeho
schváleného finálneho znenia inkorporovaný aj text, že núdzová situácia nemôže zahŕňať neschopnosť
príslušného orgánu včas začať výberové konanie na zákazku služby vo verejnom záujme alebo/a včas
zadať túto zákazku prevádzkovateľovi, je potrebné zároveň uviesť, že nariadenie v aktuálnom znení

v žiadnom zo svojich ustanovení negatívne nevymedzuje podmienky pre uloženie núdzového opatrenia
- teda nevylučuje okolnosti, za ktorých by núdzové opatrenia nemohli byť aplikované. Zároveň je
potrebné neustále upriamovať pozornosť na to, že aj samotné nariadenie ako jeden z pojmových znakov
verejnej osobnej dopravy zakotvuje zabezpečenie jej poskytovania na nepretržitom základe.

84. Oznámenie Komisie o výkladových usmerneniach týkajúcich sa nariadenia (ES) č. 1370/2007 o
službách vo verejnom záujme v železničnej a cestnej osobnej doprave (2023/C 222/01V), bod 2.5.3.4.,
článok 5 ods. 5. Zadávanie zmlúv v núdzových situáciách v prípade skutočného alebo bezprostredne
hroziaceho prerušenia služieb, či už poskytovaných na základe záväzkov služieb vo verejnom záujme
alebo nie, stanovuje, že sa príslušné orgány v čl. 5 ods. 5 splnomocňujú priamo zadať, predĺžiť alebo

uložiť zmluvu o službách vo verejnom záujme na obdobie nepresahujúce dva roky. Rozsah zadávania
zmlúv v núdzových situáciách zahŕňa aj podstatné úpravy zmlúv, napríklad v reakcii na krízové situácie,
ako sú pandémie. Takéto úpravy musia mať dočasný charakter a byť obmedzené na trvanie krízy, ktorej
dôsledky sa riešia núdzovým zadaním zmluvy, a v žiadnom prípade nesmie ich trvanie presiahnuť dvaroky. Ak bola pôvodná zmluva pozastavená, a nie vypovedaná, a po skončení núdzových opatrení
ešte neskončila jej platnosť, pôvodné podmienky zmluvy opäť nadobudnú platnosť. V upravených
zmluvách musia byť v relevantných prípadoch spresnené spôsoby návratu k predchádzajúcej zmluve.

Zmluvy o poskytovaní služieb vo verejnom záujme v núdzových situáciách sa nemôžu uplatňovať
so spätnou platnosťou, keďže obsah týchto zmlúv sa musí vymedziť v súlade s článkom 4 pred ich
uplatnením. Ak príčina skutočného alebo bezprostredne hroziaceho prerušenia služieb pretrváva aj
po uplynutí týchto núdzových opatrení na konci dvojročného obdobia, príslušný orgán môže prijať
nové núdzové opatrenia podľa článku 5 ods. 5 za predpokladu, že dokáže preukázať, že zadanie

zmluvy o službách vo verejnom záujme na základe ostatných ustanovení nariadenia (ES) č. 1370/2007
nebolo vzhľadom na výnimočné okolnosti vecne možné. Podľa článku 5 ods. 1 nariadenia (ES) č.
1370/2007 sa zmluvy o službách vo verejnom záujme vymedzené v smerniciach o verejnom obstarávaní
(smernici 2014/24/EÚ a smernici 2014/25/EÚ) pre služby vo verejnom záujme v autobusovej alebo
električkovej osobnej doprave zadávajú v súlade s uvedenými smernicami, ak tieto zmluvy nemajú
formu koncesných zmlúv na služby, ako je v nich vymedzené. Článok 5 ods. 5 nariadenia č. 1370/2007

sa teda na zadávanie takýchto zmlúv neuplatňuje. V smerniciach o verejnom obstarávaní sa však
stanovujú osobitné postupy zadávania zákaziek v naliehavých prípadoch vrátane možnosti rokovacieho
konania bez zverejnenia za osobitných okolností (35). V nariadení (ES) č. 1370/2007 sa stanovuje, že
povinnosť uverejniť určité informácie najmenej rok pred priamym zadaním podľa článku 7 ods. 2 sa
neuplatňuje v prípade núdzového zadania zmluvy o službách vo verejnom záujme podľa článku 5 ods.

5. Komisia sa domnieva, že táto povinnosť sa analogicky neuplatňuje ani v prípade zadania zmlúv o
službáchvoverejnomzáujmevautobusovejaleboelektričkovejdopravenazákladepostupovzadávania
zákaziek v naliehavých prípadoch stanovených v smerniciach o verejnom obstarávaní, pretože by to
bránilo takémuto naliehavému zadaniu. Aj z uvedeného oznámenia plynie, že okolnosti, za ktorých
možno pristúpiť k uloženiu „núdzových opatrení“ musia mať výnimočný charakter a ich trvanie nesmie

presiahnuť dva roky.

85. V prejednávanej veci z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že nastala skutková situácia,
keď prvostupňový orgán verejnej správy ako obstarávateľ verejnej dopravy dňa 19.12.2020 uverejnil vo
Vestníkuverejnéhoobstarávaniač.217/2020predbežnéoznámenie(36416–PUS),ktoréhopredmetom

bola informácia o pripravovanom verejnom obstarávaní na výber dopravcu. Dňa 30.03.2021 bolo
uverejnené vo Vestníku verejného obstarávania č. 80/2021 Oznámenie o začatí prípravných trhových
konzultácií (17202 -POS), ktorých cieľom bolo overenie realizovateľnosti, objektívnosti a primeranosti
požiadaviek na plnenie predmetu zákazky u dopravcov v oblasti autobusovej dopravy a získanie ďalších
relevantných informácií pre najpresnejšiu špecifikáciu predmetu zákazky pre potreby úspešnej realizácie

verejného obstarávania. Verejné obstarávanie bolo následne vyhlásené uverejnením Oznámenia
o vyhlásení verejného obstarávania vo Vestníku verejného obstarávania č. 39/2023 zo dňa 21.02.2023
(7826 - MSS) a toto verejné obstarávanie nebolo ukončené. Lehota na predkladanie ponúk bola
stanovená do 06.04.2023 a lehota na prípravu pre dopravcu po podpise zmluvy pri zohľadnení
potrebných procesných postupov bola predpokladaná na 5 mesiacov. Boli podané žiadosti o vysvetlenie

a nápravu a Úrad pre verejné obstarávanie námietky zamietol. Lehota na predkladanie ponúk bola
opätovne predĺžená z dôvodu začatia konania o preskúmanie právoplatného rozhodnutia úradu podľa
§ 177 ods. 1 zákona č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o verejnom obstarávaní“). Následne rozhodnutím č.
9269-P/2023-PO zo dňa 23.05.2023 predseda Úradu pre verejné obstarávanie podľa § 173 ods. 11

zákona o verejnom obstarávaní v spojení s § 177 ods. 6 tohto zákona pozastavil konanie vo verejnom
obstarávaní. Následne rozhodnutím č. 9269 - 9000/2023 zo dňa 21.08.2023 predseda úradu zmenil
pôvodné rozhodnutie a nariadil upraviť súťažné podklady tak, aby v oboch častiach zákazky bola
garantovaná primeraná lehota na prípravu na poskytovanie služby prímestskej autobusovej dopravy
od účinnosti zmluvy o službách vo verejnom záujme v pravidelnej prímestskej autobusovej doprave

do začiatku samotného plnenia zmluvy. Korigendom zo dňa 06.09.2023 bola upravená lehota na začatie
poskytovania služby na 10 mesiacov od nadobudnutia účinnosti zmluvy na poskytovanie služby
prímestskej autobusovej dopravy. Uvedené skutkové okolnosti, popísané v odôvodnení rozhodnutia
orgánov verejnej správy, žalobca nespochybňuje.

86. Žalobca v správnej žalobe poukazoval na to, že dopravu v dotknutom území zabezpečoval
od 30.10.2009 do 30.10.2023 na základe Zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme, a to na základe
priameho zadania ešte pred nadobudnutím účinnosti nariadenia. Ďalej poukazoval na to, že TSK o svojej
povinnosti obstarať dopravné služby postupom podľa nariadenia vedel odo dňa jeho účinnosti, t. j. od03.12.2009 a pri uzavretí Dodatku č. 6 k zmluve od 25.10.2013 vedel, že účinnosť zmluvy sa skončí
dňom 30.10.2023. Keďže bola verejné obstarávanie vyhlásené až dňa 20.02.2023, podľa žalobcu si
sám obstarávateľ vytvoril časovú tieseň, čo konštatoval aj Úrad pre verejné obstarávanie v rozhodnutí

č. 9269 - 9000/2023 zo dňa 21.08.2023. Podľa žalobcu teda táto otázka bola aj vyriešená meritórnym
rozhodnutím iného orgánu štátnej správy a týmto posúdením bol v zmysle § 40 Správneho poriadku
žalovaný a prvostupňový orgán viazaný.

87. Vo vzťahu k tejto žalobnej námietke správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho

súdu Českej republiky sp. zn. 8As/63/2022 zo dňa 09.04.2024. V predmetnej veci síce išlo o vyvodenie
administratívnoprávnej zodpovednosti ale rozhodnutie sa zaoberá mimoriadnou situáciou, v ktorej
možno využiť núdzové opatrenia podľa čl. 5 ods. 5 nariadenia č. 1370/2007:
[31] Soudní dvůr Evropské unie se ve své judikatuře otázkou, zda lze institut přímého zadání použít
jen v případech, kdy objednatel mimořádnou situaci nebo její hrozbu nevytvořil (nezpůsobil), dosud
nezabýval. Nejvyšší správní soud má však za to, že také tato otázka představuje tzv. acte clair. Recitál

nařízení č. 1370/2007 totiž opakovaně klade důraz na dodržování pravidel (regulované) hospodářské
soutěže a zásad transparentnosti a rovného zacházení (srov. např. body 2, 3, 7 a 20). Také čl. 5
odst. 3 nařízení č. 1370/2007 zdůrazňuje přednost nabídkového řízení a zásad transparentnosti a
zákazu diskriminace. Právě z těchto zásad Nejvyšší správní soud v minulosti dovodil výše zmíněnou
materiální podmínku jednacího řízení bez uveřejnění spočívající v tom, že stav exkluzivity nevytvořil

sám zadavatel. Výklad unijního práva zahrnující tuto materiální podmínku označil Nejvyšší správní
soud za acte clair (rozsudek ze dne 12.5.2016, čj. 1 As 256/2015-95, č. 3436/2016 Sb. NSS, nebo
usnesení ze dne 12.9.2023, čj. 8 As 314/2021-50) Vzhledem k tomu, že uvedená materiální podmínka je
svoupodstatoushodnáspodmínkou,žemimořádnousituacinevytvořil(nezpůsobil)objednatel,Nejvyšší
správní soud konstatuje, že tato materiální podmínka pro užití institutu přímého zadání plyne z unijního

práva jednoznačně a bez možnosti jiného rozumného výkladu poskytujícího ochranu hospodářské
soutěži v daném odvětví. Nejvyšší správní soud proto neshledal důvod k položení předběžné otázky
Soudnímu dvoru Evropské unie (čl. 267 Smlouvy o fungování Evropské unie).
[32] V návaznosti na výše uvedené je třeba korigovat dílčí závěr krajského soudu, který chtěl v rámci
hodnocení, zda se jedná o mimořádnou situaci, zkoumat také to, kdo tuto situaci vytvořil. Mimořádná

situace je však objektivní stav, kdy nastalo nebo bezprostředně hrozí neposkytování veřejných služeb
v přepravě cestujících. Není proto namístě do samotného pojmu mimořádná situace zahrnovat
podmínky vycházející z analogické aplikace zákona o zadávání veřejných zakázek, tj. zda tuto
situaci objednatel způsobil (resp. slovy krajského soudu zavinil), či nikoli. V obou případech totiž
stále platí, že pokud nejsou veřejné služby v přepravě fakticky cestujícím (veřejnosti) poskytovány

nebo to bezprostředně hrozí, jedná se o mimořádnou situaci. Zda ji objednatel způsobil (či převážně
způsobil), se bude zkoumat až při posuzování toho, zda byla splněna materiální podmínka pro užití
institutu přímého zadání. Pokud splněna nebyla (objednatel mimořádnou situaci způsobil), je uzavření
smlouvy přímým zadáním v rozporu s § 18 písm. b) zákona o veřejných službách v přepravě a objednatel
může být postižen za přestupek podle § 33 odst. 1 písm. f) téhož zákona. Závěr krajského soudu,

že mimořádnost situace spočívá ve splnění jím formulovaných čtyř kumulativních předpokladů (srov.
odstavec [7] tohoto rozsudku), tak není správný. Jde však v podstatě pouze o odlišnou logiku toho, jak
dospět ke stejnému výsledku, že pokud objednatel situaci způsobil, nemůže využít přímé zadání podle §
18 písm. b) zákona o veřejných službách v přepravě. Ve zbytku však argumentace krajského soudu po
provedené korekci obstojí.

88. Správny súd poukazujúc aj na uvedenú argumentáciu dospel k záveru, že boli splnené podmienky
pre aplikáciu núdzového opatrenia, keďže objektívne by po dátume 30.10.2023 nebola verejná
prímestská autobusová doprava v dotknutom regióne zabezpečená, teda nastala mimoriadna situácia
vymedzená v čl. 5 ods. 5 nariadenia č. 1370/2007 a poskytovanie verejnej osobnej dopravy by nebolo

zabezpečené na nepretržitom základe (obyvatelia by nemali zabezpečenú možnosť dopraviť sa do
práce, do školy, k zdravotnej starostlivosti a pod.). Prerušenie zabezpečenia verejnej dopravy je
mimoriadnou situáciou, ktorej nutnosť zabezpečenia vyplýva aj zo samotného nariadenia, preto bolo
oprávnením orgánu verejnej správy zvoliť jedno z núdzových opatrení. Tento záver ale neznamená,
že nemôže nasledovať skúmanie otázky splnenia materiálnych podmienok pre využitie núdzového

opatrenia a prípadné vyvodzovanie zodpovednosti voči TSK, pretože TSK sám privodil stav, pre ktorý
bolo potrebné využiť núdzové opatrenie v zmysle čl. 5 ods. 5 nariadenia č. 1370/2007. Pre začatie
a vedenie administratívneho konania bol podstatný verejný záujem na zabezpečení verejnej osobnej
dopravy v prímestskej autobusovej doprave, ktorého realizácia bola zabezpečená. Podľa správnehosúdu nie je ale vylúčená následná zodpovednosť obstarávateľa dopravy, ak svojim postupom spôsobil,
že mimoriadna situácia nastala. Ak by bol pripustený taký výklad, že ak obstarávateľ prepravy sám
privodil/zavinil situáciu, v dôsledku ktorej by služby verejnej osobnej dopravy neboli zabezpečené

a bolo by potrebné vyčkať na ukončenie procesu verejného obstarávania (pri ktorom nemožno vopred
odhadnúť dobu jeho trvania aj pre možné podanie príslušných námietok či opravných prostriedkov
pod.), jeho následkom by bola absencia verejnej dopravy v dotknutom území v neurčitom časovom
období a predstavovala by zásah do „bežného života“ širokého okruhu fyzických osôb. Ak by zo
strany obstarávateľa dopravy dochádzalo prípadne aj k opakovanému využitiu núdzových opatrení,

čo by mohlo založiť podozrenie z obchádzania pravidiel verejnej súťaže, je na mieste vyvodzovanie
zodpovednosti zo strany príslušných orgánov štátnej správy (aj s ohľadom na záväzky, ktoré v tejto
oblasti pre Slovenskú republiku plynú voči orgánom Európskej únie), avšak nedostatky v postupe
obstarávateľa dopravy by nemali byť „prenesené“ na obyvateľov dotknutého územia, ktorým by sa
sťažilo až zmarilo vykonávanie činností v každodennom živote. Pre žalobcu je potom podstatné, že má
zabezpečené „právo odvolať sa proti rozhodnutiu uložiť poskytovanie určitých záväzkov vyplývajúcich

zo služieb vo verejnom záujme“ v zmysle čl. 5 ods. 5 nariadenia č. 1370/2007.

89. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný v rozhodnutí poukazoval aj na ustanovenia zákona č. 332/2023
Z. z. o verejnej osobnej doprave v znení neskorších predpisov, ktorého ustanovenia nemožno aplikovať
na prejednávanú vec, pretože podľa prechodných a záverečných ustanovení sa mal aplikovať zákon

o cestnej doprave (zákon č. 56/2012 Z. z.), táto námietka žalobcu je nedôvodná. Žalovaný neaplikoval
ustanovenia novej právnej úpravy a v odôvodnení rozhodnutia poukazoval len na to, že ustanovenie
§ 21a ods. 2 zákona o cestnej doprave sa dostalo aj do novej právnej úpravy v obdobnej podobe. Keďže
tento právny predpis nemožno aplikovať na prejednávanú vec, možno označiť túto časť odôvodnenia
rozhodnutia žalovaného za nadbytočnú.

90. Pokiaľ žalobca poukazoval na metodické usmernenie Úradu pre verejné obstarávanie, je potrebné
uviesť, že ide o dokument internej povahy a metodické usmernenie nie je všeobecne záväzné.
Navyše je potrebné poukázať na to, že metodické usmernenie zdôrazňuje, že podľa čl. 5 ods. 1
nariadenia sa režimom, ktorý je stanovený v jeho odsekoch 2 a 6, riadia koncesné zmluvy a zmluvy

o službách železničnej osobnej dopravy a dopravy metrom, zatiaľ čo v prípade zmlúv o službách
v autobusovej alebo električkovej doprave toto ustanovenie odkazuje na smernice 2014/24/EÚ
a 2014/25/EÚ. Z toho vyplýva, že ustanovenie čl. 5 ods. 2 až 6 nie je uplatniteľné na zadávanie zákaziek
a uzatváranie zmlúv o službách v autobusovej alebo električkovej doprave, ktoré nemajú povahu
koncesných zmlúv. Ďalej usmernenie uvádza, že úprava čl. 5 ods. 1 nariadenia má povahu kolízneho

pravidla, ktoré exaktne upravuje, v ktorých prípadoch sa pri uzatváraní zmlúv o službách vo verejnom
záujme postupuje podľa nariadenia a v ktorých podľa smerníc pre oblasť verejného obstarávania.
Nariadenie v čl. 5 ods. 1 v tejto súvislosti upravuje, že ods. 5 tohto článku, reglementujúci núdzové
opatrenia, ktorý bol spresnený nariadením č. 2016/2338, sa nevzťahuje na služby vo verejnom záujme
spadajúce pod smernice v oblasti verejného obstarávania. Úrad upozornil, že úprava ustanovenia

§ 21a zákona o cestnej doprave opomína uvedené kolízne pravidlo a vecnú pôsobnosť podmienok
núdzovej kontraktácie služieb vo verejnom záujme upravenú v predmetnom ustanovení a čl. 5 ods. 5
nariadenia vzťahuje aj na kategóriu služieb vo verejnom záujme, ktoré sa spravujú režimom smerníc
pre oblasť verejného obstarávania a zákona o verejnom obstarávaní. Preto úrad upozornil verejných
obstarávateľov, aby na účely praktickej aplikácie obstarávania služieb vo verejnom záujme, ktoré podľa

čl. 5 ods. 1 nariadenia spadajú pod pôsobnosť zákona o verejnom obstarávaní (napríklad zmluvy
týkajúce sa služieb vo verejnom záujme v autobusovej doprave, ktoré nemajú formu koncesnej zmluvy)
primárne vychádzali z pravidiel reglementovaných v zákone o verejnom obstarávaní. Úrad poukázal
na to, že úprava smernice 2014/24/EÚ a zákona o verejnom obstarávaní upravuje osobitné pravidlá
nesúťažnej kontraktácie v rámci úpravy priameho rokovacieho konania a pravidiel pre zmenu zmluvy,

pričom právna úprava podmienok núdzovej kontraktácie reglementovaná v § 21a zákona o cestnej
doprave je pomerne širšia ako úprava zákona o verejnom obstarávaní a smernice 2014/24/EÚ, t. j.
umožňuje priame zadanie aj v situáciách, ktoré smernica a zákon o verejnom obstarávaní reprobuje
na účely priameho zadania. Samotný úrad v usmernení uvádza, že právna úprava v § 21a ods. 2
zákonaocestnejdopravedemonštratívnedefinujetzv.bezprostrednehroziacenebezpečenstvo,ktorého

existenciajezákladnoupodmienkouaprobujúcoupoužitienúdzovejkontraktácie.Vrámciprávnejúpravy
dôvodov priamej kontraktácie v predmetnom ustanovení však absentuje prvok „zavinenia“ verejného
obstarávateľa, t. j. predmetná právna úprava umožňuje pristúpiť k priamemu zadaniu aj v prípade, ak
by situácia definovaná v § 21a zákona o cestnej doprave ako bezprostredne hroziace nebezpečenstvobola vyvolaná v príčinnej súvislosti s konaním alebo nekonaním verejného obstarávateľa, resp. verejný
obstarávateľ by ju mohol vzhľadom na okolnosti objektívne predvídať. Tento koncept právnej úpravy
založený na „objektívnej nezodpovednosti“ verejného obstarávateľa za vznik mimoriadnej situácie

(bezprostredne hroziace nebezpečenstvo) je v priamej kolízii s úpravou smernice 2014/24/EÚ a zákona
o verejnom obstarávaní. Z uvedeného usmernenia teda vyplýva, že úrad predovšetkým poukazoval
na ustanovenie § 21a ods. 2 zákona o cestnej doprave vo vzťahu k tým zmluvám v autobusovej
a električkovej osobnej doprave, ktoré sa netýkali koncesií, a v tejto súvislosti vo vzťahu k aplikácii § 21a
zákona o cestnej doprave zdôrazňoval nutnosť aplikácie takého režimu pri priamom zadávaní zákaziek,

ktorý bude v súlade so smernicami 2014/24/EÚ a 2014/25/EÚ.

91. K námietkam týkajúcim sa nesprávnej interpretácie § 21a ods. 5 zákona o cestnej doprave
správny súd uvádza, že ani tieto námietky nie sú dôvodné. Žalobca v správnej žalobe uvádza,
že v prípade týchto námietok, ktoré predniesol aj v odvolaní, nenamietal rozpor výroku rozhodnutia
a súvisiacej právomoci orgánov verejnej správy s nariadením ale so zákonom o cestnej doprave,

konkrétne s ustanovením § 21a ods. 5. Z ustanovenia § 21 a ods. 5 zákona o cestnej doprave vyplýva,
že pokiaľ objednávateľ pri prerušení alebo ukončení poskytovania dopravných služieb vo verejnom
záujme alebo v prípade, že takéto prerušenie alebo ukončenie bezprostredne hrozí, zvolí ako núdzové
opatrenie rozhodnutie o uložení poskytovania dopravných služieb vo verejnom záujme dopravcovi,
ktorý je spôsobilý na prevádzkovanie dopravných služieb podľa § 21a ods. 1 písm. c) zákona o cestnej

doprave, tak v tomto rozhodnutí objednávateľ vymedzí rozsah poskytovaných dopravných služieb vo
verejnom záujme a spôsob výpočtu príspevku podľa osobitného predpisu (nariadenie č. 1370/2007).
Toto rozhodnutie vydané podľa § 21a ods. 5 zákona o cestnej doprave tretia veta nahrádza zmluvu
o službách, ktorej náležitosti sú vymedzené v § 21 a ktorá sa s dopravcom uzatvára v prípade, že sa
poskytovanie dopravných služieb zabezpečuje procesom verejného obstarávania. Zároveň ustanovenie

§ 21a ods. 5 zákona o cestnej doprave umožňuje dopravcovi a objednávateľovi uzavrieť dohodu,
keď ustanovuje, že dopravca a objednávateľ sú oprávnení v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti
rozhodnutia podľa § 21a ods. 1 písm. c) zákona o cestnej doprave uzatvoriť dohodu, ktorou si upravia
ostatné náležitosti týkajúce sa dopravných služieb vo verejnom záujme. Zároveň podľa § 21a ods. 7
zákona o cestnej doprave platí, že na rozhodnutie podľa § 21a ods. 1 písm. c) a na dohodu podľa

§ 21a ods. 5 sa primerane vzťahujú ustanovenia upravujúce zmluvu o službách.

92. Ako to vyplýva aj z úvodnej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia, základom pre prijatie vnútroštátnej
právnej úpravy v § 21a zákona o cestnej doprave je vo vzťahu k zmluvám v doprave vo verejnom
záujme, ktoré sú koncesiou, čl. 5 ods. 5 nariadenia č. 1370/2007. V zmysle tohto článku je oprávnením

príslušného orgánu členského štátu prijať núdzové opatrenie v prípade prerušenia poskytovania
služieb alebo bezprostredného rizika vzniku takejto situácie. Núdzové opatrenie môže byť realizované
formou priameho zadania, formálnej dohody o rozšírení zmluvy o službách vo verejnom záujme alebo vo
forme požiadavky poskytnutia určitých záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme. Zároveň
tento článok nariadenia garantuje pre poskytovateľa služieb vo verejnom záujme právo odvolať sa

proti rozhodnutiu uložiť poskytovanie určitých záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme.
Konkrétne mechanizmy zavedenia týchto troch možností je ponechané na členské štáty.

93. Podľa správneho súdu zo samotnej povahy núdzového opatrenia podľa § 21a ods. 1 písm. c) zákona
o cestnej doprave vyplýva, že objednávateľ a poskytovateľ dopravných služieb nie sú v rovnocennom

postavení ako v prípade kontraktačného procesu ale ide o uloženie povinnosti v administratívnom
konaní, oprávnenie na uloženie ktorej je pre vyšší územný celok zakotvené v § 43 písm. g)
zákona o cestnej doprave. Pokiaľ ustanovenie § 21a ods. 5 zákona o cestnej doprave vyjadruje
požiadavku, aby v rozhodnutí podľa § 21a ods. 1 písm. c) zákona o cestnej doprave bol vymedzený
rozsah poskytovaných služieb a spôsob výpočtu príspevku podľa osobitného predpisu (nariadenie č.

1370/2007), tak vo vzťahu k náležitostiam rozhodnutia vydaného podľa § 21a ods. 1 písm. c) zákona
o cestnej doprave je potrebné prihliadnuť aj na tretiu vetu ustanovenia § 21a ods. 5 zákona o cestnej
doprave, ktorá stanovuje, že vydané rozhodnutie podľa odseku 1 písm. c) v plnom rozsahu nahrádza
zmluvu o službách. Preto pokiaľ rozhodnutie vydané za účelom zabezpečenia dopravných služieb vo
verejnom záujme vymedzuje povinnosti dopravcu, na základe tohto zákonného ustanovenia je potom

orgán verejnej správy oprávnený do výroku rozhodnutia zakotviť také oprávnenia a povinnosti, ktoré
zodpovedajú náležitostiam zmluvy o službách. Správny súd prihliadol nielen na gramatický výklad tohto
ustanovenia, ale aj na jeho teleologický výklad, keď účelom tohto ustanovenia, v nadväznosti na čl. 5
ods. 5 nariadenia č. 1370/2007, je zabezpečenie dopravných služieb vo verejnom záujme v prípade,ak nastane mimoriadna situácia, keď poskytovanie týchto služieb bolo prerušené alebo ukončené
alebo ich porušenie alebo ukončenie bezprostredne hrozí. Za účelom zabezpečenia verejného záujmu
na poskytovaní dopravných služieb vo verejnom záujme je potom potrebné, aby núdzové opatrenie

bolo prijaté v realizovateľnej a vykonateľnej forme. Podľa správneho súdu orgány verejnej správy
neprekročiličl.2ods.2ÚstavySRprisvojompostupe,keďvrozhodnutíupravilirozsahprávapovinností,
ktoré zodpovedajú zmluve o službách, ktorej náležitosti vymedzuje § 21 zákona o cestnej doprave,
pretože toto rozhodnutie nahrádza zmluvu o službách. Podstatné potom je aj to, že dopravca, ktorému
bola uložená povinnosť poskytovať dopravné služby vo verejnom záujme, má právo odvolať sa a vyjadriť

nesúhlas s určenými podmienkami a povinnosťami (právo garantované aj v čl. 5 ods. 5 nariadenia č.
1370/2007, a to aj vo vzťahu k určenej sume úhrady).

94. Pokiaľ žalobca namietal povinnosť uvedenú pod písm. g) vo výroku rozhodnutia orgánu verejnej
správy prvého stupňa, ani tieto námietky správny súd neuznal za dôvodné. V tejto časti výroku
prvostupňového rozhodnutia bola žalobcovi uložená povinnosť predkladať predpokladanú stratu a bol

„zastropovaný“ nárast výšky ekonomicky oprávnených nákladov za roky 2023, 2024 a 2025 oproti výške
týchto nákladov za predchádzajúci rok, a to do výšky miery inflácie meranej indexom spotrebiteľských
cien vyhlásenej Štatistickým úradom SR za predchádzajúci kalendárny rok. Zároveň boli vymedzené
náklady - priame mzdy a odvody, náklady na pohonné látky, náklady na cestovné, náklady na odpisy,
náklady na vstupy na autobusové stanice, náklady, ktoré budú zmenené z titulu legislatívnych úprav,

ktorých nárast bude akceptovaný bez obmedzenia. Žalobca v tejto súvislosti poukazoval konkrétne
len na náklady týkajúce sa servisných opráv autobusov a na rokovania, ktoré prebiehali s TSK po
vydaní prvostupňového rozhodnutia (o čom predložil aj listinné dôkazy), ale sám pritom poukazuje, že
„právny stav“ v tejto časti priamo nesúvisí s administratívnym konaním, výsledok ktorého je predmetom
prieskumu v konaní pred správnym súdom. Pokiaľ ide o obmedzenie výšky nákladov, vo vzťahu k tejto

časti rozhodnutia je podľa správneho súdu podstatný aj výrok II. rozhodnutia orgánu verejnej správy
prvého stupňa, ktorý stanovuje, že ak sa bude realizovať nákup investícií (autobusov, palubných PC,
atď.) resp. budú sa obstarávať tovary a služby súvisiace s rozhodnutím, ako aj v prípade, že by
žalobca predlžoval existujúce zmluvné vzťahy, je žalobca povinný preukázať hospodárnosť konania
(cenový prieskum, zdokladovanie konkurencieschopnosti ceny, predloženie pôvodnej zmluvy v prípade

jej predlžovania, a pod.) v prípade, ak hodnota zmluvného vzťahu bude presahovať 10.000,- eur.
V takom prípade sa náklady zahrnú do ekonomicky oprávnených nákladov nad určenú (obmedzenú)
hodnotu týchto nákladov po akceptácii zo strany TSK. Teda žalobca je oprávnený obstarať potrebné
tovary a služby a tieto budú predmetom posúdenia zo strany TSK, pričom následne, po dodržaní
stanoveného postupu obstarania tovarov a služieb, môžu byť tieto uznané aj nad „zastropované“ EON (v

prípade vzniku sporu v tomto smere by táto otázka podľa správneho súdu mohla byť predmetom riešenia
v samostatnom súdom konaní). Rovnako je potrebné poukázať na výrok IV. rozhodnutia orgánu verejnej
správy prvého stupňa, ktorý stanovuje, že ak žalobca obstará autobusy alebo vykoná generálne opravy,
stredné opravy alebo iné technické zhodnotenie autobusov, ako aj investície do dlhodobého hmotného
a nehmotného majetku, tieto náklady sa môžu akceptovať na základe individuálnej žiadosti dopravcu

za mimoriadnych okolností. Rozhodnutie teda „vytvára“ priestor pre posúdenie nákladov, ktoré môžu pri
plnení uloženej povinnosti vzniknúť s tým, že sa budú vyhodnocovať konkrétne okolnosti, za ktorých
vznikne potreba vynaložiť konkrétne náklady. Takto nastavený postup pre schvaľovanie nákladov je
podľasprávnehosúduudržateľnývzhľadomnauloženiepovinnosti/núdzovéhoopatreniav„prechodnom
období“ v rozsahu dva roky, počas ktorého má žalobca poskytovať služby. Rozhodnutie „vytvára“ priestor

pre posúdenie nákladov a ich výšky a umožňuje zohľadniť konkrétne okolnosti v čase, kedy vznikne
potreba pre ich vynaloženie.

95. Pokiaľ ide o hodnotu primeraného zisku, je potrebné poukázať na prílohu nariadenia č. 1370/2007,
ktorá stanovuje, že pod „primeraným ziskom“ sa rozumie zvyčajná miera návratnosti kapitálu v odvetví

v danom členskom štáte, ktorá zohľadňuje riziko alebo neprítomnosť rizika pre poskytovateľa služieb vo
verejnom záujme z dôvodu zásahu orgánu verejnej moci. Samotná príloha nariadenia teda odkazuje na
zvyčajnú mieru návratnosti kapitálu v odvetví v dotknutom členskom štáte. Zároveň podľa správneho
súdu neboli orgány verejnej správy viazané hodnotou primeraného zisku stanovenou v predchádzajúcej
zmluve, ktorá bola uzatvorená ešte pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 1370/2007 a následne

bola predlžovaná. V tejto súvislosti (vo vzťahu k požiadavke zohľadniť zvyčajnú mieru návratnosti
kapitálu v odvetví v danom členskom štáte) je podstatný aj poukaz žalovaného na rozhodnutie
Prešovského samosprávneho kraja č. 0941/2023/OD zo dňa 21.12.2023 (žalobcovi bola uloženápovinnosť rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa zo dňa 12.10.2023), kde bola stanovená
hodnota primeraného zisku 3%.

96. Taktiež odôvodnenie rozhodnutia žalovaného vo vzťahu k odstupnému a odchodnému
zamestnancov považuje správny súd v medziach žalobných bodov za udržateľné. Žalobca v súvislosti
s týmito žalobnými námietkami uvádza, že ak by nepokračoval v poskytovaní služieb na základe
správnou žalobou napadnutých rozhodnutí, boli by sa tieto náklady preniesli do ekonomicky
oprávnených nákladov v súvislosti s končiacou zmluvou, na základe ktorej poskytoval služby verejnej

osobnej dopravy do 30.10.2023. Túto svoju argumentáciu ale žalobca nijako bližšie, s odkazom na
konkrétne ustanovenia zmluvy nerozviedol a neodôvodnil a ani nepreukázal (predloženou zmluvou).

97. Správny súd zamietol návrh žalobcu a žalovaného na prerušenie správneho súdneho konania z
dôvodu predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP (a
contrario) postupujúc podľa § 162 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v

znení neskorších predpisov (ďalej aj len „CSP“) v spojení s § 25 SSP. Konanie na Súdnom dvore EÚ
podlieha podmienke, že vnútroštátny súd si sám posúdi s ohľadom na osobitosti prejednávanej veci
jednak nevyhnutnosť iniciovať konanie o ním položenej prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom
EÚ, ako aj relevantnosť položenej prejudiciálnej otázky, a to v nadväznosti na kritériá obsiahnuté v
článku 267 odseku 1 Zmluvy o fungovaní EÚ, pričom vyslovene povinnosť predložiť v konaní pred

vnútroštátnym súdnym orgánom prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru vyplýva s poukazom na znenie
článku 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ len na prípad, ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, kedy je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor EÚ. V podmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky sú takýmito súdmi Najvyšší súd SR, Najvyšší správny súd SR

a Ústavný súd SR. Na správny súd sa tak nevťahuje „povinnosť“ v zmysle odseku 3 čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ, ale „možnosť“ deklarovaná v odseku 2 článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, podľa
ktorého ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán
usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny
dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Správny súd tak nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru EÚ vždy, ak to navrhnú strany konania, alebo keď sa takáto otázka v spore vyskytne,
ale len ak dôjde k presvedčeniu, že pre jeho rozhodnutie vo veci je potrebný výklad práva Európskej
únie, ktorý je sporný; prípadne, že je potrebné posúdiť (negatívne) platnosť právnych aktov inštitúcií,
orgánov, úradov alebo agentúr Únie. Správny súd pritom poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora
EÚ, z ktorého vyplýva, že začatie prejudiciálneho konania závisí výlučne od toho, ako vnútroštátny súd

posúdi relevantnosť a potrebu takéhoto návrhu (napr. rozsudok zo 06.12.2008, Cartesio, C 210/06).
Vzhľadom na uvedené správny súd návrh žalobcu na prerušenie konania (ku ktorému sa pripojil aj
žalovaný) zamietol (§ 100 ods. 1 písm. c) SSP a contrario), postupujúc podľa § 162 ods. 3 CSP v
spojení s § 25 SSP. Správny súd nedospel k záveru o potrebe prerušenia konania a k predloženiu
prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ, pričom v tejto súvislosti poukazuje na svoju argumentáciu

uvedenú v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto rozhodnutia a poukazuje aj na to, že žalobcom
v poradí druhá navrhovaná prejudiciálna otázka sa týka novej právnej úpravy zákona č. 332/2023 Z. z.,
ktorásanavecžalobcunevzťahuje(podľa§56ktohtozákonakonaniazačatéaprávoplatneneukončené
do 31. decembra 2023 sa dokončia podľa právnych predpisov účinných do 31. decembra 2023).

98. Konanie pred orgánmi verejnej správy – orgánom verejnej správy prvého stupňa a orgánom verejnej
správy druhého stupňa, ako aj rozhodnutia nimi vydané v administratívnom konaní, tvoria jeden celok.
Žalovaným je v konaní pred správnym súdom orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom
prostriedku, ak je žalobcom fyzická alebo právnická osoba. Správny súd preto nevzhliadol potrebu
vyzvať na vyjadrenie orgán verejnej správy prvého stupňa a tento ani nemohol byť v konaní pred

správnym súdom účastníkom konania.

99. Žalobca nebol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd nepriznal právo na
náhradu trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario.

100. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439
ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contrario).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej
republiky (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom
súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od

doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná
sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte
vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných

náležitostí podania podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z
akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej
sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť

v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa muia byť spísané
advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,

ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.